V dome Viery Benkovej sa podáva
ČAJ KRÁĽOVIEN
(k 75-tinám autorky) Dvom spisovateľkám prináleží, sú celkom hodné toho, aby samy sebe boli literárnymi postavami. Jednu-Vieru Benkovú/ 1939/osobne, ľudsky a “kvintesenčne” poznávam, jej súkmeňovku po pere Marguerite Durasovú / 1914-1996/,čo i irealizovane,v podstate takisto. Je vhodný čas na to, rovno teraz keď sa obidve v apríli dožívajú dôstojných životných jubileí, Benková – celkom v duchu vlastnej poetiky- rovno v čase oblievačiek –magického rituálu očisty,aby sa medzi nimi, tu nastolila rovnováha. Lebo niečo ich bezpochyby spája. Nie je nemožné,že aj niekto iný uvidí ich väzbu.Totožnosť, len navonok neviditeľnú,/do ktorej ja dovidím/ ku ktorej sa, keď sú takto “vo vene”text dopracuje. Nikdy som neklamala, ani v jednej svojej knihe. Možno i preto, že mi mama povedala, že tma berie deti, ktoré klamú- píše Durasová. Aj Viera Benková sa podobne stavia k literárnym pohnútkam, ku skutočnosti, k literárnemu svetu a k sebe v ňom, tvorbe vcelku- Takouto rezónou- oddávať sa maximálne poctivo “až po korene stromov” /M.Válek/ či po metamorfózy krehkosti sveta(V.Benková)-činorodne provokujú, čo v konečnom dôsledku i prináleží autoritám. I Durasovú i Benkovú je najľahšie čítať na prvej úrovni. V nej nám napríklad Durasová prináša príbeh o nejakom exotickom ľúbostnom pomere umiestnenom na pobreží mora, rieky, oceánu; rovnako tak Benková píše o stavaní domu z hlinených jám, o tuhom ľaku, o Jurajovi Mrvovi, o Zuzanke Dolniakovej, Karolovi Miloslavovi Lehotskom. Začína sa to rozohňovať na subtílnom pláne, na pláne svetla a tmy, keď sa odpečatí téglik spagyrickej esencie,kde nám tieto autorky prinášajú oveľa viac od príbehu- kde nám pripravujú, vypisujú, odovzdávajú najväčšiu metaforu, metaforu života:túžbu. Aj túžbu po písaní. A akurát v tomto ich obidve, nielen osobnosťou, dielom,