Justičná revue 1/2012

JUSTIÈNÁ REVUE REDAKÈNÝ KRUH Predseda: Dr.h.c. prof. JUDr. Peter BLAHO, CSc. JUDr. Peter BRÒÁK prof. JUDr. Alexander BRÖSTL, CSc. JUDr. tefan DETVAI JUDr. ¼ubomír DOBRÍK, PhD. doc. JUDr. Ján DRGONEC, DrSc. JUDr. Anton FÁBRY, CSc. prof. Brian GIBSON, JSD. JUDr. Milo HRVOL, CSc. o.Univ. prof. DDr. Heinz MAYER prof. JUDr. O¾ga OVEÈKOVÁ, DrSc. prof. JUDr. Jozef PRUSÁK, CSc. prof. JUDr. Viera STRÁ NICKÁ, CSc. prof. JUDr. Vojtech TKÁÈ, CSc. prof. JUDr. Katarína TÓTHOVÁ, DrSc. prof. Guiguo WANG, JSD., LL.M.

REDAKÈNÁ RADA éfredaktor:

prof. JUDr. Ján SVÁK, DrSc. JUDr. Eva BABIAKOVÁ, CSc. doc. JUDr. Robert FICO, CSc. doc. JUDr. Svetlana FICOVÁ, CSc. JUDr. Július FÍGER JUDr. Milo HA APKA JUDr. Milan LIPOVSKÝ JUDr. Daniel LIP IC, LL.M. JUDr. Milan ¼ALÍK Dr.h.c. prof. JUDr. Mojmír MAMOJKA, CSc. JUDr. Milan RU BÁRSKY JUDr. Ondrej SAMA JUDr. Peter STAVROVSKÝ prof. JUDr. Pavel TURMA, DrSc. JUDr. Slavomír ÚREK

Tajomníèka redakcie: Marianna HAMA OVÁ

Adresa redakcie:

Ministerstvo spravodlivosti SR upné nám. 13 813 11 Bratislava Osobný kontakt: Námestie slobody 12 telefón: 02/5249 38 79 02/5710 10 33 e-mail: justicna.revue@justice.sk

OBSAH Èlánky BÁLINTOVÁ, M.: Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie Európskym súdom pre ¾udské práva ............................................................................

RAMEL, B.: Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej nezávislosti ..........................

FICOVÁ, S. GE KOVÁ, K.: Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p. .....................

IKRÉNYI , I.: Peòa né náhrady vyplatené z garanèného fondu ako poh¾adávky proti podstate ..............................

SLÁVIK, M.: Zastupovanie daòových subjektov pred správcom dane v podmienkach správy daní ...................

VERNARSKÝ, M.: Limity daòovej kontroly .....................

1 11 26 34 41 48

Diskusia DRGONEC, J.: Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu ...........................................................

SYROVÝ, I.: Zú enie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva man elov ............................................................

MACEK, J.: E te k niektorým otázkam premeny základných imaní obchodných spoloèností na euro ...................

PRAVDÍKOVÁ BUÈKOVÁ, E.: Uplatnenie procesných práv po kodeného v trestnom konaní pred súdom ..........

61 87 93 98

Nad jedným rozhodnutím DEÁK, M.: Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena tatutárneho orgánu skutoène vylúèená? ..................................................................... 104

Európska únia a Slovensko KLIMEK, L.: Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu ............................................................ 127

Rozhodnutia Ústavného súdu SR Poru enie základných práv s a ovate¾a hlasovaním poslancov pri vo¾be kandidáta na generálneho prokurátora Slovenskej republiky ...................................................... 145

Adspirantes legum KOLODZEJ, M.: Zmluva o árende (staro)nový zmluvný typ v Obèianskom zákonníku? ....................................... 157

Recenzie anotácie Ius Romanum schola sapientiae Pocta Petrovi Blahovi k 70. narodeninám. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2009, strán 580 (KLEÒOVÁ, V.) .....................

BENJAMIN N. CARDOZO: Podstata súdneho procesu.

Bratislava, Kalligram 2011, strán 134 (SVÁK, J.) ............

Bìlohlávek, A. J. Hótová, R.: Znalci v mezinárodním prostøedí v soudním øízení civilním a trestním, v rozhodèím øízení a v investièních sporech. Praha, C. H. Beck 2011, strán 555 (PAULIÈKOVÁ, A.) ...............................

Kolektiv autorù: Kontrolní mechanizmy fungování veøejné správy. Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci, Periplum 2009, strán 383 (MASLEN, M.) ........................

165 167

169 171

Oznamy Roz írenie Redakèného kruhu a Redakènej rady Justiènej revue ....................................................................... 173

ÈLÁNKY Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie Európskym súdom pre ¾udské práva JUDr. Miroslava BÁLINTOVÁ spoluzástupkyòa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ¾udské práva

BÁLINTOVÁ, M.:

Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie Európskym súdom pre ¾udské práva; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 1 10.

Aj keï sú táty oprávnené kontrolova vstup, pobyt a odchod cudzincov, vyhostenie alebo vydanie osoby mô e vyvola otázky z h¾adiska viacerých èlánkov Dohovoru na ochranu ¾udských práv a základných slobôd, pokia¾ existujú záva né a preukázate¾né dôvody domnieva sa, e dotknutá osoba bude v prípade deportácie do krajiny urèenia èeli reálnemu riziku, e bude podrobená zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s ustanoveniami tejto medzinárodnej zmluvy. Jedným zo spôsobov, ako sa mô e vydávajúci tát ubezpeèi , e osoba bude v prípade jej vydania v prijímajúcej krajine po íva v etky práva, ktoré jej Dohovor na ochranu ¾udských práv a základných slobôd zaruèuje, je poskytnutie diplomatických záruk v tomto smere.

Ako v eobecne uplatòovaný princíp v judikatúre Európskeho súdu pre ¾udské práva (ïalej len Súd ) platí, e zmluvné táty sú v zmysle ustálených princípov medzinárodného práva oprávnené kontrolova vstup, pobyt a odchod cudzincov, prièom musia re pektova záväzky, ktoré im vyplývajú z medzinárodných zmlúv, vrátane Dohovoru na ochranu ¾udských práv a základných slobôd (ïalej len Dohovor ) a protokolov k nemu. Vyhostenie alebo extradícia zmluvným tátom mô e vyvola otázky z h¾adiska viacerých èlánkov Dohovoru, a to predov etkým z h¾adiska èlánku 3, zakotvujúceho zákaz muèenia a ne¾udského a poni ujúceho zaobchádzania alebo trestu, èlánku 2, zakazujúceho trest smrti, alebo èlánku 6, zaruèujúceho právo na spravodlivý súdny proces. Vydanie osoby mô e vyvola zodpovednos dotknutého tátu v zmysle Dohovoru, pokia¾ existujú záva né a preukázate¾né dôvody domnieva sa, e dotknutá osoba bude, v prípade deportácie do krajiny urèenia, èeli reálnemu riziku, e bude podrobená zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s týmito ustanoveniami. V takom prípade Dohovor obsahuje záväzok nedeportova dotknutú osobu do takejto krajiny. Zmluvný tát teda nesie zodpovednos za to, e osobu nevystaví hrozbe zaobchádzania, ktoré by bolo v rozpore s Dohovorom.1) 1)

Pozri napr. Abdulaziz, Cabales a Balkandali proti Spojenému krá¾ovstvu, rozsudok z 28. mája 1985, ods. 67; Boujlifa proti Francúzsku, rozsudok z 21. októbra 1997, ods. 42; Üner proti Holandsku, rozsudok ve¾kej komory z 18. októbra 2006, ods. 54; H. L. R. proti Francúzsku, rozsudok z 29. apríla 1997, ods. 33 34, i mnohé ïal ie.

1

Bálintová, M. Uvedené kladie na vydávajúci tát ne¾ahkú úlohu, aby dôkladne skúmal v rámci extradièného konania podmienky, do ktorých by dotknutú osobu mal vyda . Musí posúdi nielen splnenie formálnych podmienok na vydanie osoby, ale aj situáciu v táte iadajúcom o vydanie, a to tak v eobecnú situáciu v oblasti dodr iavania ¾udských práv v krajine, ako aj mo né hrozby s oh¾adom na individuálne okolnosti dotknutej osoby, jej prípadnú príslu nos k urèitej národnostnej, etnickej, nábo enskej èi politickej skupine, jej prípadné predchádzajúce aktivity a podobne.

Jedným zo spôsobov, ako sa mô e vydávajúci tát ubezpeèi , e osoba nebude v prípade jej vydania v prijímajúcej krajine podrobená zlému zaobchádzaniu, resp. e budú dodr ané v etky jej práva, ktoré jej zaruèuje Dohovor, je poskytnutie záruk zo strany prijímajúceho tátu, e vydávanú osobu nevystaví muèeniu alebo ne¾udskému èi poni ujúcemu zaobchádzaniu, a e tejto osobe nebude ulo ený trest smrti, prípadne e v následnom trestnom konaní budú dodr ané zásady spravodlivosti.

Medzi prvé prípady, v ktorých sa Súd zaoberal aj týmto aspektom, patrí napr. prípad Einhorn proti Francúzsku,2) v ktorom i lo o vydanie Amerièana, odsúdeného in absentia v americkom táte Pensylvánia za vra du, a v ktorom americké orgány poskytli záruky, e v obnovenom trestnom konaní nebude s a ovate¾ovi ulo ený trest smrti a prípadne ulo ený trest odòatia slobody na do ivotie mo no zmeni na èasovo obmedzený trest odòatia slobody s mo nos ou prepustenia na záruku. Patrí sem aj prípad Nivette proti Francúzsku,3) v ktorom i lo o vydanie Amerièana podozrivého z vra dy na trestné stíhanie do tátu Kalifornia, a v ktorom americké orgány poskytli záruky, e s a ovate¾ovi nebude ulo ený trest smrti, ani trest odòatia slobody na do ivotie bez mo nosti prepustenia.

Z judikatúry Súdu vyplýva, e akéko¾vek poskytnuté záruky musia by zo strany vydávajúceho tátu nále ite preskúmané, a to z h¾adiska ich obsahu, ako aj z h¾adiska ich vierohodnosti. tát rozhodujúci o vydaní musí poskytnuté záruky preskúma aj vo svetle ïal ích dostupných dôkazov a informácií. tátne orgány sa nesmú uspokoji s poskytnutými zárukami, ak sú im známe skutoènosti, ktoré ich úèinnos spochybòujú. Platí, e poskytnuté záruky teda musia by konkrétne, urèité a dôveryhodné. Pokia¾ ide o hodnotenie dôveryhodnosti poskytnutých záruk, je potrebné skúma ich formálnu stránku, teda èi boli poskytnuté oprávnenou osobou a v primeranej forme a èi sa vz ahujú na konkrétnu osobu, ako aj ich obsahovú stránku, t. j. obsah záväzku tátu po adujúceho vydanie.

K podrobnej iemu rozpracovaniu princípov v tejto otázke do lo zo strany Súdu v prípade Mamatkulov a Askarov proti Turecku.4) V tomto prípade boli s a ovatelia vydaní do Uzbekistanu na trestné stíhanie aj napriek predbe nému opatreniu pod¾a èlánku 39 rokovacieho poriadku Súdu, ktoré na èas do rozhodnutia Súdu zakazovalo s a ovate¾ov vyda a ktoré Turecko nere pektovalo. Súdu boli predlo ené, okrem iného, aj správy medzinárodných organizácií zaoberajúcich sa problematikou ¾udských práv, ktoré poukazovali na prax muèenia a iného ne¾udského zaobchádzania s politickými disidentmi zo strany uzbeckých orgánov. Súd v ak dospel k záveru, e ide predov etkým o správy opisujúce v eobecnú situáciu v Uzbekistane, ktoré nijako nepotvrdzujú konkrétne tvrdenia s a ovate¾ov. Akceptoval, vzh¾adom na záruky 2) 3) 4)

Rozhodnutie zo 16. októbra 2001.

Rozhodnutie z 3. júla 2001.

Rozsudok ve¾kej komory zo 4. februára 2005.

2

Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie ... poskytnuté uzbeckými orgánmi, e s a ovate¾om nebude zhabaný majetok a nebudú podrobení muèeniu, ani odsúdení na trest smrti. Na strane tureckých orgánov neexistovali záva né dôvody domnieva sa, e s a ovate¾om hrozí riziko zaobchádzania v rozpore s èlánkom 3 Dohovoru. Súd preto poru enie tohto èlánku nezistil.

Jedným z k¾úèových prípadov, v ktorom sa Súd dôkladne zaoberal dôveryhodnos ou poskytnutých záruk zo strany iadajúceho tátu, bol prípad Saadi proti Taliansku.5) S a ovate¾, ktorý bol súdený v Taliansku za zloèinné spolèenie a ïal ie trestné èiny, mal by vydaný do Tuniska, kde bol predtým in absentia odsúdený na trest odòatia slobody v trvaní 20 rokov za èlenstvo v teroristickej organizácií a navádzanie na terorizmus. V rámci extradièného konania tuniské orgány na iados talianskej strany poskytli záruky v tom zmysle, e tuniské právo garantuje práva väzòov, a e Tunisko dobrovo¾ne pristúpilo k relevantným medzinárodným zmluvám a dohovorom. Taliansko na základe toho s a ovate¾a do Tuniska vydalo. V konaní pred Súdom boli predlo ené, okrem iného, aj správy uznávaných medzinárodných organizácií Amnesty International a Human Rights Watch, ktoré popisovali nepriaznivú situáciu v oblasti ¾udských práv v Tunisku, a najmä poèetné a pravidelne sa vyskytujúce prípady muèenia a zlého zaobchádzania s osobami obvinenými z terorizmu, ktoré boli ve ané zo stropu, boli im dávané elektrické oky, na telo im boli prikladané horiace cigarety, bola im ponáraná hlava do vody, boli voèi nim vyslovené vyhrá ky zo znásilnenia a podobne, prièom tieto skutky neboli riadne vy etrované. Tieto správy potvrdzovala aj správa Ministerstva zahranièných vecí USA. Súd na ich základe dospel k záveru, e existuje reálne riziko, e s a ovate¾ bude vystavený zaobchádzaniu v rozpore s èlánkom 3 Dohovoru. Toto riziko, pod¾a neho, nemohli v tomto prípade vylúèi záruky, ktoré poskytli tuniské orgány. Súd tieto záruky pova oval za nepresvedèivé najmä z dôvodu, e boli poskytnuté a na základe druhej iadosti talianskej vlády a mali znaène neurèitý a v eobecný charakter. Súd v tomto smere kon tatoval, e existencia vnútro tátneho práva a pristúpenie k medzinárodným zmluvám zaruèujúcim základné práva na strane tátu iadajúceho o vydanie osoby samé osebe nepostaèujú na zabezpeèenie dostatoènej ochrany pred zlým zaobchádzaním, ak existujú dôveryhodné zdroje, popisujúce vykonávanie alebo tolerovanie praktík, ktoré sú zjavne v rozpore s princípmi Dohovoru. Rozhodol o poru ení èlánku 3 Dohovoru.

V prípade Kaboulov proti Ukrajine6) Súd poukázal na to, e záruky poskytnuté kaza skou generálnou prokuratúrou neobsahujú výslovné ubezpeèenie, e s a ovate¾ nebude podrobený zaobchádzaniu nezluèite¾nému s èlánkom 3 Dohovoru. Preto ich Súd nepova oval za dostatoèné na vyvrátenie hrozby takéhoto zaobchádzania so s a ovate¾om v prípade jeho vydania do Kazachstanu.

Rovnako Súd vyjadril pochybnosti vo vz ahu k poskytnutým zárukám vtedy, ak nebolo jednoznaène jasné, e ich poskytla na to oprávnená osoba. Prípad Ben Khemais proti Taliansku7) sa týkal s a ovate¾a, ktorý bol v Tunisku vojenským súdom v neprítomnosti odsúdený za úèas v teroristickej organizácii a bol mu ulo ený trest odòatia slobody na desa rokov. Napriek predbe nému opatreniu Súdu, pod¾a pravidla 39 rokovacieho poriadku Súdu, ktoré zakazovalo jeho vydanie do Tuniska, talianske orgány 3. júna 2008 s a ovate¾a vydali. S a ovate¾ sa ob5) 6) 7)

Rozsudok ve¾kej komory z 28. februára 2008.

Rozsudok z 19. novembra 2009.

Rozsudok z 24. februára 2009.

3

Bálintová, M. rátil na Súd so s a nos ou na poru enie èlánku 3 Dohovoru. Súd vo svojom rozsudku zdôraznil, e pod¾a relevantných medzinárodných dokumentov, najmä správy Amnesty International o Tunisku za rok 2008, v Tunisku dochádza k poèetným a pravidelným prípadom muèenia a zlého zaobchádzania s osobami, ktoré sú podozrivé alebo u usvedèené z terorizmu, ïalej, e tieto dokumenty popisujú situáciu ako znepokojujúcu, a e náv tevy medzinárodného výboru Èerveného krí a na miestach, kde sú zadr iavané osoby, nerozptýlili hrozbu výskytu takého zaobchádzania, ktoré je v rozpore s èlánkom 3 Dohovoru. Súd za daných okolností dospel k záveru, e existuje reálna hrozba, e s a ovate¾ bude v Tunisku vystavený zaobchádzaniu nezluèite¾nému s èlánkom 3 Dohovoru. Pri posudzovaní toho, èi sú záruky poskytnuté tuniskými orgánmi dostatoèné na vyvrátenie tejto obavy, Súd v prvom rade kon tatoval, e vnútro tátne právne predpisy a fakt, e tát pristúpil k medzinárodným dohovorom, ktoré zaruèujú re pektovanie ¾udských práv, samé osebe neposkytujú dostatoènú ochranu pred nebezpeèenstvom zlého zaobchádzania, a to osobitne v prípadoch, keï dôveryhodné zdroje svedèia o praktikách, vykonávaných tátnymi orgánmi alebo nimi tolerovanými, ktoré sú zjavne v rozpore s princípmi Dohovoru. V tomto prípade dal generálny advokát záruky, e v Tunisku bude re pektovaná ¾udská dôstojnos s a ovate¾a, e s a ovate¾ nebude muèený, ani podrobený ne¾udskému alebo poni ujúcemu zaobchádzaniu alebo svojvo¾ne väznený, e bude ma primeranú zdravotnú starostlivos , a e bude môc prijíma náv tevy svojho advokáta a èlenov svojej rodiny. Poukázal pritom na relevantné tuniské právne predpisy a na medzinárodné zmluvy, ktoré Tunisko podpísalo, ïalej na kontroly vykonávané sudcom pre výkon trestov, nadriadeným výborom pre ¾udské práva a základné slobody (nezávislý národný orgán) a in pekciou ministerstva spravodlivosti a ¾udských práv, na prípady, v ktorých do lo k odsúdeniu dvoch príslu níkov väzenskej správy a jedného policajta za zlé zaobchádzanie, ako aj na vnútro tátnu rozhodovaciu èinnos , pod¾a ktorej je priznanie vynútené pod hrozbou neplatné. Súd v ak v tejto súvislosti poukázal na to, e nie je isté, èi generálny advokát je oprávnený da takéto záruky v mene tátu. Navy e, za situácie, kedy seriózne a dôveryhodné medzinárodné zdroje poukazujú na to, e tvrdenia o zlom zaobchádzaní neboli kompetentnými tuniskými orgánmi pre etrované, jednoduché poukázanie na dva prípady odsúdenia tátnych úradníkov za ublí enie na zdraví väzòov nepostaèuje na vyvrátenie hrozby takéhoto zaobchádzania, ani na presvedèenie Súdu o existencii úèinného systému ochrany proti muèeniu. Ïalej Súd poukázal na to, e pod¾a medzinárodných dokumentov tuniské orgány nespolupracujú s nezávislými medzinárodnými organizáciami na ochranu ¾udských práv, ako sú Human Rights Watch. Súd pova oval za mimoriadne dôle ité, e právny zástupca s a ovate¾a pred Súdom sa so s a ovate¾om, uväzneným v Tunisku, nemohol stretnú , èo iba dosvedèuje a kosti pri prístupe nezávislých zahranièných advokátov, zastupujúcich väzòov v medzinárodných súdnych konaniach k tuniským väzòom, v dôsledku èoho si ani nemo no overi situáciu týchto väzòov a zisti prípadné námietky, ktoré by mali voèi zaobchádzaniu, ktorému sú podrobení. Rovnako sa zdá, e situáciu by si nemohol overi ani tát, ktorý osobu vydal, preto e pod¾a vnútro tátneho práva by ve¾vyslanec tohto tátu nemohol nav tívi s a ovate¾a v mieste, kde je zadr iavaný. Súd sa preto nestoto nil s tvrdením vlády, e poskytnuté záruky sú úèinnou ochranou pred vá nou hrozbou, e s a ovate¾ bude podrobený zaobchádzaniu nezluèite¾nému s èlánkom 3 Dohovoru. Súd tie podotkol, e pod¾a vyjadrenia tuniských orgánov s a ovate¾a opakovane nav tívili jeho príbuzní, ako aj jeho tuniský advokát, pod¾a ktorého sa s a ovate¾ neponosoval na zlé zaobchádzanie, prièom absenciu zlého zaobchádzania mô e potvrdi aj lekárska správa, ktorá bola pripojená k poskytnutým diplomatickým zárukám. Pod¾a Súdu, tieto skutoènosti mô u

4

Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie ... slú i na potvrdenie toho, e s a ovate¾ nebol po jeho vydaní podrobený zaobchádzaniu, ktoré by bolo nezluèite¾né s èlánkom 3 Dohovoru, av ak nemô u slú i ako predpoveï do budúcna.

Na základe uvedeného Súd dospel k záveru, e vydaním s a ovate¾a do Tuniska Taliansko poru ilo èlánok 3 Dohovoru. Zároveò nere pektovaním predbe ného opatrenia Súdu poru ilo aj èlánok 34 Dohovoru.

V prípade Baysakov a ïal í proti Ukrajine8) Súd pochyboval o zárukách poskytnutých prvým námestníkom kaza skej generálnej prokuratúry, resp. kaza skou generálnou prokuratúrou z dôvodu, e pod¾a neho nebolo jednoznaène preukázané, e tento orgán je oprávnený kona v tejto veci v mene tátu a, navy e, vzh¾adom na medzinárodné zdroje poukazujúce na neexistenciu úèinného systému ochrany pred muèením, bolo pod¾a Súdu diskutabilné, èi by záruky v tomto oh¾ade boli re pektované. Rovnaký záver Súd prijal v prípade Soldatenko proti Ukrajine9) vo vz ahu k zárukám poskytnutým prvým námestníkom turkménskej generálnej prokuratúry, resp. turkménskou generálnou prokuratúrou, a k mo nosti vyda s a ovate¾a do Turkmenistanu.

Na druhej strane, v prípade Shamayev a ïal í proti Gruzínsku a Rusku10) Súd pova oval záruky poskytnuté Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie vo vz ahu k s a ovate¾om za dostatoèné. Na margo správ rôznych medzinárodných organizácií, na ktoré s a ovatelia poukazovali, Súd poznamenal, e dokumenty a správy rôznych medzinárodných organizácií poskytujú síce detailné, ale len ve¾mi v eobecné informácie o aktoch násilia, páchaných ozbrojenými silami Ruskej federácie na civilnom obyvate¾stve Èeèenska, nepreukazujú v ak, e by vydanie znamenalo osobnú hrozbu pre vydaných s a ovate¾ov. Poukázal na to, e záruky poskytla Generálna prokuratúra Ruskej federácie, teda orgán, ktorému sú podriadení v etci prokurátori v Ruskej federácii. Prokuratúra v Ruskej federácii pritom plní nielen úlohu ob aloby v trestných veciach, ale zároveò aj dozornú úlohu v súvislosti s právami väzòov, ktorá zahàòa, okrem iného, právo bez zábrany nav tevova a kontrolova väznice. Práve tejto skutoènosti Súd pripísal najvýznamnej iu úlohu pri hodnotení dôveryhodnosti poskytnutých záruk.

V prípade Babar Ahmad a ïal í proti Spojenému krá¾ovstvu,11) ktorý sa týkal vydania s a ovate¾ov, obvinených z rôznych teroristických trestných èinov, do USA, sa Súd vyjadril aj k forme poskytnutých záruk a uviedol, e diplomatické nóty sú be nou formou pre tento úèel a vyjadrujú predpoklad dobrej vôle. Nemo no preto vydávajúcemu tátu vyèíta , ak akceptuje záruky poskytnuté v tejto forme, ak tieto záruky dostal od tátu, v ktorom sa dlhodobo re pektuje demokracia, ¾udské práva a princíp právneho tátu.

V rozhodovacej èinnosti Súdu k tejto otázke mo no pozorova aj to, e Súd pristupuje k urèitým prípadom u s viac-menej ustáleným názorom na situáciu oh¾adom dodr iavania ¾udských práv v konkrétnych tátoch. Napríklad pokia¾ ide o Tunisko, konkrétne situáciu v krajine a mo nos vyda tam osoby, Súd dospel k analogickým záverom ako v prípade Ben Khemais aj v prípadoch Trabelsi proti Taliansku,12) Sellem proti Taliansku,13) alebo O. proti Taliansku.14) 8) 9) 10) 11) 12) 13) 14)

Rozsudok z 18. februára 2010.

Rozsudok z 23. októbra 2008.

Rozsudok ve¾kej komory z 12. apríla 2005.

Rozhodnutie zo 6. júla 2010.

Rozsudok z 13. apríla 2010.

Rozsudok z 5. mája 2009.

Rozsudok z 24. marca 2009.

5

Bálintová, M. Dokonca aj v prípade Toumi proti Taliansku15) Súd dospel k záveru o poru ení èlánku 3 Dohovoru vydaním s a ovate¾a do Tuniska, hoci v tomto prípade diplomatické záruky za tuniskú stranu poskytol minister zahranièných vecí, teda osoba, o ktorej právomoci v tejto veci nebolo pochýb, a to v rovnakom znení ako záruky v prípade Ben Khemais proti Taliansku.

Podobne mo no uvies prípad Cipriani proti Taliansku,16) v ktorom bol Súd postavený pred otázku vydania s a ovate¾ov do Uzbekistanu. Argument niektorých zo s a ovate¾ov, obvinených z trestných èinov terorizmu a vra dy za pri a ujúcich okolností, spáchaných v súvislosti s masakrom 13. mája 2005 v uzbeckom meste Andijan, e v prípade vydania im hrozí trest smrti, Súd odmietol s poukazom na to, e s úèinnos ou od 1. januára 2008 v Uzbekistane do lo k zru eniu trestu smrti. Pokia¾ v ak ide o s a nos týkajúcu sa hrozby zlého zaobchádzania, Súd poukázal na to, e pod¾a objektívnych zdrojov je v Uzbekistane zaobchádzanie s osobami vo väzbe problematické. Pripomenul, e osobitný spravodajca OSN pre Uzbekistan v roku 2002 aj v roku 2006 kon tatoval systematické muèenie osôb vo väzbe, a to bez rozdielu, dokonca aj generálny tajomník OSN v roku 2006 upozoròoval na v eobecné zlé zaobchádzanie so zadr iavanými osobami. Ïalej Súd zdôraznil, e osobitne, pokia¾ ide o osoby obvinené z trestnej èinnosti v súvislosti s udalos ami v meste Andijan, vysoký komisár OSN pre ¾udské práva a osobitný spravodajca OSN poukázali na zvý enú hrozbu zlého zaobchádzania, ktorej sú takéto osoby vystavené. V tomto prípade ruská strana dostala od uzbeckých orgánov záruky, e s a ovatelia nebudú perzekvovaní z politických ani rasových, etnických èi nábo enských dôvodov, ïalej, e nebudú v Uzbekistane popravení, ani podrobení zlému zaobchádzaniu. Súd v tomto smere zopakoval svoju zásadu nepriznáva váhu zárukám poskytnutým takými tátmi, v ktorých sú pretrvávajúce a roz írené praktiky muèenia a zdôraznil, e takéto záruky nepostaèujú za situácie, kedy seriózne a dôveryhodné medzinárodné zdroje poukazujú na praktiky vykonávané alebo tolerované tátnymi orgánmi, ktoré sú v rozpore s princípmi Dohovoru. Na základe uvedeného Súd kon tatoval, e záruky poskytnuté uzbeckými orgánmi nepredstavujú dôveryhodnú ochranu pred zlým zaobchádzaním, a e vydaním s a ovate¾ov do Uzbekistanu by do lo k poru eniu èlánku 3 Dohovoru. Rovnaký prístup Súd zvolil v roku 2008 aj vo vz ahu k Turkmenistanu v prípade Ryabikin proti Rusku17) alebo v prípade Klein proti Rusku,18) týkajúcom sa vydania s a ovate¾a do Kolumbie.

Na druhej strane sa zdá, e ak i lo o tát, v ktorom sa v eobecne predpokladá dodr iavanie ¾udských práv, Súd zvolil o nieèo menej prísne kritériá. V prípade Al-Moayad proti Nemecku19) bol s a ovate¾om poradca jemenského ministra pre nábo enské nadácie na úrovni tátneho sekretára a zároveò imám me ity Al-Ihsan v Sanaa. V januári 2003 bol s a ovate¾ zadr aný v Nemecku na základe zatykaèa vydaného federálnym súdom USA. Orgány èinné v trestnom konaní USA s a ovate¾a obviòovali zo zadova ovania peòa ných prostriedkov, zbraní a komunikaèného vybavenia pre teroristické skupiny, osobitne pre Al-Kaidu a Hamas, ako aj zo získavania nových èlenov pre tieto skupiny. V novembri 2003 bol s a ovate¾ vydaný do USA, kde 15) Rozsudok z 5. apríla 2011 (ktorý zatia¾ nenadobudol právoplatnos , preto e v súèasnosti sa rozhoduje o iadosti o postúpenie veci na opätovné preskúmanie ve¾kej komore Súdu).

16) Rozhodnutie z 30. marca 2010.

17) Rozsudok z 19. júna 2008.

18) Rozsudok z 1. apríla 2010.

19) Rozhodnutie z 20. februára 2007.

6

Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie ... bol v júli 2005 odsúdený za sprisahanie s cie¾om podpory Al-Kaidy a Hamasu na trest odòatia slobody v trvaní 75 rokov. Na pojednávanie pred súdom pri iel ako pozorovate¾ aj pracovník nemeckého konzulátu v New Yorku. Pred Súdom s a ovate¾ tvrdil, e jeho vydaním do lo k poru eniu èlánku 3 Dohovoru, preto e ako podozrivý z terorizmu èelil hrozbe, e uòho budú orgánmi USA pou ité vy etrovacie metódy, ktoré mo no pova ova za muèenie. Súd vzal do úvahy argumenty s a ovate¾a, ktorý sa odvolával na tlaèové správy a informácie o zlom zaobchádzaní s väzòami spájanými s medzinárodným terorizmom, zverejnené Amnesty International. Podotkol v ak, e tieto informácie sa týkajú väzòov zadr iavaných mimo územia USA, konkrétne v zálive Guantanámo na Kube, v Bagrame v Afganistane a v niektorých ïal ích tretích krajinách. Poukázal na skutoènos , e v máji 2003 sa orgány USA nemeckým súdom zaruèili, e s a ovate¾ nebude stíhaný vojenským súdom v zmysle prezidentského vojenského rozkazu z 13. novembra 2001, ani iným peciálnym súdom, z èoho vyplýva, e nebude zadr iavaný v internaènom tábore na iadnom z týchto miest. Navy e, nemecká federálna vláda podmienila vydanie s a ovate¾a tým, e nebude umiestnený do väznice mimo územia USA. Súd tie zdôraznil, e nemecké orgány nemali iadnu predchádzajúcu negatívnu skúsenos , ktorá by spochybòovala záruky poskytované zo strany USA, resp. ktorá by svedèila o tom, e poskytnuté záruky následne neboli re pektované a väzni boli muèení. Poukázal aj na dôkladné posúdenie individuálnej situácie s a ovate¾a, ako aj súèasnej situácie v USA nemeckými orgánmi. Ocenil pritom zámer nemeckých orgánov, ktorý napokon aj uskutoènili, vysla zástupcu na proces so s a ovate¾om v USA. Vzh¾adom na uvedené Súd akceptoval tvrdenie nemeckej vlády, e zo strany USA dostala záruku, ktorá je v zmysle medzinárodného práva záväzná, e s a ovate¾ nebude umiestnený do jednej z väzníc mimo územia USA, v ktorých sú, pod¾a dostupných správ, pou ívané vy etrovacie metódy v rozpore s èlánkom 3 Dohovoru.

S a nos v tejto èasti zamietol ako zjavne nepodlo enú.

Urèitý vývoj mo no pozorova v prípadoch týkajúcich sa vydania osôb do Kazachstanu. V rokoch 2009 a 2010 Súd v prípadoch Baysakov a ïal í proti Ukrajine20) a Kaboulov proti Ukrajine21) dospel k záveru, e vydanie s a ovate¾ov do Kazachstanu by poru ilo ich práva pod¾a èlánku 3 Dohovoru. Poukázal pritom predov etkým na správy Výboru OSN proti muèeniu, Human Rights Watch, Amnesty International, Ministerstva zahranièných vecí USA a viacerých mimovládnych ¾udsko-právnych organizácií, ktoré popisovali muèenie, zlé zaobchádzanie, bitie a pou ívanie násilia zo strany kaza ských orgánov èinných v trestnom konaní voèi zadr aným s cie¾om vynúti si ich priznanie. Zdôraznil, e tieto správy zároveò potvrdzujú, e voèi politicky èinným osobám v opozícii, ako sú aj s a ovatelia, pou ívajú tátne orgány rôzne formy nátlaku, aby im zabránili v ïal ej èinnosti a odstra ili ich. Vydaním s a ovate¾ov do Kazachstanu by preto, pod¾a Súdu, do lo k poru eniu ich práv pod¾a èlánku 3 Dohovoru.

Nedávno sa v prípade Dzhaksybergenov (Aka Jaxybergenov) proti Ukrajine22) pred Súd postavil s a ovate¾ kaza skej tátnej príslu nosti, ijúci v Kyjeve, ktorý bol v marci 2009 v Kazachstane obvinený, e sa spolu s mana mentom najväè ej kaza skej banky TuranAlem podie¾al na sprenevere finanèných prostriedkov vo ve¾kom rozsahu. Jeho meno bolo zaradené do zoznamu medzinárodne h¾adaných osôb. V júli 2009 kaza ská generálna prokuratúra po iadala Ukrajinu o vydanie s a ovate¾a. Následne generálna prokuratúra Ukrajiny v auguste 2009 po20) Rozsudok z 18. februára 2010.

21) Rozsudok z 19. novembra 2009.

22) Rozsudok z 10. februára 2011.

7

Bálintová, M. iadala kaza skú generálnu prokuratúru o poskytnutie dodatoèných záruk, e so s a ovate¾om bude v prípade jeho vydania zaobchádzané v súlade s èlánkom 3 Dohovoru, bude dodr ané jeho právo na spravodlivé súdne konanie a bude mu v prípade potreby zabezpeèená adekvátna zdravotná starostlivos . Kaza ská generálna prokuratúra obratom potvrdila, e s a ovate¾ nebude podrobený zlému zaobchádzaniu a jeho práva zaruèené, okrem iného, aj èlánkami 2, 3, 5, 6, 7, 13 a 14 Dohovoru budú dodr ané. V marci 2010 generálna prokuratúra Ukrajiny informovala kaza skú generálnu prokuratúru o tom, e Súd vydal v tejto veci predbe né opatrenie zakazujúce vyda s a ovate¾a do Kazachstanu a po iadala o ïal ie záruky v tom zmysle, e ukrajinskí diplomatickí zástupcovia budú ma mo nos nav tívi s a ovate¾a po jeho vydaní vo väznici, budú sa môc zúèastni súdneho konania a budú informovaní o priebehu a výsledku trestného konania. Kaza ská generálna prokuratúra sa obratom zaruèila, e pracovníci ukrajinskej diplomatickej misie budú môc s a ovate¾a nav tevova , a to bez prítomnosti inej osoby, s a ovate¾ k nim bude ma èasovo neobmedzený prístup, budú sa môc zúèastni procesu a budú informovaní o rozhodnutí v trestnej veci. Vo svojom rozsudku Súd kon tatoval, e dostupné medzinárodné zdroje potvrdzujú urèité zlep enie v oblasti dodr iavania ¾udských práv v Kazachstane, a to osobitne pokia¾ ide o podmienky zadr iavaných osôb. Výslovne uviedol, e preto musí prehodnoti svoje predchádzajúce zistenia v iných prípadoch týkajúcich sa vydania do Kazachstanu, konkrétne v prípadoch Kaboulov a Baysakov a ïal í. Medzinárodné správy stále vyvolávajú znepokojenie, pokia¾ ide o re pektovanie ¾udských práv, najmä politických práv a slobôd, v Kazachstane. Pod¾a Súdu v ak situácia nie je v súèasnosti tak vá na, aby si to vy adovalo absolútny zákaz vydávania osôb do tejto krajiny.

Navy e, správy o tom, e v konkrétnej krajine existuje v eobecný problém pri dodr iavaní ¾udských práv, nemô u slú i samé osebe ako základ pre odmietnutie vyda osobu. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, e s a ovate¾ uviedol, e nie je èlenom politickej opozície, ani inej zranite¾nej skupiny. Jeho tvrdenie, e ka dý podozrivý v Kazachstane èelí hrozbe zlého zaobchádzania je pod¾a Súdu príli v eobecné a nie je podlo ené iadnymi ïal ími dôkazmi. Rovnako nie je podlo ené jeho tvrdenie, e jeho trestné stíhanie je súèas ou politicky motivovanej kampane proti mana érom spomínanej banky. Pod¾a Súdu s a ovate¾ nepodoprel svoju obavu zo zlého zaobchádzania iadnymi konkrétnymi okolnos ami. Vzh¾adom na to Súd dospel k záveru, e s a ovate¾ovo vydanie nebude znamena poru enie èlánku 3 Dohovoru.

Na niektorých prípadoch mo no ilustrova aj to, e Súd priznáva nemalú váhu skutoènosti, e tátom iadajúcim o vydanie je èlenský tát Rady Európy. V prípade Gasayev proti panielsku23) bol s a ovate¾om ruský tátny obèan èeèenského pôvodu, zadr aný v decembri 2006 v panielsku na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu, vydaného orgánmi Ruskej federácie z dôvodu podozrenia z trestného èinu úèasti v ozbrojenej skupine. S a ovate¾ mal by èlenom organizácie, ktorá je zodpovedná za teroristické útoky proti miestnym a federálnym orgánom, ako aj proti vojakom a civilnému obyvate¾stvu. V priebehu extradièného konania Generálny prokurátor Ruskej federácie poskytol, okrem iného, záruky, e v Ruskej federácii sa ako výnimoèný trest neaplikuje trest smrti a pri treste odòatia slobody na do ivotie mô e sudca po odpykaní dvadsiatich piatich rokov odòatia slobody rozhodnú o podmieneènom prepustení osoby na slobodu, ïalej, e podmienky uväznenia s a ovate¾a nebudú ani ne¾udské, ani poni ujúce ¾udskú dôstojnos a budú vyhovova po iadavkám èlánku 3 Dohovo23) Rozhodnutie zo 17. februára 2009.

8

Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie ... ru, a e Výbor OSN proti muèeniu bude môc nav tívi s a ovate¾a a hovori s ním v súkromí a bez prítomnosti tretích osôb. S a ovate¾ bol v decembri 2008 vydaný do Ruskej federácie.

Pred Súdom s a ovate¾ poukazoval na to, e Ruská federácia neratifikovala Protokol è. 6 k Dohovoru, týkajúci sa zru enia trestu smrti, a e aj keï v tomto táte od roku 1996 platí moratórium na výkon trestu smrti, ktoré by malo v zásade skonèi v roku 2010, rýchle mimosúdne popravy sú stále praktizované v Èeèensku. Okrem toho s a ovate¾ tvrdil, e existuje vysoké riziko, e v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu bude podrobený ne¾udskému alebo poni ujúcemu zaobchádzaniu. V tomto oh¾ade poukázal na verejné vyhlásenie Výboru na zabránenie muèenia a ne¾udského alebo poni ujúceho zaobchádzania alebo trestania (CPT) Rady Európy, týkajúce sa Èeèenskej republiky Ruskej federácie z marca 2007, správy ¾udsko-právnych organizácií o situácii Èeèencov v Rusku, ako aj na viaceré svedectvá zadr iavaných osôb tejto národnosti, ktoré popisujú muèenie, ktorému boli podrobené vo väznici. Súd uviedol, e pod¾a jeho názoru rozhodli panielske súdy správne, keï dospeli k názoru, e záruky poskytnuté ruskou generálnou prokuratúrou v tomto prípade vyluèujú akúko¾vek hrozbu, e s a ovate¾ bude v konaní vedenom v krajine jeho pôvodu odsúdený na trest odòatia slobody na do ivotie bez mo nosti prepustenia. Ïalej Súd pripustil, e realizáciu záruky týkajúcej sa náv tev s a ovate¾a èlenmi Výboru OSN proti muèeniu treba pova ova za fakticky nemo nú, a to vzh¾adom na právomoci priznané èlenom tohto výboru. Poukázal v ak na to, e panielske orgány iadali od Ruskej federácie dodatoèné záruky a po iadali CPT a subsidiárne panielske diplomatické zastúpenie v Moskve vzia na seba úlohu doh¾adu. Súd výslovne priznal váhu skutoènosti, e Ruská federácia je èlenským tátom Rady Európy, èo ju zaväzuje dodr iava tandardy Dohovoru a námietky s a ovate¾a pod¾a èlánkov 2 a 3 zamietol ako zjavne nepodlo ené.

V prípade Chentiev a Ibragimov proti Slovenskej republike24) sa Súd zaoberal mo nos ou vydania s a ovate¾ov èeèenského pôvodu na trestné stíhanie do Ruskej federácie. V priebehu extradièného konania Generálna prokuratúra Ruskej federácie poskytla slovenskej strane záruky, v ktorých uviedla, e v Ruskej federácii v súèasnosti platí moratórium na pou ívanie trestu smrti, e Ruská federácia podpísala Protokol è. 6, ktorý sa týka zru enia trestu smrti a v zmysle èlánkov 18 a 26 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969 má povinnos neuplatòova trest smrti. Ruská generálna prokuratúra sa zaruèila, e v prípade vydania s a ovatelia nebudú súdení peciálnym súdom a nebude na nich vykonaný trest smrti. Ïalej sa zaruèila, e s a ovatelia budú ma nále itú obhajobu, bude im poskytnutá právna pomoc a nebudú podrobení muèeniu, ne¾udskému alebo poni ujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu v zmysle èlánku 3 Dohovoru. Slovenské orgány následne po iadali ruskú stranu o poskytnutie dodatoèných záruk týkajúcich sa mo nosti monitorovania situácie s a ovate¾ov po ich vydaní.

V odpovedi na túto iados sa ruská generálna prokuratúra zaruèila, e slovenské ve¾vyslanectvo v Ruskej federácii bude informované o mieste, kde budú s a ovatelia dr aní a poverená osoba z tohto diplomatického zboru ich bude môc nav tívi , a to aj bez prítomnosti tretej osoby. V následnom medzinárodnom konaní Súd pova oval záruky v tomto znení za dostatoèné, prièom zdôraznil skutoènos , e záruky poskytla v rámci svojej právomoci Generálna prokuratúra Ruskej federácie, ktorá je nadriadeným orgánom v etkým prokurátorom v Ruskej federácii aj pri ich funkcii v rámci súdnych procesov. Súd ïalej akceptoval názor vnútro tátnych súdov, e medzinárodné správy o pou ívaní násilia zo strany ruských ozbrojených síl 24) Rozhodnutie zo 14. septembra 2010.

9

Bálintová, M. proti civilnému obyvate¾stvu v Èeèensku samé osebe nepreukazujú existenciu osobitného rizika pre s a ovate¾ov v prípade ich vydania. Osobitnú váhu Súd priznal tomu, e Ruská federácia je èlenským tátom Rady Európy a zmluvnou stranou Dohovoru a prípadné nedodr anie záruk z jej strany by vá ne podkopalo jej dôveryhodnos . Súd na základe uvedeného zamietol s a nos s a ovate¾ov ako zjavne nepodlo enú.

Vo v eobecnosti mo no kon tatova , e poskytnutie diplomatických záruk zo strany tátu iadajúceho o vydanie, ktorých obsahom je prís¾ub, e s vydanou osobou bude zaobchádzané spôsobom zluèite¾ným s Dohovorom, je pre vydávajúci tát urèite vítaným krokom. Je v ak potrebné podotknú , e tento krok nezbavuje vydávajúci tát povinnosti dôkladne posúdi situáciu, do ktorej by mal osobu vyda , teda dodr iavanie ¾udských práv v táte iadajúcom o vydanie, riziká pre vydávanú osobu a, navy e, aj dôveryhodnos poskytnutých záruk. Uvedené po iadavky, ktoré pre vydávajúci tát vyplývajú z judikatúry Súdu, kladú vysoké nároky na vnútro tátne orgány, ktoré vedú extradièné konanie. Svoju úlohu v tomto smere si nemô u u¾ahèi tak, e sa automaticky spo¾ahnú na poskytnuté záruky. Preto sa aj v týchto prípadoch od nich vy aduje podrobné posúdenie v etkých okolností tej-ktorej veci, a to v intenciách, ktoré naznaèuje uvedená trasburská judikatúra.

V prvom rade platí, e záruky musia by poskytnuté osobou oprávnenou v takýchto veciach kona v mene tátu a v primeranej forme, musia sa vz ahova na konkrétnu osobu, o ktorej vydanie sa iada, a musia obsahova záväzok tátu po adujúceho vydanie nepodrobi osobu zaobchádzaniu nezluèite¾nému s Dohovorom. V tomto smere nepostaèuje iba odkaz na vnútro tátny právny poriadok alebo medzinárodné zmluvy, ku ktorým tát iadajúci o vydanie pristúpil, prípadne odkaz na konkrétne ustanovenia, ktoré zakazujú takéto zaobchádzanie.

Poskytnuté záruky musia vyhovie testu dôveryhodnosti, ktorého súèas ou je aj posúdenie situácie v táte iadajúcom o vydanie. Pritom platí, e záruky poskytnuté takými tátmi, v ktorých sú pretrvávajúce a roz írené praktiky muèenia, resp. kedy seriózne a dôveryhodné medzinárodné zdroje poukazujú na praktiky vykonávané alebo tolerované tátnymi orgánmi, ktoré sú zjavne v rozpore s princípmi Dohovoru, samé osebe neposkytujú dostatoènú ochranu pred nebezpeèenstvom zaobchádzania nezluèite¾ného s Dohovorom.

10

Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej nezávislosti JUDr. Bystrík RAMEL Interný doktorand Fakulta práva Paneurópskej vysokej koly

RAMEL, B.: Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej nezávislosti; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 11 25.

Autor sa vo svojom èlánku zaoberá problematikou ústavného postavenia prokuratúry v slovenskom právnom systéme. V prvej èasti príspevku analyzuje jednotlivé èlánky Ústavy SR, ktoré obsahujú rámcovú úpravu pôsobnosti a organizácie prokuratúry. V druhej èasti autor rozoberá otázku nezávislosti prokuratúry a jej vymedzenia (resp. absencie vymedzenia) v právnych predpisoch. Súèasne poukazuje na niektoré problematické aspekty vonkaj ej a vnútornej nezávislosti slovenského orgánu verejnej aloby a navrhuje mo né rie enia súèasného stavu.

1. Úvod Prokuratúra ako orgán presadzujúci ochranu práv a zákonom chránených záujmov má svoje miesto v systéme tátnych orgánov a má svoju nezastupite¾nú funkciu. Predstavuje univerzálny orgán ochrany objektívneho práva, ktorý koná vo verejnom záujme. Ústava SR zveruje tomuto orgánu významné úlohy v spoloènosti, nako¾ko má svojou èinnos ou zabezpeèova ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a tátu. Pôsobnos slovenského orgánu verejnej aloby sa neobmedzuje len na zastupovanie záujmov tátu, ale predov etkým na ochranu verejného záujmu. Aj z toho dôvodu plní významné úlohy nielen v oblasti trestnej, ale i v oblasti netrestnej. Riadne fungovanie prokuratúry mo no v podmienkach právneho tátu zabezpeèi iba prijímaním takých právnych predpisov, ktoré nebudú zasahova do nezávislosti tohto orgánu ochrany práva, ktoré nebudú prokuratúre umo òova zneu ívanie jej postavenia za úèelom bezdôvodnej perzekúcie obyvate¾stva a ktoré budú èo najlep ie zabezpeèova napåòanie hlavného úèelu konaní pred trestnými a civilnými súdmi.

Otázka postavenia prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky je momentálne vysoko aktuálna, a to najmä v súvislosti s vo¾bou kandidátov na generálneho prokurátora Národnou radou Slovenskej republiky. V odborných a politických kruhoch sa v ak u od vzniku samostatnej Slovenskej republiky viedli a neustále vedú debaty o charaktere slovenského orgánu verejnej aloby, o jeho ústavnom postavení èi je súèas ou niektorej zo zlo iek tátnej moci, o tom, èi má dôjs k jeho transformácii na orgán tátneho zastupite¾stva, príp. èi má dôjs k zániku jeho netrestnej pôsobnosti. V nasledujúcom èlánku sa preto bli ie pokúsim nahliadnu na jednotlivé aspekty ústavného postavenia prokuratúry SR, jej nezávislosti a naèrtnem

11

ramel, B. taktie niektoré problémy a otázky vyvstávajúce zo súèasnej právnej úpravy tohto významného orgánu.

2. Ústavné postavenie prokuratúry SR Prokuratúra SR sa zaraïuje medzi kontrolné orgány ochrany práva.1) Jej základným poslaním je ochrana objektívneho práva a presadzovanie verejného záujmu. V eobecnými prostriedkami na dosiahnutie tohto poslania je predov etkým vykonávanie opatrení na predchádzanie poru eniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie poru enia zákonnosti, na obnovu poru ených práv a na vyvodenie zodpovednosti za ich poru enie. Prokuratúra SR je definovaná ako samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava tátnych orgánov na èele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vz ahoch podriadenosti a nadriadenosti. 2) Súèasná právna úprava prokuratúry SR je obsiahnutá vo viacerých právnych predpisoch, ktoré upravujú organizáciu, pôsobnos a postavenie jednotlivých orgánov prokuratúry. Právne predpisy upravujúce postavenie prokuratúry a jej orgánov sú systematicky prepojené a hierarchicky na seba nadväzujú, a tak predstavujú jeden kompaktný celok.

Do slovenského právneho systému bol in titút prokuratúry vèlenený prostredníctvom Ústavy SR è. 460/1992 Zb., ktorá obsahuje rámcové ustanovenia upravujúce postavenie a pôsobnos prokuratúry SR. V tejto súvislosti je v ak vhodné poznamena , e samotná skutoènos ústavného zakotvenia prokuratúry býva predmetom mnohých odborných debát a polemík, v rámci ktorých bývajú èasto vzná ané i pochybnosti nad opodstatnenos ou ústavnej úpravy in titútu prokuratúry. Tieto pochybnosti vychádzajú a sú zdôvodòované predov etkým dlhoroènými právnymi tradíciami existujúcimi na na om území a rovnako tie analýzami ústavných systémov zabehnutých demokratických a právnych tátov.

Z právno-historického h¾adiska mo no v zmysle spomenutého uvies , e vèlenenie prokuratúry prostredníctvom ústavy do právneho systému existujúceho na na om území nemá príli dlhú tradíciu. Ústavné dokumenty platné a úèinné na na om území pred nástupom socializmu v roku 1948 toti otázku kon tituovania prokuratúry neupravujú. Zmienku o prokuratúre dokonca e te neobsahuje ani ústavný zákon è. 150/1948 Zb. Ústava Èeskoslovenskej republiky, ktorý zabezpeèil polo enie základov socializmu vo v etkých oblastiach spoloèenského ivota. Ústavné vyjadrenie prokuratúry mo no nájs a v ústavnom zákone è. 64/1952 Zb. o súdoch a prokuratúre, ktorým bola zriadená samostatná prokuratúra. V ústave, ako základnom právnom predpise tátu s najvy ou právnou silou, bola prokuratúra vyjadrená v ak a v roku 1960, kedy bol prijatý ústavný zákon è. 100/1960 Zb. Ústava Èeskoslovenskej socialistickej republiky, úlohou ktorého bolo kodifikova socialistické zriadenie tátu. V èl. 97 táto ústava vo v eobecnosti zakotvila hlavné úlohy prokuratúry, ktorými boli napr. ochrana socialistického tátu, jeho spoloèenského zriadenia a práv obèanov, ako aj výchova obèanov k oddanosti vlasti a socializmu a k zachovávaniu zákonov a pravidiel obèianskeho spolu itia. Ústava rovnako stanovila, e na èele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident republiky a ktorý je zodpovedný za svoju èinnos Národnému zhro1) 2)

SVÁK, J.: Organizácia a èinnos orgánov ochrany práva; Bratislava, Vydavate¾ské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 1995, s. 10.

Paragraf 2 zákona è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskor ích predpisov.

12

Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ... ma deniu. Ústava z roku 1960 súèasne zakotvila funkènú nezávislos orgánov generálneho prokurátora.3) Ako teda vidie , prokuratúra bola ako ústavný in titút zriadená nie a tak dávno, prièom úèelom takejto úpravy bolo predov etkým zdôrazni mimoriadnu úlohu orgánu verejnej aloby v táte a spoloènosti a jej nenahradite¾nú funkciu pri vykonávaní dozoru nad zachovávaním socialistickej zákonnosti. Z analýzy ústavných dokumentov ïal ích bývalých socialistických krajín tie vyplýva, e aj v ich právnom systéme bola a je prokuratúra rovnako vyjadrená priamo na ústavnej úrovni. Mo no teda kon tatova , e prokuratúra, resp. tátne zastupite¾stvo sa pova uje za ústavný in titút predov etkým v systémoch bez relevantných demokratických tradícií (predov etkým v bývalých socialistických tátoch, ako je Bielorusko, Bulharsko, Gruzínsko, Maïarsko, Rusko atï.), príp. v systémoch nestabilných, so silnými národnostnými, nábo enskými a politickými konfliktami.4) Z ústavno-komparatívneho h¾adiska mo no na druhej strane vyvodi , e v existujúcich právnych tátoch s dlhoroènou demokratickou tradíciou nie je in titút verejnej aloby in titútom, ktorý musí by nevyhnutne predmetom ústavnej právnej úpravy. Naopak, pôvodné èlenské táty Európskej únie väè inou regulujú otázku verejnej aloby prostredníctvom zákona, aj keï ich ústavy v niektorých prípadoch mô u obsahova zmienky o orgáne verejnej aloby (napr. Taliansko).5) Ako som u teda uviedol, základnú právnu úpravu postavenia a pôsobnosti prokuratúry Slovenskej republiky mo no nájs v základnom právnom predpise tátu, v Ústave Slovenskej republiky è. 460/1992 Zb. v znení neskor ích predpisov (ïalej len Ústava SR ). Rámcová úprava podmienok pre pôsobnos a organizáciu prokuratúry SR sa nachádza v èlánkoch 149 a 151, v prvom oddiele (Prokuratúra Slovenskej republiky) ôsmej hlavy (Prokuratúra Slovenskej republiky a verejný ochranca práv). Z h¾adiska jej zaradenia v Ústave SR mo no usúdi , e prokuratúra SR nepatrí do iadnej z troch zlo iek tátnej moci. Vyplýva to zo skutoènosti, e ka dá sústava orgánov tátnej moci má svoju vlastnú úpravu uvedenú v samostatnej hlave,6) prièom úprava prokuratúry sa nachádza tie v samostatnej hlave oddelene od úpravy orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej.

Prokuratúra je tak ústavne kon tituovaná ako samostatný tátny mocenský orgán sui generis fungujúci v rámci trojdelenia tátnej moci, ktorý v ak nemo no bez výhrad zaradi do iadnej z troch sústav orgánov tátnej moci.7) Prokuratúra nemá zákonodarnú právomoc (nevydáva tzv. prvotné právne normy), nemá ani súdnu právomoc (nerozhoduje spory v mene tátu), nemá ani výkonnú právomoc (nedisponuje nariaïovacími oprávneniami a neukladá právne sankcie osobám, ktoré sa dopustili poru enia právnych predpisov, nedozerá na úèelnos a efektívnos vykonávaných rozhodnutí, ale len na ich zákonnos ). Napriek tomu je pro3) 4) 5) 6)

7)

Por. èl. 104 a nasl. Ústavy ÈSSR è. 100/1960 Zb. OROSZ, L.: Ústavný systém Slovenskej republiky: doteraj í vývoj, aktuálny stav, perspektívy; Ko ice, Univerzita Pavla Jozefa afárika, 2009, s. 321.

Bli ie pozri DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky: Komentár; 2. vyd. amorín, Heuréka, 2007, s. 1114 a nasl.

Pozn. autora: Postavenie orgánov zákonodarnej moci (Národná rada Slovenskej republiky) je upravené v piatej hlave Ústavy SR, postavenie orgánov výkonnej moci (Prezident Slovenskej republiky a Vláda Slovenskej republiky) je upravené v iestej hlave Ústavy SR a napokon postavenie orgánov súdnej moci (Ústavný súd SR a súdy SR) je upravené v siedmej hlave Ústavy SR. Bli ie pozri BRÖSTL, A.: Ústavné právo Slovenskej republiky; Plzeò, Vydavatelství a nakladatelství Ale Èenìk, 2010, s. 340.

13

ramel, B. kuratúra orgánom, ktorý nesie isté znaky orgánov moci výkonnej (najmä v netrestnej oblasti) a tie moci súdnej (najmä z poh¾adu významných rozhodovacích oprávnení prokurátora v trestnom konaní, kde u v prípravnom konaní mô e vec meritórne rozhodnú ). Postavenie prokuratúry v slovenskom právnom poriadku je týmto podobné postaveniu prokuratúry v Portugalsku, Írsku, Nórsku, Maïarsku a Ukrajine, kde prokuratúra tvorí samostatný rezort a plní si svoje úlohy nezávisle od výkonnej a súdnej moci.8) Prokuratúra v ak svojou organizáciou a rozsahom pôsobnosti orgány moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej nenahrádza a ani nemô e nahradi . Ako vyplýva z dôvodovej správy k Ústave SR, aj to bol dôvod, preèo bola pôsobnos prokuratúry vymedzená priamo ústavou.

V èlánku 149 Ústava SR rámcovo vymedzuje pôsobnos prokuratúry SR. V zmysle uvedeného ustanovenia prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a tátu. V tomto ustanovení sa premieta náh¾ad na prokuratúru ako na univerzálny orgán ochrany objektívneho práva, ktorý nekoná len v záujme tátu, ale ktorý koná predov etkým vo verejnom záujme. Samotná Ústava SR teda neobmedzuje pôsobnos prokuratúry iba na zastupovanie tátu v trestnom konaní a na presadzovanie jeho záujmov (ako je to napr. v prípade tátnych zastupite¾stiev iných tátov), a to z toho dôvodu, e úlohou prokuratúry je aj ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V slovenskom právnom poriadku teda prokuratúra plní nezastupite¾né funkcie v trestnoprávnej oblasti, v obèianskoprávnej oblasti a tie aj v tzv. netrestnej oblasti mimosúdnej, ktorá predstavuje najmä v eobecný dozor prokuratúry nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy. M. Èiè uvádza, e zachovanie pôsobnosti prokuratúry v netrestnej oblasti je výrazom toho, e napriek in titucionalizovaniu ïal ích orgánov ochrany práva, ako je zriadenie Ústavného súdu SR, Najvy ieho kontrolného úradu SR a správneho súdnictva, zostáva ve¾ké mno stvo právnych vz ahov, na ochrane zákonnosti ktorých má tát z rôznych dôvodov záujem. 9) V súvislosti so v eobecným dozorom prokuratúry je iadúce uvies , e dozorovými prostriedkami prokuratúra sleduje len odha¾ovanie nedostatkov, ktoré mô u v súèasnosti, ale aj v budúcnosti vyvola ne iadúce úèinky. Voèi orgánom verejnej správy v ak nevystupuje v postavení nadriadeného orgánu, ale len v postavení orgánu, ktorý chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a tátu. Tým, e prokuratúra vychádza z princípov ústavnosti, zákonnosti a právnej ochrany ústavných práv a slobôd obèanov, pôsobí na jednotné uplatòovanie zákonov a ostatných právnych predpisov súdmi a orgánmi verejnej správy. Na tomto mieste v ak treba zároveò uvies , e nedávno uskutoènené zru enie práva generálneho prokurátora zúèastòova sa s poradným hlasom rokovaní vlády SR10) nemo no vníma ako pozitívny krok. Prostredníctvom jeho úèasti na rokovaní vlády SR sa toti zabezpeèovalo nielen informovanie vlády SR o poznatkoch prokuratúry k prerokúvaným otázkam, ale taktie sa realizovala jedna zo základných úloh prokuratúry doh¾ad nad zákonnos ou postupu orgánov verejnej moci. Generálny prokurátor tak mohol reagova príslu ným spôsobom priamo na rokovaní vlády v prípadoch, keï mal pri predkladaných vládnych materiáloch podo8) BENEÈ, .: Ústavné postavenie prokuratúry; In: Právny obzor, roè. 78, è. 5 (1995), s. 385.

9) ÈIÈ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky; Martin, Matica slovenská, 1997, s. 568.

10) Pozn. autora: Zmena bola uskutoènená zákonom è. 403/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon è. 575/2001 Z. z. o organizácii èinnosti vlády a organizácii ústrednej tátnej správy v znení neskor ích predpisov a ktorým sa menia a dopåòajú niektoré zákony.

14

Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ... zrenie z poru enia zákona. Uvedenou novelou zákona o prokuratúre tak prokuratúra stratila mo nos vykonáva bezprostrednú a priamu kontrolu postupu a èinnosti jedného z orgánov verejnej správy vlády, èo z h¾adiska kontroly dodr iavania transparentnosti postupu orgánov tátnej správy nie je práve najlep ie rie enie.

Rovnako ako vo väè ine vyspelých demokratických a právnych tátov, aj slovenská prokuratúra vykonáva svoje základné poslanie v trestnom konaní, v ktorom prokurátor ako alobca plní v mene tátu nezastupite¾né úlohy. Je predsa záujmom tátu, aby prokurátor nepodal ob alobu bez splnenia zákonných podmienok. Z toho dôvodu sú prokurátorovi v trestnom konaní zverené dozorové oprávnenia voèi tátnym orgánom vykonávajúcim prípravné konanie Týmito oprávneniami sa má zabezpeèi , aby sa trestnoprávne prostriedky neuplatnili voèi nevinným osobám a aby sa zákonným spôsobom zhroma dili dôkazy potrebné na rozhodnutie súdu.11) Organizácia prokuratúry je rámcovo vymedzená v èlánku 150 Ústavy SR. Uvedený èlánok hovorí, e na èele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky. V tomto ustanovení Ústavy SR je vyjadrená jedna zo základných zásad organizácie prokuratúry SR, a to zásada centralizmu, pod¾a ktorej celá sústava orgánov prokuratúry podlieha výluène generálnemu prokurátorovi ako najvy iemu orgánu. Ten riadi celú èinnos prokuratúry a v rámci toho vydáva stanoviská a pokyny záväzné pre v etkých prokurátorov.12) Generálny prokurátor v ak nepatrí medzi orgány tátnej správy, a z toho dôvodu nie je oprávnený vydáva v eobecne záväzné právne predpisy. So zásadou centralizmu sú úzko spojené i ïal ie zásady, na ktorých je vybudovaná prokuratúra zásada hierarchického usporiadania a zásada monokratického riadenia. Hierarchické usporiadanie prokuratúry znamená, e jednotliví prokurátori pôsobia vo vz ahoch nadriadenosti a podriadenosti na èele s generálnym prokurátorom. Monokratické riadenie vyjadruje skutoènos , e celá sústava orgánov prokuratúry je riadená generálnym prokurátorom prostredníctvom vedúcich jednotlivých prokuratúr na úrovni krajov a okresov.13) Posledné ustanovenie Ústavy SR týkajúce sa úpravy prokuratúry predstavuje èlánok 151.

Ide o blanketovú normu, ktorá uvádza, e podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácií prokuratúry ustanoví zákon. V zmysle tejto splnomocòujúcej normy bol v roku 1996 prijatý zákon è. 314/1996 Z. z. o prokuratúre, ktorý upravoval postavenie, organizáciu a pôsobnos prokuratúry, vymenúvanie a odvolávanie, práva a povinnosti prokurátorov a právnych èakate¾ov, ich pracovnoprávne vz ahy a slu obné pomery. U v marci 2001 bol v ak prijatý nový zákon è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, úèelom ktorého bolo spreh¾adni dovtedaj iu právnu úpravu prokuratúry a jednoznaène vymedzi postavenie, pôsobnos , organizáciu a riadenie prokuratúry, postavenie a pôsobnos generálneho prokurátora, ako aj pôsobnos ostatných prokurátorov v jednotlivých oblastiach prokurátorskej èinnosti. Zároveò zo zákona o prokuratúre z roku 1996 boli do osobitnej zákonnej úpravy vyèlenené právne vz ahy vyplývajúce zo slu obného pomeru prokurátorov. Touto 11) Bli ie pozri Dôvodová správa k vládnemu návrhu Ústavy Slovenskej republiky.

12) SVÁK, J.: Organizácia a èinnos orgánov ochrany práva; Bratislava, Vydavate¾ské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 1995, s. 13.

13) Bli ie pozri BRÖSTL, A.: Ústavné právo Slovenskej republiky; Plzeò, Vydavatelství a nakladatelství Ale Èenìk, 2010, s. 354 355.

15

ramel, B. úpravou sa stal zákon è. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych èakate¾och prokuratúry.

V súèasnosti problematiku prokuratúry upravujú teda dva hlavné samostatné zákony - zákon è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskor ích predpisov a zákon è. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych èakate¾och prokuratúry v znení neskor ích predpisov. Okrem toho sú èiastkové úpravy týkajúce sa pôsobnosti prokuratúry uvedené i v zákone è. 301/2005 Z. z.

Trestný poriadok v znení neskor ích predpisov, v zákone è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v znení neskor ích predpisov a v zákone è. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskor ích predpisov.

Na základe vy ie spomenutého mo no teda usúdi , e Ústava SR zriaïuje prokuratúru v ústavnoprávne znaène osobitnej podobe. Ústavné normy majú povahu bianco zmocnení na upravenie pôsobnosti a v etkých ïal ích dôle itých otázok ústavného orgánu v zákone. Tento stav je dôsledkom sporov vedených o pôsobnos a úèel zriadenia prokuratúry v právnom táte, predov etkým oh¾adne prípadnej premeny prokuratúry na tátne zastupite¾stvo, ako aj oh¾adne zachovania pôsobnosti prokuratúry v netrestnej oblasti. Neznalos jednoznaèných odpovedí v èase prípravy pôvodného znenia Ústavy SR na zaèiatku 90. rokov v ak mala za následok vznik politickej dohody o rámcovej úprave ôsmej hlavy.14)

3. Nezávislos prokuratúry a jej (ne)vyjadrenie v právnom poriadku SR V súvislosti s prebiehajúcou reformou prokuratúry sa aktuálne dostali do popredia aj viaceré otázky týkajúce sa ústavného vymedzenia postavenia prokuratúry a jej nezávislosti a problémy s tým bezprostredne späté, ako je napr. podriadenie prokuratúry pod výkonnú moc, jej politizácia a mo né zneu ívanie. V nasledujúcich riadkoch sa preto bli ie pokúsim nahliadnu na problematiku nezávislosti prokuratúry a jej vymedzenia, resp. nevymedzenia v právnom poriadku SR. Ako bolo u spomenuté vy ie, Ústava SR nezaraïuje prokuratúru medzi orgány zákonodarnej, výkonnej ani súdnej moci. Prokuratúra je ako orgán sui generis vymedzená v osobitnej ôsmej hlave, do ktorej je zaradený i in titút verejného ochrancu práv. Na rozdiel od verejného ochrancu práv, ktorému Ústava SR priznala výslovne tatút nezávislého orgánu,15) prokuratúre nebol priznaný atribút nezávislosti. Nezávislos preto nie je nevyhnutná pojmová vlastnos prokuratúry SR, k èomu sa vyjadril aj samotný Ústavný súd SR: ...túto funkciu (ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a tátu, pozn. autora) s kompetenciami, ktoré jej dáva zákon, mô e (prokuratúra, pozn. autora) plni bez toho, aby sa jej pridával prívlastok nezávislos . Ústavodarca nezávislos prisúdil len urèitým orgánom a výslovne to ustanovil v ústave. U orgánov, kde nezávislos nechce prizna , v ústave ju neuvádza. 16) Zatia¾ èo teda ústava priamo zakotvuje nezávislos u iných orgánov, ako napr. u súdov, u Najvy ieho kontrolného úradu Slovenskej republiky alebo u ombudsmana, prokuratúra v ústave nemá výslovne zakotvený atribút nezávislosti. Dôvodov, preèo je tomu tak, je viacero, a to nevyhnutne musí vies k pochybnostiam o reálnej existencii nezávislosti prokuratúry. Nezávislos prokuratúry je spochybòovaná v mnohých prípadoch dokonca 14) DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky: Komentár; 2. vyd. amorín, Heuréka, 2007, s. 1120 1121.

15) Por. èl. 151a ods. 1 Ústavy SR. 16) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky è. PL. ÚS 17/96.

16

Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ... aj medzi predstavite¾mi odbornej verejnosti, na rozdiel od moci súdnej, kde existuje v eobecný konsenzus èi u o reálnej existencii nezávislosti alebo minimálne o nevyhnutnosti existencie nezávislosti. V tejto súvislosti viacerí autori poukazujú na to, e verejní alobcovia, resp. prokurátori z objektívnych dôvodov mô u a ko dosiahnu nezávislos porovnate¾nú so sudcami. Súèasne v ak poznamenávajú, e v mnohých smeroch sa sudcovskej nezávislosti mô u priblí i tak, aby verejný alobca, resp. prokurátor mohol prostredníctvom presadzovania verejného záujmu spolupôsobi pri spravodlivom rozhodnutí súdu v konkrétnej veci.17) Na tomto mieste si v ak v prvom rade treba ozrejmi èi ujasni , èo pojem nezávislos znamená. Vo v eobecnosti mo no pojem nezávislos chápa ako neviazanos príkazmi, pokynmi, odporúèaniami, radami iných subjektov, konanie pod¾a svojho vnútorného presvedèenia.

Z poh¾adu právnej teórie sa radí nezávislos medzi základné zásady organizácie verejnej aloby18) a základné predpoklady riadneho a nièím neru eného výkonu funkcií a poslania prokuratúry. Nikto, iaden tátny orgán ani obèania nemô u zasahova do èinnosti prokurátora a, naopak, prokurátor nie je oprávnený prijíma akéko¾vek pokyny alebo plni iadosti iných subjektov pri výkone svojej èinnosti. Prokurátor musí pri výkone svojej funkcie preto postupova maximálne nestranne a ako zástupca verejného záujmu je povinný kona iba za úèelom jeho ochrany a striktného presadzovania. Prokurátor preto musí postupova nestranne, vyvarova sa akejko¾vek diskriminácie, èi u politickej, sociálnej, nábo enskej, rasovej, kultúrnej alebo inej.19) Pri obhajobe verejného záujmu sa mnohokrát mô e dosta do konfliktu so záujmami individuálnymi, nikdy ich v ak nemô e uprednostni .

Nezávislos prokuratúry, resp. verejnej aloby mo no z poh¾adu právnej teórie chápa v dvoch základných rovinách ako nezávislos vonkaj iu a ako nezávislos vnútornú.20) Obe tieto formy nezávislosti výrazne ovplyvòujú èinnos prokuratúry, jej riadne fungovanie a plnenie úloh pri ochrane verejného záujmu. Napriek tomu, obe majú rozdielne postavenie a ka dá z nich vplýva na fungovanie prokuratúry iným spôsobom, inou mierou a v iných oblastiach.

3.1 Vonkaj ia nezávislos Vonkaj ia nezávislos je pri èinnosti prokuratúry dôle itej ia ako vnútorná nezávislos , nako¾ko spoèíva v neexistencii a neprípustnosti akýchko¾vek vonkaj ích vplyvov èi u politického alebo iného charakteru (napr. zo strany iných tátnych orgánov). V procesnom slova zmysle mo no vonkaj iu nezávislos vymedzi ako mieru rozhodovacej autonómie prokurátora vo vz ahu k iným orgánom, tátnym a politickým in titúciám, politickým silám i k jednotlivcom.21) Vonkaj ia nezávislos tak umo òuje, aby prokuratúra skutoène realizovala svoje poslanie bez oh¾adu na dotknuté individuálne záujmy strán a bez oh¾adu na politické ciele a základné presvedèenie vlády. Treba uvies , e dokonca i v súèasnosti sa reformujúce systémy verejnej aloby a iné projekty zamerané na verejnú alobu uprednostòujú také modely, pri ktorých je 17) Pozri napr. FENYK, J.: Veøejná aloba. Díl první: Historie, souèasnost a mo ný vývoj veøejné aloby; Praha, Institut Ministerstva spravedlnosti Èeské republiky pro dal í vzìlávání soudcù a státních zástupcù, 2001, s. 150.

18) Por. SVÁK, J.: Organizácia a èinnos orgánov ochrany práva; Bratislava, Vydavate¾ské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 1995, s. 13.

19) Bli ie pozri FENYK, J.: Zásady veøejné aloby v trestním øízení; in: Policajná teória a prax 3/2002, s. 66.

20) DELMAS MARTY, M.: Procédures pénales d´Europe; Paris, P.U.F., 1995, s. 353.

21) ÏÁRSKÝ, Z.: Závislý a nestranný státní zástupce?; in: Právní praxe 4/1994, s. 195.

17

ramel, B. zabezpeèená èo najvy ia miera vonkaj ej nezávislosti. Spomenú mo no napr. fínsky zákon o verejnej alobe, ïalej zmeny v organizácii tátneho zastupite¾stva ÈR, in titút európskeho verejného alobcu upravený v Lisabonskej zmluve, tatút verejného alobcu pri Medzinárodnom trestnom tribunáli.22) Tendencie posilòova vonkaj iu nezávislos v ak mo no vidie nielen v tátoch s kontinentálnym systémom práva, ale i v tátoch s angloamerickým právnym systémom. Vhodné je spomenú , e i Federálna prokuratúra v Kanade nedávno pre la zmenou od modelu, kde prokuratúra bola integrálnou súèas ou ministerstva spravodlivosti k modelu nezávislého riadite¾a prokuratúr ( Director of Public Prosecutions ). Severné Írsko tie nedávno vytvorilo úrad prokuratúry ako nezávislý orgán. Anglicko, Wales a Írsko postupne eliminujú právomoc polície stíha , a to v prospech prokurátorov, hoci pôvodne bola táto policajná právomoc súèas ou tradièných systémov angloamerického práva.

Odporúèanie Rec(2000)19 Výboru ministrov èlenským tátom o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva v tejto súvislosti uvádza, e táty by mali zabezpeèi , aby prokurátori mohli vykonáva svoju funkciu bez neoprávneného zasahovania a bez vystavenia sa riziku, e im hrozí obèianske, trestné alebo iné stíhanie. Jednou z podmienok riadneho fungovania prokuratúry je i to, aby prokurátori mali mo nos kona bez oh¾adu na akéko¾vek záujmy, bez neoprávneného zasahovania inej moci, exekutívnej èi legislatívnej, ale aj hospodárskej èi politickej moci. Správa Benátskej komisie o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justièného systému schválená v decembri 2010 hovorí, e hlavný prvok vonkaj ej nezávislosti prokuratúry spoèíva v nepriepustnosti pokynov, ktoré by exekutíva mohla dáva generálnemu prokurátorovi ku konkrétnym prípadom (a pochopite¾ne priamo ktorémuko¾vek z prokurátorov). V eobecné pokyny, napríklad stíha istý typ zloèinov rýchlej ie alebo prísnej ie, v ak u pova uje za menej problematické, nako¾ko ich mo no vníma ako aspekt trestnej politiky, o ktorej patriène rozhodol parlament alebo vláda.

Treba zároveò poznamena , e dosiahnutie absolútnej vonkaj ej nezávislosti je v podmienkach tátov, v ktorých dochádza k významným spoloèensko-politickým zmenám (premene totalitných re imov v re imy demokratické), znaène komplikované. Rovnako je tomu tak tie v tátoch, v ktorých politické strany a politické hnutia nadobudli významné mocenské postavenie, nako¾ko v takýchto tátoch dochádza k snahám o naru enie vonkaj ej nezávislosti prokuratúry a o získanie vplyvu nad jej èinnos ou (ako príklad mo no uvies snahy exekutív mnohých tátov získa rozhodujúce slovo vo výberových komisiách na funkciu nielen prokurátorov, ale aj sudcov). Následná politizácia prokuratúry mô e vies k mnohým negatívnym javom v spoloènosti, korupcii, klientelizmu, odstraòovaniu politických protivníkov. Aj z toho dôvodu je preto, v záujme transparentnosti vz ahov medzi politickou mocou a prokuratúrou, nevyhnutné uzna taký formálny status ka dého verejného alobcu, ktorý zabezpeèí ich nezávislos najmä pri ich menovaní a kariérnom postupe a tie aj garancie proti akýmko¾vek vonkaj ím zásahom do ich èinnosti. Okrem toho treba urèi primeranú kálu vz ahov orgánu verejnej aloby so v etkými najvy ími tátnymi orgánmi. K právnym zárukám vonkaj ej nezávislosti patrí v ak aj primerané financovanie prokuratúry, prostredníctvom samostatného rozpoètu.23) 22) FENYK, J.: Veøejná aloba. Díl první: Historie, souèasnost a mo ný vývoj veøejné aloby; Praha, Institut Ministerstva spravedlnosti Èeské republiky pro dal í vzìlávání soudcù a státních zástupcù, 2001, s. 151.

23) OROSZ, L.: Ústavný systém Slovenskej republiky: doteraj í vývoj, aktuálny stav, perspektívy; Ko ice, Univerzita Pavla Jozefa afárika, 2009, s. 327.

18

Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ...

Zabezpeèenie vonkaj ej nezávislosti verejnej aloby je najnároènej ie v systémoch, kde je verejná aloba priradená k výkonnej moci. V takýchto systémoch má výkonná moc vo vz ahu k verejnej alobe mnohé dôle ité oprávnenia majúce za následok závislos verejnej aloby od vlády v dvoch hlavných oblastiach v oblasti personálnej a v oblasti in titucionálnej.

Predstavite¾ výkonnej moci býva èasto na èele celej sústavy orgánov verejnej aloby, prípadne menuje a odvoláva verejných alobcov a vedúcich verejných alobcov. Výkonná moc mô e v mnohých prípadoch i realizova disciplinárnu právomoc voèi orgánom verejnej aloby, vykonáva doh¾ad nad ich èinnos ou, vydáva pre orgány verejnej aloby nielen v eobecné pokyny a záväzné stanoviská, ale aj pokyny pre postup v konkrétnej veci. V neposlednom rade v mnohých prípadoch výkonná moc zais uje èinnos orgánov verejnej aloby aj finanène.24) Disponovanie výkonnej moci uvedenými oprávneniami, nie nevyhnutne v etkými vymenovanými, ju robí náchylnou na zneu ívanie svojho postavenia a vplyvu. Obzvlá je tomu tak v krajinách, v ktorých nie sú princípy právneho tátu príli hlboko zakorenené a v krajinách, v ktorých dochádza len k pomalej premene totalitných a autoritatívnych re imov na re imy uplatòujúce základné zásady moderných demokratických tátov. Aj keï niektorí súèasní autori pova ujú po iadavku úplnej nezávislosti výkonu funkcie verejného alobcu za demagogickú,25) príp. za iadnych okolností nechcú èi sa boja prija potrebné demokratické zmeny, myslím si, e absolútna vonkaj ia nezávislos a nestrannos fungovania verejnej aloby musí by zachovaná. Predov etkým v takých tátoch, v ktorých demokratické in titúcie a právny tát nemajú ve¾mi dlhú tradíciu. Aj z toho dôvodu pova ujem akéko¾vek snahy podriaïova verejnú alobu pod výkonnú moc za výslovne nebezpeèné. Aj keï v kontinentálnej Európe existuje nieko¾ko tátov, kde je prokuratúra súèas ou exekutívy a kde je podriadená ministerstvu spravodlivosti, ide o táty v ktorých u dlhé roky fungujú demokratické in titúcie a základné princípy právneho tátu (napr. Rakúsko, Dánsko, Nemecko, Holandsko). V mnohých týchto tátoch je v ak podriadenos prokuratúry exekutívnej moci skôr otázkou princípu ako reality v tom zmysle, e exekutíva je mimoriadne opatrná a nezasahuje do konkrétnych prípadov. Treba v ak na druhej strane kon tatova , e aj v takýchto systémoch pretrváva základný problém, lebo formálne záruky proti takémuto zasahovaniu neexistujú.26) Mo nos zasahovania mô e by predsa takisto kodlivá ako skutoèné zasahovanie, ako sa dá vidie v aktuálne prebiehajúcej diskusii v Rakúsku na tému právomoci exekutívy vydáva pokyny prokurátorom.27) Ak by v niektorom táte predsa len malo dôjs k podriadeniu verejnej aloby pod moc výkonnú a súèasne by mala by zachovaná istá vonkaj ia nezávislos , takýto tát by mal urobi úèinné opatrenia garantujúce nezneu ívanie verejnej aloby na politické ciele.

V prípade nezávislosti verejnej aloby od vlády, by mal tát v ak tie urobi urèité opatrenia, ktoré by zase zabraòovali svojvôli a neobmedzenej moci prokurátora. V tomto prípade je preto potrebné, aby boli povaha a rozsah nezávislosti prokuratúry spresnené zákonom. Zároveò by mali by vytvorené urèité garancie zaruèujúce, e nezávislá verejná aloba bude kona v súlade so svojím poslaním a nebude zneu íva svoje postavenie v právnom systéme. Z toho dôvodu proku24) FENYK, J.: Veøejná aloba. Díl první: Historie, souèasnost a mo ný vývoj veøejné aloby; Praha, Institut Ministerstva spravedlnosti Èeské republiky pro dal í vzìlávání soudcù a státních zástupcù, 2001, s. 150.

25) Pozri napr. COUFAL, P. KUÈERA, P.: Nìkolik poznámek k úvaze o nezávislosti státního zástupce; in: Trestní právo 11/1996, s. 9.

26) Správa Benátskej komisie o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justièného systému, CDL AD(2010) 040.

27) K tomu pozri napr. BURGSTALLER, M.: Unabhängigkeit der Staatsanwälte? [online], [pristúpené 30. júla 2011] dostupné na World Wide Web ?www.juristenkommission.at/download/Paper_Burgstaller.pdf?.

19

ramel, B. rátori, s oh¾adom na dôle ité právomoci, ktoré sú im zverené a na dôsledky, ktoré výkon právomocí mô e ma na osobnú slobodu, musia vedie , e nesú zodpovednos v prípade osobnej chyby, v disciplinárnej, administratívnej, obèianskej èi trestnej oblasti. Vyu itie hierarchie alebo komisií ad hoc a disciplinárne konanie by malo by vyhradené prokurátorom rovnako ako ostatným obèanom za spáchané èiny. Vonkaj ia nezávislos prokuratúry si takisto vy aduje i zabezpeèenie transparentnosti fungovania prokuratúry. Ka dá prokuratúra, keï e koná v mene spoloènosti, musí informova o svojej èinnosti na úrovni miestnej, krajskej èi národnej, ak je truktúrovaná na tejto úrovni.

Tieto pravidelné správy majú by urèené verejnosti ako celku buï priamo prostredníctvom médií alebo publikáciou, alebo pred volenými poslancami. Mô e ma podobu správy, tatistiky vysvet¾ujúcej vykonanú èinnos , dosiahnuté výsledky, prípadne spôsob, akým sa uplatòovala trestná politika, alebo vyu ívali verejné finanèné prostriedky a mala by naznaèi i budúce priority.28) Z poh¾adu slovenskej legislatívy týmto po iadavkám aktuálna platná právna úprava vyhovuje, keï e ukladá povinnos generálnemu prokurátorovi podáva Národnej rade Slovenskej republiky raz za rok správu o èinnosti prokuratúry, z ktorej vyplývajú jej poznatky o stave zákonnosti.29) Informovanie verejnosti o èinnosti prokuratúry mo no realizova i prostredníctvom zákonov, ktoré sa týkajú poskytovania informácií verejnosti, patrí sem napríklad zákon è. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií).

Vonkaj ia nezávislos prokuratúry SR nie je v súèasnosti formálne zakotvená v iadnom právnom predpise. Isté snahy o formálne priznanie atribútu nezávislosti prokuratúry sa vyskytli pár rokov po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, a to v prijatom zákone è. 314/1996 Z. z. o prokuratúre, v ktorom bola prokuratúra SR vymedzená ako samostatný a nezávislý tátny orgán, ktorý chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a tátu. Ústavný súd Slovenskej republiky v ak na základe návrhu prezidenta republiky vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 17/96 vyslovil nesúlad ustanovení zákona o prokuratúre formálne jej priznávajúcich atribút nezávislosti s Ústavou SR. Dôvod, preèo Ústavný súd SR takto rozhodol vyplýval z toho, e èl. 149 Ústavy SR nehovorí o nezávislosti prokuratúry. Ústava priamo zakotvuje nezávislos u iných orgánov, ako napr. u súdov alebo u Najvy ieho kontrolného úradu SR, ale prokuratúra v ústave nemá priamo zakotvený atribút nezávislosti.

Nako¾ko ustanovenia zákona o prokuratúre slovne a formálne deklarovali nezávislos prokuratúry, priznanie tohto atribútu obyèajným zákonom by odporovalo ústave. Treba teda poveda , e v právnom systéme SR, kde je prokuratúra zakotvená priamo v samotnej ústave a súèasne je nepodriadená výkonnej moci (fungujúca ako tátny orgán sui generis), by priamo v ústave mala by obsiahnutá i úprava jej vonkaj ej nezávislosti. Súèas ou takejto úpravy by zároveò mali by aj ústavné garancie zabezpeèujúce jej vonkaj iu nezávislos .

Napriek uvedenému v ak nemo no s urèitos ou poveda , e generálny prokurátor je absolútne nezávislý a nepodliehajúci iadnym politickým vplyvom. Vplyv politických strán na výber kandidáta v podmienkach parlamentnej vo¾by kandidátov na generálneho prokurátora je v súèasnosti nepopierate¾ný a aj z toho dôvodu mô u vznika pochybnosti o jeho nezávislosti od vládnuceho politického zoskupenia. Aj keï politické strany vyhlasujú, e jedinou podmienkou, ktorú musí kandidát spåòa , je vysoká odborná erudovanos a praktické skúsenosti, je viac ako pravdepodobné, e ktoréko¾vek vládnuce politické zoskupenie presadí do funkcie kandidáta na 28) Tamtie .

29) Por. § 11 ods. 1 zákona è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskor ích predpisov.

20

Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ... generálneho prokurátora osobu, ktorá je buï úplne oddaná alebo ktorej názory nie sú minimálne v príkrom rozpore s politickým a programovým videním tej-ktorej koalície. Aj z toho dôvodu by bolo vhodné pouva ova o zmene spôsobu výberu kandidátov na generálneho prokurátora. K posilneniu vonkaj ej nezávislosti prokuratúry by nepochybne prispelo vytvorenie nového orgánu justièného charakteru, ktorý by bol oprávnený navrhova prezidentovi SR kandidátov na funkciu prokurátorov, a tak by oslabil vplyv politických strán na výber kandidáta, ktorý je pri parlamentnej vo¾be kandidátov nespochybnite¾ný. Ako vzor by mohol poslú i odmietnutý návrh poslanca NR SR Jána Drgonca na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopåòa Ústava Slovenskej republiky è. 460/1992 Zb. v znení neskor ích predpisov z augusta 2004. Významným subjektom, ktorý mal pod¾a tohto návrhu posilni nezávislos prokuratúry od moci zákonodarnej a výkonnej mala by práve Súdna rada SR, ktorá sa mala sklada z dvoch kolégií Kolégia pre súdy a sudcov a z Kolégia pre prokuratúru a prokurátorov. Kolégium pre prokuratúru a prokurátorov malo by zlo ené z prokurátorov a rovnakým poètom aj z osôb, ktoré majú vysoko kolské právnické vzdelanie, sú najmenej 15 rokov èinné v právnickom povolaní a ktoré nie sú zároveò prokurátormi ani sudcami. Tieto zlo ky mali zasada v oboch kolégiách, prièom Kolégium Súdnej rady SR pre prokuratúru a prokurátorov by rozhodovalo vo veciach týkajúcich sa prokuratúry a prokurátorov, vrátane návrhov na menovanie a odvolanie generálneho prokurátora a návrhov na menovanie a odvolanie prokurátorov. O týchto návrhoch mal ïalej rozhodova prezident.30) Myslím si, e vytvorenie podobného orgánu by posilnilo vonkaj iu nezávislos prokuratúry a odstránilo pochybnosti (nielen) odbornej verejnosti o apolitickosti generálneho prokurátora.

3.2 Vnútorná nezávislos Otázka vnútornej nezávislosti býva väè inou predmetom úpravy osobitných zákonov, nie ústavy. Na rozdiel od vonkaj ej nezávislosti, pri ktorej sa berie do úvahy rozsah vplyvov pochádzajúcich z prostredia mimo orgánu verejnej aloby, pri vnútornej nezávislosti sa posudzuje rozsah centralizácie a byrokracie orgánu verejnej aloby. Vnútornú nezávislos mo no charakterizova ako mieru dostatoènej autonómie prokurátorov, resp. mieru nadbytoènej hierarchickej závislosti konkrétneho stupòa èi jednotlivého prokurátora pri výkone jeho èinnosti.31) Do popredia tu tak vystupuje riadne, nestranné a autonómne vykonávanie funkcie orgánov verejnej aloby. Po iadavka nestrannosti býva dokonca radená na prvom mieste statusu prokurátora a musí by prítomná v organizaènej truktúre a internom fungovaní ka dej prokuratúry. Vnútorná nezávislos vo svojej podstate umo òuje, aby radoví prokurátori vykonávali èinnosti ulo ené zákonom a nepotrebovali vopred udelený súhlas od nadriadených alebo potvrdenie ako majú kona . Súèasne v ak chcem zdôrazni , e pova ujem za nesprávny názor, prezentovaný niektorými odborníkmi, e nezávislos a nestrannos prokuratúry mo no zabezpeèi iba prostredníctvom vzájomnej nezávislosti jej pracovníkov. V tejto súvislosti dokonca aj Ústavný súd SR skon tatoval, e nezávislos prokuratúry treba chápa tak, e ide o nezávislos od ostatných tátnych orgánov, jej samostatnos a nepodriadenos iným orgánom. Pojmovým predpokladom nezávislosti prokuratúry nie je vzájomná nezávislos prokurátorov a aj keï ústava nehovorí o nezávislosti prokuratúry, nemo no usudzova , e tento tátny 30) Bli ie pozri bod è. 19 návrhu poslanca NR SR Jána Drgonca na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopåòa Ústava Slovenskej republiky è. 460/1992 Zb. v znení neskor ích predpisov [online], [pristúpené 1. augusta 2011] dostupné na World Wide Web ? http://www.nrsr.sk/nrdk/Documents.aspx?MasterID=136189?

31) FENYK, J.: Veøejná aloba. Díl první: Historie, souèasnost a mo ný vývoj veøejné aloby; Praha, Institut Ministerstva spravedlnosti Èeské republiky pro dal í vzìlávání soudcù a státních zástupcù, 2001, s. 152 153.

21

ramel, B. orgán musí by na niekom závislý.32) Absolútna vnútorná nezávislos prokurátorov by toti mohla vies k mnohým a kostiam a vzniku ïal ích problémov. Z toho dôvodu musí by nestrannos a nezávislos rozhodovania prokurátorov kontrolovaná a riadnu kontrolu mo no najlep ie zabezpeèi v hierarchicky truktúrovanom systéme.

Na druhej strane v ak treba tie uvies , e nadbytoèná hierarchia, príli ve¾ká centralizácia a byrokracia vo ve¾kej miere spôsobujú oslabenie samostatnosti prokurátora, jeho autonómneho postavenia a bývajú mnohokrát príèinou chýb, a kopádnosti a straty osobnej zodpovednosti za samotný priebeh a výsledok konania. Úplné odstránenie hierarchického usporiadania by v ak nebolo vhodné a správne, nako¾ko by do lo k oslabeniu jednotnosti postupu jednotlivých èlánkov prokuratúry. Navy e, mohlo by dôjs i k tomu, e zaènú silnie tlaky rôznych skupín na miestne úrovne prokuratúry a zvý i sa tak miera korupcie, klientelizmu a iných nezákonných praktík. Aj z toho dôvodu nepova ujem zákaz vydávania tzv. negatívnych pokynov, ktorý priniesla najnov ia novelizácia zákona o prokuratúre,33) ako najvhodnej í prostriedok pre zlep enie reálneho in titucionálneho fungovania prokuratúry v Slovenskej republike. Práve naopak, toto ustanovenie mô e vies nielen k s a eniu organizácie, riadenia a kontroly práce na prokuratúre, ale v hor om prípade i k vzniku nových záva ných problémov, ako napr. nahradenie súèasnej jedinej autokracie generálneho prokurátora autokraciami jednotlivých teritoriálnych prokuratúr, kedy sa ka dá prokuratúra stane vlastne akýmsi samovládcom , do rozhodovania ktorého hierarchicky vy ia jednotka nemô e nijakým spôsobom zasiahnu .34) Hierarchická truktúra sa preto vo v eobecnosti pova uje za predpoklad pre riadne fungovanie prokuratúry, èo potvrdil aj Európsky výbor pre trestné otázky. Podobne aj, u spomenutá, Správa Benátskej komisie o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justièného systému uvádza, e je legitímne ma k dispozícii hierarchicky organizovaný systém prokuratúry, v ktorom rozhodnutie prokurátora mô e zru i jeho nadriadený prokurátor, ak je v rozpore so v eobecnými pokynmi. V dôsledku princípu subordinácie sú tak prokurátori viazaní smernicami, nariadeniami a pokynmi, ktoré vydávajú nadriadení prokurátori. Takéto hierarchické odovzdávanie príkazov umo òuje nadriadenému prokurátorovi vyda podriadenému prokurátorovi pokyn ako má postupova v konaní a pri plnení úloh, ïalej umo òuje mu vykona úkony podriadeného prokurátora, príp. rozhodnú , e ich vykoná iný podriadený prokurátor.35) Ide o tzv. devoluèné a substituèné 32) Por. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky è. PL. ÚS 17/96.

33) Pozn. autora: Konkrétne ide o zákon è. 220/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskor ích predpisov a ktorým sa menia a dopåòajú niektoré zákony.

34) K tomu pozri aj NOVOTNÝ, M.: Z da ïa pod odkvap alebo o pripravovaných zmenách v prokuratúre [online], [pristúpené 18. júla 2011] dostupné na World Wide Web ? http://www.otvorenepravo.sk/m/clanok/101/z-dazda-pod-odkvap-alebo-o-pripravovanych-zmenach-v-prokurature?

35) Na tomto mieste v ak treba uvies , e od 1. októbra 2011 dochádza k významnej zmene týkajúcej sa práve uvedených oprávnení nadriadeného prokuratúra. Po novom u nadriadený prokurátor nie je oprávnený vyda podriadenému prokurátorovi pokyn, aby sa nezaèalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala ob aloba alebo riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného. Podobné platí aj v civilných veciach, kde nadriadený prokurátor po novom nemô e vyda podriadenému prokurátorovi pokyn, aby nepodal návrh na zaèatie obèianskeho súdneho konania, nevstúpil do u zaèatého obèianskeho súdneho konania, nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu v obèianskom súdnom konaní, nepodal protest prokurátora alebo nepodal upozornenie prokurátora. Novela súèasne ustanovuje nadriadenému prokurátorovi zákaz uvedené úkony vykona sám, a rovnako tie zákaz rozhodnú , e ich vykoná iný podriadený prokurátor. Tieto úkony mô e po novom vykona výluène bezprostredne nadriadený prokurátor. Cie¾om uvedeného ustanovenia je predov etkým oslabi zásadu centralizmu, na ktorej je vybudovaný slovenský úrad verejnej aloby, prokuratúra, a tak posilni procesnú nezávislos prokurátora.

22

Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ... právo nadriadeného, ktoré úzko súvisí s otázkou vnútornej nezávislosti prokuratúry a ktoré predstavuje oprávnenie nadriadeného orgánu prevzia konanie a ïalej kona vo vlastnej kompetencii a taktie jeho oprávnenie odòa vec príslu nému prokurátorovi a prideli ju inému. Tým sa dá v podstate zabezpeèi vybavenie veci spôsobom plne vyhovujúcim po iadavkám monokraticky postaveného nadriadeného.36) Treba preto poznamena , e je nesmierne dôle ité, aby vz ahy medzi jednotlivými hierarchickými úrovòami zodpovedali presným a transparentným pravidlám, aby sa zabránilo nepodlo enému osobnému rozhodovaniu.

U spomenuté Odporúèanie Rec(2000)19 Výboru ministrov èlenským tátom o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva hovorí o tom, e hierarchické odovzdávanie príkazov patrí k obzvlá citlivým otázkam. Keï právny systém uzná právomoc hierarchicky pride¾ova príkazy v jednotlivých prípadoch alebo vo veci uplatòovania trestnej politiky treba sa vyhnú dvom extrémom. Ak sa na jednej strane uzná v eobecne v etkým prokurátorom právo na neposlu nos , mô e to vies k extrémom, ktoré by nemohli by uspokojivo rie ené odvolacími orgánmi. Navy e, vytváranie takýchto orgánov by viedlo k vytváraniu hierarchických vz ahov narú ajúcich riadne fungovanie systému. Na druhej strane nie je ¾udsky prijate¾né a bez ohrozenia verejných slobôd prinúti prokurátora vykona príkaz, ktorý sa prieèi zákonu alebo jeho svedomiu. Odporúèanie preto navrhuje stanovi dva druhy právnych záruk, ktoré by sa v ak mali uplatòova len výnimoène, aby sa nenaru ilo riadne fungovanie systému. Prvou je mo nos po iadavky, aby prokurátor dostal príkaz v písomnej podobe, aby zodpovednos jasne vyplývala z hierarchických vz ahov. Keï e hierarchických príkazov je ve¾ké mno stvo a sú rozlièné od be ného rozhodovania po principiálne rozhodnutia nezdá sa vhodné, ani mo né, aby sa v etky systematicky vydávali písomne, preto e prokuratúra by sa tak zmenila na byrokratickú ma inériu. Druhá spoèíva vo vypracovaní interných postupov vo vnútri prokuratúry, èím sa umo ní prípadné presunutie veci na iného pracovníka, ak o to príslu ný pracovník po iada z dôvodu sporného príkazu.

Rovnako tie , u spomenutá, Správa Benátskej komisie o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justièného systému vo vz ahu k vnútornej nezávislosti hovorí o tom, e aby sa predi lo nenále itým pokynom, je podstatné, aby bol vypracovaný/zostavený zoznam záruk nezasahovania do èinností prokurátora. Nezasahova znaèí zabezpeèi , e prokurátorova èinnos v rámci súdneho konania nebude predmetom vonkaj ieho nátlaku ani nenále itého alebo nezákonného nátlaku z prostredia prokuratúry. Takéto záruky by sa mali vz ahova na vymenúvanie, disciplínu, odvolávanie, ale aj na konkrétne predpisy/pravidlá rie enia prípadov a rozhodovania.

Vz ahy nadriadenosti a podriadenosti v sebe, samozrejme, zahàòajú prvky direktívnosti, a preto sa mô e sta , e dôjde k zneu itiu takéhoto postavenia nadriadeným orgánom. Z toho dôvodu aj slovenský zákon o prokuratúre obsahuje istý systém právnych záruk, podobný zárukám v uvedenom odporúèaní Výboru ministrov. Ak nadriadený prokurátor vydá podriadenému prokurátorovi pokyn, tento pokyn musí ma písomnú formu. Ak v ak podriadený prokurátor pova uje pokyn za rozporný s právnym predpisom alebo so svojím právnym názorom, mô e písomne po iada nadriadeného prokurátora, aby mu vec odòal. Tu v ak treba doda , e takto koncipované oprávnenie podriadeného prokurátora umo òuje, aby nezákonný pokyn bol po odòatí veci splnený iným prokurátorom. Ako uvádza i Správa Benátskej komisie z roku 36) BENEÈ, .: Nezávislos prokuratúry; in: Právny obzor, 86, 2003, è. 2, s. 162.

23

ramel, B. 2010, obvinenie, e pokyn je nezákonný, je ve¾mi záva né, a preto by nemalo vies iba k odòatiu veci prokurátorovi, ktorý sa s a oval. Pokyn, ktorý má zmeni , príp. zvráti názor podriadeného prokurátora, by mal by odôvodnený37) a v prípade obvinenia, e pokyn bol nezákonný, by o zákonnosti pokynu mal rozhodnú súd alebo nezávislý orgán, napr. Rada prokurátorov. Ïal ia právna garancia vnútornej nezávislosti spoèíva v tom, e podriadený prokurátor mô e odmietnu splnenie takého pokynu, ak by jeho splnením bezprostredne a vá ne ohrozil svoj ivot alebo zdravie alebo ivot alebo zdravie jemu blízkej osoby. Taktie , ak v konaní pred súdom nastane zmena v dôkaznej situácii, podriadený prokurátor nemusí by viazaný pokynom nadriadeného prokurátora. Naopak, podriadený prokurátor je povinný odmietnu splnenie pokynu, ak by jeho splnením spáchal trestný èin, priestupok, iný správny delikt alebo disciplinárne previnenie.38) Prostriedkom na ovplyvòovanie prokurátora mô e by i jeho prelo enie na inú prokuratúru bez jeho súhlasu. Hrozba prelo ením sa mô e vyu íva ako nástroj nátlaku na prokurátora, alebo na odòatie citlivého prípadu prokurátorovi, ktorý nie je poslu ný . Zákon è. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych èakate¾och prokuratúry túto situáciu rie i ustanovením, ktoré hovorí o tom, e bez súhlasu prokurátora mo no prokurátora doèasne prideli na výkon funkcie na inú prokuratúru najdlh ie na 60 slu obných dní v kalendárnom roku, ak je to potrebné na zabezpeèenie riadneho plnenia úloh tejto prokuratúry. Okrem èasového obmedzenia trvania doèasného prelo enia prokurátora, ïal ou poistkou pred prípadným zneu itím tohto in titútu je nevyhnutnos predchádzajúceho súhlasu Rady prokurátorov SR s doèasným pridelením.39) Na základe uvedeného mo no teda uvies , e platná právna úprava týkajúca sa prokuratúry a èinnosti jej orgánov v zásade obsahuje dostatoèné garancie legislatívneho zabezpeèenia potrebného stupòa vnútornej nezávislosti prokuratúry.

Záver Na základe analýzy uskutoènenej v mojom príspevku mo no záverom kon tatova , e postavenie prokuratúry ako orgánu ochrany práva v slovenskom ústavnom systéme je vyhovujúce a v zásade zodpovedajúce po iadavkám medzinárodných dokumentov upravujúcich postavenie verejnej aloby v demokratických systémoch. Odstránením deformácií vzniknutých v priebehu socializmu sa z prokuratúry leninského typu stala prokuratúra spåòajúca základné po iadavky demokratických a právnych tátov. Nepodriadenie prokuratúry pod výkonnú moc po vzniku samostatnej Slovenskej republiky mo no chápa v kontexte súèasnej tendencie posilòovania nezávislosti orgánov verejnej aloby vo svete ako pozitívny krok. Ako negatívum v ak stále mo no hodnoti absenciu vymedzenia vonkaj ej nezávislosti prokuratúry, a to priamo na ústavnej úrovni. Bolo by preto iadúce prizna prokuratúre priamo ústavou atribút nezávislosti, a tak jej garantova nezávislos od iných tátnych orgánov. Okrem toho, v záujme posilnenia vonkaj ej nezávislosti, by mali by súèasné rámcové ustanovenia týkajúce sa úloh a organizácie prokuratúry bli ie konkretizované a priamo na ústavnej úrovni by tak malo by definované postavenie, pôsobnos a úlohy prokuratúry, podobne ako ich ústava definuje v prípade iných tátnych orgánov. Zároveò, za úèelom odstránenia neustáleho spochybòova37) Pozn. autora: Novela zákona o prokuratúre úèinná od 1. októbra 2011 zavádza povinnos písomne odôvodni pokyn o odòatí veci.

38) Por. § 6 zákona è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskor ích predpisov.

39) Paragraf 9 ods. 2 zákona è. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych èakate¾och prokuratúry v znení neskor ích predpisov.

24

Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ... nia apolitickosti, nezávislosti a nestrannosti generálneho prokurátora, by bolo vhodné zavies iný model vo¾by kandidátov na túto funkciu, napr. zriadenie pecializovaného orgánu justièného charakteru. Èo sa týka vnútornej nezávislosti prokuratúry, mo no uvies , e zákon o prokuratúre obsahuje relatívne rozsiahly katalóg právnych záruk zabezpeèujúcich autonómiu prokurátora pri svojej èinnosti, ktoré sú v súlade s medzinárodnými odporúèaniami zaoberajúcimi sa verejnou alobou a v zásade umo òujú prokurátorom zachova si potrebnú mieru samostatnosti a nezávislého rozhodovania.

Pou itá literatúra a iné zdroje: 1. BENEÈ, .: Nezávislos prokuratúry. In: Právny obzor, 86, 2003, è. 2, s. 159 166 2. BENEÈ, .: Ústavné postavenie prokuratúry. In: Právny obzor, 78, 1995, è. 5, s. 385 390 3. BRÖSTL, A. a kol.: Ústavné právo SR. Plzeò: Vydavatelství a nakladatelství Ale Èenìk, 2010, 461 s. ISBN 978-80-7380-248-6 4. COUFAL, P. KUÈERA, P.: Nìkolik poznámek k úvaze o nezávislosti státního zástupce.

In: Trestní právo 11/1996, s. 8 10 5. ÈIÈ, M.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Matica slovenská, 1997, 598 s. ISBN 80-7090-444-5 6. DELMAS MARTY, M.: Procédures pénales d´Europe. Paris: P.U.F., 1995, 638 s. ISBN 978-2-13-047259-9 7. DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky Komentár. 2. preprac. a roz . vyd. amorín: HEUREKA, 2007, 1197 s. ISBN 80-89122-38-8 8. FENYK, J.: Veøejná aloba. Díl první: Historie, souèasnost a mo ný vývoj veøejné aloby.

Praha: Institut Ministerstva spravedlnosti Èeské republiky pro dal í vzìlávání soudcù a státních zástupcù, 2001, 215 s. (Pøíruèky Ministerstva spravedlnosti ÈR; sv. 62) 9. FENYK, J.: Zásady veøejné aloby v trestním øízení. In: Policajná teória a prax 3/2002, s. 62 70 10. IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. Druhé, doplnené a prepracované vydanie, Bratislava, Iura Edition, 2010, 1049 s. ISBN 978-80-8078-309-9 11. OROSZ, L.: Ústavný systém Slovenskej republiky : doteraj í vývoj, aktuálny stav, perspektívy. Ko ice: Univerzita Pavla Jozefa afárika, 2009, 373 s. ISBN 978-80-7097-777-4 12. SVÁK, J.: Organizácia a èinnos orgánov ochrany práva. Bratislava, Vydavate¾ské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 1995, 108 s. ISBN 80-7160-078-4 13. ÏÁRSKÝ, Z.: Závislý a nestranný státní zástupce? In: Právní praxe 4/1994, s. 195 205 14. Ústava Slovenskej Republiky è. 460/1992 Zb. v znení neskor ích predpisov 15. Ústava ÈSSR è. 100/1960 Zb. 16. Zákon è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskor ích predpisov 17. Zákon è. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych èakate¾och prokuratúry v znení neskor ích predpisov 18. Dôvodová správa k vládnemu návrhu Ústavy Slovenskej republiky è. 460/1992 Zb. 19. Odporúèanie Rec(2000)19 Výboru ministrov èlenským tátom o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva 20. Správa Benátskej komisie o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justièného systému, CDL AD(2010) 040 21. Nález Ústavného súdu è. PL ÚS 43/95 22. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky è. PL. ÚS 17/96

25

Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p. doc. JUDr. Svetlana FICOVÁ, CSc. JUDr. Katarína GE KOVÁ, PhD. Právnická fakulta Univerzity Komenského

FICOVÁ, S. GE KOVÁ, K.: Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p.; Justièná revue, 64, 2012,è. 1, s. 26 33. Èlánok nadväzuje na dva predchádzajúce publikaèné výstupy autoriek.

V prvom z nich sa pokúsili o výklad ust. § 29 ods. 6 O. s. p. a o bli ie vymedzenie v òom pou itého pojmu prostredie, z ktorého mô e by opatrovník ustanovený (uverejnený bol v Justiènej revue è. 4/2011). V druhom sa pokúsili o výklad § 48 ods. 4 O. s. p., teda podmienok, ktoré musia by splnené na to, aby sa mohlo fyzickej osobe nepodnikate¾ovi úèinne doruèi ulo ením v súdnom spise (uverejnený bol v Justiènej revue è. 8-9/2011).

V tomto èlánku sa autorky venujú otázkam spôsobilosti by opatrovníkom úèastníka obèianskeho súdneho konania pod¾a § 29 O. s. p. Uvedené ustanovenie síce pomenúva isté kritériá, ktoré sú kladené na osobu opatrovníka, mo no v ak poveda , e opatrovník musí okrem týchto spåòa e te ïal ie. Niektoré z nich pritom nie sú v zákone výslovne uvedené, av ak ich existencia súvisí so samotným zmyslom a funkciou in titútu opatrovníka. Autorky preto pomenovávajú tieto po iadavky, ako aj nový pojem, tzv. spôsobilos by opatrovníkom úèastníka . Súèasne v príspevku túto spôsobilos bli ie charakterizujú.

Právna úprava opatrovníka ako zástupcu úèastníka konania na základe rozhodnutia súdu je zakotvená v § 29 O. s. p., pozostávajúceho zo iestich odsekov. Ide o ustanovenie opatrovníka ad hoc v u zaèatom konaní, preto je opatrovník oprávnený zastupova úèastníka konania len v tomto a v iadnom inom konaní. Nejde o opatrovníka ako zákonného zástupcu, ktorý je ustanovovaný úèastníkovi v opatrovníckom konaní pod¾a § 192 a 193 O. s. p. s rozsahom oprávnenia zastupova osobu opatrovanca vo v etkých konaniach.

V § 29 O. s. p. sú upravené: – prípady, v ktorých súd ustanovuje úèastníkovi konania opatrovníka (v odseku 1 prípady,

v ktorých tak súd urobi musí, v odseku 2 a 3 zase prípady, v ktorých tak urobi iba mô e)

– otázky èasového obmedzenia funkcie opatrovníka (odsek 4 vymedzuje, kedy funkcia opatrovníka

zaniká a odsek 5 upravuje, na aké obdobie mô e súd opatrovníka ustanovi )

– okruh subjektov, ktoré mô u by ustanovené za opatrovníka (v odseku 6). Mô e ním by

fyzická osoba pôsobiaca v jednom z prostredí1) vymedzených zákonom alebo obec.

1)

K charakteristike jednotlivých prostredí pozri bli ie in: FICOVÁ, S. GE KOVÁ, K.: Opatrovník a prostredie pod¾a ust. § 29 ods. 6 O. s. p.; Justièná revue 2011, è. 4, s. 524 531.

26

Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p.

Zákonom è. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok, do lo k pomerne významnej zmene v otázkach urèenia osoby opatrovníka. Cie¾om tejto úpravy bolo vytvori vhodné podmienky na to, aby úèastníkovi konania, u ktorého sú splnené predpoklady na zastupovanie opatrovníkom, bol ustanovený taký opatrovník, ktorý bude realizova procesné práva a povinnosti úèastníka v dy v jeho záujme a jeho pozícia nebude èisto formálna.

Ustanovenie § 29 ods. 6 O. s. p. urèuje kritériá, ktoré sú kladené na osobu opatrovníka, iba v tom smere, e vymedzuje okruh subjektov, spomedzi ktorých mo no ustanovi opatrovníka.

Treba v ak poveda , e opatrovník musí okrem tohto spåòa e te ïal ie, ktoré síce v zákone nie sú v dy výslovne uvedené, av ak ich existenciu mo no odvodi jednak z jednotlivých zákonných ustanovení, prípadne z judikatúry, ako aj z podstaty a zmyslu in titútu opatrovníka. Keï e ich existencia súvisí so samotnou filozofiou in titútu opatrovníka, dalo by sa poveda , e ide o základné (primárne) po iadavky (kvality), ktoré musí osoba opatrovníka v dy spåòa . Ak opatrovník spåòa tieto po iadavky, mô eme poveda , e má spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania .

Zároveò je potrebné vymedzi vz ah medzi spôsobilos ou by opatrovníkom úèastníka konania a ïal ími kritériami kladenými na osobu opatrovníka pod¾a § 29 ods. 6 O. s. p. Samotná skutoènos , e osoba opatrovníka je z prostredia uvedeného v ust. § 29 ods. 6 O. s. p., e te neznamená, e ide o vhodnú osobu, ktorá mô e by opatrovníkom úèastníka konania. Ako príklad mo no uvies man elov, ktorí sú si navzájom osobami zo svojho rodinného prostredia, av ak ich vz ah mô e by nato¾ko animózny, e nemo no vôbec uva ova o ustanovení jedného z nich za opatrovníka tomu druhému. Práve preto je potrebné súèasne skúma nielen naplnenie po iadaviek uvádzaných v § 29 ods. 6 O. s. p., ale aj podmienok spôsobilosti by opatrovníkom.

Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania mô eme charakterizova po iadavkami, ktoré sa dajú rozdeli na v eobecné (objektívne) a osobitné (subjektívne), alebo na pozitívne a negatívne. Sú nimi: 1. spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu, 2. spôsobilos na riadne zastupovanie, 3. súhlas osoby, ktorá má by , resp. bola ustanovená za opatrovníka, 4. neexistencia kolízie záujmov s úèastníkom konania.

Prvé tri po iadavky mo no oznaèi ako v eobecné (objektívne), èo znamená, e opatrovník ich musí spåòa bez oh¾adu na osobu úèastníka konania, ktorej má by ustanovený. Súèasne sú po iadavkami pozitívnymi, teda musia by splnené.

Poslednú, tvrtú po iadavku mo no oznaèi ako osobitnú (subjektívnu) po iadavku, èo znamená, e ju opatrovník musí spåòa len vo vz ahu k osobe úèastníka konania, ktorej má by ustanovený. Súèasne ide o po iadavku negatívnu, teda musí by splnená jej neexistencia.

Ad 1) Spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu Pod¾a § 20 O. s. p. mô e ka dý pred súdom ako úèastník samostatne kona v tom rozsahu, v akom má spôsobilos vlastnými úkonmi nadobúda práva a bra na seba povinnosti.

27

Ficová, S. Ge ková, K. V uvedenom zákonnom ustanovení sú významné dve skutoènosti.

Prvou je, e rozsah procesnej spôsobilosti, to znamená spôsobilosti samostatne kona pred súdom, je priamo úmerný rozsahu hmotnoprávnej spôsobilosti na právne úkony. Plnú procesnú spôsobilos aj plnú spôsobilos na právne úkony nadobúda fyzická osoba dosiahnutím plnoletosti, teda dovà ením 18. roku veku (§ 8 OZ). Skôr ju nadobudne len uzavretím man elstva po dosiahnutí veku estnás rokov (§ 8 OZ v spojení s § 11 ods. 1 ZR). Pred dosiahnutím plnoletosti (pokia¾ nejde o výnimku zakladajúcu sa na uzavretí man elstva) je spôsobilos fyzickej osoby na právne úkony obmedzená v závislosti od rozumovej a vô¾ovej vyspelosti zodpovedajúcej jej veku. Plnú spôsobilos na právne úkony nemá ani fyzická osoba, ktorej bola spôsobilos obmedzená rozhodnutím súdu (§ 10 ods. 2 OZ).

Ak fyzická osoba nemô e pred súdom kona samostatne, musí by zastúpená zákonným zástupcom (§ 22 O. s. p.). Procesnoprávna úprava ide v ochrane práv maloletého úèastníka konania e te ïalej, keï ustanovuje, e ak to okolnosti prípadu vy adujú, mô e súd rozhodnú , e aj taký úèastník, ktorý síce nemá spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu, ale inak by mohol kona samostatne, musí by napriek tomu v konaní zastúpený svojím zákonným zástupcom (§ 23 O. s. p.).

Druhou významnou skutoènos ou pod¾a § 20 O. s. p. je, e sa predmetné ustanovenie vz ahuje výslovne len na úèastníka konania. Mo no si právom polo i nasledujúcu otázku. Znamená to, e napriek obmedzenej spôsobilosti na právne úkony z dôvodu nedostatku veku, mô e v konaní vystupova samostatne maloletý len ako úèastník konania alebo mô e by ustanovený aj ako opatrovník ad hoc? Pod¾a ná ho názoru nemo no predmetné ustanovenie roz irova aj na opatrovníka ad hoc. Ak by preto úèastníka zastupoval opatrovník, ktorý by nemal plnú procesnú spôsobilos , nebol by úèastník riadne zastúpený [§ 237 písm. c) OSP] a musel by mu by ustanovený nový opatrovník. Zákon i praktické h¾adisko vyluèujú, aby plne nespôsobilého opatrovníka ad hoc zastupoval jeho zákonný zástupca, ktorý by bol de facto zástupcom úèastníka.

Zastúpenie na základe rozhodnutia súdu je jedným z troch druhov zastúpenia, ktoré pripú a Obèiansky súdny poriadok. Ïal ími dvoma druhmi je zastúpenie na základe plnomocenstva a zastúpenie na základe zákona.

Pre vy ie vyslovený záver, e opatrovník musí ma plnú procesnú spôsobilos , mo no preto h¾ada podporné argumenty aj v právnej úprave ïal ích dvoch druhov zastúpenia.

Pri zastúpení na základe plnomocenstva mo no udeli plnomocenstvo iba fyzickej osobe (§ 24 O. s. p.).2) Tou mô e by advokát alebo akáko¾vek fyzická osoba. Obidva tieto subjekty musia by plne procesne spôsobilé. U advokáta to vy aduje zákon è. 586/2003 Z. z. o advokácii, ktorý plnú procesnú spôsobilos stanovuje ako jednu z podmienok pre zápis advokáta do zoznamu advokátov [§ 3 ods. 1 písm. a) citovaného zákona] a jej obmedzenie alebo pozbavenie je súèasne zákonným dôvodom na vyèiarknutie advokáta zo zoznamu advokátov [§ 7 ods. 1 2)

V tomto prípade nerozoberáme mo nos udelenia plnomocenstva právnickej osobe z dôvodu, e táto nemô e by pod¾a § 29 O. s. p. ustanovená rozhodnutím súdu za opatrovníka ad hoc. Výnimkou je len obec, ktorá je ako jednotka územnej samosprávy [§ 18 ods. 2 písm. c) OZ] právnickou osobou so spôsobilos ou nadobúda práva a povinnosti pod¾a § 19a ods. 1 OZ.

28

Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p. písm. b) citovaného zákona]. Plnú procesnú spôsobilos ostatných fyzických osôb (nie advokátov) ako zástupcov na základe plnomocenstva priamo vy aduje zase § 27 ods. 1 O. s. p.

Zákonné zastúpenie prichádza do úvahy u fyzickej osoby vtedy, ak nie je spôsobilá na právne úkony (§ 26 OZ). Mô e ís teda o osobu, ktorá má spôsobilos len obmedzenú (maloletý alebo osoba, ktorá bola rozhodnutím súdu obmedzená v spôsobilosti na právne úkony), alebo o osobu, ktorá nemá iadnu spôsobilos na právne úkony, preto e ju súd spôsobilosti úplne pozbavil.

Zákonným zástupcom maloletého die a a sú obidvaja jeho rodièia [§ 28 ods. 1 písm. c) ZR].

Pokia¾ jeden z nich nemá spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu, je zákonným zástupcom die a a iba druhý rodiè (§ 28 ods. 3 ZR). Ak ani jeden z rodièov nemá spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu, ustanoví súd maloletému die a u poruèníka (§ 56 ods. 1 ZR). Pokia¾ neexistencia plnej spôsobilosti na právne úkony u rodièov die a a, ako jeho zákonných zástupcov, je dôvodom na ustanovenie poruèníka, mo no pou itím logického výkladu dôjs k záveru, e za poruèníka ako zákonného zástupcu die a a mô e by ustanovená iba osoba, ktorá má spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu. Tento záver mo no oprie aj o ust. § 59 ods. 3 ZR, pod¾a ktorého súd odvolá poruèníka z funkcie, ak stratí spôsobilos na výkon funkcie. Za stratu spôsobilosti na výkon funkcie sa pova uje napr. aj obmedzenie spôsobilosti na právne úkony.3) Zákonným zástupcom plnoletej fyzickej osoby, ktorú súd obmedzil alebo pozbavil spôsobilosti na právne úkony, je ustanovený opatrovník (§ 27 ods. 2 OZ). Opä platí výklad spomenutý vy ie, pod¾a ktorého pokia¾ obmedzenie alebo pozbavenie fyzickej osoby v jej spôsobilosti na právne úkony je dôvodom na ustanovenie opatrovníka, mo no pou itím logického výkladu dôjs k záveru, e za opatrovníka ako zákonného zástupcu takejto osoby mô e by ustanovená iba osoba, ktorá má spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu.

A napokon nám nedá nespomenú aj jedno procesné ustanovenie, konkrétne ust. § 109 ods. 2 písm. b) O. s. p. Z neho vyplýva, e zákonný zástupca úèastníka konania musí ma plnú procesnú spôsobilos . Ak ju stratí, je jedno èi úplne alebo sèasti, je to dôvod na to, aby súd urobil iné vhodné opatrenie, inak mô e preru i konanie. Pod iným vhodným opatrením sa rozumie ustanovenie opatrovníka ad hoc pod¾a § 29 O. s. p. Ak má opatrovník ad hoc nahradi zákonného zástupcu iba z toho dôvodu, e tento stratil plnú procesnú spôsobilos , logicky z toho vyplýva, e opatrovník ad hoc musí ma plnú procesnú spôsobilos , aj keï to v zákone výslovne uvedené nie je. Opaèný výklad by popieral význam ust. § 109 ods. 2 písm. b) O. s. p.

V súvislosti s ust. § 109 ods. 2 písm. b) O. s. p. si právom mo no polo i aj jednu otázku. Je dôvodom na postup pod¾a tohto ustanovenia, t. j. na urobenie iného vhodného opatrenia alebo na preru enie konania, strata plnej spôsobilosti na právne úkony len zákonného zástupcu alebo aj opatrovníka ad hoc? Hoci príslu né zákonné ustanovenie takúto situáciu výslovne nepredpokladá, treba, pod¾a ná ho názoru, pou i roz irujúci výklad a na polo enú otázku odpoveda kladne. Dôvodom je skutoènos , e súd ustanovuje opatrovníka ad hoc osobe, ktorá nemá svojho zákonného zástupcu napriek tomu, e ho pod¾a zákona má ma (preto e nemá procesnú spôsobilos ), a súèasne je tu nebezpeèenstvo z ome kania. Ak teda opatrovník ad hoc doèasne [do ustanovenia zákonného zástupcu súdom v konaní vo veciach starostlivosti o maloletých (§ 176 a nasl. O. s. p.) alebo v konaní o spôsobilosti na právne úkony (§ 189a 3)

Porovnaj napr. PAVELKOVÁ, B.: Zákon o rodine. Komentár; 1. vydanie, Praha, C. H. Beck 2011, s. 368.

29

Ficová, S. Ge ková, K. ods. 1 O. s. p.)] nahrádza zákonného zástupcu úèastníka konania, musí strata plnej spôsobilosti opatrovníka ad hoc vy adova postup pod¾a ust. § 109 ods. 2 písm. b) O. s. p.

Po iadavka kladená na opatrovníka, aby mal plnú spôsobilos na právne úkony, vyplýva tie z potreby, aby nedochádzalo zo strany úèastníka konania k námietkam, ktoré by spochybòovali spôsobilos opatrovníka, a teda aj právne úkony, ktoré v konaní pred súdom urobil.

Na záver výkladu tohto kritéria, ktoré musí spåòa opatrovník ad hoc, mo no zhrnú , e roz irovanie pou itia ust. § 20 O. s. p. aj na opatrovníka ad hoc by zrejme pri dne nom jeho znení nebolo udr ate¾né. Mohlo by v ak by vhodné. Napríklad, ak súd bude v situácii, kedy nie je v okolí úèastníka konania, ktorému má by ustanovený opatrovník ad hoc, iná vhodná osoba, len osoba, ktorá nemá plnú procesnú spôsobilos , av ak pod¾a rozumovej a vô¾ovej vyspelosti zodpovedajúcej jej veku mo no usúdi , e je schopná zastupova úèastníka konania (napr. dcéra úèastníka konania, ktorá má 17 rokov), bolo by vhodnej ie, aby súd ustanovil túto osobu za opatrovníka, namiesto toho, aby eventuálne pristúpil k doruèovaniu písomností ukladaním v súdnom spise pod¾a § 48 ods. 4 O. s. p. (v prípade, ak by i lo o ustanovenie opatrovníka osobe neznámeho pobytu). Na takýto postup sa bez príslu nej legislatívnej zmeny zrejme neodvá i iaden súd.

Ad 2) Spôsobilos na riadne zastupovanie Pod spôsobilos ou na riadne zastupovanie mo no rozumie to, e opatrovník dosiahol primeraný stupeò intelektuálnej vyspelosti, na základe ktorého sa dá predpoklada , e je schopný na po adovanej úrovni vykonáva v etky procesné úkony v prospech úèastníka konania, pochopi ich obsah a následky, sledova priebeh konania, primerane komunikova so súdom a tak naplni podstatu svojej funkcie. Nevy aduje sa, aby mal opatrovník ad hoc právnické vzdelanie. Pojem spôsobilos na riadne zastupovanie pou il zákonodarca iba v ust. § 27 O. s. p., v ktorom je upravené tzv. obèianske zastúpenie oznaèované aj ako tzv. v eobecné zastúpenie, na základe ktorého v konaní pred súdom zastupuje úèastníka iná osoba, ako advokát.

Zmyslom po iadavky spôsobilosti na riadne zastupovanie je práve ochrana záujmov zastúpenej osoby. Keï e aj pri výbere vhodnosti osoby opatrovníka sa kladie dôraz na ochranu záujmov úèastníka konania a kritérium ma spôsobilos na riadne zastupovanie je jedným z tých, ktoré mô u tento cie¾ naplni , mo no poveda , e by malo by tie kritériom pri výbere osoby opatrovníka ad hoc pod¾a § 29 OSP. Iným slovami povedané, sme toho názoru, e túto spôsobilos by mal vykazova aj opatrovník ad hoc.

O osobu, ktorá nemá spôsobilos na riadne zastupovanie, pôjde napr. vtedy, ak opatrovník (napr. matka osoby neznámeho pobytu) nereaguje na výzvy súdu na predlo enie listín, z jeho vystupovania pred súdom mo no vyvodi , e nepochopil predmet konania a pod. Vtedy je namieste, aby súd zru il uznesenie o ustanovení opatrovníka a novým rozhodnutím ustanovil úèastníkovi za opatrovníka inú osobu.

Hoci z ust. § 29 O. s. p. po iadavka spôsobilosti na riadne zastupovanie priamo nevyplýva, jej potreba sa javí ako logická. Bez jej re pektovania by toti vôbec nemohlo dôjs k naplneniu funkcie opatrovníka. O potrebe splnenia tejto po iadavky hovorí aj judikatúra èeských súdov.

Spomenú mo no napr. nález Ústavného súdu ÈR, sp. zn. IV. ÚS 1778/08, v ktorom súd vy-

30

Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p. slovil názor, pod¾a ktorého ustanovenie opatrovníka musí by realizované tak, aby nevznikli pochybnosti, èi opatrovník bude objektívne spôsobilý háji záujmy opatrovaného . Tie mo no spomenú aj nález Ústavného súdu ÈR, sp. zn. II. ÚS 629/04, pod¾a ktorého funkcia opatrovníka bola vytvorená preto, aby boli do dôsledkov hájené záujmy neprítomného úèastníka konania tak, ako by takú povinnos plnil zmluvný zástupca. Pokia¾ má úèastník konania svojho zvoleného zástupcu, zodpovedá za jeho vo¾bu a za jeho konkrétne kroky v konaní tento úèastník sám. Pokia¾ v ak opatrovníka, èoby zástupcu úèastníka konania, ustanoví súd, zodpovedá za to, e opatrovník bude háji práva a oprávnené záujmy úèastníka konania. Má pritom povinnos zbavi opatrovníka jeho funkcie, pokia¾ zistí, e opatrovník svoju funkciu v konaní buï nevykonáva fakticky vôbec, alebo úplne nedostatoène. Postup, keï je súdom ustanovený a potom tolerovaný úplne neèinný opatrovník, je toti neprípustným formalizmom, ktorý vo svojom dôsledku popiera právo neprítomného úèastníka na spravodlivé konanie. A napokon mo no spomenú e te jedno zaujímavé rozhodnutie, opä Ústavného súdu ÈR (sp. zn. I. ÚS 507/09), pod¾a ktorého nebola funkcia opatrovníka upravená preto, aby u¾ahèovala èinnos súdu v tom, kam odosiela písomnosti. Bola vytvorená na hájenie záujmov úèastníka, ktorý sa nemô e konania zúèastni .

Nedostatoèná spôsobilos opatrovníka na riadne zastupovanie nemusí by v dy poru ením práva na spravodlivý proces. Nebude ním napr. vtedy, ak opatrovník udelil plnomocenstvo4) advokátovi alebo inej fyzickej osobe pod¾a § 27 O. s. p. a takto ustanovený zástupca hájil práva zastúpeného úèastníka na potrebnej úrovni.

Ad 3) Súhlas osoby, ktorá má by , resp. bola ustanovená za opatrovníka Predmetná po iadavka nie je výslovne uvedená v zákone, ale vyplýva zo súdnej judikatúry, ktorá je u dlhodobo v tejto otázke jednotná. Pod¾a názoru súdnej praxe nemô e súd ustanovi úèastníkovi konania za opatrovníka osobu proti jej vôli.5) V právnej praxi vznikla otázka, èi sa aj v prípade obce vy aduje splnenie podmienky, e s ustanovením za opatrovníka musí súhlasi . V zmysle vy ie citovaných súdnych rozhodnutí treba na polo enú otázku odpoveda kladne. Takémuto záveru zodpovedá aj prax èeských súdov, èomu predchádzala rozsiahla diskusia na túto tému. Súdy v Èeskej republike ustanovovali obce za opatrovníkov bez oh¾adu na to, èi s tým súhlasili. Po pochopite¾nom odpore zo strany obcí boli tieto snahy súdov zastavené nieko¾kými nálezmi Ústavného súdu ÈR (napr. sp. zn. I. ÚS 204/2000, II. ÚS 27/2000, II. 303/01, III. ÚS 717/01). Tieto rozhodnutia boli spoloène postavené na argumentácii, e v prípade výkonu opatrovníctva nejde o výkon samostatnej právomoci obcí, a teda ani o zákonom ustanovenú povinnos , ktorú by obce museli zná a . Pre obce musia plati tie isté pravidlá ako pre ostatné subjekty, a preto musia s výkonom tejto funkcie súhlasi .

4)

5)

K právu opatrovníka udeli plnomocenstvo pozri bli ie v stanovisku Najvy ieho súdu ÈSR, uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod è. R 17/1987 (Cpj 227/1985). V zmysle neho je nutné pripusti aj v prípade zastúpenia opatrovníkom mo nos , aby opatrovník mohol udeli za opatrovanca plnomocenstvo advokátovi alebo inému obèanovi (§ 24 a nasl. O. s. p.). Udelenie plnomocenstva na zastupovanie opatrovanca je osobným výkonom práv a povinností opatrovníka, ktoré plní z dôvodu svojej funkcie voèi opatrovancovi, a to v súlade s ustanovením § 24 OZ .

Porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod è. R 66/1996.

31

Ficová, S. Ge ková, K. Keï e aj obec mô e vyslovi nesúhlas so svojím ustanovením do funkcie opatrovníka, zo skutoènosti, e obec s touto funkciou súhlasí, by sa dal oèakáva predpoklad, e obec má záujem na hájení práv svojho opatrovanca. Uvedené bude v ak plati za predpokladu, e obce nebudú vníma túto svoju funkciu ako funkciu formálnu a nepodstatnú. Mo no predpoklada , e túto funkciu budú skôr prijíma men ie obce, a naopak, vo väè ích mestách nebude zrejme výnimkou, e obec nebude súhlasi s ustanovením do funkcie opatrovníka.6) V súvislosti s právom osoby, ktorá má by ustanovená za opatrovníka, udeli na takéto ustanovenie predchádzajúci súhlas, si mo no polo i nasledovnú otázku. Mô e ustanovený opatrovník poèas konania disponova s týmto svojím právom, a teda neskôr, kedyko¾vek poèas konania, mô e svoj súhlas odvola ? Alebo udelením súhlasu na ustanovenie za opatrovníka a následným vydaním uznesenia o jeho ustanovení za opatrovníka je týmto uznesením viazaný, èo spôsobí, e je toto jeho právo konzumované a stráca mo nos súhlas v budúcnosti odvola ?

Prevzatie funkcie opatrovníka úèastníka konania je právom jednotlivej osoby, nie jej povinnos ou. Povinnos ou je len do tej miery, e poèas obdobia, kým je ustanovená za opatrovníka, si musí plni svoje zákonné povinnosti, ktoré má ako opatrovník voèi svojmu opatrovancovi.

Medzi tieto povinnosti sa v ak nemô e zaradi povinnos zotrva proti svojej vôli vo funkcii opatrovníka a do èasu, kým pominú zákonné dôvody nutnej existencie takéhoto právneho stavu (napr. do skonèenia konania, do ustanovenia zákonného zástupcu a pod.). Treba preto zotrva na takom výklade, ktorý priznáva opatrovníkovi právo skôr udelený súhlas potrebný na jeho ustanovenie kedyko¾vek odvola . Na to, aby odvolanie súhlasu vyvolalo zamý ¾ané úèinky, musí ho opatrovník urobi voèi súdu. Dôjdením takéhoto úkonu do sféry súdu sa opatrovník stáva nespôsobilým na výkon svojej funkcie. Pou itím zákonnej terminológie u neho nastanú dôvody nezluèite¾né s jeho ustanovením, preto súd musí zru i uznesenie o ustanovení opatrovníka (§ 31a O. s. p.).

Ad 4) Neexistencia kolízie záujmov s úèastníkom konania Do prijatia zákona è. 384/2008 Z. z., ktorým sa novelizoval OSP, i lo o po iadavku, ktorá vyplývala len zo samotnej podstaty tohto in titútu a z rozhodovacej èinnosti súdov.7) S úèinnos ou od 15. 10. 2008 je upravená priamo v ust. § 31a O. s. p., pod¾a ktorého nemô e by zástupcom úèastníka ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami úèastníka konania, ktorého zastupuje. Ak na strane opatrovníka alebo advokáta existujú dôvody nezluèite¾né s ich ustanovením, súd uznesenie o ustanovení zru í. Ide tak o explicitné vyjadrenie zákazu zastupovania osobou, ktorá má rozporné záujmy so zastupovaným úèastníkom. Nezjednanie nápravy by bolo odòatím mo nosti úèastníkovi kona pred súdom, èo by bol dôvod zmätoènosti pod¾a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. na podanie odvolania, resp. dôvod zmätoènosti pod¾a § § 237 písm. f) O. s. p. na podanie dovolania a dokonca 6) 7)

K obci ako ustanovenému opatrovníkovi pozri bli ie in: FICOVÁ, S. GE KOVÁ, K.: Opatrovník a prostredie pod¾a ust. § 29 ods. 6 O. s. p.; Justièná revue 2011, è. 4, s. 524 531. ULAHER, J.: K opatrovníctvu pod¾a ust. § 29 ods. 6 OSP z poh¾adu obce; Justièná revue 2011, è. 8-9, s. 1079 1082.

Rozsudok NS ÈR zo dòa 23. 8. 2001, sp. zn. 20 Cdo 2850/99: O nesprávny postup súdu v priebehu konania ide aj vtedy, ak súd ustanovil úèastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, za opatrovníka osobu, ktorej záujmy sú alebo by mohli by v rozpore so záujmami opatrovanca a len s touto osobou v konaní ako so zástupcom úèastníka konal.

32

Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p. aj dôvod zmätoènosti pod¾a § 243f ods. 1 písm. a) v spojení s § 237 písm. f) O. s. p. na podanie mimoriadneho dovolania.

Po iadavka neexistencie kolízie záujmov je v na om práve zau ívaná. Je obsiahnutá aj vo v eobecnej hmotnoprávnej úprave, konkrétne v § 22 ods. 2 OZ, pod¾a ktorého zastupova iného nemô e (...) ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného, ako aj v osobitnej úprave v rodinnom práve, presnej ie v § 31 ods. 2 ZR, v zmysle ktorého iadny z rodièov nemô e zastupova svoje maloleté die a, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjs k rozporu záujmov medzi rodièmi a maloletým die a om alebo medzi maloletými de mi zastúpenými tým istým rodièom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému die a u opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri urèitom právnom úkone zastupova (ïalej len kolízny opatrovník).

Dôvodom, preèo súd osobám vymedzeným v § 29 ods. 1 a 3 O. s. p. ustanovuje opatrovníka, je to, aby do lo k naplneniu ich práva na spravodlivý súdny proces, teda aby nedochádzalo k poru eniu ich základných ¾udských práv a slobôd. Toto právo by bolo poru ené, ak by súd za opatrovníka ustanovil osobu, ktorej záujmy sú v kolízii so záujmami opatrovanca.

Niekedy mô e kolízia záujmov vyplýva priamo z povahy sporu, niekedy mô e by skrytá a je potrebné skúma , èi tu neexistuje.

Ako príklad mo no uvies spor o prechod nájmu bytu, kde na strane alovaných vystupuje viacero úèastníkov (v postavení samostatných spoloèníkov). Ak má jeden zo alovaných zástupcu na základe plnomocenstva, nemo no automaticky ustanovi tohto zástupcu aj druhému alovanému, u ktorého sú splnené podmienky na ustanovenie opatrovníka pod¾a § 29 O. s. p. Ak sa alovaný, zastúpený zástupcom na základe plnomocenstva, od zaèiatku konania bráni voèi alobe s poukazom na to, e na neho pre lo právo nájmu a u druhého alovaného trvanie toto právo popiera, je z poh¾adu procesného postoja právo nájmu jedného alovaného nezluèite¾né s právom nájmu druhého alovaného. Z toho logicky vyplýva, e zástupca prvého alovaného na základe plnomocenstva by nemal ako opatrovník druhého alovaného iadny záujem tvrdi a preukazova , e druhému alovanému právo nájmu trvá. Jeho záujmy v konaní by tak mohli by v rozpore so záujmami jeho opatrovanca.8) Otázka neexistencie kolízie záujmov sa mô e v praxi skúma len a ko. Mo no len odporuèi , aby súd vyzval osobu, ktorá prichádza do úvahy ako opatrovník, na vyjadrenie sa, èi má vedomos o prípadnej kolízii záujmov. Takisto, ak sa súd o nej dozvie zo svojej èinnosti, nemal by osobu ustanovi za opatrovníka, resp. ak u bola ustanovená, mal by svoje uznesenie zru i a ustanovi úèastníkovi nového opatrovníka, ak pre to zákonné dôvody ïalej trvajú. Jednoznaène je toti pri ustanovení opatrovníka pod¾a § 29 O. s. p. osobou zodpovednou za nále ité hájenie práv opatrovanca práve súd.9)

8) 9)

Vo¾ne vybraté z odôvodnenia Najvy ieho súdu ÈR, sp. zn. 20 Cdo 2850/99.

Nález Ústavného súdu ÈR, sp. zn. II. ÚS 629/04.

33

Peòa né náhrady vyplatené z garanèného fondu ako poh¾adávky proti podstate JUDr. Ivan IKRÉNYI, PhD. advokát IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o.

IKRÉNYI , I.:

Peòa né náhrady vyplatené z garanèného fondu ako poh¾adávky proti podstate; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 34 40.

Aplikaèná prax zaujíma nejednoznaèné stanovisko k charakteru poh¾adávok Sociálnej pois ovne z titulu vyplatenia dávok garanèného poistenia. Autor èlánku úvodom analyzuje poh¾adávky proti podstate a dávky garanèného poistenia, svoje závery konfrontuje s konkrétnymi súdnymi rozhodnutiami. Na túto èas nadväzujú zmeny právnej úpravy poh¾adávok proti podstate, vyvolané novelizáciou zákona è. 7/2005 Z. z. o konkurze a re trukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskor ích predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ku ktorým do lo zákonom è. 348/2011 Z. z. Záverom autor porovnáva obe právne úpravy, prièom polemizuje s my lienkou, èi by samotná podstata poistenia nemala vylúèi posudzovanie dávok garanèného poistenia ako poh¾adávok proti podstate.

1. Úvod V aplikaènej praxi konkurzných konaní sa objavujú interpretaèné problémy pri uplatòovaní poh¾adávok z titulu plnenia zamestnancom úpadcu na poistnom pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávate¾a pod¾a zákona è. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskor ích predpisov (ïalej len Zákon o sociálnom poistení ). Príslu né poboèky Sociálnej pois ovne presadzujú názor, pod¾a ktorého sú poh¾adávky vzniknuté z dôvodu vyplatenia tzv. garanèných dávok poh¾adávkami proti podstate. Správcovia sa takémuto výkladu zákona v emo ne bránia, preto e tento predstavuje neúmerný nárast nákladov, ktoré budú musie uspokojova prednostne pred èiastkovým alebo koneèným rozvrhom vý a ku zo speòa enia.

Stanoviská konkurzných súdov k uvedenej problematike nie sú taktie jednotné.

2. Poh¾adávky proti podstate Zákon o konkurze a re trukturalizácii1) vymedzuje poh¾adávky proti podstate pozitívnym a negatívnym spôsobom. Pozitívne vymedzenie zahàòa druhové a èasové urèenie, ako aj individuálne vymenovanie konkrétnych poh¾adávok.2) Pod¾a § 87 ods. 1 Zákona o konkurze a re trukturalizácii sú poh¾adávkami proti podstate tie poh¾adávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v sú1) 2)

Zákon è. 7/2005 Z. z. o konkurze a re trukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskor ích predpisov (ïalej len ZKR ). ÏURICA, M.: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii; 2. prepracované a doplnené vydanie, s európskou a národnou judikatúrou, EUROKÓDEX, s.r.o., 2010, s. 411.

34

Peòa né náhrady vyplatené z garanèného fondu ako poh¾adávky ... vislosti so správou a speòa ovaním majetku podliehajúceho konkurzu. Poh¾adávky proti podstate vlastne predstavujú náklady, ktoré postupne vznikajú po vyhlásení konkurzu pri správe a speòa ovaní majetku, a ich individuálne, riadne a vèasné uspokojovanie je nevyhnutné pre ïal í priebeh konkurzu.3) Pre odlí enie poh¾adávok proti podstate a poh¾adávok uplatòovaných prihlá kou je ve¾mi dôle itý èasový aspekt. Rozdiel je najmarkantnej í pri plneniach, ktoré sa opakujú dlh iu dobu, napr. pri nájme, za ktorý je úpadca pod¾a nájomnej zmluvy povinný plati mesaèné nájomné. Ak právne úèinky vyhlásenia konkurzu nastanú k 15. dòu mesiaca, prenajímate¾ je oprávnený a súèasne povinný uplatni si alikvotnú èas nájomného do 15. dòa príslu ného mesiaca prihlá kou u správcu a na súde mimoriadne formalizovaným postupom, prièom alikvotná èas nájomného od 15. dòa do konca príslu ného mesiaca bude správcom uspokojovaná ako poh¾adávka proti podstate.

Medzi poh¾adávky proti podstate ïalej patria individuálne urèené poh¾adávky vý ivné pre maloleté deti, odmena správcu a ïal ie poh¾adávky, o ktorých to ustanovuje ZKR, ale ich výpoèet nie je uvedený v § 87 ods. 1 alebo 2 ZKR.4) Pod¾a § 87 ods. 2 ZKR sem tie patria dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a ïal ie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Kvalitatívny rozdiel medzi taxatívnym výpoètom poh¾adávok proti podstate pod¾a ustanovenia § 87 ods. 1 a ustanovenia § 87 ods. 2 ZKR spoèíva v tom, e pri poh¾adávkach pod¾a § 87 ods. 2 ZKR je právne irelevantné, èi tieto vznikli v súvislosti so správou a speòa ovaním konkurznej podstaty (arg. § 46 ZKR). Samozrejme, podmienkou je, aby tieto poh¾adávky vznikli po vyhlásení konkurzu.5) Osobitne sú poh¾adávky proti podstate vymedzené v §§ 158 a 159 zákona è. 563/2009 Z. z. o správe daní (daòový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pod¾a ktorého sa daòový nedoplatok na úèely konkurzu pova uje za poh¾adávku proti podstate, ak vznikol v deò vyhlásenia konkurzu alebo po vyhlásení konkurzu.

Poh¾adávkami proti podstate nie sú podmienené poh¾adávky, ktoré sa uplatòujú prihlá kou (§ 87 ods. 1 ZKR za bodkoèiarkou), aj keï sa to tak mô e javi , preto e vznikajú a po vyhlásení konkurzu.6) 3) 4)

5) 6)

Napr. úhrada energií, fyzického strá enia podniku úpadcu (SBS), mzdy zamestnancov úpadcu a pod.

Sem patrí: zaplatený preddavok na úhradu odmeny predbe ného správcu (§ 20 ods. 2 ZKR); nevyplatená èas odmeny predbe ného správcu a jeho výdavky (§ 21 ods. 3 ZKR); trovy zvolania a konania schôdze verite¾ov, zvolanej súdom alebo správcom (§ 34 ods. 5 ZKR); úhrada trov èlena verite¾ského výboru, vzniknutých pri výkone jeho funkcie (§ 37 ods. 4 ZKR); pau álna odmena správcu za výkon funkcie do konania prvej schôdze verite¾ov (§ 43 ods. 2 ZKR); odmena likvidátora za èinnos poèas konkurzu (§ 44 ods. 6 ZKR); nároky druhej zmluvnej strany pri odstúpení od zmluvy oh¾adne plnenia poskytnutého pri vyhlásení konkurzu (§ 45 ods. 6 ZKR); trovy zastaveného exekuèného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu, ak vý a ok získaný v exekuènom konaní nebol vydaný oprávnenému (§ 48 ZKR); náklady dobrovo¾nej dra by, vykonanej pred vyhlásením konkurzu, ak získaný vý a ok sa stane súèas ou konkurznej podstaty (§ 51); náklady neodkladných úkonov, vykonaných po vyhlásení v dôsledku zániku jednostranných právnych úkonov (§ 52 ZKR); nárok na uspokojenie obnovenej poh¾adávky v dôsledku neúèinnosti právneho úkonu (§ 63 ZKR); právo na vrátenie vzájomnej poh¾adávky v dôsledku neúèinnosti právneho úkonu (§ 64 ZKR); nároky z obohatenia podstaty v dôsledku neúèinnosti právneho úkonu (§ 65 ZKR); trovy znaleckého posudku, vyhotoveného na iados verite¾ského výboru alebo zabezpeèeného verite¾a pri ocenení majetku zapísaného do súpisu (§ 77 ZKR); trovy konania o vylúèenie majetku zo súpisu, ak tak rozhodne súd (§ 78 ods. 4 ZKR); nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia pri neplatnom úkone po vydaní nadobudnutého plnenia (§ 80 ZKR).

Pre úplnos dodávam, e poh¾adávky, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu, sa musia uplatòova prihlá kou, aj keï ich splatnos má nasta a po vyhlásení konkurzu, preto e pod¾a § 46 ods. 1 ZKR sa tieto poh¾adávky vyhlásením konkurzu stávajú splatnými.

Do tejto skupiny patria poh¾adávky z podmienených právnych úkonov (§ 28 ods. 3 ZKR); budúce poh¾adávky ruèite¾a,

35

Ikrényi, I. 3. Dávky garanèného poistenia Pod¾a zákona è. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskor ích predpisov (ïalej len ZSP ) sa garanèným poistením rozumie poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávate¾a na uspokojovanie nárokov zamestnanca a na úhradu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, nezaplatených zamestnávate¾om do základného fondu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie.7) Pod¾a § 102 ods. 1 ZSP má zamestnanec (fyzická osoba v pracovnom pomere) nárok na dávku garanèného poistenia, ak sa jeho zamestnávate¾ stal platobne neschopný a nemô e uspokoji nároky tohto zamestnanca. Pod¾a § 109 ods. 1 ZSP vzniká nárok na dávku garanèného poistenia odo dòa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, ak tento zákon neustanovuje inak. Nárok na dávku zamestnanca nezávisí od plnenia povinností zamestnávate¾a plati a odvádza poistné na garanèné poistenie. Dávka garanèného poistenia sa vyplatí najneskôr do 60 dní od doruèenia iadosti o priznanie tejto dávky.8) Po vyplatení dávky garanèného poistenia sa zamestnávate¾ stáva dl níkom Sociálnej pois ovne a Sociálna pois ovòa sa stáva verite¾om dl níka.9)

4. Dávka garanèného poistenia ako poh¾adávka proti podstate Zamestnávatelia v úpadku si u obvykle neplnia povinnosti, platenie poistného na garanèné poistenie nevynímajúc. Sociálna pois ovòa tak vypláca bývalým zamestnancom úpadcu dávky garanèného poistenia, k èomu vzh¾adom na lehotu pod¾a § 148 ods. 5 ZSP dochádza spravidla a po márnom uplynutí lehoty na prihlasovanie poh¾adávok do konkurzu.10) Sociálna pois ovòa sa po vyplatení dávky garanèného poistenia stane verite¾om zamestnávate¾a úpadcu a poh¾adávku si prihlási u správcu ako poh¾adávku proti podstate. Správcovia väè inou takéto poh¾adávky proti podstate popierajú, na základe èoho Sociálna pois ovòa podáva urèovacie aloby pod¾a § 80 písm. c) zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v znení neskor ích predpisov (ïalej len OSP ). Ako u bolo uvedené, rozhodovacia prax súdov je nejednotná.

Na jednej strane prevláda názor, e poh¾adávka Sociálnej pois ovne z titulu vyplatenia dávky garanèného poistenia nie je poh¾adávkou proti podstate, preto e nevznikla v súvislosti so správou a speòa ovaním majetku podliehajúceho konkurzu a nejde ani o ïal ie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Ide o nárok Sociálnej pois ovne, nie zamestnanca, a vzniká na základe plnenia dávky z garanèného poistenia pod¾a ZSP. Budúce poh¾adávky Sociálnej pois ovne z titulu plnenia dávok z garanèného poistenia sú vzh¾adom na ich charakter vnímané ako tzv. podmie-

7) 8) 9) 10)

zálo cu alebo iných osôb, ktoré budú plni verite¾ovi za dl níka (§ 28 ods. 4 ZKR); nároky verite¾ov pri odstúpení od zmluvy o vzájomnom plnení po vyhlásení konkurzu, ktorú druhá zmluvná strana u splnila a úpadca ju nesplnil alebo len èiastoène (§ 45 ods. 2 ZKR); nároky verite¾ov pri odstúpení od zmluvy o vzájomnom plnení po vyhlásení konkurzu, ktorú zmluvné strany splnili len èiastoène alebo vôbec (§ 45 ods. 3 ZKR); poh¾adávky z prevádzkovania podniku (§ 87 ods. 2 posledná veta ZKR), hoci majú rovnaký re im ako poh¾adávky proti podstate.

Paragraf 2 písm. d) ZSP. Paragraf 116 ods. 5 ZSP. Paragraf 148 ods. 3 ZSP. Pod¾a § 28 ods. 5 druhá veta ZKR musí by prihlá ka doruèená správcovi aj súdu do 45 dní od vyhlásenia konkurzu.

36

Peòa né náhrady vyplatené z garanèného fondu ako poh¾adávky ... nené poh¾adávky pod¾a § 28 ods. 3 a 4 ZKR,11) ktorých vznik je viazaný na splnenie odkladacej podmienky,12) prièom ZKR poèíta len s poh¾adávkami, ktoré vzniknú z právnych úkonov, v ktorých je dojednaná odkladacia podmienka a nie podmienka rozväzovacia (arg. § 99 ZKR).

Na druhej strane je nutné poukáza na gramatický výklad ustanovenia § 87 ods. 2 ZKR, v ktorom je obsiahnutý demon tratívny (nie taxatívny) výpoèet poh¾adávok proti podstate.13) Poh¾adávka z titulu vyplatenia dávky garanèného poistenia vzniká na základe verejnoprávneho predpisu. Právne vz ahy ruèenia, zálo ného práva, pristúpenia k záväzku alebo prevzatia záväzku, ktoré sú pod¾a § 28 ods. 4 ZKR predpokladom vzniku podmienenej poh¾adávky, sú upravené v súkromnoprávnych normách OZ. Vyplatenie dávok garanèného poistenia Sociálnou pois ovòou má právny dôvod priamo v ustanoveniach ZSP a tento právny vz ah nemô eme zamieòa s plnením záväzku za dl níka (v tomto prípade úpadcu), keï e výplata dávok garanèného poistenia z pozície úpadcu neprichádza nikdy v úvahu, preto e ten, ako zamestnávate¾, nikdy nebude platite¾om dávok garanèného poistenia svojim zamestnancom.

Ak by sme sa stoto nili s názorom, e poh¾adávka Sociálnej pois ovne z titulu vyplatenia dávky garanèného poistenia je podmienenou poh¾adávkou, odopreli by sme Sociálnej pois ovni právo sta sa úèastníkom konkurzného konania,14) preto e by nemala mo nos prihlási svoju poh¾adávku v 45-dòovej lehote stanovenej ZKR, keï e poèas prihlasovacej lehoty e te nemusí by Sociálna pois ovòa verite¾om úpadcu (arg. § 116 ods. 5 ZSP). Samotné prihlásenie takejto poh¾adávky by bolo od poèiatku neúspe né, keï e Sociálna pois ovòa by v prihlá ke nedokázala urèi vý ku poh¾adávky, okruh bývalých zamestnancov úpadcu, ktorým bude plati dávky garanèného poistenia, a v neposlednom rade by nedokázala svoju poh¾adávku úètovne podlo i .15) Imperfektnos prihlá ky Sociálnej pois ovne by nevyhnutne vyvolala jej popretie správcom pod¾a § 32 ZKR, ak by ten na òu vôbec prihliadal (arg. § 29 ods. 1 ZKR in fine).

Prihlasovanie poh¾adávok Sociálnej pois ovne z titulu vyplatenia dávok garanèného poistenia v prípade, e by i lo o podmienené poh¾adávky, by prakticky muselo prebieha tak, e Sociálna pois ovòa by si v dy, do ka dého konkurzu prihlásila maximálnu dávku garanèného poistenia,16) násobenú poètom zamestnancov konkrétneho úpadcu (èo v koneènom dôsledku 11) Paragraf 28 ods. 3 ZKR: V konkurze prihlá kou uplatòujú poh¾adávky aj veritelia poh¾adávok, ktorých vznik je viazaný na splnenie podmienky (ïalej len podmienená poh¾adávka ). Uplatòova práva z podmienenej poh¾adávky v ak podmienený verite¾ v konkurze mô e, a keï správcovi preuká e vznik podmienenej poh¾adávky, ak tento zákon neustanovuje inak.

Paragraf 28 ods. 4 ZKR: Ako podmienené poh¾adávky prihlasujú svoje budúce poh¾adávky voèi úpadcovi aj ruèitelia, spoludl níci a zálo covia úpadcu, ako aj ïal ie osoby, ktorým vznikne po vyhlásení konkurzu poh¾adávka voèi úpadcovi, ak budú za neho plni záväzok. Ako podmienené poh¾adávky prihlasujú svoje budúce poh¾adávky voèi úpadcovi aj ïal ie osoby, ak to ustanovuje tento zákon.

12) Paragraf 36 zákona è. 40/1964 Zb. Obèiansky zákonník v znení neskor ích predpisov (ïalej len OZ ).

13) V ustanovení § 87 ods. 2 ZKR po texte poh¾adávky proti podstate sú tie poh¾adávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu nasleduje spojka ako , a táto v konkrétnom prípade vyjadruje vz ah medzi tam uvedenými vetnými èlenmi, èo znamená, e uvádza exemplifikatívny výpoèet poh¾adávok proti podstate.

14) Pod¾a § 24 ods. 1 ZKR sú úèastníkmi konkurzného konania veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným ZKR prihlásili svoje poh¾adávky.

15) Pod¾a § 29 ods. 1 ZKR: Pre ka dú poh¾adávku musí by predlo ená samostatná prihlá ka. V prihlá ke sa v dy uvedie meno, priezvisko a bydlisko alebo názov a sídlo verite¾a a úpadcu, právny dôvod vzniku poh¾adávky, poradie uspokojenia poh¾adávky zo v eobecnej podstaty a suma poh¾adávky s rozdelením na istinu a príslu enstvo, a príslu enstvo s rozdelením pod¾a právneho dôvodu vzniku; prihlá ka sa podáva na predpísanom tlaèive, ktoré musí by datované a podpísané verite¾om. Ak prihlá ka tieto údaje neobsahuje, nie je podaná na predpísanom tlaèive alebo nie je datovaná alebo podpísaná, na prihlá ku sa v konkurze neprihliada.

16) Paragraf 103 Zákona o sociálnom poistení.

37

Ikrényi, I. nie je úplne presné, ale maximalizovalo by to snahu Sociálnej pois ovne uplatni svoje práva).

Po popretí prihlásenej poh¾adávky správcom by v konaní o urèenie pravosti a vý ky svojej poh¾adávky Sociálna pois ovòa dokazovala presnú vý ku poh¾adávok, ktoré jej medzièasom vznikli z titulu vyplatenia dávok garanèného poistenia (za predpokladu, e by vznikli).

Takýto postup by v ak spôsobil, e vymo ite¾nos práva Sociálnej pois ovne by sa stala takmer nereálna. Subsumácia poh¾adávok Sociálnej pois ovne z titulu vyplatenia dávok garanèného poistenia do skupiny tzv. podmienených poh¾adávok v konkurze by tak vyvolala stav denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).17)

5. Novela ZKR Aj keï sa vzh¾adom na nejednoznaèné vymedzenie poh¾adávok Sociálnej pois ovne z titulu výplaty dávok garanèného poistenia mô eme stretnú s dvoma protichodnými právnymi výkladmi in titútu poh¾adávok proti podstate, nepova ujem výklad, pod¾a ktorého sa tieto poh¾adávky Sociálnej pois ovne zaraïujú do skupiny tzv. podmienených poh¾adávok, za ústavne konformný. V poslednej dobe sa zaèali v praxi slovenských súdov objavova rozhodnutia, ktoré sa obsahovo pribli ujú vy ie uvedeným úvahám.18) Pre odstránenie právnej neistoty sa v ak iada sprecizovanie právnej úpravy poh¾adávok proti podstate v ZKR. Pri takýchto návrhoch de lege ferenda mô eme vychádza aj z predchádzajúcej právnej úpravy konkurzu a vyrovnania. Pod¾a ustanovenia § 31 ods. 6 písm. i) zákona è. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní boli poh¾adávkou proti podstate aj peòa né náhrady vyplatené zamestnancom z garanèného fondu. Touto cestou sa evidentne vydal aj zákonodarca, preto e zaradenie dávok garanèného poistenia do poh¾adávok proti podstate bolo obsiahnuté v § 87a návrhu zákona z 9. marca 2010, ktorým sa mal meni a doplni ZKR.19) Dòa 13. septembra 2011 sa Národná rada SR uzniesla na zákone è. 348/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon è. 7/2005 Z. z. o konkurze a re trukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskor ích predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ïalej len Novela ZKR ), ktorý v ustanovení § 87 ods. 2 písm. l) definuje poh¾adávky proti podstate ako poh¾adávky na peòa ných náhradách vyplatených z garanèného fondu, ak ide o dávku poskytnutú zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú poh¾adávkou proti podstate.

Novelizovanú definíciu vnímam pozitívne z viacerých dôvodov. Po prvé, zákonodarca prejavil snahu o komplexné predefinovanie in titútu poh¾adávok proti podstate. Taxatívne vymedzenie20) poh¾adávok proti podstate v ustanovení § 87 bude spôsobilé zní i náklady konkurzu, keï e tie17) Zásada zákazu denegatio iustitiae úzko súvisí so iroko vymedzeným právom na spravodlivos . V naj ir om zmysle slova mo no hovori o stave denegatio iustitiae, ak tát nezabezpeèí súdnu ochranu právam zakotveným v platnom práve, teda ak sú v ústave, zákonoch a ïal ích právnych predpisoch zakotvené jednotlivé práva, ale ich vymo ite¾nos na tátnych orgánoch je príli zlo itá èi nemo ná. V u om zmysle dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, ak súd bez zákonného dôvodu rozhodne, e neposkytne právnu ochranu subjektu domáhajúcemu sa súdnej ochrany, prípadne ak súd nekoná, teda ani nerozhodne o svojej nekompetencii.

18) Uznesenie Najvy ie súdu SR sp. zn. 5 Obdo/2/2010 zo dòa 27. 5. 2010. Pre úplnos uvádzam aspoò jedno protichodné rozhodnutie odvolacieho súdu, pod¾a ktorého poh¾adávky Sociálnej pois ovne z titulu výplaty dávok garanèného poistenia nie sú poh¾adávkami proti podstate rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 25 CoKR/4/2009 z 20. 10. 2009.

19) Tento návrh zákona prezident nepodpísal a vrátil na opakované schválenie, k èomu v ak u nedo lo.

20) Hoci by sa mohlo zda , e slovné spojenie potom ostatné poh¾adávky proti podstate [§ 87 ods. 2 písm. m) Novely

38

Peòa né náhrady vyplatené z garanèného fondu ako poh¾adávky ... to sú definované re triktívne ako poh¾adávky výluène súvisiace so správou a speòa ovaním majetku, odmenou a výdavkami správcu, prípadne prevádzkou podniku úpadcu poèas konkurzu. Po druhé, Novela ZKR zavádza poradie, v akom sa majú poh¾adávky proti podstate uspokojova , èo je dôle ité najmä v prípadoch, kedy vý a ok zo speòa enia majetku úpadcu nebude postaèova ani na úhradu nákladov konkurzu. Po tretie, explicitne sa definujú poh¾adávky proti v eobecnej podstate, ktoré sa uspokojujú zo v eobecnej podstaty.21) Je dôle ité zdôrazni , e novelizované znenie ustanovenia § 87 ods. 2 písm. l) ZKR nevychádza z názoru, pod¾a ktorého sú poh¾adávky Sociálnej pois ovne z titulu vyplatenia dávok garanèného poistenia tzv. podmienenými poh¾adávkami, súèasne ich v ak nedefinuje ani ako poh¾adávky proti podstate. Poh¾adávkami proti podstate sú len tie poh¾adávky na peòa ných náhradách vyplatených z garanèného fondu, ktoré predstavujú dávky poskytnuté zamestnancom za ich pracovnoprávne nároky, ktoré sú poh¾adávkami proti podstate. Takáto kon trukcia teda výrazne obmedzuje aj uspokojovanie poh¾adávok Sociálnej pois ovne, preto e pracovnoprávnymi nárokmi zamestnanca úpadcu, ktoré sú poh¾adávkami proti podstate, budú u len mzda zamestnanca a jeho ïal ie pracovnoprávne nároky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, prièom zákonodarca pristúpil dokonca k ich vnútornej diferenciácii.22) Poh¾adávky Sociálnej pois ovne na peòa ných náhradách vyplatených z garanèného fondu budú teda uspokojované len v rozsahu písm. g), h) a j) návrhu § 87 ods. 2 ZKR, a súèasne len za predpokladu, e dôjde k uspokojeniu predchádzajúcich tried poh¾adávok proti podstate.23) Mô eme tak kon tatova , e uplatòovanie poh¾adávok proti podstate zo strany Sociálnej pois ovne bude obmedzené na minimum.

Zostáva vysporiada sa u len s problémom spojeným s èasovou následnos ou, a to, e Sociálna pois ovòa sa stane verite¾om úpadcu spravidla a po uplynutí lehoty na prihlasovanie poh¾adávok do konkurzu. Túto situáciu, pod¾a môjho názoru, uspokojivo rie i novelizované ustanovenie § 28 ZKR, ktoré zavádza mo nos prihlasova poh¾adávky aj po márnom uplynutí 45-dòovej lehoty na prihlasovanie poh¾adávok. Platná a úèinná právna úprava nespája s neuplatnením práva formou prihlá ky jeho zánik, ale neuplatnené právo nemo no poèas konkurzného konania uspokoji . Novelizované znenie § 28 ZKR rozli uje medzi tzv. základnou ZKR] vyjadruje exemplifikatívny výpoèet poh¾adávok proti podstate, kon trukcia vety za èiarkou v znení ktoré za poh¾adávky proti podstate oznaèuje tento zákon znamená, e tento výpoèet je taxatívny.

21) V súèasnosti nie sú jednotné ani názory na to, èi poh¾adávka Sociálnej pois ovne z titulu výplaty dávok garanèného poistenia je výluènou poh¾adávkou proti v eobecnej podstate alebo spoloènou poh¾adávkou proti v eobecnej a oddelenej podstate.

22) Pod¾a novelizovaného znenia § 87 ods. 2 písm. g) ZKR sa budú najprv uspokojova mzda zamestnanca a ïal ie nároky zamestnanca z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru (ïalej len pracovnoprávne nároky ), ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume urèenej správcom alebo vyplývajúcej z dohody medzi zamestnancom a správcom, ktorému správca pride¾uje prácu v súvislosti so správou konkurznej podstaty. Následne sa budú uspokojova : pracovnoprávne nároky zamestnanca, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume urèenej správcom alebo vyplývajúcej z dohody medzi zamestnancom a správcom, ktorému správca pride¾uje prácu v súvislosti s prevádzkovaním podniku poèas konkurzu [novelizované znenie § 87 ods. 2 písm. h) ZKR]. Následne sa budú uspokojova pracovnoprávne nároky, na ktoré vznikol nárok po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, najviac vo vý ke tvornásobku ivotného minima mesaène za ka dý kalendárny mesiac trvania pracovnoprávneho vz ahu po vyhlásení konkurzu vrátane kalendárneho mesiaca, v ktorom bol vyhlásený konkurz a kalendárneho mesiaca, v ktorom bol pracovnoprávny vz ah ukonèený, prièom toto uspokojenie sa zni uje o plnenia poskytnuté pod¾a písm. g) a h) [novelizované znenie § 87 ods. 2 písm. j) ZKR].

23) Písm. a) a k) odseku 2 novelizovaného znenia § 87 ZKR vrátane.

39

Ikrényi, I. prihlasovacou lehotou 45 dní od vyhlásenia konkurzu a ïal ou lehotou na prihlasovanie poh¾adávok, ktorá spravidla trvá do skonèenia konkurzu. V súlade so zásadou vigilantibus iura, na prihlá ku verite¾a, ktorá nebude doruèená správcovi v základnej prihlasovacej lehote, sa bude prihliada , av ak verite¾ takto prihlásenej poh¾adávky nebude môc vykonáva hlasovacie právo a ïal ie práva spojené s prihlásenou poh¾adávkou. Taktie tým nebude dotknuté právo na pomerné uspokojenie poh¾adávky verite¾a, táto v ak bude môc by uspokojená len z vý a ku zaradeného do rozvrhu zo v eobecnej podstaty, ktorého zámer zostavi bol správcom oznámený v Obchodnom vestníku po doruèení danej prihlá ky správcovi.24) Sociálna pois ovòa si tak kedyko¾vek odo dòa vyhlásenia konkurzu bude môc prihlasova do konkurzu poh¾adávky z titulu vyplatenia dávok garanèného poistenia, na ktoré bývalým zamestnancom úpadcu vznikol nárok do vyhlásenia konkurzu; vy ie opisovaná situácia denegatio iustitiae v prípade mo nosti prihlasovania poh¾adávok kedyko¾vek poèas konkurzu u nasta nemô e.

6. Záver Súèasné zákonné vymedzenie poh¾adávok Sociálnej pois ovne ako poh¾adávok proti podstate je vágne a neposkytuje právnu istotu nielen Sociálnej pois ovni, ale ani správcovi a ostatným verite¾om úpadcu. Súdna prax, ktorá sa v poslednej dobe zaèala prikláòa k výkladu v prospech Sociálnej pois ovne, opomenula, pod¾a môjho názoru, jednu základnú skutoènos .

Podstatou poistenia je, e poistite¾ sa zaväzuje poskytnú v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane bli ie oznaèená náhodná udalos a poistník sa zaväzuje plati poistné. V danom prípade zamestnávatelia pod¾a Zákona o sociálnom poistení platia garanèné poistenie pre prípad, e sa stanú platobne neschopnými a nebudú môc uspokoji nároky zamestnancov, pecifikované v § 102 ZKR. Sociálna pois ovòa tak berie na seba riziko výplaty dávok garanèného poistenia zamestnancom zamestnávate¾a, ktorý sa stal platobne neschopným. Prijímanie poistných rizík pois ovòou je v koneènom dôsledku imanentnou zlo kou pois ovacej èinnosti pois ovne.25) Uspokojovanie poh¾adávok Sociálnej pois ovne z titulu výplaty dávok garanèného poistenia, ako poh¾adávok proti podstate, riziko pois ovne výrazne eliminuje a túto bezdôvodne zvýhodòuje, preto e Sociálna pois ovòa je na jednej strane príjemcom poistného na garanèné poistenie od zamestnávate¾ov a v prípade, e títo sa dostanú do platobnej neschopnosti, bude poh¾adávka Sociálnej pois ovne uspokojovaná prednostne ako poh¾adávka proti podstate. V niektorých konkurzoch tak mô e nasta situácia, e Sociálna pois ovòa bude uspokojená v celom rozsahu, a teda nenesie iadne poistné riziko, preto e dávky vyplatené bývalým zamestnancom úpadcu si uplatní ako poh¾adávky proti podstate. Za takého stavu sa mô e javi samotné platenie poistného na garanèné poistenie pre zamestnávate¾ov nepochopite¾né. Takto zvýhodnené uspokojovanie tak ide na úkor v etkých verite¾ov, ktorí si riadne prihlásili poh¾adávky do konkurzu. Riziko Sociálnej pois ovne musí by súèas ou jej èinnosti a z toho dôvodu plne vítam ostatnú novelizáciu ZKR.

24) Novelizované znenie § 28 ods. 2 a 3 ZKR. 25) Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona è. 8/2008 Z. z. o pois ovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

40

Zastupovanie daòových subjektov pred správcom dane v podmienkach správy daní JUDr. Marián SLÁVIK Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa afárika v Ko iciach Katedra finanèného práva a daòového práva externý doktorand

SLÁVIK, M.: Zastupovanie daòových subjektov pred správcom dane v podmienkach správy daní; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 41 47.

Prijatím zákona è. 563/2009 Z. z. o správe daní (daòový poriadok) sa s úèinnos ou od 1. 1. 2012 ru í zákon è. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskor ích predpisov. V tejto súvislosti sa v príspevku autor venuje analýze zastupovania daòových subjektov pred správcom dane z poh¾adu novej právnej úpravy. V predkladanom príspevku autor uplatòuje aj v eobecné východiská, ktoré v nadväznosti na predchádzajúcu právnu úpravu zastupovania daòových subjektov majú ponúknu ucelenú analýzu zastupovania daòových subjektov v kontexte novej právnej úpravy.

1. Úvod Zákon è. 563/2009 Z. z. o správe daní (daòový poriadok), v znení úèinnom od 1. 1. 2012 (ïalej len Daòový poriadok ), priná a oproti pôvodnej právnej úprave daòového konania viaceré markantné zmeny v oblasti postupu správcu dane v daòovom konaní ako aj regulácie práv i povinností daòových subjektov na úseku správy daní. S výnimkou èlánku I., Daòový poriadok nadobudol úèinnos u 1. januára 2010, kedy do lo k nepriamej novele hmotnoprávnych daòových predpisov,1) ale i k novele pôvodného zákona è. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (ïalej len Zákon o správe daní a poplatkov ). S úèinnos ou od 1. 1. 2012 Daòový poriadok ru í v celom rozsahu znenie Zákona o správe daní a poplatkov a úèinnos nadobúda aj èlánok I., ktorý upravuje základné in titúty daòového konania a otázok súvisiacich s daòovým konaním.

Markantné zmeny mo no zaznamena vo vz ahu k úèinkom plnomocenstva, osobitným po iadavkám daòových subjektov a ich zástupcov so sídlom/bydliskom na území tretích tátov. Nový prístup mo no zaznamena tie v oblasti spolupráce so Slovenskou komorou daòových poradcov, a to konkrétne v otázkach ustanovenia zástupcu správcom dane. Významnou skutoènos ou oproti doteraj ej úprave je, e nová právna úprava nepo aduje úradné overenie podpisu splnomocnite¾a na udelenom plnomocenstve a tie náhradu nákladov a u lého zárobku zástupcu ustanoveného správcom dane. V nasledujúcom texte budú uvedené zmeny predmetom analýzy spolu so v eobecnými východiskami, ktoré sú pre zastupovanie daòových subjektov na úseku správy daní a daòového konania príznaèné.

1)

Zákon è. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskor ích predpisov, Zákon è. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.

41

Slávik, M. 2. V eobecná úprava zastupovania daòových subjektov Zastupovanie je výluène obèiansko-právny in titút, ktorého právna úprava je v eobecne upravená v zákone è. 40/1964 Zb. Obèiansky zákonník v znení neskor ích predpisov (ïalej len Obèiansky zákonník ). Obèiansky zákonník vo svojich ustanoveniach upravuje otázky zastupovania fyzických osôb na základe zákona a otázky zastupovania na základe plnomocenstva v prípade fyzických ako aj právnických osôb. pecifické otázky zastupovania právnických osôb upravuje zákon è. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskor ích predpisov (ïalej len Obchodný zákonník ), ktorý v Diele IV Obchodného zákonníka v súlade s ustanovením § 13 Konanie podnikate¾a, vymedzuje právne postavenie vedúceho organizaènej zlo ky podniku a v ustanovení § 14 právne postavenie prokuristu. Obe tieto formy zastúpenia Obchodný zákonník pova uje za osobitné formy konania na základe plnomocenstva, ktoré sú zákonným zastúpením právnických osôb.

Pod¾a ustanovenia § 22 Obèianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený kona za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia tátneho orgánu alebo na základe plnomocenstva.2) Pre uvedené formy zastúpenia platia pri správe daní isté pecifiká.

Daòový poriadok je procesným právnym predpisom úpravy daòového konania a otázok súvisiacich s daòovým konaním. V otázkach zastupovania ide vo vz ahu k Obèianskemu zákonníku o vz ah peciálneho právneho predpisu (lex specialis) k predpisu v eobecnému (lex generalis). V eobecné otázky zastúpenia fyzických a právnických osôb modifikujú pecifické atribúty zastúpenia pod¾a Daòového poriadku. V otázkach neupravených v Daòovom poriadku sa pou ije v eobecná úprava zastúpenia pod¾a Obèianskeho zákonníka, resp. pod¾a Obchodného zákonníka pri konaní vedúceho organizaènej zlo ky alebo prokuristu.

3. Zastupovanie daòových subjektov z poh¾adu správy daní 3.1 Zákonné zastúpenie fyzických osôb Pod¾a ustanovenia § 26 Obèianskeho zákonníka za fyzické osoby konajú ich zákonní zástupcovia, pokia¾ nie sú spôsobilé na právne úkony. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 1 Daòového poriadku fyzická osoba, ktorá nemô e pri správe daní vystupova samostatne musí by zastúpená svojím zákonným zástupcom. Daòový poriadok hovorí o v eobecnej povinnosti zvoli si zástupcu v prípade nemo nosti kona pri správe daní. To predstavuje ir ie dôvody, ne v prípade Obèianskeho zákonníka.

Kto je zákonným zástupcom fyzickej osoby, to vymedzuje zákon è. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskor ích predpisov. Kto je zákonným zástupcom právnickej osoby, to vymedzuje Obchodný zákonník.3) Maloleté die a zastupujú pri právnych úkonoch jeho rodièia. V prípade nespôsobilosti rodièov kona za maloleté die a, ustanoví súd maloletému die a u poruèníka, 2) 3)

Pozri § 22 ods. 1 Obèianskeho zákonníka.

Ide o prípady konania vedúceho organizaènej zlo ky a prokuristu, ktorým postavenie zákonného zástupcu priznáva Obchodný zákonník na základe ustanovenia § 13 ods. 5 a ustanovenia § 14 Obchodného zákonníka.

42

Zastupovanie daòových subjektov pred správcom dane v podmienkach ... opatrovníka alebo za maloleté die a konajú pred správcom dane osvojitelia.4) pecifikom Daòového poriadku oproti v eobecnej úprave konania zákonných zástupcov za maloleté deti je, e správca dane, rozhodnutím v intenciách ustanovenia § 9 ods. 1 Daòového poriadku, je z úradnej moci oprávnený ustanovi daòovému subjektu, na úèely správy daní, zástupcu.5) Pri správe daní je vylúèená obmedzená spôsobilos maloletých na právne úkony,6) ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vô¾ovej vyspelosti. Daòový poriadok nemá osobitnú úpravu obmedzenej spôsobilosti na právne úkony, av ak jej vylúèenie v daòovom konaní mo no odvodi z obsahu úkonov, ktoré vy adujú taký stupeò rozumovej vyspelosti, akým maloletí nedisponujú. Mo no odôvodnene predpoklada , e maloletí nie sú odborne a vedomostne spôsobilí na uskutoènenie úkonov, ktoré sa pred správcom dane vy adujú. Spôsobilos daòových subjektov kona pred správcom dane teória daòového práva chápe v rovine spôsobilosti by úèastníkom konania a v rovine spôsobilosti na daòové konanie.

Spôsobilos by úèastníkom daòového konania znamená spôsobilos ma a nadobúda procesné práva a povinnosti stanovené Daòovým poriadkom. Ide o procesnú subjektivitu daòového subjektu, ktorú daòové subjekty nadobúdajú narodením a strácajú smr ou. Z toho vyplýva, e ak daòový subjekt má spôsobilos by úèastníkom konania, e te to neznamená, e je spôsobilý na daòové konanie. Napríklad, maloleté die a ak získava zdanite¾ný príjem, ktorý je predmetom dane, podlieha daòovým predpisom (má povinnos príjem zdani ), a je teda úèastníkom daòového konania. Spôsobilos na daòové konanie znamená spôsobilos samostatne kona v daòovom konaní pred správcom dane a vlastnými úkonmi nadobúda práva a bra na seba povinnosti. Z toho vyplýva, e len subjekty so spôsobilos ou na právne úkony sú spôsobilé na daòové konanie, preto e v rámci svojho konania mô u nadobúda práva a bra na seba povinnosti.7) Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 6 Daòového poriadku, správca dane mô e ustanovi zástupcu aj v prípadoch neznámeho pobytu daòovníka, nemo nosti doruèi písomnos na známu adresu v zahranièí, ako aj tomu, kto nemô e vystupova pri správe daní osobne z dôvodu väzby, výkonu trestu odòatia slobody, dlhodobého pobytu mimo územia Slovenskej republiky alebo dlhodobej choroby, ak si daòový subjekt nezvolil zástupcu. V prípade uvedeného ustanovenia pôjde o okruh daòových subjektov, ktoré majú spôsobilos na daòové konanie, ale z rôznych objektívnych dôvodov nemô u vystupova pred správcom dane. Správca dane je oprávnený ustanovi rozhodnutím zástupcu, pokia¾ si úèastník nezvolil zástupcu sám. Rozhodnutie o ustanovení zástupcu mô e správca dane vyda len s predchádzajúcim súhlasom navrhovaného zástupcu. Súhlas mo no udeli písomne alebo do zápisnice v úrade správcu dane. O udelení súhlasu sa spí e zápisnica pod¾a § 19 Daòového poriadku. V prípade, ak zástupcu nemo no ustanovi správcom dane týmto spôsobom, tak na základe ustanovenia § 9 ods. 6 Daòového poriadku je správca dane oprávnený po iada Slovenskú komoru daòových poradcov, aby navrhla zástupcu zo zoznamu daòových poradcov. Slovenská komora daòových poradcov je povinná do 30 dní od doruèenia iadosti správcu dane navrhnú zástupcu daòovému subjektu. Správ4) 5) 6) 7)

K právnemu postaveniu poruèníka, opatrovníka, osvojite¾ov pozri zákon è. 36 /2005 Z. z. o rodine v znení neskor ích predpisov.

Porovnaj BABÈÁK V.: Daòové právo Slovenskej republiky; EPOS, Ko ice, 2010, s. 406 a nasl.

Pod¾a ustanovenia § 9 Obèianskeho zákonníka.

Viac k procesnej subjektivite a k subjektivite by procesnou stranou v daòovom konaní pozri: BABÈÁK V.: Daòové právo Slovenskej republiky; EPOS, Ko ice, 2010, s. 406 a nasl.

43

Slávik, M. ca dane ustanoví daòovému subjektu zástupcu navrhnutého Slovenskou komorou daòových poradcov rozhodnutím.

3.2 Zastupovanie fyzických a právnických osôb na základe plnomocenstva Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 2 Daòového poriadku sa daòový subjekt mô e necha zastupova zástupcom, ktorého si zvolí. Okruh osôb, ktoré sa mô u necha zastúpi zástupcom na základe plnomocenstva Daòový poriadok vymedzuje takto: daòový subjekt zákonný zástupca daòového subjektu opatrovník daòového subjektu splnomocnený zástupca daòového subjektu. pecifickým znakom pri správe daní je forma plnomocenstva. Plnomocenstvo musí by udelené písomne alebo ústne do zápisnice správcu dane. Pod¾a ustanovenia § 19 Daòového poriadku sa zápisnica vyhotovuje v prípade potreby zaznamena vykonanie úkonu (udelenie plnomocenstva) alebo priebeh ústneho pojednávania. Zmenou v oblasti zastúpenia oproti predo lej úprave zastúpenia tie je, e nová právna úprava zastúpenia pod¾a Daòového poriadku u nevy aduje úradné overenie podpisu splnomocnite¾a v prípade udeleného plnomocenstva. Uvedené zjednodu enie sa vz ahuje aj na prípady dohôd o udelení plnomocenstva, ktoré sú uskutoènené medzi splnomocnite¾om a splnomocnencom v písomnej forme.8) Osobitne významnou skutoènos ou, ktorú zavádza Daòový poriadok v oblasti zastupovania pred správcom dane, je vymedzenie úèinkov zastupovania na základe plnomocenstva. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 4 Daòového poriadku je plnomocenstvo úèinné voèi správcovi dane odo dòa jeho doruèenia alebo odo dòa jeho udelenia do zápisnice. Na základe uvedeného ustanovenia splnomocnenec je oprávnený kona vo vlastnom mene a na úèet daòového subjektu najskôr dòom doruèenia plnomocenstva (alternatívne spísaním do zápisnice pred správcom dane) spolu s podaním uskutoèneným prostredníctvom zástupcu daòového subjektu. Úèinkov právnych úkonov vykonaných zástupcom sa mo no dovoláva a okamihom doruèenia plnomocenstva správcovi dane. V prípade úèinkov zániku plnomocenstva zvolil zákonodarca obdobný prístup. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 5 Daòového poriadku odvolanie plnomocenstva daòovým subjektom alebo výpoveï plnomocenstva zástupcom sú úèinné odo dòa ich doruèenia správcovi dane alebo odo dòa uvedenia týchto skutoèností do zápisnice u správcu dane.

Na základe ustanovenia § 9 ods. 3 Daòového poriadku pri správe daní mô e ma daòový subjekt, zákonný zástupca alebo opatrovník v tej istej veci iba jedného zástupcu. Z poh¾adu praxe sa toto ustanovenie javí ve¾mi problematické. Najèastej ie pri úkonoch oznámenia zmeny, zániku alebo vzniku skutoèností prostredníctvom iného zástupcu ako toho, ktorého eviduje správca dane vo svojich záznamoch. Konanie dvoch zástupcov na základe v eobecného plnomocenstva nemo no akceptova , preto v prípade kolízie dvoch v eobecných plnomocenstiev je nutné urèi správcovi dane konkrétneho zástupcu. pecifikom novej úpravy Daòového poriadku sa stala po iadavka na sídlo alebo bydlisko daòového subjektu a jeho zástupcu. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 11 Daòového poriadku, ak 8)

K právnej povahe plnomcenstva pozri JURÈOVÁ. M.: K povahe plnomocenstva ako právneho úkonu, k jeho úèinkom a vzniku oprávnenia zastupova na základe plnomocenstva v platnom Obèianskom zákonníku; in: Justièná revue, roè. 60, è. 10, s. 1359 1366.

44

Zastupovanie daòových subjektov pred správcom dane v podmienkach ... daòový subjekt, ktorý má registraènú povinnos (na území Slovenskej republiky) a ktorý ma trvalý pobyt alebo sídlo mimo územia èlenských tátov Európskej únie a tátov, ktoré sú zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore,9) je povinný si zvoli zástupcu so sídlom alebo pobytom na území Slovenskej republiky. V opaènom prípade sa budú písomnosti uklada u správcu dane s úèinkami doruèenia v deò ich vydania. Disproporène k tejto povinnosti pôsobí ustanovenie § 9 ods. 2 Daòového poriadku, pod¾a ktorého, ak má zástupca trvalý pobyt alebo bydlisko mimo územia èlenských tátov Európskej únie a tátov, ktoré sú zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, musí si zvoli zástupcu s trvalým pobytom alebo sídlom na území Slovenskej republiky. Uvedená koncepcia povinností daòových subjektov a ich zástupcov sa javí pod¾a novej právnej úpravy nelogická. Na jednej strane Daòový poriadok ukladá daòovým subjektom z tretích tátov ustanovi si zástupcu so sídlom alebo trvalým bydliskom na území Slovenskej republiky, a zároveò hovorí, e v prípade zástupcu so sídlom alebo bydlisko na území tretích tátov je nutné, aby daòový subjekt ustanovil zástupcu so sídlom alebo bydliskom na území Slovenskej republiky. Takáto koncepcia je aj v súèasnej praxi málo aplikovate¾ná a ostane pravdepodobne praxou nevy iadaná. Prirodzenou po iadavkou daòových subjektov so sídlom mimo územia Slovenskej republiky je ustanovi si zástupcu so sídlom alebo trvalým bydliskom na území Slovenskej republiky. Z h¾adiska zjednodu enia komunikácie so správcom dane je nelogické, aby daòové subjekty nielen z tretích tátov ustanovovali na zastupovanie pred slovenskými daòovými úradmi zástupcu so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, prípadne z územia tretích tátov pod¾a po iadavky, ktorú ukladá Daòový poriadok.

V otázkach zastupovania fyzických a právnických osôb na základe plnomocenstva je potrebné na záver tejto èasti príspevku poukáza na osobitný re im substituèného zastúpenia pod¾a Daòového poriadku. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 3 Daòového poriadku, ak to povaha plnomocenstva umo òuje, mô e za zástupcu, ktorým je daòový poradca alebo advokát, kona aj iná osoba. Na také konanie udelí zástupca inej osobe plnomocenstvo. Konanie inej osoby sa pova uje za konanie zástupcu. Aplikáciou výkladu opakom mo no dôvodi , e zástupcovia, ktorí nemajú postavenie daòových poradcov alebo advokátov, nemô u udeli inej osobe plnomocenstvo, aby za nich konala ako substituèný zástupca (§ 9 ods. 3). Osobitne v tejto súvislosti sa Daòový poriadok zmieòuje o spôsobe konania zástupcu, ktorým je právnická osoba. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 3 in fine, ak je zástupcom právnická osoba, koná za zástupcu jej tatutárny orgán alebo osoba, ktorú tento orgán poveril.

3.3 Zákonné zastupovanie právnických osôb Základným právnym predpisom úpravy konania právnických osôb je Obchodný zákonník.

Pod¾a príslu ných ustanovení Obchodného zákonníka za právnickú osobu (podnikate¾a) koná: 10) tatutárny orgán 11) vedúci organizaènej zlo ky zahraniènej právnickej osoby 12) prokurista 9) 10) 11) 12)

Pre zjednodu enie oznaèenia týchto tátov bude na úèely tohto príspevku pou ívaný pojem tretie táty.

Paragraf 13 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Paragraf 13 ods. 5 Obchodného zákonníka.

Paragraf 14 Obchodného zákonníka.

45

Slávik, M. osoba poverená pri prevádzkovaní podniku urèitou èinnos ou.

13)

V osobitných prípadoch mô e by ustanovený zástupca aj správcom dane. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 7 správca dane mô e na úèely správy daní ustanovi zástupcu aj právnickej osobe, ktorej nemo no doruèi písomnos na adresu sídla uvedeného v obchodnom registri alebo na inú známu adresu, alebo ktorá nemá osobu spôsobilú kona v jej mene alebo je sporné, kto koná za právnickú osobu. Správca dane ustanovuje v tomto prípade zástupcu rozhodnutím. Aj v tomto prípade sa bude uplatòova spolupráca Slovenskej komory daòových poradcov a správcu dane v otázkach návrhu zástupcu zo zoznamu daòových poradcov v rozsahu pod¾a ustanovenia § 9 ods. 6 Daòového poriadku.

Z ustanovení Obchodného zákonníka vyplýva, e v prípade prokuristu ako aj vedúceho organizaènej zlo ky podniku zahraniènej právnickej osoby ide o zákonné zastúpenie podnikate¾a. Týmto osobám je postavenie zástupcu daòového subjektu priamo priznané Obchodným zákonníkom. V prípade prokuristu ide o zastupovanie na základe zákona; tento je oprávnený kona za daòový subjekt odo dòa zápisu prokúry do obchodného registra. Vedúci organizaènej zlo ky podniku zahraniènej právnickej osoby, ktorý je zapísaný v obchodnom registri, je ex lege splnomocnený za daòový subjekt (zahraniènú právnickú osobu) robi v etky právne úkony týkajúce sa tejto organizaènej zlo ky. Na tieto právne úkony sa nevy aduje osobitné plnomocenstvo, keï e ide o zastúpenie podnikate¾a na základe zákona.14) Keï e v oboch prípadoch ide o pecifickú formu zastúpenia, t. j. zákonné zastúpenie, ustanovenia Daòového poriadku o mo nosti ma iba jedného zástupcu sa v tomto prípade nepou ijú, a podobne ako v prípade zákonného zástupcu fyzickej osoby mo no ustanovi zástupcu na základe plnomocenstva. Mo no kon tatova , e súèasne s vedúcim organizaènej zlo ky sa mô e daòový subjekt necha zastúpi aj zástupcom na základe plnomocenstva.

Iné pecifická zastúpenia daòových subjektov pod¾a Daòového poriadku Osobitné postavenie v daòovom konaní priznáva Daòový poriadok daòovým poradcom alebo advokátom, ktorí vystupujú v pozícii zástupcov daòových subjektov. V eobecne platí, e zástupca mô e zastupova pred jedným správcom dane len jeden daòový subjekt. Pod¾a ustanovenia § 10 ods. 3 Daòového poriadku, daòový poradca alebo advokát mô e by zástupcom viacerých daòových subjektov pred tým istým správcom dane. Zástupcom viacerých daòových subjektov mô e by aj ten zástupca, ktorý zastupuje blízke osoby, prípadne je spoloèným zástupcom alebo len zástupcom na doruèovanie písomností. Daòový poriadok nevymedzuje, koho pova uje za spoloèného zástupcu. V nadväznosti na ustanovenie § 9 ods. 10 Daòového poriadku, právne postavenie spoloèného zástupcu mo no vymedzi nasledovne: ak urobilo nieko¾ko daòových subjektov spoloèné podanie alebo ak vystupujú spoloène v rovnakej veci alebo ak sú spoluvlastníkmi veci, ktorá je predmetom zdanenia, sú povinní urèi si spoloèného zástupcu . Spoloèný zástupca v takom prípade je oprávnený zastupova viacero daòových subjektov pred tým istým správcom dane. Ak daòové subjekty neustanovia 13) Paragraf 15 ods. 1 Obchodného zákonníka.

14) SUCHO A, J. a kol.: Obchodný zákonník a súvisiace predpisy, Komentár; EUROUNION, Ko ice, 2007, s. 70 a nasl.

46

Zastupovanie daòových subjektov pred správcom dane v podmienkach ... spoloèného zástupcu napriek výzve správcu dane, správca dane rozhodnutím urèí zástupcu sám.

Zastupovanie daòového subjektu zástupcom nevyluèuje, aby správca dane vykonával úkony v nevyhnutných prípadoch priamo s daòovým subjektom alebo vyzval daòový subjekt na vykonanie niektorých úkonov. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 8 Daòového poriadku správca dane v ak musí o tomto vyrozumie zástupcu daòového subjektu. V mnohých prípadoch dochádza ku kolízii názorov a postojov medzi zástupcom a daòovým subjektom. Z toho dôvodu Daòový poriadok umo òuje správcovi dane a druhostupòovému orgánu vylúèi zástupcu zo zastupovania daòového subjektu. Pod¾a ustanovenia § 10 ods. 1 vylúèenie zástupcu je mo né v prípade stretu záujmov zástupcu a daòového subjektu pri plnení povinností pod¾a hmotných daòových predpisov, ale aj Daòového poriadku.

Pre úplnos je potrebné zmieni sa o náhrade nákladov zástupcu ustanoveného správcom dane. Daòový poriadok v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 písm. c) zavádza náhradu nákladov zástupcom ustanovených správcom dane. Náhrada sa priznáva v rozsahu hotových výdavkov a u lého zárobku za úkony, na ktoré bol správcom dane zástupca pri správe daní vyzvaný. Nárok je potrebné uplatni do piatich dní od vykonaného úkonu, súèasne s predlo ením dokladov, ktoré sa na tento úkon vz ahujú. Uvedená lehota je prekluzívna, preto po jej uplynutí nárok na náhradu nákladov spojených so zastupovaním zaniká.

4. Záver Zastupovanie v daòovom konaní predstavuje osobitnú formu konania daòového subjektu pred správcom dane. V eobecná úprava zastúpenia pod¾a Obèianskeho zákonníka bola v podmienkach Zákona o správe daní a poplatkov modifikovaná viacerými po iadavkami, ktoré v kontexte novej právnej úpravy Daòového poriadku boli vo viacerých oh¾adoch upravené. pecifické atribúty zastúpenia v podmienkach správy daní ostávajú zachované. Významné pecifické znaky zastúpenia v kontexte Daòového poriadku reprezentujú úèinky plnomocenstva, spolupráca správcu dane so Slovenskou komorou daòových poradcov a tie mo nosti ustanovi zástupcu správcom dane z úradnej moci.

Osobitné postavenie je priznané správcovi dane, keï mô e z úradnej moci rozhodnú o ustanovení zástupcu v prípade urèitého okruhu úèastníkov (§ 9 ods. 6 a § 9 ods. 7 Daòového poriadku). Ustanovený zástupca má právo na náhradu nákladov u lého zárobku, ktoré mu vznikli v súvislosti s vykonaním úkonov zástupcu, vy iadaných správcom dane. Vo vz ahu k Obchodnému zákonníku ucelenú formu zastúpenia dotvára konanie vedúceho organizaènej zlo ky a prokuristu, ktoré Obchodný zákonník vymedzuje ako zákonné formy zastúpenia.

47

Limity daòovej kontroly JUDr. Martin VERNARSKÝ, PhD. Katedra verejnoprávnych disciplín Fakulta verejnej správy UPJ Ko ice

VERNARSKÝ, M.: Limity daòovej kontroly; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 48 60.

Príspevok je zameraný na skúmanie významného determinantu akceptovate¾nosti daòovej kontroly vo svetle základných práv kontrolovaného daòového subjektu, ktorým je då ka jej trvania. Príspevok súèasne analyzuje rozhodovaciu prax súdov v správnom súdnictve, ale aj judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky. Na predmetnom podklade je pozornos následne venovaná novej právnej úprave obsiahnutej v u novelizovanom zákone è. 563/2009 Z. z. o správe daní (daòový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopåòajú niektoré zákony ktorá nadobudne úèinnos 1. januára 2012.

I. Úvod Daòová kontrola ako významná súèas správy daní je v podmienkach Slovenskej republiky ve¾mi diskutovaným právnym in titútom. Diskusie v ak nie sú orientované na opodstatnenos daòovej kontroly (tá je nespochybnite¾ná), skôr ide o kvalitatívnu stránku jej výkonu. Daòová kontrola toti predstavuje verejno-mocenský zásah do individuálnej sféry daòového subjektu, ktorý v koneènom dôsledku najèastej ie smeruje k dorubovaniu daní, èo daòové subjekty celkom prirodzene vyru uje.

Hoci daòovú kontrolu predpokladali aj predtým úèinné právne predpisy (vyhlá ka Ministerstva financií è. 16/1962 Zb. o konaní vo veciach daní a poplatkov), no jej význam nemo no porovnáva s daòovou kontrolou v podmienkach nastolených spoloèenskými zmenami po roku 1989.

Právna úprava daòovej kontroly pre la od 1. januára 1993, keï zákon Slovenskej národnej rady è. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finanèných orgánov (ïalej len zákon o správe daní a poplatkov ) nadobudol úèinnos , ve¾mi intenzívnym vývojom. Zákon o správe daní a poplatkov zaznamenal 47 novelizácií, z toho daòovej kontroly sa týkalo 14 z týchto noviel.

Zámerom príspevku nie je postihnú daòovú kontrolu vo v etkých jej aspektoch. Príspevok sa zameriava na jej limity, ktoré je povinný re pektova správca dane vykonávajúci daòovú kontrolu. Najviac pozornosti sa sústreïuje na èasový limit výkonu daòovej kontroly. Dôvodom naznaèenej orientácie sú v poslednom období pozorované tendencie legislatívnej, ale aj právno-aplikaènej praxe, týkajúce sa då ky daòovej kontroly. Za dôle itý treba v tejto súvislosti pova ova hlavne postoj zákonodarcu ku kontinuite v charaktere doteraj ích trendov, keï e od 1. januára 2012 nadobudne úèinnos nová právna úprava správy daní èl. I zákona

48

Limity daòovej kontroly è. 563/2009 Z. z. o správe daní (daòový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ïalej len daòový poriadok ).

II. Då ka trvania daòovej kontroly v právnej úprave a v súdnej judikatúre Pri poh¾ade na právnu úpravu daòovej kontroly v prvotnej podobe (po 1. januári 1993) mo no kon tatova , e jej èasové limity boli dané len po iadavkou na uplatòovaní zásady proporcionality plynúcej z vtedy úèinného ustanovenia § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov, ktorého konkretizáciu v regulácii daòovej kontroly predstavoval § 15 ods. 1, pod¾a ktorého daòová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie úèelu tohto zákona. Právne vedomie daòových subjektov v tom èase, ako aj skutoènos len postupne sa rozvíjajúcej aplikaènej praxe daòovej správy a správneho súdnictva neumo òovali v tomto svetle detailnej ie priblí enie sa problematike då ky daòovej kontroly.

Praktický vývoj v ïal om období bol charakterizovaný èoraz vy ími nárokmi na odbornú stránku daòovej kontroly. Tie boli determinované jednak roz irujúcim sa spektrom druhov podnikate¾ských aktivít daòových subjektov, ktoré bolo sprevádzané nezriedkavými a stále sofistikovanej ími snahami daòových subjektov vyhnú sa v èo najväè ej mo nej miere plneniu daòovej povinnosti. Zároveò aj správcovia daní si zaèali by vedomí úèinnosti daòovej kontroly ako prostriedku, ktorým mo no daòovému subjektu skomplikova jeho podnikate¾ský ivot.

Pri správe daní, a hlavne v daòovom konaní, stoja proti sebe dva celkom prirodzené záujmy.

Fiskálny záujem daòovej správy, na pozadí ktorého je snaha maximalizova daòové príjmy verejných rozpoètov, a na druhej strane záujem daòových subjektov minimalizova daòovú povinnos . Zároveò (a to treba za ka dých okolností hodnoti negatívne) pri právom regulovanom kontakte správcu dane a daòového subjektu tieto dva subjekty na seba ve¾mi èasto h¾adia s nepredstieranou nevô¾ou. Kým daòový subjekt sa cíti by správcom dane zbytoène a byrokraticky ob a ovaný, správca dane zas nezriedka pristupuje k daòovému subjektu s akýmsi apriórnym predpokladom, e daòový subjekt svoje povinnosti plynúce mu z daòového zákonodarstva nechce dodr iava a ani ich nedodr iava.

Uvedený konflikt sa zrete¾ne èrtá predov etkým pri uskutoèòovaní daòovej kontroly, a realizaèná prax si tak postupne vy iadala dôslednej iu reguláciu jej èasového rozsahu. Keï e sa koncom devä desiatych rokov a na zaèiatku nového storoèia vyskytovali prípady neúmerne dlho trvajúcich daòových kontrol, bolo mo né v krátkom èase oèakáva zodpovedajúcu reakciu zo strany zákonodarcu, alebo zo strany orgánov aplikácie práva. Prvá odpoveï v ak pri la zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky (ïalej len ústavný súd ), ktorý 14. júla 1999 kon tatoval poru enie základného práva na prerokovanie veci bez zbytoèných prie ahov Daòovým úradom Bratislava V, a to v konaní vo veci vrátenia nadmerného odpoètu dane z pridanej hodnoty (II. ÚS 62/99). Rovnako 24. augusta 2001 (II. ÚS 14/01) ústavný súd zistil poru enie ústavy Daòovým úradom Humenné v konaní vo veci vrátenia nadmerného odpoètu dane z pridanej hodnoty.

Ve¾mi nenápadnou reakciou na èrtajúcu sa cestu, ktorou sa daòové subjekty mohli zaèa chráni proti dlhotrvajúcim daòovým kontrolám, bola novelizácia zákona o správe daní a poplatkov, vykonaná zákonom è. 367/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej ná-

49

Vernarský, M. rodnej rady è. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finanèných orgánov v znení neskor ích predpisov. Ním bola s úèinnos ou od 29. decembra 1999 vylúèená primeraná aplikácia ustanovenia § 30a zákona o správe daní a poplatkov, urèujúceho správcovi dane lehoty na rozhodnutie na daòovú kontrolu a správcovia dane sa pri výkone daòových kontrol zaèali opä javi ako èasovo vôbec nelimitovaní.

Zákonodarca preto na základe iniciatívy skupiny poslancov pristúpil k pomerne radikálnemu rie eniu. Zákonom è. 114/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finanèných orgánov v znení neskor ích predpisov, obmedzil s úèinnos ou od 1. mája 2003 då ku trvania daòovej kontroly na es mesiacov odo dòa jej zaèatia. V zlo itých prípadoch bolo umo nené orgánu najbli ie nadriadenému správcovi dane predå i daòovú kontrolu pred uplynutím základnej es mesaènej lehoty najviac o es mesiacov.

V dôvodovej správe k predmetnej novelizácii bolo vylúèenie aplikácie lehôt na rozhodnutie na daòovú kontrolu pod¾a zákona è. 367/1999 Z. z. podrobené kritike, preto e sa nimi naru ila spravodlivá rovnováha medzi verejným záujmom na zabezpeèení príjmov správcu dane a medzi verejným záujmom na ochrane práva pokojne u íva svoj majetok, a to v neprospech daòovníkovho práva pokojne u íva svoj majetok. Národná rada SR vzala do úvahy iba záujmy tátu a obcí . Národná rada SR mala mo nos úvahy o tom, akú lehotu ustanoví na trvanie daòovej kontroly tak, aby v nej prihliadla na nároènos , zlo itos a zdåhavos daòovej kontroly. 1) Rigidne právne zakotvené obmedzenie då ky trvania daòovej kontroly bolo dôvodovou správou vysvetlené cez prizmu po iadavky právneho tátu, ktorého kvalita vyluèuje, aby ktorýko¾vek tátny orgán svoju právomoc uplatnil spôsobom, pri ktorom poprie ochranu priznanú osobám prostredníctvom základného práva alebo slobody. Záujem tátu a obcí na vybratie dane a poplatkov nemo no hodnoti ako nato¾ko intenzívny, aby sa kvôli nemu odmietla po iadavka nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi týmto záujmom a ktorýmko¾vek základným právom vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytoèných prie ahov. Za týmto úèelom sa daòová kontrola upravuje tak, aby aj jej skonèenie podliehalo lehote urèenej zákonom. Osobitný charakter daòovej kontroly sa zoh¾adòuje v predå ení zákonnej lehoty nad obvyklý tandard, pod¾a ktorého sa v právnom poriadku Slovenskej republiky ustanovujú tátnym orgánom lehoty na vybavenie vecí zverených do ich pôsobnosti. 2) Vzh¾adom na dovtedaj iu prax daòových kontrol by sa uzákonené limity stali pre daòovú správu dos zásadným obmedzením, preto nie je prekvapujúce, e správcovia daní pristúpili k hodnoteniu zákonom stanovenej lehoty, obmedzujúcej då ku trvania daòovej kontroly, ako k lehote poriadkovej, s ktorej nedodr aním sa nespájajú iadne zásadné právne dôsledky.

To opätovne vyvolalo odozvu druhej strany stojacej na pomyselnej barikáde záujmov realizujúcich sa v procese daòovej kontroly. Najvy í súd Slovenskej republiky (ïalej len najvy í súd ) v konaní o správnej alobe daòového subjektu kon tatoval, e lehoty uvedené v § 30a ods. 7 zák. è. 511/1992 Zb. sú zákonné procesné lehoty, ktoré zákon stanovil na vykonanie daòovej kontroly. Keï e sú stanovené priamo zákonom, nie je mo né, aby ich správca dane 1) 2)

http://www.nrsr.sk/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=3&ID=97 Tamtie .

50

Limity daòovej kontroly nere pektoval, resp. aby mu boli prolongované jeho nadriadeným orgánom nad zákonom stanovenú hranicu. Ide o lehoty poèas plynutia ktorých je daòový subjekt povinný strpie výkon daòovej kontroly a plni povinnosti voèi správcovi dane ustanovené daòovému subjektu v § 15 ods. 6 zák. è. 511/1992 Zb. Daòová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry subjektu, preto mô e by vykonaný len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom (èl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Daòová kontrola nemô e u daòového subjektu prebieha po neobmedzenú dobu. Ka dý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie daòovej kontroly je prejavom zásady proporcionality. 3) Najvy í súd zároveò vyslovil právny názor, pod¾a ktorého daòová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie mô e pokraèova iba so súhlasom dotknutého daòového subjektu.

V opaènom prípade mô e konanie správcu dane vytvori protiprávny stav v podobe nezákonného zásahu orgánu verejnej správy. 4) Formulované právne závery potvrdil najvy í súd neskôr aj v ïal ích svojich rozhodnutiach.5) Právno-aplikaèný vývoj zákonných limitov då ky trvania daòovej kontroly bol nakoniec dovà ený ústavným súdom, ktorý sa v náleze z 29 júna 2010, vyhlásenom v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 24/2010, prihlásil k citovaným záverom najvy ieho súdu, av ak v nastolených úvahách pokraèoval smerujúc pritom k formulácii právnych dôsledkov prekroèenia maximálne stanovenej då ky trvania daòovej kontroly. Ústavný súd v prvom rade predznaèil spôsob uva ovania tým, e okrem hodnotenia lehoty limitujúcej då ku trvania daòovej kontroly ako lehoty zákonnej zdôraznil, e táto lehota je pre správcu dane vykonávajúceho daòovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnos uskutoèòovanej daòovej kontroly. 6) Ústavný súd tie vylúèil mo nos porovnáva predmetnú lehotu s lehotami na rozhodnutie pod¾a § 30a ods. 1 a 4 zákona o správe daní a poplatkov. V tejto súvislosti uviedol, e daòová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daòovej povinnosti daòového subjektu, toti predstavuje záva ný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daòového subjektu zo strany orgánu daòovej správy, èo celkom jednoznaène vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daòového subjektu poèas daòovej kontroly (§ 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov). 7) Nakoniec ústavný súd dôvody svojho rozhodnutia uzavrel názorom, pod¾a ktorého ak teda daòový úrad v s a ovate¾ovom prípade nere pektoval maximálnu då ku trvania daòovej kontroly, poru il tým nielen ustanovenie § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daòovom konaní. Daòová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne zís3) 4) 5) 6) 7)

Rozsudok z 19. apríla 2007 vo veci sp. zn. 3 S f 9/2007.

Tamtie .

Napr. rozsudok z 8. októbra 2009 v konaní sp. zn. 3 S f 107/2009.

Nález ústavného súdu è. k. III. ÚS 24/2010-57 z 29. júna 2010.

Tamtie ; to zodpovedá názoru ústavného súdu, judikovanému v inej veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 236/08 a uverejnenej v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod è. 67/2008, kde ústavný súd výslovne kon tatoval, e protokol o daòovej kontrole nemo no pova ova za rozhodnutie, preto e ním sa daòovému subjektu neukladajú práva a povinnosti, ale je iba podkladom pre prípadné vydanie platobného výmeru. Daòová kontrola je teda svojou povahou procesom kontrolným, a nie rozhodovacím.

51

Vernarský, M. kaného dôkazného prostriedku, ktorý v daòovom konaní nemo no pou i (a contrario § 29 ods. 4 prvá veta zákona o správe daní a poplatkov). V prípade, e pou itý bol, je celé daòové konanie za a ené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavà ením a vychádza zo skutoèností zistených poèas nezákonnej daòovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. 8) K formulovanému názoru sa iada doda , e v jednotlivých právno-aplikaèných procesoch nie je zriedkavým javom, keï konajúci orgán stanoví èasové relácie vykonania urèitého dôkazu (napr. urèenie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku a pod.). Èastým je potom aj jav, keï takto konajúcim orgánom urèená lehota nie je dodr aná. Na základe citovaného právneho názoru ústavného súdu by potom azda bolo mo né dospie k záveru, e napríklad oneskorene vypracovaný znalecký posudok v správnom alebo súdnom konaní je nezákonným dôkazným prostriedkom, nepou ite¾ným pre rozhodnutie v konaní. Zásadný rozdiel v porovnaní s protokolom dokumentujúcim priebeh a výsledky daòovej kontroly v ak spoèíva v zákonnom charaktere lehoty obmedzujúcej då ku trvania daòovej kontroly. Pri iných dôkazných prostriedkoch, v iných druhoch právnych procesov lehoty na ich obstaranie najèastej ie ustanoví konajúci orgán. Takú lehotu potom mô e predl ova , prípadne za urèitých okolností aj skracova . Lehota na vykonanie daòovej kontroly je v ak ustanovená zákonom a samotná táto skutoènos vyjadruje zrete¾ný zámer zákonodarcu neponecha èasový aspekt obstarávania protokolu z daòovej kontroly na úvahu správcu dane, vykonávajúceho daòovú kontrolu.

Zároveò analyzovaná lehota predstavuje jednoznaènú konkretizáciu príkazu proporcionality zásahov správcu dane, smerujúcich voèi daòovým subjektom, a jej prekroèenie mo no chápa ako neprimeraný zásah správcu dane, spôsobujúci tak súèasne poru enie zásady zákonnosti, keï e zásada proporcionality je zákonne zakotvená (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov). Charakter zásahu pri daòovej kontrole je podstatne intenzívnej í a záva nej í v porovnaní s procesmi obstarávania iných druhov dôkazných prostriedkov, preto je då ka obstarávania protokolu ako dôkazného prostriedku ohranièená lehotou zákonnou, a nie lehotou urèenou konajúcim orgánom.

Nakoniec k právnym záverom v analyzovanej veci hodno doda , e ústavný súd neopomenul ani mo nos výskytu takých situácií, keï daòový subjekt neposkytuje kontrolujúcemu zamestnancovi správcu dane potrebnú mieru súèinnosti, èo vedie následne k predl ovaniu daòovej kontroly. Ústavný súd stoto niac sa s názormi Najvy ieho súdu SR (sp. zn. 3 S f 1/2009) zdôraznil, e zákaz prekroèi zákonom ustanovený èasový rámec pre výkon daòovej kontroly platí bezvýnimoène len za podmienky, e kontrolovaný daòový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daòovú kontrolu potrebnú súèinnos .

III. Hodnotenie relevantnej judikatúry Právno-aplikaèný postoj najvy ieho súdu i ústavného súdu je potrebné hodnoti kladne, preto e oba zoh¾adòujú predov etkým záva nos daòovej kontroly z h¾adiska jej dopadov na individuálnu, právom chránenú sféru daòových subjektov. Kontrolovaný daòový subjekt je toti , okrem 8)

Právna veta zverejnená v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod è. 30/2010 znie takto: Ak då ka daòovej kontroly napriek skutoènosti, e kontrolovaný daòový subjekt neodopieral povinnú súèinnos orgánu daòovej správy, prekroèila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daòovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daòovom konaní nemô e by pou itý.

52

Limity daòovej kontroly iného, poverenému zamestnancovi správcu dane povinný zabezpeèi vhodné miesto a podmienky na vykonanie daòovej kontroly, poskytova po adované informácie sám alebo ním urèenou osobou, predklada úètovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a úètovné prípady, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane ulo ené, a podáva k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, umo òova vstup do sídla kontrolovaného daòového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umo òova rokovanie s jeho zamestnancom, alebo aj zapo ièa doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daòového subjektu, alebo poskytnú výpisy, prípadne kópie. Daòová kontrola teda skutoène predstavuje hrubý zásah do súkromia a prípadne aj do vlastníctva kontrolovaného daòového subjektu.9) Vy adovanie súèinnosti daòového subjektu povereným zamestnancom správcu dane oh¾adne plnenia väè iny príkladmo menovaných povinností má v priebehu daòovej kontroly skôr sústavný ne jednorazový charakter, preto za a enie kontrolovaného daòového subjektu musí by vyvá ené jeho právami voèi poverenému zamestnancovi správcu dane.

Ak v ak skúmame problém då ky daòovej kontroly vo svetle citovanej judikatúry, zákon o správe daní a poplatkov nepriznáva daòovému subjektu právo neumo ni poverenému zamestnancovi správcu dane kontrolné úkony v prípade, ak daòová kontrola prekraèuje zákonné limity då ky jej trvania. V tomto smere mo no polemizova s u citovaným názorom najvy ieho súdu, pod¾a ktorého daòová kontrola po uplynutí zákonom stanovenej maximálnej lehoty na jej vykonanie sa mô e uskutoèòova len so súhlasom dotknutého daòového subjektu , preto e v opaènom prípade mô e konanie správcu dane vytvori protiprávny stav v podobe nezákonného zásahu orgánu verejnej správy.

V prvom rade je potrebné zdôrazni , e zákon o správe daní a poplatkov nepozná mo nos predå enia daòovej kontroly na základe súhlasu kontrolovaného daòového subjektu. Ak by v ak aj takáto mo nos bola pou itím materiálneho prístupu akceptovate¾ná, zostáva otvorených mnoho otázok. Ide predov etkým o to, akou formou by sa súhlas kontrolovaného daòového subjektu ude¾oval. Bolo by potrebné súhlas udeli hneï v prvý deò po tom, èo prebiehajúca daòová kontrola prekroèila zákonný limit? Alebo by bolo mo né aj dodatoène odsúhlasi výkon daòovej kontroly u prekraèujúcej zákonné limity? Ude¾oval by sa súhlas na urèité obdobie, alebo bez konkrétneho èasového obmedzenia? Nakoniec vzniká aj otázka, èi by kontrolovaný daòový subjekt mohol daný súhlas vzia spä . A aké by boli úèinky takého spä vzatia? Nemo no v tejto súvislosti opomenú , e daòová kontrola je proces, ktorý má istú logickú obsahovú postupnos . Je dôle ité efektívne ho naplánova . Súhlas s predå ením daòovej kontroly zo strany daòového subjektu by otváral pre správcu dane ïal ie pole pre èinnos obsahovo naplánovanú, a tým aj majúcu urèité èasové nároky. Spä vzatie súhlasu by potom bez akéhoko¾vek zavinenia správcu dane výrazne naru ilo jeho kontrolné plány, a v dôsledku toho aj úèelnos u odsúhlasenej nadlimitnej daòovej kontroly.

Na v etky polo ené otázky, prirodzene, mo no da odpoveï, no zásadným problémom, ktorý by judikovaný in titút vyvolával, by v ak bola jednotnos jeho uplatòovania v praxi, èo opätovne obracia pozornos na fakt, e súhlas kontrolovaného daòového subjektu nemá zákonnú oporu.

9)

ZATLOUKAL, T.: Daòová kontrola v ir ích souvislostech; 1. vydání, Praha, C. H. Beck 2008, s. 4, ISBN 978-80-7400-057-7.

53

Vernarský, M. Ïal ím dôle itým aspektom právneho názoru najvy ieho súdu je záver, pod¾a ktorého kontrolovaný daòový subjekt nie je povinný umo ni správcovi dane výkon daòovej kontroly prekraèujúcej zákonné èasové obmedzenia.

Správca dane, ktorému daòový subjekt neumo ní vykona daòovú kontrolu, má v rukách úèinný nástroj, ktorý od neho vôbec nevy aduje akéko¾vek vynucovanie si súèinnosti daòového subjektu a na druhej strane mu zabezpeèí prílev daòových príjmov do verejného rozpoètu.

Pod¾a § 15 ods. 2 piatej vety zákona o správe daní a poplatkov ak daòový subjekt neumo ní vykona daòovú kontrolu, správca dane je oprávnený zisti základ dane a urèi daò pod¾a § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, teda urèi daò pod¾a pomôcok, ktoré si správca dane mô e zaobstara aj bez súèinnosti daòového subjektu.

Urèenie dane pod¾a pomôcok je súèasne výrazom kontumácie daòového subjektu, ktorý pod¾a zákona o správe daní a poplatkov nedisponuje v procese takéhoto urèovania dane právami porovnate¾nými so situáciou, keï je daò urèovaná dokazovaním. Daòový subjekt nemá právo vyjadrova sa k obstaraným pomôckam, k ich pravdivosti, hodnovernosti, a tak ich nemô e ani spochybni a vylúèi ich prípadné pou itie pri tvorbe závereèného úsudku správcu dane o predmete konania. Preto názor najvy ieho súdu vychádzajúci zjavne z predpokladu, e správca dane mô e daòovú kontrolu vykonáva aj bez súèinnosti daòového subjektu (proti jeho vôli), by bolo mo né efektívne vyu i len vo ve¾mi pecifických situáciách. Je tomu tak preto, e daòová kontrola sa v preva nej väè ine prípadov uskutoèòuje u kontrolovaného daòového subjektu.

Problém då ky trvania daòovej kontroly by pri dôslednom re pektovaní právnych záverov najvy ieho súdu aj tak nakoniec, takpovediac, vyplával na povrch, preto e po urèení dane pomôckami (z dôvodu neumo nenia výkonu daòovej kontroly pre prekroèenie zákonných limitov då ky jej trvania), by nespokojný daòový subjekt zrejme opravnými prostriedkami namietal nesplnenie podmienok pre urèenie dane pod¾a pomôcok. a ko v ak pekulova , èi by s touto argumentáciou bol úspe ný. Zákon o správe daní a poplatkov predsa nevyluèuje mo nos urèi daò pomôckami v prípade, ak daòový subjekt odmietne umo ni ïal í výkon kontroly po prekroèení maximálnej, zákonom stanovenej då ky jej trvania. Orgány poskytujúce daòovému subjektu právnu ochranu na základe odvolania èi správnej aloby by si mohli vystaèi aj formálnym odkazom na znenie zákona o správe daní a poplatkov, kon tatujúc, e podmienky na urèenie dane pomôckami splnené boli, keï e daòový subjekt neumo nil správcovi dane ïal í výkon daòovej kontroly (hoci u príli dlho trvajúcej).

Ak by v ak predsa zví azil materiálny výklad, pod¾a ktorého ustanovenie § 15 ods. 2 piatej vety zákona o správe daní a poplatkov mô e správca dane vyu i len vtedy, ak nejde o daòovú kontrolu prekraèujúcu zákonné limity, potom by zistenie o poru ení zákonnej lehoty muselo vies k zru eniu meritórneho rozhodnutia správcu dane a k ïal iemu priebehu daòového konania, v ktorom by zrejme orgány daòovej správy pristúpili k opakovanej daòovej kontrole [§ 15b ods. 1 písm. c) zákona o správe daní a poplatkov], a tak by sa sna ili dosiahnu úèel pôvodne sledovaný neprimerane dlhou daòovou kontrolou. Dotknutý daòový subjekt by sa azda v koneènom dôsledku svojich práv plynúcich z nezákonného postupu správcu dane domohol (daò by bola urèená dokazovaním a nie pomôckami), otáznou v ak zostáva efektivita takto koncipovaného modelu, a to hlavne s oh¾adom na då ku trvania celého daòového konania,

54

Limity daòovej kontroly a tak aj s oh¾adom na då ku trvajúcej právnej neistoty daòového subjektu oh¾adne výsledku konania.

Formálno-právna kvalifikácia daòovej kontroly prekraèujúcej zákonné limity ako nezákonného zásahu orgánu verejnej správy zo strany najvy ieho súdu zas vymedzuje postup pod¾a piatej hlavy piatej èasti Obèianskeho súdneho poriadku (ïalej len OSP ) ako efektívny prostriedok ochrany práv kontrolovaného daòového subjektu. Takto naznaèené úvahy majú svoje racionálne jadro v prevenènom charaktere súdnej ochrany poskytovanej v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,10) keï e sa v òom nemo no domáha výluène urèenia, e zásah bol alebo je nezákonný (§ 250v ods. 3 OSP), ako aj vzh¾adom na to, ako mô e konajúci súd v prípade vyhovenia alobnému návrhu vo veci rozhodnú (§ 250v ods. 4 OSP).

Na druhej strane, konanie pod¾a piatej hlavy piatej èasti OSP pri daòovej kontrole prekraèujúcej zákonné limity nedáva dostatoène jednoznaènú odpoveï na kvalitu protokolu, ktorý je zavà ením daòovej kontroly, oznaèenej správnym súdom ako nezákonný zásah. Niet pochýb, e správca dane by sa v takom prípade sna il re pektova zákaz krajského súdu pokraèova vo vadnej daòovej kontrole, súèasne v ak mo no vyslovi záva né pochybnosti o tom, e by protokol z nej získaný nepou il pri rozhodovaní o daòovej povinnosti kontrolovaného daòového subjektu. Daòový subjekt by potom tak èi tak v odvolacej fáze daòového konania, prípadne v konaní o správnej alobe, musel napadnú vecné rozhodnutie správcu dane (prípadne odvolacieho orgánu), prièom v týchto konaniach by sa nanovo musela vyrie i otázka zákonnosti vo vz ahu ku kvalite protokolu ako dôkazného prostriedku, obstaraného poèas daòovej kontroly trvajúcej nad rámec stanovený zákonom.

Na základe uvedených analýz sa rozhodnutie ústavného súdu vo veci III. ÚS 24/2010 javí ako poskytujúce kontrolovaným daòovým subjektom najefektívnej iu cestu ochrany pred dlhotrvajúcimi daòovými kontrolami. Autoritatívne hodnotenie protokolu z daòovej kontroly prekraèujúcej zákonné limity ako nezákonného dôkazného prostriedku toti prostredníctvom § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov priamo atakuje kvalitu meritórneho rozhodnutia správcu dane. Pod¾a ústavného súdu je také rozhodnutie nezákonné, ak po stránke skutkovej vychádza zo skutoèností zistených poèas nezákonnej daòovej kontroly . Právno-aplikaèný koridor, nastavený ústavným súdom, neposkytuje správcom dane pri poru ení ustanovení limitujúcich då ku daòovej kontroly iadnu únikovú cestu, ktorú by daòový subjekt e te, navy e, musel zahata ïal ími prostriedkami právnej ochrany na to, aby nakoniec v spore so správcom dane bol úspe ný.

V súvislosti s prezentovanými úvahami o doteraj ej aplikaènej praxi vo veciach då ky trvania daòovej kontroly na Slovensku je dôle ité pristavi sa e te pri in titúte námietok kontrolovaného daòového subjektu v procese daòovej kontroly. Pod¾a § 15 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov kontrolovaný daòový subjekt mô e do dòa doruèenia výzvy na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie uplatni u správcu dane námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daòovej kontroly.

10) Pod¾a § 250v ods. 1 OSP mo no túto formu súdnej ochrany úèinne vyu i len ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie .

55

Vernarský, M. Je toti otázne, èi vyu itie námietky proti postupu zamestnanca správcu dane, spoèívajúcej v tom, e výkonom daòovej kontroly prekraèuje zákonom urèenú maximálnu då ku jej trvania, je procesnou podmienkou na úspech odvolania proti meritórnemu rozhodnutiu správcu dane, opierajúcemu sa o protokol z takej kontroly, resp. na úspech správnej aloby proti potvrdzujúcemu druhostupòovému správnemu rozhodnutiu.

Námietka má prevenènú povahu vo vz ahu k nezákonne dlho trvajúcej daòovej kontrole, no zákonom o správe daní a poplatkov nie je formulovaná ako procesná podmienka prípustnosti odvolania proti vecnému rozhodnutiu správcu dane, ktoré sa o protokol z nezákonnej daòovej kontroly skutkovo opiera.

Rovnako aj procesná prípustnos aloby pod¾a druhej hlavy piatej èasti OSP je zalo ená len na preukázaní, e napadnuté rozhodnutie správneho orgánu po vyèerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preò pripú ajú, nadobudlo právoplatnos (§ 247 ods. 2 OSP).

V dôsledku nevyu itia námietky by v ak kontrolovaný daòový subjekt nemohol by úspe ný so alobou pod¾a piatej hlavy piatej èasti OSP, preto e takýto alobný návrh nie je prípustný, ak navrhovate¾ nevyèerpal prostriedky, ktorých pou itie umo òuje osobitný predpis (§ 250v ods. 3 OSP).

Prezentované poh¾ady na in titút námietky proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daòovej kontroly zoh¾adòujú formálne kritériá, na druhej strane v ak aj samotné materiálne h¾adisko celkom nesvedèí o úèinnosti tohto prostriedku. Pri daòovej kontrole prekraèujúcej zákonné limity då ky jej trvania niet pochýb, e námietku pod¾a § 15 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov by bolo mo né posúdi ako dôvodnú a po tom, èo k prekroèeniu zákonných lehôt do lo. Vyu itie námietky a prípadná náprava na základe jej podania by v ak u niè nemohli zmeni na skutoènosti, e daòová kontrola trvala objektívne dlh ie, ne to zákon o správe daní a poplatkov dovo¾uje, a teda, e do lo k poru eniu zákona.

IV. Då ka trvania daòovej kontroly v novej právnej úprave 1. január 2012 je dòom nadobudnutia úèinnosti novej právnej úpravy daòového konania.

Daòový poriadok reguluje problematiku daòovej kontroly systematicky v tre om diele prvej hlavy druhej èasti (ustanovenia § 44 § 47) pod názvom Postup pri daòovej kontrole .

Vo v eobecnej rovine daòový poriadok opätovne urèuje správcovi dane povinnos vykonáva daòovú kontrolu v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej úèelu (§ 44 ods. 1 druhá veta), konkrétne èasové obmedzenie daòovej kontroly v ak u neobsahuje. Dôvodová správa o dôvodoch takejto absencie mlèí. Súèasne daòový poriadok zakotvuje v § 3 ods. 2 zásadu proporcionality, ukladajúc správcovi dane povinnos pou i najvhodnej ie prostriedky, ktoré vedú k správnemu urèeniu a vyrubeniu dane. K formulácii zásady proporcionality hodno poznamena , e nie je v § 3 ods. 2 Daòového poriadku formulovaná tak jednoznaène, ako tomu bolo v predchádzajúcej právnej úprave. Vhodnos prostriedkov, ktoré vedú k správnemu urèeniu a vyrubeniu dane, toti mo no bezpochyby poòa rýdzo z poh¾adu správcu dane usilujúceho sa urèi a vyrubi daò, èo by nemohlo vies k spokojnosti daòových subjektov, keï e pre správcu dane mô e by najvhodnej ím aj prostriedok nadmerne a neodôvodnene za a ujúci daòový subjekt. Ústavná konformita i eurokonformita výkladu pojmu najvhodnej í bude tak musie bra do úvahy vhodnos aj z h¾adiska daòového subjektu. Inými slovami, najvhodnej ím bude len

56

Limity daòovej kontroly taký prostriedok, ktorý bude znamena pre daòový subjekt najmenej intenzívny zásah do jeho súkromnej sféry pri súèasnej schopnosti úèinne prispie k správnemu urèeniu a následnému vyrubeniu dane.

Naznaèená kon trukcia novej právnej úpravy vo svojej podstate znamenala prechod k právnemu stavu, ktorý tu bol do 30. apríla 2003, keï zákon o správe daní a poplatkov exaktne då ku daòovej kontroly neobmedzoval. Daòové subjekty by sa proti dlhotrvajúcej daòovej kontrole mohli bráni alobou proti nezákonnému zásahu správcu dane, prípadne za splnenia relevantných skutkových podmienok aj alobou proti neèinnosti správcu dane. Právna úprava tak výrazne zni ovala tandard efektívnej ochrany kontrolovaného daòového subjektu pred nadmernými a neprimeranými verejno-mocenskými zásahmi správcu dane.

Národná rada Slovenskej republiky v ak 14. septembra 2011 schválila zákon è. 331/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon è. 563/2009 Z. z. o správe daní (daòový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a ktorým sa menia a dopåòajú niektoré zákony, prièom táto novela Daòového poriadku zaviedla jednoroèný limit trvania daòovej kontroly. Pod¾a nanovo formulovaného § 46 ods. 10 Daòového poriadku toti lehota na vykonanie daòovej kontroly je najviac jeden rok odo dòa jej zaèatia. V porovnaní s právnou úpravou zákona o správe daní a poplatkov síce do lo na prvý poh¾ad k predå eniu predmetnej lehoty (o es mesiacov), na strane druhej v ak Daòový poriadok neumo òuje predå enie daòovej kontroly v zlo itých prípadoch. Zákonodarca vzal do úvahy aj skutoènos , e v urèitých prípadoch sa v priebehu výkonu daòovej kontroly mô u vyskytnú preká ky, ktoré by v prípade ich ignorovania mohli ohrozi jej efektivitu. Av ak, ak sa kvôli ich výskytu daòová kontrola preru í, mô e zbytoène dôjs k prekroèeniu zákonom stanoveného limitu då ky jej trvania, a to s následkami, ktoré u boli popísané. Preto sa v druhej vete § 46 ods. 10 Daòového poriadku zakotvuje primerané pou itie ustanovenia § 61 Daòového poriadku na daòovú kontrolu. Ide o primeranú aplikáciu in titútu preru enia daòového konania.

Z poh¾adu uplatòovania in titútu preru enia daòového konania na priebeh daòovej kontroly, vo svetle témy tohto príspevku je rozhodujúce, e ak bude daòová kontrola preru ená, lehota pod¾a § 46 ods. 10 Daòového poriadku nebude plynú (§ 61 ods. 5 Daòového poriadku).

Pre hodnotenie primeraného pou itia preru enia daòového konania na priebeh daòovej kontroly je dôle ité zamera sa na podmienky, za ktorých k preru eniu mô e prís . Prvou podmienkou, keï pod¾a § 61 ods. 1 písm. a) Daòového poriadku dochádza k preru eniu daòového konania, je paralelne prebiehajúce konanie o tzv. prejudiciálnej otázke. Správca dane preru í (je povinný preru i ) daòové konanie vtedy, ak má vedomos , e sa zaèalo konanie o predbe nej otázke. Pre úèely daòovej kontroly nepredstavuje podmienka vedomosti o prejudícii zásadné úskalie. Otázkou v ak je, èi správca dane vykonávajúci daòovú kontrolu po nadobudnutí vedomosti o prebiehajúcom súvisiacom konaní bude povinný túto preru i , alebo to bude závisie od jeho úvahy. Daòový poriadok toti zakotvuje len primerané pou itie § 61 na daòovú kontrolu. Keï e daòová kontrola nie je procesom rozhodovacím, ale kontrolným, bude na úvahe správcu dane, èi daòovú kontrolu za splnenia podmienky pod¾a § 61 ods. 1 písm. a) Daòového poriadku preru í, alebo v nej bude pokraèova . Úvaha správcu dane v ak nebude neobmedzená. Jednoznaèným a pre správcu dane záväzným motívom pri úvahách o ïal om procesnom postupe musí by u spomínaná zásada proporcionality v spojení s h¾adiskom právnej istoty kontrolovaného daòového subjektu. Správca dane v takom prípade

57

Vernarský, M. musí dôsledne posúdi význam prejudiciálnej otázky, a to nielen pre rozhodnutie vo veci, v rámci ktorej daòová kontrola prebieha, ale aj pre samotný priebeh, efektivitu a úèelnos daòovej kontroly.

Dva dôvody pre fakultatívne preru enie daòového konania a aj preru enie daòovej kontroly predstavujú prebiehajúce konanie v inej skutoènosti,11) rozhodujúcej o vydaní rozhodnutia a potrebe získa informácie spôsobom pod¾a zákona è. 76/2007 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Aj v týchto dvoch prípadoch bude vecou dôsledného posúdenia a následného zdôvodnenia zo strany správcu dane, èi ide o skutoènosti, pre ktoré je potrebné daòovú kontrolu preru i .

Nakoniec, fakultatívnu mo nos preru enia výkonu daòovej kontroly zakotvuje aj § 61 ods. 2 Daòového poriadku, v zmysle ktorého sa mo nos preru enia konania via e na zhodný návrh úèastníkov (vo väè ine prípadov úèastníka) daòového konania, teda kontrolovaného daòového subjektu. V takom prípade správca dane mô e preru i daòovú kontrolu najdlh ie na 30 dní, av ak zákon ráta s mo nos ou predå enia tejto lehoty na nevyhnutne potrebný èas.

Pre posúdenie mo nosti preru enia daòovej kontroly v podobe, v akej ju predostiera Daòový poriadok, je dôle ité zdôrazni , e preru enie síce znamená v koneènom dôsledku, e èasový interval medzi zaèatím daòovej kontroly a jej ukonèením mô e by dlh í ne jeden rok, na druhej strane v ak v období, keï je výkon daòovej kontroly preru ený, nebude správca dane oprávnený vykonáva kontrolné úkony u daòového subjektu, a nebude oprávnený od neho vy adova súèinnos , ktorou je výkon daòovej kontroly charakterizovaný. Ide o ve¾mi významnú po iadavku na správcu dane, ten v ak má na úèely správy daní v rukách aj iné nástroje zakotvené Daòovým poriadkom, ktoré mô u prispieva k procesu objasnenia skutkového stavu veci. Dôle ité teda bude, aby sa in titút preru enia daòovej kontroly nezneu íval na jej faktické predå enie prostredníctvom vy adovania súèinnosti od daòového subjektu v procesných formách, ktoré sa mô u realizova tak poèas daòovej kontroly, ako aj mimo nej (napr. svedecká výpoveï, miestne zis ovanie a pod.), a to v období, keï je výkon daòovej kontroly formálno-právne preru ený. Daòové subjekty budú v takom prípade musie od správcu dane dôsledne vy adova , aby sa iadne dokazovanie v období preru enia výkonu daòovej kontroly nevykonávalo.

Daòová kontrola toti , pod¾a ná ho názoru, predstavuje integrálnu súèas nielen správy daní, ale aj daòového konania. Z obsahového h¾adiska predsa ide o proces objasòovania skutkového stavu veci, èo je nevyhnutná súèas právno-aplikaèného procesu. Samotný fakt, e jej súèas ou nie je právne hodnotenie veci (v takom prípade by sme u mohli hovori o procese rozhodovacom a nie kontrolnom), nevyluèuje daòovú kontrolu z procesných rámcov da11) Teda konanie odli né od konania o predbe nej otázke; ide tu, pod¾a ná ho názoru, o nesprávnu formuláciu, preto e ak o urèitej skutoènosti, majúcej význam pre vydanie rozhodnutia, prebieha konanie ako právom regulovaný aplikaèný proces, ide v dy o prejudiciálne konanie, resp. o konanie o predbe nej otázke. Ak mal tvorca zákona na mysli napríklad uskutoènenie analýzy Colným laboratóriom Slovenskej republiky o predlo enej vzorke minerálneho oleja, pri ktorom existuje podozrenie, èi ide o oznaèený minerálny olej [tak to vyplýva z dôvodovej správy k zákonu è. 609/2003 Z. z., ktorým bol do právneho poriadku zavedený fakultatívny dôvod preru enia daòového konania pod¾a § 61 ods. 1 písm. b) Daòového poriadku], potom je potrebné zdôrazni , e tu nejde o konanie o inej skutoènosti majúcej význam pre vydanie rozhodnutia, ale ide o prosté vykonanie analýzy, ktorá sama osebe nemá iaden procesno-právny aspekt.

58

Limity daòovej kontroly òového konania, a to práve pre nerozluènú spätos skutkovej a právnej stránky právom regulovaných aplikaèných procesov.12) Preru enie daòovej kontroly tak treba súèasne vníma ako preru enie daòového konania v jeho konkretizovanej fáze.

Primeraná aplikácia ustanovení o preru ení daòového konania na proces daòovej kontroly so sebou priná a e te jeden nezanedbate¾ný následok oslabujúci právnu pozíciu kontrolovaného daòového subjektu v perspektíve po iadavky proporcionality.

Daòový poriadok v ustanovení § 69 zakotvuje prekluzívnu lehotu, ktorou je limitované právo správcu dane vyrubi daò. Ide o kombináciu subjektívnej lehoty (pä rokov) a objektívnej lehoty (10 rokov), prièom zaèiatok plynutia lehoty sa via e na koniec roka, v ktorom daòovému subjektu vznikla povinnos poda daòové priznanie, alebo v ktorom mu vznikla povinnos zaplati daò bez podania daòového priznania. Subjektívna pä roèná lehota mô e zaèa plynú odznova v dôsledku úkonu smerujúceho k vyrubeniu dane alebo rozdielu dane, a to od konca roka, v ktorom bol daòový subjekt o takomto úkone vyrozumený. Za úkon smerujúci k vyrubeniu dane alebo rozdielu dane treba pova ova aj doruèenie protokolu z daòovej kontroly [§ 69 ods. 3 písm. a) Daòového poriadku].

Zánik práva vyrubi daò predstavuje èasový limit nielen samotného daòového konania, ale aj daòovej kontroly, preto e ak chce správca dane zabezpeèi jej úèinnos , musí dba o to, aby bola kontrola vykonaná tak, e spolu s nadväzujúcim daòovým konaním neprekroèí predmetné prekluzívne lehoty.

V Èeskej republike, kde právna úprava daòového konania nepozná zakotvenie èasových limitov porovnate¾ných s podmienkami Slovenskej republiky, sa zánik práva vyrubi daò pova uje za reálny limit då ky trvania daòovej kontroly, prièom je zas oproti slovenským podmienkam prísnej í v tom smere, e prekluzívna lehota je trojroèná a je doplnená o dnes u stabilnú judikatúru, pod¾a ktorej daò je nevyhnutné vyrubi alebo dorubi právoplatne v lehote 3 rokov od konca zdaòovacieho obdobia, v ktorom vznikla povinnos poda daòové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom vznikla daòová povinnos bez toho, aby tu súèasne bola povinnos daòové priznanie alebo hlásenie poda .13) To súèasne znamená, e dòom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu vo veci vyrubenia èi dorubenia dane, ktorý je v prípade zamietnutia odvolania zároveò dòom nadobudnutia právoplatnosti (dodatoèného) platobného výmeru správcu dane I. stupòa, sa rozumie deò doruèenia tohto rozhodnutia daòovému subjektu, a teda absencia doruèenia odvolacieho rozhodnutia v trojroènej prekluzívnej lehote má za následok márne uplynutie tejto lehoty.14) Problémom aktuálnej slovenskej právnej úpravy je u spomenuté ustanovenie § 61 ods. 5 Daòového poriadku, v zmysle ktorého ak je daòové konanie preru ené, lehoty pod¾a tohto zákona neplynú. Teda ani prekluzívne lehoty zakotvené v § 69 Daòového poriadku v takom 12) Pod¾a u spomenutého nálezu ústavného súdu è. k. I. ÚS 238/06-39 zo 16. decembra 2008 daòová kontrola nepredstavuje samostatné daòové konanie, ale je èiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutoèòuje v rámci daòového konania; nie je teda samostatnou fázou daòového konania, ale úkonom správcu dane. Daòová kontrola sa spravidla zaèína spísaním zápisnice o zaèatí daòovej kontroly. Ukonèená je dòom prerokovania protokolu o daòovej kontrole s kontrolovaným daòovým subjektom. Protokol o daòovej kontrole nemo no pova ova za rozhodnutie, preto e ním sa daòovému subjektu neukladajú práva a povinnosti, ale je iba podkladom pre prípadné vydanie platobného výmeru. Daòová kontrola je teda svojou povahou procesom kontrolným, a nie rozhodovacím.

13) Rozhodnutie Najvy ieho správneho súdu ÈR è. k. 9 Afs 86/2007-161 z 23. októbra 2007.

14) Rozhodnutie Najvy ieho správneho súdu ÈR è. k. 5 Afs 6/2008-110 z 31. júla 2008.

59

Vernarský, M. prípade neplynú. Preru enie daòového konania znamená preru enie plynutia lehoty, v ktorej zaniká právo vyrubi daò. Má potom ma preru enie daòovej kontroly za následok súèasné preru enie prekluzívnych lehôt pod¾a § 69 Daòového poriadku? Nastolená otázka má svoje opodstatnenie práve pre legálnu po iadavku primeranosti pou itia ustanovení o preru ení daòového konania na daòovú kontrolu (§ 46 ods. 10 Daòového poriadku).

Domnievame sa, e primeranos pou itia ustanovení o preru ení daòového konania na daòovú kontrolu mo no interpretova tak, e preru enie daòovej kontroly má za následok aj preru enie plynutia prekluzívnych lehôt pod¾a § 69 Daòového poriadku. Je to dané u len tým, e daòová kontrola je èiastkovým procesným postupom v daòovom konaní.

Záporná odpoveï na vy ie polo enú otázku by v mnohých prípadoch mohla vies k zmareniu úèelu daòovej kontroly, zaèatej pribli ne v druhej polovici plynutia prekluzívnej lehoty (pod¾a § 69 Daòového poriadku), a to trebárs v dôsledku neúmerne dlho trvajúceho prejudiciálneho (napríklad súdneho) konania. Núkajúca sa súvisiaca úvaha o tom, èi má tát, ktorý nie je schopný zabezpeèi právoplatné ukonèenie súdneho konania v primeranej lehote, nárok na príjmy z titulu daní ulo ených tým, pre ktorých súdy spravodlivos vykonávajú, tu nie je vhodná, keï e právny poriadok pozná nástroje kompenzujúce poru enie základného práva fyzickej alebo právnickej osoby na prerokovanie veci bez zbytoèných prie ahov.

60

DISKUSIA Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu doc. JUDr. Ján DRGONEC, DrSc. Fakulta práva Paneurópskej vysokej koly v Bratislave

DRGONEC, J.:

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 61 86.

Právna úprava núdzového stavu má silu ústavného zákona, v ktorom sú urèené podmienky vyhlásenia núdzového stavu. Èudnú kvalitu má ochrana pred vyhlásením núdzového stavu bez splnenia týchto podmienok. V platnom právnom poriadku neexistujú nále ité sankcie pre donútenie povinných subjektov k plneniu povinností slú iacich na dosiahnutie úèelu vyhlásenia núdzového stavu. Dostatoène prepracovaná nie je ani zodpovednos povinných subjektov. Dubiózne upravená je právomoc Ústavného súdu SR chráni ústavnos pred poru ovaním základných práv a slobôd poèas núdzového stavu. Ak vláda SR vyhlási núdzový stav v rozpore s ústavou, s vysokou pravdepodobnos ou sa nikdy nebude môc zaèa konanie, v ktorom by to ústavný súd mohol vyslovi .

Právny tát predstavuje spoloèenské zriadenie, v ktorom v etky právne významné vz ahy existujúce v spoloènosti, sa rie ia právnymi prostriedkami. 1) V chode ka dej spoloènosti sa reprodukujú obvyklé vz ahy, ku ktorým sa nepravidelne pridávajú atypické vz ahy. K právnemu tátu patrí existencia právnej úpravy umo òujúca rie i pokojnou cestou konflikty v spoloènosti v podstate za v etkých okolností. Predmetom právnej úpravy v zásade mô u by tandardné (obvyklé, spravidla sa opakujúce) vz ahy, aj ojedinelé (atypické) vz ahy. Atypické situácie v zásade mo no rozdeli na výnimoèné (ne tandardné) situácie a na extrémne situácie.

Ne tandardnými sú situácie, ktorých vznik je predvídate¾ný, a preto sú predmetom podrobnej ej alebo povrchnej ej, lep ej alebo hor ej právnej úpravy. Extrémne situácie sú výnimoèné, ojedinelé udalosti, ktoré sa vymykajú z rámca predvídate¾ného, a preto nie sú predmetom právnej úpravy prijatej vopred. Len èas z nich sa dá právne rie i následne s vyu itím v eobecných právnych zásad uznaných za základ civilizovanej spoloènosti.2) Oba typy situácií rozdielnych od tandardných podôb fungovania spoloènosti sa v právnom táte musia zvláda v medziach právneho tátu a pomocou prostriedkov právneho tátu.

Právnym poriadkom ustanovené podmienky umo òujúce nastoli v spoloènosti ne tandardný stav musia by urèené taxatívne, lebo iba v takom prípade sa zachová právna istota. Demon tratívny výpoèet podmienok pre vyboèenie zo tandardného stavu do ne tandardného stavu 1) 2)

DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár; 3. vydanie. amorín, Heuréka 2012, s. 49.

Podrobnej ie DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár; 3. vydanie. amorín, Heuréka 2012, s. 172 173.

61

Drgonec, J. fungovania spoloènosti, rovnako ako demon tratívny výpoèet obmedzujúcich opatrení poèas trvania ne tandardného stavu, etc. je svojou podstatou nezluèite¾ný s po iadavkou predvídate¾nosti správania, ale aj okolností za ktorých mo no pristúpi k obmedzeniu tandardnej demokratickej formy vlády.

Ne tandardné situácie v mierovom období v zásade mô u vzniknú dvoma spôsobmi: 1. ako dôsledok násilného ¾udského správania, 2. ako dôsledok vymknutia prírodných síl spod ¾udskej kontroly prírodnej udalosti.

Predpokladom tohto èlenenia je zov eobecnenie doteraj ej ¾udskej skúsenosti bez prihliadnutia na rôzne paranormálne javy a výklady o nich, predstavy o prílete UFO s mimozemskou civilizáciou na palube a podobne, ktoré, ak by sa mali vá ne pripravi na rie enie právnymi prostriedkami, by sa aj tak museli podriadi pravidlám extrémnych situácií, a nie kvalifikova ako ne tandardné situácie.

V právnom poriadku SR sa v modeli ne tandardných situácií rozli uje medzi výnimoèným stavom, ktorý je predvídaným dôsledkom násilného ¾udského správania a núdzovým stavom ako predvídaným dôsledkom vymknutia prírodných síl spod ¾udskej kontroly. Úèelom nastolenia výnimoèného stavu aj núdzového stavu je v hor om prípade vytvori podmienky pre potlaèenie násilného ¾udského správania a odstránenie jeho následkov, resp. pre odstránenie dôsledkov vymknutia prírodných síl spod ¾udskej kontroly, a v lep om prípade vytvori podmienky pre zabránenie vzniku násilného ¾udského správania, resp. pre odvrátenie hrozby, e prírodné sily sa vymknú spod ¾udskej kontroly, ak sa taký výsledok dá dosiahnu s predstihom.

I. Pramene práva pre núdzový stav Právna úprava núdzového stavu má základ v Ústave SR, aj keï ústavné normy vo v etkých prípadoch iba odkazujú na úpravu ústavným zákonom.

Pod¾a èl. 51 ods. 2 Ústavy SR: Podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a rozsah povinností v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu ustanoví ústavný zákon.

Pod¾a èl. 102 ods. 3 Ústavy SR: Podmienky vypovedania vojny, vyhlásenia vojnového stavu, vyhlásenia výnimoèného stavu, vyhlásenia núdzového stavu a spôsob výkonu verejnej moci v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu ustanoví ústavný zákon.

Pod¾a èl. 119 písm. n) Ústavy SR vláda SR rozhoduje v zbore, okrem iného, o vyhlásení a skonèení núdzového stavu. Ústava SR odo dòa úèinnosti ústavného zákona è. 356/2011 Z. z. vytvára priestor pre existenciu vlády SR v dvoch podobách. Obe podoby sa nato¾ko lí ia v právnych úèinkoch, a je potrebné terminologicky rozlí i medzi oboma významami slova vláda . Riadna vláda je vláda ustanovená pod¾a èl. 111 a èl. 113 Ústavy SR. Doèasná vláda je vláda ustanovená pod¾a èl. 115 ods. 3 Ústavy SR po zániku riadnej vlády.

62

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu Pod¾a èl. 115 odseku 3 Ústavy SR v znení ústavného zákona è. 356/2011 Z. z.: Ak prezident Slovenskej republiky odvolá vládu pod¾a odseku 1, rozhodnutím, vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ju poverí vykonávaním jej pôsobnosti a do vymenovania novej vlády, av ak výluène v rozsahu pod¾a èl. 119 písm. a), b), e), f), m), n), o), p) a r); výkon pôsobnosti vlády pod¾a èl. 119 písm. m) a r) je v ka dom jednotlivom prípade viazaný na predchádzajúci súhlas prezidenta Slovenskej republiky .

Riadna vláda mô e rozhodova o vyhlásení núdzového stavu pod¾a èl. 119 písm. n) Ústavy SR. V èase obmedzenej pôsobnosti mô e doèasná vláda SR rozhodova o vyhlásení a skonèení núdzového stavu pod¾a èl. 115 ods. 3 v spojení s èl. 119 písm. n) Ústavy SR. Èlánkom 129 ods. 6 ústavy sa Ústavnému súdu SR zverila právomoc rozhodova o tom, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïal ie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

Pod¾a èl. 131 ods. 1 právomoc pod¾a èl. 129 ods. 6 uplatòuje ústavný súd v pléne.

Pod¾a èl. 129 ods. 7 rozhodnutia ústavného súdu o tom, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïal ie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom sú v eobecne záväzné pre v etky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Príslu ný orgán verejnej moci je povinný bez zbytoèného odkladu zabezpeèi ich vykonanie.

Národná rada SR schválila 11. apríla 2002 ústavný zákon è. 227/2002 Z. z. o bezpeènosti tátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu. Samotný názov úpravy je zbytoène rozsiahly a komplikovaný, èo potvrdzuje aj pomenovanie ústavného zákona prijatého na podobný úèel v Èeskej republike.3) Ústavný zákon o bezpeènosti tátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu patrí k prameòom práva pre výnimoèné (ne tandardné) situácie.

Vyhlásenie vojny, vojnového stavu a výnimoèného stavu sa odli uje od úpravy núdzového stavu prinajmen om kvantitatívne. S vyhlásením vojny, vojnového stavu a výnimoèného stavu sa spája in titucionálne zabezpeèenie výkonu verejnej moci v zmenených podmienkach. Ak v èase vojny, vojnového stavu a výnimoèného stavu nemô u ústavné orgány vykonáva èinnos v mieste svojho sídla, vykonávajú ju v zálo nom mieste (èl. 6 ods. 1). Na èas vojny, vojnového stavu a výnimoèného stavu sa zriaïuje Parlamentná rada Slovenskej republiky ako náhradný ústavný orgán za parlament (èl. 7 ods. 2), aj Bezpeènostná rada Slovenskej republiky (èl. 8) a regionálne bezpeènostné rady bezpeènostná rada kraja (èl. 9 ods. 1) a bezpeènostné rady obvodu (èl. 10 ods. 1). Núdzový stav sa nespája s predstavou o potrebe vytvori ústavné orgány ad hoc nahrádzajúce riadne ústavné orgány. Zákonné náhrady osobám sa spájajú s náhradami za kody spôsobené v èase vojny, vojnového stavu a výnimoèného stavu (èl. 11 ods. 3). Súdne konania, správne konania, colné konania, daòové konania etc. zaèaté pred vypovedaním vojny, vyhlásením vojnového stavu alebo výnimoèného stavu sa mô u preru i poèas vojny, vojnového stavu alebo výnimoèného stavu (èl. 11 ods. 5). Tieto rozdiely naznaèujú, e núdzový stav má ma inú ústavnú kvalitu ako vojna, vojnový stav alebo výnimoèný stav. Predpokladá sa ni ia intenzita do diania v spoloènosti, aj menej obmedzovania základných práv a slobôd.

3)

Ústavný zákon è. 110/1998 Zb. o bezpeènosti Èeskej republiky v znení neskor ích predpisov.

63

Drgonec, J. Ústavný zákon o bezpeènosti tátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu vymedzuje rozsah vz ahov, v ktorých sa má uplatni , v ustanovení èl. 1 ods. 1: Slovenská republika vykonáva tátnu moc s cie¾om zachova mier a bezpeènos tátu, najmä bráni svoju zvrchovanos , územnú celistvos , nedotknute¾nos hraníc a demokratický poriadok, chráni ivot a zdravie osôb, základné práva a slobody, majetok a ivotné prostredie a plni záväzky vyplývajúce z èlenstva v organizácii vzájomnej kolektívnej bezpeènosti a z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Vypoveda vojnu alebo vyhlási vojnový stav, výnimoèný stav a núdzový stav mo no len za podmienok ustanovených v tomto ústavnom zákone.

V nadväznosti na to pod¾a èl. 1 ods. 2: Základnou úlohou verejnej moci v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu je vykonáva v etky potrebné opatrenia na obranu tátu a zachovanie jeho bezpeènosti, na ochranu ivota a zdravia osôb, na ochranu majetku, na dodr ovanie základných práv a slobôd, na odvrátenie ohrozenia alebo obnovu naru eného hospodárstva, najmä riadneho fungovania zásobovania, dopravy a verejných slu ieb v obciach a na riadne fungovanie ústavných orgánov.

Pod¾a èl. 1 ods. 3: Bezpeènos je stav, v ktorom je zachovávaný mier a bezpeènos tátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanos , územná celistvos a nedotknute¾nos hraníc tátu, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené ivoty a zdravie osôb, majetok a ivotné prostredie.

Zásadný význam má posledná veta èl. 1 ods. 1, pod¾a ktorej núdzový stav mo no vyhlási len za podmienok ustanovených v tomto ústavnom zákone .

Skúsenos nadobudnutá v súvislosti s dianím pred a po vyhlásení núdzového stavu 29. novembra 2011 naznaèuje výrazné medzery v úprave vyhlásenia núdzového stavu na rie enie ne tandardných situácií. Informácie o skutkovom stave a jeho právnej kvalifikácii poskytovali masmédiá v znaène skreslenej podobe. Skreslenia sa nedopú ali novinári. Skreslené informácie osobne roz irovali èlenovia vlády, ïal í politickí predstavitelia, aj tzv. právni experti.

V búrlivom slede zlé nápady na rie enie hroziacej situácie v zabezpeèení dostupnej zdravotnej starostlivosti striedali e te hor ie nápady. A predsa v masmédiách, ktoré sa obvykle nepokladajú za hodnoverný zdroj informácií pre odbornú diskusiu, uverejnené nápady a úvahy predstavujú v podstate jediný prameò pre vstup do identifikácie právnych problémov núdzového stavu a mo ností ich rie enia. Z prostého dôvodu. V odbornej právnickej literatúre ide o problematiku takmer celkom zanedbanú.4)

II. Právomoc vyhlási núdzový stav a spôsob jej uplatnenia Platný právny poriadok nevymedzil pojem núdzový stav . Podstatou núdzového stavu je obmedzením základných práv a slobôd vytvori predpoklady pre odstránenie následkov udalosti, kvôli ktorej bol núdzový stav vyhlásený.

4)

O návrhu ústavného zákona o bezpeènosti tátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu pojednával URBANÈOK, M.: Krízové ústavné orgány Slovenskej republiky a právna kontinuita tátu; Justièná revue, 2004, è. 2, s. 220 225.

64

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu Pod¾a èl. 5 ods. 1 ústavného zák. è. 227/2002 Z. z.: Núdzový stav mô e vláda vyhlási len za podmienky, e do lo alebo bezprostredne hrozí, e dôjde k ohrozeniu ivota a zdravia osôb, a to aj v príèinnej súvislosti so vznikom pandémie, ivotného prostredia alebo k ohrozeniu znaèných majetkových hodnôt v dôsledku ivelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav mo no vyhlási len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území.

Núdzový stav vyhlasuje vláda SR. Právomoc vlády SR je sólová , jej vznik nie je výsledkom ústavnej spolupráce s iným orgánom verejnej moci, èo znamená, e nie je podmienený predlo ením návrhu od iného orgánu verejnej moci, aby vláda SR vyhlásila núdzový stav. Núdzový stav vyhlasuje vláda SR z vlastnej vôle, ak dôjde k záveru, e zavedenie núdzového stavu má význam pre rie enie záva nej udalosti. Právomoc vlády SR pri vyhlasovaní núdzového stavu nie je absolútna, ani bezbrehá. Podlieha ústavným obmedzeniam.

Toto kon tatovanie sa mô e sta predmetom sporu pod¾a interpretácie, aká sa dá vz ahu Ústavy SR a ústavných zákonov. Pod¾a jednej alternatívy ide o vz ah hierarchický, v ktorom ústava predstavuje prameò práva nadradený ústavným zákonom, aj keï len v interpretaènej a aplikaènej rovine. 5) Pod¾a druhej alternatívy ide o vz ah horizontálny, v ktorom ústavodarca priznal Ústave SR a ústavným zákonom rovnaké hierarchické zaradenie v truktúre právnych predpisov (na vrchole ich pyramídy).6) Spor o vz ah Ústavy SR a ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. by mohol zabra mno stvo èasu, síl a argumentov na zdôvodnenie jednej alebo opaènej interpretácie systému prameòov ústavného práva. Krátkou cestou mu mo no predís pomocou identifikácie právnej podstaty núdzového stavu. Podstatná nie je právna sila prameòov práva, ich hierarchické alebo rovnocenné usporiadanie. Podstatný je obsah oboch prameòov práva.

Vyhlásením núdzového stavu sa nesuspenduje celá Ústava SR. Osobitný re im sa zavádza iba na èasti územia tátu ( len na postihnutom alebo bezprostredne ohrozenom území èl. 5 ods. 1 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z.). Ústavným zákonom è. 227/2002 Z. z. v znení neskor ích predpisov sa vytvára ústavný základ pre obmedzenie taxatívne urèených základných práv a slobôd. Ústava SR, ani ústavný zákon è. 227/2002 Z. z. neobsahuje ustanovenie, pod¾a ktorého poèas núdzového stavu sa na dotknutom území pozastavuje úèinnos Ústavy SR v celom rozsahu, alebo v èasti ústavných noriem. Z toho mo no vyvodi iba to¾ko, e ústavný zákon è. 227/2002 Z. z. je lex specialis, doplnok k Ústave SR a právne úèinky Ústavy SR obmedzuje iba v rozsahu a za podmienok výslovne urèených v tomto ústavnom zákone. V etky ostatné ústavné normy zostávajú poèas núdzového stavu platné a úèinné a povinnos ou orgánu verejnej moci je dodr iava ich aj na území s vyhláseným núdzovým stavom.

Obmedzenie právneho postavenia vlády SR ústavou pred vyhlásením núdzového stavu je jednoznaène dané aj tým, e k vyhláseniu núdzového stavu vláda SR pristupuje v ústavne tandardnom re ime, keï neexistuje právny dôvod pre uvo¾nenie vlády spod ústavných právomocí a povinností. A tak prvým obmedzujúcim ustanovením je èl. 2 ods. 2 Ústavy SR: tát5) 6)

OROSZ, L.: K problémom kompatibility ústavného systému Slovenskej republiky; Justièná revue, 2005, è. 3, s. 329.

OROSZ, L.: K problémom kompatibility ústavného systému Slovenskej republiky; Justièná revue, 2005, è. 3, s. 326.

65

Drgonec, J. ne orgány mô u kona iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný zákon o bezpeènosti tátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu podlieha obmedzeniam predurèeným radom ïal ích noriem Ústavy SR. Tak z prvej hlavy (èl. 1 ods. 1 a èl. 2 ods. 2), ako aj ustanoveniami zaruèujúcimi základné práva a slobody.

Pod¾a èl. 5 ods. 2: Núdzový stav mo no vyhlási v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný èas, najdlh ie na 90 dní.

Núdzový stav nemô e trva viac, ako 90 dní. Núdzový stav nemo no predå i . Núdzový stav nemo no vyhlási opakovane.7) Mo no to vyvodi z èl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v súlade s ktorým by k opakovanému vyhláseniu núdzového stavu mohlo dôjs iba ak by to ústavný zákon vláde SR výslovne dovolil.

Rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu a o jeho skonèení, o obmedzení základných práv a slobôd a ulo ení povinností sa bezodkladne vyhlasujú v tlaèi a vo vysielaní rozhlasu a televízie a ich vydanie sa oznamuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (èl. 11 ods. 1 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z.). Ústava SR zakladá orgánom verejnej moci právomoc vyda na základe ústavy právne akty, ktoré sú v praxi zhodne pomenované slovom rozhodnutie . Tento pojem sa výslovne uvádza v zák. è. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskor ích predpisov.

Napríklad prezident SR mô e rozhodnutím rozpusti Národnú radu SR pod¾a èl. 102 ods. 1 písm. e), udeli amnestiu pod¾a èl. 102 ods. 1 písm. j), èi vyhlási referendum pod¾a èl. 102 ods. 1 písm. n). Za chybu v eobecnej teórie práva, aj teórie ústavného práva, mo no oznaèi neexistenciu analýzy zameranej na urèenie, èi rozhodnutie o uplatnení ústavnej právomoci patrí medzi normatívne právne akty, ak ustanovuje pravidlá správania adresované neurèitému poètu subjektov a je uverejnené v zbierke zákonov, alebo èi rozhodnutie o uplatnení ústavnej právomoci napriek uverejneniu v zbierke zákonov je individuálnym právnym aktom adresovaným väè iemu poètu subjektov práva, a preto z praktických dôvodov uverejneným tak, aby sa zabezpeèila dostupnos predmetného aktu irokej verejnosti na území celého tátu.

V prípade rozhodnutia vlády SR o vyhlásení núdzového stavu ide o praktický problém s celkom jednoznaèným priemetom do ochrany ústavnosti Ústavným súdom SR. Vláda SR vydala uznesenie è. 421/2011 Z. z. pod¾a § 1 ods. 2 písm. c) zákona o zbierke zákonov ako uznesenie, o ktorom vláda rozhodla, e sa má uverejni v Zbierke zákonov . Ústava SR výslovne urèuje, e rozhodnutia ústavného súdu o tom, èi rozhodnutie o vyhlásení výnimoèného stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïal ie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom sú v eobecne záväzné pre v etky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Príslu ný orgán verejnej moci je povinný bez zbytoèného odkladu zabezpeèi ich vykonanie. Na rozdiel od rozhodnutí ústavného súdu vo veciach súladu právneho poriadku (èl. 125 ods. 6), rozhodnutí ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná (èl. 128), èi na rozdiel od rozhodnutí ústavného súdu o neplatnosti zákonov a iných v eobecne záväzných právnych pred7)

Bárány, E., v rozhovore Núdzový stav mô e lekárov pripravi o platy aj prácu ; Pravda, 25. novembra 2011, s. 6.

66

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu pisov vydaných v Èeskej a Slovenskej Federatívnej Republike (èl. 152 ods. 2), kde Ústava SR výslovne urèila, e tieto rozhodnutia sa uverejòujú spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov, teda v Zbierke zákonov SR, o rozhodnutiach oh¾adne núdzového stavu ústava neurèuje, e sa uverejnia spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Z toho mo no vyvodi , e rozhodnutie vlády SR o vyhlásení výnimoèného stavu, ako aj rozhodnutie vlády SR o skonèení núdzového stavu predstavuje individuálny právny akt adresovaný väè iemu poètu subjektov práva, ktorý sa z praktických príèin uverejòuje v Zbierke zákonov SR kvôli tomu, aby sa obsah tohto individuálneho právneho aktu stal dostupným irokej verejnosti. Zaradenie rozhodnutia o núdzovom stave medzi normatívne právne akty nemo no vyvodi pomocou úvahy, e toto rozhodnutie podlieha preskúmaniu Ústavným súdom SR v konaní vykazujúcom znaky abstraktnej ochrany ústavnosti, v rámci ktorej ústavný súd nepreskúmava súlad individuálnych právnych aktov s ústavou. Konanie o súlade rozhodnutí súvisiacich s núdzovým stavom s ústavou alebo s ústavným zákonom predstavuje osobitný typ konania, ktorého podstatu a povahu predurèuje ústavná výnimoènos núdzového stavu. Ústavný zákon neurèuje obligatórne nále itosti rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu.

Z toho nemo no vyvodi , e rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu nemusí ma nijaké nále itosti. Rozhodnutie musí ma nále itosti implikované v úprave o vyhlasovaní rozhodnutia o núdzovom stave v Zbierke zákonov SR (èl. 11 ods. 1). Nále itos ou rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu musí by urèenie územia, na ktorom sa núdzový stav vyhlasuje, urèenie osôb, ktorým sa ukladajú povinnosti, aj urèenie povinností, ktoré sa spájajú s núdzovým stavom.

Poèas núdzového stavu mo no rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu meni a dopåòa pod¾a vývoja situácie tak, aby sa dosiahol úèel vyhlásenia núdzového stavu. Mo no to vyvodi z po iadavky zdravého rozumu.

III. Podmienky vyhlásenia núdzového stavu Sama existencia právomoci, ktorú orgán verejnej moci nemá povinnos uplatni , ale ktorej uplatnenie je odkázané na úvahu príslu ného orgánu verejnej moci, v právnom táte nelegitimizuje rozhodnutie uplatni zverenú právomoc. Právomoc vyhlási núdzový stav je z tohto h¾adiska osobitne citlivá, lebo predstavuje obmedzujúci zásah do tandardnej formy demokratickej vlády. Právomoc vyhlási núdzový stav vzniká jedine vtedy a a vtedy, keï sa splnia podmienky platným právnym poriadkom (ústavným zákonom v spojení s ústavou) ustanovené pre vyhlásenie núdzového stavu.

Pod¾a èl. 152 ods. 4 Ústavy SR: Výklad a uplatòovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných v eobecne záväzných právnych predpisov musí by v súlade s touto ústavou.

Na zaèiatku interpretácie a aplikácie úpravy núdzového stavu ustanovenej v ústavnom zákone v spojení s ústavou stojí èl. 1 ods. 1 Ústavy SR, pod¾a ktorého Slovenská republika je demokratický a právny tátu. Z podstaty demokratického tátu mo no vyvodi existenciu implikovanej podmienky pre vznik právomoci vyhlási núdzový stav. Za implikovanú podmienku mo no oznaèi po iadavku, aby vláda zaèala uva ova o obmedzení demokratickej formy vyhlásením núdzového stavu jedine vtedy, ak s rozumnou vyhliadkou mo no oèakáva , e vyhlásením núdzového stavu sa vytvoria úèinné predpoklady pre odvrátenie hroziacej udalosti, alebo pre od-

67

Drgonec, J. stránenie jej následkov. Ak napríklad na dia¾nici dôjde k re azovej dopravnej nehode s desiatkami znièených automobilov a màtvych a ranených osôb, pôjde o situáciu ve¾mi záva nú, ale bez mo nosti odstráni jej následky pomocou núdzového stavu, lebo s primeranou mierou zdravého rozumu mo no predpoklada , e následky sa obvyklým záchranárskym postupom podarí odstráni rýchlej ie, ne dôjde k vyhláseniu núdzového stavu zákonom ustanoveným postupom.

Za celkom nezluèite¾nú s demokratickým a právnym tátom mo no oznaèi mo nos , e k obmedzeniu základných práv a slobôd z titulu núdzového stavu dôjde nielen za úèelom ochrany taxatívne urèených záujmov, ale aj kedyko¾vek inokedy. A predsa formulácia podmienok vyhlásenia núdzového stavu nie je nato¾ko jednoznaèná, aby vytvárala jasnú a zrozumite¾nú právnu istotu. Prinajmen om vylúèi nemo no alternatívny výklad èl. 5 ods. 1 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z.

V prvej alternatíve a iskom interpretácie je slovo alebo odde¾ujúce prvé dve hodnoty chránené núdzovým stavom od tretej hodnoty povolenej na ochranu núdzovým stavom. Prvé dve podmienky sú ve¾mi vo¾né, tretia podmienka je sprísnená po iadavkou príèinnej súvislosti chránenej hodnoty ( v dôsledku ) výluène s udalos ami ustanoveného typu. Prvé dve hodnoty sú: a) ivot a zdravie osôb, b) ivotné prostredie.

Za slovom alebo nasledujúcou tre ou mo nos ou je ochrana znaèných majetkových hodnôt v dôsledku ivelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie.

Podstatou interpretácie podmienok vyhlásenia núdzového stavu pod¾a èl. 5 ods. 1 teda je tvrdenie, e ka dé (akéko¾vek) ohrozenie ivota a zdravia osôb alebo ivotného prostredia mô e ma za následok vyhlásenie núdzového stavu, ak ohrozenie je bezprostredné, a e ohrozenie znaèných majetkových hodnôt mô e ma za následok vyhlásenie núdzového stavu iba ak k nemu dôjde v dôsledku ivelnej pohromy, katastrofy alebo havárie (priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej).

V prvej alternatíve interpretácie podmienok urèených èl. 5 ods. 1 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. sa nedosahuje právna istota, lebo kedyko¾vek, z akejko¾vek príèiny, sa núdzový stav mô e vyhlási za úèelom ochrany ivota a zdravia osôb alebo za úèelom ochrany ivotného prostredia. Tak iroko vymedzené, nièím neobmedzené vyhlásenie núdzového stavu vytvára kvázi ústavný základ pre prechod od demokratickej formy vlády k diktatúre. Ve¾mi slabú záruku nezneu itia poskytuje obmedzenie núdzového stavu lehotou najviac na 90 dní , lebo po jej uplynutí u mô e by ve¾mi neskoro na obnovu demokratickej formy vlády. Vyhlásenie núdzového stavu bez vopred jasne, zrozumite¾ne a jednoznaène urèených pravidiel je proste nezluèite¾né s èl. 1 ods. 1 Ústavy SR, a preto prvá alternatíva interpretácie èl. 5 ods. 1 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. v znení neskor ích predpisov nepredstavuje interpretaèný postup pod¾a èl. 152 ods. 4 Ústavy SR. V druhej alternatíve v etky tri chránené hodnoty majú rovnakú relevanciu pre vyhlásenie núdzového stavu. K nastoleniu núdzového stavu v koncepcii pod¾a druhej alternatívy mô e dôjs výluène vtedy, ak sa splnia kumulatívne podmienky uvedené v taxatívnom výpoète èl. 5 ods. 1

68

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. v znení neskor ích predpisov. Kumulatívne podmienky s povahou sine qua non sú tri.

Prvou podmienkou je ohrozenie chráneného spoloèenského záujmu, ktorá znamená, e núdzový stav mo no vyhlási aj s predstihom, skôr ako skutoène dôjde k protiprávnemu následku. Túto podmienku vyjadruje formulácia: Do lo alebo bezprostredne hrozí . Ohrozenie musí by kvalifikované. Iba ak ohrozenie bezprostredne hrozí získa povahu ohrozenia, ktorému mo no predchádza prostredníctvom núdzového stavu.

Druhá podmienka vy aduje, aby kvalifikované ohrozenie smerovalo proti výslovne urèeným chráneným hodnotám, a to proti a) ivotu a zdraviu osôb, alebo b) ivotnému prostrediu, alebo c) znaèným majetkovým hodnotám. ivot a zdravie osôb sa te í do istej miery zvý enej ochrane, lebo ochrana prostredníctvom núdzového stavu sa mô e ivotu a zdraviu prizna aj v príèinnej súvislosti so vznikom pandémie, teda bez ohrozenia konkrétne identifikovate¾nej skupiny osôb.

Ohrozenie iných hodnôt nie je spôsobilé vyvola právny úèinok spoèívajúci vo vyhlásení núdzového stavu. Mo no to vyvodi nielen z taxatívneho výpoètu ústavného zákona, ale aj z po iadavky právnej istoty implikovanej v koncepcii materiálneho právneho tátu a z po iadavky zachovania demokratickej formy vlády zaruèenej èl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Ohrozenie chránenej hodnoty musí vyplynú z udalosti výslovne identifikovanej v ústavnom zákone è. 227/2002 Z. z. v znení neskor ích predpisov, èím sa spåòa tretia podmienka vyhlásenia núdzového stavu.

Udalos ou, ktorá má povahu tretej podmienky je: a) ivelná pohroma, b) katastrofa, c) havária priemyselná, dopravná alebo iná prevádzková.

Bez príèinnej súvislosti s tre ou podmienkou nie je právne významné preukázanie splnenia prvej a druhej podmienky pre vyhlásenie núdzového stavu.

Druhá alternatíva interpretácie èl. 5 ods. 1 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. sa spája s ove¾a vy ou mierou právnej istoty v porovnaní s prvou alternatívou. Aj mo nos obmedzenia demokratickej formy vlády je pri nej výrazne ni ia, ako v prvej alternatíve. Preto ju mo no oznaèi za ten spôsob výkladu èl. 5 ods. 1, ktorý pod¾a èl. 152 ods. 4 ústavy je v súlade s Ústavou SR. Naopak, protikladný výklad èl. 5 ods. 1 naznaèený pod¾a prvej alternatívy mo no oznaèi za úèelový výklad slú iaci mocenským záujmom a ambíciám vplyvných subjektov verejného ivota.

V etky tri podmienky pre ústavne konformné vyhlásenie núdzového stavu sú odkázané na dotvorenie vo fáze interpretácie a aplikácie práva. Zvlá výrazne to platí pre poèet osôb, ktorých ivot a zdravie musí by bezprostredne ohrozené, aby sa mohol vyhlási núdzový stav.

Od rímskeho práva súkromného sa èasto priznáva právny význam poètu troch osôb. Pou itie takej skupiny osôb rozhodne nemô e by dostatoèné pre vyhlásenie núdzového stavu.

Podmienkou pre vyhlásenie núdzového stavu v súlade s po iadavkou zdravého rozumu sa

69

Drgonec, J. musí sta ohrozenie ivota a zdravia väè ej skupiny osôb. V súlade s po iadavkou právnej istoty implikovanou v zásadách materiálneho právneho tátu je dôle ité vèas identifikova klasifikaèné kritériá, pod¾a ktorých by sa urèilo, aká ve¾ká musí by skupina osôb, ktorých ivot a zdravie sa dostanú do ohrozenia, aby sa v ich záujme mohol vyhlási núdzový stav.

Vo vz ahu k ochrane ivota a zdravia dosia¾ nie je interpretáciou nastolená právna istota oh¾adne povahy pandémie, ktorá mô e by príèinou pre vyhlásenie núdzového stavu. V záujme nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi ochranou ivota a zdravia osôb a demokratickou formou vlády treba vylúèi taký výklad, pri ktorom pandémia ochorenia akejko¾vek záva nosti zakladá príèinu pre vyhlásenie núdzového stavu. Jednoduché ochorenia späté s drobnými zdravotnými a kos ami v demokratickom a právnom táte nemô u by kvalifikované ako splnenie druhej podmienky ústavného zákona, aj keby sa írilo v pandemickom rozsahu.

V druhej podmienke èaká na interpretaèné ustálenie aj pojem znaèné majetkové hodnoty .

K pojmom s otvorenou interpretáciou sa zaraïuje aj po iadavka bezprostrednosti ohrozenia v prvej podmienke. Bezprostrednos hrozby nemo no stoto ni s nepredvídate¾nos ou udalosti odvracanej alebo odstraòovanej pomocou núdzového stavu. Predvídate¾nos hrozby má význam iba pre h¾adanie odpovede na otázku, èi sa v konkrétnej situácii dali urobi iné opatrenia na odvrátenie udalosti následne naprávanej vyhlásením núdzového stavu. Táto odpoveï mô e ma zásadný význam pre uplatnenie zodpovednosti, èastej ie politickej ako právnej, za nedbanlivos , èi dokonca za omyl, ktorého náprava zapríèinila vyhlásenie núdzového stavu. Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej èinnosti ve¾akrát zopakoval právny názor, pod¾a ktorého správny výklad ústavy spoèíva v podaní výkladu re pektujúceho v etky navzájom súvisiace ústavné normy.8) Táto výkladová metóda nie je relevantná iba pre podanie správneho výkladu Ústavy SR. Rovnako intenzívny význam má aj pre podanie výkladu zákonov a ïal ích v eobecne záväzných právnych predpisov ni ieho stupòa právnej sily. Ka dý orgán verejnej moci, ktorý interpretuje a aplikuje ktorýko¾vek v eobecne záväzný právny predpis, má povinnos vykona interpretáciu a aplikáciu v eobecne záväzného právneho predpisu spôsobom zodpovedajúcim po iadavkám na interpretáciu a aplikáciu práva implikovaným v ochrane materiálneho právneho tátu èlánkom 1 ods. 1 Ústavy SR, teda tak, aby ustanovenia, ktoré navzájom súvisia, lebo sa týkajú toto ného predmetu právnej úpravy, vysvetlil v ich vzájomnej súvislosti. Vo vz ahu k interpretácii a aplikácii ústavného zákona o bezpeènosti tátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu to, okrem iného, znamená, e jednotlivé ustanovenia ústavného zák. è. 227/2002 Z. z. nemo no interpretova a aplikova vytrhnutím z kontextu právnej úpravy.

8)

Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikova vo vzájomnej súvislosti v etkých ústavných noriem. Len výnimoène a ojedinele mô e nasta stav, keï sa spoloèenský vz ah upravuje jedinou normou Ústavy Slovenskej republiky. (II. ÚS 128/95. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1995, s. 324.) Ka dé ustanovenie ústavy treba interpretova a uplatòova v nadväznosti na iné normy ústavy, pokia¾ medzi nimi existuje príèinná súvislos . (II. ÚS 48/97. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 288.) Pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia nemô u vyèleòova z kontextu ústavy a interpretova samy osebe. Pri interpretácii a aplikácii ústavy sa nesmie poru i èi ignorova príèinná súvislos medzi tými ustanoveniami, ktoré na seba významovo nadväzujú. (PL. ÚS 32/95. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996, s. 198.)

70

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu Núdzový stav mo no vyhlási v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný èas, najdlh ie na 90 dní. Núdzový stav mo no vyhlási len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území. Obe ustanovenia ústavného zákona o bezpeènosti tátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu sú v príèinnej súvislosti.

Z úpravy mo no vyvodi , e núdzový stav sa nespája s celým územím Slovenskej republiky.

Teritoriálny dopad má ma nevyhnutný rozsah , ktorý sa identifikuje s postihnutým alebo bezprostredne ohrozeným územím.

Ak sa ustanovením èl. 5 ods. 2 urèuje lehota 90 dní, ide o maximálnu hranicu. Núdzový stav nesmie trva dlh ie, ako 90 dní. Dolnú hranicu trvania núdzového stavu právna úprava neurèuje. Hypoteticky by mohlo dôjs aj k vyhláseniu núdzového stavu na nieko¾ko minút, èi dokonca sekúnd. Prostriedkom ochrany pred extrémami pri urèovaní trvania núdzového stavu je zdravý rozum. Lehotu 90 dní ustanovenú v èl. 5 ods. 2 obmedzuje podmienka urèená v èl. 5 ods. 1, ktorá dovo¾uje vyhlási núdzový stav na nevyhnutný èas .

IV. Sankcie na vynútenie správania súladného s vyhláseným núdzovým stavom Materiálny právny tát sa nezakladá na zdanlivom dodr iavaní práva èi na formálnom re pektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných skutoèností s právnym poriadkom. Podstata materiálneho právneho tátu spoèíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoloènosti a následne v dôslednom uplatòovaní platného práva bez výnimiek zalo ených na úèelových dôvodoch. 9) Prvoradou po iadavkou po vyhlásení núdzového stavu je zabezpeèi , e v etky orgány verejnej moci budú kona tak, aby sa naplnil úèel, kvôli ktorému bol núdzový stav vyhlásený, a e ka dý subjekt povinnosti ulo enej v súvislosti s núdzovým stavom bude svoju povinnos naozaj plni . ¼udia nie v dy plnia svoje právne povinnosti v èase tandardnej formy vlády. Nie je rozumný dôvod predpoklada dobrovo¾nú zmenu tohto postoja poèas núdzového stavu. Preto za súèas funkène upraveného núdzového stavu treba poklada sankèný systém, schválenie právnej úpravy poskytujúcej dostatoèné donucovacie prostriedky v nále itej forme a rozsahu, aby od ka dej dotknutej osoby bolo mo né vynúti správanie súladné s úèelom núdzového stavu.

So zjednodu ením, ktoré nie je neprimerané, mo no struène kon tatova , e v podmienkach núdzového stavu vyhláseného vládou SR 29. novembra 2011 sa preukázalo, e právna úprava na èas po vyhlásení núdzového stavu predstavuje ve¾mi slabé miesto celej úpravy núdzového stavu práve kvôli neexistencii právnych prostriedkov urèených na donútenie k plneniu povinností núdzového stavu.

V. Preskúmanie ústavnosti rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu Tak, ako k dôslednej úprave vyboèenia zo tandardnej demokratickej formy vlády vyhlásením núdzového stavu patrí sankèný systém na donucovanie k dodr ovaniu re imu núdzového 9)

PL. ÚS 17/08. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2009, s. 176.

71

Drgonec, J. stavu, v materiálnom právnom táte k dôslednej právnej úprave núdzového stavu patrí aj ochrana pred zneu itím núdzového stavu orgánmi verejnej moci. Ústavnému súdu SR sa zverila právomoc rozhodova o tom, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïal ie rozhodnutia sú v súlade s ústavou.

Právomoc ústavného súdu je vymedzená alternatívne ústavný súd mô e preskúma súlad rozhodnutí uvedených v èl. 129 ods. 6: 1. s Ústavou SR, alebo 2. s ústavným zákonom.

Výkladom èl. 129 ods. 6 ústavy mo no vyvodi , e ústavný súd mô e samostatne posudzova aj ústavnos len niektorého rozhodnutia nadväzujúceho na vyhlásenie núdzového stavu bez konania o ústavnosti rozhodnutia o jeho vyhlásení. Taký záver je daný povahou veci. Vyhlásenie núdzového stavu samo osebe mô e by v súlade s ústavou. Naò nadväzujúce rozhodnutie zas samo osebe mô e odporova ústave.

Na ústavnú úpravu nadväzuje zákon è. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskor ích predpisov (ïalej len zákon o ústavnom súde ) úpravou konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimoèného stavu alebo núdzového stavu (§ 74a a § 74d). V rámci tohto typu konania existujú dve rozdielne, aj keï príbuzné konania: konanie o súlade vyhlásenia výnimoèného stavu a konanie o súlade vyhlásenia núdzového stavu.

Oba tieto podtypy sa odli ujú subjektmi, ktoré mô u poda návrh na zaèatie konania.10) Subjekty oprávnené predlo i návrh na zaèatie konania Návrh na zaèatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu a nadväzujúcich rozhodnutí mô e poda : a) najmenej 1/5 poslancov Národnej rady SR, b) prezident SR. Vo formálne právnom táte túto úpravu mo no zhrnú strohým kon tatovaním, e ústavodarca urèil oprávnené subjekty pre podanie návrhu. Poèet oprávnených subjektov je ni í, ako vo v etkých ostatných prípadoch abstraktnej ochrany ústavnosti, ale taká bola vô¾a zákonodarcu.

V materiálnom právnom táte strohé kon tatovanie nie je primerané pre polo enie bodky za príbehom. S prihliadnutím na podstatu a úèinok vyhlásenia núdzového stavu nemo no bez pochybností prija skutoènos , e iba nepatrné mno stvo z obvykle aktívne legitimovaných subjektov mô e vyvola konanie o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou alebo s ústavným zákonom. Ponecha ochranu ústavnosti na skupinu poslancov Národnej rady SR je znaène nespo¾ahlivé. Rozhodnutie skupiny poslancov poda návrh na zaèatie konania pred Ústavným súdom SR závisí od vôle jedného alebo nieko¾kých lídrov politickej strany a od prípadného záujmu v pozadí strany stojacich sponzorov ove¾a viac, ne od záva nosti 10) Podrobnej ie DRGONEC, J.: Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky; amorín, Heuréka 2008, s. 142.

72

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu predpokladaného poru enia ústavy. Politická motivácia má èasto málo spoloèného s ochranou ústavnosti, ale práve ona stojí v tieni rozhodnutia skupiny poslancov vyvola konanie pred Ústavným súdom SR. Indíciou potvrdzujúcou túto tézu je zlo enie skupiny poslancov predkladajúcej návrh na konanie. Obvykle ide o skupinu zostavenú výluène z poslancov jednej politickej strany, alebo o skupinu zostavenú z poslancov za politické strany navzájom si blízke v okamihu podania návrhu. Indíciou sekundárneho alebo terciárneho významu ústavnosti pre podanie návrhu skupinou poslancov sú aj poèetné prípady podozrivé z poru enia ústavy, ktoré nijaká skupina poslancov na ústavnom súde nenapadla. Len v poslednom kvartáli roku 2011 k takej udalosti do lo, keï vláda Slovenskej republiky uznesením è. 585 zo 7. septembra 2011 vyslovila súhlas s uzavretím Dodatku k Rámcovej zmluve o Európskom finanènom stabilizaènom nástroji medzi Belgickým krá¾ovstvom, Spolkovou republikou Nemecko, Estónskou republikou, Írskou republikou, Helénskou republikou, panielskym krá¾ovstvom, Francúzskou republikou, Talianskou republikou, Cyperskou republikou, Luxemburským ve¾kovojvodstvom, Maltskou republikou, Holandským krá¾ovstvom, Rakúskou republikou, Portugalskou republikou, Slovinskou republikou, Slovenskou republikou a Fínskou republikou a Európskym finanèným stabilizaèným nástrojom. Národná rada SR vládny návrh odmietla aj za cenu vyslovenia nedôvery vláde SR. O nieko¾ko dní sa hlasovanie v Národnej rade SR zopakovalo na základe nového návrhu vlády SR. Pochybnos o tom, èi vláda SR mohla uplatni zvolený postup sa nikdy nestal predmetom konania pred Ústavným súdom SR. Onedlho vláda SR vyhlásila núdzový stav. Znovu sa nena la skupina poslancov, ktorá by po iadala ústavný súd SR o preskúmanie súladu rozhodnutia vlády SR s ústavou alebo s ústavným zákonom. V etky uvedené indície naznaèujú, e ponecha ochranu ústavnosti na skupine poslancov v ne tandardných podmienkach núdzového stavu nie je ideálne rie enie. Verejný ochranca práv, generálny prokurátor Slovenskej republiky aj súd de constitutione ferenda predstavujú ïal ie subjekty, ktoré by mali by vybavené právomocou poda návrh na zaèatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou alebo s ústavným zákonom. Zo tandardnej zostavy , kam e te patrí vláda SR je to teda jedine vláda, ktorej je dôvodné uprie právomoc poda návrh na zaèatie konania pred Ústavným súdom SR o ústavnosti rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu.

S prihliadnutím na podstatu zavedenia núdzového stavu a mieru intenzity jeho zásahu do tandardného typu demokratickej formy vlády a predpokladate¾nú ojedinelos vyu itia mo nosti vyhlási núdzový stav za úvahu stojí, èi by rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu (a zhodne aj rozhodnutie o vyhlásení výnimoèného stavu) nemalo podlieha obligatórnej kontrole Ústavným súdom SR v konaní, ktoré by ústavný súd viedol ex offo, aj bez návrhu. Praktické uplatnenie takej mo nosti neprichádza do úvahy bez doplnenia platnej právnej úpravy. Úèastníkmi konania pod¾a platnej právnej úpravy sú navrhovate¾ a prezident Slovenskej republiky. Prezident SR je jedným z dvoch oprávnených subjektov, ktoré mô u poda návrh na zaèatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu. Ak toto oprávnenie vyu ije a podá návrh, pod¾a zákona o ústavnom súde bude jediným úèastníkom konania.

Predbe né prerokovanie návrhu V konaní o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou, alebo s ústavným zákonom, sú urèené dva rozdielne typy lehôt prekluzívna lehota pre podanie návrhu na zaèatie konania a poriadková lehota pre rozhodnutie Ústavného súdu SR o veci samej.

73

Drgonec, J. Návrh na zaèatie konania mo no poda do desiatich dní od vyhlásenia núdzového stavu.

Zákon nedovo¾uje túto lehotu predå i . Zme kanie lehoty pre podanie návrhu na zaèatie konania má za následok odmietnutie návrhu na predbe nom prerokovaní. Ústavný súd rozhodne o návrhu do troch dní od jeho doruèenia. Ide o procesnú lehotu, ktorú nemo no interpretova tak, e jej márne uplynutie má za následok zánik právomoci Ústavného súdu SR rozhodnú , èi núdzový stav bol vyhlásený v súlade s Ústavou SR alebo s ústavným zákonom. Dodr anie lehoty ustanovenej ústavnému súdu má predov etkým praktický význam, aby sa v pohnutej dobe rýchlo vniesla právna istota do otázky zásadného významu.

Zhodné lehoty s toto ným právnym úèinkom sa týkajú aj prípadných konaní o rozhodnutiach urobených poèas núdzového stavu, ktoré mô u nadviaza na základné rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu.

Konanie vo veci samej Ústava SR vymedzuje taxatívne príslu nos pléna ústavného súdu. V rámci tejto úpravy rozhodovanie o tom, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïal ie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, je zverené plénu (èl. 131 ods. 1).

Zákon o ústavnom súde taxatívne ustanovil, v ktorých veciach sa koná ústne pojednávanie. Èl. 129 ods. 6 Ústavy SR zakladajúci právomoc ústavného súdu rozhodnú o ústavnosti vyhlásenia núdzového stavu do tohto výpoètu zahrnutý nie je. Mo no vyvodi , e v konaní plénum ústavného súdu rozhodne bez verejného ústneho pojednávania. Ústavný súd SR nemá povinnos vy iada si k rozhodnutiu stanovisko od nijakého orgánu verejnej moci. Ústavný súd rozhoduje vo veci samej nálezom, ktorý sa doruèí úèastníkom konania (§ 74d zákona o ústavnom súde). Súèasne sa nález doruèí predsedovi vlády Slovenskej republiky a predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky (§ 74d zákona o ústavnom súde).

Predseda Ústavného súdu zabezpeèí uverejnenie tohto nálezu prostredníctvom Tlaèovej agentúry Slovenskej republiky (§ 74d zákona o ústavnom súde).

S konaním o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou alebo ústavným zákonom mo no spoji otázku oh¾adne koncepcie tohto typu konania pred Ústavným súdom SR. Ochrana ústavnosti sa v Slovenskej republike zakladá na koncepcii následnej ochrany ústavnosti, pri ktorej sa a po právnej skutoènosti následne preskúma, èi úkon alebo udalos ústavného významu bol v súlade s Ústavou SR, prípadne ïal ími relevantnými prameòmi práva. Z tejto koncepcie existujú dve výnimky. Prvou je preskúmanie súladu dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady SR, s ústavou alebo s ústavným zákonom pod¾a èl. 125a Ústavy SR. Druhou výnimkou je preskúmanie súladu predmetu referenda, ktoré sa má vyhlási , s ústavou alebo s ústavným zákonom pod¾a èl. 125b Ústavy SR. Vyhlásenie núdzového stavu predstavuje záva ný zásah do obvyklého re imu výkonu demokratickej formy vlády. Z tohto h¾adiska mo no uva ova , èi by vyhláseniu núdzového stavu nemalo predchádza preskúmanie splnenia podmienok pre jeho vyhlásenie. Teda, èi vyhlásenie núdzového stavu by nemalo by tre ou výnimkou z koncepcie následnej ochrany ústavnosti v prospech preventívnej ochrany ústavnosti.

74

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu Na rozdiel od preventívnej ochrany ústavnosti v u existujúcich prípadoch, kde mo no predpoklada relatívny dostatok èasu na overenie, èi dojednaná medzinárodná zmluva alebo predmet referenda, ktoré sa má vyhlási , je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, v prípade núdzového stavu mo no predpoklada èasovú tieseò. Opatrenia núdzového stavu vykonané ihneï mô u s ove¾a vy ou mierou pravdepodobnosti prispie k dosiahnutiu úèelu vyhlásenia núdzového stavu, odstráneniu jeho následkov, èi dokonca aj k odvráteniu ohrozujúcej udalosti, ako opatrenia, ktoré by sa uskutoènili s èasovým posunom, s odstupom dní upotrebených na preskúmanie splnenia podmienok pre vyhlásenie núdzového stavu. Preto je primeranej ie povahe veci preskúma súlad rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou alebo s ústavným zákonom a následne, po vyhlásení, a nie pred vyhlásením.

Za podstatný nedostatok platnej právnej úpravy mo no oznaèi nejasnos právneho úèinku nálezu Ústavného súdu SR, ak ústavný súd rozhodne, e rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu nie je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Mô e ústavný súd v takom prípade rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu zru i , alebo mô e iba kon tatova nesúlad namietnutého rozhodnutia bez právomoci zru i rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu?

Platná právna úprava nasto¾uje výraznú právnu neistotu. Ústavný súd SR má ústavou priznanú právomoc vyda zru ujúce rozhodnutie v sporoch o ústavnej s a nosti (èl. 127 ods. 2), v sporoch o s a nosti orgánu územnej samosprávy (èl.

127a ods. 2), vo volebných sporoch (§ 63 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o ústavnom súde). O prípadnej právomoci Ústavného súdu SR zru i rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu mo no uva ova buï s vyu itím § 31a zákona o ústavnom súde, ktorý odkazuje na primerané pou itie Obèianskeho súdneho poriadku a Trestného poriadku, alebo v nadväznosti na predchádzajúcu rozhodovaciu èinnos Ústavného súdu SR, ktorý zriedkavo, ale predsa, vyvodil svoju právomoc z èl. 124 Ústavy SR, pod¾a ktoré ústavný súd je nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti.11) S prihliadnutím na vypätos situácie, v ktorej by sa také konanie viedlo, uplatnenie vyvodenej právomoci nepredstavuje optimálne rie enie bez oh¾adu na to, èi by Ústavný súd SR úvahu o svojej právomoci zru i rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu zalo il na aplikácii èl. 124 Ústavy, alebo na § 31a zákona o ústavnom súde. Naopak, vyhlásenie núdzového stavu v rozpore s ústavou alebo ústavným zákonom si nevyhnutne vy aduje okam itú nápravu bez otá¾ania. Pre ochranu ústavnosti je nevyhnutné, aby Ústavný súd SR protiústavné rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu okam ite zru il. De lege ferenda, pravdepodobne aj de constitutione ferenda ide o krajne záva nú po iadavku na novelizáciu platnej právnej úpravy. Skúsenos dokazuje, e výkonnú moc uplatòuje vláda, ktorá má sklony vyhlási núdzový stav aj v pochybnostiach o splnení podmienok umo òujúcich zasiahnu do tandardne uplatòovanej demokratickej formy vlády vyhlásením núdzového stavu. Za takého stavu neprichádza do úvahy polovièatá právna úprava, ktorá nevytvára nijakému inému orgánu tátu jednoznaènú a nespochybnite¾nú mo nos vyhlásený núdzový stav zru i , dokonca ani vtedy nie, ak bol vyhlásený v nesúlade s Ústavou SR alebo s ústavným zákonom o bezpeènosti tátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèné stavu a núdzového stavu.

11) Podrobnej ie DRGONEC, J.: Ochrana ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky; Bratislava, EUROKÓDEX, s.r.o., 2010, s. 58 64.

75

Drgonec, J. VI. Obmedzenie základných práv a slobôd poèas núdzového stavu Významným znakom núdzového stavu je ústavné dovolenie obmedzi základné práva a slobody.

Pod¾a èl. 5 ods. 3: V èase núdzového stavu mo no v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný èas pod¾a záva nosti ohrozenia obmedzi základné práva a slobody a ulo i povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, a to najviac v tomto rozsahu: a) obmedzi nedotknute¾nos osoby a jej súkromia evakuáciou na urèené miesto, b) ulo i pracovnú povinnos na zabezpeèenie zásobovania, udr iavania pozemných komunikácií a elezníc, vykonávania dopravy, prevádzkovania vodovodov a kanalizácií, výroby a rozvodu elektriny, plynu a tepla, výkonu zdravotnej starostlivosti, udr iavania verejného poriadku alebo na odstraòovanie vzniknutých kôd, c) obmedzi výkon vlastníckeho práva k nehnute¾nostiam na rozmiestnenie vojakov, príslu níkov ozbrojených zborov, zdravotníckych zariadení, zásobovacích zariadení, záchranných slu ieb a uvo¾òovacích a iných technických zariadení, d) obmedzi výkon vlastníckeho práva k hnute¾ným veciam zákazom vjazdu motorových vozidiel alebo obmedzením ich pou ívania na súkromné úèely a na podnikanie, e) obmedzi nedotknute¾nos obydlia na ubytovanie evakuovaných osôb, f) obmedzi doruèovanie po tových zásielok, g) obmedzi slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania v urèenom èase a zákazom vstupu na postihnuté alebo bezprostredne ohrozené územie, h) obmedzi alebo zakáza uplatòovanie práva pokojne sa zhroma ïova alebo zhroma ïovanie na verejnosti podmieni povo¾ovaním, i) obmedzi právo slobodne roz irova informácie bez oh¾adu na hranice tátu a slobodu prejavu na verejnosti, j) zabezpeèi vstup do vysielania rozhlasu a televízie spojený s výzvami a informáciami pre obyvate¾stvo, k) zakáza uplatòovanie práva na trajk, l) vykona opatrenia na rie enie ropnej núdze. Ústavný zákon o bezpeènosti tátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu neobmedzuje základné práva ex constitutione, ale umo òuje obmedzi základné práva pod¾a ústavného zákona. Ústavný zákon neurèuje ani rozsah obmedzení pre tie základné práva a slobody, ktoré poèas núdzového stavu dovo¾uje obmedzi . Rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu samo osebe nemá generálny obmedzujúci úèinok, nenasto¾uje obmedzenie v etkých základných práv a slobôd, ktoré sú vystavené mo nosti obmedzenia v núdzovom stave. Ústavný zákon è. 227/2002 Z. z. je lex specialis voèi Ústave SR v rozsahu základných práv a slobôd, ktoré dovo¾uje obmedzi . V tomto rozsahu na obdobie trvania núdzového stavu nahrádza ústavu ako prameò práva a stáva sa dominantným voèi ústave. Ka dé zo základných práv, ktoré sa uvádzajú v taxatívnom výpoète èl. 5 ods. 3 mo no obmedzi . Obmedzenie základného práva alebo slobody sa týka ka dej osoby v tom zmysle, e výluke z ústavnej úpravy mo no podrobi ka dého aj vtedy, ak Ústava SR obmedzuje dané základné právo iba pre kva-

76

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu lifikované subjekty. Napríklad pod¾a èl. 37 ods. 4 sa zaruèuje základné právo na trajk, ktoré nemajú sudcovia, prokurátori, príslu níci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslu níci a zamestnanci hasièských a záchranných zborov. Na rozdiel od ústavy, pod¾a èl. 5 ods. 3 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. mo no obmedzi základné právo na trajk ka dému.

Mo nos obmedzenia ¾ubovo¾ného z taxatívne urèených základných práv a slobôd sa týka buï urèitej skupiny osôb, ktorých úèas na predchádzaní alebo odstraòovaní následkov udalosti núdzového stavu je potrebná, alebo skupiny osôb z územia dotknutého udalos ou núdzového stavu.

Prvok právnej istoty sa vná a do dovolenia obmedzi niektoré z urèených základných práv a slobôd podmienkou, ktorou sa pre ka dé zo základných práv a slobôd urèených na obmedzenie ustanovuje úèel, na ktorý sa základné právo alebo sloboda mô e obmedzi . Obmedzenie základných práv a slobôd vo fáze aplikácie práva podlieha ústavnej ochrane èlánkom 13 ods. 4, ktoré nie je suspendované ani poèas núdzového stavu na území, pre ktoré bol núdzový stav vyhlásený.

Núdzový stav sa mô e vyhlási z jedného z taxatívne urèených dôvodov. Dôvod vyhlásenia núdzového stavu predurèuje úèel núdzového stavu a s ním aj re im obmedzovania základných práv a slobôd. Ak napríklad dôvodom vyhlásenia núdzového stavu po neúspe nom skonèení rokovaní premiérky s Lekárskym odborovým zdru ením sa stalo ohrozenie ivota a zdravia osôb, potom z registra povinností urèeného èl. 5 ods. 3 ústavného zákona o bezpeènosti tátu v stave vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu prichádzajú do úvahy iba také obmedzenia, ktoré slú ia na dosiahnutie úèelu núdzového stavu. S úèelom núdzového stavu v tomto prípade nie je zluèite¾né vykona opatrenia na rie enie ropnej núdze , a preto ulo enie povinností slú iacich na tento cie¾ nemo no kvalifikova ako správny úradný postup, lebo by poru ovalo èl. 13 ods. 4 ústavy SR. Zhodné sa týka obmedzenia slobody pohybu zákazom vychádzania v urèenom èase za úèelom zní enia poètu osôb vyh¾adávajúcich zdravotnícku starostlivos v zdravotníckych zariadeniach alebo obmedzenia pou ívania motorových vozidiel na súkromné úèely a podnikanie.

V etky zásahy do práv a slobôd mô u slú i len tomu úèelu, na ktorý bol núdzový stav vyhlásený a musia by minimálne. Teda musí ís o najmen í zásah, ktorým je mo né dosiahnu úèel núdzového stavu. 12) Stav ochrany základných práv a slobôd v re ime úpravy lex specialis sa týka iba základných práv a slobôd uvedených v èl. 5 ods. 3. Základné právo alebo sloboda, ktoré nie je uvedené v taxatívnom výpoète èl. 5 ods. 3, nemo no obmedzi ani poèas núdzového stavu.

Ako prvé v tejto súvislosti treba spomenú právo na ochranu zdravia, lebo vzh¾adom na podmienku ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. umo òujúcu vyhlási núdzový stav z dôvodu, e do lo alebo bezprostredne hrozí, e dôjde k ohrozeniu ivota a zdravia osôb, na prvý poh¾ad ¾ahko vznikne zdanie, e zabezpeèenie základného práva pod¾a èl. 40 Ústavy SR je tým najdôle itej ím základným právom, ktoré treba chráni pomocou vyhlásenia núdzového stavu.

12) E. Bárány v rozhovore Núdzový stav mô e lekárov pripravi o platy aj prácu ; Pravda, 25. novembra 2011, s. 6.

77

Drgonec, J. Pod¾a èl. 40 Ústavy SR: Ka dý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú obèania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivos a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Ustanovenia èl. 40 v celom rozsahu podliehajú úprave èl. 51 ods. 1 Ústavy SR, pod¾a ktorého domáha sa práv uvedených v èl. 40 sa mo no len v medziach zákonov, ktoré tieto práva vykonávajú.

Ustanovenie èl. 40 v spojení s èl. 51 ods. 1 Ústavy SR plní ochrannú úlohu voèi obmedzujúcemu ustanoveniu èl. 5 ods. 3 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. v znení neskor ích predpisov tom zmysle, e základné právo priznané týmito ústavnými normami nemo no obmedzi z dôvodu vyhlásenia núdzového stavu. Vo vz ahu k uva ovanému vyhláseniu núdzového stavu slú iaceho na splnenie záväzku tátu poskytnú bezplatnú zdravotnú starostlivos na základe zdravotného poistenia to znamená, e ústavným zákonom urèené obmedzenia základných práv a slobôd nemo no ulo i chorým ani pacientom. Obmedzením základných práv pacientov by tát neplnil svoj záväzok implikovaný v èl. 40 Ústavy SR, ale naopak, by sa ho zbavoval.

Zdravotná starostlivos zahàòa iroké spektrum výkonov zdravotníckych pracovníkov od zásahov v akútnom stave vykazujúcom znaky ohrozenia ivota a po výkony experimentálnej povahy. Kvalitu a dostupnos zdravotnej starostlivosti v núdzovom stave predurèujú okolnosti, v ktorých sa zdravotná starostlivos poskytuje. V okolnostiach, ktoré nastali na prelome novembra a decembra 2011 niè neodôvodòovalo obmedzenie zdravotnej starostlivosti na výkony zachraòujúce ivot v akútnom ohrození chorého. Ka dý pacient mal právo na zdravotnú starostlivos lege artis, v rozsahu súèasného poznania lekárskej vedy a v rozsahu starostlivosti priznanej zákonom na náklady zdravotného poistenia.

V etky základné práva, ktoré ústavný zákon è. 227/2002 Z. z. dovo¾uje obmedzi poèas núdzového stavu, mo no obmedzi jedine za predpokladu, e vláda SR svoju právomoc vyhlási núdzový stav uplatnila v súlade s Ústavou SR, vtedy, keï sa skutoène splnili v etky tri podmienky vyhlásenia núdzového stavu urèené ústavným zákonom è. 227/2002 Z. z. v znení neskor ích predpisov.

Ak kumulatívne podmienky ústavného zákona uvedené v taxatívnom výpoète nie sú splnené a vláda SR napriek tomu vyhlási núdzový stav, ide o nesprávny úradný postup zakladajúci právo na náhradu kody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (èl. 46 ods. 3 Ústavy SR). Podmienkou je vznik kody spôsobenej rozhodnutím o vyhlásení núdzového stavu alebo naò nadväzujúcim rozhodnutím.

Súbe ne, aj bez vzniku kody, mô e, pod¾a okolností prípadu, dôjs k poru eniu základných práv a slobôd. S najvy ou mierou pravdepodobnosti mô e dôjs k poru eniu zákazu nútenej alebo povinnej práce. Ústavný súd SR v dy, pokia¾ to Ústava SR svojím znením nevyluèovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie medzinárodných zmlúv o ¾udských právach a základných slobodách a na judikatúru príslu ného medzinárodného orgánu vydanú k nim.13) 13) Napr.: II. ÚS 48/97, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 288 289; I. ÚS 49/01, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2001, s. 518; I. ÚS 5/02. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2003 I. polrok, s. 284.

78

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu Za základný prameò medzinárodného práva o nútenej práci mo no oznaèi Dohovor Medzinárodnej organizácie práce è. 29 o nútenej alebo povinnej práci (è. 505/1990 Zb.), ktorý podlieha dolo ke prednosti pred zákonmi Slovenskej republiky v re ime ustanovenom èl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Dohovor o nútenej alebo povinnej práci v èl. 2 ods. 2 urèuje, e pojem nútená alebo povinná práca nezahàòa nijakú prácu alebo slu bu vykonávanú na základe zákona o povinnej vojenskej slu be pre práce rýdzo vojenského charakteru, ïalej nezahàòa práce zvyèajných obèianskych povinností v suverénnej krajine, práce a slu by vykonávané v dôsledku odsúdenia súdnym rozhodnutím, ak sa vykonávajú pod doh¾adom a kontrolou verejného úradu a osoba sa neprenajíma ani nedáva k dispozícii súkromným fyzickým osobám alebo súkromným právnickým osobám, prácu vymáhanú za mimoriadnych okolností a za okolností, ktoré ohrozujú alebo by mohli ohrozi ivot alebo obvyklé ivotné podmienky obyvate¾stva alebo jeho èasti a napokon men ie obecné slu by vykonávané obèanmi obce v jej priamom záujme.

Pod¾a èl. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ¾udských práv a základných slobôd (ïalej len Dohovor ): 1. Nikoho nemo no dr a v otroctve alebo nevo¾níctve.

2. Od nikoho nemo no vy adova , aby vykonával nútené alebo povinné práce.

3. Za nútenú alebo povinnú prácu sa na úèely tohto èlánku nepova ujú: a) práca be ne po adovaná pri výkone trestu ulo eného pod¾a èlánku 5 tohto Dohovoru alebo v èase podmieneèného prepustenia z tohto trestu; b) slu ba vojenského charakteru alebo v prípade osôb, ktoré odmietajú vojenskú slu bu z dôvodu svedomia v krajinách, kde sa také odmietnutie vojenskej slu by uznáva, iná slu ba vy adovaná namiesto povinnej vojenskej slu by; c) slu ba vy adovaná v prípade núdze alebo pohromy, ktorá ohrozuje ivot alebo blaho spoloèenstva; d) práca alebo slu ba, ktorá tvorí súèas be ných obèianskych povinností.

Pod¾a èl. 18 Dohovoru: Obmedzenia, ktoré tento Dohovor pripú a pre uvedené práva a slobody, nesmú sa vyu íva na iný úèel, ne na ten, na ktorý boli urèené.

Orgány Rady Európy, predov etkým niekdaj ia Komisia pre ¾udské práva, posudzovali nieko¾ko prípadov, v ktorých s a ovate¾ namietol poru enie zákazu nútenej práce. Európsky súd pre ¾udské práva vyslovil poru enie uvedeného zákazu vo veci Karlheinz Schmidt proti Nemecku,14) najmä z dôvodu sexuálnej diskriminácie.

Európsky súd pre ¾udské práva v konaniach o s a nostiach na poru enie èl. 4 ods. 2 alebo èl. 4 ods. 3 Európskeho dohovoru vyu íva definície pojmu nútená práca a povinná práca tak, ako sa uvádzajú v dohovoroch Medzinárodnej organizácie práce. S vyu itím definície, pod¾a ktorej v èl. 2 Dohovoru è. 29 Medzinárodnej organizácie práce nútené práce znamenajú v etky práce alebo slu by po adované od ktoréhoko¾vek jednotlivca pod hrozbou akéhoko¾vek trestu a na ktoré sa tento jednotlivec dobrovo¾ne neponúkol. Súd odmietol s a nos mladého belgického advokáta, ktorý namietol, e povinnos zastupova nemajetných ob alo14) Case of Karlheinz Schmidt v. Germany. Publications of the European Court of Human Rights. Series A: Judgements and Decisions. Kõln-Berlin-Bonn-Mûnchen, Carl Heymanns Verlag KG, 1994, è. 291-B.

79

Drgonec, J. vaných bez náhrady za prácu a vzniknuté výdavky predstavuje poru enie èl. 4 ods. 2.15) Európsky súd pre ¾udské práva rozhodol, e nebol poru ený èl. 4 ods. 2 z dôvodov, medzi ktorými uviedol, e práca nepresahovala rámec be ných povinností advokáta, poskytované slu by prispievali k jeho odbornému rastu a mno stvo práce nebolo prive¾mi za a ujúce. Súd tie zdôraznil, e belgický systém ustanovenia advokátov ex offo pre nemajetných je súèasne jedným z prostriedkov garantovania práva na obhajcu pod¾a èl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru a be nou obèianskou povinnos ou vo význame èl. 4 ods. 3 písm. d).

V konaní pred Európskou komisiou pre ¾udské práva, vo veci Iversen proti Dánsku,16) zubný lekár namietol, e urèenie povinnosti poskytova slu by v od¾ahlej èasti krajiny po zlyhaní úsilia nájs lekára, ktorý by mal záujem sa tam usadi , predstavovalo poru enie èl. 4 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ¾udských práv a základných slobôd. Èas èlenov Komisie pre ¾udské práva zastávala názor, e takto ustanovenú slu bu mo no legitimizova dôvodmi pod¾a èl. 4 ods. 3 písm. c) ( v prípade núdze alebo pohromy ohrozujúcej ivot alebo blaho spoloèenstva ). Väè ina Komisie pre ¾udské práva rozhodla, e obmedzený èas, riadna odmena za prácu a povaha povinne poskytovaných slu ieb sú zluèite¾né s povolaním, ktoré si zvolil s a ovate¾.

Dosia¾ uvedené mô e zvádza k záveru, e ulo enie pracovnej povinnosti pod¾a èl. 5 ods. 3 písm. b) ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. v znení neskor ích predpisov je v súlade s medzinárodnými dohovormi o ¾udských právach a základných slobodách, a preto nemô e ma povahu nelegitímneho obmedzenia zákazu nútenej alebo povinnej práce. Naznaèený záver je mylný z prostého dôvodu. Medzinárodné dohovory, rovnako ako Ústava SR, spájajú legitímnos výnimiek zo zákazu nútenej práce s dodr aním zákona, teda s ulo ením pracovnej povinnosti vtedy, keï sa nútená práca alebo povinná práca nariadi opodstatnene, z dôvodov ustanovených zákonom a spôsobom ustanoveným zákonom. Medzinárodné dohovory nevytvárajú právny základ pre nariadenie pracovnej povinnosti aj kedyko¾vek inokedy, z iného dôvodu alebo bez dôvodu, lebo orgán verejnej moci nadobudne dojem, e existenciu problému odstráni nariadením nútenej práce.

V nadväznosti na ochranu ¾udských práv a slobôd ustanovenú v èl. 4 Dohovoru sa otázka nútených prác a nútených slu ieb upravuje v èl. 18 Ústavy SR. Ochrana pred nútenou prácou a nútenou slu bou sa priznáva ka dej fyzickej osobe bez zrete¾a na tátne obèianstvo, ako aj osobám bez tátneho obèianstva.

Zákaz ustanovený èl. 18 ods. 1 nemo no absolutizova . Pre vymo ite¾nos zákazu nútených prác a nútených slu ieb má praktický význam úprava so silou zákona. Odsekom 2 sa v taxatívnom výpoète urèujú práce a slu by, ktoré sa nepokladajú za nútené napriek tomu, e zákon ustanovuje povinnos danú prácu alebo slu bu vykona , a e ustanovuje aj sankciu pre prípad nesplnenia tejto povinnosti. Pod¾a èl. 18 ods. 2 písm. d) Ústavy SR zákaz nútených prác a nútených slu ieb sa nevz ahuje na konanie ulo ené zákonom na ochranu ivota, zdravia alebo práv iných.

15) Case of Van der Mussele v. Belgium. Publications of the European Court of Human Rights. Series A: Judgements and Decisions. Kõln-Berlin-Bonn-Mûnchen, Carl Heymanns Verlag KG, 1983, è. 70.

16) Citované pod¾a GOMIEN, D.: Krátky sprievodca Európskym dohovorom o ¾udských právach; Bratislava, Informaèné a dokumentaèné stredisko o Rade Európy, 1999, s. 19.

80

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu Pojem zákon pou itý v èl. 18 ods. 2 na oznaèenie prameòa práva, ktorým mo no obmedzi zákaz nútených prác a nútených slu ieb nemo no interpretova a aplikova doslovne tak, aby sa na základe tohto pojmu vyvodil zdanlivo ústavný záver, pod¾a ktorého zákaz nútených práv a nútených slu ieb mo no obmedzi prameòom práva so silou zákona, ale nemo no ho obmedzi prameòom práva so silou ústavného zákona. Ustanovenie èl. 5 ods. 3 písm. b) vytvára mo nos legitímneho zásahu do ústavou urèeného re imu zákazu nútených práv a nútených slu ieb za predpokladu, e núdzový stav bol vyhlásený v súlade s ústavou a ústavným zákonom. Ak k vyhláseniu núdzového stavu nedôjde ústavne konformným spôsobom, ustanovenie pracovnej povinnosti adresátom tejto povinnosti nie je súladné s úpravou èl. 18 ods. 2 písm. c) a d) Ústavy SR.

VII. Ochrana základných práv a slobôd v konaní o s a nosti V právnom táte nemo no odmietnu ochranu základného práva alebo slobody kvôli procesným nedostatkom, ktoré nespôsobila osoba namietajúca poru enie svojho základného práva. Odmietnutie podnetu za takých okolností by znamenalo odmietnutie spravodlivosti, ktorá je implikovaným predpokladom právnosti tátu. 17) Táto zásada sa otriasa v základoch v prípade ochrany osôb po kodených na svojich základných právach a slobodách vyhlásením núdzového stavu a vynucovaním jeho re pektovania v rozsahu vyhlásenom nad rámec právomoci vlády SR pre núdzový stav prostredníctvom konania o s a nosti pod¾a èl. 127 Ústavy SR a nadväzujúcich noriem zákona o ústavnom súde.

Pod¾a ustáleného názoru Ústavného súdu SR: Predmetom konania o ústavnej s a nosti nemô e by rozhodovanie o súlade zákona s Ústavou Slovenskej republiky. K rozhodovaniu o nesúlade zákona s Ústavou Slovenskej republiky by Ústavný súd Slovenskej republiky mohol dospie len v konaní o súlade právnych predpisov pod¾a èl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Na toto konanie je v ak pod¾a èl. 131 Ústavy Slovenskej republiky daná právomoc pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky a mo no ho zaèa len na návrh aktívne procesne legitimovaných subjektov ustanovených v § 18 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskor ích predpisov. 18) Úprava pre konanie o núdzovom stave sa v otázke právomoci pléna a senátov ústavného súdu zhoduje s úpravou pre konanie o súlade právneho poriadku. Rozhodnutie o tom, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïal ie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom patria do právomoci pléna ústavného súdu, ktoré nemá právomoc kona o s a nostiach. Senát ústavného súdu má právomoc kona o s a nostiach bez mo nosti zaobera sa otázkou, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïal ie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Pravdepodobným výsledkom je odmietnutie s a nosti namietajúcej poru enie základného práva alebo slobody nielen samým rozhodnutím o vyhlásení núdzového stavu, ale aj ïal ími rozhodnutiami iných orgánov verejnej moci, lebo aj súlad sekundárnych rozhodnutí s ústavou a ústavným zákonom patrí do právomoci pléna ústavného súdu.

17) II. ÚS 10/1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 585.

18) II. ÚS 806/2000. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2000, s. 341.

81

Drgonec, J. K¾úèom k ochrane ústavnosti v re ime platnej právnej úpravy núdzového stavu je extenzívny výklad ústavných noriem v spojení s èl. 124 Ústavy SR, z ktorého ústavný súd u v minulosti nieko¾kokrát vyvodil svoju právomoc v situáciách, keï inak nemohol zabezpeèi ochranu ústavnosti.19) Obvyklá interpretácia Ústavy SR pomocou právnych názorov Ústavného súdu SR sa zakladá na citovaní právneho názoru bez uvedenia súvislosti, v akej ústavný súd citovaný právny názor vyslovil. Na citácie nadväzuje ako samozrejmos predstava, e citovaný právny názor má univerzálnu platnos , a preto je významný aj v (spravidla) inej súvislosti, a to v tej, v ktorej sa subjekt uplatòujúci ústavnú normu domáha vyu itia právneho názoru ústavného súdu vo svoj prospech. Taký postup je nesprávny. Právne názory ústavného súdu sa týkajú iba istých skutkových stavov a uplatnenia ústavnej normy na daný skutkový stav. Ak sa úèastník konania pred ústavným súdom domáha ochrany ústavnosti, je jeho úlohou vysvetli , z akého právneho dôvodu sa právny názor ústavného súdu pou itý na hodnotenie jedného skutkového stavu má pou i aj v inom skutkovom stave, teda z akého dôvodu ide o príbuzné skutkové stavy, ktoré treba posúdi pod¾a jedného metra , pomocou jedného právneho názoru. Ústavný súd SR vyvodil svoju právomoc chráni ústavnos z èl. 124 Ústavy SR v období od 1. júla 2001 do 1. januára 2002. V tom èase v dôsledku zmeny Ústavy SR ústavným zákonom è. 90/2001 Z. z. fyzická osoba alebo právnická osoba sa u nemohla uchádza o ochranu svojich základných práv a slobôd pomocou podnetu pod¾a èl. 130 ods. 3 Ústavy SR, ale e te jej nevzniklo právo poda s a nos pod¾a èl. 127. Nastalo pol roka trvajúce obdobie, keï základné práva a slobody sa zaruèovali ústavou, ale prakticky boli nevymo ite¾né. Ústavný súd SR tak na preklenutie tohto stavu, zjavne nezluèite¾ného s koncepciou materiálneho právneho tátu, vyvodil svoju právomoc poskytnú ochranu ústavnosti z èl. 124 Ústavy SR. Núdzový stav nemo no stoto ni s historickým obdobím druhého polroka 2001, ani s poru ením základných práv a slobôd v tomto období. To mô e zvádza k téze o neprijate¾nosti vyvodenia právomoci Ústavného súdu SR z èl. 124 aj pre ochranu ústavnosti v podmienkach núdzového stavu. A predsa existuje iný, záva ný dôvod, aby aj v prípade núdzového stavu ústavný súd chránil ústavnos prostredníctvom právomoci vyvodenej z èl. 124 Ústavy SR. Núdzový stav vytvára osobitný súbor vz ahov, v ktorých sa výslovne nezakladá právomoc Ústavného súdu SR chráni základné práva a slobody, hoci prostriedkom na dosiahnutie úèelu núdzového stavu je obmedzenie základných práv a slobôd. Neposkytnutím in titucionálnej ochrany základným právam a slobodám sa osobitný súbor vz ahov spätých s núdzovým stavom pribli uje neposkytnutiu in titucionálnej ochrany základným právam a slobodám v druhom polroku 2001. Východiskom z tohto stavu odporujúceho podstate materiálneho právneho tátu je pou itie toto nej výkladovej metódy, vyvodenie právomoci Ústavného súdu SR z èl. 124 ústavy.

Extenzívny výklad èl. 129 ods. 6 Ústavy SR v spojení s ústavným zákonom è. 227/2002 Z. z. v znení neskor ích predpisov a s èl. 124 Ústavy SR mo no vyvodi v alternatívnom postupe.

Základom prvého mô e by ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, ktoré umo òuje v konaní pred Ústavným súdom SR primerane pou i Obèiansky súdny poriadok. Ustanove19) Pozri DRGONEC, J.: Ochrana ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky; Bratislava, EUROKÓDEX s.r.o.

2010, s. 58 64.

82

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu nia § 109 OSP upravujú preru enie konania, okrem iného, z dôvodu, e prebieha konanie, v ktorom sa rie i otázka, ktorá mô e ma význam pre rozhodnutie súdu [§ 109 ods. 2 písm. c)].

Na tomto právnom základe by senát ústavného súdu mohol preru i konanie o s a nosti, aby plénum ústavného súdu preskúmalo, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïal ie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Záver pléna by nemal povahu uplatnenia právomoci pod¾a èl. 129 ods. 6 Ústavy SR, ale i lo by o posúdenie predbe nej otázky ako podkladu pre rozhodnutie senátu v konaní o s a nosti.

Za základ druhého z uva ovaných alternatívnych postupov mo no oznaèi ustanovenie § 6 zákona o ústavnom súde, pod¾a ktorého senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou èinnos ou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného u v rozhodnutí niektorého zo senátov, predlo í plénu Ústavného súdu SR návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Senát je po rozhodnutí pléna v ïal om konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu. Na rozdiel od vyu itia analogie iuris v prvej alternatíve, za prednos postupu pod¾a druhej alternatívy mo no oznaèi vyu itie analogie legis. Taká je hlavná prednos postupu naznaèeného v druhej alternatíve, lebo ani táto alternatíva nie je priamo pou ite¾ná bez zvy ku a bez modifikácií nad rámec zákona o ústavnom súde. Postúpenie èasti predmetu sporu zo senátu do pléna a záväznos rozhodnutia pléna pre ïal í postup senátu je podstatou, ktorú mo no prevzia , zostatok by ústavný súd musel dotvori pre konanie o s a nosti, v ktorom sa namieta poru enie základných práv a slobôd postupom orgánov verejnej moci, ktoré vstúpili do diania súvisiaceho s vyhlásením alebo uplatòovaním núdzového stavu.

Ide o mo nos , ktorú zákon výslovne vytvoril, av ak nie pre danú situáciu. Tú de facto zanedbal, lebo neexistuje rozumný základ pre dohad, pod¾a ktorého nedostatoèná úprava postupov orgánov verejnej moci pri vyhlásení núdzového stavu a poèas neho je výsledkom legislatívneho zámeru. Naznaèené dotvorenie ústavou a zákonom vymedzenej právomoci nepredstavuje nalo enie s platnou právnou úpravou, aké mo no stoto ni s materiálnym právnym tátom v rýdzej podobe. Jeho úèelom v ak je ochrana ústavnosti za mimoriadnych, právnou úpravou zïaleka nie perfektne odhadnutých podmienok núdzového stavu ako ústavou predvídaného prostriedku radikálneho zásahu do tandardného demokratického a právneho tátu.

V súlade s Ústavou SR, pri uplatnení jednej z naznaèených alternatív, sa zachová konanie o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu alebo naò nadväzujúcich rozhodnutí s ústavou alebo s ústavným zákonom, o ktorom má právomoc kona plénum ústavného súdu, výsledkom ktorého bude meritórne rozhodnutie vo forme nálezu o tom, èi núdzový stav bol vyhlásený v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Popri tomto type konania bude existova konanie o s a nosti, v ktorom po rozhodnutí pléna uznesením o predbe nej otázke, èi núdzový stav bol vyhlásený v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, senát nálezom vysloví, èi základné právo alebo sloboda s a ovate¾a bolo poru ené vyhlásením núdzového stavu alebo vydaním naò nadväzujúceho rozhodnutia. V konaní o s a nosti prichádza do úvahy aj alternatíva v alternatíve, alternatívne rie enie nadväzujúce na rozhodnutie pléna o predbe nej otázke. Ak plénum potvrdí súlad rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou alebo s ústavným zákonom, senát na predbe nom prerokovaní s a nosti pod¾a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde s a nos odmietne z dôvodu podania zjavne neoprávnenou osobou.

Ak plénum vysloví, e rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu odporuje ústave alebo ústavnému zákonu, senát na predbe nom prerokovaní s a nos prijme na konanie a následne ná-

83

Drgonec, J. lezom rozhodne, èi rozhodnutím o núdzovom stave do lo k poru eniu s a ovate¾ovho základného práva alebo slobody. Potenciálne nemo no vylúèi ani taký skutkový stav, keï rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu bude odporova ústave alebo ústavnému zákonu, ale k poru eniu základného práva alebo slobody s a ovate¾a nedôjde.

V etky alternatívne mo nosti dodr ania èl. 131 ods. 1 a 2 Ústavy SR o právomoci pléna Ústavného súdu SR a senátov Ústavného súdu SR tak, aby sa zachovala mo nos osôb namietnu poru enie svojich základných práv a slobôd vyhlásením núdzového stavu alebo rozhodnutím nadväzujúcim na vyhlásenie núdzového stavu sa dajú odmietnu ako vykon truované, bez základu v zákone o ústavnom súde. V prípade doslovného výkladu zákona o ústavnom súde takýto záver by urèite nebol zjavne neopodstatnený. Pred jeho prípadným presadením v ak treba nahlas poveda , e tento záver znamená koniec ochrany základných práv a slobôd obmedzených z dôvodu zavedenia núdzového stavu. Taký výsledok nemá právny základ v úprave èl. 51 ods. 2 Ústavy SR, ani v úprave èl. 5 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. v znení neskor ích predpisov, ktoré zhodne vytvárajú právny základ pre obmedzenie taxatívne urèených základných práv a slobôd poèas núdzového stavu, a nie pre ich negáciu. Vyhlásením núdzového stavu sa v takom prípade základné práva a slobody pre fyzické osoby a právnické osoby stanú nedostupné, orgán ochrany ústavnosti im nebude poskytova ochranu. Zrodí sa skutkový stav zakladajúci základné právo postavi sa na odpor pod¾a èl. 32 Ústavy SR prinajmen om pre tie skupiny obèanov Slovenskej republiky, ktorým sa uprie právo namietnu poru enie svojich základných práv a slobôd pomocou s a nosti pod¾a èl. 127 Ústavy SR. Koncepcia men ieho zla spoèívajúca v h¾adaní spravodlivej rovnováhy medzi ústavnými normami urèujúcimi právomoc pléna a senátov ústavného súdu na jednej strane a rizikami spojenými s uplatnením základného práva na odpor na druhej strane by za týchto okolností mala by dostatoène záva nou príèinou pre ochranu základných práv a slobôd v konaní o s a nosti.

Treba poznamena , e vyrie ením kompetenèných vz ahov medzi plénom a senátmi Ústavného súdu SR sa pravdepodobnos ochrany základných práv a slobôd poèas núdzového stavu zvy uje, ale nezbavuje v etkých predvídate¾ných komplikácií.

V prípade poru enia základného práva alebo slobody, èi u by i lo o poru enie zákazu nútenej práce, alebo protiprávny zásah do iného základného práva alebo slobody, má po kodená osoba mo nos uchádza sa o ochranu pred Ústavným súdom SR v konaní o s a nosti výluène za predpokladu, e rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu skutoène patrí medzi individuálne právne akty.

Ak rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu je individuálnym právnym aktom, potom zas mo no váha , èi konanie o s a nosti nie je vhodným typom konania iba pre takých s a ovate¾ov, ktorí namietnu poru enie svojho základného práva ïal ím subjektom, ktorý na základe rozhodnutia vlády SR o vyhlásení núdzového stavu ulo il s a ovate¾ovi obmedzenie poru ujúce jeho základné právo alebo slobodu.

S a ovate¾ovi so elaním vyvola konanie pred Ústavným súdom SR v merite veci tak nezvý i iné, ako poda s a nos zároveò proti dvom subjektom proti vláde SR, aj proti vykonávate¾ovi vládneho rozhodnutia o vyhlásení výnimoèného stavu. V prípade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu zrejme prichádza do úvahy právomoc ústavného súdu preskúma z h¾adiska ústavnosti právny akt pomenovaný rozhodnutie . V prípade vykonávate¾a rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu v terminológii èl. 127 Ústavy SR jeho akt aplikácie

84

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu práva mô e ma aj povahu opatrenia alebo iného zásahu . V prípade oznaèenia oboch týchto subjektov za toho, kto s a ovate¾ovi poru il základné právo alebo slobodu by Ústavný súd SR mohol èas s a nosti pri predbe nom prerokovaní odmietnu buï pre nedostatok právomoci senátu preskúma súlad rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou, alebo z dôvodu podania s a nosti neoprávnenou osobou (ak rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu je normatívnym právnym aktom), alebo z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Buï ako buï, o inej èasti s a nosti mo no predpoklada , e by podliehala právomoci Ústavného súdu SR, okrem situácie, ak by nemala zákonom ustanovené nále itosti, alebo ak by bola podaná oneskorene.

Záver Prakticky nesplnite¾nou po iadavkou pre fázu tvorby práva je po iadavka, aby právna úprava presne a jednoznaène upravila v etky súvislosti regulovaného spoloèenského vz ahu. Vo fáze aplikácie práva v dy vzniknú otázky, ktoré bude treba rie i a vyrie i pomocou úvahy a vyvodzovaním pomocou v eobecných právnych zásad, aj zo vzájomnej súvislosti medzi relevantnými právnymi normami. Právne úpravy pre ne tandardné situácie by mali by nastavené s vy ou mierou citlivosti a podrobnosti tak, aby sa zní ila právna neistota v okolnostiach, za ktorých budú aplikované. Túto po iadavku odôvodòuje predvídate¾ne vy ia miera konfliktnosti vz ahov odkázaných na rie enie právnou úpravou pre urèitý typ ne tandardnej situácie.

Skúsenos s potenciálnym uplatnením ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. v znení neskor ích predpisov poèas núdzového stavu nie je dobrá. Sotva z masmédií zazneli informácie o mo nosti jeho vyhlásenia, dennú tlaè zaplavili spory medzi právnikmi o mnohé èiastkové otázky. Skúsenos tie potvrdila zní enie pravdepodobnosti, e rie enia ponechané na výklad platnej právnej úpravy, vyvodzovanie pomocou právnych zásad èi s vyu itím vzájomných súvislostí platnej právnej úpravy sa na pokraji vyhlásenia núdzového stavu alebo poèas núdzového stavu budú h¾ada pomocou zdravého rozumu. Skúsenos preukázala, e Slovenská republika nie je dostatoène právne pripravená na rie enie spoloèenských problémov vyhlásením núdzového stavu. Nedostatky spôsobené nie jednoznaènou právnou úpravou sú v hmotnoprávnej, aj v procesnoprávnej úprave. Neexistuje de¾ba moci pri vyhlasovaní núdzového stavu, ktorá by vytvárala in titucionálnu záruku, e nedôjde k zneu itiu právomoci vyhlási núdzový stav, ani k jeho vyhláseniu v dôsledku omylu pri skutkovom alebo právnom hodnotení podmienok vyhlásenia núdzového stavu. Následná ochrana ústavnosti má tie rad nedostatkov, ak vôbec ide o ochranu ústavnosti vo v etkých ústavne významných vz ahoch, ktoré mô u nasta , a to predov etkým kvôli dostatoène nevyjasneným kompetenèným vz ahom vo vnútri Ústavného súdu SR. Úprava podmienok vyhlásenia a uplatòovania núdzového stavu v ústave a ústavnom zákone è. 227/2002 Z. z. v znení neskor ích predpisov nevyhnutne vyvoláva podozrenie a pochybnos , èi v rovnakej kvalite, s poèetnými záva nými medzerami a nie jednoznaènými úpravami, nie sú ustanovené podmienky vyhlásenia a uplatòovania právnych noriem v ostatných ne tandardných situáciách vojny, vojnového stavu a výnimoèného stavu. Ak je tento dohad opodstatnený, potom sa v súhrne ponúka zov eobecnenie, e ústavný zákon o bezpeènosti tátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu treba zásadne zmeni a doplni tak, aby dosiahol kvalitu právnej úpravy potrebnej pre ochranu ústavnosti

85

Drgonec, J. v ne tandardných podmienkach. V opaènom prípade zvý i iba nádej, e k vyhláseniu vojny alebo vojnového stavu nikdy nedôjde, lebo potvrdenie dohadu o nedostatkoch právnej úpravy v ich podmienkach s vysokou pravdepodobnos ou mô e vies iba k celonárodnej tragédii, chaosu a katastrofe.

86

Zú enie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva man elov JUDr. Ivan SYROVÝ, PhD. advokát

SYROVÝ, I.:

Zú enie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva man elov; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 87 92.

Autor sa v príspevku venuje aktuálnej otázke zu ovania rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva man elov. Poukazuje na aktuálnu prax súdov, ktoré odmietajú akceptova dohody o zú ení rozsahu majetku vo vz ahu k majetku, ktorý u bol nadobudnutý man elmi. Cez komparáciu so zahranièím navrhuje autor zmenu tak, aby sa dohody o zú ení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva man elov mohli týka aj u nadobudnutého majetku.

Rozsah bezpodielového spoluvlastníctva man elov (ïalej aj ako BSM ) je vymedzený v ustanoveniach § 43 a § 143a zákona è. 40/1964 Zb. Obèianskeho zákonníka cez generálne ustanovenie (v bezpodielovom spoluvlastníctve man elov je v etko) s taxatívnym výpoètom výnimiek. Do bezpodielového spoluvlastníctva man elov nepatria veci získané dedièstvom, darom, veci slú iace osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z man elov alebo vec vydaná v rámci predpisov o re titúcii majetku jednému z man elov, ktorý mal danú vec vo vlastníctve pred uzatvorením man elstva alebo ak mu bola daná vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Súdna prax s odkazom na ustanovenia autorského zákona vylúèila z bezpodielového spoluvlastníctva man elov aj autorské diela (napr. obrazy) vzniknuté za trvania man elstva s poukazom na osobnostné práva a majetkové práva, ktoré patria výluène autorovi a ten nemô e by obmedzovaný druhým man elom.

Okrem uvedených výnimiek, do BSM nepatria ani veci, na ktoré sa vz ahuje osobitný re im s poukazom na uzatvorenú dohodu medzi man elmi v súlade s § 143a Obèianskeho zákonníka.

V bezpodielovom spoluvlastníctve man elov tak nebudú ani veci, na ktoré sa vz ahuje dohoda man elov o zú ení zákonom urèeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva. Ustanovenia upravujúce mo nos man elov modifikova zákonný rozsah BSM sa stali súèas ou Obèianskeho zákonníka prijatím novely è. 509/1991 Zb., úèinnej od 1. 1. 1992.

Práve okamih nadobudnutia majetku man elmi sa javí ako rozhodujúci pri posudzovaní toho, èi sa naò dohoda o zú ení rozsahu BSM vz ahova mô e alebo nie. Je nesporné, e dohoda sa mô e týka majetku, ktorý sa e te len má nadobudnú man elmi, ktorý by inak patril do bezpodielového spoluvlastníctva man elov. Pri nehnute¾nostiach spravidla úèastníci kúp-

87

Syrový, I. nej zmluvy predkladajú na príslu nú správu katastra, okrem kúpnej zmluvy, aj dohodu o zú ení rozsahu BSM, èím odôvodòujú nadobudnutie nehnute¾nosti len jedným z man elov.1) Nejednotnos v názoroch sa prejavuje v tom, èi mo no dohodou o zú ení rozsahu BSM docieli stav, aby sa majetok, ktorý u je v bezpodielovom spoluvlastníctve man elov, stal výluèným vlastníctvom len jedného z man elov.

Najvy í súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 2S -o-KS 93/2006 zaujal záporné stanovisko k modifikácii BSM k u nadobudnutému majetku man elov.

K samotnému posúdeniu dohôd o zú ení rozsahu BSM a k dôvodom, pre ktoré sa vedie polemika o ich prípustnosti vo vz ahu k u nadobudnutému majetku do BSM, by som chcel hovori v ïal om texte.

Obchádzanie ustanovení o zru ení a vyporiadaní BSM

Argument proti dohodám o zú ení rozsahu BSM vo vz ahu k u nadobudnutému majetku tvrdí, e danými dohodami by sa de facto vykonalo vyporiadanie BSM a obchádzali by sa tak ustanovenia Obèianskeho zákonníka o zru ení a vyporiadaní BSM, nako¾ko len pri zru ení a vyporiadaní BSM mô e jeden z man elov nadobudnú do výluèného vlastníctva nieèo, èo predtým patrilo obom man elom ako bezpodielovým spoluvlastníkom. Zru i BSM poèas trvania man elstva mo no pritom len na základe rozhodnutia súdu. Tu, pod¾a mòa, v ak treba odlí i zru enie a vyporiadanie BSM, ktoré sa týka celého majetku, od zú enia rozsahu BSM, ktoré sa týka presne definovanej veci. Kým vyporiadaniu masy BSM musí predchádza zru enie BSM, pri zú ení rozsahu BSM táto podmienka neexistuje.

Retroaktivita

V konaní vedenom na Krajskom súde v Ko iciach pod sp. zn. 3 Sp 9/04 súd vyslovil, e dohoda o zú ení rozsahu BSM nemô e ma spätnú platnos (retroaktivitu), teda meni vlastníctvo u vzniknuté, ktoré man elia nadobudli na základe zmluvy o prevode. S uvedeným názorom sa stoto nil aj odvolací súd.

Myslím si, e názor o retroaktivite neobstojí. Uzatvorením dohody o zú ení rozsahu BSM sa nemení vlastnícky re im do minulosti, teda do okamihu povolenia vkladu dohody o zú ení rozsahu BSM príslu nou správou katastra. Vlastnícky re im sa nemí a momentom povolenia vkladu vlastníckeho práva. Tu spôsobuje men í problém znenie § 149a Obèianskeho zákonníka, pod¾a ktorého pokia¾ sa dohody medzi man elmi pod¾a ustanovení § 143 a § 149 týkajú nehnute¾ností, musia ma písomnú formu a nadobúdajú úèinnos vkladom do katastra. Pod¾a môjho názoru, ide tu o nepresnos v legislatívnom procese, keï namiesto znenia pod¾a ustanovení § 143a a § 149... sa vypustilo jedno a. Je pritom zrejmé, e § 143 Obèianskeho zákonníka, ktorý definuje bezpodielové spoluvlastníctvo man elov nepojednáva o dohodách, tie sú rie ené a v § 143a.

1)

K uvedenému je vhodné uvies , e správa katastra nemá mo nos zisti , èi ide o man ela, a teda aj bez predlo enia dohody o zú ení rozsahu BSM alebo rozsudku súdu o zru ení BSM kataster povolí vklad vlastníckeho práva v prospech jedného z man elov ako kupujúceho. Neexistencia dohody o zú ení rozsahu BSM by v ak mohla by dôvodom na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy, napríklad v prípade, ak by ju napadol druhý man el, ktorý nebol úèastníkom kúpnej zmluvy na strane kupujúceho.

88

Zú enie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva man elov O retroaktivite by sa dalo hovori vtedy, ak by sa uzatvorením dohody alebo povolením vkladu vlastníckeho práva menil re im spätne, èo v ak nie je daný prípad. A do momentu povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnute¾nosti nesie nehnute¾nos re im BSM a a od povolenia vkladu je vyòatá z BSM. Ukracovanie verite¾ov

Niekedy sa nesprávne poukazuje na zhor ené postavenie verite¾ov toho z man elov, voèi ktorému majú veritelia poh¾adávku a po uzatvorení dohody u nie je spoluvlastníkom majetku, na ktorý sa vz ahuje dohoda o zú ení rozsahu BSM. Najvy í súd Slovenskej republiky v rozsudku 2 S -o-KS 93/2006 z 31. 7. 2007 uviedol, e BSM nie je len vnútornou zále itos ou man elov, ale týka sa aj tretích osôb a aj istoty verite¾ov, ktorá je ohrozená tým, e v prípade vlastníctva majetku len jedným z man elov, tento majetok podlieha jeho vo¾nej dispozícii. Argumenty proti uvedenému výkladu spoèívajú v tom, e ani pri dohode o zú ení rozsahu BSM nie je vylúèené odporovanie danému úkonu cez odporovaciu alobu, situácia je zjednodu ená tým, e prevod sa týka blízkej osoby a táto musí preukáza , e o úmysle ukráti verite¾a nevedela. V praxi sa skôr mo no stretnú s postupom man elov, ktorí v obave z blí iacej sa exekúcie prevedú majetok papierovo na tretiu, nie blízku osobu, v úmysle ukráti verite¾a.

V súdnom spore z odporovacej aloby je tak na verite¾ovi, aby uniesol dôkazné bremeno a preukázal vedomos nadobúdate¾a o úmysle prevodcu ukráti verite¾a.

Definovanie toho, èo sa prevádza a absencia titulu na vznik vlastníctva

Stanovisko odmietajúce dohody o zú ení rozsahu BSM vo vz ahu k u nadobudnutému majetku poukazuje aj na nemo nos definovania toho, èo sa prevádza. Nako¾ko ide o majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve man elov a po uzatvorení dohody a nastúpení úèinkov sa spravidla má sta jeden z man elov výluèným vlastníkom, treba rie i otázku toho, èo je predmetom prevodu, nako¾ko to nemô e by podiel a ani celok. Z dohody o zú ení rozsahu BSM je v ak zrejmé, aký právny stav bol pred jej uzatvorením a s akými právnymi úèinkami sa má spája jej uzatvorenie, teda výsledok. Podobne je tomu pri dohodách o vyporiadaní BSM, výslovne upravených v § 149 Obèianskeho zákonníka. Uzatvorením dohody o vyporiadaní BSM sa masa BSM delí medzi man elov a de¾ba je definovaná výslednou podobou. Podobne, pod¾a mòa, mo no rie i aj dohody o zú ení rozsahu BSM vo vz ahu k majetku patriacemu do BSM, kde je zrejmý poèiatoèný stav a stav, ktorý strany mali záujem dosiahnu dohodou.

Kým pri dohodách o zú ení rozsahu BSM vo vz ahu k majetku, ktorý sa e te len má nadobudnú , sa na príslu nú správu katastra, okrem samotnej dohody o zú ení rozsahu BSM, predkladá aj nadobúdací titul, najèastej ie kúpna zmluva, pri re ime zú enia rozsahu BSM vo vz ahu k u existujúcemu majetku takýto postup mo ný nie je a man elia predkladajú na kataster len dohodu o zú ení rozsahu BSM. Vo vz ahu k uvedenej dohode je potrebné uvies , e okrem toho, e je spísaná formou notárskej zápisnice, obsahuje presné oznaèenie strán dohody (mo no hovori o nich ako o prevodcovi a nadobúdate¾ovi), pecifikuje nehnute¾nos v rozsahu potrebnom na jej identifikáciu a vymedzuje aj právny stav pred jej uzatvorením a vô¾u strán dohody, ktorú chcú dosiahnu po povolení vkladu vlastníckeho práva. Zastávam preto názor, e v danom prípade nie je nutné predklada pri podaní návrhu na vklad iaden ïal í titul, nako¾ko Správa katastra má zo spisu osvedèené vlastníctvo man elov a svojím rozhodnutím povo¾uje prevod.

89

Syrový, I. Zastávam názor, e úprava v Obèianskom zákonníku nebráni tomu, aby sa dohody o zú ení rozsahu BSM týkali u nadobudnutého majetku. Pod¾a mòa by prednos mala dosta zmluvná sloboda a dispozièné oprávnenie vlastníkov, ktorí pri uzatvorení dohody o zú ení rozsahu BSM realizujú slobodne a vá ne svoje spoluvlastnícke práva. Podobný názor je prezentovaný aj v komentári k Obèianskemu zákonníku.2) Nako¾ko dohody o zú ení rozsahu BSM sa týkajú èasto nehnute¾ného majetku, vyvstáva tu e te jedna otázka, a to èi správa katastra má mo nos nepovoli vklad takejto dohody, nako¾ko takáto dohoda je spísaná formou notárskej zápisnice.

Ustanovenie § 31 zákona è. 162/1995 Z. z. o katastri nehnute¾ností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnute¾nostiam (katastrálny zákon) upravuje právomoci Správy katastra pri preskúmavaní listín: (1) Správa katastra preskúma zmluvu z h¾adiska, èi obsahuje podstatné nále itosti zmluvy, èi je úkon urobený v predpísanej forme, èi je prevodca oprávnený naklada s nehnute¾nos ou, èi sú prejavy vôle dostatoène urèité a zrozumite¾né, èi zmluvná vo¾nos alebo právo naklada s nehnute¾nos ou nie sú obmedzené, èi zmluva neodporuje zákonu, èi zákon neobchádza a èi sa neprieèi dobrým mravom. Pri rozhodovaní o vklade prihliada správa katastra aj na skutkové a právne skutoènosti, ktoré by mohli ma vplyv na povolenie vkladu.

(2) Ak ide o zmluvu o prevode nehnute¾nosti, ktorá bola vyhotovená vo forme notárskej zápisnice alebo autorizovaná advokátom, správa katastra posudzuje zmluvu iba z poh¾adu, èi je súladná s katastrálnym operátom a èi sú splnené procesné podmienky na povolenie vkladu.

V prípade dohôd o zú ení rozsahu BSM spísaných formou notárskej zápisnice tak Správe katastra prinále í len posúdenie dohody z poh¾adu procesných podmienok a súladu s katastrálnym operátom za predpokladu, e danú dohodu pova ujeme za dohodu (zmluvu) o prevode nehnute¾ností. Pri uzatvorení dohody o zú ení rozsahu BSM a následnom povolení vkladu vlastníckeho práva pri nehnute¾nostiach sa mení vlastníctvo na základe právnej skutoènosti právneho úkonu, teda by malo ís o prevod.

Najvy í súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 1 S -KS 139/2004 za dohodu o prevode nehnute¾nosti pova oval aj dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva man elov a, pod¾a mòa, aj dohodu o zú ení rozsahu BSM vzh¾adom na svoje úèinky mo no pova ova za dohodu o prevode nehnute¾ností. V takom prípade by konajúca správa katastra nemohla zamietnu návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva, nako¾ko § 31 ods. 2 katastrálneho zákona jej nepriznáva oprávnenie posudzova súlad zmluvy so zákonom, jeho obchádzanie, resp. rozpor s dobrými mravmi.

Myslím si, e ná zákonodarca by v záujme posilnenia zásady zmluvnej slobody mal jednoznaène upravi mo nos man elov modifikova aj majetok, ktorý u nesie re im BSM. Vedie ma k tomu aj úprava v ni ie uvedených susedných krajinách, ktoré zú enie rozsahu spoloèného majetku man elov umo òujú aj vo vz ahu k u nadobudnutému majetku.

2)

VOJÈÍK, P. a kol.: Obèiansky zákonník, struèný komentár; 3. doplnené vydanie, 2010, s. 372.

90

Zú enie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva man elov Èeská republika E te za úèinnosti právnej úpravy bezpodielového spoluvlastníctva man elov v Èeskej republike3) sa otázke dohôd o zú ení rozsahu BSM venoval Èeský ústavný súd. V konaní sp. zn. I. ÚS 104/95 nálezom zo 14. 2. 1996 potvrdil názor, e dohody o zú ení rozsahu BSM sa nemô u týka u nadobudnutého majetku, s argumentáciou ve¾mi podobnou tej, s ktorou sa mo no stretnú v odôvodnení rozsudku Najvy ieho súdu Slovenskej republike v konaní 2 S -o-KS 93/2006, teda s poukazom na retroaktivitu a po iadavku istoty tretích osôb (verite¾ov).

S uvedeným názorom senátu Ústavného súdu Èeskej republiky sa v ak nestoto nil II. senát Ústavného súdu, ktorý po iadal o stanovisko plénum Ústavného súdu s poukazom na základný ústavný princíp, a to autonómnu vô¾u a slobodné konanie súkromných osôb. Daný senát zastával názor, e nako¾ko zmluvnú vo¾nos mo no obmedzi len zákonom a, pod¾a jeho názoru, z § 143a Obèianskeho zákonníka sa nedalo usudzova , e by zakazoval dohodu oh¾adom u nadobudnutých vecí, samozrejme, s úèinkami ex nunc. Návrh stanoviska druhého senátu Ústavného súdu Èeskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS st 2/96 v ak nebol prijatý a bolo potvrdené stanovisko I. senátu.

Následná rozsiahla diskusia o in titúte BSM ako takom (nejednotná prax oh¾adom toho, èo patrí do masy BSM), prièom súèas ou diskusie bolo i pripustenie modifikujúcich dohôd aj vo vz ahu k majetku, ktorý tvoril súèas BSM, viedol v Èeskej republike k prijatiu novely Obèianskeho zákonníka. In titút bezpodielového spoluvlastníctva man elov bol od 1. 8. 1998 nahradený in titútom spoleèné jmìní man elù . V § 143a ods. 1 zákona è. 40/1964 Sb. Obèanský zákoník je uvedené: Man elé mohou smlouvou uzavøenou formou notáøského zápisu roz íøit nebo zú it stanovený rozsah spoleèného jmìní man elù. Takto mohou man elé zmìnit rozsah majetku a závazkù nabytých èi vzniklých v budoucnosti, ale i majetku a závazkù, které ji tvoøí jejich spoleèné jmìní.

Pøedmìtem této smlouvy mohou být i jednotlivé majetkové hodnoty a závazky.

Právna úprava v Èeskej republike tak umo òuje zmluvou spísanou formou notárskej zápisnice postihnú aj veci, ktoré tvoria súèas ich spoloèného majetku. Napriek odli nému názvu, ako aj obsahu in titútov spoleèného jmìní man elù a bezpodielového spoluvlastníctva man elov, som toho názoru, e nie je dôvod obmedzova man elov v Slovenskej republiky a neumo ni im, na rozdiel od man elov v Èeskej republike, aby sa v rámci svojej dispozície majetkom dohodli, e èas majetku bude vo výluènom vlastníctve len jedného z nich, a to aj vo vz ahu k u nadobudnutému majetku.

Po¾sko Na rozdiel od èeskej právnej úpravy, ktorá de lege lata výslovne umo òuje zú i rozsah spoloèného majetku man elov aj vo vz ahu k u nadobudnutému majetku man elmi, po¾ská právna úprava uvedenú mo nos výslovne neupravuje.

3)

Bezpodílové spoluvlastnictví man elù bolo nahradené in titútom spoleèného jmìní man elù zákonom è. 80/1988 Sb., úèinným od 1. 8. 1998.

91

Syrový, I. Pod¾a èl. 47 po¾ského obèianskeho zákonníka, man elia mô u dohodou vo forme notárskej zápisnice zákonný rozsah spoloèného majetku man elov roz íri alebo zú i , alebo mô u ho aj vyporiada alebo ho vyporiada s kompenzáciou prírastkov. Navy e, existuje mo nos , aby dohoda o roz írení alebo zú ení rozsahu spoloèného majetku predchádzala uzatvoreniu man elstva.

Pre modifikovaný rozsah spoloèného majetku man elov pou íva po¾ská právna úprava výraz spoloèenstvo majetku . V èl. 49 po¾ský obèiansky zákonník vyluèuje roz írenie spoloèenstva majetku k vymedzeným druhom majetku.4) Vzh¾adom na absenciu výslovného ustanovenia zákona k dohodám o modifikácii rozsahu BSM vo vz ahu k u nadobudnutému majetku túto otázku v Po¾sku rie ila súdna prax, no s odli ným záverom ako ná Najvy í súd, a prednos dostala ochrana autonómnej vôle zmluvných strán, teda man elov, tak e v Po¾sku sa akceptujú dohody o zú ení rozsahu BSM aj vo vz ahu k u man elmi nadobudnutému majetku.

Rakúsko V Rakúsku sa v irokej miere aplikuje prednos dohody man elov, a iba ak takáto dohoda nie je, nastupujú zákonné ustanovenia. V eobecne platí, e pokia¾ man elia neuzatvoria medzi sebou zmluvu formou notárskej zápisnice (Ehepakt), majetok po vzniku man elstva nadobúdajú oddelene.

Man elia sa zmluvou mô u dohodnú na forme spoluvlastníctva, a to buï na spoluvlastníctve v eobecného charakteru (allgemeine Gütergemeinschaft), alebo na spoluvlastníctve obmedzeného charakteru (beschränkte Gütergemeinschaft). Spoluvlastníctvo v eobecné sa vz ahuje na u nadobudnutý majetok, ako aj v budúcnosti nadobudnutý majetok, a spoluvlastníctvo obmedzené sa vz ahuje buï len na u nadobudnutý majetok man elmi alebo len na ten, ktorý man elia nadobudnú v budúcnosti, alebo sa mô e týka aj pecifikovanej èasti majetku, napríklad hnute¾ných vecí. Man elia mô u tie ponecha isté veci vo výluènom vlastníctve jedného z man elov (Vorbehaltsgut).

V prípade pochybností platí, e dohoda man elov sa vz ahuje len na majetok u nadobudnutý.

Zákonná úprava tak ponecháva na man eloch rozsah ich spoloèného majetku. Aj u uzatvorenú man elskú dohodu mo no zmeni , a to aj upravi odli ne od pôvodnej dohody ve¾kos podielov.

4)

Èl. 49 § 1 Prostredníctvom dohody o spoloèenstve majetku nie je mo né roz íri spoloèenstvo majetku na: 1) Polo ky majetku, ktoré nadobudne niektorý z man elov na základe dedièstva, závetu (pozn. v Po¾sku sa to spomína osobitne popri dedièstve, dedièstvom sa rozumie zákonné dedenie) alebo daru, 2) majetkové práva, ktoré vyplývajú zo spoloèného vlastníctva pod¾a osobitných predpisov, 3) neodòate¾né práva, ktoré sa mô u viaza len na jednu osobu, 4) nároky na náhradu kody za spôsobenú ujmu na zdraví, alebo inú poruchu zdravia, ak tieto nespadajú do rozsahu zákonného BSM, ako aj nároky z titulu zados uèinenia za spôsobené ujmy, 5) doposia¾ nevymáhané nároky na náhradu mzdy za vykonanú prácu alebo nároky z inej zárobkovej èinnosti ka dého z man elov.

92

E te k niektorým otázkam premeny základných imaní obchodných spoloèností na euro JUDr. Jaroslav MACEK Okresný súd ilina

MACEK, J.: E te k niektorým otázkam premeny základných imaní obchodných spoloèností na euro; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 93 97.

Autor príspevku reaguje na èlánok Ondreja Buknu, uverejnený v Justiènej revue è. 8-9/2011, a rozoberá otázky nakladania s obchodnými podielmi, ktorým zodpovedá vklad vyjadrený nie celým èíslom po vykonanej premene vkladov do základného imania a základného imania obchodných spoloèností zo slovenskej meny na menu euro, ako aj posudzovanie týchto otázok v registrovom konaní.

V Justiènej revue è. 8-9/2011 bol publikovaný èlánok Ondreja Buknu, venovaný problematike premeny základných imaní obchodných spoloèností na euro. Okrem toho, e Ondrej Bukna priamo vyzýva na diskusiu na túto tému, rozhodol som sa naò reagova aj z toho dôvodu, e jedno z kritizovaných rozhodnutí súdov, citované bez uvedenia zdroja a spisovej znaèky rozhodnutia na s. 1120, je výsledkom autorovej rozhodovacej èinnosti ako registrového sudcu.

Problematika premeny základných imaní obchodných spoloèností a dru stiev zo slovenskej meny na menu euro (ïalej len premena ) rezonuje v praxi registrových súdov u od úèinnosti vyhlá ky è. 246/2008 Z. z., kedy bolo mo né u s predstihom (pred zavedením eura ako zákonnej meny v Slovenskej republike) poda návrh na zápis premeny do obchodného registra.

Prax registrových súdov nebola a nie je celkom jednotná. Charakter registrového konania v ak skôr bráni, ako prispieva k zjednocovaniu judikatúry v registrovej problematike. Väè ina úèastníkov bez oh¾adu na to, èo si myslí o rozhodnutí, ktorým vy í súdny úradník odmietne vykona zápis, toti z pragmatických dôvodov návrh na zápis opraví v zmysle po iadaviek registrového súdu a len zlomok vecí sa dostáva do tádia konania o námietkach podaných proti oznámeniu o odmietnutí vykonania zápisu a e te men ia èas do tádia konania o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí námietok èi dovolacieho konania. Napriek tomu existuje nieko¾ko rozhodnutí vydaných v odvolacom konaní a aj jedno v dovolacom konaní, týkajúce sa danej problematiky, ktoré mo no podrobi kritickej analýze.

S prihliadnutím na frekvenciu výskytu problému zápisu menovitej hodnoty vkladov do imania a základného imania v registrovom konaní mimo konania o premene menovitých hodnôt vkladov a základného imania,1) a tie s prihliadnutím k istým odli nostiam v legislatívnej úprave vo vz ahu k iným právnym formám obchodných spoloèností a dru stvu,2) sa budem v tomto príspevku, 1) 2)

Paragraf 200f Obèianskeho súdneho poriadku.

Hoci tento èlánok pou íva argumentáciu vo vz ahu k ustanoveniu § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka, obdobne mo no argumentova aj vo vz ahu k podobnému ustanoveniu § 157 ods. 1 Obchodného zákonníka, upravujúceho menovitú hodnotu akcie pri akciovej spoloènosti, èi ustanoveniu § 223 ods. 2 Obchodného zákonníka, upravujúceho vý ku èlenského vkladu v dru stve.

93

Macek, J. v rámci diskusie, venova problematike vyjadrenia menovitých hodnôt vkladov a základného imania v spoloènosti s ruèením obmedzeným v období po zápise ich premeny na menu euro.

Premenu na euro mohli obchodné spoloènosti a dru stvá vykona v zásade dvojakým spôsobom. Prvým, jednoduch ím postupom je postup pod¾a § 12a zákona è. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení neskor ích predpisov (ïalej len ZOR ), pod¾a ktorého registrový súd uvádza vo výpise z obchodného registra popri menovitých hodnotách v slovenských korunách aj menovité hodnoty v eurách, ktoré majú informatívny charakter. Menovité hodnoty, uvedené vo výpise z obchodného registra, sú výsledkom prepoètu menovitých hodnôt vkladov do základného imania v slovenských korunách pod¾a konverzného kurzu so zaokrúhlením nahor a to na es desatinných miest. Osoba zapísaná v obchodnom registri mô e povinnos premeny splni aj vyjadrením písomného súhlasu bez výhrad s metódou prepoètu, uvedenej v predchádzajúcej vete. Podpisy èlenov tatutárneho orgánu na súhlase musia by úradne osvedèené. Zápis premeny je vykonaný vy ím súdnym úradníkom v súdnom registri SuRe a jeho výsledkom sú menovité hodnoty vkladov do základného imania a základného imania, vyjadrené so zaokrúhlením na es desatinných miest. Druhý postup je mo ný pod¾a § 10 a nasl. zákona è. 659/2007 Z. z., kedy o premene rozhodne buï valné zhroma denie spoloènosti alebo tatutárny orgán, prièom výsledkom sú menovité hodnoty vkladov, vyjadrené so zaokrúhlením na rôzny poèet desatinných miest.

Tento postup umo òuje zaokrúhlenie vkladov najmenej na dve desatinné miesta smerom nadol a na najbli ie celé euro nahor. V praxi nie sú vylúèené vklady zaokrúhlené na celé centy nahor èi nadol, ale napríklad aj na desiatky centov, no ako najpraktickej ia sa javí mo nos , keï sú vklady premenené a zaokrúhlené na celé euro nahor. Výsledkom vyu itia rôznych metód premeny menovitej hodnoty vkladov jednotlivými spoloènos ami je skutoènos , e v mnohých spoloènostiach je v súèasnosti menovitá hodnota vkladov spoloèníkov zapísaná v obchodnom registri v rozpore s § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka (inak, ako kladným celým èíslom). Táto odchýlka je v ak zákonom predpokladanou výnimkou z inak kogentného ustanovenia § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka.

Niet pochýb o tom, e vklady vyjadrené nie celým èíslom sú výsledkom legálneho postupu. Ïal í osud takto vyjadrených vkladov je u v ak predmetom nejednotného výkladu. Jadrom argumentácie, Ondrejom Buknom kritizovaného rozhodnutia súdu, je èas , ktorá sa nedostala do citácie v Justiènej revue 8-9/2011 a znie takto: Vznik vkladu, ktorého hodnota je vyjadrená nie celým èíslom, mô e by výluène výsledkom postupu pod¾a zákona è. 659/2007 Z. z., t. j. výsledkom premeny menovitej hodnoty vkladov do základného imania a hodnoty základného imania zo slovenskej meny na menu euro. Iný osobitný predpis, tak ako ho predvída ustanovenie § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka, ako je zák. è. 659/2007 Z. z., v slovenskom právnom poriadku neexistuje. Zakotvenie mo nosti vzniku vkladov vyjadrených nie celým èíslom v dôsledku postupu pod¾a zákona è. 659/2007 Z. z. má charakter hmotnoprávnej výnimky (pozri aj § 10 ods. 4 zákona è. 659/2007 Z. z.) z pravidla ustanoveného v § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorej pôsobnos sa postupom pod¾a zákona è. 659/2007 Z. z. vyèerpala a nie je mo né roz irova pôsobnos tejto hmotnoprávnej výnimky na ïal ie prípady následnej súkromnoprávnej dispozície s obchodným podielom, naopak je potrebné ju vyklada re 3) 4)

Uznesenie Okresného súdu ilina, sp. zn. 5 Nsre 93/2010, z 29. 6. 2010, a rovnako viaceré ïal ie.

Napr. uznesenie Krajského súdu v iline, sp. zn. 13 Cob 237/2010, z 25. 11. 2010, èi sp. zn. 14 Cob 208/2010 z 1. 12. 2010.

94

E te k niektorým otázkam premeny základných imaní ... triktívne .3) Uvedenú argumentáciu si vo viacerých odvolacích veciach osvojil aj odvolací súd,4) a takisto v rozhodnutí sp. zn. 1 Obdo 21/2011 z 21. 8. 2011 aj Najvy í súd Slovenskej republiky: Dovolate¾om uvádzané ust. § 10 ods. 4 zák. è. 659/2007 Z. z. týkajúce sa neaplikovania zákazov, resp. obmedzení pri zaokrúh¾ovaní hodnôt vkladov v zmysle ust. § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka sa aplikovalo v rozhodnom období po zavedení meny euro... vykonaním premeny menovitých hodnôt vkladov zo slovenskej meny na menu euro stratili uvedené pravidlá význam, preto na návrhy zápisov zmien vý ky vkladov podané po premene menovitých hodnôt vkladov zo slovenskej meny na euro sa u nevz ahujú výnimky zo zákazov a obmedzení v zmysle ust. § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka ...Návrhy zápisov vý ky vkladov po prvotnej premene menovitých hodnôt podliehajú obmedzeniam v zmysle ust. § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka .

Obchodný zákonník okrem výpoètu v § 263 výslovne neurèuje, ktoré jeho ustanovenia sú kogentné. Ka dé ustanovenie je potrebné z h¾adiska jeho dispozitívnosti èi kogentnosti osobitne skúma a vylo i jeho charakter. Prostredníctvom § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 ods. 3 Obèianskeho zákonníka mo no vyvodi , e ustanovenie § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka má kogentný charakter, a teda nemo no postupova odchýlne, resp. v rozpore s týmto ustanovením.5) Ak z pravidla, v òom obsiahnutom, je prípustná výnimka, tak roz irovanie jej pôsobnosti výkladom nie je prípustné.

Zisti stanovisko zákonodarcu k tejto otázke je pre absenciu bli ieho vysvetlenia v dôvodových správach k relevantným predpisom a ké, nie v ak nemo né. Hlavným gestorom legislatívnych, organizaèných a technických prác na zavedení meny euro v Slovenskej republike, a zároveò aj navrhovate¾om s tým súvisiacich zmien a doplnení Obchodného zákonníka, bola Národná banka Slovenska, ktorá k uvedenej problematike zaujala takéto stanovisko: ...mo nos pou itia rezervného fondu obchodných spoloèností (respektíve nedelite¾ného fondu dru stiev) na vykonanie premeny menovitých hodnôt na eurá a aj ustanovený maximálny poèet na es desatinných miest sú jednorazové výnimky výluène pre prechod zo slovenskej meny na euro. Pri akejko¾vek budúcej úprave menovitých hodnôt akcií (vkladov do imaní) u bude nevyhnutné dodr iava v eobecné pravidlá pod¾a Obchodného zákonníka o pou ívaní rezervného fondu obchodných spoloèností (respektíve o pou ívaní nedelite¾ného fondu dru stiev) a o povinnom vyjadrovaní menovitých hodnôt len na kladné celé èísla (teda zvy ova alebo zni ova menovitú hodnotu akcií a vkladov do základných imaní minimálne na celé eurá alebo násobky celých eur) .6) Samozrejme, nejde o záväzný výklad, naznaèi smerovanie my lienok zákonodarcu v ak mô e.

Jedným z mo ných výkladov problematiky je aj ten, ktorý urobil Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí, sp. zn. 3 Cob 125/2010, z 30. 6. 2010: ...Generálny zákon è. 659/2007 Z. z. zmenil ustanovenie § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka pre u existujúce spoloènosti a vy adovanie obchodných podielov vyjadrovaných celým èíslom je mo né len pri novozalo ených spoloènostiach . Proti tomuto výkladu mo no argumentova aj poukazom na predchádzajúcu právnu úpravu pred prechodom na euro, keï Obchodný zákonník v ustanovení § 109 5) 6)

Napr. uznesenie Krajského súdu ilina, sp. zn. 13 Cob 139/2010, z 26. 10. 2010, a rad ïal ích.

Informatívny komentár k zákonu o zavedení meny euro v Slovenskej republike, s. 163, ktorý tvorí súèas publikácie NBS Generálny zákon o eure a vykonávacie predpisy , vydanej v papierovej aj elektronickej podobe, prièom jej elektronická verzia je vo¾ne dostupná na internetovej stránke NBS http:/www.nbs.sk/_img/Documents/PUBLIK/ Generalny_zakon_o_eure_a_komentar_a_vyhlasky.pdf

95

Macek, J. ods. 2, úèinnom do 31. 12. 2007, vy adoval, aby vý ka vkladu spoloèníka bola delite¾ná tisícom. Vô¾a zákonodarcu smerovala skôr k tomu, aby jednorazovo, v dôsledku prechodu na euro v prechodnom období, umo nil existenciu vkladov, ktorých menovitá hodnota nie je vyjadrená kladným celým èíslom, no cie¾, ku ktorému zákonodarca chcel smerova , je vyjadrenie menovitých hodnôt vkladov do základného imania kladným celým èíslom.

Ak by sme pripustili výklad, e vklady vyjadrené desatinným èíslom by nemuseli by výluène výsledkom premeny pod¾a zákona è. 659/2007 Z. z., ale aj ïal ích následných dispozícií s takto vzniknutými vkladmi, nevyhnutne by sme v urèitom tádiu narazili na otázku dokia¾, resp. dokedy mo no vklad vyjadrený desatinným èíslom e te pova ova za výsledok premeny a kedy u za výsledok iného procesu napr. splynutia dvoch obchodných podielov u jedného spoloèníka (§ 114 ods. 2 Obchodného zákonníka) alebo zlúèenia obchodných spoloèností. Ïalej je potrebné poukáza na mo nosti rozdelenia obchodného podielu, ktorému zodpovedá vklad vyjadrený inak ako kladným celým èíslom. Za extenzívneho výkladu výnimky z povinnosti vyjadrenia menovitej hodnoty vkladu spoloèníka v spoloènosti s ruèením obmedzeným kladným celým èíslom, by pomerne pravidelným výsledkom takéhoto rozdelenia boli obchodné podiely, ktorým zodpovedajú vklady vyjadrené inak, ako kladným celým èíslom, a pritom zaokrúhlené na viac ako es desatinných miest. S takouto výnimkou z pravidla uvedeného v ustanovení § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka v ak neráta ani zákon è. 659/2007 Z. z., a nemá iadnu zákonnú oporu.

Napriek tomu v argumentácii registrových súdov, odmietajúcich vykona zápis vkladov vyjadrených nie celým èíslom, mo no nájs slabé miesto, av ak nie z hmotnoprávneho, ale procesného h¾adiska. Registrový súd má len obmedzené mo nosti preskúmava návrh na zápis do obchodného registra z materiálneho h¾adiska.7) Registrový súd skúma len splnenie formálnych nále itostí návrhu, a ak registrové súdy odmietajú vykona zápis z dôvodu rozporu návrhu s hmotným právom, zväè a odkazujú na pou itie § 6 ods.1 písm. b) v spojení s § 6 ods. 2 písm. d) ZOR, poukazujúc na údajnú neúplnos a nezrozumite¾nos návrhu. Registrový súd mô e odmietnu vykona zápis len z taxatívne vymedzených dôvodov, uvedených v § 6 ZOR. Uvedeným smerom posudzovania problematiky sa vydala v ak len men ina odvolacích súdov.8) Pre úplnos je potrebné upozorni aj na súvislos problematiky s ustanovením § 68 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka. Ak by aj navrhovate¾ v registrovom konaní dosiahol zápis vkladov do základného imania, vyjadrených nie celým èíslom, mimo konania o premene menovitých hodnôt vkladov spoloèníkov a základného imania spoloènosti, nemohol by oslavova ví azstvo. Bol by tu toti daný dôvod na zaèatie konania o zru enie obchodnej spoloènosti súdom z úradnej povinnosti pod¾a § 68 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka, nako¾ko takáto spoloènos by nespåòala predpoklady pre svoj vznik, vyjadrené v § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka (vklady vyjadrené celým èíslom). Registrový súd by po zaèatí konania o zru enie spoloènosti musel v zmysle § 68 ods. 7 Obchodného zákonníka poskytnú spoloènosti lehotu 7) 8)

Podrobnej ie BLAHA, M.: in: PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár; 3. vydanie, Praha, C. H. Beck 2010, s. 66 101.

Napr. Krajský súd v Bratislave v u citovanom rozhodnutí 3 Cob 125/2010 z 30. 6. 2010: Po prejednaní veci s oh¾adom na citované ustanovenia odvolací súd zistil, e súd prvého stupòa odmietol vykona zápis zmien v obchodnom registri, preto e návrh pova oval za neúplný. Po odmietnutí navrhovate¾ vèas podal námietky a odstránil vady vytýkané pri odmietnutí zápisu. Odvolací súd je toho názoru, e súd prvého stupòa v námietkovom konaní nemal ïalej skúma hmotnoprávne nále itosti návrhu tak, ako to vyplýva z napadnutého uznesenia.

96

E te k niektorým otázkam premeny základných imaní ... na odstránenie dôvodu, pre ktorý bolo zaèaté konanie o jej zru enie. Spoloènos by tento dôvod mohla odstráni jedine tak, e by podala nový návrh na zápis zmeny v obchodnom registri u s vkladmi vyjadrenými celým èíslom. Výsledok by bol rovnaký, ako keby návrh bol u skôr podaný s vkladmi vyjadrenými celým èíslom (akurát so stratou èasu a práce, a v neposlednom rade s dvojnásobnými nákladmi na súdne poplatky).

Diskusiu o probléme vyjadrenia vý ky vkladu do základného imania po vykonaní premeny menovitej hodnoty vkladov do základného imania zo slovenskej meny na euro mo no len privíta , prièom oèakávam, e zrejme bude e te dlho pokraèova . Pod¾a mojich vedomostí je v behu nieko¾ko dovolacích konaní na Najvy om súde SR, rie iacich tento problém, tak e mo no v doh¾adnej dobe èaka aj ïal ie stanoviská k problematike od najvy ej súdnej in tancie krajiny.

97

Uplatnenie procesných práv po kodeného v trestnom konaní pred súdom JUDr. Eva PRAVDÍKOVÁ BUÈKOVÁ advokátka externá doktorandka Právnickej fakulty Paneurópskej vysokej koly

PRAVDÍKOVÁ BUÈKOVÁ, E.: Uplatnenie procesných práv po kodeného v trestnom konaní pred súdom; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 98 103.

Autorka sa v èlánku venuje vybraným procesným právam po kodeného v trestnom konaní pred súdom. Cie¾om príspevku je poukáza na nevyvá ený stav na strane po kodeného a ob alovaného v trestnom konaní, a to na základe komparácie ich základných práv. Tento stav pretrváva napriek rozsiahlym zmenám legislatívy v prospech po kodeného, ktoré boli podnietené najmä Rámcovým rozhodnutím Rady Európskej únie o postavení obetí v trestnom konaní z roku 2001.

V nadväznosti na doteraj ie skúsenosti by som týmto èlánkom chcela reagova na problematiku niektorých procesných práv po kodeného v trestnom konaní a reálnej mo nosti ich uplatnenia v konaní pred súdom.

Po kodený je stranou trestného konania vedenom pred súdom. Má samostatné procesné postavenie, aj keï svojím pôsobením vystupuje a podporuje stranu prokurátora ako verejného alobcu zastupujúceho tát a verejný záujem.

Ako taký má právo napr. na úèas na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí, na navrhovanie dôkazov, na oboznámenie sa s podaním ob aloby, na nahliadanie do spisu a pod., prièom tieto procesné práva sa netýkajú výluène uplatnenia náhrady kody, ako sa ve¾akrát v praxi pokú ajú presadi túto teóriu mnohí obhajcovia ob alovaných, a to dokonca s podporou predsedu senátu, ktorý pravdepodobne nemá záujem na zasahovaní po kodeného do otázky zis ovania viny ob alovaného. Táto prax, s ktorou som sa priamo stretla pri zastupovaní záujmov po kodeného, v ak nemá oporu v platnom práve.

Uplatnenie nároku na náhradu kody v rámci adhézneho konania je len jedným z mnohých práv na strane po kodeného, prièom ide o nárok upravený hmotnoprávnymi predpismi, predov etkým Obèianskym zákonníkom. Navy e, nie v etci po kodení si svoj nárok na náhradu kody uplatnia v rámci trestného konania, najmä keï náhrada kody sa týka len skutoènej kody, av ak nevz ahuje sa na následnú kodu, akou je napr. u lý zisk. Napriek tomu má po kodený výrazný záujem na potrestaní páchate¾a, preto e je osobou, ktorá je najviac a bezprostredne negatívne zasiahnutá dôsledkami trestnej èinnosti páchate¾a. Okrem toho, aj samotný výrok o priznaní náhrady kody spôsobenej po kodenému v rámci adhézneho konania má priamy podklad vo výroku o vine ob alovaného. Bez odsúdenia ob alovaného nemo no prizna po kodenému náhradu kody.

98

Uplatnenie procesných práv po kodeného v trestnom konaní pred súdom Keï teda Trestný poriadok è. 301/2005 Z. z. v znení neskor ích predpisov (ïalej len Trestný poriadok ) umo òuje po kodenému navrhova dôkazy a keï e na Slovensku sa uplatòuje princíp kontradiktórnosti v trestnom konaní, v ktorom má vládnu rovnos zbraní, mal by ma po kodený rovnocenné práva vo vz ahu k ostatným stranám trestného konania. Zásadu rovnosti zakotvuje ako jedno zo základných práv, okrem iného, aj Ústava Slovenskej republiky è. 460/1992 Z. z. v znení neskor ích právnych predpisov (ïalej len Ústava ), ako najvy í prameò práva, a to v èlánku 47 ods. 3 v spojení s èl. 47 ods. 3, pod¾a ktorých v etci úèastníci sú si v konaní pod¾a ods. 2 (t. j. v konaní pred súdmi, inými tátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy) rovní. Vy ie uvedená základná zásada súdneho konania je obsiahnutá aj v ustanovení èlánku 3 ods. 1 zákona è. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplní niektorých zákonov, pod¾a ktorého Úèastníci konania a strany v trestnom konaní sú si v konaní pred súdom rovní. Vzh¾adom k tomu sa domnievam, e nepôjde o porovnávanie neporovnate¾ného , ak sa zameriam na porovnanie procesných práv, ktoré Trestný poriadok priznáva po kodenému a ktoré priznáva ob alovanému v konaní pred trestným súdom.

Súèasne v ak súhlasím s názorom prof. Jelínka, e rozsah procesných práv po kodeného v trestnom konaní je potrebné odvodzova tie od zmyslu trestného konania. Poskytnutie irokých procesných oprávnení a na úroveò porovnate¾nú s obvineným (ob alovaným) vedie spravidla k zvý eniu formálnej nároènosti procesu a k jeho spomaleniu, a tým sa paradoxne zni ujú nádeje po kodeného na rýchle a úèinné od kodnenie, ktorého sa mu mô e dosta .

Neúmerné, skôr v ak neuvá ené, roz irovanie procesných práv mô e by pre po kodeného kontraproduktívne. 1) Napriek tomu mám za to, e niektoré trestno-procesné in titúty mo no stále zlep ova za úèelom celkového zlep enia postavenia po kodeného.

Vzh¾adom k tomu, kontradiktórnos nemo no chápa v zú enom význame ako rovnos výluène medzi ob alovaným a jeho obhajcom na strane jednej a prokurátorom na strane druhej, ale tie vo vz ahu k po kodenému, ktorý je rovnako stranou konania a nielen svedkom podávajúcim výpoveï o okolnostiach dôle itých pre trestné konanie, ktorá je významným dôkazným prostriedkom.

Aj pri podávaní výpovede mo no bada výrazný rozdiel medzi postavením ob alovaného a po kodeného. Po kodený má povinnos vypoveda ako svedok. Nesmie by v ak vypoèúvaný o utajovaných skutoènostiach alebo skutoènostiach chránených zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, èi ulo enou povinnos ou mlèanlivosti, ak jej nebol zbavený. Odoprie výpoveï mô e len v taxatívne ustanovených prípadoch, a to: a) ak má príbuzenský vz ah v priamom rade k ob alovanému, alebo b) ak je blízkou osobou uvedenou v § 130 ods. 1 Trestného poriadku vo vz ahu k ob alovanému, alebo c) ak by spôsobil nebezpeèenstvo trestného stíhania sebe alebo príbuznému v priamom rade, resp. ostatným osobám pecifikovaným v § 130 ods. 2 Trestného poriadku za predpokladu, e by ich ujmu poci oval ako ujmu vlastnú (prièom v takom prípade sa zis uje, èi na strane uvedených osôb je reálna hrozba nebezpeèenstva trestného stíhania), alebo d) ak by tým poru il spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej pastoraènou starostlivos ou.

1)

JELÍNEK, J.: Postavení po kozeného v trestním øízení mo nosti zdokonalení právní úpravy nejsou vyèerpány; Kriminalistika, roèník XXXVI 2/2003, zdroj: http://aplikace.mvcr.cz/archiv2008/casopisy/kriminalistika/2003/03-02/jelinek.html

99

Pravdíková-Buèková, E. Vy ie uvedené prípady sú jediné výnimky, kedy má prednos ústavné právo po kodeného v pozícii svedka pred dosiahnutím úèelu trestného konania, aj keby to mohlo vies k dôkaznej núdzi.2) Osobitným prípadom je tie vypoèúvanie maloletého svedka mlad ieho ako 15 rokov veku, najmä ak je v pozícii po kodeného v konaní o trestnom èine spáchanom voèi blízkej osobe alebo zverenej osobe. Vtedy sa vo zvý enej miere prihliada na to, aby die a nebolo vystavované sekundárnej viktimácii a aby sa predi lo nepriaznivému ovplyvòovaniu jeho du evného a mravného vývoja. Takýto výsluch sa robí za pomoci technických zariadení na záznam zvuku a obrazu, aby die a nemuselo by v ïal om konaní opakovane vypoèúvané.

Naproti tomu, ob alovaný má právo odoprie výpoveï z akéhoko¾vek dôvodu alebo aj bez udania dôvodu. K výpovedi nemô e by iadnym nezákonným spôsobom nútený, preto e nikto nemá povinnos kriminalizova svoju vlastnú osobu. Ïal í výrazný nepomer medzi právom po kodeného a ob alovaného v konaní pred súdom je v mo nosti vies výsluch a klás otázky svedkom a znalcom. Ob alovaný, resp. jeho obhajca je oprávnený vykona výsluch svedkov a znalcov. Po kodený toto právo nemá. Trestný poriadok mu len priznáva právo so súhlasom predsedu senátu klás doplòujúce otázky (viï napr. § 258 ods. 3 Trestného poriadku, § 261 ods. 3 Trestného poriadku). Tento nepomer nebol odstránený ani novelou Trestného poriadku, úèinnou od 1. 9. 2011, ktorá naïalej pojednáva len o výsluchu súdom, prokurátorom, ob alovaným a obhajcom.

Navy e, po kodený vystupujúci v pozícii svedka nemô e by v zmysle ust. § 261 ods. 2 Trestného poriadku prítomný na hlavnom pojednávaní pri výsluchu ob alovaného z dôvodu, e sám e te nebol v konaní pred súdom vypoèutý. Ak po kodený nemá splnomocnenca, nemá ani iadnu reálnu mo nos klás ob alovanému doplòujúce otázky, a teda de facto ani vykonáva svoje procesné práva strany trestného konania, priznané Trestným poriadkom, èo v ak zákon iadnym spôsobom nerie i. V praxi som sa v ak stretla aj s tým, e predseda senátu nedôvodne poslal aj splnomocnenca po kodeného poèas výsluch ob alovaného mimo pojednávacej miestnosti, aj keï následne ho informoval o podstate jeho výpovede.

Na druhej strane, ak by nemohol vypoèu po kodeného ako svedka ob alovaný, resp. jeho obhajca v èase, keï sa viedlo trestné stíhanie voèi konkrétnej osobe, bol by to dovolací dôvod za predpokladu, e by sa výsluch po kodeného uskutoènil bez prítomnosti obhajcu, a súèasne ak by táto výpoveï bola rozhodujúca na zistenie skutkového stavu a zároveò by v rámci konania pred súdom bola èítaná pre niektorý z dôvodov uvedených v ust. § 263 Trestného poriadku. Takúto výpoveï po kodeného by nebolo mo né pou i ako dôkaz v konaní pred súdom, preto e by tým bolo poru ené právo obvineného na obhajobu.3) Nevyvá ený stav na strane po kodeného a ob alovaného podèiarkuje tie mo nos legálneho odobratia statusu úèastníka, a teda postavenia strany v trestnom konaní po kodenému v zmysle ust. § 47 ods. 3 Trestného poriadku. Aj keï je zrejmé, e dané ustanovenie nie je ve¾mi precízne s poukazom na neurèitý pojem ve¾ký poèet po kodených, spravidla prevy ujúci sto , a aj keï tento návrh mô e da len generálny prokurátor a aj keï o odòatí statusu strany trestného konania mô e rozhodnú len Najvy í súd Slovenskej republiky, predsa len svojím 2) 3)

Judikát (Rt) 1 To s 9/2008.

Judikát (Rt) 5 Tdo 16/2009.

100

Uplatnenie procesných práv po kodeného v trestnom konaní pred súdom zásahom výrazne vplýva na práva na strane po kodeného. V prípade, ak Najvy í súd Slovenskej republiky rozhodne o tom, e odoberá po kodenému status strany trestného konania, po kodený nemô e viac vykonáva svoje práva a slobody, ktoré by mu inak patrili v zmysle Trestného poriadku.4) Povinnosti vypoveda ako svedok ho v ak toto odòatie procesných práv nezbavuje. V prípade, ak Najvy í súd Slovenskej republiky rozhodne o nepripustení úèasti po kodených v trestnej veci, je generálny prokurátor povinný zverejni predmetné rozhodnutie súdu, aby si dotknutí po kodení mohli svoje prípadné nároky na náhradu kody vèas uplatni v civilnom konaní. Toto zverejnenie sa vykonáva prostredníctvom internetovej stránky generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Keï e sa v ak toto rozhodnutie nedoruèuje ka dému známemu po kodenému jednotlivo, mô e sa sta , e dotknutá osoba sa o rozhodnutí o odòatí statusu po kodeného v trestnom konaní dozvie neskoro na to, aby si prípadné právo na náhradu kody mohla uplatni v obèiansko-právnom konaní.

Rozhodnutie o nepripustení úèasti po kodených v trestnom konaní nemá iaden vplyv na právo po kodeného vyjadri sa, èi súhlasí s trestným stíhaním v súlade s ust. § 211 Trestného poriadku, ani práva vzia takýto súhlas spä .5) Je to tie preto, e hlavným predmetom a úèelom Trestného poriadku, obsiahnutom v ustanovení § 1, je zabezpeèi nále ité zistenie trestných èinov a dosiahnu spravodlivé potrestanie páchate¾ov.

Nerovnováha medzi postavením po kodeného a ob alovaného je zrejmá tie pri závereèných reèiach. Po kodený mô e sám alebo prostredníctvom svojho splnomocnenca prednies závereènú reè, av ak nemá súèasne právo posledného slova. V prípade, ak by do lo k odroèeniu hlavného pojednávania, po kodenému nebude udelené slovo na opätovné prednesenie závereènej reèi, v ktorej sa po kodený má mo nos venova dôvodnosti priznania nároku na náhradu kody spôsobenej v priamej príèinnej súvislosti s prejednávaným protiprávnym skutkom ob alovaného, keï e sa od neho neoèakávajú iadne ob írne vyjadrenia k otázke viny ob alovaného, a to napriek tomu, e po kodený sa oprávnene usiluje o správne zistenie a posúdenie zavinenia k urèitému skutku, nako¾ko takéto zistenie podmieòuje správnos výroku o náhrade kody .6) Na druhej strane, ob alovaný má právo závereènej reèi, ktorú mô e prednies buï osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu a mô e sa v nej vyjadri ku v etkým podstatným skutoènostiam a vykonaným dôkazom, prièom súèasne má právo posledného slova, ktorého zmyslom je pôsobi na rozhodujúcu fázu trestného konania, keï súd vyhodnocuje vykonané dokazovanie.

Záva ným rozdielom medzi procesnými právami po kodeného a ob alovaného je tie mo nos podávania opravných prostriedkov proti meritórnym rozhodnutiam. Najvýraznej ie je to pri urýchlenom trestnom konaní, ktoré konèí vydaním trestného rozkazu. Voèi tomuto rozhodnutiu po kodený je oprávnený poda opravný prostriedok odpor, a to jedine v prípade, ak si vèas uplatnil svoj nárok na náhradu kody, prièom odpor mô e smerova len voèi výroku o náhrade kody. Naproti tomu, ob alovaný má právo poda odpor voèi trestnému rozkazu vo vz ahu ku v etkým jeho výrokom. Dokonca toto právo Trestný poriadok priznáva aj ïal ím osobám na strane ob alovaného, ktorými sú jeho príbuzní v priamom rade, súrodenci, osvojite¾, osvojenec, man el, druh, ako aj zákonný zástupca ob alovaného a jeho obhajca. Ak podá 4) 5) 6)

Pozri Judikát ÚS 262/08.

Judikát (Rt) 6 Ndt 6/2004.

JELÍNEK, J.: Po kozený v èeském trestní øízení; Praha, Karolinum, 1998, s. 68.

101

Pravdíková-Buèková, E. odpor po kodený, trestný rozkaz sa ru í vo výroku o náhrade kody, prièom súd uznesením odká e po kodeného na obèiansko-právne konanie, resp. konanie pred iným príslu ným orgánom, t. j. trestný súd sa viac nárokom na náhradu kody nezaoberá. Na jednej strane je to pochopite¾né vzh¾adom na vy ie uvádzaný hlavný úèel trestného konania. A do poslednej novely Trestného poriadku zákonom è. 262/2011 Z. z., úèinným od 1. 9. 2011, Trestný poriadok vôbec nerie il situáciu, ak do lo k podaniu odporu zo strany ob alovaného výluène voèi výroku o náhrade kody (pozri § 355 ods. 2 Trestného poriadku). Toto od vy ie uvedenej novely neplatí a postupuje sa rovnako ako v prípade odporu zo strany po kodeného. Tým bolo jednoznaène ustálené, e trestný súd nie je povinný sa viac zaobera adhéznym konaním a toto právoplatne konèí.

Rovnako pri podaní riadneho opravného prostriedku voèi rozsudku, t. j. pri odvolaní, po kodený sa mô e odvolaním domáha nápravy výluène pre nesprávnos výroku o náhrade kody, aj keï tento výrok má svoj podklad vo výroku o vine. Nemá v ak mo nos vyjadrova sa k otázke zavinenia ob alovaného. Zákon aj v tomto prípade pamätá na ir í okruh osôb na strane ob alovaného, ktoré sú oprávnené poda odvolanie v jeho prospech. Po kodený takéto privilégium udelené nemá. Okrem toho, v eobecne vládne názor opieraný o judikát R 29/1974, e aj v prípade, ak by absentovalo riadne pouèenie po kodeného o jeho právach, toto by nebolo, na rozdiel od pouèenia ob alovaného, ktoré je v podstate prvým krokom k uplatneniu práva obvineného na obhajobu, dôvodom pre zru enie napadnutého trestného rozsudku z dôvodu podstatnej chyby konania. Osobne sa v ak prikláòam k názoru prof. Èeèota a JUDr. Kovalanèíkovej, publikovanom v Justiènej revue è. 5/1999, pod¾a ktorých v prípade, ak chýba obligatórny obsah pouèenia po kodeného, t. j. pouèenia o jeho základných trestno-procesných právach, ide o zásadnú chybu konania, ktorá by mala by odstránená, ak chce justièný orgán zabezpeèi riadne a literu zákona napåòajúce trestné konanie, preto e nenaplnenie obligatórneho obsahu pouèenia po kodeného v trestnom konaní má logicky za následok aj neposkytnutie mu plnej mo nosti uplatnenia jeho zákonných práv , a ako také má význam z h¾adiska procesnej platnosti (prípustnosti) následne vykonaného výsluchu alebo iného dôkazného prostriedku .7) Odvolací súd zru í napadnuté rozhodnutie kvôli výroku o náhrade kody v prípade, ak je tento výrok v rozpore so zákonom.

Po kodený nie je oprávnený na priame podanie mimoriadneho opravného prostriedku dovolania. Mô e len, ako strana trestného konania, poda podnet na základe niektorého z dôvodov uvedených v ust. § 371 Trestného poriadku, ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý sám zvá i, èi podá alebo nepodá tento mimoriadny opravný prostriedok. Naproti tomu, ob alovaný mô e poda priamo dovolanie voèi výroku súdu, ktorý sa ho týka, prièom toto právo majú aj ïal ie osoby na strane ob alovaného pri zachovaní podmienky zakotvenej v ust. § 372 ods. 1 Trestného poriadku.

Záverom by som sa chcela venova trovám konania na strane po kodeného. Skutoènos , e nielen obvinený, ale aj po kodený má nárok na bezplatnú právnu pomoc v trestnom konaní, bola do slovenského trestného práva zakotvená s úèinnos ou od 1. 8. 2004. Týka sa to v ak len tých po kodených, ktorí si uplatòujú v rámci adhézneho konania nárok na náhradu kody. Súdom poverený zástupca po kodeného z radov advokátov má následne nárok na ta7)

ÈEÈOT, V. KOVALANÈÍKOVÁ, V.: Nieko¾ko poznámok o uplatòovaní práva po kodeného na náhradu kody v trestnom konaní; Justièná revue, è. 5/1999, s. 55.

102

Uplatnenie procesných práv po kodeného v trestnom konaní pred súdom rifnú odmenu. Ak v ak po kodený nepreuká e odôvodnenos bezplatnej právnej pomoci, tieto trovy hradí sám. Pozitívne mo no hodnoti ustanovenie § 557 ods. 2 Trestného poriadku, pod¾a ktorého, v závislosti od okolností prípadu, mô e súd, aj keï nebol po kodenému priznaný nárok na náhradu kody, na návrh rozhodnú o ulo ení povinnosti odsúdenému nahradi po kodenému celé alebo èiastoèné trovy, ktoré vynalo il v trestnom konaní, ak to mo no pova ova za spravodlivé.

103

NAD JEDNÝM ROZHODNUTÍM Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena tatutárneho orgánu skutoène vylúèená?

Mgr. Marko DEÁK Obvodné oddelenie Policajného zboru Ve¾ký Blh Externý doktorand katedry obchodného a hospodárskeho práva, Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa afárika v Ko iciach

DEÁK, M.: Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena tatutárneho orgánu skutoène vylúèená?; Justièná revue, 64, 2012, è. 1 s. 104 126.

Autor v predkladanom èlánku rozoberá závery rozhodnutia ve¾kého senátu Najvy ieho súdu Èeskej republiky zo dòa 15. 10. 2008, sp. zn. 31 Odo 11/2006, v ktorom tento uzavrel, e osoba, ktorá je tatutárnym orgánom alebo èlenom tatutárneho orgánu právnickej osoby, nemô e by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby. Via facti tak vylúèil, aby u jednej osoby do lo k súbehu konate¾ského oprávnenia plynúceho z èlenstva v tatutárnom orgáne a konate¾ského oprávnenia plynúceho zo zákonného zastúpenia právnickej osoby. Autor rozoberá ir ie súvislosti uvedeného rozhodnutia, doteraj í judikatórny vývoj v danej oblasti, dopady rozhodnutia na obchodnú prax a dopady pre prostredie slovenského obchodného práva.

Na jednej z prvých predná ok, ktoré som absolvoval na právnickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe, nám prof. JUDr. Michal Skøejpek, DrSc., zanietene citoval z Digest cisára Justiniána. Uviedol, e kto chce tudova právo, musí najprv vedie , od èoho je odvodené slovo právo (ius). Právo je nazvané pod¾a výrazu spravodlivos (iusttia). Nás právnikov potom ka dý zaslú ene nazýva jeho kòazmi. 1) Odvtedy môj zápal pre ono ars boni et aequi rástol. Po absolvovaní túdia v ak musím pripusti prítomnos rôznych tlakov na tvorbu, aplikáciu i samotný výklad práva. Tieto tlaky obzvlá silnejú v oblasti práva obchodníkov, kde ekonomický rozmer ich èinnosti v èoraz väè ej miere zasahuje do právnej úpravy.2) Tradiène kontroverzné záujmové strety v oblasti obchodného práva sa prejavujú ako tlak na obsahovú re trikciu a inokedy na obsahovú expanziu právnych noriem tak, aby sa interpretáciou normy dosiahlo 1) 2)

Iuri operam daturum prius nosse oportet, unde nomen iuris descendat. est autem a iustitia appellatum. Cuius merito quis nos sacerdotes appellet. In BLAHO, P. VAÒKOVÁ, J.: Corpus iuris civilis. Digesta. Tomus I. Eurokódex, Bratislava 2008, s. 53.

Napr. ÈECH, P.: Návrh novely obchodního zákoníku razí nový tunel do spoleèností; Právní zpravodaj è. 6/2008, s. 12 a nasl.

104

Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... vytú eného výsledku. Rozhodnutie o írke výkladu (extenzie, re trikcie) pritom nie je, samozrejme, výsledkom logickej úvahy, ale dôsledkom príklonu k nejakému úèelu. 3) Uvedenými poznámkami nechcem v iadnom prípade naznaèi , e by rozhodnutie Najvy ieho súdu Èeskej republiky4) malo politický alebo iný podtón. Pokúsim sa o hlb iu analýzu uvedeného rozhodnutia, prièom mimoprávne dôvody pre záver, ktorý z rozhodnutia vzi iel, nechám na èitate¾ov.

I. Rozhodnutie ve¾kého senátu NS ÈR zo dòa 15. 10. 2008, sp. zn. 31 Odo 11/2006, a jeho závery Skutkové pozadie prípadu Na prvý poh¾ad celkom banálny spor o platnos právneho úkonu dospel a do takých rozmerov, e senát NS ÈR, ktorý rozhodoval o dovolaní, musel predlo i uvedenú vec pre nejednotnos rozhodovacej praxe malých senátov NS ÈR ve¾kému senátu NS ÈR. Konkrétne lo o platnos uznania záväzku zo strany dru stva, prièom sporný bol uznávací prejav dru stva, resp. nále itosti tohto prejavu. Banka a po¾nohospodárske dru stvo uzatvorili e te v roku 1995 zmluvu o úvere, na základe ktorej banka poskytla dru stvu úver vo vý ke necelých 4 miliónov Kè. Za dru stvo zmluvu podpísal predseda (predstavenstva) dru stva. V roku 1997 do lo k podpisu dodatku k úverovej zmluve, ktorý podpísal predseda (predstavenstva) dru stva a e te jeden èlen predstavenstva dru stva. Dru stvo záväzok z úverovej zmluvy písomne uznalo, prièom uznanie podpísal sám predseda (predstavenstva) dru stva. Pod¾a zápisu v obchodnom registri za predstavenstvo dru stva konala a podpisovala jedna osoba. Dru stvo svoj záväzok nesplnilo, preto banka alovala dru stvo o zaplatenie zvy ku dl nej èiastky.

Dru stvo sa v ak bránilo a vznieslo námietku premlèania. Argumentovalo tým, e uznanie záväzku ako úkon predstavenstva dru stva vy aduje v zmysle ustanovenia § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka5) písomnú formu, a preto pre platnos uznania záväzku museli pod¾a ustanovenia § 243 ods. 3 ObchZ uznanie záväzku podpísa aspoò dvaja èlenovia predstavenstva.6) Ak uznanie záväzku v danom prípade podpísal len predseda dru stva, nemô e tak ís o platný právny úkon.

Prvostupòový súd uznal argumenty dru stva a uzavrel, e námietka premlèania je dôvodná. Ïalej uviedol, e tatutárnym orgánom dru stva je predstavenstvo, a akým spôsobom koná, to urèujú stanovy, poprípade tie zákon. Ak je predseda dru stva oprávnený riadi a organizova be nú èinnos dru stva,7) nemô e by jeho právomoc roz írená na úkony nále iace pod¾a zákona predstavenstvu. Neplatné uznanie záväzku nezakladá predå enie premlèacej doby a poh¾adávka banky je preto premlèaná.

3) 4) 5) 6) 7)

In BEJÈEK, J. KOTÁSEK, J. POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné zákonné zastoupení , aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009. Ïalej len NS ÈR. Zákona è. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, v aktuálnom znení, ïalej len ObchZ. Ustanovenie § 323 ods. 1 ObchZ: Ak niekto písomne uzná svoj urèitý záväzok, predpokladá sa, e v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v èase uznania. Tieto úèinky nastávajú aj v prípade, keï poh¾adávka verite¾a bola v èase uznania u premlèaná.

Ustanovenie § 243 ods. 3 ObchZ, tretia veta: Ak je v ak pre právny úkon, ktorý robí predstavenstvo, predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoò dvoch èlenov predstavenstva.

Ustanovenie § 243 ods. 6 ObchZ: Predseda dru stva organizuje a riadi rokovanie predstavenstva. Ak tak stanovy urèujú, organizuje a riadi aj be nú èinnos dru stva.

105

Deák, M. Odvolací súd sa so závermi prvostupòového súdu stoto nil. Dodal, e uznanie záväzku nespadá do rámca be nej èinnosti dru stva, na ktorú by bol oprávnený predseda dru stva pod¾a ustanovenia § 243 ods. 6 ObchZ.8) Pod¾a odvolacieho súdu mo nos stanovami prenies na predsedu dru stva oprávnenie organizova a riadi be nú èinnos dru stva v sebe nezahàòa oprávnenie predsedu kona navonok. Odvolací súd nepova oval za dôvodnú ani námietku banky, e uplatnenie námietky premlèania je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi.9) Banka sa nevzdala a podala dovolanie, v ktorom uviedla, e ak ide o právny úkon pri be nej èinnosti dru stva, spojený s prevádzkou dru stva, tak i v prípade, e pre takýto úkon je predpísaná písomná forma, mô e by takýto úkon uskutoènený samotným predsedom dru stva, a to za predpokladu, e je oprávnený riadi a organizova be nú èinnos dru stva (§ 243 ods. 6, druhá veta ObchZ). Banka dokonca argumentovala tým, e uzna záväzok mô e i osoba, ktorá bola poverená pri prevádzkovaní dru stva urèitou èinnos ou, a to bez toho, aby k tomu potrebovala zvlá tne plnomocenstvo.10) Banka mala zato, e uznanie splatného záväzku treba pova ova za be nú èinnos dru stva.

Obchodný senát è. 29, ktorý mal spor rozhodnú , dospel pri rie ení otázky, èi mô e predseda dru stva kona za dru stvo ako jeho zákonný zástupca pod¾a ustanovenia § 15 ObchZ,11) k odli nému právnemu názoru, ne vyjadrili obchodný senát è. 32 a civilný senát è. 33. Predlo il tak spor ve¾kému senátu obèianskoprávneho a obchodného kolégia NS ÈR. Doteraj ia judikatúra malých senátov NS ÈR V rozhodovacej praxi NS ÈR sa od konca 90-tych rokov ujal právny názor, e súbeh konate¾ského oprávnenia tatutárneho orgánu s konate¾ským oprávnením osoby poverenej urèitou èinnos ou (ako zákonného zástupcu pod¾a ustanovenia § 15 ObchZ) u jednej osoby mo ný je, ba dokonca v prípade, keï osoba nebude môc kona menom právnickej osoby ako èlen tatutárneho orgánu (napr. z dôvodu spoloèného konania èlenov tatutárneho orgánu), e te bude mo né, aby konanie tejto osoby podnikate¾a zaväzovalo, a to z titulu zákonného splnomocnenia. Predpokladom bolo, e táto osoba zastávala v spoloènosti takú pozíciu, s ktorou ustanovenie § 15 ObchZ spojuje zákonné splnomocnenie zahròujúce tie uskutoènenie predmetného úkonu (napr. funkcia riadite¾a).

Civilný senát è. 33 vo svojom rozhodnutí týkajúcom sa dru stiev12) uzavrel, e pre právny úkon, pre ktorý je predpísaná písomná forma, sú potrebné podpisy aspoò dvoch èlenov predstavenstva len vtedy, ak ide o právny úkon, ktorý uskutoèòuje predstavenstvo. Ak v ak ide o právny úkon pri be nej èinnosti dru stva, spojený s jeho prevádzkou, mô e tento úkon uro8) 9)

Pozri pozn. è. 7.

Otázka uplatnenia námietky premlèania, resp. jej (ne)súladu s dobrými mravmi by mohla by predmetom samostatného príspevku. Preto sa jej dotknem len letmo v rozsahu komentovaného rozhodnutia.

10) Judikatúra nepriniesla jednoznaèné vymedzenie podmienok, v prípade naplnenia ktorých bude osoba poverená urèitou èinnos ou (ako zákonný zástupca podnikate¾a v zmysle ustanovenia § 15 ObchZ) oprávnená uzna menom podnikate¾a záväzok. Konkrétne v rozhodnutí NS ÈR zo dòa 25. 5. 2010, sp. zn. 25 Cdo 3761/2008, uzavrel, e nie ka dý ekonomický riadite¾ je oprávnený uzna záväzok. To, èi toto oprávnenie má alebo nemá, závisí od jedineèných okolností konkrétneho prípadu, ktoré nemo no zov eobecni .

11) Ustanovenie § 15 ods. 1 ObchZ: Kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený urèitou èinnos ou, je splnomocnený na v etky úkony, ku ktorým pri tejto èinnosti obvykle dochádza.

12) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 29. 6. 1999, sp. zn. 33 Cdo 1732/98.

106

Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... bi predseda dru stva za predpokladu, e je oprávnený riadi a organizova be nú èinnos dru stva (§ 243 ods. 6 ObchZ, druhá veta), alebo riadite¾, ak je pod¾a stanov menovaný predstavenstvom pre organizovanie a riadenie be nej èinnosti dru stva (§ 243 ods. 7 ObchZ), a to bez oh¾adu na to, e sa u týchto úkonov vy aduje písomná forma. Ïalej tieto úkony mô e robi i osoba, ktorá bola pri prevádzkovaní dru stva poverená urèitou èinnos u (napr. v stanovách, pracovnej náplni, vnútorných organizaèných predpisoch), a to bez toho, aby k tomu potrebovala zvlá tne plnomocenstvo. Senát è. 32 tak po iadavku súèinnosti aspoò dvoch èlenov predstavenstva pre úkony, pre ktoré je predpísaná písomná forma (v zmysle ustanovenia § 243 ods. 3), vztiahol len na prípady, kedy menom dru stva koná predstavenstvo ako tatutárny orgán. Ak ide o úkony spojené s prevádzkou dru stva, mô e i úkony s predpísanou písomnou formou robi predseda dru stva, ale nie z titulu èlenstva v tatutárnom orgáne, ale z titulu riadenia a organizovania be nej èinnosti dru stva (§ 243 ods. 6 druhá veta ObchZ, mutatis mutandis aj riadite¾ dru stva pod¾a § 243 ods. 7 ObchZ), resp. iná osoba, napr. zákonný zástupca pod¾a ustanovenia § 15 ObchZ. Prípustnosti kumulácie konate¾ských oprávnení u jednej osoby (jedno konate¾ské oprávnenie plynúce z èlenstva v tatutárnom orgáne a druhé konate¾ské oprávnenie plynúce zo zákonného zastúpenia) sa NS ÈR dlhú dobu dr al a uvedený záver akceptoval.13) Konate¾ské oprávnenie tak u osôb, u ktorých sa kumulovalo èlenstvo v tatutárnom orgáne, a zároveò zastávajúcich èelné pozície v exekutíve spoloènosti, v prípade, e neboli oprávnené kona ako tatutárny orgán, resp. jeho èlen (napr. pre nutnos spoloèného konania), dovodzovalo sa z titulu zákonného splnomocnenia pod¾a ustanovenia § 15 ObchZ. Obchodný senát è. 32 rie il prípad, kedy sa u jednej osoby kumulovali funkcie predsedu predstavenstva akciovej spoloènosti a zároveò riadite¾a spoloènosti. Zmluvu menom spoloènosti uzatvorila táto osoba, prièom sa výslovne podpísala ako predseda predstavenstva.14) Senát argumentoval tým, e podnikate¾ právnická osoba mô e okrem svojho priameho konania prostredníctvom tatutárneho orgánu kona na základe zastúpenia zalo eného zákonom, zmluvou èi rozhodnutím tatutárneho orgánu. Za akciovú spoloènos urobil predmetný úkon riadite¾ spoloènosti ako osoba poverená v zmysle zákonného splnomocnenia (§ 15 ObchZ).

Riadite¾ tu nekonal za tatutárny orgán, resp. v mene tatutárneho orgánu, preto e v danom prípade predseda predstavenstva nebol splnomocnený pod¾a stanov spoloènosti na to, aby podpísal zmluvu. K uzatvoreniu zmluvy bol v ak oprávnený zo zákona, prièom mo no kon tatova , e u osoby, u ktorej sa kumuluje èlenstvo v tatutárnom orgáne spolu s èelnou exekutívnou pozíciou v spoloènosti (zahròujúcou i riadiace právomoci, napr. generálny riadite¾), má podpísanie obchodnej zmluvy osobou v postavení riadite¾a z dôvodu zákonného splnomocnenia dokonca prednos pred podpisom zmluvy osobou v postavení èlena tatutárneho orgánu.

Vy ie uvedený záver, e u osoby, ktorá je èlenom tatutárneho orgánu a zároveò zastáva èelnú pozíciu v exekutíve spoloènosti, treba uprednostni konanie osoby z titulu zákonného zastúpenia právnickej osoby, vyvolal nesúhlas teórie obchodného práva.15) Problematickým 13) Pozri napr. rozhodnutie NS ÈR zo dòa 26. 9. 2006, sp. zn. 5 Tdo 1096/2006; rozhodnutie NS ÈR zo dòa 15. 2.

2007, sp. zn. 21 Cdo 948/2006; rozhodnutie NS ÈR zo dòa 29. 5. 2007, sp. zn. 32 Odo 958/2005; rozhodnutie NS ÈR zo dòa 27. 4. 2006, sp. zn. 29 Odo 974/2005; rozhodnutie NS ÈR zo dòa 26. 5. 2004, sp. zn. 32 Odo 845/2003; rozhodnutie NS ÈR zo dòa 14. 3. 2002, sp. zn. 29 Cdo 2074/2000.

14) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 28. 3. 2007, sp. zn. 32 Odo 1455/2005.

15) Napr. TENGLOVÁ, I.: Jì tì nìkolik poznámek k zákonnému zastoupení obchodní spoleènosti èi dru stva èlenem statutárního orgánu; Obchodnìprávní revue è. 4/2009, s. 105.

107

Deák, M. sa javilo relatívne jednoduché prelomenie vôle spoloèníkov (akcionárov), vyjadrenej v po iadavke spoloèenskej zmluvy èi stanov, na spoloèné konanie èlenov tatutárneho orgánu. Pre tatutárny orgán by nebolo niè ¾ah ie ne túto po iadavku obís tým, e by kohoko¾vek zo svojho stredu (kto by ináè musel kona spoloène s ïal ím) poveril v rámci prevádzky podniku èinnos ou, s ktorou zákon spája splnomocnenie k samostatnému konaniu vo veci, ktorej sa má tento úkon týka .16) Mo no práve tieto závery najviac odhalili neudr ate¾nos naèrtnutej koncepcie.

Právne vety z rozhodnutia ve¾kého senátu NS ÈR Z malého sporu o uznanie záväzku vyrástla ve¾ká kauza s ïalekosiahlymi následkami. Ve¾ký senát vyslovil vo svojom ratio decidendi hneï 3 právne vety: 1. Druhú vetu ustanovenia § 243 ods. 6 ObchZ17)nemo no chápa ináè, ne tak, e stanovy pod¾a tohto ustanovenia mô u prenies na predsedu dru stva èas oprávnení predstavenstva riadi èinnos dru stva. Nemô e sa v ak prená a oprávnenie kona navonok, t. j. oprávnenie robi menom dru stva právne úkony vo vz ahu k tretím osobám.

NS ÈR tak jednoznaène ozrejmil, e poverenie predsedu dru stva na organizovanie a riadenie be nej èinnosti dru stva nezahàòa robenie právnych úkonov a to ani v prípade, e robenie právnych úkonov v konkrétnom prípade spadá do rámca be nej èinnosti dru stva. NS ÈR ïalej zvá il, èi oprávnenie predsedu dru stva robi samostatne právny úkon smerujúci k uznaniu dlhu, nemô e by odvodené zo zákonného splnomocnenia pod¾a ustanovenia § 15 ObchZ. 2. Osoba, ktorá je tatutárnym orgánom alebo èlenom tatutárneho orgánu právnickej osoby, nemô e by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby.

Touto právnou vetou NS ÈR podstatne zasiahol do právnej úpravy konania podnikate¾a právnickej osoby. Dopady uvedenej vety sú tak záva né, e, obrazne povedané, normujú nové, doteraz nevidite¾né ustanovenia ObchZ o konaní tatutárneho orgánu (§§ 13, resp. 85, 101, 133, 191, 243 ObchZ), resp. o zákonnom zastúpení podnikate¾a (§ 15 ObchZ). O argumentácii NS ÈR, ktorými podlo il uvedený záver, pojednám ni ie. NS ÈR tak zjednotil judikatúru týkajúcu sa mo nosti tatutárneho orgánu alebo jeho èlena kona za právnickú osobu z iného právneho dôvodu a vylúèil, aby èlen tatutárneho orgánu mohol odvodzova svoje konate¾ské oprávnenie z titulu zákonného zastúpenia právnickej osoby.

3. Bez v eobecných záverov NS ÈR vyrie il pre konkrétny prípad i vznesenie námietky premlèania a jej (ne)súlad s bonos mores. V prejednávanej veci bola osobou, voèi ktorej bolo namietnuté premlèanie záväzku a voèi ktorej smeroval uznávací úkon, banka. NS ÈR uzavrel: od takejto osoby mo no nepochybne právom oèakáva , e bude pri výkone svojho predmetu podnikania postupova s potrebnou starostlivos ou a znalos ou právnych predpisov, a e teda bude za situácie, kedy ustanovenie § 243 ods. 3 ObchZ predpisuje pre právny úkon, ktorý má zákonom predpísanú písomnú formu, aby ho podpísali aspoò dvaja èlenovia predstavenstva, po adova , aby bol právny úkon takto podpísaný. Ak banka takýmto spôsobom nepostupovala, zanedbala sama ochranu svojich práv, a preto nemo no dospie k záveru, e by vznesenie námietky premlèania bolo zneu itím práva.

16) In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od ka dého trochu?; Právní rádce è. 2/2009.

17) Ustanovenie § 243 ods. 6 ObchZ: Predseda dru stva organizuje a riadi rokovanie predstavenstva. Ak tak stanovy urèujú, organizuje a riadi aj be nú èinnos dru stva.

108

Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ...

Vznesenie námietky premlèania, resp. jej (ne)súlad s dobrými mravmi, je spornou otázkou, a NS ÈR cituje poèetné rozhodnutia NS ÈR, ako aj Ústavného súdu ÈR. Uvedený záver o súladnosti s dobrými mravmi platí len pre konkrétny prípad teda vo vz ahu banka a dru stvo, vo veci konkrétneho úveru. Pár poznámok k tejto právnej vete uvediem ni ie.

Bez toho, aby som sa pú al do dlhých úvah o povahe a záväznosti judikatúry v priestore kontinentálnej právnej kultúry, myslím si, e je bez pochýb, e v kontinentálnej právnej kultúre, kam priestor èeského a slovenského obchodného práva patrí, judikatúra medzi formálne záväzné pramene práva nepatrí. No zároveò som poèas mojich túdií pochopil, e judikatúra je pre právnikov nevyèerpate¾ným zdrojom informácií a viac alebo menej úspe ne sa sna í odstráni nedostatky zákonodarcu. Právo je, ale len zdanlivo, úplné a neúplné zároveò. 18) Judikatúra sa svojou flexibilitou a schopnos ou rýchlo reagova na potreby adresátov právnej normy javí ako ve¾mi vhodný mechanizmus na odstraòovanie nejasností v práve. Z h¾adiska de¾by moci v táte nie je vhodné, aby súdy svojimi rozhodnutiami, ktoré sú, striktne vzaté, záväzné len inter partes, formulovali v eobecné závery, ktoré dotvárajú obsah platného práva. Regulatórna sila právnej vety, uvedenej pod è. 2 komentovaného rozhodnutia, má v eobecný dopad a zrejme bude citovaná v nových vydaniach uèebníc obchodného práva. Netreba zabúda , e NS ÈR rozhodoval v konkrétnej veci dru stva, ktoré malo v stanovách urèený konkrétny spôsob konania menom dru stva a rozhodnutie je záväzné práve pre toto dru stvo s takto urèeným spôsobom konania.

Napriek tomu v ak formulácia právnej vety hovorí v eobecne o nezluèite¾nosti zákonného zastúpenia a funkcie (èlena) tatutárneho orgánu právnickej osoby. Právna veta má v ak v eobecný charakter, prièom neobmedzuje dopady rozhodnutia len na úpravu dru stiev. Závery sa bez ïal ieho uplatnia i v oblasti obchodných korporácií, resp. právnických osôb vo v eobecnosti. Tak sa z právnej vety, záväznej inter partes via facti, stalo pravidlo v eobecnej záväznosti.

I dopady tohto rozhodnutia NS ÈR svedèia o stále silnejúcej normatívnej sile judikatórnej fakticity.19) Odlí i , kedy sudca e te vykladá právo a kedy ho u tvorí, nebude v danom prípade ¾ahké.

II. Argumentácia ve¾kého senátu v rozhodnutí sp. zn. 31 Odo 11/2006 V komentovanom rozhodnutí NS ÈR judikoval, e predseda (predstavenstva) dru stva nie je oprávnený z poverenia plynúceho v ustanovení § 243 ods. 6 ObchZ robi právne úkony menom dru stva. Podstatná èas rozhodnutia sa venuje otázke, èi oprávnenie predsedu dru stva robi právne úkony menom dru stva samostatne nevyplýva zo zákonného splnomocnenia § 15 ObchZ. NS ÈR uvádza: sporným v ak zostáva, ako z h¾adiska zákonného splnomocnenia posudzova prípady, kedy je osoba, u ktorej sú ináè splnené podmienky ustanovenia § 15 ObchZ, súèasne tatutárnym orgánom èi èlenom tatutárneho orgánu podnikate¾a právnickej osoby. Ak vyjdeme len z gramatického výkladu právnej úpravy konania menom právnickej 18) In KNAPP, V.: Teorie práva; 1. vydání, Praha, C. H. Beck 1995, s. 65. Alebo: Medzery v práve teoreticky nemô u existova , preto e ak platí zásada, e ktoréko¾vek ¾udské správanie je buï dovolené alebo nedovolené a e dovolené je v etko, èo nie je zákonom zakázané, nemô e by niè, èo by bolo z h¾adiska práva indiferentné, a teda zákonom výslovne alebo mlèky neupravené. In SUCHO A, J. HUSÁR, J.: Obchodné právo; Iura Edition, Bratislava 2009, s. 90.

19) In BEJÈEK, J. KOTÁSEK, J. POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné zákonné zastoupení , aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009. Pri formulovaní právnej vety o nezluèite¾nosti zákonného zastúpenia a funkcie (èlena) tatutárneho orgánu mohlo ís len o formulaènú nepozornos , ale nie je vylúèená ani koncepènej ia ambícia k v eobecnej ej zmene postoja NS ÈR sa mo no vedome di tancuje formou rozhodnutia ve¾kého senátu od doteraj ieho poòatia pripú ajúceho súbeh konate¾ského oprávnenia tatutárneho orgánu a zákonného zástupcu.

109

Deák, M. osoby a jej zastúpenia v § 15 ObchZ, bola by táto osoba súèasne oprávnená robi právne úkony menom právnickej osoby ako jej tatutárny orgán (príp. spoloène s ïal ou osobou èi osobami) a zastupova právnickú osobu na základe splnomocnenia pod¾a § 15 ObchZ. NS ÈR v ak uvádza, e je celkom obvyklá situácia, keï èlen tatutárneho orgánu mô e z titulu svojej funkcie zaväzova spoloènos len spoloène s ïal ou osobou. Je to jeden z prostriedkov, ktorým si spoloèníci zais ujú kontrolu pred zneu itím konate¾ského oprávnenia tatutárneho orgánu (prax ho pozná ako pravidlo tzv. tyroch èi viacerých oèí). Osoba, u ktorej sú splnené podmienky pre vznik zákonného zastúpenia, v ak tomuto obmedzeniu, resp. tejto vôli spoloèníkov nepodlieha a mô e právne úkony robi samostatne, teda bez súèinnosti s ïal ími osobami. Zdá sa tak, e pod¾a jazykového výkladu by bolo mo né, aby osoba, u ktorej sú splnené podmienky ustanovenia § 15 ObchZ, platne zaviazala spoloènos , a to i v prípade, keï nemô e ako èlen tatutárneho orgánu samostatne kona (napr. pravidlo tyroch èi viacerých oèí).

NS ÈR sa v ak s jazykovým výkladom neuspokojuje a proti nemu stavia teleologický, systematický a logický výklad, pomocou ktorého prichádza k opaènému záveru.

Ak rozhodol najvy í orgán právnickej osoby (resp. sami spoloèníci) o tom, e èlenovia jej tatutárneho orgánu nemô u robi právne úkony samostatne, ale len (dvaja èi viacerí) spoloène, nemo no toto rozhodnutie obchádza tým, e sám tatutárny orgán poverí svojho èlena urèitou èinnos ou, ktorá ho k samostatnému konaniu oprávòuje [prièom poverenie urèitou èinnos ou nebude ma charakter právneho konania, ergo samotné poverenie asi právnym úkonom nebude, tak e striktne vzaté pravidlo tyroch èi viacerých oèí pre spoloèné konanie èlenov tatutárneho orgánu pri robení právnych úkonov sa na samotné udelenie poverenia vz ahova nebude pozn. autora]. Takéto poverenie by toti znamenalo, e èlen tatutárneho orgánu mô e robi právne úkony právnickej osoby samostatne, teda bez toho, aby bol obmedzovaný najvy ím orgánom (spoloèníkmi) ulo eným pravidlom, e tak ako èlen tatutárneho orgánu robi nemô e. Ak by toti najvy í orgán (spoloèníci) bol uzrozumený s tým, aby konkrétny èlen tatutárneho orgánu, ktorý súèasne vykonáva v právnickej osobe èinnos , z ktorej by ináè vyplynulo zákonné zastúpenie, konal menom spoloènosti samostatne, niè mu nebráni v tom, aby v stanovách (spoloèenskej zmluve) rozhodol o spôsobe konania menom právnickej osoby tak, e menovite uvedený èlen tatutárneho orgánu alebo èlen tatutárneho orgánu zastávajúci urèitú funkciu, koná menom právnickej osoby samostatne. Ak tak neurobí, zrejme s takýmto konaním uzrozumený nie je. Tým skôr sa tento záver uplatní tam, kde povinnos spoloèného konania viacerých èlenov tatutárneho orgánu predpisuje zákon.

Ako primárny argument pre vylúèenie súbehu konate¾ského oprávnenia NS ÈR uvádza ochranu spoloèníkov, resp. ich vôle prejavenej v stanovách pri urèení spôsobu konania menom spoloènosti. Re pektuje tak rozdelenie moci v rámci spoloènosti , prièom preferuje záujmy spoloèníkov, resp. vlastníkov pred záujmami tatutárneho orgánu a nepripú a postup, kedy by tatutárny orgán menoval svojho èlena do èelnej exekutívnej funkcie a umo nil mu tak kona samostatne a ve¾mi jednoducho obís vô¾u spoloèníkov. Spoloèníkov sa uvedeným rozhodnutím pokúsil chráni i prezentovaním ïal ieho argumentu, ktorým poukázal na odli ný re im obchodno-právnej a pracovnoprávnej zodpovednosti za kodu.20) 20) Jedným dychom v ak NS ÈR dodáva, e v dobe, kedy predseda dru stva podpísal sporné uznanie záväzku, obdobné ustanovenie v právnej úprave dru stiev zaèlenené nebolo. Dôvodom neskor ej novely ObchZ bolo i posilnenie ochrany verite¾ov dru stva. NS ÈR v ak uvádza, e i pred novelizovanou úpravou bolo mo né dovodi zákaz vylúèenia zákonnej zodpovednosti èlenov tatutárneho orgánu dru stva zo zásad, na ktorých spoèíva ObchZ (ustanovenie § 1 ods. 2 ObchZ), predov etkým zo zásady ochrany tretích osôb.

110

Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ...

Zodpovednos èlena tatutárneho orgánu, ktorý robí menom právnickej osoby právne úkony, je pod¾a ustanovenia § 194 ObchZ podstatne vy ia ne zodpovednos zamestnanca, èlena èi inej osoby poverenej urèitou èinnos ou, a to spravidla pokia¾ ide o rozsah zodpovednosti, tak i pokia¾ ide o podmienky jej vzniku a o nesenie dôkazného bremena pri poru ení povinnosti ako predpokladu vzniku zodpovednosti za kodu. ... Bolo by popretím právnej úpravy zodpovednosti tatutárnych orgánov obchodných spoloèností a dru stiev dovodzova , e sám tatutárny orgán mô e svojich èlenov tejto zodpovednosti zbavi tým, e ich poverí èinnos ou, ktorá im umo ní robi uvedené právne úkony s obmedzenou zodpovednos ou. Pritom, ak by takého poverenie zahròovalo napr. výkon funkcie riadite¾a, mohol by takýto riadite¾ menom obchodnej spoloènosti èi dru stva robi prakticky v etky právne úkony, a to bez toho, aby primeraným spôsobom zodpovedal za kodu z nich vzniknutú. Výkladom ustanovenia § 15 ods. 1 ObchZ, umo òujúcim, aby èlen tatutárneho orgánu robil právne úkony obchodnej spoloènosti èi dru stva nielen z titulu svojej funkcie, ale (ak bol poverený urèitou èinnos ou) aj ako zákonný zástupca, by nepochybne do lo k podstatnému zní eniu ochrany tretích osôb. ... Z uvedeného vyplýva, e osoba, ktorá je tatutárnym orgánom alebo èlenom tatutárneho orgánu právnickej osoby, nemô e by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby.

Na margo NS ÈR dodáva: Treba uvies i to, e ObchZ zais uje i ochranu tretích osôb, ktoré uzatvoria zmluvu èi urobia iný právny úkon vo vz ahu k obchodnej spoloènosti alebo dru stvu v dobrej viere. Pre taký prípad sa nepochybne uplatní pravidlo formulované v § 16 ObchZ21) a obchodná spoloènos alebo dru stvo bude nepochybne viazaná právnym úkonom svojho tatutárneho orgánu alebo jeho èlena konajúceho ako tzv. nesplnomocnený konate¾, t. j. právnym úkonom, ktorý urobí v ich prevádzkarni, v rámci èinnos vykonávanej v tejto prevádzkarni za podmienok § 16 ObchZ. Vo vz ahu k spoloènosti tak ponesie takýto èlen tatutárneho orgánu plnú zodpovednos za to, e nekonal so starostlivos ou riadneho hospodára.

Argumentácia NS ÈR je, myslím si, presvedèivá. Je neprijate¾né, aby tatutárny orgán ako exekutívny orgán disponoval mechanizmom, prostredníctvom ktorého doká e prelomi vô¾u, obmedzenie alebo limit urèený spoloèníkmi (nech u je to obmedzenie akéko¾vek). Korporátne právo musí by schopné poskytnú úèinnú ochranu i samotným zakladate¾om obchodných korporácií spoloèníkom, akcionárom, vlastníkom. Treba v ak pripusti , e tak kategorický záver musel vyvola i negatívne úèinky. S tými sa borí predov etkým ka dodenná prax, ktorú sám NS ÈR svojimi rozhodnutiami dlhú dobu uis oval, e prípadný nedostatok konate¾ského oprávnenia v osobe èlena tatutárneho orgánu mo no zhoji konate¾ským oprávnením plynúcim zo zákonného splnomocnenia.

Korene rozhodnutia ve¾kého senátu NS ÈR v star ej judikatúre V star ej judikatúre NS ÈR sa u objavili náznaky argumentácie ve¾kého senátu NS ÈR. Závery komentovaného rozhodnutia tak dotvárajú celkový judikatórny názor, pod¾a ktorého osoba oprávnená kona menom právnickej osoby priamo (ako jej tatutárny orgán), nemô e zároveò kona ako zástupca právnickej osoby, resp. to nie je mo né vo vopred neobmedzených prípadoch.22) V jednom zo svojich rozhodnutí NS ÈR h¾adal odpoveï na otázku, èi mô e pri21) Ustanovenie § 16 ObchZ: Podnikate¾a zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedie , e konajúca osoba na to nie je oprávnená.

22) DÌDIÈ, J.: Nejvy í soud Èe ké republiky: Soubìh výkonu funkce statutárního orgánu a zákonného zmocnìní, ochrana dobré víry tøetích osob; Obchodnìprávní revue è. 1/2009, s. 28.

111

Deák, M. zna právo na odmenu advokátovi, ktorý bol súèasne oprávnený kona menom úèastníka konania ako jeho tatutárny orgán. Uzatvoril, e v danom prípade odmenu prizna nemô e, a to s odôvodnením, e osoba oprávnená kona menom právnickej osoby ako jej tatutárny orgán nemô e by súèasne splnomocnencom tejto osoby. 23) S podobnými závermi pri iel i Vrchný súd v Prahe, keï uzavrel, e ak je urèitá osoba v postavení osoby konajúcej priamo menom podnikate¾a (teda v postavení tatutárneho orgánu alebo jeho èlena), nemô e by táto osoba zároveò v postavení zástupcu na základe udeleného plnomocenstva vrátane peciálneho plnomocenstva prokúry. 24) Judikatúra kon tantne vyluèuje mo nos , aby èlen tatutárneho orgánu mohol udeli generálne plnomocenstvo inému èlenovi tatutárneho orgánu v prípade, e tatutárny orgán je zlo ený z viacerých èlenov a z úpravy stanov (resp. zo samotného ObchZ) vyplýva, e menom predstavenstva konajú minimálne dvaja èlenovia. Za situácie, kedy stanovy urèujú, e menom spoloènosti musia kona najmenej dvaja jej èlenovia, a zakladajú teda pre ka dý úkon, ktorý predstavenstvo robí menom spoloènosti, povinnos vzájomnej kontroly (a zodpovednosti) najmenej dvoch èlenov predstavenstva, nemo no túto kontrolu a zodpovednos vylúèi tým, e dvaja èlenovia predstavenstva udelia generálne plnomocenstvo len jednému z nich. Takýto postup by bol v rozpore s právnou úpravou konania tatutárnych orgánov spoloènosti v zákone a stanovách spoloènosti. 25) V jednom z rozhodnutí dokonca NS ÈR nepripustil, aby èlen tatutárneho orgánu mohol udeli peciálne (zvlá tne) plnomocenstvo (teda obmedzujúce splnomocnenie na niektoré právne úkony, popr. na niektorý druh právnych úkonov), keï uviedol: pripustením mo nosti splnomocnenia by sa úplne potrel význam právnej úpravy konania pomocou súèasného konania dvoch konate¾ov. Tento spôsob konania volia obchodné spoloènosti práve preto, aby zamedzili rizikám vyplývajúcich z podpornej zákonnej úpravy, pod¾a ktorej je oprávnený kona vo v etkých veciach spoloènosti ka dý z konate¾ov samostatne (§ 133 ods. 1 ObchZ). 26) Celkový judikatórny obraz, ktorým sa NS ÈR sna í chráni spoloènos pred svojvô¾ou tatutárneho orgánu, e te dopåòa názor publikovaný pár mesiacov pred vydaním komentovaného rozhodnutia ve¾kého senátu. Pod¾a tohto názoru nie sú vnútorné obmedzenia konate¾ského oprávnenia tatutárneho orgánu27) vo vz ahu k tretím osobám právne nevýznamné, ale mô u ma za istých okolností právny význam, a to i vo vz ahu k tretím osobám. Ak tretia osoba vedela o vnútornom obmedzení konate¾ského oprávnenia tatutárneho orgánu (napr. konanie tatutárneho orgánu podmienené súhlasom spoloèníkov), mohli by sme v konkrétnom prípade 23) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 10. 5. 2005, sp. zn. 29 Odo 560/2004. Obdobne i rozhodnutie zo dòa 29. 10. 2008, sp. zn. 29 Odo 1308/2006.

24) Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 7 Cmo 427/2006. In DÌDIÈ, J.: Nejvy í soud Èe ké republiky: Soubìh výkonu funkce statutárního orgánu a zákonného zmocnìní, ochrana dobré víry tøetích osob; Obchodnìprávní revue è. 1/2009, s. 28.

25) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 24. 4. 2007, sp. zn. 29 Odo 1082/2005. Obdobne rozhodnutie zo dòa 31. 3. 2009, sp. zn. 29 Cdo 1227/2007, v ktorom rozhodoval prípad, kedy dokonca jednou z osôb konajúcich pri udelení plnomocenstva menom predstavenstva bol sám splnomocnený èlen predstavenstva.

26) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 27. 11. 2007, sp. zn. 32 Cdo 118/2007. Jan Dìdiè v ak tvrdí, e udelenie jednorazového plnomocenstva èlenovi predstavenstva k samostatnému konaniu nemo no v eobecne vylúèi (predov etkým za predpokladu, e èlen predstavenstva ude¾ujúci plnomocenstvo pozná obsah právneho úkonu, ku ktorému je plnomocenstvo udelené). Pozri pozn. è. 22.

27) Ustanovenie § 13 ods. 4 ObchZ: Obmedzenie oprávnenia tatutárneho orgánu kona nie je úèinné voèi tretím osobám ani v prípade, keï bolo zverejnené.

112

Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... dovodi neplatnos takto urobeného právneho úkonu, a to pre rozpor s dobrými mravmi. Mo nos neplatnosti právneho úkonu je nutné pova ova za urèitú formu ochrany spoloènosti pred spiknutím èlenov tatutárneho orgánu s tretími osobami. 28) Ochranu mo no vidie v tom, e vô¾a spoloèníkov, resp. zakladate¾ov, ktorú predstavuje obmedzenie konate¾ského oprávnenia tatutárneho orgánu vnútorným aktom, je navonok neúèinná, preto e s odkazom na neúèinnos vnútorných obmedzení konate¾ského oprávnenia vo vz ahu k tretím osobám, by tatutárny orgán mohol kona a svojím konaním výrazne po kodi spoloènos .

Prezentovaná judikatúra jednoznaène dokumentuje trend ochrany spoloèníkov obchodných spoloèností a re pektovanie ich vôle prejavenej v zakladajúcom dokumente pred svojvo¾ným konaním tatutárneho orgánu.

Argumenty contra Závery ve¾kého senátu v ak nie sú prijímané bez výhrad, ba naopak, èas teórie prezentovala v odbornej tlaèi nesúhlas s právnymi názormi ve¾kého senátu. Bejèek, Kotásek a Pokorná29) sa postavili proti záveru, e z poverenia predsedu dru stva, pod¾a § 243 ods. 6 druhej vety ObchZ, nevyplýva jeho oprávnenie kona menom dru stva vo vz ahu k tretím osobám. Spôsob, akým predstavenstvo dru stva koná navonok,30) vylo ili tak, e zákonná úprava obsahuje jedno dispozitívne pravidlo (koná predseda alebo podpredseda, ak stanovy neurèujú nieèo iné) a jedno kogentné pravidlo (pre úkony so zákonnou písomnou formou je v dy potrebné súèasné konanie najmenej dvoch èlenov predstavenstva). K tomuto základnému rozdeleniu pôsobnosti predstavenstva pribúda mo nos predpokladaná v ustanovení § 243 ods. 6 ObchZ.31) Rozlo enie pôsobnosti vnútri predstavenstva sa potom modifikuje tak, e prevádzková operatíva dru stva nále í predsedovi, zatia¾ èo záva né zále itosti zostávajú v rozhodovacej sfére predstavenstva. Ak sa teda èlenovia dru stva rozhodnú a zveria v stanovách riadenie be nej èinnosti dru stva predsedovi dru stva, tak sa predseda ocitá v mantineloch zákonného splnomocnenia pod¾a § 15 ObchZ. Predseda dru stva tu u nevystupuje v pozícii èlena predstavenstva, ale získal samostatnú rozhodovaciu a riadiacu pôsobnos , a to vrátane konania navonok. 32) Autori sa zhodli, e uznanie záväzku mô e urobi i predseda dru stva, ak bol stanovami poverený riadi a organizova èinnos dru stva. Dole il33) pova uje za absurdnú situáciu, ktorá vzniká v dôsledku záverov ve¾kého senátu, keï èlen predstavenstva síce mô e by obchodným riadite¾om, ale zároveò nesmie ako riadite¾ (zákonný splnomocnenec) robi úkony menom spoloènosti, prièom jeho kolega finanèný riadite¾, ktorý nie je èlenom predstavenstva, bude oprávnený kona menom spoloènosti v rámci jemu delegova28) ØEHÁÈEK, O.: Jednání èlenù pøedstavenstva akciové spoleènosti a obchodní vedení akciové spoleènosti; Bulletin advokacie è. 5/2008, s. 24. Autor cituje rozhodnutie NS ÈR zo dòa 26. 10. 2004, sp. zn. 29 Odo 34/2004.

29) In BEJÈEK, J. KOTÁSEK, J. POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné zákonné zastoupení , aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009.

30) Ustanovenie § 243 ods. 3 ObchZ, druhá a tretia veta: Ak zo stanov nevyplýva nieèo iné, za predstavenstvo koná navonok predseda alebo podpredseda. Ak je v ak pre právny úkon, ktorý robí predstavenstvo, predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoò dvoch èlenov predstavenstva.

31) Ustanovenie § 243 ods. 6 ObchZ: Predseda dru stva organizuje a riadi rokovanie predstavenstva. Ak tak stanovy urèujú, organizuje a riadi aj be nú èinnos dru stva.

32) In BEJÈEK, J. KOTÁSEK, J. POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné zákonné zastoupení , aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009.

33) DOLE IL, T.: Statutární orgán a zákonné zmocnìní; Jurisprudence, è. 2/2009, s. 32 a nasl.

113

Deák, M. ných právomocí. Taktie spochybnil argument ve¾kého senátu o odli nom re ime zodpovednosti u osoby, ktorá je èlenom tatutárneho orgánu a zároveò zastáva èelnú pozíciu v exekutíve spoloènosti: i keï koná osoba ako riadite¾, neprestáva by v tejto chvíli tatutárnym orgánom èi jeho èlenom. Povinnos kona so starostlivos ou riadneho hospodára a z toho plynúca zodpovednos tým nie je a nemô e by potlaèená táto osoba nemô e tvrdi , e sa vyzliekla z ko e a e keï konala ako riadite¾, tak jej nadriadený èlen predstavenstva práve spal, mal dovolenku.

Je nutné prikloni sa ku konzumpcii pracovnoprávnej zodpovednosti zodpovednos ou obchodno-právnou. Konanie riadite¾a, ktorý je súèasne tatutárnym orgánom èi jeho èlenom, nepotlaèuje jeho povinnos a zodpovednos ako tatutárneho orgánu alebo ako èlena tatutárneho orgánu. Riadite¾ èlen predstavenstva má ma v rámci nastavených pravidiel vo¾bu kona ako riadite¾ alebo ako èlen predstavenstva, ale nemá a nemô e ma vo¾bu zodpovednostného re imu. 34) Jedným z hlavných argumentov, pre ktoré NS ÈR vylúèil súbeh konate¾ského oprávnenia èlena tatutárneho orgánu a zákonného zástupcu spoloènosti, bola mo nos zbavi sa prísneho re imu obchodno-právnej zodpovednosti (konanie tatutárneho orgánu) a presunú sa do priaznivej ieho re imu pracovnoprávnej zodpovednosti (konanie zákonného zástupcu). Ak by sme v ak prijali záver, e osoba, u ktorej sa kumuluje funkcia tatutárneho orgánu a postavenie zákonného zástupcu, zodpovedá v re ime obchodného práva v dy (teda i keï koná v rozsahu konate¾ského oprávnenia zákonného zástupcu), nako¾ko si tento re im sama voli nemô e, tak by do istej miery do lo i k spochybneniu k¾úèového èlánku argumentácie komentovaného rozhodnutia. Netreba zabúda na skutoènos , e mnohí èlenovia tatutárnych orgánov spoloèností vykonávajú súbe ne v spoloènosti i inú pracovnú èinnos . Tento stav pripú a i judikatúra.35) Vecným obmedzením tohto paralelného pracovného vz ahu je, samozrejme, to, e jeho predmetom mô e by len iná èinnos , ne ktorú zahròuje výkon funkcie èlena tatutárneho orgánu. V praxi nebude jednoduché definova , kde konèí hranica obchodného vedenia, resp. neprenosite¾ného základu tohto vedenia (ako náplò funkcie èlena tatutárneho orgánu), a kde u zaèína priestor pre prípadný súbe ný pracovnoprávny pomer, keï imanentnou súèas ou oboch èinností je výkon riadiacej pôsobnosti.36) Ak by sme tento priestor predsa len na li, mô e by potom otázne, èi existuje dôvod na to, aby zamestnanec (ktorý je súèasne tatutárnym orgánom alebo jeho èlenom) vykonávajúci urèitý druh práce, upravený v pracovnej zmluve, zodpovedal za kodu v re ime prísnej obchodno-právnej zodpovednosti i vtedy, ak èinnos zverenú tatutárnemu orgánu nevykonáva, ale vykonáva svoju prácu pod¾a pracovnej zmluvy. Nejaví sa ako vhodnej í záver to, e ide o dva rôzne re imy zodpovednosti, plynúce z dvoch rôznych titulov?37) Ak by sme sa predsa len s naèrtnutou úvahou nestoto nili a trvali by sme na tom, aby si konajúci èlen tatutárneho orgánu za ka dých okolností zachoval príslu ný tandard kvality, kladený na jeho konanie, s re imom obchodno-právnej zodpovednosti (bez oh¾adu na to, èi koná v oblasti pôsobnosti tatutárneho orgánu alebo v oblasti pôsobnosti pracovnoprávneho vz ahu), nebolo by vhodnej ie, aby ve¾ký senát korigoval svoje závery v tom zmysle, e by mo ný súbeh konate¾ských oprávnení nevylúèil, ale vylúèil by v prípadoch, keï èlen tatutárneho orgánu uplatní z titulu jeho zákonného splnomocnenia 34) 35) 36) 37)

Pozri pozn. è. 33, s. 34.

K tomu napr. ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od ka dého trochu?; Právní rádce è. 2/2009.

In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od ka dého trochu?; Právní rádce è. 2/2009.

In BEJÈEK, J. KOTÁSEK, J. POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné zákonné zastoupení , aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009.

114

Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... § 15 ObchZ iba mo nos vyzliec sa z re imu tandardu kvality a odbornosti, kladeného na èlena tatutárneho orgánu a s tým súvisiacej obchodno-právnej zodpovednosti?

Otázkou na tomto mieste mô e by , samozrejme, aj to, èi existuje vôbec pole pôsobnosti, ktoré by nespadalo do medzí pôsobnosti tatutárneho orgánu a èi vlastne existuje priestor na to, aby vôbec mohol vzniknú nejaký paralelný pracovný vz ah popri obchodnom vz ahu, vzniknutom z èlenstva v tatutárnom orgáne (predov etkým v oblasti prejavu vôle menom právnickej osoby bude vzh¾adom na neobmedzené konate¾ské oprávnenie tatutárneho orgánu otázne, èi bude existova oblas , v ktorej by úkony nemohol robi tatutárny orgán). Teória uvádza ako príklad výkonu èinností nad rámec výkonu funkcie tatutárneho orgánu situáciu, ak je tatutárny orgán zamestnaný v právnickej osobe ako kuriè alebo ofér.38) Diskutabilné v ak u mô e by , èi mo no za urèitých okolností pova ova za èinnosti nad rámec výkonu funkcie tatutárneho orgánu i èinnosti, ktoré ináè nále ia do obchodného vedenia spoloènosti, a teda spadajú do pôsobnosti tatutárneho orgánu.39) Pôjde o prípad, ktorý sa v praxi bude vyskytova pomerne èasto, kedy sa tatutárny orgán ako celok schádza len pri najvýznamnej ích rozhodnutiach týkajúcich sa spoloènosti, prièom be nú exekutívu, vrátane obchodného vedenia a právnych úkonov budú vykonáva poverení èlenovia tatutárneho orgánu, prièom poverenie bude pochádza priamo od tatutárneho orgánu. Ak by sme pripustili, e takto urèitým segmentom obchodného vedenia poverený èlen predstavenstva mô e ma na èinnosti vykonávané v rámci tohto poverenia uzatvorenú pracovnú zmluvu, tak by sa ako neprijate¾ný javil záver, e za výkon týchto èinností bude èlen predstavenstva zodpoveda v re ime pracovného práva a nie v re ime práva obchodného.40) Uvedený záver v ak nebude plati , ak sa samotní spoloèníci rozhodnú a zveria èas èinností, ktoré ináè nále ia do obchodného vedenia, priamo zamestnancom profesionálom, a tatutárnemu orgánu ponechajú len ich kontrolu. Potom sa, naopak, ako logický javí záver, e tatutárny orgán v rozsahu obchodného vedenia, ktorý bol vyòatý z jeho pôsobnosti, zodpoveda nebude. Budú sa uvedené závery modifikova v prípade, ak èlen predstavenstva urobí v rámci èinnosti, na ktorú má uzatvorenú pracovnú zmluvu, právny úkon? Èo v prípade, ak pracovná zmluva nebude uzatvorená na èinnos , ktorá je predmetom obchodného vedenia (teda na èinnos , ktorá nepatrí do pôsobnosti tatutárneho orgánu, napr. èinnos programátora)? V posledne uvedenom prípade bude a ké dovodi iný záver ne ten, e vz ah zalo ený touto pracovnou zmluvou (vrátane re imu zodpovednosti) sa bude riadi zákonníkom práce. Mo no proti tomu oponova a tvrdi , e ak je raz urèitá osoba èlenom tatutárneho orgánu a má teda právo robi menom spoloènosti v etky právne úkony, nemô e nikdy kona ináè ne ako èlen tatutárneho orgánu, preto e èinnosti, ktoré táto osoba vykonáva pod¾a pracovnej zmluvy, síce do pôsobnosti tatutárneho orgánu nepatria, ale oprávnenie robi právne úkony, ku ktorým pri tejto èinnosti dochádza, do pôsobnosti tatutárneho orgánu u patrí, a ak ich robí osoba, ktorá je èlenom tatutárneho orgánu, nemo no poveda , e nekoná vo funkcii èlena tatutárneho orgánu.41) Ve¾ký senát tak namiesto toho, aby jednoznaène vymedzil ako interpretova (z h¾adiska postavenia tejto osoby a s tým súvisiaceho re imu zodpovednosti) prípad, kedy èlen tatutárneho orgánu koná ako 38) TENGLOVÁ, I.: Jì tì nìkolik poznámek k zákonnému zastoupení obchodní spoleènosti èi dru stva èlenem statutárního orgánu; Obchodnìprávní revue è. 4/2009. V praxi to síce nebude èasté, ale preèo by konate¾ nemohol zakúri alebo z èasu na èas doruèi tovar odberate¾ovi?

39) Pozri pozn. è. 38.

40) Pozri pozn. è. 38.

41) Pozri pozn. è. 38.

115

Deák, M. zákonný zástupca vo veci, ktorá nespadá do pôsobnosti tatutárneho orgánu, kategoricky odmietol oprávnenie tejto osoby kona menom právnickej osoby, plynúce z titulu zákonného splnomocnenia.42) Bejèek, Kotásek a Pokorná odmietajú názor, e kumuláciou viacerých konate¾ských titulov v jednej osobe èlena tatutárneho orgánu by dochádzalo k ohrozeniu dopadu právnej úpravy na jeho zodpovednos za kodu.43) Argumentujú okrem iného i málo funkènou kon trukciou zodpovednosti èlenov tatutárnych orgánov, ktorá vytvára len domnelú ochranu. S týmto tvrdením by som bol opatrnej í, preto e zo samotnej skutoènosti, e právna úprava nie je èastým predmetom súdnych sporov, nemo no, pod¾a môjho názoru, dovodi , e právna úprava na subjekty právnych vz ahov nepôsobí.44) Jednoznaène nie je prijímaná ani pomyslená záchranná sie , prostredníctvom ktorej sa NS ÈR sna il podr a platnos právnych úkonov, urobených èlenmi tatutárnych orgánov na základe konate¾ského oprávnenia, odvodeného zo zákonného splnomocnenia § 15 ObchZ. Pod¾a záverov ve¾kého senátu by bolo mo né konate¾ské oprávnenie dovodi z ustanovenia § 16 ObchZ.45) Pod¾a niektorých autorov v ak ustanovenie § 16 ObchZ nemô e dopada na èlenov tatutárnych orgánov alebo na osoby konajúce ako zákonní alebo zmluvní zástupcovia právnickej osoby, preto e ide v dy o osoby, ktoré proste konate¾ské oprávnenie majú, tak e nemô e ís o konanie nesplnomocnenej osoby v zmysle § 16 ObchZ. Pravidlo v § 16 ObchZ smeruje k ochrane tretích osôb v situáciách, kedy konanie neuskutoènila iadna z osôb, ktorá má právny vz ah k právnickej osobe, z ktorého vyplýva i oprávnenie túto právnickú osobu zaväzova , ale niekto iný (cudzí), kto nemá iadny konate¾ský titul. 46) Vyskytol sa i opaèný názor, pod¾a ktorého, ak èlen tatutárneho orgánu nie je oprávnený samostatne kona , oprávnenie kona a platne zaviaza právnickú osobu nemá, a ak tak urobí, nie je dôvod, preèo by na daný prípad nemohlo dopada ustanovenie § 16 ObchZ.47) Pre obe alternatívy výkladu v ak platí, e ponúkaná záchranná sie nebude v dy k dispozícii, preto e na to, aby sa vôbec mohla uplatni , musia by splnené zákonné predpoklady § 16 ObchZ právny úkon musí by urobený v prevádzkarni a tretia osoba nemô e vedie o nedostatku konate¾ského oprávnenia konajúcej osoby. Riziko straty dobrej viery, vzh¾adom na formálnu publicitu spôsobu konania v obchodnom registri, bude vysoké.48)

42) I keï ho k tomu bez pochýb viedli dobré dôvody.

43) In BEJÈEK, J. KOTÁSEK, J. POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné zákonné zastoupení , aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009.

44) Spoloèenská nebezpeènos týchto konaní nie je dôsledkom ich protiprávnosti, ale je stanovená ich reálnou kodlivos ou. Sociálna nebezpeènos nie je sama osebe predikátom právnym, ale sociologickým, prièom jej reálny negatívny úèinok vyús uje do potreby jej právnej regulácie a nie naopak (teda e ich právna regulácia vytvára negatívny úèinok). Existuje rozdiel medzi protiprávnos ou urèitého konania a jeho spoloèenskou nebezpeènos ou, preto e v urèitých prípadoch aj konanie, ktoré nie je samo osebe protiprávne, mo no pova ova za spoloèensky nebezpeèné.

PROKE , J.: Princíp ultima ratio trestného práva v praxi aplikaèných orgánov; Justièná revue è. 4/2011, s. 548.

45) Ustanovenie § 16 ObchZ: Podnikate¾a zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedie , e konajúca osoba na to nie je oprávnená.

46) In BEJÈEK, J. KOTÁSEK, J. POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné zákonné zastoupení , aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009.

47) In TENGLOVÁ, I.: Jì tì nìkolik poznámek k zákonnému zastoupení obchodní spoleènosti èi dru stva èlenem statutárního orgánu; Obchodnìprávní revue è. 4/2009, s. 106.

48) In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od ka dého trochu?; Právní rádce è. 2/2009.

116

Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ...

Ktoré argumenty sú presvedèivej ie?

I napriek uvedeným výhradám sa prikláòam k názoru, e tá istá osoba mô e menom spoloènosti disponova vo vz ahu k tomu istému právnemu úkonu len jediným konate¾ským oprávnením.49) Najpresvedèivej ím argumentom sa mi javí úvaha, e by nebolo správne, aby urèitej osobe plynulo vo vz ahu k urèitým právnym úkonom viacero konate¾ských oprávnení a aby si táto osoba mohla vybera , ktoré z nich vyu ije (berúc do úvahy zásadne odli ný re im právnej úpravy konate¾ských oprávnení). Ak èlen predstavenstva zaskakuje za chorú pokladníèku a obsluhuje zákazníkov, koná stále ako èlen tatutárneho orgánu. Jeho prejav vôle musí naplni parametre úkonu (èlena) tatutárneho orgánu vrátane po iadavky oh¾adom spôsobu konania menom spoloènosti (napr. spoloèného).50) Ak spoloèníci prejavili svoju vô¾u (cez stanovy alebo spoloèenskú zmluvu), aby èlenovia tatutárneho orgánu nekonali menom spoloènosti samostatne, ale v dy najmenej vo dvoch, resp. viacerých osobách, nemo no túto vô¾u následne spochybòova , modifikova a rozli ova , u ktorých právnych úkonov (èo do rozsahu èi významu) ju e te re pektova a u ktorých u nie. Spoloèníci mohli od poèiatku diferencova konanie tatutárneho orgánu napr. tak, e by spoloèné konanie predpísali len pre urèitý typ právnych úkonov, od urèitého objemu alebo dokonca, e by od spoloèného konania upustili pre prípad takého súbehu. Av ak, ak tak neurobili a len prijali jasnú po iadavku, aby èlenovia tatutárneho orgánu (v dy) konali spoloène, ako potom odôvodni , e tento príkaz vlastne nedopadá na be né úkony pri finanènom riadení alebo pri pokladni, keï i v týchto prípadoch ide stále o konanie konkrétnych osôb, zvolených za èlenov tatutárneho orgánu, práve ktorých samostatné konanie mal princíp tyroch a viac oèí vylúèi ? 51)

III. Analýza nových rozhodnutí vo veci súbehu konate¾ského oprávnenia akceptovanie záverov ve¾kého senátu NS ÈR Od vydania komentovaného rozhodnutia uplynula urèitá doba a NS ÈR mal priestor na korekciu svojich záverov. Na právne vety komentovaného rozhodnutia u reagovali viaceré malé senáty NS ÈR, ktoré vo svojich rozhodnutiach prijali závery a argumentáciu ve¾kého senátu NS ÈR.52) Obchodný senát è. 32 rozhodol necelé 2 mesiace po rozhodnutí ve¾kého senátu spor týkajúci sa zmluvy o dielo.53) Predmetom sporu bola platnos zmluvy o dielo. V danej veci alobca ako objednávate¾ poskytol alovanému ako zhotovite¾ovi zálohu na cenu za dielo. Zhotovite¾ následne dodal objednávate¾ovi predmet diela. Následne zhotovite¾ oznámil objednávate¾ovi, e zmluva o dielo, ktorú uzatvorili, je neplatná, nako¾ko pri podpise zmluvy zhotovite¾om nebol 49) I keï kategorický záver o mo nosti disponova len jedným konate¾ským oprávnením asi nebude mo né vyslovi , preto e konate¾ské oprávnenie tatutárneho orgánu a konate¾ské oprávnenie zákonného zástupcu (riadite¾a) spoloènosti sú od seba nezávislé, majú odli ný rozsah, podmienky vzniku, majú odli né následky prekroèenia. Teda pripú am i argumentáciu, e konkrétna osoba (èlen predstavenstva v postavení riadite¾a) mô e ma konate¾ské oprávnenia dve, preto e plynú z dvoch odli ných právnych skutoèností a majú odli ný právny re im.

50) In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od ka dého trochu?; Právní rádce è. 2/2009.

51) In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od ka dého trochu?; Právní rádce è. 2/2009.

52) Mnohé rozhodnutia malých senátov NS ÈR, ktoré odkazujú na rozhodnutie ve¾kého senátu NS ÈR, sa týkajú námietky premlèania (napr. rozhodnutie NS ÈR zo dòa 13. 4. 2010, sp. zn. 21 Cdo 564/2009). Otázka vznesenia námietky premlèania a jej (ne)súladu s dobrými mravmi nie je predmetom tohto príspevku.

53) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 26. 11. 2008, sp. zn. 32 Odo 383/2006.

117

Deák, M. dodr aný predpísaný spôsob konania. alobca sa alobou domáhal zaplatenia ceny diela oproti vydaniu predmetu diela. Súd prvého stupòa dal alobcovi za pravdu a alobe vyhovel s odôvodnením, e pod¾a výpisu z obchodného registra menom zhotovite¾a konali v dy dvaja konatelia spoloènosti alebo jeden konate¾ a riadite¾. Predmetná zmluva bola podpísaná riadite¾om spoloènosti. Odvolací súd alobu zamietol, nako¾ko oprávnenie riadite¾a kona menom zhotovite¾a plynulo z titulu zákonného splnomocnenia (§ 15 ObchZ). Objednávate¾ podal dovolanie, v ktorom argumentoval, e menom zhotovite¾a nemohlo dôjs k platnému uzatvoreniu zmluvy o dielo, nako¾ko vô¾a zhotovite¾a nebola riadne prejavená. NS ÈR vytkol súdom ni ích stupòov, e pri rozhodovaní opomenuli fakt, e v dobe podpisu zmluvy bol riadite¾ spoloènosti zároveò i konate¾om spoloènosti. A nebolo niè jednoduch ie ne odkáza na právnu vetu ve¾kého senátu o neprípustnosti súbehu konate¾ského oprávnenia èlena tatutárneho orgánu z titulu zákonného splnomocnenia a zopakova , e osoba, ktorá je tatutárnym orgánom alebo èlenom tatutárneho orgánu právnickej osoby, nemô e by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby. NS ÈR tak rozhodnutie odvolacieho súdu zru il.

Obchodný senát è. 29 s podobným scenárom rozhodol spor týkajúci sa úverovej zmluvy, presnej ie povedané ruèite¾ského vyhlásenia, ktoré úver zais ovalo.54) Medzi verite¾om (právnym predchodcom alobcu) a dl níkom bola uzatvorená úverová zmluva. Právny predchodca alovaného prevzal na základe vyhlásenia ruèite¾a ruèite¾ský záväzok, prièom vyhlásenie menom alovaného podpísal èlen predstavenstva, ktorý bol zároveò riadite¾om akciovej spoloènosti. Súd prvého stupòa do iel k záveru, e ruèite¾ský záväzok nevznikol platne. Pod¾a zápisu v obchodnom registri v dobe podpisu ruèite¾ského vyhlásenia menom spoloènosti mohli kona 3 kategórie osôb: buï spoloène v etci èlenovia predstavenstva, alebo spoloène predseda predstavenstva a jeden èlen predstavenstva, alebo riadite¾ spoloènosti prípadne ïal ie osoby, ktoré boli predsedom predstavenstva a ïal ím èlenom predstavenstva k tomu písomne splnomocnené. Èlen predstavenstva a zároveò riadite¾ akciovej spoloènosti podpísal ruèite¾ské vyhlásenie na základe plnomocenstva, ktoré podpísal predseda predstavenstva a èlen predstavenstva (obaja v ak v èase podpisu plnomocenstva neboli oprávnení kona menom spoloènosti). Navy e bolo toto plnomocenstvo udelené dvom osobám bez bli ieho urèenia a tak v zmysle ustanovenia § 31 ods. 3 ObèZ55) museli kona tieto osoby spoloène. Prvostupòový súd tak dovodil, e èlen predstavenstva a zároveò riadite¾ spoloènosti v danom prípade nedisponoval konate¾ským oprávnením na podpísanie ruèite¾ského vyhlásenia menom spoloènosti. Odvolací súd rozhodnutie prvostupòového súdu zmenil tak, e alovaný je povinný plni z titulu platného ruèite¾ského záväzku. Dovodil, e èlen predstavenstva a zároveò riadite¾ spoloènosti mohol ruèite¾ské vyhlásenie podpísa z titulu zákonného splnomocnenia plynúceho z ustanovenia § 15 ObchZ. alovaný podal dovolanie, v dôsledku ktorého NS ÈR rozhodnutie odvolacieho súdu zru il. NS ÈR sa oprel o závery a argumentáciu ve¾kého senátu NS ÈR a zopakoval, e osoba, ktorá je tatutárnym orgánom alebo èlenom tatutárneho orgánu právnickej osoby, nemô e by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby.

Civilný senát è. 23 po viac ako roku od rozhodnutia ve¾kého senátu NS ÈR rie il spor o platnos prevzatia ruèite¾ského záväzku, ktorým sa zais oval záväzok z úverovej zmluvy.56) 54) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 23. 6. 2009, sp. zn. 29 Cdo 2008/2007.

55) Zákon è. 40/1964 Zb., Obèiansky zákonník, v aktuálnom znení, ïalej len ObèZ. Ustanovenie § 31 ods. 3 druhá veta ObèZ: Ak v plnomocenstve udelenom nieko¾kým splnomocnencom nie je urèené inak, musia kona v etci spoloène.

56) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 30. 10. 2009, sp. zn. 23 Cdo 3894/2007.

118

Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ...

Menom alovaného ruèite¾ský záväzok prevzal èlen predstavenstva, ktorý bol zároveò riadite¾om akciovej spoloènosti. Zo samotného vyhlásenia v ak nevyplývalo, èi vyhlásenie podpísal ako èlen predstavenstva alebo ako riadite¾ akciovej spoloènosti. Pod¾a výpisu z obchodného registra mohli za alovaného kona a podpisova len dvaja èlenovia predstavenstva alebo samostatne jeden èlen predstavenstva s písomným plnomocenstvom. Prvostupòový súd ulo il alovanej akciovej spoloènosti zaplati alobcovi alovanú èiastku z titulu ruèite¾ského záväzku. Odvolací súd sa s názorom prvostupòového súdu nestoto nil a alobu v uvedenom rozsahu zamietol. Súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, e menom alovaného ruèite¾ský záväzok prevzal èlen predstavenstva alovaného (ktorý bol zároveò i generálnym riadite¾om alovaného), ktorý v ak nemal oprávnenie k tomuto úkonu, nako¾ko nebol k tomuto úkonu splnomocnený písomným poverením predstavenstva (dvoma jeho èlenmi). K námietke alobcu, e èlen predstavenstva, ktorý prevzal menom alovaného ruèite¾ský záväzok, bol súèasne i generálnym riadite¾om, ktorý bol oprávnený k tomu, aby ruèite¾ské vyhlásenie prevzal, odvolací súd uviedol, e výkon funkcie riadite¾a nezakladá bez ïal ieho oprávnenie kona a zaväzova spoloènos voèi tretím osobám v otázkach zásadnej obchodnej stratégie a prevzatie záväzkov mimo be nú prevádzkovú èinnos , ku ktorej prevzatie významnej obchodnej záruky nesporne patrí. Vec komplikovala i skutoènos , e z ruèite¾ského vyhlásenia nebolo zrejmé, v akom postavení osoba menom alovaného konala a podpísala listinu, a preto pod¾a odvolacieho súdu nemo no ani skúma jeho oprávnenie k prevzatiu ruèite¾ského záväzku. alobca podal dovolanie, v ktorom uviedol, e zo zápisu zo zasadania predstavenstva alovaného vyplýva, e predstavenstvo ulo ilo vtedaj iemu èlenovi predstavenstva (zároveò generálnemu riadite¾ovi) zaisti v etko potrebné k poskytnutiu ruèenia za záväzky zo zmluvy s tým, e toto poverenie bolo ústne. Pod¾a alobcu z obchodného registra nevyplýva, e k prevzatiu ruèenia generálnym riadite¾om bolo potrebné poverenie ku konaniu a preto jeho absencia nemô e ma za následok neplatnos takého úkonu, ako to dovodil odvolací súd. alobca zastáva názor, e generálny riadite¾ bol oprávnený k prevzatiu ruèenia, nako¾ko i lo o obvyklý úkon generálneho riadite¾a s oh¾adom na jeho postavenie a obvyklé vz ahy medzi úèastníkmi sporu.

Konate¾ské oprávnenie generálneho riadite¾a vyplýva z ustanovenia § 15 ObchZ, a to bez oh¾adu na to ako bolo konate¾ské oprávnenie vymedzené vo vnútropodnikových normách. NS ÈR dovolanie zamietol. NS ÈR sa nestoto nil s názorom alobcu, e zo zasadnutia predstavenstva alovaného plynulo ústne poverenie pre generálneho riadite¾a zaisti v etko potrebné k poskytnutiu ruèenia. V ostatnom odkázal na závery ve¾kého senátu NS ÈR, prièom oproti pôvodnému rozhodnutiu posunul argumentáciu tro ku ïalej: mo nos daná ustanovením § 191 ObchZ,57) aby stanovy urèili odchylne od zákonnej úpravy, e kona menom spoloènosti nemô u èlenovia predstavenstva ka dý samostatne, sleduje ochranu spoloènosti. Urèenie v stanovách, e kona menom spoloènosti mô u len dvaja èlenovia predstavenstva, popr. jeden jeho èlen s poverením od predstavenstva, vyjadruje vô¾u spoloènosti (resp. akcionárov) obmedzi dovoleným spôsobom èlenov predstavenstva pri konaní menom spoloènosti. Nemo no na tomto mieste tiepi funkcie jednej osoby (riadite¾a a zároveò èlena predstavenstva), preto e tým by dochádzalo k obchádzaniu zákona, resp. vôle spoloènosti, akcionárov obmedzi èlenov predstavenstva pri konaní menom spoloènosti. Ak daná osoba nebola z titulu svojej funkcie èlena predstavenstva oprávnená podpísa ruèite¾ské vyhlásenie, tak k tomu istému úkonu nemohla by oprávnená ani z titulu funkcie riadite¾a.

57) Ustanovenie § 191 ods. 1 tretia veta ObchZ: Pokia¾ stanovy neurèia inak, je oprávnený kona v mene spoloènosti ka dý èlen predstavenstva.

119

Deák, M. Z rozhodnutí odvolacích súdov zastal právny názor, vyjadrený v rozhodnutí ve¾kého senátu, napr. Vrchný súd v Prahe,58) ktorý uzavrel, e èlen predstavenstva akciovej spoloènosti, ktorý je zároveò v postavení zákonného zástupcu tej istej spoloènosti, musí menom spoloènosti kona jedine zo svojho postavenia èlena predstavenstva, a nie z postavenia zákonného zástupcu (napr. riadite¾a) spoloènosti. V danej veci navrhovate¾ podal odvolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prahe ako registrového súdu, ktorý zamietol návrh na zápis zmien do obchodného registra, týkajúci sa spôsobu konania menom spoloènosti. Pôvodný návrh ak bude niektorý z ïal ích èlenov predstavenstva menovaný do funkcie riadite¾a spoloènosti, je oprávnený v dobe, poèas ktorej bude túto súbe nú funkciu zastáva , za predstavenstvo spoloènosti kona samostatne, a to vo v etkých veciach spadajúcich do pôsobnosti danej riadite¾skej funkcie sa alamúnsky sna il obís závery ve¾kého senátu NS ÈR a to tým, e u osoby, ktorá zastáva èelnú pozíciu v exekutíve spoloènosti (riadite¾) a je zároveò èlenom predstavenstva, by bolo konate¾ské oprávnenie plynúce z poverenia urèitou èinnos ou (zákonný zástupca pod¾a § 15 ObchZ) ako by vtelené, resp. spojené s èlenstvom v predstavenstve. Ve¾ký senát NS ÈR vylúèil, aby èlen tatutárneho orgánu a zároveò riadite¾ platne uzatvoril zmluvu a svoje konate¾ské oprávnenie dovodil z ustanovenia § 15 ObchZ, ak tak nemô e urobi ako èlen tatutárneho orgánu (napr. potrebná súèinnos s iným èlenom tatutárneho orgánu).

Z uvedeného návrhu sa v ak zdá, e navrhovate¾ chcel vytvori mechanizmus, v ktorom by bolo konate¾ské oprávnenie plynúce z titulu zákonného zastúpenia (§ 15 ObchZ) priamo spojené s èlenstvom v tatutárnom orgáne. Konate¾ské oprávnenie by sa tak neodvodzovalo z titulu zastávania exekutívnej funkcie (ktoré NS ÈR vylúèil), ale by bolo priamo spojené so zastávaním funkcie èlena tatutárneho orgánu. Navrhovate¾ sa (akoby) sna il vytvori model, v ktorom ak nastane súbeh èlenstva v tatutárnom orgáne a zastávania èelnej exekutívnej pozície v spoloènosti, dôjde akoby k roz íreniu konate¾ského oprávnenia èlena tatutárneho orgánu o konate¾ské oprávnenie zákonného zástupcu (riadite¾a) spoloènosti. Navrhovate¾ akoby vytvára kon trukciu, v ktorej èlen tatutárneho orgánu má zákonom, resp. stanovami urèený rozsah konate¾ského oprávnenia. Ak v ak ten istý èlen tatutárneho orgánu bude menovaný do výkonnej funkcie spoloènosti, rozsah jeho konate¾ského oprávnenia sa roz íri o konate¾ské oprávnenie plynúce zo zastávania tejto funkcie (§ 15 ObchZ), prièom toto roz írené oprávnenie nebude odvodené od zákonného zastúpenia podnikate¾a (§ 15 ObchZ), ale bude priamo vyplýva zo zapísaného spôsobu konania menom spoloènosti v obchodnom registri a bude tak spojené s èlenstvom v predstavenstve spoloènosti. Tým akoby do lo ku kategorizácii èlenov v predstavenstve èlen predstavenstva, ktorého rozsah konate¾ského oprávnenia plynie zo stanov a ObchZ, a èlen predstavenstva, ktorého konate¾ské oprávnenie je roz írené o konate¾ské oprávnenie spadajúce do pôsobnosti danej riadite¾skej funkcie. Je otázne, èi mo no z h¾adiska práva kategorizova èlenstvo v tatutárnom orgáne pod¾a rozsahu konate¾ského oprávnenia s odkazom neobmedzenos a neobmedzite¾nos konate¾ského oprávnenia tatutárneho orgánu.59) Je bez pochýb, e úkon, ktorý mô e urobi riadite¾, bude môc urobi i tatutárny orgán. To, èo sa javí ako sporné, a kde je potrebné uzna prepracovanos návr58) Uznesenie Vrchného súdu v Prahe zo dòa 15. 5. 2010, sp. zn. 7 Cmo 369/2009, publikovaný v Obchodnìprávní revue è. 7/2010, s. 217 a nasl.

59) KNAPPOVÁ VESTKA DVOØÁK a kol.: Obèanské právo hmotné 1.; ASPI 2005, s. 223. Konate¾ské oprávnenie tatutárneho orgánu nále í tatutárnemu orgánu ako celku. Oprávnenie kona menom právnickej osoby nále í tatutárnemu orgánu ako celku, nie jeho jednotlivým èlenom resp. len niektorým èlenom. Nieèo iné je, samozrejme, urèenie, akým spôsobom tatutárny orgán koná navonok.

120

Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... hu,60) je skutoènos , e pod¾a tohto modelu za predstavenstvo koná navonok vo v etkých veciach samostatne predseda alebo podpredseda predstavenstva, ergo iný èlen predstavenstva bez ïal ieho za predstavenstvo kona samostatne nemô e. Ak v ak bude tento èlen predstavenstva menovaný do funkcie riadite¾a spoloènosti, je oprávnený (a to nie ako riadite¾, ale ako èlen predstavenstva!) za predstavenstvo spoloènosti kona samostatne, a to vo veciach spadajúcich do pôsobnosti danej riadite¾skej funkcie. Tak e be ný èlen predstavenstva riadite¾, tak získa oprávnenie kona vo veciach spadajúcich do pôsobnosti riadite¾skej funkcie (zrejme v etky úkony, ku ktorým pri vykonávaní funkcie riadite¾a obvykle dochádza), prièom mô e kona samostatne. Práve v tom vidím spomínané roz írenie konate¾ského oprávnenia urèitých èlenov predstavenstva. Formálne vzaté, uvedený návrh sa záverom ve¾kého senátu NS ÈR neprieèi, preto e konate¾ské oprávnenie èlena predstavenstva riadite¾a nie je odvodené zo zákonného zastúpenia (§ 15 ObchZ), ale plynie priamo zo stanov a zo zapísaného spôsobu konania predstavenstva. Navrhovate¾ v odvolaní uviedol, e záverom ve¾kého senátu NS ÈR neodporuje, aby stanovy síce zakotvili urèitý spôsob spoloèného konania, resp. mo nos kona samostatne pre urèité funkcie v rámci predstavenstva, súèasne v ak predvídali, e ak urèitá osoba (radový èlen predstavenstva) zaujme v spoloènosti tie ïal í post, mô e (ako tatutárny orgán èi jeho èlen) kona menom spoloènosti samostatne. Vrchný súd rozhodnutie súdu prvého stupòa potvrdil ako vecne správne. Uviedol, e nemo no vylúèi ani taký spôsob konania, keï urèitý èlen èi èlenovia predstavenstva (konkrétne urèený menom èi peciálnym oznaèením funkcie) bude pod¾a spôsobu konania kona menom spoloènosti samostatne, zatia¾ èo ïal í èlenovia budú kona spoloène. Nie je teda mo né ani vylúèi oznaèenie èlena predstavenstva, ktorý bude kona samostatne, teda odli ne od ïal ích èlenov predstavenstva konajúcich spoloène, jeho ïal ím postavením (napr. obchodný èi finanèný riadite¾). Toto oznaèenie v rámci urèenia spôsobu konania menom akciovej spoloènosti v ak neznamená a ani nemô e znamena jeho konanie z titulu zákonného zástupcu, ale ide len o bli ie oznaèenie èlena predstavenstva konajúceho za predstavenstvo menom akciovej spoloènosti samostatne, samozrejme, z titulu èlena tatutárneho orgánu. Ak bude niektorý z èlenov predstavenstva v postavení zákonného zástupcu spoloènosti, napr. obchodného èi finanèného riadite¾a, neznamená to, e by tento èlen nemohol kona menom spoloènosti samostatne, ak tak urèuje spôsob konania menom spoloènosti v stanovách spoloènosti. ... Nie je v ak mo né súhlasi s tým, e by mohol kona menom spoloènosti pri úkonoch nále iacich do pôsobnosti èlena predstavenstva z titulu postavenia riadite¾a, teda zákonného zástupcu spoloènosti. ... Z dôvodu nezluèite¾nosti týchto pozícií je vylúèené, aby v danom prípade èlen tatutárneho orgánu (predstavenstva) konal menom spoloènosti ako èlen predstavenstva vo veci spadajúcej do jeho pôsobnosti èoby zákonného zástupcu (napr. riadite¾a). Teda aby riadite¾ bol oprávnený kona vo veciach patriacich do pôsobnosti tatutárneho orgánu a aby sa konate¾ské oprávnenie èlena tatutárneho orgánu odvíjalo od èinnosti (rozsahu èinnosti) riadite¾a spoloènosti. Je tak zrejmé, e nemo no akceptova spôsob konania menom spoloènosti ... pod¾a ktorého by èlen predstavenstva z titulu svojej funkcie èlena tatutárneho orgánu vykonával v rámci tejto funkcie pôsobnos riadite¾a v akciovej 60) Vôbec nepochybujem o dobrom úmysle navrhovate¾a. Ka dodennej praxe sa do istej miery dotkli závery ve¾kého senátu NS ÈR, preto e je be né, e èlenovia tatutárnych orgánov zároveò zastávajú èelné pozície v exekutíve spoloènosti. tatutárne orgány sú èasto málo flexibilné orgány. Be nú agendu do vydania komentovaného rozhodnutia ve¾kého senátu realizovali riaditelia. Osobám, ktoré zastávajú riadiacu pozíciu, a zároveò sú èlenmi tatutárneho orgánu, NS ÈR odòal mo nos zaväzova spoloènos . Prax tak stratila mo nos operatívne vybavova be nú agendu ka dodenného podnikania a bude sa zrejme sna i vytvori model, ktorý by sa neprieèil záverom ve¾kého senátu.

121

Deák, M. spoloènosti. K zápisu navrhnutý spôsob konania menom akciovej spoloènosti nemo no akceptova nie preto, e jedna a tá istá osoba je zároveò vo funkcii riadite¾a a èlena predstavenstva, za predpokladu, e tieto funkcie sa neprekrývajú èo do svojej obsahovej náplne, ale preto, e spôsob konania daného èlena predstavenstva je chybne, v rozpore so zákonom vymedzený tak, e v rámci svojej pôsobnosti èlena predstavenstva bude táto osoba vykonáva èinnosti zákonného zástupcu riadite¾a. ... Podstata neprípustnosti daného spôsobu konania menom akciovej spoloènosti spoèíva v tom, e ak by takto urèený èlen predstavenstva vo funkcii riadite¾a konal za predstavenstvo spoloènosti samostatne vo veciach spadajúcich do pôsobnosti svojej riadite¾skej funkcie, tak by nekonal z titulu èlena predstavenstva a v rámci jeho pôsobnosti a taktie i zodpovednosti, ale ... konal by ako zákonný zástupca spoloènosti61) a to tie i v jeho zodpovednosti. Takýto spôsob konania menom akciovej spoloènosti je neprípustný. Na okraj, ako podnet pre ïal ie úvahy, chcem poznamena , e e te pred vydaním tohto rozhodnutia èas teórie prezentovala uvedenú kon trukciu ako mo nú a kompatibilnú so závermi ve¾kého senátu.62) Vypadá to tak, e závery ve¾kého senátu NS ÈR si razia svoju cestu a to napriek tomu, e okolo komentovaného rozhodnutia je e te stále mnoho otázok.

61) Dovolím si vznies malý otáznik nad uvedeným názorom. Ak by som akceptoval záver Vrchného súdu, a teda súhlasil by som s tým, e navrhovate¾ chcel uvedeným modelom konania menom spoloènosti odvodi konate¾ské oprávnenie èlena predstavenstva (ktorý bol zároveò menovaný do funkcie riadite¾a spoloènosti) vo veciach spadajúcich do pôsobnosti riadite¾skej funkcie od zákonného splnomocnenia § 15 ObchZ, nevedel by som nájs zmysel alebo motív, preèo si navrhovate¾ zvolil práve tento model konania menom spoloènosti. Vieme, e závery ve¾kého senátu vylúèili odvodi konate¾ské oprávnenie èlena tatutárneho orgánu od zákonného splnomocnenia. Uvedená kon trukcia mi dáva zmysel v tom prípade, ak by sme ako hypotézu na ich úvah vzali predpoklad, e navrhovate¾ sa sna il nájs mechanizmus, v ktorom by riadite¾ (zároveò èlen predstavenstva) mohol kona samostatne v otázkach be nej èinnosti spoloènosti bez nutnosti rozhodnutia predstavenstva. A tento mechanizmus navrhovate¾ nastavil tak, e pri rutinných úkonoch bude môc kona be ný èlen predstavenstva samostatne (hoci ináè menom predstavenstva musí kona predseda, resp. podpredseda predstavenstva), a to za predpokladu, e tento èlen bude zároveò menovaný do funkcie riadite¾a. Jeho oprávnenie kona v ak nebude odvodené od zákonného splnomocnenia (èo je pod¾a záverov NS ÈR vylúèené), ale bude plynú priamo z èlenstva v predstavenstve (samozrejme, v spojení so zastávaním funkcie riadite¾a). Ak by bolo konate¾ské oprávnenie odvodené od tatutárneho orgánu, formálne vzaté by kon trukcia nenarazila na závery ve¾kého senátu. A dokonca by mechanizmus mohol odola i materiálnemu podrobeniu argumentov ve¾kého senátu. Ak by daná kon trukcia rozsahu konate¾ského oprávnenia vychádzala priamo zo stanov spoloènosti (teda z vôle, ktorú prejavia zakladatelia, akcionári), nedochádzalo by ani k obchádzaniu vôle zakladate¾ov (tak ako k jej obchádzaniu dochádza v prípade, keï v spoloènosti, menom ktorej musia spoloène kona èlenovia tatutárneho orgánu cez princíp 4 èi viacerých oèí, dovodíme konate¾ské oprávnenie èlena tatutárneho orgánu, ktorý je zároveò riadite¾om, zo zákonného splnomocnenia pod¾a § 15 ObchZ). A ak by sme dokázali prija právny názor, e takýto èlen predstavenstva je v dy subjektom obchodno-právnej zodpovednosti (a to aj v prípade, keï robí úkony spadajúce do pôsobnosti riadite¾skej funkcie), myslím si, e kon trukcia by mohla odola argumentácii ve¾kého senátu v otázke rizika zbavenia sa obchodno-právnej zodpovednosti konajúcej osoby. Ka dopádne Vrchný súd rozhodol o neprípustnosti uvedenej kon trukcie. Zaujímavou by mohla by dohra na NS ÈR v prípade dovolania. Myslím si, e autorovi kon trukcie patrí uznanie za tvorivos .

62) Najvy í súd nepriamo potvrdil, e spôsob konania mo no nastavi celkom konkrétne a menovite (napr. tak, e A hoci radový èlen predstavenstva koná samostatne, av ak B, C, D a E vrátane predsedu predstavenstva musia kona spoloène), ale i väzbou na výkon ïal ích funkcií v spoloènosti. Stanovy by tak napr. mohli urèi , e menom spoloènosti konajú v dy najmenej dvaja èlenovia predstavenstva spoloène, ak v ak bude niektorý z nich menovaný generálnym, finanèným a iným riadite¾om, mô e menom spoloènosti po dobu, po ktorú bude túto súbe nú funkciu zastáva kona samostatne, èi u vo v etkých veciach, alebo oh¾adne ich urèeného okruhu atï. In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od ka dého trochu?; Právní rádce è. 2/2009.

122

Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ...

IV. Èo ve¾ký senát v rozhodnutí explicitne neuviedol, alebo aké dopady budú ma jeho závery v praxi?

Právna veta rozhodnutia ve¾kého senátu osoba, ktorá je tatutárnym orgánom alebo èlenom tatutárneho orgánu právnickej osoby, nemô e by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby je v eobecná a generalizuje jej dopady na celú oblas obchodných korporácií. Je otázne, èi uvedený záver je na mieste i v prípade, kedy poverenie pod¾a § 15 ObchZ nebude spada do rámca obchodného vedenia, ktoré nále í do obligatórnej pôsobnosti tatutárneho orgánu.63) Nebolo by úèelnej ím, ak by NS ÈR iba vylúèil mo nos vo¾by zodpovednostného re imu bez toho, aby vyluèoval súbeh konate¾ských oprávnení? Obstoja jeho závery i v súvislosti s odkazom na ustanovenie § 16 ObchZ? Predsa NS ÈR sám súbeh zákonného zastúpenia (vo v eobecnosti bez toho, aby záver vztiahol len na zákonné zastúpenie pod¾a § 15 ObchZ) vylúèil. Ako sa potom vysporiada s tým, e súbeh zákonného zastúpenia pod¾a § 16 ObchZ u pripustil, a to s výslovným zachovaním obchodno-právnej zodpovednosti konajúceho èlena tatutárneho orgánu?64) Existuje legitímny dôvod pre tento rozdielny prístup?

Pre prax bude asi najproblematickej ia mo nos retrospektívneho spochybòovania platnosti právnych úkonov (a to nielen zmlúv, ale právnych úkonov vo v eobecnosti výpovedí, odstúpení od zmlúv), ktoré boli uskutoènené osobami, u ktorých nastal súbeh konate¾ských oprávnení, prièom úkon urobili ako zákonní zástupcovia (riaditelia) spoloènosti (navy e, spoliehajúci sa na predo lú kon tantnú judikatúru legitimizujúcu takého konanie riadite¾ov). Úèinným liekom mô e by dodatoèné doplnenie prejavu vôle ïal ích osôb oprávnených kona menom spoloènosti, èo by tatutárny orgán, a odstráni tak nedostatok chýbajúceho páru oèí (i keï len s úèinkami ex nunc). Netreba v ak zabúda , e dodatoèný podpis chýbajúceho èlena tatutárneho orgánu pod návrh na uzatvorenie zmluvy vznik zmluvy neprivodí, preto e samotná oferta uplynutím akceptaènej lehoty zanikla. Kompletný prejav vôle spoloènosti by mohol slú i len ako nový návrh na uzatvorenie zmluvy (akceptácia druhou stranou by mohla nasta i konkludentne).65) Mimoprávne aspekty rozhodnutia V úvode èlánku som uviedol, e mimoprávnym aspektom rozhodnutia sa nechcem venova , napriek tomu pokladám za vhodné aspoò upozorni aj na túto rovinu komentovaného rozhodnutia. Tie sa najviac prejavili v otázke rie enia námietky premlèania, resp. jej (ne)súladu s dobrými mravmi. V teórii sa objavil akýsi sociálny, ba a jáno íkovský rozmer predmetného rozhodnutia.66) V rozhodnutí NS ÈR uzavrel, e v danom prípade vznesenie námietky premlèania nebolo zneu itím práva. Odôvodnenie bolo zalo ené na skutoènosti, e osobou, voèi ktorej námietka premlèania smerovala, bola banka, od ktorej mo no oèakáva ve¾mi vysoký tandard profesionálneho a kvalifikovaného prístupu. Úèelovo teda mo no zneplatni konanie, ktoré subjekt po celú premlèaciu dobu nespochybòoval (a zároveò ho písomným vyhlásením uznal), 63) In BEJÈEK, J. KOTÁSEK, J. POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné zákonné zastoupení , aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009.

64) In BEJÈEK, J. KOTÁSEK, J. POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné zákonné zastoupení , aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009.

65) In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od ka dého trochu?; Právní rádce è. 2/2009.

66) DOLE IL, T.: Statutární orgán a zákonné zmocnìní; Jurisprudence, è. 2/2009, s. 34 a 35.

123

Deák, M. preukázate¾ne viedol záväzok úètovne vo svojich pasívach, udr iaval tým oprávnenú banku v omyle, aby tento omyl následne vyu il k prekvapivému tvrdeniu, e záväzok svojim vlastným vedomým pseudoúkonom vlastne platne neuznal? Nie je tento postup nemravný, alebo prinajmen om ¾stivý a podlý? 67) Mô eme len teoretizova o tom, ako by NS ÈR rozhodol, ak by verite¾om v danom prípade nebola banka, ale be ný obèan ivnostník. Tu by NS ÈR argument o zneu ití práva pri vznesení námietky premlèania asi pou il.68) Nezalo il NS ÈR novú kategorizáciu subjektov èisto horizontálneho záväzkového vz ahu? Je snáï bankový subjekt o nieèo viac podnikate¾ský a mô e by vystavený i úmyselnému ataku s fingovane uznaným záväzkom? 69) Nezodpovedané otázky Formulácia právnych záverov rozhodnutia ve¾kého senátu je jednoznaèná, no napriek tomu mo no polo i nieko¾ko súvisiacich otázok, na ktoré u rozhodnutie ve¾kého senátu odpoveï nedáva.

Právnou vetou osoba, ktorá je tatutárnym orgánom alebo èlenom tatutárneho orgánu právnickej osoby, nemô e by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby vylúèil ve¾ký senát súbeh konate¾ského oprávnenia èlena tatutárneho orgánu a zákonného zástupcu (riadite¾a) spoloènosti v zmysle § 15 ObchZ. Vo svetle argumentácie ve¾kého senátu bude zrejme vylúèený aj súbeh konate¾ského oprávnenia èlena tatutárneho orgánu a konate¾ského oprávnenia vedúceho od tepného závodu.70) Mo no uzatvori , e osoba, ktorá je tatutárnym orgánom právnickej osoby alebo jeho èlenom, nemô e kona za právnickú osobu ako jej zákonný zástupca pod¾a § 15 ObchZ (a zrejme ani pod¾a § 20 ods. 2 ObèZ), ani ako vedúci od tepného závodu pod¾a § 13 ods. 3 ObchZ.71) Súbeh konate¾ského oprávnenia èlena tatutárneho orgánu a zmluvného zástupcu síce ve¾ký senát výslovne nevylúèil (formulácia právnej vety znie, e ...osoba nemô e by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby), jeho súbeh v ak vyluèuje kon tantná judikatúra.72) Aj keï rozhodnutie ve¾kého senátu (resp. jeho argumentáciu), napriek vy ie uvedeným výhradám pova ujem v urèitom smere za správne, chýba mi akési premostenie alebo vyrovnanie sa so skutoènos ou, e konate¾ské oprávnenie tatutárneho orgánu a konate¾ské oprávnenie zákonného zástupcu (riadite¾a) spoloènosti sú na sebe èo do dôvodov vzniku, èo do rozsahu, èo do následkov jeho prekroèenia, èo do zániku, èo do predpokladov kladených na osoby, u ktorých vzniká, èo do dôsledkov v oblasti zodpovednosti za poru enie právnej povinnosti predsa nezávislé. Proste titul k oprávneniu kona je v uvedených prípadoch odli ný.

A pod¾a môjho názoru nie je celkom správny záver, e ak z prvého titulu oprávnenie kona nevyplýva (povinnos spoloèného konania s iným èlenom), tak automaticky i z druhého titulu 67) In BEJÈEK, J. KOTÁSEK, J. POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné zákonné zastoupení , aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009.

68) Pozri pozn. è. 66.

69) Pozri pozn. è 67.

70) Ustanovenie § 13 ods. 5 ObchZ: Vedúci organizaènej zlo ky podniku alebo vedúci podniku zahraniènej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, je splnomocnený za podnikate¾a robi v etky právne úkony týkajúce sa tejto organizaènej zlo ky alebo podniku.

71) DÌDIÈ, J.: Nejvy í soud Èe ké republiky: Soubìh výkonu funkce statutárního orgánu a zákonného zmocnìní, ochrana dobré víry tøetích osob; Obchodnìprávní revue è. 1/2009, s. 28.

72) Pozri pozn. è. 24, 25 a 26. Petr Èech explicitne uvádza, e tatutárny orgán nemô e by ani zmluvným ani zákonným zástupcom. In Èech, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od ka dého trochu?; Právní rádce è. 2/2009.

124

Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... oprávnenie kona nevznikne (resp. i ak by vzniklo, je vylúèené, resp. suspendované). Úvahu ilustrujem na príklade zákonného zastúpenia man elov. Man elom priamo zo zákona vyplýva právo navzájom sa zastupova v be ných veciach.73) Predpokladom pre vznik zastupite¾ského oprávnenia je skutoènos , e ide o zále itos man ela (nie rodiny) a musí ís o zále itos be nú. Ak nebude splnená druhá podmienka, teda nepôjde o be nú zále itos man ela (napr. prijatie mzdy druhého man ela), zastupite¾ské konate¾ské oprávnenie druhého man ela nevznikne. Niè v ak nebráni tomu, aby man el udelil druhému man elovi písomné plnomocenstvo na prijatie mzdy. Je skutoènos , e man el v zmysle zákonného zastúpenia man elov mzdu druhého man ela prija nemô e, preto e konate¾ské (resp. zastupite¾ské) oprávnenie mu v danej veci nevzniká, dôvodom na to, aby man el nemohol druhej polovièke udeli plnomocenstvo, z ktorého by oprávnenie k prijatiu mzdy vzniklo? Je v danom prípade na mieste úvaha o vylúèení súbehu konate¾ského, resp. zastupite¾ského oprávnenia? Vyluèuje nemo nos kona z jedného titulu (zákonné zastúpenie man elov) oprávnenie kona z titulu iného (zmluvné zastúpenie)? Je zrejmé, e v danom prípade súbeh konate¾ských oprávnení mo ný bude. Som si vedomý skutoènosti, e uvedený príklad je odli ný od toho, ktorý rie il ve¾ký senát (v prípade man elov bude man el v dy zodpoveda v re ime obèianskeho práva). Napriek tomu, ako som uviedol vy ie, v argumentácii ve¾kého senátu mi chýba vysporiadanie sa so skutoènos ou, e konate¾ské tituly èlena tatutárneho orgánu a zákonného zástupcu (riadite¾a) spoloènosti sú odli né a predsa to, e vo vz ahu ku konkrétnemu úkonu osobe konate¾ské oprávnenie z prvého titulu nevznikne, nemô e by dôvodom pre vylúèenie, resp. suspendovanie konate¾ského oprávnenia plynúceho z titulu druhého. Znova si kladiem otázku o správnosti záveru ve¾kého senátu o vylúèení súbehu konate¾ských titulov a uva ujem o tom, èi by nebolo vhodnej ie namiesto vylúèenia mo nosti súbehu konate¾ského oprávnenia u konkrétnej osoby vylúèi mo nos vo¾by re imu zodpovednosti za svoje konanie. Nakoniec sám NS ÈR judikoval, e ustanovenie § 15 je kogentné.74) Nezasahuje do kogentne vymedzeného rozsahu konate¾ského oprávnenia sám NS ÈR? Myslím, e závery ve¾kého senátu sú bez ïal ieho pou ite¾né i pre slovenské obchodné právo. Platná práva úprava je v komentovanej oblasti toto ná. Z judikatórnej praxe v ak poznáme prípad, keï sa najvy ie súdy v oboch krajinách, napriek toto nej právnej úprave, nedokázali zhodnú a prijali protichodné závery.75) Jednoznaènú odpoveï zrejme predlo í a Najvy í súd Slovenskej republiky.

V. Namiesto záveru V èlánku som sa sna il prezentova rozhodnutie ve¾kého senátu obèianskoprávneho a obchodného kolégia NS ÈR zo dòa 15. 10. 2008, sp. zn. 31 Odo 11/2006, podrobne preskúma jeho závery a zvá i argumenty, ktoré NS ÈR viedli k prijatým záverom, naèrtnú dopady rozhodnutia pre teóriu obchodného práva i pre ka dodennú obchodnú prax. Z èlánku je zrejmé, 73) LAZAR, J. a kol.: Obèianske právo hmotné; I. zväzok, Bratislava, Iura Edition, 2010, s. 298 a nasl.

74) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 23. 6. 2008, sp. zn. 32 Cdo 1161/2008.

75) Rozhodnutie NS SR zo dòa 29. 9. 2004, sp. zn. M Obdo V 2/2002, v ktorom uzavrel: prokúra je zvlá tnym druhom obchodného plnomocenstva, upraveného ObchZ, prièom nejde o zastúpenie pod¾a ustanovenia § 31 a nasl.

ObèZ. Opaène judikoval NS ÈR v rozhodnutí zo dòa 29. 1. 2004, sp. zn. 21 Cdo 2207/2003, v ktorom uzavrel, e na úpravu prokúry sa subsidiárne pou ijú ustanovenia o zastúpení pod¾a ObèZ, pokia¾ ObchZ niektoré otázky neupravuje výslovne.

125

Deák, M. e ide o zlo itú problematiku, ktorá má navy e ve¾mi záva né dopady na praktický ivot obchodných spoloèností, èo urèite rozhodnutie v danej veci neu¾ahèilo, resp. vlo ilo do problematiky nový rozmer.

Na margo dodávam, e paragrafové znenia návrhov rekodifikaèných prác v oblasti súkromného práva v Èeskej republike u pamätajú na mo ný súbeh konate¾ského oprávnenia èlena tatutárneho orgánu a zákonného zástupcu (riadite¾a) spoloènosti. Tento súbeh nevyluèujú, iba upresòujú, e ak zakladate¾ský dokument vy aduje spoloèné konanie viacerých èlenov tatutárneho orgánu, musí èlen, ktorý chce kona samostatne, disponova samostatným splnomocnením k právnemu konaniu.76) Ukazuje sa, e právo nie je matematika, kde 1 + 1 = 2, ale v mnohých prípadoch ide o vo¾bu medzi dvoma (èi viacerými) navzájom protichodnými hodnotami. a ko hodnoti správnos vo¾by jednej alebo druhej, skôr ide o ich preferenciu, ktorá odzrkad¾uje hodnotový systém interpreta.

Javové (formulaèné, gramaticko-logické a iné) rozpory sú rie ite¾né na úrovni vy ieho úèelu (nie v metafyzickom alebo ideologickom zmysle), vyjadreného proporcionalitou ochrany v etkých úèelov a princípov vyjadrených v práve, ktorá vyluèuje absolutizáciu jedného z nich. 77) Rie enie individuálnej spravodlivosti bez dopadu na celok proste nefunguje a vedie k morálnemu hazardu a vysokým nákladom. 78)

76) Pozri ustanovenie § 166 ods. 2 vládneho návrhu obèianskeho zákonníka: (2) Nále í-li pùsobnost statutárního orgánu více osobám, tvoøí kolektivní statutární orgán. Neurèí-li zakladatelské právní jednání, jak jeho èlenové právnickou osobu zastupují, èiní tak ka dý èlen samostatnì. Vy aduje-li zakladatelské právní jednání, aby èlenové statutárního orgánu jednali spoleènì, mù e èlen právnickou osobu zastoupit jako zmocnìnec samostatnì, jen byl-li zmocnìn k urèitému právnímu jednání. Alebo ustanovenie § 47 vládneho návrhu zákona o obchodných korporáciách. Dostupné na < http://obcanskyzakonik.justice.cz/cz/uvodni-stranka.html >.

77) In BEJÈEK, J. KOTÁSEK, J. POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné zákonné zastoupení , aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009.

78) DOLE IL, T.: Statutární orgán a zákonné zmocnìní; Jurisprudence, è. 2/2009, s. 35.

126

EURÓPSKA ÚNIA A SLOVENSKO Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu JUDr. Libor KLIMEK Interný doktorand (Trestné právo) Fakulta práva Paneurópskej vysokej koly

KLIMEK, L.: Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 127 144 Èlenské táty EÚ sú povinné vykona ka dý európsky zatýkací rozkaz.

Av ak, toto pravidlo nie je absolútne. Príspevok poskytuje komplex poznatkov k dôvodom pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu.

Nielen e analyzuje aktuálne poznatky k danej problematike, ale ide o krok ïalej tým, e podáva aj analýzu aplikaèných otázok, ktoré boli prejednávané na Súdnom dvore EÚ.

1. Úvod Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu (ïalej len EZR ) sú procesnou otázkou, ktorá v rámci konania o EZR, alebo jemu venovanej matérii, v právnej doktríne iroko vo svete nepredstavuje neprebádanú oblas . Na druhej strane, v na ej právnej doktríne sa im venovala pozornos len okrajovo, alebo len v súvislosti s EZR ako celkom. Predkladaný príspevok má za cie¾ poskytnú komplex relevantných informácií k danej problematike. Taktie má ambíciu ís o krok ïalej tým, e podáva analýzu aplikaèných otázok, ktoré boli prejednávané na Súdnom dvore Európskej únie (v minulosti Súdny dvor Európskych spoloèenstiev, ïalej len Súdny dvor ).

Zvolený spôsob spracovania príspevku napovedá, e sa neobmedzuje poh¾adom na EZR ako na in titút len slovenského trestného práva, ale zameriava sa na tento procesný in titút aj ako na nástroj justiènej spolupráce v trestných veciach v rámci EÚ. Na vhodných miestach nezabúda ani na poznatky týkajúce sa iných èlenských tátov EÚ. To podmienilo vo¾bu truktúry výsledného textu. Príspevok je spracovaný tak, aby mal potenciál zauja ka dého èitate¾a. Zaèína v eobecnými otázkami týkajúcimi sa EZR a následne analyzuje problematiku dôvodov na nevykonanie EZR. Ako sme u naznaèili, neopomína ani osobitné aplikaèné otázky.

2. Európsky zatýkací rozkaz: v eobecný kontext struène Èlenské táty Európskej únie (ïalej len EÚ ) si boli vedomé ne iadúceho ved¾aj ieho úèinku vo¾ného pohybu osôb, tovaru, slu ieb a kapitálu v rámci Európy. Týmto ne iadúcim úèin-

127

Klimek, L. kom je vo¾ný pohyb trestnej èinnosti a jej aktérov. To spôsobilo rast osobitných foriem cezhraniènej èi nadnárodnej kriminality. Vo¾ný pohyb osôb podporil jednoduch í pohyb osôb, ktoré páchajú trestné èiny v krajine, ktorá sa sna í uplatni voèi nim svoju jurisdikciu, no sna ia sa jej vyhnú útekom do inej krajiny. Výsledkom bol rýchly nárast poètu podozrivých a odsúdených osôb, ktorých vydanie na úèely trestného konania sa po aduje z jedného èlenského tátu EÚ do iného.1) EÚ si uvedomovala, e mechanizmus vydávania osôb na úèely trestného konania (extradícia) je pomalý a zastaraný.2) Následne bol zavedený mechanizmus odovzdávania osôb, a to prostredníctvom EZR. EZR bol zavedený do právnych poriadkov èlenských tátov EÚ implementáciou Rámcového rozhodnutia o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania osôb medzi èlenskými tátmi3) (ïalej len rámcové rozhodnutie ). Rámcové rozhodnutie ho definuje ako justièné rozhodnutie, vydané èlenským tátom EÚ, s cie¾om zatknú a odovzda po adovanú osobu inému èlenskému tátu na úèely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.4) Hlavná zmena odovzdávania oproti vydávaniu spoèíva v tom, e po adovaná osoba nie je vydaná cez hranice èlenských tátov, ale dochádza k jej odovzdaniu v rámci jednotného justièného priestoru EÚ, a to priamo justiènému orgánu èlenského tátu, ktorý si po adovanú osobu prostredníctvom EZR vy iadal. Najrelevantnej ia zmena je teda procesnej povahy, nie vo veci samej.5) Ustanovenia rámcového rozhodnutia boli do právneho poriadku Slovenskej republiky implementované dvakrát. Najprv v roku 2004 zákonom o európskom zatýkacom rozkaze6) a neskôr v roku 2010 druhým zákonom o európskom zatýkacom rozkaze7) (ïalej len zákon o EZR ). Teda, pre slovenské justièné orgány, aplikujúce EZR, je relevantný zákon o EZR, nie rámcové rozhodnutie.8) To v ak nevyluèuje, e text rámcového rozhodnutia je irelevantný, o èom nás presvedèí text príspevku.

1) 2) 3) 4) 5) 6) 7) 8)

SPENCER, J. R.: The European arrest warrant.; in: BELL, J. et KILPATRICK, C. (eds.): The Cambridge Yearbook of European Legal Studies; Vol. 6, 2003 2004, s. 202.

Bli ie pozri Presidency Conclusions, Tampere European Council 15-16 October 1999, European Council. Dostupné: VERMEULEN, G.: Essential texts on International and European Criminal Law; 4th edition. Antwerpen: Maklu Publishers, 2005, s. 327 341.

Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV zo dòa 13. júna 2002 o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania osôb medzi èlenskými tátmi. Úradný vestník ES, L 190/1, 18. 7. 2002. Èl. 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia.

LAGODNY, O.: Extradition without a granting procedure: The concept of surrender ; In: BLEKXTOON, R. et Van BALLEGOOIJ, W. (eds.): Handbook on the European Arrest Warrant; The Hague: T. M. C. Asser Press, 2005, s. 3940.

Zákon NR SR zo dòa 24. júna 2004 è. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon NR SR zo dòa 9. marca 2010 è. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze. Analýzu tohto zákona pozri KLIMEK, L.: Úvahy de lege ferenda k novému slovenskému zákonu o európskom zatýkacom rozkaze; In: Trestní právo, roè. 15, è. 7-8 (2011), s. 54 58.

Nako¾ko príspevok sa venuje len v minimálnej miere genéze EZR a jeho implementácii do právneho poriadku SR, pre hlb í záber poznatkov bli ie pozri KLIMEK, L.: Genéza európskeho zatýkacieho rozkazu a proces jeho implementácie v Slovenskej republike; In: Právny obzor, roè. 94, è. 5 (2011), s. 462 483.

128

Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu 3. Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu Rámcové rozhodnutie ukladá èlenským tátom povinnos vykona ka dý EZR na základe zásady vzájomného uznávania justièných rozhodnutí.9) Táto zásada má momentálne dominantné postavenie vo vývoji trestného práva v EÚ.10) Hlavným cie¾om vzájomného uznávania je automatické uznávanie a výkon justièných rozhodnutí v trestných veciach z èlenského tátu A v iných èlenských tátoch EÚ, a to s minimálnymi formalitami a obmedzenými dôvodmi zamietnutia. Filozofia spoèíva v tom, e èlenské táty, namiesto vidite¾ného pokusu o harmonizáciu ich trestného práva procesného pod vlajkou EÚ, mô u podporova justiènú spoluprácu a nebudú musie zásadne meni svoje trestné práva. Sú povinné iba prija justièné rozhodnutia vydané v iných èlenských tátoch.11) Tým, e mo no hovori o automatickom uznávaní zatykaèov vydaných v èlenských tátoch, rámcové rozhodnutie sa usiluje o urýchlenie konania a o napomáhanie presunu osôb aj v prípadoch, kedy by sa aplikovali zásady vydávania osôb (extradície), ktoré by bránili vydaniu osoby, akými sú zásada obojstrannej trestnosti, výnimky týkajúce sa politických trestných èinov, alebo mo nos odmietnu vydanie vlastných tátnych príslu níkov.12) Významný rozdiel medzi tradièným vydávaním a odovzdávaním je, e pri odovzdávaní sú vopred obmedzené dôvody pre nevykonanie EZR. To je odôvodòované zásadou vzájomnej dôvery v integritu justièných systémov èlenských tátov. Táto dôvera vedie k domnienke, ktorá svedèí v prospech odovzdávania osôb prostredníctvom EZR.13) Av ak, rámcové rozhodnutie neobsahuje po iadavku vzájomnej dôvery v jeho normatívnom texte, ale len v jeho preambule, ktorá poukazuje na to, e mechanizmus EZR je zalo ený na vysokej miere dôvery medzi èlenskými tátmi.14) Táto po iadavka má síce preskriptívny charakter, no na druhej strane ako polemická sa vynára skutoènos , e preambuly právnych aktov nedisponujú právnou silou. V dôsledku toho sa núka otázka, èi vzájomná dôvera je alebo nie je záväzná, keï e iná situácia by nastala, ak by tvorcovia rámcového rozhodnutia do jeho normatívneho textu uviedli normu s takýmto duchom, teda nielen do jeho preambuly.

Ak sa chceme posunú o krok ïalej, mô eme nahliadnu do rozhodovacej èinnosti Súdneho dvora. E te pred prijatím rámcového rozhodnutia kon tatoval v rozhodnutí Gözütok & Klaus Brügge, e existuje vzájomná dôvera medzi èlenskými tátmi v ich jednotlivé systémy trestného súdnictva, a e ka dý z nich akceptuje uplatnenie platného trestného práva v iných èlenských tátoch, a to aj napriek tomu, ak by uplatnením vlastného vnútro tátneho práva dospel 9) Èl. 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia.

10) Justièná spolupráca v trestných veciach v EÚ je zalo ená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a iných justièných rozhodnutí èl. 82 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ. Úradný vestník EÚ, C 83/47, 30. 3. 2010.

11) MITSILEGAS, V.: Trust-building Measures in the European Judicial Area in Criminal Matters: Issues of Competence, Legitimacy and Inter-institutional Balance; in: BALZAQ, T. et CARRERA, S. (eds.): Security Versus Freedom?: A Challenge for Europe s Future; Aldershot: Ashgate, 2006, s. 279.

12) VENNEMANN, N.: The European Arrest Warrant and Its Human Rights Implications; in: Zeitschrift für ausländisches öffentliches Recht und Völkerrecht; Vol. 63, 2003, s. 103.

13) £AZOWSKI, A. et NASH, S.: Detention; in: KEIJYER, N. et Van SLIEDREGT, E. (eds.): The European Arrest Warrant in Practice; The Hague: T. M. C. Asser Press, 2009, s. 40.

14) Bod 10 preambuly rámcového rozhodnutia.

129

Klimek, L. k inému rie eniu.15) Tu znova mo no polemizova o váhe tejto argumentácie, nako¾ko sa nenachádza vo výrokovej èasti rozhodnutia, ale len v jeho odôvodnení. Áno, èlenské táty sú povinné vykona ka dý EZR. Av ak, toto pravidlo nie je absolútne. Rámcové rozhodnutie taxatívnymi výpoètami uvádza dôvody pre nevykonanie EZR, kedy dochádza k odmietnutiu výkonu EZR. Formuláciu taxatívnymi výpoètami sme pou ili so zrete¾om na skutoènos , e ide o jeden ucelený výpoèet, ale rámcové rozhodnutie kategorizuje tieto dôvody do dvoch skupín, a to na: 1. obligatórne (povinné) dôvody pre nevykonanie EZR t. j. dôvody, ktoré ak nastanú, justièný orgán vykonávajúci EZR musí odmietnu vykona EZR (èl. 3 rámcového rozhodnutia Dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykaèa), a 2. fakultatívne (nepovinné) dôvody pre nevykonanie EZR t. j. dôvody, ktoré ak nastanú, justièný orgán vykonávajúci EZR mô e odmietnu vykona EZR (èl. 4 rámcového rozhodnutia Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykaèa).

Tvorcovia rámcového rozhodnutia zámerne vopred obmedzili rozsah dôvodov na nevykonanie EZR, èím urèili pre èlenské táty obmedzenia pri odmietnutí jeho výkonu. Tým chceli urýchli mechanizmus odovzdávania osôb v porovnaní s vydávaním osôb.

Je síce pravdou, e nemo no prebera svoje záväzky plynúce z èlenstva EÚ úplne stopercentne, no v tomto kontexte je na mieste poukáza na k¾úèové rozhodnutie Súdneho dvora Maria Pupino,16) týkajúce sa rámcových rozhodnutí ako právnych aktov bývalého medzivládneho III. piliera EÚ. Rámcové rozhodnutia, najjednoduch ie povedané, prijímané na úèely trestného práva, síce nedisponujú priamym úèinkom,17) no Súdny dvor týmto rozhodnutím judikoval, e záväzný charakter medzivládnych rámcových rozhodnutí je vyjadrený rovnakým spôsobom ako vo vz ahu k smerniciam prijímaným v I. pilieri EÚ.18) Ka dé rámcové rozhodnutie zaväzuje vnútro tátne súdy, v súlade so zásadou lojality k EÚ, prihliada pri výklade vnútro tátneho práva bez oh¾adu na to, èi ide o predpisy vydané pred prijatím rámcového rozhodnutia alebo po òom èo mo no najviac na znenie a úèel rámcového rozhodnutia, aby tak boli dosiahnuté ciele, ktoré rámcové rozhodnutie sleduje.19) To implikuje, e vnútro tátne orgány sú povinné dr a sa eurokonformného výkladu vnútro tátneho práva. Predmetné rozhodnutie tým, e manipulovalo s ustanoveniami Zmluvy o EÚ, týkajúcimi sa úèinku rámcových rozhodnutí, zní ilo rozdiely medzi I. a III. pilierom EÚ. Rámcové rozhodnutia dostali prívlastok smernice III. piliera .

15) 16) 17)

18)

19)

Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 11. februára 2003 v spojených veciach C-187/01 Hüseyin Gözütok a C-385/01 Klaus Brügge, bod 33.

Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 16. júna 2005 vo veci C-105/03 Maria Pupino.

Rámcové rozhodnutia ako právne akty bývalého III. piliera EÚ boli prijímané Radou EÚ a ich úèel bol vytýèený priamo v Zmluve o EÚ. Sú záväzné pre èlenské táty, pokia¾ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnu , prièom vo¾ba foriem a metód sa ponecháva na vnútro tátne orgány. Av ak, nemajú priamy úèinok. Preto je potrebné ich implementova do právnych poriadkov èlenských tátov. Pozri èl. 34 ods. 2 písm. b) Zmluvy o EÚ v znení Amstedamskej zmluvy (obdobne v znení Zmluvy z Nice). Úradný vestník ES, C 340, 10. 11. 1997.

I. pilier EÚ = Komunitárny pilier; bol predstavený taktie v roku 1993 Zmluvou o EÚ (Maastrichtská zmluva). Tento pilier predstavovali Európske spoloèenstvá. Logicky, oblas trestného práva nepatrila do jeho záberu, nako¾ko na jeho úèely bola vytvorená samostatná oblas III. pilier EÚ, t. j. Policajná a justièná spolupráca v trestných veciach. Situácia sa zmenila a pod vplyvom zmien vykonaných Lisabonskou zmluvou, kedy táto oblas pod¾ahla komunitarizácii a vplynula do oblasti dnes u bývalého I. piliera EÚ.

Návrhy generálnej advokátky Juliane Kokott vo veci C-105/03 Maria Pupino, bod 70.

130

Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu Nasledujúci text nás oboznámi s jednotlivými dôvodmi na nevykonanie EZR, a taktie nás presvedèí o tom, e nie v etky èlenské táty preukázali snahu ich implementova v súlade s predstavami tvorcov rámcového rozhodnutia. Niektoré i li nad rámec vopred stanovených dôvodov, a iné, na druhej strane, niektoré dôvody odignorovali.

3.1 K obligatórnym dôvodom 3.1.1 Obligatórne dôvody v rámcovom rozhodnutí o európskom zatykaèi Rámcové rozhodnutie predstavilo obmedzený rozsah troch obligatórnych dôvodov pre nevykonanie EZR v podobe (1) amnestie, (2) princípu ne bis in idem a (3) z dôvodu veku po adovanej osoby. Tie sú legislatívne vyjadrené v jeho èl. 3, na základe ktorého justièný orgán èlenského tátu, ktorý vykonáva EZR, povinne odmietne vykona EZR v týchto prípadoch: 1. ak sa na trestný èin, ktorý je dôvodom EZR, vz ahuje amnestia v èlenskom táte vykonávajúcom EZR, prièom tento tát má právomoc stíha trestný èin pod¾a svojho vlastného trestného práva; 2. ak justièný orgán vykonávajúci EZR je informovaný o tom, e po adovaná osoba bola s koneènou platnos ou odsúdená niektorým èlenským tátom za rovnaké trestné èiny za predpokladu, e ak bol vynesený rozsudok, tento rozsudok bol vykonaný alebo je v súèasnosti vykonávaný alebo u nemô e by vykonaný pod¾a právnych predpisov èlenského tátu vyná ajúceho rozsudok (princíp ne bis in idem pozn. autora); 3. ak osoba, na ktorú je vydaný EZR, nemô e, vzh¾adom na svoj vek, by pova ovaná za trestnoprávne zodpovednú za èiny, ktoré sú dôvodom EZR, pod¾a právneho poriadku tátu vykonávajúceho EZR.

Ad 1) Logicky, amnestia ako dôvod na nevykonanie EZR je aplikovate¾ná len v prípade, ak tát vykonávajúci EZR mô e na svojom území uplatòova trestnú jurisdikciu. Av ak, problémy mô u nasta pri interpretácii významu tohto termínu. Termín amnestia je pou ívaný v rôznych významoch. Mô e sa vz ahova na prípad, keï urèitý druh trestnej èinnosti, spáchaný v minulosti, je odpustený. V inom význame sa mô e vz ahova na rozhodnutie, ktorým nieko¾ko páchate¾ov bolo omilostených. Rie ením by mohlo by uplatnenie amnestie ako dôvodu na nevykonanie EZR len v prípadoch, keï sa amnestia výslovne týka príslu nej osoby.20)

Ad 2) Princíp ne bis in idem, známy aj v podobe non bis in idem, nachádzame u v èasoch Rímskeho impéria21) a v biblických prameòoch.22) Napriek uplynutému èasu sa nestal obsolent20) BLEKXTOON, R.: Commentary on an Article by Article Basis; in: BLEKXTOON, R. et Van BALLEGOOIJ, W. (eds.): Handbook on the European Arrest Warrant; The Hague: T. M. C. Asser Press, 2005, s. 233.

21) Justiniánske Digesta, Kniha XLVIII (48).

22) Sväté písmo Starého i Nového zákona, kniha Nahum 1,12.

131

Klimek, L. ný, ba dokonca v práve má svoju stabilnú pozíciu. Táto latinsky pomenovaná zásada, nesúca odkaz nie dvakrát v tej istej veci , zahàòa pravidlo, e osoba nemô e by dvakrát odsúdená pre ten istý èin. Ak spoloènos vykonala svoje legitímne právo tresta poru ite¾a jej pravidiel, tak vyèerpala svoje právo trestného stíhania voèi takejto osobe. Spoloènos nemá právomoc znova sankcionova osobu u odsúdenú pre ten istý èin. Na úrovni jednotlivca je jej cie¾om zaruèi odsúdenej osobe, aby vzh¾adom na to, e vykonala svoj trest a zároveò zaplatila svoj dlh spoloènosti , mohla znovu získa svoje postavenie bez toho, aby sa obávala nového stíhania.23) Je zakotvená v najprincipiálnej ích medzinárodných dokumentoch s dosahom na ¾udské práva24) a je výrazom právnej sily rozhodnutej veci (doktrína res judicata). Táto zásada platí aj v rámci medzinárodnej justiènej spolupráce v trestných veciach. Hoci platí vo vnútro tátnych podmienkach takmer vo v etkých právnych poriadkoch,25) jej cezhranièné vyu itie je sporné a nie je stále uznaná ako obyèajové pravidlo alebo v eobecná právna zásada. Mo no v ak uva ova o tom, e aspoò s oh¾adom na medzinárodné trestné èiny sa vyvíja ako obyèajové pravidlo, ak hovoríme o jej cezhraniènej aplikácii.26) V porovnaní s Európskym dohovorom o vydávaní27) z roku 1957, ktorý bol rámcovým rozhodnutím na úèely odovzdávania osôb v rámci EÚ nahradený, je princíp ne bis in idem v rámcovom rozhodnutí podaný vecnej ie, no stále sú mo né aplikaèné problémy. V jednotlivých èlenských tátoch, v súvislosti s konaním o EZR, nie je význam tohto princípu jednotný z dôvodu neuniformnej implementácie rámcového rozhodnutia do jednotlivých právnych poriadkov èlenských tátov. Navy e, absencia definícii ne bis a in idem predstavuje nebezpeèenstvo pri interpretácii národných súdov, kedy mô u tento princíp interpretova rozdielne, hlavne v krajinách common law v porovnaní s kontinentálnou právnou kultúrou.28) Kým aplikácia ne bis in idem mô e by a ká u v domácich podmienkach ka dého tátu, problematické okolnosti sa znásobujú v medzinárodnom kontexte, nako¾ko jednotlivé táty podporujú rôzne interpretácie tohto princípu.29) Ako poukázal Záhora, táty v zásade neuznávali rozhodnutia cudzozemských súdov v trestných veciach. V prípade, e bola vô¾a trest ulo ený cudzozemským súdom vykona , pôvodný rozsudok musel by najprv uznaný. Po prijatí 23) Návrhy generálneho advokáta Yves Bot vo veci C-261/09 Gaetano Mantello, body 26 29.

24) Napr.: Dohovor o ochrane ¾udských práv a základných slobôd (èl. 4 protokolu è. 7) Oznámenie Federálneho ministerstva zahranièných vecí ÈSFR è. 209/1992 Zb; Charta základných práv EÚ (èl. 50) Úradný vestník EÚ, C 83/389, 30. 3. 2010.

25) K zásade ne bis in idem, ako jednej zo základných zásad trestného konania v Slovenskej republike, pozri MATHERN, V.: Základné zásady trestného konania; in: IVOR, J. et al.: Trestné právo procesné; druhé, doplnené a prepracované vydanie, Bratislava: Iura edition, 2010, s. 76 a nasl.

26) CRYER, R. FRIMAN, H ROBINSON, D. et WILMSHURST, E.: An Introduction to International Criminal Law and Procedure; 2nd edition, Cambridge University Press, 2010, s. 80 81.

27) Európsky dohovor o vydávaní bol prijatý v roku 1957 na pôde Rady Európy, nie EÚ. Predstavuje základný medzinárodný dokument na úèely extradície. Dostupné: Oznámenie Federálneho ministerstva zahranièných vecí ÈSFR è. 549/1992 Zb. 28) CIMAMONTI, S.: European Arrest Warrant in Practice and Ne Bis In Idem; in: KEIJYER, N. et Van SLIEDREGT, E. (eds.): The European Arrest Warrant in Practice; The Hague: T. M. C. Asser Press, 2009, s. 112. Doktrinálnu analýzu zlo iek ne bis a in idem pozri uvedené dielo s. 118 a nasl., alebo Van BOCKEL, B.: The ne bis in idem Principle in EU Law; Alphen aan de Rijn: Kluwer Law International, 2010, s. 41 a nasl.

29) Van der WILT, H.: The European Arrest Warrant and the Principle Ne Bis In Idem; in: BLEKXTOON, R. et Van BALLEGOOIJ, W. (eds.): Handbook on the European Arrest Warrant; The Hague: T. M. C. Asser Press, 2005, s. 103.

132

Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, sa táto zásada zaèala aplikova za postih vnútri celého Schengenského priestoru.30) V konaní o EZR je zásada ne bis in idem aplikovate¾ná na nadnárodnej úrovni. Dochádza k stretu troch právnych poriadkov právny poriadok tátu vydávajúceho EZR, právny poriadok tátu vykonávajúceho EZR a právny poriadok EÚ. Otázne teda je, kedy je po adovaná osoba pova ovaná za odsúdenú s koneènou platnos ou za rovnaké trestné èiny na úèely konania o EZR. Súdny dvor na túto polemiku odpovedá v rozhodnutí Gaetano Mantello takto ak je po trestnom konaní ïal ia ob aloba s koneènou platnos ou vylúèená, alebo súdy èlenského tátu prijali rozhodnutie, ktorým sa ob alovaný s koneènou platnos ou oslobodzuje spod ob aloby. Dodáva, e koneèná povaha rozsudku v súvislosti s ne bis in idem súvisí s právom èlenského tátu, v ktorom bol taký rozsudok vyhlásený.31)

Ad 3) Ako sme uviedli, tretí obligatórny dôvod sa týka veku po adovanej osoby. Rámcové rozhodnutie ne pecifikuje presne urèenú dolnú èi hornú hranicu veku po adovanej osoby, ale odkazuje na právny poriadok tátu vykonávajúceho EZR. Prirodzene, horná hranica veku na úèely vzniku trestnej zodpovednosti tradiène nie je v trestnoprávnych kódexoch prítomná.

Opaèná situácia nastáva pri urèení dolnej hranice. Logicky, pri tejto otázke táty majú odli né názory. Napríklad v zmysle slovenského Trestného zákona je trestná zodpovednos z h¾adiska dosiahnutia veku ustanovená na hranicu trnás rokov.32) To znamená, e osoby mlad ie ako trnás rokov nie sú trestne zodpovedné za konania, ktoré inak vykazujú znaky trestného èinu. Takéto osoby sa mô u dopusti èinu inak trestného, ktorý nemô e by trestným èinom, keï e nie sú naplnené v etky znaky skutkovej podstaty trestného èinu, v tomto prípade subjektu z h¾adiska po adovaného veku.33) Síce v dne ných dòoch, v právnej rovine je muèenie absolútne neprípustné, no na tomto mieste si dovolíme poukáza na postreh, ktorý predstavili Apap a Carrera. Rámcové rozhodnutie nebezpeène zabudlo zahrnú medzi obligatórne dôvody pre nevykonanie EZR aj prípady obsiahnuté v èl. 3 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a základných slobôd,34) t. j. v súvislosti so zákazom muèenia.35) Na základe tohto ustanovenia, nikoho nemo no muèi alebo podrobova ne¾udskému alebo poni ujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Toto ustanovenie síce neobsahuje právo jednotlivca ako také, ale obsahuje negatívny princíp èi imperatív. Toto právo je adresované ka dému a nie je poznaèené obmedzeniami alebo výnimkami, ktoré by 30) ZÁHORA, J.: Aplikácia zásady ne bis in idem v Európskej únii; in: JELÍNEK, J. (ed.): O novém trestním zákonníku; Sborník pøíspìvkù z mezinárodní konference Olomoucké právnické dny, kvìten 2009, trestnì právní sekce. Praha, Leges, 2009, s. 178.

31) Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dòa 16. novembra 2010 vo veci C-261/09 Gaetano Mantello.

32) Kto v èase spáchania èinu inak trestného nedovà il trnásty rok svojho veku, nie je trestne zodpovedný. Toto pravidlo neplatí pre trestný èin sexuálneho zneu ívania pod¾a § 201 Trestného zákona, kedy nie je trestne zodpovedný ten, kto v èase spáchania èinu nedovà il pätnásty rok svojho veku (§ 22 Trestného zákona Zákon NR SR zo dòa 20. mája 2005 è. 300/2005 Z. z.).

33) MA ¼ANYOVÁ, D.: Subjekt trestného èinu; in: IVOR, J. et al.: Trestné právo hmotné: V eobecná èas ; druhé, doplnené a prepracované vydanie, Bratislava: Iura edition, 2010, s. 127 128.

34) Dohovor o ochrane ¾udských práv a základných slobôd, Rím, 4. 11. 1950 (v znení protokolov è. 11 a 14).

35) APAP, J. et CARRERA, S.: European Arrest Warrant: A Good Testing Ground for Mutual Recognition in the Enlarged EU?; Brussels: Centre for European Policy Studies, 2004, s. 13.

133

Klimek, L. boli formálne vymedzené.36) Ako poukázal Európsky súd pre ¾udské práva, citované ustanovenie zakotvuje jednu z najzákladnej ích hodnôt demokratickej spoloènosti. Dokonca aj v tých najnároènej ích podmienkach, ako je boj proti terorizmu a organizovanému zloèinu, dohovor zakazuje v absolútnom vyjadrení muèenie a ne¾udské èi poni ujúce zaobchádzania alebo trestanie.37) 3.1.2 Obligatórne dôvody v zákone o európskom zatýkacom rozkaze a vybrané poznatky týkajúce sa iných tátov Aj napriek tomu, e rozsah vy ie uvedených obligatórnych dôvodov je limitovaný, zákon o EZR ide nad rámec rámcového rozhodnutia tým, e zaviedol do slovenskej právnej úpravy o dva dôvody viac. Obsahuje pä obligatórnych dôvodov, kedy sa obligatórne odmietne vykonanie EZR slovenskými justiènými orgánmi (§ 23 ods. 1 zákona o EZR38)). Dôvody, ktoré mo no nájs v sledovanom ustanovení navy e, sú v rámcovom rozhodnutí uvedené na zozname fakultatívnych dôvodov.

Nako¾ko zákon o EZR sa normatívne zhoduje s rámcovým rozhodnutím oh¾adne amnestie, princípu ne bis in idem a veku po adovanej osoby, na tomto mieste uvádzame len dôvody, ktoré obsahuje nad rámec rámcového rozhodnutia, t. j. na základe zákona o EZR, vykonanie EZR sa odmietne aj vtedy, ak: 1. skutok, pre ktorý bol vydaný EZR, nie je trestným èinom pod¾a právneho poriadku SR a nejde o konanie pod¾a § 4 ods. 4 a 5 zákona o EZR (prelomenie zásady obojstrannej trestnosti skutku pozn. autora); vo vz ahu k daniam, poplatkom, clám alebo k mene nemo no odmietnu výkon EZR iba preto, e právny poriadok SR neupravuje rovnaký druh daní alebo ciel alebo neobsahuje rovnaké ustanovenia týkajúce sa daní, poplatkov, ciel alebo meny ako právny poriadok tátu pôvodu;39) 2. justièný orgán vykonávajúci EZR zistil, e trestné stíhanie alebo výkon trestu odòatia slobody vy iadanej osoby sú premlèané pod¾a právneho poriadku SR a na stíhanie trestného èinu je daná právomoc slovenských orgánov pod¾a právneho poriadku SR.40) Na tomto mieste sme sa dopracovali k polemike. Síce tieto dôvody sú v právnom poriadku SR obligatórnymi, no rámcové rozhodnutie ich predstavilo na zozname fakultatívnych dôvodov.41) Vynára sa otázka, èi je mo né, aby fakultatívne dôvody mohli by poòaté vo vnútro tátnom prevedení EZR ako obligatórne. Nako¾ko ide o dôvody fakultatívne, tak je na ka dom èlenskom táte, èi ich implementuje v etky alebo len niektoré z nich.42) Následne sa vynára otázka, ako vyklada ustanovenia rámcového rozhodnutia v tejto súvislosti. Z ná ho poh¾adu je mo ný, prinajmen om, dvojaký výklad: 36) GREER, S.: The European Convention on Human Rights: Achievements, Problems and Prospects; Cambridge University Press, 2007, s. 232 233.

37) Selmouni v. France (Application no. 25803/94), Judgment of 28 July 1999.

38) Paragraf 23 zákona o EZR Odmietnutie vykonania EZR. Toto ustanovenie v ods. 1 obsahuje obligatórne dôvody pre nevykonanie EZR a v ods. 2 fakultatívne dôvody.

39) Paragraf 23 ods. 1 písm. d) zákona o EZR. 40) Paragraf 23 ods. 1 písm. e) zákona o EZR. 41) Pozri èl. 4 ods. 1 a 4 rámcového rozhodnutia.

42) ALEGRE, S. et LEAF, M.: European Arrest Warrant: A solution ahead of its time?; London: Justice, 2003, s. 26.

134

Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu A. je na úvahe èlenských tátov, èi budú pova ova fakultatívne dôvody predstavené rámcovým rozhodnutím za dôvody, ktoré sa mô u sta na základe úvahy zákonodarcu vo vnútro tátnej právnej úprave EZR obligatórnymi, alebo B. obe kategórie dôvodov, teda obligatórne aj fakultatívne, sú pova ované za striktne oddelené a èlenské táty ich museli implementova presne pod¾a ich kategorizácie v rámcovom rozhodnutí, a a vtedy, ak fakultatívny dôvod nastane pri aplikácii EZR, následne sa justièný orgán rozhodne, èi ho uplatní alebo nie.

Ak sa chceme pridr iava rámcového rozhodnutia, ktoré neobsahuje ustanovenie, na základe ktorého sa fakultatívny dôvod mô e sta obligatórny, tak sa prikláòame k druhej alternatíve jeho výkladu. Ak sa prikloníme k názoru Európskej komisie, ktorá oznaèila zmenu dôvodov pre obligatórne odmietnutie výkonu EZR ako nedostatok implementácie rámcového rozhodnutia,43) nedovolíme si vyslovi , èi zavedenie fakultatívnych dôvodov ako obligatórnych je správne alebo nie, ale urèite nie je v súlade s rámcovým rozhodnutím. Istotne bude objektívnej ie, ak pouká eme znova na argumentáciu Súdneho dvora vo veci Maria Pupino: ka dé rámcové rozhodnutie zaväzuje vnútro tátne súdy, v súlade so zásadou lojality k EÚ, prihliada pri výklade vnútro tátneho práva bez oh¾adu na to, èi ide o predpisy vydané pred prijatím rámcového rozhodnutia alebo po òom èo mo no najviac na znenie a úèel rámcového rozhodnutia, aby tak boli dosiahnuté ciele, ktoré rámcové rozhodnutie sleduje. Dodávame, e cie¾om rámcového rozhodnutia (o EZR) je urýchli vynucovanie trestnej zodpovednosti v EÚ a prekona extradièné konanie.

Dokonca, jeho dôvodová správa vopred poukázala na skutoènos , e prípady odmietnutia výkonu EZR sú vymedzené dôvodmi na jeho nevykonanie, ktorých rozsah je vopred obmedzený.44) Sme toho názoru, e je vhodné, aby zákon o EZR reflektoval rozsah obligatórnych dôvodov pre nevykonanie EZR, nako¾ko roz írením jeho rozsahu sa stráca novátorská filozofia EZR. Slovenská republika nie je jediným tátom, ktorý neimplementoval ustanovenia rámcového rozhodnutia týkajúceho sa dôvodov na nevykonanie EZR v jeho poòatí. Napríklad Spojené krá¾ovstvo45) a Holandsko46) neimplementovali amnestiu ako dôvod pre nevykonanie EZR vôbec. V týchto krajinách nie je prípustná amnestia, tak e logicky jej nezavedenie medzi dôvody pre nevykonanie EZR nemo no pova ova za rozporné s rámcovým rozhodnutím.47) Implementácia EZR v Spojenom krá¾ovstve nebola zïaleka jednoduchá úloha. Bolo tomu tak jednak na úrovni legislatívnej techniky, na úrovni justiènej interpretácie, ako aj pri mno stve citlivých otázok, ktoré bolo nevyhnutné rie i . Z legislatívneho h¾adiska bolo opakovane poukazované, e vnútro tátna úprava EZR nenasleduje rovnaké znenie a truktúru rámcového rozhodnutia. Táto vo¾ba mô e by vysvetlená úsilím zabezpeèi kontinuitu s existujúcou práv43) Správa Komisie o implementácii Rámcového rozhodnutia Rady zo dòa 13. júna 2002 o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania osôb medzi èlenskými tátmi od roku 2005. KOM(2007) 407.

44) Proposal for a Council framework decision on the European arrest warrant and the surrender procedures between the Member States. COM(2001) 522.

45) Pozri Extradition Act 2003, do ktorého Spojené krá¾ovstvo implementovalo ustanovenia rámcového rozhodnutia.

46) Pozri obdobne holandskú právnu úpravu Wet van 29 april 2004 tot implementatie van het kaderbesluit van de Raad van de Europese Unie betreffende het Europees aanhoudingsbevel en de procedures van overlevering tussen de lidstaten van de Europese Unie (Overleveringswet).

47) Report from the Commission based on Article 34 of the Council Framework Decision of 13 June 2002 on the European arrest warrant and the surrender procedures between Member States Annex. SEC(2006) 79.

135

Klimek, L. nou úpravou a praxou upravujúcou vydávanie, najmä vzh¾adom na to, e implementácia EZR v Spojenom krá¾ovstve predstavovala v tejto krajine reformu systému vydávania.48) Pod¾a informácií Európskej komisie, je po¾utovaniahodné, e niektoré justièné orgány zamietajú výkon EZR v prípade tátnych príslu níkov, prièom sa odvolávajú na vlastnú právomoc, ale sami nevedú trestné stíhanie. Napríklad, Holandsko bolo názoru, e je potrebné vo vz ahu k svojim tátnym príslu níkom obnovi systematickú kontrolu obojstrannej trestnosti a podmieni ich odovzdanie záruke, e mô e zmeni ich trest.49) 3.2 K fakultatívnym dôvodom V predo lom texte sme sa zaoberali aj poznatkami týkajúcimi sa fakultatívnych dôvodov na nevykonanie EZR. To bolo spôsobené tým, e ani jednu skupinu dôvodov nemô eme vníma striktne oddelene, ale len vo vzájomných súvislostiach. Na tomto mieste nebudeme znova poukazova na poznatky týkajúce sa tejto skupiny dôvodov, ktoré boli prezentované v texte vy ie.

Doteraz sme nekonkretizovali, na presne ktoré dôvody mo no upriami pozornos . Rámcové rozhodnutie predstavilo obmedzený rozsah siedmich fakultatívnych dôvodov na nevykonanie EZR. Tie sú legislatívne vyjadrené v jeho èl. 4, na základe ktorého justièný orgán èlenského tátu, ktorý vykonáva EZR, mô e odmietnu vykona EZR v týchto prípadoch: 1. ak v jednom z prípadov uvedených v èlánku 2 ods. 4 rámcového rozhodnutia, èin, na základe ktorého je EZR vydaný, nie je trestným èinom pod¾a právnych predpisov vykonávajúceho èlenského tátu (v súvislosti s nevy adovaním podmienky obojstrannej trestnosti skutku pozn. autora); av ak, vo vz ahu k daniam alebo poplatkom, clám a devízam, sa výkon EZR nemô e odmietnu z dôvodu, e právny predpis vykonávajúceho èlenského tátu neukladá rovnaký typ dane alebo poplatku alebo neobsahuje rovnaký typ pravidiel, pokia¾ ide o dane, poplatky a colné a devízové predpisy, ako právo vydávajúceho èlenského tátu, 2. ak osoba, na ktorú sa vz ahuje EZR, je trestne stíhaná v èlenskom táte vykonávajúcom EZR za rovnaký èin ako ten, ktorý je jeho dôvodom, 3. ak sa justièné orgány èlenského tátu, vykonávajúceho EZR, rozhodli nestíha trestný èin, na základe ktorého bol EZR vydaný, alebo rozhodli o zastavení konania, alebo ak bol vynesený definitívny rozsudok proti vy iadanej osobe v niektorom èlenskom táte pre rovnaké èiny, 4. ak trestné stíhanie alebo trest vy iadanej osoby sú premlèané pod¾a právneho poriadku èlenského tátu vykonávajúceho EZR a príslu né èiny spadajú do právomoci èlenského tátu pod¾a jeho vlastného trestného práva, 5. ak justièný orgán vykonávajúci EZR je informovaný, e vy iadaná osoba bola s koneènou platnos ou odsúdená tretím tátom50) za rovnaké èiny za predpokladu, e rozsudok bol vykonaný alebo sa v súèasnosti vykonáva alebo u nemô e by vykonaný pod¾a právneho poriadku krajiny vyná ajúcej rozsudok, 48) MITSILEGAS, V.: Drafting to Implement EU Law: the European Arrest Warrant in the United Kingdom; in: STEFANOU, C. et XANTHAKI, H. (eds.): Drafting Legislation: A Modern Approach; Aldershot: Ashgate, 2008, s. 211.

49) Správa Komisie, zalo ená na èlánku 34 Rámcového rozhodnutia Rady, zo dòa 13. júna 2002, o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania medzi èlenskými tátmi. KOM(2006) 8.

50) Tretím tátom sa v tomto kontexte rozumie neèlenský tát EÚ.

136

Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu 6. ak EZR bol vydaný pre úèely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, ak sa po adovaná osoba zdr iava alebo je tátnym obèanom alebo má trvalý pobyt v èlenskom táte vykonávajúcom EZR a tento tát sa zavia e, e vykoná rozsudok alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútro tátnymi právnymi predpismi (toto ustanovenie vyvolalo otázky týkajúce sa jeho výkladu, bli ie pozri text ni ie pozn. autora), 7. ak sa EZR vz ahuje na trestné èiny, ktoré: a) sú pova ované èlenským tátom vykonávajúcim EZR za èiny, ktoré boli spáchané úplne alebo sèasti na jeho území alebo na mieste, ktoré je zaò pova ované, alebo b) boli spáchané mimo územia èlenského tátu vydávajúceho EZR a právny poriadok tohto tátu neumo òuje stíhanie pre rovnaké trestné èiny, ak boli spáchané mimo jeho územia.

Pokia¾ ide o implementáciu fakultatívnych dôvodov pre nevykonanie EZR, tá vedie k ve¾mi odli ným situáciám, ktoré sa menia od jedného èlenského tátu k druhému. Niektoré táty prijali len ich èas alebo nechali ir í priestor svojim justièným orgánom. Iné ich oznaèili v etky za povinné.51) Príkladom je prvý zákon o EZR z roku 2004. Tento zákon nekategorizoval dôvody pre nevykonanie EZR na obligatórne a fakultatívne, ako ich predstavilo rámcové rozhodnutie. Pri prijímaní pôvodného znenia tohto zákona do lo k splynutiu v etkých dôvodov do jedného celku a neprevzala sa ich rôznorodos . Z vtedaj ej formulácie v § 14 ods. 1 uvedeného zákona52) vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu justièného orgánu tátu pôvodu sa odmietne, ak: vyplývala povinnos konania, nie jeho dispozícia, no pritom nie v etky dôvody uvedené v tomto ustanovení boli dôvodmi obligatórnymi. Z akých príèin do lo k takémuto pochybeniu v legislatívnom procese, to nie je známe, ba dokonca ani dôvodová správa k prvému zákonu o EZR sa nezmieòuje o fakultatívnych dôvodoch v poòatí rámcového rozhodnutia o EZR. V jej osobitnej èasti sa zmieòuje oh¾adne ustanovenia § 14 ods. 1 takto upravujú sa prípady, v ktorých nie je mo né vykona EZR. Zákon v tomto prípade stanovuje obligatórne dôvody, ktoré tvoria preká ku vykonania EZR . Oh¾adne fakultatívnej mo nosti nevykonania ERZ sa zmieòuje v nasledujúcej vete takto pokia¾ by v ak vykonanie EZR bolo v rozpore so záväzkami SR z medzinárodných zmlúv v oblasti ¾udských práv, ktoré majú pod¾a Ústavy prednos pred zákonom, mo no rozhodnú o nevykonaní EZR aj z dôvodu aplikácie takejto zmluvy . Takéto ustanovenie sa v ak nenachádza ani v rámcovom rozhodnutí, ba ani v prvom zákone o EZR. Teda, aj keï dôvodová správa sa o tejto okolnosti zmieòuje, nebola záväzným pravidlom so zákonným podkladom, iba e by slovenský orgán, ako justièný orgán vykonávajúci EZR, mal neustále na pamäti ústavné zakotvenie vz ahu medzinárodných zmlúv a vnútro tátnych zákonov.53)

51) Správa Komisie, zalo ená na èlánku 34 Rámcového rozhodnutia Rady, zo dòa 13. júna 2002, o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania medzi èlenskými tátmi. KOM(2006) 8.

52) Paragraf 14 prvého zákona o EZR Odmietnutie vykonania EZR. 53) Medzinárodné zmluvy o ¾udských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednos pred zákonmi (èl. 7 ods. 5 Ústavy SR Zákon Slovenskej národnej rady zo dòa 1. septembra 1992 è. 460/1992 Zb.).

137

Klimek, L. 4. Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu pred Súdnym dvorom EÚ Na základe èl. 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia (ïalej len èl. 4/6 ), justièný orgán vykonávajúci EZR mô e odmietnu vykona EZR, ak po adovaná osoba sa zdr iava alebo je tátnym obèanom alebo má trvalý pobyt v èlenskom táte vykonávajúcom EZR, a tento tát sa zavia e, e vykoná rozsudok alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútro tátnymi právnymi predpismi.

Ako sme si mali mo nos v imnú vy ie, ide o jeden zo siedmich fakultatívnych dôvodov pre nevykonanie EZR. Uvedené ustanovenie mo no pova ova za polemické, nako¾ko Súdny dvor sa ním zaoberal a v dvoch konaniach. Numericky síce takýto poèet nepredstavuje vysoké èíslo, no dve prejudiciálne konania týkajúce sa jedného ustanovenia predstavujú v pomere s celkovým poètom prejudiciálnych konaní pred Súdnym dvorom, týkajúcich sa EZR, dovolíme si poveda , astronomický poèet. Súdny dvor sa v súvislosti so sledovaným ustanovením rámcového rozhodnutia zaoberal: – výkladom pojmov zdr iava sa (resp. sa zdr iava ) a má trvalý pobyt , ako aj – dodatoènými administratívnymi po iadavkami týkajúcimi sa då ky pobytu po adovanej osoby.

4.1 Prípad Szymon Koz³owski: výklad pojmov zdr iava sa a má trvalý pobyt Po¾ský justièný orgán iadal, na základe EZR, nemecký justièný orgán o zatknutie a odovzdanie po¾ského obèana Szymona Koz³owského, a to na úèely výkonu trestu odòatia slobody, ktorý mu ulo il po¾ský súd, nako¾ko k výkonu trestu nedo lo. S. Koz³owski sa v tom èase nachádzal v ústave na výkon trestu odòatia slobody v Nemecku, kde vykonával trest odòatia slobody, na ktorý bol odsúdený nemeckým súdom za 61 skutkov trestného èinu podvodu, spáchaných v Nemecku. Do dátumu jeho zadr ania v Nemecku býval v preva nej miere na nemeckom území a ivobytie si v podstatnom rozsahu zabezpeèoval páchaním trestnej èinnosti. Jeho pobyt bol preru ovaný, napríklad poèas vianoèných sviatkov.

V rámci kontroly, ku ktorej musí dôjs v Nemecku na základe zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach,54) musel súd urèi , èi zvyèajný pobyt S. Koz³owského bol na nemeckom území a èi sa tu aj naïalej nachádza. V prípade zápornej odpovede na túto otázku musí súd schváli výkon EZR. Nemecký vnútro tátny súd rozhodol preru i konanie a predlo i Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku,55) nevyhnutnú pre jeho správne posúdenie veci. Pýtal sa, èi vyluèujú nasledujúce skutoènosti domnienku, e osoba má trvalý pobyt alebo zdr iava sa v èlenskom táte na úèely èl. 4/6: a) pobyt osoby v èlenskom táte vykonávajúcom EZR nebol nepretr itý, b) pobyt osoby tam nie je v súlade s právom o vstupe a pobyte cudzincov, c) osoba sa tam sústavne dopú a trestných èinov pre finanèný výnos, a/alebo d) osoba je vo výkone trestu odòatia slobody.

54) Gesetz über die internationale Rechtshilfe in Strafsachen.

55) Návrh na zaèatie prejudiciálneho konania, podaný Oberlandesgericht Stuttgart (Nemecko) dòa 18. februára 2008, v súvislosti s konaním na výkon európskeho zatykaèa proti Szymonovi Koz³owskému.

138

Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu Touto otázkou sa vnútro tátny súd pýtal, aký je dosah termínov má trvalý pobyt a zdr iava sa , uvedených vo vy ie citovanom èlánku rámcového rozhodnutia. Konkrétnej ie, èi po adovanú osobu v rámci konania o výkone EZR mo no pova ova za osobu, na ktorú sa vz ahuje èl. 4/6.

Z potreby jednotného uplatòovania práva EÚ a zásady rovnosti vyplýva, e znenie ustanovenia práva EÚ, ktoré neobsahuje iadny výslovný odkaz na právo èlenských tátov s cie¾om urèi jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, je po adovaný autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zoh¾adòova kontext ustanovenia a cie¾ sledovaný príslu nou právnou úpravou.56) Na základe èl. 4/6, pôsobnos dôvodu pre nepovinné nevykonanie EZR, obsiahnutého v tomto èlánku, je ohranièená na osoby, ktoré, ak nie sú tátnymi príslu níkmi vykonávajúceho èlenského tátu, sa v òom zdr iavajú alebo v tomto táte majú trvalý pobyt. Napriek tomu, význam a dosah sledovaných pojmov rámcové rozhodnutie nedefinuje, ba neodkazuje ani na iné právne akty, ktoré pou ívajú pojem bydliska alebo trvalého pobytu. Existujúce definície pojmu trvalého pobytu, uvedené v iných aktoch ES/EÚ, boli stanovené osobitne v závislosti od ich systému a úèelu, ale nezodpovedajú systému a úèelu rámcového rozhodnutia. Nemô u by preto prebrané na výklad pojmu trvalého pobytu uvedeného rámcovom rozhodnutí.57) Súdny dvor v rozhodní Szymon Koz³owski judikoval, e sledované pojmy majú by vykladané v takom zmysle, na základe ktorého po adovaná osoba má trvalý pobyt vo vykonávajúcom èlenskom táte, ak si zalo ila svoj skutoèný pobyt v tomto èlenskom táte, a zdr iava sa v tomto táte, ak v nadväznosti na dlhodobý pobyt v urèitej då ke v tomto èlenskom táte nadobudla väzby s týmto tátom na podobnej úrovni ako v prípade pobytu. Súdny dvor upresòuje výklad pojmu zdr iava sa v tom zmysle, e na úèely urèenia, èi existujú medzi po adovanou osobou a èlenským tátom vykonávajúcim EZR väzby umo òujúce kon tatova , e na túto osobu sa vz ahuje termín zdr iava sa v zmysle èl. 4/6, je úlohou justièného orgánu vykonávajúceho ERZ vykona celkové posúdenie viacerých objektívnych okolností charakterizujúcich situáciu tejto osoby, medzi ktorými sú najmä då ka, povaha a podmienky pobytu po adovanej osoby, ako aj rodinné a hospodárske vz ahy, ktoré udr uje táto osoba s vykonávajúcim èlenským tátom.58) 4.2 Prípad Dominic Wolzenburg: dodatoèné administratívne po iadavky Nemecký obèan Dominic Wolzenburg bol v Nemecku odsúdený podmieneèným trestom odòatia slobody za viacero trestných èinov, preva ne za dovoz marihuany do Nemecka. Nako¾ko poru il podmienky ulo ené v rámci odkladu výkonu trestu, nemecký justièný orgán vydal proti nemu EZR. D. Wolzenburg sa v tom èase zdr iaval na území Holandska, kde bol následné vzatý do väzby. Holandský vnútro tátny súd uviedol, e skutoènosti, ktoré viedli k vydaniu EZR, sú v holandskom právnom poriadku trestné, a e D. Wolzenburg nemô e strati svoje právo na pobyt v Holandsku z dôvodu trestných èinov, pre ktoré bol odsúdený v Nemecku. Taktie sa domnieval, e nespåòal podmienky vy adované na získanie povolenia na trvalý pobyt na holandskom území z dôvodu, e sa v Holandsku nezdr iaval nepretr ite poèas pia56) Bli ie pozri Rozhodnutie Súdneho dvora ES zo dòa 18. októbra 2007 vo veci C-195/06 Österreichischer Rundfunk, bod 24.

57) Stanovisko Generálneho advokáta Yves Bot vo veci C-66/08 Szymon Koz³owski, bod 138.

58) Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 17. júla 2008 vo veci C-66/08 Szymon Koz³owski.

139

Klimek, L. tich rokov, ale e obèania EÚ59) zdr iavajúci sa legálne v èlenskom táte v dy ne iadajú o takéto povolenie.

Za týchto podmienok preru il holandský súd konanie a obrátil sa na Súdny dvor. iadal, aby rozhodol, èi mô e èlenský tát vykonávajúci EZR, okrem po iadavky týkajúcej sa då ky trvania legálneho pobytu, ulo i ïal ie administratívne po iadavky, ako je povinnos ma povolenie na trvalý pobyt.60) Touto otázkou sa vnútro tátny súd pýtal, èi èl. 4/6 má by vykladaný v tom zmysle, e èlenský tát vykonávajúci EZR mô e, okrem po iadavky týkajúcej sa då ky trvania pobytu v tomto táte, podmieni uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie EZR splnením ïal ích administratívnych po iadaviek napr. po iadavkou ma povolenie na trvalý pobyt.

Problematika vo¾ného vstupu, pohybu a zdr iavania sa obèanov EÚ a ich rodinných príslu níkov v rámci územia èlenských tátov patrí medzi slobody vnútorného trhu EÚ. Jej právnu úpravu pokrýva Smernica o práve obèanov Únie a ich rodinných príslu níkov vo¾ne sa pohybova a zdr iava sa v rámci územia èlenských tátov61) (ïalej len smernica ).62) Obèania EÚ, ktorí sa legálne zdr iavali poèas nepretr itého obdobia piatich rokov v hostite¾skom èlenskom táte, majú právo trvalého pobytu v tomto èlenskom táte.63) Èlenské táty na základe iadosti a po overení doby pobytu vydajú obèanom EÚ, ktorí majú nárok na trvalý pobyt, dokument potvrdzujúci trvalý pobyt.64) Na základe takto formulovaného ustanovenia, právna úprava neukladá obèanom EÚ, ktorí nadobudli právo na trvalý pobyt na území iného èlenského tátu, povinnos , aby boli dr ite¾mi povolenia na trvalý pobyt. Takáto povinnos nie je obsiahnutá ani v Zmluve o EÚ. Povinnos je ulo ená len voèi tátom, a to za predpokladu, e si osoba po iada o takýto doklad. Hodnota takéhoto dokumentu je deklaratórna. Teda, nemô e ma kon titutívnu povahu.65) Z vy ie uvedeného vyplýva, e dodatoèná administratívna po iadavka, akou je povolenie na trvalý pobyt, nemô e predstavova , ak ide o obèana EÚ, nevyhnutnú podmienku uplatnenia dôvodu na fakultatívne nevykonanie EZR, uvedeného v èl. 4/6. To judikoval aj Súdny dvor, na základe ktorého èl. 4/6 musí by vykladaný v tom zmysle, e ak ide o obèana EÚ, èlenský tát vykonávajúci EZR nemô e, okrem podmienky týkajúcej sa då ky pobytu v tomto táte, podmieni uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie EZR, upraveného v tomto ustanovení splnením ïal ích administratívnych po iadaviek, ako napríklad po iadavkou ma povolenie na trvalý pobyt.66)

59) K obèianstvu EÚ bli ie pozri èl. 20 Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj Správu o obèianstve EÚ za rok 2010, KOM(2010) 603.

60) Návrh na zaèatie prejudiciálneho konania, podaný Rechtbank Amsterdam Internationale Rechtshulpkamer (Holandsko), zo dòa 21. marca 2008, v súvislosti s konaním Officier van justitie v. Dominic Wolzenburg.

61) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES zo dòa 29. apríla 2004 o práve obèanov Únie a ich rodinných príslu níkov vo¾ne sa pohybova a zdr iava sa v rámci územia èlenských tátov [ ]. Úradný vestník EÚ, L 158/77, 30. 4. 2004.

62) Na tomto mieste je vhodné poznamena , e vychádzame z právneho stavu v èase prejudiciálneho konania.

63) Èl. 16 ods. 1 smernice v èase prejudiciálneho konania.

64) Èl. 19 smernice v èase prejudiciálneho konania.

65) Pozri v tomto zmysle Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 12. mája 1998 vo veci C-85/96 Martínez Sala.

66) Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 6. októbra 2009 vo veci C-123/08 Dominic Wolzenburg.

140

Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu 5. Záver U na prvý poh¾ad je zrejmé, e èlenské táty sú povinné vykona ka dý EZR, a to na základe zásady vzájomného uznávania justièných rozhodnutí. Tým, e mo no hovori o automatickom uznávaní zatykaèov vydaných v èlenských tátoch, rámcové rozhodnutie sa usiluje o urýchlenie konania a o napomáhanie presunu osôb aj v prípadoch, ak by sa aplikovali zásady vydávania (extradície), ktoré by bránili vydaniu osoby. Významný rozdiel medzi tradièným vydávaním medzi èlenskými tátmi a vykonaním EZR je ten, e pri odovzdávaní sú vopred obmedzené dôvody pre nevykonanie EZR. To je odôvodòované zásadou vzájomnej dôvery v integritu justièných systémov èlenských tátov.

Záverom teda mo no kon tatova , e èlenské táty nie sú povinné vykona ka dý EZR. Rámcové rozhodnutie predstavilo dôvody pre nevykonanie EZR, pri aplikácii ktorých dochádza k odmietnutiu jeho výkonu. Sú rozdelené do dvoch skupín na obligatórne (povinné) a fakultatívne (nepovinné). Aj napriek tomu, e ide o limitovaný rozsah dôvodov, zákon o EZR ide nad rámec rámcového rozhodnutia tým, e zaviedol do slovenskej právnej úpravy dva obligatórne dôvody navy e. Koniec koncov, nie v etky èlenské táty preukázali snahu zavies tieto dôvody v súlade v predstavami tvorcov rámcového rozhodnutia. Niektoré i li nad rámec vopred stanovených dôvodov, iné na druhej strane niektoré dôvody odignorovali. V súvislosti s interpretáciou vybraných otázok pri aplikácii EZR sa stretávame aj s analýzou vybraných aplikaèných otázok, ktoré boli prejednávané na Súdnom dvore EÚ.

Pou ité pramene: Odborná literatúra: 1. ALEGRE, S. et LEAF, M.: European Arrest Warrant: A solution ahead of its time? London: Justice, 2003 2. BALZAQ, T. et CARRERA, S. (eds.): Security Versus Freedom?: A Challenge for Europe s Future. Aldershot: Ashgate, 2006 3. BELL, J. et KILPATRICK, C. (eds.): The Cambridge Yearbook of European Legal Studies, Vol. 6, 2003 2004, s. 201 217 4. BLEKXTOON, R. et Van BALLEGOOIJ, W. (eds.): Handbook on the European Arrest Warrant. The Hague: T. M. C. Asser Press, 2005 5. CRYER, R. FRIMAN, H ROBINSON, D. et WILMSHURST, E.: An Introduction to International Criminal Law and Procedure. 2nd edition. Cambridge University Press, 2010 6. GREER, S.: The European Convention on Human Rights: Achievements, Problems and Prospects. Cambridge University Press, 2007 7. IVOR, J. et al.: Trestné právo hmotné: V eobecná èas . Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Iura edition, 2010 8. IVOR, J. et al.: Trestné právo procesné. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Iura edition, 2010

141

Klimek, L. 9. KEIJYER, N. et Van SLIEDREGT, E. (eds.): The European Arrest Warrant in Practice.

The Hague: T. M. C. Asser Press, 2009 10. STEFANOU, C. et XANTHAKI, H. (eds.): Drafting Legislation: A Modern Approach. Aldershot: Ashgate, 2008 11. VERMEULEN, G.: Essential texts on International and European Criminal Law. 4th edition. Antwerpen: Maklu Publishers, 2005 Odborné èlánky a vedecké túdie: 12. APAP, J. et CARRERA, S.: European Arrest Warrant: A Good Testing Ground for Mutual Recognition in the Enlarged EU? Brussels: Centre for European Policy Studies, 2004 13. KLIMEK, L.: Genéza európskeho zatýkacieho rozkazu a proces jeho implementácie v Slovenskej republike. In: Právny obzor, roè. 94, è. 5 (2011), s. 462 483 14. KLIMEK, L.: Úvahy de lege ferenda k novému slovenskému zákonu o európskom zatýkacom rozkaze. In: Trestní právo, roè. 15, è. 7-8 (2011), s. 54 58 15. KLIMEK, L.: Vplyv rozhodovacej èinnosti Súdneho dvora EÚ na európsky zatýkací rozkaz. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, roè. 5, è. 1 (2011), s. 14 31 16. KLIMEK, L.: Zmeny európskeho zatýkacieho rozkazu, týkajúce sa konania in absentia .

In: Justièná revue, roè. 61, è. 10 (2009), s. 1282 1288 17. POLLICINO, O.: European Arrest Warrant and Constitutional Principles of the Member States: a Case Law-Based Outline in the Attempt to Strike the Right Balance between Interacting Legal Systems. In: German Law Journal, Vol. 9, No. 10 (2008), s. 1313 1355 18. VENNEMANN, N.: The European Arrest Warrant and Its Human Rights Implications. In: Zeitschrift für ausländisches öffentliches Recht und Völkerrecht, Vol. 63, 2003, s. 103 122 19. ZÁHORA, J.: Aplikácia zásady ne bis in idem v Európskej únii. In: JELÍNEK, J. (ed.): O novém trestním zákoníku: Sborník pøíspìvkù z mezinárodní konference Olomoucké právnické dny, kvìten 2009: trestnì právní sekce. Praha: Leges, 2009, s. 175 183 20. ZÁHORA, J.: Vzájomné uznávanie trestných rozsudkov v Európskej únii. In: Justièná revue, roè. 61, è. 8-9 (2009), s. 1048 1054 Právne predpisy: 21. Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV zo dòa 13. júna 2002 o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania osôb medzi èlenskými tátmi 22. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES zo dòa 29. apríla 2004 o práve obèanov Únie a ich rodinných príslu níkov vo¾ne sa pohybova a zdr iava sa v rámci územia èlenských tátov [ ] 23. Trestný zákon Zákon NR SR zo dòa 20. mája 2005 è. 300/2005 Z. z.

24. Ústava SR Zákon Slovenskej národnej rady zo dòa 1. septembra 1992 è. 460/1992 Zb. 25. Zákon NR SR zo dòa 24. júna 2004 è. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov

142

Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu 26. Zákon NR SR zo dòa 9. marca 2010 è. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze 27. Zmluva o fungovaní Európskej únie Súdne rozhodnutia: 28. Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 11. februára 2003 v spojených veciach C-187/01 Hüseyin Gözütok a C-385/01 Klaus Brügge 29. Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 16. júna 2005 vo veci C-105/03 Maria Pupino 30. Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 17. júla 2008 vo veci C-66/08 Szymon Koz³owski 31. Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 6. októbra 2009 vo veci C-123/08 Dominic Wolzenburg 32. Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dòa 16. novembra 2010 vo veci C-261/09 Gaetano Mantello 33. Selmouni v. France (Application no. 25803/94), Judgment of 28 July 1999 Iné pramene: 34. Dôvodová správa k návrhu zákona NR SR zo dòa 24. júna 2004 è. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze 35. Dôvodová správa návrhu zákona NR SR zo dòa 9. marca 2010 è. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze 36. KLIMEK, L.: European Arrest Warrant: Diploma Work. Bratislava: Bratislavská vysoká kola práva, 2010 37. Návrh na zaèatie prejudiciálneho konania, podaný Oberlandesgericht Stuttgart (Nemecko) dòa 18. februára 2008, v súvislosti s konaním na výkon európskeho zatykaèa proti Szymonovi Koz³owskému 38. Návrh na zaèatie prejudiciálneho konania, podaný Rechtbank Amsterdam Internationale Rechtshulpkamer (Holandsko) dòa 21. marca 2008, v súvislosti s konaním Officier van justitie v. Dominic Wolzenburg 39. Návrhy generálneho advokáta Yves Bot vo veci C-261/09 Gaetano Mantello 40. Návrhy generálnej advokátky Juliane Kokott vo veci C-105/03 Maria Pupino 41. Proposal for a Council framework decision on the European arrest warrant and the surrender procedures between the Member States. COM(2001) 522 42. Report from the Commission based on Article 34 of the Council Framework Decision of 13 June 2002 on the European arrest warrant and the surrender procedures between Member States Annex. SEC(2006) 79 43. Správa Komisie o implementácii Rámcového rozhodnutia Rady zo dòa 13. júna 2002 o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania osôb medzi èlenskými tátmi od roku 2007. KOM(2011) 175

143

Klimek, L. 44. Správa Komisie o implementácii Rámcového rozhodnutia Rady zo dòa 13. júna 2002 o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania osôb medzi èlenskými tátmi od roku 2005. KOM(2007) 407 45. Správa Komisie zalo ená na èlánku 34 Rámcového rozhodnutia Rady zo dòa 13. júna 2002 o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania medzi èlenskými tátmi. KOM(2006) 8 46. Stanovisko Generálneho advokáta Yves Bot vo veci C-66/08 Szymon Koz³owski

144

ROZHODNUTIA ÚSTAVNÉHO SÚDU SR Poru enie základných práv s a ovate¾a hlasovaním poslancov pri vo¾be kandidáta na generálneho prokurátora Slovenskej republiky Ústavný súd uznesením I. ÚS 76/2011-22 z 23. februára 2011 prijal na ïal ie konanie s a nos JUDr. D. T. (ïalej aj s a ovate¾ ) vo veci namietaného poru enia základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantovaného v èl. 30 ods. 4 v spojení s èl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ïalej len ústavy ) a práva bez akýchko¾vek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpi za rovnakých podmienok do verejných slu ieb svojej krajiny garantovaného èl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o obèianskych a politických právach (ïalej len pakt o politických právach ), a to hlasovaním poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ïalej len národná rada ) pri vo¾be kandidáta na generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ïalej aj generálny prokurátor ) 2. decembra 2010 a opakovanej vo¾be 7. decembra 2010 (ïalej aj namietané vo¾by ).

Zo s a nosti a z ïal ích predlo ených písomností ústavný súd zistil tieto skutoènosti.

S a ovate¾ bol vymenovaný za generálneho prokurátora Slovenskej republiky 2. februára 2004. Pred skonèením jeho funkèného obdobia bol podaný návrh (aj) na jeho zvolenie do funkcie generálneho prokurátora v nasledujúcom funkènom období. Prvá vo¾ba kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora sa uskutoènila 3. novembra 2010; táto bola neúspe ná. Opakovaná vo¾ba sa uskutoènila 4. novembra 2010 a opä bola neúspe ná, keï e v oboch kolách vo¾by iaden z kandidátov nezískal nadpoloviènú väè inu hlasov prítomných poslancov. Uvedené skon tatovala v uznesení è. 171 zo 4. novembra 2010 aj národná rada s tým, e sa vykoná nová vo¾ba. Nová vo¾ba kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora sa uskutoènila na 9. schôdzi národnej rady 2. decembra 2010. Z prítomných 149 poslancov s a ovate¾ získal 74 hlasov a druhý kandidát doc. JUDr. J. È., získal 73 hlasov. V rámci opakovanej vo¾by uskutoènenej 7. decembra 2010 z prítomných 150 poslancov s a ovate¾ získal 71 hlasov a kandidát doc. JUDr. J. È., nezískal iadny hlas. Za kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora preto nebol zvolený iaden z kandidátov.

Ako uvádza s a ovate¾, v doteraj ích vo¾bách kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora získal s a ovate¾ v dy najviac hlasov, vo vo¾be dòa 02. 12. 2010 delil s a ovate¾a od zvolenia jeden hlas . S a ovate¾ ïalej tvrdí, e «vo¾bu kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora od poèiatku sprevádzalo poru ovanie zásady tajného hlasovania.... Pri opakovanej vo¾be dòa 07. 12. 2010 poslanci Národnej rady..., ktorí... sa hlásia k vládnej koalí-

145

Rozhodnutia Ústavného súdu SR cii, prevzali hlasovacie lístky, ale vôbec sa neodobrali do priestoru urèeného pre hlasovanie a opustili miestnos .... V danom prípade bolo ka dému zrejmé, e poslanci Národnej rady..., ktorí... sa hlásia k vládnej koalícii, a ktorí prevzali hlasovacie lístky, ale vôbec sa neodobrali do priestoru urèeného pre hlasovanie a opustili miestnos , nepodporili iadny návrh, resp. odmietli v etky návrhy.... Skutoènos , e vo¾ba kandidáta na generálneho prokurátora sa vykonáva obligatórne tajným hlasovaním, má zásadný význam nielen pre demokratickú spoloènos , ale aj pre uplatnenie pasívneho volebného práva.»

S a ovate¾ uviedol, e postupom Národnej rady... pri vo¾be kandidáta na generálneho prokurátora..., ktorá nezabezpeèila dodr anie zásady tajného hlasovania, do lo k poru eniu ústavného práva s a ovate¾a na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantovaného v èl. 30 ods. 4... v spojení s èl. 2 ods. 2 Ústavy... . Pod¾a jeho názoru, z èl. 30 ods. 4 ústavy nevyplýva len právo na prístup k voleným funkciám..., ale aj... právo na prístup k voleným funkciám za rovnakých podmienok..... tajné hlasovanie je nepochybne podmienkou prístupu k funkcii generálneho prokurátora, preto e za generálneho prokurátora mô e by vymenovaný iba ten kandidát, ktorý získal vo vo¾bách v tajnom hlasovaní nadpoloviènú väè inu hlasov prítomných poslancov. Rovnaké podmienky na prístup k volenej funkcii s a ovate¾ vyvodil tie z verejného záujmu o to, aby funkciu generálneho prokurátora vykonávala osoba apolitická, nezávislá od politických strán a odborne zdatná; aj preto zákonodarca zakotvil tajnú vo¾bu.

S a ovate¾ ïalej uviedol, e namietané poru enia, ku ktorým do lo v priebehu tajnej vo¾by z 2. decembra 2010, neboli konvalidované ani v rámci opakovanej tajnej vo¾by zo 7. decembra 2010. Ústavný súd na verejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 vo veci rozhodol nálezom I. ÚS 76/2011 takto.

1. Národná rada Slovenskej republiky poru ila základné právo JUDr. D. T. na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok pod¾a èl. 30 ods. 4 v spojení s èl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo bez akýchko¾vek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpi za rovnakých podmienok do verejných slu ieb svojej krajiny garantované èl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o obèianskych a politických právach, a to svojím hlasovaním pri vo¾be kandidáta na generálneho prokurátora 2. decembra 2010 a opakovanej vo¾be 7. decembra 2010.

2. Výsledky hlasovania Národnej rady Slovenskej republiky o kandidátovi na generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 2. decembra 2010 a zo 7. decembra 2010 zru uje a vec vracia Národnej rade Slovenskej republiky na ïal ie konanie.

3. Národná rada Slovenskej republiky je povinná prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky uhradi JUDr. D. T. trovy právneho zastúpenia v sume 2 007 (slovom dvetisícsedem eur) na úèet jeho právneho zástupcu Mgr. M. B., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvy nej èasti s a nosti nevyhovuje.

146

Poru enie základných práv s a ovate¾a hlasovaním poslancov ...

K namietanej parlamentnej procedúre Predmetom ústavného prieskumu bola v okolnostiach danej veci s a nos fyzickej osoby pod¾a èl. 127 ústavy, ktorou namieta poru enie v petite oznaèených práv tajným hlasovaním národnej rady, t. j. parlamentnou procedúrou. V tejto súvislosti ústavný súd musel najskôr posúdi , èi a prípadne za akých okolností mô e súdny orgán ochrany ústavnosti vstupova do parlamentnej procedúry, a to dokonca mimo rámca jeho zákonodarnej èinnosti. Odpoveï na nastolenú otázku vo v eobecnosti formuloval napr. Ústavný súd Èeskej republiky (nález Pl. ÚS 5/02) tak, e iba legálna vô¾a parlamentu je vô¾ou legitímnou. Inými slovami, princíp materiálneho právneho tátu vyplývajúci z èl. 1 ods. 1 ústavy obmedzuje aj národnú radu v tom, e je viazaná vlastnými predpismi, ktoré navy e musia by v súlade s ústavou. Spomenutý súlad je ústavný súd oprávnený preskúma . Ak národná rada v rámci parlamentnej procedúry nedodr í právny (predov etkým ústavný) rámec, ústavný súd je oprávnený takúto parlamentnú procedúru preskúma . Ústavný súd parlamentnú procedúru (mimo zákonodárnej èinnosti) u v minulosti posudzoval (vo veci sp. zn. II. ÚS 48/97, I. ÚS 8/97). Ústavný súd prijal záver, e ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti má oprávnenie preskúma ústavnos parlamentnej procedúry (aj mimo rozsahu zákonodarnej èinnosti národnej rady, pozn.), t. j. v okolnostiach danej veci aj v súvislosti s tajným hlasovaním národnej rady o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora.

Ústavný rozmer tajného hlasovania o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora Napriek tomu, e s a ovate¾om namietaný spôsob tajného hlasovania o kandidátovi na funkciu generálneho prokurátora explicitne nie je uvedený v ústave (pozri ôsma hlava ústavy, pozn.), medzi esenciálnymi predpokladmi tajného hlasovania upravenými priamo v ústave a tajným hlasovaním predpokladaným zákonom, napr. v rokovacom poriadku, teda aj o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora (§ 123 ods. 3 citovaného zákona), nie je zásadnej í rozdiel. V tomto oh¾ade nie je nijako zvlá významné ani to, kto je volièom, t. j. èi volièom pri tajnej vo¾be je obèan, alebo poslanec národnej rady. To znamená, e ka dé posudzovanie ne/tajnosti hlasovania musí zodpoveda minimálne u uvedeným esenciálnym predpokladom ako ústavným kautelám tajnosti volieb. Inými slovami, ak v súvislosti s vo¾bou kandidáta na funkciu generálneho prokurátora nie ústava, ale zákon urèil, e uvedená vo¾ba sa vykonáva tajným hlasovaním, tak aj takúto tajnos hlasovania pri re pektovaní po iadavky ústavne konformnému výkladu (èl. 152 ods. 4 ústavy) treba posúdi cez prizmu ústavne daných jej esenciálnych predpokladov. V rozpore s uvedeným nie je ani skutoènos , e predpoklady zabezpeèenia tajnosti hlasovania sú zvyèajne upravené v zákonnej, èi dokonca podzákonnej matérii, a mô u sa (pod¾a toho, o koho tajnú vo¾bu ide) aj èiastoène odli ova . iadne zabezpeèovacie prostriedky tajného hlasovania toti nemô u ís vo svojej podstate proti obsahu, úèelu a zmyslu ústavného princípu tajného hlasovania, a keby teoreticky aj i li, museli by by na základe ústavne konformného výkladu odmietnuté. Ústavný súd zastáva názor, e aj pri nedostatoènom explicitnom vymedzení esenciálneho predpokladu tajnosti vo¾by kandidáta na funkciu generálneho prokurátora v rámci zákona (rokovacieho poriadku) a podzákonných noriem (volebných poriadkoch), tento vyplýva priamo

147

Rozhodnutia Ústavného súdu SR z ústavného princípu tajného hlasovania [ aby hlasovací lístok upravil (voliè, pozn.) sám (bez prítomnosti ïal ích osôb) a aby nebolo mo né dodatoène zisti , ako hlasoval, resp. aký bol obsah jeho rozhodnutia ]. Úèel a zmysel zákona nemo no h¾ada iba v slovách a vetách právneho predpisu, preto e v právnom predpise sú a musia by v dy obsiahnuté aj princípy uznávané demokratickými právnymi tátmi (nález ÚS ÈR sp. zn. IV. ÚS 275/96). V podobnom duchu sa vyjadril tie ústavný súd (PL. ÚS 16/95) keï kon tatoval, e aj zákonodarný orgán je viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu ústava nepripú a, lebo majú kon titutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v èl. 1 ústavy... .

Z tohto poh¾adu ka dý súdny prieskum volieb uskutoènených tajným hlasovaním [bez oh¾adu na to, èi ide o vo¾by do zastupite¾ských orgánov, prezidenta Slovenskej republiky (ïalej len prezident ), funkcionárov národnej rady alebo kandidáta na funkciu generálneho prokurátora a pod.], pokia¾ je tajné hlasovanie namietané kvalifikovaným spôsobom, sa musí primárne vysporiada s otázkou, èi princíp tajnosti volieb nebol poru ený v takom rozsahu, e toto poru enie zasiahlo do samotnej podstaty tohto in titútu a zbavuje ho úèinnosti. Keï e poru i esenciálny predpoklad ústavného princípu tajného hlasovania [napr. zverejnením/preukázaním toho, ako som hlasoval] mo no iba formou mimoprávneho excesu, potom nemo no, ani uva ova o prípadnej konvalidácii tohto poru enia, napr. poukazom na jeho legitímny cie¾ èi jeho primeranos . Ústavný súd tu má na mysli viaceré verejné vyhlásenia poslancov národnej rady, ktorí zverejnenie svojho hlasovania odôvodòovali tým, e ich volièi majú právo vedie , ako hlasovali v tajnom hlasovaní. Tajná vo¾ba takýto postup neumo òuje, ba práve naopak, ho priamo vyluèuje. Takto by poslanci národnej rady mohli postupova vtedy, ak by hlasovanie o návrhu generálneho prokurátora bolo verejné (èo v okolnostiach danej veci nebolo, pozn.).

Touto mo nos ou zákonnej úpravy zákonodarca disponoval/disponuje. V rámci prípadnej zákonnej zmeny ( de lege ferenda ) netreba v ak zabúda na historický a politický odkaz tajnej vo¾by, demokratickú tradíciu a ani na to, e èasté zmeny volebnej legislatívy alebo zmeny zavedené krátko pred vo¾bami, èi poèas nich mo no vníma aj ako pokus manipulova volebné zákony v prospech politických strán pri moci. Tento odkaz Etického kódexu Benátskej komisie sa síce dotýka primárne volieb do zastupite¾ských orgánov, av ak jeho závery sú pou ite¾né aj na posudzovaný prípad.

V rozsahu uvedeného mo no prija záver, e tajné hlasovanie o návrhu generálneho prokurátora v národnej rade pri posudzovaní jeho (minimálne) esenciálneho predpokladu má ústavný rozmer bez oh¾adu na to, e tajné hlasovanie o návrhu generálneho prokurátora nie je upravené v ústave, ale v zákone (a niektoré/ïal ie predpoklady tajného hlasovania v podzákonných normách). Ústavný súd preto v súvislosti s nastolenou otázkou, èi tajné hlasovanie o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora v národnej rade má ústavný rozmer, uzatvára, e ústavný princíp tajného hlasovania v jeho fundamente pre aruje do ka dých volieb vykonávaných tajným hlasovaním, a takto musí by vnímaný aj príslu ným súdnym orgánom posudzujúcim ústavne konformný priebeh tajného hlasovania, teda aj tajného hlasovania upraveného v podústavnej matérii.

148

Poru enie základných práv s a ovate¾a hlasovaním poslancov ...

Tajné hlasovanie o návrhu generálneho prokurátora a èl. 30 ods. 4 ústavy Tajná vo¾ba kandidáta na funkciu generálneho prokurátora v národnej rade realizovaná na základe § 123 ods. 3 rokovacieho poriadku, ktorej bol s a ovate¾ úèastný, nepochybne spåòa po iadavku volenej a inej verejnej funkcie , a to aj napriek tomu, e zvoleného kandidáta národnou radou musí následne vymenova do funkcie prezident (èl. 150 ústavy). Ústava v èl. 30 ods. 4 v tejto súvislosti hovorí o prístupe k verejným funkciám, t. j. o procese kreovania, a nie o v poradí ostatnom akte, na základe ktorého kandidát mô e by zvolený alebo vymenovaný do verejnej funkcie. Viacstupòový (postupný) proces kreovania verejnej funkcie nemô e sám osebe diskriminova uchádzaèa o verejnú funkciu v mo nosti uchádza sa o ústavnú ochranu základného práva pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy.

Z doteraj ej rozhodovacej praxe ústavného súdu v spojitosti s èl. 30 ods. 4 ústavy okrem iného vyplýva, e orgány zabezpeèujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám poru ia èl. 30 ods. 4 ústavy aj tým, e s a ia, u¾ahèia alebo znemo nia uchádzanie sa o funkciu (III. ÚS 75/01), resp. e nezabezpeèia objektivitu konania (II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00). V tejto súvislosti ústavný súd uviedol (II. ÚS 5/03), e v právnom táte je nevyhnutné, aby ka dý orgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, e zabezpeèí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatòovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatòovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez oh¾adu na to, èi tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej èinnosti príslu ného orgánu. Uplatòovanie a ochrana ka dého základného práva alebo slobody musí by v èinnosti ka dého orgánu verejnej moci zabezpeèená reálne a musí prebieha na nediskriminaènom základe. Táto po iadavka sa dotýka ka dého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoò sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatòovaním základného práva alebo slobody. Podobne vo veci sp. zn.

PL. ÚS 35/03 ústavný súd uviedol: subjektom tohto práva je ka dý obèan Slovenskej republiky, ktorý sa o volenú funkciu uchádza. Obsahom uvedeného práva je aj predpoklad, e jednotliví volièi budú ma mo nos odovzda svoj hlas v prospech niektorého z kandidátov za rovnakých podmienok vrátane mo nosti dosta sa k informáciám o jednotlivých kandidátoch rovnakým spôsobom.

Prístupu k voleným a iným verejným funkciám sa mo no pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy domáha , ak dôjde zároveò k poru eniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie), v citovanom èlánku ústavy vyjadrenej formuláciou za rovnakých podmienok . Vo veci sp. zn. II. ÚS 161/03 ústavný súd uviedol, e k mo nému poru eniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) mô e dôjs iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej právnej a/alebo faktickej situácii, prièom s niektorými z nich sa zaobchádza odli ne bez rozumného a racionálneho dôvodu . Podobne ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03 uviedol, e tento základný princíp (rovnosti, pozn.) je poru ený v dy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej záva nosti, e odôvodòujú takéto nerovnaké zaobchádzanie . V inej veci (II. ÚS 48/97) ústavný súd zase uviedol: «Význam rovnakých podmienok je v tom, e právnymi predpismi akejko¾vek právnej sily ani praxou orgánov tátnej moci nemo no preferova èi diskriminova niektoré skupiny obèanov pred inými skupina-

149

Rozhodnutia Ústavného súdu SR mi, pokia¾ ide o prístup k verejným funkciám... Ak sa postupom tátneho orgánu alebo iného subjektu práva, príp. iným spôsobom poru ia podmienky ustanovené zákonom na prístup k funkcii..., dôjde nielen k poru eniu zákona... , ale aj k poru eniu ústavného práva obèanov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok, ktoré zaruèuje ústava v èl. 30 ods. 4...».

V súvislosti s uvedeným ústavný súd predov etkým pripomína, e ustanovenia ústavy treba interpretova spôsobom, ktorý zabezpeèuje ich praktickú a efektívnu ochranu. Národná rada vo svojom vyjadrení k s a nosti vníma rovnakos podmienok (nediskrimináciu) uvedenú v èl.

30 ods. 4 ústavy re triktívnym spôsobom, t. j. tento predpoklad via e iba na situáciu uvedenú ïalej (i), èo nie je správne, a popiera tie doteraj iu rozhodovaciu prax ústavného súdu. Pod¾a názoru ústavného súdu, v ústave vyjadrený predpoklad rovnakých podmienok (èl. 30 ods. 4 ústavy) bli ie nevymedzuje základné pojmy èo je rovnaké? ani èo je s èím porovnate¾né? .

Ako v tejto súvislosti uvádzajú Michal Bobek, Pavla Bouèková a Zdenìk Kühn (In: Rovnost a diskriminace. Praha: C. H. Beck, 2007. s. 12), pri posudzovaní porovnate¾nosti je k¾úèový úèel, pre ktorý porovnávame, a mno ina vlastností, ktoré berieme pri porovnávaní do úvahy .

V tomto duchu sa v rozhodovacej praxi ústavného súdu pri interpretácii èl. 30 ods. 4 ústavy vykry talizovali dva prístupy. Namieta nerovnakos podmienok (diskrimináciu) mô e (i) ten, kto sa nachádzal v rovnakom okam iku v rovnakej situácii ako neprimerane zvýhodnený (napr. vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03, kde v okolnostiach danej veci kandidovali dvaja kandidáti, z ktorých bol jeden znevýhodnený oproti druhému); inak povedané, ide o prípady, ak k poru eniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) do lo v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej faktickej situácii, (ii) ten, kto bol znevýhodnený oproti inej skupine obèanov v podobnej právnej situácii (napr. vo veciach sp. zn. II. ÚS 48/97, sp. zn. III. ÚS 75/01); inak povedané, ide o prípady, ak k poru eniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) do lo v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej právnej situácii.

Urèujúcu spoloènú mno inu k porovnávaniu ( za rovnakých podmienok ) v okolnostiach danej veci tvoria obèania uchádzajúci sa o verejnú funkciu, o ktorých vo¾be sa hlasuje tajným spôsobom. Tajné hlasovanie a jeho ústavne konformný priebeh je toti v okolnostiach danej veci jadrom ústavného prieskumu, v dôsledku èoho práve tajné hlasovanie predstavuje mno inu vlastností, ktorú treba pri porovnávaní zobra do úvahy. Táto situácia zodpovedá, pod¾a názoru ústavného súdu, prístupu uvedenému v tomto bode (ii). Na základe uvedeného mo no kon tatova , e nikto z obèanov uchádzajúcich sa o verejnú funkciu prostredníctvom tajnej vo¾by nesmie by diskriminovaný oproti iným tým, e v ich prípade sa tajná vo¾ba realizuje iným/protiprávnym spôsobom. Inými slovami, vo¾by, napr. poslancov národnej rady, prezidenta, funkcionárov parlamentu èi kandidáta na funkciu generálneho prokurátora sa na základe ústavy/zákona musia uskutoèni tajným hlasovaním, ktorého základné ústavné parametre sú pre ka dé tajné hlasovanie rovnaké. Ak potom tajná vo¾ba týkajúca sa niektorého z príkladmo uvedených verejných funkcionárov nespåòa základné parametre tajnosti volieb, je takýto uchádzaè o verejnú funkciu diskriminovaný (má nerovnaké podmienky).

Uvedené závery obstoja, pod¾a názoru ústavného súdu, aj v rámci prípadného testu diskriminácie: (i) porovnate¾nú skupinu v posudzovanej veci tvoria obèania uchádzajúci sa o verejnú funkciu, o vo¾be ktorých sa hlasuje tajným spôsobom, t. j. tak, aby boli zachované mini-

150

Poru enie základných práv s a ovate¾a hlasovaním poslancov ... málne esenciálne predpoklady ústavného princípu tajného hlasovania, (ii) za zakázaný (podozrivý, neospravedlnite¾ný) dôvod treba v posudzovanej veci pova ova poru enie esenciálnych predpokladov ústavného princípu tajného hlasovania, (iii) toto poru enie je nepochybne s a ovate¾ovi na ujmu (s a ovate¾ovi vo vo¾be z 2. decembra 2010 chýbal jeden hlas k zvoleniu, tak e ak by poslanci národnej rady hlasovali skutoène tajne, nemo no v rozumnej miere vylúèi úspech s a ovate¾a). Pokia¾ ide o poslednú podmienku testu, (iv) ktorý zásah nie je mo né ospravedlni , k tomu ústavný súd v krátkosti dodáva, e poru i esenciálny predpoklad tajného hlasovania (napr. zverejnením/preukázaním toho, ako voliè hlasoval) mo no iba formou mimoprávneho excesu, preto v danom prípade nemo no ani uva ova o prípadnej konvalidácii tohto poru enia, napr. poukazom na jeho legitímny cie¾ èi jeho primeranos .

Mo no preto prija ïal í predbe ný záver, a to, e poru ením esenciálnych predpokladov ústavného princípu tajného hlasovania v prípade vo¾by kandidáta na funkciu generálneho prokurátora mohlo dôjs k poru eniu základného práva pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy.

Prístupy a závery ústavného súdu k namietaným vo¾bám Súhrnne zaznamenaný priebeh tajného hlasovania oèami a ústami zainteresovaných aktérov, ako aj svedecké výpovede 7 overovate¾ov tajnej vo¾by a obsah prehlásení národnou radou ustanovených overovate¾ov, ktorí odmietli podpísa zápisnicu o tajnej vo¾be z 2. decembra 2010 presvedèili ústavný súd, a to nad rozumnú mieru mo ných pochybností, e v prípade tajného hlasovania z 2. decembra 2010 národná rada extrémne, a teda právne neudr ate¾ným spôsobom zasiahla do ústavného princípu tajného hlasovania tým, e ho nedostatoène zabezpeèila a negarantovala jeho ústavne konformný priebeh, a to napriek tomu, e k podobným excesom u dochádzalo pri opakovanej prvej vo¾be 4. novembra 2010. Tieto obe tajné hlasovania (tým pádom hrubé aj opakované poru enia) neboli konvalidované ani v rámci opakovanej druhej vo¾by 7. decembra 2010. V tomto oh¾ade sa národná rada nemô e zbavi zodpovednosti tvrdením, e predseda národnej rady ani nikto z jej vedenia nedali príkaz na to, ako majú poslanci hlasova , resp. e majú svoje hlasovanie odtajni , a teda e s a nos mala smerova proti tým poslancom, ktorí tajnú vo¾bu nere pektovali. Ústavnoprávna zodpovednos národnej rady v okolnostiach danej veci nespoèíva v jej priamom zasahovaní do priebehu namietaného tajného hlasovania, ale v nedodr aní jej pozitívnej povinnosti zabezpeèi a garantova priebeh tajného hlasovania ústavne konformným spôsobom. Národná rada ako orgán tátnej moci nesie objektívne vzaté zodpovednos za neústavnú parlamentnú procedúru a za neústavne výsledky jej èinnosti, a to o to viac, ak im nezabránila ani v èase, keï sa protiústavnosti e te zabráni dalo. Národná rada je viazaná ústavou a zákonmi v rovnakej miere ako v etky ostatné orgány verejnej moci, osoby a orgány územnej samosprávy. Národná rada mô e kona len v medziach ústavy, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon o rokovacom poriadku. Nie jednotliví poslanci, ale národná rada bola povinná zabezpeèi a garantova v súvislosti s namietanými vo¾bami, aby hlasovací lístok upravil (voliè, pozn.) sám (bez prítomnosti ïal ích osôb) a aby nebolo mo né dodatoène zisti , ako hlasoval, resp. aký bol obsah jeho rozhodnutia . Ústavný súd nemohol v danej veci prehliadnu , e posudzované tajné hlasovanie v národnej rade vyvolalo znaèný verejný ohlas, a to na základe preva ujúcej kritiky správania poslancov národnej rady pri namietaných tajných hlasovaniach (najmä fotenie si hlasovacích lístkov, vzájomná a stranícka kontrola).

151

Rozhodnutia Ústavného súdu SR Ako je u v predchádzajúcom bode naznaèené, nebolo bez právneho významu (z poh¾adu, èi i lo o jednorazové, opakované alebo záva né poru enie), okrem priebehu tajného hlasovania z 2. decembra 2010, poukáza tie na v masovokomunikaèných médiách zainteresovanými aktérmi zaznamenaný priebeh predchádzajúceho tajného hlasovania zo 4. novembra 2010 (t. j. opakovaného tajného hlasovania v rámci prvej vo¾by). S a ovate¾ tie namietal tajné hlasovanie (nateraz ostatné) zo 7. decembra 2010. V rámci tohto (ostatného) tajného hlasovania mala národná rada stále mo nos pred verejnos ou i voèi s a ovate¾ovi naru enú reputáciu z tajného hlasovania z 2. decembra 2010 napravi a ústavne konformným tajným hlasovaním mohla národná rada predchádzajúci stav konvalidova . Re pektujúc princíp subsidiarity ústavný súd by dodatoènú nápravu v rozsahu s a ovate¾om namietaných skutoèností zrejme akceptoval. Ústavný súd hodnotil dôkazy o priebehu napadnutých volieb pod¾a svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako aj v etky v ich vzájomnej súvislosti. Prihliadol na v etko, èo vy lo poèas konania najavo, vèítane toho, èo uviedli úèastníci, a dospel k záveru, e predov etkým u vyjadrenia zainteresovaných aktérov (uvedené v plnom znení tohto nálezu; pozn.) sú vo svojom súhrne pravdivé a pre posúdenie ústavnosti priebehu tajného hlasovania z 2. decembra 2010 aj dôle ité. Spontánne (improvizované) vyjadrenia bezprostredne po tajnom hlasovaní z 2. decembra 2010 vrcholných predstavite¾ov strán vládnej koalície (P. H., B. B., M. D. a R. S.) podporené poslancami strán vládnej koalície (predov etkým J. D., R. P., M. B. èi M. P.) a potvrdené viacerými overovate¾mi tajného hlasovania (teda nie zanedbate¾nou èas ou volebného orgánu, k tomu urèeného národnou radou, pozn.), ktorí odmietli podpísa zápisnicu o výsledku tajného hlasovania, pod¾a názoru ústavného súdu, v dostatoènej miere potvrdili minimálne to, e (i) preva ne poslanci strán vládnej koalície, v nie zanedbate¾nom rozsahu, si fotili svoje hlasovacie lístky s oznaèenou vo¾bou kandidáta, (ii) za pomoci overovate¾ov, resp. medzi sebou uskutoèòovali kontrolu hlasovacích lístkov e te pred ich vhodením do hlasovacej schránky, (iii) koalièné politické strany (ich vrcholní predstavitelia) mali ex post preh¾ad o tom, ako v preva nej miere hlasovali ich poslanci; v tejto súvislosti v etci zhodne hovorili o úèinných kontrolných mechanizmoch, ktorými disponovali, dokonca o kontrolách dvojitých (P. H. a B. B.). Z uvedeného, èi u jednotlivo, alebo v súhrne, je na prvý poh¾ad zrejmé, e pri vo¾be z 2. decembra 2010 neboli dodr ané základné predpoklady tajného hlasovania, a to nie v ojedinelom ani v malom rozsahu, ak nie v rozsahu preva ujúcom (poslanec a predseda výboru R. P. ako osoba práva znalá za v etkých: poslanci KDH dnes hlasovali de facto verejne...

Hlasovali verejne tak, e tú mo nos vidie ich hlasovanie, obsah toho hlasovania, mali nielen mo nos poslanci za KDH, ale aj poslanci z iných strán. ).

Nie je úlohou ústavného súdu skúma , èi by tajné hlasovanie v namietanej vo¾be z 2. decembra 2010, ak by bolo vykonané ústavne konformným spôsobom, viedlo vo vz ahu k s a ovate¾ovi k inému výsledku, ako to bolo v dôsledku poru enia ústavných kautel tajného hlasovania. Úlohou ústavného súdu je chráni ústavné princípy, medzi ktoré patrí tie ústavný princíp tajného hlasovania. Ústavný súd neposudzoval ústavnos tajného hlasovania z 2. decembra 2010 ani cez prizmu verejne prezentovaných odborných alebo laických názorov, ktoré h¾adali hranicu, kedy e te princíp tajného hlasovania je dodr aný a kedy u nie. V tomto smere niektorí zo zainteresovaných subjektov napr. tvrdili, e fotenie hlasovacieho lístka s oznaèeným menom kandidáta nie je v rozpore s rokovacím poriadkom a pod. ... S názormi predstavite¾ov relevantnej ústavnoprávnej teórie o obsahu, úèele a zmysle tajného hlasovania (uve-

152

Poru enie základných práv s a ovate¾a hlasovaním poslancov ... dené vy ie v plnom znení tohto nálezu; pozn.) sa ústavný súd v plnej miere stoto òuje. V tejto súvislosti sa iada ústavnému súdu doda , e ústavný princíp tajného hlasovania nepôsobí len (i) vertikálne, t. j. voèi tátu (jej orgánom, v okolnostiach danej veci národnej rade), ktorý je povinný zabezpeèi a garantova tajnos hlasovania, ale tie (ii) horizontálne to znamená medzi súkromnými osobami, voèi zamestnávate¾ovi, politickej strane a pod. (J. Filip: Základní otázky volebního práva v ÈSFR. Brno: Masarykova univerzita 1992, s. 146), v okolnostiach danej veci medzi poslancami národnej rady a voèi politickým stranám. Ústavný súd rovnako súhlasí s tými názormi, ktoré tvrdia, e poru enia princípu tajného hlasovania v rámci jeho horizontálneho pôsobenia sa nedopustí voliè, ktorý napr. sám na verejnosti oznámil, ako bude hlasova alebo ako hlasoval. Uvedené v ak, pod¾a názoru ústavného súdu, neplatí pre situáciu, v ktorej voliè (poslanec) chce obsah svojho hlasovania (pre)ukáza /dolo i . «Takáto mo nos by toti ¾ahko mohla vies k nátlaku, aby tak dobrovo¾ne urobil.» (Marek Anto : Princípy voleb v Èeské republice..., Praha: Linde, 2008, s, 73). Z vyjadrení (citácií) zainteresovaných subjektov k namietaným vo¾bám prezentovaných masovokomunikaènými médiami, ako aj z vyjadrení takmer polovice èlenov volebného orgánu národnej rady, ktorí odmietli podpísa zápisnicu o tajnej vo¾be, mal ústavný súd za dostatoène preukázané, e postoj nie zanedbate¾nej, ak nie preva nej èasti poslancov národnej rady nesmeroval (iba) k oznámeniu, ako budú hlasova , èi ako hlasovali, ale k odtajneniu vo¾by samotnej, k èomu slú ilo fotenie hlasovacích lístkov s oznaèeným kandidátom, vzájomná kontrola poslancov potvrdzujúca zakrú kovanie toho správneho kandidáta , resp. následná kontrola straníckych centrál.

Na otázku, èi s a ovate¾om namietané tajné hlasovanie z 2. decembra 2010 (ako také) spåòalo esenciálne predpoklady vyplývajúce z ústavného princípu tajného hlasovania, nemo no odpoveda inak, ne , e nespåòalo. Keï e toto bolo preukázané nad mieru rozumných pochybností, potom národná rada, nere pektujúc ústavne kautely tajného hlasovania, poru ila základné právo s a ovate¾a na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy a právo pod¾a èl. 25 písm. c) paktu o politických právach, keï e rozdiel v oboch citovaných úpravách spoèíva v podstate iba v tom, e výraz verejné slu by svojej krajiny má nepochybne ir í význam ako výraz volené a iné verejné funkcie .

Viacerí zainteresovaní aktéri sa v súvislosti s namietanými vo¾bami bránili tie tým, e tajná vo¾ba v národnej rade je ich právo, a nie povinnos , resp. e prístup k nej je prejav ich slobody.

V podobnom duchu sa vyjadrila národná rada aj vo svojom stanovisku. Ústavný súd na tomto mieste pova uje za potrebné uvies , e podobné názory, navy e od najvy ích predstavite¾ov tátu, prispievajú k prehlbovaniu úpadku právneho vedomia obèanov v na ej spoloènosti (napr. èo ak podobné názory zaènú praktizova volièi pri vo¾be zastupite¾ských orgánov?). Ústavné/zákonné urèenie tajnej vo¾by je z tohto zorného uhla nepochybne právny imperatív, ktorý nemô e voliè nere pektova , a to bez oh¾adu na to, èi ide o tajnú vo¾bu, napr. zastupite¾ských orgánov, prezidenta, predsedu národnej rady alebo kandidáta na funkciu generálneho prokurátora. Voliè (pre tento prípad poslanec národnej rady) pri tajnej vo¾be disponuje nie subjektívnym právom výberu medzi tajnos ou èi netajnos ou (napr. jej zverejnením), ale právnou povinnos ou re pektova právom ustanovený (legálny) spôsob vo¾by. Zabezpeèi a garantova tajnos hlasovania má povinnos tátna moc, jej príslu ný orgán, v okolnostiach danej veci národná rada. Ústavný súd pova uje za potrebné v súvislosti s tajnou vo¾bou zopakova význam aspektu povinnosti, a to tak v prípade volièa, ako aj tátu (národnej rady): Zachovanie tajnosti hlasovania je nielen právom volièa, ale aj jeho povinnos ou... Princíp tajného hlasova-

153

Rozhodnutia Ústavného súdu SR nia bude dodr aný, pokia¾ budú v rámci organizácie volieb zabezpeèené také podmienky, e nikto nebude môc zisti , ako konkrétny voliè hlasoval... , vylúèená... musí by ka dá kontrola alebo sledovanie volièov v okam iku, kedy uskutoèòujú výber z predlo ených alternatív , úlohou tátnej moci je zabezpeèi také podmienky, aby nikto nemohol zis ova , èi zisti , ako kto hlasoval, a tým pádom znemo ni ovplyvnenie volebných výsledkov... Tajnos vo¾by je volièovi zaruèená aj v prípade, kedy na nej on sám nemá záujem. Nevyhnutnými nále itos ami tajnej vo¾by je, e voliè upravuje svoje hlasovacie lístky a vkladá ich do obálky iba v priestore k tomu urèenom a bez prítomnosti inej osoby. ... v priestore urèenom na úpravu hlasovacích lístkov nesmie by s volièom prítomná iná osoba. , dôle itým pravidlom je, e tajné hlasovanie musí by povinnos ou, nie iba právom volièa. Opaèný prístup toti mô e vies k nátlaku na volièa, aby hlasoval verejne, a teda i urèitým oèakávaným spôsobom . Keï e v súvislosti s tajným hlasovaním z 2. decembra 2010 bol princíp tajnosti volieb poru ený v takom rozsahu, e toto poru enie zasiahlo do samotnej podstaty tohto in titútu a podstatným spôsobom obmedzilo jeho úèinnos , takéto poèínanie zo strany národnej rady niemo no kvalifikova inak ako neúctu k právu a ústave, ako naru enie princípu právneho tátu a stratu dôvery v spravodlivos . Ústavný súd v neposlednom rade dodáva, e ak by sa obdobné nedostatky, ako boli preukázané pri tajnom hlasovaní z 2. decembra 2010 v národnej rade preukázali v ktorejko¾vek inej tajnej vo¾be, postupoval by rovnako ako v tomto prípade.

Aj keï sa ustanovenie èl. 2 ods. 2 ústavy výslovne vz ahuje na tátne orgány, implikovane sa týka aj právneho postavenia obèanov, ktorým zaruèuje, e ka dý obèan má právo na to, aby sa v etky tátne orgány voèi nemu správali len spôsobom, ktorý im dovo¾uje ústava a ïal ie zákony. Tento vz ah tátnych orgánov a obèanov ústava jednotne ustanovuje pre v etky práva a slobody zaruèené na ím ústavným poriadkom. V súlade s ním preto treba vysvet¾ova a uplatòova aj kreaènú právomoc národnej rady. Ústavný súd preto vyslovil aj poru enie èl. 2 ods. 2 ústavy, a to v spojitosti s poru ením základného práva s a ovate¾a pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd pripomína, e s a ovate¾om oznaèené práva poru il zákonodarný a ústavodarný orgán, ktorý v prvom rade má dba na zachovávanie ústavy a zákonov, ako mu to predpisuje èl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd vychádzajúc z týchto záverov pod¾a èl. 127 ods. 2 ústavy vo vz ahu k tajnému hlasovaniu národnej rady z 2. decembra 2010 vyslovil, e národná rada poru ila základné právo s a ovate¾a na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok pod¾a èl. 30 ods. 4 v spojení s èl. 2 ods. 2 ústavy a jeho právo bez akýchko¾vek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpi za rovnakých podmienok do verejných slu ieb svojej krajiny garantované èl. 25 písm. c) paktu o politických právach. Protiústavný postup národnej rady vyústil do samotného výsledku tajného hlasovania o návrhu kandidáta na generálneho prokurátora z 2. decembra 2010, preto je potrebné zru i aj tento výsledok hlasovania, lebo je priamym dôsledkom tohto postupu. Ústavný súd preto pod¾a èl. 127 ods. 2 ústavy zároveò zru il výsledky hlasovania národnej rady o kandidátovi na generálneho prokurátora z 2. decembra 2010. Ústavný súd pri rozhodovaní o zru ení výsledku tajného hlasovania tie skúmal, èi v okolnostiach danej veci zohráva nejaký význam otázka objektívnej alebo aspoò potenciálnej príèinnej súvislosti medzi prípadnou volebnou vadou a samotným výsledkom volieb, ktorá je podstatná napr. v rámci volebného súdnictva. Takýto význam ústavný súd v danej veci neindikoval, a to vzh¾adom na odli né materiálne dôsledky volieb v posudzovanom prípade oproti napr. vo¾bám do zastupite¾ských orgánov. V okolnostiach danej veci toti s a o-

154

Poru enie základných práv s a ovate¾a hlasovaním poslancov ... vate¾ nie je v strete/spore so zvoleným kandidátom; nikto z navrhovaných kandidátov pri oboch namietaných tajných hlasovaniach zvolený nebol, preto ani prípadnú vadu vo¾by samotnej (jej procedúry) nemo no pomerova k výsledku iného (zvoleného) kandidáta. Preto zru enie výsledku volieb podlieha v eobecným kritériám uvedeným v èl. 127 ods. 2 ústavy.

S a ovate¾ v podanej s a nosti namietal nielen tajné hlasovanie z 2. decembra 2010, ale tie tajné hlasovanie zo 7. decembra 2010, t. j. opakovanú vo¾bu. V rámci tejto opakovanej vo¾by nezískal ani jeden z kandidátov, ktorí do nej postúpili po adovanú väè inu hlasov, keï e 79 zo 150 poslancov v dôsledku ob trukcie nehlasovalo. Národná rada sa k tomuto stavu dobrala tak, e 79 poslancov si od overovate¾ov prevzalo hlasovací lístok, s ktorým bez toho, aby ho vhodili do na to urèenej volebnej schránky odi li z volebnej miestnosti a tento si ponechali (t. j. ani ho neodovzdali overovate¾om pre úèely skartácie pod¾a èl. 12 ods. 2 in fine volebného poriadku generálneho prokurátora,). Národná rada následne v uznesení è. 196 zo 7. decembra 2010 skon tatovala, e z prítomných 150 poslancov s a ovate¾ získal 71 hlasov a kandidát doc. JUDr. J. È., nezískal iadny hlas.

V súvislosti s oboma namietanými vo¾bami (z 2. a zo 7. decembra 2010) ústavný súd predov etkým kon tatuje, e rokovací poriadok a volebný poriadok generálneho prokurátora rozli uje medzi opakovanou a novou vo¾bou. Opakovaná vo¾ba je chápaná ako pokraèovanie tej istej vo¾by, teda s tými istými kandidátmi bez potreby opakovania formálnej procedúry (jediný rozdiel spoèíva v tom, e na opakovanej vo¾be sa zúèastnia dvaja navrhovaní kandidáti, ktorí získali najvy í poèet hlasov, pri rovnosti hlasov sa opakovanej vo¾by zúèastnia v etci kandidáti, pozn.), kým pri novej vo¾be ide o vo¾bu s novými navrhnutými kandidátmi, ktorí musia prejs (novou) formálnou procedúrou. Inými slovami, namietané vo¾by (z 2. a zo 7. decembra 2010) tvoria duálnu jednotu alebo uzavretý, vzájomne podmienený cyklus, t. j. ide o kontinuálny proces tej istej vo¾by, èo pri ich ústavnom prieskume znamená aj to, e pokia¾ ústavný súd zistí poru enie oznaèených práv v súvislosti s tajnou vo¾bou z 2. decembra 2010, prièom toto poru enie nebolo následne konvalidované vo vo¾be opakovanej (èo nebolo, pozn.), vysloví potom poru enie oznaèených práv u len z tohto dôvodu aj v súvislosti s opakovanou vo¾bou.

Ak potom za uvedených okolností ústavný súd dospeje k záveru, e vyslovenie poru enia práv je nedostatoèné a je potrebné tie zru i tajné vo¾by z 2. decembra 2010 (èo sa stalo), z povahy dvojkolovej vo¾by vyplýva, e zru í aj vo¾by opakované. Inak povedané, ústavným súdom vyslovená povinnos zopakovania tajného hlasovania za pôvodne stanovených podmienok, ktorá vyplýva z tohto rozhodnutia, by nebola mo ná a úplná, ak by sa súèasne nezru ila aj vo¾ba opakovaná. V neposlednom rade je potrebné doda , e s a ovate¾ bol úèastný prvého (2. decembra 2010) i druhého (7. decembra 2010) kola namietaných volieb.

K uvedenému ústavný súd podporne poukazuje na princíp subsidiarity vyjadrený v èl. 127 ods. 1 in fine ústavy, ako aj na svoje závery, kde u poukázal na skutoènos , e v rámci opakovanej vo¾by zo 7. decembra 2010 mala národná rada stále mo nos pred verejnos ou i voèi s a ovate¾ovi naru enú reputáciu z tajného hlasovania z 2. decembra 2010 napravi a ústavne konformným tajným hlasovaním mohla neústavný predchádzajúci stav konvalidova . Re pektujúc princípy subsidiarity, sebaobmedzenia a zdr anlivosti by ústavný súd dodatoènú nápravu v rámci tej istej vo¾by (jej druhého kola) v rozsahu s a ovate¾om namietaných skutoèností zrejme akceptoval. V neposlednom rade aj s a ovate¾ v podanej s a nosti argumentoval, e nedostatky tajnej vo¾by z 2. decembra 2010 neboli konvalidované ani v rámci opakovanej tajnej vo¾by zo 7. decembra 2010.

155

Rozhodnutia Ústavného súdu SR Za týchto okolností neostávalo ústavnému súdu iné, ako aj vo vz ahu k tajnému hlasovaniu národnej rady zo 7. decembra 2010, t. j. v rámci pokraèovania tej istej tajnej vo¾by vyslovi , e národná rada poru ila základné právo s a ovate¾a na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok pod¾a èl. 30 ods. 4 v spojení s èl. 2 ods. 2 ústavy a jeho právo bez akýchko¾vek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpi za rovnakých podmienok do verejných slu ieb svojej krajiny garantované èl. 25 písm. c) paktu o politických právach. A keï e ústavný súd zru il výsledok tajného hlasovania z 2. decembra 2010, bolo potrebné zru i tie výsledok tajného hlasovania zo 7. decembra 2010, preto e ani v druhom kole tej istej vo¾by neboli vady predchádzajúceho hlasovania zistené ústavným súdom konvalidované. Ústavný súd preto pod¾a èl. 127 ods. 2 ústavy zru il aj výsledky hlasovania národnej rady o kandidátovi na generálneho prokurátora zo 7. decembra 2010 a vec vrátil národnej rade na ïal ie (nové) konanie.

Vec teda bude vrátená do tádia konania, ktoré bezprostredne predchádzalo uskutoèneniu zru ených volieb, a keï e boli zru ené výsledky volieb v dvojkolovej postupnosti, potom pochopite¾ne do tádia konania pred vydaním zru eného výsledku volieb z 2. decembra 2010.

S oh¾adom na právnu istotu úèastníkov sa nová vo¾ba kandidátov na funkciu generálneho prokurátora uskutoèní v právnom re ime úèinnom v èase konania napadnutých volieb, preto e nemo no pripusti (i) svojvô¾u v hlasovaní v jednej a tej istej veci v zmysle raz tak, druhý raz inak , resp. (ii) zmenu právneho re imu s úèinkami spätnými. Národná rada je týmto rozhodnutím ústavného súdu o vyslovení poru enia s a ovate¾om oznaèených práv, o zru ení namietaných volieb a o zopakovaní zru ených volieb v právnom re ime úèinnom v èase konania namietaných volieb viazaná (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

S a ovate¾ v súvislosti s tajným hlasovaním národnej rady zo 7. decembra 2010 namietal ïal ie vady. Napríklad poukazoval na to, e 79 poslancov národnej rady (ktorí si prevzali hlasovacie lístky, tieto nevhodili do volebnej schránky a opustili volebnú miestnos ) bolo národnou radou (protiprávne) zapoèítaných do kvóra prítomných poslancov na tajnom hlasovaní zo 7. decembra 2010. Za prítomných poslancov pri tajnom hlasovaní treba, pod¾a názoru s a ovate¾a, pova ova iba tých poslancov, ktorí odovzdali hlasovací lístok. Ústavný súd riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdr anlivosti nepova oval pre tento prípad za úèelné podrobi ústavnému prieskumu s a ovate¾om nastolené otázky súvisiace s ústavno konformným výkladom kvóra poslancov národnej rady pri tajnom hlasovaní (aj) o návrhu generálneho prokurátora a v tejto spojitosti aj o zmysle a úèele parlamentnej ob trukcie. Ústavný prieskum týchto nepochybne relevantných otázok v tomto konaní sa javil ako neúèelný, keï e aj bez neho ústavný súd dospel k záveru o poru ení s a ovate¾om oznaèených práv a o potrebe zru i namietané vo¾by, teda aj vo¾by zo 7. decembra 2010 (m. m. PL. ÚS 3/09). Inými slovami, k potrebe vyslovi poru enie oznaèených práv a zru i vo¾by zo 7. decembra 2010 ústavný súd dospel u z dôvodu previazanosti/spojitosti týchto volieb s vo¾bami z 2. decembra 2010, èím sa dosiahol úèel zjednania nápravy, ktorú s a ovate¾ po adoval. Ak by v budúcnosti vyvstala kvalifikovaná po iadavka podrobi ústavnému prieskumu aj s a ovate¾om teraz nastolené, nie bezvýznamné, otázky súvisiace s ústavno konformným výkladom kvóra poslancov národnej rady pri tajnom hlasovaní a v tejto spojitosti aj o zmysle a úèele parlamentnej ob trukcie v demokratickom a právnom táte, ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti tak urobí.

Zdroj: Analytické oddelenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

156

ADSPIRANTES LEGUM Zmluva o árende (staro)nový zmluvný typ v Obèianskom zákonníku?

Marek KOLODZEJ tudent Právnickej fakulty UK v Bratislave a právny asistent v advokátskej kancelárii

KOLODZEJ, M.: Zmluva o árende (staro)nový zmluvný typ v Obèianskom zákonníku?; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 157 164.

V rámci pripravovanej rekodifikácie Obèianskeho zákonníka sa poèíta so zavedením právnej úpravy zmluvy o árende, prièom majú by konkrétne upravené aj jej dva typy, a to árenda podniku a árenda pozemku. Príspevok má za cie¾ poskytnú poh¾ad na tento zmluvný typ na pozadí historických súvislostí, vrátane právnej úpravy vo vybraných právnych poriadkoch, prièom sa zaoberá aj jej mo nou úpravou v novom slovenskom Obèianskom zákonníku.

Úvod Prenajatie píly s turbínou a vodnou energiou, èi prenajatie hostinskej miestnosti aj s právami s tým súvisiacimi. Asi takto nejako vyzeral obsah zmluvy o árende v minulom storoèí.1) Táto zmluva bola pomerne èastou vyu ívanou, nako¾ko mala aj ve¾a spoloèného s nájomnou zmluvou. V minulosti sa zvyklo rozli ova medzi tzv. nájomnou zmluvou v u om zmysle, ktorou sa vec prenechala iba do u ívania, a zmluvou o árende, na základe ktorej mal árendátor, okrem u ívania veci, aj právo vec po íva .2) Ako hovoril F. Rouèek, jeden z najvýznamnej ích obèianskoprávnych teoretikov svojho èasu, árenda slú i produkcii ,3) keï e k jej podstate patrilo (a tie patrí), okrem iného, prièinenie árendátora k stavu veci, ktorá bola predmetom zmluvy.

1) 2) 3)

Rozhodnutia Nejv. soudu Gl.U. 3088 a 396. In: ROUÈEK, F. SEDLÁÈEK, J.: Komentáø k èeskoslovenskému obecnému zákoníku obèanskému a obèanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi; V. díl, Praha, Linhart, 1937, s. 21.

Podobne ELIÁ , K. a kol.: Obèánsky zákoník. Velký akademický komentáø; 2. svazek, Praha, Linde, 2008, s. 1992.

ROUÈEK, F. SEDLÁÈEK, J.: Komentáø k èeskoslovenskému obecnému zákoníku obèanskému a obèanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi; V. díl, Praha, Linhart, 1937, s. 20.

157

Kolodzej, M. 1. Exkurz do vývoja právnej úpravy zmluvy o árende In titút nájmu veci poznalo u rímske právo. Jeho predmetom mohla by akáko¾vek hnute¾ná alebo nehnute¾ná, hmotná alebo nehmotná vec, ktorá bola nespotrebite¾ná (iba výnimoène mohli by predmetom nájmu spotrebite¾né veci) a v dy presne urèená. Ak bola v nájme plodonosná vec, patrilo nájomníkovi aj po ívanie veci (branie plodov z pozemku). Nájomné bolo mo né urèi nielen v peniazoch, ale aj èas ou z výnosu plodov (colonia partiaria), prièom táto èas mohla by urèená buï zlomkom výnosu alebo pevne urèeným mno stvom bez oh¾adu na výnos plodov. Táto árenda z èasti bola známa najmä v provinciách. Rímskoprávna úprava zároveò pripú ala mo nos zní enia nájomného (remissio mercedis), a to v prípade, ak bolo urèené v peniazoch a výnos plodov zní ili mimoriadne udalosti.4) Rímske súkromné právo ovplyvnilo v etky ve¾ké európske obèianskoprávne kodifikácie 19. storoèia. Úpravu nájomného vz ahu nevynechali v rôznych podobách ani obèianskoprávne kodifikácie na na om území. V eobecný obèiansky zákonník ABGB z roku 1811, ktorý v zásade platil na území Èeskoslovenska a do roku 1950 (i keï na Slovensku platilo do roku 1950 preva ne uhorské obyèajové právo), upravoval v ustanoveniach §§ 1090 a 1150 zmluvu nájomnú a árendálnu. Vzh¾adom na takúto úpravu sa v praxi objavovalo mno stvo nejednoznaèných situácií, ktoré rie il svojím rozhodnutím súd, prièom základným h¾adiskom pri týchto rozhodnutiach nebola povaha veci, ale u ívanie, ku ktorému sa vec v konkrétnom prípade prepo ièiavala. Tento kódex ïalej upravoval vzájomné práva a povinnosti strán, vyplývajúce z nájomného (árendálneho) vz ahu. Kým v Èechách bolo v zmysle ABGB mo né da do nájmu a árendy hnute¾né alebo nehnute¾né veci èi práva, na Slovensku bola prax trochu iná, keï e práva mohli by predmetom len zmluvy o árende.5) Zákonom è. 141/1950 Sb. do lo k prijatiu nového Obèianskeho zákonníka, ktorý u nepoznal pojem zmluva o árende. U ívanie i po ívanie veci upravovala po novom u len nájomná zmluva.

Podobne to bolo aj s Obèianskym zákonníkom z roku 1964. Ten, navy e, ani nepoznal pojem nájom, ktorý bol nahradený in titútom osobného u ívania veci. Tento stav následne pretrval do roku 1992, kedy sa síce Obèiansky zákonník vrátil k pojmu nájomná zmluva, av ak zahrnul pod tento pojem aj podstatu zmluvy o árende, èo platí aj de lege lata.

2. Árenda èo to vlastne je?

Pojmu árenda sa v súèasnosti pripisuje viacero významov. Najv eobecnej ie zvykne by definovaná ako nájom, nájomné, resp. ako druh nájmu alebo prenájmu s odmenou v naturáliách pod¾a vynalo enej práce árendátora.6) Árenda, resp. zmluva o árende predstavuje zmluvu, ktorou sa jedna zmluvná strana (prenajímate¾, propachtovatel, Verpächter) zaväzuje 4) 5) 6)

REBRO, K. BLAHO, P.: Rímske právo; Bratislava-Trnava, IURA EDITION, 2003, s. 372 374.

ROUÈEK, F. SEDLÁÈEK, J.: Komentáø k èeskoslovenskému obecnému zákoníku obèanskému a obèanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi; V. díl, Praha, Linhart, 1937, s. 26.

ALING, S. IVANOVÁ- ALINGOVÁ, M. MANÍKOVÁ, Z.: Ve¾ký slovník cudzích slov; Bratislava, SAMO-AAMM, 1997, s. 110.

158

Zmluva o árende (staro)nový zmluvný typ v Obèianskom zákonníku? prenecha druhej zmluvnej strane (árendátor, pachtýø, Pächter) u ívanie urèitej veci na urèitý èas za urèitú odplatu vrátane brania pô itkov.7) Z vy ie uvedených definícií mo no vyvodi nasledujúce pojmové znaky zmluvy o árende.

1. U ívacie právo (ius utendi) ako právo u ívate¾a árendátora u íva cudziu vec pre jeho vlastnú 8) potrebu a potrebu jeho domácnosti. Keï e v ak pri zmluve o árende ide o vz ah podobný nájmu, nemo no tvrdi , e súèas ou tohto aspektu je aj právo meni podstatu veci, resp. ju 9) pod¾a potreby aj spotrebova , keï e podstatou zmluvy o árende, podobne ako pri nájme, by malo by aj vrátenie veci v stave, aký bol dojednaný, resp. ak dojednaný nebol, tak v stave, v akom ju prevzal, samozrejme, neh¾adiac na be né opotrebenie.

2. Po ívacie právo (ius fruendi), ako mo nos árendátora, okrem u ívania veci, bra aj plody z veci, je vlastne odli ujúci znak od nájomnej zmluvy, predmetom ktorej je vec, ktorú mo no iba u íva , pri árende vec, ktorú mo no aj po íva .

3. Urèitá vec (resp. právo) by mala by podstatnou zlo kou zmluvy o árende, bez ktorej urèenia by zmluvný vz ah logicky ani nevznikol. Väè ina zahranièných právnych úprav pripú a skutoènos , e predmetom árendy mô e by nielen hmotná vec, ale aj právo, ktorého povaha to, samozrejme, pripú a. Z povahy tohto záväzkovo-právneho vz ahu vy10) plýva taktie , e by malo ís o vec, ktorá je u ívate¾ná a je schopná árendátorovi priná a plody aj na základe jeho vlastnej èinnosti.

4. Odplatnos , tak ako aj pri obyèajnej nájomnej zmluve, by nemala chýba . Odplata (árendovné) zvykne ma rôznorodú podobu od peòa nej formy a po formu naturálnu, ktorá spoèíva napríklad v odovzdaní urèitej èasti vý a ku z plodov.

5. Doèasnos je ïal ím typickým znakom, prièom to, èi bude zmluva uzavretá na dobu urèitú 11) alebo na neurèito, je zväè a ponechaná na vôli zmluvných strán.

V súvislosti s árendálnou zmluvou sa zvykne hovori aj o tzv. inventári, èo predstavuje v podstate v etko, vrátane príslu enstva veci, èo prenajímate¾ odovzdáva, resp. prenecháva árendátorovi, aby aj pomocou toho vec riadne obhospodaroval.12) Inventár tak tvorí vlastne v etko, èo mô e prispie k uvedenému úèelu (napr. hnute¾né veci, nehnute¾nosti èi zvieratá).

Nie je vylúèené, aby inventár nadobudol do vlastníctva árendátor, prièom táto skutoènos závisí najmä od dohody zmluvných strán. Po skonèení zmluvy je povinnos ou árendátora vráti inventár spolu s vecou.

Niektoré práva a povinnosti zo zmluvy o árende Pri zmluve o árende ide o typický synalagmatický záväzok, kde obom zmluvným stranám vznikajú vzájomné práva a povinnosti, zmluvné strany sú si navzájom dl níkmi a verite¾mi.

7) 8)

TILCH, H: Deutsches Rechts-Lexikon; Band 2.,Mûnchen, C.H.Beck sche Verlagsbuchhandlung, 1992, s. 1274.

Paragraf 1274 navrhovaného Obèianskeho zákonníka v ÈR. Dostupné na http://obcanskyzakonik.justice.cz/tinymce-storage/files/2011/Vladni_navrh_obcanskeho_zakoniku_2011.pdf 9) Podobne LAZAR, J.: Obèianske právo hmotné, I; Bratislava, IURA EDITION, 2006, s. 405.

10) Dobová judikatúra k tomu uvádza: Výrazy u ívate¾ný a dobrý majú ten istý význam. Pokia¾ prenajímate¾ neodovzdal vec v dobrom stave, nemá nárok na árendovné. (Gl. U. 2903.)

11) Pozri výklad vajèiarskej právnej úpravy, kde sa urèuje pri árende pozemkov alebo podnikov minimálna då ka trvania zmluvy.

12) PALANDT, O.: Bûrgerliches Gesetzbuch. Kommentar; Mûnchen, C. H. Beck, 2001, s. 652.

159

Kolodzej, M. Prenajímate¾ovou povinnos ou je predov etkým odovzda , resp. prenecha predmet zmluvy o árende árendátorovi do u ívania a po ívania. Vec by nemala ma právne ani faktické vady (iba e o nich árendátor vedel alebo mohol vedie ); v u ívate¾nom stave by ju mal udr iava práve prenajímate¾, mal by predov etkým zabezpeèi be né opravy. Na druhej strane je árendátor povinný riadne vec obhospodarova a usilova sa o to, aby nedo lo k kode na veci, resp. aby sa nezmenila jej podstata. Árendátor by mal by taktie chránený pred zásahmi prenajímate¾a do u ívania, prièom by v ak mal, podobne ako pri súèasnej úprave nájomnej zmluvy, strpie kontrolu spoèívajúcu v zistení, èi árendátor u íva a po íva vec dohodnutým spôsobom.

Zaujímavou otázkou je taktie právo árendátora da vec do tzv. podárendy, ktorú poznajú aj zahranièné právne úpravy. V Nemecku tak mô e urobi árendátor iba so súhlasom prenajímate¾a,13) podobne je to aj v navrhovanej èeskej úprave.14) Vo vajèiarsku mô e takýto súhlas prenajímate¾ odoprie len v prípade, ak mu árendátor odmieta oznámi podmienky, za akých chce prenecha vec do árendy inému árendátorovi, alebo ak sú podmienky urèené v ïal ej zmluve o árende nevýhodné oproti podmienkam v pôvodnej zmluve o árende, alebo ak by mu podárenda priniesla podstatné nevýhody. Pod¾a § 1098 rakúskeho ABGB je podárenda dovolená v prípade, ak to nespôsobí prenajímate¾ovi ujmu a nebolo to v zmluve o árende výslovne zakázané.

3. Zmluva o árende vo vybraných právnych poriadkoch Nemecko Nemecký Obèiansky zákonník (BGB) upravuje problematiku zmluvy o árende (Pachtvertrag) predov etkým v ustanoveniach §§ 581 597. Okrem tohto kódexu v ak mo no nájs úpravu aj v zákonoch týkajúcich sa jednotlivých druhoch árendy; napr. tzv. árendu malých záhrad (Kleingartenpacht) rie i Bundeskleingartengesetz, alebo tzv. árendu lovu (Jagdpacht) upravuje Bundesjagdgesetz. Nemecké právo v ak pozná aj tzv. árendu rybolovu (Fischereipacht), ktorú upravujú zákony jednotlivých spolkových krajín.15) Tak ako aj nájomná zmluva, aj zmluva o árende mô e by dohodnutá na urèitú alebo neurèitú dobu. Prenajímate¾ (Verpächter) je povinný odovzda vec árendátorovi (Pächter) k u ívaniu, prièom mu je povinný umo ni u ívanie plodov z plodonosnej veci. Naproti tomu je árendátor povinný mu za to poskytnú dohodnutú odplatu, tzv. pachtovné (Pachtzins). Árendátor má právo pou íva spolu s prenajatou vecou tzv. inventár k veci (najmä pri árende pozemku), ktorý mu má umo ni vec obhospodarova , a tým pádom získa plody z veci. Po skonèení zmluvy o árende musí inventár vráti prenajímate¾ovi, prièom mu prislúcha aj zálo né právo k inventáru pod¾a § 583 BGB, ak prenajímate¾ nesplní svoje povinnosti voèi nemu, vyplývajúce zo zmluvy o árende. Èo sa týka výpovede nemeckej árendálnej zmluvy, platia ustanovenia BGB o nájomnej zmluve. Právo vypoveda zmluvu majú aj dedièia v prípade smrti árendátora, a to v priebehu 13) Paragraf 589 BGB. 14) Paragraf 2308 navrhovaného Obèianskeho zákonníka v ÈR. Dostupné na http://obcanskyzakonik.justice.cz/tinymce- storage/files/2011/Vladni_navrh_obcanskeho_zakoniku_2011.pdf 15) Árenda rybolovu zahàòa len právo rybolovu, nie právo na u ívanie vôd. In: PALANDT, O.: Bûrgerliches Gesetzbuch. Kommentar; Mûnchen, C. H. Beck, 2001, s. 650.

160

Zmluva o árende (staro)nový zmluvný typ v Obèianskom zákonníku? mesiaca od momentu, kedy sa dozvedeli o smrti árendátora, a to v dy poèas iestich mesiacov ku koncu kalendárneho tvr roka. Vypovedanie zmluvy si vy aduje písomnú formu.

Rakúsko Rakúsky V eobecný obèiansky zákonník ABGB upravuje zmluvu o árende a nájomnú zmluvu pod spoloèným názvom Bestandvertrag, èo predstavuje zmluvu, ktorá nemá slú i na nadobúdanie vlastníctva, ale na prenechanie veci k u ívaniu a po ívaniu na urèitú dobu alebo na neurèito.16) Zmluva o árende nemusí by uzatvorená písomne, ale v praxi sa deje presný opak, keï väè ina týchto zmlúv sa uzatvára v písomnej forme, aby sa, ako pri v etkých typoch zmlúv, predi lo problémom v budúcnosti. Predmetom mô u by len veci nespotrebite¾né. Pre vznik zmluvy postaèuje, ak je odplata (Bestandzins) aspoò urèite¾ná pod¾a objektívnych kritérií. Nie je podmienkou, aby odplatu poskytnutú v peòa nej forme bolo mo né plni èiastoène v peniazoch a èiastoène v inej dohodnutej forme.

Zmluva o árende mô e zaniknú dohodou zmluvných strán, uplynutím èasu, znièením predmetu zmluvy. Jedným zo spôsobov zániku tohto záväzkovo-právneho vz ahu je tie výpoveï, prièom ABGB rozli uje riadnu a mimoriadnu výpoveï, ktorú mô e vyu i prenajímate¾ napr. v prípade, ak árendátor pou íva predmet árendy v rozpore so zmluvou alebo ak sa, napriek viacnásobným výzvam, dostane do ome kania s poskytnutím odplaty prenajímate¾ovi.

vajèiarsko vajèiarska úprava árendálnej zmluvy sa okrem Obèianskeho zákonníka ZGB nachádza najmä v Spolkovom zákone, ktorým sa dopåòa Obèiansky zákonník (Bundesgesetz betreffend die Ergänzung des Schweizerischen Gesetzbuches) z roku 1911. Rozli uje sa tu medzi árendou obytných a obchodných priestorov (Pacht von Wohn- und Geschäftsräumen), aj tzv. po¾nohospodárskou árendou (Landwirtschaftliche Pacht), ktorá je upravená v osobitnom zákone z roku 1985.

Na základe zmluvy o po¾nohospodárskej árende dostáva árendátor do u ívania a po ívania po¾nohospodársku pôdu, resp. podnik zaoberajúci sa po¾nohospodárstvom, a ako je typické pre tento druh zmluvy, je jeho povinnos ou poskytnú prenajímate¾ovi odplatu.17) Podobne ako pri rakúskej právnej úprave ani tu sa nevy aduje písomná forma uzavretia. Zákonne je upravený aj minimálny èas trvania zmluvy o árende, pri podnikoch je to minimálne devä rokov, pri pozemkoch es rokov. Uzatvorenie árendálnych zmlúv na urèitý èas (Fixpachten) je mo né len za dodr ania týchto minimálnych èasových úsekov. Na krat í èas mo no uzavrie zmluvu len s písomným súhlasom úradu príslu ného kantónu, napr. v prípade, ak sa predmet zmluvy o árende nachádza èiastoène v stavebnej zóne. K predèasnému ukonèeniu zmluvy z dôle itých dôvodov mô e dôjs na základe vypovedania zmluvy k jarnému alebo jesennému 16) BOLLENBERGER, R. KALSS, S. KODEK, G. NOWOTNY, CH. WINNER, M.: Wirtschaftsprivatrecht, I; Wien, Wirtschaftsuniversität, 2010, s. 187.

17) V roku 2005 predstavoval podiel po¾nohospodárskej pôdy, resp. podnikov vo vajèiarsku, ktoré boli predmetom zmlúv o árende, okolo 43 %.

161

Kolodzej, M. termínu, ktoré sa musí druhej zmluvnej strane doruèi písomne, prièom výpovedná lehota predstavuje minimálne es mesiacov.

Zaujímavos ou vajèiarskej právnej úpravy je aj zásada Kauf bricht Pacht nicht,18) na základe ktorej zmluva o árende trvá naïalej aj v prípade, ak dôjde k zmene vlastníka predmetu zmluvy o árende. V tomto prípade má v ak nový vlastník, teda aj nový prenajímate¾, právo oznámi árendátorovi, e si ïalej ne elá prenechanie predmetu árendy árendátorovi. K ukonèeniu zmluvy v tomto prípade dochádza po uplynutí najmenej jednoroènej lehoty k jarnému alebo jesennému termínu. Árendátorovi následne v dôsledku straty príjmov zo zmluvy vzniká právo na kompenzáciu tejto straty.

Èeská republika Èeský právny poriadok, podobne ako slovenský, neupravuje zmluvu o árende.19) Navrhovaný Obèiansky zákonník v ak zavádza opä tento zmluvný typ,20) prièom sa má podobne ako na Slovensku rozli ova medzi árendou podniku a árendou pozemku.

Ani èeská právna úprava neráta s písomnou formou ako obligatórnym znakom uzavretia tejto zmluvy. Na druhej strane, samozrejme, niè nebráni zmluvným stranám, aby tak uèinili, následne ak v ak dôjde k vypovedaniu zmluvy o árende, mala by by aj výpoveï v písomnej forme. Zároveò má vlastník veci, ktorá je predmetom árendy a je zapísaná vo verejnom zozname, po iada o zápis tejto skutoènosti do tohto zoznamu. S jeho súhlasom tak mô e urobi aj árendátor.

Ak prenechá árendátor predmet árendy do u ívania èi brania ú itkov inému, ak zmení hospodársku povahu veci alebo ak u íva, resp. po íva vec inak ako bolo dohodnuté, a to bez predchádzajúceho súhlasu prenajímate¾a, má ten mo nos vypoveda zmluvu bez výpovednej lehoty.21) Predmetom árendy pozemku je po¾nohospodársky alebo lesný pozemok, prièom ak nebola zmluva uzavretá v písomnej forme a je dohodnutá na viac ako dva roky, má sa za to, e bola uzavretá na dobu neurèitú.22) V zmysle navrhovanej právnej úpravy pri árende podniku si má árendátor poèína v rozsahu a spôsobom, ktorý je potrebný k riadnej prevádzke podniku, prièom k zmene predmetu èinnosti podniku mô e dôjs len vtedy, ak to bolo výslovne dohodnuté. Árendátor sa zároveò stáva verite¾om poh¾adávok a dl níkom dlhov (len tých, o ktorých existencii vedel alebo ich aspoò musel predpoklada ), ktoré s prevádzkou podniku súvisia. Ak v ak prenajímate¾ neudelil súhlas s prevzatím dlhov, zodpovedá za ich splnenie on sám.

18) Art, 14 des Bundesgesetzes ûber die landwirtschaftliche Pacht.

19) V ÈR sa zmluva o árende nazýva smlouva o pachtu, kde zmluvnými stranami sú pachtýø a propachtovatel.

20) Paragrafy 2306 a 2331 navrhovaného Obèianskeho zákonníka v ÈR. Dostupné na http://obcanskyzakonik.justice.cz/tinymce-storage/files/2011/Vladni_navrh_obcanskeho_zakoniku_2011.pdf 21) Tamtie , § 2308.

22) Tamtie , § 2319.

162

Zmluva o árende (staro)nový zmluvný typ v Obèianskom zákonníku?

4. Zmluva o árende v slovenskom právnom poriadku ako ïalej?

Zmluvu o árende súèasný Obèiansky zákonník nepozná. Jej význam je v podstate podriadený právnej úprave nájomnej zmluvy ako zmluvy, ktorou prenajímate¾ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju doèasne (v dojednanej dobe) u íval alebo bral z nej aj pô itky.23) Árendu, hoci nie pod týmto názvom, upravujú v súèasnosti v podstate iné právne predpisy, napr. zákon o prenájme po¾nohospodárskych pozemkov, po¾nohospodárskych podnikov a lesných pozemkov, kde sa uvádza, e nájomca pozemku prenechaného na po¾nohospodárske úèely je oprávnený bra z neho aj ú itky.24) Pod¾a Legislatívneho zámeru Obèianskeho zákonníka má by zmluva o árende zaradená v 5. èasti Záväzkové právo, 2. hlave Záväzky zo zmlúv a iných právnych úkonov, 3. diele Zmluvy o prenechaní vecí na u ívanie a v 1. oddiele Nájomná zmluva.25) Zmluva o árende by mala by , pod¾a môjho názoru, uzatváraná v písomnej forme (napr. vo forme notárskej zápisnice), aspoò pokia¾ ide o nehnute¾nosti. V ostatných prípadoch by nemala by vylúèená mo nos uzavrie ju aj ústne, resp. konkludentným spôsobom. Samozrejme, aj tu by sa nevyluèovalo uzavretie v písomnej forme, záviselo by to od dohody zmluvných strán.

Predmetom zmluvy o árende by mala by ka dá vec (resp. právo), ktorú mo no oznaèi za plodonosnú, prièom by mala by zároveò zakotvená v novom Obèianskom zákonníku, ako je to aj v iných právnych poriadkoch, aj povinnos árendátora túto vec obhospodarova . Forma árendovného a taktie jeho mno stvo (resp. vý ka pri peòa nej forme) by mala by taktie ponechaná na vôli zmluvných strán. Ak by nastala situácia, e by predmetom zmluvy mali by rôzne veci na u ívanie a (alebo) aj na po ívane, malo by sa vychádza z charakteru hlavnej veci, ktorá je predmetom zmluvy.26) V súvislosti s pojmami u ívanie a po ívanie, resp. u ívacie a po ívacie právo, by bolo vhodné, aby boli definované aj v novom obèianskoprávnom kódexe, podobne ako je tomu napríklad aj v èeskej navrhovanej úprave.27) Zmluva o árende podniku bude ma písomnú formu. Uzavretím zmluvy o árende podniku bude vstupova árendátor do práv a povinností prenajímate¾a. Záväzky na neho v ak prejdú len tie, o ktorých vedel, alebo ktoré mohol predpoklada pri uzatváraní zmluvy.28) O tejto právnej skutoènosti by mal by následne urobený aj záznam v Obchodnom registri SR, nako¾ko ide o jednu z informácií o právnych pomeroch podnikate¾ského subjektu. O árende podniku by sa mal zároveò vyhotovi aj protokol, resp. zápis o odovzdaní podniku, ktorého obsahom by mal by predov etkým popis v etkého, èo árenda podniku zahàòa (napr. inventár), resp. èo chýba, a árendátor by mal by upozornený na vady, o ktorých prenajímate¾ vie alebo mohol vedie .

23) Paragraf 663 zákona è. 40/1964 Zb. Obèiansky zákonník v znení neskor ích predpisov.

24) Paragraf 2 zákona è. 504/2003 Z. z. o nájme po¾nohospodárskych pozemkov, po¾nohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskor ích predpisov.

25) Legislatívny zámer Obèianskeho zákonníka, s. 35. Dostupné na: http://wwwold.justice.sk/kop/pi/2009/legzamObZ.pdf 26) Podobne § 1091 ABGB. 27) Paragraf 1274 a § 1276 navrhovaného Obèianskeho zákonníka v ÈR. Dostupné na http://obcanskyzakonik.justice.cz/tinymce- storage/files/2011/Vladni_navrh_obcanskeho_zakoniku_2011.pdf 28) Legislatívny zámer Obèianskeho zákonníka, s. 103. Dostupné na http://wwwold.justice.sk/kop/pi/2009/legzamObZ.pdf

163

Kolodzej, M. Zmluva o árende pozemku bude musie by takisto uzavretá v písomnej forme na dobu minimálne jedného roka. V prípade, e sa nedohodne, kedy má by árenda splatná, bude potrebné ju v dy zaplati pol roka dozadu. Prenajímate¾ bude povinný vyhotovi pred odovzdaním predmetu árendy jeho popis, rozsah a stav, v akom sa nachádza, a súèasne aj vyhotovi inventár ivých a ne ivých vecí, ktoré budú súèas ou predmetu árendálnej zmluvy.29) Bolo by vhodné zamyslie sa aj nad výpoveïou tejto zmluvy, ktorá by mala by , vzh¾adom na povahu jej predmetu, stanovená v dy k pevnému termínu ka doroène.30)

Záver Èi je opätovné zavedenie zmluvy o árende potrebné, èi dokonca nevyhnutné, o tom mo no polemizova . Keï doteraz fungovalo slovenské obèianske právo bez nej a bola vlastne súèas ou nájomnej zmluvy, tak preèo ju opätovne zavádza . Na druhej strane v ak existujú napríklad názory, e rozli ovanie medzi árendou a nájomnou zmluvou je v záujme väè ej variability správnym krokom.31) Navrhovaná právna úprava zmluvy o árende v Legislatívnom zámere Obèianskeho zákonníka je pomerne struèná. Bude potrebné preto premyslie v etky detaily, aby tento zmluvný in titút mohol slú i svojmu úèelu, v èom je vhodné sa in pirova aj zahraniènými právnymi úpravami, predov etkým nemeckou a navrhovanou èeskou, ale taktie netreba zabudnú ani na pecifiká slovenského právneho poriadku a právneho vývoja na jeho území.

29) Tamtie , s. 103.

30) V ÈR bola navrhovaná úprava výpovede árendy podrobená v roku 2008 kritike Po¾nohospodárskeho zväzu ÈR, ktorý pova oval 3-mesaènú výpovednú lehotu za neprijate¾nú a navrhol mo nos vypoveda túto zmluvu v dy v jednoroènej lehote k 1. 10. be ného roka. Dostupné na: http: //www.oaksumperk.cz/upload/ki-29.8.08.doc 31) PETLACHOVÁ, E.: Nájem pozemku; Brno, Právnická fakulta MU v Brne, 2006, s. 73.

164

RECENZIE ANOTÁCIE Ius Romanum schola sapientiae Pocta Petrovi Blahovi k 70. narodeninám

Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2009, strán 580 ISBN: 978-80-8082-335-1 Pri príle itosti sedemdesiatych narodením profesora Dr. h. c. JUDr. Petra Blaha, CSc., mala Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave èes pripravi tomuto významnému slovenskému romanistovi zborník s príznaèným názvom Ius Romanum schola sapientiae Pocta Petrovi Blahovi k 70. narodeninám. Odovzdanie Pocty oslávencovi bolo spojené s malou slávnos ou, usporiadanou na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave dòa 10. júna 2010, na ktorej sa okrem vedenia fakulty, kolegov a tudentov profesora Blaha, zúèastnili i prispievatelia do zborníka. Úvod zborníka, na ktorom sa editorsky podie¾ali Peter Mach, Matú Nemec a Matej Pekarik, je venovaný krátkemu poohliadnutiu sa za doteraj ími ivotnými, a najmä pracovnými úspechmi profesora Petra Blaha. Je z neho zrejmý ve¾ký kus úspe nej práce, za ktorý oslávencovi vïaèí nielen èeskoslovenská právna romanistika. Dielo profesora Petra Blaha je prirodzene neoddelite¾ne späté i s jeho rozsiahlou vedeckou a publikaènou èinnos ou, ktorej bibliografia obsahuje viac ne dvesto titulov, publikovaných doma i v zahranièí.

Do Pocty oslávencovi prispeli svojimi príspevkami domáci i zahranièní právni vedci a vysoko kolskí uèitelia práva. Jednotlivé príspevky sú zoradené pod¾a abecedného poradia priezvisk ich autorov, a dotýkajú sa nielen rímskeho práva, le i ir ej právnej histórie, teórie práva, právnej filozofie, obèianskeho práva, pracovného práva a cirkevného práva. Ide o tieto vedecké túdie: Hans Ankum Zur oratio Severi de praediis pupillorum von 195 nach Chr.; Bla ena Antalová Strá ca pece pri ohni zaspal a vidiecky dom vyhorel (Ulp. D. 9, 2, 27, 9; Coll. 12, 7, 7); Helena Barancová Zákaz diskriminácie z dôvodu nábo enstva, viery a rodinného stavu; Josef Bejèek Právo jako právnictví a vìda; Petr Bìlovský Translaèní úèinky tradice; Róbert Brtko Korene prirodzeného práva v starovekom Grécku; Kamila Bubelová Actio Publiciana pohledem Justiniánských Digest; András Földi Einige Probleme der lex Rhodia im römischen Recht; Tomá Gábri , Ján Macej Postavenie èeskoslovenského parlamentu v rokoch 1948 1989; Richard Gamauf Aliquid de iure gustare: portrayal and criticism of lawyers in Petronius; Gábor Hamza Die römischrechtliche Tradition und die Entwicklung des Privatrechts in Frankreich; Jan Hurdík Ekvita v systému zásad soukromého práva a realita Návrhu spoleèného referenèního rámce (DCFR); Georg Klingenberg Die Ersitzung von partes fundi; Daniel Kro lák, Katarína angalová Spor o kodifikáciu súkromného práva v Nemecku; Alexandra Krsková Grécke ideály v rímskom politickom myslení; Marek Kury³owicz Rzymskie ustawodawstwo karne w kodyfikacji justyniañskiej; Miriam Laclavíková Majetkové vz ahy medzi man elmi v uhorskom stredovekom práve s prihliadnutím na in titút obvenenia (dos,

165

Recenzie anotácie dotalitium); Ján Lazar O základných zásadách slovenského obèianskeho zákonníka; Karel Malý Obyèej nález zákon v právu doby pøedbìlohorské; Ulrich Manthe Per eminentiam Ulpiani liber singularis regularum und die prägnante Antonomasie; Peter Mosný Sedemdesiat rokov po vyhlásení Slovenského tátu (predov etkým niektoré východiská a paralely); Matú Nemec Princíp subsidiarity v doktríne katolíckej cirkvi; Martin Pennitz Zum servus noxa non solutus ; Petra Príbelská Historický vývoj dokazovania a ostatných procesných in titútov na území Slovenska v práve rímskom, v práve uhorskom a po súèasnos ; Radoslav Procházka O ústavnosti ústavných zákonov; Dietmar Schanbacher Entwicklungen in der römischen Pfandrechtsdoktrin; Michal Skøejpek Sententiae Pauli a po áry; Adriana vecová tatúcia a jej zástoj v relaèných listinách hodnoverných miest; Vojtech Vladár Vz ah cirkevného práva k rímskemu právu; Ladislav Vojáèek Øímské právo na meziváleèné brnìnské právnické fakultì; Andreas Wacke Pomponius D. 41, 1, 54, 2: Ursprung der eingeschränkten Arbeitnehmerhaftung; Gunter Wesener Zur Rechtsquellenlehre und zum Privatrechtssystem Georg Adam Struves (1619 1692); Markus Wimmer Contemplatio, Absicht und Auflage; Jan Zab³ocki Le più antiche forme del testamento romano; Michaela idlická Antický svìt a lidská práva.

V závere Pocty profesorovi Blahovi je umiestnený preh¾adný register právnych prameòov, rozdelených na pramene predjustiniánske, Corpus Iuris Civilis, stredoveké pramene, pramene kánonického práva a napokon moderné pramene, ako i register, v jednotlivých príspevkoch pou itých prameòov neprávnych.

Záverom nám neostáva iné, ne popria profesorovi Petrovi Blahovi e te ve¾a plodných rokov a zároveò vyjadri elanie, aby sme sa pri jeho ïal om ivotnom jubileu opä stretli pri tak milej príle itosti, akou je odovzdávanie pocty významnému právnemu vedcovi za jeho dielo.

JUDr. Veronika Kleòová Katedra rímskeho a cirkevného práva Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave

166

BENJAMIN N. CARDOZO: Podstata súdneho procesu Kalligram, Bratislava, 2011, 134 s.

Sudca Benjamín N. Cardozo si kladie tieto otázky: Èo robím, keï rozhodujem urèitý prípad? Akými zdrojmi informácií sa pritom riadim? V akej miere prispievajú k rie eniu prípadu?

V akej miere by mali prispieva k jeho vyrie eniu? Ak je pou ite¾ný precedens, kedy ho mám odmietnu nasledova ? Ak nie je pou ite¾ný iadny precedens, ako získam pravidlo, ktoré bude tvori precedens pre budúcnos ? Ak h¾adám logickú konzistentnos , symetriu právnej truktúry, ako ïaleko mám zájs ? V ktorom bode sa má h¾adanie zastavi rozporuplnou obyèajou, úvahou o spoloèenskom blahobyte, mojimi vlastnými alebo spoloènými tandardami spravodlivosti a morálky? V tyroch februárových dòoch roku 1921 sa pokú al pred tudentami Yale Law School na ne odpoveda a dovtedaj ie jeho sudcovské skúsenosti ho na to plne legitimovali.

Sudca Benjamín N. Cardozo sa narodil 24. mája 1870 a právo vy tudoval na slávnej Columbia University Law School (súèasný dekan tejto fakulty je èlenom redakèného kruhu èasopisu Justièná revue). Po advokátskej praxi bol v roku 1913 zvolený za sudcu Najvy ieho súdu tátu New York (v roku 1927 sa stal jeho predsedom) a v roku 1932 ho prezident Herbert Hoover vymenoval za sudcu Najvy ieho súdu USA, kde spolu s ïal ími dvomi liberálne orientovanými sudcami L. Brandeisom a H. F. Stoneom vytvárajú trojicu mu ketierov a svojimi postojmi a rozhodovaním (napríklad rozhodnutie vo veci West Coast Hotel Co. v. Parrish 300 U. S. 379/1937) sa ve¾kou mierou zaslú il aj o presadenie politiky Nového údelu prezidenta F. D. Roosvelta.

Vrá me sa v ak do roku 1921 na Yale Law School, kde 15. februára na svojej prvej predná ke si odpovedá na prvú otázku, a to kde sudca nájde právo, na základe ktorého rozhodne svoj prípad. V prípade jednoduchých vecí (nie z h¾adiska dokazovania èi hodnoty, resp. významu sporu, ale z h¾adiska práva), na ktoré sa dá aplikova zákon, tak vec je jasná. Sudca je tu naozaj len v polohe úst zákona. V ka dom pozitívnom práve sú v ak aj medzery a vtedy vstupuje druhá a ove¾a záva nej ia úloha sudcu ako a èím tieto medzery vyplni . Sudca sa tu stáva ivým prorokom práva , ktorý h¾adá pravidlo hodiace sa na jeho prípad vo v eobecnom práve (common law). Porovnáva preto prípad so súdnymi precedensmi, za ktorými sa skrývajú základné právnické pojmy, ktoré predstavujú po iadavky právnického myslenia a e te ivotné zvyklosti, spoloèenské in titúcie, v ktorých tieto pojmy majú svoj pôvod a ktoré sa v procese interakcie zmenili . Rozhodovanie pod¾a súdnych precedensov je, pod¾a sudcu Cardoza, vo svojej podstate ve¾mi podobné ako rozhodovanie pod¾a zákona. Je to proces h¾adania, porovnávania a niè viac... najprv musí vydolova z precedensu základný princíp, ratio decidendi; potom musí urèi spôsob alebo smer, ktorým sa precedens dá uplatni a rozvíja , ak nemá chradnú a zaniknú . Samozrejme, ratio decidendi musí objavi v precedentnom rozhodnutí sám sudca a nemô e to by tá zo Slovenska smutne slávna, polotuèným písmom zvýraznená tzv. právna veta, ktorú zo súdneho rozhodnutia vyberajú iní sudcovia. Pri h¾adaní tejto vety je pod¾a Cardoza potrebné pou i metódy logické, filozofické, evoluèné (historické), sociologické a metódu tradície pod¾a obyèají spoloèenstva .

167

Recenzie anotácie V druhej èasti svojej prvej predná ky potom rozoberá logické metódy, medzi ktoré zaraïuje na prvom mieste metódu analógie. V druhej predná ke nazvanej Metódy histórie, tradície a sociológie potom rozoberá ostatné tri metódy. K historickej metóde uvádza, e história, objasòujúc minulos , objasòuje súèasnos , a objasòujúc súèasnos , objasòuje budúcnos . Na príklade vlastníckeho práva dokazuje, e jeho základné in titúty sú v podstate nemenné od èias rímskeho práva, aj keï vie, e v právnej vede tie existujú módne trendy, tak ako v literatúre, v umení alebo odievaní . Ve¾mi dôle ité sú preto sociologické metódy, ktoré sú v súèasnosti (v jeho generácii) najväè ie spomedzi v etkých a vychádzajú z toho, e poslednou príèinou práva je prospech spoloènosti . Prospech spoloènosti je v ak iroký pojem a sudca Cardozo ho vidí (po prvé) v spoloèenskom pokroku (nazýva ho spoloèenský prírastok ) a (po druhé) v mravoch spoloèenstva ( mores ) . Aj tu na príklade vlastníckeho práva aplikuje tieto sociologické metódy, preto e vlastníctvo, ako ka dá iná sociálna in titúcia, má plni sociálnu funkciu .

Tretiu predná ku nazval Cardozo Sudca ako zákonodarca. Porovnáva v nej tvorbu právnych predpisov v parlamente a vytváranie právnych pravidiel pri rozhodovaní súdneho sporu.

Rozdiely vidí najmä v tom, e kým poslanci pri prijímaní zákonov sú v zásade vystavení vplyvom svojich volite¾ov a rôznych záujmových skupín aj keï im pri uplatòovaní reprezentatívneho mandátu nie sú zodpovední, tak sudca sa musí zbavi ka dého vplyvu... a mal by zalo i svoje súdne rozhodnutie na prvkoch objektívnej povahy . Tie musí zoh¾adòova spoloèenský prospech svojho rozhodnutia a nedopusti sudcovskú anarchiu èi súdny impresionizmus . Tu uvádza ako príklad experiment na francúzskom súde v Château-Thierry v rokoch 1889 1904, kde tamoj í sudcovia rozhodovali ako les bons juges (dobrí sudcovia), ktorí si pri ka dom rozhodnutí kládli otázku ako by tento prípad rozhodol dobrý èlovek, a to aj v rozpore so zlým zákonom. Sudca Cardozo varuje pred takýmto súdnym impresionizmom a v závere tejto predná ky apeluje, e sudca nie je potulný rytier, tú obne sledujúci vlastný ideál krásy alebo dobra. Má odvodzova svoju in piráciu z posvätných princípov . Dôle itým zdrojom týchto princípov je prirodzené právo.

V závereènej predná ke sa sudca Cardozo zamý ¾a nad mo nos ami a dôvodmi zmenite¾nosti súdnych precedensov. K tomu hovorí, e ak sudcovia zle vylo ili mravy svojich èias alebo ak mravy ich èias u viac nie sú na imi mravmi, nemali by v bezmocnej podriadenosti zväzova ruky nástupcom .

Benjamin N. Cardozo sa tézami a princípmi odpredná anými tudentom riadil aj vo svojom súdnom rozhodovaní. V tom istom roku ako ich predná al na Yale Law School, rozhodoval v prípade Hynes v. New York Central Railroad Company (1924), 131, NE, 898. I lo v òom o tragickú smr chlapca, ktorého zasiahli spadnuté elektrické káble na doske, z ktorej chcel zoskoèi do vody. Hynes stál na konci skokanskej dosky, ktorá bola nad verejnými vodcami rieky Harlem. Problém bol v tom, e táto doska bola upevnená na pozemku patriacemu majite¾ovi elektrických káblov. Spornou otázkou bolo, èi ich majite¾ bol zodpovedný za smr chlapca. Svoju obranu zalo il na tvrdení, e doska tvorila súèas jeho pozemku a chlapec stál na nej protiprávne ako naru ite¾ jeho majetku (pozemku). Ako asi rozhodol sudca Cardozo?1) prof. JUDr. Ján Svák, DrSc. 1)

Poznámka: Mo ná odpoveï je v SIMON, T. W.: Law and Philosophy. An Introduction With Readings. Boston, 2001, s. 112 113.

168

Bìlohlávek, A. J. Hótová, R.:

Znalci v mezinárodním prostøedí v soudním øízení civilním a trestním, v rozhodèím øízení a v investièních sporech Praha, C. H. Beck 2011, strán 555 ISBN 978-80-7400-395-0 Publikácia Znalci v mezinárodním prostøedí v soudním øízení civilním a trestním, v rozhodèím øízení a investièních sporech , z vydavate¾stva C. H. Beck Praha, rozoberá postavenie a èinnos znalcov na národnej úrovni, vrátane exkurzu do niektorých krajín, rovnako ako v konaniach pred medzinárodnými fórami.

Autormi novej odbornej publikácie sú: advokát prof. Dr. et. Mgr., Ing. Alexander J. Bìlohlávek, Dr.h.c., a daòová poradkyòa, audítorka a znalkyòa prof. Ing. Renáta Hótová, Dr., ktorí reprezentujú právnu a ekonomickú teóriu a prax, vrátane èinnosti znaleckej a oceòovacej. Autori sa zaoberajú podmienkami pre priberanie znalcov, ich postavením a predpokladmi pre výkon èinnosti, vykonávaním znaleckých posudkov pri dokazovaní a ich hodnotením, ako aj technikou ich spracovania, výsluchom znalcov, medzinárodne uznávanými prístupmi, metódami a postupmi. Predmetná publikácia má 555 strán a 8 a iskových kapitol, ktoré tvoria jadro celej publikácie. Úvodom autori zdôrazòujú fakt, e ich hlavným predmetom záujmu je èinnos znalcov v kontradiktórnych vyh¾adávacích konaniach rôzneho druhu, opomenutá nie je ani èinnos znalcov (expertov v naj ir ej miere) mimo takéhoto konania. Ide najmä o èinnos technických poradcov, predov etkým v ak odhadcov a znalcov v naj ir ej miere (nielen obchodnej) praxe a ¾udských èinností. Prax v oceòovaní a èinnos znalcov pre iné potreby, ne sú súdne pojednávania, je vecou úplne normálnou, i keï si to ve¾akrát nepripú ame. Obchody s nehnute¾nos ami v medzinárodnom kontexte sú v ak celkom be né a sú zahàòané do tzv. asset deals , kedy sú nehnute¾nosti i akéko¾vek iné majetky súèas ou majetku podniku, kde je ich vlastníctvo v rukách cudzincov, alebo predmetom akejko¾vek medzinárodnej transakcie.

Kapitola II. pod názvom Znalci v národnom a v medzinárodnom právnom prostredí rozpracováva pecifiká a postavenie znalcov v jednotlivých tátoch; napr. Nemecko, Belgicko, Bulharsko, Èeská republika, Dánsko, Fínsko, Ve¾ká Británia a iné. Jednotlivé podkapitoly II. kapitoly sa preh¾adne venujú právnej úprave znaleckej èinnosti, výkonu znaleckej èinnosti, jednotlivým konaniam vo veciach rodinno-právnych a obchodných, a taktie súdnym konaniam civilným, trestným a rozhodcovským konaniam s aktuálnymi pecifikami pre jednotlivé krajiny.

Znalci v medzinárodnom súdnom konaní (sporovom) je názov kapitoly III. V jednotlivých oddieloch tejto kapitoly autori venujú pozornos pravidlám medzinárodného súdneho konania a procesným poriadkom medzinárodných (nadnárodných) súdov (súdnych orgánov), zaoberajúcich sa otázkami civilného práva, poprípade medzinárodného práva verejného. Predmetom tejto kapitoly je i judikatúra ESLP (Európsky súd pre ¾udské práva), ktorá vytvorila základné zásady upravujúce postavenie a povinnosti znalcov v trestnom a v civilnom konaní.

IV. kapitola pod názvom Znalci v medzinárodnom rozhodcovskom konaní je zaujímavá nielen svojou praktickos ou tematiky, ale aj prezentovaním jednotlivých medzinárodných pra-

169

Recenzie anotácie vidiel a postupov v danej problematike. Znalecké vyjadrenie zohráva v modernom rozhodcovskom konaní k¾úèovú úlohu. Rozhodcovské konanie sa èasto týka zlo itej pecializovanej alebo technickej problematiky, napríklad stavebníctva, strojárenstva, nerastných surovín (ve¾a sporov sa týka najmä a by, prepravy a predaja ropy a plynu) a pod. Práve v týchto sporoch rozhodcovia potrebujú a vy adujú odborné stanovisko a podporu znalcov ( pecialistov), aby mohli pochopi pecifickú problematiku daného prípadu. Ïal ou ve¾mi pútavou kapitolou (è. V.) je Ochrana investícií a zodpovednos tátu za protiprávne konanie a pôsobenie znalcov . Podkapitoly tejto èasti sa venujú jednotlivým druhom prostriedkov nápravy v investièných sporoch, ako napr. re titúcia, kompenzácia alebo satisfakcia. Znalec verzus tátna moc, èi potreba pribratia správneho znalca pre oceòovanie do konania, to sú významné témy rozpracované v tejto kapitoly.

VI. kapitola s názvom Reflexie postavení a èinností znalcov v medzinárodnom práve súkromnom a procesnom sa venuje zmluvnému postaveniu znalcov v zmluvách o právnej pomoci, kde mo no charakterizova nieko¾ko základných princípov, ktoré sa v jednotlivých zmluvách mô u lí i , ako napr. v rozsahu úprav. Na túto kapitolu nadväzuje Príloha/Tabu¾ka s preh¾admi a vybranými ustanoveniami zmlúv o právnej pomoci, ktoré zoh¾adòujú znalcov (ich postavenie a èinnos v rámci medzinárodnej spolupráce v právnych veciach).

Znaleckým posudkom z oblasti ekonomiky, ich technické, organizaèné a ïal ie predpoklady a postupy pri spracovaní znaleckých posudkov opisuje kapitola VII. VIII. kapitola je zameraná na technickú oblas znaleckých posudkov. Zaoberá sa po iadavkami na obsah znaleckých posudkov, vypracovanie, na ich znaky, nále itosti, pou ívané prístupy a nástroje a, samozrejme, na oblas ich vyu itia.

Záverom publikácie sú prílohy, obsahujúce publikované preklady originálnych predpisov o èinnosti súdnych znalcov v niektorých krajinách.

Nakoniec je vhodné vyjadri autorom poïakovanie za vhodnú pomôcku pre v etkých, ktorým je urèená, a to tak irokej právnickej verejnosti, advokátom, sudcom a rozhodcom, uèite¾om, tudentom práv, ekonómie a iných vedných odborov, a prirodzene aj znalcom a odhadcom.

Publikácia nájde uplatnenie taktie u daòových poradcov, predov etkým audítorov, v bankovom sektore, v tátnej správe a legislatíve.

Dr.h.c. doc. JUDr. Alena Paulièková, PhD. Vysoká kola v Sládkovièove

170

Kolektiv autorù:

Kontrolní mechanizmy fungování veøejné správy Olomouc, Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci, Periplum, 2009, strán 383 Predkladaná publikácia si kladie za cie¾ zamera sa predov etkým na procesné aspekty kontroly verejnej správy. Kolektív autorov, zastúpený prof. JUDr. Vladimírom Sládeèkom, DrSc., JUDr. Michalom Bartoòom, Ph.D, JUDr. Ing. Filipom Dienstbierom, Ph.D, JUDr. Monikou Horákovou, Ph.D., Mgr. Magdalénou Peterkovou, JUDr. Olgou Pouperovou, Ph.D. a JUDr. PhDr. Robertom Zbíralom, rozpracováva v desiatich kapitolách problematiku existencie a fungovania kontrolných mechanizmov verejnej správy. Autorský zámer tvorcov je prioritne nasmerovaný na úpravu kontroly v Èeskej republike. truktúrne èlenia autori dielo na úvodnú èas ; následne popisujú jednotlivé in titúcie kontroly, od ktorých prechádzajú k formám kontrolnej èinnosti a ich priebehom; dielo zavr ujú svojimi závermi a úvahami de lege ferenda. Systematicky rozèlenili autori dielo do dvoch komplexných èastí, kde v prvom rade analyzujú problematiku vnútornej kontroly a následne sa venujú vonkaj ej kontrole.

Dielo zaèínajú autori kapitolou o in tanènej kontrole vo verejnej správe. Zdôrazòujú primárny úèel zis ovania stavu predpísaného so stavom skutoèným. Uvádzajú predov etkým ochranu zákonnosti a správnosti rozhodovania v jednotlivých prípadoch nápravou konkrétnych vadných aktov (ich zmenou, èi zru ením) alebo postupu (iným zásahom) (s. 23). V tejto èasti diela sa adresát publikácie mô e oboznámi s prostriedkami prieskumu rozhodnutia v správnom konaní alebo s prieskumom iných foriem èinností verejnej správy. Tvorcovia diela sem taktie zaradili ochranu pred neèinnos ou, pre etrovanie s a ností èi vyhlasovanie nièotnosti rozhodnutia.

Podstatu druhej kapitoly vytvára slu obný doh¾ad. Predmetnú èinnos autori vnímajú ako kontrolnú èinnos , ktorú vykonáva nadriadený voèi podriadeným a nadriadený pri nej hodnotí, èi si podriadení plnia svoje povinnosti, vyplývajúce z právnych predpisov, ale taktie z vnútorných aktov, èi u zo v eobecných a abstraktných, èi z individuálnych a konkrétnych (s. 66).

Predmetná èas diela zahàòa interpersonálny slu obný doh¾ad, medziorgánový slu obný doh¾ad, priebeh uvedených èinností a zásady, na ktorých sú vybudované.

Dozor nad územnými samosprávnymi korporáciami je vykonávaný ako v oblasti samostatnej, tak i v prenesenej pôsobnosti obcí a krajov. Vytvára jednu zo základných väzieb medzi územno-samosprávnymi korporáciami a tátom (s. 86). Predmetná kapitola sa èlení na tri podkapitoly, èo vyplýva z charakteru územno-samosprávneho èlenenia Èeskej republiky.

Nále itú pozornos preto autori venujú obciam, hlavnému mestu Praha a samosprávnym krajom. Zameriavajú sa na prieskum normotvornej èinnosti územných samosprávnych jednotiek, ale taktie na dozor pri iných èinnostiach spomenutých subjektov.

Zvolená línia diela tak v ïal ej kapitole prechádza od kontroly územnej samosprávy ku kontrole samosprávy záujmovej. V prvom rade autori zdôrazòujú roztrie tenos a najmä materiálnu obmedzenos úpravy dozoru nad záujmovou samosprávou. Zahàòajú do kapitoly kontrolu vykonávanú tátnou správou a kontrolu tvorenú èinnos ou súdov. Sústreïujú sa predov etkým na dozor nad stavovskými predpismi. V závere kapitoly rozvíjajú úvahy de lege ferenda.

171

Recenzie anotácie Druhú, rozsiahlej iu èas monografie tvorí vonkaj ia kontrola verejnej správy. Tvorcovia diela tu zaèínajú parlamentnou kontrolou. Zameriavajú svoju pozornos na in titút vy etrovacej komisie. Radi by sme poukázali najmä na súbor dát, ktorý autori zozbierali a vytvorili tak èasový harmonogram èinností jednotlivých vy etrovacích komisií v Èeskej republike od roku 2007.

V záujme poskytnutia komplexnej ieho poh¾adu na prácu a úlohy parlamentu pri kontrole verejnej správy poskytujú autori adresátom publikácie preh¾ad základných údajov o vy etrovacích komisiách v 26 krajinách Európy. V etky spomenuté poznatky zhrnuli autori v polemike o význame a úèelnosti parlamentnej kontroly.

Okrem parlamentnej kontroly zahàòajú do druhej èasti diela autori kontrolu vykonávanú Najvy ím kontrolným úradom Èeskej republiky, èinnosti vykonávané verejným ochrancom práv a súdnictvom. Samotnému správnemu súdnictvu sa nevenuje publikácia a v takom rozmere ako ostatným kapitolám, preto e uvedenú tému, ako samotní autori vysvet¾ujú, spracovali v samostatnej publikácii. Svoje miesto si tu v ak nájde ústavné súdnictvo a jeho vz ah ku kontrole verejnej správy.

Za osobitne prínosnú pova ujeme závereènú èas o vz ahu k verejnosti a kontrole verejnej správy. Radi by sme zvýraznili vèlenenie problematiky práva na dobrú správu . Obsah tohto práva nemo no s úplnou presnos ou a bez ïal ieho definova . Zahàòa v sebe mno stvo princípov, na ktorých by mal by vybudovaný výkon verejnej správy (s. 313). Autori analyzujú predov etkým prístup Rady Európy a Európskej únie k ochrane práv jednotlivca vo vz ahu k verejnej správe. Analyzujú pojem verejnos a jeho participáciu na kontrole vecí verejných. Do kapitoly inkorporujú výkon dotknutých ústavne zaruèených práv. Svoje miesto tu nachádza právo na informácie, petièné právo, zhroma ïovacie a zdru ovacie právo. Kapitolu zakonèujú èas ou o práve na spravodlivý proces.

Monografia autorského kolektívu sa pokúsila zmapova a analyzova kontrolné mechanizmy vo verejnej správe, t. j. spôsoby aplikácie a výkonu kontroly verejnej správy jednotlivými tátnymi orgánmi, resp. úradnými osobami (s. 365). Publikácia sa prioritne zameriava na èeskú právnu úpravu, zoh¾adòuje v ak aj pomery v ostatných tátoch Európy. Za osobitne prínosné pova ujeme zapojenie prístupu Rady Európy a Európskej únie k ochrane práv jednotlivca pri výkone verejnej správy. Publikácia nájde uplatnenie tak v oblasti teoreticko-právnej, ako aj aplikaènej. Vyu itie by monografia mohla nájs predov etkým pri práci orgánov tátnej správy a samosprávy.

JUDr. Michal Maslen

172

OZNAMY Roz írenie Redakèného kruhu a Redakènej rady Justiènej revue Po pätnástich rokoch dochádza k roz íreniu èlenov Redakèného kruhu a Redakènej rady. Dôvody sú v zásade dva. Prvým je smutná skutoènos , e na e rady nav dy v tomto období opustili niektorí jej èlenovia. Druhým je snaha zvý i kvalitatívnu úroveò èasopisu a zároveò jej medzinárodnú prestí vrátane ambície sta sa v odbore právo karentovaným èasopisom. Tomu zodpovedá aj výber nových èlenov Redakèného kruhu a Redakènej rady, ktorými sú poprední celosvetovo uznávaní odborníci z prestí nych svetových univerzít Európy, Severnej Ameriky i Ázie.

Konkrétne od 1. januára 2012 sa roz íril Redakèný kruh o dekana Právnickej fakulty Viedenskej univerzity univerzitného profesora Heinza Mayera, dekana Columbia Law School v New Yorku profesora Briana Gibsona a dekana Právnickej fakulty City Univerzity of Hong Kong profesora Guiguo Wanga. Redakènú radu doplnil prodekan Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a èlen Komisie OSN pre medzinárodné právo profesor Pavel turma.

V etkým eláme v na ej spolupráci ve¾a úspechov.

Redakèná rada

173

Oznamy prof. Brian GIBSON, JSD. Prof. Gibson je dekanom medzinárodných a komparatívnych programov Columbia Law School v New Yorku.

Narodil sa 25. januára 1965 a po túdiu na Fakulte Edmunda Walsha pre zahraniènú slu bu Georgetown University (Washington, DC) v odbore medzinárodné vz ahy, medzinárodné organizácie, africké túdiá a udr ate¾ný rozvoj pracoval a do roku 2000 na In titúte medzinárodného vzdelávania vo Washingtone ako projektový riadite¾. Svoju odbornú kvalifikáciu si doplnil na Georgetown University v odbore komparatívne a medzinárodné právo a na Columbia University v odbore vyjednávanie a rie enie sporov. Závereènú prácu v rámci posledne uvedenej pecializácie obhájil v roku 2010 na tému Mô u by tradièné africké prístupy na rie enie konfliktov úspe ne aplikované v prípade súèasných konfliktov?

V rámci profesionálneho pôsobenia pracoval ako právny poradca v oblasti medzinárodných trukturálnych financií pre Thatcher Proffitt and Wood LLP (2000 2003), Odbor vzdelávania a kultúrnych vz ahov Úradu Vlády USA (U.S. Department of State) ako riadite¾ pre výmenné programy Fullbrightovho programu a od roku 2006 pôsobí na Právnickej fakulte Columbia University. Ako dekan komparatívnych a medzinárodných programov je súèasne zástupcom pri Prvom výbore Valného zhroma denia OSN pre odzbrojenie a medzinárodnú bezpeènos , zástupcom pri iestom výbore VZ OSN pre právne zále itosti a poradcom v otázkach operácií v prípadoch ohrozenia alebo naru enia mieru a útoèných èinov pri OSN. Vo svojom odbornom pôsobení sa venuje otázkam komparatívnej a medzinárodnej arbitrá e, Africkým túdiám z poh¾adu obyèajového práva a komparácie tradièných právnych systémov, ako aj vz ahom právnej regulácie rozvojových stratégií. Je autorom nasledovných a iskových prác: Application of Ubuntu in Post Modern Societies (In: Kramer Journal. Law, 2009, Vol. 64), A New Role for Village Elders (In: Makrere Spectator. Law and Development, 2008) a Criminalization of Poverty: A Review on Restriction of Movement and Migration (In: Columbia Now, 2007, Ed. 2).

174

Roz írenie Redakèného kruhu a Redakènej rady Justiènej revue o. Univ. prof. DDr. Heinz MAYER Prof. Mayer, v súèasnosti dekan Právnickej fakulty Univerzity vo Viedni, patrí medzi najvýznamnej ích predstavite¾ov rakúskej vedy ústavného práva a tátovedy.

Narodil sa 22. septembra 1946 v Mürzzuschlagu. Po túdiu na Univerzite vo Viedni bol v roku 1969 promovaný na doktora práv (Dr. iur.) a stal sa univerzitným asistentom v Ústave administratívneho a ústavného práva Ekonomickej univerzity vo Viedni. V tomto èase tudoval paralelne v odbore politických vied, v ktorom bol v roku 1973 promovaný na doktora politických vied (Dr. rer. pol.). V roku 1975 sa na Ekonomickej univerzite vo Viedni habilitoval v odbore verejné právo. V rokoch 1977 1979 predná al na Spolkovej akadémii verejnej správy, a sa v roku 1979 stal mimoriadnym profesorom a následne od roku 1983 riadnym profesorom na Právnickej fakulte Univerzity vo Viedni. V rokoch 1991 2003 pôsobil ako výskumný riadite¾ In titútu Ludwiga Boltzmanna pre legislatívnu prax a aplikáciu práva. V súèasnosti je naïalej èlenom kuratória tohto in titútu. Od roku 1996 pôsobí v predsedníctve In titútu Hansa Kelsena. V roku 2006 sa stal dekanom Právnickej fakulty Univerzity vo Viedni a v roku 2007 èlenom Európskej akadémie vied a umení.

K najvýznamnej ím prácam prof. Mayera, ako pokraèovate¾a teoretickej koncepcie Hansa Kelsena, patria Das Österreichische Bundesverfassungsrecht (Manz, 2007), Grundriss des Österreichischen Bundesverfassungsrechts (v spoluatorstve s R. Walterom a G. Kucsko-Stadlmayer, Manz, 2007) a Grundriss des Österreichischen Verwaltungsverfahrensrechts (Manz, 2003).

Prof. Mayer je známy svojimi verejnými vystúpeniami k rôznym témam rakúskej politiky a jej právnych aspektov v domácich i zahranièných médiách.

175

Oznamy prof. Guiguo WANG, JSD., LL.M. Prof. Wang je dekanom a profesorom èínskeho a komparatívneho práva City University Hong Kong, èlenom Medzinárodnej akadémie komparatívneho práva a profesorom na Hunan University v Changsha v Èíne.

Narodil sa 29. augusta 1952 v èínskej provincii Hebei. Po ukonèení túdia na Univerzite medzinárodných túdií v Pekingu pracoval ako právny referent na oddelení medzinárodných organizácií, medzinárodného práva a medzinárodných zmlúv Ministerstva zahranièných vecí Èínskej ¾udovej republiky, následne v Hospodárskej a sociálnej komisii OSN pre Áziu a Tichomorie a stal sa vôbec prvým èínskym dr ite¾om tipendia In titútu OSN pre vzdelávanie a výskum. tipendium mu otvorilo cestu pre mo nosti stá í pri Medzinárodnom súdnom dvore, Úrad právnych vz ahov pri OSN a právne oddelenie Svetovej banky, ako aj pre túdium na Akadémii medzinárodného práva v Haagu. V rámci svojho ïal ieho odborného rastu získal titul LL.M. na Columbia Law School a titul JSD dosiahol na Yale Law School. Taktie sa stal prvým obèanom ȼR, ktorý po roku 1949 dosiahol titul JSD na pôde Univerzity Yale.

Skôr ne nastúpil kariéru akademického pôsobenia, vyskú al si viacero pozícií v advokátskych kanceláriách v Los Angeles, Vancouveri a Hong Kongu. V roku 1987 sa stal jedným z najmlad ích habilitovaných profesorov na Právnickej fakulte Pekingskej univerzity. Od roku 1991 pôsobí na City University Hong Kong, od roku 1995 ako profesor a vedúci Katedry èínskeho a komparatívneho práva.

Popri akademických funkciách je predsedajúcim Výskumného in titútu WTO v Hong Kongu, poradca Ombudsmana pre Hong Kong, rozhodcom Imigraèného tribunálu Hong Kong, Èínskej medzinárodnej hospodárskej a obchodnej arbitrá nej komisie v Pekingu a Medzinárodného arbitrá neho centra v Hong Kongu, viceprezidentom Èínskej spoloènosti pre medzinárodné hospodárske právo. Ako významný odborník v oblasti medzinárodného hospodárskeho práva je prizvaným èlenom Kórejskej rady pre obchodnú arbitrá a Èínskej arbitrá nej asociácie v Taipei.

Medzi najvýznamnej ie diela z jeho publikaènej èinnosti patria: International Investment Law (Law Press, 2008), International Monetary and Financial Law (Law Press, 2007), The Law of the WTO: China and the Future of Free Trade (Sweet and Maxwell Asia, 2005), Wang´s Business Law of China (Butterworths, LexisNexis, 2003) a The Law of the WTO (Law Press, 2003).

176

Roz írenie Redakèného kruhu a Redakènej rady Justiènej revue prof. JUDr. Pavel TURMA, DrSc. Prof. turma patrí medzi súèasné popredné osobnosti vedy medzinárodného práva a medzi najvýznamnej ie osobnosti právnej vedy vôbec na území Európy a osobitne v kontexte bývalého Èesko-Slovenska.

Prof. turma sa narodil 21. júla 1963 v Prahe. Vysoko kolské túdium absolvoval v odbore právo na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a v odbore filozofia a ekonómia na Filozofickej fakulte rovnakej univerzity. V roku 1990, po obhájení kandidátskej dizertaènej práce v rámci internej vedeckej a pirantúry na Ústave tátu a práva ÈSAV mu bola udelená hodnos CSc. Tá sa v roku 2001 transformovala na vedeckú hodnos DrSc. na základe doktorskej dizertaènej práce. V roku 2002 bol vymenovaný za profesora v odbore medzinárodné právo.

V rokoch 1993 1995 pracoval na Sekretariáte OSN na pôde UNDCP vo Viedni.

V rámci medzinárodného pôsobenia mo no vyzdvihnú jednoroèné túdium na Institut des Hautes Etudes Internationales Univerzity Paris 2 (Pantheon-Assas), ktoré ukonèil v roku 1991 úspe ne zavà il získaním Certificat de Recherches Approfondies. Absolvoval nieko¾ko predná kových pobytov v odbore mezinárodného a európskho práva na viacerých renomovaných svetových univerzitách (Thessaloniki, Parí , Grenoble, Bratislava, Salzburg, Siena, Teramo, Var ava, Strasbourg) a pravidelne vystupuje na významných medzinárodných konferenciách (okrem vy ie uvedených Florencia, Haag, Mexico City, Washington).

V rámci svojej akademickej èinnosti je autorom èi spoluautorom 14 kníh a viac ne 120 èlánkov a túdií z medzinárodného a európskeho práva, publikovaných nielen v èe tine, ale aj v angliètine a francúz tine, a to doma aj v zahranièí. Z najvýznamnej ích diel mo no uvies Mezinárodní právo veøejné (v spoluautorstve s È. Èepelkom, C. H. Beck, 2008), Mezinárodní a evropské kontrolní mechanismy v oblasti lidských práv (C. H. Beck, 2010), Mezinárodní dohody o ochranì investic a øe ení sporù (Linde, 2008) a Právo mezinárodních smluv (v spoluautorstve s È. Èepelkom a V. Bala om, Ale Èenìk, 2011).

Súèas ou jeho odborného pôsobenia v oblasti medzinárodného práva je èlenstvo vo viacerých vedeckých spoloènostiach (mimo iných predsedá Èeskej spoloènosti pre medzinárodné právo, je èlenom International Law Association, American Society of International Law, European Society of International Law a Société Française pour le Droit International) a odborné funkcie (pôsobí ako rozhodca pri Stálom rozhodcovskom súde, èi v pozícii èlena Rady Vlády ÈR pre ¾udské práva). Vrcholom odbornej kariéry prof. turmu je jeho zvolenie za èlena Komisie OSN pre medzinárodné právo (International Law Commission) pre roky 2012 2016 Valným zhroma dením OSN.

177

JUSTIÈNA REVUE CONTENT BÁLINTOVÁ, M.: Diplomatic guarantees in extradition proceedings and their assessment by the European Court of Human Rights . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 RAMEL, B.: Constitution status of the Prosecution Office of the Slovak Republic and some questions concerning its independence . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11 FICOVÁ, S. GE KOVÁ, K.: Capacity to be a guardian of the party to proceedings according to Section 29 Civil Procedure Code . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 26 IKRÉNYI , I.: Financial remunerations paid from a guaranty fund as a claim against bankruptcy estate. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 34 SLÁVIK, M.: Representation of tax subjects before the administrator of the tax in conditions of Tax Administration . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 41 VERNARSKÝ, M.: Limits of the tax control . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 48 DRGONEC, J.: Conditions and legal effect of the promulgation of emergency situation . . . . . . . . . . 61 SYROVÝ, I.: Restriction of extent of a tenancy by entirety . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 87 MACEK, J.: To some questions of transformation of basic capital of business corporations to Euro . . . . 93 PRAVDÍKOVÁ BUÈKOVÁ, E.: Application of procedural rights of a victim in criminal proceedings before the court . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 98

ÑÎÄÅÐÆÀÍÈÅ ÁÀËÈÍÒÎÂÀ, Ì.: Äèïëîìàòè÷åñêèå ãàðàíòèè â ðàçáèðàòåëüñòâå î ýêñòðàäèöèè è èõ îáñóæäåíèå Åâðîïåéñêèì ñóäîì äëÿ ïðàâ ÷åëîâåêà . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 ØÐÀÌÅË, Á.: Êîíñòèòóöèîííîå ïîëîæåíèå ïðîêóðàòóðû ÑÐ è íåêîòîðûå âîïðîñû êàñàþùèåñÿ åå íåçàâèñèìîñòè . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11 ÔÈÖÎÂÀ, Ñ. – ÃÅØÊÎÂÀ, Ê.: Ïðàâîñïîñîáíîñòü áûòü îïåêóíîì ïî § 29 ÃÏÊ . . . . . . . . . . . . . . . . . 26 ÈÊÐÅÍÛÈ, È.: Äåíåæíûå âîçíàãðàæäåíèÿ, êîòîðûå âûïëà÷èâàþòñÿ èç ãàðàíòèéíîãî ôîíäà êàê äîëãîâîé èñê ïðîòèâ ñóùåñòâó . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 34 ÑËÀÂÈÊ, Ì.: Çàùèùàíèå íàëîãîâûõ ñóáúåêòîâ ïåðåä íàëîãîâûì óïðàâëåíèèì â óñëîâèÿõ íàëîãîâîãî óïðàâëåíèÿ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 41 ÂÅÐÍÀÐÑÊÛ, Ì.: Ïðåäåëû íàëîãîâîãî êîíòðîëÿ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 48 ÄÐÃÎÍÅÖ, É.: Óñëîâèÿ è ïðàâîâîå ïîñëåäñòâèå çàÿâëåíèÿ î ÷ðåçâû÷àéíîì ïîëîæåíèè . . . . . . . . . . . 61 ÑÛÐÎÂÛ, È.: Ñóæåíèå îáúåìà îáùåé ñîâìåñíîé ñîáñòâåííîñòè ñóïðóãîâ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 87 ÌÀÖÅÊ, É.: Åùå ê íåêîòîðûì âîïðîñîì ïåðåìåíû îñíîâíûõ èìóùåñòâ òîðãîâûõ êîìïàíèèé íà åóðî . . . . . 93 ÏÐÀÂÄÈÊÎÂÀ ÁÓ×ÊÎÂÀ, Å.: Ïðåäúÿâëåíèå ïðîöåññóàëüíûõ ïðàâ ïîòîðïåâøåãî â óãîëîâíîì ñóäîïðîèçâîäñòâå . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 98