Tak sme žili Na Sninskem kameňu kameň na kameňu. Na ňem drevenyj križ. Dzviha śe gu ňebu. Dzviha śe gu ňebu, vidzi na široko, na sninsku doľinu i na Morske oko. Na východnom Slovensku bývalo zvykom, že keď sa narodil chlapec, dali mu do prvého kúpeľa pílu, aby bol v živote pracovitý, hoblík, aby bol obratný, cukor, aby bol dobrý, soľ, aby ho ľudia mali radi a strieborný groš, aby bol bohatý. Ľudia v Snine boli i pracovití, i obratní, ale bohatí nikdy neboli... Ťažko sa obrábali úzke pásiky polí a kozy boli „kravičkami chudobných“ na málovýnosných pasienkoch. Prostý ľud v chatrčiach bez okien a bez komína so zvieratstvom prebývajúci pod jednou strechou. Minimálna zdravotná starostlivosť, až deväťdesiať percent matiek rodí bez akejkoľvek lekárskej opatery. Umiera sa lacno a rýchlo. I to je obraz života v meste v období spred sto rokov. V roku 1912 bola dokončená miestna železnica Humenné-Stakčín, vybudovanie ktorej je možné považovať za dôležitý medzník v hospodárskom rozvoji mesta. V tom čase bola sninská píla asi jedinou fabrikou, ktorá predstavovala pracovnú príležitosť pre vyše stovku pracovníkov, drevorúbačov a povozníkov. Veľký dopyt po dreve podmienil vznik úzkokoľajových železníc. Prázdne súpravy vagónikov ťahali do lesa dve malé parné lokomotívy - Otto a Ferdinand, drevom naložené vagóniky boli naspäť k píle spúšťané bez lokomotívy obsluhované brzdiarmi. Prácu v prostredí čarokrásnej prírody by dnes rojko mohol označiť za romantickú, no v skutočnosti bola to práca vyčerpávajúca a ťažká. Gejza Horňák, učiteľ a od roku 1930 aj poslanec v slovenskom krajinskom zastupiteľstve sa pri istej príležitosti vyjadril: „Existujú iba dve rovnako krásne doliny - Cirošská a Mezopotámska“. Napriek tomu, že v Snine a okolí panovala chudoba a život tu nebol ľahký, ľudia obklopení nádhernou prírodou boli o to húževnatejší a priebojnejší. Ako kdekoľvek inde na východnom Slovensku, i tu bola pôda živiteľkou rodiny. Obchod a remeselná výroba sa rozvíjali pomalšie. V meste sa v medzivojnovom období nachádzala spočiatku iba štátna ľudová škola, v roku 1933 bol otvorený prvý ročník meštianskej školy. Spoločenský a kultúrny život bol formovaný prostredníctvom rozličných aktivít rôznych združení a spolkov. Dlhodobé ťažké podmienky a absencia majetnejšej strednej vrstvy však neumožnili rozvinúť kultúrne a osvetové aktivity do takej miery, aby sa zástupcovia spolkov mohli venovať tej ktorej oblasti kultúrneho života systematicky. S divadelnými predstaveniami vystupovali pri rôznych slávnostných príležitostiach členovia Jednoty Orla, V roku 1928 boli na podnet zboru Slovenskej ligy v Snine pomenované ulice. Územie okresu Snina bolo priamo zasiahnuté bojovými operáciami počas oboch svetových vojen. Boje, ktoré sa tu odohrali počas prve svetovej vojny medzi rakúsko-uhorskou a ruskou armádou mali značný dopad aj na civilné obyvateľstvo. Miestni gazdovia museli pre armádne účely obetovať vozy so záprahmi, dobytok, zásoby potravín, čo pre väčšinu z nich znamenalo stratu obživy. Rana po prvej svetovej vojne sa začala zoceľovať v prvej polovici tridsiatych rokov, no nestihla sa zaceliť a svetom otriasla ďalšia svetová vojna. Územie okresu bolo od 24. septembra 1944 do 26 novembra 1944 priamym dejiskom urputných bojov, ktoré sa podpísali najmä na životných osudoch chudobného ľudu. Dôsledky boli pre sninské obyvateľstvo kruté. Sninčania museli začiatkom novembra 1944 opustiť svoje domovy kvôli nútenej evakuácii nemeckým vojskom. Hospodárska situácia po oslobodení bola katastrofálna. Miestne obyvateľstvo ostalo bez ubytovania, šatstva, či potravy. Materiálne a duševne otrasený ľud však nestratil vieru v krajší zajtrajšok. Zahrajce mi vi daľkovske hudaci, bo śe moja frajeročka ňevraci. Zahrajce mi jeden čardaš abo dva, bo mi pošla frajeročka do ďabla. Šumnyj koňik kec śe šumňe učeše, šumne dzevča kec śe šumňe obľeče. Vyjdze sebe na dražočku kolo mňe, dobre u mňe mojo śerco ňepukne.
Doba sa mení Kec sebe daľkovske chlapci zaspevaju, ej ta śe popod chotaŕ bučki rozvijaju. Ešče śe ňerozvila ľem jedna ľipočka, ej co ju zasadzila moja frajeročka. Ona ju sadzila a ja ju poľival, ej beťaŕ toto dzevča co ja ho ľuboval Prvého mája roku 1949 sa uskutočnil slávnostný výkop závodu, ktorý niekoľko desiatok rokov prinášal úžitok a stal sa synonymom rozvoja mesta Snina i celého kraja. Napriek tomu, že v tej bode Snina nemala prakticky žiadnych odborníkov ani komunikácie, ešte v roku 1949 sa začalo s výstavbou sociálnej budovy, ktorá neskôr slúžila ako závodná kuchyňa a jedáleň. Ku dňu 1. 1. 1950 bolo zriadené podnikové riaditeľstvo vo Vyhniach. Presne o deväť mesiacov bol zriadený závod Vihorlat Snina a od 1.1.1951 začína Vihorlat fungovať samostatne ako národný podnik. Ešte v roku 1950 sa začalo s výstavbou priemyselných objektov a administratívnej budovy. Podnik od počiatku svojej existencie rozvíja kultúrnu a osvetovú činnosť a svojich zamestnancov informuje o dianí v meste a v republike sprvu prostredníctvom obežníka s názvom Bleskovky, ktoré neskôr vyústili do vzniku závodného časopisu s názvom Vihorlatský kovák. Sninský notár František Müller sa pri istej príležitosti vyjadril: „Ten, kto hoci iba raz pošpiní topánky sninským blatom, ten tu už navždy ostane“. Výstavba Vihorlatu sa začala a do Sniny začali prichádzať prví technici, ktorí svoje vedomosti a skúsenosti začali odovzdávať prvým robotníkom. Národný podnik Vihorlat zaznamenal kolosálny úspech, jeho výrobky putujú do celého sveta. S prudkým rozvojom podniku Vihorlat dochádza ruka v ruke aj k rozvoju mesta. Podnik zabezpečuje komplexnú starostlivosť o zamestnancov na úseku ubytovania, vzdelávania, lekárskej starostlivosti a rekreácie. V Snine bol najskôr vybudovaný Ústav národného zdravia (stará poliklinika), neskôr nemocnica. Objavujú sa prvé jasle a materské školy, nové základné školy, učilištia a gymnázium a priemyslovka. Vihorlat sa rozpína a prijíma stále viac zamestnancov. V meste dochádza k výstavbe nových sídlisk. Z typického poľnohospodárskeho mesta sa stáva moderné priemyselné mesto. Perlou novopostaveného sídliska sa stáva závodný klub, v ktorom sa sústreďuje kultúrny život zamestnancov Vihorlatu. Na realizovaní aktivít spojených s kultúrou sa začína pracovať systematicky. Na javisku závodného klubu okrem domácich prichádzajú i popredné celoštátne i zahraničné telesá a prinášajú celú škálu kultúrnych podujatí. Divadelný krúžok Pokrok bol založený v roku 1952 z iniciatívy Jozefa Brunackého. Krúžok sa predstavil prvou hrou s názvom Odplaty. S touto hrou boli podniknuté zájazdy do mnohých miest a dedín. Po jej úspechu nasledovala premiéra hry Bratia, ktorá sa konala za spolupráce hudobno-speváckeho krúžku. Nasledovali hry ako Horúca kaša, Vojnárka, Surovô drevo, či Lakomec. Po tragickej smrti Jozefa Brunackého v roku 1957 činnosť divadelného krúžku na určitý čas stagnovala. V tom čase vznikajú ďalšie krúžky, úspechy zaznamenáva napríklad estrádny krúžok, veľké úspechy zaznamenal aj hudobno spevácky krúžok, ktorý však krátko po svojom vzniku zanikol. Za asi najúspešnejšou hru divadelného krúžku pochádzajúcu z neskoršieho obdobia je možné považovať Tanec nad plačom. K najagilnejším krúžkom patril krúžok dychovej a tanečnej hudby pod vedením Andreja Pčolu. V jednotlivých krúžkoch od ich založenia obetavo pracovali mnohí ľudia. Menovite sa o rozvoj kultúry v meste na prelome 50. a 60. rokov zaslúžili najmä Anton Bocan, Ida Kazecká, Anna Kepičová, Ľudovít Kráľ, Ján Pavlík a po stránke technickej spolupráce Ján Bujko. Ani športové aktivity v tomto období nezaostávajú, veľké úspechy dosahujú oddiely sninských zápasníkov, futbalistov, volejbalistov, či stolnotenistov. V roku 1955 sa v Snine koná prvá Spartakiáda, na ktorej sa zúčastňuje 1400 športovcov a ide o prvé športové podujatie tohto druhu v histórii Sniny vôbec. Tam v letnom šumnom parku v Snine, kde stála mladosť sveta pri mne, zachcelo sa mi neumierať, byť dlho živým.
Rôzne podoby Nad dolinou Sninský kameň tróniaci z doliny stúpa strmo k nebu dohora kedysi sopka, dnes záštita, opora. Na zasadnutí rady Miestneho národného výboru konanej v roku 1950 boli prehodnocované názvy sninských ulíc. Pôvodné názvy ako Beľanská cesta (dnes Ulica Kapitána Nálepku), Daľkov (dnes Sládkovičova ulica) a Majer (dnes Šafárikova ulica), ostali zachované. Hlavná ulica (dnes Strojárska ulica) bola premenovaná na Leninovu, Lužok (dnes Partizánska ulica) na Šafárikovu, Mača (dnes Komenského ulica) na Sládkovičovu, Riadok (dnes Komenského ulica) na Vajanského, Kostolná (dnes ulica 1. mája) na Májovu. Kút bol premenovaný na Duchnovičovu ulicu, Podhora na Kollárovu ulicu a Vyšný koniec na Štúrovu. Posledne menované ulice nesú tieto názvy i v súčasnosti. Staničná ulica bola zmenená na Moyzesovu ulicu. V súčasnosti táto ulica asi ako jediná nesie opäť svoj pôvodný názov - Staničná ulica. V roku 1962 prekročil počet obyvateľov mesta číslo 10 000 a z tohto dôvodu bol Snine udelený štatút mesta. V tom čase mesto nemalo žiaden erb, ktorý by Sninu symbolizoval. Erb mesta, tak ako ho poznáme dnes, bol schválený až v roku 1977. Autorom námetu bol Dezider Barta, grafik národného podniku Vihorlat. Zabezpečenie ostatku bytov pre stále sa zvyšujúci počet obyvateľov mesta, aj v dôsledku výstavby vodárenskej nádrže Starina, si vyžiadalo rozsiahlu výstavbu. S pribúdaním bytov rozširoval sa aj sortiment obchodov a škála služieb. S týmto javom súvisela asanácia starej časti mesta, kde vyrástli sídliská 1. mája, Centrum a Komenského. Snina zmenila svoju podobu, pôvodné historické námestie Sniny, tiahnúce sa od kostola smerom ku kaplnke Rhollovcov na cintoríne, bolo úplne obstavané bytovými domami. Prestalo tak plniť funkciu námestia. Z tohoto dôvodu bolo vybudované nové - súčasné námestie Centrum. Mesto Snina je strediskom najvýchodnejšie situovaného okresu na Slovensku. Je súčasťou regiónu - akéhosi mikrosveta do ktorého sme sa narodili a ktorý už po stovky rokov pred našim príchodom budovali naši predkovia. A práve im je venovaná táto výstava. Človek, ktorý nepozná svoju minulosť, nedokáže naplno pochopiť ani svoju budúcnosť. Vystavené fotografie sú svedectvom, ktoré tu naši predkovia po sebe zanechali. Naučme sa v nich čítať a nachádzať radosť i poučenie. Je malý kúsok tu pod Sninským kameňom, je malý kúsok zemičky. Tu žiješ, máš mnoho priateľov, no ty sa cítiš maličký. A mesto ako malá bodka tu v nekonečne, nesmelé zrnko v tvrdom kamení. Je mesto Snina tu a večne a nikto to nezmení. POĎAKOVANIE: Fotografie pochádzajú z albumov rodín Andrejčíkovej, Bajusovej, Barnovej, Brečkovej, Curkovej, Čopíkovej, Fridrichovej, Gerbocovej, Gombarovej, Harmaňošovej, Kellyovej, Legemzovej, Litvajovej, Mariničovej, Matusovej, Micenkovej, Müllerovej, Pačutovej, Pandulovej, Pčolovej, Poliakovej, Savkovej, Selčanovej, Štofirovej, Vasilišinovej, Vassovej, Vološinovej, Vorekovej a Zabovej, za ich použitie ďakujeme. Poďakovanie patrí aj Márii Balogovej, Anne Barancovej, Žofii Čopovej, Zuzane Jankajovej a Soni Magdoliničovej, ktoré pomohli pri samotnej inštalácii výstavy. Naša vďaka v neposlednom rade patrí aj Jozefovi Lauruskému za vyretušovanie vystavených fotografií a Róbertovi Jakubcovi za poskytnutie fotografií súčasnej Sniny. SNINA V OBJEKTÍVE ČASU Autori - Mgr. Ján Bocan a PaedDr. Daniela Kapráľová Európska zberateľská spoločnosť a Mestské kultúrne a osvetové stredisko Snina, 2017
retrospektíva