Povesti v2 2 2(2)

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

POVESTI SPOD VRŠATCA

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

Kto sme?

Sme občianske združenie, ktoré bolo založené za účelom rozvoja územia a na tento cieľ sme získali dotáciu z európskych fondov cez program LEADER vo výške viac než 2 mil. Eur. Tieto a mnohé ďalšie zdroje, takmer 600 000 Eur, ktoré sme počas programového obdobia získali, sme postupne pretavovali do projektov na našom území. Podporovali sme výstavbu cyklotrás, rekonštrukcie budov, výstavbu chodníkov a ciest, detských ihrísk, športových ihrísk a nemalé prostriedky sme investovali aj do podpory cestovného ruchu. Dnes už na území MAS nie je obec, v ktorej by sa práca MAS neodrážala na konkrétnom projekte. Okrem mnohých tlačovín sme dali vyrobiť veľké infotabule, ktoré nájdete v každej členskej obci MAS, zaviedli sme turistický infoportál www.turista.masvrsatec.sk, postavili sme 26-metrovú vyhliadkovú vežu a vo svojich aktivitách neustále pokračujeme. K dispozícii pre územie sme vyrobili drevené jarmočné stánky, outdoorové fitnes, voskové figuríny najznámejších osobností v životnej veľkosti a rovnako tradičné kroje súčanskej a červenokamenskej doliny.

Aby sme podporili našich členov, ale aj nečlenov, aktívnych občanov, vyčlenili sme vlastné finančné prostriedky na malé projekty, ktoré môžete vidieť všade po území v podobe ponatieraných mostov alebo zrenovovaných autobusových zastávok.

Pravidelne vydávame Spravodaj, ktorý vychádza 4x za rok, vytvorili sme kreslenú trhaciu mapu územia, Sprievodcu regiónom, DVD o území MAS Vršatec, Zbierku povestí, Tradičný receptár, magnetky z detských kresieb , pexesá, hracie karty a mnohé ďalšie propagačné materiály o našej činnosti a o území. Spustili sme úplne nový videoportál s reportážami MAS Vršatec www.videomasvrsatec.sk, kde vás pravidelne informujeme o novinkách z územia. Spúšťame nový projekt KARTA ZLIAV MAS Vršatec, vďaka ktorej chceme podporiť miestnu ekonomiku a vy môžete ušetriť v našich prevádzkach. Snažíme sa podporovať tradičných producentov a tradície, preto im venujeme našu ďalšiu publikáciu o remeslách. A toto všetko pre Vás, zadarmo!

“Tím MAS Vršatec”

2

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

Súťaž Očami detí Očami detí je pôvodnou výtvarnou aktivitou Miestnej akčnej skupiny Vršatec, do ktorej sa každoročne zapájajú deti základných škôl, situovaných na území MAS. Súťaž sa každý rok teší vysokému záujmu a výstupmi z nej sú neoceniteľné originálne detské kresby. V roku 2014 sa uskutočnil už jej štvrtý ročník a vyhodnotenie je pravidelne spojené s vernisážou detských prác v niektorej z členských obcí. Víťazné diela posudzuje a vyberá odborná porota zložená z výtvarníkov a odborníkov z umeleckého prostredia. Víťazné práce získavajú počas slávnostného odovzdávania krásne hodnotné darčeky a prestíž v podobe propagácie autorov kresieb.

Téma výtvarných prác je zakaždým iná, avšak vždy korešponduje s územím MAS Vršatec. V pilotnom roku 2011 to bola téma ľubovoľná, v roku 2012 „Tradície, zvyky, remeslá a život v našich obciach“, v roku 2013 „Rozprávkové bytosti a príbehy z povestí v Spravodaji MAS Vršatec“ a zatiaľ posledný a uplynulý ročník sa niesol v duchu „Obľúbeného miesta, udalosti či kultúrnej pamiatky na našom území“. Bol to práve tretí ročník, ktorý nás inšpiroval k vydaniu tejto zbierky povestí a detská fantázia nám dovolila použiť mnohé kresby aj z ostatných ročníkov súťaže. Vďaka našim deťom Vám teraz prinášame originálnu ilustrovanú zbierku, ktorá pomôže zachovať tradičné ľudové príbehy aj pre ďalšie generácie.

Týmto by sme chceli poďakovať všetkým, ktorí sa do súťaže pravidelne zapájajú, deťom, rodičom a učiteľom, a pomáhajú tak nielen rozvíjať umelecké cítenie našich detí, ale zároveň propagovať a zviditeľňovať naše územie. Dúfame, že táto zbierka si nájde miesto aj vo vašej knižnici. Prajeme príjemné čítanie!

Ďakujeme!

Tím MAS Vršatec

povesti Spod Vršatca

3

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

1. BABKY

12. O SKALIČKE

Pruské, Vršatské Podhradie, Tuchyňa, Mikušovce, Č. Kameň

Nemšová

2. BIELA ŽABKA

13. O SLÁVIČKE

Mikušovce

Horné Srnie, Nemšová

3. BIELA ŽENA A PREVOZNÍK

14. POVESŤ O HRADE VRŠATEC

Kameničany

Vršatské Podhradie

4. BOHUNICKÁ BIELA PANI

15. POVESŤ O KRÁSNOM DUBE

Pruské, Bohunice

Dolná Súča, Horná Súča

5. ČERNOKŇAŽNÍK NA VRŠATCI

16. VÍLA GILIANKA

Vršatské Podhradie

Bolešov

6. DRAČINY

17. VODNÝ CHLAP

Krivoklát, Vršatské Podhradie, Červený Kameň

Pruské, Vršatské Podhradie

7. FÍGEĽ HUSITSKEJ DIEVČINY

18. VODNÍK A JEHO MILÁ

Ilava

Červený Kameň

8. HRBATÝ STAREC A LAKOMÝ SEDLIAK

19. VLČÍ VRCH

Tuchyňa

Horná Súča

9. KRÍŽ V DOLINE

20. ZLATÁ KAČICA Červený Kameň

Červený Kameň

21. ZBOJNÍCI ZO ZBOJNÍCKEJ

10. LEVIA SKALA Ilava, Vršatské Podhradie

11. MIKUŠOVE OVCE

Pruské, Bolešov

22. POVESŤ O HRADE SÚČA

Mikušovce, Vršatské Podhradie

4

povesti Spod Vršatca

Dolná Súča

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC OBSAH 1. BABKY

6

2. BIELA ŽABKA

8

3. BIELA ŽENA A PREVOZNÍK

10

4. BOHUNICKÁ BIELA PANI

12

5. ČERNOKŇAŽNÍK NA VRŠATCI

15

6. DRAČINY

17

7. FÍGEĽ HUSITSKEJ DIEVČINY

19

8. HRBATÝ STAREC A LAKOMÝ SEDLIAK

21

9. KRÍŽ V DOLINE

23

10. LEVIA SKALA

26

11. MIKUŠOVE OVCE

29

12. O SKALIČKE

31

13. O SLÁVIČKE

32

14. POVESŤ O HRADE VRŠATEC

33

15. POVESŤ O KRÁSNOM DUBE

35

16. VÍLA GILIANKA

36

17. VODNÝ CHLAP

39

18. VODNÍK A JEHO MILÁ

42

19. VLČÍ VRCH

43

20. ZLATÁ KAČICA

44

21. ZBOJNÍK ZO ZBOJNÍCKEJ

46

22. POVESŤ O HRADE SÚČA

48

povesti Spod Vršatca

5

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

1. BABKY Pruské, Vršatské Podhradie, Tuchyňa, Mikušovce, Červený Kameň

Mária Zemanovičová - ZŠ sv. Michala v Nemšovej

M

edzi dedinami Pruské a Červený Kameň bola kedysi dedina Zadiel. Žili v nej tí najchudobnejší, väčšinou iba staré vdovy, ktoré neúprosný čas zmenil na ohnuté a nevládne starenky. Väčšinou každá z nich chovala kozičku, aby od nej bolo aspoň trochu mlieka. Richtári obidvoch dedín starenkám nebránili, aby si svoje kozy popásli aj na obecných medziach, a to od osady až po hrebene vršatských hôr. Pravidelne od rána sa starenky pohybovali so svojimi rohatými živiteľkami hore k Zvonovej, ku Košariskám a z pastvy kozy zháňali až pred večerom. Dlhé chvíle si staré ženy krátili zberom jahôd, malín, čučoriedok, ale keď sa ukonali, sadli si do kruhu a rozprávali sa. Až raz ktorási z nich opáčila: „Počujte susedky, tie naše kozy majú toho mlieka čoraz menej!“ Nato sa ozvala babka Luščelka: „Ja by som vedela o rade, lenže...“ Všetky sa otočili k nej, aby len povedala, ako dosiahnuť lepšiu dojivosť kôz. A ona tajomne riekla: „Tu, v tých skalách, žije stará víla. Taká stará, ako sme my, ba možno aj staršia.

Nuž, a tá vie všeličo. Tá by aj naše kozy naučila lepšie dojiť!“ „A čože je to za vílu? Nikdy sme o nej nepočuli.“ Vtedy sa dala stará Luščelka do rozprávania. Vraj tá tajomná víla sa volá Rozina, kedysi bola bohatou grófkou, ktorá bývala na tajomnom hrade kdesi v Bielych Karpatoch. Grófka Rozina bola krutá žena. Keď na ňu prišla nuda z dlhej chvíle, dala do svojich komnát priviesť mladé služobné a začala ich pre nič za nič biť a týrať. Raz takto utýrala mladú dievčinu, jednu zo svojich komorných.

Vtedy k nej prišli rodičia nešťastnice a prekliali ju. Potom išli za samotným kráľom a ten odsúdil Rozinu na žalár v skalách neďaleko Vršatca. V jednej z jaskýň ju zamurovali traja murári a jeden z nich, ktorý sa vyznal v kúzlach, vraj ženu takto zaklial: „Tu skap, striga a nemaj pokoja ani po smrti!“ Kliatba sa naplnila, lebo Rozina sa o niekoľko rokov začala objavovať na skalných bradlách, tam, kde to volajú Na Chmeľovej, a mátožila vo dne i v noci. Cez deň sa zjavovala ľuďom na pravé poludnie a lákala ich do skál. V noci vedela prísť až do dvorov gazdov a lákala dievčatá do skál, potriasajúc pred nimi košíkom dukátov. Beda bolo tej, ktorá sa na vábne zlato ulakomila. Už

6

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC sa zo skál nikdy nevrátila.

Jedna zo žien Luščelku prerušila: „Preboha, suseda, nestraš nás, lebo je akurát poludnie!“ Len čo to riekla, zjavila sa pri starenkách akási žena. Chvíľu postávala pri studničke na Zvonovej a potom sa ozvala: „Chceli by ste, aby vaše kozy lepšie dojili. Ale to vám z biedy nepomôže. Ak nemáte strach, poďte so mnou a ja vám ukážem takú kôpku zlata, akú ste ešte nikdy nevideli!“ Najskôr sa zdvihla najodvážnejšia Luščelka, za ňou Strečková, Hýlová a napokon všetky. Vraj, pôjdu sa na poklad pozrieť. Tie starenky nemali ani potuchy, aké bludisko v skalách neďaleko Vršatca je. Stará víla Rozina ich viedla vpred, o chvíľu ani nevedeli, kde sú. Až napokon zastali pred skalnou dierou.

Keď sa opovážili vojsť do nej, pocítili, že stúpajú po peniazoch. Bolo ich tam toľko ako drobného kamenia. Stará víla riekla: „Môžete si nabrať zlata, ktorá koľko chcete. A bude po vašej biede!

Musíte mi však sľúbiť, že mi sem prilákate toho murára, čo ma preklial. Žije ešte v Tuchyni. A ja by som sa chcela s ním porozprávať, však on vie o čom. Nebojte sa, pôjde, keď mu ukážete, aké ste bohaté a kde ste k peniazom prišli.“ Keď si babky nazbierali trochu zlatých peniažkov a šťastlivo sa vymotali zo skalného bludiska, pojali svoje kozy za motúzy a stúpali domov, do Zadiela.

Na druhý deň zašli za tým murárom do Tuchyne a ukazujúc mu svoje dukáty, vraveli: „Len choď, majster, do skál, čaká ťa tam veľké šťastie!“ Lenže on im odvetil: „Hlupane staré! A či ste nepomysleli nato, čo by ma tam stihlo? Veď tá žena je striga Rozina, ktorú som kedysi zamuroval do jaskyne. Kuje pomstu a chce sa mi oplatiť za kliatbu. Len tam choďte a povedzte jej, že mňa sa tak ľahko nedočká. Zaslúži si trpieť naveky!“ Stúpali starenky s kozami na pašu, ale veselo im nebolo.

Tušili, že ich víla Rozina privíta hnevom. A naozaj, Rozina sa zjavila, len čo zvonce v dedinách odbili dvanástu na poludnie. Nahnevane sa spýtala: „Kde máte toho murára?!“ Luščelka šepla: „Nechcel prísť. A vraj nikdy sa ho nedočkáš a máš trpieť naveky.“ Vtedy sa víla zamračila a hoci bola obloha jasná, zrazu sa zamračilo a zahrmeli hromy. Potom sa rozpútalo vetrisko a búrka.

Rozina začala mrmlať akési kliatby a starým ženám začali tuhnúť údy. Netrvalo dlho a stali sa z nich kamenné stĺpy, ktoré tam zrazu vrástli do zeme, akoby tam boli odjakživa. I kozy sa zrazu schytili a rozbehli sa, ale nie domov do osady, ale ku skalám. Ako nejaké kamzíky vyskočili na príkre bradlá a zrástli sa so skalami. Potom sa stratila i zlá víla Rozina a vtedy i búrka prestala. Ej, krútili gazdovia i valasi hlavami, keď si všimli, že z nenazdania vyrástli pri Vršatci také podivné skaliská a že súčasne sa stratilo aj všetkých dvanásť starých žien. Iba ten murár z Tuchyne vedel svoje a ten aj ľuďom pošepol, čo sa mohlo stať. Odvtedy sa začalo tým dvanástim skalám hovoriť Babky a tým skameneným kozám Kozie hlavy. Kto si dobre všimne, naozaj uvidí skalné výčnelky, podobné kozím tváram. A kto nemá strach a pobudne medzi skalami do poludnia, môže postretnúť aj zlú vílu, ktorá vraj iba tak z rozmaru už obdarovala viacerých zlatými peniazmi, len aby do skál poslali murára z Tuchyne. Dlhé roky sa víla pod skalami zjavovala a možno, že sa zjavuje i dnes.

povesti Spod Vršatca

7

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

2. BIELA ŽABKA Mikušovce

Nina Blahová - ZŠ Horná Súča

V

Mikušovciach, hneď vedľa cesty, čupel malý domček, v ktorom žila stará žena s neterou Tonkou. Zobrala si ju k sebe ešte ako dieťa, keď jej rodičia zomreli na mor. Starena bola zlá, neznášala sa s ľuďmi v dedine. Vravelo sa o nej, že je bosorka. Tonka bola celkom iná, usmievavá, pracovitá, susedia ju mali radi. U tetky jej bolo zle, a veru, keby mala kam ísť, už dávno by odišla.

Neďaleko chalúpky žil gazda, bohatý sedliak. Jedného večera zavolal svojho syna a povedal mu: „Počuj synak, už som ti vravel, aby si prestal škúliť tamtej bosorke za plot. Odo dneška sa na Tonku ani nepozrieš, rozumel si?!“ „Ale veď ona za tetku nemôže! Stará je zlá, ale Tonka je milé dievča.

Veľa chcete odo mňa, nemôžem dievča opustiť!“ „Opustiť?! Vari ste sa už aj spolu zaplietli? S matkou sme ti už vybrali nevestu,“ riekol otec. „A ja vravím, otec, či sa hneváte, alebo nie, vezmem si Tonku. Možno ma vydedíte, vyženiete. Pôjdem z domu hoci aj hneď, ale ju si vezmem, bude moja žena.“ Otec nadával a behal po izbe. Keď ho syn videl vyčíňať, odišiel za robotou. Keď ho zlosť prešla, začal uvažovať. Dieťa má len jedno a mal by ho stratiť? Nie, radšej nech si vezme chudobnú. „Čo sa zdúvaš, starý, náš syn má všetko, nepotrebuje bohatú. Stačí mu aj chudobná. Len aby bola dobrá a pracovitá. A Tonka taká je.“ „Choď mi z očí, mudraňa, a bež radšej podojiť kravy.“ A tak sedliakova žena zobrala dva hrotky a odišla dojiť. Sadla si pod kravu a chytila sa vemena.

No hoci ho stláčala, naťahovala, nevyšla z neho ani kvapka mlieka. Aj u druhej kravy i u ďalších.

Rozkričala sa na kravy, palicu schytila a začala ich lomiť. Kravy sa vrteli, poskakovali, šibali chvostmi.

Gazdiná sa zadýchala a prestala. Zohla sa po prázdne hrotky, a tu vidí žabu. Vyľakala sa a zvrieskla.

Pribehol syn a keď zazrel ropuchu, pichol do nej vidlami a odniesol ju. „Bosorka, preto niet mlieka“, povedala matka.

U susedov v malej chalúpke rozžala Tonka svetlo a začala priadzu zvíjať. Ako tak motá, začuje pod oknom stony. Poznala tetkin hlas, vybehla do tmy k plotu a zazrela ju tam schúlenú na zemi. „Čo

8

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC vytriešťaš okále, hlupaňa, rýchlo mi pomôž, ťahaj ma do izby!“ „Čo sa vám stalo, tetuška?“ spýtala sa Tonka. „Ten tvoj vrtichvost mi stehno preklal vidlami!“ Tonka horko-ťažko vtiahla starenu dnu. „Doriadil ma, ale ja sa z toho dostanem. Pekný ženích, však ty sa viac na neho nepozrieš, to ti hovorím!“ Stará hundrala, stonala. Prikázala Tonke zniesť z povala zeliny, potom nanosiť do kotla vody z troch brodov. Odvarom si rany vyumýva. „Bojím sa, tetuška, že od hnojných vidiel brant dostanete.“ „Neskuč, nič mi nebude. Z brodov musíš každý deň do koryta nosiť vody. Keď sa v ňom štyridsaťkrát vykúpem, budem zdravá. Potom ukážem tomu tvojmu milému, ako si má starú tetku ctiť. Tebe zakazujem, čo len okom mihnúť na neho. Dobre si to zapamätaj, lebo ak neposlúchneš, prekľajem ťa na žabu!“ Tonka chodila noc čo noc k trom brodom a vláčila vodu do koryta. Hnevala sa na svojho milého, že jej tetku dokaličil. On na ňu vyvolával, čakával ju a čudoval sa, prečo naňho ani nepozrie.

Vystriehol ju, kam v noci chodí, pri poslednom brode prišiel k nej a musela mu povedať, prečo sa hnevá. „Prepichol si mi tetku vidlami! Nemal si to spraviť.“ „Ja? To nie je pravda!“ Chcel dievča presvedčiť, no stíchol, lebo si spomenul, že pred dvoma týždňami prepichol v maštali ropuchu. „Nepichol som starú babu, ale žabu“, povedal. I Tonka si vravela, že to predsa len bude pravda, čo sa o tetke hovorí. Milý nemá prečo klamať. Prestala sa na neho hnevať a odvtedy chodili po vodu spolu. Tonka sa síce bála, keď si spomenula na kliatbu.

Už len poslednýkrát sa mala starena vykúpať v koryte, ktoré stálo pod pecou a chcela do neho vojsť. „Podaj mi, Tona, plachtu z pece, aby som sa mala čím poutierať.“ Neter sa načahovala za plachtou, ale keď ju nemohla dostať, stúpila si na okraj koryta a prevrhla ho. Voda tiekla po zemi a stará bedákala: „Ej, zle je so mnou, skapem. To si naschvál spravila! Viem, že si s mladým susedom labzovala po nociach. Ale neteš sa! Aj keď zomriem, nesmieš si ho zobrať. Preklínam ťa, aby si sa premenila na bielu žabu v tretí deň po svadbe. Bielou žabou budeš, nech ťa každý dobre vidí a čižmou ťa rozmliaždi“, dopovedala a zomrela. Tonka sa zľakla, nechcela koryto prevrhnúť.

Ubehli tri roky a milý za ňou stále chodil. Jedného dňa v lete im vystrojili veľkú svadbu. Gazda im postavil aj novú chalupu, do ktorej si mladý ženáč po svadbe odviedol svoju nevestu. Nevedel, neborák, čo sa onedlho stane. V tretie ráno, keď sa zobudil a chcel zavolať svoju ženu, nikde ju nevidel. Až keď vstal, zazrel na dlážke bielu žabku. Čušala tam ticho, hrdielko jej poskakovalo od rýchleho dychu. „Žena moja, žena, kde si?“ Zľakol sa, zmocnila sa ho zlá predtucha. No nik mu neodpovedal. Iba žabka sa na dlážke pohla, odskackala dvermi von a stratila sa vo vlhkej žihľave .

povesti Spod Vršatca

9

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

3. BIELA ŽENA A PREVOZNÍK Kameničany

Jakub Žalúdek - ZŠ Dulov

N

a rieke Váh bývalo veľa prievozníkov, pretože mosty neboli, zvyčajne ich strhla povodeň, a brody medzi Púchovom a Trenčínom sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Niekde prievozníci používali iba člny, ale väčšina z nich si musela zmajstrovať hajovy – menšie plte. Ten názov prievozníkovej plte pochádzal od slova hojdať, hajať, čiže kolísať sa na vlnách rieky. Ak bol hajov priveľmi obsadený ľuďmi, o to viac sa ponáral a voda siahala až po jeho horný okraj.

Prievozníkom na Váhu bol aj Štefan z Kameničian. Remeslo zdedil po svojom otcovi a už dlhé roky prevážal ľudí z jedného brehu rieky na druhý. Na obidvoch brehoch rieky mal postavené malé drevené prístrešky, aby sa v nich mohol kedykoľvek uchýliť. Ľudia zo širokého okolia už vedeli, že sa cez Váh dostanú iba s jeho pomocou, nuž k miestu pri Kameničanoch putovali vždy, keď bolo treba ísť do Ilavy, Trenčína, či do iných dedín na opačnom brehu. Pravdaže, za prevezenie museli Štefanovi zaplatiť, čo však nebolo veľa – iba nejaký šestáčik – lebo prievozník nebol lakomec. Platilo sa, až keď hajov šťastlivo dosiahol opačnú stranu Váhu.

Jedného dňa pred večerom sa na Štefanov hajov nahrnulo akosi priveľa ľudí, ale jeho pozornosť zaujala predovšetkým vysoká chudá žena, oblečená v sivobielom háve. Najviac ho zaujala jej veľmi bledá tvár. Šepkal si: „Kto je tá biela žena? Ide z nej strach!“ Žena však čušala a tvárila sa, že ju nič okolo nej nezaujíma. Až keď všetci prievozníkovi zaplatili a z hajova odišli, spýtala sa Štefana: „Nuž, a či ty prievozník prevážaš aj v noci?“ „Aj.“ „Tak teda, dobrý človeče, ja sa budem vracať naspäť až okolo polnoci. Zakričím na teba.“ Do večera musel prievozník previesť sem-tam cez rieku ešte veľa ľudí a keď sa zotmilo, tak sa

10

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC vtiahol do malého domca, kde sa vystrel na prični, aby si oddýchol. No netrvalo dlho a z druhej strany Váhu začul volanie: „Hééj, prievozník, poď po mňáá..!“ Nie veľmi sa mu chcelo z prične vstávať, ale on bol statočným človekom a svoju povinnosť prevážať ľudí pokladal za starý prievoznícky zákon. Tak sa teda zdvihol a vyrazil i s hajovom v ústrety pasažierke. Musel splniť, čo bol sľúbil.

To ona na neho istotne volala.., tá podivná ženská s bielou tvárou.

Aj bolo tak. Na hajov vošla iba jediná, a tak sa s ňou pobral naspäť k opačnému brehu. Keď boli uprostred rieky, iba len tak, aby reč nestála, riekol: „Teraz sa hajov nepotopí, lebo sme iba dvaja.

Oproti toľkým, ktorých som viezol dopoludnia, sme ľahkí ako pierka.“ Neočakávane zapochybovala: „Myslíš? Len aby si nebol prekvapený!“ V tej chvíli prievozník zacítil, že plťka sa ponára a voda vystupuje až ku jeho krpcom. Až vtedy sa naozaj začal báť, lebo tušil, že tu nie je čosi s kostolným poriadkom. Avšak radšej nepovedal nič, hľadel si svojej roboty. Keď dorazili k brehu, podivná žena pltníka vyzvala, aby šiel kúsok s ňou a preniesol ju aj cez vodu úzkej odhánky, čo bola menšia vážska zátoka. Poslušne šiel, pred mokrinou ju vzal na chrbát a teperil sa s ňou cez prekážku. Spočiatku sa mu zdala ľahká ako pierko, ale keď bol uprostred vody, pocítil, že živé bremeno oťažieva, a že baba váži azda aj celý cent. Začali sa mu nohy zabárať do bahna a na jeho čelo vystúpil pot. Namáhavo riekol: „Už nevládzem...!“ „Neopováž sa ma zhodiť do vody, lebo naskutku zomrieš!“ Slová pasažierky boli ťažké ako olovo, ešte viac sa vyľakal, nuž len stúpal ďalej a keď konečne ženu zložil na suchú zem, vydýchol si úľavou. Ona hneď neodišla, ale položila mu ruku na plece: „Človeče, ani netušíš, koho si previezol cez vodu a koho môžeš tejto noci zachrániť. Len preto, že si mi spravil dobrú službu, lebo ma bolia staré kĺby a ty si ma dobrý kus odniesol na chrbte, môžeš si niečo želať.

Lebo do rána sa spomedzi živých v tvojej dedine ktosi odoberie tam, odkiaľ niet návratu.

Vtedy mu došlo, že to on veru previezol spoza Váhu do Kameničian smrť. Lenže komu? Mohla to byť aj jeho chorľavá manželka. Keď sa chcela žena pobrať k dedine, hodil sa pred ňou na kolená a prosíkal: „Len, preboha, neodnes moju ženu! Kto sa bude starať o mojich sedem detí?” Zdalo sa, že uhádol, pretože smrtka – už netreba pochybovať, že ona to bola – váhavo riekla: „Dobre si ma previezol, dobre preniesol cez odhánku, tak ti vyhoviem. Ale robím tak prvý i posledný raz, že komusi pomáham.

Keď ráno biela mátoha, vyzerajúca ako stará žena, nastúpila na jeho hajov, ozval sa v dedine umieráčik. Ktorýsi z pasažierov prievozníkovi povedal, že zomrel Štefanov sused. I to bola pre prievozníka veľká strata, lebo sused bol dobrý človek a k prievozníkovi ako brat. Začal si vyčítať, že mu pomohol do hrobu. Preto nevľúdne zazeral po smrtke a keď ľudia odišli, zdržal ju a riekol: „Keby som to len bol vedel...?“ „Bol by si obetoval svoju manželku?“ „Nebol by som ťa cez Váh vozil!“ Len sa uškrnula a riekla: „Smiešny človeče! Keď ešte raz prídem, neopováž sa, aby si ma na hajov nepustil!“ Potom sa otočila od neho a vykročila po ceste za ľuďmi.

Ubehlo veľa času a prievozník Štefan z Kameničian ostarel. Už vládal veslom hýbať len tak poslabšie. Domnieval sa, že i on onemocnel na cholerovú epidémiu, ktorá sa po vojnách na Považí rozšírila po kraji. A hľa, jedného dňa prikvitla k jeho hajovu vyziabla žena a vraj, prevez ma na druhý breh. Spoznal ju. V tej chvíli sňal hák pridŕžajúci hajov z hrubého konca konopného lana, hodil ho do vody a čln zasotil dolu vodou. Hoci vystrašený a slabý, odhodlane riekol: „Ani za nič ťa nepreveziem! Choď si ta, odkiaľ si prišla!“ Zaškerila sa: „Smiešny červík, keď chcem, pomôžem si aj sama.“ Zablýskala očami a vzápätí videl, ako vykročila vpred, stúpila na hladinu rieky, akoby to bola nejaká dlážka, ráznym krokom stúpala k opačnému brehu. Potom sa za ňou už len pozeral, ako stúpa ku Kameničanom a stráca sa v diaľke. „Tu máš! Načo som zasotil hajov dolu riekou!?“ Keďže sa nemal ako dostať za vodu, sadol si pred prievoznícku chatrč a ponoril sa do žiaľu.

povesti Spod Vršatca

11

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC Krátko popoludní sa z dediny ozval zvon a zvonár na ňom vyzváňal až do večera. Pred zotmením zazrel smrtku vracať sa k Váhu a podobne ako na poludnie, prešla po vode akoby nič. Keď išla okolo neho, kyslo sa uškerila a riekla: „Smiešny človeče. Musím povedať, že si ma dojal. Chcel si ľudí zachrániť. Lenže to nezávisí ani od teba, ani odo mňa.“ Až keď sa okľukou cez brod pri Považí dostal večer domov, povedali mu, že veľa Kameničanov skosila cholera. Ale, čuduj sa svete, jeho rodina zostala celá. Ktovie? Možno sa smrtka nad prievozníkom zľutovala za to, že sa správal v ťažkej chvíli statočne. Ľudia v dedine to však chápali ako obyčajnú náhodu.

Prievozník Štefan sa vraj dožil sto liet a rád sa zdržiaval pri svojom synovi, ktorý miesto neho na Váhu prievozníčil. A často synovi duplikoval: „Vždy každého prevez z brehu na breh, čo by to bola i sama smrť. Lebo ja som to iba raz neurobil a zdá sa, že sa tá baba pomstila na nevinných ľuďoch.

Potom synovi porozprával príhodu s bielou ženou.

Nik nevie, či syn Štefana prievozníka niečo podobné zažil, ale ľudia mu dôverovali, lebo ich vraj cez Váh prevážal veľmi, veľmi dlho.

4. BOHUNICKÁ BIELA PANI Pruské, Bohunice

Lukáš Bolebruch - ZŠ Pruské

J

eden zo synov pána Pruského, vtedy ešte maličký Georg, dnes sa môžeme iba domnievať, že išlo o mladého grófa Jakušiča, sa už od detstva začal zaujímať o knihy a staré písma.

Len čo sa vymanil z rúk pestúnky, bežal do otcovej knižnice a bral do rúk z políc knihu za knihou. Tak si zamiloval túto zábavu, že ak ho bolo treba pohľadať, zaručene ho našli pri knihách. A ešte viac si ich zamiloval, keď ho panský vychovávateľ naučil písať a čítať. To sa

12

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC už z knižnice nikde nehol, otec musel prísne na neho, aby sa priúčal na jazde na koni, umeniu šermovania a dohľadu nad majetkom. Najmä kvôli tomu ho otec často bral so sebou na majere a salaše, za správcami a richtármi, vodil ho k farárom a mníchom, aby chlapec spoznával život zo všetkých strán.

Raz, takto v máji, to už bol Georg mládenec ako sa patrí, vyrazil s otcom do Bohuníc, do kúrie zemana Bohunického. A práve tam, pri obchôdzke krásneho parku, postretol Angeliku, jednu z dcér zemanových. Krása obidvoch – Georg bol štíhly s tvárou pravidelnou a príjemnou, Angelika bola azda najkrajšou devou na Považí – navzájom pritiahla. Od toho dňa sa veľmi často stalo, že sa obidvaja stretli v bohunickom parku, kde si zvyčajne sadli na lavičku a rozprávali sa. Najviac vraveli ich oči, ktoré sa čoraz viac navzájom vyhľadávali. Netrvalo dlho a mladí ľudia sa do seba zaľúbili.

Ako to už v takýchto prípadoch býva, tí dvaja neodolali ani túžbe tela, až jedného dňa Angelika so slzami v očiach Georgovi riekla: „Budeme mať dieťatko. Oženíš sa so mnou?“ Na tvári milenca sa objavil veľký úľak a o chvíľu skrúšene riekol: „Moja najmilšia, ja som sa už prisľúbil. Mojou nevestou bude cirkev. Už zajtra cestujem do Ostrihomu, kde sa vyučím za kňaza.

Angelika rozšírila oči strachom a nič nerieknuc, odbehla z parku preč.

O niekoľko mesiacov jej mať postrehla, že dcéra je ťarchavá. Jedného dňa prišla za ňou a povedala: „Schystaj sa, zajtra ťa odvezú k mojej sestre do Trnavy!“ V Trnave príbuzná tetka Angeliku schovávala pred svetom až do jej pôrodu. Vo februári nasledujúceho roku sa nešťastnej dievčine z Bohuníc narodil synček. A možno predpokladať, že bola dobrou tetou, keď sa odhodlala matku s dieťatkom skrývať aj naďalej. Ale čo nikto nečakal, dobrácka žena z Trnavy zomrela a Bohunickí si po Angeliku museli prísť. Otec jej už po ceste tvrdo riekol: „Za hriechy sa platí, dcéra moja. Budeš potrestaná. Prísne ťa potrestám. Dám ťa zamurovať v našej kaplnke.“ Azda to nešťastný otec vyriekol ako hrozbu, aby dcéru potrestal i strachom. No Angeliky sa zmocnilo zúfalstvo. Ako šialená schytila chlapča, vyskočila z koča a bežala k Váhu. Skôr ako tomu mohli zeman s kočišom zabrániť, hodila dieťa do vodnej krútňavy, kde sa naskutku utopilo a nenávratne zmizlo.

Otec sa až potom strašne rozhneval a kričal na dcéru: „Dám ťa naozaj, bohuprisahám, zamurovať a pôjdeš aj ty za úbožiatkom, nešťastnica!“ Už na druhú noc postrčili Angeliku do kaplnky a v jednom z jej výklenkov ju murári zamurovali.

Dobré dve siahy nad zemou ponechali iba malé okienko, kade jej mali v nasledujúce dni podávať potravu.

Aj o tom sa možno iba domnievať, či zeman nechcel svoju dcéru iba kruto vytrestať a neskôr ju pustiť na slobodu alebo či ju takto odsúdil na pomalé umieranie. Nemohol však zabrániť tomu, aby sa jeho priatelia na Angeliku nevypytovali. Veď sa viacerým ženbychtivým šuhajom zachcelo požiadať o jej ruku. Napokon sa zeman komusi priznal, čo s dcérou urobil. Až potom bolo zlenedobre! Navštívil ho stoličný sudca a pohrozil mu: „Vzali ste, pán brat, právo do vlastných rúk, čo vám neprislúcha. Porušili ste zákon! V jeho intenciách môže konať iba kráľovský sudca.

Prichystajte sa, dcéru z kaplnky osloboďte a dostavte sa o týždeň do Trenčína. Budete s dcérou súdený i vy!“ V najbližších dňoch sa zdvihli vlny ľútosti i nenávisti naraz, jedni Angeliku ľutovali, iní zatracovali.

Jej milý Georg nemal o ničom ani potuchy, oddával sa štúdiám ďaleko od Pruského. Zatiaľ sa Bohunický chystal i s dcérou na cestu k sudcom. Lenže krutý otec nezniesol predstavu, ako bude on sám i s jeho rodinou potupený. Zmocnil sa ho ešte väčší hnev ako kedysi. Prikázal murárom, aby v kaplnke zamurovali aj okienko, ktorým podávali Angelike potravu. Jedného večera hnevom posadnutý zeman odišiel do bohunického parku i s nabitou pištoľou. Bola už tma, keď sa spod korún stromov ozval výstrel.

Matka vytušila, čo sa stalo, bežala i so služobníctvom do parku, nechala mŕtveho muža zaniesť do kaštieľa a potom prikázala otvoriť kaplnku a zbúrať stenu dcérinho väzenia.

Neskoro! Bola už nebohá. Azda sa usužovala strachom a beznádejou.

Po pohrebe nešťastného otca a jeho dcéry sa v knižnici Vršatského zámku začali diať zvláštne veci. Vraj sa tam pred policami s knihami a foliantmi prechádzala biela pani a na medvedej koži,

povesti Spod Vršatca

13

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC prestretej na dlážke, sa hral malý chlapček. Ktorási z panských slúžok to zazrela cez kľúčovú dierku, keď sa jej zazdalo, že z miestnosti preniká lúč svetielka. A vraj sa neskôr o tom presvedčila aj sama grófka, ba i jej manžel. Rozhodli sa, že synovi napíšu, aby prišiel domov a už ako vyškolený farár im poradil čo ďalej.

Zvesť o zjavení v kaštieli sa medzitým rozniesla po kraji a istého dňa pribehol za grófom aj vážsky prievozník a jachtal: „Pane, vi-vi-videl som ich!!!“ „Koho si videl?“ „Ženu s-s-s dieťaťom!“ „Akú ženu? A kde si čo videl?“ „Nno tú z vašej knižnice. Chodila po vode i s maličkým pachoľaťom, keď som sa s člnom plahočil na Váhu.“ Prievozník musel grófovi všetko popísať podrobnejšie, z čoho si mohol predstaviť, že po vode rieky chodí nešťastná Angelika i so svojím chlapčaťom. A netrvalo dlho, prišli za grófom aj iní ľudia a tí zasa vraveli, že v bohunickom parku videli bielu pani a neďaleko pri jazierku zasa malé chlapča.

Pruštianski páni len krútili hlavami a veru aj potom, keď sa ich syn vrátil domov, nevychádzali z údivu. Prízrak bielej panej a malého chlapčeka sa zjavoval ľuďom na rôznych miestach, a to od hôr Bielych Karpát až po vody Váhu. Farár Georg sa sužoval nad skutkom, ktorý spáchal a príčinu nešťastia pripisoval sebe. Aby odčinil ťažké previnenie, začal byť vľúdny k ľuďom, pomáhal im v nemoci i pri ťažkej práci a keď mohol, utekal z Pruského do sveta. Ale vždy sa napokon vrátil domov a ďalej trápil svoju myseľ výčitkami a telo hladom. Vyhľadával nielen chudobných, ale aj žobrákov a dával im almužny. Ak stretol chorého človeka, dal ho priviezť do kaštieľa a tam sa o neho staral a dbal, aby sa vyliečil. Často sa túlal po nociach s túžbou, aby Angeliku s dieťaťom aj on zazrel.

No nikdy sa mu to nepodarilo. A divné bolo aj to, že sa v jeho rodine už potom nenarodil chlapček.

Preto zostal jeho rod bez mužského potomka a neskôr aj vymrel, ako sa vraví, po praslici. Georg trpel výčitkami svedomia, lebo keď onemocnel a pripravoval sa na smrť, žiadal svoju rodinu, aby mu na kamennú dosku krypty dali napísať aj slová: „Modlite sa za mňa.“ Bál sa, že mu na onom svete nebude odpustené.

Mladý farár Georg zomrel pomerne mladý, nedožil sa ani štyridsiatich rokov, a vraví sa, že po jeho smrti už nikto prízrak bielej panej nevidel.

14

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

5. ČERNOKŇAŽNÍK NA VRŠATCI Vršatské Podhradie

Valéria Farkašovská, Martina Barincová - ZŠ Horné Srnie

K

eď sa vršatské panstvo presťahovalo z hradu do nového kaštieľa v Pruskom, hrad stíchol a spustol. Zdalo sa, že v ňom niet ani živej duše, iba okolo jeho veží a múrov obletovali vrany a kavky, v skalných dutinách hniezdili sovy a iná vtač. Niekedy, najmä keď sa vetriská rozparádili, bolo počuť vŕzganie uvoľnených okien a dverí. Nečudo, že sa ľudia v podhradí opusteného hradu a podivných zvukov v ňom ľakali a báli.

Raz takto o polnoci, keď starý Dovičin stúpal už nad ránom popod Vršatec kamsi na moravskú stranu, náhodou sa ohliadol k hradu. Od úľaku skoro z nôh spadol, lebo v jednom hradnom okne sa svietilo. Zvedavo očil k tajuplnému svetlu a krútil hlavou. Stál na mieste a tak bol vyľakaný, že sa chcel naskutku vrátiť domov. No v okamihu, keď sa otáčal, zazrel vo svetle okna čiernu siluetu mužskej postavy. Vzápätí sa okno roztvorilo, neznámy muž sa z neho vyklonil a na Dovičina volal: „Hééj, človeče.., nič sa neboj a poď bližšie.“ Lenže pútnik by nebol poslúchol ani za nič. Otočil sa späť k podhradiu a vykročil domov. Avšak v tej chvíli sa pred neho postavil chlap, oblečený v čiernom háve a s čiernou vysokou čiapkou na hlave. Oslovil Dovičina: „Musel som ťa poriadne vyľakať, keď si odmietol ísť do hradu.“ „Pánbo s nami,“ prežehnal sa Dovičin, „a zlé preč!“ Lenže prízrak zažehnaný nebol. Miesto toho ten tajomný človek ešte raz povedal: „Choď domov a čakaj na mňa, večer za tebou prídem.“ Tak sa tí dvaja potom rozišli, jeden do hradu a druhý do svojho domca. Dovičinova žena sa čudovala, prečo sa jej muž tak skoro z cesty vrátil, ale on jej riekol, že pod hradom stretol nejaké čudo, a že to čudo ich večer navštívi.

Triasli sa strachom, lebo vôbec netušili, kto ich poctí návštevou. Až pred večerom sa na dvore

povesti Spod Vršatca

15

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC Dovičinovcov objavil podivný chlap. Celý bol odetý v čiernom, cez plecia mal prehodený čierny plášť, na nose mal zacviknuté okuliare a hlavu mal prikrytú podivnou špicatou čiapkou. Bez otáľania vošiel do chalupy a pokojne si sadol za stôl. Potom prehovoril: „Aby ste vedeli, ja som mág, ktorý si hrad prenajal na dlhšiu dobu, aby som si v ňom mohol robiť svoje hókusy-pókusy.

Ale nedarí sa mi dobre, lebo nemám čo jesť a s hladným žalúdkom sa zle pracuje. Už som zvedel, že chováte čiernu kozu i čierne kury, nuž práve to mi vyhovuje, mlieko od čiernej kozy a vajcia od čiernej kury. Keď mi oboje každý deň prinesiete na hrad, dobre vám zaplatím. Ako závdavok dávam, tu hľa, meštek denárikov. Ale nebojte sa, zaplatím i lepšími peniažtekmi.

Dovičinová zalomila rukami a takmer skríkla: „Tam my nevkročíme, so zlým nechceme nič mať.“ Muž sa zachechtal: „Oj, gazdiná, ja zlý nie som, ale viem aj zlým byť. Buď mi tvoj muž každý deň tovar prinesie, či už má strach, či nie, alebo sa postarám, aby tieto domce okolo vás odvial vietor.

Chlap vstal z lavice a riekol: „Poďte za mnou na dvor.“ Keď sa všetci traja ocitli na dvore, černokňažník vytiahol spod plášťa čiernu paličku, z ktorej bola zrazu píšťalka a začal vyhrávať. V tej chvíli sa rozduli vetriská. Ale aké?!!

Také mocné, že začali slamenými strechami potriasať a konármi líp lomcovať. Chvíľu sa Dovičinovci triasli strachom, až dovtedy, keď muž prestal tulikať a skryl píšťalku pod kabátom.

Potom zasa povedal: „To som vám len máličko ukázal z toho, čo viem. Dúfam, že už teraz viete, že nežartujem a zajtra mi mlieko i vajcia prinesiete.

Keď sľúbili, že to, o čo žiada, prinesú, černokňažník roztvoril tmavý plášť a zamával ním ako krídlami. V tej chvíli obloha potemnela a z tmavých mračien sa začal sypať dážď. Zrazu sa ten s čiernym plášťom stal súčasťou dažďového mraku a vzápätí zmizol zo dvora. Tí dvaja sa potom susedom dušovali, že podivný chlap vyletel do tej čierňavy a v nej odletel k hradu.

Na druhý deň popoludní sa Dovičin vybral i s vajciami a mliekom za černokňažníkom. Plný strachu zastal pred hradnou bránou a nesmelo na ňu zabúchal. Netrvalo dlho, vráta zavŕzgali a v bráne sa objavil čierny muž. Namiesto pozdravu povedal: „Už som myslel, že neprídeš, lebo som ťa čakal nad ránom. Ej, varujem ťa, ak by si cúvol, takú búrku privolám a s ňou lejak, ktorý spláchne celé podhradie do doliny. Len ty pekne, gazda, moje pochúťky sem prinášaj každý deň dopoludnia a všetko bude v poriadku.

Tak vraj Dovičin nosil mlieko aj vajcia každý deň na Vršatský hrad a černokňažník mu za oboje platil. Niekedy iba denárikmi, ale inokedy aj čistými dukátmi. Čoskoro mal doma peknú kôpku peňazí a jeho susedia sa len čudovali, že si žije nad pomery. Ktosi, kto mu závidel, zašiel za pruštianskym grófom a požaloval, že starý Dovičin sa spolčil s bosorákom.

V tých časoch stačilo iba šepnúť, že je v dedine niekto bosorkou alebo bosorákom a už aj po ňom išla vrchnosť. Preto nečudo, že sa na dvore Dovičina jedného rána objavil sám gróf i s ozbrojeným služobníctvom a prísne sa spytoval, čo je na tom udaní pravdy. Dovičin by aj bol zatĺkal, ale žena sa zľakla, mužovi skočila do reči a pánovi všetko po poriadku vyjavila. Gróf neveriacky krútil hlavou, potom popchol koňa a vyrazil aj so sprievodom k hradu. Trvalo asi hodinu, keď sa odtiaľ vrátil a udrel znova na Dovičina. Vraj, ty taký a taký, klamár a rebel, ja ti dám spájať sa s temnými silami. Ak ešte raz budem počuť, že si s tým neprestal, pôjdeš do väzenia.“ Tentokrák sa Dovičin preľakol ešte viac, lebo sa ocitol medzi dvoma mlynskými kameňmi. Keď černokňažníkovi zaniesol v ten deň vajcia a mlieko, požaloval sa mu a spytoval sa, čo má robiť.

Chlap sa zarehlil a riekol: „Nerob nič! Ja všetko zariadim.“ Nik nevie, čo chcel černokňažník spraviť, ale pruštiansky gróf, majiteľ opusteného hradu, už na druhý deň vyslal na Vršatec vojakov a tí sa po hrade rozliezli ako šváby. Z vriec vyberali balíky a súdky s pušným prachom, kládli ich do vyvŕtaných dier pod stenami komnát i hradbového muriva. Potom všetky nálože spojili žilkami z rozsypaného pušného prachu a z hradu odišli. Pri bráne zostal iba jediný míner, ktorý o chvíľu fakľou zapálil pušný prach a ozlomkrk utekal preč.

Netrvalo dlho a z Vršatca sa začali ozývať výbuchy, až sa napokon ozval posledný, najmocnejší, po ktorom začali z hradu lietať dookola kamene a drevo z trámov. V krátkej chvíli sa pyšný hrad premenil na ruinu a prach z výbuchov nadlho zastrel slnko.

Všetci v podhradí, najviac Dovičinovci, čakali, čo sa bude ešte robiť, lebo tušili, že černokňažník sa rozzúri, keď uvidí, ako mu zničili jeho hniezdo. Aj bolo tak. Už večer sa prihnala taká búrková smršť, že chalupami hýbala, staré stromy lámala, akoby to boli iba slabé trstiny a po celú noc

16

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC sa z vršatských brál zlievali povodne. Takej hrôzy ešte v kraji nik nevidel. Ľudia sa zháňali po odnesených veciach, zvieratách, ba i po svojich blízkych, ktorých schytila riava a odniesla do doliny.

Nikdy predtým, ale už ani potom takej búrky v kraji nebolo. Najviac to odniesli nevinní ľudia, ktorí si museli z nešťastia pomáhať sami. Pruštiansky gróf si len fúzy vykrúcal a vravel: „Ale som tomu černokňažníkovi podkúril. Som zvedavý, či sa aj teraz bude po hrade tárať.“ Naozaj, černokňažník zmizol naveky. Avšak po jeho pomste zostalo pod Vršatcom veľa jarkov a uplzní. Dlho ich bolo vídať, až sa samé stratili pod sutinami a trávou. Niektoré i dnes možno nájsť.

6. DRAČINY Krivoklát, Vršatské Podhradie, Červený Kameň

Patrícia Šimáková - ZŠ Bolešov

N

ad Krivoklátom, tam, kde ešte aj dnes zurčí bystrý potôčik, stála kedysi skala opacha.

Krivoklátčania, ale aj iní ľudia z doliny, chodili okolo braliska opatrne a s obavami.

Iba tí odvážnejší skúsili priložiť ucho k skalnej stene a vtedy začuli čosi také, ako keď hučí vodopád. Od kohosi počuli, že vraj tam vnútri žije drak. Či už ten hluk v skale spôsoboval on alebo tam naozaj padala z výšky voda, to nevedel nik.

Chýr o drakovi a jeho pelechu sa čoskoro rozniesol po okolí. Odovzdávali si ho najmä pastieri dobytka a pastierky husí. S istou dávkou strachu rozprávali, ako videli rohatú dračiu príšeru piť vodu z neďalekej studničky pod horou. Rozprávalo sa o tom po večeroch a každý tomu veril.

Iba nebojácny Mazán, pastier grófovej lichvy, sa z rozprávania iba smial. Mladí ho mali radi, lebo okrem zaujímavého rozprávania na paši, vedel im zmajstrovať rôzne kolísky a kolotoče. Napríklad taký kolotoč zmajstroval z dlhej jedľovej krokvice, ktorú umne zasadil do čapu vystrúhanom na jedľovom pni. Dvaja chlapci si mohli sadnúť na konce brvna a ďalší dvaja ich otáčali dookola.

Alebo ich naučil hru s nožíkom, nazývanú „ropucha“. To bolo tiež zábavné, lebo otvorený nožík musel hráč z výšky a z rôznych polôh hádzať na zem tak, aby sa zabodol do zeme. Ba hrával sa

povesti Spod Vršatca

17

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC s nimi aj na „teplo a zimu“, čo zasa bola hra s krátkym drievkom, ktoré šikovný Mazán skryl na mieste hry a ten, čo „žmúril“, teda ten, čo mal drievko nájsť, musel počúvať navádzacie povely: „Teplo“, ak sa pohyboval k drievku, „zima“, ak sa pohyboval od neho.

Jedného dňa sa pastierska mládež i s Mazánom takto zabávali, až sa všetci unavili a vysmädli.

Mazánovi tiež vyschlo hrdlo. Preto poslal jedného šuhajca ku studničke po vodu. Keď sa Janko vrátil, Mazán mu so začudovaním povedal: „Ale, Janko, veď tá voda je kalná. Ej, bohvie odkiaľ si ju priniesol. Choď novú priniesť ty, Michal!“ No aj druhý chlapec priniesol iba kalnú vodu. Mazán akoby hnevlivo povedal: „Anciáša vášho, chlapčiská, prečo sem vláčite kalnú vodu? Prečo ju naberáte z potoka a nie zo studničky pod horou? Poženieme do dediny smädní.“ Avšak Mazánovi nedala zvedavosť spať, nemohol sa dočkať ďalšieho rána. Potom sa sám ponáhľal k studničke, zazdalo sa mu, že je akási hlboká. A tam kdesi v hlbine zazrel hlavu nejakej veľkej rohatej jašterice, ako pláva hore ku hladine, k otvoru pod skalou. O niekoľko okamihov sa vytrčila šedozelená hlava s obrovskými okáľmi, dlhými rohmi a ohnivou hrivou. Duchaprítomný Mazán tresol netvora čurgaňou po hlave, až sa tam vedľa studničky vystrela ako mŕtva. Keď sa všetci zbehli okolo nej, zrazu zasa ožila, zaryčala takým hlasom, aký ešte nik nikdy nepočul a vzápätí sa začala metať po lúke. Chlapci sa rozbehli ozlomkrk preč a volali: „Drak, drak, drak...“ Pastieri sa stratili v úvoze nad dedinou a utekali domov. No nebojácny Mazán videl, že veľký jašter sa napokon postavil na štyri nohy a hnal sa k veľkej skale ako strela. Až vtedy si všimol, že pod skalou je plytká diera a jašter sa vtiahol do nej.

Dlho sa všetci báli na lúke pod skalou lichvu pásť. Iba Mazán nie. Vždy, keď si sadol pod skalu, prežehnal sa a potichu zašepkal: „Pánbo so mnou a zlé preč.“ Všimol si, že v miestach, kade sa trepal drak, prestala tráva rásť, ožltla a uschla.

Keď sa z pasenia lichvy vrátil bez toho, aby zažil nejakú zlú príhodu, osmelili sa i ďalší. A napokon si odvahy dodal i Mazán. Bol on počul na druhej strane hôr od jednej vedmy, že takého draka možno aj osedlať a jazdiť na ňom. A že taký skrotený drak jazdca zanesie k veľkému pokladu.

Preto sa jedného dňa vybral do Bielych Karpát za tou vedmou, bosorkou žijúcou v Hrozenkove.

A tá mu poradila, aby si vraj zmajstroval kantár i uzdu s mocným zubadlom. Ale celý postroj musí byť z kože starého capa a zubadlo z kaleného železa. Ale, a to mu priduplikovala, nech nezabudne vziať so sebou papradinu a pokiaľ by bolo zle-nedobre, má ju položiť drakovi na hlavu.

Mazán jedného dňa vyčkal, pokým šarkan vytrčí zo skalnej diery hlavu. Potom už stačí iba šikovne nasadiť na dračiu papuľu kantár. Mazán bol tak posadnutý dobrodružstvom, že na jedno slnečné poludnie naozaj čakal pri skalnom otvore. Keď obluda vytrčila hlavu, videl, že je akási ospanlivá, a veru, v krátkej chvíľke tam pred dierou aj zaspala. Vtedy on šuch, a už mala ohlávku nasadenú.

Potom sa obozretne posadil na dračí chrbát, obrastený červenou hrivou. Zdrapil mocne uzdu do ruky a potvoru stisol nohami ako nejakého tátoša a mocne mykol uzdou.

Ej, to čo sa potom dialo, nik nevídal, lebo ten drak sa vzniesol do povetria na blanitých krídlach, ktoré si Mazán až teraz všimol, že ich drak má. Potom sa príšera rozletela k vršatskému bralu, trikrát ho obletela a zamierila k bielym skalám nad Červeným Kameňom. Až v tej výške Mazána premkol veľký strach, lebo ak by sa zošuchol z dračieho chrbta, naskutku by sa zabil. Ej, čo tam po poklade, musí sa ratovať. Preto vytiahol zo záhrenia papradinu a položil ju na dračiu hlavu.

Stal sa zázrak, drak sa poslušne zniesol na zem a keď jazdec z neho zišiel, odletel do bielych skál, kde sa stratil ako duch.

Odvtedy draka nik nevidel, ani Mazán nie. Ale z Červeného Kameňa šiel chýr, že tamojší pastieri videli akúsi obludu pod skalami, ktoré sa nazývali Babky. Tam toho jednohlavého draka vídali ešte veľmi dlho. Až ho raz našli pod skalou nehybného. Vraj pošiel na starobu. Veď o tom sa dozvedela aj vrchnosť a zapísala to do písiem. Podľa rozprávania starých ľudí dal vraj pruštiansky gróf mŕtvemu drakovi oddeliť hlavu od tela a poslal ju, ako nevídané čudo, do Viedne kráľovským úradníkom. A tí ju odovzdali správcovi kráľovského múzea, kde je vraj uložená dodnes. Toto sa malo stať v roku 1825. Potom si pruštiansky gróf dal zavolať aj starého Mazána a riekol: „Za to, že si sa draka nezľakol, tou jazdou si ho poriadne vyslabil a kraj si od neho oslobodil, darujem ti tú dračiu lúku aj kus hory nad Krivoklátom. Do gruntbuchu, panskej pozemkovej knihy, bola donácia zapísaná pod názvom Dračiny. A tak ju ľudia na okolí volajú ešte i v našich časoch.

Spracované podľa knihy Vršatský černokňažník od Milana Húževku.

18

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

7. FÍGEĽ HUSITSKEJ DIEVČINY Ilava

K. Racková - ZŠ Ilava

K

eď v Čechách vládli husiti, aj úbohí slovenskí poddaní si na chvíľu vydýchli. Narovnali chrbty ohnuté robotou na panskom a tajne upierali zrak k horským priesmykom, či sa tam nezjaví Žižkovo vojsko a nevyženie nenávidených pánov.

Plní nádeje boli aj ilavskí poddaní. A naozaj, jedného dňa od Klobušíc zarachotili tisíce konských kopýt. Dvíhal sa spod nich mrak prachu a halil do svojho žltobieleho závoja spotené kone a unavených jazdcov. Z kúdolu trčala iba zástava s červeným kalichom.

Do Ilavy prišli husiti.

Ešte toho istého dňa zaútočili na hrad, dobyli ho a obsadili pevnosť asi dvestočlennou posádkou.

Ostatné vojsko sa pohlo ďalej. Od tých čias sídlili na hradoch Ilava, Košeca, Vršatec a Lednica stále husitské posádky.

Ilavčania sa stali v priebehu jedného dňa slobodnými. Ba čo viac, aj ich chudoba sa stratila.

Husitský kapitán časť pánov z mesta vyhnal a časť posadil do hradného žalára. Ich polia, záhrady, humná a stajne si rozdelili poddaní.

No kráľ Žigmund nechcel trpieť svojich úhlavných nepriateľov v krajine. Poslal do Ilavy množstvo žoldnierov, aby odtiaľ kacírov vyhnali, a tých, čo sa pridali k nim, prísne potrestali.

Lenže nestalo sa tak, ako kráľ očakával. Ktosi prekazil jeho úmysel.

Stalo sa raz, že husitská posádka musela z Ilavy odísť. Vrchný hajtman zanechal v meste len choré české dievča. Mladá bojovníčka bola ranená do nohy. Liečila sa u dobrých ľudí a keďže bola zhovorčivá, všeličo im rozprávala, učila ich, spievala im husitské piesne. Bola ako kazateľ. Ľudia chodili do domu, kde ležala, a radi ju počúvali.

Jedného dňa sa ktosi vrátil z ciest so zvesťou, že sa od Trenčína k Ilave pohlo veľké vojsko. Chce

povesti Spod Vršatca

19

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC potrestať tých, ktorí vraj ublížili pánom a pridali sa k husitom. „Čo budeme robiť?“ pýtali sa ľudia husitskej dievčiny. Ťažko bolo radiť. Hradná posádka odišla preč, privolať ju a takto zachrániť mesto bolo nemožné.

Dievča dlho rozmýšľalo, napokon Ilavčanom poradilo: „ Je už večer, skúsme to využiť na našu záchranu. Kým nepriateľské vojsko dôjde až k mestu, bude celkom tma. Choďte všetci, zapáľte vatry a ku každej nech sa postaví jeden človek s dlhou palicou.

Poslúchli ju. Nastavali vatier, zapálili ich a ku každej si zastal jeden človek. Rozkročil sa, aby ho bolo z diaľky dobre vidieť a oprel sa o dlhú palicu.

Keď prišli žoldnieri na dohľad k Ilave, videli, že okolo mesta horia vatry. Blčali a svietili do večernej temravy, pri každom ohni ktosi stál. Z diaľky vyzeralo všetko inak. Veliteľ žoldnierov pozeral na žeravú obruč okolo mesta s obavami a povedal svojim stotníkom: „ Vidíte ich?! Prešibaní kacíri naschvál rozšírili správu, že idú z Ilavy preč. Chceli nás prilákať, aha, tam pri ohňoch leží všetko ich vojsko.“ Zrazu sa všetkým žoldnierom zdalo, že pri vatrách musí ležať záľaha husitov, lebo chlapi s dlhými palicami vyzerali ako strážni, opretí o kopije. České vojsko čaká s pripravenými zbraňami na príchod nepriateľa. „Málo nás je na nich. Vrátime sa a prídeme s väčším vojskom.“ Kapitán prvý zvrtol koňa. Žoldnieri sa vrátili, odkiaľ prišli.

Keď kráľ Žigmund poslal proti Ilave vojsko po druhý raz, boli už husiti v meste a v statočnom boji zvíťazili. Ochránili Ilavčanov pred hnevom nasrdeného kráľa a ľudia mohli ďalej žiť slobodne.

20

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

8. HRBATÝ STAREC A LAKOMÝ SEDLIAK Tuchyňa

Petra Trúnková - ZŠ Dolná Súča

V

Tuchyni žil kedysi lakomý sedliak, ktorý by si dal pre grajciar aj do kolena vŕtať a za dukát by skočil do ohňa. Nikdy nemal dosť. Ak sa pri jeho chalupe zastavil žobrák, schytil palicu a odohnal ho. Vedľa lakomcovho dvora stála chalúpka, v ktorej žil chudobný starček. Okrem toho, že bol chudobný, od narodenia nosil medzi plecami hrb, pre ktorý sa celý život trápil. Raz sa svojmu lakomému susedovi posťažoval: „Keď zomriem, ani v hrobe sa mi nebude dobre ležať. Ach, ja nešťastný, čo si počnem?“ Lakomý sedliak sa iba zachechtal: „Daj si hrb odpíliť, potom sa ti bude v hrobe dobre ležať. Alebo skoč do vody, tam je mäkko,“ vysmieval sa.

Starec videl, že je susedovi iba na smiech, preto odišiel. Zaumienil si, že sa vyberie za ľuďmi, ktorí by mu poradili, ako sa nešťastia zbaviť. Zavrel chalupu a vykročil z Tuchyne. Kráčal poľom, kde gazda kosil obilie. Práve odkladal kosu, aby si zašiel na chvíľu do tieňa a zjedol skromný obed. „Dobrý deň, gazda, a dobrú chuť,“ povedal mu starček. „Dobrý deň i vám, starček, prisadnite si a zajedzte si so mnou.“ Starček poslúchol, lebo bol hladný. „Kamže ste sa vybrali?“ spýtal sa gazda. Hrbatý starec rozpovedal koscovi o svojom trápení.

Gazda ho vypočul, až napokon povedal: „Ja viem, kto by vám pomohol, ale nebude to ľahké.

Víly vám pomôžu. Je pravda, že ľuďom aj zle narobia, ale úbožiakom pomáhajú. Mňa tiež raz vyzvŕtali, keď som bol ešte mládencom. Na poludnie som žal obilie, keď zrazu začujem, ako v lieští niekto spieva. Odložím kosu, počúvam ten ľúbezný hlas a vopchám sa do lieštia. Keď lístie rozhrniem, vidím víly! Tancovali na lúke a krásne spievali. Zle je, vravím si, privábia ťa do kola a uvláčia na smrť. Proti tomu je len jedna pomoc. Rýchlo sa vyzliecť, háby poprevracať a takéto, naruby obrátené, rýchlo zas obliecť. Hneď som tak aj urobil, no víly ma zazreli, pribehli ku mne a

povesti Spod Vršatca

21

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC schytili ma do tanca. Vyspevovali a vláčili ma, mlel som z posledného. Ale ony len spievali: Ešte meštek, ešte meštek... Vtedy mi oči padli na moje obrátené nohavice a vidím, že som si zabudol vrecko-meštek obrátiť. Rýchlo som aj ten obrátil a víly sa v tú chvíľu stratili. Ale vám, starček, by pomohli, len neviem, kde ich máte hľadať. To by vedel skôr bača Klát.“ Starký sa poďakoval za jedlo i radu a stúpal cez strnisko hore k holiam, kde mal bača salaš. „Vitajte, starček, poďte na večeru,“ vítal ho bača.

Po večeri mu starček povedal o svojom probléme a spýtal sa baču, kde má víly hľadať. „Viem, ale nebude to ľahké. Víly vedia aj šarapatu narobiť, no úbožiakom rady pomôžu. Kedysi som takto napoludnie ovce dojil. Zrazu začujem v hore krásny spev. Taký ľúbezný, že som musel dojenie nechať a ísť sa pozrieť. Vojdem za kríky a vidím, ako tam víly tancujú. Stojím, pozerám a zahvízdam tak mocne, že až po Váh odpovedali všetky hory ozvenou. Víly sa zľakli a pribehli ku mne. Vraj, odvážny si, keď sa opovážiš v tanci nás vyrušovať. Zato ti my salaš rozfúkame, opovážlivec. Začali tak mocne fúkať, že mi z koliby bralo šindle. Na kolená som sa hodil a prosil víly, aby sa zľutovali a nehnevali. Dlho ma tam nechali prosíkať, no salaš som si iba slzami zratoval.

Vy, starček, ak sa chcete hrba zbaviť, zájdite o polnoci na cintorín v Tuchyni a tam čakajte na víly.

Ale rozumne sa s nimi bavte, lebo namiesto jedného hrba môžete mať tri.“ Starec sa poďakoval, vrátil sa do Tuchyne, a keď k cintorínu prišiel, bola práve polnoc. Vliezol za márnicu a nazízal spoza nej.

V tráve, kde ešte hroby neboli, tancovali víly a spievali si: „Pondeloček, utoroček, pondeloček, utoroček...“ Pieseň sa mi páči, hútal starček, ale čosi jej chýba. Keď už tak dlho spievali, starček zrazu zaspieval: „Pondeloček, utoroček aj streda.“ Víly stíchli, prestali tancovať a povedali: „Kto si, ten si, pekne si nám pesničku opravil. Želaj si, čo chceš, dáme ti.“ Starec sa nesmierne zaradoval. „Hrb mi odčarujte, krásne víly. Iné nič sa mi nežiada.“ Jedna víla nato povedala: „Nech sa tak stane! A pretože si taký skromný, tu máš aj košík dukátov.“ Keď ráno prišiel starček naradostnený domov, lakomý sused si nevšimol, že už nie je hrbatý a spýtal sa: „Tak čo, dedo, kedyže ti ten hrb odrežú?“ „Netreba, už je preč, a tu, hľa, košík dukátov,“ povedal nato starček.

Lakomcovi oči svietili závisťou. Nechal starkého všetko porozprávať a potom, keď už dedina zaspala a bola polnoc, vybral sa tiež k cintorínu. „Pondeloček, utoroček aj streda...,“ spievali si víly. „Aj štvrtok, aj piatok,“ doložil lakomec a tešil sa, že ho víly pochvália a obdarujú. No vílam sa jeho pesnička nepáčila.

Nazlostili sa a povedali: „Ani štvrtok, ani piatok, lakomec, ale tu, hľa, hrb. A za to, že si ľuďom celý život medze odorával, po smrti ich budeš priorávať na pravé miesto!“ Pričarovali mu medzi plecia hrb a vyhnali z cintorína.

Dlho žili lakomec i starček. Starček bol šťastný a lakomec sa s hrbom schovával pred ľuďmi. Naraz zomreli. No kým sa starcovi spalo v hrobe dobre, lakomec ani po smrti nemal pokoja. Čo mu víly prisúdili, to musel robiť. Vždy o polnoci vstal z hrobu a medze, čo kedysi ľuďom odoral, priorával naspäť. A vraj ich prioráva dodnes.

22

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

9. KRÍŽ V DOLINE Červený Kameň

Petra Trúnková - ZŠ Dolná Súča

T

ak, ako sa rozrastal grófsky rod Königseggovcov zo Švábska z Aulendorfu vo Wurttenbergsku, tak sa rozrastala aj rodina Kolmanovcov, ktorých si tu doviedol gróf zo svojho rodného mesta. Postavil im provizórne príbytky ďaleko za obcou Červený Kameň. Priviedol si ich ako lesných robotníkov, preto ich domovom sa stalo úbočie pod Nebrovou na Zápechovej. Ich úlohou bolo vyrubovať stromy. Píly nepoznali a sekerou si trúfli len na slabšiu guľatinu. O hrubé stromy sa postaral hrom, smršťová víchrica alebo si počkali na starobu a zub času ich pomaličky ohol až k matke zemi, odkiaľ vychádzali. Doviezť so sebou do týchto prenádherných a zdravých hôr rodinu Kolmanovcov malo pre grófa Königsegga dvojaký úžitok. Boli to poctiví pracovití ľudia, ktorých nasťahoval do malého domca. A keďže v kutici bola len jedna posteľ, rod sa rýchlo rozmnožoval. Pre grófa to bola nová pracovná sila, ale v rodine ďalší hladný krk. Tak sa stalo, že jeden zo synov sa oženil a vybral sa do sveta. Žili v čase verbovania do Ameriky. Rôzne spoločnosti sa prostredníctvom svojich agentov snažili nalákať ľudí na ťažké práce. Amerika potrebovala tvrdé pracovité ruky na dolovanie uhlia alebo spracovanie železnej rudy. Raz pri jednom jarmoku v Pruskom sa Ferdinand Kolman pri kúpe šatky pre svoju mladú ženu stretol s vysťahovaleckým agentom lodiarskej spoločnosti firmy Karol Timmel v Hamburgu. ...

O mesiac už sedel na lodi premávajúcej na linke Hamburg – New York. Amerika bola iná, ale mladá rodina sa pustila do práce s vidinou zárobku a návratu do vlasti. Už sa videli v novom domci postavenom v strede dediny. Prišla však zmena. Krutá tubera bola dôsledkom práce v prašných baniach. Rodina musela opustiť krajinu zázrakov.

Vracali sa domov. Chorý Ferdinand sa snažil za ušetrené peniaze, doma premenené na groše, kúpiť si pozemok. No aj tu sa nielen doba zmenila, ale hlavne obyvatelia. Nikto nechcel predať rodnú hrudu. Groše nemali žiadnu cenu. Otcovizeň sa dedila z otca na najstaršieho syna. Dobre vedeli, aká je to neúrodná pôda pod ich nohami, a predsa sa jej nikto nechcel vzdať. Sklamaný

povesti Spod Vršatca

23

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC Kolman sa s plačúcou ženou, malým synčekom a smrteľnou chorobou pobral na Zápechovú. Na Nebrovej poprosil otca o kus lúky za potokom. Tam si postavil domček. Pánboh držal nad ním ochrannú ruku. Choroba ako keby ustala a cítil to aj on. Vždy, keď sa vracal hore dlhou Dolinou z nedeľnej omše z dediny, niekoľko tisíc krokov museli jeho nohy urobiť, aby sa dostal najskôr dolu do dediny a potom späť. Najťažšie sa mu však išlo hore samotnou dedinou. V každom voľnom kúsku miesta medzi chudobnými domčekmi videl ten svoj. Bol by tiež postavený z dreva a hliny, tak ako ostatné. Amerika ho vyhnala skôr, ako si mohol zarobiť na poriadny dom. Aj tak ho srdce bolí. Dedina ho neprijala. Za dedinou pri kaplnke pod lipami sa prežehnal a jeho kroky už boli rezkejšie. Okolitá príroda najskôr úzkym pásom roličiek na Rovinách a Dubovom Ciele úputala jeho zrak aj myseľ svojou farebnosťou a vôňou. Na Trokanovom vôňa čerstvo narezaného dreva a štipľavých rezín ho upozornila na vstup do doliny hustého lesného porastu.

Keď už za sebou necítil ani dym z posledných domčekov pripravujúcich nedeľný obed, privítala ho vpravo jedľová hora. A vľavo v miernej zákrute stála mohutná storočná jedľa. Udávala smer a rozdeľovala ľavú stranu aj s potokom. Chvíľu ešte dovolila, aby sa tiahla úrodná rovina a potom už len potok, hlboko vrytý do zeme, sa mohol tiahnuť hore Dolinou. Cesta s potokom ďalej postupne kráčali hore Dolinou už teraz obklopené ihličnatou horou. Vlastne hore kráčal len on.

Vioda v Tovarskom potoku išla dolu. Potok začal priberať malé potôčiky. Prvý sprava bol ten, čo stekal z kopca nazývaného Žíhlavná. Tam niekde hore boli stráne plné žihľavy. Mladý Kolman na ne nevidel, tam dovidela len vysoká jedľa. Na žihľavu nevidel, ale hneď za potôčikom bola malá studnička, pri ktorej sa vždy zastavil. Dobre mu padla osviežujúca studená kvapka vody. Ba dokonca sa v nej aj umyl. Raz tak, keď došiel domov, čakal ho otec: „No, Fero môj, ako vidím, čím ďalej vyzeráš lepšie. Aj dom pomaly bude už hotový a ty si mi tvrdil, aký si chorý. Vraj v Amerike si dostal nevyliečiteľnú chorobu. No ty rozkvitáš. My všetci chradneme, ale od roboty. Aj tvoja žena je zo dňa na deň bledšia. Mal by si začať robiť aj na píle. Americký zárobok si už dávno minul a ja vás už nebudem živiť.“ ... „Ja viem, otec. Vďačím vám za všetko. Bohu ďakujem, že ma tu ešte nechá, dokedy úplne dostaviam dom. Chcel by som uvidieť aj dieťa, čo nosí moja žena pod srdcom. Sľubujem vám, budem robiť všetku jej prácu, no do lesa vyrubovať si ešte netrúfam,“ odporoval dosiaľ poslušný syn otcovi. „Tak keď si do hory netrúfaš, môžeš niečo urobiť dolu v dedine, keď už si tam. S drevom vieš aj inak narábať. Stolár Peter Mišún sa poteší, ak mu občas niečo podržíš, obohľuješ,“ povedal otec Koloman a bral to ako skutočnosť. „Ale otec, ja chodím do dediny len v nedeľu a vtedy sa predsa nepracuje,“ opäť zaprotestoval mladý Kolman. „No však si to v kostole a potom hore cestou odmodlíš. Požiadaš najvyššieho o odpustenie,“ povedal otec a bez slova rozlúčenia sa zvrtol smerom k svojmu domu. Ferdinand chvíľu postál a potom vstúpil do zatiaľ jedinej obývanej miestnosti v ich novom hlinenom domčeku. Oboznámil ženu s rozhodnutím otca. Nemusí sa o neho báť, ak na budúcu nedeľu príde večer potme.

Staručký Peter Mišún sa veľmi potešil mladému Kolmanovi. Mal už pre neho nachystané ľahšie práce a sám si pri ňom spokojne užíval nedeľného odpoludnia. „No, už sa stmieva, Ferko, mal by si sa pobrať domov, aby ťa náhodou nestrašilo,“ povedal polovážne, položartom majster Mišún. „Ale dajte pokoj. Ja sa strašidiel nebojím. A žena tiež vie, kde som,“ povedal Ferdinand a vtom ho pochytil ten jeho zadúšajúci kašeľ. Obrátil sa k skrini, na ktorej práve vyrezával dvierka. Dosiaľ nikto v dedine nevedel, akú má chorobu. Iba jeho rodina hore. „No vidíš, už aj moja fajka ťa vyháňa,“ povedal majster Peter. „Tak dobre, ja sa teda poberiem. Zbohom tu ostávajte,“ povedal Ferdinand a rýchlo schoval vreckovku, do ktorej kašľal, do vrecka nohavíc. Tma bola, už keď vyšiel z dediny. A ako na potvoru ani mesiac nemal chuť opustiť svoj domov. Tmu znásobovala začínajúca hora za Trokanovým.

Mladý Kolman sa začal modliť. Tak, ako mu prikázal otec. Nedokončil ani Zdravas, keď mu niečo zahatilo cestu. Najskôr si myslel, že zišiel z cesty a vrazil do stromu. Pretrel si oči a vtedy vyšiel mesiac. Jeho ohnivá žiara osvietila postavu muža. Ferdinand sa preľakol. Rýchlo ešte raz zatvoril oči a keď ich pomaličky otváral, naskytol sa mu strašidelný úkaz. Pred ním stál muž. Chlap vysoký

24

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC ako jedľa, čo bola poniže. Niečo na ňom bolo zvláštne. Mladý muž vyvaľoval oči a nemohol prísť na výraz, ako by nazval to, čo na mužovi bolo, vlastne nebolo. Ten muž nemal kožu. Pred Ferdinandom stála postava z mäsa a kostí, ale bez kože. Asi by bol zamdlel, keby ho ešte viac neomráčil hlas: „Vodu, daj mi vodu, umy ma!“ bol to normálny mužský hlas. Niečo však bolo na jeho hlase zvláštne. Aj keď vyznieval ako prosba, bol to rozkaz, čo donútil Ferdinanda zísť k studničke za Žíhlavským potôčkom, nabrať vodu do dlaní a najskôr ponúknuť postave k ústam medzi veľké biele zuby a potom jemne prskať postavu vodou z dlaní. Robil to mechanicky, až pokým sa postava nestratila. Sám sa aj zabudol napiť. O umytí ani nesníval. Rozbehol sa hore Dolinou a bežal až pod lipu pred vlastným domčekom. Tam si kľakol do trávy. Teraz ucítil, ako mu bije srdiečko až niekde v hrdle. Na rad prišiel kašeľ. Dlhý, neutíchajúci. Zobudil ženu aj malého synčeka. „Ferdinand, čo sa ti stalo? Si bledý ako táto nová vápnová stena a celý mokrý,“ opýtala sa ho rozospatá žena. Jednou rukou sa držala za bruško, v ktorom bilo malilinské srdiečko a druhou utierala mužovi z čela pot. Po chvíli, keď už sa neklepal na celom tele, prehovoril: „To sa ti len zdá.

Nič sa mi nestalo. Nemusíš sa báť. Len som sa ponáhľal za tebou a ten môj kašeľ ma dobehol,“ zaklamal Ferdinand a už netrasúcou sa rukou vrátil pohladenie žene. Nemohol jej nič povedať.

A ani nikomu nič nepovie. Možno sa mu to len snívalo hore cestou. Nie, zbytočne by nad tým rozmýšľala. Otec so súrodencami by ho iste vysmiali.

Mladý muž sa rozhodol mlčať. No každú nedeľu sa ten istý výjav opakoval. Nezáležalo na nočnej hodine. Stačilo, ak bolo v Doline šero. Ferdinand ako v omámení napájal muža bez kože zdravou vodou zo studničky. Oblieval jeho červené trčiace mäso a na seba zabudol. Nočná mora ako keby ožívala a Ferdinand chradol. Začal chudnúť. Kašeľ bol čoraz častejší. Všetci sa už začali oňho báť.

Aj majster Peter mu vyplatil groše za prácu hneď po obede a povedal, aby už nechodil. Ferdinand sa naľakal. Grošíky mu budú chýbať. Každú chvíľu sa narodí jeho druhé dieťa. Peniažteky bude treba. Rozhodol sa majstrovi Mišúnovi povedať pravdu. „Majster, prosím vás, neprepúšťajte ma zo služby, ja vám musím niečo o sebe povedať...“ začal pomaly Ferdinand a z očí sa mu gúľali slzy. Bál sa výsmechu alebo že ho vyhlásia za blázna, ak ním už nie je. Majster Mišún počúval, prikyvoval, vážne sa občas zahľadel von oknom. Keď mladý muž dohovoril, nastalo chvíľu ticho.

Bol to len okamih, no Ferdinandovi pripadal ako večnosť. Utrel si slzu a posledný raz pozrel na majstra. Ako keby sa dohodli, aj majster sa na neho zadíval a prehovoril: „Postavíme tam tomu úbožiakovi kríž.“ Ako povedal, postavil sa, poobzeral sa po dielni a hľadal vhodné drevo. Dielňa bola síce maličká, no všetko tam bolo krásne uložené na svojom mieste. V jednom rohu boli drevá, ktoré nikdy zatiaľ Ferdinand nebral. Tu sa vybral majster Peter. Rukami prešiel po zásobách a rozhodol. „Z tohto lipového kúska urobíme kríž. Ty skoč za majstrom kováčom, nech dobehne s pekným kusom plechu. Ja sa ihneď pustím do roboty.“ Fero stál, nohy mu prirástli k udupanej zemi a nechceli poslúchnuť. „No, čo stojíš ako toto poleno, utekaj, ešte ťa niekde pošlem,“ povedal majster a už kráčal k ponku. Do večera bol kríž hotový. Aj plechový Ježiš, aj nápis. Dokonca šikovné ruky mladého kováča urobili aj plechovú zúbkovanú strechu nad kríž, aby lipové drevo nenamokalo. Prišiel aj kňaz. Vysvätil drevo kríža. Našiel sa aj starý Barcík a dva krásne biele kone viezli hore do Doliny nový kríž.

Ferdinand Kolman sa vrátil k svojmu starému zvyku. Vždy cestou z červenokamenského kostola, ktorý je zasvätený Panne Márii, sa po modlitbe Zdravas zastavil na vodu v studničke. Napil sa, umyl do pol pása a cítil, ako sa mu vracala sila a zdravie. Studnička vedľa potoka zo Žíhlavnej sa stala studničkou Pri kríži. Dáva ľuďom silu, zdravie, je to taká voda pre kojencov, čo obnovuje ľudské telo.

A telo bez kože sa už nikdy nikomu nezjavilo.

povesti Spod Vršatca

25

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

10. LEVIA SKALA Ilava, Vršatské Podhradie

Dominik Gajdoš - ZŠ Mikušovce

T

isíc rokov sa Váh valí dolu svojím korytom. Jeho vlny žblnkocú, voda sa perlí a slnečné lúče sa v nej lámu. Tečie v čarokrásnej krajine odpradávna. Ej, keby vedel rozprávať, príbeh o levovi by on najlepšie porozprával. Bolo to dávno, vtedy v našej zemi vládol knieža Pribina. Múdrym on bol vládcom, lenže veľmi dobráckeho srdca, nuž niektorí jeho vladykovia si robili, čo chceli.

Na strednom Váhu žil tiež jeden taký a volal sa Vido. Bol spupný, svoje knieža v Nitre neposlúchal.

Jedného dňa, bolo pekné leto, vošla do Vidovho hradu veľká karavána. Akýsi Armén, bohatý obchodník, putoval naprieč slovanskými krajmi, uberal sa do Nitry. Keďže sa chýlilo k večeru, hodlal prenocovať pod ochranou hradieb dreveného hradu pri Váhu. Vladyka mu to s radosťou dovolil, veď to bola pre jeho ľud vzácna udalosť. Príchod kupcov, to bol sviatok, príležitosť, zábava. Lenže tento Armén nebol hocijaký kupec. Bol nesmierne bohatý a hocikde svoj tovar nerozkladal. Iba vo veľkých mestách a na kráľovských dvoroch. Ale z vďačnosti za nocľah rozložili jeho ľudia na druhý deň šiatre aj vo Vidovom hrade. A vtedy si vladyka všimol, že pod lipou na štvorkolesovej káre stojí klietka a v nej drieme akási obrovská mačka. Takého zvera nikdy nevidel, preto sa Arména vzrušene spýtal: „Čože je to za zvera, kupec? Po prvý raz vidím takú obludu.“ „To je lev, pane. Však je krásny? A to ešte nevidíš, ako kráča, ako skáče. Iba vtedy sa celkom ukáže jeho krása.“ „Chcel by som to vidieť. Budeš mojím hosťom sedem dní a sedem nocí, kupec. Tvoj lev sa mi nesmierne páči.“ Kupec nemal radosť z jeho pohostinstva, ponáhľal sa. Ale dobre on už poznal ľudí, prieky by mu nepomohli, ba ešte horšie by sa mohlo stať. Tak len leva ďalej chválil. „Veru je to krásne zviera a mocné, vola zabije jedným úderom svojej strašnej laby.“ Vido nedôverčivo krútil hlavou. No i sám videl, že lev môže byť naozaj veľmi mocný. Najčudnejšia mu bola na ňom dlhá hriva na šiji. Keď sa lev v klietke pohol a postavil na nohy, Vido ustrašene cúvol. „Neľakaj sa, pane, lev ti teraz nemôže nič urobiť, v klietke je bezmocný.

26

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC Vladyka sa nasrdil: „Však sa zajtra pozrieme na neho.“ ...

Toho rána sa nahrnulo okolo arény veľké množstvo ľudí. Z hradieb sa pozeral vladyka i so svojou dcérou Kvetoslavou. Bola jeho jediným dieťaťom. Svoju matku nepoznala, zomrela, len čo dievča priviedla na svet. Vidova dcéra bola smutná, zádumčivá, azda ešte nikdy nikto nevidel na jej tvári úsmev. Divadlo s levom bolo dobrou príležitosťou, ako ju potešiť. ...

Kvetoslava pozerala so zaľúbením na krásne zviera. Pýtala si od krmičov leva mäso a sama mu ho pomedzi kovové tyče mreží podávala. Z veľkého krčaha liala vodu levovi do kamennej misky. Lev strebal jazykom a keď občas zodvihol hlavu a pozrel na devu, vtedy sa šťastne usmiala a tlieskala rukami. Keď si lev po obede v klietke ľahol, osmelila sa prestrčiť k nemu ruku a pohladkať ho. Ani sa nepohol, ba roztiahol sa na dlážke klietky. A keď ho deva poškrabala za ušami, začal priasť ako domáca mačka. „Kúp mi toho leva, drahý otec,“ zaprosila Kvetoslava, keď zistila, že pri nej stojí a so záľubou sa prizerá jej hre s levom. ... „Počúvajte, bojovníci! Váš vladyka získal leva, je to kráľovské zviera, najsilnejšie medzi zvieratami.

Iba králi môžu mať levov. Nuž i ja, Vido, som od tejto chvíle vaším kráľom.“ Čakal, ako ľudia prijmú jeho reč. No nemusel sa báť, že ho odsúdia. Títo muži, žijúci na bujných lúkach pri Váhu, boli sami bujní, skoro diví. Pri jeho slovách sa im oči rozblčali, srdcia rýchlejšie roztĺkli. Vyhovoval im smelý vodca, ktorý sa nebál ani Pribinu. Hľa, ba ešte ďalej siaha, chce byť kráľom celej zeme. Volali mu: „Buď zdravý, Vido!“ „Perún nech ťa žehná, kráľ Váhu! Nech žije kráľ !“ ... „Hradište pod hradom sa rozrastie a bude z neho mesto, ktoré v túto chvíľu pomenúvam Leva.“ ...

Zatiaľ Kvetoslava neustále chodila k levovi a sama ho kŕmila a napájala. Netrvalo dlho, strašné zviera si na ňu tak zvyklo, že bez nej už nechcelo ani žrať. I ona mala leva rada, bola pri ňom po celý deň. Ba i v noci. Na otcovo zdesenie ju tam raz našiel strážca a povedal mu to. Zavolal si ju a varoval ju: „Nechoď tak blízko k dravcovi, dcérka, môže sa ti jedného dňa zle povodiť.“ „Neboj sa, otec, lev tvojej dcére neublíži.“ „Si pri ňom neopatrná. Tisneš ruku do klietky, pohládzaš ho, čože ty vieš, ako také zviera zmýšľa?“ ...

Jedného dňa, neskoro večer, keď všetko stíchlo a každý šiel spať, prikradla sa ku klietke a odsunula na levovom väzení ťažké dvierka. Lev vstal, mykol chvostom a vyskočil z klietky. Ale ktorýsi zo strážcov zazrel, čo sa robí, spravil poplach. Hneď sa na nádvorie vyhrnuli ľudia a splašene volali: „Lev je vonku, ušiel z klietky, pustila ho Kvetoslava.“ ...

Z Levy vyrazilo množstvo ľudí s fakľami. Vido leva prenasledoval. No keď už boli pri rieke, vtedy čosi čľuplo do vody. Vido vyrazil vpred sťa šialený, lebo pochopil, že lev sa vrhol do Váhu. Prepláva ho a stratí sa naveky aj s dievčinou v hustom pralese, čo rástol za riekou! Tam mu veru nebude nič prekážať, ak bude chcieť devu roztrhať. Všetci natŕčali oči do tmy, ale čoskoro všetko stíchlo a mužom z Levy nezostalo nič iné, ako sa vrátiť naspäť.

O niekoľko týždňov po nešťastí vrátil sa do Levy Lipec, syn starého kožiarskeho majstra. Bol na Pribinovom dvore desať rokov, učil sa tam zlatníckemu remeslu. Keď si doma oddýchol z dlhej cesty, pojal ho otec na lov. Chodili po hore, po lúkach pri Váhu, ale okrem jediného zajaca neulovili nič. Zastavili pri rieke a opreli sa o kopije. Ako sa tak pozerali po okolí, zrazu syn vykríkol: „Tam, hľa, otec, vidíte ich? Tury. Tam treba loviť, za riekou. Pokojne sa pasú, ani si nevšimli, že sa tu hýbeme.

Starší muž priclonil zrak proti slnku, ktoré práve zapadalo. Aj on tury videl. Chvíľu mlčal, potom povedal: „Hej, syn môj, za Váhom je zveri dosť. Lenže pre nás to nie je lovište. Inakší lovec v ňom poľuje.“ A vyrozprával, ako to bolo s levom. Keď skončil, syn sa spýtal: „Videl niekto odvtedy Kvetoslavu? Videl niekto leva?“ „Devu nie, ale leva áno. I ja som ho videl.“ „Teda ako sa to všetko skončilo?“

povesti Spod Vršatca

27

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC „Veľmi zle. Vido viedol na druhý deň chlapov za Váh. Preplavili sme sa na člnoch a pltiach. Veľké množstvo ľudí prečesalo krajinu za riekou. Až na tretí deň sa podarilo zistiť, že sa lev usalašil na obrovskom brale. Tam, aha, trčí, za tými horami.“ „Vršatec?“ „Teraz ho volajú Levia skala. Lev tam spáva a v horách pod skalou loví. Ktože ho vie, čo je s Kvetoslavou, možno, že je dávno mŕtva. Lebo ak ju neroztrhal, zahynula hladom. Od tých čias, čo nežije kráľ, nik sa za Váh neodváži. „Vido zomrel?“ opýtal sa Lipec. „Roztrhal ho lev. Veru tak skončil náš nový kráľ. Pri hľadaní svojej dcéry sa raz ocitol sám zoči-voči levovi a skončil v pazúroch dravca, ktorému sa tak veľmi chcel podobať.

Lipec sa na viac nepýtal, mlčal. Zadumane hľadel k Levej skale. Potom mu oči opäť zablúdili k turom. Zvieratá šklbali chutnú trávu, ničoho si nevšímali.

Zrazu však vyletel z húštia ako strela žltý tieň. Zrazil turie teliatko, schytil ho a ušiel s ním do krovia. „Lev,“ zvolali naraz obidvaja vzrušení lovci, „Vidov lev!“ Dobrú chvíľu stáli ako skamenení. Potom sa ozval z hory za Váhom silný rev. V tú chvíľu sa pustil lev do večere. Lipec povedal: „Dostanem ho, otče, pôjdem do jeho dúpäťa. A ak Kvetoslava žije, zachránim ju.

Odišli domov. Po večeri unavení si skoro ľahli. Lenže Lipec v tú noc nespal. Prehadzoval sa na medvedej koži, akoby mu bolo lôžko tvrdé. Nemohol sa dočkať brieždenia. Vstal a ešte za tmy vykročil z domu s lukom na pleci a s ťažkou sekerou v ruke. Otcovi nepovedal nič. Došiel k Váhu a preplavil sa cezeň. Skryl člnok v húští a vyrazil k Vršatcu. Šiel a svietil si fakľou na chodník vyšliapaný zverou. Svetlo uhasil, až keď sa začalo brieždiť. Zastal a zahľadel sa medzi staré buky. Pomedzi stromy v rannom opare zazrel belieť sa steny vršatských brál.

Lipec podišiel k mladému hrabcu. Odťal ho a orúbal tak, že z neho bola mocná vidlica. Poťažkal ju v ruke a vykročil ku skale.

Chodník, čo vyšliapal lev, ho viedol. Dostal sa do úzkej rozsadliny, ledva sa ňou pretisol. Škrabal sa cez ňu kamsi pod oblaky. O nejakú chvíľu sa ocitol na vrchu.

Nebola to holá skala, ako si myslel. Pred ním sa rozprestierala rovina obrastená machom. Ranné slnko vyhuplo spoza hôr a osvietilo mu pred očami prečudesný výjav. Pred nízkou jaskyňou ležal lev a na zemi pri ňom sedela Kvetoslava. Ruky mala zaborené v hrive leva, hlavu si opierala o jeho šiju a spala. „Zvláštna zajatkyňa, čudný strážca,“ zašepkal bledými perami Lipec.

V tú chvíľu sa dravec prebral a vyskočil na rovné nohy. Spiaca deva sa zošuchla do machu. Ale hneď aj ona vstala a začala kričať: „Stoj lovec, neubližuj môjmu levovi!“ Lež krik leva nepomýlil, šťa blesk skočil k Lipcovi. Šibol labou, a už sa mladý junák váľal v bezvedomí.

No vtedy spoza skaly vyskočil iný muž a hrabovou vidlicou pritisol leva k stene brala. Potom volal na Kvetoslavu: „Podajže mi sekeru, dcéra vladykova!“ Ale tá sa nehýbala, muž videl, že rozmýšľa. Až o chvíľu sa pohla k sekere a zobrala ju z ruky nehybného Lipca. „Tu je sekera, lovec, ale nedám ti ju, aby si leva zabil. Ja teba skántrim. Mne lev neublíži, sám si videl. Ani on, ani ja nechceme bývať vo Vidovom meste.“ „Táraš, pochabá hus, zdivela si v hore. Tvoj lev neloví len tury, hubí ľudí, naposledy zabil tvojho otca. „Čože, môj otec je mŕtvy?“ „Tak je, Kvetoslava.“ Dievča zaplakalo, ale sekeru mužovi nedávalo. A ktovie, ako by sa to bolo skončilo, keby sa nebol prebral z omráčenia Lipec. Vyskočil a zobral deve z ruky sekeru. Potom skočil k levovi a búšil ho tylom sekery do čela.

Keď Kvetoslava videla, že lev spadol na zem, prikľakla si k nemu a ťahala ho za hrivu. Ale zviera sa viac neprebralo. Bolo po ňom. „Nechcel som ho zabiť,“ vravel ticho Lipec, „naschvál som ho tylom. Nezaťal som do tvojej živej hračky.“

28

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC Deva tam plakala a Lipec objal svojho otca. Lebo to on sa potichu zakrádal synovou stopou a v poslednej chvíli ho zachránil. Stiahli z leva kožu, pojali so sebou Kvetoslavu a vrátili sa do Levy.

Vladykova dcéra aj doma smútila za levom. Prestala až o niekoľko týždňov. No Lipcovi a jeho otcovi nevedela odpustiť. Vyhnala ich z mesta.

Tí si však vedeli rady. Prešli so svojimi za Váh a smelo vykročili ta, kde stála Levia skala. Do roka na nej zbudovali mocný hrad a pod jeho bránu pribili leviu kožu.

Podľa Vidovho leva sa dodnes volá jedno mesto na strednom Váhu Ilava a jedna skala, ktorú stredoveké kroniky nazývali Öröslánykö alebo Löwenstein, Levia skala.

11. MIKUŠOVE OVCE Mikušovce, Vršatské Podhradie

Kristína Holíčková - Hrabovka

N

a pasienku stál salaš baču Mikuša. Bolo v ňom čulo už od skorých ranných hodín, valasi dojili ovce a bača chystal raňajky. Keď podojili, vyhnali ovce z košiara. Tí, čo zostali na salaši, kľagali syr, cedili žinčicu, roboty bolo veru celý deň dosť. Bača Mikuš dobre vedel, že mladí valasi nemajú v hlave len ovce a žinčicu, preto keď nebolo na salaši roboty, pustil mládencov večer do dediny za dievčencami. V nedeľu zasa učil všetkých narábať valaškou alebo strieľať z luku.

Jednu nedeľu napoludnie, keď sa chystali dojiť, z hory sa vyhrnulo množstvo ľudí. Bežali k salašu a vyľakane volali: „Tatári idú, utekajte, chlapi! Pozrite, dym stúpa nad horu, naša dedina je v plameňoch.“ Zastali pri Mikušovi a ukazovali na dym. „Nikde nepôjdem, zostanem tu. Ak mi má zhorieť salaš a skapú ovce, načo budem žiť. Počkám tu a Tatárom rozštiepim hlavu,“ povedal Mikuš. „Aj my zostaneme, bača náš,“ pridali sa k nemu valasi. „Dobre, chlapci moji, ale tu, v salaši, na nich čakať nebudeme. Tu by nás ľahko obkľúčili. Pôjdeme im naproti.“ Skočili do koliby, vyniesli odtiaľ sekery a luky so šípmi. Niekoľkí odvážni dedinčania

povesti Spod Vršatca

29

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC sa vybrali s nimi. Ostatní vošli do hory nad pasienkom a ponáhľali sa na Vršatec. Mikuš a chlapi zbehli pod kolibu, skryli sa za buky a vyzerali Tatárov. Nečakali dlho. O chvíľu sa nimi hora hemžila, toľko ich bolo. „Je to horšie, ako som si myslel. Je ich celé more. Tam sa vyberte, za ostatnými! Ja tu zostanem a pokúsim sa ich prekabátiť,“ povedal Mikuš. Nechceli ho počúvnuť, no on vtedy prvý raz zhurta na valachov: „Anciáša vášho, načo som vás najal, či nie o ovce sa starať?! Ta sa, do košiara, dojiť!“ Museli ho poslúchnuť a okúňavo odišli. Potom bača privolal jedného chlapa z dediny a čosi mu pošepol. Nato všetci odišli. Keď sa Tatári priblížili, vyšiel smelo spoza buka rovno pred ich veliteľa.

Hneď ho schmatlo desať rúk.

Tatár sa ho spýtal: „Kade sa ide na Vršatec? Vrav!“ Mikuš chvíľu rozmýšľal a potom ukázal na opačnú stranu. Mikušovi hodili na krk slučku a priviazali ho o koníka. „Pôjdeš s nami, povedieš nás! Ak si klamal, zahynieš!“ povedal Tatár. Dobrú chvíľu vodil Tatárov po horách okolo Vršatca.

Keď už dúfal, že chlapi z dediny odovzdali jeho odkaz na hrade, zaviedol ich na taký chodník medzi skalami, kade mohli len po jednom kráčať. Išli popod bradlá, Mikušovi tisli na krk krivý meč.

Zrazu skaly ožili. Odlepili sa z nich balvany a začali Tatárov mliaždiť. Pomedzi kamene svišťali šípy vršatských lukostrelcov a prebodávali tatárske kožuchy. Mikuš by bol dávno ušiel, no koník, ku ktorému bol priviazaný, sa splašil, strhol baču z nôh a vliekol ho za sebou. Slučka sa zatiahla a Mikuša zadusila.

Vojaci z Vršatca a chlapi z dediny, ktorých na hrade ozbrojili, porúbali Tatárov do jedného. Po boji odvádzal vršatský pán ozbrojencov na hrad.

Keď išli okolo Mikušovej koliby, spýtal sa jedného z valachov: „Čie sú to ovce?“ „To sú Mikušove ovce,“ povedal valach. „To je ten figliar, čo prekabátil Tatárov?“ opýtal sa pán. „Ten. Už ho však niet medzi živými, bol to statočný človek,“ povedal mládenec.

Potom sa vršatský pán obrátil k dedinčanom. „Tu, hľa, postavte si dedinu, keď vám hentá zhorela.

Tu bude na lepšom mieste ako tam.“ Ľudia ho poslúchli a pustili sa do roboty. Postavili nové chalupy. Na počesť statočného baču pomenovali novú dedinu Mikušovce. A veruže, Mikušovce na tom istom mieste vďaka hrdinovi Mikušovi stoja dodnes.

30

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

12. O SKALIČKE Nemšová

Valéria Farkašovská - ZŠ Horné Srnie

N

a poliach pri ceste z Ľuborče do Kľúčového vidno neveľké skalnaté bralo, zvané Skalička, alebo Čertova skala. Keďže široko – ďaleko niet žiadnych skál, spojili ju s takouto udalosťou: Istý mlynár z Lidečka z neďalekej Moravy mal krásnu dcéru. O jej kráse sa dozvedel i jeden čert, potulujúci sa v tomto chotári a zaumienil si, že sa musí stať jeho ženou. Tá však o sobáši nechcela ani počuť, hoci jej sľuboval, že splní každé jej želanie. Dlho, chuderka, rozmýšľala, aké nesplniteľné želanie by mu mala dať... Až napokon na jedno prišla: vraj, ak prehradí mlynský potok tak, aby tiekol opačným smerom, stane sa jeho ženou. A aby podmienka bola ešte nesplniteľnejšia, tak má sa to stať za jednu, jedinú noc, pokým prvý kohút nezakikiríka. Čert s radosťou súhlasil i s takouto podmienkou. No v okolí nebolo žiadnych skál, preto na jeho prehradenie musel prenášať skaly až zo Skalky pri Trenčíne. Keď sa zdalo, že jej želanie sa splní, zrazu v Kľúčovom zakikiríkal kohút. Čert stratil moc, skala mu vypadla z rúk a zaborila sa do role pod ním. Nuž a preto, že nesplnil to, čo sľúbil, nielenže nemohla stať krásna mlynárova dcéra jeho ženou, ale od hanby sa prepadol späť do pekla a viac ho nik nevidel. Vraj ešte dlho, predlho sa ozývalo hnevlivé dupanie spod spadnutej skaly. Vraj skončilo až vtedy, keď ľudia na ňu postavili kríž.

povesti Spod Vršatca

31

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

13. O SLÁVIČKE Horné Srnie, Nemšová

Michal Zemanovič - ZŠ Horná Súča

V

čase tureckých vojen, po dobití uhorského Budína Turkami, nastalo na určitý čas prímerie. Raz, počas neho, sa stretli uhorskí i tureckí dôstojníci a začali sa sporiť o tom, kto má mocnejšiu armádu a silnejších mužov. Samozrejme, že o takejto veci sa nemohli dohodnúť, a tak si povedali, že každá strana si vyberie jedného muža, ktorí budú bojovať medzi sebou a víťaz bude i víťazom ich sporu. Medzi nimi bol i uhorský dôstojník, pán hradu na Ostrej hore v Hornom Srní, Futura. Ten si spomenul na svojho verného poddaného Kršku, ktorý bol považovaný za najmocnejšieho chlapa nielen v Nemšovej, ale hádam i v celom Uhorsku.

Preto ihneď poslal poňho. A ten, veru, v neľútostnom boji porazil Turka, za čo ho hradný pán nielenže pozbavil poddanstva, ale i povýšil do zemianskeho stavu. K bohatstvu mu dal ešte aj takú výsadu, že v panských lesoch bude každý štvrtý strom jeho. Pretože nevedel, ktorý je ten každý štvrtý strom, bral z lesov ten, ktorý mal po ruke. To sa však neveľmi páčilo panským lesníkom, a preto sa začali naňho sťažovať u hradného pána a prehovárať ho, aby mu túto výhodu zrušil.

Futura uznal ich sťažnosť a radšej mu teda vymeral kus lesa v Bielych Karpatoch. A ten, na počesť Krškovej slávy, sa doteraz volá Slávička.

32

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

14. POVESŤ O HRADE VRŠATEC Vršatské Podhradie

Alexander Mlynarčík - ZŠ Pruské

O

ddane a s nesmiernou blaženosťou sa túlila k svojmu manželovi, k statnému pánovi hradu Vršatskému, jeho krásna žena, ktorú si práve dnes priviedol od oltára, kde si navždy prisahali vernosť. Okolo nich je veselo, lebo Vršatský povolal na hrad všetkých svojich priateľov a známych, aby boli svedkami veľkého šťastia, ktoré sa usalašilo na jeho hrade.

Práve vtedy, keď bola oslava v najveselšom prúde, otvorili sa dvere a sluha zahlásil kráľovského posla. „Prichádzam od kráľa,“ povedal posol, keď vošiel a podal Vršatskému list. „Vlasť je v nebezpečenstve a všetci sa musíme zo všetkých síl usilovať, aby sme znemožnili Turkom ich neznabožské pustošenie...“, napísal kráľ. Hradný pán sa triasol na celom tele a ľútostivo pozrel na svoju šťastnú manželku, ktorá sa k nemu stále túlila a nemala ani len tušenia, aké nebezpečenstvo hrozí jej manželovi.

Hradný pán sa obrátil k poslovi a povedal: „Vidíš, práve pred týždňom som pojal za manželku túto krásnu ženu. Milujem ju, ale vlasť volá a pre osobné blaho nesmieme nechať vlasť v nebezpečenstve, vydať ju na milosť nepriateľovi. Odkazujem kráľovi, že zajtra ráno sa vydám so svojím vojskom na cestu.“ Manželka pozrela na neho vyľakaná. Zaplakala a vrhla sa mu do náručia. I v očiach tvrdého hradného pána sa zjavila slza ľútosti, ale opanoval. Vstal a riekol: „Vlasť volá a jej hlas je najvyšším zákonom...!“ Pobozkal smutnú hradnú paniu a odišiel na dvor, aby vydal rozkazy na odchod do boja. Hodujúci stíchli a ľútostivo hľadeli na ťažko skúšajúcu mladú paniu.

S Imrichom Vršatským odišiel aj jeho najvernejší sluha Ondrej Budiač. Jeho pán s tým spočiatku nesúhlasil, ale márne mu to zakazoval. „Idem s vami, nebojte sa o moje roky. Som už síce starý, ale chcem do posledného dychu slúžiť svojmu pánovi!“ Po niekoľko týždňovom pochodovaní,

povesti Spod Vršatca

33

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC priberajúc cestou väčšie či menšie oddiely vojska iných šľachticov, došli k nepriateľskému táboru. „Bude to hrozný boj, len sa pozri na tie ohromné zástupy tureckého vojska. A nás je len hŕstka!“ povedal Vršatský, obrátiac sa k svojmu vernému sluhovi, na ktorého tvári sa tiež zračila obava ako hádam nikdy predtým. V mysli sa mu zjavila manželka a tým sa mu veľmi zacnelo po domove. „Ale vlasť volá, vlasť ma potrebuje“, opakoval si v duchu a na tvár mu sadla odvaha a odhodlanie.

Na druhý deň zbadali, že sa Turci pripravujú na útok. Po krátkom čase nastal boj. Vršatského vojsko bojovalo statočne, ale presile odolať nedokázalo. Napokon po veľkom odpore podľahlo. Imricha Vršatského spolu s jeho verným sluhom Ondrejom Budiačom odvliekli do zajatia. Čím viac sa vzďaľovali od hraníc svojej vlasti, tým väčšia bolesť zužovala ich duše. Dovliekli ich do Turecka, kde na nohách priviazaní jeden k druhému museli vykonávať tie najťažšie práce. Dozorcovia ich bili a zachádzali s nimi horšie ako s dobytkom. „Ondrejko, sluha môj najvernejší, ja to už nevydržím! Zabi ma radšej!“ ponosoval sa raz v noci pán svojmu sluhovi. „Len vydržať, môj pane, a nezúfať, však sa to nejako zmení a možno nás niekto vyslobodí!“ utešoval ho sluha, hoci sám neveril svojim slovám a tiež bol na smrť zmučený. „Never, Ondrejko, zahynieme, zahynieme... Aspoň raz, jediný raz by som chcel ešte vidieť svoju krásnu manželku“, vzdychol bolestne a vrhol sa na hruď sluhu. „Bože, Bože, prečo ma tak tresceš?“ zavzlykal Vršatský a spolu začali usedavo plakať. Keď Vršatský zaspal, starý sluha si začal lámať hlavu tým, ako by mohol pomôcť svojmu dobrému pánovi. Skúšal, či by sa retiazka, ktorou boli zviazaní, nedala nejako uvoľniť, ale vôbec mu to nešlo. Ľahol si horeznačky do kúta brloha a rozhodil ruky nad hlavou. Pravá ruka mu padla na akýsi tvrdý predmet. Bola to malá sekerka, ktorú tam ktosi zabudol. Zdvihol sekerku a silným úderom si odťal nohu. Z odťatej nohy sňal retiazku a zobudil svojho pána. Vršatský otvoril oči a nechápavo pozeral pred seba. „Ste voľný!“ skríkol sluha celý rozradostený, hoci cítil ukrutnú bolesť. „Ondrej, čo si to preboha urobil?!“ objal svojho verného sluhu. „Mocný pane, rýchlo sa poberte, o mňa sa nestarajte, odíďte, kým je ešte noc“, povedal sluha. „Nie, nie, nemôžem ťa tu teraz nechať samého, nemôžem“, povedal dojatý Vršatský objímajúc verného Budiača. „Choďte, máte doma milovanú ženu!“ Tento dôvod zvíťazil.

Vršatský so slzami v očiach bozkal zoslabnutého sluhu, vyplazil sa zo šiatra a podarilo sa mu nepozorovane utiecť zo zajateckého tábora.

Ráno našli dozorcovia Budiača polomŕtveho vo veľkej kaluži krvi. Pri ňom ležala odťatá, zakrvavená noha. Udivení tureckí dozorcovia pozerali na tento nadľudský skutok oddanosti. Celú vec oznámili pašovi, ktorý bol veľmi nemilosrdný človek, pričom sa obávali jeho hnevu, keďže im utiekol zajatec. Ale aké bolo ich prekvapenie, keď sa na krutej pašovej tvári nezjavil hnev, ale veľká zvedavosť, údiv a dojatie. Hneď sa pobral do šiatra a prikázal, aby sluhu odniesli do jeho paláca, zavolali lekára, nech sa postará o zraneného. Keď sa Budiač po niekoľkých hodinách prebral, začal sa triasť, lebo si bol istý, že ho čaká hrozná smrť za jeho čin. Veľkým prekvapením bolo, keď prišiel paša, podal mu ruku a usmial sa.

Medzitým Vršatský po dlhom blúdení, zmučený a vyhladovaný prišiel pod vršatský hrad, kde od únavy skolaboval. Našťastie ho našlo služobníctvo a odnieslo ho na hrad. Keď sa prebral, blažene sa usmieval a poprosil ich, aby ho zaviedli k hradnej panej. Spočiatku ho nespoznali, ale zrazu vykríkla jedna zo slúžok: „Veď je to náš pán!“ Pevným krokom, žiariac radosťou sa pobral za svojou krásnou manželkou. Padli si do náručia a dlho ostali v sladkom opojení z vytúženého stretnutia. „Taká som šťastná!“ povedala so slzami v očiach pani.

O rok neskôr sa vrátil Budiač na čele so statnými tureckými vojakmi. Prišli na ohnivých paripách, ktoré do daru poslal paša pánovi Vršatskému. Radosť nemala konca kraja. A keď starý sluha brával do náručia zdravého synka Vršatských, vždy sa radostne usmial a hovoril dojatým hlasom: „Keby som vedel, že budeš taký pekný, odťal by som si aj obidve nohy...“ Chýry o hrdinskom Budiačovom čine sa dostali až na kráľovský dvor. I sám panovník bol dojatý a povýšil starého sluhu do šľachtického stavu a určil mu erb, v ktorom bola zobrazená noha a sekerka.

A potom ešte dlho...dlho sa rozprávalo o Vršatskom a jeho vernom sluhovi, ktorí si tak krvavo vyslúžili svoju slobodu a svoje veľké šťastie...

34

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

15. POVESŤ O KRÁSNOM DUBE Dolná Súča, Horná Súča

Adriana Koprivňanská - ZŠ Horná Súča

N

ad Súčou stojí vysoký skalnatý vrch Krasín. Na samom vrchu Krasína bol kedysi drevený zámok, v ktorom býval jeden zbojnícky rytier so svojou dcérou. Pod zámkom viedla cesta na Moravu, po ktorej chodili bohatí kupci s tovarom a peniazmi. Rytier so svojimi pomocníkmi chodil na ňu striežiť a kedy mohol, vždy ich o všetko okradol. Kupci sa ho báli a ponosovali sa na neho, že by ho bolo treba nejako potrestať. Vrchnosť preto vyslala cisárske vojsko, aby ho lapili a odviedli na Trenčiansky zámok. Ale rytierovi to ktosi vyzradil a on ušiel.

Keď vojsko tiahlo na zámok, rytierova dcéra akurát naberala vodu do zlatého džbána. Keď počula výstrel, pojal ju veľký strach a džbán jej vypadol z rúk rovno do studne. Potom si friško vysadla na koňa a dala sa uchodiť cez Hornú Súču na Moravu. Ako uchodila cez hory, pri ceste stál dub a ona sa naň vlasmi zachytila. Vtedy povedala: „Dube, dube, však si krásny, ale mne osudný!“ A ten dub tam ešte donedávna stál a volal sa Krásny Dub. Ešte vám poviem, čo sa stalo so zámkom. Keď tam to cisárske vojsko prišlo, na zámku už nebolo nikoho, ani živej duše. Keď tam vojaci nikoho nenašli, zámok zapálili a ten celý zhorel. Preto z neho teraz nie je už skoro nič poznať, len kúsok murovania a miesto, kde bola tá studňa.

povesti Spod Vršatca

35

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

16. VÍLA GILIANKA Bolešov

Kira Větříčková - ZŠ Nemšová, ul. Janka Palu

L

esy nad Bolešovom patrili lakomému grófovi, ktorý iba na to striehol, aby niekoho prichytil v lese pri zbieraní dreva. Preháňal sa po kraji ako divý a keď niekoho zastavil, ako si nesie dáku haluz na kúrenie, zajal ho a prikázal pandúrovi, aby mu vyťal zopár palíc. Neustále naháňačky grófa vyčerpali. Rozhodol sa, že si privedie hájnika.

Zohnal akéhosi Jakuba až hen spoza Machnáča, mladého muža, iba nedávno ženatého. Priviedol ho do novej horárne, postavenej na okraji krásnej lúky pri ceste vedúcej k hrebeňu Bielych Karpát.

Povedal mu: „Tu budeš bývať, priam uprostred mojich lesov. Toto miesto sa volá Fodorka, teda aj toto stavanie voláme Horáreň na Fodorke. Žiadam od teba, aby si si hľadel úradu a bol na tú bedač veľmi prísny.” Počúvala to i Jakubova mladá žena Cilka, ale tá už vopred vedela, že jej muž nie je odľud, že ten nejako obzvlášť prísny na ľudí nebude.

Tak aj bolo. Keď Jakub videl, že haluziny je v lese veľmi veľa, povedal si, že ak z nej ubudne, aspoň bude v hore väčší poriadok. A tak, keď videl, že sa Bolešovčania a Piechovčania zakrádajú k lesu, zámerne vykročil opačným smerom a striehol v Kamennej a v Jastrabí. Potom sa pohol ďalej, ale pri chôdzi si popiskoval, aby aj toho posledného drevára upozornil na seba. Keď prišiel na miesto, odkiaľ si ľudia brali haluzie, už tam nenašiel nikoho. Čoskoro to ľudia pochopili, že nový hájnik nie je zlý človek – odľud a obľúbili si ho. V príjemnom prostredí sa hájnikovi darilo, nečudo, že už o rok pribudlo v jeho chalupe dieťatko, dievčatko.

Akože inak, dali ju pokrstiť menom Cilka.

Keď malá Cilka začala aj jazykom pliesť, rodičia ju učili prvé slová, no a, pravdaže, učili ju vysloviť aj svoje meno. Lenže dievčatko namiesto „ja som Cilka“ vždy povedalo skoro „ja som Gilka.“ Rodičia nie a nie naučiť ju svojmu menu, až si raz povedali, že je to skoro jedno či Cilka a či Gilka.

Tak si napokon všetci v horárni zvykli a oslovovali dievčatko menom Gilka.

Raz prišiel do horárne aj gróf a s ním i jeho syn, ešte iba štrnásťročný chlapec. Obidvom sa malé dievčatko veľmi páčilo, ibaže mladý pánko mienil, že Gilke by lepšie pristalo meno Gilianka.

36

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC Rodičia sa na seba podívali a hneď si pomysleli, že veru taká zmena ničomu a nikomu neuškodí a sľúbili, že dcérku budú volať tak, ako si to želá mladý pán.

Deva Gilianka rástla navidomoči, keď ubehlo niečo viac ako tucet liet, bola z nej už mladá krásavica.

O to častejšie do horárne chodilo panstvo na nové a nové poľovačky, po ktorých sa na záhrade za horárňou vždy pripravila hostina. Chýr o dievčine sa rozšíril široko i ďaleko od Bolešova. Mladý gróf do horárne často prichádzal i sám a krútil sa okolo dievčaťa ako mladý moriak. Lákal ju do lesa, aby sa s ním išla odniesť na koni, no Gilianke už dávno zakázali, že do lesa nesmie sama ani na krok. A už vôbec nie s mladým grófom. Lenže raz jej zastal cestu a spýtal sa: „A prečo ty do toho lesa nesmieš ísť?!“ „Lebo by ma tam víly zahubili.“ Rozosmial sa: „Víly? Ale veď to sú len hlúpe táraniny.“ Gilianka zvážnela: „Nevysmievajte sa, mladý pán, lebo víly sa vedia pomstiť.“ Aby si vedela, Gilianka, bude o niekoľko dní svätojánska noc, môj apko tu v horách chystá poľovačku a hostinu. Prídem i ja a rovno z hostiny pôjdem do lesa pozrieť tie tvoje nebezpečné víly.

Keď nadišiel jún a s ním aj deň svätého Jána, prihrnulo sa do Jakubovej horárne množstvo všakovakého panstva. Po úspešnej poľovačke musela mladá horárka variť a piecť a grófovi sluhovia boli poslaní po víno. Ešte sa ani dobre nezvečerilo pod jedľami, kde boli rozmiestnené stoly s jedlom a nápojmi, prišli aj muzikanti, aby panstvu zahrali do nôty. Vtedy sa mladý gróf významne pozrel na Gilianku a naznačil jej, že pôjde do nočného lesa. Ustrašene ho varovala, ale namiesto toho, aby ju počúval, spýtal sa jej: „A kdeže to tie víly tancujú?“ „Pôjdete, mladý pán, z Fodorky po ceste. Vedie hlbokým lesom, ale v jednom mieste prídete k lúčke, na ktorej rastie jediná a stará jedľa. Za ňu sa skryte a vyčkávajte do polnoci.“ To miesto Gilianka poznala, lebo tam už bola s otcom i matkou. Vždy sa však z neho náhlili už pred zvečerením a nezabudli jej vždy pripomenúť, že toto je práve to miesto, kde víly pred Jánom i po ňom o polnoci netancujú. A že veru takého nešťastníka, ktorý tam v osudnú noc zablúdi, vedia omámiť spevom a vtiahnuť ho medzi seba do tanečného kola. Zatiaľ vraj to prežilo iba málo mládencov, aj to z nich zostali len kaliky.

Podľa toho, čo ľudia rozprávali, víly boli také dievčence, ktoré v lese odložili zlé matere. A hoci tam zašli hladom a smädom, premenili ich iné víly na svoje družky. Víly preto nemali citlivé srdcia, ale boli zanovité a zlé. Komu mohli, ublížili a potom sa z nešťastia postihnutého chichúňali. Keď nevedeli mládenca získať do kola, tak ho počas kráčania po ceste neustále strašili a inak obťažovali.

Tak sa v osudnú noc dostal na tú lúčinu aj mladý gróf. Nik si to nevšimol, že na hostine chýba, až nad ránom sa po ňom obzeral jeho otec. Keď ho nikde nevidel, spytoval sa na neho horára Jakuba. A vraj, zle nedobre na neho, nájdi mi syna, horár, lebo urobím s tebou poriadok.

No Jakub sa len bezradne obzeral a bránil sa, že on o mladom pánkovi nevie nič. Gróf však začal očami blýskať, jačať, chytať sa pušky a výstražne s ňou triasť. Gilianka to videla a sama grófovi riekla, že mladý pán gróf sa vybral ešte zvečera víly hľadať. Napokon starý gróf vysadol na paripu, s ním i ďalší jeho kompáni a všetci vyrazili po ceste k lúčine.

Keď dosiahli cieľ, už vopred si všimli, že uprostred lúky je tráva pošvábená a na udupanom mieste niekto leží. Bol to mladý gróf, vyslabnutý a tak pomaly dýchal, že nevládal ani slovka vyriecť. Hneď ho ratovali vodou z koženého mecha a potom aj dúškom vína. Keď sa ako tak prebral k životu, iba civel pred seba a na otcove otázky vôbec neodpovedal. Len občas vydýchol: „Gilianka...., Gilianka..!“ Gróf poslal po koč, do ktorého neskôr jeho syna naložili a odviezli do horárne. Tam sa nahnevaný gróf rozkročil pred Giliankou a vyprskol: „Vrav!!!“ „Ja za nič nemôžem, vaša milosť, mladého pána som varovala, ale nechcel ma poslúchnuť.“ „Mala si ma upozorniť!“ „Netušila som..., vaša milosť pán gróf, že vám musím povedať o nočnej vychádzke mladého grófa.“ Najhoršie však bolo, keď mladý gróf na druhý deň ešte viac zoslabol. Očividné bolo, že onedlho vypustí dušu. Starý gróf sa tak rozhneval, že sa prihnal do Jakubovej horárne ako víchor a dvom drábom, ktorí prišli s ním, prikázal Gilianku zviazať, odviesť do svojho kaštieľa, sotiť do temnice.

povesti Spod Vršatca

37

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC Vraj, ty aká a taká, prešibaná bosorka, poslala si mi syna k vílam bosorkám a tie mi ho skántrili.

Napokon zvrieskol: „Za to budeš pykať!“ „Milosť, milosť, pán gróf. Sama zájdem za vílami a požiadam ich, aby sňali z vášho syna kliatbu.“ V grófových očiach zasvitla nádej, preto povedal: „Dobre teda, nešťastnica, súhlasím, aby si to skúsila.“ Gilianku odviedli domov do horárne a už v noci stúpala k lúčine pod vrchmi. Darmo mať zalamovala, dievčina odhodlane kráčala do nočného lesa.

Akurát na kostolnej veži v Bolešove odbila dvanásta v noci, keď sa spoza starej jedle vyhrnuli víly a rozbehli sa rovno ku Gilianke. Povedala im, čo chce a na to jej jedna víla riekla: „Keď si s nami zatancuješ a zaspievaš, zbavíme ťa tvojej starosti. Ale za život mladého grófa musíš zaplatiť.“ Keď dievčina prikývla na súhlas, schytili ju divožienky do tanečného kola a začali po lúčine tak rýchlo tancovať, že Gilianke sa z toho zakrútila hlava a o chvíľku stratila vedomie. Ustráchaný otec za ňou opatrne vyšiel už pred svitaním k lúčine a tam skoro skamenel. Na udupanej tráve našiel svoju dcéru. Pobehol vpred a keď sa nad ňou sklonil, videl, že je mŕtva. Darmo plakal a Giliankou triasol, darmo preklínal grófa i víly.

Ráno už na horára Jakuba pri stavaní čakal gróf i s drábmi. No keď videli, že nešťastný otec v náručí nesie svoju nebohú dcéru, prišlo aj im nešťastného otca ľúto. Lakomý gróf tiež zmäkol a nevediac, čo povedať, vysadol do konského sedla a odcválal domov. Tam mu, na jeho veľkú radosť, v ústrety volali: „Mladý gróf sa uzdravil!“ Vtedy pochopil, že víly si namiesto jeho života vzali Giliankin. Preto sa ešte v ten istý deň vybral do horárne nad Bolešovom a keď zastal pri smrtnom lôžku mladej dievčiny, so žiaľom v hlase povedal: „Veľmi ľutujem, dievka moja, čo sa stalo. A ďakujem ti, že si sa obetovala za môjho syna.

Za to udeľujem tvojmu otcovi právo večného horárstva Jakubovcov v horárni na Fodorke. A na tvoju počesť, drahé dieťa, dám postaviť a vysvätiť dôstojnú kaplnku na mieste, kde si za môjho syna položila život.

O nejaký čas sa horárovi Jakubovi narodil synček.

A to už každý na okolí Bolešova vie, že po otcovi horárčil v grófovom revíri on a neskôr i jeho syn a vnuk. Po krásnej Gilianke zostala iba malá kaplnka, kde dievčence z okolia dlho nosievali lúčne kvety, aby si uctili jej pamiatku. No a ktorýsi mládenec, čo sa bol zatúlal o Jánskej noci na lúčinu a chcel víly pri tanci vidieť, nedočkal sa. Začul ich spev z iného miesta. Ako bez vôle sa pohol za divožienkami a krátko po polnoci zažil s nimi podobné dobrodružstvo, ako kedysi mladý gróf.

Ale že mu ktosi pošepol, že musí mať u seba šalviu, nič zlého sa mu nestalo. Víly ho síce v tanci poriadne zmorili, ale z toho sa po krátkej dobe vystrábil. Všetkým prisahal, že medzi vílami videl i Gilianku, a že bola zo všetkých najkrajšia.

38

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

17. VODNÝ CHLAP Pruské, Vršatské Podhradie

Kristína Baginová, Marko Mikulec, Jakub Ondračšin - ZŠ Ilava

K

eď sa ktosi ako prvý odhodlal postaviť chalupu pri rieke Váh, tam, kde je dnes Podvažie, muselo to tam vtedy vyzerať celkom inak. Zaiste tam bola vyvýšenina, na ktorú povodňové vlny rieky nedosiahli. Preto sa tam neskôr objavili i ďalšie domce, až z nich bola malá dedinka. Neboli by naši predkovia nazvali Váh „Bludárom“, keby nebol stále „blúdil“ z miesta na miesto a koryto rieky neprekladal sem a tam. Preto sa ľudia žijúci v Podvaží museli naučiť rozumieť vrtochom živej rieky.

Nuž a v takýchto bludných tokoch sídlili aj rôzni bôžikovia, ktorí ľuďom život sťažovali, ale im niekedy – aj pomáhali. K divotvorným bytostiam patril aj vodný chlap.

Podvažania žijúci pri rieke boli, nečudo, dobrými rybármi, ale aj prievozníkmi.

Vodný chlap sa ukázal aj chlapcom na pasienku, keď pri Váhu pásli kozy. Prišiel k jednému z nich, podal mu do ruky perleťou vyzdobený hrnček a riekol: „Nadoj mi od kozy mlieka!“ Pastierik bol podivným čudom tak vyľakaný, že bez slova vzal jeho hrnček do ruky a nadojil do neho mlieka od svojej kozičky. Keď ho o chvíľku priniesol vodnému chlapovi – lebo niet pochýb, že on to bol – Mokrička vybral zo záhrenia krásnu čutoru, vyzdobenú tiež jagavou perleťou, ktorá na slnku svietila ako drahokam, a vylial mlieko do nej. Hrdlo čutory zapchal štupľom a hrnček vrátil pastierikovi: „Ten si nechaj! Raz mi do neho azda ešte raz mlieka nadojíš.“ Potom sa vodný chlap stratil tak, ako sa bol objavil. Pastierik iba začul šuchot vrbiny a čľapot vody.

V istú sobotu nakladal furman Vlasatý pri Váhu klady z vysokých topoľov. Bol to mocný chlap s mocnými ručiskami, hrubými ako krokvy, vraj v nich mal skrytú všetku silu. Preto si vedel fúru naložiť aj sám tak, že kladu vyložil na voz najskôr hrubším koncom na predok a potom nadvihol aj druhý koniec a položil ho na zadok voza. I vtedy sa Vlasatý chystal naložiť náklad tak, ako bol zvyknutý, no jedna z klád bola priveľmi silná a ťažká. Hoci si bol aj dlane popľul, oblapil bremeno a chlapsky sa nadýchol, topoľovým kmeňom ani nepohol. Ako si tam tak pri nakladaní odfukoval a bezradne krčil plecami, čo spraví, ktosi sa za ním ozval: „Pomôžem ti, furman. Sadni si tamto

povesti Spod Vršatca

39

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC obďaleč, dívaj sa a len mi povieš, či máš už na voze dreva dosť!“ Vlasatým až tak myklo, keď začul za sebou ten šušlavý hlas a potom, keď zazrel dengľavého mužíka tenkého ako trieska. Rozosmial sa: „Ale ty? Ty chceš nakladať?! Veď vyzeráš ako strašiak do koponí! Ty veru nezdvihneš ani haluz z topoľa, nie tak túto kladu.“ Chudý muž prikročil k tej najmocnejšej klade, s ktorou sa Vlasatý iba pred chvíľkou márne mocoval, chytil ju v polovici a vyložil na voz ešte dve ťažké klady, dlhé vlasy odtisol za chrbát a furmanovi povedal: „Môžeš ťahať do dediny, máš naložené akurát dosť. Lebo, keby som ti priložil ešte jeden kus dreva, iste by sa asi zlomili.“ Vlasatý len očami pogúľal, lebo neveril, že dobre vidí. Iba zašemotil: „Ďakujem ti, dobrý človeče, ale ani teraz neverím, že to, čo som videl, je pravda. Neviem, ako sa ti odvďačím, ale ešte raz ďakujem.“ Vodný chlap pokyvkal hlavou a vravel: „Nie si mi nič dlžný. Ale keby si sa mi chcel predsa len odvďačiť, zožeň mi za dobrú lyžicu jazvečej masti.” „Fíha, priateľu, tá sa dá zohnať až za Karpatmi, alebo v Strážove. Len tam jazvece žijú a poľovníci ich iba tam ulovia. Tam na jazvečiu masť choď.“ „To je ďaleko od vody, sused, kým by som došiel do Karpát alebo do Strážova, uschol by som, zahynul by som.“ Až vtedy Vlasatému svitlo, koho má pred sebou. Istotne vodníka, vodného chlapa. „No, vieš ty čo, neznámy človeče, pokúsim sa zohnať, čo žiadaš.“ Akýsi sused Vlasatému poradil, aby zašiel po masť za starým Kvasničkom pod Vršatec.

Rada bola dobrá. Furman Vlasatý sa vybral do Vršatského Podhradia a starý Kvasnička mu predal dobré tri lyžice jazvečieho sadla, za čo mu furman dal košíček slepačích vajec.

Vlasatý sa s jazvečím sadlom vybral rovno k Váhu. Podľa skúseností dedinčanov usúdil, že vodného chlapa najskôr zastihne v močiari, rozkladajúcom sa na konci mŕtveho ramena rieky, nazývaného Odhánka. Naozaj, keď ta prišiel a dobre sa rozhľadel okolo, videl, že medzi šachorinou stojí vodný chlap. Stál i čľapkal sa vo vode, slastne vzdychal a keď sa kúpeľa nabažil, vyňal spod zelenej vesty hrebeň z perlete a začal si rozčesávať dlhé vlasy. Taký bol kúpeľom zaujatý, že si nikoho nevšímal.

Vlasatý musel zavolať: „Hééj, vodný silák, poď sem ku mne bližšie!“ Vodný chlap sa otočil k Vlasatému a spýtal sa: „Máš?“ Furman zdvihol rameno s uzlíčkom a odvetil: „Tu je, o čo si ma žiadal.“ Zelený mužík sa priblížil k Vlasatému, vzal uzlík do rúk a bielu handru rozvinul na zemi. Jazvečia masť bola uložená v mechúriku z prasaťa, ktorý si ľudia vedeli usušiť po zabíjačke a potom ho používali ako nádobku na rôzne masti. „Dobre si sadlo opatril. Ďakujem. Potrebujem ho pre moju nemocnú ženičku. Príď sem o týždeň a poviem ti, či bol liek dobrý.“ Furman Vlasatý šiel k Odhánke ešte raz. O týždeň. Vodný chlap na neho už čakal. V ruke držal pozlátenú sieťku plnú rýb. Povedal: „Toto si vezmi za tú masť! Moja žena sa cíti už oveľa lepšie.

Ale to nie je všetko. Odteraz, furman Vlasatý, môžeš na voz nakladať hocijako veľké fúry. Tvoje kone ju vždy a všade vytiahnu. Len nezabudni konský pár i fúru obísť dokola a riecť: „Poďme s pomocou môjho vodného priateľa!“ Od tých čias bol furman Vlasatý najchýrnejším povozníkom pri Váhu medzi mestami Trenčínom a Žilinou. Hotové rozprávky si o ňom vraveli všetci tí, ktorí mali niečo spoločné s vozením nákladov.

Zachovalo sa, že na strednom toku Váhu sa medzi furmanmi dlho vravelo: „To uvezie iba Vlasatý,“ alebo: „To by nevytiahol ani Vlasatý!“ Za dobrú povesť furmana Vlasatého mohol vodný chlap.

Tento „Mokrička“, ako ho prezývali, si spokojne žijkal v Odhánke pri Podvaží, iba občas komusi skrížil cestu, ale vraj nikdy nikomu nič zlé nespravil, ba ani len nikoho nevystrašil.

Až raz! Keď chlapci opäť pásli kozy neďaleko Váhu, prišiel k nim vodný chlap a spýtal sa: „Je tu ten chalan, čo som mu bol onehdy nechal môj hrnček?“ Onen pastierik sa prihlásil. „Hrnček mi musíš vrátiť. Ale už bež poň domov!“ „Najskôr musím kozy napásť!“ „Nemôžem čakať! Bež, kozy ti postrážia tvoji kamaráti.“ Tento raz vodný chlap vyzeral hrozivo, gúľal očami a dupotal po zemi. Chlapca vystrašil a ten sa

40

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC hneď rozbehol domov. O nejakú chvíľu sa vrátil i s vodníkovým hrnčekom vyzdobeným perleťou a udýchane povedal: „Ale veď si mi ho dal za mlieko?!“ Vodný chlap siahol do vrecka mokrého kabáta, vytiahol z neho mokrý kožený meštek a zatriasol ním. Bolo počuť cvengot peňazí. „Moja žena,“ vravel Mokrička ďalej, „mi zomrie, ak jej ten hrnček neprinesiem. Dostala ho do vena od svojej matere a myslí si, že keď sa z neho napije kozieho mlieka, ozdravie. Skoč, šuhajko a nadoj mi do neho trochu mlieka.

Pastierik bez otáľania oddojil z kozieho vemena mlieka a podal ho vodnému chlapovi. Ten ho schytil a bežal ako odušu k rieke.

Chlapci ho znova uvideli až o deväť dní. Prišiel k nim, ako aj predtým, z vrbiny pri rieke a všimli si, že má oči opuchnuté od plaču. Podišiel k pastierikovi a povedal mu: „Moja drahá ženička mi umrela. Nepomohol ani hrnček s mliekom. Tu máš, už si ho teraz nechaj navždy a ja sa poberiem stadiaľto preč. Lebo by som isto žiaľom zomrel za mojou najdrahšou. A ty nezabudni, že ten hrnček je divotvorný. Keď do neho načrieš z rieky vody a pomaly ju vyleješ, tak aby ju ryby dobre počuli, priplávajú k tebe a ty už len nastav prútený kôš. Keď bude plný, bež s úlovkom domov.

Pastierik a jeho kamaráti sa báli, že ich vodný chlap znova vystraší, k vode s hrnčekom sa odvážili až na druhý deň a vyskúšali jeho čarovnú silu. „Namôjdušu, idú!“ potešil sa pastierik nahlas, keď videl, že sa mu do prúteného koša nahrnulo tucet rýb. „Berte si po jednej, chalani, a ja divotvorný hrnček vyskúšam ešte raz.“ I po druhý raz do koša naplávalo veľa rýb. V ten deň pastieri kôz neprihnali iba sýte kozy, ale priniesli aj niekoľko rýb. Čomu sa, pravdaže, potešili najmä ich mamky.

Od tých čias vodný muž z Podvažia mizol navždy. Dlho si však o ňom v dedine rozprávali a mienili, že si zasa v inom kraji našiel vodnú žienku a spokojne si s ňou žil. Lebo neprišiel o ňom žiadny chýr, nuž sa všetci domnievali, že to môže byť iba tak. No a zázračný vodnícky hrnček zdobený perleťou opatroval pastierik po dlhé roky a vďaka nemu nosil domov vždy veľa rýb.

Napokon, keď ich mal dosť, začal s nimi chodiť na jarmoky a ponúkal ich aj kupcom s rybami. Ale peniaze ho potisli na zlé chodníčky. Začal popíjať víno i pálenku, až sa z neho stal pijan. Rád sa kasal, že najlepšie mu nápoj chutí z vodníckeho hrnčeka.

Keď raz sedel pod ktorousi viechou, kde predávali víno, dal si mok nalievať rovno do hrnčeka. Pri tom popíjaní sa k jeho lavici pritočil podivne vyzerajúci muž a povedal mu: „A či ty takto neúctivo používaš hrnček mojej nebohej žienky?!“ Pastierik už bol veľkým chlapom a na veľa vecí zabudol. Ale vtedy vodného chlapa hneď spoznal: „No, vieš..., Mokrička..., pijem, lebo mám..!“ „Tak podaj i mne!“ Pijan, volal sa Jano Pajšel, o chvíľu podal vodnému mužovi plný hrnček vína. Avšak ten ho vylial po zemi a riekol: „Aby si ho do večera stratil!“ Naozaj, Jano Pajšel stúpal večer do svojej chalupy opitý a zázračný hrnček mu z haleny kdesi vypadol. Všimol si až ráno, že ho nikde nemá. A veru, hoci hľadal pol dňa, nenašiel nič. A čoskoro potom sa stal z neho tulák hľadajúci hrnček. Viacerí ho počuli šemotiť: „Kde je môj hrnček? Ty ho máš? On ho má? Kto ho má?“ Tak vodný chlap obdaroval a neskôr aj potrestal mládenca z Podvažia. Ľudia sa z toho poučili a vraveli každému: „Len si nezačínajte s vodným chlapom, lebo ten vám aj dá, ale potom vezme.“

povesti Spod Vršatca

41

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

18. VODNÍK A JEHO MILÁ Červený Kameň

Daniela Poliaková, Nikola Janíčková - ZŠ Mikušovce

V

Červenom Kameni, nad Strašovom, bolo kedysi jazero. V ňom malo svoje bydlo vodník a jeho zelená žena menom Zelenuľka. Ľudia o páriku v jazere vedeli a báli sa ho. Vodník bol v hlbine všemocným pánom. Nemal rád ľudí. Ak sa stratil niekto z okolia, bola to vodníková robota. „Mužíček môj zelený, budeme mať dieťatko. Príde do našej chalupy na dne jazera“, povedala Zelenuľka. Vodník zostal prekvapený, pretože ich sužovala bieda, ktorá sa k nim nasťahovala do jazera. Onedlho Zelenuľka naozaj povila syna a žiarila pýchou. Malý vodníček bol však večne hladné dieťa a navyše zelená žaba nemala pre neho dostatok mlieka. „Bál som sa toho, žena moja, zahynieme pod Strašovom. Mali sme už dávno odtiaľto odísť. Ale ty si nechcela, vraj ešte toho baču Jura musíš stiahnuť pod vodu,“ riekol vodník. Chudobný Juro, bača z Červeného Kameňa, mal neďaleko jazera malý salaš. Ktovie, prečo práve jeho chcela Zelenuľka stiahnuť pod vodu. Raz večer, keď ovce podojil a vošiel do koliby, objavil, že mu celá geleta mlieka chýba. Vybehol von, či nezazrie zlodeja. Uvidel, ako k jazeru beží zelená žena aj s jeho geletou. „Ja ti dám, zelená potvora, vráť mi mlieko!“ kričal Juro, ktorý si zaumienil, že ju chytí a privedie k richtárovi. Chcel ju čakať budúci večer, no jej sa podarilo už skôr ukradnúť ďalšiu geletu s mliekom. Tak to išlo každý deň, prišla vždy vtedy, keď ju najmenej čakal. Keďže sa mu ju nepodarilo dolapiť, zašiel za richtárom. Ten, samozrejme, nechcel mať s vodníkovou rodinou nič spoločné. U richtára bol aj obecný sluha, ktorý bačovi povedal: „Počuj, Juro, vyzuj svoju ženu z čižiem, postav ich do koliby k mlieku a pribi im podrážky o podlahu!“ Juro tejto rade neveril, ale vyskúšal to. Pribil ženine čižmy o podlahu a naozaj, keď sa vrátil z poľa, uvidel, ako Zelenuľka trčí z čižiem, myksuje nohami, no vyzuť sa nevie a narieka. Bača nevnímal jej nárek, zdrapil ju v páse, vytiahol z čižiem a utekal s ňou do dediny. Zelenuľka začala prosíkať, aby ju zaniesol k jazeru.

42

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC „Pusť ma do jazera, Jurko, a čakaj, aké bubliny vyjdú. Ak budú biele, postoj chvíľu, môj muž ti prinesie za mlieko a syry bohatú odmenu. Ak by však vyšli červené, utekaj, lebo jazero sa vyleje a vytopí celú červenokamenskú dolinu.“ Po dlhšom rozmýšľaní ju pustil do vody a čakal na bubliny.

Strach mu zvieral srdce, bál sa, že bubliny budú červené. No zrazu vo vode zašumelo a na hladine sa objavili biele bubliny. O chvíľu prišiel i vodník, ktorý mu podal kamenný hrniec. Jurovi zasvietili oči od radosti, pretože v hrnci sa blyšťali zlaté mince, ktoré mu pomôžu z biedy.

19. VLČÍ VRCH Horná Súča

Eliška Bulejková - ZŠ Horná Súča

D

o lesov v hornosúčanskom chotári radi a často chodili loviť pánski poľovníci zo súčanskej doliny i zo vzdialenejšieho okolia. Raz, za mrazivého jesenného počasia, sa poľovníci zdržali v horách dlhšie. Keď sa vracali domov, niekde nad osadou Lipníci, narazili na svorku vlkov. Pretože mali málo streliva, museli sa zachrániť inak ako streľbou. Hanbanehanba, v strachu sa vyškriabali na mohutný buk. Vlci sa k nim pokúšali dostať, skákali, rýpali do kmeňa, no buk bol, našťastie, dosť silný, aby to vydržal. Keď unavení vlci za svitania odtiahli, zliezli zo stromu aj prestrašení a uzimení poľovníci. O tomto svojom nepeknom, no pamätnom zážitku veľa rozprávali, až sa celej lokalite začalo hovoriť Vlčí Vrch.

povesti Spod Vršatca

43

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

20. ZLATÁ KAČICA Červený Kameň

Adriana Koprivňanská - ZŠ Horná Súča

L

úka, ktorej už aj jej názov Veliká hovorí, že kedysi bola veľká, je dnes už skoro celá zarastená stromami a kríkmi. Táto lúka sa kaskádovito tiahne do neba. Stráň aj dnes končí až pod Zvonovou, odkiaľ občas zavanie studený vzduch do doliny. Hora Zvonová, vlastne druhý najväčší vrch Červeného Kameňa, skrýva v sebe nejednu jaskyňu. Tá najznámejšia je ľadová. Ale sú tam aj iné a v jednej takejto jaskyni žila stará žena, o ktorej sa hovorilo, že je to baba – čarodejnica. A ako všetky osamotené ženy aj táto sa rozprávala sama so sebou: „Ach, ako ma bolia ruky. Od skorého rána miešam v tomto veľkom kotli korene z bylín. Musím ich dovariť, aby som mala lekvár čo najskôr hotový. Ponatieram ním všetky prahy do maštalí, nasadá si naň všelijaká háveď a znemožní vstup do maštale. Musím sa poponáhľať, aby ma pri varení nikto nevidel. Včera som začula, ako sa richtár aj s farárom dohovárali, že by ma mali navštíviť.

Vraj za všetko nešťastie a trápenie v dedine môžem len ja. Ha, ha, vlastne majú pravdu, ale tak im treba. Čo to tu smrdí? Niekto sa pred mojou jaskyňou oháňa kadidlom?“ Veru tak, pred jaskyňou stáli dvaja muži. Kňaza Abuda a richtára Bartoša vyslala dedina. Títo dvaja odvážlivci tu teraz stoja a chystajú si pripravenú reč. Prvý začal kňaz Abuda: „Bože, ochraňuj nás od všetkého zlého, zbav zla aj tento príbytok, aj všetko, čo v ňom prebýva.

Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ Baba – čarodejnica začala rozoznávať hlas a vyšla pred jaskyňu. Osopila sa na ustrašených mužov: „Kde ste sa tu nabrali? A čo tu vyvádzate s tým kadidlom? Čo ma chcete vyúdiť?“ Kňaz sa potichu modlil ďalej, a tak sa slova ujal richtár Bartoš: „My sme za tebou prišli s prosbou, aby si dedinčanom dala pokoj.“ „Čo? Aký pokoj? Čo za pokoj? Vy mi dajte pokoj! A neotravujte, mám robotu.“ „Dedinčania ťa obviňujú, že si kravám počarila, aby nedávali mlieko, kozy a ovce si odlákala na skaliská Babiek a nechala spadnúť do priepastí, gazdom na poli, kde malo rásť najkrajšie žito,

44

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC nasiala semená kúkoľa a všelijakej buriny.“ „No a čo, to sú také normálne veci, čo my čarodejnice bežne robievame. Preto ste sa nemuseli trepať až sem. Practe sa kade ľahšie!“ Kňaz Abuda sa prestal modliť a prehovoril: „My sme prišli vyhnať zlo z tejto jaskyne a chceme spoločne prosiť Boha, aby zmenil tvoju dušu.“ „O moju dušu sa vy nestarajte. Radšej sa snažte, aby ste mali v zvončeku, čo v nedeľu vyberáte na omši, aj dajaký zlatý peniaz, nielen tie medené šestáky, tých už mám dosť. Ja potrebujem zlato.“ „Tak to si ty chodila do kostolného mešteka vyberať peniaze a ja som obviňoval nevinných miništrantov. Deťúrence moje, odpustite mi! Bože, zmiluj sa nado mnou!“ Vtedy sa pridal aj richtár: „A istotne si to bola ty, kto vykrádal nášmu pánovi grófovi pokladnicu a zlaté šperky. A on posadil do žalára nevinné slúžky a sluhov.“ „Áno, chcela by som si zo zlata urobiť zlatý koč, aby som nemusela chodiť pešo. Alebo mať tak aspoň zlaté krídla a zaletieť si do dediny do rybníka a nabrať si rýb, koľko chcem.“ Vtedy niekde veľmi blízko silno zahrmelo. Pred očami kňaza a richtára sa zrazu stará čarodejnica premenila na zlatú kačicu, ako trest za svoju zlobu a nenásytnosť. Odvtedy Zlatá kačica smutne sedávala na malom jazierku a žalostne plakávala. Ľudia, čo chodili okolo, nepoľutovali ju, ba mnohí hodili do nej kameňom. Len malý pastierik Adam chodieval k jazierku, zabával sa s ňou a milo sa jej prihováral: „Dobrý deň, Zlatá kačička. Prišiel som ťa zasa pozrieť. Ovečky sa mi pasú na druhom konci a psík Harino dáva na ne pozor. Chodím tu už od začiatku mája a ty si stále smutná. Vieš, ľudia ti nemôžu zabudnúť, čo všetko si im vyviedla. Dokonca aj môj otec ťa stále len v zlom spomína. Vraj si mu skántrila veľa najkrajších ovečiek. Ale ja viem, že ty to teraz ľutuješ. Aj keď mi neodpovedáš, viem, ako ma máš rada. Vždy sa so mnou hráš na tejto studenej vodičke. Aha, aj teraz ma už čaká jedno z tvojich zlatých pierok, aby sme si ho mohli spoločne posúvať po jazierku. Keď budem veľký, postavím za tie pierka v dedine dom pre mojich rodičov a kúpim vlastné ovečky. Ach, ovečky, už som na ne zasa zabudol. Musím utekať. Dovidenia, Zlatá kačička! A ďakujem za zlaté pierko!“ Zlatá kačica bola šťastná, že sa našiel aspoň jeden človek, čo ju poľutoval. Aby odmenila malého pastierika, darovala mu jedno zlaté pierko vždy, keď od nej odchádzal.

povesti Spod Vršatca

45

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

21. ZBOJNÍCI ZO ZBOJNÍCKEJ Pruské, Bolešov

Natália Chlebanová, Silvia Gajdošová - ZŠ Mikušovce

V

äčšina Prušťanov by ešte aj dnes vedela nájsť miesto, ktoré sa kedysi volalo Zbojnícka.

Je to tam hore medzi skalami a zasvätenci ešte aj dnes vedia nájsť priehlbeň po prístreší, ktoré tam kedysi stálo. Podľa rozprávania starších ľudí tam vraj bývali zbojníci, akýsi zbehovia, ktorí sa skrývali pred vrchnosťou. Preto miesto nazvali Zbojnícka.

Tak teda v tých časoch, keď v malej kolibe na Zbojníckej bývali štyria diví chlapi, mali viacerí bačovia zbudované salaše. Hore pod bradlami ich vraj bolo až sedem a v každom tristo oviec.

Najstarší z nich sa volal Klučár a všetci ostatní ho volali na radu, ak bolo treba. Tak sa tí siedmi bačovia vedeli stretnúť raz do mesiaca, aby si mohli povedať, že je všetko s kostolným poriadkom, a že sa nikomu nekrivdí.

Raz sa však jeden z nich na stretnutí bačov sťažoval: „Bača Klučár, ktosi mi ukradol ovcu. To viem s istotou, lebo keby sa mi iba zatúlala, nenašiel by som v hore krv a vyvrhnuté črevá.

Keď sa podobne sťažoval na ďalšom stretnutí aj iný bača, Klučár rozhodol: „Chlapi, musíme objaviť, kto nám začal ovce kradnúť!“ Ten, čo sa bol sťažoval prvý, povedal: „Šepká sa, že sa tu usadili zbojníci.“ „Viete čo,“ rozhodol Klučár, „odo dneška si musíme pomáhať. Keď niekto z nás bude v úzkych, zatrúbi na trombitu a všetci pobežíme na jeho salaš pomáhať alebo zlodeja lapať.”

Starý bača ešte všetkým priduplikoval, čo má každý spraviť a ako má v núdzi na trúbe zatrúbiť.

Potom sa všetci rozišli ku svojim salašom.

Bača Klučár mal dobrého ovčiarskeho psa, ktorému jeho synkovia dali také podivné meno: „Kolkomáš“. Bol to verný pes, ktorý vedel ovce pekne zavracať, ale ich aj bedlivo strážiť. Jednej noci, keď bača s valachmi i honelníkmi tuho spali, Kolkomáš vošiel do koliby, zaskučal a strčil

46

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC ňucháčom do gazdu. Potom sa rozbehol k ovčej ohrade. Rozospatý bača vstal z prične a vyšiel pred kolibu. Čudoval sa, že pes ani nebľavol, len ovce sa v ohrade akosi plašili a zbíjali do čriedy.

Obozretný Klučár vzal do ruky valašku a opatrne sa prikrádal k ohrade. Keď nikoho nevidel, prikrčil sa za ohradou. Zdalo sa mu, že pes je na opačnom kraji košiara. Aby valachov zbytočne nerušil zo spánku, len tak, polohlasne, zavolal na psa: „Kolkomáš!“ Na jeho veľký údiv sa spomedzi oviec ozval ľudský hlas: „Jednu. Už som ju podrezal a hodil do roha košiara.“ Vtedy už bača vedel, koľká bije. Hlas istotne patrí zbojníkovi, ktorý bačov hlas považoval za hlas svojho kompána. Klučár sa rýchlo vystrel a skričal: „Kolkomáš, ber ho!“ Vtedy sa už objavil pri bačovi i jeho verný pes, ktorý odvtedy ňuchtil okolo ohrady. Na pokyn gazdu skočil do ohrady a zahryzol sa do ruky zbojníkovi. Lenže chlap sa po psovi ohnal nožom a zranil ho. Bača opäť mocne zvolal: „Hore, valasi, máme tu zbojníka!“ Veľmi rýchlo k ohrade pribehli aj valasi, každý so sekerou v ruke. Skočili ku chlapovi a hľa, zazreli od ohrady utekať i ďalšieho zbojníka. Rýchlonohí junáci obidvoch dostihli, ešte ani do lesa nestihli ujsť. Zaraz boli dva zbojníci poviazaní a privretí v salašiarskej kôlni. Práve sa chcel bača Klučár poradiť s chlapmi, čo urobia ďalej, keď sa zo susedného bačoviska ozvala trombita. Vtedy starý bača rozhodol: „Chlapci, počúvajte! Jano a Ondrej zostanú tých dvoch strážiť a my ostatní bežíme na pomoc.“ Tak sa stalo, že už o chvíľu bačovia a valasi zlapali na susednom salaši ešte dvoch zbojníkov. Onedlho sa obidva ocitli pri tých prvých v Klučárovej šope. Pravda, dobre poviazaní.

Už ráno ich niekoľkí valasi viedli do dediny, kde sa ich ujali kaštieľski pandúri. Ešte v ten istý deň museli zbojníci stúpať do Zbojníckej, aby vrchnosti ukázali svoju skrýšu. Šli sa pozrieť aj bačovi valasi. Na rozkaz správcu kaštieľa bola ich chatrč podpálená a o chvíľu zhorela do tla. Keď sa valasi odtiaľ vrátili k svojmu bačovi, vraveli: „Tá ich skrýša bola tak dobre v bralách skrytá, že by ju azda nikto nikdy nenašiel. Zbojníkov zo Zbojníckej potom odvádzali do temníc v Trenčíne, kde ich mali súdiť. Lenže traja z nich sa počas chôdze akosi vymotali z pút a ušli. Vrhli sa do Váhu a veľmi chytro ho preplávali. Bolo to pri Bolešove. Keď sa dostali na druhý breh rieky, šibli do lesa a stratili sa v hlbokých horách Strážova. Ten štvrtý zbojník sa od žiaľu rozplakal a s očami plnými sĺz sa obrátil na jedného z pandúrov: „Ak mi pomôžeš ujsť, spravím ťa takým boháčom, že pruštiansky gróf bude proti tebe úbohý chudák.“ „Dobre, verím ti, zbojník, a pomôžem ti. Keď zájdeme tam ku tej horičke, začni krívať a jojkať.“ Lakomý pandúr sa dal naviesť a v istej chvíli začal zbojníkove putá nenápadne povolovať. Lenže obozretný veliteľ eskorty pobadal, čo sa deje a ihneď dal poviazať aj toho pandúra. Až pred Trenčínom povolil pandúrovi putá a ten musel riecť, o čo išlo. Vraj, ak zbojníkovi pomôžu, budú boháčmi.

Prefíkaný veliteľ pandúrov oslovil vo vhodnej chvíli zbojníckeho väzňa: „Pomôžeme ti, zbojník, ale musíš mi už vopred povedať, kde je poklad ukrytý. Presvedčíme sa, či nás nevodíš za nos.

Pošepnem sudcovi, aby s rozsudkom počkal a potom ťa za jeho pomoci z toho vysekáme.“ Pravda, zbojník si pomyslel svoje, že tí dvaja pandúrski viťúzi, len čo by mali jeho zlato, vykašľú sa na neho. Zdanlivo statočne a pravdivo riekol: „Je pod popolom našej skrýše.“ Vzápätí bol zbojník zo Zbojníckej sotený do šatlavy. A tí dvaja, len čo sa vrátili do Pruského, vymenili ustaté kone za iné, priviazali k sedlám čakany a lopaty a vyrazili do Zbojníckej.

Ej, nakutali sa tí v spálenej chatrči poriadne, ale nenašli nič. Pravda, o budúcnosť zbojníka sa nestarali ani za mak. Veď bol už o dva dni odsúdený a popravený. No oni nedali pokoja a chodili do Zbojníckej vykopávať poklad znova a znova. Raz, takto na pravé poludnie, keď boli úplne premáčaní od znoja, začuli zo skalnej rozsadliny rehot. Potom jeden zo zbojníkov – lebo sedeli tam tí traja, čo boli cez Váh ušli – sa obrátil na kamarátov, aby ich utíšil, a pandúrom povedal: „Prašiví psi, tešíte sa z ľudskej biedy, preto si nezaslúžite nič iné, iba zbojnícku guľku do tela.

Odplatu za to, že ste nám zahubili kamaráta.“ A vtedy už aj štekli krátke zbojnícke karabíny a pandúri padli do rozkopanej jamy.

Raz, keď sa do Zbojníckej – dlho po udalosti – zatúlal jeden z bačových valachov, našiel na nešťastnom mieste iba vlkmi ohlodané kosti dvoch lakomých drábov. Keď o tom valach neskôr porozprával svojim priateľom, čoskoro sa o tom dozvedel celý kraj a od tých čias sa každý miestu starostlivo vyhýbal. Trochu strachu majú z tohto miesta ľudia dodnes

povesti Spod Vršatca

47

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC

22. POVESŤ O HRADE SÚČA Dolná Súča

Gabriela Hamajová - ZŠ Dolná Súča

N

ad Súču stál visokí skalnatí vrch Krásin. Na samém vrše Krásina kedisi dávno bul drevení zámek, v kerem bíval jeden zbojnícki ritír ze svoju céru. Pot zámkom vjella cesta na Moravu. Ritír ze svojima pomocníkmi tam dicki chodil strjéžit, lebo vedel, že tade chodá bohatí kupci ze fšelijakú partjekú a s penázmi. Kedi mohel vždi ich o šecko okradel. Kupci sa ho báli a ponosuvali sa na neho, že bi ho bolo načim potrestat. Vrchnost preto vislala cisárske vojsko, abi ho lapili a pojali ze sebú na trenčanskí zámek. Ale jemu to gdosi vizradel a on ušjel. Ket vojsko táhlo na zámek ritírová céra akurát naberala vodu do zlatého žbána. Ket počula vístrel, pojal ju velkí strach a žbán jej vipadel od strachu do stunne. Friško visalla na kona a dala sa uchodit cez Hornú Súču na Moravu. Jako uchodila cez hori, pri ceste bul dup a ona sa nan s vlasmi zachitila. Ftedi povedala: „Dube, dube šak si krásni, ale mne osunní.“ A ten dup tam ešče čilek stojí a volá sa Krásni dup a tá cesta, na kerej okrádali tích kupcov ešče je a dočilku sa volá Zbojnícka cesta. A čo sa stalo ze zámkem? Ket tam prišli cisárski, na zámku už nebul nicht.

Ani živá duša. Vojaci tedi zámek zapálili a ten celí pohorel. Preto z neho neni čilek už ništ poznat, len kúsek muruvanja a mjesto gde bula tá stunna. (súčanské nárečie)

48

povesti Spod Vršatca

MIESTNA AKČNÁ SKUPINA VRŠATEC Povesti spracované podľa knihy Vršatský černokňažník od Milana Húževku:

1, 3, 4, 5, 6, 16, 17, 21 Povesti spracované podľa knihy Púchovské povesti od Milana Húževku:

2, 8, 11, 18 Povesti spracované podľa knihy Meč slepého rytiera od Milana húževku:

7 Povesti spracované podľa knihy Psí knieža od Milana Húževku:

10 Povesti spracované podľa knihy Povesti červenokamenskej doliny od Anny Martišovej:

9 Povesti spracované podľa knihy Povesti o Červenokamenských skalách od Anny Martišovej:

20 Povesti spracované podľa knihy Slovenské hrady od Ľudovíta Janotu:

14 Zostavil Vojtech Korvas:

12, 13 Ľudové povesti:

15, 19, 22

Alexandra Geregová, Daniela Hatnančíková ZŠ Pruské

Jakub Kebísek - ZŠ Horné Srnie

povesti Spod Vršatca

49

Kontakty MAS Vršatec Miestna akčná skupina Vršatec, o.z.

IČO: 42025303 DIČ: 2022476445 Bankové spojenie : 2382001656/0200 Sme prijímatelia 2% dane Telefónne čísla MAS Vršatec (pevná linka): +421 (0) 32 64 01 072 – kancelária MAS e-mail:

masvrsatec@masvrsatec.sk

www.masvrsatec.sk www.turista.masvrsatec.sk www.videomasvrsatec.sk Na tvorbe tejto knihy povestí sa spolupodieľali: Petra Šupáková, Ľuboslava Sokolová, Martina Kenderová, Zuzana Martonová, Darina Moravčíková, Bernard Brisuda, Magdaléna Mráziková