V dome Viery Benkovej sa podáva
ČAJ KRÁĽOVIEN
(k 75-tinám autorky) Dvom spisovateľkám prináleží, sú celkom hodné toho, aby samy sebe boli literárnymi postavami. Jednu-Vieru Benkovú/ 1939/osobne, ľudsky a “kvintesenčne” poznávam, jej súkmeňovku po pere Marguerite Durasovú / 1914-1996/,čo i irealizovane,v podstate takisto. Je vhodný čas na to, rovno teraz keď sa obidve v apríli dožívajú dôstojných životných jubileí, Benková – celkom v duchu vlastnej poetiky- rovno v čase oblievačiek –magického rituálu očisty,aby sa medzi nimi, tu nastolila rovnováha. Lebo niečo ich bezpochyby spája. Nie je nemožné,že aj niekto iný uvidí ich väzbu.Totožnosť, len navonok neviditeľnú,/do ktorej ja dovidím/ ku ktorej sa, keď sú takto “vo vene”text dopracuje. Nikdy som neklamala, ani v jednej svojej knihe. Možno i preto, že mi mama povedala, že tma berie deti, ktoré klamú- píše Durasová. Aj Viera Benková sa podobne stavia k literárnym pohnútkam, ku skutočnosti, k literárnemu svetu a k sebe v ňom, tvorbe vcelku- Takouto rezónou- oddávať sa maximálne poctivo “až po korene stromov” /M.Válek/ či po metamorfózy krehkosti sveta(V.Benková)-činorodne provokujú, čo v konečnom dôsledku i prináleží autoritám. I Durasovú i Benkovú je najľahšie čítať na prvej úrovni. V nej nám napríklad Durasová prináša príbeh o nejakom exotickom ľúbostnom pomere umiestnenom na pobreží mora, rieky, oceánu; rovnako tak Benková píše o stavaní domu z hlinených jám, o tuhom ľaku, o Jurajovi Mrvovi, o Zuzanke Dolniakovej, Karolovi Miloslavovi Lehotskom. Začína sa to rozohňovať na subtílnom pláne, na pláne svetla a tmy, keď sa odpečatí téglik spagyrickej esencie,kde nám tieto autorky prinášajú oveľa viac od príbehu- kde nám pripravujú, vypisujú, odovzdávajú najväčšiu metaforu, metaforu života:túžbu. Aj túžbu po písaní. A akurát v tomto ich obidve, nielen osobnosťou, dielom,
ale i odovzdaním a zanietením dožívam ako vždy stojace pri prameni inšpirácie. Majú smelosť, odvahu odhaliť neodhaliteľné. Posmeľujú osmeliť sa písať, gurážia tvorivosť iných / v mojom prípade/. U nich je mystérium písania pri samotnom prameni, kde je ono v rovnakej miere “i nevinnosť i zlo” povedané M.Durasovou v knihe Emily L. I nutnosť akou je magická sila živlov i chvíľkovosť akou je poetická chvíľa verandy –povedané V.Benkovou v najnovšej zbierke Exlibris morušových listov. Píšu metafiktívne autobiografie. Francúzska spisovateľka, scenáristka a režisérka Durasová, ktorá sa do povedomia širšej čitateľskej obce dostala svojím románom Milenec /1984/ za čo získala Goncourtovu cenu / dovtedy už mala za sebou Bránu na Pacifiku, Moderato cantabile, Hirošima, moja láska…/ je aj feministka- aj závislá na láske, rovnako tak ako je i nedogmatická ľavičiarka, angažovaná v boji proti imperializmu, ale zároveň i proti komunizmu. Benková spisovateľka, poetka, publicistka, esejistka, prekladateľka, literárnu púť odštartovala v 60.rokoch minulého storočia básnickým senzualizmom; lyrická hrdinka sa potom prepla na výraznejšiu reflexívnosť a intuitívnosť s mýtickými prvkami. I rázne bojuje o menšinovú hrdosť, s glorifikačným obdivom sily a vitality slovenského etnika vo Vojvodine/Heroica slovaca/, výstražne volá čiernych drozdoch nad žltou krajinou, dôstojnosť ľudstva v pretechnizovanej dobe odcudzenosti dneška. Vypisuje lyrické diáre existencie s panteistickým podtextom v zénovej filozofie / Čajová meditácia- Exlibris morušových listov/.Cítime k nej rešpekt, silu a umnosť a dôkladnú znalosť historickej látky aká prináleží odvážnym nezávislým intelektuálom. A má pritom lyricky clivé srdce ktorým dovidí do, okom neviditeľných, najskrytejších zákutí. Áno, neklamú v žiadnej knihe. Toto tvrdenie je červenou niťou ich prozaickej a básnickej tvorby. Sú ontotvorné. Fakt je, že celým dielom M.Durasovej ale i Viery Benkovej dominujú dva symboly: dom a mama
Túžba po materinskej láske(Durasová vyrastala vo francúzskej kolónii Indočíne, kde jej mama bola majiteľkou plantáže po celý život lipla po materinskej láske,) a fakt, že si dopriala materstvo vymodelovali z nej feministku, ktorá paradoxne, mimoriadne miluje dom. “Mám výnimočný zmysel pre domácnosť“.-píše v známej eseji Dom. I Benková “má zmysel pre dom.” Metaforou v jej básňach i prózach je dom. K tematike rodiska autorka pristupuje s vedomím, že duchovná sila človeka vyplýva i zo sily jeho koreňov, ku ktorým sa často utieka, keď sa zjavia prekážky a problémy, ktoré ho chcú zlomiť. Je to panónsky archetyp na základe ktorého Benková vyjadruje svoj vzťah k bylinkám a hľadá v nich elixír, na pozadí kresťanstva a pohanstva,etnografických prvkov a v spätosi s výtvarnym umením. Prihovára sa nám univerzálnym jazykom. Hodnotám. Ten dom je synekdocha – vyčítať za ňou vplyv otca, spagyrika, fytoterapeuta a astrológa a sorbonského študenta, „dobrého pastiera“,Odpečať červený téglik a vypusť troch vodníkov von. Nech plávajú ľudským priestorom. Čo vieš,či do rána, u dobrého pastiera uzdraví sa človieča.A zasa metonymicky je za otcom mama Čičmianka, ktorá hýbe. Miluje dom a ako mama túži po dcérach v ošumelom dome/Modrotlač/ Vypisuje rekviem domu do ktorého sa potomkovia nikdy nevrátia. Prechody z jednej izby do druhej stredom magického pitvora Tie bez svojich obyvateľov v krutej samote spustli a zamreli Kamarátia sa iba s prázdnymi hniezdami búrkami a vetrami Len písanie mu vdychuje silu, podopiera ho a materinsky mu pripravuje jeho metamorfózy, dialektiku: vráti sa do hlinených jám a z hliny ho opäť niekto vymodeluje. Písať budem i vtedy, keď ma viacej nebude- povedala pred smrťou Marquerite Durasová v próze To je všetko.Tak ako vždy,aj poslednú knihu písala lapidárnym dialógom a fragmentárnou štruktúrou. Písanie je etický princíp. Ako výraz životnej celistvosti. Ariadnina niť. Aj Benková bude večne písať. Aby zanitovala to, čo sa obderie. Vypáraj z domu
nite a klbko za mnou zahoď. Vrátim sa iste.Ku stodole so zbožím v korábe istoty.Aby sme zanitovali to čo sa obdralo./Kniha výstrahy/. …Nikdy nenájdeme niť; možno ju nachádzame a tratíme vo viere, v nejakej melódii,sne,básni,slovách ktoré nazývame filozofiou alebo nepomútenom a jednoduchom šťastí./Borhes/ …V magickom pitvore Viery Benkovej si čajom pripíjame na metamorfózy večnej tvorivosti, zanietenia a oživenia na duchu. Marguerite si vychutnáva Čaj kráľovien, čaj Flos coeli. Je ľudstvo v tom?
Annamária Boldocká Grbićová