Historicke osobnosti view by luboslava sokolova

Obsah Úvod

MAS Vršatec

Martin Hugolín Gavlovič

Božena Riznerová Obrová

Sv. Benedikt - pustovník

Michal Rešetka

Vojtech Zamarovský

MAS Kopaničiarsky región

Dušan Samuel Jurkovič

Úvod

MAS Vršatec

Do rúk sa Vám dostala publikácia venovaná významným osobnostiam z územia MAS Vršatec a MAS Kopaničiarsky región. Ide o propagačný materiál vytvorený v rámci projektu národnej spolupráce s názvom „Osobnosti našej histórie“. Tieto osobnosti boli taktiež stvárnené do podoby v životnej veľkosti. Jednotliví dejatelia pôsobili v spomínaných regiónoch, stali sa úspešnými vo svojich profesiách a zanechali po sebe svedectvo, čím sa význačne zapísali do slovenských dejín. Cieľom obidvoch miestnych akčných skupín je nielen zachovávanie tradícii, ale taktiež uchovanie kultúrneho bohatstva. Je dôležité chrániť a uchovávať dedičstvo po našich predkoch pre ďalšie generácie. Spomínané figuríny v životnej veľkosti sú unikátnym skvostom týchto regiónov a sme veľmi radi, že Vám prostredníctvom výstav môžeme priblížiť ich životy, pôsobenie a predstaviť ich diela. Súčasťou projektu bolo tiež zriadenie pamätnej izby architekta Dušana Jurkoviča a putovná výstava figurín po území MAS Vršatec.

Miestna akčná skupina Vršatec je občianske združenie, ktoré je zložené z verejného, súkromného a občianskoprávneho sektora, pričom sa nachádza v Trenčianskom kraji na západnom Slovensku na území dvoch okresov – Ilavského a Trenčianskeho. Účelom založenia bol predovšetkým rozvoj územia. Na dosiahnutie tohto cieľu združenie získalo dotáciu z európskych fondov, konkrétne z Programu rozvoja vidieka 2007 – 2013 cez os 4 LEADER vo výške viac než 2 mil. Eur. LEADER je jedinečný program, ktorý sa úspešne udomácnil v celej Európskej únii, čoho dôkazom sú zavedené mnohé pozitívne a inovatívne prístupy, ako napríklad princíp „bottom up“, čo si môžeme vysvetliť tak, že zodpovednosť za rozvoj konkrétneho územia je daná na jeho obyvateľoch prostredníctvom miestnych akčných skupín, a teda na miestnej úrovni sa rozhoduje, ktoré projekty budú podporené. Je to vynikajúci spôsob, ako odhadnúť najkritickejšie problémy a zároveň sa vyhnúť korupcii a iným známym problémom vznikajúcim pri podávaní projektov, nakoľko kontrola medzi členmi je ďaleko vyššia a dôslednejšia ako na úrovni štátnej. Ďalej LEADER podporuje udržanie tradícii a podporu rozvoja miestnych zdrojov – podnikateľov, domácich výrobcov, miestne služby a rozvoj všetkého tradičného a domáceho. LEADER si uvedomuje rozdiely medzi územiami a takým spôsobom k nim pristupuje. Necháva preto rozhodovať domácich aktérov o smere ich rozvoja. Taktiež sa MAS Vršatec snažila získať aj iné zdroje, čím do územia mimo dotácie priniesla takmer 600 000 Eur, ktoré boli postupne pretavené do mnohých projektov. Podporená bola v členských obciach výstavba cyklotrás, rekonštrukcia budov, výstavba chodníkov a ciest, detských ihrísk, športových ihrísk a nemalé prostriedky boli investované aj do podpory cestovného ruchu. Dnes už na území MAS nie je obec, v ktorej by sa práca MAS neodrážala na konkrétnom projekte. Okrem mnohých tlačovín boli vyrobené veľké informačné tabule, ktoré nájdete v každej členskej obci MAS, úspešne bol zavedený turistický infoportál www.turista.masvrsatec.sk, v Trenčianskej Závade bola postavená 26-metrová vyhliadková veža a vo svojich aktivitách MAS neustále pokračuje. Taktiež boli vyrobené drevené jarmočné stánky, outdoorové fitnes, tradičné kroje súčanskej a červenokamenskej doliny, pričom všetky tieto predmety sú zadarmo k dispozícii k zapožičaniu pre celý mikroregión MAS. S rovnakým zámerom boli taktiež vytvorené aj figuríny v životnej veľkosti najznámejších osobností pôsobiacich v území, o živote ktorých držíte v rukách brožúru. Aby boli podporení všetci členovia súkromného sektora vyčlenila MAS vlastné finančné prostriedky na malé projekty, čím vytvorila svoj vlastný tzv. „malý LEADER“. Členovia sa tak zapojili do zveľaďovania regiónu, zachovávania tradícií a podpory svojich aktivít. Naštartovali tak úspešnú spoluprácu s MAS a spropagovali sa prostredníctvom rôznych činností. MAS pomohla svojim členom označiť turisticko-náučný chodník, vydať knihu či nahrať CD. Do rozvoja územia sa mohli zapájať nielen členovia, ale aj všetci aktívni občania, ktorí posielali návrhy na minirekonštrukcie a formou dobrovoľníckej práce s finančným príspevkom MAS a konkrétnej obce upravili svoje okolie, opravili poškodené zariadenia a ukázali tak, že im záleží na prostredí, v ktorom žijú. Tieto rekonštrukcie si v regióne môžete všimnúť v podobe ponatieraných mostov, opravených lavičiek alebo zrenovovaných autobusových zastávok. V rámci svojich propagačných materiálov MAS pravidelne vydáva Spravodaj, ktorý vychádza 4x za rok, vytvorená bola tiež kreslená trhacia mapa územia, ďalej Sprievodca regiónom, DVD o území MAS Vršatec, Zbierka povestí, magnetky z detských kresieb, pexesá, hracie karty a mnohé ďalšie propagačné materiály o činnosti MAS a o území. V rámci projektu spolupráce bol vytvorený nový videoportál s reportážami MAS Vršatec www.videomasvrsatec. sk, ktorý vás bude pravidelne informovať o novinkách z územia. Zaujímavou novinkou je projekt KARTA ZLIAV MAS Vršatec, vďaka ktorej MAS plánuje podporiť miestnu ekonomiku a vy môžete ušetriť v prevádzkach, ktoré sa nachádzajú v sieti. Ide predovšetkým o snahu podporovať tradičných producentov. A toto všetko pre Vás, zadarmo!

autor: Jana Pagáčová

Martin Hugolín Gavlovič

* 11.11. 1712, Czarny Dunajec, Poľsko – † 4.6. 1787, Horovce kňaz, barokový spisovateľ a básnik Hugolín Gavlovič po krste dostal meno Martin, meno Hugolín dostal až pri vstupe do rehole. Narodil sa síce v Poľsku, ale od malička bol vychovávaný v Trstenej na Orave. V ranom veku osirel. Nie sú známe nijaké doklady o jeho základnom vzdelaní. Môžeme iba predpokladať, že ho nadobudol v Trstenej. Pri jeho stredoškolskom vzdelaní môžeme tiež iba predpokladať, že bolo nadobudnuté v Žiline. No podľa konceptu jeho listu adresovanému V. Gazdovi v Žiline ukončil iba najnižšiu gramatickú triedu. V roku 1733 vstúpil do františkánskej rehole Salvatoriánskej provincie, kde ho priťahoval mravný ideál dobrovoľnej chudoby a pomoci slabším. Tam prijal meno Hugolín. Za kňaza ho vysvätili v Hlohovci v roku 1738, ale rok novicitátu strávil v kláštore v Pruskom. Po skončení kandidátskej lehoty odišiel do Beckova, kde absolvoval štúdium filozofie. Po skončení štúdia pracoval ako kňaz v Žiline, ale bol preložený do Beckova. Posledné roky svojho života pracoval ako kaplán v rodine Madočányiovcov v Horovciach. Za svojho života pracoval 43 rokov na jednom mieste. Súviselo to zrejme s jeho pľúcnou chorobou, ktorá mala tuberkulózny charakter. Aj keď záznamy dokazujú občasné zlepšenie jeho zdravotného stavu, bol stále vážne chorý. O spôsobe svojej liečby, chodil sa liečiť na salaše, sa zmienil Gavlovič v podtitule Valaskej školy, kde uvádza, že dielo vzniklo „v krajine Uherskej, v slávnej stolici trenčianskej, v panstve pruščanskom, pod zámkom Vršatským i na Chrástkovej“, kde autor „k zdraví svému žinčicu užíval“. Túto terapiu odporúčal Gavlovičovi kláštorný „chirurgus“ Filip Lentz. Jeho najznámejšie dielo, Valaská škola mravov stodola, ktoré vzniklo zo vzájomných rozhovorov a poučovaní s pastiermi a roľníkmi, d o k o n č i l v roku 1755. Je t o rozsiahla veršovaná m o r a l i z a č n o didaktická skladba obsahujúca 21 biblických pastierskych príbehov. Chronologickým zoradením a smerovaním (od prvého starozákonného pastiera Ábela až po novozákonné zrodenie „Dobrého pastiera”) predstavujú vlastne dejiny spásy. Obsahuje súhrn životných princípov, zakomponovaných do náboženských pastierskych

príbehov. Najčastejším prameňom jeho mravných naučení sú biblické príbehy, ale aj anekdoty z antických a stredovekých zbierok a epizódy zo života ľudu, parafrázované príslovia a ľudové múdrosti. Valaská škola je súhrnom ponaučení a návodov pre pozemský život. Ako prvý editor pre tlač pripravil toto dielo Michal Rešetka (až v rokoch 1830-31). Hugolín Gavlovič takmer vo všetkom, čo napísal, takým či onakým spôsobom vyjadroval útrpnosť s biedou vrchnosťami utláčaného sedliackeho ľudu. Z toho vyplýval aj jeho odpor a kritika nespravodlivých pánov i boháčov. Lebo mnohé pravdy a rady podával svojsky, vtipným slohom a štýlom, popretkávaným obrazmi, príkladmi, porekadlami či bájkami. „Škola kresťanská“, daľšie Gavlovičovo dielo, sa vonkajšou formou sa podobá „Valaskej škole“ , ktorú Gavlovič zložil v roku 1758. Hovorí o štyroch posledných veciach človeka: o smrti, o súde, o pekle a o nebi. Bola to obľúbená téma barokových kazateľov a spisovateľov. Aj v tomto diele autor zdôrazňoval, že kvalita ľudského bytia je priamo úmerná mravnej sile, ktorú človek vkladá do každodenného životného zápasu. Z tohto pohľadu bol nezmieriteľným kritikom morálnej vypočítavosti a eticky pochybných praktík. Okrem týchto diel je autorom ďalších rukopisov, napr. Cvičenia duchovné, Rukoväť, Cesta krížová a iné. Poslednou známou Gavlovičovou literárnou prácou je učebnica Peťsto naučení o dobrých mravoch, ktorú autor datoval do roku 1782 a venoval ju školskej mládeži. Ide o výber z antických „učiteľov“ etiky. Uvádza ich v latinčine i vo svojom veršovanom pretlmočení. Spisovným a literárnym jazykom slovenských vzdelancov bola v jeho časoch latinčina. Preto

Krypta Hugolína Gavloviča

Interiér kostola sv. Juraja v Pruskom

tak ako v tomto článku aj v Gavlovičovej literatúre sa vyskytlo viacero latinských názvov, slov, slovných spojení a výrokov. Posledné mesiace svojho života strávil Hugolín Gavlovič na lôžku v kaštieli Madočányiovcov, kde aj zomrel po štvormesačnom znášaní suchôt a horúčok. Pochovaný je v Pruskom v kláštornej krypte v blízkosti jágerského biskupa Juraja Jakušiča a zemepána Pruského. Na objavení celého Gavlovičového diela má zásluhy P. Celestín Lepáček. V tridsiatych rokoch objavil a pospisoval také Gavlovičove rukopisy, ktoré dotiaľ neboli známe a ležali zabudnuté v kláštorných a iných knižniciach. Výsledky svojich výskumov tlačou uverejňoval vo výročných správach františkánskeho gymnázia v Malackách (školské roky 1830-31 až 1936-37). Tým sa ukázali rozsah i obsahové bohatstvo Gavlovičovho génia, ktoré čoraz viacej zaujíma slovenských literárnych historikov a kultúrnych pracovníkov. Lepáček všetku Gavlovičovu literárnu činnosť roztriedil na päť skupín: didakticko-pedagogickú, asketickú, vieroučnú, kazateľskú a prekladateľskú. Z jeho rozsiahleho rukopisného diela vyšla

tlačou iba Valaská škola mravov stodola. Ukážky zo Školy kresťanskej a z Peťsto naučení o dobrých mravoch vyšli zatiaľ iba v antológiách. Všetky ostatné Gavlovičove diela zostali v rukopisoch, uložených nateraz zväčša v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. I napriek tomu sa hodnotia ako najbohatší prínos do slovenskej literárnej tvorby pred bernolákovským obdobím. Gavlovič sa stal svetový básnik, ktorého UNESCO na návrh slovenských inštitúcií zaradilo do svojho kultúrneho kalendára. Od roku 1967 sa pravidelne konajú spomienkové oslavy úmrtia – Gavlovičovo Pruské. Je po ňom pomenovaná základná škola s materskou školou Hugolína Gavloviča v Pruskom. Takisto je vytvorený v Pruskom nenáročný, 500 m dlhý náučný chodník Hugolína Gavloviča, kde sa môžeme z informačných tabúľ dozvedieť o jeho živote, štúdiách, pôsobiskách a diele. V roku 1987 pri príležitosti 200. výročia úmrtia zavesili Gavlovičovi pamätnú tabuľu v Trstenej.

Božena Riznerová Obrová

* 10. apríl 1927 Trenčianska Teplá - † 27. december 1975 Praha Filmová herečka, neter Ľudmily Podjavorinskej Božena Obrová, vlastním menom Riznerová, mala slovenský pôvod a narodila sa v Trenčianskej Teplej. Pochádzala z velkostatkárskej rodiny, Riznerovým patril zámok v Bohuniciach v Bielych Karpatoch. K rodine patrila taktiež slovenská spisovateľka Ľudmila Podjavorinská. Filmová herečka Božena Riznerová Obrová vyrastala v Bohuniciach. Boženu Obrovú prezývali „Babika“. Študovala na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom, pričom súbežne sa začala venovať amatérskemu herectvu. Krátko po vojne dostala jednu z hlavných úloh v dodnes populárnej komédii NEVIETE O BYTE? (1947), kde hrala Elenu, slovenskú príslušníčku demobilizovanej zahraničnej armády. O dva roky neskôr hrala hlavnú úlohu v budovateľskej snímke režiséra Jána Kádára KATKA (1949). Bol to príbeh o dedinskom dievčati, ktoré sa vďaka skúsenostiam v práci v mestkej fabrike mení na mladú ženu s novými životnými ideálmi.

Kaplnka a hrobka rodiny Mednyanských v blízkosti kaštieľa, autor: Miroslav Nevidzan

Začiatkom 50. rokov začala Obrová študovať Filozofickú fakultu Karlovej Univerzity v Prahe, ktorú úspešne dokončila (1956). Medzitým zároveň začala vystupovať na javisku Vinohradského divadla (vtedy Ústredné divadlo československej armády, 1952-1955), potom bola konferencierkou Ústredného vojenského súboru letectva - Víťazné krídla (z tohto súboru neskôr vzišiel herecký personálny potenciál divadla Rokoko, 19551958). Bola skôr komickou herečkou, moderovala početné estrády a zájazdové zábavné programy. Svoje pôsobenie nakoniec zavŕšila účinkovaním v Laterne Magica, prvom multimediálnom divadle na svete, v ktorom sa skĺbila filmová projekcia s živou javiskovou akciou (1959-1961).

Interiér kaštieľa

Napriek sľubnému začiatku hereckej kariéry jej v ďalších rokoch film poskytol už len vedľajšie úlohy, ktoré si boli podobné a vychádzali z Obrovej temperamentného prejavu. Hrala napríklad vo filmoch HUDBA Z MARSU (1955), ZAOSTRIŤ, PROSÍM! (1956), FLORIÁN (1961) alebo SVOKRA (1963). Medzitým začala spolupracovať tiež s televíziou, kde pôsobila ako moderátorka, ako herečka sa uplatnila napríklad v dodnes vysoko cenenej televíznej komédii LÁSKA AKO TRÁM (1967). Pred filmovou kamerou sa naposledy objavila v prepise Dostojevského románu HRÁČ (1972), ktorý vznikol v sovietsko-československej koprodukcii a bol natáčaný v Mariánskych Lázniach. Exituje v dvoch zvukových verziách – ruskej a českej. V posledných rokoch života trpela závažnou chorobou, ktorá jej znemožnila ďalšiu umeleckú kariéru, zomrela 27. 12.1975 v Prahe vo veku 48 rokov.

Pavlína a Žigmund Rizneroví

Herecká filmografia

1972 Hráč (sovietsko – ČSR film- dráma) 1967 Láska jako trám (ČSR film- komédia) Zločin a trik II. (ČSR film – komédia, krimi) Další prosím (TV inscenácia) 1963 Tchyně (ČSR film- komédia) 1962 Prosím, nebudit! (ČSR – film- komédia) Vánice (ČSR film – dráma) 1961 Florián (ČSR komédia) 1957 Liják (ČSR film) 1956 Zaostřit, prosím! (ČSR film – poviedková komédia) 1955 Hudba z Marsu (ČSR film- hudobná komédia) 1952 Únos (ČSR film- dráma) 1949 Katka (ČSR film- komédia) 1947 Nevíte o bytě? (ČSR film- komédia)

Sv. Benedikt – pustovník *? – † 1034

prvý slovenský mučeník, žiak sv. Svorada (Andreja-Svorada) a patrón nitrianskej diecézy rehoľné meno: Benedictus – požehnaný, blahoslavený uvádza sa aj ako sv. Beňadik, slovanská verzia jeho mena sa používa kvôli odlíšeniu od Sv. Benedikta z Nursie – zakladateľa rádu benediktínov

Sv. Benedikt bol pravdepodobne Slovák a pochádzal z Ponitria. V „Zbierke svätcov Uhorska“ sa spomína ako „Považan – Sv. Benedikt Vážsky – pustovník v Uhorsku“. Je isté, že Benedikt bolo jeho rehoľné meno. Krstné meno nepoznáme. Podobne ako Svorad (rehoľným menom Andrej- statný, mužný, odvážny), aj on vstúpil do benediktínskeho kláštora na Zobore. Neskôr ho pridelili za pomocníka v starobe Sv. Svoradovi. Ich vonkajší i vnútorný život bol usmerňovaný v duchu hesla „ORA ET LABORA - Modli sa a pracuj”. Najstaršou zachovanou legendou o živote našich svätcov je legenda „Život svätých pustovníkov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka“. Biskup Maurus v legende z pol. 11. storočia rozpráva o mníchovi Svoradovi, ktorého videl na vlastné oči a o jeho učeníkovi a nasledovníkovi Beňadikovi, s ktorým sa neskôr aj spriatelil. Po niekoľkých rokoch sa už ako biskup dozvedel od nitrianskeho opáta Filipa o veľmi prísnej askéze pustovníka Svorada, o jeho smrti, o zázrakoch na jeho príhovor, ako aj o zavraždení Beňadika. Biskup Maurus väčšiu časť legendy venuje sv. Svoradovi. Poukazuje na jeho zvláštne mučeníctvo, neobyčajné sebazapieranie, trýznenie tela a na úžasnú skrúšenosť srdca. Andrej – Svorad túžil žiť pustovným životom, apreto odchádza so svojím pomocníkom Benediktom do pustovne na Zobore. Odtiaľ neskôr odchádzajú na Skalku pri Trenčíne. Na posilnenie svojho duchovného života často zachovával pôst. V čase veľkého 40 - dňového pôstu sa uspokojil len so 40 orechmi. V tieto dni ako aj v iné, rovnako sa venoval modlitbám, bral do rúk sekeru a chodil pracovať do lesa. Raz, keď pri rúbaní dreva v hore zoslabnutý zamdlel, pristúpil k nemu krásny mládenec, na pohľad ako anjel, a naložiac ho na vozík, zaviezol ho do jeho jaskyne. Keď sa pustovník prebral z vytrženia, priznal

sa svojmu učeníkovi Beňadikovi, čo zažil a prísahou ho zaviazal, aby o tejto udalosti nikomu nepovedal, kým on nezomrie. Po celodennej ťažkej robote (okrem modlitieb sa pustovníci venovali vyučovaniu okolitého ľudu, obrábaniu pôdy a klčovaniu lesa) ukladal sa Svorad na odpočinok do dubového vydlabaného kláta, ktorý ohradil tŕním. Okrem toho si dal na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán zavesil ťažké kamene, takže keď sa ospalá hlava na ktorúkoľvek stranu naklonila, udrela sa o kameň a on sa hneď prebral. Krátko pred smrťou sa znova utiahol do zoborského kláštora. V posledných chvíľach života požiadal prítomných mníchov, aby ho – až skoná, nevyzliekli z rúcha, kým nepríde opát Filip. A vtedy sa ukázalo jeho mučeníctvo. Na vyzlečenom tele našli železnú reťaz hlboko vrastenú do mäsa. Keď ju chceli stiahnuť, silne bolo počuť zvuk praskajúcich rebier. Po smrti svojho učiteľa žil sv. Beňadik na Skalke ešte tri roky. V r. 1033 ho prepadli zbojníci a žiadali peniaze. Pri prepade Benedikt poprosil Boha o pomoc, dotkol sa rukou skaly a tá sa otvorila – doteraz možno pri ústí jaskyne nájsť odtlačok ruky na skale. Svojmu osudu však neušiel. Keď sa vracal do jaskyne, prepadli ho zbojníci opäť. Keďže žiadne peniaze uňho nenašli, zabili ho a mŕtve telo zhodili do Váhu. Kým jeho telo ľudia po celý rok hľadali, vídali sedávať orla na brehu rieky Váh, akoby niečo pozoroval. Po roku voda vyplavila neporušené telo Benedikta, ktoré bolo tak zachovalé, akoby bol umrel krátko predtým. Pltníci plaviaci sa po Váhu okolo Skalky uctievali sv. Beňadika ako svojho patróna a ochrancu. V roku 1224 tu na jeho počesť založil nitriansky biskup Jakub I. benediktínsky kláštor a opátstvo. Miesto pôsobí ako oáza ticha vhodná na meditáciu. Biskup Maurus uvádza, že obaja zbožní mnísi sú pochovaní v bazilike sv. Emeráma v Nitre

Kláštor na Veľkej Skalke

Socha sv. Benedikta

Maľba znázorňujúca svätcov v kláštore na Skalke

Kostol na Malej Skalke júla. Skalka sa pôsobením týchto pustovníkov stala pútnickým miestom. Dnes možno povedať, že bola najstarším pútnickým miestom vtedajšieho Uhorska a významným duchovným centrom Slovenska po celé storočia. Vďaka založeniu benediktínskeho opátstva sa na týchto miestach duchovný život rozvíjal aj po smrti pustovníkov. Už v roku 1208 sa spomína kostol na strmej skale nad Váhom, z ktorej zbojníci zhodili telo sv. Benedikta. V roku 1644 na opustenú skalku po benediktínoch, ktorí boli vyhnaní v roku 1528, prišli Jezuiti. Kláštor i kostol Jezuiti prestavali do dnešnej podoby. Po zrušení jezuitského rádu v roku 1773 správa skalky prešla na skalského farára. Vyše 120 ročné pôsobenie Jezuitov na Skalke možno právom považovať, v dejinách tohto starobylého opátstva, za jeho významné obdobie. 13. júla r. 1924 zásluhou nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka bol opravený chrám znovu posvätený. Na jeho posviacke sa zišlo tridsaťtisíc pútnikov zo Slovenska i zahraničia (najmä americkí Slováci). Chrám stojí dodnes a v posledných rokoch bola znovu prevedená rozsiahla rekonštrukcia tak chrámu, ako aj kláštora na Skalke.

na hrade. V legende sa spomínajú zázraky, ktoré sa stali po smrti svätcov: Raz zbojníci, ktorých tlupy obývali horské samoty, pobili sa tak, až jedného ťažko zranili. Keď zistili, že už nedýcha, odniesli ho do jaskyne, kde kedysi žili pustovníci a chceli ho tam pochovať. On sa však odrazu prebral a začal vstávať. Ostatní sa zľakli a utekali preč. Zbojník ich volal nazad a hovoril, že ho sv. Svorad vzkriesil k životu. Z jaskyne už neodišiel, žil tam ako pustovník. Ďalší zázrak sa stal v Nitre. Obesili tam jedného zločinca, ktorý bol zázračne vyslobodený a sám prišiel potom za opátom Filipom, aby mu porozprával, čo sa stalo: keď bol odsúdený, vzýval meno pustovníka Andreja, a keď už ho dvíhali na šibenicu, on ho svojimi rukami pridržal. Keď sa všetci okolostojaci vrátili domov v domnienke, že je mŕtvy, on ho odviazal a prepustil. Najstarším vyobrazením sv. Beňadika je pravdepodobne herma (relikviár v podobe hlavy) zo 14. storočia, dnes sa nachádzajúci v Budapeštianskom múzeu. Spomienka sv. Andreja-Svorada a Benedikta sa podľa liturgického kalendára Rímskokatolíckej cirkvi slávi na Slovensku 17.

Michal Rešetka

* 2.9.1794, Bobot - † 9.5.1854, Horná Súča rímskokatolícky kňaz, náboženský spisovateľ, vydavateľ a zberateľ slovenských kníh K významným bernolákovsky orientovaným zberateľom a vydavateľom slovenských kníh, kázní a literárnych rukopisov v období slovenského národného obrodenia sa radí aj vynikajúci slovenský národovec, rímskokatolícky kňaz a vzdelanec Michal Rešetka. Od skorej mladosti sa zaujímal o literatúru, ktorej venoval takmer všetok svoj voľný čas. Jeho ďalšou záľubou bola história. Po gymnaziálnych štúdiách v Bánovciach nad Bebravou a Trenčíne a po skončení štúdia teológie v Nitre pôsobil ako kaplán v Rajci, Konskej a Dubnici nad Váhom a od roku 1934 ako farár v Hornej Súči. Michal Rešetka si horlivo a svedomite plnil svoje kňazské povinnosti. Popri tejto práci ešte stačil na rozsiahlu literárnu, osvetovú a ľudovýchovnú činnosť. Ako básnik, historik a kazateľ napísal 18 prác. Bol neúnavným zberateľom slovenskej a cudzojazyčnej, rukopisnej i tlačenej literatúry. Jej zhromažďovaniu venoval vyše tridsať rokov života. Slovenskú 1 000 zväzkovú časť knižnice tvorili vzácne rukopisy Petra Benického, M. Augustínyho, Hugolína Gavloviča a iných. Zozbieral a zanechal 900 tlačených diel a 2 000 rukopisov. Jeho knižnicu využívali odborní záujemcovia i čitatelia zo širšieho slovenského okolia. Knižnicu považoval za verejnú a vďačne ju sprístupňoval verejnosti. Po založení Matice slovenskej sa vzácna Rešetkova knižnica stala jej majetkom. Okrem zberateľskej činnosti sa Michal Rešetka sústavne venoval štúdiu slovenskej literatúry. Zhromažďoval životopisné a literárne údaje o slovenských autoroch a dejateľoch, ktoré spracoval v prehľadných dejinách slovenskej reči a literatúry. V slovenských literárnych dejinách je známy aj ako editor rukopisných diel. K jeho zásluhám patrí aj vydanie dvojzväzkového diela Valaská

škola mravúv stodola (v Trnave, v r. 1830 -1831). Jedná sa o dvojzväzkovú knihu básní, ktorej autorom je kňaz z rádu sv. Františka, Hugolín Gavlovič. Toto dielo si vyslúžilo aj uznanie vtedajších vysokých cirkevných hodnostárov, napr. (kardinál Alexander Rudnay, biskup A. Jordanský, kanonik J. Palkovič). Ďalším dielom, ktoré zaznamenalo veľký úspech, je dvojzväzkové vydanie „Kázne príhodné od rozličních ňekdi Kazatelow w Jaziku slowenském powedané a na Swetlo widané“. Ako skúsený a vzdelaný človek veľmi rýchlo pochopil, že je potrebné začať so vzdelávaním detí a mládeže. Založil v roku 1843 ako prvý na Slovensku „nedeľnú školu“. Vo sviatočné a nedeľné dni ju navštevovalo 70 – 80 poslucháčov. V roku 1845 s finančnou podporou trenčianskeho panstva začal s prestavbou školy. V decembri bola škola slávnostne otvorená. Počet žiakov sa zo 66 zvýšil na 295. Osobne zaopatril základný inventár, kúpil zástavu a napísal báseň k oslave jej otvorenia. Spolu s učiteľmi zostavil plány, sám učil v škole denne 3 - 4 hodiny. Žiakov priťahoval do školy aj tým, že usilovných odmeňoval knihami a modlitebnými knižkami. K ďalším jeho aktivitám patrilo založenia Spolku striezlivosti. Spolok založil v roku 1845 a patril medzi prvé a najväčšie na Slovensku. Mal 1325 členov. Viacerí po čase vystúpili, ale počas svojho trvania počet neklesol pod 400. Pomáhal v zdravotníckej osvete, presviedčal ľudí o potrebe očkovania proti kiahňam. Na Rešetku sa obracali jeho farníci aj so zdravotnými a sociálnymi problémami. Vedeli, že chorí a chudobní uňho nájdu podporu vo forme stravy. Keď mohol, poskytol aj peniaze a lieky, najmä v roku 1836 v čase

zúriacej cholery a v roku 1848 keď zúril týfus. Svojou obetavou starostlivosťou o chorých pomohol viacerým farníkom k uzdraveniu. K telesnému zdraviu farníkov prispel aj úpravou minerálneho prameňa Slatina. Okrem úpravy dal urobiť aj jeho rozbor a pretože výsledok bol veľmi priaznivý urobil tejto vode aj reklamu v bližšom i vzdialenejšom okolí. Pri prameňoch dal postaviť drevenú letnú chalupu a kúpeľ pre jednu kaďu. Michal Rešetka žil skromne, jednoducho, striedmo. Na srdci mu ležalo národné znovuzrodenie Slovenska. Patril medzi významných rodoľubov, vlastencov, postupne vyrástol na výnimočnú osobnosť. Zomrel 9.5.1854 v Hornej Súči, kde je aj pochovaný. Meno Michala Rešetku majú prepožičané Verejná knižnica v Trenčíne a Základná škola s materskou školou v Hornej Súči.

Farský kostol Sv. Jána Nepomuckého - interiér

Farský kostol Sv. Jána Nepomuckého

Busta Michala Rešetku v parku

Vojtech Zamarovský * 5.10.1919, Trenčín – † 26.7.2006, Praha

prvý slovenský spisovateľ literatúry faktu, historik, cestovateľ a prekladateľ Tento významný spisovateľ literatúry faktu má čitateľov po celom svete, jeho knihy vyšli v mnohých vydaniach a čítajú ich ľudia viacerých generácií. Pochádzal zo starej zemianskej rodiny zo Zamaroviec pri Trenčíne, pričom ide o rod s 800 ročnou históriou doloženou v kronikách mesta, župy aj kráľovských dokumentoch. Jeho otec bol kominárskym majstrom. Po maturite na gymnáziu v Trenčíne odišiel študovať do Prahy na Vysokú školu obchodnú a o rok neskôr prešiel na právnickú fakultu do Bratislavy, pričom diaľkovo vyštudoval aj Vysokú školu obchodnú, ktorú navštevoval i v Bratislave. Dotyk s históriou na Trenčianskom hrade ho výrazne ovplyvnil už v ranom detstve. Odmalička poznal rímsky nápis na Trenčianskej skale, ktorý roku 179 vytesali Rimania na počesť víťazstva nad germánskymi kmeňmi. Keď ho k nemu otec prvýkrát zaviedol, uvedomil si hĺbku dejín v rodnom meste. Začal ju podrobnejšie študovať. Došiel k záveru, že naši učitelia boli Rimania. Rimania mali za učiteľov Grékov a Gréci mali za sebou Babylončanov, Asýrčanov, Egypťanov, Sumerov. Tak sa začala jeho cesta spoznávania starovekých dejín, na ktorých ho fascinoval ich nános vekov a umelecké diela ako doklad vyspelosti. S obľubou tvrdil, že niektoré poznatky starých Grékov sme prekonali len „včera“. Uvedomoval si, ako antické národy odpovedali na včerajšie otázky, podľa ktorých môžeme hľadať dnešné odpovede. Túžil sa stať pilotom, čo mu však neumožnili zdravotné dôvody. Aktívne sa venoval lietaniu. Najskôr na vetroňoch, neskôr na motorových strojoch. Pri jednom z letov si pomýlil remeň koženého kabáta s upínacím pásom a spadol. Znamenalo to pre neho koniec s lietaním. Po vysokoškolských štúdiách spočiatku úspešne pracoval v oblasti bankovníctva, v rôznych hospodárskych a štátnych orgánoch v Bratislave a Prahe. Postupne sa vypracoval na odborníka finančnej a menovej politiky. Prednášal na viacerých vysokých školách. Na začiatku päťdesiatych rokov ho vylúčili z komunistickej strany a musel si hľadať

novú existenciu. Zhoda okolností ho zaviedla do vydavateľstva, kde zúročil znalosť piatich svetových jazykov. Tak sa začal venovať prekladateľstvu. Napísal alebo preložil viacero rozsiahlejších odborných ekonomických prác a rozličných drobných článkov, recenzií, doslovov a štúdií. Impulz na písanie kníh o histórii prišiel oveľa neskôr. Prvá jeho knižka mu vyšla, až keď mal vyše štyridsať rokov. S odstupom času uviedol, že ju nemohol napísať skôr, lebo do hlbín histórie sa zostupuje cez hory kníh. Podčiarkol, že to je cesta, ktorá trvá roky a nemožno ju vziať skratkou. Prostredníctvom jeho diel si súčasník výraznejšie uvedomí, že na starovekých základoch stojí dnešná európska kultúra a civilizácia. O dejiny, najmä staroveké, mal vždy záujem. Aj o umenie, literatúru, poéziu, o filozofiu. Mal to šťastie, že už pred vojnou sa mohol osobne oboznámiť s kultúrnymi pamiatkami v Louvri a iných múzeách. Pri riešení problémov vo svojich knihách sa vždy radil s tými najkompetentnejšími, či už to boli vedci z Oxfordu, alebo archeológovia v mezopotámskom Uruku alebo v egyptskom Abúsíre. Absolvoval opakované študijné pobyty v Grécku, Egypte, Taliansku a iných krajinách, tiež navštívil múzeá v Európe, Amerike, Ázii a Afrike. Vďaka štúdiu umeleckých pamiatok a stavieb postupne vznikali i ďalšie historické náučné diela o starovekých kultúrach. Tým dal podnet na vznik nového žánru v slovenskej literatúre – literatúre faktu. Venoval sa aj starovekej mytológii, histórii objavov a životným osudom známych archeológov. Vo svojich dielach sa venoval viac opisu vzniku historických pamiatok ako ich suchému popisu. Väčší dôraz kládol na estetickú stránku než na poznávací aspekt svojich kníh. Usiloval sa spájať vedecký prístup s umeleckým podaním, neváhal použiť básnickú metaforu namiesto zložitej vedeckej definície. Hoci sa zaoberal v á ž n y m i vecami, fakty z oblasti vedy používal tak, že čitateľ má z nich pri čítaní pôžitok. Jeho knihy pôsobia

dojmom dobrodružného čítania a aj keď sa to nezdá, autor priznáva, že knihy písal veľmi ťažko. Knihy sa snažil písať tak, aby boli nielen faktograficky presné, ale aby ľudí zaujali a aby im aj rozumeli. Okrem vlastnej tvorby aj naďalej prekladal z angličtiny, francúzštiny, latinčiny, nemčiny a spolupracoval na viacerých televíznych dokumentoch o staroveku. Napísal 14 kníh, ktoré boli preložené do pätnástich jazykov a vyšli v celkovom náklade viac než dva milióny výtlačkov. Často ho prizývali ako scenáristu, odborného poradcu či sprievodcu k takmer štyridsiatim filmovým a televíznym dokumentárnym filmom s tematikou staroveku, kde naplno uplatnil svoje bohaté vedomosti. Jeho dielo sa stalo najznámejším populárno-náučným dielom o starovekej histórii v slovenskom i českom jazyku. JUDr. Vojtech Zamarovský je nositeľom viacerých kultúrnych, čestných a štátnych ocenení. Je unikátne, že z jeho diel dodnes čerpá školský vzdelávací systém v Grécku. Za dlhodobý priaznivý vzťah k tejto krajine, jej histórii a ľudu, pretavený v mnohých publikáciách, požíva dodnes veľkú vážnosť u Grékov. Okrem toho je aj nositeľom čestného uznania Veľvyslanec helenizmu za rok 2006, ktoré udeľuje prefektúra Atén. V roku 1996 bol natočený televízny portrét Vojtecha Zamarovského. Tvorcovia dokumentu ocenili okrem jeho prínosu aj jeho osobný príklad duchovného šľachtica. V roku 1997 vznikol v Trenčíne Klub priateľov Vojtecha Zamarovského, ktorý sa podieľal na vybudovaní Múzea antiky v meste. Od roku 2000 udeľuje Klub spisovateľov literatúry faktu Cenu Vojtecha Zamarovského. Od roku 2005 je na rodnom dome Vojtecha Zamarovského umiestnená pamätná tabuľa. Bohatá rodová knižnica bola darovaná Trenčianskemu múzeu. Na Mierovom námestí v Trenčíne sa do roku 2006 nachádzalo Múzeum Vojtecha Zamarovského s kópiami významných antických a egyptských artefaktov, svojou knižnicou a niekoľkými jeho osobnými vecami. V súčasnosti sa pripravuje reinštalácia múzea v rodnej obci Zamarovce. V Bratislave je po ňom pomenované kníhkupectvo. Na sklonku života trpel Parkinsonovou chorobou a 2006 zomrel v Prahe po dvoch mesiacoch v kóme. Pochovaný je na cintoríne v Souticach. Prezident SR Ivan Gašparovič mu 31. augusta 2006 udelil štátne vyznamenanie - Rad Ľudovíta Štúra I. triedy - in memoriam - za mimoriadne významné zásluhy o rozvoj kultúry a za mimoriadne významné šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí (vyznamenanie prevzal syn). Nenaplnené spisovateľské sny Napriek tomu, že trpel Parkinsonovou chorobou, bol neuveriteľne húževnatý. Jeho sny boli napísať slovník Kto bol kto v antike a dokončiť knihu Poklady v údolí kráľov o vrcholnom období moci a slávy Egypta, ostali, žiaľ, nenaplnené.

Literatúra faktu 1960 Za siedmimi divmi sveta (opis starovekých pamiatok a príslušných kultúr; 1985 doplnené vydanie) 1961 Za tajemstvím říše Chetitů (pocta Bedřichovi Hroznému, českému bádateľovi, ktorý ako prvý rozlúštil systém chetitského písma; preto bola kniha napísaná najprv v češtine) 1962 Objavenie Tróje (dejiny archeologických vykopávok v Tróji a vysvetlenie starogréckej epiky a mytológie) 1963 Za tajomstvom ríše Chetitov 1966 Na počiatku bol Sumer (dejiny Sumerov; doplnené vydanie 1984) 1969 Bohovia a hrdinovia antických bájí (slovník antickej mytológie; 1980 doplnené vydanie; kniha vyšla aj v gréčtine) 1971 Dejiny písané Rímom (dejiny Rímskej ríše) 1974 Grécky zázrak (dejiny starovekého Grécka) 1975 Gilgameš (literárne spracovanie sumerského eposu o Gilgamešovi) 1977 Ich veličenstvá pyramídy (o egyptských pyramídach) 1978 Vzkriesenie Olympie (dejiny Olympijských hier) 1981 Aeneas (spracovanie eposu od Vergília Nasa) 1986 Bohovia a králi starého Egypta (dejiny starovekého Egypta) 1987 Sinuhet (príbeh Egypťana Sinuheta, známy aj z podania Mika Waltariho) 1992 Návrat do staroveku (s podtitulom Po stopách vlastných kníh. Ide o svojráznu textovo-obrazovú publikáciou, iniciovanú televíznym seriálom o starovekých kultúrach a jej zámerom je podľa autora “ukázať šírku a hĺbku starovekých základov dnešnej európskej kultúry a civilizácie”. Tento zámer aj najlepšie vystihuje hodnotu jeho doterajšieho diela.)

MAS Kopaničiarsky región Občianske združenie “Kopaničiarsky región – miestna akčná skupina” vzniklo v októbri 2007 v Myjave. Združuje subjekty neziskového, podnikateľského a verejného sektora za účelom partnerstva a spolupráce v oblasti rozvoja vidieka a celého regiónu. Región tvorí okres Myjava, západná časť okresu N. Mesto nad Váhom, okresu Piešťany a okres Senica. Kopaničiarsky región leží na západnom Slovensku, z veľkej časti v Myjavskej pahorkatine medzi Malými a Bielymi Karpatami. Zo severu hraničí s Českou republikou, kde sa nad oboma štátmi týči majestátna Veľká Javorina – symbol československého priateľstva. Zo západu je ohraničený Čachtickým hradom, známym povesťami o krvilačnej grófke Alžbete Báthory, z východu zrúcaninou Brančského hradu, oddeľujúceho tento región od Záhoria a z juhu vrchom Bradlo s Mohylou M. R. Štefánika – významného predstaviteľa 1. Československej republiky. Tento kraj je typickým predstaviteľom územia s rozptýleným kopaničiarskym osídlením. V kopcoch sa nachádzajú malé osady, kde už dnes trvalo žije veľmi málo ľudí. Obyvateľstvo je koncentrované v hlavných centrách regiónu, ktorými sú mestá Myjava, Stará Turá a Brezová pod Bradlom. Tento pahorkovitý kraj je popretkávaný turistickými a náučnými chodníkmi a cestičkami vhodnými na cykloturistiku či jazdeckú turistiku. Lesy Bielych i Malých Karpát sú vhodné na pešiu turistiku i poľovníctvo. Kraj je aj významnou etnografickou lokalitou s vlastnými folklórnymi tradíciami a je známy hlavne významným Myjavským folklórnym festivalom.

Výhľad u Frantov, autor: Jana Potfajová

Dušan Samuel Jurkovič

*23. 8. 1868 Turá Lúka - † 21. 12. 1947 Bratislava Najväčší slovenský architekt 1. polovice 20. storočia, je právom považovaný za zakladateľa modernej slovenskej architektúry. Vo svojej tvorbe cieľavedome uplatňoval prvky ľudovej kultúry i moderné trendy európskej architektúry. Bol autorom nielen pôvabných secesných budov, ale aj moderných funkcionalistických stavieb, či pôsobivých pomníkov a pamätníkov. Narodil sa v Turej Lúke, dnes časť Myjavy. V rokoch 1884 až 1888 študoval na Štátnej škole remesiel vo Viedni staviteľský odbor. Škola mu sprostredkovala metódy tvorby, ktoré ho naučili na jednej strane otvorenosti voči novým podnetom a technickým postupom a na druhej strane tiež schopnosti pracovať v rozmanitých štýloch podľa účelu stavby či potrieb jej zadávateľa. Po krátkej praxi u staviteľa B. Bullu v Martine Jurkovič žil a tvoril na Morave, kde boli slobodnejšie pomery ako v Uhorsku. V roku 1889 nastúpil do kancelárie architekta M. Urbánka vo Vsetíne. Od roku 1899 žil a pôsobil v Brne už ako samostatný architekt. Z Jurkovičovej vtedajšej tvorby možno spomenúť súbor drevených ľudovou architektúrou inšpirovaných turistických stavieb na Pustevnách na Radhošti, za ktoré si vyslúžil pomenovanie básnik dreva, či kúpeľné budovy v Luhačoviciach. Počas I. svetovej vojny navrhol 42 vojenských cintorínov v Haliči. Tvorba pomníkov a pamätníkov sa stala trvalou súčasťou jeho ďalšieho diela. Po vzniku Československej republiky sa Jurkovič vracia spať na Slovensko a usadil sa v Bratislave. Okrem architektonickej tvorby venoval značné úsilie organizovaniu národnej kultúry a osvety. Dokladom jeho sociálneho cítenia a spoločenskej angažovanosti sú návrhy úsporných rodinných domov, ktoré sa však nerealizovali. V rokoch 1927 - 1928 bolo vybudované Jurkovičovo najväčšie dielo, Mohyla M. R. Štefánika na Bradle. V nasledujúcich rokoch Jurkovič vytvoril moderné funkcionalistické stavby ako Kochovo sanatórium v Bratislave, či stanice lanovej dráhy na Lomnický štít. Obytné domy alebo návrhy cirkevných stavieb riešil v tradičnejšom duchu, ktorý považoval za primeranejší ich významu a poslaniu. V čase II. svetovej vojny sa Jurkovič stiahol z verejného života a podporoval účasť synov v protifašistickom

odboji. V roku 1946 bol Dušan Jurkovič poctený titulom národný umelec. Zomrel 21. decembra 1947. Dušan Jurkovič a podbradliansko-podjavorinský kraj Dušan Jurkovič mal k rodnému podbradlianskopodjavorinskému kraju i k svojej rodine hlboký vzťah. Viacerí členovia rodín jeho otca i matky, majúcich zhodou okolností rovnaké priezvisko Jurkovič, patrili k vzdelaným obyvateľom kraja. Jurkovičov otec, notár Juraj Jurkovič, bol počas Slovenského povstania rokov 1848 - 1849 v dobrovoľníckom vojsku, Jurkovičova matka Emília bola dcérou národovca Samuela Jurkoviča. O svojich predkoch Jurkovič uviedol: „Spomínam na otca, zvlášť ale na matku, ktorí mi vštepovali lásku k svojeti v dobe najťažšej poroby Slovenska, k svojeti slovenskej, ale i československej. ...že som už ako mladík, vedený matkou, dobre videl všetky krásy, ktorými sa vyznačoval náš ľud na poli folkloru, jazyka i architektury“. Jurkovič skúmal ľudovú kultúru nielen v Čičmanoch či Valašsku, ale aj v rodnom kraji. Zakreslil si „domy, stodoly, ornamenty stavebné a motivy výšivkové“ z obcí kraja Kostolné, Vaďovce, Hrachovište, Krajné, Lubina a z kopanice Hrašný vrch, dnes obec Hrašné. Jurkovičove diela v podbradliansko-podjavorinskom kraji sú sústredené na území Brezovej pod Bradlom, v ktorej od piatich rokov vyrastal a mal k nej pevné väzby. Sú to: pamätná tabuľa udalostí roku 1848, náhrobník rodiny Papánkovcov, brána na brezovský cintorín, Dejinný pamätník, pamätník hurbanovských bojov, pamätník v Hurbanovej doline a najmä vrcholné Jurkovičovo dielo, Mohyla M. R. Štefánika na Bradle. Do rodného kraja sa Dušan Jurkovič symbolicky vrátil v novembri 1948, odkedy je miestom jeho posledného odpočinku jeho dielo - Dejinný pamätník na cintoríne v Brezovej pod Bradlom.

Pamätná izba Dušana S. Jurkoviča V Brezovej pod Bradlom

Kombináciou pôvodných predmetov a modernej interaktívnej techniky chce pamätná izba vyvolať v návštevníkoch zážitok, ktorý im ponúkne možnosť urobiť si názornú predstavu o architektovi Dušanovi Jurkovičovi. Okrem Jurkovičovho života a diela kladie pamätná izba dôraz na jeho vzťah k rodnému podbradliansko-podjavorinskému kraju. Venuje sa jeho tvorbe v kraji, vrátane podrobného predstavenia jeho vrcholného diela - Mohyly Milana Rastislava Štefánika na Bradle.

Kontakty Miestna akčná skupina Vršatec, o.z. IČO: 42025303 DIČ: 2022476445 Bankové spojenie : 2382001656/0200 Sme prijímatelia 2% dane Telefónne čísla MAS Vršatec (pevná linka): +421 (0) 32 64 01 061 - kancelária MAS +421 (0) 32 64 01 072 – kancelária MAS e-mail: masvrsatec@masvrsatec.sk www.masvrsatec.sk www.turista.masvrsatec.sk www.videomasvrsatec.sk

autor: Vladimír PYXEL Domen

Vystavené predmety:

autor: Vladimír PYXEL Domen

Vzácnymi exponátmi pamätnej izby sú osobné predmety Dušana Jurkoviča darované jeho vnučkou – päť albumov fotografií, ale aj Jurkovičove hodinky, dózička, ktorú si priniesol na pamiatku z Haliče, jeho knihy, či cenné fotografie Jurkovičových predkov. Zakotvenie jurkovičovskej rodiny v podbradlianskopodjavorinskom kraji dokladá kronika mestečka Brezovej Prothocolum Privilegiati Oppidi Brezova z rokov 1770 až 1823. Obsahuje záznamy o pôsobení Jurkovičovho pradeda, richtára Štefana Jurkoviča. Pozornosť návštevníkov priťahuje najväčší exponát pamätnej izby - originál travertínovej platne z tumby Mohyly Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Táto platňa bola z mohyly demontovaná pri jej rekonštrukcii a nahradená kópiou. V pamätnej izbe sú vystavené aj rovnopisy pamätných listín, ktoré boli vložené do základného kameňa mohyly, či pôvodné stuhy z vencov zo Štefánikovho pohrebu a z vencov kladených na mohyle pri výročiach jeho úmrtia. Vystavené predmety sú doplnené reprodukciami plánov a farebných náčrtov Dušana Jurkoviča i fotografiami jeho bohatej tvorby. Zobrazovanú minulosť však chce pamätná izba priblížiť nielen pomocou pôvodných predmetov a spomenutých reprodukcií. Pre názornú predstavu je v pamätnej izbe figurína Dušana Jurkoviča, zhotovená v životnej veľkosti, a model Mohyly M. R. Štefánika na Bradle. Model sa roztvára, aby ukázal vnútro mohyly s hrobkou.

Interaktívna technika:

Popri klasickej časti expozície pamätná izba ponúka aj modernú techniku. Veľkoplošná obrazovka umožňuje návštevníkom vzhliadnuť virtuálne prehliadky tvorby Dušana Jurkoviča. Virtuálne prehliadky ukazujú 24 Jurkovičových diel nasnímaných nielen na Slovensku, ale aj v Česku. Návštevníkom, ktorí majú o danú tematiku hlbší záujem a chcú sa dozvedieť viac údajov o vystavených predmetoch a ich širších súvislostiach, sú tieto tieto údaje k dispozícii prostredníctvom interaktívnej dotykovej obrazovky. Údaje sú kombináciou textov a obrazového materiálu. Venujú sa rôznym tematickým okruhom, súvisiacim s obsahom pamätnej izby, ako napríklad: predkovia Dušana Jurkoviča, podbradliansko-podjavorinský kraj – rodný kraj Dušana Jurkoviča, Dušan Jurkovič a ľudová kultúra, Jurkovičove vojenské cintoríny v Haliči...

Múzeum regiónu Bielych Karpát Bohunice 103, Bohunice, okres Ilava telefón: 0911 492 274 e-mail: danavlckova@centrum.sk, muzeum@obecbohunice.sk MAS Kopaničiarsky región OZ Kopaničiarsky región MAS M.R. Štefánika 560/4 907 01 Myjava mobil: 0917 240 086, 0917 240 098 IČO: 42025150 DIČ: 2022474399 web stránka: www.kopaniciarskyregion.sk e-mail: bzdusek@azet.sk Pamätná izba Dušana S. Jurkoviča Námestie generála M. R. Štefánika 10 906 13 Brezová pod Bradlom www.brezova.sk telefón: 0915 878 006 e-mail: matus.valihora@brezova.sk Otváracia doba pamätnej izby pondelok- piatok: 10.00 - 13.00 hod, 13.30 - 18.00 hod