Knižka Anežka Poradňa pre deti v zahraničí
Autori: Jarmila Buchová - Kristína Domáňová - Lenka Ciglanská Jazyková korektúra: Ľudmila Horká Odborná korektúra: Soňa Karíková - Martina Semáneková Knihu vydal: ISEIA - International Slovak Educational Institution and Association ISEIA - Medzinárodný inštitút a asociácia slovenských vzdelávacích centier Inštitút ISEIA - Publikačné centrum www.iseia.eu Luxemburg 2021 Knihu vytlačil: Spolok Slovákov v Poľsku, Towarzystwo Słowaków w Polsce ul. św. Filipa 7, 31-150 Krakov Poľsko, zg@tsp.org.pl
Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy sa nesmie reprodukovať ani šíriť v nijakej forme ani nijakými prostriedkami, či už elektronickými, alebo mechanickými, vo forme fotokópií, či nahrávok, respektíve prostredníctvom súčasného alebo budúceho informačného systému a podobne, bez predchádzajúceho písomného súhlasu autorov.
ISBN - 978-83-8111-209-3
Knižka Anežka PORADŇA PRE DETI V ZAHRANIČÍ
OBSAH Úvod Knižka Anežka ................................................................6 Snehová kráľovná ...........................................................8 Som smutný, že oslavujem bez starých rodičov Alica v krajine zázrakov ................................................15 Mám strach, lebo sa sťahujeme do zahraničia Ako išlo vajce na vandrovku..........................................20 Nemám tu žiadnych kamarátov Škaredé káčatko ...........................................................27 Hanbím sa, že mamička nerozumie islandsky Popoluška .....................................................................33 Nechcem už chodiť do slovenskej školy Cisárove nové šaty .......................................................42 Som nazlostený, že mi rodičia nič nekúpia O Palčekovi ...................................................................49 Som nešťastný, lebo mám ťažké meno Pipi Dlhá Pančucha.......................................................55 Chcem sa presťahovať na Slovensko Aladinova čarovná lampa..............................................62 Mám strach, lebo všade je veľa vojakov
ÚVOD Poradňu pre deti pripravili pani učiteľka Kristínka z Islandu a pani učiteľka Jarka z Mníchova v spolupráci s pani Lenkou Ciglanskou, ktorá pracuje ako psychologička v detskom centre na Slovensku. Kniha je sumárom pravidelnej rubriky Knižka Anežka poradňa pre deti v časopise Ceruzky vo svete, online časopis pre slovenské vzdelávacie centrá. V rubrike radí knižka ANEŽKA deťom, ktoré žijú v zahraničí, ako aj učiteľom a rodičom, ako riešiť problémy, ktoré ich trápia. Nájdeš tu rady a návody, ako prekonať ťažké chvíle. Napíš nám, ak aj Teba niečo trápi. Knižka Anežka Ti poradí.
KNIŽKA ANEŽKA Bola to obyčajná trieda. Jedna z tried veľkej základnej školy v neobyčajne obyčajnej krajine. Trieda slúžila žiakom ako školská knižnica. Keďže sa však začala rozrastať, pani riaditeľka sa rozhodla presťahovať ju do väčšieho priestoru podkrovia školy, kde by mali všetci usilovní žiaci, ktorí majú chuť čítať, dostatok priestoru. „A táto škatuľa tu čo robí? Ako sa sem dostala?“ zvedavo sa spýtala pani upratovačka samej seba, keď práve doupratovala -6-
miestnosť bývalej knižnice. „Jááááj, už viem. To je určite posledná škatuľa, ktorú tu zabudli ujovia sťahováci.“ Opatrne otvorila zaprášenú krabicu a nazrela dnu. Ticho v nej spali poukladané knižky. Jedna vedľa druhej. Privrela ju a išla zatelefonovať pánom zo sťahovacej služby, že tu na nich čaká ešte jedna várka na vyzdvihnutie. To, že si pani upratovačka myslela, že všetky knihy spia, však nebola až taká pravda. Len čo sa predral do krabice záblesk šteklivého zlatého svetla, rozprávková knižka Anežka okamžite spozornela a keď pani upratovačka odišla, neváhala ani sekundu. Vyskočila z krabice ako blesk a vydala sa na dobrodružnú cestu. Kam vedie jej cesta? Tak to ešte ani sama nevedela. Vedela však jedno. Chcela cestovať. Vedela, že raz sa opäť vráti k svojej rodine a kamarátom, no teraz však chcela vidieť všetko, o čom roky v knižnici od iných kníh počúvala – o Amerike, Ázii, Austrálii... A tak neváhala, rozbehla sa ... ...a ... vzlietla! Čudujete sa? Knihy vedia lietať? Áno, vedia! Knižka Anežka vedela, že všetko, čo chce, dokáže – len si musí veriť! Aj malý Janko Hraško premohol zbojníkov, lebo chcel veľmi získať srdce princeznej. A tak verila a letela! Vychutnávala si ten nádherný pohľad z oblakov: zelené lúky, zlaté polia, tmavé hory, modré rieky... -7-
SNEHOVÁ KRÁĽOVNÁ Som smutný, že oslavujem bez starých rodičov Knižka Anežka letí po svete a teší sa z toľkej krásy, ktorú pod sebou vidí. ...nádherný pohľad z oblakov: zelené lúky, zlaté polia, tmavé hory, modré rieky... a oceán – nekonečne veľký a prekrásny. Knižka Anežka letela ponad oceán. Zrazu sa pod ňou zjavili sopky a gejzíry.
„Vitaj na Islande!“ povedala si sama pre seba a keď sa konečne dotkla pevniny, usmiala sa na celý ten úchvatný svet. Presne vedela, kam povedú jej prvé kroky – do múzea umenia priamo v hlavnom meste Islandu, v Reykjavíku. Ako si tak vykračovala, zbadala v neďalekom malom parku na lavičke dievčatko, ktoré plakalo. „Ahoj! Ako sa voláš? Ja som Anežka!“ vyhŕkla Anežka na dievčatko. „Ahoj, volám sa Natálka,“ odpovedalo dievčatko a utrelo si krokodílie slzy, ktoré sa jej kotúľali po lícach. „Prečo plačeš? Stratila si sa?“ vyzvedala Anežka. Neboj sa, pomôžem ti nájsť rodičov!“ „Nie, nie. Ja som sa -8-
nestratila. Mamička aj otecko sú tamto oproti. Ale ja... ... ja mám v nedeľu narodeniny a veľkú oslavu a...,“ Natálka začala zase fňukať. „A preto plačeš? Ja by som skákala od radosti! Veď to je úžasné,“ knižka Anežka radostne zvýskla: „Hurááá!“ „Áno, ale ja by som chcela, aby so mnou boli aj moja babka a dedko,“ plačlivo dodala Natálka. „A čo, nemôžu?“ vyzvedala ďalej knižka Anežka. „Nie, pretože oni bývajú na Slovensku. A my už niekoľko rokov bývame tu na Islande. Páči sa mi tu a mám to tu veľmi rada, ale veľmi by som si priala, aby tu mohli byť so mnou aj moji starí rodičia,“ rozplakala sa zase Natálka. Knižka Anežka sa najprv zamyslela, pretočila pár strán a potom povedala: „Nebuď smutná, pozri, čo sa stalo v rozprávke o Snehovej kráľovnej. Maličké čriepky z čarovného zrkadla, ktoré sa rozbilo, spadli Kajovi do oka a schladili aj jeho srdiečko. Odišiel so Snehovou kráľovnou a zabudol.
-9-
Zabudol na všetkých kamarátov a aj rodinu. Gerda ale veľmi smútila a plakala za svojím strateným Kajom. Keď máme niekoho veľmi radi a chýba nám, je normálne, že sme smutní. A taktiež je úplne v poriadku, že sa nám chce plakať. Tvoje slzičky ti aspoň pomôžu odplaviť smútok a potom ti bude lepšie. Presne tak, ako Kajove slzičky vyplavili z jeho očí zlé, studené čriepky a opäť zohriali jeho srdiečko. Pokojne si poplač koľko treba. Veď vieš, že aj po daždi vždy vyjde slniečko a možno aj nádherná farebná dúha,“ povzbudzovala Anežka ďalej. „Niečo vymyslíme! Určite majú tvoji starí rodičia telefón, všakže? Na narodeniny im môžeš zavolať a byť s nimi aspoň chvíľku v spojení! Čo ty na to?“ „Výborný nápad, Anežka! Ale ja mám ešte lepší! Ježiško minulý rok priniesol babke a dedkovi tablet, takže im zavolám a budeme sa dokonca i vidieť!“ usmiala sa šťastná Natálka. „No vidíš, aká si ty hlavička! Bravó!“ pochválila ju knižka Anežka. - 10 -
A keď chceš, môžeš ich poprosiť, aby ti poslali fotku a tú si môžeš zavesiť alebo nalepiť v miestnosti, kde budeš mať oslavu!“ „Alebo si vyrobím bábiky, ktoré budú akože oni! A ešte im nakreslím, ako bolo na oslave a pošlem im aj list, ktorý sama napíšem!“ žiarila radosťou Natálka. „Natálka, ja žasnem! Pozri, koľko nápadov sa skrýva v tej tvojej malej bystrej hlavičke!“ pochválila ju knižka Anežka.
- 11 -
„Mám ešte ďalší! Skúsim sa opýtať mamičky a otecka, či by som mohla mať ešte jednu malú, dodatočnú oslavu s babkou a dedkom v lete, keď prídeme na prázdniny na Slovensko. Čo myslíš, Anežka, je to dobrý nápad?" ďalej navrhovala Natálka. „Dobrý? Jáááj, myslím, že je famózny! Len nechápem, kde sa zrazu zrodili všetky tie super nápady v tvojej hlave,“ divila sa Anežka.
- 12 -
„Sama neviem, možno prileteli s tebou,“ povedalo spokojné, usmiate dievčatko. Z diaľky sa ozvalo: „Natáááááálkááááá!!!!“ „Ej, už ma volá mamička. Musím ísť. Ďakujem ti veľmi pekne, Anežka, že si mi tak dobre poradila,“ usmiala sa Natálka. „Nie je za čo, Natálka. Veď ty si vlastne na všetko prišla sama, ja som ti len dala zopár tipov!“ usmiala sa aj knižka Anežka.
- 13 -
„Tak sa maj! A kedy sa zase uvidíme?“ vyzvedala Natálka. „Kedykoľvek. Keď budeš potrebovať pomoc, iba si na mňa pomysli a vyber z poličky hocijakú knihu. Tam sa stretneme opäť. Dobre?“ navrhla knižka Anežka. Maj sa krásne! Ahoj!“ pozdravilo sa teraz už celkom spokojné, vysmiate dievčatko. „Ahóóóóóóój,“ volala Anežka za utekajúcou Natálkou. Akýsi čudný, ale príjemný pocit, sa jej rozlieval po hrudi a potom aj do celého tela. Obdarovala úsmevom park a vykročila. Išla za svojím prvotným plánom, za návštevou svetoznámeho múzea.
- 14 -
ALICA V KRAJINE ZÁZRAKOV Mám strach, lebo sa sťahujeme do zahraničia V preplnenej letiskovej hale sa to len hemžilo deťmi, dospelými, letuškami, kuframi... Alexandra a jej rodičia čakali v rade na odbavenie kufrov. Keď sa konečne dostali do čakacej haly, Alexandra si unavene sadla na zem a zahľadela sa von oknom. V hlave jej vírilo toľko vecí... Mamička si sadla k Alexandre a láskavým hlasom sa jej spýtala: „Alexandra, čo sa deje? Si smutná? Netešíš sa na Birmingham?" „Jasné, že sa teším, mami, len je mi teraz trošku smutno," povedala Alexandra. „Chápem ťa, moja maličká, aj mne je smutno a tiež mi bude za všetkým, čo tu na Slovensku je, ale veď to budú iba dva roky. Ubehne to ako voda, uvidíš!" snažila sa mamička upokojiť svoju smutnú dcérku. „Ideme s ockom rýchlo kúpiť niečo pod zub. Ideš s nami alebo nás počkáš tu?" opýtala sa mamička. „Počkám tu. Môžete ísť, ale ponáhľajte sa, dobre?" rozhodne povedala Alexandra. Mamička sa pousmiala: „Dobre. O chvíľku sme späť." Alexandra sa postavila bližšie k oknu, aby si prezrela obrovské lietadlo, ktoré už na nich čakalo. Kúsok vedľa stál malý stolík s množstvom časopisov, ktoré vyčkávali na ľudí, aby im spríjemnili čakanie na let. Alexandra podišla bližšie a zazrela malú rozprávkovú knižku. Ľahostajne ju odhodila na stranu a načiahla sa - 15 -
za cestopisným časopisom. „Au! Čo to robíš, slečinka? Myslíš, že som z kameňa?" ozvalo sa zo stola. „Kto to tu hovorí? Žeby knižka?“ divila sa Alexandra. „Ach, prepáč. Nechcela som ti ublížiť. Nevedela som, že knižky sú živé a vedia rozprávať!" obhajovala sa Alexandra. „Samozrejme, že sme živé. A obzvlášť my - knižky z rodu rozprávkového! A ty ma snáď nepoznáš? Veď ja som knižka Anežka a som tu vždy pre deti, ktoré niečo trápi. No tak šup sem s tým, čo ťa trápi. Netešíš sa na výlet?" vyhŕkla Anežka. „Hej, teším, teším. Len vieš, to nie je iba taký výlet. My momentálne odchádzame do Anglicka. Môj otec tam dostal prácu na dva roky, a tak sa tam s ním teraz všetci sťahujeme," vysvetľuje Alexandra a znova zosmutnela.
- 16 -
„No veď to je výborné! Uvidíš novú krajinu, zažiješ veľa nových vecí!" nadšene vykladá Anežka. „To ja všetko viem. Len mne je smutno za mojimi kamarátmi, spolužiakmi, starými rodičmi a sesternicami a vlastne všetkými," smutne dodáva malá cestovateľka. „Chápem tvoje obavy, ale myslím si, že všetko zvládneš! Máš za sebou totiž výbornú prípravu!" vysvetľuje knižka. „Prípravu? O čom to hovoríš?" zvedavo sa pýta Alexandra. „Už dlhšiu dobu som ťa totiž pozorovala. Tvoja mamička s oteckom nič nenechali na náhodu a už veľmi dlho ťa pomaly a postupne pripravovali na tento váš predĺžený výlet," dôsledne vysvetľuje knižka. „Ale ako? Veď ja predsa o ničom neviem!" čuduje sa dievčatko. „No veď práve! To je na tom to najlepšie! Nič si nezistila. Robili to ako skutoční profesionáli. Pamätáš sa na dlhé rozhovory každý večer u teba v posteli? Ako ste sa rozprávali, aké to môže byť žiť v inej krajine, čo všetko to so sebou prináša?
- 17 -
Pamätáš, ako si nadšene rozprávala, že by si chcela vedieť, ako sa učia deti v inej krajine? Už si na to zabudla?" potmehúdsky sa vypytuje Anežka. „Nie, pravdaže som nezabudla, ešte stále to chcem, len teraz mám zo všetkého strach..." zdôveruje sa Alexandra. „Ale veď to je prirodzené. Každý má strach, ale je na ňom, ako sa s ním popasuje. Spomínaš si, ako ste s mamičkou a oteckom sedeli pri sviečke a ako ti hovorili, že aj napriek tomu, že sú dospelí, aj oni majú často strach? Ale snažia sa ho nejako spoločne zvládnuť a zatiaľ sa im to vždy podarilo! To bolo presne pre teba, aby si vedela, že nech sa stane čokoľvek, sú tu pre teba a spolu všetko zvládnete!" utešuje Alexandru knižka. „Ako to len robili, že som si ja nič nevšimla? Lenže vieš, ja neviem dobre po anglicky, bojím sa, že nebudem rozumieť a nik nebude rozumieť mne..." odhaľuje svoje strachy dievčatko. „Aj toto je už zariadené! Spomínaš si, keď mamička a otecko s tebou hrali tú šialenú hru LLLLLRN - ako ti hovorili Gooodmooooorning, daughter? How are you? - Fine, thanks. What are you doing? To sú presne frázy, s ktorými sa budeš denne stretávať, ale ty ich už máš vlastne všetky uložené v tvojej hlavičke," radostne vysvetľuje knižka. „A pamätáš sa, ako ťa nechali ísť samu do knižnice po knihy, inokedy zas kúpiť pečivo či zaniesť list na poštu? Boli vždy nablízku, ak by si potrebovala pomoc, ale ty si všetko zvládla na jednotku. To všetko boli mini tréningy, aby si sa pripravila na situácie, keď si budeš musieť poradiť sama. A teraz si viac než výborne pripravená," upokojovala Alexandru knižka. - 18 -
„Vieš čo? Veď ty si ako Alica v krajine zázrakov! Aj ona sa na určitý čas ocitla v neznámej krajine, kde bolo všetko nové a kde si musela poradiť s rôznymi situáciami, aké predtým nezažila. A všetko nakoniec zvládla!" oduševnene rozprávala Anežka. „Presne tak! Veď ešte aj tvoje a jej meno sa začínajú na rovnaké písmeno. Preto milá Alexandra, priprav sa na cestu do krajiny zázrakov, ktorá ťa už očakáva," radostne vykríkla Anežka. „Ďakujem, Anežka, za všetko. Za tvoju pomoc a všetky rady. Si úžasná! Ale..." zarazila sa Alexandra. „Aké ALE tu ešte máme?" zvedavo sa dožaduje odpovede knižka. „Viem, že už som to raz hovorila, ale mne je naozaj už teraz veľmi smutno..." vraví so sklonenou hlavou Alexandra. „Alexandra, žijeme v storočí, kde vzdialenosť neznamená, že už nikdy nikoho zo Slovenska neuvidíš. Určite majú tvoji rodičia Skype! To je výborný pomocník na všetok smútok. Stačí zavolať a hneď sa môžeš spojiť s kým sa ti zachce!" upokojuje smutnú Alexandru knižka. „Áno, áno máš pravdu," prisviedča Alexandra. „Viem, že to nebude také naozajstné, ale lepšie ako nič, čo povieš?" dodáva rozžiarená Anežka. „Myslím, že to zvládnem!" vyhlási nadšená Alexandra. „Tak šup-šup. Nahoď ten tvoj krásny úsmev, mamička s oteckom sa už vracajú." „Ďakujem veľmi pekne ešte raz!" zdôrazňuje Alexandra. „S radosťou. Kedykoľvek som tu pre teba! Šťastný let!" kričí za Alexandrou knižka Anežka a máva jej na rozlúčku.
- 19 -
AKO IŠLO VAJCE NA VANDROVKU Nemám tu žiadnych kamarátov „Klop, klop! Dobré ráno, Miško! Vstávame!“ budí jemným hlasom mamička spachtoša Miška. Ten pomaly otvorí jedno oko, potom druhé… Slnko naňho spoza okna žmurká, no on nie a nie vstať. „Ach, zasa pondelok! Zasa do školy… Zas ďalší nudný deň bez kamarátov. Ach, ako sa mi len nechce...“ mrmle si Miško spod perín. Vtom však dostane nápad. Vyskočí z postele, schmatne deku z kresla a vkĺzne pod posteľ. „Ja sa tam už jednoducho nevrátim!“ vyhlási protestne skrytý pod posteľou. „Kam sa nechceš vrátiť?“ ozve sa hlas spoza jeho chrbta. „Kto si? Vyjdi! Ja sa ťa nebojím! Chodím na karate – len poď!“ vyhlasuje hrdinsky Miško, aj keď sa mu ruky trasú od strachu. „No a čo, že chodíš na karate! Myslíš, že s knihou sa dá bojovať?“ hovorí so smiechom knižka Anežka a dodáva: „Čo ma nespoznávaš? Ja som predsa knižka Anežka a zjavím sa vždy, keď treba niekomu pomôcť. Čo tu prosím ťa nacvičuješ pod posteľou?“
- 20 -
„Nič nenacvičujem, milá Anežka. Snažím sa tu ukryť, aby som nemusel ísť do školy!“ vysvetľuje Miško. „A to už prečo? Veď v škole je tak fajn – veľa sa naučíš, zažiješ zábavu s kamarátmi…“ povzbudzuje ho Anežka. „Veď to je to… s kamarátmi. Ja žiadnych nemám. Pred mesiacom sme sa presťahovali zo Slovenska sem do Argentíny. Som nový v triede a zatiaľ som si nenašiel žiadnych kamarátov,“ dodáva smutne Miško. „Viem, Miško, že to nie je jednoduché, ale pozri, keď si bol doma, mal si veľa kamarátov. To isté bude aj tu, len musíš chvíľku počkať. Máš teraz jedinečnú šancu a čas stať sa na chvíľku detektívom – pozoruj deti, aké sú, čo robia, aké sú ich záujmy a až tak si vyber, s kým sa chceš kamarátiť. Vieš, ono niekedy nie je dobré všetko rýchlo-rýchlo. Mohlo by sa stať, že sa dostaneš do nie najlepšej partie,“ snaží sa Anežka objasniť Miškovi situáciu.
- 21 -
„To sa ti ľahko povie! Ja som sa snažil už nejako zapojiť, ale zatiaľ stále nič,“ vzdychá smutne Miško. „To je v poriadku. Pomaličky skúšaj. Nezabúdaj však ostať sám sebou a nauč sa tešiť aj z malých vecí – keď sa ťa niekto niečo opýta, alebo ťa zavolajú na obed… Viem, že už by si chcel mať partiu ako doma, ale neboj sa, aj to príde. Vieš, čo by bolo dobré? Prines do školy niečo, čo máš rád – nejakú zaujímavú knihu. Možno niekoho zaujme. Spoločné záľuby vždy pomôžu pri hľadaní nových kamarátov,“ hľadá ďalšie možnosti Anežka.
- 22 -
„A mimochodom – už si sa o tom rozprával s mamou a otcom? Možno by ti pomohli nájsť nejaké krúžky mimo školy – napríklad futbal. Tam si nájdeš kamošov raz-dva! Nemám pravdu?“ posmeľuje ho knižka. „Hej, hej. Asi máš. Len ja som nevedel, ako im to mám povedať,“ vykrúca sa Miško. „Myslím, že po slovensky by to bolo najlepšie!“ žartuje Anežka. „Inak, poznáš rozprávku Ako išlo vajce na vandrovku?“ zvedavo sa spytuje Anežka. „Poznám, ale už si ju presne nepamätám. Prečo?“ rozpamätáva sa Miško. „Pretože ty si teraz ako to vajce. Síce nesedíš na polici, ale schovávaš sa pod posteľou! Tu si tých kamarátov určite nenájdeš! Treba ísť do sveta – na vandrovku – v tvojom prípade do školy alebo na nejaké krúžky! Aj vajce sa vybralo samo a hneď za rohom bol rak, ktorý sa k nemu pridal. Potom stretli moriaka a počas ich vandrovania stretli kačku, kohútika, koníka - 23 -
a vola. Spojili sa a už boli družina, akej široko-ďaleko nebolo páru. A vieš, čo je na tom to najlepšie? Že všetci boli odlišní. Nemusíš sa snažiť byť ako ostatní, len aby si zapadol. Jednoducho buď taký, aký si a všetko bude dobré,“ uisťuje ho Anežka. „Miško, kde si toľko? Miško?“ volá mama na synčeka a hľadá ho v izbe. „Tu som!“ potichu sa ozýva Miško. „Čo, prosím ťa, hľadáš pod posteľou?“ čuduje sa mamička. „Ale nič, len... Vlastne som to už našiel,“ rýchlo zastiera Miško. „Ďakujem, Anežka, za všetko!“ žmurkne Miško na svoju poradkyňu. „S radosťou. Kedykoľvek. Veď vieš, kde ma nájdeš. Akákoľvek rozprávková knižka ťa dovedie ku mne,“ posmeľuje ho nová kamarátka. „Dobre. Bežím. Musím sa ísť porozprávať s našimi. Dúfam, že im všetko stihnem povedať pri raňajkách,“ lúči sa Miško. „Miško, s kým sa to tam rozprávaš?“ zvedavo sa pýtala mamička. „S nikým – už idem,“ vylezie Miško spod postele a uteká do kuchyne. Na stole už čakajú voňavé raňajky a desiata do školy. - 24 -
„Mami? Tati?“ spytuje sa Miško. „Áno, Miško?“ odpovedajú naraz rodičia. „Viete… ja by som vám chcel niečo povedať. Noooo…“ začína nesmelo Miško. „Ja som dnes nechcel ísť do školy, lebo tam nemám kamarátov a necítim sa tam dobre…“ hovorí Miško smutným hlasom. „Ach, Miško, prečo si nám to nepovedal skôr? Vieš, že sme vždy s tebou – nech sa deje čokoľvek, vždy sme tu pre teba. Keď si šťastný, ale aj keď si smutný. Obaja chápeme, že to nie je pre teba jednoduché,“ vysvetľuje starostlivo mamička a hneď aj dodá: „Aj my prežívame niečo podobné v práci. Vieš, ako sa hovorí, že trpezlivosť ruže prináša? No, asi musíme byť teraz všetci trpezliví a ono sa to čoskoro určite zlepší. Vieš, nie si v tom sám – sme v tom všetci spolu ako rodina!“ Aj otecko sa usmeje: „Ako si vždy hovoríme: Jeden za všetkých, všetci za jedného!“ „A viete čo? Mám nápad – čo keby sme urobili grilovačku u nás na záhrade a pozvali susedov?! My spoznáme dospelých a ty nové deti! Čo vy na to?“ navrhuje otecko. - 25 -
„Podľa mňa výborný nápad! Miško?“ pozrela mama so záujmom na Miška. „Myslím, že môže byť!“ dodáva spokojný synček. „Výborne. Dnes poobede urobíme pozvánky a môžeme sa tešiť na našu grilovačku,“ vyhlasuje otecko. „Ďakujem vám, mami, tati. Ste super!“ vyskočí Miško a objíma mamičku a otecka. „My všetci sme super!“ upresňuje mamička. „No a teraz rýchlo do školy, lebo prídeš neskoro,“ nástojí otecko. „Dobre. Vybehnem si po aktovku do izby a môžeme vyraziť!“ súhlasí Miško. Miško vbehne do izby, schmatne aktovku a medzi dverami zakričí: „Ďakujem, Anežka, si proste výborná!“
- 26 -
ŠKAREDÉ KÁČATKO Hanbím sa, že mamička nerozumie islandsky „Tadeáš, kde si toľko? Poďme šup-šup! Bunda, čiapka, čižmy!" volala od dverí mamička. „Už idem mami, len som bol zobrať aj môj nový traktor. Však si ho môžem zobrať so sebou?" spytoval sa prosebným pohľadom Tadeáš. „Samozrejme, že môžeš! Myslím, že do knižnice je vstup traktorom povolený!" zažartovala mamička. A tak si ulicou vykračujú ruka v ruke - mamička, Tadeáš a traktor. Odrazu sa pri nich pristaví staršia dáma a pýta sa: „Afsakið, veist þú......?“ Mamička sa začervenala a s milým úsmevom odpovedá: „Sorry, I speak just English." Staršia dáma sa usmeje, povie opäť niečo v jej jazyku, zamáva im a pokračuje v ceste. „Mami, čo hovorila tá teta?" zvedavo sa spytuje Tadeáš. „Neviem, Tadeáško. Vieš, ja ešte neviem tak dobre po islandsky...„ vysvetľuje mamička. „A prečo nevieš? Veď tu bývame už dosť dlho. A si predsa dospelá! - 27 -
Dospelí vedia všetko!" argumentuje Tadeáš a rozhadzuje rukami, až mu traktor vyletí z ruky do vzduchu. Mamička rýchlosťou blesku zachytí obľúbenú hračku, aby nespadol na zem. „Je pravda, že som dospelá, ale ani dospelí nevedia všetko. Vedia napríklad zachrániť traktor, aby sa nerozbil, ale taktiež veľa vecí nevedia a musia sa ich učiť. Veď vieš, že som preto opäť začala chodiť do školy. Ale bude ešte chvíľku trvať, kým budem všetko rozumieť. Ani pre mňa to nie je jednoduché!" objasňuje mamička situáciu Tadeášovi. Cesta popri rozhovore ubehla veľmi rýchlo a zrazu sa pred nimi objavila veľká sivá budova. „Mami, už sme tu! Jupííííí!" kričí Tadeáš a snaží sa celou svojou silou otvoriť veľké sklenené dvere a už uteká k pani knihovníčke. Mamička ho len tak-tak dobehne a Tadeáš sa už šplhá na pult. Mamička sa začne zhovárať s pani knihovníčkou a Tadeáš sa stále vypytuje: „Mami, a spýtaj sa, kde majú...“ „Tadeáško, počkaj prosím ťa, nájdeme to spolu. Nerozumiem, čo mi pani knihovníčka povedala,“ odpovedá mamička. „Ale mami, zase si nerozumela? Prečo stále niečo nerozumieš!" odvrkne Tadeáš. „Zlatko, už som ti to vysvetľovala... Ešte nerozumiem všetkému po islandsky,...“ To však už mamička nestihla dopovedať, lebo Tadeáš sa rozbehol k veľkému farebnému kobercu, ktorý lemoval police s detskými knihami...
- 28 -
Zatvoril oči a rukou po nich prechádzal, až kým mu jedna neskočila do ruky. Otvoril ju a povzdychol: "Ach jaj, kedy už tá moja mamička bude rozumieť, čo hovoria druhí ľudia po islandsky!“ „Kedy? No predsa už čoskoro!" ozvalo sa z knižky. „A ty si kto?" prekvapene upieral Tadeáš zrak na knižku. „Ja? Čo ma nepoznáš? Nečítal si minulé číslo Ceruziek?
Som predsa knižka Anežka a pomáham deťom, ktoré niečo trápi. Počula som ťa, ako si sa rozprával s mamičkou, a tak som si tu na teba počkala," objasňovala Anežka prekvapenému Tadeášovi. „Prečo si tak odvrkol mamičke? Vieš, že to nie je pekné a že je teraz z toho smutná?" „Aj ja som smutný. A hanbím sa za ňu. Vieš koľkokrát sa už stalo, že sa nás niekto niečo pýtal a moja mamička nikdy - 29 -
nerozumie. Nikdy. Ja som malý, ale ona je už veľká a ona musí vedieť, čo sa nás ľudia pýtajú!" horlivo rozpráva a rozhadzuje rukami rozčúlený Tadeáš. „Jaaaaj, Tadeáš! A ty si myslíš, že je to pre tvoju mamičku jednoduché? Pozri, aj keď je dospelá, predsa začala opäť chodiť do školy, len aby vedela zariadiť všetko, čo je potrebné! Okrem toho varí, perie, stará sa o teba a aj o otecka. Ani ona to nemá ľahké. A nie je dôležité, aká situácia sa nám pritrafí, ale ako na ňu zareagujeme. A hľa, tvoja mamička to vždy veľmi dobre zvládla a ešte aj s úsmevom.“ „Nedá sa všetko naučiť len tak zo dňa na deň a za pár minút. Potrebuje to čas,“ usmiala sa na neho knižka Anežka. Pretočila pár strán a našla tú správnu rozprávku. „Pozri, ono je to presne tak, ako s tým škaredým káčatkom. Poznáš túto rozprávku?“ vypytuje sa Anežka ďalej. „Tadeáš zavrtí strapatou hlavičkou, pritlačí si traktor k hrudi a pomaly sa prisúva ku knižke, aby lepšie videl na obrázky. „Tak pozeraj. Aj káčiako sa ocitlo v cudzom svete – nevedelo mňaukať, nevedelo ani znášať vajíčka.
- 30 -
A so súrodencami si tiež nerozumelo. Nikto ho nechcel, všetci mu hovorili, aké je škaredé a odstrkovali ho.
No bola to len otázka času. Veď preto sa aj hovorí: Vyčkaj času ako hus klasu. Aj káčatko potrebovalo čas, aby z neho vyrástla krásna labuť. Potom ho všetci obdivovali. Aj deti potrebujú čas naučiť sa chodiť, rozprávať, čítať a písať. Pre mamičku je to teraz tiež niečo nové, a tak aj ona potrebuje čas – aby sa naučila a osmelila hovoriť. Rozumieš?“ opýtala sa Anežka. Tadeáško prikývol a opýtal sa: „A môžem jej aj ja pri tom nejako pomôcť? Tak ako mi ona pomáhala, keď som sa učil chodiť a rozprávať po slovensky?“ „Vidíš, to je perfektný nápad,“ zvolala Anežka radostne, „keď sa nabudúce stane, že mamička nebude rozumieť, skúste sa obaja zahrať na detektívov a hádajte, čo sa asi tak ujo alebo teta pýtajú. Dvom to pôjde určite ľahšie. Bude to pre vás veľké dobrodružstvo a myslím, že pri tom zažijete aj kopec zábavy! Čo ty na to?" „Anežka, ty si jednotka! Už sa neviem dočkať, kedy sa budem môcť hrať na detektíva!" zvolal chlapček a očká sa mu rozžiarili radosťou. - 31 -
„No, takže teraz máš obrovskú šancu! Môžete dokonca začať hrať hru, že sa budete snažiť zapamätať si slovíčka, ktorým ste nerozumeli a doma si ich nájdete v slovníku a zapíšete na veľký plagát. Môžete si ho zavesiť napríklad na dvere do detskej izby a bude to váš dekódovač cudzích slov!" srší nápadmi Anežka. „A teraz to utekaj rýchlo povedať mamičke, aby ste mohli začať už dnes!“
- 32 -
„Rozkaz, Anežka! Už bežím! Ďakujem veľmi pekne za pomoc a za radu," dodáva spokojne Tadeáš. „S radosťou. Kedykoľvek. Nájdeš ma opäť v niektorej z poličiek," lúči sa knižka – pomocníčka. Tadeáš sa rozbehol aj s traktorom v ruke, skočil mamičke do náručia, dal jej obrovský bozk na líce a zašepkal jej do ucha: „Mami, poďme domov, mám výborný plán! Budeme sa hrať spolu na detektívov a urobíme si náš spoločný dekódovač slov.“
- 33 -
POPOLUŠKA Nechcem už chodiť do slovenskej školy Je sobota ráno. Slniečko sa zo všetkých síl snaží predrať cez žalúzie a svojimi lúčmi zobudiť malých spachtošov. „Veronika, spíš? Veronikaaa?" neprestáva Jakub šepkať svojej sestričke, ktorá spí oproti v posteli, „Veronika...?“ „Jakub! Musíš toto opakovať každé víkendové ráno? Áno, spím! Aj napriek tomu, že tu po mne vykrikuješ asi pol hodinu!" mrzuto odpovedá ospalá Veronika. „Nudím sa. Ale teraz, keď si už hore, môžeme sa nejako zahrať. Čo tak: Hádaj, na čo myslím!" nadšene navrhuje Jakub. „Vieš čo? Ja ti rýchlo poviem, na čo myslím! Na to, že je posledný víkend pred začiatkom školského roka a ja som sa chcela ešte poriadne vyspať!" vysvetľuje otrávene Veronika. „Joooooooj, Veronika, veď sa na mňa nehnevaj! Ja nemôžem za to, že ma slnko zobudilo a teraz sa nudím..." ospravedlňujúco odpovedá Jakub. „Dobre, dobre. Tak sa teda poďme zahrať! Poznám jednu veľmi dobrú hru: Kto vydrží ležať potichu čo najdlhšie so zatvorenými očami!" potmehúdsky navrhuje staršia setra. - 34 -
„Veronika, ty si myslíš, že mám päť rokov? Vieš o tom, že ja už som, teda o dva dni budem, veľký tretiak? Na takéto hry ma teda nenahovoríš!" hrdo oponuje brat. „Ach jaj! Už len dva dni a opäť sa začne ten obrovský kolotoč! Škola, flauta, plávanie, tanečný, výtvarná... ... a ešte aj slovenčina? Myslím, že tento rok už na slovenčinu chodiť nebudem," premýšľa Veronika nahlas. „Prosím?! Čo si sa zjašila? Ty už nechceš rozprávať po slovensky?" čuduje sa Jakub. „Jasné, že chcem, ale myslím si, že aj tak už všetko viem! Veď som predsa o dva roky staršia a už mi to netreba!" sebavedome presviedča Veronika brata. „No, ja by som sa bál, že všetko zabudnem! Veď vieš, koľkokrát sa mi stane, že rozprávam a zrazu mi napadne nemecké slovíčko a nie a nie si spomenúť, ako sa to povie po slovensky! Kým sme tu s mamičkou a oteckom, to je v poriadku, ale pamätáš sa, ako som minule nevedel babke vysvetliť, že chcem čučoriedky a nemohol som si spomenúť, ako sa to povie?" opisuje Jakubko. "Dobre, to si ty! Mne sa to až tak často nestáva, som predsa staršia! A mne sa už nechce a hotovo! Ja by som tam aj rada chodila, pretože tam mám kamarátky, ale už mám toho tak veľa. Ako to budem stíhať? No povedz, ako?" pýta si radu - 35 -
Veronika. "Ale, ale, ale! Snáď už len nejako!" ozvalo sa spod postele. „Jakubko, počul si to? Čo to bolo? Počul si ten hlas?“ vystrašene sa pýta Veronika. „Počul, ale neviem, odkiaľ to ide! Myslím, že spod postele," skonštatuje Jakubko a už sa aj nakláňa a pozerá pod posteľ. Ležala tam knižka. Načiahol sa po nej, položil ju na posteľ a statočne vyhlásil: „Nič tam nie je! Asi sa nám to zdalo.“ „Milý Jakubko, nič sa ti nezdalo. To som predsa ja – knižka Anežka! Zobudil si nielen Veroniku, ale aj mňa a už som ďalej nemohla spať. A ešte aj tie vaše dohadovačky! Ach jaj!" rečnila na Jakubovej posteli Anežka. „Ahoj, Anežka. Ja som Veronika a toto je môj brat Jakub. My ťa poznáme! Čítame tvoje príbehy v Ceruzkách! Ale nikdy by sme si nepomysleli, že prídeš aj k nám," prekvapene sa prihovárala Veronika Anežke. „Čože by som neprišla. Len som začula tie vaše rozhovory a keď som potom počula to tvoje žalostné Ako? Ako? Ako?, rozhodla som sa, že prídem na kus reči," s úsmevom vysvetľovala Anežka. „Tak to si veľmi milá, ale neviem, ako mi chceš pomôcť! Rozvrh je rozvrh a ty asi nie si čarodejnica, že by si ho mávnutím prútika vedela zmeniť," oponuje Veronika. - 36 -
„Čarodejnica nie som, to máš pravdu, ale som hlavička a vždy niečo vymyslím! Kde máš ten rozvrh? Šup sem s ním," zvolá Anežka a nadšene sa pustí do čítania. „Aha... No... Ehm...," dumá, dumá knižka. „Dobre! Mám to! V prvom rade potrebujeme dobrý plán! A motiváciu. To je základ!“ pokývala hlavou Anežka. „Všetko musí byť dobre naplánované a zorganizované. Iba tak sa to dá všetko stihnúť. Aj práca a aj zábava. Tak ako to mala naplánované aj Popoluška. Na bál mohla ísť až vtedy, keď bolo doma všetko porobené: upratané, navarené a oddelené zrno od popola. A túžila ísť na zámocký ples. Tak veľmi. Poznáte túto rozprávku? Viete, ako sa jej to podarilo - 37 -
všetko stihnúť?“ vyzvedá od detí Anežka. „Áno, poznáme to. Na Vianoce si ju vždy spolu pozrieme,“ prikyvuje Jakubko. „Tri oriešky pre Popolušku. To je moja najobľúbenejšia rozprávka,“ usmieva sa Veronika. „Popoluška mala svojich pomocníkov - holúbkov. Tí jej pomohli, a tak bola s prácou rýchlo hotová a mohla sa ponáhľať na ples, kde ju čakal jej princ,“ pokračovala. „Čo sa ti na hodinách slovenčiny najviac páči?“ začína skúmať situáciu Anežka. „Mám tam veľa kamarátov, je tam kopec zábavy a pani učiteľka vždy niečo nové vymyslí. Minulý rok sme dokonca hrali divadlo a ja som bola Bambuľka. A Dano Drevo bol dedo Jozef. Zabalili ma do kufra... “ zaspomína Veronika a usmieva sa od ucha k uchu. „No vidíš. A pozerám, že slovenčinu máte v piatok večer, však? No a pozri, nasleduje víkend. To budeš mať predsa dostatok času, aby si načerpala novú energiu," starostlivo vysvetľuje Anežka. - 38 -
Dobre, ale aj tak. Celý rok! Vieš, ako je to dlho?" zaprotestovala Veronika. „Viem. Ale mám ďalší nápad: skús si urobiť veľký kalendár na stenu a každý piatok po slovenčine si nakreslíš veľkého smajlíka. A vieš, čo sa stane, keď ich budeš mať okolo 35?" tajomne sa spytuje Anežka. „Nie, čo? Prosím, prosím prezraď, čo!" nedočkavo sa dožaduje odpovede aj Jakub. „No predsa budú letné prázdniny a opäť pôjdete k starým rodičom na Slovensko!" radostne vykríkne Anežka. „To naozaj? Anežka, opäť si ma dostala!" žmurkla Veronika na Anežku. „Vieš čo? 35-krát vôbec nie je veľa. Už sa teším, keď si budem môcť nakresliť prvého smajlíka! teší sa Veronika. „No vidíš, Anežku poslúchneš, ale keď som ti to vravel ja,
- 39 -
tak mňa si nepočúvala!" durdí sa mladší braček Jakubko. „Dobre, dobre, Jakubko. Mal si pravdu. Tak sa teda nič nemení, budeme spolu slovenčinovať aj tento rok!" víťazoslávne dodáva Veronika. „Slovenčinovať? To čo je zasa za slovo? Myslím, že už by sme mali ísť čím skôr do školy, lebo opäť akosi čudne rozprávame," uškrnie sa Jakubko na sestričku. Vtom všetci traja vybuchli od smiechu! „Na čom sa tu vy dvaja nezbedníci tak zabávate?" zvedavo sa pýtajú rodičia stojaci vo dverách detskej izby pozerajúc na svoje ratolesti. „Ale nič. Rozprávame sa o slovenskej škole a o tom, ako sa tešíme, kedy už začne!" vysvetľuje Jakubko. „Ejha! Čo sa stalo? Ešte minulý týždeň si sa, Veronika, tvárila ako kyslá uhorka
- 40 -
a teraz máš úsmev ako svet," hovorí prekvapene otecko. „To všetko Anežka!" vyhŕkne Veronika. „Kto?" naraz sa pýtajú otecko s mamičkou a nechápavo na seba pozerajú. „Aaaaaaaaaaaaale nikto," zachraňuje situáciu Jakubko. „Tak šup-šup dolu do kuchyne. Ideme pripraviť raňajky, rýchlo poďte, aby vám ocko všetko nezjedol," žartuje mamička. „A ešte jedno prekvapenie! Viete, že v meste otvorili novú cukráreň? Je kúsok od našej slovenskej školy. Čo poviete na to, že vždy po slovenčine zájdeme ochutnať nejakú novú zmrzlinu?" navrhuje otecko.
- 41 -
„Áno, áno, áno! Ja chcem pistáciovú!" vykrikuje Veronika a skáče na posteli. „A ja jablkovú! A aj orieškovú a aj..." nestačí Jakub vymenovávať druhy zmrzlín. „Nebojte sa, všetky ochutnáme!" ubezpečuje skáčuce deti mamička. „Ale teraz sa už ponáhľajte, lebo raňajky budú fuč!" volá na deti mamička z kuchyne. „Tak bežte, bežte. A keď budete niekedy potrebovať poradiť, viete, kde ma nájdete!" lúči sa s deťmi knižka Anežka. „Ďakujeme Anežka, maj sa krásne," ďakujú spoločne Veronika s Jakubkom a mávajú Anežke na rozlúčku.
- 42 -
CISÁROVE NOVÉ ŠATY Som nazlostený, že mi rodičia nič nekúpia Je sobota ráno. Aj vo Švédsku, tak ako na Slovensku, je sobota dňom upratovania a nakupovania. Paťko s mamičkou sú dnes na nákupoch v obchodnom centre. „Mamíííííííííííííííííííí,“ kričí zrazu na plné ústa Paťko. „Áno, Paťko, čo sa stalo? Prečo tak kričíš?“ preľakne sa mamička. „Mami, vidíš tamten iPhone? Prosím, prosím, mohla by si mi ho kúpiť? Už patrím medzi posledné deti, ktoré ho v našej triede nemajú. Vieš, aké to je? Nič iné nechcem, len mi ho, prosím, kúp. Dva roky mi nemusíte s ockom nič kupovať na narodeniny ani na meniny, len mi ho, prosím ťa, kúp. Budem ten najlepší a najposlušnejší syn, akého si kedy mala...,“ bez zastavenia prosíka malý školák upierajúc pohľad na najmodernejší telefón. „Paťko, čo ťa to zase pochytilo?“ čuduje sa mamička. „Ak budem po prázdninách jediný, kto nebude mať iPhone, spolužiaci sa mi budú smiať. To by si chcela?“ spytuje sa Paťko.
- 43 -
„Samozrejme, že by som to nechcela. S ockom sme už dlhšiu dobu premýšľali, že by bolo užitočné, aby si mal mobil. Určite sme nemali na mysli iPhone. Prečo to musí byť práve iPhone?“ nechápavo sa spytuje mamička a krúti pri tom hlavou. „Lebo je cool, chápeš? Kto ho nemá je lúzer! A to ja nie som,“ vysvetľuje malý školák. „To si múdro povedal, že nie si. A môžeš mi povedať, kto a kde určuje, akú hodnotu má človek podľa mobilu?“ žiada vysvetlenie mamička. „Veď nikto konkrétny, to tak jednoducho je. Ak chceš byť v škole obľúbený a cool - potrebuješ mať aj coolové veci. Ale tomu ty vôbec nerozumieš,“ rozčuľuje sa synček. „Ahááá. Dobre, že si mi to objasnil. Počúvaj, keby ti niekto povedal, že si máš dať v lete, keď je 40° Celzia na hlavu hrubú zimnú čiapku a povedal by, že je to cool – urobil by si to?“ snaží sa mamička vyprovokovať syna k rozmýšľaniu. „Jasné, že nie! Veď to je predsa hlúposť!“ s úplnou samozrejmosťou odpovedá Paťko. „Tak sa teraz zamysli. Iba preto, lebo NIEKTO povie, že mať iPhone je cool si ho teraz všetci majú ísť kúpiť? Ak ho niekto potrebuje pri práci, je to v poriadku, to je iné. Ale podľa
- 44 -
mňa, ty máš na to ešte čas, čo myslíš? Občas je dobré zamyslieť sa, či vec, ktorú chceme aj naozaj potrebujeme. A podľa mňa je cool niekto, kto je múdry, vtipný a nie ten, kto má neviem aký telefón,“ vysvetľuje mamička. „Tebe sa to ale ľahko hovorí. Ako to mám vysvetliť spolužiakom?“ bezradne sa spytuje synček. „Tak, ako som to vysvetlila predsa ja tebe. Nie je dôležité, aký máme mobil, ale akí sme ľudia. Alebo sa mýlim?“ dáva mamička synčekovi záludnú otázku. „Áno, máš pravdu. Len to občas nie je ľahké...“ priznáva synček. „Viem, že to nie je ľahké, ale viem, že ty si rozumný chlapec a dokážeš zvládnuť aj takúto situáciu!“ hrdo podporuje mamička Paťka. „Inak, už si vymyslel, akou knihou by sme potešili starého otca?“ nadhodí mamička novú tému. „O lietadlách! A budeme si ju čítať spoločne!“ prezentuje svoj návrh Paťko. „Výborný nápad! Vieš, v ktorom oddelení ju nájdeme?“ „Hej. Bežím napred, príď za mnou, idem si ich niekoľko pozrieť,“ navrhuje synček. „Dobre, o chvíľku som pri tebe.“ kričí na syna mamička. Paťko sa rozbehne k regálom s názvom HOBBY a očami - 45 -
hľadá knihu o lietadlách. „Akú knižku hľadáš?“ ozve sa jemný hlások za Paťkovým chrbtom. „Anežka? A ty tu čo robíš? Nemala by si byť v oddelení detských kníh?“ opýtal sa Paťko. Malý nezbedník spoznal ihneď našu pomocníčku Anežku. „Ahoj. Prišla som ťa pozdraviť. Videla som, ako si sa o niečom dohadoval s mamičkou a tvoj výraz tváre teda nebol radostný. Čo sa stalo?“ zvedavo sa spytuje Anežka. „Ach, dnes nemám dobrý deň,“ zveruje sa chlapček. „A čo sa ti stalo? Prázdniny sú v plnom prúde. Slniečko svieti. Čo sa stalo?“ vyzvedá pomocníčka. „Všetko! Nemôžem mať nový iPhone a dokonca včera mi mama nechcela kúpiť novú značkovú mikinu, ktorú majú všetci chlapci na futbale. Život nie je pierko, keď má človek deväť rokov... Asi sme veľmi chudobní, keď si nič z toho nemôžeme dovoliť," ustarostene si vzdychol malý školák. „To je hrozné. Keby som bol už veľký, kúpil by som si všetko, čo by som chcel. Nemuseli by o tom rozhodovať dospelí. Sám by som si určil, čo chcem,“ vyhlásil rozhodne Paťko. „Ach, Paťko. Rozumiem, že ťa trápia všetky tieto veci, ale myslela som si, že si pochopil, čo sa ti mamička snažila - 46 -
vonku vysvetliť. Myslím, že tu vôbec nejde o peniaze. Tvoja mamička je veľmi múdra a snaží sa ti ukázať, že občas treba o veciach premýšľať a nielen bezhlavo nasledovať to, čo NIEKTO povedal. Mobil – prosím ťa, zamysli sa nad tým, na čo by tebe bol taký drahý telefón. Ako ťa poznám, ty by si potreboval špeciálny model, ktorý je odolný voči pádom zo všetkých výšok a taktiež proti vode, blatu. Myslím si, že keď taký niekto vymyslí, mamička s oteckom ti ho radi kúpia!“ žartovne vysvetľuje Anežka. „A mikina? Musí to byť práve táto značka? Čím sa odlišuje od iných? Myslela som, že oblečenie je tu hlavne nato, aby nás chránilo pred chladom, či sa mýlim?“ „Nemýliš, ale aj tak... ty to nechápeš. Skoro všetci na futbale ju majú…“ snaží sa vysvetliť svoju situáciu malý školák. „Aha. SKORO všetci. Čiže nie si jediný, hej?“ spýtala sa Anežka. „Nie, ale…“ hapká Paťko. „Ale...ja si myslím, že je jedno, akú mikinu máš na sebe, dôležité je, ako hráš a aký si hráč – či si férový a cieľavedomý. A to, čo máš na sebe, nie je najdôležitejšie. Pamätáš si ešte na rozprávku Cisárove nové šaty?" „Nie, nepamätám," odpovie Paťko. „Bolo to takto," začne svoje rozprávanie Anežka,
- 47 -
„dvaja veľmi múdri, ale aj veľmi prešibaní krajčíri presvedčili celý ľud, že tkajú zázračnú látku. Látku, ktorú vidia iba múdri ľudia. A nevidia ju len hlupáci. Nikto nechcel byť hlupákom. Preto sa všetci pretvarovali, že látku vidia. Látku nevidel ani samotný kráľ, ale aby si o ňom ľud nemyslel, že je hlupák, pretvaroval sa dokonca aj on. Iba jeden malý chlapček dokázal vykríknuť pravdu: Kráľ je holý! Povedal pravdu, ktorú všetci vedeli, ale nepovedali. Ten chlapček je hrdinom celej rozprávky. A ty by si nechcel byť hrdinom?“ prezentuje príbeh Anežka. „Pravdaže chcel. Veeeeeeeeeeeľmi!“ vykríkne Paťko. „No, tak nabudúce, keď ti bude NIEKTO hovoriť, čo máš mať alebo čo nemáš mať, alebo čo je cool a čo nie je, spomeň si na túto rozprávku a staň sa hrdinom, ktorý povie pravdu,“ navrhuje Anežka.
- 48 -
„Ďakujem, Anežka, som veľmi rád, že som ťa dnes stretol.“ „Čože, koho si to stretol? S kým sa rozprávaš?“ zarazila sa mamička, keď našla Paťka sediaceho s knihou v ruke nahlas rozprávať. „Ale nič, mami, to ja si tu len tak dačo šomrem. Už som našiel knihu pre starého otca. Myslím, že sa mu bude veľmi páčiť. A mami, prosím ťa, mohla by si mi kúpiť knižku Cisárove nové šaty?“ spytuje sa synček. „Myslím, že hej. A načo ti bude?“ zvedavo sa pýta mamička. „To je tajomstvo. Môžem ti prezradiť iba toľko, že mi občas bude v škole pomáhať,“ tajnostkársky vysvetľuje Paťko. „Ak ju tak veľmi potrebuješ, tak ju raz–dva bežíme kúpiť a potom rýchlo domov. Ocko mi už volal, kde sme, musíme sa poponáhľať,“ vysvetľuje mama. O chvíľu už z kníhkupectva vychádza Paťko so spokojným úsmevom, hrdo si nesúc novú knižku a s ňou aj tajomstvá a výzvy do nového školského roka.
- 49 -
O PALČEKOVI Som nešťastný, lebo mám ťažké meno Je decembrové piatkové popoludnie. Na námestí Marienplatz v Mníchove vo vzduchu tancujú snehové vločky a nevedia sa vynadívať na tú krásu pod nimi. Vianočný stromček, koledy, ktoré spievajú deti, vianočné vône. Pani zima maľuje všetkým bez rozdielu červené líca i nosy. Šály, čiapky i rukavice majú dnes plno práce. Zababušený Rastislav si vykračuje s ocinom po námestí a oči mu behajú na všetky svetové strany, aby zachytili krásu predvianočného času. „Oci, prosím, môžem ochutnať, čo máš v tom pohári?“ prosebne upiera zrak na otecka. „Prepáč, Rastík, ale to je Glühwein, je tam alkohol a to môžu iba dospelí, vieš?“ vysvetľuje otecko. „Ale čo by si povedal na tvoje obľúbené pražené mandle? Už ich cítim. Kto prvý nájde stánok s nimi, vyhráva!“ povzbudzuje ocko synčeka. Ani nie o päť minút už malý Rastislav víťazoslávne máva rukami. „Prvý, prvý! Našiel som ho prvý!“ radostne volá Rastík. „Skvelé, Rastík! Takže ako pre Teba, jeden balíček. Nech sa páči,“ podáva odmenu ocko synčekovi. - 50 -
Vtom sa pri Rastíkovi zvrtne nejaké chlapča, urobí grimasu, niečo zašepká a rýchlo chytí svojho otca za ruku a vykračuje si preč. „Už zase. On s tým asi nikdy neprestane!“ hovorí smutne Rastík a snaží sa udržať slzy. „Čo sa stalo, Rastík, kto s čím neprestane?“ nechápavo pozerá ocko. „Ten chlapec, videl si ho? V tej oranžovej čiapke. To je môj spolužiak. Odkedy sme sa prisťahovali a začal som chodiť do školy, stále sa mi vysmieva. Vraj mám čudné meno a stále ma volá všelijakými prezývkami,“ vysvetľuje Rastík. „Čože? A prečo si nám to nepovedal? Chodíš do školy už skoro štyri mesiace a nič si nám nespomínal,“ čuduje sa otecko. „Lebo som si myslel, že s tým prestane. Že ho to jedného dňa omrzí a už mi dá pokoj,“ vysvetľuje Rastislav. „Ach, synček. To ma veľmi mrzí. Dobre vieš, že kedykoľvek ťa niečo trápi, sme tu s maminkou pre teba. Pamätáš, ako sme sa rozprávali, že tým, že sa sťahujeme do inej krajiny, bude tu iný jazyk, iné zvyky? Ale toto mi vôbec nenapadlo,“ dumá ocko. „Vieš, oci, lebo oni nevedia vysloviť r ako my a takisto, namiesto v hovoria f, takže najskôr ma volali Astislaf a potom už iba Astif. - 51 -
Ja som sa ich to snažil naučiť, ale oni to proste nevedia, a tak si začali robiť žarty,“ objasňuje situáciu synček. „Ach, ty si výmyselník! Ty si sa ich snažil naučiť vyslovovať naše r? Vieš, každý národ má svoju špecifickú výslovnosť a naša slovenčina je jeden z náročnejších jazykov, takže je jasné, že to nevedia vysloviť. To ich však neospravedlňuje z posmievania sa. Počuj, keď sa to nabudúce zopakuje, nereaguj na to. Daj im čas, nech sa to skúsia naučiť. Možno to bude trvať dlhšie a bude otravné to počúvať, ale ty to zvládneš. A za tvoju trpezlivosť dostaneš odmenu - urobíme dohodu. V ten deň, keď sa im, to podarí, môžeš vybrať, čo si dáme na večeru. A aj dezert vyberieš. Dobre? Súhlasíš? A cestou domov budeme vymýšľať nejaké prezývky, ktoré by sa ti páčili a ktoré by boli ľahšie vysloviteľné pre tvojich spolužiakov, čo ty na to?“ predkladá ocko nápady. „Super, oci. Mám rád tvoje nápady! Sú mega!“ teší sa synček. "Poďme ešte pozrieť nejaké pohľadnice pre babičku do Prešova! Pozri tamto v stránku sú veľmi pekné!“ ukazuje ocko na stánok oproti. - 52 -
Rastík s ocinom sa vyberú
k stánku s ručne maľovanými pohľadnicami. Kým otecko prezerá pohľadnice, Rastík sa rozhliada navôkol a z pultu pani predavačky žmurkne na neho knižka. Rastík sa spýta pani predavačky, či si ju môže prezrieť, kým ocko vyberie pohľadnice. Pani predavačka mu ju s úsmevom podá a Rastík začne listovať. „Už som si myslela, že dobre nevidíš!“ ozve sa huncútsky Anežka. „Prosím?“ začudovane sa na ňu pozrie Rastík. „Milý Rastislav, a ty ma vari nepoznáš? Veď ja som knižka Anežka a pomáham deťom, ktoré niečo trápi. Počula som, o čom ste sa rozprávali s ockom a tak som tu na teba čakala a žmurkala, až kým si si ma nevšimol,“ vysvetľuje Anežka Rastíkovi. „Ach, prepáč mi, bol som zamyslený!“ odpovedá Rastík. „Ja viem. Všetko som počula. Mrzí ma, že sa ti niektoré deti posmievajú. Ale vieš čo? To nie je tvoj problém, ale ich! Keď si myslia, že tým niečo dokážu, tak nech sa páči. Myslím, že piataci by už mali mať dosť rozumu na to, aby vedeli, že vysmievanie sa nie je pekné!“ zhodnotí celú situáciu knižka Anežka. „To som si myslel aj ja,“ pritakáva Rastík.
- 53 -
„Nevadí. Poznáš rozprávku Tom Palček? Chudobným rodičom sa raz narodil malý chlapček, ktorý bol malý, vlastne by sme mohli povedať taký maličký ako palec jeho otca, a tak mu dali meno Palček. Možno aj on sa stretol s ľuďmi, ktorí sa mu posmievali, ale on bol veľmi múdry, šikovný a dobrý. Zažil veľmi veľa dobrodružstiev, aby pomohol svojim rodičom. Nie je najdôležitejšie, aké meno nosíme, ale akí sme ľudia. Nezabúdaj na to. On si k svojmu menu vymyslel ešte ďalšie meno – Tom. Čo by si povedal, keby si si aj ty vymyslel nejaké ďalšie meno alebo prezývku?“ spytuje sa Anežka. „Hej, presne to navrhol aj môj ocko, že cestou domov budeme vymýšľať nejaké mená alebo prezývky,“ vraví Rastík. „No výborne. To by sme mali. Takže nabudúce, ak ti bude dakto hovoriť iným menom, jednoducho to nechaj tak. Alebo si to môžeš napísať na papierik a doma to ukázať mamine a ocinovi.
- 54 -
Môžete si zahrať hru, že na toto meno vymyslíte rozprávku o hrdinovi s takým menom. Môže byť?“ vyzvedá Anežka. „Anežka, si super! Ďakujem ti veľmi pekne!“ teší sa Rastík. „S radosťou. Som tu vždy, nezabúdaj! A teraz choď rýchlo pomôcť ocinovi vybrať nejaké tie pohľadnice, lebo vyzerá, že si nevie dať rady,“ žartuje Anežka. „Áno, bežím, maj sa krásne,“ lúči sa Rastík. „Aj ty sa maj krásne a rozprávkové Vianoce ti želám! A aj celej tvojej rodine,“ popraje Anežka svojmu malému kamarátovi. Rastík zavrie knižku a pobehne k ockovi. „Oci, tak čo, už si vybral? Môžeme ísť?“ vyzvedá synček. „Ach, ešte stále nie. Prosím ťa, ktoré mám zobrať?“ prosí o radu otecko. „Veď to je úplne jednoduché - tieto dve s jasličkami a Ježiškom, tie sa budú babičke určite páčiť,“ vraví Rastík. Kráčajúc námestím cestou domov, ocko s Rastíkom vymýšľajú rôzne mená a prezývky. „Aslan!“ odrazu zvolá ocko, „pamätáš sa na rozprávku Narnia? A na toho úžasného leva – pamätáš, ako sa volal?“ „Aslan! Jasné, že sa pamätám. To je úžasné! Už žiaden Astif! Od dnes som jednoducho Rastislav Aslan!“ radostne zvolá synček. Rastík s ocinom si ťapnú rukami a s praženými mandľami si vykračujú zasneženým námestím domov s tancujúcimi vločkami nad hlavami.
- 55 -
PIPI DLHÁ PAPUČA Chcem sa presťahovať na Slovensko Na hlavnej stanici v obrovskom meste Zürich sa to ľuďmi len tak hemží. Ak by sme mali krídla a vyleteli vysoko až ku kupole tejto nádhernej stanice, zdalo by sa nám, že sa pozeráme na mravenisko. Takýto výhľad má každý deň aj gigantický farebný anjel so zlatými krídlami, ktorý stráži všetkých ľudí, ktorí sa vybrali na cestu do sveta. V strede haly, hneď vedľa veľkej tabule, kde svietia odchody vlakov, sú veľké hodiny. A práve odtiaľto počuť tichý vzlyk. Stojí tam malé dievčatko, jednou rukou si utiera slzy a druhou sa drží mamy. „Mami, ale keď ja by som sa chcela vrátiť k starkej. Prečo sú tie jarné prázdniny také krátke? Jeden týždeň je strašne málo. Prosím, môžeme sa vrátiť?” prosíka malé dievčatko. „Eliška, viem, ako máš rada starkú a ako veľmi ľúbiš Slovensko, ale vieš, že náš domov je tu, v Zürichu,” vysvetľuje mamička. „Ja viem. Ale toto je ockov domov. Pre mňa je to iba polovičný domov – vieš, ako to myslím, však?” objasňuje Eliška. „Rozumiem, miláčik, že je to komplikované. Viem, že je ťažké tomu rozumieť, ale myslím, že s tým môžeme niečo urobiť,” chápe mamička svoju dcérenku. „Keď ja vlastne ani neviem, kto som – Švajčiarka alebo Slovenka. Narodila som sa tu, ale občas sa viac cítim ako Slovenka, aj keď žijeme tu. Nie je to čudné?” zamýšľa sa Eliška. - 56 -
„Nie, zlatko, myslím, že je to úplne v poriadku. Presne takto sa cíti veľa detí, ktoré žijú v zahraničí a ktorých rodičia pochádzajú z inej krajiny. Je to iba na tebe, ako sa cítiš. Tvoje srdiečko to vie najlepšie,” povzbudzuje mamička Elišku. „Takže sa môžeme presťahovať na Slovensko?” poteší sa Eliška. „Ach, Eliška, až také jednoduché to nebude. Vieš, že obaja tu pracujeme, máme tu dom a tvojich druhých starkých. Myslíš, že im by nebolo smutno, keby sme sa odsťahovali?” húta mamička. „Asi bolo. Ale čo budeme robiť? Ja by som chcela bývať na Slovensku a chodiť tam do školy!” vyhŕkne zo seba Eliška. „Chápem ťa, Eliška, aj mne je občas smutno, ale mám rada aj „náš” Zürich – a naše krásne Zürišské jazero a hory a najviac čokoládu Lindt, tak ako ty!” žartuje mamička. Áno, Lindt – mňam, to je najlepšia čokoláda na svete! - 57 -
A máš pravdu, tiež mám veľmi rada hory a keď môžeme ísť loďou na Zürišské jazero,” súhlasí dcérenka. „No vidíš! A vieš čo? Poďme si rovno kúpiť lístky na zajtra, spravíme si malý výlet aj s ockom. Vieš, ako sme mu ten týždeň chýbali? Pozri, tamto je stánok,” ukazuje mamička. A tak sa Eliška s mamou vyberú kúpiť lístok na zajtrajšiu plavbu. Kým mamička kupuje lístky, Eliška si prezerá rôzne prospekty, kam by ešte mohli ísť na výlet. „PSSSSST! Eliškaaaa..,” ozve sa zrazu šepot. „Tu vpravo na stole,” ozve sa hlas. Eliška sa so zatajeným dychom obzrie a pozerá na stôl. Leží na ňom knižka. Príde bližšie, chytí knižku do ruky a začne si ju obzerať. „Už som myslela, že si ma nevšimneš!” šibalsky mrkne Anežka na Elišku. „Čo tak na mňa vyvaľuješ oči? A či ma nepoznáš? Veď ja som knižka Anežka, tá, ktorá vždy príde, keď niekomu treba pomôcť! Čo ma nepoznáš?” vyzvedá Anežka. „Ahoj, Anežka, kde sa tu berieš?” čuduje sa Eliška. „Počula som tvoje nariekanie, tak som ti prišla na pomoc. Čakala som, kým ma zbadáš!” „Tak teda vieš, čo ma trápi?” spytuje sa Eliška.
- 58 -
„Jasné, že viem. A hádaj čo? Mám pre teba samé super správy!” nadšene rozpráva Anežka. „Naozaj? Tak to som veľmi zvedavá!” poteší sa Eliška. „Počula som, že chceš chodiť na Slovensku do školy. To by bolo však teraz pre teba veľmi náročné, keďže ešte nevieš tak dobre gramatiku. Ale mám pre teba prekvapenie: tu v Zürichu je slovenská škola, kam by si mohla chodiť a zlepšiť sa v slovenčine!” navrhuje Anežka. „Vážne? Ale veď to je úžasné!” nadšene zvolá Eliška. „To teda je! A to nie je všetko, z tejto školy chodia deti v lete do táborov na Slovensko. Takže tam okrem prázdnin u starej mamy môžeš tráviť čas s deťmi, ktoré sa tak isto snažia zdokonaliť v slovenčine!” vysvetľuje Anežka. „Ach, Anežka, toto je ako sen! Naozaj je to pravda?” žasne Eliška.
- 59 -
„Samozrejme, že je! Povedz mamine, aby ste si to na internete vyhľadali a myslím, že obe budete nadšené! Zo začiatku to bude možno náročné, ale ty si veľmi šikovná a všetko zvládneš!” povzbudzuje knižka Elišku. „Ale keď ja by som na Slovensku chcela žiť! Nie tam iba chodiť do táborov a na návštevy...” povzdychne si Eliška. „Počuj, mám pre teba jeden návrh – musíš sa o ňom starostlivo porozprávať s mamičkou a oteckom, ale myslím, že by to mohlo byť jedno z riešení. Poznáš Pipi Dlhú Pančuchu?” vyzvedá knižka – pomocníčka. „Jasnačka, tú pozná predsa každý!” vykríkne radostne Eliška. „Takže vieš aj o jej návšteve ostrova Kurekuredut, na ktorom vládne jej ocko, kráľ Efraim I. Pančušisko. Vybrala sa tam, aby nielen navštívila svojho ocka, ale aby spoznala aj nové miesto.
- 60 -
Pamätáš si, koľko nových dobrodružstiev tam zažila? Ako dohovárala žralokovi, aby nejedol miestne deti na raňajky, alebo ako zachránila seba aj deti pred lovcami perál Jimom a Buckom! Po všetkých dobrodružstvách sa však so svojimi kamarátmi vrátila domov, do vily Vilôčky," rozpráva Anežka. „Možno, keď budeš staršia, tak by si mohla stráviť jeden rok na Slovensku. A potom sa rozhodneš, kde by si chcela žiť, keď budeš veľká. Čo ty nato?” vyzvedá Anežka. „To je výborný nápad! Ale to znamená, že sa musím riadne učiť slovenčinu, aby som to zvládla!” prikývne Eliška. „To je pravda. Ale ja viem, že ty to zvládneš! Popri slovenčine ale nezabúdaj aj na prítomnosť – tu a teraz. Teš sa, že môžeš žiť v takej krásnej krajine a zo všetkého, čo je tu navôkol. Sny a priania sú veľmi dôležité, ale treba žiť tu a teraz,” dodá Anežka. „Ďakujem, Anežka, za všetky tvoje slová. Si naozaj múdra hlavička!” zhodnotila Eliška.
- 61 -
„Eliškaaaaaaaaa! Halóóó, Eliška, počuješ ma? Volám ťa a ty nič!” prihovára sa mamička. „Prepáč, mami, trochu som sa tu začítala," ospravedlňuje sa Eliška. Mamička pokračuje: "Práve mi volal ocko, že o chvíľku nás vyzdvihne a doma nám pripravil tvoje obľúbené syrové fondue.” „Jupííííí! A môžeme mu zajtra pripraviť bryndzové halušky?” vyzvedá dcérka. „Jasné, veď vieš, ako ich má rád. Takže zajtra sa priprav a varíme, dobre?” navrhuje mamička. „Dobre. A potom budem od teba potrebovať pomoc, musíme nájsť jednu školu, všetko ti však vyrozprávam doma!” „Ako povieš, ty moja výmyselníčka, už sa neviem dočkať.” Eliška položí Anežku na stôl a potichu povie: „Musím už ísť, Anežka, ďakujem za všetko!” lúči sa spokojné dievčatko. „Rado sa stalo. Verím, že všetko zvládneš! A dobrú chuť!” Eliška žmurkne na Anežku, schytí mamu za ruku a obe bežia von na parkovisko čakať ocka.
- 62 -
ALADINOVA ČAROVNÁ LAMPA Mám strach, lebo všade je veľa vojakov „Máme všetko? Môžeme vyštartovať?“ pýta sa ocko za volantom, žmurkne na mamu vedľa a obzrie sa na zadné sedadlo auta, kde sedí malý Jurko. „Môžeme!“ zavelí synček. „Zobral si si nejaké knižky na čítanie? Cesta bude trvať asi hodinku,“ vyzvedá mamička. „Hej, mami, mám knižky, učebnice, zošity aj peračník. Všetko som si skontroloval,“ odpovedá synček zodpovedne. „Výborne! Vyrážame!“ zavelí ocko a motor auta radostne zavrčí. Sobotné ráno uteká za oknom auta. Stromy lemujúce cestu spríjemňujú cestu Jurkovi do slovenskej školy.
- 63 -
O chvíľu sa však zmenia na vysoké moderné budovy v hlavnom mesta Francúzska – v Paríži. Jurko túto cestu pozná dôverne, absolvuje ju každú sobotu ráno už dva roky. Hneď ako vojdú do mesta, zdravia ich semafory na križovatkách, reklamné bilboardy, množstvo áut a obchodov. Jurko mal veľmi rád centrum Paríža, v poslednom období má však zvláštne pocity. Tie mu spôsobujú všade stojaci vojaci so zbraňami. „Oci, kedy už odídu tí vojaci preč?“ spytuje sa Jurko. „Ach, Jurko. Neviem. Toto je otázka, na ktorú nemám odpoveď,“ úprimne odpovedá ocko. „A musia tu byť? Mám z nich zlý pocit,“ hovorí smutne Jurko. „Musia, Jurko. Vieš, odkedy tu boli rôzne útoky, sú tu, aby nás chránili,“ vysvetľuje mamička. „Viem, viem. Aj v škole nám to hovoria. Ale mne sa to jednoducho nepáči,“ rozhorčuje sa malý školáčik. „Ani nám Jurko,“ prihovára sa synčekovi mama, „ale situácia si to teraz vyžaduje. Verme, že opäť príde čas, kedy tu nebudú musieť byť.“
- 64 -
Z rádia sa ozvú správy o počasí a otec s mamou začnú plánovať, kam pôjdu na rodinný výlet, keďže slnko sa rozhodlo kraľovať tomuto víkendu. Jurko sa zapozerá von oknom. Zrazu začuje nejaký šuchot. Poobzerá sa dookola, ale nič nevidí. „Jurko, tu som. Tu, vedľa teba na sedadle. Pssst, aby ma tvoji rodičia nepočuli,“ šepká Anežka a usmieva sa na Jurka. „Ahoj, Anežka. Kde sa tu ty berieš? Ako si sa ocitla u nás v aute?“ prekvapene sa pýta Jurko. „No kde by som bola? Som tam, kde ma treba! Počula som tvoj rozhovor s ockom a maminkou a cítila som tvoje obavy. Tak som ti prišla na pomoc. Čo ťa trápi?“ vyzvedá Anežka. „Vieš, ja mám Paríž rád, ale niekedy by som sa radšej vrátil na Slovensko. Tam nie sú všade vojaci ako tu,“ priznáva smutný Jurko. „Rozumiem, Jurko. Vieš, Paríž je veľké mesto. Je tu veľa ľudí a vojaci sú tu nie preto, aby nám naháňali strach, ale aby nás ochránili, ak by sa niečo stalo,“ vysvetľuje knižka pomocníčka.
- 65 -
„Ja viem, ale mne to už začína prekážať. Všade sa hovorí o rôznych útokoch, v televízii, v rádiu. Dokonca už aj v škole musíme chodiť na rôzne cvičenia, aby sme vedeli, čo máme robiť, ak by sa niečo zlé stalo,“ sťažuje sa Jurko svojej kamarátke. „Chápem ťa, Jurko, viem, že to nie je príjemné. Ale takáto je teraz situácia a my sa s ňou musíme vyrovnať najlepšie ako vieme,“ vysvetľuje Anežka. „Len niekedy je to naozaj ťažké. Veľmi sa bojím,“ zdôveruje sa Jurko. „Jurko, poznáš rozprávku o Aladinovi a zázračnej lampe?“ spýta sa odrazu Anežka. „Jasné, že poznám!“ vykríkne Jurko. „No tak si predstav, že ty si Aladin. Aj on bol malý chlapec. Pamätáš, ako ho na trhoch, kam išiel so svojou mamou, stretol zlý čarodejník, nasľuboval mu rôzne veci a poslal ho do jaskyne pre lampu?“ pripomína mu príbeh Anežka.
- 66 -
„Hej, pamätám. V tme ju našiel a pošúchal ju a zrazu z nej vyšiel čarovný džin, ktorý mu splnil všetky želania! Aj ja by som chcel mať takú lampu! Prikázal by som džinovi, nech zariadi, aby bolo na svete dobre a nemuseli byť v meste žiadni vojaci," rozhovorí sa Jurko. „Myslím, Jurko, že to by si priali všetci. My síce takúto možnosť nemáme, ale mnohí z nás veria, že niekde tam hore je Niekto, kto sa o nás stará!“ hovorí knižka a pozrie na nebo. „Myslíš Boha?“ spýta sa Jurko. „Hej, ľudia ho volajú rôznymi menami, ale to nie je podstatné. Dôležité je, že mu veríme, že na nás dáva pozor a my sa nemusíme báť,“ snaží sa upokojiť Anežka Jurka. „Čo povieš, keby si poprosil ocka alebo mamičku, aby ste si spoločne vyrobili nejaký talizman? Môže to byť napríklad aj lampa ako mal Aladin a vždy, keď sa budeš báť alebo sa budeš cítiť nepríjemne, môžeš si ho vziať do ruky a pomyslieť si, že aj pri tebe je niekto ako čarovný džin z lampy a ochráni ťa.“ „Áno, to by bolo úžasné! Myslím, že aj moja mama má niečo také. Stále nosí na krku taký prívesok a občas ho chytí
- 67 -
do ruky a zavrie pri tom oči,“ vraví Jurko. „No vidíš, aj ona má svoj talizman a môže ti pomôcť vyrobiť špeciálny pre teba,“ radostne povie malá pomocníčka. „Jurko, čo si to tam šomreš?“ obzrie sa dozadu mama. „Ale nič. Iba som si potichu čítal,“ zahovára synček. „O chvíľku sme v škole, pobaľ si knižky do ruksaku,“ usmeje sa mamička. „Jasne, mami. Daj mi päť minút a budem hotový,“ povie synček. „Musím si pobaliť veci, Anežka. Ďakujem veľmi pekne za tvoju pomoc,“ pošepky sa prihovára Jurko knižke – pomocníčke. „Nemáš za čo Jurko, vieš, že som tu vždy pre teba a pre deti, ktoré potrebujú pomôcť. Krásny deň a nech sa ti darí na slovenčine!“ lúči sa Anežka. - 68 -
Ďakujem. Anežka, aj tebe. Snáď sa čoskoro uvidíme,“ lúči sa Jurko Anežku. Jurko zbalí knižky do ruksaku a predtým, než ho zavrie, usmeje sa ešte raz Anežku. „Mami, oci? Prosím vás, keď prídeme domov, pomohli by ste mi s niečím?“ spytuje sa synček rodičov. „Samozrejme, Jurko. S čímkoľvek. Zatiaľ čo ty si si čítal, rozprávali sme sa s ockom, že bude dobre, ak sa o tých vojakoch a celej situácii ešte porozprávame. Je fér, aby si vedel, čo sa deje vo svete, aj keď my sami sme z toho veľmi smutní. Nájdeme však niečo, čo nám pomôže zvládnuť aj takúto situáciu,“ vysvetľuje mamička. „No veď ja už asi niečo mám. Len vám to rozpoviem až doma!“ zatváril sa tajomne Jurko. „Tak to sa už nemôžeme dočkať!“ poteší sa otecko a pozrie na mamu. „Tadááá! Sme tu. Tá dnešná cesta ubehla nejako rýchlo, čo poviete?“ poznamená mamička. „Hej, bola neobyčajná,“ povie Jurko a šibalsky sa usmeje. „Tak peknú slovenčinu a poobede nás čaká spoločne strávený čas. A pozdravuj pani učiteľku, prídeme po teba na obed,“ lúči sa mamička vyprevádzajúc Jurka. Jurko zamáva rodičom a zamyslene vykročí ku škole. Rozmýšľa nad tým, ako bude vyzerať jeho nový talizman…
- 69 -
Ilustrovali: ANGLICKO: Slovenské vzdelávacie centrum 0xford Emily Jánošík - Oliver Jánošík FRANCÚZSKO: Slovenská škola Margarétka, Paríž Yulia Colinet CHORVÁTSKO: Základná škola kráľa Tomislava Našice Dora Grubač - Ema Hanižjar - Tesa Uremović - Elina Dukmenić Leona Meter - Lucija Budoš - Mark Vida CHORVÁTSKO: Základná škola Josip Kozarac, Josipovec Punitovský Matea Serdarušićová- Vanesa Kocúrová - Melina Kuricova - Matea Kanisekova - Tomi Kristek - Avanti Konjuhová- Tamara Pastvová Lea Kukučková - Nika Smoljová ISLAND: Slovenské vzdelávacie centrum Reykjavík Viktoria - Izidor MAĎARSKO: Dabasi II. Rákóczi Ferenc Általános škola Jazmin Godor - Sára Laura Kléh - Mária Molnár - Pacsirta Réka Szabina Balog MAĎARSKO - základná škola v Tótkomlósi Ágnes Procházka - Diána Farkas NEMECKO: Slovenské vzdelávacie centrum v Mníchove SiM - Zvonček Diana Bluhm - Ella Zavadská - Erik Klain- Jakub Zavadský - Lisa Schröder - Sarah Klain - Simon Gex - Matúš Gex a deti z vyučovania slovenčiny v Mníchove (roky 2015 - 2019)
- 70 -
- 71 -
Rakúsko
LISABON, Portugalsko
Švajčiarsko Zurich - Luzern
Nemecko RHEIN-MAIN Zvonček, MNÍCHOV
Francúzsko Petit Slavik, PARÍŽ Margarétka, PARÍŽ
DUBLIN, Írsko
REYKJAVÍK, Island
Veľká Británia: BIRMINGHAM BRACKNELL BRIGHTON BRISTOL CAMBRIDGE CARDIFF HEMEL HEMPSTEAD CHATHAM
www.iseia.eu
CASERTA, Taliansko
Veľká Británia: LONDÝN - Okénko LONDÝN - Slovak LONDÝN - Včielka MANCHESTER NOTTINGHAM OXFORD PETERSBROUGH TAUNTON WARRINGTON WARWICK
Cyprus
ŠTOKHOLM, Švédsko
Luxemburg
Holandsko
DUBLIN, Írsko
Štát UT, SALT LAKE CITY
WASHINGTON D. C.
Štát Kalifornien SAN DIEGO - PALO ALTO
Štát Georgia ATLANTA
Štát Severná Karolína DURHAM CHARLOTTE
USA Štát Pensylvánia PITTSBURG
www.iseia.eu
Provincia QC MONTREAL
Provincia ON TORONTO
Provincia AB CALGARY, EDMONTON
provincia ON OTTAWA, MISSISSAUGE
Kanada Provincia BC VANCOUVER
BUENOS AIRES, Aregentína
Nový Zéland
Austrália ADELAIDE - LAVERTON, MELBORNE. SYDNEY
Kuvajt - Katar
Štát New Jersey LINDEN, CLIFTON, TRETON
Štát NEW YORK Astória v QUEENS A MANHATTAM
Štát Massachusetts BOSTON
Štát Illinois CHICAGO
USA Štát Minnesota TWIN CITIES
Knižka Anežka Poradňa pre deti v zahraničí
Autori: Jarmila Buchová - Kristína Domáňová - Lenka Ciglanská Jazyková korektúra: Ľudmila Horká Odborná korektúra: Soňa Karíková - Martina Semáneková Vydavateľstvo: ISEIA - International Slovak Educational Institution and Association ISEIA - Medzinárodný inštitút a asociácia slovenských vzdelávacích centier Inštitút ISEIA - Publikačné centrum www.iseia.eu Luxemburg 202! Knihu vytlačil: Spolok Slovákov v Poľsku, Towarzystwo Słowaków w Polsce ul. św. Filipa 7, 31-150 Krakov Poľsko, zg@tsp.org.pl
ISBN - 978-83-8111-209-3
Knižka Anežka Poradňa pre deti, ktoré žijú v zahraničí Autori: Kristína Domáňová - Lenka Ciglanská - Jarmila Buchová Knihu vydal: ISEIA - International Slovak Educational Institution and Association ISEIA - Medzinárodný inštitút a asociácia slovenských vzdelávacích centier Inštitút ISEIA - Publikačné centrum www.iseia.eu Luxemburg 2020 Knihu vytlačil: Spolok Slovákov v Poľsku, Towarzystwo Słowaków w Polsce ul. św. Filipa 7, 31-150 Krakov Poľsko, zg@tsp.org.pl
ISBN - 978-83-8111-209-3