7 minute read
Cestovatelia v Zurichu
Uvedomila som si však, že bude jednoduchšie klásť otázku po jednom. „Mal som asi štyri roky, keď sa to stalo. Snažili sme sa ukryť pred nacistami,“ vysvetloval opapa, „dúfali sme, že stihneme vlak a utečieme. Zrazu k nám prišiel muž. 'Janka?' spýtal sa, 'Čo tu robíš?’ Ten muž bol starý spolužiak tvojej prastarej mamy." Keď hovoril môj opapa, jeho slová sa prelínali do muža, ktorý bol v podobnom veku ako moja prastará mama... V tom čase už moja omama sedela za nami a pracovala na preklade do práce. Otvorila som oči a zapozerala sa cez tenké sklenené okno. Už tam nebolo veľa domov, len zelená lúka s vysokou trávou, ktorá sa kývala zo strany na stranu, ako vlak prechádzal. V pozadí som počula zvuk ako omama stláča klávesy na svojom počítači, čo znelo, ako keď kvapky dažďa padajú na cementovú podlahu. Po niekoľkých sekundách sa na mňa opapa pozrel a začal rozprávať. Zatvorila som znova oči. „Takže potom, čo sa priateľ tvojej prastarej mamy spýtal, prečo sme tam boli, povedala mu, že sa snažíme ukryť pred nacistami. Potom ako mu všetko porozprávala, spýtal sa nás, či sa nechceme schovať u nich doma. Koniec koncov, nemali sme kam ísť potom, ako nám nacisti všetko zobrali. Tak sme ponuku prijali. V ich záhrade sme vykopali dvojmetrovú jamu, ktorú sme prekryli, aby vyzerala, že tam rástli zemiaky. Môj otec, mama, brat aj ja sme sa v tejto diere skrývali. Nebolo tam veľa miesta, ani svetla, ale rozhodne to bolo lepšie, ako musieť utekať z jedného miesta na ďalšie. A čo bolo najhoršie a zároveň najdôležitejšie, vedel som, že nemôžem vydať žiadny zvuk. Dokonca aj to najmenšie muknutie, a mohol by som nás všetkých vystaviť nebezpečenstvu. Pochopil som to jasne, dokonca aj ako štvorročný. "Cítila som, že niečo nedopadne dobre. "Nejako nacisti zistili, kde sa skrývame," povedal môj opapa slabým hlasom. S hrôzou som otvorila oči. Cítila som, ako mi z tváre vyteká farba. "Náhodou to bola skupina opitých nacistov," opapa pokračoval. “Zrazu začali strieľať na zemiaky, pod ktorými sme boli.“ Bola som traumatizovaná, cítila som strach, keď sa mi do srdca vkrádali slová môjho opapu, chveli sa mi kosti, cítila som, ako mi krv prúdi do mozgu, bola som celá slabá a na chvíľu som mala pocit, že omdliem. Ale našťastie bol kopec naklonený, takže sme sa naklonili na vyššiu stranu a náboj vystrelil opačným smerom." Srdce sa mi spomalilo a na chvíľu som sa cítila pokojne.
Advertisement
Moja myseľ bola stále zmätená tým, ako môže byť niekto tak plný nenávisti. Cítila som sa hrozne z toho, čo sa vtedy stalo môjmu opapovi, ale vedela som, že jeho príbeh sa ani zďaleka neskončil "Potom sme sa museli rozdeliť, pre prípad, že by sa nacisti vrátili." "Bol tvoj brat sám?" opýtala som sa. "Nie," odpovedal môj opapa s miernym zúfalým úsmevom, "bol príliš malý na to, aby zostal sám." Cítila som sa hrozne kvôli môjmu opapovi. "Mala som vôbec niekedy túto tému začať?" rozmýšľala som. "Musel som sa schovať v stodole... Bol som vo vykopanej diere, do ktorej sa zmestilo len dieťa. Bola pokrytá drevenými doskami, na ktorých bola slama a navrchu stála krava." Prekvapilo ma, ako veľmi premyslené boli všetky miesta, kde sa môj opapa skrýval, a koľko úsilia bolo vynaložené na ukrytie jeho rodiny. "Nebolo tam veľa svetla. Ak som mal šťastie, dostal som pohár vody a krajec chleba trikrát denne." Vedela som, že môj opapa mal veľké šťastie, že jeho rodine pomáhali ľudia, ktorí neboli Židia. Ale stále som nemohla prestať mať z toho zlý pocit. Koniec koncov, mal len štyri roky, keď zažil túto katastrofu. Muselo to byť dosť intenzívne, keď sa skrýval sám a nemohol vydať čo i len najmenší hlások. Zvlášť na taký nízky vek. "V dôsledku toho, že som dva týždne nehovoril," povedal môj opapa so zahmleným výrazom, "som začal koktať." "Ako dlho trvalo, kým si prestal?" spýtala som sa s doširoka otvorenými očami. "Mal som asi osemnásť rokov, keď som prestal koktať," odpovedal môj opapa. Bola som v šoku. Cítila som, ako sa mi v srdci vytvoril strašný smútok a zúfalstvo. Cítila som sa hrozne kvôli môjmu opapovi, ale to mi nebránilo počúvať ho ďalej. Moje srdce bolo plné smútku. Môj opapa sa na chvíľku odmlčal a potom pokračoval. „Boli dva roky po druhej svetovej vojne a veľa ľudí žilo v chudobe,“ povedal so slzami smútku v očiach. A ja som v tom momente tušila, že niečo nebude v poriadku. "A môj brat ochorel," pokračoval môj opapa.
„Nie, to nemôže byť pravda!” pomyslela som si, keď som videla, ako môj opapa skúša skrývať bolesť v jeho srdci. "Po vojne bolo všetko zničené,” pokračoval. “Domy, školy, nemocnice. Neboli lieky." Vedela som, že môj opapa sa predo mnou snažil skrývať svoje pocity. " A preto žiaľ môj brat zomrel." Videla som, ako môj opapa bojuje so svojím smútkom, ale nakoniec ho dokázal odsunúť nabok. O pár sekúnd neskôr som zistila, že robím to isté; vytrvať cez smútok a nútiť sa, aby som to neurobila, ale po niekoľkých sekundách som to prehltla. Nerozplakala som sa. Vedela som, že môj opapa sa predo mnou snažil skrývať svoje pocity. "Opapa, máš niečo, čo patrilo tvojmu bratovi?" spýtala som sa a snažila som sa trochu zjemniť tému. "Áno," odpovedal môj opapa, "mám dreveného sloníka, ktorý bol Bandičkov,” odpovedal. "Mohol by si mi ho niekedy ukázať?" spýtala som sa. "Áno," povedal môj opapa a usmial sa slabým úsmevom. Opätovala som úsmev so smútkom v očiach.
Tento príbeh je venovaný môjmu opapovi. Opapa, naučil si ma veľa vecí, mať nádej, dôležitosť priateľstva, vydržať aj v ťažkej chvíli, a aj keď viem, že si ani zďaleka neprejavil svoje emócie, vedela som, že si vo svojom vnútri plakal. To ukazuje, aký dobrosrdečný a milujúci človek si a vždy ním budeš.
Tento príbeh som napísala pôvodne po anglicky, keď som mala 11 rokov. V príbehu môjho starého otca som sa dozvedela o slobode, spravodlivosti, láskavosti a nádeji. V tom čase som takéto témy nepoznala. Dnes ale čelíme podobnej situácii. Dnes vidíme v ľuďoch to najlepšie aj najhoršie. Ľudia ako ty a ja. Boja sa, že stratia život, stratia tých, ktorých milujú, stratia slobodu. Teraz potrebujeme viac ako len nádej. Nádej nezachráni životy, ale činy áno. Takže je to na nás všetkých, budete okoloidúci, keď ľudia trpia alebo budete konať a pomáhať tým, ktorí to potrebujú, rovnako ako tí, ktorí pomohli môjmu starému otcovi prežiť vojnu?
Ellie Antoš, 11.3.2022, Švajčiarsko
Okienko do umenia
Č E S K Á A S L O V E N S K Á Š K O L A O K É N K O L O N D Ý N
LONDÝN: ČESKÉ A SLOVENSKÉ UMENIE PRE UKRAJINU
Príklad medzinárodnej spolupráce
Už druhý rok organizuje Česká a Slovenská škola Okénko v Londýne online výtvarné dielne pre krajanov v Londýne, v Anglicku a v zahraničí. Pôvodne išlo o školskú akciu, ktorá sa presunula kvôli Covidu do online priestoru. Školská akcia sa ale rozrástla do medzinárodného rozsahu. Výtvarných dielní sa zúčastňujú pravidlene deti a dospelí z Anglicka, Írska, Nemecka a Talianska. Dielne organizuje riaditeľka centra Jana Nahodilová v spolupráci s umelkyňami Luciou Húskovou a Terezou Buškovou. Inšpiráciou pre tvorbu účastníkov sú naši významní slovenskí a českí umelci. Mnohí z nich prišli na online dielne, kde účastníkom dielní predstavili svoju prácu a techniky tvorby výtvarných diel. Informácie o utorkových dielňach nájdete na webovej stránke školy: http://www.okenko.uk/mezinaacuterodniacute-269esko-slovenskeacute-vyacutetvarneacutediacutelny-workshops.html
Vyvrcholením výtvarných dielní bola veľkolepá vernisáž a aukcia slovenských a českých autorov v Londýne. S veľkou radosťou oznamujeme, že výťažok z online aukcie a výstavy ČESKÉ A SLOVENSKÉ UMENIE PRE UKRAJINU, ktorá sa konala 22. mája 2022 v Londýne, dosiahol sumu 8 124 liber.
JANA NAHODILOVÁ JARMILA BUCHOVÁ
