Stretnutie priateľov regionálnej histórie (zborník) by Retrospektíva

ZBORNÍK Z DRUHÉHO ROČNÍKA

STRETNUTIA PRIATEĽOV REGIONÁLNEJ HISTÓRIE HRADIŠTE 26. NOVEMBRA 2016

UNIKÁTNE ZÁPISKY

SLOVENSKÉHO VOJAKA Z PRVEJ SVETOVEJ VOJNY Samuel Činčurák

VOJNA MALÉ POZNÁMKY Z MÔJHO ŽIVOTA NA BOJIŠTI V ROKOCH 1914 – 1918 S odbornou štúdiou Pavla Mičianika

Pevná väzba, 170 x 240 mm 248 strán 50 dobových fotografií Doplnené poznámkami Ďalšie podrobnosti a ukážky nájdete v zborníku na stranách 192 a 193.

ČÍM SÚ ZÁPISKY SAMUELA ČINČURÁKA UNIKÁTNE? Rozsahom. 300 strán rukopisu dáva záruku, že zápisky Samuela Činčuráka nekĺžu po povrchu, ale vtiahnu čitateľa priamo do virvaru prvej svetovej vojny. Nechcené 51-mesačné dobrodružstvo Samuela Činčuráka sa začalo v Srbsku, pokračovalo na ruskom fronte na Ukrajine a skončilo v Taliansku. Činčurák zovšadiaľ ponúka podrobné svedectvá, vďaka priebežne písaným poznámkam je veľmi konkrétny, čo sa týka miest pobytu a ďalších podrobností. Obsahom. Samuel Činčurák slúžil v zásobovacej kolóne prevážajúcej zásoby z tylových oblastí na front. Ešte počas pobytu v Srbsku sa stal dôstojníckym sluhom. Možno aj preto čitateľa pri spracovaní jeho spomienok viackrát napadne paralela so Švejkom. Kým je však Švejk napísaný s humorom, Činčurákove spomienky zachytávajú realitu naturalisticky verne. Píše o tom, ako dôstojníci okrádali mužstvo, o správaní vojakov voči civilistom, smilstve a znásilňovaní, rabovaní, chaose... Samuel Činčurák bol literárne nadaný, vďaka čomu sa jeho spomienky čítajú veľmi dobre a plynulo.

Nájdete v internetových kníhkupectvách Miloš Hric

a všetkých dobrých obchodoch.

ZBORNÍK ZO STRETNUTIA PRIATEĽOV REGIONÁLNEJ HISTÓRIE

Hradište 26. november 2016

ZBORNÍK ZO STRETNUTIA PRIATEĽOV REGIONÁLNEJ HISTÓRIE HRADIŠTE ročník II.: 26. november 2016 Zostavil: Mišo Šesták Vedecký redaktor: doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD. Recenzenti: doc. PaedDr. Miroslav Kmeť, PhD. doc. PaedDr. Pavol Parenička, CSc. Grafická úprava: Mišo Šesták Jazyková korektúra: Doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD. Obálka: Cinobaňa, ženy vracajúce sa z kostola (archív Vladimíra Kupca) Ilustrácia na titulnej strane: Radoslava Hrabovská Vydalo občianske združenie PreHradište. Realizované s pomocou množstva dobrých ľudí zaujímajúcich sa o regionálnu históriu (nielen) Novohradu. Samostatne nepredajné! ISBN: 978-80-972467-0-9

Miloš Hric

Mišo Šesták

SLOVO NA ÚVOD

Zborník k prvému ročníku Stretnutia priateľov regionálnej histórie vyšiel ako špeciálne číslo hradištského obecného časopisu Frfľoš. Počnúc druhým ročníkom snažíme sa založiť tradíciu samostatného zborníka, ktorý by každoročne prinášal to najzaujímavejšie z nových poznatkov o Novohrade a to nielen z histórie, ale i z ďalších oblastí. Výsledok našej práce nie je určený len odbornej verejnosti, naopak, snažíme sa ho urobiť zaujímavý i pre laikov, aby sa história nášho kraja stala prístupnou pre čo najširší okruh ľudí. Zborník by nemohol vzniknúť bez dvoch skupín ľudí. Ďakujem autorom, verím, že konečná podoba zborníka naplní ich očakávania. Ďakujem tiež všetkým, ktorí zborník podporili finančne, materiálne či šírením informácií o ňom. Cesta ku konečnému výsledku bola tŕnistá. Snáď všetka námaha stála za to. Vďaka sponzorom sa zborník vo veľkom počte dostane aj k študentom novohradských škôl. Dúfam, že svojou troškou prispeje k tomu, aby vyrástla nová generácia odborníkov, ktorých príspevky budeme môcť zverejňovať v budúcnosti. Apropo budúcnosť. Naša práca neustáva, plynulo prechádzame na ročník 2017. Ak by ste mali záujem publikovať svoje odborné príspevky z oblasti Novohradu či informácie o nových knihách, zaujímavých aktivitách a spolkoch týkajúcich sa regionálnej histórie a histórie každodennosti, kontaktujte nás na dole uvedených adresách.

kniha.hornohrad@gmail.com misosestak@gmail.com

OBSAH

časť prvá: ODBORNÉ PRÍSPEVKY

Dr. h. c. prof. PhDr. Václav Furmánek, DrSc. PÄŤDESIAT ROKOV ARCHEOLOGICKÉHO VÝSKUMU PRAVEKU A VČASNEJ DOBY DEJINNEJ V GEMERI-MALOHONTE A NOVOHRADE

doc. RNDr. Jaroslava Pavelková, CSc. ANTROPOLOGICKO-DEMOGRAFICKÉ VYHODNOTENIE ŽIAROVÝCH HROBOV JUHOVÝCHODNÝCH POPOLNICOVÝCH POLÍ ZO SLOVENSKA

PhDr. Vladimír Mitáš, PhD. – Dr. h. c. prof. PhDr. Václav Furmánek, DrSc. CINOBAŇA: POZORUHODNÉ ARCHEOLOGICKÉ NÁLEZISKO Z DOBY POPOLNICOVÝCH POLÍ

Mgr. Jana Bečkeiová ROD ZACHOVCOV V SLOVENSKEJ ČASTI NOVOHRADU

Mgr. Tomáš Sitár KDE LEŽALI OSLÁRE V NOVOHRADE? POKUS O REKONŠTRUKCIU HRANÍC STREDOVEKÉHO SÍDLA

PhDr. Alexander Botoš STREDOVEKÉ KOSTOLY V NOVOHRADE

Ferencz Radványi (preklad Mária Adamová) HRADY NOVOHRADU ZAČIATKOM 18. STOROČIA

RNDr. Jozef Puntigán LUČENEC V PLAMEŇOCH STRACHU A UTRPENIA

Mária Adamová SONDA DO ŽIVOTA VÝZNAMNÝCH NOVOHRADSKÝCH RÓMSKYCH HUDOBNÍKOV 19. STOROČIA

Ing. Juraj Laššák MLYNÁRSKE RODINY NA DEDINSKÝCH MLYNOCH V SEVERNOM NOVOHRADE A SEVEROZÁPADNOM MALOHONTE V 19. STOROČÍ

RNDr. Ján Aláč KAMENNÁ DATABÁZA ZNAKOV A SYMBOLOV NOVOHRADU

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Mária Adamová ŽIVOT OBYVATEĽOV NOVOHRADU POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY PhDr. Pavel Mičianik, PhD., M.A. VZNIK ČESKO-SLOVENSKEJ REPUBLIKY A VPÁD MAĎARSKEJ ČERVENEJ ARMÁDY V HORNOM NOVOHRADE 1918 - 1919 Mgr. Pavol Trúsik MODRÝ KRÍŽ A NOVOHRAD

110 121 152

Mgr. Štefan Chrastina SKLÁRSKE VÝROBNÉ A PREDAJNÉ DRUŽSTVO S OBMEDZENÝM RUČENÍM V MÁLINCI (KRÁTKY EXKURZ DO DEJÍN)

163

RNDr. Ján Aláč OPEVNENIA Z OBDOBIA PRVEJ ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY NA ÚZEMÍ NOVOHRADU

172

doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD. MILAN MARCIK (1948 – 2016) – NOVOHRADČAN OD KOREŇA

179

doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD. SLOVESNÉ PREJAVY Z HORNÉHO NOVOHRADU V ŠKOLSKEJ PRAXI

182

časť druhá: ZAUJÍMAVÉ AKTIVITY V REGIONÁLNEJ HISTÓRII

191

Mišo Šesták VOJNA. MALÉ POZNÁMKY Z MÔJHO ŽIVOTA NA BOJIŠTI V ROKOCH 1914 - 1918

192

Mgr. Pavol Trúsik MÚZEUM SESTIER ROYOVÝCH STARÁ TURÁ

194

Mišo Šesták HORNÝ NOVOHRAD NA DOBOVÝCH FOTOGRAFIÁCH

196

Mišo Šesták Z MÁĽINSKÉ TÚRŇI POZERÁN

198

Mišo Šesták RADOSLAVA HRABOVSKÁ: ILUSTROVAŤ ZNAMENÁ ČÍTAŤ MEDZI RIADKAMI

200

Mária Adamová LUČENEC - V PREMENÁCH ČASU

208

Mária Adamová LUČENEC - SYNAGÓGA V PREMENÁCH ČASU

210 Obsah

Mária Adamová KRÍDLA NAD NOVOHRADOM

212

Mišo Šesták NOVOHRAD Z NEBA

214

Ing. Juraj Laššák ŠOLTÝSKA A ĎUBÁKOVO

216

Mgr. Marina Mareková VÝSTAVNÁ A KULTÚRNO-VÝCHOVNÁ ČINNOSŤ GEMERSKO-MALOHONTSKÉHO MÚZEA V RIMAVSKEJ SOBOTE PRE ROK 2017

218

Mgr. Viktória Tittonová, PhD. HRADNÉ MÚZEUM VO FIĽAKOVE

220

Mgr. Štefan Chrastina NOVOHRADSKÉ MÚZEUM A GALÉRIA LUČENEC

222

Milan Pupala OBČIANSKE ZDRUŽENIE PRVÁ ISKRA

223

Zora Nagyová NOVOHRADSKÁ KNIŽNICA V LUČENCI: PRÍRASTKY REGIONÁLNEJ LITERATÚRY ZA ROKY 2015 – 2016

224

Ing. Pavol Hlodák KRÁSA SLOVENSKÉHO SKLA / HRAD MURÁŇ

226

Mgr. Tomáš Sitár HISTORICKÝ SLOVNÍK OBCÍ OKRESU VEĽKÝ KRTÍŠ

227

Mgr. Krasimír Damjanov BACH SYSTEMS spol. s r. o.

228

František Gajdoš MÚZEUM OZBROJENÝCH ZLOŽIEK 1939 - 1945

229

Mgr. Štefan Horváth AGENTÚRA PRE ROZVOJ GEMERA

230

Mgr. Alexander Derda PLEŠIVEC ... POTULKY DEJINAMI PLEŠIVCA

232

Theodor A. Hablovsky OBČIANSKE ZDRUŽENIE HEMIBOS ANTE PORTAS

234

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Mišo Šesták TURIEC (PRECHÁDZKA V ČASE)

236

Mgr. Tomáš Janura VIDIECKE ŠĽACHTICKÉ SÍDLA V TURČIANSKEJ STOLICI

238

Marcel Páleš ROVNO V TRÁVE

241

Mgr. Martin Drobňák KVH BESKYDY

242

PhDr. Radoslav Turík WWW.REGIONALNEDEJINY.SK

244

Ján Bocan EURÓPSKA ZBERATEĽSKÁ SPOLOČNOSŤ

245

Mgr. Matúš Smoroň UHORSKÁ ŠĽACHTA V OBDOBÍ STREDOVEKU

246

Obsah

ODBORNÉ PRÍSPEVKY

časť prvá

Václav Furmánek

PÄŤDESIAT ROKOV ARCHEOLOGICKÉHO VÝSKUMU PRAVEKU A VČASNEJ DOBY DEJINNEJ V GEMERI-MALOHONTE A NOVOHRADE Na jeseň roku 1966 som ako začínajúci vedecký pracovník, absolvent jednoodborového štúdia archeológie na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, prišiel do Šafárikova (teraz Tornaľa), aby som pokračoval v archeologickom výskume, ktorý v roku 1959 realizoval Gejza Balaša (1961). Tento región mi nebol celkom cudzí, pretože som sa ešte ako študent archeológie zúčastnil prvej sezóny systematického archeologického výskumu slovansko-avarského pohrebiska v obci Želovce (Čilinská 1973). Mal som vtedy 21 rokov, skútra Čezetu a chuť poznávať pre Ostraváka „cudzie krajiny“. Vyzbrojený znalosťami načerpanými od Boženy Němcovej (1859) a Jana Eisnera (1933) som vo voľnom čase navštevoval miesta predpokladaných „pohanských hájov“ (pravekých žiarových pohrebísk z doby popolnicových polí), praveké hradiská a iné pamätihodnosti tohto kraja. Vtedy som aj po prvýkrát navštívil Gemerské múzeum v Rimavskej Sobote a obdivoval predovšetkým unikátne bronzové predmety z doby bronzovej. Tiež som bol vedením Archeologického ústavu SAV poverený, aby som prezrel melioračné ryhy v polohe Za mlynom v katastri obce Veľký Blh. Zistil som, že sa tam narušilo rozsiahle sídlisko pilinskej kultúry z doby bronzovej. Keramiku som pozbieral, odovzdal do AÚ SAV v Nitre a napísal svoju prvú nálezovú správu, ktorá je doteraz v dokumentácii Archeologického ústavu SAV (Furmánek 1963). Potom som v tomto kraji zostal a neľutujem. V Šafárikove som vo výskume pohrebiska pokračoval ešte v roku 1968, potom prišli archeologické výskumy v obciach Radzovce, Drňa, Ratka, Pinciná, Kyjatice, Včelince, Cinobaňa.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Gemer, Malohont a Novohrad však majú dávnu a bohatú históriu v oblasti zbierania, zachraňovania a napokon aj zverejňovania archeologických nálezov a lokalít. Táto činnosť má svoje počiatky už od konca 18. storočia: Ladislav Bartholomaeides, Samuel Kollár a iní (Polla 1996, 24 – 25, 28). Neskôr v 19. storočí k nim pribudli ďalší: Samuel Tomášik, Samuel Reuss (Polla 1996, 30 – 34), Ferencz Kubínyi a „otec maďarskej archeológie“ Flóris Rómer (Kovács 1982, 87). Vlastné amatérske archeologické výkopy sa začali realizovať od polovice 19. storočia a trvali až do počiatku 20. storočia. Skúmali sa také lokality, aké boli napríklad náleziská v obciach Babínec (Lajos Hüvössy, István Terray), Hajnačka (István Terray), Horné Zahorany (Lajos Hüvössy; István Terray), Rimavská Seč (Lajos Hüvössy), Rimavské Brezovo (Lajos Hüvössy, Edmund Loysch), Stará Bašta (Eugen Nyáry), Včelince (Lajos Hüvössy), Veľký Blh (Lajos Hüvössy), Vyšná Pokoradz (János Fábry, Lajos Hüvössy, Eugen Nyáry) a iné (pozri k tomu Kovács 1982 a Polla 1996). Na niektorých z nich sa neskôr realizovali aj moderné revízne archeologické výskumy a prieskumy: Babínec (Furmánek 1984), Rimavské Brezovo (Balaša 1963, 189 – 190); Stará Bašta (Furmánek 1996), Včelince (Balaša 1963, 181 – 182; Furmánek/Marková 2008; Kovács 1984, 47 – 48) a iné. Treba zdôrazniť, že stovky unikátnych archeologických nálezov z doby bronzovej pochádzajúce z Gemera, Malohontu a Novohradu boli zverejnené v maďarských archeologických monografiách. Z nich najvýznamnejšia bola práca F. Pulszkého

Obr. 1. Radzovce-Monosa. Poloha žiarového pohrebiska je označená malým krížikom. Foto: V. Furmánek.

Obr. 2. Radzovce-Somvölgy. Sídlisko z doby popolnicových polí je vpravo od cesty. Foto: V. Furmánek.

Päťdesiat rokov archeologického výskumu praveku a včasnej doby dejinnej v Gemeri-Malohonte a Novohrade Václav Furmánek

Obr. 3. Radzovce-Somvölgy. Záber z výskumu sídliska. Foto: V. Furmánek.

(Pulszky 1897) a predovšetkym tri zväzky monografie o dobe bronzovej v Uhorsku (Hampel 1886; 1892; 1896). Žiaľ, takmer všetky tieto skvosty slovenského praveku sú dnes uložené v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti. Po roku 1918 došlo k určitej stagnácii terénneho archeologického výskumu na juhu stredného Slovenska. Avšak aj tak sa skúmali lokality, z ktorých niektoré mali význam európsky. V prvom rade to boli Radzovce skúmané v rokoch 1931 a 1932 a tiež Kyjatice, skúmané v roku 1941. Táto malá obec napokon dala názov európsky známej archeologickej kultúre (Furmánek 1986). Špecifickým segmentom terénneho archeologického výskumu je speleoarcheológia. Medzi dvomi svetovými vojnami a potom aj neskôr sa skúmala jaskyňa Domica v katastrálnom území obce Kečovo a Silická ľadnica v katastrálnom území obce Silica (Böhm/Kunský 1941; Lichardus 1968). Veľkú zásluhu o archeologický vý-

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

skum slovenských jaskýň mal Juraj Bárta. Ten už v roku 1955 zverejnil problematiku nálezov z obdobia popolnicových polí z Chvalovskej jaskyne (Bárta 1955) a vo svojom úsilí pokračoval viac ako tri desaťročia (Bárta 1984; Romsauer 1995). Od päťdesiatych rokov až do súčasnosti sa v prezentovanom regióne realizovali desiatky archeologických výskumov, ktoré sa venovali problematike praveku a včasnej doby dejinnej. Uskutočnil ich celý rad pracovníkov z Archeologického ústavu SAV v Nitre a z ďalších inštitúcií. Realizovali ich predovšetkým Gejza Balaša (Hodejov, Panické Dravce, Rimavské Brezovo, Šafárikovo, Včelince), Juraj Bartík (Tisovec-Hradová), Eva Fottová (Figa), Václav Furmánek (Cinobaňa, Drňa, Kyjatice, Radzovce, Ratka, Včelince – spolu s Klárou Markovou), Rastislav Hreha (Silica), István B. Kovács (Barca, Bátka-Dulovo, Stránska – spolu s Gabrielom Nevizánskym, Šafárikovo, časť Králik, Včelince), Róber Malček,

Obr. 4. Radzovce-Monosa. Dva skrinkové hroby kyjatickej kultúry (okolo roku 1100 pred n. l.). Foto: V. Furmánek.

Gabriel Nevizánsky, Ondrej Ožďáni (Ožďany, Rimavská Sobota), Rastislav Rusnák (Stránska) a ďalší. Bolo to teda množstvo výskumov rozličného rozsahu, charakteru a zamerania. Predsa len najväčším, najrozsiahlejším a najkomplexnejším archeologickým výskumom boli systematické skúmania v obci Radzovce, okres Lučenec. Práve na príklade výskumov v Radzovciach by som chcel prezentovať prínos juhu stredného Slovenska pre históriu barbarskej Európy v dobe popolnicových polí (1400 – 800 pred n. l.). Radzovce sú už 86 rokov v povedomí archeologickej verejnosti (Furmánek 2010, 11). Najskôr ako lokalita terénneho výskumu a neskôr ako objekt vedeckých, odborných a populárno-náučných prezentácií. Určite aj po rokoch sa k publikovaným výsledkom týchto aktivít budú odborníci nielen zo Slovenska, ale aj z iných európskych krajín obracať a hľadať inšpiráciu pre svoje bádanie.

Radzovce, jedna z najjužnejších obcí stredného Slovenska, vstúpila navždy do povedomia nielen celého Slovenska, ale aj do povedomia európskej archeologickej obce. Jej prínos pre poznanie európskeho barbarika, pre históriu mladšieho praveku na Slovensku a v celej Karpatskej kotline je jedinečný. Spočiatku sa o to zaslúžili predovšetkým chápaví a vzdelaní jedinci, ktorí si na začiatku štyridsiatych rokov 20. storočia uvedomili, že to, čo anonymný oráč vyorával, nie sú iba bezvýznamné hlinené črepiny, zelené kovové zlomky a žiarom deformované zvyšky ľudských kostí, ale že sú to pozostatky, ktoré budú neskôr pre archeologickú a historickú vedu mimoriadne významné. Bolo šťastím, že sa na lokalite počas desiatich výskumných sezón (1931 – 1932; 1969 – 1974; 1978 – 1979) mohli realizovať záchranné a zároveň aj systematické archeologické výskumy (Budinský-Krička 1947, 88 – 91; Eisner 1932; 1933, 79 – 93; Furmánek 1975; 1980a; 1980b).

Päťdesiat rokov archeologického výskumu praveku a včasnej doby dejinnej v Gemeri-Malohonte a Novohrade Václav Furmánek

Obr. 5. Radzovce. Inštalované archeologické nálezy vo vlastivednej izbe. Foto: V. Mitáš.

Výskumy trvali relatívne dlho. V roku 1931 sa skúmalo 4 týždne, v roku 1932 tiež 4 týždne, v rokoch 1969 až 1974 60 týždňov a v rokoch 1978 a 1979 48 týždňov. Spolu to bolo 116 týždňov, čo predstavuje dva a štvrť roka v teréne. V oblasti rozšírenia kultúrneho komplexu juhovýchodných popolnicových polí existovali v strednej, mladšej a neskorej dobe bronzovej stovky žiarových pohrebísk. Desiatky z nich boli aj skúmané. Avšak ani jedno neprinieslo pre históriu strednej Európy v období popolnicových polí tak relevantné výsledky ako práve Radzovce. S touto lokalitou sú zrovnateľné iba dve nekropoly v severnej časti stredného Maďarska. Je to ešte stále skúmané pohrebisko Salgótarján-Zagyvapálfalva (Guba 2015) a už dávnejšie prebádané pohrebisko Bátonyterenye-Nagybátony (Patay 1954). Ani jedno z nich nemá preskúmané súveké sídlisko, tak ako majú Radzovce, a

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

tiež doteraz nemali tak širokú interdisciplinárnu spoluprácu, akú mali Radzovce. Z Radzoviec existuje kompletná antropologická analýza všetkých žiarových hrobov (Stloukal/Furmánek 1982) a z nej vychádzajúce demografické závery (Furmánek/Stloukal 1985; 1986; Pavelková/ Furmánek 2016). Na pohrebisku v Radzovciach sa aj realizovalo jedno z prvých geofyzikálnych meraní na archeologických lokalitách na Slovensku (Gajdoš 1975). Sú tiež k dispozícii palynologické (Dolejšová 1986), archeobotanické (Hajnalová, E. 1978) a archeozoologické (Ambros 1982; 1986) analýzy. V Radzovciach sa odoberali vzorky pre paleomagnetické (Orlický/ Tirpák 1984) a radiokarbónové datovanie (Furmánek/Veliačik/Vladár 1999, 17, Tabelle 2). Tiež sa robili petroarcheologické doteraz nepublikované analýzy kamenných kadlubov a analýzy archeometalurgické (Mihok/Cengel/Furmánek 1981). Iba Radzovciam sa venovali tri vedecké

monografie (Furmánek/Mitáš 2010; Furmánek/Mitáš/Budaváry 2016; Stloukal/ Furmánek 1982) a tiež dve odborné monografie (Furmánek 1990; 2010). Viac ako desať vedeckých monografií sa parciálne opiera o archeologický materiál a výsledky výskumu v Radzovciach (Budinský-Krička 1947; Eisner 1933; Furmánek 1980c; 2004; Furmánek-ed. 2015; Furmánek/Kruta 2002; Furmánek/Kujovský 2005; Furmánek/Veliačik/Vladár 1991; 1999), z ktorých európsky význam majú materiálové práce zverejnené v edícii PBF (Furmánek 1980c; Furmánek/ Novotná 2006; Jockenhövel 1971; Novotná 1980; 2001; 2014; Vladár 1974 a ďalšie). Boli to aj desiatky ďalších štúdií a hesiel v encyklopédiách (Mitáš/Furmánek 2013a; 2013b) publikovaných tak doma, ako aj v zahraničí (pozri: Furmánek 2010, 118119; Marková, D. 2012). Tie sa venovali buď iba Radzovciam, alebo pozorovania a nálezy z Radzoviec boli podkladovým materiálom pre širšie koncipované štúdie. Materiál a terénne pozorovania zo žiarového pohrebiska boli komplexne vyhodnotené v doktorandskej dizertačnej práci (Mitáš 2007) a podobnou formou bolo spracované aj sídlisko (Marková, D. 2014). Doktorandské dizertácie: 2 Vedecké a odborné monografie (vydané i odovzdané do tlače): 5 Parciálne časti vo vedeckých monografiách: 19 Štúdie a články: 38 Heslá v encyklopédiách: 3.

1973 (Radzovce), 1980 (Fiľakovo), 1992 (Lučenec). Veľký priestor dostali exponáty z Radzoviec na širšie koncipovaných výstavách doma: 1980 (Rimavská Sobota), pri príležitosti XIII. Svetového archeologického kongresu v roku 1991 (Bratislava); 2004 (Bratislava, Martin); 2007 (Košice); 2009 – 2010 (Nitra) a tiež v Taliansku: 2002 (Fiorano Modenese); 2003 (Legnago, Bondeno); 2005 (Florencia); 2006 (Rím, Forli); 2007 (San Cipirello – Sicília). Na jar roku 2011 sa priamo v Radzovciach otvorila Vlastivedná izba (Marková, D. 2011), v ktorej je možno vidieť nielen pestrú škálu nálezových situácií a nálezov zo sídliska i pohrebiska, ale tiež grafické rekonštrukcie zobrazujúce život v dobe bronzovej v osade pod Monosou. Výstavy zahraničné: 7 Výstavy domáce: 12.

Výsledky výskumov v Radzovciach boli často prezentované populárnou formou. Boli to články v dennej tlači, v časopisoch, vystúpenia v rozhlase a televízii (Furmánek 2010, 118 – 119; Marková, D. 2012, 28 – 31). Popularizačné výstupy: 10.

Všetky tieto skutočnosti viedli k tomu, že sa vytvoril štvorčlenný vedecký tím, ktorý pripravil a postupne realizuje štvorzväzkovú edíciu venovanú Radzovciam: V. Furmánek/D. Marková: Radzovce v dobe popolnicových polí. Katalóg sídliska. V. Furmánek/V. Mitáš/V. Budaváry (2016): Radzovce v dobe popolnicových polí. Katalóg pohrebiska. V. Furmánek/D. Marková/V. Mitáš: Radzovce v dobe popolnicových polí. Vyhodnotenie. J. Ďuriš (v tlači): Radzovce v dobe popolnicových polí. Architektonická rekonštrukcia stavieb na základe analýzy mazanice. Diely Katalóg pohrebiska a Architektonická rekonštrukcia stavieb na základe analýzy mazanice sú ukončené a pripravené do tlače. Diel Katalóg sídliska je rozpracovaný a mal by byť ukončený v rokoch 2016 – 2017. Na časti Vyhodnotenie sa priebežne intenzívne pracuje a je reálne, že sa dokončí v rokoch 2017 – 2018.

Význam Radzoviec demonštrujú aj viaceré výstavy doma a v zahraničí. Monotématické výstavy venované iba Radzovciam boli na Slovensku prezentované v rokoch

Katalóg sídliska je koncipovaný podľa významu jednotlivých sídliskových entít. Nepochybne najdôležitejšie sú sídliskové objekty. Takýchto objektov bolo objavených

Päťdesiat rokov archeologického výskumu praveku a včasnej doby dejinnej v Gemeri-Malohonte a Novohrade Václav Furmánek

a následne označených osemdesiatjeden (Marková, D. 2014, 186 – 219). Pochopiteľne, ich váha je rôzna a tiež kvantita a kvalita ich materiálneho obsahu sa líši, často markantne. Menší význam majú nálezy zo sídliskových vrstiev a iba na okraji nášho záujmu sú nálezy získané zberom. V tomto poradí bol zostavený a usporiadaný katalóg. Jeho integrálnou súčasťou je kapitola venovaná histórii výskumu sídliska v Radzovciach, celkový plán sídliska, typologické tabuľky keramiky a jej výzdoby, kresby a fotografie objektov a materiálu. Pomocný aparát predstavuje zoznam použitých skratiek, poznámky a zoznam literatúry, ktorá sa viaže iba k tomuto zväzku. V úvode Katalógu pohrebiska je podrobne prezentovaná história jeho terénneho výskumu. Nasleduje plán pohrebiska, typologické tabuľky keramiky, jej výzdoby a opisy jednotlivých hrobov. Keďže Vojtech Budaváry začínal číslovať hroby v roku 1931 ako aj v roku 1932 od jednotky, bolo potrebné začať od jednotky číslovať hroby aj v roku 1969 a v číslovaní priebežne pokračovať až po rok 1974. V roku 1931 sa preskúmalo 298 žiarových hrobov a v roku 1932 to bolo 263 žiarových hrobov. Metodika, technika a dokumentácia výskumu bola na úrovni svojej doby a preto ju nebudeme komentovať. Tiež sa niektoré nálezové celky stratili. Výskum v rokoch 1969 až 1974 objavil a preskúmal ďalších 774 žiarových hrobov. Prezentovaný katalóg všetkých hrobov má jednotnú formu. V prvom riadku je číslo hrobu, za lomkou je rok jeho preskúmania, ďalej typ hrobu a kultúrno-chronologické určenie. V druhom riadku je uvedená hĺbka dna hrobu v cm; označenie sondy; odkaz na fotografický obrázok a na kresbovú tabuľku. V treťom a ďalších riadkoch je opis nálezovej situácie s číselným označením artefaktov v zátvorke (1 až x). Následný riadok obsahuje antropologické určenie. Potom nasledujú riadky popisu artefaktov s odkazom na ich zobrazenie na tabuľkách.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Obr. 6. Radzovce. Bronzové ihlice, ktoré slúžili k spínaniu odevu. Foto: Archív Archeologického ústavu SAV.

Súčasťou tohto dielu sú kresby nálezových celkov, fotografické zábery vybraných terénnych situácií a hrobov. V závere publikácie je zoznam skratiek, poznámky a literatúra. Táto monografia formátu A4 má 409 strán, bola odovzdaná do tlače a bude zverejnená v nemčine. Monografia Vyhodnotenie má okrem úvodu a záveru osem kapitol. Jednotlivé kapitoly sú v rôznom štádiu rozpracovania a pri tejto príležitosti prezentujeme ich autorov a plánovaný rozsah v normostranách. Úvod (Furmánek) – plánovných 1,5 normostrán Prírodné prostredie (Furmánek) – plánované 4 normostrany Historická situácia severnej časti Karpatskej kotliny od konca staršej doby bronzovej (Furmánek) – plánovaných 15 normostrán Sídlisko (Furmánek – Marková) – plánovaných 142 normostrán Pohrebisko (Furmánek – Mitáš) – plánovaných 120 normostrán

Žiarovisko (Furmánek – Mitáš) – plánovaných 6 normostrán Chronológia pohrebiska (Furmánek – Mitáš) – plánovaných 6 normostrán Analýza materiálnej kultúry (Furmánek – Mitáš) – plánovaných 190 normostrán Analýzy prírodovedných disciplín (Furmánek) – plánovaných 30 normostrán Záver (Furmánek) – plánovaných 5 normostrán. Architektonická rekonštrukcia stavieb. V tomto diele sa prejavila cielená snaha o architektonickú rekonštrukciu stavieb. Táto rekonštrukcia vychádza predovšetkým z komplexnej analýzy mazanice a tiež z interpretácií terénnych situácií. Samotné výsledky analýzy mazanice konfrontujú, respektíve potvrdzujú či vyvracajú jednostranné interpretácie konkrétnych nálezových okolností. Treba zdôrazniť, že mazanici ako stavebnému prvku zo sídlisk z obdobia popolnicových polí na Slovensku sa doteraz venovala minimálna pozornosť a tento dôležitý druh hmotnej kultúry bol nedocenený. Na sídlisku v Radzovciach sa identifikovalo 81 objektov (jamy, kolové jamy, zvyšky ohnísk a pecí, výrobné objekty a obydlia. Z nich sa po komplexnej selekcii vybrali tie objekty, ktoré bolo možno jednoznačne interpretovať ako domy: dom 2 (objekt 65/79), dom 3 (objekty 59/79, 69/79, 71/79 a 72/79-73/79), dom 4 (objekt 74/79) a dom 6 (objekt 30/78); deštruovanú interiérovú vykurovaciu pec (objekt 70/79), tri deštruované kovolejárske pece (objekty 31/78, 40/78 a 44/78) a kovolejársku dielňu (objekt 48/79). Okrem toho sa prezentovali dve pravdepodobne obytné stavby: dom 1 (objekt 1), dom 5 (objekty 7 a 8) a jedna stavba so spornou funkciou (kolové jamy – objekty 21, 25-27). Tie však postrádali reprezentatívne vzorky mazanice vhodné na komplexnú analýzu a preto sa ich podrobné vyhodnotenie nerobilo. Na záver tohto referátu je treba zdôrazniť, že Gemer, Malohont a Novohrad predstavovali v dobe bronzovej jedno z civilizačných

centier pravekej barbarskej Európy. Názorne sa to prejavilo v Radzovciach, kde sa objavila, preskúmala a napokon aj vyhodnotila archeologická lokalita, ktorá je v prostredí civilizácie stredoeurópskych popolnicových polí mimoriadne významná a v istom zmysle slova aj unikátna. Materiál a pozorovania na kompletne preskúmanom žiarovom pohrebisku, výsledky antropologických analýz, možnosti paleodemografických záverov, existencia celého komplexu sídlisk, z ktorých jedno bolo čiastočne preskúmané, signifikantné doklady výroby a spracovania bronzu stavajú toto nálezisko medzi kľúčové pamätníky pravekej histórie nielen na Slovensku, ale i v strednej Európe. Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA 2/0091/16 “Slovensko v dobe bronzovej – križovatka súvekých európskych civilizácií”. Literatúra:

Ambros 1982 – C. Ambros: Radzovce – Monosa. Archeozoologický posudok. Výskumná správa AÚ SAV v Nitre č. 10 184/82. Nitra 1982. Ambros 1986 – C. Ambros: Radzovce. Archeozoologická výskumná správa č. 11 684/86. Nitra 1986. Balaša 1961 – G. Balaša: Popolnicové pohrebište plinskej kultúry v Šafárikove. Arch. Rozhledy 13, 1961, 790-795. Balaša 1963 – G. Balaša: Novšie archeologické náleziská a nálezy z južnej oblasti stredného Slovenska. Štud. Zvesti AÚ SAV 11, 1963, 179 – 208. Bárta 1955 – J. Bárta: Chvalovská jaskyňa a pilinské jaskynné pohrebiská v Juhoslovenskom krase. Slov. Arch. 3, 1955, 110 – 121. Bárta 1984 – J. Bárta: Tretie desaťročie speleoarcheologickej činnosti Archeologického ústavu SAV v Nitre (1972-1982). Slov. Kras 22, 1984, 245 – 265. Böhm/Kunský 1941 – J. Böhm/J. Kunský: Lednice, die Eishöhle in bei Silica in Slowakischen Karst. Wiener Prähist. Zeitschr. 28, 1941, 96 – 127. Budinský-Krička 1947 – V. Budinský-Krička: Slovensko v dobe bronzovej a halštatskej. In: Slovenské dejiny 1. Bratislava 1947, 68 – 103. Čilinská 1973 – Z. Čilinská: Frühmittelalterliches Gräberfeld in Želovce. Bratislava 1973. Dolejšová 1986 – J. Dolejšová: Radzovce. Palynologická výskumná správa č. 11 706/86. Nitra 1986.

Päťdesiat rokov archeologického výskumu praveku a včasnej doby dejinnej v Gemeri-Malohonte a Novohrade Václav Furmánek

Ďuriš v tlači – J. Ďuriš: Radzovce v dobe popolnicových polí. Architektonická rekonštrukcia stavieb na základe analýzy mazanice. Nitra, v tlači. Eisner 1932 – J. Eisner: Prehistorický výzkum na Slovensku a v Podkarpatské Rusi r. 1931. Sbor. MSS 26, 1932, 68 – 78. Eisner 1933 – J. Eisner: Slovensko v pravěku. Bratislava 1933. Furmánek 1963 – V. Furmánek: Veľký Blh. Výskumná nálezová správa č. 1888/63. Nitra 1963. Furmánek 1975 – V. Furmánek: Výzkum žárového pohřebiště z doby bronzové v Radzovcích. AVANS 1974, Nitra 1975, 50 – 52. Furmánek 1980a – V. Furmánek: Sídliště piliňské a kyjatické kultury v Radzovcích. AVANS 1978, Nitra 1980, 91 – 95. Furmánek 1980b – V. Furmánek: Pokračování výzkumu na sídlišti piliňské a kyjatické kultury v Radzovcích. AVANS 1979, Nitra 1980, 69 – 73. Furmánek 1980c – V. Furmánek: Die Anhänger in der Slowakei. PBF XI/3. München 1980. Furmánek 1984 – V. Furmánek: Revizní výzkum v Babinci. AVANS 1983, Nitra 1984, 77 – 78, 258. Furmánek 1986 – V. Furmánek: Kyjatice – eponymní lokalita archeologické kultury. Slov. Arch. 34, 1986, 319 – 330. Furmánek 1990 – V. Furmánek: Radzovce. Osada ľudu popolnicových polí. Bratislava 1990. Furmánek 1996 – V. Furmánek: Komplexný archeologický výskum Pohanského hradu nad Starou Baštou. AVANS 1994, Nitra 1996, 51 – 54, 214. Furmánek 2004 – V. Furmánek: Zlatý vek v Karpatoch. Keramika a kov doby bronzovej na Slovensku (2300 – 800 pred n. l.). Nitra 2004. Furmánek 2010 – V. Furmánek: Radzovce. Osada ľudu popolnicových polí. Nitra 2010. Furmánek (ed.) 2015 – V. Furmánek (ed.): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Nitra 2015. Furmánek/Kruta 2002 – V. Furmánek/V. Kruta: Létà dóro dei Carpazi. Ceramiche e metalli dellétà del Bronzo della Slovacchia 2300 – 800 a.C. Fiorano Modenese 2002. Furmánek/Kujovský 2005 – V. Furmánek/R. Kujovský: Crocevia delle civiltà Europee. Firenze 2005. Furmánek/Marková 2008 – Včelince. Archív dávnej minulosti. Nitra 2008. Furmánek/Mitáš 2010 – V. Furmánek/V. Mitáš: Pohřební ritus západní enklávy jihovýchodních popelnicových polí. Analýza pohřebiště v Radzovcích (Slovensko). Pam. Arch. 101, 2010, 39 – 110 + příloha. Furmánek/Mitáš/Budaváry (2016): V. Furmánek/V. Mitáš/V. Budaváry: Radzovce v dobe popolnicových polí. Katalóg pohrebiska. Nitra 2016.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Furmánek/Novotná 2006 – V. Furmánek/M. Novotná: Die Sicheln in der Slowakei. PBF XVIII/6. Stuttgart 2006. Furmánek/Stloukal 1985 – V. Furmánek/M. Stloukal: Jihovýchodní popelnicová pole ve světle antropologické analýzy. Slov. Arch. 33, 1985, 137-152. Furmánek/Stloukal 1986 – V. Furmánek/M. Stloukal: Einige Ergebnisse der archäologische-antropologischen Untersuchungen des Gräberfeldes in Radzovce. Veröff. Mus. Ur- u. Frühgesch. Potsdam 20, 1986, 143 – 149. Furmánek/Veliačik/Vladár 1991 – V. Furmánek/L. Veliačik/J. Vladár: Slovensko v dobe bronzovej. Bratislava 1991. Furmánek/Veliačik/Vladár 1999 – V. Furmánek/L. Veliačik/J. Vladár: Die Bronzezeit im slowakischen Raum. Rahden/Westf. 1999. Gajdoš 1975 – V. Gajdoš: Geofyzikálny posudok z lokality Radzovce-Monosza, okr. Lučenec. Nálezová správa č. 7238/75. Guba 2015 – Sz. Guba: Eitle Männer, arbeitsame Frauen? Geschlechtsspezifische Gebrauchgegenstände im Gräberfeld von Zagyvapálfalva (Ungarn). In: An der Grenze der Bronze- und Eisenzeit. Festschrift für Tibor Kemenczei zum 75. Geburtstag. Budapest 2015, 167-178. Hajnalová, E. 1978 – E. Hajnalová: Nálezy rastlín na pohrebiskách v pravekom a včasnohistorickom období Slovenska a ich úloha v pohrebnóm ríte. Arch. Rozhledy 30, 1978, 123-132. Hampel 1886 – J. Hampel: A bronzkor emlékei magyarhonban. I. Budapest 1886. Hampel 1892 – J. Hampel: A bronzkor emlékei magyarhonban. II. Budapest 1892. Hampel 1896 – J. Hampel: A bronzkor emlékei magyarhonban. III. Budapest 1896. Jockenhövel 1971 – A. Jockenhövel: Die Rasiermesser in Mitteleuropa. PBF VIII/1. München 1971. Lichardus 1968 – Jaskyňa Domica – najvýznamnejšie sídlisko ľudu bukovohorskej kultúry. Bratislava 1968. Kovács 1982 – I. B. Kovács: Sto rokov budovania archeologického zbierkového fondu Gemerského múzea. Obzor Gemera 13, 1982, 87 – 92. Kovács 1984 – I. B. Kovács: Výskumy a prieskumy Gemerského múzea v okrese Rimavská Sobota. AVANS 1983, Nitra 1984, 45 – 51. Marková, D. 2011 – D. Marková: Krst knihy „Radzovce. Osada ľudu popolnicových polí“ a otvorenie stálej archeologickej expozície v Radzovciach. Slov. Arch. 59, 2011, 189 – 190. Marková, D. 2012 – D. Marková: Bibliografia Václava Furmánka. In: Václav Furmánek a doba

Obr. 7. Radzovce. Časť expozície vlastivednej izby. Foto: V. Mitáš.

bronzová. Zborník k sedemdesiatym narodeninám. Nitra 2012, 17 – 34. Marková, D. 2014 – D. Marková: Sídliskové areály juhovýchodných popolnicových polí z pohľadu analýzy sídliska v Radzovciach. Diel I. – Text; Diel II. – Katalóg. (Doktorandská dizertačná práca). Nitra 2014. Mihok/Cengel/Furmánek 1981 – Ľ. Mihok/ P. Cengel/V. Furmánek: Príspevok k štúdiu odlievania medených zliatin v dobe bronzovej na území Slovenska. Slévárenství 29, 1981, 500 – 502. Mitáš 2007 – V. Mitáš: Pohrebný rítus západnej enklávy juhovýchodných popolnicových polí vo svetle pohrebiska v Radzovciach I, II. (Doktorandská dizertačná práca). Nitra 2007. Mitáš/Furmánek 2013a – V. Mitáš/V. Furmánek: Grave Arrangements and Constructions of the western Enclave of the south-eastern Urnfield Cultures from the Perspective of the Burial Ground at Radzovce (Slovakia). Analecta Archaeol. Ressoviensia 8. Rzeszów 2013, 1 – 35. Mitáš/Furmánek 2013b – V. Mitáš/V. Furmánek: Zvieracie kosti v žiarových hroboch západnej enklávy juhovýchodných popolnicových polí so zreteľom na lokalitu Radzovce – Monosa. Studia Hist. Nitriensia 17. Nitra 2013, 1 – 20. Němcová 1859 – B. Němcová: Slovenské starožitnosti (Ze zápisků dra. Gust. Reusza). Pam. Arch. 3, 1859, 22 – 27. Novotná 1980 – M. Novotná: Die Nadeln in der Slowakei. PBF XIII/6. München 1980. Novotná 2001 – M. Novotná: Die Fibeln in der Slowakei. PBF XIV/11. Stuttgart 2001. Novotná 2014 – M. Novotná: Die Vollgriffschwerter in der Slowakei. Stuttgart 2014.

Orlický/Tirpák 1984 – O. Orlický/J. Tirpák: Aplikácia archeomagnetizmu na riešení archeologických úloh lokalít Cífer, Radzovce a Chotín. Acta Inerd. Arch. 3, Nitra 1984, 318 – 331. Patay 1954 – P. Patay: Előzetes jelentés a nagybátonyi temető ásatásának eredményeiről. Archaeologiai Értesitő 81, 1954, 33 – 49. Pavelková/Furmánek 2016 – J. Pavelková/ V. Furmánek: Demographic Analysis of the Urnfield Cultures in Slowakia. Przegląd Archeologiczny 64, Wroclaw 2016, xxx-xxx. Polla 1996 – B. Polla: Archeológia na Slovensku v minulosti. Matica Slovenská 1996. Pulszky 1897 – F. Pulszky: Magyarország archaeologiája I, II. Budapest 1897. Romsauer 1995 – P. Romsauer: Zu den vorgeschichtlichen Höhlensiedlungen im nordkarpatischen Raum und ihren kultischen Benutzung in der Urnenfelderzeit. Pravěk (N. Ř.) 5, 1995, 127-146. Stloukal/Furmánek 1982 – M. Stloukal/V. Furmánek: Antropologický rozbor žárových hrobů piliňské a kyjatické kultury. Radzovce a Šafárikovo. Nitra 1982. Vladár 1974 – J. Vladár: Die Dolche in der Slowakei. PBF VI/3. München 1974.

Adresa autora: Dr. h. c. prof. PhDr. Václav Furmánek, DrSc. Archeologický ústav SAV Nitra Akademická 2 949 21 Nitra Slovenská republika e-mail: nraufurm@savba.sk

Päťdesiat rokov archeologického výskumu praveku a včasnej doby dejinnej v Gemeri-Malohonte a Novohrade Václav Furmánek

Jaroslava Pavelková

ANTROPOLOGICKO-DEMOGRAFICKÉ VYHODNOTENIE ŽIAROVÝCH HROBOV JUHOVÝCHODNÝCH POPOLNICOVÝCH POLÍ ZO SLOVENSKA Doba bronzová predstavuje obdobie, v ktorom existovali archeologické kultúry s výlučne kostrovým spôsobom pochovávania, kultúry so žiarovými hrobmi, ale aj kultúry birituálne, so zmiešaným pohrebným rítom. Predmetom referátu je prezentácia stavu bádania kultúr juhovýchodných popolnicových polí na Slovensku. Na Slovensku sa v období do počiatku mladšej doby bronzovej vykryštalizovali tri kultúrne komplexy popolnicových polí, ktorých prejavy boli determinované pôvodným kultúrno-etnickým substrátom, geografickými danosťami krajiny a tiež aj nezanedbateľnými kontaktmi so susednými oblasťami. Bola to oblasť juhozápadného Slovenska, ktorá inklinovala k strednému Podunajsku a k západným oblastiam rozšírenia kultúr popolnicových polí. Pre toto obyvateľstvo sa v archeologickej terminológii používa pojem kultúrny komplex stredodunajských popolnicových polí. Hornatá oblasť severného a stredného Slovenska bola osídlená obyvateľstvom slovenskej vetvy lužickej kultúry, ktorá bola integrálnou súčasťou rozsiahleho lužického kultúrneho komplexu rozšíreného v severnej časti strednej Európy. Juh stredného Slovenska a východ krajiny osídlilo obyvateľstvo kultúrneho komplexu juhovýchodných popolnicových polí. Tento komplex zasahoval aj do priľahlej časti Podkarpatskej Rusi a Maďarska. V niektorých obdobiach svojej existencie sa nachádzal aj v severovýchodnom Rumunsku a jeho nositelia prenikali aj do juhovýchodného Poľska. Z archeologických kultúr kultúrneho komplexu juhovýchodných popolnicových

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

polí poznáme stovky žiarových pohrebísk. Z nich boli niektoré skúmané systematicky, prípadne z nich poznáme aspoň niekoľko hrobových nálezových celkov. Počet preskúmaných žiarových hrobov z tohto kultúrneho komplexu je okolo 6 000 (tak zo Slovenska, ako aj z Maďarska). Z nich máme k dispozícii takmer 1 800 antropologických analyzovaných hrobov. Domnievame sa, že toto číslo je dostatočne veľké a preukazné, aby sa dali formulovať relevantné demografické závery. Všetky antropologicky vyhodnotené pohrebiská boli v západnej oblasti rozšírenia kultúrneho komplexu juhovýchodných popolnicových polí. Boli to pohrebiská pilinskej a kyjatickej kultúry. Väčšina týchto pohrebísk bola na území Gemeru, Malohontu a Novohradu. Antropologické analýzy ľudských zvyškov zo žiarových hrobov1 z obdobia popolnicových polí majú na Slovensku dlhoročnú tradíciu (Furmánek 1997). Už pred viac ako päťdesiatimi rokmi bol podrobený antropologickému výskumu obsah urien zo žiarového pohrebiska pilinskej kultúry v Košiciach – Barci, okres Košice (Jílková 1961; Palečková 1961), na ktorom bola v rokoch 1953 až 1954 preskúmaná iba časť (72 hrobov) rozsiahleho pohrebiska. Významným medzníkom pre riešenie prezentovanej problematiky bola antropologická analýza obsahov 1 334 hrobov z pohrebiska pilinskej a kyjatickej kultúry v Radzovciach, okres Lučenec (Stloukal/ Furmánek 1982). Osada tohto pohrebiska ležala na úrodných nivách Monoského potoka v Cerovej vrchovine, v povodí rieky Ipeľ, v nadmorskej výške okolo 250 met-

rov (Furmánek 2010; Furmánek/Mitáš/Budaváry 2016). Bolo určených 962 jedincov. Stredná dĺžka života tam bola 22,5 rokov a počet zomrelých do 14 rokov života bol až 40,7 % (Tab. 1.). Vypovedacia schopnosť antropologických analýz pre formulovanie demografických záverov je excelentná. Veková skupina Infans I, II Juvenis Adultus – skôr muž Adultus – skôr žena Adultus – bližšie neurčiteľný Ľudské zvyšky – neurčiteľné Celkom

N 391 34 75 148 261 53 962

% 40,7 3,5 7,8 15,4 27,1 5,5 100,0

Tab. 1. Radzovce, okres Lučenec. Pilinská a kyjatická kultúra. Rozdelenie antropologicky určených jedincov do vekových skupín

V Šafárikove (teraz Tornaľa), okres Revúca, sa v rokoch 1966 a 1968 preskúmalo 224 žiarových hrobov (Furmánek 1977; Stloukal/Furmánek 1982) a určených bolo 219 jedincov. Reálne sa odhaduje, že toto pohrebisko mohlo mať až 10 000 hrobov (Furmánek 2004, 93). Stredná dĺžka života obyvateľstva, vychádzajúc z analyzovaného súboru, bola 25,3 rokov a percento zomrelých do 14 rokov života bolo relatívne nízke, iba 32,0 % (Tab. 2.). Osada, respektíve osady, kde sa pochovávalo, ležala na mimoriadne úrodnej nive rieky Slaná. Táto rieka bola dobre využívanou tepnou s centrálnou časťou Karpatskej kotliny. Pohrebisko bolo v nadmorskej výške okolo 183 metrov. Vypovedacia schopnosť realizovaných antropologických analýz pre demografické závery je síce dobrá, avšak z hľadiska predpokladaného počtu zomrelých je minimálna. V ostatnom čase sa analyzovali, respektíve boli zverejnené výsledky antropologických analýz niekoľkých ďalších pohrebísk z oblasti kultúrneho komplexu juhovýchodných popolnicových polí. V dvoch etapách (1941 a 1983 až 1985) prebiehal archeologický výskum na eponymnej lokalite kyja-

Veková skupina Infans I, II Juvenis Adultus – skôr muž Adultus – skôr žena Adultus – bližšie neurčiteľný Ľudské zvyšky – neurčiteľné Celkom

N 70 5 15 67 46 16 219

% 32,0 2,3 6,8 30,6 21,0 7,3 100,0

Tab. 2. Tornaľa, okres Revúca. Pilinská kultúra. Rozdelenie antropologicky určených jedincov do vekových skupín

tickej kultúry v Kyjaticiach, okres Rimavská Sobota (Furmánek 1986). Preskúmalo sa 192 hrobov a z objektívnych dôvodov sa dalo určiť iba 54 jedincov (Pavelková 2012). Stredná dĺžka života sa stanovila iba na 18,1 rokov, pretože až 48,2 % populácie sa nedožilo ani 14 rokov života (Tab. 3.). Toto pohrebisko, v podhorskej oblasti Slovenského rudohoria v nadmorskej výške okolo 480 metrov, bolo preskúmané celé. Žiaľ, osteologické obsahy niektorých hrobov z výskumu v roku 1941 sa stratili a preto vypovedacia schopnosť antropologických analýz je pre demografické vyhodnotenia obmedzená. Veková skupina Infans I, II Juvenis Adultus – skôr muž Adultus – skôr žena Adultus – bližšie neurčiteľný Ľudské zvyšky – neurčiteľné Celkom

N 26 6 1 3 13 5 54

% 48,2 11,1 1,8 5,6 24,0 9,3 100,0

Tab. 3. Kyjatice, okres Rimavská Sobota. Rozdelenie antropologicky určených jedincov do vekových skupín

Krátky záchranný výskum zemnými prácami narušeného pohrebiska kyjatickej kultúry sa realizoval v roku 2010 na Silickej planine (okolo 550 m n. m.) v katastri obce Silica, okres Rožňava (za informáciu ďakujeme R. Hrehovi, ktorý pripravuje archeologické vyhodnotenie tejto lokality). V tomto regióne sa zatiaľ žiarové pohre-

Antropologicko-demografické vyhodnotenie žiarových hrobov juhovýchodných popolnicových polí zo Slovenska Jaroslava Pavelková

biská nenašli, ale oblasť je charakterizovaná využívaním jaskýň tak pre osídlenie, ako aj pre kultové aktivity (Furmánek 2015, 253). Z pohrebiska bolo určených iba 24 jedincov (Pavelková 2015). Stredná dĺžka života, keďže išlo o malú vzorku, sa nepočítala. Je však signifikantné, že, vychádzajúc z tejto vzorky, sa až 45,8 % populácie nedožilo 14 rokov života (Tab. 4.). Pre demografické závery je význam tohto pohrebiska iba okrajový. Z hľadiska osídlenia v periférnych sídliskových oblastiach kultúrneho komplexu juhovýchodných popolnicových polí je však významný. Veková skupina Infans I, II Juvenis Adultus – skôr muž Adultus – skôr žena Adultus – bližšie neurčiteľný Ľudské zvyšky – neurčiteľné Celkom

N 11 2 1 5 3 2 24

% 45,8 8,3 4,2 20,9 12,5 8,3 100,0

Tab. 4. Silica, okres Rožňava. Rozdelenie antropologicky určených jedincov do vekových skupín

V roku 2008 sa začal systematický výskum žiarového pohrebiska juhovýchodných popolnicových polí v obci Cinobaňa, okres Poltár (Furmánek/ Mitáš 2010; Furmánek et al. 2010), kde bolo do roku 2014 preskúmaných 314 hrobov z obdobia od mladej pilinskej kultúry, cez pilinsko-kyjatický horizont až po dominujúcu kyjatickú kultúru. Predpokladá sa, že doteraz bola preskúmaná iba polovica tejto nekropoly. Pohrebisko v Cinobani sa nachádza v západnej časti Cinobanského predhoria, na juhozápadnom okraji Slovenského rudohoria v nadmorskej výške okolo 402 metrov. Dokladá prenikanie obyvateľstva z nížinatých oblastí severnej časti Karpatskej kotliny do podhorských regiónov na severe (Mitáš/Furmánek 2015). Antropologicky bolo určených 324 jedincov. Stredná dĺžka života sa stanovila na 21 rokov a 43,5 % populácie sa nedožilo 14 rokov života (Tab. 5.). Pre demografické analýzy je význam tohto pohrebiska dominantný.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Veková skupina Infans I, II Juvenis Adultus – skôr muž Adultus – skôr žena Adultus – bližšie neurčiteľný Ľudské zvyšky – neurčiteľné Celkom

N 141 18 18 38 37 72 324

% 43,5 5,6 5,6 11,7 11,4 22,2 100,0

Tab. 5. Cinobaňa, okres Poltár. Rozdelenie antropologicky určených jedincov do vekových skupín

Spálené ľudské zvyšky zo žiarových hrobov síce nemajú až takú vypovedaciu schopnosť ako osteologický materiál z kostrových pohrebísk, avšak aj tak prinášajú zaujímavé demografické poznatky. V porovnaní s kostrovými pohrebiskami zo staršej doby bronzovej je ich vypovedacia schopnosť menšia, ukazuje sa však, že na žiarových pohrebiskách boli pochovávaní skutočne všetci jedinci, ktorí zomreli. Na niektorých kostrových pohrebiskách zo staršej doby bronzovej je nápadná absencia malých detí, ktoré zomreli pri pôrode, alebo sa nedožili jedného roku veku. Vo všeobecnosti bol v oblasti rozšírenia pilinskej a kyjatickej kultúry nápadný značný počet jedincov, ktorí sa nedožili dospelého veku (42,5 %). Hodnota uvedeného čísla je skreslená skutočnosťou, že 8,3 % ľudských zvyškov bola neurčiteľná. Podobná situácia bola aj na pohrebiskách lužickej kultúry (porovnaj sumár rozdelenia antropologicky určených jedincov z juhovýchodných popolnicových polí a lužickej kultúry). Prezentované diskrepancie medzi jednotlivými lokalitami vznikli predovšetkým rôznou kvalitou antropologického materiálu. Značná časť analyzovaných pohrebísk nebola preskúmaná v celku. Závažné sú tiež rozdiely v geografickej polohe jednotlivých nekropol. Sú tu zverejnené pohrebiská v nížinatých, úrodných oblastiach (napr. Tornaľa), ale aj pohrebiská z podhorských regiónov (napr. Cinobaňa, Kyjatice, Radzovce, Silica). Pre formulovanie demografických záverov najlepšie slúžia pohrebiská v Cinobani a Radzovciach. V Radzovciach,

Charakteristický žiarový hrob kyjatickej kultúry. Foto: V. Mitáš.

predovšetkým v hroboch pilinskej kultúry, bolo možné študovať aj väzbu archeologickej výbavy jednotlivých nálezových celkov k veku a k pohlaviu pochovaných jedincov. Počty a tvary nádob v jednoznačne mužských hroboch sa od ženských nelíšili. Rozdiely bolo možné sledovať u nekeramickej výbavy a najmä u bronzovej industrie. Iba v mužských hroboch boli britvy, spony, dýky, meč, nôž, sekery, dláto a tiež aj zlato. Výlučne v ženských hroboch boli závesky, pukličky, vlasové kruhy a ihly na šitie. Zaujímavá je frekvencia výskytu bronzových kosákov, respektíve ich zlomkov. Z dvanástich kosákov bolo jedenásť v mužských hroboch, a iba jeden v ženskom hrobe. Možno teda konštatovať, že kosáky boli atribúty mužských hrobov (Furmánek/ Stloukal 1985, 139 – 141). Predložená štúdia predstavuje prvú veľkú sumarizáciu predchádzajúcich aktivít v oblasti antropológie a demografie popolnicových polí na Slovensku a prispieva tak

k lepšiemu poznaniu pravekej spoločnosti v období civilizácie popolnicových polí. 1 Klasifikácia antropologického materiálu vychádza z metodiky M. Dokládala (Dokládal 1999), J. Chochola (Chochol 1964) a D. H. Ubelakera (Ubelaker 2008) používanej v Českej a Slovenskej republike. To znamená, že Infans I je veková kategória do 7 rokov; Infans II od 8 do 14 rokov; Juvenis od 15 do 20 rokov. Vekové kategórie Adultus, Maturus a Senilis začínajú od 20 rokov dožitého veku.

Literatúra:

Dokládal 1999 – M. Dokládal: Morfologie spálených kostí. Význam pro identifikaci osob. Brno 1999. Furmánek 1977 – V. Furmánek: Pilinyer Kultur. Slov. Arch. 25, 1977, 251 – 370. Furmánek 1986 – V. Furmánek: Kyjatice – eponymní lokalita kyjatické kultury. Slov. Arch. 34, 1986, 319 – 330. Furmánek 1997 – V. Furmánek: Stand der demographischen Erforschung der Bronzezeit in der Slowakei. Internationale Archäologie 36. Espelkamp 1997, 74 – 78.

Antropologicko-demografické vyhodnotenie žiarových hrobov juhovýchodných popolnicových polí zo Slovenska Jaroslava Pavelková

Furmánek 2004 – V. Furmánek: Zlatý vek v Karpatoch. Keramika a kov doby bronzovej na Slovensku (2300 – 800 pred n. l.). Nitra 2004. Furmánek 2010 – V. Furmánek: Radzovce. Osada ľudu popolnicových polí. Nitra 2010. Furmánek V. (ed.) 2015 – V. Furmánek: Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Nitra 2015. Furmánek/Mitáš 2010 – V. Furmánek/V. Mitáš: Pohrebisko kyjatickej kultúry v Cinobani, okr. Poltár (Predbežná správa). (In:) V. Furmánek/E. Miroššayová (eds.), Popolnicové polia a doba halštatská. Nitra 2010, 101 – 115. Furmánek/Mitáš/Pavelková 2010 – V. Furmánek/V. Mitáš/J. Pavelková: The Burial ground of the Kyjatice culture in Cinobaňa (Slovakia). (In:) Sz. Guba, K. Tankó (eds.), Régről kell kezdenünk..“. Studia Archaeologica in honorem Pauli Patay. Szécsény 2010, 125 – 136. Furmánek/Mitáš/Budaváry (2016) – V. Furmánek/V. Mitáš/V. Budaváry: Radzovce v dobe popolnicových polí. Katalóg pohrebiska. Nitra 2016. Furmánek/Stloukal 1985 – V. Furmánek/ M. Stloukal: Jihovýchodní popelnicová pole ve světle antropologické analýzy. Slov. Arch. 33, 1985, 137 – 152. Chochol 1964 – J. Chochol: Antropologické materiály z nových výzkumů neolitu a doby bronzové v Čechách. Crania Bohemica. Materiály prehistorické a historické antropologie. Praha 1964. Jílková 1961 – E. Jílková: Piliňské pohřebiště Barca II a jeho časové a kulturní horizonty. Slov. Arch. 9, 1961, 69 – 106. Mitáš/Furmánek 2015 – V. Furmánek/ V. Mitáš: Pohrebisko kultúrneho komplexu ju-

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

hovýchodných popolnicových polí v Cinobani (výskum v rokoch 2007-2012). (In:) O. Ožďáni (ed.), Popolnicové polia a doba halštatská. Nitra 2015, 159 – 189. Palečková 1961 – H. Palečková: Lidské žárové pozůstatky z piliňského pohřebiště Barca II. Štud. Zvesti AÚ SAV 6, 1961, 185 – 202. Pavelková 2012 – J. Pavelková: Antropologicko-demografická analýza žárových hrobů kyjatické kultury z Kyjatic, okres Rimavská Sobota. (In:) R. Kujovský/V. Mitáš (eds.), Václav Furmánek a doba bronzová. Zborník k 70. narodeninám. Nitra 2012, 293 – 296. Pavelková 2015 – J. Pavelková: Antropologická analýza žárových hrobů jihovýchodních popelnicových polí z obce Silica, okr. Rožňava. (In:) O. Ožďáni (ed.), Popolnicové polia a doba halštatská. Nitra 2015, 213 – 216. Stloukal/Furmánek 1982 – M. Stloukal/V. Furmánek: Antropologický rozbor žárových pohřbů piliňské a kyjatické kultury. Radzovce a Šafárikovo. Nitra 1982. Ubelaker 2008 – H. D. Ubelaker: The Forensis Evaluation of Burned Skeletal Remains: A Synthesis. Forensic Sci. Int. 30, no. 10, 2008, 1 – 5.

Adresa autora: doc. RNDr. Jaroslava Pavelková, CSc. Fakulta sociálnych vied UCM v Trnave Bučianska ul. 4/A 917 01 Trnava Slovenská republika e-mail: jaryk@post.cz

Vladimír Mitáš – Václav Furmánek

CINOBAŇA: POZORUHODNÉ ARCHEOLOGICKÉ NÁLEZISKO Z DOBY POPOLNICOVÝCH POLÍ

3 2 1

Obr. 1. Cinobaňa. Sídlisko (1), pohrebisko (2) a hradisko (3) z doby bronzovej. Foto: V. Mitáš.

Zásadným príspevkom k najstarším dejinám Cinobane sú poznatky z archeologického výskumu nálezísk z doby popolnicových polí (12. až 8. stor. pred n. l.), ktoré sa nachádzajú v malebnom prostredí extravilánu obce. Výsledky výskumu, ktorý uskutočnili v rokoch 2007 až 2015 pracovníci Archeologického ústavu SAV v Nitre v spolupráci s bádateľmi z ďalších domácich a zahraničných vedeckých inštitúcií, sú mimoriadne hodnotné nielen z hľadiska vedeckého, ale predstavujú tiež zaujímavý potenciál pre rozvoj turizmu na severe Novohradu. Komplex súvekých nálezísk tvorí sídlisko, pohrebisko a na vrchu Strieborná situované hradisko (obr. 1). V skaliskách

Striebornej, pod akropolou hradiska, bola objavená malá pseudokrasová jaskyňa. Predmetom systematického výskumu bolo predovšetkým veľké žiarové pohrebisko z mladšej a neskorej doby bronzovej v katastrálnej polohe Jarčanisko (obr. 2). Terénny výskum lokality výrazne rozšíril bázu informácií o kultúrach juhovýchodných popolnicových polí (pilinskej a kyjatickej kultúre), ktoré v starobylej baníckej obci na úpätiach Slovenského rudohoria zanechali svedectvo o vrcholnom prejave slovenského praveku. Toho dokladom sú najmä nálezy z hrobov, ktorých sa k roku 2014 odkrylo vyše 300. O významnej pozícii Cinobane v pravekých dejinách Cinobaňa: Pozoruhodné archeologické nálezisko z doby popolnicových polí Vladimír Mitáš - Václav Furmánek

Obr. 2. Výskum žiarového pohrebiska v Cinobani. Foto: V. Mitáš.

Obr. 3. Cinobaňa. Hrob v klasickej skrinke s vencom. Mladšia doba bronzová. Foto: V. Mitáš.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Slovenska na základe predbežnej analýzy získaných nálezov a ich širších súvislostí niet pochýb. Početné okolité archeologické náleziská severného Novohradu, ktorý ľud pilinskej a kyjatickej kultúry osídlil nielen intenzívne, ale aj dlhodobo, tento fakt výstižne dopĺňajú. Doterajšie zistenia naznačujú, že obyvateľstvo popolnicových polí prišlo do chotára dnešnej Cinobane na začiatku 12. stor. pred n. l. Z teritoriálneho hľadiska to bola severná periféria kultúr juhovýchodných popolnicových polí, čo však nijako neznižuje význam či zaujímavosť tohto náleziska, skôr naopak – práve táto skutočnosť vtlačila lokalite známku jedinečnosti. V sledovanom zemepisnom priestore obdobie 12. stor. pred n. l. časovo korešponduje s mladšou fázou pilinskej kultúry. Kým historicky dobre známe východné Stredomorie už poznalo konkrétnych hrdinov, ktorí chrabro bojovali v Tróji, mená tvorcov náplne tohto horizontu archeologických nálezov ostávajú neznáme. Anonymné rody, ktoré možno z archeologického hľadiska spojiť s poslednými generáciami pilinskej kultúry, sa však do podhorských oblastí juhu stredného Slovenska nedostali náhodne. Predpokladá sa, že počiatok sídliska pod Striebornou súvisí s klimatickými výkyvmi a rozsiahlymi kultúrno-spoločenskými zmenami, ktoré sprevádzali migrácie obyvateľstva mladšej doby bronzovej v širšom stredoeurópskom priestore. Okamih príchodu kolonistov pilinskej kultúry pod Striebornú bol určite spojený s magickými a kultovými obradmi, ktoré mali potvrdiť správny výber miesta pre osídlenie. Doklady staršieho osídlenia sa na tejto lokalite zatiaľ nezaregistrovali. Takto nejako sa začal príbeh o obyvateľstve popolnicových polí z Cinobane, ktoré tu tiež po stáročia pochovávalo a ktorého pohrebný rítus bolo možné počas niekoľkoročného výskumu detailne študovať a poodhaliť aspoň časť z jeho zložitých zákonitostí. Pohrebisko na juhovýchodne orientovanom svahu pod vrchom Strieborná slú-

žilo kontinuálne zhruba päťsto rokov (od 12. do 8. stor. pred n. l.). Ani výber polohy pre pochovávanie nebol náhodný, pravidelný a intenzívny kontakt posvätného miesta s najvyšším božstvom – Slnkom – bol v tej dobe nutnosťou i pravidlom. Vzhľadom na náboženské zvyklosti a kultové predstavy pilinskej a kyjatickej kultúry sa pohrebisko vyznačuje prísne dodržiavaným žiarovým pohrebným rítom. Miesto spaľovania zosnulých (t. j. žiarovisko) sa zatiaľ na odkrytej ploche pohrebiska nenašlo. Archeobotanické analýzy Jany Mihályiovej ale preukázali, že mŕtvych spaľovali najmä na hraniciach z dubového dreva. Antropologička Jaroslava Pavelková zase doložila, že zhruba polovica sledovanej populácie zomrela v útlom veku a nedožila sa dospelosti. Budovanie hrobov a ich situovanie na pohrebisku podliehalo premyslenej organizácii a z generácie na generáciu viac-menej rešpektovanej tradícii. Dokladom toho je usporiadanie hrobov z mladšej doby bronzovej do línií, ktoré sa na svahu kolmo pretínali, prípadne ukladanie hrobov s podobnými konštrukciami blízko vedľa seba. Špecifikom pohrebiska, ako aj funerálnych praktík pilinskej a kyjatickej kultúry vôbec, sú hroby v kamenných skrinkách. Zhora ich zakrývali kamenné platne, mohylky alebo príkrovy. Okolo niektorých skriniek boli z kameňov vybudované vence (obr. 3). Systematické budovanie kamenných hrobových konštrukcií vyžadovalo iste veľa umu a úsilia, čo presvedčivo dokladajú skrinky, ktorých dná boli starostlivo vyložené menšími ploskými kameňmi. Úctyhodné množstvo energie, vynaloženej v medziach pohrebného rituálu, veľmi dobre odzrkadľujú aj viacnásobné vrstvy kameňov nad hrobmi, v archeologickej terminológii označované ako príkrovy. Na budovanie kamenných konštrukcií sa využívali výhradne miestne zdroje kameňa. Do skriniek sa podľa vtedajších pravidiel ukladali spálené kosti a hrobový inventár (obr. 4). Najčastejšie je zastúpený Cinobaňa: Pozoruhodné archeologické nálezisko z doby popolnicových polí Vladimír Mitáš - Václav Furmánek

Obr. 4. Cinobaňa. Hrob kyjatickej kultúry bohato vybavený keramikou. Foto: V. Mitáš.

Obr. 5. Cinobaňa. Urnové hroby pilinskej kultúry. Foto: V. Mitáš.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

keramikou (urnou – popolnicou a prílohami) a bronzovými predmetmi (rôznymi šperkami, doplnkami odevu, toaletnými predmetmi, nástrojmi a výnimočne i zbraňou). Jednoduchší typ žiarového hrobu pozostával z urny zakrytej miskou (obr. 5). K popolniciam pozostalí prikladali menšie keramické milodary, najčastejšie šálky, amforky alebo vázičky. Okrem spálených kostí sa do urien často dostal prepálený zvyšok bronzovej ozdoby. Najjednoduchšie hroby predstavovali len jamky, do ktorých boli uložené spálené kosti, prípadne so zvyškami bronzových predmetov, ktoré boli spolu s mŕtvym spálené na hranici. Skladba hrobovej keramiky odzrkadľuje všeobecne ustálenú hrnčiarsku produkciu doby popolnicových polí. V hroboch sa objavujú amfory, amforovité vázy, misy, šálky, hrnce, pokrievky, ich zmenšeniny a výnimočne aj zvláštne keramické tvary (napr. závesná elipsovitá nádobka pripomínajúca malý košík) či bežná sídlisková keramika (napr. cedidlo alebo hlinené „závažie“). Najmä amfory, amforovité vázy a šálky sú zdobené pôsobivou, nadčasovou a spravidla geometricky vyváženou ornamentikou. Keramika sa vyrábala v ruke (bez použitia hrnčiarskeho kruhu) a príležitostne popri iných činnostiach na neďalekom sídlisku z ílovitých hlín regionálneho pôvodu. Na vynaliezavosť hrnčiarov neskorej doby bronzovej poukazujú tiež nádobky s rúrkami v uchu, cez ktoré bolo možné cucať tekutiny. Mohli byť používané nielen pri kultových obradoch, ale aj na pitie vody z prameňa, destilovaných alebo povzbudzujúcich nápojov. Ktovie, ako to bolo naozaj, no prepálené makrozvyšky – semená a plody viacerých druhov liečivých rastlín ako baza čierna, mäta alebo ľuľkovec zlomocný sa v hroboch skutočne objavili. Stav bronzových predmetov z hrobov je učebnicovým príkladom postupného zdokonaľovania techniky kremácie od začiatku až po záver pochovávania pod Striebornou. V hroboch často zastúpené zlomky bronzových ihlíc spínali odev, bronzové britvy

(obr. 6) vlastnili a používali určite významní muži a zlomky bronzových kosákov pripomínajú žatvu doby bronzovej. Prsty mužov aj žien zdobili prstene z bronzového drôtu, do vlasov sa vplietali viacnásobne vinuté krúžky, bežným kruhovým šperkom boli bronzové náramky, súčasťou náhrdelníkov boli bronzové špirálky a možno aj tyrkysovo modré sklenené koráliky atď. Zvlášť cenným nálezom je bronzová sekera s tuľajkou, ktorej prítomnosť v jednom z najhonosnejších skrinkových hrobov na preskúmanej ploche pohrebiska naznačuje spoločenskú pozíciu pochovaného – dieťaťa, ktoré sa zrejme v dospelosti malo stať náčelníkom. Do hrobov sa však všetky tieto predmety dostali až po rituálnej očiste ohňom. Nie menej interesantnými nálezmi sú malý zlatý krúžok (obr. 7), horský krištáľ, zriedkavo zastúpená štiepaná kamenná industria, ale i antropologickou analýzou potvrdená prítomnosť zvieracích kostí v hroboch. Uvedené nálezy sú svedectvom nielen zákonitostí pohrebného rítu, ale aj mnohorakých stránok života sociálne rozvrstvenej spoločnosti mladšieho praveku. Železná troska, lupa a železné predmety z pohrebiska (obr. 8) vo všeobecnosti dokumentujú počiatky železiarstva na úpätiach Slovenského rudohoria. Počiatky výroby a spracovania železa na lokalite však možno bezpečne spojiť až s osídlením v dobe laténskej. Dôvody výskytu železných predmetov Keltov na pravekom pohrebisku sa doteraz nepodarilo jednoznačne interpretovať. Do úvahy prichádzajú tak profánne, ako aj sakrálne aktivity. O súvekom sídlisku, ktoré je od pohrebiska vzdialené len asi 500 m, ale aj o ťažšie dostupnom hradisku na vrchu Strieborná (719 m n. m.) v súčasnosti vypovedajú iba nálezy z menších archeologických sond, keramika zberového charakteru alebo na ploche sídliska vyzbierané kusy železnej trosky (najskôr z doby laténskej). Do kategórie zberových nálezov patrí i v roku 1866 nájdený a v súčasnosti už nezvestný bronzový meč s plCinobaňa: Pozoruhodné archeologické nálezisko z doby popolnicových polí Vladimír Mitáš - Václav Furmánek

Obr. 6. Cinobaňa. Dvojčepeľová bronzová britva z mladšej doby bronzovej. Foto: V. Mitáš.

Obr. 7. Cinobaňa. Zlatý krúžok z mladšej doby bronzovej. Foto: V. Mitáš.

nou liatou rukoväťou z mladšej doby bronzovej, ktorý sa našiel v roku 1866 na svahu Striebornej. Opakované terénne prieskumy a geodetické zameranie hradiska pripúšťajú možnosť, že na Striebornej existovalo centrálne hradisko s akropolou (obr. 9). Zdá sa však, že komunita žijúca pod Striebornou ho už nestihla v celom rozsahu dobudovať. Koniec existencie sídliska a používania pohrebiska pod Striebornou sa stráca v hmlách 8. storočia pred n. l. V tom čase bolo podľa legendy na Apeninskom polostrove založené večné mesto – Rím. Do spustnutej pravekej osady (obr. 10) sa život vrátil najneskôr v strednej dobe laténskej (3./2. stor. pred. n. l.). Grafitová keramika zo sídliska, ako aj honosná železná spona, nájdená vo vrstve kameňov nad skrinkami žiarových hrobov na pohrebisku, sú dôležitými stopami pohybu a prítomnosti Keltov na severe Novohradu. Kelti sú však už hrdinami inej historickej epochy. Epochy, ktorou sa Cinobaňa ocitla na prahu písaných dejín. Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA 2/0091/16 „Slovensko v dobe bronzovej – križovatka súvekých európskych civilizácií“.

Literatúra (výber):

Obr. 8. Cinobaňa. Masívne kováčske kladivo zo železa z doby laténskej. Foto: V. Mitáš.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Furmánek 2015 – V. Furmánek (zost.): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Nitra 2015. Furmánek/Mitáš 2010a – V. Furmánek/ V. Mitáš: Cinobaňa – eine weitere bedeutende Fundstelle aus der Urnenfelderzeit in der Slowakei. Das Altertum 55, 2010, 33 – 58. Furmánek/Mitáš 2010b – V. Furmánek/V. Mitáš: Pohrebisko kyjatickej kultúry v Cinobani, okr. Poltár (predbežná správa). In: V. Furmánek/E. Miroššayová (eds.): Popolnicové polia a doba halštatská. Zborník referátov z X. medzinárodnej konferencie „Popolnicové polia a doba halštatská“ Košice, 16. – 19. september 2008. Nitra 2010, 101 – 116. Furmánek/Mitáš 2010c – V. Furmánek/V. Mitáš: Nové pohrebisko kyjatickej kultúry v Cinobani (Slovensko). In: J. Gancarski (ed.): Transkarpackie kontakty kulturowe w epoce kamienia, brązu i wczesnej epoce żelaza. Krosno 2010, 393 – 412.

Obr. 9. Cinobaňa. Opevnenie hradiska Strieborná. Foto: V. Mitáš. Furmánek/Mitáš 2010d – V. Furmánek/V. Mitáš: Pohřební ritus západní enklávy jihovýchodních popelnicových polí. Analýza pohřebiště v Radzovcích (Slovensko). Pam. Arch. 101, 2010, 39 – 110. Furmánek/Mitáš 2011a – V. Furmánek/ V. Mitáš: Výskum pohrebiska kyjatickej kultúry v Cinobani. AVANS 2008. Nitra 2011, 93 – 95. Furmánek/Mitáš 2011b – V. Furmánek/ V. Mitáš: Prieskum hradiska Strieborná. AVANS 2008. Nitra 2011, 96 – 97. Furmánek/Mitáš 2013 – V. Furmánek/V. Mitáš: Pokračovanie výskumu v Cinobani. AVANS 2009. Nitra 2013, 80 – 81. Furmánek/Mitáš 2014 – V. Furmánek/V. Mitáš: Pohřebiště lidu popelnicových polí předmětem zájmu Keltů. Co dělali Keltové v Cinobani? Studia Archaeologica Brunensia 19, 2014, 93 – 104. Furmánek/Mitáš 2015 – V. Furmánek/ V. Mitáš: Bronze Full-hilted Sword from Hill-fort Strieborná in Village Cinobaňa (Slovakia). In: I. Szathmári (Hrsg.): An der Grenze der Bronzeund Eisenzeit. Festschrift für Tibor Kemenczei zum 75. Geburtstag. Budapest 2015, 129 – 135. Furmánek/Mitáš/Pavelková 2010 – V. Furmánek/V. Mitáš/J. Pavelková: The burial ground of

the Kyjatice culture in Cinobaňa (Slovakia). In: Sz. Guba/T. Károly (eds.): „Régről kell kezdenünk…“ Studia Archaeologica in honorem Pauli Patay. Szécsény 2010, 125 – 136. Furmánek/Veliačik/Vladár 1991 – V. Furmánek/L. Veliačik/J. Vladár: Slovensko v dobe bronzovej. Bratislava 1991. Kujovský/Mitáš 2009 – R. Kujovský/V. Mitáš: Pohrebisko kyjatickej kultúry v Cinobani. AVANS 2007. Nitra 2009, 122 – 124. Mihályiová 2015 – J. Mihályiová: Archeobotanické výsledky z výskumu žiarového pohrebiska kyjatickej kultúry v Cinobani. In: O. Ožďáni (ed.): Popolnicové polia a doba halštatská. Nitra 2015, 149 – 157. Mitáš/Furmánek 2015a – V. Mitáš/V. Furmánek: Tretia sezóna výskumu pohrebiska v Cinobani. AVANS 2010. Nitra 2015, 160 – 162. Mitáš/Furmánek 2015b – V. Mitáš/V. Furmánek: Pohrebisko kultúrneho komplexu juhovýchodných popolnicových polí v Cinobani (výskum v rokoch 2007-2012). In: O. Ožďáni (ed.): Popolnicové polia a doba halštatská. Nitra 2015, 159 – 189. Pavelková 2011 – J. Pavelková: Dosavadní výsledky antropologické analýzy žárového pohřeCinobaňa: Pozoruhodné archeologické nálezisko z doby popolnicových polí Vladimír Mitáš - Václav Furmánek

Obr. 10. Cinobaňa. Sídlisková lokalita z doby popolnicových polí a z doby laténskej. Foto: V. Mitáš. biště kyjatické kultury v Cinobani (roky 2008 a 2009). In: R. Korený (ed.): Doba popelnicových polí a doba halštatská. Příbram 2011, 59 – 64. Pavelková/Furmánek 2012 – J. Pavelková/ V. Furmánek: Demografická charakteristika kulturního komplexu jihovýchodních popelnicových polí. Sborník Národního muzea v Praze. Historie 66/3-4. Praha 2012, 39 – 45.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Adresy autorov: PhDr. Vladimír Mitáš, PhD. Archeologický ústav SAV Nitra Akademická 2 949 21 Nitra e-mail: vladimir.mitas@savba.sk Dr. h. c. prof. PhDr. Václav Furmánek, DrSc. Archeologický ústav SAV Nitra Akademická 2 949 21 Nitra e-mail: nraufurm@savba.sk

Jana Bečkeiová

ROD ZACHOVCOV V SLOVENSKEJ ČASTI NOVOHRADU

Strediskom novohradského regiónu bol hrad Novohrad ležiaci v južnej časti župy a táto oblasť sa sformovala do rovnoramenného komitátu na prelome 10. a 11. storočia. Tento hrad, ako sa môžeme domnievať podľa jeho názvu, pochádza ešte z preduhorskej doby. V našom prípade je nutné poznamenať, že územie niekdajšej Novohradskej župy rozdeľuje rieka Ipeľ na dve časti medzi Slovenskú republiku a Maďarsko, pričom v súčasnosti je táto rieka pohraničnou. V cirkevnej oblasti bola táto župa taktiež rozdelená. Oblasť na sever od Ipľa, prevažne ležiaca na Slovensku bola v rámci Novohradského arcidiakonátu súčasťou Ostrihomského arcibiskupstva, preto sa môžeme stretnúť aj s označením Veľký Novohrad (Maior Newgrad) alebo tiež veľká Novohradská župa (maior comitatus Newgradiensis). Druhá, južná časť Novohradu patrila pod kompetenciu Vacovskej diecézy a označovala sa ako Malý Novohrad (Minor Newgrad) alebo malá Novohradská župa (minor comitatus Newgradiensis). V najstaršom období formovania Uhorského kráľovstva a v prvých storočiach jeho existencie bol najväčším majiteľom pôdy vo všetkých komitátoch, vrátane Novohradu, kráľ. Kráľovské patrimónium tvorilo 80 až 90 % vo vtedajšej vlastníckej štruktúre krajiny. Zvyšok vlastnila cirkev a staré šľachtické rody. Označenie pre privilegovanú vrstvu obyvateľstva od druhej polovice 11. storočia v prameňoch nájdeme v rôznych tvaroch: iobagiones, principes, barones, magnates, ale najčastejšie ako šľachtici, teda nobiles alebo nobiles regni. Medzi rodiacu sa domácu šľachtu sa zaradili členovia starých

maďarských rodov, ale v menšej miere aj príslušníci domácich veľmožských rodov. Formovanie aristokratickej spoločenskej vrstvy bol v stredovekom Uhorskom kráľovstve dlhodobý proces. Jednotná vrstva šľachty sa sformovala až v 14. storočí. Dovtedy jestvovali viaceré medzistupne medzi vrstvou poddaných a šľachty. Členovia privilegovaných spoločenských kategórií mali viaceré pomenovania: kráľovskí servienti, hradní jobagióni, jobagióni svätého kráľa, synovia jobagiónov, atď. Koncom 13. storočia dominoval v západnej časti slovenského Novohradu rod Balaša, kým smerom na východ mali svoje panstvá Tomajovci a Kačičovci, menšie majetky Zachovci a Dobákovci. Šľachtický rod Zach má podľa všetkého pôvod v Novohradskej župe. Zmienky o ňom pochádzajú predovšetkým od polovice 13. storočia. Z jeho predkov z tohto obdobia sa vyvinuli tieto vetvy: vetva z Karancskeszi, vetva z *Pályi, Berendova vetva, Feliciánova vetva, vetva zo Szentlélek (dnes Bisericani v Rumunsku), vetva z Požeckej župy a ďalšie rozdrobené vetvy bez zaradenia. Ako prvého uvedieme Štefana, ktorý bol v roku 1222 ako pristald bána Banka vyslaný do Veľkého Varadína. Štefan sa tu uvádza pôvodom zo zeme Berenta. Táto usadlosť sa nachádzala na území Novohradu, konkrétne v povodí potoku Berende (Berendepatakafey) v blízkosti Trenča. Neskôr sa táto usadlosť vyskytla pod názvom Berendefelde. Názov dediny mohol byť odvodený od člena rodu Zach s menom Berende, po ktorom je pomenovaná aj vetva. Rod Zachovcov v slovenskej časti Novohradu Jana Bečkeiová

Trest pre Klaru Zach, mladšiu Feliciánovu dcéru

Tardošova (Tvrdošova) vetva Jej zakladateľom bol istý Tardoš, ktorého otec nám nie je známy. Tardoš mal päť synov, ktorí pred rokom 1277 zavraždili istého kňaza. Palatín Dionýz ich následne potrestal zadržaním ich majetkov v maďarskej časti Novohradu. Majetok Zachovcov susedil s majetkom Kačičovcov (Fiľakovo), ako nám to dokazuje listina z dňa 10. januára 1246, v ktorej bol Folkuš, syn Šimona z rodu Kačič potrestaný a boli mu kráľom odňaté majetky. V metácii Fiľakovského panstva sa uvádza Martin z rodu Zach ako majiteľ zeme Poltár (Poltal), ďalej do hraníc Martinových majetkov spadal aj les pri Poltári (Polta) a Poltársky potok (flumen Poltal). Erazmus, syn Tardoša bol uvedený ako držiteľ majetku Pleš (Pelys). Feliciánova vetva Azda najznámejší člen tohto rodu bol Felicián (Felisyanus filius Zaah), ktorý sa po prvýkrát spomína v roku 1301 v listine Budínskej kapituly. Felicián podporoval Matúša Čáka Trenčianskeho v bojoch proti kráľovi Karolovi Róbertovi, dokonca bol konateľom pomsty a zničil majetok ostrihomského biskupa v Bratislavskej župe zvaný Horná Streda. Na základe týchto skutočností bolo len otázkou času, kedy stihne Feliciána trest v podobe straty majetkov. Stalo sa tak v septembri 1315, keď Karol Róbert vydal

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

v Segedíne listinu, v ktorej odobral Feliciánovi všetky jeho majetky nachádzajúce sa v ktorejkoľvek župe. Do kráľovej priazne sa dostal naspäť okolo roku 1318, keď dostal späť majetky v Gemerskej župe. Dňa 17. apríla 1330 uskutočnil Felicián osudný skutok, keď sa pokúsil zavraždiť príslušníkov kráľovskej rodiny pri ich raňajkách vo Vyšehrade. Kráľovi pri útoku len ľahko zranil pravú ruku, kráľovnej zasa odťal štyri prsty na pravej ruke. Atentát sa mu však nepodaril, naopak, sám bol pri tom zabitý a jeho telo následne rozštvrtené a jednotlivé kusy boli rozoslané po kráľovstve na výstrahu. Hlava Feliciána bola poslaná do Budína a jeho nohy a ruky do iných miest. Kráľ za jeho neslýchaný čin exemplárne potrestal celú rodinu. Okrem troch generácií rodu, ktoré boli odsúdené na smrť, postihol krutý osud aj Feliciánove dve dcéry. Mladšia z Feliciánových dcér bola vylúčená z kráľovského dvora, jej tvár bola zmrzačená a samotná bola vláčená na koni cez ulice a námestia, pričom bola nútená kričať slová: Kto je neverný kráľovi, dostane takúto odmenu. Majetky rodu, samozrejme, pripadli kráľovi, ktorý ich následne rozdal svojim záchrancom. Feliciánov majetok zvaný *Ološťan (Olostyan) kráľ daroval spolu s Poltárom (Poltar) Michalovi a Petrovi, synom Jakuba z rodu Kartal. Tento majetok sa neskôr ocitol vo vlastníctve rodu Ákoš. V januári 1332 kráľ daroval pohárnikovi kráľovnej, magistrovi Jánovi z rodu Ákoš, ktorý sa vyznamenal pri prekazení atentátu a zabití Feliciána, majetky v Novohrade a na Gemeri skonfiškované Feliciánovi. Išlo o majetky v Novohrade: České Brezovo (Berzua), *Tenkova usadlosť (Tenkeuteluke), Polichno (Polihna), *Ološťan (Eleztyen), *Matejova usadlosť (Matyasteluke). Rod Ákoš (Ján, syn Alexandra) napokon získal v roku 1335 všetky majetky Zachovcov (okrem dnešného Karancskeszi). V slovenskej časti Novohradu sa nachádzali tri usadlosti: Trenč (Teurenz), *Berendova zem

a *Daľov. Čo sa týka majetku zvaného Daľov, nachádzal sa pravdepodobne na území dnešného Slovenska, medzi Veľkou nad Ipľom a Ipeľským Trnovcom ležiacom pri hraniciach s Maďarskom. Celkový vývoj tohto rodu bol úzko spätý s činom Felicána a výrazne rod aj ovplyvnil. V prvej polovici 13. storočia sa ako prvý známy príslušník rodu pramenne vyskytuje Štefan, ktorý už vlastnil novohradský majetok Berenta a bol pristaldom. Okrem pristalda Štefana bol Jób, strýko nášho známeho Feliciána, báčsky prepošt, člen kráľovskej kancelárie, stoličnobelehradský prepošt a nakoniec päťkostolný biskup (Job Quinque-Ecclesiensi). Po Feliciánovom atentáte boli členovia rodu potrestaní smrťou alebo vyslaní do vyhnanstva a všetky ich majetkové zisky boli bezpredmetné, pretože ich usadlosti kráľ skonfiškoval a vzápätí nadobudli nových majiteľov z rodu Ákoš, vďaka aktívnej účasti Jána, syna Alexandra, na prekazení Feliciánovho útoku na kráľa. Čo sa týka majetkov, Zachovci v slovenskej časti Novohradu vlastnili majetky, ktoré susedili s Kačičovcami a župou Malohont. Mimo Novohradu vlastnili niekoľko majetkov na Gemeri a v Požeckej župe. Použité pramene a literatúra

ALBERTY, Július – SLOBODA, Ján. Novohrad: regionálna vlastivedná monografia 2/1, Dejiny. Martin: Osveta, 1989. s. 131. ŽUDEL, Juraj: Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984. s. 91. HUNYADI, Zsolt: Maiores, optimates, nobiles: Semantic questions in the early history of the Hungarian nobility, s. 204 – 211. Dostupné na internete. [Cit. 12.4.2016] http://www.staff.u-szeged.hu /~capitul/oktatas/hung_soc/maiores.pdf. ZSOLDOS, A. Vznik šľachty v stredovekom Uhorskom kráľovstve. In: Forum Historiae, 2010, roč. 4, č. 2. ISSN 1337-6861. s. 2. GYŐRFFY, G. Az Árpád-kori Magyarország tӧrténeti fӧldrajza IV. (ďalej AMTF). Budapest: Akadémiai kiadó, 1998. s. 220. KARÁCSONYI, János. A magyar nemzetségek a XIV. század kozepéig. Arcanum DVD könyvtár IV.

– családtörrténet, heraldika, honismeret (Virtuális). s. 1053 – 1056. „Stephanum de genere Zachu de villa Berenta“, BOROVSZKY, S. – KARÁCSONYI, J. Regestum Varadiense examinum ferri candentis ordine chronologico digestum, descripta effigie editionis a. 1550 illustratum. Budapest: Váradi káptalan, 1903. s. 277, č. 328. GÉRESI, Kálmán. A nagy – károlyi gróf Károlyi- család oklevéltára elsó kӧtet. Budapest: Kocsi Sándornál, Muzeum-Korút, 1882. s. 304 , č. 193. WENZEL, Gustáv. Codex diplomaticus Arpadianus continuatus VI. Budapest: A Magyar Tudományos Akadémia, 1874. s. 445 – 447, č. 283; KARÁCSONYI, A magyar nemzetségek, s. 1055 – 1056. FEJÉR, Georgius. Codex Diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. tom. IV../ vol. 1. Budae: Typis Regiae Universitatis Hungaricae, 1829 – 1838. s. 407-408; KARÁCSONYI, A magyar nemzetségek, s. 1056; AMTF IV., s. 233. NAGY, Imre. Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. I. (1301 – 1357). Budapest: A Magyar Tudományos Akadémia, 1878 – 1891. s. 11, č. 8; KARÁCSONYI, A magyar nemzetségek, s. 1058. KNAUZ, Ferdinandus. Monumenta ecclesiae Strigoniensis II. Ostrihom, 1874 – 1882. s. 659; KARÁCSONYI, A magyar nemzetségek, s. 1059. NAGY, Imre. Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. I. (1301 – 1357). Budapest: A Magyar Tudományos Akadémia, 1878 – 1891. s. 385, č. 349; KARÁCSONYI, A magyar nemzetségek, s. 1059. FEJÉR, Georgius. Codex Diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. tom. VIII./ vol. 3. Budae: Typis Regiae Universitatis Hungaricae, 1829-1838.s. 419 – 427, č. 177; DOMANOVSZKY, Alexander. Chronici Hungarici compositio saeculi XIV. In: Scriptores rerum Hungaricarum I. Ed. Szentpétery E. Budapest 1937, s. 205; KARÁCSONYI, A magyar nemzetségek, s. 1059. Magyar Nemzeti Levéltár DL 40 673; AMTF IV., s. 238. GÉRESI, Kálmán. A nagy – károlyi gróf Károlyi- család oklevéltára elsó kӧtet. Budapest: Kocsi Sándornál, Muzeum-Korút, 1882. s. 100 – 112, č. 82.

Adresa autora: Mgr. Jana Bečkeiová jbeckeiova@gmail.com

Rod Zachovcov v slovenskej časti Novohradu Jana Bečkeiová

Tomáš Sitár

KDE LEŽALI OSLÁRE V NOVOHRADE? POKUS O REKONŠTRUKCIU HRANÍC STREDOVEKÉHO SÍDLA

Názov novohradského sídla Osláre sa v odbornej či populárnej historickej literatúre spomína len zriedka. Najčastejšie sa uvádza v súvislosti s dnešným mestom Veľký Krtíš ako jeho sídelný predchodca, doteraz sa však nik nezaoberal jeho presnou polohou1. Stotožnenie oboch názvov je bezpečne doložené na základe listiny z roku 14942, v ktorej sa pri opise hraníc Dolných Plachtiniec na východe spomína sídelný názov vo forme Naghkywrthes alionomine Ozlar (Veľký Krtíš, iným menom Osláre). Tento dokument je podľa všetkých indícií v poriadku a spochybňovať ho nemienime, bude nás však zaujímať, v akom pomere boli chotárne hranice pôvodných Oslár k dnešnému vymedzeniu územia mesta Veľký Krtíš a jeho katastrálnych hraníc. S Oslármi sa po prvýkrát stretávame už v listine z roku 12493, ktorou časť tohto územia ako kráľovskú donáciu dostal Tomáš, správca liptovského lesného panstva, a jeho bratia Madáč a Tobiáš. Uvádza sa tu aj to, že tento majetok pôvodne patril sčasti kráľovským dvorníkom, sčasti hradčanom (zrejme jobagiónom, čiže hradnej posádke) hradu Novohrad, ktorých podiely mali Tomáš a jeho bratia dostať vcelku. Z tohto záznamu ešte polohu sídla určiť nedokážeme, ale pre sledovanie kontinuity vlastníctva je potrebné spomenúť a zapamätať si tieto mená. Ďalším čriepkom do mozaiky histórie tohto územia je listina z roku 12514, ktorá pojednáva o predaji istého majetku na hornej Nitre. Pre potreby tejto štúdie sú zaujímavé len mená predávajúcich, ktorými boli Dubák a Tiba, synovia Narada z dediny Krtíš, a Tomáš s Madáčom, synovia Naraduna (neskôr

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

spomínaného aj pod menom Radun) z inej dediny Krtíš. Mená Tomáša a Madáča sú spojivom medzi oboma listinami, z ktorých je zrejmé, že už v polovici 13. storočia sa pre tento majetok striedavo používali dve mená – Krtíš a Osláre. Druhá spomenutá listina už dokladá existenciu dvoch dedín Krtíš, no chýba nám akýkoľvek doklad o tom, ako a kedy túto druhú dedinu dostali synovia Narada. O nich vieme, že boli príbuznými druhej spomenutej dvojice – ich otcovia Narad a Naradun boli podľa nášho názoru bratmi, podľa iných názorov5 prípadne bratrancami. Niekedy v období rokov 1249 až 1251 tak mohlo dôjsť k odstúpeniu, zálohovaniu či predaju časti majetku z pôvodnej donácie v ich prospech. Pre naše účely podstatnou informáciou je, že v predpokladanom priestore a susedstve Oslár tak máme doložené dve sídla, hoci ich presnú polohu ešte stále určiť nevieme. Prvé konkrétnejšie geografické údaje nachádzame v listine z roku 12646, ktorá pojednáva o predaji časti Dolných Plachtiniec, pričom sa tu opisujú aj hranice tohto majetku, ktorý susedil s Oslármi. Hranica prebiehala po hrebeni Ostrého vrchu, ktorý sa v listine označuje ako „veľká hora“ (magnum montem) a z ktorého zostúpila na východe k miestu so stojacou vodou (stagnum), teda akiste jazierkom či močiarom, na ktoré poukazuje aj dodnes zachované toponymum Močiar. Napravo (západne) od jazera malo byť akési hradisko či miesto na stavbu hradu (locum castri), čo by korešpondovalo s predpokladanou existenciou a polohou v listinách neskôr spomínaného hradu Plahta7. Od jazera ďalej na východ

Grafické znázornenie čiastkovej metácie z r. 1264. Celistvá línia vyznačuje dnešný kataster mesta V. Krtíš, prerušovaná zasa opísanú hranicu Oslár s D. Plachtincami.

viedla konkrétna hranica s dedinou Osláre, ktorá patrila jobagiónom hradu Novohrad, čo je doklad o existencii aj tretieho majetku na tomto území. Hranica potom pokračovala až k miestu zvanému Paganser8, ďalej k rovnomennému kopcu9, a odtiaľ neznámym smerom k hranici s Dolnými Plachtincami. Ešte o niečo ďalej mala byť hranica s majetkom istého Mikonu, syna Valentína, ktorým mohol byť iný (Malý) Krtíš, prípadne Obeckov alebo iná časť Plachtiniec, ale keďže sa táto osoba v listinách už viac nevyskytuje, stotožnenie tohto majetku zostáva nedoriešené. Je pozoruhodné, že hranica medzi oboma sídlami zdanlivo presne kopíruje dnešnú katastrálnu hranicu Dolných Plachtiniec v jej severovýchodnej časti, a ako si ukážeme v ďalších záznamoch, rozhodne nejde o žiadnu náhodu alebo výnimku. Ďalší dôležitý záznam s geografickými údajmi pochádza z listiny z roku 127810,

ktorá zaznamenáva dohodu medzi komesom Petrom, predkom rodu Balaša, a už spomínaným Madáčom z Oslár, ako aj ich príbuznými, ohľadom určenia presnej hranice medzi Strhármi (Vztergar), ktoré boli majetkom komesa Petra, a Oslármi, majetkom Madáča. Okrem neho sa ako spoluvlastníci Oslár uvádzajú jeho synovia Benedikt a Ondrej, ďalej Mike, Tobiáš a Valkán, synovia Raduna, ako aj Filip, Gál a Tomáš, synovia ich brata Tomáša, ktorý už v tejto dobe zrejme nežil. Išlo teda o majetok (alebo jeho časť), ktorý sa v roku 1251 uvádzal ako „iný Krtíš“. Spomenieme tu v najdôležitejších bodoch celý opis hranice, pretože obsahuje mnoho zaujímavých údajov: „Prvý bod je na kopci, kde je hranica s majetkom komesa Tomáša, potom sa ide rovno na východ, a potom k starým hraničným bodom a cez údolie zvané Melpotok, kde je hranica medzi komesmi TomáKde ležali Osláre v Novohrade? Tomáš Sitár

šom a Demetrom, ktorí sú susedmi komesa Petra, a popri vodnom toku Melpotok stúpa k dubu, kde tento tok opúšťa a smeruje na juh, odkiaľ ide k väčšej ceste, potom na kopec a z neho na západ, ďalej k hraničným bodom pod kopcom Kamenahora, na ktorý vystúpi, a potom z neho zostúpi k stromom, planine, ďalším stromom a k ceste, ktorá vedie na hrad spomenutého komesa Petra, ďalej tou cestou ku korytu potoka, kde zostúpi k potoku Rechke, a stúpajúc popri ňom prejde popri hrade komesa Petra k miestu, kde sa potok Kuutfeupotoka vlieva do potoka Rechke, a popri Kuutfeupotoku k stromu, odkiaľ vystúpi na vrch Kechkehat, a po ňom na sever k stromu, kde z vrchu zostúpi smerom na západ k potoku Kurtus, kde sú ďalšie hraničné body a kde končí.“ Problematickou je lokalizácia bodov uvedených hneď na začiatku tohto opisu. Na prvotnom kopci sa podľa listiny schádzali chotáre až piatich majetkov, čo nás vedie k domnienke, že mohlo ísť o údolie Starej rieky v okolí dnešného Pôtra. Zo súčasného stavu poznania však nemožno presne určiť, kto boli spomínaní komes Tomáš a Demeter, a o ktoré ich majetky sa jedná. Podobné mená sa v tomto období vyskytujú u predstaviteľov rodu Strehovských, takže mohlo ísť o niektoré ich majetky, prípadne aj o susednú Slatinku, patriacu predkom Balašovcov. Šmilauer toto vymedzenie tiež graficky interpretoval tak, že prvotný hraničný bod bol v blízkosti Slatinky a Starej rieky, ktorú stotožňuje s hydronymom Melpotok11. V takomto prípade je viac ako pravdepodobné, že do vtedajšieho chotára Oslár patrilo aj územie neskoršej samostatnej a dnes zaniknutej obce Selce, ktoré je dnes naopak súčasťou Dolných Strhár. Ďalší priebeh hranice je jednoduchšie sledovateľný. Kamenahora je zrejme starým názvom pre kopec Babka na sever od dnešného Veľkého Krtíša. Hranica potom mala viesť po jeho severnom úpätí, kde

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

bola cesta klesajúca k hradu komesa Petra (castrum comitis Petri), teda dnešnému Modrému Kameňu, a hranica pokračovala nadol cez údolie dnes už vyschnutého bezmenného potoka k potoku Riečka. Údolím Riečky, čiže smerom na sever cez dnešné mesto Modrý Kameň, šla hranica k sútoku s ďalším vyschnutým pravostranným prítokom Kuutfeupotoka, ktorého korytom vystúpila na kopec Kozí vrch (Kechkehat), odtiaľ šla ďalej na sever do blízkosti dnešnej osady (Horné) Riečky, a tam zostúpila do doliny k potoku Krtíš, kde končila. Zaujímavé je, že práve v tejto oblasti na severe sa dodnes zachovalo toponymum Madáčovo, ktoré podľa všetkého pripomína túto starodávnu hranicu. Podľa nej tak môžeme tvrdiť, že do Madáčovych Oslár patrila veľká časť katastra dnešného mesta Modrý Kameň, vrátane miestnych častí Prše a Dolina, ako aj územia na sever od nich, zatiaľ čo strmé úbočie na východ od potoka Riečka, vrátane hradu, ako aj povodie potoka Riečka od dnešného mesta Modrý Kameň až k osade Riečky (vrátane nej) bolo súčasťou chotára Strhár. Z doterajších záznamov teda vieme s istotou určiť, že územie Oslár zaberalo veľkú časť modrokamenskej kotliny, pričom jeho severná (a asi aj južná) časť patrila potomkom Raduna a stredná časť jobagiónom. Do tohto majetkového usporiadania ale zasiahla listina z roku 127912, ktorou kráľ Ladislav IV. odoberá Latiborovi z Turca a jeho synom, potomkom jobagiónov hradu Novohrad, ich majetok Krtíš, a za vojenské zásluhy ho dáva šarišskému županovi Demetrovi, ktorý pochádzal z rodu predkov Balašovcov. Tieto mená sa v súvislosti s územím Oslár už neskôr nespomínajú, a tak nie je objasnené, čo Demeter so svojím novonadobudnutým majetkom urobil. Isté však je, že jobagiónom ho nevrátil – tí boli kráľom nadobro vykázaní na svoje majetky v Turci bez možnosti odvolania sa proti tejto zámene. Tento pomerne britký rozsudok názorne dokladá postupný rozpad starého komitátneho

Grafické znázornenie hraničnej čiary medzi majetkami Osláre a Strháre podľa listiny z r. 1278. Celistvé územie na východ od V. Krtíša predstavuje kataster obce Selce pred jej zánikom, rekonštruovaný podľa máp z 20. storočia.

zriadenia a s ním spojený úpadok stavu jobagiónov, veľká časť ktorých sa neskôr prepadla do poddanského stavu. Skúmané územie sa v listinách z 13. storočia spomína ešte dvakrát – v roku 128713 sa v súvislosti so zaplatením krvnej dane za zabitie šľachtica z Devičia uvádza Pavol, syn Madáča z Krtíša; a v presnejšie nedatovanej listine z konca 13. storočia14 figurujú Tobiáš, Valkán a Orske, synovia Raduna z Oslár. Oba tieto záznamy síce neprinášajú žiadne doplňujúce geografické údaje, ale aspoň potvrdzujú kontinuitu držania tohto majetku potomkami Raduna. Ďalšou z nášho pohľadu dôležitou listinou je záznam z roku 133715, kde sa pri delení (Stredných) Plachtiniec medzi potomkami Narada v susedstve objavuje ďalšia zmienka o majetku Madáčovych synov. Hranica s Plachtincami začínala v okolí pravostranného prítoku Plachtinského potoka, nazývaného Pestpataka16, odkiaľ vystúpila

na kopec, teda do okolia dnešnej osady Pliešky, patriacej k D. Lomu, ktorý podľa ďalších údajov v tejto listine tiež susedil s majetkom Madáčovych synov. Po temene spomenutého kopca, ktorý sa tu nazýva Bona, pokračovala hranica na juhovýchod popri hranici majetku Kyrtus, patriaceho synom Madáča, až k v roku 1264 spomínanej hranici s majetkom šahanského kláštora v Dolných Plachtinciach. Susedmi Radunovych potomkov sa tak stali synovia Demetra a Luku, z ktorých vzišli významné rody Dačo a Luka. Priebeh tejto hranice sa opäť zdá byť prakticky totožný s dnešnou administratívnou hranicou medzi Strednými Plachtincami a Modrým Kameňom. Istou komplikáciou do miestopisu povodia rieky Krtíš je obsah listiny z roku 134917, v ktorej sa ako spoluvlastník majetku Pomat (zaniknutá osada pri Uňatíne, okr. KA) spomína istý Egídius, syn Šimona z Krtíša. Takéto mená sa neobjavujú v Radunovom Kde ležali Osláre v Novohrade? Tomáš Sitár

Grafické znázornenie hranice z r. 1337. Celistvé územie na severe vyznačuje majetok (possessio) Krtíš, patriaci synom Madáča, a rekonštruovaný na základe údajov z tejto a predchádzajúcej listiny.

ani Naradovom rodostrome, čo znamená, že tu ide o ďalší, v poradí už štvrtý majetok Krtíš. Aby toho nebolo dosť, ešte na jeseň tohože roku18 sa tento Egídius a jeho bratia dohodli na spoločnom užívaní mlyna na rieke Krtíš so synmi istého Mikuláša Veľkého, ktorý taktiež nepatril k pánom z Oslár. Obe tieto strany boli podľa listiny príbuznými, a takmer určite aj susedmi, čiže tu máme dva nové majetky. Z ďalšieho vývoja majetkovej držby v tejto oblasti ale vieme, že tento mlyn a títo zemania boli usadení na území dnešného Malého Krtíša, ktorý teda podľa všetkých indícií nikdy nepatril do chotára Oslár. Priebeh doteraz neopísanej južnej hranice Oslár, susediacej s Malým Krtíšom, ako aj východnej hranice v susedstve Malých a Veľkých Stracín, nám osvetľuje až listina z roku 135819, ktorá pojednáva o delení majetkov medzi Radunovmi prapravnukmi Jakubom, synom Petra Šóša, a Filipom, Jánom a Mikulášom, synmi Tompoša z Poník. Aj na tento doklad sa oplatí pozrieť podrobne:

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

„Prvý bod je na západnej strane v susedstve Plachtiniec, odtiaľ ide na východ k rieke Kyurtus, popri nej stúpa na sever k majetku Ondreja, syna Gála, a časť tamojšieho majetku patrí synom Tumpuša a Jakuba, a k Sytumperghu. Ďalej od majetku Ondreja popri rieke cez veľké priestranstvo, kde od rieky ide na východ na kopec Kemennehora, na ktorého druhej strane je zem zvaná Krotkapola, odkiaľ pokračuje cestou nadol na juh k priestranstvu pri majetku synov Pavla, syna Madáča, a k majetku Sytumpergh, ktorý na východe hraničí s dedinou Strachun, tam sa stáča na západ k jazeru Preurachena, kde prejde veľké priestranstvo a ide k potoku Medekuspataka, a popri ňom nadol, kde na západnej strane ďalšieho priestranstva je hraničný bod, a po tej strane pokračuje k veľkej ceste, a odtiaľ priamo k Kyurtuspataku, kde končí. Z majetkov na takto ohraničenom území patrí synom Tumpuša horná, teda severná časť zeme Sytumpergh, rovnako horná, teda severná časť zeme Zobratateluk, a južná

strana Kemennehory so zemou Krotkapola. Jakubovi a jeho dedičom patria južné časti majetkov Sytumpergh a Zobratateluk aj so všetkým príslušenstvom.“ Nie všetky detaily tohto opisu sú jasné, ale je veľmi pravdepodobné, že ide o územie prakticky totožné s dnešným katastrom mesta Veľký Krtíš. Výnimkou je väčšia časť územia na západ od potoka Krtíš, ktorá sa tu nespomína, a ktorá mohla byť totožná s bývalým majetkom jobagiónov, neskôr majetkom Demetra z Ďarmot. Z podaného opisu sa zdá, že práve táto časť patrila Ondrejovi, synovi Gála a pravnukovi Raduna. Ďalší priebeh hranice je totožný s opisom v listine z roku 1278 – hrad sa tu síce nespomína, ale hranica šla na juh od neho, stúpajúc na kopec Babka. Po zostupe z kopca bol na druhej strane majetok nazvaný Krátke pole, ktorý ale presne lokalizovať nedokážeme, keďže tu nie je uvedený smer zostupu. Ak by to bola východná strana, mohlo ísť o kataster dnes zaniknutej obce Selce, v ktorom sa dodnes zachovali podobne motivované toponymá (Dlhé zeme, Široké lúky, Úzke lúky). Skôr ale predpokladáme, že územie Seliec patrilo synom uvedeného Pavla, syna Madáča, ďalším pravnukom Raduna; a Krátke pole ležalo pod južným úpätím Babky (azda niekde v okolí dnešnej záhradkárskej osady). Väčšou hádankou sú ale poloha a názov spomínaného majetku Sytumpergh. Podľa popisu sa nachádzal hneď za Krátkym poľom a v susedstve jednej z dedín Straciny, čo by mohlo znamenať, že ide o priestor v blízkosti územia bane Dolina ako aj susednú pahorkatinu, tiahnucu sa popri katastrálnej hranici Veľkých Stracín smerom k Malému Krtíšu. Tento smer je daný aj zachovanými hydronymami Prevrátená (neskôr aj Prevrácení potok20) v okolí neskoršej baníckej osady Mešovka, a Medokýšny potok, ktorý pod rovnakým názvom existuje dodnes. Názov Štumperk, akiste prevzatý z nemčiny, je v tomto regióne unikátny, keďže o prípadnom tunajšom nemeckom

osídlení nemáme prakticky žiadne informácie, a toponymá, pri ktorých by sme mohli čo len zvažovať nemecký pôvod, sú vzácne. Vzhľadom na bezprostredné susedstvo neskoršej bane by názov mohol poukazovať aj na oveľa staršie počiatky baníctva v tejto oblasti, hoci bez ďalších dokladov ide len o jednu z možných hypotéz21. Otázkou ešte zostáva vymedzenie ďalšieho spomenutého majetku Zobratateluk. Pomenovanie je určite podľa jeho majiteľa, ktorým ale mohol byť tak Madáč, prezývaný Zubrata, alebo jeden z rovnomenných synov jeho bratov Valkána či Tobiáša. Prikláňame sa skôr k poslednej možnosti, a vychádzajúc z údajov v listine predpokladáme, že ide o parcely pozdĺž východného brehu riečky Krtíš, teda v podstate územie baníckeho sídliska (nie starej dediny), ktoré bolo základom dnešného mesta Veľký Krtíš. V takomto prípade môžeme uvažovať, že v listine opísané územie, ktoré bolo predmetom delenia, bolo rozdelené horizontálnym rezom, pričom severnou časťou bolo okolie kopca Babka po všetkých stranách, južnou časťou potom zvyšok územia až po hranice s Malým Krtíšom a Stracinami. Časťou Oslár, ktorá nebola predmetom tohto delenia, bolo okrem západného brehu potoka Krtíš aj územie dnešných osád Prše a Dolina v katastri Modrého Kameňa, a pravdepodobne aj územie neskoršej obce Selce na východnom svahu kopca Babka. Posledným stredovekým záznamom aspoň o časti chotárnej hranice sídla Osláre je už v úvode spomínaná listina z roku 1494, týkajúca sa reambulácie hraníc Dolných Plachtiniec. Proces reambulácie zväčša prebiehal tak, že na základe staršej listiny, popisujúcej existujúce hranice majetkov, sa za účasti všetkých susedov udiala obchôdzka chotárnych hraníc v teréne. A hoci to tento konkrétny dokument nezmieňuje, domnievame sa, že hranice medzi Dolnými Plachtincami a Veľkým Krtíšom boli kontrolované podľa vyššie spomenutej listiny z roku 1264. Aj na krátkom úseku hranice totiž bolo vznesených Kde ležali Osláre v Novohrade? Tomáš Sitár

Grafické znázornenie metácie z r. 1358. Prerušovanou čiarou je vyznačené opísané územie, ktoré bolo predmetom deľby, celistvé čiary vo vnútri toho územia zasa vyznačujú približné hranice jednotlivých častí majetku, ktoré sa v listine spomínajú.

Reambulácia z r. 1494. Územie Seliec už v tejto dobe nebolo súčasťou chotára Oslár.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

mnoho námietok, ktoré by sa zrejme neobjavili v prípade novšieho a presnejšieho metačného dokumentu. Hraničné body boli spochybnené susedmi, konkrétne Mikulášom Bartalom, veľkokrtíšskym richtárom, zastupujúcim záujmy svojich pánov Petra a Štefana Šóšovcov z Poltára, ďalej zemanmi z Balogu, ktorí boli potomkami Madáča, a napokon zemanom Mikulášom Barlom z Malého Krtíša. Reambulácia opísala hranice, súvisiace s chotárom Veľkého Krtíša, nasledovne: „Počiatočný bod je na sever od Plachtiniec na úbočí veľkého kopca, a tvorí hranicu s Veľkým Krtíšom, inak zvaným Oslármi, odkiaľ ide na východ cestou, ktorá stúpa na vrchol toho kopca, a odtiaľ nadol k vrcholu iného kopca nad plachtinskými vinicami, potom klesá k inému menšiemu kopcu, ktorý je oproti kopcu zvanému Poganwar na severe, odtiaľ zostupuje na východ k veľkej ceste z Veľkého Krtíša do Hradzian (Rezen), pri ktorej je hraničný bod, spochybnený krtíšskym richtárom. Pokračuje na východ okolo rybníka a vyschnutého jazera (lacum siccum), kde je bod, ktorý spochybnil richtár ako aj zemania z Balogu. Ďalej ide na východ ku kopcu zvanému Poganser, potom okolo rybníka k trojbodu, kde sú hranice Dolných Plachtiniec, Veľkého a Malého Krtíša. Tam je hraničným bodom kmeň stromu, ktorý zničili poddaní z Veľkého Krtíša, a ktorý je teraz spochybnený richtárom aj Mikulášom Barlom, a tam aj končí chotár Veľkého Krtíša.“ Z opisu je zrejmé, že hranica medzi Dolnými Plachtincami a Veľkým Krtíšom sa za takmer 250 rokov od vydania pôvodnej metačnej listiny zmenila nanajvýš v detailoch. Táto reambulácia však zachytáva niekoľko nových informácií, z ktorých azda najzaujímavejšou je existencia kopca Poganwar, čiže Pohanský hrad. Určite nejde o skomolený Paganser, ktorý sa tu spomína tiež, a tak môžeme skôr uvažovať o tom, že

šlo o rovnaké miesto, ktoré sa v starej listine uvádzalo ako hradisko (locum castri). Tento názov tiež naznačuje, že tunajší hrad musel byť koncom 15. storočia už dávno čiastočne či úplne zničený, a s výnimkou názvu lokality vymizol aj z ľudovej pamäte, inak by asi nedostal nesprávne meno po pohanoch (teda starých Slovanoch). Novým orientačným bodom je aj cesta z Veľkého Krtíša do ďalšej dnes už zaniknutej dediny Hradzany, ktorá viedla niekde okolo viníc pod Hájnickým kameňom. Všetky spomenuté dokumenty sa navzájom veľmi vhodne dopĺňajú a dohromady dávajú pomerne presný obraz o stredovekých hraniciach sídla Osláre. Môžeme tak konštatovať, že jadrom tohto sídla bol skutočne dnešný kataster mesta Veľký Krtíš, naviac ale k Oslárom patrila aj veľká časť katastra dnešného mesta Modrý Kameň (časti Prše a Dolina), a zrejme aj územie zaniknutej obce Selce. Tieto historické územia sa odčlenili v rôznych obdobiach – Selce sa niekedy v polovici 15. storočia22 stali majetkom Balašovcov, neskôr patrili k Modrému Kameňu, a po vysťahovaní a zničení obce kvôli otvoreniu nových banských polí v roku 1983 ich územie pripadlo k Dolným Strhárom. Čo sa týka odčlenenia územia osád Prše a Dolina, ide o zmenu, ktorá sa udiala v relatívne nedávnej minulosti. V roku 1952 sa na základe rozhodnutia komunistických funkcionárov zmenili katastrálne hranice medzi Veľkým Krtíšom a Modrým Kameňom, vtedajším sídlom okresu, pričom Veľký Krtíš prišiel o vysunutý výbežok územia popri riečke Krtíš na sever od dediny23. Chotárna hranica, ktorá bez väčších zmien prežila možno až sedem storočí, tak zanikla nejasne motivovaným úradným rozhodnutím, a Veľký Krtíš prišiel o časť územia, ktoré k nemu aj na základe výsledkov tejto štúdie historicky nesporne patrilo. Azda najzaujímavejším zistením tejto štúdie je ale fakt, že stredoveké chotárne hranice sa na mnohých miestach mohli bez výraznejších zmien zachovať až do Kde ležali Osláre v Novohrade? Tomáš Sitár

Genealogické vzťahy medzi osobami spomínanými v listinách.

dnešných dôb, čo naznačuje potenciál reverzného využitia takéhoto postupu pri určovaní hraníc stredovekých sídelných celkov. Nielen v prípade Oslár možno naviac predpokladať, že tieto hranice v rovnakej podobe existovali ešte pred prvými písomnými zmienkami o sídlach, keďže najstaršie donačné listiny nezriedka obsahovali aj formuláciu „darované v rozsahu pôvodných hraníc“. Nedostatok listín zachovaných z 10. až 12. storočia nám neumožňuje zistiť, kto a kedy navrhol, opísal a prípadne aj v teréne vyznačil tieto pôvodné hranice. Mohlo byť územie najstarších uhorských komitátov podobne „vykolíkované“ už v priebehu vlády Štefana I., alebo dokonca ešte skôr? V prípade sídiel ako Osláre, ktorých názov môže odkazovať na veľkomoravskú služobnícku organizáciu, to rozhodne nemôžeme vylúčiť, ale prípadné bádanie a dokazovanie v tomto smere bude nesmierne zložité.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Mapové podklady, použité v tejto práci, využívajú platformu CartoDB v licencii CC BY 3.0, a dátove podklady databázy OpenStreetMap v licencii OdbL. Genealogická tabuľka vytvorená s pomocou programu SimpleFamilyTree. 1 M. Kamasová naznačila, že Osláre pozostávali z území dnešných sídiel V. Krtíš, M. Krtíš a M. Kameň, avšak predpokladala, že V. Krtíš sa z chotára Oslár ako samostatné sídlo vyčlenil už niekedy v 13. storočí. KAMASOVÁ, Marta. Veľký Krtíš: História a súčasnosť mesta. Veľký Krtíš, 1997, s. 28. 2 Magyar Nemzeti Levéltár Budapest, Diplomatikai Levéltár (ďalej MNL DL) 20165. 3 MARSINA, Richard (ed.). Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislava, 1987, s. 225, č. 323 4 Tamže, s. 266, č. 382 5 ĎURKOVÁ, Mária. Vznik a vývoj najstaršej zvolenskej šľachty. In Historický časopis, 2008, roč. 56, č. 1, s. 8. 6 MNL DL 292; FEJÉR, Georgius (ed.). Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis IV/3, Budae, 1829, s. 243.

7 Spomína sa v listine z r. 1306 medzi hradmi, ktoré kráľ Karol Róbert za pomoci svojich verných zabral späť od zradných magistrov Demetra a Donča. KRISTÓ, Gyula (ed.). Anjou-kori oklevéltár. Documenta Res Hungaricas Tempore Regum Andegavensium. Illustrantia (ďalej DRHA) II. 1306-1310. Budapest-Szeged, 1992, s. 27, č. 44. 8 Na základe máp prvého a druhého vojenského mapovania môžeme Paganser stotožniť s okolím dnešného kopca Hájnický kameň. Tieto mapy asi k dispozícii nemal V. Šmilauer, ktorý tak nedokázal toto toponymum lokalizovať, ale zaujímavo naznačil, že ide pravdepodobne o názov z maďarského pagánysír (pohanský hrob), prípadne aj slovanského „pohanský žiar“, pričom obe verzie zrejme poukazujú na staré veľkomoravské pohrebisko. ŠMILAUER, Vladimír. Vodopis starého Slovenska. 1932, s. 144, č. 526. 9 Podľa tohto opisu je asi reálnejší výklad, že na mieste Hájnického kameňa bol bod, označený ako locum Paganser, a samotný kopec musel byť niekde južnejšie, azda v okolí lokality dnes zvanej Zbúranie. Meno sa potom niekedy v priebehu ďalších storočí presunulo na susedný severnejší kopec.

10 MNL DL 69195; ŠMILAUER, Vodopis, s. 143, č. 523. 11 ŠMILAUER, Vodopis, s. 141. 12 MNL DL 40148; WENZEL, Gusztáv (ed.). Codex diplomaticus Arpadianus continuatus (ďalej CDAC) IV. Pest, 1862, s. 181, č. 110. 13 MNL DL 40182; WENZEL, CDAC IX. Pest, 1871, s. 460, č. 331. 14 BORSA, Iván – SZENTPÉTERY, Imre (eds.). Regesta regum stirpis Arpadianae critico–diplomatica, tomus II., volumina 2 – 3, Budapest, 1961, s. 424, č. 3601. 15 MNL DL 70126; BLAZOVICH, László–GÉCZI, Lajos (eds.). DRHA XXI. 1337. Budapest-Szeged, 2004, s. 188, č. 333. 16 K pôvodu názvu a lokalizácii tohto potoka viď zaujímavú štúdiu: DÉNES, György. Pest pataka. In Névtáni értesítő, 2009, č. 31, s. 105-111. Dostupné online na: mnytud.arts.unideb.hu/nevtan/ne/szamok/31/ne3112dgy.pdf 17 Magyar Nemzeti Levéltár Budapest, Diplomatikai Fényképgyűjtemény (MNL DF) 209066; SEBŐK, Ferenc (ed.). DRHA XXXIII. 1349. Budapest-Szeged, 2015, s. 161, č. 307. 18 MNL DL 70479; SEBŐK, Ferenc (ed.). DRHA XXXIII. 1349. Budapest-Szeged, 2015, s. 332, č. 674. 19 MNL DL 41341; NAGY, Imre (ed.). Codex diplomaticus Hungariae Andegavensis VII. Budapest, 1920, s. 205, č. 110. 20 KAMASOVÁ, Veľký Krtíš, s. 211. 21 J. Komárková vo svojej štúdii o vinohradníckych toponymách na južnej Morave uvádza príklady podobných názvov odvodených zo staronemeckého základu „perk“, označujúceho vinice, avšak uvádza aj existenciu synonymického špecializovaného baníckeho termínu, označujúceho jalovú horninu, čiže hlušinu. KOMÁRKOVÁ, Jana Villnow. K původu názvů blučinských viničních tratí. In: Sophia Slavica: Sborník prací věnovaných PhDr. Žofii Šarapatkové k osmdesatým narozeninám. Brno, 2014, s. 60 – 62. Dostupné online na: https://cas-cz.academia.edu/EtymologicalDepartment 22 MNL DL 65930; BORSA, Iván. A Balassa család levéltára 1193-1526. Budapest, 1990, s. 129, č. 374. 23 KAMASOVÁ, Veľký Krtíš, s. 77.

Adresa autora: Mgr. Tomáš Sitár okresvk@centrum.sk Kde ležali Osláre v Novohrade? Tomáš Sitár

Alexander Botoš

STREDOVEKÉ KOSTOLY V NOVOHRADE

V predkladanom príspevku sa budeme zaoberať stredovekými (románskymi a gotickými) dedinskými sakrálnymi stavbami na území bývalej slovenskej časti župy Novohrad. Štúdium dedinských sakrálnych stavieb má v štruktúre poznania stredovekého života a myslenia nenahraditeľný a nezastupiteľný význam. Stredoveký dedinský kostol neplní len sakrálny význam v podobe chrámu božieho, svätostánku, teda miesta, kde bola vykonávaná kresťanská liturgia. Stredoveký kostol je aj dokladom enormného úsilia a poznania stredovekého človeka odrážajúceho sa v mnohých prípadoch pre súčasníka až nepochopiteľných stavebných postupoch uplatňujúcich sa predovšetkým v gotickej architektúre. Kostoly neboli len miestami kresťanskej liturgie, ale boli aj cirkevno-správnymi strediskami menších sídliskových celkov v rámci farského systému. Kostol bol hlavným a ústredným objektom dediny, z ktorého sa určovali hranice, vychádzalo sa z neho pri deľbe majetkov a pod. Stredoveký dedinský kostol má významnú úlohu pri poznaní plastického obrazu sídelnej štruktúry v stredoveku, nakoľko ku každému kostolu prináležalo niekoľko dedín alebo osád. Svedčí o tom nariadenie uhorského kráľa Štefana I., podľa ktorého muselo každých desať dedín postaviť kostol a malo sa postarať aj o jeho príjmy. S týmto nariadením do určitej miery súvisí aj situovanie stredovekých kostolov, ktoré boli v stredoveku situované zvyčajne mimo dediny, na návrší či dominantnom mieste tak, aby kostol bol viditeľný aj z väčšej vzdialenosti a prístupný aj z inej dediny.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Neraz boli stredoveké kostoly stavané na rozhraní jednotlivých chotárov. Situovanie kostola na vyvýšenom mieste symbolizovalo a umocňovalo aj dominantné postavenie cirkvi v stredovekom spoločenskom systéme a zároveň svojou polohou poskytovalo aj ochranu v prípade nebezpečenstva. Stredoveký kostol totiž plnil aj refugiálnu (obrannú) funkciu, nakoľko dedinské kostoly boli v období stredoveku v niektorých prípadoch jedinou murovanou stavbou v dedine, ktorá bola schopná v prípade nebezpečenstva poskytnúť útočište. Kostoly boli zhotovované z lomového kameňa, z tesaných kamenných kvádrov, z pálených tehál alebo neraz aj kombináciou všetkých vyššie uvedených stavebných materiálov. Stredoveký kostol bol podriadený prísnemu kánonu a symbolike. Kostol pozostával z troch základných častí: zo svätyne (kňažisťa) s oltárom, z lode, v ktorej boli zoskupení veriaci a z veže. Všetky tri prvky boli situované v rade za sebou v smere východ – západ. To znamená, že svätyňa kostola je v stredoveku orientovaná vždy na východ. Súvisí to so stredovekou vierou ex Oriente lux (svetlo prichádza z východu). Rovnako z tohto dôvodu boli v stredoveku pochovávaní aj nebožtíci hlavou smerom na východ. Na južnom obvodovom múre svätyne bolo zvyčajne situované okno, aby dopadajúce svetlo osvetľovalo interiér svätyne. Vstup do kostola bol situovaný pôvodne v západnej časti lode, neskôr sa vstupy stavali aj v južnom obvodovom múre lode. Od obdobia vrcholného stredoveku sa k severnej časti svätyne začali pristavovať

sakristie. Tieto slúžili ako pomocný priestor (miestnosť) pre kňaza, boli tu uložené liturgické texty, bohoslužobné rúcha a kalichy. Okolo stredovekých kostolov boli zriaďované prikostolné cintoríny. Pôda okolo kostola bola v zmysle cirkevných nariadení vysvätená. Jedine do takejto „svätej pôdy“ bolo v stredoveku prípustné pochovávať mŕtvych. Prikostolný cintorín bol ohradený dreveným plotom, v neskoršom období murovaným (kamenným alebo tehlovým) hradobným múrom, ktorý vymedzoval areál cintorína. Hradobný múr zároveň chránil cintorín pred znesvätením, napr. pasúcim sa dobytkom. Ohradzovanie cintorínov je už známe z obdobia panovania kráľa Štefana I., z ktorého ja zachovaná správa, že biskup Gerhard vysväcoval cintoríny ohradené múrom. (Habovštiak 1985, s. 199). Hradobný múr poskytoval zároveň aj ochranu veriacim ako refugium v prípade vojen alebo lúpežných prepadov. Areál prikostolného cintorína poskytoval v stredoveku aj azyl utečencom a prenasledovaným. Priestor určený na pochovávanie bol prísne vymedzený a ohraničený hradobným múrom, preto pri kopaní hrobových jám dochádzalo k narušovaniu starších hrobov. Porušené kosti boli ukladané do murovanej komory – tzv. osárium (kostnica), ktorá bola najčastejšie situovaná pri hradobnom múre kostola. Takéto osárium bolo archeologickým výskumom odkryté, napr. pri zaniknutom kostole v lokalite Dolný Poltár (Hrubec 1971). Zvyk pochovávať mŕtvych pri kostoloch sa udržal až do druhej polovice 18. storočia. V dôsledku rozmáhajúcich sa morových a cholerových epidémií ho zakázala až panovníčka Mária Térezia a neskôr opakovane nariadeniami jej syn cisár Jozef II., ktorí nariadili, aby sa existujúce vnútromestské cintoríny zriaďovali na okraji dedín a miest. Kostoly môžeme na základe dispozičného riešenia rozdeliť na stavby s centrálnym a pozdĺžnym pôdorysom. Stavby s centrálnym pôdorysom sa označujú ako rotundy. Žiaľ, na území Novohradu nie je známa

žiadna rotunda. Stavby s pozdĺžnym pôdorysom sa užšie špecifikujú podľa tvaru presbytéria (kňažišťa) na kostoly s apsidou (s polkruhovitou, podkovovitou alebo predĺženou podkovovitou), na kostoly s pravouhlým a polygonálnym presbytériom. Kostoly s apsidou sú z chronologického hľadiska považované za najstaršie typy kostolov s pozdĺžnym pôdorysom. Kostoly s polkruhovitou formou apsidy, ako aj kostoly s podkovovitou apsidou sú typické pre staršiu fázu románskej architektúry t. j. pre 11. až 12. storočie (Habovštiak 1985, 158 – 159), hoci to nemôžeme považovať za všeobecne platné kritérium. Kostoly s pravouhlým presbytériom majú svoj pôvod ešte v sakrálnej architektúre Veľkej Moravy. Chronologický výskyt kostolov s pravouhlým presbytériom je časovo dlhý, od obdobia Veľkomoravskej ríše až do neskorého stredoveku. Výskyt takýchto kostolov je zaznamenaný od 9. až do 15. – 16. storočia (Habovštiak 1985, 161 – 164). Väčšina takýchto kostolov vznikla v druhej polovici 13. a v 14. storočí. (Habovštiak 1985, 163). Kostoly s polygonálnym uzáverom presbytéria predstavujú najmladšiu skupinu stredovekých sakrálnych stavieb. Zvyčajne sa upravovali kostoly so staršou románskou či ranogotickou dispozíciou. Kostoly s polygonálnym uzáverom presbytéria sú väčšie a priestrannejšie, ich vznik možno chronologicky zaradiť do 14. a 15. storočia (Habovštiak 1985, 166). Zaniknuté kostoly Pri riešení otázky stredovekých kostolov v Novohrade nie je možné nevenovať pozornosť aj zaniknutým kostolom, ktoré boli odkryté metódami archeologického výskumu. Zaniknuté kostoly boli súčasťou stredovekých dedín a osád, ktoré zanikli v dôsledku rôznych nepriaznivých okolností (epidémie, vojny a pod.). Dolné Strháre Zaniknutý kostol v Dolných Strhároch bol odkrytý počas archeologického výskuStredoveké kostoly v Novohrade Alexader Botoš

mu v rokoch 1972 až 1975, pod vedením Zoltána Drenka z Archeologického múzea SNM v Bratislave. Lokalita je situovaná pri severovýchodnom okraji obce, v záhrade bývalej kúrie, neskôr školy. Archeologickým výskumom boli zistené zvyšky štyroch zaniknutých jednoloďových dedinských kostolov. Najstarší kostol odkrytý v Dolných Strhároch bol kostol s obdĺžnikovou loďou a polkruhovitou apsidou. Kostol bol dlhý 13 m, široký 8 m, apsida mala rozmery 5 x 1,5 m. Z kostola bolo odkryté základové murivo apsidy, základové murivo severného múru a základové murivo juhozápadného nárožia. Autor výskumu Zoltán Drenko prvý kostol chronologicky zaradil do včasnorománskeho obdobia, do 11. storočia. (Drenko 1982, 105). Kostol číslo 2 odkrytý v Dolných Strhároch mal apsidu sekundárne použitú z kostola číslo 1, jeho dĺžka bola 13 m, šírka 8 m. Zoltán Drenko vznik kostola chronologicky zaradil do polovice 13. storočia (Drenko 1982, 106). Kostol číslo 3 mal obdĺžnikovú loď s polygonálnym uzáverom presbytéria, bol orientovaný v smere SZZ – JVV, dĺžka kostola bola 21 m a šírka 8 m. Ku kostolu bola pri severnej stene presbytéria už pristavaná aj sakristia a k západnej stene lode veža. Kostol číslo 3 bol postavený v gotickom slohu a pochádza z prvej polovice 14. storočia (Drenko 1982, 111). Kostol číslo 4 vznikol rozšírením kostola číslo 3 južným, západným a severným smerom, pričom bol kostol dlhý 30 m, široký 8 m. Kostol bol prestavaný v polovici 15. storočia (Drenko 1982, 111). Pri juhozápadnom nároží kostola číslo 1 bol odkrytý hromadný nález 25 mincí z obdobia 16. až 17. storočia. Počas archeologického výskumu bol odkrytý mimoriadne bohatý súbor ženských šperkov, pozostávajúci zo zlatého prívesku, štyroch zlatých brošní, štyroch zlatých prsteňov, dvoch strieborných ihlíc do vlasov a pod. (Drenko 1982, 112 – 113).

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Patrocínium kostola je známe až z kanonickej vizitácie z roku 1731, kde sa uvádza, že kostol bol zasvätený Povýšeniu sv. Kríža (Drenko 1982, 118). Staršie patrocínium je doložené z roku 1332, kedy sa uvádza zasvätenie kostola Pavlovi Apoštolovi (Hudák 1984, 253). Pinciná Zaniknutý kostol v katastrálnom území obce Pinciná, v polohe Temetődomb, bol odkrytý počas archeologického výskumu v rokoch 1981 až 1983 pod vedením Václava Furmánka z Archeologického ústavu SAV v Nitre a Ivety Kaczarovej z Novohradského múzea a galérie v Lučenci. Lokalita leží na ľavom brehu Ipľa, asi 250 m južne od cesty I. triedy v smere Rimavská Sobota – Lučenec. Počas archeologického výskumu bol zachytený pôdorys kostola zhotovený z pálených tehál. Rozmery tehál boli 30 x 15 x 15 cm. Dĺžka kostola bola 10,4 m a šírka 8 m, kostol bol orientovaný v smere SV – JZ (Furmánek – Tóthová 1982, 84). Kostol mal kňažiste ukončené polkruhovitou apsidou, ktorá sa zachovala iba v negatíve základov. Vonkajší polomer apsidy bol 3,2 m. K severnej strane apsidy bola pristavená sakristia. Autori výskumu chronologicky zaradili kostol do 12. až 13. storočia (Furmánek – Tóthová 1983, 88). Na lokalite bol preskúmaný aj priľahlý prikostolný cintorín. Spolu bolo preskúmaných 192 hrobov, pričom boli preukázané tri základné fázy pochovávania. Najstarší horizont pochovávania pochádza z obdobia 12. až 13. storočia, pričom súvisí so vznikom kostola. V 15. storočí kostol pravdepodobne zaniká, pochováva sa aj vo vnútri kostola, hroby ešte rešpektujú objekt kostola. Najmladšie hroby porušujú orientáciu aj samotné obvodové murivo kostola, striebornými denármi boli datované do druhej polovice 17. storočia (Furmánek – Tóthová 1982, 85). Patrocínium kostola Všetkých svätých je doložené až z roku 1542

Pozostatky románskeho kostola v Pincinej – poloha Temetődomb, pohľad z JZ.

(Hudák 1984, 288). Toto patrocínium sa pomerne často vyskytuje v románskom období. Radzovce – Kostolné Radzovce Zaniknutý kostol v katastrálnom území obce Radzovce, poloha Egyházoldál (Cirkevná stráň), bol odkrytý počas archeologického výskumu v rokoch 1976 až 1977, pod vedením Zoltána Drenka z Archeologického múzea SNM v Bratislave. Lokalita je situovaná južne od obce nad ľavým brehom potoka Belina. Počas archeologického výskumu bol odkrytý jednoloďový kostol s polygonálnym uzáverom presbytéria. Rozmery odkrytého kostola boli nasledovné: dĺžka kostola 14,5 m, šírka kostola 8 m, svätyňa mala rozmery 6 x 5,8 m. V neskoršom období bol kostol predĺžený na 21 m, k severnej stene bola pristavaná sakristia, kostol bol bez veže. V interiéri kostola bolo celkom odkrytých 22 hrobov, boli objavené mince

zo 14. až 16. storočia, ako aj rôzne šperky a ozdoby (Drenko 1980, 75 – 76). Kostol v polohe Egyházoldál bol postavený v 14. storočí, zanikol koncom 16. storočia. Kostol patrí zaniknutej stredovekej dedine Kostolné Radzovce (Egyházas Ragyolcz) (Drenko 1980, 77). Patrocínium kostola je neznáme. Poltár Zaniknutý kostol v katastrálnom území mesta Poltár, v polohe Kostolisko, bol odkrytý počas archeologického výskumu v rokoch 1965 až 1968, pod vedením Igora Hrubca z Archeologického ústavu SAV v Nitre. Lokalita Kostolisko sa nachádza juhozápadným smerom od mesta, na miernej terasovitej vyvýšenine nad bývalým inundačným územím Ipľa a Poltárice, v ohybe železničnej trate Poltár – Lučenec. Na lokalite boli odkryté v negatíve zachované základy jednoloďového kostolíka so štvorcovým presbytériom, vežou a dvomi bočStredoveké kostoly v Novohrade Alexader Botoš

nými miestnosťami na severnej strane lode a svätyne. Kostol bol orientovaný v smere V – Z, svätyňa mala pravidelný štvorcovitý pôdorys o rozmeroch 4,2 x 4,2 m. Loď kostola bola obdĺžniková, jej vnútorné rozmery boli 12,4 x 6,2 m. Kostol bol podľa autora výskumu postavený v druhej polovici 13. storočia (Hrubec 1971, 71). Archeologickým výskumom bol preskúmaný aj prikostolný cintorín, kde bolo odkrytých 132 hrobov, s nálezmi mincí datovaných do 14. až 17. storočia (Hrubec 1971, 71). Prikostolný cintorín bol ohradený kamenným múrom, ku ktorému bolo pristavané osárium (kostnica). Do osária boli ukladané ľudské kosti z porušených hrobov. V roku 1865, keď sa na Kostolisku lúky menili na obrábané polia pod cirkevným dozorom, sa pri orbe vyorávali najmladšie hroby, pričom odkryté pozostatky sa uložili do, v tom období ešte rozpoznateľných, ruín osária (Ožďáni 2002, 48). Kostol v Dolnom Poltári bol zasvätený Všetkým svätým, patrocínium je doložené z rokov 1688 – 1694 (Drenko 2004, 29). Na lokalite Kostolisko boli odkryté zvyšky zaniknutej stredovekej dediny Dolný Poltár aj s pánskym sídlom, obytnou vežou a hospodárskymi stavbami. Zachované stredoveké kostoly V tejto často príspevku sa budeme zaoberať zachovanými (jestvujúcimi) stredovekými kostolmi v Novohrade. V plnej autentickej podobe a v pôvodnej hmote a stavbe nie je v Novohrade zachovaný žiadny stredoveký kostol. Všetky kostoly prešli výraznou prestavbou, zachované sú z nich len torzá, zakomponované do mladších architektonických štýlov. Kalinovo – Hrabovo Evanjelický kostol a. v. v obci Kalinovo – Hrabovo je situovaný na miernej terénnej vyvýšenine v nadmorskej výške 207 m. Kostol tvorí prirodzenú dominantu obce Kalinovo a je dobre rozpoznateľný aj z väč-

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

šej vzdialenosti. Je to jednoloďový kostol so štvorcovým presbytériom, s transeptom, s predstavanou vežou na západnej strane a sakristiou pristavanou k severnej strane svätyne. Orientácia kostola je pravidelná V – Z. Kostol je v súčasnosti prestavaný vo včasnoklasicistickom štýle. Pôvodný románsky kostol nachádzajúci sa v Kalinove – Hrabove bol postavený koncom prvej polovice 13. stor. (Kol. 1968, 7); (Kol. 1978, 4). V súčasnosti je z pôvodného románskeho kostola zachovaná len južná a východná stena presbytéria, v ktorých sú zachované ešte pôvodné ostenia románskych okien. Severná strana presbytéria sa nezachovala, bola zničená pri výstavbe sakristie. V roku 2004 bol v lodi kostola vykonaný archeologický výskum pod vedením Ivety Kaczarovej z Novohradského múzea a galérie a Alexandra Botoša z Gemersko-malohontského múzea. Počas archeologického výskumu bola odkrytá kompletná loď pôvodného románskeho kostola s nasledovnými rozmermi: dĺžka lode 7 m, šírka lode 5,3 m. Rozmery súčasného presbytéria boli 5,2 x 5,2 m (Kaczarová – Botoš 2006, 56). Počas archeologického výskumu bolo odkrytých celkom päť porušených (prázdnych) hrobových jám, ako aj základové murivo klasicistickej prestavby kostola z rokov 1703 – 1711 (Kaczarová – Botoš 2006, 57). V tomto období bola predĺžená loď kostola v západnom smere a bola pristavaná drevená veža. Po vydaní tolerančného patentu cisárom Jozefom II., bola v rokoch 1781 – 1783 pristavaná priečna loď – transept, čím kostol nadobudol pôdorys rovnoramenného kríža. Kostol autori výskumu chronologicky zaradili do polovice 13. storočia (Kaczarová – Botoš 2006, 61). Kostol v Kalinove – Hrabove je najstarší zachovaný kostol na území slovenskej časti Novohradu. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že v súčasnom stave bádania nie je možné vylúčiť starší pôvod tohto kostolíka pri jeho spojení s premonštrátskou prepozitúrou

sv. Huberta, ktorú písomné pramene lokalizujú do Hrabova (Garáb) (Alberty 1989, 138); (Drenko 2004, 17) a jej založenie kladú do roku 1179 (Belčáni 1959, 26). Údajne ruiny tohto premonštrátskeho kláštora boli rozpoznateľné v teréne ešte aj v roku 1958 (Belčáni 1959, 26). Osvetlenie vzájomného vzťahu týchto dvoch sakrálnych stavieb si vyžaduje rozsiahly archeologický, ako aj archívny výskum. Patrocínium kostola v Kalinove – Hrabove je známe až z obdobia novoveku. Spomína ho kanonická vizitácia opáta Juraja Szlegera z roku 1674, kde sa uvádza, že patrónom kostola bola sv. Anna (Belčáni 1959, 27). Lučenec Zvyšky najstaršieho kostola v Lučenci sú zachované v podzemí súčasného kostola reformovanej cirkvi. Počas pamiatkovej obnovy tohto kostola v priebehu sedemdesiatych rokov 20. storočia bol v krypte kostola vykonaný archeologický výskum. Odkryté bolo základové murivo staršieho kostola. Archeologický výskum viedol Gabriel Krúdy. Podľa jeho názoru boli pod súčasným kalvínskym kostolom, v hĺbke 2,5 m odkryté zvyšky gotického kostola, ktoré predstavuje štvorcovité presbytérium. Ďalej boli archeologickým výskumom zistené sekundárne uložené ľudské kostrové pozostatky. V hĺbke 1,5 m bolo zistené základové murivo, ktoré autor výskumu interpretuje ako pozostatky prístavby renesančného kostola. Rovnako boli zistené aj pozostatky barokových pilierov a pôvodná niveleta barokového kostola, ktorú predstavuje štvorcovitá dlažba. (Langer 1998, 8)1. V roku 1984 bol počas úprav interiéru vykonaný záchranný archeologický výskum pod vedením Igora Hrubca a Ivety Kaczarovej. Pri archeologických prácach boli odkryté dva kostrové, čiastočne narušené hroby, bez hrobového inventára. Z gotickej fázy kostola je v súčasnosti zachovaná len časť pravouhlého presbytéria,

Pôvodné románske presbytérium kostola v Kalinove – Hrabove, pohľad z východu.

Renesančné základy kostola v Lučenci.

jeho východná stena s opornými piliermi umiestnenými v severovýchodnom nároží objektu. Z renesančnej fázy kostola boli odkryté základy štyroch pilierov kruhového pôdorysu a časť opevnenia kostola. Baroková fáza kostola zanikla požiarom v roku 1849, z tejto vývojovej etapy kostola sa do súčasnosti zachovali fragmenty pilierov empory, časť dlážky, ktorá je tvorená dlaždicami štvorcovitého tvaru. Do tejto fázy môžme zaradiť aj pozostatok krypty murovanej z lomového kameňa a zaklenutej valenou klenbou. Súčasný kostol reformovanej cirkvi prešiel v 17. storočí renesančnými úpravami a Stredoveké kostoly v Novohrade Alexader Botoš

Gotický kostol v Starej Haliči. Pohľad na exteriér z JV.

v priebehu 18. storočia bol podrobený barokovej prestavbe. Po požiari v roku 1849 bol prestavaný pôvodný barokový chrám v duchu neogotického stavebného slohu, autorom projektu je Frantz Wieser. Prvá historická správa o kostole, ako aj o samotnom meste Lučenec, pochádza z roku 1128. Je to však vedecky neoverený a nepodložený historický údaj pochádzajúci od Pavla Esterházyho, ktorý vo svojom diele z roku 1696 uvádza: „V roku 1128 postavil uhorský palatín Lambert Losonczi v Lučenci na počesť Blahoslavenej panny Márie kostol“ (Borovszky 1911, 660). Podľa písomných správ je cirkevná farnosť v Lučenci doložená už v roku 1190 (Borovszký 1911, 660). Stará Halič V obci Stará Halič na juhovýchodnej strane obce je na miernej terénnej vlne zachovaný gotický kostol. Podľa niektorých písomných údajov ho nechal v rokoch 1231 až 1235 postaviť Dionýz Tomaj (Drenko 2004, 31). Podľa iných autorov bol kostol postavený až okolo roku 1300 (Kol. 1969, 183). Najstaršou časťou kostola je loď s pôvodnými románskymi oknami, z poslednej fázy románskeho slohu, z tretej štvrtiny 13. storočia. (Šášky 1967/1968, 357 – 358).

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Interiér gotického kostola v Starej Haliči.

Pôvodný románsky kostol bol v roku 1350 Magisterom Tomášom prestavaný. O tejto udalosti nás informuje kamenná tabuľa umiestnená na severnej stene presbytéria (Šášky 1967/1968, 362). Pôvodné románske presbytérium bolo nahradené polygonálnym presbytériom. Súčasný kostol predstavuje jednoloďovú stavbu bez veže s polygonálnym uzáverom presbytéria a pristavanou sakristiou. Presbytérium je zaklenuté krížovou rebrovou klenbou, loď sieťovou klenbou zhotovenou v roku 1524 (Šášky 1967/1968, 363). V roku 1967, počas pamiatkovej obnovy kostola, bola archeologickým výskumom preskúmaná časť prikostolného cintorína. Počas archeologického výskumu bolo odkrytých celkom 17 hrobov, pričom najstarší horizont pochovávania bol doložený z prelomu 14. a 15. storočia (Vallášek 1967/1968, 416 – 417). V presbytériu a v lodi kostola sú zachované gotické nástenné maľby zo 14. sto-

Gotický kostol v Dobroči s hradobným múrom, pohľad zo SV.

ročia vyobrazujúce scény Kalvárie, Výjav z legendy sv. Mikuláša, Výjavy alegórie nerestí Madonny Ochrankyne, ako aj postavu patróna kostola Sv. Juraja. Patrocínium Sv. Juraja je zachované z roku 1300 (Hudák 1984, 143). Kostol je chránený hradobným múrom, v 17. storočí bola ku kostolu pristavaná drevená renesančná zvonica. Dobroč Kostol situovaný na návrší medzi obcami Mýtna a Dobroč je veľmi dobre viditeľný aj z väčšej vzdialenosti, pričom predstavuje prirodzenú dominantu obce. Kostol je ranogotický z konca 13. storočia (Kol. 1967, 307). Hodnovernosť tohto údaju je otázna, nakoľko dispozícia presbytéria dovoľuje kostol zaradiť až do 14. storočia. Na základe čiastkových výsledkov archeologického výskumu môžeme oprávnene predpokladať existenciu staršieho kostola (Hrašková – Šimkovic 2003, 477). Farnosť

v obci Dobroč je písomne doložená až z roku 1397 (Drenko 2004, 19). Kostol predstavuje jednoloďovú stavbu s presbytériom s polygonálnym uzáverom, na severnej strane s pristavanou sakristiou a predstavanou vežou. Kostol bol v období 15. – 16. storočia opevnený hradobným múrom so strieľňami. Kostol bol zasvätený sv. Martinovi, patrocínium je doložené až z obdobia novoveku, z rokov 1688 – 1694 (Drenko 2004, 19). V ďalšej časti predkladanej štúdie sa budeme venovať kostolom, ktoré prešli výraznými stavebnými úpravami a v mnohých prípadoch stratili stredoveký ráz. Na základe čiastkových výskumov, ako aj zachovaných písomných prameňov môžeme oprávnene uvažovať o ich stredovekom pôvode, ktorý by jednoznačne potvrdil len archeologický výskum.

Stredoveké kostoly v Novohrade Alexader Botoš

Pôvodne gotické presbytérium kostola v Turičkách. Pohľad na exteriér z JV.

Holiša V obci Holiša na miernej terénnej vyvýšenine je zachovaný barokový kostol s jednoloďovou dispozíciou a s polygonálnym uzáverom presbytéria. Kostol bol podľa dostupných informácií postavený na starších základoch (Kol. 1967, 415). Farnosť sa v obci Holiša spomína už v roku 1332 (Drenko 2004, 23). Počas architektonicko-historického výskumu bol zachytený fragment románskej tehlovej architektúry zhotovený z plevových tehál (Hrašková 2004, 3). Takúto tehlovú architektúru je možné zaradiť do obdobia 11. až prvej polovice 13. storočia. Kostol v Holiši je zasvätený Narodeniu Panny Márie. Turičky V obci je zachovaný pôvodne gotický kostol, z ktorého sa zachovalo len presbytérium. Pôvodný gotický kostol bol zbúraný v rokoch 1928 – 1929. Nový kostol bol orientovaný v smere S – J, pôvodné presbytérium začalo plniť funkciu sakristie. V pôvodnom pravouhlom presbytériu kostola sú zachované nástenné maľby z 15. storočia s výjavmi Klaňania troch kráľov, sv. Kataríny, sv. Petra a Pavla, sv. Juraja, sv. Heleny a pod. Patrocínium kostola nie je známe.

Východná stena gotického presbytéria kostola v Turičkách.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Ľuboreč V tejto obci sa nachádza pôvodný gotický kostol zo 14. storočia. Je to jednoloďová stavba s polygonálne zakončeným presbytériom, predstavanou vežou a pristavanou sakristiou. V polovici 17. storočia bol kostol upravovaný. V presbytériu a lodi sú zachované gotické maľby z konca 14. storočia, predstavujúce výjavy zo života Panny Márie, ako aj výjavy Zvestovania, Klaňania, Piety, Korunovania a pod. Farnosť v obci Ľuboreč sa spomína v roku 1332. Patrocínium kostola je Navštívenie Panny Márie. (Drenko 2004, 33).

Pôvodne gotický kostol v Ľuboreči, exteriér, pohľad z JV.

Malé Zlievce V obci je zachovaný pôvodný gotický kostol so štvorcovitým presbytériom, pochádzajúci z obdobia okolo polovice 14. storočia (Hrašková – Šimkovic 2003, s. 482). Kostol bol v neskorších obdobiach upravovaný, v súčasnosti má barokovo-klasicistický charakter. Patrocínium kostola je sv. Mikuláš, doložené je až z roku 1750.

Interiér svätyne kostola v Ľuboreči s nástennými maľbami, pohľad zo západu.

Dolná Strehová V obci je zachovaný klasicistický kostol so secesne historizujúcou fasádou. Kostol podľa dostupných údajov pochádza z druhej tretiny 18. storočia. (Kol. 1967, 316). Predstavuje jednoloďovú stavbu so segmentovým presbytériom a s čiastočne predstavanou vežou. Pri kostole sú zachované zvyšky hradobného múru, ktoré poukazujú na jeho stredoveký pôvod. Farnosť v Dolnej Strehovej sa spomína už v roku 1332 (Drenko 2004, 19). Stredoveké kostoly v Novohrade Alexader Botoš

Pôvodne gotický kostol v Divíne s renesančným opevnením. Pohľad z východu.

Divín V obci je zachovaný renesančno-barokový kostol, postavený na gotických základoch. Kostol predstavuje jednoloďovú stavbu s polygonálnym uzáverom presbytéria a s pristavanými bočnými loďami. Kostol je chránený masívnym opevnením s nárožnými vežičkami pochádzajúcimi zo 17. storočia. Farnosť v Divíne sa spomína už v roku 1329 (Drenko 2004, 18). Patrocínium kostola je Všetkých svätých, doložené je z roku 1657 (Hudák 1984, 286). Ozdín V obci je zachovaný klasicistický kostol postavený na základoch gotického kostola z 15. storočia (Kol. 1967, s. 442). O stredovekom pôvode kostola vypovedá aj jeho situovanie mimo obce. Prvá písomná správa o kostole pochádza z roku 1332 (Drenko 2004, 26). Pôtor V obci je zachovaný pôvodný gotický kostol z konca 15. storočia (Kol. 1968, 528). Kostol bol v 16. až 17. storočí upravovaný. V súčasnosti kostol predstavuje jednoloďo-

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Exteriér kostola v Ozdíne.

vú stavbu s polygonálnym uzáverom presbytéria, kostol je chránený hradobným múrom a vstupnou vežou postavenou v roku 1599. Kostol bol zasvätený sv. Petrovi. Záver Problematika stredovekej sakrálnej architektúry v Novohrade je komplikovaná, nakoľko na území župy je zachovaných len niekoľko stredovekých kostolov, v plnej hmotovej a objektovej skladbe. Väčšina kostolov bola v priebehu nasledujúcich storočí prestavaná a upravená v rôznych stavebných a slohových štýloch.

Pri záverečnom hodnotení stredovekej sakrálnej architektúry na území Novohradu musíme konštatovať, že z obdobia románskej architektúry (11. až polovica 13. storočia) je v súčasnosti čiastočne zachovaný kostol v Kalinove – Hrabove s pravouhlým presbytériom a gotický kostol v Starej Haliči. Z pôvodného románskeho kostola v Kalinove – Hrabove je zachovaná iba južná a severná stena románskeho presbytéria. Z pôvodného románskeho kostola v Starej Haliči je zachovaná iba loď kostola. V intaktnom stave sa nezachoval žiadny sakrálny objekt, čo je v ostrom kontraste so susednou župou Gemer-Malohont, kde máme zachovaných niekoľko románskych kostolov (Rimavské Janovce, Gemerský Jablonec a pod.). Do románskeho obdobia môžeme v Novohrade zaradiť ešte zaniknutý kostol s apsidou v Dolných Strhároch, ako aj zaniknutý kostol s apsidou v Pincinej. Z gotického obdobia (druhá polovica 13. storočia až prvá polovica 16. storočia) máme v takmer pôvodnom stave zachovaný gotický kostol v Starej Haliči s unikátnymi nástennými stredovekými maľbami, ako aj kostol v Dobroči s hradobným múrom. Väčšina pôvodne stredovekých kostolov v Novohrade bola viac či menej prestavovaná a upravovaná v rôznych stavebných a slohových štýloch. Medzi takéto kostoly patria: Turičky, Ľuboreč, Holiša, Malé Zlievce, Ozdín, Divín, Dolná Strehová a Pôtor. Žiaľ, presnú podobu týchto kostolov nepoznáme. Poznanie ich stredovekej podoby, ako aj ich presné chronologické zaradenie, nám môže pomôcť objasniť jedine archeologický výskum. Osobitú kategóriu tvoria zaniknuté stredoveké kostoly, ktoré boli po niekoľkých storočiach znovu odkryté. Medzi takéto kostoly patria torzá kostolov v Pincinej, Dolných Strhároch, v Radzovciach, v Poltári a v Lučenci. Verejnosti sú prezentované len kostoly v Pincinej a v Lučenci. 1 Z výskumu G. Krúdyho neexistuje výskumná dokumentácia. Vyššie uvedené poznat-

Exteriér gotického kostola v Pôtri, pohľad z JV.

Interiér kostola v Pôtri. ky sú získané zo študentskej práce T. Langera, ktorý osobne nadviazal kontakt z G. Krúdym a cituje jeho ústnu interpretáciu výsledkov archeologického výskumu

Zoznam použitej literatúry:

Alberty, J. 1989: Obdobie feudalizmu. In: Novohrad. (Ed. J. Alberty) Regionálna vlastivedná monografia. 2/1 Dejiny. Lučenec – Veľký Krtíš 1989. Balaša, G. – Klimáčková, F., 1971: Kalinovo. Ev. Kostol. Nálezová správa v archíve KPÚ Banská Bystrica, pracovisko Lučenec. T 7. Banská Bystrica 1971. Belčáni, J. 1959: Dejiny breznickej farnosti. Rukopis. Breznička 1959. Borovszky, S. 1911: Nógrád vármegyei. Budapest 1911. Drenko, J., 2004: Kostoly Novohradského dekanátu. Lučenec 2004. Stredoveké kostoly v Novohrade Alexader Botoš

Drenko, Z., 1980: Zaniknutá stredoveká dedina Kostolné Raďovce. In: Zborník SNM. História 20. Martin 1980. s. 67 – 80. Drenko, Z., 1982: Archeologický výskum v Dolných Strhároch. In: Zborník SNM. História 22. Martin 1982. s. 105 – 124. Furmánek, V. – Tóthová, I. 1982: Záchranný výskum v Pincinej. In: AVANS v roku 1981. Nitra 1982., s. 83 – 86. Furmánek, V. – Tóthová, I. 1983: Druhá sezóna záchranného výskumu v Pincinej. In: AVANS v roku 1982. Nitra 1983., s. 87 – 88. Furmánek, V. – Tóthová, I. 1984: Záverečná sezóna výskumu v Pincinej. In: AVANS v roku 1983. Nitra 1984., s. 80 – 81. Habovštiak, A., 1985: Stredoveká dedina na Slovensku. Bratislava 1985. Hrašková, E. – Šimkovic, M. 2003: Nové poznatky k architektúre stredovekých kostolov v regióne Novohradu a Hontu. Archaelogia historica 28/2003, s. 477 – 489. Hrašková, E., 2004: Pamiatky Novohradu. Pamiatky a múzeá 3/2004, s. 2 – 6. Hrubec, I., 1971: Výskum zaniknutej dediny Dolný Poltár. Archeologické Rozhledy 23, 1971, s. 69 – 79. Hudák, J., 1984: Patrocíniá na Slovensku. Bratislava 1984. Kaczarová, I. – Botoš, A. 2006: Archeologický výskum v interiéri kostola evanjelickej cirkvi a. v. v Kalinove – Hrabove. In: Monumentorum Tutela. Ochrana pamiatok 17. Bratislava 2006., s. 55 – 61. Kolektív autorov 1967: Súpis pamiatok na Slovensku. Zväzok I. A – J. Bratislava 1967. Kolektív autorov 1968: Súpis pamiatok na Slovensku. Zväzok II. K – P. Bratislava 1968. Kolektív autorov 1969: Súpis pamiatok na Slovensku. Zväzok III. R – Ž. Bratislava 1969. Kolektív autorov 1978: Pamiatky na Slovensku. Súpis pamiatok. Zväzok 4. Bratislava 1978. Langer, T. 1998: Minulosť a prítomnosť kalvínskeho kostola v Lučenci. Lučenec 1998. Nepublikovaná študentská práca uložená v archíve KPÚ Banská Bystrica, pracovisko Lučenec. Sign. T 77. Ožďáni, O., 2002: Poltár vo svetle archeologických nálezov. In: J. Alberty (Ed.): Mesto Poltár. Regionálna monografia. Poltár 2002, s. 39 – 52. Šášky, L., 1967/1968: Stavebný vývoj kostola v Starej Haliči. In: Monumentorum Tutela. Ochrana pamiatok 4. Bratislava 1967/1968., s. 349 – 36. Vallášek, A., 1967/1968: Stavebný vývoj kostola v Starej Haliči. In: Monumentorum Tutela. Ochrana pamiatok 4. Bratislava 1967/1968., s. 387 – 421.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Pôvodne gotický kostol v Malých Zlievciach, exteriér, pohľad z JV.

Svätyňa pôvodného gotického kostola v Malých Zlievciach. Pohľad zo západu.

Adresa autora: PhDr. Alexander Botoš Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote Nám. M. Tompu 5 Rimavská Sobota 979 01 botos@gmmuzeum.sk 0911 239 234

Ferencz Radványi (preklad Mária Adamová)

HRADY NOVOHRADU ZAČIATKOM 18. STOROČIA

Novohradský notár František Radvanský (Radványi Ferencz 1690 – 1732) prešiel v rokoch 1710 až 1716 hrady, mestá a obce Novohradskej stolice. Svoje poznatky z cesty po Novohrade zanechal v rukopise diela Collectanea ad historiam Comitatus de Nógrád. Originál rukopisu, ktorý sa nesie v štýle osobného rozprávania, je uložený v Novohradskom župnom archíve v Šalgótarjáne v latinskom jazyku. V snahe o zachovanie autenticity a originality pôvodného textu som ho z maďarčiny do slovenčiny preložila takmer identicky. Hrad Fiľakovo Kedysi Fiľakovo nazývali kolískou vied a mravností, dielňou cností. Pre chválu cnosti zbraní a vojen v minulých storočiach ho nazvali bojiskom Mars. V minulých storočiach videl hrad ctižiadostivé a vynikajúce šľachtické rodiny. Je známe, že zakladateľom hradu bol František Bebek, ale je nutné povedať aj dve verzie ľudových povestí týkajúcich sa založenia hradu. Jedna z verzií hovorí o tom, že pastier, ktorý tu pásol svoje stádo, vďaka svojmu šľachetnému psovi menom Füles (Ušatý) našiel na okolí hradu vzácny poklad. Na počesť svojho šťastia sa rozhodol, že na skalné bralo postaví hrad, ktorý pomenuje po svojom psovi Füles – ktorému za šťastie ďakoval. Šíritelia inej verzie trvajú na tom, že meno toho pastiera, ktorý založil hrad, bolo Filepp, teda Fülöp (Filip), preto ho nazvali po zakladateľovi Filepov hrad. Po dlhšom používaní názvu sa písmeno p zmenilo na písmeno k, tak sa stal Fiľakovským hradom. Čo je z tohto pravda, neviem s určitosťou povedať, stačí poznamenať, že ústne podanie

Obliehanie Fiľakovského hradu cisárskymi vojskami v roku 1593. Rytina Wolfganga Meyerpecka zo zbierkového fondu Hradného múzea vo Fiľakove.

otáčané ľudským jazykom už kronikári vyvrátili a opravili. Stačí sa odvolať na spoločný strach ľudu, ktorý nastal za čias panovania kráľa Bela IV. okolo roku 1240 pre vpád obrovskej hordy Tatárov. V tomto čase sa v horách Uhorského kráľovstva stavali úkryty, ktoré najprv opevnili ľahkými hradbami a malými priekopami, aby chránili ľudí. Keď sa vpády Tatárov stali častými a pravidelne po troch rokoch nemilosrdne navštevovali krajinu – ako sa to dá vyčítať zo smutnej histórie tej doby – nič nebránilo tomu, aby obyvatelia krajiny na miestach, kde to bolo potrebné, postavili pod bezpečnou ochranou vrchov a lesov zo silného materiálu útočisko proti surovosti barbarov. Môžeme veriť, že tomuto bralu nechýbalo nikdy udržiavanie vďaka sile a práci zakladateľov ako i pomoci mesta. Hrad sa vyvíjal dovtedy, kým právom dosiahol svoje rozmery. S určitosťou vieme, Hrady Novohradu začiatkom 18. storočia Ferencz Radványi

Gerhardt Graaß, 1666, Fiľakovský hrad zo severnej strany. Zo zbierkového fondu Hradného múzea vo Fiľakove.

že v uplynulej dobe vykonal jeho obnovu František Bebek, ktorý ho zdedil po práve Raškajovcov (Raskay), o čom nám podáva správu Istvánffy. Povedal, že hrad vlastnil Blažej Raškaj, ktorého dcéru si vzal za ženu František, čím hrad zdedil. Stál na vyčnievajúcom brale a pre neschodné časti brala sa dal priblížiť len cez bránu. Hrad je rozdelený do dvoch častí. Na hornej časti bola hlboká cisterna, v ktorej za pomoci nádrží držali dažďovú vodu. Spodná časť skrášlená Bebekovými budovami bola posilnená múrmi a baštami, v hornom priechode boli umiestnené spolu s vojenským výstrojom potrebné veci a delá. Dnes má hrad celkom iný vzhľad. Vidieť, že sa skladal nie z dvoch, ale z troch častí. Strednú časť, ktorú vytesali v brale na spôsob múru, posilnili z obidvoch strán silnými baštami rozdelenými vo výške na viac poschodí, o ktorých sa zdalo, že dr-

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

žia celú ťarchu hradu. V jednom z nich sa nachádzalo bezpečné bydlisko hradného prefekta. Na hradnej ploche je možné stále vidieť studňu vysekanú do brala, ale je zasypaná rozvalinami. Pri nej bola do skaly vytesaná väznica pre otrokov. Tu sa otvára Bebekova brána zachovaná do dnešného dňa, pretože do starej skaly sú vysekané tieto slová: Dominus protector vitae meae a quo trepidabo. MDLI Iesus Maria Magnificus Dominus Franciscus Bebek de Pelsőcz comes comitatus Gömör regius consiliarius (Ochranca môjho života, ku ktorému sa ponáhľam. 1551 Jezus Mária veľkomožný pán Plešivecký František Bebek, župan Gemerskej stolice, kráľovský radca). Bebekova rodina je vážená a starodávna, rozkvitala už v roku 1386, kedy Štefan Bubek – takto si písal meno – bol krajinský sudca, Imrich Bubek počas panovania Márie a Žigmunda tiež zastupoval tento úrad

Obliehanie Fiľakovského hradu cisárskymi vojskami v roku 1593. Rytina Wolfganga Meyerpecka zo zbierkového fondu Hradného múzea vo Fiľakove.

a v rokoch 1384, 1388 a 1391 ešte žili. Z tohto rodu pochádza aj František Bebek, ktorý – ako sme hovorili – sa oženil s dcérou Štefana Raškaja, niekdajšieho podžupana Novohradskej stolice, ktorý kedysi dedičným právom vlastnil hrad Vígľaš. František Bebek sa postavil do tváre šťastných premien, pretože počas panovania kráľa Ferdinanda v roku 1556 podpísal spolu so synom Jurajom spoločné stavovské rozhodnutia. Vlastnil panstvá vo Fiľakove, Krásnej Hôrke a Plešivci, no nakoniec ho kráľovná Izabella odsúdila na smrť. Ostal po ňom jeho jediný syn Juraj, ktorý sa tiež narodil pod zlými hviezdami, jeho blúdenia porozprával Istvánffy. „Nemal dedičov po meči, preto sa jeho hrady a statky, pre ktoré toľko bojoval, dostali do kráľovskej pokladnice“. Vrátiac sa k histórii hradu, Istvánffy presne opisuje, že Turci pod vedením

prefíkaného bega Hamzsu a za pomoci etiópskeho zajatca nejakou ľsťou a zradou obsadili hrad v roku 1553, o ktorom píše tiež Istvánffy: „Hamsza bol veľmi chýrny turecký vojvodca (antesignanus) tráckeho pôvodu, ktorý bol veľmi vynaliezavý pri budovaní rôznych ľstivých klepcov. Keď Fiľakovo obsadil ľsťou, dostal sa na čelo Ostrihomu, kde podobným spôsobom obsadil blízky hrad Tata.“ Fiľakovo bolo približne štyridsať rokov pod tureckou nadvládou, keď v roku 1593 Teuffenbach znova zaútočil a s veľkým poškodením múrov ho znova obsadil. Počas štyridsiatich rokov pod nemilosrdným jarmom nepriateľa nútili obyvateľov najušľachtilejších miest kráľovstva, od baníckych miest po Košice platiť dane. Keď sa Turci dozvedeli, že hrad bol znovu obsadený a že im zobrali a obsadili viac pevností, zachvátila ich veľká panika a bez meškania viac hradov Hrady Novohradu začiatkom 18. storočia Ferencz Radványi

na území stolice aj v jej susedstve, ako hrady Modrý Kameň, Divín, Buják, Hajnáčka, Somoška, Hollókő, ktoré záviseli od osudu Fiľakova, vyprázdnili a zanechali. Keď Uhorsko stále zamietalo oživujúci mier, tak v roku 1604 Bočkaj (Bocskay) znova začal občiansku vojnu a v nasledujúcom roku 1605 zaútočil na fiľakovský hrad, ktorý ľahko obsadil. Po uzavretí mieru roku 1606 ho vrátil spolu s ostatnými hradmi a pevnosťami. V roku 1621 sa chytil znovu zbrane Gabriel Bethlen, obkľúčil Fiľakovo, no útok nedokončil. V roku 1682 sa chytil meča Tököli (Thököly), ktorý sa ponáhľal ukončiť osud nešťastného kráľovstva, pripojil sa k Turkom a po obsadení najvýznamnejšieho mesta Horného Uhorska Košíc, sa vydal bez meškania smerom k fiľakovskému hradu, ktorý uzatvoril do tesného útočného kruhu. Vezír (Wezirius) poslal k hradu deväťdesiattisíc ozbrojencov, Michal Apaffy a Tököli poslali k hradu päťdesiattisíc vojakov, a keď obyvatelia mesta a hradu na viaceré vyzvania nepriateľa nevydali hrad, s celou armádou sa postavili pred hrad. Zázračnou rýchlosťou postavili zákopy, jarky a viac opevnení a s veľkým odhodlaním začali veľkými delami odstreľovať hrad a bašty. Nakoľko si mysleli, že najprv musia obliehať a obsadiť mesto – odkiaľ ich napadli – všetku výzbroj si umiestnili na blízkej pustatine Szent-Falva (Svätá dedina) a silno zaútočili na mestské hradby. Obrancovia, ktorých počet bol spolu dvetisíc ozbrojencov s oddanosťou a odhodlane znášali udalosti – nikdy sa nebáli v tichu noci vyjsť na škodu nepriateľa a zabiť idúcich oproti. Najvyšším veliteľom hradu bol veľkomožný Štefan Koháry, ktorý je v súčasnosti krajinský sudca, rozvážny a skúsený človek vo vojenských záležitostiach si zaslúžil chvály za vernosť kráľovi. Šľachta sa spolu s rodinami stiahla do hradu a popri domácom vojsku bránil hrad aj stotinou nemeckých vojakov hlavný kapitán. Podplukovníkom bol Belovič (Bellovics). Zatiaľ sa zo dňa na deň viac snažil nepriateľ

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

sťahovať útočný kruh okolo hradu a mesta a zdalo sa, že naši nevedia všade byť v obrane, preto budovy podpálili, mesto zahalili do plameňov a po dvoch týždňoch sústavnej obrany odovzdali útočiacim prázdne mesto. Keď nepriateľ dobyl mesto, odtiahli pod hrad a vyslaním poslov ich súrili hrad vydať. Obrancovia si tvrdohlavo odriekali radosti života, ale neprejavovali žiadne známky vzdania sa, čo nepriateľ ťažko znášal a rozkázal, aby vybudovali priekopy a zhromaždili delá. Zo severu vystrieľal gule z pušiek paša Seldius a viac ako tisíc delových gúľ a ohnivý materiál, vyvolajúc týmto útokom nemalý strach. Vezír z východu, z menšieho vrchu zaútočil viacerými delami (collubrinum), Apaffi začal z diel strieľať od juhu, na údery odpovedali z hradu a hrdinsky sa obraňovali s veľkým odhodlaním. V priebežnom hluku pušiek a delových rán útočili na nich celé dva týždne. Na hrade zatvorené ženy, ktoré neboli zvyknuté na takéto nebezpečenstvo, si mysleli, že to je koniec, videli, ako ich nevinné detské telá trhajú a driapu delové gule. Svojím krikom a sťažnosťami, pohľadmi a vzpínaním rúk k nebu naplnili hrad, čím odpútali pozornosť obrancov a tak vojna z nich každodenne uberala a pomaly znižovala počet vojakov. Takto sa zriekli všetkej ľudskej pomoci, na ktorú, zdá sa, čakali, hlavne ženy, ktoré sa obávali o svoje deti a rodinu. Po tridsaťdvadňovom zápase a nebezpečenstve, keď už nádej na pomoc nebola žiadna, so zlomenými srdcami začali rozmýšľať o vzdaní sa. Hradnému kapitánovi povedali, že táto vec je beznádejná a prišiel čas začať s odhodlaným nepriateľom rokovať. Hradný kapitán nebol ochotný vypočuť si návrh. Hovorili – „... keby v našej moci bolo bremeno tejto vojny nosiť na krku, alebo ho odtiaľ sňať, boli by sme pripravení aj na smrť, aby osoh a chválu našej krvi sme obrátili v prospech kráľa a domoviny. Láskavosť voči Bohu a osobám zvereným nám na milosť, manželky a deti nás držia vzdialených od takého ukrutného činu, nevieme sa zdržať, aby sme svoje myšlienky nepo-

Obliehanie Fiľakovského hradu cisárskymi vojskami v roku 1593. Rytina Wolfganga Meyerpecka.

vedali hradnému kapitánovi, vidiac, že sme v konečnom zovretí nebezpečenstva. Silu nepriateľa a okolnosti hrozného spustošenia nevieme odvrátiť a je dostatočne zrejmé, že to treba ponechať na Božie rozhod-

nutie, a treba ísť so slušnými podmienkami ku nepriateľovi dovtedy, kým je to možné. Úbohá smelosť a zanedbanie pomerov sily nás vedie k obyčajnej vražde na spôsob hlupákov, vystavujeme nevinnú krv naHrady Novohradu začiatkom 18. storočia Ferencz Radványi

Veduta hradu z juhozápadnej strany okolo roku 1870 (Plaček, Bóna, 2007) zo zbierkového fondu Hradného múzea vo Fiľakove.

šich manželiek a detí túžbam nazlostených vojakov, z čoho nám neprináleží chvála a kráľovstvo z toho nemá osoh.“ Gróf a kapitán hradu tieto slová neprijal priaznivo a povedal, že je to zlý návrh, ktorý protirečí sľubu vernosti kráľovi a kráľovstvu a je mu ľúto, že duše vojakov posadla ochablosť a ktovie prečo, lebo veril, že vydržia do posledného dychu. „Hovorí sa, že neznášanlivosť oslabí aj tú najväčšiu silu, k vám a vašim menám je neúctivé, aby ste svojou nevedomosťou a malomyseľnosťou stratili hrad aj preto, že problémy osobného života kladiete pred verejné záujmy. Bol by som veľmi neľudský – povedal potom – keby som sa nesťažoval na ľudské problémy, ale nakoľko musím aj ja veslovať s vami na tej istej lodi, s akou vernosťou (oddanosťou) – pýtam sa – chcete slúžiť kráľovi a krajine, keď zabúdate na putá a prísahy, ktorými ste sa zaviazali a vzdali by ste sa nepriateľovi ešte nie v beznádejnom postavení,

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

zabudnúc na to, aké budú mať následky uponáhľané a nerozmyslené rozhodnutia. Pevne som sa rozhodol, že nikdy neopustím svojho kráľa, čokoľvek koniec prinesie, koľko mi budú sily a myseľ stačiť, barbarskému nepriateľovi hrad neodovzdám. Ktorí ma pochovajú, budú vidieť, že som nechcel byť súčasťou ich plánov, aby som dokázal nevinnosť pred spravodlivým Bohom a pred kresťanmi sveta a aby som im pripomenul, že raz sa o dôvodoch svojich plánov budú musieť zodpovedať.“ Obrancovia hradu ostali dojatí z vecí, ktoré povedal kapitán hradu, a tak sa stalo, že viacerí sa vrátili ku svojej práci. Keďže zo dňa na deň rástlo nepriateľstvo a po nociach ich pravidelne strašili smrteľným nebezpečenstvom obrovské delové a ohnivé gule, bezpečné miesto pred nepriateľom si ženy s deťmi nikde nenašli. Pre vraždy a smrť nevinných detí v náručiach matiek vykrikovali ženy o svojej biede, so zdvihnutými rukami k ne-

bu súrili vzdanie sa. Nedalo sa viacej zadržiavať rodičovské city, počas plaču matiek a detí a proti rozkazu hlavného kapitána, obrancovia plánovali mier, urýchlene vyvesili na baštu bielu zástavu a začali rokovanie s vezírom útočiacich. Spomedzi radcov Tököliho tábora vyslali Štefana Sirmaiho (Szirmay) a spomedzi obrancov hradu Pavla Ďurkiho (Gyürky) so spoločníkmi, aby s podmienkami hodnými ich života a majetku uzavreli mier. Mierové podmienky kapitán hradu nechcel ani vidieť, ani presvedčujúce vysvetlenia od poslov, lebo povedal, že súčasný šťastný vývoj udalostí, ktoré dal milosrdne Boh vlasti a kráľovstvu, je treba nasledovať, a ak ho nejakým spôsobom prinútia, aby podpísal mierovú dohodu, nebude to mať žiadny úspech, lebo na protest vyššej mocnosti zdôvodní, ak by niekto pochyboval, že osud hradu bolo treba dohnať do tohto nešťastného postavenia. Obrancovia po dohode opustili hrad, Tököli obklopený svojimi sa umiestnil pri spodnej bráne, sledujúc počet obrancov a šľachticov a vychádzanie grófa Koháryho. Keď gróf uvidel Tököliho sediaceho v bráne, spomenul niekoľko skutkov v cisárovej záležitosti, potom ho pozdravil, ale nakoľko odpoveď nedostal, vzal si gróf jednu stoličku a sadol si oproti nemu. Toto Tököli ťažko znášal, dušu mal natoľko utrápenú, že nakoniec oslovil Sirmaiho (Szirmay), aby si sadol oproti grófovi do jeho stoličky a so sklonenou hlavou odišiel. Po vyprázdnení hradu a fiľakovskej pevnosti, nepriatelia vyrabovali každý kút a po troch dňoch dostali rozkaz hrad zapáliť a jeho múry spolu s baštami vyhodiť do vzduchu. Takto mal fiľakovský hrad nedôstojný koniec. Počas odchodu pobrali majetok mnohým ľuďom, ešte aj cennosti spomenutého grófa spolu so strieborným riadom a ťažnými koňmi ukradli. Ostala mu len jedna paripa (ľahký jazdecký kôň), ktorú zachránil jeho verný sluha Ján Korponay (bol jeho spoločníkom aj v zajatí) a odovzdal ho grófovi, aby na ňom jazdil až ku nepriateľskému hradu.

Niekoľkými slovami spomeňme osud Štefana Koháryho – hlavného veliteľa hradu. Jeho príbeh sa začal šíriť vo vojenských táboroch (boli v blízkosti obce Prša), hovorilo sa, že nesúhlasil s podmienkami a bodmi kapitulácie, hoci nemal z toho žiadny osoh a tohto sa dobrovoľne nechcel zúčastniť, nedostane salvus condustus, ktorý nazývame cestovný ochranný list, pretože mu ho dovtedy nechceli vydať, kým nepodpíše kapituláciu. Mysleli, že grófa by bolo treba upozorniť, aby si určitý názor zmenil. Viacerými spôsobmi sa ho snažili presvedčiť Petróci (Petróczy), Sirmai (Szirmay), Petneházy a Kecer ( Keczer), ako hovorili, nech prejde na múdrejší úsudok. Toto všetko bolo grófovi veľmi vzdialené a vydržal pri pôvodnom vernom rozhodnutí. Vypytovať sa začali aj veliteľa nemeckého vojska, vždy však odpovedal dvojzmyselne, podľa čoho záležalo od rozhodnutia hradného kapitána. Zástancovia Tököliho sa rozhodli, že pre grófa zozbierajú hlasy. Niektorí vyhlásili, že dohoda ho neochráni, pretože ju nepodpísal, iní však tvrdili, že napriek tomu bude oslobodený. Nakoniec vyhrala sila väčšiny, preto jeho verní postavili stráž ku grófovi a vyhlásili, že v cisárskom hrade sa nemôže slobodne pohybovať (vtedy sa jeho veličenstvo so svojím vojskom zúčastnilo na dobytí hradu Ujvár), kým v jeho veci nebude výhodnejší čas, aby nakoniec predsa len došlo k dohode. Toto sa ešte stupňovalo, keď sa dopočuli, že veľká časť nemeckého miestneho tábora prestúpila k nepriateľovi, rozkázali k nemu trojitú stráž, aby v každom prípade ostal verný cisárovi. Toto nerobilo dobrú krv medzi nepriateľmi, ktorí poznamenali, že toto chcú viac zástancovia cisára, než Tököliho obrancovia. Neváhali ďalej a Petneházy vyhlásil, že nádej na ochranný list je neistá a gróf chce sám seba vylúčiť z podmienok kapitulácie, pretože nepodpísal a ani nechce podpísať dohodu, čím sa stal väzňom ako neverný syn vlasti. Po tomto sa vojenský veliteľ (titul panovníka mu nechcel uznať) gróf Tököli spoľahol na svoje dobré sveHrady Novohradu začiatkom 18. storočia Ferencz Radványi

Fiľakovský hrad na začiatku 19. storočia.

domie a povedal, že viac už nevie bojovať, príjme osud taký, aký mu život donesie a nestará sa o to, že by sa nikdy nevedel odtrhnúť od kráľa a cisára. Nasledujúci deň mu dali okovy, nešťastníkovi za koňom zaviazali nohy, najprv ho poslali k hradu Regőcz, po krátkom čase ho poslali do Munkácsu, o dva roky neskôr do Ungváru. Za svoju vernosť trpel v tvrdých temniciach tri roky a dva mesiace. Z Ungvárskeho hradu sa vyslobodil zázračnou božou vôľou. Tento vzor vernosti voči kráľovi sme chceli zvečniť. Medzi obrancami hradu bol jeden driečny vojak menom Rácz Illés, ktorý nedávno prešiel z mohamedánskej viery na Kristovu vieru. Gróf Koháry sa veľmi snažil, aby práve on sa vedel dostať z rúk nepriateľa a poveril Petróciho (Petróczyho), aby mu pomohol opustiť hrad v prestrojení. Zdalo sa, že od nebezpečenstva utiekol v sedliackom preoblečení (pričom išiel do ukrutností), ale ho spoznali a pre zapretie svojho mena a mohamedánskej viery ho veľmi surovo mučili a neobišlo ho ani sťatie hlavy. Mohamedáni sú veľmi ukrutní voči opusteniu viery, všeobecne ich nazývame katmi. Takto nepriateľ obsadil fiľakovský hrad a mesto, vyhnal odtiaľ šľachtické rodiny, vďaka ktorým predtým mesto prekvitalo a pre ktorých volali Fiľakovo kľúčom k baníckym mestám, ktorým sa dá otvárať aj zatvárať. Tököli chcel tento kľúč zničiť, hrad a mesto podpálil, vežu s baštami spolu s pušným prachom vyhodil do vzduchu, aby sa nikdy nestala hniezdom nepriateľa. Obrancami opustený fiľakovský hrad takto stojí do dnešného dňa.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

V týchto vojnových časoch bol na hrade zničený aj archív Novohradskej stolice – ktorý nazývame protokolom – za čias notára a nadaného človeka Pavla Ďurkiho (Gyürkyho). Ešte aj dnes sa sťažuje mnoho rodín, že šľachtické výsadné listiny, ktoré tam umiestnili s cieľom uchovania, boli zničené. Mnohí sa tešili zo zachovania života a neporušenosti, bez vecí a listín, ale vedeli ujsť pred osmanským dobyvateľom, iní zachrániac si svoje veci a hnuteľnosti z hradu ich nakoniec predsa len zanechali ako korisť pre nepriateľa a nikdy to späť nežiadali. A ešte čo všetko vykonal dobyvateľ opitý víťazstvom na porazených, sa tu teraz nedá ani vymenovať. Divín O veku, osude a šťastí tohto hradu hovoria tak isto ako o Fiľakove, hoci si myslím, že sa nachádza na trochu strmejšom brale, zvlášť na severnej strane ho príroda uložila na vysoké bralo tak, že prístup je odtiaľ priam nemožný. Z východnej a južnej strany je bralo mierne klesajúce, preto tu bol kedysi vchod. Práca predkov rozdelila hrad v dávnych časoch na dolný a horný. Pre nebezpečné časy (dobu) umiestnili starší horný hrad na vyššie bralo, ústna tradícia ale hovorí, že ho postavili divínske rodiny. Dolný hrad postavila rodina grófov Balaša (Balassa) a zvlášť hovoria o veľmi silnej bašte – bola viditeľná v tvare trojuholníka nad kaštieľom, (ale je zosypaná) – že ju dal postaviť niekdajší Imrich Balaša (Balassa), ktorý v časoch útrap bol veľmi chýrnym vojakom a novým veciam bol veľmi náchylný. Múry a budovy vyzdobili a upevnili v našej dobe. História bašty je nasledovná: udrel do nej blesk a nakoľko v nej uskladňovali strelný prach potrebný na stráženie hradu, zosypala sa s ohromným výbuchom. Spomínaný Balaša (Balassa) zozbieral ruiny, obnovil baštu, obohatil ju niekoľkými reprezentačnými miestnosťami a vyznačil vhodnejšie miesto na stráženie strelného prachu. Potom si rozmyslel, že by bolo treba zväčšiť plochu hradu, preto dal postaviť

Divínsky hrad na začiatku 19. storočia.

Divínsky hrad v 19. storočí.

rôzne múry a bašty, aby po postavení tretieho podlažia mohol súťažiť s fiľakovským hradom. Hoci je hrad na vysokom brale, studňa na hornom hrade vytesaná do skaly zabezpečuje hradných bohatým prameňom vody. Hrdlo studne nie tak dávno zasypali skaly a ruiny. Zdá sa, že pre výhodné miesto hradu tu nie je v kolotoči času a premene doby žiadny nedostatok, ale nakoľko príroda nevie nič do takej výšky umiestniť, aj tento hrad musel utrpieť svoj nedôstojný koniec. Ba čo viac bolo tu možné spozorovať osudovosť, podľa ktorej by miesto oznamovalo meno a chválu Balašovcov, no vďaka tomuto menu bol hrad zničený, a keď spomenieme dobré meno predkov veľkomožnej rodiny Balašovcov, musíme priznať, že už vtedy chýbala po nich stopa. Nepatrným znakom toho bol aj rok 1548, kedy Melichar Balaša začal známy spor s Bašóm (Basó). Pre beznádej v jeho veci ušiel do Sedmohradska,

okovy však dostal v Szatmári. S podobnou surovosťou uväznil Žigmund Balaša svojho brata. Hlavný kapitán baníckeho vidieka Ján Balaša sa slávnostne pripravoval napadnúť Sečany, no keď nevedel dosiahnuť vojenskú slávu, zranil sa počas napadnutia fiľakovského tureckého kapitána Haszana. Nepriateľovi sa chcel pomstiť ľsťou, no jeho prefíkanosť bola odhalená počas nejakej nešťastnej udalosti. Keď to v roku 1576 v purpure narodený Musztafa videl, že to skúša ľsťou a prefíkanosťou, veľmi sa nahneval a ten hriech ťažko pomstil na Balašovi. Pamätníkom na vraždy vykonané pri divínskom hrade je, že sa bašta ešte aj dnes nazýva Krvavá bašta. V roku 1593, keď Teuffenbach dobyl naspäť od nepriateľa Fiľakovo a iné hrady, podriadil pod nadvládu aj hrady v Divíne a Modrom Kameni. Hoci nevieme, aký bol osud hradu v časoch Bočkaja a Bethlena, niet pochýb, že podobne ako iné hrady mal veľmi rušné roky aj Divín. S históriou hradu pokračujeme v období Imricha Balašu, ktorý bol spájaný so všelijakými vzburami, ľuďmi, požiarmi a inými zločinmi, ešte aj v čase prímeria s nepriateľom dokazoval svoju zradu a postavil sa proti poriadku krajiny. Pre nekonečné ponosy (sťažnosti vidiečanov) ho spoznala aj cisárska výsosť, na očistenie mena a dobrej povesti ho cisár predvolal, no nakoľko sa nedostavil, vyhlásil v krajine po ňom pátranie. Vďaka milosti niekoľkých osôb sa oslobodil od pátrania, ale vrátil sa k predchádzajúcim hriechom, ale na proti nemu Hrady Novohradu začiatkom 18. storočia Ferencz Radványi

vykonané nespravodlivosti nezabudol a chcel ich pomstiť, tak ho na základe sťažností obyvateľov krajiny znova predvolali a dali vo Viedni pod dozor. Po niekoľkých mesiacoch v zajatí ho prepustili na základe dohodnutých podmienok. Pri tejto príležitosti boli ale opatrní, aby mu nezverili riadenie niektorého hradu, hlavne Divínskeho, tak mu prikázali, že v budúcnosti sa na hrade nesmie zdržiavať. S týmto rozkazom prišiel Balaša domov od Leopolda, podarilo sa mu však získať povolenie, že si pod hradom môže postaviť bydlisko. V roku 1670 dal postaviť štyri bašty a v tom istom roku si postavil z pevnejšieho stavebného materiálu aj bydlisko. Pripojil sa ku skupine aulikov a parazitov, majetky ktorých vlastnil, ale keď väčšinu z nich riadne premárnil, užil, premrhal, začal byť na obtiaž všetkým susediacim šľachticom a poddaným, nešetril ani vlastných sluhov a aj za maličkosti ich trestal. Zo strachu pred ním ušiel do susedného hradu v Haliči aj správca menom Mora. Hrad bol dedičným majetkom veľkomožných Forgáčovských grófov. Keď ho Imrich Balaša žiadal vydať a predstavený hradu Makfalvy to odmietol urobiť, zvolal svoju hordu, ktorej počet bol približne 300 osôb, napadol hrad Halič, kde spôsobil mnoho škody a krvi preliatia, hrad obsadil, prerazil brány a múry mesta, kone a dobytok vyhnal a hrad podpálil. Podmienky nedávno podpísaného zákona sa Balašu dotkli mimoriadne zle, podľa neho musel opustiť hrad Divín a iné hrady. Nakoľko bolo zovšadiaľ počuť o nepokojoch v Hornom Uhorsku, znervóznel a pretože ho všade od hradov držali v patričnej vzdialenosti – lebo sa dostal do podozrenia zo zrady – prisahal ťažkú pomstu. Predstieral falošné priateľstvo, pozval veliteľa divínskeho hradu na veľkolepý obed a rozkázal, aby obrancov hradu opili do nemoty a keď nestrážených takto zlákal do pasce, dal svojim znamenie, vtrhol do hradu, ktorý obsadil, zajal hradného veliteľa a zabil niekoľko ľudí, ktorí mu odporovali.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Divín na začiatku 20. storočia.

Medzičasom sa rozšírili v Hornom Uhorsku dosť nepriaznivé predzvesti, na pokyn ktorých Špork, vtedajší generál cisárskych vojsk, vyšli tiež so svojím silným vojskom aj generáli Knopp a Pavel Esterházi (Eszterházy). Posilnili hrady a pretože sa turecký nepriateľ chystal vyraziť, postarali sa o prechody. V roku 1674 za palatína Františka Wešeléniho (Wesselényi) bol vydaný rozkaz na spustošenie Divína, pretože sa zdalo byť, že prekážkou opevnenia je váhavé presvedčenie hradného veliteľa voči často menenej prísahe vernosti. Keď so slabou výzbrojou zabezpečili štyritisíc vojakov, zaútočili na hrad, múry hradu ostreľovali delovými guľami šesť týždňov, ale dobývaní odhodlane bránili hrad a tak Wešeléniho ľudia bez dokončenia útoku odišli. Onedlho generál Hralsond zozbieral lepšie vyzbrojené vojsko a pokračoval v začatom útoku. Priekopy hradného opevnenia presunul medzi kopce smerom na juh a odtiaľ ostreľoval múry, a po niekoľkých týždňoch obrancov hradu donútil vzdať sa. Aby sa miesto po obsadení hradu nestalo hniezdom nepriateľa, vyrubili mu trest zaužívaný v horských krajoch a rozkázali vykonať pomstu na skalách: hrad spolu s kaštieľom podpálili, pod bašty umiestnili pušný prach a vyhodili do vzduchu. Toto bol tragický koniec divínskeho hradu. Imrich Balaša sa znova dostal do zajatia, odkiaľ sa onedlho vyslobodil a, vidiac nevhodný vývoj udalostí, pripojil sa k Tökölimu. Keď turecké hordy v roku

1683 skoro obsadili Viedeň, uvedomil si, že jeho postavenie sa nezmení, pre duševný smútok ochorel a v meste Tállya ukončil svoj neslávny život. Zbytočne používal na vlastnom erbe milosrdné porekadlo: Človek mieni, Pán Boh mení (ktoré dal vyryť nad starú bránu divínskeho hradu). Mal dvoch synov Krištofa a Petra, ktorí zomreli bez potomkov. Majetok a hospodárstva (statky) mu zhabala kráľovská pokladňa, pre viacnásobnú neveru voči kráľovi, no pre vernosť a iné cnosti darovala majetok veľkomožnému grófovi Štefanovi Kohárimu (Koháry), krajinskému sudcovi. Spomenutý koniec zasiahol aj iný vidiek a v roku 1703 pre Rákociho povstanie znova vypukla vnútorná vojna, ktorá celých sedem rokov trýznila kráľovstvo. Po tejto ceste viedol Berčéni (Bercsényi) svoje narýchlo zozbierané vojsko smerom na banícke mestá a po postavení tábora pri Banskej Bystrici obsadil naraz banícke mestá. V roku 1709, keď vojsko pri Trenčíne sprevádzala nepriazeň, stiahol porazené vojsko a tu, v kaštieli pod hradom vymenoval na čelo pechoty Čajádiho (Csajágyiho), ktorého ľahko poveril strážením okolia baníckych miest. Keď tu strávil niekoľko týždňov a nič dôležité sa nestalo, zľakol sa správy o príchode cisárskych vojsk a dal sa na ústup. Mestečko pod hradom pri náhodnom požiari úplne zhorelo spolu s kostolom v marci 1722. Kostol dal postaviť často spomínaný Imrich Balaša v roku 1657, ozdobili ho dvojitou vežou vybavenou zvonmi a vežovými hodinami. Vďaka veľkorysosti veľkomožného grófa Karola Zičiho (Zichyho) pokryli vrch trvanlivými tehlami a zabezpečili pekným klaviatúrnym organom. Obyvatelia mestečka boli kedysi žoldnieri Imricha Balašu, ich práca bola potrebná vtedy, keď raboval vidiek. Dnes tu bývajú obyvatelia, zaoberajúci sa hospodárstvom a remeselníctvom, ktorí z mečov ukovali pluhy. Majú málo ornej pôdy, na jej okraji sú veľmi príjemné lesy a parky, zvlášť smerom na východ na siedmich vrchoch, kde sú lesy bohaté na lesnú zver, čo vyhovuje

poľovníkom. Žijú tu bobry, rysy, aj medveďov je dostatok, nie tak dávno napríklad stiahli poľovníci kožu z jedného medveďa dlhú desať piaď. Zavlažuje ho jeden čistý prameň, vyvierajúci na vrchu Ostrôžky, preteká stredom mestečka a v okolí doliny Teplá a je bohatý na pekné pstruhy. Kedysi tu bol aj prameň kyselky v blízkej dedine Tomanová, jej vytekanie z prameňa vidno aj dnes, ale hovorí sa, že prameň dal Balaša zapchať, pretože pre časté turecké vpády sa stal pre obyvateľov mestečka nebezpečný. Haličský hrad Medzi starými pamiatkami hradov, ktoré boli vystavené utrpeniu za vlasť, je jedine hrad Halič ten, ktorý stojí aj dnes neporušený. Od svojho vzniku (ako si myslíme, že svoje meno si zapožičal od rodiny grófov Forgáčovcov) si ako jediný verný sluha nezmenil ani svoje pomenovanie a ani svojho pána. Počas stáročí boli iné hrady zničené vďaka svojmu veku alebo vojenskými nájazdmi. Vďaka cnostiam veľkomožných Forgáčovcov si táto stolica vedela udržať neporušený iba hrad Halič. Nevie sa iste, či si hrad Halič zobral meno od Forgáča alebo či si Forgáč zobral meno od haličského hradu, dovtedy kým niekto o tom nepodá jasný dôkaz. Tento hrad je pravdepodobne rovnako starý ako ostatné hrady, ktoré sa v tejto stolici nachádzajú, pretože je isté, že v roku 1612 gróf Žigmund Forgáč z ruín zbúraného hradu postavil nový hrad, ale myslím si, že základy hradu pochádzajú z roku 1451, keď zúrila česká vojna pod vedením Jiskru. Na obranu si vybral pekný kopec, výhody ktorého mu ukázala príroda a posilnil ho – tak ako vysoký kopec pri Zvolene, ktorého ruiny vidno i dnes. Túto pevnosť nazývanú Halič aj s mnohým iným zobral Korvín od Jiskru. „Potom – hovorí – znova postavil vojsko zo spoľahlivých oddielov a vydal sa proti Jiskrovi. Ťažkým útokom napadol tie stráže, ktoré pri kostole zvanom Ság v blízkosti rieky Ipeľ na hradnom vrchu Gálcs (treba Hrady Novohradu začiatkom 18. storočia Ferencz Radványi

Haličský hrad a súkenka okolo roku 1880.

poznamenať, že veľmi často píše hrad Galcsura namiesto Gálcs, ako to už opravoval aj Turóci (Turóczi), keď jednoznačne napísal Gálcs), ktoré postavil dávnejšie medzi mestami Rožňava a Spiš a prinútil ich na rýchlu kapituláciu. Po obsadení a ich rozdrobení odtiahol dočasne k inej pevnosti.“ Z tohto vyplýva, že hrad Halič bol Čechmi chránenou pevnosťou. Je umiestnený na kopci, vďaka prírode má možnosť rozprestierať sa do šírky, je možné obchádzať ho dookola, v severnej časti vidieť v strmej a hlbokej doline vrch vypínajúci sa do výšky, z tohto pohľadu dostala názov pod ním ležiaca obec Stará Halič (Gácsfalva). Smerom na juh je úbočie, príroda chcela v tejto časti uľahčiť cestu nahor, a tak bránu hradu otočila smerom na mestečko, ležiace pod ním, čím poskytla vhodné priestory pre domy a ovocné záhrady. Na úpätí vrchu sa nachádza potok pritekajúci z Tuhára, ktorého voda je vhodná na poháňanie mlynov. Odtiaľto sa otáča

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

smerom na Lučenec a tu neďaleko mesta sa vlieva do potoka podobného mena. Predtým ako obíde hrad, zásobuje na úpätí hory rozsiahly rybník haličských grófov, v ktorom žijú najlepšie druhy rýb. Hrad je postavený v tvare štvorca, no zdá sa byť podlhovastý. Posilnený je štyrmi rohovými (nárožnými) baštami, ku ktorým je na východe pripojená kaplnka, na západe šľachtický palác a preto sa zdá, že je šesťuholníkový. Hrad má vyhovujúcu výšku, je obklopený trojnásobnou priekopou so zdvíhacím mostom, jednou zatváracou bránou a na juhu posilnený jednou dvojitou obrannou baštou. Zvonku ho obklopuje hlboká priekopa, vo vnútri sa nachádza park, vhodný na prechádzky. Pre palác a viac domov zabezpečuje dosť priestranné miesto a aby sa nezdalo, že zo stien chýba ozdoba, jeden maliar namaľoval na ne súmerne a vkusne všetkých uhorských kráľov a tak ako v múzeu je jedným pohľadom možné prezrieť víťazné udalosti dôb (vekov)

v historickom (chronologickom) poradí. Nad bránou hradu je v mramore vyrytý nasledovný nápis: Najväčšiemu pomáhajúcemu Ježišovi: v roku 1612 zbúraný hrad Halič od základov postavil a posilnil ho za pomoci Ježiša na obranu vlasti a pohraničia proti Turkovi Gimešský gróf Žigmund Forgáč, z milosti svätej cisárskej a kráľovskej výsosti Mateja II, z milosti Božej krajinský sudca rímskeho cisára a uhorského kráľa, radca, hlavný kapitán Horného Uhorska, župan Novohradskej, Šarišskej a Sabolčskej (Szabolcs) stolice, manželka Katarína Erdőd-i Pálfyová, deti Adam, Eva a Mária Franciska. Nemožno nespomenúť studňu hlbokú šesťdesiat siah, ktorá dáva hradným čerstvú a chladnú pitnú vodu. Na vyťahovanie vody využívajú prácu zajatcov, ktorých sem na oľutovanie svojich hriechov zatvárajú na rozkaz stolice. Zdá sa, že časť vrchu, smerom na východ, je zasadená viničom, čo hradu dodáva nepatrnú ozdobu a vo vhodnom čase ich ovocie prináša blahodarný osoh. Rôzne druhy ovocných stromov prinášajú každoročne nemalú úrodu, preto na úpätí hradu vytvorili umeleckú záhradu, v ktorej je množstvo rôznych kríkov a ovocných stromov. Parky v jej blízkosti sú priestranné a nakoľko sa nachádzajú v okolí hradu, vidno na vrchy vynímajúce sa smerom na západ, kde sa uskutočňujú poľovačky a sú bohaté na divú zver, nechýbajú ani diviaky, rysy a bobry. Plocha smerujúca k mestečku Lučenec je pekná rovina vhodná na poľnohospodárstvo, zdá sa, že menované mesto vymenilo vlastnú krásu pre polohu hradu. Nepoznám presne pohromy, ktoré utrpel medzi útrapami, no nakoľko poznal zmietanie sa susedných hradov, vedel sa nepríjemným veciam prispôsobiť, ako to bolo aj v roku 1703 v poslednom Rákociho povstaní, keď jeden jeho oddiel obľahol šľachtu, ktorá dokázala postaviť dvetisíc pešiakov, napadli ich a keď obrancovia smelo čelili útoku, zmätení ľudia sa roztrúsili, niektorí z nich sa zranili a niektorí padli. Ale keď to bolo deň čo deň ťažšie a obrancovia hra-

Haličský hrad na začiatku 19. storočia.

Haličský hrad v roku 1861.

Haličský hrad na začiatku 19. storočia.

du boli ohrozovaní povstalcami a sklamaní v nádeji na pomoc, utápajúci sa vo vlnách nešťastnej vojny, hrad po viacerých týždňoch útokov vzdali a vedeli ho ľahko vyHrady Novohradu začiatkom 18. storočia Ferencz Radványi

Haličský hrad na začiatku 20. storočia.

prázdniť. Potom, ako delá a muníciu, ktorej mali už málo, vyniesli a odovzdali Rákociho prívržencom pre používanie na bojovom poli, museli potom tieto prepustiť Pálffymu pri Červenej Skale ako trofej. Pod velením francúzskeho hradného kapitána Bonefussa ostalo na hrade v roku 1709 veľmi málo ozbrojencov. Keď uvidel cisárske posily, ihneď prijal mierové podmienky a hrad ľahko vzdal. Bol to jednonohý vojak, ktorý veľmi udatne bojoval, ale jednu nohu mu odtrhla guľa z dela a tak používal pekne vystrúhanú drevenú nohu. Často hovorieval, že od Rákociho nedostal ani toľko žoldu, z čoho by si mohol kúpiť novú nohu. Boli to falošné slová, na ktoré – tak sa hovorí – Rákoci odpovedal: „Nech dá pozor, aby nestratil aj druhú nohu“. Bol to Francúz, chodiaci na jednej nohe, preto ho verejne oslovovali Malefuss. O hradnom pánovi, predkoch grófov Forgáčovcov (Forgáchovcov) musím tiež niečo povedať, hoci im už vydali rodostrom. Myslím si, že tento ešte doplním niekoľkými slovami, odvolávajúc sa na potvrdenie šľachtickej listiny, ktorú vydal Ferdinand III. dňa 12. júna 1640 Gimešskému grófovi Adamovi Forgáčovi, hlavnému kapitánovi, radcovi, hlavnému županovi Novohradskej stolice a tiež Jánovi Forgáčovi, hlavnému županovi Boršodskej stolice, Ondrej Forgáč, syn Gimešského Petra Forgácha, syn Ján,

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

syn Gregor, syn Žigmund, syn Šimon, syn Žigmund, synovia grófa. Oni boli súrodenci, pochádzajúci z jedného rodu, ktorí svoje nemalé cnosti, vedomie svojej povinnosti a lásku k práci odovzdali svojim potomkom spolu s hodnosťami a dôstojnosťou, ktoré zdedili od svojich predkov. Táto erbová listina dokazuje, že stupne svojej počestnosti prešli do konca celé a už v roku 1200 vlastnili titul gróf (comes). Rodina pochádza od Ivánky, ktorej menší syn Tomáš sa zúčastnil hrozného boja proti Tatárom pri rieke Sajó a v smelom boji zahynul, väčšieho syna Ondreja nazývali Baňai (Banyai) grófom. Keďže dokázal svoju vernosť kniežaťu Belovi, synovi Bela IV., a vo viacerých prípadoch dostatočne preukázal svojimi činmi lásku k vlasti, vymenovali ho v roku 1247 za pokladníka. Gímešský majetok získal svojimi zásluhami a tu postavil aj hrad. Dvaja synovia Ivanka a Ondrej dokázali svoju vernosť kráľovi Karolovi vlastnou smrťou. Posledného tretieho syna nazvali Mikuláš Lekenei (Lekenye-i). Dnes si grófi píšu prímenie Gímeš (Ghymes) a Adam Ján Forgáč je uctievaný ako komorník jeho cisárskeho veličenstva a hlavného župana Novohradskej stolice, ktorý svojimi cnosťami a vlastnosťami dôstojne kráčal v šľapajach svojho otca Adama ako potomok hodný svojich predkov spolu s mladšími bratmi Františkom, Jozefom a Ignácom. Nech dlho žijú!

Jozef Puntigán

LUČENEC V PLAMEŇOCH STRACHU A UTRPENIA

Lučenec po vypálení v roku 1849.

V roku 1849 sa aj mesto Lučenec dostalo do víru revolučných udalostí, ktoré začiatkom augusta tohto roku vyústili do najväčšej tragédie mesta a na dlhú dobu ovplyvnili jeho osud a rozvoj. Nasledujúci prehľad udalostí je spracovaný na základe spomienok dobových svedkov a popisov udalostí, ktoré boli zverejnené v Losonczi Phőnix, dobovom regionálnom týždenníku Losoncz és Vidéke a v knihe Ľudovíta (Lajosa) Scherera Krátka história mesta Lučenec. Dňa 15. februára 1849 prišiel do Lučenca cisársky generál Parrott so svojou brigádou. 27. februára boli v meste slávnostne vztýčené čierno-žlté cisárske vlajky.

Dňa 15. marca vtrhol do Lučenca menší oddiel gerily, strhol a pošliapal cisársku zástavu a náhle zmizol. Hlavný slúžny a predstavenstvo mesta sa tým dostalo do ťažkej a zložitej situácie. Keď sa predstavenstvo zišlo, aby vyšetrilo, čo sa vlastne stalo, vtrhlo do mesta opäť asi štyridsať príslušníkov gerily, zajali slúžneho a mestské predstavenstvo, vyvesili národné zástavy a odviezli všetko, čo bolo v meste pripravené pre potreby Parrottovej brigády. Mestská správa o tom upovedomila cisárskeho komisára župy Ladislava (László) Majtányiho, ktorý od predstaviteľov vojenského režimu žiadal okamžitú pomoc. 24. marca predpoludním prišiel ppl. ZaitLučenec v plameňoch strachu a utrpenia Jozef Puntigán

Kubínyiho námestie – miesto bitky z 24. marca 1849.

Pamätník pripomínajúci udalosti rokov 1848/1849 v Lučenci na dnešnom Kubinyiho námestí.

schek s práporom pechoty a pl. Almássy so 400 pešiakmi a 160 jazdcami. V ten deň bolo nepriaznivé počasie, padal dážď so snehom. Cisárske vojská sa nestihli ani ubytovať, keď ich napadol oddiel honvédskeho vojska vedený Ľudovítom (Lajosom) Beniczkým. Cisárske vojsko sa nestihlo ani spamätať. Útočníci paľbou z diel na námestí pred katolíckym kostolom znemožnili útok cisárskej jazdy, ktorá ustúpila smerom na Tuhár (dnes súčasť mesta Lučenec). Potom honvédske vojsko vytlačilo z mesta aj cisársku pechotu. Útočníci sa pustili do rabovačky a mesto dôkladne vydrancovali. Vzali so sebou 27 tisíc zlatých frt., 40 až 70 koňov, vozy s výstrojom a 200 až 300 zajatcov. Po skončení rabovačky opustili mesto.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Začiatkom apríla 1849 sa vládnym splnomocnencom uhorskej vlády pre novohradskú župu stal František Repeczky, ktorý 14. apríla vydal rozsiahle úpravy, ktorými všetky opatrenia predchádzajúcej správy stratili platnosť. Sídlo župy dočasne preniesol do Lučenca, kam na 21. apríla zvolal zasadnutie zvolených župných zástupcov. 25. apríla 1849 sa na trhovisku v Lučenci zišlo pod holým nebom široké obecenstvo z celej župy. Konalo sa spoločné sviatočné zhromaždenie, po ktorom nasledovalo ľudové zhromaždenie, ktorému predsedal Repeczky. Na zhromaždení bolo prečítané prehlásenie o nezávislosti a prítomní so zdvihnutými rukami prisahali, že verne vydržia pri slobodnom Maďarsku. Po ľudovom zhromaždení išli do kostola, kde boli zadržané ďakovné bohoslužby a nasledoval sviatok ľudí. V tom čase sa vo zvolenskej župe zdržiaval dosť veľký oddiel ruských vojsk. Nadporučík Karol (Károly) Kemény a poručíci Ľudovít (Lajos) Újházi a Alexander (Sándor) Pokorny vyslali proti nim do Krivánskej doliny domobranecké oddiely. Tieto oddiely stále napádali ruské vojská, presúvajúce sa z Novohradu do Gemera. V tom čase sa so svojím vojskom presúval od Komárna aj Artúr Görgey. V dňoch 15. a l6. júla prešiel cez Balážske Ďarmoty a 18. až 19. júla prišiel do Lučenca. Jeho vojská prechádzali cez Lučenec tri dni a so sebou zobrali všetky potraviny z mesta, neostal po nich v Lučenci ani kúsok chleba. Po odtiahnutí vojska Artúra Görgeyho, prišlo hneď ruské vojsko. 20. júla Chrulov, ruský plukovník, ktorý mal strach od maciarskeho napadnutia, vyslal dvoch dôstojníkov na pokojné urovnanie k Alexandrovi (Sándorovi) Nagyovi do Opatovej, kde bol prvý oddiel Görgeyho vojsk. Ruských dôstojníkov prijal Görgey v Rimavskej Sobote. Medzičasom však odhalil neúprimnosť vyjednávania ruských parlamentárov, a preto sa rokovania konali dovtedy, kým jeho vojská nenápadne vykĺzli do oblasti Miškovca.

V danom období cez Novohradskú župu prechádzalo viac ruských vojsk a aj takzvané gerilové maďarské vojská, ktoré Rusov neustále znepokojovali. Takto napadli i nad Vidinou, pri tzv. Hallerovej krčme, galliciovské knieža so 400 vojakmi. Rusi sa v domnienke, že ich napadlo väčšie maďarské vojsko, stiahli pod Lučenec, kde prežili noc vonku v tábore. Druhé ráno ruské vojská vtiahli do Lučenca a na trhovisku zadržali tedeum na znak šťastného oslobodenia od boja. Tieto bohoslužby museli vykonávať evanjelický farár Ľudovít Pekár a kalvínsky duchovný Michal (Mihály) Tóth. Rímskokatolícky kňaz v tom čase nebol v Lučenci, miesto neho musel tedeum spievať rímskokatolícky kantor. Po bohoslužbe knieža Garicin žiadal písomnú poslušnosť obyvateľstva a toto prehlásenie museli podpísať aj kňazi, keďže poprední predstavitelia mesta neboli prítomní. Nanešťastie neboli po ruke ani pečate mesta, ale stačilo ich nahradiť pečaťou čižmárskeho cechu. Udalosť skončila posedením, kde si kňazi v plnej kňazskej výstroji museli pripiť šampanským na počesť ruského cára a cisára Františka Jozefa. V tom čase ruské knieža I. F. Paskievits, hlavný veliteľ ruských vojsk, presunul svoje vojská k dedine Sajó, aby obkľúčil vojská A. Görgeyho. Vojsko generála Grabbeho bolo pri meste Putnoku porazené maďarským vojskom, ktoré viedol gen. Karol (Károly) Leiningen. V dôsledku porážky sa ruské vojská stiahli do mestečka Putnok, pričom ich stále napádali oddiely maďarských geríl (maďarské partizánske vojská). Dňa 1. augusta 1849 chorí ruskí vojaci, ktorí zaostali za svojím vojskom, prechádzajúc cez Lučenec, odpočívali na trhovisku. Sprevádzalo ich desať ruských dôstojníkov. Mužstvo práve raňajkovalo, keď ich prepadli maďarské gerily pod vedením F. Repeczkého, ktorí táborili v lučenských kúpeľoch v počte 150 mužov. Chorí ruskí vojaci útok nečakali. Pri prestrelke boli zastrelení traja vojaci a traja dôstojníci, ďalší siedmi dôstojníci boli zajatí. Ostat-

Kalvínsky kostol v Lučenci pred rokom 1849.

ní ruskí vojaci ušli smerom na Rimavskú Sobotu. Výstroj a výzbroj ruských vojakov maďarské gerily zobrali. Padlých ruských vojakov pochovali spoločne na okraji východnej časti lučenského cintorína. Gerily nevedeli, že napadli chorých vojakov. Generál Grabbe pod dojmom prehry pri Putnoku ako aj iných miest sa na bezbrannom meste ukrutne vypomstil. 7. augusta ráno o desiatej hodine bol Grabbe v Pincinej s 30-tisícovým vojskom. Obyvateľstvo sa v strachu zachraňovalo útekom do hôr, len nevládni zostali doma. Kozáci mesto rýchlo obkľúčili a utekajúcich obyvateľov zahnali naspäť kančukami (bičmi). V mestskom dome sa objavil major a keďže mestské úradníctvo nenašiel, z poLučenec v plameňoch strachu a utrpenia Jozef Puntigán

Mapa Lučenca pred rokom 1848 (zdroj: štátny archív Banská Bystrica, pobočka Lučenec).

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Lučenec v plameňoch strachu a utrpenia Jozef Puntigán

Los na pomoc zničenému mestu.

zháňaných obyvateľov vymenoval hlavného sudcu, mešťanostu a vypísal mestu nasledovné požiadavky: 27 tisíc chlebov, 100 volov, 100 q slaniny, 200 kg odpadu – vnútornosti, 100 siah dreva, 7 tisíc litrov pálenky, 520 litrov špiritusu, 3 tisíc litrov vína, 7 tisíc litrov slivovice, 50 tisíc podielov sena, 500 kg ovsa a 20 q tabaku. Všetko mali odovzdať do rána do ôsmej hodiny, inak pohrozili podpálením celého mesta. Obyvatelia z väčšej čiastky požadované veci odovzdali. Bola to pre vydrancované mesto ďalšia ťažká rana. Ruské vojská sa usadili na lúke medzi Lučencom a Opatovou, urobiac si šiatre. Z obyvateľov Lučenca utvorivší sa vyslanci sa len s ťažkosťami dostali do tábora Grabbeho vojsk a žiadali o milosť pre mesto. Milosť ruský vojvodca prisľúbil, ale ostalo len pri prázdnych slovách. Ešte v ten deň začali ruské vojská v okrajových uliciach mesta rabovať. Večer o desiatej hodine jeden z oddielov kozákov vtrhol do mesta a obyvateľov korbáčom nútili, aby holými rukami vyhrabali ruských vojakov zavraždených gerilami. Kým ich holými rukami vyhrabávali, ruskí vojaci ich kopali a mestom sa celú noc ozývalo jajkanie. Keď vyhrabali mŕtvych, museli ich z hrobu vybrať a poumývať. Troch obyčajných vojakov vrátili naspäť do hrobu, dôstojníkov dali na druhý deň pochovať v katolíckom kostole. O polnoci na 8. augusta prebudil mesto mocný hlas trúb. Na tento povel začali tisícky vojakov rabovanie mesta. Od obyvateľstva brali šatstvo, obuv, žiadali peniaze.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Rabovali vojaci aj dôstojníci a to tak, že sa v tom úplne pretekali. Vyrabovali všetko, čo mohli, na mieste nenechali ani jediný kus nábytku. Periny rozpárali, perie rozsypali, pivnice otvárali násilím a víno, ktoré nedokázali vypiť, povylievali. Je neopísateľné, čo všetko v opitosti vykonali. Vyrabovali aj lekáreň, kostol, ani mŕtvym v hroboch nedali pokoj. Obyvateľstvo znovu korbáčovali, viacerých ubili na smrť. Rabovanie trvalo až do druhého dňa. V tom čase sa nemohlo ísť ani do mesta, ani z mesta. 9. augusta dokonali dielo podpálením mesta. Rozbitý nábytok zhromaždili na kopu pred mestským domom, poliali smolou a za zvukov táborovej hudby ho podpálili. Rehliac sa pozerali ruské vojská na šľahajúce plamene a na všetko to sa museli pozerať aj obyvatelia Lučenca, donesení na žobrácku palicu. Na každý dom dali zápalnú látku a šípmi sypali oheň, kým nebolo horiace mesto zahalené do hustého čierneho dymu. Obyvateľstvo viackrát hnali oproti ohňu a hrozili im, že do jedného ich nastoknú na koly. Potom už úplne apatické obyvateľstvo zahnali do svojho tábora a tam jeden dôstojník vyhlásil, že oheň založili gerily, oblečení do sedliackych šiat. Ako náhradu rozdali obyvateľstvu v tábore po 1/2 kg chleba na osobu a po 2 forintoch. Ruskí vojaci s korisťou odišli smerom na Zvolen. Za sebou zanechali spustošené mesto. Bieda bola obrovská, ťažila ľudí celé roky. Zo zachránených sa niektorí vrátili, ale z pôvodných štyri tisíc obyvateľov zostalo v Lučenci len asi 1 400 ľudí. Preživší sa utiahli pod brány a do nekrytých izieb, všade boli ľudia polonahí, otrhaní, hladní a na smrť unavení. V zhorenom a zničenom meste nebolo ani kúska chleba, jediný hlt pitiva či kus šatstva. Podpora mestu sa rozhýbala len veľmi ťažko. Ako prví poskytli pomocnú ruku z Rimavskej Soboty a Sečoviec. V priebehu dvoch mesiacov dostalo mesto veľa vecí, avšak od októbra podporná činnosť ustávala. Na seba ponechané zatrpknuté oby-

Los na pomoc zničenému mestu.

vateľstvo opúšťalo mesto. Na súpise obyvateľstva spracovaného 6. februára 1850 bol počet obyvateľov mesta už len 710. Na príkaz vlády pracovala v rokoch 1849 až 1850 na účinnejšej podpore mesta vymenovaná komisia (do apríla 1850). 4. júna 1850 požiadal hlavný slúžny banskobystrického okruhu Alexander (Sándor) Andreánszky v maďarských novinách o celonárodnú zbierku pre zúbožené mesto. Na tento účel bolo vyzbieraných 19 529 forintov. Zahrnuli do nej aj 4 tisíc forintov, ktoré mesto Lučenec dostalo od Imricha (Imre) Vahota, získané z vydania troch dielov knihy Losonczi Phőnix. Tento obnos sa podľa priania autora knihy mohol použiť len na ciele všeobecného vzdelávania. Danó Jeszenszky v knihe opísal okrem rôznych hier spoločenského charakteru a krásnej literatúry aj dejiny Lučenca, ako aj zánik mesta. Neskôr na pamiatku redaktora Imricha (Imre) Vahota pomenovali v Lučenci aj ulicu. Podľa záznamov zhorelo v dôsledku obrovského požiaru 344 domov. V celosti, ale čiastočne poškodených, zostalo 32 domov na okrajoch mesta. Boli to len menšie domy. Do základov zhorelo 140 drevených budov a 204 kamenných domov. Z toho bolo veľa poschodových budov.

V júli roku 1850 znovu spísali počet obyvateľov mesta: 1 494 Maďarov, 71 Slovákov, 13 Nemcov, 82 Cigánov a 47 obyvateľov židovskej národnosti. Podľa náboženského zloženia: 524 rímskokatolíkov, 784 evanjelikov, 337 kalvínov, 1 grékokatolík a 57 Izraelitov. Spolu 1 707 obyvateľov, teda asi tretina obyvateľstva vydržala útrapy a napriek všetkým ťažkostiam sa hlásila k rodnej hrude a v pote tvári s prácou, popri iných starostiach, odpratali ruiny zničeného mesta a položili základy nového Lučenca. Literatúra:

Scherer Lajos: Losonc, egy magyar város története. Losonc, Kármán József Irodalmi és Művészeti Társaság, 1943. Polívka, Vladimír: Lučenec a kraj Novohradský, Telocvičná jednota, Lučenec, 1929. Losonci phoenix Vahot Imre zost.: Losonci Phönix emlékköny, Pest. 1852

Adresa autora: RNDr. Jozef Puntigán publicista, autor a spoluator kníh Tuhárske nám. 2/8 98401 Lučenec jpuntigan@gmail.com

Lučenec v plameňoch strachu a utrpenia Jozef Puntigán

Mária Adamová

SONDA DO ŽIVOTA VÝZNAMNÝCH NOVOHRADSKÝCH RÓMSKYCH HUDOBNÍKOV 19. STOROČIA V 19. storočí existovali dve ostro protikladné skupiny Rómov, ktoré určovali hospodárske pomery vládnucej spoločnosti. Jedna skupina patrila k väčšej vrstve chudobných, druhá do vyššej spoločenskej triedy hudobníkov, ktorá sa snažila včleniť do spoločnosti ako osožný člen. Verejná mienka ich postavila na piedestál aristokratických Rómov, hoci ich olašskí Rómovia nepokladali za skutočných Rómov, pretože nehovorili rómskym jazykom a nedodržiavali ich tradície. 19. storočie sa stalo vrcholovým obdobím popularity rómskej hudby, ktorá každého opantala, oduševňovala a nútila k pohybu. Forma jej sólovej interpretácie sa stala vďačným materiálom pre diela romantických umelcov, ako boli Liszt a Brahms. F. Liszt vo svojom príspevku venovanom rómskej hudbe uviedol: „Nepoznám inej hudby v Európe, ktorá má tak nevyspytateľné a vzácne pôvaby vyplývajúce z bohatstva jej rytmu. Práve od nej by sa európska hudba mohla priučiť rytmickej invencii a jej včasnému použitiu. Táto rytmická náplň je proste nesmierna.“ V inom príspevku z roku 1850 sa vyjadril, že „... cigánska muzika patrí tak k tomuto národu ako dieťa k matke...“ Rómski hudobníci trávili hudbou, nácvikmi, úpravou a zlaďovaním harmónie každú voľnú chvíľu vo svojom živote. Pri hre sa museli spoľahnúť iba na svoj sluch a hudobnú pamäť, ktorá bola u týchto hudobníkov výnimočná. Ak mesto navštívila iná rómska kapela, vymieňali si navzájom skúsenosti. Ak so svojou hudbou chceli prežiť, musela mať kapela bohatý repertoár pre rómsku i nerómsku spoločnosť. Mali schopnosť prispôsobiť sa žánru, štýlu hud-

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

by, viesť doprovod s akoukoľvek kapelou, alebo orchestrom. Ako prví vstúpili do sveta pánov a stali sa ich súčasťou. O dosiahnutie spoločenského uznania a postavenia sa cieľavedome usilovali predovšetkým rómski primáši. Primáš nikdy nemohol byť na jednej úrovni s iným občanom krajiny, hoci o jeho umení sa hovorilo: „... že jeho muzika našepkáva niečo tvojej duši, také tajomstvo, ktoré ťa obšťastní, ktoré nie je ešte vylúštené, ale iba vysnívané a tichučko vytušené...“ Primáš bol kľúčovou postavou kapely. Bol nositeľom melodickej línie, ktorej prepožičiaval variabilnú individualizovanú podobu. Na ňu sa napájala hra ostatných muzikantov. Primáš hral výlučne na najvyšších strunách v prvej a druhej polohe. Struny pritláčal veľkou silou, čím dosahoval intonačne čistú, priehľadnú hru. Pri väčších slávnostiach vždy hrali dvaja primáši spolu, aby zvýraznili hudbu. Bol dušou kapely a preto mal aj viac povinností. V prvom rade musel vyhovieť želaniam hostí. Vedel, ako má k hosťovi pristúpiť. Podišiel k nemu, zahľadel sa mu do očí, zanôtil do uška a musel vytušiť, čo si bude chcieť dať zahrať. Tradíciou rómskych hudobníkov bolo, že životného partnera si vyberali spomedzi svojich. V každom prípade bolo dôležité, aby matkou ešte nenarodeného dieťaťa bola Rómka. Ženy sa veľmi rady vydávali za hudobníkov, pretože vedeli, že budú dobre finančne zabezpečené. Nástrojové obsadenie rómskej muziky bolo: husle, basa, cimbal a klarinet. Neskoršie boli doplnené klavírom, bubnom, saxofónom, trubkou a inými hudobnými nástrojmi.

Prvú skupinu tvorili dedinskí hudobníci. Najčastejšie bola zložená z dvoch hudobníkov, ktorej základom boli husle a klarinet. Účinkovali na dedinských svadbách, fašiangových, regrútskych a tanečných zábavách. Druhú skupinu, vrstvu vzdelaných profesionálnych muzikantov, tvorili mestskí hudobníci. Patrili medzi stále hudobné skupiny s presným počtom hudobníkov. Mali vlastný štýl hrania a presne určené hudobné nástroje v zložení: dvoje huslí, viola, klarinet, cimbal, harmonika a veľká basa. Mestskí muzikanti sa dali najímať do služieb majiteľov hotelov, kaviarní a vinární. Zabezpečovali im pravidelný zárobok v peniazoch. Tak to bolo aj v druhej polovici 19. storočia v Lučenci, kde po skončení divadelného predstavenia v Kasíne (dnešná Reduta) hrávala kapela populárneho lučenského muzikanta Rudolfa Rácza. Spoločenský život si nebolo možné predstaviť bez rómskej muziky. Hralo sa v kúpeľných i turistických strediskách. Lučenský primáš Rudolf Rácz hrával po roku 1860 v kúpeľoch Korytnica, Sliač a od roku 1886 v Starom Smokovci. Ďalší primáš z Lučenca Rudolf Danyi hrával v kúpeľoch Sliač a vo Vysokých Tatrách. Kaviarenská hudba – kvalitná rómska muzika bola pre kaviarne prestížnou záležitosťou, mená známych primášov boli lákadlom pre zákazníkov. Majitelia kaviarní sa preto snažili do svojich podnikov získať vynikajúcich interpretov. Hudobníkov si vyhľadávali väčšinou sami. Ak sa im niektorá banda zapáčila, ponúkli primášovi účinkovanie a uzavreli s ním zmluvu. Od hudobníkov, najmä primáša, vyžadovali živý kontakt so zákazníkmi, čo podporovalo dobrú náladu a konzumáciu. Hudba bola určená meštianskej vrstve spoločnosti. Podriaďovala sa jej požiadavkám a vkusu. Základom komponovaných skladieb bol tzv. verbunkov štýl, ktorý vznikol v 18. storočí a z ktorého sa v 19. storočí vyvinula novouhorská pieseň. Interpretmi a šíriteľmi novouhorskej piesne boli predovšetkým rómski hudobníci. Okrem verbunkov, po-

chodov a čardášov osobitým spôsobom interpretovali ouvertúry známych opier, husľové koncerty, populárne valčíky a obľúbené skladby na počúvanie – halgató. Pracovným oblečením kaviarenských hudobníkov bol čierny oblek, v lepších podnikoch smoking, biela košeľa s motýlikom, lakované topánky. Primáš sa obyčajne svojím oblečením od ostatných odlišoval: ak mali hudobníci čierne obleky, on mal smoking, ak mali všetci smoking, on mal frak. Oblek mal obyčajne ušitý z kvalitnejšej látky, či látky iného odtieňa. Hudobná produkcia v kaviarňach sa skladala z dvoch častí – koncertnej a zábavnej. Obidve sa odlišovali nielen hudobným repertoárom, ale aj obecenstvom a jeho správaním. V koncertnej časti mala každá kapela svoju úvodnú skladbu, ktorou začínala večer. Najčastejšie to bol pochod. Po úvodných pochodoch zazneli obľúbené viedenské valčíky Johanna Straussa, po nich operné ouvertúry. Nasledovali koncertné skladby s husľovými sólami, kde prezentovali svoju virtuóznu hru v skladbách autorov Liszta a Čajkovského. Vrcholom virtuozity primáša a celej kapely bola interpretácia skladieb Nicola Paganiniho. Po koncertných skladbách zazneli operetné melódie Franza Lehára a Emericha Kálmána. Počas koncertnej časti večera návštevníci podniku konzumovali a medzi sebou sa nerozprávali. Správali sa ako na koncerte. V zábavnej časti sa čiastočne menilo publikum. Tí, ktorí si prišli vypočuť iba vážnu hudbu, odchádzali a prichádzalo publikum pre zábavu. V druhej časti večera sa hrali tanečné skladby (slovenské a maďarské čardáše) a skladby na počúvanie (halgató). Hudobníci sa snažili splniť požiadavky návštevníkov podniku, najmä stálych zákazníkov – štamgastov. Pamätali si ich obľúbené skladby. Keď takýto štamgast vstupoval do podniku, hudba pohotovo prerušila práve hrajúcu skladbu a začala hrať „tú jeho“. Je pochopiteľné, že kroky takto pocteného hosťa smerovali najprv k tanieriku s peniazmi. Sonda do života významných novohradských rómskych hudobníkov 19. storočia Mária Adamová

František Bunkó ml. a jeho kapela v roku 1854.

Najlepšie rómske skupiny vedeli zahrať Lisztovu Rapsódiu a Montiho čardáš. K tomu však potrebovali sedem až desaťčlennú kapelu: 2 – 3 husle, cimbal, basu, čelo, klarinet. Cez týždeň sa stretli doobeda aj trikrát na nacvičovanie, kde si pozvali dirigenta a za jeho pomoci nacvičovali. Ostatné skladby, ktoré bežne hrávali, museli ovládať bez nácviku. Slávne rody hudobníkov pôsobili aj v Lučenci. Svojou tvorbou a umeleckou činnosťou prispeli k rozvoju hudobného života mesta a jeho okolia. Muzikantské dynastie boli už podľa mena známe po celom Rakúsko-Uhorsku. Mnohé z nich boli zahrňované prejavmi uznania, slávy a bohatstva. Rod hudobníkov Bunkóovcov Pôvodne sa volal Maurignak a pochádzal z Oždian. Najstarší známy Maurignak sa ako mladý klarinetista zúčastnil na korunovácii Márie Terézie v Bratislave v roku 1740. Jeho syn Bari bol tiež muzikantom. František Maurignak-Bunkó st., syn Bariho, sa narodil v roku 1784 v Ožďanoch. Nové priezvisko Bunkó dostal od fiľakovského kantora. Ako štíhly chlapec mal na dlhom krku trocha väčšiu hlavu, čo mu nevadilo pri hraní na husle. Spomínaný kantor ho

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

týmito slovami volal na učenie: „Hej ty veľkohlavý Bunkó, ostaň u mňa!“ (pozn. bunkó maď. kyjak). Chlapec mal vynikajúci sluch a na hudobnú dráhu ho pripravil fiľakovský kantor. Mal tri deti. František (narodený 1813 v Lučenci), Ľudovít (narodený 1818 v Lučenci) a Mikuláš (narodený 1820 v Lučenci). Všetky jeho deti sa venovali hudbe. V súpise Rómov z roku 1838 mal František Bunkó z Lučenského Tuhára uvedenú poznámku, že je „stoličný hudobník“. František Bunkó mladší (syn Františka Maurignak-Bunkó) sa narodil v Lučenci v roku 1813. Hudobné základy získal od svojho otca. V ďalšom štúdiu pokračoval v Pešti u husľového virtuóza a hudobného skladateľa Marka Rózsavölgyiho. Ako 30-ročný prevzal kapelu po svojom otcovi. Pôsobil v Zemplíne, Balažských Ďarmotách a v Lučenci. Ondrej Kálnický, evanjelický farár v Lučenci, do svojho denníka v roku 1842 napísal: „... 11. júna 1842 sme boli na procházce na placi, kde Bunkó muziku dělal“. Spomína aj rôzne bály, napr. juristický (25. 1.), mlynársky (30. 1.), ako i divadelné hry, kde účinkovali aj rómske kapely. Tomatti (1842) o Lučenci píše: „Lučenské tanečné zábavy sú už pár rokov ľudnatejšie, prekvapivo krajšie, počas jedného karnevalu sa vystrieda 4 – 5 šľachtických bálov a občianskych skoro dvakrát toľko. Na

mák, Bihari, Rózsavölgyi a Boka. Bunkó patril v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 19. storočia medzi popredných primášov v Budapešti. Jeho kolegovia ho považovali hneď po Jánovi Bihárim (1764 – 1827) za najlepšieho muzikanta. Máloktorý primáš hral tak ohnivo a s takou zamatovou jemnosťou ľudové piesne ako Bunkó. V jeho kapele hrali aj bratia Ľudovít a Mikuláš a synovia Mikuláš a Július.

František Bunkó ml.

týchto o sebe necháva počuť chýrny Bunkó so spoločníkmi, v súčasnosti tzv. jeho banda je veľmi silná, pozostáva z 15 – 20 členov a hrajú jeho najnovšie hudobné kúsky. Týždenne dvakrát tvorí na trhovisku hudobnú spoločnosť – áno na prachovom trhovisku, lebo nie je tam námestie na prechádzky.“ Alexander (Sándor) Petőfi (1823 – 1849), básnik svetového mena, navštívil Lučenec v roku 1845, kde pobudol a tvoril vyše týždňa. V Rozpomienkach na Petőfiho sa uvádza, že „... poslednú noc v Lučenci pod oknom Petőfiho odznela tichá serenáda – lúčenie. Už všetci spali spánkom spravodlivých, keď Petőfi vyskočil z postele, aj nás zbudil a podľa „zberača nálady“ hudobnej hry Bunkóovcov začali sme tancovať a smiať sa, tak ako sme boli v nočných košeliach ...“ Po vypálení mesta Lučenec v roku 1849 kapela Bunkóa mladšieho hrala v roku 1853 v Egri. Veľa cestovali po zahraničí a so svojou hudbou zožali úspechy v Paríži, Hamburgu a Berlíne. Bunkó bol aj hudobným skladateľom a autorom čardášov, ale hlavne interpretom starých maďarských piesní na počúvanie (halgató) a tanečných piesní. Z jeho diel sú známe Smútiaci Maďar (Budapešť 1857, Kesergő magyar) a 13 karančských poloveckých piesní – 1857, (13 Karancsi palóc nóta). Interpretoval aj diela muzikantov, ako boli napr. Lavotta, Čer-

Miško Borzó (1800 – 1864) sa narodil v Ožďanoch. Jeho otec bol nielen muzikantom, ale aj zručným kováčom. O malom Miškovi sa traduje, že už ako dvanásťročný si požičiaval otcove husle a včas ráno odbehol do polí, kde napodobňoval na husliach spev škovránkov. V roku 1820 hral v kapele Marci Dombiho a o desať rokov neskôr už v spomínanej chýrnej kapele Františka Bunkóa. Borzó bol aj hudobným skladateľom. Pri vypálení mesta Lučenec cárskou ruskou armádou 9. augusta 1849 zutekal s ostatnými muzikantmi do „husinského lesa“. Zachránil si len holý život a staré husle. Vtedy vytvoril slávnu husľovú kompozíciu zloženú z piatich častí Spustošenie Lučenca, ktorú upravil Marci Dombi. Údajne prvý raz pieseň zachytil v notovom zápise kapelník Koloman (Kálmán) Balázs. V súčasnosti nevieme, kde sa kompozícia nachádza. Po roku 1883 Ján Rácz II. zahral túto pieseň v Košiciach, kde kapelník Kamillo Linka pieseň znotoval. Počuť v nej zvonenie na poplach obyvateľom mesta, kvílenie žien a detí, krik ruských kozákov a hlasy ich trubiek. Ďalej v piesni počuť svišťanie guliek produkovaných na G strune, delostrelcov ruskej armády produkované šikovne na zadnej strane veľkej basy. Lučenská nemocnica bola v druhej polovici 19. storočia hanbou mesta. Často však do nej vchádzal Pavel Rácz, keď išiel navštíviť svojho chorého priateľa Miška Borzó. Nevošiel do budovy, ale stretli sa v tienistej záhrade nemocnice. Sediac na zemi v tráve, medzi vážnymi rozhovormi vytiahli ešte aj svoje hudobné nástroje a Sonda do života významných novohradských rómskych hudobníkov 19. storočia Mária Adamová

Vypálenie Lučenca v roku 1849. Kapela Miška Borzu v obkľúčení.

zahrali si. Miško bol veľmi chorý a slabla mu pamäť. V tieni nemocničnej záhrady spolu vychutnávali tóny husľovej kompozície o spustošení Lučenca. Zomrel v roku 1864, pochovaný je v Rimavskej Sobote. Rod hudobníkov Ráczovcov S menom hudobníka Ondreja Rácza sa stretávame v sedemdesiatych rokoch 18. storočia, keď bol kantorom kalvínskej cirkvi v Lučenci. Pavol Rácz st. (1822? – 1885) najvýznamnejší a najobľúbenejší virtuózny primáš, hudobný a textový skladateľ, známy v celej Európe. V Novohradskej stolici, neďaleko mesta Sečany (Szécsény) v obci Géc žili už od začiatku 19. storočia rómski hudobníci. Pavlovi Ráczovi a Panne Čonkovej sa narodili synovia Valentín, ktorý dostal meno po starom otcovi, Anton, Pavel a Ján. Z týchto chlapcov neskôr vznikla hudobná rómska skupina, ktorá hrala na base, klarinete, cimbale a husliach. Pavel už ako dieťa hrával na klarinete v dedinských krčmách chudobných dedín Novohradu,

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

kde boli ešte drevené domy so slamenou strechou. Neznalý písma, ale výborný hudobník, vedel zahrať bez nôt aj tú najzložitejšiu hudbu. Vôbec nič nevedel o svojich predkoch, nevedel ani to, že boli hudobníci. Vedel len toľko, že počas cholery zomrel jeho starý otec a zanechal mu klarinet, na ktorom sa naučil vykúzliť, tak ako spevaví vtáci svoj koncert, tie najjemnejšie tóny. Už ako 8 až 10-ročný zožal veľké úspechy. Keď mal 11 rokov a mal svoje problémy, bol bez peňazí, rozhodol sa vyhľadať svojho bratranca Rudolfa Rácza, ktorý hral v Lučenci. Spoliehal sa na to, že sa u Rudolfa veľa naučí a aj zarobí nejaké peniažky. Mal veľký talent a k tomu pevnú vôľu. Rudolf sa ihneď zamiloval do spôsobu podania hudby Pavla a prijal ho za priateľa – brata do lučenskej rómskej bandy a stanovil ho za pomocného primáša. Svoje mladé roky prežil veľmi pestro. Ako pätnásťročný sa stal spoluúčastníkom vraždy dedinského šľachtica. Preto musel zo svojej obce ujsť a počas skrývania sa ako sedemnásťročný dal v Rožňave naverbovať za vojaka s presved-

Pavol Rácz st.

Pavol Rácz st. v tieni chorôb.

čením, že má 22 rokov. Tak sa dostal do Milána k 33. pluku, kde zotrval päť rokov. Slúžil najprv ako pešiak, no o niekoľko rokov sa stal dirigentom vlastnej 20-člennej kapely, ktorej bol kapelníkom. V roku 1848 vypuklo talianske povstanie a Rácz sa ako kaprál ocitol vo Verone, kde vykonával výzvednú službu, na ktorú sa veľmi hodil. Počas tejto služby zajali ruského princa Vladimíra, ale Rácz so svojimi spoločníkmi ho vyslobodili a pre tento skutok bol vyznamenaný krížom sv. Juraja. Do smrti si ho vážil a opatroval. Po vojne sa vrátil do Milána, kde nápadne pekný strážmajster lámal srdcia milánskym ženám a dievčatám. V láske mal rád zmeny. Zoznámil sa s krásnou Taliankou, bohatou jedinou dedičkou. Zamilovali sa do seba a požiadal ju o ruku, čo jej otec odmietol. Za pomoci spoločníkov ju v jednu mesačnú noc uniesol a tri dni strávili spoločne v neďalekej obci. Otec musel ustúpiť a sobáš povolil. Dostala 150 000 lír, ale viac o nej nechcel počuť. Z tohto manželstva sa im narodili syn a dcéra. Pri vojsku slúžil 18 rokov. Býval vo vlastnom trojposchodovom dome, vlastnil pompézny kočiar a pansky si žil. Ako sa postupne míňali manželkine peniaze, tak sa rozhodoval pre návrat domov, zarobiť si peniaze muzikou. Od tej doby sa začala jeho kariéra muzikanta. Domov prišiel spolu s manželkou a

Pavol Rácz ml.

deťmi, ale manželka čoskoro prišla na to, že doma ho nemajú za nič iné ako za cigánskeho primáša, čo ju urážalo. Rozviedli sa a manželka sa spolu s deťmi vrátila do Milána. Pavel vyprevadil svoju rozvedenú manželku na stanicu, a keď sa vlak pohýnal, otec chcel dať z okien vagóna sa vykláňajúcemu synovi bozk na rozlúčku a zrazu mu ostal syn v náručí. Manželka odišla iba s dcérou. Pavel sa znovu oženil a mal 22 synov. Spolu mal 36 detí. Jeho génia a husle zdedil iba syn z Milána Pavel. Veľa sa učil od Františka Bunkó z Fiľakova, ale i od lučenského Miška Borzu. V tej dobe sa v Lučenci usporadúvali veľmi chýrne zábavy. Na jeseň tzv. Perkeltové hody, na jar majáles. Tieto oslavy nemohli byť bez rómskej muziky. Hrala na nich najlepšia lučenská rómska banda svoje krásne čardáše, s ktorými vytvárali tú najlepšiu náladu. Pavel bol vynikajúci pozorovateľ, jeho pamäť nemala páru, tak sa naučil dobré pesničky od Miška Borzu, ako aj hudbu, ale priučil sa aj novej husľovej technike, rôznym trikom i dobre utajovaným majstrovským ťahom. Po určitom období si Pavel začal uvedomovať, že si ho v Lučenci vážia a je v panskej spoločnosti veľmi žiadaný. Študenti ledva čakali na tú chvíľu, keď celú jednu hodinu zastupoval primáša a bol na čele rómskej bandy. Sebavedomie mu rástlo, ale aj vo svojom Sonda do života významných novohradských rómskych hudobníkov 19. storočia Mária Adamová

Žalospev za Pavlom Ráczom st, skladateľ Pavol Rácz ml.

hudobnom umení rástol. Čím viac bol obdivovaný, tým viac sa snažil vydať zo seba, zo svojho srdca, zo svojej duše. Rudolf Rácz a jeho manželka ho nestačili vychvaľovať v usilovnosti a vynachádzavosti. Pri pohári vína Rudolf stále vtipkoval: „... nemali sme my tu niekde v Novohrade spoločného predka?“ Ani jeden z nich netušil, že to bola pravda, bol to prastarý otec František Rácz. Pavel veľa pomáhal Rudolfovi pri výbere nových členov bandy, v udržaní poriadku v bande a správaní počas vystúpení. Časom však medzi nimi vznikla rivalita a Pavel musel zaskakovať raz za chýbajúceho basistu, potom za cimbalistu (vedel hrať na všetkých hudobných nástrojoch v bande). Cimbal mu učaroval a už sa ho nechcel vzdať, bol dušou kapely. Raz vyzval v kúpeľoch Sliač najchýrnejšieho cimbalistu Bertóka na súťaž. Veľká súťaž bola nerozhodná. Po roku (1864) sa Pavel rozlúčil v Lučenci s rodinou Rudolfa, od umierajúceho Miška Borzó, od pekára rožkov majstra Sánthu a odišiel do Pešti. Všetkým sľú-

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

bil, že do mesta s kohútom na veži sa ešte vráti. V Pešti usporadúval vo významných kaviarňach súboje huslistov, tak napr. v roku 1864 si svoje sily v kaviarni „Cicinus“ zmerali Pavel Rácz a Ferko Patikárus. S prihliadnutím na citovú hru zhodnotila komisia obidvoch veľmi dobre, ale súťaž vyhral Patikárus, pretože hral citlivo a ohnivo. Rácz hral vyrovnanejšie a pokojnejšie. Mal vynikajúcu pamäť. Komu raz zahral jeho nôtu, nikdy nezabudol ktorá to bola. Keď v roku 1873 hral v Zlatom Orlovi, maďarskí poslanci sa stavili, že zahrá 100 piesní za sebou bez toho, aby niektorú z nich opakoval. Zahral 114 bez opakovania a bol by hral ďalej, ale stávka bola vyhratá. Bol taký chýrny, že sa dostal až na kráľovský dvor, kde hral na báloch. Viackrát sa oženil. Zomrel 30. januára 1885 v Budapešti. Pochovaný je v cintoríne Kerepesi a na náhrobnom kameni má napísané: „... v mladosti vyznamenaný vojenskými poctami za smelosť a chrabrosť, prvý muž tej doby ako hudobný umelec, prvý vo vyzdvihovaní maďarskej kultúry, celý svoj život ako vytrvalý bojovník po dlhom živote tu odpočíva vo večnom pokoji.“ Na jeho pohrebe hralo 120 rómskych hudobníkov jeho skladbu Opadali zlaté listy z chvejúcej sa osiky... (Lehullott a rezgő nyárfa arany szinű levele...). Bola to najmilšia pesnička cisárovnej Alžbety. Svoje najobľúbenejšie husle zanechal svojmu milánskemu synovi Pavlovi so slovami: „Opatruj ich, váž si ich, aby boli stále čisté. Nikdy ich nezunuj, a keď príde čas, aj Ty ich odovzdaj svojmu synovi takéto čisté, aké som Ti ja zanechal svoje.“ Okrem huslí zanechal pre svojho syna Pavla ml. aj veľmi drahý diamantový prsteň, ktorý dostal od Walleského princa. Pavel Rácz ml. (1852 – 1926) primáš a hudobný skladateľ prevzal po smrti svojho otca spolu s bratom Ladislavom kapelu svojho otca, v ktorej spoločne hrali. V poradí asi ôsmy syn Pavla Rácza st. Ladislav Rácz 1867 – 1943 bol tiež rómsky primáš a hudobný skladateľ. V otcovej kapele

hral už ako desaťročný. Od roku 1891 mal svoju vlastnú kapelu. Na súťaži krajinskej cigánskej hudby v roku 1903 vyhral prvé miesto. Na svojich vizitkách používal meno cigánskeho kráľa Ladislav Rácz 36. 36 pravdepodobne preto, lebo jeho otec, chýrny primáš, mal 36 detí. Oženil sa s lučenskou Ilonkou Ráczovou (1874), ktorá hrala na cimbal, harfu a gitaru. Ovdovel a neskôr sa znova oženil a založil si veľkú rodinu. Podľa legendy si svoje chýrne čierne husle dal na vystúpenie doviezť za sebou v osobitnom fiakri. Rudolf Rácz st. (1838 – 1903) sa narodil v Sátoraljaújhely, kde bol jeho otec pomocným primášom u Františka Bunkó. V rokoch 1848 – 1849 už ako desaťročný bol vojenským kapelníkom, potom hral ako pomocný primáš u Rigó Jancsiho v Balašských Ďarmotách, potom tri roky spolu so svojím otcom v kapele Jonáša Csonku v Lučenci. Bol všestranným muzikantom, ktorý ovládal viac sláčikových i dychových nástrojov. V roku 1854 si založil vlastnú kapelu. S veľkým úspechom hrával klasické skladby v kúpeľoch Korytnica. Tu dostal v roku 1860 uznávajúci diplom od husľového virtuóza Ede Reményiho (1829 – 1898). Zvlášť sa mu páčila skladba o zničení mesta Lučenec, ktorú sa Rudolf naučil od Miška Borzó. Ako desaťročné dieťa iba so svojimi husľami v ruke ušiel spolu s ostatnými Rómami do neďalekého lesa v Husinej, kde bol svedkom vzniku hudobného diela. Toto dielo bolo jeho najobľúbenejším. Aj zemepáni Benyickovci a Kubínyiovci mu len odkázali, keď mali dobrú náladu, že ako to bolo v roku 1849. Rudolf vtedy vedel, že musí ísť zahrať skladbu o zničení mesta Lučenec. Toto dielo zahral aj na Budínskom hrade počas svetovej výstavy v Budapešti. V zimných mesiacoch sa vo veľkej slávnostnej dvorane Lučenského Kasína (dnes Reduta) usporadúvali veľkolepé večierky a bály, kde nesmela chýbať ani kapela Rudolfa Rácza. Tak to bolo aj 8. decembra 1874, keď ho na večierku vítali študenti lučenského gymnázia. Jeho pesničky boli

veselé, plačúce, vášnivé i melancholické. V jeho rukách srdcervúco vedelo plakať to suché drevo, z ktorého vedel vyčarovať plač rovnako, ako aj vo svojich čiernych očiach. Oženil sa s Máriou Baloghovou, dcérou hudobníka Jána Balogha zo Šiah. Spolu koncertovali v roku 1887 pred kráľovnou Natáliou aj v Starom Smokovci, potom na pozvanie zvolenského župana na Vígľašskom zámku, kde si ich vypočul aj knieža Filip Coburg s manželkou. V roku 1896 na výstave v Budapešti získala 17-členná kapela Rudolfa Rácza zlatú medailu. V roku 1897 slávila kapela Rudolfa Rácza veľké úspechy v Arade a v roku 1898 na „Anna bále“ na Sliači. V kapele Rudolfa Rácza hrala aj jeho manželka Mária, neskôr aj synovia a dcéra. Na lučenskom cintoríne na ozdobnom mramorovom pomníku Ráczovcov sú vyryté husle a sláčik s maďarským textom: „Tu odpočívajú Mária Ráczová, žila 52 rokov, zomrela 24. mája 1898 a Rudolf Rácz, žil 64 rokov, zomrel 10. januára 1903. Nech odpočívajú v pokoji! Koniec dobrým nôtam.“ Mária Ráczová, rodená Mária Baloghová, bola siedmou dcérou Jána Balogha (traduje sa, že bola pravnučkou chýrnej Panny Cinkovej), sa narodila v roku 1846 v Banskej Štiavnici. Keď v roku 1886 oddychoval arcivojvoda Jozef s rodinou pri Počúvadelskom jazere, všimol si medzi rómskymi hudobníkmi zvlášť krásnu a nadanú Rómku, podišiel k nej a opýtal sa: „... nie je tvojím otcom Sági Balogh Janči?“ „Áno prosím, ja som jeho siedma dcéra,“ odpovedala. „... vieš ty tak hrať, ako tvoj otec?“ pýtal sa ďalej. Nato si Mária vyzliekla kabát, vzala od manžela do svojich rúk husle a zastala si pred rómsku bandu. Okolo jazera sa zhŕklo veľké množstvo ľudí a počúvali prekrásne tóny rómskej muziky. Vtedy bola Mária vyfotená spolu s arcivojvodovou rodinou. Do daru dostala olejomaľbu, na ktorej bola zvečnená táto scéna. Z vďaky napísala Klotildin čardáš. Mária sa venovala aj skladateľskej činnosti. Zložila Sonda do života významných novohradských rómskych hudobníkov 19. storočia Mária Adamová

niekoľko čardášov a ďalšie piesne a tance. Na židovský bál v Lučenci napísala rýchlu polku. Na osobitné želanie vystupovala aj v Lučenci, kedy sa postavila na čelo manželovej bandy. Pri príležitosti menín arcivojvodu Jozefa mu zložila skladbu, ktorou mu ďakuje za ochraňovanie Rómov a žiada ho o knižné vydanie tejto skladby, ktorú aj zahrala v roku 1886 v Starom Smokovci arcivojvodovi Jozefovi. Druhá „Cinka Panna“ zomrela počas gymnaziálneho majálesu ako 52-ročná dňa 24. mája 1898 v Lučenci, kde je aj pochovaná. Rudolf Rácz ml. sa narodil v roku 1875 v Lučenci. Ako syn chýrneho Rudolfa Rácza, ktorý ho dal učiť u súkromných učiteľov. Ako desaťročný už hral v otcovej kapele a ako trinásťročný dokázal viesť kapelu. Mladý primáš vystupoval v roku 1887 pred arcivojvodom Jozefom a v tom istom roku pred srbskou kráľovnou Natáliou a jej synom. Ušlo sa mu veľkého ocenenia od obidvoch rodín. O rok neskôr sa stal miláčikom publika v kúpeľoch Sliač, kde strávil štyri roky. Po príchode do Lučenca sa veľmi usilovne učil, pritom dával súkromné hodiny deťom významnejších rodín na hru na cimbal a husle. Koncom septembra 1897 vyšla v aradských novinách nasledovná správa: „... kapela Rudolfa Rácza ml. včera vystupovala v reprezentačnej sále mestského hotela pred veľkým obecenstvom, ktoré bolo nadšené z rómskej hudobnej šikovnosti a nádhernej muziky. Vyvrcholením predstavenia bolo vystúpenie duetu 72-ročného Rudolfa Rácza a jeho syna v doprovode piana. Obecenstvo ich vnímalo s veľkým obdivom a burácajúcim potleskom.“ 24. februára 1898 sa konal vo veľkej sále Reduty v Lučenci Rómsky bál. Pri tejto príležitosti sa zišlo viac rómskych kapiel, ktoré pri dobrej nálade striedavo hrali až do rána. Tancoval sa aj cottilion, ale aj super čardáš. Okrem Ráczovcov boli prítomní na bále i Ladislav Balog a Ladislav Rácz (zaťovia starého Rudolfa). Od roku 1899 viedol už kapelu sám. Od roku 1909 hral štyri roky v Holandsku.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Ján Rácz II. narodil sa 27. júna 1844 v Lučenci, otec Ján Rácz st. muzikant, matka Emília Illéšová. Spočiatku hral v kapele Marci Dombiho, ktorej vedenie prebral od roku 1868. Stal sa dvorným hudobníkom kniežaťa Filipa Coburga v kaštieli Balogvár. V roku 1883 sa presťahoval do Košíc, kde aj zomrel v roku 1899. Július Rácz sa narodil v Lučenci v roku 1866, študoval na Gymnáziu v Rimavskej Sobote, hral v kapele svojho brata Jána Rácza II. Od roku 1889 si založil vlastnú kapelu, s ktorou hral v Nemecku aj v Moskve. V roku 1893 na pozvanie baróna Radakovszkého odišiel do Káhiry (Egypta), kde zotrval päť mesiacov a dostal bohaté dary. Po návrate sa stal primášom v Budapešti. Zomrel v roku 1902 v Košiciach. Ilona Ráczová – dcéra Rudolfa a Márie Ráczovej – sa narodila v roku 1874 v Lučenci. Umelkyňa v hraní na cimbale, gitare a harfe už ako dvanásťročná koncertovala v Starom Smokovci. Modrooká Ilona sa vydala ako štrnásťročná za Ladislava Rácza (1867 – 1943), syna Pavla Rácza st. Zomrela v Budapešti v roku 1923. Aladár Rácz (1886 – 1958), všestranný hudobník, ktorý dokázal, že na cimbale možno hrať aj klasické diela, nielen ľudovú hudbu. S veľkým úspechom hral napríklad Bachove skladby na cimbale. O rode Ráczovcov môžeme skutočne hovoriť „So Rom, ta lavutaris“ (Čo Róm, to muzikant). Ďalší známi hudobníci pôsobiaci v Lučenci a okolí V Lučenci sa objavili aj výborní huslisti z okolia Fiľakova, vzdialeného 15 km od Lučenca. Boli to Bertus Bogdan (1850 Fiľakovo – 1910 Viedeň ) a Ernest Bari (narodený 1886 Fiľakovo). Vojtech Illés sa narodil v roku 1884 v Lučenci. Študoval na hudobnej škole v Budapešti. Hral ako dvanásťročný v kapele Rudolfa Rácza v Lučenci. V Košiciach pôsobil ako šestnásťročný už so svojou vlastnou kapelou. Po smrti Františka Šárközyho sa v roku 1897

stal lučenským primášom. V roku 1913 získal v Košiciach zlatú medailu v súťaži rómskych hudobníkov. Rudolf Danyi sa narodil 17. júna 1884 v Lučenci. Otec Pavel bol cimbalistom. Ako trinásťročný bol žiakom známeho Rudolfa Rácza z Lučenca. Sedemnásťročný už viedol vlastnú kapelu. Hrali počas sezón na Sliači a v Tatrách. Patril medzi najobľúbenejších muzikantov na Slovensku. Pavol Csonka sa narodil roku 1841 v Starej Haliči (okres Lučenec), zomrel roku 1913 v Martine. Bol žiakom Jozefa Piťu. Pavol spolu so svojím bratom Antonom (1848 – 1899), cimbalistom, zbieral slovenské ľudové piesne, ktoré jeho kapela hrávala pri národných slávnostiach. Málokto vie, že jeden z najznámejších primášov európskeho formátu bol František Sárközy, narodený v roku 1820 v Gárdony, zomrel 28. marca 1897 v Lučenci. Študoval na Konzervatóriu v Budapešti a vo Viedni. Bol známy nielen ako primáš a hudobný skladateľ, ale v hodnosti poručíka bol menovaný za „hlavného vojenského kapelníka všetkých cisárskych hudobníkov v Uhorsku“. Sárközy si adoptoval chlapca Jána Sárközyho, ktorý bol hostinským v Lučenci. Primáš a hudobný skladateľ František Sárközy trávil posledné dva roky života u svojho syna v Lučenci. Na pohrebe, ktorý sa konal 30. marca 1897 v Lučenci, sa objavil na čele smútočného sprievodu mešťanosta mesta Alexander Wagner. Pred truhlou s množstvom vencov kráčal Rudolf Rácz so svojou kapelou, ktorá vyhrávala skladby zomrelého Šárközyho. Za zvukov piesne Opadali zlaté listy z chvejúcej sa osiky... (Lehullott a rezgő nyárfa aranyszinű levele ...) ho na lučenskom cintoríne uložili na večný odpočinok. Z rómskych hudobníkov, primášov a skladateľov z Fiľakova pri Lučenci treba spomenúť predovšetkým rodinu Bogdanovcov (Ignác, Anton, František, resp. ich synovia Jozef a Ľudovít). Spomína sa aj Katarína Oláhová, ktorá ako pätnásťročná hrala v kapele vo Fiľakove (1844).

Vilhan Radič 1841 – 1895

Bertus Bogdan (1850 Fiľakovo – 1910 Viedeň), primáš, hral spočiatku so svojou kapelou vo Fiľakove a okolí, neskôr po celom Uhorsku, nakoniec sa usadil ako mestský primáš vo Viedni. Ernest Bari (1886 Fiľakovo – ?) hral už ako šestnásťročný v kapele Bertusa Bogdana z Fiľakova pri Lučenci. Bari si neskôr zriadil kapelu v Dolnom Smokovci (1904) a stal sa aj dvorným huslistom v Betliari. Patril medzi najobľúbenejších primášov – predníkov na strednom Slovensku. Bertalan Botos Berkes sa narodil v roku 1881 v Bulharoch pri Fiľakove. Bol hudobný skladateľ a autor početných ľudových piesní (okolo 62). Na záver sa stručne zmienim aj o vetve rodu Radičovcov, ktorí pôsobili v Lučenci. Sonda do života významných novohradských rómskych hudobníkov 19. storočia Mária Adamová

Vilhan Radič (1841 – 1895), kapelník z Gemerskej Vsi. Jeho otec bol konvenconálnym muzikantom rodiny Draskóczy v rokoch 1848 – 1855, potom dva roky v Rožňave, Jágri, kde sa spojila kapela Radičovcov s kapelou Františka Bunkó z Lučenca. Jeho syn Vojtech Radič (1867 – 1930), vnuk chýrneho Karola Boku, prevzal vedenie kapely svojho otca, bol študovaným hudobníkom. Precestoval Európu, bol autorom mnohých piesní a valčíkov. Podľa jeho záznamov hral na 1 541 verejných, 568 domácich báloch, na 1 043 banketoch, 462 zasnúbeniach, 987 svadbách a 263 krstinách. V kapele Radičovcov hral aj Belo Rácz (narodený 1899). Jeho otca Vilhama odprevadilo v novembri 1895 na poslednej ceste v Budapešti 60 hudobníkov pod vedením spomínaného Pavla Rácza ml. Jedna vetva rodu Radičovcov dodnes pôsobí v Kokave nad Rimavicou, neďaleko Lučenca. V Kokave nad Rimavicou, v časti obce Kyseľovo, bývali rodiny Radičovcov, Cibuľovcov, zamestnávajúcich sa hudbou. V zimných mesiacoch hrávali predovšetkým na svadbách, v lete celá kapela spoločne vandrovala najmä po kúpeľných mestách. Povestný a známy bol i v Pešti a vo Viedni primáš, skladateľ, učiteľ hudby Ondrej Radič, narodil sa v roku 1859 v Kokave, kde v roku 1924 aj zomrel. Založil a viedol vlastnú rómsku hudobnú školu. Pravidelne sa u neho učili mladí rómski muzikanti. Ovládal noty, bol i skladateľom viacerých tanečných melódií, ale i ľudových skladieb. Má veľkú zásluhu na zachovaní ľudovej vokálnej tvorby tohto regiónu. Literatúra:

ADAMOVÁ M. – PUNTIGÁN J.: Reduta – klenot mesta Lučenec. In. Pamiatky a múzeá 3/2004 BOROVSZKY, Samuel: Nógrád vármegye (irodalom, tudomány, művészet). Rácz Pali. CD. DRENKO, Jozef: Petőfi a Novohrad. NOS Lučenec.1995. DRENKO, Jozef: Rómski-cigánski hudobníci z Lučenca a okolia. NOS Lučenec. 1997. ERDŐS, István: Messze kéklik a Duna. Budapest. B-Humanitas Stúdió. 2002.

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

HAVAS, G.: Hagyományos mesterségek. In. A magyarországi romák. Budapest. 2000. KÁLLAI, E.: A cigányzenészek helye és szerepe a magyar társadalomban és a magyar kultúrában. Štúdia ku pripravovanej monografii o maďarských cigáňoch v minulosti a dnes. Budapest. 2004. KOROMCZAI, B.: Cigányzenészek múltja, jelene és a jövő változatai. Budapest. 2004. KUBINYI, Ferencz – VAHOT, Imre: Magyarország és Erdély képekben. IV.kötet. Pest. 1854. MANN, Arné: Rómsky dejepis. Bratislava. 1995. MANN, Arné: Rómski hudobníci južného Slovenska. Lučenec. 1999. MARKÓ, Miklós: Cigányzenészek albuma. Szerző sajátja. Budapest. 1927. SPIŠIAK, P.: Kokava nad Rimavicou v období neskorého feudalizmu. Osveta Lučenec 1990. TOMATTI: Losoncz amint van. In: Regelő. Pest. 1842.

Archívne pramene

Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Lučenec. Fond: Magistrát mesta Lučenec (1815 – 1922) Rácz Rudi és társasága. In. Losonc és Vidéke. 13. sz. 1885 március 29. Czigánybál. In. Losoncz és Vidéke. 9. sz. 1898 február 27.. Cigányzenészek Losonczon. In. Losonc és Vidéke. 17. sz. 1896 április 25. Rácz Rudi. In. Losonc és Vidéke. 17. sz. 1896 árilis 25. Czigányzenészek. Losonczon. In. Losonc és vidéke. 1. sz. 1897 január 3. Egy híres czigányprimás halála és temetése. In. Losoncz és Vidéke. 14. sz. 1897 április 4. Rácz Rudi bandája. In. Losoncz és Vidéke. 42. sz. 1897 október 17. József fóherczegnek–a czigányok patrosunának. In. Losoncz és Vidéke. 34. sz. 1899 augusztus 20. Rukopis denníka Andreja Kálnického. Literárny archív Matice slovenskej v Martine. Sg. 655/1842.

Adresa autora: Mária Adamová archivárka, publicistka, autorka regionálnych publikácií, kronikárka mesta Lučenec Janka Alexyho č. 30 984 03 Lučenec e-mail: adamova@lucenec.net

Juraj Laššák

MLYNÁRSKE RODINY NA DEDINSKÝCH MLYNOCH V SEVERNOM NOVOHRADE A SEVEROZÁPADNOM MALOHONTE V 19. STOROČÍ Hoci názov článku hovorí z geografického hľadiska o mlynárskych rodinách pôsobiacich v obilných mlynoch na dedinách v severnom Novohrade a severozápadnom Malohonte, podrobnejšie sa zaoberá predovšetkým rodinami z dedinských mlynov v okolí Šoltýsky. Mlynárske rodiny Kurákovcov, Fačkovcov, Cuperovcov, Švantnerovcov, Šrajnerovcov a ďalšie akoby si tieto mlyny medzi sebou „podávali“ a ku koncu 19. storočia si ich niektoré od zemepánov kúpili. Taktiež ich deti medzi sebou uzatvárali manželstva. Obilný mlyn na vodný pohon bol v minulosti takmer v každej dedine. Prvý takýto mlyn na Slovensku, o ktorom je písomný doklad, je z roku 1135 a nachádzal sa v dedine Pavlova, patriacej kláštoru v Bzovíku neďaleko Krupiny. Mlyny dávali stavať zemepáni a mlynárom ho len prenajímali (árendovali) na dohodnutú dobu za dohodnutú sumu. Po skončení nájomného obdobia zemepán vyhlásil ponuku na árendu, do ktorej sa mohol prihlásiť aj dovtedajší árendátor. V ponuke uviedol, koľko za prenájom chce. Ten, kto si chcel mlyn prenajať, musel sa zaviazať, že mu dohodnutú sumu bude splácať obvykle v štvrťročných splátkach a o mlyn sa bude náležite starať. Ak bolo uchádzačov viac, mlyn prenajal tomu, kto ponúkol najviac. Vodný mlyn sa skladal z troch hlavných častí: hnacej, prevodovej a pracovnej. Hnaciu časť tvorili stavebné objekty na presmerovanie vody od riečneho toku (hať, resp. zdrž), prívodný kanál (odrážka), náhon na vodné koleso (žľab), vodné koleso, odvod vody od vodného kolesa a obtokový kanál. Prevodovú časť tvoril hriadeľ vodného ko-

lesa a remeňové (neskôr ozubené) prevody z tohto hriadeľa po vrchný kameň mlynského zloženia. Zloženie v starších mlynoch bolo tvorené dvoma nad sebou uloženými kameňmi v tvare kolesa. Spodný kameň bol pevný, horný, poháňaný cez prevody od vodného kolesa, otočný. Mlyny stavané v druhej polovici 19. storočia boli už vybavené tzv. mlynskými stolicami tvorenými dvoma ryhovanými valcami. Existencia obilného mlyna na Šoltýske je zdokumentovaná už v súpise z roku 1802, t. j. šesť rokov po oficiálnom založení dediny. Je uvedený v Topografickom popise Malohontu, ktorý pre vládu vo Viedni vyhotovil Emericus Rakssanyi de Eadem. Kópia tohto popisu (po latinsky) sa nachádza v Štátnom archíve v Banskej Bystrici. Mlyn sa spomína aj vo farskej kronike História Dómus z roku 1816, napísanej po latinsky, ktorú začal písať v poradí druhý šoltýsky farár Ján Kovarík. Podľa záznamu v tejto kronike bol v tom roku mlynárom Jakub Tirala. Či bol on aj prvým mlynárom v ňom, čaká ešte na preskúmanie. Šoltýsky mlyn bol kamenný a nachádzal sa pod dedinou, blízko sútoku dvoch potokov. Potoka od Ďubákova a potoka od Šoltýsky. V roku 1827 už bol v ňom mlynárom Tomáš Kurák, ktorý pochádzal z Oravskej Lesnej (Erdötka). Po ňom bol mlynárom syn Pavel Kurák (manželka Mária Pisoňová). Ako uvediem ďalej, mlynárov menom Kurák môžeme vypátrať v tom čase aj v iných mlynoch na okolí. V rokoch 1852 až 1858 bol mlynárom Ján Gašperík (manželka Mária Vedaj). O jeho pôvode sa mi doteraz nepodarilo zistiť žiadne podrobnosti. Počas pôsobenia v šoltýskom mlyne krstili tri deti. Jozefa

Mlynárske rodiny na dedinských mlynoch v severnom Novohrade a severozápadnom Malohonte v 19. storočí Juraj Laššák

Pozostatky rodinného domu šoltýskej mlynárskej rodiny Švantnerovej v blízkosti vodného mlyna.

(*1. 2. 1852), Jána (*14. 6. 1856) a Máriu (*23. 1. 1858). Poslednými mlynármi v šoltýskom mlyne boli príslušníci rodiny Švantnerovej. Venceslav Švantner s manželkou Júliou Paprnákovou prišli z mlyna v Ďubákove. Tam sa im narodil syn Ján (*20. 5. 1865).1 Ďalšie deti sa im už narodili na Šoltýske: Michal (*1. 2. 1868), Pavel (*23. 1. 1870), Zuzana (*7. 7. 1872), Anna I. (*10. 1. 1876, +8. 3. 1881), Rozália (*25. 8. 1878) a Anna II. (*1882, +4. 8. 1882). Pokračovateľom v mlynárskom remesle v šoltýskom mlyne bol syn Michal. On odkúpil na začiatku 20. storočia mlyn od Alberta Duba, ktorý ho kúpil od Alžbety Forgáčovej, vdovy po Júliusovi Forgáčovi. Starý otec Júliusa Forgáča menom Anton založil dedinu Šoltýska a s najväčšou pravdepodobnosťou to bol on, kto dal mlyn postaviť. Michal Švantner musel po veľkej búrke, ktorá postihla okolie v lete roku 1927 mlyn opraviť, pretože veľká voda poškodila aj mlyn. Pri tejto príležitosti urobil náhon na vodné koleso z oboch

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

potokov. Z potoka od Ďubákova aj potoka od Šoltýsky.2 Mlyn zanikol po roku 1948. Prvýkrát sme priezvisko Švantner objavili v rímskokatolíckej matrike sobášených farnosti v Lome nad Rimavicou dňa 18. augusta 1816. Daniel Švantner sa v rímskokatolíckom kostole v Lome nad Rimavicou sobášil s Máriou Lisičanovou (Liszitsan). Bydlisko majú uvedené Polianky. Daniel s manželkou Máriou krstili v Lome nad Rimavicou (ako obyvatelia Polianok) všetky svoje deti. Syna Jozefa dňa 16. 7. 1817, dcéru Teréziu (*16. 2. 1819), Viktóriu (*23. 4. 1821), Františku (*19. 6. 1823), Karolínu (*27. 11. 1825), Antóniu (*23. 10. 1827) a už vyššie spomenutého Venceslava (*31. 10. 1830). Zo zápisu pri krste dcéry Františky v roku 1823 sa dozvedáme povolanie otca Daniela, Spanus Dominalis – panský dozorca (správca majetku). Pri krste Karolíny (1825) a Jána (1832) je uvedený ako Spanus cótis Czebrian, t. j. dozorca u grófa Cebrianího.3 Pri krste Antónie (1827) a Venceslava (1830)

je uvedený len ako Spanus. Ale pri sobáši 27-ročného syna Jozefa s 18-ročnou Annou Komorovou zo Šoltýsky dňa 24. novembra 1845 v rímskokatolíckej matrike sobášených farnosti Šoltýska je otec Daniel Švantner (Schvandtner) s manželkou Máriou, rod. Lisičanovou, zapísaný ako mlynár z Polianok. Mlyn na Ďubákove sa nachádzal pod dedinou. Ešte aj v súčasnosti je lokalita poniže Ďubákova v katastrálnej mape v Poltári označená Pod mlynom. V roku 1815 bol mlynárom v Ďubákove Juraj Pisoň pôvodom z oravského Pribiša (manželka Anna Cuperová). V roku 1824 sa pri zápise sobáša 16-ročnej dcéry Márie a Štefana Kapráľa uvádza ako mlynár na Ďubákove Ondrej Kurák. Pochádzal z obce Sihelné na Orave. Z matričných zápisov RKM farnosti Šoltýska sa dozvedáme, že v rokoch 1848 a 1850 pôsobil ako mlynár v Ďubákove Joannes Czuper (Ján Cuper), manželka Terézia Bortel (Bartoš?). Cuperovci ako mlynári sa v tom čase vyskytovali aj v mlyne na Doline, t. č. v katastri obce Drábsko, poniže Lomu nad Rimavicou. Či ide o spríbuznené rodiny sa nám nepodarilo preukázať. V roku 1857 bol mlynárom Ján Dunajsky, ktorý pochádzal z Brezna. Ako 41-ročný si zobral za manželku Veroniku Kapráľovú z Ďubákova. V rokoch 1865 až 1868 bol mlynárom na Ďubákove aj Venceslav Švantner, otec Michala šoltýskeho mlynára. Z matričných zápisov sme vyexcerpovali ďalšiu mlynársku rodinu na Ďubákove. Bola ňou rodina Fačková. Zo zápisu v matrike sobášených rímskokatolíckej farnosti Šoltýska z 25. augusta 1879, sa dozvedáme, že tu bol mlynárom Ján Fačka. Jeho otec Štefan bol mlynárom v Katarínskej Hute, Málinci, Hradišti a Chmelnej. Koncom 19. storočia mlyn na Ďubákove zanikol. Kedy to presne bolo, sa mi nepodarilo vypátrať. Vodný mlyn pod Lomom nad Rimavicou. Mlynármi tu boli príslušníci rodiny Cuprovej. Jozef Cuper, manželka Terézia Boročík v roku 1852.

Mlyn na Doline stál v minulosti v dnešnom katastri obce Drábsko na lokalite, ktorá sa v dobových matričných zápisoch uvádza ako Homolčan Patak. Aj tu boli prvými mlynármi príslušníci rodiny Cuprovej. Po roku 1820 Matej Cuper (manželka Katarína Kurák), neskôr Ján Cuper (1837). V roku 1884 tu bol mlynárom František Šuľaj. S manželkou Agnesou Kalčes krstili v Lome dcéru Annu (*26. júla). V roku 1892 tu bol mlynárom Jozef Pinka, manželka Mária Mičodová (4. januára krstili v Lome dcéru Paulínu). Mlyn v Háji. V lokalite, ktorá je v dnešných časoch známejšia pod názvom Kokava – Háj a je viac vnímaná ako rekreačná oblasť s množstvom súkromných chát, stál tiež v minulosti kamenný mlyn a vodná píla. Po roku 1851, keď bolo zavedené číslovanie domov mal popisné číslo 276. Administratívne patril do obce Kokava nad Rimavicou. V roku 1949 tu bol mlynárom Matej Kurák (manželka Mária Slamčíková zo Šoltýsky), ktorý bol predtým mlynárom v Ipli. Prvý mlyn v Kokave nad Rimavicou je zdokumentovaný už v roku 1470. Postavila ho rodina Šoltýsovcov, ktorá ho vlastnila mnoho rokov. Ešte v roku 1596 bol jeho vlastníkom kokavský richtár Juraj Šoltýs. Počas panovania Márie Terézie už boli v Kokave v roku 1769 spísané dva zemepanské mlyny. Zachovali sa až do dnešných dní, aj keď sú už mimo prevádzku. Stálo by za preskúmanie, kedy boli prerobené z kamenných na valcové. Jeden stojí v blízkosti farskej budovy pod evanjelickým kostolom. Posledným mlynárom v ňom bol Pavel Zajac. Druhý, vyšný mlyn, stojí v hornej časti obce po ľavej strane cesty smerom na Utekáč. Jeho vlastníkom bola Pastvová účastinná spoločnosť, ktorá ho dala do prenájmu Jozefovi Klimovi. Podľa spomínania starších sa posledný mlynár v ňom volal Kapura. Všetky predošlé mlyny patrili do povodia Rimavice. Viac mlynov bolo aj na hornom toku Ipľa. Najvyššie položeným mlynom na rieke Ipeľ bol kamenný mlyn na vodný pohon

Mlynárske rodiny na dedinských mlynoch v severnom Novohrade a severozápadnom Malohonte v 19. storočí Juraj Laššák

Pozostatky mlyna na Poliankach krátko po požiari.

na Poliankach. Bol situovaný za riekou Ipeľ po ľavej strane cesty od Látok smerom na Kokavu nad Rimavicou a Málinec. Z kamenných mlynov, ktoré tu popisujem, bol jediný, ktorý sa zachoval až do začiatku 21. storočia. Polianky (Vyšné a Nižné) ako dedina vznikali hneď v prvých rokoch 19. storočia. Lesy patrili zemepanskej rodine Sentivániovcov z Rovnian, ale dedina, ktorá tu vznikla, patrila grófovi Cebriánimu z Lučenca. Medzi prvými mlynármi aj tu boli príslušníci rodiny Kurákovej, ktorých som už spomínal pri mlynoch na Šoltýske a Ďubákove. Prvého sme objavili Adalberta (Vojtecha) Kuráka.4 Po ňom bol Juraj Kurák.5 Ďalší tu pôsobil Ondrej Kurák, ktorý sa narodil v roku 1811 v Ďubákove manželom Ondrejovi Kurákovi a Márie Zelinovej, a tam sa aj oženil v roku 1836 s Dorotou, dcérou Ondreja Dílo a Doroty Kaprálovej. V čase sobáša už bol Ondrej mlynárom na Poliankach. Ondrej a Dorota splodili šesť detí. Z nich sa päť narodilo na Poliankach a posledné (syn Pavel) sa im narodil

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

v roku 1851 v Ipli, kde je otec Ondrej tiež v matričnom zápise vedený ako mlynár. V neskoršom období (1858 až 1863) bol na Poliankach mlynárom Venceslav Švantner, ktorý odtiaľ odišiel do mlyna na Ďubákovo a neskôr na Šoltýsku. V rokoch 1877 – 1888 bol mlynárom na Poliankach opäť príslušník rodiny Kurákovcov menom Jozef, ktorý mal za manželku Annu Švantnerovú. V bližšie nezistenom čase kúpili poliansky mlyn od zemepána bratia Šrajnerovci z Ipľa. Ich predkovia prišli ako sklári do tabuľovej sklárne vo Vlčove. Jeden z potomkov, Ján Šrajner, bol mlynárom v Ipli už v roku 1870. Bratia Šrajnerovci po zastavení výroby v tabuľovej sklárni vo Vlčove odišli do Ameriky. Za peniaze, ktoré zarobili, kúpili mlyn na Poliankach napoly so švagrom Gustávom Mičodom (*25. 8. 1883, +14. 6. 1952), ktorý mal za manželku ich sestru Emíliu (*6. 6. 1889, +16. 12. 1955). Gustáv Mičoda bol synom Štefana Mičodu, sklára z tabuľovej sklárne vo Vlčove. Podľa

Ipeľský mlyn na mape katastra Samoterč z konca 19. storočia (dva tmavé obdĺžniky v ľavom dolnom rohu).

spomienok p. Vetrákovej z Hriňovej, ktorá bola vnučkou Gustáva Mičodu, jeho posledným vlastníkom sa stala rodina Mičodova, potom čo Ján Schrajner, ktorý v mlyne zostarol a zomrel, svoju polovicu mlyna prepísal na Máriu, manželku svojho posledného spoločníka Jozefa Mičodu (*19. 5. 1921, +19. 5. 1977) za doopatrovanie. Jozef bol Gustávovým synom. Žiaľ, keď sa vdova Mária Mičodová, rodená Priatková, odsťahovala k dcére do Poltára, mlyn počas silvestrovskej noci v roku 2008 niekto podpálil. Nový majiteľ pozemku, J. Šufliarsky z Lučenca, v roku 2009 pozostatky múrov mlyna zrovnal s okolím. Toľko v krátkosti o obilnom mlyne z Polianok. V Málinci boli dva mlyny, z toho jeden v Samoterči na ľavej strane rieky Ipeľ. V rokoch 1846 až 1849 bol mlynárom

v Málinci spomínaný Štefan Fačka, pôvodom z Ďubákova. V rímskokatolíckom kostole v Brezničke krstili manželia Fačkovci dcéru Máriu (*19. 10. 1846) a syna Jána (*12. 6. 1848, +4. 4. 1849). V Samoterči bol mlynárom Ondrej Kaldrovič (krstil s manželkou Zuzanou v Brezničke syna Jána 12. 5. 1848 a 18. 11. 1850 dcéru Máriu), neskôr Ján Kaldrovič. V roku 1872 zomrel mlynár Michal Zéthy. Na rieke Ipeľ bol na vodný pohon aj mlyn v Hámri (Chmelnej), v ktorom je zdokumentovaný v rokoch 1858 až 1860 Štefan Fačka, pôvodom z Ďubákova. Posledným vlastníkom bola rodina Šimková. Ipeľský mlyn sa nachádzal po ľavej strane cesty od Vlčova smerom na Málinec. Dom mlynára stál ešte po druhej svetovej vojne. Bol v ňom obchod, v ktorom pre-

Mlynárske rodiny na dedinských mlynoch v severnom Novohrade a severozápadnom Malohonte v 19. storočí Juraj Laššák

dávala pani Veberová, manželka Jozefa Vebera, sklára z Vlčova, a matka Vojtecha Račku (Bélu Vebera), huslistu a bubeníka v ipeľskej hudobnej skupine, ktorá bola na okolí populárna v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia. Mlynárom v Ipli bol ďalší príslušník z mlynárskej rodiny Kurákovcov – Jozef Kurák (manželka Juliana Beláková). V matričných zápisoch šoltýskej farnosti sme ho našli ako prvého mlynára v tomto mlyne. Po ňom bol až do roku 1844 mlynárom jeho syn Matej. V roku 1859 bol mlynárom v Ipli Ján Ružani (manželka Zuzana Šturman)6 a v roku 1862 Jozef Tomčák (manželka Mária Chromek).7 V rokoch 1872 až 1894 bol mlynárom v Ipli Ján Šrajner, syn Jána Šreinera v tom čase sklára z Vlčova, pôvodom z obce Obice pri Nitre, ktorý si 20. júna 1870 vzal za manželku Máriu Hedvigovú zo Šoltýsky. V čase sobáša bol Ján obyvateľom Polianok. Za svedkov pri sobáši boli mlynár Ján Pinke a krčmár Ján Perger. Mária bola dcérou Jozefa Hedvigiho a Márie Komorovej zo Šoltýsky č. 23.8 V šoltýskom kostole krstili: Máriu (*7. 5. 1872, +25. 5. 1872), Jozefa (18. 4. 1873, +18. 4. 1873), Máriu (*5. 3. 1874), Bertu (4. 5. 1876), Jozefa (*10. 4. 1879), Jána (7. 6. 1883), Emíliu (*25. 7. 1889) a Amáliu (*25. 7. 1892). Krstnými rodičmi boli Jozef Bednárik, učiteľ v Ipli, a Karolína Hedvigová, neskôr Alojzia Noveková, príbuzná sklárskej rodine Novekovcov, ktorej príslušníci pôsobili vo viacerých okolitých sklárňach (Sihla, Utekáč, Vlčovo, Zlatno...).9 Aj vodný mlyn na Látkach mal koncom prvej polovice 19. storočia v prenájme príslušník rodiny Kurákovej menom Ignác. Po ňom tu bol mlynárom Ján Gurszký.10 Poslednými majiteľmi mlyna boli príslušníci rodiny Jamnickej. Ján Jamnický mal za manželku Elenu Švantnerovú (*1903,

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

+1971), dcéru šoltýskeho mlynára Michala Švantnera. Väčšina mlynov, ktoré prežili až do druhej polovice 20. storočia, začali po roku 1950 upadať, pretože zákon o zrušení živnosti, ktorý vydala komunistická vláda Klementa Gottwalda, zakázal prevádzkovanie súkromných mlynov a tým zaniklo aj mlynárske remeslo na dedinách. 1 Syn Ján Švantner uzavrel manželstvo s Katarínou Rotovou z Pincinej (sobáš 25. 1. 1891 v Brezničke), dcérou Štefana Rota a Kataríny Slamčíkovej. In.: ŠA BB, fond ZCM – RKMS Breznička. 2 Podľa spomínania jeho nevesty Márie, rod. Borákovej (*27. 9. 1918, + 28. 7. 2011). 3 Gróf Cebrián, pôvodom španielský šľachtic získal v r. 1820 uhorské občianstvo. Od Sentivániovcov mal v severnej časti Novohradu v prenájme lesy na hranici s Malohontským dištriktom (majetky hraničili s majetkami grófov Forgáčovcov). 4 Sobáš s Máriou Vašek v Lome nad Rim. dňa 15. februára 1820 ako obyvatelia Nižných Polianok. 5 Dňa 15. novembra 1829 sa ako 23-ročný mlynár z Polianok v Lome sobášil so 17-ročnou Barborou Závorka. 6 Dňa 28. 12. 1859 krstili v Šoltýske syna Štefana (RKMNŠ) 7 Dňa 2. 8. 1862 krstili v Šoltýske dcéru Veroniku (RKMNŠ). 8 RKM sobášených Šoltýska, str. 57 (20. jún 1870). 9 RKMN Šoltýska. 10 Rím. kat matrika krstených Detvianska Huta 28. 7.1858 aj 18. 6. 1861.

Adresa autora: Ing. Juraj Laššák Občianske združenie JASENINA Šoltýska č. 46 985 07 Šoltýska juraj.lassak@slovanet.sk

Ján Aláč

KAMENNÁ DATABÁZA ZNAKOV A SYMBOLOV NOVOHRADU

Dvojica náhrobníkov oltárového typu zo začiatku 90. rokov 19. storočia, Horný Tisovník. Foto: J. Aláč, 2015.

V niekoľkých evanjelických obciach na severozápade Novohradu, na jeho styku s Hontom a Podpoľaním, nastal koncom 19. a začiatkom 20. storočia na tamojších cintorínoch až pozoruhodný rozmach tvarov, ornamentálnej výzdoby, využitia farieb a tiež ľudovej poetiky. V sedemdesiatych rokoch 19. storočia sa na evanjelických cintorínoch objavujú kamenné náhrobníky (oltárového typu) napodobňujúce tvarom a výzdobou renesančné a neskororenesančné oltáre, nachádzajúce sa v tunajších evanjelických kostoloch. V prvých desaťročiach 20. storočia po nich nasledujú náhrobníky, ktoré boli reakciou na novšie klasicistické oltáre evanjelických kostolov. Oba typy kamenných náhrobníkov boli vyhotovované z andezitového tufu. Popri týchto dvoch formách v tomto priestore vznikali i ďalšie

typy kamenných náhrobníkov, a viacero variant veľmi pozoruhodných drevených náhrobných dosiek, ktoré sa v takýchto podobách na iných miestach Slovenska nevyskytovali. Dodnes sú typicky novohradské kamenné náhrobníky zachované v obciach: Horný a Dolný Tisovník (okr. Detva), Červeňany, Senné, Veľký Lom, Suché Brezovo (okr. Veľký Krtíš), Nedelište, Madačka, Ábelová (okr. Lučenec), ale i v zaniknutých obciach Lešť a Turie Pole (súčasť Vojenského výcvikového priestoru, Lešť), z ktorých dodnes pretrvali ako spomienka na ich existenciu už len cintoríny so starými kamennými náhrobníkmi.1 Tieto bohato zdobené a tvarované náhrobníky neprenikli za hranicu Novohradu. Na sever do priestoru Podpoľania to neumožňovala odlišná konfesia. Rímskokatolíci tu na označenie hroKamenná databáza znakov a symbolov Novohradu Ján Aláč

bov využívali drevené vyrezávané kríže. Jedinou výnimkou je kamenný náhrobník, nachádzajúci sa na cintoríne v Slatinských Lazoch (okres Detva). Adam Pranda alebo Rudolf Bednárik2 predpokladali, že tvar oltárového typu náhrobníka, ktorý Rudolf Bednárik nazýval hlavovým typom, je štylizáciou postavy človeka.3 Antropomorfné podoby predovšetkým drevených náhrobníkov sa vyskytovali v celej Karpatskej oblasti. Inšpirácia pre ne vychádzala z tradičných predstáv opierajúcich sa dominantne o vieru v revenantizmus. Pre túto motiváciu je možné nájsť oporu napríklad aj v Muráňskych artikulách z roku 1585. V ich V. ustanovení stojí: W patek welikočnj necht žiadny a nikde dreweneho sspalka k podobenstwj člowečeg twaři wyřiteho (wyryteho a wyrezaneho do hrobu) neklade. Ani sy se po žitech anebo po ozyminach na rolych netaulagj, ani žgadne processye nech nezachowáwagj. Nebo to gestwssecko na posmjch a na potupu proti bohu.4 Veľmi osobitý drevený náhrobník, pri ktorom je nespochybniteľná podobnosť s postavou človeka, odfotografoval v roku 1932 na cintoríne vo Veľkom Lome Karol Plicka.5 Spojitosť s oltármi evanjelických kostolov je nesporná a nebola len na úrovni inšpirácie pre tvar. Z renesančných a neskororenesančných oltárov bolo na náhrobníky oltárového typu prevzaté tiež usporiadanie jednotlivých prvkov. Epitafná tabuľa s textom na náhrobníku je analógiou tabuľového obrazu z oltára. Serafíni využívaní po bokoch oltárov sú v zjednodušenej ľudovej podobe v identickom priestore i na kamenných náhrobníkoch. Špirálovité pilastre nachádzame po bokoch oltárov i kamenných náhrobníkov. Veľmi podobné je aj rozmiestnenie rastlinnej ornamentiky na oltároch a kamenných náhrobníkoch. Práve bohatosť výzdoby je pre tento typ náhrobníkov charakteristická. Nachádzame na nich celú plejádu

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

solárnych, lunárnych, vírivých a hviezdicových motívov, roziet, ružíc a pletencov. Mimoriadne bohatá je rastlinná symetricky a realisticky stvárnená ornamentika s plodmi, kvetmi a listami. Mnoho podôb má tiež geometrická ornamentika. Typicky novohradský je motív ciferníku hodín hovoriaci o presnom čase úmrtia človeka, čo predstavuje zhmotnenie tradičného zvyku, pri ktorom pozostalí po smrti zastavili chod hodín a zakryli zrkadlo. Motív je zachovaný na náhrobníkoch ešte v Nedelišti, Hornom Tisovníku a Suchom Brezove. Ciferník bez ručičiek symbolizoval pravdepodobne večnosť. Dodnes pretrval len na náhrobníku v Ábelovej. Ornamentálna výzdoba je plná znakov a symbolov, z ktorých mnohé vychádzali z magicko-kultových predstáv minulosti, a ktorých pôvodný význam sa neustálym opakovaním čoraz viac redukoval na úroveň dekoratívnosti, ale na prelome 19. a 20. storočia mohol byť ich pôvodný symbolický význam aspoň čiastočne prítomný. Typická pre symboliku na náhrobníkoch je skutočnosť, že jej charakter, ale i motívy, ešte stále veľmi úzko súviseli s doznievajúcimi predstavami o duši, živote, smrti, znovuzrodení, ale aj živote po smrti. Hoci ide o abstraktné pojmy, vtedajší ľudoví kamenári ich dokázali zobraziť v množstve najrozličnejších podôb. Možno predpokladať, že je to aj význam a motivácia využitia zoomorfných motívov v podobách chrobákov a vtákov ako podôb, v ktorých opúšťa duša telo. Zobrazenie chrobáka je ďalším typicky novohradským motívom. Objavuje sa začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia v Červeňanoch, postupne až na štyroch náhrobníkoch. V Hornom Tisovníku kamenár na skelet chrobáka domaľoval srdce, čo možno interpretovať tak, že chrobák je tu podobou, v ktorej opúšťa život (symbolizuje ho srdce) telo. Z ďalších motívov na náhrobníkoch nájdeme motív svastiky, ale i konfesionálny symbol – kalich a z oltárov prevzatý mo-

Náhrobník s vyobrazením postavy ženy, Horný Tisovník. Foto: J. Aláč, 2015.

Kamenný náhrobník oltárového typu, Madačka. Foto: J. Aláč, 2015.

tív Božieho oka. Jedným z najpočetnejších motívov je srdce, ktoré vo všeobecnosti symbolizuje život. Je súčasťou rastlinných motívov, ale i geometrickej ornamentiky. Zaujímavé sú tiež snahy kamenárov o vyobrazenie zosnulých. Snahu o vyobrazenie zosnulého možno v období vzniku týchto náhrobníkov dať do súvisu s počiatkami využitia fotografie zosnulého na náhrobníkoch. Ľudoví kamenári na tento trend zareagovali svojím vlastným spôsobom. Najčarovnejší náhrobník s vyobrazením zosnulej ženy sa zachoval na cintoríne v Hornom Tisovníku. Ľudoví kamenári kombinovali rôzne spôsoby stvárnenia výzdoby, od dokonalých plastických symetrických podôb mimoriadne zručných ľudových kamenárov, po nesmelé jemne ryté pokusy príležitostného tvorcu. Bez prílišného nadsadenia možno hovoriť až o kamennej databáze znakov a symbolov, s presným datovaním,

sústredenej na niekoľkých novohradských cintorínoch. Ornamentálna výzdoba bola spravidla farebne dotváraná. Využívané boli predovšetkým modrá, biela a červená farba. Menej už čierna alebo zelená farba. V kontraste s monotónnosťou a unifikáciou vizuálnych podôb súčasných cintorínov boli novohradské cintoríny v minulosti nepomerne bohatšie na tvary, motívy výzdoby, farby a tiež na materiál, z ktorého boli ľudové náhrobníky vyhotovované. Pre oltárový typ náhrobníka je charakteristické, že výzdoba pokrýva celú hmotu kameňa, vrátane zadnej strany a bokov. Pri mnohých kameňoch je výzdoba oboch strán rovnocenná. Výzdoba zadnej strany náhrobníka oltárového typu sa vo zvýšenej miere objavuje na cintorínoch, ktoré si v sedemdesiatych rokoch 19. storočia zriaďujú dediny, ktoré boli dovtedy fíliami a museli voziť svojich mŕtvych pochovávať na cintorín matkocirkvi. Je to reakcia na Kamenná databáza znakov a symbolov Novohradu Ján Aláč

100

Kamenný náhrobník oltárového typu, Dolný Tisovník 1881. Foto: J. Aláč, 2015.

Kamenný náhrobník oltárového typu, Dolný Tisovník 1888. Foto: J. Aláč, 2015.

orientáciu priestoru novozriadeného cintorína do svahu obráteného na západ, pričom pre dedinské spoločenstvo bola stále dôležitá orientácia hrobu na východ. Riešenie bolo nájdené v obojstrannej výzdobe náhrobníka. Oltárový typ náhrobníka má aj svoju dvojtabuľovú podobu. Išlo spravidla o náhrobník pre manželov, ale nachádzame ho i v podobe pre rodiča a dieťa, alebo pre súrodencov. Vo Veľkom Lome na hrobe súrodencov je dokonca náhrobník s tromi tabuľami. Vkus dedinského spoločenstva nebol nemenný a po 30 – 40 rokoch sa v rovnakom priestore objavuje pomníkový typ kamenného náhrobníka, ktorý je reakciou na klasicistické oltáre evanjelických kostolov, ktorým dominujú architektonické prvky a prevládajú nad ornamentálnou výzdobou. Oltáre takéhoto charakteru sa nachádzajú napríklad v kostoloch v Hornom Tisovní-

ku alebo Polichne. V Madačke, Nedelišti a Ábelovej v prvých desaťročiach 20. storočia dochádza v porovnaní s oltárovým typom k zmenšeniu hmoty náhrobníka. Pri pomníkovom type náhrobníka je už zrejmá vyššia úroveň a čistota remeselného spracovania, čo prirodzene vyplýva z faktu, že sa podstatne zredukovala ornamentálna výzdoba a tvorca sa nepúšťal do tak náročných kompozícií výzdoby, ako to robili jeho predchodcovia. Pri tomto type v oveľa väčšej miere než pri ostatných platí tvrdenie o architektúre koncentrovanej na malom priestore cintorína. Výrazne sa na tom podieľa tvar hlavy s podobami od jednoduchého cez stlačený poloblúk a predovšetkým členitý tvar striešky, ktorá v kombinácii s plasticky vypracovanými polostĺpmi pripomína malé architektonické dielka. Hlava bývala od vlastného tela oddelená rímsou, ktorá je súčasťou jej orámovania, presnejšie, vymedzuje jej spod-

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Pomníkový typ kamenného náhrobníka, staršia plastickejšia podoba, Nedelište 1906. Foto: J. Aláč, 2003.

nú časť. Na rozdiel od oltárového typu, pre ktorý boli typické špirálovité pilastre, pri pomníkovom type sú už polostĺpy realisticky vypracované, s hlavou a pätkou. Pripomínajú stĺpy, ktoré sú mnohokrát súčasťou ľudovej architektúry regiónu, ale rovnako môže ísť aj o stĺpy z klasicistických oltárov. Pri pomníkovom type sa ľudoví tvorcovia mohli inšpirovať celou plejádou ďalších architektonických prvkov, prítomných nielen v exteriéroch vlastného sídla, ale napríklad aj v interiéroch evanjelických kostolov. Tento typ náhrobníka má v priestore Madačky, Nedelišťa, alebo Ábelovej dve vývojové fázy. Staršia fáza, dominantná v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia, bola plastickejšia. Plastickosťou výzdoby prirodzene nadväzuje na oltárový typ. Od dvadsiatych rokov 20. storočia sa plastickosť vytráca, ale základné tvary a proporcie náhrobníkov sa zachovávajú. Výzdoba je tvorená obmenou dvoch mo-

tívov. Jedným je rozeta bez obvodového kruhu a druhým je šesťcípa hviezda. Oba motívy boli využívané v počte jedného alebo troch, usporiadaných do tvaru trojuholníka. Tento typ náhrobníkov bol využívaný do štyridsiatych rokov 20. storočia. V tom čase už išlo o obdobie, v ktorom zhotovovanie náhrobníkov v ľudovom prostredí v kameni zanikalo a doznievalo tiež v dreve. K ľudovým podobám náhrobníkov z kameňa musíme ešte priradiť náhrobník v tvare dosky z medzivojnového obdobia, ktorý bol vyhotovovaný odlievaním umelého kameňa do pripravenej formy alebo otesávaním, a obelisk, ktorý sa vyskytoval paralelne s ostatnými vývojovými typmi. Ľudoví kamenári sa prispôsobovali materiálu a rešpektoval jeho vlastnosti. Viac než by s kameňom zápasili, sa mu intuitívne podriaďovali, pritom si vystačili len s limitovaným rozsahom najzákladnejších nástrojov. S celkovou zmenou v ľudovom prostredí, s prienikom nových lepších nástrojov sa táto citlivosť a rešpekt k materiálu postupne stratili. Náhrobníky sa v istom období stali v tomto priestore jednou z možností, kde sa mohla uplatniť remeselná zručnosť a fantázia ľudových tvorcov. V uvedenom type prostredia tých možností nebolo až tak mnoho. Zhotovovanie bohato zdobených náhrobníkov mohlo v istom zmysle predstavovať i únik z reality, uspokojenie prirodzenej potreby sebarealizácie a tvorivosti nielen vo sfére každodennej práce, ktoré zároveň prinášalo prospech v podobe naturálnej odmeny. V každom človeku je zároveň prítomná istá miera túžby prejaviť svoje schopnosti, či už sám sebe, alebo vo vzťahu k spoločenstvu, ktorého je súčasťou. Išlo tak o svojskú podobu individualizmu v rámci kompaktnosti vidieckeho spoločenstva, ktorý nešiel na úkor alebo voči spoločenstvu, ale práve naopak, bol jeho súčasťou, utváral a posilňoval jeho identitu a zároveň bol reakciou na reálnu potrebu. V neposlednom rade išlo o dôstojné vzdanie úcty zosnulému členovi spoločenstva. Kamenná databáza znakov a symbolov Novohradu Ján Aláč

101

Zo zaznamenaných mien tvorcov sa zhotovovaniu ľudových kamenných náhrobníkov venoval napríklad Ján (Jozef) Lacko Kamenár, ktorý sa koncom 19. storočia presťahoval z Horného Tisovníka do Madačky.6 S ich výrobou začal niekedy v sedemdesiatych rokoch 19. storočia. V Madačke sa od neho priučili Ján Čeman (*1883) a Ján Kizúr Koplina (*1887). Obaja zhotovovali hlavne náhrobníky plastického variantu pomníkového typu, ktorý v Madačke a susednom Nedelišti našiel výrazné uplatnenie. Ďalšími ľudovými kamenármi na severozápade Novohradu, ktorých uvádzajú Adam Pranda a Rudolf Bednárik, boli Ján Ďurianec Fraňo, Juraj Vrba a Ján Cobor. V Dolnom Tisovníku zhotovovali ľudové kamenné náhrobníky Ján Frčka Valent, ktorý nadobudol remeselnú zručnosť počas prác vo Francúzku, Ján Ďurianec Kužjak a Pavel Straka. V Hornom Tisovníku k majstrom kamenárom patrili aj Ján Vrba a Michal Náton.7 Tento typ kamenných náhrobníkov vyhotovoval vo Veľkom Lome Ján Kizúr. S odstupom rokov už nie je možné identifikovať, ktoré náhrobníky, ktorý kamenár vyrobil.8 V ľudovom prostredí tvorcovia náhrobníkov svoje práce nesignovali. Autor bol zrejmý skôr z rukopisu a štýlu práce, alebo z ústnej tradície. Sú však i výnimky. V Dolnom Tisovníku je na zadnej strane jedného náhrobníka uvedené: to mu spraviv jeho apa. Ide o hrob Pavla Straku, ktorý zomrel v roku 1881 vo veku 11 rokov. Tento náhrobník vyhotovil jeho otec Pavel Straka. Na cintoríne v Pravici na koreni doskového typu náhrobníka z roku 1926 bolo v porovnaní s ostatným textom, do ešte nestvrdnutej hmoty vyryté: Motoškova práca. Ide pravdepodobne o Jána Motošku (*1884 Chrťany – †1945 Halič) z Pravice, ktorý tragicky zahynul koncom druhej svetovej vojny a v medzivojnovom období vyhotovil niekoľko náhrobníkov doskového typu.9 Tvorca náhrobníka zrejme cítil potrebu dať navonok na vedomie, že toto je jeho práca.

102

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Bohatšie na informácie boli aj ich epitafy. Zaznamenané na nich okrem mena a dátumov narodenia a smrti boli tiež ďalšie údaje o zosnulom, aký to bol človek, koho na tomto svete po smrti zanechal, alebo tiež akou smrťou odišiel z tohto sveta, nezriedka i náznaky historických udalostí, ktorých dôsledkom bola smrť konkrétnych ľudí, ale naznačujú tiež hrdinstvo, alebo neľahký život človeka. To všetko bolo, ale i dodnes je, zaobalené do čarovnej ľudovej poetiky. Materinské srdce opustenej matky Stavia ten náhrobník z nevymluvnej lásky Svojmu jedinému mylému synovi ktorý v mladom veku v Ipli utopený. Bol keď chcel zachrániť tanúce osoby ktoré tiež o život ten istý čas prišli nech spočíva v pokoji, nech mu je zem ľahká to mu praje jeho zarmútená matka. (Pôtor 1926) ZASTÁVTE SA LudJa Pri Tomto Pomníku PoT kTéRIM OTPOČÍVA KRISTU PÁNU Ján.Mali Narodil.1868 Júla.19.zomrel 1915.Máje.25 VIPLNIL.46.RK. 10.MESIACOVGdN Pokoj Prachu Jeho Na Pamiatku... (Šuľa) Text predstavoval pre kamenárov ešte i v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia najproblematickejšiu časť náhrobníka. Na mnohých náhrobníkoch oltárového typu kontrastuje čistota vypracovania ornamentálnej výzdoby s kostrbatosťou a neusporiadanosťou textu. Ten bol vysekávaný spontánne, foneticky, bez ohľadu

Replika drevenej náhrobnej dosky z Madačky z roku 1899, umiestnená na cintoríne v Dolnom Tisovníku. Foto: J. Aláč, 2015.

na gramatické a pravopisné pravidlá. Bez akýchkoľvek zákonitostí kamenár prechádzal z jedného typu písma na diametrálne odlišný, aby sa vzápätí vrátil k pôvodnému. Niekde akoby si nevedel spomenúť na tvar písmena, ktoré nasleduje, a tak ho nahradil znakom, ktorý prebral jeho význam, alebo ho jednoducho vynechal. Zastupujúci znak má špecifickú podobu. Vizuálne kamenárovi v pamäti pripomínal písmeno, ktoré v slove nasledovalo, a na ktorého presnú podobu si nevedel spomenúť, no nemá iný význam okrem použitia, v ktorom zastupuje konkrétne písmeno. Zaujímavosťou je, že mnohé z takmer troch desiatok identifikovaných týchto znakov evokujú podobnosť s rôznymi typmi písma, napríklad i so znakmi cyriliky, azbuky, dokonca aj hlaholiky. Striedanie malých a veľkých písmen je pre texty na náhrobníkoch charakteristické bez ohľadu na to, či ide o začiatok alebo stred slova. V jednom texte, ale i slove, je bežné striedanie rôznych typov písmen. Delenie slov na konci riadku je spontánne a živelné, čo naznačuje, že tvorcovia si pravdepodobne text vopred nepredkresľovali. Písmená, najmä P, N a S bývajú často zrkadlovo obrátené, čo poukazuje na nie príliš častý kontakt kamenára s textom a informáciami v písomnej podobe. Ten si pamätá ich základný tvar, ale pri niektorých písmenách si už nie je istý ich orientáciou. Zväčša absentuje diakritika. Pri starších náhrobníkoch plnia úlohu medzier medzi slovami bodky. Prirodzenou snahou kamenárov bolo priestor určený pre text rovnomerne zaplniť. V dôsledku toho sa začiatok a koniec slova vizuálne stráca. Z rovnakého dôvodu, ak to tvorcom vyhovovalo, bez problémov písmeno vypustili, alebo pridali navyše. Aby udržali písmená v jednej rovine, využívali pomocné čiary vymedzujúce dolnú, často však dolnú i hornú úroveň riadku súčasne. Informačne obsiahlejší text sa vo zvýšenej miere objavuje na náhrobníkoch od dvadsiatych rokov 20. storočia. Je spojený s ústupom ornamentálnej výzdoby a so zlepšením gramotnosti obyvateľstva. Kamenná databáza znakov a symbolov Novohradu Ján Aláč

103

Rekonštrukcia náhrobnej dosky z Polichna, umiestnená v Hornom Tisovníku. Foto: J. Aláč, 2011.

Na severozápade Novohradu bolo len málo dedín, kde bol na zhotovovanie náhrobníkov používaný len kameň. Pre dediny ako Nedelište, Madačka, Ábelová, Suché Brezovo a Veľký Lom bolo charakteristické zhotovovanie bohato tvarovaných a zdobených náhrobníkov z kameňa i dreva. Výlučne drevo sa od polovice 19. storočia do polovice 20. storočia používalo v Polichne a v Prahe. Na väčšine ostatných cintorínov boli oba materiály zastúpené rovnomerne. Jednoduché drevené dosky so strohým textom a jednoduchým ornamentom boli prítomné v celom Novohrade, kde žili evanjelici a. v. Pre tento priestor sú však typické bohato tvarované a zdobené drevené dosky. Na pomerne neveľkom priestore sa v dvojiciach či trojiciach dedín patriacich

104

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

geograficky k sebe sformovali vlastné originálne podoby drevených náhrobných dosiek. Pre Polichno a Ábelovú bola typická drevená doska s bohato členenou hlavou. Hlave dominoval motív srdca, od ktorého sa odvíjali ľaliové alebo poloblúkové výbežky. V Madačke a Nedelišti hlava náhrobníka nadobudla tvar kruhu, do ktorého bol umiestňovaný text. Takéto riešenie kládlo vyššie nároky na potrebu hmoty dosky v prospech hlavy, obmedzujúc vlastné telo, ktoré splýva s koreňom v jednu časť. Hlava bývala zakončená štylizovanou postavičkou (čo mohla byť len transformovaná podoba zakončenia oltára prítomná napríklad v kostole v Ábelovej), transformovaným motívom vázy, opäť z evanjelického kostola v Ábelovej, párom očí, alebo ľaliovitým rozoklaním. Tento typ náhrobníka sa vyskytoval okrem Madačky a Nedelišťa aj v Ábelovej. Nie je náhoda, že Madačka i Nedelište boli fíliami Ábelovej a tu mali svoj kostol. V Suchom Brezove a predovšetkým vo Veľkom Lome drevená doska postupne nadobudla podobu, o ktorej by sa dalo tvrdiť ako o analogickej k oltárovému typu kamenných náhrobníkov. Hlava bývala tvorená tromi alebo piatimi poloblúkmi, ktoré boli pri prechode do vlastného tela náhrobníka obohatené o voluty. Priamo v priestore sa dodnes drevené náhrobníky prakticky nezachovali. Výnimku tvorí len niekoľko torz dosiek v Polichne. Je zaujímavé, že najviac drevených dosiek do súčasnosti pretrvalo spolu dreveným oplotením hrobov na cintoríne zaniknutej obce Lešť. Nie sú tak bohato tvarované ako v obciach na východ od Lešti, ale majú podobu, ktorá bola pre Lešť typická. Ľudové náhrobníky evanjelikov augsburského vyznania zo severozápadu Novohradu z kameňa a dreva sú nostalgickou spomienkou na minulosť, na starý Novohrad a jeho ľudové prostredie s jeho osobitými duchovnými predstavami, výtvarným cítením, ale i materiálnymi možnosťami. Práve tieto náhrobníky sú najukážkovejším preja-

vom ľudového výtvarného prejavu Novohradu zachovaného in situ. Na rozdiel od unifikovaných podôb cintorínov a hrobov dnes, ešte nie tak dávno mal každý dedinský cintorín nielen v severozápadnej časti Novohradu svoj osobitý ráz. Na jeho vzhľade sa nepodieľali len zaujímavé podoby kamenných a drevených náhrobníkov, ale tiež ďalšie prvky, napríklad i využívanie sklenených farebných gúľ hojné na cintorínoch v Suchom Brezove a Veľkom Lome, zdobené plechové striešky na náhrobníkoch vo Veľkom Lome, kríky na hroboch v Sennom, Nedelišti, Madačke a Veľkom Lome, zaujímavé kované oplotenia hrobov prakticky na všetkých cintorínoch, a mnohé ďalšie prvky. Aj fotografie na starých náhrobníkoch poskytujú zaujímavé svedectvo napríklad o dobových odevoch v konkrétnej lokalite. Okrem novohradských ľudových náhrobníkov vlastných evanjelikom, aj ďalšie dve konfesie zastúpené na Slovensku majú pre ľudové prostredie charakteristické označenia hrobov. Aj pri nich išlo o lokálnu záležitosť, pričom je zaujímavé, že všetky tri sa sformovali temer v susedstve. Pre rímskokatolíkov sú charakteristické detvianske bohato zdobené a polychrómované drevené vyrezávané kríže a pre reformovaných – kalvínov – drevené stĺpy z priestoru Gemera-Malohontu. V oboch prípadoch ide o príklad uvedených prvkov ako silných identifikačných činiteľov. Detvianske drevené vyrezávané kríže aj pamätné stĺpy reformovaných maďarskej národnosti na Slovensku prerástli priestor cintorínov a umiestňované sú pri kostoloch alebo na pamätných miestach rôzneho charakteru. Rovnako prerástli areál svojho pôvodného územného rozšírenia. Pri tomto posune došlo tiež k zmene proporcií – kríže i stĺpy narastajú výrazne do výšky, siahajúc bežne i k trom metrom. Detvianske drevené vyrezávané kríže boli v priebehu 20. storočia povýšené z regionálneho prvku na jeden zo širšieho okruhu prvkov národných, ale

i na jeden z najtypickejších prejavov ľudového výtvarného umenia Slovenska, pričom si udržali aj význam konfesionálneho znaku. Možné je ich nájsť na Symbolickom cintoríne obetiam Tatier nachádzajúcom sa pod západným svahom Ostrvy v blízkosti Popradského plesa. Stála expozícia detvianskych vyrezávaných krížov je inštalovaná na Kalvárii v Detve, v tesnom susedstve detvianskeho cintorína. Kalvínske drevené stĺpy v južných častiach Slovenska v priestore dominancie maďarského obyvateľstva boli v priebehu 20. storočia, a táto tendencia nadobúda novú kvalitu po roku 1989, povýšené na identifikačný prvok vyčlenenia sa národnostnej menšiny voči majoritnému etniku. Transformované sú do podoby pamätníkov venovaných uhorskej revolúcii z rokov 1848 – 1849 alebo prvej svetovej vojne. Je zaujímavé, že v minulosti nešlo výlučne o znak vlastný maďarskému etniku. Stĺpové podoby drevených náhrobníkov boli charakteristické pre celý priestor Karpatskej kotliny a pre viaceré etniká, ktoré tu žili. Obe vyššie naznačené formy sú niekedy pre označenie hrobov využívané i dnes. Novohradské ľudové náhrobníky taký osud nemali. Z cintorínov ich postupne vytlačili práce profesionálnych kamenárskych dielní. Fakt, že sa nepresadili súvisel tiež so zmenou postavenia evanjelikov, ktorí vďaka preferovaniu jednodetného systému z obdobia konca 19. a prvej polovice 20. storočia, stratili v niektorých svojich tradičných regiónoch postavenie väčšiny. Nielen toto boli dôvody, na základe ktorých sa niekedy v roku 2007 či 2008 zrodila myšlienka na premenu jedného z cintorínov na severozápade Novohradu na miesto, ktoré má ambíciu byť názorným príkladom zručnosti, výtvarného a estetického cítenia ľudových tvorcov, ľudových duchovných predstáv, poctou ľudovému kamenárstvu, ale i dôstojnou pamiatkou tradičnému agrárnemu prostrediu NovoKamenná databáza znakov a symbolov Novohradu Ján Aláč

105

hradu. Najvhodnejším miestom na tento účel bol Horný Tisovník a jeho približne 100 rokov nevyužívaný evanjelický cintorín, kde sa dodnes zachoval najrozsiahlejší súbor typicky novohradských náhrobníkov. Túto myšlienku si osvojil starosta obce Horný Tisovník, Ján Kľuka. Na projekte sa začalo pracovať v roku 2009. Kamenné náhrobníky rôznych typov (cca 80 ks), vznikajúce od roku 1870 do roku 1910, boli vyčistené a doplnené o ochranný náter a na niekoľkých náhrobníkoch bola naznačená ich pôvodná farebnosť. Prostredníctvom farebnosti nadobudol priestor celkom iný rozmer. Došlo k jeho výraznému oživeniu. Z odstupom rokov priam neskutočne musel pôsobiť v minulosti, keď bol naplnený náhrobníkmi, ktorých väčšina bola v rozhodujúcej miere polychrómovaná. Pri hrobe evanjelického farára Michala Miroslava Laciaka bola inštalovaná informačná tabuľa, informujúca o jeho živote a diele. Bol to prvý evanjelický farár v Hornom Tisovníku, učiteľ, publicista, hudobný teoretik, azda najvýznamnejší zberateľ piesní Novohradu, ale i skladateľ – samouk.10 Zároveň z tu pochovaných ľudí je to najvýznamnejšia, hoci stále dosť nedocenená osobnosť. Obnovou prešiel jeho hrob a kované ohradenie. Vyhotovená bola hlavná informačná tabuľa a drevené lavičky. Základné informácie o problematike sú uvedené na informačných tabuliach (dve sú umiestnené v priestore cintorína a jedna v obci). Popisné texty, mapy, fotografie a ďalšie problematiku doplňujúce informácie sú umiestnené v dvoch „knihách“ vložených do drevených vyrezávaných schránok, kde sú chránené pred poveternostnými vplyvmi. V Hornom Tisovníku sa uchovali i archaickejšie podoby označenia hrobov, ako umiestnenie jednoduchého kameňa bez textu a výzdoby k hlave a nohám zosnulého, ale tiež obloženia obvodu hrobov opracovanými i neopracovanými blokmi kameňa. Okrem náhrobníkov oltárového typu,

106

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

ktorých sa zachovalo niečo menej než 50, sú tu i náhrobníky v podobách, ktoré sa zhotovovali len v Hornom Tisovníku. Takým je doskovo-obeliskový typ (15 ks). Zaujímavé sú na náhrobníkoch oltárového typu zachované motívy výzdoby. Z antropomorfných motívov je tu zachovaná celá postava ženy, alebo ľudské hlavy, ktoré sú v umiestnení aj stvárnení analógiou serafínov z renesančných oltárov evanjelických kostolov. Zo zoomorfných motívov je zaujímavé vyššie uvedené stvárnenie chrobáka, ktorému tvorca náhrobníka na skelet chrobáka namaľoval srdce. Sú tu využité tiež motívy vtákov. Hojné sú rastlinné, solárne, vírivé a geometrické motívy – rozety, ružice, pletence alebo rôzne varianty hviezd. V Hornom Tisovníku sa však neobjavujú náhrobníky s výzdobou zadnej strany, azda i preto, že cintorín bol orientovaný približne na východ. V roku 2011 bola do priestoru cintorína inštalovaná replika drevenej vstupnej brány, pôvodne z cintorína vo Veľkom Lome. V roku 2013 bol projekt rozšírený tiež do Dolného Tisovníka (obec je dnes súčasťou obce Horný Tisovník), kde je rovnako zachovaný zaujímavý súbor kamenných náhrobníkov. Pre komplexnosť výpovede na cintorínoch v Hornom a Dolnom Tisovníku boli umiestnené repliky typicky novohradských drevených náhrobných dosiek (do 40 ks). V roku 2014 bol v priestore nad evanjelickým kostolom objavený najstarší cintorín, nachádzajúci sa v Hornom Tisovníku. Úpravou prešiel i on. Starý cintorín v Hornom Tisovníku je situovaný v mimoriadne čarovnom prostredí geomorfologického celku Javorie, v severovýchodne orientovanom svahu nad obcou, v blízkosti evanjelického kostola a murovano-drevenej zvoničky. Svojskú atmosféru miesta umocňuje pôsobenie starých kamenných náhrobníkov v tieni stromov (smrekov, bukov, ale i iných druhov listnatých stromov). Starý cintorín je viac súčasťou krajiny ako vlastnej dediny. Je zároveň v bezprostrednej blízkosti sú-

Replika drevenej vstupnej brány pôvodne z cintorína vo Veľkom Lome, umiestnená v roku 2011 v Hornom Tisovníku. Foto: J. Aláč, 2012.

časného cintorína a vďaka tomu je zreteľný kontrast medzi podobami náhrobníkov, ktoré vznikali niekedy do tridsiatych rokov 20. storočia a medzi unifikovanými podobami, ktoré vznikali od tohto obdobia. Po úprave priestoru sa otvorilo okno do strateného sveta spred niekoľkých desiatok rokov. Akoby sa prebudili i potomkovia tu pochovaných ľudí. Na desaťročiach neprístupných hroboch sa začali objavovať kvety a v istej časti roka i horiace sviečky a kahance. Dávno mŕtvi predkovia sa opäť stali predmetom spomienok. Ťažko s určitosťou povedať, či ide o spomienku na konkrétneho človeka, alebo úctu k miestu pochovania človeka s rovnakým menom na náhrobníku. To v tomto prípade ani nie je podstatné. Dôležité je, že ľudia sa opäť prihlásili k svojim predkom a k miestu, kde sú pochovaní. K tomu vo veľkej miere napomohla i revitalizácia priestoru prostredníctvom projektu Pre-

zentácie ľudových náhrobníkov Novohradu v Hornom Tisovníku. Horný Tisovník bol v minulosti jednou z najsevernejších obcí historického Novohradu, dnes je najjužnejšou obcou Podpoľania. Kedysi bol jednou z najľudnatejších obcí tohto priestoru (v roku 1910 mal 1464 obyvateľov). V súčasnosti je jednou z najmenej na obyvateľov početných obcí v danom priestore (2010 mala 210 obyvateľov), a to i napriek tomu, že jeho súčasťou je dnes tiež kedysi samostatná obec Dolný Tisovník a viacero samôt a osád. Súčasnosť ju radí už do Podpoľania, no jej minulosť a tradícia je rázovitá a novohradská. Novohradské ľudové náhrobníky, nielen tie v Hornom Tisovníku, vypovedajú v mnoho o dobe, prostredí a ľuďoch žijúcich na severozápade Novohradu. Ide o priestor, ktorý mal svojho genia loci. Tu napríklad urobil viacero úžasných fotografií starého Slovenska Karol Plicka. Kamenná databáza znakov a symbolov Novohradu Ján Aláč

107

Etnograf Jozef Vydra túto časť Novohradu ešte v dvadsiatych rokoch 20. storočia považoval popri Čičmanoch za jeden z najstarobylejších kútov Slovenska a vyslovil sa, aby aspoň jedna z tunajších dedín bola zachovaná ako svedectvo o ľudovej architektúre tohto kraja. V rovnakom období ako vznikali v ľudovom prostredí bohato zdobené a tvarované náhrobníky z kameňa a dreva, ktoré možno považovať za svedectvo o tradičnom agrárnom prostredí a jeho predstavách, podali o tomto novohradskom svete svedectvo v literatúre Božena Slančíková-Timrava, v pamätiach Michal Bodický či Elena Maróthy-Šoltésová, ale i básnici ako Daniel Maróthy alebo Samuel Godra a mnohí ďalší. Elena Maróthy-Šoltésová a Michal Bodický tento priestor nazývali prostredím novohradských vrchovských fár. To všetko sa čitateľ má možnosť dočítať v knihe Tu spočíva kvet, čo zanechal svet..., ktorej podtitul znie Novohradské ľudové náhrobníky a ich prezentácia v Hornom Tisovníku, a je ďalším príspevkom obce Horný Tisovník k aktivitám na poli záchrany a propagácie typicky novohradských náhrobníkov evanjelikov a. v. Publikácia je vyústením niekoľkoročného záujmu jej autora Jána Aláča o tematiku novohradských ľudových náhrobníkov. Vydala ju Obec Horný Tisovník (okr. Detva), ktorá od roku 2009 vyvíja aktivity na poli záchrany a prezentácie typicky novohradských ľudových náhrobníkov. Ich výsledkom sú revitalizované staré cintoríny v Hornom a Dolnom Tisovníku, kde sú tieto náhrobníky zachované v pomerne hojnom počte. Za svoje aktivity obec získala Cenu pamiatok a múzeí za rok 2010 v kategórii Obnova, ale napríklad i Osobitné uznanie v rámci Ceny Slovenskej republiky za krajinu 2014 za projekt Obnova historickej pamäte miesta za Znovuobjavenie historickej pamäte, identity a symbolov miesta v krajine prostredníctvom čítania odkazu minulosti. Na Cenu Slovenskej republiky za krajinu bola obec Horný Tisovník nominovaná aj v roku 2016.

108

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Názov: Tu spočíva kvet, čo zanechal svet... Novohradské ľudové náhrobníky a ich prezentácia v Hornom Tisovníku Autor textu a fotografií: Ján Aláč Vydavateľ: Obec Horný Tisovník, okres Detva Rok vydania: 2015 Počet strán: 151 s. Použitá literatúra:

ALÁČ, J.: Fotografia na náhrobných kameňoch dedinských cintorínov. In: Slovenské pohrebníctvo. Roč. 2, č. 4 (2012), s. 6 – 7. ALÁČ, J.: Ľudové náhrobníky Gemera-Malohontu a Novohradu. In: Múzeum. Roč. 55, č. 1 (2009), s. 48. ALÁČ, J.: Ľudový ornament na náhrobníkoch v Novohrade. In: Pamiatky a múzeá, 2007, č. 4, s. 24 – 27. ALÁČ, J.: Náhrobníky na cintorínoch stredného Slovenska. In: Na východ od Aše, r. 7, 2007, č. 1, s. 35 – 37. ALÁČ, J.: Náhrobníky z Novohradu. In: Remeslo-umenie-dizajn, 2005, č. 3, s. 48 – 50. ALÁČ, J.: Obnova starého cintorína v Hornom Tisovníku. In: Pamiatky a múzeá, č. 3/2011, s. 29 – 31.

ALÁČ, J. – PULIŠOVÁ, Ľ.: Ľudové náhrobníky. In: Remeslo-umenie-dizajn, 2008, č. 2, s. 50. BEDNÁRIK, R.: Cintoríny na Slovensku. Bratislava : Veda 1972, 308 s. BEDNÁRIK, R.: Ľudové náhrobníky na Slovensku. Martin : Matica Slovenská 1949, 113 s. BOTÍK, J. a kol.: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku s osobitým zreteľom na etnickú a konfesionálnu mnohotvárnosť. Bratislava 2001. 224 s. KUŠNIEROVÁ, E. – ŠMELKOVÁ, E.: Kameň v ľudovom výtvarnom prejave severného Novohradu. In: Pamiatky a múzeá, 1998, č. 3, s. 22 – 25. KOVAČEVIČOVÁ, S.: Ľudové náhrobníky v slovenskej časti Karpát. In: MJARTAN, J.: Ľudová kultúra v Karpatoch. Bratislava : SAV 1972, s. 293 – 303. KOVAČEVIČOVÁ, S.: Volkstümliche Friedhöfe und Grabmäler der Slovakei. In: Ethnographia, Brno, 1965 – 68, s. 131 – 161. MARTULIAK, P.: Cez Tisovník vybíjaný chodník. Banská Bystrica 2006, 196 s. MARTULIAK, P.: Remeslo a ľudová výroba v novohradskom Podjavorí. In: Acta historica neosoliensia, 2006, č. 9, s. 345 – 355. PLICKA, K.: Na hrobe dvoch sestričiek. In: Slovenskou otčinou, 1925 – 1926, č. 2, s. 33 – 34. PRANDA, A.: Kamenárstvo na Slovensku. In: Vlastivedný časopis r. 30, 1981, č. 4, s. 160 – 169. PRANDA, A.: Kamenné náhrobníky v Novohrade. In: Umění a řemesla, 1970, č. 2, s. 34 – 40. TKÁČ, Š. – KÁLLAY, K.: Len kameň a drevo. Bratislava : Pallas 1977, 153 s. VARSIK, B.: Muráňske artikule z roku 1585. In: Časopis učené společnosti Šafářikovy III. Bratislava 1929. VYDRA, J.: Ľudová architektúra na Slovensku. Bratislava : SAV 1958, 336 s. 1 V minulosti sa kamenné náhrobníky oltárového typu nachádzali ešte na cintorínoch v Šuli. 2 Tieto majstrovsky vyzdobené kamenné náhrobníky vývojom vychádzajú z napodobenín drevených stĺpov ako náhrobníkov, ktoré mali tvar ľudskej podoby. In: BEDNÁRIK, R.: Ukážka z novohradského ľudového umenia. In: Výtvarníctvo, fotografia, film č. 6, 1968, s. 29. 3 VYDRA, J.: Ľudová architektúra na Slovensku. Bratislava 1958, s. 292. 4 VARSIK, B.: Muráňske artikule z roku 1585. In: Časopis učené společnosti Šafářikovy III. Bratislava 1929, s. 131.

5 Replika tohto náhrobníka sa nachádza na cintoríne v Hornom Tisovníku (okres Detva). 6 Adam Pranda alebo Štefan Tkáč uvádzajú krstné meno Ján. Pavol Martuliak uvádza krstné meno Jozef. 7 MARTULIAK, P.: Remeslo a ľudová výroba v novohradskom Podjavorí. In: Acta historica neosoliensia 2006, č. 9, s. 351. 8 V Pôtri bol koncom 19. storočia kamenárom Ján Ďuriš. Neskôr sa presťahoval do Rovnian. Bol vzdelaným roľníkom, otcom Júliusa Ďuriša, ktorý bol v rokoch 1945 – 1951 ministrom poľnohospodárstva. V rokoch 1951 – 1953 bol predsedom Zboru povereníkov a v rokoch 1953 – 1963 ministrom financií. 9 Ján Motoška sa narodil v Chrťanoch. 2. januára 1945 bol za pomoc a ukrývanie partizánov spolu s ďalšími obyvateľmi Pravice a Závady, popravený v lesíku neďaleko Haliče (okres Lučenec). 10 Michal Laciak bol vo všeobecnosti považovaný za znalca chrámového spevu a evanjelickej duchovnej piesne, čo sa odzrkadlilo i na jeho členstve v Hudobnospevnom odbore pri Matici Slovenskej i v Partitúrovom odbore, ktorý vznikol z poverenia Tranoscia. Svoje poznatky a postrehy z oblasti slovenskej hudby, jej zdrojov, stavu hudobnej úrovne, ale i príspevky venované problematike školstva Michal Laciak publikoval v časopisoch ako: Pešťbudínske vedomosti, Priateľ školy evanjelickej, Cirkevné listy, Slovesnosť, Slovenské pohľady... Zaoberal sa tiež zberom ľudových piesní, pričom dvadsať z oblasti Novohradu bolo uverejnených v Slovenských spevoch redigovaných J. Kadavým. Za jeho najvýraznejšie dielo možno považovať niekoľkozväzkový spis Náuka súhlasu, praktický návod k poznaniu súhlasu, alebo harmónie v hudbe pre školské prednášky a samoučbu, ktoré malo byť okrem iného i príručkou ako komponovať skladby, pričom autor sa v ňom pokúsil zaviesť i novú slovenskú hudobnú terminológiu.

Adresa autora: RNDr. Ján Aláč Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote Nám. M. Tompu 5 Rimavská Sobota 979 01 alac@gmmuzeum.sk alac.jan@gmail.com

Kamenná databáza znakov a symbolov Novohradu Ján Aláč

109

Mária Adamová

ŽIVOT OBYVATEĽOV NOVOHRADU POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY

Smrtiace výstrely srbského študenta Gavrila Principa na následníka rakúsko-uhorského trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda d´Este 28. júna 1914 boli iskrou, ktorá zapálila obrovský požiar prvej svetovej vojny. Vojna bola katalyzátorom mnohých, naozaj prevratných zmien v konštelácii mocenských síl Európy a úplne pozmenila dejiny mnohých krajín. V jej plameňoch sa zrútila aj zdanlivo veľkolepá stavba Rakúsko-uhorskej monarchie a na jej troskách vznikol prvý samostatný spoločný štát Čechov a Slovákov. To všetko sa však odohralo neskôr. Prvé vojnové opatrenia sa v Novohrade začali uplatňovať už v lete 1914. Dňa 27. júla bola uverejnená vyhláška ministra vnútra proti akýmkoľvek protivojnovým vystúpeniam a 1. augusta bolo obmedzené právo zhromažďovania sa a od regionálnej tlače sa žiadala úplná lojalita. Po vyhlásení mobilizácie a vypuknutí prvej svetovej vojny v júli – auguste 1914 značnú časť mužského obyvateľstva Novohradu povolali do armády. Povolaní nastúpili do 25. pešieho pluku, 29. práporu poľných strelcov v Lučenci a 16. domobraneckého pluku v Banskej Bystrici. Na strednom Slovensku nastupovali svoju službu pri lučeneckom 25. pešom pluku. Pluk bol začlenený do 53. košickej pešej brigády 27. pešej divízie VI. zboru. V Lučenci sídlil aj 2. prápor 60. pešieho pluku. Vojaci, robotníci a roľníci z Novohradu bojovali vo vojenských uniformách na najkrvavejších bojiskách ruského, talianskeho, srbského a rumunského frontu. Vojaci z Novohradskej župy utrpeli ťažké straty na životoch, zdraví a mnohí padli

110

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

do zajatia. Už prvé krvavé boje na frontoch silne zapôsobili na prostý pracujúci ľud, ktorý videl nezmyselnosť a zločinnosť vojnového šialenstva. Vládnuce triedy šírili hlučnú vojnovú propagandu, noviny v Lučenci písali o „hrdinstve, obrane vlasti a nepremožiteľnosti nemeckej a rakúsko-uhorskej armády“ a štvali do ďalšej vojny. Pôvodné dokumenty z činnosti veliteľstiev 25. pešieho pluku, 16. domobraneckého pluku však ukazujú, že vojaci preukázali už v prvých rokoch vojny odpor voči nej (1914 – 1915). Rozkazy a dôverné inštrukcie obsahovali príkazy o zverských a krutých opatreniach voči radovým vojakom. Išlo o najbrutálnejšie telesné tresty a rozsudky smrti. V okolitých obciach bolo už koncom júla 1914 bubnom vyhlásené, aby každý, kto nedovŕšil ešte tridsiatysiedmy rok veku a kto bol vojakom, aby behom 24 hodín nastúpil vojenskú službu tam, kde slúžil. V dedinách bol veľký plač a ťažké lúčenie v rodinách. Neskôr boli nariadené odvody všetkých vojakov, aj tých, ktorí predtým neboli vojaci. Narukovali aj robotníci, ktorí pracovali v súkenke v Haliči a v textilke v Opatovej. Aby nenastal nedostatok súkna pre vojsko, boli niektorí poslaní domov a pracovali pod vojenským dozorom. Záložníci museli poslúchnuť výzvu vojenských úradov a narukovali. Jedni s oduševnením, iní s trpkosťou v srdci. Z Lučenca odišli aj tlačiari. Preto z roku 1915 nemáme žiadnych miestnych časopisov. Prvá svetová vojna priniesla Novohradu to, čo celej krajine. Prvý rok vojny stúpli ceny potravín v priemere o 200 %, kým mzdy asi len o 50 % a aj to len v podnikoch

Pešie kasárne v Lučenci.

Na dvore peších kasární v Lučenci.

s vojnovou výrobou. Pracovný čas bol temer neobmedzený, vykorisťovanie detí prácou tak rástlo, že už v roku 1915 dosiahlo hrozných rozmerov. Sociálne postavenie vidieckeho obyvateľstva, konkrétne poľnohospodárskych robotníkov a drobných roľníkov bolo katastrofálne. Prví museli pracovať za almužnu, lebo im hrozila militarizácia podľa nariadenia o „osobných službách“, druhých privádzali na mizinu rekvirácie, zavedené už od roku 1915. Zúfalým roľníkom nezriedka odoberali obilie priamo od mláťačky. Priame dôsledky krvavého konfliktu veľmocí – masa ozbrojených mužov, nezmyselne krvácajúcich za „cisára pána“, katastrofálna hospodárska situácia väčšiny domáceho obyvateľstva, brutálny teror proti sebanepatrnejším nacionálnym, politickým a protivojnovým prejavom – navodili aj v Novohrade atmosféru, ktorá nevyhnutne plodila spontánnu nenávisť k vojne a monarchii. Bojaschopní muži boli povolaní do vojenskej služby a nasadení na front. Rodiny strácali živiteľov, postihnutá bola aj výroba, mužské pracovné sily z prie-

myslu a polí museli nahrádzať ženy, starci a mladiství. Do zbrane boli stále povolávané ďalšie ročníky zo zálohy (v januári 1915 už do 50 rokov) a mladiství. Všetky ekonomické zdroje krajiny slúžili potrebám frontu, čím trpelo zásobovanie obyvateľstva. Keď už produkcia nestačila, začali sa rekvirácie, násilné odoberanie potravín a iných produktov. Kvalitné suroviny a materiály suplovali nekvalitné náhrady, napríklad chlebové obilie nahradilo kŕmne, kožu na podošvy drevo. Kožená obuv bola u ľudí pracujúcich a chudobných úplnou vzácnosťou. Vzrastanie nespokojnosti obyvateľstva vláda tlmila obmedzovaním občianskych práv a slobôd – už v roku 1914 boli zriadené tzv. civilné stráže na ochranu verejného poriadku. Na front odchádzala predovšetkým mestská a vidiecka chudoba. Počas vojny platil zákaz spolčovania a zhromažďovania sa, mocenský aparát každý podozrivý pohyb, každé verejné vystúpenie proti vojne neúprosne a tvrdo trestal. Lučenec bol tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny na vrchole svojej priemyselnej éry. Mesto malo silnú vojenskú posádku a 3 000 priemyselných robotníkov. Prvá svetová vojna priniesla nebývalú konjunktúru pre továreň a veľké zisky pre účastinárov textilnej továrne v Opatovej. Kým majitelia bohatli a žili si bezstarostne, robotníci pracovali denne 10 hodín za nízke mzdy a v ťažkých životných podmienkach. Nedostatok potravín pociťovali v prvom rade robotníci. Riaditeľstvo si pomáhalo tak, že do práce priberali 8 až 12-ročné deti, ktoré vykorisťovali v najväčšej miere, ale odmena za vykonanú prácu bola najnižšia. Zárobky detí činili 60 halierov denne. Keď ale do závodu prišiel priemyselný inšpektor na kontrolu, väčšina detí bola majstrami ukrytá pod bedne a do záchodov, aby sa nedokázalo, že v závode sú zamestnané deti, ktoré sú ešte školopovinné. Nemalý zisk majiteľom prinášali aj ruskí a rumunskí vojnoví zajatci, zamestnaní v továrni namiesto do vojny odídených mužov. Títo Život obyvateľov Novohradu počas prvej svetovej vojny Mária Adamová

111

Zoznam ranených a padlých v svetovej vojne pravidelne uverejňovaný v lučenskej tlači.

vojnoví zajatci pracovali zadarmo a od riaditeľstva dostávali len stravu a byt. Závod bol za vojny daný pod vojenskú správu, ktorej činnosť sa zameriavala hlavne na udržiavanie pracovnej disciplíny. Vojenské stráže boli rozostavané vo dne i v noci na rôznych častiach závodu. Keď robotník vymeškal šichtu a vojenský veliteľ závodu mu to neuznal, bol potrestaný na zavretie do udiarne. Miestnosť zvaná udiareň sa používala na údenie mäsa, hlavne baraniny, ktoré mäso občas dostávali vojnoví zajatci a robotníci v spoločnom stravovaní. Vojenským veliteľom závodu potrestaní robotníci do tejto miestnosti boli zatváraní po pracovnom čase alebo v nedeľu. Aj prácu v šamotovej továrni v Kalinove prerušilo v roku 1914 vypuknutie prvej svetovej vojny, kedy väčšia časť mužov vo veku 18 až 50 rokov nastúpilo na vojenskú

112

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

službu, takže ešte viac žien muselo v šamotovej továrni vykonávať mužské práce. Vtedajšie postavenie žien osvetľuje protest Kataríny Kočalkovej z Kalinova na zhromaždení pobúrených občanov pred Okresným súdom v Lučenci, ktorá na adresu vtedajších byrokratických úradov zvolala: „Môj muž pracoval vyše desať rokov v kalinovskej fabrike, teraz je vyše dvoch rokov frontovým vojakom, mňa vyhnali z bytu a odňali mi prídel múky – povedzte, čo mám robiť s deťmi...“ Aj továreň na poľnohospodárske stroje v Lučenci sa preorientovala na vojnovú výrobu a dostala sa pod vojenský dozor. Na začiatku vojny zmizli z obehu zlaté a strieborné mince, neskôr aj niklové a bronzové. Veľký nedostatok drobných peňazí bol nahradený vydaním papierových korún a dvojkorún, tiež razením dvadsaťha-

liernikov a dvojhaliernikov zo železa. Štát rekviroval obilie, zemiaky a strukoviny. Rekviráciu uskutočňovali učitelia. Vydávané boli lístky na potraviny – múku, cukor, mydlo, tabak, soľ, kávu atď. Mlelo sa len na povolenie. Ľudia si všetko kupovali na lístky vydávané chlebovými komisiami. Boli chlebenky, cukrovky, mastenky, mydlovky, tabačenky, solenky, kávenky a iné. V tabaku bolo hodne bukového lístia, otrusky zo sena, vňať zemiakov, lístie chmeľu, hrozna, lipy, orecha. Nebol petrolej, cukor, múka, ryža, káva atď. Ľudia mleli doma na mlynčekoch, svietilo sa sviečkami a karbidom, kúpiť ho mohli len za pokrm. Občania schovávali potraviny, ale aj cínové, medené a mosadzné predmety. Z mesta prišli ľudia na dedinu kupovať za šatstvo potraviny. Černicové listy sa zbierali na čaj pre vojsko a pŕhľava na výrobu látok. Ženy vykonávali ťažké poľnohospodárske práce (orali, kosili). Ceny životných potrieb boli veľmi vysoké. Už od začiatku roku 1915 sa v miestnych novinách pravidelne v každom čísle objavovali dlhé zoznamy ranených a mŕtvych. Pre vdovy a siroty sa robili zbierky šatstva a potravín, prípadne hračiek a sladkostí. O detské ošatenie a hračky sa svojou zbierkou zaslúžili hlavne žiačky meštianskej dievčenskej školy v Lučenci. Okrem toho sa uskutočňovali aj dobrovoľné finančné zbierky. Z kostolných veží rekvirovali zvony aj organové píšťaly. Kov z rekvirovaných zvonov bol použitý na hlavne kanónov. Za prítomnosti četníctva a vojakov bol rekvirovaný aj hovädzí dobytok. V apríli 1915 vyzvala Krajinská komisia vojnovej pomoci obyvateľstvo na zbieranie (darovanie) všetkých v domácnostiach postrádateľných kovových predmetov, okrem výrobkov zo železa a ocele. Išlo konkrétne o pekáče, hrnce, nádrže, odmerky a lyžice, sitká, krčahy, kanvice, kotly, mažiare, dresy na umývanie riadu, lavóre, poháre, šálky, vedrá, kade, rúry, nádoby na ľad, závažia, zámky, kľúče, kľučky, žalúzie, popolníky,

ozdobné klince, kovové ozdoby na nábytku, hračky, lampy. Išlo hlavne o predmety vyrobené z medi, mosadze, bronzu, niklu alebo olova. Skladovať ich bolo treba oddelene od jednotlivých kovov do doby, kým ich neprídu zozbierať. Najprv bola zbierka dobrovoľná, no neskôr ich rekvirovali spolu so zvonmi z kostolov. Kronikár v Kokave n/R. Ján Výrostek v obecnej kronike zaznamenal: „Ako sa vojna preťahovala, tak pribúdal aj nedostatok, ktorý sa stupňoval aj tým, že v roku 1915 bola zlá úroda. Nariadená bola v celej krajine rekvirácia, ktorú po mnohých obciach následkom prílišného horlenia obecných notárov prevádzali veľmi neľudsky a mnohým roľníkom ani toľko nenechali, koľko im na siatie bolo treba... po povalách a stodolách často boli prehliadky vedené žandármi, neskoršie vojakmi...“ Veľmi nepríjemnou novinkou bolo v roku 1916 vydávanie lístkov na chlieb. Nepríjemné celodenné postávanie pred sklepmi bolo takmer každodenným programom nejednej rodiny. Aj tabaku bolo málo. 2. januára 1916 netrpezlivý rad čakajúcich pred hlavnou trafikou v Lučenci urobil na ňu veľký útok a málo chýbalo, že nebola zdemolovaná. 20. januára 1916 prišli k odvodu chlapi 43 až 50-roční, ktorým sa ani nesnívalo o šabli a puške. Bola veľká núdza o ľudí i o vrecia, preto sa koncom januára urobil súpis zásob vriec. Keďže najpotrebnejšie potraviny chýbali, bolo treba ustáliť maximálne predajné ceny potravín, ktoré boli zavedené už začiatkom januára 1915: hladká múka 60 halierov; chlebová múka 50 hal;, kukuričná múka 52 hal.; ryža 2 K.; káva 4,80 K; jemná káva 6 K; cukor 1,04 K; veľké geršle 1,20 K; mydlo na pranie 2 K; petroleum 80 h.; vajcia kus 12 hal.; liter mlieka 28 h.; maslo 6 K.; tvaroh 2,40 K; smotana 90 hal.; fazuľa 1,20 K; mletá paprika 4 K; kura 3K; sliepka 2,50 K, hovädzie mäso 1 kg 4,60 K; klobása údená 6,00 K; masť 6,00 K; jaternica 3,00 K; sadlo 5,60 K; slanina 5,40 K; klobása surová 5,40 K; párky 1 pár 0,29 K; Život obyvateľov Novohradu počas prvej svetovej vojny Mária Adamová

113

údené mäso 5,20 K; škvarky 3,20 K. V tej dobe bol ešte dostatok zeleniny. V apríli 1916 sa v Lučenci objavili prvé halierniky zo železa. V máji išli k odvodu 18-roční chlapci. Do obchodov prišlo 30 %-né vojnové mydlo. Výroba sa stupňovala vo všetkých závodoch – v januári 1916 sa rozšírila výrobná kapacita textilky v Opatovej, ktorá vyrábala vojenské súkno a deky. Nároky na prácu vzrastali, ale mzdy, napriek zvyšujúcim sa cenám, zostávali bez zmeny – podľa lučenskej tlače boli dokonca nižšie ako pred vojnou. Na jar roku 1916 opäť rapídne vzrástli ceny mlieka, mäsa, chleba, palivového dreva a ďalších životných potrieb, začal sa prejavovať úplný nedostatok niektorých priemyselných tovarov. V Lučenci a na jeho okolí sa prejavil mimoriadny nedostatok tabaku. Pred jednou trafikou v Lučenci došlo k zrážke civilného obyvateľstva s vojskom. Výsledkom zrážky a bitky bolo niekoľko ranených. Pre Novohrad boli stanovené vojnové podpory pre rodiny, ktorých živitelia narukovali, a to vo výške 60 halierov denne. Žobrácka almužna pre rodiny robotníkov povolaných do armády nestačila kryť ani najskromnejšie životné potreby. 20. novembra 1916 zomrel cisár František Jozef. Jeho nástupníkom sa stal Karol I. V roku 1917 bola veľká suchota, nebola úroda, hrozil hlad. V tomto roku vojny boli pod vojenský dozor postavené všetky továrne, no aj napriek zákazom a opatreniam verejná aktivita robotníkov a pracujúcich vôbec neprestávala. V máji 1917 vypukol štrajk v továrni na poľnohospodárske stroje v Lučenci. Bol to prvý štrajk od začiatku vojny, ktorý potlačilo žandárstvo a vojenská polícia. Miestna tlač a miestne verejné orgány z obavy pred vznikom revolučnej situácie vyzývali majetné vrstvy obyvateľstva, aby vo vlastnom záujme pomáhali chudobe. Pre nedostatok obilia ostali mnohé polia neobsiate, hlad a bieda dosahovali koncom vojny vrchol. Starí ľudia spomínali, že chlieb piekli z otrúb a mnohí ľudia vraj vyberali zo

114

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

zeme rôzne korienky, ktoré varili alebo jedli surové. Niektoré rodiny na dedinách pestovali v záhradách nenáročnú rastlinu, ľudovo nazývanú čučovku, správne topinambur, ktorú v surovom stave jedli aj deti. Nebolo možné dostať petrolej, uhlie, cukor, ryža a káva nebola žiadna. Smútok, bieda, ticho a smrť panovali po celej krajine. V novembri 1917 oznámila mestská elektráreň v Lučenci, že nemá dostatok uhlia, preto vyzvala obyvateľov, aby sa zásobili potrebným množstvom sviečok. Pacienti za návštevu lekára museli platiť 10 K. V marci 1918 sa v regionálnej tlači Felsőnógrád 10/1918 objavila správa, že podľa nariadenia ministerstva pre verejné zásobovanie majú jednotlivé kategórie robotníkov nárok na nasledovné množstvo múky na jeden deň: 500 gramov baníci pracujúci pod zemou ako aj robotníci pracujúci u železníc na rušňoch, 400 gramov baníci pracujúci na povrchu a tiež robotníci tovární, v ktorých sa pracuje pravidelne v nočných zmenách, lesní robotníci a všetci ostatní robotníci vykonávajúci ťažkú fyzickú prácu majú nárok na 250 gramov; robotníci vykonávajúci ľahšie fyzické práce ako aj ich rodinní príslušníci majú nárok na 220 gramov múky denne. Vplyvom vzrastajúceho nedostatku, biedy a hladu sa na jar a v lete roku 1918 okrem hladových demonštrácií vyskytli aj živelné akcie – rabovanie obchodov či pekární. V Lučenci boli pouličné zrážky ľudu s políciou a žandárstvom na dennom poriadku. Z rámca týchto udalostí sa vymyká vzbura časti 29. práporu poľných strelcov v Lučenci. Vzburu potlačili iné vojenské útvary v meste, signalizovala však rozklad armády ako mocenského nástroja vlády a buržoázie. 28. mája sa vzbúrili i Slováci a Maďari z náhradnej stotiny 29. práporu poľných strelcov v Lučenci (48 % Maďarov, 40 % Slovákov). Išlo zväčša o roľníkov z Gemersko-malohontskej župy. V utorok 28. mája mali nastúpiť na ranný rozkaz. Keď inšpekčný dôstojník poručík Schwarz chcel rozkaz vyhlásiť, vojaci

odopreli poslušnosť. Odmietli nastúpiť na raňajky a ich zástupcovia tlmočili poručíkovi Schwarzovi, že žiadajú okamžité zlepšenie stravy a povolenie pohybovať sa po dennom zamestnaní až do večierky v okruhu svojich obcí, kde mali vlastné hospodárstva a rodiny. Schwarz zalarmoval 1. a 2. pochodovú stotinu a pod hrozbou ich zbraní zlomil odpor navrátilcov. Celú náhradnú stotinu 29. práporu poľných strelcov, až do zistenia vodcov odporu, internovali v kasárňach 25. pešieho pluku. Sedem navrátilcov postavili pred súd. V jeseni 1918 politická kríza v Novohrade vrcholila. Autorita verejných a mocenských orgánov očividne upadala, revolučnosť más vzrastala. Dňa 24. októbra 1918 sa na talianskom fronte vzbúril ako prvý 25. peší pluk z Lučenca, zložený zo Slovákov a Maďarov z Novohradskej a Zvolenskej župy. Aj novohradský pracujúci ľud hľadal cestu, ako skoncovať s vojnou, hladom a biedou, politickým a národnostným útlakom. Na sklonku októbra 1918 sa rakúsko-uhorská obranná línia jednoducho rozpadla, lebo celé pluky a divízie odmietli bojovať. Tento proces začal vzburou 25. pešieho lučenského pluku s maďarským a slovenským vojskom a rýchlo nadobudol masové rozmery. Armáda prestala byť bojaschopnou silou a to signalizovalo koniec monarchie. Mobilizačná činnosť nemilosrdne preriedila rady slovenských mužov. Na bojiská sa postupne dostalo 400 až 450 000 mužov, čo je z necelých troch miliónov obyvateľov obrovský počet, svedčiaci o skutočnosti, že odvodné komisie boli veľmi benevolentné vo svojich nárokoch na zdatnosť a vek brancov. Slovenskí vojaci tvorili 4 % celej rakúsko-uhorskej armády. Dôsledky frontovej anabázy slovenských vojakov v mundúroch rakúsko-uhorskej armády boli otrasné: 69 700 ich padlo, 61 660 bolo trvale zmrzačených, 42 714 žien stratilo manželov, 86 462 detí otcov, 32 236 rodičov svojich synov. V roku 1918 mala Novohradská župa odovzdať vojenskej správe ďalších 200 va-

Lučenský vojak 25. pešieho pluku.

gónov obilia a z toho naše mesto 10 až 20 vagónov. Cena potravín v roku 1918: maslo 1 kg 16 K; tvaroh 5,40 K; syr 9,80 K; cukor 5,00 K; múka na varenie 0,42 K; múka ražná 0,32K; bravčovina 14 až 22 K; V septembri 1918 vypukla v Lučenci nebezpečná epidémia – španielska chrípka, ktorá skolila tisíce ľudí Novohradu. Život vojakov v zákopoch Strava v armáde bola jednotvárna, v zákopoch dostávali konzervy s hovädzím mäsom a chlieb, často bez masla a džemu. Bohužiaľ sa stávalo, že keď jedlo potrebovali najviac, vôbec nedorazilo. Nebolo nič príjemné stráviť 24 hodín alebo aj viac bez jedla vo frontovej línii. Občas, keď nedorazila ani pitná voda, boli nútení piť prevarenú vodu z jám. Vojakov sužovali vredy a hnačky. Všetci vieme, čo znamená byť hladný, no len málokto vie, čo znamená naozaj hladovať, rok čo rok. Život obyvateľov Novohradu počas prvej svetovej vojny Mária Adamová

115

Vojaci v zákopoch.

Chlieb obsahoval fazuľovú a hrachovú múku s pilinami. Koláče sa piekli z ďatelinovej a gaštanovej múky. Mäso vystriedali ryžové rezne s jahňacou príchuťou. Maslo sa obohacovalo škrobovou múčkou alebo sa vyrábalo zo zrazeného mlieka, cukru a žltej farby. Vajíčka sa vyrábali zo zmesi kukurice a zemiakov, korenie sa obohacovalo popolom. Káva najprv pozostávala z pražených orechov s čiernouhoľným dechtom – s cukrom to bolo celkom dobré. Neskôr prišla náhrada náhrady – pražené žalude a bukvice. A nakoniec, keď bolo treba bukvicami a žaluďmi kŕmiť prasatá, vyrábali kávu z mrkvy a repy. Spomienky zo zákopov: „Na hladine vody plávali mŕtvoly, časti roztrhaných tiel a veľké zrazeniny krvi so zeleným kovovo lesklým slizom z výbušných plynov. Naši muži tam žili a umierali len pár metrov od nepriateľa. Krčili sa za vrecami piesku zavŕtaní do stien zákopov. Vši sa na nich hemžili

116

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

v celých húfoch. Ak sa chceli zakopať hlbšie, lopatami rozrezávali mäkké mŕtvoly svojich bývalých priateľov. Keď začalo nepriateľské delostrelectvo bombardovať ich pozície, všade naokolo lietali kusy mäsa, obuté nohy, sčerneté ruky.“ 22. apríla 1915 prvýkrát proti vojakom v zákopoch použili strašnú novú zbraň – bojový plyn. Nezakopané mŕtvoly spôsobili, že toto územie doslova zamorili muchy. Vojak písal domov: „Niektoré z nich tak hrozne štípu, akoby mali na nohách otvárače na konzervy.“ Vojaci v zákopoch sa starali navzájom jeden o druhého, každý mal so sebou balíček prvej pomoci. Dostávali aj príručky prvej pomoci. Bolo v nich zopár inštrukcií, ako napr. „Zlomená končatina. Pomaly vyrovnajte zlomenú končatinu a položte ju na kus odtrhnutého odevu. Potom končatinu zafixujte tým, čo máte k dispozícii, napr. dlahou z pušky, bajonetom, šabľou či

kusom dreva.“ V zime na prelome rokov 1914 a 1915 dostávali vojaci na prídel dve lyžičky masti proti omrzlinám denne. Vyzerala ako bravčová masť a z väčšej časti pozostávala z bravčového sadla. Po roku 1915 dostávali namiesto toho veľrybí tuk. Používali ho málokedy, pretože príšerne smrdel. „Ak sa stal obeťou plynového útoku: 1) vyber si z vrecka vreckovku 2) cikaj na látku, až kým nie je úplne mokrá 3) previaž si ju cez nos a ústa a dýchaj cez ňu.“ Vojaci v zákopoch trávili každú voľnú chvíľu čistením švíkov a celého šatstva od vší. Zložili si aj básničku: „Môžeš ich zabiť na stovky, vždy nájdeš nejaké potvorky. Jedna druhú krásne kryje, u nás sa im dobre žije. A ten ich apetít hrozný štípe ako ekzém kožný.“ V miestnych novinách Felsőnógrád sa 6. mája 1915 objavila správa 25. pešieho pluku z Lučenca. Podľa správy sa vojaci nachádzali v Karpatoch dobre chránení v zákopoch, odkiaľ už mnoho dní odrážali bezcieľne ruské útoky. V ich blízkosti sa nachádzali dve dediny, ktoré obsadili. V noci mali posilnené stráže, pretože Rusi často robili útoky hlavne v nočných hodinách. Veliteľ stráže spolu s niekoľkými vojakmi robili v dedine nočnú ohliadku, keď si všimli, že do dediny ide ruský vojak. Skrytí v tme si na neho počkali, a keď sa priblížil, vyzvali ho, aby sa vzdal, na čo sa vojak rozbehol opačným smerom. Stráž po ňom strieľala, až kým nepadol. Na ich veľké prekvapenie to bol vysoký ruský dôstojník – generál. Mŕtveho generála odniesli k svojmu pluku a pochovali ho so všetkou dôstojnosťou. Vložili ho do peknej truhly, kňaz ho posvätil a pri vojenskom speve ho odniesli do cintorína v dedine pochovať. Pri otvorenom hrobe zazneli aj salvy hodné jeho postavenia. Stráže postupne zajali jedného ruského vojaka za druhým, až jeden z nich vyzradil, že hľadajú svojho strateného generála, ktorý sa v noci sám vybral na front skontrolovať stráže. Jeden z hlavných veliteľov v sprievode s pod-

dôstojníkom, držiac v ruke bielu vlajku, vybrali sa k nepriateľovi, aby túto nepríjemnú záležitosť vysvetlili a ospravedlnili sa. Rusi ich vysvetlenie a ospravedlnenie prijali a na znak vďaky ich aj pohostili. Po dlhšom rozhovore ich potom pustili späť ku svojmu pluku. (Týmto príbehom nech si každý vytvorí svoju vlastnú mienku). V zákopoch neboli záchody. Ak vojaci chceli vykonať dennú potrebu, mali na to len prázdnu konzervu od hovädziny. Museli to spraviť pred všetkými ostatnými chlapmi a potom jej obsah vyhodiť zo zákopu, ale bez plechovice. Dlhý čas strávený v ustavičnom hluku a v hroznom strachu sa usídlil v mysliach vojakov. Bombardovanie zbavilo niektorých mužov rozumu tak ako iných života. Mužov sužovali nočné mory a hrozné zvuky vojny do konca života. Poznačilo to vojakov každej krajiny. Istý vojak to opísal takto: „Každé tresknutie, záblesk plynovej lampy, pískanie lokomotívy, štekanie psa mi stačil na to, aby som sa roztriasol.“ Ako ukážku uvádzam krátke spomienky rukou zapísané v zošite na viac ako 70 stranách vojaka Dováľa z 25. pešieho pluku v Lučenci z roku 1917 za vlády panovníka Karola I.: „Vlakom sme išli do Lemberku v Galícii. Ako sme z vlaku vysadli, videli sme samé zakrvavené kanóny a množstvo mŕtvych vojakov. Ku zákopom sme šli pešo, bola tuhá zima, keď zasvietilo slnko bolo to pre nás ako zlato, kanóny hučali a my sme zomierali od smädu, kanonieri strieľali aj ponad nás. Bola zima mínus 2 stupne, tak som si zobral deku a zakopal som sa. Keďže fúkal studený vietor, musel som sa mu otočiť chrbtom. Chránil som sa slamou, čo bola v zákopoch. Oheň zapáliť nebolo možné. Bojovali sme proti Rusom. Keď nám guľky pohvizdovali nad hlavami, zakopávali sme sa stále hlbšie. Už tri dni som nejedol a nepil ani vodu. Keďže bola stále veľká zima, do rána sme boli zmrznutí, že sme nevládali stáť na nohách. Celé tri týždne sme chodili kopať nové zákopy. Od suseda som dostal svrab, no nevedel som čo to je, iba som sa škrabal až som bol prinútený hlásiť sa za maróda. Doktor Život obyvateľov Novohradu počas prvej svetovej vojny Mária Adamová

117

sa na mňa vyvadil, no nakoniec mi dal prášky a maródoval som pár dní. Dostali sme kávu, ale nemali sme vodu a ani oheň, tak sme ju len tak jedli. Aby sme v noci nezamrzli, dávali sme dvaja a dvaja na seba pozor, tak sme spali na striedačku po dve hodiny. Jedno ráno, keď sa rozvidnievalo, zbadal som Rusov ako išli na vodu. Tak som ich pekne videl ako si naberali vodu. Keď sa jeden z nich napil a obrátil sa, tak som na neho namieril a trafil do hrnčeka tak, že mu z ruky vypadol. Nestalo sa nič, lebo hneď začali utekať. V januári 1918 bola taká zima, že z nás niekoľko vojakov aj pomrzlo a vo februári pribudol k zime aj veľký hlad.“ V novembri 1918 presiahol počet obetí vojny osem a pol milióna ľudí. No nebolo to nič proti tomu, čo malo nasledovať. Po svete sa rozšírila španielska chrípka. Ľudia odpadávali na uliciach, v práci i doma. Vírus napádal pľúca, ktoré stvrdli a chorí potom nemohli dýchať. V okamihu smrti vytiekla z nosa a úst obete tekutina plná vírusu chrípky. Celkovo zabila viac ľudí ako morová epidémia v 14. storočí, nazývaná aj Čierna smrť. Muži, ktorí prežili štyri roky delostreleckej paľby, ostreľovaní a bombardovania, zomreli po príchode domov na chrípku. Počas prvej svetovej vojny sa odohralo množstvo tragédií takmer vo všetkých rodinách. Je len málo miest či dedín, kde nenájdeme pamätníky padlým vojakom a mená mŕtvych vyryté do kameňa. Najstrašnejšie zo všetkého bolo, že prvá svetová vojna nepriniesla riešenie problému a nepriniesla ani mier. Vyústila do druhej svetovej vojny s ďalším utrpením, vraždením a skazou. Život v zákopoch nebol príjemný. Bombardovanie a streľba v kombinácii s mŕtvymi telami, ktoré ležali nepochované na území nikoho, museli pôsobiť veľmi depresívne. Všadeprítomný zápach z latrín a rozkladajúcich sa tiel musel silne zapôsobiť na každého novo prichádzajúceho. Veľkým problémom boli infekcie, ktoré často prenášali krysy, ktorých bolo v zákopoch obrovské množstvo. Zvlášť odpor-

118

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

né a nenávidené krysy sa živili mŕtvolami a údajne dorastali na veľkosť priemernej mačky. Hoci sa ich vojaci usilovne snažili zbaviť, boli im krysy najvernejšími spoločníkmi. Podľa správania krýs bolo možné dozvedieť sa o blížiacom delostreleckom bombardovaní. Krysy okrem infekcií šírili aj parazity – vši a blchy. Okrem týchto živočíchov sa vojaci stretávali s rôznym hmyzom, pavúkmi, žabami, plesňami... Nezdravé podmienky vlhkých studených zákopov ničili zdravie vojakov a predovšetkým trpeli ich nohy – mnoho mužov muselo podstúpiť amputáciu končatiny kvôli pobytu v zákopoch. Vojenská nemocnica v Lučenci Na jeseň 1914 sa po meste rozniesla správa, že bude postavená veľká vojenská nemocnica, tzv. pozorovacia stanica. Proti nemocnici sa ozývalo množstvo kritických hlasov a mnohí aj vyhlásili, že v meste neostanú. Bola spísaná petícia, ktorá bola zaslaná vláde, ľudia sa obávali epidémie cholery. Vláda však odpovedala, že rozhodnutie vojska je nezmeniteľné a nebude spôsobovať žiadne ťažkosti. O niekoľko dní pricestoval ako stavebný dozor do Lučenca splnomocnenec vlády Ladislav Almássy. Zmiešaná komisia vybrala miesto stavby oproti kasárňam na pravej strane potoka – na mieste dnešnej Barakovej ulice. Práce prebiehali rýchlo. Za pár týždňov bolo postavených 20 barakov ako i administratívne budovy. Baraky nemali pevný základ, boli vyhotovené z dvojitých utesnených drevených stien, zvonku ovakované. Vo vnútri boli miestnosti hladko vybetónované, vybavené priestrannými oknami, veľkými kachľami, elektrickým osvetlením a vodovodom. V každom baraku sa nachádzalo 116 postelí. Ťažké železné postele boli dobre vybavené posteľnou bielizňou. Šéfom zdravotníctva bol univerzitný profesor Dr. Zoltán Vámosi, špeciálnu chirurgiu vykonával Dr. Juraj Kende Fináli, profesor chirurgie. Každý barak mal oso-

Mestská nemocnica v Lučenci.

bitného lekára a štyri zdravotné sestry. Iné nemocničné práce a administratívu vykonávali stovky zamestnancov. Bola tu osobitná lekáreň, laboratórium, bakteriologické oddelenie s kvalitným vybavením. V objekte pracovala i parná práčovňa, ktorá za pár minút vyprala prádlo do biela a vyžehlila velikánskou naparovacou žehličkou. Bola tu i hasičská zbrojnica s vyškolenými hasičmi a, samozrejme, i dobrá kuchyňa. Celý objekt bol prepletený úzkokoľajkou, pomocou ktorej sa zabezpečovalo úplne všetko. Nachádzal sa tam i krásny park a kde-tu vínna réva. Objekt postavený za dva mesiace stál jeden a pol milióna korún. Najčastejšou chirurgickou operáciou bola amputácia končatiny. Operačná sála bola vybavená najnovšími modernými prístrojmi a bola kedykoľvek pripravená na operáciu. V administratíve a pomocných funkciách pracovalo viac ako sto osôb – vojakov. V objekte sa nachádzali aj studne s pitnou vodou. Boli tam aj kúpele. Veľké pre vojakov a menšie pre dôstojníkov. Ranených vojakov priviezli vlakom ku starej vojenskej nemocnici (dnešné infekčné oddelenie). Vojakov s ťažkým zranením prenášali na nosidlách do pozorovacej stanice, ľahšie zranení prešli pešo. Každý pacient po príchode dostal čaj, potom ho holič ostrihal, odtiaľ išli do vyzliekarne, kde sa ich vyzlečená bielizeň dala do osobitného vreca (vyprala sa a dezinfikovala). Potom išli všetci bez rozdielu do kúpeľa, ak bol vojak ťažšie zranený, tak ho umyli a dezinfikovali ošetrovatelia. Po oblečení čistej

bielizne išli do obväzovne a nakoniec dostali miesto v niektorom z barakov. Osud vojenskej nemocnice nie je v archívnych dokumentoch zaznamenaný, predpokladá sa, že po skončení prvej svetovej vojny boli baraky zlikvidované a vojskom odsťahované. Vo vojenskej nemocnici zomrelo 1 403 vojakov. Miestne Kasíno prepustilo svoje miestnosti na Štefánikovej ulici na cieľ pomocnej vojenskej nemocnice s 50 posteľami. Lučenský r. k. ženský spolok zabezpečil ďalších 10 postelí. Potrebné obliečky a oblečenie zabezpečili ženské spolky a červený kríž. Svoju činnosť začal 15. decembra 1914. Pacientov ošetrovali traja dobrovoľní lekári a desať zdravotných sestier. Okrem toho pomáhali svojimi milodarmi aj obyvatelia mesta tak, ako to bolo uverejnené v miestnych novinách: vankúše, obliečky, košele, vreckovky, spodné nohavice, chlieb, pečivo, tvaroh, mlieko, koláče, paradajky, zaváraniny, jablká, pomaranče, cukor, káva, zemiaky, ale i knihy, cigarety a víno. Počas prvej svetovej vojny chodil slávny hudobný skladateľ a huslista často sa zdržujúci na svojom panstve na Slatinke pri Lučenci, Jenő Hubay, hrať tam, kde ho zavolali. Najradšej hrával pre ranených vojakov v nemocniciach. Na usporiadanie koncertu pripravili v nemocnici jednu miestnosť, tam zatlačili ťažko ranených a tí, čo vedeli chodiť, prišli obviazaní obväzmi aj na barlách. Pri vstupe do sály držal v rukách svoje stradivárky a ranení vojaci ho vítali s veľkými ováciami. Na takýchto koncertoch ho vždy na klavíri sprevádzala aj manželka Róza. Jeho manželka sa zúčastňovala aj na ošetrovaní ranených a chorých vojakov. Mestská nemocnica postavená v roku 1901 bola vybavená domácim vodovodom napájaným z rezerváru umiestneného na povale, do ktorého sa čerpala voda zo studne vyhĺbenej v blízkosti budovy pomocou ručného čerpadla, neskôr elektrického. Tento vodovod slúžil len pre zásobovanie Život obyvateľov Novohradu počas prvej svetovej vojny Mária Adamová

119

Pozorovacia vojenská nemocnica v Lučenci na Barakovej ulici

pitnou vodou a pre kúpeľne, záchody neboli splachovacie. Tak ako v celom meste aj tu bol zriadený tzv. prenosný sudový systém s rašelinovou dezinfekciou. Kanalizácia bola určená len pre vodu dažďovú a tá bola používaná pre práčovňu. Prebytočná voda odtekala vlastným samostatným kanalizačným potrubím do Tuhárskeho potoka. V rokoch 1914 – 1918 tu vykonali 920 operácií. Prvá svetová vojna oslabila jej činnosť a počet ošetrovaných stále klesal. Hygiena bola v mierovej dobe dodržiavaná, podmienky sa zhoršili až počas vojny tak, že boli neznesiteľné. Stav sa zhoršil i tým, že studňa vzdialená od hlavného odtokového kanála len meter a pol sa nainfikovala. Nebolo divu, že v roku 1917 vypukla v nemocnici týfusová epidémia, ktorej podľahol i vtedajší primár. Mnoho obyvateľov Lučenca padlo na rôznych frontoch. Literatúra:

ADAMOVÁ, Mária: Dejiny nemocnice v Lučenci. Rukopis. 2008 BELITZKY, János: Nógrád Megye története, II. kötet. Salgótarján. 1972. ČERVENÁK, Ivan: Dejiny Lučenca do roku 1918. Rukopis. 1974. DEARY, Terry: Strašná I. svetová vojna. Vyd. SLOVART, spol. s. r. o., Bratislava 2008.

120

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

JÁNOŠ, Pavel: 40 rokov štrajku ipeľských tehliarov. In: Vlastivedný časopis Obzor Gemera. Vydáva Gemerská vlastivedná spoločnosť v Rimavskej Sobote, roč. VIII. 1977. č. 3 MARCINEK, Pavol: „Dejiny textilného závodu v Opatovej“, rukopis, 1961. SPIŠIAK Pavel: Kokava nad Rimavicou. Vydavateľstvo Osveta, š.p., Martin. 1990.

Archívne pramene

Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Lučenec. Fond: Magistrát mesta Lučenec (1815-1922) Felsőnógrád .18.sz. IV. évfollyam.Társadalmi hetilap. Losonc. 1915 május 6. Felsőnógrád. 23.sz. IV.évfolyam. Társadalmi hetilap. Losonc, 1915 július 10. Felsőnógrád. 29.sz. IV.eévfolyam.Társadalmi hetilap. Losonc. 29.sz. 1915 július 22. Felsőnógrád. 50.sz. IV.évfolyam. Társadalmi hetilap Losonc, 1915 december 16. Felsőnógrád. 10.sz. VII.évfolyam. Társadalmi hetilap. Losonc, 1918 március 10.

Adresa autora: Mária Adamová archivárka, publicistka, autorka regionálnych publikácií, kronikárka mesta Lučenec Janka Alexyho č. 30 984 03 Lučenec e-mail: adamova@lucenec.net

Pavel Mičianik

VZNIK ČESKO-SLOVENSKEJ REPUBLIKY A VPÁD MAĎARSKEJ ČERVENEJ ARMÁDY V HORNOM NOVOHRADE 1918 – 1919 Vyhlásenie Česko-slovenskej republiky a vojenské obsadenie horného Novohradu (28. októbra 1918 – 15. marca 1919) Rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie na konci októbra 1918 a vznik Česko-slovenskej republiky mal dramatický priebeh predovšetkým v južných oblastiach Slovenska, kde žili Slováci a Maďari zhruba rovnomerne pomiešaní od Dunaja na západe až po rieku Uh na východe krajiny. Do tohto pásu spadalo i územie historického Novohradu. Jeho centrom bolo prosperujúce priemyselné mesto Lučenec, ktoré ležalo na slovenskom a maďarskom rečovom rozhraní. Na konci októbra 1918 mal Lučenec zväčša maďarské alebo pomaďarčené obyvateľstvo, čoho opakom boli okolité obce. Všetky obce ležiace na západ, sever a východ od mesta mali čisto slovenské obyvateľstvo, len v niektorých obciach na juhu prevládali Maďari. Hovoriť o prevrate na južnom Slovensku v tak hlbokom zmysle ako v Čechách a na Morave sa nedá. Zhruba v tom istom období, keď vznikla prvá Česko-slovenská republika, prebehol aj v Budapešti štátny prevrat. Bola to vlastne revolúcia proti Habsburgovcom za utvorenie Maďarskej národnej republiky. Maďari si aspoň takto chceli získať náklonnosť dohodových mocností. Prevrat v Uhorsku sa začal rozpadom frontu v Macedónsku. Krátko na to ministerský predseda gróf Štefan Tisza na uhorskom sneme priznal, že centrálne mocnosti vojnu prehrali. V armáde sa úplne uvoľnila disciplína a vojaci sa húfne začali vracať domov. Odvtedy už udalosti nabrali rýchly spád. Dňa 31. októbra 1918 sa v Budapešti dostala k moci nová vláda pod vedením

Mihályiho Károlyiho. V Budapešti bola utvorená Maďarská národná rada (MNR) a 18. novembra 1918 vyhlásená Maďarská ľudová republika (MĽR) Príklad hlavného mesta čoskoro nasledovali aj ostatné mestá. V Lučenci maďarské obyvateľstvo za veľkej oduševnenosti už 31. októbra 1918 vyhlásilo, že súhlasí s utvorením MNR a pripojí sa k nej. Na ulici bolo možné stretnúť plno ľudí ozdobených bielou chryzantémou – znakom maďarskej revolúcie, maďarskými národnými, alebo červenými stužkami. Aj v Lučenci bol utvorený Maďarský národný výbor, ktorý prevzal správu mesta a disponoval znovu utvorenou Maďarskou národnou strážou.1 Slovenské obyvateľstvo Lučenca a okolitých obcí zaujalo k týmto udalostiam pasívny a neutrálny postoj. Slovenský národ svoj nárok na samourčovacie právo, a tým na úplnú slobodu, vyhlásil ešte pred prevratom v uhorskej snemovni slovami poslanca Dr. Ferdiša Jurigu. Obyvateľstvo vedelo niečo i o zahraničnej činnosti Česko-slovenskej národnej rady z tendenčne písaných správ v tlači. Len z nepriateľského a zlovestného tónu týchto článkov ľudia usudzovali, že táto činnosť je úspešná a netrpezlivo očakávali jej výsledok. O veľkých a v živote českého a slovenského národa tak významných udalostiach odohrávajúcich sa 28. októbra 1918 v Prahe, ako aj o vyhlásení „Martinskej deklarácie“ dňa 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine, lučenské obyvateľstvo ešte nič nevedelo. Dá sa to vysvetliť tým, že po prevrate bola železničná a poštová doprava prerušená. Oduševnenosť časti maďarského obyvateľstva za národnú vec netrvala dlho.

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

121

Železničná stanica v Lučenci krátko po skončení prvej svetovej vojny. (Zbierka autora)

„Miestna zberba si predstavovala slobodu trochu ináč. Myslela si, že vyhlásením slobody sa skončila platnosť všetkých zákonov a nariadení vlády, že každý si môže robiť čo sa mu zapáči.“2 Neblahé následky tohto zmýšľania sa v Lučenci prejavili hneď 1. novembra 1918. Podnet k výtržnostiam dali vojaci, vracajúci sa z frontu domov. Na železničnej stanici v Lučenci stál voz plný piva určený pre firmu Herzog a Kohn. Keď to vojaci zistili, sudy z voza povyhadzovali, pootvárali a dali sa do pijatiky. Železničný personál bol proti ozbrojeným vojakom bezmocný a nemohol rabovaniu zabrániť. Vojaci posmelení týmto prvým úspechom pokračovali v rabovaní. Správa o udalostiach na stanici sa ako blesk rozletela po meste a k rabovaniu sa pridávalo čím ďalej tým viac obyvateľstva a cestujúcich. Drancovaniu urobil koniec až rázny zásah žandárov a vojenského oddielu utvoreného z dôstojníckeho zboru a tzv. jednoročných dobrovoľníkov miestnej vojenskej posádky. Na stanici boli vydrancované dva vagóny s cukrom, dva so smaltovými nádobami a dva s kusovým

122

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

tovarom. Pomocou žandárstva a prekutávaním bytov sa časť z odcudzeného tovaru podarilo zachrániť. Pri tomto rabovaní zomrel na srdcový infarkt železničný revident Ladislav Balogh.3 Začiatkom novembra zložil na výzvu MNR železničný personál v lučeneckom mestskom dome korporatívne prísahu Maďarskej ľudovej republike. Zároveň sa medzi železničiarmi vyvinula aj silná agitácia v záujme medzinárodnej sociálno-demokratickej strany. Agitácia mala úspech, lebo zamestnanci hromadne vstupovali do novej železničnej odborovej organizácie pod patronátom sociálno-demokratickej strany. Pomaly však aj do Novohradu prichádzali správy o udalostiach v Prahe, v Turčianskom Sv. Martine a o utvorení Česko-slovenskej republiky (ČSR). Po vyhlásení Martinskej deklarácie miestni Slováci predpokladali, že Slovensko, alebo ako ho nazývali Maďari „Horné Uhorsko“, bude pripojené k Česko-slovenskej republike. Nevedelo sa však ani približne kadiaľ povedie južná hranica Slovenska. Medzi ľuďmi

sa najprv hovorilo, že bude pri Kremnici, potom, že hranica bude Hron, ale o tom že hranica môže byť aj Ipeľ, Maďari nechceli ani počuť.4 Už 4. novembra 1918 čs. národný výbor v Prahe poveril svojho člena Dr. Vavra Šrobára, aby spolu s Dr. Blahom, Dr. Dérerom a A. Štefánkom reprezentoval ústredný vládny orgán na Slovensku.5 V ten istý deň táto dočasná slovenská vláda dorazila na moravsko-slovenské hranice sprevádzaná 90 – 120 českými četníkmi. Tu sa k nej pripojila rota lučeneckého 25. pešieho pluku (148 mužov), ktorá začala používať názov Slovenská légia.6 O dva dni vláda dorazila do Skalice a ujala sa správy toho kúsku Slovenska, ktorý obsadilo čs. vojsko. Právomoc „skalickej vlády“ trvala do 14. novembra, keď sa pražský národný výbor premenil na národné zhromaždenie a vznikla prvá česko-slovenská vláda pod predsedníctvom Dr. Karla Kramářa. Dr. Vavro Šrobár sa stal 7. decembra 1918 ministrom pre správu Slovenska.7 Dňa 12. decembra 1919 sa spolu so 14 vládnymi referentmi, vedúcimi rôznych rezortov, usídlil v Žiline. Tu zriadil aj železničný prevádzkový inšpektorát a do funkcie zvláštneho vládneho referenta pre železnice a poštu ustanovil Kornela Stodolu. Ten začal bezodkladne organizovať preberanie slovenských tratí a ich uvedenie do prevádzky. Železnica mala totiž v tom čase kľúčovú strategickú i hospodársku hodnotu pre každý vnútrozemský štát, pretože ako jediná umožňovala v tom čase rýchlu prepravu ľudí, pošty, materiálu a rôzneho tovaru na veľké vzdialenosti. Stodola ustanovil tri obsadzovacie komisie (pre západné, stredné a východné Slovensko), ktoré počas novembra a decembra s pomocou vojenskej asistencie rozhodovali o ďalšom pracovnom pomere železničného personálu – podmienkou bolo aspoň čiastočné ovládanie slovenčiny a zloženie sľubu vernosti. Po 1. novembri 1918 sa po celom Slovensku organizovali ľudové zhromaždenia, kde všetky obce postupne vyhlasovali, že súhlasia s Martinskou deklaráciou a pripojením

k ČSR. Dňa 13. novembra 1918 vznikla Slovenská národná rada hornonovohradská so sídlom v Lučenci. Jej predsedom sa stal lučenský advokát Dr. Ľudovít Bazovský8. Táto rada zvolala na 28. november 1918 ľudové zhromaždenie do Lučenca, ktoré odsúhlasilo rezolúciu o pripojení k ČSR. Maďari chceli toto zhromaždenie všemocne prekaziť, no nepodarilo sa im to. Maďarská vláda s prezidentom MĽR grófom Károlyim robili všetko, aby odtrhnutiu Slovenska od Maďarska zabránili. Začala silná propagácia po celom Slovensku a zbierali sa podpisy obyvateľov na apeláciu k mierovej konferencii, v ktorej vraj „obyvateľstvo Slovenska protestuje proti českým ašpiráciám, proti obsadeniu ich milovanej vlasti a prehlasuje, že obyvateľstvo Horného Uhorska chce nažívať i naďalej vo zväzku bývalého maďarského kráľovstva.“ Železniční zamestnanci maďarskej národnosti v Lučenci a jeho okolí toto prehlásenie ochotne a s nadšením podpisovali. Aby účinok protestu bol väčší, podpisovali hneď celú svoju rodinu, medzi nimi nie v jednom prípade i deti, ktoré písať ešte ani nevedeli. Dúfali, že mierová konferencia nebude informovaná o tom, že protest podpisujúci sú zväčša Maďari dovezení na Slovensko, čiže štátni zamestnanci. V Lučenci podpísal toto vyhlásenie až na maličkú výnimku skoro každý železničiar.9 Maďarská vláda sa pokúšala získať aj sympatie Slovákov. Sľubovala Slovensku úplnú autonómiu a prezident MĽR gróf Károlyi pozval do Budapešti na poradu vodcov Slovákov, medzi nimi zo severného Novohradu aj Dr. Ľudovíta Bazovského, Dr. Vladimíra Fajnora a Dr. Ľudovíta Medveckého. Bol im daný k dispozícii dokonca zvláštny vlak. Na tejto porade však slovenskí zástupcovia vyhlásili, že Slováci sa už rozhodli pre ČSR. V druhej polovici novembra 1918 začali čs. dobrovoľnícke a vojenské oddiely postupne obsadzovať Slovensko. Šlo o dlhodobý, takmer trojmesačný proces, počas ktorého dochádzalo k formovaniu prvých dobrovoľníckych jednotiek čs. vojska a zároveň k budovaniu pravidelných vojen-

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

123

ských útvarov na základe novoprijatých zákonov. Slovensko ako časť bývalého Uhorska a zároveň už súčasť novovytvoreného česko-slovenského štátu sa stalo hlavným predmetom sporu, ktorý priviedol maďarské a čs. vojsko k ozbrojenej konfrontácii počas obsadzovania Slovenska čs. vojskom. Keď sa do Lučenca dostala správa o obsadení Žiliny a Vrútok, vyvolalo to u maďarského obyvateľstva a v miestnej vojenskej posádke veľké rozhorčenie. Lučenský posádkový veliteľ zorganizoval z dôstojníckeho zboru a z poddôstojníkov 25. pešieho pluku, ako aj z dobrovoľne sa prihlásiacich vojakov, útočné roty a tie boli zvláštnym vlakom vypravené do Vrútok. Česko-slovenskí vojaci boli pri Vrútkach Maďarmi prekvapení a po krátkom boji museli ustúpiť. Maďarská armáda vypravená proti čs. vojakom však bola demoralizovaná a nespoľahlivá. Dlho vo Vrútkach a v Žiline nevydržala. Časť vojska sa po bitke samovoľne vrátila domov a druhá časť sa vrátila asi po dvoch týždňoch.10 Maďarské vojenské jednotky okrem boja proti čs. vojsku tiež uskutočňovali po celom Slovensku trestné výpravy do obcí, ktoré odmietali poslušnosť maďarskej vláde. „Mimoriadnou krutosťou i obeťami predčili všetky represívne akcie maďarských ozbrojených oddielov výčiny, ktorých sa dopustili tieto brachiálne jednotky na slovenskom obyvateľstve v hornom Novohrade.“ V niektorých novohradských obciach ich obyvatelia vyrabovali miestne krčmy, obchody a úrady, pritom ale nikoho ani len nezranili! O necelé dva týždne vyrazili do týchto obcí z Lučenca vojenské oddiely vedené väčšinou rodinnými príslušníkmi poškodených. Tieto oddiely uskutočnili „proti našim Slovákom ukrutečné krvavé kúpele a rabovanie.“ V obci Látky zastrelili na cintoríne šesť Slovákov a ďalším šiestim sa len zázrakom podarilo pred popravou ujsť do lesa. V osade Čechanky vyrabovali všetky domy a hospodárstva. Medzi týmito obcami, Hriňovou a Detvianskou Hutou

124

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

„zastrašené malé deťušky a ženy sa rozutekali po poliach, maďarskí vojaci na nich, ako na zajacov strieľali a mnoho z nich usmrtili, mnoho dospelých zastrelili a ľud vyrabovali.“ Viacero ľudí maďarskí ozbrojenci zabili aj v obciach Kokava nad Rimavicou a Hornom Tisovníku. V Ľuboreči a v Ábelovej ľudí bili, mučili, okradli o peniaze, potraviny i hospodárske zvieratá. Na základe týchto udalostí v hornom Novohrade podala ústredná SNR ostrý protest budapeštianskej vláde „proti brutálnym akciám maďarského vojska na Slovensku.“11 Vtedy už bolo známe, že maďarská vláda bola vyzvaná, aby vyprázdnila Slovensko, lebo ČSR bola mierovou konferenciou poverená obsadiť toto územie. Úspešný zásah maďarského vojska proti čs. oddielom v polovici novembra 1918 mal okrem vojenských i nepriaznivé politické následky. Podlomil dôveru obyvateľstva v silu a schopnosť čs. obsadzovacej akcie a zároveň posilnil nádeje maďarskej vlády, že sa jej nakoniec podarí Slovensko udržať. Tak maďarskej, ako aj čs. vláde išlo najmä o to, zaistiť si slovenské územie ešte pred mierovou konferenciou, aby potom rozhodovala už len konkrétna mocenská situácia. Ako odpoveď na neúspech bolo vymenené vedenie čs. vojska12 a prebehla reorganizácia tých málopočetných síl, ktoré boli k dispozícii. Ako veľmi sa spočiatku improvizovalo dokladá i svedectvo náčelníka štábu čs. vojska na Slovensku pplk. F. Bartoša: „Na jednu věc nesmím zde zapomenuti, která se zdá každému laikovi snad malichernou, která má ale dúležitosť ohromnou pro každé válčení, pro každého sebemenšího vůdce a která nám scházela: MAPA SLOVENSKA!“13 Pred čs. vojskom utekali všetci maďarskí úradníci, hlavne slúžni a notári, lebo sa báli odplaty za svoje zaobchádzanie so Slovákmi. Spočiatku utekali aj železničiari z Vrútok a z okolitých staníc, ale maďarská vláda čoskoro vydala prostredníctvom železničnej správy nasledujúci telegrafný obežník: „Nech každý zostane na svojom služobnom mieste a vykonáva službu

obsadzovacej vrchnosti. Žiada li sa zloženie sľubu, zložte ho!“14 Železničiari sa potom riadili týmto rozkazom a zostali na svojich miestach. Onedlho prišla správa, že demarkačná čiara bude nad Lučencom pri obciach Tomášovce a Halič. Lučenec by tak zostal pod maďarskou správou. Maďarskí dôstojníci nachádzajúci sa v Lučenci sa chystali chrániť demarkačnú čiaru. O vojsku v pravom slova zmysle vtedy už nemohlo byť ani reči. Prehlásenie maďarského ministra národnej obrany Linotera: „Nechcem už viac vidieť vojakov!“, malo svoj účinok. Tí čo ešte rovnošatu nosili, robili to len pre peniaze, ale inak boli úplne demoralizovaní. K ochrane demarkačnej čiary zobrali koho mohli, medzi nimi invalidov, ba ešte aj Slovákov prinútili. Takto utvoreným vojskom Maďari obsadili demarkačnú čiaru. Čs. vojsko sa vtedy nachádzalo vo Zvolene.15 Slovenská národná rada hornonovohradská v Lučenci už vtedy vedela, že demarkačná čiara pri Tomášovciach je len dočasná, lebo 8. decembra 1918 dostala od čs. vlády zo Žiliny telegram, aby zaopatrila byty pre 8 úradníkov a 7 železničných zamestnancov. Na tento telegram bola 10. decembra daná takáto odpoveď: „Kornel Stodola – vládny referent Žilina. Byty pre našich železničných úradníkov a zamestnancov obstarám, prosím ale príchod zavčas zdeliť. Dr. Bazovský.“16 Večer 21. decembra 1918 obsadilo čs. vojsko v sile jednej roty Zvolen a veliteľ ho ihneď vyhlásil za mesto prislúchajúce Česko-slovenskej republike. Obsadením Zvolena ako dôležitého železničného uzla bola otvorená cesta na Pohronie a na Lučenec. Dva dni po obsadení Zvolena bola železničná stanica Zvolen so všetkými služobnými odbormi prevzatá do správy Československých štátnych dráh (ČSD). Krátko na to bola obnovená osobná, aj nákladná doprava. Bol zavedený jeden pár osobných vlakov na trati Zvolen – Lučenec. Najvyššia vojenská rada dohodových mocností stanovila 27. decembra 1918 na

návrh čs. zástupcov provizórnu demarkačnú čiaru medzi Slovenskom a Maďarskom. Bola známa ako Pichonova demarkačná čiara.17 Tiahla sa pozdĺž starej hranice medzi Dolným Rakúskom a Uhorskom až k ústiu rieky Moravy do Dunaja – stredom toku Dunaja až k ústiu rieky Ipeľ – ďalej po rieke Ipeľ až k Ožďanom cez Rimavskú Sobotu, Tornaľu, Perkupu, Hidasnémeti a Lastovce k ústiu Uhu do Laborca, potom po rieke Uh až k Užskému priesmyku na starých haličsko-uhorských hraniciach. Pritom všetky menované mestá mali pripadnúť na Slovensko.18 Táto demarkačná čiara však čs. strane nevyhovovala (týkalo sa to najmä jej východnej časti) lebo za ňou zostali dôležité železničné uzly ako Šahy, Fiľakovo, Feledince, Michaľany, Čop a Užhorod. Premávka od Lučenca a Košíc na východnú časť Slovenska by tak bola fakticky nemožná. Nespokojní boli tiež vojaci, poukazujúc na strategický význam novohradských vrchov a Matry pri stanovení vhodných hraníc čs. štátu. Nemalú úlohu tu zohrala aj šalgotarjánska uhoľná panva.19 Obsadenie Pichonovej demarkačnej čiary pripadlo armádnemu zboru talianskej légie. Jeho veliteľ a veliteľ všetkých čs. vojsk na Slovensku gen. Piccione20 rozdelil územie pozdĺž demarkačnej čiary na dva divízne úseky. Západný úsek od Devína po Pincinú (východne od Lučenca) pripadol 7. divízii talianskej légie a východný úsek až k Užskému priesmyku 6. divízii tal. légie. Úsek Šahy – Pinciná mal obsadiť 34. pluk 7. divízie. Ohľadne definitívnej demarkačnej čiary boli vo veľkej neistote nielen maďarskí obyvatelia, ale i úradníci. Keď si napríklad čs. vojsko urobilo 22. decembra 1918 výlet do Kriváňa a Detvy, a na tejto trati bol zavedený vojenský vlak, dopravný úradník v lučeneckej železničnej stanici nechal vyprázdniť celú stanicu v domnienke, že je to len taktika a že ide o obsadenie Lučenca. Okrem jedného rozbitého vozňa nezostal na stanici ani jeden vagón, ani lokomotíva. Všetko odviezli do Fiľakova. V okolitých obciach panoval

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

125

Rakúsky cisár a uhorský kráľ Karol I. pri prehliadke pancierového vlaku č. II v roku 1917. Tento pancierový vlak v roku 1918 získala rodiaca sa česko-slovenská armáda, ktorá ho na začiatku júna 1919 ako pancierový vlak č. 1 nasadila proti maďarským boľševikom na trati Lučenec - Lovinobaňa Kriváň - Zvolen. (Zbierka autora)

v tejto neistej dobe strach, pretože ešte stále sa tu ponevieralo veľa demobilizovaných vojakov, ktorí rabovali a vykrádali hlavne obchody a krčmy. Čs. armáda bola v čase obsadzovania Slovenska ešte len v štádiu svojho zrodu. Na konci roku 1918 bolo na Slovensku iba 10 práporov pechoty, 4 delostrelecké batérie, jedna jazdecká eskadróna a jeden obrnený vlak. To bolo spolu 8 000 mužov, 91 guľometov a 64 diel. Okrem týchto pravidelných poľných útvarov bolo pre operácie na území Slovenska postavených na začiatku novembra 1918 v Česku a na Morave 6 peších práporov a 9 samostatných rôt dobrovoľníkov. Z týchto jednotiek boli sformované moravský pluk, 1. a 2. dobrovoľnícky pluk. Na Slovensku vznikol do konca roku 1918 jeden prápor dobrovoľníkov, ktorý sa na začiatku roku 1919 rozšíril na pluk „Slo-

126

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

venskej slobody“ s tromi prápormi. Z týchto plukov boli na začiatku januára 1919 sformované I. a III. brigáda. Na konci roku 1918 bol prevezený na Slovensko Armádny zbor čs. talianskej légie s dvoma pešími divíziami. Zbor mal spolu 20 500 mužov (z toho 1 000 Talianov), 144 guľometov, 60 diel (z toho 12 veľkokalibrových), 650 vozov, 4 700 koní a mulíc.21 Vo februári 1919 už bolo na Slovensku 32 peších práporov a 19 del. batérií (z toho 14 práporov a 4 batérie boli vytvorené z domáceho vojska). Dňa 21. marca 1919 bola na Slovensku vyhlásená mobilizácia siedmich ročníkov (1892 až 1898), aby bolo možné doplniť pešie pluky, formujúce sa na jeho území. Na konci februára 1919 sa presunuli na Slovensko II. a IV. brigáda. Boli nasadené na demarkačnú čiaru do priestoru Lučenca. V polovici mája boli zlúčené do „skupinového veliteľstva

lučenského“, ktoré bolo na konci mesiaca premenované na veliteľstvo 2. divízie.22 Územie horného Novohradu čs. armáda obsadzovala postupne. Postup prebiehal prakticky výlučne po železničných tratiach. Lučenec obsadila 3. januára 1919 bleskovou akciou asistenčná rota 30. pešieho pluku z Vysokého Mýta, ktorej velil npor. Josef Ejem. Npor. Ejem podnikol túto akciu na vlastnú päsť bez vedomia svojho veliteľa v noci z 2. na 3. januára 1919. „Asistenčná stotina Vysoké Mýto“ pod velením 26-ročného npor. Ejema prišla do Zvolena po Vianociach 1918. Rotu v počte 230 mužov tvorili dvadsať až štyridsaťroční dobrovoľníci. Správy z Lučenca, že tamojší Slováci netrpezlivo očakávajú čs. jednotky, podnietila npor. Ejema k uskutočneniu mimoriadne odvážnej akcie. Vedel, že „v Lučenci je viac než peší pluk a niečo delostrelectva“ a vojaci sa „často opíjajú a túlajú po nociach a ohrožujú obyvateľstvo“. Keďže vo Zvolene boli len dve roty a v Banskej Bystrici jedna rota čs. vojska, veliteľ skupiny mjr. Porák nechcel o postupe na Lučenec ani počuť. Npor. Jozef Ejem sa preto dohodol so svojimi vojakmi, vypracoval si plán akcie a s pomocou pobočníka veliteľa skupiny npor. Šimůnka zhromaždil svoju rotu. Zatiaľ čo npor. Ejem 2. januára 1919 zabával svojho veliteľa v kaviarni, vojaci jeho roty sa v hmlistom počasí naložili na pripravený vlak. Po zvuku parnej sirény npor. Ejem odprevadil svojho veliteľa do bytu a bežal na stanicu. Vojakov si nechal ešte raz nastúpiť a po krátkej reči sa ich opýtal, kto ide do akcie. Všetci zborovo odpovedali: „Veď nás napred!“ Npor. Ejem si bol taký istý úspechom, že ešte pred odchodom zo Zvolena nechal poslať Alojzovi Jiráskovi telegram, „že Lučenec je po rokoch opäť dobytý“. Po polnoci sa zvláštny vlak pohol zo zvolenskej stanice.23 Na trati Zvolen – Kriváň – Lovinobaňa – Lučenec bol zavedený zvláštny vlak č. 363.b, ktorým sa rota viezla obsadiť Lučenec. Vlak nebol vôbec osvetlený, aby nebudil väčšiu pozornosť.24 Npor. Ejem svoju výpravu dokonale utajil nielen pred vlast-

ným veliteľom, ale aj pred protivníkom: „Od stanice k stanici dával som návestie: ʼČesi prepustili vlak s civilným obyvateľstvom.ʼ Na každej stanici nahnal som prestrašeným úradníkom hrôzu poukazom, že nasledujúci transport ich obesí, ak zatelefonujú zpäť, že v stanici o nás vedeli. Hrozba účinkovala. Bez najmenšej nehody prišli sme až pred Lučenec. Keď som zbadal v lučeneckom nádraží svetlá, dal som vlak zastaviť. Podľa plánu vystúpila Štepánkova čata, ja a veliteľ guľometov Adamec... Išli sme spočiatku krokom. Ako sa nám nádražie približovalo, tak sa zrýchľoval aj náš krok a zmenil sa v šialený beh pri poznaní guľometov na perone. Vrazili sme ta ako búrka, prekvapená stráž nezmohla sa ani na najmenší odpor. Vbehol som do dopravnej kancelárie, aby som zamedzil možné upovedomenie posádky. Úradník bol naším vpádom taký prestrašený, že mu doslova cvakaly strachom zuby.“25 Staničná vojenská stráž spala v čakárni a bola čs. vojakmi úplne prekvapená. Bez najmenšieho odporu im vydala pušky. Vlak medzitým stál pri vzdialenostnom návestidle pred Lučencom. Asi po piatich minútach sa pohol za vojakmi a vošiel do stanice.26 Jednotlivé čaty v najväčšej tichosti z vlaku vystúpili. Npor. Ejem im nariadil: „Tu vyberte si sprievodcu, pracujte v tichu, streľby použite len v najhoršom prípade, ale keď už, teda poriadne a nezabudnite hlásiť splnenie úkolu.“ Útočné skupiny vyrazili do mesta. Npor. Ejemovi prialo šťastie: „Pred nádražím chytil som dozorčieho dôstojníka, ktorý sa práve chcel dať na útek. Prekvapenie bolo úplné a tiež úspech veci. O 7. hodine mal som hlásenie od všetkých skupín a hliadok, že ich úkol je splnený a guľomety postavené na všetkých križovatkách ulíc... V kasárňach pešieho pluku stráž bola odzbrojená bez jediného výstrelu, zbrane z chodieb kasární sobrané do kopy a vojaci boli potom jednoducho rozohnaní nezvyklým budíčkom výbuchov ručných granátov. Stráž na radnici o dvaciatich mužoch a 4 ťažkých guľometoch zastihli sme v najlepšej nálade u karát... Ako boli prekvapení aj dôstojníci, o tom svedčí najlepšie to, že sa nikto

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

127

nepokusil o nejaký odpor, hoci ich sa shromaždilo u mňa na veliteľstve, ktoré som ʼrozbilʼ vo veľkej zasedacej sieni županátu na 300 – a ja som mal v meste rotu o 200 mužoch, v budove iba dvoch svojich druhov a osem chlapcov... Keď sa veliteľ pluku dozvedel, kto vlastne odzbrojil mesto, prišiel a povedal: ʼPodarilo sa vám to len raz v živote!ʼ ja som odpovedal: ʼOno stačí i ten raz!ʼ.“27 Pred svitaním držala rota obsadené všetky kľúčové pozície v meste a obkľúčila kasárne. V kasárňach 25. pešieho pluku čs. vojaci odzbrojili a zajali celú posádku mesta v počte 1 000 mužov. Korisť predstavovalo 38 ťažkých guľometov, takmer 2 000 pušiek, 21 poľných kuchýň, debne delových zameriavačov, debne pištolí a mnoho iného vojenského materiálu.28 Na železničnej stanici sa nachádzalo asi 150 – 180 vozňov zväčša naložených a vo výhrevni 6 – 7 lokomotív typov 377 a 475.29 Husársky kúsok npor. Jozefa Ejema bol brilantne uskutočnenou špeciálnou operáciou, keď sa mu s minimálnymi silami bez jediného výstrelu podarilo obsadiť mesto s takmer päťnásobne silnejšou vojenskou posádkou. Maďarské obyvateľstvo sa k čs. vojakom správalo nepriateľsky, takže vojenský veliteľ npor. Josef Ejem len svojou výbornou taktikou a ráznosťou udržiaval v meste poriadok. Hneď 3. januára 1919 maďarské obyvateľstvo na veľkom zhromaždení protestovalo proti obsadeniu mesta. Po zhromaždení začali demonštrovať a žiadali odstrániť české a slovenské zástavy.30 Situáciu v meste stabilizoval až príchod II. práporu 34. pluku 9. januára 1919. Veliteľstvo práporu zostalo v Lučenci spolu s 10. a 12. rotou, ktoré v meste vystriedali rotu npor. Ejema. Prápor do 11. januára bez odporu obsadil demarkačnú čiaru na Ipli. Keďže železnice a cesty prebiehali čiastočne po južnom brehu Ipľa, nariadil gen. Piccione z vlastnej iniciatívy posunúť demarkačnú čiaru na juh od Ipľa tak ďaleko, aby celá železnica pripadla ČSR. Predpokladal, že maďarská vláda sa obmedzí len na verbálny protest. Jeho roz-

128

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

kaz bol splnený v noci na 16. január 1919. Obsadené boli Balažské Ďarmoty, Drégelypalánk, Dejtár, Széczény, Nógrádszakál, Litke a Rapovce K jedinej ozbrojenej zrážke s Maďarmi v úseku celého 34. pluku došlo pri Rapovciach. Čs. jednotky neutrpeli žiadne straty a zajali 63 maďarských vojakov (z toho 12 dôstojníkov).31 Do konca januára 1919 bolo územie Slovenska, na juhu vymedzené Pichnovou demarkačnou čiarou, obsadené. Celá akcia prebehla oveľa ľahšie ako sa predpokladalo. Žiadna z postupujúcich jednotiek nenarazila na silnejší odpor, ktorý by si vyžiadal väčšie obete. V novohradských obciach sa postupne vytvárali „národné rady“, ktoré mali udržiavať poriadok. Situácia však bola zložitá. Ceny potravín totiž každý deň stúpali a hrozba vzbury medzi chudobnými bola vážna. „Ak dosiaľ bola drahota, teraz deň čo deň stúpala do výšky. V meste obchodníci dvíhali také ceny, že nebolo možno za peniaze kúpiť. Ak páni mali rozum pre seba, aj sedliaci po dedinách vedeli si poradiť. Mlieko, vajcia, maslo, hydinu nikto nepredal za peniaze, iba za výmenu. Sedliaci zamieňali svoje veci s obchodníkom, tak jedni i druhí sa zásobili, no ale čo robotníci? Tí nemali čo dať ani za čo kúpiť, továrne nepracovali, bo páni utiekli do Pešti. Kto mal niečo usporené, musel na to siahnuť, ale kto nemal, ten hroznú biedu trel. Nejakú potuchnutú múku od štátu dostávali, chodili po dedinách kupujúc kyslé mlieko liter za dve koruny, no keď by len aj tie boli mali. Mnohí dávali z domu veci, aby mohli hlad zahnať a tak čakajúc lepšie časy, lenže pre hladových pomaly prichodili.“32 Veľká pozornosť sa venovala obnoveniu železničnej dopravy. Železničiari v Lučenci dostali permanentné legitimácie, aby mohli chodiť do služby a zo služby aj v noci. Na stanici pri telefóne boli traja vojaci a poručík. Okrem vojenskej stráže bola stanica chránená aj dvoma guľometmi, z ktorých jeden bol na balkóne blokovej veže (stavadla) namierený smerom na Fiľakovo. Obsadzovacia komisia prišla do Lučenca 4. januára 1919 o 9.30 h. zvláštnym vlakom (jedna

lokomotíva a jeden vozeň AB).33 Všetky vedúce miesta obsadili českí úradníci. Stanica aj výhrevňa boli prevzaté v dobrom stave. Prednosta bol okrem Lučenca vymenený ešte v Brezničke. V Lovinobani a v Poltári bol čs. správou prebratý kompletný personál bezo zmien. Taktiež tieto stanice a trate boli prevzaté v dobrom stave. Dňa 5. – 6. januára 1919 zložil maďarský železničný personál v Lučenci bez výnimky sľub vernosti ČSR, pretože správa maďarských železníc mu to priamo nariadila. V Lovinobani však zamestnanci zložili sľub až niekedy na jar a na niektorých menších staničkách k nemu ani nedošlo. V Lučenci potom prednosta vyhlásil, že maďarskí zamestnanci môžu ostať v službe, ak sa zaviažu naučiť sa po slovensky do šiestich mesiacov, ostatní len do 1. februára 1919. Po slovensky sa nezaviazali naučiť len desiati. Dňa 16. januára 1919 už službu v Lučenci definitívne prevzal prednosta revident Vacek. Maďarský prednosta inšpektor Meckovits slúžil do 1. februára 1919. Potom bol spolu s námestníkom prednostu a prednostom skladu prepustený. Ostatní úradníci dostali 6-mesačnú dovolenku na osvojenie si slovenčiny. Exponovaný personál býval v zrekvirovaných bytoch v meste. Prevádzkový inšpektorát v Lučenci, správnejšie jeho personál (18 osôb) nebol prevzatý. V úradných miestnostiach zostali do 20. januára 1919, keď ich prednosta rozkazom riaditeľstva osobne vyzval, aby miestnosti opustili. Inventár bol odoslaný do Bratislavy a miestnosti 1. februára obsadil hlásno-slúžnovský úrad.34 Maďarský prednosta bol vymenený aj v Poltári. Bývalý prednosta Trojanovič bol nahradený prideleným starším majstrom Podolským. Nákladisko Slaná Lehota, stanicu České Brezovo ako aj stanicu Zlatno bývalí maďarskí zamestnanci vyprázdnili. Stanica Rimavská Kokava zostala zatiaľ obsadená pôvodnými zamestnancami a bol tam len pridelený ako dozor starší majster Kuchválek.35 Tieto opatrenia čs. moci nezostali bez odozvy. Dňa 3. februára 1919 o 15.00 h. hromadne vypovedalo službu ČSR až

30 000 maďarských železničiarov. Železnice na Slovensku ostali „skoro bez personálu, lokomotívy bez strojvodcov, výhybky bez výhybkárov, telegrafické stanice bez telegrafistov“. Železničiari, ktorí ostali na svojich miestach, museli vyvinúť nadľudskú námahu, aby doprava neskolabovala. Na pomoc im boli urýchlene vyslaní českí železničiari. Situácia bola napriek tomu zložitá: „Podmienky práce boly hrozné. Nielen lokomotívy a vozne boly odvlečené do Maďarska, ale neostalo ani uhlia, ani petroleja, ani oleja, mazadiel a cenných kovov. Maďarský a maďarónsky personál poškodil pri odchode stroje, ukradol náčinie, zničil zariadenia dielní, vodární a elektrických centrál.“36 Tým maďarské snahy o paralyzovanie železničnej dopravy na Slovensku neskončili. Objavilo sa viacero prípadov „odvlečenia železničných úradníkov a zriadencov, verných republike, cez hranice do Maďarska, kde boli týraní a niektorí dokonca zastrelení“.37 Po obsadení Lučenca bola smerom na Fiľakovo zastavená nákladná železničná doprava. Osobná doprava bola v prvých dňoch po obsadení regulovaná s Maďarskom tak, že osobné vlaky boli sprevádzané dopravným úradníkom prevzatým od maďarských železníc, ktorý bol zodpovedný za to, že lokomotíva a súprava sa v poriadku vrátia z Fiľakova späť. Okrem toho dopravný úradník vo Fiľakove dal pred vypravením vlaku z Lučenca telegraficky súhlas a zároveň zaručenie, že maďarská armáda vlak zdržiavať nebude. Neskôr sa situácia zhoršila tak, že prevádzka na tejto trati bola prerušená a vlaky boli vypravené len za účelom výmeny štátnych príslušníkov po predbežnej dohode medzi oboma štátmi. V takýchto prípadoch pristavila maďarská strana potrebné kryté vozy za železničný most nad Ipľom a odtiaľ ich čs. lokomotíva odtiahla do Lučenca. Potom vozy zasa pristavila na most čs. strana a ďalej si ich odtiahli Maďari.38 Obsadzovacia komisia podnikala z Lučenca jazdy aj na okolité miestne železnice.

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

129

Dňa 25. januára 1919 vykonala táto komisia osudnú cestu do Balažských Ďarmôt. Komisia tam bola v ranných hodinách prepadnutá maďarským nepravidelným vojskom a zajatá. Pritom bol revident Jozef Bušek ťažko ranený. Z Lučenca vyslaný vlak s legionármi sa vrátil večer späť. Musel ustúpiť pred maďarským pancierovým vlakom. Priviezli so sebou aj jedného zabitého dôstojníka. Vlakový personál vlaku obsadzovacej komisie sa vrátil na druhý deň pešo. Členovia obsadzovacej komisie sa na zásah čs. vlády vrátili domov po troch týždňoch okrem ťažko raneného, ktorý ležal v Budapešti v nemocnici. Vykonávanie služby bolo po obsadení Lučenca dosť nebezpečné. Demarkačná čiara viedla pozdĺž Ipľa cez železničnú trať Lučenec – Fiľakovo pri osobnej zastávke Galša (Holiša), teda len 6 km južne od Lučenca. Po obsadení Lučenca bola doprava na miestnych tratiach Lučenec – Rimavská Kokava a na trati Lučenec – Halič ponechaná podľa maďarského cestovného poriadku a na trati Lučenec – Balažské Ďarmoty bola prevádzka zastavená.39 Maďarská vláda medzitým oznámila svojim oddielom na Ipli, že gen. Piccione nebol oprávnený preložiť demarkačnú čiaru na južný breh Ipľa. Vyhlásila, že jeho rozhodnutia neuznáva a 29. januára dala čs. vojsku 24-hodinové ultimátum k odchodu na severný breh Ipľa. Ešte pred podaním ultimáta maďarské boľševické bandy prepadli v noci na 29. januára posádku v Balažských Ďarmotách a slabé hliadky v obciach Dejtár a Dregélypalánk. Posádka v Balažských Ďarmotách (čata ťažkých guľometov a zákopnícka čata) sa bránila proti presile a vzdala sa, až keď minula všetku muníciu. Časť vojakov sa pokúsila preplávať Ipeľ, aby sa vyhla zajatiu. Utopili sa pritom štyria vojaci. Popoludní sa jedna rota 34. pluku s podporou obrneného vlaku pokúsila útokom zo Šiah získať späť železničnú stanicu Dregélypalánk. Útok sa však kvôli maďarskej presile hlavne v guľometoch nepodaril a rota musela ustúpiť do Šiah. Na druhý deň o 10.00 h. vypršalo

130

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

maďarské ultimátum. Maďarská armáda bez vyčkania na odpoveď prešla do útoku v celom úseku lučenskej skupiny. Veliteľ úseku mjr. Chlupáč nariadil po udalostiach v Balažských Ďarmotách na vlastnú zodpovednosť rozptýleným čatám, aby sa stiahli na severný breh Ipľa. Veľmi dobre si totiž uvedomoval, že pozície na južnom brehu rieky neudržia. Keďže údolie Ipľa bolo v zime močaristé a neprechodné, ustupovať sa mohlo len po pevných prechodoch. Posádky v obciach Litke, Nógrádszakál a Tarnocz sa nestihli stiahnuť a padli do zajatia. Maďari v Lučenci očakávali, že maďarské vojsko dorazí aj do mesta. Vzbure a krviprelievaniu sa podarilo zabrániť rýchlymi mimoriadnymi opatreniami a vzatím rukojemníkov. Boje sa skončili 30. januára ústupom čs. vojska za Ipeľ. Čs. 34. pluk pritom stratil 45 mŕtvych (z toho 1 dôstojník), 19 ranených a 219 zajatých (7 dôstojníkov). V nasledujúcich dňoch maďarskí vojaci provokačne ostreľovali čs. vojakov hliadkujúcich pri rieke, ale k väčšiemu výpadu došlo len 6. februára 1919 pri obci Galša juhovýchodne od Lučenca. Dve maďarské čaty tam prepadli čs. stráž a v prestrelke zabili dvoch a zranili jedného čs. vojaka.40 Útok asi 80 maďarských vojakov sa uskutočnil popoludní. Veliteľstvo 7. divízie na druhý deň vyslalo na maďarskú stranu parlamentárov, „aby protestovali proti napadnutiu územia za Ipľom“. O prepade zároveň informovalo ministra V. Šrobára a plk. Vixa, pretože sa obávalo, že je to len predohra k väčšej maďarskej akcii. Gen. Piccione preto nariadil posilniť čs. jednotky pri Lučenci guľometnou rotou 35. pluku zo Zvolena, pokiaľ nebude vo Zvolene potrebná.41 Obete prestreliek na demarkačnej čiare boli slávnostne pochované v Lučenci. Pohrebu týchto hrdinov sa vždy zúčastnilo veľké množstvo priaznivcov Česko-slovenskej republiky. V tom istom čase bolo rušno aj na trati Lučenec – Poltár – Rimavská Sobota. Stanica Poltár bola zariadená pre telegrafné vedenie a to: hlavná linka bola Lučenec – Rimavská Kokava a tranzitná

Poltár – Rimavská Sobota. Pretože telegrafné spojenie s Rimavskou Sobotou sa nemohlo zriadiť od Lučenca kvôli už opísanej demarkačnej čiare, ktorá pôvodné spojenie pri Fiľakove pretínala, bola zavedená hlavná linka z Lučenca do Rimavskej Soboty cez Poltár a Poltár – Rimavská Kokava ako tranzitná. Táto linka bola často využívaná aj vojenskou správou.42 Zásobovanie gemerskej župy a armády sa vykonávalo v tejto dobe vojenskými transportmi cez Poltár, takže miestna železničná stanica bola dosť frekventovaná, a preto bola dočasne posilnená ďalším personálom. V máji 1919 tu bola zvlášť silná premávka a to najmä kvôli vojenským transportom, ktoré chodili do Rimavskej Soboty a späť so 40 vagónmi a troma rušňami, z toho dva boli vpredu a jeden na postrku. Keďže stanica bola krátka, musel byť každý takýto vlak rozdelený, aby mohli rušne načerpať vodu a aby mohli byť zavedené na rimavskosobotskú trať. Pri jednom takomto preradzovaní sa na výmene č. 2, ktorá spojuje obidve trate, vykoľajil stroj série 377, čím boli v Zelenom, v Brezničke a v Lučenci zdržané ďalšie transporty. V Hrnčiarskych Zalužanoch bol zdržaný protivlak – prázdna súprava. Medzitým, čo sa bol staničný úradník pozrieť čo sa stalo, vojaci vošli do stanice a všetky maďarské dokumenty a mapy na stanici zničili, že vraj „my už maďarské nepotrebujeme“. Bola to veľká škoda, lebo neboli ani cestovné lístky a aby ľudia necestovali zadarmo, predávali sa cestovné lístky písané na vozových nálepkách, čo sa touto akciou ešte sťažilo. Keď sa dotyčný staničný úradník vrátil do kancelárie, užasol nad tým, čo našiel. No hneď sa spamätal, zobudil dôstojníkov a tí nariadili vojakom, aby pomohli dať do poriadku, čo rozhádzali. Medzitým sa pracovalo na odstránení nehody. Keďže rušeň nemal zdvihák a pomocný vlak sa k nemu pre zapratanú stanicu nemohol dostať, musel byť tento rušeň dvíhaný iba koľajnicami a pokladaním podvalov. Za štyri hodiny bo-

la táto práca ráno o 8.00 h. skončená, „a pretože iný stroj na stanici nebol, hneď sa na nakoľajenej lokomotíve jazdilo, čo bolo síce proti predpisom, ale vtedy nepanovali predpisy, lež rýchla pomoc – dopraviť vojsko v stanovenom čase na miesto určenia“.43 Keďže dvaja úradníci, ktorí už v Poltári boli, nestačili aj na nočné služby, bol im pridelený tretí. Takto to tu bolo až do konca mája 1919. Medzitým 5. februára 1919 zaniká generálne riaditeľstvo železníc (vzniklo na konci roku 1918 v Prahe) a je nahradené ministerstvom železníc ČSR. Na Slovensku boli zriadené dve riaditeľstvá ČSD, a to v Bratislave44 a v Košiciach. Dňa 11. februára 1919 vypukol štrajk všetkých železničných zamestnancov maďarskej národnosti na Slovensku. Uviazla aj doprava na trati Lučenec – Rimavská Kokava. Nestávkovalo sa v žst. Breznička. Príčiny štrajku boli rôzne. Po prevrate drahota rapídne stúpla, a preto maďarská vláda vyplácala železničiarom tzv. demobilizačný drahotný prídavok vo výške zhruba 300 až 400 korún mesačne. Tieto prídavky čs. vláda neuznala a nevyplatila s poukazom na to, že platy budú dodatočne a jednotne upravené. Následkom toho železničiari dostávali len základné platy 100 až 200 korún mesačne, z čoho sa rodiny uživiť nedali. Z tohto dôvodu sa železničiari stali dobrým materiálom v rukách agitátorov. V Lučenci sa 12. februára pripojili k železničiarom aj robotníci. Ich štrajk bol po dvoch dňoch miestnou samosprávou bez krviprelievania potlačený.45 Spočiatku sa štrajk javil ako čisto hospodárska záležitosť. Postupom času sa však zmenil na protištátnu akciu, ktorá mala vyvolať zmätky v novoutvorenej ČSR. Štátna správa Československých štátnych dráh túto situáciu vyriešila tým, že vyslala dostatok železničiarov z Čiech, Moravy a Sliezska. Štrajk sa pretiahol, a tak 10. februára 1919 bola vydaná výzva k štrajkujúcim, aby ihneď nastúpili do služby. Počas tohto štrajku pracovali len slovenskí a českí železničiari. Bolo ich však málo

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

131

a neustále boli nútení odolávať útokom štrajkujúcich. Títo zamestnanci dostávali od čs. vlády mimoriadne prídavky k platom. Tento vládny ťah vyvolal medzi štrajkujúcimi rozpory, čo spôsobilo, že mnohí z nich sa v dobe od 11. do 15. februára vrátili do služby. Kto sa totiž do 15. februára prihlásil, bol prijatý. V Lučenci štrajk začal personál výhrevne a ostatní šli za nimi. Štrajkoval celý prevzatý personál okrem dvoch neorganizovaných úradníkov. Úradníci, ktorí boli na dovolenke, boli po vypuknutí štrajku vyzvaní, aby sa vrátili do služby. Kto tak neučinil, bol považovaný za štrajkujúceho a prepustený. Pri zakurovaní do rušňov bolo navyše zistené, že zo strojov boli vyňaté rôzne dôležité súčiastky, bez ktorých sa rušeň nepohne. Štrajkujúci boli preto pod vojenskou eskortou prinútení uviesť stroje do poriadku. Po skončení štrajku bol nižší personál prijatý späť do služby. Podúradníci a úradníci si ale museli podať písomnú žiadosť o opätovné prijatie a boli prijímaní späť len individuálne pod dozorom rehabilitačnej komisie. Ako náhrada za prepustených Maďarov prišli aj do Lučenca exponovaní zamestnanci z Moravy a Česka, čím sa situácia veľmi zlepšila a pomery sa postupne konsolidovali. Úplná konsolidácia však bola znemožnená udalosťami v susednom Maďarsku.46 Vojenský konflikt s Maďarskou republikou rád (27. apríla – 5. júla 1919) Prvá demarkačná čiara s Maďarskom nevyhovovala ČSR z viacerých geopolitických aspektov (išlo najmä o vojenské, hospodárske a komunikačné dôvody). Najvyššia vojenská rada preto stanovila druhú demarkačnú čiaru medzi Slovenskom a Maďarskom, ktorá bola známa ako Fochova línia. Tiahla sa po línii: Dunaj, od ústia rieky Ipeľ cez najvyššie body Novohradskej vysočiny, Matru a Bukové vrchy južne od Miškovca cez Gesztely, kótu 610,

132

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

kótu 383, Sárospatak, Pácziu, Zempléneg-rád, Nagylamya, Baťovo, Veľký Dobroň, Putka, Helmec kóta 304, Jarokkóta 333, rieka Uh.47 Maďarsko vtedy ešte stále nechcelo uznať suverenitu ČSR na Slovensku, hoci republika už bola medzinárodne uznaná. Dňa 12. marca 1919 Berinkeyova vláda vyhlásila v Budapešti XXX. ľudový zákon o správe „Tótországu“ – Slovenskej zeme. Tento zákon, ktorý podpísal i prezident Károlyi, rozdelil Slovensko na východný, stredný a západný obvod, pričom celý „Tótország“ mal spravovať osobitný minister – člen maďarskej vlády sídliaci v Budapešti. Priznával slovenskému zemskému národnému zhromaždeniu i určitú zákonnú právomoc, ale výkonnú moc malo mať slovenské ministerstvo v Budapešti. Maďarská vláda chcela týmto manévrom presvedčiť mierovú konferenciu, že otázku Slovenska je schopná „demokraticky“ vyriešiť v rámci bývalého Uhorska.48 Všetky tieto snahy padli, keď náčelník dohodovej vojenskej misie v Budapešti pplk. F. Vix odovzdal 20. marca 1919 maďarskej vláde ďalšiu nótu Dohody, ktorá nariaďovala, aby Maďarsko do 10 dní stiahlo svoje vojsko z asi 200 km širokého pásu územia pozdĺž hraníc s Rumunskom. Túto neutrálnu zónu mali obsadiť dohodové vojská. Keďže maďarská vláda nebola schopná ani prijať, ani odmietnuť tento diktát a musela sa vzdať koncepcie zachovania integrity Uhorska, ešte v ten deň odstúpila. Na druhý deň podal demisiu i M. Károlyi. Sociálni demokrati sa potom spojili s komunistami, utvorili revolučnú vládnu radu a hneď 21. marca 1919 vyhlásili Maďarskú republiku rád (MRR). Česko-slovenská vláda zhodou okolností vyhlásila mobilizáciu siedmich ročníkov (1892 – 1898) na Slovensku v ten istý deň.49 Mobilizácia mala za cieľ reorganizáciu a ďalšie budovanie čs. armády50, ale vyznela ako nepriateľský akt voči MRR. Mobilizácia narazila na odpor takmer na celom Slovensku a jej výsledky boli chabé. Mnohí muži na východnom a južnom Slovensku odmietli nastúpiť

do čs. armády, prekročili hranice, vstúpili do Maďarskej červenej armády a pripravovali sa na opätovný návrat na Slovensko. Situácia na Slovensku sa stávala zo dňa na deň napätejšou. Ako odpoveď na tieto pomery vyhlásil minister s plnou mocou pre Slovensko Vavro Šrobár 25. marca 1919 stanné právo na celom území Slovenska. Keď boľševická vláda Bélu Kuna odmietla prijať Vixovu nótu z 20. marca, rumunská armáda začala 16. apríla 1919 nečakane postupovať k Tise. Maďarská červená armáda bola práve v stave reorganizácie,51 a tak Rumuni jej obranu ľahko prelomili a do 25. apríla postúpili na čiaru Čop – Tisa – Polgár. Čs. armáda sa rozhodla využiť situáciu. Minister národnej obrany V. Klofáč nariadil 27. apríla 1919 prekročiť Pichonovu demarkačnú čiaru.52 Župný úrad Novohradskej župy v Lučenci vydal 29. apríla 1919 prísny zákaz prekračovania demarkačnej čiary medzi ČSR a MRR v úseku Novohradskej župy.53 V Novohrade bola umiestnená II. čs. brigáda (veliteľ plk. J. Hanák), ktorej hlavnou úlohou bolo obsadenie šalgótarjánskej uhoľnej panvy. Proti nej na čiare Simonyi – Domháza – Petervásárka až po ústie Ipľa stála 3. divízia a východne od nej 5. divízia maďarskej ČA. Brigáda začala postup 2. mája 1919 z priestoru Lučenec – Oždany v troch prúdoch. Hlavná skupina pod velením pplk. Müllera (3 pešie prápory a 2 batérie delostrelectva) postupovala priamo pozdĺž železničnej trate na Salgótarján. Východná skupina (tvoril ju len 1 prápor) postupovala z Rimavskej Soboty cez Feledince na Tajty a udržiavala spojenie s pravým krídlom 6. divízie. Z Modrého Kameňa vyrazila skupina pplk. Kendíka. Jeden prápor vyrazil z Trenča cez Litke na Karancsság a druhý z Bušiniec cez Nógrádszakál na Széczény.54 V ústrety jej z okolia Dolnej Strehovej prúdili utečenci, takže už 2. mája boli nimi preplnené obce i okolité lazy. Na druhý deň prišla skupina k obci Turie Pole, kde narazila na maďarskú obranu. Boje s použitím pechotných zbraní a delostrelectva trvali šesť dní. Maďarská červená ar-

máda (MČA) stratila jedného mŕtveho (ruského občana), troch ťažko a viacero ľahko ranených.55 V noci na 3. mája sa prápor, postupujúci z Pincinej, zmocnil pri obci Galša prechodu cez Ipeľ a uvoľnil tak hlavnému prúdu cestu na Fiľakovo. V obci Veľké Dravce sa čs. vojakom postavilo na odpor ozbrojené obyvateľstvo, veľmi rýchlo však boli porazení. Fiľakovo MČA vyprázdnila bez boja. Po správe o obsadení Fiľakova tam zo Zvolena ihneď vyrazila obsadzovacia komisia. Jadro brigády postupovalo do 7. mája 1919 na čiaru Karancslapujtö – kóta 725 – Somoskoújfalu, kde bolo silným odporom MČA, ozbrojeného obyvateľstva, Červenej stráže a robotníckych gárd zastavené. Čs. vojsko obsadilo obce Veľké Dravce, Šávoľ, Pršu, Buzitku, Rapovce, Kalondu, Mučín, Radzovce.56 V tom čase Maďarská červená armáda úspešne ukončila svoju reorganizáciu57, čo sa hneď prejavilo i na šalgotarjánskom úseku frontu. Na obranu šalgotarjánskej uhoľnej panvy, ktorá bola pre Maďarskú republiku rád životne dôležitá, bol zorganizovaný dobrovoľnícky prápor z miestnych baníkov a prisunutá 6. divízia. Keď potom čs. jednotky 9. mája 1919 zaútočili na Salgótarján z lazov Vecseklö, podnikli boľševici silný protiútok, ktorý čs. vojakov zahnal o 3 km späť za lazy. V priestore Szécsény sa situácia pre čs. jednotky tiež vyvíjala nepriaznivo, takže po celodennom boji museli mesto vyprázdniť. Dňa 10. mája 1919 MČA severne od Salgotárjánu podnikla úspešný útok a zmocnila sa kóty 725 i Karancslapujtö. Hlavné sily II. brigády boli nútené ustúpiť na výšiny okolo obce Radzovce, kde sa postavili na márny odpor. Boľševici pokračovali v útoku 12. mája, v dôsledku ktorého muselo čs. vojsko v noci 13. mája 1919 ustúpiť na pôvodnú demarkačnú čiaru.58 Z tohto dôvodu došlo 11. mája 1919 k čiastočnej evakuácii lučenskej železničnej stanice. Brigádne veliteľstvo upovedomilo vedenie stanice, aby všetky prebytočné vozne a tovar boli odsunuté z Lučenca do staníc

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

133

smerom na Zvolen, lebo situácia na fronte od Rimavskej Soboty až k Rapovciam sa stávala kritickou. Boľševici však prestali útočiť, a preto boli všetky vozne na druhý deň vrátené späť do Lučenca. Situácia bola aj naďalej vážna a nepokoj slovenského a exponovaného obyvateľstva vzrastal, takže veľa úradníkov hľadalo prístrešie na stanici, v kanceláriách a čakárňach.59 Neúspech II. brigády pri Salgotarjáne ohrozil postavenie 6. divízie čs. armády, a preto minister národnej obrany V. Klofáč nariadil novú protiofenzívu proti Salgotarjánu s podporou tejto divízie. Za týmto účelom bola vytvorená „lučenecká skupina“ (II. a IV. brigáda) pod velením gen. M. Letovského a zvláštna skupina (6. divízia a III. brigáda), ktorej velil plk. Angiono. Plánovalo sa udrieť na Salgotarján zo západu, severu i z východu s ťažiskovým útokom od východu. Útok sa mal začať 17. mája 1919 (III. brigáda), ale z technických príčin bol o deň odložený. II. brigáda mala zaútočiť 20. mája a hlavný útok na Salgotarján sa mal začať 22. mája 1919. Maďarská červená armáda bola na tento útok dobre pripravená. III. brigáda vo svojom postupe nebola úspešná a do 20. mája pod maďarským tlakom ustúpila až do Pogony, hoci deň predtým obsadila mesto Kisterenye. IV. brigáda začala svoj postup 19. mája z priestoru Feledice – Šimonovce. Nasledujúci deň však bola zastavená 80. brigádou MČA a 21. mája 1919 po prudkom útoku boľševikov a následnej panike zatlačená až na čiaru Hajnačka – kóta 297 – Petrovce – Domaháza. II. brigáda prekročila Ipeľ v úseku Trenč – Lučenec v ranných hodinách 20. mája 1919. Pri prechode rieky stratila 5 mŕtvych a dvoch ranených. Brigáda ešte toho dňa dosiahla čiaru Pöstennypuzsta – Litke – Mučín. Ďalší deň postúpila k mestu Széczény, o ktoré zviedla tuhý boj. Mesto bolo dobyté, ale vzhľadom na porážku IV. brigády bol jej postup na Salgótarján veliteľstvom „lučenskej skupiny“ zastavený. Postup na Salgótarján bol neúspešný, a preto gen. Piccione nariadil stiahnuť všetky oddie-

134

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

ly späť na pôvodnú čiaru, z ktorých začali postup na 2. demarkačnú čiaru. Ústup sa začal 22. mája a nebol maďarským vojskom rušený. Tento vojenský i politický neúspech odkryl mnohé slabiny čs. armády. Morálka bola na veľmi nízkej úrovni, armáda bola zle zásobovaná, chýbali dopravné a spojovacie prostriedky. Boľševici mali navyše prevahu v delostrelectve a obrnených vlakoch. Najmä maďarské obrnené vlaky boli obávanejším protivníkom čs. vojska. Vojaci boli unavení a chceli sa dostať čo najskôr domov. Na morálku zle vplývali aj neúspechy pri Miškovci a Salgótarjáne. Dôsledkom boli časté dezercie najmä Slovákov.60 Úplne iný obraz v tomto období poskytovala MČA. V polovici mája sa jej velenie rozhodlo vymaniť z obkľučovacieho kruhu (Juhoslávia, Rumunsko, ČSR) ofenzívnou akciou na severovýchod s cieľom spojiť sa s Červenou armádou sovietskeho Ruska.61 Kalkulovalo sa aj s opätovným pripojením Slovenska k boľševickému Maďarsku. Hlavná úloha pripadla III. armádnemu zboru Maďarskej červenej armády pod velením ľudového komisára Landlera. Mal útočiť v smere Miškovec – Košice – Prešov. II. armádny zbor mal udrieť v smere Salgotarján – Lučenec – Zvolen a I. zbor v smere Balažské Ďarmoty – Parkaň (Štúrovo) – Levice. Všetky útočné smery sa tiahli po železnici, čo boľševikom umožnilo nasadiť svoje početné obrnené vlaky (MČA ich mala k dispozícii 10). Hlavným cieľom maďarskej ofenzívy bolo dosiahnuť košicko-bohumínsku magistrálu pri Vrútkach, prerušiť ju a izolovať tak Západnú a Východnú armádnu skupinu čs. armády. Tým by sa vytvorili predpoklady na podmanenie si celého Slovenska.62 Slováci, ktorí podporili vznik ČSR sa príchodu maďarských boľševikov báli: „Ľudia, ktorí boli povedomí, že sú Slováci, začali sa ľakať. A nebola to maličkosť! Verejne maďaróni nám hovorili, až prídu Maďari, že budeme na stromoch visieť. Darebáci a korheli túžobne očakávali naspäť Maďarov, aby sa vrhli na gazdov a zmocnili sa ich majetku.

Ľud, ktorý niečo mal, obával sa rabovačky, tak si kryli ako kto vedel a čo mohol. Zakopávali do zeme, šatstvo, plátno, zbožie, s čím sa len veľká skaza robila. Smutné správy prichodili pre nás povedomelých vojakov, že Maďari čo obsadia, všetkých mužských verbujú pod zbraň a kto sa im postaví, každého bez milosti zastrelia.“63 Príchod maďarských boľševikov očakávali aj v obci Ozdín. Slováci s úzkosťou, Maďari s nadšením. V utorok 27. mája ustupovali cez Ozdín čs. jednotky: „Ráno začali sa valiť do našej dedinky československí vojaci, ustupovali z fronty, boli veľmi zronení, že musia cúvať a nemôžu Slovensko zachrániť od zhuby, ktorá sa rútila na nás. Naše ženy ukradomky im dávali mlieko do ich fľašiek, aby čo nás striehli, že sa priateľsky k nim chováme, nespozorovali. Vojsko ustupujúce prešlo smerom na Cinobaňu a stadiaľ na Lovinobaňu, a tak na Zvolen bez toho, aby niečo násilne vzali. Vojaci radili našim chlapcom i mladým mužom, aby šli s nimi, že by nevpadli do rúk Maďarov, a tak by museli zabíjať svojich bratov. Mne sa nezdalo opustiť svoje rodiny a vydať ich v šanc nepriateľovi, veď znal som Maďarov, ako sa pomstili na Srboch, to by boli aj s našimi ženami a deťmi robili... Naši nepriatelia na Ozdíne robili veľké prípravy k uvítaniu maďarských vojakov.“64 Útok Maďarskej červenej armády známy ako tzv. „severná výprava“ sa začal v noci z 29. na 30. mája 1919. Prišiel do práve prebiehajúcej reorganizácie čs. armády.65 Najväčšie úsilie vyvinuli maďarskí boľševici na dobytie Lučenca, čo im poskytovalo vhodnú základňu na ďalší postup smerom na Zvolen a malo aj veľký politický význam. V noci z 29. na 30. mája 1919 jednotky maďarskej 80. brigády prebrodili rieku Ipeľ, prepadli čs. strážne jednotky a obkľúčili ich. Do rána 30. mája sa zmocnili skoro všetkých prechodov cez Ipeľ a usadili sa na jeho severnom brehu.66 Útoku maďarskej červenej armády predchádzali sabotáže v podobe prerušenia telefónnych drôtov a strhávania orientačných tabúľ. Mnohí maďarskí vojaci mali na čapiciach

kovové štítky s nápisom „Znovupripojenie Horného Uhorska“. Heslo nemalo s marxistickými ideami nič spoločné, no vystihovalo skutočnosť, že k boľševikom sa pridali aj maďarskí nacionalisti. K prvým prestrelkám na Ipli došlo o 3.00 h. Posádka v obci Veľká nad Ipľom onedlho do Lučenca hlásila, že maďarské hliadky sa pokúšajú prekonať rieku. O 8.15 h hlásil veliteľ 3. pluku pplk. Müller, že slabé maďarské rojnice postupujú od mlyna pri osade Kalonda na západ. Žiadal posilu a podporu delostreleckej batérie z obce Jelšovec, inak bude nútený ustúpiť. Batéria od Jelšovca začala na Maďarov strieľať a posila bola hneď odoslaná. O štyri minúty sa cesta z Veľkej nad Ipľom do Lučenca dostala pod silnú paľbu maďarských boľševikov. Paľba prerušila telefonické vedenie s Lučencom, spojenie so 4. plukom bolo prerušené už skôr sabotážou. Jeden dôstojník zo štábu v Lučenci bol preto vyslaný na aute, aby zistil situáciu priamo na bojisku. Vrátil sa o 9.00 h so správou, že Maďari zaútočili a postupujú na západ cez cestu medzi Veľkou nad Ipľom a Panickými Dravcami, ktoré boli len 5 km od mesta. V tom čase dostalo veliteľstvo „lučenskej skupiny“ správu, že boľševici útočiaci z Párkane (Štúrovo) v smere Nové Zámky – Šahy – Levice – Krupina obkľúčili Šahy. Čs. obrana bola prerazená a Maďari obsadili aj cestu na Horné Semerovce. Z Krupiny preto žiadali, aby im lučenecké veliteľstvo poslalo posily k zadržaniu boľševikov pred Krupinou. Čs. veleniu už bolo jasné, že ide o útok na celom fronte.67 Čs. velenie vyslalo k obci Galša (Holiša) na trati do Fiľakova VI. prápor, no už o 9.10 h za ním vyslalo kpt. Adámka s rozkazom, aby pochodujúci prápor odbočil na juhozápad k Veľkej nad Ipľom. Prápor mal podniknúť protiútok proti maďarským jednotkám, ktoré prekročili Ipeľ. K protiútoku však nedošlo, pretože prápor bol medzitým odoslaný do Glabušoviec (juhovýchodne od Veľkého Krtíša) ako záloha. O 9.30 h sa odmlčala delostrelecká batéria zasadená pri

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

135

Protipechotné prekážky južne od obce Lovinobaňa na začiatku júna 1919. (Zbierka Miroslav Peťko)

Jelšovci a maďarskí boľševici začali postupovať k Panickým Dravciam. Na severe sa tiež objavili ich hliadky. Čs. posádka z Veľkej nad Ipľom po krátkom boji ustúpila bez toho, aby sa nepriateľa pokúsila zastaviť. Cesta na Lučenec sa tak boľševikom otvorila. O 9.35 h bol z Lučenca vyslaný dôstojník na aute zistiť situáciu 7. pluku, oboznámiť pplk. Kandíka so situáciou pri Lučenci a upozorniť ho na nevyhnutnosť uskutočniť protiútok na obce Veľká nad Ipľom a Panické Dravce. Gen. Letovský o 9.40 h nariadil, aby 1. pešia rota a rota ťažkých guľometov III. práporu obsadili kótu 284 a zabránili postupu maďarských boľševikov na Lučenec. Skupina už o 10.00 h postupovala zalesneným návrším k stanovenej kóte. V lese však bolo veľa ciest nezanesených v mape a orientačné tabule boli strhnuté. Roty preto určený cieľ nedosiahli a začali sa brániť na zalesnenom chrbte pred útočiacimi boľševikmi, ktorí už kótu 284 obsadili. Medzitým sa jednotka vyslaná o 8.30 h na pomoc posádke vo Veľkej nad Ipľom tiež dostala do silnej bočnej paľby boľševikov z kóty 284. Uviazla na vrchu Koháry, ktorý potom bránila s ustupujúcou posádkou z Panických Draviec. Situácia bola neprehľadná.

136

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Postup maďarských boľševikov sa nedarilo zastaviť. Npor. Přibyl v Lučenci preto dostal rozkaz naložiť všetok materiál, dôverné štátne spisy i peniaze do vlakov. Medzitým ďalší polprápor, ktorý mal na nepriateľa udrieť z boku, stratil v lese orientáciu a do boja nezasiahol.68 O 10.42 h sa v Lučenci dozvedeli, že Maďari prerazili front juhozápadne od Veľkého Krtíša. Mosty pri Rapovciach (2 km južne od Lučenca) boli tiež pod silnou paľbou boľševikov. Pplk. Müller hlásil do Lučenca, že ich zrejme neudrží. Na poludnie ho čs. hliadky po krátkom boji opustili. Prvá čata most bránila osem hodín. Obranná čiara čs. armády pri Rapovciach bola prelomená a vojaci ustupovali k Lučencu. Útok svojej pechoty boľševici podporovali od 4.00 h. silnou delostreleckou paľbou. Jednotky čs. 4. pluku dostali rozkaz čo najdlhšie sa brániť proti presile a ustupovať na sever. O 13.20 h. maďarskí boľševici vytlačili 71. prápor z Galše. Čs. vojaci sa zachytili na kopci nad obcou, takže maďarský postup bol južne od Lučenca dočasne zastavený. Čs. veleniu bolo jasné, že mesto neudrží. Gen. Letovský nariadil II. brigáde o 14.35 h. ustúpiť severným smerom na čia-

ru Krupina – Dobroč.69 Železničná stanica v Lučenci dostala rozkaz k evakuácii. Úplná evakuácia stanice prebehla od 12.00 do 17.00 h. Evakuácia prišla neočakávane a bola taká rýchla, že z toho vznikla panika. Evakuáciu riadil npor. Přibyl. Smerom na Zvolen nechal vypraviť sedem vlakov. Odvezených bolo zhruba 450 vozňov a jazda bola takto pre veľké zaťaženie malých lokomotív a nedostatok vody veľmi nebezpečná. Vlaky šli skoro krokom po desaťminútových intervaloch smerom k Lovinobani. Po evakuácii zostali na stanici len 3 vagóny a to dva naložené tehlami na vlečke Rakottyay a jeden prázdny voz bez tiahla. Počas evakuácie bola stanica krytá čs. pancierovým vlakom č. 1. Krátko po vypravení posledného vlaku opustilo o 18.00 h mesto brigádne veliteľstvo. Asi o 15 minút prenikli do Lučenca prvé boľševické hliadky, ktoré na posledný vlak strieľali z pušiek.70 V piatok večer 30. mája 1919 MČA Lučenec obsadila. Maďarské obvateľstvo, hlavne robotníci, ju vítali radostne a s oduševnením. Prvý oddiel boľševickej armády v počte asi 120 mužov bol zložený väčšinou z rakúskych Nemcov (väčšinou z Viedenčanov). Asi o hodinu vtiahol do mesta ce-

lý prápor pechoty aj s príslušným trénom. Lenže ich povozy boli skoro prázdne a u mnohých ľudí budili dojem, akoby mali byť na Slovensku naplnené. Pri ústupe bol železničný most na hlavnej trati v km 159.1 – 159.2 a hlavné vjazdové srdcovky výhybiek od Fiľakova i Rapoviec čs. vojakmi vyhodené do povetria. Železničiari tiež odviezli všetky telegrafické a telefónne zariadenia. Veliteľ boľševického vojska si myslel, že časť železničného materiálu je skrytá niekde v meste, a preto po obsadení mesta a stanice boli vyslané vojenské patroly, ktoré vyhľadávali všetkých železničiarov a dopravovali ich na stanicu, kde boli podrobení výsluchu a zároveň im bolo nariadené, aby na druhý deň nastúpili do služby a hlásili sa u ľudového železničného komisára. Na druhý deň ráno okolo 5.00 h. sa na hlavnej trati od Fiľakova objavil maďarský pancierový vlak. Pred vyhodeným mostom musel zastaviť a posádka musela vybudovať dočasný núdzový most, takže do stanice sa dostal až o 10.00 h. Nasledoval ho hneď vojenský vlak s pechotou s počtom asi 400 mužov. Delostrelectvo boľševici v Lučenci ešte nemali.71 Keď to čs. velenie zistilo, rozhodlo sa obsadiť bojovú čiaru asi 2 km severne od mesta pri obci Tomášovce. Čs. jednotky sa zakopali v tomášovskej hore zvanej Gelienka, ktorá leží medzi Lučencom a Tomášovcami. V obci samotnej bola umiestnená záloha (časť jedného z práporov) a v škole bola zriadená poľná nemocnica, ktorá bola viditeľne označená zástavou s červeným krížom. Napravo od železničnej trate, pozdĺž hory Gelienky, bola zakopaná druhá časť uvedeného práporu. Po ľavej strane železničnej trate smerom k obci Vidiná bol zasadený trenčiansky domobranecký prápor, ktorému velil mjr. Šimkovič. Ten si rozložil svoj štáb v železničnom strážnom domčeku č. 118, ktorý bol v bezprostrednej blízkosti Tomášoviec. Centrom tejto provizórnej línie bola Vidiná a kopec ležiaci nad touto obcou. Z tohto kopca bolo dobre vidieť, čo sa deje v meste aj na sta-

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

137

nici. Čs. delostrelectvo bolo umiestnené za Halierom v počte 7 delostreleckých hlavní (z toho štyri delá kalibru 100 mm a tri kalibru 150 mm).72 Okolo poludnia 31. mája 1919 prichádzal do železničnej stanice v Lučenci nový vojenský transport maďarskej ČA. Na tento vlak spustili čs. delostrelci silnú paľbu. Strieľali tak úspešne, že z vystupujúceho mužstva bolo mnoho vojakov zabitých a zranených a vlak musel cúvnuť späť na šíru trať. Pri tejto streľbe jeden granát preletel stanicu a explodoval v Železničnej ulici, pričom boli zabití dvaja vojaci a dve ženy boli ťažko zranené.73 Presne v tom istom čase prebiehala v priestore medzi železničným strážnym domčekom ležiacim na juh od Tomášoviec a strážnym domčekom ležiacim v obci tuhý boj medzi česko-slovenským (č. 1) a maďarským pancierovým vlakom. Maďarský vlak sa snažil napadnúť bočnou paľbou čs. prápor pri hore Gelienke a čs. pancierový vlak sa ho snažil paľbou svojich zbraní zahnať späť do Lučenca. Tento boj trval celý deň. Bol to ojedinelý súboj pancierových vlakov, k akému už v priebehu ďalších bojov nedošlo. Súčasne sa nad Tomášovcami objavilo jedno maďarské lietadlo, ktoré ostreľovalo obec z guľometu. Nespôsobilo však žiadnu škodu.74 Išlo o Fokker D VII patriaci 8. stíhacej letke Maďarského červeného letectva pilotovaný ostrieľaným letcom Istvánom Fejesom, ktorý útokmi na ustupujúce čs. jednotky podporoval postup maďarských boľševikov. Jeho lietadlo však bolo odvetnou paľbou čs. vojakov zasiahnuté. Kvôli poškodenej vrtuli musel I. Fejes núdzovo pristáť a bol čs. vojakmi zajatý.75 Maďari si urýchlili prísun svojho delostrelectva a o 15.00 h. začali všeobecný útok proti obrannej čiare čs. armády. Začali sa silné delostrelecké súboje, pri ktorých bola poškodená aj tomášovská železničná stanica. Mnoho ťažkých 150 mm granátov explodovalo v jej okolí, hlavne pri vodárni. Jeden menší 80 mm granát odletel až k strážnemu domu č. 115, prerazil čelnú

138

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

stenu smerom od Lovinobane, ale väčšiu škodu nespôsobil. Boľševickí delostrelci ostreľovali aj kostol, kde predpokladali čs. pozorovateľňu. Bolo tam však zopár zvedavých miestnych občanov, ktorí ďalekohľadmi sledovali prebiehajúci boj. Maďarské šrapnely explodovali aj nad školskou budovou. Obyvatelia Tomášoviec boli počas tejto delostreľby schovaní v pivniciach. Čs. vojaci sa bránili až do 18.00 h. V tú istú hodinu maďarskí boľševici zabrali po silnej guľometnej paľbe Tomášovce a čs. vojaci ustúpili do Podrečian. Obec obsadila jednotka 80. brigády v sile 120 až 150 mužov, ktorá bola zložená z Maďarov, Nemcov, Rakúšanov, Rusov a Sikulov (tých bolo najviac).76 V ten deň maďarskí boľševici, útočiaci od obce Vrbovka cez Želovce a Sklabinú smerom na Modrý Kameň, dosiahli aj tu svoj cieľ. Útočiaci 16. peší pluk MČA viedol takú silnú paľbu, že obyvatelia okolitých obcí poutekali do hôr. Ušli dokonca aj miestni farári. V domoch zostali len starí ľudia. Po nočnom boji s čs. vojakmi Maďari nad ránom 2. júna obec Modrý Kameň obsadili. Prvá jednotka maďarskej ČA, ktorá vstúpila do obce, mala 200 až 300 mužov. Väčšinou išlo o vojakov ruskej a poľskej národnosti. Hneď si začali v dedine kupovať všetko možné za svoje „biele peniaze.“77 Súčasne s týmito udalosťami prebiehala aj evakuácia železničných staníc medzi Lučencom, Poltárom a Kokavou nad Rimavicou. Dňa 30. mája sa v Poltári začali šíriť poplašné správy o obsadení Lučenca boľševikmi. Aby sa traťmajster presvedčil, čo je na tom pravdy, sadol na postrkový rušeň, ktorý práve prišiel z Kokavy, a šiel do Lučenca. Viac sa ale nevrátil, lebo Lučenec už bol evakuovaný. Až o 1,5 hodiny ostatným oznámil, aby sa aj s rušňom a služobným od meškajúceho vlaku z Kokavy stiahli do Rimavskej Soboty. Potom bola linka prerušená. Onedlho bola prerušená aj linka do Rimavskej Soboty. Rušeň povolaný z Kokavy nad Rimavicou sa na trati pri Kokave pokazil a stal sa neschop-

ný jazdy. Okolo 6.00 h. prišli čs. vojaci, ktorí tvrdili, že nemohli odolať presile, pretože ich bolo len 30 a boľševikov 4 000 a že dostali rozkaz stiahnuť sa k Zvolenu. Personál poltárskej železničnej stanice sa rozhodol odísť pešo. Pridali sa k nim aj poštári, četníci, vojaci a niektorí občania a o 9.00 h večer sa celá karavána pohla z Poltára. Do Kokavy dorazili o 2.00 h po polnoci a utáborili sa na stanici. O dva dni, keď prišli od Rimavskej Bane hliadky a hlásili postup boľševikov na Poltár, celá karavána odišla z Kokavy do Utekáča. Keďže sa bezpečne necítili ani tam, pohli sa ďalej a cez vrchy prešli do Podbrezovej. Vo Zvolene si už mysleli, že všetkých pochytali boľševici a odtransportovali do Budapešti, pretože mnohí sa zúčastnili bitky s Maďarmi pri Českom Brezove. Z Podbrezovej všetkých odviezli do Zvolena a ďalej na západ, kde vyčkali koniec boľševickej invázie.78 V Brezničke tiež prebehla evakuácia 30. mája. Posledný evakuačný vlak aj s prednostom odišiel z Brezničky do Kokavy, keď k nej už od Lučenca postupovali boľševici. Breznička bola maďarskou červenou armádou obsadená 1. júna 1919. Na druhý deň v noci sa Maďari vlámali do stanice a z kancelárie odniesli telegrafný prístroj, debnu so záchrannými pomôckami a iné veci. Cez Brezničku postupovali ďalej na Poltár. Obyvateľstvo ich neprijímalo priateľsky. Zadné voje maďarských vojsk totiž drancovali okolie, rekvirovali dobytok a dokonca vyžínali obilie a trávu na poliach a lúkach.79 Boľševický pancierový vlak, ktorý prenasledoval čs. vojsko, v tomto úseku prenikol 4. júna až po Zlatno.80 Po strate Lučenca sa veliteľ lučenského úseku gen. Letovský rozhodol stiahnuť svoje jednotky až do priestoru Dobrá Niva – Detva – Dobroč – Kučelach, aby sa jeho otrasené jednotky zregenerovali a vyčkali na posily. Potom chcel vo vhodnom okamihu prejsť do protiútoku a dosiahnuť pôvodnú demarkačnú čiaru. Veliteľ armádnej skupiny s takýmto ďalekosiahlym ústupom nesúhlasil a nariadil návrat 2. divízie do pô-

vodných pozícií. Ako posilu jej dal k dispozícii dva prápory 4. divízie. Gen. Letovský potom zastavil ústup svojej divízie na čiare Bzovík – Litava – Lešť – Šula – Tomášovce. V dňoch 2. až 5. júna 1919 sa na tejto čiare rozpútali rozhorčené boje. Na 2. júna 1919 nariadil opätovné získanie Lučenca. Bolo to však nereálne. Maďari totiž stále posilňovali svoje jednotky pri Lučenci.81 Po obsadení Tomášoviec obnovili svoj postup severne od Lučenca smerom k Lovinobani. Veliteľ II. brigády plk. Jindřich Hanák nariadil zaujať obranu pri Lovinobani 1. júna 1919 o 10.00 h. O hodinu mu skupinové veliteľstvo oznámilo, že posily sú na ceste, preto musí do ich príchodu brániť obrannú líniu do krajnosti. Brigádne veliteľstvo vyslalo dopredu hliadky, aby udržiavali dotyk s nepriateľom. O 14.00 h. dve roty maďarských boľševikov zaútočili od Tomášoviec na Lovinobaňu, boli však odrazené. Išlo zrejme o prieskum bojom, pretože o hodinu sa z Podrečian smerom na Podhájsky mlyn pohli dva boľševické pešie prápory. Do 16.00 h. tieto prápory Lovinobaňu obsadili. Medzi boľševikmi bolo veľa Nemcov. V obci zostal jeden prápor (štyri roty), preto sa čs. delostrelci o 20.00 h. na Lovinobaňu zastrieľali. Lovinobanská železničná stanica, ležiaca asi kilometer severne od obce zostala v rukách čs. vojakov. Ďalšie jednotky maďarskej červenej armády postupovali na Ružinú a Divín. O 20.15 h. dostal plk. Hanák hlásenie, že domobranecký prápor začal bez rozkazu ustupovať. Okamžite sa osobne vydal za domobrancami, ktorí našťastie neboli ďaleko. Rýchlo obnovil poriadok, no onedlho sa situácia zopakovala. Plk. Hanák domobrancov opäť zastavil a pohrozil, že každého kto urobí krok späť, nechá zastreliť. O 21.30 h. všetko stíchlo. Rozhodol sa, že pri domobrancoch prenocuje. Opýtal sa jedného z dobrovoľníkov, čoho a prečo sa bojí. Ten mu odpovedal: „Teraz sa už nebojím, keď vy ste, pán s námi!“82 Plk. Hanákovi bolo jasné, že niektorým domobraneckým jednotkám hrozil rozklad.

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

139

Československí vojaci pred krčmou v strede obce Lovinobaňa počas bojov s maďarskými boľševikmi. (Zbierka Miroslav Peťko)

Požiadal preto gen. Letovského o päť schopných veliteľov práporov, 20 veliteľov rôt a 30 ďalších dôstojníkov pre svoju II. brigádu. Toľko dôstojníkov však v zálohe nebolo. Musel sa preto zaobísť bez nich. V pondelok 2. júna 1919 o 5.00 h. zaútočili útvary MČA z obce Lovinobaňa pozdĺž železničnej trate na sever. Tento útok bol odrazený. O 6.45 h. dorazila na front rota horského práporu. Plk. Hanák ju poslal obsadiť Budinskú skalu (767 m nad morom) západne od obce Budiná, z ktorej bol vynikajúci výhľad do širokého okolia. Rota po priblížení sa k cieľu zistila, že túto strategickú výšinu už obsadili boľševici. Stala sa tak ľahkým terčom pre maďarské zbrane. Maďarskí boľševici potom o 9.00 h. vyrazili z Lovinobane do ďalšieho útoku. Dlhá kolóna vypochodovala smerom na Mýtnu, no časť vojakov odbočila do Divínskeho hája vedľa železničnej trate. Do 11.30 h. sa boľševici dostali k lovinobanskej železničnej stanici. Niekoľko útokov skrachovalo v paľbe 9. roty III. práporu II. brigády, ktorú účinne podporovalo aj čs. delostrelectvo. Veliteľ roty Vätter žiadal vystriedať svojich unavených vojakov, no kvôli nedostatku záloh mu nebolo možné vyhovieť.83 Na čele boľševických vojsk postupovala „internacionálna“ 80. brigáda, ktorá sa tvrdošijne snažila zdolať čs. obranu na kopcoch Divínskeho hája medzi Lovinobaňou a Mýtnou. Čs. jednotky na Dobročských vrchoch zasa zadržiavali maďarské voje umiestnené v horách severovýchodne od Lovinobane

140

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

a Uderinej.84 Bojovalo sa nepretržite do 17.00 h. Maďarskí boľševici napokon na prekonanie obrany pri Lovinobani nasadili pancierový vlak. Mali ťažké straty, pretože v noci prišlo do Lučenca niekoľko transportov s ranenými. Gen. Letovský nariadil o 20.00 h. okamžite spustiť energickú ofenzívu dvoch brigád na Ipeľské Šahy a Lučenec. Rozkaz nebol splnený, keďže vôbec nezodpovedal reálnej situácii na bojisku a možnostiam čs. jednotiek.85 Boľševikom sa neďaleko obce Ábelová a výšiny Bradlo podarilo vkliniť medzi bojové skupiny 2. divízie. Gen. Letovský sa snažil tento prienik zastaviť. Maďari už medzitým obsadili Budinskú skalu. Dva prúdy čs. vojska mali zaútočiť na Budinskú skalu. Jeden od severu z Kriváňa a druhý z východu od obce Divín. Boľševici však tento útok predbehli a sami zaútočili na Divín. Obrancov zatlačili do Mýtnej, čím sa dostali do tyla oddielov brániacich priestor Tomášovce – Lovinobaňa. Gen. Letovský sa preto rozhodol stiahnuť svoje jednotky ku Kriváňu.86 Ráno 3. júna o 5.00 h. postupovala Maďarská červená armáda na kótu 388 v Divínskom háji. Čs. jednotky pripravovali protiútok z neďalekej osady Fafáky, no skupinové veliteľstvo protiútok o 5.45 h. zrušilo. Boľševické jednotky obranu pri Lovinobani obišli zo západu postupom cez Ábelovú a Madačku na Starú Hutu. Situáciu skomplikovala aj falošná správa, že boľševici sa približujú k železničnej trati Lučenec – Lovinobaňa – Detva – Zvolen pri

Trhanovej medzi Mýtnou a Detvou. Z Budinskej skaly začalo na čs. jednotky strieľať maďarské delo, takže I. prápor II. brigády, ktorý bol na Budinskú skalu vyslaný, sa tam nedostal. Časť domobrancov chcela opäť opustiť bojisko, čomu plk. Hanák zabránil. O 21.00 h. jednotky II. brigády odrazili ešte dva maďarské útoky a o 23.00 h. nastal konečne pokoj. Plk. Hanák si do denníka zaznamenal: „Tak skončil jeden z našich najťažších dní.“ Ráno 4. júna 1919 sa jednotky II. brigády museli pred hrozbou obkľúčenia stiahnuť k Trhanovej a Detve. Velenie skupiny tam prevzal veliteľ 2. divízie plk. Josef Šnejdárek. Jeho príchod mal podstatný vplyv na zlepšenie situácie a zastavenie víťazného postupu MČR pred Banskou Bystricou.87 Po trojdennej bitke pri Lovinobani postupovali boľševici smerom na Zvolen a do Hronskej Breznice. V okolitých dedinách ponechali menšie posádky, ktoré obyvateľstvu za boľševické peniaze rekvirovali všetko cenné. Lovinobanská železničná stanica ostreľovaná celé dva dni bola značne poškodená. Na stanicu, na strážny dom č. 120 a na točňu dopadlo niekoľko delostreleckých granátov. Koľaje v stanici aj okolo nej boli tiež poškodené. Stanica bola deň pred boľševickým vpádom evakuovaná. Maďarskí zamestnanci evakuačný rozkaz neuposlúchli, zostali v Lovinobani počas celej invázie a po návrate čs. vojsk, ak neušli, boli väčšinou prepustení. Po evakuovaní žst. Lučenec bola na trati Lučenec – Zvolen prerušená akákoľvek doprava, okrem vojenskej. Tá sa udržiavala po Kriváň. V dôsledku nepriaznivo sa vyvíjajúcej situácie pri Lovinobani sa 31. mája 1919 začalo aj s evakuáciou žst. Kriváň. Evakuácia Kriváňa bola ukončená 3. júna a v ten istý deň sa evakuácia začala aj vo Zvolene. Dňa 4. júna 1919 čs. armáda ešte držala úsek Podkriváň – Kriváň – Detva, ale na druhý deň vyprázdnila aj túto oblasť a boľševici všetky tieto stanice obsadili ešte v ten istý deň.88 Do 6. júna jednotky MČA obsadili na hlavnom smere útoku aj obce

Mýtna, Divín, Ružiná, Ábelová, Polichno a Madačka. V poltárskom smere obsadili do 7. júna obce Cinobaňa, Nedelište, Zlatno, Málinec a Hradište.89 Boľševická jednotka prišla aj do obce Ozdín. Príchod maďarských boľševikov učinil koniec nádejám jedných a strachu druhých. Biedne oblečenie boľševických vojakov urobilo na frontového vojaka Samuela Činčuráka zlý dojem: „Do Ozdína vkročili traja maďarskí vojaci, na čapiciach mali červené handry prišité, to na znak novej maďarskej vlády. Boli otrhaní a obzerali sa, ani čo by ich z konôp vyduril. Zo dvorov vybehávalo veľké i malé, každý chcel vidieť, čo sú to za ľudia tí boľševici. Kto ich videl, každý mrdnul gambou, iba tí, ktorí čakali vzkriesenia Magyarországu, tým srdce riaslo ako špongia vo vode a už v duchu videli, ako Slováci visia po stromoch. Boľševici spytovali sa, kde býva „Pánik úr“90 Ktosi ich upravil ku môjmu susedovi domnievajúc sa, že už prišli ho obesiť. Sused nebol doma, bol sa odstúpil, čo bolo len dobre. Keď prišli do dvora, spytovali sa, či je tu richtár, gazdiná im hovorí, že povyše býva richtár a sama ich zaviedla. Šiel som aj ja, aby som privítal nevolaných hostí a upozornil richtára, aby ich ponúkol jedením. Obzrel som si otrhaných pánov, desiatnik bol Žid a tí druhí dvaja maďarskí robotníci. Za mnou prišla pani Fabríciová, tá im doniesla veľkú hrudu ovčieho syra. Desiatnik rozkázal, aby na obecný dom vystrčili červený prápor, čo richtár, brat Michal Pánik, aj urobil. Vojaci vydali rozkaz, aby sa žiaden neopovážil protiviť a odišli naspäť do leženia celkom uspokojení. Na druhý deň prišla na Ozdín patrola desať chlapov, ktorí sa ubytovali v škole. Väčšina týchto vojakov boli viedenskí robotníci, ktorí ani dobre maďarsky nevedeli, čo bolo pre nás dobre, bo naši nepriatelia s nimi sa nevedeli dovrávať. Ten samý deň tiahli maďarskí vojaci hradskou na Málinec, chcejúc sa dostať cez tie vrchy Čechom za chrbát, lenže sa veľmi sklamali, ďalej od Ipľa nemohli, tak sa tam po doline ponevierali.“91 Svoje víťazné ťaženie MČA zavŕšila 7. júna 1919 obsadením Zvolena a Banskej

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

141

Štiavnice. Čs. 2. divízia bola zatlačená ku Kremnici a Banskej Bystrici. Maďarský útok na Banskú Bystricu sa podarilo zastaviť 8. júna pri Badíne a tým čs. jednotky prekonali vrchol krízy. Stále však hrozilo, že MČA prenikne k Vrútkam a dosiahne tak svoj strategický cieľ. Na východe Slovenska Maďari obsadili 6. júna Košice a 10. júna Bardejov, kde sa priblížili až k poľským hraniciam. Ešte 7. júna 1919 bola vláde B. Kunu doručená nóta predsedu mierovej konferencie G. B. Clemenceaua, ktorá maďarskú vládu vyzvala na okamžité zastavenie ďalších bojov na Slovensku a stiahnutie vojsk na čiaru Vácz – Miškovec do 10. júna 1919. Nóta nedosiahla žiadny výsledok a bojovalo sa ďalej. Čs. armáda sa postupne spamätávala z počiatočného šoku, využila chyby protivníka, nadobudla taktickú prevahu a protiútokmi opäť získala Banskú Štiavnicu (10. júna), Zvolen (13. júna) a Kokavu nad Rimavicou (15. júna). Potom sa front dočasne stabilizoval, boje však neutíchli. Celkove bola severná ofenzíva Maďarskej červenej armády na Slovensku koncom mája a v prvej polovici júna 1919 úspešná. Do 15. júna sa jej podarilo rozdeliť čs. armádu na dve časti a izolovať väčšinu Východnej armádnej skupiny gen. Hennocqua v priestore Vihorlatu. Severne od Bardejova dokonca dosiahla slovensko-poľskú hranicu. MČA na dvoch pätinách slovenského územia fakticky odstránila politickú moc čs. štátu a nastolila boľševickú vojenskú diktatúru.92 Pomery na území obsadenom maďarskou Červenou armádou a pripojenie Novohradu k Slovenskej republike rád „Po príchode maďarskej ČA do miest a dedín na Slovensku, závisel ďalší vývoj udalostí predovšetkým od toho, ako chápali severnú ofenzívu na Slovensko vojenskí velitelia alebo politickí komisári maďarskej ČA v jednotlivých regiónoch. Zďaleka to neboli vždy komunisti, čo boli presvedčení o revolučných

142

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

cieľoch a význame diktatúry proletariátu, ktorú na Slovensku vyhlasovali a presadzovali formou vojenskej diktatúry. Prevažujúce vrstvy a skupiny maďarskej spoločnosti i maďarského obyvateľstva na Slovensku takisto videli v úspešnej maďarskej ofenzíve možnosť obnoviť integritu Uhorska. V jednotkách maďarskej ČA bola prevaha nacionalisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov... Vojaci v spolupráci s miestnymi maďarskými nacionalistami začali po príchode na Slovensko prenasledovať národne uvedomelé slovenské obyvateľstvo i prostých roľníkov a robotníkov. Na viacerých miestach ich na základe rôznych udaní uväznili, obrali o majetok, šikanovali, trýznili a v nejednom prípade im siahli aj na život.“93 Na území Novohradu obsadenom Maďarskou červenou armádou vznikali orgány boľševickej moci – župné, okresné a mestské direktóriá a miestne rady robotníkov a roľníkov. Vedúce miesta boli obsadené boľševikmi a im oddanými ľuďmi. Územie Novohradu patrilo k Novohradskému župnému direktóriu so sídlom v Balažských Ďarmotách. Toto direktórium nariadilo na základe uznesenia Revolučnej vládnej rady MRR vytvoriť na obsadenom území okresné a miestne direktóriá. Miestne direktórium malo mať od troch až do 50 členov (1 člen na 100 obyvateľov).94 V okupovanom Lučenci a okolitých obciach, ktoré sa ocitli v tyle Maďarskej červenej armády, zaviedli boľševici veľmi rýchlo nové poriadky. Do Lučenca poslali svojho komisára, ktorý odstránil všetkých úradníkov a nahradil ich svojimi oddanými ľuďmi a neobmedzene vládol nad Lučencom a celým okolím. Aby bolo aj formalitám učinené zadosť, boli 2. júna vypísané voľby do tzv. „Robotníckej rady“, ktorá mala zo svojich členov voliť „Mestské direktórium“. Do sovietu (Robotníckej rady) bolo zvolených 70 členov a jeho výkonný výbor (direktórium) mal 11 členov. Za predsedu bol zvolený Jozef Szabó.95 Hlasovať samozrejme nesmeli „buržuji.“ Za „buržuja“ bol pokladaný kaž-

dý, kto nebol členom žiadnej robotníckej organizácie a to i vtedy, keď nemal doma čo do úst vložiť. Nadšenie maďarského obyvateľstva značne pokleslo vtedy, keď boľševici prísne zakázali nosiť maďarské národné odznaky a stužky. Maďarskí občania sa boľševikov začali báť, keď boli poštátnené všetky školy, zabraté kaštiele a byty „vykorisťovateľov“ pre pracujúcich. Polícia a žandárstvo boli 31. mája 1919 nahradené tzv. „Červenou strážou“, ktorá zodpovedala za verejný poriadok počas boľševickej okupácie.96 Maďarská červená armáda schladila aj počiatočné nadšenie revolučne naladených lučenských židov: „Bolo to u židov radosti a výsku: ʼElen Magyarországh!ʼ97 Lenže tá radosť netrvala dlho, bo slávnostne uvítaní maďarskí vojaci začali robiť v meste poriadok. Koho našli v kaviarni, chytili a hnali do roboty. Na nádraží vrecia nosiť, ulice zametať alebo zákopy kopať a plesť prekážky na fronte.“98 Od 4. júna fungovali v lučenskom direktóriu jednotlivé odbory. Ešte v ten istý deň sa začalo s výučbou na školách podľa marxistických smerníc pre činnosť škôl, ktoré vydal 3. júna Župný výkonný výbor Novohradskej župy. Lučenské direktórium nariadilo 10. júna uskutočniť inventarizáciu na školách kvôli poštátneniu všetkých škôl v duchu politiky Republiky rád. Dňa 15. júna 1919 sa uskutočnil súpis negramotných osôb v Lučenci, aby sa mohlo začať s ich vzdelávaním. Odbor školstva 25. júna predpísal povinné štúdium marxistickej literatúry pre pedagógov, aby sa cez prázdniny ideologicky preškolili. Lučenecký soviet 12. júna uskutočnil aj „socializáciu“ všetkých bánk a peňažných ústavov, ktoré boli jednoducho zoštátnené.99 Štvrtý deň po príchode Maďarskej červenej armády prišli do Lučenca zvláštnym vlakom aj maďarskí železničiari. Priviezli so sebou tri malé rušne pre miestne dráhy a dva vozy uhlia s váhou 40 ton. Česko-slovenskí železničiari, ktorí v Lučenci zostali, si dosť vytrpeli od bývalých prepustených Maďarov, pretože tí sa vtedy cítili neobmedzenými pánmi.100

V niektorých novohradských obciach vznikali miestne direktóriá. Miestne direktórium vzniklo 4. júna 1919 v obci Sklabiná. Na jeho ustanovujúcom zasadnutí boli prítomní aj zástupcovia MČA Nándor Rakonczay a Štefan Cseri. Členmi miestnej rady sa stali Jozef Varga, Jozef Belák, Karol Koltányi, Peter Takács (za náhradníkov Štefan Šmatla a Štefan Kazi). Dňa 19. júna sklabinské direktórium zvolilo zástupcov do okresného direktória v Modrom Kameni (Jána Baláža, Štefana Stenu a Jozefa Vargu). Miestne direktóriá vznikli aj vo Veľkých Stracinách (predseda Ján Černík) a Malých Stracinách (predseda Pavel Černík). V Modrom Kameni vzniklo miestne direktórium 6. júna 1919. Na svojom prvom zasadnutí toho dňa zvolilo trojčlenný výkonný výbor a zástupcu do okresného direktória. Členmi výkonného výboru sa stali Július Mózer, Štefan Mag a Vojtech Bánovský. Za zástupcu do okresného direktória bol zvolený Anton Rusnák. Členom okresného výkonného výboru v Modrom Kameni a politickým splnomocnencom pre okres Modrý Kameň bol Alexander Kelemen (neskôr ho nahradil Nándor Rakonczay).101 Direktórium v obci Halič krátko po svojom vzniku vydalo 10. júna 1919 dekrét o zabratí kaštieľov, palácov, nadmerných a opustených domov pre „pracujúcich.“ V skutočnosti ich však nedostali žiadni pracujúci. „Socializácia“ veľkostatku sa uskutočnila aj v Kokave nad Rimavicou.102 Nová „boľševická“ vláda vznikla aj v obci Hradište. Hradišťania nemali s boľševikmi zlé skúsenosti, keďže sa tam objavovali zriedka: „Boľševici prišli aj do našej obce a vymenovali svojich predstaviteľov. Na školskom dvore bola verejná schôdzka, kde si občania zvolili nový socialistický krúžok ľudí, ktorí viedli obec v takom duchu, aký nastolil nový režim. Občania prijali tento spôsob riadenia a sami si 8. júna 1919 zvoli za predsedu revolučného výboru v našej obci občana Ondreja Žiláka. Tento svoje poverenie prijal a konal, až do jej ukončenia... Boľševici do našej dediny chodili málo. Zato si ľudia na nich zvykli a spriatelili sa s nimi.“103 Miestne

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

143

direktóriá v skutočnosti väčšinou len zabezpečovali potreby MČA. Rekvirovali potraviny, rôzny materiál a verbovali pre vstup do MČA. Realizovali tiež nariadenia Revolučnej vládnej rady MRR o zákaze čapovania liehovín, nosenia zbraní, používania šľachtických titulov, o zrušení súkromného vlastníctva, o práve na prácu a zrovnoprávnení detí pred zákonom.104 Maďarská červená armáda sa na Slovensku správala ako na cudzom dobytom území. V hornom Novohrade celý čas len rabovala. Celé noci bolo počuť rachot povozov a nákladných áut, ktoré vyvážali zásoby a tovar z obchodov, skladov a z tovární do Slagotarjánu a Balažských Ďarmôt. „Odniesť všetko a nič nedoniesť“ bolo ich heslo. Mnohí ľudia už z toho usudzovali, že boľševici v Novohrade dlho nepobudnú a ich cieľom je len vyrabovať Slovensko. Nechceli tomu uveriť len robotníci, ktorým bolo na začiatku celkom dobre. „Súdruhovia“ obsadili všetky vedúce miesta, vozili sa na kočiaroch a autách a pri rozdeľovaní potravín mali hlavné slovo. Bol to pre nich skutočný raj. Netrvalo to však dlho, lebo došli zásoby a začala sa prejavovať nespokojnosť aj u proletariátu. Dňa 18. júna 1919 dorazil náhle do Lučenca zvláštny vlak ľudového komisára MRR Tibora Szamuellyho. Szamuelly mal povesť „zlopovestného, krvižíznivého hlavného teroristu, zloducha celého maďarského boľševického režimu.“105 Jeho vlak bol nádherne vystrojený. Mal spací a jedálenský vozeň pre súdruha ľudového komisára a pre jeho generálny štáb a ďalej Pullmannove vozne I. a II. triedy pre „súdruhov teroristov“, ktorí ho všade sprevádzali spolu s francúzskym kuchárom. A chudáci železničiari mohli desať dní sledovať, aký prepychový život na rozdiel od nich vedú títo „súdruhovia“. Mali hojne mäsa, pečiva, vína, proste všetkého, čo potrebovali aj nepotrebovali. Ako „ozdoby“ nachádzali sa v každom vozni po dva ťažké guľomety. Samuelly prišiel do Lučenca len na to, aby osobne ukončil vyrabovanie tunajších tovární. Mal k dispozícii

144

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

dve autá, s ktorými chodil po továrňach a bral, čo sa dalo. Bral nielen tovar a hotové výrobky, ale aj stroje a suroviny. Do Budapešti boli vypravované celé vlaky, hlavne z továrne na súkno v Haliči, v Opatovej, i z továrne na hospodárske stroje. Szamuelly na všetko osobne dohliadal, viedol presnú evidenciu o obsahu a „osude“ jednotlivých ložných vozňov a bez jeho rozkazu bolo zakázané pridať tieto vozne k niektorému vlaku. Bral to tak prísne, že chcel dať popraviť prednostu prevádzkového inšpektorátu v Lučenci len preto, že odoslal osem súknom naložených vagónov do Fiľakova bez jeho vedomia.106 Okrem rabovania prišli boľševici hneď aj s „peňažnou reformou“. Povylepovanými plagátmi oznámili, aby si všetci občania vymenili „modré“ čs. peniaze, ktoré mali byť čoskoro neplatné, za jedine platné „biele“ boľševické peniaze. Našlo sa dosť nerozumných ľudí, čo svoje dobré peniaze vymenili za bezcenný boľševický papier a doplatilo tak na svoju nerozvážnosť.107 Na dedinách však boli ľudia opatrnejší, keď videli vyčíňanie boľševikov. Boľševický fígeľ s novými peniazmi napríklad rýchlo prekukli obyvatelia Cinobane: „Na boľševikov – pred príchodom – sa tešili ozaj temer všetci Maďari a Židia. No zle doplatili na ružové nádeje. Smútok zalial duše aj vačky, keď boľševici verejne oznámili, že všetci musia odovzdať pod prísnym trestom okolkované ʼmodréʼ peniaze, že dostanú nové, maďarské cennejšie. Boľševici i do našej obce priniesli so sebou ohromné množstvo vlastných peňazí, ktorými platili. Občania boli zaplavení peniazmi bielymi, ale bez hodnoty. Boľševici za jednu hus platili 300 až 400 korún. Občania hneď vycítili to, že biele peniaze nemajú nákupnú hodnotu, skrývali potraviny pred boľševikmi. Títo, keď nedostali potravné články podobrotky, dopúšťali sa na bezbrannom ľude násilenstva. Bola to neukáznená medzinárodná spoločnosť, ktorej sa každý bál.“108 V Ozdíne ľudia boľševické peniaze zdvorilo odmietli: „Po dedinách maďarskí vojaci hlad nemali, iba veľa peňazí, že ne-

vedeli, čo s nimi. Sami akosi nedôverovali tým svojim bielym peniazom, preto by ich boli najradšej zamenili za naše kolkované. Chodili po dedine z domu do domu, kupovali aj to, čo nepotrebovali, za každú maličkosť dávali svoje bankovky, domnievajúc sa, že Slováci im vydajú drobné kolkované, no nik nebol natoľko nerozumný, aby si dal peniaze, radšej každý kývol rukou a povedal: ʼDávame vám to tak a nie za peniaze.ʼ Boľševici nerobili žiaden rozdiel medzi Slovákmi a maďarónmi, v Boha neverili, že Ho nepotrebovali a po národnosti sa neobzerali, im bohom bolo ich brucho. Najradšej zastávali sa husí, kačíc i sliepkov, bo tie chytali, varili a jedli. Kto si najsamprv boľševikov zošklivil, boli to tí, čo ich túžobne očakávali. Dni sa pomaly míňali, nič sme nevedeli, čo sa deje na fronte, veď tá teraz bola až pri Zvolene, iba správy prichodili ako boľševici rabujú tie dediny, ktoré sú vedľa tratí.“109 Rekvirácie prebiehali aj v obci Tomášovce, kde boľševici sídliaci v kaštieli v susedných Podrečanoch miestnym gazdom vzali štyri kusy dobytka a 10 ošípaných. „Boľševici za niečo i platili, ale len bielymi boľševickými peňazmi, ktoré si sami tlačili.“ Tomášovčania však rýchlo zistili, čo na boľševikov platí: „Boľševické vojsko bolo naším obyvateľstvom chladne prijaté. Keďže dostali piť v dostatočnej miere, boli spokojní, lebo za pijatiku by si boli dali aj oko vyklať.“110 Dňa 20. júna 1919 bol z Lučenca odoslaný telegram Slovenskej revolučnej vládnej rade v Prešove, ktorým predseda direktória v Lučenci Jozef Szabó oznámil pripojenie sa Lučenca a okolia k Slovenskej republike rád (vyhlásenej 16. júna 1919 v Prešove). O dva dni sa v Lučenci konalo zhromaždenie, ktoré podporilo pripojenie sa k Slovenskej republike rád.111 Na zhromaždenie prišli aj slovenskí robotníci z okolia mesta. Zhromaždenie otvoril predseda lučenského sovietu J. Szabó v maďarskom jazyku. Po ňom nasledoval ľudový komisár Slovenskej revolučnej vládnej rady Jozef Cápai, ktorý sa prihovoril demonštrantom po slovensky a s veľkým zápalom rečnil „o blízkom víťazstve socialistic-

kej revolúcie.“ Počas manifestácie prišiel aj pozdravný telegram od Slovenskej revolučnej vládnej rady z Prešova.112 V dňoch 20. – 26. júna tiež prebiehal nábor do MČA. Z Lučenca a okolia sa prihlásilo 700 občanov. Na príkaz Slovenskej revolučnej vládnej rady bol v Lučenci tiež zriadený trojčlenný revolučný tribunál (jeho predsedom bol Ľudovít Széjgyártó).113 Medzitým mierová konferencia rozhodla 13. júna 1919 o československo-maďarských hraniciach, čo sa telegraficky oznámilo obom vládam 15. júna 1919. Maršal F. Foch splnomocnil hlavného veliteľa čs. vojsk gen. M. C. Pellého, aby boľševikom stanovil lehotu a spôsob ústupu na stanovenú hranicu. Gen. Pellé už 22. júna požiadal veliteľa MČA W. Böhma o zastavenie paľby 24. júna o 5.00 h ráno. Tak sa aj stalo a v ten deň boli boje zastavené a dohodnuté prímerie. Vedenie MRR preťahovalo ústup ako sa len dalo, no keď gen. Pellé zaslal 26. júna W. Böhmovi a najvyššej vojnovej rade do Paríža rádiotelegrafickú správu, že 30. júna je krajná lehota na začatie ústupu a tento sa musí uskutočniť do 4. júla 1919 do 23.59 h, rozhodla sa Revolučná vládna rada MRR na zasadnutí z 29. júna stiahnuť svoje vojská na stanovenú demarkačnú čiaru, ktorá sa v podstate zhodovala aj s neskoršou trianonskou hranicou. Na druhý deň podpísali obidve bojujúce strany prímerie. Tieto správy sa dostali aj medzi vojakov MČA a spôsobili úpadok ich morálky.114 Ústup maďarskej Červenej armády sa začal 30. júna o 5.00 h. Z horného Novohradu sa stiahla do 3. júla 1919. V ten istý deň začala svoj postup čs. armáda. Presuny čs. vojska prebehli v pokoji a skončili sa 7. júla. Väčšina slovenského obyvateľstva si radostne vydýchla, keď sa rozchýrila správa, že Veľká Dohoda prinútila boľševickú vládu vyprázdniť Slovensko a štátna hranica už nebude pri Ipli, ale pri obci Šomoška. Keď však začali boľševikmi obsadené územie opäť obsadzovať čs. železničiari, zhrozili sa nad tým, čo videli. Pri opätovnom obsadzovaní staníc Kriváň

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

145

a Lovinobaňa 3. júla 1919 tu železničiari našli len holé múry a rozbité strechy. Všetko bolo zničené a čo sa dalo odvliecť, boľševici odvliekli. Železničná stanica Kriváň bola navyše tak zaprataná rôznymi odpadkami, že ju osem ľudí čistilo celý týždeň! Na celom úseku Kriváň – Lučenec boli popretrhávané telefónne káble a všetky stĺpy boli vyváľané. Spojenie medzi jednotlivými stanicami bolo takmer nulové.115 V Tomášovciach zasa „úplne odmotovali a všetko technické zariadenie odniesli“ zo železničného strážneho domčeka.116 Podobne boľševici „vyprázdnili“ aj lučenskú stanicu. Odmontovali a odviezli dokonca aj staničné zabezpečovacie zariadenie. Dňa 2. júla 1919 o 6.00 h odpoludnia musela byť stanica i mesto vyprázdnené. „Mužstvo boľševického pancierového vlaku vykonávalo aj túto prácu po boľševicky.“ Vojaci zobrali a odniesli ešte i dvere a okná staničnej budovy a nechali tak ako v Lovinobani len holé steny. Dokonca ešte aj keramické kachle v každej miestnosti vyhodili granátmi do vzduchu.117 Stanica Lučenec bola opätovne obsadená tiež 3. júla 1919. Pri obsadzovaní bolo konštatované, že celé staničné zariadenie ako vodáreň, zabezpečovacie zariadenia, telefóny a pod. boli úplne zdemolované a dôležité súčiastky odvezené. Do stanice prišiel najprv pancierový vlak č. 1118 a za ním dva vlaky s pechotou. Vojaci na tretí deň opravili najnutnejšie telefónne spojenie do Lovinobane a do Fiľakova. Do tej doby bola udržiavaná bezpečnosť dopravy v opačnom smere spôsobom výpravy: lichá – sudá denná výpravná hodina. Voda potrebná pre rušne bola čerpaná zo studne striekačkou vypožičanou od mesta a pri čerpaní súčasne vytláčaná do vodojemov strojov, ktoré stáli na koľaji č. IX. Maďarskí zamestnanci, ktorí pred vpádom dočasne slúžili pre ČSD, väčšinou ušli s boľševikmi do Maďarska. Tí ktorí ostali v Lučenci aj po prepustení, boli na konci roku 1919 opäť prijatí do služby.119 S čs. armádou prišiel na začiatku júla 1919 do Lučenca aj Zbor turčianskych dobrovoľ-

146

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

níkov sformovaný po páde Zvolena. Zbor tvorilo 236 mužov (až do veku 68 rokov!) z okolia Turčianskeho Svätého Martina, takmer všetko bývalí rakúsko-uhorskí vojaci. V Lučenci, Fiľakove i Rimavskej Sobote vykonávali strážnu a poriadkovú službu, i prieskum, do konca septembra 1919 keď bol zbor rozpustený.120 Všetky železničné stanice od Poltára do Kokavy boli tiež úplne vyrabované. Jedine Poltár ostal ušetrený, až na nejaký nábytok, ktorý odvliekli, a na rozbité telefónne aparáty. Na viac zrejme boľševici nemali čas. Breznička bola obsadená čs. vojskom 6. júla 1919, keď najprv dopredu vyslali z Poltára pancierový vlak.121 Rovnako boli zničené a vyrabované železničné stanice na celom území Slovenska, ktoré obsadila Maďarská červená armáda. Najviac boli zničené trate východne od Košíc. Celková takto vzniknutá škoda na železničnom majetku bola vypočítaná na 110 miliónov Kč. Zničený alebo rozkradnutý bol aj súkromný majetok čs. železničiarov. Škody na súkromnom majetku železničiarov sa odhadli na 800 000 Kč.122 Podobný obraz bolo možné vidieť aj v obciach okolo železničných tratí. MČA všade rabovala obilie, dobytok, šatstvo a cennosti. Niekedy za to veľkoryso platili svojimi bezcennými „bielymi peniazmi.“ V Hornom Tisovníku bola celkom vyrabovaná evanjelická fara a potravinové družstvo. Z kostola v obci Závada maďarskí boľševici ukradli dva zvony a 22 píšťal. Farárovi v obci Dolná Strehová Pavlovi Maliarikovi vyrabovali dom, rozbili cirkevnú kasu, poškodili cirkevné knihy a spisy. Vyrabovali domy, ukradli šaty, obilie a dobytok aj tých obyvateľov obce, ktorí pred boľševikmi ušli. V Modrom Kameni celkom vyplienili tamojší kaštieľ. Keď ustupovali cez obec Sklabiná „pasúce sa ošípané a ovce strieľali, ponakladali na vozy a tak odvláčili.“ Ešte horšie dopadla obec Lešť. Pred odchodom ju boľševici podpálili a navyše chytili a uväznili 25 ľudí. V obci zhorelo 11 domov. Kto mohol, ušiel k čs. vojakom. Počas rabovačiek boľševickí vojaci (Maďari,

Zamestnanci železničnej stanice v Lovinobani krátko po boľševickom vpáde. (Zbierka autora)

Rusi, Poliaci, Nemci, Bulhari, Česi i Slováci) sa k obyvateľom, ktorí im kládli odpor, správali veľmi kruto.123 Keď sa o mučení a zabíjaní čs. zajatcov i civilistov dozvedeli čs. vojaci, nedbali na rozkazy dôstojníkov a neľútostne zaobchádzali s podozrivými živlami.124 Dňa 1. augusta 1919 zanikla Maďarská republika rád a v čase od 8. do 11. augusta čs. armáda obsadila Salgotarján a okolie, ktorý sa temer pred tromi mesiacmi neúspešne pokúšala obsadiť.125 Čs. armáda obsadila územie Slovenska do 7. júla 1919. „V porovnaní s prvou svetovou vojnou, kde bojujúce jednotky strácali až 50 – 60 percent svojho stavu, pri bojoch o Slovensko s Maďarmi boli straty neporovnateľne menšie... Napriek všetkému to však nebol silnejúci odpor čs. vojska, čo zastavil maďarskú ofenzívu, ale bol to fakt, že sa nesplnili maďarské nádeje orientované na vzostup revolučnej vlny v Nemecku a Rakúsku. Veľmi dôležitú úlohu tu zohral ostrý postoj Dohody, ktorá od stola mierovej konferencie v Paríži pohrozila komunistickej vláde Bélu Kuna ozbrojenou intervenciou. Takto v polovici roku 1919 mala už ČSR za sebou svoju prvú (a vlastne i poslednú) skutočnú vojnu. Vojenské neúspechy v tejto vojne značne poškodili medzinárodnú prestíž mladého Česko-Slovenska a pozdvihli sebavedomie jeho susedov.“126 Konečná úprava hraníc medzi ČSR a Maďarskom

sa uskutočnila podpisom mierovej zmluvy v Trianone 4. júna 1920. Slovensko sa tak po viac ako tisíc rokoch definitívne stalo súčasťou nového štátneho útvaru – Česko-slovenskej republiky. Neobišlo sa to bez krvavých bojov s Maďarmi, ktorí sa nedokázali s týmto stavom zmieriť. Severný Novohrad sa stal jedným z epicentier tohto krvavého zápasu. Slováci žijúci v Novohrade sa práve po skúsenostiach s brutálnymi výčinmi maďarských ozbrojených síl z rokov 1918 – 1919 stali bezvýhradnými podporovateľmi nového štátneho útvaru. Najmä maďarskí boľševici sa totiž správali na Slovensku ako na cudzom nepriateľskom území. Výsledkom boľševického vpádu na Slovensko tak bolo primknutie sa väčšiny Slovákov k novému štátnemu útvaru. 1 ČERVENÁK, I.: Stručné dejiny robotníckeho hnutia a KSČ v okrese Lučenec. Fiľakovo 1981, s. 39. 2 Pamätná kniha železničnej stanice (žst.) Lučenec, s. 13. 3 Tamtiež, s. 13 – 14. 4 Tamtiež. 5 Slovensko – Dejiny. Bratislava 1971, s. 647. 6 Vojenské dejiny Československa (1918 – 1939) – III. díl. Praha 1987, s. 37. 7 Slovensko – Dejiny. C.d., s. 647. 8 JUDr. Ľudovít Bazovský (1872 – 1958) pôsobil v Lučenci ako advokát a podnikateľ vo finančníctve. Bol členom výkonného výboru Slovenskej národnej rady a 30. októbra 1918 sa zúčastnil na

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

147

zhromaždení v Turčianskom sv. Martine, ktoré prijalo Deklaráciu slovenského národa. V novembri 1918 založil v Lučenci Hornonovohradskú SNR a stal sa jej predsedom. V decembri 1918 koketoval s vytvorením slovensko-maďarskej federácie. V rokoch 1918 až 1919 bol členom Revolučného Národného zhromaždenia a v rokoch 1919 až 1920 novohradským županom. Z funkcie župana odstúpil na vlastnú žiadosť. Bazovský vystupoval v tomto období ako slovenský vlastenec. Vysoká funkcia mu však zamotala hlavu, takže už v roku 1922 bol obvinený z finančných machinácií, ktoré mu mali vyniesť niekoľko miliónov. Pokúšal sa dostať medzi politické špičky viacerých politických strán, no ako kariéristu ho nikde nechceli. Zo stúpenca česko-slovenskej vzájomnosti sa transformoval na zástancu slovenskej autonómie. Od roku 1930 bol policajne sledovaný a v rokoch 1934 až 1935 ho súdili za protištátnu činnosť. Odsúdený však nebol. Onedlho sa ukázalo, že Bazovskému nešlo o slovenskú autonómiu, ale o pripojenie Slovenska k Maďarsku. V roku 1938 sa pridal na stranu maďarskej iredenty a privítal obsadenie Lučenca maďarskou armádou v novembri 1938. Pracoval ako odborný referent menšinového oddelenia a zástupca „slovenského vládneho komisára“ Adolfa Péchányia na Slovenskom vládnom komisariáte, čo bol pomocný orgán predsedníctva maďarskej vlády. Po roku 1945 sa znova vydával za veľkého slovenského vlastenca. Jeho oportunizmus však bol taký do očí bijúci, že mu už nikto neveril. VRÁBEL, F.: Vojenské udalosti v Lučenci na prelome rokov 1918/1919 a neskôr v politickej reflexii Ľudovíta Bazovského. In: Vojenská história, 2010, č. 1, s. 33 – 51. 9 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 15. 10 Čs. jednotky museli vyprázdniť Vrútky i Žilinu a ustúpiť až na moravsko-slovenské hranice. V bojoch proti čs. vojsku pomohla Maďarom aj židovská garda, ktorá pripravila povstanie v Čadci a zabránila tak čs. jednotkám zachytiť sa na slovenskom území; Vojenské dejiny Československa. C.d., s. 40. 11 HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon (1918 – 1920). Bratislava 1998, s. 63. 12 Nepružného a málo iniciatívneho generála J. Štiku vystriedal 25. novembra 1918 plukovník František Schöbel. Vojenské dejiny Československa. C.d., s. 41. 13 Tamtiež. 14 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 16. 15 Tamtiež, s. 16 – 17. 16 Tamtiež, s. 17.

148

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

17 Formou nóty francúzskeho ministra zahraničných vecí S. Pichona ju oficiálne predložil maďarskej vláde šéf vojenskej misie Dohody v Budapešti pplk. Vyx 24. decembra 1918. 18 Vojenské dejiny Československa. C.d., s. 44. 19 HRONSKÝ, M.: Priebeh vojenského konfliktu ČSR s Maďarskom roku 1919. In: Historický časopis, 41, 1993, č. 5 – 6, s. 584. 20 Generál Luigi Giuseppe Piccione bol od konca októbra 1918 veliteľom česko-slovenskej divízie v Taliansku, ktorú k 17. novembru 1918 reorganizoval na Česko-slovenský armádny zbor v Taliansku. Po vzniku Česko-Slovenskej republiky sa stal náčelníkom talianskej vojenskej misie a od roku 1919 vrchným veliteľom čs. vojsk na Slovensku. Na konci mája 1919 však bola talianska vojenská misia na podnet gen. Milana Rastislava Štefánika odvolaná a nahradená francúzskou. Gen. Piccione odovzdal velenie 31. mája 1919. Na jeho miesto bol 4. júna 1919 menovaný gen. Maurice César Joseph Pellé. Taliani boli obvinení z neschopnosti, zrady a porážky česko-slovenskej armády. HRONSKÝ, M.: C.d., s. 599 – 600. 21 JEŽEK, Z.: Boj o Slovensko. Praha 1928, s. 5 – 6, 16. Čs. armáda mala v tom čase spolu 35 peších práporov, 20 asistenčných rôt, 7 del. batérií a 3 jazdecké eskadróny. Tamtiež. 22 JEŽEK, Z.: C.d., s. 7 – 8. 23 EJEM, J.: O Lučenec. In: Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919. Trnava 1938, s. 193 – 194. 24 Pamätná kniha žst.. Lučenec, s. 17. 25 EJEM, J.: C.d., s. 194 – 195. 26 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 17 – 18. 27 Slováci z Lučenca darovali Asistenčnej stotine Vysoké Mýto 12. januára 1919 na znamenie vďaky hodvábnu zástavu. EJEM, J.: C.d., s. 195. 28 Tamtiež. 29 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 18. 30 Vojenské veliteľstvo tu dokonca vyhlásilo 2. februára 1919 stanné právo a zatýkalo vedúce osobnosti robotníkov. Toto opatrenie bolo zdôvodnené prípravou boľševického prevratu. ČERVENÁK, I.: C.d., s. 42. 31 JEŽEK, Z.: C.d., s. 67 – 68.; HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon. C.d., s. 146.; Vojenské dejiny Československa. C.d., s. 49. 32 ČINČURÁK, S.: Vojna (Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918). Miloš Hric, 2016, s. 214. 33 Komisia pozostávala z inžiniera vrchného komisára Jozefa Eismana, revid. Jozefa Buška,

adj. Zdenka Martinka, asist. Veselého, stan. majstra Františka Krečka, skladmajstra Kolářa, telgr. majstra Plichty, telgrafistu Fultejska a pisára Fišera. Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 18 – 19. 34 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 19 – 20. 35 Pamätná kniha žst. Poltár, s. 10. 36 LIŠKA, J.: Čsl. železničiari za boľševického vpádu. In: Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919. Trnava 1938, s. 84. 37 Tamtiež. 38 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 20 – 21. 39 Tamtiež, s. 20. 40 JEŽEK, Z.: C.d., s. 74 – 75. 41 TOMÁŠEK, D.: Nevyhlášená válka (Boje o Slovensko 1918 – 1920). Praha 2005, s. 152 – 153. 42 Pamätná kniha žst. Poltár, s. 11. 43 Tamtiež, s. 11 – 13. 44 Toto vzniklo z prevádzkového inšpektorátu, ktorý sem presídlil zo Žiliny 31. 1. 1919. Bratislava bola obsadená čs. vojskom už 1. – 2. januára bez boja. Dňa 4. februára sa sem presťahoval aj minister s plnou mocou pre správu Slovenska Dr. Vavro Šrobár a Bratislava sa tak na všeobecné prekvapenie stala hlavným mestom Slovenska (pôvodne sa uvažovalo o Martine, Nitre, Zvolene alebo Banskej Bystrici). Slovensko – Dejiny. C.d., s. 647. 45 ČERVENÁK, I.: C.d., s. 42.; JEŽEK, Z.: C.d., s.72 – 73. Štrajkovalo sa takmer na celom Slovensku. Najväčšie štrajky podnikli maďarskí železničiari v Bratislave, Komárne, Zvolene, Leviciach, Lučenci, Košiciach, Prešove a Vrútkach. Štrajk vyvrcholil 11. februára, keď sa štrajkovalo vo viac ako desiatich mestách. Štrajkujúci pritom čs. orgánom predkladali nesplniteľné požiadavky. Zabezpečenie železničnej dopravy museli na niektorých tratiach prevziať čs. vojaci a narýchlo povolaní železničiari z Čiech a Moravy. TOMÁŠEK, D.: C.d., s. 90 – 92. 46 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 21. – 22. 47 HRONSKÝ, M.: Priebeh vojenského konfliktu... C.d. s. 585. 48 Vojenské dejiny Československa. C.d., s. 59. 49 HRONSKÝ, M.: Priebeh vojenského konfliktu... C.d., s. 586. 50 Česko-slovenská armáda mala na konci februára 1919 celkom 117 práporov, z toho na Slovensku bolo iba 32 práporov a 19 delostreleckých batérií (14 práporov a 4 batérie boli vytvorené z domáceho vojska). Jadro čs. armády na Slovensku tvoril zbor čs. légií z Talianska, ktorý sa skladal zo 6. a 7. divízie a mal spolu 19 460 mužov českej a slovenskej národnosti a okolo 1 000

Talianov. Početný stav čs. armády ku dňu 21. 4. 1919 bol 12 554 dôstojníkov a 222 094 vojakov. Z toho na Slovensku bolo dislokovaných 4 928 dôstojníkov a 87 937 vojakov. Armáda stále zápasila s nedostatkom zbraní a munície. Vojenské dejiny Československa. C.d., s. 62. 51 Maďarská červená armáda bola v tej dobe organizovaná do 6 peších a 2 jazdeckých divízií. Okrem toho mal 1 námornú brigádu, Sikulskú jednotku (sedmohradskí Maďari), Dunajskú stráž, robotnícke a internacionálne jednotky. Dokopy mala 73 práporov, 10 eskadrov jazdectva a 34 delostreleckých batérií. Z toho bolo 28 práporov a 14 delostreleckých batérií na demarkačnej čiare s ČSR. V polovici apríla mala maďarská ČA len 56 215 mužov, ale po stránke materiálneho vybavenia a výzbroje bola na tom lepšie ako čs. armáda. Vojenské dejiny Československa. C.d., s. 61. 52 HRONSKÝ, M.: Priebeh vojenského konfliktu... C.d., s. 590. 53 ČERVENÁK, I.: C.d, s. 43. 54 JEŽEK, Z.: C.d., s. 84. 55 FALŤANOVÁ, J.: Novohrad vo víre búrlivých udalostí v roku 1919. Banská Bystrica 1995, Rukopis, s. 9. 56 Vojenské dejiny Československa. C.d., s. 66. 57 K 15. máju 1919 mala MČA už 115 práporov, 84 guľometných rôt, 8 jazdeckých rôt, 14 delostreleckých batérií, 10 batérií húfnic, 2 horské a 3 ťažké delostrelecké batérie, 8 leteckých rôt, 15 technických rôt. To predstavovalo asi 126 000 mužov, 51 986 pušiek, 682 guľometov, 870 koní, 83 poľných diel, 81 húfnic, 5 horských a 6 ťažkých diel, 10 obrnených vlakov a 37 lietadiel. Na čele tejto armády stál sociálny demokrat V. Böhm a náčelníkom generálneho štábu sa stal A. Stromfeld; HRONSKÝ, M.: Priebeh vojenského konfliktu... C.d., s. 592., JEŽEK, Z.: C.d., s. 21. 58 Veliteľ II. brigády plk. Hanák vo svojom hlásení 12. mája konštatoval: „Presvedčil som sa, že fyzický a morálny stav mne pridelených jednotiek je dnes taký, že nie je pravdepodobné postaviť sa na odpor maďarským útokom uskutočneným veľkými silami. Žiadam teda výmenu jednotiek doteraz zúčastnených na akcii a ich preradenie do zálohy.“; HRONSKÝ, M.: Priebeh vojenského konfliktu... C.d., s. 539. 59 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 22. 60 Morálka mužstva nebola dobrá už pred útokom. Svedčí o tom napr. hlásenie gen. Letovského zo 17. mája: „Veliteľstvo IV. brigády hlási dopoludnia o 8.30, že mužstvo 67. pešieho pluku dezertuje, chová sa zbabelo a v prípade útoku nemieni sa vôbec posta-

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

149

viť na odpor. Rokuje medzi sebou v hlúčikoch a dáva otvorene najavo, že sa pri najbližšej príležitosti vzdiali.“ Vojenské dejiny Československa. C.d., s. 67. 61 Vojenská situácia sovietskeho Ruska sa však medzitým vážne skomplikovala. Pomocný útok sovietskej ČA z východu sa nepodaril. Najprv bol zdržaný vzburou v radoch útočiacej ČA a v máji sa z juhu začal útok Denikinových bielogvardejských vojsk proti priemyselným strediskám Donbasu. 62 HRONSKÝ, M.: Priebeh vojenského konfliktu... C.d., s. 599. 63 ČINČURÁK, S.: C.d., s. 216. 64 Tamtiež, s. 216 – 217. 65 V rámci reorganizácie došlo k výmene talianskej vojenskej misie za francúzsku na čele s gen. M. C. Pellé. Odvolanie talianskej misie zariadil gen. M. R. Štefánik pred odletom do vlasti. Talianski dôstojníci mali väčšinou protičeskoslovenský postoj a úzke styky s maďarskou šľachtou. V pozadí bola snaha Talianska získať podporu Maďarska v spore s Juhosláviou o Terst, Dalmáciu a Istriu. Pri prevzatí velenia na Slovensku francúzskymi dôstojníkmi bol front s Maďarmi rozdelený na dva úseky – na Východnú a Západnú armádnu skupinu. Východnej armádnej skupine (gen. Hennocque) bol pridelený košický úsek (6. divízia, karpatský úsek (3. divízia). Západnú armádnu skupinu (gen. E. D. Mittelhauser) tvorili: dunajský úsek (7. legionárska divízia) a úsek pozdĺž Ipľa (lučenecká skupina – neskôr premenovaná na 2. divíziu); HRONSKÝ, M.: Priebeh vojenského konfliktu... C.d., s. 599 – 600. 66 HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon. C.d., s. 176. 67 TOMÁŠEK, D.: C. d., s. 114 – 115. 68 Tamtiež, s. 115 – 116. 69 Tamtiež, s. 116. 70 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 23. Pancierový vlak č. 1 bol prvým pancierovým vlakom, ktorý sa dostal do výzbroje čs. armády. Bol zaistený hneď v deň prevratu 28. 10. 1918 v Prahe po jeho opustení maďarskou posádkou. Jeho pôvodné rakúsko-uhorské označenie bolo „Panzerzug No. II“. Bol tvorený lokomotívou 377.116 uhorských dráh MÁV, dvoma guľometnými vozmi 140-914 a S 150-003, ako aj delovým vozom 7-98499. Guľometné vozne mali na bokoch po dvoch strieľňach pre ťažké guľomety 8 mm Schwarzlose M. 7/12, piata sa nachádzala v čele vozu. Delový voz mal ako hlavnú zbraň v čelnej stene lafetované lodné delo Škoda ráže 70 mm, do ľavého boku bolo zamontované delo Škoda kalibru

150

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

47 mm, taktiež námorného pôvodu. Rakúske obrnené vlaky sa zväčša stavali podľa jednotnej dokumentácie (príloha č. 5b). Použité lokomotívy MÁV radu 377 (ČSD 310.4) dostali pancierovú búdku pre strojovú čatu, plášť kotla i s príslušenstvom bol z pancierových plechov, tak ako aj zásteny kryjúce z boku pojazdné ústrojenstvo. Celkovo bolo takto upravených 10 lokomotív (čs. armáda používala 3 z nich). Uvedený vlak, ktorý bol najprv označený II – a, dostal v júni definitívne číslo 1. Až do uzavretia prímeria 24. júna 1919 sa zúčastnil množstva bojových akcií proti boľševikom. Pri jednej z týchto akcií nabehol 13. júna pri Hronskej Breznici na mínu, pričom bol predný guľometný voz zdemolovaný. Neskôr však bola vykonaná jeho oprava. FRANCEV, V.: Československé obrněné vlaky 1918 až 1939. In: Železnice, 1994, č. 3, s. 23 – 26. 71 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 23 – 24. 72 Kronika obce Tomášovce. 73 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 24. 74 Kronika obce Tomášovce. 75 I. Fejes bol rakúsko-uhorským leteckým esom, ktorý počas prvej svetovej vojny dosiahol 16 potvrdených a 4 nepotvrdené zostrely. Dosiahol hodnosť štábneho šikovateľa. GUTTMANN, John: Reconnaissance and Bomber Aces of World War 1. Oxford 2015, s. 82.; OʼCONNOR, M.: Air Aces of The Austro-Hungarian Empire 1914 – 1918. Falcon Field 1986, s. 56. 76 Kronika obce Tomášovce. V 80. medzinárodnej brigáde boli aj Poliaci, Bulhari, Česi a Slováci. 77 MEDVECKÝ, K. A.: Slovenský prevrat III. Bratislava 1931, s. 301. 78 Pamätná kniha žst. Poltár, s. 14 – 16. 79 Pamätná kniha žst. Breznička. 80 ČERVENÁK, I.: C.d., s. 44. 81 JEŽEK, Z.: C.d., s. 46, 114. 82 TOMÁŠEK, D.: C.d., s. 123 – 124. 83 Tamtiež, s. 124 – 125. 84 Pamätná kniha žst. Lovinobaňa, s. 11 – 12. 85 TOMÁŠEK, D.: C.d., s. 125. 86 JEŽEK, Z.: C.d., s. 46, 114. 87 TOMÁŠEK, D.: C.d., s. 125 – 126. 88 Pamätná kniha žst. Lovinobaňa, s. 12 – 14.; Pamätná kniha žst. Kriváň, s. 4. 89 ČERVENÁK, I.: C.d., s. 9 – 10. 90 pán Pánik (maď.) 91 ČINČURÁK, S.: C.d., s. 217 – 218. 92 Slovensko – Dejiny. C.d., s. 650.; HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon. C.d., s. 177.

93 HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon. C.d., s. 179 – 180. 94 FALŤANOVÁ, J.: C.d., s. 21. 95 ČERVENÁK, I.: C.d., s. 44. 96 Tamtiež, s. 44 – 45. 97 Nech žije Maďarsko! (skomolené z maď.) 98 ČINČURÁK, S.: C.d., s. 216. 99 ČERVENÁK, I.: C.d., s. 11 – 14, 44. 100 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 24. 101 FALŤANOVÁ, J.: C.d., s. 21 – 22. 102 ČERVENÁK, I.: C.d., s. 11. 103 ŠESTÁK, M. a kol.: Hradište. Hradište 2014, s. 45 – 46. 104 FALŤANOVÁ, J.: C.d., s. 22. 105 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 24 – 25. Podľa iných údajov prišiel T. Szamuelly do Lučenca 19. júna 1919. ČERVENÁK, I.: C. d., s. 45. 106 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 25 – 26. 107 Tamtiež, s. 24 – 25. 108 JARÁBEK, J. a kol.: Cinobaňa (Fakty a obrazy). Krná 2016, s. 65. 109 ČINČURÁK, S.: C.d., s. 218. 110 Kronika obce Tomášovce. 111 ČERVENÁK, I.: C.d., s. 45 – 46. 112 FALŤANOVÁ, J.: C.d., s. 17. 113 ČERVENÁK, I.: C.d., s. 46. 114 HRONSKÝ, M.: Priebeh vojenského konfliktu... C.d., s. 620. 115 Pamätná kniha žst. Kriváň, s. 5. 116 Kronika obce Tomášovce. 117 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 26. 118 Pancierový vlak č. 1 spolu s pancierovým vlakom č. 4 mal až do jesene 1923 základňu

v Lučenci. Na Slovensku sa v tomto období nachádzalo celkom 6 obrnených vlakov (po dva boli ešte v Košiciach a Bratislave). Roztrúsené vlaky však trpeli dosť veľkým opotrebovaním materiálu a tiež disciplína opustených posádok nebola na požadovanej úrovni. Na jeseň 1923 boli všetky obrnené vlaky stiahnuté do vojenského tábora Milovice. FRANCEV, V.: C.d., s. 24 – 25. 119 Pamätná kniha žst. Lučenec, s. 27. 120 RUPPELDT, F.: Sbor turčianskych dobrovoľníkov. In: Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919. Trnava 1938, s. 109 – 111. 121 Pamätná kniha žst. Poltár, s. 18. 122 LIŠKA, J.: C.d., s. 85 – 86. 123 FALŤANOVÁ, J.: C.d., s. 17 – 19. 124 MEDVECKÝ, K. A.: C.d., s. 274. 125 JEŽEK, Z.: C.d., s. 175. Už 3. augusta 1919 rumunská armáda obsadila Budapešť. 126 HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon. C.d., s. 186 – 188. Od 2. novembra 1918 do 14. augusta 1919 padlo alebo zomrelo 39 dôstojníkov a 825 vojakov, ranených bolo 103 dôstojníkov a 2 727 vojakov, zajatých 11 dôstojníkov a 332 vojakov, nezvestných 18 dôstojníkov a 1942 vojakov a chorých bolo 46 dôstojníkov a 1 366 vojakov. Tieto straty nepresahovali 12% celkového početného stavu čs. vojska, ktoré sa zapojilo do bojov na Slovensku. Maďarská ČA stratila 450 mŕtvych, 3 691 ranených, 6 977 chorých a 471 zajatých dôstojníkov a vojakov. JEŽEK, Z.: C.d., s. 176.

Adresa autora: PhDr. Pavel Mičianik, PhD., M.A. pavel.micianik@gmail.com

Vznik Česko-Slovenskej republiky a vpád maďarskej Červenej armády v hornom Novohrade 1918 – 1919 Pavel Mičianik

151

Pavol Trúsik

MODRÝ KRÍŽ A NOVOHRAD

Modrý kríž založil protestantský farár Louis Lucien Rochat (1849 – 1917) v roku 1877 v Ženeve. Názov spolku (používaný od roku 1883) je zrejme inšpirovaný Červeným krížom, ktorý taktiež vznikol vo Švajčiarku. Kríž je symbolom kresťanstva. Nevieme, čo hľadať za modrou farbou, možno však duchovný rozmer (belasé nebo) alebo farbu plameňa horiaceho alkoholu, keďže jednou zo zásad Modrého kríža bolo odopieranie si pijatiky. Ďalšími pravidlami bolo denné čítanie Slova Božieho, spravovanie svojho života podľa Biblie, privádzanie ľudí ku Kristovi a znášanie pohanenia pre Neho. Spolky Modrého kríža sa veľmi rýchlo rozrástli nielen vo Švajčiarsku (na prelome storočí 144 farárov), ale i v ďalších krajinách. V tomto čase sú veriaci Slováci oslovovaní českým kresťanským časopisom Betanie (1883 – 1920), ktorý vydával absolvent biblickej školy vo švajčiarskom Chrischone (Krišone) Josef Kostomlatský. Jeho mesačník sa dostal do rúk sestrám Royovým, Jánovi Chorvátovi či Finďovcom z Váľkova. Návšteva Márie a Kristíny Royovej u Kostomlatských v Písku v roku 1888 mala zásadný vplyv na ich životy a formovanie tzv. prebudeneckého hnutia v rámci protestantskej časti slovenského národa. Práve tu, ako to vyplýva z memoárov Kristíny Royovej1, obe sestry prišli k duchovnému obráteniu (znovuzrodeniu) – osobnému prijatiu Krista za svojho Spasiteľa. Nasledovali roky ťažkých skúšok. Sestry Royové kvôli svojmu prežívaniu viery začali byť považované za bludárky a sektárky. Verejne sa o nich hovorili tie najvulgárnejšie slová, boli viackrát fyzicky atakované (najmä

152

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

kameňmi), krivými obvineniami sa dostali pod žandársky dozor, hovorilo sa, že keď príde ich čas, nebudú pochované na cintoríne, ale na mieste, kde zahrabávali zdochnuté zvieratá. Z evanjelického cirkevného zboru v Starej Turej boli fakticky vyhnané svojím švagrom Ľudovítom Čulíkom (manželkou mu bola mladšia sestra Kristíny a Márie Ľudmila). Keď kázal o Ježišovom vstupe do jeruzalemského chrámu a vyháňaní obchodníkov, na záver kázne doplnil: „tak aj my musíme vyhnať ľudí, ktorí nám špatia našu cirkev“. Uveďme aspoň niekoľko možných dôvodov, prečo takéto konflikty vznikali. Sestry Royové2 predstavovali v evanjelickej cirkvi určité nóvum. Fakticky boli prvé slovenské kazateľky a zakladateľky prvej slovenskej nedeľnej školy (besiedky). Popri bohoslužbách v kostole zaviedli aj stretávanie sa pri čítaní Biblie v súkromnom prostredí, teda mimo dosahu farára. Na svoj život kládli vyššie kritéria než bolo u formálnych evanjelikov zaužívané. Kristína Royová si tiež nedávala servítky pred ústa; keď sa napríklad hody začínali bohoslužbou a končili pijatikou, takéto javy ostro kritizovala. Nosnou myšlienkou jej literárneho diela je vinúci sa konflikt medzi autenticky žitým kresťanstvom a cirkevným formalizmom až pokrytectvom, ktoré častokrát reprezentovali postavy farárov. Takto načrtnutý spor zrkadlí skutočné udalosti a presahuje región Starej Turej i život autorky. Samozrejme, nevyhne sa ani Novohradu. V širšom zmysle ho možno považovať za jednu z kapitol nie vždy idylických vzťahov medzi pietistami a ortodoxnými predstaviteľmi cirkvi. Pietizmus (blízky napr. Matejovi

Stretnutie členov prebudeneckého hnutia na Ozdíne 1920. Samuel Činčurák leží dole vpravo. Stretnutia sa zúčastnila aj jeho manželka a tri deti, Michal Spišiak a ďalší.

Konferencia MK na Ozdíne 1922. Medzi troma mužmi uprostred vľavo Jozef Roháček, vpravo Ján Chorvát, vedľa ktorého je jeho manželka Božena (sestra Kristíny a Márie Royových), S. Činčurák zrejme viac vpravo.

Belovi a čiastočne štúrovcom) zdôrazňoval ako veriť, kým ortodoxný prístup dbá najmä na teologickú presnosť – v čo veríme. Aj pietisticky ladená viera sestier Royových

teda spočívala v hlboko existenciálnom, intenzívnom, činnom a autentickom kresťanstve, z čoho však vyplýva, že ani teologické otázky im neboli ľahostajné. Modrý kríž a Novohrad Pavol Trúsik

153

Básnik Emil Boleslav Lukáč odhalil pamätnú tabuľu na sestry Royové, ktorej autorkou je Jaroslava Fabrici.

Na „slečinky Royové“ bol upozorňovaný aj Ján Chorvát, keď si prišiel do Starej Turej hľadať učiteľské miesto. Varovanie však malo opačný efekt, a tak miesto vyhýbaniu sa ich domu, zavítal priamo k Márii a Kristíne Royovým. Aj táto návšteva patrí medzi kľúčové udalosti pre formovanie prebudeneckého hnutia. Chorváta duchovné nazerania sestier Royových oslovilo a neskôr, na radu Josefa Kostomlatského, nasledoval jeho kroky do Chrischonu. Získané kontakty ho v neskorších rokoch priviedli do Budapešti, kde vykonával funkciu tajomníka medzinárodnej organizácie Modrý kríž. K 1. januáru 1897 bol z jeho podnetu v Starej Turej založený aj slovenský Modrý kríž. Z tunajšieho ústredného spolku sa Modrý kríž postupne rozširoval na územie celého Slovenska, Dolnú zem a vplýval aj na Slovákov žijúcich v Amerike. Ján Chorvát do tohto procesu vstupoval na viacerých úrovniach: organizačne, ako evanjelista a kolportér, vydavateľ kresťanských kníh a časopisu Svetlo, korektor diel Kristíny Royovej a konzultant Jozefa Roháčka, autora prvého prekladu Biblie z pôvodných jazykov do slovenčiny. Na svojich misijných cestách navštívil aj oblasť Novohradu a

154

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Gemera3. Novohradské obce následne začali navštevovať Ján Šturman a Julinka Manicová z Tisovca i samotný Jozef Roháček, ktorý tam pôsobil v rokoch 1904 až 1906. Takto sa pietistická viera šírila aj do Ozdína, kde si evanjelium Ježiša Nazaretského našlo osemnásťročnú Zuzanu Betinovú. Podobným spôsobom bol na Dolnej zemi duchovne oslovený jej budúci manžel Samuel Činčurák z Pivnice (vďaka evanjelistovi Jánovi Roháčkovi zo Starej Turej). Svoju prácu stále vykonával aj časopis Betanie. Toto médium (resp. Kostomlatský) si budovalo veľmi osobný a interaktívny vzťah k svojim čitateľom. Takáto charakteristika prislúchala tiež k Svetlu Jána Chorváta, kde Kristína Royová viedla rubriku Pošta. Mesačník spájal čitateľov, informoval o rôznej činnosti na tom či onom mieste a vytváral jednotnú identitu členov slovenského Modrého kríža. Vychádzal v rokoch 1900 až 1915, keď bol ako panslavistické periodikum zrušený. Takýmito cestami sa postupne formovalo slovenské prebudenecké hnutie, v rámci ktorého intenzívne spolupôsobili obyvatelia obcí Tisovec, Ozdín, Váľkovo. Okrem úplnej abstinencie, teda zrieknutia sa nielen pálenky, ale i akéhokoľvek

Otvorenie staroturianskej nemocnice, ktorú zriadil spolok MK. Dole v strede držiac si klobúk Jozef Roháček, autor prvého prekladu Biblie z pôvodných jazykov do slovenčiny, evanjelista v Novohrade. Vpravo dole Samuel Činčurák. Nad jeho ľavým plecom s briadkou evanjelista Ján Roháček. Nad spodným radom piata zľava spisovateľka Kristína Royová. V hornom rade v strede v svetlom kabáte Michal Krúpa, prvý predseda ústredného spolku MK v Starej Turej.

alkoholu s výnimkou pristupovania k Večere Pánovej (eucharistii), boli členovia a sympatizanti Modrého kríža rozpoznateľní viacerými atribútmi. Popri nedeľných bohoslužbách sa schádzali aj na večerných pobožnostiach a na stretnutiach pri Slove Božom uprostred týždňa, väčšinou v stredu. Za porušenie morálnych noriem sa mohli považovať manželské zvady, znesvätenie nedele, používanie hrubých slov, pijatika a svetské zábavy. Ďalším prejavom osobnej viery bol dôraz kladený na vzdelanie. Ten bol spočiatku nevyhnutný, keďže táto duchovná práca sa konala medzi deťmi a menej vzdelanými kopaničiarmi, častokrát analfabetmi či ľuďmi, ktorí vedeli čítať len švabach. Získanie základného vzdelania sa tak stalo nevyhnutnou potrebou k uplatňovaniu zásady každodenného

čítania Biblie. Samotné Sväté písmo a literatúra ako nástroj prebúdzania duchovne spiaceho ľudu tento dôraz ešte prehlbovali a s ním ruka v ruke sa zintenzívňoval aj vzťah k umeniu. Zdá sa teda, že prebudenecké hnutie bolo zvlášť pre slovenské sedliacke komunity mimoriadnym prínosom. Štatisticky sa tento jav môže doložiť počtom učiteľov. Na konferencii Modrého kríža v roku 1935 toto poslanie vykonávala rovná pätina z 200 hostí. Na druhej strane aj samotné prebudenecké hnutie rastúce zo západnej Európy na východ našlo v slovenskom národe nesmierne užitočných pracovníkov. Z Kristíny Royovej sa stala najprekladanejšia slovenská spisovateľka (evidujeme 38 cudzích jazykov). Jej diela vykonali nenahraditeľnú evanjelizačnú prácu, o čom svedčia dochované Modrý kríž a Novohrad Pavol Trúsik

155

Prebudenecká konferencia v Tisovci 7. októbra 1905. Medzi účastníkmi bol Jozef Roháček, Pavol Betina (otec Zuzany Činčurákovej), Ján Valach, Ján Šturman a i.

svedectvá mnohých čitateľov. Ich životy sa častokrát menili zásadným spôsobom, čo viedlo k spoločensky prospešným aktivitám najmä v sociálnej a duchovnej sfére. Sestry Royové sú aj autorkami prvého slovenského kresťanského spevníka v poštúrovskej slovenčine, prvými kazateľkami, zakladateľkami prvej slovenskej besiedky a diakonie4. V Starej Turej boli zriadené sociálne ústavy, menovite Útulňa, Nemocnica, sirotinec Chalúpka, starobinec Domov bielych hláv, na ktoré prispievali aj obyvatelia Novohradu. Hnutie sa vyznačovalo vlastenectvom, ktoré zohralo dôležitú úlohu najmä pri udržaní si národnej identity Slovákov na Dolnej zemi a živou osobnou vierou prejavovanou v každodennom živote. Často mávalo pozitívny vplyv na celé miestne komunity, ale napr. Váľkovo je typickým svedkom toho, ako, paradoxne, dôraz kladený na vzdelanie, tieto komunity nakoniec oslabil – snaha po vzdelaní a jeho dosiahnutie malo vplyv na odchod tunajších obyvateľov do veľkých miest.

156

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Vráťme sa teda späť na stredné Slovensko. Trojuholník Tisovec, Ozdín, Váľkovo sa z rôznych dôvodov rozpadol v jeho v prvom bode. Ťažisko sa tak prenieslo z Gemera do Novohohradu. Vo Váľkove sa duchovnej práce ujali Finďovci, Valachovci, Číčelovci a ďalší. Do Ozdína v roku 1912 prišiel absolvent misijnej školy v Katoviciach a Hausdorfe Samuel Činčurák. Okrem duchovnej práce bol mimoriadne literárne činný, prispieval do prebudenecky zameraných časopisov5, pôsobil ako evanjelista na Slovensku a aj napriek vyhrážkam zabitia i v slovenskej (tirpáckej) komunite v okolí Nireďházy6. Jeho najbližšími spolupracovníkmi boli Pavol Struhár, Pavol Spišiak, Michal a Ján Ďuriškovci. Ich činnosť sa však nezaobišla bez napätia a konfliktov. Príkladom je udalosť opísaná v časopise Svetlo (1/1914). To svojich čitateľov informuje o zhromaždení v dome p. Ivana v Cinobani, do ktorého vtrhol „celý obecný aparát – notár, richtár, bachtár a dvaja žandári – celí upotení – na nebezpečných ľudí. Br. Činčurák bol tam držal krátke vysvetlenie

Členovia prebudeneckého hnutia v Ozdíne na kostolnom vŕšku, 1950.

Slova Božieho a vyzval prítomného br. Ivana, ktorý práve tam rozširoval Slovo Božie – k modlitbe. To boli ich zločiny... Keď už mali dosť, prepustili oboch o 11 hod. v noci. Mali celú záležitosť udať u slúžneho – no iste si to rozmysleli. Len osobne má strážmajster veľkú zlosť na br. Činčuráka, lebo mu už aj po iných odkazoval, aby sa v Cinobani viac neukázal, čo si on sotva dá od takej vrchnosti zakázať.“ Obyvatelia novohradských obcí naturálne aj finančne podporovali zahraničnú misiu a sociálnu prácu v Starej Turej. Snaha o vlastnú činnosť v tejto oblasti však zanikla smrťou Zuzany Struhárovej. Po Prvej svetovej vojne, keď činnosť Modrého kríža už nebola nijak hatená7, duchovné pôsobenie Samuela Činčuráka a jeho spolupracovníkov sa naplno rozvinulo a tunajšie odbočky Modrého kríža patrili k najaktívnejším (Ozdín, Málinec a Kalinovo s Hrabovom). V rokoch 1921 a 1922 sa v Ozdíne konali veľké biblické konferencie a následne sa rozhodlo o stavbe vlastnej modlitebne. Vzťahy s evanjelickými farármi boli rôzne. Za Biskupa vládlo porozumie, za Balca a Podhradské-

ho už menej, Trebula mal v Modrom kríži rodinné väzby a so spolkom úzko spolupracoval, za čo bol počas budovania komunizmu väznený. Okrem duchovných hodnôt bolo ovocím tunajšieho prebudeneckého hnutia zlepšenie sociálnych pomerov, zánik krčiem8, dôraz na vzdelanie, atď. Od roku 1919 sa zhromaždenia konali aj v rodine vdovy Faťarovej v Málinci, kde bola neskôr postavená modlitebňa Élim (1933). V Kalinove a Hrabove sa veriaci schádzali v troch rodinách (Antalovci a Matejovci, neskôr Kočákovci). Tunajší okruh veriacich sa v zime stretal pri ručných prácach a organizoval bazáre, z ktorých výťažok posielali do Starej Turej. Ďalšia duchovná práca sa diala v obciach Zelené, Bystrička, Breznička, Rovňany, Hradište, Cinobaňa, České Brezovo, Uhorské a Lovinobaňa. Zhromaždenia sa konávali každú prvú nedeľu v mesiaci. Samozrejme, do Novohradu viackrát zavítali aj samotné sestry Royové, ktoré (najmä Kristína) boli čelnými predstaviteľkami Modrého kríža, aj keď formálne Modrý kríž a Novohrad Pavol Trúsik

157

Ján Trebula, fotka z osobného vyšetrovacieho zväzku (Ústav pamäti národa)

im takáto funkcia nepatrila. Návštevy však boli obojstranné.9 Rok 1952 priniesol prebudeneckému Novohradu dva ťažké údery. Smrť Samuela Činčuráka a vynútený zánik Modrého kríža. Tam, kde sa modrokrížania len jednoducho včlenili do evanjelickej cirkvi častokrát dochádzalo k strate prebudeneckej identity a k duchovnému ochabovaniu. Problémom Novohradu bol aj nedostatok teologicky vyštudovaných pracovníkov a odchod inteligencie ako takej. Navyše komunisti rozkrútili kolotoč súdnych procesov, ktorý do svojich chápadiel vtiahol aj ozdínského evanjelického farára Jána Trebulu. V roku 1960 bol odsúdený na tri roky odňatia slobody za skutok spadajúci pod univerzálny pojem podvracanie republiky, ktorý spáchal tak, že „z nepriateľstva k ľudovodemokratickému poriadku od presne nezisteného času v roku 1950 ako osoba, ktorá má veľký vplyv na prostých občanov vo funkcii farára ev. a. v. cirkvi v obciach Ozdín a Bystrička, vykonával na veci politického života nepriaznivý vplyv pre ľudovodemokratický poriadok republiky, tým, že všestranne aktivizoval činnosť nedovolenej sekty „Modrý kríž“... V takejto istej činnosti všestranne podporoval laických kazateľov MK a to Pavla Spišiaka, Jána Mlynára a Jána Turcaja. Ďalej laické učiteľky náboženstva Júliu Spišiakovú

158

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

a Vieroslavu Činčurákovú, ktoré poveril vedením krúžku „Nádej“, v ktorom vychovávali školskú a predškolskú mládež v duchu nepriateľskom k spoločenskému poriadku republiky, teda z nepriateľstva k ľudovodemokratickému poriadku našej republiky vykonával podvratnú činnosť proti ľudovodemokratickému štátnemu zriadeniu a spoločenskému poriadku“10 Po revolúcii 1989 na idey Modrého kríža modernejším spôsobom nadviazal sociálny ústav Betania v Kalinove. Jeho prvým klientom sa stala zrejme posledná pamätníčka Kristíny Royovej na Slovensku pani Jolanka Haruštiaková, ktorá vyrastala v staroturianskom sirotinci Chalúpka a bola vydatá za vojnového hrdinu Pavla Haruštiaka, prenasledovaného a zabitého komunistickými štátnymi orgánmi. Aj keď značka Modrý kríž prakticky zanikla, kontinuity niekdajšieho prebudeneckého hnutia možno i v súčasnosti vystopovať a to v rámci evanjelickej cirkvi, Cirkvi bratskej a ďalších cirkví ako aj umeleckých a sociálnych iniciatív. Novohrad a Stará Turá, niekdajšie centrá opísaných udalostí si dnes podávajú ruky v čoraz intelektuálnejšej a umelecky náročnejšej Bratislave. Na záver spomeňme aspoň niekoľko osobností s väzbami na prostredie opísaného duchovného hnutia a historický región Novohradu.

Samuel Činčurák

Anna Poláčková – Tabita Novohradu

Samuel Činčurák (1883 – 1952) sa narodil vo vojvodinskej obci Pivnica. Na základe tamojšieho pôsobenia evanjelistov Modrého kríža (Ján Roháček, Kristína a Mária Royové, Julinka Manicová, Ján Chorvát...) sa stal ich duchovným nasledovníkom. Po prvej svetovej vojne, ktorá sa dotkla aj činnosti Modrého kríža, založil nakladateľstvo Sdruženie mládeže Modrého kríža v Ozdíne, kde mohol vydávať vlastnú tvorbu. Jeho ambicíciou však zrejme nebolo dosahovať vysokú umeleckú úroveň. Za vzácnejšie sa považujú tie diela, kde sa autor snaží presne až naturalisticky vykresliť skutočné udalosti. Okrem prózy tiež písal poéziu a texty piesní, vďaka ktorým sa stal spoluautorom rozšírených vydaní prvého kresťanského spevníka po Štúrovej kodifikácii slovenčiny – Piesní Sionských. Samuel Činčurák bol taktiež významným evanjelistom Novohradu, východného a stredného Slovenska a okolia Nireďházy, z ktorej vyrástli korene dvoch najväčších zborov Cirkvi bratskej – bratislavského (len čiastočne) a

predovšetkým levického. Potomkovia nireďházanov ho považujú za svojho „otca prebudenia“. V jeho misijnom pôsobení medzi tirpákmi mu tiež pomáhali duchovné sestry z Novohradu Zuzana Betinová a Zuzana Struhárová. Anna Poláčková rod. Čajaková (1870 – 1941) bola výnimočným zjavom prebudeneckého hnutia. MUDr. Ján Valach ju nazval Tabitou Novohradu. Dvadsať rokov pracovala ako kuchárka u grófa Szilassyho v Lučenci. Zdravotné problémy ju priviedli do Nemecka, kde absolvovala operáciu a zároveň prišla k svojmu duchovnému obráteniu. V roku 1908 odišla na Starú Turú a odtiaľ bola vyslaná na poldruharočný pobyt v misijnej škole v Hausdorfe. V roku 1914 sa vydala za kolportéra a obuvníka Jána Poláčka. Jej dom v Lučenci sa stal vyhľadávanou oázou duchovného pohostenia a miestom pravidelných zhromaždení. Svoju evanjelizačnú činnosť v Novohrade vykonávala aj po strate zraku (1936). Jej pričinením sa prebudenecké hnutie Modrý kríž a Novohrad Pavol Trúsik

159

Rodina Pavla Spišiaka

rozrástlo aj do Mýta pod Ďumbierom a okolia.11 Vladislav Matej (*1923) pochádzal z Kalinova, kde jeho rodina patrila k nosným pilierom prebudeneckého hnutia. Podieľal sa na formovaní zboru Cirkvi bratskej v Bratislave. Pre svoju činnosť bol odsúdený k odňatiu slobody12. Jeho syn Vladislav Matej ml. je zakladateľom združenia Návrat (spolu s Marekom Roháčkom) a Nadácie Socia. Ján Valach (1899 – 1980), pracovník MK, zakladateľ a riaditeľ nemocnice v Hnúšti. Jeho syn Ján Valach ml. (*1925) bol aktívnym členom prebudeneckého hnutia v Bratislave. Na Akadémii múzických umení v Prahe vyštudoval dirigovanie a hru na organe. V dôsledku jeho pracovného pobytu v Belgicku bol vyhlásený za emigranta a bol mu odobratý majetok. Ján Valach ml. patrí medzi medzinárodne uznávaných hudobných skladateľov, dirigentov a pedagógov. Vladimír Betina (1930 – 2006) pochádzal z Ozdína. Ako 17-ročný sa zúčastnil evanjelizácie v Málinci, kde, biblickým jazykom povedané, prežil svoje duchovné znovuzrodenie (obrátenie, metanoiu).

160

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Samuel Spišiak

Po potlačení SNP sa v rodine Betinovcov ukrýval prof. Pavel Nemec, ktorý ovplyvnil jeho ďalšie smerovanie. Vladimír Betina vyštudoval chemickú a prírodovedeckú fakultu v Bratislave. Stal sa docentom, no pre svoje duchovné aktivity bol od roku 1974 preradený z pedagogickej činnosti do oblasti výskumu. Pôsobil ako laický kazateľ Cirkvi bratskej a svoj postoj k otázkam vzťahu vedy a viery uchopil vo viacerých publikáciách pod pseudonymom E. (Enrico) Banti13. Pôsobil aj na popredných vedeckých pracoviskách v Oxforde a v Grenobli. Po roku 1989 sa stal vedúcim Katedry mikrobiológie a prodekanom Chemicko-technologickej fakulty STU. Okrem množstva vedeckých publikácií je Vladimír Betina autorom viacerých básní a podieľal sa na tvorbe Kresťanského spevníka Cirkvi bratskej, ku ktorému upravil, preložil alebo napísal texty k viac než 200 piesňam. Jaroslava Fabrici Ďurišková (1923 – 2002) rodáčka z Ozdína, potomok prvého predsedu ústredného spolku Modrého kríža v Starej Turej Michala Krúpu, manželka básnika Ondreja Fabriciho, jej švagrom bol ozdínsky farár Ján Trebula. Vyštudovala VŠVU v Bratislave v sochárskej triede prof.

Jozefa Kostku. Ako akademická maliarka a sochárka sa podieľala aj na niekoľkých prácach spätých s prebudeneckým hnutím (busta K. Royovej v Leviciach, pamätná tabuľa sestier Royových v Starej Turej, ilustrácie Royovej novely Bez Boha na svete). Jej dcéra Jaroslava Šicková – Fabrici sa stala umeleckou nasledovníčkou svojej matky. Okrem iného je spoločne s manželom Jánom Šickom spoluautorkou sochy Jozefa Roháčka v Starej Turej. Obaja patria k medzinárodne uznávaným akademickým výtvarníkom a realizujú sociálne zameranú činnosť združenia Terra Therapeutica. Do tretej generácie tejto dynastie umelcov patrí výtvarník Filip Šicko a Ján Šicko ml. venujúci sa najmä novým formám vizuálnej tvorby. Samuel Spišiak (1921 – 2007) sa narodil v Ozdíne v rodine Pavla Spišiaka a Márie, rod. Betinovej. Jeho duchovnú cestu ovplyvnili evanjelizačné cesty jeho otca a osobnosti Modrého kríža, ktoré do Novohradu prichádzali (Jozef Roháček, Michal Chalúpka, Ján Školník). Vyštudoval stavebné inžinierstvo, počas budovaniu komunizmu pripravoval jazykovú úpravu duchovnej literatúry, ktorá sa tlačila na Západe a pašovala do Československa. Tiež sa podieľal na zahraničnom rozhlasovom vysielaní v slovenčine. Pád komunistickej moci priniesol novú etapu šírenia literatúry Kristíny Royovej. Tá sa masovo dostávala k ďalším národom bývalého Sovietskeho zväzu a vďaka citlivej jazykovej úprave Samuela Spišiaka vyšlo aj 15 zväzkov v slovenčine.14 Hoci sa jeho pôsobenie spája predovšetkým s Bratislavou a tamojšou Cirkvou bratskou, na sklonku života sa vrátil späť do Novohradu, Kalinova. Za svetlom a so svetlom. Týmto pojmom sa zvykne označovať hudobná skladateľka Mária Royová a spisovateľka Kristína Royová bez ich mladších sestier Ľudmily a Boženy. 3 Zachované záznamy hovoria o pomerne pravidelných návštevách Tisovca od roku 1894. 1 2

Ozdín J. Chorvát navštívil min. v rokoch 1905 (kázal na text Iz. 55,1-2) a 1912 (kázne na 4 rôzne texty 4 evanjelistov). 4 Diakonisy boli protestantskou obdobou mníšok či rehoľných sestier v katolíckej cirkvi. Kristína Royová založila prvú slovenskú diakóniu v roku 1912 v Starej Turej. Mimoriadna starostlivosť diakonís zrejme patrila ku kľúčovým argumentom pre zmenu negatívnych postojov voči členom Modrého kríža. O profesionálnej a hlboko ľudskej úrovni diakonís svedčí, že na vlastné vyžiadanie opatrovali aj spisovateľku Teréziu Vansovú a prezidenta T. G. Masaryka. 5 S. Činčurák prispieval do časopisov Betanie (v rokoch 1904 – 1918), Svetlo (1906 – 1914), Večernica (1925 – 1940) a ročenky Tesnou bránou (1937 – 1950). Približne 50 jeho prác zostalo v rukopise. 6 Už v roku 1908 do Nireďházy prišiel Pavol Struhár z Ozdína a Ján Hrančo z Uhorského, ktorí tu predávali drevárske výrobky – kolesá na vozy. Na základe ich skúsenosti Samuel Činčurák prvýkrát navštívil Nireďházu v roku 1910, teda ešte pred jeho pôsobením v Novohrade. 7 Prvá ČSR bola vôbec jediným obdobím, keď členovia prebudeneckého hnutia a Modrého kríža neboli prenasledovaní. T. G. Masaryk so svojou rodinou s nimi dokonca udržiaval veľmi dobré osobné vzťahy a na jeho vyžiadanie ho opatrovala jedna z diakoniek zo Starej Turej. Pred ČSR boli modrokrížania prenasledovaní ako sektári a panslávi, za Tisovho slovenského štátu ako evanjelici (a skutočne napomáhali partizánom aj Židom), počas druhej ČSR ako aktívne pracujúci kresťania. 8 V Ozdíne neexistovala krčma, na Váľkove stroskotali 4 – 5 krčmári. 9 Napr. v článku Otvorenie staroturanskej nemocnice (Svetlo, 1/1912) sa píše: „Dve milé sestry z Ozdína prišly už začiatkom týždňa, aby pilne vypomáhaly pri prípravách k tejto našej pamätnej slávnosti. V sobotu 25. nov. privážal nám jedon vlak za druhým milých hosťov zo severu i juhu, ktorí skoro všetci boli ztrávili už noc i deň na ceste. Br. Struhára z Ozdína i s jeho čatou, pozostávajúcou z päť pekných junákov, zadržala v Žiline pohraničná policia, toto velemúdre zariadenie, ktorému na celom svete neni páru, iba ak v tom „blahoslavenom“ Rusku. No nenajdúc nič podozrivého pri nich, – iba ak spoločný lístok, nie síce do Bohumína, ale do N. Mesta, – pustila ich najbližším vlakom ďalej, takže prišli už až večerom do Mesta, a potom zablúdili, než sa dostali k nám.“ Modrý kríž a Novohrad Pavol Trúsik

161

10 Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z hlavného pojednávania konanom 22. januára 1960. 11 Duchovnú prácu tam započala Júlia Ličková, ktorá predtým bývala u Anny Poláčkovej v Lučenci. Ruku k dielu tiež priložil spisovateľ František Švantner, ktorý tam viedol knižnicu a obstarával veriacim knižky K. Royovej. Tak sa pietistická viera dostala aj do rodiny Jozefa Luptáka, ktorého potomok je dnes významným hudobným skladateľom, vilončelistom a organizátorom umelecky významných projektov. 12 V spoločnom súdnom procese v roku 1959 spoločne s Ondrejom Luptákom z Mýta pod Ďumbierom, Jánom Hollým zo Starej Turej a hudobným skladateľom a altruistom Jánom Rosom. Podľa rozsudku zakladaním modlitebných krúžkov rozvracali republiku. 13 Ide o prešmyčku priezviska Betina. Rovnakými otázkami (veda vs. viera) sa tiež zaoberal MUDr. Bohuslav Finďo. 14 Kristína Royová bola počas socializmu zakázanou autorkou (iná situácia bola napr. v Juhoslávii, kde si Slováci mohli vydať jej diela). Jej knihy boli použité ako dôkazový materiál v súdnych procesoch s ich majiteľmi (napr. v prípade Jána Trebulu, Vladislava Mateja a spol.)

Pramene: Archív Múzea sestier Royových. ROYOVÁ, K.: Za svetlom a so svetlom, in: Výber zo spisov VI, Bratislava: Nádej, 1992.

162

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

KATUČÁK, J., SLAVKA, M. a kol.: Naše korene, Bratislava: Nádej, 1994. Časopis Svetlo, 1912 – 1914. POTÚČEK, J.: Júlia Fajfrová-Manicová. Bratislava 1987. POTÚČEK, J.: Vzťah prof. Jozefa Roháčka k spevu a hudbe (I, II, III), Bratislava 1971 – 1972. POTÚČEK, J.: Vzťah Jána Chorváta k spevu a hudbe (I, II, III), Bratislava 1972 – 1973. POTÚČEK, J., SLAVKA, M.: Bibliografia literárnej tvorby Kristíny Royovej, Martin: Matica slovenská 1999. Zborník prednášok, Konferencia seniorov Cirkvi bratskej, Zemplínska šírava, jún 2007. UHLÍK, J.: Svedectvo o Božej moci a milosti, Cirkev bratská Bratislava. KRÚPA, J.: Moje spomienky, Bratislava: Potomkovia Michala Krúpu, 2013. PRIŠTIAK, O.: Z pokolenia na pokolenie, 1995. ZOBORSKÝ, I. M.: Život a literárna tvorba Samuela Činčuráka, In.: Činčurák, S.: Vojna, Miloš Hric, 2016.

Adresa autora: Mgr. Pavol Trúsik Múzeum sestier Royových Hlubockého 319/6 916 01 Stará Turá e-mail: ptrusik@gmail.com

Štefan Chrastina

SKLÁRSKE VÝROBNÉ A PREDAJNÉ DRUŽSTVO S OBMEDZENÝM RUČENÍM V MÁLINCI (KRÁTKY EXKURZ DO DEJÍN)

Málinec, skláreň Samoterč v prvej polovici 20. storočia (súkromná zbierka).

Málinská dolina je pre dejiny sklárskej výroby výnimočná najväčšou hustotou doteraz zdokumentovaných a pracujúcich sklární v rámci Slovenska. V celom katastri, v minulosti omnoho väčšom, vzniklo a pracovalo sedem sklární1. Zaujímavým fenoménom ostáva fakt, že práve tu pracovali dve družstevné sklárne. Obe vznikli bez veľkého počiatočného kapitálu, ak pravdaže nerátame silu ľudského odhodlania. V krátkosti zhrniem, čím tieto sklárne prispeli do histórie sklárskej výroby na Slovensku. Od roku 1918 a rozpadu Rakúsko-Uhorska bola situácia v slovenskom sklárskom priemysle veľmi zložitá. Vznikom Českoslo-

venského štátu a ostatných nových útvarov v Európe sklárske závody v bývalom Uhorsku aj sklárne v Novohrade stratili väčšinu svojho odbytu. Navyše sa dostali do priamej konkurencie s českými sklárňami, pred ktorými ich v bývalom Uhorsku chránila legislatíva a ochranárske opatrenia. V obdobnej situácii bola aj skláreň v Málinci, v miestnej časti Samoterč2, pracujúca pod oficiálnym názvom Sklena Továrna St. K. Kuchinkovy dedičia so sídlom v Málinci. Pracovala s ťažkosťami a svoje výrobky, v dôsledku dopravnej odľahlosti a konkurencie českých sklární, len ťažko umiestňovala na trh. Napokon svoju výrobu pre uvedené príčiny skončila v septembri 19223. Sklárske výrobné a predajné družstvo s obmedzeným ručením v Málinci Štefan Chrastina

163

Málinec, Stupík – malá družstevná sklárnička (fotka zo zborníka Zpráva VII. Svazového sjezdu sklářského dělníctva v ČSR 1938).

Môžeme sledovať dve základné línie existencie závodu. Prvou bol osud majetku firmy a druhou činnosť pracovníkov. Čo sa týkalo majetko-právnych okolností, v skratke spomeniem základné fakty, ktoré ich determinovali. V rokoch 1924 až 1925 rozpredali vlastníci firmy 90 % nehnuteľností, z čoho 60 až 70 % predstavovali pozemky pod sklárňou a obytnými budovami. Nehnuteľnosti sa dostali do držby kupcov, ale vlastnícke právo ostalo stále na firme, lebo prevedenie zmien na pozemkovom úrade v dôsledku neuhradenia úradných nákladov neprebehlo. V roku 1926 došlo medzi Štefanom Kuchynkom4 ako zástupcom firmy Štefan K. Kuchinkovi dedičia a firmou Bratia Kolener továrňa na solinové

164

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

tabuľové sklo z Dobrého Potoka k uzavretiu nájomnej zmluvy5. Bratia Kolenerovci, ktorí vlastnili aj tabuľovú skláreň v Dobrom Potoku, sa rozhodli znovu obnoviť výrobu aj v Samoterči. Nová firma niesla názov Žigmund Kolener výroba dutého a brúseného skla v Málinci. V sklárni bola obnovená výroba, ale problémy pretrvávali naďalej. Objednávok bol nedostatok a financií tiež. Svedčí o tom aj štrajk robotníkov, ktorý začal 19. apríla 1928, ktorým chceli dosiahnuť 10 % zvýšenie miezd. Výroba viazla a už v roku 1932 prestala. Na firmu Žigmund Kolener bol pre neplatenie záväzkov 21. októbra 1933 uvalený konkurz6. Krátko po podpise zmluvy 24. októbra 1926 Štefan Kuchynka umiera. Dedičom

5/6 majetku sa stal Kuchynkov syn Július a 1/6 Katarína Bottová, rodená Kuchynková. Podľa stanov firmy mala táto po úmrtí jedného z jej spoločníkov zaniknúť, a tak sa aj stalo. V dôsledku dlžôb bol majetok firmy zaťažený nesplatenou čiastkou pol milióna korún československých (Kč). Július Kuchynka mal v pláne firmu zlikvidovať, ale Katarína Bottová s tým nesúhlasila. Spory o osud firmy pretrvávali až do roku 1936. V roku 1936 Július Kuchynka umiera a majetok po ňom ostal jeho matke Margite Kuchynkovej. Od nej kúpila 15. decembra 1937 5/6 majetku firmy Katarína Bottová spolu so svojimi synmi Tiborom a Alexandrom za 120 000 Kč. Kúpnu sumu mali Margite splácať postupne od 1. januára 1938. Katarína 13. decembra 1938 umiera. Vlastníkmi firmy sa stali bratia MUDr. Alexander Bott a Tibor Bott, každý rovným dielom7. Alexander bol lekárom v Málinci a neskôr sa presťahoval do Budapešti. Tibor ostal celý život v Málinci a stal sa riadnym členom sklárskeho družstva. Do svojej smrti 20. mája 1990 sa súdil o podiel v už bývalej kuchynkovskej neskôr družstevnej sklárni, s trochou zveličenia, rodinnej firme. Činnosť pracovníkov bola limitovaná možnosťou zarobiť si. Po tom, čo roku 1932 zastavila skláreň výrobu, boli odkázaní sami na seba. Časť z nich odišla za prácou do cudziny a iných sklární v Československu a časť žila z nezamestnaneckej podpory založenej na tzv. „gentskom systéme“. Výška týždennej podpory bola závislá od výšky príspevku daného robotníka do pokladne odborového hnutia. Podľa pamätníkov napríklad robotník v 6. triede dostal 60 Kč týždenne, v 8. triede 88 Kč a v 10. triede 112 Kč8. Podpora bola poskytovaná 26 týždňov, vo výnimočných prípadoch 39 týždňov. Z uvedeného vyplýva fakt, že podpora bola len pre odborovo organizovaných robotníkov a aj to nedostačujúca. Sklári sa rozhodli svoju bezvýchodiskovú situáciu riešiť založením družstva. Inšpirovali ich sklárske družstvá založené v Žďáru na Tanvaldsku, Šanove-Teplicích,

Libkoviciach pri Duchove, t. j. v Česku a Zliechove Gápli na Slovensku9. Všetky vznikli v dôsledku povojnovej konjunktúry a veľkého dopytu po skle. V prípade družstva v Málinci šlo o opak. Prvým krokom k spusteniu družstevného podnikania bolo stretnutie sklárskeho robotníctva 6. novembra 1932, kde bola viacerými sklármi, na čele so sklárskym robotníkom Františkom Albertom, predložená vízia založenia družstva. V pláne sa počítalo s financovaním formou podielov od každého zo sklárov ich podporovateľov, s tým, že sa vzdajú jednej výplaty a opravia svojpomocne chátrajúcu skláreň bez nároku na mzdu. Do čela prípravného výboru bol zvolený F. Albert. Plán postúpili na schválenie na okresný úrad do Lučenca. Tu bol preskúmaný odborníkmi, ktorí výpočty v ňom odsúhlasili ako pravdivé, avšak len na tri mesiace fungovania. Vypočítali, že sklári by mali mať počiatočný kapitál vo výške 1 900 000 Kč, aby sa družstvo udržalo10. Druhým pokusom, už odlišnejším, je činnosť menšieho okruhu sklárov, menovite Jozefa Šverlu, Aloisa Klefflera, Karola Preislera a Ignáca Petríka, ktorí sa rozhodli začať s výrobou skla v opustenom mlyne kremeňa zvanom Stupník, podľa ktorej sa dodnes aj volá miestna časť obce Málinec. Svoj úmysel oznámili notárskemu úradu v obci po postavení sklárskej pece 3. júna 1933. S tavbou skla začali 7. júna počas 14 dní na skúšku a po ich uplynutí plánovali svoju činnosť riadne úradom oznámiť11. Výroba sa začala v primitívnych podmienkach v malom domčeku ledva postačujúcom pre sklársku pec s tromi panvami na sklo. Ostatné práce, ktoré nesúviseli s tavením a spracovaním skla, sa často konali pred budovou stupníka priamo pod holým nebom. Pec bola vykurovaná priamo drevom. Sklenené črepy a suroviny boli z najbližšieho okolia a neďalekej sklárne. Technológia pripomínala začiatky sklárskej výroby, pretože priamo vykurované pece boli dominantné v 17. až 18. storočí. Sklárske výrobné a predajné družstvo s obmedzeným ručením v Málinci Štefan Chrastina

165

Utaviť číru sklovinu preto bolo náročné. Po počiatočných ťažkostiach sa im to podarilo a začali vyrábať sortiment žiadaný v bezprostrednom okolí. Jednalo sa o fľaše na mlieko tzv. mliečniky, poháre na uhorky, cukorničky a kalamáre. K družstvu sa neskôr pripojili Július Preisler, Július Vanek, Martin Pupala, Štefan Forgáč, Ján Nepšinský, Jozef Černický. Hotové výrobky boli balené priamo na dvore sklárničky do slamy a vo vreciach a košoch roznášané bicyklami do najbližšieho okolia. Keď sa výroba úspešne rozšírila, bol do družstva prijatý Pavol Mázor Tiskaj, ktorý so svojím povozom rozvážal sklo po okolitých dedinách a sídlach. Prvá oficiálna objednávka pre malé sklárske družstvo bola na 60 kalamárov pre štátnu školu v Málinci. Družstvu sa darilo. Bez väčších finančných rezerv bola výroba rozšírená aj na náročnejšie kusy skla. Za zarobené financie si zadovážili suroviny, palivo a postupne dopĺňali výbavu v areáli sklárničky. Bola zriadená kuglerňa-brúsiareň a tokáreň, kde sa vyrábali drevené formy na sklo, obe hnané vodným pohonom. Mzdy boli vyplácané z financií, ktoré zvýšili. Sklári zvládli výrobu čistej skloviny a neskôr začali taviť farebnú sklovinu. Vďaka tomu sa podarilo sortiment výroby obohatiť o farebné sklo a sklo číre kombinované s farebným, ktoré bolo síce náročnejšie na výrobu, ale o to viac cenené medzi zákazníkmi. Najlepšie im išla výroba nebovomodrého, žltého a ružového skla12. Sortiment sa rozšíril o cylindre na petrolejové lampy, vázy na kvetiny, likérky, kalíšky, mucholapky, nápojové súpravy a sklo podľa dopytu. S výrobkami boli odberatelia spokojní, napr. družstvo dostalo objednávku na vagón skla od židovského kupca zo Svaľavy, mesta vo vtedajšej Podkarpatskej Rusi13. Činnosť malej družstevnej sklárničky neostala nepovšimnutá. Ostatní sklári, keď videli úspechy malej družstevnej sklárne, rozhodli sa na svojej schôdzi 8. apríla 1934 utvoriť tiež družstvo s názvom Sklárske výrobné a predajné družstvo s ručením obmedze-

166

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

ným v Málinci. Tento akt môžeme brať ako tretí pokus o družstevné podnikanie v tak krátkej dobe v pomerne malom priestore. Do správy družstva bol za predsedu zvolený Leopold Köhler, účtovníkom Emil Horváth a za člena výboru Ján Ďuríček s tým, že každý rok sa bude voľba správy opakovať a výkon ich funkcií je bezplatný popri ich zamestnaní. Zvolený bol aj kontrolný výbor, ktorý raz za mesiac kontroloval finančné transakcie. Prvoradým cieľom bolo získať dostatok financií na spustenie výroby v opustenej kuchynkovskej sklárni. Keď neuspeli so žiadosťou o štátnu podporu, bolo rozhodnuté, že financie budú zadovážené formou skladania podielov. Základná výška jedného mala hodnotu 100 Kč. Majstri väčšinou zložili 10 podielov, t. j. 1 000 Kč. Ostatní podľa funkcie, odbornosti a hlavne podľa svojich finančných možností. Celková hodnota podielov bola 17 000 Kč a použitá bola na nákup surovín, paliva. S vlastníkmi sklárne zastupovanými lučenským advokátom Gillerom bola podpísaná nájomná zmluva. Dohodnuté bolo, že prvý rok prenájmu bude nájom grátis a v nasledujúcom bude 18 000 Kč a platený bude v štvrťročných splátkach. V ďalších rokoch sa mal zvyšovať vždy o sumu 6 000 Kč až dosiahne sumu 36 000 Kč ročne. Sklári združení v družstve sa zaviazali, že výrobu spustia najneskôr 1. septembra 193414. Pred spustením výroby sklári svojpomocne opravili sklársku pec, budovy sklárne a ostatné zariadenie nevyhnutne potrebné pre výrobu. Po ukončení prác bola 1. októbra spustená výroba skla na troch perniciach. Kúrili drevom, ktoré získali klčovaním rúbanísk a tým, že dostali úsek hory vyváľanej vetrom zdarma. Prakticky tri mesiace pracovali sklári bez nároku na mzdu. Prvý plat mali až na Vianoce roku 1934. Sortiment bol totožný s produkciou malého družstva v Stupníku, t. j. sklo jednoduché ako poháre na mlieko – mliečniky, džbány, poháre na zaváranie, kalamáre, cylindre na lampy, mucholapky a sklo použiteľné v dedinskej domácnosti. Obe družstvá

Nápojová sada, výrobok malého sklárskeho družstva v Málinci časť, Stupník (zbierka NMG).

Ukážka z katalógu sklárskeo výrobného družstva, str. 14 (súkromná zbierka).

Sklárske výrobné a predajné družstvo s obmedzeným ručením v Málinci Štefan Chrastina

167

si začali vzájomne konkurovať. Napokon bolo rozhodnuté, aby sa obe družstvá spojili a výroba začala naplno bežať v sklárskom závode. Začalo sa robiť na 8 a neskôr sa prešlo na všetkých 12 perníc, čím bola plne vyťažená výrobná kapacita sklárne. Každý nový člen musel zložiť podiel, aby mohol byť plnohodnotným členom družstva. Výrobný sortiment bol rozšírený o jemné úžitkové sklo aj väčšie a náročnejšie kusy ako vázy, popolníky a misy. Výrobky boli zdobené celou škálou techník od rytia, cez brúsenie, maľovanie, uplatnilo sa aj vrstvené prebrusované sklo. Pozornosť bola venovaná doprave výrobkov, postupne malo družstvo desať povozov na ich expedíciu. Prvú významnejšiu objednávku dostalo od obchodíka so sklom Otta Bauera z Lučenca, pričom voz zo sklom vypravili slávnostne ovenčený15. Podmienky práce v závode neboli vyhovujúce, lebo priestory boli opravované a z veľkej časti by bola potrebná generálna prestavba továrne. Stav sa riešil budovaním menších celkov. V roku 1940 bola postavená nová kancelárska budova, sklad a nová brusiareň – kuglerňa. Výhodou bol fakt, že skláreň mala vlastnú výrobu elektrickej energie formou vodnej turbíny, ktorá bola hnaná vodou odrazenou z koryta Ipľa, vedenou tzv. „horným potokom“, čo bol vlastne kanál vedúci vodu na náhon kolesa vyrábajúceho elektrickú energiu pre závod. Výroba úspešne napredovala a družstvo, ktoré malo v roku 1934 základný kapitál vo výške 17 000 Kč, hospodárilo tak, že v roku 1939 malo vo filiálnej pobočke Tatra banky v Lučenci viac ako 200 000 Kč16. Pri podnikaní v danom segmente prišlo aj na trenice so sklárskym kartelom združujúcim 23 sklárskych závodov nazvanom DUTA17. Kartel vystupoval ako ochranárska organizácia, ktorá ostatné sklárne, nepatriace do jeho členskej základne, potrebovala zničiť. Pri sklárskom výrobnom družstve v jej prípade prebehlo viacero pokusov. Bola tu snaha o to, aby družstvo vstúpilo

168

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

do kartelu. Keď to predstavitelia družstva odmietli, kartel sa ich pokúsil zničiť. Viac ráz rokovali zástupcovia DUTY s predstavenstvom a vyhrážali sa mu zničením družstva. Niekoľkokrát sa tiež pokúsili predstavenstvo družstva podplatiť, keď mu ponúkli za zastavenie výroby 300 000 Kč18. Obmedzovali a dávali podmienky družstvu pri udeľovaní zákaziek na výrobu. Družstevníci si však sami zabezpečili objednávky vo vyšších sumách ako tie, pridelené kartelom DUTA. Vďaka členstvu viacerých sklárov v odboroch, predovšetkým vo Zväze sklárskeho robotníctva so sídlom v Tepliciach – Šanove, mohli sklári svoje aktivity koordinovať s ostatnými sklárskymi družstvami a sklármi po celej Československej republike. Na VII. zjazde zväzu bol prítomný aj zástupca sklárskeho družstva František Albert, ktorý sa dostal aj do predstavenstva zväzu. Družstvo slúžilo ako inšpirácia pri zakladaní podobných v Zlatne a v Kružlovskej Hute pri Bardejove na Slovensku a v Rybništi, Falkově a v Polevsku19 v Čechách a na Morave. Sklári mali pripravený od roku 1936 aj 10-ročný plán rozvoja. Rátali s kompletnou rekonštrukciou závodu a jeho ďalšom rozšírení. V dôsledku rozpadu Československej republiky (1939) nastali pre družstvo odlišné podmienky. Zásobovanie surovinami a odbyt bol obmedzený a väčšina zákaziek v réžii DUTY. Preto sa slovenské sklárne rozhodli spojiť s nemeckými sklárskymi organizáciami, čím si zabezpečili suroviny a odbyt. Stavba nového sklárskeho závodu nebola pre nemeckú stranu vhodná, preto po vzniku Slovenského štátu (neskôr oficiálne Slovenskej republiky) začalo družstvo svoje aktivity rozširovať iným spôsobom. Pre zabezpečenie odbytu a transportu výrobkov bola zriadená autodoprava20. Financie investovalo kúpou sklárne Tabuľa v Novej Bani. Tu bolo začaté s výrobou jednoduchého obalového skla a sortiment podobný začiatočným fázam výroby v málinských sklárskych družstvách. V rámci stabilizačných opatrení tu začali

stavať dvanásť nových bytov pre sklárov. V roku 1941 prevzalo družstvo veľkoobchod so sklom pomenovaný Synovia Ľudovíta Kincsa po tom, čo boli jeho predchádzajúci majitelia ako židia odvlečení. Svoje produkty družstvo ponúkalo formou katalógov a vzorkovníkov21. Produkciu predvádzalo aj na medzinárodných výstavách v Bratislave v rokoch 1940 a 1942, kde získalo aj veľké objednávky do zahraničia. Hospodárenie bolo úspešné a zarobené financie boli odkladané na plánovanú rekonštrukciu už nevyhovujúcich priestorov sklárne, resp. vybudovanie novej sklárne. Počas druhej svetovej vojny bola výroba obmedzovaná. Napríklad pri stavbe železničného prepojenia Tomášovce – Veľká Ves boli ako dobrovoľníci vybraní aj málinskí sklári. Režim sa snažil presadiť kontrolu aj v družstve a výrobu podmieňoval vstupom do HSĽS. Niektorí sklári do strany aj vstúpili, ale väčšina nie. V sklárni pred nastolením ľudáckeho režimu fungovalo silné socialistické hnutie (organizované Sociálnodemokratickou stranou) a Robotnícka telovýchovná jednota. V sklárni pracovala aj ilegálna komunistická strana, ktorej stretnutia organizoval Štefan Škopík. Pravidelné incidenty a vystúpenia proti režimu formou vylepovania plagátov a verbálnych útokov voči predstaviteľom moci a režimu neboli ničím výnimočným. Preto sa dôvera režimu prejavila v menovaní vládneho dôverníka. Náplňou jeho funkcie bol dohľad nad jemu zvereným podnikom, aby pracoval pre záujmy slovenskej – ľudáckej garnitúry. Preto boli väčšinou ustanovení v podnikoch spravovaných zo zahraničia a podnikoch vlastnených židovskými spoluobčanmi. Ako dôverník bol ustanovený Jozef Vodrážka22. Počas SNP sa mnoho zo zamestnancov priamo zúčastnilo bojov a ostatní ho podporovali. V sklárni sa v októbri začali vyrábať fľaše na tzv. molotovove koktaily, teda zápalné fľaše používané najčastejšie na boj proti tankom. Pre potreby povstalcov boli poskytnuté aj všetky motorové vozidlá. Po

potlačení SNP a príchode Nemcov bola výroba zastavená. Zo zamestnancov, ktorí sa SNP zúčastnili aktívne, padli Július Benedikti a František Puffler23. Po SNP až do oslobodzovacích bojov bola výroba v sklárni na osem mesiacov zastavená, čím vznikla škoda 560 000 Kčs. Na strojoch a strojných zariadeniach približne 407 220 Kčs. Bol zničený tovar v celkovej hodnote 126 954 korún, dve nákladné a jedno osobné auto v hodnote 399 000 korún československých. Celkovo bola výška škôd na strojnom vybavení, zničenom tovare a automobiloch 1 678 777 Kčs24. Po konci vojny a oslobodení boli nutné najzákladnejšie opravy. Mnoho ťažkostí bolo s dopravou sklárskeho piesku z českého Adršpachu, lebo družstvo nemalo nákladné autá. Ako riešenie boli zakúpené nákladné auto Ford a pre obchodné účely v Bratislave automobil Phänomen. Nedostatok bol suplovaný aj opravením nepojazdných áut Renault, Škoda a Tatra, ktoré boli na pohon drevoplynom. Výroba bola spustená 4. júna 1945 a aj vďaka nadšeniu ľudí pomerne rýchlo dosahovala predvojnové parametre. Odbyt smeroval predovšetkým na Balkán. Podarilo sa obnoviť veľkosklady v Bratislave, modernizovali a rozširovali sa priestory sklárne v Novej Bani, v Lučenci bol otvorený obchod a napokon, po ukončení modernizácie sklárne v Novej Bani, bol pripravený plán na výstavbu novej sklárne v Málinci. Do príprav zasiahli udalosti februárového komunistického puču. V období februárového prevratu v roku 1948 oba závody sklárskeho družstva pracovali na plný výkon a zamestnávali viac ako 300 zamestnancov. V prípade sklárskeho závodu v Málinci boli všetci pracovníci zo sklárskeho prostredia v Málinci. Už od počiatkov výroby nemali žiadneho cudzieho odborníka. Všetci, ktorí boli vo vedúcich funkciách, sa k nim prepracovali vlastnou prácou a úsilím. Takto sa zrodila taká vrstva pracovníkov, ktorí sami vedeli najlepšie, čo je nutné a potrebné pre správny chod sklární. Aby ich snahy nevyšli v nových Sklárske výrobné a predajné družstvo s obmedzeným ručením v Málinci Štefan Chrastina

169

Sklárske družstvo 1934 – 1938 (zbierka NMG).

podmienkach nazmar, mali pri znárodnení päť podmienok. V skratke ich uvediem: 1.) zamestnanci družstva nebudú roztrúsení po iných sklárňach; 2.) aby boli všetci zamestnanci presťahovaní zo sklárne v Málinci do sklárne v Novej Bani; 3.) sklársky závod v Málinci nebude zastavený skôr než budú všetci sklári presťahovaní do Novej Bane; 4.) bude zabezpečený odbyt výrobkov a 5.) vo vedení znárodnených podnikov ostanú členovia družstva25. Štátne úrady a povereníctvo nič z podmienok neprisľúbili. Jediné čo odporučili bolo znárodnenie družstva so spätnou platnosťou od 1. januára 194826. Z daných pomerov vyplynulo potom aj rozčarovanie a rozídenie sa sklárskych riadiacich pracovníkov po sklárňach v blízkom aj širšom okolí. Málinské družstvo bolo zaradené do podniku Slovenské sklárne v Bratislave. Pri delimitácii bolo okrem budov do rúk štátu daných 20 miliónov Kčs27, čo bola suma na plánovanú modernizáciu závodu. Sklárske družstvo v Málinci tak vytvorilo solídny základ socialistickej plánovanej výrobe. Financie boli napokon použité ako základ pre výstavbu sklárne v Poltári, keďže Málinec z dôvodu svojej komunikač-

170

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

nej odľahlosti nebol vhodným miestom pre stavbu sklárne. Modernizácia napokon prebehla až v v rokoch 1984 – 1987, pričom v tom čase sa skláreň potýkala s nedostatkom skúsených pracovníkov. Po páde komunistického režimu sa viacero žijúcich členov družstva a ich potomkov snažilo spätne získať časť svojich podielov. Od konca osemdesiatych rokov predkladali žiadosti vtedajším majiteľom, ktorí sa rýchlo menili. Výsledok bol zakaždým rovnaký, bezvýsledný. Krachom sklárne Málinec, resp. poslednej firmy, ktorá ju prevádzkovala (CGS, s. r. o.), ostali ich požiadavky nevyslyšané. Novohradské múzeum a galéria v Lučenci, ako inštitúcia špecializujúca sa na výskum a získavanie historického skla z Novohradu, má vo svojich zbierkach aj ukážky z produkcie málinských družstevných sklární. Zastúpené je v zbierkach ako jednoduché obalové sklo, tak aj luxusná nápojová sada z tenkostenného skla dekorovaná rytím. Oboje dokumentujú praktickosť na jednej strane a na strane druhej aj vycibrený vkus a precíznosť sklárov zo sklární, ktoré sami vlastnili. Záverom ostáva konštatovať obdiv k výkonu obyčajných, ale pracovitých a odhod-

laných sklárov, ich rodín a blízkych, ktorí v časoch veľkej hospodárskej krízy dokázali bez najmenšej štátnej subvencie a dokonca proti vôli sklárskeho kartelu, úspešne produkovať, predávať a profitovať z vlastnej práce. Svojím počínaním významne prispeli do dejín sklárskej výroby v Novohrade a na Slovensku. Pričom, dovolím si tvrdiť, ich kroky by v dnešnej dobe mali byť cieľom snaženia ich potomkov. 1 Látky 1820 – 1898, Málinec Samoterč 1855 – 2003, Hámor I. 1868 – 1918, Vlčovo 1870 – 1923, Dobrý Potok 1907 – 1926, Hámor II. 1907 – 1914, Málinec Stupník 1933 – 1935. 2 dnešná časť obce zvaná “Huta“ 3 ŽILÁK, Ján; HLODÁK, Pavol.: Zrod a vývoj slovenského skla: sklárne stredného Slovenska. 1 vyd. Kalinovo: KERMAT, 2012, 255 s. ISBN: 978-80-971049-0-0. s. 144. 4 Priezvisko sklárskych majiteľov sa uvádza rôzne; v staršej literatúre Kuchinka v novšej Kuchynka 5 FINDRA, Ján et. kol.: Monografia obce Málinec 1. vyd. Poniky: Partner, 2009, 244 s. ISBN: 978-80-89183-57-9. s. 129. 6 FINDRA, Ján et. kol.: Monografia obce Málinec..., s. 130. 7 ŽILÁK, Ján; HLODÁK, Pavol.: Zrod a vývoj slovenského skla: sklárne stredného Slovenska..., s. 145. 8 ŽILÁK, Ján; HLODÁK, Pavol.: Zrod a vývoj slovenského skla: sklárne stredného Slovenska..., s. 181. 9 Zost. Viktora, Karel.: Zpráva VII. Svazového sjezdu sklářského dělníctva v ČSR 1938, Praha: 1938, 480 s, s. 112. 10 Gasper, Ján.: Sklárske robotnícke družstvo v Málinci, In: Vlastivedné štúdie Gemera 4, Osveta: Martin, 1986, 33s. , s. 56. 11 Háásová, Slávka.: Družstevné podnikanie sklárov v Málinci, Stredoškolská odborná činnosť 1988, 38 s., s. 15. 12 Gasper, Ján.: Sklárske robotnícke družstvo v Málinci..., s. 58. 13 Gasper, Ján.: Sklárske robotnícke družstvo v Málinci,...s. 59. 14 FINDRA, Ján et. kol.: Monografia obce Málinec..., s. 131. 15 Gasper, Ján.: Sklárske robotnícke družstvo v Málinci,...s. 62. 16 Gasper, Ján.: Sklárske robotnícke družstvo v Málinci,...s. 69.

17 zost. Viktora, Karel.: Zpráva VII. Svazového sjezdu sklářského dělníctva v ČSR 1938...s. 80. 18 Háásová Slavomíra.: Družstevné podnikanie v Málinci...., s. 23. 19 Tu bol predsedom skla Gustav Werner, ktorý pracoval pred tým v Málinci ako brusič skla. 20 Gasper, Ján.: Sklárske robotnícke družstvo v Málinci. 21 ŽILÁK, Ján; HLODÁK, Pavol.: Zrod a vývoj slovenského skla: sklárne stredného Slovenska. 1 vyd. Kalinovo: KERMAT, 2012, 255 s. ISBN: 978-80-971049-0-0. s. 182. 22 Háásová Slavomíra.: Družstevné podnikanie v Málinci...., s. 30. 23 Gasper, Ján.: Sklárske robotnícke družstvo v Málinci,...s. 71. 24 FINDRA, Ján et. kol.: Monografia obce Málinec..., s. 131. 25 Háásová Slavomíra.: Družstevné podnikanie v Málinci...., s. 32. 26 Háásová Slavomíra.: Družstevné podnikanie v Málinci...., s. 33. 27 Gasper, Ján.: Sklárske robotnícke družstvo v Málinci,...s. 71.

Použitá literatúra:

ŽILÁK, Ján; HLODÁK, Pavol.: Zrod a vývoj slovenského skla: sklárne stredného Slovenska. 1 vyd. Kalinovo: KERMAT, 2012, 255 s. ISBN: 978-80971049-0-0 FINDRA, Ján et. kol.: Monografia obce Málinec 1. vyd. Poniky: Partner, 2009, 244 s. ISBN: 97880-89183-57-9 Zost. Viktora, Karel.: Zpráva VII. Svazového sjezdu sklářského dělníctva v ČSR 1938, Praha: 1938, 480 s. Gasper, Ján.: Sklárske robotnícke družstvo v Málinci, In: Vlastivedné štúdie Gemera 4, Martin: Osveta, 1986, s. 52 – 79. Háásová, Slávka.: Družstevné podnikanie sklárov v Málinci, Stredoškolská odborná činnosť, 1988, 38 s.

Adresa autora: Mgr. Štefan Chrastina Novohradské múzeum a galéria Kubínyiho námestie č. 3 984 01 Lučenec chrastina@nmg.sk historik.nmg@gmail.com

Sklárske výrobné a predajné družstvo s obmedzeným ručením v Málinci Štefan Chrastina

171

Ján Aláč

OPEVNENIA Z OBDOBIA PRVEJ ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY NA ÚZEMÍ NOVOHRADU

Niekedy sa zaujímavé spomienky na minulosť nachádzajú v priestore nášho života, hoci o ich prítomnosti často ani netušíme, alebo sme na ne jednoducho zabudli. Príkladom takýchto pamiatok na predvečer druhej svetovej vojny sú napríklad aj opevnenia z obdobia prvej Československej republiky. Ich výstavba bola reakciou na zhoršujúcu sa medzinárodnú situáciu Československa v tridsiatych rokoch 20. storočia. Rozhodnutie vybudovať pomerne nákladný súvislý systém železobetónových opevnení bolo prijaté v roku 1935 a v skutočnosti predstavovalo potrebu opevnenia podstatnej časti hraníc republiky. Územné nároky voči Československu v tom čase nemalo z jeho susedov iba Rumunsko. Veľkonemecká ríša, hortyovské Maďarsko a beckovské Poľsko sa od seba líšili len stupňom agresivity, závislej na reálnych možnostiach jednotlivých krajín. Vo vzťahu k Slovensku boli hrozbou predovšetkým ambície hortyovského Maďarska, živené „krivdou Trianonu“ a túžbou po obnove územnej integrity niekdajšieho Uhorska. Na území Slovenska bola v rokoch 1937 až 1938 vybudovaná línia stálych ľahkých opevnení „kopírujúca“ slovensko-maďarskú hranicu v dvoch líniách od Štúrova až po hranice s Rumunskom (vrátane Podkarpatskej Rusi). Vybudovaných bolo až do 1 800 objektov ľahkého opevnenia (nazývaných aj ropíky) z celkového počtu okolo 9 600 všetkých objektov v rámci celej Československej republiky. Mnohé úseky však nestihli byť postavené. Vo všetkých prípadoch na území juhu stredného Slovenska išlo o ľahké objekty stáleho

172

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

opevnenia vz. 37, rôznych typov, tradične nazývaných ropíky, využívajúcich systém palieb vzájomného sa krytia jednotlivých objektov. Opevnenia vz. 37 najbežnejšieho typu A mali po bokoch strieľne, chránené voči priamej paľbe zo smeru hlavného útoku hmotou železobetónových krídel. Ich rozmiestnenie zodpovedalo potrebám konkrétneho priestoru tak, aby sa vzájomne kryli susedné objekty bez mŕtvych uhlov. Vzájomná vzdialenosť ich rozmiestnenia sa líšila v závislosti od konfigurácie terénu (v členitom teréne boli postavené hustejšie, na rovine s väčším odstupom). Vstup do opevnení bol spravidla zo severu, s odchýlkami vychádzajúcimi z umiestnenia konkrétneho opevnenia v teréne. Do terénu boli citlivo zakomponované. Pre slabo mechanizovanú maďarskú armádu v dvoch líniách predstavovali vážnu prekážku. Nezanedbateľný bol aj psychologický moment ich existencie. Výzbroj opevnení bola tvorená dvojicou ľahkých guľometov vz. 26 alebo dvojicou ťažkých guľometov vz. 37. Súčasťami vnútorného vybavenia týchto opevnení boli napríklad: vzduchotechnika – ventilačná súprava na odvádzanie splodín zo streľby, ale i na udržiavanie vnútorného pretlaku zabraňujúceho vniknutiu plynu do vnútra objektu. Ďalej to boli: periskop, piecka, vnútorná výdreva, poľný telefón... Vzhľadom na to, že opevnenia neboli úplne dokončené, viaceré súčasti vnútorného vybavenia neboli namontované. V ďalšej fáze sa uvažovalo i s postupným doplnením línie o vybudovanie rovnomerne rozmiestnených ťažkých opevnení podobných tým, aké sú dnes dobre zachované v českom

pohraničí. S výstavbou sa uvažovalo už v pláne pre rok 1937, napokon však definitívne rozhodnutie pre ich výstavbu padlo až začiatkom roka 1938, no dôsledky medzinárodných udalostí zabránili ich realizácii. Na úseku spadajúceho pod pôsobnosť VII. armádneho zboru sa od Dunaja po Fiľakovo rátalo s vybudovaním 22 krátkych uzáverov a 58 pechotných zrubov normálnej odolnosti s jedným objektom pre protitankový kanón. Na úseku Modrý Kameň mali byť 3 objekty, Pôtor mal mať 2, Vieska 2, Dúbrava 2, Lučenec 3 a Fiľakovo 2 objekty. K realizácii ťažkých objektov už nedošlo. Obrovské úsilie i materiálne prostriedky vynaložené na výstavbu kontrastujú s nenaplnenosťou ich účelu. K využitiu na obranu Československa napokon nedošlo, hoci niekoľko opevnení, napríklad v okolí Rimavskej Soboty, sa zapojilo do bojov s maďarskými vojakmi a polovojenskými jednotkami. Naopak, vplyvom rozhodnutí predstaviteľov mocností sa väčšina opevnení bez boja dostala do rúk nepriateľov, pred ktorými mali krajinu brániť. V prípade Slovenska sa po Viedenskej arbitráži na území obsadenom Maďarskom ocitla spolu s južnými oblasťami krajiny väčšina opevnení, z ktorých sa zachovala len nepatrná časť. Pre Maďarsko predstavovali symboly nenávideného Trianonu a z neho prameniaceho poníženia, pokory, a v neposlednom rade boli tiež zdrojom stavebného materiálu a kvalitnej oceľoliatiny (hlavne zo strieľní), preto sa pristúpilo k ich úplnej likvidácii. Od likvidácie sa upustilo len v prípadoch, kedy by deštrukcia mohla spôsobiť škody na okolitých stavbách, alebo infraštruktúre. V priestore Novohradu boli úplne zlikvidované temer všetky opevnenia „prvej línie“ – stavebné úseky Želovce, Bušince, Kalonda, Radzovce, ale i Fiľakovo a Lučenec. Nepoškodených objektov sa na celom juhu stredného Slovenska zachovalo len veľmi málo. Je paradoxom, že všetky sú na území, ktoré bolo odstúpené po Viedenskej arbitráži Maďarsku, a ktoré tak dôsledne tieto objekty likvidovalo. V Honte na jeho hranici

Opevnenie typu A-160, nachádzajúce sa v záhrade pri rodinnom dome, Radzovce – Cerovo (okres Lučenec). Foto: J. Aláč, 2016.

Opevnenie typu B1-90 s kolmou osou strieľní, Veľká Čalomija (okres Veľký Krtíš). Foto: J. Aláč, 2012.

s Novohradom, sa zachoval objekt s kolmou osou strieľní (typ B1-90), ktorý sa nachádza na južnom okraji obce Veľká Čalomija (okr. Veľký Krtíš), len niekoľko desiatok metrov od slovensko-maďarskej hranice.1 Vzhľadom na iné opevnenia je osamotený, vzdialený približne 1 300 m od najbližšieho objektu. Podobne situovaných bolo aj niekoľko ďalších objektov na obranu obcí, ktoré boli v pásme pred súvislou líniou opevnení (Koláre alebo Ipeľské Predmostie). Podľa spomienok pamätníkov sa na jeho výstavbe vo forme dovozu kameňa podieľali aj obyvatelia obce, prístup k nemu samotnému im v tom čase vojsko neumožňovalo. Opevnenia z obdobia prvej Československej republiky na území Novohradu Ján Aláč

173

Hore aj dole opevnenie typu A-160, nachádzajúce sa pri železničnej trati – Jesenské (okres Rimavská Sobota). Foto: J. Aláč, 2007.

ný vzhľadom na bezprostrednú blízkosť obydlí. Ropík sa nachádza v súkromnej záhrade. V Radzovciach – Cerove k nemu dnes už nežijúci majiteľ pristavil prístrešok, a chcel ho takto využiť ako pivnicu.2 Vzhľadom na limitovaný vnútorný priestor ho chcel zväčšiť vybúraním alebo prerazením vstupnej časti (celej obrany vstupu do objektu). Vzhľadom na kvalitu betónu sa mu to nemohlo podariť a veľmi rýchlo tak túto myšlienku zavrhol. V Novohrade je zachovaným objektom pevnôstka (typ A-140) pri Hadovci, v katastrálnom území Kováčoviec (okr. Veľký Krtíš), ktorá stojí oproti torzu dnes už zničeného, ale stále v priestore zreteľného, mosta cez hraničnú rieku Ipeľ. Objekt stojí na súkromnom pozemku v blízkosti obydlia. To bol v minulosti aj dôvod, prečo sa nepristúpilo k jeho zničeniu. V okrese Lučenec je zachovaný ropík (typ A-160) v Radzovciach – Cerove. Podobne ako predchádzajúce objekty nebol zlikvidova-

174

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

V priestore Gemera-Malohontu pretrvali do súčasnosti tri zachované objekty. Ropík (typ C1) sa nachádza v priestore na sever od obce Hodejov (okres Rimavská Sobota). Ďalší ropík (A-160) je v tesnej blízkosti železničnej trate a neďalekej železničnej stanice v Jesenskom (kedysi Feledince). Posledný z trojice opevnení (A-160) sa zachoval priamo v obci Bretka (okres Rožňava). Objekty severnejších stavebných úsekov Dolné Strháre a Vieska zostali po

Poškodený objekt A - 140 ležiaci v stavebnom úseku Vieska. Foto: J. Aláč, 2007.

Viedenskej arbitráži na území vtedajšieho Slovenského štátu. Napriek tomu, že ich línia je ako celok pomerne dobre zachovaná, nepoškodený sa nezachoval ani jeden objekt. Na území dnešného okresu Veľký Krtíš, v ktorom sa tieto stavebné úseky dominantne nachádzajú, je zachovaných 63 torz týchto pevnôstok (v podobách od niekoľkých kusov železobetónu až po takmer celistvé objekty). Dobudovaná línia opevnení sa mala tiahnuť severne od Klenian a Vinice, cez Kosihovce, severne od Čeboviec, Príbeliec a Dolných Plachtiniec. Na tomto úseku je zachovaných len niekoľko (14) torz objektov juhozápadne od Kosihoviec. Vybudovaná obranná línia potom začínala v priestore medzi Veľkým Krtíšom a Modrým Kameňom. Tiahla sa ponad zaniknutú obec Selce3, priestorom medzi Pôtrom a Dolnými Strhármi, kde sa končila. Plánovaný bol aj úsek Vieska, ktorý z väčšej časti nebol dobudovaný.4 Línia potom opäť začína severovýchodne od Viesky, pokračuje cez osadu Dúbrava sme-

rom na Jelšovec a v okrese Lučenec pokračovala na Mikušovce, Trebeľovce, Rátku, Konrádovce a ďalej v okrese Rimavská Sobota na Hodejov a Jesenské. Po Viedenskej arbitráži sa i v tomto priestore väčšia časť objektov ocitla na území, ktoré pripadlo hortyovskému Maďarsku. Menšia časť zostala na území Slovenskej republiky. K deštrukcii ľahkých opevnení, ktoré ostali na území Slovenskej republiky došlo až koncom vojny. Paradoxne, práve na prelome rokov 1944/1945 ich spolu s rozvodnenou riekou Ipeľ využili nemecké vojská ako súčasť obrany voči oddielom II. ukrajinského frontu maršala Malinovského postupujúcim z priestoru Maďarska. Z tohto dôvodu došlo v roku 1944 nemeckou armádou k reaktivovaniu niektorých objektov nachádzajúcich sa v priestore okresu. Preto, hoci sa v časti literatúry možno dočítať, že opevnenia, ktoré po Viedenskej arbitráži zostali na území Slovenského štátu, zničila nemecká armáda niekedy v roku 1944, Opevnenia z obdobia prvej Československej republiky na území Novohradu Ján Aláč

175

Strieľňa jedného z poškodených objektov stavebného úseku Vieska. Foto: J. Aláč, 2007.

Železobetónový kryt, resp. pozorovacie stanovište, Lučenec – Ľadovo. Foto: J. Aláč, 2012.

pričom za dôvod sa udáva možná hrozba ich využitia povstalcami, bližšie k pravde je, že k skutočnému zničeniu opevnení došlo až v dôsledku bojových operácií postupujúcej Červenej armády. Aj v povedomí obyvateľov je uchovaná informácia, že pevnôstky, niekedy nazývané i dekungy, využili nemeckí vojaci v bojoch s Červenou armádou a k ich ničeniu pristúpili až postupujúce oddiely Červenej armády, v rámci ktorých bojovali i rumunské oddiely. Takto boli využité zachované ob-

176

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

jekty v priestore medzi Veľkým Krtíšom, Modrým Kameňom a Dolnými Strhárami, ale tiež opevnenia na východ od Viesky v línii až po hranicu vtedajšieho Slovenského štátu a hortyovského Maďarska. Tlak útočiacich vojsk mal za následok neudržateľnosť tejto obrannej línie. Nemci ich napokon opustili a posunuli obranu severnejšie do hornatejšieho terénu, ktorý bol vhodnejší pre obranné boje. Deštrukcia objektov medzi Jelšovcom a Modrým Kameňom však nejaví známky priameho dobíjania, skôr cielenej deštrukcie rovnakého charakteru pri väčšine objektov, pravdepodobne umiestnením nálože do vnútra objektu. Naznačuje to nepomerne väčšia miera deštrukcie stien a stropu vnútra objektov v porovnaní s vonkajškom. Ešte i dnes je z niektorých ich torz, rozlične poznačených dôsledkami zámernej deštrukcie a zubu času, pomerne dobre zreteľné pôvodné priestorové členenie, a predovšetkým stiesnenosť vnútorného priestoru, do ktorého mali byť obrancovia objektov uzavretí. Neboli uspôsobené na dlhodobý pobyt. Vzhľadom na stiesnenosť vnútorného priestoru vyžadovala ich obrana psychickú odolnosť vojakov. Ich účelom bolo predovšetkým zabezpečenie územia pred prekvapujúcim útokom, umožnenie mobilizácie a nástup čs. armády. Ešte stále sú v železobetónových torzách zachované pancierové strieľne, niekde kovové závesy dverí, torzá vývodov vetracích zariadení alebo granátových sklzov... Len na niekoľkých objektoch je pomerne dobre zachovaný vstup, z ktorého je čitateľná jeho obrana v podobe malej strieľne a granátového sklzu, ktoré chránili vstup do objektu. Vstupnú časť opevnení na väčšine objektov postihla deštrukcia najvýraznejšie. Dnes sú torzá týchto objektov integrálnou súčasťou krajiny. Neznalému pozorovateľovi ich prítomnosť v nej nie je na prvý pohľad vôbec zrejmá. Nie sú v priestore dominantnými prvkami, sú skôr skryté – zakomponované do terénu. V otvorenej krajine sú jednotlivé objekty zväčša pohl-

tené bujným vegetačným krytom krovín a stromov, tak ako sa to postupom času deje so všetkým, čo už stratilo svoj pôvodný účel a zmysel. V zalesnených častiach, kde absentuje hradba krovín, sú omnoho prístupnejšie a zreteľnejšie i z väčšej vzdialenosti. Stačí sa len zahrať na ich objaviteľov. Práve táto skrytosť im dáva nádych tajomnosti, ktorá je kombináciou dnes už vzdialeného účelu, pre ktorý boli budované, stratenej pôvodnej podoby a skrytosti z pohľadu každodenného vizuálneho kontaktu. S výstavbou prvorepublikových opevnení majú spojitosť i triangulačné body, ktoré slúžili k zameriavaniu jednotlivých objektov. Pravdepodobne takýto bod bol na vrchu Lysec (716 m), na hranici okresu Veľký Krtíš a Lučenec, vo vzdialenosti približne 10 km od severnejšej línie ropíkov (stavebný úsek Vieska). Na jednom z mohutnejších kamenných blokov tesne pod jeho vrcholom je vytesaný nápis PAMIATKA, 31. V. 1938, iniciálky PB, PK a ďalšie dnes už nečitateľné znaky (pravdepodobne označenie vojenskej jednotky, alebo iniciálky ďalších osôb).5 Ak máme dôverovať dátumu, potom išlo pravdepodobne o obdobie čiastočnej mobilizácie z 21. mája 1938, tzv. májovej krízy. Je priam symbolické, že uvedený kameň s nápisom sa nachádza za jasne zreteľným vstupom do hradiska z obdobia kyjatickej kultúry. Z Lysca je veľmi dobrý výhľad smerom na juh Novohradu, vrátane priľahlého územia Maďarska. Podľa spomienok pamätníkov sa tu mala ešte na konci vojny nachádzať niekoľkoposchodová drevená rozhľadňa.6 V Novohrade sa nachádza ešte jeden železobetónový objekt, ktorý však nemá súvis s výstavbou opevnení na slovensko-maďarskej hranici, hoci je vojenského charakteru a pochádza z obdobia prvej Československej republiky. Objekt sa nachádza v priestore vymedzenom mestom Lučenec a obcami Halič a Tomášovce. Severne od objektu je lesík – Panská hora. Južne a juhovýchodne polia a potom mesto Lučenec.

V súčasnosti leží temer uprostred pomerne rozsiahlej fotovoltaickej elektrárne Ľadovo.7 Presné datovanie vzniku a účel možno odvodiť od prítomnosti vojenského cvičiska (strelnice), ktoré sa tu nachádzalo v medzivojnovom období. V rovnakom období v tomto priestore jestvovalo letisko Ľadovo, ktoré bolo využívané ešte aj v päťdesiatych rokoch 20. storočia. V medzivojnovom období využívala toto letisko napríklad aj Masarykova letecká liga v Lučenci, ktorá vznikla v novembri 1926. V roku 1934 usporiadali letecké dni za účasti 7 000 divákov. Letisko malo tiež vojenský význam z hľadiska obrany hraníc, a v čase zvyšujúceho sa ohrozenia republiky v roku 1938 bolo v tejto časti Novohradu uskutočnené cvičenie, do ktorého boli zapojené tiež lietadlá z tohto letiska. V blízkosti bola v minulosti aj železničná (dnes už zaniknutá) trať Lučenec – Halič, ktorá bola dôležitá pri presunoch vojska. Na rozdiel od ropíkov betón, ktorý bol použitý na výstavbu objektu, podlieha výrazne zvetrávaniu a nedá sa porovnať s kvalitou betónu použitom na ropíkoch. Celkovo ide o úplne odlišný charakter stavby. Jeho dĺžka je približne 45 m a šírka približne 15 m. Väčšina vnútra objektu je bez stropu, ten čiastočne prekrýva len postranné vstupy – vstupné chodby do objektu. Hrúbka stien je v priemere 30 cm. Vnútorné steny nie sú kolmé. Od podlahy k stropu sa „chodby“ mierne rozširujú. Celý objekt je nad úrovňou terénu a zo všetkých strán je zemný násyp až po hornú úroveň objektu. V objekte nie sú žiadne strieľne, alebo otvory, ktoré by sa takto dali využiť. Z charakteru samotnej stavby a materiálu, z ktorého je realizovaná možno usúdiť, že išlo skôr o pozorovacie stanovište, resp. úkryt v rámci vojenského cvičiska z medzivojnového obdobia. Napriek tomu, že na juhu stredného Slovenska sa v porovnaní s jeho západnou a východnou časťou, nehovoriac už o území Čiech a Moravy, zachovalo len veľmi málo celistvých opevnení z obdobia prvej Opevnenia z obdobia prvej Československej republiky na území Novohradu Ján Aláč

177

Československej republiky, poskytuje i to nemnohé čo pretrvalo zaujímavé svedectvo o nepokojnom období a atmosfére strachu druhej polovice tridsiatych rokov 20. storočia v strednej Európe. Je to aj svedectvo o odhodlaní brániť krajinu voči agresii aj za cenu obrovského objemu vynaložených finančných prostriedkov na výstavbu opevnení a predpokladaným vysokým stratám na životoch pri samotnej obrane. Je to zároveň svedectvo o odhodlanosti zničiť ich ako symboly poníženia a pokory. To všetko je v nich možné nájsť, a nielen v tých celistvých, ale i v rozvalinách väčšiny z nich. 1 Pozemok na ktorom stojí, je vo vlastníctve obce, ktorá má snahu o revitalizáciu objektu a jeho využití na prezentačné účely. 2 Manžel informátorky Márie Melicherovej, ktorá je zároveň majiteľkou domu a pozemku. 3 Zanikla v dôsledku rozmachu hnedouhoľného baníctva v okrese Veľký Krtíš. Vysťahovaná bola v roku 1980. 4 Stavebné úseky XVI. Dolné Strháre a XVII. Vieska mali začiatok výstavby 2. júna 1938. 5 Na základe porovnania týchto iniciálok a povolaných vojakov by mohlo ísť napríklad aj o obyvateľov Závady, od Lysca vzdialenej približne 8 km. 6 Podľa spomienok pamätníkov boli v prvých mesiacoch roku 1945 údajne z Lysca viditeľné záblesky bombardovania a následných bojov v Budapešti.

178

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

7 Známe letisko Lučenec – Boľkovce (v rokoch 1982 a 2002 sa tu uskutočnili majstrovstvá sveta v parašutizme) leží východne od Lučenca.

Literatúra:

DRENKO, Jozef: Kapitoly z dejín Lučenca. Lučenec : Nadácia pre podporu lokálnej demokracie , 1997, 78 s. CHORVÁT, Peter: Československé opevnenia v regióne Rimavskej Soboty. In: Zborník GEMER-MALOHONT II. 2006, Rimavská Sobota : Gemersko-malohontské múzeum, s. 144 -155. CHORVÁT, Peter: Kapitoly z dejín československých opevnení na Slovensku. Zohor : VirVar, 2011, 153 s. Kol. autorov: Československé vojenské dějiny 1918 – 1939. Praha : Naše vojsko 1987, 584 s. Kol. autorov: Pevnosti a opevnenia. Bratislava : Dajama 2015, 120 s.

Internetové zdroje: www.ropiky.net www.opevneni.sk

Adresa autora: RNDr. Ján Aláč Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote Nám. M. Tompu 5 Rimavská Sobota 979 01 alac@gmmuzeum.sk alac.jan@gmail.com

Július Lomenčík

MILAN MARCIK (1948 – 2016) – NOVOHRADČAN OD KOREŇA

V súčasnosti neustále módne zdôrazňované európanstvo je umelá intelektuálna záležitosť. Aj keď žijeme na kontinente zvanom Európa, je to len jedna z našich identít. S touto identitou výrazne súperia ďalšie – Slovan, Slovák, Novohradčan, Rovňančan... V súvislosti so životom a obdivuhodným dielom amatérskeho historika a lingvistu Milana Marcika možno s plnou vážnosťou uviesť, že bol Novohradčanom od koreňa. Prejavovalo sa to jeho vzťahom k rodným Rovňanom, kde prežil celý svoj statočný život. Vzťah k tomuto kúsku svetového priestoru sa prejavil jeho každodennou prácou s pôdou a najmä prostredníctvom slova vyslovovaného v miestnom hornoipeľskom nárečí. Milan Marcik sa od polovice prvého desaťročia 21. storočia podujal popri svojej fyzickej práci odhaliť niečo z duchovného odkazu svojich predkov. Najvýstižnejšie to vyjadril sám v predslove ku knihe Chlieb ich každodenný/Chľebíka ich každodennô (2008): „Z lásky a úcty k mojim rodičom, starým rodičom a všetkým mojim predkom, sedliakom, ktorí žili v Rovňanoch od osemnásteho storočia. Z úcty k sedliackemu stavu, k ľuďom, ktorých som si vysoko vážil a rád som ich pozorne počúval. Tí ľudia – Rovňanci sú už na pravde Božej a odpočívajú svoj večný sen. S úctou a pokorou sa skláňam pred starým sedliackym stavom. Nie nadarmo sa hovorí – zdravý sedliacky rozum.“ (s. 7) Toto dielo detailným spôsobom zachytilo materiálnu i duchovnú kultúru ľudí v Rovňanoch. Hrdosť na svojich predkov zvýraznil aj v ďalších knižných publikáciách. V kni-

he Hornohradské príhody (2010) zozbieral spolu s Ing. Ivanom Pohorelcom vzácne slovesné prejavy z horného Novohradu. So záujmom patriota intenzívne skúmal archívne materiály a výsledok prezentoval v knihe o histórii cirkevného zboru v Uhorskom – Evanjelický augsburského vyznania cirkevný zbor uhorštiansky (2014) –, v ktorej za odbornej spolupráce s PhDr. Jánom Žilákom, CSc. podal obraz o cirkevnom živote uhorštianskom v širších spoločenských a hospodárskych súvislostiach. K tejto svojej aktivite v úvode knihy uviedol: „Bolo mi cťou prezrieť celý archív nášho ev. a. v. uhorštianskeho cirkevného zboru. (...) Z dokumentov som viac-menej vytiahol fakty...“ (s. 6). Knihu venoval svojim predkom, ktorí dokázateľne boli od začiatku 18. storočia luteráni. Na záver so svojou príslovečnou skromnosťou uviedol: „Prijmite prosím s pochopením túto nedokonalú knihu o histórii nášho cirkevného zboru od nedokonalého človeka, lebo len Boh je dokonalý.“ (s. 7) Odkaz predkov osobitým spôsobom zachoval vo fotografiách novohradských kostolov v knihe Kostoly a zvonice v Novohradskom senioráte (2015), ktorá slovom i obrazom približuje duchovné a zároveň kultúrne bohatstvo evanjelikov augsburského vyznania žijúcich na území Novohradu. Podľa Milana Marcika snahou „... bolo troškou prispieť k propagácii Novohradu – Novohradského seniorátu. Každý kostol i zvonica sú jedinečné. Naši predkovia nám zanechali vzácne skvosty, ktoré sú často jediné v našich dedinách. Našou povinnosťou je naše kostoly s láskou zachovávať, zveľaďovať a s pokorou počúvať zvestované Slovo Božie a prijímať sviatosti.“ (s. 10)

Milan Marcik (1948 – 2016) – Novohradčan od koreňa Július Lomenčík

179

Milan Marcik sa prejavil aj ako kronikár a dokumentarista. Vlastnil bohatý rodinný archív, ale aj archív starých tlačí a dokumentov týkajúcich sa celého novohradského regiónu. Zozbieral piesňový a textový národopisný materiál. Vzácnym výsledkom sú matkine kuchárske recepty s názvom Recepty našej starkej Eleny Marcikovej (2008) a spracovanie histórie a genealógie svojich predkov, a to za ostatných tristo rokov. Novinár a publicista Ján Jančovic v publikácii Z novohradských vrchov a dolín (2011) ocenil Marcikovu prácu konštatovaním, že „roľník, športovec, publicista Milan Marcik si zaslúži veľké uznanie. Svojou tvorivou činnosťou zachováva pre budúce generácie kultúrne dedičstvo nielen svojej rodiny, ale celého regiónu.“ (s. 230) Z Marcikových aktivít ostane nezabudnuteľným činom spracovanie hornoipeľského nárečia v dvoch dieloch – Malý slovník hornoipeľského nárečia/Malej slovňíčok hornoipeľskyho nárečija: Pre milovníkov nárečí slovenských doma, vo svete a priľahlom okolí (2007) a Malý slovník hornoipeľského nárečia/Malej slovňíčok hornoipeľskyho nárečija: Pre milovníkov nárečí slovenských doma, vo svete a priľahlom okolí. Druhý diel/ Druhej vrch (2009). Milan Marcik si uvedomoval význam materinského jazyka, najmä v jeho nárečovej forme a pokladal ho „... za najvýznamňejšô kultúrno a duchovnô ďeďičstvo každeho naroda. Slovenčina, kerô rozprávaľi naše maťere, starie maťere a ich maťere je to najdrakšô čô mámo a našô psô povinnosťô je tútoka krásnu slovenskú reč chráňiťi, veľebiťi a ňô aj hrdo vraviťi. To je ná najdrakšá reč, naša maťerinská reč.“ (Chlieb ich každodenný, 2008, s. 47) Slovníky hornoipeľského nárečia predstavujú snahu nefilológa zachytiť nárečovú lexiku najstaršej a staršej generácie – nositeľov autochtónneho nárečia v oblasti horného Poiplia. Nie je to dialektologický slovník v intenciách dialektologických lexikografických prác. Význam a zmysel iniciatívy Milana Marcika treba vidieť v záujme zozbierať

180

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

mnoho dialektizmov, ktoré odchádzajú z aktívnej slovnej zásoby spolu s najstaršou generáciou. Okrem apelatívnej (miestami aj propriálnej) lexiky, autor slovníka zozbieral aj viacero frazeologických zvratov viažucich sa na hornoipeľskú oblasť. Každý slovník obsahuje viac ako 3 000 slovných jednotiek a takmer každá je doložená príkladom v podobe krátkej vety alebo spojenia. Slovníky hornoipeľského nárečia nie sú dielkami vedeckého charakteru, možno ich zaradiť do populárno-náučnej kategórie. Spomínaná kategória nijako neznižuje jeho kvality. Veď aj keď bol Milan Marcik lingvistom – amatérom, pri písaní postupoval precízne a systematicky. Nadpis a titulná strana slovensko-hornoipeľská hneď záujemcovi naznačujú, že začína čítať nárečový slovník. V úvode stručne charakterizoval hlavné znaky nárečia a všetky jednotky zaradil prehľadne podľa abecedy. Marcika viedol cit a dokonalé poznanie rodného nárečia. To mu umožnilo prekonať viaceré „nástrahy“ dialektologického výskumu. Takýto druh slovníka býva väčšinou súčasťou regionálnej literatúry, ale jeho hodnotu, v porovnaní s odbornými dialektologickými slovníkmi, nemožno poprieť. Slovná zásoba tohto slovníka môže poslúžiť aj akademickej obci ako výborný zdroj lexikalizmov, ktoré sa nezachytili odborným terénnym výskumom. Zachytenie nárečovej lexiky v súčasnosti je cenným činom o to viac, že postupne odchádza najstaršia generácia – nositeľka autentického nárečia, ktoré fungovalo vo všetkých komunikačných situáciách a mladá generácia dané nárečia už buď neovláda, alebo vplyvom migrácie stiera jednotlivé charakteristické črty daného dialektu. Slovníky hornoipeľského nárečia Milana Marcika možno zaradiť k ostatným cenným nárečovým slovníkom populárno-náučnej kategórie, ktoré na Slovensku vychádzali od začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Milan Marcik v roku 2008 pri krste knihy Chlieb ich každodenný v rámci Hornohradského klobásového festivalu v Cinobani.

Použitá literatúra:

BOHUŠOVÁ, Zuzana. Posudok pripravovaného slovníka. In: Malý slovník hornoipeľského nárečia. Mikroregión Hornohrad – Dom Matice slovenskej Lučenec, 2007, s. 15 – 16. JANČOVIC, Ján. Z novohradských vrchov a dolín. Matica slovenská, 2011. 259 s. KRŠKO, Jaromír. Posudok práce Milana Marcika: Slovník hornoipeľského nárečia. In: Malý slovník hornoipeľského nárečia. Mikroregión Hornohrad – Dom Matice slovenskej Lučenec, 2007, 13 – 14. MARCIK, Milan. Malý slovník hornoipeľského nárečia. Mikroregión Hornohrad – Dom Matice slovenskej Lučenec, 2007. 132 s. MARCIK, Milan. Chlieb ich každodenný/Chľebíka ich každodennô. Dom Matice slovenskej Lučenec, 2008. 250 s. MARCIK, Milan. Malý slovník hornoipeľského nárečia. Druhý diel. Dom Matice slovenskej Lučenec, 2009. 127 s. MARCIK, Milan – POHORELEC, Ivan. Hornohradské príhody. Dom Matice slovenskej Lučenec, 2010. 127 s. MARCIK, Milan. Evanjelický augsburského vyznania cirkevný zbor uhorštiansky. Evanjelický a. v. cirkevný zbor so sídlom v Uhorskom, 2014. 290 s. MARCIK, Milan. Kostoly a zvonice v Novohradskom senioráte. Novohradský seniorát ECAV na Slovensku so sídlom v Málinci, 2015. 160 s.

Adresa autora: doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD. Katedra slovenského jazyka a komunikácie Filozofická fakulta Univerzita Mateja Bela Tajovského 51, 974 01 Banská Bystrica Tel.: +421 (0)48 446 51 34 Milan Marcik (1948 – 2016) – Novohradčan od koreňa Július Lomenčík

181

Július Lomenčík

SLOVESNÉ PREJAVY Z HORNÉHO NOVOHRADU V ŠKOLSKEJ PRAXI

Pri sprostredkovaní kultúrneho dedičstva v základnom vzdelávaní nachádza svoje miesto i využitie tvorivých literárnych aktivít v konkrétnom regióne. Cieľom príspevku je poukázať na možnosti využitia slovesných prejavov z horného Novohradu na vyučovacích hodinách literárnej výchovy na základnej škole. Žiakom na základnej škole je potrebné sprístupňovať slovesné prejavy, a to rovnako z ľudovej slovesnosti ako aj z tvorby autorov, ktorí sú spätí s krajom horného Novohradu, pretože sa v nich odráža genius loci kraja. Je to zároveň aj silný motivačný prvok pri výchove kultivovaného čitateľa. Príspevok ponúka metodické usmernenie využitia literárnych podnetov na slovesnom materiáli z obce Málinec. Prejavy ľudovej slovesnosti Povery o strigách V ľudovej slovesnosti Málinčanov je viacero príhod, v ktorých sa odráža vybájená ľudská predstavivosť o najrozličnejších strašidlách – mátohách, strigách a húkolienkach. Vznik povier vo vedomí ľudí súvisel napríklad s niektorými miestami v okolí Málinca, kde vraj mátalo. Taký je napríklad Čierny hrbok alebo Na pekle a v iných barinatých častiach chotára. Všetky tieto miesta podporovali prejav ľudského myslenia, preto človeku, keď tadiaľ šiel, stačilo, aby sa len trochu zvečerievalo a hneď mu začala bujnejšie pracovať fantázia v podobe neskorších strhujúcich rozprávaní. Každý tie zážitky vykladal po svojom. Dokazuje to i jazykovedec Ján Findra:

182

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

„Spomínam si na príbehy báťu Semnihára, napríklad na jeho stretnutie s čertom. Ten mu pozde večer zastal cestu Na pekle – tak sa nazývalo trasovisko pozdola dediny na pravom brehu Ipľa, kde sa bola aj krava preborila. Ale báťa Semnihár vedeli ako na čerta. Začali ho mlátiť bakuľou a pritom odratúvali údery. Nesmeli však vysloviť číslo dva. A tak odriekavali: Už som ti ednú, ešte ti ednú, už som ti raz, ešte ti zas. Čert nevydržal a zutekal. Napínavé i úsmevné, naplnené tajomstvom diaľok bolo rozprávanie starého Borcoša, ktorý fabuloval príbehy o svojej ceste šífom do Ameriky, o práci v bani, o živote v cudzej krajine a o návrate domov. Boli to variácie na tie isté témy.“ (2002, s. 12) Žiaci pracujú s poverami o strigách z knižnej publikácie Hor` Máľincon iďen (Lomenčík, 1998, s. 66). Prvý text je napísaný v štandardnej hovorenej podobe: „V Málinci bývalo 15 a pol strigy. Tou pol strigou bolo dievča, ktoré sa do svojho remesla len zaúčalo. Keď dorástlo, stala sa celou strigou a namiesto nej sa zaúčalo ďalšie dievča. Strigy boli škodlivé tým, že chodili ľudí dláviť a statku čarovali. Dlávili vraj viac mužov ako ženy. Do domu sa striga dostávala kľúčovou dierkou alebo škárou v okne tak, že sa premenila na ihlu, slamu alebo steblo trávy. Dlávený človek sa nevládal vôbec brániť. Nemohol kričať o pomoc, lebo keď otvoril ústa, hlas nevychádzal.“ Druhý text je napísaný v hornoipeľskom nárečí (bližšie Matejčík, 1975, s. 21 – 48): „Čo jei vén, tag aj u Kudlákó choďele strige voľákiho chlapa dláviťi. Darme aj

kričau, obráťiťi sa ňeveďeu. Miseu to beťi dáki starší chlap. Večer, kot šľi spaťi do sena, ako sa preten spávalo, tag náki svojmu bratovi narúčaľi, ak buďen v noci sťenaťi, tag ma obrác na bok!“ (Lomenčík, 2016, s. 128 – 129) Po prečítaní textu v nárečovej podobe učiteľ upozorní žiakov, že je napísaný v hornoipeľskom nárečí, ktoré podľa Jána Findru charakterizuje klasické spojenie „haluške na miski“. Žiakom sa ako perlička prečíta vyznanie Jána Findru o tom, ako z charakteristickej črty „málinského nárečia“ výrazne profitoval v škole pri písaní diktátov: „Pravopis ypsilonu som zvládal dokonale. Ak som mal pochybnosti, `preložil` som si slovo do svojho nárečia. Za nárečové e sa v spisovnom prejave písal ypsilon: ruke – ruky, žene – ženy, beti – byť, rebe – ryby.“ (2002, s. 12) Úloha: Vypíš z textu slová, ktorým nerozumieš. Prepíš text do spisovnej slovenčiny za pomoci nárečového slovníka Jána Matejčíka Lexika Novohradu. Riadený rozhovor: Čo je naším materinským jazykom? (slovenčina); Slovenčina má iba spisovnú podobu? (nie); Akú podobu ešte môže mať? (podobu nárečia) Ján Findra hovorí, že pri dorozumievaní využívame raz spisovný jazyk, inokedy nárečie: Čo myslíte, kedy spisovný jazyk? Kedy možno použiť i nárečie? Rozdiely v používaní spisovného jazyka a nárečia v komunikačných situáciách učiteľ primerane vysvetlí, napr. podľa jazykovedca Jána Findru: „Umenie komunikácie spočíva v schopnosti hovoriaceho regulovať svoje rečové správanie podobne, ako reguluje svoje spoločenské správanie. Naozaj túto situáciu možno ilustrovať analógiou s oblečením. ... Šaty, isté oblečenie si volíme podľa konkrétnej spoločenskej situácie. Na premiéru opery zrejme nepôjdeme v teplá-

koch, ani v montérkach. Ale ani v záhrade nebudeme pracovať v smokingu. Pri sledovaní televízie sa iste budeme dobre cítiť v domácom oblečení, pravda, ak len nás neznechutí vysielaný program. Analogicky možno povedať, že kód, istú formu národného jazyka volíme vzhľadom na potreby konkrétnej komunikačnej situácie. Tak ako celý deň nemáme na sebe spoločenské oblečenie, rovnako ani naša jazyková komunikácia sa nerealizuje iba v spisovnej podobe.“ Uvedené vyjadrenie si učiteľ modifikuje podľa konkrétnej situácie a vzhľadom na intelektuálnu vyspelosť žiakov. Riadený rozhovor (súvisí s textom povery o strigách): Čo by si sa spýtal strigy, keby si ju stretol? Ako sa volá a koľko má rokov? Kde býva? Odkiaľ pochádza? Aké má obľúbené jedlo? Čo pije? Môže poradiť nejaký recept? Aké má zvyky a obyčaje? Aká móda sa jej páči? Čo si oblieka? Akú hudbu počúva? Ako oddychuje? Čo rada robí? Čo vie robiť? (poznámka: žiaci vymýšľajú ďalšie otázky) Úloha: Vytvor svoju podobu strigy (slovne ju opíš, prípadne výtvarne spracuj). Motivačná relaxácia s cieľom preladenia na ďalšie aktivity: Žiaci sedia v kruhu a učiteľ rozpráva: Zavrite si oči a skúste sa preniesť do doby veľmi, veľmi dávnej, keď ešte nebola elektrina a Málinčania svietili petrolejovou lampou, prípadne i sviečkou. Cez priestor času sa pomaly premiestnite do tých čias a spolu navštívime malú drevenú usadlosť s priestormi radenými za sebou – izba, pitvor a komora. V pitvore na pravej strane od vchodových dverí je umiestnený rebrík na povalu, pod ktorým si čupí tzv. „slepý oblok“. Vedľa vchodových dverí sa nachádza vešiak na šaty, na stene visí doska na vaľkanie cesta a sito s rukoväťami, v kúte stojí metla. V pravom rohu izby pri dverách Slovesné prejavy z horného Novohradu v školskej praxi Július Lomenčík

183

si spokojne „drieme“ umiestnená pec spojená s otvoreným ohniskom a lapačom dymu upleteným z prútov a omazaný hlinou. Oproti peci stojí stôl s drevenými lavicami s operadlom popri stenách, z druhej strany si hovie stolička s operadlom. Medzi oknami vedúcimi na ulicu „škúli“ malé zrkadlo v širokom drevenom ráme. Okolo neho sú zavesené maľované tanieriky a nad oknami vysunutý drevený rámik s povešanými maľovanými hrnčekmi. Po stenách nad stolom visia farbotlačové obrazy svätých. V rohu naľavo od dvier leží posteľ a vedľa nej truhla so šatami. Oproti stojí druhá posteľ. Medzi ňou a pecou sa nachádza lavica na vedrá s vodou, nad ktorou na polici je riad a lyžičník. Ľudia žijúci v takomto dome si pre vlastnú potrebu pečú chlieb, mútia maslo, vyrábajú tvaroh a syry. I vy ste súčasťou domu, v ktorom sa miešajú príjemné vône čerstvo napečeného chleba s namúteným maslom a syrom – cítite? Zapojte sa do práce, po ktorej si spravodlivo sadnete za stôl a oddychujete. Oddychujúc sa pomaly začínate opäť prenášať údoliami času do dnešných dní, do momentálnej prítomnosti. Otvoríte oči, mihalnicami zaklipkáte, pokrúžite očami. Pozrite sa teraz na ruky, sú svieže. Skúste s nimi pohýbať, pocvičte prstami, cítite, aké sú čulé, sú pripravené spolu s rozumom na ďalšiu prácu. Teraz sa pretiahnite, pokrúžte rukami, pohýbte nohami, cítite sa veľmi čerství, pretože ste si dobre odpočinuli. Ste oddýchnutí, plní síl, energie a chuti do práce. Relaxáciou sa žiaci netradične dozvedia o niekdajšom vnútornom usporiadaní bývania Málinčanov. Učiteľ rozdá fotografie drevenej architektúry Málinca. Aktivita: Tajuplný príbeh Cieľ: Rozvíjať a zlepšiť komunikačnú zručnosť rozprávaním. Postup: Opustená málinská drevenica na obrázku sa stane námetom na rozprávanie rôznych tajuplných príbehov; žiaci vymýšľajú čo najviac otázok, ktoré by v súvislosti s obrázkom položili: Kto v dome býval?

184

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Prečo je opustený? Ako to vnútri vyzeralo? Ako sa tu žilo? Na základe nich a ďalších otázok vytvoria príbeh na tému „čo sa odohráva za oknami drevenice“. (Poznámka: žiaci pracujú vo dvojiciach s predstavou, že žijú s ľuďmi tej doby) Návšteva málinskej drevenice Ján Findra si vo svojich návratoch do rodného Málinca zaspomínal na nezabudnuteľné zimné večery u Cerinov: „Veľká kuchyňa bola osvetlená petrolejkou, v mašine (sporáku) praská suché bukové drevo, je príjemne teplo, hoci vonku zúri tuhá zima“. (2002, s. 12) Žiaci sa prenesú do týchto čias a na pozvanie báťu Semnihára (vynikajúceho rozprávača) navštívia typickú málinskú drevenicu v čase zimného slnovratu. Na plnenie úloh sa využije heuristický program DITOR. Cieľ: Rozvíjať kritické, samostatné a tvorivé myslenie. D (vymedzenie problému) Žiaci si pozrú fotografie so zimnými motívmi z Málinca – na základe vlastnej empírie definujú dané ročné obdobie. I (získanie informácií) Žiaci charakterizujú zimu – čo je pre ňu typické. T (tvorivosť, vlastné nápady) Odporúča sa brainstormingová metóda: žiaci vymýšľajú také znaky zimy, ktoré ešte nikto nepostrehol – zaujímavé nápady rozpracujú v ďalšom kroku, napr. ako zimu vidí svojimi očami básnik, poľovník, poľnohospodár, športovec, lesník... O (ohodnotenie) Najzaujímavejšie nápady sa napíšu na tabuľu a zhodnotia. R (realizácia) Z podnetov a inšpirácií, ktoré žiaci svojimi nápadmi navzájom poskytli, sa pristúpi k realizácii – opisu zimnej prírody v okolí Málinca – žiaci porozprávajú o zime s prvkami opisu svojim priateľom z tropických oblastí: o prírode a premenách tohto ročného obdobia využijú doteraz získané poznatky.

Ďalej sa využijú prvky tvorivej dramatiky: Fantázia v pohybe – Žiaci podľa pokynov učiteľa „jazdia“ v určitom rytme ako vlak, autobus, bicykel, loď, auto... Vymýšľajú dopravný prostriedok, ktorým by „preplávali“ časom a dostali sa k typickej málinskej drevenici z 19. a prvej polovice 20. storočia. Každá skupina predstaví svoj návrh a krátko povie o jeho prednostiach. Zo všetkých nápadov si žiaci zostavia jeden dopravný prostriedok (nakreslia ho), ktorým pricestujú k typickej málinskej drevenici. Dobrodružné cestovanie – Žiaci si zavrú oči a počúvaním nahrávky typickej málinskej pesničky Máľinskín potokon bistrá voda ťečé... cestujú časom do 19. a prvej polovice 20. storočia navštíviť typickú málinskú drevenicu. Každý sa vžíva do tohto cestovania a „pozoruje okolie“. Po dohratí nahrávky pesničky žiaci rozprávajú svoje zážitky, nálady, dojmy, pocity. Radostná tvorivosť – Žiaci vstúpia do dvora podlhovastého tvaru, ktorý je vpredu uzavretý latkovým plotom s bránou a bráničkou – víta ich báťa Semnihár, spievajúc pesničku Hor` Máľincon iďen (učiteľ pustí magnetofónovú nahrávku). Po dospievaní žiaci plnia úlohy, aby mohli vstúpiť do obydlia: Vieš sa orientovať v kalendári? Napíš ku každému dátumu sviatok: 6. december je .......................... 24. december je .......................... 25. december je .......................... 31. december je .......................... 1. január je .......................... 6. január je .......................... Vieš doplniť slovesá do povier? V minulosti viaceré praktiky a zvykoslovné úkony mali svoje korene v poverách a nie na empirickom poznaní; niektorí Málinčania sa vo svojom živote riadili podľa prísloví vzniknutých z povier; úlohou je doplniť slovesá; žiaci pracujú vo dvojiciach – každá má kartičky so slovesami v tvare zapadajúcom do kon-

textu príslušného príslovia; žiaci prečítajú celý výraz (príslovie) a pokúsia sa ho vysvetliť. Príslovia vznikajú z povier: keď bocian ….. nad domom, tak sa im …… dieťa; ak kuvik …….. do polnoci, tak niekto nablízku ……; ak od polnoci, tak žena ………..; furman pred odchodom do roboty sa najskôr …….. pred kone a …… poriskom biča na zemi tri krížiky, aby sa mu dobre ……; potom sa ……… a kone …… do cvalu; aj pred …….. nového chleba ……. nožom krížik; ak niekoho …….. žena s prázdnym vedrom, tak ho ………. nešťastie; keď niekomu …….. cez cestu mačka, tak sa radšej ……; skôr než nejaké zviera ………., že je pekné, …… ho trikrát formálne ……; stromu …… pod korene chlieb, aby strom ……, lebo chlieb …….. požehnanie. (Poznámka: slovesá – letel, narodí, zakuviká, zomrie, otehotnie, postavil, urobil, darilo, prežehnal, pohnal, krájaním, urobili, predišla, postretlo, prebehla, mal, vrátiť, pochválili, museli, popľuť, sadení, dávali, rástol, prináša) Vieš doplniť slová do vianočného vinša? Na druhý deň po Štedrom dni (25. decembra) chodili v Málinci deti vinšovať po dedine najčastejšie tento vinš (= je napísaný fonetickým prepisom v nárečí); Úlohou žiakov je doplniť chýbajúce slová – podstatné mená. Jei son malí do ……, ta beh vipeu, kobe daľi. Za ……… páľenočke a peňašťok do …….. …….. mi dajťe, v ….. zostávajťe. Vieš posúdiť správnosť prísloví? Na tabuli sú napísané príslovia; – v prípade ak s nimi žiaci nesúhlasia, opravia ich; – niektoré príslovia sú i z regiónu horného Novohradu, iné sú vybrané z ľudových kalendárov či z príručky Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia od A. Zátureckého. Slovesné prejavy z horného Novohradu v školskej praxi Július Lomenčík

185

Kto druhému jamu kope, ten veru do nej nespadne …………………………………… Kto neje, nech ani nepracuje. …………………………………… Kto sa smeje naposledy, ten sa už viac nezasmeje. …………………………………… Komu sa nelení, ten sa veľa narobí. …………………………………… Lož má krátke nohy, ale veľmi rýchlo cupitá. …………………………………… Vianočné zvyky a obyčaje Po splnení úloh pozve báťa Semnihár žiakov do príbytku – izby za stôl (bol kľúčovým kusom nábytku a s rohom izby sa pokladal za kultové miesto), pretože je práve prvý deň Vianoc – Štedrý deň. (Poznámka: Učiteľ so žiakmi pospájajú lavice a v strede učebne vytvoria jeden veľký spoločný „vianočný stôl“ prikrytý bielym obrusom. Na stole sú oblátky, cesnak, jabĺčka, oriešky, med, sviečka, prskavka, vetvička – spoločne pripravia štedrovečerný stôl. Stromček si pripravia, napríklad zo žiakov. Učiteľ vyberie vyššieho žiaka, ktorý bude stáť v strede; po jeho pravej a ľavej ruke sa postavia dvaja menší žiaci a vedľa nich ešte dvaja v drepe; k vytvoreniu stromčeka pristupujú žiaci po jednom a na vetvičky ruky vešajú vianočné ozdoby; prípadne vianočný stromček vytvoria iným spôsobom.) Žiaci „si sadnú za stôl“ a vzhľadom na atmosféru Dohviezdneho večera, keď sa „vykonávali rôzne úkony, ktorými si rodina chcela zabezpečiť prosperitu, zdravie a šťastie do budúceho roka“ sa pohodlne usadia a ukončia akýkoľvek pohyb. Učiteľ si počká na také koncentrované ticho, že v ňom žiaci počujú jednotlivé zvuky a tóny, ktoré si ináč nevšímajú. Takýto osobitný nácvik ticha, resp. mlčania je veľmi účinný, lebo starostlivosť o ticho je nevyhnutné zvlášť v súčasnej dobe človeka doslova ohrozujúcej. Pomáha, aby človek dospel ku skutočnému konaniu

186

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

namiesto bezmyšlienkovitých reakcií, aby sa sústredil namiesto rozptyľovania, aby získal záujem o vyššie hodnoty namiesto pachtenia po senzáciách (Helmingová, 1996, s. 76 – 77). Relaxácia: Pohodlne sa usaďte, zavrite oči, pravidelne dýchajte. Nádych, výdych, nádych, výdych. Predstavte si, že vonku za malými oblôčikmi pomaličky padajú snehové vločky, ktoré presvetľujú pokojnú večernú tmu. Vo vnútri drevenice praská v sporáku drevo, ktoré „olizujú“ príjemne teplé plamienky ohňa. V takýto čas sprevádzaný svitom bielych plání a vôňou ihličia sa v detských očiach rozhárajú sviece radosti a túžby. Hrejú teplom rodinného kozuba, nehou matkinho pohladenia i otcovho úsmevu. Do príbytkov sa vkráda čas vianočný, opradený ľudovými tradíciami, tajomnými veštbami nad rozkrojeným jabĺčkom, orechovou škrupinkou či liatym olovom. Všetko to vnáša do sviatočnej atmosféry poéziu dávnych vekov. Znie tisícorakými melódiami, v ktorých sú veselé noty prítomnosti i jasné akordy prísľubov. Vianočný čas znie všade vôkol nás a ľudské srdcia sa napĺňajú láskou, nehou a srdečnosťou. Do našich duší prichádza ten zvláštny a jedinečný čas vianočných sviečok, ktorých plamene pretepľujú ľudské vzťahy a sú symbolom toho najvzácnejšieho a ničím neopakovateľného – ľudského života. Pomaly netrpezlivo očakávame Štedrý večer, kedy rodina spoločne zasadne okolo prestretého stola a vonku za oknami pomaly začínajú padať veľké biele vločky snehu, prinášajúce na zimnom korábe pani Zimu, ktorá začína definitívne preberať žezlo moci do svojich rúk. Zima svojou bielou ľadovou krásou je sama osebe rozprávkou a stáva sa čarodejnicou. Oživuje nehybné veci, premieňa stromy na ľudí a ľudské hlasy napĺňa nenapodobiteľnou ozvenou. A každý z nás rozpráva iba to, čo jej vidí v očiach a na ústach. Učiteľ zahrá rolu báťu Semnihára a rozpráva žiakom o zvykoch počas prvého dňa

Vianoc – Kračúna: „V tento deň bol pôst až do štedrej večere. Dopoludnia pripravovali vianočný stromček, ktorý postavili na lavicu do kúta, alebo vešali na povalu nad stôl. Zdobili ho orieškami, papierovými ozdobami, slamenými reťazami, jabĺčkami, hruškami, zriedka cukríkmi. Vianočný stôl gazdiná prikryla bielym obrusom, pod ktorý dala peniaz, aby po celý rok nechýbali v rodine peniaze. A pripravila všetko potrebné k začatiu slávnostnej večere. Na stole nesmel chýbať chlieb, ovocie v čerstvom i v sušenom stave, najmä jablká, sušené slivky, orechy, cesnak, prípadne cibuľa, oblátky s medom, koláče a pálenka, hriate a víno. V bohatších rodinách vešali na stromček aj figy a kupované ozdoby. Sviatočný večer sa začínal okolo piatej hodiny návštevou kostola. Po návrate domov zasadla rodina k slávnostne prestretému stolu. Pred začiatkom večere gazda zviazal reťazou z voza nohy stola, aby rodina držala pokope. Potom nakrájal chlieb na tanier a do každého kusa chleba strčil strúčik cesnaku a rozdal dobytku v maštali, aby bol po celý rok zdravý. Večera sa začala spoločnou modlitbou, po ktorej gazda zavinšoval všetkým šťasľivé svéitke a hojnó bošskó požehnáňa. Nasledoval slávnostný prípitok. Po ňom každý zjedol kúsok cesnaku s chlebom a oblátku s medom. Z jedál sa podávala v evanjelických rodinách kyslá hríbová polievka a klobásy, prípadne údené mäso s chlebom. U katolíkov to bola kyslá polievka z kapusty s hríbami a ryba pripravená varením so zemiakmi. Súčasťou štedrej večere boli všade opekance s makom, rezance s makom alebo orechmi. Po skončení večere sa všetci pomodlili. Zvyšné omrvinky z jedál pozmetali a zaniesli hydine, kravičkám, prípadne posypali okolo stromu. Po večeri a posedení v kruhu rodiny chodili až do polnoci mládenci a dievčence z každého domu po spievaní popod okná k rodine a známym. Po domoch chodili spievať a vinšovať aj Cigáni, ktorých domáci obdarovali opekancami, chlebom i pálenkou.“ (Lomenčík, 2016, s. 143 – 148)

Úloha: Po pozornom vypočutí sa uskutoční súťaž o najlepšie zreprodukovaný text; po skončení ostatní zhodnotia vystúpenia a určia najlepší prejav; traja žiaci porozprávajú o priebehu Štedrého dňa v ich rodine; ostatní opäť jednotlivé vystúpenia vyhodnotia; k hodnoteniu sa pridá i učiteľ, ktorý je tiež dobrým počúvajúcim, aby umožnil žiakom rozvinúť svoje vlastné rozprávačské schopnosti; Vianoce sú sviatkami hodnôt, preto žiaci hovoria o darčekoch, ktorými by chceli prekvapiť najbližších, resp. ktoré by chceli dostať (prípadne ich nakreslia); vyslovia vianočné priania pre tých, čo najviac potrebujú pomoc; hovoria, čím všetkým sú pre nich Vianoce; o najveselšom vianočnom zážitku, resp. najsmutnejšom. Priadky a páračky: Počas dlhých zimných večerov sa ženy a dievčatá schádzali na priadky a páračky peria. Na pradenie sa zvykli zísť dve-tri spolu, pričom každá priadla na kolovrate pre seba. Na páranie peria sa ich zišlo spravidla viacej. Párali vždy pre tú gazdinú, u ktorej sa zišli. Táto na páračky pozývala a ponúkala makovú kukuricu (uvarené kukuričné zrno posypané makom a poliate cukrovou vodou), sušené ovocie, čaj, prípadne kávu, hriate pálené alebo rum. Na páračkách uprostred izby rozložili stôl, naň dali hŕbu bieleho peria a okolo starej petrolejky sedeli na laviciach ženy-páračky. V jednej ruke perie a druhou si vyberali pierko za pierkom, párajúc ho napoly, oddeľujúc páper od kostrnky, ktoré hádzali rovno na hlinenú dlážku (podlahu). Aby sa im nedriemalo, pretože páračky trvali až do neskorej noci, respektíve pre spríjemnenie práce spievali si pesničky, napr.: Párajte že párulenke póďeťe domó kerá najvéjc napáreťe buďe gazďinó Okrem spevu s veľkou obľubou si rozprávali strašidelné príbehy – o strigách, čaroch... Obľúbenou témou boli príbehy Slovesné prejavy z horného Novohradu v školskej praxi Július Lomenčík

187

o takzvaných svetlonococh, ktoré sa zjavovali v močaristých priestoroch obecného chotára v nočnom čase. Nejeden príbeh o svetlonococh sa končil tragicky, lebo ľudia išli za ich svetlom a utopili sa. (Dnes už vieme, že svetlonoc v skutočnosti nebolo nič iné ako drevo rastliny, ktoré zahnívaním v mokrom prostredí za tmy svetielkovalo, fosforovalo). Zo strašidelných príbehov vyberáme o svetlonoci: „O svetlonoci starí ľiďei vraveľi, že sú to čerťi, kerí takto k sebe vábei ňešťasnech ľiďí. Svetlonoce vídaľi na Pekľe, Lúčiceich, Chotárnej, Maľeičkach a inďe. Bože chrán sa za ňó pusťiťi. Kot sa jé uš človek poddau, uš ho ňepusťela. Vláčela ho po barinách. Vše sa ukeizala tu, zas tan, kin človeka ňevičerpala, ľebo sa ňezaduseu. Tu čak ťeitok bolo dos ňebespečnéch bahurín, ďe sa aj koňe a vole dusele.“ (Lomenčík, 2016, s. 128) Úloha: V súvislosti s týmto strašidelným príbehom si žiaci predstavia, že sú na prechádzke v lese a na okraji zbadajú niečo ležať, je to malé, nehýbe sa to, iba mierne svetielkuje: ako by v tomto prípade zareagovali; rozdelia sa do skupín a každá vyjadrí túto situáciu rôznym spôsobom: pantomímou; dramatizáciou; pantomímou so „zástupnou rečou“ (= žiak vedie monológ bez konkrétnych slov, volí si namiesto nich nejakú slabiku alebo citoslovce, napr. hav, čo, eniky-beniky…, zachováva sa pri tom intonácia, tempo reči ako pri „normálnom“ dialógu). Autorské slovesné prejavy Povesť prebúdza v žiakovi záujem o dávnu minulosť národa a rodnej krajiny a čo je dôležité, vychováva a usmerňuje jeho etické správanie. Výrazný výchovný účinok je zvlášť prítomný v povesti z regiónu, lebo jej miestne zretele vychádzajú z prirodzeného vzťahu žiaka k domovu a k najbližšiemu prostrediu. Povesť neodmysliteľne patrí do výchovno-vzdelávacieho procesu preto, lebo je nevyčerpateľnou studnicou rozvoja

188

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

estetického vnímania, myslenia, reči, zdrojom poznávania pozitívnych charakterových vlastností žiakov, prirodzenou cestou a miestom hlbokých citových zážitkov. Práca s povesťou je najideálnejšia v školskej knižnici, ktorá je informačným i študijným strediskom, kde žiaci čerpajú poznatky a podnety na vyhľadávanie informácií, ktoré triedia, osvojujú si isté zručnosti a skúsenosti potrebné na samostatnú prácu s knihou. Práca s literárnym textom v knižnici poskytuje dostatok materiálu a viac možností na zmenu organizácie práce, ktorá patrí k progresívnym formám. Keďže povesťové texty v učebniciach nedávajú veľa priestoru pre dosiahnutie emocionálneho prežitia žiakom, ponúkame istú modelovú situáciu využitia miestnej povesti v literárnom spracovaní. K vytvoreniu metodického postupu na vyučovacej hodine sme vybrali povesť Hrad obrov v Málinci z knihy Mara medvedia: Povesti a legendy z Novohradu. Jedným z cieľov využitia miestnych literárnych podnetov (v našom prípade povesti) v integrovanom vyučovaní slovenského jazyka a literatúry je nielen oboznámiť žiakov s regionálnou povesťou, ale prostredníctvom nej preveriť osvojené vedomosti zo všetkých zložiek materinského jazyka so zameraním hlavne na tvorivé myslenie. Jednou z podmienok úspešného vyučovania je pripraviť žiakov na aktívne osvojovanie učebnej látky. Učiteľ si musí v tomto smere uvedomiť spätosť motivácie a témy a následne hlbšie poznať žiakovu osobnosť, a tým využívať jeho vnútorné povzbudzujúce činitele. Motivácia je preto nielen stimulom, ale priamo podmienkou úspechu v učení. Povesť zachytáva formou rozprávania niečo zaujímavé z minulosti s uplatnením prvkov fantázie a živej obrazotvornosti, preto učiteľ môže motivovať žiakov cez niektoré udalosti z minulosti obce k napísaniu krátkych príbehov so zápletkou s uplatnením fantázie, čiže vlastnej tvorivosti. Pôjde o vymyslený príbeh, ktorý sa mohol udiať

v obci za dávnych čias. Učiteľ tu využije medzipredmetové vzťahy s dejepisom. Z minulosti obce vyberie niektoré roky, kedy sa udialo niečo výnimočné, zvláštne (napr. veľký požiar a pod.) a k tejto udalosti žiaci napíšu príbeh. Učiteľom tu odporúčame využiť informácie z monografií obcí. Žiaci sú rozdelení do skupín – každá vypracuje príbeh na inú udalosť z histórie obce. Na záver jeden žiak zo skupiny príbeh vyrozpráva ostatným. Pri ústnej prezentácii príbehov členom jednotlivých skupín si ostatní žiaci všímajú nielen pútavosť, štylistickú a jazykovú stránku príbehu, ale aj spôsob prednesu. Na záver motivačnej aktivity sa spoločne vyhodnotí najlepší príspevok, ktorý sa po štylistickom dotvorení môže uverejniť v školskom časopise, prípadne sa zverejní na nástenke. Po vstupnej motivácii nasleduje práca s povesťou Hrad obrov v Málinci. Na úvod práce s povesťou sa žiaci s textom zoznamujú hlasným čítaním. Učiteľ vyberá dobrých čitateľov, aby povesť vypočutá vo výraznej podobe zanechala u žiakov hlboké zážitky. Po vypočutí sa text nechá chvíľu vo vedomí žiakov doznieť (emocionálna pauza). Pre vnímanie obsahu textu je vhodné vytvoriť atmosféru, aby sa žiaci uvoľnili. Takáto motivácia je potom dôležitou prípravnou fázou na činnosti a tvorivé aktivity. Žiaci sa cítia uvoľnene, pohodlne, bez obáv, napätia a strachu. Zapájajú sa nenútene do diskusie, navzájom si pomáhajú. Vypočujú si každý názor, návrh a nápad, neboja sa, že ich niekto vysmeje alebo skritizuje. Vedia, že ich nikto nebude do niečoho nútiť a že aj mlčanie a „len“ sedenie je za vhodných okolností tiež určitým sebapoznaním. Po prečítaní textu povesti nasleduje spoločná tvorba osnovy. Nie je to ľahká práca, pretože si vyžaduje zo strany žiakov schopnosť vnímať povesť komplexne, v celosti, schopnosť rozlišovať podstatné od podružného, schopnosť vybrané tematické alebo dejové časti náležite transformovať a zapísať. Text povesti môže učiteľ už dopredu spracovať aj v podobe komiksových obráz-

kov. Výkres s nimi rozdá do každej lavice a žiaci vo dvojiciach do tzv. bublín napíšu konverzačný text nimi vymyslený na základe poznania povesti z ústnej reprodukcie. Interpretácia povesti si žiada zacieliť pozornosť najskôr na postavy metódou riadeného rozhovoru. Žiaci sa učia poznávať literárnu postavu, ohodnotiť jej vlastnosti, charakter, konanie a správanie – každý má možnosť vymyslieť jednu vlastnosť, čím dostanú priestor i slabší, resp. utiahnutejší žiaci (= odpovede sa zapíšu na tabuľu). Cez vlastnosti postáv sa tak dá nahliadnuť do duše žiaka. S textom povesti sa dá pracovať aj podľa úloh, ktorých cieľom je vnímať literárny text s prekročením hraníc žiakovej osobnosti a preniesť sa cez povesťový príbeh do vlastného života. Učiteľ žiakov rozdelí do skupín a každá z nich dostane inú úlohu: 1) V povesti sa píše, že „niektorí videli tu jednu bosorku – tu dve, prisaté v maštali ku kravke a iní mali starosti s porobenými, ktorých bolo treba poumývať detským močom a „okädiť“ zelinkami...“ – žiaci sa zahrajú na ľudových rozprávačov (chválenkárov) a vymyslia akékoľvek klamstvo, ktoré navonok pôsobí ako skutočnosť. 2) Žiaci si predstavia, že by sa celý deň starali o mladšieho súrodenca; úlohou je povedať, ako by sa oňho postarali, čo by s ním robili; uvedú, ako sa postarajú o svojich rodičov. 3) Žiaci napíšu svoju predstavu obra, resp. ju výtvarne spracujú (prípadne i hrad obrov). 4) Miško na svojich vychádzkach v prírode objavil obrov a ich hrad; žiaci rozprávajú, čo zaujímavé objavili pri svojich turistických vychádzkach. 5) Miško sa stratil a Zuzka spolu s ostatnými dedinčanmi ho išla hľadať; žiaci voľne porozprávajú, čo by robili, keby sa stratili, keby sa stratili ich rodičia, súrodenci, priatelia..., čo vzácne stratili v doterajšom živote. 6) Miško svoju sestru oklamal; žiaci voľne rozprávajú, či už niekedy niekoho oklaSlovesné prejavy z horného Novohradu v školskej praxi Július Lomenčík

189

mali a prečo, ako sa pritom cítili; prečo sa nesmie klamať; je v niektorých situáciách klamstvo prípustné, kedy; ako by prijali klamstvo od kamaráta; je potrebné klamstvo trestať, akým spôsobom. Záver povesti hovorí o rodine Oborovcov, ktorá nevie, ako k tejto prezývke prišla. Prezývky ako slovesné prejavy patria do jazykovedy, svojím obsahovým zameraním a ako žartovné príbehy a príhody zároveň. Ich využitie je vhodné aj v didaktickej komunikácii. Prezývky sú dokladom jazykovej tvorivosti dedinského človeka. Potvrdzuje to aj Ján Findra svojím vyjadrením o vzniku jednej prezývky Málinčana: „Mať okopávala zemiaky, a ako to bolo na dedine zvykom, mala so sebou aj svojho dvoj či trojročného syna, ktorý pobehoval vedľa nej. Odrazu to naňho prišlo, matka vykopala jamku, požiadala chlapca, aby si nad ňu kľukol, hovoriac: – Janík môj, tuto kakaj! Susedia, čo kopali vedľa, to počuli, a keďže to boli zrejme tvoriví jazykoví výmyselníci, hneď chlapcovi pririekli prímenie Janko Kakaľa. A to mu už ostalo na celý život. ... Rozkošné na veci bolo to, že totiž novú prezývku vzápätí prijala celá dedina a nielen chlapcovi, ale celej rodine prischla prezývka Kakaľovci“. (2002, s. 12) Učiteľ rozdá pracovný list s otázkami zameranými na meno podľa heuristického programu DITOR: D (vymedzenie problému) Kto vybral tvoje meno? Prečo ti rodičia vybrali práve také meno? I (získanie informácií) Existuje niekto v rodine s takým istým menom? Dávali kedysi rodičia svojim deťom také isté mená ako dnes? Aké sa vyskytovali najčastejšie? Aké dôvody sa zvažujú pri výbere mena? Poznáš významnú osobu, ktorá je nositeľom takého istého mena? Aké prezývky máš a ako si ich dostal?

190

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

T (tvorivosť, vlastné nápady) Vytvor akostich na vlastné meno. Aké meno by si vybral pre seba a prečo? Porozprávaj o genéze vzniku svojej prezývky, prípadne akú by si chcel mať a prečo. Ako chceš, aby ťa volali, prípadne tvojich blízkych? O (ohodnotenie) Páči sa ti tvoje meno, resp. prezývka? Zdôvodni prečo áno, prečo nie? Aké pocity sa u teba spájajú s menom? R (realizácia) Na základe informácií o svojom mene napíš príbeh. Týmto spôsobom sa u žiakov povzbudí tvorivý potenciál, pretože slobodne povedia niečo „zo seba“ a potom to aplikujú na získané poznatky o vlastných podstatných menách. Použitá literatúra:

FINDRA, Ján. Návraty. In: Kultúrny život, roč. 3, 2002, č. 2, s. 12. KOŠKOVÁ, Hana. Mara medvedia: Povesti a legendy z Novohradu. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2007. 97 s. LOMENČÍK, Július. Kultúrne hodnoty regiónu v primárnej edukácii. Banská Bystrica: Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a OZ Pedagóg, 2007. 154 s. LOMENČÍK, Július. Hor’ Máľincon iďen. DOMA: Mošovce, 1998. 75 s. LOMENČÍK, Július. Z máľinské túrňi pozerán. Vydal Miloš Hric a vlastný náklad autora, 2016. 344 s. MATEJČÍK, Ján. Lexika Novohradu. Martin: Osveta, 1975. TATÁR, Jozef. 2001. Povesť v regióne – región v povesti. Banská Bystrica : Metodické centrum, 2001. 80 s.

ZAUJÍMAVÉ AKTIVITY V REGIONÁLNEJ HISTÓRII

časť druhá

Kniha Samuela Činčuráka

VOJNA. MALÉ POZNÁMKY Z MÔJHO ŽIVOTA NA BOJIŠTI V ROKOCH 1914 – 1918

Je prekvapujúce a podivuhodné, že aj so storočným odstupom možno nájsť texty, ktoré ostali doteraz nepovšimnuté napriek nespornej literárnej kvalite a historickej hodnote. Takýmto rukopisom je i dielo Samuela Činčuráka, dolnozemského Slováka, ktorý štyri desaťročia prežil v novohradskom Ozdíne. Pod názvom Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918 nám zanechal živé, naturalistické a unikátne svedectvo o svojich zážitkoch a myšlienkach počas päťdesiatjeden mesiacov, ktoré strávil na bojiskách prvej svetovej vojny. K objaveniu diela viedlo niekoľko náhod a na prvý pohľad nesúvisiacich udalostí. Prvou bol spor medzi Samuelom Činčurákom a ozdínskym farárom, ktorý bol zároveň i kronikárom obce a tento spor popísal v obecnej kronike, hoci svojho oponenta nemenoval. Nebolo však ťažké určiť jeho totožnosť. Druhou náhodou bola zmienka v článku Jána Jančovica, že v pozostalosti Samuela Činčuráka sa nachádzajú rozsiahle zápisky z prvej svetovej vojny, hodné vydania. Po menších peripetiách bola pozostalosť úspešne vypátraná u vnuka Samuela Činčuráka – profesora Ivana Mojmíra Zoborského, ktorý súhlasil s vydaním zápiskov. Ako editori sa na ich spracovaní podieľali Pavel Mičianik (vypracoval odbornú štúdiu a poznámky), Július Lomenčík (poznámky, štylistická a jazyková úprava textu) a Mišo Šesták (prepis textu, spracovanie registrov). Zápisky sú ponurým čítaním o realite prvej svetovej vojny. Samuel Činčurák bol dôstojníckym sluhom, a tak z prvej ruky píše o tom, ako dôstojníci

192

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

okrádali mužstvo o šatstvo i potraviny, akým spôsobom fungovali neviestky, ako sa k vojakom dostával alkohol, ale aj o rabovaní, smrti, dezilúzii, chaose. Bol veľmi kritický, nad videným a zažitým sa zamýšľal a nebál sa ísť aj do hĺbky, k podstate vecí, hoci niektoré jeho názory sú z dnešného pohľadu sporné. Nezriedka opisuje detaily vojenského života, o akých sa bežne nedozvedáme: „Poobede každý deň behali kočiare z mesta do mesta, vozili sa na nich dôstojníci rozličných trúp a oddielov, každý mal po boku v kočiare neviestku, ktorej sa do zubov vyškieral. Videl som vyšších lekárov od zdravotníckeho oddelenia, kde sa vozi-

li s takými potvorami, daktorý aj dve mal vedľa seba. Hrozil som sa nad tou bezbožnosťou, ktorá sa prevádzala, no čo mohlo byť iné? Dámy sa žobrať hanbili, robiť sa im nechcelo, no a takto to bolo predsa veselo! Čo tam po mužovi, ktorý je v zákopoch alebo padol do zajatia. Ženštiny sa boli tak rozpustili, nielen že sa s dôstojníkmi vozili až do zákopov, ale aj samé ta chodili a v zákopoch smilnili. Lekári si už nevedeli rady, bo denne celé húfy prichodilo nakazených oboch pohlaví. Boli vydali rozkaz také ženy pochytať, čo sa nachodili kolo zákopov, čo ich nebolo málo nazbieraných, no tie mestské, fajnejšie, trávili hlúpych mužov ďalej. Vrchné vojenské veliteľstvo bolo zakázalo, že dôstojníci a poddôstojníci aj vojaci, ktorí nemajú prácu v meste, nesmú do mesta, bo dôstojníci chodili každý večer do Czernowitza do kina a odtiaľ ku neviestkam. Bolo vraj zistené, že jeden večer dvaja ruskí dôstojníci boli v kine ako špióni prezlečení v civilnom obleku a tu pozorovali, čo sa deje v Rakúsku. Druhé, že v zákopoch nebolo dôstojníkov, že sa vraj po meste prechodili. Nové nariadenie naviedlo dôstojníkov na novú špekuláciu. Neviestky sa prezliekli do dôstojníckych šiat a na cudzie dovolenie prechodili cez most, chodili do frontu, veď vojak na varte čítať nevedel a potom či on pozná všetkých dôstojníkov? Hlavne keď ukázal kus papiera a ešte lepšie ak posotil fľašku s rumom, za ktorú by bol aj celú ruskú armádu pustil a nie dôstojníka alebo poddôstojníka zo svojho vojska. Veselý vojenský život v Czernowitzi neprekazilo ani vyššie komando.“ Či na inom mieste: „Po peknom čase prišlo daždivo a noci schladli. Páni si hľadali byt a si ho aj našli u jednej sedliackej rodiny. Domáci mali dievča šestnásťročné a jedna vydaná 22-ročná, len aj tá bola doma, bo muž jej bol na vojne a pri svokre nemohla to robiť, čo pri svojej mamičke. Bola v druhom stave, od koho, to len ona vedela. Nadporučík Šetela hneď sa skamarátil a nielen dôstojníci, ale aj poddôstojní-

ci šli na ne, boli si blízka rodina, dobre že nepovstali si „pertum“. Jedného dňa nadporučík Šetela to šestnásťročné dievča na záhrade od hlavy po pás holé fotografoval, aj rodičia dievčaťa tu stáli a smiali sa na tej práci, boli ešte pyšní, že majú dievku s veľkými cecky. Keď som im aj jej dovrával, že je to hriech, nahnevali sa mi, veď čo by si oni jednému vojakovi dali povedať, keď sa kamarátili s dôstojníkmi. Nadporučík Šetela pred druhými pánmi, keď im ten obrázok ukazoval, hovoril ku mne, aby som tú rodinu priviedol na dobrú cestu, že vraj on sa len nažartoval, že ju tak odfotografuje a ona hneď bola hotová. Musel som povedať, že to s takými ťažko ide, ktoré sú si vedomé, že zle nerobia, keď sa dajú holé fotografovať. Nielen do pásu prsia, ale mali obrázky, čo úplne celkom holé ženy odfotografovali. Ó, to je hrozné.“ Kniha vyšla s podporou:

Knihu Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918 hľadajte v internetových kníhkupectvách: www.martinus.sk www.littera.sk www.knihy-golem.sk V Lučenci v kníhkupectvách Dováľ (Masarykova ulica) a Golem (Jókaiho ulica). Tiež v sieti kníhkupectiev Martinus, Panta Rhei a inde.

Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 - 1918 kniha

193

občianske združenie SLUHA

MÚZEUM SESTIER ROYOVÝCH STARÁ TURÁ

Pri 70. výročí úmrtia Kristíny Royovej (2006) vzniklo divadelné predstavenie Sluha napísané podľa rovnomennej novely tejto spisovateľky. Z ochotníckeho súboru sa vyformovalo občianske združenie hlásiace sa k odkazu života a diela sestier Royových. Aby mohol byť tento odkaz inšpirujúci pre široký okruh ľudí, vzniklo Múzeum sestier Royových (2013). Jeho sídlom sa stala budova Domova bielych hláv, ktorá sa ako jediná zachovala v rámci komplexu sociálnych ústavov zriadených Kristínou Royovou v Starej Turej. Tento priestor tak bol symbolicky prinavrátený spisovateľke, ktorá tu strávila posledné roky svojej staroby. Do jej životného diela neskôr ničivým spôsobom

194

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

zasiahla deštruktívna moc budovateľov komunizmu. Jej meno malo byť zabudnuté. Poslaním múzea sa tak stala aj snaha splácať historický morálny dlh za hodnoty, ktoré nám sestry Royové vo svoje tvorbe a altruistickej činnosti zanechali. Múzeum od svojho vzniku zároveň demonštruje ambíciu niesť tieto hodnoty ďalej a hľadať nové možnosti nadviazania na životný odkaz týchto osobností. Nemieni uviaznuť v dejinách, ale uchopujúc minulosť, hľadí do budúcnosti s cieľom viesť najmä mladých ľudí k poznaniu histórie, inšpirovať ich k tvorivej umeleckej, sociálnej a duchovnej činnosti a povzbudzovať k činorodému postoju voči aktuálnym problémom miestnej komunity.

Expozícia je primárne zameraná pre návštevy zo základných škôl, no prichádzajú sem všetky vekové kategórie z rôznych končín Slovenska i z celého sveta. O moderné vizuálne riešenia a tvorbu fondu zbierkových predmetov sa výraznou mierou pričinili potomkovia Royovcov a ďalších pracovníkov Modrého kríža. Miestnosť v tvare stlačenej elipsy oboznamuje návštevníka s rodovými, historickými, geografickými súradnicami, v ktorých sa príbeh sestier Royových odohrával. Od detstva a rodinného zázemia prechádza k literárnej činnosti Kristíny Royovej s dôrazom na jej spisovateľskú motiváciu a prekladanosť do cudzích jazykov. Idey autorkiných diel sa následne pretavujú do piesní, duchovnej činnosti, sociálnych aktivít a pretrvávajú v pôsobení ich spolupracovníkov, nasledovníkov a možno raz aj návštevníkov múzea. V nazeraní na osobnosti sestier Royových môžeme vidieť najprekladanejšieho slovenského literárneho autora, prvé slovenské dielo preložené do čínskeho jazyka, prvý slovenský kresťanský spevník po Štúrovej kodifikácii slovenčiny, prvú slovenskú diakoniu a nedeľnú školu (besiedku), priekopníčky v sociálnej oblasti a čelné predstaviteľky tzv. prebudeneckého duchovného hnutia, kde sa Kristína s Máriou tiež uplatnili aj v úlohe fakticky prvých slovenských kazateliek – žien. Medzi činnosti múzea patrí aj spolupráca na viacerých projektoch: prednášková činnosť, organizovanie osvetových podujatí, vydávanie historicky zameraných kníh, spolupráca s detským časopisom Dúha, organizovanie besied, tvorba rozhlasových a televíznych relácií, zvlášť so zameraním na židovskú problematiku, obnova židovského cintorína v Starej Turej, organizovanie exkurzií v Starej Turej a okolí, spolupráca so študentmi vysokých škôl, atď. S múzeom je neoddeliteľne spojená činnosť združenia SLUHA, ktorou sa táto organizácia snaží nadviazať na odkaz života a diela sestier Royových v troch na-

vzájom prepojených oblastiach: sociálnej, národno-kultúrnej a duchovnej. Občianske združenie podporuje talentovaných a núdznych ľudí, zapožičiava zdravotnícke pomôcky, vyvíja mnohé aktivity s deťmi, organizuje koncerty, prednášky, činoherné a muzikálové predstavenia, spolupracuje s členmi Slovenského komorného orchestra a mnohými ďalšími umelcami. Činnosť združenia možno podporiť priamo alebo zakúpením kávy značky August Roy. Kontakt: http://www.divadlosluha.sk Múzeum sestier Royových Stará Turá

195

HORNÝ NOVOHRAD NA DOBOVÝCH FOTOGRAFIÁCH

V priebehu roka 2017 boli vydané prvé dve knihy z edície, ktorá si kladie za cieľ zozbierať a publikovať fotografie z čo najviac obcí (predovšetkým horného) Novohradu. Prvou lastovičkou bola v máji kniha Utekáč na dobových fotografiách 1: Premeny obce a osád v jej okolí (Milan Pupala a kolektív, 320 strán, 440 fotografií) a v septembri bola širokej verejnosti predstavená kniha Cinobaňa: Fakty a obrazy (Julo Jarábek a kolektív, 368 strán, 350 fotografií). Základom obidvoch kníh sú fotografie z obdobia rokov 1880 až 1989, mapujúce predovšetkým vzhľad a premeny oboch obcí a ich častí počas viac ako storočného obdobia.

196

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Spoluautorka utekáčskej knihy Gabika Šusteková v anotácii knihy napísala: „Každá fotografia zachytáva okamih plynúceho času. Zlomok života na lesklom hárku. Papier zožltne, vlastník odíde do večnosti. Fotografia zostáva, nepotrebná, zapadnutá. Pritom rozpráva neopakovateľné príbehy.“ Naším cieľom je, aby sa fotografie nestratili, neskončili spálené či vyhodené, ako sa to, žiaľ, často deje. Autori oboch kníh si dali záležať, aby boli všetky fotografie podrobne popísané, obrazový materiál je navyše doplnený textami obecných kroník s množstvom zaujímavých informácií. V utekáčskej knihe sa napríklad možno dozvedieť, že žabacie

stehienka tu boli kedysi vyhľadávanou pochúťkou: „Na začiatku jari, keď sa roztápal posledný sneh, vyliezli vo veľkých množstvách z močarísk a blízkych lúk pri osade žaby. Na tieto sa robili veľké, rozsiahle a plánované poľovačky. Nielen deti, ale aj dospelí. Po zabití žaby sa zadné nôžky – stehienka – odrali, stiahla sa koža a odrezali pazúry. Čisté stehienka sa nastokávali na očistené lieskové prúty a odnášali domov. Žabacie stehienka boli osobitnou pochúťkou a pripravovali sa hlavne upražené na cibuľke s vajíčkami alebo vyprážané na strúhanke. Žabacie stehienka sa nosili i pánom, ktorí ich tiež obľubovali a radi za ne deťom zaplatili.“ Z knihy Cinobaňa: Fakty a obrazy je ukážka z poslednej piatej kapitoly o JRD: „Dňa 14. februára 1965 bola v Kalinove, v kravíne tamojšieho JRD, odborníkmi veterinárstva zistená veľmi nebezpečná infekčná choroba hovädzieho dobytka – slintavka. Na základe zistenej nákazy ONV v Lučenci 15. februára 1965 obec Kalinovo úplne uzavrel, zamedzil prístup iných občanov do obce a stanovil zákaz cestovania občanom z Kalinova do doby, kým sa nákaza nezlikviduje. Tieto opatrenia sa prísne kontrolovali orgánmi SNB a príslušníkmi československej armády, aby sa slintavka z miesta výskytu nerozniesla. V okruhu 10 kilometrov od miesta nákazy bolo stanovené prvé ochranné pásmo. Cinobaňa bola podľa vyhlášky z ONV Lučenec zahrnutá do druhého ochranného pásma, kde sa tiež museli dodržiavať určité predpisy: okrem kŕmičov sa zamedzil prístup do kravínov iným osobám. V obci bol pridelený zverolekár MVDr. Ambruš z Českého Krumlova (prišiel i s ďalšími z Česka do okresu Lučenec ako veterinárna výpomoc pri likvidácii slintavky) a taktiež mali pridelených zverolekárov i susedné obce. Ich úloha bola zamedziť výskytu slintavky dobytka tam, kde ešte nebola. V dôsledku uzavretia obce Kalinovo urobili opatrenia i ČSD a to tak, že žiadne vlaky v Kalinove nezastavovali až do odvolania.

Tieto opatrenia sťažili voľný pohyb občanov i v Cinobani, lebo cestovanie do Lučenca a inde sa odporúčalo obmedziť len na najnutnejšie. Keď sa už zdalo, že opatrenia budú postupne ustupovať, bolo to práve opačne. Dňa 26. februára 1965 bola zistená slintavka i na JRD v Brezničke. Podobne ako Kalinovo bola izolovaná. Opatrenia sa, možno povedať, sprísnili i v Cinobani. Bola uzavretá železničná trať z Brezničky do Katarínskej Huty a to od 27. februára do 25. marca 1965. Pre osobnú dopravu úplne, pre nákladnú dopravu sa obmedzila na minimum, na to najpotrebnejšie, čo závody v Cinobanskej Maši a Katarínskej Hute potrebovali. V čase trvania slintavky v Brezničke a v Kalinove bola uzavretá i cesta Tomášovce (Halier) – Kalinovo – Breznička, obchádzka na Poltár bola určená cez Točnicu a Cinobaňu. V tomto čase sa teda zvýšila najmä automobilová premávka cez našu obec, čo malo za následok zničenie cesty viac ako bola. “ Edičný plán na rok 2017 predpokladá v tejto edícii vydanie kníh Utekáč na dobových fotografiách 3: Škola, cirkev, kultúra, knihu Tibora Koteka Krídla nad Novohradom a pozvoľna sa rozbieha aktivita aj v ďalších obciach (Hrnčiarska Ves, Vidiná, Lučenec). Sme otvorení spolupráci s ktoroukoľvek obcou v našom regióne. V prípade záujmu nás treba kontaktovať. kniha.hornohrad@gmail.com misosestak@gmail.com Knihy Cinobaňa: Fakty a obrazy a Utekáč na dobových fotografiách 1 hľadajte v internetových kníhkupectvách: www.martinus.sk www.littera.sk www.knihy-golem.sk V Lučenci v kníhkupectvách Dováľ (Masarykova ulica), Golem (Jókaiho ulica) a informačnej kancelárii Karpaty Slovakia na železničnej stanici. Utekáč na dobových fotografiách Cinobaňa: Fakty a obrazy knihy

197

Kniha Júliusa Lomenčíka

Z MÁĽINSKÉ TÚRŇI POZERÁN

Ilustrácia Radoslavy Hrabovskej, mezzotinta – tlač z hĺbky, 2016, 115 x 165 mm.

Nie je veľa publikácií, ktoré by v rámci poltárskeho okresu podrobne mapovali zvyky, tradície či nárečie jednotlivých obcí. V Málinci sa o to v knihe Z máľinské túrňi pozerán úspešne pokúsil miestny rodák, jazykovedec Július Lomenčík. Text je rozčlenený do piatich kapitol, v prvej je podrobne rozobratá jazyková situácia v obci a miestne nárečie, aj s množstvom ukážok. Druhá a tretia kapitola sa venujú tradičnej materiálnej ľudovej kultúre, respektíve duchovnej kultúre.

198

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Mimoriadnym prínosom pre zachovanie hornonovohradského nárečia je množstvo ukážok z rukopisov, ktoré sa v Málinci zachovali a Július Lomenčík ich citlivo zapracoval do jednotlivých kapitol. Napríklad opis mužských účesov v druhej kapitole: „A chlapi i v 19. storočí a v prvon polstoročí 20. storočia nosiľi käčke. Boľi to tri vrkoče zapleťené. Dva visaľi poľa uší dolu a treťí po chrpťe. Všetke tri boľi zapleťené v trojku presňe tak ako ženskei vrkoč. Tak že hoľiča ňepotrebovaľi. Na käčke učesaneho chlapa son ešťe viďev v roku 1920. Nahraďilo ich mikádo, do pov grgu vlase odstrihnuté. Ovšen té sa miseľi aj pestovaťi, masťiťi. Masťiľi ích slaňinó po učesaňí. Vipadalo to tak, že vlase boľi učesané nazadok a poza uši. A kot boľi dóuhe, tak mu to hocikerej člen roďine z ňích odstrihov. Hoľiča ňepotrebovaľi, bradu si každei hóľil. Takto sa len sedleici česaľi. A zemepáňi maľi bradu ňeholénu a vlase si rózňe česaľi. Ale uš gu konci 19. storočá uš chlapské mikáda prestávaľi. Opovrhli ho mladí chlapci. A začaľi sa strihať, česať na edon bok. Na zadku vlase do pov hlave podstrihnuté. Tak ako ích aj ňes majú starší muži.“ Najrozsiahlejšia je tretia kapitola, ktorá sa v rámci duchovnej kultúry venuje rodinnému aj kalendárnemu zvykosloviu. Veľmi podrobne sú spracované svadobné zvyky (opäť s množstvom ukážok v nárečí a množstvom textov piesní), v menšej miere aj krstiny a pohreb. Zo spomienok Jána Findru Košarca: „... za mojeho ďectva kod ďéuke minulo 18 rokó, uš tu kceľi vidaťi. Uš roďina jé hleidala muža. A dvacat kod jé prešlo, bola považována sa starú ďéuku. A mláďeňec kod šetke tri asenťírke prešev,

alebo od vojska prišév domó, tak druhó ňepozostávalo iba žeňiťi sa. A to bez podménke každei. Čó bov aj chibnei, každei sa ožeňev. A ďéuka jus tak, sa každá vidala. To bolo tak vžitó, ako čó be to bov nato dáki zákon. Kerót sa splňiťi misí. Za mojho ďectva sa mladí ľidei uspokojiľi aj s chatrnéšin beivaňín. To ňebola pričina, že sa žeňiťi ňemóže, preto že ňéma samostatnei don. Ač boľi 2 – 3 bráťa, beivaľi vo vedne v edné izbe.“ V kalendárnom zvykosloví dominujú priadky a páračky (opäť napríklad s ukážkami strašidelných príbehov, ktoré si pri týchto príležitostiach rozprávali) a zvyky zimného slnovratu. Štvrtá kapitola Slovesné prejavy poteší milovníkov príbehov. Málinčania boli známi ako výborní rozprávači, niektoré ich príbehy boli preslávené v širšom okolí. Dôkaz o tom prináša Július Lomenčík i v knihe: „Naší starí rosprávajú, že istej farár od Lučenca predávau sviňi, ľebo jí ňekcev vikrmiťi, kot bola stará a že si za ňí kúpi druhú. Kod jí dohnau na jarmok, hňet mau kupcí na ňí, aj edneho Máľinčana. S ten Máľinčanon sa aj poednaľi. Kupec viplaťev a odišév na druhí kraj jarmočiska. Nakoľko sviňa mala aj zvoňec na grgu, Máľinčan tótot zvoňec zobrau ló a sviňi dau predávaťi druhimu Máľinčanovi. Spomínanei pán farár, kerót predau sviňi Máľinčanovi, hňet si šév hľeidaťi, že be si mesto predánei starei sviňi dačó do krmňika kúpev. No a natrafeu na túto sviňi, kerá uš zvoňec ňémala. Zapáčela sa mu a hňet jí aj kúpev. A ako tak cestó šľi domó, aj zo slúhon, hnaľi sviňi a slúha pové: „Pán farár, vet je toto tá sviňa, čó smo predaľi.“ A farár na to: „Jano, ňetár, vet tá mala zvoňec a táto ňéma.“ – „No, vet uviďíťe, pán farár, kot príďemo domó.“ Tu sa aj tak stálo. Sviňa do farskiho dvora tášla a zastála si pred chľévcon, ďe beivala zatvoréna. Kot toto pán farár viďeu, povédau Janovi, abe o tonto ňikďe aňi muk.“

Ilustrácia Radoslavy Hrabovskej, mezzotinta – tlač z hĺbky, 2016, 85 x 165 mm.

Okrem rôznych rozprávaní sú v knihe zachytené i povesti, rozprávky a piesne týkajúce sa Málinca. Piata kapitola je venovaná málinským rodákom, ktorí zanechali stopu na poli literatúry a to aj s ukážkami z diel. Grafikami knihu ilustrovala Radoslava Hrabovská. Knihu Z máľinské túrňi pozerán hľadajte v internetových kníhkupectvách: www.martinus.sk www.littera.sk www.knihy-golem.sk V Lučenci v kníhkupectvách Dováľ (Masarykova ulica) a Golem (Jókaiho ulica) Z máľinské túrňi pozerán kniha

199

RADOSLAVA HRABOVSKÁ

Ilustrovať znamená čítať medzi riadkami

Radka Hrabovská začínala ako ilustrátorka s básňami pre dospelých (napríklad Vášne a križovatky, A. Černochová, 2007; Aj tak ťa ľúbim, J. Š. Kuzmová, 2007 a iné), venuje sa i tvorbe pre deti (Daja, Jeje a Bugi, V. Bebjaková, 2008; Domáce rozprávky, R. Horka, 2014; Z nášho kraja, J. Žilák, 2015), spomienkam (My Mestečania, V. Hrabovský, 2016), ale i odbornej literatúre (Židovská komunita v dejinách mesta Hlohovec, N. Paulovičová, J. Urminský, 2009; Z máľinské túrňi pozerán, J. Lomenčík, 2016; Tvorivé aplikácie etickej výchovy v mimoškolskej činnosti, I. Lomnický, Š. Juzmová, 2016). Bola tvoja cesta k výtvarnému umeniu priamočiara alebo si na nej musela zdolať viacero prekážok? Nie som si istá, či v našich životoch existujú priamočiare cesty, alebo či dostávame čosi poľahky. Môj učiteľ mi neustále opakoval, že len cesty do pekla sú rovné a dláždené… K umeniu ako takému som inklinovala od malička. Bola som veľmi aktívne dieťa a na všetko zvedavé. Kvôli širokému záberu mojich záujmov som sa nevedela presne rozhodnúť, aký odbor budem študovať na strednej škole, nuž som skúšala prijímacie pohovory na rôznych školách a odboroch. Vedela som len, že chcem tvoriť a kresliť, že sa chcem všetko naučiť. To sa mi napokon splnilo. Vyštudovala som Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Hoci som netúžila byť učiteľkou a pedagogická fakulta nebol môj sen, teraz som vďačná za všetko, čo mi škola a pedagógovia dali. Keďže som vyštudovala Učiteľstvo odborných predmetov – špecializácia Výtvarná vý-

200

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

chova, prešla som si asi všetkými výtvarnými technikami... A to bolo to, čo som potrebovala a snáď i hľadala. Kto ťa k výtvarnému umeniu pritiahol, kto bol tvojím vzorom? Po absolvovaní gymnázia ma na talentových skúškach objavil „môj profesor”, akademický sochár Viliam Loviška, ktorý mi zmenil život i nazeranie naň. Hoci ma vtedy neprijali, vzal ma pod svoje ochranné krídla a začala som navštevovať jeho ateliér, kde sa mi s manželkou Marcelou, tiež akademickou sochárkou, venovali a viedli ma. Bolo to vlastne súkromné štúdium nielen po výtvarnej a umeleckej, ale i po ľudskej stránke. Loviškovci mi boli i sú vzorom, naučili ma veľa a z mnohého čerpám doteraz. I to, že ma prijali do rodiny a trávila som s nimi veľa času, ma mnohému naučilo. V ich ateliéri sa stretávali umelci – hudobníci, spisovatelia, výtvarníci... Možnosť byť pri ich rozhovoroch mi otvárala nové obzory. Samozrejme, že som bola pod neustálym prísnym dohľadom svojich učiteľov a prísnejšieho učiteľa ako bol Viliam Loviška som nestretla. Neplatili žiadne výhovorky, platilo len jedno – buď chceš kresliť a rozvíjať sa alebo nie a končíš. Kritizoval spôsobom sebe vlastným – s humorom, no prísne... Často ma poslal vsadiť svoje diela „do Lávra”. Spomínam si, ako som raz, iba jediný raz, nenakreslila za týždeň nič. V tom období som ťahala dve zmeny a nevládala po príchode na privát vziať ceruzku do rúk... Vtedy mi ukázal, kde sú dvere a povedal, že ak jeho študenti nerobia, končia veľmi rýchlo. Nuž som robila, ako som najlepšie vedela. Žiadne výhovorky... Toto bola naj-

väčšia škola. To, čo mi vravel, i sám robil. Seká do kameňa v mraze či horúčave. Robí stále, bez ohľadu na to, ako by sa hádam aj cítil, keby si to bol pripustil. Učil ma príkladom i slovom. V ňom vidno silu ducha, ktorá víťazí nad hmotou. A tak ako tvaroval kamene a dával im podoby, tak tvaroval i svojich študentov. Mala som tú česť, že som bola jednou z nich. Keď som sa dostala na vysokú školu, mali sme veľa úžasných pedagógov. Avšak i tu bol medzi všetkými výnimočný pedagóg a človek – prof. Karol Ondreička. Učil nás vidieť krásu v špatno-krásnych veciach,

ako sám vravel. Nasmeroval nás v našom tvorivom úsilí. Vďaka nemu vo mne napokon vyhrala vnútorný súboj grafika a najmä ilustrácia. Keď som mu priniesla prvé ilustrácie, poslal ma... No, do papieru, na ktorom boli namaľované, mi odporučil baliť desiatu. A keď videl moje farby a štetce,

201

Ilustrácia z knihy Daja, Jeja a Bugi (V. Bebjaková, 2008), akvarel, 210 x 297mm.

Moje deti (2016, voľná tvorba), mediryt, 150 x 150 mm.

odporučil mi ďalej s tým náčiním a médiami nepokračovať. Popri štúdiu bolo ťažké našetriť si na kvalitné farby, štetce a papier. Vtedy som na svojej ceste spoznala veľa ľudí, za ktorých som vďačná. Pomohla mi rodina Koranová, ktorí keď videli moje práce i snahu, rozhodli sa podporiť ma. Vlastne vďaka nim som sa začala rozvíjať v ilustrácii. S kvalitnými farbami, štetcami (mnohé som si i sama vyrábala) a papiermi som pracovala o niekoľko tried lepšie a k spokojnosti pána profesora Ondreičku. Viedol, ma rozvíjal výtvarne i ľudsky. Štúdium som ukončila v jeho ateliéri ilustrovanou knihou pre deti. Bola som jednou z jeho posledných študentov. I v ťažkej chorobe bol s nami, i vtedy nám odovzdával kus seba. Kedy si ilustrovala svoju prvú knihu?

202

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Prvú naozajstnú knihu som ilustrovala v poslednom ročníku vysokej školy – Aurelova záhradka, leporelo pre deti. Neviem či možno rátať iba jeden vytlačený exemplár za prvú knihu, no táto ma sprevádza životom i naďalej. Mám ju vo svojom portfóliu a vďaka nej som dostala aj iné zákazky. Čo musí človek urobiť preto, aby sa stal ilustrátorom? Asi najlepší štart je, ak vyštuduje príslušný študijný odbor. Existujú asociácie, ktoré združujú ilustrátorov vo svete i u nás, kde majú možnosť prezentovať sa, posúvať sa ďalej, rozvíjať v danej oblasti, sú tu informovaní o aktuálnych súťažiach, výzvach, kurzoch atď. Veľkou pomocou v napredovaní je i posúdenie prác, či vyjadrenie tých najlepších v odbore.

Môj syn III. (2016, voľná tvorba), kombinovaná technika, 300 x 300 mm.

No existuje i iná možnosť a asi najťažšia, ísť za svojím snom nech sa život a smerovanie vyvíja akokoľvek, pracovať na sebe a snívať... Samozrejme, že len snívanie nestačí, treba sa obklopiť ľuďmi, ktorí majú podobné sny či snahu a vytvoriť dobre fungujúci tím. Spolupracovať s ľuďmi, ktorí milujú knihy. Je veľký rozdiel medzi voľnou tvorbou a knižnou ilustráciou? Existujú názory, že ilustrácia nie je umením, ba priam že je niečím podradným, nakoľko nie je vyjadrením autora, teda že nie je spodobením umelcovej myšlienky. Knižná ilustrácia je doprovodom textu, no neraz rovnocennou či dokonca nosnou časťou knihy, samozrejme, v závislosti o aký druh literatúry ide.

I v ilustrácii si autor môže dovoliť slobodu, svojský štýl, voľnosť. Dokonca kniha poskytuje priestor na komunikáciu medzi myšlienkami spisovateľa a ilustrátora. Či je rozdiel veľký medzi voľnou tvorbou a knižnou ilustráciou, nemožno jednoznačne určiť. Sú autori, ktorí túto predstavu popierajú. Rovnako geniálne sa vyjadrujú cez voľnú ako i cez ilustračnú tvorbu. A práve tým, že ostanú sami sebou, vnesú do knihy čaro výnimočnosti, vdýchnu jej dušu. Vždy si spomeniem na rozprávku o tom, ako sa Rozprávka ukryla do kníh. Ilustrácia je jej šatom, odevom, šperkom. I v obmedzenom priestore vytýčenom autorom textu má výtvarník možnosť naplno sa vyjadriť. Nielenže posúva hranice svojich vedomostí, poznania, ale často z najťažších Radoslava Hrabovská ilustrátorka

203

a najzauzlenejších vecí vznikajú najzaujímavejšie diela či nové spôsoby vyjadrenia. Keď sa povie ilustrácia, mnoho ľudí si predstaví len knihy pre deti. Má ilustrácia svoje miesto aj v knihách pre dospelých, prípadne v non-fiction literatúre (keď už je toto zborník o regionálnej histórii)? Sú ti bližšie hravé detské ilustrácie alebo sa nebojíš aj vážnejších tém? Ilustrácia nás ako ľudstvo sprevádza od samotného počiatku. Narativita v umení má svoje nezastupiteľné miesto. V každom dospelom drieme dieťa. Koľko dospelých ešte i dnes povie, keď vezme do rúk knihu a prelistuje ju – nie sú tu obrázky, nechce sa mi to čítať. Ilustrácia má nielen upútať, sprostredkovať, ale i odľahčiť text. Samozrejme, dospelí si nekúpia knihu primárne kvôli ilustráciám, ale tie môžu byť príjemným osviežením pri čítaní, respektíve naratívna funkcia ilustrácie môže poslúžiť podobne ako anotácia. Non-fiction literatúra je na rozhraní vecnej a umeleckej literatúry, ilustrácia tu svoje miesto určite má. Osobne sú mi bližšie detské hravé ilustrácie, kde môžem naplno využiť fantáziu. Keď práve nemám zákazku s touto tematikou, tvorím a vymýšľam si vlastné. Inšpiráciou sú mi moje deti. Prípadne im namaľujem, nakreslím ten svet, kde je všetko farebné, kde sa všetko smie, kde nič nie je nemožné. Keď túžili po ľadovom medveďovi ako po domácom zvieratku, nakreslila som im ich spolunažívanie. Niekedy totiž slovné argumenty nestačia a pomôže práve reč obrazov. Ale nebojím sa ani vážnejších tém. Ani sa nebránim použitiu výtvarných techník, ktoré si tá ktorá téma vyžaduje. Rada sa učím všetkému novému a história ma fascinuje. Tvoríš rôznymi technikami. Ktoré z nich sú ti najbližšie, najobľúbenejšie a na základe čoho sa rozhoduješ, akú techniku pre konkrétnu knihu zvolíš? Človek by sa mal venovať jednej veci a v tej sa zdokonaľovať. Ovládať techniku je dlhá cesta a získať majstrovstvo či nebo-

204

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

daj dokonalosť trvá dlhé roky. Najbližšia mi je kresba, ktorá je základom pre všetky ostatné techniky. Vyvrcholením kresby je grafika. Práve kresba a grafika sú mi najbližšími. V poslednom čase je mojou najobľúbenejšou technikou akvarel, hlavne vďaka experimentovaniu s inými médiami, ktoré kombinujem. Konkrétnu techniku pre knihu vyberám v závislosti od žánru, zamerania a od požiadaviek autora. Keď pristúpiš k prvým ťahom štetca na papieri, vieš už presne, ako bude hotové dielo vyzerať? Alebo sa to vyvíja počas tvorby? Pokiaľ ide o ilustráciu, tak áno. Text, ktorý sa mi dostane do rúk a ktorý mi prípadne sprostredkuje autor v rozhovore, sa mi v hlave zjavuje hneď v obrazoch. Prvé, čo si ujasním, je kompozícia a potom už len dám na papier to, čo som „videla”. Iné je to pri literatúre faktu, tam sa moja predstava o finálnej podobe dotvára na základe indícií, ktoré mám k dispozícii. Tu si nemôžem dovoliť priveľkú slobodu v zobrazovaní, ale na druhej strane je krásne vnímať, ako ožívajú dávne tradície či deje, ľudia z minulosti. Napríklad pri ilustrovaní rekonštrukcie archeologického náleziska som mala za úlohu zobraziť obydlie (praveké a stredoveké) a zachytiť dávny spôsob života. Tu sa moja predstava stavala doslova „od základov”, keďže tie boli jediným záchytným bodom. Zvyšok sa dotvoril na základe popisov a rozhovorov s archeológom a historikom. Keď dostaneš zákazku na zhotovenie ilustrácií, je pre teba lepšie, ak ti autor či vydavateľ knihy povie konkrétnu presnú predstavu vrátane výtvarnej techniky a obsahu ilustrácií alebo si radšej, ak definuje len pocit či atmosféru, ktorá by z ilustrácií mala na človeka sálať a inak ti nechá voľnú ruku? To je individuálne. Komunikácia s autorom je však nesmierne dôležitá. Naše vnímanie a predstavy by sa mali stretnúť a potom sa to už obrazovo samo vyvinie. Stane sa, že autor má predstavu o výbere

Ilustrácia z knihy Z nášho kraja (2015, Ján Žilák), akvarel, 297 x 420 mm.

techniky, ale možno i tým, že nemá dostatočný prehľad o možnostiach, aké jednotlivé umelecké techniky ponúkajú, zmení svoj názor, keď mu ukážem návrhy. Zažila som i silný vstup autora do mojej časti práce, ale výsledok nebol uspokojivý – pre autora. Na čom pracuješ momentálne? Ilustrujem povesti z Hlohovca. Mám rozpracovaných i pár ďalších projektov, ale je to ešte iba v ranej fáze, takže o tam zatiaľ netreba vravieť.

Koľko trvá, kým nakreslíš ilustrácie do knihy? Dostane sa do knihy všetko, čo nakreslíš alebo prebieha prísna selekcia? Na to sa nedá konkrétne odpovedať, dĺžka tvorby ilustrácií je iná prípad od prípadu a záleží od množstva faktorov. Čas, ktorý trávim nad ilustráciami, je závislý od techniky, ktorou bude zhotovená. Text si čítam niekoľkokrát, skicujem a potom tvorím. Pri ideálnych podmienkach mám Radoslava Hrabovská ilustrátorka

205

hotovú jednu ilustráciu za jeden-dva dni. Do knihy sa ani zďaleka nedostanú všetky ilustrácie. Stane sa, že niektoré až príliš „vytŕčajú”, nekomunikujú s ostatnými a aj s celkovým textom. Občas sa nechám uniesť a vytvorím viacej ilustrácií k jednej časti knihy, a aby to potom nevyznelo príliš prehustene, treba selektovať, pričom sa dbá na celkový vizuál knihy. Čo považuješ za svoj najväčší úspech? Veľkou poctou bolo pre mňa vystavovať v Galérii na šindli spolu so slovenskými výtvarníkmi zvučných mien. A tak moje dielo na slovenskom šindli viselo vedľa umelcov, ktorých tvorbu obdivujem. Aj momentálne sa realizuje obdobný projekt, ešte uvidím ako sa vyvinie. Za zmienku snáď stojí i vystavenie mojej grafiky v USA, kde postúpila i napriek tomu, že zobrazovala nie práve najľahšie obdobie môjho života, čo bolo z diela cítiť. Keďže som učiteľkou, považujem úspechy svojich žiakov z časti i za svoj úspech. So študentmi sme dostali ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska 2009 za knihu Genius Sigilli. Je to umelecky stvárnená regionálna publikácia, ktorú študenti vytvorili počas letných prázdnin. Často sa hovorí o tom, že spisovatelia mávajú blok, kedy sa im nedarí nič napísať. Stáva sa niečo podobné aj ilustrátorom? Sú, samozrejme, témy, ktoré sadnú a témy, ktoré nesadnú, ale je to najmä o tom, ako sa človek vysporiada s daným námetom či prístupom zadávateľa zákazky. Ťažko môže mať blok človek s veľkou obrazotvornosťou a tú ilustrátor musí mať. Niekedy sa mi absurdné situácie v živote premietnu pred očami do kresleného vtipu či karikatúry. O bloku by som nevravela, skôr naopak, nápadov je viac, ako stíham zobrazovať. Možno aj preto sa mi občas divia, načo robím toľko vecí a zobrazení jednej tematiky. Keby vedeli, koľko nápadov spustí a je ich omnoho viac, ako ukážem na papieri. Ako by si zhodnotila súčasnú úroveň knižnej kultúry (nebavme sa ale

206

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

o knihách veľkých vydavateľstiev, skôr o regionálnych knihách a vlastných vydaniach) z pohľadu kvality ilustrácií či celkového spracovania kníh? Knižná kultúra je odrazom doby. Pripadám si, akoby sa dnes realizovalo rozprávanie známeho amerického výtvarníka, ktorý pred mnohými rokmi povedal, že tam majú všetko. Až je ťažké vybrať si. Mašinéria, ktorá ovládla aj knižný trh v snahe za ziskom, chrlí kvantitu, uberajúc postupne na kvalite. Práve túto skutočnosť sa snažia vyvažovať regionálne knihy či vlastné vydania. Všetko sa ale odvíja od financií. Tie sa dajú získať, chce to však veľa času a energie, pokiaľ človek nedisponuje vlastnou väčšou finančnou sumou. To potom často vedie k lacnejším riešeniam, ktoré uberá na kvalite a vizuálnom dojme. Nemám príliš v obľube paperbacky, ale chápem pohnútky autorov s ohľadom na neľahkú finančnú situáciu. No pokiaľ si autori ako vydavatelia vedia zohnať financie, knihy, ktoré vydávajú, môžu dosiahnuť vysokú úroveň. Môžu si dokonca dovoliť i to, čo by len ťažko presadili a realizovali vo veľkom vydavateľstve. Ilustrácie nie sú lacná záležitosť, stačí si predstaviť, koľko času nad nimi treba stráviť a ani materiál nie je práve malá položka. Môže si ilustrácie do knihy dovoliť človek, ktorý sa snaží šetriť, kde sa dá a chce vydať knihu v náklade pár sto kusov? Poznáte ilustrátora, ktorý by bol milionárom? Jedna položka sú náklady na vytvorenie ilustrácie, čas, ktorý sa zaplatiť nedá a druhá náklady na vydanie knihy. Náklady sú podmienené farebnosťou, počtom ilustrácií, no netreba šetriť. Ilustrácie majú potenciál výrazne pomôcť predaju knihy. Učíš na Strednej odbornej škole v Hlohovci propagačnú grafiku a fotografický dizajn. Zaujíma tvojich študentov aj knižná ilustrácia? Sú medzi nimi takí, ktorým by si bez obáv zverila ilustrovanie knihy? Alebo na to musí človek aj ľudsky dozrieť?

Ilustrácia z knihy My Mestečania (2016, V. Hrabovský), perokresba, 210 x 297 mm

Ilustráciu a knihu máme zakotvenú aj v učebných osnovách, dokonca je ilustrácia každoročne i témou ročníkových projektov a naši žiaci neuveriteľne prekvapujú. Pred pár rokmi sme so študentmi uspeli na prestížnej súťaži Najkrajšia kniha Slovenska. Okrem vyššie spomínanej knihy Genius Sigilli, získala ocenenie aj veľmi nápaditá alternatíva knihy s názvom Myšlienkošperkovnica. Na týchto projektoch pracovali študenti ako tím. Ale máme medzi študentmi i takých, ktorí by dokázali samostatne vytvoriť nádherné a nápadité ilustrácie. Presviedčajú o tom každým rokom. Dokážu sa neuveriteľne vyjadrovať v abstraktnej forme, vytvárajú pútavé fantasy ilustrácie, no dosahujú vynikajúcu úroveň i v grafickom podaní. Pokiaľ ide o básne, vyjadrujú svo-

je pocity abstraktne a sú úžasní. Ťažšie je to pre nich pri ilustrovaní rozprávok pre deti, kde sa zatiaľ nedokážu vyhnúť popisnosti pri zobrazovaní. Predsa len, človek potrebuje dozrieť a oni majú celý život pred sebou. Ilustrovať znamená čítať medzi riadkami a vyplniť tento priestor. Priblížiť obrazovo atmosféru a umocniť zážitok, ktorý kniha ponúka. Možno ide v mladom veku človek príliš po povrchu. No vekom, skúsenosťami a nazeraním na svet sa vnára viac do hĺbky a objavuje zdanlivo nebadateľné prepojenia súvislostí, vyzdvihuje krásu obyčajnosti, všednosti. Kontakt: radoslava.hrabovska@gmail.com

Radoslava Hrabovská ilustrátorka

207

Kniha Márie Adamovej a Jozefa Puntigána

LUČENEC – V PREMENÁCH ČASU

Kniha Lučenec – v premenách času je obrazovo dokumentačná publikácia, predstavujúca mesto Lučenec v podobe, v akej ju zachytili vydavatelia pohľadníc a doboví fotografi v 20. storočí. Približujú históriu, stavebné umenie našich predkov, tradície a zvyklosti obyvateľov. Pri listovaní jednotlivých kapitol sa čitateľ stáva svedkom čias, ktoré ovplyvnili hospodársky, stavebný a kultúrny rozvoj mesta. Kniha prostredníctvom dochovaných historických pohľadníc a fotografií jednotlivých miestnych častí a ulíc mesta podáva svedectvo jeho vývoja za posledných 100 rokov, s niekoľkými presahmi až do súčasnosti, a poukázať na jeho minulú, ale i súčasnú krásu.

208

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Snahou autorov bolo dokumentovať bohatú históriu mesta, čím dokázali, že bolo v minulosti živé, prosperujúce a architektonicky zladené. Kniha zachytáva každodenný život obyvateľov mesta, no i významné udalosti, ktoré Lučenec posúvali dopredu a ponúka pohľad na jeho hospodársky a kultúrny rast. Autori knihy sú presvedčení, že tak ako hodnotná kniha zvíťazila nad filmom, rozhlasom a televíziou, zvíťazila aj pohľadnica a fotografia nad SMS-kami, e-mailami a elektronickými obrazovými pohľadnicami. Pohľadnica a fotografia so svojou jednoduchosťou a krásou ostáva ako večná pamiatka. Dosvedčuje to aj fakt o mimoriadnom záujme o knihu. Zvláštnosťou pohľadníc a fotografií sú vyobrazenia

jednotlivých miestnych častí s krásou pôvodných budov a ich drobných stavebných detailov. Toto platí pre mesto Lučenec o to viac, že v druhej polovici 20. storočia pri nepremyslenej úprave mesta boli zničené mnohé vzácne kultúrne pamiatky, budovy, ulice, ale i celé miestne časti. Pohľadnice a fotografie pochádzajú zo súkromných zbierok Márie Adamovej, nebohého Edmunda Hermela, Vojtecha Lietavu a Jozefa Puntigána. Medzi fotografiami sa nachádza aj niekoľko štúdiových záberov bývalých lučenských fotografov (Bergtraun Dezső, Geil József, Halmy J. Béla és utóda) a fotky nedávno znovuobjaveného fotografa Karola Vayszadu. Zámerne boli vyberané pohľady na obdobie posledných 100 rokov, ktoré sú rozdelené do deviatich celkov v tvare pomyselného kvetu so stopkou a listami, do ktorých je vsunutý text a vyobrazenia rôznych častí mesta s pohľadmi na mesto pred asanáciou rôznych vzácnych stavieb a po nej. Sprievodné texty k jednotlivým vyobrazeniam obsahujú základné informácie, no nesnažia sa nahrádzať úplný historický po-

pis. Zámerom autorov je doplniť a rozšíriť informácie o starom Lučenci. Neraz skôr náhodou, neúmyselne, i vďaka tomu, že negatív zaznamenal a zachoval nielen to, čo autor chcel, ale aj podrobnosti, o ktorých možno ani nevedel a ani len netušil, je obrazový dokument najcennejším, neštylizovaným zdrojom ďalších významných informácií. Pre veľké množstvo fotodokumentácie a pre dobré ohlasy čitateľov sa autori tejto vzácnej a jedinečnej publikácie snažia vo svojej práci pokračovať. Je im známe, že v staršej generácii oživili nostalgické spomienky a v mladšej vzbudili úctu k svojim predchodcom. 173 strán, 170x240 mm, pevná väzba. 166 dobových pohľadníc, 343 fotografií a 4 historické mapy Lučenca. Vydalo: Mesto Lučenec Dostupné: Mestské informačné centrum, Kubínyiho nám., 984 01 Lučenec Tel./fax: 00421/47/4331513, 4512022-23 e-mail: mic@lucenec.sk Vydaná v jazyku: slovenský, maďarský, anglický. Lučenec - v premenách času kniha

209

Kniha Márie Adamovej, Jozefa Puntigána a Eriky Sedliakovej

LUČENEC – SYNAGÓGA V PREMENÁCH ČASU

Snahou autorov bolo splatiť dlh niekoľkým generáciám židov, ktorí žili v Lučenci a Tuhári pri Lučenci, čím sa stali súčasťou histórie mesta Lučenec. Ich hospodársky prínos pre Lučenec a jeho okolie bol nesporný. Medzi židovským obyvateľstvom boli nielen obchodníci a podnikatelia, ale tiež vynikajúci lekári, advokáti, učitelia, vedúce osobnosti miestnych škôl, spolkov a verejných inštitúcií. Významným spôsobom tiež ovplyvnili hospodársky rozvoj mesta a jeho prosperitu. Svojím náboženským pôsobením zanechali stavebné pamiatky, ktoré sú zhmotnené v židovskej synagóge, modlitebni, v starom a novom židovskom cintoríne.

210

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Holokaust počas druhej svetovej vojny je obrovským mementom zverstva, ktorého sa boli schopní dopustiť ľudia. Hlavnou myšlienkou autorov pri zostavovaní tejto jedinečnej knihy bolo využiť čo najväčšie množstvo archívnych dokumentov, pohľadníc a fotografií, kriticky ich zhodnotiť a tak podať pravdivý obraz zložitej historickej doby. Prvá kapitola knihy predstavuje čitateľom menej známu históriu židovskej komunity v Lučenci. Prelína sa v nej chronologický i problémový prístup. Sleduje ich príchod do Lučenca, usadenie sa a rôzne aktivity v náboženskom a spoločenskom živote mesta. Druhá kapitola sleduje v časovej následnosti neľahké osudy židovskej komunity do roku 1945. Tretia kapitola je zameraná na zložité osudy židovskej komunity po roku 1945. Židia, žijúci v meste Lučenec, boli v každodennom živote konfrontovaní s obdobnými problémami, radosťami i starosťami, ako iní obyvatelia mesta a jeho okolia. Vďaka obchodnej a priemyselnej aktivite židov v meste, môže čitateľ v štvrtej kapitole sledovať budovanie tovární s rôznymi výrobnými činnosťami, ako aj prekvitajúce obchodníctvo a vývoj rôznych živností. Vzdelanie u židov hralo vždy veľmi významnú úlohu a začínalo už v ranom veku. Plastický obraz židovského školstva, ktoré bolo súčasťou školského systému, sa autori snažili priblížiť v piatej kapitole. Nasledujúca kapitola je venovaná židovským organizáciám a spolkom v oblasti spoločenského diania, ktorých činnosť bola veľmi aktívna. Spolky a organizácie vnášali sociálne a charitatívne myšlienky do konkrétneho náboženského života.

Počas dvestoročnej histórie židovskej komunity v Lučenci vyniklo množstvo židovských významných osobností, ako boli rabíni, zakladatelia tovární, architekti, stavitelia, lekári, advokáti, fotografi, obchodníci, atď. V knihe je im venovaná siedma a ôsma kapitola. Deviata a desiata kapitola sa zaoberá výstavbou neologickej synagógy a jej neskoršími stavebnými úpravami a živote v nej až po súčasnosť. Jedenásta kapitola je na základe niekoľkých archívnych prameňov venovaná kultúrnym prejavom židovskej komunity v zachovaných stavebných kultúrnych pamiatkach, ako sú ortodoxná synagóga, modlitebne, cintoríny a pamätník holokaustu. Predposledná kapitola je najsmutnejšia, približuje najtragickejšie udalosti v dejinách židovskej komunity – deportáciu židov. Zvrátenosť deportácií sa v Lučenci a jeho okolí prejavila už v začiatkoch ich príprav a násilie, ktoré sa rozpútalo počas ich realizácie nemalo obdobu. Špecifickým zdrojom informácií, použitých v publikácii, sú výpovede priamych svedkov udalostí, predovšetkým z radov bývalých členov židovskej komunity v meste Lučenec. Tieto informácie poskytujú cenné a jedinečné informácie, ktoré absentujú v archívnych dokumentoch a poodhaľujú zákulisie mnohých udalostí.

Za veľmi dôležitú považujú autori aj poslednú trinástu kapitolu, do ktorej zhrnuli dlhý zoznam obetí, ktoré zahynuli v koncentračných táboroch a už nikdy sa nevrátili do svojich domovov. Týmto zoznamom vzdali úctu všetkým zavraždeným lučenským obyvateľom židovského pôvodu, ktorí sa v Lučenci narodili, mali svoje trvalé bydlisko, resp. žili v období deportácie a nemajú vlastné hroby, ani náhrobné kamene na židovskom cintoríne v Lučenci. Osobitná pozornosť bola venovaná židovskému kalendáru na dvojstranách každej novej kapitoly, do ktorých ako zaujímavosť vsunuli krátke popisy židovských sviatkov, zvykov, vysvetlenie židovských symbolov, modlitby a stavebný denník z rekonštrukcie synagógy v roku 2015. Knižná publikácia prispeje k hlbšiemu poznaniu osudov židovského obyvateľstva v meste Lučenec a jeho okolí. 169 strán, 170x240 mm, pevná väzba. 33 dobových pohľadníc, 177 fotografií a 3 historické mapy Lučenca. Vydalo: Mesto Lučenec Dostupné: Mestské informačné centrum, Kubínyiho nám. , 984 01 Lučenec Tel./fax: 00421/47/4331513, 4512022-23 e-mail: mic@lucenec.sk Lučenec - Synagóga v premenách času kniha

211

Kniha Tibora Koteka

KRÍDLA NAD NOVOHRADOM

Prvé hviezdičky na leteckom nebi, ktoré mali vzťah k Novohradu, sa objavili niekoľko rokov po vzlete dopravného prostriedku ťažšieho ako vzduch. Boli to leteckí nadšenci Andrej Kvasz (1883 – 1974) a Aladár Zsélyi (1883 – 1914). Piloti sa v začiatkoch lietania učili lietať viac-menej na vlastnú päsť, často spôsobom vyjde – nevyjde... Pilotné skúšky sa skladali pred komisiou a bolo treba pri nich vykonať predpísané úlohy. K prvým zábleskom rodiaceho sa letectva v regióne možno zaradiť aj prvú výstavu lietadiel. Dňa 21. augusta 1913 tunajší aviatik Gábor Csizmadia – ako jediný vystavovateľ – predviedol verejnosti za vstupné 40 filierov (halierov) lietadlo Csizmádyi I. Bolo postavené v roku 1910, tmavomodrej farby, vážilo 200 kilogramov a bolo vybavené motorom Anzani o výkone 17 KW (24 HP). Lučenské noviny zverejnili prvú správu o našich aviatikoch 11. septembra 1913. Lietanie v dňoch 7. a 8. septembra, ktoré sledovali stovky nadšených divákov, opísali nasledovne: „... z lučenského trhoviska (okolie bývalej malej stanice, lokalita hasičského útvaru a radových garáží za bývalou železničnou traťou na Halič) štartovali A. Kvas a bratia Tóthovci. Preleteli trasu ponad Ľadovo, nad zámkom v Haliči a späť. Celú trať leteli vo výške 200 – 300 metrov a bezpečne pristáli.“ 12. novembra bola v Lučenci založená Masarykova letecká liga (MLL). Vytvorila sa aj odbočka dorastu MLL pri štátnom gymnáziu, ktorá mala už v rokoch 1932/33 spolu 93 členov. Letecké dni sa konali v Lučenci v dňoch 19. – 21. mája 1934

212

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

na letisku Ľadovo – Lučenec (5 lietadiel, ukážkové a vyhliadkové lety) za účasti 7 000 divákov. Modelárske preteky sa konali vo Fiľakove v roku 1936. Prvý letecký deň po ukončení druhej svetovej vojny sa konal 22. júna 1947 v Lučenci na letisku Ľadovo (9 lietadiel, 10 000 divákov). Prvá letecká linka bola otvorená v roku 1951 ešte na letisku v Lučenci. V roku 1959 bolo otvorené letisko v Boľkovciach pri Lučenci. V roku 1966 sa konal krst lietadla typu IL-14 s menom Lučenec. Od mája 1972 tu premávala pravidelná letecká linka Slovair (Košice – Lučenec – Zvolen – Bratislava – Praha – Karlové Vary) a 12. decembra 1979 bolo zriadené Stredisko vrcholového športu v parašutizme na letisku v Boľkovciach pri Lučenci. Boľkovce pri Lučenci sú jedinou obcou na svete, kde sa už štyrikrát uskutočnili parašutistické majstrovstvá sveta. Prvýkrát to boli 16. majstrovstvá sveta v parašutizme v klasických disciplínach, ktoré sa tu uskutočnili v roku 1982. Počet návštevníkov prvého otváracieho dňa bol 30 000. V roku 2017 budeme oslavovať ich 35. výročie. Deviate majstrovstvá sveta v skupinovej akrobacii sa uskutočnili v roku 1991. Vojenské majstrovstvá sveta v parašutizme boli organizované v spolupráci s Ministerstvom obrany v roku 2000. Druhé majstrovstvá sveta juniorov a 11. svetový pohár majstrov prebehli v roku 2002 za účasti 74 parašutistov. Toto je len krátky súhrn dôležitých historických informácií týkajúcich sa počiatkov a významných udalostí lietania v Novohrade. Systematický výskum, často aj zhoda okolností či náhod posunuli letec-

tvo medzi všeobecne obdivované činnosti. Piloti boli hrdinami mládeže, dospelých ľudí aj starcov. Pri zvuku leteckého motora sa dvíhali hlavy. Oči hľadeli a ľudia chceli byť v tom zázraku medzi vtákmi, v slobodnom svete, na ceste k nebu. Od prvých leteckých dní v Lučenci uplynulo už viac ako 100 rokov. Je viac než vzácne, že toto historické storočné obdobie spracoval do monografie autor Mgr. Tibor Kotek, ktorý bol po mnoho rokov aktívnym organizátorom, trénerom a letcom na malých lietadlách. Vo svojej práci sa venuje najstarším dejinám letectva v Novohrade, medzivojnovému obdobiu, druhej svetovej vojne, začiatkom športového lietania v Novohrade, zaniknutému letisku Ľadovo, ako aj Fiľakovo, letisku Boľkovce pri Lučenci, práškárom, osobnostiam a ich úspechom. Rukopis obsahuje aj veľké množstvo dobových fotografických dokumentov lietadiel, osobností leteckého športu, ako aj rôznych významných akcií usporiadaných v Novohrade. Hlavným cieľom pripravovanej knihy je, aby sme predstavili širokej verejnos-

ti, žiakom a študentom históriu letectva v Novohrade. Snahou autora je využiť čo najväčšie množstvo informácií a fotografií, a tak podať pravdivý obraz zložitej doby začiatkov letectva. Vyjadrujeme presvedčenie, že publikácia prispeje k hlbšiemu poznaniu regionálnych dejín z vtáčej perspektívy a čitateľov obohatí o nové vzácne poznatky, cez ktoré by vnímali nielen prítomnosť, ale rozumeli by aj minulosti, životu, mysleniu našich predkov. Publikácia bude vhodnou pomôckou pre žiakov základných škôl, ako aj ostatných študentov a milovníkov regionálnej histórie. Kniha Krídla nad Novohradom vyjde v roku 2017 pri príležitosti 35. výročia majstrovstiev sveta v parašutizme v Boľkovciach pri Lučenci. Bude venovaná pamiatke všetkých, ktorí by si radi pripomenuli krásne chvíle, ale už im to nie je dopriate. Kontakt na autora: tikolentvora@gmail.com kniha vyjde vo vydavateľstve Miloš Hric kniha.hornohrad@gmail.com Krídla nad Novohradom kniha

213

Kniha Milana Paprčku, Adriany Drugovej a Richarda Šlackého

NOVOHRAD Z NEBA

Na otázky odpovedal Milan Paprčka CBS Vydavateľstvo vydáva veľmi netradičnú edíciu kníh „Slovensko z neba“. Ako tento nápad vznikol? Koľko kníh doteraz v edícii vyšlo a aký zaznamenali u čitateľov ohlas? Práca na ručne maľovaných mapách si vyžiadala, aby som niektoré oblasti alebo časti miest pre maliara odfotografoval z výšky. Požičal som si lietadlo a šiel som fotiť. Po ceste domov, keď boli pekné svetelné podmienky, odfotil som si pre radosť nádherné slovenské hory. Zamiloval som sa do lietania a stal som sa pilotom. Krásnych fotiek bolo čochvíľa dosť veľa, tak som sa jedny Vianoce rozhodol vytlačiť si ich pre seba v jednoduchej knihe, prostredníctvom voľne dostupnej služby na internete. Túto knihu som zobral na letisko a kamarátom – pilotom, rodine a mnohým iným sa ohromne páčila. Rozhodol som sa ponúknuť priestor v takejto knihe na propagáciu aj mestám a obciam. Po prvých úspešných projektoch ako Slovensko z neba, Slovenské hory pohľadom vtákov a Slovenské hrady a zámky, sme začali vydávať aj regionálne knihy. Zastrešili sme to projektom s názvom Slovensko z neba. Prvá kniha vyšla v roku 2014 a teraz v roku 2016 už máme vytlačených viac ako 16 titulov a ďalšie pripravujeme. Všetko o nich sa môžete dozvedieť na www.cbs.sk. Koncom roka 2016 vychádza v edícii kniha Novohrad z neba, predstavte ju podrobnejšie. Čo všetko v knihe čitatelia nájdu? V knihe je výber viac ako 100 najkrajších fotografií z regiónu, ktoré sa nám

214

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

podarilo nafotiť v priebehu viac ako osem rokov. Fotografie regiónu doplnia informácie o ňom, o jeho mestách, obciach, ale i spoločnostiach alebo inštitúciách, ktoré tento región tvoria a starajú sa oň. Chceme, aby v knihe boli zviditeľnení práve ľudia z Novohradu. Podľa čoho vyberáte, ktoré miesta či pamiatky do knihy nafotíte? Vyberáte ich podľa historického či ekonomického významu alebo idete vyslovene po fotogenickosti? Je to o kvalite fotky a estetickej hodnote. Aby v knihe nechýbali hlavné historické či prírodné skvosty. Na druhej strane, aj v prvom momente nenápadný kostolík môže byť tak pekne odfotený, že sa ho do knihy rozhodneme dať. Nie je to vždy len o dokumentárnosti knihy, chceme ju urobiť aj krásnou a zaujímavou na pohľad, aby sa k nej ľudia radi vracali. Koľkokrát treba vzlietnuť, kým nafotíte dostatočný počet fotiek? Ako pri každej krajinárskej fotografii, aj tu je určite výsledok vo veľkej miere závislý od počasia. Aké je najlepšie počasie pre fotenie z oblakov? Ktoré ročné obdobie je pre fotenie najvhodnejšie?

Vodná nádrž Málinec

Vodná nádrž Ružiná

Divín

Koľkokrát, to sa hádam nedá ani povedať. Pokým vznikli všetky tieto fotografie, stihol som sa z fotografa stať pilotom a nalietať už skoro 1 000 hodín, čo keď si prerátate, je cca 125 dní 8 hodinového pracovného času. Aby som to skrátil, je to množstvo času, paliva aj zaujímavých momentov. Najčastejšie fotíme, keď je jasná obloha a slniečko. Nasvietenie je veľmi dôležité hlavne pri objektoch, ktoré môžu byť krásne aj pri západe alebo naopak východe slnka. Veľmi záleží od vkusu. Radi fotíme v podstate v každom ročnom období, i keď jasný deň nad Ždiarom v decembri vie byť pre posádku celkom výzva.

Vydávanie obrazových kníh nie je jedinou aktivitou vašej spoločnosti. Aké ďalšie služby ešte obciam ponúkate? Sme vydavateľstvo a grafické štúdio. Je toho množstvo. Ručne maľované mapy nás preslávili, sme najväčším výrobcom v Európe a druhým na svete. Vieme vyrobiť všetko od ručne maľovaného obrazu regiónu, mesta či krajiny, po knihy, letecké fotografie, vizitky, kalendáre, katalógy, či banery, roll-upy a billboardy. Zamestnávame grafikov, kartografov, maliarov. Dokopy je nás viac ako päťdesiat a pôsobíme zatiaľ na Slovensku aj v Čechách. Našou víziou je presláviť Slovensko aj v zahraničí. Novohrad z neba kniha

215

Knihy OZ Jasenina

ŠOLTÝSKA A ĎUBÁKOVO

Šoltýska – monografia obce Knihu Šoltýska – monografia obce vydal Obecný úrad v Šoltýske v roku 2014 a ponúka ju rodákom a záujemcom o históriu obce. Čitateľ sa z nej dozvie najdôležitejšie udalosti z dejín jej existencie a o pôvode jej obyvateľov. Je to prvá kniha o histórii obce s doteraz nikde nepublikovanými údajmi a informáciami. Taktiež v nej nájdete stručnú históriu šoltýskej farnosti a krátku genealógiu šľachtického rodu Forgáčovcov, ktorí Šoltýsku založili. V knihe sú uvedení funkcionári obce richtári, notári, farári slúžiaci v šoltýskej farnosti, učitelia a ďalšie osobnosti. V druhej časti kniha prináša stručné biografie šoltýskych rodín a stručnú históriu sklární z okolitých lokalít: Sihla, Detvianska Huta, Látky, Vlčovo, Dobrý Potok, Utekáč, Dolina a Zlatno, s ktorými boli občania Šoltýsky zviazaní rodinnými väzbami, alebo v nich našli možnosť zamestnania a zárobku. Kniha formátu A5 má pevnú väzbu, 208 strán, 108 obrázkov, farebné prevedenie

216

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

na peknom bielom kriedovom papieri. Knihu je možné zakúpiť na Obecnom úrade v Šoltýske alebo objednať telefonicky (047 4295 723, 0915 569 811, 0907 880 635). Cena knihy je 10 €. Ak si knihu dáte poslať dobierkou, zaplatíte 13,45 €. Knihu je tiež možné objednať na e-mailovej adrese: starosta@soltyska.sk Ďubákovo – monografia obce Kniha Ďubákovo – monografia obce je prvou knihou, ktorá opisuje históriu Ďubákova od jeho založenia až po dnešok. V knihe je mnoho doteraz nepublikovaných informácií. Okrem histórie školstva, samosprávy, obchodu či mlynárstva je v nej aj zmienka o tom, ako sa obyvatelia na čele so starostkou obce bránili proti dlhoročnej stavebnej uzávere vyhlásenej kvôli plánovanej vodnej nádrži pre prečerpávaciu vodnú elektráreň Ipeľ a ako nakoniec svoj boj vyhrali, keď im dal za pravdu Ústavný súd SR. Čitatelia v nej nájdu aj informácie o tom, či Ďubákovo jestvovalo už v roku 1553, ako

sa to objavuje v niektorých zdrojoch a či skutočne čelilo nájazdu Turkov, alebo ide o mýtus. Sú v nej informácie o rodinách, ktoré prišli do Ďubákova ako prvé pri jeho založení a kedy to bolo. Aj odkiaľ prišli, čím sa živili, akým dialektom hovorili a mnoho ďalších informácií. V druhej časti knihy je biografický lexikón osôb, ktoré v histórii obce zohrali významnejšiu úlohu. Knihu vydalo občianske združenie Jasenina Šoltýska. Je formátu A5, s tvrdou väzbou, má 240 strán, kriedový papier. Obsahuje 15 tabuliek, 32 farebných a 111 čiernobielych obrázkov. Knihu si môžete kúpiť v obchode v Ďubákove alebo objednať na adrese občianske združenie Jasenina, 98507 Šoltýska č. 46, alebo na e-mailových adresách: juraj.lassak@slovanet.sk a mozno1@centrum.sk História šoltýskej farnosti Kniha bude po Šoltýske a Ďubákove v poradí treťou monografiou, ktorá na základe dostupných archívnych a matričných dokumentov opisuje históriu a osídľovanie lokalít v severnom Novohrade a severozápadnom Malohonte. Súčasne s dedinami Šoltýska a Ďubákovo vznikli na prelome 18. a 19. storočia aj ďalšie dediny v jej okolí – Ľubienka, Ipeľ, Chladná Studňa, Salajka, Dobrý Potok, Polianky ale i osady Vlčovo, Brložno, Starý Vršok, Mysliny, Háj a ďalšie. Všetky sa postupne vyľudňujú a niektoré z nich už v súčasnosti jestvujú len ako názvy lokalít (Ipeľ, Vlčovo, Chladná Studňa, Salajka, Polianky...). A hoci v nich ešte stojí zopár domov po bývalých obyvateľoch, tie slúžia už len ako rekreačné chalupy ich potomkov, alebo tých, čo ich od pôvodných vlastníkov kúpili. Všetky uvedené dediny a osady tvorili fílie šoltýskej farnosti. Kniha História šoltýskej farnosti opisuje, ako a kedy vznikali, odkiaľ prišli ich prví obyvatelia, aké priezviská mali rodiny, ktoré tvorili ich osaden-

Pojazdná ručná hasičská striekačka z Ďubákova.

stvo a v stručnosti opisuje ich históriu ale i spôsob obživy obyvateľov. Čitatelia sa dozvedia, ako to bolo s Ľubienkou, ktorá sa na popud jej obyvateľov administratívnym rozhodnutím zlúčila so Šoltýskou a tým jej pomohla, aby ju v počte obyvateľov nepredbehlo vzdialenejšie susedné Ďubákovo, v ktorom stavebná uzávera v súvislosti s plánovanou výstavbou prečerpávacej elektrárne Ipeľ zastavila akúkoľvek výstavbu, čo na mnoho rokov zabrzdilo jeho rozvoj, a len rozhodnutie Ústavného súdu na čas stabilizovalo počet jeho obyvateľov. Čas ukáže, či predsa len nebude utopené na dne vodnej nádrže. Tiež informácie o tom ako Ipeľ a Dobrý Potok museli ustúpiť výstavbe vodnej nádrže Málinec, ktorá od roku 1995 zásobuje vodou juh stredného Slovenska. Predpokladaný termín vydania knihy je marec 2017, tvrdá väzba, cca 160 strán, formát A5. Autori: Juraj Laššák a Zbygniev Stanislav Sláwek. Vydavateľ občianske združenie Jasenina Šoltýska. Knihy občianskeho združenia Jasenina

217

VÝSTAVNÁ A KULTÚRNO-VÝCHOVNÁ ČINNOSŤ GEMERSKO-MALOHONTSKÉHO MÚZEA V RIMAVSKEJ SOBOTE PRE ROK 2017

Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote je piatym najstarším múzeom na Slovensku, jeho vznik siaha do roku 1882. Múzeum je od roku 2002 kultúrnym zariadením Banskobystrického samosprávneho kraja a plní funkciu vlastivedného regionálneho múzea. Jeho hlavným zameraním je dokumentácia prírody a spoločnosti historického regiónu Gemer-Malohont a od roku 1996 sa špecializuje na dokumentáciu hmotnej a duchovnej kultúry Rómov. Múzeum ročne predstaví 12 – 15 výstav, ktoré svojou tematickou pestrosťou lákajú tisíce návštevníkov zo Slovenska i zahraničia. Výstavy sú zostavované najmä z vlastných zbierok nadobudnutých akvizičnou činnosťou múzea. Časť výstav je výsledkom spolupráce múzea s inými kultúrnymi zariadeniami, záujmovými združeniami alebo jednotlivcami pôsobiacimi v regióne i mimo neho. V neposlednom rade majú zastúpenie aj autorské výstavy, prezentujúce minulých a súčasných profesionálnych i neprofesionálnych umelcov. V januári až februári 2017 si návštevníci budú môcť pozrieť výber z diel maliara a grafika Júliusa Sándyho (1827 – 1894), ktorého diela boli početne zastúpené na Umelecko-archeologickej výstave Gemerskej župy v roku 1882, počas ktorej boli položené základy dnešného múzea. Júliusa Sándyho s Gemer-Malohontom spájajú rodinné väzby. V roku 1862 sa oženil s Paulínou Jánosdeák, ktorá bola z matkinej strany príbuznou sochára Istvána Ferenczyho. Pravidelne organizovanou výstavou je Vesmír očami detí, ktorú pripravuje Hvezdáreň v Rimavskej Sobote a jej hostiteľom je Gemersko-malohontské múzeum. Vý-

218

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

stava je tradičnou súťažnou prehliadkou detských výtvarných prác venovaných vesmíru. Detských návštevníkov najviac priťahujú výstavy venované prírode a zvieratám. Od 1. marca do 10. mája 2017 múzeum predstaví výstavu Vtáky Gemerskej pahorkatiny. Výstava, ktorá prezentuje výsledky rovnomennej výskumnej úlohy múzea, návštevníkov oboznámi s vtáčími druhmi Gemerskej pahorkatiny, charakterom ich výskytu (hniezdič, transmigrant...), rozšírením na danom území, početnosťou a úspešnosťou hniezdenia vybraných druhov, zaujímavosťami zo života vybraných druhov, a to prostredníctvom dermoplastických preparátov, fotografií, sprievodných textov či nahrávkami zvukových prejavov vtáctva územia. Sprievodnou súčasťou výstavy bude cyklus prednášok. 3. septembra 2017 oslávi múzeum 135 rokov svojej existencie. Pri tejto príležitosti pripraví výstavy venované histórii, ale i súčasnosti múzea a to prostredníctvom prezentácií zbierkových predmetov, fotografií a archívnych dokumentov. Okrem výstav sú pre návštevníkov prístupné dve stále expozície. Prvá – vlastivedná expozícia – je sprístupnená od roku 1979 a pozostáva z 8 miestností prezentujúcich zbierky z geológie, paleontológie a zoológie, archeológie, histórie, etnológie a výtvarného umenia. Druhá – pod názvom Protifašistický odboj a Slovenské národné povstanie v Gemeri-Malohonte v rokoch 1944 – 1945 – je verejnosti sprístupnená od roku 2008. Bohatosť zbierkových fondov múzea dotvára aktivita, ktorú múzejníci nazývajú predmet mesiaca. Po dobu jedného mesiaca

Historický nábytok - pohľad do stálej expozície múzea.

sa zo 100 790 zbierok, ktorých súčasťou je aj historický knižný fond, selektuje jeden zbierkový predmet, ktorý je spätý s regiónom, mestom Rimavská Sobota, či s múzeom alebo je zaujímavý svojím vzhľadom či využitím a dodnes nebol prezentovaný verejnosti. Súčasťou činnosti múzea je i organizovanie kultúrno-výchovných podujatí. Najatraktívnejším a najnavštevovanejším podujatím múzea počas roka je Noc múzeí a galérií, ktorá sa každoročne organizuje v máji na základe výzvy parížskych múzeí. Toto celoeurópske podujatie je realizované s cieľom predstaviť kultúrne dedičstvo Európy, poukázať na význam jeho ochrany a oddychovou a zábavnou formou predstaviť činnosť múzea a jeho dôležitosť pre uchovávanie informácií budúcim generáciám. Súčasťou programu je komentovaná prehliadka stálej vlastivednej expozície, vernisáže nových výstav, tvorivé dielne pre deti i dospelých, zaujímaví hostia – rodáci pochádzajúci z regiónu či darček pre každého 100. návštevníka. Snahou Gemersko-malohontského múzea je i nadväzovanie a upevňovanie vzťahov s miestnymi školskými zariadeniami. Pre školákov pravidelne organizujeme besedu s regionálnym spisovateľom, konanú v marci, ktorý je mesiacom knihy. Je urče-

ná pre žiakov základných škôl a jej cieľom je priblížiť deťom krásu slovenskej literatúry a funkciu kníh, ktoré sú v dnešnej modernej dobe nahrádzané tabletmi, a v neposlednom rade predstaviť históriu regiónu cez tvorbu súčasných spisovateľov. Tradične je školským skupinám venované aj podujatie Advent v Gemersko-malohontskom múzeu, organizované v druhej polovici decembra. Vo vianočne vyzdobených priestoroch múzea ponúkame školským zariadeniam program, ktorým priblížime predvianočné a vianočné zvykoslovie a vianočnú symboliku prostredníctvom tvorivých dielní, prednášok a ukážok zbierkových predmetov. Prednášky sú zamerané na zvyky a povery v období tzv. stridžích dní, sú doplnené o interaktívne prvky (ukážka zariekaní či vinšovania) a obrázkovú prezentáciu a na záver si deti zahrajú betlehemskú hru „gubajka“ z Vlachova. Tvorivé dielne sú venované výzdobe medovníkov alebo výrobe vianočných ozdôb. V rámci adventných aktivít myslíme aj na deti materských škôl, pre ktoré je špeciálne pripravovaná tvorivá dielňa s názvom Vianočná chalúpka, zdobenie kartónových šindľov pečiatkami, ktoré sa následne pripevnia na strechu drevenej chalúpky. Gemersko-malohontské múzeum Rimavská Sobota

219

HRADNÉ MÚZEUM VO FIĽAKOVE

O zriadení hradného múzea sa vo Fiľakove začalo uvažovať už v roku 1941. Pôvodcom myšlienky bol františkánsky páter K. König, ktorý založil prvú hradnú komisiu. Komisia začala zhromažďovať finančné prostriedky na založenie inštitúcie a Maďarskému národnému múzeu do Budapešti poslala žiadosť o vykonanie archeologického výskumu Fiľakovského hradu. Výskum sa začal v roku 1944 pod vedením Dr. Jánosa Kalmára. Vojna však prerušila proces zakladania múzea aj samotný výskum. Myšlienka založenia hradného múzea sa v rozvojových plánoch samosprávy objavila opäť v roku 2005. Po rekonštrukcii interiéru Bebekovej bašty i jeho adaptácii na múzejné účely bolo v roku 2007 založené Hradné múzeum vo Fiľakove, ktorému bol delimitovaný majetok Mestského múzea

220

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

a pridelený do správy aj Fiľakovský hrad. O rok na to sprístupnilo Hradné múzeum na troch spodných podlažiach päťposchodovej Bebekovej bašty stálu expozíciu pod názvom Stáročia Fiľakovského hradu, ktorá návštevníkov oboznamuje s históriou mesta a hradu od prvej písomnej zmienky po zničenie hradu v roku 1682. Vystavené sú tu vzácne stredoveké a včasnonovoveké fiľakovské hradné nálezy zo Slovenského národného múzea (kachlice s vyobrazeniami stredovekých uhorských kráľov a svätcov), ako aj pôvodné kľúče hradu a predmety pochádzajúce z obdobia 39-ročnej tureckej okupácie Fiľakova. Pôvodne sa na prízemí bašty nachádzali aj hodnotné exponáty z najvýznamnejších archeologických lokalít z okolia Fiľakova – časť hodejovského bronzového pokladu, ná-

lezy zo slovansko-avarského obdobia pochádzajúce z chotára obce Prša a hrobová keramika z doby bronzovej z neďalekých Radzoviec (výpožička z Novohradského múzea a galérie v Lučenci). Po otvorení druhej stálej expozície v roku 2011 s názvom Pozostatky vyhynutých stavovcov v okolí Fiľakova zabrala prízemie paleontologická výstava a hore spomínané exponáty sa posunuli o poschodie vyššie. Jedným z oddelení Hradného múzea je aj Mestské vlastivedné múzeum sídliace v priestoroch tzv. Vigada (budova mestskej reduty). Po rozsiahlej rekonštrukcii budovy sa návštevníkom v roku 2014 sprístupnila jeho nová stála expozícia s názvom Od fiľakovskej palmy k svetoznámemu kohútovi. Výstava mapuje dejiny mesta od zruinovania hradu v roku 1682 po šesťdesiate roky 20. storočia s dôrazom na históriu miestneho priemyslu (smaltovne). Ďalšie zmeny nastanú v roku 2017, kedy Hradné múzeum sprístupní návštevníkom rozšírené a zmodernizované stále expozície na počesť 10. výročia založenia múzea. Výstavy s nezmeneným názvom, čakajúc návštevníkov s novými archeologickými nálezmi z výskumov, dobovými rekonštrukciami (avarský hrob;

ženské oblečenie z doby bronzovej; rekonštrukcia oblečenia Štefana Koháryho II.), 3D modelom a virtuálnou prehliadkou hradu a múzea, tak zaberú prvé štyri poschodia Bebekovej bašty. Piate poschodie dáva naďalej priestor dočasným expozíciám s rôznou tematikou. Hradné múzeum každoročne čaká návštevníkov s novými výstavami a tradičnými podujatiami s bohatým kultúrnym programom, z ktorých spomenieme len Noc múzeí a galérií, Deň detí na Fiľakovskom hrade, alebo Fiľakovské historické hradné hry. Na nádvorí dolného hradu sú pre najmenších prístupné interaktívne drevené hračky a v prípade školských výletov majú triedy možnosť si objednať výklad sprievodcu (rytiera) v dobovom kostýme. Kontaktné údaje: Hlavná ul. 14, 986 01 Fiľakovo Prístup na Fiľakovský hrad je z Podhradskej ulice. Tel.: +421 47 438 20 17 Mobil: +421 907 640 700 info@hradfilakovo.sk www.hradfilakovo.sk

Hradné múzeum vo Fiľakove

221

NOVOHRADSKÉ MÚZEUM A GALÉRIA LUČENEC

Novohradské múzeum a galéria ako inštitúcia s viac ako 60-ročnou tradíciou dokumentuje dejiny slovenskej časti Novohradu. Múzeum vzniklo na základe rozhodnutia ONV v Lučenci 14. januára roku 1955 ako Okresné vlastivedné múzeum pre okres Lučenec. Prvé priestory mu boli vyhradené v zámku Halič. V rokoch 1967 až 1985 pôsobilo vo Fiľakove na začiatku v budove fiľakovského Vigada. Od roku 1971 bol názov inštitúcie zmenený na Novohradské múzeum a začlenilo sa doň ako pobočka Mestské múzeum vo Fiľakove. Od 1. januára 1984 sídli v Lučenci v pamiatkovej budove bývalého župného súdu v historickom jadre mesta. K poslednej administratívnej zmene prišlo 1. januára 2004. Počas tohto obdobia prešlo niekoľkými reorganizáciami a vystriedalo viacero sídel. Nakoniec si našlo svoje sídlo na historickom Kubínyiho námestí č. 3, v budove bývalého župného súdu postavenej na základe staršej stavby v roku 1816. Zaujímavosťou je skutočnosť, že v tejto budove istý čas pôsobil ako zapisovateľ aj slávny štúrovský básnik Janko Kráľ. Múzeum spravuje v súčasnosti viac ako 31 000 kusov zbierkových predmetov dokumentujúcich vývoj dejín Novohradu od praveku až po súčasnosť. Najcennejšie a najreprezentatívnejšie z nich sú verejnosti sprístupnené v stálej expozícii. Nachádza sa tu napríklad bronzový poklad z Hodejova, strieborný poklad mincí zo Šuríc a verná kópia zlatého pokladu nájdeného po vypálení Lučenca roku 1849. V expozícii a zbierkach našej inštitúcie sa vďaka úspešným grantom a vedeckovýskumnej činnosti nachádza unikátna zbierka historického skla z produkcie sklární v regióne

222

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Novohrad. Sklárske artefakty dokumentujú dôležitý fakt, že Novohrad bol v minulosti regiónom s najvýraznejším výskytom sklárskych závodov v Uhorsku a na Slovensku. Nemenej významnou je zbierka smaltov z produkcie novohradských smaltovní, z ktorých vôbec prvá v Uhorsku Sternlichtova smaltovňa (1884) bola založená práve v Lučenci. Vhodným doplnkom je tu aj ukážka luxusného mobiliáru bohatých meštianskych a šľachtických sídel Lučenca a okolia. Napokon je to unikátna zbierka ľudovej keramiky, z ktorej je najznámejšou zbierka hrnčiny z významného strediska keramickej produkcie Halič. Vo svojich priestoroch prezentuje aj zbierky výtvarného umenia vytvorené autormi, ktorých život a tvorba sú spojené s Novohradom. Obzvlášť vynikajúcimi sú diela Františka-Ferencza Gyurkovitsa, Teodora-Tivadara Kosztku-Csontváryho, Ladislava Gandla a ďalších. Múzeum dodnes usporadúva viacero kultúrnych aktivít celoslovenského významu. Medzi najvýznamnejšie uvádzame najstaršie nepretržite fungujúce Keramické sympózium na Slovensku organizované každý rok od roku 1989 a Trienále akvarelu konané roku 1983. V knižnici je možné prezenčnou formou študovať viac ako 9 000 historických a odborných zväzkov, v ktorých si každý návštevník rozšíri svoje vedomosti vo všetkých oblastiach prírodných a humanitných vied. NMG systematicky skúma a formou výstav a prednášok sprístupňuje všetky významné fakty a udalosti, ktoré sa dotýkajú každého aspektu života v regióne a okolí a rado uvíta návštevníkov, pre ktorých je tu už viac ako 60 rokov.

Občianske združenie

PRVÁ ISKRA

Občianske združenie Prvá iskra vzniklo v roku 2008 s cieľom zozbierať historické dokumenty, fotografie, filmy, videá a publikácie týkajúce sa obce Utekáč a zdigitalizovať ich. Pripravovať a vydávať knižné publikácie zamerané na históriu, kultúru a spoločenský život obce, na jej sklársku minulosť. Spolupracovať s jednotlivcami a spoločenskými organizáciami na organizovaní kultúrno-spoločenských a športových podujatí a podieľať sa na zvyšovaní ich obsahovej a organizačnej úrovne. Zriadiť vo forgáčovskom kaštieli sklárske múzeum, prevádzkovať ho s cieľom vytvoriť archív a depozitár dokumentov a predmetov súvisiacich s činnosťou združenia. Zmapovať kultúrne a historické lokality v obci a regióne. Od vzniku OZ Prvá iskra sa naši členovia zúčastňujú a organizujú rôzne akcie v Utekáči aj celom regióne. V roku 2013 sa naše OZ zúčastnilo akcie Jánošíkova skrýša, ktorá bola iniciovaná členmi OZ Ing. Stanislavom Bystrianskym a Milanom Pupalom. Samotnú akciu zastrešovalo OĽANO a obec Utekáč na čele s vtedajšou podpredsedníčkou NR SR Erikou Jurinovou. Verejnosti bola po 300 rokoch sprístupnená a predstavená lokalita údajnej skrýše Jánošíkovho pokladu v katastri obce Utekáč Jablonka. Od roku 2013 OZ organizovalo v spolupráci s obcou a Novohradským osvetovým strediskom v Lučenci štyri ročníky festivalu histórie a remesiel pod názvom Utekáčske májové dni. Za dané obdobie členovia, dobrovoľníci a sympatizanti združenia odpracovali bez nároku na mzdu 2 993 hodín.

V roku 2013 členovia OZ Dušan Kubinec a Milan Pupala iniciovali zhotovenie pamätnej tabule nestorovi slovenských fujaristov, rodákovi z Utekáča Jurajovi Kubincovi. Dielo umelecky spracoval výtvarník Rudolf Ján Stehlík. Finančné prostriedky zabezpečovala Matica Slovenská, kultúrne stredisko Kokava nad Rimavicou a rodinní príslušníci Juraja Kubinca. V rokoch 2014 až 2015 zabezpečovalo OZ Prvá iskra prípravné práce výskumu a štúdií histórie forgáčovského kaštieľa z dôvodu zriadenia sklárskeho múzea. Toho času sa, v spolupráci s obcou Utekáč, rieši získanie finančných zdrojov potrebných na pokrytie rekonštrukčných prác na budove kaštieľa. OZ Prvá iskra úspešne spolupracuje s miestnou organizáciou Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v U tekáči pri rôznych oslavách a besedách s členmi zväzu, občianskou verejnosťou i občanmi obce Kokava nad Rimavicou. Časť členskej základne sa v rokoch 2015 a 2016 podieľala na príprave prvej zo série kníh o Utekáči s názvom Utekáč na dobových fotografiách, premeny obce a osád v jej okolí. Kniha bola verejnosti predstavená 28. mája 2016. V súčasnosti sa robia prípravné práce k druhej knihe, ktorá bude venovaná histórii školstva, cirkvi, kultúry a športu v Utekáči. Okrem materskej obce nám podáva pomocnú ruku i Novohradské osvetové stredisko v Lučenci, ktoré nás odborne usmerňuje pri zvládaní našich podujatí. Ďalším významným spolupracujúcim subjektom je Novohradské múzeum a galéria v Lučenci. Novohradské múzeum a galéria Lučenec občianske združenie Prvá Iskra

223

Novohradská knižnica v Lučenci

PRÍRASTKY REGIONÁLNEJ LITERATÚRY ZA ROKY 2015 – 2016

Lučenec v premenách času / Adamová Mária, Puntigán Jozef – Lučenec, Mestský úrad, 2015 – 169 s. – ISBN 978-80972065-2-9 (viaz.) Mladí s mladým: zborník zostavený z tvorby autorov prihlásených do projektu prezentácie literatúry na tradičnom mieste, pri uvádzaní mladého vína / zostavil Michal Abelovský – Lučenec, BBSK Novohradské osvetové stredisko, 2015. – 36 s. My a čas / Ján Čomaj – 1. vyd. – Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2015. – 157 s. – ISBN 97880-8061-832-2 (viaz.) – Pozn.: Autor pochádza z Radzoviec. Pinc 690 éve : 1326-2016 / László Kelemen, Tihamér Tácsik – 1. kiad. – Pinciná, 2016. – 111 o. – ISBN 978-80-972303-5-7 (brož.) – Pozn.: Pinciná v maď. jazyku. Gemer-Malohont: zborník Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote / zostavila Oľga Bodorová; výkonná redaktorka Angelika Kollár; recenzie Július Alberty. Ročník 11. – [1. vyd.]. – Rimavská Sobota, Gemersko-malohontské múzeum, 2015. – 255 s. – ISBN 978-80-85134-43-8 (brož.). – Pozn.: Ložiská mastenca v Kokave nad Rimavicou, s. 11 – 24, Keramické fajky z archeologických nálezísk Gemera – Malohontu s. 56 – 77. Kostoly a zvonice v Novohradskom senioráte / zostavil Milan Marcik – 1. vyd. – Málinec, Novohradský seniorát ECAV, 2015. – 160 s. – ISBN 978-80-971993-4-0 (brož.)

224

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Prvé ženy v slovenskej advokácii / Martina Gajdošová, Peter Kerecman – 1. vyd. – Bratislava, Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2015. – 318 s. – ISBN 978-80-224-1430-2 (viaz.) Stará Halič: dejiny obce, pamiatok, rodov a osobností / Jozef Drenko – Stará Halič, Ing. Ján Sivok – JSS, 2015. – 152 s. – ISBN 978-80-971805-1-5 (brož.) Tiene babieho leta / Iveta Zaťovičová – 1. vyd. – Bratislava, Spolok slovenských spisovateľov, 2016. – 150 s. – ISBN 97880-89727-43-8 (brož.) – Pozn.: autorka pochádza z Lučenca.

Z nášho kraja / Ján Žilák; ilustrácie Radoslava Hrabovská – 2. vyd. – Krná, Miloš Hric, 2015. - 89 s. – ISBN 978-80-97211202 (viaz.) Cinobaňa: fakty a obrazy / zostavil Julo Jarábek a kolektív – 1. vyd. – Krná, Miloš Hric a vlastný náklad autora, 2016. – 368 s. – ISBN 978-80-972385-4-4 (viaz.) Ďubákovo: monografie obce / Juraj Laššák a kolektív – 1. vyd. – Šoltýska, Občianske združenie Jasenina, 2016. – 240 s. – ISBN 978-80-972303-6-4 (viaz.) Evanjelický kostol / Kristína Becaniová – Lučenec, Novohradská knižnica, 2016. – 88 s. –ISBN 978-80-85142-90-7 (brož.) Lučenec: Synagóga v premenách času / Mária Adamová, Jozef Puntigán, Erika Sedliaková – Lučenec, Mesto Lučenec, 2016. – 169 s. – ISBN 978-80-972273-3-3 (viaz.) Nájdené povesti / Mária Miadoková; ilustrácie: Mária Švikruhová, Mária Miadoková – 1. vyd. – Banská Bystrica, Dali-BB, 2016. – 175 s. – ISBN 978-80-8141-112-0 (viaz.) Utekáč na dobových fotografiach: premeny obce a osád v jej okolí / Milan Pupala, Gabriela Huczmannová Šusteková ... [et al.]. – Krná, Miloš Hric a vlastný náklad autora, 2016. – 320 s. – ISBN 978-80972291-1-5 (viaz.) Vojna: malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918 (s odbornou štúdiou Pavla Mičianika) / Samuel Činčurák. – Krná, Miloš Hric, 2016. – 248 s. – ISBN 978-80-972385-3-7 (viaz.) Z máľinské túrňi pozerán / Július Lomenčík; ilustrácie: Radoslava Hrabovská – 1. vyd. – Krná, Miloš Hric a vlastný náklad autora, 2016 – 343 s. – ISBN 978-80972291-2-2 (viaz.)

Knihy vydavateľstva Kermat

KRÁSA SLOVENSKÉHO SKLA HRAD MURÁŇ

Zrod a vývoj slovenského skla (P. Hlodák, J. Žilák) Kniha opisuje históriu viac ako 30 sklární stredného Slovenska. Autori popisujú vznik a vývoj sklárskej výroby, prácu sklárov, nájomcov a majiteľov hút. Mapujú rodinné korene sklárskych podnikateľov a ich genealógiu. V závere sú opísané dejiny Stredoslovenských sklární, n. p., Poltár. Krása slovenského skla (P. Hlodák, J. Križáni) Kniha prináša informácie o sklenených výrobkoch, o kráse slovenského úžitkového skla. Autori opisujú výrobu od renesancie až po súčasnosť a na početných fotografiách prezentujú tvary skla, ktoré sa vyrábali na území Slovenska. Na 216 stranách a viac ako 710 fotografiách sú zaznamenané všetky známe sklárne a ich výrobný program. Kniha opisuje najstaršie slovenské sklo a jeho podoby, pokračuje vývojom sklárstva v 16. až 19. storočí, úspechmi sklárstva, problémami sklárskeho priemyslu v medzivojnovom období, hromadnou výrobou za socializmu až po dnešok. V knihe sú reprodukované staré aj nové katalógové listy, strihy a značky slovenského skla. Publikácia poslúži záujemcom o históriu sklárstva, úžitkové umenie a zberateľom starožitného skla. Hrad Muráň – Cesta dejinami (P. Hlodák) Dejiny hradu od prvého osídlenia až do konca 19. stor. V stručnej forme sú opísané všetky významné udalosti, ktoré sa odohrali pred a za múrmi hradu. Autor sa zameral hlavne na hospodársky život hradnej posádky, budovanie, studne, opísal fungovanie hradnej zbrojnice a výrobu diel, ktorá bola prvou na uhorskom hrade. V knihe je spomenutý palatínsky dvor, hradná záhrada a život palatína Františka Vešeléniho a jeho manželky Márie Séčiovej. Prínosom sú zobrazenia hradu vrátane dobýjania v roku 1549 Mikulášom Salmom. Ide o najstaršie zobrazenie podoby hradu. Kniha končí obrazovou prílohou, v ktorej sú zahrnuté všetky známe fotografie hradu od roku 1877 dodnes a prehľad majiteľov a kapitánov hradu. Kontakt: kermats.r.o@stonline.sk 0907 806 317

226

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Kniha Tomáša Sitára

HISTORICKÝ SLOVNÍK OBCÍ OKRESU VEĽKÝ KRTÍŠ

Kniha je výsledkom niekoľkoročného bádania, na počiatku ktorého bola frustrácia ohľadom nedostatočného množstva informácií o sídlach okresu Veľký Krtíš, ležiaceho na rozhraní historických regiónov Hont a Novohrad. Snaha dozvedieť sa viac neustále narážala na strohé niekoľkoriadkové (v lepšom prípade „niekoľkoodstavcové“) texty, preberané z dnes už pomerne zastaraných publikácií, ako sú Vlastivedný slovník obcí na Slovensku alebo Súpis pamiatok na Slovensku. Ani po rozšírení záberu na maďarsky písanú literatúru toho veľa nepribudlo – naviac, mnoho detailov si začalo protirečiť, a tak sme sa rozhodli pustiť do vlastného výskumu. Z toho sa postupne vyprofiloval záujem predovšetkým o stredovekú históriu sídiel, ku ktorej bolo informácií najmenej, a ktorá tak predstavovala aj zaujímavú výzvu. Skúmanie stredovekých dejín má aj svoje výhody, keďže vďaka postupujúcemu procesu digitalizácie je možné preskočiť zdĺhavý a nákladný proces návštev jednotlivých archívnych pracovísk. Práce k dejinám stredoveku sa tak dnes už dajú urobiť priamo z pohodlia domova, čo využívajú nielen laickí bádatelia, ale aj profesionálni historici, a čoho výsledkom je nakoniec aj uvedená publikácia. Tá vo výsledku prináša nový pohľad nielen na 71 miest a obcí, ktoré patria do okresu Veľký Krtíš, ale aj na sídla, ktoré majú už časy svojej najväčšej slávy za sebou a čiastočne či úplne splynuli s okolitými obcami. Snahou bolo zachytiť aj útržky z minulosti sídiel, ktoré v priebehu neraz búrlivých rokov a desaťročí úplne zanikli a nebyť zachovaných listín,

nevedeli by sme dnes ani o ich existencii. Publikácia v regionálnom merítku nadväzuje na spomínanú vlastivednú literatúru a prináša spolu 128 samostatných hesiel. Nie vždy bolo možné presne odčleniť históriu jednotlivých sídelných celkov, keďže tieto často vznikali a zanikali za neznámych okolností. Na území jedinej dnešnej obce mohlo byť počas stredoveku viacero rôznych majetkov, ktoré v listinách vystupujú samostatne, a ktoré okrem majiteľov menili aj svoje mená, čo prispieva k občas neprehľadnej situácii ohľadom sídelných pomerov. Napríklad v Plachtinskej doline, kde sú dnes tri dediny, ich na konci stredoveku bolo najmenej päť, ale podľa unikátnych názvov ich mohlo byť až sedem. Po päť dedín bolo aj v katastroch obcí Príbelce a Nenince, a podobné príklady nájdeme aj inde. Pravdaže, vtedajšie dediny boli omnoho menšie, ale aj tak to svedčí o hustom osídlení tohto regiónu, ktoré sa predstavovaná publikácia pokúsila čo najvernejšie zachytiť. Či a ako sa to podarilo, posúdia čitatelia. Vzhľadom k malému množstvu existujúcej odbornej literatúry k tejto tematike sa však podarilo doplniť a opraviť mnoho chybných či neaktuálnych informácií. Veríme, že tento výsledok nášho bádania bude využiteľný ako spoľahlivý základ k ďalšiemu výskumu stredovekej histórie a sídelnej geografie regiónu stredného Poiplia. Priebežne aktualizovaná elektronická verzia publikácie vo formáte PDF je dostupná na stránke http://okresvk.wordpress.com. V prípade záujmu o fyzickú knihu zašlite e-mail na adresu: okresvk@centrum.sk. Knihy vydavateľstva Kermat Historický slovník obcí okresu Veľký Krtíš

227

BACH SYSTEMS, spol. s r. o.

Naša spoločnosť sa už od roku 1994 špecializuje na vývoj kvalitných softvérových aplikácií a cenovo dostupných informačných systémov určených na podporu správy a odbornej evidencie verejných aj súkromných umeleckých, archívnych a iných špecializovaných zbierok. Neoddeliteľnou súčasťou našej práce je aj poradenstvo v uvedených oblastiach. Archívne systémy Archívne systémy sa skladajú z dvoch samostatných častí, ktoré podporujú jednotlivé činnosti vykonávané v štátnych aj súkromných archívoch. Základom sú špecializované archívne aplikácie (ProArchiv a ProArchivWeb) slúžiace na vytváranie jednotlivých archívnych pomôcok rôzneho typu (inventáre, katalógy, špecializované zbierky). Záznamy vytvorené pomocou týchto aplikácií sú následne ukladané do archívneho úložiska (dátového skladu), kde sú uložené nielen textové metadáta, ale aj digitalizované archiválie. Následne sú prostredníctvom špecializovaného internetového archívneho portálu (Archívne Vademecum) sprístupnené odbornej i laickej verejnosti. Múzejné systémy Múzejné systémy (ProMuzeum a ProMuzeumWeb) sú vytvárané rovnakým spôsobom ako archívne aplikácie. Hlavný rozdiel je v inom spôsobe odborného opisu múzejných zbierok a vo väčšej variabilite zbierkových aplikácií. Sprístupnenie je realizované pomocou webového portálu Múzejné VadeMeCum. Obidve aplikačné skupiny majú spoločné technológie použité pri ich programo-

228

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

vaní, ako aj množstvo funkcií, ktoré uľahčujú prácu pri evidencii a katalogizovaní zbierok a jednotlivín. Matriky Webová aplikácia určená na evidenciu a odborné spracovanie matričných kníh ako prípravu na ich sprístupnenie. Bádateľňa Informačný systém pre komplexnú podporu administratívnych činností v archívoch – evidencia bádateľov, ich návštev, bádateľských listov, prípravu a výpožičky dokumentov. V kombinácii s aplikáciou VadeMeCum tvoria ucelené softvérové zázemie pre bádateľov a archivárov. Najnovším príspevkom je projekt webového portálu venovaného miestnej a regionálnej histórii – Pamäť obcí a miest. Bude poskytovať aplikačnú podporu a úložisko pre obecné a mestské kroniky, komunitné aj osobné a súkromné fotoarchívy, spomienky, rodinné albumy a pod. s cieľom povzbudiť záujem o niekedy zaznávanú časť našich spoločných dejín. Niektoré už realizované projekty: Zemský archiv v Opavě – Elektronický sprievodca po archívnych fondoch a zbierkach http://www.archives.cz/zao/digitalni_archiv/index.html Archiv hlavního města Prahy – Databáza fondov, zbierok a elektronických pomôcok http://www.ahmp.cz/index.html?wstyle=2&catalogue=1 Divadelný ústav Bratislava – Elektronický katalóg – http://www.etheatre.sk Kontakt: info@bach.sk 0903 441 301

občianske združenie

MÚZEUM OZBROJENÝCH ZLOŽIEK 1939 – 1945 Občianske združenie Múzeum ozbrojených zložiek 1939 – 1945 sa zameriava na uchovanie, výskum i propagáciu pamäte (pamiatky) príslušníkov ozbrojených zložiek Slovenskej republiky 1939 – 1945. V prvom rade ide o vojakov slovenskej armády 1939 – 1945, ale tiež aj o príslušníkov žandárskeho zboru, zboru finančnej stráže či Hlinkovej gardy, Hlinkovej mládeže a Slovenskej pracovnej služby. Na rozdiel od obdobia po prvej svetovej vojne, keď sa na pamätné tabule a pomníky dostávali mená všetkých obetí vojny bez ohľadu na to, na ktorej strane frontu padli (príslušníci c. a k. armády ako aj legionári), pamäťová politika v obnovenom Československu po roku 1945 chcela príslušníkov slovenských ozbrojených zložiek jednoducho vymazať. Ako z literatúry, historiografie, publicistiky, kultúry, umenia, tak aj zo sociálneho systému a kolektívnej pamäte. Ich mená sa nesmeli uvádzať ani na pamätné tabule a vojnové pomníky. Mali byť jednoducho zabudnutí. Historická pamäť i štátny záujem boli vyhradené len pre príslušníkov československého a komunistického odboja. Žiaľ, ani obdobie po roku 1990 neprinieslo dostatočnú nápravu tohto deformovaného a neprirodzeného stavu. Cieľom občianskeho združenia Múzeum ozbrojených zložiek 1939 – 1945 je napomôcť vrátiť historické miesto a pamäť prá-

ve týmto zabudnutým príslušníkom nášho národa. V tomto duchu sa občianske združenie snaží inštalovať pamätné tabule (resp. trojrozmerné predmety), renovovať existujúce pamätné tabule, pomníky či náhrobníky. (V roku 2016 sa združeniu týmto spôsobom podarilo zabezpečiť rekonštrukciu unikátneho slovenského vojnového pomníka z roku 1941 v ukrajinskom meste Lipovec, vo Vinnickej oblasti, v celkovej výške 3 500 eur a to bez akejkoľvek pomoci štátnych orgánov na jednej či druhej strane). Okrem trojrozmerných predmetov sa občianske združenie snaží aj o podporu a rozvoj historického výskumu v príslušnej téme slovenských dejín, ako aj o popularizáciu tejto témy v radoch širšej verejnosti. Z doterajších konkrétnych krokov možno spomenúť prípravu a vydanie zborníka Malá vojna v marci 1939 a jej miesto v pamäti národa, na ktorom sa občianske združenie vydavateľsky spolupodieľalo, či informačný leták – skladačku s názvom Slovenský vojnový pomník v Lipovci – 75 rokov, vydaný v slovenskej i ukrajinskej verzii. Dôležitým cieľom združenia je aj zriadenie pamätnej izby (múzea) venovanej pamiatke príslušníkov ozbrojených zložiek prvej SR 1939 – 1945. Kontakt: ozoz@centrum.sk Bach Systems s.r.o. Múzeum ozbrojených zložiek 1939 - 1945

229

AGENTÚRA PRE ROZVOJ GEMERA

Agentúra pre rozvoj Gemera (www. rozvojgemera.sk) vznikla v roku 2008 s cieľom iniciovať a realizovať strategické aktivity pre všestranný rozvoj regiónu Gemer-Malohont. Agentúra aktívne spolupracuje s obcami z piatich mikroregiónov Gemera-Malohontu, dvanástimi strednými školami, štyrmi komunitnými centrami, podnikateľmi a neziskovými organizáciami. V rámci tejto spolupráce pripravovala cca 50 investičných a neinvestičných projektov pre subjekty regiónu, strategické a rozvojové dokumenty pre všetky mikroregióny a niektoré obce, bezplatne poskytuje projektové poradenstvo a informácie o aktuálnych výzvach, propaguje podujatia a aktivity v regióne, šíri osvetu o vý-

230

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

nimočnosti nášho regiónu a pomáha tak budovať zdravý lokálpatriotizmus medzi obyvateľmi Gemera-Malohontu. Významnou oblasťou práce Agentúry sú vlastné inovatívne projekty, ktorými sa snaží podčiarknuť výnimočnosť nášho regiónu, odstrániť jeho nedostatky, naplniť potreby miestnej komunity a to za jej aktívnej participácie. Spolu s dobrovoľníkmi z regiónu agentúra vytvorila stolovú hru Gemernation® (http://gemernation. sk), patentovanú didaktickú pomôcku neformálneho vzdelávania o regióne Gemer-Malohont. Hra GemerNation® má svoju vlastnú ochrannú značku a takisto je i certifikovaným regionálnym produktom Gemera-Malohontu. Je vedomostnou

hrou vhodnou nielen pre deti ale i širokú verejnosť, ktorá zaujímavou a nevšednou metódou vzdeláva hráčov o kultúrnom a historickom dedičstve, prírodných krásach a tradíciách regiónu Gemer-Malohont. Ďalším úspešným komunitným projektom agentúry je Múzeum socialistických kuriozít v Hnúšti (http://musoku.sk). Priestory múzea sú využívané na komunitné vzdelávanie formou kreatívnych aktivít a workshopov, vďaka ktorým si staršia generácia zaspomína na túto dobu a mladšia generácia sa bližšie oboznámi so životom svojich rodičov a starých rodičov počas socializmu. Agentúra sa venuje i práci s mládežou v rámci komunitného organizovania mládeže (projekt Moje mesto), pomáha pri formovaní mládežníckych skupín v regióne (formovanie Mládežníckeho parlamentu Hnúšťa), organizuje kreatívne workshopy s inkluzívnym a vzdelávacím aspektom (Letná roleta I. a II.) a rôzne prednášky a tréningy s neformálnym charakterom. V rámci cezhraničnej spolupráce a prezentácie regiónu mimo hraníc Slovenska realizuje Agentúra medzinárodné mládežnícke výmeny, študijné návštevy a tábory, tréningy pre mládež a pracovníkov s mládežou, je vysielajúcou i hosťujúcou organizáciou Európskej dobrovoľníckej služby a partnerom v strategickom partnerstve spájajúcom mládež nášho regiónu s mladými ľuďmi a organizáciami Afriky, Latinskej Ameriky a Európy. Ľudia z regiónu Gemer majú tak šancu prezentovať svoj región v zahraničí, rozšíriť svoje obzory, poznať odlišné kultúry, nadobudnúť cenné skúsenosti a vedomosti, vytvoriť užitočné partnerstvá a rozšíriť tak svoje kapacity, ktoré často vhodne využívajú pre ďalší rozvoj svojho regiónu. V súčasnosti APRG realizuje projekt PlaNET SOEN – ENTERprise your region (www.soen.sk ), nad ktorým prevzal záštitu prezident SR Andrej Kiska. Projekt je zameraný na neformálne vzdelávanie mládeže do 30 rokov z okresu Revúca a Rimavská Sobota v oblasti podnikania

a sociálneho podnikania, doplnené o jedinečný program regionálneho mentoringu a stáží v lokálnych i zahraničných podnikoch. Cieľom projektu je zastaviť odliv šikovných mladých ľudí z regiónu a dať im možnosť rozvíjať ich potenciál v regióne.

Kontakty: Štatutárka/CEO: JUDr. Monika Štesková mobil: +421 948 001 079 e-mail: monika.steskova@rozvojgemera.sk Riaditeľ: Mgr. Štefan Horváth e-mail: stefan.horvath@rozvojgemera.sk mobil: +421 948 001 086 Agentúra pre rozvoj Gemera Hnúšťa

231

Kniha Lászlóa Kardosa, Alexandra Derdu a Juraja Roneca

PLEŠIVEC ... POTULKY DEJINAMI PLEŠIVCA

Dňa 17. júna 2016 bola slávnostne predstavená publikácia o dejinách obce Plešivec s názvom Plešivec ... potulky dejinami Plešivca. Túto knihu z poverenia obce a s jej finančnou podporou zostavil Spolok za rodnú zem Plešivec – Pro Pátria Pelsőciensis Társaság. Vyšla v dvoch jazykoch – v slovenskom a maďarskom. Obsahuje 252 strán a 852 fotografií, obrázkov a ilustrácií. Kniha pozostáva z nasledovných kapitol: 1. Obdobie pred prvou písomnou zmienkou o Plešivci (od praveku po rok 1243); 2. V tieni rodu Bebekovcov (1244

232

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

– 1567); 3. Obdobie Rákócziovcov po nástup rodiny Szeremleyovcov (1568 – 1731); 4. Zemepáni Plešivca v období do zrušenia poddanstva (1732 – 1849); 5. Koniec absolutizmu, formovanie meštianstva, zmena impéria (1850 – 1918); 6. Plešivec po tisícročí v novom štátnom útvare ( 1919 – 1948); 7. Obdobie medzi dvomi spoločenskými zriadeniami (1949 – 1989); 8. Začiatky nového demokratického spoločenského zriadenia (Od roku 1990 do dnešných dní). Plešivec leží na sútoku rieky Slanej a Štítnického potoka, v objatí krasových

Bývalý župný dom

planín Slovenského krasu. Toto územie bolo sporadicky obývané už v praveku, o čom svedčia početné archeologické nálezy z bezprostredného okolia. Vznik samotnej usadlosti sa datuje do 10. až 11. storočia. Prvá písomná zmienka je z roku 1243, kedy kráľ Belo IV. daroval plešivecké panstvo predkom rodu Bebekovcov. Ich zásluhou získal Plešivec v roku 1328 mestské privilégiá od kráľa Karola Róberta. Za ich pôsobenia tu postavili vodný hrad i gotický kostol. V neskoršom období, v rokoch 1716 až 1719 tu bol postavený župný dom a od tej doby bol Plešivec sídlom Gemerskej župy. Vybudovaním železnice v roku 1874 sa začínajú novodobé dejiny Plešivca a jeho spriemyselňovanie. V 20. storočí sa stal Plešivec známy hlavne ako železničný dopravný uzol, sídlo psychiatrickej liečebne a ako miesto s tradíciou robotníckeho hnutia. Dvaja tunajší umelci, maliar Gyula Rudnay a básnik Dénes György šírili dobré meno obce. Plešivecký hrad skoro úplne zanikol. Gotický kostol a župný dom ostali a stoja dodnes. Spolok za rodnú zem Plešivec vznikol v roku 1999 ako občianske združenie, ktorého poslaním je skúmanie miestnej histórie, zachovanie kultúrneho dedičstva predkov a prehĺbenie lásky k rodnej zemi. Od svojho založenia vykonáva publikačnú činnosť – vydal vyše 20 menších publikácií (opis plešiveckých cintorínov, história miestnej židovskej náboženskej obce, reformovanej aj katolíckej cirkvi, krátke chronologické dejiny obce a ďalšie). Umiestnením pamätných tabúl si uctil

Gotický kostol

viaceré osobnosti, ktoré zohrali významnú úlohu v histórii obce. Tradične každý rok organizuje pre žiakov miestnych základných škôl historickú a vlastivednú súťaž. Autori preto s potešením prijali výzvu od obecného zastupiteľstva na zostavenie knihy. Sú vďační za to, že svoje poznatky získané v archívoch, knižniciach a od obyvateľov obce mohli takouto formou zúročiť. S radosťou ju predkladajú čitateľovi a pozývajú každého záujemcu na exkurziu do histórie Plešivca.

KARDOS, L., DERDA, A., RONEC, J. Plešivec. ... potulky dejinami Plešivca ... 1. vyd. Plešivec: Obec Plešivec, 2014. 252 s. ISBN 978-80-971826-1-8. KARDOS, L., DERDA, S., RONEC, GY. Pelsőc. ... barangolások Pelsőc történelmében ... 1. vyd. Plešivec: Obec Plešivec, 2014. 252 s. ISBN 978-80971826-2-5.

Kontakt: Spolok za rodnú zem Plešivec – Pro Pátria Pelsőciensis Társaság; Čsl. armády 1, 049 11 Plešivec; e-mail: propatriapelsociensi@centrum.sk; mobil: +421908342941 Objednávky: Obecný úrad Plešivec, Čsl. armády 1, 049 11 Plešivec; tel: 058/7921135; e-mail: info@obecplesivec.sk Plešivec... potulky dejinami Plešivca kniha

233

občianske združenie

HEMIBOS ANTE PORTAS

Občianske neziskové združenie, ako napovedá samotný názov, otvára brány prachom času zapadnutej histórie regiónu Turiec. Srdcovou záležitosťou združenia je propagácia historického dedičstva našich predkov a to najmä prostredníctvom publikovania a zbierkovej činnosti dobovej pohľadnicovej tvorby a fotografie. Združenie bolo založené v roku 2014. Svojím vznikom nadväzuje na dvadsaťročnú históriu dnes už zaniknutého rodinného vydavateľstva Dobrovolný a synovia. Počas jeho niekoľkoročnej tvorby vznikol rad obrazových publikácií s historickou tematikou, známa je aj kalendárová tvorba vydavateľstva inšpirovaná dobovými pohľadnicami miest a obcí. Hlavné aktivity združenia zasahujú do vydavateľskej, výstavníckej, osvetovo-populárnej činnosti, ale aj činnosti múzejníckej a archívnickej.

234

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

Vydavateľská činnosť V roku 2014 vydalo združenie v edícii Dotyky minulosti svoju prvú knihu Vrútky za čias monarchie od autorky Zuzany Horníkovej. O rok neskôr táto kniha získala druhé miesto v súťaži Kniha Turca za rok 2014. V roku 2015 sme spolupracovali na knihe zostavenej z pohľadníc z čias Rakúsko-Uhorskej monarchie pod názvom Turčianske Teplice – zo spomienok grófky Elizabeth, opäť z autorského pera Zuzany Horníkovej. Kniha s názvom Riadok – zaniknutá história, diel II. od autora Igora Dobrovolného vznikla v roku 2016 pri príležitosti 700. výročia prvej písomnej zmienky o Riadku (časť Martina). V tomto istom roku vyšla tiež kniha Vrútky – 145. rokov s okrídleným kolesom od trojice autorov Branislava Zacharidesa, Igora Dobrovolného a Martina Kleskeňa. Knižná publikácia vznikla pri príležitosti 145. vý-

ročia otvorenia úseku Poprad – Žilina (8. december 1871) košicko-bohumínskej železnice. Výstavníctvo Združenie Hemibos Ante Portas nemá v súčasnosti na propagáciu svojich zbierok a fotografického materiálu vlastné priestory. S veľkou vďačnosťou preto prijíma pomoc obchodných a iných subjektov pôsobiacich v regióne. Medzi populárne projekty môžeme zaradiť projekt Street Exhibition zameraný na propagáciu činnosti združenia priamo v uliciach mesta. V roku 2016 sme zrealizovali v meste Martin Street Exhibition – Riadok a v Martine a vo Vrútkach Street Exhibition – KBŽ 1871. Pri realizácii našich výstav nás vo veľkej miere podporuje aj miestne obchodné centrum Tulip. V jeho priestoroch sme v roku 2015 zrealizovali výstavu dobových fotografií Automobilizmus v Martine a v roku 2016 úspešnú výstavu mapujúcu stavebný vývoja Turčianskeho sv. Martina s názvom Pocta Hlavajovcom. V tomto istom roku výstava 145 rokov s okrídleným kolesom priniesla návštevníkom unikátne

fotografie z výstavby košicko-bohumínskej železnice z roku 1871. Osvetovo–populárna činnosť Históriu regiónu chceme odkrývať širšej verejnosti nielen obrazovým materiálom, ale aj hovoreným slovom. V roku 2016 sa nám podarilo v spolupráci s obľúbenou martinskou kaviarňou Čáry-máry založiť tradíciu „diškurovaní”. S mesačnou pravidelnosťou si tak môžu pamätníci a priaznivci histórie vypočuť moderovanú prezentáciu pohľadníc a fotografií Turčianskeho sv. Martina. V budúcnosti chceme pokračovať v rozširovaní zbierkového fondu združenia a jeho následnej propagácii a popularizácii. Kontakt: Hemibos Ante Portas, združenie Dolná kružná 55/20 038 61 Vrútky dobrovolny.igor@gmail.com Knihy združenia Hemibos Ante Portas hľadajte na www.martinus.sk.

Hemibos Ante Portas občianske združenie

235

Kniha Jána Januša

TURIEC (PRECHÁDZKA V ČASE)

O tom, že kniha Turiec (prechádzka v čase) je naozaj knihou povšimnutiahodnou svedčí aj ocenenie, ktoré dostala od Literárneho fondu – prémiu za odbornú a vedeckú literatúru za rok 2015. Vydanie knihy Turiec (prechádzka v čase) je veľmi ambiciózny projekt. Ako vznikol nápad na tak rozsiahlu publikáciu, koľko času trvala jeho príprava a koľko ľudí sa podieľalo na obsahu knihy? Od mladosti som mal rád históriu a zvlášť dejiny Turca. Niečo podobné mi párkrát napadlo, ale bola to len fantázia, pretože na takú vec treba okrem iného čas a peniaze. Takže prvým človekom, ktorý na túto myšlienku skutočne prišiel, bol pán Mgr. art. Pavol Kurhajec, ktorý ma poznal ako svojho zamestnanca, pretože som u neho pracoval ako kurič. Navrhol mi, že ak si na to trúfam, bude ma platiť, hradiť náklady a rozsah knihy i čas na jej realizáciu je plne na mne. Neviem o nikom, kto, kedy a kde dostal podobnú ponuku. Taká sa neodmieta. Realizácia trvala štyri roky, avšak časť informácií bola získaná už roky predtým. Kapitolu o rastlinstve a živočíchoch vypracovali RNDr. Straka a RNDr. Kochjarová a celý zvyšok knihy bol len na pánovi Kurhajcovi a mne. Čo všetko v knihe čitateľ nájde? Dostalo sa do knihy všetko, čo ste chceli, alebo ste niektoré veci museli aj vypustiť? Je kniha orientovaná na odbornú verejnosť alebo má skôr popularizačný charakter a teda ste sa snažili históriu Turca priblížiť aj laikom? Kniha o histórii Turca bola koncipovaná ako populárno-vedecká, preto je určená

236

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

každému, kto sa zaujíma o túto problematiku. Snažil som sa dostať do textu maximálne množstvo informácií, ale štýlom, ktorý by čitateľa zaujal a pritom neotrávil. Samozrejme, došlo k určitej selekcii známych faktov, pretože inak by bola kniha preťažená informáciami na úkor čitateľnosti. Keby sa mali uverejniť všetky informácie a zohľadniť podrobne jednotlivé obce, bola by to práca pre tím ľudí na desať rokov a neviem, kde by sa v Turci našiel taký sponzor a toľko ľudí na taký dlhý čas. Fakty, ktoré sú v knihe, je možné zistiť z rôznych zdrojov a je možné, že aj profesionálny historik v nej nájde informácie, ktoré predtým nevedel. Vydanie 900 stranovej knihy v nízkom náklade (vyšlo len 300 kusov) má

Kniha Turiec (prechádzka v čase) v porovnaní s knihou štandartnej veľkosti.

aj svoje tienisté stránky – prvá udrie ľuďom do očí vysoká cena. Nebolo by pre vás z tohto pohľadu jednoduchšie vydať to ako viaczväzkové dielo? Cena je určite vysoká, ale vôbec nekorešponduje ani s časťou nákladov, ktoré si tvorba publikácie vyžiadala. Takže finančne je projekt pre pána Kurhajca stratový a možno ho označiť za filantropický čin. Viem však o ľuďoch, ktorí si kúpili i viac kníh a vyriešili tým obdarovávanie členov rodiny s komentárom, že aspoň dostanú niečo rozumné. Pôvodne sa uvažovalo o vydaní formou viacerých zväzkov, ale v podstate by to znamenalo ešte väčšie náklady. Jediná výhoda z toho by bola pre čitateľa tá, že by pri čítaní a prenášaní neriskoval kýlu. Kniha určite stojí za povšimnutie aj z hľadiska knihárskeho spracovania. Čo by ste v tomto smere vyzdvihli? Obdivujem všetkých ľudí, ktorí na nej robili a odviedli vynikajúcu prácu. Knihárske spracovanie je precízne a v podstate je to všetko ručná práca. Osobitne obal umelecky i spracovaním znesie najvyššie nároky a firma Coding odviedla vynikajúci výkon. Narazili ste pri spracúvaní knihy na niečo, čo vás naozaj prekvapilo? Ktorá je vaša obľúbená téma z knihy? Pri spracovávaní faktov a informácií som sa stretol s bežným problémom, že si navzájom protirečia a to nielen staršie versus novšie, ale i tie, ktoré od seba delí iba niekoľko rokov. Prekvapilo ma, že ich

spracovanie, poprípade komentovanie nie je ani tak otázkou veku alebo politickej príslušnosti autora, ale vidno skôr regionálnu väzbu. Mám rád históriu starú niekoľko storočí a napríklad v kapitole Povrázková aféra ma prekvapilo, ako sa chovali inak rozumní ľudia v situácii, keď sa odhadovala vzdialenosť a urobili zo seba blbcov. Ďalší prípad je Onódsky snem, o ktorom už boli napísané desiatky článkov a vedeckých pojednaní. Každý autor spomína fakty, niekedy protirečivé, ale komentár je v podstate vždy rovnaký. Keď som si zobral jeho predohru – vznik Memoriálisu – ktorá pre Turiec znamenala krvavú daň, všetky informácie hovorili temer to isté, ale keď som ich dal do časového sledu (kapitola Povstanie Františka II. Rákociho) zrazu to logicky nesedelo a pri podrobnom skúmaní (ktoré nebolo účelom tejto knihy) by sa našli i ďalšie otázky. Zaujímavé skutočnosti sú i v 11. kapitole, ktorá je venovaná našim národovcom. Vyše sto rokov sa o nich generácie žiakov učili ako o polovičných anjeloch, ale keď ich spoznávame v bežnom živote, okrem horlivosti pre slovenský národ to boli ľudia ako všetci ostatní a mali presne tie isté neresti. Knihu je možné kúpiť: Tlačiareň P+M: p-m@nextra.sk www.martinus.sk www.littera.sk Turiec (prechádzka v čase) kniha

237

Kniha Tomáša Januru, Kristíny Zvedelovej a Mareka Sobola

VIDIECKE ŠĽACHTICKÉ SÍDLA V TURČIANSKEJ STOLICI

Kniha Vidiecke šľachtické sídla v Turčianskej stolici (vydala Spoločnosť Kolomana Sokola, 2014) nadviazala na predošlé dve monografie, pričom posledný diel sa zameral na územie niekdajšej tretej najmenšej stolice v bývalom Uhorsku. Napriek svojej malej rozlohe sa v danom regióne zachoval veľký počet objektov, čo bolo spôsobené tým, že v Turci žilo veľké množstvo šľachticov v pomere k jeho rozlohe. Pochádzali z rôzne vplyvných a zámožných rodov, preto aj do publikácie zaradené objekty predstavili pestrú zložku stavieb od jednoduchých kúrií, cez honosnejšie kúrie až po reprezentatívne kaštiele. Okrem patričných náležitostí vedeckých monografií základ práce tvoria úvodné kapitoly venované historickému a stavebnému vývoju šľachtickej architektúry na území Turca od 15. po 19. storočie. Objekty v heslovitej časti sú rozdelené podľa súčasného administratívneho členenia do obcí Abramová, Belá, Benice, Blatnica, Blažovce, Bodorová, Budiš, Bystrička, Dražkovce, Folkušová, Ivančiná, Jazernica, Kaľamenová, Košťany nad Turcom, Malý Čepčín, Martin, Mošovce, Necpaly, Príbovce, Rakovo, Rakša, Slovenské Pravno, Trebostovo, Turčianska Štiavnička, Turčianske Teplice, Turčiansky Peter a Vrútky. Do rámca uvedených obcí sa začlenili budovy aj v niekdajších samostatných dedinách Laclavá, Kevice, Dvorec, Markovice, Záturčie, Lehôtka, Diviaky a Turčiansky Michal. Spolu sa v knihe nachádzajú texty k 66 stojacim kúriám a kaštieľom a okrajovo k zaniknutým objektom. V krátkom texte sa nedá detailne zreprodukovať obsah knihy, treba však uviesť aspoň niektoré výnimočnejšie lokality. Na

238

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

prvom mieste treba spomenúť Laclavú, kde až donedávna zostala unikátne zachovaná urbanistická štruktúra kuriálnej dediny, čo znamená, že ju v minulosti obývali hlavne ľudia šľachtického pôvodu. Kúrie miestnych rodov Dávid, Eördögh a Velič síce nepatrili k vyspelým ukážkam šľachtického staviteľstva, ale výborne dokumentovali bývanie a postavenie chudobnejších zemanov, ktorí v minulosti tvorili početnú väčšinu z turčianskych šľachticov. Za akýsi významový protipól Laclavej možno považovať Necpaly, kde sa zachovali štyri kaštiele príslušníkov bohatej strednej šľachty Justhovcov, kde architektonicko-historický a archívny výskum potvrdil zatiaľ jedinú preukázateľne dodnes stojacu šľachtickú rezidenciu z druhej

Necpaly, kaštieľ Dionýza Justha.

polovice 15. storočia. Následne v priebehu ďalších štyroch storočí prešla zložitým stavebným vývojom. Od 17. storočia v dôsledku populačného rastu členov rodu Justh ju opúšťali niektorí muži a postupne si vybudovali ďalšie tri dodnes stojace kaštiele a jednu zaniknutú kúriu. Z hľadiska súčasného poznania možno v súvislosti s Necpalmi spomenúť dôležitý objav, že v prípade jednej z rezidencií písomné pramene priamo podložili meno architekta unikátne zachovaného dvojvežového kaštieľa postaveného talianskym majstrom Antoniom na zelenej lúke pre Andreja ml. Justha. Pričom s veľkou pravdepodobnosťou ide o Antonia Piberala, pracujúceho aj na prestavbách hradov Bojnice a kaštieľa v Dubnici nad Váhom. Vďaka spojeniu výsledkov výskumu všetkých troch autorov vznikol plastický obraz o postupnom vzniku kaštieľa v Turčianskej Štiavničke, ktorý od svojho počiatku až do znárodnenia po druhej svetovej vojne patril príslušníkom najvyššie postaveného turčianskeho rodu Révayovcov. Tí od 16. až do konca 19. storočia obsadzovali posty najvyšších predstaviteľov stolice – županov. Výsledkom stavebnej aktivity niekoľkých generácií rodu bol rozľahlý kaštieľ s veľkým anglickým parkom, pričom jeho osudy v 20. a 21. storočí sa podpísali na

výraznom úbytku hodnôt celého areálu. V priestoroch kaštieľa sa v 17. storočí odohralo v dôsledku konfliktnej povahy Daniela Révaya niekoľko zločinov, pričom Révayova milenka Žofia Szelesényiová skončila po násilnej smrti na istú dobu pod schodmi kaštieľa a neskôr jej rozkladajúcu sa mŕtvolu v nočných hodinách odviezli do sakristie kostola v Sučanoch. Druhý veľký kaštieľ Révayovcov v Trebostove vznikol prestavbou staršieho objektu v súvislosti so svadbou Ladislava Révaya s jednou z najbohatších žien vtedajšej doby grófkou Alžbetou Drugethovou, vnučkou Alžbety Báthoryovej. Rozsiahly kaštieľ po smrti Ladislava Révaya ostal nemým svedkom postupného spoločenského pádu jeho potomkov a rozpredaja vlastníctva i rezidencie cudzím rodom. Všetky knihy si môžete objednať u vydavateľa, každá za cenu 26 eur vrátane poštovného. Kontakt: kolomansokol@gmail.com. Pripravujeme: Vidiecke šľachtické sídla v Zvolenskej stolici Autori: Tomáš Janura, Ľubica Fillová, Michal Šimkovic Termín vydania: december 2016 Vidiecke šľachtické sídla v Turčianskej stolici kniha

239

Kniha Marcela Páleša a Michala Várošíka

ROVNO V TRÁVE

Zbierka poviedok Marcela Páleša a Michala Várošíka zobrazuje príbehy o každodennosti, o všedných maličkostiach, či o všednostiach, o ktorých sa viac-menej nehovorí. Za písmenami sa často ukrýva snaha priviesť čitateľa k zamysleniu. Poviedky však v nejednom prípade nemajú za cieľ nič iné ako úsmev. Kniha je nenápadne spätá s motívom slobody a neslobody. Na jednej strane sloboda autorov v rozlete tvorivých myšlienok, tém, postáv a samotných príbehov. Na druhej strane vonkajšia nesloboda autora ilustrácií, keďže autori sa rozhodli zveriť ilustrácie odsúdenému Miroslavovi. So ziskom z predaja knihy sa autori rozhodli pomôcť rodine ťažko chorého Lukáša z Brezna, ktorý je na tom z pohľadu slobody kdesi inde ako všetci traja spomenutí – leží už roky v bdelej kóme. Marcel Páleš pochádza z Poltára. Novohrad je mu preto stále blízky. Pri návratoch miluje pohľad na letné polia medzi Kalinovom a Poltárom – vtedy cíti domov. S Novohradom sú späté aj jeho prvé literárne pokusy a mnohé odpozorované z detstva sa nenápadne odráža aj v jeho debutovom románe Keď slnko nezapadá. Zážitky z rodného Poltára možno nájsť aj v jeho básnickej zbierke Veľký tresk a malá treska. Prvé pracovné skúsenosti (v poltárskych sklárňach) sa mu stali odrazovým mostíkom aj pri charakterovom vykresľovaní postáv v poviedkovej tvorbe, ale tiež v prvej úvahovej tvorbe. Spisovateľka Kristína Falťanová o knihe Rovno v tráve: „Táto kniha rozhodne nie je pre každého. Odporučila by som ju predovšetkým čitateľom, ktorí majú radi

citlivú literatúru. Takým, ktorí ocenia starostlivo vyberané slová osadené presne tam, kde patria. Štylistickú dokonalosť a príbehy, pri ktorých sa zamyslia. Také, ktoré poučia, no aj tie, ktoré ich pobavia.“ Michal Várošík (1978) sa narodil vo Zvolene. Debutoval divadelnou hrou Legenda o Sklenom zámku, je tiež autorom divadelnej hry Veľká banková lúpež. Venuje sa regionálnej histórii, hre na organ (zahral si aj v chráme sv. Petra v Ríme) a zveľaďovaniu či výstavám zbierky predmetov z čias socializmu. V súčasnosti je redaktorom a moderátorom RTVS v Banskej Bystrici. Marcel Páleš (1986) okrem vyššie spomenutých knižných diel má na konte aj novelu so skutočným príbehom Malý príbeh veľkej nádeje. Je spoluzakladateľom literárneho zoskupenia autorov Generácia Nula a spoluautorom básnickej zbierky Nula. Je zakladateľom multižánrového festivalu SLOVOMfest. V súčasnosti pôsobí ako redaktor a moderátor RTVS (v štúdiu Banská Bystrica). Knihu je možné kúpiť: www.martinus.sk Rovno v tráve kniha

241

občianske združenie

KVH BESKYDY

Občianske združenie Klub vojenskej histórie Beskydy (KVH Beskydy) vzniklo v roku 2004 a vo svojej činnosti sa zameriava na obdobie prvej svetovej vojny. V klube aktívne pracuje niekoľko profesionálnych historikov. Zároveň sa v ňom angažujú učitelia dejepisu, študenti, lokálpatrioti, turisti či bývalí vojaci – všetci, ktorí majú záujem vojenskú históriu. Činnosť združenia je možné rozdeliť do troch hlavných oblastí: odborný výskum, obnova vojnových cintorínov a popularizácia vojenskej histórie. Odbornému výskumu sa členovia združenia venujú od samotného vzniku organizácie. Zameriavame sa na výskum problematiky bojov prvej svetovej vojny na severovýchodnom Slovensku a vojnovým cintorínom z tohto obdobia. Od roku 2013 sa tiež aktívnejšie venujeme otázke nasadenia vojakov z územia súčasnej Slovenskej republiky na frontoch prvej svetovej vojny. Publikovali sme viacero publikácií a veľké množstvo odborných štúdií a článkov. Jedným z najväčších projektov, ktoré združenie realizuje, je prepis mien vojakov padlých na frontoch prvej svetovej vojny. Spracovaniu a prepisu archívnych dokumentov sa venuje takmer 20 dobrovoľníkov. Po kontrole profesionálnymi histo-

242

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

rikmi z nášho združenia sú získané mená zverejňované na našej webovej stránke. Neodmysliteľnou súčasťou našej činnosti je nielen archívny výskum, ale tiež odborný výskum v teréne. Na základe získaných archívnych informácií mapujeme bojiská priamo v teréne. Zároveň sa snažíme lokalizovať vojnové cintoríny, kde sú pochovaní vojaci z územia dnešného Slovenska. Jednou z hlavných činností združenia je obnova vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny. Dobrovoľníci z KVH Beskydy obnovili vojnové cintoríny v Becherove, Chmeľovej a Stebníku (okres Bardejov), Kružlovej (okr. Svidník), Palote, Svetliciach, Výrave, Zbudskej Belej (okr. Medzilaborce), Snine Hostoviciach a Veľkej Poľane (okr. Snina). V súčasnej dobe pracujeme na obnove vojnových cintorínov vo viacerých obciach na severovýchodnom Slovensku. Vybudovali sme náučné chodníky zamerané na udalosti prvej svetovej vojny pri obciach Hostovice, Veľkrop a Výrava. Pri obnove a starostlivosti o tieto pietne miesta naši dobrovoľníci ročne odpracujú 2 000 až 3 000 hodín. Pri obnove vojnových cintorínov spolupracujeme s organizáciami z Poľska, Maďarska, Českej republiky, Rakúska, Rumunska, Talianska, Slovinska, Ukrajiny a Ruska. Iniciovali sme založenie zoskupenia Visegrad working group for military cemeteries, vďaka čomu dnes na obnove vojnových cintorínov pravidelne pracujú aj dobrovoľníci z krajín V4. Všetky naše aktivity sa snažíme predstaviť populárnou formou aj širokej verejnosti. Realizovali sme niekoľko výstav venovaných ako bojom prvej svetovej vojny na

Divácky úspešné Podujatie Karpaty 1914/1915.

území Slovenska, tak aj nasadeniu vojakov z nášho územia na frontoch prvej svetovej vojny. Organizovali sme niekoľko vedeckých konferencií, seminárov a workshopov na tému udalostí prvej svetovej vojny, ale aj ich využitia v cestovnom ruchu. Medzi najobľúbenejšie podujatia, ktoré klub organizuje, patrí turistický pochod na bojiská Veľkonočnej bitky v Karpatoch. Každoročne vyberáme atraktívnu trasu priamo na niekdajšie bojisko. Pochodu sa zúčastňujú desiatky účastníkov zo Slovenska a zahraničia, ktorých sprevádzajú historici z nášho združenia. Medzi divácky najatraktívnejšie patrí podujatie Karpaty 1914/1915, ktorého hlavnú časť tvorí ukážka bojov z prvej svetovej vojny. Podujatie je doplnené množstvom sprievodných aktivít: vystúpenia vojenskej hudby, výstavy, historické prednášky, festival vojenskej kuchyne, pietne akty a pod. Každoročne sa ho zúčastňuje vyše 300 účinkujúcich zo Slovenska a zahraničia. Podujatie každoročne navštívi vyše 4 000 divákov.

Dobrovoľníci pri obnove vojnového cintorína vo Svetliciach (okres Medzilaborce).

O všetkých aktivitách Klubu vojenskej histórie Beskydy pravidelne informujeme na našich webových stránkach. Klub vojenskej histórie Beskydy Hudcovce 105, 06745 Topoľovka info@kvhbeskydy.sk www.kvhbeskydy.sk KVH Beskydy občianske združenie

243

databáza regionálnych dejín

WWW.REGIONALNEDEJINY.SK

Projekt databázy regionálnych prameňov funguje od roku 2011. Jeho základným cieľom bol zber, systematizácia a digitalizácia historických prameňov súvisiacich s regionálnymi dejinami. Zhromaždené a zdigitalizované pramene sú k dispozícii študentom, historikom, ale aj širokej verejnosti. Od roku 2004 sa na webe pravidelne uverejňujú rôzne typy prameňov s rozličnou problematikou. Výrazne prevažujú materiály z východného Slovenska, pretože odtiaľto pochádza väčšina prispievateľov do databázy, ale postupne sa tu objavujú aj materiály z ďalších regiónov Slovenska. Do databázy prispievajú profesionálni a amatérski historici, ale aj študenti prostredníctvom študentských projektov. Databáza je logicky členená. Jednotlivé pramene sú rozdelené podľa historických období: pred rokom 1900, predvojnové obdobie, prvá svetová vojna, medzivojnové obdobie, druhá svetová vojna a povojnové obdobie. Záujemcovia, ktorých zaujímajú len určité dejinné etapy, môžu veľmi ľahko vyselektovať, čo ich zaujíma. Ďalšie užitočné členenie rozdeľuje príspevky podľa typu prameňov. Najčastejší-

244

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

mi prameňmi v databáze sú fotografie, ale vyskytujú sa tiež archívne dokumenty, úryvky z kroník, články z dobovej tlače, spomienky a iné. Fotografie zo všetkých príspevkov sa ukladajú v galériách jednotlivých miest a obcí. Všetky príspevky sú označené kľúčovými slovami, čo umožňuje vyhľadávanie aj týmto spôsobom. Príspevky v databáze sa venujú širokej škále tém. Jednotlivé príspevky súvisia s dejinami sídel, poľnohospodárstva, vojenstva, kultúry, školstva, hospodárstva a rôznej inej problematiky. V databáze sa okrem prameňov pravidelne uverejňujú aj články a štúdie, ktoré riešia širokú škálu tém z regionálnej histórie. Okrem týchto odborných článkov pravidelne uverejňujeme reportáže zo zaujímavých podujatí s historickou tematikou. Okrem reportáží prinášame záujemcom o regionálne dejiny tiež tipy na výlet, v ktorých predstavujeme zaujímavé historické pamiatky a miesta zo zaujímavou históriou v našich regiónoch. Databáza regionálnych dejín má široké možnosti ďalšieho rozvoja a pevne veríme, že sa tento projekt bude ďalej rozvíjať. Kontakt: www.regionalnedejiny.sk redakcia@regionalnedejiny.sk Radoslav Turik radoturik@gmail.com Martin Drobňák drobnak.mato@gmail.com

občianske združenie

EURÓPSKA ZBERATEĽSKÁ SPOLOČNOSŤ

Občianske združenie Európska zberateľská spoločnosť vzniklo v roku 2013. Jeho poslaním je združovať zberateľov rôznych zberateľských záujmov. Projekt Retrospektíva je označenie pre činnosť združenia spojenú so zbieraním informácií a materiálov týkajúcich sa minulosti mesta Snina a jeho blízkeho okolia. V rámci Projektu Retrospektíva sa podarilo zhromaždiť množstvo starých pohľadníc a dokumentov týkajúcich sa poštovej činnosti v okrese, ktoré by sa už čoskoro mali stať súčasťou pripravovanej publikácie. Úryvok z textu pripravovanej knihy „Neďaleko vlakovej stanice sa nachádza brečtanom obrastený dom, ktorého architektúra prezrádza, že nejde o bežnú dobovú stavbu, ale skôr o vilku na pánsky spôsob. Dom dal v roku 1927 postaviť dlhoročný správca miestnej parnej píly ThonetMundus – Jozef Nitsche (1873 – 1940). Tehly na výstavbu domu pochádzali z tehelne vo Veľkom Bereznom, odkiaľ boli do Sniny dopravené na voze s konským záprahom. O ich prevoz sa postaral Jozef Štofik (1889 – 1984), bývajúci v susedstve. S priezviskom Nitsche sa môžeme stretnúť aj v súvislosti s činnosťou mestskej samosprávy už niekoľko rokov pred postavením domu. Dňa 10. marca 1924 zasadal v Snine po prvýkrát okresný výbor. Za okresného náčelníka bol zvole-

ný Július Ďurčinský. V okresnom výbore zastupoval záujmy mesta aj lesný radca Gustáv Papp a obchodník Jakub Neumann. Z poverenia výboru bola zriadená finančná komisia, určená na kontrolu hospodárenia okresných orgánov. V tejto komisii, okrem miestnych poslancov, pôsobil aj Jozef Nitsche. Ďalšia zmienka o Nitscheho činnosti v Snine pochádza z roku 1936, kedy bolo v meste založené Potravné družstvo – inštitúcia pod finančnou a revíznou kontrolou bratislavského Ústredného družstva. Nitsche bol spolu s Gejzom Horňákom, Jánom Pavlovčinom, Júliusom Ďurčinským a Michalom Macháčkom členom správneho výboru družstva. Roľníkom zo Sniny a okolia poskytovala úvery od druhej polovice marca 1939 Roľnícka vzájomná pokladnica. Jozef Nitsche pôsobil ako člen správy tejto finančnej inštitúcie.“ Kontakt: www.retrospektiva.eu retrospektiva.eu@gmail.com www.regionalnedejiny.sk Európska zberateľská spoločnosť

245

knihy Matúša Smoroňa

UHORSKÁ ŠĽACHTA V OBDOBÍ STREDOVEKU

Matúš Smoroň (1985) je absolventom Prešovskej univerzity. V roku 2010 ukončil odbor archívnictva a pomocných vied historických. V roku 2010 mu vyšla publikácia s názvom Dejiny cirkvi v Uzovskom Šalgove, ktorá je súčasťou dlhodobejšieho výskumu dejín Uzovského Šalgova, autorovho rodiska. Už od univerzitých čias pracuje na výskume regionálnych dejín. Zaoberá sa stredovekými šľachtickými rodmi, ktorých členovia pôsobili a vlastnili majetky predovšetkým v Šariši a Above. Skúma život ľudí v stredovekej uhorskej spoločnosti. Zameriava svoj výskum na dejiny správy, diplomatické a právne reálie v živote stredovekého človeka a aplikáciu právnych nariadení a zvykov do bežného života človeka. Cieľom autora je podrobné spracovanie čo najviac uhorských rodov a dosiahnuť tak hlbšie poznanie stredovekých uhorských reálií. Z toho dôvodu je výskum zameraný predovšetkým na obdobie druhej polovice 13. storočia a prvú polovicu 14. storočia. Jedným z cieľov výskumu, ktorý sa ukázal ako potrebný, je aj hľadanie spôsobov interpretácie dejín. Nájsť novšie vhodnejšie podania strohých faktov, ktoré bližšie priblížia bežnému človeku život šľachty v stredoveku. Tento svoj, zatiaľ súkromný, výskum začal realizovať pod hlavičkou vedeckého projektu nazvaného Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Momentálne pracuje na prvej fáze projektu, výskume šarišských šľachtických rodov, pričom výstupy z práce v podobe monografií vychádzajú v edícii Uhorská šľachta v období stredoveku. Prvým výstupom bola publiká-

246

Stretnutie priateľov regionálnej histórie Hradište 2016

cia De genere Thekule, ktorá knižne vyšla v roku 2015. Kniha opisuje počtom členov najväčší a jeden z najstarších stredovekých šarišských rodov. Druhý diel z edície vyšiel v roku 2016 pod názvom Rod Merše. Členovia rodu patrili medzi najvýznamnejšiu šľachtu v Šariši, pričom vlastnili na západe comitátu rozsiahle panstvo s centrom v dedine Svinia. V súčasnosti sa robia záverečné úpravy na prvej časti šľachtického rodu Aba, vetve šľachticov z Drienova. Knižné vydanie publikácie sa predpokladá do konca roka 2016. Matúš Smoroň pracuje na šarišských šľachtických rodoch už viac ako šesť rokov, pričom v súčasnej dobe sa zameral predovšetkým na ďalšie diely rodu Aba. Ide najmä o vetvu Comesa Marharda, vlastníka panstva Veľká Ida, a vetvu Abovcov z Ploského. Počas celého výskumu rodu Aba postupne pracuje na monografii o palatínovi Omodejovi z rodu Aba. Na základe doterajšieho stavu výskumu by mal vyjsť rod Aba v päťzväzkovej rozsiahlej monografii. Okrem toho pracuje aj na prvej časti rodu Ákoš a rode šľachticov z Perína. Rody, ktoré vlastnili menšie majetky v Šariši o rozsahu jednej či dvoch dedín spracúva priebežne počas výskumu podstatne majetnejších rodov. Tieto menej majetné rody budú tvoriť dve monografie s názvom Šarišské šľachtické rody, pričom vydanie prvého dielu je plánované na rok 2017. Celý projekt je financovaný výhradne z autorových zdrojov, preto monografie vychádzajú v nízkych nákladoch 30 až 100 ks. Kontakt: MatusiSS@azet.sk

Za pomoc pri vzniku zborníka ďakujeme: Pavol Kurhajec a tlačiareň P+M Turany, Gabika Šusteková a všetci skvelí ľudia z Utekáča, Peter Adam a facebooková skupina Knihy o histórii. Michal Abelovský, Mária Ambrušová, Mária Adamová, Ján Aláč, Igor Dobrovolný, Daniela Dvořáková a vydavateľstvo Rak, Zuzana Gažíkova a Spoločnosť Kolomana Sokola, Gemersko-Malohontské múzeum Rimavská Sobota, Pavol Hlodák, Miloš Hric, Július Lomenčík, Simona Nádašiová a vydavateľstvo CBS, Novohradská knižnica, Mišo Obročník, Jozef Puntigán, Milan Pupala a OZ Prvá iskra, Igor Sokolík, Marek Syrný a Múzeum SNP Banská Bystrica, Mišo Šesták. Ján Aláč, Rastislav Bálint, Miroslav Barutiak, Darina Biroščáková, Miloš Bujdák, Ján Bystriansky, Jano Čáni, Ivana Černáková, Marian Čerpák, Erich Čonka, Krasimír Damjanov, Alexander Derda, DHZ Utekáč, Ján Dreisig, Marian Fabian, Pavel Gavalec, Ondrej Godál, Michal Gonda, Janka Horníková, Štefan Horváth, Branislav Hronec, Michal Huczmann, Iveta Kaczarová, Zuzana Kaličiaková, Adrián Kiapeš, Martin Klimek, Ondrej Knížek, Ivan Koščo, Eva Križanovská, Michaela Kubaliaková, Dana Kubincová, Juraj Laššák, Božena Malovcová, Vladimír Mužila, Silvia Očovanová, Daniel Peterský, Martin Pliešovský a MsKS Hnúšťa, Ružena Priadková, Ľudmila Pulišová, Richard Senček, Marian Sedliak, Tomáš Sitár, Smer SD okresná organizácia Poltár, Alena a Július Smutniakovci, Stanislav Sojka, Gabika Šusteková, Pavol Trúsik, Soňa Vargová, Pavlína Vraneková, Pavol Zdút Šťastný, Ivan Mojmír Zoborský.

Hlavní partneri:

JuAlS

Mediálni partneri:

sprostredkovanie zamestnania juals@post.sk

Mesto Poltár

Mesto Lučenec

NOVOHRADSKÉ NOVINY

Ďalší partneri: geodetická kancelária 0903 492 502

Knihy o histórii

Miloš Hric

ISBN: 978-80-972467-0-9