Zenta ukazka

MARTIN JURÍK

Mediálny partner

© Martin Jurík, 2014 © Marenčin PT, spol. s r. o., 2014 Jelenia 6, 811 05 Bratislava marencin@marencin.sk www.marencin.sk Cover Illustration © Juraj Maxon Illustrations © Ľubica Jarjabková, Mária Szlováková Layout © Marenčin Media, s. r. o.

Jazyková úprava Ivana Nzamba 425. publikácia, 1. vydanie

ISBN 978-80-8114-363-2

Poďakovanie Ďakujem Ľubkovi Valenčíkovi, ktorý ma zasvätil do tajomstva neutrónovej bubliny a gravitačného pohonu. Ďakujem Emilovi Pálešovi za �lozo�cké diskusie a podnety k umelej inteligencii na báze neurónového mozgu.

A tiež srdečne ďakujem Marike Szlovákovej za perfektný výkres Zenty i mojej tete Ľubke Jarjabkovej, skvelej kostýmovej výtvarníčke, za portréty následníka trónu a jeho manželky.

Človek sa vybral do kozmu, aby prebádal iné svety a iné civilizácie bez toho, aby preskúmal svoj vlastný labyrint temných zákutí a tajných komnát; bez toho, aby objavil to, čo leží za bránami, ktoré sám zapečatil.

Stanislaw Lem

I. časť

1. kapitola: Anjel

Nedeľný deň sa blížil k poludniu a slnko začalo neľútostne piecť na kamennú dlažbu, strechy budov, kvetiny v oknách a vo dverách, pieklo i na ovisnuté vlajky, ktoré by sa pri menšom závane mohli aspoň majestátne trepotať vo vetre. Pražilo aj na hlúčiky ľudí, ktoré ešte postávali na nábreží útlej riečky. Mnohí zvierali v rukách papierové zástavky, iní prechádzkové palice, slnečníky, daktorí sa tmolili okolo svojich rozostavených fotoaparátov. Zvedavosť v ich tvárach vystriedalo strnulé napätie. Nikomu sa nechcelo veriť, čo sa pred polhodinou udialo pri neďalekom, len niečo vyše dvesto metrov vzdialenom Čumurijskom moste. Bomba poškodila jedno z áut a zranila asi dvadsať mešťanov. Našťastie, nie vážne. Kolóna potom uháňala pri nábreží, do bezpečia radnice a popri mávajúcich len neosobne prefrčala. „Chvalabohu sa nič vážne nestalo,“ opakoval strážnik, ktorý z miesta činu len nedávno dorazil k Latinskému mostu a debatoval s okolostojacimi, „útočníka chytili a vojvoda pokračuje v programe.“ „Ukáže sa tu ešte?“ pýtali sa sviatočne vyobliekané ženy so slnečníkmi, žandár však len bezradne krčil plecami. „Aká hanba!“ vykríkol postarší pán v úhľadnom obleku a s hustými fúziskami. „Následník trónu sa zjaví v našom meste a my ho vítame bombami! Hanba!“ 12

Istý mladý muž sledoval dav na nábreží spoza zasklených dverí Schillerových lahôdok na rohu ulice. Všetci sa spravodlivo rozčuľovali, pritakávali postaršiemu pánovi a zdôrazňovali, že mali chyteného útočníka na mieste zlynčovať.

Devätnásťročný mladík sa potil, zrýchlene dýchal a ruky vo vreckách sa mu neprestávali chvieť. Takže je po všetkom, hovoril si, nevyšlo to. Čabrinovič netra�l.

Pravicou stále zvieral rukoväť pištole, ľavou váhavo nahmatal ampulku s cyankáli. Srdce sa mu rozbúšilo ešte viac. Idú po nás...

Idú po nás... opakoval si v hlave ako zaklínadlo a cítil, že prestáva triezvo uvažovať. Nedokázal sa viac na nič sústrediť, len žmolil ampulku a nevedel sa rozhodnúť, či si ju dať hneď, alebo sa najprv pokúsiť o útek. Radšej hneď, radšej teraz. Nepodarilo sa a on aspoň odíde so cťou. Už raz zaváhal. Ešte keď čakal skrytý v dave a nechal auto s vojvodom prefrčať okolo. Zlyhal, veru trpko zlyhal. Tak, Gavrilo, buď chlap, hovoril si, rozhryzni ampulku, bude po všetkom. Na tvoje miesto prídu iní, zapíšu sa do dejín. Tebe to súdené nie je... „Želáte si niečo?“ zopakovala bucľatá žena za pultom v zástere a čepcom na hlave. „Dáte si kávu?“ „Áno... kávu...“ vyjachtal mladík a konečne si uvedomil, že sa ocitol v obchode s delikatesami a ak nechce vzbudiť pozornosť, je najvyšší čas ovládnuť sa. „Kávu... a k tomu jeden viedenský rožok, prosím.“ Žena s plnou tvárou a červenými lícami sa naňho priateľsky usmiala a postavila na kávu. Ukázala do rohu miestnosti k stolu.

Kaviarnička bývala v nedeľu dopoludnia pomerne plná, dnes zívala prázdnotou. Všetok dav sa nahrnul na nábrežie vítať vojvodu. Aj ona by chcela, čo by jej však otec, ktorý bol majiteľom, neodpustil.

Preto aspoň vykúkala a potešilo ju, keď uvidela pod oknami prefrčať autá. Mrzelo ju, že musí trčať vnútri, preto ju aj trochu škodoradostne potešilo, že ani ostatní si veľkú návštevu príliš neužili.

Keď arcivojvoda nevenoval pozornosť jej, nevenoval ju ani iným.

Nejaká spravodlivosť predsa len existuje.

Gréta Schillerová zaliala kávu, vybrala na tanierik rožok a spolu 13

s miskou chladenej šľahačky, servítkou a vidličkou vykročila k za stolom sa krčiacemu mladíkovi. Fešák v čiernom ľanovom saku a s jemnými fúzikmi pod nosom pôsobil trochu roztržito, ale kým už pri takej vzácnej návšteve nelomcovala nervozita? Sama sa cítila neznesiteľne napätá. Rozhodla sa preto podľahnúť zvedavosti a spýtať sa ho, prečo autá tak uháňali a o čom sa hlúčik vonku tak živo dohadoval. Niesla mu občerstvenie na striebornom podnose, opäť sa naňho doširoka usmiala a už-už sa naňho chystala vysypať celú záplavu otázok, keď sa odrazu zarazila. Až v danom momente si všimla, že rachot, ktorý predtým letmo začula a príliš nevnímala, patril veľkému automobilu s otvorenou strechou, ktorý zastal presne pred lahôdkami jej otca. Takmer pustila tácku. „To je predsa arcivojvoda!“ vykríkla a stálo ju veľa námahy, aby všetko nevysypala na zem. „Kde?“ strhol sa reflexívne mladík. Na odpoveď už nečakal.

Vystrelil spoza stola a hnal sa k dverám, ktoré sa s cinkotom otvorili a s rovnakým zvukom sa za ním zasa zavreli.

Znojemský rodák Leo Lojka dupol na brzdu hneď, ako mu za chrbtom zareval podráždený Potiorek. „Čo to znamená? Toto je zlá cesta! Mali sme ísť po Appel-Kai!“ osopil sa naňho krajský guvernér a počastoval ho zopár nelichotivými prívlastkami, ale tak, aby ich vojvoda či Lojkov šéf, gróf František von Harrach, nezačuli. Šofér zastavil na križovatke pred akousi kaviarňou, s chladnou hlavou vyhodil rýchlosť a chystal sa hneď zaradiť spiatočku. Šesťmiestny Doppelphaeton výrobcu Gräf & Sti poznal ako vlastnú dlaň, v neposlednom rade ním vozil grófa von Harracha a na jeho príkaz s ním prešiel celú niekoľkodňovú cestu z Valašského Meziříčí až do bosnianskej metropoly, aby poslúžil priamo arcivojvodovi počas jeho návštevy. Vedel, že cúvať s týmto veľkým neobratným vozom a opäť ho rozbehnúť vpred nie je žiadna zábava.

Treba na to dosť sily, umu i súladu obratnej práce nôh na pedáloch s rukou na prevodovej páke. Dobrých vodičov si nesmierne cenili, keďže ich na svete bolo stále veľmi málo.

14

Ani to však nebránilo Potiorekovi vylievať si na ňom zlosť. Lojka profesionálne zaťal zuby. Nepatril k žiadnym hlupákom, často sa zdržiaval v prítomnosti svojho pána a vypočul si veľa rozhovorov, aj čo sa týkalo Bosny a jej miestodržiteľa. Neunikol mu zúfalý nedostatok policajtov v uliciach i v sprievode a útok bombou prežili len vďaka vlastnej obozretnosti. Včas si všimol letiaci predmet, zošliapol pedál a arcivojvoda stačil bombu odraziť vlastnou rukou.

Hnal sa po Appel-Kai cestou na radnicu a uháňal by aj teraz, keby mu niekto vopred oznámil zmenu trasy. Čo Potiorek neurobil. Ten si dokonca ešte pred radnicou, krátko po pokuse o atentát, sebavedome búšil do pŕs. Lojkovi sedliacky rozum navrával, že atentátnik s funkčnou bombou s časovaným zapaľovačom predsa nemôže byť ojedinelým zúfalcom či romantickým anarchistom. Niekde tu v dave musia byť skrytí ďalší a celá akcia je organizovaná. Zjavne tu niekto trestuhodne od�ákol preventívne opatrenia a zanedbal bezpečnosť následníka trónu. Ten niekto teraz sedel vedľa neho a pílil mu nervy zlovestným vrčaním. „Bude to už?“ precedil mrazivo Potiorek. „Už tu stojíme skoro minútu a sme všetkým na posmech!“ Leo Lojka pri odchode z radnice na vlastné oči postrehol, ako guvernér pred arcivojvodom vypäl hruď a namiesto toho, aby ho i s manželkou odhovoril od ďalšej prehliadky mesta, usilujúc sa zapáčiť sa, zahrmel: „Vašej jasnosti sa nič nestane, preberám osobnú zodpovednosť!“ Gróf von Harrach sa vtedy len uštipačne pousmial a demonštratívne sa postavil na stupienok dverí vozidla, aby následníka trónu kryl vlastným telom. Aká trápnosť! Gróf mal vždy zmysel pre čierny humor a teraz sa mu dokonale podarilo zosmiešniť guvernéra i jeho bezpečnostné opatrenie v podobe osobnej zodpovednosti. Šofér si napravil čiapku a vrhol letmý pohľad na stále pri dverách stojaceho von Harracha. Ten sa len šibalsky pousmial, akoby mu chcel naznačiť: „Len pokoj, všetko je v poriadku.“ Bavil sa vzadu s arcivojvodským párom a zdalo sa, že sa mu ich oboch, navzdory bombovému útoku pri Čumurijskom moste, podarilo celkom rozptýliť. Akoby sa nič neudialo, akoby dediči mocnej monarchie 15

považovali podobné udalosti za nevyhnutnú súčasť bytia a učili sa s nimi žiť už odmalička.

Leo Lojka však poznal svoje tušenie až príliš dobre. Nie, nič nie je v poriadku. A to nie kvôli nervóznemu Potiorekovi. Stáli už príliš dlho. Jednoducho sa tu, pri tomto moste a pred touto kaviarňou, nemali nikdy ocitnúť. Motor konečne zahučal a auto sa lenivo chystalo pohnúť. Keď však šofér zbadal mladíka, ktorý nápadne vykĺzol z rozletených dverí kaviarne, vedel, že je zle.

Gavrilovi Principovi sa zdalo, že jeho život ubieha v zámerne spomalenom tempe. Spomenul si na návštevu biografu v Belehrade, kde videl zázračné pohyblivé zábery, premietané na obyčajnej obrovskej plachte. Úžas vtedy vystriedalo pobavenie, pretože sa pohybovali smiešne rýchlo a do toho hrala zmes tónov veselej hudby. Teraz sa udial pravý opak. Nohy ho niesli akoby nad zemou, sekundy sa naťahovali do večnosti. Utekal, ale neďaleké auto sa nechcelo priblížiť. Pravá ruka sa opäť zaborila do pravého vrecka nohavíc a ťahala z neho veľmi neochotne pištoľ, ktorú mu dal Danilo Ilič po návrate z Tuzly. Neveľký Browning FN 1910 mu sedel v dlani ako uliaty a Gavrilo ho ešte počas behu dvíhal pred seba.

Zbraň nemala zameriavač, preto cielil odhadom. Nachádzal sa od auta možno tri metre, keď sa mu pred hlavňou matne zjavili siluety vojvodcovského páru. Pás sivočiernej ocele sa mu pred očami chvel, vôbec netušil, kam mieri. Kútikom oka postrehol vydesený výraz vodiča, ktorý sa neprestával venovať vozidlu. Uvidel tiež tvár muža v uniforme a čiernom klobúku, ktorý zjavne stál na stupienku dverí. Vnímal, ako sa jeho sprvoti žoviálny výraz mení na vražedne mrazivý.

Gavrilo Princip sa dotkol spúšte a začal ju pomaličky tlačiť. „Počkaj!“ rozľahol sa mu v hlave podivný hlas. Nedalo sa rozoznať, komu patril, či mužovi, alebo žene. Prvé, čo mu zišlo na um, bola jeho vlastná matka. „Gavrilo, počkaj! Nebudeš predsa strieľať na ženu, to by si nikdy neurobil!“

16

Mladík zaváhal, pohyb jeho ukazováka sa zastavil. Echo hlasu ešte stále doznievalo: „Nebudeš predsa strieľať na ženu... nebudeš predsa strieľať na ženu...“ „Za Srbsko... za Juhosláviu...“ precedil takmer nehlučne cez zuby, aby si sám dodal rozhodnosti, „teraz alebo nikdy!“ Spúšť už stlačiť nestihol.

Oslepil ho jasný záblesk a bolestivo mu vnikol do mozgu. Asi po mne niekto strelil, stačil si pomyslieť, asi ma zrazili k zemi. „Gavrilo...“ opäť ten zvláštny hlas. Zvláštny, lebo sa na matkin viac nepodobal. „Gavrilo... otvor oči.“ Mladík opatrne sliepňal, tep mu neprestával tĺcť do spánkov.

Zdvihol pravicu i s pištoľou do pol tváre, aby sa kryl pred svetlom.

Pomaly, pomaličky nadvihol viečka. „Kde to som? V nebi?“ „Rozhliadni sa, Gavrilo,“ nástojil hlas, „vyzerá to ako nebo?“ Zistil, že stojí po členky v blate. Všade, kam dovidel, sa rozprestierala pustatina z blata sivej a vyziabnutej zeme. Kam sa len zadíval, čneli z povrchu veľké mláky a priekopy plné zakalenej vody.

Kde-tu sa zjavil suchý pahýľ stromu a horizont pretínalo niekoľko nekonečných brázd.

Len nedávno sa učil, že podľa astronómov takto vyzerá povrch Mesiaca. Sivý, mŕtvy, posiaty nespočetnými krátermi od zásahov meteoritov. Ibaže bez vody, bez pahýľov a bez ťaživo zachmúrenej oblohy. „Je to potom peklo?“ „Vykroč ďalej, Gavrilo, pohni sa k jednej z tých brázd,“ velil hlas.

Vytiahol z blata robustnú bagandžu. Knísal sa z nohy na nohu, prešľapovalo sa mu neuveriteľne ťažko. Hneď si aj všimol prečo. Od hlavy až po päty ho zahaľovala vojenská uniforma, schovaná pod hrubým plsteným kabátom. Na chrbte pocítil objemný batoh. „Kto som, čo sa to so mnou...“ „Kráčaj k brázde!“ neúprosne napomínal hlas.

Dotackal sa k tomu, čo sa z diaľky javilo ako dlhočizná ryha.

17

Prestúpil potrhané a skrútené zdrapy ostnatého drôtu a nahliadol dnu.

Z brázdy sa vykľul hlboký zákop plný ľudských tiel. Kopili sa jedno cez druhé, mnohé bez končatín alebo potrhané na kusy.

S desivým pohľadom ho zastihol aj príšerný zápach, až sa zatackal.

Niečo ho však držalo, aby nepadol, aby nemohol odvrátiť tvár či zavrieť oči. „Áno, Gavrilo, toto je peklo. Peklo na zemi.“ „Ale kde...“ jachtal zmätene. „Nachádzaš sa neďaleko mesta Verdun, vo Francúzsku. Je koniec roka 1916.“ „Čo sa tu stalo...?“ bľabotal Princip a usiloval sa nepovracať a neodpadnúť. „Vojna,“ odvetil tlmene hlas. „Vypukla najväčšia vojna všetkých čias. Pohltila celý svet a pohltila desiatky miliónov duší. Vojna, ktorú si vyvolal ty.“ „Ale ja, ale ja...“ kvílil mladík a zápasil s dvíhajúcim sa žalúdkom. Odrazu sa prudko vzniesol do vzduchu a hlava sa mu rozkrútila ako v závrati na kolotoči. Raz mal pred očami nebo, raz zem. Nebo-zem, nebo-zem, nebo-zem... „Hľaď sem!“ kázal mu neúprosne hlas. Neviditeľné kliešte mu zovreli hlavu a svet sa prestal krútiť. Gavrilo Princip odrazu zočil moria, kde sa zrazili stovky obrnených kolosov. Uvidel pláne posiate vojakmi, skosenými guľometnou paľbou. Ďalšie a ďalšie krátery plné mŕtvol, telá trhané granátmi na kusy. Jeden ozrutný zákop sa tiahol naprieč planétou, hrdúsil ju a zabáral sa do nej čoraz hlbšie ako oprátka do krku obesenca. „Takto skončí aj Srbsko. Zahynú státisíce tvojich krajanov. Muži, ženy, deti. A keď sa táto vojna skončí, z jej prachu povstane ďalšia, ešte strašnejšia.“ Mladík sa nestačil spamätať a už videl, ako desivo pôsobiace oceľové monštrá uháňajú po pláňach, ako státisíce pochodujú pod vlajkami, ktoré nepripomínali žiadnu zo známych krajín. Jedna s podivným zalomeným krížom, ďalšia celá červená s kosákom a kladivom. Celé mestá zmizli pod troskami. Železnice zvážali 18

milióny ľudí do zlovestne pôsobiacich oplotených kolónií, kde mizli vo veľkých halách a menili sa na čierny popol, stúpajúci z komínov... „Dosť! Dosť!“ kričal Princip, ale nikto ho nepočúval. Namiesto toho sa hlas nástojčivo držal svojej kázne: „Vznikne aj Juhoslávia, o ktorej ty, Apis i mnohí ďalší toľko snívate. Vznikne na chvíľu. A to len preto, aby sa všetky národy v nej znenávideli a začali medzi sebou vraždiť. Keď sa rozpadne, zostane vám z nej len hnev, nevraživosť a pachuť krivdy.“ Vír nekontrolovateľných scén a zvukov vťahoval mladíka čoraz hlbšie. V hlave mu jeden záber striedal druhý, vynárali sa pohľady na zničené mestá, tie nahrádzali panorámy anonymných masových hrobov, ktoré zasa mizli v oslepujúcich výbuchoch, siahajúcich vo svojej hrôzostrašnosti až do nebies. „Vojna, ktorá ukončí všetky vojny – mysleli si rojkovia. Namiesto nej však prišli nové a nové vojny, špirála násilia sa rozkrútila, kvety skazy klíčili do hojnosti. Rašili zo semiačka, ktoré si zasial ty...“ Gavrilo Princip viac nevládal odporovať. Bezvládne sa zmietal uprostred smršte vnemov, z ktorých sa mu každý ako bodák zbrane bolestivo zabáral do mozgu, vyrýval mu v ňom jeden zákop za druhým, až sa s ostatnými splietol do ostnatého drôtu, ktorý sa mu v podobe zvrhlej glorioly omotal okolo treštiacej lebky.

Ruky sa mu triasli, pery chveli, srdce prudko bilo.

Ani si nevšimol, ako sa opäť ocitol na Appel-Kai pri Latinskom moste, prekvapilo ho, že zvieral v dlaniach Browning a mieril ním na auto, ktoré stálo pár krokov od neho a kde bezradný vodič stále zúfalo lomcoval prevodovkou. Zmätene sa díval na čiernu hlaveň pištole a na scenériu pred jej ústím. Matne sa mu zamarilo, kým je a prečo tu stojí, kdesi v éteri a pachoch povetria zachytil obrysy vlastného poslania. Keď stláčal spúšť, netušil viac, či koná správne, alebo nie, netušil, čo práve dáva do chodu a čo zastavuje. Stratil kontrolu nad vlastnými nervami a jeho prst stlačil spúšť z čistej zotrvačnosti. Jediné, čo si Gavrilo Princip v danom momente uve-

19

domil, bolo, že sekundy, ktoré predtým stratil, rozhodnú o osude celej planéty.

Arcivojvoda jemne stisol svojej manželke ruku. Nenápadne.

Využil moment, keď sa na nich gróf von Harrach nedíval. Žo�a opätovala stisk a usmiala sa naňho. Čo by si bez nej len počal?

Zvlášť v podobných situáciách. Spoznali sa takmer pred dvadsiatimi rokmi v Prahe na jednom bále a len vďaka nej a svojim deťom dokázal nájsť skutočné chvíle pokoja a rovnováhy po vyčerpávajúcich ťahaniciach vo vysokej politike. Podobne ako dnes. Konečne sa ráno na vlakovej stanici opäť zvítali a cestou na radnicu po nich nejaký šialenec hodil bombu. Našťastie sa odrazila od rámu vozidla a arcivojvoda mal pocit, že ju dodatočne vykryl vlastnou rukou, aby ochránil svoju manželku. Výbušnina explodovala pri treťom vozidle a vážnejšie zranila len podplukovníka Merizziho.

Toho následne previezli do vojenského špitálu a tam sa teraz kolóna uberala, na opačný koniec mesta. Následník trónu uprednostnil návštevu raneného... „Prídeme do Sarajeva na návštevu a vítajú nás bombami! To je neslýchané!“ rozčúlil sa arcivojvoda hneď po príchode na radnicu a šokovanému starostovi uviazla reč v hrdle. Po slávnostných príhovoroch a ceremóniách ho Žo�a opäť raz stisla za ruku a šepla mu, že všetko dobre dopadne. Na to jej len odvetil: „Zdá sa mi, že dnes ešte schytáme zopár guliek.“ „Nehnem sa od teba, kým budeš na verejnosti, to dobre vieš.

Samého ťa nenechám,“ odvetila zanovito a žmurkla naňho.

On ju za to hltal pohľadom. Letné biele šaty, elegantný klobúk a ruža za opaskom jej pridávali na beztak prirodzenom pôvabe.

Odkedy ju ráno vyzdvihol na vlakovej stanici a mohli sa po niekoľkých dňoch opäť raz vyobjímať, cítil sa neohrozene a sebaisto.

Až do okamihu, kedy na nich atentátnik vrhol bombu. Smrti síce unikli o chlp, ale desivá predtucha, ktorá mu začala zvierať krk viac ako naškrobený golier uniformy, sa za nimi zakrádala ako lovec za svojou korisťou. Predstava, že by mali stratiť jeden druhého, mu ochromovala myseľ, privádzala ho do stavu zúrivej beznádeje.

20

Unikli smrti o chlp... a napriek tomu sa rozhodli pokračovať v programe. Po návšteve radnice arcivojvoda pristavil policajného kapitána Gerdeho a generála Potioreka a opýtal sa, či je vôbec rozumné jazdiť do špitálu, či radšej neukončiť návštevu. Predsa sa len obával o život manželky a túžil ju dostať do bezpečia. A obával sa veľmi, celý kvôli tomu tŕpol. Gerde, urastený Maďar s ráznymi pohybmi, tentoraz sklopil zrak a zaváhal. Následník trónu si všimol, ako už raz počas návštevy fabriky na tabak pred Potiorekom namietol, že s chabým počtom 30 – 40 policajtov nedokáže na trase do radnice zaistiť bezpečnosť takých dôležitých hostí. Preto potrebuje podporu vojenských jednotiek. Potiorek len odvrkol, že armáda im sotva pomôže, keďže všetci sú na manévroch, odkiaľ sa predsa arcivojvoda práve vrátil. Celú diskusiu začul aj šéf žandarmérie Bosny, generál Šnjarić. Skrútil si fúzy nahor, dal jednu ruku za chrbát a odkráčal k skupinke. Až keď si odkašľal, otočil k nemu Potiorek tvár: „Čo je?“ „Keby sme žandárov aspoň rozostavili do kordónu pozdĺž trasy,“ vysvetľoval Šnjarić, „získali by sme aspoň akú-takú ochranu...“ Guvernérovi navrela na spánkoch žila a pohľadom drzého Srba krájal na kocky do guláša. Neznášal, ba priam nenávidel, keď sa z neho niekto z jeho podriadených usiloval urobiť neschopného idiota. A k tomu nejaký Srb. A to dokonca pred samotným následníkom trónu, ktorý sem prišiel na historickú návštevu a ctižiadostivému guvernérovi sa konečne naskytla príležitosť sa pred ním blysnúť a získať si jeho priazeň. Starý cisár pomaly dosluhoval a mladý mal pred sebou dlhé roky vlády. A Potiorek dobre vedel, že cesta k vrcholu moci vedie len po boku budúceho panovníka.

Nikoho iného. „Robte, ako som nakázal,“ precedil meravo cez zuby a nepatrným, ale jedovatým trhnutím hlavy obom naznačil, aby sa vyparili.

Pevne dúfal, že arcivojvoda si nič nevšimol. Mýlil sa.

A nedávno pred radnicou sa situácia zopakovala. S tým rozdielom, že predtým rozhodný Gerde si hryzol do pery. Potiorek moment ticha okamžite využil, sebavedome sa vystrel a zahlásil: „Vaša 21

cisárska výsosť môže pokojne cestovať ďalej. Osobne za to preberiem zodpovednosť.“ Vtedy sa gróf von Harrach posmešne uškrnul a okázalo sa postavil na stupienok dverí. „Tak aspoň ja ochránim cisársku výsosť, keď už nikto iný,“ utrúsil a so šibalským úsmevom si vychutnával, ako Potiorekovi sčervenela celá tvár. To všetko si následník trónu všimol. Rád totiž venoval pozornosť podrobnostiam, ba dokonca prechovával záľubu v sledovaní detailov, ktoré sa iným prešmykli pomedzi prsty.

Podľa nálady vedel nepríjemne vzkypieť a odniesol si to každý, kto zapríčinil čo i len najmenšiu chybu. Preto si okrem iného vyslúžil prezývku „vaša malichernosť“, ktorou ho mnohí neprajníci za jeho chrbtom nezriedka častovali. Aj to si, samozrejme, všimol.

Rovnako ako skutočnosť, že guvernér pred odchodom z radnice všetkým oznámil pokračovanie trasy, iba vodičovi Lojkovi nenahlásil zmenu trasy k vojenskému špitálu.

Celá táto súhra udalostí mala za následok, že auto s následníkom pri Latinskom moste zle odbočilo a zostalo stáť na križovatke presne pred vchodom do jednej z kaviarní. A stálo tu už povážlivo dlho. Vodič medzičasom nervózne lomcoval prevodovkou, Potiorek si na ňom vylieval zlosť, von Harrach sa na ňom škodoradostne bavil a arcivojvoda stískal svojej manželke ruku a pri pohľade do jej očí zabudol na všetky nepríjemnosti, ktoré ich od príchodu do Sarajeva zatiaľ stretli.

Až kým sa na kaviarni nerozleteli dvere a nevybehol z nich nevýrazný mladík. A kým tento nenápadný mladý muž netasil z nohavíc pištoľ a necielil ňou presne na nich...

Vtedy sa na okamih zastavil svet. Zahľadel sa mieriacemu chlapcovi uprene do očí a po prvýkrát uvidel v očiach človeka niečo, čo bolo nepredstaviteľne mocnejšie ako on sám. Vlastný osud v podobe smrti. Absolútny koniec, poslednú oponu, memento mori...

Tušená úzkosť konečne vyústila do jasnej podoby.

Tak predsa... povedal si sám pre seba. Musím odísť. Opustiť

22

ženu, deti, krajinu. Toľko práce začatej a nedokončenej a ja musím odísť...

Gavrilo Princip vystrelil. Raz, dva razy. Ani si to neuvedomil.

Jeho prsty konali samy, konali zotrvačne, z re�exu. Jeho duša sa zmietala v agónii z obrazov a dojmov. Hlas anjela, živé útržky hrozivej vojny, milióny umierajúcich, svet v ruinách. Medzitým porady vo vlhkom podzemí jednej odľahlej vily na okraji Belehradu, kde im šéf Čiernej ruky Dragutin Dimitrijević, prezývaný Apis, tvrdo až nemilosrdne vštepoval podrobnosti ich nacionalistického poslania. V mene Veľkého Srbska, v mene Juhoslávie. „Ujedinjenje ili smrt!“ A do toho pohľad do prenikavých očí nenávideného monarchu, ktorý si bezočivo dovolil pošpiniť posvätný sviatok Vidovdan svojou návštevou a ktorý mal teraz umrieť jeho rukou...

Nestihol ani zaznamenať, kedy mu vyrazili z ruky pištoľ, hodili ho na zem a privalili. Jeho telo dostávalo jeden neúprosný kopanec za druhým, načahovali sa k nemu ruky a každá ho chcela udrieť, vyrvať z neho kus života. Gavrilo sa nebránil, všetko znášal s neprítomnou ľahostajnosťou. Prebral sa, až keď niekto zakričal: „Žijú, sú v poriadku!“ Napodiv sa mu uľavilo.

Písal sa 28. jún 1914.

23

2. kapitola: Karl Jetting

Karl sa na posteli prudko posadil a z hrdla sa mu vydral chrapľavý povzdych. Hneď nato sa prudko rozkašľal a neprítomne zašmátral po nočnom stolíku. Nahmatal sprej proti astme, strekol si dávku do hrdla a až potom klesol naspäť do vankúša.

Vedľa neho ležiaca Gerda sa pomrvila, niečo nezrozumiteľne zamrmlala a rozospato zívla. Slnko sa predieralo starými rozladenými žalúziami, omínalo aj cez zavreté viečka a marilo Karlov pokus zadriemať aspoň na krátku chvíľu. „Zasa si sa dusil?“ ozval sa vedľa neho rozospatý ženský hlas. „Uhm,“ utrúsil nedbalo a načisto sa rozlúčil s možnosťou schrupnúť si ešte zopár minút. „Aj sen?“ „Asi...“ „Ty môj úbožiačik,“ zanôtila vláčne Gerda, sťažka sa prevalila na druhý bok a privinula sa svojím nahým telom na jeho. Načiahla ruku a začala mu chabo škrabkať vlasy. A keďže Karl škrabkanie vlasov jej dlhými pevnými nechtami vyslovene zbožňoval, uvoľnene zavrnel a všetky hnáty mu príjemne oťaželi. Áno, aj sen... Často sa dusil počas nočnej mory, keď ho prepadali stavy úzkosti a nevedel sa nadýchnuť. Sny a záchvaty dusenia – niekedy to spolu súviselo, inokedy nie. Aj preto sa im pokúšal nepripisovať mimoriadny význam, pretože neboli príliš časté. Možno 24

raz za rok. Až do chvíle, keď sa nedostal do popredia a nezačala sa oňho zaujímať verejnosť. A okrem verejnosti ešte všelikto iný.

Zbohom, pokojný zašitý univerzitný život. Karl si splnil osudovú túžbu, akosi však v zápale posadnutosti zbagatelizoval jej odvrátenú stránku. Okrem prehnaného záujmu verejnosti a všelikoho iného k nej patrilo takmer nepretržité vnútorné napätie a s ním spojené záchvaty astmy. Nočné mory, z ktorých sa prebúdzal, chvátajúc po spreji, sa opäť raz stali súčasťou jeho bytia. Po veľmi dlhej dobe. „Stisni svoju Gerdičku, pán spisovateľ,“ zamrnčalo dievča vedľa neho a prestalo ho škrabkať.

Karl ju náznakom objal okolo pása, nechcel sa príliš na ňu tlačiť, lebo sa mu stále ťažko dýchalo.

Gerdu splašil na kampuse, istý čas navštevovala jeho prednášky.

Doslova sa na ňu zameral takpovediac zo zúfalého nedostatku intimity a pretrvávajúcej samoty. Od samotného začiatku sa naňho koketne usmievala a keď ju po prvej konzultácii trochu rozpačito pozval na kávu, neodmietla. Ešte v ten večer skončili uňho v posteli a Karl krochkal blahom. Gerda bola asi jediná žena, ktorá oňho prejavila záujem. Pretože pri pohľade na samého seba v zrkadle vždy s potláčanou sebaľútosťou usúdil, ktorú by už len priťahoval 37-ročný starý mládenec nižšieho vzrastu, s vypuklým pupkom, riedkymi vlasmi, náznakom freudovskej briadky a tuctovou tvárou. Aby na seba viac upozornil, začal sa dávnejšie elegantne obliekať, dokonca si upravil aj meno. Mal však podozrenie, že to ani trochu nepomohlo. Jednoducho nepatril k príťažlivým typom.

Jeho život sa ustálil v koľaji prednášok a platonickom pokukávaní po atraktívnych žiačkach. A keďže sa rátal k nesebaistým introvertom, zostalo to len pri nevinnom poškuľovaní. Až kým sa nezjavila Gerda a so svojím apetítom si z neho spravila vlastnú sexuálnu ikonu.

Dievča sa pomrvilo a odtiahlo. Uvedomilo si, že dnešné ráno sa nezačne „rundou rozkoše“, keďže jej milencovi ešte počas noci došiel dych. Upravilo si rozstrapatené vlasy, postavilo sa a s lascívnym žmurknutím i nahou okázalosťou odkráčalo do kúpeľne. Táto 25

drobná bucľatá dievčina z jednoduchej rodiny odkiaľsi z Hainburgu ani len zďaleka nenapĺňala Karlov ideál ženskej krásy vysokých, štíhlych, dlhonohých žien. K jej prednostiam však neodmysliteľne patril milý úsmev, pekné ruky s dlhými nechtami, ktoré dokázali znamenite škrabkať hlavu i chrbát, a predovšetkým jej nevyčerpateľná žiadostivosť, ktorej už rok vďačil aspoň za milenecký vzťah. „Niečo pre teba mám, pán profesor,“ zaštebotala Gerda po tom, ako po desiatich minútach vyliezla v spodnej bielizni z kúpeľne a veľavravne skrývala ruky za chrbtom. Prisadla si k svojmu ešte stále v posteli rozjímajúcemu amantovi a roztvorila mu dlane pred očami.

Karl sa nemotorne nadvihol na lakťoch a s kamenným výrazom skúmal prekvapenie. „To je talizman pre teba...“ dodala po chvíli útrpného ticha rozpačito Gerda, „pre šťastie, nech sa ti dnes darí počas náročnej prednášky a...“ „Je to anjel,“ odvrkol Karl a nezúčastnene si premeriaval drobnú porcelánovú repliku Michelangelovho zadumaného anjelika. „A...?“ „Neznášam anjelov.“ Chcel ešte dodať, že tieto vo folklóre udomácnené predstavy o bezpohlavných humanoidných bytostiach s krídlami a detskou tvárou sú asi rovnako zvrhlé a odpudzujúce ako pomaľovaní harlekýni s diabolským úsmevom a čiapkou so zvoncami. Našťastie si hryzol do jazyka a z meravej Gerdinej tváre sa dovtípil, že sa asi zachoval nanajvýš netaktne. Dievčina sa bez slova zdvihla a zhrbene sa odmotala do rohu spálne, kde si čupla k stoličke so svojimi šatami a kabelkou. Ustrnula tam v nehybnom drepe.

No skvelé, fakt skvelé... povzdychol si v mysli. Nielenže ho čaká psychicky vyčerpávajúci deň, ešte sa mu do toho priplietla ofučaná milenka, ktorá naňho predtým vytiahla gýčového porcelánového anjela. Rozmýšľal, že by sa len tak zdvihol, obliekol a vypadol z bytu. Udalosť z rána by v ňom len stupňovala pocit stresu a skôr či neskôr by sa musel s Gerdou aj tak uzmieriť. Alebo sa jej ospravedlní a ponúkne vysvetlenie, prečo sa tak zachoval. Bude musieť 26

rozprávať o téme, ku ktorej sa vracal veľmi nerád. Ale naozaj veľmi nerád. Pokúšal sa ju vytesniť zo spomienok a teraz mal o nej dokonca prehovoriť? Nevedel, čo je horšie.

Dal si ďalšiu dávku spreja a niekoľko sekúnd sledoval, ako sa mu triasli ruky. Potom sa postavil a neprítomne sa nahý prechádzal po izbe. Nadvihol jednu z vykývaných žalúzií a zahľadel sa von, na utešený kopec Diely, celý posiaty vinicami, záhradkami a egrešovými kríkmi. Spomenul si, ako sa tam minulé leto chodievali s Gerdou prechádzať, maškrtili egreše a ako mu jeden podvečer povedala: „Ako len môže niekto vyrúbať kopec, ktorý dáva vychýrené plody a kam na hrozno chodí aj cisárska rodina? To je predsa nepredstaviteľné! Tvoja vízia paralelnej súčasnosti je desivo depresívna.“ Vedela o jeho práci a podporovala ho. Keď ho z neprestajného sedenia za písacím strojom bolel chrbát, masírovala ho. Keď ho z množstva informácií rozbolela hlava a zvíjal sa v záchvatoch migrény, držala mu čelo a prikladala obklady. A keď to celé dokončil, nechal jej to prečítať. A keď dočítala, hodila sa mu okolo krku a zahlásila, že napísal najfantastickejšiu knihu v dejinách ľudstva.

Z milenky sa tak stala obdivovateľka. A najmä ohľaduplná žena, u ktorej aspoň našiel pochopenie i podporu.

Prijal ju síce do svojho života len ako dievča na rozkoš, o čom ona dobre vedela, avšak predstava, že by jej mal ublížiť, v ňom nechala klíčiť pachuť skľúčenosti.

Aj preto si k nej teraz zozadu pokľakol, objal ju a pritisol k sebe.

Vôbec netušil, ako začať, preto radšej nerozmýšľal a vyriekol prvé, čo mu prišlo na jazyk: „Vieš, že som sirota a...“ preglgol, „a moji rodičia a...“ S vyschnutým hrdlom sa jej chvíľu díval ponad hlavu a pramene zvlnených tmavých vlasov kamsi do kúta. Ďalšie vety zazneli už o čosi súvislejšie: „Ale nevieš, ako sa to stalo. Prišli o život, keď som mal jedenásť.

Teda prišli... pri havárii. Na ceste do Ujváru či Neuhäuslu. Vybehlo nám oproti auto, ktoré predbiehalo. A ja som vtedy uvidel anjela.

Anjela, ktorý ich zabil...“ 27

Gerda mu chytila ruky a jemne si ich privinula. Nehýbala sa, len mlčky načúvala. „Šofér v druhom aute mal rýchly luxusný športiak – Ledwinka 800 TS. Teraz by bol z neho drahý zberateľský kus. A ten veľký chrómovaný anjel s rozprestretými krídlami, čo má každá Ledwinka na kapote, skončil po čelnej zrážke v krku mojej matky...

Haváriu sme prežili ja, vodič Ledwinky a smrtiaci anjel...“ „Prepáč, nevedela som,“ šepla Gerda. „Nemohla si. O tom nevie nikto. Či takmer nikto...“ povzdychol si s úľavou i prekvapením, že to dostal zo seba. „A už vôbec nikto nevie, že anjel je u mňa spojený s tragédiou a smrťou...“ Dievča sa k nemu otočilo a pohladilo ho po vlasoch. „Dám ti iný talizman, anjela vyhodím,“ usmiala sa naňho. „Ale nie,“ zakrútil hlavou, „aj keď je to anjel, výnimočne si ho vezmem. Lebo je od teba.“ Dal jej bozk a pocítil šteklenie v podbruší i silnejúce vzrušenie.

Najradšej by teraz Gerdu schmatol, vtiahol do postele a dobehol zanedbané ranné „kolečko“. Zadržal ho len pohľad na hodiny.

Ak chcel stihnúť prednášku a neuštvať sa pritom, bol najvyšší čas osprchovať sa, obliecť a vyraziť. Dievča pochopilo a vystrúhalo divadelne sklamaný výraz: „Dáme rýchlovečku a ja ťa tam odveziem.“ Nežne ju odmietol. Potreboval svoju mentálnu rutinu, potreboval si utriediť myšlienky a pripraviť sa. A to mu každé ráno umožňovala len tridsaťminútová cesta električkou. „Večer všetko dobehneme, dobre? Môžeš nás odviezť na kaviár k Dubskému a zahráme sa na snobov. Pozývam.“ „Alebo nás zaveziem na rostbraten k Šrámekovi do Kaltenbrunnu, či Dúbrawy, či ako tomu hovoríte.“ „Alebo skočíme na ebenský hrad a vychutnáme si západ slnka so syrom, hroznom a šampanským.“ „A potom sa pomilujeme v aute!“ oči jej zažiarili.

Svoj byt v trojposchodovom radovom dome na Donnerovej ulici opustil práve včas, aby stihol prichádzajúcu električku. Na rozdiel od Viedne tu verejná doprava nepremávala každé tri mi28

núty. Mesto malo sotva stotisíc obyvateľov a príliš nerástlo, pretože ľudia sa za prácou sťahovali do podstatne väčšieho Ružomberka, ktorý bol priemyselným centrom krajiny. Aj preto sa dedinka ako Karlsdorf, kde si Karl na hypotéku výhodne kúpil byt, pridružila k mestu len nedávno – a stala sa tak jeho najzápadnejšou časťou.

Električka prehrmela popri kostolíku a brzdila v zákrute pri reštaurácii Riviera, kde nastavila chrbát výpadovke na eben a ladne sa niesla popri Mŕtvom ramene. Až sa pri botanickej záhrade zvrtla k nábrežiu Dunaja. Karl cez okno sledoval cestu, pohľadom kĺzal po hladine veľkej rieky, po rybárskych člnoch, výletných lodiach, kajakároch, po areáloch vodákov, veslárskych klubov, jazdeckej akadémii, radoch vodohospodárskych budov či po chodcoch na mramorom vykladanom nábreží Lanfranconi. Za židovským cintorínom pri podhradí prešlo nábrežie do Lanfranconi-Allee s rôznymi zachovalými historickými budovami, ktoré tradične zostávali príbytkom cechov či remeselných dielní a najnovšie aj umeleckých galérií. Prívetivú atmosféru kazila len do očí bijúca ruina kedysi majestátneho štvorvežového hradu, ktorý pred dvesto rokmi vyhorel kvôli nedbanlivosti vojsk počas napoleonských vojen. Nepomohli ani petície a zbierky občanov, Viedeň odmietla poskytnúť �nancie na rekonštrukciu. Dokonca ani minulý cisár sa nenechal obmäkčiť, a to ani napriek tomu, že si mesto zamiloval a uskutočnil tu celý rad veľkolepých stavebných projektov.

Pri impozantnom a v elegantne postsecesnom štýle postavenom Ferdinandovom moste, tiež prezývanom aj Most légií, odbočila električka na dlhé a honosné Štúrovo námestie, ktoré sa tiahlo až k opernému divadlu. V parku i na priedomí kaviarní a vinární tu vždy vysedávalo alebo sa len tak ponevieralo plno fajnovo vyobliekaných ľudí – dámy v dlhých čipkovaných šatách so zdobenými klobúkmi a slnečníkmi i gavalieri v lakovaných topánkach, oblekoch alebo bavlnených vestách s cylindrami či širákmi, vychádzkovými palicami a fúzikmi švihácky vykrútenými dohora. Po škole sa tu hrávalo plno detí, behali okolo fontán, stánkov so zmrzlinou, alebo len tak vysedávali pri podstavci mohutnej sochy Ľudovíta Štúra z čierneho granitu.

29

Za posledných sto rokov na tomto námestí veľa budov nepribudlo. Mnohé historické sa zrekonštruovali a väčšinu nových postavili v utešenom secesnom či postsecesnom štýle. Bývalý cisár pozval do mesta architektov zvučných mien, akými boli Dušan Jurkovič, Osvald Polívka či István Medgyaszay. Vznikla tak nová budova Presscentra, koncertná hala, kinosála či kupolovitý palácový komplex, ktorý si zaplatil vinársky magnát Palugyay. Jedine hlavná filiálka Zentralsparkasse tu nápadne kazila panorámu.

Banka sa až príliš chcela odlíšiť a dala ju začiatkom deväťdesiatych rokov uplynulého storočia postaviť akémusi architektovi v Európe nie príliš obľúbeného prúdu postmodernizmu. Vznikol tak výtvor z kovu a skla s nízkymi stropmi, úzkymi chodbami a rozľahlými priestormi takzvaných otvorených kancelárií, kde sa všetci úradníci tlačili ako ovce v tatranskom košiari. Zentralsparkasse získala predikát najohyzdnejšej stavby v monarchii a skutočnosť, že v nej po istom čase kvôli zlému riešeniu interiéru nikto nechcel pracovať a svojím vzhľadom odpudzovala nielen estétov, ale aj klientov, sa po desiatich rokoch postarala o jej zatvorenie. Odvtedy tu máta obyvateľov centra a Karlovi kole oči počas každodennej jazdy do práce i domov.

Karl si vybral z nohavíc hlavu porcelánového anjela s ostrými krídlami a presunul ju do vnútorného vrecka saka. Chvíľu opäť sledoval cestu, potom sa znovu zamyslel. Prechádzal slovo po slove, ako svoju prednášku začne, ako bude pokračovať. Doteraz vždy len rozprával pred poloprázdnymi posluchárňami či seminárnymi miestnosťami a zo znudených študentov ho aj tak málokto počúval. Dnes sa to malo zmeniť. Čakala ho vo švíkoch praskajúca hlavná sieň, záujemcov o jeho myšlienky bolo náhle neúrekom.

A to po celej krajine. Či už pozitívna odozva, alebo negatívna – jeho kniha nenechávala ľudí ľahostajnými a postupne strhávala milióny. Ako prví sa, samozrejme, ozvali učenci, elity národov a národností, ktorých názory medzi obyvateľstvom hraničili s posvätnosťou. Karlovi mimoriadne odľahlo, keď si prečítal komentár docenta Buchleitnera, nositeľa Nobelovej ceny z Filozo�ckej fakulty Viedenskej univerzity: 30

Kolega Jetting pichol do osieho hniezda. Vypracoval komprehenzívnu spoločenskú a dejinnú �kciu, ktorá je síce určite veľmi diskutabilná, keď ju však považujete za istú formu beletrie, číta sa pomerne pútavo. Osobne nevidím dôvod sa k nej ďalej vyjadrovať, keďže nejde o vedeckú prácu, ale o čistú špekuláciu s cieľom živiť bulvár. Ale, ako som spomenul, kolega Jetting pichol do osieho hniezda a je na ňom, ako sa vysporiada s podráždenými osami.

Horšie už vyzneli reakcie z Maďarska. Profesor Batthyány z Budapešti priam chrlil žlč: Je neslýchané, čo si dovolil nejaký provinčný učiteľ! Zneuctiť panovníka, zosmiešniť celé storočie monarchie, prekrútiť udalosti a vyfabrikovať fikciu, ktorej úlohou je samoúčelné prekračovanie tabu a zosmiešňovanie národov, dejinných udalostí a významných postáv. Ide o karikatúru zo strany senzáciechtivého polovzdelanca, ktorý v túžbe po publicite ignoruje dejinné fakty, súvislosti a v neposlednom rade dobré mravy.

Opatrná pochvala i skepsa prišla z českých krajov: Vízia spoločného štátu Čechov a Slovákov bola a vždy bude mimoriadne lákavá, aj keď zostane utópiou idealistov. Jeden z významných základných kameňov v tomto smere však položil sám cisár František II., ktorý vydal povolenie na vznik česko-slovenských légií, ktoré sú teraz elitným jadrom cisárskej armády a azda najprestížnejšou vojenskou zložkou na svete. Väčšina diela autora sa však ani nedá považovať za �kciu, ale skôr za jeho prebujnenú fantáziu, pretože si len sotva niekto z nás vie predstaviť toľko preexponovaného násilia a opisovaného sadizmu, ktorý degraduje rozumnú ľudskú bytosť Západu na primitívneho pravekého divocha.

Chorváti a Slovinci veľmi rýchlo zvrtli svoje recenzie na analýzu vzájomných vzťahov na Balkáne a zasekli sa v nekonečnej a u nich tradičnej polemike, či by južnoslovanské národy dokázali prijať spoločný štát pod vedením Srbov, alebo nie.

Dojímavé slová prišli od Poliakov. Akademické kolégium univerzity v Krakove vydalo takéto veľmi netypické, ba až zarážajúco odvážne prehlásenie: Ďakujeme vám, pán doktor Jetting. Vízia slobodného a zjednote31

ného Poľska je naším snom, ktorý si viac ani nedovolíme snívať, hoci ide len o krásnu �kciu, akú nám neboli schopní poskytnúť ani vlastní majstri �kcií a podaktorí veľkí krajania. Preto vám ďakujeme, že ste snívali za nás vy...

Rumunská odozva patrila tiež k živým, viac ako na samotnú tému sa zamerala na parodovanie maďarského pobúrenia. Reagovali, samozrejme, aj Ukrajinci, Taliani, Bosňania a Srbi – najmä v Srbsku vypukol celonárodný ošiaľ. Karla tamojšie nacionalistické a panslavistické spolky vyhlásili za hrdinu a okamžite ho zasypali množstvom o�ciálnych i neo�ciálnych pozvánok. Cisárske ministerstvo vnútra tiež konalo okamžite. Odobralo Karlovi pas a na dobu neurčitú mu zakázalo cestovať za hranice monarchie. Jediný, kto sa takmer úplne zdržal reakcie, boli Slováci. V Slovenských národných novinách vyšiel iba drobný stĺpček s textom anotácie.

Holt, doma nikto nie je prorokom, povzdychol si autor knihy.

To všetko sa však dialo Karlovi za chrbtom. Nasledujúce dni, týždne a mesiace ho čakalo peklo na vlastnej koži. Jeho úvodným dejiskom sa mala stať dnešná prednáška na vlastnej univerzite.

Potom nasledovalo pozvanie do Viedne na diskusiu v priamom prenose v Ríšskej štátnej televízii. A ďalej pozvania do regionálnych vysielacích staníc a pódiových i rozhlasových diskusií s najrôznejšími vzdelancami v mestách po celej monarchii. Stal sa predsa tým, čím vždy túžil byť. Známym, populárnym. Niekým.

A bulvár bol daňou za to. Pretože obyvatelia ríše i takmer celého západného sveta nič nezbožňovali viac, ako keď si navzájom skočili do vlasov akademici a strhla sa skutočná bitka argumentov, faktov, teórií a hypotéz. Samozrejme, o čo vecnejší prejav, nadhľad, vtip a dôvtip, o to väčšia priazeň publika. Akademické potýčky nevyhrávali koktajúci suchopárni teoretici, ale majstri slova a schopnosti presvedčiť. Čiže presne takí, k akým sa Karl nerátal.

Električka už dávnejšie minula Námestie légií, nechala za sebou Spitalgasse, Esterházyho palác i Kreuzgasse a na niekdajšom dobytčom trhu odbočila na Tyrnauerstrasse. Karla z hĺbania vytrhlo zacenganie a oznam digitálnej nahrávky z reproduktora: „Endstation, bitte aussteigen.“ 32

Koľajnice sa stáčali priamo pred rozľahlým areálom univerzitného komplexu, ktorý postavil začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia architekt Marcel Breuer v akomsi strohom bauhausovom štýle.

Ale vždy radšej bauhaus ako postmoderna, povedal si v duchu Karl Jetting a vytiahol pri vstupnej bráne elektronický preukaz.

Dvere sa nehlučne otvorili i zavreli a profesor dejín prekĺzol pod výrazným betónovým oblúkom, na ktorom stálo bronzovými literami: PF-KFUP – Philosophische Fakultät – Kaiser Franz Ferdinands Universität Pressburg.

Písal sa 30. apríl 2014.

33