===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
Technická redaktorka Helena Oleňová. Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava v roku 2013 ako svoju 421. publikáciu v elektronickej podobe. Sadzba a zalomenie do strán PRO 2, a. s., Bratislava. ISBN 978-80-551-3488-8 ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
S lรกskou venujem Charlesovi ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
Prológ 2007 Keď sa muž vynorí z kúpeľne, žena už sedí v posteli opretá o vankúše a listuje v turistických brožúrkach, čo našla pri jeho posteli. Oblečené má jeho tričko a strapaté dlhé vlasy naznačujú, čo sa tam asi dialo minulú noc. Muža poteší tá spomienka a zamyslene si drhne vlasy uterákom. Žena zdvihne pohľad od brožúrky a našpúli pery. Je pristará na to, aby špúlila pery ako malé dieťa, ale nechodia spolu ešte tak dlho, aby sa mu to zunovalo. „Skutočne musíme stráviť dovolenku lozením po horách a zavesení na skalách? Je to naša prvá poriadna dovolenka a v týchto brožúrach som nenašla jediný pobyt, počas ktorého človek nemusí skočiť z výšky alebo,“ striasla sa, „byť navlečený vo flísovej bunde.“ Hodí brožúrky na posteľ, vystrie ruky karamelovej farby nad hlavu. Zastretý hlas svedčí o prebdenej noci. „Čo tak luxusné kúpele na Bali? Mohli by sme vylihovať na piesku... celé hodiny sa dať rozmaznávať... v noci príjemne relaxovať...“ „Na také dovolenky nie som stavaný. Ja musím niečo robiť.“ „Napríklad vrhať sa strmhlav z lietadiel.“ „Odmietaš to, a pritom si to jakživ neskúsila.“ Žena zmraští tvár. „Ak nemáš nič proti tomu, ja to asi predsa len radšej odmietnem.“ Muž cíti, že košeľa mu na mokrej pokožke zvlhla. Prečeše si vlasy hrebeňom, zapne mobil. Ohromene hľadí na množstvo odkazov, ktoré mu nabehli, kým mal mobil vypnutý. „No dobre,“ zamrmle. „Musím letieť. Nájdi si niečo na raňajky.“ Nakloní sa nad posteľ a pobozká ju. Do nosa mu udrie vôňa jej parfumu a sexu. Vdýchne tú vôňu a na krátky okamih zabudne na všetko, najmä keď ho žena objíme okolo krku a stiahne na posteľ. „A ešte vždy platí, že ideme na víkend preč?“ Neochotne sa jej vyslobodí z náručia. „To závisí od toho, ako dopadne tento obchod. Zatiaľ je všetko vo hviezdach. Ešte vždy je možné, že víkend strávim v New Yorku. Ale tak či tak by sme mohli vo štvrtok zájsť na dobrú večeru, čo ty na to? Reštauráciu môžeš vybrať ty.“ Jeho motorkársky kožený odev visí na dverách a rýchlo sa poň načiahne. Žena prižmúri oči. „Večera? S pánom BlackBerrym alebo bez neho?“ „Čože?“ „Pri pánu BlackBerrymu sa mi ježia chlpy na rukách.“ Znova našpúli pery. „Vždy mám pocit, akoby sa o tvoju pozornosť uchádzal niekto tretí.“ „Stlmím zvuk.“ „Will Traynor!“ hnevá sa žena. „Niekedy ho hádam môžeš aj vypnúť, nie?“ „V noci som ho predsa vypol!“ „Iba pod nátlakom.“ Muž sa uškrnie. „Tak tomu teraz hovoríme?“ Natiahne si kožené nohavice a zatlačí do úzadia predstavy, ktoré v ňom Lissine reči vyvolávajú. Bundu si prehodí cez ruku a pri odchode pošle Lisse vzdušný bozk. Na BlackBerry má dvadsaťdva správ. Prvá prišla o 3.42 ráno z New Yorku. Nejaký právnický problém. Zvezie sa výťahom do podzemnej garáže a usiluje sa zorientovať v nočných udalostiach. „Ránko, pán Traynor.“ Strážca parkoviska vyjde zo svojho kumbálu, ktorý je odolný proti živlom, hoci sem dolu živly
nepreniknú. Will niekedy premýšľa, čo tu ten chlap robí za hlbokej noci. Zrejme celý čas civie na monitor so zábermi bezpečnostnej kamery a na ligotavé nárazníky áut za šesťdesiattisíc libier, ktoré nikdy nie sú špinavé. Will si natiahne koženú bundu. „Ako to vyzerá vonku, Mick?“ „Príšerne. Leje ako z krhly.“ Will sa zarazí. „Vážne? Takže zrejme nie je ideálne počasie na jazdu motorkou, čo?“ Mick pokrúti hlavou. „Nie, pane. Iba že by ste mali nafukovací čln. Alebo posledné želanie.“ Will chvíľu uprene hľadí na motorku, nato si vyzlečie koženú bundu aj nohavice. Nech si o ňom Lissa myslí čokoľvek, nepatrí k ľuďom, čo hazardujú so životom. Odomkne skrinku na motorke, strčí do nej kožený odev a kľúče hodí Mickovi. Ten ich chytí jednou rukou. „Odneste to do môjho bytu, dobre?“ „Sedí vec. Nemám vám privolať taxík?“ „Nie. Nemá zmysel, aby sme zmokli obaja.“ Mick stisne tlačidlo a otvorí garážovú bránu. Will vyjde von a zdvihne ruku na znak vďaky. Vonku je ešte šero, trieskajú hromy-blesky, premávka v centre Londýna je už teraz hustá a pomalá, hoci je ešte len štvrť na osem. Will si vyhrnie golier na saku a vykročí ku križovatke, kde sa mu najskôr podarí zastaviť taxík. Cesty sa ligocú od dažďa, na zrkadlovej ploche chodníka sa odráža sivé svetlo. Will v duchu zanadáva, keď zbadá, že na chodníku už stoja iní muži v oblekoch. Odkedy celý Londýn vstáva tak skoro? Tuším všetci dostali ten istý nápad. Rozmýšľa, kam by sa mal postaviť, aby získal najvýhodnejšiu pozíciu, keď mu vtom zazvoní mobil. Volá mu Rupert. „Už letím. Práve sa pokúšam chytiť taxík.“ Zbadá, že na druhej strane sa blíži taxík s rozsvieteným oranžovým svetlom, a vykročí k nemu s nádejou, že nikto iný si ho nevšimol. Vtedy okolo neho prehrmí autobus a za ním nákladné auto, pneumatiky mu až tak škrípu, čo prudko brzdí. Tie zvuky úplne prehlušia Rupertove slová. „Nepočujem ťa, Rupert,“ zakričí do hluku na ceste. „Zopakuj to, prosím ťa.“ Chvíľu stojí na ostrovčeku, premávka okolo neho prúdi ako divá riava, a keď sa priblíži taxík s rozsvieteným oranžovým svetlom, zdvihne voľnú ruku a dúfa, že šofér ho v tom lejaku vidí. „Musíš zavolať Jeffovi do New Yorku. Ešte je hore, čaká na tvoj telefonát. Včera sme sa ti márne pokúšali dovolať.“ „V čom je problém?“ „Nejaký právnický zádrh. Dve klauzuly... podpis... papiere...“ Jeho hlas zanikne vo svišťaní pneumatík okoloidúceho auta. „Nerozumiem.“ Taxikár ho vidí. Spomalí a ako zastáva na druhej strane cesty, spod kolies mu strieka voda. Všimne si, že o kus ďalej šprintuje druhý muž, ale spomalí, keď vidí, že Will sa k autu dostane skôr. Zmocní sa ho pocit víťazstva. „Počuj, povedz Cally, nech mi pripraví všetky podklady. O desať minút som tam.“ Pozrie doprava-doľava a rozbehne sa k taxíku s adresou „Blackfriars“ na perách. Dážď mu preniká cez medzeru medzi golierom na saku a košeľou. Kým dorazí do práce, bude do nitky mokrý, hoci je to len kúsok. Asi bude musieť poslať sekretárku, aby mu kúpila novú košeľu. „A musíme to vyriešiť, prv ako Martin...“ Pozrie smerom, odkiaľ počuje škrípanie bŕzd a nástojčivé trúbenie klaksónu. Pred sebou vidí bok ligotavého čierneho taxíka, šofér už spustil okienko, a kútikom oka zachytí čosi, čo nevidí jasne, len vie, že sa to závratnou rýchlosťou blíži rovno k nemu. Obráti sa tým smerom a v zlomku sekundy si uvedomí, že stojí autu rovno v ceste a nepodarí sa mu
včas vyhnúť. Ohromene rozhodí ruky a BlackBerry mu vypadne na zem. Počuje nejaký krik, možno ho vydáva on. Posledné, čo vidí, je kožená rukavica, tvár pod prilbou, šok v mužových očiach, podobný šoku v jeho očiach. A vzápätí nastane výbuch, pri ktorom sa všetko roztriešti na márne kúsky. A potom nič. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
1 2009 Od autobusovej zastávky je to domov stopäťdesiatosem krokov, ale môže to narásť na stoosemdesiat krokov, ak sa neponáhľate, napríklad keď máte obuté topánky s hrubou podošvou. Alebo topánky, ktoré ste kúpili na dobročinnom bazáre a majú vpredu motýliky, zato nemajú remienok na päte, a zrejme preto boli zlacnené na 1,99 £. Zabočila som za roh na našu ulicu (šesťdesiatosem krokov) a uvidela som náš dom – vlastne dvojdom so štyrmi spálňami v rade s ďalšími tromi dvojdomami so štyrmi spálňami. Vonku stálo otcovo auto – znamenalo to, že ešte neodišiel do práce. Za chrbtom mi zapadalo slnko za Stortfoldský hrad a jeho tmavý tieň sa kĺzal po kopci ako roztápajúci sa vosk, ktorý ma každú chvíľu zaleje. Keď som bola malá, hrávali sme sa, že naše predĺžené tiene po sebe strieľajú. Inokedy by som vám možno vyrozprávala všetko, čo sa mi kedy stalo na tejto ceste: kde ma otec učil jazdiť na bicykli bez oporných koliesok; kde nám pani Dohertyová s parochňou nakrivo vypekala waleské koláčiky; kde jedenásťročná Treena strčila ruku do živého plota, a to rovno do osieho hniezda, takže sme s krikom uháňali späť na hrad. Na chodníčku pred domom ležala prevrhnutá Thomasova trojkolka, a keď som za sebou zavrela bránku, zdvihla som ju a vliekla za sebou až k verande, nato som otvorila dvere. Horúčava ma doslova omráčila. Mama neznáša chlad, a tak necháva kúrenie zapnuté celý rok. Otec otvára okná a vzdychá, že kvôli nej zbankrotujeme. Tvrdí, že naše účty za teplo sú vyššie ako hrubý domáci produkt malého afrického štátu. „To si ty, zlatko?“ „Mhm.“ Zavesila som si kabát na háčik, kde zápasil o priestor s ostatným oblečením. „Ktorá z vás to je? Lou – alebo Treena?“ „Lou.“ Nakukla som do obývačky. Otec ležal dolu tvárou na pohovke s rukou zastrčenou medzi vankúšmi, takže to vyzeralo, akoby ju ani nemal. Môj päťročný synovec Thomas čupel a sústredene ho pozoroval. „Lego.“ Otec sa ku mne obrátil tvárou fialovou od námahy. „Nechápem, prečo musia vyrábať tie kúsky také malé! Nevidela si náhodou ľavé rameno Obi-Wan Kenobiho?“ „Ležalo na DVD prehrávači. Myslím, že Obiho ramená vymenil za ramená Indiana Jonesa.“ „Lenže Obi nemôže mať béžové ramená. Potrebujeme čierne.“ „Tým by som sa netrápila. Darth Vader si predsa v druhej epizóde odfaklí rameno, nie?“ Ukázala som si na líce, aby ma Thomas pobozkal. „Kde je mama?“ „Hore. Čo povieš na to, že som našiel dvojlib rovku?“ Zdvihla som pohľad a zachytila som známe vŕzganie žehliacej dosky. Moja mama Josie Clarková jednoducho nedokázala obsedieť na zadku. Pre ňu to bola otázka cti. Pamätám sa, ako sme raz všetci sedeli pri večeri, len ona stála na rebríku, natierala okná a občas niekomu zakývala. „Mohla by si ďalej hľadať to rameno namiesto mňa? už po ňom pátram pol hodiny pod jeho prísnym dohľadom, ale pomaly sa musím chystať do práce.“ „Máš nočnú?“ „Áno. A už je pol šiestej.“ Pozrela som na hodiny. „V skutočnosti je pol piatej.“
Vydoloval rameno spomedzi vankúšov a prižmúrenými očami pozrel na hodinky. „Tak čo robíš doma tak skoro?“ Pokrútila som hlavou, akoby som nechápala jeho otázku, a pobrala som sa do kuchyne. Starký sedel na stoličke pri okne a lúštil sudoku. Lekár nám povedal, že je to dobré na zlepšenie koncentrácie po mozgových príhodách. Ale iba ja som si zrejme všimla, že doplnil do prázdnych štvorčekov akékoľvek číslo, čo mu zišlo na rozum. „Ahoj, starký.“ Pozrel na mňa a usmial sa. „Dáš si šálku čaju?“ Pokrútil hlavou a pootvoril ústa. „Studené nealko?“ Prikývol. Otvorila som dvere na chladničke. „Jablkový džús nemáme.“ Spomenula som si, že jablkový džús je veľmi drahý. „Chceš ríbezľovú malinovku?“ Pokrútil hlavou. „Vodu?“ Prikývol, a keď som mu podala pohár, zamrmlal čosi, čo pri troche fantázie mohlo byť ďakujem. Vtedy vošla do miestnosti mama s veľkým košom úhľadne poskladanej bielizne. „To je tvoje?“ Ukázala mi ponožky. „Myslím, že tie sú Treenine.“ „Hneď som si myslela. Ale majú zvláštnu farbu. Asi sa prali spolu s otcovou fialovou pyžamou. Si doma nejako skoro. Chystáš sa niekam?“ „Nie.“ Napustila som si do pohára vodu z vodovodu a napila som sa. „Príde neskôr aj Patrick? Nedávno telefonoval. Mala si vypnutý mobil?“ „Mhm.“ „Spomínal, že sa chystá rezervovať dovolenku. Otec vravel, že o tom čosi bežalo v televízii. Kde sa ti to tak páčilo? Bol to Ipsos? Kalypso?“ „Skiathos.“ „To je ono! Mali by ste si poriadne preveriť ten hotel. Skúste si to pozrieť na internete. Patrick aj otec videli čosi v poludňajších správach. Podľa všetkého sú mnohé hotely len v štádiu výstavby a zistíš to až vtedy, keď prídeš na miesto. Otec, nechceš čaj? Lou ti ho neponúkla?“ Dala variť vodu a potom pozrela na mňa. Zrejme až vtedy si všimla, že nič nehovorím. „Stalo sa niečo, zlatko? Si nejaká bledá.“ Priložila mi dlaň na čelo, akoby som bola malé decko, nie dvadsaťšesťročná žena. „Myslím, že nepôjdeme na nijakú dovolenku.“ Mame zavisla ruka vo vzduchu. V očiach sa jej zračil rontgenový pohľad, ktorý som poznala odmalička. „Máte s Patom nejaké problémy?“ „Mami, ja...“ „Nechcem sa vám do ničoho miešať. Ale chodíte spolu už ozaj dosť dlho. Je len prirodzené, ak sa z času na čas nezhodnete v názoroch. Veď aj my s otcom sme...“ „Prepustili ma z práce.“ Moje slová zarezonovali v tichu a zostali tam visieť dlho po tom, čo zvuk doznel. „Čože?“ „Frank sa chystá zatvoriť bistro. Odzajtra.“ Vystrela som ruku s mierne navlhnutou obálkou, ktorú som šokovane zvierala v ruke celou cestou domov. Celých stoosemdesiat krokov od autobusovej zastávky. „Vyplatil mi trojmesačné odstupné.“
Ten deň sa začal ako každý iný. Všetci ľudia, ktorých som poznala, nenávideli pondelkové rána, ale ja som proti nim nič nemala. Rada som prišla zavčasu do bistra Buttered Bun, zapla som veľký samovar v kúte, priniesla dnu prepravky s mliekom a chlieb a debatovala som s Frankom, kým sme sa chystali otvoriť podnik. Páčila sa mi hrejivá atmosféra bistra, v ktorom sa vznášala vôňa pečenej slaniny, a vždy keď sa dvere otvorili a zatvorili, vnikol dnu studený vzduch. Mala som rada šum rozhovorov, a keď zavládlo ticho, ozýval sa len plechový zvuk Frankovho rádia. Nebol to nijaký nóbl podnik – na stenách viseli zábery hradu na kopci, stolíky mali umakartové dosky a jedálny lístok sa nezmenil od čias, čo som tam nastúpila, jedine ponuka čokoládových tyčiniek sa rozšírila a pribudli aj čokoládové brownies a mafiny. Ale najradšej som mala našich stálych zákazníkov. Obľúbila som si inštalatérov Keva a Angela, ktorí chodievali takmer každé ráno a doberali si Franka, odkiaľ pochádza mäso, čo ponúka. Mala som rada Púpavovú dámu, ktorá prišla k tejto prezývke vďaka hrive bielych vlasov a ktorá od pondelka do štvrtka jedla vždy len jedno vajíčko a hranolčeky, čítala noviny a vypila zakaždým dve šálky čaju. Vždy som si dala záležať, aby som s ňou prehodila aspoň pár slov. Mala som podozrenie, že nikto iný s tou starou paňou za celý deň neprehovoril. Mala som rada aj turistov, ktorí sa u nás zastavili cestou na hrad, vrieskajúcich školákov, ktorí k nám prichádzali po vyučovaní, pravidelných zákazníkov z firiem odnaproti, aj kaderníčky Ninu a Cherie, ktoré poznali kalorickú hodnotu každého pokrmu, čo sme ponúkali. Nerozčuľovali ma dokonca ani otravní zákazníci, ako bola tá červenovlasá majiteľka hračkárstva, ktorá aspoň raz do týždňa tvrdila, že som jej zle vydala. Pozorovala som, ako sa pri našich stolíkoch rodia aj končia vzťahy, ako si rozvádzajúci sa manželia delia deti, ako im rodičia, ktorí nie sú schopní navariť nijaké jedlo, previnilo objednávajú niečo teplé pod zub a ako si penzisti rozkošnícky vychutnávajú zakázané vyprážané jedlá. V našom bistre sa premlelo množstvo ľudí a väčšina so mnou prehodila pri šálke čaju pár slov, nejaký žart či zaujímavú poznámku. Môj otec vždy hovoril, že nikdy nevie, čo mi najbližšie vyjde z úst, ale v našom bistre to nikoho netrápilo. Frank ma mal rád. Bol to tichý človek a hovoril, že vďaka mne je v jeho podniku živo. Bola som čosi ako barmanka, akurát som sa nemusela naťahovať s opilcami. A zrazu v to popoludnie, keď prehrmela obedná špička a bistro sa na chvíľku vyprázdnilo, Frank si utrel ruky do zástery, vyšiel z kuchyne a obrátil ceduľku na dverách, takže hlásala ZATVORENÉ. „Počuj, Frank, už som ti hovorila, že nadčasy nie sú zahrnuté do minimálnej mzdy?“ Frank bol čudný patrón, ako hovorieval otec. Pozrela som naňho. Neusmieval sa. „Ejha, dúfam, že som znova nenasypala soľ do cukorničiek!“ Žmolil v rukách utierku a v živote nevyzeral taký nesvoj. Prebleslo mi hlavou, či sa na mňa niekto nesťažoval. A vtedy mi naznačil, aby som si sadla. „Mrzí ma to, Louisa,“ povedal potom, čo mi to oznámil. „Ale vraciam sa do Austrálie. Otec má zdravotné problémy a zdá sa, že na hrade otvoria vlastnú reštauráciu. Na múre visí oznam.“ Myslím, že som chvíľu len sedela s otvorenými ústami. A vtedy mi Frank podal obálku a odpovedal na moju ďalšiu otázku, prv ako som ju stihla vysloviť. „Viem, že sme nikdy nespísali nijakú pracovnú zmluvu, ale chcel som sa o teba postarať. Máš tam trojmesačné odstupné. Odzajtra bude zatvorené.“ „Trojmesačné odstupné!“ zvolal otec, keď mi mama strčila do rúk šálku s osladeným čajom. „Tak
to je od neho naozaj gesto! Veď tam posledných šesť rokov drela ako biela otrokyňa.“ „Bernard!“ napomenula ho mama a vrhla pohľad na Thomasa. Moji rodičia sa oňho starali každý deň až do večera, kým sa Treena nevrátila z práce. „Čo má teraz robiť? Nemusel jej to oznámiť na poslednú chvíľu, dočerta.“ „No... tak si zoženie inú prácu.“ „Ale teraz široko-ďaleko nie sú voľné miesta, Josie. A ty to vieš rovnako dobre ako ja. Krajina je v recesii.“ Mama na chvíľu privrela oči, akoby sa chcela upokojiť. Potom povedala: „Lou je šikovná, ona si niečo určite nájde. Má predsa slušný pracovný výkaz. A Frank jej iste dá dobré odporúčanie.“ „No jasné, doriti... Louisa Clarková vie mimoriadne šikovne nalievať čaj a natierať hrianky maslom.“ „Ďakujem za prejav dôvery, oci.“ „Veď nič v zlom.“ Vedela som, prečo je otec taký nešťastný. Spoliehali sa na môj príjem. Treena v kvetinárstve nezarobila ani na slanú vodu. Mama nemohla ísť do práce, lebo sa starala o starkého, a jeho penzia nás z biedy rozhodne nevytrhla. A otec žil v ustavičnom strese, lebo sa bál, že ho prepustia z továrne na nábytok. Jeho šéf už niekoľko mesiacov rozprával o tom, že budú musieť zredukovať počet zamestnancov. Doma sa šeptalo o dlhoch a kreditných kartách. Otcovi pred dvoma rokmi odpísal auto šofér bez poistky a táto udalosť akosi stačila na to, že vratká stavba rodinných financií sa napokon zrútila. Môj skromný príjem pomáhal pokryť výdavky na domácnosť, takže rodina prežívala z týždňa na týždeň. „Nepredbiehajme udalosti. Lou môže zajtra zájsť na úrad práce a zistiť, aké voľné miesta ponúkajú. Zatiaľ má dosť na prežitie.“ Rozprávali sa o mne, akoby som tam ani nebola. „A je to múdre dievča. Však si múdra, zlatko? Možno by sa mohla prihlásiť na kurz strojopisu a zaujímať sa o nejakú kancelársku prácu.“ Len som tam sedela a počúvala, ako moji rodičia preberajú pracovné možnosti, na ktoré mi stačí moja obmedzená kvalifikácia. Práca v továrni, údržba strojov, natieranie žemlí maslom. Prvý raz v to popoludnie som mala slzy na krajíčku. Thomas ma pozoroval veľkými očami a bez slova mi podal ocmúľanú piškótu. „Ďakujem, Tommo,“ naznačila som a zjedla som ju. Patrick bol v športovom klube, ako som predpokladala. Od pondelka do štvrtka Patrick chodil presne ako švajčiarske hodinky do posilňovne alebo behať stále dookola po osvetlenej dráhe. Zišla som po schodoch, triasla som sa od zimy a pomaly som pristúpila ku kraju oválu. Keď sa Patrick priblížil, aby zistil, kto to tam stojí, zakývala som mu. „Poď si zabehať so mnou,“ vyzval ma. Od úst mu vychádzali svetlé obláčiky. „Už len štyri kolá.“ Zaváhala som – a vzápätí som sa rozbehla. Jedine tak som mala šancu porozprávať sa s ním. Mala som obuté ružové tenisky s tyrkysovými šnúrkami. Bola to jediná obuv, v ktorej som mohla behať. Deň som strávila doma a usilovala som sa byť užitočná. Ale asi po hodine som začala mať pocit, že sa mame motám pod nohami. Mama a starký mali svoje zabehané zvyky a moja prítomnosť ich narúšala. Otec spal, lebo tento mesiac slúžil nočné, a tak sme ho nesmeli rušiť. Upratala som si izbu a potom som len sedela a pozerala televíziu so stíšeným zvukom. Keď som si podchvíľou uvedomila, prečo som uprostred dňa doma, cítila som v hrudi bolesť. „Nečakal som ťa.“ „Už som nemohla vydržať doma. Pomyslela som si, že by sme mohli spolu niečo podniknúť.“
Pozrel bokom na mňa. Tvár mal celú spotenú. „Čím skôr si zoženieš nový džob, bejbi, tým lepšie.“ „Veď som dostala padáka len pred dvadsiatimi štyrmi hodinami. Nemôžem byť ani chvíľu nešťastná? Chápeš, iba dnes.“ „Ale musíš to brať z pozitívnej stránky. Vedela si predsa, že tam nemôžeš trčať večne. Iste sa chceš pohnúť ďalej, vyššie.“ Patrick získal pred dvoma rokmi titul Stortfoldský mladý podnikateľ roka a stále sa nespamätal z tej pocty. Odvtedy získal obchodného partnera Ryšavého Peta a spolu s ním ponúkal služby osobného trénera v okruhu sedemdesiat kilometrov, pričom využívali dve firemné dodávky. V kancelárii mal bielu tabuľu, na ktorú si rád čiernou fixkou písal plánovaný obrat a dovtedy prepisoval cifry, kým nebol spokojný. Nikdy som si nemyslela, že sú odrazom reality. „Ak sa človek cíti nadbytočný, môže mu to úplne zmeniť život, Lou.“ Pozrel na hodinky a skontroloval čas, za ktorý zabehol posledné kolo. „Čo chceš robiť? Mohla by si sa rekvalifikovať. Určite majú nejaký grant pre ľudí, ako si ty.“ „Pre ľudí, ako som ja?“ „Pre ľudí, čo hľadajú nové možnosti. Čím chceš byť? Mohla by si byť kozmetička. Si na to dosť pekná.“ Pri behu do mňa štuchol, akoby som mu mala byť vďačná za kompliment. „Veď poznáš moje kozmetické prípravky – mydlo a voda.“ Patrick sa zatváril nešťastne. Začala som zaostávať. Nenávidela som beh. A nenávidela som jeho za to, že nespomalil. „Pozri... čo tak predavačka? Alebo sekretárka? Realitná agentka? Neviem... musí existovať niečo, čo chceš robiť.“ Ale neexistovalo. V bistre sa mi páčilo. Tešilo ma, že viem o Buttered Bun všetko a že hostia, ktorí sa u nás premieľali, sa mi zverovali so svojimi problémami. Cítila som sa tam príjemne. „Nemôžeš večne smokliť, bejbi. Musíš sa cez to preniesť. Všetci najlepší podnikatelia sa dokázali odpichnúť odo dna. Napríklad Jeffrey Archer. Alebo Richard Branson.“ Potľapkal ma po ramene, aby ma donútil držať jeho tempo. „Pochybujem, že Jeffrey Archer si niekedy zarábal na živobytie natieraním žemlí,“ zafučala som. Nemala som vhodnú podprsenku na beh. Spomalila som a spustila ruky na kolená. Patrick sa obrátil, bežal dozadu a jeho hlas sa niesol studeným nehybným vzduchom. „Len tým chcem naznačiť, že keby ho vyhodili z práce, dokázal by sa odpichnúť. Vyspi sa na to, zajtra si nahoď elegantný kostým a zájdi na úrad práce. Alebo ak chceš, zaškolím ťa a môžeš robiť u mňa. Chápeš, je to zlatá baňa. A nerob si ťažkú hlavu pre tú dovolenku. Ja to zatiahnem.“ Usmiala som sa naňho. Poslal jej vzdušný bozk a jeho hlas sa niesol prázdnym štadiónom. „Môžeš mi to vrátiť, keď sa znova postavíš na nohy.“ Podala som si žiadosť o podporu v nezamestnanosti a absolvovala som štyridsaťpäťminútový pohovor – skupinový pohovor. Sedelo nás tam asi dvadsať žien a mužov, polovica z nich mala na tvári rovnaký ohromený výraz, aký som zrejme mala aj ja, a druhá polovica len neprítomne a bez záujmu hľadela pred seba. Tí ľudia tam podľa všetkého neboli prvý raz. Obliekla som si svoj „civilný odev“, ako tomu hovorí otec. Vďaka svojmu úsiliu sa mi podarilo získať krátky záskok v nočnej zmene v mäsokombináte (celý týždeň potom som mala nočné mory) a dva dni som sa zaškoľovala za poradkyňu na úsporu energie v domácnosti. Veľmi rýchlo som si uvedomila, že v podstate ma učili klamať starých ľudí a presviedčať ich, aby zmenili dodávateľa energie, a tak som povedala svojmu osobnému „poradcovi“ Syedovi, že to nie je nič pre mňa. Trval na tom, aby som pokračovala, a tak som spísala
praktiky, na ktoré ma navádzal, a vtedy stíchol a navrhol, že by sme mali (vždy to bolo sme, hoci bolo jasné, že jeden z nás má trvalé zamestnanie) skúsiť niečo iné. Dva týždne som pracovala v reťazci rýchleho občerstvenia. Pracovný čas mi vyhovoval, zmierila som sa s faktom, že z uniformy vyžaruje statická energia, z ktorej mi stoja vlasy, ale akosi som sa nedokázala vyrovnať so „žiaducimi frázami“ typu: „Ako vám môžem poslúžiť?“ a otázkami: „Želáte si k tomu veľkú porciu hranolčekov?“ Prepustili ma po tom, čo ma jedna zo spolupracovníčok pristihla, ako debatujem so štvorročným dievčatkom o výhodách rozličných hračiek zadarmo. Čo k tomu dodať? Bolo to inteligentné dieťa. Tiež sa mu zdalo, že Šípková Ruženka pôsobí až príliš sladko. Teraz som sedela na štvrtom pohovore a Syed pátral na dotykovom monitore po iných „pracovných príležitostiach“. Syed mal vždy na tvári nasadený pochmúrne optimistický výraz človeka, ktorému sa podarilo nájsť zamestnanie pre tých najnepravdepodobnejších kandidátov, no teraz už aj on pôsobil trochu unavene. „Ehm... nerozmýšľali ste, že by ste sa skúsili uplatniť v zábavnom priemysle?“ „Ako čo? Mám to skúsiť s pantomímou?“ „Nie celkom. Ale mám tu voľné miesto tanečnice pri tyči. Vlastne niekoľko voľných miest.“ Zdvihla som obočie. „Povedzte, že len žartujete, prosím vás.“ „Pracovali by ste tridsať hodín do týždňa ako slobodná umelkyňa. Predpokladám, že prepitné by bolo celkom slušné.“ „Prosím vás, povedzte mi, že ste mi neodporúčali nastúpiť na miesto, pri ktorom by som sa producírovala v spodnej bielizni pred cudzími chlapmi.“ „Hovorili ste, že viete vychádzať s ľuďmi. A zdá sa mi, že sa rada obliekate... ehm... tak trochu teatrálne.“ Pozrel na moje zelené trblietavé pančuchy. Pomyslela som si, že ma rozveselia. Thomas si pri raňajkách celý čas pohmkával melódiu z Malej morskej panny. Syed znova čosi vyťukal na klávesnici. „A čo tak linka dôvery pre dospelých?“ Vyjavene som naňho pozrela. Pokrčil plecami. „Vraveli ste, že sa rada rozprávate s ľuďmi.“ „Nie. A ešte raz nie, pokiaľ ide o polonahé barové vystúpenia. A nechcem byť ani masérka. Ani operátorka webkamery. No tak, Syed, musí predsa existovať práca, z ktorej by môj otec nedostal infarkt.“ To ho trochu rozhýbalo. „Nemám tu už nič zaujímavé, iba ak prácu vo veľkoskladoch s pohyblivým pracovným časom.“ „To akože by som chodila na nočné a vykladala tovar na police?“ Keďže som tam nebola prvý raz, už som rozumela jeho jazyku. „Na to máme zoznam čakateľov. Najväčší záujem o tú prácu majú rodičia, lebo môžu robiť v čase, keď sú deti v škole,“ vysvetľoval s náznakom ospravedlnenia v hlase. „Takže nám zostáva len opatrovateľská služba.“ „Čiže utieranie zadkov starým ľuďom.“ „Žiaľ, Louisa, na nič iné nemáte kvalifikáciu. Keby ste mali záujem o rekvalifikáciu, veľmi rád vás odporučím na správne miesto. Vo vzdelávacom centre pre dospelých je dosť kurzov.“ „Ale to sme už predsa preberali, Syed. Ak sa na to dám, prestanú mi vyplácať podporu, nie?“ „Ak nebudete schopná nastúpiť do práce, tak áno.“ Dlho sme tam len bez slova sedeli. Pozrela som k dverám, pri ktorých stáli dvaja statní ochrankári. Prebleslo mi hlavou, či aj oni dostali ten džob cez úrad práce. „Ja to so starými ľuďmi neviem, Syed. Môj starý otec žije u nás, odkedy mal porážku, a je to
nad moje sily.“ „Aha, takže máte isté skúsenosti s prácou opatrovateľky.“ „Ani nie. Všetko okolo neho robí mama.“ „A vaša mama náhodou nepotrebuje prácu?“ „Vtipné.“ „To nebol vtip.“ „Aby som sa o starkého starala ja? Ďakujem, neprosím. A určite sa vám za to poďakuje aj on. Nemáte voľné miesto v nejakom bistre alebo reštaurácii?“ „Nemáme tu zase až toľko reštaurácií, Louisa. Ale mohli by ste to skúsiť v Kentucky Fried Chicken. Tam by ste si možno s personálom lepšie rozumeli.“ „Lebo je tam bohatšia ponuka jedál než v Chicken McNugget? Pochybujem.“ „Tak potom by sme asi mali hľadať v širšom okolí.“ „Z mesta chodia len štyri autobusy, ako dobre viete. A viem, že ste mi radili, aby som sa spýtala na turistický autobus, ale volala som tam a prichádza do mesta o piatej poobede. Okrem toho je dva razy drahší ako normálny autobus.“ Syed sa oprel na sedadle. „V tejto chvíli považujem za vhodné pripomenúť vám, že ak ako zdravá a schopná uchádzačka o zamestnanie chcete naďalej dostávať podporu...“ „... musím ukázať, že mám záujem o prácu.“ Ako som mala vysvetliť tomu chlapovi, že naozaj túžim pracovať? Mal vôbec predstavu, ako veľmi mi chýba práca v bistre? Nezamestnanosť bola pre mňa pojem, o ktorom nezáživne rozprávajú v televíznych správach v súvislosti s lodiarňami alebo automobilkami. Nikdy som si nemyslela, že človeku môže práca chýbať ako amputovaná končatina. Nikdy mi ani na um nezišlo, že okrem strachu z nedostatku peňazí sa s nezamestnanosťou spája aj pocit neschopnosti a zbytočnosti. A že ráno sa človeku vstáva oveľa horšie, než keď ho surovo zobudí budík. A že vám môžu chýbať ľudia, s ktorými ste spolupracovali, hoci ste s nimi nemali veľa spoločné. Alebo že cestou po hlavnej ulici pátrate po známych tvárach. Keď som prvý raz videla Púpavovú dámu prechádzať okolo obchodov a tváriť sa rovnako bezcieľne ako ja, musela som potlačiť nutkanie, aby som ju vyobjímala. Vtedy ma z rozjímania prebral Syedov hlas. „Aha, toto by sa vám mohlo páčiť.“ Usilovala som sa dovidieť na obrazovku. „Práve to prišlo. V tejto chvíli. Hľadajú opatrovateľku.“ „Už som vám povedala, že to neviem so...“ „Nie je to starý človek. Je to... súkromný inzerát. Pomáhali by ste v dome nejakej rodiny, a podľa adresy vidím, že je to zhruba tri kilometre od vášho domu. Hľadáme spoločníčku a opatrovateľku pre hendikepovaného muža. Máte vodičský preukaz?“ „Mám. Ale musela by som mu utierať...?“ „Utieranie zadku sa podľa všetkého nevyžaduje.“ Chvíľu hľadel na monitor. „Ide o... ochrnutého muža. Potrebuje niekoho, kto mu počas dňa bude pomáhať pri jedení a iných záležitostiach. V takýchto prípadoch ide často o to, aby tam mal ten človek niekoho, kto bude pri ňom, keď chce ísť von, a pomáhať mu pri činnosti, ktorú sám nezvláda. Fíha, ponúkajú naozaj slušné peniaze. Rozhodne viac, než je minimálna mzda.“ „Zrejme preto, lebo to zahŕňa utieranie zadku.“ „Zavolám im, aby som sa uistil, či mu naozaj netreba utierať zadok. Ak nie, ste ochotná ísť tam na pohovor?“ Vyslovil to ako otázku. Ale obaja sme poznali odpoveď.
Vzdychla som a vzala kabelku, pripravená vrátiť sa domov. „Bože môj dobrý,“ zvolal otec, „viete si to predstaviť? Akoby ten chlap nebol dosť potrestaný, že skončil na vozíku, ešte k tomu mu bude robiť spoločnosť naša Lou!“ „Bernard!“ napomenula ho mama. Starký sa za mojím chrbtom smial do šálky s čajom. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
2 Nie som hlúpa. V tejto chvíli považujem za potrebné to zdôrazniť. Ale je ťažké necítiť sa ako brzda pri mladšej sestre, ktorá nielenže postúpila do môjho ročníka, ale potom ešte o ročník vyššie. Hoci Treena je odo mňa o pol druha roka mladšia, všetko, čo si vyžadovalo rozum, robila skôr ako ja. Každú knihu, ktorú som čítala, ona už prečítala predo mnou, všetko, o čom sa hovorilo pri obede, jej bolo dávno známe. Je to jediná osoba, ktorú poznám, čo má rada skúšky. Niekedy si myslím, že sa obliekam tak svojrázne práve preto, že Treena nedokáže skombinovať oblečenie. Večne chodí len v džínsoch a v pulóvri. A podľa nej vrchol elegancie predstavujú vyžehlené džínsy. Môj otec ma označuje za „svojskú“, lebo vždy poviem prvé, čo mi slina prinesie na jazyk. Vraj som celkom ako moja teta Lily, ktorú som nikdy nepoznala. A je to fakt zvláštne, ak človeka prirovnávajú k niekomu, s kým sa nikdy nestretol. Keď som zišla na prízemie vo fialových čižmách, otec len kývol hlavou na mamu a spýtal sa: „Pamätáš na tetu Lily a jej fialové čižmy?“ Mama vtedy len cmukla a zasmiala sa, akoby povedal dobrý vtip. Mama hovorí, že som „jedinečná“, čím zdvorilo naznačuje, že celkom nechápe, prečo sa tak obliekam. Ale s výnimkou krátkeho obdobia počas puberty som nikdy netúžila vyzerať ako Treena alebo moje spolužiačky. Asi do štrnástich rokov som sa rada obliekala ako chalan, no teraz si rada robím radosť – čo závisí od toho, akú mám v ten deň práve náladu. Nemá zmysel, aby som sa pokúšala vyzerať konvenčne. Som nízka, tmavovlasá a podľa otcovho vyjadrenia mám tvár ako škriatok. Ale nemá na mysli pekného škriatka. Nie som škaredá, no pochybujem, že sa o mne niekto niekedy vyjadrí, že som krásna. Akosi mi chýba ženský pôvab. Patrick hovorí, že som úžasná, keď si chce šuchnúť, ale je to dosť priehľadné. Poznáme sa pomaly sedem rokov. Mala som dvadsaťšesť rokov a nebola som si istá, aká vlastne som. A kým som neprišla o prácu, vôbec som o tom nepremýšľala. Predpokladala som, že sa zrejme vydám za Patricka, porodím mu nejaké deti a budem bývať pár ulíc od domu, kde som vyrástla. Odhliadnuc od toho, že mám exotický vkus a som dosť nízka, veľmi som sa nelíšila od dievčat, ktoré som stretávala na ulici. Pravdepodobne som nikomu nestála za to, aby sa na mňa pozrel druhý raz. Obyčajné dievča, čo žije obyčajným životom. Vlastne mi to celkom vyhovovalo. „Na ten pohovor si musíš obliecť kostým,“ vyhlásila mama. „V dnešných časoch sa všetci obliekajú veľmi nedbanlivo.“ „Kostýmček s úzkym pásikom je pri kŕmení geriatrického klienta životne dôležitý.“ „Nemudruj.“ „Nemôžem si dovoliť kúpiť kostým. Čo ak tú prácu nedostanem?“ „Môžeš si obliecť môj kostým a vyžehlím ti k nemu peknú blúzku. A výnimočne by si si nemusela vlasy učesať,“ ukázala na vlasy, ktoré som zvyčajne nosila stočené do dvoch uzlov po bokoch hlavy, „ako princezná Leia. Pokús sa vyzerať ako normálne dievča.“ Bolo mi jasné, že nemá zmysel hádať sa s mamou. A keď som vychádzala z domu, videla som, že otec dostal prísny zákaz komentovať moje oblečenie. V uzučkej sukni som kráčala dosť nemotorne. „Maj sa, zlato,“ povedal a všimla som si, ako mu šklbe kútikmi úst. „Veľa šťastia. Vyzeráš veľmi... zaujímavo.“ Nehanbila som sa za to, že mám na sebe mamin kostým, aký bol v móde v osemdesiatych rokoch, ale za to, že ten kostým mi bol malý. Cítila som, ako sa mi pás zarezáva do brucha, a stiahla som si kabátik s dvojradovým zapínaním trochu nižšie. Ako sa o mame vyjadruje otec, ešte aj sponka
do vlasov je tučnejšia. Počas tej krátkej jazdy autobusom mi bolo trochu nevoľno. Nikdy som nebola na riadnom pracovnom pohovore. Do Frankovho bistra som nastúpila po tom, čo Treena vyhlásila, že sa mi nepodarí zohnať si za deň prácu. Jednoducho som vošla dnu a spýtala som sa Franka, či nepotrebuje výpomoc. Mal vtedy prvý deň otvorené a od vďačnosti sa nezmohol na slovo. Keď o tom spätne rozmýšľam, nepamätám sa, že by sme sa handrkovali o peniaze. Navrhol mi týždennú mzdu, ja som súhlasila a raz do roka mi oznámil, že mi trochu pridal – a väčšinou to bolo viac, než by som bola žiadala. Čo sa pýtajú na pohovoroch? A čo ak budú odo mňa chcieť, aby som s tým starčekom urobila niečo praktické, napríklad nakŕmila ho alebo okúpala? Syed mi oznámil, že má ošetrovateľa, ktorý sa stará o jeho „intímne potreby“ (pri tých slovách ma až tak striaslo). Úloha opatrovateľky v tej chvíli „nebola celkom jasná“. Predstavila som si, ako utieram tomu starcovi tečúce sliny a hlasno sa pýtam: „CHCE ŠÁLKU ČAJU?“ Keď sa starký začal zotavovať z mozgovej porážky, spočiatku nevedel nič urobiť sám. „Tvoja mama je svätica,“ hovorieval otec, z čoho som usúdila, že mu utierala zadok, a vôbec sa netvárila, že by najradšej utiekla z domu. Bola som si istá, že o mne sa jakživ nikto tak nevyjadril. Ja som starkému akurát krájala jedlo na tanieri a varila som mu čaj, ale na viac som sa necítila. Granta House bol na druhej strane Stortfoldského hradu, kúsok od stredovekých hradieb, nachádzal sa na dlhej ulici bez chodníka, kde stáli iba štyri domy a budova Národného pamiatkového ústavu uprostred turistického areálu. Prechádzala som okolo toho domu možno aj sto ráz, ale nikdy som mu nevenovala pozornosť. Keď som teraz prechádzala okolo parkoviska a trate miniatúrneho vláčika, kde bolo pusto a celý areál pôsobil tak pochmúrne, ako len môže vo februári pôsobiť letná atrakcia, videla som, že dom je väčší, než som si myslela, je postavený z červených tehál a má dvojkrídlové dvere. Bol to presne taký dom, aký môžete vidieť v starých číslach časopisu Život na vidieku, kým sedíte v čakárni u lekára. Prešla som po dlhej príjazdovej ceste a usilovala som sa nemyslieť na to, či sa niekto nedíva cez okno. Keď človek kráča peši po dlhej príjazdovej ceste, je v nevýhode – automaticky sa cíti menejcenne. Práve keď som si začala nervózne poťahovať prameň vlasov, otvorili sa dvere – až som sa strhla. Na verandu vyšla žena, nie oveľa staršia odo mňa. Oblečené mala biele nohavice, lekársky plášť a pod pazuchou niesla kabát a fascikel. Keď prechádzala popri mne, zdvorilo sa na mňa usmiala. „A veľmi pekne ďakujeme, že ste prišli,“ počula som znútra hlas. „Ozveme sa vám. Ach!“ Vtedy sa vynorila tvár ženy v strednom veku, krásnej ženy s dokonale upravenými vlasmi – bolo jasné, že kaderníčka ju stála celý majetok. Oblečený mala nohavicový kostým, ktorý podľa môjho odhadu stál viac, než môj otec zarobí za mesiac. „Vy ste zrejme slečna Clarková.“ „Volám sa Louisa.“ Podala som jej ruku, ako mi kázala mama. Moji rodičia sa zhodovali v názore, že v dnešných časoch mladí ľudia nezvyknú podávať ruku. Za starých čias by nikomu ani na um nezišlo zakričať len „zdravím“ alebo „čauko“ a poslať vzdušný bozk. Tejto žene by sa určite nepáčilo, keby som jej poslala vzdušný bozk. „No dobre. Tak teda poďte dnu.“ Len čo to bolo možné, vytiahla si ruku z môjho zovretia, ale cítila som, ako si ma uprene prezerá, ani čo by ma odhadovala. „Poďte ďalej, porozprávame sa v salóne. Som Camilla Traynorová.“ Pôsobila unavene, akoby v ten deň vyslovila tie slová možno aj stý raz. Kráčala som za ňou do veľkej miestnosti so sklenými dverami siahajúcimi až po strop. Na hrubých
mahagónových garnižiach viseli elegantné závesy, na dlážke ležali perzské koberce so zložitými vzormi. Vo vzduchu sa vznášala vôňa včelieho vosku a starožitného nábytku. Všade boli malé elegantné príručné stolíky a na nich rozložené ozdobné škatuľky. V duchu som rozmýšľala, kam si Traynorovci kladú šálku s čajom. „Takže vy ste prišli na náš inzerát na úrade práce, však? Sadnite si, prosím.“ Kým listovala vo fascikli, ja som sa ukradomky obzerala po salóne. Pôvodne som si myslela, že v tom dome to bude vyzerať tak trochu ako v domove dôchodcov, všade samé zdvíhacie zariadenia, všetko antisepticky vydrhnuté. Ale v skutočnosti mi to pripadalo skôr ako závratne drahý hotel zaprataný obľúbenými vecami, na ktorých bolo na prvý pohľad vidieť, že sú vzácne. Na jednom príručnom stolíku stáli fotografie v strieborným rámikoch, ale boli priďaleko, aby som rozoznala tváre. Kým žena listovala v papieroch, zahniezdila som sa, aby som lepšie videla. A vtedy som to začula – neomylný praskot párania látky. Pozrela som dolu a videla som, že dva diely na sukni, ktoré boli na boku pravej nohy zošité, sa roztrhli a vykukol spod nich nepekne rozstrapkaný hodváb. Cítila som, ako mi do tváre stúpa červeň. „Tak teda... slečna Clarková... máte nejaké skúsenosti s kvadruplegickými pacientmi?“ Obrátila som sa tvárou k pani Traynorovej a usilovala som sa kabátikom zakryť čo najviac obnaženého stehna. „Nie.“ „Venujete sa opatrovateľskej práci dlho?“ „Ehm... nikdy predtým som to nerobila,“ priznala som, a keď som v duchu začula Syedov hlas, rýchlo som dodala: „ale určite to zvládnem.“ „Viete vôbec, čo je kvadruplégia?“ Zahabkala som: „Keď je... niekto pripútaný na invalidný vozík?“ „Aj tak sa to dá povedať. Existujú rozličné stupne kvadruplégie, ale v tomto prípade máme do činenia s úplným ochrnutím dolných končatín a obmedzeným pohybom rúk. Robí vám to problémy?“ „Určite menšie ako jemu.“ Usmiala som sa, ale pani Traynorová sa tvárila bezvýrazne. „Ospravedlňujem sa, nemyslela som to...“ „Šoférujete, slečna Clarková?“ „Áno.“ „Máte čistý trestný register?“ Prikývla som. Camilla Traynorová si čosi odfajkla na zozname. Trhlina na sukni sa zväčšovala a cítila som, ako neodvratne postupuje nahor. Ak to takto pôjde ďalej, keď vstanem, budem vyzerať ako vegaská tanečnica. „Stalo sa niečo?“ Pani Traynorová na mňa uprene hľadela. „Len mi je trochu teplo. Smiem si vyzliecť kabátik?“ Prv ako stihla niečo povedať, jediným pohybom som si strhla kabátik, obviazala som si ho okolo pása a zakryla rozpáranú sukňu. „Je tu dosť horúco,“ usmiala som sa, „keď človek príde z toho mrazivého vzduchu. Chápete.“ Na chvíľu zaváhala, potom pozrela znova do fascikla. „Koľko máte rokov?“ „Dvadsaťšesť.“ „A v predchádzajúcom zamestnaní ste vydržali šesť rokov.“ „Áno. Mali by ste tam mať kópiu môjho odporúčania.“ „Mhm...“ Pani Traynorová ju vzala do ruky a prižmúrila oči. „Váš predchádzajúci zamestnávateľ sa o vás vyjadril, že ste ,srdečná, zhovorčivá a viete ľuďom vrátiť chuť do života‘.“
„Áno, podplatila som ho.“ Aj teraz mala kamenný výraz. Dofrasa! Čo je to? Chce si ma preštudovať? Ale nie v pozitívnom zmysle slova. Zrazu som si uvedomila, že matkina blúzka pôsobí lacno, syntetická látka sa v slabom svetle leskne. Mala som si obliecť svoje najobyčajnejšie nohavice a tričko. Čokoľvek, len nie tento kostým. „Tak prečo ste odišli z toho miesta, kde o vás podľa všetkého mali veľmi dobrú mienku?“ „Frank – teda majiteľ – svoje bistro predal. Iste ho poznáte, je to rovno pod hradom. Volá sa Buttered Bun... vlastne, volalo sa,“ opravila som sa. „Rada by som tam bola zostala.“ Pani Traynorová prikývla, či už preto, lebo sa jej nezdalo potrebné niečo dodať, alebo preto, lebo by takisto bola radšej, keby som tam bola zostala. „A čo vlastne chcete v živote dosiahnuť?“ „Prosím?“ „Máte nejaké predstavy o svojej kariére? Bude toto len odrazový mostík k niečomu zaujímavejšiemu? Máte nejaký sen, ktorý by ste si chceli splniť?“ Neprítomne som na ňu hľadela. To má byť nejaký trik? Takéto otázky...? „No... viete... zatiaľ som o tom veľmi nepremýšľala. Len by som,“ preglgla som naprázdno, „len by som chcela znova pracovať.“ Znelo to trápne. Kto len príde na pohovor s tým, že sám nevie, čo chce robiť? Výraz pani Traynorovej prezrádzal, že si myslí to isté. Odložila pero. „Tak povedzte, slečna Clarková, prečo by som mala radšej prijať vás než predchádzajúcu uchádzačku, ktorá má niekoľkoročné skúsenosti s ochrnutými klientmi?“ Pozrela som na ňu. „Ehm... mám vám to naozaj povedať? Sama neviem.“ Zostalo ticho, a tak som po chvíli dodala: „To by ste mali vy najlepšie vedieť.“ „Vy mi neviete uviesť jediný dôvod, prečo by som vás mala prijať?“ Zrazu sa mi pred očami vynorila mamina tvár. Pomyslenie, že sa po ďalšom neúspešnom pohovore vrátim domov s roztrhanou sukňou, bolo nad moje sily. A zarábala by som tu viac ako deväť libier za hodinu. Trochu som sa vystrela. „No... rýchlo sa učím, nikdy nie som chorá, bývam z druhej strany hradu a som silnejšia, než sa zdám... pravdepodobne dosť silná, aby som vládala pohnúť vaším manželom a...“ „Mojím manželom? Nebudete mať na starosti môjho manžela, ale syna.“ „Vášho syna?“ Zažmurkala som. „Ehm... nebojím sa tvrdej práce, viem vychádzať s najrozličnejšími náturami a... viem uvariť aj poriadne silný čaj,“ bľabotala som. Úplne ma dostalo, že postihnutý je jej syn. „Viete, môj otec si myslí, že to nie je najlepšie odporúčanie, ale podľa mojich skúseností sa skoro všetko dá napraviť šálkou dobrého čaju...“ Pani Traynorová na mňa hľadela akosi zvláštne. „Prepáčte,“ vyhŕkla som, keď som si uvedomila, čo som práve povedala. „Nechcela som naznačiť, že... tá paraplégia... teda, kvadruplégia... vášho syna... sa dá zlepšiť šálkou čaju.“ „Asi by som vás mala upozorniť, slečna Clarková, že nedostanete trvalú zmluvu. Pôjde maximálne o šesť mesiacov. Preto je mzda taká... veľkorysá. Chceli sme získať tú správnu osobu.“ „Verte mi, ak človek robil v mäsokombináte, šesť mesiacov práce v Guantáname vyzerá popri tom lákavo.“ Dočerta, Louisa, zavri klapačku. Ale pani Traynorová akoby to nevnímala. Zatvorila fascikel a povedala: „Môj syn Will takmer pred dvoma rokmi utrpel zranenie pri dopravnej nehode. Vyžaduje si dvadsaťštyrihodinovú
starostlivosť, no väčšiu časť má na starosti školený ošetrovateľ. Nedávno som znova nastúpila do práce a opatrovateľka bude mať za úlohu robiť mu spoločnosť cez deň, pomáhať mu pri jedle a pití, byť poruke v prípade potreby a postarať sa, aby sa mu nič nestalo.“ Camilla Traynorová uprela pohľad do lona. „Je mimoriadne dôležité, aby Will mal pri sebe niekoho, kto chápe, akú zodpovednosť ponesie na svojich pleciach.“ Všetko, čo povedala, aj dôraz, s akým vyslovovala tie slová, akoby naznačoval, že som povedala nejakú hlúposť. „Chápem.“ Načiahla som sa za svojou kabelkou. „Tak chceli by ste tú prácu?“ Bolo to také nečakané, až som si najprv myslela, že som zle počula. „Prosím?“ „Potrebujeme, aby ste nastúpili čo najskôr. Mzdu budete dostávať týždenne.“ Chvíľu som sa nezmohla na slovo. „Vy chcete radšej mňa než...?“ jachtala som. „Pracovný čas bude dosť dlhý – od ôsmej ráno do piatej popoludní –, niekedy aj dlhšie. Nebudete mať obedovú prestávku, ale keď napoludnie príde jeho denný ošetrovateľ Nathan, aby sa oňho postaral, budete mať polhodinu voľno.“ „Nepotrebujete odo mňa nijaké... zdravotnícke úkony?“ „Will ovláda všetku lekársku starostlivosť, čo mu môžeme zabezpečiť. Skôr preňho potrebujeme niekoho silného a... optimisticky naladeného. Má... zložitý život a je dôležité, aby ste ho povzbudzovali...“ Nedopovedala, pohľad upierala na čosi za sklenými dverami. Napokon sa znova obrátila na mňa. „Povedzme, že nám nezáleží len na jeho telesnom, ale aj duševnom stave. Rozumiete?“ „Myslím, že áno. Budem mať nejakú rovnošatu?“ „Nie, to v nijakom prípade.“ Pozrela mi na nohy. „Hoci možno by ste mohli chodiť trochu viac... zahalená.“ Pozrela som dolu a videla som, že kabátik mierne skĺzol a odhalil veľkú časť holého stehna. „Ehm... mrzí ma to. Rozpárala sa mi sukňa. Viete, nie je moja.“ Ale zdalo sa mi, že pani Traynorová už nepočúva. „Keď nastúpite, vysvetlím vám, čo treba robiť. Will momentálne nie je práve najpríjemnejší, slečna Clarková. Pri tejto práci pôjde nielen o psychický postoj, ale aj o... profesionálny prístup. Tak teda, uvidíme sa zajtra?“ „Zajtra? Nechcete... nechcete, aby som sa s ním najprv zoznámila?“ „Will dnes nemá dobrý deň. Najlepšie bude, ak začneme zajtra začerstva.“ Vstala som. Uvedomila som si, že pani Traynorová ma už chce vyprevadiť. „Áno,“ zahalila som sa maminým kabátikom. „Ehm... ďakujem. Tak teda zajtra ráno o ôsmej.“ Mama práve nakladala otcovi na tanier zemiaky. Naložila mu dva, ale on si vzal z misy aj tretí a štvrtý. Zabránila mu nabrať si ďalšie, vrátila tie dva do misy, a keď sa pokúšal znova si ich vziať, klepla ho lyžicou po hánkach. Pri stolíku sedeli moji rodičia, moja sestra a Thomas, môj starý otec a Patrick – ten k nám v stredu vždy chodieval na obed. „Otec,“ prihovorila sa mama starému otcovi, „nechceš, aby ti niekto pokrájal mäso? Treena, mohla by si starkému pokrájať mäso?“ Treena sa k nemu naklonila a šikovne krájala mäso. Na druhej strane stola už pokrájala mäso aj Thomasovi. „Tak čo, je ten chlap veľmi postihnutý, Lou?“ „Nemôže byť veľmi pri zmysloch, ak sú ochotní pripustiť k nemu našu dcéru,“ poznamenal Bernard. Za chrbtom mi bežala televízia, aby otec a Patrick mohli pozerať futbal. Z času na čas
odtrhli pohľad od obrazovky, pozreli ponad mňa a na chvíľu prestali prežúvať, zaujatí nejakou prihrávkou alebo strelou na bránku. „Myslím, že je to skvelá príležitosť. Bude pracovať v jednom z tých veľkých barakov. V dobrej rodine. Sú veľmi nóbl, zlatko?“ Na našej ulici sa pod slovom „nóbl“ myslel každý, kto nebol asociál. „No, asi áno.“ „Dúfam, že si si nacvičila pukerlík,“ uškrnul sa otec. „A stretla si sa aj s ním?“ Treena sa naklonila k Thomasovi, aby nezhodil zo stola pohár s džúsom. „Teda, s tým postihnutým. Aký je?“ „Stretnem sa s ním zajtra.“ „Divné. Budeš s ním denne deväť hodín. Stráviš s ním viac času ako s Patrickom.“ „To nie je až také ťažké,“ namietla som. Patrick na druhej strane stola sa tváril, že ma nepočul. „Ale aspoň sa nemusíš báť, že ťa bude sexuálne obťažovať, čo?“ poznamenal otec. „Bernard!“ napomenula ho mama ostro. „Hovorím len to, čo si každý myslí. Pravdepodobne najlepší zamestnávateľ, akého si tvoje dievča mohlo nájsť, však, Patrick?“ Patrick sa len usmial. Mal čo robiť, aby sa ubránil mame, ktorá mu vnucovala zemiaky. Pripravoval sa na maratón začiatkom marca a celkom vylúčil zo svojho jedálneho lístka uhľohydráty. „Vieš, tak som uvažovala, že sa možno budeš musieť naučiť posunkovú reč. Ako inak budeš vedieť, čo chce?“ „Nepovedala, že nevie rozprávať, mami.“ V skutočnosti som si vôbec nepamätala, čo vravela pani Traynorová. Ešte vždy som bola hotová z toho, že som dostala prácu. „Možno hovorí pomocou takého prístroja ako ten vedec v Simpsonovcoch.“ „Debil,“ ozval sa Thomas. „Nie,“ povedal Bernard. „Stephen Hawking,“ nadhodil Patrick. „To je tvoja vina,“ mama vyčítavo pozrela z Thomasa na otca. Tým pohľadom by dokázala krájať steaky. „Ty ho učíš tie škaredé slová.“ „To nie je pravda. Neviem, odkiaľ to má.“ „Debil,“ zopakoval Thomas a pozeral rovno na svojho starého otca. Treena urobila grimasu. „Ja by som sa ho asi aj bála, keby sa na mňa obracal cez nejaký prístroj. Viete si to predstaviť? Doneste-mi-pohár-vody,“ skúšala to. Múdra, ale nie natoľko, aby sa nedala nabúchať, ako neraz podotkol otec. Bola prvou členkou našej rodiny, ktorá chodila na univerzitu, kým ju Thomasov príchod na svet nedonútil prerušiť štúdium v poslednom ročníku. Mama a otec si ešte vždy robili nádeje, že jedného dňa prinesie rodine majland. Alebo bude pracovať vo firme, kde budú mať recepciu bez bezpečnostnej priehradky. Stačilo by aj to druhé. „Prečo by len preto, že je na vozíčku, musel rozprávať ako mutant?“ rozhorčovala som sa. „Ale budeš s ním v tesnom kontakte. Prinajmenej mu budeš utierať ústa, dávať mu piť a podobne.“ „No a? To nie je žiadna veda.“ „To hovorí žena, ktorá dávala Thomasovi plienku naopak.“ „Jediný raz.“ „Dva razy. A dokopy si ho prebaľovala tri razy.“ Naložila som si zelenú fazuľku a usilovala som sa pôsobiť pokojnejšie, než som sa cítila.
Ale už v autobuse cestou domov mi hlavou vírili tie isté myšlienky. O čom sa budeme rozprávať? Čo ak na mňa bude celý deň len civieť a bude mu kľuckať hlava? Nebudem vydesená? Čo ak nebudem ani rozumieť, čo odo mňa chce? Bolo o mne známe, že sa neviem postarať ani len o izbovú rastlinu. Už sme doma nemali ani kvety, ani domácich maznáčikov, lebo škrečka, pakobylky a zlatú rybku Randolpha postihli pohromy. A bude tam tá jeho upätá matka často oxidovať? Nepáčila sa mi predstava, že celý čas ma bude niekto pozorovať. Pani Traynorová mi pripadala ako osoba, pri ktorej sa trasú ruky aj najšikovnejším ľuďom. „Patrick, a ty si čo o tom myslíš?“ Patrick si dal výdatný dúšok vody a mykol plecom. Vonku bubnoval na okná dážď, do štrngania príborov na tanieroch zaznieval klopot. „Sú to pekné peniaze, Bernard. A je to vždy lepšia robota než v mäsokombináte.“ Okolo stola sa ozval súhlasný mrmot. „No, to už je čo povedať, ak sa nezmôžete na nič viac, len že môj nový džob je lepší ako rozvlačovanie zabitých kureniec po hangári,“ vyhlásila som. „No, ešte vždy môžeš na sebe popracovať a robiť osobnú trénerku tuto s Patrickom.“ „Mám na sebe zapracovať? Pekne ďakujem, oci.“ Už som si chcela doložiť ďalší zemiak, no teraz som si to rozmyslela. „A prečo nie?“ Zdalo sa, že mama sa konečne posadí, ale nie – znova stála a pomáhala starému otcovi poliať si mäso omáčkou. „Možno nezaškodí mať to na pamäti. Rozhodne máš dar reči.“ „Skôr je obdarená sadlom,“ odfrkol otec. „Práve som dostala prácu,“ bránila som sa. „A ak ste si nevšimli, oveľa lepšie platenú ako tá posledná.“ „Ale je to len dočasné,“ skočil mi do reči Patrick. „Tvoj otec má pravdu. Možno by si naozaj mohla trochu na sebe popracovať. Keby si sa trochu posnažila, bola by z teba dobrá osobná trénerka.“ „Ale ja nechcem byť osobná trénerka. Nepáči sa mi to... poskakovanie.“ Nezvučne som Patrickovi uštedrila nadávku, ale on sa len uškrnul. „Lou v skutočnosti túži po práci, kde si bude môcť vyložiť nohy, pozerať celý deň telku a kŕmiť toho kripľa slamkou,“ vyhlásila Treena. „Áno, pretože aranžovanie zvädnutých dálií vo vedrách s vodou si vyžaduje obrovskú telesnú aj duševnú námahu, však, Treena?“ „My si ťa len doberáme, zlatko.“ Otec zdvihol hrnček s čajom. „Tešíme sa, že si dostala prácu. Už teraz sme na teba hrdí. A stavím sa, že keď schováš nohy pod stôl v tom panskom sídle, tí debili ťa nebudú chcieť pustiť.“ „Debil,“ ozval sa Thomas. „Veď ja nič,“ povedal otec, prežúvajúc mäso, mama ani nestihla otvoriť ústa. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
3 „Toto je prístavok. Kedysi tu boli stajne, ale uvedomili sme si, že tu bude Willovi najlepšie, lebo je to na prízemí. Tu je voľná izba, v ktorej môže Nathan prespať, keby bolo treba. Spočiatku sme to využívali dosť často.“ Pani Traynorová svižne kráčala po chodbe, rad-radom ukazovala na dvere, bez obzretia kráčala vpred, vysoké podpätky jej klopkali na dlažbe. „Tu sú kľúče od auta. Poistila som vás. Dúfam, že údaje, ktoré ste uviedli, boli pravdivé. Nathan vám ukáže, ako funguje rampa. Stačí, ak Willovi pomôžete správne sa posadiť, a o ostatné sa už postará vozidlo. Hoci... momentálne veľmi netúži niekam chodiť.“ „Vonku je dosť mrazivo,“ podotkla som. Pani Traynorová akoby ma nepočula. „V kuchyni si môžete uvariť čaj alebo kávu. Dbám na to, aby bolo v linke vždy všetko, čo treba. Kúpeľňa je tu...“ Otvorila dvere a ja som hľadela na biele kovové zdvíhacie zariadenie nad vaňou. Pod sprchou bolo mokro, vedľa stál zložený invalidný vozík. V sklenej skrinke v kúte boli úhľadne uložené akési balíčky. Z tej diaľky som nevidela, čo to vlastne je, ale v kúpeľni sa vznášala výrazná vôňa dezinfekčného prostriedku. Pani Traynorová zatvorila dvere, na chvíľu sa obrátila ku mne. „Asi by som mala zdôrazniť, že je veľmi potrebné, aby Will mal stále niekoho pri sebe. Predchádzajúca opatrovateľka ho na pár hodín nechala samého, a kým šla odviezť auto do opravy, Will... sa zranil.“ Preglgla, akoby pri tej spomienke trpela. „Nikam neodídem.“ „Samozrejme, budete potrebovať... malé prestávky na oddych. Len chcem zdôrazniť, že Willa nemožno nechať samého dlhšie ako desať-pätnásť minút. Keby sa vyskytlo niečo nevyhnutné, zdvihnite domáci telefón – možno bude doma môj manžel Steven, alebo mi zavolajte na mobil. Ak si budete potrebovať oddýchnuť, bola by som rada, keby ste ma upozornili včas. Náhradná sila sa nehľadá ľahko.“ „Nie.“ Pani Traynorová otvorila skrinku v hale. Hovorila ako osoba, ktorá má svoju reč nacvičenú. Koľko opatrovateliek tu asi pracovalo predo mnou? prebleslo mi hlavou. „Kým Will bude mať iný program, mohli by ste sa trochu venovať domácnosti – vyprať posteľné obliečky, pobehať izby vysávačom a podobne. Čistiace prostriedky sú pod drezom. Možno nebude chcieť, aby ste boli celý čas pri ňom. Ale to si už vyriešite sami.“ Pani Traynorová pozrela na moje oblečenie, akoby si ho až teraz všimla. Mala som oblečenú voľnú vestu, o ktorej môj otec tvrdí, že v nej vyzerám ako emu. Pokúsila som sa usmiať, ale musela som na to vynaložiť veľké úsilie. „Samozrejme, bola by som rada, keby ste spolu... vychádzali dobre. Bolo by fajn, keby vás mohol brať skôr ako priateľku než platenú silu.“ „Pravdaže. A čo rád... ehm... robí?“ „Rád pozerá filmy. Niekedy počúva rádio alebo hudbu. Má digitálne zariadenie, takže ak mu ho položíte k ruke, dokáže ho aj sám ovládať. Prstami do istej miery dokáže pohybovať, no má problémy niečo uchopiť.“ Jej slová mi zdvihli náladu. Ak má jej syn rád hudbu a filmy, určite nájdeme spoločnú reč. V duchu
som už videla, ako sa s tým mladým mužom smejeme na nejakej hollywoodskej komédii alebo ako behám s vysávačom po izbe, zatiaľ čo on počúva hudbu. Možno to bude celkom fajn. Možno by sme mohli byť priatelia. Ešte nikdy som nemala postihnutého priateľa – poznala som iba Treeninho kamaráta Davida, ten bol hluchý, ale dokázal vám jedným hmatom vyvrátiť hlavu, ak ste naznačili, že je postihnutý. „Máte nejaké otázky?“ „Nie.“ „Tak poďte, predstavím vás.“ Pozrela na hodinky. „Nathan ho už zrejme obliekol.“ Pred dverami sme chvíľu váhali, napokon pani Traynorová zaklopala. „Si tam? Rada by som ti predstavila slečnu Clarkovú, Will.“ Nijaká odpoveď. „Will? Nathan?“ „Už vyzerá slušne, pani Tí,“ ozvalo sa novozélandským prízvukom. Otvorila dvere. Obývačka v prístavku bola zdanlivo veľmi veľká, celú jednu stenu tvorili sklené dvere s výhľadom na šíru krajinu. V kúte ticho pukotalo drevo v kozube, pred obrovským televízorom s plochou obrazovkou stála nízka béžová pohovka a na nej vlnená prikrývka. Izba pôsobila vkusne a pokojne – ako hniezdo škandinávskeho starého mládenca. V strede izby stál čierny invalidný vozík, cez sedadlo aj cez opierku bola prehodená ovčia kožušina. Pri vozíku čupel mocne stavaný muž v bielom ošetrovateľskom mundúre bez goliera a upravoval nohy muža na opierke. Keď sme vstúpili do izby, muž na vozíku zdvihol pohľad spod strapatých, neumytých vlasov. Pohľady sa nám stretli a po chvíli sa mu z úst vydral ston, pri ktorom tuhla krv v žilách. Nato vykrivil ústa a vydal ďalší neľudský krik. Videla som, ako jeho matka stuhla. „Will, prestaň!“ Ani na ňu nepozrel. Odkiaľsi z hĺbky hrude sa ozval ďalší prehistorický škrek. Hrozný, bolestný zvuk! Usilovala som sa nedať nič najavo. Muž robil grimasy a s naklonenou hlavou a so zdvihnutými plecami na mňa hľadel, črty znetvorené. Pôsobil groteskne, nahnevane. Cítila som, že hánky na prstoch, v ktorých som držala kabelku, mi obeleli. „Will, prosím ťa!“ V hlase jeho matky znel náznak hystérie. „Prosím ťa, prestaň s tým.“ Bože dobrý, tak toto naozaj nie je pre mňa! Sťažka som preglgla. Ten muž na mňa stále uprene hľadel. Akoby čakal, že niečo urobím. „Ja som... ja som Lou.“ Netypicky rozochveným hlasom som prerušila ticho. Prebleslo mi hlavou, či mu mám podať ruku, ale vzápätí som si uvedomila, že by ju nevedel chytiť, a tak som mu len chabo kývla. „To je zdrobnenina Louisy.“ Na moje prekvapenie sa mu tvár vyjasnila a vystrel plecia. Will Traynor na mňa vytrvalo hľadel, na tvári mu pohrával slabý úsmev. „Dobré ráno, slečna Clarková. Počul som, že ste moja najnovšia opatrovateľka.“ Nathan práve skončil s úpravou nožnej opierky. „Ste zlý, pán Tí. Veľmi zlý.“ Uškrnul sa, podal mi veľkú ruku a ja som mu ju stisla. Nathana akoby nemohlo nič vyviesť z miery. „Žiaľ, práve vám dokonale predviedol postavu Christyho Browna.“ Christy Brown bol írsky spisovateľ – po mozgovej obrne dokázal písať iba prstami na nohách. „Ale zvyknete si naňho. Pes, ktorý šteká, nehryzie.“ Pani Traynorová držala v štíhlych bielych prstoch krížik na zlatej retiazke. Od nervozity ním pohybovala doprava-doľava. Tvár mala meravú. „Nechám vás samých, vy sa už zblížite. Keby ste potrebovali pomoc, stačí zdvihnúť domáci telefón. Nathan vám vysvetlí Willov denný režim aj to, ako funguje jeho zariadenie.“
„Som tu, mama. Nemusíš hovoriť za mňa. Mozog ešte nemám ochrnutý. Zatiaľ.“ „Vieš, Will, ak budeš protivný, asi bude najlepšie, ak sa slečna Clarková porozpráva radšej s Nathanom.“ Všimla som si, že matka sa pritom naňho nedívala. Pohľad upierala na dlážku. „Dnes pracujem z domu, takže na obed sa tu zastavím, slečna Clarková.“ „Fajn.“ Znelo to ako škrek. Pani Traynorová zmizla. Kým sa na chodbe ozýval klopot podpätkov, všetci sme mlčali. Napokon prerušil ticho Nathan. „Nebude ti prekážať, Will, ak slečne Clarkovej vysvetlím, kedy užívaš ktoré lieky? Mám ti pustiť telku? Alebo radšej hudbu?“ „Rádio Štyri, prosím ťa.“ „Jasné.“ Prešli sme do kuchyne. „Pani Tí spomínala, že nemáte veľké skúsenosti s kvadruplegikmi, však?“ „To nemám.“ „Okej. Tak pre dnešok budem stručný. Máme tu fascikel, z ktorého sa dozviete všetko, čo Will potrebuje, aj telefónne čísla na pohotovosť. Odporúčam vám, aby ste si to preštudovali, keď budete mať chvíľku voľna. A mám dojem, že tie voľné chvíľky budete mať.“ Nathan zvesil z opaska kľúč a odomkol skrinku plnú škatuliek a plastových nádob s liekmi. „Tak teda, toto patrí k mojim povinnostiam, ale mali by ste vedieť, kde čo je, pre prípad potreby. Tamto na stene je rozpis, kde je presne uvedené, čo kedy užíva. Ak mu dáte lieky navyše, zaznačte to sem,“ ukázal na papier, „ale bude najlepšie, ak sa na začiatku o všetkom poradíte s pani Tí.“ „Netušila som, že mu budem dávkovať lieky.“ „Nie je to nič ťažké. On väčšinou vie, čo potrebuje. Ale niekedy mu treba pomôcť pri prehĺtaní. Na to je tento pohárik. Alebo môžete liek rozdrviť v mažiari a dať mu ho do nápoja.“ Vzala som do ruky jednu škatuľku. V živote som nevidela toľko liekov na jednom mieste, iba ak v lekárni. „Okej, takže berie dva lieky na krvný tlak – tento je na zníženie tlaku, keď ide spať, tento na zvýšenie, keď ráno vstane. Tieto lieky potrebuje dosť často na potlačenie svalových kŕčov – jednu mu treba dať okolo desiatej predpoludním, druhú okolo tretej popoludní. S tými nemá problémy pri prehĺtaní, lebo sú malé a obalené. Tieto lieky sú na uvoľňovanie močového mechúra a tieto na reflux. Niekedy ich potrebuje po jedle, ak má problémy so záhou. Toto antihistaminikum užíva ráno a toto sú nosové spreje, ale tie mu striekam väčšinou až tesne pred odchodom, tak si nemusíte robiť obavy. Ak má bolesti, môžete mu dať paracetamol, niekedy dostáva aj tabletky na spanie, ale na druhý deň po nich býva podráždený, tak sa ich usilujeme obmedzovať. Toto,“ zdvihol ďalšiu fľaštičku, „sú antibiotiká, ktoré dostáva každé dva týždne pri výmene katétra. Tie mu budem dávať ja, ale keby som tu náhodou nebol, nechám vám presné inštrukcie. Sú dosť silné. Sú tu aj škatule s gumenými rukavicami, keby ste ho niekedy museli umývať. A je tu krém, keby mal preležaniny, ale odkedy tu máme nafukovací matrac, už ich nemáva.“ Ako som stála, siahol do vrecka a podal mi ďalší kľúč. „Toto je rezervný kľúč,“ vysvetlil mi. „Nedávajte ho nikomu. Ani Willovi, jasné? Strážte ho ako oko v hlave.“ „Teda, je toho dosť na zapamätanie,“ preglgla som. „Všetko máte aj na papieri. Dnes si zapamätajte akurát lieky proti kŕčom. Tieto tu. Keby ste mi niekedy potrebovali zavolať, je tu aj moje číslo na mobil. Keď sa nestarám o Willa, študujem, tak budem radšej, ak mi nebudete volať často, ale kým sa nezabeháte, pokojne mi kedykoľvek brnknite.“ Civela som na fascikel pred sebou. Mala som pocit, akoby som išla na skúšku bez prípravy. „Čo ak bude chcieť ísť... na záchod?“ Spomenula som si na zdvíhacie zariadenie. „Nie som si istá, či ho,
ehm, zdvihnem.“ Usilovala som sa nedať najavo paniku. Nathan pokrútil hlavou. „S tým si nerobte starosti. Na to má katéter. Okolo obeda prídem a vymením mu ho. Vy tu nie ste na fyzickú prácu.“ „A na čo tu vlastne som?“ Nathan chvíľu hľadel na dlážku, až potom pozrel na mňa. „Pokúste sa ho trochu rozveseliť, dobre? Je... je trochu mrzutý. Ale to je za daných okolností... pochopiteľné. No budete potrebovať hrošiu kožu. Ten ranný výstup mal poslúžiť na to, aby vás vykoľajil.“ „Preto mi tak dobre platia?“ „Áno. Niet nad bezplatný obed, čo?“ Nathan ma potľapkal po pleci. Cítila som, ako sa mi pri tom roztriaslo celé telo. „Ale nebojte sa, nemusíte okolo neho chodiť po špičkách.“ Zaváhal. „Mám ho rád.“ Vyslovil to, akoby ho mal rád iba on. Vyšla som za ním do obývačky. Vozík Willa Traynora stál teraz pri okne, takže k nám bol obrátený chrbtom, hľadel von a počúval rádio. „Ja som tu nateraz skončil, Will. Chceš odo mňa ešte niečo, kým odídem?“ „Nie, ďakujem, Nathan.“ „Tak ťa teda zverujem do šikovných rúk slečny Clarkovej. Dovidenia na obed, starec.“ S rastúcou panikou som sa dívala, ako si ošetrovateľ oblieka bundu. „Tak príjemnú zábavu, ľudkovia.“ Nathan na mňa žmurkol a vzápätí ho nebolo. Stála som uprostred izby s rukami vo vreckách a nebola som si istá, čo mám robiť. Will Traynor stále hľadel cez okno, akoby som tam nebola. „Nechcete, aby som vám uvarila šálku čaju?“ spýtala som sa konečne, keď už bolo ticho neznesiteľné. „Aha, áno, dievča, ktoré si zarába na živobytie varením čaju. Rozmýšľal som, ako dlho potrvá, kým budete chcieť predviesť svoje umenie. Nie, ďakujem.“ „Tak teda kávu?“ „V tejto chvíli sa mi nežiadajú horúce nápoje, slečna Clarková.“ „Môžete mi hovoriť Lou.“ „Čo mi to pomôže?“ Zažmurkala som, chvíľu som len stála s otvorenými ústami. Potom som ich zatvorila. Otec mi vždy hovoril, že vtedy vyzerám hlúpejšia, než v skutočnosti som. „Tak teda... môžem vám priniesť niečo iné?“ Obrátil sa a pozrel na mňa. Na brade mal niekoľkotýždňové strnisko a v očiach nečitateľný pohľad. Nato sa odvrátil. „Tak teda...“ Rozhliadla som sa po izbe. „Pozriem sa, či netreba niečo vyprať.“ S búšiacim srdcom som vyšla von. V bezpečí kuchyne som vytiahla mobil a vyťukala esemesku sestre: Je to hrozné. Nenávidí ma. O pár sekúnd prišla odpoveď: Si tam len hodinu, ty dilino! Rodina má finančné suchoty. Pozbieraj sa a mysli na hodinovú mzdu. x
Zaklapla som veko na mobile a nafúkla som líca. V kúpeľni som prezrela kôš s bielizňou, podarilo sa mi do štvrtiny naplniť práčku a niekoľko minút som študovala návod. Nechcela som práčku nastaviť na nesprávny program ani urobiť niečo iné, aby som pred Willom alebo pani Traynorovou nevyzerala znova ako hlupaňa. Pustila som práčku a chvíľu som premýšľala, čo by som asi mala robiť. Zo skrinky na chodbe som vytiahla vysávač a pobehala som ním chodbu aj dve spálne. Prebleslo mi hlavou, že keby ma videli rodičia, určite by chceli urobiť pamätnú fotku. Voľná spálňa pôsobila pusto ako hotelová izba. Mala som podozrenie, že Nathan tu často nespáva. Veru sa mu ani nečudujem... Pred spálňou Willa Traynora som zaváhala, no potom som si povedala, že sa patrí ju povysávať tak ako ostatné miestnosti. Na jednej stene boli zabudované police, na ktorých stálo asi dvadsať zarámovaných fotografií. Kým som vysávala okolo postele, ukradomky som na ne pozrela. Na jednej bol muž pri bandží džampingu z vysokého útesu, ruky roztiahnuté ako socha Krista. Na ďalšej bol muž, čo mohol byť Will, v akejsi džungli a na ďalšej fotke v spoločnosti opitých kamarátov. Všetci mali smokingy a motýliky a držali sa okolo pliec. Na ďalšej fotke stál na lyžiarskom svahu s dievčaťom s tmavými okuliarmi a dlhými blond vlasmi. Naklonila som sa bližšie a vzala som fotku do rúk, aby som ho lepšie videla v lyžiarskych okuliaroch. Na fotke bol hladko oholený a aj v tom žiarivom svetle mala jeho tvár ten zvláštny lesk, aký vidieť na tvári bohatých ľudí, ktorí chodia na dovolenku tri razy do roka. Hoci mal na sebe hrubú lyžiarsku bundu, bolo vidieť, aké má široké svalnaté ramená. Opatrne som postavila fotku na policu a ďalej som vysávala okolo postele. Napokon som vypla vysávač, vytiahla som šnúru zo zásuvky. Keď som ju začala skrúcať, zachytila som kútikom oka pohyb – až som sa strhla a zhíkla. Vo dverách bol Will Traynor a pozoroval ma. „Courchevel. Pred dva a pol rokom.“ Očervenela som. „Mrzí ma to. Len som...“ „Len ste si pozerali moje fotografie. A premýšľali ste, aké to musí byť hrozné, keď žil niekto takým životom a stal sa z neho kripeľ.“ „Nie.“ Ešte väčšmi som očervenela. „Ak sa vás niekedy znova zmocní zvedavosť, ostatné fotografie sú v spodnej zásuvke,“ povedal. Nato vozík tlmene zavrčal, otočil sa doprava a už ho nebolo. Predpoludnie prebehlo v sklesnutej nálade a mala som pocit, že trvá celé roky. Ani sa nepamätám, kedy naposledy sa mi minúty tak vliekli. Usilovala som sa čo najviac sa zamestnávať a do obývačky som chodila čo najmenej – bolo mi jasné, že sa správam zbabelo, ale kašľala som na to. O jedenástej som priniesla Willovi Traynorovi pohár s vodou a lieky proti kŕčom, ako ma žiadal Nathan. Tabletku som mu položila na jazyk a priložila som mu k ústam pohár, ako mi radili. Pohár bol z nepriehľadného svetlého plastu a vyzeral celkom ako ten, z akého pil Thomas, akurát nemal po bokoch obrázky kreslených filmových postavičiek. Will s námahou tabletku prehltol a potom mi naznačil, aby som ho nechala samého. Utrela som prach na policiach, hoci ich nebolo treba utrieť, a premýšľala som, že sa pustím do umývania okien. V prístavku okolo mňa vládlo ticho, iba v obývačke, kde sedel Will, tlmene vrčal televízor. Necítila som sa ešte dosť uvoľnená, aby som pustila v kuchyni v rádiu nejakú hudobnú stanicu. Mala som podozrenie, že by sa o mojom hudobnom vkuse vyjadril dosť zdrvujúco. O pol jednej prišiel Nathan – priniesol so sebou zvonka závan studeného vzduchu. „Všetko v pohode?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím.
Tuším som sa v živote tak nepotešila, že niekoho vidím. „Ujde to.“ „Fajn. Teraz si môžete dať polhodinu pohov. S pánom Tí máme o tomto čase svoj vlastný program.“ Takmer som sa rozbehla do haly po kabát. Pôvodne som nemala v úmysle ísť na obed von, ale priam som zamdlievala od úľavy, že môžem vypadnúť. Vyhrnula som si golier, prehodila cez plece remeň na kabelke a rázne som vykročila po príjazdovej ceste, akoby som naozaj mala niekam naponáhlo. V skutočnosti som sa celú polhodinu len prechádzala po okolitých uliciach a vdychovala som horúce obláčiky do šálu previazaného cez ústa. Na tomto konci mesta neboli nijaké kaviarničky a od zatvorenia Buttered Bunu tam nebolo ani bistro. Hrad bol pustý. Najbližší podnik, kde sa dalo najesť, bola reštaurácia nad moje pomery – tam by som si sotva mohla dovoliť kúpiť niečo na pitie, a už vôbec nie na jedenie. Všetky autá na parkovisku boli obrovské, drahé a poznávacie značky úplne nové. Stála som na parkovisku pod hradom, ale tak, aby ma nebolo vidieť z Granta Housu, a vyťukala som Treenino číslo. „Ahoj.“ „Dobre vieš, že v práci nemôžem telefonovať. Dúfam, že si odtiaľ neutiekla.“ „Nie, len som potrebovala počuť priateľský hlas.“ „Je to fakt také zlé?“ „Treena, on ma nenávidí. Pozerá na mňa ako na nejakého potkana, čo dovliekla dnu mačka. A dokonca ani nepije čaj. Vyslovene sa pred ním skrývam.“ „Nemôžem uveriť, čo hovoríš.“ „Prečo?“ „Pre boha živého, rozprávaj sa s ním. Je pripútaný na ten hrozný vozík. A ty si pravdepodobne nanič. Jednoducho s ním skús nadviazať rozhovor, aby si ho lepšie spoznala. Čo také hrozné sa môže stať?“ „Neviem... fakt som si nie istá, či to tu vydržím.“ „Ja teda rozhodne neoznámim mame, že sa vzdávaš svojej práce po poldni. Odmietnu ti vyplatiť sociálnu podporu, Lou. To nemôžeš urobiť. Nemôžeme si dovoliť, aby si s tým sekla.“ Mala pravdu. Nenávidela som ju. Zavládlo ticho. Treena hovorila netypicky zmierlivým hlasom. A to mi robilo starosti. Podľa všetkého vie, že mám najhorší džob pod slnkom. „Počuj,“ pokračovala, „je to len na pol roka, ale budeš mať v životopise niečo, čo sa ti môže zísť pri hľadaní práce, a nakoniec možno nájdeš džob, čo sa ti bude naozaj páčiť. A pozri sa na to z tej svetlej stránky – aspoň neťaháš nočné šichty v mäsokombináte, nie?“ „Nočné šichty v mäsokombináte sú v porovnaní s týmto leháro...“ „Musím končiť, Lou. Uvidíme sa neskôr.“ „Nechcete si popoludní niekam vyjsť? Mohli by sme sa vyviezť autom, keby ste mali záujem.“ Nathan odišiel pred polhodinou. Šálky na čaj som umývala tak dlho, ako sa len dalo, a mala som pocit, že ak strávim v tomto tichom dome ešte hodinu, asi sa mi rozletí hlava. Will obrátil pohľad na mňa. „A kam by ste ma vzali?“ „Neviem... možno by sme si mohli len tak niekde vyjsť za mesto.“ Niekedy sa hrám, že som Treena. Moja sestra patrí k ľuďom, ktorí dokážu zachovať v každej situácii pokoj a rozvahu, takže nikdy nemá problémy komunikovať s ľuďmi. A teraz som mala zo seba pocit, že sa správam profesionálne a optimisticky. „Hm, takže jazdiť po vidieku,“ povedal, akoby o tom uvažoval. „A čo by sme tam videli? Stromy?
Oblohu?“ „Neviem. Čo normálne robíte?“ „Nerobím nič, slečna Clarková. Akosi už nemôžem nič robiť. Len sedím. A vegetujem.“ „Ale povedali mi, že máte prispôsobené auto.“ „A bojíte sa, že sa pokazí, ak ho nebudem využívať každý deň?“ „Nie, ale...“ „Chcete povedať, že by som mal ísť von?“ „Len som si pomyslela, že...“ „Pomysleli ste si, že mi výlet autom urobí dobre? Akože sa mám nadýchať čerstvého vzduchu?“ „Len sa pokúšam...“ „Slečna Clarková, kvalitu môjho života výrazne nezlepší jazda po stortfoldskom vidieku.“ Odvrátil sa. Hlava mu klesla medzi plecia. Premýšľala som, či mu je tak pohodlne. Ale nebola práve vhodná chvíľa, aby som mu položila tú otázku. A tak sme sedeli v tichu. „Nemám vám sem priniesť laptop?“ „Prečo? Viete o nejakej dobrej podpornej skupine kvadruplegikov? Alebo o Klube plechových koliesok?“ Zhlboka som sa nadýchla a usilovala som sa hovoriť sebavedome. „Tak mi napadlo... že keď už budeme spolu tráviť toľko času, možno by sme sa mohli trochu spoznať a...“ Na tvári sa mu mihol výraz, ktorý ma zastavil. Hľadel rovno pred seba, šklbalo mu svalom na sánke. „Len sa mi zdá... že byť celý deň v spoločnosti jedného človeka je dosť dlho,“ pokračovala som. „Možno keby ste mi povedali niečo o tom, čo rád robíte, čo sa vám páči, potom by som... sa mohla pokúsiť, aby som s vami robila to, čo máte rád.“ Tentoraz bolo ticho priam bolestné. Počula som, ako pomaly pohlcuje môj hlas, nevedela som, čo s rukami. Po Treene a jej správaní nezostalo ani stopy. Napokon vozík zavrčal a Will sa pomaly obrátil ku mne. „Viem o vás len jedno, slečna Clarková. Moja matka vyhlásila, že ste urečnená.“ Vyslovil to, akoby to bola pohroma. „Môžeme uzavrieť dohodu? Mohli by ste pri mne nebyť urečnená?“ Preglgla som a do tváre mi stúpla horúčosť. „Dobre,“ odvetila som, keď som sa znova zmohla na slovo. „Budem v kuchyni. Keby ste niečo odo mňa chceli, zavolajte ma.“ „Nemôžeš sa tak skoro vzdať.“ Ležala som na boku na posteli s nohami vystretými na stene, ako keď som bola tínedžerka. Mala som ich tak opreté už od večere, čo som nerobievala často. Odkedy sa narodil Thomas, Treena sa s ním nasťahovala do väčšej izby a mne zostala tá menšia, kde som vždy cítila klaustrofóbiu, ak som tam pobudla dlhšie ako polhodinu. Ale nechcela som sedieť dolu s mamou a so starkým, lebo mama na mňa podchvíľou úzkostlivo pozrela a hovorila vety ako: „Časom to určite bude lepšie, zlatko.“ Alebo: „Nijaká práca sa človeku nepáči od prvého dňa,“ akoby za posledných dvadsať rokov bola čo len jediný raz zamestnaná. Cítila som sa previnilo, hoci som nič neurobila. „Nepovedala som, že sa chystám vzdať.“ Treena mi vtrhla do izby bez zaklopania ako každý deň, hoci ja som vždy musela ticho zaklopať na dvere jej izby, keby náhodou Thomas spal.
„Mohla som byť nahá. Mala si aspoň zakričať.“ „Už som videla aj horšie veci. Mama si myslí, že dáš výpoveď.“ Spustila som nohy zo steny a posadila som sa. „Bože, Treena, je to horšie, než som si myslela. Je taký nešťastný.“ „Nemôže sa hýbať. Jasné, že je nešťastný.“ „Lenže on je sarkastický a správa sa protivne. Vždy keď niečo poviem alebo navrhnem, pozrie na mňa, akoby som bola korunovaná ťava, alebo mi povie čosi, že sa cítim ako dvojročné decko.“ „Pravdepodobne si naozaj povedala niečo hlúpe. Jednoducho si musíte na seba zvyknúť.“ „Nepovedala som nijakú hlúposť, dávala som si na to pozor. Jedine som mu navrhla, či sa nechce ísť povoziť za mesto. Alebo či nechce šálku čaju.“ „Možno sa tak na začiatku správa ku každému, kým sa neutvrdí, či ten človek pri ňom zostane. Stavím sa, že už mali celé húfy opatrovateliek.“ „Dokonca ani nechcel, aby som s ním zostala v jednej miestnosti. Ja to asi fakt nezvládnem, Katrina. Naozaj. Keby si tam bola, chápala by si ma.“ Treena nič nepovedala, len na mňa chvíľu hľadela. Vstala a nakukla za dvere, akoby sa uisťovala, či niekto nie je na chodbe. „Rozmýšľam, že sa vrátim na univerzitu,“ vyšlo z nej napokon. Môjmu mozgu chvíľu trvalo, kým zaregistroval túto zmenu témy. „Preboha!“ zvolala som napokon. „Ale...“ „Vezmem si pôžičku na školné. Ale môžem dostať aj zvláštne štipendium vzhľadom na to, že mám Thomasa, a univerzita mi umožní platiť nižšie poplatky, lebo...“ Rozpačito pokrčila plecami. „Vraj by som mohla mať vynikajúce študijné výsledky. Niekto im vypadol z ročníka, takže môžem nastúpiť od ďalšieho semestra.“ „A čo Thomas?“ „V areáli univerzity je škôlka. Cez týždeň môžeme bývať v malom bytíku tam a chodili by sme sem iba na víkendy.“ „Aha.“ Cítila som, že ma pozoruje. Nevedela som, ako sa mám tváriť. „Zúfalo túžim znova používať mozog. Práca v kvetinárstve mi ničí sivé bunky. Chcem sa učiť a zlepšovať. A už som na nervy z tej studenej vody. Mrznú mi z nej ruky.“ Obe sme uprene hľadeli na jej ruky, ktoré aj v tropickej horúčave v našom dome boli zružovené. „Ale...“ „Áno, nebudem pracovať, Lou. Nebudem môcť mame prispievať na domácnosť. Dokonca... dokonca možno budem potrebovať, aby mi trochu pomohli oni.“ Tentoraz bola očividne nesvoja. Keď na mňa pozrela, tvárila sa takmer ospravedlňujúco. Zdola do izby doľahol mamin smiech, zrejme pozerala niečo zábavné v televízii. Počuli sme, ako kričí na starého otca. Často mu vysvetľovala, čo sa deje na obrazovke, hoci sme ju ubezpečovali, že to nie je potrebné. Nezmohla som sa na slovo. Význam sestriných slov sa mi rozležal v hlave pomaly, ale neodvratne. Cítila som sa, ako sa asi cíti obeť mafie, ktorej pomaly tuhne okolo členkov betón. „Musím do toho ísť, Lou, naozaj. Chcem pre Thomasa viac, chcem viac pre nás oboch. Jediná možnosť, ako niečo dosiahnuť, je vrátiť sa na univerzitu. Nikdy som nemala nijakého Patricka. A nie som si istá, či ho niekedy budem mať, keďže vzhľadom na Thomasa nikto nie je žeravý začať si so mnou. Musím sama urobiť to najlepšie, čo sa dá.“ Keď som stále nič nehovorila, dodala: „Kvôli sebe aj kvôli Thomasovi.“ Prikývla som.
„Lou? Prosím ťa.“ Dosiaľ nikdy som nevidela svoju sestru, aby sa tvárila takto. Bola som z toho nesvoja. Zdvihla som hlavu, nasilu som sa usmiala. Keď som napokon prehovorila, nespoznala som svoj hlas. „Ako vravíš. Ide len o to, aby som si naňho zvykla. Samozrejme, že prvé dni budú ťažké.“ ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
4 Prešli dva týždne a nabehli sme na istý režim. Každé ráno som prišla do Granta Housu o ôsmej, zakričala som, že som tam, a keď Nathan skončil s obliekaním Willa, starostlivo som počúvala, čo som potrebovala vedieť o Willových liekoch. Alebo – čo bolo ešte dôležitejšie – o jeho nálade. Po Nathanovom odchode som nastavila Willovi rádio alebo televíziu, pripravila som lieky – niekedy som ich rozdrvila v mažiari. Zvyčajne asi po desiatich minútach dal najavo, že moja prítomnosť mu ide na nervy. Vtedy som sa pustila do nepotrebných domácich prác – prala som utierky, ktoré neboli špinavé, alebo som využívala najrozličnejšie nadstavce na vysávač a vysávala som drobné smietky okolo podlahových líšt a na parapete. Dbala som na to, aby som každú štvrťhodinu nakukla do izby, ako mi kázala pani Traynorová. A zakaždým som videla, že Will sedí na vozíku a hľadí do ponurej záhrady. Neskôr som mu priniesla pohár vody alebo kalorický nápoj – ten mu mal udržať váhu a vyzeral ako pastelové lepidlo na tapety. Alebo som ho kŕmila. Rukami od zápästia trochu hýbal, no celými ramenami nie, takže som mu musela dávať jedlo vidličkou do úst. Toto bola najhoršia časť dňa – kŕmiť dospelého muža, pripadalo mi to nesprávne – od rozpakov som bola nešikovná. Will kŕmenie tak nenávidel, že celý čas mi ani raz nepozrel do očí. Krátko pred jednou prišiel Nathan a ja som rýchlo schytila kabát a zmizla som z domu. Prechádzala som sa po uliciach, niekedy som na lavičke v autobusovej búdke zjedla obed, čo som si priniesla z domu. Bolo zima a zrejme som vyzerala dosť trápne, keď som sa v búdke napchávala sendvičom, ale bolo mi to jedno. Nedokázala som stráviť v tom dome celý deň. Popoludní som vždy pustila nejaký film – Will bol členom DVD klubu a každý deň prichádzali poštou nové filmy –, ale nikdy mi nenavrhol, aby som pozerala s ním, a tak som zvyčajne zašla do kuchyne alebo do voľnej izby a presedela som celý čas tam. Začala som si so sebou nosiť knihy alebo časopisy, ale cítila som sa previnilo, že nepracujem, a nedokázala som sa sústrediť na slová. Niekedy sa podvečer zjavila pani Traynorová – no nikdy mi toho veľa nepovedala, iba sa spýtala: „Všetko v poriadku?“ Samozrejme, jediná prijateľná odpoveď znela: „Áno.“ Vždy sa spýtala Willa, či niečo nechce, niekedy navrhla čosi, čo by mohol robiť na druhý deň – výlet alebo návšteva priateľa, ktorý sa naňho pýtal –, ale on to zakaždým odmietol, hoci nie veľmi hrubo. Chvíľu sa tvárila bolestne, blúdila krížikom po zlatej retiazke na krku, napokon odišla. Keď som odchádzala, zvyčajne som sa stretla s jeho otcom, korpulentným, láskavým mužom. Bol to presne ten typ muža, akého môže človek vidieť pozerať kriket s panamákom na hlave, a podľa všetkého dozeral na správu hradu, odkedy opustil svoje dobre platené miesto v meste a šiel do dôchodku. Mala som podozrenie, že je to preňho čosi ako obrábať záhradku – skrátka, len aby „niečo robil“. Končil každý deň presne o piatej, sadol si na gauč a pozeral s Willom televíziu. Na odchode som občas počula, ako utrúsil nejakú poznámku k tomu, čo sa hovorilo v správach. Počas tých prvých dvoch týždňov som mala možnosť spoznať Willa zblízka. Videla som, že sa veľmi usiluje nevyzerať ako muž, akým bol – svetlohnedé vlasy mu zbujneli do beztvarej hrivy, na brade večne strnisko. Okolo sivých očí vrásky únavy. Alebo to bol dôsledok nepohody (Nathan mi vravel, že málokedy sa cíti uvoľnene). Prázdny pohľad človeka, ktorý si zachováva odstup od okolitého sveta. Niekedy som premýšľala, či to bol obranný mechanizmus a či jediný spôsob, ako sa vyrovnať so svojím životom, bolo tváriť sa, že to v skutočnosti nie je jeho život. Chcela som ho ľutovať. Naozaj som to chcela. V tých chvíľach, keď som ho videla hľadieť
cez okno, som ho považovala za najsmutnejšieho človeka, akého som kedy stretla. Ako dni ubiehali a uvedomovala som si, že nejde len o to, že je uväznený na vozíku a stratil fyzickú slobodu, ale jeho život je nikdy sa nekončiacou litániou nedôstojností a zdravotných problémov, dospela som k záveru, že na jeho mieste by som takisto bola veľmi nešťastná. Lenže on bol ku mne naozaj zlý. Nech som povedala čokoľvek, na všetko mal ostrú odpoveď. Keď som sa ho spýtala, či mu nie je chladno, odsekol, že toľko ešte vie – sám by mi povedal, keby potreboval ešte jednu deku. Keď som sa ho spýtala, či sa mu vysávač nezdá veľmi hlučný (nechcela som ho rušiť pri pozeraní filmov), spýtal sa ma, či som vymyslela spôsob, ako vysávať potichu. Keď som ho kŕmila, sťažoval sa, že jedlo je priveľmi horúce alebo priveľmi studené, alebo že som mu priložila vidličku k ústam skôr, než prehltol predchádzajúci kúsok. Všetko, čo som povedala alebo urobila, zvrtol, takže som vyzerala hlúpo. Počas prvých dvoch týždňov som sa naučila nedať nič najavo, len som odišla do voľnej izby a rozprávala sa s ním čo najmenej. Začala som ho nenávidieť a bola som si istá, že to vie. Nikdy som si nemyslela, že moje predchádzajúce zamestnanie mi bude tak chýbať. Chýbal mi Frank aj to, že sa vždy potešil, keď som ráno prišla do práce. Chýbali mi zákazníci a tiché rozhovory, ktoré okolo mňa vždy šumeli ako morský príliv a odliv. V tomto dome, hoci bol krásny a prepychový, vládlo ticho ako v márnici. Šesť mesiacov, opakovala som si potichu, keď sa mi to zdalo neznesiteľné. Šesť mesiacov. A potom raz vo štvrtok, keď som v kuchyni mixovala Willov predpoludňajší vysokokalorický nápoj, som v hale začula hlas pani Traynorovej. Ibaže tentoraz bolo počuť aj iné hlasy. Čakala som, vidlička mi zavisla v ruke. Zachytila som hlas mladej, uhladene hovoriacej ženy a nejakého muža. Vtedy sa v kuchynských dverách zjavila pani Traynorová a ja som sa usilovala tváriť zaneprázdnene. „Je tam voda a mlieko v pomere šesťdesiat ku štyridsiatim?“ pozrela na nápoj. „Áno. Toto je jahodový nápoj.“ „Willa prišli navštíviť jeho priatelia. Asi bude najlepšie, ak...“ „Mám tu dosť práce,“ uistila som ju. V skutočnosti mi odľahlo, že tú hodinu nemusím stráviť v jeho spoločnosti. Nasadila som na pohár viečko. „Nemám hosťom uvariť čaj alebo kávu?“ Takmer ju to prekvapilo. „Áno, to by bolo od vás veľmi milé. Kávu. Myslím, že ja...“ Zdala sa mi ešte napätejšia ako inokedy, oči jej každú chvíľu zablúdili k chodbe, odkiaľ doliehal tichý šum hlasov. Usúdila som, že Will nemáva často návštevy. „Asi... ich nechám samých.“ Vyzrela na chodbu, mysľou bola zrejme kdesi ďaleko. „Rupert. Je to jeho bývalý kolega Rupert,“ obrátila sa na mňa. Mala som pocit, že toto je svojím spôsobom významná chvíľa a ona to potrebuje niekomu oznámiť, hoci len mne. „A Alicia. Boli si... istý čas... dosť blízki. Ten čaj by bol fajn. Ďakujem, slečna Clarková.“ Chvíľu som pri dverách váhala, potom som ich otvorila bokom, lebo v rukách som držala podnos. „Pani Traynorová vravela, že si možno dáte kávu,“ povedala som, keď som vošla dnu, a položila som podnos na nízky stolík. Keď som kládla Willov pohár do držiaka na vozíku a nastavila slamku tak, že mu stačilo len nakloniť hlavu, aby naň dočiahol, ukradomky som pozrela na hostí. Najprv som si všimla ženu. Dlhé nohy, blond vlasy, svetlá karamelová pokožka – presne ten typ ženy, pri akom niekedy rozmýšľam, či všetci ľudia patria k jednému druhu. Pôsobila ako vyšľachtený dostihový kôň v ľudskej podobe. Občas som vídala takéto ženy; najčastejšie kráčali po kopci k hradu, držali za ruky malé deti v značkovom oblečení, a keď vošli do nášho bistra, ich hlas znel vždy
krištáľovo jasne a sebaisto, keď sa pýtali: „Harry, drahý, dáš si kávu? Mám sa spýtať, či ti urobia macchiato?“ Toto bola typická macchiatová žena. Doslova z nej razili peniaze, vysoké postavenie a život, aký som poznala len zo stránok exkluzívnych časopisov. Vtedy som sa na ňu pozrela lepšie a zdesene som si uvedomila, že po a) to je tá žena z Willovej fotografie z lyžovačky a po b) očividne je veľmi, veľmi nesvoja. Pobozkala Willa na líce a s rozpačitým úsmevom odstúpila. Oblečenú mala hnedú kožušinovú vestičku, v ktorej by som ja vyzerala ako yeti, okolo krku mala svetlosivý mohérový šál, teraz sa hrala s ním, akoby sa nevedela rozhodnúť, či si ho má odložiť. „Vyzeráš dobre,“ povedala Willovi. „Naozaj. Tuším... ti trochu podrástli vlasy.“ Will nepovedal ani pol slova. Len na ňu uprene hľadel s nečitateľným výrazom na tvári. Pocítila som isté zadosťučinenie, že sa tak nedíva iba na mňa. „Nový vozík, čo?“ Muž potľapkal operadlo na vozíku a pochvalne prikyvoval, akoby obdivoval najnovší model športového auta. „Vyzerá... veľmi elegantne. Naozaj špičková technika.“ Nevedela som, čo robiť. Chvíľu som tam len stála, prešľapovala som z nohy na nohu, kým do ticha nezaznel Willow hlas. „Louisa, mohli by ste trochu priložiť do kozuba? Zdá sa mi, že oheň dohára.“ Prvý raz v živote ma oslovil krstným menom. „Samozrejme,“ odvetila som. Chvíľu som vyberala vhodné polená. „Bože, vonku je hrozná zima,“ povedala žena. „Príjemné – mať doma poriadny ohník.“ Otvorila som dvierka a poštuchala som žeravé polená kutáčom. „Tu je o dobrých pár stupňov chladnejšie ako v Londýne.“ „Veru áno,“ súhlasil muž. „Aj ja som rozmýšľala, že si dám urobiť takýto kozub s dvierkami. Oveľa lepšie hreje ako otvorený oheň.“ Alicia sa mierne sklonila a prezerala si ho, akoby také čosi jakživ nevidela. „Áno, aj ja som to počul,“ pritakal muž. „Musím sa do toho pustiť. Toto je jedna z vecí, čo človek len plánuje a...“ nedopovedala. „Skvelá káva,“ dodala po chvíli. „Tak čo si v poslednom čase robil, Will?“ V mužovom hlase znela silená žoviálnosť. „Budeš sa čudovať, ale v podstate nič.“ „A čo rehabilitácie? Nastalo nejaké... zlepšenie?“ „Myslím, že tak skoro lyžovať nebudem, Rupert,“ odvetil Will sarkasticky. Takmer som sa v duchu usmiala. Toto bol Will, akého som poznala. Začala som vyhrabávať z kozuba popol. Mala som pocit, že všetci ma pozorujú. Ticho sa dalo doslova krájať. Prebleslo mi hlavou, či mi z pulóvra netrčí štítok, a musela som potlačiť nutkanie skontrolovať to. „Tak teda...“ ozval sa napokon Will. „Čomu vďačím za toto potešenie? Nevideli sme sa... tuším osem mesiacov, však?“ „Ach, viem. Mrzí ma to. Mala som... kopu práce. Mám nový džob v Chelsea. Vediem butik Sashe Goldsteinovej. Pamätáš sa na Sashu? A robila som aj cez víkendy. V sobotu máme dosť rušno. Ťažko si nájdem čas vypadnúť z mesta.“ V Aliciinom hlase znela ostrosť. „Zopár ráz som telefonovala. Mama ti nepovedala?“ „U Lewinsa vládlo hotové šialenstvo. Veď vieš, aké to tam niekedy býva, Will. Máme nového partnera. Pochádza z New Yorku. Volá sa Bains, Dan Bains. Už si o ňom niekedy počul?“ „Nie.“ „Ten šialenec robí dvadsaťštyri hodín denne a očakáva, že aj ostatní budú makať ako maniaci.“
Z hlasu mu zaznievala úľava, že sa mu podarilo nájsť tému, s ktorou nemá problémy. „Veď poznáš pracovnú etiku Yankeeov – nijaké dlhé obedné prestávky, nijaké vtipkovanie. Poviem ti, Will, atmosféra sa totálne zmenila.“ „Ale čo?“ „Veru áno. Už len čakám, kedy zavedie cvikačky. Niekedy mám pocit, že by som ani nemal vstať zo stoličky.“ Všetok vzduch sa vytratil z izby, ani čo by ho vcucol vysávač. Ktosi zakašľal. Vstala som a utrela som si ruky do džínsov. „Idem... idem doniesť drevo,“ zamrmlala som smerom k Willovi. Vzala som kôš a utiekla som. Vonku mrzlo, ale zostala som tam čo najdlhšie a zabíjala som čas vyberaním vhodných polien. Uvažovala som, či je lepšie mrznúť než vrátiť sa do tej izby. Ale vonku bolo priveľmi mrazivo a prostredník, ktorý využívam pri šití, zmodrel ako prvý. Napokon som musela priznať porážku. Niesla som drevo čo najpomalšie, otvorila som dvere do prístavku a šuchtala som sa po chodbe. Keď som sa blížila k obývačke, počula som ženský hlas prenikajúci cez pootvorené dvere. „Vlastne, Will, prišli sme sem aj z iného dôvodu,“ hovorila práve. „Máme pre teba... novinu.“ Zaváhala som pri dverách, kôš s drevom som držala v rukách. „Pomyslela som si... teda, pomysleli sme si, že... bude správne, ak ti to oznámime... Totiž, ide o to, že... s Rupertom sa chystáme vziať.“ Len som tam nehybne stála a premýšľala som, či sa dokážem obrátiť tak, aby ma nebolo počuť. Žena nepresvedčivo pokračovala: „Pozri, viem, že je to pre teba asi šok. Vlastne aj pre mňa to bol šok. My sme... teda... začalo sa to dlho po tom, čo...“ Ruky ma začali bolieť. Pozrela som na kôš a rozhodovala som sa, čo robiť. „Veď vieš, ty a ja sme... no... teda...“ Znova ťaživé ticho. „Will, povedz niečo, prosím ťa.“ „Blahoželám,“ zamrmlal napokon. „Viem, čo si myslíš. Ale ani jeden z nás to tak neplánoval. Naozaj. Hrozne dlho sme boli len priatelia. Priatelia, ktorí si o teba robili obavy. Rupert mi bol po tvojej nehode úžasnou oporou a...“ „Pekné od neho.“ „Prosím ťa, nebuď taký. Je to pre mňa hrozné. Príšerne som sa bála oznámiť ti to. Obaja sme sa báli.“ „Vidím,“ odvetil Will bezvýrazne. Vtedy zasiahol Rupert: „Počuj, hovoríme ti to iba preto, lebo ťa máme radi. Nechceli sme, aby si sa to dozvedel od niekoho iného. Ale chápeš, život ide ďalej. To predsa musíš vedieť. Koniec koncov sú to už dva roky.“ Zavládlo ticho. Uvedomila som si, že to už nechcem ďalej počúvať, a odstúpila som odo dverí, ticho stonajúc od námahy. Ale keď sa znova ozval Rupert, jeho hlas znel tak silno, že som ho napriek tomu počula. „No tak, starec. Viem, že to musí byť fakt ťažké... Ale ak ti aspoň trochu záleží na Lisse, iste chceš, aby mala pekný život.“ „Povedz niečo, Will, prosím ťa.“ Vedela som si predstaviť jeho tvár. V duchu som videla jeho výraz, nielenže bol nečitateľný, ale tajil sa v ňom náznak opovrhnutia. „Blahoželám,“ povedal napokon. „Som si istý, že obaja budete veľmi šťastní.“
Alicia chcela čosi namietnuť – niečo nejasné –, ale Rupert jej skočil do reči. „No tak, Lissa. Myslím, že by sme mali pomaly ísť. Will, neprišli sme sem preto, aby si nám dal požehnanie. Sme tu len preto, lebo to pokladáme za slušnosť. Lissa si myslela... teda, obaja sme si mysleli, že... by si to mal vedieť. Mrzí ma to, starec. Dúfam... že sa ti stav zlepší a zostaneš s nami v kontakte, keď... veď vieš... keď sa to trochu utrasie.“ Začula som kroky a sklonila som sa nad kôš s drevom, akoby som len teraz prišla. Počula som ich na chodbe. Zrazu sa Alicia zjavila predo mnou. Oči mala začervenané, akoby jej bolo do plaču. „Môžem si odskočiť na toaletu?“ spýtala sa priduseným hlasom. Pomaly som zdvihla prst a bez slova som ukázala tým smerom. Vtedy na mňa tvrdo pozrela, uvedomila som si, že sa mi moje pocity zrejme zračia na tvári. Nikdy som nevedela skrývať city. „Viem, čo si myslíte,“ povedala a po chvíli dodala: „Ale usilovala som sa. Naozaj som sa usilovala. Celé mesiace. No odohnal ma.“ Na tvári sa jej zračil zvláštne zúrivý výraz, sánku mala meravú. „On ma tu skutočne nechcel. Dal mi to jasne najavo.“ Akoby čakala, že niečo poviem. „Mňa do toho naozaj nič,“ odvetila som napokon. Stáli sme tam zoči-voči. „Viete, dá sa pomôcť len človeku, ktorý chce, aby mu pomohli,“ vysvetľovala. A vzápätí odišla. Počkala som pár minút, počula som, ako auto odchádza po príjazdovej ceste, potom som vošla do kuchyne. Dala som variť vodu, hoci som nemala chuť na čaj. Chvíľu som listovala v časopise, ktorý som už mala prečítaný odpredu, odzadu. Napokon som sa vrátila na chodbu, s ťažkým stonom som zdvihla kôš s drevom a odniesla som ho do obývačky. Predtým som zľahka narazila do dverí, aby Will vedel, že prichádzam. „Napadlo mi, či nechcete...“ začala som. Ale nikto tam nebol. Izba bola prázdna. Vtedy som začula treskot. Vybehla som na chodbu a začula som znova treskot nasledovaný rinčaním skla. Zvuky vychádzali z Willovej spálne. Bože, len nech si neublíži. Zmocnila sa ma panika – v hlave mi znelo varovanie pani Traynorovej. Nechala som ho samého dlhšie ako pätnásť minút. Rozbehla som sa po chodbe, šmykom som zastavila pri dverách a oboma rukami som sa chytila zárubne. Will bol v strede izby, sedel vystretý na vozíku a cez opierky mal položenú vychádzkovú paličku, takže vyčnievala pol metra doľava – akoby zápasil s kopijou. Na dlhých poličkách nezostala ani jedna fotografia; drahé rámiky ležali porozbíjané na márne kúsky na dlážke, na koberci sa leskli sklené črepiny. Aj v lone mal úlomky skla a drevených rámikov. Prebehla som pohľadom ten výjav skazy, a keď som videla, že jemu sa nič nestalo, srdce mi prestalo divo búšiť. Will sťažka dýchal, akoby na to, čo urobil, vynaložil veľkú námahu. Vozík sa otočil, pod kolesami škrípalo sklo. Pohľady sa nám stretli. V jeho očiach sa zračila iba únava. Ale aj varovanie, aby som sa ho neopovážila ľutovať. Pozrela som mu do lona a na dlážku okolo vozíka. Videla som fotku, na ktorej bol s Aliciou – jej tvár teraz sčasti zakrýval pokrivený strieborný rámik. Pri pohľade na tú fotku som naprázdno preglgla a pomaly zdvihla oči k jeho očiam. Tie sekundy boli najdlhšie v mojom živote. „Nemôže to dostať defekt?“ kývla som hlavou na vozík. „Lebo netuším, kam by som položila
hever.“ Vyjavene na mňa pozrel. Na zlomok sekundy som si myslela, že som to prehnala. Ale vtedy sa mu na tvári mihol náznak úsmevu. „Počujte, ani sa nepohnite,“ požiadala som ho. „Prinesiem vysávač.“ Počula som, ako vychádzková palička padla na dlážku. Keď som vychádzala zo spálne, zdalo sa mi, že som možno začula, ako hovorí „prepáčte“. V hostinci Kings Head bolo vo štvrtok večer vždy živo a v kúte podniku ešte živšie. Sedela som stlačená medzi Patrickom a mužom, ktorý sa podľa všetkého volal Rutter, každú chvíľu som sa pozerala na ozdobné pliešky na chomútoch, visiace z dubových trámov nad mojou hlavou, a na fotografie hradu prišpendlené na trámy, a usilovala som sa tváriť, akoby ma reči pri stole zaujímali, hoci sa celý čas točili okolo pomeru telesného tuku a príjmu uhľohydrátov. Vždy som si myslela, že pravidelné stretnutia Hailsburyských triatlonových postrachov musí byť pre hostinského nočná mora. Ja jediná z celej spoločnosti som pila alkohol, prázdne vrecko od čipsov ležalo skrkvané na stole. Všetci ostatní pili minerálku alebo kontrolovali na diétnych kolách obsah umelého sladidla. Keď si konečne objednali jedlo, ani jeden šalátový list nevidel čo len kvapku plnotučného dressingu či kuracie mäso s kožou. Často som si objednávala hranolčeky len preto, aby som videla, ako sa tvária, že po nich vôbec netúžia. „Phila štyridsať kilometrov pred cieľom začali obchádzať mrákoty. Vraj normálne počul hlasy. Nohy mal ani z olova. A ksichtil sa ako zombík.“ „Odkedy behám v nových japonských bežeckých teniskách, pätnásť kilometrov zabehnem o päť minút rýchlejšie.“ „Pri cestovaní nikdy nebalte bicykel do mäkkého obalu. Nigel prišiel do triatlonového tábora s bicyklom, čo vyzeral ako pokrivený vešiak.“ Nemôžem povedať, že by sa mi páčili tieto stretnutia triatlonistov, ale vzhľadom na môj pracovný čas a Patrickov tréningový režim to bola jedna z mála príležitostí, kedy som ho mohla vidieť. Sedel vedľa mňa, na svalnatých stehnách len šortky, hoci vonku bolo mimoriadne zima. Pre členov klubu bolo ľahké oblečenie čosi ako odznak zdatnosti – čím menej vrstiev, tým lepšie. Všetci muži boli šľachovití a na sebe mali drahé športové oblečenie, pre mňa neznáme, ktoré malo odsávacie vlastnosti a bolo ľahšie ako vzduch. Volali sa Scud alebo Trig a vyzývavo si navzájom ukazovali zranenia alebo prírastok svalovej hmoty. Dievčatá nemali na tvári ani štipku mejkapu a pleť mali sčervenenú ako všetci, ktorí bez problémov behajú dlhé trate aj v mrazivom počasí. Dívali sa na mňa s náznakom znechutenia – alebo možno nepochopenia – bezpochyby odhadovali pomer tuku a svalstva na mojom tele. „Bolo to hrozné,“ povedala som Patrickovi a rozmýšľala som, či si môžem objednať tvarohovú tortu bez rizika, že ma všetci budú prebodávať pohľadom. „Jeho dievča sa chystá vydať za jeho najlepšieho priateľa.“ „Nemôžeš jej to zazlievať,“ vyhlásil. „Skutočne chceš povedať, že by si pri mne zostala, aj keby som bol komplet ochrnutý?“ „Pravdaže.“ „Nie, nezostala by si. Ani by som to od teba neočakával.“ „Aj tak by som pri tebe zostala.“ „Ale ja by som ťa pri sebe nechcel. Netúžim po tom, aby pri mne niekto trčal z ľútosti.“ „Kto tvrdí, že by to bolo z ľútosti? Aj keby si bol ochrnutý, stále by si to bol ty.“ „Nie, nebol. Určite by som nezostal rovnaký ako predtým.“ Zvraštil nos. „Nechcelo by sa mi žiť.
Byť úplne odkázaný na iných ľudí, dať si utierať zadok...“ Vtedy medzi nás strčil vyholenú hlavu jeden z mužov. „Pat, už si vyskúšal ten nový gélový nápoj? Minulý týždeň mi vybuchol v batohu. Také čosi si jakživ nevidel.“ „Nie, nevyskúšal som ho. Ja frčím na banánoch a Lucozade.“ „Dazzer si dal diétnu kolu, keď robil Norsemana, a na tisícke hodil tyčku. Páni, rehlili sme sa ako blázni.“ Chabo som sa usmiala. Muž s vyholenou hlavou zmizol, Patrick sa znova obrátil ku mne – očividne ešte vždy premýšľal o Willovom osude. „Páni, len si predstav, čo všetko by som nemohol robiť...“ Pokrútil hlavou. „Nemohol by som behať, bicyklovať...“ Pozrel na mňa, akoby mu to práve došlo. „Ani sexovať.“ „Pravdaže by si mohol sexovať. Akurát by musela byť hore žena.“ „To by bolo fakt terno.“ „Vtipné.“ „Okrem toho ak je chlap komplet ochrnutý, zrejme mu... ehm... inštrument nefunguje, ako by mal.“ Spomenula som si na Aliciu. Usilovala som sa. Naozaj som sa usilovala. Celé mesiace. „Niektorým mužom určite funguje. Okrem toho sa to iste dá nejako vyriešiť... pri troche fantázie.“ „Pche!“ Patrick si odpil z vody. „Mala by si sa ho zajtra na to spýtať. Pozri, spomínala si, že je hrozný. Možno bol hrozný aj pred tou nehodou. Možno to je skutočný dôvod, prečo ho opustila. To ti nenapadlo?“ „Neviem...“ Premýšľala som o tej fotografii. „Zdalo sa mi, že predtým boli spolu šťastní.“ Ale čo dokazuje taká fotografia? Doma som mala fotografiu, na ktorej som sa žiarivo usmievala na Patricka, akoby ma zachránil z horiacej budovy, no v skutočnosti som mu práve vynadala do chujov a on mi na plnú hubu odsekol: „Strč sa do riti!“ Ale vtedy už Patrick stratil záujem. „Hej, Jim... už si omrkol ten nový odľahčený bicykel? Stojí za to?“ Hoci zmenil tému, ja som stále myslela na Aliciu. Vedela som si predstaviť, že ju Will od seba skutočne odohnal. Ale ak človek niekoho ľúbi, je predsa jeho povinnosťou zostať pri ňom, nie? Pomáhať mu, keď je skleslý. Stáť pri ňom v dobrom i v zlom, ako sa hovorí. „Dáš si ešte niečo?“ „Vodku s tonikom. S nekalorickým tonikom,“ dodala som, keď zdvihol obočie. Patrick len pokrčil plecami a zamieril k baru. Začala som sa cítiť trochu previnilo, že verejne pretriasam svojho zamestnávateľa. Najmä keď som si uvedomila, čo si pretrpel. Nemohla som sa ubrániť, aby som nešpekulovala o intímnych aspektoch jeho života. Prestala som vnímať rozhovor pri stole. Práve bola reč o tréningovom víkende v Španielsku. Počúvala som len na pol ucha, no vtedy sa po mojom boku znova zjavil Patrick a štuchol do mňa. „Len si to predstav!“ „Čo?“ „Víkend v Španielsku. Namiesto dovolenky v Grécku. Keby si nechcela jazdiť päťdesiat kilometrov na bicykli, mohla by si si vyložiť nohy pri bazéne. Možno by sme dostali letenky za lacný peniaz. Je to o šesť týždňov. Keď sa teraz váľaš v prachoch...“ Pomyslela som si na pani Traynorovú. „Ja neviem... Nie som si istá, že by boli nadšení, keby som si tak skoro chcela urobiť voľno.“ „A nebudeš mať nič proti tomu, keby som šiel? Strašne rád by som trénoval vo výške. Rozmýšľam, že sa dám na to.“
„Na čo?“ „Na extrémny triatlon. Na Norsemana. Deväťdesiat kilákov na bicykli, päťdesiat kilákov po vlastných a poriadne dlhú plaveckú trasu v mrazivom Severnom mori.“ O Norsemanovi sa hovorilo priam s posvätnou úctou a tí, čo sa na súťaži zúčastnili, sa pýšili zraneniami ako veteráni, čo bojovali v mimoriadne surovej vojne. Patrick si až oblizoval pery od nedočkavosti. Pozrela som na svojho priateľa a rozmýšľala som, či nie je náhodou mimozemšťan. Prebleslo mi hlavou, že som ho mala radšej, kým ešte pracoval v teleshoppingu, a vždy keď tankoval na benzínke, nedal si ujsť príležitosť a kúpil si tyčinku Mars. „Chceš sa dať na to?“ „Prečo nie? Nikdy som nebol v lepšej forme.“ Premýšľala som o mimoriadnom tréningu – a o nekonečných rozhovoroch o váhe a vzdialenosti, fyzickej kondícii a výdrži. Už teraz bolo ťažké upútať Patrickovu pozornosť. „Mohla by si to skúsiť so mnou,“ navrhol, hoci obaja sme dobre vedeli, že tomu ani sám neverí. „Nechám to na teba,“ odvetila som. „Jasné. Choď do toho,“ povzbudzovala som ho. A objednala som si tvarohovú tortu. Ak som si myslela, že po včerajších udalostiach sa v Granta House budú topiť ľady, bola som na veľkom omyle. Srdečne som pozdravila Willa so širokým úsmevom na tvári, no on sa ani len nenamáhal odvrátiť pohľad od okna. „Nemá dobrý deň,“ zamrmlal Nathan, keď si naťahoval bundu. Bolo zamračené ráno, nízka oblačnosť, dážď protivne šľahal do okien, človek si ani nevedel predstaviť, že ešte niekedy vyjde slnko. Dokonca aj ja som mala v ten deň pochmúrnu náladu. A tak ma vôbec neprekvapilo, že Will je na tom horšie. Rýchlo som sa pustila do vybavovania svojich predpoludňajších povinností a hovorila som si, že na tom nezáleží. Človek predsa nemusí mať rád svojho zamestnávateľa, nie? Mnohí ľudia ich nemajú radi. Pomyslela som si na Treeninu zamestnávateľku, niekoľko ráz rozvedenú ženu s upätým výrazom na tvári, ktorá prísne monitorovala, koľko ráz si moja sestra odskočila na vécko, a trúsila štipľavé poznámky na prehnanú činnosť jej močového mechúra. Okrem toho som si tu už odkrútila dva týždne. To znamená, že už mi zostáva len päť mesiacov a trinásť pracovných dní. Fotografie boli úhľadne uložené na kôpke v spodnej zásuvke, kam som ich dala predchádzajúci deň, a teraz som čupela na dlážke, rozkladala som ich na poličke a odhadovala, ktoré rámiky sa mi podarí opraviť. Náhodou som v tom celkom zručná. Okrem toho sa mi zdalo, že aspoň užitočne zabijem čas. Už som tam čupela desať minút, keď ma tiché vrčanie vozíka upozornilo, že sa blíži Will. Zastal s vozíkom vo dverách a pozoroval ma. Pod očami mal tmavé kruhy. Nathan mi hovoril, že niekedy ani oka nezažmúri. Radšej som ani nemyslela na to, aké to asi je, keď je človek uväznený vo vlastnej posteli, z ktorej nemôže vstať, a spoločnosť mu robia iba pochmúrne myšlienky. „Rozmýšľala som, že by som mohla niektoré rámiky opraviť,“ povedala som a jeden som zdvihla do výšky. Bola to jeho fotka z bandží džampingu. Usilovala som sa tváriť veselo. Potrebuje niekoho pozitívne, optimisticky naladeného. „Prečo?“ Zažmurkala som. „No, zdá sa mi... že zopár sa dá zachrániť. Priniesla som si lepidlo na drevo. Ak chcete, skúsim to. Alebo ak ich chcete nahradiť novými, môžem počas obednej prestávky skočiť do mesta a pozrieť, či niečo podobné nezoženiem. Alebo keby ste si chceli urobiť výlet, mohli by
sme tam zájsť spolu...“ „Kto vám kázal, aby ste ich opravili?“ Uprene hľadel na mňa. Ejha, pomyslela som si. „Ja som len... ehm... chcela trochu pomôcť.“ „Chceli ste napraviť to, čo som včera urobil.“ „Ja...“ „Viete čo, Louisa? Neškodilo by, keby – aspoň raz – niekto venoval pozornosť tomu, čo chcem ja. Neroztrieskal som ich náhodou. Nebol to pokus o radikálnu zmenu interiérového dizajnu.“ Vstala som. „Mrzí ma to. Myslela som, že...“ „Mysleli ste si, že najlepšie viete, čo chcem. Všetci si myslia, že vedia, čo potrebujem. Opravím tie prekliate fotky, nech sa má náš úbohý invalid na čo pozerať. Nechcem, aby tie fotky na mňa čumeli, vždy keď trčím v posteli, kým ma z nej niekto nevytiahne. Jasné? Dokážete to pochopiť?“ Preglgla som. „Nemala som v úmysle opraviť rámik s fotkou, na ktorej je Alicia. Až taká hlúpa nie som... Len som si pomyslela, že časom by ste možno chceli...“ „Kriste!“ Odvrátil sa odo mňa a v hlase mu znel ostrý kritický tón. „Ušetrite ma od tej psychoterapie. Choďte si radšej čítať tie svoje časopisy alebo čo to tam robíte, ak práve nevaríte čaj.“ Líca mi blčali. Dívala som sa, ako manévruje vozíkom v úzkej chodbe, a slová mi vyšli z úst, prv ako som si uvedomila, čo hovorím. „Nemusíte sa správať ako posraný chuj.“ Tie slová zvučne zazneli v nehybnom vzduchu. Vozík zastal. Na chvíľu zavládlo ticho, nato sa pomaly obrátil, takže bol ku mne tvárou, v ruke joystick. „Čože?“ Dívala som sa naňho, srdce mi divo búšilo. „Vaši kamoši si možno zaslúžia, aby ste sa k nim správali hnusne, ale ja sa deň čo deň usilujem konať si svoju prácu čo najlepšie. Tak by som fakt ocenila, keby ste mi nerobili zo života peklo ako ostatným.“ Will na mňa vyjavene hľadel. Po chvíli sa spýtal: „A čo ak vám poviem, že vás tu nechcem?“ „Vy nie ste mojím zamestnávateľom. Prijala ma vaša matka. A kým mi ona nepovie, že ma tu nechce, zostanem tu. Nie preto, lebo vás mám rada, alebo preto, lebo sa mi páči táto nemožná práca, či preto, že vám chcem zmeniť život, jedine preto, lebo potrebujem tie prachy. Jasné? Fakt tie prachy potrebujem.“ Výraz na tvári Willa Traynora sa veľmi nezmenil, ale zazdalo sa mi, že mu vidím v očiach prekvapenie, akoby nebol zvyknutý, že s ním niekto nesúhlasí. Doriti! pomyslela som si, keď mi došlo, čo som práve urobila. Teraz som to fakt prepískla. Ale Will na mňa iba hľadel, a keď som neodvrátila pohľad, nadýchol sa, akoby chcel povedať niečo nepríjemné. „To beriem,“ povedal a obrátil vozík. „Odložte tie fotky do spodnej zásuvky, dobre? Všetky.“ A s tichým vrčaním odišiel. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
5 Keď je človek katapultovaný do úplne nového života – alebo aspoň je tak tvrdo postrčený do života niekoho iného, až má pocit, akoby mal tvár primliaždenú na jeho okno –, núti ho to prehodnotiť svoju predstavu o tom, aký je. Alebo aký sa možno zdá iným ľuďom. Pre svojich rodičov som sa stala za posledný mesiac o čosi zaujímavejšia. Bola som pre nich spojivom s úplne iným svetom. Mama sa ma každý deň s takým záujmom vypytovala na Granta House a domáce zvyky, až mi pripadala ako zoológ skúmajúci zvláštneho nového živočícha a jeho zvyky. „Používa pani Traynorová látkové obrúsky pri každom jedle?“ vypytovala sa. Alebo: „Myslíš, že vysávajú každý deň ako my?“ Alebo: „Ako upravujú zemiaky?“ Každé ráno ma vysielala z domu s prísnymi pokynmi, aby som zistila, akú značku toaletného papiera používajú alebo či majú posteľné obliečky zo zmesi bavlny a polyesteru. Vždy ju veľmi sklamalo, keď som si na také detaily nevedela spomenúť. Moja mama bola v kútiku srdca presvedčená, že bohatí ľudia žijú ako prasce – a to odkedy som jej ako šesťročná povedala, že mama mojej kamarátky z lepšej rodiny nám nedovolila hrať sa v obývačke, lebo by sme „rozvírili prach“. Keď som sa vrátila domov a oznámila som, že psovi dovolia žrať v kuchyni a že Traynorovci nedrhnú schod pred dverami každý deň ako my, mama len zošpúlila pery, pozrela na otca a so zadosťučinením prikývla, akoby som práve potvrdila, že pokiaľ ide o poriadok, vyššie vrstvy skutočne nevedia, čo sa patrí. To, že doma boli odkázaní na môj príjem, alebo fakt, že moja práca sa mi nepáči, a oni o tom vedia, prispelo k tomu, že som začala požívať väčšiu úctu. V skutočnosti to neznamenalo veľa – otec mi akurát prestal hovoriť „bečka“ a mama ma po návrate z práce čakala so šálkou čaju. Patrick aj moja sestra sa ku mne správali stále rovnako – uťahovali si zo mňa, občas ma objali, pobozkali alebo na mňa zagánili. Stále som vyzerala rovnako. Podľa sestrinho vyjadrenia som sa obliekala, akoby som vybojovala tvrdý zápas v obchode Armády spásy. Netušila som, čo si o mne myslí väčšina obyvateľov Granta Housu. Will bol absolútne nečitateľný. Nathan ma zrejme vnímal ako poslednú z dlhého zástupu najatých opatrovateliek. Správal sa ku mne priateľsky, ale dosť neosobne. Podľa všetkého mal podozrenie, že tam nevydržím dlho. Pán Traynor mi vždy zdvorilo kývol hlavou, keď sme sa stretli na chodbe, občas sa ma spýtal, či nebola hustá premávka alebo či som sa u nich už trochu zabývala. Nie som si istá, či by ma spoznal, keby ma stretol v inom prostredí. Ale pani Traynorová – ach, bože – pani Traynorová ma očividne považovala za najhlúpejšie a najnezodpovednejšie stvorenie na svete. Začalo sa to tými fotorámikmi. Pani Traynorovej nikdy neušlo nič, čo sa stalo v jej dome, a mala som vedieť, že tie dolámané rámiky bude považovať za následok vážneho zemetrasenia. Chcela presne vedieť, koľko minút som nechala Willa samého, čo tú udalosť vyvolalo, ako rýchlo som upratala neporiadok. V skutočnosti ma nekritizovala – na to, aby čo len trochu zvýšila hlas, bola priveľmi fajnová –, ale to, ako pomaly zažmurkala pri každej mojej odpovedi, ako hmkala, keď som jej to vysvetľovala, mi prezradilo všetko, čo som potrebovala vedieť. Keď mi Nathan prezradil, že je zmierovacia sudkyňa, vôbec ma to neprekvapilo. Myslela si, že by bolo dobré, keby som nabudúce nenechala Willa tak dlho samého, nech by sa mi situácia zdala akokoľvek rozpačitá, hmm? Myslela si, že keď budem nabudúce utierať prach, mala by som predmety postaviť ďalej od kraja, aby sa nedali nešťastnou náhodou zhodiť na dlážku, hmm? (Podľa všetkého chcela veriť, že to bola nešťastná náhoda.) Cítila som sa pri nej ako korunovaná
hlupaňa a aj som sa napokon pri nej tak správala. Vždy vstúpila do miestnosti vo chvíli, keď mi niečo spadlo na dlážku alebo som sa úporne pokúšala nastaviť časovač na rúre. A keď som vyšla na dvor nazbierať polená do kozuba, stála vo dverách s podráždeným výrazom na tvári, akoby som bola vonku dlhšie, než som naozaj bola. Jej správanie ma napočudovanie zlostilo väčšmi ako Willova hrubosť. Zopár ráz som bola v pokušení rovno sa jej spýtať, čo sa stalo. Hovorili ste, že ste ma prijali s ohľadom na môj postoj, a nie profesionálne schopnosti, chcela som povedať. Ako vidíte, usilujem sa mať úsmev na tvári každý boží deň. Som zdatná, ako ste si želali. Tak aký máte problém? Ale Camilla Traynorová nepatrila k ženám, ktorým možno povedať také čosi. Okrem toho som mala pocit, že v tom dome nikdy nikto nikomu nepovedal nič priamo. „Lily, čo bola u nás pred vami, mala rozumný zvyk – používala tú istú panvicu na dva druhy zeleniny,“ čo inými slovami znamenalo: Robíte priveľa neporiadku. „Možno by si si dal šálku čaju, Will,“ v skutočnosti znamenalo: Netuším, čo ti mám povedať. „Mám na stole kopu papierovania,“ znamenalo: Si ku mne hrubý, radšej odídem. A to všetko vyslovovala s trochu bolestným výrazom, pričom štíhlymi prstami prechádzala krížikom hore-dolu po zlatej retiazke. Bola zdržanlivá, odosobnená. Moja mama popri nej vyzerala ako Amy Winehousová. Zdvorilo som sa usmievala, predstierala som, že si nič nevšímam, a robila som prácu, za ktorú som bola platená. Alebo som sa o to aspoň pokúšala. „Prečo mi ukradomky dávate na vidličku mrkvu?“ Pozrela som na tanier. Dovtedy som sa dívala na televíznu moderátorku a premýšľala som, ako by som vyzerala, keby som si zafarbila vlasy ako ona. „Hm? Nedávam.“ „Dávate. Rozpučili ste ju a chceli ste ju maskovať omáčkou Videl som to.“ Začervenala som sa. Mal pravdu. Sedela som na stoličke, kŕmila Willa a obaja sme neprítomne sledovali obedné správy. Will jedol rostbíf so zemiakovým pyré. Jeho matka mi kázala, aby som mu dala na tanier tri druhy zeleniny, hoci on sa veľmi jasne vyjadril, že v ten deň zeleninu nechce. Každé jedlo, ktoré som mu pripravovala, muselo byť nutrične vyvážené. „Prečo do mňa nasilu pcháte mrkvu?“ „Nepchám.“ „Takže na tej vidličke nie je mrkva?“ Pozrela som na drobné oranžové kúsky. „No... dobre...“ Čakal so zdvihnutým obočím. „Ehm... asi som si myslela, že zelenina vám urobí dobre.“ Sčasti som to robila z úcty k pani Traynorovej, sčasti zo zvyku. Často som kŕmila Thomasa, ktorému bolo treba rozpučiť zeleninu a skryť ju do kopy zemiakového pyré alebo do cestovín. Každý kúsok zeleniny, čo sme doňho dostali, sme považovali za veľké víťazstvo. „Tak ujasnime si to. Vy si naozaj myslíte, že čajová lyžička mrkvy mi zmení kvalitu života?“ Naozaj to znelo hlúpo, keď to takto sformuloval. Ale už som sa naučila nedať sa zastrašiť Willovými poznámkami. „Chápem,“ povedala som vyrovnane. „Už to viac neurobím.“ A vtedy sa Will Traynor sčista-jasna zasmial. Vytrysklo to z neho tak prudko, akoby to ani sám nečakal. „Kriste!“ pokrútil hlavou. Civela som naňho.
„Čo ste ešte prepašovali do môjho jedla? Už len čakám, kedy mi poviete, aby som otvoril tunel, nech pán Vláčik môže priviezť do nasledujúcej stanice nejakú posratú špargľu.“ Chvíľu som o tom premýšľala. „Nie,“ povedala som s kamennou tvárou, „ja mám do činenia iba s pani Vidličkou, a tá nevyzerá ako pán Vláčik.“ To mi pred pár mesiacmi veľmi vážne oznámil Thomas. „Do toho vás núti moja matka?“ „Nie. Pozrite, Will, fakt ma to mrzí. Akosi som... nerozmýšľala.“ „Nič nové pod slnkom.“ „No dobre, dobre, vyberiem tú nemožnú mrkvu, ak vám tak veľmi prekáža.“ „Neprekáža mi nejaká posratá mrkva, ale to, že ma ňou tajne nadžgáva bláznivá ženská, ktorá označuje príbor pani Vidlička a pán Nožík.“ „To bol len pokus o vtip. Pozrite, vyberiem všetku mrkvu a...“ Odvrátil sa odo mňa. „Už nechcem jesť. Len mi uvarte čaj.“ A keď som vychádzala z izby, zakričal za mnou: „A nieže sa pokúsite doň prepašovať cukinu.“ Keď som umyla riad, vošiel do kuchyne Nathan. „Má dobrú náladu,“ povedal, keď som mu podala hrnček čaju. „Naozaj?“ Sadla som si ku kuchynskému stolu a jedla som sendvič. Vonku bolo sychravo a v poslednom čase sa mi už dom nezdal taký neútulný. „Tvrdil, že si ho chcela otráviť. Ale povedal to – veď vieš –, takmer pobavene.“ Už sme si s Nathanom potykali, zdalo sa mi to prirodzenejšie. Tá informácia ma zvláštne potešila. „No... teda...“ Usilovala som sa nedať najavo radosť. „Daj mi čas.“ „Okrem toho viac rozpráva. Niekedy aj celé týždne neprevravel pol slova, ale v posledných dňoch sa s ním dá normálne konverzovať.“ Spomenula som si, ako mi minule Will povedal, že ak si neprestanem pískať, prejde ma vozíkom. „Jeho a moje predstavy o zhovorčivosti sa dosť líšia.“ „No, trochu sme sa rozprávali o krikete. A asi by som ti mal povedať, že...“ Nathan stíšil hlas, „... pani Tí sa ma asi pred týždňom spýtala, ako ti to s ním ide. Povedal som, že k práci pristupuješ profesionálne, ale vedel som, že na to sa nepýta. A včera mi vravela, že vás dvoch počula smiať sa.“ Spomenula som si na predchádzajúci večer. „On sa smial zo mňa,“ vysvetlila som. Willa pobavilo, že neviem, čo je pesto. Povedala som mu, že na večeru budú cestoviny so zelenou omáčkou.“ „Ach, to jej je jedno. Ide o to, že už veľmi, veľmi dávno sa nesmial.“ Bola to pravda. S Willom sme si našli spôsob, ako spolu existovať. V podstate išlo o to, že keď bol on hrubý ku mne, občas som bola hrubá aj ja k nemu. Keď mi vyčítal, že niečo robím zle, odvrkla som mu, že ak mu na tom tak veľmi záleží, mal by ma o to požiadať milšie. Keď sa sťažoval, že ho už fakt seriem, povedala som mu, nech sa poserie a uvidí, či mu to pomôže. Bolo to trochu surové, ale fungovalo to. Akoby mu dobre padlo, že niekto je schopný byť k nemu hrubý, protirečiť mu a povedať po lopate, že je hrozný. Tak sa mi to zdalo. Mala som pocit, že od tej nehody okolo neho všetci chodia po špičkách – možno okrem Nathana, k nemu sa Will správal s úctou a Nathan bol možno imúnny voči jeho ostrým poznámkam. Nathan bol ako pancierové vozidlo v ľudskej podobe. „Tak sa teda postaraj, aby si sa častejšie stala terčom jeho žartov, okej?“ „Nemala by som s tým mať problém.“ Vložila som hrnček do drezu. Druhou veľkou zmenou – popri zmene atmosféry v dome – bolo to, že Will ma už tak často nežiadal, aby som ho nechala samého, a niekedy sa ma popoludní spýtal, či si s ním nechcem pozrieť
film. Ak išlo o Terminátora, nenamietala som – hoci som videla celú sériu, ale keď sa rozhodol pozerať francúzsky film s titulkami, rýchlo som pohľadom prebehla obal a povedala som, že radšej nie. „Prečo?“ Pokrčila som plecami. „Nemám rada filmy s titulkami.“ „To akoby ste povedali, že nemáte rada filmy, v ktorých hrajú herci. Nebuďte smiešna. Čo sa vám na nich nepáči? To, že okrem pozerania filmu musíte aj čosi čítať?“ „Jednoducho nemám rada zahraničné filmy.“ „Všetko, čo kedy uviedli na filmovom festivale Local Bloody Hero, bol zahraničný film. Myslíte, že Hollywood je predmestie Birminghamu?“ „Veľmi smiešne.“ Nemohol uveriť, keď som mu povedala, že v živote som nevidela jediný film s titulkami. Ale večer sa zmocnili diaľkového ovládača moji rodičia a Patrick bol asi taký ochotný pozerať filmy s titulkami, akoby som mu navrhla, aby sme spolu chodili na večerné kurzy háčkovania. V multiplexe v najbližšom meste uvádzali iba najnovšie strieľačky a romantické komédie a kiná boli také zamorené jačiacimi deckami v mikinách, že väčšina obyvateľov mesta do kina radšej ani nechodila. „Tento film si musíte pozrieť, Louisa. Vlastne vám to prikazujem.“ Will posunul vozík a ukázal na kreslo. „Sadnite si tam. A ani sa nepohnite, kým sa film neskončí. Vraj nikdy nevidela zahraničný film! Pre boha živého!“ mrmlal si popod nos. Bol to starý film o hrbáčovi, ktorý zdedil dom na francúzskom vidieku, a Will mi vysvetlil, že ho nakrútili podľa slávneho románu, ale v živote som o ňom nepočula. Prvých dvadsať minút som sa dosť hniezdila a otravovalo ma čítať titulky. Uvažovala som, či Willa vytočí, ak mu poviem, že musím ísť na vécko. A vtedy sa čosi stalo. Prestala som myslieť na to, aké je ťažké počúvať a čítať zároveň, zabudla som na Willove tabletky i na to, či si pani Traynorová myslí, že sa ulievam, začala som cítiť s tým chudákom vo filme a s jeho rodinou, ktorú podviedli neškrupulózni susedia. Keď Hrbáč zomrel, ticho som vzlykala a utierala si sopeľ do rukáva. „Tak teda,“ Will sa zjavil po mojom boku a potmehúdsky na mňa pozrel. „Tuším sa vám ten film vôbec nepáčil.“ Zdvihla som pohľad a na svoje prekvapenie som zistila, že vonku je už tma. „Teraz budete slintať, čo?“ zamrmlala som a vzala som si zo škatule vreckovku. „Tak trochu. Len mi nejde do hlavy, ako ste mohli dospieť do zrelého veku... koľko vlastne máte?“ „Dvadsaťšesť.“ „... dvadsaťšesť rokov – a nikdy si nepozrieť film s titulkami.“ Díval sa, ako si osúšam oči. Pozrela som na vreckovku a uvedomila som si, že na očiach mi zrejme už nezostala maskara. „Nevedela som, že je to povinné,“ zahundrala som. „Okej, tak čo vlastne robíte, Louisa Clarková, keď nepozeráte filmy?“ Zhúžvala som vreckovku v dlani. „Chcete vedieť, čo robím, keď nie som tu?“ „Vy ste predsa hovorili, že by sme sa mali spoznať. Tak teda poďme na to, porozprávajte mi o sebe.“ Pri Willovi som si nikdy nebola istá, či sa mi nevysmieva. Čakala som odmenu. „Prečo?“ spýtala som sa. „Prečo sa o mňa tak zrazu zaujímate?“ „Preboha, váš spoločenský život iste nie je štátnym tajomstvom,“ zatiahol podráždene. „Neviem...“ odvetila som. „Občas zájdem do baru na drink, trochu pozerám telku, chodím sa
dívať, ako môj priateľ behá. Nič zvláštne.“ „Dívate sa, ako váš priateľ behá.“ „Áno.“ „Ale vy sama nebeháte.“ „No, nie som...“ pozrela som si na hruď, „... na to stavaná.“ Pri tých slovách sa usmial. „A čo ešte?“ „Ako to myslíte – čo ešte?“ „Máte nejaké koníčky? Rada cestujete? Kam rada chodíte?“ Začínal mi pripomínať našu bývalú školskú poradkyňu. Zamyslela som sa. „Vlastne nemám nijaké koníčky. Trochu čítam, rada sa pekne obliekam.“ „Praktická žena,“ poznamenal sucho. „Vy ste sa na to pýtali. Nepotrpím si na koníčky,“ povedala som, akoby som sa bránila. „Nevenujem sa ničomu zaujímavému, okej? Celý deň pracujem a potom sa vrátim domov.“ „Kde bývate?“ „Na druhej strane hradu. Na Renfrew Road.“ Tváril sa neprítomne. Samozrejme. Medzi dvoma stranami hradu nebola rušná premávka. „Je to kúsok od dvojprúdovky. Neďaleko McDonaldu.“ Prikývol, hoci som si nebola istá, či vie, o čom hovorím. „A kam chodievate na dovolenku?“ „Bola som v Španielsku... s Patrickom... to je môj priateľ,“ dodala som. „Keď som bola malá, chodievali sme iba do Dorsetu. Alebo do Tenby. Moja teta býva v Tenby.“ „A čo chcete?“ „Čo akože chcem?“ „Od života?“ Zažmurkala som. „To je tuším dosť hlboká otázka, čo?“ „Iba všeobecne. Nežiadam od vás, aby ste sa podrobili psychoanalýze. Len ma zaujíma, čo chcete dosiahnuť. Vydať sa? Splodiť zopár malých divochov? O akej kariére snívate? Túžite cestovať po svete?“ Na chvíľu zavládlo ticho. Ešte predtým ako som vyslovila tie slová, bolo mi jasné, že moja odpoveď ho sklame. „Neviem. Nikdy som o tom nerozmýšľala.“ V piatok sme šli do nemocnice. Bola som rada, že som o Willovom termíne nevedela vopred, inak by som sa celú noc zožierala, že ho tam budem musieť zaviezť. Áno, viem jazdiť. Ale rovnako môžem povedať, že viem po francúzsky. Áno, absolvovala som skúšku a prešla som. Ale odkedy mi vystavili vodičský preukaz, nesedela som za volantom viac ako raz do roka. Pomyslenie, že naložím Willa a jeho vozík do prispôsobeného minivanu a dopravím ho do susedného mesta a naspäť bez nehody, ma napĺňalo hrôzou. Celé týždne som si želala, aby som mohla počas pracovného dňa niekam vypadnúť. A teraz som bola ochotná urobiť čokoľvek, aby som mohla zostať vnútri. Kartičku poistenca som našla v jeho fascikloch so zdravotnými záznamami – boli to hrubé fascikle s označením Doprava, Poistenie, Život s postihnutím a Návštevy lekárov. Vzala som do ruky kartičku s termínmi a skontrolovala som, či je na nej dnešný dátum. Tajne som dúfala, že Will sa mýlil. „Ide aj vaša matka?“
„Nie, nechodí so mnou k lekárovi.“ Nedokázala som zakryť prekvapenie. Myslela som, že bude chcieť dozrieť na každú stránku jeho liečby. „Kedysi so mnou chodievala,“ dodal Will. „Ale uzavreli sme dohodu.“ „A Nathan pôjde?“ Kľačala som pred ním. Bola som taká nervózna, že pri kŕmení mi padalo jedlo z vidličky do jeho lona, a teraz som sa márne pokúšala vyčistiť škvrnu, takže na nohaviciach mal veľkú mokrú mapu. Will na to nič nepovedal, len ma prosil, aby som sa mu už prestala ospravedlňovať. No to mi veľmi nepomohlo. „Prečo?“ „Len tak.“ Nechcela som mu zavesiť na nos, aká som vydesená. Takmer celé predpoludnie – ktoré som zvyčajne trávila upratovaním – som znova a znova čítala návod, ako sa zdvíha invalidný vozík, ale ešte vždy som sa bála chvíle, keď Willa budem musieť celkom sama zdvihnúť s vozíkom do polmetrovej výšky. „No tak, Clarková, s čím máte problém?“ „No, viete... myslela som si, že by bolo dobré, keby so mnou prvý raz išiel niekto, kto sa v tom vyzná a vie, čo robiť.“ „Na rozdiel odo mňa.“ „Tak som to nemyslela.“ „Pretože odo mňa sa nedá očakávať, že budem niečo vedieť o svojej zdravotníckej starostlivosti.“ „Viete, ako sa dvíha vozík?“ odsekla som drzo. „Budete mi vedieť presne povedať, čo mám robiť, však?“ Chvíľu ma nevzrušene pozoroval. Ak sa pôvodne chcel hádať, zrejme si to rozmyslel. „Správna poznámka. Áno, ide s nami. Vždy sa zídu ruky navyše. Okrem toho som si pomyslel, že budete menej hysterická, keď tam bude s vami.“ „Nie som hysterická,“ bránila som sa. „To vidím.“ Pozrel na svoje lono – ešte vždy som sa pokúšala vyčistiť škvrny. Omáčku z cestovín sa mi podarilo odstrániť, ale teraz bol úplne mokrý. „Takže pôjdem do nemocnice ako inkontinentný dedo?“ „Ešte som neskončila.“ Zapla som fén a namierila som ho na jeho lono. Keď mu horúci vzduch fúkal na nohavice, zdvihol obočie. „No čo už?“ zamrmlala som. „Ani ja som si nepredstavovala, že takto strávim piatkové popoludnie.“ „Tuším ste poriadne napätá, čo?“ Cítila som, ako ma pozoruje. „No tak, Clarková, nemračte sa. Mne fučí horúci vzduch na genitálie, nie vám.“ Neodpovedala som. V hučaní fénu som počula jeho hlas: „Čo najhoršie sa mi môže stať? Skončím na vozíčku?“ Možno to bude znieť hlúpo, ale neubránila som sa smiechu. To bolo prvý raz, čo sa Will usiloval, aby som sa cítila lepšie. Auto zvonka vyzeralo ako normálne vozidlo, ale keď sa otvorili zadné dvere, spustila sa na zem rampa. Nathan pozorne sledoval, ako som nasmerovala Willov vozík (na cestovanie mal iný než na pobyt v dome) na rampu, skontrolovala som elektrickú brzdu a naprogramovala zariadenie tak, aby ho pomaly zdvihlo do auta. Nathan sa usadil na vedľajšom sedadle, pripol Willovi bezpečnostný pás
a zabrzdil kolesá. Zúfalo som sa usilovala, aby nikto nevidel, ako sa mi trasú ruky, uvoľnila som ručnú brzdu a pomaly som vyrazila po príjazdovej ceste. Smer nemocnica. Zdalo sa mi, akoby sa Will mimo domova scvrkol. Vonku bolo mrazivo a s Nathanom sme ho zababušili do teplého kabáta a šálu. Mlčal, sánku mal zaťatú, v tom väčšom priestore ani čo by sa strácal. Vždy keď som naňho pozrela v spätnom zrkadle (a pozerala som často, lebo hoci bol v aute aj Nathan, bála som sa, že vozík sa uvoľní), hľadel cez okno, na tvári mal nepreniknuteľný výraz. Aj keď som prudko zabrzdila, čo sa mi zopár ráz stalo, len trochu zvraštil tvár a čakal, kým sa dám dokopy. Kým sme prišli k nemocnici, bola som celá spotená. Tri razy som obišla parkovisko, lebo som sa bála cúvať na priveľmi úzke parkovacie miesto, ale napokon som vycítila, že tí dvaja strácajú trpezlivosť. Konečne som spustila rampu a s Nathanovou pomocou sme vozík dostali na asfalt. „Dobrá práca,“ Nathan ma potľapkal po chrbte, ale neverila som jeho slovám. Niektoré veci si človek nevšimne, kým nesprevádza človeka na vozíčku. Napríklad to, koľko svinstva a výtlkov je na chodníkoch, alebo čo len nerovností. Keď som kráčala popri Willovi, zatiaľ čo on riadil svoj vozík, videla som, ako ho občas bolestne nadhodilo alebo musel starostlivo obchádzať každú potenciálnu prekážku. Nathan sa tváril akoby nič, ale videla som, že aj on ho pozoruje. Will sa však s pochmúrnym a rozhodným výrazom viezol ďalej. Okrem toho som si všimla, akí bezohľadní sú iní vodiči. Často zaparkujú auto tak tesne vedľa druhého, že vozičkár sa jednoducho nemá ako dostať cez cestu. Bola som zhrozená a zopár ráz v pokušení nechať vodičovi za stieračmi pobúrený odkaz, ale Nathan aj Will na to boli očividne zvyknutí. Napokon Nathan ukázal na voľné miesto medzi autami a Will k nemu nasmeroval – my sme išli vedľa neho každý z jednej strany. Will od odchodu z domu nepovedal ani pol slova. Nemocnica sídlila v ligotavej nízkej budove a recepcia pripomínala skôr moderný hotel. Možno to bolo tým, že ju navštevovali klienti súkromných poisťovní. Kým Will oznámil svoje meno recepčnej, zostala som v úzadí, ale potom som nasledovala jeho a Nathana po dlhej chodbe. Nathan niesol na chrbte batoh s vecami, ktoré by Will mohol potrebovať, od pohára po náhradné oblečenie. Balil to pred mojimi očami a celý čas komentoval, pre aký prípad čo nachystal. „Ešte šťastie, že to nemusíme robiť veľmi často,“ poznamenal, keď videl, ako zhrozene sa tvárim. Nešla som s Willom do ordinácie. S Nathanom sme sa usadili na pohodlných stoličkách na chodbe. Nerazil tam nemocničný pach a vo váze na podobločnici boli živé kvety. A nie hocijaké, ale obrovské exotické druhy, ktorých názvy som ani nepoznala, výtvarne naaranžované do minimalistických trsov. „Čo tam s ním robia?“ spýtala som sa, keď sme už čakali pol hodiny. Nathan zdvihol pohľad od knihy. „Je to len pravidelná polročná kontrola.“ „Chcú zistiť, či sa mu zlepšil stav?“ Nathan odložil knihu. „Jemu sa stav nikdy nezlepší. Utrpel vážne poranenie chrbtice.“ „Ale ty s ním rehabilituješ.“ „To len preto, aby sme ho udržali v čo najlepšom fyzickom stave – aby mu svalstvo nezačalo atrofovať a aby sa mu neodvápnili kosti.“ Keď znova prehovoril, jeho hlas znel nežne, akoby sa bál, že ma sklame. „On už nikdy nebude chodiť, Louisa. To sa stáva iba v hollywoodskych filmoch. My sa usilujeme len o to, aby netrpel a udržal si aj tú minimálnu schopnosť pohybu.“ „A poslúcha ťa? Je ochotný robiť, čo chceš? Lebo mne všetko odmieta, nech navrhnem čokoľvek.“
Nathan pokrčil nosom. „Poslúcha ma, ale nevkladá do toho srdce. Keď som k nemu nastúpil, bol odhodlaný robiť čokoľvek. V rehabilitačnej liečebni sa dostal pomerne ďaleko, ale keď ani po roku nenastal nijaký pokrok, zrejme usúdil, že to nestojí za námahu.“ „Podľa teba by sa mal napriek tomu viac usilovať?“ Nathan chvíľu hľadel na dlážku. „Chceš počuť pravdu? Utrpel zranenie piateho a šiesteho stavca, to znamená, že odtiaľto dolu nič nefunguje...“ Ukázal rukou na hornú časť hrude. „Zatiaľ nikto nevymyslel spôsob, ako napraviť poškodenú chrbticu.“ Hľadela som na dvere a premýšľala, ako sa Will tváril, keď sme sa viezli v zimnom slnku, a ako mu žiarila tvár na lyžovačke. „Ale každú chvíľu predsa vynájdu niečo nové, nie? Teda... v nejakej nemocnici... určite pracujú na tom, aby vyriešili takýto problém.“ „Toto je veľmi dobrá nemocnica,“ odvetil vyrovnaným hlasom. „To akože kým žije, má nádej?“ Nathan pozrel na mňa, potom sa znova vrátil ku knihe. „Asi tak,“ zamrmlal. O trištvrte na tri som šla kúpiť kávu, Nathan nemal námietky. Poznamenal, že tieto vyšetrenia niekedy trvajú dosť dlho, a vraj kým budem preč, bude držať stráž. V recepčnej miestnosti som chvíľu listovala v časopisoch pred trafikou a prezerala som si vystavené čokoládové tyčinky. Ako sa dalo čakať, cestou späť som zablúdila a musela som sa niekoľkých zdravotných sestier spýtať na cestu. Dve mi ani nevedeli poradiť. Keď som sa blížila k dverám ordinácie s chladnou kávou, chodba bola prázdna. No dvere boli otvorené dokorán. Zaváhala som, ale v ušiach mi celý čas znel hlas pani Traynorovej, keď ma kritizovala, že som Willa nechala samého. A znova som to urobila. „Takže sa uvidíme o tri mesiace, pán Traynor,“ práve som počula. „Tie tabletky proti kŕčom som upravil. Výsledky vyšetrení vám zatelefonujeme. Pravdepodobne v pondelok.“ Vtedy sa ozval Willov hlas: „Dostanem tie lieky v tunajšej lekárni?“ „Áno, dostanete ich tu. Aj tie druhé.“ „Môžem odložiť ten spis?“ spýtal sa ženský hlas. Uvedomila som si, že sa zberajú na odchod. Zaklopala som a ktosi zakričal, aby som vstúpila. Upreli sa na mňa dva páry očí. „Prepáčte,“ lekár vstal zo stoličky. „Myslel som, že ste rehabilitačná sestra.“ „Som Willova... pomocníčka,“ držala som sa dverí. Will sa predkláňal vo vozíčku, Nathan mu naťahoval košeľu cez hlavu. „Prepáčte. Myslela som, že ste už hotoví.“ „Mohli by ste minútku vydržať, Louisa?“ zaznel Willov hlas. Vycúvala som s horiacou tvárou a zahanbene som sa ospravedlňovala. Nešokoval ma pohľad na Willovo štíhle telo poznačené jazvami. Ani podráždený výraz lekára, ktorý sa na mňa díval celkom ako pani Traynorová – ten výraz mi deň čo deň pripomínal, že som stále rovnako nemožná, aj keď dostávam vyššiu mzdu. Nie, šokovali ma výrazné krivolaké fialové jazvy na Willových zápästiach, ktoré sa nedali zamaskovať, hoci Nathan mu rýchlo stiahol rukávy. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
6 Sneh prišiel tak náhle, že z domu som odchádzala za belasej oblohy, a ani nie o polhodinu som prechádzala popri hrade, ktorý vyzeral ako slávnostná torta s bielou polevou. Kráčala som po príjazdovej ceste s omrznutými prstami na nohách a celá som sa triasla pod tenkým hodvábnym čínskym plášťom. Zo sivého nekonečna, v ktorom sa Granta House takmer strácal, sa sypali obrovské biele vločky, celý svet akoby sa neprirodzene spomalil. Za úhľadne pristrihnutým živým plotom opatrne prechádzali autá, chodci sa šmýkali a híkali na chodníkoch. Vyhrnula som si šál až na nos a v duchu som si nadávala, že som sa neobliekla a neobula vhodnejšie – balerínky a zamatové minišaty ma veľmi nezohriali. Na moje veľké prekvapenie mi neotvoril Nathan, ale Willov otec. „Leží v posteli,“ pozrel na mňa z verandy. „Necíti sa najlepšie. Práve som uvažoval, či nezavolám lekára.“ „Kde je Nathan?“ „Má voľno. A ako na potvoru, muselo sa to stať práve dnes. Ten nemožný ošetrovateľ, čo nám poslali z personálnej agentúry, tu bol dokopy šesť sekúnd. Ak bude ďalej takto snežiť, neviem, čo budeme robiť.“ Pokrčil plecami, akoby to boli veci medzi nebom a zemou, a zmizol po chodbe. Očividne sa mu uľavilo, že už za syna nie je zodpovedný on. „Viete, čo potrebuje, však?“ zakričal ponad plece. Vyzliekla som si plášť, vyzula balerínky, a keďže som vedela, že pani Traynorová je na súde (vždy vyznačila tie dátumy v kalendári vo Willovej kuchyni), dala som si sušiť mokré ponožky na radiátor. V koši s čistou bielizňou som videla Willove ponožky, tak som si ich natiahla. Na mne vyzerali komicky veľké, ale bol to božský pocit mať nohy v suchu a teple. Keď som zakričala na Willa, neodpovedal, a tak som mu pripravila teplý nápoj, ticho som zaklopala a strčila som hlavu do pootvorených dverí. V šere som videla pod paplónom obrysy jeho tela. Tvrdo spal. Zaspätkovala som, zatvorila dvere a pustila som sa do ranných povinností. Moja mama prežívala vždy priam fyzickú rozkoš z uprataného domu. Ja som v tomto dome denne vysávala a upratovala už celý mesiac, a stále som nechápala, čo ju na tom tak nadchýna. Mám podozrenie, že nikdy v živote sa nedopracujem k tomu, aby som radšej neprenechala upratovanie na niekoho iného. Ale v takýto deň, keď bol Will pripútaný na lôžko a svet vonku akoby znehybnel, uvedomila som si, že pri upratovaní sa dá predsa len dospieť k istému meditatívnemu potešeniu. Kým som utierala prach a leštila nábytok, prenášala som si rádio z jednej miestnosti do druhej, ale stíšila som hlasitosť, aby som nezobudila Willa. Pravidelne som nakúkala do jeho izby, aby som sa uistila, že dýcha. No keď sa nezobudil ani o jednej, zmocnila sa ma úzkosť. Keď som nakladala polienka do košíka, všimla som si, že už napadlo desať centimetrov snehu. Uvarila som Willovi čerstvý čaj a zaklopala som. Keď sa neozval, zaklopala som silnejšie. „Áno?“ ozval sa zastretým hlasom, akoby som ho bola zobudila. „To som ja.“ Keď nereagoval, dodala som: „Louisa. Smiem vojsť?“ „Netancujem tanec siedmich závojov.“ V izbe bolo šero, závesy boli ešte vždy zatiahnuté. Vošla som dnu a chvíľu som počkala, kým sa mi prispôsobí zrak. Will ležal na boku, jednu ruku mal pred sebou, ani čo by sa chcel oprieť, ako keď som naňho nakukla prvý raz. Niekedy človek mohol ľahko zabudnúť na to, že nie je schopný obrátiť sa sám. Vlasy mu na jednej strane stáli a v miestnosti sa vznášal pach neumytého muža – nebol to
nepríjemný pach, ale napriek tomu dosť prekvapujúci počas pracovného dňa. „Čo pre vás môžem urobiť? Dáte si čaj?“ „Chcem zmeniť polohu.“ Odložila som pohár na bielizník a pristúpila som k posteli. „Čo... čo mám urobiť?“ Opatrne preglgol, akoby to bolo bolestné. „Nadvihnite ma a obráťte, potom mi zdvihnite hornú časť postele. Tu...“ Kývol na mňa, aby som podišla ešte bližšie. „Chyťte ma pod pazuchy, spojte si ruky za mojím chrbtom a potiahnite. Oprite sa pritom zadkom o posteľ, aby vás neseklo v krížoch.“ Nemohla som predstierať, že mi to nie je čudné. Chytila som ho pod pazuchy a jeho pach mi udrel do nosa. Na pokožke som cítila jeho hrejivú kožu. Bližšie som mu už ani nemohla byť, jedine že by som mu hryzkala ucho. Pri tom pomyslení sa ma zmocnila mierna hystéria, a tak som sa usilovala zachovať chladnú hlavu. „Čo je?“ „Nič.“ Nadýchla som sa, spojila som si ruky a cítila som, že ho pevne držím. Mal širší hrudník, než som čakala, a bol aj ťažší. Narátala som do troch a potiahla som. „Páni!“ zvolal mi do pleca. „Čo je?“ Takmer som ho pustila. „Ruky máte ako dva kusy ľadu.“ „Hm, keby ste si dali trochu námahy a vstali z postele, videli by ste, že vonku sneží.“ Bol to pokus o vtip, ale uvedomila som si, že pod tričkom doslova horí – a tá horúčava akoby vychádzala z jeho vnútra. Keď som ho oprela o vankúše, ticho zastonal. Usilovala som sa pohybovať čo najpomalšie a najjemnejšie. Chytil do ruky diaľkový ovládač, aby zdvihol hornú časť postele spolu s hlavou a plecami. „Nenapadlo ho až tak veľa,“ zamrmlal. „Krúti sa mi hlava.“ Napriek jeho protestom som zažala lampičku na nočnom stolíku, aby som mu videla do tváre. „Will, ako sa cítite?“ Musela som to povedať dva razy, až potom mi odpovedal. „Už mi bolo aj lepšie.“ „Nechcete tabletky proti bolesti?“ „Áno... tie najsilnejšie.“ „Možno paracetamol...?“ Opretý o studený vankúš ticho vzdychol. Podala som mu pohár a dívala som sa, ako pregĺga. „Ďakujem,“ zamrmlal a ja som z toho bola nesvoja. Will mi nikdy neďakoval. Privrel oči a ja som chvíľu len stála vo dverách a dívala sa, ako sa mu pod tričkom dvíha a klesá hruď, ústa pootvorené. Dýchal plytko, namáhavejšie ako po iné dni. Ale nikdy predtým som ho nevidela mimo vozíčka a nebola som si istá, či to nesúvisí s tým, že leží v posteli. „Choďte,“ zamrmlal. Odišla som. Čítala som časopis, len občas som zdvihla hlavu a pozorovala som, ako sa sneh usádza na trávniku okolo domu a na podobločnici. Mama mi o pol jednej poslala esemesku, že otec nemôže vyjsť autom na cestu. „Keď budeš chcieť ísť domov, najprv zavolaj,“ kládla mi na srdce. Neviem, čo chcela urobiť. Nebodaj poslať otca po mňa na saniach v sprievode bernardína? Počúvala som v rádiu vysielanie miestnej stanice – každú chvíľu hlásili zápchy na cestách, meškanie vlakov a snehové prázdniny v školách, ktoré spôsobila nečakaná nádielka snehu. Znova som zašla do Willovej izby a pozrela naňho. Nepáčila sa mi jeho farba. Bol bledý, na lícach červené
fľaky. „Will?“ prihovorila som sa mu ticho. Ani sa nepohol. „Will?“ Pochytila ma panika. Ešte dva razy som nahlas vyslovila jeho meno. Nič, nijaká odpoveď. Napokon som sa naklonila nad neho. Na tvári som nevidela ani náznak pohybu, na hrudi takisto. Dych. Dych by som mala cítiť. Sklonila som hlavu až k nemu a usilovala som sa zistiť, či dýcha. Keď som nič necítila, zľahka som sa mu dotkla prstami tváre. Strhol sa a otvoril oči len kúsok od mojich očí. „Prepáčte,“ ospravedlnila som sa a uskočila som od neho. Zažmurkal, poobzeral sa po izbe, akoby nebol doma, ale niekde ďaleko. „To som ja, Lou,“ povedala som, lebo som si nebola istá, či ma spoznal. Zatváril sa tak trochu zúfalo. „Viem.“ „Nechcete trochu polievky?“ „Nie, ďakujem,“ zatvoril oči. „Tabletku proti bolesti?“ Všimla som si, že lícne kosti má mierne orosené. Dotkla som sa paplóna – cítila som, že je celý horúci, prepotený. Znervóznela som. „Čo by som teraz mala robiť? Teda, keď tu nie je Nathan.“ „Nič... som v pohode,“ zamrmlal a znova zatvoril oči. Zalistovala som v jeho spise, aby som zistila, či som niečo nezanedbala. Otvorila som lekárničku, dívala som sa na škatule s gumenými rukavicami a gázovými tampónmi a uvedomila som si, že absolútne netuším, čo treba robiť. Zavolala som cez interný telefón Willovmu otcovi, ale počula som, ako to vyzváňa v prázdnom dome. Zvonenie sa nieslo až von. Už som sa chystala zavolať pani Traynorovej, keď sa vtom otvorili zadné dvere a vstúpil Nathan zababušený až po nos v objemnej bunde, vlnený šál a čiapka mu takmer celkom zakrývali tvár. Priniesol so sebou závan mrazivého vzduchu a snehu. „Ahoj,“ zadupal nohami, aby si striasol sneh z čižiem, a zabuchol dvere. Mala som pocit, akoby sa dom zrazu prebral zo sna. „Chvalabohu, že si prišiel!“ zvolala som. „Nemá sa dobre. Takmer celé predpoludnie spal a takmer nič nepil. Neviem, čo mám robiť.“ Nathan zhodil bundu. „Musel som ísť peši. Autobusy nepremávajú.“ Šla som uvariť čaj a on sa pobral za Willom. Nathan sa vrátil ešte predtým, ako zovrela voda. „Celý horí,“ povedal. „Ako dlho je v takomto stave?“ „Celé predpoludnie. Zdalo sa mi, že je horúci, ale hovoril, že si len potrebuje pospať.“ „Preboha! Celé predpoludnie? Ty nevieš, že si nedokáže regulovať teplotu?“ Pretlačil sa okolo mňa a začal prehľadávať lekárničku. „Antibiotiká. Tie najsilnejšie.“ Hodil jednu tabletku do mažiara a zúrivo ju drvil. Postávala som mu za chrbtom. „Dala som mu paracetamol.“ „To akoby si mu dala lentilku.“ „Nevedela som to. Nikto mi to nepovedal. Stále som ho zakrývala.“ „Má to v záznamoch. Pozri, Will sa nedokáže potiť ako iní ľudia. Od zranených stavcov dolu sa vôbec nepotí. To znamená, že keď ho len trochu ofúkne, teplota mu vyskočí do závratných výšok. Choď po ventilátor. Necháme ho ovievať, kým mu teplota neklesne. A prines mokrý uterák, dáme mu
ho na šiju. Kým neprestane snežiť, zrejme ho k doktorovi nedostaneme. Dokelu s tou zdravotnou sestrou z agentúry. Mala sa o to postarať už ráno.“ V živote som Nathana nevidela takého nahnevaného. Teraz sa už rozprával skôr sám so sebou než so mnou. Bežala som po ventilátor. Trvalo takmer štyridsať minút, kým Willovi klesla teplota na prijateľnú hodnotu. Čakali sme, kedy mu zaberú silné lieky, medzitým som mu položila jeden uterák na čelo, druhý na šiju, ako mi kázal Nathan. Vyzliekli sme ho, zakryli jemnou bavlnenou plachtou a nechali sme ho ovievať ventilátorom. Keďže nemal dlhé rukávy, jazvy na zápästiach priam bili do očí. Obaja sme sa tvárili, že ich nevidíme. Will pretrpel našu pozornosť mlčky, len občas jednoslovne odpovedal na Nathanove otázky, ale tak nezrozumiteľne, až som si nebola istá, či vôbec vie, čo hovorí. Keď som ho teraz videla vo svetle, uvedomila som si, že vyzerá naozaj vážne chorý, a nadávala som si, že som to sama nezistila. Toľko som sa ospravedlňovala, až ma Nathan zahriakol, že mu to lezie na nervy. „Počuj, dobre sa dívaj, čo robím,“ radil mi. „Možno to niekedy budeš musieť robiť sama.“ Nemohla som protestovať, ale nebolo mi všetko jedno, keď Nathan stiahol Willovi pyžamové nohavice nižšie, odhalil svetlý pás holého brucha a opatrne odstránil gázový tampón okolo hadičky, jemne ju očistil a priložil nový tampón. Ukázal mi, ako vymeniť vrecko na posteli, a vysvetlil mi, prečo musí byť vždy nižšie než Willovo telo. Sama som bola prekvapená, ako samozrejme som vyšla z izby s vreckom teplej tekutiny. Bola som rada, že Will sa na mňa nedíva – nielen preto, lebo by určite mal britké poznámky, ale aj preto, lebo by ho mohlo uviesť do rozpakov, že som sa stala svedkyňou tohto intímneho rituálu. „To je všetko,“ vyhlásil napokon Nathan. Po hodine Will zaspal na čistej plachte, prikrytý paplónom v čistej obliečke, a hoci sa nedalo povedať, že vyzerá dobre, predsa len už nepôsobil ako vážne chorý. „Nechaj ho spať. Ale po dvoch hodinách ho zobuď a pokús sa doňho dostať podľa možnosti plný pohár jeho nápoja. A o piatej mu daj znova lieky na zrazenie horúčky, dobre? Večer mu teplota zrejme stúpne, ale pred piatou mu nič nedávaj.“ Všetko som si písala do zápisníka. Bála som sa, aby som niečo nepoplietla. „Večer budeš musieť zopakovať to, čo sme robili teraz. Zvládneš to?“ Nathan sa zababušil ako Eskimák a vyrazil do snehovej fujavice. „Prečítaj si, čo máš v zdravotnom fascikli. A nespanikuj. Keby si mala nejaké problémy, zavolaj mi. Keby to bolo nevyhnutné, prídem.“ Po Nathanovom odchode som zostala vo Willovej izbe. Bála som sa odísť čo len na sekundu. V kúte stálo staré kožené kreslo a pri ňom stojacia lampa, zrejme ešte z Willových starých čias. Schúlila som sa do kresla s knihou poviedok, ktorú som náhodne vybrala z knižnice. V izbe vládol zvláštny pokoj. Cez medzeru v závesoch som videla vonkajší svet zahalený bielobou, krásny, meravý. Vnútri bolo teplo a ticho, iba občas ma z myšlienok vytrhol pukot a sykot ústredného kúrenia. Niekedy som zdvihla pohľad od knihy – videla som, že Will pokojne spí. Vtedy som si uvedomila, že doteraz sa mi ešte nestalo, aby som len sedela v tichu a nič nerobila. V našom dome sa jednoducho nemohlo stať, že by tam čo len na sekundu zavládlo ticho – mama večne vysávala, televízor hučal, Thomas vykrikoval. A vo vzácnych chvíľach, keď bol televízor vypnutý, si otec púšťal staré Elvisove platne, a to na plné pecky. A v bistre tiež bolo stále rušno a hlučno. Tu som doslova počula vlastné myšlienky. A napočudovanie sa mi to páčilo. O piatej mi mobil pípnutím oznámil novú esemesku. Will sa pomrvil a ja som vyskočila z kresla, aby som čím skôr umlčala telefón, nech nezobudí Willa.
Vlaky nechodia. Nemohli by ste zostať na noc? Nathan nemôže prísť. Camilla Traynorová Bez rozmýšľania som odpísala. Samozrejme, zostanem. Zavolala som rodičom a oznámila som im, že budem nocovať v Granta House. Mame očividne odľahlo. A keď som jej povedala, že mi za to aj zaplatia, bola od radosti bez seba. „Počul si to, Bernard?“ Sčasti prikryla mobil dlaňou. „Pridajú jej za to, že u nich prenocuje.“ Počula som, ako otec zvolal: „Zaplať pánboh. Tuším našla prácu svojich snov.“ Potom som poslala esemesku Patrickovi, že ma požiadali, aby som zostala v práci, a ozvem sa mu neskôr. O pár sekúnd mi prišla odpoveď: Večer sa chystám na cezpoľný beh v snehu. Skvelý tréning pred odchodom do Nórska. Px Premýšľala som, ako môže byť niekto nadšený pri predstave, že bude behať v tričku a teplákoch, keď vonku mrzne. Will spal. Uvarila som si niečo pod zub a rozmrazila som polievku, keby na ňu Will neskôr dostal chuť. Celý čas som udržiavala oheň v kozube v obývačke, keby sa Will cítil natoľko dobre, že by tam chcel ísť. Prečítala som si ďalšiu poviedku a uvažovala som, kedy som si naposledy kúpila knihu. V detstve som rada čítala, ale nepamätala som sa, že by som neskôr čítala niečo okrem časopisov. V našej rodine čítala Treena. Mala som pocit, akoby som tým, že som vzala do ruky knihu, narušila jej územie. Chvíľu som uvažovala, že s Thomasom odídu, lebo Treena nastúpi na univerzitu, a stále som sa nevedela rozhodnúť, či sa teším alebo smútim – možno je to čosi zložité medzi tým. O siedmej mi zavolal Nathan. Počula som, ako mu odľahlo, že zostanem na noc. „Nedovolal som sa pánu Traynorovi. Telefonoval som aj na pevnú linku, ale zakaždým sa mi ozval záznamník. No, zrejme nie je doma.“ „Nie je doma?“ Pri pomyslení, že zostanem v dome celú noc úplne sama s Willom, sa ma zmocnila panika. Bála som sa, že znova niečo popletiem a ohrozím Willovo zdravie. „Nemám zavolať pani Traynorovej?“ Na druhom konci bolo ticho. „Nie. Radšej nie.“ „Ale...“ „Pozri, Lou, on často trávi čas inde, keď pani Tí nenocuje doma.“ Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, čo mi hovorí. „Aha.“ „Som rád, že si tam. Ak si si istá, že Will vyzerá lepšie, zavčas rána som tam ako na koni.“ Existujú normálne hodiny a potom hodiny, keď sa čas vlečie ako slimák a keď život – ozajstný život – prežívame sprostredkovane. Pozerala som televíziu, jedla, upratovala kuchyňu, potichu som sa pohybovala po prístavku. Napokon som sa vrátila do Willovej izby. Keď som zatvárala dvere, Will sa mierne zamrvil, trochu nadvihol hlavu. „Koľko je hodín, Clarková?“ Hlas tlmil vankúš.
„Štvrť na deväť.“ Hlava mu odkväcla na vankúš, chvíľu akoby sa pokúšal stráviť tú informáciu. „Mohli by ste mi dať niečo na pitie?“ Teraz v jeho hlase neznel ostrý, protivný podtón. Akoby ho choroba urobila zraniteľnejším. Podala som mu nápoj a zažala som nočnú lampu. Usadila som sa na peľasti postele a priložila som mu dlaň na čelo, ako to robievala mama, keď som bola malá. Ešte vždy ho mal teplé, ale už nie také horúce ako predtým. „Máte studené ruky.“ „Už ste sa na to raz sťažovali.“ „Naozaj?“ Očividne ho to prekvapilo. „Nechcete trochu polievky?“ „Nie.“ „Cítite sa pohodlne?“ Netušila som, či sa vôbec môže cítiť pohodlne, ale mala som podozrenie, že je to horšie, než dáva najavo. „Dobre by mi padlo, keby ste ma preložili na druhý bok. Stačí, keď ma prekotúľate. Nepotrebujem sedieť.“ Vyliezla som na posteľ a čo najšetrnejšie som ho prekotúľala. Už z neho nesálala zlovestná horúčosť, telo mal teplé ako človek, čo strávil dlhší čas pod paplónom. „Môžem pre vás ešte niečo urobiť?“ „Nemali by ste už ísť domov?“ „To je v pohode,“ odvetila som. „Budem tu nocovať.“ Vonku sa už dávno zotmelo, zato sneh stále padal. Svetlo na verande ožarovalo padajúce vločky melancholickým bledožltým svetlom. Sedeli sme v pokojnom tichu a pozorovali hypnotizujúce sneženie. „Môžem sa vás niečo spýtať?“ ozvala som sa napokon. Ruky mu spočívali na paplóne. Zdalo sa mi zvláštne, že tie ruky, čo vyzerajú také silné, sú svojmu majiteľovi úplne nanič. „Mám podozrenie, že to urobíte.“ „Čo sa vám stalo?“ Rozmýšľala som o jazvách na zápästiach. Ale na to som sa ho nemohla rovno spýtať. Otvoril jedno oko. „Ako som sa dostal do takéhoto stavu?“ Keď som prikývla, znova oko zatvoril. „Motocyklová nehoda. Ale ten motocykel nebol môj. Ja som bol len nevinný chodec.“ „Myslela som si, že sa vám niečo prihodilo pri lyžovaní alebo bandží džampingu.“ „Každý si to myslí. Boží žart. Prechádzal som cez cestu kúsok od domu. Ale nie tohto,“ podotkol. „Môjho londýnskeho domu.“ Hľadela som na knihy na policiach. Medzi románmi, všetko paperbacky Penguin, boli knihy s názvami Podnikové právo alebo Odkúpenie podielu. „A nemohli ste pokračovať v práci?“ „Nie. Nemohol som ďalej bývať vo svojom apartmáne, chodiť na dovolenky, žiť ako predtým... Mám dojem, že ste sa stretli s mojou bývalou.“ Hlas sa mu zlomil, cítila som z neho zatrpknutosť. „Ale asi by som mal byť vďačný, lebo istý čas sa zdalo, že to neprežijem.“ „Nenávidíte to tu?“ „Áno.“ „Nemohli by ste znova žiť v Londýne?“
„V takomto stave určite nie.“ „Ale možno sa vám polepší. Nathan spomínal, že pokiaľ ide o takéto zranenie, veda robí veľké pokroky.“ Will znova zatvoril oči. Počkala som a potom som mu napravila vankúš pod hlavou a ponatriasala paplón. „Prepáčte, ak sa priveľmi vypytujem,“ vystrela som sa. „Nemám odísť?“ „Nie, zostaňte ešte chvíľu. Rozprávajte mi niečo.“ Preglgol. Znova otvoril oči a uprel pohľad do mojich očí. Vyzeral neznesiteľne unavený. „Povedzte mi niečo pekné.“ Chvíľu som váhala, potom som si ľahla k nemu a položila hlavu na vankúš. Ležali sme v prítmí a pozorovali padajúce vločky, ako sa mihajú v lúči svetla a vzápätí sa strácajú v čiernej tme. „To som kedysi hovorila svojmu otcovi,“ ozvala som sa napokon. „Ale keby som vám povedala, čo on na to, mysleli by ste si, že som šibnutá.“ „Šibnutejšia ako ja?“ „Keď sa mi sníval zlý sen alebo som bola smutná či vystrašená, spieval mi...“ Rozosmiala som sa. „Ach, to nemôžem...“ „Len do toho.“ „Spieval mi Molahonkeyskú pieseň.“ „Čože?“ „Molahonkeyskú pieseň. Myslela som si, že tú pieseň pozná každý.“ „Verte mi, Clarková,“ zamrmlal, „pokiaľ ide o Molahonkeyskú pieseň, som panic.“ Zhlboka som sa nadýchla, zatvorila som oči a začala som spievať. V Molahonkey som, trala, svoju mladosť načal, tak vraciam sa, kde, trala, som sa naroztáčal, zas do rúk staré bendžo-ó je potechou vziať, ale to staré bendžo-ó mi odmietlo hrať. „Kriste!“ Znova som sa nadýchla. Tak som to bendžo-ó vzal k chlapom do záložne, spýtať sa, či je zaň hotovosť dostať možné. Vraj praskli pra-pražce, struny a drevo dnuká, takže mi nedali pra-prachy, ani fuka. Na chvíľu zavládlo ticho. „Vy ste šialená. Celá vaša rodina je šialená.“ „Ale vždy to zabralo.“ „Okrem toho spievate hrozne. Dúfam, že váš otec spieval lepšie.“ „Nechceli ste náhodou povedať: Ďakujem, slečna Clarková, že ste sa ma pokúsili zabaviť?“ „Myslím, že to bolo asi rovnako užitočné ako všetky tie psychoterapeutické drísty, čo som si musel vypočuť. Okej, Clarková, povedzte mi niečo iné. Podľa možnosti niečo, pri čom netreba spievať.“ Na chvíľu som sa zamyslela. „Ehm... tak teda... minule ste sa tuším so záujmom dívali na moje topánky, však?“ „Nedalo sa na ne nedívať.“ „Tak teda moja mama hovorí, že tieto moje sklony k divným topánkam sa datujú do veku troch
rokov. Kúpila mi ligotavé žiarivotyrkysové gumáky – vtedy to bola veľká vzácnosť, väčšinou bolo dostať len zelené detské čižmy, pri troche šťastia červené. Mama vraví, že odkedy ich priniesla domov, odmietla som ich vyzuť. Spávala som v nich, kúpala som sa vo vani, celé leto som v nich chodila do škôlky. A druhou neodmysliteľnou súčasťou môjho oblečenia boli čmeliakové pančucháče.“ „Čmeliakové pančucháče?“ „Žlto-čierno pásikavé.“ „Nádhera.“ „Nebuďte taký tvrdý.“ „Myslím to vážne. Znie to hnusne.“ „Vám sa to možno zdá hnusné, ale čudovali by ste sa, Will Traynor, všetky dievčatá sa neobliekajú len preto, aby ulahodili mužom.“ „To je hlúposť!“ „Nie je.“ „Pri všetkom, čo ženy robia, myslia na mužov. Pri všetkom, čo ľudia robia, myslia na sex. Nečítali ste Červenú kráľovnú?“ „Netuším, o čom hovoríte. Ale ubezpečujem vás, že nesedím na vašej posteli a nespievam Molahonkeyskú pieseň len preto, aby som si s vami šuchla. A keď som mala tri roky, tie moje pásikavé nohy sa mi fakt, ale fakt páčili.“ Uvedomila som si, že pri každej Willovej poznámke zo mňa pomaly opadáva úzkosť, ktorá ma trápila celý deň. Už som nebola opatrovateľka, čo má na starosti chorého ochrnutého muža. Bola som sama sebou a viedla som rozhovor s mimoriadne sarkastickým chlapom. „Ale povedzte, aký osud postihol tie ligotavé gumáky?“ „Mama ich musela vyhodiť. Chytila som na nohách pleseň.“ „Milé.“ „A vyhodila aj tie pančucháče.“ „Prečo?“ „To som sa nikdy nedozvedela, ale zlomilo mi to srdce. Už nikdy som nenašla pančucháče, ktoré by som mala tak rada. Už také nevyrábajú. Alebo ak áno, nie pre dospelé ženy.“ „Zvláštne, namojveru.“ „Robte si posmešky, ak chcete. Vy ste nikdy nemali nič tak veľmi rád?“ V izbe bolo už také šero, že som ho poriadne nevidela. Mohla som zažať stojaciu lampu, ale čosi mi v tom bránilo. A len čo som si uvedomila, čo som povedala, oľutovala som to. „Áno,“ odvetil, „mal som.“ Ešte sme sa chvíľu rozprávali, potom Will zadriemal. Ležala som vedľa neho, dívala som sa, ako dýcha, a chvíľami mi prebleslo hlavou, čo by si asi pomyslel, keby sa zobudil a videl, ako civiem na jeho dlhé vlasy, unavené oči a strnisko na brade. Ale nemohla som sa pohnúť. Tie hodiny mi pripadali neskutočné, ako ostrov mimo času. Bola som okrem neho jediná osoba v dome a bála som sa od neho odísť. Krátko po jedenástej som si všimla, že sa znova začína potiť, dýcha plytšie, a tak som ho zobudila a donútila užiť liek na zníženie teploty. Nič nepovedal, len zamrmlal čosi ako ďakujem. Vymenila som mu obliečku na paplóne aj na vankúši, a keď konečne znova zaspal, ľahla som si štvrť metra od neho a po dlhom čase som aj ja zaspala. Zobudila som sa na to, že niekto vyslovil moje meno. Bola som v školskej triede, spala som
na lavici, učiteľka poklopkávala po tabuli a znova a znova opakovala moje meno. Vedela som, že by som mala venovať pozornosť učeniu a učiteľka to bude považovať za prejav podvratníctva, ale nedokázala som zdvihnúť hlavu z lavice. „Louisa.“ „Mhm.“ „Louisa.“ Lavica bola hrozne mäkká. Otvorila som oči. Tie slová mi zneli nad hlavou a vyslovovali ich sykavo a veľmi dôrazne. Louisa. Ležala som v posteli. Zažmurkala som, zaostrila pohľad a zrazu som len videla, že nado mnou sa vypína Camilla Traynorová v hrubom vlnenom kabáte, s kabelkou prevesenou cez plece. „Louisa.“ Strhla som sa a prudko posadila. Vedľa mňa spal Will zakrytý paplónom, ústa pootvorené, lakeť v pravom uhle pred sebou. Cez okno prenikalo svetlo, ktoré svedčilo o ďalšom mrazivom ráne. „Ach!“ „Čo to tu stvárate?“ Mala som pocit, akoby ma pristihli pri nejakej nehanebnosti. Pošúchala som si tvár a usilovala som sa pozbierať myšlienky. Prečo som tu? Čo jej mám povedať? „Čo robíte vo Willovej posteli?“ „Will...“ začala som ticho. „Will sa necítil dobre... len som si myslela, že naňho budem dávať pozor a...“ „Ako to myslíte, že sa necítil dobre? Viete čo? Poďme na chodbu.“ Vyšla z izby a očividne čakala, že ju dobehnem. Pobrala som sa za ňou a naprávala som si šaty. Mala som nepríjemný pocit, že mejkap mám rozmazaný po celej tvári. Pani Traynorová za mnou zatvorila dvere na Willovej spálni. Stála som pred ňou, prihládzala som si vlasy, horúčkovito som premýšľala. „Will mal zvýšenú teplotu. Keď prišiel Nathan, podarilo sa mu ju zraziť, ale ja som nevedela, že Will má problémy s termoreguláciou a chcela som naňho dávať pozor...“ Hlas som mala chrapľavý, nebola som si istá, či moje slová dávajú zmysel. „Prečo ste mi nezavolali? Ak sa necítil dobre, mali ste mi okamžite zavolať. Alebo pánu Traynorovi.“ Vtedy mi v hlave všetko zapadlo do seba. Bože dobrý, pán Traynor! Pozrela som na hodiny. Trištvrte na osem. „Ja som ne... Nathan si nemyslel...“ „Pozrite, Louisa, nie je to nijaká veda. Ak Willovi bolo naozaj tak zle, že ste považovali za potrebné spať v jeho izbe, rozhodne ste mi to mali oznámiť.“ „Áno.“ Zažmurkala som, oči sklopené do zeme. „Nechápem, prečo ste mi nezavolali. Pokúšali ste sa spojiť s pánom Traynorom?“ Nathan mi povedal, aby som vám nič nehovorila. Ja...“ V tej chvíli sa otvorili dvere na prístavku a v nich stál pán Traynor s novinami pod pazuchou. „Ty si sa vrátila!“ zvolal a oprašoval si sneh z pliec. „Ja som sa práve prebrodil k trafike po noviny a kúpil som aj mlieko. Cesty sú teraz naozaj zradné. Musel som zájsť až do Hansford Corneru, aby som sa vyhol zľadovateným úsekom.“
Manželka naňho len hľadela a mne prebleslo hlavou, či si všimla, že má na sebe tú istú košeľu aj pulóver ako včera. „Vedel si, že Will sa v noci cítil zle?“ Pán Traynor pozrel rovno na mňa. Sklopila som oči. V živote som nebola v takých rozpakoch. „Pokúšali ste sa mi dovolať, Louisa? Mrzí ma to... nič som nepočul. Mám dojem, že domáci telefón štrajkuje. Už viac ráz sa mi stalo, že som nepočul zvonenie. A ja som sa včera veru tiež necítil najlepšie. Večer som zhasol ako sviečka.“ Ešte vždy som mala na nohách Willove ponožky. Premýšľala som, či ma pani Traynorová vyhreší aj za to. Ale tvárila sa neprítomne. „Dnes ráno to bola dlhá cesta. Myslím, že... Dobre, už to nechajme. Ale keby sa to niekedy v budúcnosti opakovalo, určite mi zavolajte. Rozumeli ste?“ Nechcela som pozrieť na pána Traynora. „Áno,“ zamrmlala som a zmizla v kuchyni. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
7 Jar prišla z večera do rána, akoby si zima, nevítaný hosť, zrazu len natiahla kabát a odišla bez rozlúčenia. Všetko bolo zelenšie, cesty boli zaliate slnkom, vzduch nečakane vlahý. V ovzduší sa vznášal náznak kvetinovej vône, ozýval sa štebot vtákov. Ale ja som si nič nevšimla. Nocovala som u Patricka a videla som ho prvý raz po týždni, keďže mal nabitý tréningový program, no po štyridsiatich minútach v horúcom kúpeli, do ktorého si nasypal pol vrecka vonnej soli, bol taký unavený, že nevládal rozprávať. Začala som ho škrabkať po chrbte a výnimočne som sa ho pokúšala zvádzať, ale zamrmlal iba, že je fakt veľmi zničený, a mávol rukou, akoby ma odháňal. O štyri hodiny som ešte vždy bola hore a nespokojne som civela na strop. S Patrickom sme sa zoznámili, keď som pracovala na svojom druhom mieste v živote – ako učnica v holičstve a kaderníctve The Cutting Edge v Hailsbury. Keď vošiel, majiteľka Samantha mala práve inú prácu, a požiadal ma o strih číslo štyri. Neskôr sa vyjadril, že to bol nielenže najhorší účes, aký kedy mal, ale vraj bol najhorší v celých dejinách ľudstva. Po troch mesiacoch som si konečne uvedomila, že to, že sa rada hrám s vlastnými vlasmi, ešte neznamená, že som predurčená na to, aby som strihala iných ľudí, a tak som dala výpoveď a nastúpila som do Frankovho bistra. Keď sme s Patrickom začali chodiť, medzi jeho najobľúbenejšie veci patrilo pivo, čokoládové tyčinky, rozhovory o športe a o sexe (nie praktická realizácia), a to presne v uvedenom poradí. Správny večer by pravdepodobne preňho musel zahŕňať všetky štyri položky. Nedalo sa povedať, že by Patrick bol krásny, vyzeral dosť obyčajne a zadok mal guľatejší ako ja, ale mne sa to páčilo. Páčilo sa mi, že je tak pevne stavaný a môžem sa oňho oprieť. Otec mu zomrel a páčilo sa mi, ako pozorne sa správa k svojej mame – ako jej ochranca. A jeho štyria bratia a sestry boli ako Waltonovci. Zdalo sa mi, že sa majú naozaj radi. Na našom prvom rande som mala pocit, akoby mi tichý hlások v hlave našepkával: Tento muž ti nikdy neublíži. A za tých sedem rokov, čo sme spolu chodili, som o tom ani raz nezapochybovala. A vtedy sa z neho stal maratónec. Brucho sa mu už nepoddávalo, keď som si naň položila hlavu; bolo tvrdé ako doska a Patrick si neraz vyhrnul košeľu a udieral doň, aby mi to dokázal. Keďže trávil toľko času vonku, tvár mal ošľahanú, stehná ako z ocele. To by bolo celkom sexi, keby aj chcel sexovať. Ale robili sme to nanajvýš dva razy za mesiac a ja som nepatrila medzi ženy, ktoré sa toho domáhajú. Zdalo sa mi, že čím je v lepšej kondícii, tým je posadnutejší svojím telom a menej sa zaujíma o moje telo. Zopár ráz som sa ho aj spýtala, či sa mu už nepáčim, ale rázne ma odbil: „Si krásna,“ povedal vždy. „Len som unavený. Ale nechcem, aby si zhodila. Kočky v našom klube sú ako lata – ani všetky ich kozy dokopy nie sú poriadne kozy.“ Rada by som sa ho bola spýtala, ako prišiel k takémuto zaujímavému poznatku, ale v podstate to bola lichôtka, a preto som to nechala tak. Chcela som sa zaujímať o to, čo hovorí, čestné slovo. Chodila som s ním na večery triatlonistov, pokúšala som sa rozprávať s dievčatami. Ale veľmi rýchlo som si uvedomila, že som anomália – tie dievčatá s nikým nechodili, všetci ostatní členovia klubu boli nezadaní alebo chodili s niekým, kto bol rovnako fyzicky zdatný ako oni. Dvojice sa navzájom povzbudzovali v cvičení, plánovali si víkendy v elasťákoch a v peňaženkách nosili fotky, na ktorých boli zvečnení spolu vo finiši triatlonových pretekov alebo si navzájom ukazovali medaily. Bolo to neuveriteľné. „Neviem, na čo sa sťažuješ,“ povedala mi sestra, keď som jej to spomenula. „Ja som od Thomasovho narodenia sexovala iba raz.“ „Čože? A s kým?“
„Ale, s jedným chlapíkom, ktorý chcel pestrofarebnú kyticu,“ odvetila. „Len som si chcela vyskúšať, či som to ešte nezabudla.“ Keď mi ovisla sánka, vyhlásila: „Preboha, netvár sa tak. Nerobila som to v pracovnom čase. Okrem toho to boli kvety na pohreb. Keby boli pre manželku, jasné, že by som sa ho nedotkla ani gladiolou.“ Niežeby som bola sexuálna maniačka – koniec koncov chodili sme spolu dosť dlho. Len v kútiku srdca som zvrátene zapochybovala o svojej príťažlivosti. Patrickovi nikdy neprekážalo, že sa obliekam „invenčne“, ako sa vyjadril. Ale čo ak nehovoril celkom pravdu? Patrickovou náplňou práce a zmyslom života sa teraz stala kontrola tukového tkaniva – znižovanie, obmedzovanie, obrusovanie. Čo ak sa mu pri pohľade na tie pevné zadočky spolubojovníčok môj zadok bude zdať nechutný? Čo ak krivky, ktoré som vždy považovala za príjemne oblé, budú jeho kritickým očiam pripadať rozkysnuté? Tieto myšlienky mi blúdili hlavou, keď do prístavku prišla pani Traynorová a doslova mi prikázala, aby som s Willom šla niekam von. „Požiadala som upratovaciu službu, aby tu urobila poriadne jarné upratovanie, tak som si pomyslela, že kým budú gruntovať, možno by ste si mohli trochu užiť to pekné jarné počasie.“ Will pozrel na mňa so zdvihnutým obočím. „To zrejme nebola prosba, však, mama?“ „Nezaškodí ti nadýchať sa trochu čerstvého vzduchu,“ odvetila. „Rampa je pripravená. Možno by ste mohli so sebou vziať aj čaj, Louisa.“ Nebol to úplne nezmyselný návrh. V záhrade bolo krásne. Oteplilo sa a všetko akoby sa zrazu rozzelenelo. Sčista-jasna vykukli zo zeme narcisy – žlté puky naznačovali, aké kvety z nich vykuknú. Na hnedých konároch sa naliali púčiky, z tmavej mokrej pôdy sa predierali trvalky. Otvorila som dvere a vyšli sme von. Will sa držal s vozíkom na kamennom chodníčku. Nato ukázal na lavičku z tepaného železa, na ktorej ležal vankúš, a tak sme tam chvíľu sedeli s tvárami nastavenými slabým slnečným lúčom a počúvali sme, ako v živom plote čvirikajú vrabce. „Čo je to s vami?“ „Ako to myslíte?“ „Ste nejaká mlčanlivá.“ „Chceli ste, aby som mlčala.“ „Ale nie úplne. Som z toho znepokojený.“ „Nič mi nie je,“ odvetila som. A potom som náhle dodala: „Len rozmýšľam o svojom chalanovi.“ „Aha, to je ten bežec, však?“ Otvorila som oči, či si zo mňa robí posmech. „Aký máte problém?“ spýtal sa. „No tak, zverte sa ujovi Willovi.“ „Nie.“ „Moja mama donúti tých ľudí, aby tam ešte najmenej hodinu drhli. Budete musieť o niečom hovoriť.“ Vystrela som sa a obrátila k nemu tvárou. Jeho domáci vozíček mal tlačidlo, ktorým sa sedadlo dalo zvýšiť tak, aby mal oči v úrovni ľudí, s ktorými sa rozpráva. Nepoužíval ho často, lebo sa mu z toho krútila hlava, ale teraz to pomohlo. Dokonca som pri pohľade naňho musela zakloniť hlavu. Zavinula som sa do kabáta a pozrela som naňho prižmúrenými očami. „Tak teda, čo chcete vedieť?“ „Ako dlho spolu chodíte?“ „Vyše šesť rokov.“ Prekvapilo ho to. „To je dlho.“
„Áno,“ prikývla som. „Hm.“ Naklonila som sa k nemu a napravila som mu deku na kolenách. Slnko bolo klamlivé – sľubovalo viac, než dávalo. Spomenula som si, ako Patrick dnes presne o pol siedmej vyrazil na ranný beh. Možno by som mala začať aj ja behať a stal by sa z nás párik v elasťákoch. Možno by som si mala kúpiť zvodnú bielizeň a pozrieť si na nete tipy na sexovanie. Ale vedela som, že nespravím ani jedno, ani druhé. „Čo robí?“ „Je osobný tréner.“ „A preto behá.“ „A preto behá.“ „Aký je? Tromi slovami, ak ste z toho nesvoja.“ Zamyslela som sa. „Pozitívny, lojálny, posadnutý pomerom váhy a telesného tuku.“ „To bolo osem slov.“ „Takže ste dostali päť slov zadarmo. Tak aká bola?“ „Kto?“ „Alicia.“ Pozrela som naňho priamo ako on na mňa. Zhlboka sa nadýchol a zahľadel sa do koruny košatého platana. Vlasy mu padli do očí a musela som potlačiť nutkanie odhrnúť mu ich nabok. „Krásna, sexi, udržiavaná. Napočudovanie neistá.“ „Ako mohla byť neistá?“ Tie slová mi vyšli z úst, prv ako som si stihla zahryznúť do jazyka. Zatváril sa takmer pobavene. „Boli by ste prekvapená,“ odvetil. „Dievčatá ako Lissa tak dlho obchodujú so svojou krásou, až si myslia, že nič iné nemajú. Ale teraz som nespravodlivý. Treba jej nechať, že vedela, ako na to. Oblečenie či šperky na nej vyzerali naozaj dobre.“ Bola som v pokušení poznamenať, že každý dokáže, aby na ňom veci vyzerali dobre, ak majú peňaženku hlbokú ako diamantová baňa. „A mala cit aj pre interiérový dizajn. Poprehadzovala zopár vecí v izbe a hneď to vyzeralo lepšie. Nikdy som nechápal, ako to robí.“ Kývol hlavou k domu. „Ona mi zariadila tento prístavok, keď som sa doň nasťahoval.“ V duchu som si premietla dokonale zariadenú obývačku. Uvedomila som si, že môj obdiv je teraz menej komplikovaný ako predtým. „Ako dlho ste spolu chodili?“ „Osem-deväť mesiacov.“ „To nebolo dlho.“ „Mne sa to zdalo dosť.“ „Ako ste sa zoznámili?“ „Na večierku. Mimochodom, ten večierok bol príšerný. A vy?“ „V holičstve. Ja som bola holička, on zákazník.“ „No teda, boli ste preňho čosi extra na víkend.“ Zrejme som sa tvárila nechápavo, pretože len pokrútil hlavou a zamrmlal: „No nič.“ Znútra k nám doliehalo tlmené hučanie vysávača. Upratovacia čata pozostávala zo štyroch žien v rovnakých plášťoch. Rozmýšľala som, čo chcú dve hodiny robiť v tom malom prístavku. „Chýba vám?“ Počula som, ako sa zhovárajú. Niekto otvoril okno, občas sa k nám doniesli výbuchy smiechu. Will akoby pozoroval čosi v diaľke. „Kedysi.“ Obrátil sa ku mne a vecne dodal: „Ale rozmýšľal som o tom a dospel som k záveru, že s Rupertom sa k sebe naozaj hodia.“ Prikývla som. „Budú mať absurdne veľkú svadbu, splodia spolu pár vresklúňov, kúpia si dom
na vidieku a o päť rokov bude Rupert preťahovať inú.“ „Zrejme máte pravdu.“ „Ona sa naňho bude stále trochu hnevať,“ pokračovala som rozohnene v téme, „ani sama nebude vedieť prečo, a nadávať mu na hrozných večierkoch, čo bude všetkých ich priateľov uvádzať do rozpakov, a on od nej nebude chcieť odísť, lebo sa bude báť alimentov.“ Will sa obrátil ku mne. „Budú sexovať raz za šesť týždňov a on bude zbožňovať svoje deti a kefovať s opatrovateľkou, ktorá by sa o ne mala starať. A Lissa bude mať skvelé vlasy, ale na tvári utrápený výraz,“ stisla som pery, „a nikdy nepovie nahlas, čo si naozaj myslí. Po čase možno začne cvičiť pilates, kúpi si psa alebo koňa a buchne sa do jazdeckého inštruktora. A Rupert v štyridsiatke začne behať a možno si kúpi Harley-Davidson, čo ona bude nenávidieť, a on bude každý deň chodiť do práce, pozerať na mladých mužov vo svojej kancelárii a v baroch počúvať, koho cez víkend pretiahli alebo kde si boli vyhodiť z kopýtka, a bude sa cítiť podvedený, hoci sám nebude vedieť prečo.“ Obrátila som sa. Will na mňa uprene hľadel. „Prepáčte,“ povedala som po chvíli. „Neviem, kde sa to vzalo.“ „Začínam trošičku ľutovať chudáka bežca.“ „Ach, to nebolo o ňom,“ namietla som. „Niekoľko rokov som pracovala v bistre. Tam človek všeličo vidí a počuje. Vzorec ľudského správania. Boli by ste prekvapený, čo by ste sa tam dopočuli.“ „Preto ste sa nikdy nevydali?“ Zažmurkala som. „Možno.“ Nechcela som povedať, že ma nikdy nikto nepožiadal o ruku. Možno sa zdá, že sme dokopy nič nerobili. Ale v skutočnosti dni s Willom boli zakaždým trochu odlišné – podľa jeho nálady, ale aj podľa bolesti, ktorú prežíval. Keď som niekedy k nemu prišla, už podľa toho, ako zatínal sánku, mi bolo jasné, že sa so mnou – ani s nikým iným – nechce rozprávať, a keď som to videla, zamestnala som sa kadejakými činnosťami v prístavku a usilovala som sa predvídať jeho potreby, aby som ho nemusela otravovať otázkami. Veru bolo toho dosť, čo mu spôsobovalo utrpenie. Bolesti spôsobené stratou svalovej hmoty – napriek Nathanovmu veľkému úsiliu pri rehabilitácii svalovej hmoty stále ubúdalo. Bolesti spôsobené tráviacimi ťažkosťami – boleli ho plecia. Ale mal aj bolesti po infekciách močového mechúra – čo bolo zrejme nevyhnutné, hoci všetci robili, čo bolo v ich silách. Z toho, že užíval množstvo liekov proti bolesti, sa mu urobil žalúdočný vred – hltal ich ako tic-tacy. Niekedy mal otlačené niektoré miesta na tele, lebo dlho sedel v tej istej polohe. Zo dva razy musel zostať na lôžku, aby sa otlačené miesta zahojili, ale nerád ležal. Vtedy vždy počúval rádio a v očiach mu blýskala potláčaná zúrivosť. Will trpel aj bolesťami hlavy – predpokladala som, že je to vedľajší účinok hnevu a frustrácie. Mal veľa duševnej energie a nemal si ju na čom vybiť. A tak sa v ňom hromadila. Ale najhoršie bolo, že niekedy mu doslova horeli dlane a chodidlá, a oheň v nich tak pulzoval, že Will sa nevedel sústrediť na nič iné. Vtedy som mu vždy nachystala lavór so studenou vodou, kde si ich namáčal, alebo som mu ich obalila do studených flanelových obkladov, aby sa mu trochu uľavilo. Niekedy mu na sánke pulzoval sval a chvíľami som mala pocit, že zmizol, ani čo by jediný spôsob, ako zvládnuť tú situáciu, bol odpútať sa od vlastného tela. Napočudovanie som si rýchlo zvykla na fyzické požiadavky Willovho života. Zdalo sa mi nespravodlivé, že hoci končatiny nemohol
používať, spôsobovali mu také nepohodlie. Napriek všetkému sa Will nesťažoval. Preto mi trvalo dlhé týždne, kým som pochopila, ako trpí. Ale teraz som už vedela dešifrovať napätý výraz okolo očí, mlčanlivosť, to, ako sa utiahol do seba. Len ma jednoducho požiadal: „Mohli by ste mi priniesť studenú vodu, Louisa?“ alebo: „Myslím, že je čas užiť niečo proti bolesti.“ Niekedy tak trpel, že tvár sa mu vyslovene odkrvila, až bol bledý ani stena. To boli najhoršie dni. Ale po iné dni sme sa znášali celkom dobre. Netváril sa smrteľne urazene ako na začiatku, keď som sa mu prihovárala. Dnes podľa všetkého netrpel. Keď nám pani Traynorová prišla oznámiť, že upratovačky sa zdržia vnútri ešte asi dvadsať minút, pripravila som niečo na pitie a pomaly sme sa vybrali na prechádzku po záhrade – Will sa držal chodníčka a ja som si dávala pozor, aby mi saténové balerínky nezvlhli od mokrej trávy. „Zaujímavý výber obuvi,“ poznamenal Will. Balerínky boli smaragdovozelené. Objavila som ich v dobročinnom bazári. Patrick vyhlásil, že v nich vyzerám ako škriatok transvestita. „Viete, obliekate sa celkom ináč než ženy z nášho okolia. Vždy sa už teším, v akej šialenej kombinácii sa ukážete najbližšie.“ „A ako sa obliekajú ženy z vášho okolia?“ Odbočil mierne doľava, aby sa vyhol konáru na chodníčku. „Nosia flís. A ženy ako moja mama chodia v šatách značky Jaeger alebo Whistles.“ Pozrel na mňa. „Kde ste nabrali ten exotický vkus? Kde ste predtým bývali?“ „Nikde.“ „Čože? Vy od narodenia bývate tu? A kde ste pracovali?“ „Iba tu.“ Obrátila som sa, pozrela som naňho a založila som si ruky na hrudi, akoby som sa bránila. „No a? Čo je na tom také zvláštne?“ „Je to také malé mesto! Sú tu veľmi obmedzené možnosti. A všetko sa tu krúti iba okolo hradu.“ Zastali sme na chodníčku a upreli sme pohľad na zaoblený kopec, na ktorom sa vynímal hrad – pôsobil tak dokonale, akoby ho nakreslilo malé dieťa. „Vždy si myslím, že toto je presne miesto, na ktoré sa ľudia vracajú, keď ich unaví všetko ostatné. Alebo keď nemajú dosť predstavivosti, aby šli inam.“ „Ďakujem.“ „Nie je na tom nič zlé per se. Ale pochopte, nemá to nijakú dynamiku, nezdá sa vám? Nie je práve plné nápadov, zaujímavých ľudí ani pracovných príležitostí. Tu sa považuje za podvratníctvo, ak v suvenírovom obchodíku začnú predávať jedálenské podložky s iným zobrazením minivláčika.“ Neubránila som sa smiechu. Minulý týždeň bol v miestnych novinách článok presne na túto tému. „Máte dvadsaťšesť rokov, Clarková. Mali by ste vyraziť do sveta a tvrdiť, že vám patrí vyrábať problémy v baroch, predvádzať svoj uletený šatník pofidérnym chlapom...“ „Ja som tu šťastná.“ „Ale nemali by ste byť.“ „Vy tuším rád hovoríte ľuďom, čo majú robiť, však?“ „Iba keď viem, že mám pravdu,“ podotkol. „Mohli by ste mi posunúť pohár? Nedočiahnem naň.“ Nastavila som slamku tak, aby ju dočiahol, a kým pil, bez slova som čakala. Bolo trochu chladno, končeky uší mu zružoveli. Zmraštil tvár. „Páni moji, vravíte, že ste si zarábali na živobytie varením čaju, ale robíte ho úplne odporný.“ „Vy ste zrejme zvyknutý na lesbický čaj,“ bránila som sa. „Na kadejaké bylinkové žbrndy ako
lapsang součong a podobne.“ „Lesbický čaj!“ Takmer mu zabehlo. „Ubezpečujem vás, že ten je vždy lepší ako toto lepidlo. Dofrasa, veď lyžička v ňom normálne stojí.“ „Takže teraz vám už lezie na nervy aj môj čaj.“ Sadla som si na lavičku rovno pred neho. „Vy si tuším myslíte, že môžete kritizovať všetko, čo poviem alebo urobím, a nikto k tomu nemôže povedať ani pol slova, čo?“ „Len do toho, Louisa Clarková. Povedzte mi svoj názor.“ „Na vás?“ Teatrálne vzdychol. „Mám na výber?“ „Mohli by ste si ostrihať vlasy. Vyzeráte ako nejaký vagabund.“ „Už hovoríte ako moja matka.“ „Náhodou naozaj vyzeráte hrozne. Mohli by ste sa dať aspoň oholiť. Neotravuje vás to strnisko? Veď to musí svrbieť!“ Pozrel na mňa bokom. „Svrbí to, čo? Ja som to vedela! Okej, dnes popoludní vás oholím.“ „Ach nie!“ „Áno. Pýtali ste sa na môj názor. Tak som vám ho povedala. Nemusíte nič robiť.“ „A čo ak odmietnem?“ „Možno vás oholím napriek tomu. Ak vám to strnisko ešte trochu podrastie, budem z neho musieť vyberať kúsky jedla. A rovno vám hovorím, ak k tomu príde, budem vás musieť zažalovať za ohrozovanie na pracovisku.“ Vtedy sa usmial, akoby som ho pobavila. Možno je to smutné, ale Will sa zriedka usmieval, že sa mi od pýchy priam zakrútila hlava. „Počujte, Clarková,“ povedal. „Urobíte mi láskavosť?“ „Akú?“ „Poškrabkajte ma na uchu, dobre? Ide ma z toho šľak trafiť.“ „Ak vás poškrabkám, dovolíte mi, aby som vám ostrihala vlasy? Len trošku.“ „Nepreháňate to?“ „Pst, neznervózňujte ma. S nožničkami v ruke môžem byť nebezpečná.“ V kúpeľňovej skrinke som našla žiletky a penu na holenie, hlboko skryté za balíkmi mokrých vreckoviek a vaty, akoby ich už dávno nepoužívali. Požiadala som ho, aby prešiel do kúpeľne, napustila som do umývadla teplú vodu, povedala som mu, aby zaklonil opierku na hlavu, a potom som mu položila na bradu horúci flanel. „To čo má byť? Tuším sa chcete hrať na ozajstnú holičku. Načo ste tam dali tú handru?“ „Neviem,“ priznala som. „Tak to robia vo filmoch. Je to čosi ako horúca voda a uteráky pri pôrode.“ Ústa som mu nevidela, ale okolo očí mu naskočili jemné vrásky smiechu. Chcela som, aby to tak zostalo. Chcela som, aby bol šťastný – aby mu z tváre zmizol výraz štvanca. A tak som bľabotala, rozprávala vtipy... Potom som si začala pohmkávať. Robila som, čo bolo v mojich silách, aby som predĺžila tú chvíľu, než sa znova začne tváriť zachmúrene. Vysúkala som si rukávy a začala som mu na brade roztierať penu až hore po uši. Vtedy som zaváhala so žiletkou na brade. „Neviem, či je teraz vhodná chvíľa priznať sa, že som si holenie doteraz vyskúšala iba na nohách.“ Zatvoril oči a oprel sa. Jemne som mu začala žiletkou prechádzať po pokožke, ticho prerušoval iba
špľachot vody, keď som oplachovala žiletku v umývadle. Pracovala som mlčky a pritom som mu študovala tvár, vrásky okolo úst, ktoré sa mi zdali predčasne hlboké na jeho vek. Prihladila som mu vlasy na boku tváre a všimla som si stopy po stehoch, možno následok nehody. Videla som fialové kruhy pod očami, čo svedčili o nekonečných prebdených nociach, i hlbokú vrásku medzi obočím, ktorá vypovedala o tichej bolesti. Z jeho pokožky sálala sladkastá vôňa holiaceho krému a čohosi diskrétneho a drahého, príznačného pre Willa. Pomaly sa začala vynárať jeho tvár a videla som, prečo tak ľahko prilákal ženu ako Alicia. Postupovala som pomaly, starostlivo, a povzbudzovalo ma, že Will akoby sa na chvíľu upokojil. Prebleslo mi hlavou, že doteraz sa ho zrejme ľudia dotýkali iba v súvislosti s nejakou lekárskou alebo terapeutickou procedúrou, a tak som mu prstami zľahka spočinula na tvári a usilovala som sa, aby moje pohyby neboli tak odľudštene rázne ako správanie Nathana a lekárov. Holenie mi pripadalo zvláštne dôverné. Ako som pokračovala v práci, uvedomovala som si, že som predpokladala, že jeho vozík bude predstavovať istú bariéru; že jeho telesné postihnutie mi zabráni, aby som vnímala zmyslovú stránku tejto činnosti. Napočudovanie to tak nefungovalo. Bolo nemožné byť tak blízko muža, cítiť, ako sa mu pod vašimi prstami napína pokožka, vdychovať vzduch, ktorý vydychuje, mať tvár len pár centimetrov od jeho tváre, a pritom zachovať rovnováhu. Keď som sa dostala k jeho druhému uchu, zmocnili sa ma rozpaky, akoby som prekročila neviditeľné medze. Možno Will postrehol jemné zmeny tlaku mojich prstov na svojej pokožke; možno citlivejšie vnímal náladu ľudí okolo seba. Ale zrazu len otvoril oči a zistila som, že hľadí do mojich očí. Chvíľu bolo ticho, potom vyrovnaným hlasom poznamenal: „Prosím vás, len mi nehovorte, že ste mi vyholili obočie.“ „Iba jedno,“ odvetila som. Opláchla som žiletku a dúfala som, že kým sa znova obrátim k nemu, už sa nebudem červenať. „Tak teda dobre,“ vyhlásila som napokon. „Stačilo? Nemal by o chvíľu prísť Nathan?“ „A čo vlasy?“ „Skutočne chcete, aby som vás ostrihala?“ „Keď už ste pri tom...“ „Myslela som, že mi nedôverujete.“ V rámci svojich možností pokrčil plecami. Naozaj iba nepatrne. „Ak to pomôže, aby ste sa na mňa pár týždňov nesťažovali, stojí mi to za to.“ „Páni moji, vaša matka bude od radosti bez seba,“ poznamenala som a utrela som mu zvyšok holiaceho krému. „Nedajme sa tým odradiť.“ Vlasy som mu strihala v obývačke. Založila som v kozube oheň, pustili sme si film – americký triler – a rozprestrela som mu na plecia uterák. Varovala som Willa, že som už dávno nestrihala muža, ale zároveň som dodala, že to nemôže vyzerať horšie, než to má teraz. „Ďakujem za poklonu,“ zamrmlal. Pustila som sa do práce a usilovala som sa spomenúť si na základné princípy strihania mužov, čo som sa naučila v holičstve. Will pritom sledoval film, pôsobil uvoľnene, takmer spokojne. Niekedy utrúsil nejakú poznámku v súvislosti s filmom – kde herec stvárňujúci hlavného hrdinu hral predtým, kde prvý raz videl ten film – a ja som občas niečo zamrmlala, akoby ma to zaujímalo (celkom ako keď mi Thomas hovorí o svojich nových hračkách), hoci všetku pozornosť som sústredila na to, aby som pri strihaní nič nepobabrala. Konečne som ho zbavila tej dlhej hrivy a postavila som sa
pred neho, aby som zhodnotila svoje dielo. „Takže?“ Will zastavil dévedéčko. Vystrela som sa. „Nie som si istá, či sa mi páči, že vám vidím taký kus tváre. Som z toho mierne nervózna.“ „Je mi akosi zimšie,“ poznamenal a pohyboval hlavou zľava-doprava, ani čo by si skúšal, aké to je. „Počkajte,“ povedala som. „Prinesiem vám dve zrkadlá. Tak sa uvidíte lepšie. Ale teraz sa ani nepohnite. Ešte musím sem-tam niečo ponaprávať. Možno odfiknúť kúsok ucha.“ Bola som v spálni a hľadala som v zásuvkách zrkadielko, keď som začula, že dvere sa otvorili a dnu vošli ráznym krokom dve osoby. Nato sa zvýšeným, úzkostlivým hlasom ozvala pani Traynorová: „Georgina, prosím ťa, nerob to.“ Dvere na obývačke boli dokorán. Schytila som zrkadlo a vybehla zo spálne. Nemienila som dopustiť, aby ma pani Traynorová znova pristihla, že nie som pri Willovi. Pani Traynorová teraz stála vo dverách do obývačky, s rukami na ústach. Podľa všetkého som sa stala svedkom nejakej konfrontácie. „Si najsebeckejší chlap, akého som kedy stretla!“ vrieskala práve mladá žena. „Nemôžem tomu uveriť, Will. Aj predtým si bol sebec, ale teraz si ešte horší.“ „Georgina.“ Pani Traynorová pozrela na mňa. „Prestaň, prosím ťa.“ Vošla som do izby za ňou. Will sedel vo vozíku s uterákom na pleciach a prameňmi hnedých vlasov pri kolesách vozíka a díval sa na mladú ženu. Dlhé tmavé vlasy mala na šiji neporiadne skrútené do uzla. Pleť mala opálenú, oblečené drahé ošúchané džínsy a na nohách semišové čižmy. Črty mala rovnako krásne a pravidelné ako Alicia, zuby ohromujúco biele, ani vystrihnuté z reklamy na zubnú pastu. Vedela som to preto, lebo tvár mala purpurovú od hnevu a syčala naňho pomedzi zuby. „Nemôžem tomu uveriť. Nechápem, že ti niečo také vôbec napadlo. Čo si...?“ „Georgina, prosím ťa!“ povedala pani Traynorová zvýšeným hlasom. „Teraz na to naozaj nie je vhodná chvíľa.“ Will len bezvýrazne hľadel do prázdna. „Ehm... Will. Môžem vám pomôcť?“ spýtala som sa ticho. „Kto ste?“ Mladá žena sa prudko zvrtla ku mne. Až vtedy som zbadala, že v očiach má slzy. „Georgina,“ ozval sa Will, „dovoľ, aby som ťa zoznámil s Louisou Clarkovou, mojou platenou spoločníčkou a šokujúco invenčnou holičkou. Louisa, toto je moja sestra Georgina. Zdá sa, že priletela až z Austrálie len preto, aby na mňa mohla nakričať.“ „Netvár sa akoby nič,“ okríkla ho Georgina. „Mama mi to povedala. Všetko mi povedala.“ Nikto sa ani nepohol. „Mám vás nechať na chvíľku samých?“ spýtala som sa. „Dobrý nápad.“ Pani Traynorová tak silno zvierala opierku na pohovke, až jej obeleli hánky. Vykĺzla som z izby. „Vlastne by ste si možno mohli urobiť obednú prestávku, Louisa.“ Podľa všetkého znova budem obedovať v búdke na zastávke autobusu. Vzala som si z kuchyne sendviče, natiahla som si kabát a vyšla z domu. Keď som odchádzala po chodníku, celým domom sa niesol hlas Georginy Traynorovej. „Tebe vôbec nezišlo na um, Will, že tu nejde len o teba?“ Keď som sa vrátila presne o polhodinu, v dome vládlo ticho. Nathan si umýval hrnček v dreze. Keď ma zbadal, obrátil sa ku mne. „Tak ako?“ „Už odišla?“
„Kto?“ „Jeho sestra.“ Obzrel sa ponad plece. „Aha, teda to bola jeho sestra? Áno, odišla. Keď som sem prichádzal, práve dupla na plyn. Rodinná hádka alebo čo?“ „Neviem,“ odvetila som. „Práve som strihala Willovi vlasy a zrazu sem len vtrhla tá ženská a vybehla naňho. Myslela som, že je to ďalšia frajerka.“ Nathan len pokrčil plecami. Uvedomila som si, že jeho by nezaujímali podrobnosti Willovho súkromia, ani keby ich poznal. „Je nejaký tichý. Mimochodom, oholila si ho fakt skvele. Už bolo načase oslobodiť ho od toho porastu.“ Vrátila som sa do obývačky. Will hľadel na televízor – bol tam stále ten istý záber, ako keď som odchádzala. „Nechcete, aby som znova pustila ten film?“ Chvíľu akoby ma ani nepočul. Hlavu mal zvesenú, už sa netváril uvoľnene, ale akoby sa zahalil závojom. Will sa znova uzavrel do seba, kam som nemala šancu preniknúť. Napokon zažmurkal, akoby ma až vtedy zbadal. „Dobre,“ zamrmlal. Práve som šla po chodbe s plným košom bielizne, keď som ich začula. Dvere na prístavku boli pootvorené a dlhou chodbou sa niesli v tlmených vlnách hlasy pani Traynorovej a jej dcéry. Willova sestra ticho vzlykala, teraz jej už neznela v hlase zúrivosť. Hovorila skôr ako malé dieťa. „Musí sa s tým dať čosi robiť. Medicína určite pokročí. Nemôžete ho vziať do Ameriky? Tam sú vždy vo všetkom popredu.“ „Tvoj otec celý čas pozorne sleduje pokroky v medicíne. Ale nie, srdiečko... zatiaľ sa nič také neobjavilo.“ „Je úplne... iný. Akoby sa rozhodol nevidieť nič dobré.“ „Od začiatku je taký, Georgina. Len ty si ho nevidela odvtedy, čo si odletela domov. Mám dojem, že vtedy bol ešte vždy... odhodlaný. Vtedy akoby si bol istý, že sa niečo zmení.“ Bola som trochu nesvoja, že počúvam taký dôverný rozhovor. Ale ten druhý hlas akoby ma priťahoval. Zrazu som zistila, že potichu kráčam k dverám, nohy v ponožkách nevydávali nijaký zvuk. „Pozri, otec a ja sme ti to nepovedali, lebo sme nechceli, aby si bola nešťastná. Ale pokúsil sa...“ hľadala slová, „Will sa pokúsil... o samovraždu.“ „Čože?“ „Otec ho našiel. Stalo sa to ešte v decembri. Bolo to... bolo to hrozné.“ Hoci sa tým len potvrdilo moje podozrenie, cítila som, ako som zbledla. Počula som tlmený výkrik a šepot. Nakoniec zavládlo dlhé ticho. A vtedy sa znova ozvala užialeným hlasom Georgina. „A to dievča...?“ „Áno, Louisu tu máme na to, aby sa postarala, že sa už nič podobné nestane.“ Zarazila som sa. Z druhého konca chodby, kde bola kúpeľňa, som počula tiché mrmlavé hlasy Nathana a Willa v blaženej nevedomosti, aký rozhovor prebieha len pár metrov od nich. Podišla som o krok bližšie k dverám. V podstate som to vedela, odkedy som zazrela tie jazvy na zápästiach. Koniec koncov dávalo to zmysel – úzkostlivý príkaz pani Traynorovej, aby som nenechávala Willa dlho samého, jeho nechuť z mojej prítomnosti, fakt, že som veľmi často mávala pocit, že nerobím nič užitočné. Dozerala som naňho, aby si neublížil. Až doteraz som to netušila, zato Will to vedel, a o to väčšmi ma neznášal. Načiahla som sa za kľučkou a chcela som ticho zatvoriť dvere. Rozmýšľala som, či o tom Nathan
vie. A uvažovala som, či je Will teraz šťastnejší. Uvedomila som si, že ma sebecky potešilo, že Will nemá námietky konkrétne proti mojej osobe, iba voči skutočnosti, že ma – alebo kohokoľvek iného – platili za to, aby som naňho dávala pozor. V hlave mi tak vírili myšlienky, že som takmer nezachytila ďalší útržok z rozhovoru. „Nemôžete mu to dovoliť, mami. Musíte mu v tom zabrániť.“ „Nemáme na výber, srdiečko.“ „Máte na výber. Samozrejme, že máte, ak vás žiada, aby ste sa pri tom zúčastnili,“ namietla Georgina. Ruku som ešte vždy mala na kľučke. „Nemôžem uveriť, že ste s tým súhlasili. Čo tvoje náboženské presvedčenie? Všetko, čo si urobila? Aký malo zmysel, že minule ste ho zachránili?“ Pani Traynorová sa veľmi usilovala zachovať pokoj. „To od teba nie je fér.“ „Ale vravela si, že ho tam vezmete. Čo to...?“ „Nemyslíš, že keby som mu to odmietla, požiadal by o to niekoho iného?“ „Ale Dignitas? To je úplne pomýlené. Viem, že to má ťažké, no teba aj otca to úplne zničí. Viem to. Len si predstav, ako sa budete cítiť! Pomysli na tú publicitu! Na svoje povolanie! Na vašu povesť! A on to musí vedieť. Je od neho naozaj sebecké, že vás o to žiada. Ako to dokáže? Ako to môže urobiť? Ako to vy môžete urobiť?“ Znova sa rozvzlykala. „Georgina...“ „Nepozeraj tak na mňa. Mám ho rada, mami. Naozaj. Je to môj brat a ľúbim ho. Ale nedokážem to uniesť. Neznesiem ani to pomyslenie. Nie je od neho správne, že vás o to žiada, a od vás nie je správne, že o tom vôbec uvažujete. Ak mu to dovolíte, nezničí iba svoj život.“ Odstúpila som odo dverí. V ušiach mi tak dunivo pulzovalo, až som takmer nepočula odpoveď pani Traynorovej. „Šesť mesiacov, Georgina. Sľúbil, že mi dá šesť mesiacov. Tak počúvaj, nechcem, aby si sa o tom ešte niekedy zmienila, a už vôbec nie pred inými ľuďmi. Musíme...“ Zhlboka sa nadýchla. „Musíme sa veľmi silno modliť, aby sa medzičasom stalo niečo, čo ho prinúti, aby si to rozmyslel.“ ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
8 Camilla Nikdy som nechcela pomáhať zabiť svojho syna. Už keď čítam tie slová, zdá sa mi to zvláštne – akoby som to čítala v nejakej bulvárnej tlači či v niektorom z tých hrozných časopisov, čo vždy vykúkajú z kabelky našej upratovačky, kde sa píše o ženách, ktorých dcéry utiekli s ich nevernými partnermi, o zázračnom spôsobe, ako schudnúť, a o dvojhlavých bábätkách. Nepovažovala som sa za osobu, ktorej sa stávajú také veci. Alebo som si to aspoň o sebe myslela. Mala som pomerne usporiadaný život – podľa moderných kritérií dosť obyčajný. Bola som vydatá takmer tridsaťsedem rokov, vychovala som dve deti, mala som úspešnú kariéru, pomáhala som v škole, bola som aktívna v rámci činnosti rodičovského združenia, a keď ma už deti nepotrebovali, zasadla som na sudcovskú lavicu. Teraz už jedenásty rok pôsobím ako zmierovacia sudkyňa. Pred mojimi očami defilovalo na súde celé ľudstvo: beznádejní chudáci, ktorí nedokázali pozbierať sily ani len na to, aby prišli na súd načas; chronickí narušovatelia zákona; nahnevaní mladí muži s tvrdým výrazom v tvári a unavené, zadlžené matky. Ťažko sa človeku zachováva pokoj a pochopenie, ak vidí znova a znova tie isté tváre, tie isté chyby. Niekedy som sa zbadala, že mi z hlasu znie netrpezlivosť. To odmietanie ľudstva čo len sa pokúsiť o zodpovedné fungovanie niekedy pôsobí na človeka skľučujúco. A hoci naše mestečko malo krásny hrad, množstvo chránených historických budov a malebných vidieckych chodníčkov, nebolo voči tomuto javu imúnne. Na námestíčkach z obdobia vlády princa regenta posedávali tínedžeri a popíjali jablčné víno, z domcov so slamenou strechou sa ozývali zvuky svedčiace o tom, že chlapi mlátia svoje manželky a deti. Niekedy som sa cítila ako kráľ Kanút, ktorý vydával kráľovské vyhlásenia uprostred chaosu a skazy. Ale mala som svoju prácu úprimne rada. Robila som ju preto, lebo som verila v mravnosť a poriadok. A stále verím, nech to vyznieva akokoľvek staromódne, že človek môže konať správne alebo nesprávne. Keď som mala na súde ťažký deň, pomohla mi dostať sa z depresie moja záhradka. Ako deti rástli, stala som sa ňou doslova posadnutá. Vedela by som povedať latinský názov takmer každej rastlinky, na ktorú by ste ukázali. Najzvláštnejšie na tom je, že v škole som vôbec nemala latinčinu. Chodila som do malej súkromnej dievčenskej školy, kde nás učili variť, vyšívať, skrátka všetko, vďaka čomu z nás budú dobré manželky. Ale tie latinské názvy rastlín mi jednoducho utkveli v pamäti. Stačilo, že som ich počula raz, a zapamätala som si ich navždy: Helleborus niger, Eremurus stenophyllus, Athyrium niponicum. Dokážem tie názvy plynulo odriekať, hoci v škole som mala problémy odpovedať súvisle. Hovorí sa, že človek dokáže oceniť záhradu až v istom veku, a mám dojem, že je v tom kus pravdy. Pravdepodobne to súvisí s kolobehom života. Je to priam zázrak, keď po pochmúrnej zime príde optimistická jar a zo zeme začnú vyrážať krehké rastlinky. Zmeny, ktoré prináša striedanie ročných období, mi spôsobujú radosť a teším sa, keď vidím, že postupne sa ukazujú v plnej kráse všetky kúty záhrady. Boli časy – keď som mala pocit, že v mojom manželstve je viac ľudí, než som čakala –, keď mi záhrada bola útočiskom a prinášala mi radosť. Priznám sa úprimne, že niekedy mi spôsobovala i bolesť. Pre záhradkára nie je nič horšie, než keď vysadí nový záhon, ale nič nerozkvitne, alebo hriadku cibule zničí z večera do rána nejaký slizký
tvor. Hoci som sa sťažovala, koľko času a námahy ma stojí záhrada, ako kĺby protestujú, keď som celé popoludnie plela, a že mám večne špinu za nechtami, mala som tú prácu rada. Zbožňovala som zmyselnú rozkoš, ktorú mi spôsoboval pobyt vonku, vône, ktoré sa tam vznášali, dotyk zeme pod prstami, zadosťučinenie, že vidím svoje rastlinky rásť a žiariť, unesená ich dočasnou krásou. Po Willovej nehode som sa celý jeden rok záhrade nevenovala. Nemala som na to čas. Celé hodiny som strávila v nemocnici, na cestách horedolu autom či na poradách – ach, bože, tie porady. Vzala som si šesť mesiacov na ošetrovanie člena rodiny, no stále som nemala čas. Navyše som v tom ani nevidela zmysel. Prečo by som sa mala starať o záhradu? Platila som záhradníka, a ten ju udržiaval v poriadku, mám dojem, že za celý rok som sa na ňu len zopár ráz zbežne pozrela. Až keď sme priviezli Willa domov a upravili sme preňho prístavok, znova som si zaumienila, že sa postarám, aby záhrada bola krásna. Aby sa mal môj syn na čo dívať. Chcela som mu povedať, v najväčšej tichosti, že možno sa všeličo zmenilo, ale život ide ďalej. Že všetci sme súčasťou kolobehu života, nejakého vzorca, a Božím cieľom je, aby sme ho pochopili. Ale to som mu, samozrejme, nemohla povedať – s Willom sme si nikdy nedokázali veľa povedať. No chcela som mu to ukázať. Bolo to čosi ako tichý prísľub, že existuje širší kontext, žiarivejšia budúcnosť. Steven strkal kutáčom do polienok. Šikovne posúval napoly obhorené kusy dreva – vyletovali z nich jagavé iskry do komína, potom hodil doprostred nové poleno. Odstúpil ako vždy a s tichým zadosťučinením pozoroval, ako sa drevo chytilo. Napokon si utrel ruky do menčestrákov. Keď som vošla do izby, obrátil sa ku mne. Podala som mu pohár. „Ďakujem. Príde Georgina dolu?“ „Asi nie.“ „Čo robí?“ „Pozerá hore televíziu. Netúži po spoločnosti. Pýtala som sa jej.“ „Ona sa z toho dostane. Len je unavená z dlhého letu a z časového posunu.“ „Dúfam, Steven. Momentálne nie je veľmi šťastná.“ Mlčky sme stáli a dívali sa do ohňa. V izbe okolo nás vládla tma a ticho, okná ticho hrkotali pod náporom vetra a dažďa. „Odporné počasie.“ „Veru.“ Do izby vošla naša sučka, s povzdychom sa uložila ku kozubu. Odtiaľ nás zbožne sledovala. „Tak čo si o tom myslíš?“ spýtal sa Steven. „Teda, o tom strihaní vlasov.“ „Neviem. Rada by som si myslela, že to je dobré znamenie.“ „Tá Louisa je správne dievča, čo?“ Videla som, ako sa môj manžel usmial. Len nie aj ona, prebleslo mi hlavou, ale vzápätí som zatlačila tú myšlienku do úzadia. „Áno, áno, aj mne sa zdá.“ „Čo povieš – je to tá správna osoba?“ Pred odpoveďou som si odpila z drinku. Na dva prsty džinu, plátok citróna a veľa toniku. „Ktovie,“ odvetila som. „Nemám potuchy, čo je správne a čo nie.“ „Willovi sa páči. Som si tým istý. Keď sme spolu minule pozerali správy, spomenul ju dva razy. To nikdy predtým nespravil.“ „Áno. Ale ja by som si nerobila veľké nádeje.“ „Musíš byť taká pesimistka?“
Steven sa odvrátil od ohňa. uprene si ma obzeral – možno videl nové vrásky okolo očí, pery úzkostlivo stisnuté do tenkej čiarky. Pozrel na zlatý krížik, ktorý som teraz stále nosila na krku. Nepáčilo sa mi, keď sa na mňa takto díval. Neubránila som sa pocitu, že ma s niekým porovnáva. „Ja som len realistka.“ „Hovoríš... hovoríš, akoby si už čakala, kedy sa to stane.“ „Poznám svojho syna.“ „Nášho syna.“ „Áno, nášho syna.“ Skôr môjho syna, pomyslela som si. Ty si mu nikdy nebol oporou. Najmä z citovej stránky. Ty si nikdy nebol doma, a on sa na teba usiloval zapôsobiť. „On si to rozmyslí,“ vyhlásil Steven. „Dovtedy je ešte dosť času.“ Chvíľu sme tam len stáli. Dala som si výdatný dúšok drinku, ľad pôsobil v tom teple z ohňa chladivo. „Stále rozmýšľam...“ povedala som s pohľadom upretým do plameňov. „Stále rozmýšľam, či mi niečo neušlo.“ Manžel ma ešte vždy pozoroval. Cítila som na sebe jeho pohľad, ale nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Možno sme sa vtedy mohli zblížiť. Ale na to sme pravdepodobne už zašli priďaleko. Odpil si z drinku. „Človek môže druhému pomôcť, iba ak on chce.“ „To si veľmi dobre uvedomujem. Ale to nie je dosť.“ Znova sa obrátil k ohňu, štuchal do polena, hoci to nebolo potrebné, až kým som sa nezvrtla a nevyšla z izby. Dobre vedel, že to urobím. Keď mi Will prvý raz povedal, čo chce urobiť, musel mi to zopakovať – bola som si istá, že som zle počula. Keď som si uvedomila, čo navrhuje, zachovala som pokoj, povedala som mu, že je to absurdné, a odišla som od neho. Je to nefér, že človek môže slobodne odísť od muža pripútaného na vozíček. Medzi prístavkom a hlavnou budovou sú dva schody a bez Nathanovej pomoci ich Will nemôže zdolať. Zatvorila som dvere na prístavku a zostala som stáť v chodbe nášho domu. V ušiach mi ešte vždy zneli pokojné slová môjho syna. Možno som tam stála bez pohybu aj pol hodiny. Ale Will neustúpil. Vždy musel mať posledné slovo, bolo to preňho typické. Vždy keď som za ním zašla, svoju žiadosť zopakoval, až som sa napokon takmer musela nútiť, aby som ho navštívila každý deň. Nechcem takto žiť, mama. Takýto život som si nevybral. Nemám nádej na zlepšenie, preto je pochopiteľné, ak žiadam, aby ho ukončili spôsobom, aký považujem za vhodný. Keď som ho počúvala, vedela som si presne predstaviť, ako vystupoval na pracovných rokovaniach a ako sa vďaka úspešnej kariére stal z neho bohatý, sebavedomý muž. Koniec koncov bol zvyknutý, že ľudia ho počúvali. Nedokázal zniesť, že je v mojej moci diktovať mu jeho budúcnosť a že som sa nejakým spôsobom znova stala jeho matkou. Musel to skúšať veľa ráz, kým som bola ochotná súhlasiť. Niežeby mi v tom bránila viera – hoci predstava, že Willa jeho zúfalstvo dohnalo do pekla, bola hrozná. (Rozhodla som sa veriť, že Boh, dobrotivý Boh, pochopí naše utrpenie a odpustí nám naše viny.) Išlo skôr o to, že nikto nikdy nepochopí, aké je to byť matkou, kým sa ňou nestane. A že tá matka nevidí pred sebou dospelého muža – poskakujúceho, neoholeného, zapáchajúceho, tvrdohlavého potomka, čo dostáva pokuty za parkovanie, chodí v zablatených topánkach a má komplikovaný ľúbostný život. Matka vidí všetky tie bytosti, ktorými kedysi bol, spojené do jednej.
Pri pohľade na Willa som videla bábätko, ktoré som držala v náručí, a od samej lásky sa mi tisli do očí slzy. Nemohla som uveriť, že som počala inú ľudskú bytosť. Videla som batoľa, čo sa načahovalo za mojou rukou, školáka, ktorý plakal od zúrivosti, lebo ho nejaký spolužiak šikanoval. Videla som zraniteľnosť, lásku, minulosť. A všetko to som mala poslať na smrť – nielen to malé dieťa, ale aj muža – všetku tú lásku, minulosť. A zrazu dvadsiateho druhého januára, keď som zasadala na súde a predo mnou defiloval zástup zlodejov, nepoistených vodičov, plačúcich a nazúrených bývalých partneriek, Steven vstúpil do prístavku a našiel nášho syna takmer v bezvedomí, s hlavou ovisnutou nad opierkou vozíčka a okolo kolies more tmavej lepkavej krvi. Našiel hrdzavý klinec – trošku vytŕčal z náhlivo dokončeného diela v hale, pritisol si naň zápästie a chodil po ňom hore-dolu, až kým si neroztrhal kožu na pásiky. Do dnešného dňa si neviem predstaviť odhodlanie, ktoré ho nútilo pokračovať, hoci musel od bolesti omdlievať. Lekári nám povedali, že keby pomoc prišla o dvadsať minút neskôr, bolo by sa mu to podarilo. Nebol to výkrik o pomoc, vyhlásili. Keď mi v nemocnici povedali, že Will bude žiť, vyšla som do záhrady a zúrila som. Hnevala som sa na Boha, na prírodu, osud, ktorý dostal našu rodinu do takej situácie. Keď sa teraz nad tým zamýšľam, musela som vyzerať ako šialená. Stála som v ten studený večer v záhrade, hodila som pohár s brandy desať metrov ďaleko do Euonyma compacta a tak som vrieskala, až sa môj hlas odrážal od hradných múrov a niesol sa do diaľky. Chápete, zúrila som, že všade okolo mňa sú veci, ktoré sa dokážu pohybovať, skláňať, rásť a rozmnožovať, a môj syn – môj vitálny, charizmatický, krásny chlapec – je tiež len vecou. Nemobilnou, zvädnutou, zakrvavenou, trpiacou vecou. Krása tých vecí mi pripadala obscénna. Vrieskala som, vrieskala nadávky, o ktorých som ani netušila, že ich poznám, kým za mnou neprišiel Steven, nepoložil mi ruku na plece a čakal dovtedy, kým si nebol istý, že konečne stíchnem. Nechápal to. Akosi mu nedochádzalo, že Will sa o to pokúsi znova. Že odteraz budeme musieť byť stále bdelí, čakať, kedy sa to zopakuje a akú hrôzu zase vymyslí. Budeme musieť vnímať svet jeho očami – potenciálne jedy, ostré predmety, invenčnosť, s akou môže dokončiť dielo skazy, ktoré začal ten motorkár. Naše životy sa budú musieť scvrknúť, aby sme boli pripravení na ten čin. A on bol vo výhode – chápete, na nič iné nemusel myslieť. O dva týždne som povedala Willovi: „Dobre.“ Samozrejme, že som to povedala. Čo mi iné zostávalo? ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
9 V tú noc som nespala. Ležala som vo svojej malej izbe s otvorenými očami, hľadela som na strop a starostlivo som rekonštruovala posledné dva mesiace na základe toho, čo som teraz vedela. Akoby sa všetko posunulo, roztrieštilo na kusy a usadilo niekde inde. A vytvorilo vzor, ktorý som nespoznávala. Cítila som sa podvedená, ako hlúpa, naivná spoluvinníčka, ktorá netuší, čo sa okolo nej deje. Mala som pocit, že sa na mne museli dobre zabávať, keď som sa pokúšala dostať do Willa zeleninu alebo mu ostrihať vlasy – to všetko boli drobnosti, vďaka ktorým sa mal cítiť lepšie. A aký to má napokon zmysel? Znova a znova som si premietala v hlave rozhovor, ktorý som si vypočula, usilovala som sa ho vyložiť nejako ináč, presvedčiť samu seba, že som len zle pochopila, čo tie dve ženy hovorili. Ale Dignitas nebolo zariadenie, kam ľudia chodili na dovolenku. Nemohla som uveriť, že Camilla Traynorová čo len pomyslela na to, že by to svojmu synovi naozaj urobila. Áno, vždy sa mi zdala chladná a pri Willovi sa správala dosť rozpačito. Nevedela som si predstaviť, že by si ho niekedy pritúlila, ako si naša mama občas pritúlila nás – radostne a z celej sily –, až kým sme sa nezačali odťahovať a prosiť ju, aby nás pustila. Ak mám byť úprimná, presne takto som si to predstavovala – takto sa ženy z vyššej triedy správajú ku svojim deťom. Koniec koncov práve som dočítala Willovu knihu Láska v studenom podnebí. Ale aby matka dobrovoľne zohrala aktívnu úlohu pri smrti vlastného syna? Spätne sa mi jej správanie zdalo ešte chladnejšie, jej konanie akoby naznačovalo zlovestný úmysel. Hnevala som sa na ňu a hnevala som sa na Willa. Zlostila som sa, že som naletela na fasádu. Zúrila som na všetky svoje pokusy spríjemniť mu život, aby mu bolo ľahšie, aby sa cítil šťastnejšie. A keď som sa nehnevala, bola som smutná. Spomínala som si, ako sa jeho matke zlomil hlas, keď sa pokúšala upokojiť Georginu, a bolo mi jej úprimne ľúto. Uvedomovala som si, že sa ocitla v ťažkej situácii. Ale predovšetkým som cítila hrôzu. Mátalo ma to, čo som teraz vedela. Ako môže niekto žiť každý deň s vedomím, že len ráta dni do svojej smrti? Ako sa môže ten muž, ktorého pokožku som cítila dnes ráno pod svojimi prstami – živú a hrejivú –, rozhodnúť, že jednoducho ukončí svoj život? Ako je možné, že so súhlasom všetkých tá pokožka bude o šesť mesiacov hniť pod zemou? Nemohla som to nikomu povedať. A to bolo možno najhoršie. Stala som sa spolupáchateľkou Traynorovcov. Bolo mi mizerne. Zavolala som Patrickovi, že sa necítim dobre a zostanem doma. Bez problémov, odvetil, práve beží desať kilometrov. Pravdepodobne nestihne prísť načas ani do športového klubu, možno až po deviatej. Uvidíme sa v sobotu. Hovoril nesústredene, akoby bol mysľou inde, na nejakej mýtickej bežeckej trati. Odmietla som večeru. Ležala som v posteli, až kým mi myšlienky tak potemneli a stuhli, že som neuniesla ich váhu. O pol deviatej som ticho zišla dolu a usadila som sa pred televízor vedľa starkého – pri ňom som si mohla byť istá, že jediný z našej rodiny mi nebude klásť otázky. Sedel vo svojom obľúbenom kresle a upieral sklený pohľad na obrazovku. Nikdy som si nebola istá, či sleduje televíziu alebo blúdi mysľou niekde úplne inde. „Si si istá, že nič nechceš, zlatko?“ Mama sa vynorila so šálkou čaju. Podľa jej predstáv neexistovalo nič, čo by nevyliečil dobrý čaj. „Ďakujem, nie som hladná.“ Videla som, ako vrhla pohľad na otca. Neskôr sa zrejme budú hnevať na Traynorovcov, že ma
nútia pracovať priveľmi tvrdo, to mi bolo jasné. Podľa nich je nad moje sily starať sa o invalida. A vedela som, že sa budú hnevať aj na seba, veď ma nahovárali, aby som tú prácu prijala. A budem ich musieť nechať v domnienke, že majú pravdu. Paradoxne Will bol na druhý deň dobre naladený – zhovorčivý, neústupčivý a bojovný. Rozprával viac než predtým. Akoby sa chcel so mnou poškriepiť a sklamalo ho, keď som sa nedala vyprovokovať. „Tak kedy mienite dokončiť to kosenie?“ Upratovala som obývačku, a tak som na chvíľu prestala natriasať vankúše a pozrela naňho. „Čože?“ „No vlasy. Som ostrihaný len napoly. Vyzerám ako nejaká viktoriánska sirota. Alebo lesný škriatok.“ Obrátil hlavu, aby som lepšie videla svoje veľdielo. „Pravda, ak to nie je prejav vášho alternatívneho štýlu.“ „Chcete, aby som vás ešte strihala?“ „No, zdalo sa mi, že vám to robí radosť. A možno by neškodilo, keby som už nevyzeral ako bezdomovec.“ Bez slova som šla po uterák a nožnice. „Nathana dosť potešilo, že konečne vyzerám ako chlap,“ dodal. „Hoci podotkol, že keď už som oholený, teraz ma bude treba holiť každý deň.“ „Ach,“ zamrmlala som. „Dúfam, že nemáte nič proti tomu. Cez víkendy sa budem tváriť, že to strnisko je módne.“ Nedokázala som sa s ním rozprávať. Dokonca som sa mu nevedela pozrieť do očí. Bolo to celkom, akoby som zistila, že môj chlap mi bol neverný. Mala som zvláštny pocit, akoby ma zradil. „Clarková?“ „Hmm?“ „Vaše mlčanie ma znervózňuje. Čo sa stalo s tým dievčaťom, ktoré bolo také zhovorčivé, až mi liezlo na nervy?“ „Prepáčte,“ odvetila som. „Znova problémy s Bežcom? Čo teraz urobil? Dúfam, že neodbehol navždy.“ „Nie.“ Vzala som medzi prsty prameň Willových hnedých vlasov a vzala som nožničky. Ale zavisli mi v ruke. Ako to urobia? Dajú mu injekciu? Alebo nejaké lieky? Alebo ho nechajú v miestnosti plnej žiletiek? „Vyzeráte unavená. Keď ste prišli, nechcel som nič povedať, ale vyzeráte fakt hrozne.“ „Ach.“ Ako pomôžu človeku, ktorý nedokáže hýbať končatinami? Uprela som pohľad na jeho zápästia, ako vždy zakryté dlhými rukávmi. Celé týždne som si myslela, že má dlhé rukávy len preto, lebo cíti chlad silnejšie než my. Ďalšie klamstvo. „Clarková?“ „Áno?“ Bola som rada, že stojím za ním. Nechcela som, aby mi videl do tváre. Zaváhal. Na mieste, kde mal na šiji vlasy, bola pokožka bledšia ako inde, akoby bola úplne biela, pôsobila veľmi zraniteľne. „Pozrite, mrzí ma, ako sa správala moja sestra. Bola veľmi... nešťastná, ale to ju ešte neoprávňuje, aby bola taká hrubá. Niekedy rada hovorí všetko po lopate. Nevie, ako tým ľudí podráždi.“ Odmlčal sa. „Myslím, že práve preto sa jej tak páči v Austrálii.“
„Chcete povedať, že tam si ľudia hovoria pravdu?“ „Čože?“ „Nič. Zdvihnite hlavu, prosím vás.“ Cvakala som nožnicami, prečesávala som mu vlasy, premyslene som postupovala okolo celej hlavy, zostrihla som každý jeden vlas, takže mu pri nohách zostala celá vrstva porastu hlavy. Všetko som si ujasnila podvečer. Kým Will pozeral s otcom televíziu, vzala som z tlačiarne papier a z nádoby pri kuchynskom okne pero a napísala som všetko, čo som chcela povedať. Zložila som papier, pohľadala obálku a nechala som list adresovaný na Willovu matku. Keď som večer odchádzala, Will sa rozprával s otcom. Dokonca sa smial. Zastala som v hale s kabelkou cez plece a počúvala som. Čo ho rozosmialo? Čo v ňom mohlo vyvolať veselosť, ak mu zostáva len pár týždňov do chvíle, keď si vezme život? „Odchádzam,“ zakričala som cez dvere a vykročila som. „Hej, Clarková...“ začal, ale ja som už za sebou zatvorila. Počas krátkej cesty autobusom som premýšľala, čo poviem rodičom. Budú zúriť, že chcem odísť z takého dobre plateného miesta. Keď sa mama spamätá zo šoku, bude sa tváriť ubolene a brániť ma, že toho bolo na mňa priveľa. Otec sa ma pravdepodobne spýta, prečo nemôžem byť ako moja sestra. Často mi kládol tú otázku, hoci ja som si nezničila život tým, že som sa dala nabúchať a musela som žiadať rodinu o finančnú podporu a varovanie dieťaťa. V našom dome nebolo dovolené vysloviť niečo také nahlas, lebo mama by hneď tvrdila, že to akoby niekto naznačoval, že Thomas nie je u nás vítaný. Všetky deti sú predsa Božím požehnaním, dokonca aj tie, ktoré často hovoria debil a ktorých prítomnosť znamená, že polovica z potenciálnych zárobkovo činných ľudí v našej rodine si nemôže zohnať slušnú prácu. Nebudem im môcť povedať pravdu. Vedela som, že nie som Willovi ani jeho rodine nijako zaviazaná, ale nemienila som dopustiť, aby naňho celé mestečko zvedavo pokukovalo. Toto všetko mi vírilo hlavou, keď som vystupovala z autobusu a schádzala z kopca. A vtom som došla na roh našej ulice, začula krik a cítila vo vzduchu slabé vibrácie, a na všetko som zabudla. Pred naším domom sa zbehol hlúčik ľudí. Pridala som do kroku od strachu, že sa niečo stalo, ale potom som zbadala na verande svojich rodičov a uvedomila som si, že hlúčik nestojí pred naším domom. Práve prebiehala jedna z dlhého radu hádok, typických pre manželstvo našich susedov. To, že Richard Grisham nie je práve najvernejší manžel, nebolo nič nové. Ale súdiac podľa scény v záhrade pred domom, pre jeho manželku to predsa len bola novinka. „Tuším si si myslel, že som padnutá na hlavu, čo? Veď tá ženská mala na sebe tvoje tričko! To, ktoré som ti vlastnoručne vyrobila na narodeniny!“ „Zlatko... Dympna... nie je to tak, ako si myslíš.“ „Šla som tam kúpiť tie tvoje posraté diabolské vajcia – a čo nevidím? Tvoje tričko na cudzej ženskej! Tá baba nemá v sebe kúska slušnosti! A pritom ja tie diabolské vajcia neznášam!“ Spomalila som a pretláčala som sa cez dav až k našej bránke. Richard sa práve uhol pred DVD prehrávačom. Za ním nasledovali baganče. „Ako dlho trvá to divadielko?“ Mama s úhľadne opásanou zásterou pozrela na hodinky. „Už dobrú trištvrte hodinu. Bernard, je to trištvrte hodina?“ „Závisí od toho, či to rátaš odvtedy, ako mu vyhodila šatstvo, alebo odvtedy, čo sa vrátil a našiel si pred domom pakšamétle.“ „Povedala by som, že od návratu domov.“
Otec chvíľu uvažoval. „Tak potom je to polhodina. No za prvú štvrťhodinu toho teda stihla vyhodiť dosť.“ „Tvoj otec hovorí, že keď ho tentoraz skutočne vyhodí z domu, ponúkne sa, že od nej odkúpi Richardovu vŕtačku Black and Decker.“ Dav rástol a Dympna Grishamová nedala najavo, že by mienila prestať. Rastúci dav skôr roznietil jej hnev. „Daruj jej tie svoje špinavé plátky,“ skríkla a vyhodila cez okno haldu časopisov. Dav zajasal. „Uvidíš, ako sa jej bude páčiť, že s nimi sedíš celú nedeľu na hajzli!“ Stratila sa z dohľadu a po chvíli sa znova zjavila v okne s hŕbou šatstva z koša na pranie. Vzápätí všetko hodila na už aj tak dosť zahádzaný trávnik. „Aj tie svoje smradľavé spodky. Uvidíš, či si o tebe bude myslieť, aký si ty sexi žrebec, keď ti ich bude každý deň prať!“ Richard sa márne pokúšal zbierať všetko, čo vyhadzovala z okna. Videla som, že manželke niečo kričí, ale v tom hluku som nepočula dobre. Napokon Richard akoby priznal porážku, pretlačil sa cez dav, odomkol dvere na svojom aute, hodil nejaké veci na zadné sedadlo a tresol dverami. Hoci jeho zbierka cédečiek a videohier sa hneď rozchytala, o špinavú bielizeň nikto nejavil záujem. Tresk! Na chvíľku v dave zašumelo, keď na zemi pristálo jeho stereo. Richard neveriacky pozrel na manželku. „Dora bláznivá!“ „Ty si to rozdávaš s tou nakazenou škuľaňou – a ja som bláznivá Dora?“ Mama sa obrátila k otcovi. „Nechceš šálku čaju, Bernard? Tuším sa nejako ochladilo.“ Otec nespustil oči zo susedného domu. „To by bolo skvelé, miláčik. Ďakujem.“ Až keď mama vošla dnu, všimla som si auto. Bolo to také nečakané, že som najprv nespoznala tmavomodrý diskrétny mercedes pani Traynorovej. Zastala pred naším domom, nejaký čas sledovala výstup susedov a po chvíli váhania vystúpila. Pozerala z jedného domu na druhý, možno hľadala naše číslo. A vtedy ma zbadala. Zbehla som z verandy a vykročila po cestičke, prv ako sa ma otec stihol spýtať, kam idem. Pani Traynorová stála kúsok od davu a dívala sa na ten chaos asi ako Mária Antoinetta na vzburu roľníkov. „Rodinná hádka,“ poznamenala som. Odvrátila pohľad, akoby sa zahanbila, že ju prichytili, ako sleduje cudziu hádku. „Chápem.“ „Na ich pomery je to pomerne konštruktívna výmena názorov. už dlhšie chodili do manželskej poradne.“ V elegantnom vlnenom kostýmčeku, okolo krku perly, na hlave drahý účes, sa výrazne vynímala na našej ulici medzi ľuďmi v teplákoch a v lacných šatách žiarivých farieb kúpených v obchodných domoch. Tvárila sa prísne, ešte odmeranejšie ako vtedy, keď ma našla spať vo Willovej posteli. V kútiku srdca som cítila, že Camilla Traynorová mi vôbec nebude chýbať. „Povedala som si, že by sme sa možno mali porozprávať.“ Musela zvýšiť hlas, aby som ju v tom kriku počula. Pani Grishamová teraz vyhadzovala Richardove značkové vína. Každý výbuch rozbitej fľaše privítali ľudia s nadšeným jasotom, zato pán Grisham ju precítene žiadal, aby s tým prestala. Potok červeného vína pretekal pomedzi nohy divákov do kanála. Pozrela som na zhluk ľudí, potom na náš dom. Nevedela som si predstaviť, že by som priviedla pani Traynorovú do našej obývačky zapratanej detskými vláčikmi, kde starký pochrapkáva pred televízorom, mama sprejuje miestnosť, aby prekryla pach otcových ponožiek, a Thomas víta návštevníčku slovom debil.
„Ehm... teraz na to nie je najvhodnejšia chvíľa.“ „Možno by sme sa mohli porozprávať v mojom aute, nie? Pozrite, Louisa, venujte mi päť minút. Iste uznáte, že si to od vás zaslúžim.“ Keď som si sadala do auta, zopár susedov pozrelo na mňa. Mala som šťastie, že Grishamovci sa stali atrakciou večera, inak by som sa stala témou ich rozhovorov ja. Ak ste na našej ulici nasadli do drahého auta, znamenalo to buď to, že ste zbalili futbalistu, alebo vás zbalila tajná polícia. Dvere sa zatvorili s tichým cvaknutím typickým pre drahé autá a zrazu nás obklopilo ticho. V aute sa vznášala vôňa kože – nebolo v ňom nič, iba pani Traynorová a ja. Nijaké obaly z čokoládových tyčiniek, blato, popadané hračky ani naparfumované stromčeky, ktoré mali prekryť zápach mlieka, čo sa tam vylialo pred tromi mesiacmi. „Myslela som si, že s Willom vychádzate dobre.“ Hovorila, akoby oslovila niekoho pred sebou. Keď som nič nepovedala, spýtala sa: „Zdá sa vám, že platíme málo?“ „Nie.“ „Chcete dlhšiu obednú prestávku? Uvedomujem si, že pol hodiny je dosť málo. Mohla by som požiadať Nathana, aby...“ „Nejde o prestávku. Ani o peniaze.“ „Tak teda...“ „Jednoducho nechcem...“ „Pozrite, nemôžete mi dať výpoveď zo dňa na deň a čakať, že sa vás nespýtam, čo je vo veci, dočerta.“ Zhlboka som sa nadýchla. „Počula som váš rozhovor. Teda, keď ste sa včera rozprávali s dcérou. A nechcem... nechcem mať nič spoločné s takou morbídnosťou.“ „Aha.“ Chvíľu sme sedeli v tichu. Pán Grisham sa teraz usiloval pretlačiť ku dverám do svojho domu a pani Grishamová mu hádzala rovno na hlavu všetko, čo jej prišlo pod ruku. Výber munície – rolky toaletného papiera, škatuľky s tampónmi, záchodová kefa, šampón – teraz naznačoval, že hádže veci z kúpeľne. „Prosím vás, neodchádzajte,“ požiadala ma pani Traynorová ticho. „Will sa s vami cíti dobre. Už dávno sa netváril tak uvoľnene. Bolo by... ťažké nájsť za vás náhradu.“ „Ale vy ho... predsa chcete vziať do toho zariadenia, kde ľudia páchajú samovraždy. Do Dignitasu.“ „Nie. Chcem urobiť všetko, čo bude v mojich silách, aby sme tam nemuseli ísť.“ „Napríklad čo? Budete sa modliť?“ Vrhla na mňa „staromódny pohľad“, ako by sa vyjadrila moja mama. „Iste už sama viete, že ak sa Will rozhodne niečo urobiť, my proti tomu nič nezmôžeme.“ „To som už pochopila,“ odvetila som. „Takže ja som tam v podstate len na to, aby som sa postarala, že nebude podvádzať a neurobí to predtým, ako vyprší šesť mesiacov. Tak je to, však?“ „Nie, nie je to tak.“ „Preto vás nezaujímala moja kvalifikácia.“ „Zdalo sa mi, že ste bystrá, veselá a iná. Vôbec ste nepôsobili ako nejaká zdravotná sestra. Nesprávali ste sa... ako ostatné jeho opatrovateľky. Pomyslela som si... pomyslela som si, že by ste ho mohli rozveseliť. A aj to robíte, Louisa. Keď som ho včera uvidela bez brady... Zdá sa mi, že ste jedna z mála ľudí, čo sú schopní preniknúť cez jeho pancier.“ Z okna vyletela posteľná bielizeň. Bola skrútená do guče, ale plachta sa roztiahla a zľahka dopadla na zem. Okamžite ju schytili dve deti, zdvihli ju nad hlavu a začali s ňou behať po záhrade.
„Nemyslíte, že by sa bolo patrilo upozorniť ma, že mám dávať pozor na potenciálneho samovraha?“ Camilla Traynorová sťažka vzdychla ako človek, ktorý musí niečo zdvorilo vysvetliť hlupákovi. Rozmýšľala som, či si uvedomuje, že všetko, čo povie, núti toho druhého, aby sa cítil ako idiot. Prebleslo mi hlavou, či sa tak správa úmyselne. Mala som pocit, že ja by som sa nikdy nedokázala správať tak, aby sa pri mne ten druhý cítil menejcenne. „To možno platilo vtedy, keď ste k nám nastúpili... ale som si istá, že Will dodrží svoj sľub. Sľúbil mi šesť mesiacov a aj to dodrží. Potrebujeme ten čas, Louisa. Potrebujeme, aby pochopil, že existuje aj iná možnosť. Dúfala som, že by ste ho mohli presvedčiť, že aj v takomto stave sa môže tešiť zo života, aj keď to nebude život, aký si kedysi naplánoval.“ „Ale to všetko sú len klamstvá. A klamali ste nielen mne, ale aj sebe.“ Akoby ma nepočúvala. Obrátila sa ku mne, vybrala z kabelky šekovú knižku, v ruke mala pripravené pero. „Povedzte, koľko chcete? Zdvojnásobím vám mzdu. Tak hovorte! Koľko?“ „Nechcem peniaze.“ „Auto. Nejaké benefity... prémie...“ „Nie...“ „Tak teda... čo mám robiť, aby som zmenila vaše rozhodnutie?“ „Mrzí ma to, ale ja ne...“ Chcela som vystúpiť z auta, no jej ruka doslova vystrelila a dopadla mi na rameno. Pôsobila zvláštne, takmer akoby bola rádioaktívna. Obe sme hľadeli na ňu. „Podpísali ste zmluvu, slečna Clarková,“ pripomenula mi. „Podpísali ste zmluvu, v ktorej ste sa zaviazali, že u nás budete pracovať šesť mesiacov. Podľa mojich výpočtov ste odpracovali iba dva mesiace. Jednoducho vás len žiadam, aby ste dodržali zmluvné podmienky.“ Teraz už hovorila britko. Pozrela som na jej ruku a videla som, že sa trasie. Preglgla naprázdno. „Prosím vás.“ Moji rodičia nás pozorovali z verandy. Videla som, ako tam stoja so šálkami s čajom v ruke a oni jediní nesledujú divadlo pred susedným domom. Keď videli, že som si ich všimla, rozpačito sa odvrátili. Zbadala som, že otec má na nohách kockované papuče pofŕkané farbou. Stlačila som kľučku na dverách auta. „Pani Traynorová, ja skutočne nemôžem len tak sedieť a dívať sa... je to hrozné. Nechcem sa stať súčasťou čohosi takého.“ „Dobre si to rozmyslite. Zajtra je Veľký piatok. Ak potrebujete čas na rozmyslenie, poviem Willovi, že máte nejaké rodinné povinnosti. Nechajte si to uležať v hlave. Ale veľmi vás prosím, vráťte sa k nám. Vráťte sa a pomôžte mu.“ Vošla som do domu, ani som sa neobzrela. Sadla som si do obývačky pred televízor, moji rodičia sa len pozreli jeden na druhého a predstierali, že sa na mňa nedívajú. Prešlo celých jedenásť minút, kým som počula, že pani Traynorová naštartovala. Päť minút po príchode domov zadupotala na schodoch moja sestra a prudko roztvorila dvere na mojej izbe. „Áno, len poď dnu,“ povedala som. Ležala som na posteli, nohy vyložené na stene, a civela som na plafón. Mala som na sebe pančucháče a modré flitrované šortky, ktoré sa teraz nepekne zhrnuli dolu. Katrina zostala stáť vo dverách. „Je to pravda?“ „Že Dympna Grishamová konečne vyhodila z domu toho svojho nemožného neverného manžela
a...?“ „Netrep sprostosti. To o tvojom džobe.“ Palcom na nohe som prechádzala po vzore na tapete. „Áno, dala som výpoveď. Áno, viem, že mama ani otec z toho neboli dvakrát nadšení. Áno, áno, áno, nech mi chceš čokoľvek vyčítať.“ Starostlivo za sebou zatvorila dvere, sťažka dosadla na moju posteľ a šťavnato zanadávala. „Neverím, doriti.“ Odstrčila mi nohy, takže skĺzli dolu. Posadila som sa. „Au.“ Tvár mala purpurovú. „Neverím. Mama sa úplne zosypala. Otec predstiera, že ho to nedostalo, ale aj on je z toho bez seba. Odkiaľ vezmú prachy? Dobre vieš, že otec je už teraz v panike kvôli práci. Prečo si, dočerta, dala výpoveď, keď si mala taký skvelý džob?“ „Nedrž mi tu kázne, Treena.“ „Niekto ti ich musí držať. Nikto iný ti nedá také prachy. A ako to bude vyzerať v tvojom životopise?“ „Netvár sa, že ti ide o niekoho iného. Vždy ti ide iba o seba.“ „Čože?“ „Tebe je u riti, čo robím, hlavne, že budeš môcť urobiť skvelú kariéru. Mňa potrebuješ len na to, aby som prispievala do rodinného rozpočtu a starala sa ti o decko. Choď otravovať niekoho iného.“ Vedela som, že som k nej protivná, ale nemohla som si pomôcť. Koniec koncov do tejto šlamastiky nás dostala práve moja sestra. Sršala zo mňa zlosť nahromadená v priebehu rokov. „Všetci musíme makať v robote, ktorú nenávidíme, len aby si naša najmilovanejšia Katrina splnila svoje posraté ambície.“ „Tu nejde o mňa.“ „Nie?“ „Nie, ide o to, že nie si schopná zostať na jedinom slušnom mieste, ktoré ti po dlhých mesiacoch hľadania ponúkli.“ „Ty nevieš nič o mojej práci, jasné?“ „Viem, že dostávaš viac, než je minimálna mzda. A viac o tom nepotrebujem vedieť.“ „Všetko sa v živote netočí len okolo prachov, uvedom si to.“ „Naozaj? Choď to povedať našim.“ „Neopováž sa mi držať kázeň o prachoch, keď si za celé tie roky neprispela ani grošom.“ „Dobre vieš, že si nemôžem veľa dovoliť vzhľadom na Thomasa.“ Začala som tlačiť sestru k dverám. Nespomínam si, kedy som sa jej naposledy dotkla, ale v tej chvíli by som najradšej niekomu vrazila do žalúdka, a bála som sa, že jej naozaj vrazím, keby tam zostala čo len o sekundu dlhšie. „Vypadni, Treena, jasné? Zmizni a nechaj ma na pokoji.“ Zatresla som jej dvere pred nosom. Keď som ju konečne počula pomaly schádzať po schodoch, radšej som nerozmýšľala o tom, že všetci to budú považovať za ďalší dôkaz mojej katastrofálnej neschopnosti robiť niečo zmysluplné. Radšej som nemyslela na Syeda na úrade práce ani na to, ako by som mu vysvetlila, že som odišla z toho skvele plateného miesta. Radšej som nemyslela na mäsokombinát a na to, že kdesi v jeho hlbinách sú možno ešte vždy odložené plastové montérky a hygienická čiapka s mojím menom. Ležala som na posteli a premýšľala o Willovi. Uvažovala som o jeho hneve a smútku. Uvažovala som o tom, čo mi povedala jeho matka – že som jedna z mála ľudí, ktorí sú schopní s ním vychádzať. Spomínala som, ako sa usiloval nesmiať, keď som mu v ten večer, keď sa za oknom mihal v zlatom lúči svetla sneh, spievala Molahonkeyskú pieseň. Myslela som na jeho hrejivú pokožku, jemné vlasy a ruky živej bytosti, na človeka, ktorý je oveľa múdrejší a zábavnejší, než kedy budem ja, ktorý však
nevidí radostnú budúcnosť, a preto je rozhodnutý skoncovať so životom. A napokon som s hlavou zaborenou do vankúša začala plakať, pretože môj život sa mi zrazu zdal temnejší a zložitejší, než som si predstavovala, a túžila som vrátiť sa do čias, keď mojím najväčším problémom bolo, či sme s Frankom objednali dosť obložených žemieľ. Vtedy mi ktosi zaklopal na dvere. Vyfúkala som si nos. „Zmizni, Katrina.“ „Mrzí ma to.“ Civela som na dvere. Jej hlas znel tlmene, akoby mala pery priložené na kľúčovej dierke. „Mám fľašu vína. Počuj, už ma pusti dnu, dofrasa, lebo ma začuje mama. Pod pulóvrom mám dva hrnčeky s obrázkom stavbára Boba a dobre vieš, ako mama neznáša, keď pijeme tu hore.“ Zoskočila som z postele a otvorila dvere. Pozrela na moju uplakanú tvár a rýchlo za sebou zatvorila. „Okej,“ otvorila fľašu a naliala mi do hrnčeka, „tak vyklop, čo sa vlastne stalo.“ Uprene som sa zahľadela na sestru. „To, čo ti teraz poviem, nesmieš nikomu prezradiť. Ani otcovi. A najmä nie mame.“ A potom som jej všetko vyrozprávala. Musela som to niekomu povedať. Svoju sestru som nemala rada z mnohých dôvodov. Ešte pred pár rokmi by som vám bola ukázala celý zoznam na túto tému. Nemala som ju rada, lebo mala husté zdravé rovné vlasy, zatiaľ čo mne sa vlasy začnú lámať, len čo sú trochu dlhšie ako po plecia. Nemala som ju rada, lebo som jej nikdy nemohla povedať nič, čo by už nevedela. Nenávidela som ju, lebo počas celého štúdia na základnej aj strednej škole mi učiteľky tlmeným hlasom hovorili, aká je inteligentná, a celý čas som žila v tieni jej geniality. Nenávidela som ju, lebo v dvadsiatich šiestich rokoch som bývala v malinkej kutici v dome v radovej zástavbe, len aby ona mohla žiť so svojím nemanželským synom vo väčšej izbe. Ale niekedy som bola úprimne rada, že je mojou sestrou. Pretože Katrina nezhíkla od hrôzy. Netvárila sa šokovane, ani netrvala na tom, aby som to povedala rodičom. Ani raz mi nevyčítala, že som urobila hlúposť, keď som odišla od Traynorovcov. Dala si poriadny dúšok vína a zvolala: „Páni!“ „Presne tak.“ „A je to legálne. Nikto mu v to nemôže zabrániť.“ „Viem.“ „Doriti! To fakt nechápem.“ Počas rozprávania sme každá vypili dva poháre vína a už som cítila, ako mi do tváre stúpa horúčosť. „Je mi fakt ľúto, že ho opustím. Ale nechcem mať nič spoločné s takou morbídnosťou. Jednoducho nemôžem.“ „Mmm,“ rozmýšľala. Moja sestra sa vie skutočne tváriť ako „mysliteľka“. Ľudia vždy čakajú, čo povie. Otec hovorí, že keď ja rozmýšľam, má dojem, že mi treba ísť na vecko. „Neviem, čo mám robiť.“ Pozrela na mňa a tvár sa jej rozžiarila. „Je to jednoduché.“ „Jednoduché.“ Naliala nám ďalší pohár. „Ejha, tuším sme stiahli celú fľašu. Áno, jednoduché. Majú prachy, alebo nie?“ „Nechcem ich prachy. Ponúkla mi zvýšenie mzdy. Ale o to mi nejde.“ „Sklapni. Tie prachy nebudú pre teba, ty dilino. Oni majú svoje prachy a on určite dostal poriadny
balík z poistky. Povedz im, že chceš nejakú sumu, a využiješ ten čas – hovorila si štyri mesiace? – na to, aby si zmenila rozhodnutie Willa Traynora.“ „Čože?“ „Zmeníš jeho rozhodnutie. Spomínala si, že väčšinu času trávi dnu, čo? Tak začni nejakou menšou akciou, a keď ho už dostaneš von, vymysli preňho čo najlepšiu zábavu, čokoľvek, čo ho presvedčí, že mu stojí za to žiť – dobrodružstvá, dovolenky v zahraničí, plávanie s delfínmi, čokoľvek –, a potom to aj urob. Pomôžem ti. V knižnici určite niečo vyguglím na internete. Stavím sa, že preňho vymyslíme fantastický program, z ktorého bude nabetón šťastný.“ Bez slova som na ňu civela. „Katrina...“ „Áno, viem.“ Keď som sa začala usmievať, zaškerila sa. „Dokelu, som geniálna!“ ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
10 Tvárili sa trochu prekvapene. Vlastne to sú slabé slová. Pani Traynorová bola ohromená, potom pôsobila duchom neprítomne, nakoniec akoby sa celkom uzavrela do seba. Jej dcéra, schúlená vedľa nej na pohovke, len na mňa gánila – mama ma vždy varovala, že taká tvár sa nezmení, ani keď začne vietor fúkať iným smerom. Nebola to práve nadšená reakcia, akú som čakala. „Ale čo chcete konkrétne robiť?“ „Ešte neviem. Moja sestra je veľmi šikovná, ona určite niečo nájde na internete. Sľúbila, že sa pozrie, čo je vhodné pre kvadruplegikov. No najprv som sa chcela uistiť, či ste ochotní na to pristúpiť.“ Sedeli sme v rodinnom salóne. V tej istej miestnosti, kde som absolvovala pohovor, ibaže tentoraz sedeli na pohovke pani Traynorová s dcérou a ich stará uslintaná suka medzi nimi. Pán Traynor stál pri kozube. Mala som oblečené minišaty, na nich džínsové sako a k tomu vojenské baganče. Spätne som si uvedomila, že keď som sa rozhodla predostrieť im svoj návrh, mala som sa obliecť formálnejšie. „Ujasnime si to.“ Camilla Traynorová sa predklonila. „Chcete vziať Willa z domu.“ „Áno.“ „A absolvovať s ním kadejaké dobrodružstvá.“ Vyslovila to, akoby som sa práve podujala, že na ňom uskutočním operáciu cez kľúčovú dierku. „Áno. Ako som už povedala, sama som si zatiaľ nie istá, čo s ním môžem robiť. Ale ide mi hlavne o to, aby netrčal zavretý medzi štyrmi stenami a trochu si rozšíril obzor. Spočiatku by sme mohli podniknúť nejaké výlety v najbližšom okolí, ale po čase by sme mohli zájsť aj ďalej.“ „Chcete s ním cestovať do zahraničia?“ „Do zahraničia?“ Zažmurkala som. „Rozmýšľala som skôr o tom, že ho na začiatok vezmem do baru alebo na nejakú výstavu.“ „Will za posledné dva roky takmer neopustil prístavok, s výnimkou návštev u lekára.“ „No, ehm... rozmýšľala som, že sa ho pokúsim presvedčiť, aby sme sa pozreli trochu medzi ľudí.“ „A, samozrejme, vy sa zúčastníte na všetkých týchto dobrodružstvách,“ zapojila sa Georgina Traynorová. „Pozrite, nie je to nič mimoriadne. V podstate mi ide o to, aby som ho dostala z domu. Mohli by sme začať prechádzkou okolo hradu alebo návštevou miestneho hostinca. Ak sa nakoniec vyberieme na Floridu, aby sme si zaplávali s delfínmi, bolo by to fajn. Ale vlastne som ho len chcela vytiahnuť na čerstvý vzduch, aby myslel aj na niečo iné.“ Nepriznala som sa im, že už len pri pomyslení na to, že ho úplne sama poveziem do nemocnice, ma oblieva studený pot. Predstava, že by som ho vzala do zahraničia, sa mi zdala rovnako pravdepodobná, ako že zabehnem maratón. „Podľa mňa je to skvelý nápad,“ ozval sa pán Traynor. „Bolo by fajn, keby ste Willa vzali von. Určite mu nerobí dobre, keď od rána do večera civie na štyri steny.“ „Skúšali sme to s ním, Steven,“ namietla pani Traynorová. „Nenechali sme ho tu hniť. Pokúšala som sa o to toľko ráz.“ „Viem, miláčik, ale nemala si veľký úspech, však? Ak tuná Louisa dokáže vymyslieť niečo, čo by bol Will ochotný vyskúšať, bolo by to len na jeho prospech, nemyslíš?“ „S dôrazom na slová ,bol by ochotný‘.“ „Je to len návrh,“ podotkla som podráždene. Videla som, čo si o tom myslí. „Ak nechcete, aby som to skúsila, potom...“
„... odídete?“ Pozrela rovno na mňa. Neodvrátila som pohľad. Už som sa jej nebála. Teraz som vedela, že nie je o nič lepšia ako ja. Bola to žena, ktorá bola ochotná sedieť a dívať sa, ako jej syn zomiera rovno pred očami. „Áno, pravdepodobne by som odišla.“ „To je vydieranie!“ „Georgina!“ „Nechoďme tu ako mačka okolo horúcej kaše, oci.“ Vystrela som sa. „Nie, nie je to vydieranie. Ide o to, či som ochotná mať niečo spoločné s tou morbídnosťou. Nemienim len tak sedieť a ticho čakať, kým... Will... no...“ Nedohovorila som. Všetci sme sklopili pohľad do šálky čaju. „Ako som už povedal,“ vyhlásil pán Traynor rázne, „myslím, že je to veľmi dobrý nápad. Ak sa vám podarí presvedčiť Willa, aby s tým súhlasil, nevidím na tom nič zlé. Páči sa mi predstava, že by šiel na dovolenku. Len... len nám povedzte, čo máme robiť.“ „Mám nápad.“ Pani Traynorová položila ruku dcére na plece. „Možno by si mohla ísť na dovolenku s nimi, Georgina.“ „Nemám nič proti tomu,“ povedala som. Lebo šanca, že presvedčím Willa, aby šiel na dovolenku, bola rovnako mizivá, ako že vyhrám v Milionárovi. Georgina Traynorová sa nespokojne zahniezdila. „Nemôžem. Ako iste viete, o dva týždne nastupujem na nové miesto. A potom nebudem môcť prísť dlhší čas do Anglicka.“ „Ty sa vraciaš do Austrálie?“ „Netvár sa tak prekvapene. Hovorila som vám, že som prišla iba na návštevu.“ „Len som si myslela, že vzhľadom na... isté... ehm, udalosti budeš chcieť zostať doma trochu dlhšie.“ Camilla Traynorová hľadela na dcéru tak, ako som ju nikdy nevidela hľadieť na Willa, nech k nej bol akokoľvek hrubý. „Je to fakt dobrý džob, mami. Celé dva roky som sa usilovala získať tú prácu.“ Pozrela na otca. „Nemôžem nechať všetko tak len kvôli Willovmu duševnému stavu.“ Zavládlo ticho. „To nie je fér. Keby som ja bola pripútaná na vozíček, požiadala by si Willa, aby všetko odložil kvôli mne?“ Pani Traynorová ani nepozrela na dcéru. Sklopila som pohľad na svoj zoznam a znova a znova som čítala prvý odsek. „Mám svoj život, ak to náhodou nevieš.“ Znelo to ako protest. „To môžeme prediskutovať aj inokedy.“ Pán Traynor položil ruku na dcérino plece a jemne ho stisol. „Áno, môžeme.“ Pani Traynorová začala listovať v papieroch pred sebou. „Tak teda dobre, navrhujem, aby sme to urobili takto – chcem byť informovaná o všetkých vašich plánoch,“ pozrela na mňa. „Chcem vedieť, čo by to stálo, a keby to bolo možné, aj časový harmonogram, aby som si to mohla naplánovať a ísť na niektoré výlety s vami. Zostalo mi dosť nevyčerpanej dovolenky a...“ „Nie.“ Všetci sme pozreli na pána Traynora. S nežným výrazom na tvári hladkal sučku po hlave, ale hlas mal rázny. „Myslím, že by si nemala ísť s nimi, Camilla. Mali by sme Willovi dovoliť, aby chodil na tie výlety sám.“ „Will nemôže chodiť na výlety sám, Steven. Keď niekam ide, treba brať do úvahy viac vecí. Je to zložité. Skutočne si nemyslím, že by sme to mali nechať iba na...“ „Nie, miláčik,“ zdôraznil znova. „Nathan by jej mohol pomôcť, no verím, že Louisa to zvládne aj
sama.“ „Ale...“ „Musíme Willovi dovoliť, aby sa cítil ako muž. A ak s ním bude všade chodiť matka – alebo hoci aj sestra –, nebude sa tak cítiť.“ Vtedy mi takmer prišlo pani Traynorovej ľúto. Ešte vždy sa tvárila povznesene, ale pod tou maskou som videla, že je trochu stratená, akoby nechápala, čo to jej manžel robí. Znova vzala do ruky zlatý krížik na retiazke. „Postarám sa, aby sa mu nič nestalo,“ ubezpečila som ich. „A vopred vám oznámim všetky naše plány.“ Sánku mala tak silno zaťatú, až bolo vidieť, ako jej pod lícnou kosťou pulzuje sval. Rozmýšľala som, či ma v tej chvíli nenávidí. „Aj ja chcem, aby Will žil,“ povedala som napokon. „My tomu rozumieme,“ odvetil pán Traynor. „A ceníme si vaše odhodlanie. A diskrétnosť.“ Rozmýšľala som, či sa to slovo týkalo Willa alebo niečoho iného. Vtedy vstal a ja som si uvedomila, že je to signál, aby som sa pobrala. Georgina ešte vždy sedela na pohovke vedľa matky a ani jedna nič nepovedala. Mala som pocit, že len čo vytiahnem päty z miestnosti, rozprúdi sa búrlivá diskusia. „Tak teda dobre,“ povedala som. „Len čo si to nechám rozležať v hlave, všetko vám dám na papieri. A to čoskoro. Nemáme veľa...“ Pán Traynor ma potľapkal po pleci. „Viem. Len nám oznámte, čo ste vymysleli,“ požiadal ma. Treena si dýchala na ruky a hýbala nohami, akoby pochodovala na mieste. Na hlave mala moju tmavozelenú baretku. Išlo ma poraziť, keď som videla, že jej pristane oveľa viac. Z vrecka vytiahla zoznam a podala mi ho. „Trojku budeš musieť zrejme vyškrtnúť alebo odložiť, kým nebude teplejšie.“ Prebehla som pohľadom zoznam. „Basketbal kvadruplegikov? Neviem, či vôbec má rád basketbal.“ „To nie je podstatné. Dokelu, tu je zima.“ Stiahla si baretku na uši. „Ide o to, že uvidí, čo je možné. Uvidí, že aj iní ľudia sú rovnako postihnutí, a pritom športujú a zabávajú sa.“ „No neviem. On nedokáže ani len zdvihnúť šálku. Myslím, že títo ľudia musia byť paraplegici. Neviem si predstaviť, že by niekto dokázal hodiť loptu bez použitia rúk.“ „Tebe to tuším stále nedochádza. Nemusí nič robiť, ide o to, aby si rozšíril obzor, chápeš? Ukážeme mu, čo robia iní postihnutí ľudia.“ „Ak to ty povieš...“ V dave zašumelo. V diaľke sa vynorili bežci. Keby som sa postavila na špičky, videla by som ich v údolí vo vzdialenosti troch kilometrov, malý hlúčik poskakujúcich bielych bodiek, ktoré sa predierali po sivej mokrej ceste. Pozrela som na hodinky. Už takmer štyridsať minút sme stáli na kopci s priliehavým názvom Windy Hill – Vetristý kopec. Už som si necítila nohy. „Pozrela som si miestne športové udalosti, a ak nechceš ísť autom priveľmi ďaleko, o dva týždne sa koná zápas v miestnom športovom stredisku. Dokonca môže staviť na výsledok.“ „On bude stávkovať?“ „Tak sa aktívne zapojí, a pritom ani nemusí hrať. Aha, pozri, už sú tu! Ako dlho im podľa teba potrvá, kým dorazia až sem?“ Stáli sme v cieli. Transparent nad našimi hlavami oznamoval Cieľ jarného triatlonu, celtovina sa trepotala v studenom vetre.
„Neviem. Dvadsať minút? Alebo dlhšie? Mám tu pre prípad núdze čokoládovú tyčinku, ak chceš, rozdelím sa s tebou.“ Siahla som do vrecka. Keď som držala zoznam len v jednej ruke, roztrepotal sa vo vetre. „A čo si ešte vypátrala?“ „Hovorila si, že chceš ísť aj ďalej, nie?“ Ukázala mi na prsty. „Nechala si si väčší kúsok.“ „Tak si zober tento. Jeho rodina si tuším myslí, že sa chcem priživovať.“ „Čože? Pretože ho chceš vziať na pár dní preč? Kriste! Mali by byť vďační, že niekto si dá tú námahu. Oni sa veľmi nepretrhnú.“ Treena si vzala druhý kúsok marsky. „Pozri si päťku. Je tam počítačový kurz, na ktorý by sa mohol prihlásiť. Nasadia ľuďom na hlavu nejaké čudo s paličkou navrchu – stačí kývnuť hlavou a dotknú sa klávesnice. Na nete je kopa skupín kvadruplegikov. Mohol by nadviazať nové priateľstvá. Ani by nemusel odísť z domu. Rozprávala som sa s niekoľkými ľuďmi na chate. Boli milí. Úplne,“ pokrčila plecami, „normálni.“ V tichosti sme dojedli marsku a dívali sme sa, ako sa k nám blíži skupina zúbožených bežcov. Patricka som medzi nimi nevidela. Nikdy som ho nezbadala. Jeho tvár sa mi v dave vždy stratila. Treena ukázala na papier. „A teraz kultúra. Tu máme koncert špeciálne pre hendikepovaných ľudí. Vravela si, že sa vyzná v kultúre, však? No, tam by mohol iba sedieť a dať sa unášať hudbou. Vtedy sa človek úplne uvoľní. Ten môj fúzatý kolega Derek mi o tom trochu porozprával. Vraj tam niekedy býva dosť hlučno, lebo hendikepovaní ľudia kričia na plné hrdlo, ale som si istá, že aj tak by sa mu to páčilo.“ Pokrčila som nos. „Ja neviem, Treena...“ „Vyplašila si sa, lebo som použila slovo kultúra. Tam nemusíš nič robiť, iba sedieť vedľa neho. A nešušťať vreckom s čipsami. Alebo keby si mala záujem o niečo pikantnejšie...“ Uškrnula sa na mňa. „Mám tu aj striptérsky klub. Mohla by si ho vziať do Londýna.“ „Mám svojho zamestnávateľa vziať na striptíz?“ „No, spomínala si, že preňho robíš všetko – kŕmiš ho, holíš ho a neviem čo ešte. Nechápem, prečo by si nemohla vedľa neho sedieť, keď sa mu postaví.“ „Treena!“ „Musí mu to chýbať. Mohla by si mu dokonca kúpiť erotický tanec v lone.“ Ľudia okolo nás sa začali obzerať, ale moja sestra sa len smiala. Ona dokázala o sexe rozprávať úplne bez zábran. Akoby to bola bežná rekreačná činnosť. Akoby to nebolo nič svetoborné. „Na druhej strane máš väčšie výlety. Neviem, čo si si predstavovala, ale mohli by ste na Loire degustovať víno... na začiatok to nie je tak ďaleko.“ „Môžu sa kvadruplegici opiť?“ „Neviem. Spýtaj sa ho.“ Zamračila som sa. „Takže... oznámim Traynorovcom, že ich syna so samovražednými sklonmi opijem, ich peniaze miniem na striptérky a erotické tanečnice a potom ho vezmem na paraolympiádu...“ Treena mi vytrhla zoznam z ruky. „Pochybujem, že ty by si vymyslela niečo zaujímavejšie, dokelu.“ „Len som si myslela... ja neviem.“ Pošúchala som si nos. „Priznám sa ti, cítim sa trochu zastrašená. Mám problémy presvedčiť ho, aby šiel so mnou do záhrady.“ „To ešte nemôžeš považovať za vyhranený postoj. Aha, pozri, už sa blížia. Radšej sa usmievajme.“ Pretlačili sme sa dopredu a začali sme jasať. Ale keď má človek úplne stuhnuté pery od zimy, ťažko sa zmobilizuje, aby zo seba vydal primerané radostné zvuky. Vtedy som zbadala Patricka. Bežal v mori uštvaných tiel so sklonenou hlavou, tvár sa mu ligotala od potu, všetky šľachy na krku sa mu napínali, v tvári sa mu zračil výraz mučeníka. Len čo prebehne
cieľ, tá istá tvár sa rozjasní, akoby dosiahol extázu, len ak načrie na dno svojich síl. Nevidel ma. „Do toho, Patrick!“ skríkla som chabo. A vtedy prebehol popri mne do cieľovej rovinky. Treena sa so mnou dva dni nerozprávala. Zdalo sa jej, že som neprejavila primerané nadšenie nad jej zoznamom. Moji rodičia si to nevšimli. Boli od radosti celí bez seba, že som sa rozhodla ďalej robiť u Traynorovcov. Vedenie nábytkárskej továrne zvolalo na koniec týždňa niekoľko stretnutí a otec bol presvedčený, že ho prepustia. Nikto nad štyridsať rokov odstrel zatiaľ neprežil. „Sme ti veľmi vďační za tvoje príspevky na domácnosť, zlatko,“ hovorila mi mama tak často, až som z toho bola nesvoja. Bol to zvláštny týždeň. Treena sa začala baliť do školy a každý deň som sa musela vykradnúť hore, aby som prezrela jej tašky a zistila, čo z mojich vecí si chce privlastniť. Väčšina oblečenia zostala nedotknutá, ale zatiaľ som zachránila fén, slnečné okuliare, ktoré boli akože od Prady, a moju obľúbenú kozmetickú taštičku s obrázkom citrónov. Keď som sa jej na to spýtala, vždy len mykla plecom: „Ty to aj tak nepoužívaš,“ akoby o nič iné nešlo. Typická Treena. Mala pocit, že môže všetko. Hoci bola matkou malého Thomasa, stále sa cítila ako maznáčik celej rodiny – mala v sebe hlboko zakorenený pocit, že celý svet sa krúti okolo nej. Keď sme boli malé a Treena urobila scénu, lebo chcela niečo moje, mama vždy prosíkala: „Daj jej to,“ už len pre pokoj v rodine. Ani po dvadsiatich rokoch sa to nezmenilo. Museli sme opatrovať Thomasa, aby Treena mohla ísť von, nakŕmiť ho, aby to neležalo na jej pleciach, na narodeniny a na Vianoce sme jej vždy kupovali mimoriadne darčeky, lebo „pri Thomasovi si nemôže nič dovoliť“. Ale svoju citrónovú kozmetickú taštičku som jej ozaj nemienila pustiť. Vycapila som si na dvere ceduľu s nápisom: Ani sa nedotkni mojich vecí. ZMIZNI. Treena ceduľu strhla a povedala mame, že som najväčšie decko, aké v živote stretla, a že ešte aj Thomas má v malíčku viac rozumu ako ja. Ale niečo som si uvedomila. Raz večer, keď Treena odišla na prednášky, som sedela v kuchyni, zatiaľ čo mama triedila otcove košele na žehlenie. „Mami...“ „Áno, moja.“ „Myslíš, že by som sa mohla nasťahovať do Treeninej izby, keď od nás odíde?“ Mama sa zarazila a pritisla si napoly poskladanú košeľu na hruď. „Chápeš, ak tu už s Thomasom nebudú bývať, bolo by to len fér, keby som konečne mohla žiť v normálnej izbe. Prečo by mala zostať nevyužitá, keď sa odsťahujú do internátu?“ Mama prikývla a starostlivo uložila košeľu do koša s bielizňou. „Asi máš pravdu.“ „A tá izba mala byť podľa práva aj tak moja, keďže som staršia. Prišla k nej iba preto, lebo mala Thomasa.“ Mama očividne chápala, že je to naozaj tak. „Máš pravdu. Porozprávam sa o tom s Treenou.“ Spätne si uvedomujem, že by bolo rozumnejšie porozprávať sa o tom najprv so sestrou. O tri hodiny sa vrútila do obývačky ako uragán. „Ty sa tuším už nevieš dočkať, kedy otrčím kopytá, čo?“ Starký sa strhol v kresle, ruka mu vyletela k hrudi. Odtrhla som pohľad od televízie. „O čom to hovoríš?“ „Kde máme podľa teba s Thomasom tráviť víkendy? Do tvojej kutice sa dvaja nezmestíme. Veď tam ani nie je miesto pre dve postele.“ „Presne tak. A ja som tam stiesnená už päť rokov.“ Uvedomovala som si, že nie som celkom
v práve, a preto som reagovala ostrejšie, než som mala v úmysle. „Nemôžeš mi zobrať tú izbu. To nie je fér.“ „Veď v nej ani nebudeš bývať!“ „Ale potrebujem ju! S Thomasom sa nezmestíme do tvojej kutice. Oci, povedz jej to.“ Otec sklonil hlavu, takže bradu mal ukrytú v golieri, a prekrížil si ruky na hrudi. Neznášal, keď sme sa hádali, a vždy to najradšej prenechal na mamu, nech nás rozsúdi. „Uberte grády, dievčatá,“ povedal. Starký len pokrútil hlavou, akoby nás nechápal. V poslednom čase až priveľmi často krútil hlavou. „Neverím ti. Nečudo, že si mi tak dychtivo pomáhala pri balení.“ „Čože? Teda to, že si ma prosila, aby som nepúšťala ten džob a ďalej ti finančne pomáhala, bolo podľa teba súčasťou môjho špinavého plánu, čo?“ „Si strašne dvojtvárna!“ „Katrina, upokoj sa!“ Vo dverách stála mama a z gumených rukavíc pokrytých penou jej kvapkala voda na koberec v obývačke. „Dá sa to vyriešiť aj pokojne. Nechcem, aby sa kvôli vám starký znepokojoval.“ Katrina mala tvár celú fľakatú, celkom ako keď bola malá a nedostala, čo chcela. „Ona sa normálne nevie dočkať, kedy vypadnem. O to tu ide. Nechce ma tu viac vidieť, lebo mi závidí, že chcem dosiahnuť v živote niečo viac. Kladie mi do cesty prekážky, len aby som už nechodila domov.“ „Veď ani nie je isté, či budeš cez víkendy chodiť domov,“ zvrieskla som na ňu urazene. „Chcem už konečne bývať v normálnej izbe, a nie v tej malej kutici. A celý čas si žila v lepšej izbe len preto, lebo si bola sprostá a dala si sa nabúchať.“ „Louisa!“ „Keby si nebola taká hlúpa, že si nevieš zohnať ani poriadnu prácu, mohla si už bývať vo vlastnom dome. Si na to dosť stará. Alebo si konečne pochopila, že Patrick sa s tebou nikdy neožení?“ „Ale už dosť!“ zaburácal do ticha otcov hlas. „Stačilo! Treena, choď do kuchyne. Louisa, sadni si a mlč. Mám dosť svojich starostí, nepotrebujem počúvať, ako na seba bliakate.“ „Ak si myslíš, že ti teraz budem pomáhať s tým tvojím sprostým zoznamom, si na veľkom omyle,“ zasyčala Treena, keď ju mama odvádzala do kuchyne. „Fajn. Nepotrebujem tvoju pomoc, príživníčka,“ skríkla som a rýchlo som uhla, lebo otec mi hodil do hlavy Radio Times. V sobotu ráno som sa vybrala do knižnice. Myslím, že som tam nebola od svojich školských čias – pravdepodobne zo strachu, že si budú pamätať, že som v siedmej triede stratila knihu od Judy Bloomovej, a keď budem prechádzať pomedzi stĺpy tej viktoriánskej budovy, dopadne mi na plece ťažká úradnícka ruka a bude odo mňa žiadať pokutu tri libry a osemstopäťdesiattri centov. Knižnica už vôbec nevyzerala tak, ako som si ju pamätala. Polovicu kníh vystriedali cédečká a dévedéčka, police boli plné audiokníh, stáli tam stojany s kartami. A nevládlo tam ticho. Z detského kútika sa ozýval spev a tleskot – pod dozorom nejakej mamičky sa tam zabávali deti. Niektorí návštevníci čítali časopisy a ticho sa zhovárali. Oddelenie, kde starí muži podriemkavali nad novinami, za ktoré nemuseli platiť, zmizlo. Nahradil ho oválny pult s počítačmi po celom obvode. Opatrne som sa posadila k jednému počítaču – dúfala som, že sa na mňa nikto nedíva. Počítače, tak ako knihy, sú sestrina parketa. Našťastie zrejme rátali s tým, že ľudia ako ja majú hrôzu z techniky. Po chvíli sa pri mne pristavila knihovníčka, podala mi kartičku a laminovaný papier s návodom na použitie. Nestála mi za chrbtom a nedívala sa mi ponad plece, len zamrmlala, že keby
som niečo potrebovala, bude pri pulte. A potom som tam už bola len ja, rozvŕzganá stolička na kolieskach a monitor. Jediný počítač, s ktorým som mala tú česť, bol Patrickov laptop. Využíva ho len na to, aby si stiahol z internetu plány fitnesu alebo aby si objednal z Amazonu športové knihy. Ak na tom počítači robí aj niečo iné, radšej o tom ani nechcem vedieť. Ale postupovala som podľa návodu, vždy som sa dva razy uistila, či som stisla správny kláves, a napočudovanie to fungovalo. Dokonca to bolo celkom jednoduché. O štyri hodiny som mala hotový začiatok zoznamu. A za celý čas sa ma nikto nespýtal na Judy Bloomovú. Možno preto, lebo som použila sestrin čitateľský preukaz. Cestou domov som sa zastavila v papiernictve a kúpila som si kalendár. Nebol to obrázkový kalendár, kde sa človek môže kochať pohľadom na Justina Timberlaka alebo horské poníky. Bol to nástenný kalendár, aký vídať v kanceláriách – boli tam vyznačené všetky štátne sviatky. Kúpila som ho s nadšením osoby, ktorá sa vášnivo rada oddáva administratívnym úlohám. Vo svojej kutici som ho roztvorila, zavesila na dvere izby, vyznačila som fixkou deň, keď som začiatkom februára nastúpila k Traynorovcom. Potom som prirátala šesť mesiacov a vyznačila dátum – dvanásty august. Teraz už zostávali len štyri mesiace. Odstúpila som od kalendára, chvíľu som naň hľadela. A vtedy som si uvedomila, na čo som sa podujala. Budem musieť zaplniť tie biele štvorčeky akciami, ktoré budú prinášať šťastie, spokojnosť či dokonca rozkoš. Budem ich musieť zaplniť takými dobrými zážitkami, aké len dokážem vymyslieť pre muža, ktorého nevládne ruky a nohy sa nemôžu postarať, aby ich uskutočnil sám. Mala som voľné štvorčeky v rozsahu necelých štyroch mesiacov a chcela som ich nabiť výletmi, návštevami, obedmi a koncertmi. Musela som vymyslieť praktické spôsoby, ako ich realizovať, a všetko si dôkladne preskúmať, aby moje plány nezlyhali. A napokon som musela presvedčiť Willa, aby bol ochotný sa na to podujať. Hľadela som na kalendár s ceruzkou v ruke. Ten kúsok laminovaného papiera zrazu oťažel veľkou zodpovednosťou. Mala som stosedemnásť dní na to, aby som presvedčila Willa Traynora, že sa oplatí žiť. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
11 Na niektorých miestach sa zmeny ročných období prejavujú sťahovaním vtákov alebo prílivom a odlivom. V našom mestečku sa to prejavovalo návratom turistov. Spočiatku len mierne pribudlo ľudí v pestrofarebných nepremokavých vetrovkách. Vystupovali z vlakov či áut, v rukách zvierali turistických sprievodcov a členské preukazy Historickej spoločnosti. Keď sa trochu oteplilo a jar bola v plnom prúde, plné autobusy privážali Američanov, Japoncov a skupiny zahraničných školákov, a neraz úplne zablokovali hlavnú ulicu. Počas zimných mesiacov zostalo otvorených málo obchodíkov. Bohatší majitelia využili pochmúrne ročné obdobie na dovolenku v teplejších krajinách, ale tí vytrvalejší využívali vianočné sviatky, aby na svojich pozemkoch usporiadali koncerty, na ktorých sa spievali koledy, alebo slávnostné trhy umeleckých remesiel. Ako teplota stúpala, parkoviská v okolí hradu sa zapĺňali autami, miestne hostince zaznamenávali nárast objednávok obedov a v priebehu niekoľkých slnečných nedieľ sme sa zmenili z ospalého trhového mestečka na tradičnú anglickú turistickú destináciu. Stúpala som hore kopcom a obchádzala som prvých návštevníkov v tejto sezóne. Samozrejme, okolo pása mali neoprénové ľadvinky a v rukách turistických sprievodcov poznačených častým používaním. Fotoaparáty mali pripravené, aby zvečnili hrad na jar. Na niektorých som sa usmiala, iných som odfotila, keď mi s prosebným výrazom natrčili fotoaparát. Keď som ešte pracovala v Buttered Bun, občas sa miestni ľudia sťažovali na turistickú sezónu – na dopravné zápchy, večne obsadené verejné záchody, čudesné požiadavky, pokiaľ išlo o jedlá. („Vy nemáte suši? Ani vajcové rolky?“) Ale ja som sa nikdy nesťažovala. Páčil sa mi ten nádych cudzokrajnosti, detailný pohľad na život úplne odlišný od môjho života. Rada som vnímala rozličné prízvuky a pokúšala som sa uhádnuť, z ktorej krajiny tí ľudia pochádzajú, študovala som oblečenie ľudí, ktorí nikdy nevideli katalóg Nextu alebo kupovali lacné päťkusové balenia nohavičiek v Marks and Spencer. „Ste nejaká veselá,“ poznamenal Will, keď som hodila kabelku na dlážku v hale. Povedal to takmer urazene. „To preto, lebo je to dnes.“ „A čo je dnes?“ „Dnes pôjdeme spolu na výlet. Vezmeme Nathana na konské dostihy.“ Will a Nathan na seba spýtavo pozreli. Takmer som sa rozosmiala. Veľmi mi odľahlo, keď som ráno videla, aké je počasie. Len čo som zistila, že svieti slnko, vedela som, že všetko dobre dopadne. „Konské dostihy?“ „Mhm... Rovinové dostihy v...“ vybrala som z vrecka zápisník, „... v Longfielde. Ak vyrazíme hneď teraz, môžeme stihnúť tretí dostih. A stavila som päť libier na to, že Man Oh Man sa umiestni do tretieho miesta, tak by sme si mali švihnúť.“ „Rovinové dostihy.“ „Áno. Nathan na nich ešte nikdy nebol.“ Pri príležitosti tejto udalosti som si obliekla svoje modré zošívané minišaty, na krk som si uviazala šatku s obrázkami koní po okraji, obula som si kožené jazdecké čižmy. Will na mňa chvíľu so záujmom hľadel, potom obrátil vozíček, aby mal lepší výhľad na svojho opatrovateľa. „Vy ste presne po tomto odnepamäti túžili, Nathan?“ Vrhla som na Nathana varovný pohľad. „Áno,“ zoširoka sa usmial. „Hijó, hijó, na koníčky. Už sa neviem dočkať.“
Samozrejme, vopred som ho na to upozornila. V piatok som mu zavolala a spýtala som sa ho, v ktorý deň by som si ho mohla požičať. Traynorovci súhlasili, že mu zaplatia nadčasy (Willova sestra už odletela do Austrálie a zrejme si chceli byť istí, že so mnou pôjde niekto „rozumný“), ale až do nedele som nevedela, kam sa vlastne vyberieme. Toto sa im zdal ideálny začiatok – vonku bolo pekne a dostihy sa konali ani nie polhodinu cesty od nášho mestečka. „A čo ak poviem, že nikam nejdem?“ „Potom mi dlhujete štyridsať libier.“ „Štyridsať libier? Ako ste na to prišli?“ „To sú moje výhry. Päť libier na umiestnenie do tretieho miesta v pomere osem ku jednej.“ Mykla som plecom. „Man Oh Man na betón vyhrá.“ Zdalo sa, že som ho vyviedla z konceptu. Nathan si plesol dlaňami po stehnách. „To znie skvele. A máme pekný deň,“ dodal. „Mám zbaliť niečo na obed?“ „Nie,“ pokrútila som hlavou. „Je tam príjemná reštaurácia. Ak môj kôň vyhrá, obed zatiahnem ja.“ „Často chodíte na dostihy?“ spýtal sa Will. Prv ako stihol ešte niečo povedať, zababušili sme ho do bundy a ja som vybehla von, aby som pristavila auto pred dvere. Chápete, všetko som perfektne naplánovala. Prídeme na dostihovú dráhu za krásneho slnečného dňa. Okolo nás sa budú mihať krásne plnokrvníky s ligotavou srsťou, džokeji budú mať na sebe hodvábne bundy žiarivých farieb. Možno tam bude vyhrávať dychovka. Na tribúnach bude jazdcov povzbudzovať množstvo divákov a my si nájdeme vhodné miesto, odkiaľ budeme mávať výhernými ústrižkami. Vo Willovi sa prebudí súťaživý duch a nedokáže odolať pokušeniu vyhrať viac ako Nathan či ja. Všetko som mala dobre premyslené. A keď sa do sýtosti vynadívame na koníky, zájdeme do neďalekej reštaurácie, ktorá mala na internete vynikajúce hodnotenie, a dobre sa najeme. Mala som poslúchnuť otca. „Chceš počuť definíciu víťazstva nádeje nad skúsenosťou?“ spýtal sa. „Naplánuj rodinný výlet.“ Začalo sa to už na parkovisku. Dorazili sme tam bez nehody a už som sa cítila za volantom trochu istejšie, keď som vedela, že Willa neprevrhnem aj s vozíkom, ak pôjdem rýchlejšie ako dvadsať kilometrov za hodinu. V knižnici som si naštudovala celú cestu, takže v aute som celý čas veselo trkotala, vzdychala som, aké je nebo belasé, lúky malebné, na cestách nijaké zápchy. Dokonca ani pri vstupe na dostihovú dráhu, ktorá nebola až taká veľkolepá, ako som si predstavovala, neboli dlhé rady a vstup na parkovisko bol jasne vyznačený. Ale nikto ma neupozornil, že parkovisko je na tráve, po ktorej počas mokrej zimy prešlo veľa áut. Zacúvala som na miesto (nebolo to ťažké, lebo parkovisko bolo iba dopoly plné), no len čo bola rampa dolu, Nathan na mňa ustarostene pozrel. „Zem je veľmi mäkká,“ varoval ma. „Zapadne.“ Pozrela som k tribúne. „Keď sa nám ho podarí dostať na chodník, bude všetko v poriadku, nemyslíš?“ „Ten vozík váži dobrý metrák a chodník je pätnásť metrov odtiaľto.“ „Ale no tak. Tieto vozíky sú určite vybavené tak, aby zvládli jazdu po mäkkom teréne.“ Opatrne som spustila Willov vozík – a videla som, ako sa kolesá zaborili do blata. Will nepovedal nič. Bol nesvoj a takmer počas celej polhodinovej jazdy mlčal. Stáli sme vedľa neho a maturovali sme nad ovládacími tlačidlami. Zdvihol sa vietor, Willovi zružoveli líca. „Vieš čo, urobíme to ručne,“ navrhla som Nathanovi. „Spojenými silami ho tam určite dostaneme.“
Zaklonili sme Willa dozadu. Ja som chytila jednu rúčku, Nathan druhú a ťahali sme vozík na chodník. Postupovali sme pomaly, najmä preto, lebo som si podchvíľou musela oddýchnuť. Čižmy, predtým ligotavé, som mala celé zablatené. Keď sme sa konečne dostali na chodníček, Willovi sa zošmykla z kolien prikrývka, zamotala sa medzi kolesá, jeden koniec sa roztrhal a zablatil. „Netráp sa,“ podotkol Will sucho. „Je to len mohér.“ Nevšímala som si jeho sarkazmus. „Tak, a sme tu. Teraz hor sa za zábavou.“ Ach jaj, zábava. Kto by si bol pomyslel, že na dostihovej dráhe budú turnikety? Veď iste nemusia kontrolovať veľké davy. Nechodia tam skandujúci fanúšikovia, ktorí môžu robiť problémy, ak ich favorit Charlieho miláčik nedobehne do tretieho miesta. Pozerali sme na turniket, potom na Willov vozík, potom jeden na druhého. Nathan pristúpil k pokladnici a vysvetlil žene za okienkom, aký máme problém. Vyklonila sa, pozrela na Willa a ukázala do diaľky. „Vstup pre postihnutých je tamto,“ povedala. Slovo postihnutých vyslovila veľmi dôrazne. Ten vstup bol dvesto metrov od pokladnice. Kým sme tam dorazili, modrá obloha sa náhle zatiahla a strhla sa búrka. Samozrejme, dáždnik som nevzala. Celý čas som neúnavne vtipkovala, aké je to zábavné a absurdné, a aj sama som bola zo seba podráždená. „Clarková,“ ozval sa napokon Will. „Mlčte už, dobre? Je to únavné.“ Kúpili sme si lístky na tribúnu a takmer som omdlievala od úľavy, že sme tam konečne došli. Zamierila som s vozíkom pod prístrešok vedľa hlavnej tribúny. Kým Nathan vytiahol Willov nápoj, mala som čas poobzerať sa po ostatných návštevníkoch dostihov. Hoci občas vietor prihnal pod prístrešok spŕšku dažďa, bolo tam celkom príjemne. Na balkóne nad nami muži v oblekoch ponúkali poháre so šampanským ženám vo svadobných šatách. Očividne tam bolo teplo a útulne a mala som podozrenie, že je to čestná lóža, kde cena vstupenky dosahuje astronomickú výšku. Všetci mali červené odznaky, ktoré dokazovali, že sú výnimoční. Rozmýšľala som, či by sa naše modré odznaky nedali zafarbiť, ale usúdila som, že vzhľadom na Willov vozík by sme boli na prvý pohľad podozriví. Vedľa nás stáli muži v tvídových oblekoch, ženy v kabátoch s vypchávkami a držali v rukách polystyrénové poháriky s kávou a ploskačky. Tí vyzerali normálnejšie a takisto mali modré odznaky. Mala som dojem, že mnohí z nich sú tréneri alebo koniari, alebo robia niečo iné okolo koní. Vpredu pri bielych tabuľkách stáli bookmakeri – mávali rukami a očividne niečo signalizovali, ale nebolo mi jasné čo. Každú chvíľu napísali na tabuľku novú kombináciu cifier, vzápätí ich zotreli rukávom. Okolo prehliadkovej plochy stála skupina mužov v pásikavých polokošeliach a s pivovými plechovkami v rukách – zdalo sa mi, že sú tam na výlete. Ich vyholené hlavy prezrádzali, že sú to možno príslušníci nejakej vojenskej jednotky. Z času na čas začali spievať alebo inak sa hlučne prejavovali, vrážali do seba hlavami alebo sa navzájom chytali pod krk. Keď som okolo nich prechádzala na vecko v krátkej sukni, pokrikovali na mňa (mala som dojem, že som jediná osoba široko-ďaleko, ktorá má na sebe sukňu) a za chrbtom som im ukázala fakera. Ale vzápätí o mňa stratili záujem, lebo pred tribúnou začalo klusať dookola sedem či osem žrebcov, čo sa pripravovali na ďalší dostih. Vzápätí som sa strhla, lebo kone vyrazili dopredu a diváci sa prebrali a zaburácali. Fascinovane som sa dívala na bežiace kone a neubránila som sa vzrušeniu, keď som videla, ako za nimi chvosty len tak povievajú a žiarivo oblečení muži v sedle sa usilujú získať čo najvýhodnejšiu pozíciu. Keď víťaz prebehol cieľom, nikto sa nemohol ubrániť jasotu. Sledovali sme Sisterwood Cup a Maiden Stakes a Nathanovi sa podarilo vyhrať šesť libier, keď
stavil na umiestnenie do tretieho miesta. Will odmietol staviť. Pozoroval preteky, ale celý čas mlčal, hlavu mal vtiahnutú do vysokého goliera na bunde. Možno dlho nebol vonku medzi ľuďmi a je z toho trochu nesvoj, uvažovala som, ale rozhodla som sa, že to jednoducho nebudem brať na vedomie. „Toto sú tuším tvoje preteky – Hempworth Cup,“ poznamenal Nathan s pohľadom upretým na tabuľu. „Na koho si to stavila? Na Man Oh Mana?“ Uškrnul sa. „Nikdy som si nemyslel, že stávkovanie je také zábavné, keď človek sleduje tie kone na vlastné oči.“ „Nikdy som ti to nepovedala, ale v živote som nebola na dostihoch,“ prezradila som Nathanovi. „To nemyslíš vážne.“ „Dokonca som jakživ nesedela na koni. Moja mama sa koní bojí. Nechcela ma vziať ani do stajní.“ „Moja sestra má dva kone, býva kúsok od Christchurchu. Správa sa k nim ako k malým deťom. Vráža do nich všetky peniaze, čo zarobí.“ Pokrčil plecami. „A pritom ich nakoniec ani nezje.“ Vtedy k nám doľahol Willov hlas. „Tak koľko pretekov musíme vydržať, kým si splníte svoje dlho potláčané ambície?“ „Nehundrite. Hovorí sa, že človek by mal všetko aspoň raz vyskúšať,“ napomenula som ho. „Myslím, že dostihy patria do kategórie ,s výnimkou incestu‘.“ „Vy mi predsa stále hovoríte, že by som si mala rozširovať obzory. Okrem toho sa vám tu páči,“ podotkla som. „Netvárte sa, že nie.“ A vtedy vyrazili. Džokej s Man Oh Manom bol oblečený v purpurovom hodvábe so žltým kosoštvorcom. Dívala som sa, ako sa predklonil, keď bežal pri bielom zábradlí, kôň napol hlavu čo najviac dopredu – džokej mu stláčal boky nohami, rukami ho plieskal po šiji. „Do toho, kamoš!“ kričal Nathan proti vlastnej vôli. Ruky mal zaťaté do pästí, oči upieral na rozmazanú skupinu zvierat, ktoré cválali po odľahlej strane dráhy. „Do toho, Man Oh Man!“ vrieskala som. „Od teba závisí náš steak!“ Sledovala som, ako sa márne pokúša udržať tempo, nozdry má rozšírené, uši prilepené k hlave. Srdce som cítila až v ústach. A keď im už do cieľa zostávalo len dvesto metrov, pokrik mi zamieral na perách. „No dobre, tak káva,“ zahundrala som. „Stačí mi káva.“ Diváci na tribúnach búrlivo povzbudzovali. Dievča kúsok od nás poskakovalo hore-dolu, jačalo ako odušu. Uvedomila som si, že stojím na špičkách. Vtedy som sklopila pohľad a videla som, že Will má oči zatvorené a medzi obočím jemnú vrásku. Odtrhla som pozornosť od trate a kľakla som si k nemu. „Ako sa cítite, Will?“ prihovorila som sa mu. „Nepotrebujete niečo?“ Musela som kričať, aby som prehlušila ten rev. „Whisky,“ zamrmlal. „Dvojitú.“ Hľadela som naňho a on zdvihol pohľad k mojim očiam. Videla som, že toho má plné zuby. „Poďme sa najesť,“ povedala som Nathanovi. Man Oh Man, ten štvornohý podvodník, prebehol cieľovou rovinkou na trápnom šiestom mieste. Znova sa ozval jasot, potom sa z ampliónov ozval hlásateľ: „Dámy a páni, Love Be A Lady prešiel cieľovou rovinkou ako prvý s jasným náskokom pred Winter Sun, za ktorým zaostal Barney Rubbles o dve konské dlžky a skončil na treťom mieste.“ Tlačila som Willov vozík pomedzi ľahostajné skupinky ľudí a úmyselne som im vrážala do nôh, keď nereagovali ani na moju druhú žiadosť. Práve sme prišli k výťahu, keď som začula Willov hlas: „Tak čo, Clarková, znamená to, že mi visíte štyridsať libier?“ Reštaurácia bola čerstvo zariadená, jedlo pripravovali pod dohľadom televízneho šéfkuchára,
ktorého tvár žiarila na plagátoch v celom okolí dostihovej dráhy. Jedálny lístok som si vopred naštudovala. „Miestnou špecialitou je kačka na pomarančovej šťave,“ oznámila som svojim spoločníkom. „Podľa všetkého je to retro v štýle sedemdesiatych rokov.“ „Ako vaše šaty,“ poznamenal Will. Keď už nebol vonku na zime a uprostred davu, akoby trochu pookrial. Obzeral sa okolo seba, namiesto aby sa utiahol do svojho osamelého sveta. V žalúdku mi škvŕkalo v očakávaní dobrého horúceho obeda. Willova matka nám dala osemdesiat libier na „drobné útraty“, ale rozhodla som sa, že ja si jedlo zaplatím z vlastných peňazí a ukážem jej účet, preto som sa nebála objednať si, na čo budem mať chuť – či už kačku na pomarančovej šťave alebo niečo iné. „Rád chodíš do reštaurácií, Nathan?“ spýtala som sa. „Ja chodím skôr na pivo a kupujem si donášku,“ odvetil Nathan. „Ale dnes sa rád najem v reštaurácii.“ „Kedy ste naposledy jedli v reštaurácii, Will?“ zaujímala som sa. Nathan a Will pozreli na seba. „Odkedy tam robím, ani raz,“ povedal Nathan. „Možno sa vám to bude zdať zvláštne, ale nie som práve nadšený, keď ma kŕmia lyžičkou pred očami cudzích ľudí.“ „Tak si sadneme k stolu, kde nebudete tvárou obrátený do miestnosti,“ navrhla som. Na túto poznámku som bola pripravená. „A ak prídu nejaké celebrity, vaša chyba.“ „Pretože celebritami sa to na tejto neveľmi významnej rozbahnenej dostihovej dráhe len tak hmýri.“ „Nedovolím, aby ste mi pokazili zážitok, Will Traynor,“ vyhlásila som, keď sa dvere na výťahu otvorili. „Naposledy som jedla v reštaurácii na narodeninovej párty štvorročných detí v jedinej kolkárni v Hailsbury a nebolo tam nič, čo nebolo obalené v cestíčku, vrátane detí.“ Tlačila som vozík po chodbe vystlanej kobercom. Reštaurácia sa ťahala po jednej strane za sklenou stenou – videla som, že je tam dosť voľných stolov. Žalúdok mi zaškvŕkal v očakávaní jedla. „Dobrý deň,“ pozdravila som a podišla k recepčnému pultu. „Chcela by som stôl pre troch, prosím vás.“ Nepozerajte na Willa, prosím, hovorila som v duchu recepčnej. Nech sa necíti trápne. Je naozaj dôležité, aby sa mu tu páčilo. „Ukážte mi váš odznak, prosím.“ „Čože?“ „Váš odznak čestnej lóže.“ Nechápavo som na ňu pozrela. „Táto reštaurácia je vyhradená len pre držiteľov odznaku čestnej lóže.“ Obzrela som sa na Willa a Nathana. Nemohli ma počuť a len tam čakali. Nathan vyzliekal Willovi bundu. „Ehm... nevedela som, že sa nemôžeme najesť, kde chceme. My máme modré odznaky.“ Usmiala sa. „Mrzí ma to,“ povedala. „Táto reštaurácia je len pre držiteľov odznaku čestnej lóže. Je to uvedené na všetkých propagačných materiáloch.“ Zhlboka som sa nadýchla. „No dobre. A sú tu aj nejaké iné reštaurácie?“ „Žiaľ, našu jedáleň pre verejnosť práve rekonštruujú, ale vonku je dosť stánkov, kde sa môžete najesť.“ Keď videla, ako mi povädla tvár, dodala: „Pig In A Poke je celkom dobrý stánok. Dostanete tam aj cigánsku pečienku. Dokonca s jablčnou omáčkou.“ „V stánku.“
„Áno.“ Naklonila som sa k nej. „Prosím vás, prišli sme zďaleka a môj priateľ sa necíti dobre v tomto chlade. Nemôžeme tu predsa len dostať stôl? Skutočne potrebujeme, aby bol v teple. Je veľmi dôležité, aby sa mu tento výlet páčil.“ Pokrčila nos. „Naozaj ma to mrzí,“ odvetila. „Nestojí mi za to prísť o miesto len preto, že poruším pravidlá. Ale na prízemí je uzavretá miestnosť pre postihnutých. Nevidieť odtiaľ na dostihovú dráhu, no je tam celkom útulne. Sú tam aj radiátory. Môžete sa najesť tam.“ Len som na ňu uprene hľadela. Cítila som, ako sa ma zmocňuje napätie. Zdalo sa mi, že úplne stŕpnem. Pozrela som na jej menovku. „Sharon, veď je tam kopa voľných stolov. Iste uznáte, že bude lepšie, ak tie stoly budú obsadené, než keď zostanú prázdne. A to len preto, že niekto vymyslel nejaké hlúpe pravidlo, že táto reštaurácia je len pre vyvolených.“ V tlmenom svetle na mňa blysla žiarivý úsmev. „Madam, jasne som vám vysvetlila situáciu. Keby sme porušili pravidlá kvôli vám, museli by sme ich porušiť aj kvôli ostatným.“ „Ale nedáva to zmysel,“ namietla som. „Vonku je mokro a je čas obeda. Vy máte prázdne stoly a my si chceme zaplatiť obed. Naozaj drahý obed s ľanovými obrúskami a so všetkým, čo k tomu patrí. Nechceme jesť cigánsku pečienku a sedieť v nejakej diere bez výhľadu, aj keby bola akokoľvek útulná.“ Hostia začali obracať hlavy, zvedaví na rozruch pri dverách. Videla som, že Will sa cíti trápne. Zrejme s Nathanom pochopili, že niečo nie je v poriadku. „Tak ste si mali kúpiť odznak čestnej lóže.“ „Dobre.“ Otvorila som kabelku a hľadala som peňaženku. „Koľko stojí ten odznak?“ Z kabelky mi vyleteli papierové vreckovky, staré autobusové lístky a Thomasovo autíčko. Ale bolo mi to jedno. Dostanem Willa do tejto snobskej reštaurácie. „Tak koľko? Desať? Dvadsať?“ Otrčila som jej za hrsť bankoviek. Pozrela mi na ruku. „Mrzí ma to, madam, ale tu odznaky nepredávame. Toto je reštaurácia. Budete musieť zájsť do pokladnice.“ „Do tej, čo je na druhej strane dostihovej dráhy?“ „Áno.“ uprene sme na seba hľadeli. Do ticha zaznel Willov hlas. „Louisa, poďme.“ Do očí mi vhŕkli slzy. „Nie,“ vyhlásila som. „Toto je absurdné. Prešli sme taký kus cesty. Vy tu zostaňte a ja pôjdem kúpiť odznaky čestnej lóže. A potom sa tu dobre najeme.“ „Louisa, ja nie som hladný.“ „Keď sa najeme, hneď nám bude lepšie. Môžeme sa dívať na preteky alebo čo. Bude nám tu fajn.“ Nathan pristúpil ku mne a položil mi ruku na rameno. „Louisa, Will skutočne chce ísť domov.“ Teraz sa už na nás dívala celá reštaurácia. Hostia prebehli pohľadom ponad mňa na Willa – niektorí sa zatvárili ľútostivo, iní znechutene. Vnímala som to jeho očami. Pripadala som si totálne neschopná. Pozrela som na recepčnú, ktorá mala toľko slušnosti a očividne bola trochu v rozpakoch po tom, čo Will prehovoril. „Tak vám teda pekne ďakujem,“ povedala som. „Som vám naozaj zaviazaná, že ste nám vyšli v ústrety, doriti.“ „Clarková...“ Vo Willovom hlase znelo varovanie. „Ste úžasne flexibilná. Rozhodne budem váš podnik odporúčať všetkým svojim známym.“ „Louisa!“ Schmatla som kabelku a strčila som si ju pod pazuchu.
„Zabudli ste si tu autíčko,“ zakričala, keď som prechádzala cez dvere, ktoré mi Nathan podržal otvorené. „Aj to potrebuje ten váš posratý odznak?“ odsekla som a nasledovala ich k výťahu. Viezli sme sa v tichu. Takmer celý čas, čo sme sa viezli, som sa usilovala ovládnuť, aby sa mi od zúrivosti netriasli ruky. Keď sme prišli k dostihovej dráhe, Nathan zamrmlal: „Možno by sme si mohli kúpiť niečo v stánku. Už dosť dávno sme jedli.“ Hľadel na Willa, tak som vedela, komu sú tie slová adresované. „Fajn,“ zvolala som nadšene. A nadýchla som sa. „Ja mám náhodou rada chrumkavé mäsko. Poďme na tú cigánsku.“ Objednali sme si tri žemle s cigánskou a jablkovou omáčkou a šli sme ich zjesť do prístreška s pásikavou markízou. Sadla som si na odpadkový kôš, aby som mala oči v úrovni Willových očí, a trhala som mu mäso aj žemľu prstami na kúsky, aby to dokázal zjesť. Dve ženy za pultom sa tvárili, že sa na nás nedívajú. Ale videla som, ako kútikom oka sledujú Willa a občas si niečo zamrmlú, keď sa im zdalo, že sa nepozeráme. Chudák, takmer som počula. Musí to byť hrozný život. Tvrdo som na ne pozrela, akoby som ich varovala, aby tak naňho nevyvaľovali oči. Radšej som nemyslela na to, ako sa Will musí cítiť. Prestalo pršať, ale vetristá dostihová dráha zrazu pôsobila pochmúrne plocho a pusto, hnedozelený povrch bol pokrytý odhodenými ústrižkami stávkovacích lístkov. Po daždi zostalo parkovisko poloprázdne a z diaľky som počula z ampliónov skreslený hlas oznamujúci víťaza ďalšieho dostihu. „Myslím, že by sme mali pomaly vyraziť domov,“ navrhol Nathan a utrel si ústa. „Bolo to fajn, ale rád by som sa vyhol zápcham, čo povieš?“ „Dobre,“ odvetila som. Zhúžvala som papierový obrúsok a hodila som ho do koša. Will mávnutím ruky naznačil, že už nechce zvyšok žemle. „Nechutilo mu?“ spýtala sa žena, keď Nathan zamieril s vozíkom na trávu. „Neviem. Možno by mu to chutilo väčšmi, keby k tomu nepodávali zízanie,“ odsekla som a znechutene odhodila zvyšok žemle do koša. Ale vrátiť sa k autu a dostať vozík na rampu bolo ľahšie povedať než urobiť. Za tých pár hodín, čo sme strávili na dostihovej dráhe, prichádzajúce a odchádzajúce autá zmenili parkovisko na more blata. Napriek Nathanovej impozantnej sile a môjmu úsiliu sa nám nedarilo dostať k autu. Kolesá sa šmýkali a škrípali, mne aj Nathanovi sa nohy kĺzali na blate. „To sa vám nepodarí,“ vyhlásil Will. Odmietla som ho počúvať. Nezniesla som predstavu, že náš deň sa skončí fiaskom. „Myslím, že budeme potrebovať pomoc,“ usúdil Nathan. „Nedostaneme ten vozík ani len na chodník. Kolesá uviazli v blate.“ Will počuteľne vzdychol. Dosiaľ som na ňom nevidela, že má všetkého po krk, až teraz. „Keby som trochu zaklonil vozík, mohol by som ťa odniesť a posadiť na predné sedadlo, Will, a potom by sme s Louisou možno dokázali zdvihnúť vozík.“ „Nemienim sa dať vykotiť z vozíka ako vrece zemiakov,“ precedil Will cez zuby. „Mrzí ma to, starec,“ povedal Nathan. „Ale my dvaja s Louisou ťa sami nezdvihneme. Počuj, Lou, ty si krajšia ako ja. Choď zohnať zopár ochotníkov, čo nám pomôžu.“ Will zatvoril oči, zaťal sánku a ja som sa rozbehla k stánkom. Nebola by som verila, že toľko ľudí môže odmietnuť volanie o pomoc zdvihnúť invalidný vozík, čo uviazol v blate, najmä ak to volanie vychádzalo z úst dievčaťa v minisukni, ktoré nasadilo svoj najočarujúcejší úsmev. Väčšinou nie som veľmi odvážna v styku s neznámymi ľuďmi, ale zúfalstvo ma zbavilo strachu. Chodila som od skupinky ku skupinke divákov a prosila som ich, či by mi mohli venovať pár minút a pomôcť
s vozíkom. Premerali si moje oblečenie, akoby som ich chcela chytiť do pasce. „Ide o muža na invalidnom vozíčku,“ vysvetľovala som. „Uviazol v blate.“ „Čakáme na štart ďalšieho dostihu,“ odpovedali. Alebo len: „Ľutujeme.“ Alebo: „Budete musieť počkať do pol tretej. Do týchto pretekov sme vrazili balík.“ Dokonca som rozmýšľala, že skúsim poprosiť niektorého z džokejov. Ale keď som sa dostala k dráhe, videla som, že sú ešte menší než ja. Keď som sa blížila k prehliadkovému priestranstvu, doslova som soptila. Mám podozrenie, že vtedy som sa už na ľudí neusmievala, ale cerila som zuby. A vtedy som na moju veľkú radosť dorazila ku chlapcom v pásikavých polokošeliach. Na chrbtoch mali nápis Markyho rozlúčka so slobodou a v rukách držali plechovky Plzne a Tennent’s Extra. Ich prízvuk prezrádzal, že sú odkiaľsi zo severovýchodu, a bolo mi jasné, že za posledných dvadsaťštyri hodín si ani na sekundu neoddýchli od nasávania. Keď som sa k nim blížila, prepukli v jasot a pocítila som nutkanie znova im ukázať fakera. „Usmej sa, kočka. Marky sa tento víkend lúči so slobodou,“ zabľabotal jeden z nich a plesol mi na plece medvediu labu. „Je pondelok.“ Odstrčila som mu ruku a usilovala som sa nemraštiť tvár. „To nemyslíš vážne! Už je pondelok?“ Zatackal sa dozadu. „Mala by si ho pobozkať na líčko.“ „Vieš, ja som vás prišla poprosiť o pomoc.“ „My ti pomôžeme, s čím len chceš, fešanda.“ A lascívne žmurkol. Jeho kumpáni sa mierne knísali okolo neho ako vodné rastliny. „Ale ja fakt potrebujem pomôcť svojmu priateľovi. Je tamto na parkovisku.“ „Prepáč, zlato, ale nie som si istý, či som vstave niekomu pomáhať.“ „Počuj, Marky, štartujú ďalší dostih. Stavil si niečo? Ja som do toho vrazil dosť prachov.“ Všetci upriamili pozornosť na dostihovú dráhu a stratili o mňa záujem. Obzrela som sa ponad plece na parkovisko a videla som zhrbenú Willovu postavu a Nathana, ako sa márne pokúša nadvihnúť vozík. V duchu som si predstavila, ako sa vrátim domov a oznámim Willovým rodičom, že som nechala Willov superdrahý vozík na parkovisku. A vtedy som si všimla tetovanie. „Je to vojak,“ vyhlásila som. „Bývalý vojak.“ Jeden za druhým sa obrátili ku mne. „Utrpel zranenie... v Iraku. Chceli sme mu pripraviť pekný deň. Ale nikto nám nechce pomôcť.“ Cítila som, ako sa mi oči zaliali slzami. „Veterán? To nemyslíš vážne! Kde je?“ „Tamto na parkovisku. Žiadala som už množstvo ľudí, ale nikto nebol ochotný pomôcť.“ Chvíľu im trvalo, kým sa im to rozležalo v hlave. Potom ohromene pozreli jeden na druhého. „Poďme, chlapi. Toto nemôžeme dopustiť.“ Knísavo vykročili za mnou v husom rade. Počula som, ako mrmlú a vykrikujú: „Posratí civili... nemajú šajnu, aké to je...“ Keď sme prišli na miesto, Nathan stál pri Willovi – ten si zaboril tvár hlboko do goliera bundy, aby sa chránil pred zimou, hoci Nathan mu prehodil cez plecia ďalšiu deku. „Títo milí páni sú ochotní nám pomôcť,“ oznámila som. Nathan pozrel na ich plechovky s pivom. Musím priznať, že človek sa musel pozerať naozaj dobre, aby v nich videl rytierov v žiarivej zbroji. „Kam ho chceš dostať, fešanda?“ spýtal sa jeden z nich. Ostatní obstúpili Willa a kývali mu hlavou na pozdrav. Jeden z nich mu ponúkol pivo, očividne mu nedošlo, že Will si ho nemôže zobrať. Nathan ukázal na auto. „Tamto dozadu. Ale najprv ho musíme dostať k stánku a potom k nemu
zacúvať.“ „To netreba,“ chlap plesol Nathana po chrbte. „My ho odnesieme až k autu, čo vy na to, chlapi?“ Zborovo súhlasili a rozostavili sa okolo Willovho vozíka. Nespokojne som prestupovala z nohy na nohu. „Ja neviem... zdá sa mi to dosť ďaleko,“ mrmlala som. „A ten vozík je veľmi ťažký.“ Boli spití pod obraz boží. Niektorí ledva udržali plechovku. Jeden mi strčil svoje pivo do ruky. „Nijaké strachy, zlatko. My svojho parťáka nikdy nenecháme v štichu, čo, chlapi?“ Videla som, ako Nathan na mňa spýtavo pozrel, a zúrivo som pokrútila hlavou. Videla som, že Will sotva niečo povie. Tváril sa zachmúrene, a keď ho muži s pokrikom zdvihli aj s vozíkom, mihol sa mu na tvári vydesený výraz. „V ktorom oddiele si slúžil, kamoš?“ Pokúsila som sa usmiať a zalovila som v pamäti. „V jedenástom... u pechoty.“ „To mi nič nehovorí,“ poznamenal iný. „Je to... je to nový regiment,“ jachtala som. „Prísne tajný. Má základňu v Iraku.“ Tenisky sa im šmýkali v blate a ja som cítila, ako mi poskočilo srdce. Willov invalidný vozík akoby sa premenil na nosidlá. Nathan sa rozbehol dopredu, aby odomkol auto. „Neboli tí chlapi náhodou na výcviku v Cattericku?“ „To sú oni,“ zvolala som a rýchlo som zmenila tému. „A ktorý z vás je ten nádejný ženáč?“ Kým sme sa konečne zbavili Markyho a jeho kumpánov, vymenili sme si telefónne čísla. Chlapi urobili zbierku a ponúkli nám štyridsať libier ako príspevok na Willovu rehabilitáciu, ale ja som ich ubezpečila, že nám urobia najväčšiu radosť, ak si vypijú na jeho zdravie. Musela som každého jedného na rozlúčku pobozkať. Kým som skončila, krútila sa mi hlava od alkoholických výparov. Kývala som im, kým sa nestratili z dohľadu za stánkom, a Nathan zatrúbil, aby som konečne nastúpila. „Boli veľmi milí, však?“ zvolala som rozjarene, keď som naštartovala. „Ten vysoký mi vylial celú plechovku na pravú nohu,“ poznamenal Will. „Páchnem ako ožran.“ „Neuveriteľné,“ ozval sa Nathan, keď som konečne zamierila k hlavnému východu z parkoviska. „Pozri, tamtá časť parkoviska je vyhradená pre vozičkárov. A celá plocha je vyasfaltovaná.“ Will toho cestou veľa nepovedal. Keď sme Nathana vyložili pred jeho domom, Will mu zakýval, a kým som stúpala autom po kopci k hradu, celý čas mlčal. Ochladilo sa a premávka už znova zredla. Konečne som zaparkovala pred prístavkom. Spustila som Willov vozík na zem, zaviezla som ho dnu a uvarila som mu horúci čaj. Prezula som ho, prezliekla nohavice, tie, čo boli obliate pivom, som hodila do práčky a založila oheň v kozube, aby sa zahrial. Zapla som televízor a zatiahla závesy, takže v izbe bolo hneď útulnejšie – možno aj preto, lebo sme strávili deň vonku v chlade. Ale až keď som sa usadila pri ňom v izbe a chlipkala som čaj, uvedomila som si, že nerozpráva – nie preto, že by bol unavený alebo chcel pozerať televíziu. Jednoducho sa nerozprával so mnou. „Ehm... stalo sa niečo?“ spýtala som sa, keď nereagoval na moju tretiu poznámku k miestnym správam. „To mi povedzte vy, Clarková.“ „Čo?“ „Viete o mne všetko, čo potrebujete vedieť. Tak teda vravte.“ Chvíľu som naňho len uprene hľadela. „Mrzí ma to,“ povedala som konečne. „Viem, že dnešný deň nevyšiel celkom tak, ako som plánovala. Ale mal to byť pekný výlet. Skutočne som si myslela, že sa
vám to bude páčiť.“ Nedodala som, že je úmyselne uhundraný a nevie si predstaviť, čo všetko som urobila preto, aby sa trochu zabavil. A že sa ani len nepokúsil, aby si to aspoň trochu užil. Nepovedala som, že keby mi nebol zakázal kúpiť tie nemožné červené odznaky, mohli sme sa naobedovať v príjemnom prostredí a na všetko ostatné by sme zabudli. „Presne o tom hovorím.“ „O čom?“ „Ste rovnaká ako všetci ostatní.“ „Ako to myslíte?“ „Keby ste sa obťažovali spýtať sa ma, Clarkov, keby ste si dali tú námahu a poradili sa so mnou o tom našom zábavnom výlete, bol by som vám povedal, že nenávidím kone a konské dostihy. A to odnepamäti. Ale vám to ani nenapadlo. Rozhodli ste sa, čo mám robiť, a aj ste to uskutočnili. Presne ako všetci ostatní. Rozhodli ste za mňa.“ Naprázdno som preglgla. „Nemyslela som to...“ „Ale urobili ste to.“ Obrátil sa s vozíkom odo mňa a po niekoľkých minútach ticha som pochopila, že ma prepustil. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
12 Viem vám povedať úplne presne, kedy som prestala byť nebojácna. Bolo to pred takmer siedmimi rokmi v posledných lenivých horúcich júlových dňoch, keď boli úzke uličky v okolí hradu plné turistov a všade sa ozýval ich dupot a ustavičné vyzváňanie zmrzlinárskych dodávok, ktoré stáli na kopci. Mesiac predtým mi po dlhej chorobe zomrela stará mama a to leto bolo zahalené závojom smútku; ten smútok tlmil všetko, čo sme robili, aj moje a sestrine sklony dramatizovať, a pre ten smútok sme nešli prázdninovať ako po iné letá ani sme nikam nechodili. Mama väčšinou len postávala nad lavórom, chrbát vystretý, a potláčala slzy, otec každé ráno odchádzal do práce s pochmúrne odhodlaným výrazom a po dlhých hodinách sa vracal domov celý ligotavý od horúčavy, ani sa nezmohol na slovo, len si vždy mlčky otvoril pivo. Sestra sa vrátila domov po prvom roku na univerzite a v myšlienkach bola kdesi ďaleko od nášho mestečka. Ja som vtedy mala dvadsať rokov a o necelé tri mesiace som sa mala zoznámiť s Patrickom. Vychutnávali sme si to vzácne leto plné slobody – nijaká finančná zodpovednosť, nijaké dlhy, nijaké povinnosti voči nikomu. Našla som si letnú brigádu a popritom som mala dosť času, aby som sa maľovala, koľko sa mi zažiadalo, nosila topánky na takých vysokých podpätkoch, až otcovi vyliezali oči z jamôk, a usilovala som sa pochopiť, kto vlastne som. V tých časoch som sa obliekala úplne normálne. Lepšie povedané, ako všetky ostatné dievčatá v meste – dlhé vlasy prehodené cez plece, džínsy, také priliehavé tričká, že sa v nich jasne vynímal osí pás a pevné prsia. Celé hodiny sme si skúšali nanášať lesk na pery a vhodné očné tiene, aby oči pôsobili zasnene. Vyzerali sme dobre vo všetkom, ale celé hodiny sme sa sťažovali na neexistujúcu celulitídu a neviditeľné nedostatky na pleti. A mala som nápady. Všeličo som chcela robiť. Jeden spolužiak sa vybral na cestu okolo sveta a vrátil sa domov úplne vymenený, akoby to ani nebol ten uličník, čo ako jedenásťročný na hodine francúzštiny vypľúval slinové bubliny na spolužiačky. Ja som si z roztopaše rezervovala lacnú letenku do Austrálie a pokúšala som sa zohnať niekoho, kto by šiel so mnou. Páčila sa mi exotickosť, ktorá z toho chalana vyžarovala po návrate z ciest, ten závan neznáma. Vznášal sa okolo neho opar veľkého sveta a pôsobilo to zvláštne príťažlivo. Koniec koncov tu o mne všetci vedeli všetko. A moja sestra sa vždy postarala, aby som na to nezabudla. Bol piatok a ja som strávila deň so skupinou spolužiačok ako zriadenkyňa na parkovisku – pozývala som návštevníkov na trh umeleckých remesiel na hradnom nádvorí. Celý deň sme sa smiali, pod horúcim slnkom a modrou oblohou sme popíjali šumivé nápoje, od cimburia hradu sa odrážali ligotavé lúče. Tuším nebolo turistu, ktorý by sa v ten deň na mňa neusmial. Ľudia sa nedokázali ubrániť úsmevu pri pohľade na skupinu veselých, rozchichotaných dievčat. Platili nám tridsať libier a organizátori boli takí spokojní s obratom, že každej z nás pridali päť libier. Oslávili sme to tak, že sme sa opili s chlapcami, ktorí pracovali na odľahlom parkovisku pri návštevníckom centre. Boli výreční, oblečené mali ragbyové dresy, vlasy strapaté. Jeden z nich sa volal Ed, dvaja študovali na univerzite – nespomínam si kde, a aj oni tam boli na letnej brigáde. Po celom týždni práce oplývali peniazmi, a keď sme minuli náš zárobok, s radosťou kupovali nápoje miestnym školáčkam, ktoré pohadzovali vlasmi, sedávali si navzájom na kolenách, natešene výskali, vtipkovali a hovorili im, že sú klasa. Tí chlapci hovorili úplne inak – rozprávali o tom, ako si po strednej škole urobili rok voľna a strávili leto v Južnej Amerike, chodili s ruksakom na chrbte po Thajsku a chceli si vybaviť odbornú stáž v zahraničí. Pamätám sa, že ako sme ich počúvali a popíjali, zastavila sa pri pivnej
záhrade, kde sme ležali na tráve, moja sestra. Mala na sebe najstaršiu mikinu na svete, na tvári ani štipku mejkapu – celkom som zabudla, že som sa s ňou mala stretnúť. Pamätám sa, ako som jej povedala, nech odkáže našim, že sa vrátim domov niekedy po tridsiatke. Z nejakého dôvodu sa mi to zdalo veľmi smiešne a hystericky som sa rozosmiala. Treena len zdvihla obočie a odkráčala, akoby som bola tá najnemožnejšia osoba pod slnkom. Keď zatvorili krčmu Red Lion, všetci sme sa pobrali do stredu hradného bludiska. Niekomu sa podarilo preliezť cez bránu a nakoniec sme sa všetci s chichotom dostali doprostred bludiska, kde sme popíjali jablčné víno a podávali si džoint. Pamätám sa, ako som hľadela na hviezdy, cítila som, ako sa strácam v ich bezodných hĺbkach, a zem sa podo mnou zľahka hojdala, ako na palube veľkej lode. Ktosi hral na gitare a ja som mala ružové saténové ihličky, skopla som ich z nôh do vysokej trávy a nikdy som sa po ne nevrátila. Tuším som sa cítila ako vládkyňa vesmíru. Až po nejakej polhodine som si uvedomila, že ostatné dievčatá odišli. Moja sestra ma našla uprostred bludiska dávno po tom, čo hviezdy zastreli oblaky. Ako som spomínala, Treena je fakt inteligentná. V každom prípade inteligentnejšia ako ja. Ona jediná bez ťažkostí dokázala nájsť cestu z bludiska. Nepoznala som iného takého človeka. „Budete sa smiať. Chodím do knižnice.“ Will sedel vo vozíku pri svojej zbierke cédečiek. Obrátil vozík ku mne a čakal, kým mu vložím nápoj do držiaka na pohár. „Naozaj? A čo čítate?“ „Ach, nič, čo by sa vám páčilo. Viac-menej čosi pre ženy. Ale páči sa mi to.“ „Minule ste čítali moju Flannery O’Connorovú.“ Odpil si z nápoja. „Keď som bol chorý.“ „Tie krátke poviedky? Nemôžem uveriť, že ste si to všimli.“ „Nemohol som si to nevšimnúť. Nechali ste knihu ležať na nočnom stolíku. A nemohol som ju dočiahnuť.“ „Ach!“ „Nečítajte balast. Vezmite si tie O’Connorovej poviedky domov a čítajte radšej tie.“ Už som chcela odmietnuť, ale vtedy som si uvedomila, že sama nechápem prečo. „Dobre. Len čo ich dočítam, vrátim vám tú knihu.“ „Mohli by ste mi pustiť nejakú hudbu, Clarková?“ „Čo by ste chceli?“ Kývol hlavou približne smerom, kde by to malo byť, a ja som prehľadávala cédečká, kým som to nenašla. „Jeden môj priateľ hrá prvé husle v Albertovom symfonickom orchestri. Volal mi, že na budúci týždeň budú hrať niečo z toho. Konkrétne túto skladbu. Poznáte ju?“ „V klasickej hudbe sa nevyznám. Niekedy otec náhodou naladí stanicu, kde dávajú klasiku, ale...“ „Nikdy ste neboli na koncerte?“ „Nie.“ Tváril sa úprimne ohromene. „No, raz som bola na koncerte Westlife. Ale nie som si istá, či sa to ráta. Sestra ma tam zobrala. Aha, a na dvadsiate druhé narodeniny som mala ísť na Robbieho Williamsa, ale dostala som otravu jedlom.“ Will na mňa vrhol ten typický pohľad – akoby naznačoval, že ma podozrieva, či som nebola dlhé roky zamknutá v nejakej pivnici. „Mali by ste ísť na ten koncert. Ponúkol mi lístky. Bude to naozaj pekné. Vezmite mamu.“ So smiechom som pokrútila hlavou. „To sotva. Moja mama nikam nechodí. A nie je to celkom
moja šálka kávy.“ „Tak ako filmy s titulkami?“ Zamračila som sa. „Nechcite ma prerobiť, Will. Toto nie je My Fair Lady.“ „Pygmalion.“ „Čože?“ „Hra, na ktorú narážate, sa volá Pygmalion. My Fair Lady je len nevydarený odvar.“ Zagánila som naňho. Nezabralo to. Pustila som cédečko, a keď som sa obrátila k nemu, stále krútil hlavou. „Ste hrozná snobka, Clarková.“ „Čože? Ja?“ „Ochudobňujete sa o množstvo zážitkov len preto, lebo si hovoríte, že vy nie ste taká.“ „Ale naozaj nie som.“ „Ako to môžete vedieť? Nič ste nepodnikli, nikde ste neboli. Možno ani netušíte, aká v skutočnosti ste.“ Ako mohol človek ako on mať čo len približnú predstavu, aké je to byť v mojej koži? Takmer som sa nahnevala, že to nechápe. „Otvorte sa svetu.“ „Nie.“ „Prečo?“ „Pretože by som sa necítila príjemne. Mala by som pocit, že... že by to zistili.“ „Kto? Čo by zistil?“ „Každý by hneď vedel, že tam nepatrím.“ „Ako sa podľa vás cítim ja?“ Chvíľu sme na seba hľadeli. „Clarková, všade, kam prídem, na mňa ľudia pozerajú, akoby mi chceli povedať, že tam nepatrím.“ Vtedy do ticha zaznela hudba. Willov otec telefonoval vo svojej hale a do prístavku prenikal jeho tlmený smiech ako z veľkej diaľky. Vstup pre postihnutých je tamto, povedala žena na dostihovej dráhe. Akoby bol nejaký cudzí živočíšny druh. Pozrela som na obal cédečka. „Pôjdem na ten koncert, ale iba s vami.“ „Sama nepôjdem.“ „Ani náhodou.“ Sedeli sme bez slova, kým sa to pokúšal stráviť. „Bože, vy ste otravná.“ „To ste mi už povedali.“ Tentoraz som nič neplánovala. Nič som neočakávala. Len som mlčky dúfala, že po debakli na dostihovej dráhe bude Will ochotný opustiť prístavok. Jeho priateľ huslista nám poslal sľúbené lístky spolu s informačným bulletinom. Koncert sa mal konať v mestečku vzdialenom štyridsať minút od nášho mesta. Vopred som si naštudovala, kde je parkovisko pre vozičkárov, a zatelefonovala som do pokladnice, aby som zistila, ako čo najľahšie dostanem Willa na jeho miesto. Sľúbili, že nás usadia do prvého radu – Will zostane vo vozíčku a ja budem sedieť na skladacej stoličke vedľa neho. „Budete mať úplne najlepšie miesta,“ ubezpečila ma pokladníčka. „Keď človek sedí pri orchestrisku, má z koncertu najkrajší zážitok. Často som bola v pokušení sama si tam sadnúť.“ Dokonca sa ma spýtala, či nechcem, aby nás niekto čakal na parkovisku. Bála som sa, že Will by sa cítil nepríjemne, a tak som s vďakou odmietla. Ako sa blížil večer, nevedela som, kto z nás dvoch je nervóznejší, či Will alebo ja. Stále na mňa
doliehal neúspech nášho prvého výletu a pani Traynorová mi veľmi nepomohla, keď podchvíľou vošla do prístavku a uisťovala sa, kedy a kde sa bude koncert konať a čo tam budeme robiť. Willova večerná hygiena chvíľu trvá, pripomínala mi. Chcela si byť istá, či mi bude mať kto pomôcť. Nathan mal iné plány. Pán Traynor bol podľa všetkého mimo. „Trvá to minimálne pol druha hodiny,“ zdôraznila. „A je to neuveriteľne únavné,“ dodal Will. Uvedomila som si, že hľadá zámienku, aby jej syn nemusel nikam ísť. „Ja to zvládnem,“ ubezpečila som ju. „Will mi iba povie, čo treba robiť. Bez problémov zostanem, aby som pomohla.“ Až keď som to vyslovila, uvedomila som si, na čo som sa podujala. „No, tuším sa obaja máme na čo tešiť,“ zahundral Will, keď jeho mama odišla. „Vy si budete môcť prezrieť môj holý chrbát a mňa bude v posteli umývať osoba, ktorá zamdlieva pri pohľade na kúsok obnaženej pokožky.“ „Ja nezamdlievam pri pohľade na kúsok obnaženej pokožky.“ „Clarková, v živote som nevidel človeka, ktorý by bol taký nesvoj z pohľadu na ľudské telo ako vy. Správate sa, akoby som bol rádioaktívny.“ „Tak teda nech vás vydrhne mama,“ odsekla som. „Áno, hneď sa väčšmi teším na ten večer.“ Navyše ma trápilo, čo si obliecť. Absolútne som netušila, čo si dám na seba. Na dostihy som sa obliekla úplne nevhodne. Čo keď sa oblečiem nevhodne aj na koncert? Spýtala som sa Willa, čo by bolo podľa neho najlepšie, a pozrel na mňa, akoby mi preskočilo. „Svetlá budú stlmené,“ vysvetlil mi. „A nikto sa nebude dívať na vás. Všetci budú sústredení na hudbu.“ „Vy tuším neviete o ženách celkom nič,“ odsekla som. Nakoniec som si priniesla do práce štvoro rozličných šiat – nabalila som ich do otcovho starého obalu na obleky. To bol jediný spôsob, ako presvedčiť samu seba, aby som išla. Nathan prišiel na popoludňajšiu zmenu o pol šiestej, a kým sa staral o Willa, ja som sa utiahla do kúpeľne, aby som sa dala do parády. Najprv som si obliekla šaty, ktoré som v duchu nazývala „umelecké“ – dlhá zelená tunika bola pošitá jantárovými perličkami. Usúdila som, že ľudia, čo chodia na koncerty, majú možno rozšafného umeleckého ducha. Keď som v nich vošla do obývačky, Will aj Nathan na mňa dlho bez slova hľadeli. „Nie,“ vyhlásil Will bezvýrazne. „Také šaty by si možno obliekla moja mama,“ podotkol Will. „Nikdy ste mi nespomínali, že vaša mama bola Nana Mouskouri,“ poznamenal Will. Keď som sa vrátila do kúpeľne, počula som, ako sa pobavene smejú. Druhé šaty boli prísne čierne, šikmo strihané, s naškrobeným bielym golierikom a manžetami, vlastnoručne vyrobenými. Zdalo sa mi, že sú šik, priam ako model z Paríža. „Vyzeráte, akoby ste šli servírovať zmrzlinu,“ zhodnotil Will. „Páni, ale bola by z vás parádna servírka,“ Nathan uznanlivo pokýval hlavou. „Mohli by ste ich nosiť aj cez deň. Vážne.“ „Nabudúce jej poviete, aby utrela prach na sokloch.“ „Keď už o tom hovoríte, naozaj sú dosť zaprášené.“ „Zajtra vám dám obom do čaju Mr. Propera,“ zastrájala som sa. Číslo tri som rovno zavrhla – boli to široké žlté nohavice –, lebo som si už vedela predstaviť, čo na to Will povie. Namiesto toho som si obliekla číslo štyri, značkové šaty z tmavočerveného saténu. Boli ušité na útlejšiu postavu a vždy som sa musela v duchu modliť, aby sa mi podarilo zapnúť zips na páse, no vyzerala som v nich tak trochu ako začínajúca hviezdička z päťdesiatych rokov a tie šaty
akoby boli stvorené na to, aby sa v nich žena cítila dobre. Cez plecia som si prehodila strieborné bolerko, okolo krku som si uviazala sivú hodvábnu šatku, aby som trochu zamaskovala hlboký výstrih, na pery som si naniesla tmavočervený rúž a vstúpila som do obývačky. „Madonna mia!“ zvolal Will obdivne. Will chvíľu blúdil očami po šatách. Až vtedy som si všimla, že má oblečenú košeľu a sako. Hladko oholený a s pristrihnutými vlasmi pôsobil pozoruhodne príťažlivo. Pri pohľade naňho som sa neubránila úsmevu. Nie preto, ako vyzeral, ale že si vôbec dal tú námahu. „To je ono!“ vyhlásil bezvýrazne a zvláštne odmerane. A keď som zdvihla ruku, že si napravím výstrih, dodal: „To bolerko dajte dolu.“ Mal pravdu. Vedela som, že sa k tým šatám nehodí. Vyzliekla som si ho, starostlivo zložila a prehodila cez operadlo stoličky. „Aj tú šatku.“ Ruka mi vyletela ku krku. „Šatku? Prečo?“ „Nehodí sa k šatám. A vyzerá to, akoby ste sa pokúšali niečo zakryť.“ „Ale potom... no, ten výstrih je dosť hlboký.“ „No a?“ Pokrčil plecami. „Pozrite, Clarková, ak chcete mať oblečené tie šaty, musíte byť sebavedomá. Mali by ste ich naplniť nielen telesne, ale aj duševne.“ „Práve vy, Will Traynor, ste ten pravý, kto má žene hovoriť, ako má nosiť šaty.“ Ale šatku som odložila. Nathan šiel pobaliť Willove veci. Ja som zatiaľ rozmýšľala, čo ešte povedať k jeho povýšeneckému správaniu, ale keď som sa k nemu obrátila, videla som, že na mňa ešte vždy hľadí. „Vyzeráte naozaj dobre, Clarková,“ povedal ticho. „Vážne.“ Pokiaľ išlo o Willa, postrehla som zo strany obyčajných ľudí – alebo „robotníckej triedy“, ako by sa vyjadrila Camilla Traynorová – istý model správania. Väčšina naňho civela. Zopár sa súcitne usmialo na znak sympatie alebo sa ma šeptom spýtali, čo sa mu stalo. Často som bola v pokušení povedať: „Nepohodol sa s MI6,“ len aby som videla ich reakciu, ale nikdy som to naozaj nepovedala. Príslušníci strednej triedy sa tvárili, že sa naňho nepozerajú, ale pozerali sa. Boli priveľmi dobre vychovaní, aby vyvaľovali oči. Namiesto toho len čo kútikom oka zachytili Willa, ostentatívne naňho nepozerali – kým neprešiel okolo nich. Vtedy im pohľad zablúdil k nemu, i keď ďalej pokračovali v rozhovore s niekým iným. Ale nehovorili o ňom. To by považovali za hrubosť. Keď sme prechádzali cez foyer, kde postávali hlúčiky elegantne oblečených dám s kabelkami a programom v jednej ruke, v druhej pohár s džinom a tonikom, videla som ich reakciu, ktorá nás ako jemná vlna sprevádzala až k našim miestam v prvom rade. Neviem, či si to Will všimol. Možno jediný spôsob, ako sa s tým vyrovnať, je predstierať, že nič nevidí. Tak sa mi to niekedy zdalo. Sadli sme si ako jediní vpredu. Po našej pravej strane bol iný muž na vozíčku – veselo sa zhováral s dvoma ženami po oboch stranách. Dívala som sa na nich a dúfala som, že aj Will si ich všimne. On sa však uprene díval pred seba, hlava zvesená medzi plecami, akoby sa pokúšal byť neviditeľný. Toto nedopadne dobre, našepkával mi tichý hlások. „Nepotrebujete niečo?“ zašepkala som. „Nie,“ pokrútil hlavou. Nato preglgol. „Vlastne áno. Niečo ma škriabe na krku.“ Naklonila som sa k nemu a prebehla som prstom po golieri. Vnútri zostala nylonová visačka. Potiahla som ju v nádeji, že ju odtrhnem, ale tvrdošijne odolávala mojim pokusom. „Nová košeľa. Veľmi vás to omína?“
„Nie. Len som si pomyslel, že vás trochu pobavím.“ „Nemáme v batohu nožničky?“ „Neviem, Clarková. Verte či nie, málokedy si ho balím sám.“ Neboli tam nožničky. Obzrela som sa dozadu, kde sa pomaly usádzali návštevníci, mrmlali a študovali program. Ak sa Will nebude môcť uvoľniť a sústrediť sa na hudbu, celý výlet bol zbytočný. Nemohla som si dovoliť druhú pohromu. „Nehýbte sa,“ povedala som. „Prečo...?“ Prv ako stihol dopovedať otázku, naklonila som sa k nemu, jemne odhrnula golier od krku, priložila som k nemu ústa a chytila otravnú visačku medzi predné zuby. Chvíľu mi trvalo, kým som prehryzla niť. Zatvorila som oči a usilovala som sa nevnímať vôňu mužnej čistoty, dotyk jeho pokožky na mojej pleti, nevhodnosť svojho počínania. „Mám to!“ Vybrala som si visačku spomedzi zubov a hodila som ju ponad sedadlá. Will na mňa len bez slova hľadel. „Čo je?“ Obrátila som sa na stoličke a zachytila som návštevníkov, ako zrazu fascinovane hľadia do svojich programov. Nato som sa znova obrátila k Willovi. „Ale no tak, myslíte, že nikdy nevideli, ako dievča hryzká mužovi golier?“ Na chvíľu som ho umlčala. Niekoľko ráz zažmurkal a akoby chcel krútiť hlavou. Pobavene som si všimla, ako sa mu krk sfarbil do tmavočervena. Napravila som si šaty. „Asi by sme mali byť obaja radi, že ste tú visačku nemali v nohaviciach.“ A prv ako mi stihol odpovedať, vyšiel na pódium orchester – muži vo frakoch, ženy vo večerných šatách – a publikum zašumelo. Proti vlastnej vôli sa ma zmocnilo vzrušenie. Zložila som si ruky v lone a vystrela som sa. Orchester začal ladiť nástroje a zrazu sa v miestnosti vznášal jediný zvuk – živý, priam trojrozmerný. Chĺpky na šiji sa mi zježili, dych sa mi zatajil. Will pozrel po očku na mňa, na tvári sa mu ešte vždy zračilo pobavenie. Tak teda dobre, akoby vravel, vychutnáme si to. Vtedy predstúpil pred orchester dirigent, dva razy poklopkal taktovkou po stojane s notami a šum stíchol. Cítila som, ako publikum ožilo očakávaním. Zrazu dirigent pohol taktovkou a sálu zaplavil číry zvuk. Vnímala som tú hudbu vyslovene fyzicky. Nezostala mi len v ušiach, ale prúdila mojím telom aj okolo mňa, až mi zmysly úplne vibrovali. Na koži mi naskočili zimomriavky, dlane mi zvlhli. Will ma na niečo také nepripravil. Myslela som, že sa budem nudiť, ale v živote som nepočula čosi také krásne. A moja predstavivosť vyvádzala nečakané veci. Ako som tam sedela, zistila som, že myslím na všeličo, na čo som si za dlhé roky ani nespomenula, zaplavovali ma staré emócie, vychádzali zo mňa nové myšlienky a nápady, akoby sa mi úplne zmenilo vnímanie. Bolo toho na mňa priveľa, no nechcela som, aby to prestalo. Túžila som tam sedieť navždy. Ukradomky som pozrela na Willa. Bol unesený, zrazu akoby si vôbec neuvedomoval svoju situáciu. Odvrátila som sa, akoby som sa nečakane bála naňho dívať. Bála som sa toho, čo cíti – hĺbku straty a rozsah strachu. Život Willa Traynora ďaleko presahoval všetky moje skúsenosti. Kto som ja, aby som mu hovorila, ako má žiť? Willov priateľ nám poslal odkaz, aby sme za ním prišli do zákulisia a stretli sa s ním, ale Will tam nechcel ísť. Raz som sa pokúsila prehovoriť ho, ale podľa zaťatej sánky som videla, že neustúpi. Ani som sa mu nemohla čudovať. Dobre som si spomínala, ako sa naňho dívali jeho kolegovia – s ľútosťou zmiešanou s odporom, pričom v kútiku srdca sa tešili, že taký osud nepostihol ich. Mala
som podozrenie, že takých stretnutí už má plné zuby. Počkali sme, kým sa sála nevyprázdnila, potom som sa s ním zviezla výťahom na parkovisko a bez problémov som ho naložila do auta. Veľa som toho nepovedala, v hlave mi ešte vždy znela hudba a nechcela som prehlušiť ten zážitok rozhovorom. Stále som myslela na to, ako bol Willov priateľ doslova pohltený hudbou. Nikdy som netušila, že hudba môže v človeku spustiť také pocity, preniesť ho niekde, kde to ani sám skladateľ nepredpokladal. Tá hudba zanechala v ovzduší čosi, čo ste si odnášali so sebou. Keď sme sedeli v sále, na istý čas som úplne zabudla, že vedľa mňa sedí Will. Zastala som autom pri prístavku. Rovno pred nami sa na kopci vynímal hrad zaliaty svetlom mesiaca v splne, vážne sa na nás zvrchu díval. „Takže vy nemáte rada klasickú hudbu.“ Pozrela som do spätného zrkadla. Will sa usmieval. „Vôbec sa mi to nepáčilo.“ „Jasné, videl som to na vás.“ „A nepáčila sa mi najmä tá časť, keď husle hrali sólo.“ „Všimol som si, že sa vám to vôbec nepáči. Dokonca vám to bolo tak proti srsti, až ste mali slzy v očiach.“ Uškrnula som sa. „Strašne sa mi to páčilo,“ priznala som. „Nie som si istá, či by sa mi páčila všetka klasická hudba, ale tá skladba bola nádherná.“ Pošúchala som si nos. „Ďakujem. Ďakujem, že ste ma tam vzali.“ Chvíľu sme bez slova sedeli v aute a hľadeli na hrad. Za normálnych okolností bol ožiarený oranžovým svetlom reflektorov rozmiestnených na hradbách. Ale dnes vo svite splnu ho zahaľovalo prízračné modré svetlo. „Akú hudbu podľa vás hrávali tam?“ spýtala som sa. „Určite aj oni niečo počúvali.“ „Na hrade? Typickú stredovekú hudbu – hrávali ju na lutne a strunových nástrojoch. Nie je to celkom moja šálka kávy, ale môžem vám niečo také požičať, ak máte záujem. Mali by ste sa pritom prechádzať so slúchadlami v ušiach po hrade, aby ste mali čo najpôsobivejší zážitok.“ „Ja veľmi nechodím na hrad.“ „Keď človek býva tak blízko, veľmi sa mu nevyhne.“ Len som sa usmiala. Chvíľu sme sedeli v tichu a počúvali, ako motor ticho pradie. „No dobre,“ odopla som si bezpečnostný pás. „Mali by sme sa pobrať dnu. Večerná hygiena čaká.“ „Počkajte, Clarková.“ Obrátila som sa na sedadle. Will mal tvár v tieni a nevidela som naňho poriadne. „Vydržte chvíľu.“ „Stalo sa niečo?“ Pohľad mi zablúdil k jeho vozíku. Bála som sa, že som čosi zle upevnila alebo som ho priškripla. „Nie, nič sa nestalo. Len som...“ Videla som, ako biely golier výrazne kontrastuje s čiernym sakom. „Ešte nechcem ísť dnu. Chcem len sedieť a nemyslieť na...“ Preglgol. Aj v tom šere som videla, že to urobil s námahou. „Jasné.“ Zatvorila som oči a oprela som si hlavu o opierku. Dlho sme tam sedeli v tichu, dvaja ľudia ponorení do hudby, napoly zahalení tieňom hradu, na kopci ožiarenom svitom mesiaca.
So sestrou sme sa nikdy nerozprávali o tom, čo sa stalo vtedy v noci v bludisku. Nie som si istá, či by sme na to našli vhodné slová. Chvíľu ma držala v náručí, potom mi pomáhala hľadať oblečenie a napokon márne pátrala vo vysokej tráve po mojich topánkach, kým som jej nepovedala, nech na ne kašle. Aj tak by som si ich už nikdy neobula. Potom sme sa pomaly pobrali domov – kráčala som bosá, ona ma chytila pod pazuchu, hoci tak sme sa naposledy držali, keď chodila do prvej triedy a mama mi kládla na srdce, aby som ju ani za nič nepustila. Keď sme sa vrátili domov, zostali sme stáť na verande, Treena mi utierala mokrým obrúskom vlasy aj tvár, potom sme odomkli dvere a vošli sme dnu, akoby sa nechumelilo. Otec bol ešte hore, pozeral futbal. „Idete nejako neskoro, dievčatá,“ zakričal. „Viem, že je piatok, ale aj tak...“ „Dobre, oci,“ zakričali sme zborovo. Vtedy som mala izbu, kde teraz žije starký. Rýchlo som vyšla po schodoch hore a prv ako sestra stihla niečo povedať, zatvorila som za sebou dvere. Na druhý týždeň som si ostrihala vlasy, zrušila som letenku a už nikdy viac som nešla von so spolužiačkami. Mama bola priveľmi užialená, aby si niečo všimla, a otec pripisoval akékoľvek zmeny nálady v našom dome vrátane toho, že som sa začala zamykať vo svojej izbe, „ženským problémom“. Pochopila som, kto som, rozhodne som nebola to uchichotané dievča, ktoré sa opíjalo s neznámymi chalanmi. Stala som sa dievčaťom, ktoré si nikdy neobliekalo nič, čo by sa dalo považovať za sugestívne. V každom prípade to boli šaty, aké by sa mužom v hostinci Red Lion vôbec nepáčili. Život sa vrátil do normálu. Zamestnala som sa v holičstve, potom v Buttered Bun a všetko som hodila za hlavu. Od toho dňa som musela prejsť okolo hradu najmenej tisíc ráz. Ale do bludiska som viac nevkročila. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
13 Patrick stál na kraji dráhy, klusal na mieste, nové tričko a šortky značky Nike sa mu lepili na mokré telo. Zastavila som sa za ním, aby som mu oznámila, že večer neprídem na stretnutie klubu triatlonistov. Nathan mal mať voľno, a tak ho budem musieť zastúpiť pri večernej hygiene. „To bude už tretie stretnutie, na ktoré neprídeš.“ „Naozaj?“ Rátala som to na prstoch. „Asi máš pravdu.“ „Na budúci týždeň už musíš prísť. Plánujeme odchod na Norsemana. A nepovedala si mi, čo chceš podniknúť na narodeniny.“ Začal sa rozcvičovať, švihal nohami, pritláčal si hruď ku kolenám. „Čo keby sme zašli do kina? Pred tými pretekmi by som nerád šiel na veľkú večeru.“ „Aha, naši plánujú slávnostnú večeru.“ Chytil si pätu a namieril koleno k zemi. Proti vlastnej vôli som si všimla, že nohy má čoraz šľachovitejšie. „Ale to nebude celkom náš večer.“ „Ani návšteva multiplexu mi tak nepripadá. V každom prípade mám pocit, že by som mala oslavovať s našimi. Mama je dosť na dne.“ Minulý víkend sa Treena odsťahovala (bez mojej kozmetickej taštičky s citrónmi – stihla som jej ju vychmatnúť v poslednej chvíli). Mama z toho bola zničená. Znášala to ešte ťažšie, než keď Treena prvý raz odišla na univerzitu. Thomas jej chýbal ako amputovaná končatina. Hračky, ktoré sa od jeho raného detstva povaľovali po dlážke v obývačke, zabalila Treena do škatúľ a odviezla. Na chladničke neboli odtlačky čokoládových prstov, v skrinkách neboli malé škatuľky s džúsom. Mama už nemala dôvod ísť o štvrť na štyri do škôlky, nemala sa s kým rozprávať počas tej krátkej cesty domov. To bola pre ňu jediná príležitosť vyjsť von. Teraz už nechodila nikam, iba raz do týždňa s otcom na veľký nákup do supermarketu. Tri dni blúdila po dome ako stratená duša, potom sa pustila do jarného upratovania s takou vervou, až vydesila aj starkého. Keď sa pokúšala vysávať pod stoličkou, na ktorej sedel, alebo mu prešla prachovkou po pleciach, bezzubo sa bránil. Treena povedala, že prvých pár týždňov nebude chodiť domov, aby sa tam Thomas zabýval. Keď každý večer zavolala, mama sa s oboma chvíľu rozprávala a potom pol hodiny plakala v spálni. „V poslednom čase stále pracuješ dlho do noci. Už ťa vôbec nevídam.“ „Áno, ale iba preto, lebo stále trénuješ. No dobre mi za to platia, Patrick. Nemôžem odmietnuť tieto nadčasy.“ Proti tomu nenamietal. Zarábala som tak dobre ako nikdy v živote. Teraz som dávala rodičom dvojnásobne viac ako predtým, každý mesiac som si odkladala na sporiaci účet a ešte vždy mi zostalo na utrácanie viac, než som bola schopná minúť. Sčasti to bolo spôsobené tým, že som bývala v Granta House veľmi dlho, a keď som sa vracala domov, všetky obchody už boli zatvorené. Ale sčasti aj tým, že som akosi nemala chuť utrácať peniaze. Keď mi zostala chvíľka voľna, šla som do knižnice a surfovala som na internete. Počítač mi otváral vrstvu za vrstvou nový svet a počula som volanie sirén. Začalo sa to ďakovným listom. Pár dní po koncerte som navrhla Willovi, že by sme mali napísať jeho priateľovi huslistovi ďakovný list. „Cestou som kúpila pekný pozdrav,“ nadhodila som. „Povedzte, čo chcete povedať, a ja to napíšem. Dokonca som si na tú príležitosť priniesla svoje osvedčené pero.“
„Radšej nie,“ odvetil Will. „Čože?“ „Počuli ste.“ „Radšej nie? Ten človek nám dal najlepšie lístky. Sám ste sa vyjadrili, že to boli fantastické miesta. Poďakovať sa je to najmenej, čo môžete urobiť.“ Will zaťal sánku. Odložila som pero. „Alebo ste zvyknutý, že vám ľudia dávajú všetko od výmyslu sveta, a nepovažujete za potrebné poďakovať sa im za to?“ „Neviete si predstaviť, Clarková, ako človeka frustruje, keď sa musí spoľahnúť na iného, aby dal na papier, čo chce povedať. Tie slová na záver ,napísané v mene‘ sú hrozne... ponižujúce.“ „Áno? Ale určite je to lepšie ako ničové nič,“ zahundrala som. „Ja mu v každom prípade za seba poďakujem. Ak sa chcete zachovať ako hnusák, ani nespomeniem vaše meno.“ Napísala som tú kartu a poslala som ju. Viac som sa k tomu nevrátila. Ale keď som večer odišla z Granta Housu, stále mi zneli v hlave Willove slová, a tak som odbočila do knižnice, a keď som uvidela voľný počítač, zalogovala som sa na internet a začala som hľadať zariadenia, čo by Will mohol použiť na písanie. Do hodiny som našla tri – softvér na vnímanie hlasu, iný softvér založený na žmurkaní oka, a ako pred časom spomínala moja sestra, zariadenie, ktoré by mohol mať na hlave a ťukať ním do klávesnice. To posledné zariadenie rázne zamietol, ale pripustil, že softvér, čo vníma hlas, by mohol byť užitočný, a do týždňa sme ho s Nathanovou pomocou nainštalovali na jeho počítač, ten sme upevnili na podnos pripevnený k jeho vozíku a teraz už Will nepotreboval, aby niekto písal listy zaňho. Spočiatku z toho bol trochu v rozpakoch, ale keď som mu povedala, aby vždy začal slovami „vezmite môj list, Clarková,“ prekonal prvotné zábrany. Dokonca ani pani Traynorová sa nemala na čo sťažovať. „Keby existovalo aj nejaké iné zariadenie, ktoré by ste považovali za užitočné,“ vyslovila so stisnutými perami, akoby nemohla uveriť, že je to skutočne dobrá vec, „stačí povedať.“ Nervózne pozrela na Willa, akoby to mohol odtrhnúť zubami. O tri dni, práve keď som sa chcela pustiť do práce, mi poštár priniesol list. Otvorila som ho v autobuse, lebo som predpokladala, že to môže byť predčasné narodeninové blahoželanie od nejakej vzdialenej sesternice. List bol napísaný na počítači a stálo v ňom: Vážená slečna Clarková, len Vám chcem dokázať, že nie som úplne sebecký sviniar. A cením si Vašu snahu. Ďakujem Will Rozosmiala som sa tak hlasno, až sa ma šofér autobusu spýtal, či som vyhrala v lotérii. Po dlhých rokoch strávených vo svojej kutici, keď som oblečenie musela mať prehodené cez zábradlie na chodbe, som sa v Treeninej izbe cítila ako v palácovej komnate. Prvý večer, čo som v nej strávila, som sa krútila dookola s roztiahnutými ramenami a vychutnávala som si pocit, že sa pritom nedotýkam naraz oboch stien. Zašla som do obchodu, nakúpila farbu a nové žalúzie, ako aj novú nočnú lampu a zopár poličiek, ktoré som sama zmontovala. Niežeby som bola nejaká domáca kutilka, len som chcela vyskúšať, či to dokážem. Len čo som sa vrátila večer z práce, hodinu som maľovala izbu a nanovo ju zariaďovala a po týždni musel aj otec uznať, že som odviedla skvelú prácu. Hľadel na moje veľdielo, chytil medzi
prsty žalúzie, ktoré som vlastnoručne namontovala, a položil mi ruku na plece. „Toto sa ti ozaj podarilo, Louisa.“ Kúpila som si novú obliečku na paplón, koberec aj zopár veľkých vankúšov – keby sa u mňa niekto zastavil a chcel sa pohodlne oprieť. (Niežeby to niekedy niekto chcel urobiť.) A na vnútornú stranu dverí som pripevnila kalendár. Nevidel ho nikto okrem mňa. Aj tak by nikto netušil, čo to znamená. Mala som trochu výčitky svedomia, keď sme položili Thomasovu rozkladaciu posteľ do mojej bývalej kutice, lebo tam nezostal ani kúsok voľného miesta, ale hovorila som si, že u nás predsa už nebývajú. A v tej kutici budú iba príležitostne spať. Nemalo zmysel, aby tá väčšia izba trčala celé týždne nevyužitá. Každý deň som cestou do práce premýšľala, kam by som mohla vziať Willa. Nemala som nijaký výhľadový plán, zamerala som sa len na to, aby som s ním chodila von a aby sa cítil dobre. Po niektoré dni to však bolo ťažšie ako inokedy – hlavne keď ho pálili údy alebo chytil infekciu a zničene ležal v posteli. No keď mal dobré dni, podarilo sa mi ho zopár ráz dostať na jarné slniečko. Teraz som už vedela, že Will najväčšmi neznáša, keď ho neznámi ľudia ľutujú, a tak som ho vozila autom na miesta v širšom okruhu nášho mesta, niekam, kde bolo pekne a mohli sme byť sami. Vždy som vzala so sebou piknikový košík s jedlom a rozložila som ho na deke na kraji poľa, kde povieval príjemný vánok. „Môj priateľ by sa s tebou rád zoznámil,“ nadhodila som raz popoludní. Vtedy sme si už tykali. Trhala som mu kúsky žemle so syrom a s kyslou uhorkou a kŕmila som ho. Zašla som autom pár kilometrov od mesta na kopec, z ktorého sme mali krásny výhľad na hrad na druhej strane údolia, kde sa popásali ovce. „Prečo?“ „Chce vedieť, s kým trávim tie dlhé jarné večery.“ Napočudovanie ho to pobavilo. „Bežec.“ „Aj moji rodičia by ťa radi spoznali.“ „Vždy som trochu nervózny, keď mi dievča povie, že ma chce zoznámiť so svojimi rodičmi. Mimochodom, ako sa má mama?“ „Stále rovnako.“ „A čo má otec nové v práci?“ „Nič. Stále mu hovoria, že na budúci týždeň mu povedia čo a ako. V každom prípade sa ma pýtali, či ťa nechcem pozvať na svoju narodeninovú oslavu tento piatok. Bude to v pohode, len v úzkom rodinnom kruhu. Ale povedala som, že asi sa ti nebude chcieť prísť.“ „Kto tvrdí, že sa mi nechce?“ „Nemáš rád neznámych ľudí. Nerád ješ pred inými. A nezdá sa mi, že by si si obľúbil práve môjho priateľa. Na to človek nemusí byť génius, aby to pochopil.“ Už sa mi podarilo preniknúť do jeho myslenia. Najistejší spôsob, ako ho donútiť, aby niečo urobil, bolo tvrdiť, že to určite nebude chcieť urobiť. A tak to spravil už len preto, aby mi urobil napriek. Will to chvíľu prežúval. „Nie. Chcem ísť na tvoju oslavu. Keď už pre nič iné, aspoň preto, aby sa tvoja matka trochu rozptýlila.“ „Vážne? Páni, keď jej to oznámim, ešte dnes večer začne pulírovať nábytok.“ „Si si istá, že je to tvoja biologická matka? Nemala by si s ňou mať aspoň čosi spoločné?“ „Prosím si sendvič, Clarková. A k ďalšiemu kúsku pridaj viac uhorky.“ Myslela som to iba napoly žartom. Pri predstave, že k nám príde na oslavu kvadruplegik, mamy sa
zmocnila panika. Ruky jej vyleteli k tvári, rýchlo začala upravovať veci na bielizníku, akoby mal Will prísť o pár minút. „Ale čo ak bude potrebovať ísť na záchod? Na prízemí nemáme kúpeľňu. A pochybujem, že by ho otec dokázal vyniesť na poschodie. Mohla by som mu pomôcť, ale bola by som v rozpakoch, kam mu mám položiť ruky. Mohol by ho vyniesť Patrick?“ „S tým si nerob starosti. Naozaj.“ „A čo jedlo? Bude mu treba všetko mixovať? Môže jesť všetko?“ „Áno, len ho treba kŕmiť.“ „Kto ho bude kŕmiť?“ „Ja. Nerob si z toho ťažkú hlavu, mami. Bude sa ti páčiť.“ A bolo dohodnuté. Nathan Willa privezie a o dve hodiny poňho príde, aby ho vzal domov a venoval sa jeho večernej hygiene. Ponúkla som sa, že ho môžem priviezť aj sama, ale obaja nástojili, že na narodeniny nemám preložiť ani krížom slamky. Očividne nepoznali mojich rodičov. Keď som presne o pol ôsmej otvorila dvere, na prahu stál Nathan s Willom vo vozíku. Will mal oblečenú elegantnú košeľu a sako. Nevedela som, či sa mám tešiť, že si dal tú námahu, alebo sa báť, že mamu bude ďalšie dve hodiny škrieť, prečo sa neobliekla elegantnejšie. Vtedy vyšiel na chodbu otec a postavil sa za mňa. „Vitajte, chlapci. Rampa fungovala?“ Celé popoludnie strávil výrobou rampy, po ktorej bude môcť vyjsť Willov vozík. Nathan opatrne vytlačil vozík hore a dnu do úzkej chodby. „Perfektne,“ odvetil Nathan. „Ani v nemocniciach nemajú také dobré rampy.“ „Bernard Clark.“ Potriasol si s Nathanom rukou. Podal ruku aj Willovi, vzápätí ju zahanbene odtiahol. „Bernard. Prepáčte, ehm... neviem, ako pozdraviť... Nemôžem vám potriasť...“ jachtal. „Stačí pukerlík.“ Otec naňho chvíľu hľadel, a keď si uvedomil, že Will žartuje, od úľavy zaburácal smiechom. „Haha!“ Potľapkal Willa po pleci. „Jasné, pukerlík. To bolo dobré, ha-ha!“ Tým sa ľady prelomili. Nathan mi na rozlúčku zakýval a žmurkol, nato som odviezla Willa do kuchyne. Našťastie mama mala práve v ruke kastrólik, takže nemusela riešiť ten istý problém. „Mami, toto je Will. Will, to je Josephine.“ „Hovorte mi Josie, prosím vás.“ Žiarivo sa naňho usmiala. Na rukách mala rukavice po lakte. „Teší ma, že vás konečne môžem spoznať, Will.“ „Teší ma, že vás spoznávam,“ povedal Will. „Nedajte sa rušiť.“ Mama odložila kastrólik a rukou si prehrabla vlasy, čo bolo u nej vždy dobré znamenie. Škoda, že si najprv neodložila rukavicu. „Prepáčte,“ ospravedlnila sa. „Pečiem kurča a pri tom je veľmi dôležité správne všetko načasovať, ako iste viete.“ „Veru neviem,“ odvetil Will. „Nie som kuchár. Zato na dobrom jedle si vždy rád pochutím. Práve preto som sa už tešil na dnešný večer.“ „Tak teda...“ Otec otvoril chladničku. „Ako to urobíme? Máte tu svoj pohár na pivo, Will?“ Vysvetlila som Willovi, že keby bol na jeho mieste otec, určite by si zaobstaral pivový pohár ešte skôr ako vozík. „Chlap musí mať isté priority,“ vyhlásil otec. Zalovila som vo Willovom batohu a vytiahla som jeho pohár. „Ďakujem, rád si s vami dám pivo.“ Odpil si z pohára a ja som si zrazu, stojac v kuchyni, uvedomila, aký malý a ošarpaný je náš dom s tapetami z osemdesiatych rokov a s kuchynskou linkou poznačenou časom. Willov domov bol
elegantne zariadený, plný krásnych doplnkov. Náš dom vyzeral, akoby deväťdesiat percent zariadenia pochádzalo z bazára. Celú stenu v kuchyni pokrývali Thomasove kresby so somárskymi ušami. Ale ak si to aj Will všimol, nič nepovedal. Otec našiel s Willom hneď spoločnú tému, konkrétne moju neschopnosť. Ale neprekážalo mi to. Bola som rada, že sa spolu cítia dobre. „Viete, že raz zacúvala rovno do pätníka a tvrdila, že to bola jeho vina?“ „Mali by ste ju vidieť, ako spúšťa moju rampu. Mysleli by ste si, že z toho auta budú vysielať športové spravodajstvo.“ Otec zaburácal smiechom. Nechala som ich, nech sa len smejú. Mama ustarostene vyšla za mnou. Položila na jedálenský stôl podnos s pohármi, potom pozrela na hodiny. „Kde je Patrick?“ „Sľúbil, že príde rovno z tréningu,“ odvetila som. „Možno ho niečo zdržalo.“ „Nemohol to kvôli tebe zrušiť? Ak to kurča nechám ešte chvíľu v rúre, bude vysušené.“ „Mami, netráp sa.“ Počkala som, kým položí podložku na stôl, a potom som ju objala. Bola úplne zmeravená od úzkosti. Zaplavil ma príval súcitu. Asi nie je ľahké byť matkou. „Naozaj. Všetko dobre dopadne.“ Pustila ma, pobozkala na čelo a utrela si ruky do zástery. „Škoda, že tu nie je aj tvoja sestra. Zdá sa mi zvláštne, že nebude na tvojej oslave.“ Mne sa to nezdalo zvláštne. Výnimočne som si celkom užívala, že som stredobodom pozornosti. Možno to znie detinsky, ale bolo to tak. Páčilo sa mi, že Will s otcom si zo mňa uťahujú. Páčilo sa mi, že celá večera – od pečeného kurčaťa až po čokoládovú penu – pozostávala z mojich najobľúbenejších jedál. Páčilo sa mi, že môžem byť, kým chcem, a nemusím počúvať sestrine poznámky, kým som bola doteraz. Vtedy zazvonil zvonček a mama spľasla rukami. „Už je tu. Lou, čo keby si začala nosiť na stôl?“ Patrick bol ešte celý červený od namáhavého tréningu. „Všetko najlepšie, zlato,“ vyhŕkol a sklonil sa ku mne, aby ma pobozkal. Cítila som z neho vodu po holení, dezodorant a vôňu čerstvo osprchovaného tela. „Radšej choď rýchlo do izby.“ Kývla som hlavou k obývačke. „Mama je už nervózna, že ideš neskoro.“ „Ejha!“ Pozrel na hodinky. „Prepáč. Nejako som stratil pojem o čase.“ „Nie o svojom čase, čo?“ „Čože?“ „Nič.“ Otec presťahoval veľký skladací stôl do obývačky. Na moju žiadosť presťahoval pohovku k inej stene, aby sa Will bez prekážok dostal do izby. Bez problémov sa priviezol na miesto, ktoré som mu ukázala, a potom nastavil sedadlo vyššie, aby bol v rovnakej výške ako ostatní. Ja som si sadla po jeho ľavici a Patrick naproti. Starký aj Patrick kývli na pozdrav Willovi a on im takisto kývol. Patricka som vopred varovala, aby sa nepokúšal Willovi potriasť ruku. Len čo som sa usadila, všimla som si, že Will si Patricka pozorne obzerá, a prebleslo mi hlavou, či sa k môjmu priateľovi bude správať rovnako šarmantne ako k mojim rodičom. Will naklonil hlavu ku mne. „Keď sa pozrieš dozadu na vozík, nájdeš tam niečo k večeri.“ Zaklonila som sa a strčila som ruku do batoha. Vzápätí som vytiahla fľašu šampanského LaurentPerrier. „Vždy by si mala mať na narodeniny šampus,“ povedal. „No toto!“ zvolala mama, keď kládla na stôl taniere. „To je úžasné! Ale my nemáme poháre
na šampanské.“ „Aj tieto sú dobré,“ ubezpečil ju Will. „Otvorím ten šampus.“ Patrick vzal fľašu do ruky, odkrútil drôt, palce položil pod zátku. Stále pokukoval po Willovi, ani čo by nevyzeral tak, ako si ho predstavoval. „Ak budete fľašu otvárať takto, bude to striekať na všetky strany.“ Zdvihol ruku o pár centimetrov a zľahka naznačil pohyb. „Zistil som, že je istejšie držať zátku a pritom mierne otáčať fľašu.“ „Tento muž sa vyzná v šampanskom,“ vyhlásil otec. „Tak ho teda poslúchni, Patrick. Hovoríte, že treba otáčať fľašu? Hm, kto by si to bol myslel.“ „Ja som to vedel,“ vyhlásil Patrick. „Presne tak som to chcel robiť.“ Šampanské sa podarilo bez nehody otvoriť, rozliať do pohárov a napokon sme si pripili na moje zdravie. Starký zakričal čosi, čo som pochopila ako: „Čujme, čujme!“ Vstala som a uklonila som sa. Obliekla som si žlté minišaty do áčka zo šesťdesiatych rokov, ktoré som kúpila na charitatívnom bazáre. Podľa predavačky by to mohla byť značka Biba, ale niekto visačku odstrihol. „Tento rok možno naša Lou dospeje,“ spustil otec. „Pôvodne som chcel povedať, že konečne urobí niečo so svojím životom, ale zdá sa mi, že to konečne urobila. Musím uznať, Will, že odkedy pracuje u vás, vyšla zo svojej ulity.“ „Sme na ňu veľmi hrdí,“ poznamenala mama. „A sme vám vďační. Teda, že ste jej dali tú príležitosť.“ „To ja musím byť vďačný,“ odvetil Will. Pozrel na mňa. „Pripíjam na Lou,“ vyhlásil otec. „Nech sa jej ďalej tak darí.“ „A na neprítomných členov rodiny.“ „Páni, tuším by som mala mať narodeniny častejšie,“ zvolala som. „Väčšinou počúvam iba samé výčitky.“ Začali sa rozprávať a otec vyrukoval s ďalšou historkou na moje konto, pri ktorej sa on aj mama schuti smiali. Tešilo ma, že vidím otca dobre naladeného. V posledných týždňoch sa mi zdal akýsi uťahaný a mama duchom neprítomná, akoby bola v skutočnosti niekde inde. Chcela som si vychutnať tieto chvíľky, keď na chvíľu zabudli na starosti a zabávali sa na rodinných príhodách. Uvedomila som si, že by mi možno neprekážalo, keby tam bol Thomas. A možno aj Treena. Bola som taká zahĺbená do myšlienok, že mi chvíľu trvalo, kým som si všimla, ako sa tvári Patrick. Práve som kŕmila Willa a čosi som hovorila starkému – skrútila som plátok údeného lososa medzi prstami a vložila som ho Willovi do úst. Bola to taká bežná súčasť môjho každodenného života, že intímnosť toho gesta som si uvedomila, až keď som videla Patrickov šokovaný výraz. Will práve čosi hovoril otcovi a ja som Patrickovi pohľadom naznačovala, aby sa prestal tak tváriť. Starký po jeho ľavici sa dychtivo napchával, vydával pritom svoje typické „krochkanie“, ako sme označovali jeho prejavy radosti z jedla. „Naozaj lahodný losos,“ povedal Will mojej mame. „Priam sa rozplýva na jazyku.“ „No, nemôžem povedať, že by sme ho mávali každý deň, ale chceli sme, aby dnešná oslava bola výnimočná,“ povedala s úsmevom. Prestaň zízať, naznačovala som Patrickovi. Nakoniec zachytil môj pohľad a odvrátil tvár. Vyzeral rozzúrene. Vložila som Willovi do úst ďalší kúsok lososa a chleba, keď som uvidela, ako naň hľadí. Vtedy som si uvedomila, že som taká zžitá s Willovými potrebami, že mi stačí naňho pozrieť, a viem, čo chce. Patrick oproti nám jedol so sklonenou hlavou, krájal si údeného lososa na kúsky a napichoval si
ich na vidličku. Chleba sa ani nedotkol. „Tak teda, Patrick,“ Will akoby vycítil moje rozpoloženie. „Louisa spomínala, že ste osobný tréner. Čo to presne znamená?“ Mrzelo ma, že mu položil tú otázku. Patrick začal chrliť otrepané frázy a pustil sa do obšírneho výkladu osobnej motivácie a ako je v zdravom tele zdravý duch. Potom sa rozrozprával o svojom tréningovom režime pred odchodom na súťaž Norseman – o teplote Severného mora, o tom, koľko telesného tuku sa spáli pri maratóne, a pochválil sa svojimi najlepšími časmi v každej disciplíne. Za normálnych okolností som ho počúvala jedným uchom dnu, druhým von, ale keď teraz sedel vedľa mňa Will, bolestne som si uvedomovala, aké je to nevhodné. Prečo nemohol povedať niečo všeobecné a nechať to tak? „Viete, keď mi Lou povedala, že prídete, rozmýšľal som, že sa pozriem do svojich kníh, aké cvičenie by som vám mohol odporúčať.“ Vtedy mi zabehlo šampanské. „Na to je špeciálna rehabilitácia, Patrick. Nie som si istá, či si ty ten pravý.“ „Viem robiť aj špeciálnu rehabilitáciu. Robím osobného trénera aj ľuďom s rozličnými zraneniami. Absolvoval som aj medicínske školenia.“ „Tu nejde o vyvrtnutý členok, Patrick. Ver mi.“ „Pred pár rokmi som spolupracoval s jedným človekom, ktorého klient bol paraplegik. Hovorí, že sa takmer úplne zotavil. Robí triatlon aj iné veci.“ „Predstav si,“ zamrmlala mama. „Odporúčal mi, aby som si prečítal o novom výskume, ktorý robili v Kanade – vyplýva z neho, že svalstvo možno vytrénovať, aby si pamätalo predchádzajúcu činnosť. Ak s ním človek dennodenne pracuje, obnovia sa spoje v mozgu, je to čosi ako synapsa – vráti sa to. Stavím sa, že keby sme vám vymysleli skutočne dobrý režim, pobadali by ste zmenu v pamäti svalstva. Koniec koncov Lou spomínala, že kedysi ste boli fyzicky aktívny.“ „Patrick,“ povedala som nahlas, „ty o tom nič nevieš.“ „Len som sa pokúšal...“ „Tak sa nepokúšaj. Vážne.“ Pri stole zavládlo ticho. Otec si odkašľal a ospravedlnil sa. Starký sa prekvapene obzeral, čo sa deje. Mama nás možno chcela ponúknuť chlebom, ale potom si to rozmyslela. Keď sa Patrick znova ozval, hovoril hlasom mučeníka. „Je to len výskum, ktorý sa mi zdal zaujímavý. Ale už o tom viac nepoviem ani slovo.“ Will sa len zdvorilo usmieval. „Rozhodne to budem mať na pamäti.“ Chcela som uniknúť z izby, a tak som vstala a chcela pozbierať taniere. Ale mama ma vyhrešila a kázala mi, aby som si sadla. „Ty si dnešná oslávenkyňa,“ povedala, akoby niekedy inokedy dovolila niekomu niečo robiť. „Bernard, čo keby si priniesol kurča?“ „Ha-ha, dúfam, že už prestalo trepotať krídlami.“ Usmial sa, ale pôsobilo to skôr ako grimasa. Zvyšok večere prebehol bez trapasov. Videla som, že moji rodičia boli Willom úplne očarení. Zato Patrick nie. S Willom si už nepovedali ani slovo. Vo chvíli, keď mama priniesla na stôl pečené zemiaky a otec si ako zvyčajne chcel ukradnúť niečo navyše, prestala som si robiť obavy. Otec sa Willa vypytoval na to, ako žil predtým, dokonca aj na nehodu, a Will mu bez problémov odpovedal úplne priamo. V skutočnosti som sa dozvedela všeličo, čo som dovtedy nepočula. Napríklad kde pracoval – mal tam podľa všetkého dosť významné postavenie, hoci to bagatelizoval. Kupoval
a predával spoločnosti tak, aby na tom vždy zarobil. Otec z neho vytrvalo ťahal informácie, až sa mu napokon podarilo zistiť, že jeho predstava o zisku sa pohybuje v šesťciferných alebo sedemciferných číslach. Uvedomila som si, že zízam na Willa a pokúšam sa zosúladiť si muža, ktorého poznám, s tým drsným obchodníkom zo City, ako sám seba opisoval. Otec mu povedal o spoločnosti, ktorá chce prevziať továreň na nábytok, a keď vyslovil jej názov, Will prikyvoval s ospravedlňujúcim výrazom na tvári a povedal, že ju pozná. Áno, asi by ju aj on chcel kúpiť. Tón, akým to povedal, neznel pre otca veľmi nádejne. Mama pri Willovi priam cukrovala, obskakovala ho. Keď som videla, ako sa usmieva, uvedomila som si, že niekedy v priebehu večere sa z Willa stal elegantný mladý muž pri jej stole. Nečudo, že Patricka to jedovalo. „Narodeninová torta?“ spýtal sa starký, keď začala odpratávať zo stola. Zaznelo to tak prekvapujúco jasne, až sme s otcom na seba zhrozene pozreli. Pri stole zavládlo ticho. „Nie,“ obišla som okolo stola a pobozkala som ho. „Nie, starký. Mrzí ma to. Budeme mať čokoládovú penu. Tú máš tiež rád.“ Súhlasne prikývol. Mama priam žiarila. Nemohli sme dostať krajší darček. Na stole sa zjavila čokoládová pena a spolu s ňou veľký hranatý darček veľkosti telefónneho zoznamu, zabalený v hodvábnom papieri. „Aha, darčeky?“ spýtal sa Patrick. „Tak tu je môj darček.“ Usmial sa na mňa a položil ho doprostred stola. Opätovala som mu úsmev. Nebol vhodný čas na hádku. „Tak do toho,“ súril ma otec. „Otvor to.“ Najprv som otvorila darček od rodičov. Opatrne som odbaľovala hodvábny papier, aby som ho nepotrhala. Bol to fotoalbum a na každej strane bola fotka z konkrétneho roka môjho života. Bola som tam zvečnená ako bábätko; s Treenou ako vážne bucľaté dievčatká; môj prvý deň na strednej škole s kopou sponiek vo vlasoch. A z nedávnych čias tam bola fotka s Patrickom urobená vo chvíli, keď som mu hovorila, aby odpálil. A v sivej sukni som pózovala v prvý deň v novej práci. Medzi stránkami boli vložené Thomasove kresby našej rodiny, listy zo školských výletov, ktoré si mama odložila a v ktorých bolo mojím detským písmom napísané, ako som trávila dni na pláži, spadla mi zmrzlina, čajky mi ukradli žemľu z ruky. Pomaly som listovala v albume, zaváhala som iba pri fotografii dievčaťa s dlhými tmavými vlasmi. Rýchlo som obrátila stránku. „Smiem sa pozrieť?“ spýtal sa Will. „Nemáme najlepší rok,“ vysvetľovala mama, zatiaľ čo som listovala v albume pred ním. „Teda, sme zdraví, ale veď viete, ako je to teraz. A raz starký videl v televízii čosi o tom, ako ľudia môžu sami vyrobiť darčeky, a pomyslela som si, že to by... viete... niečo naozaj znamenalo.“ „Naozaj to pre mňa veľa znamená, mami.“ Oči sa mi zaliali slzami. „Je to krásny dar. Ďakujem.“ „Niektoré fotky vyberal starký,“ poznamenala mama. „Je to naozaj krásny dar,“ povedal Will. „Veľmi sa mi páči,“ ubezpečila som ju. Keď som videla, ako mama a otec na seba s úľavou pozreli, zdalo sa mi, že v živote som nevidela nič smutnejšie. „A teraz môj.“ Patrick mi posunul po stole škatuľku. Pomaly som ju otvárala a na chvíľu sa ma zmocnila panika, že v nej môže byť zásnubný prsteň. Na to som nebola pripravená. Ledva som sa vyrovnala s tým, že mám vlastnú izbu. Otvorila som škatuľku a na tmavomodrom zamate tam žiarila zlatá retiazka s príveskom v tvare hviezdičky. Bolo to milé, jemné, ale pre mňa to nič neznamenalo. Také šperky som nikdy nenosila.
Dívala som sa na Patrickov darček a zvažovala som, čo povedať. „Je to krásne,“ povedala som. Patrick sa naklonil ponad stôl a pripol mi retiazku na krk. „Som rád, že sa ti páči,“ odvetil a pobozkal ma na ústa. V živote ma tak nepobozkal pred mojimi rodičmi. Will ma s bezvýraznou tvárou pozoroval. „No, a teraz by sme si mali dať dezert,“ vyhlásil otec. „Prv ako oteplie.“ Zasmial sa na vlastnom vtipe. Šampanské mu výrazne zdvihlo náladu. „Aj ja mám v batohu niečo pre teba,“ ozval sa Will ticho. „Je to zabalené v oranžovom papieri.“ Vytiahla som darček z Willovho batoha. Mame zavisla naberačka v rukách. „Vy ste priniesli Lou darček, Will? To je od vás naozaj veľmi pekné. Však, Bernard?“ „Veru áno.“ Na darčekovom papieri boli čínske kimoná žiarivých farieb. Hneď som vedela, že ten papier si odložím. A možno si podľa neho vymyslím nové oblečenie. Rozviazala som mašľu a odložila som ju. Rozbalila som darčekový papier, potom aj hodvábny papier – a zrazu som hľadela na zvláštne známe čierno-žlté pásiky. Vytiahla som darček z papiera a v rukách som mala dva páry čierno-žltých pančucháčov mojej veľkosti, z takej jemnej vlny, až sa mi priam rozplývala medzi prstami. „Neuveriteľné!“ zvolala som a radostne som sa rozosmiala nad nečakaným darčekom. „Páni moji! To si kde zohnal?“ „Dal som ich vyrobiť na objednávku. Možno ťa poteší, že som tej žene dával pokyny prostredníctvom svojho nového hlasového softvéru.“ „Pančucháče?“ zatiahli otec aj Patrick jednohlasne. „Najúžasnejšie pančucháče pod slnkom.“ Mama na ne zvedavo pozrela. „Vieš, Louisa, som si takmer istá, že presne také pančušky si nosila, keď si bola malá.“ S Willom sme na seba len bez slova pozreli. Usmievala som sa od ucha k uchu. „Idem si ich hneď natiahnuť.“ „Pre Kristove rany, veď bude vyzerať ako komediantka v úli,“ otec len krútil hlavou. „Ale no tak, Bernard, veď sú to jej narodeniny. Môže si obliecť, čo sama chce.“ Vybehla som na chodbu a tam som si ich rýchlo natiahla. Nikdy som z nijakého darčeka nemala takú radosť. Vrátila som sa dnu a Will tlmene zajasal. Starký búchal rukami do stola. Mama s otcom sa rozosmiali. Patrick len civel. „Nevieš si ani predstaviť, ako veľmi sa mi páčia,“ povedala som Willovi. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem.“ Zľahka som sa mu dotkla rukou pleca. „Vnútri je aj gratulačná karta,“ podotkol Will. „Ale prečítaj si ju niekedy inokedy.“ Keď Will odchádzal, moji rodičia sa išli pretrhnúť od vďačnosti. Otec už bol dosť opitý a donekonečna mu ďakoval za to, že ma zamestnal. A nástojil, že ešte niekedy musí prísť. „Keď ma vyhodia z práce, budem k vám chodiť pozerať futbal,“ vyhlásil. „Bude ma tešiť,“ ubezpečil ho Will, hoci som ho v živote nevidela pozerať futbal. Mama mu naložila do plastovej dózy zvyšok čokoládovej peny a strčila mu to do batoha. „Keď vám tak chutila,“ dodala. Ešte hodinu po jeho odchode sa obaja rozplývali, aký je to džentlmen. Ozajstný džentlmen.
Patrick vyšiel na chodbu s rukami vo vreckách, možno aby nebol v pokušení potriasť Willovi rukou. Aspoň som si to chcela myslieť. „Som rád, že som sa s vami zoznámil, Patrick,“ povedal Will. „A ďakujem za... radu.“ „Len som chcel svojej priateľke pomôcť, aby robila tú prácu čo najlepšie,“ odvetil Patrick. „To je všetko.“ Slovo svojej vyslovil veľmi dôrazne. „Ste šťastný muž,“ poznamenal Will, keď ho už Nathan tlačil z dverí. „Dokáže pripraviť skvelý kúpeľ na lôžku.“ Povedal to tak rýchlo, že prv ako si Patrick uvedomil, čo hovorí, dvere sa zatvorili. „Nespomínala si, že mu pripravuješ kúpeľ na lôžku.“ Boli sme v Patrickovom novopostavenom dome na kraji mesta. Realitka tie priestory označila za ateliérový byt, hoci z okien bol výhľad na priemyselný park a dom mal len dve poschodia. „Čo to znamená? Umývaš mu vtáka?“ „Neumývam mu vtáka.“ Vzala som do ruky tampón s odličovacím tonikom, čo bola jedna z mála vecí, ktoré mi Patrick dovolil mať vo svojom byte, a začala som si ním odstraňovať mejkap z tváre. „Práve povedal, že umývaš.“ „Len si ťa doberal. A vzhľadom na to, že si mu stále predhadzoval, ako aktívne kedysi žil, sa mu ani nečudujem.“ „Tak čo s ním robíš? Mám dojem, že si ma neinformovala celkom pravdivo.“ „Niekedy ho naozaj umývam, ale vždy je pri tom v spodnej bielizni.“ Patrickov pohľad hovoril za všetko. Napokon odo mňa odvrátil zrak, stiahol si ponožky a hodil ich do koša na špinavú bielizeň. „Tvoja práca nemala zahŕňať čosi takéto. Hovorila si, že nebudeš robiť nič odborné. Nič intímne. Toto si nemala v popise práce.“ Zrazu mu čosi zišlo na um. „Mohla by si ho zažalovať. Tuším sa tomu hovorí vynútená výpoveď, keď zamestnávateľ zmení pracovné podmienky.“ „Nebuď smiešny. Robím to len vtedy, keď tam večer nemôže byť Nathan, a Willovi by bolo nepríjemné, keby ho umývala nejaká neznáma osoba dohodená personálnou agentúrou. Okrem toho som si na to už zvykla. Vôbec s tým nemám problémy.“ Ako som mu mala vysvetliť, že telo sa človeku zrazu stane také dôverne známe. Už som vedela profesionálne vymieňať Willovi katéter alebo umývať mu špongiou nahý trup, a pritom uvoľnene konverzovať. Teraz ma už ani nedesili jazvy. Istý čas som pri pohľade na ne nebola schopná myslieť na nič iné, len na potenciálnu samovraždu. Ale teraz som ho už jednoducho vnímala len ako Willa – nepredvídateľného, múdreho, zábavného Willa, ktorý ma niekedy privádzal na pokraj šialenstva a rád sa hral na profesora Higginsa, ktorý sa usiluje dovzdelať ma v úlohe Lízy Doolittlovej. Jeho telo sa pre mňa stalo súčasťou celého balíka, ktorému som sa musela venovať, prv ako sme sa vrátili k rozhovoru. A stalo sa tou najmenej zaujímavou súčasťou jeho osobnosti. „Nemôžem uveriť... po všetkom, čo sme spolu prežili... po tom, ako dlho ti trvalo, kým si mi dovolila, aby som sa ťa čo len dotkol... že si sa s takou radosťou dôverne zblížila s úplne neznámym chlapom a...“ „Mohli by sme to nadnes nechať tak, Patrick? Mám narodeniny.“ „Ja som nezačal rozprávať o kúpeli na lôžku.“ „Vyrývaš preto, lebo je taký príťažlivý?“ spýtala som sa. „To ťa žerie? Znášal by si to ľahšie, keby skutočne vyzeral ako nejaká vegetujúca kalika?“ „Takže pripúšťaš, že sa ti zdá príťažlivý.“ Vyzliekla som si šaty a začala som si opatrne sťahovať z nôh pančucháče. Dobrá nálada ma veľmi rýchlo opúšťala. „Nemôžem uveriť, že naňho žiarliš!“
„Nežiarlim naňho,“ odbil ma povýšene. „Ako by som mohol žiarliť na kripľa?“ V tú noc sa so mnou Patrick miloval. Ale možno to nie je správny výraz. Sexovali sme spolu, bol to hotový maratón sexu, pričom bol rozhodnutý dokázať mi, aký je vyšportovaný, silný a vitálny. Trvalo to celé hodiny. Keby ma mohol zavesiť na luster, asi by to bol urobil. Dobre mi padlo cítiť sa žiaduca, po dlhých mesiacoch ľahostajnosti stať sa stredobodom Patrickovej pozornosti. Ale v kútiku duše som zostala povznesená nad sexovanie. Mala som podozrenie, že mu nejde o mňa. Veľmi rýchlo som pochopila, že to robí kvôli Willovi. „Tak aký som bol?“ Objal ma, pobozkal ma na čelo a naša spotená pokožka sa pritom k sebe mierne prilepila. „Skvelý,“ odvetila som. „Milujem ťa, zlato.“ A celý spokojný sa odo mňa odkotúľal, založil si ruku pod hlavu a o pár minút už tvrdo spal. Nemohla som zaspať, a tak som vstala z postele a šla dolu po svoju tašku. Prehrabávala som sa v nej, kým som nevylovila zbierku poviedok od Flannery O’Connorovej. Pritom mi z tašky vypadla obálka. Chvíľu som na ňu len hľadela. Willovo blahoželanie. Pri stole som ho neotvorila, a tak som to urobila teraz. Vnútri bolo čosi hrubé. Starostlivo som vytiahla kartu a otvorila som ju. V obálke bolo desať päťdesiatlibrových bankoviek. Dva razy som ich prerátala. Nemohla som uveriť vlastným očiam. V karte bol vložený papierik so slovami: Narodeninový príspevok. Nerozčuľuj sa. Je to legálny bonus. W. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
14 Máj bol zvláštny mesiac. Noviny aj televízne správy boli plné titulkov na tému „právo zomrieť“. Žena trpiaca na degeneratívne ochorenie svalstva chcela, aby schválili zákon, ktorý by chránil jej manžela, ak ju bude sprevádzať do Dignitasu, keby už nevedela zniesť to utrpenie. Mladý futbalista požiadal rodičov, aby ho vzali do Dignitasu, a tam spáchal asistovanú samovraždu. Prípadom sa zaoberala polícia. A malo sa o tom hovoriť aj v Hornej snemovni. Sledovala som televízne správy a počúvala som právnické argumenty ľudí aj uznávaných filozofov obhajujúcich život. Sama som nevedela, na čej strane stojím. Zdalo sa mi to zvláštne, akoby to s Willom vôbec nesúviselo. S Willom sme postupne rozširovali počet výletov aj vzdialenosť, do akej bol ochotný cestovať. Boli sme spolu v divadle, na hrade pozrieť si ľudové tance (Will bez mihnutia oka hľadel na zvonce a vreckovky tanečníkov, no trochu zružovel od námahy), raz večer som ho vzala na koncert pod holým nebom, ktorý sa konal v neďalekom panskom sídle (bola to skôr jeho parketa ako moja), ba raz sme zašli aj do multiplexu, ale vzhľadom na to, že som si vopred nenaštudovala program, nakoniec sme pozerali film o dievčati trpiacom smrteľným ochorením. Ale bolo mi jasné, že aj Will videl tie titulky v novinách. Odkedy mal nový softvér, používal počítač častejšie a podarilo sa mu vymyslieť, ako pohybovať myšou palcom. Vďaka tomuto náročnému výkonu si dokázal každý deň prečítať noviny online. Raz ráno som mu priniesla čaj a našla som ho čítať článok o tom mladom futbalistovi – podrobne sa tam opisovali kroky, ktoré urobil, aby si privodil smrť. Len čo si Will uvedomil, že mu stojím za chrbtom, klikol na inú stránku, ale ja som ešte polhodinu mala hrču v hrdle. Prečítala som si ten článok v knižnici. Začala som čítať noviny. Videla som, ktoré argumenty idú do hĺbky – a že informácie nie sú vždy užitočné, ak človek vníma len holé fakty. Rodičov mladého futbalistu bulvár roznosil na kopytách. Ako ste mu mohli dovoliť, aby zomrel?! vykrikovali titulky. Nemohla som sa ubrániť, vnímala som to rovnako. Leo McInerney mal dvadsaťštyri rokov. Takmer tri roky žil so svojimi zraneniami, čiže nie oveľa dlhšie ako Will. Skutočne bol primladý, aby sa rozhodol, že nemá pre čo žiť? A potom som si prečítala článok, ktorý čítal Will – autor v ňom nevyjadroval svoj názor, len podrobne zrešeršoval všetko, čo sa udialo v živote mladého muža. Autor sa očividne rozprával s jeho rodičmi. Hovorili, že Leo hral futbal od troch rokov. Futbal bol jeho život. Utrpel zranenie, aké sa údajne stane pri jednom faule z milióna. Rodičia robili, čo bolo v ich silách, aby ho povzbudili, a presviedčali ho, že život má napriek tomu zmysel. Ale on upadol do ťažkej depresie. Nielenže sa z neho stal športovec, ktorý nemohol športovať, ale nemohol sa ani pohnúť a niekedy ani dýchať bez pomoci respirátora. Z ničoho sa nevedel tešiť. Bol to život plný bolesti, často poznačený infekciami a tým, že bol z každej stránky odkázaný na iných. Chýbali mu priatelia, no odmietal ich navštevovať. Svojmu dievčaťu povedal, že už ho nechce ani vidieť. A rodičom každý deň hovoril, že už nechce žiť. Hovoril im, že keď vidí iných ľudí žiť len spolovice taký život, aký si naplánoval pre seba, spôsobuje mu to neznesiteľné muky. Už sa raz pokúšal spáchať samovraždu vyhladovaním, až ho museli hospitalizovať, a keď sa vrátil z nemocnice, prosil rodičov, aby ho zadusili v spánku. Keď som článok dočítala, sedela som v knižnici, pritláčajúc si ruky na oči, kým som neprestala vzlykať.
Otec prišiel o prácu, ale znášal to statočne. Raz popoludní sa vrátil domov z továrne, obliekol si košeľu, uviazal kravatu a vybral sa autobusom do mesta, aby sa prihlásil na úrade práce. Mame povedal, že sa rozhodol prijať akúkoľvek prácu, hoci bol skúsený odborník s dlhoročnou praxou. „Myslím, že momentálne si nemôžeme dovoliť prieberčivosť,“ vyhlásil, hoci mama protestovala. Ale ak som ja mala ťažkosti nájsť si zamestnanie, vyhliadky päťdesiatpäťročného muža, ktorý dovtedy robil iba na jednom mieste, boli oveľa horšie. Keď sa vrátil domov po niekoľkých pohovoroch, nešťastne vzdychol, že neboli ochotní dať mu ani len prácu skladníka alebo ochrankára. Radšej prijali nejakého sedemnásťročného sopliaka, lebo vláda im bude preplácať jeho mzdu, no odmietli zamestnať zrelého muža s dobrým pracovným hodnotením. Keď sa mu dva týždne nepodarilo nájsť prácu, s mamou sa rozhodli, že požiadajú o príspevok v hmotnej núdzi, aby nejako prežili, a po večeroch sedávali nad nepochopiteľnými päťdesiatstranovými formulármi, kde museli odpovedať na otázky, koľko ľudí využíva ich práčku a kedy naposledy vycestovali do zahraničia. (Otcovi sa zdalo, že to bolo v osemdesiatom ôsmom.) Willove peniaze, čo som dostala na narodeniny, som strčila do plechovky na peniaze v kuchynskej skrinke. Pomyslela som si, že budú mať lepší pocit, keď budú vedieť, že nie sú úplne na dne. Keď som sa raz ráno zobudila, našla som tie peniaze v obálke – strčili mi ju pod dvere do izby. Prichádzali turisti a mesto sa začalo zapĺňať. Pán Traynor býval teraz čoraz menej doma. S pribúdajúcimi návštevníkmi hradu sa predlžoval aj jeho pracovný čas. Keď som sa raz vracala domov okľukou, lebo som zašla do čistiarne, stretla som ho v meste. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby okolo pliec neobjímal červenovlásku, a nebola to pani Traynorová. Keď ma zbadal, pustil ju ako horúci zemiak. Odvrátila som sa a predstierala som, že hľadím do výkladu. Nebola som si istá, či chcem, aby vedel, že som ich videla. Radšej som o tom viac nepremýšľala. V piatok po tom, čo môj otec prišiel o prácu, dostal Will pozvánku od Alicie a Ruperta na ich svadbu. Presnejšie, pozvánku poslal plukovník Timothy Dewar s manželkou, čiže Aliciini rodičia – pozývali Willa, aby s nimi oslávil sobáš ich dcéry s Rupertom Freshwellom. Pozvánka prišla vo veľkej pergamenovej obálke, kde bol okrem nej aj celý program oslavy a dlhý zoznam vecí, čo im ľudia môžu kúpiť v obchodoch ako svadobný dar. O takých obchodoch som jakživ nepočula. „Tá má teda drzosť,“ poznamenala som, keď som si prečítala kartičku lemovanú zlatom, s textom napísaným zlatým písmom. „No čo už.“ Will sa tváril ako stelesnenie ľahostajnosti. Civela som na zoznam. „To čo má byť ten couscoussier?“ žasla som. Možno to bolo tým, ako rýchlo sa odvrátil a tváril sa, že sa díva na klávesnicu počítača. Možno to bolo tónom jeho hlasu. Ale z nejakého dôvodu som pozvánku neodhodila. Starostlivo som ju založila do jeho fascikla v kuchyni. Will mi dal ďalšiu zbierku poviedok, ktorú objednal z Amazonu, a výtlačok Červenej kráľovnej. Bolo mi jasné, že to nie je nič pre mňa. „Veď to nemá dej,“ poznamenala som, keď som si prečítala záložky. „No a?“ zatiahol Will. „Bude to pre teba čosi ako hodená rukavica.“ Skúsila som to – nie preto, žeby som mala chuť čítať o genetike, ale preto, lebo som nezniesla pomyslenie, že Will bude vyrývať dovtedy, kým knihu neprečítam. Teraz sa tak správal často. Dá sa povedať, že ma do istej miery šikanoval. A išlo ma poraziť, keď sa ma pravidelne vypytoval, koľko strán som prečítala – chcel ma donútiť, aby som naozaj čítala. „Nie si môj učiteľ,“ hundrala som. Ani neviem, kedy sme si začali tykať.
„Vďakabohu,“ odvetil bezvýrazne. Táto kniha – napočudovanie celkom čitateľná – bola o boji o prežitie. Tvrdilo sa v nej, že ženy si vôbec nevyberajú manželov preto, lebo ich ľúbia. Stálo tam, že samice väčšiny živočíšnych druhov sa zaujímajú o najsilnejšieho samca, aby ich potomstvo malo najlepšiu šancu na prežitie. Samica vraj proti tomu nemôže nič robiť. Tak to jednoducho v prírode chodí. Nesúhlasila som s tým, nepáčil sa mi ten argument. Ale v tom, o čom sa ma Will pokúšal presvedčiť, sa tajil spodný prúd, z ktorého som bola nesvoja. Will bol z hľadiska autora knižky slabý, poškodený jednotlivec. Preto bol z biologického hľadiska nezaujímavý. A preto bol jeho život bezcenný. Celé popoludnie o tom hovoril stále dookola, až som sa vzbúrila. „Ten tvoj Matt Ridley akosi pozabudol na jedno,“ podotkla som. Will odtrhol pohľad od monitora. „A to...?“ „Čo ak je ten geneticky nadradený samec čurák?“ Tretiu májovú sobotu k nám prišla Treena s Thomasom. Ešte ani neboli pred domom, a mama už vybehla z dverí a vykročila po záhradnom chodníčku. Pritisla si Thomasa na hruď a vyhlásila, že vyrástol najmenej o desať centimetrov. Naozaj sa dosť zmenil a správal sa takmer dospelo, až mi pripadal ako zrelý muž v zmenšenom vydaní. Treena si pristrihla vlasy, takže vyzerala zvláštne kultivovane. Mala na sebe sako, ktoré som predtým nevidela, a remienkové sandále. Preblesla mi hlavou protivná myšlienka – kde na to vzala peniaze? „Tak ako sa cítiš?“ spýtala som sa, kým mama chodila s Thomasom po záhrade a ukazovala mu žaby v jazierku. Otec so starkým pozerali futbal a frustrovane vykrikovali nad ďalšou premárnenou šancou. „Super, vážne super. Teda, je to dosť ťažké, keď mi nikto nepomáha s Thomasom, a chvíľu trvalo, kým si zvykol v škôlke.“ Naklonila sa ku mne. „Ale mame to nehovor – povedala som jej, že tam rád chodí.“ „Ale v škole sa ti páči.“ Treena sa až rozžiarila. „Je to absolútna špica. Nevieš si predstaviť, Lou, aký je to úžasný pocit, že konečne môžem znova využívať mozog. Celé roky som sa cítila, akoby mi niečo chýbalo... a teraz som to našla. Myslíš, že som strelená?“ Pokrútila som hlavou. Tešila som sa s ňou. Chcela som jej porozprávať, že chodím do knižnice, surfujem na internete a čo sa mi podarilo urobiť pre Willa. Ale potom som si povedala, že táto chvíľa by mala patriť jej. Sedeli sme na skladacích stoličkách pod markízou, popíjali čaj. Všimla som si, že nechty má nalakované správnym lakom. „Chýbate jej,“ podotkla som. „Odteraz už budeme chodiť na víkendy. Len som potrebovala... Vieš, Lou, nešlo len o to, aby si Thomas zvykol. Aj ja som potrebovala mať istý odstup. Chcela som si dopriať čas, aby sa zo mňa stal nový človek.“ Aj vyzerala tak trochu ako nový človek. Zvláštne, stačilo pár týždňov, a už mi vôbec nepripadala taká dôverne známa. Mala som pocit, akoby bola na najlepšej ceste stať sa niekým iným, no nebola som si istá kým. A mala som nepríjemný pocit, že mňa ponechala napospas osudu. „Mama mi hovorila, že ten tvoj postihnutý bol u nás na večeri.“ „Nie je to nijaký môj postihnutý. Volá sa Will.“ „Tak teda prepáč... Will. Tak čo, ako pokračuješ s tým antidepkovým zoznamom?“ „Ujde to. Niektoré výlety mali úspech, iné nie.“ Porozprávala som jej o pohrome na dostihovej
dráhe a nečakanom triumfe na husľovom koncerte. Povedala som jej aj o našich piknikoch a zasmiala sa, keď som hovorila o svojej narodeninovej oslave. „Myslíš, že...?“ Videla som, že hľadá vhodné slová. „Myslíš, že vyhráš?“ Akoby to bola nejaká súťaž. Odtrhla som výhonok zimozelene a začala som odtrhávať lístky. „Neviem. Myslím, že budem musieť spestriť program.“ Nato som jej porozprávala, ako sa pani Traynorová vyjadrila o ceste do zahraničia. „Aj tak nemôžem uveriť, že si bola na koncerte. Práve ty!“ „Páčil sa mi.“ Zdvihla obočie. „Nie, vážne. Bol to... silný emocionálny zážitok.“ Pozorne sa na mňa zahľadela. „Mama hovorí, že je veľmi milý.“ „Naozaj je veľmi milý.“ „A vraj je príťažlivý.“ „Zranenie chrbtice ešte neznamená, že sa človek zmení na Quasimoda.“ Prosím ťa, len mi nepovedz, že je to tragická strata, dohovárala som jej v duchu. Ale moja sestra mala dosť rozumu. „V každom prípade mama bola prekvapená. Zrejme naozaj čakala Quasimoda.“ „V tom je ten problém, Treena,“ vzdychla som a vyliala som zvyšok čaju na záhon. „Ľudia to vždy čakajú.“ V ten deň bola mama pri večeri veselá. Uvarila Treenine obľúbené lazane a Thomasovi dovolili zostať hore dlhšie. Pri jedle sme sa smiali a rozprávali sme o témach, pri ktorých nič nehrozilo, napríklad o futbale a mojej práci, ale aj o Treeniných univerzitných kolegoch. Mama sa Treeny najmenej sto ráz spýtala, či to sama zvláda a či nepotrebuje niečo pre Thomasa – akoby nevedeli, čo s peniazmi. Bola som rada, že som Treenu vopred upozornila, že sú na mizine. Veľmi presvedčivo a milo povedala, že nič nepotrebuje. Až neskôr som si uvedomila, že by som sa jej mala spýtať, či je to pravda. V tú noc som sa zobudila o polnoci na plač. Thomas nariekal v mojej bývalej kutici. Počula som Treenu, ako sa ho pokúša upokojiť, ako zažína a zhasína svetlo a presúva posteľ. Ležala som v tme, dívala som sa, ako mi cez žalúzie preniká svetlo sodíkovej výbojky a dopadá na môj čerstvo vymaľovaný plafón, a čakala som, kedy to prestane. Ale o druhej sa slabý plač spustil znova. Tentoraz som počula, ako mama kráča po chodbe a mrmlavo sa rozpráva s Treenou. Potom konečne Thomas znova stíchol. O štvrtej som sa zobudila na to, ako sa mi otvárajú dvere. Ospalo som zažmurkala. Na dverách sa odrážala Thomasova silueta, veľké pyžamové nohavice sa mu plantali okolo nôh, prikrývka, do ktorej sa zakrútil, napoly ležala na dlážke. Nevidela som mu tvár, ale stál tam tak neisto, akoby nevedel, čo robiť. „Poď sem, Thomas,“ zašepkala som. Keď docupkal ku mne, videla som, že napoly spí. Kráčal váhavo, s palcom v ústach, vzácnu prikrývku si tisol k boku. Nadvihla som paplón a on vliezol ku mne do postele, strapatú hlavu položil na vankúš a schúlil sa do klbka. Prehodila som paplón cez neho, ležala som a dívala som sa naňho – žasla som, ako okamžite zaspal. „Dobrú noc a sladké sny, srdiečko,“ zašepkala som a pobozkala som ho na čelo. Vtedy vystrčil bucľatú ručičku a pevne mi zovrel tričko, akoby sa chcel uistiť, že nikam neutečiem.
„Kde sa ti na tvojich cestách najväčšmi páčilo?“ Sedeli sme v prístrešku a čakali, kedy prestane búrka – strhla sa sčista-jasna –, aby sme mohli blúdiť ďalej po hradných záhradách. Will nerád chodil na nádvorie, bolo tam priveľa ľudí, ktorí naňho civeli. Ale zeleninová záhrada patrila k tajným skvostom hradu a navštevovalo ju len málo ľudí. Ovocný sad a kvetinová záhrada boli oddelené chodníčkom vysypaným okruhliakmi, kadiaľ mohol Will bez ťažkostí prechádzať s vozíkom. „V akom zmysle? A čo je toto?“ Naliala som mu do pohára polievku z fľaše a priložila som mu pohár k ústam. „Rajčinová polievka.“ „No dobre. Ale je horúca, dofrasa! Počkajme.“ Zažmúril do diaľky. „Ako tridsaťročný som vyliezol na Kilimandžáro. To bol fakt neuveriteľný zážitok.“ „Ako vysoko si vystúpil?“ „Na vrch Uhuru, ten má takmer šesťtisíc metrov. Ale priznám sa, posledných tristo metrov som sa vyslovene plazil. Tá nadmorská výška ti dá zabrať.“ „Bolo tam zima?“ „Nie...“ Usmial sa na mňa. „Kilimandžáro nie je ako Everest. Aspoň nie v tom ročnom období, keď som tam bol.“ Zahľadel sa do diaľky, ponorený do spomienok. „Bolo to nádherné! Hovoria tomu ,strecha Afriky‘. Tamhore máš pocit, že skutočne dovidíš na kraj sveta.“ Na chvíľu zmĺkol. Hľadela som naňho a premýšľala som, kde asi je. Keď sme sa takto zhovárali, pripomínal mi môjho spolužiaka, čo sa nám tak vzdialil, lebo sa dostal ďaleko do sveta. „A kde sa ti ešte páčilo?“ „V zálive pri Trou d’Eau Douce na Mauríciu. Boli tam úžasní ľudia a nádherné pláže. Mám odtiaľ fantastické zážitky z potápania. Hm... Ale páčilo sa mi aj v kenskom Národnom parku Tsavo. Tam ti je zem úplne červená a žije tam množstvo divej zveri. Ale aj v kalifornskom Yosemitskom parku bolo krásne. Skalné útesy sú tam také vysoké, že to mozog ani nedokáže stráviť.“ Porozprával mi, ako raz liezol po skalách v noci, zostal na výstupku niekoľko tisíc metrov nad zemou a musel sa pripevniť v spacom vaku ku skale, lebo keby sa prehodil v spánku, mohlo to mať katastrofálne následky. „Tak to je moja nočná mora.“ „Ale mám rád aj metropoly ako Sydney. No aj austrálske Severné teritórium. Alebo Island. Kúsok od letiska je miesto, kde sa môžeš kúpať vo vulkanických prameňoch. Pôsobí to zvláštne, tak trochu ako krajina po jadrovom výbuchu. Aha, a ešte sa mi páčila jazda na koni cez strednú Čínu. Dostal som sa na miesto, ktoré bolo dva dni jazdy na koni od hlavného mesta Sečuánskej provincie, a miestni na mňa pľuli, lebo v živote nevideli belocha.“ „Existuje vôbec miesto, kde si nebol?“ Odpil si z polievky. „V Severnej Kórei.“ Chvíľu premýšľal. „Aha, a nikdy som nebol v Disneylande. Spokojná? Dokonca ani v Eurodisney.“ „Ja som si raz rezervovala letenku do Austrálie, ale nakoniec som tam nešla.“ Prekvapene na mňa pozrel. „Niečo sa prihodilo. Ale to nič, možno sa tam raz dostanem.“ „Nie ,možno‘. Musíš odtiaľto vypadnúť, Clarková. Sľúb mi, že nestráviš zvyšok života na jednom mieste, akoby si tu zapustila korene.“ „Mám ti to sľúbiť? A prečo?“ Usilovala som sa, aby to znelo nadľahčene. „Chystáš sa niekam?“ „Ja len... neznesiem pomyslenie, že tu stvrdneš navždy.“ Preglgol. „Na to si priveľmi bystrá. Priveľmi zaujímavá.“ Odvrátil pohľad. „Žijeme len raz. Je tvojou povinnosťou prežiť svoj život
naplno.“ „No dobre,“ odvetila som opatrne. „Tak mi teda povedz, kam by som mala ísť. Kam by si šiel, keby si mohol?“ „Hneď teraz?“ „Hneď teraz. A nie, aby si povedal Kilimandžáro. Musí to byť niekde, kde si viem predstaviť, že by som išla ja.“ Keď sa Will uvoľnil, vyzeral úplne ináč. Teraz mu na tvári pohrával úsmev, okolo očí mu naskočili drobné vrásky. „Do Paríža. Sedel by som v kaviarni na chodníku v Le Marais, popíjal by som kávu a jedol teplé croissanty s maslom a jahodovým džemom.“ „Le Marais?“ „Je to malá štvrť v strede Paríža. Ulice sú tam dláždené mačacími hlavami, domy sú ošarpané, môžeš tam stretnúť gejov, ortodoxných židov aj ženy istého veku, ktoré kedysi vyzerali ako Brigitte Bardotová. Je to najlepšie miesto, kam sa môžeš vybrať.“ Obrátila som sa k nemu a stíšila som hlas. „Mohli by sme tam ísť spolu,“ povedala som. „Sadli by sme na Eurostar a bolo by. Možno by sme ani nemuseli požiadať Nathana, aby šiel s nami. V Paríži som v živote nebola. Rada by som tam išla. Veľmi rada. Najmä s človekom, ktorý sa tam vyzná. Čo ty na to, Will?“ Už som sa v duchu videla v tej kaviarni, ako sedím pri stolíku, možno obdivujem svoje nové francúzske topánky, ktoré som si kúpila v malom butiku, alebo si odlamujem z lístkového pečiva s nechtami nalakovanými načerveno ako pravá Parížanka. Priam som cítila na jazyku chuť kávy, závan gauloisky od susedného stola. „Nie.“ „Čože?“ Chvíľu mi trvalo, kým som sa vytrhla od stolíka na chodníku. „Nie.“ „Ale práve si mi povedal, že...“ „Tebe to tuším nedochádza, Clarková. Nechcem tam ísť v tomto... v tomto monštre.“ Ukázal na vozík a stíšeným hlasom dodal: „Chcem byť v Paríži ako ja, moje staré ja. Chcem sedieť na stoličke, opierať sa, mať na sebe svoje obľúbené oblečenie a dívať sa, ako sa na mňa pekné dievčatá dívajú ako na každého iného muža, čo tam sedí. A neodvrátia náhlivo pohľad, keď si uvedomia, že som chlap v bugine pre dospelých.“ „Ale mohli by sme to skúsiť,“ navrhla som. „Nemuselo by to byť...“ „Nie, nie. Nemohli by sme to skúsiť. Pretože v tejto chvíli môžem zatvoriť oči a presne vedieť, aký je to pocit sedieť pri stolíku na Rue des Francs-Bourgeois s cigaretou v ruke, mať pred sebou vysoký pohár s dobre vychladeným koktailom, cítiť vôňu pečených hranolčekov a steaku, počuť v diaľke hukot mopeda. Presne si viem vybaviť ten pocit.“ Sťažka preglgol. „Ale v deň, keď by sme tam prišli a ja by som sedel v tejto hnusnej opache, všetky tie spomienky, pocity by boli vymazané a nahradili by ich spomienky na to, ako by ste sa ma pokúšali zasunúť k stolu, ako by ste museli manévrovať s vozíkom cez obrubníky, ako by nás taxikári odmietli vziať do auta a ako by sa tá nemožná batéria, vďaka ktorej sa vozík hýbe, nedala dobiť vo francúzskych zásuvkách. Stačí?“ Hlas mu stvrdol. Zaskrutkovala som uzáver na fľaši. Pritom som sklopila pohľad na topánky, lebo som nechcela, aby videl, ako sa tvárim. „No dobre,“ odvetila som. „No dobre.“ Will sa zhlboka nadýchol. Pod nami zastal turistický autobus a pred hradnou bránou vypľul ďalšiu várku návštevníkov. Mlčky
sme sa dívali, ako turisti vystupujú a poslušne smerujú v husom rade do pevnosti, pripravení obdivovať ruiny z inej éry. Možno si všimol, že mám porazeneckú náladu, lebo sa mierne naklonil ku mne, tvár mu znežnela. „Tak čo, Clarková? Tuším prestalo pršať. Kam pôjdeme dnes popoludní? Do bludiska?“ „Nie.“ Vyšlo to zo mňa rýchlejšie, než som chcela, a všimla som si, ako na mňa Will spýtavo pozrel. „Si klaustrofobička?“ „Také čosi.“ Začala som zbierať veci. „Radšej už poďme domov.“ Ďalší víkend som uprostred noci zišla na prízemie napiť sa vody. Mala som problémy zaspať a zistila som, že je vždy lepšie vstať než ležať v posteli a brániť sa dobiedzajúcim chaotickým myšlienkam. Nebola som rada, že som v noci hore. Stále som musela rozmýšľať, či je aj Will hore, a v duchu som sa vžívala do jeho mysle. A to bolo veľmi temné miesto. Pravda bola taká, že sa mi s ním nepodarilo pohnúť. A čas plynul. Dokonca sa mi ho nepodarilo presvedčiť, aby sme išli do Paríža. A keď mi vysvetlil prečo, nemohla som sa s ním hádať. Mal vážny dôvod odmietnuť takmer každý väčší výlet, ktorý som mu navrhla. A keďže som mu nemohla zdôvodniť, prečo ho tam tak veľmi chcem vziať, nedokázala som naňho vplývať. Keď som prechádzala okolo obývačky, začula som zvuk – možno tlmený kašeľ alebo výkrik. Prudko som zastala, vrátila som sa a opatrne pootvorila dvere. Na dlážke v obývačke tvorili epedy z pohoviek akúsi provizórnu posteľ, na ktorej ležali moji rodičia, prikrytí hosťovskou prikrývkou, hlavy vo výške plynového kozuba. Chvíľu sme v polotme hľadeli na seba, pohár som meravo zvierala v ruke. „Čo... čo tu robíte?“ Mama sa oprela o lakeť. „Pst, nezvyšuj hlas. My...“ pozrela na otca, „my sme sa dohodli, že si to vymeníme.“ „Čože?“ „Že si to vymeníme.“ Mama pozrela na otca, aby ju podporil. „Dali sme Treene našu posteľ,“ vysvetlil otec. Oblečené mal svoje modré tričko roztrhnuté na pleci, vlasy mu naboku stáli. „Mala s Thomasom problémy v tej kutici. Tak sme jej ponúkli našu izbu.“ „Ale nemôžete spať na dlážke! To musí byť hrozne nepohodlné!“ „Nám je tu dobre, srdiečko,“ ubezpečil ma otec. „Naozaj.“ A keď som tam ďalej stála a usilovala sa to pochopiť, dodal: „Je to len cez víkendy. A ty nemôžeš spávať v tej kutici. Potrebuješ sa vyspať, keď...“ Preglgol. „... keď ty jediná v tejto rodine zarábaš.“ Otec sa mi nedokázal pozrieť do očí. „Choď si ľahnúť, Lou. Len choď. Nám je tu dobre.“ Mama ma doslova vyháňala. Vyšla som po schodoch, naboso som nehlučne kráčala po koberci a matne som si uvedomovala, že na prízemí sa rodičia ticho zhovárajú. Pred rodičovskou spálňou som zastala a teraz som počula, čo som si predtým nevšimla – znútra sa ozývalo Thomasovo tlmené chrapkanie. Pomaly som prešla k svojej izbe a tichučko som za sebou zatvorila dvere. Ležala som na veľkej posteli, hľadela som cez okno na svetlo sodíkových výbojok, až kým som na svitaní, vďakabohu, na pár hodín nezaspala. Na mojom kalendári zostávalo sedemdesiatdeväť dní. Znova ma zachvátila úzkosť. A nebola som
sama. Pani Traynorová počkala, kým sa Willovi cez obednú prestávku venoval Nathan, a potom ma požiadala, aby som s ňou šla do hlavného domu. Usadila ma v obývačke a spýtala sa ma, ako to podľa mňa vyzerá. „No, teraz oveľa častejšie chodíme von,“ odvetila som. Súhlasne prikývla. „A rozpráva viac ako predtým.“ „Možno s vami.“ Neveselo sa zasmiala. „Zmienili ste sa mu o tom, že by ste išli do zahraničia?“ „Ešte nie. Ale skúsim to. No... viete, aký je.“ „Mne by naozaj neprekážalo, keby ste ho vzali na väčší výlet,“ pokračovala. „Uvedomujem si, že sme neprijali váš návrh práve nadšene, ale s manželom sme sa o tom rozprávali a zhodli sme sa...“ Chvíľu sme tam len bez slova sedeli. Uvarila mi kávu a priniesla šálku na tanieriku. Odpila som si z nej. Vždy som sa cítila ako storočná, keď som mala na kolenách malý tanierik. „Tak teda... Will mi spomínal, že bol u vás.“ „Áno, na moje narodeniny. Mama uvarila slávnostnú večeru.“ „Aký bol?“ „Fajn, veľmi fajn. K mojej mame bol naozaj milý.“ Neubránila som sa úsmevu, keď som si na to spomenula. „Viete, je dosť nešťastná, lebo moja sestra so synom sa od nás odsťahovali. A mame chýbajú. Myslím, že chcel... chcel, aby na to na chvíľku zabudla.“ Pani Traynorová sa zatvárila prekvapene. „To bolo od neho... veľmi ohľaduplné.“ „Aj podľa mojej mamy.“ Pomiešala si kávu. „Ani si nespomínam, kedy bol naposledy ochotný s nami večerať.“ Pokúšala sa zo mňa dostať viac. Samozrejme, nikdy sa na nič nespýtala priamo – to nebol jej štýl. Ale nemohla som jej dať odpovede, ktoré chcela počuť. V niektoré dni sa mi zdalo, že Will sa cíti lepšie – bez problémov so mnou išiel von, uťahoval si zo mňa, podpichoval ma, akoby ho väčšmi zaujímal život za múrmi prístavku –, ale čo som mohla vedieť? Pri Willovi som cítila, že žije vo vlastnom svete a nedovolí mi doň ani nazrieť. A v posledných týždňoch som mala nepríjemný pocit, že ten utajený svet sa rozrastá. „Zdá sa mi trochu šťastnejší,“ povedala, akoby sa o tom chcela sama uistiť. „Aj mne sa zdá.“ „Veľmi nás potešilo,“ pozrela na mňa, „že chvíľami akoby bol znova vo svojej koži. Veľmi dobre si uvedomujem, že za tie drobné zlepšenia vďačíme vám.“ „Nie za všetky.“ „Mne sa nepodarilo k nemu preniknúť. Akoby okolo seba postavil hradby.“ Položila si šálku s tanierikom na koleno. „Will je zvláštny človek. Od jeho ranej dospelosti som sa musela brániť pocitu, že v jeho očiach som urobila niečo zle. A nikdy som si nebola istá čo.“ Pokúšala sa odbiť to smiechom, ale v skutočnosti to nebol smiech. Vrhla na mňa krátky pohľad, vzápätí ho odvrátila. Predstierala som, že pijem kávu, hoci som už mala prázdnu šálku. „Vy dobre vychádzate s matkou, Louisa?“ „Áno,“ prikývla som a potom som dodala: „Mňa privádza do šialenstva moja sestra.“ Pani Traynorová pozrela cez okno do svojej vzácnej záhrady. Práve začínala kvitnúť, puky mali krásne pastelové farby – ružové, fialové, modré. „Už nám zostáva len dva a pol mesiaca.“ Ani neobrátila hlavu. Odložila som šálku na stolík. Urobila som to veľmi opatrne, aby nezahrmotala na tanieriku. „Robím, čo je v mojich silách, pani Traynorová.“
„Viem, Louisa,“ prikývla. Zdvihla som sa a vyšla som von. Leo McInerney zomrel dvadsiateho druhého mája v anonymnej izbe vo švajčiarskom byte. Oblečený mal svoj obľúbený futbalový dres, obaja rodičia stáli pri ňom. Jeho mladší brat odmietol prísť, ale vydal vyhlásenie, že svojho brata nadovšetko miloval a podporoval ho. O 15.47 vypil Leo mliečny roztok smrtiacich barbiturátov, a ako povedali jeho rodičia, o pár minút sa im zdalo, že zaspal hlbokým spánkom. Krátko po štvrtej popoludní ho pozorovateľ, ktorý bol celý ten čas v miestnosti, vyhlásil za mŕtveho. Bola tam aj kamera a zábery z nej mohli dosvedčiť, že všetko prebehlo korektne. „Zdalo sa nám, že našiel pokoj,“ citovali jeho matku. „To jediné nám je útechou.“ Leových rodičov tri razy predvolali na políciu a hrozil im súd. Poštou dostávali množstvo odsudzujúcich listov. Matka vyzerala o dvadsať rokov staršia, než bola v skutočnosti. A predsa keď hovorila, v jej výraze sa zračila okrem žiaľu, hnevu, úzkosti a vyčerpania aj hlboká, naozaj hlboká úľava. „Konečne znova vyzeral ako Leo.“ ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
15 „Tak povedz, Clarková, aké vzrušujúce zážitky máš naplánované na dnešný večer?“ Boli sme v záhrade. Nathan s Willom cvičil, zľahka mu dvíhal kolená hore-dolu k hrudi, Will iba ležal na deke s tvárou nastavenou slnku a s ramenami roztiahnutými, akoby sa opaľoval. Ja som sedela pri nich na tráve a jedla som sendviče. Teraz už som cez obednú prestávku málokedy odchádzala. „Prečo ťa to zaujíma?“ „Len tak zo zvedavosti. Chcem vedieť, ako tráviš čas, keď nie si tu.“ „No... dnes sa chvíľu chystám venovať bojovým umeniam, potom letím vrtuľníkom na večeru do Monte Carla. A cestou domov sa možno zastavím na koktail v Cannes. Ak sa budeš pozerať na oblohu okolo druhej ráno, cestou domov ti možno zakývam.“ Roztvorila som žemľu a nazrela, čo je vnútri. „A pravdepodobne dokončím svoju knihu.“ Will pozrel na Nathana. „Desina,“ zaškeril sa. Nathan si siahol do vrecka. „Ako vždy,“ povedal. Vyvalila som na nich oči. „Čo ako vždy?“ spýtala som sa, keď Nathan strčil peniaze Willovi do ruky. „Tvrdil, že budeš čítať knihu. Ja som hovoril, že budeš pozerať telku. Vždy vyhrá on.“ Sendvič mi zavisol na polceste k ústam. „Vždy? Vy uzatvárate stávky na môj nudný život?“ „Tak by sme to nepovedali,“ namietol Will, ale mierne previnilý výraz v očiach prezrádzal čosi iné. Vystrela som sa. „Tak ujasnime si to. Vy dvaja skutočne staviate peniaze na to, že v piatok večer budem trčať doma a buď čítať knihu, alebo čumieť na telku?“ „Nie,“ odvetil Will. „Ja som stavil na to, že pôjdeš za svojím Bežcom na štadión.“ Nathan položil Willovi nohu na deku. Potom mu chytil rameno a začal ho masírovať od zápästia nahor. „A čo keby som povedala, že robím niečo úplne iné?“ „Ale nikdy nerobíš nič iné,“ podotkol Will. „V skutočnosti tá desina patrí mne,“ vytrhla som bankovku Willovi z ruky. „Pretože dnes si trafil vedľa.“ „Hovorila si predsa, že budeš čítať knihu,“ bránil sa. „Keď už mám túto desinu, radšej pôjdem do kina,“ vyhlásila som. „Platí zákon náhodných následkov, alebo ako tomu hovoríš.“ Vstala som, strčila bankovku do vrecka a zvyšok žemle som zabalila do papiera. S úsmevom som od nich odkráčala, ale napočudovanie, hoci som tomu sama celkom nerozumela, v očiach ma pálili slzy. V to ráno som pred odchodom do Granta Housu strávila hodinu pri svojom kalendári. Niektoré dni som len sedela na posteli s fixkou v ruke a pokúšala som sa vymyslieť, čo budem s Willom robiť. Nebola som presvedčená, že sa s ním vybrať môžem niekam ďalej, a predstava, že by sme strávili noc mimo domu, ma dosť desila, aj keby som mohla rátať s Nathanovou pomocou. Prelistovala som miestne noviny, prebehla pohľadom futbalové zápasy a vidiecke slávnosti, ale po debakli na dostihovej dráhe som sa bála, že Willov vozík by mohol uviaznuť v tráve. A mala som strach aj z toho, že by sa možno cítil vystavený napospas zvedavým pohľadom množstva ľudí. Musela som vylúčiť všetky aktivity súvisiace s koňmi, čo v našej oblasti predstavovalo dosť veľa podujatí.
Vedela som, že by sa určite nechcel ísť pozrieť na Patricka, ako beží, a kriket ani ragby ho nezaujímali. V niektoré dni som sa cítila ochromená svojou neschopnosťou vymyslieť niečo nové. Možno mali Will aj Nathan pravdu. Možno som naozaj nudná. Možno som najhoršie vybavená osoba na to, aby som vypátrala aktivity, ktoré by mohli povzbudiť Wilovu chuť do života. Kniha alebo telka. Keď som sa nad tým zamyslela, skutočne mali pravdu. Po Nathanovom odchode Will za mnou prišiel na vozíku do kuchyne. Sedela som pri stolíku, šúpala som zemiaky na jeho večeru, a ani som nezdvihla pohľad, keď sa zjavil vo dverách. Pozoroval ma tak dlho, až mi zružoveli uši. „Vieš,“ ozvala som sa napokon, „tam vonku som aj ja mohla byť k tebe protivná. Mohla som ti vyhodiť na oči, že ani ty nič nerobíš.“ „Nie som si istý, či by Nathan bol ochotný staviť svoje peniaze na to, že pôjdem večer tancovať,“ podotkol. „Viem, že to bol len žart,“ pokračovala som a hodila som na papier dlhú zemiakovú šupku. „Ale cítila som sa tam fakt blbo. Keď už ste uzatvárali stávky na môj nudný život, museli ste to dať predo mnou najavo? Nemohli ste sa na tom s Nathanom zabávať za mojím chrbtom?“ Chvíľu nič nepovedal. Keď som konečne zdvihla pohľad, zistila som, že ma pozoruje. „Mrzí ma to,“ zamrmlal. „Vôbec sa mi nezdá, že by ťa to mrzelo.“ „Vieš... možno som chcel, aby si to počula. Chcel som, aby si sa zamyslela nad tým, čo robíš.“ „Akože mi život uteká pomedzi prsty?“ „Presne tak.“ „Dofrasa, Will, mohol by si mi už prestať hovoriť, čo mám robiť? Čo ak rada pozerám telku? Čo ak nechcem robiť nič iné, len čítať knihu?“ Hlas mi znel čoraz prenikavejšie. „Čo ak som po návrate domov unavená? Čo ak nepotrebujem mať dni nabité frenetickou aktivitou?“ „Ale jedného dňa možno oľutuješ, že si ich nemala nabité,“ poznamenal ticho. „Vieš, čo by som robil na tvojom mieste?“ Odložila som škrabku na zemiaky. „Mám podozrenie, že mi to povieš.“ „Áno. A vôbec sa nehanbím ti to povedať. Chodil by som do večernej školy. Vyučil by som sa za krajčírku alebo módnu návrhárku, za niečo, čo ťa najväčšmi baví.“ Ukázal na moje minišaty inšpirované šesťdesiatymi rokmi a štýlom Emilia Pucciho. Ušila som ich z látky, čo kedysi slúžila ako záves v starkého izbe. Keď ich môj otec prvý raz videl, trvalo mu päť minút, kým sa prestal smiať. „Počuj, Lou, spamätaj sa konečne!“ „Našiel by som si aktivity, ktoré nie sú finančne nákladné – aerobic, plávanie, dobrovoľná charita –, alebo by som sa učil hrať na nejakom nástroji či možno chodil na prechádzky so susediným psom, alebo...“ „Dobre, dobre, je mi to jasné,“ odsekla som podráždene. „Ale ja nie som ty, Will.“ „Na tvoje šťastie.“ Chvíľu sme len mlčky sedeli. Will sa priviezol do kuchyne a zvýšil si sedadlo – teraz sme mali oči v rovnakej úrovni a hľadeli sme na seba ponad stôl. „Tak teda,“ ozvala som sa po chvíli, „čo si robil po práci, že to bolo také hodnotné?“ „No, po práci som nemal veľa času, ale každý deň som sa pokúsil čosi urobiť. Chodil som do športového centra, kde bola lezecká stena – lozil som po nej, hrával som squash, chodil som na koncerty, skúšal nové reštaurácie...“ „Také čosi je ľahké robiť, keď má človek kopu peňazí,“ bránila som
„A chodil som behať. Naozaj,“ dodal, keď som zdvihla obočie. „A ešte som sa učil cudzie jazyky, keby som sa niekedy vybral do tej krajiny, kde sa nimi hovorí. A stretával som sa s priateľmi – alebo s ľuďmi, ktorých som považoval za svojich priateľov...“ Na chvíľu zaváhal. „A plánoval som si cesty. Hľadal som miesta, kde som ešte nebol, veci, z ktorých by som mal strach alebo by ma nútili načrieť na dno svojich síl. Raz som dokonca preplával La Manche. Robil som paragliding, chodil som na výlety do hôr alebo na lyžovačky. Áno,“ povedal, keď videl, že mu chcem skočiť do reči, „viem, že na mnohé z toho treba peniaze, ale je dosť takých vecí, kde nie sú nevyhnutne potrebné. Okrem toho, čo myslíš, ako som zarábal peniaze?“ „Ošklbával si ľudí v City?“ „Vymýšľal som, čo by ich urobilo šťastnými, uvažoval som, čo chcem urobiť, a našiel som spôsob, aby aj vlk bol sýty, aj ovca celá.“ „Hovoríš to, akoby to bola hračka.“ „Bola to hračka,“ ubezpečil ma. „Ale aj tvrdá drina. Nikomu sa nechce pretrhnúť v práci.“ Ošúpala som zemiaky, šupy som hodila do smetiaka a položila som na sporák hrniec. Zemiaky uvarím neskôr. Iba som na ne naliala vodu. Sadla som si na stôl tvárou k nemu, hojdala som nohami. „Ty si mal dosť skvelý život, čo?“ „Áno, mal.“ Posunul sa bližšie a ešte väčšmi zdvihol sedadlo, takže mal oči takmer v úrovni mojich očí. „Preto sa na teba zlostím, Clarková. Vidím, že máš talent a...“ pokrčil plecami, „kopu energie, si bystrá a máš...“ „Nehovor, že mám potenciál...“ „... máš potenciál. Áno. A za svet neviem pochopiť, ako môžeš byť spokojná s takým obmedzeným životom. Nepohneš sa odtiaľto ďalej ako päť kilometrov, nestretávaš sa s nikým, kto by ťa niekedy prekvapil, do niečoho dotlačil alebo ti ukázal niečo, z čoho by sa ti tak zakrútila hlava, až by si nemohla spávať.“ „Tým mi chceš naznačiť, že by som mala robiť niečo zmysluplnejšie než šúpať ti zemiaky, čo?“ „Chcem ti naznačiť, že tam vonku je veľký svet. Ale bol by som ti vďačný, keby si mi najprv uvarila pár zemiakov.“ Usmial sa na mňa a neubránila som sa, musela som mu ten úsmev opätovať. „Nemyslíš, že...“ začala som, ale nedokončila som vetu. „Pokračuj.“ „Nemyslíš, že práve preto sa ti ťažšie... prispôsobuje, lebo si robil toľko zaujímavých vecí?“ „Pýtaš sa, či ľutujem, že som ich robil?“ „Len rozmýšľam, či by si to nemal ľahšie, keby si žil tak trochu obyčajnejšie.“ „Nikdy v živote nebudem ľutovať nič, čo som robil. Ak je človek uväznený v takomto klepci, vlastne mu iné nezostáva, len žiť z toho, čo zažil predtým.“ Usmial sa. Ale tak trochu silene, akoby ho to stálo veľkú námahu. „Teda ak sa ma pýtaš, či by som radšej spomínal na pohľad na hrad od toho malého trhu alebo na ten rad milých obchodíkov pri kruhovom objazde, veru nie. Môj život sa mi páčil taký, aký bol.“ Skĺzla som zo stola. Nebola som si istá, ako k tomu došlo, ale mala som pocit, akoby ma znova zahnal do kúta. Vzala som do ruky lopárik, čo ležal na linke. „Aha, Lou, pokiaľ ide o peniaze, fakt ma to mrzí.“ „No čo už.“ Obrátila som sa a začala som umývať lopárik. „Nemysli si, že ti tú desinu vrátim.“ O dva dni skončil Will v nemocnici s infekciou. Lekári sa vyjadrili, že si ho tam nechajú len na pozorovanie, hoci každému bolo jasné, že má príšerné bolesti. Niektorí ochrnutí ľudia necítia vôbec nič, ale hoci Will bol imúnny voči teplote, od hrudníka nadol cítil nielen dotyk, ale aj bolesť.
Navštívila som ho dva razy, priniesla som mu nejaké cédečká a dobroty na jedenie a ponúkla som mu svoju spoločnosť, ale mala som zvláštny pocit, že som mu na ťarchu, a veľmi rýchlo som si uvedomila, že Will netúži po mimoriadnej pozornosti v nemocnici. Povedal mi, aby som šla domov a užila si voľno. Ešte pred rokom by som bola tie tri dni preflákala – chodila by som po obchodoch, možno by som zašla s Patrickom na obed. Pravdepodobne by som pár hodín denne pozerala telku a možno by som sa pokúsila urobiť si poriadok v skrini. A možno by som vyspávala až do obeda. Teraz som bola napočudovanie nepokojná, stratená. Nemala som dôvod vstávať zavčasu, nemala som program. Trvalo mi dobrých pár hodín, kým som pochopila, že ten čas môžem nejako využiť. A tak som sa vybrala do knižnice a začala som zbierať informácie. Prezrela som si každú stránku, kde sa písalo o ochrnutých ľuďoch, a vypísala som si, čo všetko môžem s Willom robiť, keď sa bude cítiť lepšie. A na ten zoznam som si ku každej aktivite doplnila výstroj alebo potreby, čo sa nám k tomu zídu. Objavila som chat roomy ľudí so zraneniami chrbtice a zistila som, že sú tisícky mužov a žien, ktorí sú rovnako postihnutí ako Will, žijú v ústraní v Londýne, v Sydney, vo Vancouveri, či niekde nablízku, niektorým pomáhajú príbuzní alebo priatelia, iní žijú žalostne sami. Nebola som jediná opatrovateľka, ktorú zaujímali tieto stránky. Boli tam priateľky postihnutých, ktoré chceli pomôcť svojim partnerom nadobudnúť stratené sebavedomie, manželia hľadajúci najnovšie lekárske pomôcky a zariadenia. Našla som tam aj reklamy na vozíky, na ktorých postihnutí dokážu jazdiť po piesku alebo mimo cesty, dômyselné zdvíhacie zariadenia alebo nafukovacie pomôcky do kúpeľa. Tieto diskusie boli označené kódmi. Domyslela som si, že PCH je skratka poranenia chrbtice, TZ sú telesne zdatní a IMM je infekcia močového mechúra. Zistila som, že poranenie 4/5 stavca je oveľa vážnejšie ako poranenie 11/12 stavca, lebo pacienti s týmto poranením môžu normálne hýbať rukami aj trupom. Čítala som tam príbehy o láske a strate, príbehy partnerov usilujúcich sa zvládať postihnutých manželov, ale aj malé deti. Písali tam manželky, ktoré sa kedysi modlili, aby ich už manžel nikdy viac nezbil – a teraz to už naozaj nemôže urobiť. Boli tam manželia, ktorí chceli opustiť postihnuté manželky, ale báli sa reakcie svojho okolia. Dočítala som sa tam o vyčerpaní a zúfalstve, a neraz ma prekvapil čierny humor – spomínali sa tam vybuchujúce vrecká s katétrami, obmedzenosť ľudí, ktorí to mysleli dobre, dobrodružstvá pod vplyvom alkoholu. Pomerne často sa tam napríklad spomínalo, že pacient vypadol z vozíka. A boli tam aj príspevky o samovražde – písali tam tí, ktorí ju chceli spáchať, ale aj tí, ktorí ich presviedčali, aby si dopriali viac času a naučili sa vnímať svoj život z iného uhla. Vždy keď som prečítala podobný príspevok, mala som pocit, akoby som tajne nazerala do zákutí Willovej mysle. Na obed som si urobila prestávku a vybrala som sa na prechádzku po meste, aby som si prečistila hlavu. Kúpila som si sendvič s homárom, sadla som si na múrik a pozorovala som labute v jazierku pod hradom. Bolo dosť teplo, takže som si vyzliekla sako a nastavila som tvár slnku. Keď som pozorovala zvyšok sveta, ako si ďalej robí svoju prácu, pôsobilo to na mňa zvláštne upokojujúco. Po tom, čo som celé predpoludnie strávila vo svete ľudí s obmedzenou možnosťou pohybu, už len to, že som mohla vyjsť von a zjesť si obed na slnku, ma napĺňalo pocitom úžasnej slobody. Keď som sa najedla, vrátila som sa do knižnice a sadla som si k počítaču. Zhlboka som sa nadýchla a napísala som správu: Ahojte, som priateľka a opatrovateľka 35-ročného muža so zranením 5/6 stavca. V predchádzajúcom živote to bol úspešný, dynamický muž a má problémy zmieriť sa so svojím novým životom. V skutočnosti viem, že nechce žiť, a pokúšam sa vymyslieť niečo, čo by zmenilo
jeho rozhodnutie. Môže mi niekto povedať, prosím Vás, ako to dosiahnuť? Môžete mi poradiť, čo by sa mu mohlo páčiť alebo ako ho presvedčiť, aby začal zmýšľať ináč? Za každú radu vopred ďakujem. Dala som si prezývku Včielka Jelka. Potom som sa oprela na stoličke a chvíľu som si obhrýzala nechty, napokon som správu odoslala. Keď som si na druhé ráno sadla k počítaču, čakalo ma štrnásť odpovedí. Zalogovala som sa do chat roomu a zažmurkala som, keď som uvidela ten rad mien a odpovede, ktoré mi prišli z celého sveta v priebehu dňa a noci. V prvej odpovedi stálo: Milá Včielka Jelka, vitaj medzi nami. Som si istý, že pre Tvojho priateľa je veľkou útechou, že má niekoho, komu na ňom záleží. Tým si nie som celkom istá, pomyslela som si. Väčšina z nás, čo sa stretávame na tejto stránke, sme v istej chvíli dostali od života ťažký náklad. Je možné, že Tvoj priateľ takisto. Usiluj sa zostať pozitívne naladená. A pripomínaj mu, že nie je našou úlohou, aby sme rozhodovali, kedy prídeme na svet a kedy z neho odídeme. Je to úloha nášho Pána. Ten sa vo svojej múdrosti rozhodol zmeniť Tvojmu priateľovi život a mal by to vnímať ako lekciu... Prešla som na ďalšiu odpoveď. Milá Včielka, nedá sa poprieť, byť ochrnutý je otrava. Ak Tvoj priateľ bol aj športovec, musí to byť preňho o to ťažšie. Ale prezradím Ti, čo mi pomáha. Dobrá spoločnosť, aj keď na ňu nemám náladu, dobré jedlo, dobrí lekári, dobré lieky, niekedy aj antidepresíva, keď mi je nanič. Nespomenula si, kde Tvoj priateľ býva, ale ak ho presvedčíš, aby komunikoval s inými rovnako postihnutými ľuďmi, mohlo by mu to pomôcť. Ja som spočiatku veľmi váhal (v kútiku srdca som si možno nechcel pripustiť, že som ochrnutý), ale človeku pomôže, ak vie, že nie je na svete sám. Aha, a nedovoľ mu pozerať filmy ako Skafander a motýľ. Hrozná depka! Daj nám vedieť, ako sa Ti darí. S pozdravom Ritchie Pozrela som si na nete niečo o tom filme. „Príbeh muža, ktorý po mozgovej príhode ochrnul a usiluje sa komunikovať s okolitým svetom,“ písalo sa tam. Zapísala som si názov filmu do zápisníka, ale nebola som si istá, či to robím preto, aby som ho Willovi nedovolila pozerať, alebo aby som si ho sama pozrela. Ďalšie dve odpovede boli od adventistu siedmeho dňa a rady, ktoré mi dával na pozdvihnutie Willovej nálady, som určite nemala v pracovnej zmluve. Celá červená som rýchlo prešla na ďalšiu odpoveď, lebo som sa bála, že sa mi niekto bude spoza chrbta dívať na monitor. Pri nasledujúcej odpovedi som zaváhala. Ahoj, Včielka Jelka,
prečo si myslíš, že je správne zmeniť úmysly Tvojho priateľa/zverenca? Keby som našiel spôsob, ako zomrieť dôstojne, a keby som vedel, že to nezničí moju rodinu, vzal by som si život. Už som pripútaný na vozík osem rokov a môj život je poznačený ustavičným ponižovaním a frustráciou. Skutočne sa vieš vžiť do jeho rozpoloženia? Vieš, aký je to pocit, keď si človek nemôže ani len vyprázdniť črevá bez cudzej pomoci? Vieš, aké to je, vedieť, že navždy zostaneš pripútaná na lôžko a nemôžeš jesť, obliekať sa, komunikovať s okolitým svetom bez pomoci? Nikdy viac sexovať? Čeliť vidine večných preležanín, infekcií, či dokonca dýchania pomocou respirátora? Zdá sa mi, že si dobré dievča a určite to myslíš dobre. Lenže na budúci týždeň sa už možno oňho nebudeš starať Ty, ale niekto, kto ho bude deprimovať a možno ho ani nebude mať rád. A to, tak ako všetko ostatné, nie je v jeho moci ovplyvniť. My ochrnutí vieme, že je len málo vecí, ktoré môžeme ovplyvniť – ani len to, kto nás kŕmi, oblieka, umýva, predpisuje lieky. Žiť s tým vedomím je veľmi ťažké. Takže myslím, že kladieš nesprávnu otázku. Kto sú telesne zdatní ľudia, aby rozhodovali o našom živote? Ak sa takýto život Tvojmu priateľovi nepáči, nemala by otázka znieť: Ako mu pomôžem ukončiť ho? So srdečným pozdravom, Gforce, Missouri, USA Civela som na tú správu, prsty mi na chvíľu zmeraveli na klávesnici. Potom som prešla na ďalšie správy od iných ochrnutých. Niektorí pisatelia kritizovali Gforce za jeho pochmúrne názory, namietali, že oni našli cestu ďalej a stojí im za to žiť. Rozpútala sa menšia hádka, ktorá s Willom nemala nič spoločné. A potom sa rozhovor vrátil k mojej žiadosti. Posielali mi rady, ktoré antidepresíva sú najúčinnejšie, aké masáže pomáhajú, ako sa ktosi zázračne zotavil, čítala som príbehy ľudí, ktorých život získal novú hodnotu. Bolo tam aj zopár praktických rád: ochutnávka vína, hudba, výtvarné umenie, špeciálne prispôsobené klávesnice. „Pomôže mu partnerka,“ písala Grace 31 z Birminghamu. „Ak bude mať lásku, bude cítiť, že dokáže ísť ďalej. Ja by som bez partnera bola dávno na dne.“ Tie slová mi zneli v hlave ešte dlho po tom, čo som odišla z knižnice. Willa prepustili z nemocnice vo štvrtok. Vyzdvihla som ho v ich prispôsobenom aute a odviezla domov. Bol bledý, vyčerpaný, počas celej cesty nepokojne hľadel cez okno. „V takýchto zariadeniach sa nedá poriadne vyspať,“ vysvetľoval, keď som sa ho spýtala, či sa necíti zle. „Vždy niekto na susednej posteli stoná.“ Povedala som mu, že má celý víkend na to, aby sa zotavil, ale potom som mu naplánovala rad výletov. Priznala som sa mu, že som si vzala k srdcu jeho radu a chcem vyskúšať zopár nových vecí, a on bude musieť ísť so mnou. Hovorila som dôraznejšie než predtým, ale vedela som, že inak ho nedonútim, aby šiel so mnou. V skutočnosti som vypracovala na najbližšie dva týždne podrobný program. Každé podujatie som si starostlivo zaznačila do kalendára čiernou fixkou, červeným perom som dopísala preventívne opatrenia a zeleným pomôcky, ktoré musím vziať so sebou. Zakaždým keď som pozrela na dvere, pocítila som záchvev vzrušenia, nielen preto, lebo som taká schopná organizátorka, ale aj preto, lebo som dúfala, že niektoré z týchto podujatí možno zmení Willov pohľad na svet. Ako hovorieva môj otec, moja sestra je rodinný mysliteľ. Návšteva umeleckej galérie trvala necelých dvadsať minút. A to vrátane hľadania vhodného miesta na parkovanie – tri razy som obkrúžila parkovisko. Ledva som zatvorila dvere na galérii, Will vyhlásil, že tie obrazy sú príšerné. Spýtala som sa ho prečo a on mi odvrkol, že ak to nevidím, nemá zmysel mi to vysvetľovať. Kino sme museli zrušiť, lebo zriadenec sa nám ospravedlnil, že výťah
nefunguje. Iné akcie, ako neúspešný pokus o návštevu plavárne, vyžadovali viac času a organizácie – najprv som musela zavolať na plaváreň, dohodnúť sa s Nathanom na nadčase, a keď sme tam dorazili, Will akurát na parkovisku pred rekreačným strediskom vypil fľašu horúcej čokolády a rázne odmietol ísť dnu. V stredu večer sme sa vybrali na koncert speváka, ktorého raz videl naživo vystupovať v New Yorku. To bola dobrá akcia. Keď počúval hudbu, na tvári mal absolútne sústredený výraz. Pri väčšine činností som mala dojem, akoby Will nebol celkom duchom prítomný, akoby potláčal bolesť, spomienky alebo temné myšlienky. Ale pri hudbe to bolo iné. Na druhý deň som ho vzala na ochutnávku vína, bolo to v rámci propagačnej akcie vinárov v špeciálnej vinotéke. Musela som Nathanovi sľúbiť, že ho neopijem. Každý pohár som dala Willovi ovoňať, potom z neho ochutnal. Mala som trochu problém zachovať vážnu tvár, keď ho Will vypľul do svojho pohára (vyzeralo to naozaj smiešne), a on na mňa len zamračene pozrel a vyhlásil, že som absolútne decko. Majiteľ vinotéky bol spočiatku dosť nervózny, že má vo svojej prevádzke vozičkára, ale napokon naňho Will hlboko zapôsobil. Postupne začal otvárať ďalšie fľaše, rozprávať sa s Willom o regióne a odrode, zatiaľ čo ja som chodila po obchode, prezerala si vinety, a priznám sa, že som sa trochu nudila. „No tak, Clarková. Poď sa trochu podučiť,“ naznačil mi, aby som si prisadla k nemu. „Nemôžem. Mama mi povedala, že pľuť sa nepatrí.“ Muži na seba pozreli, akoby mi preskočilo. Ale Will zakaždým víno nevypľul. Dívala som sa. A postupne začal byť čoraz zhovorčivejší, usmiaty a ešte bojovnejšie naladený než zvyčajne. Keď sme sa vracali domov cez mesto, kadiaľ sme bežne nechodili, a uviazli sme v zápche, zbadala som tetovací salón. „Vždy som túžila mať tetovanie,“ vzdychla som. Mala som vedieť, že človek nemôže vo Willovej prítomnosti povedať niečo také. On si nepotrpel na spoločenské rečičky. Hneď sa domáhal vysvetlenia, prečo teda nemám nijaké tetovanie. „Ach... ja neviem. Asi som sa bála, čo na to ľudia povedia.“ „Prečo? Čo také by mohli povedať?“ „Otec tetovanie neznáša.“ „Koľko máš rokov, prosím ťa?“ „Ani Patrick to nemá rád.“ „A on nikdy nerobí nič, čo ty nemáš rada?“ „Možno by som tam chytila klaustrofóbiu. Možno by som si to rozmyslela, keď by to už bolo hotové.“ „Tak potom by si si to dala odstrániť laserom, nie?“ Pozrela som naňho v spätnom zrkadielku. Oči sa mu smiali. „No tak,“ pokračoval. „Čo by si si dala vytetovat?“ Uvedomila som si, že sa usmievam. „Neviem. Určite nie hada. Ani nijaké meno.“ „Nečakal som, že si dáš vytetovať srdiečko a v ňom slovo ,mama‘.“ „Sľubuješ, že sa nebudeš smiať?“ „Dobre vieš, že to nedokážem. Ach, bože, dúfam, že nie nejaký citát z Nietzscheho. Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“ „Nie, dala by som si vytetovať včelu. Malú čierno-žltú včielku. Zbožňujem včely.“ Prikývol, akoby to bolo najrozumnejšie, čo môžem urobiť. „A kam by si si ju dala vytetovať? Alebo sa radšej nemám pýtať?“ Pokrčila som plecami. „Neviem. Na plece? Na bok?“ „Zastav pri obrubníku.“
„Prečo? Je ti zle?“ „Len už zastav. Tamto je miesto. Pozri, tam vľavo.“ Zastavila som pri obrubníku a obzrela som sa naňho. „Choď tam. Aj tak dnes už nemáme iný program.“ „Kam mám ísť?“ „Do tetovacieho salóna.“ Rozosmiala som sa. „No jasné. To určite.“ „Prečo nie?“ „Pregĺgal si, namiesto aby si pľul.“ „Neodpovedala si mi na otázku.“ Obrátila som sa na sedadle. Tváril sa vážne. „Nemôžem sa len tak zobrať a dať si niečo vytetovať.“ „Prečo nie?“ „Pretože...“ „Pretože to hovorí tvoj frajer? Pretože aj v dvadsiatich siedmich rokoch musíš byť poslušná dcérenka? Pretože sa bojíš? No tak, Clarková. Užívaj si život. Čo ti v tom bráni?“ Hľadela som na dom, v ktorom sídlil tetovací salón. V mierne špinavom okne svietilo neónové srdce, znútra boli nalepené fotografie Angeliny Jolieovej a Mickeyho Rourkeho. Z rozjímania ma vytrhol Willov hlas. „Okej, ak si to dáš urobiť ty, dám si aj ja.“ Obrátila som sa k nemu. „Ty si dáš niečo vytetovať?“ „Ak ťa to výnimočne donúti vyliezť z ulity.“ Vypla som motor. Sedeli sme v aute, počúvali, ako motor pomaly chladne, ako tlmene prechádzajú popri nás dlhé rady áut. „Je to dosť trvalé.“ „Nielen ,dosť‘.“ „Patrick bude zúriť.“ „To si mi už spomínala.“ „A pravdepodobne dostaneme od špinavých ihiel žltačku. A zomrieme pomalou, bolestnou smrťou.“ Obrátila som sa k Willovi. „Možno to ani nebudú môcť urobiť hneď teraz. Teda, okamžite.“ „Možno nie, ale čo keby sme sa išli presvedčiť?“ O dve hodiny sme vyšli z tetovacieho salóna, ja o osemdesiat libier ľahšia a s náplasťou na boku, kde mi ešte vždy schol atrament. Tetovanie bolo pomerne malé, ako sa vyjadril umelec, ktorý sa ma ujal, čo znamenalo, že mi ho mohol nielen nakresliť, ale aj vyfarbiť počas jednej návštevy, a tak som vyšla z jeho salóna hotová. Potetovaná. Alebo, ako sa bezpochyby vyjadrí Patrick, zjazvená na celý život. Pod náplasťou s bielou gázou sa skrýval guľatučký čmeliačik, ktorého som si vybrala z hrubého karisbloku plného laminovaných stránok s predlohami, čo nám tetovač strčil do rúk, keď sme vošli. Bola som takmer hysterická od vzrušenia. Stále som nadvihovala náplasť a nakúkala na tetovanie, až kým mi Will nepovedal, aby som s tým prestala, inak si to pobabrem. Napočudovanie Will bol vnútri zvláštne uvoľnený a šťastný. Nikto ho zvedavo neokukoval. Už sme robili tetovanie niekoľkým postihnutým, ubezpečili ho, čo vysvetľovalo, že sa k nemu správali úplne uvoľnene. Prekvapilo ich, keď Will povedal, že cíti ihlu. Pred šiestimi týždňami vraj robili tetovanie čiastočne ochrnutému klientovi, ktorý si dal na celú nohu odhora až dolu vytetovať fotograficky presné obrázky umelých končatín. Tetovač s tunelom v uchu vzal Willa do susednej miestnosti a s pomocou môjho tetovača ho uložil na špeciálny stôl, takže ja som mu cez otvorené dvere videla iba nohy. Počula som, ako sa muži tlmene zhovárajú a smejú, v pozadí sa ozýva bzučanie tetovacej ihly a do nosa mi udiera pach dezinfekčného prostriedku.
Keď sa mi ihla prvý raz zabodla do pokožky, zahryzla som si do pery, nechcela som, aby Will počul, ako kričím. Celý čas som myslela na to, čo robí v susednej miestnosti, usilovala som sa zachytiť útržky ich rozhovoru a premýšľala som, čo si asi dal vytetovať. Keď sa konečne vynoril na vozíku po tom, čo som bola hotová, odmietol mi ukázať svoje tetovanie. Mala som podozrenie, že to nejako súvisí s Aliciou. „Máš na mňa veľmi zlý vplyv, Will Traynor,“ vyhlásila som. Nato som otvorila dvere na aute a spustila som rampu. Nevedela som sa prestať uškŕňať. „Ukáž.“ Obzrela som sa po ulici a rýchlo som nadvihla gázu na boku. „Paráda. Ten čmeliak sa mi fakt páči.“ „Teraz budem musieť v prítomnosti rodičov nosiť iba nohavice s vysokým pásom.“ Pomohla som mu nasmerovať vozík na rampu a zdvihla som ho. „Ale keď sa tvoja mama dozvie, že aj ty si sa dal potetovať...“ „Poviem jej, že ma zviedlo dievča zo sídliska.“ „No dobre, Traynor, tak teraz mi ukáž svoje.“ Uprene na mňa hľadel a na perách mu pohrával úsmev. „Ale keď prídeme domov, budeš mi na to musieť dať novú gázu.“ „Jasné, akoby som to nikdy nerobila. Tak rýchlo. Nepohnem sa odtiaľto, kým mi ho neukážeš.“ „Tak mi teda zdvihni košeľu. Vpravo. Z tvojej strany vpravo.“ Naklonila som sa ponad predné sedadlá, vytiahla som mu z nohavíc košeľu a nadvihla kúsok gázy pod ňou. Na svetlej pokožke sa vynímal čierno-biely pásikavý obdĺžnik, taký malý, že som sa naň musela pozrieť dva razy, aby som si uvedomila, čo tam je. Chvíľu som len civela. Potom som sa rozpačito zasmiala a do očí mi vhŕkli slzy. „To je...?“ „Dátum mojej nehody. Áno.“ Zdvihol pohľad k nebesiam. „Preboha, Clarková, nefňukaj mi tu. Malo ťa to pobaviť.“ „Veď ma to aj pobavilo. Ale je to dosť strelené.“ „Nathanovi sa to bude páčiť. No tak, nepozeraj tak na mňa. Nemôžeš povedať, že som si pošpatil dokonalé telo.“ Zastrčila som Willovi košeľu do nohavíc, obrátila som sa dopredu a naštartovala som. Čo na to povedať? Nevedela som, čo to znamená. Žeby sa zmieril so svojím stavom? Alebo to bol len ďalší spôsob, ako ukázať, že opovrhuje vlastným telom? „Počuj, Clarková, urob mi láskavosť,“ ozval sa vo chvíli, keď som sa chystala vyraziť. „Načiahni sa do batoha. Otvor to zazipsované vrecko.“ Pozrela som naňho v spätnom zrkadle, znova som zatiahla ručnú brzdu. Naklonila som sa ponad predné sedadlá a zalovila som v batohu podľa jeho pokynov. „Chceš tabletky proti bolesti?“ Bola som pár centimetrov od jeho tváre. Odkedy sa vrátil z nemocnice, nemal takú dobrú farbu. „Mám niečo v...“ „Nie. Hľadaj ďalej.“ Vytiahla som kus papiera a oprela som sa na sedadle. Bola to zložená desaťlibrová bankovka. „To je ono. Pohotovostná desina.“ „A čo s ňou?“ „Je tvoja.“ „Za čo?“ „Za to tetovanie.“ Uškrnul sa na mňa. „Až do poslednej chvíle, keď si sedela na tej stoličke, som neveril, že sa dáš potetovať.“ ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
16 Nedalo sa nič robiť. Nočné presuny pokračovali. Každý víkend, keď Treena prišla domov, rodina Clarkovcov začala hrať dlhú nočnú hru „postele, postele, hýbte sa“. V piatok po večeri jej rodičia ponúkli svoju spálňu a Treena ich ponuku prijala, lebo ju uistili, že im to nerobí problémy a Thomas spáva oveľa lepšie v izbe, ktorú pozná. Takto sa všetci dobre vyspíme, tvrdili. Ale takéto usporiadanie znamenalo, že mama aj otec potrebovali svoju prikrývku, vankúše aj plachtu, lebo mama nevedela dobre spať, kým nemala posteľ podľa svojich predstáv. A tak po večeri vyšli s Treenou hore, prezliekli obliečky a plachtu a na manželskú posteľ prestreli novú plachtu s ochrannou podložkou, keby sa Thomasovi pritrafila nehoda. Rodičovské obliečky uložili v obývačke do kúta, tam po nich Thomas skákal, plachtu roztiahol ponad jedálenské stoličky – vyrobil si stan. Starký ponúkol svoju izbu, ale nikto o ňu nejavil záujem, lebo páchla zažltnutými výtlačkami Racing Postu a cigaretovým tabakom, a trvalo by aj týždeň, kým by ju mama upratala. Chvíľami som sa cítila previnilo – koniec koncov tie problémy vznikli kvôli mne –, ale nemienila som navrhnúť, že sa vrátim do svojej bývalej kutice. Tá izba bez okien, kde sa nedalo vetrať, sa pre mňa stala priam prízrakom. Pri pomyslení, že by som v nej znova spala, som cítila zvieranie v hrudi. Mala som dvadsaťsedem rokov, bola som hlavnou zárobkovo činnou osobou v rodine. Nemohla som spať v izbe o nič väčšej ako kredenc. Raz som sa ponúkla, že cez víkend prespím u Patricka, a všetkým sa uľavilo. Ale kým som nebola doma, Thomas mi lepkavými prstami zababral nové žalúzie a guľôčkovým perom mi počmáral novú obliečku na paplón, a tak mama s otcom usúdili, že bude lepšie, ak budú oni spať v mojej izbe a Treena s Thomasom u nich. Im vraj nebude prekážať, ak Thomas niečo počmára. Vzhľadom na to prezliekanie a pranie obliečok a plachiet mama nakoniec uznala, že nemá zmysel, aby som cez víkendy nocovala u Patricka. Patrick bol kapitola sama osebe. Teraz už bol vyslovene posadnutý Norsemanom. Všetko, čo jedol, pil, dýchal, sa nieslo v znamení Norsemana. Jeho byt, za normálnych okolností zariadený veľmi striedmo, bol teraz ovešaný papiermi s tréningovým a diétnym režimom. Mal nový odľahčený bicykel – uložený ho mal v hale a nesmela som sa ho ani dotknúť, aby som nenarušila jeho starostlivo vyvážené pretekárske kvality. A málokedy býval doma, dokonca ani v piatok či sobotu. Vzhľadom na jeho dlhé tréningy a môj pracovný čas sme sa vídali menej. Mohla som chodiť za ním na štadión a pozorovať ho, ako behá dookola, až kým neabsolvoval predpísaný počet kilometrov, alebo som mohla zostať doma a pozerať sama telku, schúlená v rohu jeho obrovskej koženej sedačky. V chladničke nemal nijaké poriadne jedlo, iba pásiky morčacích pŕs a odporné energetické nápoje, ktoré mi pripomínali žabí sliz. S Treenou sme taký nápoj raz ochutnali a okamžite sme ho vypľuli, pričom sme vydávali hysterické zvuky, akoby sme dávili, celkom ako malé deti. Popravde sa musím priznať, že Patrickov byt sa mi nepáčil. Kúpil si ho pred rokom, keď konečne dospel k záveru, že jeho mama vydrží doma aj sama. V podnikaní sa mu darilo a povedal mi, že by sa konečne patrilo, aby jeden z nás postúpil na rebríčku nehnuteľností. Vtedy mal zrejme dodať, že by sme mohli žiť spolu, ale z nejakého dôvodu sa nič také nestalo a ani jeden z nás nerád začína témy, z ktorých je nesvoj. Preto v tom byte nebol ani náznak toho, že by som mu vtisla svoju pečať, hoci sme spolu chodili už dlhé roky. Nikdy som mu to nebola schopná povedať, ale radšej som bývala v našom rodinnom dome plnom hluku a kriku než v tom bezduchom staromládeneckom pelechu
s vlastným parkovacím boxom a bezchybným výhľadom na hrad. Okrem iného som sa v ňom cítila osamelo. „Musím dodržiavať prísny režim, zlato,“ bránil sa, keď som mu to povedala. „Ak v tomto štádiu budem behať menej ako tridsaťpäť kilometrov denne, kondička bude v háji.“ Vtedy ma informoval o tom, ako si lieči zápal šliach v lýtkach, a požiadal ma, aby som mu podala sprej na tvár. Keď netrénoval, chodil na nekonečné stretnutia s ostatnými členmi tímu, porovnávali si výstroj a spresňovali detaily cesty. Keď som sedela medzi nimi, mala som pocit, akoby sa zhovárali po kórejsky. Netušila som, čo tie výrazy znamenajú, a vôbec som sa to netúžila dozvedieť. O sedem týždňov som mala ísť s nimi do Nórska. Stále som nevyriešila, ako Patrickovi oznámim, že som Traynorovcov nepožiadala o voľno. Ako by som mohla? V čase, keď sa mali konať ich bájne preteky, bude ubiehať posledný týždeň mojej pracovnej zmluvy. Akosi detinsky som to odmietala riešiť, ale v skutočnosti som myslela iba na Willa a tikajúce hodiny. Nič iné som nevnímala. Najväčšou iróniou bolo, že v Patrickovom byte som sa nevedela poriadne vyspať. Neviem, čím to bolo, ale keď som odtiaľ odchádzala do práce, mala som pocit, akoby som hovorila s vankúšom na ústach, a vyzerala som, akoby mi niekto vyrobil monokle pod oboma očami. Na tie fialové kruhy som si nanášala mejkap rovnako rozšafne, ako som maľovala svoju izbu. „Čo sa deje, Clarková?“ spýtal sa ma Will. Otvorila som oči. Bol pri mne a pozoroval ma s hlavou naklonenou nabok. Mala som pocit, že tam možno bol dosť dlho. Automaticky mi ruka vyletela k ústam zo strachu, že som uslintaná. Film, ktorý som mala sledovať, sa práve skončil a videla som z neho len pomaly ubiehajúce titulky. „Nič. Prepáč, je tu dosť teplo.“ Vystrela som sa. „V priebehu posledných troch dní si už druhý raz zaspala.“ Zahľadel sa mi do tváre. „A vyzeráš fakt hrozne.“ A tak som mu to povedala. Porozprávala som mu o našich problémoch s nočným striedaním postelí a o tom, že okolo toho nemôžem robiť rozruch, lebo vždy keď pozriem na otca, vidím mu na tvári zúfalstvo z toho, že nevie svojej rodine zabezpečiť bývanie, kde by sa všetci pohodlne vyspali. „Stále si nenašiel robotu?“ „Nie. Zrejme to bude tým vekom. Ale doma sa o tom nerozprávame. Je to...“ Pokrčila som plecami. „Pre každého nepríjemné.“ Počkali sme, kým sa film neskončí, potom som podišla k prehrávaču, vybrala som DVD a vložila ho znova do obalu. Mala som zlý pocit z toho, že Willovi hovorím o našich problémoch. V porovnaní s jeho problémami mi pripadali hrozne triviálne. „Ja si na to zvyknem,“ povedala som. „Vážne. Všetko bude fajn.“ Will bol zvyšok dňa ponorený do svojich myšlienok. Umyla som riad, potom som mu zapla počítač. Keď som mu priniesla nápoj, obrátil sa na vozíku ku mne. „Vieš čo, je to celkom jednoduché,“ povedal, akoby pokračoval v rozhovore. „Cez víkendy môžeš spávať tu. Je tu jedna voľná izba – najvyšší čas, aby ju niekto využil.“ Zarazila som sa s pohárom v ruke. „To nemôžem.“ „Prečo nie? Za tie hodiny ti nebudem platiť nadčasy.“ Vložila som pohár do držiaka. „Ale čo by si pomyslela tvoja mama?“ „Netuším.“ Zrejme som sa tvárila ustarostene, lebo dodal: „Nijaké strachy. Som neškodný.“ „Čože?“
„Ak sa bojíš, že mám bočné úmysly a chcem ťa zviesť, jednoducho ma môžeš vypnúť.“ „Veľmi vtipné.“ „Vážne. Nechaj si to uležať v hlave. Môžeš to mať ako záložný plán. Mimochodom, situácia sa môže zmeniť rýchlejšie, než si myslíš. Tvoja sestra sa môže rozhodnúť, že už nechce tráviť víkendy v rodičovskom dome. Alebo si nájde chlapa. Všeličo sa môže stať.“ A ty tu už o dva mesiace nemusíš byť, povedala som mu v duchu a nenávidela som sa za tú myšlienku. „Povedz mi niečo,“ požiadal ma Will, keď sa obrátil na odchod. „Prečo ti tvoj Bežec neponúkol strechu nad hlavou?“ „Ponúkol mi to.“ Pozrel na mňa, akoby chcel pokračovať v tom rozhovore. Ale potom si to rozmyslel. „Ako som povedal.“ Pokrčil plecami. „Kedykoľvek môžeš využiť moju ponuku.“ Spísala som, čo všetko mal Will rád. Tu je zoznam: 1. Rád pozeral filmy, najmä zahraničné s titulkami. Niekedy som ho presvedčila aj na akčný triler, dokonca aj na zaľúbený film, ale na romantické komédie sa nahovoriť nedal. Keď som sa odvážila priniesť z požičovne romantickú komédiu, dve hodiny opovržlivo prskal alebo ma upozorňoval na klišé v deji, až ma to prestalo baviť. 2. Rád počúval klasickú hudbu. A vedel o nej naozaj veľa. Mal rád aj niektoré moderné veci, no tvrdil, že džez je snobstvo. Keď si raz popoludní prezrel zoznam mojich skladieb na MP3, tak sa rozosmial, až sa mu takmer uvoľnila hadička. 3. Rád sedával v záhrade, najmä odkedy sa oteplilo. Niekedy som stála pri okne a pozorovala som ho, ako sedí so zaklonenou hlavou a vychutnáva si lúče slnka na tvári. Keď som obdivovala jeho schopnosť ani sa nepohnúť a vychutnávať si krásu okamihu – čo som nikdy nedokázala –, podotkol, že keď človek nemôže hýbať rukami ani nohami, nemá veľmi na výber. 4. Nútil ma čítať knihy a časopisy a potom mu rozprávať, čo v nich bolo. Vedomosti ti dávajú moc, Clarková, hovorieval mi. Spočiatku mi to liezlo na nervy. Cítila som sa ako školáčka, keď odpovedá pred tabuľou. Ale po čase som si uvedomila, že z Willovho hľadiska som nemohla odpovedať zle. Dokonca sa mu páčilo, keď som sa s ním hádala. Pýtal sa na môj názor na to, čo píšu v novinách, nesúhlasil so mnou, pokiaľ išlo o niektoré postavy v knihách. Mal vyhranený názor takmer na všetko – čo robí vláda, či by nejaká spoločnosť mala kúpiť inú spoločnosť, či niekoho mali posadiť za mreže. Ak si myslel, že som lenivá alebo len papagájujem názory Patricka či mojich rodičov, rovno mi povedal: „Nie, to mi nestačí.“ Tváril sa sklamane, ak som vyhlásila, že o niečom nič neviem; a tak som začala predvídať, na čo sa ma spýta, a cestou autobusom do práce som čítala noviny, aby som bola pripravená. „Dobrý postreh, Clarková,“ pochválil ma niekedy a ja som sa škerila od ucha k uchu. A potom som si v duchu vynadala, že dopustím, aby sa ku mne správal tak blahosklonne. 5. Rád sa dal holiť. Teraz som mu už každý druhý deň namydlila bradu a oholila ho, takže vyzeral upravený. Ak práve nemal zlý deň, zaklonil sa na stoličke, zatvoril oči a na tvári sa mu rozhostil výraz, ktorý mal blízko k fyzickej rozkoši. Možno sa mi to len zdalo. Možno som videla, čo som chcela vidieť. Ale keď som mu zľahka prechádzala žiletkou po brade a stierala penu s chlpmi, bol úplne ticho, a keď otvoril oči, zračil sa mu v nich prívetivý výraz človeka, ktorý sa práve prebral z príjemného spánku. Teraz už mal v tvári trochu farby, keďže trávil dosť času vonku a mal pokožku, ktorá sa ľahko opáli. Žiletky som odkladala na skrinku v kúpeľni a vždy som ich zastrčila za veľké balenie kondicionéra.
6. Mal rád chlapskú spoločnosť. Najmä Nathanovu. Niekedy pred večernou hygienou sedeli na odľahlom konci záhrady a Nathan otvoril dve plechovky piva. Občas som počula, ako sa bavia o ragby alebo vtipkujú o nejakej žene, ktorú videli v televízii, a vtedy vôbec nehovoril ako Will, ktorého som poznala. Ale chápala som, že to potrebuje; zišlo sa mu stráviť chvíľu s človekom, s ktorým mohol viesť chlapské reči a robiť chlapské veci. Bol to aspoň kúsok akejsi normálnosti v jeho zvláštnom, osamelom živote. 7. Rád komentoval moje oblečenie. Presnejšie, dvíhal obočie pri pohľade na to, čo som mala na sebe. S výnimkou žlto-čiernych pančucháčov. Dva razy som v nich prišla do práce a vtedy nepovedal nič, iba prikývol, akoby sa mu zdalo, že svet je v poriadku. „Ty si vraj minule stretla v meste môjho otca.“ „Aha, áno.“ Vešala som bielizeň na šnúru. Tá šnúra bola v tajnom zákutí „kuchynskej záhrady“, ako ju označovala pani Traynorová. Asi nechcela, aby jej zakvitnuté záhony pošpinilo niečo také svetské ako vypratá bielizeň. Moja mama vyvešala vždy bielizeň všetkým na oči, akoby sa ňou chválila. Akoby vyzývala susedy: Teraz ukážte, čo dokážete, dámy! Len kvôli otcovi nevyložila pred dvere stojan na sušenie. „Spýtal sa ma, či si mi o tom niečo povedala.“ „Aha.“ Usilovala som sa tváriť bezvýrazne. Ale keď som videla, že čaká na odpoveď, dodala som: „Očividne nie.“ „Bol s niekým?“ Posledný kolíček som hodila do vrecka. Zrolovala som ho a vložila do prázdneho koša na bielizeň. Nato som sa obrátila k nemu. „Áno.“ „So ženou.“ „Áno.“ „Červenovlasou?“ „Áno.“ Will sa na chvíľu zamyslel. „Prepáč, ak si myslíš, že som ti to mala povedať,“ ospravedlnila som sa. „Ale... zdalo sa mi, že mňa do toho nič.“ „O takých veciach sa ťažko hovorí.“ „Áno.“ „Ak ťa to uteší, Clarková, nebolo to prvý raz,“ odvetil a zamieril do domu. Deirdre Bellowsová ma musela osloviť dva razy, kým som zdvihla pohľad. Práve som si zapisovala do zápisníka názvy miest a k nim otázniky, plusy a mínusy, a úplne som zabudla, že sedím v autobuse. Pokúšala som sa vyriešiť, ako dostať Willa do divadla. V okruhu dvoch hodín jazdy autom bolo iba jedno a dávali tam Oklahomu! Nevedela som si predstaviť, že by Will pokyvoval hlavou do rytmu skladby Oh What A Beautiful Morning, ale všetky klasické divadlá boli v Londýne. No výlet do Londýna sa mi ešte vždy zdal nereálny. V podstate som nemala problém dostať Willa z domu, ale už sme vyčerpali všetky možnosti kultúrneho vyžitia v okruhu jednej hodiny jazdy a nevedela som si predstaviť, ako ho dostať ďalej. „Tuším si stratená vo svojom svete, čo, Louisa?“ „Ach, zdravím, Deirdre.“ Posunula som sa na sedadle, aby si mohla prisadnúť. Deidre sa priatelila s mojou mamou od dievčenských čias. Vlastnila obchod s bytovým textilom
a bola tri razy rozvedená. Vlasy mala také husté, až vyzerali ako parochňa, a pri pohľade na jej mäsitú smutnú tvár mal človek dojem, že stále roztúžene sníva o svojom princovi v žiarivej zbroji, ktorý ju odnesie so sebou. „Normálne nechodím autobusom, ale auto mám v servise. Ako sa máš? Tvoja mama spomínala, že máš zaujímavú prácu.“ To bolo nepríjemné na živote v malom meste. Všetci o vás vedeli všetko. Nič nebolo tajomstvom – ani to, že ma ako štrnásťročnú prichytili fajčiť na parkovisku pred supermarketom dobrý kus od mesta, ani to, že môj otec urobil nový obklad v záchode na prízemí. Ženy ako Deirdre žili podrobnosťami z každodenného života svojich spoluobčanov. „Áno, je to dobrá práca.“ „A dobre platená.“ „Áno.“ „Veľmi mi odľahlo, keď si si našla prácu. Veľká škoda, že Buttered Bun zatvorili. V tomto meste pomaly pozatvárajú všetky prepotrebné obchody. Pamätám sa na časy, keď sme mali na hlavnej ulici potraviny, pekáreň a mäsiarstvo. Už nám chýbal len výrobca sviečok.“ „Mhm.“ Videla som, ako pozrela na môj zoznam, a zatvorila som zápisník. „Ale hlavne, že ešte vždy máme kde kúpiť závesy. Ako idú obchody?“ „Ach, áno... dobre. Čo to tu máš? Niečo, čo potrebuješ pri práci?“ „Len si píšem zoznam vecí, ktoré by možno Will rád robil.“ „To je ten tvoj postihnutý?“ „Áno, môj šéf.“ „Tvoj šéf. To si pekne povedala.“ Štuchla do mňa. „A ako sa darí na univerzite tej tvojej múdrej sestre?“ „Má sa dobre. Aj Thomas.“ „To dievča raz bude premiérkou. Ale musím priznať, Louisa, bola som prekvapená, že si neodišla ešte pred ňou. Vždy sme si mysleli, že si veľmi bystrá. Niežeby sme si to teraz už nemysleli.“ Zdvorilo som sa usmiala. Nebola som si istá, čo iné by som mohla urobiť. „Ale aj tak, niekto to musí robiť, nie? A tvoja mama sa teší, že jedna z vás je rada doma.“ Chcela som niečo namietnuť, no uvedomila som si, že nič, čo som urobila za posledných sedem rokov, nenaznačuje, že som mala ambície alebo túžbu pohnúť sa ďalej než na koniec našej ulice. A ako som tam sedela a unavený starý motor v autobuse sa pod nami až tak triasol, zrazu som mala pocit, že čas plynie závratnou rýchlosťou a ja ho strácam pri každej svojej ceste hore-dolu okolo hradu. Aj pri tom, keď sa dívam na Patricka, ako behá znova a znova okolo štadióna. Stále tie isté drobné starosti. Tie isté rituály. „Ejha, už musím vystupovať.“ Deirdre sťažka vstala a prehodila si remeň lakovej kabelky cez plece. „Pozdrav mamu. Povedz jej, že zajtra sa zastavím.“ Zdvihla som pohľad a zažmurkala. „Mám tetovanie. Čmeliaka.“ Zaváhala a chytila sa sedadla. „Na boku. Ozajstné tetovanie. Trvalé,“ dodala som. Deirdre pozrela k dverám autobusu. Chvíľu akoby bola zmätená, potom sa na mňa usmiala. Podľa všetkého to mal byť upokojujúci úsmev. „No to je naozaj milé, Louisa. Ako som povedala, odkáž mame, že zajtra sa zastavím.“ Vždy keď Will pozeral televíziu alebo bol inak zamestnaný, sedela som pri jeho počítači a pátrala som po zázračnom podujatí, ktoré by sa Willovi mohlo páčiť.
Ale ako čas ubiehal, zisťovala som, že zoznam vecí, ktoré nemôžeme robiť, a miest, kam nemôžeme ísť, ďaleko presahuje zoznam toho, čo môžeme robiť. Keď som to pochopila, znova som zašla na stránku chat roomu a požiadala ľudí o radu. Ahoj, Včela! zareagoval okamžite Ritchie. Vitaj medzi nami. Z nasledujúcich rozhovorov som vyrozumela, že opiť sa na invalidnom vozíku predstavuje isté riziko vrátane pohromy s katétrom, pád s vozíkom pri schádzaní z obrubníka a možnosť, že kumpáni z mokrej štvrte neodvezú vozičkára domov, ale niekde úplne inde. Dozvedela som sa, že neexistuje miesto, kde sú zdraví ľudia nápomocnejší než inde, ale Paríž je údajne najmenej naklonený vozičkárom zo všetkých miest na svete. To ma dosť sklamalo, lebo v kútiku duše som stále dúfala, že by sme sa tam predsa len mohli vybrať. Začala som dávať dokopy nový zoznam – veci, ktoré sa nedajú robiť s ochrnutými: 1. Ísť metrom (väčšina staníc nemá výťah), čo nám bránilo v aktivitách v polovici Londýna, pokiaľ sme nechceli platiť za taxík. 2. Ísť plávať bez pomoci, ak nie je dosť teplo, inak sa plávajúci začne za pár minút triasť. Ani šatne pre postihnutých nemajú veľký zmysel, pokiaľ pri bazéne nie je zdvíhacie zariadenie. (Niežeby bol Will ochotný dať sa zdvihnúť takým zariadením.) 3. Ísť do kina, ak nemáte zabezpečené miesto v prvom rade alebo ak Will nemá v ten deň silné kŕče. Počas filmu Okno do dvora som strávila najmenej dvadsať minút na kolenách zbieraním pukancov, ktoré sa rozsypali, keď Willovi pri kŕči nadskočilo koleno. 4. Ísť na pláž, ak vozík nie je adaptovaný a nemá široké gumy. Willov vozík ich nemá. 5. Letieť lietadlom, ak kvóta postihnutých už bola vyčerpaná. 6. Ísť nakupovať, ak v obchodoch nie sú rampy alebo bezbariérové vstupy. V mnohých obchodoch v okolí hradu sa majitelia oháňajú tým, že ich budovy sú historické pamiatky a nemôžu to urobiť. A niektorí aj hovorili pravdu. 7. Ísť niekam, kde je priveľmi chladno alebo priveľmi horúco (teplotné problémy). 8. Ísť niekam spontánne (treba zbaliť batoh a skontrolovať, či je to miesto dostupné vozičkárom). 9. Ísť jesť do reštaurácie, ak vozičkára uvádza do rozpakov, že ho musia kŕmiť, alebo – v závislosti od situácie s katétrom – ak treba ísť na toaletu dolu schodmi. 10. Ísť na dlhý výlet vlakom (je vyčerpávajúce a veľmi náročné nastúpiť bez pomoci s ťažkým vozíkom). 11. Ísť k holičovi, ak prší (vlasy sa prilepili Willovi na kolesá. Zvláštne, ale obom nám z toho bolo na vracanie). 12. Ísť na návštevu k priateľom, pokiaľ nemajú bezbariérový vstup do domu. Väčšina domov má vpredu schody. A väčšina ľudí nemá rampy. Náš dom bol vzácnou výnimkou. Okrem toho Will tvrdil, že aj tak k nikomu nechce ísť na návštevu. 13. Ísť dolu kopcom od hradu v silnom lejaku (brzdy neboli vždy bezpečné a mala som problémy udržať vozík). 14. Ísť kamkoľvek, kde mohli byť opilci. Will akoby priťahoval opilcov, tí si vždy čupli k nemu, dýchali naňho alkoholické výpary a súcitne vyvaľovali oči. A niekedy ho skutočne chceli odviezť preč. 15. Ísť kamkoľvek, kde môže byť veľa ľudí. To znamenalo, že s príchodom leta bolo čoraz ťažšie chodiť na výlety okolo hradu, a polovica zo všetkých akcií, o ktorých som uvažovala – trhy umeleckých remesiel, divadelné vystúpenia pod holým nebom, koncerty, neprichádzala do úvahy.
Keď som zúfalo hľadala nápady a spytovala som sa postihnutých na chat roome, čo by robili najradšej na svete, takmer vždy mi odpovedali: „Chcel by som sexovať.“ V tomto smere som dostala priam záplavu detailov, o ktoré som nežiadala. Ale v podstate mi veľmi nepomohli. Už nám zostávalo len osem týždňov a vyčerpala som všetky nápady. Pár dní po našom rozhovore pri šnúre s bielizňou som sa vrátila domov a našla som otca stáť na chodbe. Už to samo osebe by bolo dosť nezvyčajné (v posledných týždňoch trávil celé dni na pohovke v obývačke, údajne aby robil starkému spoločnosť), ale mal na sebe vyžehlenú košeľu, bol oholený a celá chodba voňala vodou po holení Old Spice. Som si takmer istá, že ju mal ešte od roku 1974. „Tu si!“ Zatvorila som dvere. „Tu som.“ Bola som unavená a plná úzkosti. Celou cestou autobusom som telefonovala s agentom cestovnej kancelárie o miestach, kam by som mohla vziať Willa, ale obaja sme boli v koncoch. Potrebovala som ho dostať ďalej od domova. Lenže v okruhu desať kilometrov od hradu nebolo jediné miesto, kam by chcel ísť. „Môžeš sa dnes najesť sama?“ „Jasné. Neskôr môžem zájsť za Patrickom do hostinca. Prečo?“ Zavesila som si sako na háčik. Odkedy odbudli Treenine a Thomasove bundy, vešiak bol prázdnejší. „Pozval som tvoju mamu na večeru.“ V duchu som listovala v kalendári. „Zabudla som na jej narodeniny?“ „Nie. Oslavujeme.“ Stíšil hlas, akoby mi chcel prezradiť tajomstvo. „Dostal som prácu.“ „To naozaj?!“ Videla som, aký je celý vymenený. Stál hrdo vystretý, na tvári mu žiaril úsmev. Vyzeral oveľa mladšie. „Oci, to je skvelé!“ „Viem. Tvoja mama je v siedmom nebi. Ako dobre vieš, mala zlé časy, keď Treena odišla z domu. A ešte sa musí starať o starkého. Tak som si povedal, že jej trochu spestrím program.“ „A akú prácu si dostal?“ „Budem šéfom údržby. Hore na hrade.“ Zažmurkala som. „Ale tam je...“ „Pán Traynor. Presne tak. Zavolal mi a povedal, že hľadá niekoho na to miesto a ten tvoj Will mu spomenul, že som voľný. Dnes popoludní som bol za ním, ukázal som mu, čo viem robiť, a vzal ma na mesiac na skúšku. V sobotu nastupujem.“ „Ty budeš robiť pre Willovho otca?“ „No, hovoril, že mi musí dať mesačnú skúšobnú lehotu, aby bolo všetko podľa predpisov, ale vraj nevidí dôvod, prečo by ma nemohol prijať natrvalo.“ „To je... to je úžasné!“ Tá správa ma vyviedla z miery. „Ani som nevedela, že tam niekoho hľadajú.“ „Ani ja. Ale je to skvelé. Ten chlap sa rozumie svojej robote. Vie, kto je dobrý, Lou. Rozprával som sa s ním o dubovom nábytku a ukázal mi čosi, čo vyrobil môj predchodca. Neverila by si tomu! Hrozné čosi. Vravel, že naňho veľmi zapôsobilo, čo dokážem.“ Už celé mesiace som ho nevidela takého oduševneného. Vtedy sa k nám pridala mama. Mala narúžované pery a svoje najlepšie lodičky. „Bude mať vlastnú dodávku. A skvelý plat, Lou. Dokonca o trochu viac, než zarábal v nábytkárskej továrni.“
Hľadela naňho ako na svojho hrdinu, ktorý porazil deväťhlavého draka. A obrátila sa ku mne, akoby mi naznačovala, že ja by som naňho tiež mala tak pozerať. Mame sa niekedy na tvári zračili rozličné odkazy a tento mi prezrádzal, že musíme otca nechať, aby sa chvíľu tešil. „To je skvelé, oci! Naozaj skvelé!“ Pristúpila som k nemu a objala som ho. „No, mala by si sa poďakovať Willovi. Úžasný chlapík! Som mu naozaj vďačný, že si na mňa spomenul.“ Počula som, ako odchádzajú z domu, ako sa mama ešte naposledy díva do zrkadla a otec ju ubezpečuje, že vyzerá dobre tak, ako je. Počula som, ako si otec prehmatáva vrecká, či má kľúče, peňaženku, drobné, a vzápätí som začula výbuch smiechu. Nato sa dvere zabuchli, začula som vrčanie odchádzajúceho auta a potom už len vzdialený zvuk televízie v starkého izbe. Sadla som si na schody, vybrala som mobil a vyťukala Willovo číslo. Chvíľu mu trvalo, kým sa ozval. Predstavila som si, ako zamieril k svojmu hands-free telefónu a palcom stisol tlačidlo. „Haló?“ „To je tvoja práca?“ Chvíľu bolo ticho. „To si ty, Clarková?“ „To ty si vybavil môjmu otcovi džob?“ Zdal sa mi trochu zadychčaný. Neprítomne som premýšľala, či je v poriadku. „Myslel som si, že ťa to poteší.“ „Potešilo ma to. Ja len... neviem... cítim sa čudne.“ „Nemáš sa prečo. Tvoj otec potreboval prácu a môj otec potreboval skúseného údržbára.“ „Určite?“ Neubránila som sa skeptickému tónu. „Čo určite?“ „Nemá to nič spoločné s tým, na čo si sa ma pýtal minule, však? Teda, na to, že som ho videla s inou ženou.“ Dlhšie zostalo ticho. V duchu som ho videla, ako sedí v obývačke vo vozíku a hľadí cez sklené dvere do záhrady. Keď prehovoril, opatrne sa ma spýtal: „Myslíš, že by som vydieral vlastného otca, aby dal tvojmu otcovi prácu?“ Keď to takto sformuloval, skutočne sa to zdalo pritiahnuté za vlasy. Znova som si sadla. „Prepáč... ja neviem... len sa mi to zdá čudné. Chápeš, to načasovanie. Akosi je v tom až priveľa náhod.“ „Tak sa z toho teš, Clarková. Je to dobrá správa. Tvoj otec je na tú prácu ako stvorený. A znamená to...“ Zaváhal. „Čo to znamená?“ „... že jedného dňa budeš môcť roztiahnuť krídla bez obáv, že tvoji rodičia sa nebudú vedieť o seba postarať.“ Akoby ma udrel päsťou do žalúdka! Až mi to vyrazilo dych. „Lou?“ „Áno?“ „Si hrozne ticho.“ „Ja...“ Preglgla som. „Prepáč. Starký ma volá. Ale áno, máš pravdu. A ďakujem, že si sa zaňho prihovoril.“ Musela som ukončiť hovor. Pretože mi v hrdle navrela obrovská hrča a nebola som si istá, či dokážem povedať čo len slovo.
Do hostinca som šla peši. Vo vzduchu sa vznášala vôňa kvetov, a keď som na ulici stretávala ľudí, usmievali sa na mňa. Ja som sa nezmohla na slovo. No vedela som, že nemôžem zostať doma sama so svojimi myšlienkami. Všetci triatlonisti sedeli v pivnej záhrade, dva stoly mali zrazené dokopy celkom v rohu pod stromom, šľachovité ruky aj nohy mali celé zružovené. Zopár z nich mi zdvorilo kývlo hlavou (ale medzi tými, čo mi kývli, nebola ani jedna žena) a Patrick vstal a urobil mi miesto vedľa seba. Uvedomila som si, že veľmi túžim, aby tam bola so mnou Treena. V pivnej záhrade bola typicky anglická zmes hostí pozostávajúcich z híkajúcich študentov a obchodných zástupcov v krátkych rukávoch, ktorí si prišli po práci trochu vypiť. Tento hostinec radi vyhľadávali aj turisti a medzi anglickými hlasmi bolo počuť aj iné prízvuky – taliančinu, francúzštinu, americkú angličtinu. Od západnej steny mali výhľad na hrad a, tak ako každé leto, turisti sa zoraďovali vedľa seba, aby sa vyfotili na jeho pozadí. „Nečakal som ťa. Chceš niečo piť?“ „O chvíľu.“ Chcela som tam len sedieť a opierať si hlavu o Patricka. Chcela som sa cítiť ako kedysi – normálne, bezstarostne. Nechcela som myslieť na smrť. „Dnes som zaznamenal svoj osobný rekord. Dvadsaťpäť kilometrov za sedemdesiatdeväť minút a dvadsať sekúnd.“ „Skvelé!“ „Varíš na plyne, Patrick?“ poznamenal ktosi. Patrick zrazil päste dokopy, z úst mu vyšiel zvuk napodobňujúci zvýšené otáčky. „To je úžasné. No vážne.“ Usilovala som sa tváriť natešene. Vypila som drink, potom druhý. Počúvala som, ako sa rozprávajú o zabehnutých míľach, oškretých kolenách a hypotermických plaveckých výkonoch. Púšťala som ich reči jedným uchom dnu, druhým von, pozorovala som ľudí v záhrade a premýšľala o ich živote. Každý z nich mal určite v rodine veľké udalosti – milované bábätká, stratené deti, temné tajomstvá, veľké radosti aj tragédie. Ak oni dokázali vnímať tie veci z odstupu, ak sa vedeli tešiť zo slnečného podvečera v pivnej záhrade, musím to dokázať aj ja. A vtedy som povedala Patrickovi, že otec dostal prácu. Chvíľu sa tváril asi tak, ako som sa asi tvárila ja, keď som to počula. Musela som to zopakovať, aby si bol istý, že počul správne. „To je... naozaj milé, že obaja budete pracovať preňho.“ Chcela som mu to vtedy povedať, naozaj som chcela. Chcela som mu vysvetliť, že všetko, čo robím, súvisí s mojím úsilím udržať Willa pri živote. Chcela som mu povedať, ako sa bojím, že Will sa pokúša kúpiť mi slobodu. Ale bolo mi jasné, že nemôžem nič povedať. A tak som zo seba jedným vrzom dostala aj zvyšok. „Ehm... to nie je jediné. Hovorí, že keď chcem, môžem prespávať u nich vo voľnej izbe. Aby som vyriešila ten náš domáci problém.“ Patrick na mňa ohromene pozrel. „Ty budeš žiť v jeho dome?“ „Možno. Je to milá ponuka, Patrick. Veď vieš, ako to vyzerá u nás. A ty nikdy nie si doma. Rada k tebe chodím, ale... vieš, pravdupovediac, necítim sa tam ako doma.“ Ešte vždy na mňa uprene hľadel. „Tak z toho urob domov.“ „Čože?“ „Nasťahuj sa ku mne. Zútulni to tam. Prines si svoje veci. Je načase, aby sme spolu bývali.“ Až keď som sa nad tým neskôr zamyslela, uvedomila som si, že sa pri tom tváril dosť nešťastne. Nie ako muž, ktorý konečne pochopil, že nemôže žiť bez svojho dievčaťa a chce radostne spojiť svoj život s ňou. Vyzeral ako človek, ktorého do niečoho nasilu dotlačili. „Skutočne chceš, aby som sa k tebe nasťahovala?“
„Áno. Jasné.“ Pošúchal si ucho. „Teda, nehovorím, aby sme sa vzali. Ale dáva to zmysel, nezdá sa ti?“ „Ty starý romantik.“ „Myslím to vážne, Lou. Je načase. Možno už dávno na to bol vhodný čas, ale akosi som stále myslel na iné veci. Nasťahuj sa ku mne. Bude nám spolu dobre.“ Objal ma. „Fakt nám bude spolu dobre.“ Triatlonisti okolo nás zdvorilo pokračovali v rozhovoroch. Skupinka japonských turistov radostne zajasala, keď sa im podarilo vyfotiť hrad podľa svojich predstáv. Vtáky štebotali, slnko zapadalo, zem sa krútila. Chcela som byť súčasťou toho diania, nechcela som trčať sama v izbe a zožierať sa obavami o muža na vozíčku. „Áno,“ prikývla som. „Bude nám spolu dobre.“ ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
17 Najhoršie na práci opatrovateľky nie je to, čo si myslíte. Nie je to zdvíhanie a umývanie, podávanie liekov a vzdialený, ale vždy prítomný pach dezinfekčných prostriedkov. Dokonca ani to, že väčšina ľudí predpokladá, že tú prácu robíte len preto, lebo nie ste dosť inteligentná, aby ste robili niečo iné. Najhorší na všetkom je fakt, že keď strávite celý deň v blízkosti niekoho iného, nemôžete uniknúť pred jeho náladami. Ani pred svojimi. Odkedy som Willovi povedala o svojich plánoch, celé predpoludnie bol duchom neprítomný. Nezasvätený človek by si nič nevšimol, ale ja som videla, že Will menej vtipkoval, menej sa so mnou zhováral. A vôbec sa ma nespýtal na články v novinách. „To... to naozaj chceš?“ V očiach sa mu zablyslo, ale tvár nič neprezrádzala. Pokrčila som plecami. Potom som dôrazne prikývla. Mala som pocit, že moja odpoveď je až detinsky vyhýbavá. „Je načase,“ odvetila som. „Chápeš, mám dvadsaťsedem rokov.“ Chvíľu študoval moju tvár. A zaťal sánku. Zrazu som sa cítila neznesiteľne unavená. Z neznámych dôvodov som sa chcela ospravedlniť, ale nevedela som za čo. Mierne kývol hlavou a silene sa usmial. „Som rád, že si vyriešila svoj problém,“ povedal a odviezol sa do kuchyne. Začínala som sa naňho naozaj hnevať. Nikdy som necítila, že by ma niekto tak prísne posudzoval ako teraz Will. Akoby som sa v dôsledku rozhodnutia usadiť sa so svojím priateľom stala pre Willa menej zaujímavá. Akoby na mne už nemohol realizovať svoj výskum. Samozrejme, nemohla som mu to otvorene povedať, ale bola som k nemu rovnako chladná ako on ku mne. A priznávam, že to bolo vyčerpávajúce. Popoludní ktosi zaklopal na zadné dvere. Náhlila som sa po chodbe, ruky mokré od umývania riadu, a keď som otvorila, stál tam muž v obleku, s kufríkom v ruke. „Ach nie, my sme budhisti,“ vyhlásila som dôrazne, a keď muž začal protestovať, zatvorila som mu pred nosom. Pred dvoma týždňami dvaja svedkovia Jehovovi držali Willa štvrťhodinu pri dverách a on sa márne usiloval obrátiť vozík na pokrčenej rohožke. Keď som konečne zatvorila dvere, zakričali do poštovej schránky, že on by mal väčšmi ako ktokoľvek iný chápať, aké to je tešiť sa na posmrtný život. „Ehm... rád by som sa rozprával s pánom Traynorom,“ povedal muž a ja som opatrne otvorila dvere. Za celý ten čas, čo som pracovala v Granta House, nikto nehľadal Willa pri zadných dverách. „Pusť ho dnu,“ Will sa mi zjavil za chrbtom. „Požiadal som ho, aby za mnou prišiel.“ Keď som ešte vždy stála bez pohybu, dodal: „Je to v poriadku, Clarková... je to priateľ.“ Muž prešiel cez prah a podal mi ruku. „Michael Lawler,“ povedal. Už chcel povedať aj niečo viac, ale Will sa presunul s vozíkom medzi nás, takže nás od seba odrezal. „Budeme v obývačke. Mohla by si nám uvariť kávu a potom nás nechať samých, prosím ťa?“ „Ehm... dobre.“ Pán Lawler sa na mňa trochu rozpačito usmial a pobral sa za Willom do obývačky. Keď som o pár minút vošla dnu s podnosom, rozprávali sa o krikete. Rozhovor pokračoval, už som nemala dôvod postávať tam. Oprášila som si zo sukne neviditeľnú smietku, vystrela som sa a povedala som: „Tak vás teda
nechám samých.“ „Ďakujeme, Louisa.“ „Určite nechcete nič viac? Sušienky?“ „Ďakujeme, Louisa.“ Will ma nikdy nevolal Louisa. A nikdy predtým ma nevylúčil zo svojej spoločnosti. Pán Lawler zostal s Willom takmer hodinu. Porobila som si svoju prácu, potom som zostala v kuchyni a premýšľala, či nazbieram odvahu a budem načúvať za dverami. Nenazbierala som ju. Sedela som, zjedla som dve čokoládové sušienky s krémom, obhrýzala som si nechty, počúvala tlmené mrmlanie ich hlasov a najmenej stý raz som uvažovala, prečo Will požiadal toho človeka, aby prišiel k zadnému vchodu. Nevyzeral ako lekár ani ako odborný poradca. Mohol to byť finančný poradca, ale akosi z neho nevyžarovala správna aura. Rozhodne nevyzeral ako rehabilitačný pracovník, terapeut alebo dietetik – ani ako nikto iný z radu ľudí, ktorých zamestnáva miestny úrad, aby dohliadali na Willove meniace sa potreby. Takých ľudí človek rozozná na kilometre. Vždy pôsobia unavene, ale správajú sa rázne a silene veselo. Väčšinou sú to ženy vo vlnených svetroch a v topánkach na nízkom podpätku, ktoré jazdia na zaprášených kombíkoch plných fasciklov a škatúľ s výstrojom. Pán Lawler prišiel na tmavomodrom BMW. Ľudia z miestneho úradu nejazdia na ligotavých drahých autách. Konečne pán Lawler vyšiel z obývačky. Kufrík mal zatvorený, sako prehodené cez ruku. Už sa nesprával rozpačito. V tej chvíli som bola na chodbe. „Ach, boli by ste taká láskavá a ukázali by ste mi, kde je toaleta?“ Bez slova som ukázala na dvere a nepokojne som tam stála, kým nevyšiel von. „Dobre. To by bolo nateraz všetko.“ „Ďakujem, Michael.“ Will na mňa ani nepozrel. „Budem čakať, že sa mi ozvete.“ „Koncom týždňa vám zavolám,“ sľúbil pán Lawler. „Dal by som prednosť mailu pred listom – aspoň zatiaľ.“ „Áno, samozrejme.“ Otvorila som zadné dvere a vyprevadila som ho. Keď sa Will vrátil do obývačky, vyšla som na dvor a spýtala sa akoby nič: „Idete ďaleko?“ Oblek mal dokonalý strih, bolo vidieť, že ho šili na mieru vo veľkomeste, už len látka musela stáť celý majetok. „Žiaľ, až do Londýna. Ale dúfam, že teraz popoludní ešte nebudú na cestách zápchy.“ Šla som za ním. Slnko bolo vysoko na oblohe, musela som žmúriť. „A teda... ehm... kde v Londýne sídlite?“ „Na Regent Street.“ „Na tej Regent Street? Tak to je paráda.“ „Áno, nie je to zlé miesto. Ďakujem za kávu, slečna...“ „Clarková. Louisa Clarková.“ Vtedy zastal, na chvíľu sa na mňa zahľadel a prebleslo mi hlavou, či odhalil moje nešikovné pokusy vypátrať, kto je. „Aha, slečna Clarková,“ okamžite znova nasadil profesionálny úsmev. „Veľmi pekne ďakujem.“ Starostlivo položil kufrík na zadné sedadlo, sadol do auta a odišiel. V ten večer som sa cestou k Patrickovi zastavila v knižnici. Mohla som použiť jeho počítač, ale bola by som ho musela požiadať o dovolenie, a takto sa mi to zdalo jednoduchšie. Sadla som si k terminálu a vyťukala som do vyhľadávača „Michael Lawler“ a „Regent Street“. Vedomosti mi
dávajú moc, Will, povedala som mu v duchu. Ukázalo sa mi 3 290 výsledkov, pričom prvé tri sa týkali Michaela Lawlera, právnika, ktorý sa špecializoval na závety, overovanie poslednej vôle a plnú moc, a mal sídlo na uvedenej adrese. Niekoľko minút som len civela na monitor, potom som znova vyťukala jeho meno, tentoraz som dala vyhľadať jeho fotku a tam bol pri nejakom okrúhlom stole – Michael Lawler, právnik, závety a overovanie poslednej vôle. Bol to ten istý muž, ktorý strávil hodinu s Willom. V ten večer som sa nasťahovala k Patrickovi za tú pol druha hodinu, čo som skončila v práci a on vybehol na ovál. Vzala som si so sebou všetko okrem nových žalúzií a postele. Patrick po mňa prišiel autom a môj svetský majetok sme uložili do veľkých plastových vriec. Dva razy sme sa otočili a mala som tam všetko s výnimkou mojich školských učebníc. Mama sa rozplakala, myslela si, že ma vyhnala. „Bože dobrý, srdiečko. Je najvyšší čas, aby sa pohla ďalej. Má dvadsaťsedem rokov,“ dohováral jej otec. „Ešte vždy je to moje malé dievčatko,“ vzdychla mama a strčila mi do ruky dve plechové dózy s ovocným koláčom a plnú igelitku čistiacich prostriedkov. Nevedela som, čo jej mám povedať. Ovocný koláč vôbec nemusím. Bolo pozoruhodne jednoduché zapasovať moje veci do Patrickovho bytu. On tam nemal takmer nič a ja som po dlhých rokoch v kutici tiež nemala veľa vecí. Nezhodli sme sa, iba pokiaľ išlo o moju zbierku cédečiek – tie som si na obale označila nálepkami a zoradila podľa abecedy. „Cíť sa tu ako doma,“ opakoval stále, akoby som uňho bola len na návšteve. Obaja sme boli nervózni a zvláštne rozpačití, ani čo by sme boli na prvom rande. Kým som sa vybaľovala, priniesol mi čaj a povedal: „Pomyslel som si, že toto by mohol byť tvoj hrnček.“ Ukázal mi, kde čo je v kuchyni, potom niekoľko ráz zopakoval: „Ale pokojne môžeš veci ukladať, kam chceš. Mne to nebude prekážať.“ Vo voľnej izbe vypratal dve zásuvky v bielizníku a skriňu. Druhé dve zásuvky boli nabité jeho športovým oblečením. Netušila som, že existuje toľko druhov elastanu a flísu. Moje pestrofarebné oblečenie zabralo málo miesta, ešte tam zostali voľné dva metre – drôtené vešiaky pochmúrne štrngotali v priestore skrine. „Budem si musieť pokúpiť pár vecí, aby som to zaplnila,“ poznamenala som s pohľadom upretým na poloprázdnu skriňu. Patrick sa nervózne zasmial. „Čo je to?“ Hľadel na môj kalendár prilepený na stene vo voľnej izbe. Nápady tam boli vyznačené zeleným perom a reálne naplánované podujatia čiernou fixkou. Keď niečo dopadlo dobre (koncert, ochutnávka vína), nakreslila som do okienka smajlíka. Keď niečo nevyšlo (dostihy, umelecké galérie), okienko zostalo prázdne. Na najbližšie dva týždne tam toho nebolo veľa naplánovaného – Willa už nudili miesta v blízkom okolí a zatiaľ som ho nedokázala presvedčiť, aby sme skúsili zájsť ďalej. Pozrela som na Patricka. Videla som, ako sa uprene díva na okienko 12. augusta, pri ktorom sa vynímalo niekoľko čiernych výkričníkov. „Ehm... to sú pracovné záležitosti.“ „Myslíš, že ti nepredĺžia zmluvu?“ „Neviem, Patrick.“ Patrick vzal pero, uprel pohľad na ďalší mesiac a do dvadsiateho ôsmeho týždňa dopísal: Načase hľadať nový džob. „Teraz si poistená pre všetky prípady,“ vyhlásil. Pobozkal ma a nechal ma samu. V kúpeľni som starostlivo rozložila svoje krémy a dámske strojčeky na holenie, pleťovú vodu
a tampóny som úhľadne poukladala do jeho skrinky. Vo voľnej izbe som uložila svoje knihy do usporiadaného radu pod oknom vrátane nových titulov, ktoré mi Will objednal z Amazonu. Patrick mi sľúbil, že keď bude mať chvíľku času, pripevní mi tam poličky. A keď odišiel behať, len som tam sedela, hľadela na priemyselný park ťahajúci sa k hradu a hovorila som si popod nos: „Domov.“ Ak ide o zachovanie tajomstva, som dosť beznádejný prípad. Treena tvrdí, že ešte predtým, než vôbec pomýšľam na klamstvo, dotknem sa prstom nosa. To je dosť otvorené priznanie klamstva. Moji rodiča si ma doteraz doberajú pre ospravedlnenky, ktoré som si sama písala, keď som sa chcela uliať zo školy. Vážená slečna Trowbridgeová, stálo tam, ospravedlňte, prosím Vás, neprítomnosť Louisy Clarkovej na vyučovaní, lebo ženské problémy nie sú mojou silnou stránkou. Otec mal problémy zachovať vážnu tvár, hoci v skutočnosti ma mal vyhrešiť. Neprezradiť rodine moje plány, pokiaľ išlo o Willa, bolo jedno – pred rodičmi som dokázala zachovať tajomstvá (koniec koncov to sa človek učí počas dlhých rokov dospievania), ale znášať tú úzkosť úplne sama, to bolo čosi úplne iné. Ďalších pár večerov som sa pokúšala vymyslieť, čo má Will za lubom a ako mu v tom zabrániť, a tie myšlienky mi vírili hlavou, aj keď som sa rozprávala s Patrickom a varili sme spolu v malej kuchynke. (Pomaly som sa o ňom dozvedala všeličo nové – napríklad to, že skutočne pozná sto spôsobov, ako upraviť morčacie prsia.) V noci sme sa milovali – momentálne to bolo priam povinnosťou, akoby sme mali využiť výhodu slobody. Patrick sa tváril, ani čo by som mu bola niečo dlžná vzhľadom na to, že stále som tak fyzicky blízko k Willovi. No len čo zaspal, znova som úporne uvažovala. Už zostávalo len čosi vyše sedem týždňov. Will si už robil plány, zato ja nie. Ak si Will v priebehu nasledujúceho týždňa všimol, že som pohrúžená do svojich myšlienok, nič nepovedal. Robili sme spolu to čo vždy – chodila som s ním autom na krátke výlety za mesto, varila som mu, a keď sme boli doma, starala som sa oňho. Už viac nevtipkoval o mojom Bežcovi. Rozprávala som mu o posledných knihách, čo mi odporúčal – Anglický pacient sa mi páčil, švédsky triler sa mi nepáčil. Boli sme k sebe pozorní, až prehnane zdvorilí. Chýbali mi jeho urážky, protivné poznámky – keď ich netrúsil, pocit hrozby, ktorá nado mnou visela, sa len znásoboval. Nathan nás oboch pozoroval ako nejaký nový živočíšny druh. „Pohádali ste sa?“ obrátil sa raz na mňa v kuchyni, keď som vybaľovala potraviny. „Spýtaj sa jeho,“ odvrkla som. „Presne to mi povedal aj on.“ Ukradomky na mňa pokukoval, potom zmizol v kúpeľni a odomkol Willovu skrinku s liekmi. Vydržala som takto celé tri dni od návštevy Michaela Lawlera, ale napokon som zatelefonovala pani Traynorovej. Spýtala som sa jej, či sa môžeme stretnúť niekde mimo domu – dohodli sme sa, že sa stretneme v kaviarničke, ktorú nedávno otvorili v hradnom areáli. Iróniou osudu v kaviarničke, kde bolo predtým bistro, v ktorom som prišla o prácu. Táto kaviareň bola oveľa elegantnejšia ako Buttered Bun – steny boli obložené bieleným dubom, aj stolíky a stoličky boli z bledého dreva. Ponúkali tam domácu polievku z biozeleniny a zákusky od výmyslu sveta. A nedala sa tam kúpiť obyčajná káva, iba latte, cappuccino a macchiato. Vnútri nesedeli stavební robotníci ani kaderníčky. Držala som v rukách šálku čaju a rozmýšľala som, kam sa podela Púpavová dáma a či by sa cítila príjemne, keby tu sedela celé predpoludnie a čítala noviny. „Louisa, mrzí ma, že meškám.“ Camilla Traynorová rázna podišla k stolíku s kabelkou
pod pazuchou, oblečená v tmavomodrých nohaviciach a sivej hodvábnej blúzke. Potlačila som nutkanie vstať. Pri nej som vždy mala pocit, akoby som bola na pohovore. „Zdržala som sa na súde.“ „Prepáčte, že som vás vytiahla von. Len som... sa bála, že by som s tým nemala čakať.“ Zdvihla ruku, čosi naznačila čašníčke a tá jej vzápätí priniesla cappuccino. Potom si sadla oproti mne. Uprela na mňa taký prenikavý pohľad, až som mala pocit, že som priesvitná. „Will si pozval do domu právnika,“ začala som. „Zistila som, že sa zaoberá závetmi a splnomocneniami.“ Nevedela som vymyslieť lepší spôsob, ako jej to oznámiť. Zatvárila sa, akoby som jej dala facku. Dodatočne som si uvedomila, že možno dúfala, že budem mať pre ňu dobrú správu. „Právnika? Ste si tým istá?“ „Pozrela som si ho na nete. Sídli na Regent Street. V Londýne,“ dodala som, hoci to nebolo potrebné. „Volá sa Michael Lawler.“ Zažmurkala, akoby sa to pokúšala stráviť. „To vám povedal Will?“ „Nie, zrejme nechcel, aby som to vedela. Ja... ja som len zistila jeho meno, a tak som si ho vyhľadala.“ Vtedy jej priniesli kávu. Čašníčka ju položila na stolík rovno pred ňu, ale pani Traynorová si to ani nevšimla. „Želáte si ešte niečo?“ spýtalo sa dievča. „Nie, ďakujem.“ „Dnes ponúkame našu špecialitu – mrkvový koláč. Pečieme ho sami. Dávame naň skvelú polevu...“ „Nie,“ odmietla pani Traynorová príkro. „Ďakujeme.“ Dievča sa zatvárilo urazene a odišlo. Nápadne pritom pohojdávala blokom v ruke. „Mrzí ma to,“ ospravedlnila som sa. „Minule ste mi vraveli, aby som vám oznámila všetko dôležité. V noci som takmer oka nezažmúrila, uvažovala som, či vám to povedať.“ Z tváre sa jej úplne vytratila farba. Vedela som, ako sa cíti. „Ako sa inak má? Nemáte... nejaké nové nápady? Nejaké výlety?“ „Nechce nikam ísť.“ Porozprávala som jej o Paríži aj o zozname, ktorý som si zostavila. A celý čas, kým som rozprávala, som videla, ako v duchu kalkuluje. „Vezmite ho kamkoľvek,“ požiadala ma. „Zaplatím to. Vymyslite akýkoľvek výlet. Budem to financovať vám aj Nathanovi. Len... len skúste, či by bol ochotný niekam ísť.“ Prikývla som. „Ak existuje ešte niečo, čo vám zíde na um... aby sme získali čas. Samozrejme, budem vám platiť mzdu aj po uplynutí tých šiestich mesiacov.“ „O to... o to naozaj nejde.“ V tichosti sme dopili kávu, obe ponorené do myšlienok. Keď som ju ukradomky pozorovala, všimla som si, že jej bezchybne upravené vlasy sú teraz prestriebrené, pod očami mala tmavé kruhy ako ja. Uvedomila som si, že mi neurobilo vôbec dobre, keď som jej to oznámila a preniesla som svoju úzkosť na ňu – ale nemala som na výber. Zo dňa na deň bolo v stávke viac. Hodiny odbili druhú a vtedy sa prebrala zo zamyslenia. „Asi by som sa mala vrátiť do práce. Oznámte mi čokoľvek, čo vám zíde na um, Louisa. A asi bude naozaj lepšie, ak sa budeme takto zhovárať mimo domu.“ Vstala som. „Ach, asi by som vám mala dať svoje nové číslo,“ povedala som. „Presťahovala som
sa.“ Keď siahla do kabelky po pero, dodala som: „Teraz už bývam u svojho priateľa Patricka.“ Neviem, prečo ju táto správa tak prekvapila. Zatvárila sa ohromene a podala mi pero. „Nevedela som, že s niekým chodíte.“ „Ja som nevedela, že vám to treba povedať.“ Stála s rukou opretou o stolík. „Will sa pred časom zmienil, že sa možno... nasťahujete do prístavku. Teda, aspoň na víkendy.“ Načmárala som na papier Patrickovo číslo. „No, zdalo sa mi, že bude pre každého jednoduchšie, ak sa nasťahujem k Patrickovi.“ Podala som jej papierik. „Ale nie som ďaleko. Je to hneď pri priemyselnom parku. Môj pracovný čas to nijako neovplyvní. Ani presnosť.“ Chvíľu sme tam len stáli. Pani Traynorová bola očividne rozrušená, prehrabla si prstami vlasy, vzápätí chytila krížik na retiazke. Napokon – akoby sa tomu nemohla ubrániť – vyhŕkla: „Nemohli ste s tým počkať? Aspoň pár týždňov?“ „Prosím?“ „Will... myslím, že Will vás má veľmi rád.“ Zahryzla si do pery. „Nechápem... nechápem, ako to mohlo niekomu pomôcť.“ „Počkajte. Chcete povedať, že som sa nemala nasťahovať k svojmu priateľovi?“ „Len hovorím, že to nebolo ideálne načasované. Will je veľmi zraniteľný. Všetci robíme, čo je v našich silách, aby si zachoval optimizmus... a vy...“ „Čo ja?“ Videla som, ako nás čašníčka s blokom v ruke pozoruje. „Čo ja? Dovolila som si mať okrem práce aj vlastný život?“ Stíšila hlas. „Robím, čo je v mojich silách, Louisa... aby som mu... v tom zabránila. Hovorím vám, že by som bola radšej – vzhľadom na to, ako vás Will má rád –, keby ste boli chvíľu počkali a nedávali pred ním tak okato najavo... svoje šťastie.“ Nemohla som veriť vlastným ušiam. Cítila som, ako mi do tváre stúpa červeň, a zhlboka som sa nadýchla. „Ako sa opovažujete naznačovať, že by som chcela spraviť Willovi zle? Urobila som všetko,“ zasyčala som, „všetko, čo bolo v mojich silách. Prichádzala som s nápadmi, chodila som s ním na výlety, rozprávala som sa s ním, čítala som mu, starala som sa oňho.“ Posledné slová mi doslova vybuchli z hrude. „Umývala som ho, vymieňala som mu ten odporný katéter, rozosmievala som ho. Urobila som preňho viac než celá vaša trápna rodina.“ Pani Traynorová len meravo stála. Vystrela sa v celej svojej výške, s kabelkou pod pazuchou. „Myslím, že tento rozhovor sa skončil, slečna Clarková.“ „Áno, pani Traynorová. Asi sa skončil.“ Zvrtla sa a náhlivo vyšla von. Keď sa za ňou zatvorili dvere, zistila som, že sa celá trasiem. Z rozhovoru s pani Traynorovou som bola ešte niekoľko dní úplne vynervovaná. Stále som počula jej slová, že pred Willom dávam okato najavo svoje šťastie. Pochybovala som, že by Willa mohlo nejako ovplyvniť čokoľvek, čo robím. Keď som videla, že neschvaľuje moje rozhodnutie nasťahovať sa k Patrickovi, myslela som si, že ide skôr o to, že nemá rád Patricka, než že by mal rád mňa. Okrem toho som si vôbec nemyslela, že sa tvárim šťastne. Doma som sa nedokázala zbaviť pocitu úzkosti. Bolo to čosi ako spodný prúd, ktorý ovplyvňoval všetko, čo som robila. „Boli by sme to urobili, keby moja sestra nepotrebovala moju izbu?“ spýtala som sa Patricka. Pozrel na mňa, akoby mi preskočilo. Naklonil sa ku mne, privinul si ma a pobozkal ma na čelo.
Potom pozrel dolu. „Musíš nosiť túto pyžamu? Nerád ťa vidím v pyžame.“ „Ale je pohodlná.“ „Takéto čosi nosí skôr moja mama.“ „Nemienim nosiť každý večer korzet a podväzky, len aby som ti urobila radosť. Okrem toho si mi neodpovedal na otázku.“ „Neviem. Asi áno.“ „Ale nerozprávali sme sa o tom, však?“ „Lou, väčšina ľudí sa nasťahuje do spoločného bytu z praktických dôvodov. Ale aj keď človek rozmýšľa prakticky a zohľadňuje aj finančnú stránku, neznamená, že svojho partnera neľúbi.“ „Len nechcem... aby si si myslel, že som ťa do toho dotlačila. A nechcem mať pocit, že som ťa do toho dotlačila.“ Vzdychol a zvalil sa na chrbát. „Prečo musia ženy stále dookola niečo omieľať, až kým z toho nevznikne problém? Ja ľúbim teba, ty ľúbiš mňa, chodíme spolu pomaly sedem rokov a v dome tvojich rodičov nebolo dosť miesta. Je to predsa úplne jednoduché.“ Ale nemala som pocit, že je to jednoduché. Pripadalo mi to, akoby som žila život, ktorý som nepredvídala. V ten piatok od rána pršalo – z oblohy sa liali prúdy dažďa, akoby sme boli v trópoch, v odkvapoch klokotalo, kvitnúce kvety sa skláňali, akoby vzdávali hold dažďu. Will hľadel von oknom ako pes, ktorému odopreli prechádzku. Nathan prišiel a odišiel s igelitkou nad hlavou. Will pozeral dokumentárny film o tučniakoch, a keď sa potom prihlásil na počítači, venovala som sa drobným prácam, aby sme sa nemuseli rozprávať. Bytostne som cítila, že sme akísi nesvoji, a keď som s ním bola v jednej izbe, bolo to ešte horšie. Konečne som pochopila, ako môže byť pre niekoho upratovanie útechou. Umývala som dlážku, okná, vymieňala obliečky. Podľahla som víru aktivity. Môjmu oku neunikla ani smietka prachu, ani odtlačok po čajovom hrnčeku. Práve som drhla vodný kameň na batériách papierovou kuchynskou utierkou namočenou v octe (mamin tip), keď som vtom začula za sebou Willov vozík. „Čo to robíš?“ Skláňala som sa nad vaňou, ale neobrátila som sa. „Odstraňujem vodný kameň z tvojich batérií.“ Cítila som, že ma pozoruje. „Povedz to znova,“ ozval sa po chvíli. „Čo?“ „Povedz to znova.“ Vystrela som sa. „Čo je? Si nahluchlý? Odstraňujem vodný kameň z tvojich batérií.“ „Nie, len chcem, aby si sa počula. Nevidím dôvod, aby si odstraňovala vodný kameň z mojich batérií, Clarková. Mama si to nevšimne, mne je to jedno a kúpeľňa páchne ako stánok s vyprážanými rybami. Okrem toho by som chcel ísť von.“ Odhrnula som si prameň z tváre. Mal pravdu. Skutočne to tam páchlo treskou. „Tak poď. Prestalo pršať. Práve som sa rozprával s otcom a sľúbil, že o piatej nám dá kľúče od hradu. Vtedy tam už nebude jediný turista.“ Nebola som práve nadšená predstavou, že sa budeme zdvorilo zhovárať počas prehliadky hradu. Ale pomyslenie, že vypadnem z prístavku, ma lákalo. „No dobre, daj mi päť minút. Pokúsim sa zmyť z rúk pach octu.“ Rozdiel medzi tým, ako som vyrastala ja, a tým, ako vyrastal Will, spočíval v tom, že sa správal, akoby mal na všetko prirodzené právo. Ak má niekto bohatých rodičov, žije v honosnom dome,
navštevuje dobré školy, úplne samozrejme chodí na večere do elegantných reštaurácií, zrejme má v sebe zakorenený pocit, že má vo svete výsadné postavenie. Will mi prezradil, že počas celého detstva sa chodil hrávať do prázdneho hradného areálu. Otec mu dovolil behať po komnatách a spoľahol sa, že sa ničoho nebude dotýkať. Keď o pol šiestej odišiel posledný turista, záhradníci začínali strihať živé ploty, upratovačky vysýpali smetiaky a zametali prázdne kartóny od nápojov a obaly z cukríkov, hrad sa stal jeho súkromným ihriskom. Keď mi to rozprával, rozjímala som, že keby sme mali takúto možnosť my dve s Treenou a dostali by sme k dispozícii celý hrad, asi by sme len neveriacky vyrážali päste do výšky a omámene pobehovali hore-dolu. „Prvý raz som pobozkal dievča na padacom moste,“ povedal a spomalil na štrkovom chodníčku, aby sa mohol chvíľu dívať na most. „Povedal si jej, že je to tvoj hrad?“ „Nie. Možno som mal. O týždeň ma nechala kvôli chalanovi, ktorý robil v potravinách.“ Zvrtla som sa a zhrozene som naňho pozrela. „Hádam len nie kvôli Terrymu Rowlandsovi? Tomu, čo nosil tmavé vlasy ulízané dozadu a bol po lakte potetovaný?“ Zdvihol obočie. „Presne tomu.“ „On tam ešte vždy pracuje, ak ťa to poteší.“ „Nie som si istý, či by mi závidel, ako som skončil,“ podotkol Will a ja som znova prestala rozprávať. Cítila som sa zvláštne, keď som videla hrad taký tichý, pustý. Okrem záhradníka v diaľke sme tam boli sami dvaja. A namiesto aby som civela na turistov, počúvala ich prízvuk a predstavovala si cudzokrajný život, teraz som možno prvý raz v živote vnímala hrad sám osebe a vstrebávala som jeho históriu. Tie kamenné múry tam stáli už vyše osemsto rokov. Ľudia sa tu rodili aj zomierali, ich srdcia napĺňali radosť i žiaľ. V tom tichu som takmer počula ich hlasy, na chodníčku ich kroky. „A teraz sa priznaj,“ vyzvala som Willa. „Chodil si niekedy po týchto chodníčkoch a predstieral si, že si nejaký bojovník alebo princ?“ Will po očku pozrel na mňa. „Mám byť úprimný?“ „Jasné.“ „Áno. Raz som si dokonca požičal meč, čo visel na stene v hodovnej sieni. Vážil najmenej metrák. Spomínam si, ako som sa bál, že ho nedokážem zdvihnúť a vrátiť na miesto.“ Prišli sme pod kopec a od hradnej priekopy sme sa dívali na trávnatý svah – končil sa pri ruinách hradieb, ktoré vymedzovali hranice. Za nimi ležalo mesto rozjasnené neónovými svetlami, cesty plné áut, ako bolo bežné v dopravnej špičke. Ale tu hore vládlo ticho, ozýval sa doň iba štebot vtákov a vrčanie Willovho vozíka. Na chvíľu zastavil vozík a obrátil ho tak, že sme mali výhľad dolu na celý areál. „Dosť ma prekvapuje, že sme sa nikdy nestretli,“ poznamenal. „Teda, v čase dospievania. Určite sa nám skrížili cesty.“ „Prečo by sa mali? Nepohybovali sme sa v tých istých kruhoch. A keď si sa ty oháňal mečom, ja som sa zrejme rozvážala v kočíku.“ „Aha, celkom som zabudol, že som taký starec v porovnaní s tebou.“ „Vzhľadom na to, že medzi nami je osemročný rozdiel, by som ťa iste považovala za starého pána,“ vyhlásila som. „Ani keď som bola pubertiačka, otec nedopustil, aby som chodila so starším chlapcom.“ „Ani keby mal vlastný hrad?“ „No, to by zrejme všetko zmenilo.“
Ako sme prechádzali po chodníčku a kolesá Willovho vozíka špľachotali cez mláky, do nosa nám udierala sladká vôňa trávy. Uľavilo sa mi. Nerozprávali sme sa tak ako kedysi, ale to sa dalo čakať. Pani Traynorová mala pravdu – pre Willa bude vždy ťažké dívať sa, ako ľudia okolo neho vo svojom živote napredujú. V duchu som si pripomenula, že musím venovať väčšiu pozornosť tomu, aké následky môže mať moje konanie na jeho život. Už som sa nechcela hnevať. „Poďme do bludiska. Už som tam nebol celé roky.“ Tie slová ma vytrhli z rozjímania. „Ach nie, ďakujem.“ Zdvihla som pohľad a videla som, kam sme sa dostali. „Prečo? Bojíš sa, že sa stratíš? No tak, Clarková. Bude to pre teba veľká výzva. Skús si vryť do pamäti, ako tam pôjdeme, a potom môžeš podľa toho postupovať von. Stopnem ti čas. Ja som tam často chodieval.“ Obzrela som sa k domu. „Naozaj radšej nie.“ Už pri pomyslení na bludisko mi zvieralo žalúdok. „Á, tuším sa ma znova bojíš.“ „O to nejde.“ „Bez problémov. Bude to len nudná malá prechádzka a potom sa vrátime do môjho nudného prístavku.“ Viem, že žartoval. Ale v jeho hlase znel tón, ktorý ma dostal. Spomenula som si na stretnutie s Deirdre v autobuse a na jej poznámku, ako dobre, že jedna z nás zostala doma. Bolo mi súdené žiť v malom svete s malými ambíciami. Pozrela som na bludisko a na tmavú hustú kručinku. Správala som sa smiešne. Možno už celé roky sa správam smiešne. Koniec koncov je po všetkom. Pohla som sa ďalej. „Zapamätaj si, kde si kam odbočovala, a potom odbočuj naopak. Nie je to také ťažké, ako to vyzerá. Naozaj.“ Prv ako som si to rozmyslela, nechala som ho na chodníku. Zhlboka som sa nadýchla a prešla som popri tabuli s nápisom: Deťom bez sprievodu dospelých vstup zakázaný. Rázne som vykročila medzi tmavý hustý živý plot, na ktorom sa ešte trblietali dažďové kvapky. Nie je to také zlé, nie je to také zlé, mrmlala som si popod nos. Je to len živý plot. Odbočila som doprava, potom doľava. Potom znova doprava a doľava a v duchu som si opakovala, ako som postupovala. Doprava, doľava, pauza, doprava, doľava. Srdce sa mi rozbúchalo prudšie, počula som, ako mi krv pulzuje v ušiach. Nútila som sa myslieť na Willa, ako vonku pred bludiskom pozerá na hodinky. Bola to len hlúpa skúška. Už nie som naivná mladá žena. Mám dvadsaťsedem rokov. Žijem so svojím partnerom, mám zodpovednú prácu, som nový človek. Odbočila som, chvíľu som išla rovno a znova som odbočila. Sčista-jasna sa ma zmocnila panika. Zdalo sa mi, že na konci živého plota som videla nejakého muža. Hoci som si hovorila, že to bola len moja bujná fantázia, kým som sa upokojovala, zabudla som, ako som odbočovala. Doprava, doľava, pauza, doprava. Doprava? Nepoplietla som to? Zatajila som dych. Donútila som sa ísť ďalej, ale veľmi rýchlo som si uvedomila, že som úplne stratila prehľad, kadiaľ idem. Zastala som a pokúšala som sa orientovať podľa tieňa. Rozmýšľala som, kde je západ. A ako som tam stála, pochopila som, že to nedokážem. Nemôžem tam zostať. Zvrtla som sa a vykročila som smerom, ktorý som považovala za juh. Dostanem sa von. Mám dvadsaťsedem rokov. Všetko je v najlepšom poriadku. Ale vtedy som začula hlasy, výkriky, smiech. Videla som ich, ako vykúkajú spomedzi medzier v plote, cítila som, ako sa mi nohy vo vysokých podpätkoch podlamujú, cítila som pichľavý plot, ako ma hádzalo zboka nabok a usilovala som sa udržať rovnováhu.
„Chcem ísť von,“ bľabotala som opito a neisto. „Stačilo, banda.“ A vtedy sa mi všetci stratili. V bludisku zavládlo ticho, iba z diaľky sa ozýval šepot – možno to boli oni na druhej strane plota, možno len vietor šuchoril lístím. „Chcem ísť von,“ povedala som nahlas a ešte aj mne znel ten hlas neisto. Hľadela som na oblohu, vyvedená z miery šírym čiernym vesmírom posiatym hviezdami. A vtedy som sa strhla, lebo ktosi ma chytil okolo pása – bol to ten tmavovlasý, čo bol v Afrike. „Ešte nemôžeš odísť,“ vyhlásil. „Pokazila by si hru.“ Všetko mi bolo jasné už podľa toho, ako ma držal okolo pása. Uvedomila som si, že rovnováha je narušená a zábrany sa stratili. Zasmiala som sa a odstrčila som mu ruky, akoby len žartoval, nechcela som dať najavo, že to viem. Počula som, ako kričí na svojich kamošov. Vytrhla som sa mu z rúk, rozbehla som sa a pokúšala sa prebiť k východu, nohy sa mi zabárali do mokrej trávy. Počula som ich všade okolo seba, zvýšené hlasy, neviditeľné telá, cítila som, ako mi zviera hrdlo. Bola som taká dezorientovaná, že som nedokázala zistiť, kde som. Vysoký plot sa knísal, nakláňal sa ku mne. Išla som stále vpred, pretláčala som sa doprava-doľava, potkýnavo som hľadala cestu, usilovala som sa uniknúť pred ich hlasmi. Ale nepodarilo sa mi dostať k východu. Nech som odbočila kamkoľvek, všade som narazila na hustý plot a počula som ďalší posmešný hlas. Vtackala som sa na otvorené priestranstvo, celá šťastná, že mám slobodu na dosah. Ale vtedy som zbadala, že som znova v strede bludiska, tam, kde som začala. A keď som ich tam všetkých uvidela stáť, akoby čakali iba na mňa, zostala som v šoku. „Tu si!“ zvolal jeden z nich a chytil ma za rameno. „Hovoril som vám, že je toho schopná. No tak, Lou-lou, pobozkaj ma a ja ti ukážem cestu von,“ prihováral sa mi nežným ťahavým hlasom. „Všetkých nás pobozkaj a ukážeme ti cestu von.“ Ich tváre som vnímala ako jednu veľkú mazanicu. „Ja len... ja len chcem...“ „No tak, Lou. Páčim sa ti, však? Celý večer si mi sedela v lone. Jedna pusa. Je to až také ťažké?“ Začula som chechtanie. „A ukážeš mi cestu von?“ Ešte aj mne môj hlas znel trápne. „Iba jednu.“ Pristúpil bližšie. Cítila som na perách jeho ústa, rukou mi stisol stehno. Nato sa odo mňa odtrhol a počula som, ako zmeneným hlasom povedal: „A teraz je na rade Jake.“ Neviem, čo som vtedy povedala. Ktosi ma držal za rameno. Počula som ich smiech, cítila som cudziu ruku vo svojich vlasoch, ďalšie ústa na mojich perách, nástojčivé, útočné... „Will...“ Teraz som už vzlykala, celá zhrbená. „Will,“ opakovala som jeho meno znova a znova trhaným hlasom, ktorý mi vychádzal odkiaľsi z hlbín hrude. Počula som ho ďaleko za plotom. „Louisa? Louisa, kde si? Čo sa stalo?“ Bola som celkom v rohu, rovno pod plotom. Slzy mi zahmlili pohľad, z celej sily som sa objímala rukami. Zostanem tu trčať naveky. Nikto ma nikdy nenájde. „Will...“ „Kde si?“ A zrazu bol predo mnou. „Mrzí ma to,“ pozrela som naňho s uplakanou tvárou. „Prepáč... nedokážem to.“ Zdvihol ruku o pár centimetrov – viac nedokázal. „Kristepane, čo to...? Poď sem, Clarková.“ Prisunul sa bližšie, no frustrovane pozrel na svoju ruku. „Dočerta, je úplne zbytočná... Už je dobre. Len pokojne dýchaj. Poď sem. Pomaly.“ Utrela som si oči. Pri pohľade naňho ma panika pomaly opúšťala. „Mrzí ma to... Ja... neviem, čo sa to stalo.“
„Trpíš klaustrofóbiou?“ Tvár mal pár centimetrov od mojej tváre, zračil sa v nej ustarostený výraz. „Videl som, že nechceš ísť dnu. Len som si myslel, že...“ Zatvorila som oči. „Chcem ísť domov.“ „Chyť ma za ruku. Vyjdeme spolu von.“ Za pár minút ma vyviedol von. Keď som kráčala vedľa jeho vozíka, pokojným hlasom mi vysvetľoval, že bludisko pozná ako vlastnú dlaň. Keď bol malý chlapec, dal si cieľ, že sa musí naučiť orientovať v bludisku. Preplietla som si prsty s jeho prstami a teplo jeho dlane na mňa pôsobilo veľmi upokojujúco. Cítila som sa hlúpo, keď som zistila, ako blízko k východu som bola. Vonku sme sa zastavili pri lavičke, z jeho batoha som vylovila vreckovku. Chvíľu sme tam sedeli v tichu a čakali sme, kedy prestanem štikútať. Will na mňa ukradomky pokukoval. „Tak teda...?“ spýtal sa napokon, keď usúdil, že už dokážem pokojne rozprávať. „Nechceš mi povedať, čo to znamenalo?“ Zhúžvala som vreckovku v rukách. „Nemôžem.“ Zatvoril ústa. Preglgla som. „Nejde o teba,“ ubezpečila som ho náhlivo. „Nikdy som sa o tom s nikým nerozprávala... Je to... je to hlúposť. A stalo sa to dávno. Nečakala som, že... to...“ Cítila som na sebe jeho pohľad a bola by som radšej, keby sa na mňa nedíval. Ruky sa mi stále triasli, skrúcalo mi žalúdok. Pokrútila som hlavou a pokúšala som sa mu vysvetliť, že o niektorých veciach nedokážem hovoriť. Nástojčivo som si uvedomovala jeho upretý pohľad, takmer som počula nevyslovené otázky. Pod nami zastali pred bránou dve autá. Vystúpili z nich dvaja ľudia – z tej diaľky sa nedalo vidieť, kto to bol – a objali sa. Chvíľu tam stáli, možno sa zhovárali, potom znova nasadli do svojich áut a odišli každý iným smerom. Dívala som sa, ale nedokázala som rozmýšľať. Mozog akoby mi zamrzol. Nevedela som, čo povedať. „No dobre, mám nápad,“ ozval sa napokon Will. Obrátila som sa, ale nehľadel na mňa. „Poviem ti niečo, čo som nikdy nikomu nepovedal. Dobre?“ „Dobre.“ S vreckovkou zhúžvanou v dlani som čakala. Zhlboka sa nadýchol. „Veľmi, naozaj veľmi sa bojím, ako to celé dopadne.“ Nechal to visieť vo vzduchu medzi nami a potom tichým, pokojným hlasom pokračoval: „Viem, väčšina ľudí si myslí, že nemôže byť nič horšie ako takýto život. Ale môže to byť aj horšie. Mohol by som prestať byť schopný dýchať alebo rozprávať. Mohol by som mať problémy s krvným obehom, takže by mi museli amputovať končatiny. Mohol by som skončiť v nemocnici a trčať tam donekonečna. Toto nie je bohvieaký život, Clarková. Ale keď si predstavím, aké by to mohlo byť hrozné... Niekedy celé noci ležím v posteli a nemôžem dýchať.“ Preglgol. „Ale vieš čo? Nikto také čosi nechce počúvať. Nikto nechce, aby človek hovoril o tom, ako sa bojí, trpí alebo má hrôzu zo smrti pre nejakú hlúpu infekciu, čo náhodou dostane. Nikto nechce vedieť, aký je to pocit, keď človek vie, že už nikdy sa nebude milovať, držať v náručí svoje dieťa. Nikto nechce vedieť, že niekedy mám z tohto vozíka takú klaustrofóbiu, až by som najradšej kričal ako šialenec pri predstave, že v ňom strávim čo len deň. Moja matka mi nevie odpustiť, že mám stále rád otca. Moja sestra ma nenávidí, lebo som ju znova zatienil – a ešte preto, lebo ma nemôže slobodne nenávidieť, keďže som ochrnutý, tak ako ma nenávidela odmalička. Môj otec chce, aby to zmizlo. Všetci chcú vidieť svetlú stránku veci a chcú, aby som ju videl aj ja.“ Odmlčal sa. „Potrebujú veriť, že existuje svetlá stránka veci.“
Zažmurkala som do tmy. „Aj ja to robím?“ spýtala som sa ticho. „Ty, Clarková,“ pozrel si na ruky, „si jediná osoba, s ktorou som sa dokázal pozhovárať, odkedy som skončil v tejto opache.“ A tak som mu to povedala. Chytila som ho za ruku, ktorá ma vyviedla z bludiska, hľadela som si dolu na nohy, nadýchla som sa a porozprávala som mu o tej noci, o tom, ako sa mi vysmievali, že som opitá a zhulená, ako som tam odkväcla a sestra mi neskôr povedala, že možno je dobre, že si nepamätám všetko, čo robili, ale ako ma tá polhodina, na ktorú si nespomínam, máta celý život. Ja som si ju v duchu zaplnila ich smiechom, ich telami a ich slovami. Naplnila som ju svojím ponížením. Porozprávala som mu, ako vždy vidím ich tváre, keď idem mimo mesta, a ako mi odvtedy stačí, že mám Patricka, mamu a otca, a že život v malom meste mi vyhovuje, hoci skrýva isté problémy a obmedzenia. Ale vďaka svojim blízkym sa cítim chránená. Keď sme sa dorozprávali, obloha potemnela a na mobile som mala štrnásť odkazov s otázkou, kde som. „Iste ma nepotrebuješ na to, aby som ti povedal, že to nebola tvoja vina,“ nadhodil ticho. Obloha nad nami bola nekonečná. Skrúcala som vreckovku v ruke. „Áno... teda... stále sa cítim za to... zodpovedná. Prehnala som to s alkoholom, lebo som sa chcela predvádzať. A okrem toho som flirtovala. Ja som...“ „Nie, za to boli zodpovední oni.“ Nikto mi nikdy nepovedal tie slová nahlas. Hoci Treena na mňa hľadela súcitne, v jej pohľade sa tajilo obvinenie. Ak sa opíjaš s chlapmi, nikdy nemôžeš vedieť... Prstami mi stisol moje prsty. Bol to slabý stisk, ale predsa len bol. „Louisa, to nebola tvoja vina.“ Vtedy som sa rozplakala. Tentoraz to neboli iba vzlyky. Slzy mi ticho stekali po tvári a prezrádzali mi, že zo mňa odchádza aj čosi iné. Pocit viny. Strach. Aj všeličo iné, na čo som stále nenašla slová. Zľahka som si položila hlavu na jeho plece a on naklonil hlavu, až sa dotýkala mojej. „No dobre. Počúvaš ma?“ Zamrmlala som, že áno. „Tak ti poviem niečo dobré.“ Počkal, akoby si chcel byť istý, že mu venujem pozornosť. „Niektoré chyby... majú ďalekosiahlejšie následky ako iné. Ale nesmieš dovoliť, aby ťa tá noc navždy poznačila.“ Cítila som, ako naklonil hlavu bližšie ku mne. „A ty, Clarková, máš možnosť nedopustiť to.“ Vzdych, ktorý sa mi vydral z hrude, bol dlhý, až mnou otriasol. Chvíľu sme len sedeli a ja som si nechala jeho slová rozležať v hlave. Bola by som schopná zostať tam naveky vysoko nad celým svetom, vnímať teplo Willovej ruky vo svojej dlani, cítiť, že to najhoršie zo mňa pomaly odchádza. „Asi by sme sa mali pomaly vrátiť,“ povedal napokon. „Prv ako po nás vyhlásia pátranie.“ Pustila som mu ruku, váhavo som vstala. Na tvári som cítila studený vánok. A potom som si takmer pôžitkársky vystrela ramená nad hlavu. Prsty som narovnala v chladnom vzduchu a napätie celých týždňov, mesiacov, možno aj rokov trochu poľavilo. Zhlboka som si vydýchla. Podo mnou blikotali svetlá mesta, kruh svetla uprostred čierneho vidieka. Znova som sa obrátila k nemu. „Will?“ „Áno?“ Ledva som ho v tom šere videla, ale vedela som, že ma pozoruje. „Ďakujem. Ďakujem, že si po mňa prišiel.“ Pokrútil hlavou a obrátil vozík na chodníček. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
18 „Disneyland je dobrý.“ „Hovorila som vám, nijaké zábavné parky.“ „Viem, že ste to hovorili, ale tam nie sú len horské dráhy a krútiace sa šálky. Na Floride majú aj filmové štúdiá a vedecké centrum. Je to dosť poučné.“ „Pochybujem, že tridsaťpäťročného bývalého šéfa veľkej spoločnosti treba poučovať.“ „Na každom rohu sú vecká pre vozičkárov. A personál je neuveriteľne starostlivý. Nič im nepadne zaťažko.“ „Chcete povedať, že sú tam atrakcie špeciálne pre vozičkárov, čo?“ „Vyhovejú každému. Čo keby ste tú Floridu vyskúšali, slečna Clarková? Ak sa vám tam nebude páčiť, môžete zájsť do Morského sveta. Počasie je na to ideálne.“ „Viem, kto vyjde zle zo súboja Will a zabijacká veľryba.“ Akoby ma nepočul. „Je to jedna z najlepších spoločností, pokiaľ ide o prístup k postihnutým. A viete, že organizujú dosť charitatívnych akcií, aby splnili želanie zomierajúcim ľuďom?“ „On nezomiera.“ V tej chvíli sa zjavil vo dverách Will a rýchlo som ukončila telefonát s cestovnou kanceláriou. Chvíľu mi trvalo, kým som správne položila slúchadlo, a rýchlo som zaplesla zápisník. „Všetko v poriadku, Clarková?“ „Jasné.“ Žiarivo som sa usmiala. „Fajn. Máš pekné šaty.“ „Čože?“ „Čo robíš v sobotu?“ Napäto čakal na odpoveď. Mne však ešte vždy chodila po rozume zabijacká veľryba. „Ehm... nič. Patrick bude celý deň trénovať. Prečo?“ Chvíľu počkal a potom to vyslovil, akoby ho tešilo, že ma prekvapí. „Ideme na svadbu.“ Neskôr som si nebola istá, prečo Will zmenil názor na sobáš Alicie a Ruperta. Mala som podozrenie, že za tým rozhodnutím bola veľká dávka jeho prirodzenej túžby urobiť všetkým napriek – nikto nečakal, že tam pôjde, a už vôbec nie Alicia a Rupert. Možno chcel tú záležitosť konečne uzavrieť. Ale myslím, že v priebehu posledných mesiacov Alicia stratila schopnosť ublížiť mu. Usúdili sme, že to zvládneme aj bez Nathanovej pomoci. Zavolala som Alicii, aby som sa uistila, že svadba sa bude konať v priestoroch, kde nebudem mať problémy s Willovým vozíkom, a Alicia bola taká vykoľajená, keď jej svitlo, že pozvanie neodmietneme, až bolo nad slnko jasné, že tú svoju parádnu pozvánku skutočne poslala len pro forma. „Ehm... totiž... k svadobnému stanu vedie malý schodík, ale mám dojem, že ľudia, čo ho stavajú, spomínali, že tam môžu dať rampu...“ Nedohovorila. „To by bolo skvelé. Ďakujem,“ zašvitorila som. „Tak sa teda uvidíme v ten veľký deň.“ Svadobný dar sme vybrali online. Will vyhodil stodvadsať libier na strieborný rámik a ďalších šesťdesiat libier za vázu, o ktorej sa vyjadril, že je „absolútne ohyzdná“. Šokovalo ma, že je ochotný minúť takú obrovskú sumu na niekoho, koho už nemá rád, ale už po pár týždňoch práce u Traynorovcov som pochopila, že u nich peniaze nehrajú rolu. Šeky so štvorcifernými sumami vypisovali bez mihnutia oka. Raz som v kuchyni videla Willov výpis z účtu, ktorý mu nechali na stole. Mal tam dosť peňazí, aby kúpil aj dva také domy, ako bol náš. A to bol iba bežný účet. Rozhodla som sa, že si oblečiem červené šaty – sčasti preto, lebo sa Willovi páčili (a dnes som
pochopila, že bude potrebovať takú veľkú podporu, akú len dokážem vymyslieť), ale aj preto, lebo som nemala nijaké iné šaty, ktoré by som mala odvahu obliecť si na takú veľkolepú udalosť. Will netušil, aká hrôza ma obchádza pri pomyslení, že pôjdem na svadbu smotánky, ešte k tomu ako „pomocná sila“. Vždy keď som si v duchu predstavila, ako tam ľudia budú híkať a vrhať pohľady smerom k nám, oveľa radšej by som sa dívala na Patricka, ako behá stále okolo štadióna. Možno bolo odo mňa plytké, že mi na tom záležalo, ale nemohla som si pomôcť. Pri predstave, ako sa na nás hostia dívajú zvrchu, mi už teraz skrúcalo žalúdok. Willovi som nič nepovedala, no robila som si oňho obavy. ísť na svadbu svojej bývalej bol aj za ideálnych okolností prejav masochizmu, ale ísť na verejné podujatie, kde bude kopa jeho starých známych a bývalých kolegov, a dívať sa, ako sa jeho bývalá vydáva za jeho dávneho priateľa, to mi pripadalo ako najlepšia cesta k depresii. Deň pred svadbou som mu to aj naznačila, ale odbil ma. „Ak si z toho nerobím obavy ja, Clarková, myslím, že teba to naozaj nemusí trápiť,“ vyhlásil. Zavolala som Treene a povedala som jej to. „Skontroluj, či nemá vo vozíku antrax a muníciu,“ znela jej odpoveď. „Prvý raz sa mi ho podarí dostať ďalej od domu a bude to hotová pohroma.“ „Možno si len chce pripomenúť, že sú aj horšie veci ako smrť.“ „Vtipné.“ Mysľou bola niekde inde. Pripravovala sa na kurz pre „potenciálnych vedúcich pracovníkov“, ktorý mal trvať týždeň a mal sa konať mimo mesta, a potrebovala, aby sme jej s mamou povarovali Thomasa. Bude to fantastické, hovorila. Bude tam kopa popredných osobností. Odporúčal ju tam jej učiteľ a ako jediná účastníčka kurzu si nemusela poplatok platiť sama. Počas telefonátu som vycítila, že robí niečo na počítači. Počula som, ako ťuká do klávesov. „To je skvelé,“ povedala som. „Bude sa to konať v Oxforde. A to priamo vo ,vysnívaných vežiach‘.“ „Paráda.“ Na chvíľu sa zamyslela. „Nemá samovražedné úmysly, však?“ „Will? O nič viac ako inokedy.“ „Aj to je niečo.“ Počula som pípnutie počítača. „Radšej už pôjdem, Treena.“ „No dobre, tak príjemnú zábavu. Aha, a nie aby si si nahodila tie červené šaty. Vidieť ti v nich až do Ameriky.“ V deň svadby svitlo žiarivé vlahé ráno, ako som tušila. Ženy ako Alicia vždy dosiahnu svoje. Niekto sa zrejme prihovoril u vyšších síl. „To sa mi zdá z tvojej strany pozoruhodne zatrpknuté, Clarková,“ poznamenal Will, keď som mu to povedala. „No, mala som dobrého učiteľa.“ Nathan prišiel zavčasu, aby pripravil Willa a mohli sme vyraziť z domu o deviatej. Boli to dve hodiny cesty a ja som vopred cestu starostlivo naplánovala vrátane oddychových prestávok, aby sme mali poruke čo najlepšie zariadenia. Obliekla som sa v kúpeľni a na čerstvo oholené nohy som si natiahla silonky. Potom som si naniesla mejkap, ale vzápätí som ho zotrela, aby si snobskí hostia nemysleli, že som nejaké dievča na zavolanie. Neodvážila som sa dať si na krk šatku, ale priniesla som si štólu, ktorú som si mohla prehodiť cez plecia, keby som mala pocit, že som priveľmi odhalená.
„Nevyzerá zle, čo?“ Nathan odstúpil a vtedy som uvidela Willa v tmavom obleku a nevädzovomodrej košeli s kravatou. Bol čerstvo oholený, tvár mal mierne opálenú. Na pozadí tej košele pôsobili jeho oči mimoriadne živo. Zrazu akoby v nich žiarilo slnko. „Naozaj nevyzerá zle,“ odvetila som, lebo som nechcela povedať, že vyzerá mimoriadne príťažlivo. „Tá ešte bude ľutovať, že sa vydáva za tú híkajúcu bečku sadla.“ Will zdvihol obočie. „Nathan, máme v batohu všetko, čo treba?“ „Jasné. Všetko pripravené na cestu. Môžete rovno vyraziť.“ Obrátil sa k Willovi. „Nie, aby si sa cukroval s družičkami.“ „Pochybujem, že na to bude mať chuť,“ vyhlásila som. „Všetky budú mať určite naškrobené goliere a budú páchnuť stajňami.“ Willovi rodičia sa prišli rozlúčiť. Mala som podozrenie, že sa práve pohádali, lebo pani Traynorová už ani nemohla stáť ďalej od manžela, jedine, že by vyšla z domu. Ruky mala dôrazne prekrížené na hrudi ešte aj vtedy, keď som zacúvala autom ku dverám. Za celý čas na mňa ani nepozrela. „Nedávajte mu tam veľmi piť alkohol, Louisa,“ povedala a oprášila Willovi z pleca neviditeľnú smietku. „Prečo?“ spýtal sa Will. „Ja predsa nešoférujem.“ „Máš svätú pravdu, Will,“ ozval sa jeho otec. „Aj ja si vždy na svadbe musím kopnúť niečo tuhé, aby som to v zdraví prežil.“ „Dokonca aj na vlastnej,“ zamrmlala pani Traynorová a hlasnejšie dodala: „Vyzeráš veľmi elegantne, miláčik.“ Kľakla si k nemu a upravila mu manžety na nohaviciach. „Naozaj veľmi elegantne.“ „Aj vy.“ Pán Traynor pochvalne prebehol pohľadom po mojich šatách, keď som na chvíľu vystúpila z auta. „Hneď každému padnete do oka. Nože sa zakrúťte, Louisa.“ Will obrátil vozík od otca. „Nemá čas, oci. Tak už radšej vyrazme na cestu, Clarková. Mám nepríjemný pocit, že sa nepatrí ísť vozíkom neveste v pätách.“ S úľavou som si sadla za volant. Vozík bol vzadu zaistený, elegantné sako mal Will prehodené cez sedadlo spolujazdca, aby si ho nepokrčil, a tak sme mohli vyštartovať. Bola by som vám mohla povedať, ako vyzerá dom Aliciiných rodičov, prv ako sme tam prišli. V skutočnosti som si ho predstavila tak presne, že keď som spomalila pred ním, Will sa ma spýtal, prečo sa tak smejem. Bola to veľká georgiánska fara, vysoké okná boli sčasti zatienené kaskádami vistérie, príjazdová cesta bola vysypaná žltohnedými kamienkami – jednoducho dom ako stvorený pre plukovníka. Vedela som si predstaviť, ako v tom dome vyrastala, vlasy zapletené do dvoch úhľadných vrkočov, a sedela obkročmo na svojom prvom tučnom poníkovi. Autá usmerňovali na pole medzi domom a kostolom dvaja muži v reflexných vestách. Spustila som okienko. „Je pri kostole parkovisko?“ „Hostia parkujú týmto smerom, madam.“ „Máme tu vozík a bojím sa, že zapadne do trávy,“ odvetila som. „Potrebujeme byť čo najbližšie ku kostolu. Pozrite, ja tam jednoducho rovno pôjdem.“ Pozreli na seba, čosi si zamrmlali. Ale prv ako stihli povedať niečo iné, prešla som autom ďalej a zaparkovala som na odľahlom mieste pri kostole. A šou sa začína, pomyslela som si. Keď som vypla motor, v spätnom zrkadle som zachytila Willov pohľad. „Uvoľni sa, Clarková. Všetko dobre dopadne,“ upokojoval ma. „Som absolútne uvoľnená. Prečo myslíš, že nie?“
„Si smiešne priehľadná. Okrem toho si si počas jazdy obhrýzla nechty na štyroch prstoch.“ Zaparkovala som, vystúpila von, upravila som si štólu na pleciach a spustila som rampu. „No dobre,“ povedala som, keď sa kolesá vozíka dotkli zeme. Na druhej strane cesty na poli vystupovali ľudia z obrovských nemeckých áut, ženy vo fialových šatách čosi mrmlali svojim manželom, keď sa im ihličky zabárali do trávy. Všetky mali dlhé nohy a zoštíhľujúce šaty pastelových farieb. Pohrávala som sa s vlasmi a rozmýšľala som, či som si nenarúžovala pery priveľmi výrazne. Mala som podozrenie, že vyzerám ako jedna z tých plastových rajčín, z ktorých si človek vytláča kečup. „Tak teda... ako to dnes zahráme?“ Will sledoval môj pohľad. „Úprimne?“ „Áno, potrebujem to vedieť. Len mi nepovedz, prosím ťa, že budeme predstierať šokovaný úžas. Máš v pláne niečo hrozné?“ Will mi pozrel do očí. Jeho modré oči boli nepreniknuteľné. Vnútri som pocítila mierne šteklenie. „Budeme sa správať neuveriteľne spôsobne, Clarková.“ Šteklenie sa znásobilo, akoby mi v hrudnom koši divo trepotali motýlie krídla. Už som otvárala ústa, že niečo poviem, ale predbehol ma. „Pozri, urobíme, čo bude v našich silách, aby to bola zábava.“ Zábava. Akoby účasť na svadbe bývalej partnerky nebola ešte hroznejšia než resekcia zuba. Ale bol to Willov deň, nech on rozhodne, čo urobí. Zhlboka som sa nadýchla, pokúšala som sa upokojiť. „S jednou výnimkou,“ vyhlásila som a dvadsiaty raz som si upravila štólu. „A to?“ „Nebudeš sa hrať na Christyho Browna.“ Živo som si spomínala, ako sa hral na umelca postihnutého mozgovou obrnou krátko po mojom nástupe do práce. „Ak tu vyrobíš podobné divadielko ako pred časom mne, sadnem do auta a nechám ťa tu napospas všetkým snobom.“ Keď sa Will obrátil a zamieril ku kostolu, zdalo sa mi, že mrmle: „Otravná ženská. Len čo kazí zábavu.“ Obrad sme prežili bez nehody. Alicia vyzerala tak absurdne krásne, ako som čakala, karamelová pokožka jej žiarila, šikmo strihané šaty z bieleho hodvábu jej nádherne splývali na štíhlej postave. Keď kráčala chrámovou loďou, uprene som na ňu hľadela a premýšľala, aké to asi je, keď je žena vysoká, dlhonohá a vyzerá ako vystrihnutá z retušovaného plagátu. Prebleslo mi hlavou, či jej vlasy a mejkap upravoval celý tím stylistov. A či má sťahujúce nohavičky. Jasné, že nie. Určite má len jemný pásik čipky – spodnú bielizeň pre ženy, ktoré nepotrebujú nič spevňovať. Tie nohavičky bezpochyby stáli toľko, čo ja zarobím za týždeň. Kým farár monotónnym hlasom odriekal príhovor a malé družičky s balerínkami na nohách sa hniezdili v laviciach, poobzerala som sa po ostatných hosťoch. Takmer som tam nenašla ženu, ktorú by nemohli vyfotiť do módneho časopisu. Topánky mali dokonale farebne zladené so šatami a vyzerali, akoby ich mali prvý raz na nohách. Mladšie ženy elegantne stáli v topánkach na desaťcentimetrových podpätkoch, aj nechty na nohách mali bezchybne upravené. Staršie ženy mali topánky na nižších podpätkoch a väčšinou boli v kostýmčekoch s vypchávkami na pleciach, lemovaných hodvábom kontrastných farieb. A klobúky akoby nepodliehali gravitácii. Na mužov nebol taký zaujímavý pohľad, ale takmer všetci vyžarovali auru, ktorú som niekedy vnímala aj pri Willovi – auru bohatstva a presvedčenia, že majú oprávnený nárok na to, aby im život vždy vo všetkom vyšiel v ústrety. Uvažovala som, ktoré spoločnosti asi vedú, v akom svete sa pohybujú. Prebleslo mi hlavou, či vôbec vnímajú ľudí, ako som ja, dievčatá, ktoré im varujú deti alebo ich obsluhujú v reštauráciách. Alebo tancujú pri tyči na pobavenie ich kolegov, pomyslela som si pri spomienke na pohovory na úrade práce.
Na svadbách, na ktoré som chodila, museli oddeliť rodinu nevesty a ženícha, aby náhodou niekto neporušil podmienky prepustenia z väzenia. S Willom sme zaujali miesto v zadnej časti kostola – Will zastal s vozíkom pri konci lavice, kde som sedela. Keď Alicia kráčala popri nás k oltáru, na chvíľu zdvihol pohľad, ale inak celý čas hľadel rovno pred seba, na tvári mal nečitateľný výraz. Štyridsaťosemčlenný zbor (zrátala som spevákov) zaspieval čosi po latinsky. Rupert sa vo fraku potil a zdvihol obočie, akoby sa cítil potešený, ale zároveň pobavený. Keď Aliciu a Ruperta farár vyhlásil za manželov, nikto netlieskal ani nejasal. Rupert sa trochu rozpačito naklonil k neveste ako chlapec, ktorý na Halloween vyťahuje ústami jablko z kade, a tesne minul jej ústa. Rozmýšľala som, či vyššie vrstvy považujú bozkávanie pred oltárom za mierne trápny úkon. A zrazu bolo po všetkom. Will sa už pohol k východu. Dívala som sa mu na hlavu, vztýčenú a zvláštne dôstojnú, a chcela som sa ho spýtať, či nemá pocit, že sme sem nemali chodiť, či to nebola chyba. Chcela som sa ho spýtať, či k Alicii ešte niečo cíti. Chcela som mu povedať, že je pridobrý pre takú pochabú karamelovú krásku a že... Nevedela som, čo ešte by som mu chcela povedať. Len som túžila trochu mu to uľahčiť. „Si v pohode?“ spýtala som sa, keď som ho dobehla. Pred oltárom mal stáť on. Zopár ráz zažmurkal. „Dá sa,“ odvetil. Potom si vydýchol, akoby dlho zadržiaval dych. A pozrel na mňa. „Poďme sa niečoho napiť.“ Markíza bola rozložená v záhrade ohradenej múrom, brána z tepaného železa vyzdobená girlandami svetloružových kvetov. Pri bare na opačnom konci už bolo plno ľudí, tak som Willovi navrhla, aby počkal na mieste, a ja mu prinesiem drink. Kľučkovala som pomedzi stoly zakryté bielymi obrusmi a obložené takým množstvom príborov a pohárov, aké som jakživ pokope nevidela. Stoličky mali pozlátené operadlá, aké človek vída na módnych prehliadkach, a nad každým kvetinovým aranžmánom z ľalií a frézií visel biely lampión. Vo vzduchu sa vznášala taká sýta vôňa kvetov, až ma to zadúšalo. „Pimm’s?“ spýtal sa barman, keď som prišla na rad. „Ehm,“ poobzerala som sa dookola a videla som, že to je v skutočnosti jediný drink v ponuke. „Aha, áno, dvakrát, prosím.“ Barman sa na mňa usmial. „Iné nápoje budeme zrejme podávať neskôr. Ale slečna Dewarová chcela, aby všetci začali s Pimm’s.“ Sprisahanecky na mňa pozrel. Mierne zdvihnuté obočie naznačovalo, čo si o tom myslí. Civela som na ružovú ovocnú malinovku. Môj otec vraví, že boháči sú najväčší žgrloši, ale ohromilo ma, že na začiatku svadobnej hostiny sa nepodával alkohol. „Tak s tým asi musíme vystačiť,“ odvetila som a vzala som od neho dva poháre. Keď som vypátrala Willa, rozprával sa s ním mladý muž v okuliaroch. Napoly čupel a ruku mal položenú na opierke vozíka. Slnko bolo teraz vysoko na oblohe a musela som žmúriť, aby som ich poriadne videla. Zrazu som chápala, prečo majú všetky ženy klobúky so širokou strieškou. „Strašne sa teším, že ťa znova vidím, Will,“ hovoril práve mladý muž. „Vo firme to bez teba nie je ono. Nemal by som to hovoriť... ale naozaj to nie je ono. Fakt.“ Vyzeral ako mladý účtovník – typ chlapa, ktorý sa cíti dobre iba v obleku. „To je od teba naozaj milé.“ „Bolo to zvláštne... akoby si spadol zo skaly. Jeden deň si bol tam a všetko riadil, a druhý deň sme museli...“ Zdvihol pohľad a videl, že tam stojím. „Ach,“ cítila som, ako mi uprel pohľad na hruď. „Zdravím.“ „Louisa Clarková, dovoľ, aby som ti predstavil Freddieho Derwenta.“
Vložila som Willov pohár do držiaka a podala som mladému mužovi ruku. Rýchlo preniesol pohľad vyššie. „Ach,“ povedal znova. „A vy ste...“ „Willova priateľka,“ odvetila som a sama neviem prečo, položila som ruku Willovi na plece. „Takže život nie je až taký zlý,“ poznamenal Freddie Derwent a jeho smiech znel skôr ako zakašľanie. Trochu sa začervenal, keď dodal: „Asi by som sa mal... pozhovárať aj s inými hosťami. Veď viete, takéto akcie vždy slúžia na získavanie dobrých kontaktov. Ale som rád, že som ťa videl, Will. Vážne. Aj vás... slečna Clarková.“ „Zdal sa mi celkom milý,“ poznamenala som, keď odišiel. Spustila som ruku z Willovho pleca a dala som si výdatný dúšok malinovky. Dosť ma vyplašilo, keď som v nej uvidela plátok uhorky. „Áno, je to milý chalan.“ „Takže sa netváril, akoby bol v rozpakoch.“ „Nie.“ Will mi pozrel do očí. „Nie, Clarková, vôbec sa netváril, akoby bol v rozpakoch.“ Ľudí akoby povzbudil príklad Freddieho Derwenta a v priebehu ďalšej hodiny prišlo Willa pozdraviť zopár ďalších známych. Niektorí zastali obďaleč, akoby tým chceli vyriešiť dilemu s podaním ruky, zatiaľ čo iní si mierne nadvihli nohavice a čupli si mu takmer k nohám. Stála som pri Willovi, ale veľa som toho nenahovorila. Keď sa k nemu blížili ďalší dvaja, Will trochu zmeravel. Jeden z nich – veľký chlap s cigarou v ústach – akoby nevedel, čo povedať, keď sa ocitol pred Willom, a vyšlo z neho iba: „Pekelne dobrá svadba, čo? Nevesta je fakt kosť.“ Usúdila som, že neovláda Aliciinu minulosť. Druhý muž, podľa všetkého Willov obchodný rival, nasadil diplomatickejší tón, no jeho priamy pohľad aj otázky na Willov zdravotný stav mali za následok, že Will bol napätý. Boli ako dva psy, čo okolo seba krúžia a nevedia, či majú ceriť zuby. „Nový riaditeľ mojej bývalej firmy,“ vysvetlil Will, keď muž konečne zamával na rozlúčku a odišiel. „Myslím, že sa len chcel uistiť, či sa neplánujem vrátiť na scénu.“ Slnko pálilo čoraz silnejšie, záhrada sa premenila na voňavé peklo, ľudia sa skrývali do tieňa stromov. Odviezla som Willa pod markízu, lebo som sa bála, aby mu nestúpla teplota. V stane zapli obrovské ventilátory, lenivo nám vírili nad hlavami. V diaľke v tieni besiedky vyhrávalo sláčikové kvarteto. Pripadalo mi to ako scéna z filmu. Alicia poletovala po záhrade ako éterické zjavenie, posielala naokolo vzdušné bozky, šťastne vykrikovala, ale k nám sa ani nepriblížila. Dívala som sa, ako Will vypil dva poháre malinovky, a v kútiku srdca som bola rada. Obed sa podával o štvrtej popoludní. Zdalo sa mi dosť zvláštne podávať obed tak neskoro, ale Will podotkol, že sme na svadbe. Čas akoby nehral rolu a jeho plynutie bolo skreslené nekonečnými drinkmi a rozhovormi. Neviem, či to bolo tou horúčavou alebo atmosférou, ale keď sme prišli k nášmu stolu, cítila som sa takmer opitá. Keď som sa počula, ako nesúvislo bľabocem staršiemu mužovi po mojej ľavici, uvedomila som si, že je to skutočne možné. „Je v tom Pimm’s aj nejaký alkohol?“ spýtala som sa Willa, keď sa mi podarilo vysypať si do lona obsah soľničky. „Asi toľko ako v pohári vína. V každom.“ Zdesene som naňho pozrela. Videla som ho dvojmo. „To nemyslíš vážne! Ja som v ňom mala ovocie. Myslela som, že je to nealkoholický nápoj. Ako ťa teraz odveziem domov?“ „To si mi teda opatrovateľka,“ poznamenal. Nato zdvihol obočie. „Čo za to, že to nepoviem mame?“
Celý deň ma ohromovali Willove reakcie. Myslela som, že tam budem mať zamračeného Willa, sarkastického Willa, prinajmenej zamĺknutého Willa. Ale ku každému sa správal šarmantne. Nezastrašilo ho ani to, keď priniesli na stôl polievku. Zdvorilo sa spýtal spolustolovníkov, či niekto nie je ochotný vymeniť chlieb za polievku, a dve dievčatá na opačnom konci stola – ktoré tvrdili, že sú alergické na pšenicu, mu doslova hodili svoje žemle. Čím som bola ustarostenejšia, ako vytriezviem, tým bol Will uvoľnenejší. Počas rozhovoru so staršou ženou po jeho pravici vysvitlo, že je bývalá poslankyňa, ktorá v parlamente bojovala za práva postihnutých, a ako jedna z mála ľudí sa zhovárala s Willom úplne bezprostredne. Dokonca som videla, ako vkladá Willovi do úst roládu. Keď vstala a nakrátko odišla od stola, Will mi zamrmlal, že bola na Kilimandžáre. „Mám rád také staré harcovníčky,“ poznamenal. „Viem si ju predstaviť na mulici s vreckom so sendvičmi v batohu. Správna tvrďaska.“ Ja som nemala také šťastie, pokiaľ išlo o muža po mojej ľavici. Trvalo mu štyri minúty, kým ma vyspovedal, ako sa volám, kde bývam, koho tam poznám, a keď pochopil, že mu nemôžem povedať nič, čo by ho mohlo zaujímať, obrátil sa k žene po svojej ľavici a ja som sa len ticho piplala vo svojom jedle. V jednej chvíli, keď som si už skutočne pripadala trápne, som zrazu zacítila, že Will spustil ruku z opierky vozíka a položil mi ju na rameno. Pozrela som naňho a žmurkol na mňa. Chytila som mu ruku a stisla som mu ju, vďačná, že si to všimol. Potom sa s vozíkom posunul asi dvadsať centimetrov dozadu a zapojil ma do rozhovoru s Mary Rawlinsonovou. „Will mi vravel, že sa oňho staráte,“ začala. Mala prenikavé modré oči a vrásky, ktoré prezrádzali, že žije svojím životom bez ohľadu na prehnanú starostlivosť o pleť. „Usilujem sa,“ odvetila som a pozrela naňho. „Aj predtým ste pracovali v tejto oblasti?“ „Nie. Pracovala som... v bistre.“ Nie som si istá, či by som komukoľvek inému na tej svadbe prezradila ten fakt, ale Mary Rawlinsonová pochvalne prikývla. „Vždy som si myslela, že to môže byť zaujímavá práca. Ak máte rada ľudí a ste zvedavá, akože som.“ Žiarivo sa na mňa usmiala. Will presunul svoju ruku na vozík. „Pokúšam sa Louisu presvedčiť, aby robila aj niečo iné a trochu si rozšírila obzor.“ „A čo ste mali v úmysle?“ spýtala sa ma. „Ona nevie,“ povedal Will. „Louisa je jedna z najinteligentnejších žien, aké poznám, ale akoby nevidela svoje možnosti.“ Mary Rawlinsonová naňho ostro pozrela. „Nesprávajte sa k nej tak blahosklonne, môj milý. Dokáže mi odpovedať aj sama.“ Zažmurkala som. „Myslím, že práve vy by ste to mali vedieť,“ dodala. Will akoby chcel čosi povedať, no vzápätí zatvoril ústa. Hľadel na stôl a mierne krútil hlavou, ale usmieval sa. „Tak teda, Louisa, mám dojem, že vaše momentálne zamestnanie si vyžaduje obrovskú dávku duševnej energie. A nepredpokladám, že tuto mladý muž je najľahším klientom.“ „Zdá sa, že ho poznáte.“ „Ale Will má pravdu, pokiaľ ide o to, že človek by mal vidieť svoje možnosti. Viete čo, dám vám svoju vizitku. Som členkou správnej rady dobročinnej organizácie, ktorá podporuje ľudí, čo sa chcú prihlásiť na rekvalifikáciu. Možno v budúcnosti by ste sa mohli venovať aj inej práci.“ „Ja som u Willa spokojná, ďakujem.“ Napriek tomu som si vzala jej vizitku, trochu ohromená, že túto ženu zaujíma, ako naložím
so svojím životom. Keď som si odkladala vizitku, cítila som sa ako podvodníčka. V nijakom prípade sa nebudem môcť vzdať práce, aj keby som vedela, čo sa chcem naučiť. Nebola som celkom presvedčená, že som osoba, ktorá bude nadšená tým, že sa môže rekvalifikovať. Okrem toho mojou prioritou je udržať Willa nažive. Bola som taká ponorená do myšlienok, až som nakrátko prestala počúvať tých dvoch. „... je veľmi dobre, že ste zdolali ten vrchol. Viem, že iste nie je ľahké tak dramaticky zmeniť spôsob života a prispôsobiť sa novým očakávaniam.“ Hľadela som na zvyšky svojho lososa. V živote som nepočula, aby sa niekto s Willom takto rozprával. Chvíľu zamračene hľadel na stôl, potom sa znova obrátil k nej. „Nie som si istý, či som ten vrchol naozaj zdolal,“ povedal ticho. Pár sekúnd ho pozorovala, vzápätí uprela pohľad na mňa. Prebleslo mi hlavou, či ma výraz tváre prezradí. „Všetko chce svoj čas, Will,“ položila mu ruku na rameno. „Ale vaša generácia sa s tým akosi ťažšie vyrovnáva. Akoby ste vyrastali v presvedčení, že všetko takmer okamžite pôjde podľa vašich predstáv. Čakáte, že budete žiť tak, ako ste sa rozhodli. Najmä úspešný mladý muž ako vy. Ale chvíľu to potrvá.“ „Pani Rawlinsonová – Mary – ja nečakám, že vyzdraviem,“ odvetil Will. „Nehovorím o fyzickej stránke,“ namietla. „Hovorím o tom, že sa treba otvoriť novému životu.“ A práve vtedy, keď som s napätím čakala, čo na to povie Will, ozvalo sa klopkanie lyžičkou po pohári a v stane zašumelo. Nastal čas na príhovory. Veľmi som ich nepočúvala. Zdalo sa mi, že vstáva jeden nafúkaný snob vo fraku za druhým, spomína ľudí a miesta, ktoré som nepoznala, a vyvoláva u hostí zdvorilý smiech. Len som sedela a chrúmala čokoládové cukrovinky, ktoré položili na stôl v strieborných miskách, rýchlo za sebou som vypila tri kávy, takže som sa už necítila len opitá, ale aj napätá a vynervovaná. Na druhej strane Will bol stelesnením pokoja. Sedel, díval sa, ako hostia tlieskajú jeho bývalej, a počúval, ako Rupert monotónnym hlasom ospevuje, aká je to absolútne dokonalá žena. Nikto sa pritom nepozrel na Willa. Neviem, či preto, lebo ho chceli ušetriť, alebo preto, že jeho prítomnosť na svadbe vyvolávala isté rozpaky. Občas sa k nemu naklonila Mary Rawlinsonová, zamrmlala mu čosi do ucha a on zakaždým súhlasne prikývol. Keď sa príhovory napokon skončili, nastúpila armáda pomocníkov a začala odpratávať všetko zo stredu stanu, aby sa tam dalo tancovať. Will sa naklonil ku mne. „Mary mi pripomenula, že kúsok odtiaľto je veľmi dobrý hotel. Zavolaj tam a spýtaj sa, či tam môžeme prenocovať, prosím ťa.“ „Čože?“ Mary mi podala na obrúsku napísaný názov hotela a telefónne číslo. „Nijaké strachy, Clarková,“ povedal ticho, aby ho Mary nepočula. „Ja to zaplatím. Tak zavolaj tam a potom si môžeš prestať robiť obavy, koľko si toho vypila. Vyber z batoha moju kreditku. Asi od teba budú chcieť číslo.“ Vzala som kreditnú kartu, vybrala z kabelky mobil a odišla som na koniec záhrady. Povedali mi, že majú voľné dve izby – jednoposteľovú a dvojposteľovú, obe na prízemí. Áno, majú bezbariérový vstup. „Perfektné,“ povedala som a vzápätí som musela potlačiť zhíknutie, keď mi oznámili cenu. Nadiktovala som im číslo Willovej kreditnej karty, a keď som skončila, prišlo mi mierne nevoľno. „Tak ako?“ spýtal sa Will, keď som sa vrátila. „Rezervovala som to, ale...“ Oznámila som mu, koľko budú tie dve izby stáť.
„To je v pohode,“ ubezpečil ma. „Teraz zavolaj tomu svojmu chlapovi, oznám mu, že tu zostaneš na noc, a kopni si ďalší drink. Alebo aj šesť. Nevieš si predstaviť, akú radosť mi urobíš, keď uvidím, že si sa rozbila na účet Aliciinho otca.“ A aj som to urobila. V ten večer sa čosi stalo. Stlmili svetlá, takže náš stolík bol menej nápadný, silnú vôňu kvetov rozvieval vetrík a vďaka hudbe, vínu a tancu sme si začali užívať zábavu na najnepravdepodobnejšom mieste na svete. V živote som nevidela Willa takého uvoľneného. Celý čas sedel medzi mnou a Mary, rozprával sa s ňou, usmieval sa na ňu a pohľad na to, aký je na chvíľu šťastný, odradil ľudí, ktorí by sa naňho za iných okolností dívali spýtavo alebo ľútostivo. Donútil ma odhodiť štólu a vystrieť sa. Ja som mu zas vyzliekla sako, uvoľnila kravatu a obaja sme mali čo robiť, aby sme sa nahlas nechichotali pri pohľade na tancujúcich. Neviete si prestaviť, ako dobre mi padlo, keď som videla tých snobov tancovať. Muži vyzerali, akoby dostávali elektrošoky, ženy otŕčali prsty ku hviezdam, a keď sa vrteli, očividne boli vo veľkých rozpakoch. Mary Rawlinsonová niekoľko ráz zamrmlala: „Bože dobrý!“ Potom pozrela na mňa. Po každom drinku hovorila šťavnatejšie. „Nechcete ísť medzi nich a ukázať im, ako sa majú natriasať kozy?“ „Preboha, len to nie.“ „Múdre dievča. Ale poviem vám, aj na diskotéke mladých farmárov tancovali lepšie.“ O deviatej som dostala esemesku od Nathana. Všetko v pohode? Jasné. Nebudeš tomu veriť, ale Will sa perfektne zabáva. A naozaj sa zabával. Videla som, ako sa schuti smeje na čomsi, čo povedala Mary, a zmocnil sa ma zvláštny pocit. Toto mi dokázalo, že by to mohlo fungovať. Mohol by byť naozaj šťastný, keby bol obklopený správnymi ľuďmi a mohol by byť Willom, a nie vozičkárom, objektom ľútosti. O desiatej večer začali hrať slaďáky. Dívali sme sa, ako Rupert ladne krúži s Aliciou po parkete a hostia im zdvorilo tlieskajú. Účes sa jej pomaly začínal rozpadávať, objala manžela okolo krku, akoby sa oňho potrebovala oprieť. Rupert jej položil ruky na kríže. Hoci bola krásna a bohatá, bolo mi jej tak trochu ľúto. Pomyslela som si, že si uvedomí, čo stratila, až keď bude neskoro. Asi v polovici skladby sa k nim pridali ďalšie páry, takže už na nich nebol dobrý výhľad, a Mary ma na chvíľu rozptýlila informáciami o tom, aké finančné príspevky môžu dostať opatrovateľky, až som zrazu len zdvihla pohľad a rovno pred nami stála tá topmodelka v bielych hodvábnych šatách. Srdce som cítila až v hrdle. Alicia kývnutím pozdravila Mary a mierne sa naklonila, aby ju Will počul v tom hluku. V tvári sa jej zračilo mierne napätie, akoby sa musela prekonať, aby za ním prišla. „Ďakujem, že si prijal pozvanie, Will. Naozaj.“ Pozrela na mňa, ale nič mi nepovedala. „S radosťou,“ odvetil Will uhladene. „Vyzeráš nádherne, Alicia. Bol to krásny deň.“ Na tvári sa jej mihol záblesk prekvapenia. „Vážne? Skutočne sa ti páčil? Myslím, že... totiž, je toho toľko, čo by som ti chcela povedať, ale...“ „Naozaj to nie je potrebné,“ odvetil Will. „Pamätáš sa na Louisu?“ „Áno.“ Na chvíľu zavládlo ticho. Všimla som si, že v úzadí postáva Rupert a ostražito nás pozoruje. Alicia sa naňho obzrela
a zľahka zakývala na rozlúčku. „V každom prípade ďakujem, Will. Si hviezda, že si prišiel. A ďakujem za...“ „Zrkadlo. „Jasné. To zrkadlo sa mi úžasne páčilo.“ Vystrela sa a zamierila k manželovi. Ten ju chytil za rameno a odvrátil sa. Dívali sme sa za nimi, ako prechádzajú cez tanečný parket. „Ty si jej predsa nedal zrkadlo.“ „Viem.“ Alicia sa rozprávala s Rupertom a ten sa obzeral na nás. Akoby nemohol uveriť, že Will sa k nej správal milo. Priznám sa, ja som tomu tiež nemohla uveriť. „Máš z toho... mal si z toho nepríjemný pocit?“ spýtala som sa ho. Odvrátil od nich tvár. „Nie,“ odvetil a usmial sa na mňa. Ako popíjal, úsmev mal čoraz väčšmi vykrivený a pohľad smutný, zamyslený. Keď sa tanečný parket na chvíľu vyprázdnil pred ďalšou skladbou, zrazu som sa počula, ako hovorím: „Čo povieš, Will? Nechceš ma trochu vykrútiť v kole?“ „Čože?“ „No tak. Nech majú títo čuráci o čom rozprávať.“ „Skvelý nápad!“ zvolala Mary a zdvihla pohár. „Nech sa poserú.“ „No tak. Kým hrajú lepáky. Lebo pochybujem, že s tou opachou dokážeš tancovať pogo.“ Nedala som mu na výber. Opatrne som si mu sadla do lona a objala som ho okolo krku, aby som nespadla. Chvíľu sa mi díval do očí, akoby uvažoval, či ma môže odmietnuť. Potom, napočudovanie, zamieril s vozíkom na parket a začali sme sa pomaly pohybovať do kruhu v trblietavom svetle zrkadlových gúľ. Zmocnili sa ma rozpaky a zároveň hystéria. Sedela som bokom, takže šaty sa mi vyhrnuli dopoly stehien. „Nechaj ich tak,“ zamrmlal mi Will do ucha. „Ale to je...“ „No tak, Clarková. Nieže ma teraz sklameš.“ Zatvorila som oči a držala som ho okolo krku. Líce som si pritisla na jeho líce a vdychovala som citrusovú vôňu vody po holení. Cítila som, ako si pohmkáva skladbu. „Už sú zhrození?“ spýtal sa. Otvorila som jedno oko a pozrela do tlmeného svetla. Zopár ľudí sa povzbudivo usmievalo, ale väčšina akoby nevedela, čo si o tom myslieť. Mary na pozdrav zdvihla pohár. A vtedy som videla, ako na nás Alicia uprene hľadí, tvár mierne povädnutá. Keď videla, že sa na ňu dívam, rýchlo sa odvrátila a čosi pošepkala Rupertovi. Pokrútil hlavou, akoby sme robili niečo hanebné. Na tvári sa mi rozhostil šibalský úsmev. „Áno!“ povedala som. „Poď bližšie. Fantasticky voniaš.“ „Aj ty. Ale ak sa budeš točiť stále doľava, asi hodím tyčku.“ Will zmenil smer. S rukami okolo krku som sa od neho mierne odtiahla, aby som naňho pozrela, a už som nebola v rozpakoch. Uprel mi pohľad na hruď. Pravdupovediac, vzhľadom na to, ako som sedela, nemal inú možnosť, len dívať sa mi na hruď. Nato zdvihol pohľad od môjho dekoltu a obočie mu vyskočilo. „Keby som nebol na vozíčku, nabetón by si mi tie prsia nevystavovala na obdiv,“ zamrmlal. Pozrela som naňho bez mihnutia oka. „Keby si nebol na vozíčku, nikdy by si na moje prsia ani nepozrel.“
„Čože? Samozrejme, že by som na ne pozrel.“ „Nie. Zaujímali by ťa iba vysoké dlhonohé blondínky, ktoré na päťdesiat krokov zavetria tučné konto. Ja by som sa ani nedostala do tvojej blízkosti. Podávala by som pri bare drinky. A patrila by som medzi tie neviditeľné dievčatá.“ Zažmurkal. „Tak čo? Mám pravdu, však?“ Will vrhol pohľad k baru, potom na mňa. „Áno. Ale na svoju obranu musím povedať, Clarková, že som bol čurák.“ Tak búrlivo som sa rozosmiala, až som pritiahla ešte viac pohľadov naším smerom. usilovala som sa nasadiť vážnu tvár. „Prepáč,“ zamrmlala som. „Tuším začínam byť hysterická.“ „Vieš čo?“ Dokázala by som sa pozerať na jeho tvár aj celú noc. Na to, ako mu okolo očí naskočili vrásky. Na to miestečko, kde sa jeho krk stretával s plecom. „Čo?“ „Niekedy si to jediné, kvôli čomu chcem ráno vstať, Clarková.“ „Tak poďme spolu niekam.“ Tie slová mi vyhŕkli z úst ešte predtým, než som vedela, čo chcem povedať. „Čože?“ „Poďme niekam. Užime si spolu týždeň zábavy. Ty a ja. Nik z týchto...“ Čakal. „Čurákov?“ „... čurákov. Povedz áno, Will. No tak.“ Uprene mi hľadel do očí. Neviem, čo som to hovorila. Neviem, kde sa to vzalo. Vedela som len, že ak ho nedonútim povedať áno dnes, keď sme obklopení vôňou frézií, smiechom a spoločnosť nám robí Mary, potom už nemám šancu. „Prosím.“ Tie sekundy, kým mi odpovedal, mi pripadali ako večnosť. „Dobre,“ zamrmlal. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
19 Nathan Mysleli si, že nič nevidíme. Zo svadby sa konečne vrátili na druhý deň napoludnie a pani Traynorová tak zúrila, že sa ledva zmohla na slovo. „Mohli ste zavolať,“ zavrčala. Zostala doma len preto, aby sa uistila, že sa vrátili v poriadku. Odkedy som prišiel ráno o ôsmej, počul som ju, ako sa prechádza hore-dolu po dláždenej chodbe. „Musela som vám volať a esemeskovať najmenej dvadsať ráz. Až keď sa mi podarilo dovolať do domu Dewarovcov a ktosi mi povedal, že ,ten vozičkár‘ odišiel do hotela, mohla som si byť istá, že ste nemali cestou nejakú hroznú nehodu.“ „Vozičkár. Milé,“ poznamenal Will. Ale bolo vidieť, že ho to netrápi. Bol úplne uvoľnený, znášal opicu s humorom, hoci som mal pocit, že má bolesti. Až keď sa jeho matka oborila na Louisu, prestal sa usmievať. Skočil jej do reči a vyhlásil, že ak chce niečo povedať, nech to povie jemu, lebo on rozhodol, že tam prenocujú, a Louisa iba vyhovela jeho želaniu. „A dovoľ, aby som ti pripomenul, mama, že mám tridsaťpäť rokov a nemusím sa nikomu zodpovedať, ak sa rozhodnem, že prenocujem v hoteli. Ani vlastným rodičom.“ Chvíľu na nich hľadela, zamrmlala čosi o tom, čo sa „sluší a patrí“, a odišla. Louisa vyzerala otrasená, ale Will sa priviezol k nej a niečo jej zamrmlal – a vtedy som to zbadal. Trochu zružovela a zasmiala sa, ale uvedomovala si, že by sa nemala smiať. Ten jej smiech svedčil o tom, že sú spolu sprisahaní. Nato sa Will obrátil k nej a povedal, aby si urobila voľno. Vraj nech ide domov, prezlečie sa a vyspí doružova. „Nemôžem chodiť po hrade s osobou, ktorá práve prešla uličkou hanby,“ povedal. „Uličkou hanby?“ Neubránil som sa prekvapeniu. „Nie takou uličkou hanby,“ odvetila Louisa, mávla na mňa svojou štólou, schytila plášť a pobrala sa na odchod. „Vezmi si auto,“ zakričal za ňou. „Tak sa ľahšie dostaneš naspäť.“ Videl som, ako ju Will sleduje pohľadom až k zadným dverám. Už podľa toho pohľadu by som bol stavil sedem ku štyrom. Po jej odchode trochu povädol. Akoby sa držal, len kým jeho mama a Louisa neopustili prístavok. Teraz som ho už pozorne sledoval, a keď mu úsmev zmizol z tváre, uvedomil som si, že sa mi nepáči, ako vyzerá. Na pokožke sa mu vyhodili fľaky, keď si myslel, že sa nedívam, dva razy bolestne zmraštil tvár, a aj zo svojho miesta som videl, že má zimomriavky. V hlave mi zazvonil alarm – akoby z diaľky, ale prenikavo. „Si v pohode, Will?“ „Jasné. Nijaké strachy.“ „Nechceš mi povedať, kde ťa to bolí?“ Zatváril sa rezignovane, akoby vedel, že mu vidím až do žalúdka. Poznali sme sa už dosť dlho. „No dobre, trochu ma bolí hlava. A... ehm... neškodilo by vymeniť katéter. Podľa možnosti okamžite.“ Preložil som ho z vozíka na posteľ a pripravil som si potreby. „Kedy ti ho Lou ráno vymieňala?“
„Nevymieňala ho.“ Zmraštil tvár. A zatváril sa trochu previnilo. „Ani včera večer.“ „Čože?“ Chytil som mu pulz a schytil som tlakomer. Samozrejme, tlak mu vyskočil až do nebies. Keď som mu priložil dlaň na čelo, cítil som, že je spotené. Rýchlo som šiel do kúpeľne, vybral z lekárničky niečo na zníženie tlaku, rozdrvil som tabletky a vysypal do pohára s vodou. Dával som pozor, aby to vypil do poslednej kvapky. Potom som ho posadil, nohy som mu zvesil cez okraj postele a rýchlo som mu vymenil katéter. Celý čas som ho pritom pozoroval. „AD?“ „Áno. To nebolo najmúdrejšie, Will.“ Autonómna dysreflexia bola našou najhoršou nočnou morou. Bola to Willova silná reakcia na bolesť, nepohodlie – alebo povedzme na nevyprázdnený katéter – márny a pomýlený pokus jeho poškodeného nervového systému udržať všetko pod kontrolou. Mohlo to prísť sčista-jasna a položiť ho to. Bol bledý, dýchal namáhavo. „A čo pokožka?“ „Trochu to pichá.“ „Videnie?“ „Fajn.“ „Ach jaj, myslíš, že mám zavolať pomoc?“ „Daj mi desať minút, Nathan. Som si istý, že si urobil všetko, čo bolo treba. Desať minút.“ Zatvoril oči. Znova som mu odmeral tlak a rozmýšľal som, ako dlho mám čakať, kým privolám záchranku. AD som sa bál ako čert svätenej vody, lebo človek nikdy nemohol vedieť, čo to zasiahne. Raz som to pri ňom už zažil, krátko po mojom nástupe, a vtedy musel dva dni ležať v nemocnici. „Vážne, Nathan. Poviem ti, keby sa mi zdalo, že máme problémy.“ Vzdychol si a ja som mu pomohol na posteľ, takže sa opieral o čelo. Prezradil mi, že Louisa sa opila a nechcel, aby sa v takom stave hrala s jeho katétrom. „Ktovie, kam by ho bola strčila,“ zasmial sa neveselo. Louise vraj trvalo polhodinu, kým ho dostala z vozíka do postele. Obaja pritom dva razy skončili na dlážke. „Našťastie sme boli takí opití, že sme nič necítili.“ Louisa mala dosť rozumu, aby zavolala na recepciu, a odtiaľ poslali vrátnika, aby jej pomohol. „Milý chlapík. Matne si spomínam, že som trval na tom, aby mu Louisa dala bakšiš päťdesiat libier. A vtedy som pochopil, že je opitá ako čík, lebo s tým súhlasila.“ Keď odišla z jeho izby, Will sa bál, že netrafí do svojej. V duchu si predstavoval, ako sedí schúlená na schodoch ako červené klbko. Ja som v tej chvíli nemal na Louisu Clarkovú až taký veľkorysý názor. „Vieš čo, Will, v budúcnosti by si mal väčšmi dbať na seba, jasné?“ „Mne nič nie je, Nathan. Som v pohode. Už teraz mi je lepšie.“ Cítil som, ako sa na mňa díva, kým som mu meral pulz. „Vážne, ona za nič nemohla.“ Tlak mu už klesol. A priamo pred mojimi očami sa mu do tváre vracala farba. Vydýchol som si. Ani som nevedel, že zadržiavam dych. Chvíľu sme sa rozprávali a zabíjali sme čas, kým sa všetko vráti do normálu. Hovorili sme o udalostiach včerajšieho dňa. Zdalo sa mi, že ho vôbec netrápi, že jeho bývalá sa vydala. Veľa toho nenahovoril, a hoci bol očividne vyčerpaný, vyzeral pomerne dobre. Pustil som mu zápästie. „Mimochodom, pekné tetovanie.“ Zamračene na mňa pozrel. „Podľa možnosti si nedaj vytetovať ten druhý dátum.“ Odhliadnuc od toho, že sa potil, trpel a bojoval s infekciou, výnimočne sa mi zdalo, že myslí
na niečo iné než na to, čo ho zožieralo. Prebleslo mi hlavou, že keby to pani Traynorová vedela, možno by nebola tak zúrila. Louise sme nepovedali nič o Willových zdravotných problémoch – musel som mu to sľúbiť, ale keď sa vrátila popoludní, bola akási zamĺknutá. Aj ona bola bledá. Vlasy mala čerstvo umyté a stiahnuté do chvosta, akoby sa usilovala pôsobiť ako rozumné dievča. Vedel som si domyslieť, ako sa asi cíti. Keď sa človek opíja do skorého rána, spočiatku sa na druhý deň cíti celkom dobre, ale to len preto, lebo ešte má hladinku. Opica sa s ním zahráva a špekuluje, kedy zaútočiť. Predpokladal som, že na ňu zaútočila okolo obeda. Ale po chvíli mi bolo jasné, že ju netrápi len opica. Will do nej vytrvalo dobiedzal, prečo je taká zamĺknutá, až napokon povedala: „No, práve som pochopila, že nie je akurát najmúdrejšie stráviť noc vonku, keď som sa práve nasťahovala k svojmu chalanovi.“ Pri tých slovách sa usmievala, ale bol to silený úsmev, a Will aj ja sme vedeli, že museli padnúť tvrdé slová. Vlastne som sa tomu chlapíkovi ani nečudoval. Ani mne by sa nepáčilo, keby moja žena strávila noc s iným chlapom, aj keď ochrnutým. A to ešte jej chlap nevidel, ako sa Will na ňu díva. Popoludní sme nerobili takmer nič. Louisa vyložila veci z Willovho batoha a postupne kládla na stolík všetky bezplatné hotelové šampóniky, kondicionéry, minibalenie šijacích potrieb, dokonca aj sprchovaciu čiapku, čo jej prišlo pod ruku. („Nesmej sa,“ zahriakla ma. „Pri tých ich cenách Will zaplatil celú továreň na šampóny.“) Pozreli sme si animovaný japonský film, o ktorom sa Will vyjadril, že je ako stvorený na liečenie opice, a zostal som tam dlhšie – sčasti som chcel dohliadnuť na Willov krvný tlak, ale priznám sa úprimne, sčasti aj zo škodoradosti. Bol som zvedavý, ako sa Will zatvári, keď mu oznámim, že im budem robiť spoločnosť. „Vážne?“ spýtal sa. „Ty máš rád Mijazakiho?“ Okamžite sa zbadal a povedal, že sa mi to bude určite páčiť... vraj je to veľmi dobrý film... bla, bla, bla. Ale bolo mi to jasné. Z jednej stránky som sa tešil. Ten chlap až pridlho myslel na jednu vec. A tak sme spolu pozerali film. Zatiahol som žalúzie, zložil slúchadlo a sledoval som spolu s nimi film o dievčati, ktoré skončí v paralelnom vesmíre, kde žijú zvláštne bytosti, ale človeku nie je celkom jasné, či sú dobré alebo zlé. Lou sedela tesne pri Willovi, občas mu podala pohár a raz mu dokonca vybrala smietku z oka. Bolo to naozaj milé, ale v kútiku duše som si hovoril: Ako sa toto skončí? A potom, keď Louisa vytiahla žalúzie a uvarila nám všetkým čaj, pozreli na seba ako dvaja ľudia, ktorí nevedia, či majú niekoho zasvätiť do svojho tajomstva – a napokon mi oznámili, že spolu pôjdu na výlet. Na desať dní. Ešte si neboli istí kam, ale pravdepodobne niekam ďaleko, kde im bude dobre. A vraj či pôjdem s nimi, aby som Louise pomáhal. Ako by som to mohol odmietnuť? Musel som pred tým dievčaťom zložiť klobúk dolu. Keby sa ma pred štyrmi mesiacmi niekto spýtal, či dostaneme Willa na ďalekú cestu – dočerta, že ho vôbec dostaneme z domu –, povedal by som mu: Na mysli a vo sne. Ale nemyslite si, bol som rozhodnutý pohovoriť si s ňou pred odchodom o lekárskej starostlivosti. Keď budeme trčať niekde pánubohu za chrbtom, nemôžeme si dovoliť takú pohromu ako teraz. Keď Louisa podvečer odchádzala a stretla pani Tí, ktorá prišla pozrieť syna, oznámili jej svoje plány. Will to povedal, ani čo by to bolo úplne samozrejmé – ako prechádzka okolo hradu.
Musím sa priznať, fakt ma to potešilo. Na tej nemožnej pokerovej online stránke som prišiel o všetky prachy a nemohol som ani pomyslieť na nejakú dovolenku. Dokonca som Louise odpustil, že bola taká hlúpa a poslúchla Willa, keď jej hovoril, aby sa vykašľala na katéter. A verte mi, pôvodne som na ňu bol fakt naštvaný. Takže všetko vyzeralo nádejne, a keď som si obliekal bundu, dokonca som si pohvizdoval pri pomyslení na biely piesok a tyrkysové more. Možno mi napadlo, či sa mi nepodarí pritom odskočiť na krátku návštevu domov do Aucklandu. A vtedy som ich zbadal – pani Traynorová stála pri zadných dverách, zatiaľ čo Lou sa chystala vyraziť na cestu. Neviem, ako prebiehal ich rozhovor, ale obe sa tvárili veľmi zachmúrene. Zachytil som len poslednú vetu, ale, pravdupovediac, aj to mi stačilo. „Dúfam, že viete, čo robíte, Louisa.“ ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
20 „Čože?“ Boli sme v horách za mestom, keď som mu to oznámila. Patrick mal za sebou polovičku svojej dvadsaťpäťkilometrovej trate a chcel, aby som za ním išla na bicykli a stopla mu čas. Keďže som sa bicyklovala ešte horšie, než som rátala príklady z atómovej fyziky, celý čas som pritom nadávala, fučala a on na mňa zúfalo vrieskal. V skutočnosti chcel, aby som s ním prešla štyridsať kilometrov, ale upozornila som ho, že mám zadok už celý doráňaný a okrem toho jeden z nás by sa mal po návrate domov postarať o týždenný nákup. Minula sa nám zubná pasta a instantná káva. Podotýkam, tú kávu som pila iba ja. Patrick chlipkal bylinkové čajíčky. Keď sme dorazili hore na Sheepcote Hill, pričom som fučala ako parná lokomotíva a nohy som mala ako z olova, rozhodla som sa to naňho vybaliť. Pomyslela som si, že bude mať pätnásť kilometrov na to, aby sa mu vrátila dobrá nálada. „Nemôžem s tebou ísť na Norsemana.“ Nezastal, ale predsa len spomalil. Obrátil ku mne tvár, nohami stále pohyboval a tváril sa tak ohromene, až som takmer vrazila do stromu. „Čože? Prečo?“ „Budem... pracovať.“ Znova obrátil pohľad na cestu a zrýchlil. Dostali sme sa na vrchol a musela som brzdiť, aby som ho nepredbehla. „A to si kedy zistila?“ Na čelo mu vyrazili jemné kvapôčky potu, na lýtkach sa mu vynímali šľachy. Nemohla som sa na ne dlho dívať, lebo som sa hneď začala knísať. „Cez víkend. Len som si to musela nechať rozležať v hlave.“ „Ale už sme ti rezervovali letenku aj všetko ostatné.“ „Veď je to len charterové lietadlo. Ak ti ide o peniaze, tých tridsaťdeväť libier ti vrátim.“ „Nejde mi o peniaze. Myslel som si, že ma budeš povzbudzovať. Sľúbila si, že ma budeš povzbudzovať.“ Mračil sa ako hrom do duba. Keď sme spolu začali chodiť, doberala som si ho pre to. Vymyslela som mu prezývku Mrzút. Ja som sa na tom vždy smiala a on sa tak jedoval, že sa väčšinou prestal mračiť, len aby ma umlčal. „Ale no tak. Nehovor, že teraz ťa nepovzbudzujem. Nenávidím bicyklovanie, Patrick, a ty to dobre vieš. A predsa ťa povzbudzujem.“ Prešli sme dva kilometre, kým sa znova ozval. Mohla som sa ozvať ja, ale dupot Patrickových nôh na ceste nabral pochmúrny, rezolútny tón. Teraz sme už boli vysoko nad naším mestečkom, ja som stále fučala pri stúpaní, a vždy keď okolo nás prešlo auto, zúfalo som sa usilovala zabrániť búšeniu srdca, ale márne. Jazdila som na maminom starom bicykli (Patrick mi nedovolil ani sa len dotknúť jeho pretekárskeho démona) a nedali sa na ňom prehadzovať rýchlosti, takže niekedy som sa za ním ledva vliekla. Obzrel sa a trochu spomalil, aby som ho dobehla. „A prečo nemôžu prijať nejakú babu z agentúry na záskok?“ „Nejakú babu z agentúry?“ „Aby za teba zaskočila u Traynorovcov. Chápeš, ak u nich makáš šesť mesiacov, máš predsa nárok na pár dní dovolenky.“ „Nie je to také jednoduché.“
„Nechápem prečo. Koniec koncov keď si k nim nastúpila, nevedela si o tom celkom nič.“ Zatajila som dych. Bolo to ťažké vzhľadom na to, aká som bola zadychčaná z bicyklovania. „Pretože potrebuje ísť na výlet.“ „Čože?“ „Potrebuje ísť na výlet. A my dvaja s Nathanom mu musíme pomáhať.“ „S Nathanom? Kto je Nathan?“ „Jeho ošetrovateľ. Stretol si sa s ním, keď bol Will u nás na návšteve.“ Videla som, ako Patrick o tom premýšľa. Potom si utrel pot z očí. „A ak sa náhodou chceš spýtať, či s ním niečo mám, tak teda nie, nemám,“ dodala som. Spomalil, uprel pohľad na asfalt a bežal na mieste. „Čo to má znamenať, Lou? Vieš... zdá sa mi, že nemáš celkom jasno v tom, čo je práca a čo je... normálne,“ pokrčil plecami. „Nie je to normálna práca. A to dobre vieš.“ „Ale v poslednom čase je pre teba Will Traynor prioritou.“ „A toto nie?“ Zdvihla som ruku z rukoväte a ukázala som na jeho bežiace nohy. „To je iné. Stačí, keď zavolá, a ty pribehneš.“ „Stačí, keď ideš behať, a idem behať s tebou,“ silene som sa usmiala. „Veľmi vtipné.“ Odvrátil sa. „Je to len na šesť mesiacov, Pat. Na šesť mesiacov. Koniec koncov ty si chcel, aby som prijala tú prácu. Nemôžeš mi vyhadzovať na oči, že ju beriem vážne.“ „Mne sa zdá... mne sa zdá, že nejde len o tú prácu... Mám dojem, že mi nehovoríš všetko.“ Zaváhala som, trochu pridlho. „To nie je pravda.“ „Ale na Norsemana nepôjdeš.“ „Už som ti povedala, že...“ Mierne potriasol hlavou, akoby ma dobre nepočul. Potom sa rozbehol po ceste preč odo mňa. Podľa toho, aký mal meravý chrbát, mi bolo jasné, že zúri. „No tak, Patrick. Nemôžeme na chvíľu zastať a pozhovárať sa?“ „Nie, skreslilo by mi to čas,“ odsekol zaťato. „Tak zastavme stopky. Len na päť minút.“ „Nie, musím dodržať reálne podmienky.“ Rozbehol sa rýchlejšie, akoby nabral nové sily. „Patrick?“ Zrazu som sa usilovala udržať s ním tempo. Nohy sa mi šmýkali na pedáloch, a tak som zanadávala a pokúšala som sa napraviť pedále a pokračovať v jazde. „Patrick? Patrick!“ Hľadela som mu na temeno hlavy, a zrazu mi tie slová vyšli z úst, sama neviem ako. „No dobre, tak teda Will chce zomrieť. Chce spáchať samovraždu. A ten výlet je môj posledný pokus zmeniť jeho názor.“ Patrick skrátil krok a spomalil. Zastal predo mnou na ceste, chrbát vystretý, tvár odvrátená. Pomaly sa obrátil. Konečne prestal pohybovať nohami. „Povedz to znova.“ „Chce ísť do Dignitasu. V auguste. Pokúšam sa zmeniť jeho rozhodnutie. Toto je moja posledná šanca.“ Hľadel na mňa, akoby nevedel, či mi má veriť. „Viem, že to znie šialene. Ale musím ho donútiť, aby si to rozmyslel. A preto... preto nemôžem ísť na Norsemana.“ „Prečo si mi to doteraz nepovedala?“ „Musela som sľúbiť jeho rodine, že to nikomu neprezradím. Bolo by hrozné, keby sa o tom
dozvedeli ľudia. Hrozné. Pozri, on netuší, že o tom viem. Je to... ťažké. Mrzí ma to.“ Dotkla som sa mu pleca. „Bola by som ti to povedala, keby som mohla.“ Neodpovedal. Tváril sa zdrvene, akoby som urobila niečo zlé. Mierne sa mračil, dva razy sťažka preglgol. „Pat...“ „Nie. Musím... musím bežať ďalej, Lou. Sám.“ Prehrabol si vlasy prstami. „Dobre?“ Preglgla som. „Dobre.“ Chvíľu vyzeral, akoby celkom zabudol, prečo sme tam. Potom znova vyrazil a ja som sa len dívala, ako sa mi stráca z dohľadu a nohami hltá cestu. Deň po návrate zo svadby som požiadala ľudí o radu. Môže mi niekto poradiť dobré miesto, kam sa dá ísť s ochrnutým mužom užívať dobrodružstvo? Hľadám čosi, čo by radi robili aj fyzicky zdatní ľudia, aby môj depresívny priateľ na chvíľu zabudol, aký obmedzený sa stal jeho život. Ani sama neviem, v čo dúfam, ale s vďakou prijmem akýkoľvek nápad. Je to dosť naliehavé. Včielka Jelka Keď som sa prihlásila, neveriacky som civela na monitor. Dostala som osemdesiatdeväť odpovedí. Behala som myšou hore-dolu a nebola som si istá, či to naozaj môže byť reakcia na moju prosbu. Potom som sa poobzerala po ostatných ľuďoch pri počítačoch v knižnici a zúfalo som chcela, aby sa niekto z nich na mňa pozrel a mohla som mu povedať, že som dostala osemdesiatdeväť odpovedí! Na jedinú otázku! Niektorí písali o bandží džampingu pre ochrnutých, iní o plávaní, kanoistike, dokonca aj o jazde na koni so špeciálnym oporným zariadením. (Keď som si pozrela video, na ktoré mi poslali link, bolo mi ľúto, že Will neznáša kone. Vyzeralo to fakt svetovo.) Spomínalo sa tam plávanie s delfínmi aj potápanie s pomocou inštruktorov. Existovali vraj aj nafukovacie vozíky, na ktorých sa dalo sedieť a chytať ryby, alebo aj bicykle prispôsobené pre ochrnutých, na ktorých sa dá chodiť na výlety. Niektorí pisatelia poslali aj svoje fotky alebo videá, ako sa zúčastnili na spomínaných aktivitách. Zopár z nich vrátane Ritchieho si spomínalo na moje predchádzajúce správy a chceli vedieť, ako sa môjmu priateľovi darí. To sú dobré správy. Cíti sa lepšie? Rýchlo som vyťukala odpoveď. Možno. Veľmi dúfam, že tento výlet všetko zmení. Ritchie odpísal: Do toho, kočka! Ak máš na to dosť peňazí, máš bezmedzné možnosti! Scootagirl napísala: Nezabudni vycapiť na stránku fotky pri bandží džampingu s pomocnou kostrou. Rada sa pozerám na to, ako sa tvária chlapi, keď sú dolu hlavou!
Mala som rada všetkých ochrnutých aj ich opatrovateľky či opatrovateľov za guráž, predstavivosť a veľkorysosť. V ten večer som si celé dve hodiny zapisovala ich nápady, klikala som na linky na webových stránkach, ktoré mali vyskúšané, dokonca som sa s niekoľkými rozprávala v chat roomoch. Keď som večer odchádzala z knižnice, mala som jasnú destináciu – pôjdeme do Kalifornie na ranč The Four Winds, špecializované stredisko, ktoré ponúkalo odbornú pomoc „takým spôsobom, až zabudnete, že ste vôbec niekedy potrebovali pomoc“, ako sa písalo na ich webovej stránke. Ranč, nízku drevenú budovu na čistine neďaleko Yosemitského národného parku, dal postaviť bývalý kaskadér, ktorý odmietol dopustiť, aby mu zranenie chrbtice bránilo robiť veci, ktoré chcel robiť, a onlinová kniha návštev bola plná odkazov šťastných a vďačných dovolenkárov, ktorí sa zaprisahávali, že úplne zmenil ich pohľad na postihnutie – aj na nich samých. Vedela som aspoň o šiestich návštevníkoch chat roomov, ktorí tam boli, a všetci zhodne tvrdili, že odvtedy sa ich život úplne zmenil. Celé zariadenie bolo bezbariérové, a pritom poskytovalo služby luxusného hotela. Vonku boli do zeme zapustené vane s diskrétne umiestnenými zdvíhacími zariadeniami, na ranči boli aj špeciálni maséri. Okrem toho tam bol odborne vyškolený zdravotnícky personál a kino, kde boli vedľa normálnych sedadiel aj miesta pre vozičkárov. Bol tam aj vyhrievaný bazén, kde mohol klient sedieť a hľadieť na hviezdy. Na ranči strávime týždeň a potom pár dní na pobreží v hotelovom komplexe, kde bude Will môcť plávať a trochu sa poobzerať po priľahlých plážach. A čo bolo najlepšie, vrcholom celého výletu bude zoskok s padákom za pomoci parašutistických inštruktorov vyškolených na pomoc ochrnutým. Mali špeciálne zariadenie, ktorým si Willa pripášu k sebe (podľa všetkého najdôležitejšie bolo zaistiť, aby sa im nohy voľne nehompáľali a neudierali ich do tváre). Ukážem mu hotelovú brožúrku, ale nepoviem mu o tom vopred. Jednoducho tam s ním prídem a budem sa naňho dívať. Na tých pár vzácnych minút bude Will ľahký ako pierko a oslobodený od toho nenávideného vozíka. unikne zemskej príťažlivosti. Vytlačila som si všetky informácie a túto poslednú som položila navrch. Vždy keď som pozrela na ten papier, cítila som záchvev vzrušenia – nielen pri pomyslení na svoj prvý výlet do zahraničia, ale aj pri predstave, že toto možno bude ono. Toto bude úžasný zážitok a pod jeho dojmom Will zmení rozhodnutie. Na druhé ráno som všetko ukázala Nathanovi a spolu sme sa v kuchyni skláňali nad materiálmi, akoby sme robili niečo zakázané. Nathan prelistoval vytlačené papiere. „Rozprávala som sa o tom zoskoku s padákom s inými ochrnutými. Neexistuje nijaký lekársky podložený dôvod, prečo by to nemohol zvládnuť. Ani bandží džamping. Majú tam špeciálne popruhy, ktoré zabezpečia, aby na chrbticu nepôsobil tlak.“ Dychtivo som sa mu zahľadela do tváre. Vedela som, že Nathan nehodnotí vysoko moje schopnosti, pokiaľ ide o Willov zdravotný stav. Bolo pre mňa dôležité, aby sa mu páčilo, čo som naplánovala. „Majú tam úplne všetko, čo potrebujeme. Ubezpečili ma, že ak vopred zavoláme a prinesieme lekársky predpis, dokážu nám zabezpečiť akékoľvek generické lieky, ktoré budeme potrebovať – nemôže sa stať, že by sme zostali bez liekov.“ Zamračil sa. „Vyzerá to dobre,“ povedal napokon. „Odviedla si kus práce.“ „Myslíš, že sa mu to bude páčiť?“ Pokrčil plecami. „Netuším. Ale,“ podal mi papiere, „celý čas nás niečím prekvapuješ, Lou.“ Potmehúdsky sa uškrnul. „Nevidím dôvod, prečo by si nás nemohla prekvapiť znova.“ Večer pred odchodom domov som to ukázala aj pani Traynorovej.
Práve zastala autom na príjazdovej ceste a ja som zaváhala, mimo výhľadu z Willovho okna, ale potom som k nej pristúpila a vysvetlila som jej to. „Viem, že je to drahé,“ pripustila som, „ale... vyzerá to úžasne. Skutočne si myslím, že by si tam Will mohol užiť... najkrajšie chvíle svojho života. Teda, ak viete, ako to myslím.“ Bez slova listovala v papieroch, potom si preštudovala cifry, ktoré som k nim pripojila. „Ak chcete, svoje náklady si zaplatím sama. Teda, stravu aj ubytovanie. Nechcem, aby si niekto myslel, že...“ „To netreba,“ skočila mi do reči. „Urobte, ako myslíte. Ak sa nazdávate, že sa vám ho podarí na to nahovoriť, rezervujte to.“ Bolo mi jasné, čo mi chce povedať. Nemáme času nazvyš. „Podarí sa vám ho presvedčiť?“ „No... ak mu poviem, že... to plánujem,“ preglgla som, „kvôli sebe... Myslí si, že som v živote nič poriadne nezažila. Stále mi hovorí, že by som mala cestovať. Že by som mala... všeličo vyskúšať.“ Starostlivo sa na mňa zahľadela. Potom prikývla. „Áno, typický Will.“ Podala mi papiere. „Viete, ja...“ nadýchla som sa, ale na svoje veľké prekvapenie som nedokázala zo seba dostať ani slovo. Dva razy som preglgla naprázdno. „Pokiaľ ide o to, čo ste predtým hovorili...“ Nečakala, čo dopoviem. Sklonila hlavu a chytila do prstov zlatú retiazku. „Áno. No, radšej už pôjdem dnu. Dovidenia zajtra. Dajte mi vedieť, čo na to povie.“ V ten večer som nešla k Patrickovi. Mala som to v úmysle, ale čosi ma donútilo vyhnúť sa priemyselnej zóne a namiesto toho som prešla cez cestu a nastúpila na autobus smerujúci domov. Prešla som stoosemdesiat krokov k nášmu domu a odomkla som dvere. Bol teplý večer a všetky okná boli otvorené, aby sa trochu vyvetralo. Mama v kuchyni varila a spievala si pri tom. Otec sedel na pohovke s hrnčekom čaju, starký podriemkaval v kresle, hlava mu kľuckala nabok. Thomas starostlivo čosi kreslil čiernou fixkou na svoje tenisky. Pozdravila som a prešla som okolo nich. Nechápala som, ako je možné, že už po takom krátkom čase mám pocit, akoby som tam nepatrila. Treena študovala v mojej izbe. Zaklopala som na dvere a našla som ju sedieť za stolom, zhrbenú nad kopu skrípt, na nose okuliare, ktoré som videla prvý raz. Bol to zvláštny pocit vidieť ju obklopenú vecami, ktoré som si nakúpila pre seba. Steny, ktoré som tak starostlivo vymaľovala, boli teraz oblepené Thomasovými kresbami, v rohu žalúzií sa vynímala jeho čarbanica perom. Musela som vynaložiť všetky sily, aby som nebola podráždená. Treena sa na mňa obzrela ponad plece. „Mama ma volá?“ spýtala sa a pozrela na hodiny. „Myslela som, že Thomasovi urobí olovrant.“ „Veď ho aj robí. Vypráža rybie prsty.“ Pozrela na mňa a odložila okuliare. „Si v pohode? Vyzeráš hrozne.“ „Aj ty.“ „Viem. Držala som takú sprostú detoxikačnú diétu a vyhodila sa mi žihľavka.“ Dotkla sa brady. „Ty nepotrebuješ držať diétu.“ „Jasné. Vieš... na účtovníctvo so mnou chodí jeden chalan, ktorý sa mi fakt páči, tak som si pomyslela, že by som mala na sebe zapracovať. Žihľavka na ksichte asi zaberie, čo?“ Sadla som si na posteľ. Na paplóne bola stále moja obliečka. Vedela som, že Patrickovi by sa nepáčil ten bláznivý geometrický vzor. Prekvapilo ma, že Treena proti nemu nenamietala. Zatvorila skriptá, oprela sa na stoličke. „Tak čo sa deje?“ Zahryzla som si do pery a ozvala som sa, až keď mi tú otázku položila znova. „Treena, myslíš, že by som mala skúsiť rekvalifikáciu?“
„Rekvalifikáciu? A čo konkrétne máš na mysli?“ „Neviem. Niečo s módou. Návrhárstvo. Alebo iba krajčírstvo.“ „No... takých kurzov je viac ako dosť. Som si istá, že aj na našej univerzite niečo otvorili. Ak chceš, môžem sa ti na to mrknúť.“ „Ale budú ochotní prijať babu ako ja? Veď nemám nijakú kvalifikáciu.“ Vyhodila pero do vzduchu a chytila ho. „Ach, oni majú radi zrelé študentky. Najmä študentky, ktoré majú dokázateľne dobrú pracovnú morálku. Možno si budeš musieť urobiť odborné minimum, ale neviem, prečo nie. A čo sa deje? Prečo sa na to pýtaš?“ „Neviem. Will mi čosi také pred časom navrhol. Vraj... vraj by som mala niečo urobiť so svojím životom.“ „No a?“ „No a teraz rozmýšľam... možno je načase urobiť to čo ty. Keď už otec znova zarába, možno nie si jediná v rodine, čo môže niečo dokázať.“ „Budeš musieť platiť školné.“ „Viem. Odkladám si peniaze.“ „Možno to bude viac, než si si mohla našetriť.“ „Môžem požiadať o grant. Alebo o pôžičku. A mám dosť na to, aby som istý čas prežila. Zoznámila som sa s jednou poslankyňou, ktorá spomínala, že má kontakty na nejakú agentúru, čo by mi mohla pomôcť. Dala mi aj vizitku.“ „Počkaj,“ Treena sa zakrútila na stoličke. „Nejako mi to nedochádza. Myslela som, že chceš zostať u Willa. Domnievala som sa, že ti ide len o to, aby si ho udržala pri živote a ďalej sa oňho starala.“ „Veď áno, ale...“ Zahľadela som sa na strop. „Ale čo?“ „Je to zložité.“ „Aj kvantitatívne uvoľňovanie je zložité. Ale napriek tomu chápem, že ide o tlačenie nových peňazí.“ Vstala zo stoličky a zatvorila dvere na izbe. Stíšila hlas, takže ju nik na chodbe nemohol počuť. „Myslíš, že prehráš? Myslíš, že to urobí?“ „Nie,“ vyhŕkla som. „Teda, dúfam, že nie. Mám s ním plány. Veľké plány. O chvíľu ti ich ukážem.“ „Ale...“ Vystrela som ruky nad hlavu a preplietla som si prsty. „Ale mám Willa rada. A to veľmi.“ Zahľadela sa na mňa. Nasadila výraz mysliteľky. Nepoznám nič desivejšie, než keď moja sestra upriami svoj výraz mysliteľky na mňa. „Doriti.“ „Prestaň.“ „Tak toto je fakt zaujímavé,“ zamrmlala. „Viem.“ Spustila som ruky. „Chceš džob, aby...“ „Ochrnutí, s ktorými som v kontakte na nete, ma upozornili, že sa nedá byť jedno i druhé. Nemôžem byť zároveň opatrovateľka aj...“ Cítila som na sebe jej pohľad. „Vie o tom?“ „Nie. Nie som si istá, či to ja viem. Ja len...“ Hodila som sa na posteľ a tvár som zaborila do vankúša. Cítila som z neho vôňu Thomasa. A ešte arašidového masla. „Sama neviem, čo si myslím. Viem len to, že väčšinu času by som radšej bola s ním než s kýmkoľvek iným, koho poznám.“
„Vrátane Patricka.“ A bolo to vonku. Nechcela som si to priznať ani sama pred sebou. Cítila som, ako mi horia líca. „Áno,“ povedala som do vankúša. „Niekedy je to naozaj tak.“ „Dokelu!“ zahrešila po chvíli. „A ja som si myslela, že som jediná, čo si rada komplikuje život.“ Ľahla si ku mne na posteľ a spolu sme hľadeli na strop. Z prízemia k nám prenikalo starkého falošné pískanie podfarbené kvílením a hrmotom Thomasovho autíčka na diaľkové ovládanie, ktoré znova a znova narážalo na podlahovú lištu. Z nevysvetliteľných dôvodov mi vhŕkli do očí slzy. Po chvíli som cítila, ako ma sestra objala. „Tebe tuším úplne hrablo, doriti,“ zamrmlala a obe sme sa rozosmiali. „Nijaké strachy,“ utrela som si slzy. „Neurobím nič hlúpe.“ „Fajn. Lebo čím viac na to myslím, tým skôr sa mi zdá, že ide len o intenzitu prežívania situácie. Nie sú to skutočné city, dala si sa iba strhnúť drámou.“ „Čože?“ „No, koniec koncov je to otázka života a smrti a ty si deň čo deň súčasťou života tohto muža s jeho zvláštnym tajomstvom. To zákonite vyvoláva falošný pocit dôvernosti. Buď ide o toto, alebo má nejaký strelený komplex Florence Nightingalovej.“ „Ver mi, tak to určite nie je.“ Len sme tam ležali a hľadeli na strop. „Ale predsa len je trochu šialené milovať niekoho, kto... chápeš, kto ti nemôže lásku opätovať. Možno je to len dôsledok paniky z toho, že konečne bývate s Patrickom pod jednou strechou.“ „Viem. Máš pravdu.“ „A vy dvaja chodíte spolu už fakt dlho. Je úplne samozrejmé, ak sa vám páčia iní ľudia.“ „Najmä keď Patrick je posadnutý tým svojím maratónom.“ „A možno ťa to veľmi rýchlo prejde. Ešte si spomínam, ako si si myslela, že Will je magor.“ „Aj teraz si to niekedy myslím.“ Treena vzala papierovú vreckovku a utrela mi oči. Potom mi palcom zmietla čosi z líca. „Vzhľadom na to všetko je fakt skvelý nápad ísť študovať. Lebo – povedzme si to otvorene – nech už Will bude voňať fialky odspodu alebo odhora, budeš potrebovať riadne zamestnanie. Iste nechceš zostať opatrovateľkou naveky.“ „Will nebude voňať fialky odspodu... Všetko... dobre dopadne.“ „Jasné.“ Mama zakričala na Thomasa. Počuli sme, ako v kuchyni vyspevuje: „Thomas... Tomtomtomtom... Thomas.“ Treena si vzdychla a utrela si oči. „Ideš dnes spať k Patrickovi?“ „Áno.“ „Nechceš skočiť na drink do Spotted Dog a ukázať mi tie svoje plány? Skúsim poprosiť mamu, aby uložila Thomasa do postele. Dúfam, že ma pozývaš, keď máš v pančuche dosť na to, aby si šla na výšku.“ Keď som prišla k Patrickovi, bolo už trištvrte na desať. Moje dovolenkové plány, napočudovanie, Treena jednoznačne schválila. Dokonca nedodala ani svoju zvyčajnú formulku: „Áno, ale bolo by to ešte lepšie, keby si...“ Prebleslo mi hlavou, či to neodsúhlasila len preto, aby ma potešila, lebo videla, že mi z toho začína preskakovať. Ale stále hovorila čosi ako: „Ty kokso! Nemôžem uveriť, že si to našla! Musíš v kuse fotiť, keď bude skákať bandží džamping.“ Alebo: „Predstav si, ako sa zatvári, keď mu povieš, že bude skákať s padákom! Bude to absolútna špica!“
Keby nás niekto pozoroval v bare, pomyslel by si, že sme dve priateľky, ktoré sa majú celkom rady. Zatiaľ čo som o tom premýšľala, ticho som si odomkla dvere. Zvonka sa zdalo, že v byte je tma, a prebleslo mi hlavou, či Patrick šiel zavčasu spať po intenzívnom tréningu. Kabelku som hodila v predsieni na dlážku a strčila som do obývačkových dverí. Milé od neho, že nechal kvôli mne svietiť, pomyslela som si. A vtedy som ho uvidela. Sedel pri stole prestretom pre dvoch a medzi jedálenskými podložkami blikotala sviečka. Keď som zatvorila dvere, vstal. Sviečka bola dopoly vyhorená. „Mrzí ma to,“ povedal. Uprene som naňho pozrela. „Zachoval som sa hlúpo. Máš pravdu. Ten tvoj džob má trvať iba šesť mesiacov a ja som sa správal ako malé decko. Mal by som byť hrdý, že robíš čosi také zmysluplné a berieš to naozaj vážne. Len ma to trochu... vyviedlo z miery. Mrzí ma to. Vážne.“ Podal mi ruku. Chytila som ju. „Je od teba pekné, že mu chceš pomôcť. Je to obdivuhodné.“ „Ďakujem.“ Stisla som mu ruku. Prv ako znova prehovoril, vydýchol si, akoby sa mu podaril nacvičený príhovor. „urobil som večeru. Žiaľ, znova iba šalát.“ Načiahol sa popri mne do chladničky a vytiahol dva taniere. „Sľubujem, že keď sa vrátim z Nórska, vezmem ťa niekam na parádnu večeru. Alebo možno už vtedy, keď začnem konzumovať uhľohydráty. Ja len...“ Nafúkol líca. „Vieš, akosi som v poslednom čase nebol schopný myslieť na nič iné. A to bol možno ten problém. Máš pravdu. Nevidím dôvod, aby si všade chodila so mnou. Je to moja záležitosť. Máš právo namiesto toho sa venovať práci.“ „Patrick...“ začala som. „Nechcem sa s tebou hádať, Lou. Odpustíš mi?“ V očiach sa mu zračil úzkostlivý výraz. Cítila som z neho vôňu kolínskej. Tie dva fakty na mňa doľahli ako ťažké bremeno. „Tak už si sadni,“ ponúkol ma. „Najedzme sa a potom... Ja neviem... zabavme sa. Rozprávajme sa o niečom inom než o behu.“ Silene sa zasmial. Sadla som si a pozrela som na stôl. Nato som sa usmiala. „To je naozaj milé,“ povedala som. Patrick skutočne dokázal urobiť morčacie prsia na tisíc spôsobov. Jedli sme hlávkový šalát, cestovinový šalát a šalát z exotického ovocia – ten podával ako dezert. Ja som k tomu pila víno, on minerálku. Chvíľu nám to trvalo, ale postupne sme sa uvoľnili. Predo mnou sedel Patrick, akého som už dávno nevidela – zábavný, pozorný. Dával si veľký pozor, aby nepovedal nič o behaní alebo maratóne, a vždy keď sa začal rozhovor uberať tým smerom, zasmial sa. Cítila som, ako sa nám pod stolom dotkli nohy a on si preplietol svoje s mojimi. A cítila som, ako mi z hrude pomaly odchádza napätie. Moja sestra mala pravdu. Môj život nabral zvláštny smer a vzhľadom na to, že som silno prežívala Willov údel a tajomstvo, stratila som kontakt so všetkými ľuďmi, ktorých som poznala. Musím si dať pozor, aby som nestratila z dohľadu sama seba. Začala som sa cítiť previnilo pre to, čo som predtým povedala sestre. Patrick nedovolil, aby som vstala, ani aby som mu pomohla odpratať taniere. O štvrť na dvanásť sa zdvihol, odniesol riad do kuchynky a začal ho vkladať do umývačky. Sedela som a počúvala, čo mi hovorí cez dvere. Masírovala som si krk na mieste, kde sa stretáva s plecom, a usilovala som sa uvoľniť stuhnuté svalstvo. Zatvorila som oči, pokúsila som sa relaxovať a až o pár minút som si uvedomila, že
rozhovor stíchol. Otvorila som oči. Patrick stál vo dverách a držal v rukách môj dovolenkový fascikel. Vzal z neho zopár papierov. „Čo je to?“ „Je to... výlet. Ten, o ktorom som ti hovorila.“ Dívala som sa, ako listuje v papieroch, čo som ukázala sestre, prezerá si plán cesty, obrázky, kalifornské pláže. „Myslel som...“ Jeho hlas znel zvláštne priškrtene. „Myslel som, že hovoríš o Lurdoch.“ „Čože?“ „Alebo... ja neviem... o Stoke Mandeville... alebo o takom čomsi. Keď si povedala, že nemôžeš so mnou ísť, lebo musíš pracovať, nazdával som sa, že to bude ozajstná práca. Rehabilitácia, modlenie alebo čo. Toto vyzerá ako...“ Neveriacky pokrútil hlavou. „Toto vyzerá ako dovolenka snov.“ „No... tak trochu je to naozaj dovolenka snov. Ale nie pre mňa. Preňho.“ Patrick urobil grimasu. „Nie...“ znova pokrútil hlavou. „Ty si to vôbec nebudeš užívať. Len budeš sedieť vo vyhrievanom bazéne a pozerať na hviezdy, plávať s delfínmi... Aha, pozri, päťhviezdičkový prepych a dvadsaťštyrihodinová izbová služba.“ Pozrel na mňa. „Toto nie je pracovná cesta. To sú medové týždne.“ „To nie je fér!“ „A toto je podľa teba fér? Ty... ty skutočne čakáš, že tu budem sedieť na zadku a dívať sa, ako si užívaš dovolenku s iným mužom?“ „Ide s nami aj jeho ošetrovateľ.“ „Aha, áno, Nathan. To je hneď iné.“ „No tak, Patrick, je to zložité.“ „Teda mi to vysvetli.“ Vrazil mi papiere do rúk. „Vysvetli mi to, Lou. Ale tak, aby som tomu rozumel.“ „Záleží mi na tom, aby Will chcel žiť a aby videl zmysel v budúcnosti.“ „A tým zmyslom si ty?“ „To nie je fér. Pozri, žiadala som od teba niekedy, aby si prestal robiť prácu, ktorú máš rád?“ „Ja nemám v náplni práce vysedávanie vo vyhrievaných bazénoch s neznámymi mužmi.“ „Mne by neprekážalo, ani keby si mal. Pokojne môžeš sedieť v bazéne, koľko chceš! Tak!“ Pokúšala som sa usmiať a dúfala som, že mi bude úsmev opätovať. Ale on na to neskočil. „Ako by si sa cítila, Lou? Ako by si sa cítila, keby som ti povedal, že idem na nejaké kondičné sústredenie s... ja neviem, s Leanne z nášho klubu, pretože ju musím rozveseliť?“ „Rozveseliť?“ Spomenula som si na Leanne, ktorá rada pohadzovala blond vlasmi a mala absolútne perfektné nohy, a rozmýšľala som, prečo mu z voleja napadlo jej meno. „A ako by si sa cítila, keby som ti povedal, že spolu chodíme na obedy a možno aj vysedávame vo vyhrievanom bazéne alebo chodíme na výlety? A že s ňou chcem letieť tisícky kilometrov ďaleko, lebo má miernu depku. Tebe by to neprekážalo?“ „Will nemá miernu depku, Pat. Chce sa zabiť. Chce, aby ho rodičia vzali do Dignitasu, nech tam môže skoncovať so svojím ťažkým životom.“ Cítila som, ako mi krv duní v ušiach. „A nemôžeš to takto obrátiť. Ty si vyhlásil, že Will je kripeľ. Ty si dospel k záveru, že pre teba nemôže byť hrozbou. ,Dokonalý šéf,’ ako si sa vyjadril. Chlap, kvôli ktorému sa neoplatí trápiť.“ Odložil fascikel na kuchynskú linku. „Priznám sa ti, Lou... teraz sa trápim.“ Zaborila som si tvár do dlaní a chvíľu som tak zotrvala. Počula som, ako sa na chodbe otvárajú
dvere k požiarnemu východu a doľahli k nám hlasy ľudí, ktoré vzápätí zanikli, keď sa dvere zatvorili. Patrick pomaly prechádzal rukou po kraji kuchynskej linky. Na sánke mu šklbalo svalom. „Vieš, aký mám z tohto všetkého pocit, Lou? Akoby som bežal, ale akoby som stále trochu zaostával za hlavným poľom. Mám pocit...“ zhlboka sa nadýchol, akoby sa pokúšal upokojiť, „... mám pocit, akoby ma za zákrutou čakalo čosi zlé a všetci okrem mňa by vedeli, čo to je.“ Pozrel mi do očí. „Nemám pocit, že hovorím nezmysly. Ale nechcem, aby si tam išla. Je mi jedno, či pôjdeš alebo nepôjdeš na Norsemana, ale nechcem, aby si šla na túto... dovolenku... S ním.“ „Ale ja...“ „Chodíme spolu pomaly sedem rokov. A ty poznáš tohto chlapa päť mesiacov. Päť mesiacov robíš túto prácu. Ak s ním predsa len pôjdeš, vypovie to veľa o našom vzťahu. O tom, aký z neho máš pocit.“ „To nie je fér. Nemusí to nič vypovedať o našom vzťahu,“ namietla som. „Ak pôjdeš napriek všetkému, čo som ti povedal, bude mi všetko jasné.“ Všetko okolo nás akoby znehybnelo. Patrick na mňa hľadel s výrazom, aký som nikdy nevidela. Keď som znova prehovorila, znelo to len ako šepot. „Ale on ma potrebuje.“ Takmer vzápätí, ako som vyslovila tie slová, počula som, ako sa krútia a preskupujú vo vzduchu, a vedela som, ako by som sa cítila, keby niečo také povedal Patrick mne. Preglgol a mierne potriasol hlavou, akoby mal problém pochopiť, čo som povedala. Oprel sa rukami o linku a pozrel na mňa. „Nech poviem čokoľvek, nič sa tým na veci nezmení, však?“ To bolo na Patrickovi zaujímavé. Bol inteligentnejší, ako som si myslela. „Patrick, ja...“ Na chvíľu zatvoril oči, potom sa zvrtol a vyšiel z obývačky. Zvyšný riad nechal na príručnom stolíku. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
21 Steven Cez víkend sa to dievča nasťahovalo do prístavku. Will nič nepovedal Camille ani mne, ale keď som tam v sobotu prišiel v pyžame, aby som zistil, či Will niečo nepotrebuje, lebo Nathan meškal, kráčala oproti mne po chodbe s miskou ovsených vločiek v jednej ruke a s novinami v druhej. Keď ma zbadala, začervenala sa. Neviem prečo – mal som na sebe župan a vyzeral som decentne. Spomínam si, ako mi prebleslo hlavou, že boli časy, keď bolo absolútne normálne ráno vidieť, ako z Willovej spálne vychádzajú krásne dievčatá. „Len som priniesol Willovi poštu,“ zamával som ňou. „Ešte nie je hore. Mám ho zobudiť?“ Ruka jej vyletela k hrudi, zakryla si ju novinami. Oblečené mala tričko s Minnie Mouse a vyšívané nohavice, aké nosia Číňanky v Hongkongu. „Nie, nie. Ak spí, nechajte ho oddychovať.“ Myslel som, že keď to poviem Camille, poteší sa. Koniec koncov veľmi sa na tú mladú hnevala, že sa nasťahovala k svojmu frajerovi. Ale zatvárila sa len trochu prekvapene a potom nasadila ten svoj napätý výraz, z čoho mi bolo jasné, že už si predstavuje všetky možné neželateľné následky. Veľa nepovedala, ale bol som si istý, že Louisu Clarkovú nemá veľmi v láske. Priznám sa, vŕtalo mi hlavou, či vlastne má v poslednom čase vôbec niekoho rada. Akoby večne so všetkým nesúhlasila. Nikdy sme sa nedopracovali k vysvetleniu, prečo sa k nám Louisa nasťahovala – Will sa vyjadril, že ide o rodinné záležitosti –, ale bolo to čiperné dievča. Keď sa Louisa nevenovala Willovi, upratovala, prala alebo chodila hore-dolu do cestovnej kancelárie a do knižnice. Spoznal by som ju kdekoľvek v meste, bola veľmi výrazná. Obliekala sa do takých žiarivých farieb, aké som videl jedine na ženách v tropických krajinách – šaty pošité drobnými korálikmi, topánky prinajmenej zvláštne. Za normálnych okolností by som bol Camille povedal, že to dievča prežiarilo celý dom, ale také poznámky som už pred manželkou nemohol trúsiť. Will jej podľa všetkého povedal, že môže pracovať na jeho počítači, ale zrejme odmietla a radšej chodila do knižnice. Neviem, či sa bála, že si budeme myslieť, že ho využíva, alebo nechcela, aby videl, čo na tom počítači robí. Nech už to bolo akokoľvek, odkedy u nás bývala, Will pôsobil trochu šťastnejšie. Občas cez otvorené okno prenikli do mojej pracovne útržky ich rozhovoru a som si takmer istý, že som počul, ako sa Will smeje. Porozprával som sa s Bernardom Clarkom, aby som sa uistil, že nemá nič proti takémuto usporiadaniu, a prezradil mi, že sa dostala do ťažkej situácie, lebo sa rozišla so svojím dlhoročným priateľom a u nich doma nastali menšie problémy. Medzi rečou sa zmienil, že sa prihlásila na nejaký rekvalifikačný kurz, aby si zvýšila vzdelanie. O tom som Camille radšej nepovedal. Nechcel som, aby si myslela, čo to možno znamená. Will vravel, že sa zaujíma o módu a podobné veci. Rozhodne bol na ňu príjemný pohľad a mala peknú postavu – ale úprimne vám poviem, nevedel som si predstaviť, kto by kupoval šaty, aké nosila ona. V pondelok večer sa ma spýtala, či by som mohol prísť s Camillou a Nathanom do prístavku. Rozložila na stolík brožúry, časový rozpis cesty, doklady o poistení a iné veci, čo vytlačila z internetu. Pre každého z nás tam mala jednu kópiu zo všetkého, založenú v priesvitnom plastovom obale. Všetko mala perfektne usporiadané.
Povedala, že nám chce porozprávať o svojich plánoch na dovolenku. (Vopred Camillu varovala, že sa jej možno bude zdať, akoby z toho mala sama najväčší prospech, ale aj tak som videl, ako Camilla stuhla, keď nám opatrovateľka podrobne vysvetlila, čo všetko pre nich rezervovala.) Mal to byť skutočne nevšedný výlet, pri ktorom sa mali venovať rozličným nezvyčajným aktivitám, aké Will neskúšal ani pred nehodou. Ale vždy keď čosi spomenula – či už rafting na divej vode alebo bandží džamping –, ukázala Willovi fotografie iných ochrnutých mužov, ktorí také čosi absolvovali, a dodala: „Ak sa ja dám na všetko toto, čo by som mala podľa teba vyskúšať, musíš to robiť so mnou.“ Musím priznať, v kútiku srdca na mňa naozaj zapôsobila. Bolo to veľmi vynachádzavé žieňa. Will ju počúval a videl som, ako číta dokumenty, čo pred neho predkladala. „Kde si získala všetky tieto informácie?“ spýtal sa napokon. Len zdvihla obočie. „Vedomosti nám dávajú moc, Will,“ vyhlásila. A môj syn sa usmial, akoby bola povedala niečo múdre. „Tak teda...“ uzavrela Louisa, keď zodpovedala na všetky otázky, čo sme jej položili. „Odchádzame o osem dní. Ste spokojná, pani Traynorová?“ Povedala to tak trochu vzdorne, akoby Camillu vyzývala, nech sa neopováži povedať nie. „Ak to vy traja chcete robiť, nemám nič proti tomu,“ odvetila Camilla. „Nathan? Si stále za?“ „Sedí vec.“ „A ty... Will?“ Všetci sme pozreli naňho. Ešte celkom nedávno by všetky tieto aktivity boli nemysliteľné. Ešte celkom nedávno by Will s veľkou radosťou povedal nie, len aby urobil matke napriek. Náš syn bol vždy taký – bol schopný urobiť pravý opak toho, čo bolo správne, len preto, lebo chcel, aby nik nevidel, že sa nám podrobuje. Neviem, kde sa v ňom bral taký vzdor. Možno práve preto sa z neho stal taký geniálny obchodník. Uprel na mňa nečitateľný pohľad a ja som cítil, ako zatínam sánku. Potom pozrel na to dievča a usmial sa. „Prečo nie,“ prehodil. „Už sa neviem dočkať, kedy ťa uvidím, ako zdolávaš kaskády, Clarková.“ Dievčaťu sa očividne uľavilo a vydýchlo si – akoby napoly očakávala, že Will odmietne. Je to zvláštne, ale musím sa priznať, že keď nám Louisa Clarková vstúpila do života, mal som mierne podozrenie. Hoci Will sa správal protivne, bol veľmi zraniteľný. Trochu som sa obával, že ho môže zmanipulovať. Koniec koncov je to bohatý mladý muž a potom, že tá potvora Alicia utiekla s jeho priateľom, sa musel cítiť vo svojom postavení úplne bezcenný. Ale videl som, ako naňho vtedy Louisa pozrela – v jej pohľade sa zračila hrdosť zmiešaná s vďakou –, a zrazu som bol nesmierne rád, že ju tam máme. Môj syn, hoci to nikdy nevyslovil nahlas, sa ocitol v neudržateľnej situácii. A nech to dievča robilo čokoľvek, poskytlo mu dočasnú úľavu. Niekoľko dní vládla v dome slávnostná atmosféra. Camille sa zračila v tvári nádej, hoci sa predo mnou odmietla priznať, že je to naozaj tak. Vedel som, čo si myslí – keď sa to tak vezme, čo vlastne oslavujeme? Neskoro večer som ju počul telefonovať s Georginou a obhajovať svoje rozhodnutie. Georgina, ako pravá dcéra svojej matky, okamžite začala špekulovať, čo môže Louisa vytĺcť z Willovej situácie. „Navrhla, že si to všetko bude hradiť sama, Georgina,“ podotkla Camilla. A potom: „Nie, srdiečko, myslím, že nemáme na výber. Zostáva nám len veľmi málo času a Will s tým súhlasil, dúfam len, že všetko dobre dopadne. Mala by si dúfať aj ty.“ Vedel som, že ju stojí veľké sebazaprenie, keď obhajuje Louisu a správa sa k nej milo. Ale
tolerovala ju, lebo vedela rovnako dobre ako ja, že Louisa je jediná osoba, ktorá dokáže urobiť nášho syna aspoň trochu šťastným. Hoci to ani jeden z nás nevyslovil nahlas, Louisa Clarková bola naša jediná šanca udržať Willa pri živote. Včera som bol s Dellou na drinku. Camilla šla navštíviť svoju sestru, tak sme sa cestou naspäť prešli popri rieke. „Will odchádza na dovolenku,“ nadhodil som. „To je skvelé,“ odvetila. Chuderka Della. Videl som, ako potláča inštinktívne nutkanie spýtať sa ma, čo bude s nami – ako tento nečakaný vývoj ovplyvní našu budúcnosť –, ale nepredpokladal som, že by mi niekedy položila tú otázku. Aspoň nie dovtedy, kým sa všetko nevyrieši. Prechádzali sme sa, pozorovali sme labute, usmievali sme sa na turistov plaviacich sa v podvečernom slnku na špľachotajúcich člnoch a Della sa nadchýnala, ako to môže Willovi pomôcť a ako to dokazuje, že si možno na svoju situáciu zvykol. Bolo to od nej milé – vedel som, že v kútiku srdca dúfala, že sa všetko skončí. Koniec koncov naše plány na spoločnú budúcnosť prekazila práve Willova nehoda. Iste tajne dúfala, že moja zodpovednosť voči Willovi sa jedného dňa skončí a budem voľný. Kráčal som vedľa nej, cítil som jej ruku pod pazuchou a počúval som jej spevavý hlas. Nemohol som jej povedať pravdu – pravdu, ktorú vedelo iba zopár ľudí. A to, že ak sa tomu dievčaťu nepodarí presvedčiť Willa tým svojím rančom, bandží džampingom, vyhrievaným bazénom a neviem čím ešte, paradoxne mi dá slobodu. Pretože od rodiny budem môcť odísť iba vtedy, ak sa Will predsa len napokon rozhodne požiadať nás, aby sme ho vzali do toho pekla vo Švajčiarsku. Vedel som to a vedela to aj Camilla, hoci ani jeden z nás si to otvorene nepriznal. Iba smrť môjho syna mi umožní žiť život, aký sa mi páči. „Netráp sa,“ povedala, keď si všimla môj výraz. Drahá Della! Vedela, na čo myslím, hoci ani ja sám som to nevedel. „Je to dobrá správa, Steven. Naozaj. Nikdy nevieš. Toto môže byť začiatok Willovho nezávislého života.“ Položil som jej dlaň na ruku. Keby som mal guráž, prezradil by som jej, čo mi chodí po rozume. Keby som mal guráž, už dávno by som sa s ňou rozišiel – a možno aj s manželkou. „Máš pravdu,“ silene som sa usmial. „Dúfajme, že sa vráti s kopou zážitkov z bandží džampingu alebo z iných hrôzostrašných aktivít, v ktorých sa mladí ľudia vyžívajú.“ Štuchla do mňa. „Možno od teba bude chcieť, aby si zavesil lano aj na hrade.“ „A hradnú priekopu premenil na divú vodu?“ spýtal som sa. „Budem to mať na pamäti ako možnú atrakciu budúcoročnej letnej sezóny.“ S touto nepravdepodobnou predstavou v hlave sme kráčali ďalej, občas sme sa zasmiali a smerovali sme k lodiarni. V ten deň Will dostal zápal pľúc. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
22 Pribehla som na pohotovosť. Keďže budova okresnej nemocnice bola dosť rozľahlá a ja nemám dobrý orientačný zmysel, blúdila som chodbami a musela som sa tri razy spýtať, kde je jednotka intenzívnej starostlivosti, kým mi niekto ukázal správny smer. Konečne som celá zadychčaná otvorila dvere na oddelenie C12 a na chodbe som našla sedieť Nathana a čítať noviny. Keď som prišla k nemu, zdvihol od nich pohľad. „Ako sa má?“ „Je na respirátore. Stabilizovaný.“ „Nerozumiem tomu. V piatok večer bol ešte úplne v poriadku. V sobotu ráno trochu kašľal, ale... ale toto? Čo sa stalo?“ Srdce mi divo búšilo. Odkedy som pred hodinou dostala Nathanovu esemesku, celý čas som bežala. Nathan sa teraz vystrel a zložil noviny. „Nie je to prvý raz, Lou. Stačí, ak sa mu do pľúc dostane nejaká baktéria, a keďže mu mechanizmus vykašliavania nefunguje, ako by mal, prebieha to veľmi rýchlo. V sobotu popoludní som sa pokúšal prečistiť mu organizmus, ale mal veľké bolesti. Z ničoho nič dostal horúčku, potom začal cítiť pichanie v hrudi. V sobotu večer sme museli zavolať záchranku.“ „Doriti,“ zahrešila som a sklonila som sa. „Doriti, doriti, doriti. Môžem ísť dnu?“ „Je dosť grogy. Nie som si istý, či z neho niečo dostaneš. A je pri ňom pani Tí.“ Nechala som si kabelku u Nathana, umyla som si ruky antibakteriálnym prípravkom, potlačila som dvere a vošla dnu. Will ležal na nemocničnom lôžku prikrytý modrou dekou, napojený na infúziu, okolo neho pípali rozličné prístroje. Tvár mal sčasti zakrytú kyslíkovou maskou, oči zatvorené. Pri pohľade na popolavú, až modrasto bielu pokožku, som cítila zovretie v hrudi. Pri jeho lôžku sedela pani Traynorová a jedna ruka jej spočívala na jeho zakrytom ramene. Upierala neprítomný pohľad na náprotivnú stenu. „Pani Traynorová,“ oslovila som ju. Strhla sa a pozrela na mňa. „Ach, Louisa!“ „Ako... ako sa má?“ Chcela som Willa chytiť za druhú ruku, ale nezdalo sa mi vhodné, aby som si sadla. A tak som iba postávala pri dverách. Pôsobila tak skľúčene, až som sa cítila ako votrelkyňa. „Už trochu lepšie. Nasadili mu silné antibiotiká.“ „Môžem... nejako pomôcť?“ „Pochybujem. Musíme... jednoducho musíme počkať. Asi o hodinu príde lekár na konzultáciu. Dúfam, že ten nám poskytne viac informácií.“ Mala som pocit, akoby sa svet zastavil. Ešte som tam chvíľu stála, vytrvalé pípanie prístrojov sa mi rytmicky vpaľovalo do vedomia. „Nechcete, aby som vás na chvíľu vystriedala? Aby ste si mohli urobiť prestávku?“ „Nie, radšej zostanem pri ňom.“ V kútiku srdca som dúfala, že Will začuje môj hlas. Tajne som si robila nádeje, že otvorí oči nad tou priezračnou plastovou maskou a zamrmle: „Clarková, už sa konečne posaď, preboha. Kvôli tebe to tu vyzerá ako v tanku.“ Ale on iba ležal. Rukou som si utrela tvár. „Nechcete... nemám vám priniesť niečo na pitie?“ Pani Traynorová zdvihla pohľad. „Koľko je hodín?“
„Trištvrte na desať.“ „Skutočne?“ Pokrútila hlavou, akoby tomu nemohla uveriť. „Ďakujem, Louisa. To by bolo... to by bolo od vás naozaj milé. Som tu už dosť dlho.“ V piatok som mala voľno – jednak preto, lebo Traynorovci trvali na tom, že na to mám nárok, ale hlavne preto, lebo som si nemohla vybaviť pas inak než sadnúť na vlak do Londýna a postaviť sa do radu na ulici Petty France. Keď som sa večer vrátila, zastavila som sa u Traynorovcov, aby som Willovi ukázala drobnosti, ktorými som si urobila radosť, a aby som skontrolovala, či má platný pas. Zdal sa mi trochu zamĺknutý, ale na tom nebolo nič čudné. Niekedy sa cítil horšie, niekedy lepšie. Predpokladala som, že má jeden z tých horších dní. Ak mám byť úprimná, hlavu som mala plnú cestovných plánov a akosi som nestíhala myslieť na nič iné. V sobotu predpoludním som s otcom zašla k Patrickovi a vzala som si odtiaľ svoje veci, a popoludní som šla s mamou na hlavnú ulicu kúpiť si plavky a iné potrebné veci. Cez víkend som spala u rodičov. Bolo tam dosť husto, keďže tam nocovala aj Treena s Thomasom. V pondelok ráno som vstala o siedmej, aby som bola o ôsmej u Traynorovcov. Keď som tam dorazila, boli zamknuté predné aj zadné dvere. Nikde nijaký odkaz. Stála som pod prednou verandou, tri razy som zavolala Nathanovi, ale nedvíhal. Pani Traynorová mala zapnutú odkazovú schránku. Keď som už sedela na prednej verande trištvrte hodiny, dostala som od Nathana esemesku. Sme v okresnej nemocnici. Will má zápal pľúc. Leží na oddelení C12. Nathan odišiel a ja som celú ďalšiu hodinu sedela pred Willovou izbou. Listovala som v časopisoch, ktoré niekto nechal na stolíku ešte v roku 1982, potom som vytiahla z kabelky paperback a pokúsila som sa čítať, ale nemohla som sa sústrediť. Konečne prišiel na konzultáciu lekár, ale nezdalo sa mi vhodné ísť dnu, keď tam bola Willova matka. Keď o štvrťhodinu vyšiel z izby, vzápätí sa vynorila pani Traynorová. Nie som si istá, či mi to povedala len preto, lebo sa potrebovala s niekým rozprávať, a ja som bola jediná osoba nablízku, ale s úľavou v hlase mi oznámila, že lekár si je istý, že zápal pľúc majú pod kontrolou. Vraj to bola mimoriadne prudká bakteriálna infekcia a bolo šťastie, že Willa vzali do nemocnice takmer okamžite. Vo vzduchu zavislo slovíčko „inak“... „A čo teraz?“ spýtala som sa. Pokrčila plecami. „Počkáme.“ „Nemám vám priniesť niečo na jedenie? Alebo môžem sedieť pri Willovi, kým sa pôjdete najesť.“ Niekedy akoby medzi nami preskočila iskra porozumenia. Tvár akoby jej na chvíľu zjemnela – zvyčajný odmeraný výraz sa vytratil – a zrazu som videla, ako nesmierne unavene pôsobí. Za tých pár mesiacov, čo som bola u nich, akoby zostarla o desať rokov. „Ďakujem, Louisa,“ odvetila. „Keby ste boli taká láskavá a zostali pri ňom, skočila by som sa domov prezliecť. Ale nechcem, aby tu Will zostal sám.“ Keď odišla, vrátila som sa do izby, zatvorila som dvere a sadla som si k Willovmu lôžku. Bol zvláštne duchom neprítomný – akoby Will, ktorého som poznala, niekam odišiel a zostala z neho len telesná schránka. Prebleslo mi hlavou, či to takto vyzerá, keď človek zomrie. Potom som si povedala, že nesmiem myslieť na smrť. Sedela som, dívala som sa na tikajúce hodiny a občas som zvonka začula mrmlanie hlasov a tiché vŕzganie topánok na linoleu. Dva razy vošla do izby zdravotná sestra, skontrolovala rozličné hladiny, postískala zopár tlačidiel, odmerala mu teplotu, ale Will sa za celý čas ani nepohol. „Je... je v poriadku, však?“ spýtala som sa jej.
„Spí,“ upokojila ma. „Momentálne je to preňho asi najlepšie. Pokúste sa veľmi netrápiť.“ Jej sa to ľahko povedalo. Ale ja som v tej nemocničnej izbe mala dosť času na rozjímanie. Myslela som na Willa a na to, ako desivo rýchlo nebezpečne ochorel. Myslela som na Patricka a na to, že vo chvíli, keď som si odnášala veci z jeho bytu, zrolovala som nástenný kalendár, skladala oblečenie, ktoré som tak starostlivo uložila do jeho bielizníka, nebola som ani zďaleka taká smutná, ako som očakávala. Necítila som sa zúfalá ani nešťastná, či ako by sa mala žena cítiť, keď sa rozíde so svojou dlhoročnou láskou. Bola som pokojná, len trochu smutná a možno aj previnilá – jednak pre svoj podiel na našom rozchode, jednak preto, že som necítila nič také, čo by som pravdepodobne mala cítiť. Poslala som Patrickovi dve esemesky, že ma to veľmi, veľmi mrzí a dúfam, že na Norsemanovi sa mu bude dariť. Ale neodpovedal. Po hodine som sa naklonila, nadvihla som deku a na bielej plachte sa vynímala jeho svetlohnedá ruka. Na chrbte ruky mal leukoplastom prilepenú kanylu. Keď som mu obrátila ruku, videla som, že jazvy na zápästiach má ešte vždy fialové. Vyblednú mu vôbec niekedy? prebleslo mi mysľou. Alebo mu budú navždy pripomínať, o čo sa pokúsil? Nežne som mu stisla prsty. Boli hrejivé, ako majú byť prsty živého človeka. Zaplavil ma zvláštny pocit istoty a nepustila som ich, len som hľadela na mozole, ktoré svedčili o tom, že nestrávil celý život iba za pracovným stolom, na nechty ružové ako mušľa, ktoré mu vždy bude musieť strihať niekto iný. Boli to ruky dobrého človeka – príťažlivé, rovné s hranatými prstami. Bolo ťažké držať ich v ruke a uveriť, že v nich nie je ani trochu sily, že nikdy nič nezdvihnú zo stola, nepohladia rameno, nezatnú sa do päste. Prešla som mu prstom po hánkach. V kútiku duše som premýšľala, či by som bola v rozpakoch, keby Will teraz otvoril oči, ale necítila som nič podobné. Skôr som si bola istá, že je správne držať jeho ruku vo svojej dlani. V nádeji, že to nejakým spôsobom bude vnímať aj cez bariéru spánku pod vplyvom liekov, zatvorila som oči a čakala som. Krátko po štvrtej sa Will konečne zobudil. Bola som na chodbe, ležala som na stoličkách, čítala odhodené časopisy, ale rýchlo som vyskočila, lebo pani Traynorová vyšla von, aby mi to oznámila. Tvár sa jej trochu vyjasnila – povedala, že Will rozpráva a chce ma vidieť. Ona vraj zíde dolu a zavolá pánu Traynorovi. A potom, akoby sa tomu nevedela ubrániť, dodala: „Prosím vás, neunavte ho.“ „Pravdaže nie,“ ubezpečila som ju. Nasadila som šarmantný úsmev. „Ahoj,“ povedala som, keď som nakukla do dverí. Pomaly obrátil tvár ku mne. „Ahoj.“ Hovoril chrapľavým hlasom, akoby posledných tridsaťšesť hodín nespal, ale kričal. Sadla som si a pozrela som naňho. Uprel pohľad dolu. „Chceš, aby som ti na chvíľu nadvihla masku?“ Prikývol. Chytila som ju do ruky a opatrne som mu ju stiahla z tváre. Na mieste, kde sa dotýkala pokožky, zostala vlhká stopa. Vzala som vreckovku a zľahka som mu ňou prešla po tvári. „Ako sa cítiš?“ „Už mi bolo aj lepšie.“ V hrdle mi navrela hrča, pokúsila som sa ju prehltnúť. „No neviem. Ty si schopný urobiť čokoľvek, len aby si na seba upútal pozornosť, Will Traynor. Stavím sa, že to bolo len...“ Zatvoril oči a prerušil ma uprostred vety. Keď ich znova otvoril, zračil sa v nich náznak ospravedlnenia. „Prepáč, Clarková. Dnes akosi neviem vtipkovať.“
Sedeli sme a ja som rozprávala. Počula som, ako môj hlas rapoce v malej svetlozelenej nemocničnej izbe, a hovorila som mu, ako som si bola vziať veci z Patrickovho bytu a ako dobre, že trval na tom, aby som ich mala riadne usporiadané podľa abecedy, lebo tak som ich bez problémov našla. „Všetko v pohode?“ spýtal sa, keď som skončila. V očiach mal súcit, akoby predpokladal, že to bolí oveľa väčšmi, než to v skutočnosti bolelo. „Áno. Jasné.“ Pokrčila som plecami. „Nie je to také zlé. Okrem toho teraz musím myslieť na iné veci.“ Will mlčal. „Vieš,“ ozval sa napokon, „nie som si istý, či budem schopný robiť v najbližšom čase bandží džamping.“ Vedela som to. Čakala som to od tej chvíle, čo som dostala Nathanovu esemesku. Ale keď som počula tie slová z jeho úst, bolo to ako úder do žalúdka. „Neboj sa,“ usilovala som sa hovoriť vyrovnaným hlasom, „všetko dobre dopadne. Pôjdeme niekedy inokedy.“ „Mrzí ma to. Viem, že si sa na to naozaj tešila.“ Priložila som mu dlaň na čelo a prihladila vlasy dozadu. „Psst, vážne, nie je to dôležité. Len sa uzdrav.“ Zatvoril oči, pritom sa mierne zvraštil. Vedela som, čo mi hovoria tie vrásky okolo očí, ten rezignovaný výraz. Našepkávali mi, že nijaké inokedy už nemusí byť. Prezrádzali mi, že možno už nikdy sa neuzdraví. Cestou z nemocnice som sa zastavila v Granta House. Otvoril mi Willov otec, vyzeral rovnako vyčerpaný ako pani Traynorová. V ruke držal obnosenú nepremokavú bundu, akoby sa zberal von. Povedala som mu, že pri Willovi je už znova pani Traynorová a antibiotiká zabrali, ale po mne mu odkázala, že zostane na noc v nemocnici. Neviem, prečo mu to nemohla oznámiť sama. Možno preto, lebo myslela na množstvo iných vecí. Určite. „Ako vyzerá Will?“ „Dnes ráno už trochu lepšie,“ odvetila som. „Kým som bola pri ňom, vypil plný pohár. Aha, a povedal čosi hrubé na jednu sestru.“ „Áno, to je celý on.“ Videla som, ako pán Traynor na chvíľu stisol pery, oči sa mu zaleskli. Odvrátil pohľad k oknu, potom pozrel na mňa. Nevedela som, či by bol radšej, keby som odvrátila pohľad. „Tretí raz za dva roky.“ Chvíľu mi trvalo, kým som to pochopila. „Tretí zápal pľúc?“ Prikývol. „Hrozné. Ale znáša to statočne. Pod tou maskou grobiana.“ Preglgol a prikývol akoby sám pre seba. „Som rád, že to vidíte, Louisa.“ Nevedela som, čo robiť. Položila som mu ruku na rameno. „Vidím to.“ Zľahka kývol hlavou, vzal si z vešiaka panamák. Zamrmlal čosi, čo mohlo byť ďakujem alebo dovidenia, a prešiel popri mne von. Bez Willa bolo v prístavku zvláštne ticho. Uvedomila som si, ako som si zvykla na vzdialené vrčanie jeho vozíka pohybujúceho sa hore-dolu, na jeho tiché rozhovory s Nathanom v susednej izbe, na tichý šum rádia. Teraz vládlo v prístavku hrobové ticho, akoby okolo mňa bolo vákuum. Nabalila som mu do príručnej tašky všetko, čo by mohol na druhý deň potrebovať, vrátane čistého oblečenia, zubnej kefky, hrebeňa a liekov, plus slúchadlá, keby sa cítil dosť dobre, aby počúval hudbu. Pritom som celý čas potláčala rastúcu paniku. Podvratnícky hlas mi našepkával: Takto sa
budeš cítiť, keď zomrie. Aby som ten hlas prehlušila, zapla som rádio a usilovala som sa oživiť atmosféru v prístavku. Trochu som poupratovala, prezliekla Willovi obliečky a narezala som v záhrade čerstvé kvety, dala som ich do vázy do obývačky. Keď som skončila, zrazu mi padol pohľad na stolík a uvidela som tam dovolenkové fascikle. Na druhý deň budem musieť prejsť všetky papiere a zrušiť všetky výlety, všetky akcie, čo som naplánovala. Nedalo sa vedieť, kedy sa Will bude cítiť natoľko dobre, aby mohol niečo také robiť. Pľúciar zdôraznil, že bude musieť oddychovať, doužívať antibiotiká a celý čas byť v teple a v suchu. Raftovanie na divej vode a potápanie s kyslíkovým prístrojom neboli ideálne aktivity na zotavenie. Hľadela som na fascikle a myslela na všetku tú námahu, na všetku predstavivosť, ktorú som do toho vložila. Hľadela som na pas, ktorý som si musela vystáť v dlhom rade, a spomínala som, ako vo mne rástlo vzrušenie, keď som vlakom cestovala do Londýna, a prvý raz, odkedy som začala zostavovať ten plán, doľahla na mňa malomyseľnosť. Zostávalo nám len čosi vyše troch týždňov, a zlyhala som. Zmluva sa mi skončí a nepodarilo sa mi urobiť nič, čo by zmenilo Willov názor. Bála som sa čo len spýtať pani Traynorovej, čo bude ďalej. Zrazu som mala pocit, že je to nad moje sily. Zaborila som si hlavu do dlaní a v tom tichom dome som mlčky rozjímala. „Dobrý večer.“ Hlava mi prudko vystrelila hore. V kuchyni stál Nathan, jeho mohutná postava zaberala takmer všetok priestor. Cez plece mal prehodený svoj batoh. „Len som sa zastavil s nejakými predpismi liekov, čo bude potrebovať, keď sa vráti. Si... v pohode?“ Rýchlo som si utrela oči. „Jasné, prepáč. Len... len mi je ľúto, že toto všetko musím zrušiť.“ Nathan zhodil batoh z pleca a sadol si oproti mne. „Jasné, to človeka naštve.“ Vzal do ruky fascikel a začal v ňom listovať. „Mám ti zajtra pomôcť? V nemocnici ma nechcú, tak by som sa ráno mohol na hodinku zastaviť. Pomôžem ti vybaviť tie telefonáty.“ „To je od teba milé, ale nie, ďakujem. Ja to zvládnem. Asi bude jednoduchšie, keď to vybavím sama.“ Nathan uvaril čaj a tak sme tam sedeli oproti sebe a popíjali. Myslím, že prvý raz sme sa s Nathanom skutočne porozprávali – teda, bez Willa. Porozprával mi o svojom predchádzajúcom ochrnutom klientovi, ktorý utrpel poranenie tretieho a štvrtého stavca a nielenže celý čas dýchal za pomoci respirátora, ale celý čas, čo sa oňho staral, aspoň raz za mesiac ochorel. Povedal mi aj o Willových predošlých zápaloch pľúc – ten prvý ho vraj takmer zabil a trvalo mu celé týždne, kým sa zotavil. „Keď je vážne chorý, v očiach sa mu zračí zvláštny výraz,“ povedal. „A to ma vždy vydesí. Akoby... sa strácal. Akoby tu už ani nebol.“ „Viem, nenávidím ten výraz.“ „Je...“ začal, ale zrazu odo mňa odvrátil pohľad a zatvoril ústa. Sedeli sme oproti sebe s hrnčekmi v rukách. Kútikom oka som si Nathana obzerala a videla som, ako sa jeho priateľská tvár na chvíľu uzavrela. A vtedy som si uvedomila, že mu položím otázku, na ktorú už poznám odpoveď. „Ty to vieš, však?“ „Čo viem?“ „O tom... čo chce urobiť.“ Ticho v izbe akoby zhustlo. Nathan na mňa ostražito pozrel, akoby zvažoval, čo mi má povedať. „Ja o tom viem,“ priznala som sa. „Nemala som vedieť, ale viem. Preto... preto som naplánovala
tú dovolenku. Pokúšala som sa ho presvedčiť, aby si to rozmyslel.“ Nathan odložil hrnček na stôl. „Napadlo mi to,“ odvetil. „Vyzerala si... akoby si mala tajné poslanie.“ „Aj som mala. Mám.“ Pokrútil hlavou. Naznačoval, že sa nemám vzdávať? Alebo, že sa nedá nič robiť? Nebola som si istá, čo z toho. „Čo budeme robiť, Nathan?“ Chvíľu mu trvalo, kým odpovedal. „Vieš čo, Lou? Ja mám Willa naozaj rád. Nehanbím sa priznať, že ho normálne zbožňujem. Starám sa už oňho dva roky. Videl som ho v jeho najhorších okamihoch, videl som ho, aj keď mal dobré dni, a môžem ti povedať len toľko, že by som za všetky prachy sveta nechcel byť v jeho koži.“ Odpil si z čaju. „Keď som niekedy uňho prespal, počul som ho vrieskať, keď sa ráno zobudil, lebo vo sne stále normálne chodil a lyžoval, a na tých pár minút, keď má vypnutý obranný mechanizmus a rany sú ešte čerstvé, jednoducho neznesie pomyslenie, že to už nikdy nebude robiť. Neznesie to. Vtedy som si vždy k nemu sadol, ale nevedel som, čo povedať, lebo nijaké slová ho nevyliečia. Osud mu nadelil najhoršie karty, aké si vieš predstaviť. A vieš čo? Včera večer som sa naňho díval, premýšľal som o jeho živote a o tom, čo sa pravdepodobne stane... a hoci po ničom tak netúžim, len aby ten chlap bol šťastný, akosi... ho neodsudzujem za to, čo chce urobiť. Je to jeho voľba. Mal by o tom rozhodnúť sám.“ Zatajila som dych. „Ale... to bolo predtým. Priznal si, že to bolo predtým, než som prišla. Teraz je iný. Pri mne je iný, nie?“ „Áno, ale...“ „Ale ak my neveríme, že sa môže cítiť lepšie, či dokonca sa môže mierne zotaviť, ako má veriť on, že sa možno stane niečo dobré?“ Nathan znova odložil hrnček na stolík, pozrel mi rovno do očí. „Lou, on sa nemôže zotaviť, ani len mierne.“ „To nemôžeš vedieť.“ „Viem to. Pokiaľ len nenastane výrazný pokrok vo výskume kmeňových buniek, Willa čaká ďalších desať rokov na vozíku. Minimálne. A on to vie, hoci jeho rodičia si to nechcú priznať. A v tom je ten problém. Pani Tí ho chce udržať pri živote za každú cenu, pán Tí si myslí, že v istom bode by sme mali nechať rozhodnutie naňho.“ „Samozrejme, že by sa mal rozhodnúť sám, Nathan. Ale musí vidieť, aké sú jeho reálne možnosti.“ „Je to inteligentný chlap. Presne vie, aké sú jeho možnosti.“ Zvýšila som hlas. „Nie, mýliš sa. Chceš mi povedať, že je na tom stále rovnako. Chceš mi povedať, že odkedy som prišla, na jeho postoji sa nič nezmenilo.“ „Nevidíš mu do hlavy, Lou.“ „Dobre vieš, že som zmenila jeho myslenie.“ „Nie, viem len to, že je ochotný urobiť čokoľvek, aby si bola šťastná.“ Chvíľu som naňho uprene hľadela. „Myslíš, že niektoré veci robí len preto, aby som bola šťastná?“ Zúrila som na Nathana, zúrila som na všetkých. „Tak teda, ak neveríš, že by tie moje plány mohli na tom niečo zmeniť, prečo si bol ochotný dať sa na to? Prečo si chcel ísť na ten výlet? Len si si chcel užiť príjemnú dovolenku alebo čo?“ „Nie. Chcem, aby žil.“ „Ale...“ „Chcem, aby žil, len ak on bude chcieť žiť. Ak nebude chcieť, potom tým, že ho ty, ja nútime
zostať medzi nami – nech ho akokoľvek ľúbime –, v skutočnosti sa zaraďujeme medzi bandu hnusákov, ktorí mu berú možnosť slobodnej voľby.“ Nathanove slová doznievali v tichu. Zotrela som si osamelú slzu z tváre, usilovala som sa donútiť srdce, aby spomalilo. Nathan bol očividne v rozpakoch z mojich sĺz a len sa neprítomne škrabal po krku. Po chvíli mi bez slova podal rolku kuchynských utierok. „Ja jednoducho nemôžem dopustiť, aby sa to stalo, Nathan.“ Nič nepovedal. „Nemôžem.“ Hľadela som na svoj pas ležiaci na kuchynskom stole. Tá fotka bola príšerná – vyzerala som na nej ako niekto úplne iný. Ako osoba, ktorej spôsob života ten môj vôbec nepripomína. Len som civela na tú fotku a premýšľala. „Nathan?“ „Prosím?“ „Keby som naplánovala iný výlet, s ktorým by lekári súhlasili, išiel by si s nami? Pomohol by si mi?“ „Pravdaže.“ Vstal, opláchol si hrnček a prehodil batoh cez plece. Prv ako vyšiel z kuchyne, ešte sa obrátil ku mne. „Ale, pravdupovediac, Lou, nie som si istý, či sa ti to tentoraz podarí.“ ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
23 Presne o desať dní nás Willov otec vyložil z auta na letisku Gatwick. Nathan naukladal batožinu na vozík a ja som sa znova a znova uisťovala, či má Will pohodlie – až kým som mu nezačala liezť na nervy. „Dávaj si pozor a uži si to,“ pán Traynor položil Willovi ruku na plece. „A nie aby ste boli veľmi nezbední.“ Žmurkol na mňa. Pani Traynorová nemohla odísť z práce, aby sa s nami rozlúčila. Mala som podozrenie, že v skutočnosti netúžila stráviť dve hodiny s manželom v aute. Will prikývol, ale nič nepovedal. V aute bol odzbrojujúco zamĺknutý, upieral nepreniknuteľný pohľad do okna, nevšímal si náš rozhovor s Nathanom o rušnej premávke a o tom, na čo všetko sme zabudli. Keď sme kráčali cez letiskovú halu, nebola som si istá, či je správne to, čo robíme. Pani Traynorová vôbec nechcela, aby Will niekam išiel. Ale vedela som, že odo dňa, keď Will súhlasil s mojím zrevidovaným plánom, sa mu bála povedať, že by nemal ísť. V priebehu toho posledného týždňa akoby mala strach rozprávať sa s nami. Bez slova sedela pri Willovi a zhovárala sa iba so zdravotníckym personálom. Alebo sa piplala v záhrade a desivo rázne stínala zvädnuté hlávky kvetov. „Má nás tu čakať niekto z aeroliniek. Mal by tu niekde byť,“ povedala som, keď sme mierili k check-in a kontrolovala som doklady. „Len pokoj. Sotva postavia svojho človeka rovno do dverí,“ upokojoval ma Nathan. „Ale ten vozík treba označiť ako krehké zdravotnícke zariadenie. Tri razy som si to telefonicky overovala. A musíme sa postarať, aby nám dovolili vziať na palubu Willovo zdravotnícke vybavenie.“ Komunita postihnutých mi online poskytla rady, informácie, upozornenia na naše práva aj kontrolný zoznam nevyhnutných potrieb. Po ich radách som sa v aerolíniách tri razy uisťovala, že nás usadia dopredu, Will nastúpi na palubu ako prvý a bude môcť sedieť vo svojom elektronicky ovládanom vozíku, až kým nebudeme pri bráne. Nathan zostane na zemi, odpojí joystick, prehodí ovládanie na manuálne, potom starostlivo zloží vozík, previaže ho, upevní a zaistí pedále. Osobne dozrie na jeho naloženie, aby sa nepoškodil. Bude označený ružovou ceduľou, aby s ním narábali so zvýšenou opatrnosťou. Dostali sme tri sedadlá vedľa seba, aby Nathan mohol vybaviť všetky lekárske úkony bez pohľadov zvedavcov. Zástupkyňa aerolínií ma ubezpečila, že opierky na sedadlách v lietadle sa dajú zdvihnúť, aby sa Will neudrel na bokoch, keď ho budeme prekladať z vozíka na sedadlo. Celý čas bude medzi nami a po pristátí vystúpime z lietadla prví. Toto všetko som mala na svojom „letiskovom“ zozname. Pod ním som mala uložený „hotelový“ zoznam, pred ním zoznam „dňa pred odchodom“ a cestovný plán. Ale hoci som sa poistila z každej stránky, bolo mi nevoľno. Vždy keď som pozrela na Willa, rozmýšľala som, či robím správne. Všeobecný lekár schválil Willovi cestu len deň predtým. Will málo jedol a takmer stále spal. Vyzeral unavený nielen z choroby, ale aj zo života, z nášho zasahovania do jeho súkromia, z pokusov o optimistické rozhovory, z neúnavného úsilia okolia postarať sa, aby sa cítil lepšie. Toleroval to, ale mala som pocit, že často by bol radšej, keby som ho nechala na pokoji. Nevedel, že také čosi nemôžem urobiť. „Už ide tá žena z aeroliniek,“ poznamenala som, keď sa k nám blížilo dievča v uniforme so žiarivým úsmevom na perách a s podložkou v ruke.
„No, tá nám pri prenášaní veľmi nepomôže,“ podotkol Nathan. „Tá neudvihne ani mrazeného homára.“ „Zvládneme to,“ ubezpečila som ho. „My dvaja si už nejako poradíme.“ Tie slová som omieľala stále dookola, odkedy som vedela, čo chcem urobiť. Od rozhovoru s Nathanom v prístavku som priam fanaticky túžila všetkým ukázať, že sa mýlia. Dobre, nemôžeme ísť na naplánovanú dovolenku, ale to ešte neznamená, že nemôžeme robiť celkom nič. Sadla som k počítaču a pálila otázky na postihnutých v chat roomoch. Kde by sa mal zoslabnutý Will zotavovať? Nevie niekto náhodou, kam by sme mohli ísť? Hlavný dôraz som kládla na teplotu – anglické podnebie bolo veľmi premenlivé (nepoznala som nič skľučujúcejšie než pohľad na anglické prímorské letovisko bičované dažďom). Vo väčšej časti Európy je v lete veľmi horúco, takže som musela vylúčiť Taliansko, Grécko, južné Fracúzsko aj iné prímorské oblasti. Viete, mala som istú predstavu. V duchu som videla, ako Will odpočíva niekde pri mori. No vzhľadom na to, že som na to mala len pár dní, bolo to dosť náročné na realizáciu. V tom bol ten problém. Ľudia v chat roomoch s nami cítili a napísali mi o množstve šťastných prípadov zápalov pľúc. Podľa všetkého to bol pre všetkých mátožný prízrak. Dostala som zopár návrhov, kam by sme mohli ísť, ale ani jeden sa mi nezdal vhodný. Alebo skôr som mala pocit, že by sa nezapáčil Willovi. Nechcela som s ním ísť do kúpeľov či na iné miesta, kde by videl ľudí rovnako postihnutých ako on. Vlastne sama som nevedela, čo chcem, ale prechádzala som rad-radom ich návrhy a nič sa mi nepozdávalo. Nakoniec mi pomohol verný návštevník chat roomu Ritchie. V ten deň, keď pustili Willa z nemocnice, mi napísal: Daj mi svoju mailovú adresu. Bratanec pracuje v cestovke. Poverím ho, aby preskúmal možnosti. Zavolala som na číslo, ktoré mi dal, a zdvihol mi muž v strednom veku s výrazným yorkshirským prízvukom. Keď mi povedal, čo má na mysli, kdesi v úzadí pamäti sa mi čosi vybavilo. A o dve hodiny to bolo vybavené. Bola som mu taká vďačná, až som sa takmer rozplakala. „To je maličkosť, zlatko,“ ubezpečil ma. „Len sa postaraj, aby si to ten tvoj chlap užil.“ Keď sme vyrážali na cestu, bola som takmer rovnako vyčerpaná ako Will. Celé dni som riešila, čo všetko treba nabaliť ochrnutému mužovi na cestu, a až do chvíle, keď sme ráno odchádzali, som si nebola istá, či sa Will bude cítiť tak dobre, aby mohol cestovať. A keď som teraz sedela vedľa neho a kopy batožiny, hľadela som na toho bledého uzavretého muža uprostred rušnej letiskovej haly a znova som rozmýšľala, či robím správne, zrazu sa ma zmocnila panika. Čo ak znova ochorie? Čo ak bude nenávidieť každú minútu dovolenky, tak ako nenávidel dostihy? Čo ak som zle pochopila celú situáciu a Will v skutočnosti nepotrebuje dobrodružnú cestu, ale lepšie by mu bolo, keby strávil tých desať dní doma vo vlastnej posteli? Ale nemali sme desať dní navyše. Toto bola moja jediná šanca. „Už ohlásili náš let,“ poznamenal Nathan. Práve sa vrátil z bezcolnej zóny. Pozrel na mňa, zdvihol obočie a ja som sa nadýchla. „Okej,“ odvetila som. „Poďme na to.“ Hoci let trval dvanásť hodín, nebol taký hrozný, ako som sa obávala. Nathan zručne vykonával všetky rutinné zdravotnícke úkony pod dekou. Personál v lietadle sa správal diskrétne a súcitne. Ako nám sľúbili, Will mohol nastúpiť prvý a podarilo sa ho dopraviť na sedadlo bez ublíženia na tele.
Usadili sme ho medzi nás dvoch. Asi po hodine letu som si uvedomila, že keď sme leteli ponad oblaky, Will mal sedadlo zaklonené a bol pripútaný, v podstate sa ani veľmi nelíšil od ostatných cestujúcich. Keď sedel rovno pred televízorom, nemal kam ísť ani čo robiť, v desaťtisícmetrovej výške bol rovnocenný s ostatnými. Jedol, pozeral film, ale väčšinou spal. S Nathanom sme sa na seba opatrne usmievali a usilovali sme sa tváriť, že všetko je v najlepšom poriadku. Hľadela som cez okienko, myšlienky mi chaoticky blúdili ako oblaky pod nami, nedokázala som myslieť na fakt, že pre mňa to nie je len logistická hra, ale hotové dobrodružstvo – a že ja, Lou Clarková, skutočne mierim na druhý koniec sveta. Ale to som akosi nevidela. Vtedy som nevnímala nič, iba Willa. Cítila som sa ako moja sestra, keď porodila Thomasa. „Mám pocit, akoby som sa dívala cez lievik,“ povedala vtedy s pohľadom upretým na novorodenca. „Svet sa práve scvrkol naňho a na mňa.“ Keď sme boli na letisku, sestra mi poslala esemesku. Dokážeš to. Som na teba pekelne hrdá. xxx Otvorila som si jej esemesku, len aby som sa na ňu pozrela, a zrazu ma zaplavil príval citov, možno pre tie slová, ktoré použila. A možno preto, lebo som bola unavená, vystrašená a stále som nemohla uveriť, že svoj projekt som dotiahla tak ďaleko. Napokon som sa rozhodla odblokovať si myšlienky, zapla som malý televízor pred sebou a civela som na nejaký americký komediálny seriál, až kým obloha okolo nás nepotemnela. Zrazu som sa zobudila, letuška stála nad nami s raňajkami, Will sa rozprával s Nathanom o filme, ktorý spolu pozerali, a napočudovanie napriek všetkému sme my traja boli hodinu od pristátia na Mauríciu. Sama som neverila, že je to vôbec možné, kým lietadlo nepristálo na Medzinárodnom letisku Sira Seewoosagura Ramgoolama. Omámene sme prechádzali cez príletovú halu, celí stuhnutí po dlhých hodinách sedenia, a pri pohľade na špeciálne upravený taxík, ktorý nás čakal, som sa takmer rozplakala od úľavy. V to prvé ráno, keď nás taxikár viezol do letoviska, som veľmi nevnímala krásy ostrova. Pravda, z farebnej stránky pôsobil žiarivejšie ako Anglicko, obloha bola jasnejšia, azúrovomodrá sa pomaly menila na čoraz sýtejšiu farbu. Videla som, že ostrov je sviežozelený, lemovaný hektármi cukrovej trstiny, medzi kopcami sopečného pôvodu more pôsobilo ako pásik ortuti. Vzduch bol zľahka zadymený a voňal zázvorom, slnko bolo tak vysoko na oblohe, až som musela žmúriť do bieleho svetla. V tom vyčerpanom stave som mala pocit, akoby ma niekto zobudil a prebrala som sa na ligotavých stránkach nóbl časopisu. Ale zatiaľ čo moje zmysly zápasili s neznámom, pohľadom som sa stále vracala k Willovi, k jeho bledej, unavenej tvári, k hlave zvláštne opretej o plece. A vtedy sme odbočili na príjazdovú cestu lemovanú palmami, taxík zastal pred nízkou drevenou budovou a šofér nám začal vykladať batožinu. Odmietli sme ľadový čaj aj prehliadku hotela. Pohľadali sme Willovu izbu, jeho batožinu sme postavili do kúta, uložili sme ho na posteľ a on znova zaspal ešte predtým, ako som zatiahla závesy. A boli sme na mieste. Dokázala som to. Stála som pred jeho izbou a konečne som si zhlboka vydýchla, Nathan iba hľadel cez okno na biely príboj, ktorý sa trieštil na koralovom útese. Neviem, či to bolo od vyčerpania z cesty alebo preto, lebo to bolo najkrajšie miesto, aké som kedy videla, ale zrazu som mala slzy na krajíčku. „Už je všetko okej,“ upokojoval ma Nathan, keď zbadal, ako sa tvárim. Vtom nečakane podišiel ku mne a privinul ma do svojho mocného objatia. „Daj si pohov, Lou. Všetko dobre dopadne. Vážne.
Zvládla si to na jednotku.“ Trvalo mi celé tri dni, kým som mu uverila. Will spal štyridsaťosem hodín v kuse – a potom napočudovanie vyzeral lepšie. Znova sa mu do tváre vrátila farba, zmizli modré kruhy pod očami. Kŕče sa zmiernili a začal aj znova jesť – vždy sa pomaly viezol na vozíku k dlhému prepychovému bufetovému stolu, kde mi hovoril, čo mu mám naložiť na tanier. A keď ma začal nútiť, aby som ochutnala jedlá, ktoré by som si inak nikdy nedala, vedela som, že je znova vo svojej koži. A tak som vďaka nemu vyskúšala pikantné kreolské karí, ale aj morské potvory, ktorých názvy som nepoznala. Zakrátko sa tam cítil ako doma, no mne trvalo oveľa dlhšie, kým som si tam zvykla. Nečudo, že jemu to nerobilo problémy – musela som si pripomínať, že takéto čosi bolo väčšinu života jeho doména – tento svet, tieto šíre pláže, nie malý prístavok pod hradom. Ako mi sľúbili, hotel nám poskytol vozík so širokými gumami, Nathan Willa takmer každé ráno preložil do toho vozíka a v trojici sme zišli na pláž. Vždy som pre istotu vzala so sebou slnečník, aby som ho mohla držať v tieni, keby slnko priveľmi pieklo. Ale nikdy som ho nemusela použiť. Južná časť ostrova bola známa príjemným vetríkom a mimo sezóny tam teploty dosahovali len čosi vyše dvadsať stupňov. Zvyčajne sme zastali na malej pláži pri skalnatej vyvrenine, kúsok od hlavnej hotelovej budovy. Rozložila som si plážovú stoličku, sadla som si vedľa Willa pod palmu a spolu sme sa dívali na Nathana, ako sa pokúša surfovať alebo jazdiť na vodných lyžiach – niekedy sme ho zo svojho miesta na piesku povzbudzovali, občas sme si z neho aj uťahovali. Spočiatku chcel hotelový personál robiť pre Willa až priveľa – ponúkali sa, že oni budú tlačiť vozík, a stále mu vnucovali chladené nápoje. Vysvetlili sme im, že si vystačíme aj sami, a oni sa s úsmevom stiahli. Ale bolo dobre, že keď som niekedy nemohla byť pri ňom, pristavil sa pri vozíku vrátnik alebo recepčný, prehodili s ním pár slov alebo mu odporúčali, kam by sme sa podľa nich mali ísť pozrieť. Istý vytiahnutý mladý muž menom Nadil sa neoficiálne vymenoval za Willovho opatrovateľa, keď pri ňom nebol Nathan, a jedného dňa som ho našla, ako s nejakým priateľom opatrne ukladajú Willa na čalúnené ležadlo pod „naším stromom“. „Tak je to lepšie,“ ukázal mi zdvihnutý palec, keď som sa k nim blížila po piesku. „Pokojne ma zavolajte, keď sa pán Will bude chcieť znova usadiť do vozíka.“ Už som chcela protestovať, že ho mali nechať tak, ale Will tam ležal so zatvorenými očami a s takým nečakaným výrazom spokojnosti na tvári, že som len zatvorila ústa a prikývla som. Keď som sa prestala úzkostlivo zožierať obavami o Willovo zdravie, pomaly sa ma zmocňovalo podozrenie, že som v raji. V živote som si nepredstavovala, že sa ocitnem na takomto mieste. Každé ráno som sa zobúdzala za zvuku príboja trieštiaceho sa na pobreží, zo stromov na seba pokrikovali neznáme vtáky. Hľadela som na strop, dívala som sa, ako slnečné lúče presvitajú pomedzi lístie, a zo susednej izby som počula tlmený rozhovor Nathana a Willa, ktorí sa podľa všetkého zobudili dávno predo mnou. Chodila som na pláž v plavkách a sarongu, vychutnávala som si hrejivé lúče slnka na pleciach a na chrbte. Na pokožke sa mi vyhodili pehy, nechty mi vybledli a začala som cítiť zvláštny pocit šťastia už len z rozkoše, že som tam – a môžem sa prechádzať po pláži, jesť neznáme jedlá, plávať v teplej priezračnej vode, v ktorej ma spod vulkanických skál placho sledujú čierne ryby, alebo sledovať, ako za obzor zapadá ohnivočervená guľa slnka. Posledných pár mesiacov pomaly upadalo do zabudnutia. Musím s hanbou priznať, že na Patricka som si takmer nespomenula. Naše dni mali istú šablónu. Naraňajkovali sme sa v trojici pri stolíkoch so slnečníkmi vedľa bazéna. Will si zvyčajne dal ovocný šalát – vkladala som mu ho do úst rukou, a keď mu apetít narástol, dával si aj banánové palacinky. Potom sme sa pobrali na pláž, my dvaja sme zostali tam – ja som čítala, Will počúval hudbu –, Nathan sa zatiaľ venoval vodným športom. Will ma stále
presviedčal, aby som aj ja niečo vyskúšala, ale spočiatku som sa tomu bránila. Chcela som jednoducho byť s ním. Keď sa Will nedal odbiť, jedno predpoludnie som si vyskúšala windsurfing aj kajak, ale aj tak som bola najšťastnejšia pri ňom. Keď za nami niekedy prišiel Nadil a v letovisku vládol pokoj, s Nathanovou pomocou vzali Willa do menšieho bazéna, Nathan mu podložil hlavu, aby sa mohol vznášať na vode. Keď to robili, Will veľa nehovoril, ale pôsobil spokojne, akoby si jeho telo spomínalo na dávno zabudnuté pocity. Jeho trup, dlhý čas biely, sa postupne sfarbil dozlatista. Jazvy získali striebristý nádych, začínali blednúť. Už mu neprekážalo, keď mal obnaženú hruď. Na obed sme prešli s vozíkom do jednej z troch hotelových reštaurácií. V celom komplexe boli dláždené chodníčky a bolo tam len málo schodíkov či stúpania, takže Will sa mohol na vozíku pohybovať úplne samostatne. Bola to maličkosť, ale to, že si mohol sám ísť po drink a nemusel ho nikto sprevádzať, neznamenalo ani tak oddych pre mňa a Nathana, ako skôr pocit úľavy od Willovej každodennej frustrácie z toho, že je úplne odkázaný na iných ľudí. Niežeby sme museli niekam chodiť. Nech sme boli kdekoľvek, pri bazéne alebo na pláži, dokonca v kúpeľoch, vždy sa zrazu vynoril usmievavý čašník s drinkom, ktorý by nám mohol chutiť a zvyčajne bol prizdobený voňavým ružovým kvetom. Dokonca aj keď sme ležali na pláži, podchvíľou okolo nás prešiel čašník s vozíkom a s úsmevom nám ponúkol vodu, ovocný džús alebo niečo silnejšie. Popoludní, keď teplota stúpla, Will sa vrátil do svojej izby a zo dve hodinky si pospal. Ja som zatiaľ plávala v bazéne alebo som čítala, večer sme sa všetci stretli a najedli sme sa v plážovej reštaurácii. Veľmi rýchlo mi zachutili koktaily. Nadil vymyslel, že keď dá Willovi správnu slamku a vloží mu vysoký pohár do držiaka, nemusíme mu ja ani Nathan vôbec pomáhať. Keď sadal súmrak, my traja sme si navzájom rozprávali o detstve, o svojich prvých frajeroch a frajerkách, prvom zamestnaní, rodine a iných dovolenkách, na ktorých sme boli – a pomaly som videla, ako sa Will znovu vynára. Ibaže toto bol iný Will. V tomto letovisku ho ovládol pokoj, ktorý mu celý čas, čo som ho poznala, chýbal. „Cíti sa tu dobre, čo?“ nadhodil Nathan, keď sme sa stretli pri bufete. „Áno, vyzerá to tak.“ „Vieš,“ Nathan sa naklonil ku mne, očividne nechcel, aby Will videl, že sa rozprávame o ňom, „ten ranč a tie dobrodružstvá by boli skvelé. Ale keď ho tu teraz vidím, nemôžem sa ubrániť pocitu, že táto dovolenka mu sadla lepšie.“ Nepovedala som mu, ako som sa rozhodla v ten prvý deň, keď sme sa tu ubytovali, žalúdok mi skrúcalo a v duchu som už rátala, o koľko dní sa vrátime domov. Vtedy som si povedala, že sa musím pokúsiť na tých desať dní zabudnúť, prečo sme tam v skutočnosti prišli – na šesťmesačnú pracovnú zmluvu, na svoj starostlivo popísaný kalendár, na všetko, čo sa udialo predtým. Musím žiť pre túto chvíľu a povzbudzovať Willa, aby robil to isté. Túžila som byť šťastná v nádeji, že bude šťastný aj Will. Vzala som si druhý kúsok melóna a usmiala som sa. „Čo máme na programe potom? Skúsime karaoke? Alebo ťa ešte bolia uši odvčera?“ Na štvrtý večer Nathan v miernych rozpakoch oznámil, že ide na rande. Karen bola Novozélanďanka ako on, bývala v susednom hoteli a Nathan sa ponúkol, že s ňou zájde do mesta. „Len chcem dozrieť, aby sa jej nič nestalo,“ vysvetľoval. „Chápete... nie som si istý, či je to tu bezpečné, či môže ísť do mesta len tak sama.“ Will rozvážne pokyvoval hlavou. „To je od teba naozaj rytierske gesto, Nathan.“ „Prejavil sa ako veľmi zodpovedný muž. Občiansky uvedomelý,“ súhlasila som.
„Vždy som obdivoval Nathana pre jeho altruizmus. Najmä pokiaľ ide o nežné pohlavie.“ „Strčte sa, vy dvaja,“ zaškeril sa Nathan a odišiel. Karen sa veľmi rýchlo stala súčasťou Nathanovho života. Takmer každý večer s ňou niekam zmizol, a hoci neskoro večer sa vždy vrátil na Willovu hygienu, dopriali sme mu toľko času, koľko len chcel, aby si trochu užil. Okrem toho som sa v kútiku srdca tešila. Nathana som mala rada a bola som vďačná, že s nami šiel, ale najradšej som bola s Willom sama. Páčilo sa mi skratkovité dorozumievanie, na ktoré sme si zvykli, keď s nami nebol nikto iný, na uvoľnenú dôvernosť, ktorá medzi nami vznikla. Páčilo sa mi, ako Will niekedy obrátil tvár a pobavene na mňa pozrel, ani čo by prišiel na to, že je vo mne viac, než čakal. V predposledný večer som Nathanovi povedala, že pokojne môže priviesť Karen do nášho hotelového komplexu. Noci trávil u nej v hoteli a vedela som, že je preňho dosť náročné šliapať dvadsať minút tam a potom naspäť, len aby sa postaral o Willa. „Nemám nič proti tomu. Ak ti to... veď vieš... poskytne trochu súkromia.“ Radostne sa usmial a v duchu si už predstavoval noc, ktorá ho čakala. Ani na chvíľu nezaváhal, len nadšene povedal: „Ďakujem, kočka.“ „Milé od teba,“ poznamenal Will, keď som sa mu o tom zmienila. „Chceš povedať milé od teba,“ podotkla som. „Ponúkla som mu tvoju izbu.“ V ten večer sme presťahovali Willa do mojej izby, Nathan mi ho pomohol uložiť do postele a dal mu lieky, Karen zatiaľ čakala na Nathana pri bare. V kúpeľni som sa prezliekla do trička, nechala som si nohavičky, otvorila som kúpeľňové dvere a s vankúšom pod pazuchou som zamierila k pohovke. uvedomovala som si Willov pohľad a cítila som zvláštne rozpaky vzhľadom na to, že celý týždeň som sa pred ním promenádovala v bikinách. Vankúš som položila na opierku pohovky. „Clarková?“ „Áno?“ „Skutočne nemusíš spať tam. Táto posteľ je dosť široká pre celý futbalový tím.“ Priznám sa, vôbec som o tom nepremýšľala. Medzi nami to vtedy bolo tak. Možno preto, že sme trávili dni polonahí na pláži, všetci sme boli uvoľnení. Možno to bolo aj tým, že som myslela na Nathana a Karen, ktorí sa v susednej izbe objímajú. Možno som len chcela byť pri ňom. Vykročila som k posteli a zrazu som sa strhla na dunenie hromu. Svetlá zablikotali, ktosi vonku vykríkol. Zo susednej izby k nám doľahol Nathanov a Karenin smiech. Podišla som k oknu, odtiahla som záves a cítila som chladný vánok – teplota zrazu klesla. Na mori sa strhla búrka. Nočnú oblohu osvetľovali dramatické blesky a zrazu, akoby dodatočne, zabubnoval na streche nášho malého bungalova prívalový dážď, a to taký silný, že prehlušil všetky ostatné zvuky. „Asi radšej zatvorím okenice,“ navrhla som. „Nie, radšej nie.“ Obrátila som sa. „Otvor dvere dokorán.“ Will kývol k dverám. „Chcem to vidieť.“ Zaváhala som, potom som pomaly otvorila sklené dvere na terasu. Dážď dorážal na celý hotelový komplex, zo striech stekali celé prívaly vody a z našej terasy tiekli rovno do mora potoky. Cítila som na tvári vlhkosť, vo vzduchu elektrinu. Chĺpky na rukách sa mi zježili. „Cítiš to?“ spýtal sa Will spoza mňa. „Je to ako koniec sveta.“ Stála som vo dverách a cez mihalnice mi prenikali biele záblesky. Zatajila som dych. Napokon som sa zvrtla, podišla k posteli a sadla som si na kraj. Kým sa Will díval von, naklonila
som sa k nemu a nežne som si privinula jeho opálený krk. Teraz som už presne vedela, ako ním môžem hýbať, ako môžem dosiahnuť, aby jeho telo spolupracovalo. Ako som ho držala, naklonila som sa cez neho a dala som mu za plecia tučný biely vankúš, potom som ho uložila do jeho hebkého objatia. Voňal slnkom, akoby mu preniklo hlboko do pokožky, a uvedomila som si, že zhlboka vdychujem jeho vôňu ako lahodnú arómu. Potom som si ľahla, ešte vždy trochu vlhká, vedľa neho tak blízko, že nohami som sa dotýkala jeho nôh, a spolu sme hľadeli na modrobiele výboje, keď blesk udrel do vĺn, na strieborné závesy dažďa, na zľahka sa presúvajúcu tyrkysovú masu iba tridsať metrov od nás. Svet okolo nás sa scvrkol, až sa premenil len na zvuky búrky, modročierne more a vzdúvajúce sa závesy. Cítila som vôňu lotosových kvetov, ktorú prinášal vetrík, počula som vzdialené štrnganie pohárov a náhlivé odťahovanie stoličiek, hudbu z nejakej odľahlej oslavy, cítila som, ako sa ujala vlády nespútaná príroda. Chytila som Willa za ruku a stisla som mu ju. Prebleslo mi hlavou, že nikdy sa nebudem cítiť tak silno spätá so svetom, s inou ľudskou bytosťou, ako v tej chvíli. „Celkom dobré, čo, Clarková?“ povedal Will do ticha. Zoči-voči búrke bola jeho tvár nehybná, pokojná. Nakrátko sa obrátil, usmial sa na mňa a v očiach sa mu zračil víťazoslávny pohľad. „Áno,“ súhlasila som. „Vôbec to nie je zlé.“ Ležala som bez pohybu, počúvala som, ako dýcha čoraz pomalšie a hlbšie, dych mal podfarbený klopotom dažďa, cítila som jeho prsty prepletené s mojimi. Nechcela som sa vrátiť domov. Možno nikdy nepôjdem domov. Tu sme boli s Willom v bezpečí, uzamknutí v našom malom raji. Keď som si predstavila, že sa vrátime do Anglicka, žalúdok mi zovreli pazúry strachu a zvierali ho čoraz silnejšie. Všetko dobre dopadne, opakovala som si Nathanove slová. Všetko dobre dopadne. Napokon som si ľahla na bok, odvrátená od mora, a hľadela som na Willa. Obrátil hlavu, zahľadel sa na mňa v šere a mala som pocit, že mi hovorí to isté. Všetko dobre dopadne. Prvý raz v živote som sa usilovala nemyslieť na budúcnosť. Pokúšala som sa len byť, jednoducho sa poddať pocitom. Neviem, ako dlho sme tak zostali a len sme na seba hľadeli, ale Willovi pomaly oťažievali viečka, až napokon ospravedlňujúco zašepkal, že sa mu zdá, že možno... Dýchal čoraz hlbšie, prekonal tú malú trhlinu, čo ho delila od spánku, a potom som už len pozorovala jeho tvár, dívala som sa, ako sa jeho mihalnice menia na drobné bodky v kútikoch očí, na nové pehy na nose. Hovorila som si, že to musí tak byť. Musím mať pravdu. Búrka sa konečne vyzúrila asi o jednej ráno, zmizla kamsi na more, jej záblesky hnevu boli čoraz slabšie, až sa napokon úplne stratili a zrejme vyhlásili meteorologickú tyraniu niekde inde. Ovzdušie pomaly znehybnelo, závesy sa už nevzdúvali, posledné zvyšky vody s klokotom odtekali. Niekedy nadránom som si vyslobodila ruku z Willovej ruky, vstala som a zatvorila som sklené dvere, takže v izbe zavládlo ticho. Will spal – hlbokým, pokojným spánkom, ako doma spával len málokedy. Ja som nespala. Iba som ležala, pozorovala som ho a usilovala som sa na nič nemyslieť. V posledný deň sa stali dve veci. Jednak som na Willov nátlak vyskúšala potápanie s kyslíkovými bombami. Už niekoľko dní na mňa naliehal a tvrdil, že človek nemôže prísť tak ďaleko a ani raz sa neponoriť pod vodu. Pokiaľ išlo o windsurfing, bola som zúfalo nemožná a ledva som dokázala zdvihnúť plachtu z vody, a väčšina pokusov o vodné lyžovanie sa skončila tak, že som zaryla nosom do vody a tak som sa vozila po celom zálive. Ale Will sa nedal odbiť a deň predtým prišiel na obed s oznámením, že ma prihlásil na poldenný kurz potápania pre začiatočníkov. Nezačalo sa to dobre. Will a Nathan sedeli na kraji bazéna, inštruktor ma ubezpečoval, že pod vodou môžem ďalej dýchať. Keďže som vedela, že ma pozorujú, bola som z toho hotová. Nie
som hlúpa – chápala som, že kyslíkové bomby na chrbte zabezpečia, aby mi pľúca ďalej pracovali, a nedovolia, aby som sa utopila –, ale vždy keď som ponorila hlavu, zmocnila sa ma panika a vyletela som nad hladinu. Akoby moje telo odmietalo veriť, že dokážem dýchať aj pod tisíckami hektolitrov maurícijskej najkvalitnejšej chlórovanej vody. „Ja to naozaj nedokážem,“ vyhŕkla som, keď som sa vynorila po siedmy raz a prskala som vodu. Inštruktor potápania James pozrel na Willa a Nathana. „Nejde to,“ vyhlásila som nahnevane. „Nie je to pre mňa.“ James sa obrátil chrbtom k obom mužom, potľapkal ma po pleci a ukázal na šíre more. „Niektorým ľuďom to ide ľahšie v mori,“ povedal ticho. „V mori?“ „Niekedy je lepšie, keď človeka jednoducho hodíme do hlbočiny. Tak poďte. Sadneme na čln.“ O trištvrte hodiny som hľadela pod vodou na žiarivú podmorskú krajinu, ktorú zhora nebolo vidieť, zabudla som na strach, že mi kyslíkový prístroj vypovie službu a ja klesnem na dno a zomriem krutou smrťou. už som celkom zabudla, že sa mám báť, úplne ma rozptýlili tajomstvá nového sveta. V tom tichu, prerušovanom iba prehnaným šumením vlastného dychu, som pozorovala roje drobných svietiacich rybičiek, ale aj väčšie čierno-biele ryby, ktoré na mňa spýtavo hľadeli, a v jemných spodných prúdoch sa zľahka ohýbali anemonky. Videla som vzdialené krajiny, oveľa žiarivejšie a pestrofarebnejšie ako nad hladinou. Videla som jaskyne a diery, v ktorých sa ukrývali neznáme bytosti, obrysy záhadných tvorov sa ligotali v lúčoch slnka. Vôbec som sa nechcela vynoriť. Dokázala by som zostať v tom tichom svete navždy. Až keď James začal ukazovať na ciferník svojej kyslíkovej bomby, pochopila som, že nemám na výber. Keď som konečne vyšla na pláž a celá rozžiarená som kráčala k Willovi a Nathanovi, nezmohla som sa na slovo. Hlavou mi ešte vždy vírili výjavy, ktoré som videla, údy ma stále lákali pod vodu. „Dobré, čo?“ nadhodil Nathan. „Prečo si mi to nepovedal?“ vyčítala som Willovi a hodila som šľapky rovno pred neho. „Prečo si ma nedonútil, aby som to skúsila už skôr? Všetka tá krása tam celý čas bola! Rovno pod mojím nosom!“ Will na mňa vyrovnane hľadel. Nehovoril nič, ale na tvári sa mu pomaly rozhostil široký úsmev. „Neviem, Clarková. Niektorí ľudia si jednoducho nedajú povedať.“ Posledný večer som sa opila. Nielen preto, lebo na druhý deň sme odchádzali. Prvý raz som mala pocit, že Will sa cíti naozaj dobre a môžem sa uvoľniť. Mala som na sebe biele bavlnené šaty (už som bola opálená, takže v bielom som nevyzerala ako mŕtvola v rubáši) a strieborné remienkové sandále, a keď mi Nadil podal tmavočervený kvet, neohrdla som ho, ako by som to možno urobila pred týždňom. „No vitaj, Carmen Miranda,“ zvolal Will, keď sme sa stretli v bare. „Vyzeráš famózne.“ Už som mu chcela čosi sarkasticky odvrknúť, ale vtedy som si všimla, že sa na mňa díva s úprimným potešením. „Ďakujem,“ odvetila som. „Ani ty nevyzeráš najhoršie.“ V hlavnej hotelovej budove sa konala diskotéka, a tak krátko po desiatej večer – keď Nathan odišiel za Karen – sme zamierili na pláž, v hlave nám ešte vždy znela hudba a ja som sa pod vplyvom troch koktailov pohybovala akosi ladnejšie. Ach, ako tam len bolo krásne! Vlahá noc, vánok z diaľky privieval vôňu grilovačky, opaľovacieho krému a slaného mora. Zastali sme pri našom obľúbenom strome. Niekto rozložil na pláži oheň, možno si na ňom aj niečo opekal, ale teraz už z neho zostala len kôpka žiarivých uhlíkov.
„Nechcem ísť domov,“ povedala som do tmy. „Z takéhoto miesta sa ťažko odchádza.“ „Myslela som, že takéto miesta existujú iba vo filmoch,“ obrátila som sa tvárou k nemu. „Priznám sa, niekedy som ti celkom neverila, keď si mi rozprával o svojich zážitkoch.“ Usmieval sa. Tváril sa uvoľnene a šťastne, a keď na mňa hľadel, v kútikoch očí mu naskočili vejáriky vrások. Dívala som sa naňho a prvý raz mi pri tom nezvieralo vnútornosti. „Však si rád, že si sem prišiel?“ spýtala som sa opatrne. Prikývol. „Veru áno.“ „Ha!“ vystrelila som päsť do vzduchu. Vtom ktosi pustil hudbu hlasnejšie, ja som zhodila z nôh sandále a začala som tancovať. Znie to hlúpo – na druhý deň sa človek väčšinou cíti trápne, ako sa správal. Ale v tej čiernej tme, keď som bola mierne opitá z nedostatku spánku, na pláži doháral oheň, more a obloha splývali v nekonečne, Will sa usmieval a srdce mi prekypovalo čímsi, čo som nevedela celkom pomenovať, som jednoducho túžila tancovať. A tak som tancovala, smiala sa a nielenže som sa necítila trápne, ale ani som sa nebála, že nás niekto uvidí. Vnímala som na sebe Willov pohľad a vedela som, že si uvedomuje, že toto je jediná možná reakcia na uplynulých desať dní. Dočerta, na uplynulých šesť mesiacov. Skladba sa skončila a ja som mu zadychčane klesla k nohám. „Ty...“ začal. „Čo ja?“ šibalsky som sa usmiala. Cítila som sa nabitá energiou. Takmer som za seba nezodpovedala. Len pokrútil hlavou. Pomaly som vstala na bosé nohy, podišla som k jeho vozíčku a sadla som mu do lona, takže tvár som mala len pár centimetrov od neho. Po predchádzajúcom večeri sa mi to nezdalo neprirodzené. „Ty...“ Modré oči, v ktorých sa ligotal pohasínajúci oheň, ponoril do mojich očí. Voňal slnkom, pahrebou a niečím citrusovým. Cítila som, ako sa hlboko vo mne niečo pohlo. „Ty... si iná, Clarková.“ Urobila som to jediné, čo mi zišlo na um. Naklonila som sa k nemu a priložila pery na jeho ústa. Na zlomok sekundy zaváhal, potom mi bozk opätoval. A na krátky okamih som zabudla úplne na všetko – na milión dôvodov, prečo by som to nemala robiť, na obavy, na dôvod, prečo sme tam. Bozkávala som ho, vdychovala som vôňu jeho pokožky, pod špičkami prstov som cítila jeho hebké vlasy, a keď mi bozk opätoval, to všetko zmizlo a boli sme tam iba my – ja a Will – na ostrove pánubohu za chrbtom, pod tisíckami blikotajúcich hviezd. A vtedy sa odtiahol. „Ach... prepáč. Nie...“ Otvorila som oči. Prstami som mu prešla po krásnych kostiach a cítila som jemné zrniečka soli. „Will...“ začala som. „Môžeš. Ty predsa...“ „Nie,“ v jeho hlase znela oceľ. „Nemôžem.“ „Nechápem.“ „Nechcem do toho ísť.“ „Ehm... myslím, že musíš do toho ísť.“ „Nemôžem to robiť, lebo...“ preglgol, „lebo nemôžem byť mužom, akým chcem byť. A to znamená, že toto,“ pozrel mi do tváre, „toto mi len... pripomína, čo nie som.“ Nepustila som mu tvár. Naklonila som sa k nemu, takže čelom som sa dotýkala jeho čela, dych sa nám zmiešal a potichu, takže ma mohol počuť iba on, som povedala: „Je mi jedno, čo... čo si myslíš,
že dokážeš a nedokážeš. Priznám sa... rozprávala som sa s inými ľuďmi v rovnakej situácii a... existujú veci, ktoré sa dajú robiť. Tak, aby sme obaja boli šťastní...“ Trochu som jachtala. Cítila som sa zvláštne, že vôbec o niečom takom hovoríme. Zahľadela som sa mu do očí. „Will Traynor,“ povedala som ticho, „naozaj si myslím, že by sme mohli...“ „Nie, Clarková...“ začal. „Myslím, že by sme mohli robiť všeličo. Viem, že toto nie je celkom bežný ľúbostný príbeh. Viem, že existuje množstvo dôvodov, pre ktoré by som nemala hovoriť to, čo hovorím. Ale ľúbim ťa. Naozaj ťa ľúbim. Vedela som to už vtedy, keď som odišla od Patricka. A myslím, že aj ty ma trošičku ľúbiš.“ Mlčal. Skúmavo sa mi zahľadel do očí, v jeho očiach sa zračil obrovský smútok. Odhrnula som mu vlasy zo slúch, akoby som dokázala zahnať ten smútok, a on naklonil hlavu, takže mi spočinula na dlani. Preglgol. „Musím ti niečo povedať.“ „Viem,“ zašepkala som. „Všetko viem.“ Will zatvoril ústa. Ovzdušie okolo nás akoby znehybnelo. „Viem o Švajčiarsku. Viem... prečo ste ma zamestnali na šesť mesiacov.“ Zdvihol hlavu z mojej dlane. Pozrel na mňa, potom vysoko na oblohu. A zvesil plecia. „Všetko viem, Will. A to už niekoľko mesiacov. Ale, prosím ťa, vypočuj ma...“ Vzala som mu pravú ruku do svojej ruky a priložila som ju k hrudi. „Viem, že spolu to dokážeme. Viem, že to nebude také, ako by si chcel, ale viem, že ťa dokážem urobiť šťastným. A môžem povedať len toľko, že... vďaka tebe som sa stala takou, ako som si nikdy nepredstavovala. Som pri tebe šťastná, aj keď sa správaš úplne nemožne. Radšej by som bola s tebou než s kýmkoľvek iným na tomto svete – a to aj vtedy, keď sa sám považuješ za ochudobneného.“ Cítila som, ako mi mierne stisol prsty, a to mi dodalo odvahu. „Ak si myslíš, že to nie je správne, keď som u vás zamestnaná, nájdem si inú prácu. Už dávnejšie som ti chcela povedať, že som sa prihlásila na univerzitný kurz. Urobila som si podrobný prieskum na internete, rozprávala som sa s mnohými ochrnutými aj s ich opatrovateľmi a dozvedela som sa všeličo o tom, ako to môže fungovať. Takže môžem robiť niečo iné, a pritom byť s tebou. Vidíš? Myslela som na všetko, dôkladne som to preskúmala. To si zo mňa urobil ty, je to tvoja vina. Ty si ma zmenil.“ Zasmiala som sa. „Urobil si zo mňa moju sestru, ale s lepším vkusom.“ Zatvoril oči. Chytila som mu obe ruky do dlaní, zdvihla jeho hánky k perám a pobozkala som ich. Cítila som jeho pokožku na svojej koži a vedela som tak ako nikdy dosiaľ, že mu nemôžem dovoliť odísť. „Čo ty na to?“ zašepkala som. Vedela by som sa dívať do jeho očí navždy. Povedal to tak ticho, že chvíľu som si nebola istá, či som počula správne. „Čože?“ „Nie, Clarková.“ „Nie?“ „Mrzí ma to. Nestačí mi to.“ Spustila som jeho ruky. „Nechápem.“ Chvíľu počkal, kým prehovoril, akoby výnimočne hľadal vhodné slová. „Mne to nestačí. Dokonca ani keď si v mojom svete ty. A ver mi, Clarková, odkedy si vstúpila do môjho života, zmenil sa k lepšiemu. Ale stále mi to nestačí. Nie je to život, aký chcem žiť.“ Teraz som sa odtiahla ja.
„Chápem, že by to mohol byť dobrý život. S tebou po boku by to možno mohol byť veľmi dobrý život. Ale nebol by to môj život. Nie som taký ako tí ľudia, s ktorými si sa rozprávala. Nie je to život, akým chcem žiť. Nemá to k nemu ani len blízko.“ Hlas sa mu zadŕhal, až sa zlomil. Jeho výraz ma desil. Preglgla som a pokrútila som hlavou. „Raz... raz si mi povedal, že nemusím byť navždy poznačená tou nocou v bludisku. Vravel si, že si môžem sama vybrať, čo ma bude charakterizovať. Ale ty by si nemal dovoliť, aby ťa... poznačil ten vozík.“ „Ale poznačil ma, Clarková. Nepoznáš ma, teda, nie naozaj. Nevidela si ma predtým, než som sa stal vozičkárom. Zbožňoval som svoj život, Clarková. Skutočne som ho zbožňoval. Mal som rád svoju prácu, cestovanie, to, čím som bol, aký som bol. Páčil sa mi môj fyzický vzhľad. Rád som jazdil na motorke, skákal z vysokých budov. Rád som porážal ľudí v obchodných transakciách. Mal som rád sex. Veľa sexu. Viedol som parádny život.“ Zvýšil hlas. „Nie som stvorený na to, aby som bol uväznený v tejto opache – a napriek všetkým mojim úmyslom je to niečo, čo ma teraz charakterizuje. Je to to jediné, čo ma charakterizuje.“ „Ale ty nikomu nechceš dať ani šancu,“ zašepkala som. Hlas akoby mi ani nechcel vyjsť z hrude. „Nechceš dať ani mne šancu.“ „Nejde o to, aby som ti dal šancu. Videl som, ako sa z teba za tých šesť mesiacov stala úplne iná žena, až teraz začínaš vidieť svoje možnosti. Nevieš si predstaviť, aký som z toho šťastný. Nechcem, aby si zostala pripútaná ku mne, k mojim návštevám u lekárov, k obmedzeniam môjho života. Nechcem, aby si prišla o všetko to, čo ti môže dať niekto iný. A sebecky nechcem, aby si sa na mňa jedného dňa pozrela a cítila čo len štipku ľútosti, že...“ „V živote by som necítila ľútosť!“ „To nemôžeš vedieť, Clarková. Nemáš predstavu, ako by to mohlo vypáliť. Netušíš, ako sa budeš cítiť o ďalších šesť mesiacov. A nechcem na teba každý deň pozerať, vidieť ťa nahú, dívať sa, ako chodíš po prístavku v tých svojich bláznivých šatách, a nebyť... nebyť schopný robiť s tebou to, čo chcem robiť. Ach, Clarková, keby si len vedela, čo teraz túžim s tebou robiť. Ja... ja naozaj nemôžem žiť s tým vedomím. Nemôžem. To nie som ja. Nemôžem byť mužom, ktorý sa iba... zmieri s osudom.“ Pozrel na vozík a hlas sa mu zlomil. „S týmto sa nikdy nezmierim.“ Rozplakala som sa. „Prosím ťa, Will. Prosím ťa, nehovor tak. Daj mi šancu. Daj nám šancu.“ „Psst, počúvaj ma. Práve ty by si ma mala pozorne počúvať. Toto... tento večer... je ten najkrajší zážitok, ktorý si mi mohla poskytnúť. To, čo si mi povedala, čo si urobila, aby si ma dostala sem... vedomie, že sa ti podarilo z úplného magora, akým som bol na začiatku, vykresať človeka, ktorého dokážeš ľúbiť, ma absolútne fascinuje. Ale,“ prstami stisol moje prsty, „tým sa to musí skončiť. Už nechcem tento vozík, nechcem nijaký ďalší zápal pľúc, nechcem mať pocit, že mi horia údy, nechcem cítiť bolesť a únavu, nechcem sa každé ráno zobúdzať s túžbou, aby už bolo po všetkom. Keď sa vrátime, napriek všetkému pôjdem do Švajčiarska. A ak ma ľúbiš, ako hovoríš, Clarková, bol by som najšťastnejší, keby si tam išla so mnou.“ Strhla som sa. „Čože?“ „Lepšie to už nebude. Je takmer isté, že sa budem cítiť čoraz horšie a môj život, hoci už teraz je obmedzený, bude ešte obmedzenejší. Lekári mi to jasne povedali. Hrozí mi toho viac ako dosť. Viem to. Už nechcem cítiť bolesť a byť uväznený vo vozíku, nechcem byť na nikoho odkázaný, nechcem sa báť. Preto ťa prosím – ak ku mne naozaj cítiš to, čo hovoríš –, urob to. Buď pri mne. Dopraj mi koniec, po akom túžim.“ Zdesene som naňho pozrela, v ušiach mi hučalo. Ledva som chápala, čo hovorí.
„Ako to môžeš odo mňa žiadať?“ „Viem, že je to...“ „Hovorím ti, že ťa milujem a chcem si s tebou plánovať budúcnosť, a ty odo mňa chceš, aby som sa dívala, ako sa zabiješ?“ „Mrzí ma to. Nechcel som, aby to vyznelo tak tvrdo. Ale nemôžem si dovoliť naťahovať čas.“ „Čože? Nebodaj máš rezervovaný termín? Máš dohovorené stretnutie, ktoré nechceš zmeškať?“ Videla som, že ľudia sa pred hotelom zastavujú, možno počuli zvýšené hlasy, ale bolo mi to jedno. „Áno,“ povedal Will po chvíli. „Áno, mám. Konzultoval som to. Na tej klinike súhlasili, že som vhodný prípad. A moji rodičia pristali na to, že to urobím trinásteho augusta. Máme tam letieť deň predtým.“ Začala sa mi krútiť hlava. O necelý týždeň! „Nemôžem tomu uveriť.“ „Louisa...“ „Myslela som si, že... že som zmenila tvoj názor.“ Naklonil hlavu a zahľadel sa na mňa. Hlas mal tichý, pohľad nežný. „Louisa, nič nemohlo zmeniť môj názor. Sľúbil som rodičom šesť mesiacov a aj som im ich dal. Vďaka tebe bol ten čas pre mňa vzácnejší, než si vieš predstaviť. Vďaka tebe to nebola skúška výdrže, ale...“ „Prestaň!“ „Čože?“ „Už nepovedz ani slovo!“ Zadúšala som sa. „Si strašne sebecký, Will! A strašne hlúpy! Aj keby existovala čo len malá šanca, že by som s tebou išla do Švajčiarska... aj keby si si myslel, že po tom všetkom, čo som pre teba urobila, by som to dokázala, to je všetko, čo mi vieš povedať? Vytrhla som si srdce z hrude a ponúkla som ti ho na dlani, a jediné, čo mi povieš, je: ,To mi nestačí. Chcem, aby si sa pozrela na to najhoršie, čo si vieš predstaviť.‘ Na to, čoho som sa bála od chvíle, keď som sa o tom dozvedela. Vieš vôbec, čo odo mňa žiadaš?“ Už som zúrila. Stála som pred ním a vrieskala ani šialená. „Seriem na teba, Will Traynor. Zvysoka na teba seriem. Nikdy som nemala prijať tento posratý džob. Bodaj by som ťa nikdy nebola stretla.“ S plačom som sa rozbehla po pláži do svojej izby, čo najďalej od neho. Kričal za mnou a jeho hlas mi znel v ušiach ešte dlho potom, čo som zatvorila dvere. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
24 Okoloidúcich nič tak nevyvedie z rovnováhy, ako keď sa muž na vozíčku háda so ženou, ktorá sa má oňho starať. Podľa všetkého sa nepatrí hnevať na postihnutého zverenca. Najmä ak sa nevie pohnúť a nežne jej dohovára: „Clarková, prosím ťa, poď sem. Prosím.“ Ale nemohla som ísť k nemu. Nedokázala som sa naňho ani pozrieť. Nathan pobalil Willove veci a na druhé ráno som sa s nimi dvoma stretla v hotelovej hale – Nathan bol ešte vždy grogy po opici – a od chvíle, čo som mala byť v jeho spoločnosti, som odmietla mať s ním čokoľvek spoločné. Bola som nazúrená, nešťastná. V hlave mi nástojčivo znel zlostný hlas a ten trval na tom, aby som bola od Willa čo najďalej. Aby som sa vrátila domov a nikdy viac ho nevidela. „Si v pohode?“ Nathan podišiel ku mne. Len čo sme dorazili na letisko, odpochodovala som k check-in. „Nie,“ odvrkla som. „A nechcem o tom hovoriť.“ „Si po opici?“ „Nie.“ Na chvíľu zavládlo ticho. „Je to tak, ako si myslím?“ Zrazu zvážnel. Nezmohla som sa na slovo. Prikývla som a videla som, ako Nathanovi stuhla sánka. Ale bol silnejší ako ja. Koniec koncov bol to profesionál. O chvíľu už bol pri Willovi, ukazoval mu čosi, čo videl v časopise, a nahlas rozmýšľal, aké vyhliadky má futbalové mužstvo, ktoré obaja poznali. Pri pohľade na nich by nikto neuhádol, akú vážnu správu som pred chvíľou oznámila. Celý čas, kým sme čakali na letisku, som sa niečím zamestnávala. Našla som množstvo drobných úloh, čo som považovala za potrebné vykonať – skontrolovať menovky na batožine, kúpiť kávu, preštudovať noviny, odskočiť na vecko –, a to všetko znamenalo, že som sa naňho nemusela dívať. Nemusela som sa s ním rozprávať. Ale Nathan podchvíľou zmizol zo scény a zostali sme sami sedieť vedľa seba a tú malú vzdialenosť medzi nami vypĺňali nevyslovené výčitky. „Clarková...“ začal Will. „Nechaj ma,“ skočila som mu do reči. „Nechcem sa s tebou rozprávať.“ Prekvapilo ma, aká dokážem byť chladná. Rozhodne som prekvapila letušky. Všimla som si počas letu, ako si šepkali, že som sa rázne odvrátila od Willa a strčila som si do uší slúchadlá alebo som zaťato civela cez okno. Výnimočne sa nenahneval. A to bolo na tom najhoršie. Nebol sarkastický a zamĺknutý, takmer slova neprehovoril. A tak rozhovor udržiaval Nathan, pýtal sa, či chceme čaj alebo kávu, alebo solené arašidy, a ospravedlňoval sa, keď preliezal popri nás na vecko. Možno to teraz znie detinsky, ale nebola to len otázka hrdosti. Nezniesla som to. Nezniesla som pomyslenie, že ho stratím a že je taký tvrdohlavý a nevidí to, čo je dobré a čo by mohlo byť dobré, a nie je ochotný zmeniť svoje rozhodnutie. Nemohla som uveriť, že sa bude držať toho dátumu, akoby bol vysekaný do kameňa. Hlavou mi vírilo množstvo námietok. Prečo ti to nestačí? Prečo ti nestačím? Prečo si sa mi nemohol zdôveriť? Bolo by to iné, keby sme mali viac času? Z času na čas som sa pristihla, ako hľadím na jeho opálené ruky, hranaté prsty len pár centimetrov od mojich prstov, a spomínala som, aké to bolo, keď sme ich mali prepletené – aké boli hrejivé a aké sa mi zdali napriek tomu, že boli nehybné, ani čo by v sebe skrývali silu –, a vtedy mi v hrdle navrela hrča, až som si myslela, že nedokážem dýchať, a musela som ísť na toalety, kde som sklonila hlavu nad umývadlo a ticho plakala vo svetle žiariviek. Keď som niekedy pomyslela na to, čo chce Will
urobiť, musela som potlačiť nutkanie kričať. Zmocnilo sa ma šialenstvo a pomyslela som si, že si jednoducho sadnem do uličky a budem zavýjať a zavýjať, kým do toho nevstúpi niekto iný. Kým sa niekto iný nepostará, aby to neurobil. Takže hoci som pôsobila detinsky – hoci personál v lietadle ma považoval za najbezcitnejšiu ženu na svete (lebo som sa odmietla s Willom zhovárať, pozerať naňho či kŕmiť ho), vedela som, že jediný spôsob, ako prežiť tie nekonečné hodiny nútenej blízkosti, je predstierať, že tam nie je. Keby som si myslela, že to Nathan zvládne sám, bola by som si rezervovala letenku na iný let, a možno by som úplne zmizla, kým by som si nebola istá, že je medzi nami celý kontinent, nie pár nemožných centimetrov. Obaja muži zaspali. Trochu sa mi uľavilo, hoci som bola stále napätá. Civela som na televíznu obrazovku a s každým kilometrom bližšie k domovu mi srdce oťažievalo a úzkosť rástla. Uvedomila som si, že moje zlyhanie sa netýka iba mňa – Willovi rodičia budú zdrvení. Možno mi to budú vyčítať. Willova sestra ma možno zažaluje. A zlyhala som aj z hľadiska Willa. Nepodarilo sa mi ho donútiť, aby zmenil názor. Ponúkla som mu všetko, čo sa dalo, vrátane seba, a nič ho nepresvedčilo, že má zmysel žiť. Možno by si zaslúžil niekoho lepšieho, než som ja, premýšľala som. Niekoho múdrejšieho. Niekto ako Treena by možno preňho vymyslel lepší program. Možno by našiel vzácny článok o lekárskom výskume alebo niečo iné, čo by mu pomohlo. Niekto iný by ho možno donútil zmeniť rozhodnutie. Pri pomyslení, že teraz budem do konca života žiť s týmto vedomím, sa mi zakrútila hlava. „Nechceš drink, Clarková?“ vytrhol ma z myšlienok Willov hlas. „Nie, ďakujem.“ „Nezavadzia ti môj lakeť?“ „Nie, je to v pohode.“ Až v priebehu tých posledných pár hodín, keď zavládla tma, som si dovolila naňho pozrieť. Pohľad som pomaly odvrátila od televízora, ukradomky som hľadela na Willa v tlmenom svetle kabíny. A keď som hľadela na jeho tvár, opálenú a krásnu, takú pokojnú v spánku, po líci sa mi skotúľala osamelá slza. Možno si Will podvedome uvedomoval, že naňho hľadím, a trochu sa zahniezdil, ale nezobudil sa. A keď ma nevidel ani personál v lietadle, ani Nathan, pomaly som mu vytiahla deku až po krk a starostlivo som mu ju zapravila, aby mu nebolo v klimatizovanom lietadle chladno. Čakali nás v príletovej hale. Vedela som, že tam budú. Ctila som nevoľnosť, keď som tlačila vozík cez pasovú kontrolu, kde nás s najlepším úmyslom vybavili prednostne, hoci ja som sa modlila, aby sme museli čakať v rade celé hodiny, možno aj dni. Ale nie, prešli sme cez šíru plochu po linoleu, ja som tlačila vozík s batožinou, Nathan Willa, a keď sa sklené dvere otvorili, stáli bok po boku pri zábradlí, až sa zdalo, akoby tvorili jednotnú rodinu. Videla som, ako sa pani Traynorovej mierne rozžiarila tvár, keď uvidela Willa, a v duchu som si pomyslela: Jasné, vyzerá skvele. A na svoju hanbu som si nasadila okuliare – nie preto, aby som zakryla vyčerpanosť, ale aby mi nevyčítala z tváre, čo jej musím povedať. „No ale toto!“ zvolala. „Will, vyzeráš úžasne! Naozaj úžasne!“ Willov otec sa sklonil, potľapkal syna po vlasoch a po kolene a tvár sa mu zvrásnila v úsmeve. „Nemohli sme uveriť, keď nám Nathan hovoril, že chodíš každý deň na pláž. A že si aj plával! Aká bola voda – príjemne teplá? Tu celý čas lialo ako z krhly. Typický august!“ Samozrejme, Nathan im esemeskoval alebo telefonoval. Akoby nás vôbec boli niekam pustili, keby s nami nemohli byť v kontakte...
„Bolo... bolo tam skutočne nádherne,“ povedal Nathan. Aj on bol zamĺknutý, ale teraz sa usiloval usmievať a tváriť prirodzene. Ja som len meravo stála a zvierala svoj pas, akoby som sa chystala niekam odísť. Musela som si pripomenúť, že mám dýchať. „Pomysleli sme si, že by ste sa možno potešili večeri na privítanie,“ pokračoval Willov otec. „V hoteli Intercontinental majú skvelú reštauráciu. Čo takto dať si pohár šampusu? Na môj účet. S mamou sme si mysleli, že vám to po takej dlhej ceste dobre padne.“ „Jasné,“ povedal Will. Usmieval sa na matku a tá sa naňho dívala, akoby si ten pohľad chcela zakonzervovať. Ako môžeš? Chcela som naňho skríknuť. Ako sa na ňu môžeš tak dívať, keď vieš, čo jej urobíš? „Tak teda poďte. Auto mám na parkovisku pre vozičkárov. Je to len kúsok. Bolo mi jasné, že budete unavení z cesty. Nathan, nemám vám zobrať nejakú tašku?“ Vtedy som sa zapojila do rozhovoru. „Viete,“ už som dvíhala svoju tašku z vozíka, „ja sa asi poberiem rovno domov. Ale ďakujem za pozvanie.“ Sústredila som pohľad na tašku a úmyselne som sa na nich nedívala, ale aj v tom ruchu v letiskovej hale som počula, aké ticho zavládlo po mojich slovách. Prvý sa ozval pán Traynor. „No tak, Louisa, urobíme si malú oslavu. Chceme počuť o vašich dobrodružstvách. Chcem sa dozvedieť čo najviac o tom ostrove. A sľubujem, že nám nemusíte povedať všetko.“ uškrnul sa. „Áno, len poďte s nami, Louisa,“ hlas pani Traynorovej znel ostro. „Nie.“ Preglgla som a pokúsila som sa usmiať. Ešteže som mala okuliare, ktoré ma chránili ako štít. „Ďakujem. Naozaj by som radšej bola čím skôr doma.“ „Kde...?“ spýtal sa Will. Uvedomila som si, čo hovorí. Skutočne som nemala kam ísť. „Pôjdem k rodičom. Nejako sa tam potlačíme.“ „Poď s nami,“ dohováral mi Will nežne. „Neodchádzaj, Clarková. Prosím ťa.“ Najradšej by som sa rozplakala. Ale bolo mi jasné, že nemôžem byť nikde, kde mi bude nablízku. „Nie, ďakujem. Dúfam, že to pekne oslávite.“ Prehodila som si tašku cez plece, a prv ako niekto z nich stihol niečo povedať, pohltili ma davy v letiskovej hale. Už som bola takmer na autobusovej zastávke, keď som ju začula. Camilla Traynorová chvíľu bežala, chvíľu kráčala za mnou, podpätky jej klopotali na chodníku. „Stojte, Louisa. Prosím vás, stojte.“ Obrátila som sa a videla som, ako sa pretláča cez osadenstvo turistického autobusu a prediera sa pomedzi tínedžerov s batohmi na chrbtoch ako Mojžiš cez more. Svetlá v hale dodávali jej vlasom medený odlesk. Okolo krku mala ovinutý sivý vlnený šál, umelecky prehodený cez jedno plece. Spomínam si, ako som si neprítomne pomyslela, že ešte pred pár rokmi musela byť krásna. „Prosím vás, stojte!“ Zastala som, obzrela som sa na cestu, dúfala som, že sa vynorí autobus a odvezie ma preč. Chcela som, aby sa niečo stalo – čokoľvek. Hoci aj malé zemetrasenie. „Louisa?“ „Cítil sa dobre,“ vyhlásila som úsečne. A prebleslo mi hlavou, že teraz hovorím celkom ako ona. „Veď aj vyzerá dobre. Veľmi dobre.“ Stála na chodníku a uprene na mňa hľadela. Vtom zmeravela, hoci okolo nej sa pohybovalo more ľudí. Ani jedna z nás neprehovorila. A zrazu som povedala: „Pani Traynorová, rada by som vám dala výpoveď. Nedokážem...
nedokážem s ním byť tých posledných pár dní. Vzdám sa tých peňazí. Vlastne vôbec nechcem mzdu za tento mesiac. Nič nechcem, len...“ Vtedy zbledla. Videla som, ako jej farba vyprcháva z tváre, ako sa mierne zaknísala v rannom slnečnom svetle. Zbadala som, ako k nej prichádza ráznym krokom pán Traynor a jednou rukou si pridržiava na hlave panamský klobúk. Predieral sa cez dav a ospravedlňoval sa ľuďom s očami upretými na mňa a svoju manželku – stáli sme meravo asi meter od seba. „Vy... vy ste predsa hovorili, že bol šťastný. Vraveli ste, že možno zmení svoje rozhodnutie.“ Znelo to zúfalo, akoby ma prosila, aby som povedala niečo iné, aby som jej oznámila iný výsledok. Nedokázala som zo seba dostať ani slovo. Len som na ňu uprene hľadela a zmohla som sa iba na to, aby som mierne pokrútila hlavou. „Mrzí ma to,“ zašepkala som tak ticho, že ma nemohla počuť. Keď padala, bol pri nej. Akoby jej nohy vypovedali službu. Pán Traynor bleskurýchlo vystrel ruku a zachytil ju, prv ako spadla, ústa otvorené. Jej telo sa zrazu zosunulo na jeho telo. Klobúk mu spadol na chodník. Pozrel na mňa so zmäteným výrazom, akoby si vôbec neuvedomoval, čo sa práve stalo. A ja som na to nemohla pozerať. Otupene som sa odvrátila a vykročila som dopredu, nohy sa mi pohli ešte prv, ako som vedela, kam idem. Len som chcela byť čo najrýchlejšie čo najďalej od letiska. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
25 Treena Louisa nevyšla zo svojej izby celých tridsaťšesť hodín od návratu z dovolenky. Z letiska prišla v nedeľu neskoro večer, pod opálením bledá ako duch – a najprv sme nechápali, čo sa deje. Pôvodne hovorila, že v pondelok zavčasu ráno zíde dolu. Len sa potrebujem vyspať, povedala, potom sa zatvorila vo svojej izbe a šla rovno do postele. Zdalo sa nám to trochu čudné, ale čo sme my vedeli? Koniec koncov Lou bola od narodenia čudná. Mama jej ráno zaniesla hrnček čaju, ale Lou sa ani nepohla. Večer si už mama robila obavy a potriasla ňou, či žije. (Mama má niekedy sklony k melodráme – hoci práve upiekla rybí koláč a nechcela, aby oň Lou prišla.) Ale Louisa nechcela jesť, nechcela hovoriť, nechcela zísť dolu. Potrebujem tu ešte chvíľu zostať, mami, zamumlala do vankúša. Napokon ju mama nechala na pokoji. „Nie je vo svojej koži,“ vyhlásila mama. „Myslíte, že je to oneskorená reakcia na rozchod s Patrickom?“ „Patrick jej je ukradnutý,“ vyhlásil otec. „Povedal som jej, že Patrick skončil na Norsemanovi na stopäťdesiatom siedmom mieste, a prijala to úplne bez záujmu.“ Odpil si z čaju. „Ale ak mám byť úprimný, ani mňa by veľmi nevzrušilo stopäťdesiate siedme miesto.“ „Myslíte, že je chorá? Hoci je opálená, aj tak je bledá. A to, že toľko spí, akoby to ani nebola ona... Čo keď má nejakú hroznú tropickú chorobu?“ „Je len unavená z cesty a z časového posunu,“ vyhlásila som autoritatívne, lebo som vedela, že rodičia ma považujú za experta na veci, o ktorých nikto nič nevie. „Unavená z cesty? Ak majú dlhé cesty takéto následky, uspokojím sa s Tenby. Čo ty na to, Josie, láska moja?“ „Ja neviem... kto by si bol myslel, že po dovolenke môže človek vyzerať ako chorý?“ Mama len krútila hlavou. Po večeri som vyšla hore. Ani som neklopala. (Koniec koncov ešte vždy to bola v podstate moja izba.) Vnútri bolo dusno, a tak som vytiahla žalúzie a otvorila okno – vtedy sa Lou omámene obrátila pod paplónom a zatienila si oči pred slnkom. Okolo nej poletovali drobné čiastočky prachu. „Nechceš mi povedať, čo sa vlastne stalo?“ Položila som na nočný stolík hrnček čaju. Zaklipkala viečkami. „Mama si myslí, že si chytila ebolu. Teraz varuje všetkých susedov, ktorí si rezervovali v bingo klube zájazd do PortAventura.“ Stále nič nepovedala. „Lou?“ „Dala som výpoveď,“ zamrmlala. „Prečo?“ „Prečo asi?“ Posadila sa, načiahla sa za hrnčekom a dala si výdatný dúšok čaju. Na to, že strávila takmer dva týždne na Mauríciu, vyzerala fakt hrozne. Namiesto očí mala iba štrbinky, a keby nebola opálená, v tvári by bola ešte fľakatejšia než teraz. Vlasy jej na jednej strane stáli. Vyzerala, akoby nespala niekoľko rokov. Ale predovšetkým pôsobila smutne. V živote som svoju sestru nevidela takú smutnú. „Myslíš, že to skutočne urobí?“
Prikývla. Potom sťažka preglgla. „Doriti, Lou. To mi je naozaj ľúto.“ Naznačila som jej, aby sa posunula, a vliezla som k nej do postele. Znova sa napila čaju, potom si zložila hlavu na moje plece. Oblečené mala moje tričko. Nič som jej na to nepovedala. To len dokazuje, ako mi jej bolo ľúto. „Čo mám robiť, Treena?“ Hovorila slabým hláskom, asi ako Thomas, keď si ublíži a usiluje sa tváriť hrdinsky. Zvonka bolo počuť, ako susedov pes pobehuje hore-dolu popri záhradnom plote a naháňa mačky. Z času na čas k nám doľahol zúrivý štekot. Pes zrejme hľadel ponad plot a zúfalo vypliešťal oči. „Nie som si istá, či vôbec je v tvojej moci niečo urobiť. Bože, keď si pomyslím na všetky akcie, čo si kvôli nemu vymyslela. Koľko námahy si do toho vložila...“ „Povedala som mu, že ho ľúbim,“ jej hlas prešiel do šepotu. „A on vyhlásil, že to nestačí.“ V očiach sa jej zračil pochmúrny výraz. „Ako mám žiť s tým vedomím?“ V našej rodine práve ja viem všetko. Čítam viac než ostatní, študujem na univerzite. Očakáva sa odo mňa, že vytiahnem z rukáva odpovede na všetky otázky. Ale teraz som len hľadela na staršiu sestru a pokrútila som hlavou. „Nemám šajnu,“ odvetila som. Na druhý deň sa konečne vynorila z izby, osprchovala sa a obliekla si čisté šaty. Varovala som mamu aj otca, aby jej nepovedali ani slovo. Naznačila som, že má nejaké problémy s priateľom. Otec zdvihol obočie a zatváril sa, akoby mu bolo jasné, že tým sa vysvetľuje všetko a nechápe, prečo sme okolo toho robili taký rozruch. Mama okamžite bežala k telefónu a zavolala do bingo klubu, že si to rozmyslela, pokiaľ ide o riziko cestovania lietadlom. Lou zjedla hrianku (obed odmietla), nacapila si na hlavu letný klobúk so širokou strieškou a vybrali sme sa s Thomasom k hradu kŕmiť kačky. Myslím, že sa jej veľmi nechcelo ísť von, ale mama trvala na tom, že sa potrebujeme nadýchať čerstvého vzduchu. To v maminom chápaní znamenalo, že sa už nevie dočkať, kedy vyjde do tej izby, vyvetrá tam a prezlečie obliečky. Thomas poskakoval pred nami s mikroténovým vreckom plným chlebových kôrok, obchádzali sme turistov s ľahkosťou získanou rokmi praxe, vyhýbali sme sa ich natriasajúcim sa ruksakom, rozdelili sme sa, vždy keď sme natrafili na pózujúce páriky, a potom sme sa znova spojili. Hrad sa piekol v horúčave letného slnka, zem pukotala a tráva šuchorila ako posledné vlasy na hlave plešivejúceho muža. Kvety v žardiniérach pôsobili porazenecky, akoby sa už pripravovali na jeseň. S Lou sme toho veľa nenahovorili. Čo už sme k tomu mohli dodať? Keď sme prechádzali okolo parkoviska pre turistov, videla som, ako spopod klobúka pozrela na dom Traynorovcov. Tá budova z červených tehál pôsobila stále rovnako elegantne, vysoké okná neprezrádzali nič zo životnej drámy, ktorá sa tam možno odohráva práve v tomto okamihu. „Mohla by si tam zájsť a porozprávať sa s ním,“ nadhodila som. „Počkám ťa.“ Uprela pohľad do zeme, prekrížila si ruky na hrudi a kráčali sme ďalej. „To nemá zmysel,“ vyhlásila. Vedela som, čo zamlčala. Pravdepodobne tam už nie je. Pomaly sme obišli okolo hradu, dívali sme sa, ako sa Thomas kotúľa po strmom svahu a kŕmi kačky, ktoré v tejto fáze leta už boli také vykŕmené, že sa ani len neobťažovali priplávať bližšie po nejaký mizerný chlieb. Ako sme kráčali ďalej a hľadela som na sestrinu hnedú pokožku, ktorá sa vynímala v šatách obnažujúcich chrbát, a na jej zvesené plecia, uvedomila som si, čo možno ani sama ešte nevie – že týmto sa pre ňu všetko zmenilo. Teraz tu už určite nezostane, nech sa to s Willom Traynorom skončí akokoľvek. Vyžarovala z nej aura vzdelanej ženy, ktorá toho veľa videla a navštívila veľa miest. Moja sestra konečne nadobudla nové obzory.
„Aha, kým si bola preč, prišiel ti list,“ povedala som, keď sme zamierili k hradnej bráne. „Z univerzity. Prepáč, otvorila som ho. Myslela som si, že je to pre mňa.“ „Ty si ho otvorila?“ Dúfala som, že mi oznámia, že mi schválili peniaze v rámci extra grantu. „Pozývajú ťa na pohovor.“ Zažmurkala, akoby dostala správu z dávnej minulosti. „Áno, a je to už zajtra,“ dodala som. „Tak som si pomyslela, že by som ti večer mohla položiť zopár otázok, ktoré ti možno budú klásť oni.“ Pokrútila hlavou. „Zajtra nemôžem ísť na pohovor.“ „Máš nejaký iný program?“ „Nemôžem, Treena,“ odvetila ľútostivo. „Ako mám v takejto situácii myslieť na niečo iné?“ „Počuj, Lou. Na takéto pohovory ľudí nepozývajú len tak, ako keď Thomas láka kačky na kôrky, ty dilino. Toto je veľká vec. Vedia, že si zrelá študentka, prihlásila si sa mimo bežného termínu, a napriek tomu ťa pozvali. Nemôžeš sa na to vykašľať.“ „Mne je to jedno. Nedokážem na to myslieť.“ „Ale ty...“ „Daj mi s tým pokoj, Treena! Nejde to, jasné?“ „Počkaj,“ postavila som sa pred ňu, takže nemohla kráčať ďalej. Thomas sa kúsok od nás rozprával s holubom. „Teraz je ideálny čas, aby si na to myslela. Či už sa ti to páči alebo nepáči, teraz nastal čas, aby si vyriešila, čo chceš robiť do konca života.“ Blokovali sme cestu. Teraz sa turisti museli rozdeliť, aby okolo nás mohli prejsť – a aj to urobili, pričom po očku mierne zvedavo pozorovali rozhádané sestry. „Nemôžem.“ „Smola. Lebo ak si náhodou zabudla, už nemáš prácu. Ani Patricka, ktorý by ti pomohol prečkať zlé časy. A ak sa vykašleš na ten pohovor, o dva dni môžeš mašírovať na úrad práce, kde budeš mať na výber, či chceš makať v mäsokombináte, tancovať v striptízovom bare alebo utierať riť niekomu inému. A ver či never, vzhľadom na to, že máš pomaly tridsiatku na krku, nič iné ťa zrejme v živote nečaká. A všetko, čo si sa naučila za uplynulých šesť mesiacov, bude strata času. Všetko!“ Uprene na mňa hľadela, potláčajúc zlosť, ako vždy keď vie, že mám pravdu, a nemôže mi nič odseknúť. Vtedy ku mne prišiel Thomas a potiahol ma za ruku. „Mami... povedala si riť.“ Sestra na mňa len bez slova gánila. Ale videla som, že premýšľa. Obrátila som sa na syna. „Nie, srdiečko, povedala som byť. Pomaly sa vrátime domov na olovrant a povieme starkej, že teta Lou už nechce byť smutná. A kým ťa starká bude kúpať, pomôžem tete Lou urobiť si domácu úlohu.“ Na druhý deň som zašla do knižnice a mama varovala Thomasa, takže som odprevadila Lou na autobus. Vedela som, že ju uvidím až podvečer. Pokiaľ išlo o ten pohovor, nerobila som si veľké nádeje, ale odkedy sme sa rozlúčili, viac som na ňu nemyslela. Možno to znie trochu sebecky, ale nemám rada, keď zaostávam v učení, a dosť mi odľahlo, keď som nemusela riešiť Louisine trampoty. Ťahať ľudí z depiek je dosť vyčerpávajúce. Možno ich aj ľutujete, ale nemôžete sa ubrániť nutkaniu povedať im, nech sa konečne dajú dokopy. Strčila som rodinu, sestru, šlamastiku, do ktorej sa dostala, do duševného fascikla, zatvorila som zásuvku a sústredila som pozornosť na výnimky z dane z pridanej hodnoty. Z prvého bloku účtovníctva som získala druhé najlepšie hodnotenie z celého ročníka a nemienila som získať horšie známky len preto,
lebo paušálne dane sú také nevyspytateľné. Domov som sa vrátila o trištvrte na šesť, odložila som skriptá na stoličku v hale a videla som, že všetci už na mňa striehnu pri kuchynskom stole a mama nakladá na taniere. Thomas na mňa vyskočil, ovinul si nohy okolo môjho pása, a keď som ho pobozkala, cítila som tú príjemnú vôňu kvasníc, takú typickú pre malých chlapcov. „Sadni si, sadni si,“ súrila ma mama. „Otec len teraz prišiel.“ „A čo tvoje knihy?“ Zavesil si sako na operadlo stoličky. Vždy moje skriptá označoval ako moje knihy, ani čo by mali vlastný život a bolo ich treba do niečoho nútiť. „Ďakujem, ujde to. Už mám naštudované tri štvrtiny druhého bloku účtovníctva. A zajtra idem na podnikové právo.“ Posadila som Thomasa na stoličku vedľa seba, rukou som mu prešla po vlasoch. „Počuješ, Josie? Podnikové právo!“ Otec si ukradol z misy zemiak a strčil si ho do úst tak, aby to mama nevidela. Povedal to, akoby si vychutnával tie slová. Predpokladám, že to aj robil. Chvíľu sme sa bavili, čo budeme preberať v tomto bloku, potom sme sa rozprávali o otcovej práci – väčšinou o tom, aké škody narobia turisti na hrade. Človek by tomu ani neveril. Dokonca drevené stĺpiky pri vstupe na parkovisko bolo treba raz za pár týždňov vymeniť, lebo tí pakovia nie sú schopní trafiť do štvormetrovej medzery. Osobne by som zvýšila cenu parkovného, aby pokryla náklady, ale to je len môj názor. Konečne mama položila na stôl poslednú misu a sadla si. Thomas jedol prstami, keď si myslel, že ho nikto nevidí, a s tajnostkárskym úsmevom si mrmlal popod nos riť, starký jedol s pohľadom upretým dohora, akoby myslel na niečo celkom iné. Pozrela som na Lou. Civela do taniera a pečené kurča posúvala hore-dolu, akoby ho chcela zamaskovať. Ach jaj, pomyslela som si. „Nie si hladná, srdiečko?“ Mama sledovala môj pohľad. „Nie veľmi,“ odvetila Lou. „Na pečené kurča je dosť teplo,“ pripustila mama. „Len som si myslela, že ti to trochu zdvihne náladu.“ „Tak čo... povieš nám, ako si dopadla na pohovore?“ Otcovi zavisla vidlička na polceste k ústam. „Aha, to.“ Tvárila sa roztržito, akoby otec vytiahol čosi, čo robila pred piatimi rokmi. „Áno, to.“ Napichla si na vidličku kúsok mäsa. „Bolo to okej.“ Otec pozrel na mňa. Mierne som pokrčila plecami. „Len okej? Určite ti naznačili, ako si dopadla.“ „Vzali ma.“ „Čože?“ Stále hľadela do taniera. Prestala som prežúvať. „Povedali, že presne niekoho ako ja potrebujú. Budem si musieť urobiť nejaké odborné minimum, čo trvá rok, a potom môžem prestúpiť na svoj odbor.“ Otec sa oprel na stoličke. „Ale veď to je skvelá novina!“ Mama ju potľapkala po pleci. „Mám z teba radosť, dievčatko moje. To je naozaj skvelé!“ „Ani nie. Pochybujem, že si môžem dovoliť štyri roky štúdia.“ „Tým si teraz netráp hlavu. Naozaj. Len pozri, ako to ide Treene. Hej,“ štuchol do nej, „niečo už vymyslíme. Vždy sa dá nájsť spôsob, ako niečo vyriešiť, no nie?“ Otec sa na nás obe žiarivo usmieval. „Mne sa zdá, že všetko nám vychádza, dievčatá. Myslím, že toto by mohol byť pre našu rodinu dobrý rok.“ A vtedy sa Lou sčista-jasna rozplakala. Naozaj sa rozplakala. Kvílila celkom ako Thomas, z nosa
jej tiekol sopeľ, z očí potoky sĺz a bolo jej jedno, kto ju počuje. Jej vzlyky pretínali ticho v kuchyni ako nôž. Thomas na ňu hľadel s otvorenými ústami, musela som si ho posadiť na kolená a rozptýliť ho, aby sa aj on nerozplakal. A kým som sa piplala s kúskami zemiakov a s hráškom a vydávala som kadejaké zvuky, Lou im všetko povedala. O Willovi a šesťmesačnej zmluve, o tom, čo sa stalo na Mauríciu. Počas jej rozprávania si mama držala ruku na ústach. Starký sa tváril vážne. Kurča chladlo, omáčka zhustla. Otec len neveriacky krútil hlavou. A keď moja sestra hovorila o spiatočnom lete od Indického oceána a o svojich posledných slovách pani Traynorovej, otec odtisol stoličku a vstal. Pomaly obišiel okolo stola a objal ju, ako keď sme boli malé. Len tam stál a veľmi, veľmi silno ju objímal. „Ach, bože, chudák chlapec! Ale aj ty, chúďa moje! Bože dobrý!“ Neviem, či som už niekedy videla otca takého zdrveného. „To je hrozné!“ „A ty si to všetko prežívala, a nám si nič nepovedala? Akurát si nám na karte napísala, ako si sa potápala.“ Mama neveriacky krútila hlavou. „Mysleli sme si, že je to dovolenka snov.“ „Nebola som na to celkom sama. Treena o tom vedela,“ pozrela na mňa. „Treena bola skvelá.“ „Nič som neurobila,“ objala som Thomasa. Odkedy mama pred neho položila škatuľku s čokoládovými cukríkmi, stratil záujem o rozhovor. „Bola som len bútľavá vŕba. To hlavné si urobila sama. Ty si prišla so všetkými nápadmi.“ „Ako sa ukázalo, veľmi to nepomohlo.“ Lou sa zničene oprela o otca. Ten ju chytil za bradu, aby pozrela naňho. „Ale robila si, čo bolo v tvojich silách.“ „A zlyhala som.“ „Kto hovorí, že si zlyhala?“ Otec jej odhrnul vlasy z tváre. Nežne na ňu pozrel. „Rozmýšľam o tom, čo viem o Willovi Traynorovi, čo viem o ľuďoch ako on. A jedno ti poviem. Veru neviem, či by sa komukoľvek na tomto svete podarilo presvedčiť toho muža, keď sa už raz rozhodol. Je taký, aký je. Nikomu sa nepodarí donútiť druhého človeka, aby bol iný, než je.“ „Ale čo jeho rodičia? Nemôžu dopustiť, aby sa zabil,“ ozvala sa mama. „Akí sú to ľudia?“ „Úplne normálni, mami. Pani Traynorová len nevie, čo iné by mohla urobiť.“ „Určite by ho nemala vziať na tú nemožnú kliniku,“ hnevala sa mama. Na lícnych kostiach jej naskočili červené fľaky. „Ja by som bojovala za vás dve, aj za Thomasa, do posledného dychu.“ „Aj keď sa už pokúsil zabiť?“ poznamenala som. „A to dosť hrozne?“ „Je chorý, Treena. Trpí depresiou. Takíto zraniteľní ľudia by nemali mať možnosť urobiť niečo, čo...“ Nedohovorila. Očividne sa zlostila, utierala si oči obrúskom. „Musí to byť bezcitná žena. Bezcitná. A keď si pomyslím, že do toho zatiahli našu Louisu. Preboha, veď je to sudkyňa! Človek by si myslel, že sudkyňa musí vedieť, čo je správne. Práve ona by to mala vedieť. Rozmýšľam, že k nim zájdem a priveziem ho k nám.“ „Je to zložité, mami.“ „Nie je. Je ľahko zraniteľný a ona by na také čosi nemala ani pomyslieť. Som zhrozená! Chudák chlapec! Chudák chlapec!“ Vstala od stola, zvyšky kuraťa vzala so sebou a vyšla z kuchyne. Louisa sa za ňou dívala, vyzerala dosť ohromene. Mama sa nikdy nehnevala. Myslím, že naposledy zvýšila hlas v roku 1993. Otec len krútil hlavou, ale mysľou bol očividne inde. „Práve som si niečo uvedomil – nečudo, že som nevidel pána Traynora. Čudoval som sa, kde je. Predpokladal som, že sú na rodinnej dovolenke.“ „Oni... oni odišli?“
„Posledné dva dni nebol v práci.“ Lou klesla na stoličku, zvalila sa na operadlo. „Doriti!“ zahrešila som a rýchlo som zakryla Thomasovi uši. „Je to zajtra.“ Lou na mňa pozrela, a tak som uprela pohľad na kalendár. „Zajtra je trinásteho augusta.“ Posledný deň Lou nerobila celkom nič. Vstala včaššie ako ja a iba civela cez kuchynské okno. Pršalo, potom sa vyjasnilo a znova pršalo. Ľahla si na pohovku vedľa starkého, chlipkala čaj, čo jej mama uvarila, a každú hodinu mlčky pozrela na hodiny na kozubovej rímse. Bol to hrozný pohľad. Vzala som Thomasa zaplávať si a pokúsila som sa ju presvedčiť, aby šla s nami. Povedala som jej, že mama Thomasa postráži, keby so mnou chcela ísť neskôr nakupovať. Navrhla som, že s ňou skočím do baru, ale odmietla každú ponuku. „Čo ak som urobila chybu, Treena?“ spýtala sa tak ticho, že som ju počula iba ja. Pozrela som na starkého, ale on teraz nevnímal nič, iba dostihy v televízii. Podľa všetkého otec zaňho potajomky uzatváral stávky do tretieho miesta, hoci pred mamou to popieral. „Čo máš na mysli?“ „Možno som s ním mala ísť.“ „Ale... vravela si, že by si to nedokázala.“ Vonku bolo šedivo. Lou hľadela cez naše vyligotané okná na pochmúrny deň. „Viem, čo som hovorila. Ale cítim sa hrozne, keď neviem, čo sa deje.“ Slzy mala na krajíčku. „Keď neviem, ako sa cíti. Je mi hrozne, že som sa s ním ani poriadne nerozlúčila.“ „Nemôžeš ísť teraz? Možno by si chytila nejaké lietadlo.“ „Na to je neskoro,“ namietla. A zatvorila oči. „Nestihla by som prísť včas. Už zostávajú len dve hodiny do... do konca pracovného času. Pozrela som si to na nete.“ Čakala som. „Po pol šiestej to už... to už... nerobia.“ Zmätene pokrútila hlavou. „Súvisí to s nejakými švajčiarskymi úradníkmi, ktorí musia byť pri tom. Neradi... potvrdzujú tieto záležitosti... mimo úradných hodín.“ Takmer som sa zasmiala. Ale nevedela som, čo povedať. Nevedela som si predstaviť, že by som musela čakať ako ona, a pritom vedieť, čo sa niekde ďaleko práve odohráva. Nikdy som neľúbila nijakého muža, tak ako ona podľa všetkého ľúbila Willa. Jasné, mala som chlapov rada a chcela som sa s nimi vyspať, ale niekedy som rozmýšľala, či mi nechýba nejaký citový čip. Neviem si predstaviť, že by som plakala kvôli nejakému chlapovi, s ktorým som sa vyspala. Zišlo mi na rozum jediné prirovnanie – predstavila som si, že by som čakala na to, kedy Thomas zomrie niekde v cudzine, a keď mi to prebleslo hlavou, pocítila som, ako sa mi vnútornosti obrátili. Desivá predstava! A tak som aj to strčila do svojej registračky v mozgu, do zásuvky s označením: Nemysliteľné. Nato som sa posadila na pohovku vedľa sestry a bez slova sme hľadeli na dostihy Maiden Stakes, ktoré štartovali o pol štvrtej, na dostihy so zaťažením favorizovaných koní o štvrtej a na štyri ďalšie preteky po nich, a hľadeli sme na obrazovku tak upäto, akoby sme na víťaza stavili všetky svoje peniaze. A vtedy zazvonil zvonec pri dverách. Louisa bleskurýchlo vyskočila z pohovky, vzápätí bola pri dverách. Otvorila dvere tak prudko, až mi zamrelo srdce.
Ale na prahu nestál Will. Bola to mladá žena s dokonalým mejkapom a vlasmi ostrihanými na mikádo. Zložila dáždnik, usmiala sa a siahla do veľkej kabely prehodenej cez plece. Prebleslo mi hlavou, či to nie je sestra Willa Traynora. „Louisa Clarková?“ „Prosím?“ „Som z Globu. Rozmýšľala som, či by som s vami nemohla urobiť krátky rozhovor.“ „Vy ste z Globu?“ V Lousinom hlase som počula zmätok. „Z tých novín?“ Postavila som sa za sestru. Vtedy som si všimla v ruke tej ženy zápisník. „Môžem ísť dnu? Rada by som sa s vami trochu porozprávala o Willovi Traynorovi. Pracujete u Willa Traynora, však?“ „Bez komentára,“ vyhlásila som. Prv ako stihla žena čokoľvek povedať, zaplesla som jej dvere pred nosom. Moja sestra len ohromene stála v hale. Keď sa znova ozval zvonec, prudko sa strhla. „Neotváraj,“ zasyčala som. „Ale ako...?“ Začala som ju tlačiť hore schodmi. Bože, bola nemožne pomalá. Takmer akoby napoly spala. „Starký, neotváraj dvere!“ zakričala som. „Komu si to povedala?“ spýtala som sa na podeste. „Niekto im musel dať tip. Kto o tom vie?“ „Slečna Clarková,“ ozval sa ženský hlas cez otvor v poštovej schránke. „Dajte mi len desať minút... chápeme, že je to veľmi citlivá záležitosť. Chceli by sme, aby ste nám podali ten príbeh zo svojho hľadiska.“ „To znamená, že je mŕtvy?“ Do očí jej vhŕkli slzy. „Nie, znamená to, že nejaká krava chce zarobiť prachy.“ Na chvíľu som sa zamyslela. „Kto to bol, dievčatá?“ ozval sa na schodisku mamin hlas. „Nikto, mami. Len neotváraj dvere.“ Pozrela som ponad zábradlie. Mama držala v rukách utierku a hľadela na obrysy postavy presvitajúce cez sklo na vchodových dverách. „Nemám otvárať dvere?“ Chytila som sestru za lakeť. „Lou... však si nepovedala nič Patrickovi?“ Nemusela nič povedať. Jej zdrvený výraz hovoril za všetko. „Prosím ťa, nechoď ku dverám, nedvíhaj telefón, nepovedz im ani slovo, jasné?“ Mamu to veľmi nepobavilo. Ešte menej ju pobavilo, keď začal vyzváňať telefón. Po piatom vyzváňaní sme prepli telefón na záznamník, ale napriek tomu sme si ich museli vypočuť a ich hlasy sa vtierali do našej malej haly. Tých odkazov bolo dokopy asi päť a vo všetkých sa hovorilo o tom istom. Volajúci jej ponúkali možnosť podať „príbeh“, ako to označovali, zo svojej strany. Akoby sa Will Traynor zrazu stal komoditou, o ktorú sa všetci išli potrhať. Telefón vyzváňal, aj zvonec pri dverách vyzváňal. Sedeli sme za zatiahnutými závesmi a počúvali sme reportérov na chodníku pri bránke, ako sa navzájom zhovárajú a telefonujú. Cítili sme sa ako pri obliehaní. Mama zalamovala rukami a kričala na nich cez poštovú schránku, aby zmizli z našej záhrady, keď niektorý z nich prešiel za bránku. Thomas sa díval cez okno v hornej kúpeľni a chcel vedieť, prečo sú v našej záhrade neznámi ujovia. Zavolali nám aj štyria susedia, zvedaví, čo sa deje. Otec zaparkoval na Ivy Street a prišiel domov cez zadnú záhradu. Chvíľu sme mali vážnu debatu o hradoch a horúcom oleji.
Po chvíli rozmýšľania som zavolala Patrickovi a spýtala som sa ho, koľko dostal za ten svinský tip. Odpovedal až po krátkom zaváhaní a to mi prezradilo všetko, čo som chcela vedieť. „Ty čurák posratý!“ vrieskala som naňho. „Tak ťa nakopem do tej tvojej svinskej píšťaly, že si už nikdy nezabehneš nijaký posratý maratón.“ Lou iba sedela v kuchyni a plakala. Nevzlykala nahlas, len jej po tvári ticho stekali slzy a utierala si ich dlaňou. Nevedela som prísť na nič, čo by som jej mohla povedať. Ale to nič. Mala som čo povedať niekomu inému. Do pol ôsmej odišli všetci reportéri okrem jedného. Nevedela som, či sa vzdali alebo ich už začala nudiť Thomasova hra – vždy keď strčili cez poštovú schránku nejaký odkaz, Thomas pustil cez otvor legovú kocku. Požiadala som Louisu, aby okúpala Thomasa namiesto mňa, a to hlavne preto, aby odišla z kuchyne, ale aj preto, aby som v jej neprítomnosti mohla skontrolovať všetky odkazy na záznamníku a vymazať tie novinárske. Bolo ich dvadsaťšesť. Dvadsaťšesť kreténov. A všetci hovorili tak milo, tak chápavo! Niektorí jej dokonca ponúkali peniaze. Všetky som vymazala. Aj tie, v ktorých ponúkali peniaze, hoci som bola trochu zvedavá, koľko boli ochotní ponúknuť. A pritom som celý čas počula, ako sa Lou v kúpeľni zhovára s Thomasom, ten vykrikoval a bombardoval hrubú vrstvu peny vo vani svojím batmobilom. To človek nevie o deťoch, kým nemá vlastné – pri kúpeli, legu a rybích prstoch zabudnú na tragédiu. A vtedy som si vypočula posledný odkaz. „Louisa? Tu Camilla Traynorová. Mohli by ste mi zavolať? Čo najskôr.“ Civela som na záznamník. Vrátila som odkaz na začiatok a znova som si ho vypočula. Potom som vybehla po schodoch a vybrala Thomasa z vane tak rýchlo, že chudák ani nevedel, čo sa deje. Stál tam zabalený do osušky tak tuho, až vyzeral ako múmia, a Lou sa zmätene potkýnala dolu schodmi, keď som ju postrčila do pleca. „Čo ak ma nenávidí?“ „Nezdá sa mi, že by ťa nenávidela.“ „Ale čo ak sú aj oni obkľúčení médiami? Čo ak si myslia, že je to moja vina?“ V obrovských očiach sa jej zračil strach. „Čo ak mi zavolala preto, aby mi oznámila, že to urobil?“ „Pre boha živého, Lou, daj sa konečne dokopy. Kým im nezavoláš, nič sa nedozvieš. Zatelefonuj tam. Vyťukaj jej číslo a zavolaj. Nemáš na výber.“ Vzápätí som vbehla do kúpeľne, aby som Thomasa vyslobodila. Natiahla som mu pyžamu a povedala som mu, že ak bude bežať superrýchlo, stará mama mu dá sušienku. A potom som vykukla z kúpeľňových dverí a pozrela na sestru v hale. Bola odvrátená, rukou si prechádzala po temene. Nato sa oprela rukou o stenu, aby nespadla. „Áno,“ hovorila práve. „Chápem.“ A napokon: „Dobre.“ A po chvíli ešte: „Áno.“ Zložila slúchadlo a ešte minútu si hľadela na nohy. „Takže?“ Zdvihla pohľad, akoby si ma až vtedy všimla, a pokrútila hlavou. „Netýkalo sa to novinárov,“ povedala akoby otupená zo šoku. „Požiadala ma... prosila ma... aby som prišla do Švajčiarska. Rezervovala mi letenku na posledný let dnes večer.“ ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
26 Za iných okolností by sa mi možno zdalo zvláštne, že ja, Lou Clarková, ktorá som za dvadsať rokov nebola z domu ďalej ako pár kilometrov, som teraz v priebehu necelého týždňa letela do druhej cudzej krajiny. Ale príručný kufrík som si zbalila zručne ako skúsená letuška a vzala som si len tie najpotrebnejšie veci. Treena bez slova pobehovala po izbe a podávala mi to, čo by sa mi podľa nej mohlo zísť, potom sme zbehli po schodoch. Na polceste sme sa zastavili. Mama s otcom stáli v hale bok po boku a tvárili sa asi rovnako zlovestne, ako keď sme sa v ranej mladosti tajne zakrádali domov neskoro v noci. „Čo sa deje?“ Mama upierala pohľad na môj príručný kufrík. Treena sa postavila predo mňa. „Lou ide do Švajčiarska,“ povedala. „A potrebuje okamžite odísť. Dnes už letí len jedno lietadlo.“ Už sme sa chceli pohnúť, keď nám mama zastala cestu. „Nie.“ Pery mala stisnuté, čo bolo pre ňu absolútne netypické, a ruky rozpačito prekrížené. „Myslím to vážne. Nechcem, aby si sa do toho zaplietla. Ak ide o to, čo si myslím, tak nie.“ „Ale...“ Treena sa obzrela na mňa. „Nie,“ mama trvala na svojom a jej hlas znel nezvyčajne tvrdo. „Nijaké ale. Premýšľala som o všetkom, čo si nám povedala. Je to nesprávne. Nemorálne. A ak sa do toho zapletieš a svet sa dozvie, že si pomáhala nejakému človeku spáchať samovraždu, môžeš z toho mať problémy.“ „Mama má pravdu,“ súhlasil otec. „Videli sme to v správach. Môže to poznačiť celý tvoj život, Lou. Univerzitné štúdium, všetko. Ak budeš mať záznam v trestnom registri, nikdy nezískaš univerzitný diplom, dobré zamestnanie a...“ „Poprosil ju, aby prišla. Je to jeho posledné želanie, to nemôže ignorovať,“ skočila jej do reči Treena. „Môže. Tej rodine venovala šesť mesiacov svojho života. A ako to ja vidím, nič dobré jej to neprinieslo. A nič dobré to neprinieslo ani našej rodine, keď nám tu kadekto búcha na dvere a susedia si myslia, že sme spáchali zločin alebo čo. Nie, Lou má konečne šancu niečo dosiahnuť, a oni teraz chcú, aby šla na tú hroznú kliniku do Švajčiarska a zaplietla sa bohvie do čoho. Ja hovorím nie, Louisa. Nie!“ „Musí tam ísť,“ bránila ma Treena. „Nie, nemusí. Už toho pre nich urobila dosť. Sama včera povedala, že urobila všetko, čo bolo v jej silách.“ Mama pokrútila hlavou. „Nech sa Traynorovci zapletú, do čoho chcú... keď... oni to urobia svojmu synovi, nechcem, aby s tým Louisa mala niečo spoločné. Nechcem, aby si zničila celý život.“ „Viem sa rozhodnúť aj sama,“ namietla som. „Tým som si nie celkom istá. Je to tvoj priateľ, Louisa. Mladý muž, ktorý má pred sebou celý život. Nemôžeš sa do toho zapliesť. Preboha... že o tom vôbec uvažuješ.“ Mamin hlas znel teraz zhrozene, ostro. „Nevychovala som ťa, aby si niekomu pomáhala skoncovať so svojím životom! Vedela by si skoncovať so starkého životom? Myslíš, že by sme aj jeho mali poslať do Dignitasu?“ „To je iné.“ „Nie je to iné. Ani on nedokáže robiť to čo predtým. Ale my si vážime jeho život. A ty by si si mala vážiť Willov život.“ „Ja som sa tak nerozhodla, mami. Je to Willovo rozhodnutie. Chcem tam ísť len preto, aby som mu bola oporou.“ „Oporou?! V živote som nepočula väčšiu hlúposť. Si ešte dieťa, Louisa. Nič si nevidela, nič si
neurobila. Nevieš, ako ti to môže ublížiť. Bože dobrý, ako budeš môcť spávať s myšlienkou, že si mu pri tom pomáhala? Veď by si mu pomohla zabiť sa! Rozumieš? Pomohla by si tomu milému, inteligentnému mladému mužovi ukončiť svoj život.“ „Budem v noci spávať s vedomím, že Will vedel, čo je preňho dobré, a že najhoršie, čo by sa mu mohlo stať, by bolo, keby stratil schopnosť urobiť jediné rozhodnutie, urobiť to, čo sám chce...“ Pozrela som na rodičov v nádeji, že to pochopia. „Nie som malé dieťa. Ľúbim ho. Ľúbim ho a nemala som ho nechať samého. Neznesiem vedomie, že nebudem pri ňom a nebudem vedieť, čo... čo...“ Preglgla som. „Takže áno, idem. Nemusíte si o mňa robiť obavy, nemusíte to pochopiť. Ja sa s tým vyrovnám. Ale idem do Švajčiarska, či už mi to dovolíte alebo nedovolíte.“ V malej hale zavládlo ticho. Mama na mňa hľadela, akoby sa čudovala, kto som. Podišla som k nej, že ju o tom presvedčím, ale zacúvala. „Mami, je to moja povinnosť voči Willovi. Čo myslíš, kto ma prehovoril, aby som sa prihlásila na univerzitu? Kto ma povzbudzoval, aby som cestovala, mala ambície, niečo dosiahla? Kto zmenil môj pohľad na svet? Dokonca i pohľad na seba? To všetko je Willova zásluha. Za posledných šesť mesiacov som urobila viac, aj som žila viac než za celých dvadsaťsedem rokov svojho života. A teda ak chce, aby som prišla do Švajčiarska, tak tam pôjdem. Nech sa stane, čo sa má stať.“ Zavládlo ticho. „Je úplne ako teta Lily,“ ozval sa do toho otec. Všetci sme len stáli, hľadeli na seba. Otec a Treena na seba vrhali pohľady, akoby čakali, že ten druhý niečo povie. Ale vtedy sa do ticha ozvala mama. „Ak tam pôjdeš, Louisa, viac sa domov nevracaj.“ Tie slová zneli tvrdo ako vytesané do žuly. Šokovane som pozrela na ňu. Pôsobila neoblomne. A kým čakala na moju odpoveď, pohľad jej ešte väčšmi stvrdol. Akoby medzi nami vyrástla netušená hradba. „Mami?“ „Myslím to vážne. To je vražda.“ „Josie...“ „Je to pravda, Bernard. Ja s tým nechcem mať nič spoločné.“ Spomínam si, ako mi v tej chvíli prebleslo hlavou, že v živote sa Treena netvárila tak neisto ako vtedy. Videla som, ako otec chytil mamu za rameno, hoci neviem, či to mala byť výčitka alebo útecha. V hlave som mala prázdno. A zrazu, ani sama neviem ako, som pomaly zišla zo schodov a prešla okolo rodičov ku dverám. Po chvíli ma sestra nasledovala. Otcovi ovisli kútiky úst, akoby sa usiloval potlačiť city. Potom sa obrátil k mame a položil jej ruku na plece. Skúmavo sa mu zahľadela do tváre, akoby vedela, čo povie. A vtedy hodil Treene kľúče. Chytila ich jednou rukou. „Tu máš,“ povedal. „Choďte zadným vchodom cez záhradu pani Dohertyovej a vezmite si dodávku. V tej vás neuvidia. Ak vyrazíte hneď a na cestách nebudú zápchy, možno to stihnete.“ „Máš predstavu, kam to všetko smeruje?“ spýtala sa Treena. Pozrela na mňa kútikom oka, zatiaľ čo sme uháňali dodávkou po diaľnici. „Nie.“ Nemohla som sa na ňu dívať dlho – prehrabávala som sa v kabelke a usilovala som sa zistiť, čo som si zabudla. A celý čas mi znel v ušiach hlas pani Traynorovej. Louisa? Mohli by ste prísť, prosím vás? Viem, že sme mali nedorozumenie, ale, prosím vás... Veľmi nám záleží na tom, aby ste okamžite prišli.
„Dočerta, v živote som nevidela mamu takto vyvádzať,“ pokračovala Treena. Pas, peňaženka, kľúče od domu. Kľúče od domu? A načo? Už nemám domov. Treena na mňa znova po očku pozrela. „Chápeš, teraz možno zúri, ale je v šoku. Iste vieš, že nakoniec ju to prejde. Keď som prišla domov a oznámila jej, že som v tom, myslela som, že sa so mnou viac nebude rozprávať. A trvalo jej to – koľko? Ani nie dva dni – a rozmyslela si to.“ Počúvala som, ako bľaboce, ale až tak som jej nevenovala pozornosť. Nevedela som sa na nič sústrediť. Mala som pocit, že mi ožili všetky nervové zakončenia – takmer rinčali od netrpezlivosti. Uvidím Willa. Nech sa stane čokoľvek, mala som aspoň istotu, že ho uvidím. Takmer som cítila, ako sa kilometre, čo nás delia, scvrkávajú, akoby sme boli na opačných koncoch neviditeľného elastického vlákna. „Treena?“ „Prosím?“ Preglgla som. „Usiluj sa, aby som nezmeškala ten let.“ Sestra sa tvárila veľmi odhodlane. Predbiehali sme, uháňali sme vo vnútornom pruhu, prekračovali sme povolenú rýchlosť, počúvali sme v rádiu dopravné správy, až sa napokon vynorilo letisko. Treena zastavila so škrípaním pneumatík a ja som vyskočila, keď som vtom začula, ako na mňa volá. „Hej! Lou!“ „Prepáč.“ Zvrtla som sa a pribehla som k nej. Objala ma z celej sily. „Robíš správne,“ povedala. Zdalo sa mi, že slzy má na krajíčku. „A teraz padaj! Ak zmeškáš to lietadlo po tom, čo som schytala na vodičský šesť trestných bodov, už sa s tebou v živote nebudem rozprávať.“ Neobzrela som sa. Celou cestou k pultu švajčiarskych aerolínií som bežala a až na tretí pokus sa mi podarilo vysloviť svoje meno zrozumiteľne, aby mi vydali letenku. Do Zürichu som priletela krátko pred polnocou. Vzhľadom na tú neskorú hodinu mi pani Traynorová, ako sľúbila, rezervovala ubytovanie v hoteli a o deviatej ráno po mňa malo prísť auto. Myslela som, že ani nezaspím, ale spala som – zvláštnym, ťažkým, trhaným spánkom –, a keď som sa na druhé ráno zobudila, nevedela som, kde som. Otupene som si obzerala neznámu izbu, hrubé bordové závesy, ktorých úlohou bolo neprepustiť svetlo, veľký televízor s plochou obrazovkou, príručný kufrík, ktorý som si ani nevybalila. Pozrela som na hodiny – ukazovali, že je krátko po siedmej miestneho času. A keď som si uvedomila, kde som, žalúdok mi zovrelo od strachu. Vyliezla som z postele akurát včas, aby som sa stihla vyvracať do umývadla v malej kúpeľni. Klesla som na dlažbu, vlasy prilepené na čelo, líce pritlačené na studenú kameninu. Počula som matkin hlas, jej námietky a cítila som, ako sa ma zmocňuje temný strach. Bála som sa, že to nedokážem. Nechcela som znovu zlyhať. Nechcela som vidieť, ako Will zomiera. Hlasno som zastonala, pozviechala som sa na nohy a znova som vracala. Nedokázala som nič zjesť. Podarilo sa mi vypiť šálku čiernej kávy, osprchovala som sa, obliekla a to mi trvalo do ôsmej. Civela som na svetlozelené šaty, ktoré som si včera večer hodila do kufríka, a rozmýšľala som, či je to vhodné oblečenie na takú príležitosť. Budú tam všetci v čiernom? Mala som si obliecť niečo živšie? Napríklad tie červené šaty, ktoré má Will tak rád? Prečo ma sem pani Traynorová zavolala? Skontrolovala som mobil, zvažovala som, či mám zavolať Treene. U nás bolo práve sedem hodín. Ale pravdepodobne práve oblieka Thomasa, a pomyslenie, že by som sa mala rozprávať s mamou, bolo nad moje sily. Naniesla som si slabý mejkap, sadla som si k oknu a minúty pomaly ubiehali.
V živote som sa necítila taká osamelá. Keď som už nevládala zdržiavať sa v tej malej izbe, nahádzala som si veci do kabelky a vyšla som von. Kúpim si noviny a počkám v hale. Nemôže to byť horšie než čakať v tichu svojej izby, alebo aj v šume satelitného spravodajského kanála, a v zadúšajúcej temnote závesov. Keď som prechádzala okolo recepcie, všimla som si počítačový terminál, diskrétne umiestený v kúte. Bol na ňom nápis: K dispozícii našim hosťom. Informujte sa na recepcii, prosím. „Môžem použiť ten počítač?“ spýtala som sa recepčnej. Prikývla, a tak som si kúpila hodinový žetón. Zrazu som presne vedela, s kým sa chcem rozprávať. Cítila som v kostiach, že je to jeden z mála ľudí, na ktorých sa dá spoľahnúť. Určite bude v tomto čase online. Zalogovala som sa do chat roomu a napísala som: Ritchie, si tam? Ránko, Včelička. Ako si dnes skoro vstala! Po chvíli váhania som vyťukala: Začína sa najčudnejší deň môjho života. Som vo Švajčiarsku. Vedel, čo to znamená. Všetci vedeli, čo to znamená. Klinika bola témou mnohých vášnivých debát. Napísala som: Som vydesená. Tak prečo si tam? Pretože tu nemôžem nebyť. Požiadal ma o to. Som v hoteli a čakám, kedy ho uvidím. Zaváhala som a potom som dodala: Netuším, ako sa tento deň skončí. Ach, Včela. Čo mu mám povedať? Ako mám zmeniť jeho rozhodnutie? Chvíľu trvalo, kým odpísal. Jeho slová nabiehali na monitore pomalšie než zvyčajne, akoby ich starostlivo vyberal. Ak je vo Švajčiarsku, Včela, nie som si istý, či zmení rozhodnutie. V hrdle mi navrela hrča, preglgla som ju. Ritchie ešte vždy písal: Ja by som si to nevybral. Väčšina ľudí v našom chat roome by si to nevybrala. Mám rád svoj život, hoci by som si želal, aby bol iný. Ale chápem, prečo toho má tvoj priateľ plné zuby. Žiť takto
je únavné, a zdraví ľudia to nikdy nepochopia. Ak je rozhodnutý, ak skutočne nevidí šancu, že by sa to mohlo zlepšiť, potom asi najsprávnejšie, čo môžeš urobiť, je byť tam s ním. Nemusíš si myslieť, že robí správne. Ale mala by si byť pri ňom. Uvedomila som si, že zadržiavam dych. Veľa šťastia, Včela. Potom sa ozvi. Možno to potom pre teba nebude ľahké. V každom prípade sa mi zíde priateľka, ako si ty. Prsty mi zamrzli na klávesnici. Vyťukala som: Ozvem sa. A vtedy mi recepčná oznámila, že vonku ma už čaká auto. Neviem, čo som čakala – možno nejakú bielu budovu pri jazere alebo hory so zasneženými vrcholmi. Alebo zdravotnícke zariadenie s mramorovou fasádou a pozlátenou plaketou na stene. Rozhodne som nečakala, že sa poveziem cez priemyselný park a auto zastane pred budovou, ktorá pôsobila ako obyčajný dom a bola obkolesená továrňami, napočudovanie aj futbalovým ihriskom. Prešla som po dlažbe popri jazierku so zlatými rybkami a bola som vnútri. Žena, ktorá mi otvorila dvere, okamžite vedela, koho hľadám. „Je tu. Chcete, aby som vás za ním zaviedla?“ Zaváhala som. Hľadela som na zatvorené dvere, zvláštne podobné dverám, pred ktorými som stála vo Willovom prístavku pred mnohými mesiacmi, a zhlboka som sa nadýchla. Prikývla som. Najprv som uvidela posteľ, až potom Willa. Miestnosti dominovala tá mahagónová posteľ, kvetovaná prešívaná prikrývka a vankúše pôsobili zvláštne nesúrodo. Pán Traynor sedel na jednej strane, pani Traynorová na druhej. Willova matka bola bledá ako duch. Keď ma uvidela, vstala. „Louisa.“ Georgina sedela na drevenej stoličke v kúte, zohnutá, s hlavou takmer na kolenách, ruky zopnuté, akoby sa modlila. Keď som vošla dnu, zdvihla pohľad a videla som, že pod začervenanými očami má fialové kruhy. V duchu som k nej pocítila súcit. Čo by som urobila, keby sa Treena rozhodla pre čosi také? Miestnosť pôsobila svetlo a vzdušne ako honosný dovolenkový dom. Na dlažbe ležali drahé koberčeky, na konci stála pohovka, z ktorej bol výhľad do záhradky. Nevedela som, čo povedať. Bol to absurdný výjav, tí traja ľudia vyzerali ako rodinka, čo sa rozhoduje, ktoré pamiatky pôjde obzerať. Obrátila som sa k posteli. „Tak teda,“ ozvala som sa, „mám dojem, že izbová služba nestojí za veľa, čo?“ Will sa mi zahľadel do očí a napriek všetkému, napriek strachu vo mne, napriek tomu, že som sa dva razy povracala, že som sa cítila, akoby som celý rok nespala, zrazu som bola rada, že som tu. Vlastne nie rada, ale uľavilo sa mi. Akoby som si z tela vyrezala boľavé miesto a zbavila sa ho. A vtedy sa Will usmial. Bol to krásny úsmev – vynáral sa pomaly a zračilo sa v ňom poznanie. Napočudovanie som zistila, že mu úsmev opätujem. „Pekná izba,“ poznamenala som a vzápätí som si uvedomila, aké to bolo hlúpe. Videla som, ako Georgina Traynorová zatvorila oči, a začervenala som sa. Will sa obrátil k matke. „Rád by som sa s Lou porozprával. Nemáte nič proti tomu?“ Silene sa usmiala. Keď na mňa v tej chvíli hľadela, videla som v jej očiach zmätok – úľavu,
vďačnosť, mierny nesúhlas, že bude na pár minút vylúčená z miestnosti, a možno aj tajnú nádej, že moja prítomnosť niečo zmení, že Will si to v poslednej chvíli rozmyslí. „Samozrejme.“ Prešla popri mne na chodbu, a keď som odstúpila, aby som ju pustila, vystrela ruku a zľahka sa mi dotkla ramena. Oči sa nám stretli a pohľad jej znežnel, takže na chvíľu vyzerala ako niekto úplne iný, nato sa odo mňa odvrátila. „Poďme, Georgina,“ povedala, keď sa dcéra nedvíhala. Georgina sa pomaly postavila, mlčky vyšla z miestnosti. Jej chrbát akoby mi hovoril, čo si o tom myslí. Zostali sme sami. Len my dvaja. Will ležal na posteli podopretý, mal výhľad z okna vľavo, kde v záhradke veselo žblnkotal tenučký prúd vody. Na stene visela nešikovne zarámovaná reprodukcia chryzantém. Mysľou mi prebleslo, že to naozaj nie je najpríjemnejší pohľad v posledných hodinách života. „Takže...“ „Dúfam, že ma nebudeš...“ „Nemienim ťa presviedčať, aby si si to rozmyslel.“ „Ak si tu, zrejme si sa zmierila s mojím rozhodnutím. Toto je prvý raz od nehody, čo sa mi podarilo mať niečo vo svojich rukách.“ „Viem.“ A bolo to. Vedel to, aj ja som to vedela. Nemohla som nič robiť. Viete, aké je ťažké nič nepovedať? Keď každá bunka v tele túži urobiť niečo iné? Celou cestou z letiska som si v duchu nacvičovala, že nepoviem nič, celkom nič, ale aj tak ma to ničilo. Prikývla som. Keď som konečne prehovorila, hlas som mala slabý, zlomený. Vyšlo zo mňa iba to, čo som mohla bez strachu povedať. „Chýbal si mi.“ Vtedy akoby sa uvoľnil. „Poď sem.“ A keď som zaváhala, dodal: „Prosím ťa, poď sem. Sadni si na posteľ, ku mne.“ Všimla som si, že na tvári sa mu zračí úľava. Očividne sa tešil, že ma vidí, ale nedokázal to vysloviť. A povedala som si, že to mi musí stačiť. Urobím, o čom ma žiada. Musím sa s tým uspokojiť. Ľahla som si na posteľ vedľa neho a položila som ruku cez jeho prsia. Hlavu som mu oprela o hruď a celým telom som vnímala, ako sa mu jemne dvíha a klesá. Na chrbte som cítila slabý tlak končekov prstov, vo vlasoch jeho hrejivý dych. Zatvorila som oči, vdychovala som jeho vôňu, tú drahú vôňu cédrového dreva, a hoci v izbe bolo cítiť svieži vzduch, predsa len sa tam vznášal aj trochu znepokojivý pach dezinfekčného prostriedku. Usilovala som sa na nič nemyslieť, len byť, vstrebávať cez bunky muža, ktorého som ľúbila, a vryť si do pamäti, čo mi z neho zostalo na tele. Neprehovorila som. A vtedy som začula jeho hlas. Bola som tak blízko, až sa mi zdalo, akoby nežne vibroval vo mne. „Hej, Clarková,“ ozval sa. „Povedz mi niečo dobré.“ Hľadela som cez okno na žiarivomodrú švajčiarsku oblohu a vyrozprávala som mu príbeh dvoch ľudí. Dvoch ľudí, ktorí sa nemali stretnúť, a keď sa predsa len stretli, nemali sa veľmi radi, ale po čase zistili, že sú zrejme jediní dvaja ľudia na celom svete, ktorí si môžu rozumieť. Porozprávala som mu o dobrodružstvách, čo spolu zažili, o miestach, ktoré spolu navštívili, o veciach, ktoré som videla, hoci som to nikdy nečakala. Vykreslila som mu oblohu nabitú elektrinou, žiarivé more, večery plné smiechu a pochabého vtipkovania. Vykreslila som mu svet, ktorý pre mňa vytvoril, plný
úžasných možností. Dala som mu najavo, že zranená duša sa zahojila tak, ako to nemohol tušiť, a už len preto mu budem navždy dlžníčkou. A kým som rozprávala, uvedomovala som si, že toto budú najdôležitejšie slová, aké kedy vypoviem, a preto bolo dôležité, aby to boli správne slová, nijaké frázy ani pokusy zmeniť jeho rozhodnutie, ale slová, ktorými vyjadrím rešpekt voči tomu, čo Will povedal. Povedala som mu niečo dobré. Čas akoby sa spomaľoval, až napokon úplne zastal. V prázdnej, slnkom zaliatej izbe sme boli sami dvaja. Will veľa nenavravel. Neodpovedal mi ani netrúsil suché či opovržlivé poznámky. Občas prikývol, hlava pritlačená na moju hlavu, alebo ticho čosi zamrmlal, akoby dával najavo spokojnosť s peknou spomienkou. „Bolo to najkrajších šesť mesiacov v mojom živote,“ vyhlásila som. Nadlho zavládlo ticho. „Možno sa ti to bude zdať smiešne, ale aj mojich.“ A vtedy som pocítila, ako mi puká srdce. Zvraštila som tvár, pokoj sa vytratil, mocne som Willa zovrela v náručí. Bolo mi jedno, že cíti, ako mi vzlyky otriasajú celým telom, lebo som sa úplne poddala žiaľu. Zaplavil ma a cítila som, ako mi trhá srdce, žalúdok, hlavu, vťahuje ma pod hladinu, a to som nezniesla. Skutočne som to nezniesla. „Prestaň, Clarková,“ zamrmlal Will. Na vlasoch som cítila jeho pery. „Prosím ťa, neplač. Pozri na mňa.“ Zažmúrila som oči, pokrútila som hlavou. „Pozri na mňa, prosím ťa.“ Nedokázala som naňho pozrieť. „Hneváš sa. Prosím ťa, pochop, nechcem ti ublížiť ani...“ „Nie...“ znova som pokrútila hlavou. „O to nejde. Ja nechcem...“ Líce som mu pritískala na hruď. „Nechcem, aby si ako posledné na tomto svete videl moju fľakatú tvár.“ „Tebe to tuším stále nedochádza, čo, Clarková?“ V hlase mu znel smiech. „Ty o tom nerozhoduješ.“ Chvíľu mi trvalo, kým som sa dala dokopy. Vyfúkala som si nos, zhlboka som sa nadýchla. Napokon som sa zdvihla na lakti a zahľadela naňho. Jeho pohľad, celé mesiace napätý a nešťastný, pôsobil teraz zvláštne jasne a uvoľnene. „Vyzeráš absolútne krásne.“ „Vtipné.“ „Poď sem,“ požiadal ma. „Bližšie ku mne.“ Znova som si ľahla tvárou k nemu. Videla som hodiny nad dverami a zrazu som mala pocit, že čas čoskoro vyprší. Chytila som mu rameno, pevne som ho ovinula okolo seba, preplietla som si ramená a nohy s jeho údmi, takže sme boli mocne spojení. Chytila som ho za ruku – tú zdravšiu –, chytila som mu prsty a bozkávala som mu hánky. Cítila som, ako mi jemne stisol prsty. Teraz som už dobre poznala jeho telo. Poznala som ho tak, ako som Patrickovo telo nikdy nepoznala – jeho silné stránky i zraniteľnosť, jazvy a vône. Pritisla som si tvár na jeho tvár, jeho črty som mala pred očami úplne rozmazané a začala som sa v nich strácať. Pohládzala som mu končekmi prstov vlasy, pokožku, obočie, po lícach sa mi neovládateľne rinuli slzy, pritisla som nos na jeho nos, a on ma celý čas bez slova pozoroval, akoby si chcel odložiť každú molekulu môjho tela. Už odchádzal, pomaly sa strácal kdesi, kde som ho už nemohla dosiahnuť. Bozkávala som ho a pokúšala som sa ho prilákať naspäť. Priložila som mu pery na ústa, až náš dych splynul, soľ z mojich očí sa usadila na jeho pokožke a hovorila som si, že niekde sa drobné
čiastočky z neho stanú drobnými čiastočkami mňa, strávim ich, prehltnem a zostanú vo mne navždy živé, večné. Chcela som mu dať niečo zo seba. Chcela som mu dať každý kúsok života, čo som prežívala, a donútiť ho, aby žil. Uvedomila som si, že sa bojím žiť bez neho. Ako je možné, že ty máš právo zničiť môj život, ale je nemám právo zasiahnuť do tvojho života, dohovárala som mu v duchu. Ale dala som mu sľub. A tak som držala Willa Traynora, bývalého finančného génia z londýnskeho City, bývalého potápača, športovca, cestovateľa, milenca. Držala som ho v tesnom zovretí a celý čas som mu v duchu hovorila, že ho milujem. Ach, veľmi milujem. Neviem, ako dlho sme zostali v objatí. Nejasne som si uvedomila, že za dverami znie tichý rozhovor, šuchtanie topánok, kdesi v diaľke zvonia kostolné zvony. Napokon som cítila, ako sťažka vydýchol, až sa takmer otriasol, a trochu odtiahol hlavu, aby sme sa jasne videli. Žmurkla som naňho. Usmial sa, akoby sa mi ospravedlňoval. „Clarková,“ povedal napokon ticho, „môžeš zavolať mojich rodičov?“ ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
27 BRITSKÁ PROKURATÚRA Do rúk riaditeľa úradu pre verejné stíhanie Tajná správa odbornej poradkyne 4. 9. 2009 Detektívi už vypočuli všetkých, čo boli zaangažovaní do vyššie uvedeného prípadu, a ja prikladám spisy obsahujúce príslušné doklady. Stredobodom vyšetrovania je pán William Traynor, 35-ročný bývalý partner firmy Madingley Lewins so sídlom v londýnskom City. Pán Traynor v roku 2007 utrpel pri cestnej nehode poranenie chrbtice a bola mu stanovená diagnóza kvadruplégia C 5/6 s veľmi obmedzenou schopnosťou pohybu jedného ramena. Potreboval starostlivosť dvadsaťštyri hodín denne. Jeho zdravotný záznam je priložený. Dokumenty dokazujú, že pán Traynor sa usiloval pred odchodom do Švajčiarska usporiadať svoje právne záležitosti. Jeho právnik pán Michael Lawler nám poslal podpísané a osvedčené vyhlásenie o jeho úmysle, ako aj kópie príslušnej dokumentácie v súvislosti s konzultáciami s klinikou. Rodina pána Traynora aj jeho priatelia jasne vyjadrili nesúhlas s jeho rozhodnutím predčasne ukončiť svoj život, ale vzhľadom na zdravotný stav a predchádzajúce pokusy o samovraždu (podrobne opísané v priložených nemocničných záznamoch), jeho intelekt a silu osobnosti sa im ho nepodarilo odhovoriť od jeho rozhodnutia, dokonca ani v priebehu šesťmesačnej lehoty, ktorú s ním špeciálne za týmto účelom dohodli. Dávam do pozornosti, že medzi dedičmi zo závetu sa nachádza aj jeho platená opatrovateľka slečna Louisa Clarková. Vzhľadom na krátkosť času, aký pôsobila v tejto úlohe, môžu vyvstať dohady o veľkorysosti poručiteľa, ale všetky stránky sa vyjadrili, že nechcú spochybňovať jasne vyslovené želanie pána Traynora, ktoré je legálne zdokumentované. Polícia ju niekoľko ráz podrobne vypočula a je presvedčená o pravdivosti jej tvrdenia, že urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby odhovorila pána Traynora od jeho úmyslov (za pozornosť stojí jej „kalendár želaní“, priložený k dôkazom). Dovolím si upozorniť na to, že pani Camilla Traynorová, matka pána Willa Traynora, pôsobila dlhé roky vo funkcii zmierovacej sudkyne a vzhľadom na publicitu, ktorá sprevádzala prípad, odstúpila z úradu. Ako v priebehu vyšetrovania vysvitlo, pani Traynorová a pán Traynor sa krátko po synovej smrti rozviedli. Hoci využívanie asistovanej samovraždy na zahraničných klinikách náš úrad nepodporuje, súdiac podľa zhromaždeného dôkazového materiálu, rodina aj opatrovatelia pána Traynora vyhovujú súčasným smerniciam stanoveným v súvislosti s asistovanou samovraždou a s možným trestným stíhaním blízkych osôb zosnulého. 1. Pán Traynor bol kompetentný a vyjadril „dobrovoľné, jasné, nezvratné a informované“ želanie vykonať svoje rozhodnutie. 2. Neexistuje dôkaz o duševnej chorobe ani o nátlaku inej strany. 3. Pán Traynor nespochybniteľne vyjadril želanie spáchať samovraždu.
4. Postihnutie pána Traynora bolo vážne a nevyliečiteľné. 5. Konanie všetkých, čo sprevádzali pána Traynora, ho nijako neovplyvnilo. 6. Konanie všetkých, čo sprevádzali pána Traynora, možno charakterizovať ako neochotnú pomoc vo svetle rozhodného želania obete. 7. Všetky zúčastnené strany poskytli policajtom vyšetrujúcim tento prípad všestrannú pomoc. Vzhľadom na uvedené fakty, charakterovú bezúhonnosť všetkých zúčastnených a priložených dôkazových materiálov súdim, že nie je vo verejnom záujme pokračovať v tomto prípade v trestnom stíhaní. Navrhujem, že keď bude vyslovené verejné vyhlásenie, riaditeľ odboru trestného stíhania by mal jasne vyjadriť, že prípad Traynor nemôže slúžiť ako precedens a že Úrad vlády pre trestné stíhanie bude naďalej posudzovať každý prípad individuálne na základe konkrétnych okolností. So srdečným pozdravom Sheilagh Mackinnonová Britská prokuratúra ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
Epilóg Držala som sa pokynov. Sedela som v tieni tmavozelenej kaviarenskej markízy, hľadela som na dlhú Rue des FrancsBourgeois, vlažné jesenné parížske slnko mi zboku ohrievalo tvár. Typicky úslužný čašník predo mňa položil tanier s croissantmi a veľkú šálku filtrovanej kávy. O sto metrov ďalej zastali na semaforoch dvaja cyklisti a dali sa do reči. Jeden z nich mal na chrbte batoh, z ktorého vytŕčali v čudesných uhloch dve dlhé bagety. V nehybnom dusne sa vznášala vôňa kávy a čerstvého pečiva zmiešaná so štipľavým dymom z cigariet. Dočítala som Treenin list (vraj by aj zavolala, ale nemôže si dovoliť drahé telefonáty do zámoria). Pri skúške z účtovníctva druhého stupňa sa umiestnila na prvom mieste v ročníku a mala nového priateľa Sundeepa, ktorý sa rozhodoval, či nastúpi do firmy svojho otca sídliacej blízko letiska Heathrow (firma sa špecializuje na export – import. Thomas bol celý vzrušený, že v škole nastúpi do vyššieho ročníka. Otec bol ešte vždy celý bez seba zo svojej práce a vraj ma pozdravuje. Treena ma ubezpečila, že mama mi určite čoskoro odpustí. Tvoj list dostala a viem, že si ho prečítala. Daj jej čas. Odpila som si z kávy a v duchu som sa na chvíľu preniesla na Renfrew Road, do svojho domova, ktorý sa mi zdal na milióny kilometrov vzdialený. Sedela som a trochu žmúrila do zapadajúceho slnka, a vtom som videla, ako si žena so slnečnými okuliarmi pred výkladom upravuje účes. Našpúlila pery na svoj odraz, trochu sa vystrela a pokračovala svojou cestou. Položila som šálku, zhlboka som sa nadýchla a vzala som do ruky druhý list. List, ktorý som nosila so sebou už takmer šesť týždňov. Na obálke bolo verzálkami vytlačené moje meno a pod tým text: PREČÍTAŤ IBA V CAFÉ MARQUIS, RUE DES FRANCSBOURGEOIS, PRI TANIERI CROISSANTOV A ŠÁLKE CAFÉ CRÈME. Keď som si to prečítala, zasmiala som sa cez slzy. Typický Will, panovačný až do samého konca. Čašník – vysoký svižný muž, ktorému zo zástery trčalo možno desať papierikov – sa obrátil a zachytil môj pohľad. Všetko v poriadku? hovoril jeho pohľad. „Áno,“ odvetila som. A trocha rozpačito som dodala: „Oui.“ List bol napísaný na počítači. Ten font som poznala, presne ten istý použil aj vtedy, keď mi písal kartu k narodeninám. Oprela som sa na stoličke a začala som čítať: Clarková, keď toto čítaš, zrejme už uplynulo zopár týždňov (hoci si skvelá organizátorka, pochybujem, že sa Ti podarilo dostať do Paríža skôr ako začiatkom septembra). Dúfam, že káva Ti chutí, croissanty sú čerstvé a počasie je ešte vždy slnečné, takže môžeš sedieť vonku na tej kovovej stoličke, ktorá nikdy nestojí na chodníku rovno. Café Marquis nie je zlá kaviareň. A robia tam aj skvelé steaky, keby sa Ti chcelo prísť niekedy na obed. Ak sa pozrieš doľava, dúfam, že uvidíš L’Artisan Parfumeur, kam by si mala zájsť po dočítaní tohto listu a vyskúšať voňavku, ktorá sa volá tuším Papillons Extréme (už si nespomínam presne). Vždy sa mi zdalo, že by sa k Tebe hodila. Okej, koniec pokynom. Rád by som Ti povedal zopár vecí a bol by som to urobil osobne, ale a) bola by si z toho namäkko, b) nedovolila by si mi, aby som to všetko povedal nahlas. Vždy si bola
strašne urečnená. Tak teda: ten šek, ktorý si dostala v prvej obálke od Michaela Lawlera, neobsahoval úplnú sumu, bol to len drobný darček, aby si prežila tie prvé týždne bez zamestnania a aby si mala na cestu do Paríža. Keď sa vrátiš do Anglicka, odnes tento list do Michaelovej londýnskej kancelárie a on Ti dá potrebné dokumenty, aby si mala prístup k účtu, ktorý Ti otvoril v mojom mene. Na tom účte máš dosť peňazí na to, aby si si niekde kúpila pekné bývanie, zaplatila školné na univerzite, a malo by Ti to stačiť aj na pokrytie životných nákladov počas štúdia. Moji rodičia Ta už zrejme o tom informovali. Dúfam, že vďaka tomu a Michaelovým právnickým službám bude okolo toho čo najmenej naťahovania. Clarková, už vyslovene počujem, ako fučíš. Len nijaká panika. A nepokúšaj sa dať tie peniaze niekomu inému – nie je toho zas toľko, aby si mohla do konca života sedieť na zadku. Ale tie peniaze by Ti mali zabezpečiť slobodu, nielen aby si mohla odísť z toho klaustrofóbneho malého mesta, ktoré nám obom bolo domovom, ale aby si nemusela z nevyhnutnosti robiť to, čo si doteraz musela. Nedávam Ti tie peniaze, pretože by som chcel, aby si za mnou trúchlila, cítila sa mi zaviazaná alebo mala pocit, že je to nejaký hrozný darček na pamiatku. Dávam Ti ich preto, lebo už neexistuje nič, čo by mi spôsobovalo šťastie, jedine Ty. Uvedomujem si, že to, že si ma spoznala, Ti spôsobilo bolesť, a dúfam, že jedného dňa, keď už sa na mňa nebudeš tak hnevať a nebudeš taká nešťastná, pochopíš, že som nemohol urobiť nič iné, ale že vďaka tomu budeš môcť žiť naozaj dobre, lepšie, než keby si ma nikdy nebola stretla. Istý čas sa budeš v tom novom svete cítiť nesvoja. Človek sa vždy cíti zvláštne, keď ho presadia do nového prostredia. Ale dúfam, že Ťa to aj trochu rozveselí. Pri pohľade na Tvoju tvár, keď si sa vrátila z potápania, mi bolo všetko jasné – túžiš po nových zážitkoch, Clarková. A si smelá. Akurát si to v sebe zahrabala poriadne hlboko, ako to robí väčšina ľudí. Nehovorím Ti, aby si skákala z mrakodrapov alebo plávala s veľrybami či čo (hoci v kútiku srdca by sa mi to páčilo), ale aby si žila odvážne. Donúť sa do toho. Neseď na zadku. Nos tie pásikavé pančucháče s hrdosťou. A ak sa budeš chcieť usadiť s nejakým trápnym chlapom, postaraj sa, aby si si aspoň časť z týchto peňazí odložila bokom. Vedomie, že máš veľa možností, je prepych. Vedomie, že som Ti ich možno poskytol ja, ma napĺňa uspokojením. Teda tak. Vryla si sa mi do srdca, Clarková. A to už v prvý deň, čo si vošla do môjho prístavku v tých smiešnych šatách, trúsila si hlúpe vtipy a nebola si schopná utajiť nijaké city. Zmenila si môj život oveľa väčšmi, než môžu tieto peniaze zmeniť Tvoj život. Nemysli na mňa veľmi často. Nechcem si Ta predstavovať uplakanú. Užívaj si život. Jednoducho ži. S láskou Will Na vratký stolík predo mnou spadla slza. Utrela som si líce a položila som list na stôl. Trvalo mi pár minút, kým som znova videla jasne. „Dolejem kávičku?“ spýtal sa čašník, ktorý sa zrazu vynoril predo mnou. Zaklipkala som viečkami. Bol mladší, než som si myslela, a už sa nesprával povznesene. Parížski čašníci sú možno špeciálne školení, aby sa správali milo k plačúcim ženám v kaviarni. „Možno... koňak?“ Pozrel na list a usmial sa s náznakom pochopenia. „Nie,“ opätovala som mu úsmev. „Ďakujem. Musím... musím ešte niečo vybaviť.“
Zaplatila som a starostlivo vložila list do vrecka. Vstala som od stolíka, upravila si remienok na kabelke na pleci a vyrazila som k parfumérii, v ústrety celému Parížu. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
Poďakovanie Ďakujem svojej agentke Sheile Crowleyovej z literárnej agentúry Curtis Brown a Mari Evansovej z Penguinu – obe okamžite pochopili, o čo ide v tejto knihe: že je to ľúbostný príbeh. Srdečná vďaka patrí aj Maddy Wickhamovej za to, že ma povzbudila vo chvíli, keď som si sama nebola istá, či ju môžem alebo mám napísať. Ďakujem vynikajúcemu tímu v agentúre Curtis Brown, najmä Jonnymu Gellerovi, Tally Garnerovej, Katie McGowanovej, Alice Lutyensovej a Sarah Lewisovej za nadšenie a skvelú prácu. Veľmi by som sa chcela poďakovať aj Louise Moorovej, Clare Ledinghamovej a Shän Morleyovej-Jonesovej v Penguine. Obrovská vďaka patrí všetkým z Rady spisovateľov – stali ste sa mojím bojovým klubom, akurát bez boja. Takisto Indii Knightovej, Samovi Bakerovi, Emme Beddingtonovej, Alex Heminsleyovej, Jess Rustonovej, Sali Hughesovej, Tare Manningovej a Fanny Blakovej. Ďakujem aj Lizzie a Brianovi Sandersovcom a Jimovi, Bee a Clemmie Moyesovcom. Ale predovšetkým ako vždy Charlesovi, Saskii, Harrymu a Lockie. ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
Table of Contents Start Prol贸g 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 Epil贸g ===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=
===C5UhBt7EL6eH9iPu9IzOcDkxxD+7ONbVvxaNHfPlzNE=