NÁZOV: Lemhousy AUTORI: Juraj Koban, Tomáš Boroš, Peter Koban, Gabriel Dulovič, Michal Hudák GRAFICKÁ ÚPRAVA: Tomáš Boroš PREDEĽOVACIE STRANY: Reprodukcia originálnej modrotlače z Hranovnice VYDAVATEĽ: Technická univerzita v Košiciach ROK: 2016 VYDANIE: prvé NÁKLAD: 100 ks ROZSAH: 100 strán ISBN: 978-80-553-3003-7
Obsah: 1. O?O!O.(O)“O“ÓčiÔ /Juraj Koban/ 2. Pamäte krajiny /Tomáš Boroš/ 3. Aktivizmom k záchranne cenného urbánneho dedičstva /Peter koban/ 4. Urbanizmus obce Hranovnica, unikátne hranovnické lemhausy /Gabriel Dulovič/ 5. Hranovnické lemhausy, sýpky alebo sypance /Gabriel Dulovič/ 6. Výpovede z Lemhauzov /Michal Hudák/ 7. Realizácia pavilónu NE-Sýpka 8. Dokumentácia lemhausu /Gabriel Dulovič/ 8. Fotogaléria
Juraj Koban O?O!O.(O)“O“ÓčiÔ
O KRAJINE Krajina je miestom vo vesmíre, vo svete, v krajine,v sídle, v živote, v duši, ktorého napĺňanie je zmyslom existencie. Krajinu prežívame ako nezameniteľný znak zázraku prírody, ľudského umu a snaženia. Dialogická aj sebatransformačná forma poznania nás pripútavajú k sídlu i krajine. Uvedomenie si potreby chrániť prospech iných foriem života – krajiny, potokov, domov, stromov, rastlín, zvierat, ... ktorí sú tu s nami na jemno hmotnej úrovni nás spoločne napája energiou. Krajina je domovom formovaným agrárnou a urbánnou kultúrou od počiatku civilizácie. Metafyzickou povahou svojho bytia človek vedome vstupuje do zdedeného rádu sveta a svojimi skutkami ho napĺňa, drží, tvorí. Zanecháva po sebe svedectvo tohto rádu. A krajina i sídlo sú naplnené týmto svedectvom. Stopy hospodárskej činnosti vypovedajú o pochopení miesta človeka vo svete. O vzťahu k tomu, čo nie je on sám a k tomu, čo ho presahuje. V krajine i sídle sú znamenia podnecujúce povznášajúci úžas zo súznenia. Osobné stretnutie s priestorom, nájdenie jeho znamenia a svedectva o ráde napĺňajú človeka radosťou, pokojom. Znamenia v krajine i sídle identikujú ich tvár. A len s tými, ktorí majú tvár, sa dá rozprávať. Dajú sa čítať ako poézia. A dopovedať. Dajú sa vidieť ako obraz. A dotvoriť. Dajú sa oslovovať menom. A pomenovať. Ako napríklad Sýpky.
O KRAJINE URBÁNNEJ Krajina je formovaná aktivitou vrásnení, gravitácií, sedimentácií generácií, rastlín, zvierat, ľudí. Krajina je pretváranou aj okupovanou ľuďmi. Krajina je okupovaná architektúrou. Vytesňuje ju. Zobytňuje ju. Do prírodných tvarov vkročil geometrizmus. Posolstvo našich predkov. Dávno vyrezané stromy, dávno vykopané kamene, dávno namiešaná malta, dávno snívaný sen. Vďaka prírode tu sa vracajú ľudia, aby naplnili architektúru svojim pohybom. Architektúru je potrebné datovať, popísať históriu, rozvíjať jej odkaz dokreslený o udiate udalosti. V urbánnej krajine je ukrytá symbolika, pripomienky ľudských osudov, vyjadrenia vďaky. Sú v nej miesta určené na postátie. Kľaknutie. Aby pripomínali. Aby emitovali ducha do okolia, do sŕdc. Dá sa putovať po cestách, cestičkách i dvoroch a ticho sa vracať do minulosti. Je potrebné ich pospájať, identifikovať príčinu ich zrodu. Je potrebné ich zdobiť. Kvôli ich krásnu. V krajine, v domoch za veľkými vrátami i malými dvierkami, sa ukrývajú remeslá. To, čo umožnilo krajine prežiť. To, čo dnes teší ľudský zrak i srdce. Je potrebné vráta pootvoriť a vpustiť pocestných ku kolárovi, kováčovi, krajčírovi, stolárovi, hrnčiarovi, mastičkárovi, modrotlačiarovi ... Lebo, keď sa brány pootvoria, tak dnu nakuknú pocestní a von odídu skvosty. A tie budú zdobiť krajinu a pripomínať ju na celom svete.
O PARCELÁCII Parcelácia je dedičstvom obrábania zeme. V parcelách sú ukryté rody, história rodín, vývoj osídlenia. Niektoré sú určené pre motyku, niektoré pre pluh, iné pre dobytok, pre bývanie. Na niektorých sa dá ledva upažiť a človek ešte dopoludnia vidí výsledok svojej práce, pri iných aj pri dvojdennom krčení chrbta budete ešte pred polovicou. Na parcelách stoja televízory /a okolo nich domy/, na iných rastú zemiakové placky /v symbióze s mandelinkami/, inde pasie sa mlieko /a dotierajú muchy/. Niektoré parcely vykresľujú medze, ovíjajú chodníky, ukrývajú stromy, vymedzujú ploty.. Niektoré parcelácie nás inšpirujú tvarom, iné farebnými kombináciami, iné vôňou, Niektoré musíme chrániť kvôli obrazu, niektoré je potrebné upraviť, aby nebránili ďalšiemu rozvoju. Niekde je potrebné spraviť scenár sadenia, kvitnutia, dozrievania, zberu. Kvôli pamäti hrudy. Inde je potrebné vyháňať kravy a dovoliť im tam leňošiť v tráve. Niekde je potrebné opraviť strechu, vybieliť stenu. Parcelácia je to, čo je v urbánnej krajine najstaršie, to, čo je uložené v archívoch. Nič nie je tak dôsledne zaznamenané. Ani ľudský život.
O JEJ DIMENZIÁCH Koľkodimenzionálna je krajina? V daný moment štvor. O moment neskôr je hyperdimenzionálnou. Ako naraz prežiť viacero dimenzií? Ak krajinou krúžime s rozpaženými rukami, ak tancujeme na hrudách, ak ležíme v tráve a spievame, ak sa smejeme s vetrom, ak si pokľakneme pri kaplnke, ak sa oprieme o rámy dverí, ak otvoríme okno.. Vtedy má krajina rozmer rozpažených rúk a polomer krúžených kruhov, vzdialenosti a vypuklosti hrúd, vzdialenosti doletiaceho smiechu, či výšky odlietavajúceho spevu, má rozmer poklony. Dimenzie krajiny som schopný vnímať nahý, bosý, bez obťažkaných rúk, bez okupovaných uší,.... Prostredníctvom spätnej väzby a jej násobenia sa mení štvordimenzionálna realita. Nastáva reintegrácia. Nevyjadriteľná slovami, ale len básňou. Subjekt a objekt sú jedným. Tak, ako pri tanci telo vo svojej plnej forme neexistuje, je rozprestrené po krajine, po lúke, po záhrade, po dome, po povale, po minulosti, vo vetre. Ak telo chceme lingvisticky opäť zadefinovať, musíme pripažiť a predýchať, dospievať a odkašľať si, povstať, všimnúť si zvädnuté kvety. Vrátiť sa do všednosti 4 dimenzií. Ukryjeme sa pred svetom pod károvanú deku, do rádia, naplníme sa kečupom a prízemníme sa do bagandží. Dôjde nám, že hlava je na parádu a myslenie, uši na počúvanie, nohy na nosenie,... A krajina je v katastri obce ...A navôkol sú ovce... A kravky. To bude vlny. A mlieka. A sena. A zbožia. Ale čo s nimi, ak nebudú už maštale, sýpky. Bude len dym a parky. Kroniky ich nezastúpia. Najhoršie je dedičstvo páliť. Nie je to pálenie stôp po sebe. Je to pálenie dedičstva po predkoch. A na to nám nedali požehnanie. Pre drevo oheň nie je požehnaním. A tobôž nie pre drevo ukryté v stenách v povalách i krovoch. Drevo je požehnaním pre oheň zohrievajúci i spaľujúci.
O STOPÁCH, BRÁZDACH A DIERACH Náš svet od svojho prvopočiatku po sebe zanecháva stopy. Dokumenty svojho zrodu, života a zániku. Všetko, čo tu už raz bolo, tu stále ostáva, v obrazoch, zvukoch, v otlačkoch. Svet je plný dokumentov o sebe samom. Skrz ich minulosť vidíme seba. Zdedili sme a dostali sme šancu odovzdať dedičstvo. O poučení, ako sa zrodiť, bývať, obliekať sa, žiť, jesť, chrániť si svoje životy, stavať domy..... Stopy nesú v sebe posolstvo dlhovekosti. Dlhovekosť je ekologickým aktom. Stopy majú potenciál reinkarnácie, spájajú dlhovekosť so sprítomnením. Reinkarnácia je darom súžitia, zažitia, zdedenia. Pôdorys každého sídla sa skladá zo stôp. Stopy sa ukladajú ako sedimenty. Je tam čitateľné prvé zakopnutie, prvé steny s dierami pre okná a dvere i posledná strecha. Strechy sú klobúkmi stavieb. Klobúky majú najkratšiu históriu. Radi kráčajú s módou. Klobúky formujú sídlo z nadhľadu. Stopy vytvárajú archi-textúru sídla. Je v nich arché ukryté v špecifickom texte, umožňujúcom subjektivizujúci stav poznávania. Na pôdoryse Popradu som si prvýkrát uvedomil význam stôp. A Hranovnica je hneď za kopcom/ čo som zistil až po 15 rokoch/. Brázdy sú ako vrásky. Ukrývajú múdrosť. Do brázd sa ukladá žito. Aby sa uchovalo pre ďalší rok. Uchovalo v novej , vždy v tej istej podstate. Vykopané brázdy sú diery. Do dier sa ukladajú zemiaky, pre to isté poslanie ako má žito. Diery sa vždy prikrývajú. Strechami. Cez prekryté diery Zem dýcha. Cez preliačiny sa usmieva na svet. Do brázd sa ukrývajú rieky, pretože rady tečú. O dierach s ukrytou vodou hovoríme studne. Aj krajinu aj sídla poznačujú brázdy a diery. Nebyť nich by nebol život. Nebolo by žito, neboli by zemiaky, nebola by voda. Nebolo by ich kde uskladniť. Sýpky sú stopami v sídelnej krajine, ktoré chránia múdrosť brázd. Sú studňami prežitia. V akejkoľvek diere v urbánnom svete.
O SÝPKACH Ako malý som sa bál osýpok. O osýpkach som čo-to tušil dovtedy, kým mi nevyliezli na kožu. O sýpkach som netušil nič do okamihu , kým mi nevliezli pod kožu. A v Hranovnici som ich spoznal, až keď som videl pod ich kožu. Pod ich omietkou naukladané drevo. Za úzkymi dverami priateľský priestor, rebríkové schody na pôjd, v oknách mreža, ktorá je zároveň krížom. Plné boli garanciou sýtosti, po vyprázdnení pamäte. Po rozobratí hŕbou hliny a dreva na kúrenie. Dnes sýtosť garantujú chladničky, pamäť televízor, teplo drevo a blato nepotrebná hlina. Ale ak je v strede sídla blato, pretože plné chladničky, pustené televízory a prekúrené domovy ukryli obyvateľov pred verejným priestorom, duch miesta sa bezcieľne poneviera ľudoprázdnom. Nemá o koho a ani o čo zavadiť. A keď ho to prestane baviť, tak zmizne. A zmiznutý duch sa potom stáva mátohou. Mátoží usadených usedených. A tak po krk usedení, so stŕpnutými nohami zmátožení, utekajú v autách preč. Tam, kde si myslia, že nie je blato, či ešte zatiaľ nie je. Ľudia chodia tam, kde chodia ľudia. A s nimi chodia duchovia. Mátohy tam, kde ľudia nechodia. Bojím sa, aby ma zmiznuté sýpky raz nemátožili strašením osýpkami.
O ROZOSTRENÍ A PERFORMATIVITE Ak mi niečo mizne pred očami stúpajúc hore komínom, chcem niečo zrealizovať. Nechcem, musím. Niečo ako performatívny akt. Najprv zažitý obraz rozostriť a aby som v novej interpretácii ho dokázal znova zaostriť. Rozostrený obraz umožňuje hľadanie, zaostrený nájdenie. Rozostrenie môžeme realizovať sami , znovu zaostrenie musíme robiť participačne a performatívne. Nahlas. Musím sa pokúsiť zahrať situáciu nového života v starom priestore. Vlastne nie zahrať, ale zažiť. Na začiatku musenia je: Nepoznanie – vízia nedeterminovanej budúcnosti nelimitovaná súčasnými názormi alebo mierou poznania. To na úvod vyvolá: Performatívny krok – Artikuláciu, generujúcu novú realitu prostredníctvom transformačnej sily aktu Performatívneho aktu - aktu zhrešenia proti rigidným predpisom, vedený túžbou po otvorenosti nástrojov a diverzite spôsobov záchrany. Tie sa skryjú pod Performatívny projekt – voľnú improvizáciu, tužiacu po transformácii následných vlastných rozhodnutí , definíciu limitov smerujúcich k neočakávanosti, nedeterminovanosti výsledku, ktorým je Performatívny urbánny dizajn – zosieťovaním aktivít akupunktúrne dizajnom lieči zachraňovaný urbánny priestor, výsledkom ktorého procesu je Spoznanie cesty. Spoznanie následne formuluje: Poznanie /Kým nepoznanie potrebuje víziu, tak poznanie potrebuje misiu./ Poznanie je misiou determinovanej budúcnosti, limitovanej súčasnými názormi a mierou poznania, ktoré následne vyvolajú Performanciu - umelecký výkon a inžinierske vykonávanie tvorby s ohľadom na úžitok a spôsobilosť aktivované Performačným umením – autorským experimentálnym živým umením tvorby bez pravidiel a pokynov, ktoré formou performačnej architektúry, dizajnu, inžinieringu, simulácie,... dospejú k Doznaniu – zachránenej architektúre a pamäti miesta.
Táto transformácia sa nedá robiť od stola, musí sa uhrať priamo na pľaci. Kde herci a diváci jedným sú. Kde sú aj duchovia a zalezené mátohy. Len tak nedostanem z miznutia funkcie sýpok osýpky. Tvorba, vedúca k záchrane, je o simulácii budúceho. V simulácii nemôžu byť simulanti. Na začiatku každý hrá simultánku sám so sebou. Za chvíľu priberie svoje anti ja. Neskôr si priberá do simultánky spoluautorov a stvorené veci. Najkrajší je záver simultánky, keď všetci hrajú so všetkými. A najkrajšou stopou bude, ak sýpky v Hranovnici nás prežijú.
Tomáš Boroš Pamäte krajiny
Miesto má svoju pamäť. Všetky vrstvy minulosti sa ukladajú jedna na druhú ako koberce v supermarkete, len nie tak pekne. Každý má svoju vlastnú topografi u, je pokrútený a ponaťahovaný do rôznych tvarov. Každý jeden bol utkaný na mieru tým svojím „domácim“. Tieto koberce sa navzájom pretvárajú a ovplyvňujú, je to nekonečný proces- vývoj miesta. Ten, na ktorom dnes stojíme, je výsledkom dlhodobého vrstvenia kobercov rôznych tvarov, hrúbok a farieb. Nepoznáme farby a tvary tých tisícov kobercov pod nami, no môžeme tak trochu tušiť. Prechádzame sa po tom našom a spodkami bosých nôh šúchame zo strany na stranu. Tak trochu cítime, čo sa pod ním dialo, tak trochu presvitá farba tých minulých, tak trochu sa vlní tak, ako sa vlnili oni. Do tejto našej prechádzky naboso nám zaznieva jasná výzva. Utkajte nový koberec! A bude taký, aký ešte nikto z nás nevidel. Jeho tvar, farba, štruktúra, dĺžka a šírka nebudú v ničom pripomínať ten pod nami. Úplne iný, no keď ho nakoniec rozprestrieme, pozohýba sa tak trochu ako jeho predchodca. Jeho farba dostane nádych toho koberca pod ním, jeho vlasy sa zhustia vlasmi, ktoré pretŕčajú z toho spodného. Bude nový, no v kontexte tých starých. A tak to musí byť.
Krajina, ktorá si pamätá
Plynie, stavia na zlyhaniach a víťazstvách minulosti. Poddáva sa, no kreatívne. Nedokážeš ju len tak zmeniť. V jej reze vidíš náväznosti. Je to skladačka, ktorá do seba dokonalo zapadá. Jej história sa stáva najväčším obhajcom jej novosti. Novosť je zase prvá, ktorá obhajuje minulosť. Deje sa to preto, že základom tejto progresívnej novosti je história. Tu už netreba konzervovať, niet čo. Teda, niečo by sa našlo. Jediné, čo treba zachovať a zakonzervovať je spôsob, akým sme sa k novosti dostali. Zachovajme akt vzájomného ovplyvňovania vrstiev krajiny.
Krajina, ktorรก zabudla
V tomto obraze zabúdanie nie je prirodzené. Neprirodzený, mocenský zásah, ktorý nasilu naškrobí a vyrovná svoj nový koberec. Necítiť už nič len sterilnú rovnosť a škrob vo vzduchu. Prechádzame sa po ňom a absolútne nič nevieme. Takáto krajina sa trhá, stráca niť, zomiera, čaká na tvorcu histórie. Toto je priestor, kde uvedomelí pamätníci tvoria pomníky - odka- zy minulosti. Vkladajú pod koberec hrášok na miestach, kde si pamätajú kopec, vydupú jamu tam, kde kedysi bola jama. Tie najjasnejšie rysy pripomenú, no pôvodná krajina si už nikdy nespomenie. Tá už zabudla.
Aktivizmom k záchranne cenného urbánneho dedičstva Peter Koban
V našom stredoeurópskom postkomunistickom priestore s dlhou tradíciou potláčania občianskej spoločnosti a demokratickej participácie na veciach verejných je príznačná apatická tolerancia mnohých, často absurdných situácií, ktoré sa dejú v našom okolí. V tomto prostredí, kde občania a spoločenské inštitúcie nezriedka rezignujú, vzdávajú sa svojich povinností a neplnia svoju úlohu, vzniká priestor pre architekta či umelca, ktorí môžu zobrať na seba úlohu iniciátora zmeny, úlohu aktivistu. Aktivizmus v urbánnom priestore nie je jeho tvorbou, je performatívnou praktikou vyžadujúcou reakciu. Môže ňou byť hoci aj zmena. V myslení, v chápaní priestoru, v jeho reorganizácii, konverzii... Aktivizmus nie je tvorba – je to akt generujúci tvorbu. Aktívny prístup k prekonaniu sféry pasívneho architekta vedie k inovovaniu a rozširovaniu poľa architektonickej praxe, ktorá nie je závislá na klientovi, ale rešpektuje záujem verejný. Prejavuje sa proaktívnym prístupom k prehliadaným problémom a novým príležitostiam. Chová sa transgresívne a prináša nové nástroje z iných odborov na hranici poľa pôsobnosti architektúry. Kolaboratívne využívané nástroje architektúru posúvajú na úroveň zdieľanej verejnej skúsenosti. Aktívny pohyb v tomto priestore medzi odbormi a iterácia ich postupov a nástrojov je kľúčom k zmene a inovácii. Architektonický aktivizmus je spôsob myslenia, je strategická inteligencia, tvorba kultúrnych konceptov, je taktikou pre sociálne zásahy a zmiernenie konfliktov. Aktivizmus, niekedy aj ako okamžitý akt, dokáže detegovať budúcnosť minulého. Akcia Sýpky Hranovnice je modelovým príkladom takého prístupu. Jej aktivistická forma sa dá definovať ako urbánna obnova zdola, aktivita pre zachovanie identity a dedičstva alebo ako aj performatívny site specific akt. Pri urbánnej obnove zdola ide o osvojenie a obnovenie často znehodnotených verejných priestranstiev a priestorov obyvateľmi. Väčšinou ide o námestia, nádvoria, nepoužité a opustené pozemky, nevyužívané plochy zelene. Obnova sa vykonáva prostredníctvom umeleckých aktivít alebo vedomou interakciu s komunitami obyvateľov, ktorí chcú prevziať zodpovednosť za daný priestor. V prípade aktivít pre zachovanie identity a dedičstva iniciujú aktivisti alebo mimovládne organizácie aj v spolupráci s miestnymi samosprávami kultúrne aktivity, výskum, popularizáciu a tvorivé činnosti zamerané na zachovanie a oživenie cenného architektonického, urbanistického a kultúrneho dedičstva. Performatívny akt v reálnom priestore reaguje na prostredie, prispôsobuje sa mu alebo ho naopak pretvaruje. Dokáže generovať zamyslenie sa a následne vyvolať ďalšie aktivity. Ich podoba môže byť výrazne ovplyvnená samotným procesom jeho vzniku, konceptom, štruktúrou a prostredím, v ktorom vznikol.
Performatívny charakter architektonického aktu je sociálnym gestom, ktoré presahuje produkciu estetického objektu. Miznutie sýpok z centra obce Hranovnica , ktoré slúžili na uskladnenie obilia a šatstva kvôli potrebe palivového dreva z ich konštrukcií, vyvoláva potrebu čokoľvek podniknúť. Aj bez hlbších znalostí histórie obce, života jej obyvateľov či urbanistického vývoja si uvedomujeme, že sa stráca cenné urbánne dedičstvo, ktoré je súčasťou identity obce. Kvalitný verejný priestor nezávisí iba na vôli štátu alebo samosprávy, ale aj na aktivite občanov – laikov i profesionálov. V prípade sýpok, tohto zásadného urbánneho fenoménu obce, je nevyhnutný proaktívny zásah obyvateľov, vlastníkov, samosprávy. Ako aktivátor, generátor zmeny, môžu okrem mnohých iných vystupovať praktiky architektonického aktivizmu. Študenti počas workshopu obnovili a vyčistili priestor v okolí sýpok, zorganizovali festival za účasti obyvateľov, miestneho folklórneho súboru a remeselníkov, udržiavajúcich tradičné ľudové remeslá, zaznamenali výpovede starších obyvateľov o ich živote a sýpkach a celkovo poukázali na dôležitosť obnovy a ochrany sýpok. Zároveň využili svoje odborné znalosti, aby zasiahli do priestoru aj ako architekti formou urbánnej intervencie. Cieľom intervencií do verejného priestoru je pozitívne zmeniť spôsob jeho použitia, povahu alebo jeho vnímanie užívateľmi. Vytvorili nad potokom nástupnú lávku do priestoru sýpok a vyzdobili ju tradičným motívom modrotlače. V neďalekom parku, ktorý vznikol práve na mieste odstránených sýpok, postavili drevený pavilón. Pri jednom pohľade na pavilón je jeho konštrukcia programovo dekonštruovaná, tvorená zo zdanlivo levitujúcich drevených dosiek. Z druhého pohľadu má archetypálny tvar objektu sýpky. Pôsobí ako akýsi duch rozobratej a spálenej sýpky, ktorý je mementom pre Hranovnicu a jej obyvateľov.
TOPOLČANSKÁ, Mária. Architektonické iniciatívy v sieti aktivizmu. Era 21, 2008, roč. 5, č. 3, s. 44-46. ISBN 977-1801-089006. BOUMAN, Ole. Unsolicited, or : The New Autonomy of Architecture. Volume : Unsolicited architecture, 2007, č. 14, s. 28. ISBN 978-90-77966-14-3.
Urbanizmus obce Hranovnica, unikátne hranovnické lemhausy Gabriel Dulovič
Staviteľstvo je neodmysliteľnou súčasťou kultúry ľudu. Architektúra stavieb bola po stáročia dedená ako dedičstvo od našich predkov. Každý jedinec má silnú potrebu mať vlastné obydlie. Prostredníctvom kvality dosiahnutého výsledku bolo možné posúdiť remeselnú schopnosť, potreby, ekonomické a sociálne zázemie staviteľa. Celá realizácia obydlia so všetkým , čo k nemu v minulosti patrilo, je úzko spätá s prírodnými, sociálnymi a kultúrnymi vplyvmi lokality, v ktorej obydlie stavali. Každá lokalita mala zaužívané svoje materiálne, technologické a architektonické riešenie, veľký vplyv na to mal aj urbanizmus tej- ktorej obce či oblasti. Veľkú rolu zohral v minulosti aj spôsob získavania obživy, vďaka nemu rozlišovali robotnícke, želiarske, roľnícke, pastierske a remeselné obydlie. Kvalita obydlí, vzhľadom na ich trvalé využívanie, bola čoraz dokonalejšia a technologicky lepšia. Čo sa týka urbanizmu, sídlo sa skladalo zoskupením sídelných jednotiek, respektíve obydlí. Ich usporiadanie je výsledkom pôsobenia rôznych sociálnych, ekonomických a hlavne prírodných činiteľov. Najväčší význam mal charakter sídla, druh a úrodnosť pôdy, poloha a prietok vodných tokov. Urbanizmus obce Hranovnica vychádzal tiež zo spomenutých okolnosti. Hranovnica patrí medzi obce v povodí horného Hornádu a spolu s nimi vytvára zaujímavý región plný prírodných krás, umeleckých a prírodných pamiatok. Zaujímavosťou lokality je jej história a kultúra, ktorú nemožno ani v krátkosti priblížiť, vzhľadom na jej rozmanitosť. Obec sa nachádza na rozhraní Horehronia, Spiša, Gemeru a v najmenšej miere aj Liptova. Významným aspektom obyvateľov lokality, najmä obce Hranovnica, bolo stretávanie sa s obyvateľmi iných regiónov, vďaka trhom a veľkým jarmokom v obci. Chodili sem zamagurskí drotári, miškári, predavači potravín, plátna, hlinených či iných výrobkov z Gemeru. Vyhľadávané boli trhy v Hranovnici, vďaka hranovnickej modrotlači a predaju zvierat. Možnosť predaja rôzneho druhu tovaru a príchod ľudí za obchodom zabezpečilo obci Hranovnica charakter malého mestečka. Obyvatelia patrili poväčšine k zámožnejšej vrstve obyvateľstva doliny, boli remeselníci, baníci a súkromní hospodári. Tieto aspekty sa odzrkadlili aj v urbanizme a architektúre obce. Urbanizmus obce sa upravoval niekoľkokrát, a to hlavne v období feudalizmu. Hlavnou príčinou posledných zmien urbanizmu boli ničivé požiare, pri ktorých vyhorela väčšia časť dediny. Príčinou bol horľavý stavebný materiál. Zo starších stavieb sa zachovali len kamenné stavby cirkevného charakteru a sýpky zabezpečené proti požiaru , v Hranovnici známe pod pojmom lemhausy. Terajšie urbanistické riešenie obce pochádza z prvej polovice 19. storočia. No prvá písomná zmienka o obci je z roku 1294. Od samotného založenia sa obec odlišuje od okolitých obci významom, ale aj historickým vývojom. Obec bola vybudovaná od základu, naposledy po požiari v roku 1820.
Pred požiarom mala radovú sídelnú formu. Sídelný raz Hranovnice v súčasnosti je z roku 1820-1830. Vyznačovala sa trojuholníkovým tvarom. V južnej časti obce sa intravilán zužuje k potoku. Vernársky potok preteká stredom obce. Spolu s kostolmi a sýpkami vytvára centrum obce. Domy s dvormi sú radené kolmo na centrálnu časť obce. Hlavná cesta obcou smeruje smerom od Popradu na Rožňavu. Významný vplyv na urbanizmus obce malo poľnohospodárstvo, ktoré zabezpečovalo obživu väčšej časti obyvateľov po tom, ako sa vytratila banská činnosť z lokality. V centrálnej časti obce boli dominantné sypance, no naopak v časti, kde bola hranica sídla s extravilánom , dominantami boli stodoly. Spolu vytvárali súvislý rad , ktorý sa dá prirovnať k ,,hradbám ́ ́ okolo obce. Každý hospodársky dvor zo zadnej časti uzatvárala stodola. Za stodolami viedla cesta poľného charakteru, z ktorej bol prístup do každej stodoly. Toto riešenie bolo na tú dobu veľmi nadčasové. Obec, hlavne jej centrálna časť, nebola rušená a znečisťovaná hospodárskymi aktivitami obyvateľstva. Všetky tieto aktivity boli riešené hospodárskou trasou na hranici s extravilánom. To umožnilo v centrálnej časti vytvoriť čisté územie s charakterom akéhosi dedinského námestia, ktoré bolo využívané ako trhovisko. To bol okrem iného jeden z hlavných dôvodov premiestňovania lemhausov z dvorov do tejto centrálnej časti. Lemhaus a jeho okolie malo byť miestom čistým a udržiavaným, čo hospodárenie na dvore neumožňovalo. Jarmoky a trhy sa konali v obci viac ako štyri krát do roka. Z roz právania starších obyvateľov vieme o zvieracom trhu v severnej časti námestia a výkladnom v južnej časti pri rímsko-katolíckom kostole. Zvýšený záujem o trhy mal za následok príchod ľudí z okolia do obce. Spočiatku otvorené dvory bez brán a plotov začali miestni uzatvárať. Toto vytvorilo súvislú neprerušovanú uličnú zástavbu. Obec tak získala vzhľadom na urbanizmus ešte viac mestský charakter, no stále zo zadnej strany si zachovala charakter poľnohospodársky. V centrálnej časti sa okrem kostolov a sýpok nachádzala škola, notár, pošta, správa cirkevných lesov, stánok- tabak, kováčska dielňa, obchod a krčma. V období socializmu a časoch , keď z Hranovnice chceli vybudovať strediskovú obec, došlo k zmene v centrálnej časti. Zbúraním väčšej časti sýpok chceli vytvoriť priestor pre parky, ktoré mali zvýšiť atraktivitu strediskovej obce. Postupným ukončením hospodárenia a združstevňovania sa z poľnej hospodárskej cesty stala nová ulica a na mieste stodôl vzniká priestor na domovú výstavbu. Následne sa obec začala rozširovať do všetkých strán výstavbou bočných ulíc s domoradím. Nové centrum obce vzniklo na východ od pôvodného vybudovaním nákupného strediska, budovy obecného úradu a školy. Pôvodná dedina s črtami malého mestečka nadobúda nový charakter súčasného mesta. Centrálna časť obce sa smerom na juh zužuje a vyúsťuje do ,,cigánskej ́ ́ časti obce. Obydlia Rómov nie sú zoradené do nejakého urbanistického systému. Sú stavané doslova náhodne a sú to jednopriestorové chalupy. V súčasnosti stavajú domy so štvoruholníkovým pôdorysom a zväčša murované.
Zaujímavosťou urbanizmu obce Hranovnica bol tvar centrálnej časti spolu s lemhausami, boli umiestnené pozdĺž potoka, prechádzajúceho celou obcou. Podobný urbanistický ráz ma aj susedná obec Spišské Bystré. Lemhausy alebo sýpky či sypance boli stavby rozšírené na východnom Slovensku a na severe stredného Slovenska, no vo veľmi malej miere. Ich umiestnenie bolo rozličné a spájalo sa s rôznymi faktormi. Práve zaujímavosťou lemhausov v Hranovnici bolo ich umiestnenie v centrálnej časti, kde vytvárajú radovú zástavbu. V Spišskom Bystrom boli umiestnené v prednej časti dvora alebo tiež naproti domu ako v Hranovnici, zase v neďalekých Vikartovciach boli na okraji dediny, v roztrúsenej forme. Je pravda, že v minulosti boli aj v Hranovnici vo dvore oproti domu. Neskôr ich prerábali na letné kuchynky a stavali nové naproti domu pri rieke. Lemhaus radíme k hospodárskym stavbám roľníckej usadlosti. Stavba mala funkciu uskladňovaciu, či už potravín, šatstva, ale hlavne krmiva. Na stavbu sypancov bol použitý rozličný stavebný materiál. V Hranovnici boli stavané hlavne z dreva, kameňa, ale neskôr aj z pálených tvárnic. Konštrukcia lemhausov bola celo zrubová s použitým spoja – rybí chvost. Konštrukciu nemuseli spájať klincami ani klinmi, jej statiku zabezpečovala váha samotného dreva. Drevené trámy boli vyskladané tak, že postupným skracovaním štítových driev sa vytvorila klenba nad celým lemhausom. Následne nemuseli robiť konštrukcie krovu a drevená klenba slúžila aj ako tepelná izolácia. Aby stavbu zabezpečili proti požiarom a tepelne ju zdokonalili, celý zrub z vonkajšej strany ohádzali hlinou. Na lepšie držanie hliny na zrube natĺkli po celom povrchu stavby drevené kliny, na ktorých držala hlina. Zrub sa stával odolnejším proti požiarom, čo malo za následok, že po požiari obce zhoreli drevené domy, no sýpky sa väčšinou zachránili. Preto boli akoby nejakým trezorom na cennosti obyvateľstva. Vchodové dvere na zrubových lemhausoch boli celodrevené, z masívnych driev, s kovanými pántmi a zámkom. Na ohádzaný lemhaus zmontovali sedlovú strechu a ako krytinu používali zo začiatku slamu, drevený šindeľ a nakoniec škridlu a plech. Krokvy boli voľne položené na hline a hore zmontované kovanými ,,kramľami ́ ́. Pri požiari bola strecha ľahko demontovateľná a vrstva hliny pod ňou zamedzila šíreniu požiaru. Toto riešenie bolo veľmi účinné a rokmi overené. Po častých požiaroch si na základe protipožiarnych nariadení na prelome 18. a 19. storočia obyvatelia začali stavať lemhausy z materiálov nehorľavých, a to z pálených tehál a dostupného kameňa. Na prízemí lemhausu bol potrebný chlad spolu s vlhkosťou zo zeme a blízkeho potoka na uskladnenie obilia a potravín pre členov rodiny a hospodárstva. V súsekoch skladovali múku, obilie a na obilí upečený chlieb. V drevených kadiach od kapusty, bryndze až po soľ. Na prízemí bolo uskladnené všetko náradie a pomôcky na zabíjačku, hrnce, korytá a kotly, tkané koberce a mechy na zvážanie úrody.
V Hranovnici, kde boli lemhausy časťou roľníckych usadlostí, uskladňovali okrem vymenovaných vecí aj súčasti inventára celej roľníckej rodiny. Tieto veci sa uskladňovali na poschodí lemhausu, ktorý bol odvetraný a neboľ tak naťahaný vlhkosťou. Poschodie bolo vytvorené drevenými hranolmi kolmo na dlhšiu obvodovú stenu lemhausu, na ktorej bola drevená podlaha. Priestor bol z oboch strán prevetrávaný prievanom pomocou malých otvorov v štítoch stavby. Odkladali tu truhly, náradie na tkanie od krosien, kolovratov, až po malé náradie na spracovanie ľanu. Na drevenej tyči viseli klobásy a slanina priamo medzi odvetrávanými oknami. Proti odcudzeniu bolo potrebné kvalitné zabezpečenie dverí pomocou zámku, nakoľko v ňom bola uložená celá úroda obilia a majetok rodiny. Na dverách mali kované zámky, ale aj drevené, často obidva typy spolu. Drevené zámky vyrábali majitelia lemhausov , v čom spočívala bezpečnosť týchto zámkov. Nemohlo sa stať, aby dvaja nezávislo od seba, vyrobili rovnaký. Zámky vyrábali na princípe 3-7 západiek, ktoré bolo možné nadvihnúť dreveným kľúčom. Celý zámok bol výlučne z tvrdého dreva. Takéto zámky boli typické pre Hranovnické lemhausy. Pre kované zámky boli typické veľké zasúvacie kľúče. Druhá polovica 20. storočia bola v dedinách charakteristická združstevňovaním a vytrácaním sa domáceho chovu. Zvýšením štandardov bývania začali obyvatelia budovať komory a kupovať chladničky a mrazničky. Postupne upadá využívanie lemhausov a strácajú pôvodnú funkciu, majitelia ich postupne menia na skladovacie priestory. O lemhausy sa prestávajú starať a dochádza k ich chátraniu, narúša sa ich statika a stávajú sa pre ľudí rušivým elementom v obci. V Hranovnici v osemdesiatych rokoch minulého storočia došlo pomaly k úplnej likvidácií lemhausov. Z pôvodného počtu okolo 100 ostalo v súčasnej dobe 16 a z toho je niekoľko v stave samovoľnej demolácie. Spolu s lemhausmi sa vytratil kopec historicky vzácneho materiálu, ktorý majitelia zničili či už svojou nevedomosťou alebo nezáujmom a neúctou k naším predkom. Zničenie veľkej časti vzácnych drevených hospodárskych stavieb znamená nenávratný zánik stavebného prejavu našich predkov. Ten bol charakteristický pre to historické obdobie lokality a vytváral unikátny urbanistický, ale aj architektonický ráz. Situácia ma ako občana obce, budúceho architekta, zberateľa a zachovávateľa kultúry a folklóru veľmi trápi, nakoľko si myslím, že mali by sme byť hrdí na naše unikátne hmotné dedičstvo. Preto sa snažím rôznymi spôsobmi na túto problematiku upozorniť. Verím, že sa aspoň pár posledných pamiatok podarí zachovať pre ďalšie generácie, aby mohli vidieť šikovnosť a zručnosť našich predkov.
Hranovnické lemhausy, sýpky alebo sypance Gabriel Dulovič
Tento typ stavby patrí k hospodárskym objektom, ktoré mali skladovaciu funkciu. Čo bolo obsahom lemhausov som už napísal v predchádzajúcom texte. Stavby boli stavané popri rieke, na priestore medzi riekou a hlavnou cestou. Vzdialenosť od rieky bola rôzna, záviselo to od staviteľa lemhausu. Situované boli zväčša v jednom súvislom páse, poprerušované maximálne metrovou medzerou. Tá umožňovala prechod obyvateľov k potoku, či už po vodu na napájanie alebo na plákanie bielizne. Lemhausy boli stavané buď ako dvojlemhausy alebo samostatné. Väčšinou to boli samostatné stavby. V niektorých častiach dediny, ako v okolí kostola a smerom na juh, boli radené v jednej línií s malými medzerami, zase na druhej strane rieky naopak samostatne situované objekty s okolitou záhradkou a oplotením. V tejto lokalite si ľudia v okolí lemhausov vytvárali hriadky na pestovanie zeleniny alebo kvetov. Ako spomínajú starší obyvatelia, boli to veľmi pekné a upravené priestory. Práve usporiadaním a úpravou okolia v centrálnej časti obce patria medzi unikátne stavebné pamiatky. Tieto stavebné pamiatky boli celodrevené alebo kamenné. V Hranovnici prevahu mali drevené. Stavby mali obdĺžnikový pôdorys a rozmer niečo okolo 4 x 6 metrov. Smerom k ceste bola situovaná vždy dlhšia stena spolu so vstupom. Základ stavby tvorili ploské kamene, navozené z blízkeho Hranovnického plesa. Boli naukladané tak, aby prvý základový hranol bol aspoň trošku odizolovaný od zeme. Základový hranol bol vždy o niečo hrubší ako ostatné hranoly. Mal kruhový prierez a priemer okolo 300 milimetrov. To, že nebol orezaný, malo zabezpečiť jeho dlhšiu životnosť a odolnosť voči drevokazným škodcom. Následne na tento boli ukladané ďalšie hranoly spájané drevárskym spojom zvaným rybí chvost. Celá stavba bola zrubovaná a použitie spoja zabezpečilo, že nepotrebovali spoje spájať pomocou klincov, statiku zabezpečila váha samotných hranolov. Drevené hranoly tvorili celý korpus stavby. Po dosiahnutí svetlej výšky približne 2 metre boli kolmo na dlhšiu stenu zrubu preložené hranoly štvorcového prierezu rozmeru 200 x 200 mm. Tie tvorili základ na nabíjanie drevenej podlahy z fošní šírky približne 220 – 300 mm a hrúbky 50 mm. Boli pribíjané teste vedľa seba, bez perodrážky, ručne kovanými klincami. Postupným skracovaním hranolov v štítovej stene sa vytvorila klenba nad lemhausom. Výhodou takéhoto riešenia bola masívnosť a stabilita zrubu bez nejakej strešnej konštrukcie a navyše bola tepelne zaizolovaná. Týmto bola základná konštrukcia dokončená. Stavitelia následne prešli k vonkajším stenám zrubu. Celý vonkajší povrch zrubu obhádzali hlinou, steny, ale aj povrch strechy. Drevené hranoly kruhového prierezu sa v najširšej časti pospájali, a tak hlina neprepadávala dnu. Aby hlina lepšie na zrube držala, celý zrub poobíjali drevenými kolíkmi, ktoré pretŕčali asi 20-30 mm vonku.
Hlinené ohádzanie zabezpečovalo protipožiarnu ochranu a tepelnú izoláciu, a to v hrúbke max 50 mm na najširšom mieste hranola. Celý zrub bol olepený okrem dverného otvoru, preto na konštrukciu dverí kládli veľký dôraz. Po tom, ako hlina zmiešaná so slamou vyschla, bola na nárožné výpustky položená strešná konštrukcia. Na vrchole zrubu boli spojené krokvy s rozmerom 150x150mm, kovanými klincami na konci zahnutými. Na to nabíjali kontralaty a na ne následne drevený šindeľ a neskôr plech či krytinu. Celá konštrukcia strechy bola vytvorená tak, že v prípade požiaru bola ľahko demontovateľná, aby zamedzili rozšíreniu ohňa do vnútra lemhausu. Odstránenie horiacej strechy a blízkosť rieky zachránili nejeden lemhaus pre vyhorením. Interiér sýpky nebol nejako špeciálne upravený. Podlahou bola buď udupaná hlina alebo tesne vedľa seba naukladané ploské kamene. Malé škáry na stenách pri spoji hranolov boli taktiež olepené hlinou, pre tepelnoizolačné vlastnosti. Vnútro lemhausu niektorí majitelia natierali páleným vápnom pre dezinfekciu. Lemhaus bol bez väčších otvorov. Potrebný prievan na prevetrávanie zabezpečoval na prízemí buď malý otvor v stene alebo na dverách. Na poschodí to boli dva malé otvory v štítových stenách oproti sebe. Najväčší doraz okrem protipožiarnych opatrení kládli na zabezpečenie lemhausu proti vlámaniu. Nakoľko v lemhause skladovali nielen všetku potravu pre členov rodiny a zvieratá, ale aj všetok hodnotný majetok rodiny. Každý lemhaus majitelia starostlivo zamykali a zabezpečovali dvere aj viacerými zámkami. Vyrábali drevené a kované zámky. Bezpečnosť a dômyselnosť zámkov drevených môžeme porovnať s terajšími dózickými systémami. Drevený zámok fungoval na princípe 3 -6 západiek, ktoré posúvali dreveným kľúčom. Zdvíhaním západiek umožnilo posúvanie a otvorenie závory. Základom týchto zámkov bola ich originalita preto, že si ich majiteľ vyrábal sám, nebolo možné nájsť dva rovnaké. Neskôr začali drevené zámky majitelia dopĺňať železnými zámkami so zasúvacím kľúčom. V Hranovnici, ale aj inde sa objavili, no hlavne na murovaných lemhausoch aj celoželezné dvere s dvoma železnými zámkami. Vo fotodokumentácii prikladám fotografie existujúcich dochovaných lemhausov. Okrem toho pripájam aj fotodokumentáciu zameranú na lemhaus, ktorý moja rodina zdedila po starých rodičoch môjho otca. Lemhaus bol už v dosť nevyhovujúcom technickom stave naproti domu pri vyschnutom potôčiku v obci Spišský Štiavnik. Rozhodli sme sa ho zachrániť a premiestniť na záhradu nášho rodinného domu v obci Hranovnica. Rozobratiu a premiestneniu predchádzalo získavanie informácií o zruboch, o stavebných postupoch pri ich stavbe atď.. Nakoľko mal premiestnený lemhaus slúžiť na odkladanie úžitkových predmetov a krojov mojej zbierky, rozhodli sme sa pôvodnú technológiu trocha prispôsobiť jeho terajšiemu využitiu. Snažili sme sa nájsť kompromis medzi pôvodnými a terajšími postupmi. Zrub sme založili na betónovú dosku, ktorú sme odizolovali od základových hranolov kryštalickou izoláciu, aby sme zamedzili prenikaniu vlhkosti do dreva.
Nakoľko bolo ťažké pohľadať také množstvo hliny, použili sme klasickú omietku, do ktorej sme primiešavali perlit, ktorý mal nahradiť tepelno- izolačné vlastnosti hliny. Strešná konštrukcia je podľa starého postupu no nie je tak ľahko demontovateľná, a ako strešnú krytinu sme použili plech s tvarom imitujúci starý šindeľ. Pripájam aj fotografie interiéru, ktorý je už autenticky zariadený.
Výpovede z Lemhauzov Michal Hudåk
Využitie lemhauzov ako funkčných skladovacích priestorov bolo v časoch bez mechanických pomôcok ako práčka, sušička či chladnička nielen praktické, ale aj nevyhnutné. Dediny s malými gazdovstvami dokázali svoj majetok a zdroje uskladniť v samotných domoch, gazdovia z ekonomicky významnejších a bohatších dedín potrebovali samostatný priestor, ktorého názov sa región od regiónu mení. Sýpka, sypanica, v Hranovnici je to lemhauz, ktorí odkazuje na nemecké osídlenie Spiša v trinástom storočí. Jednoduchá štruktúra lemhauzu ponúkala univerzálne využitie:
“No ta tu lemhauz mala každá gazdziná, ba aj gazda. Preto tam še šicko odnašalo. Ked še zabila šviňa, poudzilo še, už še zavešilo do lemhauzu, už višela šoldrina. Nehavala še najviac ku takým robotom, jak žac abo zberac grule. Še navarili krupy a to bola hoscina. A v totych lemhauzoch šicko bulo. Nedzelnajše graty še tam odnašali. V sobotu donesla gazdzina kydlu, šurc, lajblík a už sebe tak vybiglovala a už si nehala na stoličke abo dze, že v nedzelu budze vybiglovana. Ne jak teraz vybereme zo šifonera a dachtere netreba ani biglovac, ne? Šicko še odklad- alo a v nedzelu poobedze už prišla z koscela, ta pekne zas poskladala. Kydlu skrucila, zakrucila do takeho plátna. Jopku pekne odložila zas do kasty. A zas, ked bul abo šviatek ta zas sebe išla vybrac. Ale ked cez tydzen še robilo, ta bulo take placene abo z plátna, z modrotlači tam sebe ušili gazdzine a chlopi mali tote placene košele, ta to še dobre aj rajbalo bo še navalil luh a košele še vyvárali v luhu. Ne tak jak teraz mame herde prášky. Od pondzelka še zberal popel do takeho lošofa, a ked išla gazdziná rajbac, ked už mala teho popela dužo, zaparila, nehala to odstác a potom sebe zohrevala do korytka, a tak se vyrajbali šicke graty, či z dzecoch, či peluchy, šicko še s totym porajbalo.”
“No jak chvarím ešči o totych lemhauzoch, tam še zbože sypalo. Gazdzina, ked upekla chleby, že mala taku pecisko, čo dvanásc chleboch vošlo, ta musela dakdze dac. Nebuli ani igelity, ani nič nebulo. Pekne zabalila do renty a pekne v lemhauze boli také police porobene. Ked bula veľká família, ta trebalo aj dva chleby dzenne. Ked bula menša familia, ta stačil jeden. A šicko do toho lemhauzu. Kapusta. A ked še pohublala, nehala še v šporhéce, vykysla. Pricislo še to s takú veliku skalu a potom, jak už bula hotová, ta chlopi mali čo zanésc, bo to bula cežká, to bula aj stokilová bočka.” “No ta kto si utrimoval, ta utrimoval. Ta si jak gazdzina už herdejša chcela zariadic tu chyžu, ta nemala dze, ta vynesla či krosná, či špulák. Už si odložili tam, bo už ten dvor chceli mac taký kuščiček herdejší. Ale vždy bul na take odkladane po ruke. No a čo ešči v tom, znace v tom lemhauze koryta odkladali, bo ked se zabijalo, ta sme opalovali tote švine a potom še, jak še zabila, ta še slanina tam solila. Ta zas len v totom lemhauze. Šicko v lemhauze bulo.. Ta drevo v počope. No a chlevy, chlevy tam še muselo spratac. Tiež sme znali hygienu, jak teraz da še povedic. Tiež znali gazdziné i čisto robic i šicko. Ked še podojila krava, ta pekne sebe vyrajbala ciedku, sebe vyvarila, vyvesila, tak precedzovala. Ne jak sebe mysleli, že britké sú ženy, né aj čistotné ženy. Každá. No a povedam sme tu spomínali tote jarmarky, ja znam, ja som še vydala ku švekre, ktorá boli na jedničku švekra. A už sme še porečovali, ta vždy spomínali, že ked bul tu jarmark, take dzivče bulo a chceli pantličky do vlasoch. No ale ta čo, na také terty-ferty nechceli dac rodziče, ta pošli do chlevika pozrec, do kurníka pozrec či neznesla kura vajco, vzali vajca a už leceli na jarmark a už si kupili pantličku a tak mali.”
Povojnová industrializácia krajiny a združstevňovanie majetkov gazdov stáli na začiatku zániku lemhauzov. Potraviny a produkty z vlastných gazdovstiev, ktorých skladovanie bolo hlavným dôvodom výstavby lemhauzov, sa už dialo vo veľkých obecných družstvách, drobní hospodári na uskladnenie vlastnej produkcie nepotrebovali veľké priestory. Možnosti a dostupnosť mechanických pomocníkov v domácnosti sa každým rokom rozširovali a aj nepatrná cesta z domu do lemhauzu sa stávala čoraz sporadickejšou. Obyvatelia dediny v priebehu jednej generácie stratili možnosť vlastného hospodárenia a teda aj dôvod používať lemhauzy na pôvodný účel. Kedysi živé zásobárne a komory ustúpili nepotrebnému nábytku a odloženým veciam. Tie lemhauzi oni ako po združstevnovaní, to len še začalo. Už len v tych ošemdzešatych rokoch by som povedzela, ako ked še začali parky robic. Ta vtedy še jak poválali tote lemhauzy. Te prakticky už len potom tak samotne tym jako tym, čo akože sami še zbúrali. Napríklad jak tu spadnul, abo tak. Ale tote, čo boli tam medzi dvoma ulicami, to vykúpili MNV a urobili še parky. Ako tie lemhauzy še tak zlikvidovali. A každý pobúral, co jak še dalo, použili drevo abo škridlu abo čo, no a toto takisto sú veci, ktore še tam skladovali, také, co potrebovali na gazdovstvo, cc bulo drevené še popálilo. Kto mal nejaký záujem abo tak, zvyšok še tak polikvidoval jak še dalo. A dalo še aj do odpadu, zlikvidoval to každý do gruntu.
Hranovnica 1950 Obec s klasickou urbanistickou skladbou potočných dedín pod Tatrami
Hranovnica 1972 Výkup a búranie starých sýpok. Vybudovaný park v centre Hranovnice
Hranovnica 2016 Multyžánrový festival študentov FU TuKe, ktorý poukazuje na hodnotu sýpok.
Hranovnica 2017 NE-Sýpka- pamätník padlým sýpkam
Sýpka pricestovala z minulosti.
Pri odchode späť do minulosti zamrzla.
Miesto pôvodnej sýpky
Nosná konštrukcia
Vymedzenie priestoru okolo pôvodnej sýpky rozostrením
Dokumentรกcia lemhausu Gabriel Duloviฤ
Tento projekt bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Publikácia reprezentuje výlučne názor autora a fond nezodpovedá za obsah publikácie. This project has been supported using public funds provided by Slovak Arts Council. This publication reflects the views only of the author, and the Council cannot be held responsible for the information contained therein.