4
Víkend
www.sme.sk E-MAIL vikend@sme.sk
Sobota 31. júla 2021
Boli ich tam stovky. Koncerty na Píšte ich s veľkým G, hovoria pamätníci. Na periférii sa koncertuje stále, underground si však musí človek
K
tovie prečo ich kedysi postavili práve na tom to mieste. Stoja úplne od ruky, naokolo nie je prakticky nič. Dvojrad garáží mal pôvodne slúžiť autám, no za tie roky tu hralo viac kapiel, než tu kedy parkovalo áut. Garáže pod bratislavským Prí stavným mostom fungujú už tretie desaťročie. Koncertovali tu skupiny zo všetkých kontinentov. Na lepších aj priemerných koncertoch. Ale tak to má byť. Šancu dostal každý. Za úpeku, v daždi aj v treskúcej zime. Veď ako stojí na plagátoch: „Akcia sa koná za každého počasia.“ S padajúcim súmrakom Piatkový večer sa začína, s padajú cim súmrakom sa postavy stavajú do kruhu ako na akejsi barbarskej osla ve v džungli. Rozpálené telá, poteto vané paže, divé tance. V skutočnosti sme na industriál nej periférii hlavného mesta, neďale ko Dunaja a prístavu s vysokými že riavmi. V pozadí sa týčia mrakodrapy na Nivách, tu medzi burinou vlečie bezdomovec vozík plný šrotu. Z gará že vytiahol starý pán auto, umyje ho a zasa zaparkuje späť. Na inej garáži sú však dvere dokorán. Už sa skladá aparatúra, vyťahujú sa reproduktory, naťahujú sa káble. „Dnes tu hrá klasika, dve kapely zo Slovenska, dve z Maďarska,“ hovo rí Oliver. Inak bubeník a jeden z tých, vďaka ktorým stále fungujú koncer ty na tomto mieste. „Ozvučovací sys tém je už podstatne lepší ako kedysi, keď sa to len lepilo,“ dodáva. Priezvisko zverejniť nech. Patrí medzi punkerov, ktorí si ešte z 90. rokov pamätajú opletačky s po líciou. Podobne sa cítia viacerí res pondenti z tohto článku. Pomaly sa schádzajú ľudia, čosko ro sú ich desiatky, azda vyše stovky. Punkoví dinosauri aj mládež, zma ľovaní a vyparádení, emo aj drsný hardcore. Zastaví sa policajná hliad ka a zas odíde. O chvíľu sa už valí rev z reproduktorov, huláka jedna kapela za druhou, dav v kotli tancuje pogo (punkový tanec – pozn. red.) a zábava kulminuje. Na rad prichádza zbieranie do klobúka. „Stále to funguje rovnako ako pred rokmi, vstupné je dobro voľné,“ opisuje Oliver. „Môžeš dať aj viac alebo len toľko, koľko máš. Tu to nefunguje ako biznis, všetko, čo sa vyberie, ide kapele, na jedlo, benzín. Tie peniaze sa len recyklujú, chápeš, negeneruje sa tu žiadny zisk.“ Prekvapení touto lokalitou sú ma ďarskí punkeri Aze N z mesta Vár palota, ktorí práve dohrali koncert. „U nás takéto miesta nie sú,“ hovorí spevák Sake. „Situácia v Maďarsku nás štve, všetko to popieranie ľud ských práv a diskriminácia, ale my to ťažko ovplyvníme, keď terajší režim dokáže osloviť také masy.“ To už hrá ďalšia kapela a večer sa zďaleka nekončí. Genius loci Tu sa nehrá na vyvýšených pó diách, ktoré robia z hudobníkov po lobohov, niet tu vysokých kovových zábran ani ochrankárov. Muzikanti vybiehajú počas hry medzi ľudí, hra nica medzi interpretmi a divákmi sa takmer stiera. „Kedysi sa tu robil aj stagediving (skákanie do davu – pozn. red.) zo striech garáží, ale to sa zatrhlo, bol
to už moc bengál,“ hovorí Tomáš „Gargamel“. „Neporiadok riešime po každej akcii, upratuje to tu dohod nutý bezdomovec, odpad separuje a máme aj toitoiku.“ Gargamel s Oliverom sú, ako ho voria ich priatelia, aktuálne moz gom a srdcom garáží. „Teraz to strašne vyletelo, na koncerty chodí aj štyristo ľudí, to bola kedysi skôr výnimka a dnes je to normálne,“ vraví Gargamel. „Ľudia sú hladní po celom roku zákazov. A na garážach je špecifická tá voľnosť. Žiadne pra vidlá ani nikto, kto by ich kontro loval, to asi ľudí najviac láka. Toto miesto má genius loci, hoci je to dnes už tak trochu hype a trendy ísť večer na koncert na garáže. Ale to je vývoj, ktorý nezastavíš.“ Sem nikdy nezamierili reflektory televízií ani nezabrúsili propagátori oficiálnej kultúry. A chalani sa dušu jú, že ani nezabrúsia. „Keby si tu chceli robiť drsný klip pozéri a strúhať imidž, pošle me ich do kelu. Tlačili sa nám sem už dokonca aj nejaké firmy, ktoré tu chceli urobiť firemný večierok, ale toto nechceme v žiadnom prípade,“ hovoria. „Underground je niečo, čo si musíš iniciatívne sám nájsť, nereve na teba z rádií a telky. Vždy to tu zo stane špinavé a také to chceme, ľudia tu budú sedieť na zemi a obrubní koch a piť teplé plechovkové pivo. Ak chceš chladené, choď inam.“ Ľudia však evidentne chcú práve toto. Podľa Gargamela sú presýtení dokonalosťou a luxusom. „Sme otvo rení nielen hudbe, ale aj výstavám, projekciám, diskusiám. Každá nezá vislá iniciatíva sa víta.“ Bola to z núdze cnosť „Koncert sa uskutoční pred gará žami oproti prístavu. Je to pod mos tom. Spojenie je z autobusovej stani ce. Vlez 50 káčeroviek.“ Takéto plagáty kedysi viseli po meste a ich autori sa predháňali v bi zarnej grafike. Na dátum, kedy sa tu odohral prvý koncert, si dnes už nik to nespomenie. No pamätníci sa zho dujú, že to bolo kedysi v roku 1993. „Nedá sa to ani presne povedať, pretože nikdy to tu nefungovalo ako riadená firma,“ vysvetľuje Mišo Kralovič. Sám hudobník a kronikár tunajšej nezávislej scény. Z dávnych koncertov archivuje staré zažltnuté plagáty, čiernobiele fotografie, spo mienky pamätníkov. „Na garážach to od začiatku stá lo na princípe punkovej DIY etiky,“ vysvetľuje. „DIY znamená Do it yo urself, teda Urob to sám – a nečakaj, že to niekto spraví za teba. Skrátka všetko vo vlastnej réžii od otvorenia garáže po zatvorenie, vytiahnu sa kombá (gitarová aparatúra – pozn.
Na garážach som prežil tridsať rokov, ale vnímam to ako anomáliu. Je to vlastne hanba, že museli a musia fungovať garáže. Jakub, bubeník v kapele Ad acta
red.) a polámané stojany na mikro fóny zlepené páskami. Žiadni mana žéri, vyhadzovači, sprostosti. Plagáty sa lepili na stĺpy pouličného osvetle nia. Všimol som si ich v meste v roku 1995, to som mal štrnásťpätnásť ro kov a fascinovalo ma to. Musel som si to tu vyslovene hľadať. Bolo to také nezávislé, že to malo až vylúčený charakter. V tom veku som nemohol byť do konca koncertu a hlavné ka pely som nevidel. Ale už som pri ga rážach zostal.“ „Výhoda bola v tom, že si sa ne musel dohadovať s majiteľmi klu bov, neboli tam žiadni výpalníci ani esbéeskári od piťovcov, ktorí boli väčšinou neonacisti,“ súhlasí Jakub, bubeník kapely Ad acta a takisto or ganizátor koncertov. „Bola to z núdze cnosť. V meste boli v 90. rokoch hu dobné kluby úplne unfriendly k tým to žánrom a na garážach to vzniklo živelne, spontánne a zdola.“ Boli toho mraky Po páde železnej opony sa k nám otvorenými hranicami valila západ ná móda, hudba a kultúra. Neďaleko Dunaja sa začala tmoliť mládež s čí rami, prefarbenými vlasmi a zicher kami dávno predtým, než sa podob né zabudnuté priestory na periférii začali pretvárať na kultúrne centrá. Medzi garážami boli už vtedy via ceré opustené alebo si ich hudobní ci prenajímali od majiteľa. Naraz sa skúšalo aj v desiatich. Vyrástli tu na príklad Iné kafe alebo Žena z lesopar ku. „My sme s Iné kafe v garážach skúšali od roku 1990,“ spomína si spevák a gitarista Vratko. „Odcvičili sme tam niekoľko albumov a aj keď už sme boli zlatí a platinoví v pre dajoch, stále sme tam cvičili.“ Ďalšie kapely na garážach doslo va bývali. Napríklad hardcorová le genda Testimony. Do skúšobne cha lani napchali nielen nástroje, ale aj poschodovú posteľ. „Bola to garáž najvyššej úrovne,“ usmieva sa s od stupom rokov vtedajší basgitarista Roman „Hulo“. „Dvere vystužené, izolované, malá kuchynka a štyri postele. Hrávali sme tam aj žili. A, samozrejme, robili koncerty. Bol to skutočný underground. Raz vypad la elektrina, inokedy nebolo počuť spev, mikrofóny pískali, zvuk spra sený, príšerný. Punk najväčšieho ka libru. Nikto nič iné nečakal.“ Nebol to jediný problém. Hroz bou boli útoky neonacistov, ktorých si v tých časoch polícia ani zvyšná spoločnosť nevšímala. „Vtedy na pádali alternatívnych ľudí, jedného chalana, čo išiel domov z koncertu, pichli náckovia nožom na moste,“ podotýka bubeník Jakub. „Aj polícia bola brutálnejšia, o punkeroch mali množstvo predsudkov. Dnes je už iná situácia, vidíš to v celej spoloč nosti, ale vtedy to nebývala zábava.“ „Na tomto mieste bolo špecific ké už to, že koncert sa konal práve na garážach, kde okolo teba týpci opravujú autá a ty im brúsiš ner vy,“ spomína si Matej, ktorý má dnes projekt Edúv syn a hrával tu vo viacerých kapelách. „Napríklad ma zaujala kapela a chcel som ju vidieť naživo. Ibaže hrali ako tretí, takzva ní rizikoví hráči, po desiatej prišli benga (v slangu polícia – pozn. red.) a bol koniec. Patrilo to k tomu. Preto sa aj headlineri, ktorí prišli z diaľky, púšťali ako prví, aby stihli dohrať, bolo to úplne obrátené. Je skvelé, že ľudia sa dnes začínajú viac dozvedať
Z garáže sa vytiahne aparatúra, bedne a nástroje a môže sa začať.
Zábave sa medze nekladú a hrať môže každý.
Hrá sa v lete, v zime...