PREČO rozvojová pomoc?

Rozvojová pomoc Prečo?

Bu

lle ur tin če Pl n a ni ý vš tfor ca e m m tký y iS m m im l ale ove , kto ov n r lá ro aj tý ska ých dny zv m a v za ch oj , k r uj r ov to oz ím oz á v v zm po rí si ojo a, čo ojo v m ys o my ýc sa výc el. c n sl h d h em ia, ž kra eje org á e jiná za ani ch hr zá , a- cií

1

Mýty o pomoci biednym Zuzana Fialová, nezávislá analytička Otrhané deti s veľkými nevinnými očami, matky s dojčatami zabalenými vo farebných látkach, slamené chatrče v panoráme nádhernej prírody. To sú zvyčajne obrázky, ktoré si ľudia predstavia, keď niekto povie rozvojová pomoc.

A ešte pocíti čosi ako nudu pri správach o ďalších miliónoch, ktoré zhltnú krajiny s nikdy sa nekončiacou chudobou a problémami.

Nemocnica v Mapourdite v južnom Sudáne, ktorej prevádzku a školenie zdravotníckeho personálu finančne podporuje eRko z koledníckej zbierky Dobrá novina

Foto: Jana Čavojská

Čo vieme o rozvojovej pomoci? Rozumejú jej tí, čo rozhodujú o investovaných peniazoch? Vedia ju robiť tí, čo za ne uskutočňujú projekty v ďalekých krajinách? S rozvojovou témou sa spája veľa mýtov, predsudkov či často opakovaných poloprávd.

Svetová banka našu krajinu definitívne preradila zo skupiny krajín prijímajúcich do krajín darcovských. Musíme sa zmieriť s faktom, že patríme k najbohatším krajinám sveta, a teda by sme mali cítiť povinnosť pomáhať.

Mýtus č. 1: Slovensko je chudobná krajina Pojem bohatstva je relatívny. Kirgizskí nomádi žijúci v jurtách, ktorých majetok (okrem stád tiav a koní) sa dá zbaliť do niekoľkých vakov, sa považujú za bohatých. Pre nich je mierou bohatstva početnosť zdravých stád a vlastná rodina.

Slováci si zvykli považovať sa za chudobných. Avšak pamätám si na šok kolegov z Azerbajdžanu, keď zistili, že v Bratislave tečie z kohútika pitná voda. A dvojnásobný šok, keď uvideli, ako ľudia tou vodou umývajú autá. Vo svete, v ktorom najmenej dve tretiny populácie nemajú prístup k zdraviu neškodnej vode, je to naozaj prejav bohatstva a luxusu.

Mýtus č. 2: Nech pomáhajú tí, čo to všetko spôsobili Rozvojová pomoc nie je a nemala by byť daňou za „výčitky svedomia“ bývalých kolonizátorov. Už dávno nie je pravdou, že chudoba a nepokoje v Afrike či v Ázii sú priamym dôsledkom politiky bývalých kolonizátorov.

V dnešnom globalizovanom svete lokálny konflikt v regióne, ktorého názov ani nedokážeme správne vysloviť, dokáže pohnúť cenami potravín v slovenských obchodoch. Takže rozhodne nie je politicky múdre stáť bokom a mlčky sa prizerať, či a ako si s biedou, terorizmom alebo chaosom poradia tí „veľkí“.

Veľkosť národa je aj v jeho ambíciách a Slovensko politicky

2

patrí medzi tých veľkých. Sme členom medzinárodných organizácií, podpísali sme závažné dohody, ktoré nás nielen zaväzujú posielať vojakov a peniaze na druhý koniec zemegule, ale nás aj oprávňujú svetové dianie ovplyvňovať.

Rozvojová pomoc je tou najhmatateľnejšou zahraničnou politikou, lebo môže priamo meniť svet.

Mýtus č. 3: Viac peňazí znamená účinnejší boj s chudobou Správy o rozvojovej pomoci sa skladajú prevažne z tabuliek, ukazujúcich, koľko peňazí sa investovalo. Málokedy sa však dočítame, ako konkrétne tieto peniaze zmenili život ľudí, ktorým boli určené.

Samotná suma však nezaručuje úspech. V jednom krajskom meste v Tadžikistane postavila americká vláda veľkú kliniku za niekoľko miliónov dolárov. Onedlho však klinika zívala prázdnotou, keďže väčšina lekárov sa nevrátila z emigrácie a mladí nechceli pracovať v provincii. Chýbalo vybavenie i zdravotnícky materiál. Väčšina obyvateľov hornatého regiónu sa po zlých cestách nemohla v prípade potreby do kliniky dostať. O pár rokov holé múry schátrali a dedinčania ich rozobrali na stavebný materiál.

Desaťkrát lacnejší projekt švédskej vlády sa zameral na vyškolenie miestnych pôrodných asistentiek, ktoré chodili po dedinách, pomáhali ženám a zároveň ich učili základy prevencie chorôb. Neskôr sa táto sieť zdravotníckych pracovníčok rozšírila a prevzala nové úlohy, ako očkovanie detí či monitoring výživy. Žili z príspevkov miestneho oddelenia ministerstva zdravotníctva, ale aj vďaka samotným dedinčanom, ktorí si vážili ich prácu a záležalo im na tom, aby zotrvali. Tak sa vďaka niekoľkým desaťtisícom dolárov podarilo to, čo nebolo možné uskutočniť za milióny. Pravdaže, na skupinu žien sa nedá, na rozdiel od veľkej kliniky, zavesiť tabuľa s nápisom: Postavené za peniaze ľudu krajiny XY. Diskusia o rozvojovej pomoci sa nemôže týkať len otázky množstva vynaložených peňazí, ale najmä výsledkov, ktoré priniesli. Aj tu platí, že menej je niekedy viac.

Mýtus č. 4: Pomáhať môže každý, stačí odvaha a balík peňazí Marek bol nemecký inžinier, pracovník úspešnej stavebnej firmy, ktorá vyhrala vládny tender na výstavbu ciest v severovýchodnom Afganistane. Bol vyslaný do mesta Kunduz, aby tam zabezpečil realizáciu najväčšieho projektu nemeckej vlády. Mal klimatizovanú kanceláriu, služobné auto, satelitný telefón, ťažké mechanizmy dovezené vojenskými lietadlami z Nemecka, takmer neobmedzené zdroje na prácu robotníkov a nákup stavebného materiálu.

Po necelom roku sa vrátil domov znechutený a len ťažko vysvetľoval svojim nadriadeným, prečo v Kunduze za celý ten čas nepostavil ani meter cesty, hoci minul značnú časť projektových peňazí. Nie, Marek nebol ani zlodej, ani hochštapler. Jeho jedinou chybou bola neskúsenosť a nedostatok vedomostí o tom, že projekt cesty sa v Afganistane a v Nemecku nedá realizovať rovnako.

Joachim bol riaditeľ nemeckej mimovládnej organizácie, ktorá sa špecializovala na rozvoj vidieckych komunít. Takisto vyhrala vládny tender na výstavbu ciest, ale v hornatej, odľahlej lokalite. Joachim dal najprv vyškoliť vlastných terénnych pracovníkov – vzdelaných Afgancov z daného regiónu. Potom ich požiadal, aby navštívili všetky dediny v lokalite a podľa presnej metodiky zozbierali informácie o konfliktoch, ktoré majú me dzi sebou tamojšie dediny. Konflikty pre vodu, pôdu, historické či národnostné príčiny.

Potom naplánovali projekt cesty, ktorá spájala čo najviac dedín, vrátane tých znepriatelených. Robotníkov najímali na prá-

Z projektu stavby domov pre navrátilcov v Afganistane, ktorý s podporou SlovakAid realizuje ADRA Slovensko.

Foto: www.adra.sk

cu prostredníctvom miestnych samospráv, ktoré sa vopred museli dohodnúť, čo ktorá dedina projektu poskytne. Harmonogram projektu bol umelo„natiahnutý“, aby dedinčanom, ktorí väčšinu roka pracujú na svojich poliach, dal zamestnanie a príjem v zimných mesiacoch. Stavba sa realizovala výlučne silami miestnych ľudí a zvierat, z miestnych surovín. Trvala veľa mesiacov, ale život v dedinách po jej skončení sa navždy zmenil. Ľudia sa vyučili novým remeslám, získali zručnosti, niektorí sa dokonca naučili základy gramotnosti, čo im dalo šancu zamestnať sa v budúcnosti. O pár mesiacov pri tejto ceste postavili školu, do ktorej mohli deti z viacerých dedín chodiť spoločne.

Rozvojová práca nie je hobby. Je to jedno z najťažších povolaní, ktoré si vyžaduje veľké vedomosti, kultúrnu citlivosť, zmysel pre prácu s ľuďmi a ochotu pracovať v ťažkých podmienkach.

V rukách rozvojových pracovníkov peniaze dokážu meniť ľudské životy alebo miznúť bez stopy.

3

>

Mobilná klinika v Nikaragui, ktorú prevádzkuje Magna Deti v núdzi.

>

Mýtus č. 5: Najprv jedlo, potom demokracia Väčšina banditov a diktátorov, ktorí sú pri moci v chudobných krajinách, veľmi rada používa túto frázu. Demokracia je luxusom, ktorý si nemôžeme dovoliť, keď u nás ľudia hladujú. Najprv nám dajte dosť peňazí na to, aby sme ich nakŕmili, potom pouvažujeme o demokracii. V skutočnosti však milióny dolárov rozvojovej pomoci miznú v ich vlastných vreckách a v útrobách ich korupciou prežratej byrokracie. Od čias Stalina je pritom zrejmé, že hlad nie je príčinou, ale dôsledkom neslobody, šikanovania a zotročovania ľudí. Áno, ozývajú sa i také hlasy, ktoré tvrdia, že demokratizácia je zasahovaním do vnútorných záležitostí krajiny a že na to nemáme právo. Treba si však všimnúť, či to náhodou nehovoria len tí, čo sú nositeľmi alebo čo profitujú z autoritárskych režimov. Samozrejme, nie je možné umelo prenášať demokratické inštitúcie a zákony z jednej krajiny do druhej. Bez rozdielu náboženstva či kultúry, aj v tej najzapadnutejšej dedinke pod Pamírom ľudia túžia spravovať si svoje záležitosti spravodlivo, podľa svojich predstáv, bez násilia, vydierania, útlaku.

Demokratizačné projekty nevidieť hneď. Nedá sa na ne vyvesiť pamätná tabuľka. Aj na fotografiách vyzerajú menej efektne ako školy či vodné elektrárne. Avšak, ak sú robené múdro, dávajú miestnym ľuďom do rúk silu postarať sa o seba a svoju krajinu. Nekŕmia, len učia hladných loviť ryby.

Mýtus č. 6: Aj doma máme dosť problémov Zaznieva to často aj z úst vysokých štátnych predstaviteľov.

Vraj máme doma dosť problémov, nech sa slovenské peniaze a sily venujú namiesto Afrike napríklad práci v rómskych osadách.

Každá, aj tá najbohatšia krajina má svoje problémy: bezdomovcov, chudobu, nelegálnych migrantov, a pod. To však neznamená, že prostriedky venované na riešenie sociálnych pro-

4

Foto: Magna Deti v núdzi

blémov idú na úkor zahraničnej rozvojovej pomoci či naopak.

To je ako keby sme povedali, že štát by nemal stavať diaľnice, kým každá slovenská obec nemá kanalizáciu a prípojku na plyn.

Je veľa priorít, na ktoré sú v demokratickom štáte vyčleňované prostriedky z verejných zdrojov (z daní).

Riešenia rôznych spoločenských problémov (ako prístup k vzdelaniu, prevencia chorôb, zamestnanosť, dôchodky, priaznivé podnikateľské prostredie, a pod.) si vyžadujú odlišné postupy, metódy financovania aj časový harmonogram. Zaoberajú sa nimi rozličné špecializované inštitúcie a organizácie. Je detinské myslieť si, že odborníci na vzdelávacie projekty v afrických komunitách budú schopní zvýšiť gramotnosť detí v zaostalých rómskych osadách len preto, že ten druhý problém dostane väčšiu prioritu a viac peňazí.

Mýtus č. 7: Ľudia v rozvojových krajinách si pomoc nevážia Samovražedné atentáty, nepokoje, vojna. To je štandardný obraz rozvojových krajín v médiách.

Svetové tlačové agentúry majú vo svojich ponukách len málo obrázkov zo zakladania učňovského školstva či stavby zavlažovacích kanálov v oblastiach trpiacich suchom, na ktorých sa podieľajú miestni ľudia svojou prácou a niekedy aj peniazmi. Mierový život nie je taký zaujímavý ako vojna.

Skutočnosť je zvyčajne oveľa zložitejšia než novinové titulky. Niektoré krajiny, do ktorých dnes smeruje rozvojová pomoc, boli desaťročia devastované chaosom, diktátormi, konfliktami a nedbalosťou k prírode. Nedá sa veci riešiť lusknutím prsta, to vidíme aj doma. Ak sa však politická vôľa skombinuje s odbornosťou a trpezlivosťou, pre mnohé krajiny je to šanca na úspech.

(Autorka pracovala takmer v 20 krajinách východnej Európy, Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky. Článok vyšiel v týždenníku Žurnál.)

Čo si myslia o rozvojovej pomoci novinári?

Z neformálneho prieskumu medzi 12 novinármi z ČR, Slovenska, Poľska a Maďarska v rámci semináru projektu To Act You Have to Know: • väčšina novinárov považuje rozvojovú pomoc za dôležitú, pretože vo vzájomne prepojenom svete sa bohaté štáty nemôžu tváriť, že sa ich chudoba netýka resp. je ,,ďaleko“ • jedným z hlavným dôvodov poskytovania rozvojovej pomoci je bezpečnosť vo svete – chudoba vytvára frustráciu, podhubie pre šírenie terorizmu (Afganistan) a tiež tlaky na migráciu smerom do Európy (chudoba v Afrike) • rozvojová pomoc musí byť efektívna, pretože - ako upozorňujú niektorí odborníci z rozvojových štátov - pomoc môže byť škodlivá, vytvára závislosť • do oblasti rozvojovej pomoci treba zahrnúť nielen rozvojové projekty, ale najmä obchodnú a hospodársku politiku, ktorá vytvára predpoklady na rozvoj resp. ho naopak brzdí (marec 2009)

Čo si myslia ľudia na ulici?

Z prieskumu verejnej mienky, ktorý pre Unicef Slovensko uskutočnila agentúra Median v rámci projektu Globálna ekonomika, globálna solidarita:

Údržbu studní v Turkáne (Keňa) podporuje eRko.

Foto: Hanka Maťová

• 90% opýtaných si myslí, že Slovensko je bohaté a rozvojovým krajinám by malo pomáhať – jednak preto, že sa máme lepšie, ale aj preto, že by mala fungovať istá vďačnosť za pomoc, ktorú sme dostávali v minulosti a tiež preto, že je to ľudské a humánne • za tri hlavné problémy rozvojových krajín opýtaní najčastejšie označili – hlad a biedu, ďalej chýbajúci prístup k pitnej vode a hygiene, a tiež choroby ako AIDS a maláriu • približne každý desiaty Slovák si myslí, že Slovensko by nemalo poskytovať rozvojovú pomoc, ako najčastejší dôvod uvádzajú, že sami máme dosť problémov, ktoré treba riešiť (august 2008, www.dvetvarejednehosveta.sk)

Sirotinec a školu v Nairobi podporuje Nadácia Integra.

Foto: Daniela Balážová

Čo si myslia politici?

Zdenka Kramplová, poslankyňa NR SR:

Magdaléna Vášáryová, poslankyňa NR SR:

Slovensko má medzinárodné záväzky a verím, že chce zostať dôveryhodným štátom. Nie každý obyvateľ planéty sa narodil v štáte s bežným životným štandardom, a nie každému je dopriate mať každodennú obživu nevyhnutnú na prežitie. Slovensko je rozlohou malým štátom, ale žijú v ňom ľudia, ktorí nezabúdajú aj na iných a nezatvárajú oči nad smutným stavom života ľudí v málo rozvinutých krajinách. Kým u nás už bojujeme s obezitou, v iných štátoch sa boria s podvýživou, s nedostatkom pitnej vody alebo s prístupom k zdravotnej starostlivosti. U nás kladieme pomaly väčší dôraz na kvalitu jedla, a pritom inde žijú ľudia pod hranicou chudoby. Slovensko nezachráni celú planétu, nevyrieši problém chudoby, ale viem, že je ochotné pomôcť a podeliť sa. Pretože - kto zachráni čo i len jeden ľudský život, ako keby zachránil celý svet.

Dôvody pre rozvojovú pomoc vidím v troch rovinách. Prvá je, že EÚ je najväčším darcom rozvojovej pomoci vo svete a my sme členom. Druhá rovina nesúvisí priamo s nami. Niektoré európske štáty majú pocit viny alebo výčitky svedomia, pretože boli koloniálnymi krajinami a do určitej miery sú dodnes zodpovedné zlyhávajúce štáty. Tretia rovina je pragmatická. Myslím si, že ak sa zlepšia podmienky v rozvojových krajinách, ich občania nebudú mať dôvody emigrovať napríklad do Európy, kde ich počty začínajú viditeľne posilňovať radikálne nacionalistické strany. Zároveň u nás môže pomôcť propagácia našej účasti na rozvojovej pomoci uvedomiť si, že patríme medzi bohaté krajiny a že žijeme v bezpečí. To je dôležité najmä na to, aby sme odstránili jednu z najväčších bariér na ceste Slovenska k civilizačnej a kultúrnej zmene, pocit bezvýznamnosti a malosti.

5

Zlyhanie bohatších voči chudobným bude mať dopad aj na nás Rozhovor s ministrom zahraničných vecí Miroslavom Lajčákom, ktorý chce, aby slovenská rozvojová pomoc mala ,,tvár a dušu“ a nebola len „troma kvapkami do mora“. Rozvojová pomoc Slovenska sa má sústrediť na Západný Balkán, Afriku a Afganistan.

Prečo by malo Slovensko poskytovať rozvojovú pomoc, osobitne v čase hospodárskej krízy?

Pretože máme dobrú pamäť a zodpovednosť. Aj nám iní pomáhali v čase, keď sme to veľmi potrebovali. A iste, je to aj o plnení medzinárodných záväzkov. Slovensko je členom OECD – klubu 30 najvyspelejších štátov sveta. Vstupom do EÚ a OECD sa Slovensko pridalo k bohatšej časti sveta a prijalo princíp solidarity s menej bohatými krajinami. Globálna hospodárska a finančná kríza ukázala, ako veľmi sú naše ekonomiky prepojené. Krízu pociťujú aj najmenej rozvinuté krajiny. Ich sa kríza dotkla najviac. Nemajú totiž dostatok zdrojov a kapacít jej čeliť. OSN odhaduje, že v dôsledku krízy upadne späť do chudoby viac ako 100 miliónov ľudí... Ide tu teda aj o prejav obyčajného ľudského súcitu s utrpením druhých.

Prečo sa teda objem financií na projekty rozvojovej pomoci v rozpočte na rok 2010 znižuje?

Celkovo sa výrazne znížil rozpočet rezortu, čo v praxi to postihne všetky aspekty činnosti ministerstva. Nie je to o tom, čo chceme a nechceme, ale čo si môžeme dovoliť. Je tu rozvojová pomoc, záväzky voči medzinárodným organizáciám, sieť zastupiteľských úradov, platy, údržba, obnova. Kde z toho môžeme ubrať?

Rozpočet schvaľuje vláda. Nakoľko si jej členovia uvedomujú vzájomné prepojenie problémov vo svete a potrebu rozvojovej pomoci?

Vo vláde a parlamente nie sú pochybnosti o zmysluplnosti rozvojovej pomoci. V parlamente má zvyšovanie objemu financií na rozvojovú pomoc silnú podporu. Napriek tomu pre veľké rozpočtové ťažkosti sa nám tento rok nepodarí výraznejšie zvýšiť objem rozvojovej pomoci. Súhlasím ale, že o podpore trvalo udržateľného rozvoja vo svete a potrebe zvyšovania rozvojovej pomoci Slovenska treba stále hovoriť, na vládnej i mimovládnej úrovni. Svet je tak veľmi globalizovaný, že problémy, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať veľmi vzdialené, sa nás v konečnom dôsledku očividne týkajú. Najvýraznejším príkladom je dopad klimatických zmien na migráciu. Zlyhanie ekonomicky vyspelejšej časti sveta pri odstraňovaní chudoby a hospodárskeho i sociálneho zaostávania by mohlo v budúcnosti spôsobovať problémy s priamymi následkami na našu krajinu.

6

Je Slovensko chudobné?

Nie, Slovensko nie je chudobná krajina. Aj na Slovensku existuje fenomén chudoby. V prípade rozvojových a najmenej rozvinutých krajín však hovoríme o tzv. absolútnej chudobe. To je stav, v ktorom nie sú zabezpečené základné ľudské potreby, vrátane jedla, bezpečnej pitnej vody, hygienických zariadení, zdravia, bývania, vzdelania a informácií. Ľudia v takejto situácii sú na absolútnej hranici prežitia. Väčšinu z nich pritom tvoria ženy a deti. Chudobu, ako chronický nedostatok zdrojov potrebných pre život, považujem za jednu z hraničných životných skúseností.

Považujete Srbsko za krajinu, ktorá potrebuje najviac zo zdrojov slovenskej pomoci?

Slovensko dávnejšie podporuje procesy demokratických zmien v Srbsku politicky aj ekonomicky. Našu spoluprácu určujú historické, kultúrne, geografické i ľudské väzby. Bol to práve tzv.

Bratislavský proces z r. 1999, ktorý významne prispel k začatiu demokratických reforiem v Srbsku. Uvedomujeme si, že od situácie na Balkáne v mnohom závisí aj celkový bezpečnostný vývoj v Európe. Preto je naším záujmom a našou úlohou, i úlohou medzinárodného spoločenstva, snažiť sa v krajinách západného Balkánu posilňovať stabilitu, pokoj, demokraciu a rozvoj.

Preto naša osobitná pozornosť Srbsku pri rozdeľovaní prostriedkov z našej rozvojovej pomoci. Myslím si, že sme konali správne.

O prednostnej pomoci Srbsku hovoríte v minulom čase...

Pochopiteľne, aj rozvojová pomoc je živý nástroj a konali sme správne v čase, keď sme sa takto rozhodli. Dnes sa však pozeráme do tohto regiónu širšie. V každom prípade považujem za dôležité, aby Západný Balkán zostal v centre našej pozornosti, ale týka sa to celého regiónu Západného Balkánu. Tam totiž vieme našu pomoc zhodnotiť, poznáme tamojšie prostredie, sú tam aktívne mnohé slovenské mimovládky a poznajú prostredie. Ak s tým malým objemom peňazí naozaj chceme niečo zmeniť k lepšiemu, na Západný Balkán to platí stopercentne.

Zníži sa teda pomoc Srbsku?

Chceme byť proporčne prítomní v celom regióne, takže je to pochopiteľné. Naša rozvojová pomoc je sústredená do oblasti pomoci na euroatlantickú integráciu krajín Západného Balkánu.

Bosna a Hercegovina, Macedónsko, Albánsko, Čierna Hora – sú jasní kandidáti, ktorým máme čo ponúknuť.

Ide aj o to, aby sme pozitívnu slovenskú skúsenosť multiplikovali aj prostredníctvom našej rozvojovej pomoci.

Peniaze na dvojstrannú rozvojovú pomoc by mali byť rozdelené na projekty pre 19 krajín. Uvažujete pri menších financiách o znížení počtu krajín, kam pôjde slovenská rozvojová pomoc?

Isté zužovanie je logické, pretože nám to zvýši objem peňazí v danom teritóriu. Ale medzi prioritami isto zostane Západný Balkán, čo považujem za prirodzené. Takisto chceme byť v Afrike, čo podľa mňa netreba zdôvodňovať. Afganistan je zas prioritou rozvojovej pomoci medzinárodného spoločenstva a demokratického sveta. Celkovo dvojstrannú a mnohostrannú rozvojovú pomoc by sme mali perspektívne orientovať viac na najchudobnejšie, najmenej zvýhodnené a najzraniteľnejšie krajiny a vrstvy obyvateľstva vo svete.

V súvislosti s rozvojovou pomocou sa spomína aj tzv. ekonomická dimenzia, pričom mnohí vysvetľujú rozvojovú pomoc ako nástroj presadzovania hospodárskych záujmov štátu. Nie je takéto vnímanie rozvojovej pomoci len inou formou poskytovania štátnych dotácií domácim firmám?

Nevidím nič zlé na tom, keď rozvojová pomoc pomôže aj slovenskej firme sa uviesť niekde na trhu s predpokladom, že následne tam bude rozvíjať svoje aktivity. V takom prípade sme urobili dobrú vec - aj pre našu firmu, aj pre krajinu, ktorá pomoc prijíma.

Ak hovoríme o ekonomických projektoch, je dôležité, aby sme sa sústreďovali na také, ktoré majú životaschopnosť. Také, ktoré nielen niečo naštartujú, ale budú mať zároveň potenciál sa ďalej rozvíjať. Projekty, ktoré sa zastavením prísunu rozvojovej pomoci skončia, však nepovažujem za zmysluplné.

Slovenská rozvojová pomoc by podľa vás mala mať tvár a dušu. Akú?

Vychádzam z toho, že rozvojová pomoc sa stala pevnou súčasťou nášho pôsobenia smerom navonok, nástrojom našej zahraničnej politiky a nástrojom symbiózy pôsobenia štátu a neštátnych aktérov.

Na druhej strane v objeme poskytovanej rozvojovej pomoci sa ešte dlho nebudeme môcť porovnávať so starými členskými krajinami EÚ. Ak nechceme, aby naša rozvojová pomoc bola len troma kvapkami do mora, je našou zodpovednosťou, aby sme s tým objemom prostriedkov, ktoré máme, dokázali naozaj niečo ovplyvniť a prispieť k zlepšeniu. Ide o to využiť synergiu viacerých hráčov - to, že máme mimovládne organizácie, ktoré s rozvojovou pomocou dokážu uskutočniť dobré projekty, to, že máme čerstvú a úspešnú skúsenosť s integráciou do EÚ a NATO, máme ľudí, ktorí tento proces absolvovali, viedli a sú pripravení odovzdať svoje skúsenosti ďalším krajinám. To je to, čo nazývam tvárou a dušou. Namiesto infraštruktúrnych projektov chcem, aby naša pomoc smerovala k rozvoju spoločnosti a demokratizácii. Tam sme silní aj v porovnaní s inými štátmi EÚ.

Daniela Balážová

Akú rozvojovú pomoc poskytuje SR? Slovensko poskytuje zo štátneho rozpočtu rozvojovú pomoc (oficiálna rozvojová pomoc) vo viacerých formách: • len malá časť financií (približne 10 %) ide na tzv. dvojstrannú rozvojovú pomoc - v roku 2009 bolo na ňu vyčlenených 7,56 mil. €, určené boli na projekty v 19 krajinách, ktoré realizujú slovenské subjekty najviac z nich (1,6 mil. €) na projekty v Srbsku. Do tejto oblasti financovania patria tiež projekty poskytovania mikropôžičiek, humanitárnej pomoci, ale tiež rozvojového vzdelávania na Slovensku. Vláda v návrhu štátneho rozpočtu na rok 2010 pritom navrhla zníženie objemu tejto pomoci na 3,2 mil.€.

• v rámci tzv. multilaterálnej rozvojovej pomoci Slovensko platí príspevky medzinárodným organizáciám a agentúram, v roku 2008 tvorila celková oficiálna pomoc 62 mil.€ • ako rozvojová pomoc sa zarátavali aj odpustené dlhy, ktoré tvorili veľkú časť všetkých financií označených ako rozvojová pomoc (v roku 2008 to boli posledné odpustené dlhy Líbyi a Libérii v celkovej sume vyše 17 mil. €), za rozvojovú pomoc možno podľa pravidiel OECD rátať napríklad aj štipendiá pre zahraničných študentov z rozvojových krajín a náklady na utečencov.

Projekt Vzdelávacieho inštitútu pre afgánske ženy realizovalo o.z. Človek v ohrození s finančnou podporou Slovak Aid.

Foto: www.clovekvohrozeni.sk

Kde poskytuje SR rozvojovú pomoc?

Krajiny, kam idú peniaze na projekty, ktoré robia slovenské subjekty, určuje Strednodobá stratégia oficiálnej rozvojovej pomoci na roky 2009 – 2013. Podľa nej sú hlavnými prioritnými (tzv. programovými) krajinami slovenskej rozvojovej pomoci 3 štáty – Afganistan, Keňa a Srbsko. Financie sa však rozdeľujú aj na projekty pre ďalších 16 štátov Albánsko, Bielorusko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Etiópia, Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizsko, Macedónsko, Moldavsko, Mongolsko, Sudán, Tadžikistan, Ukrajina, Uzbekistan a Vietnam.

7

Žiadny zo štátov EÚ nedokáže potlačiť chudobu vo svete sám Európska únia je najväčší darca rozvojovej pomoci vo svete. Rozhovor s vedúcou Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku Andreou Elschekovou – Matisovou o prioritách pomoci, ktorú poskytuje Európska komisia.

Čo si predstavíte, keď sa povie slovo chudoba?

Asi najskôr boj o prežitie – hlad, smäd a zima. Dnes, keby sme si chceli dať v akomkoľvek nákupnom centre čo i len kávu, určite by nám jedno euro nestačilo. A pritom viac ako miliarda ľudí na celom svete si denne musí vystačiť ani nie s jedným eurom. Tretina z nich žije v oblasti subsaharskej Afriky. Žijú v podmienkach, aké si v Európe len ťažko vieme predstaviť, nieto v nich ešte žiť.

Nie je aj Slovensko chudobné? Veď tiež dostáva peniaze z fondov EÚ.

Faktom je, že boj proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu nie je len exkluzívnou doménou rozvojových krajín. V EÚ, vrátane Slovenska, je v súčasnosti chudobou ohrozených až 78 miliónov ľudí, čo predstavuje 16 % jej obyvateľov. Aj preto Európska komisia vyhlásila rok 2010 za Európsky rok boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Pomoc vlastným občanom, ktorí sa ocitli v ťažkostiach, patrí medzi základné ciele sociálnej politiky Únie.

Tá však rozvojovej politike v tretích krajinách určite ,,nekonkuruje“.

Prečo by malo Slovensko poskytovať rozvojovú pomoc?

Slovensko sa vstupom do EÚ zaradilo medzi najvyspelejšie krajiny sveta a prihlásilo sa k ich spoločným hodnotám, me dzi ktoré patrí spoluzodpovednosť za globálny rozvoj a solidarita. Programy rozvojovej pomoci schvaľujú vlády krajín. No pomôcť môžeme aj ako jednotlivci. Príčinný marketing, nákup výrobkov Fair Trade alebo aj sponzorovanie konkrétnych detí a projektov môžu byť dobrým štartom našej pomoci tým, čo ju naozaj potrebujú.

EÚ je najväčší darca rozvojovej pomoci vo svete. Prečo má takú ambíciu? Je to vec imidžu vo svete v zmysle EÚ je lepšia ako USA? Odstraňovanie chudoby je morálny záväzok a pomáha k stabilite vo svete. Na EÚ v súčasnosti pripadá 60 % celkovej oficiálnej rozvojovej pomoci vo svete, viac než pätinu týchto prostriedkov spravuje Európska komisia. EÚ poskytuje svoju pomoc rôznymi spôsobmi- prostredníctvom priamej spolupráce s vládami, realizáciou projektov, podporou občianskej spoločnosti. Polovica pomoci je orientovaná na Afriku. Určite však nejde o žiadne súperenie s USA, aj keď faktom ostáva, že napríklad v roku 2006 celková hodnota pomoci dosiahla 48 miliárd EUR, čo je takmer 100 EUR na obyvateľa, kým v USA táto hodnota predstavuje 53 EUR na občana.

8

Napriek tomu väčšina členských štátov EÚ si svoje záväzky o zvyšovaní objemu pomoci neplní. Prečo by sa malo Slovensko snažiť svoje záväzky splniť?

A prečo by nemalo? Medzinárodné záväzky sú platné a mali by sme sa skôr inšpirovať pozitívnymi príkladmi, napr. škandinávskymi krajinami, ktoré stabilne patria k najväčším poskytovateľom oficiálnej rozvojovej pomoci. Pomoc rozvojovým krajinám je našou morálnou povinnosťou. Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí si myslia, že rozvojovú pomoc by mali poskytovať predovšetkým bývalé koloniálne mocnosti ako Veľká Británia a Francúzsko? Žiadny z členských štátov EÚ (či už je to Veľká Británia alebo Francúzsko) nedokáže potlačiť celosvetovú chudobu sám. Preto si myslím, že väčšiu účinnosť rozvojovej pomoci môžeme dosiahnuť až keď všetci spojíme sily. Aj preto bol prijatý tzv. Európsky konsenzus o rozvoji, v rámci ktorého sa všetky inštitúcie Únie a vlády členských štátov dohodli na spoločných cieľoch a princípoch rozvojovej spolupráce.

Do ktorých krajín sú prioritne určené financie EÚ na rozvojovú pomoc?

Európska únia je aktívna približne v 160 krajinách sveta a poskytuje pomoc nielen v čase veľkých kríz, o ktorých prinášajú televízie šokujúce správy. Pomáhame obetiam zabudnutých konfliktov, ktoré zostávajú skryté pred očami svetovej verejnosti.

V roku 2005 EÚ tiež prijala aj tzv. ,,Stratégiu EÚ pre Afriku“ na urýchlenie jej rozvoja.

Do ktorých sektorov smeruje pomoc EÚ?

Prioritou EÚ je odstránenie chudoby v kontexte trvalo udržateľného rozvoja. Pomoc je zameraná na dosiahnutie tzv. Miléniových rozvojových cieľov – zabezpečenie prístupu k základnému vzdelaniu, posilnenie rodovej rovnosti, zníženie detskej úmrtnosti, zlepšenie zdravia matiek, boj proti HIV/AIDS, malárii a iným chorobám, zabezpečenie trvalo udržateľného životného prostredia a rozvíjanie globálneho partnerstva pre rozvoj.

V priebehu rokov financovala EÚ tisíce rozvojových projektov v krajinách tretieho sveta. Za všetky spomeniem napríklad podporu skupine 250 žien v indickom štáte Gudžarát na export ich umeleckých výrobkov do Európy, Severnej Ameriky a Japonska, podporu farmárom v strednom Kamerune s cieľom diverzifikovať výrobu, či odbornú prípravu malých poľnohospodárov v Ugande.

Myslíte si, že EÚ zostane najväčším darcom rozvojovej pomoci aj v čase finančnej krízy, keď členovia eurozóny majú problém so rastúcim rozpočtovým deficitom?

Svet prechádza obdobím nepokoja. Žiadna krajina ani oblasť sa nedokáže vyhnúť súčasnej svetovej kríze. Rozvojové krajiny, ktoré už predtým postihli potravinová a palivová kríza, ako aj krízy súvisiace s klimatickými zmenami, doslova trpia dôsledkami finančnej krízy a hospodárskeho úpadku. V takýchto neistých časoch má človek tendenciu uzatvárať sa do seba. Bola by to však chyba historického významu. EÚ si mysli, že pomoc rozvojovým krajinám dnes nie je vecou charity, ale jedným z hnacích motorov oživenia. Samotná oficiálna rozvojová pomoc však nestačí. EÚ musí využiť všetky dostupné zdroje a nástroje na mobilizáciu pomoci zameranej na stimuláciu rastu, investícií, obchodu a vytvárania pracovných miest v krajinách tretieho sveta. Aby sa situácia

v rozvojových krajinách zmenila, Európa musí konať jednotne.

Ak konať, tak kedy, ak nie teraz?

Aké dopady má finančná kríza na rozvojové krajiny?

Podľa odhadov by zahraničné investície mohli poklesnúť o 80 % a objem prostriedkov, ktoré migranti posielajú domov (remitencie) o 40 %. Objem svetového obchodu klesá a hospodársky rast týchto krajín sa môže prepadnúť o 5 percentuálnych bodov alebo viac. Následkom toho sa môže v roku 2009 pod hranicou chudoby ocitnúť ďalších takmer 100 miliónov ľudí.

Európa už prijala plán na oživenie svojho hospodárstva, ktorý predstavuje aj opatrenia, ako by EÚ mohla pomôcť aj rozvojovým krajinám. Vo svete, v ktorom sú jednotlivé krajiny úzko previazané, sú investície do oživenia hospodárstva rozvojových krajín rovnako investíciou v náš prospech.

Daniela Balážová

Počítanie podielov v komunitnej banke v Tanzánii

Foto: © Európske spoločenstvá, 1995-2009

Prečo by EÚ a Slovensko mali poskytovať rozvojovú pomoc?

Anna Záborská, poslankyňa Európskeho parlamentu Myslím si, že nejde len o silný morálny záväzok. Rozvojová pomoc je aj prospešná pre obe strany. Ak sa hospodársky pozdvihne Afrika, Európa bude mať menší problém s nelegálnym prisťahovalectvom, bude sa rozvíjať vzájomný zahraničný obchod, atď. EÚ a Slovensko by sa mali sústrediť na regióny s najväčšou chudobou. Slovensko by malo svoju pomoc zároveň orientovať na krajiny, kde už má určité skúsenosti a kde môže byť jeho pomoc najúčinnejšia. Som za to, aby sa pomoc zamerala na zdravotníctvo a školstvo. Ďalej by som rozvíjala pomoc prostredníctvom poskytovania mikropôžičiek. Trvám tiež na účinnosti a transparentnosti poskytovania rozvojovej pomoci.

Jarmila Tkáčová, poslankyňa NR SR ̋Tí, ktorí majú viac, by mali pomôcť tým, ktorí sú chudobní.

Nejde však o to, poskytovať len materiálnu pomoc. Východisko vidím vo vytvorení hospodárskych možností pre rozvojové krajiny. Mali by mať šancu produkovať poľnohospodárske výrobky na svetové trhy bez bariér. Súhlasím aj s postupným zvyšovaním objemu rozvojovej pomoci, ale časť týchto zdrojov musí ísť na vzdelanie. Zabezpečenie vzdelania považujem za hlavný predpoklad hospodárskeho rozvoja. ̋ (Z ankety medzi kandidátmi pred voľbami do Európskeho parlamentu, jún 2009)

9

Nie je chudoba ako chudoba Rozhovor s Mariánom Čaučíkom, predsedom Platformy mimovládnych rozvojových organizácií a zároveň riaditeľom Dobrej noviny (eRko) o skúsenostiach s prácou na projektoch v subsaharskej Afrike a postoji vlády k rozvojovej pomoci.

Čo si predstaví pod slovom chudoba človek, ktorý sa vyše 15 rokov zaoberá hlavne pomocou v Afrike?

Predstavím si rodinu alebo človeka, ktorý – aj keď by veľmi chcel - nemá základný príjem a možnosti na to, aby mohol žiť v dôstojných podmienkach. Chudoba, ktorú som videl v afrických krajinách – Keni, Ugande, Sudáne – je oveľa horšia ako tá na Slovensku. Tamojší ľudia nemajú stabilný prístup k čistej pitnej vode, čo znamená choroby, nemajú prístup k základnej zdravotníckej starostlivosti, nemajú prístup k liekom a peniaze na ne, nemajú zabezpečené ani jedno jedlo denne pre svoje rodiny, nemajú stabilné zamestnanie ani podporu v nezamestnanosti.

Každý deň sa uchádzajú o námezdnú prácu. Ráno sa ženy ponúkajú, že operú ľuďom zo strednej triedy šaty, poupratujú, muži sa ponúkajú na námezdnú prácu vo fabrikách alebo sa zapriahnu do kár na dovoz materiálu. Ak prácu zoženú, dostanú pár šilingov – a večer môžu dať najesť svojim deťom. Ale nevedia, čo bude zajtra. Rodičia nemôžu poslať deti do školy a tie sú často nútené ísť na ulicu žobrať, kradnúť alebo prostituovať, aby vôbec prežili.

Afrike sa už roky pomáha. Necítite frustráciu z toho, že napriek všetkým snahám a peniazom je tam stále toľko problémov a chudoby?

Problémy Afriky sú naozaj veľké a mimovládne organizácie ich samé o sebe nevyriešia. Na druhej strane - vidím konkrétnych ľudí v núdzi a komunity, ktorým sa dá pomôcť. A vidíme výsledky. Ak pomôžete jednému človeku, je to možno charita. Ale v rozvojovej pomoci je dôležitá práve práca so skupinami a komunitami ľudí. Ľudia danej komunity neprijímajú pomoc pasívne, ale sami hľadajú cesty na svoj rozvoj. Sami definujú, čo potrebujú zmeniť a potom sa obrátia na nás ako na partnerov s prosbou o pomoc v tom, v čom si nevedia poradiť. Často je to práve tá finančná pomoc. Z mála prostriedkov pritom vedia urobiť veľmi veľa a za pomoc sú nesmierne vďační.

V akých situáciách si poviete, že naozaj má to zmysel?

Keď po dvoch či troch rokoch vidíte, že deti chodia do školy a tie šikovné dostali šancu a študujú na strednej škole. Keď vidíte, že mladí ľudia vďaka tomuto typu pomoci sa tiež ďalej venujú rozvoju svojej komunity. Myslím si, že v práci s konkrétnymi ľuďmi a komunitami je riešenie aj pre tie širšie otázky rozvoja. Ak sa vhodne poprepája viacero takýchto iniciatív a spojí sa to s tlakom na miestne úrady, ktoré by mali byť v prvom rade zodpovedné za rozvoj vlastnej komunity a krajiny, potom je šanca, že potreby rozvojových krajín a miestnych ľudí sa budú lepšie definovať. Peniaze darcov nepôjdu nazmar, ale postupne sa bude niečo meniť. Je to ťažká práca. Beh na dlhé trate. Práca na

10

úrovni malých komunít, dedín a mestečiek, kde sa niečo pomaly mení, však potvrdzuje, že to má zmysel.

Prečo sa má práve Slovensko starať o Afriku?

Otázka podľa mňa nestojí tak, či sa má starať Slovensko alebo niekto druhý. Keď vidíme, že veľká časť ľudí žije v nedôstojných podmienkach, myslím si, že je to naša spoločná zodpovednosť, aby aj tí ľudia mohli žiť lepšie. Je to o kategórii spoločného dobra. Ak my môžeme žiť v takých podmienkach, v ktorých sú uspokojené naše základné potreby až nadštandardne, tak by sme mali myslieť aj na tých, ktorí nič nemajú a hľadať možnosti ako pomôcť. Každý vo svojej miere. Inú zodpovednosť majú vlády, inú majú špecializované organizácie ako sú agentúry OSN. Ale celkovo by mala xistovať snaha celého rozvinutého sveta pomôcť rozvojovým krajinám zmeniť situáciu. Ja to považujem za škandál, že dnes - v 21. storočí - ľudia zomierajú od hladu.

O Afriku by sa podľa niektorých ľudí mali starať hlavne jej bývalí kolonizátori. Navyše slovenská rozvojová pomoc stavia na využívaní svojich špecifických skúseností a výhod. Akú výhodu majú Slováci v Afrike?

Výhodou je práve to, že Slovensko nebolo kolonizátorom.

Naše vzťahy nie sú zaťažené takou minulosťou, takže vieme prísť s čerstvou hlavou a zotázniť mocenské vzťahy, ktoré tam sú. Môžeme sa ľahšie pýtať, prečo rozvojová pomoc funguje tak ako funguje. Prečo vysokí funkcionári žijú z veľkých platov a obyčajní ľudia nemajú čo jesť. Ja by som videl miesto Slovenska v úsilí všetkých krajín o to, aby sme dali ľuďom dôstojné podmienky na život. Myslím si, že tomuto ľudia na Slovensku rozumejú viac ako zahranično-politickým prioritám vlády v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci.

Nakoľko pomáha projektom rozvojovej pomoci vláda?

Je dobré, že vláda má od roku 2003 program oficiálnej rozvojovej pomoci, v rámci ktorého sa realizujú rozvojové projekty. Objem peňazí na projekty, ktorý sa vyčleňuje zo štátneho rozpočtu, osobitne v porovnaní s tým, čo sa dáva na príspevky medzinárodným organizáciám, je však stále malý. Od roku 2003 do roku 2008 to bolo v prepočte približne 5 miliónov eur ročne.

Balík peňazí sa výrazne nezvyšoval ani v čase, keď Slovensko zaznamenávalo rekordný hospodársky rast, jedine v roku 2009 mierne narástol na 7,5 milióna eur. V porovnaní napríklad s plánovanými výdavkami na výstavbu reprezentačného futbalového štadióna v hodnote 27 miliónov eur sú výdavky na projekty rozvojovej pomoci absurdne nízke. Teraz navyše vidíme, že vláda navrhuje škrty a na ďalšie roky len 3 milióny eur na projekty rozvojovej pomoci. To je naozaj žalostne málo.

Projekty mimovládnych organizácií eRko: Voda a vzdelanie pre vyprahnutú Turkánu Podľa legendy bola kedysi severná oblasť Kene Turkána jednou z najúrodnejších oblastí na Zemi. Kopce i rozsiahle roviny vďaka slnku i dažďu dávali hojnú pastvu pre dobytok. Niekedy bolo dažďa až príliš. Ženy ho toľko nechceli a tak jedného dňa, keď boli muži na love, posunuli dažďové mračná a oblohu do väčšej výšky. Keď sa muži vrátili, veľmi sa nahnevali. Dlhými palicami, aké nosia dodnes, prepichávali oblohu, dúfajúc, že sa cez vzniknuté otvory rozprší. Nestalo sa. Oblasť Turkány sa premenila takmer na púšť.

Turkánu takmer každé štyri roky postihnú extrémne suchá a hladomor. Lenže naozaj je tam málo vody? Podľa expertov rieky Tana, Dawa a Omo i jazero Turkána majú povrchovej vody nadostač. Chýba však systém, ako ju pomocou umelých korýt, kanálov, nádrží a priehrad zadržať tak, aby jej bolo dosť po celý rok. Voda je aj hlboko v zemi.

Vodný poklad tu pomáha dolovať eRko v spolupráci s miestnymi partnermi. Finančným príspevkom z vianočnej koledníckej zbierky Dobrá novina podporuje okrem iných projekt na zabezpečenie vody pre Turkánu. Jedným z jeho hlavných cieľov je vŕtanie studní. Niekedy sa voda objaví v hĺbke 15 metrov, inokedy až hĺbke 70 metrov pod zemou. „Vďaka projektu boli vyvŕtané desiatky studní. Postavili sme viacero vodných priehrad a nádrží, ktoré zadržiavajú vodu aj pre obdobie sucha,“ hovorí koordinátor projektu Joseph N´Gang´a.

V rámci programu funguje aj päťčlenná zásahová jednotka údržby studní, ktorá má na starosti inštaláciu, servis a opravy rôznych druhov pohonu studní (ručných, solárnych, veterných i tých s pohonom na generátor). ,,Keď sa niečo pokazí, poverený človek z komunity nám to príde oznámiť do ústredia v Lodware a potom je už na nás, aby sme naštartovali džíp a vyrazili,“ hovorí šéf údržbárov Josuphata Kokwanga.

Pred vyvŕtaním studní sociálni pracovníci zaškolia miestnych ľudí aj v oblasti hygieny. Napájadlá pre dobytok musia byť napríklad v istej minimálnej vzdialenosti od studne. Komunita preberie spoluzodpovednosť za ochranu vodného zdroja a každá osada symbolicky prispieva na prevádzku studní. eRko spolu s miestnymi partnermi podporuje v Turkáne aj program vzdelávania dospelých. Turkána je jedna z najchudobnejších oblastí Kene. Je to zároveň región s najnižšou úrovňou vzdelanosti v krajine. Čítať a písať vie necelá tretina tamojších ľudí, zo žien asi len 15 percent. V rámci programu vzniklo postupne 32 vzdelávacích centier, v ktorých sa naučilo čítať a písať približne 4500 ľudí. Viac ako polovicu tvoria ženy.

V rokoch 2008 - 2010 by to najzákladnejšie vzdelanie malo získať ďalších 7680 ľudí, z nich vyše 4600 žien.

Lepší prístup k vode a vzdelanie majú v Turkáne pre dievčatá a ženy osobitný význam. Dievčatá sú podľa tradícií považované hlavne za zdroj príjmu pre rodičov – ženích musí za nevestu zaplatiť. Navyše dievčatá nestíhajú chodiť do školy. K ich povinnostiam totiž patrí nosenie ťažkých bremien – nákladov vody pre domácnosť i dobytok. Nevedno, či táto tradícia súvisí so starou legendou. V každom prípade – ak sú studne a napájadlá pre dobytok bližšie, aj dievčatá v Turkáne majú väčšiu šancu dostať sa k tomu, čo sa u nás považuje za samozrejmosť. www.dobranovina.sk

eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí - prostredníctvom vianočnej koledníckej akcie Dobrá novina podporuje projekty hlavne v subsaharskej Afrike – najmä v Keni, Sudáne, Etiópii, Ugande a Južnej Afrike. Dobrá novina je jednou z najväčších zbierok na rozvojovú pomoc na Slovensku. Počas vyše 15-ročnej histórie bolo vykoledovaných takmer 5 miliónov eur, z ktorých bolo podporených vyše 160 projektov.

11

ADRA: Nové domy navrátilcom v Afganistane

Foto: www.adra.sk

Okres Qara Bagh medzi Kábulom a vojenskou základňou Bagram v Afganistane sa len pomaly spamätáva z urputných bojov. Azizulláh Habibulláh ušiel zo svojej dediny Qala-e-Qazi Bala pred desiatimi rokmi. Útočisko našiel v susednom Iráne, kde si zarábal ako príležitostný robotník. Doma je však doma a tak sa po páde Talibanu v roku 2002 rozhodol vrátil domov. Čakal ho vypálený dom.

So svojou rodinou – ženou a štyrmi deťmi – býva v zrúcanine s provizórnou strechou nad hlavou. Netvári sa však nešťastne, ešte do zimy by sa mali sťahovať do nového domu. Síce menšieho ako bol pôvodný, ale postaveného vlastnými silami zo stavebného materiálu a s náradím financovaným z rozvojovej pomoci zo Slovenska. Azizulláh so svojim skromným príjmom by si totiž ťažko sám našetril približne 950€ na stavbu nového domu.

ADRA Slovensko s príspevkom SlovakAid pomáha v provincii Kábul stavať 178 domov pre ľudí, ktorí ušli pred vojnou a po návrate žijú u príbuzných alebo v provizórnych podmienkach.

Zoznam ľudí, ktorí dostali podporu, vytvorili v spolupráci so súrou - miestnou radou celého okresu a obecnou radou. Do zoznamu sa dostalo 178 rodín zo 62 obcí. Niektoré rodiny síce nepatria k bývalým utečencom, žijú však vo veľmi chudobných podmienkach a nemajú šancu zaobstarať si dôstojnú strechu nad hlavou. Konečný zoznam schvaľovalo afganské Ministerstvo pre utečencov a repatriáciu.

Po osobnej návšteve každého príjemcu pomoci a potvrdení spečatenom podpisom alebo odtlačkom prsta sa mohli rozbehnúť samotné práce. Každý stavebník dostal základné náradie - 2 vedrá, lopatu a krompáč. Postupne podľa rýchlosti prác

12

dostali stavebný materiál – kameň na základy, cement, dosky, oceľové profily, potrubia, okná a dvere. Hlinené tehly si vyrábali svojpomocne prípadne sa rozhodli pre tradičnú hlinenú stavbu. ,,Rýchlosť, s akou sa ľudia pustili do stavieb a postavili hrubé stavby, svedčí o tom, že táto pomoc je tu veľmi vítaná a ľudia si ju cenia,“ uviedol z Kábulu projektový manažér Marek Soós z ADRA Slovensko.

Projektový tím okrem dodávky materiálu zabezpečil aj poradenstvo a stavebný dozor. Stavby domov rýchlo napredovali a tí, čo v dedine a komunite stavali rýchlejšie, pomáhali tým, ktorým by to pre chýbajúcu mužskú pracovnú silu šlo pomalšie. Ďalší materiál sa tak mohol pre jednu oblasť dodávať naraz, čo ušetrilo aj náklady na dopravu. Stavalo sa rýchlo , hoci niektorí popri stavbe museli stíhať aj prácu na poli. V poslednej fáze čakala budúcich obyvateľov nových domov stavba striech a latrín. Azizulláh a ďalší sa tak čoskoro budú môcť presťahovať do nového. ,,Tunajší ľudia nepatria k tým, čo by podporovali extrémizmus či Taliban. Nestretli sme sa s nijakým prejavom nevraživosti či nepriateľstva. Ľudia sú milí a pohostinní a naozaj vďační za pomoc,“ dodáva Daniel Dräxler, riaditeľ ADRA Slovensko. Pri jesennej návšteve, keď sa do niektorých domov ľudia pomaly aj sťahovali, vďační stavebníci ukazovali svoje dielo do najmenších detailov. Tešili sa i z toho, že strešné nosné profily majú z ocele, a nie z dreva. Strecha nad hlavou by im teda mala vydržať viac ako päť rokov. www.adra.sk (ADRA Slovensko realizuje projekty vo viacerých krajinách.

V čase kríz poskytuje humanitárnu pomoc. )

Človek v ohrození: Ako z mála začať slušný život Región Západná Keňa je po hlavnom meste Nairobi druhým najľudnatejším v krajine. Pôdy je málo, nič iné ako poľnohospodárska výroba tu však fakticky neexistuje. Veľa ľudí tak nemá prístup k zdrojom obživy. K vysokej nezamestnanosti treba tiež prirátať vysoký podiel ľudí s vírusom HIV, veľa sirôt a vdov, ľudí, ktorí nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu.

Trpia tým najmä ženy. Najmä na nich leží celá zodpovednosť za výchovu detí, vedenie domácnosti, ale aj za denný boj o chabý zárobok. Muži? Tí najmä pijú.

Beatrice stretla svojho muža v Nairobi. Obaja pracovali v domácnosti indických obchodníkov a zistili, že pochádzajú z toho istého regiónu. V Emuhaya si postavili malý blatový domček a začali spoločný život… Hoci by Beatrice chcela, od manžela nemôže odísť. Dom, v ktorom bývajú, jej síce patrí, ale je na pozemku manžela, takže v podstate nič nevlastní a nemala by sa ako postarať o deti. Štyri z nich chodia na základnú školu, posledný je zatiaľ doma.

Aby deti uživila, každý deň chodila upratovať a starala sa o domácnosť bohatšej učiteľskej rodiny v susedstve. Tento príjem vystačil len na obstaranie jednoduchej stravy pre deti.

Keď sa dozvedela o možnosti mikropôžičiek, ktoré v Emuhaya rozbehla organizácia Človek v ohrození s cieľom pomôcť miestnym ženám, v priebehu viacerých mesiacov našetrila potrebných 1 000 kenských šilingov (10€). Čo jej chýbalo, to si požičala od známych. Do svojho podnikateľského plánu napísala, že chce obchodovať so sušenými rybami – jednou zo základných potravín obyvateľov v okolí Viktoriinho jazera. Teda chce ich nakupovať na blízkom veľkom trhu a potom predávať v dedine.

Keď však dostala pôžičku, práve dozrievali banány. To bola nová skvelá príležitosť. Ženy v Keni často živia svoje rodiny z drobného podnikania, avšak mnohé z nich nemajú žiadne vzdelanie. To sa prejavuje aj na ich schopnosti zhodnotiť šance na úspech na miestnom trhu.

Okrem toho do podnikania nedokážu investovať. Žiadna banka im nepožičia, keďže nemajú stabilný príjem, ani čím ručiť.

Projekt občianskeho združenia Človek v ohrození dostal podporu z oficiálnej rozvojovej pomoci SlovakAid, čo umožnilo poskytnúť týmto ženám malé pôžičky na začatie a rozšírenie drobného podnikania. „Podnikateľky“ si najskôr trochu našetrili, potom absolvovali tréning podnikateľských zručností (mnohé z nich predtým netušili, že napríklad najskôr treba preskúmať trh a to, či bude o ten- ktorý výrobok záujem, nevedeli ako vypočítať cenu produktu alebo ako zistiť, či dosiahli zisk). Malú pôžičku, ktorú dostali, musia do roka splatiť.

V rámci projektu sa organizácia snaží rozšíriť know-how žien o nové oblasti, ktoré na podnikanie zatiaľ nik nevyužil. Pre 30 žien (volených zástupkýň 17 svojpomocných skupín) urobili tréningy na výrobu mydla z aloe vera, ďalšie tréningy naplánovali na chov včiel a rýb. Do leta 2009 dostalo pôžičku 213 žien, ktoré podnikajú vo viacerých oblastiach – chov a predaj hydiny, dobytka, pestovanie a predaj zeleniny, výroba mydla, pletených košov, sušenie a predaj rýb, predaj mlieka či poskytovanie služieb – krajčírstvo, holičstvo, mlyn na kukuričnú múku, atď. Ženy pôžičky postupne splácajú a časť zarobených peňazí dávajú na rozvoj vlastnej komunity a pomoc sirotám, starším a nevládnym. Zo splátok sa zároveň vytvorí fond, ktorý dostane miestny partner (ESVAK – Community Development Initiatives) na podporu ďalšej skupiny žien.

Beatrice vykupuje banány po dedine a okolí a chodí ich predávať na trh do blízkeho mesta. Predajná cena je trojnásobná od

nákupnej a nákladom je len preprava a trhový poplatok. Strava v jej domácnosti je teraz pestrejšia, vyslúžila si viac rešpektu od manžela a jej dom podstúpil niekoľko opráv, ktoré už boli nevyhnutné.

Keď sa sezóna banánov skončí, Beatrice by mala splatiť svoju pôžičku a bude môcť žiadať o druhú vo vyššej hodnote. Potrebuje ešte opraviť strechu na dome a sníva o tom, že bude mať dosť peňazí na to, aby zaplatila školské poplatky za stredoškolské vzdelanie svojich detí. Milionárkou sa pravdepodobne nikdy nestane. Ale aj tak sa možno zo svojho úspechu teší viac ako hrdina filmu „Milionár z chatrče“.

Edita Bednárová www.clovekvohrozeni.sk Upravená verzia článku vyšla v týždenníku Žurnál Občianske združenie Človek v ohrození má skúsenosti s prácou v 20 krajinách, kde realizuje projekty rozvojovej aj humanitárnej pomoci. Na Slovensku sa venuje rozvojovému vzdelávaniu, každoročne tiež organizuje filmový festival Jeden svet.

13

Nadácia Integra: Férové oriešky z Kene Na prvý pohľad vyzerá tá zem ako z Marsu. Je tehlovo červená. Európana táto farba trochu mätie. V skutočnosti je pôda sopečného pôvodu v niektorých oblastiach Kene veľmi úrodná. Aj tak však táto slnkom rozpálená zem, ktorú často obrábajú bosí ľudia s jednoduchými motykami a rýľmi, zostáva niekedy ,,ležať ladom.“ ,,Kedysi sme tu napríklad pestovali kávovníky. Ale po tom, čo cena nespracovaných kávových bôbov na svetových trhoch klesla, mnohí farmári skrachovali. Ceny sú také nízke, že to nepokryje ani náklady,“ hovorí farmár a poslanec kenského parlamentu Muturi Mwangi, s ktorým spolupracuje občianske združenie eRko. Na svojej pôde, ktorú zdedil po predkoch, teraz pestuje mangovníky.

Farmári v mnohých afrických krajinách nedostávajú od svojich vlád dotácie. A čo je pre nich ešte horšie, dovážaným dotovaným výrobkom z Ameriky alebo Európy vôbec nemôžu konkurovať.

Mwangi sníva o tom, že Keňa bude raz schopná na svojej pôde dopestovať toľko potravín, koľko jej obyvatelia potrebujú. Že krajina bude mať investície na rozvoj poľnohospodárstva, nákup osív a hnojív, a čo je dôležité aj na nové technológie, ktoré umožnia spracovanie vyrobených poľnohospodárskych plodín

tak, aby ich nemuseli predávať na svetových trhoch pod cenu.

Keňa je okrem iného piatym najväčším vývozcom makadamských orechov. Sú sladké, chutné, výživné a používajú sa aj v kozmetickom priemysle. V úrodnej kopcovitej oblasti Chogoria na svahoch Hory Keňa, sa ich pestovaním živí vyše 1100 farmárskych rodín. Od roku 2000 cena týchto orechov klesla z 80 šilingov (cca. 0,80 €) za kilogram na 15-20 šilingov (0,15 – 0,20 centov). Z takýchto ,,ziskov“ tamojší farmári ťažko prežijú.

Nadácia Integra preto v spolupráci s Ten Senses založila firmu, ktorá umožní, aby pestovatelia makadamových orechov, ale aj kávy, čaju a arašidov, dostali za svoje produkty spravodlivú cenu.

S farmármi uzavreli dohody, ktoré im umožnia nielen prežiť, ale aj plánovať na ďalšie roky. Farmári sa zároveň zaviazali, že časť získaných financií investujú do rozvoja svojej komunity – napríklad školstva alebo zdravotníctva.

Makadamové stromy dávajú úrodu dva razy ročne. Orechy, ukryté pod tvrdou škrupinou, sa v Keni v rámci tohto fair trade projektu aj spracúvajú: sušia, čistia, triedia a tiež balia. Balené oriešky, ktoré navonok pripomínajú veľký lieskovec, sa budú dovážať nielen na Slovensko, ale aj do Rakúska, Švédska a Ruska. Budú to vôbec prvé fair trade makadamové orechy v Európe. www.integra.sk

Poľnohospodárska produkcia rozvinutých krajín dostáva každý deň dotácie v hodnote 1 miliardy dolárov. Slabá konkurencieschopnosť afrických farmárov pritom bráni chudobným krajinám hospodársky rásť a rozvíjať vlastný priemysel. Nárast podielu afrických krajín na svetovom obchode hoci len o 1 percento by pritom priniesol 70 miliárd dolárov – teda dvojnásobok toho, čo ročne vykazujú rozvinuté krajiny ako rozvojovú pomoc Afrike.

Nadácia a Družstvo Integra realizujú projekty, ktoré sú zamerané hlavne na vytváranie ekonomických príležitostí pre znevýhodnené skupiny obyvateľov. Podporuje tiež projekty adopcií detí na diaľku v Keni a Etiópii.

14

SAVIO: Učíme budúcich učiteľov Priepastné sociálne rozdiely v Angole bijú do očí. Suma, ktorú si niekto môže dovoliť zaplatiť za jeden kokteil v reštaurácii v hlavnom meste Luande, musí 30 či 40 ľuďom na vidieku stačiť na týždeň. Krajina, ktorá je jedným z najväčších afrických vývozcov ropy, patrí zároveň k najchudobnejším vo svete.

Luanda bola kedysi považovaná za perlu Afriky. ,,V niektorých častiach Luandy máte pocit, že ani nie ste v Afrike, ale v nejakej rýchlo rastúcej hospodárskej metropole. V skutočnosti sa však zisky z ťažby ropy a dolovania diamantov sústreďujú v rukách zopár rodín,“ hovorí Katarína Moravková, ktorá v Angole pracovala rok a pol ako dobrovoľníčka. Vyslalo ju v auguste 2007 občianske združenie SAVIO a v angolskej provincii Cuanza Norte pracovala v sociálnych projektoch saleziánskych misionárov.

Saleziáni v tejto časti provincie sa sústreďovali na vzdelávanie vo vidieckych školách a remeselnícke kurzy. ,,Angola má za sebou 27-ročnú občiansku vojnu a počas nej sa muži naučili jedinému – držať zbraň,“ hovorí Katarína. V kurzoch sa učia mierumilovnému remeslu - stolárčine, či zváračstvu. Ľudia, s ktorými pracovala, žijú z ruky do úst. ,,Hospodária v rámci svojho systému: niečo si dopestovať, niečo predať a niečo kúpiť. A tak dokola. Pestujú hlavne fazuľu, kukuricu a mandioku – podzemné hľuzy, ktoré varia ako zemiaky a robia z nich aj múku.“ Celkovo vzdelávanie a školský systém v Angole stále veľmi nefunguje. Hoci sa v školách platí len relatívne malé školné, kvalita vyučovania je slabá a skutočne kvalifikovaných učiteľov je stále málo. Preto k rozvojovej pomoci patria napríklad aj príspevky na učiteľské platy.

V záujme zvýšenia gramotnosti tamojších ľudí občianske združenie SAVIO rozbehlo aj dlhodobý projekt alfabetizácie v ďalšej angolskej provincii Kwanza-Sul v okrese Libolo. Jeho cieľom bolo vyškoliť miestnych alfabetizátorov - učiteľov, ktorí budú učiť ďalších žiakov základy čítania a písania i zdravotnícku prevenciu.

V dedinách roztrúsených po celom okrese, ktoré spájajú cesty, čo nepoznajú asfalt, by sa postupne malo vytvoriť 50 vzdelávacích centier. V každom z nich sa bude učiť približne 25 žiakov – detí a dospelých.

V rámci projektu už pracuje asi 30 učiteľov, ktorí začali s kurzmi pre prvých 350 žiakov. Budúcim učiteľom bolo treba zabezpečiť financie na dopravu, tabule, kriedy, perá a zošity a tiež malú odmenu. ,,Žiaci“, ktorí sa v dedinách prihlásili do ich kurzov čítania a písania, sú väčšinou mladé matky. Tiež dostali základné pomôcky – zošity a ceruzky. Ženy na vidieku to celkovo nemajú ľahké. V Angole sa rozšírilo mnohoženstvo. ,,Do istej miery to súvisí s vojnou. Žien je viac ako mužov. Pre ženu z pohľadu miestnych tradícií je však dôležité, aby mala rodinu a deti. Aj preto je ochotná podstúpiť čokoľvek, aby mala manžela, hoci aj ako druhá či tretia manželka,“ vysvetľuje Katarína.

Do projektu alfabetizácie by časom malo byť zapojených 1500 žiakov. Pre tých najšikovnejších z nich chcú vzdelávanie rozšíriť a doplniť o základy biológie, anatómie, geografie a všeobecnej náuky. ,,Tamojší ľudia sa naozaj chcú učiť,“ dodala Katarína po návrate z Angoly. www.savio.sk Občianske združenie SAVIO sa zameriava hlavne na pomoc deťom a mladým ľuďom v rozvojových krajinách. Doteraz realizovalo projekty v Angole, Azerbajdžane, Keni, Sudáne a na Sibíri, pričom spolupracuje so Saleziánmi don Bosca.

15

Magna Deti v núdzi: AIDS No More Prečo pomáhať? Odpovedí môže byť mnoho. Jednoduchou a základnou môže byť protiotázka: A prečo nie?

Bolo by nelogické a dokonca nemorálne tváriť sa, že Slovensko má svoje vlastné vnútorné problémy a preto sa nezapája sa do rozvojovej spolupráce a pomoci. Veď, ktorý štát nemá svoje problémy? Aj tie najvyspelejšie ekonomiky čelia mnohým krízam.

Avšak situácia v rozvojových krajinách je alarmujúca. Chudoba v Zimbabwe, Sierra Leone, Libérii, Čade, Sudáne, Mjanmarsku, Kambodži alebo v Demokratickej republike Kongo naozaj nie je porovnateľná s tou našou. Aj spomínaná Demokratická republika Kongo je krajina, ktorá jednoznačne pomoc potrebuje.

Preto Magna Deti v núdzi v tejto krajine spustila v roku 2009 projekt, ktorý je zameraný na pomoc HIV/AIDS a podvyživeným ľuďom a je súčasťou globálnej iniciatívy Magna Deti v núdzi „AIDS NO MORE".

Okrem rozvojovej pomoci, ktorá sa dá plánovať dopredu, je potrebné okamžite a účinne reagovať na rôzne prírodné katastrofy, ktoré sa vo svete udejú. Krajiny, v ktorých Magna pôsobí, sú poznačené nestabilitou. Akákoľvek prírodná katastrofa alebo vojnový konflikt ich preto zasiahne o to silnejšie a ničivejšie.

Magna Deti v núdzi poskytuje humanitárnu pomoc vo všetkých krajinách, v ktorých pôsobí. Humanitárna pomoc je takisto ako rozvojová veľmi dôležitá a ak má krajina alebo organizácia možnosť, nemala by zostať nečinná po tragických udalostiach, ktoré môžu zasiahnuť ktorúkoľvek krajinu bez varovania.

Každých 5 sekúnd zomrie dieťa od hladu, 2.7 miliardy ľudí žije z menej ako 2 dolárov na deň, množstvo ľudí žije v oblastiach, kde sú neustále zemetrasenia, ničivé záplavy, cyklóny, ktoré im sťažujú a ohrozujú životy. Preto je na mieste skôr otázka - môžeme pomôcť viac a účinnejšie? www.magna.sk

Kambodža V decembri 2006 Magna Deti v núdzi spustila Nutričné rehabilitačné centrum v Chey Chumneas v provincii Kandal. Zabezpečuje poradenstvo v oblasti výživy, stravu a program pre deti, ktoré trpia na podvýživu v rôznych štádiách. Pre podvýživené deti v rámci nemocnice prevádzkuje lôžkové oddelenie. V ďalších 5 nemocniciach a zdravotníckych zariadeniach sa sústreďuje na program zastavenia prenosu vírusu HIV z matky na dieťa. Program patrí medzi najväčšie v krajine a od svojho vzniku v roku 2006 ním prešlo 320 HIV pozitívnych žien - narodilo sa v ňom 232 detí, z ktorých 222 je negatívnych. Magna v spolupráci s Institute Pasteur diagnostikuje novonarodené deti už v prvých troch dňoch ich života, čo napomáha pri následnej liečbe novorodenca.

16

Nadácia Pontis: Zodpovedné podnikanie v Srbsku Znižovanie dostupných finančných zdrojov a odchod dlhoročných tradičných zahraničných darcov z regiónu Západného Balkánu núti mimovládne organizácie hľadať iné spôsoby financovania, najmä formou filantropie zo súkromného sektoru.

Vytváranie partnerstiev a zapájanie súkromného sektoru zatiaľ v porovnaní s inými tradičnými zdrojmi vytvára relatívne nízky objem prostriedkov alebo darov pre mimovládne organizácie. Dopad takýchto partnerstiev je však omnoho väčší.

Zavádzanie princípov zodpovedného podnikania a angažovanosť firiem v komunite pomáhajú spájať zainteresované skupiny s komunitou, v ktorej žijú a pôsobia.

Motiváciou pre firmy na uzatváranie takýchto partnerstiev je predovšetkým potreba mať zdravé a prosperujúce prostredie pre podnikanie. To umožňuje firmám dosahovať vyššie výnosy z ich podnikania. Aj preto možno očakávať, že partnerstvá s firmami sa v budúcnosti stanú významným zdrojom financovania aktivít mimovládnych organizácií.

Vďaka podpore projektu z prostriedkov SlovakAid, Nadácia Pontis spolu so srbskou partnerskou organizáciou Smart Kolektiv implementovali do novembra 2008 projekt Podpora udržateľnosti srbských MVO prenosom slovenských skúseností v spoločensky zodpovednom podnikaní.

Cieľom tohto projektu bolo prostredníctvom skúseností Slovenska v oblasti spoločensky zodpovedného podnikania podporiť udržateľnosť srbských mimovládnych organizácií, ktoré sú základnými kameňmi občianskej spoločnosti.

Prostredníctvom tréningov, seminárov, študijných ciest a konzultácií sme zapojeným srbským mimovládnym organizáciám a zástupcom firiem v Srbsku sprostredkovali naše know-how z oblasti spoločensky zodpovedného podnikania.

Do projektu sa zapojilo 12 srbských mimovládnych organizácií z deviatich srbských regiónov. Počas trvania projektu sa šiestim mimovládnym organizáciám podarilo vytvoriť deväť partnerstiev s firmami.

Nadácia Pontis zo zdrojov SlovakAid realizuje podobný projekt aj v Macedónsku.

Projekt v číslach • 4 ľudia z partnerskej organizácie Smart Kolektiv dostali tréning v oblasti spoločensky zodpovedného podnikania.

• na projekte participovalo 12 mimovládnych organizácií z 9 srbských regiónov.

• priamo sa do projektu zapojilo 10 firiem, na rôznych vzdelávacích aktivitách sa zúčastnilo spolu až 40 firiem.

• zorganizovali sme viaceré vzdelávacie aktivity: 2 študijné cesty na Slovensko, 6 tréningov v Srbsku, 3 semináre, 2 konferencie, 1 pracovné raňajky.

• usporiadali sme trhovisko mimovládnych organizácií „Partnerstvo pre úspech“ v Belehrade, kde sa zúčastnilo 18 vybraných mimovládnych organizácií z rôznych regiónov Srbska a navštívili ho 80 zástupcov z firiem.

• o aktivitách v rámci projektu bolo v Srbsku publikovaných viac ako 20 článkov.

• Nadácia Pontis a Smart Kolektiv poskytli viac ako 50 individuálnych konzultácií.

Bieloruský fond pre verejnú politiku Na rozdiel od iných krajín v regióne, v Bielorusku sociálne a ekonomické reformy neprebehli. Hospodársky rast bol udržiavaný vďaka podpore Ruska a rôznym dotáciám. Tento model je dlhodobo neudržateľný. Pomoc Moskvy sa od roku 2006 zmenšuje a spolu s hospodárskou krízou tlačí krajinu k reformám.

V krajine však chýbajú priaznivé podmienky pre prácu nezávislých odborníkov, ktorí by pomohli s prípravou potrebných reforiem. Dôsledkom je nedostatok analýz o aktuálnych sociálnych a ekonomických výzvach a vákuum vo verejnej diskusii.

Od roku 2006 preto Nadácia Pontis začala v Bielorusku systematicky podporovať nezávislých expertov, ktorí sa venovali riešeniam aktuálnych problémov krajiny a s podporou oficiálnej rozvojovej pomoci založila Bieloruský fond pre verejnú politiku.

Fond čerpá zo skúseností Slovenska, ktoré podobným výzvam ako Bielorusko čelilo v minulosti. Boli to práve nezávislé centrá a experti, ktorí pripravili koncepty reforiem, neskôr prevzatých do vládnych programov.

Podobnou cestou sme sa vydali aj v Bielorusku. Fond výme-

nou skúseností prispieva k zlepšeniu odbornosti bieloruských expertov v oblasti dobrej správy vecí verejných (good governance), jednému z hlavných cieľov slovenskej rozvojovej pomoci.

Fond formou malých grantov poskytuje podporu bieloruským expertom, ktorí ponúkajú nové riešenia a koncepcie reforiem a podporuje zvyšovanie ich expertízy. Cieľom je obnova odborného dialógu o aktuálnych problémoch a informovanie verejnosti a vlády o ich riešeniach tak, aby sa dostali do verejných diskusií, vládnych návrhov či aktivít Európskej únie. Strategické témy sú ekonomika, energetika, vzťahy s EÚ, sociálna politika, verejná správa a iné. Projekty hodnotí a vyberá medzinárodná komisia.

Investícia do bieloruských expertov je investíciou do budúcnosti. Môžu byť nositeľmi pozitívnych návrhov pre Bielorusko v čase, keď ich bude možné uskutočniť. Na jeseň 2008 EÚ obnovila dialóg s Bieloruskom. Vďaka tomu vznikol priestor na nové formy spolupráce, pri ktorých bude možné vytvorené analýzy prakticky využiť. www.nadaciapontis.sk

17

Slovensko: A prečo sa nás problémy iných týkajú?

Rozvojový deň v Bratislave 2008

Foto: Martin Baláž

Živica: Zaostrené na klimatické zmeny Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica realizovalo viacero rozvojových vzdelávacích projektov – napr.: „Svet je len jeden“, Mávnutie motýlieho krídla“ alebo projekt „Bohatstvo rozvojových krajín“.

Zámerom projektu Mávnutie motýlieho krídla bolo priviesť žiakov ako aj pedagógov k pochopeniu vzájomnej prepojenosti všetkých javov a činov na Zemi a uvedomiť si, že environmentálne, ekonomické aj sociálne podmienky v rozvojových krajinách sa nás týkajú viac ako si bežne myslíme.

V rámci projektu sme 19 základným a stredným školám Živica predstavila výučbový program „Národy sveta” a zorganizovali tréningové kurzy pre pedagógov a študentov vysokých škôl. Súčasťou projektu bolo vydanie unikátnej Petersovej mapy, ktorá netradičným zobrazením svetadielov a krajín ponúka na troch tematických mapách úplne odlišné a „spravodlivejšie“ zobrazenie sveta a geografické zobrazenie globálnych problémov. Na DVD „Za pár korún naviac“ je tiež vysvetlený princíp spravodlivého obchodu - Fair Trade, metodické materiály a filmy sú tiež prístupné na webovej stránke.

V rámci projektu sa uskutočnila aj putovná výstava Klíma nás spája, ktorú v troch slovenských mestách navštívilo vyše 2800 detí a 130 pedagógov. Výstava prostredníctvom obrazových panelov s informáciami a interaktívnych pomôcok (klimatický stan, maketa dažďového pralesa, prístrešok juhoamerických Indiánov) poukazuje na klimatické zmeny a život ľudí v rozvojových krajinách. www.zivica.sk/rozvojovevzdelavanie

18

Prečo vlastne treba poskytovať pomoc rozvojovým krajinám? Prečo sú vo svete také hlboké sociálne rozdiely? Čo prispieva riešeniu problémov chudobných krajín a čo im naopak ešte viac škodí?

Niektorí si ešte pamätajú – kedysi v minulom režime deti v školách dobrovoľne (teda povinne) dávali po päť korún do fondov solidarity pre hladujúce deti v Afrike. Pátranie po príčinách hladu a chudoby vo svete, ozbrojených konfliktov, ktoré súviseli aj s rozložením síl a záujmov mocností v studenej vojne, sa však v školách nekonalo. Nik necítil potrebu ani tlak vysvetliť, na aké účely boli tie peniaze z fondov solidarity skutočne použité. Časy sa zmenili. Príspevky na pomoc deťom v Afrike (a nielen im) dnes dávajú ľudia skutočne dobrovoľne, a to aj na základe toho, či vyhlásená zbierka konkrétnej organizácie dáva predpoklad, že pomoc sa naozaj dostane k tým, čo ju potrebujú.

K pomoci menej rozvinutým štátom z vlastných štátnych rozpočtov sa zaviazali aj samotné bohaté štáty sveta. Mnohí ľudia sa pri rozhodnutí pomáhať často pýtajú. Je rozvojová pomoc naozaj potrebná a má vôbec zmysel, keď napriek miliardám dolárov, o ktorých sa tvrdí, že idú na pomoc chudobným štátom, sú vo svete stále milióny chudobných a hladných ľudí?

Boli to práve mimovládne organizácie so skúsenosťami v teréne, čo pomáhajú v chudobných štátoch vďaka dobrovoľným príspevkov ľudí, ktoré si uvedomili, aké dôležité je vysvetľovať ľuďom, prečo je rozvojová pomoc dôležitá a čo všetko súvisí s problémami v rozvojových krajinách.

Rozvojová pomoc nie je charita. Mala by to byť pomoc, ktorá systematicky pomáha ľuďom v znevýhodnených podmienkach naštartovať vlastný rozvoj.

A v záujme toho, aby taká naozaj bola, treba, aby mala podporu ľudí, ale aj vlád. Aj preto sa časť aktivít slovenských mimovládnych organizácií sústreďuje na tzv. rozvojové vzdelávanie. Zahŕňa prípravu materiálov pre všetky typy škôl a snahu o presadenie aspektu rozvojového vzdelávania do učebných osnov, osobné stretnutia a diskusie s mladými ľuďmi i tými staršími, výstavy fotografií, premietanie filmov, prácu s médiami, či politikmi.

Rozvojové vzdelávanie alebo vzdelávanie o rozvojových krajinách je predovšetkým o rozširovaní si obzorov a hľadaní odpovedí na dôležité otázky.

O uvedomení si toho, čo svet už dávno vie – Zem je guľatá a problém na opačnom konci sveta sa časom dotkne aj nás.

Rozvojovým vzdelávaním a prípravou materiálov pre školy sa zaoberajú viaceré slovenské mimovládne organizácie - napr. občianske združenie Človek v ohrození, eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí, Unicef Slovensko a ďalšie.

Na rozvojové vzdelávanie sú zamerané aj viaceré webové stránky, napr.: www.rozvojovevzdelavanie.sk, www.dobranovina.sk, www.svetbezchudoby.sk, www.dvetvárejednehosveta.sk

Platforma mimovládnych rozvojových organizácií Platforma mimovládnych rozvojových organizácií (Platforma MVRO - www.mvro.sk) je záujmovým združením právnických osôb - strešnou organizáciou 26 (21 riadnych členov a 5 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií , ktoré sa zaoberajú zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou. Naši členovia sú: ADRA - Adventistická agentúra pre pomoc a rozvoj

Človek v ohrození

email: office@adra.sk, web: www.adra.sk

email: info@clovekvohrozeni.sk, web: www.clovekvohrozeni.sk

Ekumenická rada cirkví v Slovenskej republike email: rt.erc@stonline.sk, web: www.ekumena.sk

eRko - Hnutie kresťanských spoločenstiev detí email: dury@erko.sk, web: www.erko.sk

Evanjelická diakonia ECAV na Slovensku email: rado@diakonia.sk, web: www.diakonia.sk

Slovensko-juhoafrická spoločnosť email: misindler@gmail.com

Inštitút medzinárodnej spolupráce "Sila rozvoja" email: silarozvoja@stonline.sk, web: www.silarozvoja.sk

Slovenská katolícka charita

Nadácia INTEGRA

email: generalny.sekretar@charita.sk, web: www.charita.sk

email: info@integra.sk, web: www.integra.sk

SAVIO o.z.

PDCS, o.z.

email: savio@savio.sk, web: www.savio.sk

email: pdcs@pdcs.sk, web: www.pdcs.sk

Slovenská humanitná rada

Nadácia Pontis

email: shr@changenet.sk, web: www.shr.sk

email: vladimir.vladar@nadaciapontis.sk, web: www.nadaciapontis.sk

Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Magna deti v núdzi

email: sfpa@sfpa.sk, web: www.sfpa.sk

email: magna@magna.sk, web: www.magna.sk

Slovenský Červený kríž

FAIRTRADE Slovakia

email: zuzana.rosairova@redcross.sk, web: www.redcross.sk

email: fairtrade@fairtrade.sk, web: www.fairtrade.sk

Ž.I.V.I.C.A - Centrum enviromentálnej a etickej výchovy

Tabita

email: bratislava@zivica.sk, web: www.zivica.sk

email: riaditel@tabita.sk, web: www.tabita.sk

VOKA - Vidiecka organizácia pre komunitné aktivity

Slovenský výbor pre UNICEF

email: jelatvrdonova@gmail.com, web: www.voka.sk

email: natcom@unicef.sk, web: www.unicef.sk

Bulletin bol vydaný v spolupráci so Zastúpením Európskej komisie na Slovensku.

Jeho obsah nemusí vyjadrovať oficiálne stanovyská Európskej komisie.

Vydala: Platforma mimovládnych rozvojových organizácií Texty: Daniela Balážová v spolupráci mimovládnymi organizáciami Grafika a design: Patricia Cariková Tlač: Daniel Kolek KOLDO Rok vydania: 2009

19

20