Basne by rici

Olga Kendrovรก

BASNE a PRร ZA

Poďakovanie Za povzbudenie ďakujem všetkým, ktorí mi verili a mali odvahu finančne podporiť vydanie tejto zbierky. Hlboko oceňujem prácu literárnej kritičky M. Součkovej za jej trpezlivé usmerňovanie a vzácne rady. Richardovi Klasovskemu ďakujem za grafickú úpravu a ilustrácie, ktorými obohatil moju knihu a tým jej dodal nevšedný pôvab. Táto zbierka je pre mňa dôkazom, že „Neuveriteľné –– nemusí byť vždy nemožné.“/V. Farkas/ Ďakujem.

Úvod

Básne - I. Časť

10 - 43

Básne - II. Časť

46 - 65

Básne - III. Časť

68 - 82

Próza

86 -103

Úvodom Písanie je mi dané. Ako dar, ktorý som nikdy neotvorila - zo strachu, že tam nájdem niečo iné. Píšem od chvíle, kedy som sa narodila. Mám rada strácanie sa v krajine slov, blúdenie po neznámych miestach, prechádzanie okolo vecí, ktoré nikto okrem mňa nevidel. Písala som veľa. Bez pohybu rúk, bez papiera. Stačil mi ten úžasný pohyb vo mne. A oči, v ktorých bola vždy poézia. Teraz je to iné. Slová na papieri mi už nepatria. A strácanie toho, čo mi predtým výsostne patrilo, bolí. Ako pád zo stredu zemegule na jeden z pólov. Na ktorý pól, to ešte neviem. Hľadám sa.

Veža nedostavaná veža bez vrcholu bez okien a dverí do ktorej prší nedostavaná veža s výhľadom na hviezdy to som ja

bolí ma vyzliekanie duše kúsok po kúsku sa vzdávam kúsok po kúsku sa dávam už sa niet kam schovať

vymením to čo mám za to čo získať nemôžem. istotu za chvenie seba za teba

nehľadám aj tak Ťa nachádzam

ty spíš ja bdiem som blízko ty ďaleko ja zaspávam ty ma odprevádzaš som zranená túžbou dotknúť sa Ťa

cez iné ruky sa ťa dotýkam cez iné oči si ťa nájdem pozbieram tvoje dotyky z nich poskladám si kúsok teba

stmieva sa okná ožívajú závesy plné tajomstiev mlčia nezaťahujem závesy už nemám čo skrývať

pohladím kameň o ktorý som sa potkla nesmie ho bolieť moja bolesť opustený a nahý na mňa čakal koľkí si ho všimli koľkí ho stretnú po mne

nemám čím zaplniť prázdnotu začala som tým čo je nablízku amusím sa o to deliť s ostatnými čo tiež nemajú (čím)

ponorená do ticha skúšam preplakať sa na dno ako skala padajúca do hlbín odsúdená padať naveky do hĺbky čo nemá dno

dostala som málo stratila veľa zobuďte môjho anjela nech hľadá a nájde dlane pre moje dlane kroky pre moje kroky oči pre moje oči nech hľadá

nemôžeš túžiť nemáš túžby nemôžeš kráčať nemáš kroky nemôžeš vstúpiť už nie je kam

Premeny v noci som tmou cez deň svetlom v daždi kvapkou v búrke vetrom možno preto si ma nik nevšimol

som to ja čo hľadala som kľúč k trinástej komnate som to ja čo stratila som pokoj

Túžba bosá vstupuje do otvoreného mora ráno sa prezlieka do jasnočerveného plášťa večer sa premieňa na schody rozpálené od čakania cez deň sa so mnou delí o teba

máš dotyk neba zahaĺ ma prosím celú do seba iba oči mi nechaj mám ich kvôli tebe

Hádanka žije zo strát ale nezomiera ukryje viac než odhalí preteká mojím životom keď sa ma dotkne viac mi nepatrí

ty máš hviezdy bez neba ja mám nebo bez hviezd

občas nájdeš to čo nehľadáš keď hľadáš to po čom netúžiš

do tela z piesku vkladám srdce z kameňa keď rozpadne sa nikto neuvidí čo je v ňom

som zauzlený smiech tajomstvo za zákrutou tela pochybnosť v pravde zapletená som neha o nehu opretá vráť mi ju v teba premenenú

umývaš tvár odplavuješ tiene ukryté hlboko pod kožou kým nepotopíš dušu

vyhĺbi v tebe slepé ramená rozvlní všetky rieky vojde ti do žíl do zmyslov omotá si ťa zauzlí naveky a slepo vzdialená nechce ťa teraz počká si čím budeš potom

vzdialené veci budú vzdialenejšie keď blízke budú bližšie

tieňom sa dotknem dverí a zvykám si na svetlo medzi nami rozkvitnuté v tme

Smútok mlčí z tvojho ticha rozsypáva sa o tvoje zhasnuté myšlienky nedá sa domyslieť stačí jediný pohyb a klesáš viditeľný v tvojich očiach prosí som stratený nájdi ma

keď sa rozprávame hviezdy otvárajú oči polonahé od toľkého chvenia schovávajú sa do mesačného svitu keď sa rozprávame hviezdy nemôžu spať zatvárajú oči sú plné dotykov a nás

kde sa vylial môj oceán s bielymi kamienkami?

ešte raz cítiť čo necítim a milovať niečím čo už nie je

to čo cítiš prvýkrát vidíš naposledy

Budík Blúdila som po obchode. Len tak. Bez záujmu a bez cieľa. Predavač práve presviedčal váhajúceho zákazníka: to je ten najlepší budík, aký poznám. Zobudí aj mŕtveho. Spozornela som. Predbehla som váhajúceho zákazníka a jedným dychom vykríkla: Môžete mi jeden zabaliť? Predavač sa usmial. Potešený mojím záujmom a svojou dobre odvedenou prácou zjavne nepochopil, že to myslím – vážne.

Boh priĹĄiel dotkol sa ma rukami ktorĂŠ nemilujem

zanechal si mi drevo v tvare kríža a ešte čosi čo mi uniká

modlitba zrodená z túžby byť sám dotýkať sa ticha vidieť neviditeľné dve ruky sú bránou tak blízko je Boh že smieš iba šepkať alebo zostať ticho

pripútal si ma svojím mlčaním ako si ticho pripútava ešte nevyslovené slová. podmanil si ma ako si podmaňuje hĺbka ešte netušené tajomstvá

občas sa ti schovám a pokojne ťa nechám hľadať ma odovzdaná tvojmu hľadaniu len neviem či som dosť stratená

iba z tmy sa dá krájať svetlo je svetlom iba keď je celé

keď rozsievaš hviezdny prach všetky hviezdy tancujú v rytme tvojich rúk túžim byť jednou z nich ozdobou na tvojom nebi a nikdy nepadnúť

kto som že mi dávaš všetko čo patrí tebe kto som že mi chceš darovať celé nebo kto som

máš tisíc mien pre mňa si bez mena bojím sa vysloviť tú nehu vonia po diaľkach a chutí blízkosťou si bez mena a predsa môj jediný si bez mena a ja chcem zostať nemá

Bože, kde začína tvoj svet? Tam, kde môj končí?

si viac než tajomstvo keď hľadám ťa zároveň sa chvejem zrkadlíš sa mi do mojich pochybností si tak nebezpečne blízko ale to čoho sa dotýkam to už nie si ty

Strach raz si ťa nájde vezme si tvoj hlas tvoje oči teba uzavrie vstupné brány zmocní sa tvojho tela nechápeš chce viac ako teba

Ľahostajnosť skladám si z kríža svoje meno vyzliekam sa z tvojich rán a všetko prijmem len nie slová zapísané krvou do prachu a do popola

ani ďaleko ani nízko musím byť tam kde som iba tak môžem byť tvoj vysoko aby si túžil sa skloniť blízko aby si ma cítil keď sa oprieš musím byť tým kým som iba vtedy ti patrím keď netúžiš byť mnou

zas budem meškať ale prídem z oblohy mi vypadol ďalší deň a k tebe je ďalej ísť ako od seba k sebe tak žijem a bojím sa že práve sebou raz odsúdim svet

bojíme sa ťa preto klameme sľubujeme unikáme čo je na tebe také hrozné

dávaš mi seba dve oči na pozeranie tri na to aby som ťa videla

pestuješ hviezdny prach taký podobný tomu čo je na zemi cez noc ho vymieňaš pod prstami mojich rúk mám iskru v každom kúsku tela som vodopád svetla. padám do tmy zahalená

všetko si podeľte nenechajte mi nič iba slová možno prežijem

Viem sa nájsť vo vôni farbe rýchlosti vetra v kvapke občas sa mi zdá že na seba sa iba podobám

Boh mojej púšte Boh mojich nekonečných vôd Boh mojich hĺbok tajomstiev a zázrakov Boh bez podoby bez mena a veku netuším odkiaľ prichádzaš bol si prv ako si sa stal ale viem že každé ráno ma budíš úsmevom a svoju podobu vkladáš do mojich rúk

občas hráme to na čo v živote nemáme je to také presvedčivé že keď náhodou nehráme nikto nás nespoznáva nikto nechce otvoriť oči a vidieť pod kožu

stretli sme sa pri odovzdávaní vín udelili mi cenu za herecký výkon v tvojom mene chystám sa dozrieť a byť iba v jednej koži

si príliš blízko aby som ťa mohla vidieť si tak blízko že nevidím tvoju tvár máš iba oči v ktorých som znovu čistá.

symbolom tvojej blízkosti je moje stíšenie možno ohluchnem z toľkého ticha možno objavím tvoju skrýšu

daruj mi svoju prítomnosť len pohyb len náznak len odraz len ticho

veľakrát som sa pokúšala napodobniť ťa tvoje slová dotyky niečo z teba nakoniec som vždy musela priznať že neviem ako to robíš keď sa objavuješ na miestach kde ťa neočakávam keď sa pohybuješ neviditeľne a vidíš veci určené len tvojim očiam len Ty vieš byť tak neviditeľne blízko ja nie ja sa ti iba viditeľne vzďaľujem

počula som dážď videla som dúhu počula som vietor videla som chvenie počula som ticho videla som tvoj hlas

moje mlčanie zaplavilo svet moje ticho splynulo s tichom zachyteným na obrazoch miešalo sa s farbami svetlom tieňmi spadnúť do ticha a zablúdiť

veci sa túžia pritúliť pohnú sa smerom k sebe vkĺznem do jednej z nich som o jednu vec bližšie k tebe

mám nahú kožu a niekoľko vrstiev duše inak nič iba odvahu ísť pešo do neba

myslíš že dotkol si sa hĺbky a preto môžeš chápať druhých netušíš ešte čo sú skryté hĺbky opierame sa o vietor a zvyšky Boha v nás

niektoré slová sa podobajú bránam vytesaným do skaly onemieš od úžasu pred ich vznešenosťou ale keď prejdeš ich oblúkom pochopíš aké sú krehké plné puklín postupne z nich vyberáš kameň po kameni

pomaly a bolestivo oddeľujem slovo od slova písmeno od písmena čiarku od čiarky moje slová od tvojich vzdialené jedno od druhého uviazli v priesvitnom vodopáde tvojho hlasu sú nado mnou sú vo mne

Záverom Nedá sa narodiť inde, len do svojho života. Práve do toho, kde ostalo veľa nevyslovených slov. Takých, ktorým nik neverí, že sú z nebeského cesta. Vysypané do jedného vreca s ostatnými, prešli dlhú cestu poľudštenia. Nechceme ich počuť. Tečú proti prúdu a vedia o nás všetko. Unikáme. Našťastie nás dobehnú skôr , než zaplatíme trojnásobnú cenu za ich vyumelkované napodobeniny. Slová nie sú pre anjelov. Sú pre mňa, voňajú mi čistotou detstva. Mať to šťastie narodiť sa znova. Do sveta plného slov , ktoré predo mnou ešte nikto nevyslovil.

O mne. Maliara poznáte podľa farieb a spôsobu, akým maľuje. A mňa? Nedisponujem ničím zvláštnym, nevlastním nič mimoriadne okrem originálnosti, ktorou sme obdarení všetci a ktorú, priznávam, sa mi ešte nepodarilo naplno rozvinúť. Nebránim sa fantázii ani novým pohľadom, ale v mojom živote neboli príliš odvážne kroky. Keď mi niekto povie poznám ťa, vždy mám dôvod zamyslieť sa. Kto by už len mohol vedieť o mojom živote viac, ako ja sama. K životu mi väčšinou stačí radosť z vecí, ktoré vidím každý deň a predsa ma vždy znova udivujú a nútia žasnúť. Maličkosti sú pre mňa dôležité, niekedy dokonca rozhodujúce, preto si ich strážim.

Občas som rozpoltená. Žijem vo víre myšlienok, kontrastov, lietam od pólu k pólu. Na všetko sa pozerám z výšky, z nuly, z kráľovstva ničoho. Všetko je krásne a pritom obyčajné. Každý má v sebe iný odraz sveta. Som taká aká som a v tej svojej nedokonalosti sa učím mať rada. Svetlo a tiene? Určite dávam prednosť svetlu, ale mám rada i prítmie, keď pod rúškom šera nie je na prvý pohľad hneď všetko jasné. Vyhovujú mi pootvorené dvere a možnosť pýtať sa: Otvoriť či uzavrieť? Milujem jednoduchosť, hravosť a pestrosť viac ako chladnú dokonalosť.

Rada sa obklopujem vecami, ktoré ma chránia pred všednosťou. Nestačí mi len pohľad na ne, potrebujem sa ich dotýkať, počuť ich, cítiť, ako sa mi prihovárajú. Nie je dôležité, či sú to pekné veci pre iných. Hľadám v nich viac. Niečo ako dušu, možno aj vnútornú krásu. Dominantným spôsobom formujú priestor, ktorý ma obklopuje. Bez nich by ostal nudný, pustý, možno aj zabudnutý. Netajím, že milujem tie obyčajné z najobyčajnejších vecí. Fascinujú ma svojou nahou krásou a krehkou pominuteľnosťou. Nedotkla sa ich uponáhľanosť naplno žijúcich dní. Aj po rokoch z nich dýcha povznášajúci pokoj. Stačí zatvoriť oči a nechať sa unášať. Stačí sa dotknúť a objaviť skrýšu pre dávno zabudnuté spomienky. Je vzrušujúce byť blízko. Na dosah. Schovať sa na ich dne odkiaľ všetko vyzerá dokonale inak.

Modlitby a modlitbičky? Nemusíte veriť, že existujú, ale do môjho života určite patria. Nadchýna ma predstava ich všadeprítomnosti, rozmanitosti, ich tisícich podôb. Sú živým chrámom postaveným uprostred rušných, hlučných ulíc. Práve ony udržiavajú ten správny rytmus života. Nezáleží na tom, kde sa nachádzam, vždy je v nich kúsok nepoznaného. Občas prežívam napätie pri hľadaní toho, čo je dôležité, občas pocit dokonalej harmónie ktorý ma prevedie nepoznanými zákutiami mojej mysle. Učím sa zabúdať na ich zaujímavé, ale neosobné formy, znova sa inšpirovať, precítiť ich, nechať prehovoriť každú bunku svojho tela.

Je odvážne modliť sa, keď sa nemodlím, keď slová iba predstierajú niečo, čím nie sú. Preto najkrajšie chvíle prežijem občas až vtedy, keď sa minú všetky slová. Cítim, že v mojom vnútri je prázdne miesto. Na prvý pohľad sa môže zdať, že tam bolo stále. Nepamätám si, ako to bolo naozaj. Viem len, že to, o čom som ani netušila, sa celkom prirodzene stalo súčasťou môjho života. Zbytočne sa búrim. Už nedokážem vidieť iné cesty, Iba tú jedinú, tú, ktorá začína a končí v samote.

Môj zabudnutý svet ma stále láka. Chcem poznať, čo v sebe skrýva, čo dlho nosím v sebe. Kráčam po tichu a hľadám. Zabudnuté kroky a hlasy, o ktorých viem, že sú kdesi zamknuté. Odlupujem vrstvu za vrstvou v múroch desaťročí. Toľko pocitov, ktoré som si nikdy nedovolila prežiť. Viem, že som tu bola. Som blízko.

Cítim tep predchádzajúcich chvíľ, pritískam k nim svoje čelo. Objímam tiene bez mena a tváre. Márne čakám na nejaké znamenie, pohyb, akýkoľvek náznak zvuku. Sú to dva svety, ktoré sa navzájom nepoznajú. Desí ma iba moja neprítomnosť a dotyk tmy. Život nám nedáva hotové príležitosti. Dáva nám príležitosti, v ktorých sa musíme nájsť. Nie je to jednoduché, keď sa nechceme vzdať vlastných predstáv a predchádzajúceho štýlu života. Príležitosť prichádza v rôznych podobách. Sú také rozdielne, že nás nútia k odvážnej kombinácii našich schopností, ale práve ich rozdielnosť nám dáva šancu vyniknúť. Myslím, že moje príležitosti som nedokázala vždy objaviť. Čakala som na nich tak dlho, až som zabudla na všetko ostatné. Tí, čo nezabudli, sú ďaleko predo mnou a mne sa ich už nikdy nepodarí dobehnúť.

O mojom mene I veci a dojmy, ktoré sme nikdy osobne neprežili v nás môžu zanechať hlboké stopy. Pre mňa tou nezmazateľnou stopou bol výber môjho mena. Keď som sa mala narodiť ako štvrté dieťa v rodine, ktorá trpela nedostatkom v každej oblasti a prežívala svoje problémy a večný zápas o existenciu, vôbec si nemuseli lámať hlavu nad výberom môjho mena. I keď to nikdy predtým nerobili , tento krát zasadla rodinná rada a dali tomu patričnú vážnosť. Do klobúka sa dali lístky a lósom vytiahli moje meno. Táto skúsenosť dáva môjmu životu akt dôležitosti. Mená sa opakujú. Tak ako sa opakuje história, móda, príbehy, osudy, a ľudské omyly. Neviem, koľkí nosili toto meno predo mnou, ani koľkí ho budú nosiť po mne ale viem, že by som ho chcela iba pre seba.

Tak, ako sa postupne menil môj život, menila som sa aj ja. Menil sa výraz mojej tváre, môj úsmev, moja chôdza, iba meno ostávalo vždy to isté. Vyrástla som zo svojich topánok, ale nie zo svojho mena. To, ako ho niekto vyslovil mi občas znelo ako úsmev, občas ako blesk z jasného neba. Záleží na tom kto ho vyslovil a ako. Celý život sa usilujem o vyváženosť, nájsť svoj pevný bod, svoje ťažisko a zostať v jeho strede. Občas si predstavujem, ako pôjdem ulicou a zablúdim medzi obchodíkmi. Keď za výkladom uvidím moju knihu, určite si jednu kúpim, aby som vedela, akú hodnotu má moje meno. Potom si sadnem na lavičku v parku a začnem čítať.

Pomaly, kúsok po kúsku, bez pohybu, so zatajeným dychom, kým celkom nezabudnem na seba, na svoju uponáhľanosť a všedné starosti. Čas v poézií plynie inak ako v živote. Nenechám sa zlákať povrchným dotykom, budem ju čítať dvakrát, trikrát, päťkrát, vždy znova si vychutnávať slová na rozhraní toho ticha vo mne a hluku mimo mňa. A v priestore, ktorý nemožno ohraničiť ničím konkrétnym, si možno prvýkrát darujem seba.

O mojej poézii: Ako píšem? Odchádzam rýchlikom a vraciam sa – pešo. Na začiatok. S obrazmi prežitých vecí. Postupne sa ich pokúšam vysťahovať do básní, až kým neostanem prázdna pre svet a otvorená- pre nebo. Ale to ešte nie je poézia. Až oheň čo ma spáli, zviditeľní slová, až prúd, čo strháva, vyplaví ma na zakázané brehy. Ale to ešte nie je... Vo mne sa stretávajú dva svety. Jeden cítim, ten mi patrí. Druhý vidím a nie je mi ľahostajný. Keď sa priblížia, precítim, čo vidím a uvidím, čo cítim. Ale to ešte nie je ...

Som iba na začiatku a samej seba sa pýtam, či je možné prežiť to znova. Myslím ten úžas - objaviť v sebe niečo čo tam predtým nebolo. Každé slovo má svoje kúzlo. Otvor ho a otvoríš niečo aj v sebe. Ako symbol v symbole, dotyk v dotyku. Nepočuješ a predsa vnímaš ticho, do ktorého sa prebúdzaš s vôňou čistoty. Stáva sa, že niektoré slová ma fascinujú. Preskočí iskra, akési neviditeľné kúzlo, niečo ma na nich chytí a od tej chvíle ma už nič iné nezaujíma. To vnútorné napätie ma s určitosťou presvedčí, že bez nich už nedokážem ani dýchať. Z môjho vnútra vyvierajú slová, ktoré ma strhávajú so sebou, spaľujú, unášajú ďaleko, až kým nemám v duši úplne prázdno a čisto. Občas neviem, či to, čo prežívam, je skutočné, alebo to skutočné ešte len príde. Ten pocit má niekedy sprevádza pri písaní. Preto ma niektoré prehry netrápia. Práve naopak.

Vychutnávam si radosť z toho, že ešte môžem niečo očakávať. Teší ma, že môžem rozhodovať napríklad aj o tom, ktoré slová so mnou pôjdu ďalej a ktoré nie. Slová, ktorým zostanem, verná si musia moju vernosť zaslúžiť. Sú myšlienky, ktoré sa mi nikdy nepodarí dostať na papier. To zistenie je pre mňa vždy oslobodzujúce. Niekedy mám strach, že na to nikdy neprídem, a že v tom tápaní sa celkom stratím. Je oslobodzujúce, keď už nemusím nič písať, o nič sa pokúšať, nič hovoriť a predsa tým povedať všetko.

O mojej zbierke Ak je písanie cestou k sebe, je tiež hranicou, ktorá vám rozdelí život. Tisíc dní je moja hranica. Je to dlhá doba. Dosť času vypísať sa až po končeky prstov, dosť času otvoriť v sebe tisíc nových brán. Zbierka Veža je viac než len denník písaný tisíc dní. Keď som ho začala písať nebolo to pre iných. Písala som, aby som

upokojila svoje vnútro, aby to, čo je vo mne, dostalo iný rozmer a zmysel. Nie je ľahké vyjadriť, čo som prežila a akou zmenou som prešla. Nepokúšam sa o to. Ani v živote, ani v poézii. Myslím, že moja poézia nie je iba o mne. Aby som si k nej otvorila cestu, bolo potrebné sa ponížiť, zbaviť sa určitej formy, premeniť sa na všetky tie slová, nenechať si nič iba pre seba a vypísať sa až po končeky prstov. Aké ťažké je nezapochybovať pri tom o sebe.

Po celý ten čas som túžila písať viac než čokoľvek iné. Napĺňalo ma to, i keď na druhej strane, ma to oberalo aj o posledné zvyšky síl. Myšlienka vydať básne knižne prišla oveľa neskôr, keď som rozmýšľala nad spomienkovým darčekom pre najbližších a známych, ktorí mi po manželovej smrti pomohli. Je veľa spôsobov, ako sa dá poďakovať, ale najväčším darom je a zostáva akt darovania seba. Moja zbierka je takýmto poďakovaním.

Na svoju prvú báseň som zabudla. Nepamätám si jej názov ani obsah, ale nezabudla som na ten kúzelný pocit, na to prvé vchádzanie do sveta slov, na ten prvý krok do neznáma. Všetko, čo je prvýkrát, je výnimočné, ale moja poézia sa menila z minúty na minútu, zo dňa na deň, od básne k básni. S odstupom času, aj samej seba, pripúšťam, že nie je najťažšie poskladať myšlienky do slov, ani všetky odtiene pocitov vyjadriť jediným slovom. Najťažšie je zachytiť všetky premenlivé okamihy tak, aby sa nás dotkli presne tam, kde sme osloviteľní. Preto sa básnik podpisuje vlastným srdcom, a to takým spôsobom, akoby to mal byť podpis jediný. Keď som napísala zlú báseň, zvyčajne som sa jej chcela čím skôr zbaviť. Ale nech som išla kamkoľvek, vždy bola so mnou. Nech som robila čokoľvek, bolo nemožné ju zabudnúť. O moju pozornosť bojovala tak dlho, kým som sa s ňou nestotožnila a neurobila z nej dobrú báseň. Skôr mi je ľúto básní, ktoré sa omeškali, nestihli svoj čas

a preto sa stratili v slovách inej básne. Delíme sa na tých, ktorí píšu a na tých, ktorí čítajú. Tí prví nedokážu vyjadriť všetko, čo cítia, tí druhí to nedokážu v slovách nájsť. Tí prví obchádzajú tajné miesta svojej pamäte, neúspešne kľučkujú medzi minulosťou a prítomnosťou, zhasínajú svetlá, aby sa mohli pohrúžiť do seba, píšu pri sviečke a znova oživujú spomienky. Tých druhých nezaujíma, čo je za tým všetkým, nepýtajú sa na pôvod myšlienok, fascinujú ich len slová, ich formy, ich tisíce podôb. Potrebujú cítiť, ako sa v nich otvárajú zabudnuté dvere, túžia byť blízko a dotýkať sa toho, čo práve v sebe objavili.

100

O Bohu Aký je môj Boh? Trpezlivý, keď ho obviňujem, vynaliezavý, keď vzdorujem, tvorivý, keď sa sťažujem. Páči sa mi, keď je tajuplný, milujem jeho nepredvídateľnosť. Je všetkým, čo mi chýba, keď nie je pri mne a iba vtedy hlboko vo svojom vnútri pociťujem, aký je skutočný. Nikdy som nezapochybovala, či naozaj existuje, ale stokrát som zapochybovala, či je takým, ako žije v mojich predstavách. Občas ho hľadám a nenachádzam, a to, čo nachádzam ma neuspokojuje. Stretnúť sa s ním naživo je výnimočný a nezabudnuteľný pocit, ale nechcem prežiť iba nezabudnuteľné okamihy. Chcem nezabudnuteľný život. Viem, že pre každého má pripravenú horu, na ktorú by mal vystúpiť. Nezáleží na tom, aká je hora vysoká, ani kde sa nachádza.

101

Dôležitý je jej vrchol, ktorý nám otvorí nový pohľad na náš život. Aký je môj Boh? Je pre mňa tajomstvom a pretože milujem tajomstvá pre ich kúzlo a tajuplnosť, ktorá ich obklopuje, viac už neprezradím.

102

103

104

Venovanie Saint Exupéry:

„Lebo keď uctievame niečiu pamiatku, potom ten, kto odišiel, je prítomnejší než živý“. Tuto zbierku venujem manželovi s túžbou, aby sa sa na tých, ktorí tu nie sú, nezabudlo.