Hra o trony ukazka by Martin Sust

TATRAN

Z anglického originálu George R. R. Martin: A Game of Thrones – Book One of a Song of Ice and Fire, ktor˘ vy‰iel vo vydavateºstve Bantam Books, New York 1996, preloÏili AÀa OstrihoÀová a Lucia Halová. Vy‰lo vo Vydavateºstve TATRAN, Bratislava 2014 ako 5015. publikácia a 112. zväzok edície LUK – KniÏnica svetov˘ch bestsellerov. Vydanie I. Prebal a väzbu podºa pôvodného návrhu spracoval AldoDesign, Bratislava. Zodpovedná redaktorka Katarína Jusková Jazyková redaktorka Eva Mládeková Technick˘ redaktor Jaroslav ZdraÏil Sadzba RS servis Vytlaãila Tû‰ínská tiskárna, a. s., âesk˘ Tû‰ín. www.slovtatran.sk :: knihy pre hodnotnej‰í Ïivot

Published by agreement with the author and the author’s agents, The Lotts Agency, Ltd.

Copyright © 1996 by George R. R. Martin All rights reserved. Maps and decorations © Jeffrey L. Ward Heraldic crests © Virginia Norey Translation © AÀa OstrihoÀová a Lucia Halová 2014 Slovak edition © Vydavateºstvo TATRAN 2014 ISBN 978-80-222-0701-0

Tรกto je pre Melindu

PROLÓG ali by sme sa vrátiÈ,“ povedal Gared, keì les okolo nich zaãal tmavnúÈ. „Tí divosi sú m⁄tvi.“ „Ty má‰ z m⁄tvych strach?“ op˘tal sa ho ser Waymar Royce s miernym náznakom úsmevu. Gared na u‰tipaãnú poznámku nereagoval. Mal vy‰e päÈdesiat, bol star˘ a v Ïivote uÏ stretol veºa urodzen˘ch pánov. „M⁄tvi sú m⁄tvi,“ prehodil krátko. „Od m⁄tvych sa drÏme rad‰ej ìalej.“ „Naozaj sú m⁄tvi?“ op˘tal sa ‰eptom Royce. „Ak˘ máme dôkaz?“ „Will ich videl,“ povedal Gared. „Keì Will hovorí, Ïe sú m⁄tvi, nepotrebujem iné dôkazy.“ Will vedel, Ïe skôr ãi neskôr ho zatiahnu do svojho sporu. Îelal si, aby to bolo rad‰ej neskôr. „Moja matka vravievala, Ïe m⁄tvi nespievajú piesne,“ zapojil sa do rozhovoru. „Moja dojka hovorila to isté, Will,“ súhlasil Royce. „Nikdy never tomu, ão poãuje‰ pri Ïenskom prsníku. Niektoré veci sa môÏeme nauãiÈ aj od m⁄tvych.“ Jeho hlas sa zvuãne niesol súmraãn˘m lesom. „Máme pred sebou e‰te dlhú cestu,“ poznamenal Gared. „Osem, moÏno deväÈ dní. A uÏ sa stmieva.“ Ser Waymar Royce bez záujmu zdvihol zrak k oblohe. „V tomto období sa noc zaãína vÏdy o tomto ãase. Hádam sa len nebojí‰ tmy, Gared?“ Will videl, ako Garedovi stuhla tvár, v oãiach pod kapucÀou ãierneho plá‰Èa sa mu blysol potláãan˘ hnev. Gared strávil v Noãnej hliadke ‰tyridsaÈ rokov ako chlapec aj ako muÏ a nebol zvyknut˘ na to, aby jeho slová brali na ºahkú váhu. A predsa v tom bolo ãosi viac. Okrem urazenej p˘chy cítil Will v starom muÏovi e‰te nieão. Bolo to takmer hmatateºné, nervózne napätie, ktoré sa nebezpeãne blíÏilo k strachu. Will chápal jeho nepokoj. Sám strávil na Múre ‰tyri roky. Keì ho prv˘krát poslali na druhú stranu, spomenul si na v‰etky staré historky, ktoré po-

„

G E O R G E R. R. M A R T I N

ãul, a zovrelo mu Ïalúdok aj v‰etky vnútornosti. Po návrate sa na tom smial. Teraz uÏ mal za sebou stovky v˘prav a nekoneãná temná divoãina, ktorú juÏania naz˘vali Prekliaty les, mu viac nenaháÀala hrôzu. AÏ do dne‰ného veãera. Dnes veãer to bolo iné. Spolu s temnotou sa do lesa vkradlo nieão, z ãoho mu naskoãila husia koÏa na celom tele a na zátylku sa mu zjeÏili vlasy. DeväÈ dní putovali na sever a na severozápad, a znovu na sever, vzìaºovali sa od Múru po stopách skupiny div˘ch útoãníkov. DeÀ ão deÀ to bolo hor‰ie. A dnes to bolo úplne najhor‰ie. Dul prudk˘ severák, oh˘bal stromy, ktoré stonali a ‰uchotali ako Ïivé bytosti. Will mal cel˘ deÀ pocit, akoby ho ãosi pozorovalo, ãosi chladné a neúprosné, nieão, ão ho nemá rado. A Gared to cítil tieÏ. Will netúÏil po inom, len sa rozbehnúÈ ozlomkrky do bezpeãia Múru. O podobné pocity sa v‰ak so svojím veliteºom nedelíte. Hlavne nie s veliteºom, ako bol tento. Ser Waymar Royce bol najmlad‰í syn z prastarého rodu s priveºk˘m poãtom dediãov. Mal osemnásÈ rokov, bol to pekn˘ mladík so siv˘mi oãami, ladn˘mi pohybmi a ‰tíhly ako mladá jedºa. V sedle obrovského ãierneho bojového Ïrebca sa doslova vypínal nad Willom a Garedom s ich mal˘mi huculmi. Mal na sebe vysoké jazdecké ãiÏmy z ãiernej koÏe, ãierne vlnené gama‰e, ãierne rukavice z moleskinu a vyberanú zbroj – trblietavú drôtenú ko‰eºu na odeve z ãiernej vlny a varenej koÏe. Ser Waymar odprisahal vernosÈ bratstvu Noãnej hliadky pred necel˘m polrokom, hoci nikto nemohol povedaÈ, Ïe by na svoje povolanie nebol pripraven˘. AspoÀ pokiaº i‰lo o obleãenie. Jeho najväã‰ou p˘chou bol ãierny plá‰È zo sobolej koÏe, hrub˘ a mäkuãk˘. „Stavil by som sa, Ïe ich v‰etky pozabíjal sám, urãite,“ hovoril Gared v barakoch nad vínom, „vykrútil im tie malé krky, ná‰ mocn˘ bojovník.“ V‰etci sa vtedy schuti zasmiali. Je ÈaÏké prijímaÈ rozkazy od muÏa, z ktorého sa ãlovek smeje nad ãa‰ou vína, uvaÏoval Will, keì sa roztrasen˘ niesol na svojom huculovi. Gared má urãite rovnak˘ pocit. „Mormont hovoril, Ïe ich máme nájsÈ, a to sme uÏ urobili,“ povedal Gared. „Sú m⁄tvi. UÏ nám nebudú robiÈ problémy. âaká nás ÈaÏká cesta. Toto poãasie sa mi nepozdáva. Ak zaãne sneÏiÈ, cesta späÈ nám potrvá aj dva t˘Ïdne, a pritom je sneh to najlep‰ie, v ão môÏeme dúfaÈ. ZaÏili ste niekedy snehovú fujavicu, pane?“ Zdalo sa, Ïe jeho lordstvo ho nepoãulo. Svojím typicky znuden˘m neprítomn˘m pohºadom sledovalo rastúce ‰ero. Will jazdil s rytierom dosÈ dlho, aby vedel, Ïe keì sa tvári takto, najlep‰ie je niãím ho neobÈaÏovaÈ. „Povedz mi e‰te raz, ão si videl, Will. Do posledného detailu. Na niã nezabudni.“ Predt˘m neÏ Will zakotvil v Noãnej hliadke, bol lovec. No, vlastne

HRA O TRÓNY

pytliak. Chytili ho v lesoch lorda Mallistera jeho jazdci, práve keì sÈahoval z koÏe pánovho jeleÀa, a dali mu na v˘ber: Buì sa obleãie do ãierneho, alebo príde o ruku. Nikto sa nedokázal pohybovaÈ v lese tich‰ie ako Will, a ãiernemu bratstvu netrvalo dlho, k˘m odhalilo jeho skryt˘ talent. „Tábor je dve míle odtiaºto, za t˘m hrebeÀom hneì pri potoku,“ povedal Will. „PriblíÏil som sa k nemu, nakoºko som si trúfol. Je ich tam osem, muÏi aj Ïeny. Deti som nevidel. Postavili si prístre‰ok pri skale. Teraz je uÏ zapadnut˘ snehom, ale stále ho trochu vidieÈ. Nehorel tam Ïiadny oheÀ, aj keì ohnisko bolo stále jasne vidieÈ. Nikto sa neh˘bal. Îiadny Ïiv˘ ãlovek nevydrÏí tak dlho bez pohybu.“ „Videl si krv?“ „NuÏ, nie,“ pripustil Will. „Nejaké zbrane?“ „Zopár meãov a lukov. Jeden muÏ mal sekeru. Na pohºad masívnu, s dvojit˘m ostrím, hroziv˘ kus Ïeleza. LeÏala vedºa neho na zemi, hneì pri ruke.“ „Zapamätal si si, ako leÏali telá?“ Will pokrãil plecami. „Niektoré sa sediaãky opierali o skalu. Väã‰ina leÏala na zemi. Akoby spadli.“ „Alebo spali,“ nadhodil Royce. „Spadli,“ trval na svojom Will. „Hore na hrabe bola Ïena ukrytá za konármi. Hliadka.“ Usmial sa. „Dával som si pozor, aby ma nezbadala. Keì som sa dostal bliÏ‰ie, zistil som, Ïe ani ona sa neh˘be.“ Mimovoºne ho striaslo. „Je ti zima?“ op˘tal sa Royce. „Trochu,“ zamrmlal Will. „To ten vietor, pane.“ Mlad˘ rytier sa k svojim ufÀukan˘m spolubojovníkom otoãil chrbtom. Zmrznuté lístie navôkol ‰uchorilo vo vetre a Royceov Ïrebec nepokojne klusal ìalej. „âo podºa teba zabilo t˘ch ºudí, Gared?“ op˘tal sa nenútene ser Waymar. Upravil si dlh˘ sobolí plá‰È. „Mráz,“ odpovedal Gared so Ïeleznou istotou. „Videl som, ako ºudia mrzli minulú zimu a ako mrzli zimu predt˘m, keì som bol e‰te chlapec. KaÏd˘ rozpráva o závejoch vysok˘ch ‰tyridsaÈ stôp a ako sa zo severu priÏenie víchrica, ale skutoãn˘m nepriateºom je chlad. Zakráda sa za vami tich‰ie neÏ Will, a vy sa najskôr trasiete od zimy, drkocete zubami, podupkávate nohami a snívate o varenom víne a príjemnom teple plameÀov. A páli. Niã nepáli väã‰mi neÏ chlad. Ale len chvíºu. Potom sa do vás dostane, preniká vám cel˘m telom, a zakrátko uÏ nemáte silu s ním bojovaÈ. Jednoduch‰ie je posadiÈ sa alebo zaspaÈ. Nakoniec vraj uÏ necítite bolesÈ. Zoslabnete, doºahne na vás obrovská únava a v‰etko sa zaãne strácaÈ, akoby ste klesali na dno mora teplého mlieka. Cítite len pokoj.“ „Aké kvetnaté, Gared,“ poznamenal ser Waymar. „Nikdy by som si nebol pomyslel, Ïe v tebe drieme básnik.“

G E O R G E R. R. M A R T I N

„Viem, ão znamená, keì sa ãloveka zmocní chlad, va‰e lordstvo.“ Gared si zloÏil kapucÀu a otrãil serovi Waymarovi k˘ptiky u‰í. „Dve u‰i, tri prsty na nohách a malíãek na ºavej ruke. Dopadol som e‰te celkom dobre. Môjho brata na‰li na stráÏnom stanovi‰ti zamrznutého, s úsmevom na tvári.“ Ser Waymar pokrãil plecami. „Mali ste sa teplej‰ie obliecÈ, Gared.“ Gared zagánil na mladého lorda a jazvy okolo dier na mieste, kde mal kedysi u‰i, ktoré omrzli a majster Aemon mu ich musel odrezaÈ, oãerveneli od hnevu. „Uvidíme, ako teplo sa budete vedieÈ obliecÈ vy, keì príde zima.“ Stiahol si kapucÀu do ãela a nahrbil sa na koni, tich˘ a mrzut˘. „Keì Gared hovorí, Ïe to bol chlad…“ zaãal Will. „Bol si tento t˘ÏdeÀ na hliadke, Will?“ „Áno, pane.“ Nepre‰iel t˘ÏdeÀ, aby naÀho nevy‰lo aspoÀ desaÈ poondiatych hliadok. Na ão naráÏa? „A ak˘ sa ti zdal Múr?“ „Uplakan˘,“ odpovedal zamraãene Will. Teraz uÏ vedel, ão sleduje mlad˘ lord svojimi otázkami. „Nemohli zamrznúÈ. Nie v ãase, keì Múr plakal. Nebola taká zima.“ Royce prik˘vol. „Bystr˘ chlapec. Minul˘ t˘ÏdeÀ síce párkrát prituhlo a obãas sa prihnala krátka snehová prehánka, ale rozhodne nebol tak˘ mráz, aby zabil osem dospel˘ch ºudí. Dovoº mi, aby som ti pripomenul, Ïe tí ºudia boli obleãení v koÏu‰inách a koÏi, mali prístre‰ok a mohli si rozloÏiÈ oheÀ.“ Rytier sa sebaisto usmial. „Zaveì nás tam, Will. Chcem sa na t˘ch m⁄tvych pozrieÈ sám.“ Márna snaha. Rozkaz bol rozkaz a ãesÈ im velila poslúchnuÈ. Will ‰iel prv˘, jeho chud˘ mal˘ kôÀ si starostlivo vyberal cestu cez nízke krovie. Minulú noc napadlo trochu snehu, pod krehkou bielou ‰krupinou striehli na ºahkováÏnych, neopatrn˘ch jazdcov kamene, korene a ukryté jamy. Za ním bol ser Waymar Royce, jeho veºk˘ ãierny Ïrebec netrpezlivo odfrkoval. Bojov˘ Ïrebec sa nehodí na prieskumné v˘pravy, ale skúste to povedaÈ jeho lordstvu. Gared ‰iel na chvoste a potichu frflal. Na krajinu sa zná‰al súmrak. Bezoblaãné nebo bolo tmavofialové ako stará modrina, potom sa prezlieklo do ãierneho. Vy‰li hviezdy a polmesiac. Will im bol vìaãn˘ za svetlo. „Urãite by sme mohli ísÈ aj r˘chlej‰ie,“ povedal Royce, keì mesiac vystúpil nad stromy. „Nie s t˘mto koÀom,“ namietol Will. Strach mu dodal odvahu. „Alebo chcete ísÈ prv˘, pane?“ Ser Waymar Royce sa neunúval odpovedaÈ. Kdesi v lese zavyl vlk. Will zaviedol hucula pod star˘ pokriven˘ hrab a zosadol. „Preão si zastavil?“ op˘tal sa ser Waymar.

HRA O TRÓNY

„Bude lep‰ie, keì zvy‰ok cesty prejdeme pe‰o, pane. Je to hneì za hrebeÀom.“ Royce na chvíºu zastal, zahºadel sa do diaºky – zjavne prem˘‰ºal. Medzi stromami za‰evelil chladn˘ vietor. Nádhern˘ sobolí plá‰È sa za ním zavlnil, akoby bol Ïiv˘. „Nieão tu nesedí,“ zamrmlal Gared. Mlad˘ rytier sa poh⁄davo usmial. „Naozaj?“ „Vari to necítite, pane?“ op˘tal sa Gared. „Naãúvajte temnote.“ Will to cítil. Za celé ‰tyri roky, ão strávil v Noãnej hliadke, sa nikdy takto nebál. âo je to? „Vietor. ·eveliace lístie na stromoch. Vlk. Ktorého z t˘ch zvukov sa bojí‰ najviac, Gared?“ Keì Gared neodpovedal, Royce ladne zosadol zo Ïrebca. Priviazal ho k spodnému konáru, ão najìalej od ostatn˘ch koní, a vytiahol z po‰vy dlh˘ meã. Drahé kamene na rukoväti sa zatrblietali, mesaãné svetlo skæzlo po ligotavej oceli. Bola to nádherná zbraÀ, majstrovsky ukutá a oãividne nová. Will pochyboval, Ïe Àou niekto niekedy sekol v hneve. „Stromy tu rastú nahusto,“ varoval ho Will. „S t˘m meãom sa do nich zapletiete, pane. NôÏ by bol lep‰í.“ „Keì budem potrebovaÈ radu, dám ti vedieÈ,“ odbil ho mlad˘ lord. „Gared, ty zostaÀ tu a stráÏ kone.“ Gared zosadol. „Potrebujeme oheÀ. Postarám sa o to.“ „Zbláznil si sa, starec? Ak sú v lese nepriatelia, oheÀ je to posledné, ão teraz potrebujeme.“ „Existujú aj nepriatelia, ktor˘ch oheÀ odradí,“ namietol Gared. „Medvede, pravlky a… v‰elijaké iné tvory…“ Ser Waymar zovrel pery. „Hovorím, Ïiadny oheÀ.“ Garedova tvár sa skr˘vala v tieni kapucne, ale Will videl, ako sa mu v oãiach pri pohºade na rytiera prudko zablyslo. Na chvíºu dostal strach, Ïe starec vytasí meã. Bola to krátka ‰karedá zbraÀ, koÏená rukoväÈ bola stmavnutá od potu a ostrie vy‰trbené od ãastého pouÏívania, ale Will by za Ïivot mladého lorda nedal ani derav˘ gro‰, keby ho Gared vytiahol. Nakoniec sa Gared rozhliadol okolo seba. „Îiadny oheÀ,“ ‰epol si pre seba. Royce to pochopil ako tich˘ súhlas a obrátil sa. „Veì ma,“ prikázal Willovi. Will si opatrne razil cestu hust˘m krovím, potom zamieril po svahu k nízkemu hrebeÀu a pod stromom-ochrancom na‰iel v˘hodné pozorovacie stanovi‰te. Na vlhkom blate pokrytom tenkou vrstvou snehu sa mu ‰m˘kalo, kamene a neviditeºné korene stromov sa snaÏili podkopnúÈ mu nohy. Ticho a obozretne sa ‰tveral do kopca. Za sebou poãul jemné cinkanie pánovej drôtenej ko‰ele, ‰uchorenie lístia a tlmené kliatby, keì sa v‰adeprítomné

G E O R G E R. R. M A R T I N

konáre plietli do cesty mladíkovmu dlhému meãu a zachytával sa mu do nich skvostn˘ sobolí plá‰È. Na hrebeni rástol veºk˘ strom-ochranca, presne ako si Will pamätal, najniÏ‰ie konáre boli sotva stopu nad zemou. Will vkæzol podeÀ, ºahol si na brucho do snehu zmie‰aného s blatom a pozrel na prázdnu ãistinu pod sebou. Srdce mu zamrelo. Chvíºu sa neodváÏil ani d˘chaÈ. Mesaãné svetlo dopadalo priamo na ãistinku, na popol v ohnisku, na prístre‰ok zapadnut˘ snehom, na veºkú skalu a polozamrznut˘ potok. V‰etko bolo ako pred niekoºk˘mi hodinami, keì odchádzal. Iba ºudia zmizli. Nevidel ani jedno telo. „Bohovia!“ zaãul nadávku spoza chrbta. Ser Waymar Royce sekol meãom do konára, ão mu stál v ceste, a koneãne vystúpil na vrchol hrebeÀa. Zastal vedºa ochrancu s dlh˘m meãom v ruke, plá‰È sa v náporoch vetra vzdúval za ním a jeho silueta sa vzne‰ene ãrtala na pozadí hviezdnatej oblohy. „R˘chlo zaºahnite!“ ‰epol naliehavo Will. „Nieão tu nesedí.“ Royce sa neh˘bal. Díval sa dolu na prázdnu ãistinu a smial sa. „Zdá sa, Ïe tvoje m⁄tvoly zmenili táborisko, Will.“ Will stratil reã. Márne sa snaÏil nájsÈ slová. To predsa nie je moÏné! Oãami blúdil po opustenom tábore, pohºad sa mu pristavil na sekere. Na veºkej sekere s dvojit˘m ostrím, ktorá stále leÏala nedotknutá tam, kde ju videl naposledy. Cenná zbraÀ… „Zdvihni sa, Will,“ prikázal mu ser Waymar. „Nikto tu nie je. Nezobral som Èa sem preto, aby si sa schovával pod stromom.“ Will neochotne poslúchol. Ser Waymar naÀho pozrel s neskr˘van˘m nesúhlasom. „Nevrátim sa do âierneho hradu zo svojej prvej prieskumnej v˘pravy s prázdnymi rukami. T˘ch ºudí nájdeme.“ Rozhliadol sa okolo seba. „Vylez na strom. R˘chlo. Hºadaj oheÀ.“ Will sa bez slova zvrtol. HádaÈ sa s pánom nemalo zmysel. Zadul prudk˘ vietor, prenikol mu aÏ pod koÏu. Zamieril ku kmeÀu sivozeleného ochrancu s ko‰atou klenbou a zaãal liezÈ nahor. Ruky mal zakrátko lepkavé od Ïivice a medzi ihliãím sa stratil. Strach mu ÈaÏil útroby ako jedlo, ão sa nedá stráviÈ. Za‰epkal r˘chlu modlitbu k bezmenn˘m lesn˘m bohom a vytiahol z po‰vy dlhú d˘ku. VloÏil si ju medzi zuby, aby mal pri lezení voºné ruky. ChuÈ chladného kovu v ústach mu poskytla aspoÀ akú-takú úºavu. Dole pod ním mlad˘ lord zrazu zvolal: „Kto je tam?“ Will zachytil v pánovej otázke neistotu. St⁄pol, naãúval, pozoroval. Les mu odpovedal ‰umom lístia, mraziv˘m zurãaním potoka, húkaním sneÏnej sovy v diaºke. Iní Ïiadne zvuky nevydávali.

HRA O TRÓNY

Will zazrel kútikom oka pohyb. Pomedzi stromy sa kæzali bledé siluety. Keì otoãil hlavu, zbadal v tme biely tieÀ. Vzápätí zmizol. Konáre sa vo vetre trochu pohli, obtreli sa o seba, po‰kriabali sa navzájom dreven˘mi prstami. Will otvoril ústa, aby lorda varoval, ale slová sa mu zasekli v hrdle. MoÏno sa m˘lil. MoÏno to bol len vták, odraz na snehu, zvlá‰tna hra mesaãného svitu. âo vlastne videl? „Will, kde si?“ zakriãal zdola ser Waymar. „Vidí‰ nieão?“ Pomaly sa otáãal okolo svojej osi, náhle ostraÏit˘, s meãom v rukách. Musel ich cítiÈ rovnako, ako ich cítil Will. Niã v‰ak nevideli. „Ozvi sa! Preão je tu zrazu taká zima?“ Naozaj sa zozimilo. Roztrasen˘ Will sa tuh‰ie primkol ku kmeÀu ochrancu a pritlaãil naÀ tvár. Pocítil na nej sladkú lepkavú Ïivicu. Z temnoty lesa sa vynoril tieÀ. Zastal pred Royceom. Bol vysok˘, vyziabnut˘ a na pohºad tvrd˘ ako staré kosti. PokoÏku mal bielu ako mlieko. Keì sa pohyboval, jeho brnenie akoby menilo farbu; raz bolo bledé ako ãerstvo napadnut˘ sneh, raz ãierne ako noc, hm˘rili sa na Àom odblesky tmav˘ch sivozelen˘ch stromov. Pri kaÏdom kroku sa ãerili ako mesaãn˘ svit na hladine rieky. Will poãul, ako ser Waymar pod ním pomaly sykavo vyd˘chol. „NepribliÏuj sa,“ precedil mlad˘ lord pomedzi zuby. Hlas mu preskakoval ako chlapcovi. Dlh˘ sobolí plá‰È si prehodil cez plece, aby mal voºné ruky, pripravil sa na boj a zovrel meã v dlaniach. Vietor ustal. Bola stra‰ná zima. In˘ zatiaº neãujne postupoval ìalej. V ruke drÏal meã, ak˘ Will jakÏiv nevidel. âepeº bola ukovaná z kovu, ak˘ ºudia nepoznali. OÏíval v mesaãnom svite, priehºadn˘ ako kri‰táºová ãrepina, taká tenká, Ïe pri pohºade zboku nebolo meã vidieÈ. Svetielkoval priezraãn˘m svetlomodr˘m svitom, ão sa kæzal po hranách, no napriek tomu si Will bol ist˘, Ïe je ostrej‰í neÏ najostrej‰ia britva. Ser Waymar sa bránil statoãne. „Zatancuj si so mnou.“ Chrabro zdvihol meã nad hlavu. Ruky sa mu chveli pod váhou zbrane alebo od zimy. A predsa si Will v tej chvíli pomyslel, Ïe ser Royce uÏ viac nie je chlapec, ale muÏ z Noãnej hliadky. In˘ zastal. Will zbadal jeho oãi; modré, hlb‰ie a modrej‰ie neÏ oãi smrteºníka, ich farba pálila ako ºad. Upierali sa na ostrie meãa zdvihnutého do v˘‰ky, pozorovali chladné mesaãné svetlo stekajúce po ostrí. Na okamih sa Will odváÏil dúfaÈ. Z tieÀa sa potichu vynorili tiene – dvojníci toho prvého. Traja… ‰tyria… piati… Ser Waymar azda pocítil chlad, ão od nich zavanul, ale nevidel ich ani nepoãul. Will naÀho musí zakriãaÈ. Je to predsa jeho povinnosÈ. Ale bude to jeho smrÈ, ak to urobí. Roztrasen˘ pevne zvieral kmeÀ stromu a ani nehlesol.

G E O R G E R. R. M A R T I N

Svetielkujúci biely meã zasvi‰Èal vzduchom. Ser Waymar mu nastavil svoju oceº. Keì sa dve ostria stretli, neozvalo sa rinãanie kovu, len vysok˘, tenk˘ tón na prahu poãuteºnosti, ako zviera, ão zakvílilo od bolesti. Royce odrazil druh˘ úder, a hneì nato tretí, potom ustúpil o krok dozadu. Niekoºko ìal‰ích v˘padov, a znovu cúvol. Za ním, po jeho pravici aj ºavici, v‰ade naokolo stáli pozorovatelia, tichí, trpezliví, bez tvárí. Vìaka premenliv˘m vzorom na dômyseln˘ch brneniach boli v lese neviditeºní. Ani jeden sa nepohol, nezasiahol do súboja. Meãe do seba naráÏali znovu a znovu, Will mal sto chutí zapchaÈ si u‰i, aby nepoãul ten ãudn˘ skºuãujúci zvuk, ktor˘ pritom vydávali. Ser Waymar namáhavo dychãal a dych sa mu v mesaãnom svite zráÏal do bielych obláãikov. Ostrie meãa mal pokryté námrazou; na meãi Iného tancoval bledomodr˘ svit. Potom Royce odrazil nepriateºovu zbraÀ o ãosi neskôr, ako mal. Svetielkujúci meã pre‰iel brnením pod jeho rukou a mlad˘ lord vykríkol od bolesti. Pomedzi krúÏky brnenia zaãala presakovaÈ krv. V tom chlade sa z nej parilo a kvapky, ão dopadli na biely sneh, Ïiarili ako plamene. Ser Waymar si pre‰iel rukou po boku. Na hrubej rukavici mu zostal ãerven˘ fºak. In˘ povedal nieão v jazyku, ktor˘ Will nepoznal; jeho hlas pripomínal praskot ºadu na zamrznutom jazere a z jeho slov bolo cítiÈ poh⁄danie. Ser Waymar Royce sa rozzúril. „Za Roberta!“ zvolal a vyrútil sa dopredu. Zdvihol oboma rukami meã pokryt˘ námrazou, zvrtol sa okolo vlastnej osi a celou silou ‰vihol meãom od boku. In˘ sa takmer lenivo kryl. Keì sa meãe zrazili, oceº pukla. Noãn˘m lesom sa rozºahol v˘krik a dlh˘ meã sa rozpadol na stovky leskl˘ch úlomkov, padali na zem ako dáÏì ostr˘ch ihiel. Royce s v˘krikom padol na kolená a zakryl si oãi. Pomedzi prsty mu pretekala krv. Tí, ão sa doteraz iba prizerali, podi‰li bliÏ‰ie, akoby dostali nejak˘ rozkaz. V hrobovom tichu sa v‰etky meãe naraz zdvihli do v˘‰ky a klesli k zemi. Bola to chladnokrvná poprava. Bledé ostria krájali brnenie ako hodváb. Will zatvoril oãi. Hlboko pod sebou poãul hlasy a smiech ostr˘ ako cencúle. Pre‰lo veºmi veºa ãasu, k˘m pozbieral odvahu pozrieÈ sa dolu. HrebeÀ pod ním bol prázdny. Zostal na strome a sotva sa odváÏil d˘chaÈ, zatiaº ão sa mesiac pomaly zakrádal po ãiernej oblohe. Nakoniec, cel˘ ubolen˘ a s prstami zdrevenen˘mi od zimy, zliezol zo stromu. Royceovo telo leÏalo v snehu dolu tvárou, s jednou rukou od tela. Hrub˘ sobolí plá‰È bol rozsekan˘ na franforce. Keì tam takto leÏal m⁄tvy, bolo vidieÈ, ak˘ bol mlad˘. Len chlapec. O niekoºko stôp ìalej Will na‰iel, ão zostalo z jeho meãa, iba hrot, rozãesnut˘ a pokrúten˘ ako kmeÀ stromu, do ktorého udrel blesk. Will si kºa-

HRA O TRÓNY

kol, opatrne sa rozhliadol okolo seba a zobral ho do ruky. Úlomok meãa bude dôkaz. Gared uÏ bude vedieÈ, ão s ním, a ak nie, tak Star˘ medveì Mormont alebo majster Aemon urãite. Bude Gared e‰te vôbec pri koÀoch? Musí sa poponáhºaÈ. Will sa postavil. Nad ním sa t˘ãil ser Waymar Royce. Prepychové obleãenie mal roztrhané na franforce, tvár dokatovanú. Zo slepej bielej zrenice ºavého oka trãal úlomok rytierovho meãa. Pravé oko mal otvorené. Dúhovka mu horela modrou farbou. Videla. Z malátnych prstov vypadol zlomen˘ meã. Will zatvoril oãi a modlil sa. Dlhé elegantné ruky sa mu letmo dotkli líc, potom sa zovreli okolo krku. A hoci ich chránili hrubé moleskinové rukavice zalepené od krvi, ich dotyk mrazil ako ºad.

BRAN vitlo jasné chladné ráno, svieÏi vzduch naznaãoval, Ïe leto sa ch˘li ku koncu. Na úsvite vyrazili na popravu, dokopy ich bolo dvadsaÈ a spolu s nimi cválal nervózny a vzru‰en˘ Bran. Prv˘krát uznali, Ïe je dosÈ star˘, aby mohol ísÈ s otcom a bratmi a stal sa svedkom vykonávania kráºovej spravodlivosti. Písal sa deviaty rok leta a siedmy rok Branovho Ïivota. Z malého prístre‰ka v kopcoch vyviedli muÏa. Robb si myslel, Ïe to bude nejak˘ divoch, ão prisahal vernosÈ Manceovi Nájazdníkovi, kráºovi za Múrom. Pri tej predstave mu behal mráz po chrbte. Spomenul si, ão im pri kozube rozprávala stará dojka. Divosi sú zlí, hovorila, otrokári, vrahovia a zlodeji. Obcujú s obrami a ghulmi, za temn˘ch nocí kradnú malé dievãatká a pijú krv z vyle‰ten˘ch rohov. Ich Ïeny poãas Dlhej noci spávajú s In˘mi, aby potom privádzali na svet prí‰erné poloºudské bytosti. LenÏe muÏ, ktorého na‰li so zviazan˘mi rukami a nohami, pripútaného k múru rotundy, kde ãakal na akt kráºovej spravodlivosti, bol star˘ a vychudnut˘, len o ãosi vy‰‰í neÏ Robb. Mráz ho pripravil o obidve u‰i a prst na ruke. Obleãen˘ bol v ãiernom ako bratia z Noãnej hliadky, okrem roztrhaného a umasteného koÏucha. Dych muÏov a koní sa mie‰al dokopy a v chladnom rannom vzduchu sa premieÀal na obláãiky pary. Jeho otec prikázal, aby muÏa odviazali a predviedli. Robb a Jon sedeli vystretí a mækvi na koÀoch. Sedemroãn˘ Bran sa medzi nimi na svojom poníkovi snaÏil vyzeraÈ star‰í a pokú‰al sa tváriÈ, Ïe takéto nieão nevidí prv˘ raz. Cez bránu prístre‰ka prefukoval mierny vetrík a nad hlavami im viala ‰tandarda Starkovcov zo Zimovresu: siv˘ pravlk beÏiaci po snehobielom poli. Branov otec sedel váÏny a vzne‰en˘ na svojom koni, s dlh˘mi hned˘mi vlasmi sa mu pohrával vietor. S krátko zastrihnut˘mi fúzmi popretkávan˘mi striebrom vyzeral na viac neÏ na tridsaÈpäÈ rokov. Dnes mal v siv˘ch oãiach ponur˘ pohºad, vôbec nepripomínal ãloveka, ktor˘ s nimi sedával po veãeroch pred kozubom a tich˘m hlasom im rozprával príbehy hrdinov

G E O R G E R. R. M A R T I N

a detí lesa. Dal si dolu svoju otcovskú tvár, pomyslel si Bran, a nasadil si tvár lorda Starka zo Zimovresu. V chladnom ráne sa kládli otázky a dávali odpovede, ale Bran si neskôr veºmi nespomínal, ão sa tam pohovorilo. Jeho otec nakoniec vydal príkaz a dvaja stráÏnici odvliekli otrhaného muÏa k hrabovému klátu uprostred malého nádvoria. Prinútili ho, aby si poloÏil hlavu na tvrdé ãierne drevo. Lord Eddard Stark zosadol z koÀa a pano‰ Theon Greyjoy mu priniesol popravn˘ meã. Ten meã sa naz˘val ªad. âepeº bola ‰iroká ako muÏská dlaÀ a dlh‰ia neÏ Robb. Bola ukutá z val˘rskej ocele kladivami a ãarami a tmavá ako dym. Niã sa nedalo naostriÈ lep‰ie neÏ val˘rska oceº. Otec si stiahol rukavice a podal ich Jorymu Casselovi, kapitánovi svojich domácich stráÏí. Chytil ªad do obidvoch rúk a povedal: „V mene Roberta z rodu Baratheonovcov, prvého toho mena, kráºa Andalov a Rhoynarov a Prv˘ch ºudí, pána Siedmich kráºovstiev a Ochrancu rí‰e, Èa ja, Eddard z rodu Starkovcov, pán Zimovresu a StráÏca severu, odsudzujem na smrÈ.“ Zdvihol obrovsk˘ meã nad hlavu. Branov nevlastn˘ brat Jon Snow podi‰iel bliÏ‰ie. „DrÏ opraty pevne v rukách,“ po‰epol, „a neodvracaj pohºad. Otec si to v‰imne.“ Bran pevne uchopil opraty svojho poníka a nespú‰Èal oãi z odsúdenca. Otec mu jedin˘m ist˘m úderom odÈal hlavu. Sneh sa sfarbil doãervena krvou jasnou ako letné víno. Jeden kôÀ sa spla‰ene vzopäl na zadné a museli ho utí‰iÈ, aby neutiekol. Bran nedokázal odtrhnúÈ oãi od krvi. Pozoroval, ako ju sneh okolo kláta laãno vsakuje a sfarbuje sa doãervena. Hlava, oddelená od tela, narazila na koreÀ a zaãala sa kotúºaÈ. Zastala pri Greyjoyov˘ch nohách. Theon bol ‰tíhly tmav˘ devätnásÈroãn˘ chlapec, ktor˘ povaÏoval v‰etko za zábavu. Zasmial sa a odkopol odÈatú hlavu. „Osol,“ zamumlal Jon, ale tak potichu, aby ho Greyjoy nepoãul. PoloÏil Branovi ruku na plece a ten sa obrátil k nevlastnému bratovi. „Bol si statoãn˘,“ pochválil ho váÏne Jon. Jon mal ‰trnásÈ rokov a vedel, ako vyzerajú popravy. Poãas dlhej spiatoãnej cesty do Zimovresu sa im zdalo, Ïe sa ochladilo, hoci vietor ustal a vysoko na oblohe svietilo slnko. Bran cválal spolu s bratmi hodn˘ kus pred druÏinou, jeho poník sa zo v‰etk˘ch síl snaÏil udrÏaÈ tempo s koÀmi. „Ten zbeh zomrel statoãnou smrÈou,“ poznamenal Robb. Bol vysok˘, dobre stavan˘ a rástol kaÏd˘m dÀom; poná‰al sa na matku, mal svetlú pokoÏku, ga‰tanové vlasy a modré oãi Tullyovcov z Riavokrutu. „Predsa len bol odváÏny.“ „Nie,“ povedal Jon Snow potichu. „Nebola to odvaha. Zomieral od strachu. Bolo mu to vidieÈ na oãiach, Stark.“ Jonove oãi boli také tmavosivé, aÏ vyzerali ãierne, ale skoro niã im neu‰lo. Bol v rovnakom veku ako Robb,

HRA O TRÓNY

aj keì sa na seba vôbec nepodobali. Jon bol ‰tíhly a Robb svalnat˘, Jon tmav˘ a Robb svetl˘, Jon mal ladné pohyby a bol v˘bu‰n˘, zatiaº ão jeho nevlastn˘ brat bol siln˘ a r˘chly. Na Robba to neurobilo Ïiadny dojem. „Do pekiel aj s jeho oãami,“ zahre‰il. „Zomrel dôstojne. Ideme sa pretekaÈ k mostu?“ „Dobre,“ súhlasil Jon a popchol koÀa. Robb znovu zahre‰il a vyrazil za ním. O chvíºu uÏ obaja cválali po cestiãke. Robb sa smial a vykrikoval, Jon sa mlãky sústredil. Spod kop˘t koní odfrkovali sp⁄‰ky snehu. Bran sa ich nesnaÏil dobehnúÈ. Jeho poník s nimi nemohol súperiÈ. Predt˘m sa zahºadel do oãí toho otrhaného muÏa a teraz o nich prem˘‰ºal. Po chvíli sa zvuk Robbovho smiechu stratil a les opäÈ stíchol. Bol tak˘ pohrúÏen˘ do my‰lienok, Ïe vôbec nepoãul zvy‰ok druÏiny, aÏ k˘m ho nedobehol otec. „Si v poriadku, Bran?“ op˘tal sa láskavo. „Áno, otãe,“ odpovedal Bran a zdvihol k nemu zrak. Otec na mohutnom bojovom Ïrebcovi sa nad ním v koÏiach a koÏu‰inách t˘ãil ako obor. „Robb hovorí, Ïe ten muÏ prijal smrÈ statoãne, ale Jon vraví, Ïe mal strach.“ „A ão si myslí‰ ty?“ op˘tal sa otec. Bran sa zamyslel. „MôÏe byÈ ãlovek statoãn˘, keì má z nieãoho strach?“ „Práve vtedy môÏe byÈ naozaj statoãn˘,“ povedal otec. „Pochopil si, preão som to urobil?“ „Bol to divoch,“ odpovedal Bran. „Divosi uná‰ajú Ïeny a predávajú ich In˘m.“ Otec sa usmial. „Stará dojka ti zase rozprávala tie svoje príbehy. V skutoãnosti tento muÏ krivo prisahal, bol to zbeh z Noãnej hliadky. Tí sú najnebezpeãnej‰í. Zbeh vie, Ïe ak ho chytia, bude o hlavu krat‰í, a tak sa mu nehnusia nijaké zloãiny, ani tie najodpornej‰ie. Ty si ma v‰ak nepochopil. Nep˘tal som sa, preão ten muÏ musel zomrieÈ, ale preão som to musel spraviÈ.“ Na túto otázku Bran nepoznal odpoveì. „Kráº Robert má kata,“ odpovedal neisto. „To áno,“ pripustil otec, „rovnako ako targaryenskí králi pred ním. Na‰e zvyky sú v‰ak star‰ie. V Ïilách Starkovcov stále prúdi krv Prv˘ch ºudí a my veríme, Ïe ãlovek, ktor˘ vynesie rozsudok smrti, by ho mal aj vykonaÈ. Keì berie‰ Ïivot inému ãloveku, musí‰ sa mu pozrieÈ do oãí a vypoãuÈ si jeho posledné slová. A ak to nie si schopn˘ urobiÈ, potom si ten ãlovek moÏno nezaslúÏi smrÈ. Jedného dÀa sa z teba stane Robbov banderiálny pán, v mene svojho brata a kráºa bude‰ spravovaÈ pevnosÈ a v˘kon spravodlivosti bude v tvojich rukách. Keì príde ten deÀ, nesmie‰ sa z tej úlohy te‰iÈ, ale nesmie‰ sa od nej ani odvracaÈ. Kráº, ktor˘ sa skr˘va za platen˘mi katmi, veºmi skoro zabudne, ako naozaj vyzerá smrÈ.“ Vtom sa spoza hrebeÀa pred nimi vynoril Jon. Mával na nich a kriãal:

G E O R G E R. R. M A R T I N

„Otãe, Bran, poìte sem! R˘chlo sa poìte pozrieÈ, ão na‰iel Robb!“ Nato opäÈ zmizol za hrebeÀom. Jory popchol koÀa a pridal sa k nim. „Nejaké ÈaÏkosti, pane?“ „Nepochybne,“ odpovedal jeho pán. „Poìme sa pozrieÈ, akú galibu vyviedli moji synovia.“ Popchol koÀa do klusu. Jory, Bran a ostatní vyrazili za ním. Robba na‰li na brehu rieky severne od mosta, vedºa neho sedel Jon, e‰te vÏdy na koni. Na toto roãné obdobie tam bolo veºa neskorého letného snehu. Robb stál zaboren˘ po kolená v bielom záveji, kapucÀu mal stiahnutú a slnko mu zlátilo vlasy. DrÏal ãosi v náruãí a obaja chlapci sa rozprávali tajnostkársky stí‰en˘mi vzru‰en˘mi hlasmi. Jazdci si opatrne razili cestiãku pomedzi záveje, hºadajúc pevn˘ podklad na zasneÏenom hrboºatom teréne. Prví pri‰li k chlapcom Jory Cassel a Theon Greyjoy. Greyjoy sa cestou smial a vtipkoval ako zvyãajne. Bran poãul, ako hlasno zalapal po dychu. „Bohovia!“ zvolal, siahol po meãi a snaÏil sa udrÏaÈ svojho koÀa. Jory vytasil meã uÏ skôr. „Robb, choì od toho preã!“ kriãal, kôÀ sa pod ním vzpínal na zadn˘ch. Robb sa zamraãil a zdvihol zrak od uzlíãka vo svojom náruãí. „Tá vám uÏ neublíÏi,“ povedal. „Je m⁄tva, Jory.“ Bran uÏ v tej chvíli horel zvedavosÈou. Popchol poníka, aby ich dobehol, ale otec ho prinútil zosadnúÈ a pokraãovaÈ od mosta pe‰o. Bran zoskoãil z poníka a rozbehol sa k bratom. Medzit˘m aj Jon, Jory a Theon Greyjoy zosadli z koní. „Do siedmich pekiel, ão je to?“ op˘tal sa Greyjoy. „Vlk,“ odpovedal Robb. „Netvor,“ dodal Greyjoy. „Pozrite, ak˘ je veºk˘!“ Branovi, ktor˘ sa brodil k bratovi závejom vysok˘m po pás, divo tæklo srdce v hrudi. Napoly pochovan˘ v krvavom snehu leÏal veºk˘ tmav˘ tvor, schúlen˘ v smrteºnej agónii. Riedku srsÈ mal pokrytú ºadom a sálal z neho sladkast˘ pach hniloby ako Ïenská voÀavka. Bran zazrel slepé oãi, v ktor˘ch sa hm˘rili larvy, a obrovskú papuºu plnú zaÏltnut˘ch tesákov. MohutnosÈ zvieraÈa mu vyrazila dych. Bolo väã‰ie ako jeho poník, dvakrát väã‰ie neÏ najväã‰í loveck˘ pes v otcovom psinci. „To nie je netvor,“ povedal potichu Jon. „To je pravlk. B˘vajú väã‰ie ako vlky.“ Theon Greyjoy namietol: „Pravlka juÏne od Múru nikto nevidel uÏ dobr˘ch dvesto rokov.“ „Jedného práve vidím,“ povedal Jon. Bran odtrhol oãi od obludy. Vtedy si v‰imol uzlík, ão drÏal Robb v náruãí. Nate‰ene zhíkol a podi‰iel k bratovi. Væãa, malá guºôãka sivoãiernych

HRA O TRÓNY

chlpov, bolo e‰te slepé. Jemne ovoniavalo Àufáãikom Robbovi hrudník. Márne hºadalo mlieko v záhyboch jeho odevu a vydávalo cliv˘ piskºav˘ zvuk. Bran k nemu váhavo natiahol ruku. „Neboj sa,“ povedal Robb. „MôÏe‰ ho pohladkaÈ.“ Bran r˘chlo a nervózne ‰teÀa pohladkal a odvrátil sa, keì mu Jon povedal: „Tu má‰.“ VloÏil mu do náruãia druhé mláìa. „Je ich tu päÈ.“ Bran sa posadil do snehu a pritisol si væãa k tvári. Malo mäkk˘ tepl˘ koÏú‰ok. „E‰te aj po toºk˘ch rokoch si po rí‰i voºne pobehujú pravlky,“ zamumlal koniar Hullen. „Nepáãi sa mi to.“ „Je to znamenie,“ povedal Jory. Otec sa zamraãil. „Je to len m⁄tve zviera, Jory.“ Napriek tomu sa zdalo, Ïe mu ãosi robí starosti. Obchádzal mrcinu a pod nohami mu vrÏìal sneh. „Vieme, ão ju zabilo?“ „Má nieão v krku,“ odpovedal Robb, py‰n˘, Ïe poznal odpoveì, skôr neÏ jeho otec poloÏil otázku. „Tu hneì pod ãeºusÈou.“ Otec si kºakol na zem a prehmatal zvieraÈu papuºu. Prudko potiahol ãosi a zdvihol to do v˘‰ky, aby si to mohli v‰etci obzrieÈ. Kus odlomeného paroha, cel˘ od krvi. V druÏine sa rozhostilo ticho. MuÏi pozerali na paroÏie s nepríjemn˘m pocitom a nikto sa neodváÏil prehovoriÈ. Dokonca aj Bran vnímal ich strach, hoci mu nerozumel. Otec odhodil paroh a vydrhol si ruky snehom. „Prekvapuje ma, Ïe Ïila tak dlho a bola schopná vrhnúÈ mladé,“ povedal. Jeho hlas prelomil mlãanie. „MoÏno uÏ neÏila,“ poznamenal Jory. „Poãul som uÏ v‰elião… moÏno bola m⁄tva, keì ‰teÀatá pri‰li na svet.“ „Narodené z m⁄tvoly,“ ozval sa ìal‰í muÏ. „E‰te väã‰ie ne‰Èastie.“ „To je jedno,“ zavrãal Hullen. „Ani tie dlho nevydrÏia.“ Branovi sa vydral z hrdla zhrozen˘ v˘krik. „âím skôr, t˘m lep‰ie,“ dal Hullenovi za pravdu Theon Greyjoy. Vytasil meã. „Sem s tou be‰tiou, Bran.“ Malé væãa sa mu zamrvilo v náruãí, akoby poãulo a rozumelo. „Nie!“ vykríkol rozhodne Bran. „Je moje!“ „OdloÏ meã, Greyjoy!“ povedal Robb. Na okamih znel jeho hlas rovnako veliteºsky ako hlas ich otca, pána Zimovresu, ktor˘m sa raz stane sám. „Mláìatá si necháme.“ „To nejde, chlapãe,“ zasiahol Hullenov syn Harwin. „Bude to úder z milosti,“ dodal Hullen. Bran pozrel na otca v nádeji, Ïe ho podporí, ale videl iba zamraãen˘ pohºad a zvra‰tené oboãie. „Hullen má pravdu, synak. Lep‰ia je r˘chla smrÈ, ako keby mali zomrieÈ od zimy a hladu.“

G E O R G E R. R. M A R T I N

„Nie!“ Keì pocítil, ako mu oãi zalievajú slzy, odvrátil tvár; nechcel, aby ho otec videl plakaÈ. Robb si stál za svojím. „Ry‰avá suka sera Rodrika vrhla minul˘ t˘ÏdeÀ mladé,“ povedal. „Bolo ich málo, preÏili len dve. Bude maÈ dosÈ mlieka.“ „Roztrhá ich na kusy, keì sa budú chcieÈ napiÈ.“ „Lord Stark,“ ozval sa Jon. Bolo zvlá‰tne, Ïe oslovil otca tak formálne. Bran naÀho pozrel so zúfalou nádejou. „Je tu päÈ ‰teniat,“ povedal. „Tri psíky a dve suãky.“ „No a ão?“ „Máte päÈ detí,“ pokraãoval Jon. „Troch synov, dve dcéry. Pravlk je znakom vá‰ho rodu. Osud chce, aby va‰e deti tieto væãatá vychovali, pane.“ Bran si v‰imol, ako sa v˘raz otcovej tváre zmenil, a neu‰lo mu, Ïe aj ostatní muÏi si vymenili pohºady. V tej chvíli Jona miloval z celého srdca. Dokonca aj v siedmich rokoch chápal, ão jeho brat práve urobil. Poãty mu vy‰li len preto, Ïe vynechal seba. Zarátal dievãatá, dokonca aj maliãkého Rickona, ale nie seba, ºavoboãka s priezviskom Snow, ktoré na severe nosili podºa zvyku v‰etci, ktorí nemali to ‰Èastie, aby sa narodili s vlastn˘m menom. Ich otec to pochopil tieÏ. „A pre seba nechce‰ Ïiadne væãa, Jon?“ op˘tal sa potichu. „Pravlk zdobí erb rodu Starkovcov,“ odpovedal Jon. „Ja nie som Stark, otec.“ Otec si Jona zamyslene premeriaval. Ticho náhle preru‰il Robb. „Budem sa oÀ staraÈ sám, otec,“ sºúbil. „Namoãím kúsok plátna do teplého mlieka a budem mu dávaÈ piÈ.“ „Ja tieÏ,“ pridal sa Bran ako ozvena. Lord Stark si dlho zamyslene premeriaval synov. „To sa ºahko povie, ale ÈaÏ‰ie urobí. Nedovolím, aby ste na to mrhali ãasom sluÏobníctva. Ak chcete tie ‰teÀatá, musíte ich k⁄miÈ sami, rozumiete?“ Bran nate‰ene prik˘vol. Væãa sa mu zavrtelo v náruãí a oblizlo mu tvár tepl˘m jazykom. „Musíte ich aj vycviãiÈ,“ pokraãoval otec. „Sami. Hlavn˘ psiar s nimi nebude maÈ niã spoloãné, poãujete? A nech vás chránia bohovia, ak ich zanedbáte alebo z nich vycviãíte kruté be‰tie, alebo sa k nim budete zle správaÈ. Tieto psy sa nebudú podlizovaÈ za sladkosti ani sa neodplazia, keì ich kopnete. Pravlk dokáÏe ãloveku odtrhnúÈ ruku rovnako ºahko, ako obyãajn˘ pes zabije potkana. Ste si istí, Ïe to chcete?“ „Áno, otec,“ povedal Bran. „Áno,“ súhlasil Robb. „Tie mláìatá moÏno zdochnú tak ãi tak, aj keì sa o ne budete staraÈ.“ „Nezdochnú,“ povedal Robb. „Nedovolíme to.“

HRA O TRÓNY

„Tak si ich nechajte. Jory, Desmond, pozbierajte ostatné væãatá. Je najvy‰‰í ãas vrátiÈ sa do Zimovresu.“ AÏ keì v‰etci vysadli na kone a zamierili domov, Bran si dovolil okúsiÈ sladkú chuÈ víÈazstva. Medzit˘m sa mu væãa zav⁄talo pod plá‰È, hrialo ho, bezpeãne zabalené na dlhú cestu domov. Bran prem˘‰ºal, ako by ho mal pomenovaÈ. V polovici mosta Jon prudko zastal. „âo sa deje, Jon?“ op˘tal sa ho otec. „Vy to nepoãujete?“ Bran poãul vietor v korunách stromov, dupot kop˘t na dreven˘ch doskách, tiché kÀuãanie svojho hladného væãaÈa, ale Jon zachytil nieão iné. „Tam,“ povedal Jon. Otoãil koÀa a klusom zamieril späÈ cez most. Sledovali, ako zoskakuje do snehu pri m⁄tvej pravlãici a ako si kºaká. O chvíºu sa k nim vracal s úsmevom na tvári. „Muselo sa odkotúºaÈ od ostatn˘ch,“ povedal. „Alebo ho odohnali,“ dodal otec a prezeral si ‰ieste mláìa. Malo biely koÏú‰ok, k˘m ostatné mláìatá boli sivé. Oãi malo ãervené ako krv otrhaného muÏa, ktorého v to ráno popravili. Branovi napadlo, aké je zvlá‰tne, Ïe toto væãa má oãi otvorené, zatiaº ão ostatné boli e‰te slepé. „Albín,“ usúdil Theon Greyjoy s kriv˘m pobaven˘m ú‰krnom. „Skape e‰te skôr ako ostatné.“ Jon Snow obdaril otcovho zverenca dlh˘m mraziv˘m pohºadom. „To si nemyslím, Greyjoy,“ povedal. „Ten je totiÏ môj.“

C ATELYN esy okolo Zimovresu Catelyn nikdy neprirástli k srdcu. Narodila sa ako dcéra rodu Tullyovcov v Riavokrute na âervenom bodci Trojzubca. Tamoj‰í boÏí háj bol slneãnou a vzdu‰nou záhradou, kde vysoké sekvoje vrhali ‰kvrnité tiene na zvonivé bystriny, kde sa spev vtákov oz˘val z ukryt˘ch hniezd a vzduch napæÀala korenistá vôÀa kvetov. Bohovia Zimovresu uprednostÀovali in˘ druh lesa. Bolo to prastaré temné miesto, tri akre pralesa, nedotknuté desaÈtisíc rokov, uprostred ktor˘ch vyrastal ponur˘ hrad. Páchol vlhkou hlinou a rozkladom a Ïiadne sekvoje tam nerástli. Bol to les odoln˘ch ochrancov, obrnen˘ch sivozelen˘m ihliãím, rozloÏit˘ch dubov a hrabov star˘ch ako sama rí‰a. Mohutné ãierne kmene sa tu tisli na seba, zatiaº ão pokrútené konáre sa preplietali v korunách stromov, vytvárali hustú klenbu, a znetvorené korene bojovali vo veãnej vojne pod povrchom zeme. Bolo to miesto hlbokého ticha a zádumãiv˘ch tieÀov a bohovia, ktorí tam b˘vali, nemali mená. Catelyn v‰ak vedela, Ïe dnes veãer tam nájde svojho manÏela. VÏdy keì vzal Ïivot ãloveku, vyhºadával pokoj boÏieho hája. Catelyn bola pomazaná siedmimi olejmi a meno dostala v dúhe svetla, ktorá naplnila sept v Riavokrute. Bola vychovaná vo viere tak ako jej otec, star˘ otec a jeho otec predt˘m. Ich bohovia mali mená a ich tváre jej boli rovnako známe ako tváre rodiãov. Na bohosluÏbách sa pouÏívalo kadidlo, voÀala myrta, sedembok˘ kry‰tál presvecovalo svetlo a hlasy spievali piesne. Aj Tullyovci mali svoj boÏí háj ako v‰etky veºké rody, ale ten ich slúÏil len na prechádzky, na ãítanie ãi slnenie. Obrady sa konali v septe. Ned dal pre Àu postaviÈ mal˘ sept, kde mohla spievaÈ siedmim tváram boha, v Ïilách Starkovcov v‰ak prúdila krv Prv˘ch ºudí a ich bohovia boli starí bezmenní beztvárí bohovia zeleného lesa, o ktor˘ sa delili s dávno zmiznut˘mi deÈmi lesa. Prastar˘ ãarostrom uprostred hája rozjímal nad hladinou jazierka s ãiernou studenou vodou. Ned ho naz˘val „strom srdca“. Jeho kôra bola biela

HRA O TRÓNY

ako kosÈ a tmavoãervené listy pripomínali tisíce mal˘ch zakrvaven˘ch dlaní. Do kmeÀa veºkého stromu bola vyrezaná podlhovastá tvár s melancholick˘mi ãrtami a hlboko vpadnut˘mi, zvlá‰tne bdel˘mi oãami, ãerven˘mi od zaschnutej miazgy. Tie oãi boli staré, star‰ie ako sám Zimovres. Videli, ako Brandon Staviteº poloÏil prv˘ kameÀ, ak boli m˘ty pravdivé; sledovali, ako okolo nich vyrastajú Ïulové múry hradu. Hovorilo sa, Ïe tie oãi vyrezali do kôry deti lesa poãas temn˘ch storoãí pred prechodom Prv˘ch ºudí cez Úzke more. Na juhu posledné ãarostromy vyÈali alebo vypálili pred tisícmi rokov, okrem Ostrova tvárí, kde svoju tichú stráÏ drÏali zelení ºudia. KaÏd˘ hrad tu mal svoj boÏí háj, v kaÏdom háji bol strom srdca a kaÏd˘ z nich mal vlastnú tvár. Catelyn na‰la manÏela pod ãarostromom, sedel na kameni obrastenom machom. ªad mal na kolenách a ãistil ãepeº vo vode ãiernej ako noc. Pod boÏím hájom sa tisícky rokov vrstvilo m⁄tve lístie, ktoré pohltili zvuk jej krokov, hoci ãervené oãi ãarostromu ju sledovali. „Ned,“ oslovila ho potichu. Zdvihol hlavu a pozrel na Àu. „Catelyn,“ povedal. Hlas mal chladn˘ a odmeran˘. „Kde sú deti?“ VÏdy sa jej p˘tal na to isté. „V kuchyni. Hádajú sa tam o menách pre væãatá.“ Rozprestrela si plá‰È na zem a sadla si k jazierku, chrbtom k ãarostromu. Cítila jeho pohºad na ‰iji, ale snaÏila sa ho zo v‰etk˘ch síl nevnímaÈ. „Arya sa uÏ do toho svojho zamilovala a Sansa je celá bez seba od radosti, ale Rickon si e‰te nie je celkom ist˘.“ „Bojí sa?“ op˘tal sa Ned. „Trochu,“ pripustila. „Má len tri roky.“ Ned sa zamraãil. „Musí sa nauãiÈ ãeliÈ strachu. Nebude vÏdy trojroãn˘. A zima sa blíÏi.“ „Áno,“ súhlasila Catelyn. Pri t˘ch slovách ju zamrazilo ako vÏdy. Heslo Starkovcov. KaÏd˘ ‰ºachtick˘ rod mal svoje heslo. Rodinné mottá, frázy, modlitby, v ktor˘ch sa chválili svojou cÈou a slávou, sºubovali vernosÈ a pravdu, prisahali vieru a odvahu. V‰etci okrem Starkovcov. Zima sa blíÏi. To boli ich slová. Nie prv˘krát sa zamyslela nad t˘m, akí zvlá‰tni sú títo severania. „Ten muÏ zomrel statoãne, o tom niet poch˘b,“ povedal Ned. V ruke drÏal kus naolejovanej koÏe, jemne Àou prechádzal po ãepeli veºkého meãa a le‰til ju. „Bol som rád aj kvôli Branovi. Bola by si naÀho hrdá.“ „Na Brana som vÏdy py‰ná,“ povedala Catelyn s oãami upren˘mi na meã. Hlboko v oceli videla jemné vlnky na miestach, kde sa pri kovaní stokrát prekladala. Catelyn nemala rada meãe, ale nemohla poprieÈ, Ïe ªad je nesmierne krásny. Ukuli ho vo Val˘rii, predt˘m neÏ Staré d⁄Ïavy zniãila Skaza, v ãasoch, keì kováãi pracovali aj s pomocou ãarov a kúziel, a nielen s kladivom. Mal ‰tyristo rokov a stále bol ostr˘ ako v deÀ, keì ho ukuli.

G E O R G E R. R. M A R T I N

Jeho meno bolo e‰te star‰ie, bolo dediãstvom z hrdinsk˘ch ãias, keì Starkovci vládli Severu. „Tento rok to bol uÏ ‰tvrt˘,“ povedal zachmúrene Ned. „Ten chudák bol celkom ‰ialen˘. Nieão doÀho zasialo strach tak hlboko, Ïe k nemu moje slová nedoºahli.“ Vzdychol si. „Ben pí‰e, Ïe poãet muÏov v Noãnej hliadke klesol pod tisíc. A nie sú to len zbehovia. O muÏov prichádzajú aj na prieskumn˘ch v˘pravách.“ „MôÏu za to divosi?“ op˘tala sa. „Kto in˘?“ Ned zdvihol ªad a pohºadom skæzol po celej dæÏke chladnej ocele. „A bude to e‰te hor‰ie. MoÏno príde deÀ, keì nebudem maÈ inú moÏnosÈ, iba zvolaÈ v‰etk˘ch rytierov a ísÈ za kráºom za Múr, aby som sa s ním popasoval raz a navÏdy.“ „Za Múr?“ Catelyn sa zachvela uÏ pri tom pomyslení. Ned videl des, ão sa jej zraãil v tvári. „Mance Nájazdník pre nás neznamená Ïiadne ohrozenie.“ „Za Múrom sú oveºa temnej‰ie veci.“ Obzrela sa na strom srdca, skæzla pohºadom po bielej kôre a ãerven˘ch oãiach, ão poãúvali, pozorovali a donekoneãna, pomaly preÏúvali svoje my‰lienky. NeÏne sa na Àu usmial. „Poãúva‰ priveºa príbehov starej dojky. Iní sú m⁄tvi, rovnako ako deti lesa, zmizli pred osemtisíc rokmi. Majster Luwin by ti povedal, Ïe vlastne nikdy neexistovali. Nikto Ïiv˘ ich nikdy nevidel.“ „AÏ do dne‰ného rána nikto Ïiv˘ nevidel ani pravlka,“ pripomenula mu Catelyn. „Mal som vedieÈ, Ïe nemá v˘znam hádaÈ sa so Ïenou z rodu Tullyovcov,“ povedal so ‰ibalsk˘m úsmevom. ªad zasunul naspäÈ do po‰vy. „Nepri‰la si za mnou, aby si mi rozprávala rozprávky pre deti. Viem, Ïe toto miesto nemá‰ rada. âo má‰ teda na srdci, pani moja?“ Catelyn vzala manÏela za ruku. „Dnes som sa dozvedela smutné správy, pane. Nechcela som Èa znepokojovaÈ, k˘m si sa neoãistil.“ Tú bolesÈ nedokázala nijako zmierniÈ, a tak mu to povedala otvorene. „Veºmi ma to mrzí, láska moja. Jon Arryn je m⁄tvy.“ Pozrel jej do oãí a ona videla, ako bolestne ho zasiahla tá správa. To v‰ak vedela uÏ vopred. V mladosti Neda vychovávali pestúni v Orlom hniezde a bezdetn˘ lord Arryn sa stal druh˘m otcom jemu aj jeho druhovi Robertovi Baratheonovi. Keì ·ialen˘ kráº Aerys II. Targaryen Ïiadal ich hlavy, pán Orlieho hniezda rad‰ej na protest vzt˘ãil svoje zástavy s mesiacom a sokolom, ako by vydal t˘ch, ktor˘ch mal podºa prísahy chrániÈ. A jedného dÀa pred pätnástimi rokmi sa mu jeho druh˘ otec stal aj bratom, keì spolu stáli v septe v Riavokrute, aby si zobrali za manÏelky dve sestry, dcéry lorda Hostera Tullyho. „Jon…“ ‰epol. „Sú tie správy overené?“

HRA O TRÓNY

„Bola tam kráºova peãaÈ a list bol napísan˘ Robertovou rukou. Schovala som ho pre teba. Pí‰e, Ïe lord Arryn zomrel náhle. Dokonca aj majster Pycelle bol bezmocn˘, ale podával mu makovicov˘ odvar a Jon sa netrápil pridlho.“ „To je podºa mÀa chabá útecha.“ V tvári mu videla Ïiaº, ale dokonca aj vtedy myslel najmä na Àu. „âo tvoja sestra?“ op˘tal sa. „A Jonov chlapec? Písalo sa tam nieão aj o nich?“ „Písalo sa tam len toºko, Ïe sú zdraví a odi‰li do Orlieho hniezda,“ povedala Catelyn. „Keby sa rad‰ej namiesto toho vybrali do Riavokrutu. Orlie hniezdo je vysoko v horách. Je to osamelé miesto, a vÏdy to bol domov jej manÏela, nie jej vlastn˘. KaÏd˘ kameÀ jej bude pripomínaÈ lorda Jona. Poznám svoju sestru. Potrebuje útechu rodiny a priateºov.“ „Tvoj str˘ko je v Údolí, nie? Poãul som, Ïe Jon ho vymenoval za Rytiera brány.“ Catelyn prik˘vla. „Brynden pre Àu urobí, ão bude v jeho silách, a pre chlapca tieÏ. To je moja útecha, ale napriek tomu…“ „Choì za Àou,“ povedal Ned. „Zober so sebou aj deti. ZaplÀ sály hradu vravou, v˘skaním a smiechom. Jej syn potrebuje okolo seba iné deti a Lysa by so svojím smútkom nemala ostaÈ sama.“ „Urobila by som to, keby som mohla,“ povedala Catelyn. „V liste boli v‰ak aj iné správy. Kráº má namierené do Zimovresu, aby sa stretol s tebou.“ Nedovi chvíºu trvalo, k˘m pochopil jej slová, ale nakoniec sa mu smútok vytratil z oãí. „Robert príde k nám?“ Keì prik˘vla, na tvári sa mu rozÏiaril úsmev. Catelyn si Ïelala, aby mohla byÈ rovnako ‰Èastná. LenÏe poãula, ão sa povrávalo na nádvorí – m⁄tvy pravlk v snehu, zlomené paroÏie v jeho hrdle. Strach sa v nej skrúcal ako had, ale prinútila sa usmiaÈ na muÏa, ktorého ºúbila, na muÏa, ktor˘ neveril na zlé znamenia. „Vedela som, Ïe Èa táto správa pote‰í,“ povedala. „Mali by sme poslaÈ odkaz tvojmu bratovi na Múre.“ „Áno, samozrejme,“ súhlasil. „Ben bude chcieÈ prísÈ. PrikáÏem majstrovi Luwinovi, aby poslal na sever svojho najr˘chlej‰ieho krkavca.“ Ned vstal a pomohol vstaÈ aj manÏelke. „Dopekla, koºko je to uÏ rokov? A nepo‰le nám niã iné, len toto? Nenapísal, koºko ºudí bude v jeho druÏine?“ „Akiste najmenej sto rytierov so v‰etk˘mi sluhami a pano‰mi a okolo päÈdesiat jazdcov. Cersei a deti cestujú s nimi.“ „Robert pôjde kvôli nim pomaly,“ povedal. „To je dobre. Budeme maÈ viac ãasu, aby sme sa pripravili na ich náv‰tevu.“ „V kráºovej druÏine sú aj bratia kráºovnej,“ dodala. Ned sa pri jej slovách zamraãil. Catelyn vedela, Ïe nemá vrelé vzÈahy s rodinou kráºovnej. Lannisterovci z Casterlyho skaly pri‰li Robertovi na pomoc oneskorene, keì uÏ bolo víÈazstvo isté, a on im to nikdy neodpustil.

G E O R G E R. R. M A R T I N

„NuÏ, ak je cenou za Robertovu prítomnosÈ povinnosÈ zná‰aÈ Lannisterovcov, nedá sa niã robiÈ. Zdá sa, Ïe Robert sa rozhodol priviesÈ so sebou polovicu dvora.“ „Tam, kam ide kráº, nasleduje ho aj jeho rí‰a,“ poznamenala Catelyn. „Te‰ím sa, Ïe zasa uvidím ich deti. Keì som naposledy videl toho najmlad‰ieho, bol e‰te prisat˘ na Lannisterkin prsník. Teraz uÏ má moÏno aj päÈ rokov, ak sa nem˘lim?“ „Princ Tommen má sedem,“ odpovedala. „Je Branov rovesník. Dávaj si, prosím, pozor na jazyk, Ned. Tá Lannisterka je na‰a kráºovná a hovorí sa, Ïe je z roka na rok py‰nej‰ia.“ Ned ju chytil za ruku. „Samozrejme, musím usporiadaÈ hostinu so spevákmi a Robert bude chcieÈ ísÈ na lov. Po‰lem Joryho s ãestnou stráÏou na juh, aby ich privítali na kráºovskej ceste a sprevádzali aÏ sem. Ako ich v‰etk˘ch nak⁄mime? Hovorí‰, Ïe uÏ vyrazili? Doparoma aj s chlapom! A s t˘m jeho bezodn˘m kráºovsk˘m Ïalúdkom.“

O AUTOROVI GEORGE R. R. MARTIN predal svoj prv˘ príbeh v roku 1971 a odvtedy sa nezastavil. Ako autor a producent pracoval na seriáloch The Twilight Zone, Kráska a zviera a na rôznych filmoch a pilotn˘ch ãastiach, ktoré sa nikdy nezrealizovali. V polovici deväÈdesiatych rokov sa vrátil k próze a zaãal písaÈ PieseÀ ºadu a ohÀa. A odvtedy je v Siedmich kráºovstách. Îije s krásnou Parris v Santa Fe v Novom Mexiku.