Slovenskykras 1957 slovenskykras 1958 by Slovenská Speleologická Spoločnosť

KR AS

SLOVENSKÝ KRAS ..

S B O R N 1K

MÚZE A(SĽOÝE#SRÉHO

KRASU

• V zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFE i Ž M í á ť t í t é A S j

•

u í ŕ í S . H l ^

•• —

•zywvutsrqponmlkjihgfedcbaXUSPOLJIHCA *m> w j, I. .

ľ.kn».fií»

,|áa\

h o VA

1959

VYDALO VYDAVATEĽSTVO OSVETA, N. P., BRATISLAVA, POBOČNÝ ZÁVOD MARTIN, PRE MÚZEUM SLOVENSKÉHO KRASU V LIPT. MIKULÁSI

Pamiatke

Andreja

Kmeťa,

zakladateľ a Muzeálnej slovenskej spoločnosti 1841—1909

j SLOVENSKÉ KÚZSOM

OCHRANY PRÍRODY A JASKYNIARSTVA

" F T O V S K Ý MIKULÁŠ

PrMMo:

• H

Pôvod /dar, «ýmend/: ^ MPT

f ľ h ^ l U l A

R e d a k č n á

r a d a

DR. VOJTECH BUDINSKÝKRICKA, DR. JURAJ BÁRTA, DR. ANTON DROPPA, IN2. SVÄTOPLUK KÁMEN, DR. L A D I S L A V KORBEL, JÚLIUS LENKO, DR. MICHAL MAHEL, DR. J Á N MICHALKO, DR. J Á N OTRUBA, DR. A N T O N PORUBSKÝ

Z o s t a v o v a t e ľ VOJTECH BENICKÝ

O b á l k u

n a v r h o l

J Á N A N D E L

ÚVOD

Príroda Slovenska je neobyčajne rozmanitá a krásna. Medzi jej n a j zaujímavejšie zjavy patria kras a jeho jaskyne. Vápence a dolomity s t y pickými podzemnými a povrchovými krasovými útvarmi zaberajú temer desatinu územia Slovenska. Najvýznamnejšie krasové zjavy sú jaskyne, naše najnavštevovanejšie múzeá, v ktorých sa zachovávajú výsledky neobyčajne pozoruhodnej čin nosti vody. Krasový reliéf je veľkým pracovným polom pre vedeckých pracovní kov. Je však a j miestom poučenia pre návštevníkov, ktorých do jaskýň a k iným krasovým zjavom nevábi vedecký záujem, ale túžba poznať krásy našej vlasti. Z poznania vlasti sa rodí láska k nej a obetavá práca pre ňu. Návštevnosť jaskýň poukazuje konečne a j na veľký hospodársky význam krasu. Komplexné využitie jaskýň narážalo donedávna na veľké prekážky. Pracujúci ľud sa do nich temer nedostal. Do oslobodenia našej vlasti navštevovali ich len lepšie situovaní ľudia, n a j m ä príslušníci vládnúcej triedy. Iba v ľudovodemokratickom zriadení si začal náš ľud uvedomovať význam a krásu jaskýň a ich poslanie. Za krátky čas nastal veľký obrat. P r e výskum, dokumentáciu, popularizáciu a ochranu jaskýň vznikli nové zariadenia, nové pracoviská, rozšíril sa počet nadšených speleológov a po čet objavených jaskýň sa strojnásobil. O jaskyne a krasové zjavy vôbec prejavujú zvýšený záujem a j pracujúci z podnikov, JRD, škôl. Jaskyne nenavštevujú len jednotlivci, ale mnohé hromadné výpravy zo všetkých končín republiky. O náš kras a jaskyne p r e j a v u j e sa čoraz väčší záujem a j v cudzine. J e to záujem vedecký i turistický. Výmena vedeckých poznatkov a skú seností, ktorú sledujeme a j naším sborníkom, ukazuje, že takáto medzi národná spolupráca speleológov je veľmi potrebná a užitočná. Rozširujú a prehlbujú sa naše vedomosti a utužuje sa bratstvo medzi vedcami jed notlivých krajín. Návšteva zahraničných turistov prináša nám a j mate riálny zisk. No nadovšetko význam zahraničných návštev je v tom, že cudzinci okrem krás našej vlasti poznajú a j náš život, našu mierovú prácu a budú nás doma propagovať. Aký to má význam pre zblíženie národov a pre socializmus, netreba vari zdôrazňovať. 3

Pravda, sú a j ťažkosti. Rozbehnutá práca je len v začiatkoch a trecích plôch je ešte hodne. Nedá sa všetko zameškané naraz dobehnúť . No naše ľudovodemokratické zriadenie je pre prácu jaskyniarov velmi žičlivé. Treba len vydržať tempo, mať lásku k veci, znásobovať nadšenie a ísť ď alej . . .

VÝSKUM ZVONIVEJ DIERY NA PLEŽIVSKEJ PLANINE VOJTECH BENICKÝ

V dňoch 3.8. augusta 1957 usporiadalo Múzeum Slovenského krasu výskumnú expedíciu do priepasti Zvonivá diera na Plešivskej planine za účelom jej komplexného speleologického výskumu. Expedíciu viedol pisa teľ tohto príspevku a zúčastnili sa jej okrem pracovníkov zainteresova ných ústavov: RNDr. Antona Droppu zo Zemepisného ústavu SAV — vý skum jaskýň — v Lipt. Mikuláši, RNDr. J á n a Otrubu z Ústavu pre meteorológiu a klimatológiu Prírodovedeckej fakulty UK, RNDr. J á n a Michalku a prom. biológa J á n a Džatku z Biologického ústavu — oddelenia geobotaniky a systematiky rastlín SAV, prom. geológa Dušana Kubínyho z Ústavu Dionýza Štúra, (doc. RNDr. Ladislav Korbeľ a RNDr. J á n Gulička z Katedry zoológie UK účasť z vážnych príčin odvolali), J á n a Májku, vedúceho prieskumu jaskýň z Turistu n. p., Dolná Streda n/Váhom, a j dobrovoľní speleologickí pracovníci: inž. Svätopluk Kámen, vedúci spe leologickej skupiny v Tisovci, Milan Kamenský, vedúci speleologickej skupiny v Stítniku, Stanislav Srol, vedúci speleologickej skupiny v Lipt. Mikuláši, neb. Viliam Rozložník, vedúci speleologickej skupiny v Rožňave, Jozef Jirásek, vedúci speleologickej skupiny v Tatranskej Kotline, MUDr. Anton Haninec z Vyšných Hágov, Zoltán Hosszuréty, Ctibor Kamenský, Emil Zdechovan, Július Piljan a J á n Kamenský zo Stítnika a J á n Kostrčka z Rožňavy. Expedícia sa uskutočnila z príležitosti tradičných jaskyniar skych týždňov Slovenskej speleologickej spoločnosti, v poradí šiestom, ktoré sa ukázali pre riešenie závažných speleologických problémov veľmi vhodné. Komplexnosť výskumu zabezpečovali: z hľadiska geologického Kubíny, geomorfologického dr. A. Droppa v spolupráci inž. Kámena, Ct. Kamenského a Zdechovana, floristického Michalko a Džatko a fotodoku mentačného Benický v spolupráci Jiráska, Rozložníka, Kňazovického a Piljana a prieskum jaskynných priestorov urobili Srol, Milan Kamenský, J á n Majko a Hosszuréty. Výsledky výskumu a jeho priebeh podávajú nasledujúce práce. Prípravné práce. Výprava bola plánovanou úlohou Múzea Slovenského krasu. P o zabezpečení spolupráce vedeckých a odborných pracovníkov a výstroja prikročilo sa k prácam v teréne. Ponad priepasť postavil sa most na zakotvenie rumpálu a plošina pre štart. Práce urobili obetaví dobrovoľní pracovníci Srol (obr. 7), Hosszuréty, Kamenskovci a Zdecho van. Bola to tvrdá práca, n a j m ä pokiaľ išlo o dopravu potrebného dreva; 5

všetci ju vykonali ochotne a nezištne. Ťažkosti vznikli jedine s dopravou výskumného materiálu. Na Plešivskú planinu vedú síce štyri horské cesty, od Slavca, Plešivca (obr. 8), Štítnika a Rakovnice, ale ich stav je zlý. Cestu z Vidovej pokladal som z organizačných dôvodov za najvýhodnejšiu, avšak lejaky, ktoré spôsobili povodne na území celého Slovenska, poškodili a rozmočili aj cesty na planinu. Závoz zo Slavca bol pretrhnutý a preto neschodný. Výskumný materiál sústredený v Slavci a Plešivci sa musel presunúť do Štítnika a voliť síce jednu z najkratších, avšak najzanedba nejších prístupových ciest — prudký závoz od Štítnika. Treba s vď akou kvitovať a j snahu plešivských družstevníkov, ktorí nám chceli výskumný výstroj dopraviť na pásovom traktore od Plešivca; z organizačných príčin nebolo to možné. Do prípravných prác zapojil sa aj Kámen, ktorý obstaral potrebný spojovací materiál a dal k dispozícii pre prípad potreby celý výskumný výstroj svojej skupiny, a Rozložník, ktorý včas zistil stav prí sunových ciest na planinu. Postup výskumných prác. Zraz účastníkov bol 3. augusta popoludní v Stítniku. Účastníci z Bratislavy a Vysokých Tatier, ktorí o zmene prog ramu neboli ešte informovaní, došli do Slavca. Na planinu vystupovalo sa teda zo Slavca i Štítnika (obr. 4). V Stítniku bolo vyše 20 vriec materiálu a zásob, ktoré bolo treba dopraviť k priepasti. Naložili sme všetko na voz a vydali sa na zdĺhavú a namáhavú cestu. Na hornom úseku závozu dalo sa ísť len na predných kolesách. Cez strmé úseky vrecia sme museli pre nášať a niekoľkokrát znova nakladať. Len v neskorých večerných hodinách pri svetle karbidových lámp sme prišli na okraj planiny. V jednom zo závrtov sme pri vatre núdzové prenocovali. Na druhý deň dostali sme sa konečne k priepasti. A j ostatní účastníci od Slavca, nahnevaní trochu na organizáciu, prišli a pokračovalo sa ďalej podľa programu. Okolo priepasti nastal čulý pracovný ruch. Dokončil sa nástupný most (obr. 6), na kotvu primontoval rumpál na spustenie účastníkov, vybudovala sa stanová základňa a voľní účastníci chystali palivové drevo, rozložili oheň a pripravili čaj. K ý m sa práce skončili, bol večer. Na Plešivskej planine je horáreň a salaš. Patria Plešivcu. Ostatné ka tastrálne obce ležiace okolo planiny (Pašková, Kunová Teplica, Stítnik, Honce, Rožňavské Bystré, Rakovnica, Kružná, Brzotín, Slavec a Vidová) participujú len na okrajových úbočiach planiny, vrch planiny patrí ka tastrálne Plešivcu. Na rozsiahlej planine, ktorá je okrem jednej umelej cisterny (obr. 18) bez vody, iného života niet. Toho večera však planina ožila. Účastníci stanového tábora sa zišli k ohňu a v družných rozhovoroch a za spevu strávili večer. Len čo sa začalo brieždiť, niektorí už povstávali. Od severu ťahal ostrý vetrík, ktorý burcoval zo spánku. Po raňajkách začalo sa pracovať. Droppa so svojou skupinou pustil sa do zameriavacích prác a ostatní sme pomáhali pri zostupe. Rumpál so 110 m oceľovým (8 mm) lankom a sedačkou, po stavený nad kolmicou priepasti, dobre fungoval. Zostupovať začal Milan 6

Kamenský, ktorý v priepasti už niekoľkokrát bol. Vystrojený poľným tele fónom, karbidovou lampou, zaistený poistným lanom, s baníckou lampou na hlave atď. posadil sa do sedačky (obr. 24) a začal pomaly klesať. O nie koľko minút zmizol v otvorenej tlame priepasti. Zostup nebol veľmi ne bezpečný. Odrážajúc sa občas nohami od steny a rukami vyrovnávajúc výkyvy, aby zabránil krúteniu sedačky, dostal sa bez prerušenia až po tzv. most do hĺbky 50 m. Tu stena tvorí úzky žľab a previs. Píšťalkou dal signál stáť, aby sa zo žľabu, kde sa sedačka akoby zasekla, mohol posunúť na previs. Odtiaľ bez prekážky zostupoval až do hĺbky 100 m, na dno obrov ského dómu (obr. 3). Po uvolnení sedačky a poistného lana dal signál k ich vytiahnutiu. Takáto bola technika zostupu a j u ďalších. Vyčerpávajúcou bola jedine ručná obsluha rumpálu, v ktorej sa všetci účastníci museli striedať. Toho dňa zostúpili do priepasti ešte Srol, Hosszuréty a Haninec, aby na travertínový stupeň (obr. 20) tzv. Mamutích stĺpov postavili 10metrový rebrík a urobili jej faunistický prieskum. Po vykonaní týchto úloh sa k večeru všetci šťastne vrátili na povrch. Tretieho dňa Droppa pokračoval v zameriavaní jaskynných priestorov na dne priepasti. Otruba meral jej mikroklímu. S aspiračným psychomet rom sa všelijako krútil, kolísal na oceľovom lanku a za takýchto okolností musel pracovať vyše poldruhej hodiny. Za nimi zostúpil ešte Džatko s cie ľom preskúmať speleoflóru priepasti. K večeru prišli do tábora pracovníci Zpravodajského filmu, aby prácu expedície nakrútili na filmový pás. Štvrtý deň výpravy sme venovali filmovaniu. Pracovníci filmu M. Rá bek, P. Cink a St. Kondrák sa neuspokojili so zábermi z povrchu, ale zo stúpili i s celým výstrojom do priepasti. Táto zmena veľmi narušila náš pracovný program a výsledok: dvojminútový fejtón, ktorý skutočne nestál zato. V piaty deň zostúpili do priepasti ostatní účastníci výpravy. Nik si nedal ujsť príležitosť dostať sa do priepasti. Zvonivá diera, i keď zaostáva na rebríčku najhlbších československých priepastí, patrí čo do mohutnosti podzemných priestorov ak nie celkom na prvé, tak rozhodne na druhé miesto. Ostávala ešte fotodokumentačná práca a speleologický prieskum. Bolo veľa fotografov, ale málo pomocníkov na asistovanie (obr. 2). I keď sa podarilo urobiť viac vydarených záberov z mohutných priestorov a ich pozoruhodnej sintrovej výplne (obr. 16), predsa neboli vyčerpané všetky možnosti fotodokumentácie a to predovšetkým z toho dôvodu, že dym z magnéziových bleskov znemožnil ďalšie fotografovanie (obr. 15). Chýbajú n á m zábery n a j m ä zo vstupu do priepasti. Málo času zostalo aj na speleo logický prieskum priepasti. J e síce pravda, že labyrint Zvonivej diery bol už predchádzajúcimi výpravami viackrát skúmaný, no nevylučuje sa tu možnosť ďalšieho postupu. Pod kolmicou priepasti je obrovská hromada skál, dreva, drte a hu musu (obr. 13), v ktorom sa hemží rôzny hmyz. Tento materiál nahádzal sem za stáročia, ba azda tisícročia, človek. Ťažko nájsť v okolí priepasti jednu voľnú skalu. Dnešní zvedavci prinášajú si ich z okolia a ich hádza 7

n í m do priepasti o v e r u j ú si jej zvonivú ozvenu a hĺbku. J e iste pozoru hodná vec i z hľ adiska archeologického, k t o r e j budúce v y p r a v y mali b y venovať pozornosť. Medzi balvanmi n e p r í j e m n e pôsobia n e v y b u c h n u t e mínv ktoré sem boli nahádzané za poslednej vojny. Materiál tvorí sú m e r n ý kužeľ 30 m široký a asi 10 m vysoký. Pozoruhodná je sintroya v ý zdoba priepasti. Kvapľ ová scenéria (23 m) patrí medzi n a j m o h u t n e j š i e u nás (obr. 20). Mali sme ju možnosť vidieť pri magnéziovej sviečke. Bol to uchvacujúci pohľad n a tieto tri kvapľ ové veže k r á s n e j terakotovej a bielej f a r b v (obr 84) Fotografovanie m a m u t í c h útvarov zo strmého svahu a za nedostatočného odstupu je dosť ťažké. Na osvetlenie 50 m vysokého a asi 100 m dlhého priestoru použil som špeciálnych magneziovych bleskov, ktoré n á m ochotne vyhotovili Vlárske závody, n. p v Bojkoviciach. Len vď aka tomu podarilo sa n á m urobiť p r v é veľké zábery (obr. na obálke). Osvetlenie využili na zábery a j ostatní účastníci (obr 9y. Ani pri tomto prieskume priepasti sme nedocielili dalsi postup. K a m e n s k ý a Srol usilovali sa o postup v K a m e n s k é h o chodbe ale bezvý sledne J e zanesená a muselo by sa v n e j dlho p r a c o v a l V dome za Ma m u t í m i stĺpmi Kamenský zliezol priepasť hlbokú 10 m. Priepasť pohlcuje občasné prívaly atmosferickej vody z niektoreho zavrtu (obr 12) a je zatarasená balvanmi. Ponor a jeho trativody p o u k a z u j u n a cestu do d a l L c h Priestorov. Droppa a K a m e n s k ý sa pokúšali prebiť úzke puklmoye nriechodv vo vrcholovej časti Mamutieho dómu, smerom k t o r ý m jaskyňa pokračuje. I t á t o práca v y ž a d u j e dlhšieho času. Usilovali sme sa o postup a j pod skalným s t u p ň o m (pri bode 6), kde obrysy priepasti zakrýva bal vanitá suť a naznačuje vertikálne pokračovanie priepasti. O dalsom^ po stupe bez nákladnejších sondovacích prác nedá sa hovoriť . Cesty atmo sferických vôd, ktoré n a priepasť pôsobili, su zatarasene. V t o m t o nepriniesol nič nového ani náš prieskum. Bližšie zistenie a uvoľ nenie tvchto ciest patrí medzi budúce veľké úlohy. Toho dňa nás zostúpilo deväť osôb (obr. 11), takže a j skupina obslu h u j ú c a rumpál, prišla si na svoje. Ako posledný rozlúčil sa s priepasť ou Jožo Jirásek, vypijúc posledný dúšok vína, ktoré t u minule vypravy za nechali, zobral so sebou poľný telefón a dal signál, aby ho vytiahli. ô s m e h o augusta, t. j. šiesteho dňa p o b y t u na p l a ň m e sme n á s . s t e nový tábor zbalili, kotvu nad priepasť ou z bezpečnostných príčin d y n a mitovou náložou poslali na dno priepasti a dostali sa sť astne bez akejkoľ vek nehody i s materiálom späť do Stítnika. Tu sme sa rozišli s t y m , ze sa r. 1958 na 7. jaskyniarskom týždni opať stretneme. Prehľad doterajších

výskumov

Zvonivá diera patrí medzi n a j z n á m e j š i e priepasti Slovenského krasu. Zvedavci od nepamäti obracali k n e j z á u j e m a do j e j bezodneho otvoru zhadzovali k a m e n e a čo s a na okolí nachádzalo Z a s t a r o c i a resp t i s í c ročia ako som už spomenul, vznikol na dne obrovsky kužeľ (obr. 13).

O priepasti si okolitý ľud vybájil fantastické povesti, ktoré sa prenášali z generácie na generáciu. Bolo by iste veľmi záslužné, keby ich niekto zozbieral a spracoval, lebo staré rozprávky zanikajú a v obrazotvornosti ľudu rodia sa rozprávky nové, rozprávky o hrdinských výskumoch a obja voch našich speleológov. Prastarý bude i názov Zvonivá diera — Zvonica, ktorý dostala od toho, že kameň vhodený do nej počas pádu vydáva ostrý zvonivý zvuk. Tieto záujmy v priebehu dejín sa menili. K ý m donedávna v priepas tiach videl náš ľud sídlo zlých duchov, krvilačných šarkanov, dnes sú priepasti predmetom vedeckých výskumov, poučenia, východiskom do rozsiahlych podzemných dutín a čarokrásnych jaskýň, hodných obdivu. Každá nová výskumná výprava, každý zostup prináša nové poznatky, nové objavy. 1. Podľa dokladového materiálu do priepasti prvý zostúpil r. 1875 Emil Fabnik zo Slavca. Ako povesť prikrášľuje, mal v r a j zhotovenú akúsi debnu s nabitými klincami z vnútra navonok, aby ho šarkan a j s debnou nezhltol. Debnu spúšťali na baníckom lane. Dostal sa v nej len po tzv. most, odkiaľ spustil dolu pomocou motúzov tri fľaše vína. Dve z nich našla o 50 rokov neskoršie Drenkova výprava. Jednu fľašu vína na dne priepasti našli sme a j my. Ktorá výprava ju tu nechala, sa nevie. 2. Druhú výpravu zorganizoval r. 1882 prednosta železničnej sta nice v Plešivci, Jozef Pachela. Vtedy prišli na Plešivskú planinu stovky ľudí; zabili vola a bola pri tejto príležitosti veľká hostina. Výprava do siahla dna a priepasť informatívne preskúmala. 3. Tretí zostup podnikol r. 1925 Jozef Drenko, rodák z Kunovej Tep lice. Dostal sa až na dno priepasti pomocou konopných lán, ktoré spúšťali kladkostrojom. Drenko so spolupracovníkmi St. Kolesárom, A. Vajdom a L. Orbánom priepasť po prvý raz zameral a svoje pozorovania zanechal v rukopise. 4. Štvrtú výpravu do Zvonice uskutočnil čat. ašp. Z. Hadaš z jel šavskej posádky r. 1936. Výskum sme chceli uskutočniť spoločne, avšak pre neodkladné povinnosti musel som sa výskumu vzdať. Hadaš ho potom uskutočnil sám so svojimi spolupracovníkmi z Jelšavy. Mal k dispozícii 125metrové konopné lano a 15metrový lanový rebrík. Výprava nebola dostatočne pripravená po technickej stránke. Technika zlanovania pre veľkú záťaž lana zlyhala a preto použil kombináciu rebríka a lana. Lezec na konci rebríka sa na výstupku pomocou zaisťovacieho lana zachytil a rebrík putoval opäť o 15 m nižšie. Touto technikou sa dostal len na most, resp. na previs niekoľko metrov pod ním, odkiaľ pre nedostatok výstroja sa musel vrátiť. Z mosta, na ktorý zostúpil ešte jeden jeho ko lega, Hadaš preštudoval časť priepasti, pokiaľ to bolo možné, a vyhotovil jej náčrt (Drenkov náčrt nepoznal). Svoje poznatky s náčrtom uverejnil v Krásach Slovenska. 5. Roku 1943 podnikli maď arskí speleológovia ďalšie dve výpravy. Jednu z nich viedol dr. Bertalan, ktorá pre nedostatok výstroja skončila 9

svoje práce v hĺbke 60 m, ktorú viedol dr. Hubert Kessler a zúčastnil sa jej a j Drenko, bola úspešnejšia. Účastníci výskumu zostúpili po lanovom rebríku až na dno priepasti a urobili v nej podrobný speleologický vý skum. Výsledky svojich prác uverejnili v časopise Turisták Lapja. 6. Milan Kamenský, vedúci speleologickej skupiny SSS v Stítniku, podnikol r. 195051 ďalších 5 zostupov (7. V., 11. VI., 18. VII., 20. VIII. 1950 a 16. IX. 1951) a spolu so Z. Hosszurétym priestory priepasti de tailne preskúmal (obr. 21). Týchto záslužných akcií sa ď alej zúčastnili: T. Kamenský, J. Kamenský, J. Záhoranský st., V. Novák, P. Sebok, Z. Hosszuréty ml., Št. Lipták, J. Kostelník, P. Sivek, E. Zdechovan, St. Potočný, O. Martinka, O. Bero, O. Regec, P. Garaj, P. Pokorný, F. Hajdu a niekoľko žien a dievčat, ktoré tiež nezištne pri zostupe pomáhali. Prvé tri výpravy boli, ako ich Kamenský vtipne nazval, „zoznamo vacie". Za štvrtej výpravy Kamenský a Hosszuréty zostúpili na most, aby sa presvedčili, či Drenkov a Kesslerov predpoklad, že z chodbičky proti mostu bude sa dať postúpiť do nových častí, je správny. Kamenský vo svojej zpráve o tom píše: „Hosszuréty sa dal ustrojiť do pásov, akých používajú parašutisti, opásať vojenským opaskom a púšťať na konci chod bičky znova do priepasti. Hneď pri prvých 10 m oznámil Kamenskému, že touto cestou sa vrátiť je nemožné. Pri ďalších 20 m sa pýtal, či je ešte dosť lana, lebo mal obavy, že bude krátke, uvedomujúc si, do akého dob rodružstva vlastne vliezol. Na povrchu pokúsili sa ho potiahnuť späť, čo bolo bezvýsledné, nakoľko lano bolo trikrát lomené a malo také veľké trenie, že na to šesť chlapov nestačilo. Uistený, že lana je dosť, bol spus tený na dno asi 18 m od hŕby kameňov. Potvrdilo sa, že predpoklad Dren kov bol mylný." Za tejto výpravy bola objavená tiež Kamenského chodba. K zostupom použili 8 m m oceľového lanka a dreveného stojana s val com a klukami na jeho navíjanie (obr. 19). Všetky akcie štítnických jas kyniarov boli dobre pripravené a mali úspešný priebeh. K vážnejšej nehode ani úrazu nedošlo. Poslednou akciou, v poradí teda jedenástou, bol náš komplexný vý skum. Jeho uskutočnenie bolo našou dávnou túžbou. Uskutočnil sa napriek rozličným ť ažkostiam a prekážkam, začo všetkým, i našim predchodcom, ktorí vystavovali nebezpečenstvu svoje životy, patrí súdružská vďaka. Bibliografia O Zvonivej diere sa už v e l a písalo, uvediem preto aj jej bibliografiu. V prácach, označených hviezdičkou, sa nepíše priamo o priepasti, ale je o nej len zmienka. Za radil som ich však len kvôli všeobecnému prehľadu. Hoci sa mi podarilo láskavosť ou dr. K. Bertalana, vedúceho dokumentácie maďarských jaskýň, bibliografiu podstatne doplniť, najmä staršími údajmi z maďarskej a nemeckej literatúry, nie je ešte úplná. Postupne sa ešte môže prísť na ďalšie záznamy. Pozoruhodné je konštatovanie Win discha z r. 1780, ktorý o Zvonivej diere doslovne píše: „Na sever od Plešivca na chádza sa Plešivský vrch (Nagyhegy) s v e l k ý m i stromami a s výtečnou pašienkou pre ovce. Takmer v prostriedku tohto vrchu nachádza sa 8siahová okrúhla bezodná

ä okrem svojich S í n i f „ ' S S ° m P r ú d o v , . , „eviem, P zpráva MUzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA J . K S e r a k é t o o p ^ c h toScľ ^ I UP Mt h Í M ™ h o ? " á J" k v dokumentačnom arehfve k . t a . t r ú J a / k ^ ' ' ' ° ™ Podnikol; uložená Je 17,0, T S " 5 C h

K a r l G

° " " e b :

Konigreichs Ung.rn, II. Te U , P « s s b u r g

notitia^ist^riwgwgraphicastetistľ ra^ Pesti Divatlap, 1847, s. 1622 s. 389 P a eS 389a. rÍgyeS s. 2 8 8 ^ ) n í a l V y s .

31 H m Ô r "

Ján

é S

helySégnévtára

° S :

° n t

Gômóriensis

^ o p i s v Széchényi konyvtár), 17, zv., Bp. 1864,

A m a g y a r b i r 0 d a l 0 m

KÍSh

(

t Ô r V é n y e S 6 n

természeti viszonyainak leírása, Pest 1864,

egyeSiilt

vármegyéinek leírása, Bpest 1867,

P t e m b e r 1 8 8 í W S 2 8 ' SH6 ôh ° Zipser Bote, Levoča 1880, čzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZXWVUTSRPONMLKJIHGFEDCBA 44. ® GomorTornaer len gebiet es,

barlan A

zv., s l l í

^e°?Slľ8oT

a g a S

T á t r a

é S

P e S t r Ô 1

AbaUj

GÔmÔrÍ

* ^

A b a

^ ° ™ « r i

barlangvidék. útazók kézi kônyvtára, III.

Kurz gefasster F i i h r e r . . . , Košice 1886, s 6 2 6 3 ^ ^

k ô n y v t x í m T ľ s ^ f s ľ s ľ ^ ^ '

V e r í s ^ / ó z í e ? 1918, ľ 58 (*)

M a g y a r

Kár

P ^ g y e s u l e t Év

FĎldtanÍ Bpest 1912, s. 326. karsztjelensegek és Magyarország karsztvidékei, Budapest

B p e s f l S ÍzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZWVUTSRPONMLKJIHGFDCBA 33. A G Ô m 8 r T 0 r n a i k a r s z t hidrolôgiája. Hidrológiai Kozlôny, III. zv.,

Xin , B p g Í T ľ Í T 5 6 k a r S Z t

CS°n ka m a gya r 0 r SZá gÍ

b a r l a n SJ

a i, Barlan gkutatás, zv. X

S e S L k u l f ' ľ Í T E ^e l S"Ô^g 08m^0 n P í fs nz Ít ná Ul ' K r á S y S l 0 V e n s k a 1936, s. 121123. Lapja ^ 5 1 f 1, 32 ° ^ n a k barlangkutató csoportja, Turisták Dr Varga Sándór: A Csengólyuk, Turisták Lapja, 51. r. č 1 1939 s 22 21 Alt Janos: Rozsnyói túrák és séták, Rožňava 1939 s. 7, 19 23 ' ' T í l r i á ľ ^ ľ r f j á k f G l a " ( s e n Sôlyukat" i s . P e s t i Hiriap, 9. 7. 1943 rarjak fel a Csengolyukat is. Pesti Hirlap. 28 7 1943

2. 7. 1943^*)

k U t a t Ó

6 X P e d Í C Í Ó

Tom

^rgôn,

Országjárás, IV. r. 24. č. Budapest

Ú j cseppkôbarlangot fedeztek f e l a pelsôczi N a g y h e g y e n , M a g y a r Futár, r. 3, Č 36

' 'pára 3 tlan szépségú barlangot tártak f e l Gômorben. Magyarország 18. 9. 1943, Debreceni Ujság, Hajdufôld, D e b r e c e n 28. 9. 1943. A Csengólyuk feltárása. Rozsnyói Hxrado 26. 9 1 9 4 . 1 Országos jelentóségu a Csengólyuk ujabb feltárása ú o Magyarország ^S. ^ 1943. B K. (Bertalan Károly): B a r l a n g k u t a t ó s z a k o s z t á l y u n k . . . Turistak Lapja, B u daPe 19

l K 3 ; s s l e 5 r H u ^ r t : 1 ! 5 Csengólyuk ujabb feltárása, Turisták Lapja, B u d a p e s t . cc ; a s 157—160, pôdorys, rez a 5 obr. Dr SándorzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZWVUTSRPONMLKJIHGFDCBA Vaŕga: A Csengólyuk feltárásának tôrténetéhez, Turisták Lapja, B U d

TelľaľKárS:

H^'leg

é l y e b b zsombolya. Turisták Lapja, B u d a p e s t 1943,

' ^ K e n é s s y " é t e r i P o m p á s természeti e m l é k e k e t n y í l v á n y i t o t t a k védetté, R e g g e l i

Magy

D r 0 K Z e t s l e r Hubert: Két új i d e g e n f o r g a l m i l á t v á n y o s s á g g a l gazdagitották h a z á n kat a l e g u j a b b barlangfeltárások, Országjárás 10. 3. 1944 Strômpl G.: A pelsôci N a g y h e g y , A Foldgomb, r. 15, Č J 1944 s^ 1 1 4 ( )• Dr Kessler H.: H a r m i n c e m e l e t n y i m é l y s é g b e n a pelsoci „Csengólyuk Dan, V E S 0

z s o m b o l y t tártak f e l a Szilicei f e n n s í k o n (Tornagórgói

E^gyesiiľet4 b e s z á m o l ó j a az 1943. é v i m ú k ó d é s é r ó ,

B u d a p e s t 1944, s. 10 (*). . . _ KaHiŕ Ottokar Csonkamagyarország barlangjai (rukopis) s. 48. Krupár Zottán: N i e k o l k o p o z n á m o k o J u h o s l o v e n s k o m krase, Krásy S l o v e n s k a , r

" ^'siarľ skÝ J° M.: Z v o n i v á jama, Š a f á r i k o v kraj, 1947, s. 4 2 4 3 . V. B e n i c k ý Z v o n i v á priepast n a P l e š i v s k e j planine, Krásy Slovenska, r. 27,

195

° ' K a m e n s k ý Milan: Zpráva o štyroch zostupoch do Zvonice, D o k u m e n t a č n ý archív

MSK, č. 798/1950 (rukopis). . B e n i c k ý Vojtech: Z činnosti SSS, K r á s y Slovenska, r. 28, 1951, s 220. B e n i c k ý V o j t e c h : V ý s k u m priepasti n a P l e š i v s k e j planine, Krásy S l o v e n s k a , F

' " ' S a vľadľmľr:' Lokalisace n é k t e r ý c h h l u b o k ý c h propastí J i h o s l o v e n s k é h o kra

c í e r a ^ t s k y n n á sústava, Geografický č a ^

S l a V a

G e o g r a f i c k ý časopis SAV, B r a t i

s S a V i : B l á h a L , J u h o s l o v e n s k ý kras, sprievodca, Martin 1956, s. 8 2 8 4 .

HCCJIEAOBAHME nPOIIACTH 3 B O H H B A flblPA HA IUIEIHIIBEIÍKOM IIJIOCKO r o P b M BoHTeX BeHHUKH r o n o g a B r v C T a 1957 r. Mysež cjionauKoro KapcTa opranraoBan akcnc^HRiiio b nponácTľ 3 b o h ^ W a „ H a b ^ h ^ ^ a c x H e nneKCHoro nccneflOBaHHfl. 9KcneHHUHeH P y ™ ™ r ' ^ o Z e c K o r o K P y»Ka My 3 eH

K8K H onHcaHHe HccjieAOBaTejiLCKHx pa60T 3Kcne;mnnn. 12

3uoHHBazyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA J 1,1.1 p a OTHOCHTCH K Han6oJiee H3BecTHi,i.\I cjioBauKHM KapcTOBUM nponacTHM. JIioôonwTHbie n.3;(aRna 6pocajni B Hee KaMHH. IIo BepraKajiH nponacTH 3a cTOJieTiiH HJIH

THCHiejieTHH B O 3 H H K 6OJIBHIOH KOHyc. ILEOÓIJKHOBEIIHO cHHTpoBoe yKpameHJie Ha nponacTH, 23x MeTpoBwž CTajiaKTHTOBLiň neŽ3a)K OTHOCHTCH K nanGoiiee KpynnuM B

;IHE CJIO

BaKHH.

IIponacTB Stína Bucpnwo nccjieAOHaiia B 1875 r., nocjic;iHíiH Hccjie^OBaTejiLCKaH 3Kcne^Hi(HH no cieTy o/(MiHa>(uaTan. G nponacTBio C B H 3 8 H O MHoro Hapo;inwx npeAaHHH H HaynHux CTpcMjieHuif ee H3\"IHTJ>,

KOTOpue 3aBepmHHHcb BTHM KOMIIJIOKCITUM HccjieAOBaHiieM. H p e;ui o JI a r a eiw y KÍ CBÍI3I, nponacTH c KapcTOBUMH no,n3eMiii,IMII 6acceiínaMu noKa eme He y/íajiocK ^OKasaTB. ERFORSCHUNG DES ABGRUNDES ZVONIVÁ DIERA AUF DER HOCHEBENE VON PLEŠIVEC Vojtech Benický Vom 3. bis 8. August 1957 veranstaltete das Museum des Slowakischen Karstes eine Forschungsexpedition zum Abgrund der Kluft Zvonivá diera auf der Hochebene von Plešivec zwecks komplexer speläologischer Untersuchung. Die Fuhrung der Ex pedition hatte der Autor im Beisein von Mitarbeitern interessierter wissenschaftli cher Inštitúte und des Speläologischen Kreises des Museums des Slowakischen Kars tes. Die Arbeit gibt eine genaue Beschreibung von den Vorbereitungen, der Organi sation und dem Verlauf der wissenschaftlichen Arbeiten der Expedition. Die Kluft Zvonivá diera gehort zu den bekanntesten Abgriinden des slowaki schen Karstes. Neugierige warfen schon seit undenklichen Zeiten Steine hinein. Unter dem senkrechten Abgrund bildete sich im Laufe der Jahrhunderte resp. Jahr tausende ein mächtiger Kegel. Beachtenswert ist der Sinterschmuck am Grunde des Schlundes. Die 23 Meter hohe Tropfsteinszenerie gehort bei uns zu den mächtigsten ihrer Art. Der Abgrund wurde das erstemal im Jahre 1875 erforscht, die letzte Expedition ist in der Reihenfolge die elfte. U m die Schlucht schwirrten viele Geruchte; die Wissenschaft bemiihte sich um deren Aufklärung und diese Bestrebungen gipfelten in dieser komplexen Erfor schung. Ein Zusammenhang des Abgrundes mit den Karstquellen in Brzotín, Vidová und Kunova Teplica, der vorausgesetzt wurde, konnte bisher nicht erwiesen werden.

GEOLÓGIA PLEŠIVSKEJ PLANINY DUŠAN KUBINY

Krasová priepasť Zvonivá diera, na topograf, mapáchplánoch ozna čovaná ako „Csengó lyuk", so svojím krasom predstavuje veľmi nepatrnú časť krasu Plešivskej planiny, ktorá je časťou rozsiahleho Juhoslovenského krasu. Juhoslovenské krasové planiny m a j ú približne rovnakú geologickú stavbu, geomorfologický tvar, teda a j krasový typ. Geomorfologická a čias točne a j geologická pravidelnosť Plešivskej planiny predurčili vývoj mo hutne vyvinutého krasového fenoménu. Geologická stavba planiny severne a severovýchodne od priepasti Zvonica je zložitá (sled vrstiev podávam podľa najnovších výskumov J. Bystrického: Geologické práce Zprávy, 3, 1955, str. 44). Plešivská pla nina je budovaná triasovými súvrstviami alebo sériami. Zo speleologic kého hľadiska možno ich zadeliť do dvoch hlavných sérií. 1. Séria s prevahou rozličných bridlíc (ílovitých, vápencovitých, slie nitých a piesčitých), pieskovcov s polohami vápencov. Táto séria vystu p u j e v severnom a severovýchodnom ohraničení Plešivskej planiny a v podloží ďalšej série karbonatických hornín. Sú vrstvia tejto série patria spodnému triasu, stupňom zeissu a kampilu, všeobecne známe pod názvom verfénske vrstvy. Členy tejto série b u d u j ú miernejšie severovýchodné svahy planiny. 2. Séria karbonatických hornín skrasovatených rôznych vápencov a dolomitov. Vrstvy tejto série patria strednému triasu, stupňom anis a la din a možno a j vrchnému triasu (časť krasových svetlých vápencov so šo šovkami tmavosivých, miestami oolitických vápencov, ktoré môžu patriť stupňom karn nor). Vrstvy tejto série zaberajú absolútnu väčšinu k r a sových planín Juhoslovenského krasu a b u d u j ú často len horolezecký prí stupné steny. Sled vrstiev dolomitickovápencovej série je približne odspodu takýto: tmavé lavicovité vápence guttensteinské, sivé až tmavosivé lavicovité do lomity — spodný anis; svetlé vápence a dolomity — stredný anis; hrubo lavicovité červenkasté hľúznaté vápence s polohami svetlých vápencov s červenými rohovcami, svetlé vápence vcelku celistvé — vrchný anis; sivé a tmavosivé lavicovité vápence s rohovcami — spodný ladin; sivé a tmavo sivé lavicovité vápence vcelku bez rohovcov — stredný ladin; svetlé vá pence — vrchný ladin. Ako z tohto prehľ adu vidno, absolútna väčšina tejto série je zastú 14

pená vápencovými súvrstviami, z čoho sa dá predpokladať, že Plešivská planina je veľmi rozsiahle skrasovatená, ako tomu nasvedčuje velké množ stvo klasicky vyvinutých krasových závrtov, priepastí, krasových slepých údolí, mohutných vyvieračiek atď. Z geologickej mapy vidno, že severná časť Plešivskej planiny je sklo nená k JZ. Tento sklon je zvýraznený n a j m ä zapadaním bridličnatej série verfénskych vrstiev pod dolomitickovápencovú sériu. Tomu nasvedčujú a j vť stevné smery a sklony bridličnatej série. Južná polovica planiny od výraznej pozdĺžnej dislokácie Brzotínska vyvieračka—Kunová Teplica je mierne naklonená k juhovýchodu až k juhu. Západný okraj planiny je ohraničený zlomom radiálneho smeru. Zlom prebieha údolím Stítnického potoka. Dá sa predpokladať , že podobný zlom jestvuje a j v údolí rieky Slanej. Menšie zlomy radiálneho charakteru sú známe aj z Plešivskej pla niny východne od Zvonivej priepasti. V dolomitickovápencovej sérii vy vinuté sú hlavne dva systémy puklín. A j sama priepasť vznikla na križo vatke týchto dvoch hlavných systémov puklín. Prvý systém puklín má smer približne S—J. Pukliny tohto systému bývajú niekedy otvorené. Sklon puklín je približne zvislý. Druhý systém je orientovaný priečne na systém radiálnych puklín, teda v smere východ—západ alebo v smere vý chodoseverovýchod—západojuhozápad. A j sklon tohto systému puklín je príkro sklonený, alebo zvislý. Križovatky týchto systémov puklín (alebo tzv. tektonické uzly) sú výhodným miestom a prostredím rýchleho ero zívneho pôsobenia atmosferických vôd a t ý m a j rýchleho vzniku lievikovi tých tvarov vrchných častí krasových priepastí. Systémy puklín, ktoré môžu významové odpovedať menším zlomovým dislokáciám h r a j ú iste dô ležitú úlohu a j v hydrografickom režime spodných vôd a podzemných tokov. Zaujímavé rozloženie vyvieračiek (V. Rozložník: Krásy Slovenska, roč. XXXII, str. 468) na obvode planiny poukazuje na rozsiahlu sieť podzem ných tokov v hĺbkach Plešivskej planiny, n a j m ä v jej strednej a južnej časti. V severnej časti planiny podzemné priestory bezpochyby jestvujú, ale len v dolomitickovápencovej sérii. Podzemné toky v tejto časti pla niny používajú pravdepodobne nepriepustného podložia verfénskych vrs tiev, pričom hydrologický západná časť tejto časti planiny patrí najskôr vyvieračke Kunovoteplickej a východná časť a pravdepodobne a j spodné vody, ktoré prechádzajú systémom Zvonivej priepasti, patria Brzotínskej vyvieračke. Pramene medzi obcami Kružná a Honce vytekajú na styku bridličnatej série verfénskych vrstiev a dolomitickovápencovej série, alebo sú vo vnútri verfénskych vrstiev a m a j ú len lokálny význam. Z hľadiska tvorenia krasu sú dôležitejšie len tie, ktoré vytekajú na styku sérií. Väčšie množstvo vyvieračiek o veľ kej výdatnosti východného ohrani čenia planiny dá sa vysvetliť väčšou morfologickou členitosťou tohto okra ja planiny a teda a j väčším územím, ktoré hydrograficky prináleží k tým to vyvieračkám. 15

Nadmorská výška vyvieračiek n a východnom úpätí planiny je zrejme zyxwvutsrq o d ^ e r ó z n ^ b á z y riečky Slanej. Väčšia nadmorská výska vy^eracxek

z á v i s l á

skej planiny. rEOJIOľ HH n J I E I U I I B E 4 K 0 r 0 IlJIOCKOrOPbH

flyniaH KyÔHHti KapcTOBaa npooacn, SBonnBa W a (na lyuh B03HHKJia B TGKTOHiiHecKOM J ™ W * ^ " ^ " ^ T l l n K a x cepnu KBP6O KapcTOBOG npocTpancTBO " ^ ^ S ^ T w ä cepnei cBH3aH Becb KapcT H 3 T C K H X ropm,IX nopoff n.TienmnenKoro mocKorop H Ť KapcTOBtie CHCTGMBI a níiocKoropbH c 6 0 ™ P ™ ^ ^ ^ no Bceä B G O H T H O C T H npHMO saBHCHT OT ranpoipdť no«3eMHHe KJIIOTH no KpaHM n o 3 e UHonnan sona, no«3eMHí.ie TOKH, « ™ n ^ f H j y m S l p H o ä ) cepna n cepu., nanecT HjiocKoropi.H 6 M D T TO<™ na P ' K , Cnanoi H JIITHT P

—^,PH0!:™reKT0HlIKI1 n co6oň He3Ha,H KapcTOBas nponacTt 3B0HHBa «Mpa co c ^ " P ® ^ * npocTpancTB nemepu TejibHyio ,acxL KapcTa ^ ' ^ ^ ^ ^ n o o n ľ ^ ^ n ^ J n m n , BHcmm ^ ľ " n — o nJiocKorophH.

GEOLOGXSCHE BETRACHTUNG DER HOCHEBENE VON PLEŠIVEC Dušan Kubíny Der karstartige Abgrund Zvonivá diera, lyuk bezeichnet, entstand am tektonischen ^ f ^ t a n d e T ľ n w e S e m Kalkstein der systeme. Der Abgrund und d e s s e n K a r s t g e b i e t e n t s t a n d e n ^ n w ^ ^ S e r i e k n ú p f t mittleren Trias (Karbonsene) auf der H O C " e D e T ; Karstsvstemen an. Die Karst sich der ganze Karst der Hochebene mit menreren ivaí^ > Karstes ab y f j ľ e sfnd „ahrscheinlich d.rek. v o m Ä

Ä 16

Q u d U . b i . t ó i

GEOLOGICKÁnmYVUSRPONMLKJIEDA MAPA PLEŠIVSKEJ PLANINY zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA J. BYSTRICKÝ D. KUB/NY

ZOSTAVIL

f1 z 1 50.000 fyUty a

kryitalicJ*

'jripenjcŕ. &2sK6on

w erfenjkÁ 'jrstuy pmstoovce , rlíutnaté, fLeniXš, dovitézyxwvutsrqpo a va'pnite bruĹUc* tp trcas zacss, ttarňpU

tmav* guĹĹenjte/jxsluf isôponc* itredný trias, spodný ani* 'strave doiorruly stred. trias spodný a/iis svetle vaj>. so /orovtami svetlých dolomitov ftr trias, str a vrchru) anu '/nauosiuô Lavtcoviti vtifi t ro/ioocasru. stred Crtas spodný a stredný tacUn svetlé orgasioqenne vápence

stredný trias, vrcAný tadw

bridlice w svetlých vápencoch vrchný trias l

svahov* hliny vyvuracAy, pramene

Rändern der Hochebene ist von der morphologischen Gliederung, den tektonischen und hydrographischen Verhältnissen abhängig. Die Karstschlucht Zvonivá diera stellt nur einen geringen Teil des Karstgebietes des Hochebene von Plešivec dar und die bekannten Grottengebiete mit ihren monu mentalen Tropfsteingebilden sind nur der oberste Teil weiterer Karstgebiete des riesigen Karstgebietes der Hochebene von Plešivec.

GEOMORFOLOGICKÉ POMERY PRIEPASTI ZVONIVEJ DIERY A J E J OKOLIA ANTON DROPPA

Územie Juhoslovenského krasu je rozrezané riekami Slanej a Štítnic kým potokom (obr. 8) na tri krasové plošiny. Z nich strednú tvorí Ple šivská planina, ktorá meria asi 53 km 2 (obr. 4). Svetlosivé strednotriasové vápence Plešivskej planiny rýchlo podliehajú krasovým procesom, preto sa v nich vytvorili krasové zjavy nielen na povrchu (škrapy, závrty, priepasti, vyvieračky), ale a j vo vnútri (jaskynné dutiny Zvonivej diery, Brzotínska jaskyňa, jaskyňa Ľudmila atď.). Z priepastí najtypickejšia a za tiaľ najhlbšia je Zvonivá diera (na mapách označená ako Csengó lyuk). V rámci výskumnej expedície Múzea Slovenského krasu r. 1957 sme priepasť detailne zamerali a urobili geomorfologický výskum, ktorého výsledky prináša táto predbežná zpráva. Absolútnu výšku povrchového otvoru priepasti sme zistili výškomerom (systém Paulin) od kóty Nagy hegyes (777 m) a Kis hegyes (741 m) dvojnásobným meraním a dostali sme hodnotu 677 m (Henz udáva výšku 630 m). Hlbku priepasti sme merali oceľovým pásmom po kolmici spustenej olovnicou a dostali hod notu 100,5 m (Henz udáva 103 m). Dno priepasti a jej jaskynné priestory sme zamerali závesným baníckym kompasom, dĺžky oceľovým pásmom a sklony závesným sklonomerom na natiahnutej meračskej šnúre. Zame riavacie body sme fixovali do stien a balvanov, na ktoré bude možno v budúcnosti pri ďalších objavoch naväzovať. Poloha priepasti. Priepasť Zvonivá diera sa nachádza približne v strede Plešivskej planiny. J e j otvor leží na plošinovej lúke s ojedine lými stromami, vzdialený 1500 m na VSV od kóty Nagy hegyes (777 m). Najľahší prístup k priepasti je zo Stítnika poľnou cestou po úpätie pla niny a odtiaľ horskou cestou cez zalesnený svah až na planinu. Povrchový charakter okolia priepasti. Povrch Plešivskej planiny nie je rovný, ale poprerývaný, množstvom závrtov o priemere od 10 do 200 m, ktorých hĺbka sa pohybuje od 5 do 30 m (obr. 12). Závrty m a j ú zväčša misovitý tvar s asymetrickým profilom. Jedna strana závrtov (prevláda severná) je príkrejšia a škrapovitá, kým protiľahlá je plytšia a porastená trávou. Dná závrtov sú trávnaté a len v niektorých sa zjavujú menšie pomerne mladé prepadliská. Predely medzi závrtmi sú posiate ostrohran nými škrapami (obr. 14), pomedzi ktoré sa veľmi ťažko ujíma t r á v n a t ý porast. Hustota závrtov je pomerne veľká; pohybuje sa od 10 až do 15 18

závrtov na 1 km 2 . Miestami vytvárajú úvaly s menšími závrtmi na dne. Bezvodý vápencový povrch dovoľuje sa zachytiť len velmi skromnému porastu, zväčša listnatému. Na rozsiahlych lúkách sa pasú stáda hovä dzieho dobytka a oviec z okolitých obcí, pre ktoré je vystavaná cisterna, zachycujúca atmosferickú vodu. Po stránke hydrologickej Plešivská pla nina je odvodňovaná viacerými vyvieračkami na úpätí, ktoré v priebehu roka menia svoju výdatnosť . P r e odvodnenie priepasti Zvonivej diery pripadá do úvahy vyvieračka „Gyepu" na východnom úpätí planiny a vyvieračka „Zúgó" na západnej strane. Dosiaľ však nie je rozriešené, do ktorého povodia patrí, ani kadiaľ prebieha rozvodná čiara. Opis priepasti. Otvor priepasti sa nachádza vo výške 677 m a pred stavuje závrt elipsovitého tvaru o rozmeroch 30X22 m, orientovaného dlhšou osou v smere SV—JZ (obr. 1). Svahy závrtu, porastené krovitou vegetáciou, zrázne klesajú k priepasť ovému otvoru, ktorý je excentrický položený v JV časti pod kolmou vápencovou stenou. Skalný otvor prie pasti má elipsovitý tvar o rozmeroch 4 X 5 m a j e o 7 m nižšie ako okraj závrtu. Priepasť je založená na markantnej tektonickej poruche oriento vanej v smere S Z J V sklonenej 85° na SV. Horná časť priepasti až do hĺbky 45 m od dna závrtu má rúrovitý tvar. Tu priepasť vytvára menšiu terásku so skalným mostom, ktorý ju rozdvojuje na dve šachty, pokra čuje ď alej do hĺbky. Na terásku vyúsť uje 2 m vysoká rúrovitá chodba R zo smeru od SV dlhá 10 m, ktorá sa končí rúrovitým komínom, spada júcim na dno priepasti. Dno tejto chodby je pokryté ostrohranným vá pencovým štrkom. (Nikde som nespozoroval kremencové okruhliaky, ktoré spomína Drenko a Henz.) Pod hlavnou šachtou A zjavuje sa v hĺbke 84 m sutinový kužeľ, ktorý je 7 m vysoký (obr. 13). Je premiešaný hu musom a vidno na ňom zhnité kusy stromov, dreva, konských kostí a zvyšky munície. Celková hĺbka priepasti od najvyššieho okraja povrcho vého závrtu až po najnižšiu časť dna je 100,5 m. Z dna priepasti v smere hlavnej tektonickej poruchy pokračujú na obidve strany jaskynné prie story. Pod šachtou A sa rozkladá dómovitý priestor, ktorého výška siaha až na terasu priepasti, teda do výšky 40 m. Dno priestoru prudko stúpa smerom na J V a pokryté je ostrohrannou vápencovou sutinou. V strede svahu (pri bode 6) na sutine narástli pagodovité stalagmity dosahujúce výšky 3 m a spodného priemeru 1,5 m. Z nich jeden, nachádzajúci sa pri východnej stene, je zlomený a opretý o stenu (obr. 16). Pagody sú už odumreté a zvetrávajú do siva. Za nimi je 3 m vysoký skalný stupeň; nad ním sa rozprestiera terasa s pagodovým stalagmitom, ktorý má výšku 3 m a šírku o priemere 0,8 m. Stalagmit je už odumretý a tiež zvetráva do siva (obr. 2). Za osamelým stalagmitom sa dómovitý priestor končí. J e h o pokra čovaním na J V je menšia kvapľová sieň (bod 7—8), do ktorej sa dosta neme výstupom cez 3 m vysoký kvapľový vodopád. Kvapľová sieň je založená na pukline v smere S Z J V so sklonom 55° na SV. J e 20 m dlhá, 19

Slo van s ké m úzeum o ch ran y prírody 0 3 1 0 1

a jaskyniarstva tlDí0V3ktf

M l k u t á S

6 m vysoká a v strede 7 m široká. Na priklonenej stene (pravej) sa vy tvorili lesklé a rôznofarebné kvapľové závesy a vodopády. P n nich sa zjavujú pagodovité stalagmity a stĺpy žltoružovej farby (obr. 9) vysoké 5 m Dno siene pokrývajú zvetrané sintrové úlomky premiesane oddro benou vápencovou sutinou. Na konci siene (pri bode 8) je umele zväč šený otvor v priemere 50 cm, ktorým objavili bratia Kamenskovci zo Stit nika r 1951 dve menšie sienky s kvapľovou výzdobou dlhou 9 m. Tesne pred otvorom je pri ľavej stene malé sintrové jazierko, v ktorom ziju malé ráčiky bielej farby. Skoda, že fľaška s niekoľkými exemplármi sa rozbila pri výstupe na povrch. Živočíchy sú veľmi podobné Bathynely chapuissi, ktoré sa nachádzajú v jazierkach Belanskej jaskyne, kde boli identifikované O. Stérbom. Pred bodom 8 pomedzi oddrobené balvany na dne sa dá zostúpiť do nižšie položenej chodbičky, ktorá sa v dlzke 7 m vertikálne rozdvojuje na dva menšie kanále, končiace zahlineným sifo nom Na hlinistých stenách týchto dutín spomína Henz kremencove okruhliaky s manganovoželezitým povlakom, ktoré sme my pri nasej vý prave nikde nenašli. Taktiež spomína, že z obidvoch kanálov bol silný prievan, ktorý sa však pri našich výskumoch r. 1957 neprejavoval. Zo dna priepasti v opačnom smere na SZ náhle stúpa priestor domo vitého charakteru. Jeho dno zo začiatku je pokryté vápencovými oddro beninami, na ktorých narástli a j menšie kvapľové stalagmity. V strede dómu sa nachádza 5 m vysoký stupeň, ktorý vytvárajú odrezane sintrové čelá (obr 20). Sintrový stupeň je zreteľne vrstevnatý a ukazuje na eta povité usadzovanie sa vápencových vrstiev. Nad stupňom sa zjavuju tri za sebou narastené kvapľové stalagmity, ktorých výška je od 6 do 10 m. Posledný z nich je tenším stalaktitom zrastený so stropom. Kvapľové útvary m a j ú žltkavú farbu, sú však už odumreté, bez lesku. Henz ich nazýva „mamutími kvaplami" a ich výšku udáva vyše 20 m a priemer 6 m čím ich považuje za najväčšie kvapľové útvary v CSR. Aysak v jas kyni Domici i v Demänovských jaskyniach sa môžeme stretnúť s vyssimi stalagnátmi a v priemere širšími, než sú v skutočnosti „mamutie kvaple . Vedľa stojacich pagodovitých stalagmitov leží tesne pri stene vyvalený štvrtý stalagmit, podobných rozmerov ako stojace. V najvyššej časti do movitého priestoru sa v zráznom svahu nachádza otvor studnoviteho za vrtu o priemere 4 m, dosahujúceho hĺbky okolo 6 m. Dno závrtu pokrý vajú vápencové oddrobeniny a sutina. Podľa toho možno predpokladať , že ai celý svah dómovitého priestoru pod kvapľovitou kôrou tvorí zo stropu oddrobená vápencová sutina. Koniec tohto priestoru uzatvaraju dva paralelne na SV sa tiahnuce puklinové kanále, ktoré pre tesnosť ne bolo možné preskúmať . . Celková dĺžka zistených jaskynných priestorov na dne priepasti do sahuje zatiaľ 180 m. Vytváranie priepasti. Studňovitý priestor priepasti Zvonivá diera je vytvorený na križovatke dvoch výrazných tektonických puklm v smere 20

PRIEPASŤ

ZVONIVÁ DIERA NA PLEŠlVSKEJ

^Z&sf Š Bal vany Kvapľové ^

f Pr i epast i ,

PLANINE

a sut i na út var y závr t y

ZAMERAL RNDr .

A SPRACOVAL ANTON

ZEMEPISNÝ

1957

DROPPA ÚSTAV

SAV

S Z J V a S V J Z . Na ich priesečníku presakovala atmosferická voda, ktorá koróziou rozširovala puklinový priechod, až vytvorila oválny tvar priepasti, ktorý sa tak markantne črtá v hornej polovici od skalného mesta po povrchový otvor. Atmosferická voda pracuje na rozširovaní tejto časti priepasti aj dnes, keď vytvára na kolmých stenách žliabkovité pre hlbeniny škrapy. V priestore skalného mosta tieto vody nepokračovali kolmo dolu, ale sa vrezávali po pukline smerom na SV, kde vytvorili rúrovitú chodbu R a na konci tejto chodby spadali rúrovitým komínom na dno priepasti. V tom čase studňovité priestory pod skalným mostom nejestvovali, vznikli neskoršie prepadnutím, o čom svedčia ostrohranné odrypy na ich stenách a ich kužeľovité rozšíreniny smerom dolu, n a j m ä množstvo oddrobeného materiálu na dne. Jaskynné priestory na dne priepasti sú založené na tektonickej po ruche v smere J V S Z . Keďže ich priebeh nie je horizontálny, ale sprevá dzaný značnými vertikálnymi rozdielmi, nemožno o nich hovoriť, že by boli výsledkom činnosti podzemných tečúcich vôd. Boli to len atmosferické vody, ktoré presakovali už spomenutou poruchou a zväčša korozívne ju rozšírili na priestrannejšiu podzemnú dutinu. Na zväčšenie do tých roz merov, v akých ju vidíme dnes, prispelo oddrobovanie zo stien a povaly, čoho dôkazom sú ostrohranné výbežky stien a povaly a množstvo vápen covej sutiny i balvanov na dne. V akej hĺbke sa nachádza pevný vápen cový podklad, nepodarilo sa zistiť pre hrubú vrstvu sutiny. Morfológia jaskynných priestorov a ich veľké rozmery ukazujú, že sú geneticky star šie ako zostupový studňovitý priestor vrchnej časti priepasti. Veľký výš kový rozdiel jaskynných priestorov nad údolím Slanej (okolo 320 m), zvet ranosť kvapľových stalagmitov a hrubá vrstva sintrovej kôry na svahovom kuželi v porovnaní s jaskyňou Domicou nasvedčuje, že jaskynné priestory Zvonivej priepasti sú geneticky staršie ako priestory jaskyne Domica. Niektorí autori (Drienko, Kessler, Henz i Rozložník) nachádzajú pri riešení genézy podzemných priestorov priepasti Zvonivej diery dve po schodia. Za prvé poschodie pokladajú rúrovitú chodbu pri skalnom moste, kým za druhé dno priepasti. Už sme spomenuli, že tu nemožno hovoriť o vývojových etážach, ako ich nachádzame vo vývoji Demänovských jas kýň alebo jaskyne Domica. Chybuje tu základný geomorfologický f a k t aktívny tok alochtónnych tokov, ktoré pod vplyvom znižovania erozívnej bázy si vytvárajú jednotlivé poschodia a j v podzemí. Podzemné priestory priepasti Zvonivej diery sú výsledkom len koro zívnych procesov atmosferických vôd, zväčšených oddrobovaním a rúte ním vápencových skál z povaly. Predstavujú teda najvyššiu krasovú zónu v pokročilom štádiu svojho vývoja. Jaskyňa „Mačacia diera". Od otvoru priepasti Zvonivej diery vo vzdia lenosti asi 1400 m smerom na JV sa nachádza malá jaskynka zvaná Ma čacia diera, známa tamojšiemu obyvateľstvu pod menom „Macska lyuk". J e j otvor leží v severnom svahu 200 m širokého závrtu vo výške 626 m 22

n. m., teda asi 5 m nad dnom závrtu. Predstavuje rozšírenú puklinu ovál neho tvaru v smere na SZ, ktorá je 10 m dlhá. Výška dutiny sa pohybuje okolo 0,8 m. Jaskynka je zakončená malým jazierkom atmosferickej vody, ktoré zatarasuje ďalší postup. Jaskyňa predstavovala kedysi odtok atmo sferických vôd zo závrtu do vnútra vápencovej planiny, keď ešte dno zá vrtu bolo v úrovni terajšieho jaskynného vchodu. Rozložník (lit. 4) pred pokladá hydrografický súvis tejto jaskynky s podzemnými priestormi prie pasti Zvonivej diery, čo sa zdá byť dosť problematickým. V Mačacej diere netečie nijaký aktívny podzemný tok. Atmosferické vody vyhľ adávajú vždy najľ ahšie cesty do vnútra, ktorými sú sklony tektonických puklín. Horizontálna vzdialenosť obidvoch jaskýň je 1250 m pri výškovom rozdiele 49 m. Zo spomenutých faktov nemožno predpokladať hydrologický súvis obidvoch jaskýň. Skôr možno predpokladať, že na Plešivskej planine exis t u j e viac samostatných hydrografických zón, z ktorých každá má osobitný výtok podzemných vôd na povrch, čoho dôkazom sú a j mnohé vyvieračky a krasové pramene na obvode planiny. Systematický speleologický vý skum Plešivskej planiny iste rozrieši tieto problémy. Literatúra

•

D r e n k o J.: Zostup do Z v o n i v e j diery r. 1925 (rukopis). H e n z Z.: Priepasť Z v o n i v á diera a jej j a s k y n n á sústava. G e o g r a f i c k ý časopis, B r a t i s l a v a 1953, 5 : 229—237. K e s s l e r H.: A Csengólyuk l e g ú j a b b feltárása. Turisták Lapja, B u d a p e s t 1943, 55 : 157—167. Rozložník V.: Priepasti P l e š i v s k e j planiny. G e o g r a f i c k ý časopis, Bratislava 1955, 7 :178—185.

IlPOnACTb 3BOHHBA

flblPA

H A I U I E I H H B E I J K O M IIJI O C K O ľ O P M

AHTOH

/[perina

TeppiiTopHio iorocjioBanKoro KapcTa Ha e x o c .RI o n a UKO n en re p CK o ií r p a m i n e pa3«enH IOT peKH Cjiana H HITHTHHK Ha TPII KapcTOBue TeppHTopnajibHbie TOCTH. CpeflHíoio H3 HHX o6pa3yeT IIjiemiiBeiiKoe nnocKoropbe pa3MepoM NPHOJINSHTENBHO B 53 KM2 (pne. 1). B e r r e p CTeilHCKHe H3BeCTHHKH CHJIbHO nOÄBepľJIHCb BJIHHHHK) KapcTa H OÓpaSOBajIHCb B HHX KapcTOBue í|)opMbi, KaK Ha noBepxHOCTH (Kappbi, KapcTOBbie HCTOIHHKH, nponacTH, 6acceň HH nOÄ3eMHbIX BOfl), TaK H B nofl3eMejibe (nemepa Jlio^MHjia, BP30THHCKAH IIIMUC p a H T. ). M3 nponacTeii Hanbojiee THHIMHOÍÍ HBJIHCTCH 3BOHiiBa «bipa, flocnraiomaH rjjyónHi.I 100,5 M. ľl 0BepxH0CTH0e OTBepcrae nponacTH 3BOHHBa ;u.ipa iiaxo;(MTCH npii6j iH3HTej ibno B ccpc; mne IIaeiJiHBCii,K0i0 nj i ocKor opLH Ha BbicoTe 677 M. H. M. Ha TOJIOM MecTe. Ona OKpyH<eHa OTOBCK^y BOpOHKaMH, AHa.MCTp KOTOpMX KOJ[CÓjieTCa MCŽKAy 10—200 M. HiHpHHbi H 5—30 M. ľjiyoHHu. OTBepcTHe nponacTH hmcgt (JiopMy ajinnnca B pasMepax 30 x 20 M., KOTopoe Ha rayĎHHe 7 M. eyj KaeTCH f lo 4 x 5 M. Il ponacTb aajio/iiena B ľ o n ; e nopeco'i euHít ,HBVX TeKTOHmecKHx Tpeiwm ( S Z J V H S V — J Z ) . H a rayoKiie 50 M. OT noBepxHocľi i 0Ďpa30BancH cKaj ibHbm MOCT c íi syMH maxTaMH. H a «He nponacTH B HanpaB jieHiiH TpemHHbi THHyTca ( J V — S Z ) nemepi i ue HOJIOCTH no oCen\i cTopoHaM H /(OCTHJMIOT B OÔmeM flJIHHbl 180 M. OHII OTJIHHalOTCH (JOJIBIHHMH pa3MepaMH C ĎOJILimiM KOJIHHeCTBOM OTJioMaHnoro MaTepnajia co c t c h H noTOJiKa. B HeKOTopbix MecTax coxpaHHUHcb cTajiaKTii TOBbie yisparnciiini B BH«e narofleBHflHHX cTajiai'MHTOB, /jocHľaioinHx BHCOTM 6—10 M. (pHc. 10). OHH V/KC oMepTBejm, ôes 6jiecna, n o ' i r a c e p u e . í l e m e p n i j c npocTpaHCTBa IIO'JTM

HHKorflazyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA ne ówDaioT oBajiBHoa (|)opMí>i H HX npouecc HezyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYWVUTSR 6un ropiraoHŤáJibHHM. ÍIOOTOMV HX

HO;H,3H

npHHHMaTb

pesyntraľu

3PO3HBHOH

FLEHTEÍLBHOCTH

NOFLSEMHHX

BOH

OHH

oôpasoBanHcb TOjibKO ô j i a r o f l a p a K O P P O 3 H H iipocaTOBaroinežcH aTMoeiepHož B O ™ Bnojib TeKTOHHqecKOH T P E M N H B I . O H H .OHOTn>iecKn CTapnie, TOM c n y c K a i o m a H c a ípySiaxan r o r a o B H H 3 nponacTH. flo CHX nop H e y«ajiocb ycTaHOBHTt, K KanoMy peraoMy ôacceHHy OTHOCHT CH nponacTb c nemepon. 3TO T H H aBenoBHioH nponacra, no«o6 H bie eii IIOHBJÍHIOTCH BO $paHi;y3CKHx Causses.

A B G R U N D Z V O N I V Á DIERA A U F DER H O C H E B E N E V O N P L E Š I V E C A n t o n Droppa Das Gebiet des s u d s l o w a k i s c h e n Karstes w i r d an der t s c h e c h s l o w a k i s c h u n g a r i s c h e n Grenze durch die Flíísse S l a n á und Stítnik in drei k a r s t f ô r m i g e P l a t t f o n f t e n zerschnitten. Die m i t t l e r e v o n i h n e n bildet die H o c h e b e n e Von P l e š í v e c i m F l ä c h e i l ausmafl v o n u n g e f ä h r 53 W (Abb. 1.). D e r Wettersteinsche K a l k s t e i n ist stark v e r karstet u n d bildete an der Oberfläche K a r s t f o r m a t i o n e n ( S p e » e n , A b g r u n d e Quell gebiete) und unterirdisch (die LudmillaGrotte, die Grotte vorv Brzotín usw.) V o n d e n A b g r u n d e n ist die Schlucht Z v o n i v á diera, w e l c h e e i n e T i e f e Von 100,5 m erreicht a m typischsten. ' • ^ D i e ° b e l ý d i s c h e 0 f f n u n S des A b g r u n d e s Z v o n i v á diera b e f i n d é t sich a n n ä h e r n d in der Mitte der H o c h e b e n e v o n P l e š i v e c in H ô h e v o n 677 m uber defci M e e r e s s p i e e l auf k a h l e m Terrain. S i e ist ganz v o n Sperren umschlossen, deren Ausmafie s i c h d u r c h s c h m t t l i c h z w i s c h e n 1 0 2 0 0 m B r e i t e u n d 5 3 0 m T i e f e b e w e g e l í , D i e O f f n u n g des A b g r u n d e s h a t d i e F o r m einer Elipse i m A u s m a f í e v o n 30 X 20 m , w e l c h e sich in 7 m T i e f e auf 4 X 5 m verengt. D e r A b g r u n d basiert a m S c h n i t t p u n k t z w e i e r tek u n d N ľ r n f f n ^ 1 8 8 ^ 1 1 ZW " ° S w . In T i e f e v o n 50 m v o m Erdboden e n t fernt f o r m t e sich e m e F e l s e n b r u c k e m i t z w e i Schächten. A m G r u n d e der K l u f t ziehen s i c h in Richtung des Risses S O N W zu b e i d e n S e í t e Grottenhôhlen, die e i n e G e s a m t lange v o n 180 m erreichen. S i e ragen durch i h r e Ausmafle und durch dierneM Merne v o n W a n d e n und D e c k e n abgebrôckelten Materials hervor. S t e l l e n w e i s e erhielt sich m ä c h tiger T r o p f s t e i n s c h m u c k in F o r m v o n p a g o d e n f ô r m i g e n Stalagmiten, der e i n e H ô h e v o n 6 1 0 m erreicht (Abb. 10.). S i e sind aber s c h o n abgestorben, glanzlos u n d v e r w i t t e r n ins Graue Die G r o t t e n r ä u m e besitzen nirgends e i n e o v a l e Form, a u c h ist ihr Verlauf nicht horizontál, m a n k a n n sie deshalb nicht als Ergebnis e r o s i v e r T ä t i g keit u n t e n r d i s c h e r Wässer ansehen. S i e bildeten sich nur durch d i e K o r r o s i o n d e r durchdringen a t m o s p h ä r i s c h e n W a s s e r m a s s e n e n t l a n g der t e k t o n i s c h e n R i s s e G e n e tisch sind sie älter als der r ô h r e n f ô r m i g e K a m i n der Schlucht. B i s jetzt liefl s i c h nlch * f e s t s t e l l e n zu w e l c h e m Q u e l l e n g e b i e t der A b g r u n d m i t Grotte gehôren. Es ist e i n Hohlentyp, der den H ô h l e n im franzosischen Karstgebiet Causses ä h n e l t

METEOROLOGICKÁ CHARAKTERISTIKA PRIEPASTI ZVONIVÁ DIERA t

JÁN OTRUBA Laboratórium pre meteorológiu a klimatológiu Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Vď aka technickému zaisteniu postupného zostupu do priepasti a obe tavej spolupráci a pomoci účastníkov prieskumu vykonali sa v priepasti mikroklimatické merania teploty a vlhkosti vzduchu dňa 5. augusta 1957. Meranie teploty i vlhkosti sa urobilo aspiračným psychrometrom, a to v zostupnom komíne do hĺbky vo vertikálnom smere až po dno priepasti a tiež na viacerých miestach v spodných priestoroch priepasti. Výsledky meraní umožňujú podať rozbor hlavne vertikálneho zvrstvenia teploty vzduchu v priepasti v čase merania a do určitej miery i rozbor iných me teorologických charakteristík priepasti, súvisiacich s jej tepelnou vý menou. Casť Plešivskej planiny, v ktorej leží Zvonivá diera, má celkove rov naké klimatické pomery. V ročnom priemere tu prevláda severozápadný vietor. Pritom je v roku najveternejšie koncom zimy a začiatkom jari a n a j m e n e j veterno býva koncom leta a začiatkom jesene. Lokalita priepasti je orografiou okolia i vegetáciou málo chránená proti vetru, preto je cel kove veterne dobre ventilovaná. Podľa údajov najbližších meteorologic kých staníc priemerná ročná teplota vzduchu je tu asi 6,2 °C. Prie m e r n e najteplejším mesiacom je júl a najchladnejším mesiac január. Ročný normálny úhrn zrážok tu je okolo 700 mm, pričom najviac zrážok má obdo bie m á j až júl a n a j m e n e j február a január. Zo spadnutých zrážok však len •malú časť zadržuje chudobná povrchová vrstva pôdy a ostatné prenikajú do hĺbky cez vápencový podklad. I keď z hľadiska makroklimatického je okolie priepasti celkove jed notné, predstavuje ono z hľadiska mezoklimatického a mikroklimatického značne zložitý terén. Vápencový podklad s výraznou závrtovou konfigu ráciou, s veľmi nehomogénnym pôdnym, resp. skalným krytom ako aj s veľmi pestrým rastlinným porastom vytvárajú zložité podmienky pre mikroklimatické rozdiely v horizontálnom i vertikálnom smere prízemnej vrstvy vzduchu. Najmarkantnejšie sa tieto podmienky uplatňujú pri te pelnom režime hornej vrstvy povrchu a priľahlej vrstvy vzduchu. Rýchle a intenzívne ohrievanie podkladu cez deň a zase jeho rýchle a intenzívne ochladzovanie cez noc, n a j m ä za jasných poveternostných situácií, sa odzrkadľ ujú vo zvýšenom dennom výkyve teploty. V závrtoch sa cez noc zhromažď uje studený vzduch a často sa v nich vytvárajú teplotné inver zie, ktoré sa t a m bežne vyskytujú cez celý rok, no najvýraznejšie bývajú v zime za anticyklonálnych situácií. 25

Doteraz nebol podaný podrobnejší opis mikroklimatických pomerov priepasti. Veľmi cenné sú niekoľké ú d a j e teploty vzduchu v priepasti, ktoré publikoval H. Kessler (pozri literatúru) r. ,1943, a ktoré boli name rané pri zostupe do priepasti koncom m á j a 1943. Kessler vtedy pri von kajšej teplote vzduchu 19 °C nameral v zostupnom komíne na moste (vo výške asi 46 m nad dnom priepasti) teplotu vzduchu 6,5 °C a na dne priepasti teplotu vzduchu 8,1 °C. Výmena vzduchu v priepasti. V čase merania nebola v priepasti po zorovaná taká výmena vzduchu, ktorá by sa dala merať mechanickými anemometrami. Závrt, v ktorom je zostupný komín priepasti, i keď je pomerne malý, uplatňuje sa ako lievik, cez ktorý v zimnom období vniká do priepasti von kajší studený vzduch. Vnikajúci studený vzduch ochladzuje vzdušné prie story a steny priepasti. No ochladzovanie priepasti spôsobuje a j studený vzduch, ktorý v zimnom období vniká do spodných priestorov priepasti cez neznáme spodné otvory, vyúsť ujúce na povrch. Teplý vzduch z prie pasti je sčasti vytláčaný vnikajúcim studeným vzduchom a súčasne i vy stupuje von z priepasti v dôsledku porušenia termodynamickej rovnováhy medzi vonkajšou atmosférou a vzdušnými priestormi priepasti. Ci teplý vzduch v zimnom období uniká len cez zostupný komín alebo i cez iné ne známe otvory, spojujúce stropné časti priepasti s vonkajšou atmosférou, nemožno podľa získaných výsledkov meraní rozhodnúť. Pri dostatočnom priestorovom spojení medzi spodnou časťou priepasti a vonkajšou atmo sférou by do priepasti cez zostupný komín nevnikal studený vzduch a tadiaľ by len vystupoval teplejší vzduch z priepasti. Tento prípad je však veľmi nepravdepodobný a z hľadiska vertikálneho rozdelenia teplôt v zo stupnom komíne priepasti sa javí vylúčený. Vcelku, v dôsledku priaznivejších priestorových podmienok, má spod ná časť priepasti na východ od zostupného komína o niečo väčšie zimné ochladzovanie ako časť priepasti na západ od komína. Ohrievanie vzdušných priestorov v letnom období spôsobuje vnikanie tepla cez steny, ale n a j m ä unikanie studeného vzduchu v spodnom prie store priepasti a vnikanie teplejšieho vzduchu zvonku cez horný otvor zo stupného komína a prípadne a j iné neznáme otvory. Dokazujú to výsledky meraní teploty vzduchu v priepasti. Z fyzikálneho hľadiska je zimná výmena vzduchu v priepasti dosť jednoduchá. Hĺbkové rozvrstvenie vzduchu v čase nášho merania ako aj spomenuté Kesslerove údaje teploty vzduchu však nepodávajú jednoznač né fyzikálne vysvetlenie pre vzdušnú výmenu v priepasti cez teplý pol rok. Najnižšia teplota vzduchu bola nameraná v zostupnom komíne v hĺbke 35 m a nie na dne priepasti, ako by sa dalo očakávať. Unikanie vzdu chu cez neznáme spodné priestory vyvoláva súčasne nasávanie vzduchu v hornej časti priepasti. Nateraz je ťažko rozhodnúť, či toto nasávanie sa uskutočňuje len cez zostupný komín alebo a j cez iné neznáme otvory do 26

PRIEPASŤ

ZVONIVÁ DIERA NA PLEŠIVSKEJ

PLANINE

< Z <

Q ^ g

Kvapľové

út var y

zyxwvutsrqponmlkjihfedcbaVUTSROMLKJIHECBA

/ zywvutsrqponmlkjihgfedcbaXUSPOLJIHCA Priepasti zévrty

L\«' ASO+JO

ZAMERAL

A SPRACOVAL

R t i Or . ANTON ZEMEPISNÝ

R. 19! f

DROPPA ÚSTAV

ľ s w L ^ T T ! l 0 k a " t , s p 0 d n e j č a s t i P r i e p a s t i , na ktorých sa začiatkom augusta 1957 m e r a l a teplota a vlhkosť vzduchu. Lokality s ú o z n a č e n é h v i e z d i č k a m ľ a o S l o v a n e číslami v zátvorkách — (1) až (17)

SAV

priepasti. Vzduch prúdiaci zvonku do priepasti cez zostupný komín v letnom období sa pri zostupe trocha dynamicky otepľuje, ale súčasne, značne rých lejšie, ochladzuje premiešavaním s chladnejším vzduchom, vyplňujúcim priestor komína a od prechladených skalných stien komína. Takto môže byť neveľký obsah vzduchu v pomerne úzkom zostupnom komíne natoľko ochladzovaný, že je tu v teplej časti roka nižšia teplota vzduchu ako v ostatnom priestore priepasti. Pravda, vyššie teploty vzduchu v spodnej časti priepasti môžu byť tiež podmienené i prenikaním teplého vzduchu zvonku cez iné neznáme otvory. Výsledky meraní teploty vzduchu nedá vajú v tomto smere možnosť jednoznačného rozhodnutia. A túto otázku by sotva vyriešili i jednorazové merania vertikálnych pohybov vzduchu v komíne, ktoré by sa dali urobiť, pravda, len citlivým elektrickým anemo metrom.

Obr II Vertikálne zvrstvenie teploty vzduchu, vlhkosti vzduchu a tlaku pár v zo stupnom komíne priepasti. N a obrázku značízyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYWVUTSRQPONM t teplotu vzduchu v stupňoch Celzia, zyxwv R relatívnu vlhkost vzduchu v %, e tlak pár v m m Hg a H hĺbku v metroch Hĺbka 0 m je pritom počítaná ako hladina bodu X podlá Droppovho nákresu na obr. I. Diagram bol vypracovaný podlá výsledkov meraní 5. augusta 1957 pri vonkajšej tep lote vzduchu 18,2 °C

Obr. III. Porovnanie vertikálneho zvrstvenia teploty vzduchu v spodnej časti zostup ného komína a v západnej spodnej časti priepasti. Na obrázku značízyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYWVU t teplotu vzduchu v stupňoch Celzia azyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZWVUTSRPONMLKJIHGFDCBA v — výšku v metroch nad dnom priepasti. Plná čiara znázorňuje výškové zvrstvenie teploty vzduchu v spodnej časti zostupného komína a trhaná čiara zvrstvenie teploty vzduchu v spodnej časti priepasti na západ od zostupného komína

Rýchlosť vzdušnej výmeny medzi vonkajšou atmosférou a priestormi priepasti závisí n a j m ä od rozdielu vonkajšej teploty vzduchu a teploty vzduchu v priepasti a veľkosti otvorov, ktoré spojujú priestory prie pasti s vonkajšou atmosférou. Kesslerom namerané vyššie teploty vzdu chu koncom m á j a 1943, ako na tých istých miestach namerané nižšie tep loty vzduchu začiatkom augusta 1957, poukazujú na to, že letná výmena vzduchu medzi priestormi priepasti a vonkajšou atmosférou sa r. 1957 oproti r. 1943 podstatne zmenšila. Táto zmena nastala zmenšením vzduš nej výmeny medzi spodnou časťou priepasti a vonkajšou atmosférou cez otvory, ktorými vychádza chladnejší vzduch z priepasti. Výmena vzduchu v priepasti je teda obdobná ako v statodynamických jaskyniach, ale značne stlmená n a j m ä v letnom období, keď prebieha v priepasti pomalá výmena vzduchu ako v dynamických jaskyniach. V zimnom období je v zostupnom komíne priepasti prúdenie vzduchu ako v statických jaskyniach a v ostatných priestoroch prevažne ako v dyna mických jaskyniach. Teplota vzduchu. Merania teploty vzduchu sa vykonali tak, aby sa podľa nich dalo zistiť najmä vertikálne rozdelenie teploty vzduchu v prie pasti. Získané výsledky dávajú však určitý obraz i o horizontálnom roz 29

ložení teploty vzduchu v spodnej časti priepasti a o tepelnom režime prie pasti. . Hĺbkové merania teploty vzduchu a vlhkosti vzduchu sa vykonali v zostupnom komíne priepasti v hĺbkových intervaloch po 5 m, počínajúc hĺbkou 0 m v hladine bodu 1, podľa vertikálneho nákresu priepasti A. Droppom. V spodnej časti priepasti sa merania teploty a vlhkosti vzduchu uskutočnili na 13 lokalitách na západ a na 4 lokalitách na východ od zo stupného komína vo výške 1 až 1,3 m nad podkladom. Na obr. I. na Droppovom nákrese priepasti sú číslami (1) až (17) ozna čené lokality, na ktorých sa urobili merania v spodnej časti priepasti. Hĺb kové rozdelenie teploty vzduchu, rel. vlhkosti a tlaku pár v zostupnom komíne je uvedené v tabuľ ke 1 a graficky znázornené na obr. II. Výsledky meraní týchto veličín v spodnej časti priepasti sú zase uvedené v tabuľke 2. Počas merania bolo vertikálne rozdelenie teploty vzduchu v zostup nom komíne charakterizované rýchlym poklesom teploty do hĺbky asi 25 m, minimom teploty v hĺbke 35 m a prakticky izotermiou od hĺbky 45 m až po vrchol suťového kužeľa na dne priepasti. Teplotné pomery v hornej časti zostupného komína sú závislé hlavne od vonkajšej teploty vzduchu. Vplyv vonkajšej teploty sa uplatňuje hlavne vzdušnou výmenou. V najvrchnejšej časti sa okrem toho uplatňuje i ohrie vanie insoláciou. V čase merania klesala tam teplota vzduchu z hodnoty 18,2 °C (vonkajšia teplota vzduchu) v hĺbke 0 m na 5,6 °C v hĺbke 25 m, teda o 12,6 °C. Pritom tento pokles nebol lineárny, ale exponenciálny. Celkový charakter takéhoto rýchleho ubúdania teploty s hĺbkou v hornej časti zostupného komína trvá cez celú teplú časť roka, i keď hĺbkový gra dient teploty vzduchu bude tu značne časové premenlivý v závislosti na vonkajšej teplote vzduchu a hodnota tohto gradientu vedľa aperiodických zmien bude mať zrejme i určitý denný chod a bude celkove vzrastať so vzrastajúcou vonkajšou teplotou vzduchu. Zdá sa, že na vonkajšej tep lote vzduchu bude do určitej miery závisieť i hĺbka, v ktorej končí rýchly hĺbkový pokles teploty vzduchu v hornej časti zostupného komína. V strednom priestore zostupného komína v hĺbke 30 až 40 m bola v čase merania najchladnejšia vrstva vzduchu z celej priepasti s teplotou 5,3 až 5,4 °C. J e to dôsledok ochladzovania vzduchu okolnými chladnej šími stenami. V zimnom období sú v doteraz známych priestoroch prie pasti najviac prechladzované steny v hornej časti komína do hĺbky asi 40 m. Pritom zimné prechladenie je v teplej časti roka trvalejšie v spod nej časti tejto vrstvy ako v jej hornej časti, kde sa značne intenzívnejšie uplatňuje vplyv vonkajšej teploty vzduchu. Preto vrstva vzduchu v hĺbke 30 až 40 m bude bývať cez celý teplý polrok najchladnejšia. Kesslerove výsledky merania to potvrdzujú pre jarné obdobie. Spodná časť zostupného komína asi do hĺbky 45 m až po suťový k u žeľ, v hĺbkovom rozsahu asi 40 m, mala izotermiu s teplotou 5,5 až 5,6 °C. Izotermia v tejto časti priepasti však nebude trvalým zvrstvením cez celý 30

teplý polrok. Potvrdzuje to i Kesslerom nameraný rozdiel 1,6 °C medzi teplotou vzduchu na dne priepasti a na moste v zostupnom komíne. Keď porovnáme namerané teploty vzduchu v spodnej časti priepasti v odpovedajúcich hĺbkach na západ a na východ od zostupného komína, vidíme, že na západnej strane sú teploty vzduchu o niečo vyššie ako na východnej strane. Najpravdepodobnejšie vysvetlenie tohto teplotného roz Hlbka v m

Výška nad dnom v m

Teplota v °C

18,2

13,8

Relat. vlhkosť v %

Tlak pár v m m Hg

9,4

9,8

8,9 97 8,3

6,8 97 7,2

6,0 98 6,9

5,6 98 6,7

5,4 98 6,6

5,3 100 6,7

5,4 109 6,7

5,5 98 6,6

Hlbka v m

Výška nad dnom v m

Teplota v °C Relat. vlhkosť v % Tlak pár v m m Hg

5,5 98 6,6

5,7 98 6,7

5,6 98 6,7

5,5 98 6,6

5,6 98 6,7

5,5 98 6,6

5,5 100 6,8

5,6 98 6,7

Tabulka 1. Hĺbkové zvrstvenie teploty a vlhkosti vzduchu v zostupnom komíne priepasti pri meraní 5. augusta 1957. V hĺbke 46 a 47 m boli merania vykonané na moste vyčnievajúcom do zostupného komína priepasti. Hlbka 0 m je v hladine bodu 1 v nadmorskej výške 669,4 m, podlá nákresu A. Droppu.

dielu je, že východné priestory priepasti sú v zimnom období celkove o niečo rýchlejšie a viac prechladzované ako západné priestory. Uplatňuje sa pritom i letné prehrievanie v priepasti v dôsledku unikania studeného vzduchu z priepasti a vnikania teplého vzduchu zvonku. Ale účinok tejto letnej výmeny vzduchu na teplotné pomery v rôznych častiach priepasti podľa urobených meraní sa nedá určiť, keďže sú nie známe priestory, cez ktoré sa táto výmena uskutočňuje, a nebol tiež doteraz zistený rozsah zim ného prechladzovania v priepasti.

V spodnej časti priepasti na východ i na západ od zostupného komína bola slabá inverzia teploty vzduchu. Na dne priepasti na lokalite (12) vo výške 1 m nad podkladom bola nameraná teplota vzduchu 5,6 °C a v zá padnom kúte priepasti na lokalite (1) v hladine o 45 m vyššej bola sú časne teplota 6,9 °C, teda o 1,3 °C vyššia. Pritom pribúdanie teploty s výš kou v rozličných vrstvách nebolo rovnaké. Najväčší vzostup teploty 0,7 C bol nameraný na západnej strane vo vrstve 18 až 23 m medzi lokalitami

Lokalita

(1)

(2)

(3)

(4)

(5)

(6)

(7)

(8)

(9)

Hlbka v m

Výška nad dnom v m

Teplota v °C Relat. vlhkosť v % Tlak pár v m m Hg

6,9 98 7,3

6,8 98 7,3

6,6

7,0

97 7,3

7,2 i

6,5 98 7,1

6,1 97 6,8

5,8 98 6,8

5,7

5,7 98

6,7

(10)

(11)

(12)

(13)

(14)

(15)

(16)

(17)

Výška nad dnom v m

Teplota v °C

5,7

5,6

5,8

5,6

Lokalita Hlbka v m

Relat. vlhkosť v % Tlak pár v m m Hg

98 6,7

97 6,7

5,8 97

6,7 1 6,7 1

6,2

5,5

98 6,6

6,9

Tabuľka 2. Teplota a vlhkosť vzduchu nameraná vo výške 1 až 1,3 m nad podkla dom na rôznych miestach v spodnej časti priepasti. Očíslovanie lokalít je ako na obr 1 Približná hlbka lokalít je počítaná od hladiny bodu 1 a približná výska nad dnom od najnižšej časti dna podlá Droppovho nákresu.

(7) a (5), kým vo výške od 1 do 18 m bol teplotný rozdiel len 0,2 °C a vo výške od 23 do 46 m rozdiel 0,4 °C. Najvyššia teplota vzduchu 7,0 °C bola nameraná v neveľkom otvore do vápencového podkladu na lokalite (3) vedľa veľkých kvapľov. J e možné, že tu ide o účinok vonkajšej teploty vzduchu. Na východnej strane medzi výškou 8 až 32 m bol nameraný tep lotný rozdiel 0,6 °C. Znížená hodnota 5,5 °C na lokalite (16) sa dá vysvetliť vplyvom chladnejšej priľahlej bočnej steny. Teploty v spodnej časti priepasti nad skalným podkladom na obidvoch stranách zostupného komína boli vyššie ako teploty vzduchu v odpove dajúcich výškach v dolnom priestore zostupného komína. Odpovedajúce rozdiely vzrastajú so vzrastajúcou výškou nad dnom priepasti a sú pod mienené ochladzovaním vzdušného priestoru v zostupnom komíne od okol ných skalných stien, ktoré sú v zimnom období viac prechladené ako steny ostatných známych spodných priestorov priepasti. Ešte i nad suť ovým ku žeľom pod zostupným komínom bola teplota vzduchu nižšia ako na nižšie položených lokalitách (11) a (12), čo je dôsledok a dôkaz zostupu chlad nejšieho vzduchu z komína. Pre názornejšie porovnanie týchto rozdielov je na obr. III. znázornené vertikálne zvrstvenie teploty vzduchu v spodnej časti zostupného komína a zvrstvenie teploty vzduchu v západnej časti priepasti [na lokalitách (1) až (12)]. Kesslerom namerané vyššie teploty vzduchu 6,5 °C na moste a 8,1 °C na dne priepasti koncom mája 1943 a nižšie teploty vzduchu 5,5 a 5,6 °C na tých istých miestach začiatkom augusta 1957 dokazujú, že celkový letný a zimný tepelný režim v priepasti v období medzi týmito meraniami sa podstatne zmenil v dôsledku zmenšenej vzdušnej výmeny, hlavne v let nom období. Ci táto zmena nastala naraz alebo postupne, nemožno z me raní určiť. Ak ide o zmenšovanie letnej výmeny vzduchu, ktorá by po určitej dobe celkom prestala, vytvorila by sa potom z priepasti z hľadiska jej tepelného režimu statická jaskyňa, a pri dostatočnom prítoku vody neskôr statická ľadová jaskyňa. Vlhkost vzduchu. Relatívna vlhkosť vzduchu v % a tlak pár v mm Hg sa určili z údajov suchého a vlhkého teplomeru. Rozloženie relatívnej vlhkosti vzduchu a tlaku pár v rozličných čas tiach priepasti je podané v tabuľke 1 a 2 a na obr. II. Nepriama závislosť relatívnej vlhkosti na teplote sa výrazne prejavuje len v hornej časti zo stupného komína. V ostatných priestoroch priepasti zvrstvenie vlhkosti vzduchu prakticky nesleduje zvrstvenie teploty a hodnoty relatívnej vlh kosti, sú v celej priepasti skoro rovnaké: 97 až 98 %, okrem troch prípa dov, v ktorých bolo namerané nasýtenie. Prakticky celá teplá časť roka v celej priepasti, vyjmúc hornú časť zostupného komína, je charakteri zovaná skoro rovnakými hodnotami relatívnej vlhkosti blízkymi stavu na sýtenia ako a j ich malým kolísaním. Naproti tomu v zimnom období pri prechladzovaní priepasti sú v priestorovom rozložení relatívnej vlhkosti vzduchu v priepasti značné rozdiely. Tak isto časové kolísanie relatívnej 3

vlhkosti je v období prechladzovania značné, a pritom v rôznych priesto roch rôzne. P r i tlaku pár bola vcelku dosť výrazná priama závislosť na teplote vzduchu, v y j m ú c najchladnejšie časti zostupného komína, kde pozorujeme určité porušenie tohto pravidla. No i v priestorovom rozložení t l a k u pár sú relatívne menšie rozdiely ako v priestorovom rozložení teploty vzduchu. V niektorých priestoroch priepasti dochádza ku kondenzácii v o d n ý c h pár, a to najskôr na chladnejších stenách, čo bolo i počas m e r a n í v prie pasti pozorované. Literatúra Droppa A.: Nákres priepasti Z v o n i v á diera podlá z a m e r a n i a a spracovania r. 1957. N á k r e s u v e r e j n e n ý v tejto publikácii. Kessler H.: A Csengólyuk l e g ú j a b b feltárása. Turisták Lapja, 55. evf., 9 sz. B u d a p e s t 1943, szept. p. 1 5 7 1 6 0 . Otruba J.: Teplotné p o m e r y v Ľ a d o v e j priepasti na Ohništi. S l o v e n s k y kras, 1957, Martin 1958, str. 24—28. Saar R.: Meteorologischphysikalische B e o b a c h t u n g e n in den D a c h s t e i n n e s e neishôllen, Oberôsterreich, Wetter u n d Leben 1955, H e f t 8—11, S. 213—219.

METEOPOJIOrilHECKAH

XAPAKTEPIÍCTMKA

IIPOI1ACTH

3BOHMBA

flblPA

H H zyxwvutsrqponmlkjihfedcbaVUTSROMLKJIHECBA O x p y ó a

B Haiajie aBiycxa 1957 r . BO BpeMH Hccne«OBaHHH nponacTH 3B0HHBa fltipa 6biJia B Hen H3MePHHa xewnepaTypa n BJiaHmocxb B03«yxa c noMombio npnflHxaxejibHoro n c n x p o

P e3VJibxaTLi r j i yÔHHHor o iHMepeHiiazyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZXWVUTSRPONMLKJIHG xeMn epaxypw H B J M J K H O C I H Bosayxa B cn ycKa Km ežcH Tpyóe nponacTH npHBOÄHTcn B TaÔJiHRe M i H Ha p n e. I I . H a p a c. I ™cn aMH o ( 1) n o Í17) oOosHaqemj MecT0Hax0JKÄeHHH, B KOXOPMX ówjia HSMepHHa xeMn epaxypa H BJMJK H o c k Boan yxa B HUJKHOH TOCTH n pon acxn . Ta6 jn m a N° 2 coAepwn x pesyjibxaxM iinMepennn B 3THX xvuronmjigedcbaZOMKJHBA Mecxax H a pn e. I I I cpaBHHBaiOTCH BbicoTHoe njiacTOBaHHe TeMn epaxypH Bosflyxa B HHjKHen H8CTH cn ycKaiomen cH Tpyôw H B HHJKHei l a c xn n pon acTH. (B MecTonojiostennHX

MeTP

( 1 )

6bl

^ B O T O C M H H VH t H O

B03«yxa

HSMepeHHH

Gb I J I O

B n p o n a c T H

H 3MePH Tb

nponacTH

C8 M LI M

H a ó j i K w a j i n c b

H yBCXBH Xe jI b H H M

«o o n p e Ä e j i e H H o n exenonn

xamie KOJieóaHHH Bosayxa, Koxopue

npHÓOpOM.

MOÍKHO

3 a KJ I I 0 t ,e H H e

c«ejiaxb

OcHOBe ee

flBHJ KeHHM xen iioBbix

c o o x H o m e H H H k q h i í c M a H i g 4 3 r H 3 M e p H J I H a M 0 C T y B cnycKaromeäcH xpyóe xeMnepaxypy Boanvxa 6 5 C a Ha «ne n pon acTH 8, 1 C n p n BHeniHeň xeMn epaxype B03«yxa 19, U L. BeDíHKan'bHoe miacTOBaHHe xeMnepaxypw Bosnyxa B nponacxn B O B P E M H MMepeHiia nemeM f B H a w e aBrycxa 1957 r . ) KaK n KeccjiepoBcwie «an H bie c 1943 r flOKasbiaaiox, HXO Bzyxwvutsrqponml

cesone BHTeKaeT n 3 nponacxn HS ee nnamen iiacTH xojiOAHbin B03Ayx, BCJieflCTBue w o nocxvnaex BHeniHHH Tennuň B03 H yx Mepe:s cnyCKaiomyiocH xpyóy B H H S B nemepy. llpoxo nnx Jia B N E M H H H remiuä B03Äyx B nemepy H <iepea flpyrne nensBecxnue oxBepcxHH HejibSíi ycxaHOBMTb Ha OcHOBe noJiyieHHHX xeMnepaxypHwx cooTHOmeHHH.

O X M H W C H H C B03 A yniHbix npocTopoB H cxeH n p o n a c x n B S H M H H M n e p n o s ocymecTBaa excH npoHHKHQBeiMeM BHenraero xojio «Hor o B03 Ä yxa B n p o n a c x b l e p e s fío c n x nop H E N S BecxHbie oxBepcxHH B Hnameň q a c x n nponacxn H O X T O C T H i e p e s cnycKaiomyiocH xpy & y. BbwaBjíHBaeMuô n wmaMinecKu BbixoflnmHH 6ojiee xernibin B03 Ä yx yxoflHT m . ^ o n a e r a qepe3 cnycnaiomyiocH x p y ô y , a B O S M O J K H O H <iepe3 flpyrue HcnsBecTHbie oxBepcxHH, Koxopwe coenHHHKx noxonoK H H jKH e n lacTH n p o n a c x n c BHemnen aTMoeiJiepoH. CKopocxb H pa3Mep 3HMnero n íiexnero oÓMena B03«yxa B nponacxn «3 npnBefleHHbix

H3MepeHHH Hejib3H ycxaHOBMTb,zyxwvutsrqponmlkjifecbaYXWVUTSRPONMLKJIHGFECBA T . K . eme He M.ÍBCCTHI.Í Bce OTBepcTHH, 'lepert K o i o p u c npo XOFLUT OÔMeH. C T O I I KH 3peHiia BosAyniHoro oÔMeHa riponacTt HMeeT B OCTUCM x a p a m e p cTaTOsima MHiecKOH n e m e p u . Bo BpeMH H3MepeHHH rjiyôoKoe nnacTOBamie TeMnepaTypti B03/iyxa B cnycitaiomefieH Tpyôe nponacTH ôtuio xapaKTepii30BaH0 GIJCTPT.IM HejiHHeiratiM CNHHTEHHEM TeMnopaTypti Bosnyxa ÄO rjiyÔHHti 25 M, MimiiMyM TeMnepaTypti Ha rayÔHHe 35 M, a npaimnecKH H S O TepMoä c rnyÔHHM 45 M BIIJIOTI, ;IO BepiniíHti 3actmaHnoro KOHyca Ha ;uie nponacTH. BticTpoe na;icnue TeMnepaTypti B Bopxneii iacTH cnycKaiomežcH T p y ô u H ee iiepiio/in lecKoe H nenepHOAHHecKoe KOJieôaIIHO oôycjiOBjíeHO raaBHUM 0Ôpa30M BJIHHHIIGM BHemHeä TeMnepaTypw B03;iyxa. Ha rjiyôirae 30 H ,:(a;KE 40 M ôtuia H3MepHHa naii6ojice Hii3Kaa TeMnepaTypa B03flyxa (5,3—5,4 C) BO Bceň n p o n a c r a , a He Ha '(ne n p o n a c r a , a TO M O Ä H O ÔBI ULIJIO 03KH^8TI>. 3TOMV cnocoócTBycT ox.na/K^eiiHC B03«yniH0r0 npocTopa B flOBOJitHO ysKoíí cnycKaiomeHCH Tpyôe OT CKajIHCTLIX CTeiI, KOTOptie TyT 3HMOIÍ IiaHÓOjrCC OXJiaJKflalOTCH H30 Bcex OCTajILIIblX HSBecTHwx npocTopoB nponacTH. ycTaiiOBirennan H30TepMa B HU>KIIOH aacTH cnycKaromežcH Tpyôti He zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZ ôyner H O CTO H H HBIM njiacTOBaHHeM 3a BpeMH Bcero Tennoro n o j i y r o a u a . 3TO n0TBej3HC,uai0T H H3MepHHHbie flaHHbie TeMnepaTypbi B03;iyxa Ha MocTy H Ha ;uio nponacTH, c,a,ejiaHHbre KeccnepoM. B ocTajibHofi HHHíHea <iacTH nponacTH yMepHHHaa HHBep3HH TeMnepaTypa Boaayxa. FIPIĽIEM ija cooTBeTCTKyiomnx BbicoTax TeMnepaTypa Ha 3 a n a « HEMHORO Btiine, TCM Ha BOCTOK OT enycKaiomeHCH Tpyôti. 3 T O T pa:i;(e;i MO>KHO iianóo.aee NPABAONOFLOÔHO O6T>HCHHTB TOM. *ITO BOCTOIHaHTOCTbB 3 H M H H I Í NEPHOFL B pC3y.'IhTaTe JiytHHHX npOCTOpOBLIX yCJIOBHlí He MHoro ówcTpee H ô o j i t m e oxjiaJKflaeTca, ae.\i 3aira;uiaa qacTb. TeMnepaTypa B03Ayxa B HHjKHeä BO CT O I H O H H 3ana,anoiizyxwvutsrqponmlkjihfedcbaVUTSROMLK aacTax n p o n a c ™ Stína Btinie, ieM TeMnepaTypa B03«yxa Ha cooTBeTCTByiomHx BticoTax B H H JKH GM npocTpancTBe cnycKa JomeäcH Tpyôti. 3Ta pa3Hima B03pacTaeT c P O ČTO M BH C O T I I Haj; AHOM nponacTH. 3TO o 6 t HCHHeTCH oxjia»AenneM B03,nyiiiH0r0 npocTopa B cnycKaiomeHCH Tpyôe O T coceflHHx ciia JI H C T H X CTeii II OT H X npHCyTCTBHH B H H JKH H X CH O H X IIO/l TpyÔOH — 3T0 p(!3yjII>TaT H AOKa 3aTejitCTBO cHHHteHHH ôonee xoaoAHoro noa.ayxa H3 Tpyôti. KeccjiepoM B KOIIHG MHII 1943 r . H3MepHHa ôojiee BticoKaH TeMnepaTypa B03,nyxa, TOM TeMnepaTypa, H3MepHHHaa B Havane aBrycTa 1957 r. H noKa3tiBaeT Ha TO, HTO B oômeM JieTHHÍi H 3 H M H H H TenjlOBOH pC/KHM nponacTH B nepHOA M('/K;(y 9 T H M H H3MepeHHHMH B OCHOB HOM ôwcTpo HJIH Me/UÍCIIHO H3MeHHncH B pe3yjibTaTe YMEHTINEHHORO B 0 3 A Y M H 0 R 0 oCviena, rjiaBHtiM 0Ôpa30M B jteTHHit c e 3 0 H . E C J I H p e i b HAGT O NOCTENEHHOM yMentmeHim j i e m e r o oÔMeHa B03Ayxa, KOTopoe nocjie onpeAeneHHoro BpeMeHii coBceM n p e K p a M j i o c t , oôpaso Bajiact ôti NOTOM H3 nponacTH c TOIKH A penu H ee TennoBoro PEJKHMA cTa™<iecKaH n e m e p a , a no3flnee npH /[Of.TaTO'iKfíM npHTOKe BOABI CTaTiiacci;afi jiejuinaa n e m e p a . 3 a HCKJiioieHHeM BepxHeá nacTii cnycKaiomeScH Tpyôti, HJiacTOBaime 0TH0CHTejitH0ä BjiajKHocTii BO:i;(yxa cjiejiOBano njiacToiiaiiHe TeMnepaTypti B03,ayxa H onemca OTHOCHTejit H OH BjiasKHOCTH ôbijia BO Bcefl n p o n a c r a npaKTHiecKH OAHHaKOBa: 97 H flaiKe 98 °/0. Y «aB jieHHH napoB ôtuia B n;ejioM ;I O BO ;I I ,H O BI.ipaaiiTCjtBiiaa npaMaa 3aBHCHMOCTt OT TCMiiepaTypM B03Ayxa.

METEOROLOGISCHE C H A R A K T E R I S T Í K DES A B G R U N D E S Z V O N I V Á D I E R A J á n Otruba A n f a n g August 1957 w u r d e n bei einer Durchforschung des A b g r u n d e s Z v o n i v á diera die W ä r m e u n d F e u c h t i g k e i t v e r t e i l u n g der L u f t mittels e i n e s Aspirationspsy c h r o m e t e r s g e m e s s e n . D i e M e s s u n g s e r g e b n i s s e der L u f t w ä r m e u n d der Feuchtigkeit i m Einstiegkamin sind in T a b e l l e 1. und auf Bild II. angefuhrt. Auf Bild I. sind mit d e n Z i f f e r n (1) bis (17) die P l ä t z e verzeiehnet, an w e l c h e n die Temperatur u n d die L u f t f e u c h t i g k e i t i m u n t e r e n Teil des A b g r u n d s g e m e s s e n w u r d e n . Tabelle 2. enthält die Ergebnisse der M e s s u n g e n a n d i e s e n Plätzen. Auf B i l d III. sind die T e m p e r a t u r u n t e r s c h i e d e i m untern

Teil des Einstiegkamins und im unteren westlichen Teil des Abgrundes verglichen [an Plätzen (1) bis (12)]. Im Verlaufe der Messungen wurden Luftbewegungen, die sich selbst mit den empfindlichsten mechanischen Anemometer nicht messen lieflen, nicht beobachtet. Die Beurteilung der Luftbewegung in der Schlucht läfít sich bis zu einem gewissen Mafie auf Grund der Temperaturverhältnisse machen. H. Kessler mafi Ende Mai 1943 auf der Brucke im Einstiegkamin eine Tempera tur von 6,5 °C und am Boden der Schlucht 8,1 °C bei einer Temperatur von 19,0 CC im Freien. Die vertikále Temperaturschichtung in der Schlucht zur Zeit der Messung (an fangs August 1957) wie auch die Angaben Kesslers aus dem Jahre 1943 beweisen, dafl in der Sommerzeit aus dem unteren Teil des Abgrundes kalte Luft entweicht, w a s ein Nachstromen warmer Luftmassen von auflen her durch den Kamin zur Folge hat. Ob w a r m e Luft auch durch andere unbekannte Offnungen zustromt, liefl sich auf Grund der festgestellten Temperaturverhältnisse in der Schlucht nicht bestimmen. Die Abkuhlung des Luftraumes und der Wände der Kluft in der Winterzeit geschieht durch Eindringen kälterer Luft von aufien durch bisher unbekannte Offnungen im unteren Teil der Schlucht und teilweise durch den Einstiegkamin. Die ausgestoflene dynamisch aufsteigende wärmere Luft entweicht aus der Schlucht durch den Kamin und eventuell durch andere unbekannte Offnungen, w e l c h e die Dečke des unteren Teils der Schlucht mit der Aufienatmosphäre verbinden. Die Geschwindigkeit und der U m f a n g des Winter und Sommerluftwechsels in der Schlucht liefl sich bei der vorgenommenen Messung nicht bestimmen, weil nicht alle Offnungen bekannt sind, durch welche sich der Austausch vollzieht. Vom Gesichtspunkt des Luftaustausche aus hat die Schlucht im ganzen den Charakter einer statodynamischen Grotte. Während der Messungen war die Tiefe der Schichtung der Lufttemperatur i m Einstiegkamin charakterisiert durch das schnelle nicht lineare Sinken der Tempera tur bis zur Tiefe von 25 m, durch niedrigste Temperatur in Tiefe von 35 m und praktisch durch Isothermie von 45 m Tiefe bis zur Kegelspitze am Grunde des Abgrunds. Das rasche Sinken der Lufttemperatur im oberen Teil des Einstiegkamins und deren periodische und nichtperiodische Schwankungen sind hauptsächlich durch den äufleren Einflufl der AuBentemperatur bedingt. In Tiefe von 30 bis 40 m wurde die tiefste Temperatur der Luft (5,3 bis 5,4 °C) der ganzen Schlucht gemessen und nicht am Grunde des Abgrunds, w i e zu erwarten gewesen wäre. Dies ist bedingt durch die Abkuhlung des Luftraumes i m relativen engen Einstiegkamin durch die felsigen Wände, w e l c h e hier im Winter am m e i s t e n von allen bekannten Schluchträumen abgekuhlt werden. Die festgestellte Isothermie im unteren Teil des Einstiegkamins wird nicht während des ganzen warmen Halbjahres andauern. Dies bestätigen auch Kesslers Messungsangaben der Temperatur auf der Brucke und a m Grunde der Schlucht. Im iibrigen tiefen Teil der Schlucht ist die Inversion der Lufttemperatur mäfiig, in den entsprechenden Hôhen ist die Temperatur im Westen um e t w a s hôher als ôstlich v o m Einstiegkamin. Dieser Umstand läflt sich hôchstwahrscheinlich damit erklären, dafl der ôstliche Teil im Winter zufolge giinstigerer Raumbedingungen etwas schneller und stärker auskuhlt als der westliche Teil. Die Lufttemperatur im unteren ostlichen und westlichen Teil des Abgrundes war hôher als die Lufttemperatur in den entsprechenden Hôhen im unteren Teil des Einstiegkamins. Diese Unterschiede steigen mit der steigenden Hôhe uber dem Grunde der Schlucht. Sie sind bedingt von der Abkuhlung des Luftraumes im Ein stiegkamin von den umgebenden Felswänden und ihr Bestehen in den unteren Schichten unterhalb des Kamins ist die Folge und der B e w e i s des Zustroms kälterer Luft aus dem Kamin. Die von Kessler Ende Mai 1943 gemessenen hôheren Temperaturen der Luft w i e

die zu Beginn August 1957 gemessenen Temperaturen zeigen, dafi sich die gesamten Sommer und Winter Temperaturverhältnisse in der Schlucht in der Zeit zwischen diesen Messungen wesentlich plôtzlich oder allmählich änderten zufolge des gerin geren Luftwechsels hauptsächlich in der Sommerzeit. Wenn es zur allmählichen Verringerung des Luftwechsels im Somrner kommt, der nach einer gewissen Zeit gänzlich aufhôren wurde, so wurden dann aus der Schlucht v o m Gesichtspunkte der Wärmeverhältnisse eine statische Grotte entstehen, und später bei ausreichendem Wasserzuflufí eine statische Eisgrotte. Aufler des oberen Teils des Einstiegkamins folgte die relative Luftfeuchtigkeit schichte der Lufttemperaturschicht nicht und die Werte der relativen Feuchtigkeit waren im ganzen Abgrund praktisch gleich: 97 bis 98%. Bei Dampfdruck war im Ganzen der direkte Zusammenhang mit der Lufttemperatur genug deutlich er kennbar.

POZNÁMKY K VEGETÁCII ZVONIVEJ DIERY A J E J OKOLIA JAN MICHALKO Biologický ústav SAV

V auguste 1957 som sa zúčastnil s M. Džatkom výskumu Zvonivej diery. Urobil sa orientačný prieskum po stránke geobotanickej a j širšieho okolia. M. Džatko sa podujal zostúpiť dolu. Zozbieral machorasty zo stien diery. Ich identifikáciu urobil V. Peciar. Presné rozvrstvenie machorastov na stenách diery po stránke kvalitatívnej smerom vertikálnym podľa vy konaného prieskumu nebolo možné urobiť. D ú f a m však, že a j tento orien tačný prieskum poslúži dobre na doplnenie prieskumu diery z iných hľa dísk. Juhoslovenský kras po stránke vegetačnej. Plešivská planina po strán ke botanickej náleží do fytogeografického obvodu Juhoslovenského krasu, ktorý tvorí a j osobitný fytogeografický okres podoblastí xerotermnej kve teny Slovenska a oblastí kveteny panónskej (pozri Novák, 1954, str. 3 1 2 316 a predch.). Juhoslovenský kras je jedným z najzaujímavejších území Slovenska po stránke botanickej. Na plošinách, rokliach, závrtoch, údo liach a vápencových skalkách rastie bohatá a pestrá flóra. Juhoslovenský kras patrí po stránke floristickej do oblastí severnej panónskej pahorkatiny, rozprestierajúcej sa a j v južných územiach Slo venska a má s ňou mnoho spoločných druhov. Rastú tu však a j niektoré druhy, ktoré sa inde u nás nevyskytujú. Sú to druhy endemického cha rakteru (Onosma tornensis, Alyssum montanum ssp. brymii, Ajuga laxma nii, Astragalus vesicarius, Asyneuma canescens, Sesleria heufleriana, Ca rex brevicollis) a iné druhy. Treba však predpokladať, že po dôkladnom preskúmaní iných území južného Slovenska sa niektoré z týchto druhov nájdu a j inde. V Juhoslovenskom krase rastú a j mnohé druhy, ktoré sa len na niektorých miestach Slovenska vyskytujú, ako napr. Cotinus coggygria, Alyssum tortuosum ssp. heterophyllum, Veronica spicata ssp. carpatica. Na území Juhoslovenského krasu sa výrazne uplatňuje zvrat pášem a jeho vplyv na vegetáciu. Niektoré územia (napr. Zádielska rokľa) su toho priamo klasickým príkladom. Tu rastú a j niektoré druhy horské, dealpínske a demontánne. Sú to n a j m ä : Clematis alpina, Dianthus praecox, Gentiana clusii, Crepis jacquinii, Kernera saxatilis, Aster alpinus, Primula auricula, Sesleria calcaria, Arabis alpina, Bellidiastrum michehi a pod. Su 38

to zvyšky rastlinstva z doby glaciálnej. Na území (spolu s časťou krasu na chádzajúceho sa v Maďarsku) sa vyskytuje viac ako 900 druhov rastlín cievnatých, čo je vzhľadom na rozlohu a j v rámci strednej Európy dosť bohaté. Pestrosť geomorfológie terénu, vápencový podklad a vplyv klímy dá vajú tu a j možnosť rozvoja a udržania sa výrazných rastlinných spolo čenstiev. Na vápencových skalkách v teplých expozíciách rastú tu spoločenstvá szyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA Festuca dwriuscula, s Carex humilis, krovinasté štádiá s Cornus ma s, Cerasus mahaleb, Cotoneaster melanocarpa a integerrima, Spiraea média, Cerasus fruticosa a i., ktoré postupne prechádzajú v lesostep duba plst natého (Pruneto mahaleb — Quercetum pubescentis J a k u c s — F e k e t e , 57) a na rendzinách prechádzajú postupne do uzavretého lesa (Querceto — Lithospermetum). Na hlbších pôdach a menej exponovaných miestach sa v y v í j a j ú menej xerotermné lesy s Quercus petraea [Potentillo (albae) — Quercetum pannonicum Z ó l y o m i , 1950, s. 1.]. Tie postupne prechá dzajú do suchších sérií dubovohrabových lesov (Querceto — Carpinetum s prevládnutím druhov n a j m ä Melica uniflora, Poa nemoralis, Asperula odorata a i.). Treba spomenúť, že medzi spoločenstvá sväzu Quercion pubescentis patria ešte lipovojaseňové lesy s Carex brevicollis, Waldsteinia geoides, Melica uniflora a a j Lithospermum purpureocoeruleum a tvoria prechod k bučinám. Rastú na skalnatých podkladoch na okrajoch plošín a pod., ako ich opisuje J a k u c s na maď arskej strane (1955, Nagyoldal). Takéto druhy nie celkom typicky vyvinuté pozoroval som na Koňarte a čiastočne a j na Plešivskej planine. Na stanovištiach severne exponovaných sú spoločenstvá so Sesleria calcaria, alebo bučiny s tým istým druhom v podraste (napr. Koňart), alebo bučiny s Calamagrostis varia, kde vnikajú ešte mnohé teplomilné prvky (Cornus mas, Euphorbia polychoma, Laserpitium latijolium, Inula ensi folia a iné). Sú tu a j iné typy bučín, ktoré sú však po stránke botanickej nepreskúmané. Na sutinách v inverzných polohách alebo na severne ex ponovaných stanovištiach sú (aj keď sa zachovali len torzovite) lesy javo rovobukové, ktoré sprevádza Lunaria rediviva (napr. Turňanská plošina). Okrem spoločenstiev prehľ adne spomenutých sú v Juhoslovenskom krase ešte spoločenstvá bylinné a j lesné, ktoré vznikli sekundárne na stanovištiach predtým osadených inými spoločenstvami. Treba si uvedo miť, že do pôvodného rastlinného krytu človek tu zasiahol veľmi a často nenávratne škodlivo. Spomenuté spoločenstvá dnes zaberajú najviac plôch, n a j m ä xerotermné travinné spoločenstvá s Festuca sulcata a vallesiaca, Carex humilis, Stipa pulcherrima, sucholesy s Brachypodium pinnatum, s Carex humilis, Poa angustifolia a iné. Mnohé stanovištia, ktoré predtým patrili suchším sériám lesov dubovohrabových, dnes po odlesnení patria spoločenstvám sväzu Festucion vallesiacae. Takými spoločenstvami sa po zmenili n a j m ä plošiny. 39

Plešivská plošina.zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA Podobne ako na ostatných plošinách a j t u sa zhruba nachádza už spomínaná vegetácia. Sucholesy duba plstnatého na extrémne suchých a výhrevných svahoch boli zväčša zničené a dnes sú na ich mieste iba ak kroviská, ktoré zápasia s človekom a dobytkom o svoju existenciu, aby znemožnili pochod k úplnému skrasovateniu. Na niektorých miestach sa ešte zachovali aj typické sucholesy. Povrch plošiny, kde sa Zvonivá diera nachádza, bol pôvodne vzhľa dom na pestrosť vegetácie v Juhoslovenskom krase dosť monotónny. Boli tu prevažne lesy dubovohrabové, ktoré sa na mnohých miestach zachovali dodnes. (Veľmi časté je Querceto — Carpinetum caricetosum pilosae, poeto surn nemoralis, melicetosum uniflorae.) Na južne exponovaných sklonoch a vyvýšeninách sú suchšie dúbravy (nie sucholesy) najmä s Melica uni flora, a to nie na celkom vyvinutých hnedých lesných pôdach. Tie sú spo jené s dubovohrabovými lesmi plynulými prechodmi. Nájdu sa a j dúb ravy s Carex montana na pôdach ťažkých, ílovitých a silne spevnených. V prehlbeninách (inverzné polohy v závrtoch) a na sklonoch severne ex ponovaných sú dubovobukové lesy a a j torzovite vyvinuté bučiny. Podobné pomery sú v okolí Zvonivej diery. Sú tu už len zvyšky niekdajších lesov, ostatné plochy sú premenené na pastviská, alebo už cel kom skrasovateli. Odlesnením plôch vegetácia dostala určitý stepný cha rakter (vznikli tam a veľmi sa rozšírili teplomilné a suchomilné druhy) a pasením sa šíria mnohé druhy adventívne. Húževnate sa udržujú mnohé druhy niekdajších lesov a upomínajú na pôvodný typ lesa. Zvonivá diera. Na stenách širokého lievika sa zachovali a j kry po niekdajších lesoch s charakteristickým podrastom. Sú to druhy: Coryllus avellana, Lonicera xylosteum, Rosa canina s. 1., Crataegus oxyacantha, Rhamnus cathartica, Cornus sanguinea, Euonymus verrucosa, Juniperus communis, niekde a j Fagus a Carpinus, poťažne Quercus petraea. Pod nimi sa uchovali: Melica nutans, Poa nemoralis, Brachypodium silvaticum, Ca rex muricata, Poa angustifolia, Fragaria elatior, Veronica chamaedrys, Viola silvatica, Viola hirta, Pulmonaria officinalis, Asperula odorata, Ga lium verrum, Erysimum pannonicum, Calamintha clinopodium, Epilobium montanum, Euphorbia amygdaloides, zväčša zvyšky dubovohrabových lesov. Miestami sú a j zvyšky štádií s Calamagrostis varia, inde s Carex montana, a s ňou Primula verris, Carex michelii, Cynanclnum vincetoxy cum, Agrimonia eupatoria, Betonica officinalis, Melica nutans, z krov Viburnum lantana, Acer campestre, Ligustrum vulgare, Berberis vulgaris, ktoré svedčia o existencii suchších typov dúbrav. Tieto zvyšky sú priro dzene na miestach, kde vplyv diery už nesiaha. Na skalkách v okolí diery sú štádiá s Festuca sulcata so sprievodom: Teucrium chamaedrys, Sedum bononiense, Calamintha acinos, Helianthe mum nummularium ssp. ovatum, Achilea nobilis, Galium mollugo, Ane mone silvestris, Pimpinella saxifraga, Asperula cynanchica, Plantago lan ceolata, Potentilla heptaphylla, Prunella vulgaris, P. laciniata, Thymus 40

marschallianus, Arenaria serpyllifolia, Carex micheliizyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVU a iné už spomínané d r u h y dúbrav. V okolí na pastviskách je a j Nardus stricta a Agrostis tennuis, tvoriace porasty na väčších plochách. Šíria sa tu aj mnohé druhy burinové, ako Trifolium arvense, Cirsium arvense, Rumex acetosella a iné. Na blízkych skalkách som našiel a j niekoľko trsov kostravy tvrdkastej. Zo spomínaného vidno, že charakteristické druhy spoločenstiev svä zov Festucion duriusculae a Festucion vallesiacae sa tu skoro nevysky tujú, čo jasne svedčí o nepôvodnosti týchto travinných porastov. V ústí lievika Zvonivej diery od sev. strany sa vplyvom mikroklímy zachovali viaceré exempláre druhov Lunaria rediviva, Actaea spicata, Urtica dioica, Geranium robertianum, význačné to druhy sutinových ja vorovobukových lesov. Celkom v ústí začínajú veľké a až skoro súvislé koberce machov, visiace na skalných stenách a viacmenej rozprestiera júce sa až na dno priepasti. Asi od polovice hĺbky diery netvoria už súvislé zárasty, keďže nedostatok svetla a iné vplyvy im to znemožňujú. Zistené sú tu machorasty Neckera crispa (L.), Hedw., Ctenidium mollus cum (HDW.) MITT., Thamnium alopecurum (L.) Br. eur., Haplozia atro virens (SCHL.) DUM., Metzgeria pubescens Raddi, Plagiochila asple nioides (L.) DUM. V kobercoch machov sa zachytávajú vyššie rastliny, n a j m ä paprade, a vegetujú tu do hĺbky asi 10 metrov. Sú to Poly pódium vulgare, Dryopteris filixmas, Cystopteris fragilis, Geranium robertianum, Urtica dioica, Cardaminopsis arenosa a pod. Na dne diery pod otvorom na hnijúcich odpadoch dreva boli nájdené mycélia húb, ktoré identifiko vané neboli. Z tejto stručnej analýzy vegetačných pomerov Zvonivej diery a jej širšieho okolia nemožno povedať, že by spomenutý útvar mal na výskyt napr. montánnych druhov osobitný vplyv. Zaujímavé by bolo podrobne študovať vegetáciu machorastov po stránke ekologickej a fytocenologic kej vo vzťahu k mikroklimatickým pomerom Zvonivej diery. Názvy rastlín sú uvedené podľa Dostálovho Klíča k úplné kvétené CSR, Praha 1954. Ostatné literárne ú d a j e nájde čitateľ v mojej práci Geobotanické pomery pohoria Vihorlat, Bratislava 1957, stať o literatúre, poťažne v práci B. Zólyomi a kol., Neue Einteilung der Associationen der Quercetalia pubescentis — petraeae Ordnung im pannonischen Eichen waldgebiet, Ann. hist. nat. Mus. Nat. Hung., 8, 1957. Podrobné rozšírenie a výskyt druhov uvádza J. Holub postupne v posledných troch ročníkoch v časopise Preslia. 3AMEHAHMH O BEľ ETAIJMH 3BOHI1BOÍÍ

flblPbl

U EE

OKPECTHOGTEH

H H MuxajiKO B

npeflCTaBjíeHHOM

OT'IOTO

nofla.MTCH pe:fy:N,TaTi,i o«HOKpaTHoro opiieimipoBO'inoro

HCCJieflOBaiHiH 3 BO zyxwvutsrqponmlkjifecbaYXWVUTSRPONMLKJIHGFECBA H H BO XÍ fltipu h ee OKpecTHOCTeiŕ Ha njieimiBeijKOM nnocKoropbii (roro cjiOBaiíKMÉ KapcT). XapaKTepH3yeTCH no BereTaTiiBHoä cropoHe BC.H oôjiacTb lorocjiOBaiytoro icapcTa, n0T0M Il.teiuHBcuitoe n n o c K o r o p t e H, naKOHen, noapoÔHee coGoTiicinraíi oupecT

HOCTB 3BOHHBOH

flbrpij.

CTeHax 3BOHHBOH

flbipbi

ô b i j i o NP 0BE«EH 0

wcľ;ie/ioBanno

BEMERKUNGEN ZUR VEGETATION DER ZVONIVÁ DIERA UND DEREN UMGEBUNG Ján Michalko Der vorgelegte Bericht beinhaltet die Ergebnisse der Forschung, die einmalig zur e B A b g r u n d Zv o n i v á di e ra und de n ^ m

O ri e n ľe ^e de

wurden. Er charakterisiert vom J ^ ^ ^ n e

von P l e L " und fchľ eBlich einge

cľigHch als' Orientierungsrahmen Ober die Vegetation dieses Gebietes.

xvuronmji

SPELEOBIBLIOGRAFIA Z ROČENIEK UHORSKÉHO KARPATSKÉHO SPOLKU 18741917 (roč. I.XLIV.) IVAN BOHUS Múzeum Tatranského národného parku

Ročenky Uhorského karpatského spolku (A Magyarországi Kárpát egyesúlet évkônyve — Jahrbuch des Ungarischen Karpathenvereines) vy chádzali v rokoch 1874—1917. Posledný ročník má číslo XLIV. Každý ročník vyšiel s maď arským i nemeckým textom. Najprv boli texty paralelné: lavé (párne) strany maď arské, pravé (nepárne) v tom istom zväzku nemecké. Pri takto usporiadaných ročníkoch neuvádzam osobitne strany nemeckého textu. Pri ročníkoch, ktoré sa tlačili vo zvlášt nych maď arských a nemeckých zväzkoch, uvádzam najprv pagináciu maď arských, potom nemeckých edícií. VzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA zozname článkov má každý o jaskyniach a jaskyniarstve zaobera júci sa článok svoje bežné číslo a po citácii obojjazyčných titulkov rímske označenie ročníka, lomené číslami maď arskej a nemeckej paginácie. Index sa odvoláva na (podčiarknuté) bežné číslo článku podľa pred chádzajúceho zoznamu článkov a potom na strany n a j p r v maď arského, potom nemeckého textu, na ktorých sú konkrétne dáta speleologického obsahu. Treba poznamenať , že v XI. ročníku je časť strán číslovaná rím skymi číslicami. Maď arské a nemecké texty n a j m ä v neskorších ročníkoch neboli cel kom analogické, a preto sa stáva, že sa podaktoré údaje zjavujú iba v niektorom, obvykle maď arskom vydaní. P r e zaujímavosť spomínam, že z celkového počtu 969 článkov a úradných referátov, ktoré boli uverejnené v excerpovaných ročenkách, zaoberá alebo zmieňuje sa o jaskyniach 142. ZOZNAM Č L Á N K O V 1. Hradszky József: A Mongolok betôrése Magyarországba és a menedékkó (La píš refugii) a Szepességben. — Die Einfälle der Mongolen in Ungarn und der Zuflucht stein (Lapis refugii) in der Zips. II/120—172. 2. Kalchbrenner Károly: Der Kônigsberg. — A Királyhegy. II/198—217. 3. Kolbenheyer Károly: Zakopane és kôrnyéke. — Zakopane und seine Umge bungen. 11/252—264. 4 Jegyzókônyv a magyarországi „Kárpátegyleť 'nek 1875. évi aug. hó 1én TátraFiireden tartott harmadik rendes kôzgyulésérôl. — Protokoll der am 1. August 1875 in Tátrafiired abgehaltenen 3. ordentlichen Generalversammlung des „Ungari schen Karpathen — vereines". 111/12—27. 5. Geyer G. G.: Állatphaenologiai adatok, melyeket alulirott SzepesIglón és kôrnyékén az 1872, 1873—74 és 75. évek folytában gyiijtôtt. — Zoophaenologische

Beobachtungen, w e l c h e in den Jahren 1872, —73, —74 und —75 in SzepesIglón und seiner U m g e b u n g durch Unterfertigten gemacht wurden. 111/54—87. 6. Weber S a m u : SzepesBéláról Szczawnicáig. — V o n Béla in der Zips nach Szczawnica. III/244—283. 7. Dr. Roth S a m u : A Branyiszkóhegység fôldtani és vízrajzi viszonyairól. — Die geologischen und hydrographischen Verhältnisse des BranyiszkóGebirges. IV/152—165. 8. Husz Ármin: A Tátra három hágója. — Dreimal uber die Tátra. V/148—233. 9. Dr. P e l e c h E. János: A Sztraczenai vôlgy s a Dobsinai jégbarlang. — Das Stracenaer Thal und die Dobschauer Eishôhle. V/248—307. 10. Dénes Ferencz: A Jégvôlgyicsúcs. — Die Eisthaler Spitze. VXI/M 226—260, N 261—298. 11. Dr. Roth S a m u : FelsôMagyarország n e h á n y barlangjának leírása. — Einige Hôhlen OberUngarns. VIII/M 367—398, N 399—430. 12. A „Magyarországi Kárpátegylet" 1880. évi augusztus 1én Tátrafureden tartott évi rendes kozgyúlésének jegyzókonyve. — Protokoll der a m 7. August 1881 zu Schmecks abgehaltenen VIII. ordentlichenyusrnlkjihecaUNJGA G e n e r a l V e r s a m m l u n g des „Ung. Kar pathenVereines". VIII/M 462—465, N 4 7 0 4 7 2 . 13. Elnoki jelentés. — PräsidialBericht. VIII/M 470—472, N 4 7 3 4 7 5 . 14. A „Magyarországi Kárpátegyesulet" 1881. évi augusztus 7én Tátrafureden tartott évi rendes kozgyúlésének jegyzókonyve. — Protokoll der a m 7. A u g u s t 1881 zu S c h m e c k s abgehaltenen VIII. ordentlichen G e n e r a l v e r s a m m l u n g des „Ung. Kar pathenvereines". IX/M 95—99, N 100—104. 15. Dr. Roth S a m u : N e h á n y ú j adat a kárpáti morgáról. — Emige neue Daten uber das KarpathenMurmeltier. IX/M 201—202, N 203—205. 16. Dr. Roth S a m u : A MagasTátra és kôrnyéke barlangjainak leírása. — Die Hôhlen der H o h e n Tátra und U m g e b u n g . I X / M 309—332, N 333—356. 17. Elnoki jelentés. PräsidialBericht. I X / M 367—370, N 371—374. 18. Hradszky József: Vándorlások a Szepességen I. — W a n d e r u n g e n durch die Zips. 19. X / M 1—32, N — 33—70. Jelentések. Berichte. X / M 71—75, N 76—80. 20. Eljasz Valér: A tátrai tó „Tengerszem" elnevezésérôl. — Ober die B e n e n n u n g des TátraSee's „Meerauge". X / M 246—254, N 255—261. 21. Elnoki jelentés. PräsidialBericht. X / M 267—269, N 275—277. 22. Weber S a m u (pod zn. W. S.): Kirándulás a Homlokosra. — A u s f l u g auf den Stirnberg. X / M 336—338, N 345—347. 23 D é n e s Ferencz: A Magyarországi Kárpátegyesulet alapítása, fejlodese es múkôdése. Lócse 1883 (zvláštny zväzok). Griindung, E n t w i c k l u n g und Thätigkeit des Ungarischen KarpathenVereines. Leutschau 1883 (zvláštny zväzok). X a / M 1—61, N

i66

•

A U

24 A z 1884 évi szeptember 10én Iglón tartott v á l a s z t m a n y i ules. — A u s s c h u s sitzung am 20. Sept. 1884 in Igló. XI/M X X I V — X X V , N X X I I X X I V . 25. Mihalik József: A D e m é n f a l v i jég és cseppkôbarlang. — Die D e m e n f a l v e r Eis und Tropfsteinhôhle. XI/M X L I I X L V I I , N X L I I X L V I I I . 26. Spôttl Ignácz: A Dunától a Poprádig. Ostôrténelmi vázlat. — V o n der Donau zur Popper. Prähistorische Skizze. XII/M 6 2 7 5 , N 34—49. 27. Miinnich Sándor: Tátrai kirándulás 133 é v v e l ezelótt. Eine Tátrafahrt vor 133 Jahren. XII/M 1 8 3 1 9 6Ausschussitzung. , N 159—173. 28 Jegyzôkônyv. XII/M 2 0 0 2 0 2 , N 2 1 8 2 2 0 . 29 A Magyarorsz. Kárpátegyesulet helyi képviselôi. — Lokalvertreter des Ungar. 203—204, N 2 2 0 2 2 1 . Die Béler Tropfstemhohle. 30. KarpathenVereines. Kolbenheyer Károly: XII/M A Bélaicseppkóbarlang. XII/M 217—228, N 2 3 5 2 4 6 . 31. Mihalik József: Liptóvármegye topographiai tekintetben. — Liptau in topo graphischer Hinsicht. XIII/M 1 4 6 , N 86—138.

32. A „Magyarországi Kárpátegyesulet" 1885. évi augusztus hó 2án Tátrafureden tartott XI. rendes évi kôzgyulésének jegyzôkônyve. — Bericht uber die XI. General versammlung des U. K. V. XIII/M 203—205, N 221—222. 33. Elnoki jelentés. — PräsidialBericht. XIII/M 205—207, N 222—224. 34. Választmányi iilés Késmárkon 1886. (správne: 1885) évi szeptember hó 19én. — Ausschusssitzung den 19. September 1885 in Kesmark. XIII/M 209—212, N 227—228. 35. Választmányi iilés Iglón 1885 deczember 29én. — Ausschusssitzung den 29. Dez 1885 in Igló. XIII/M 212—215, N 228—230. 36. Weber Samu: A Bélaibarlang. — Die Béler Hôhle. XIII/M 248—249, N 266—267. 37. A ,,Magyarországi Kárpátegyesulet" 1886. évi augusztus hó 1én Tátrafureden tartott XII. rendes évi kôzgyulésének jegyzôkônyve. — Bericht uber die am 1. August 1886 in Schmecks abgehaltene XII. ordentliche GeneralVersammlung des U K V XIV/M 187—190,zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA N 199—201. 38. Elnoki jelentés. — PräsidialBericht. XIV/M 190—192, N 201—204. 39. Választmányi iilés a Huszparkban 1886 junius 12én. — Ausschusssitzung im Husz Park den 12. Juni 1886. XIV/M 193—195, N 205—206. 40. A KeletiKárpátok osztálya. — Sektion „OstKarpathen". XIV/M 213—218, N 224—227. 41. Liptóiosztály. — Sektion Liptau. XIV/M 219—220, N 223. 42. Fischer Miklós: A Dobsinaijégbarlang physikai magyarázata. — XV/M 161—199. 43. Elnoki jelentés. — XV/M 202—206. 44. Az osztályok 1887. évi jelentései. XV/M 221—235. 45. Tátrai vendégforgalom az 1887. nyáron. XV/M 236—239. 46. A cseppkôvek nôvekvése. XV/247. (Poznámka: Ročník XV. som excerpoval len podľa maďarského vydania, nakoľko nemecké som nevedel zaobstarať .) 47. Weber Samu: Egy alpesi falu a Magas Tátrában. — Ein Alpendorf in der Hohen Tátra. XVI/M 14—22, N 16—26. 48. Gebauer Alajos: Kirándulás a Kárpátokban szárazon és vizen. — Eine Kar pathenfahrt zu Wasser und zu Land. XVI/M 75—91, N 85—105. 49. Elnoki jelentés 1888. — Präsidialbericht 1888. XVI/M 133—136, N 148—152. 50. A „Magyarországi Kárpátegyesulet kôzponti választmányának 1889 évi feb ruárhó 9én Iglón tartott gyulésérôl. — Protokoll der am 9. Február 1889 in Igló abgehaltenen Ausschusssitzung des KarpathenVereines. XVI/M 142—145, N 158—161. 51. Az osztályok évi jelentése. — Berichte der Sektionen. XVI/M 150—171, N 167—191. 52. (Inzeráty) XVI/M 194—200, N 216—222. 53. Dr. Roth Samu: Károly Lajos fôherceg és fenséges nejének, Mária Teréziának útja a MagasTátrában 1889ben. — Tátrareise des Erzherzogs Karí Ludwig und seiner Gemahlin im Jahre 1889. XVII/M 1—9, N 1—10. 54. Finger Ede: Széttekintés a Gôlniczfolyó alsó vólgyében. — Eine Rundschau im untern Gôllnitzthale. XVII/M 79—92, N 80—94. 55. Siegmeth Károly: A KeletiKárpátokból a MagasTátrába. — Aus den Ost karpathen in die Hohe Tátra. XVII/M 132—149, N 139—159. 56. Elnoki jelentés. — Präsidialbericht. XVII 161—165, N 172—177. 57. Jegyzôkônyv felvétetett a Magyarországi Kárpátegyesulet KeletiKárpátok osztályának Bártfafurdôben, 1889. évi augusztus hó 11én megtartott XII. kôzgyulé sén. — Sektion OstKarpathen. XVII/M 190—194, N 215—220. 58. A M. K. E. „liptóiosztálya". — Sektion Liptau. XVII/M 195—199, N 205—208. 59. Siegmeth Károly: Felhivás. — Aufruf. XVII/M 223—224, N 234—235. 60. (Inzeráty) XVII/M 243—245, N 256—258. 61. Munnich Kálmán: Az Aggtelekicseppkôbarlang felmérése és áttôrése. — Vermessung der Aggteleker Tropfsteinhohle. XVIII/M 27—32, N 28—33.

62. Siegmeth Károly: Az Abaujtornagômôri barlangvidék. — Das AbaujTorna Gômôrer Hôhlengebiet. XVIII/M 33—52, N 34—54. 63. A Magyarországi Kárpátegyesulet 1890 évi augusztus 3án Tátrafiireden tar tott XVI. rendes évi kôzgyulésének jegyzôkônyve. — Protokoll der a m 3. August 1890 in Schmecks abgehaltenen XVI. ordentlichen Generalversammlung des U. K. V. XVIII/M 107—111, N 116—119. 64. Elnoki jelentés. — Präsidialbericht. XVIII/M 111—114, N 120—123. 65. Az osztályok 1890re vonatkozó jelentései. — Beriehte der Sektionen. XVIII/M 137—179, N 143—176. 66. Tudósítás egy nevezetes barlangról. — Nachricht von einer merkwurdigen Hohle. XVIII/M 191—192, N 189—190. 67. Lehoczky Tivadar: Utazás a Kárpátok táján 1852. évben. — Eine Reise in OberUngarn und der Hohen Tátra i m Jahre 1852. X I X / M 26—35, N 29—38. 68. Az osztályok 1891re vonatkozó jelentései. — Beriehte der Sektionen. X I X / M 96—126, N 101—124. 69. (Inzeráty) X I X / M 149—153, N 149—152. 70. Dr. Greisiger Mihály: Tátraaljánk a tôrténelemelôtti korban. — Zur Vorge schichte unserer Tátragegend. X X / M 43—60, N 45—65. 71. Elnoki jelentés. — PräsidialBericht. X X / M 62—67, N 68—72. 72. Az osztályok 1892re vonatkozó jelentései. — Beriehte der Sektionen. X X / M 82—103, N 87—107. 73. (Inzeráty) X X / M 133—136, N 141—144. 74. Posewitz Tivadar: A Magyarországi Kárpátegyesulet tôrténete fennállása óta. — Geschichte des Ungarischen KarpathenVereines seit seinem Bestande. X X I / M 1—191, N 1—211. 75. Az osztályok 1893ra vonatkozó jelentései. — Beriehte der Sektionen v o m J. 1893. XXI/M 201—209, N 220—227. 76. A magyarországi Kárpátegyesulet (kôzpont) és a MagasTátra 1894ben. — Der Ungarische KarpathenVerein (Zentrale) und die Hohe Tatra i m Jahre 1894. XXII/M 54—66, N 61—73. 77. Az osztályok 1894re vonatkozó jelentései. — Beriehte der Sektionen. XXII/M 79—88, N 87—97. 78. A galieziai Tátraegyesulet Évkónyve, 1894. — Jahrbuch des galizischen TátraVereins fur 1894. XXII/M 100—104, N 110—116. 79. Siegmeth Károly: Az aggteleki barlang. — Aggteleker Hôhle. X X I I / M 107— 108, N 119—120. 80. Siegmeth Károly Barlangme. — Hóhlenkunde. X X I I 108—110, N 120 —1 2 2 .

81. Az osztályok 1895re vonatkozó jelentései. — Jahresberichte der Sektionen pro 1895. XXIII/M 175—188, N 189—205. 82. Vegyes kôzlemények. — Mittheilungen vermischten Inhaltes. XXIII/M 195— 196, N 214—216. 83. Siegmeth Károly: Helyrajzi vázlatok a Vág vidékéról. — Topographische Skizzen aus dem Gebiete der Waag. X X I V / M 1—19, N 1—21. 84. Egyesiileti iigyek. — Vereinsangelegenheiten. XXIV/M 112—143, N 124 —159. 85. Az osztályok 1896. évre vonatkozó jelentései. — Beriehte der Sektionen vom Jahre 1896. X X I V / M 144—159, N 160—176. 86. Dr. Filarszky Nándor: A Pieninek és flórája. — Das PieninenGebirge und seine Flóra. X X V / M 26—87, N 30—91. 87. Az egyesulet tôrténete. 1892—1898. — Geschichte des Vereines. 1892—1898. X X V / M 135—144, N 144—155. 88. Egyesiileti ugyek. — Vereinsangelegenheiten. X X V / M 165—194, N 177—210. 89. Az osztályoknak 1897re vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte pro 1897. X X V / M 195—209, N 211—225.

90. Dr. Posewitz Tivadar: Turistika és idegenforgalom 1898ban. — Touristik und Fremdenverkehr in der Tátra i m Jahre 1898. X X V I / M 84—89, N 91—96. 91. Egyesúleti iigyek. — Vereinsangelegenheiten. X X V I / M 90—111, N 97—128. 92. Az osztályoknak 1898ra vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte pro 1898. KXVI/M 112—130, N 129—141. 93. Siegmeth Károly: Utazások az erdélyi érczhegységben és a BiharKodru hegységben. — Wanderungen i m Siebenbť irgischen Erzgebrige und im BiharKodru Gebirge. X X V I I / M 1—44, N 1—50. 94. Weber S.: Berzeviczy Gergely Ferencz, a turisztika egyik úttôrôje 100 év elôtt. — Gregor Franz von Berzeviczy, ein Bahnbrecher der Touristik vor 100 Jahren. X X V I I / M 67—77, N 76—87. 95. Az osztályoknak 1899re vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte pro 1899. X X V I I / M 158—174, N 178—193 + 200—202. 96. Egyesiileti iigyek. — Vereinsangelegenheiten. XXVIII/M 95—122, N 104—134. 97. Az osztályoknak 1900ra vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte pro 1900. XXVIII/M 123—147, N 135—161. 98. Kulfoldi turistaegyesuletek. — Ausländische Touristenvereine. XXVIII/M 148—151, N 162—165. 99. Dr. Posewitz Tivadar: 1899. és 1900. évi turisztika és idegenforgalom. — Fremdenverkehr und Touristik in der Tátra in den Jahren 1899 und 1900. XXVIII/M 155—160, N 170—175. 100. Weber Samu: A Koronahegyen. — A m Kronenberg. X X I X / M 24—31, N 26—34. 101. Az osztályoknak 1901re vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte pro 1901. X X I X / M 142—158, N 153—171. 102. Dr. Posewitz Tivadar: Az 1901. évi turisztika és idegenforgalom a Magas Tátrában. — Touristen und Fremdenverkehr in der Hohen Tátra i. J. 1901. X X I X / M 166—168, N 180—182. 103. Kolbenheyer Károly f (1841—1901). — Karí Kolbenheyer t (1841—1901). X X I X / M 170—171, N 185—186. 104. Egyesúleti kozlemények. — Vereinsangelegenheiten. X X X / M 101—135, N 110—149. 105. Az osztályoknak 1902re vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte pro 1902. X X X / M 136—158, N 150—175. 106. Kedvezmények. — Begunstigungen. X X X / M 174—176, N 192—194. 107. Weber Samu: Amirôl megfeledkeztunk. — Ein Vergessener. X X X I / M 37— 44, N 40—48. 108. Egyesúleti iigyek. — Vereinsangelegenheiten. X X X I / M 81—109, N 90—124. 109. Az osztályoknak 1903ra vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte pro 1903. X X X I / M 110—128, N 125—145. 110. Nehány adat a MagasTátra 1903iki idegenforgalmáról. — Einige Daten des Fremdenverkehrs in der Hohen Tatra im Jahre 1903. X X X I / M 134—135, N 149. 111. Beck Siegfried: MagasTátratúrák 25—30 é w e l ezelott. Második utam, 1877. évi július hóban. — TátraReisen vor 25—30 Jahren. Zweite Reise in die HoheTátra (Juli 1877). X X X I I / M 20—40, N 23—47. 112. Egyesúleti ugyek. — Vereinsangelegenheiten. X X X I I / M 78—114, N 90—130. 113. Az osztályoknak 1904re vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte pro 1904. X X X I I / M 115—129, N 131—147. 114. Posewitz T.: A MagasTátra 1904. évi idegenforgalma. — Fremdenverkehr der Hohen Tátra i. J. 1904. X X X I I / M 130—133, N 148—151. 115. Siegmeth Károly: Barangolás a LiptóiKárpátokban. — Streifzuge in den Liptóer Karpathen. X X X I I I / M 1—18, N 1—19. 116. Egyesúleti úgyek. — Vereinsangelegenheiten. X X X I I I / M 88—111, N 98—124. 117. Az osztályoknak 1905re vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte pro 1905. X X X I I I / M 112—133, N 125—148.

118. A Magyarországi Kárpátegyesiiletnek a m. kir. kormányhoz intézett e m l é k irata. — M e m o r a n d u m des Ungarl. Karpathenvereines an die k. ung. Riegierung. X X X I V / M 1—26, N 1—28. 119. S i e g m e t h Károly: Vándorlás a túróci hegyekben. — Wanderungen in den Túrócer Bergen. X X X I V / M 27—44, N 29—48. 120. Az osztályoknak 1906ra vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte pro 1906. X X X I V / M 158—175, N 180—202. 121. K. M.: A KeletiKárpátok osztályának unnepe. — Ein Fest der Sektion OstKarpathen. X X X I V / M 1 7 6 1 8 0 , N 2 0 3 2 0 8 . 122. Weber Samu: U j osvények. — Auf neuen Pfaden. X X X V / M 12—20, N 13—22. 123. Egyesiileti iigyek. — Vereinsangelegenheiten. X X X V / M 63—89, N 71—101. 124. A z osztályoknak 1907re vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte pro 1907. X X X V / M 90—111, N 102—125. 125. A z osztályoknak 1908ra vonatkozó jelentései. — Berichte der Sektionen pro 1908. X X X V I / M 132—150, N 150—167. 126. A Tátrából. Adatok a MagasTátra és v i d é k é n e k 1906—1908. évi idegenfor galmához. — V o n der Tátra. Daten z u m F r e m d e n v e r k e h r in der H o h e n Tátra in den Jahren 1906—1908. X X X V I / M 151—153, N 163—170. 127. A z osztályoknak 1909re vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte pro 1909. X X X V I I / M 166—185, N 187—208. 128. K e d v e z m é n y e k a Magyarországi Kárpátegyesulet tagjai reszere. — B e g u n stigungen der Vereinsmitglieder des Ungarischen Karpathenvereins. X X X V I I / M 200—202, N 223—225. 129. Barlangkutató bizottság. — Hôhlenkomission. X X X V I I / M 203, N 225. 130. A z osztályoknak 1910re vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte 1910. X X X V I I I / M 106—124, N 121—141. 131. Az osztályoknak 1911re vonatkozó jelentései. — Sektionsberichte 1911. X X X I X / M 1 4 2 1 6 1 , N 1 6 2 1 8 6 . 132. Dr. P o s e w i t z Tivadar: A Tátra régi kutatói. — A u s alten Zeiten in der Tátra. X L / M 3 4 0 , N 1 3 9 . 133 Egyesúleti iigyek. — Vereinsangelegenheiten. X L / M 77—121, N 79—126. 134. A z osztályok jelentései. Sektionsberichte 1912. X L / M 1 2 2 1 3 3 , N 126

139

" 135. R.: S i e g m e t h Károly 1845—1912. Karí S i e g m e t h 1845—1912. X L / M 174—175, N 184—186. 136 Egyesúleti iigyek. — Vereinsangelegenheiten. X L I / M 51—81, N 63—97. 137. Az osztályok jelentései. Sektionsberichte 1913. X L I / M 8 2 9 7 , N 98—114. 138. Egyesúleti iigyek. — Vereinsangelegenheiten. XLII/M 9—57, N 9—60. 139 G y ó r f f y I.: Bibliographia botanica Tatraensis IV. XLIII/M 28—43, N 29—45. 140. A z osztályok jelentései. Berichte der Zweigvereine. XLIII/M 1 0 0 1 1 2 , N

141 1 2 AZ osztályok jelentései. — Berichte der Zweigvereine. X L I V / M 72—87,

N 74—91. 142. (Inzeráty) X L I V / M 1 1 0 1 1 3 , N 1 1 6 1 1 8 . I N D E X

Aggtelecká jaskyňa (Baradla) 12: M 464, N 468.zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZWVUTSRPON 14: M 95, N 100. 21: M 269, N 277. 23 M 19 24 44—46 N 20, 2 5 2 6 , 4 8 4 9 . 24: M X X I V , N X X I I I . 28: M 2 0 1 2 0 2 , N 219 32• M 203 N 221. 33: M 206, N 223. 34: M 212, N 228. 35: M 213, 214, N 229, 2"30 37 M 189 N 201. 38: M 191, N 203. 39: M 194, N 206. 40: M 2 1 3 2 1 4 , N 2 2 4 2 2 0 . 43• M 203—204 44• M 222, 223. 49: M 135, N 151. 50: M 144, N 160. 56: M 163, N 17a. 57 M 190 191 1 9 2 1 9 3 , N 216, 218. 59: M 2 2 3 2 2 4 , N 234—235. 61: M 2 7 3 2 , N 28—33. 62 M 3 3 5 2 N 3 4 5 4 . 63: M 108, N 117. 64: M 112, N 1 2 0 1 2 1 . 65: M 151—lo2,

N 164. 66: M 191—192, N 189—190. 67; M 29 3 2 . 68: M 110, N 115.zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZW 71: M 66, N 72. 72: M 85, 86, 87, N 90, 91. 74: M 116—121, 191, N 128134, 211. 75: M 2 0 3 2 0 5 , N 224—226. 76: M 65—66, N 72—73. 77: M 82, N 91. 79: M 107—108, N 119—120. 81: M 175, 176, N 189, 190. 82: M 196, N 215. 85: M 150—152, N 167—169. 87: M 142, N 152. 88: M 179, N 192—193. 89: M 202, N 219—220. 90: M 86, 87, N 93, 94. 91: M 102, N 111—112. 92: M 118—119, N 135—136. 95: M 170, N 191. 96: M 106, N 117. 97: M 128, N 140. 99: M 156—157, N 171—172. 101: M 147, 148, N 161—162. 102: M 167, N 181. 10i: M 114, N 125. 105: M 140—143, N 159—163. 108: M 92, N 102. 109: M 115—117, N 132—133. 110: M 135, N 149. 112: M 98, N 113. 113: M 118, N 134. 114: M 132, N 150. 116: M 90, N 100. 117: M 121—125, N 135—139. 118: M 23—25, N 25—27. 120: M 166, N 189—190. 121: M 176—180, N 203—208. 124: M 97—100, N 110—113. 125: M 139, 141, N 157—158, 160. 126: M 152, N 169. 127: M 174, 176—178, N 195, 197—199. 130: M 115, 116, N 130, 131. 131: M 152—153, N 174. 133: M 97, 103, N 101, 107—108. 136: M 73, N 88. 137: M 87—88, N 103—105. 138: M 16, N 15. 140: M 105—107, N 114— 115. 141: M 75—76, 82, N 77—78, 84—85. Aksamit Peter 86: M 36, N 41. Anča (krčmárka) 62: M 47, N 49. Andrássy Aladár 37: M 189, N 201. 40: M 214, N 225. Andrássy Emanuel 56: M 163, N 175. 57: M 190, N 216. 62: M 34, N 35 (tu chybne: Máriássy). Axamitka 6: MN 246—248. 16: M 329, N 353. 86: M 36, N 41. Badányi Matej 6: M 246—248. 16: M 329, 331, N 353, 355. Baksay Daniel 62: M 34, N 35. 137: M 88, N 105. Bartholomaeides 62: M 46—47, N 48—49. Bel Matej 42: M 169. Belanská jaskyňa 16: M 311—326, N 335—351. 17: M 369, N 373. 19: M 72, N 76. 23: M 19, 25, 28, 35, 4 4 4 6 , N 20, 26, 30, 38, 48, 49. 24: M XXIV, N XXIII. 29: M 203, N 220. 30: M 217—228, N 235—246. 36: M 248—249, N 266—267. 45: M 238. 55: M 143— 145, N 1 5 2 1 5 4 . 74: M 1 0 5 1 0 7 , 191, N 117119, 211. 76: M 63, 6 5 6 6 , N 70, 7 2 7 3 . 82: M 195, 196, N 214, 215. 84: M 118, N 130. 90: M 86, 87, N 93, 94. 99: M 156—157, N 171—172. 102: M 167, N 181. 103: M 171, N 186. 106: M 176, N 194. 107: M 37, N 40. 114: M 132, N 150. 122: M 19, N 21. 126: M 152, N 169. Benedicty Koloman inž. 56: M 163, N 175. 57: M 190, N 216. 62: M 34, N 35. 63: M 108, N 117. Bethlen Ondrej 76: M 63, N 70. Bohuš Juraj 47: M 16, N 18. Britz Ján 16: M 312, N 336. 36: M 249, N 266. 55: M 143, N 152. 74: M 105, N 117. Buchholz Jakub 20: M 246, N 255. 47: M 16, N 18—19. Buchholz Juraj ml. 94: M 72, N 81. 132: M 15, N 9. " Demänovské jaskyne 25: M XLII—XLVII, N XLII—XLVIII. 27: M 194, N 171 — 172. 28: M 202, N 219. 41: M 219, N 223. 42: M 169, 175, 189. 58: M 195, 196, N 205—206. 65: M 155, N 155. 74: M 131, 207, N 145, 223. 94: M 72, N 81. 105: M 144—146, N 154, 155. 113: M 121, 122, N 138—140. 115: M 11—16, N 11—17. 117: M 127—128, N 1 4 0 142. 120: M 169, N 192—193. 124: M 102, N 114—115. 132: M 15, N 9. Dénes František prof. 11: M 396, N 427. Divald Karol st. 62: M 35, N 36. Dobronoky Ľudovít 130: M 116, N 131. Dobšinská ľ adová jaskyňa 2: M 216. 5: M 62. 9: M 268—307. 23: M 44—46, N 48—49. 24: M XXIV, N XXIII. 42: M 161—199. 45: M 238. 48: M 79—80, N 90—91. 52: M 199, N 221. 53: M 8, N 9. 54: M 81, N 82. 60: M 245, N 258. 69: M 152, N 150. 73: M 135, N 143. 74: M 108109, 1 7 6 1 7 7 , 191, N 1 2 0 1 2 1 , 195196, 211. 76: M 65— 66, N 72—73. 82: M 196, N 215. 90: M 86, 87, N 93, 94. 99: M 156—157, N 171—172. 102: M 167, N 181. 106: M 175, N 191 110: M 135, N 149. 111: M 23—25, N 27—29. 114: M 132, N 150. 126: M 152, N 169. 128: M 202, N 224. Domica (pozri aj Aggtelecká jaskyňa) 62: M 46—48, N 48—50. 4

Fábry (zlatokopáč)zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZWVUTSRPONMLKJIHGFDCBA 16: M 311, N 336. Fehér Ferdinand dr. 42: M 172. Gabriel Adolf 122: M 15, N 17. Gedeon Aladár 125: M 141, N 160. 130: M 116, N 131. Gedeon Eugen 125: M 141, N 160. 130: M 116, N 131. Gemerské jaskyne — rôzne (zvlášť pozri Aggteleckú jaskyňu a Domicu) 62: M 50—51, N 53. Greisiger Michal dr. 16: M 312, N 337. Gulden Laurinec 16: M 311, N 336. Haas Jakub 17: M 105, N 117. Haas Július — správne Haas, Jakub. Haszony — správne Herzog Jakub. Herzog Jakub 74: M 105, N 117 (v M chybne: Haszony). Hevessy Ladislav ml. 125: M 141, N 160. Homoláč Eduard 8: M 174. Hradszky Jozef 11: M 387, N 421. Hunfalvy Ján 62: M 36, N 37. Husz Július 16: M 312, N 336. 36: M 249, N 266. 55: M 143, N 152. 74: M 105, N 117 (tu chybne Haas). Ivánka Imrich 74: M 88, N 98. Jordán Karol dr. 129: M 203, N 225. Kaczvinszky Gejza 65: M 152, N 164. 125: M 141, N 160. 130: M 116, N 131. Kádics Otokar dr. 129: M 203, N 225. Kaltstein Augustín 16: M 312, 314, N 337, 338. 36: M 249, N 266. 55: M 143, N 153. Klanica Ján 79: M 108, N 120. 140: M 105, N 113. Klein Anton 137: M 88, N 105. Kolbenheyer Karol 16: M 317, 324, N 348. 103: M 171, N 186. Koós Jozef 125: M 141, N 160. 130: M 116, N 131. Kormos Teodor 113: M 121, N 138—139. Kóvi Imrich U: M 396, N 427. 16: M 313, N 337. 74: M 105. Krenner Jozef dr. 42: M 172, 175. Krieg Otto 42: M 180. Kubínyi František 42: M 169. Kubínyi Július 41: M 219, N 223. 124: M 102, N 114—115. Kunitz František 26: M 62, N 34. Lang Gustáv 9: M 274. 42: M 162. Liesganig Jozef 20: M 246. Liptovské jaskyne: (osobitne pozri Demänovské jaskyne). Dubnická 113: M 122, N 139. Liskovská 70: M 122, N 139. Stanišovská 113: M 121, N 138—139. 120: M 169, N 192. Svätojánska 94: M 72, N 81. Veteránska 113: M 122, N 139. v Mníchu 31: M 15, N 102. Lóczy Ľudovít 70: M 43, N 45. 83: M 5, N 5. Ludvigh Ján 16: M 312, N 337. Majláth Vojtech 31: M 15, N 102. Máriássy Emanuel — pozri Andrássy Emanuel. Maurer Rudolf 12: M 464, N 468. Mayer Tomáš 74: M 105, N 117. Méga Ondrej 9: M 274. 42: M 162. Mihalik Jozef 70: M 43, N 45. Munnich Koloman inž. 35: M 214, N 230. 38: M 191, N 203. 40: M 213, N 224. 61: M 27—32, N 28—33. 62: M 34, N 35. 74: M 119, N 132. 121: M 176—180, N 203—203. Nagel 20: M 246, N 255.

Nehring A. dr.zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZWVUTSRPONMLKJIHGFDCBA 16: M 325, N 348. Netz — pozri Retz Arnošt. Nyáry Eugen 62: M 36, N 37. Pachel Jozef 62: M 51, N 53. Pálka Július 81: M 187, N 204. 85: M 156, N 173. Pelech Ján dr. 42: M 166, 173. Pongrácz Eugen 125: M 141, N 160. 130: M 116, N 131. Raisz Kristián 62: M 36, N 37. 74: M 119, N 132 (tu chybne Reisz). Reisz — pozri Raisz Kristián. Retz Arnošt 20: M 246, N 255 (tu chybne: Netz). Rodiczky Eugen dr. 65: M 152, N 164. Róth Martin prof. 11: M 386, 396, N 420, 427. 16: M 313, 324, N 337, 348. 74: M 105. Roth Samuel ár. 10: M 206, N 293. 11: M 369, N 401. 13: M 472, N 475. 23: M 45, N 48. 70: M 43, N 46. 74: M 105, N 117. Roxer Viliam 65: M 152, N 164. R u f f i n y i Eugen inž. 9: M 274—276. 42: M 162, 163, 166, 174. 74: M 108, N 120. Schaaffhausen 70: M 43, N 45. Schlosser Albert 62: M 34, N 35. 63: M 108, N 117. 64: M 112, N 121. 65: M 152, N 164. Schmidl A. 42: M 169. Scholtz Michal 74: M 105, N 117. Schwalbe dr. 42: M 174, 189. Sedmohradské jaskyne: Campanesca, vodná jaskyňa 93: M 42—43, N 48. Gaura lui Strigui 93: M 8, N 8. v Detonáte 93: M 16, N 17—18. Siegmeth Karol 61: M 31, N 32. 62: M 33, 37, N 34—35, 39. 65: M 152, N 164. 74: M 116, 118, 119, N 128—132. 89: M 202, N 220. 96: M 106, N 117. 101: M 147, N 161. 108: M 92, N 102. 112: M 98, N 113. 116: M 90, N 100. 117: M 121, N 135. 119: M 43, N 47. 120: M 171, N 197. 121: M 176—180, N 203—208. 123: M 73—74, N 84. 129: M 203, N 225. 130: M 115, N 131. 133: M 91, N 94. 134: M 128, N 133. 135: M 174—175, N 184—186. Silická ladnica 42: M 169, 175, 189. 62: M 48—49, N 50—51. 67: M 28—29, N 31—32. Spišské jaskyne: (osobitne pozri Axamitka, Belanská jaskyňa, tatranské jaskyne). Branisko 7: M 154. Dračia (Poráč) 11: M 387—396, N 421—427. Dreveník 11: M 383—387, N 417—421. 18: M 9, N 42. Haligovské 6: M 244—248. 16: M 326—332, N 351—356. 27: M 186, N 162. 51: M 154, N 170. 65: M 157—158, N 157. 68: M 116—117, N 111. 71: M 66, N 72. 72: M 97, N 101. 86: M 36, N 41. 100: M 28, N 31. V Slovenskom raji 1: M 164. 5: M 60—62. 11: M 396—398, N 427—430. Rôzne, všeobecne 13: M 472, N 475. 16: M 309—311, N 333—335. 23: M 19, 44—46, N 20, 48—49. 74: M 60, N 66. Spôttl Ignác 26: M 62, N 34. Szajnocha dr. 78: M 101, N 112. Tatranské jaskyne (zvlášť pozri Belanská jaskyňa) 3: M 256, 262. 4: M 18. 8: M 174. 10: M 256, N 293. 13: M 472, N 475. 16: M 311—326, N 335—351. 22: M 336, N 345—346. 23: M 19, 22, 44—46, N 20, 23, 48—49. 47: M 16, N 18—19. 74: M 60, N 66. 78: M 101, N 112. 98: M 148, N 162. 107: M 37, N 40. 122: M 15, N 16—17. 123: M 72, N 82. 139: M 41—42, N 43—44. Thomka Július 81: M 187, N 204. 85: M 156, N 173. Townson Róbert 42: M 169. Trefort Augustín 62: M 34, N 35.

Turčianske jaskyne Lom pod TlstouzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZWVUTSRPONMLKJIHGFDCBA 119: M 4 1 ^ 3 , N 44—47. Ujlaki Eugen 28: M 202, N 219. Vass Imrich 62: M 37, N 38. Verbovszky Imrich 16: M 312, N 337. 29: M 203, N 220. 36: M 249, N 266. 55: M 143, N 153. 74: M 105. Všeobecne o jaskyniach U: M 3 6 7 3 6 9 , N 3 9 9 4 0 1 . 23: M 19, N 20. 46: M 247. 66 M 191 N 189. 74: M 60, N 66. 80: M 108—110, N 120—122. 129: M 203, N 225. Východoslovenské jaskyne 70: M 43—44, N 46. 131: M 143, N 1 6 3 1 6 4 . Weber Samuel 16: M 312, N 337. 22: M 336, N 345. 74: M 105. Zmuda A. J. 139: M 41—42, N 43—44. Zvolenské jaskyne 81: M 187, N 203, 204. 85: M 156, N 173. AUTORI JASKYNIARSKYCH ČLÁNKOV V EXCERPOVANÝCH ROČENKÁCH Siegfried Beck 111, František Dénes 10, 23, Walery Eljasz 20, dr. Ferdinand Filarszky 86 Eduard Finger 54, Mikuláš Fischer 42, Alojz Gebauer 48, Július Geyer 5, dr Michal Greisiger 70, dr. Štefan Gyôrffy 139, Jozef Hradszky 1, 18, Armin Husz 8, Karol Kalchbrenner 2, Michal Karolíny 121, Karol Kolbenheyer 3, 30, Teodor Le hoczky 67, Jozef Mihalik 25, 31, Alexander Munnich 27, inž. Koloman M u n m c h 61, dr Ján E Pelech 9, dr. Teodor Posewitz 74, 90, 99, 102, 114, 132, dr. Samuel Roth 7, U,' 15, 16, 53, Karol Siegmeth 55, 59, 62, 79, 80, 83, 93, 115, 119, Ignác Spôttl 26, Samuel Weber 6, 22, 36, 47, 94, 100, 107, 122. ZÁVER

Uhorský karpatský spolok (Magyarországi Kárpátegyesulet, v skratke MKE), založený r. 1873, venoval vo svojej všestrannej činnosti značnú pozornosť a j jaskyniarstvu. Spolkový výbor sa na svojich zasadnutiach skoro pravidelne zaoberal a j problémami jaskýň, n a j m ä ich vedeckého preskúmania a turistického sprístupnenia. Keď sa tieto problémy stále viac rozrastali, vytvorili pri vedení spolku i niektorých sekciách (výcho dokarpatskej, liptovskej) osobitné jaskyniarske skupiny. Na čele jasky niarskych prác MKE, pomerne štedro dotovaných a j z neveľkých spolko vých prostriedkov, stál zaslúžilý bádateľ slovenských (najmä spišských a tatranských) jaskýň dr. Samuel Roth. Dušou jaskyniarskych snažení východokarpatskej sekcie bol agilný sprístupňovateľ Aggteleckej jaskyne Karol Siegmeth. , . Pozoruhodné sú úsilia a nekompromisný postup MKE v zaujme ochrany poškodzovaných jaskýň. Spolok sa snažil pre väčšie jaskyne vy školiť inteligentných a svedomitých sprievodcov, pre jednotlivé jaskyne menoval spomedzi svojich členov osobitných dôverníkov, prísne dbal o ne rušivú stavbu sprístupňovacích zariadení, staral sa o nahradenie čmu diacich fakieľ elektrickým osvetlením, a kde bolo treba radikálne zasiahnuť, snažil sa, aby sa sám stal nájomcom ohrozených jaskynnýcn priestorov. Spolok MKE svojim členom zabezpečoval 25% zľavu na vstup nom do jaskýň a pre ich pohodlie staval neďaleko jaskynných vchodov turistické chaty. Propagáciu našich jaskýň MKE robil prednáškami, člán kami prospektami, inzerátmi a obrazovým materiálom nielen v Uhorsku a blízkom zahraničí, ale aj v zámorských krajinách. O jaskyniarskych 52

problémoch informoval ústredný výbor spolku viacnásobne a j uhorskú vládu a docielil t ý m neraz žiadúce porozumenie i materiálnu pomoc. Prehodnocujúc túto činnosť spolku, musíme konštatovať mnohé jej pokrokové snahy, charakterizujúce prácu MKE aj na iných úsekoch prí rodných vied. Všetky speleologické práce MKE odzrkadľ ujú sa v spolkových ročen kách, ktoré prinášajú nielen výsledky uskutočnených výskumov (Roth, Siegmeth a i.), ale a j početné zmienky o rozličných organizačných opatre niach, investíciách, zlepšeniach a štatistike návštevnosti, roztratené v zprávach zo zasadnutí a činnosti spolku. V ročenkách MKE je hodnotný materiál o mnohých uhorských a n a j m ä slovenských jaskyniach.

CnEJIEOBHEJlIlOrPACDMfl B EÍKErOflHMKAX yrOPCKOľO (BEHTEPCKOrO) KAPIIATCKOrO OEIIJECTBA 1874—1917 (ľOA 1 — XLIV) llBaH B o r y n i E/KeiOAiiLie KO M I I JI GKTM JK y pH au a yropcKoro (BeHrepcKoro) itapnaTCKoro O GM ECTBA (A M a g y a r o r s z á g i K á r p á t e g y e s u l e t é v k ô n y v e — J a h r b u c h d e s U n g a r i s c h e n K a r p a t h e n v e r e i n e s ) BH XO Ä H JI H B 1874—1917 r . IIO CJI C;UI H Í Í ro« H 3 «A H H H 6BI N X L I V . KA JKN BI Ô jKypiia.a BI,rxo;;nji c BeHrepcKiiMH H iTe.vieiiKHMu TeKCTaMH. Caia'iajra T EKC T H 6 LI JI H n a p a j i j i e j i b H H M u : jieBue ( q e T H b i e ) c T p a i i H U b i B e n r e p c K u e , npaBbie ( H CKÍ T I I M O ) CTpaHinyj B TOM » e caMOM TOMe — HeMeu,Kiie. B TaKHM 0Ôpa30M íia/iaumax jKypHajiax H HE flaro OT,ae;n,HO CTpaHHUH HeMeiíKoro TeKCTa. B HíypHanax, K0T0pbie ÔW JIH H3flaHbi OTACJII.H W MH nem cp CKH M H H I Í EM ENKI I M I I TO MAMH , H Aaio CHaiana n a n n i a n n i o BeHrepcKux, a HOTOM H CMCUKI I X H3flaHHH. B enHCKe CTaTež KaiK^aa CTATBH o n e m e p a x H cnejieojiorMH H MEET CBOÍÍ N O P H A KO BU H HOMep, a nocjie iinTannn 3anwiOBKOB Ha ;inyx H3biKax CTOH T pnMCKoe o6o3HaieHHe ro;(a

H3flaHHH, flpoôb e iHCJiaMH BeHrepcKOH H ne.\ieni;oii naniHaniiu.

IIii;ieKe ccbinaeTCH Ha (uofliepKHyToe) nopnHKOBoe aiicjio CTaTbH no npe;iLi;iyineMy ciincKy CTaTeii, a n0T0M Ha c r p a H i i n u c H a a a,a a BeHrepcKoro, a 3are.M HeMei;Koro TeKCTa, Ha K O T O P W X KOHKpeTHbie aaTu enejieojiornqecKoro eo^ep/Kaaiisi. He06x0AHM0 OTMeraTb, 'ITO B X I TOMC aaCTb CTpaHHII HOMepOBaHa pHMCKHMH MHOJiaMH. OcoôeHHO B óo.aee no:t;uinx KOMnjieKTax He 6 I . I ; I H HeMeijKHe H BeHrepcKHe TeKCTbi i;ejiHKOM aHajiorH'iHbi, a iioaTGMy fu.iBaeT, aTO HeK0T0pbie ;iaHiu,ie HaxoaHTCH TOJibKO B He KOTOpblX, OÔBIHHO BeHrepCKHX HSÍtaHHHX. ffjín H H T e p e c a c o o ô m a i o , a Tri H 3 oóineio KOVIU a e c T B a 9 6 9 C T a T e i i H o $ H H , H a j i b H u x p e (fiepaTOB, KOTOpbie 6 I JJI H onyójniKOBaHbi B o5pa6oTaHHi.ix e;Keio;i,nnKax, o n e m e p a x y n o MHHaeTCH B 142 cTaTbHx H pet{)epaTax.

S P E L Ä O B I B L I O G R A P H I E A U S D E N J A H R B Ú C H E N D E S U N G A R I S C H E N K A R P A T H E N V E R E I N E S 1874—1917 ( J A H R G A N G I.—XLIV.) Ivan B o h u š D i e Jahrbiicher des U n g a r i s c h e n K a r p a t h e n Vereines (A Magyarországi K á r p á t e g y e s u l e t é v k ô n y v e ) e r s c h i e n e n in d e n Jahren 1874—1917. Das letzte J a h r b u c h trägt d i e N u m m e r X L I V . A l l e Jahrbiicher erschienen in ungarischer u n d deutscher Sprache. Zuerst w a r e n d i e T e x t e parallel angefiihrt: die l i n k e n (geraden) S e i t e n ungarisch, die rechten

(ungeraden) i m gleichen Band deutsch. Bei einer derartigen Anordnung der Jahr bíicher ftihre ich die Seiten des deutschen Textes nicht besonders an. Bei Jahr biichern, w e l c h e getrennt in ungarischer und deutscher Fassung erschienen, fuhre ich zuerst die Seitenzahl der ungarischen und dann der deutschen Ausgaben an. Im Artikelverzeichnis hat jeder Beitrag, der vo n Grotten handelt, seine laufende Nummer und bei Bezugnahme auf doppelsprachige Titel wurde die rômische Zahl des Jahrgangs angegeben, gebrochen durch die Zahl der Seite des ungarischen und deutschen Textes. Der Index bezieht sich auf die (unterstrichene) laufende Zahl des Beitrags nach dem vorhergehenden Artikelverzeichnis, zuerst auf die Seiten des ungarischen, dann des deutschen Textes, konkreten speläologischen Inhalts. Es muil hie bei erwähnt werden, dafl i m XI. Jahrgang ein Teil der Seiten mit rômischen Ziffern n u m m e riert ist. Namentlich in den späteren Jahrbiichern waren die ungarischen und deutschen T e x t e nicht ganz analog, sodaíJ es vorkommt, dafí manche Angaben nur in einer Ausgabe, gewôhnlich in der ungarischen, vorkamen. Interessehalber erwähne ich, dafi i m Ganzen von den 969 erschienen Artikeln und amtlichen Berichten, die in den durchgesehenen Jahresberichten veroffentlicht wurden, nur 142 Grotten erwähnen oder behandeln.

PRÍSPEVOK KU KRASOVÝM ZJAVOM MALEJ FATRY PAVOL JANAClK

Krasové zjavy v Malej Fatre viažu sa na triasové a jurské vápence alebo dolomitické vápence a dolomity sedimentárneho obalu mezozoického. Sedimentárny obal tvorí pestrá zmes usadených hornín, z ktorých n a j význačnejšie sú modrosivé vápence stredného triasu (anis). Ich vrchné polohy sú budované svetlosivými dolomitmi (ladin) a dolomitickými vá pencami. Nasunuté boli sem od juhu v subtatranských príkrovoch, z kto rých sa zachovali iba dva spodnejšie (krížňanský a chočský), v podobe menších alebo väčších ostrovkov, lemujúcich okraj pohoria, najmä jeho severnú stranu. Tektonické pukliny, trhliny a vrstevné škáry, ako a j Iahká priepust nosť vápencov urýchlili ich skrasovatenie. Kras Malej Fatry je typom krasu s málo vyvinutými povrchovými formami. Z povrchových krasových foriem sú to škrapy (najrozšírenejšie), závrty, ponory, krasové pramene, vyvieračky, suché doliny a kaňony alebo im podobné doliny. Prekážkou vývinu povrchového krasu je malá hrúbka vápencov a ich časté striedanie sa s menej priepustnými bridlicami, slieň mi a pod. Ďalej pristupuje k tomu komplikovaná príkrovová stavba a značný sklon vápencových svahov. Podzemný kras je zastúpený skalnými dierami, komínmi, kanálmi a jaskyňami s výzdobou rozličného druhu, tvarov a farby. Podobne ako formy povrchového krasu i formy podzemného krasu sa mohli vyvinúť len v obmedzenej miere z tých istých príčin. Podmienky

vývinu

krasu

Na skúmanom území sú podmienky vývinu krasu velmi rozličné. Prvou podmienkou je krasová hornina. Na území Malej Fatry vyskytujú sa štyri druhy hornín, dôležitých pre vznik krasových foriem: tmavé vá pence guttensteinské (anis), škvrnité vápence (lias, doger), dolomity (la din) a dolomitické vápence, vápnité zlepence (súľovské) a vápence wetter steinské. Stupeň ich skrasovatenia závisí od ich chemického zloženia, kavernóznosti, spôsobu uloženia, tektoniky, hrúbky, štruktúry, klímy a ve getačnej pokrývky. Chemicky najčistejšie sú svetlé vápence wettersteinské. Tieto sú však len na nepatrnej časti skúmaného územia v oblasti medzi Fačkovom a Ra jeckou Lesnou ako väčšie alebo menšie ostrovčeky, v ktorých sa nemohol 55

dobre vyvinúť krasový fenomén. Co do krasovatenia a významu prvé miesto patrí vápencom guttensteinským. Väčší význam m a j ú a j dolomitické vápence, škvrnité vápence a vápnité zlepence. Najmenej krasovatejú tek tonicky značne rozdrvené dolomity. Dôležitou je tektonická predispozícia vápencov. Vápencové sú vrstvia sú pretkané množstvom puklín, do ktorých vniká zrážková voda a ktoré sa pri ľahšej rozpustnosti vápenca vo vode obsahujúcej C 0 2 rýchle roz rušujú. Trhliny, pukliny a vrstevné škáry sú miestami najväčšej rozpust nosti vápencov. Zo štruktúr najpriaznivejšia je cukornatá štruktúra, akú m a j ú vá pence wettersteinské. Z klimatických činiteľov sú to predovšetkým teploty a zrážky, ktoré ovplyvňujú pochod krasovatenia. Pomerne nízke teploty, n a j m ä vo vyšších partiách pohoria, spomaľujú krasovatenie, kým dosť značné množstvo zrá žok (760—1028 m m a viac) ako a j ich rozdelenie (s maximom v lete) počas roku ho zase podporujú. Rastlinstvo a pôda sú po klimatických činiteľoch najvážnejším fakto rom pochodu krasovatenia. Súvislosť vegetačnej pokrývky je tu narušená iba vo vrcholových partiách, na skalných bralách a stenách a v kaňonovi tých údoliach. Na ostatnom území so vzrastom rastlinstva vytvára sa veľké množstvo hlín, ktoré pokrývajúc povrch krasu, nepriaznivo pôsobia na vývoj krasových foriem. Formy povrchového

krasu

Skrapy. Najrozšírenejšou formou povrchového krasu na skúmanom území sú škrapy. Ich vznik sa vysvetľ uje nepravidelným rozpúšť aním vá pencov alebo dolomitických vápencov a dolomitov za čiastočnej účasti rastlinstva. Vyskytujú sa prevažne v skupinách — škrapových poliach. Takéto škrapové pole som našiel na Kamennom diele (681 m), na kóte 792 m pri Turom, na severnom svahu kóty 452 m pri Strečne, na juho západnom svahu kóty 1099 m, v priestore medzi Suchým (1468 m) a na kóte 1510 m, severnom svahu Malého Kriváňä (16tl m) a Chleba (1646 m), na Sedle (1219 m) a Kraviarskom (1360 m), Veľkom Rozsutci (1610 m), Malom Rozsutci (1343 m) a Lazoch (805 m). Skrapy sú tu trojakého t y p u : žliabkovité, jamkovité a dierkovité. Zliabkovité škrapy sú viazané na dolomitické vápence alebo dolomity juhozápadných svahov kóty 1099 m, Veľkého Kriváňa (1708 m) a Chleba, a ď alej Veľkého a Malého Rozsutca. Žliabky m a j ú zväčša zhodný smer s vrstvením hornín. Hlbka žliabkov býva 1—2 cm i viac, šírka l / 2 c m Skrapy jamkovitého typu m a j ú tvar plytkých a širokých zaokrúhle ných jamiek, medzi ktorými vynikajú ploché hrbolčeky. Ich povrch je obyčajne hladký. Sú najrozšírenejším typom a vyskytujú sa takmer na všetkých spomenutých lokalitách. Dierkovitý t y p škrapov vyskytuje sa ako okrúhle alebo oválne diery 56

o priemere až do 16 cm. Diery sú studňovitého tvaru so zaokrúhlenými stenami a sú až 30 cm hlboké ba a j viac. Vyskytujú sa na Kamennom diele v sedle východne od Kopy (1139 m), medzi Suchým a kótou 1510 m, v Smilovskom sedle a na Lazoch. Vyplnené sú obyčajne silne humuso vitou hlinou hnedej až čiernej farby a zarastené machom alebo lišaj níkom. Závrty. Z ďalších foriem povrchového krasu, vyskytujúcich sa len zriedkavo v Malej Fatre, sú závrty. Zväčša ide o závrty misovitého tvaru rozmerov od 1,5 do 21,5 m v priemere a 0,8—5,4 m hĺbky s otvormi na dne (najčastejšie iba jeden), vedúcimi do podzemných dutín. Dno závrtov býva vyplnené hlinou alebo iným sem naneseným materiálom. Obvod závrtov je zväčša kruhovitý alebo eliptický. V oblasti Malej Fatry je mi známych desať závrtov. Dva z nich sú na Kamennom diele, asi 200 m na JV od kóty. Prvý väčší je pri úpätí sever ného svahu Sokola (932 m), priemer závrtu je 5,3 m s hĺbkou 1,7 m na dne s čerstvým prelomom. Tvar závrtu je misovitolievikovitý. Druhý, menší, o priemere 1,5 m a hĺbke 0,8 m je v blízkosti prvého a má studňo vitý tvar. Závrty tu vznikli na mierne sklonenom svahu (do 7°) v tmavých guttensteinských vápencoch. Ďalšou lokalitou je sedlo medzi Kopou a kó tou 1099 m, kde sa vo výške 1050 m nachádza depresia podobná závrtu o rozmeroch 2 0 X 1 7 X 1 m tvaru pretiahlej elipsy, ktorá pokračuje v úzkej 0,6 m hlbokej depresii, tiahnúcej sa v smere 120° (ZSZVJV). Táto sa skladá z troch menších priehlbín od seba oddelených dvoma nízkymi „hre beňmi" tých istých smerov, ktoré sú značne rozrušené mrazovým zvetrá vaním. Na svahoch a dne depresie je množstvo vápencového materiálu veľkosti až 38X31 cm. Ide o formu špeciálneho — vysokohorského krasu, ktorého hlavným činiteľom je mnáz, kým vlastnosti horniny sa uplatňujú len ako sekundárny činiteľ. Za závrty možno pokladať tiež depresie na južnom svahu Suchého a v sedle východne od kóty 1510 m, na Smilovskom sedle, severnom svahu Veľkého Rozsutca a Lazoch. Závrt na južnom svahu Suchého je umiestený na plošinke medzi kótou 1309 m a kótou 1369 m, má misovitý tvar, ktorého priemer je asi 20 m, hĺbka 1,5 m. Na jeho hlinou zanesenom dne je stále jazierko. Závrty na východnom svahu Veľkého Kriváňa (v Smilovskom sedle) vytvorené v do lomitických vápencoch, vzdialené sú asi 50 m od cesty k výť ahu. Prvý väčší má rozmery 1 5 X 8 X 2 m, druhý je o niečo menší. Oba m a j ú misovitý tvar a ich dná sú značne zahlinené. Najsevernejšie v pohorí sa nachádzajú závrty v sedle pod Malým Roz sutcom neďaleko terchovského košiara. Priemer závrtov je asi 12 m, hlbka do dvoch metrov; majú tvar misovitý. Poslednou lokalitou sú Lazy nad Párnicou. Výskyt závrtov je tu via zaný na styk vápencov (guttensteinských) so spodnotriasovými kremen cami tatridného obalu. Závrty sa nachádzajú na východnom svahu Novín (857 m) vo výške 778 m n. m. Založené sú na tektonických puklinách smeru 57

120°. Najväčší z nich leží na plošine vzdialenej asi 300 m od kóty 805 m. Rozmery závrtu sú 20X17X5,4 m, tvar misovitolievikovitý. Na značne zahlinenom dne závrtu pozorovať puklinový otvor. Ďalšie dva závrty elip sovitého tvaru (pretiahnutého v smere pukliny) ležia asi 50 m nad týmto, vzdialené od seba 25 m. Rozmery závrtov 20X12X4,5 m a 6,5X6X1,6 m. Spojené sú navzájom eróznou ryhou, vedúcou od vyššie položeného pra meňa. Na dne oboch v najnižších miestach sa nachádzajú otvory, ktorými je odvádzaná voda do zeme. Ponory. S touto formou krasu som sa na skúmanom území stretol iba v troch prípadoch, a to v doline Bystričky asi 1 km západne od kóty 546 m, vo Višňovskej doline asi 500 m J Z od obce na styku vápencov so žulami, a v doline Stráňavského potoka, kde tvorí vchod do jaskyne. Otvor ponor u je umele zväčšený pracovnou skupinou V. Bukovinského pri vý skume jaskyne r. 1953. Krasové alebo polokrasové pramene a vyvieračky sa vyskytujú na skúmanom území v hojnom počte. Vo väčšine prípadov ide však o menej výdatné (2—10 l/sek) vrstevné pramene, vyvierajúce na styku vápencov s nepriepustným podložím. Hydrologický najvýznačnejšie vôbec na území Malej Fatry sú práve skrasovatené triasové vápence, dolomity a dolomitické vápence a na nie ktorých miestach vápnité zlepence (súľovské), ktoré, ak popri priaznivom zložení z prevažne vápencového materiálu dosahujú a j dostatočnú mocnosť, sú veľkými zásobárňami podzemnej vody. Krasová voda sa v spomenutých horninách za priaznivých podmienok hromadí často vo veľkom množstve, vplývajúc potom na vyrovnanosť od tokových pomerov ňou napájaných tokov. Mimoriadne priaznivé podmienky na nahromadenie podzemnej vody sú v synklinálnej vápencovej zóne: Dolná roveň (950 m), Horná roveň (997 m), Dedová (852 m) a Turská dolina. Voda sa t u hromadí vo vápen coch krížňanského príkrovu, nasunutých na nepriepustné vrstvy neokómu a vyviera v miestach styku vápencových súvrství s neokómom v početných prameňoch zväčša puklinového charakteru. Takýmito sú pramene vyvie rajúce v Turskej doline na úpätí svahov (západných) Dedovej asi 1,5 k m JV od obce Turie z guttensteinských vápencov alebo dolomitov. Najvýdatnejší je prameň vyvierajúci pod Dedovou, ktorý pred zachytením (pre vodovod v Žiline) v r. 1907—8 dával 40 l/sek (pozri Andrusov D. — Kuthan M., Vysvetlivky ku geologickej mape Slovenska). Severozápadne od opísaného prameňa po oboch stranách Turského potoka sa nachádza skupina 8 pra meňov, dávajúcich spolu asi 20 l/sek zachytené tiež pre vodovod v Žiline). Okrem prvého všetky vyvierali zo sutín pri úpätí vápencových svahov. Tvrdosť vody kolíše okolo 15 nemeckých stupňov (pozri spomenutú prácu). Menší hydrologický význam m a j ú už vápence a dolomity chočského prí krovu zachované vo forme akýchsi k r ý h na okraji pohoria. Pri okrajoch 58

k r ý h zväčša v nízko položených miestach vyvierajú krasové alebo polo krasové pramene. Takáto rozsiahla kryha vystupuje severne od Fačkova so 4 význačnejšími prameňmi. Najsilnejší sa nachádza asi 1,5 km na SV od obce Ďurčiná v doline potoka Rybná, s výdatnosť ou asi 50 l/sek. Ďalšie tri pramene sa nachádzajú v doline Porubského potoka asi 1,2 km JV od obce Kamenná Poruba. Pred zachytením dával stredný, najsilnejší 50 l/sek, susedné dva po 10 l/sek. Z ostatných treba spomenúť ešte vyvieračky v Stráňavskej doline s výdatnosť ou 5—30 l/sek a pramene na severnom svahu Kykuly, vo Vrát nej doline (30 m nad dolnou stanicou výťahu) a na severných i južných svahoch Rozsutcov. Zo speleologického hľadiska najzaujímavejšie sú vy vieračky Vrelo vo Vrátnej doline, Občasný prameň v Belanskej doline a Višňovská vyvieračka. Vyvieračka Vrelo vo Vrátnej doline (obr. 29) nachádza sa na sever nom svahu Veľkého Kriváňa asi 300 m na J J Z od dolnej stanice výť ahu vo výške 0,5 m nad potôčikom ústiacim poniže stanice. Vyteká v podobe mohutného prameňa (80 l/sek) pri päte vápencového (guttensteinský) brala z pukliny smeru 140°. Teplota vody (nameraná 15. VI. 1956) bola 5,3 °C pri teplote vzduchu 16 °C. Vyvieračka úzko súvisí s estavellou vzdialenou 48 m na JZ, ktorou sa dostáva časť vody zo zrážok alebo topiaceho sa snehu do vyvieračky. V čase prebytku vody f u n g u j e zase ako vyvieračka. Občasný prameň v Belanskej doline vyviera na západnom svahu Vy sokého vrchu (1050 m) asi 1 km JV od osady Frankovia. Na povrch vyteká troma prameňmi (hrdlami) vo výške 641 m, 645 m a 658 m n. m. z bloko viska zloženého z tmavých guttensteinských vápencov a dolomitických vá pencov. Vzdialenosť medzi najnižšie položeným č. 1 a susedným prameňom č. 2 je 12 m. Posledný prameň č. 3 je vzdialený 4 m od č. 2. Výdatnosť prameňa č. 1, činného v čase výskumu (9. IX. 1956) bola odhadnutá na 60 l/sek, teplota vody 6,3° pri teplote vzduchu 21,2 °C. Podľa údajov miestnych obyvateľov pramene súčasne f u n g u j ú iba po intenzívnych a dlho trvajúcich dažďoch alebo v čase topenia snehu. Zo spomenutého možno usudzovať, že tu ide o väčšiu podzemnú nádrž, z ktorej sú pramene záso bované a podľa výšky vodnej hladiny v nádrži sú v činnosti všetky alebo len niektoré z nich. Višňovská vyvieračka (obr. 28) nachádza sa na úpätí Goleštana (828 m) neďaleko vchodu do susednej Višňovskej jaskyne. Vyteká zo skalnej vá pencovej steny puklinou smeru 272° vo výške 471 m n. m. Výdatnosť kolíše okolo 20 l/sek, teplota vody 9,8 °C (nameraná 10. IX. 1956) pri teplote vzduchu 21,4 °C. Otvor, ktorým vyteká vyvieračka, je umele zväčšený son dovacími prácami. Kaňony a im podobné údolia. Typickými kaňonovitými dolinami sú iba Horné a Dolné diery, nachádzajúce sa v severnej časti kriváňskej skupiny medzi Poludňovými skalami (1153 m), Veľkým a Malým Rozsut com, Rovnou horou (1087 m) a Bobotami (1085 m). Vyerodované sú v do 59

lomitoch až na dolný úsek Dolných dier, budovaný vápencovitými zlepen cami. Hĺbka kaňonov závisí okrem iného n a j m ä na mocnosti dolomitov prípadne vápencov a vápencovitých zlepencov a dosahuje miestami až 80 m. Na kolmých a previslých stenách sa nachádza množstvo dier a ko mínov, na dne pereje, vodopády a obrie hrnce, ktoré si tu vykrúžila voda vírivým pohybom. Charakter kaňonu m a j ú a j Tiesňavy medzi Bobotami a Sokolím, ktorý si vytvoril Stefanovský potok v dolomitoch a vápencovitých zlepencoch a ďalšie doliny západnej strany pohoria. Takými sú a j doliny severných svahov Bobôt a Sokolia, Veľkej a Malej Bránice, Belanská dolina, Kúrska, Stráňavského potoka, Višňovská a Turská na úsekoch, kde tieto prechá dzajú vápencami, dolomitickými vápencami alebo dolomitmi. Podzemný

kras

Zastúpený je predovšetkým skalnými dierami a jaskyňami. Skalné diery sú najrozšírenejšou formou podzemného krasu Malej Fatry. Vyskytujú sa na najrozličnejších miestach a nadmorských výškach a majú rôzny tvar a veľkosť. Za takéto možno pokladať a j dve jaskynky, nachádzajúce sa na juž nom svahu Durčanky (866 m), asi 200 m nad horárňou v tzv. Spuntových skalách. Vchody do jaskýň sú uprostred skalného blokoviska, zloženého zo škvrnitých vápencov jurských. Jaskyňa č. 1 (671 m n. m.) je založená na priesečníku dvoch systémov puklín, a to 220° a 100°. Jaskynka je 12 m hlboká a jej priemer chodby je 1,8 m. Druhá menšia č. 2 leží vo výške 668 m. Táto vznikla na troch systémoch puklín smerov 25, 130 a 277. Dĺžka vstupnej chodby je 3 m, šírka 1,5 m a výška 2 m. Obe jaskynky predstavujú typ jaskýň vytvorených zvetrávaním a rozpúšťacou činnosťou vody zo zrážok alebo snehu. Zo skalných dier v doline Porubského potoka treba spomenúť iba jaskynku v Dúpnej skale, asi 150 m vzdialenej od horárne na JV. Jas kynka o rozmeroch 5 m (dĺžka), 1,10 m (šírka), a 1,5 m (výška) nachádza sa 2 m nad normálnou jaskyňou, s ktorou bude pravdepodobne vo väčšej hĺbke súvisieť. Založená je na tektonickej pukline smeru 120° zhodnou so smerom jaskyne označovanej Bukovinským č. 2. Charakter skalných dier m a j ú a j jaskynky na južnom svahu Jurgovej (1015 m) neďaleko Kuneradského zámku na pravom brehu Bystričky vo výške 605 m n. m. Založené sú na pukline smeru 260° súhlasne so smerom a sklonom vrstiev (32°). Dĺžka prvej o priemere 70 cm dosahuje asi 30 m, druhej 5060 cm X 7080 cm tiež asi toľko. Prvá jaskynka je vytvorená eróziou podzemného potôčika, do ktorého sa dostávala voda z povrcho vého toku ústiaceho pri zámku ponorom na dne potoka asi 350 m východne od kóty 771 m. Druhá, vzdialená asi 20 m, bude pravdepodobne iba časťou chodby bývalého podzemného toku, do ktorého sa dostávala voda jednak 60

JASKYŇA

SOKOLA II.

z povrchového toku Bystričky (dnešným vchodom, ktorý predstavuje niekdajší ponor), a jednak zo zrážok systémom škár a puklín. Jaskyne. Malá rozloha vápencov, ktoré, ako som sa už zmienil, zacho vali sa len ako ojedinelé k r y h y a tiež malá mocnosť vápencových sú vrství neumožnili vznik rozsiahlejších jaskynných systémov. Vyvinuli sa tu iba ojedinelé menšie jaskyne, z ktorých n a j význačnej šie sú Kraľovianska jas kyňa, Kryštálová jaskyňa, ^išňovská jaskyňa, Ďurčianska jaskyňa v Sokole a jaskyňa Sokola v Dúpnéf skale na východnom svahu Sokola.^"Buko vinský, ktorý sa zaoberal výskumom „rajeckého a žilinského krasu" (pozri literatúru), spomína ešte rad ďalších menej známych jaskýň, ako sú dve |gozelské kvapľovéyusrnlkjihecaUNJGA jaskyne,Łjiuchá jaskyňa, Hlboká jaskyňa, Bašta aiprie pasť v Kľaku (1353 m), ^Kopanej a ' j j a l e j jaskyňa v Stráňavskej doline a Medvedia jaskyňa pri chate vo Vrátnej doline. Výskum týchto jaskýň som však pre nedostatočný technický výstroj a pre krátkosť času nemohol urobiť. Výskum dokončím v rámci výskumných prác Múzea Slovenského krasu dodatočne. Kryštálová jaskyňa nachádza sa na severnom svahu Malého Rozsutca vo výške 880 m n. m. Jaskyňa je vytvorená v tmavých guttensteinských vápencoch krížňanského príkrovu na priesečníku tektonickej pukliny so smerom a súhlasne so sklonom vrstiev. Vchod jaskyne, exponovaný k SZ a značne zasutený, je 2,3 m široký a 0,9 m vysoký. Chodba je maximálne 1,8 m vysoká a 3 m široká. Celková dĺžka chodby je 26,6 m. Najmenšiu šírku má v ohyboch (sifónoch) 1,2—1,5 m. Výška na týchto miestach (pri 61

bode 2 a 5) dosahuje iba 0,8 m. Celková výška stropu v pozdĺžnom profile je cca 1,3 m. Smery tektonických puklín vykazujú 177° a 238°. Dno jas kyne prikrýva vrstva kamenitohlinitej suti, najhrubšia medzi bodom 1 a 2 a pri bode 5, kde dosahuje až 30 cm. Hlina s úlomkami vápencovej hmoty je tmavohnedej až čiernej farby a je nasiaknutá vodou. Výzdobu jaskyne tvoria kryštály kalcitu o veľkosti 2—5 cm, sfarbené na žlto s prechodmi do hnedej až šedej farby (obr. 30), ktorými sú pokryté steny po celej dĺžke jaskyne. Výklenky pri bode 3, 5 a 6, ako vidieť z plánu, boli vytvorené na pukline, pozdĺž ktorej vznikol a j úsek chodby medzi bodom 3 a 5, sú teda normálnym pokračovaním chodby. Jaskyňa je korozívneho pôvodu, to zna mená, že vznikla rozpúšťacou činnosťou vody v smere sklonu vrstiev a puklín tektonického pôvodu. Materiál na dne jaskyne je jednak alochtón neho pôvodu (suťový kamenitohlinitý materiál nanesený sem z blízkeho okolia), jednak autochtónneho (úlomky materiálu zo stien a povaly). Tep lota jaskyne je 9,1 °C pri teplote vonkajšieho vzduchu 19,0 °C; vlhkosť 78% (14. VI. 1956). Zo značne zúženej chodby na konci jaskyne prúdi silný prievan; to značí, že chodba pokračuje. Zo živočíchov žijú tu pavúky, nočný hmyz a netopiere. Na dne jaskyne boli nájdené kosti zvierat, podľa viacerých znakov recentného pôvodu. Višňovská jaskyňa predstavuje niekdajší pravý podzemný prítok Viš ňovského potoka, ležiaceho dnes už asi o 1 m nižšie. Vchod do jaskyne (obr. 25) tvorí otvor o rozmeroch 2,1 m (šírka) a 1,5 m (výška) na pravom brehu potoka vo výške 472 m n. m. asi 100 m južne od obce Višňové. Dnešný 62

ĎURČIANSKA JASKYŇA

vchod do jaskyne je umelý, nižšie položený normálny vchod bol umele zasypaný správou kameňolomu a namiesto neho bol rozšírený druhý, dnešný vchod. Jaskyňa je erózneho (?) pôvodu. Založená je, ako som sa už zmienil, na tektonických puklinách niekoľkých smerov, z ktorých hlavné sú 87° a 135°, súhlasne so smerom a sklonom vápencových vrstiev. Priemerná výška jaskyne je 1,2 m, priemerná šírka 2,2 m. Väčšie odchýlky od týchto rozmerov sú iba v úseku medzi bodmi 2 a 3 a za bodom 6, kde sa chodba sifónovite zužuje a znižuje na 1,3 až 0,7 m šírky a 0,70,6 m výšky. Sklon jaskynného dna sa pohybuje od 2° do 7°. Celková dlzka jaskyne je 29,2 m po zúžený otvor v sifóne, kde má pokračovanie. Dno jaskyne je silne zahlinené a v dĺžke 6,3 asi na 2 m úseku pokryté sintrom. Na stenách badať stopy po erózii vody, ktorá tu vykrúžila evorzné hrnce rozličnej veľkosti. Po pravej strane vyúsť uje množstvo komínov, ktorými sa dostáva do jaskyne ešte i dnes voda po výdatnejších a dlhotrvajúcich dažďoch alebo z topiaceho sa snehu. Najväčší počet prívodných kanálov má úsek medzi bodom 2 a 3. Väčšie komínovité otvory v povale sú a j v blízkosti bodu 4. Skalné steny sú potiahnuté tenkou vrstvou sintru s nie koľkými kvapľami mrkvovitého tvaru rozmerov 20X3,0 cm. Materiál na dne jaskyne je zväčša alochtónneho pôvodu. Teplota jaskyne sa pohybuje okolo 11,2 °C, vlhkosť 940/o (5. IX. 1956). Zo živočíchov tu žije nočný

hmyz, pavúky a netopiere. Durčianska jaskyňa v Sokole pri Durčinej nachádza sa na severnom svahu Sokola, asi 2 k m od obce. Vchod široký 3,1 a 1,5 m vysoký leží vo výške 770 m. Jaskyňa je korozívneho pôvodu, založená na tektonickej pukline smeru 123°. Prierez chodbou je lichobežníkový. J e j priemerná šírka je 2,4 a výška 3,1 m. Celková dĺžka je 26,9 m. Jaskyňa sa skladá z dvoch chodieb odlišného smeru, ktoré sú oddelené pri bode 3 sifónom širokým iba 1,4 m a 1 m vysokým. Steny chodby medzi vrstevnými plo chami sú ohlodané vodou. Dno jaskyne je silne zahlinené m a t e n a l o m tmavohnedej až červenohnedej farby. V dĺžke 5,4 m na ľavej strane vy úsť uje z povaly komín o priemere asi 0,8 m. Chodba je zakončená v 5,1 m v úseku medzi bodom 3 4 sifónovitým otvorom 1,8 m dlhým, za ktorým nasleduje dóm 9,6 m dlhý a 7,3 m široký, vysoký 7,5 m (v pukline stropu jaskyne dosahuje dóm výšku asi 14 m). Dóm vznikol na križovaní sa dvoch systémov puklín a rútením. Z povaly dómu pri bode 4 ústia dva komínové otvory o priemere 1,2 m. Na dne dómu je jazierko hlboké 80 cm. Dóm sa končí rozsadlinou vyplnenou asi do 1,5 m výšky oddrobeným a zrúteným materiálom zo stropu a stien jaskyne. Steny sú pokryté tenkou vrstvou sintru V rozsadline sa nachádza stalagmit tvaru medúzy, podľazyxwvutsrqponmlkjih čoho bol a j pomenovaný. Teplota jaskyne bola (19. IX. 1956) 9,8 °C, vlhkosť 89%. Podľa morfológie jaskyne a silného prievanu dá sa usudzovať, že jaskynna chodba pokračuje. Obyvateľmi jaskyne sú krivák jaskynný (Niphargus) v jazierku, nočný hmyz, pavúky a netopiere. Menšia jaskyňa sa nachádza a j na severnom svahu Sokola v Dupne] skale asi 150 m na JV od horárne a 1 m nad Porubským potokom. Vchod 64

VYŠŇOVSKÁ JASKYŇA Vchod

V H O BUKU

PÔDORYS

LEGENDA

Hlinitokamenitý

materiál

rnm m m m Obrysy jaskyne

POZDĹŽNY

REZ

MIERKA: e

jaskyne sa nachádza vo výške 452 m n. m. a je 3,1 m široký a 2,1 m vy soký. Celková dĺžka jaskyne je 15 m s priemernou šírkou 1,9 a výškou 1,5 m. Steny jaskyne svedčia o značnej eróznej sile toku, ktorý ňou kedysi pretekal. Jaskyňa je vytvorená v guttensteinských vápencoch. Zhodný smer a sklon vápencových súvrství a tektonickej pukliny, na ktorej je založená, by potvrdzoval domnienku V. Bukovinského (pozri literatúru) o súvislosti jaskyne s jaskyňou č. 1 na severnom svahu Sokola a vyvie račkou Priestupný prameň neďaleko horárne. Správnosť tohto záveru by mohli potvrdiť farbiace pokusy s fluoresceínom. Vysokohorský

kras

Špeciálnym druhom krasu Malej Fatry je kras najvyšších polôh poho ria _ vysokohorský. K formám vysokohorského krasu pátri „závrt" v sedle pod kótou 1099 m juhozápadne od Suchého a formy nachádzajúce sa na hlavnom hrebeni krivánskej skupiny Malej Fatry vo vápencoch, dolomi tických vápencoch a dolomitoch, opísané Mazúrom (pozri literatúru). Pri márnou príčinou vzniku týchto foriem podľa M. Lukniša (pozri literatúru) a ako to správne podčiarkuje a j E. Mazúr vo svojej štúdii o periglaciál nych formách, je mrazové zvetrávanie za spolupôsobenia zrážkovej vody, snehu, vetra a ešte iných činiteľov modelácie. Kras Malej Fatry je typom neúplného krasu (merokarst). Tvorený je miestami čistými vápencami o malej mocnosti a rozlohách s častými vlož kami nepriepustných hornín a pokrytý súvislou vegetačnou pokrývkou chýbajúcou iba na veľmi exponovaných miestach (skalné steny, bralá, vrcholové partie pohoria a kaňonovité údolia). Toto je príčinou, prečo sa tu nevyvinuli krasové zjavy, s akými sa stretávame napríklad v susednej Veľkej Fatre, Nízkych Tatrách a na iných miestach našej republiky. Literatúra Andrusov D., Geológia Slovenska. Praha 1938. Andrusov D., Geológia a výskyty nerastných surovín Slovenska. Slovenská vlas tiveda, Bratislava 1943, str. 9—80. • Andrusov D. — Kuthan M., Geologická mapa Slovenska. List Žilina (4361), 1:25 000, Bratislava 1943. . Andrusov D. — Kuthan M., Vysvetlivky ku geologickej mape Slovenska. List Žilina (4361). Práce Štát. geolog. ústavu 10, Bratislava 1944. •Andrusov D . — Kuthan M., Podrobná geologická mapa CSR. List Rajec. Publ. Stát. geolog. ústavu v Bratislave, Praha 1947. Brodňanský J., Zpráva o výskume Kralovianskej jaskyne r. 1955. Archív Múzea Slovenského krasu, Liptovský Mikuláš. • Brodňanský J. — Caplovič P., Jaskyňa v Malom Rozsutci. Krásy Slovenska, Mar tin . 1950, r. 27, str. 197—198. Bukovinský V., Výskumy v rajeckom krase, Krásy Slovenska, Martin 1951, r. 28, str. 252—253. Bukovinský V., Výskumy v žilinskom krase. Československý kras, Brno 19o3, r. 6, str. 193—197.

Bukovinský V., Nové jaskyne pri Kraľ ovanoch. Krásy Slovenska, Martin 1953, r. 30, str. 192. • Bukovinský V., Nepravá vyvieračka (estavella) vo Vrátnej. Československý kras, Brno 1954, r. 7, str. 11—12. Kettner R., Všeobecná geologie III. Praha 1948, str. 197—275. *Kunský J., Kras a jeskyné, Praha 1950. Lukniš M., Príspevok ku geomorfológii povrchového krasu Stratenskej hornatiny (Slovenského raja). Sborník prác FPV SU v Bratislave, Bratislava 1945. Lukniš M., Všeobecná geomorfológia I (skriptá). Bratislava 1954. ,Mazúr E., K f o r m á m rozpadu hrebeňov v Malej Fatre. Geografický časopis, Bratislava 1954, r. 6, str. 193—207. .Matéjka A., Zpráva o geologickém mapování Malé Fatry. Vestník Stát. geolog. ústavu CSR, Praha 1932, r. 8, str. 100—102. .Matéjka A. — Kodym O., Zpráva o geologickém mapování Malé Fatry část II. Véstník Stát. geolog. ústavu CSR, Praha 1935, r. 11, str. 76—84. •Paulo K., Zjawiska glacjalne i periglacjalne v Malej Fatrze. Badania geogra ficzne, Poznaň 1937, zeszyt 18—19. Vodička J., Rozlišování závrtových tvarú podlé vzniku. Československý kras, Brno 1954, r. 7, str. 186—190. .

Bonpocy

KAPCTOBLIX HBJIEHHHX B

M A J I O H

OATPE

ílaBeji HHaqHK

ABTOp ;iaCT KOMIIJieKC IIOBepXHOCTHblX II IIO/ÍMCMHMX KapCTOBblX <[>OpM, O KOTOpblX flO zyxwvutsrq nop B niiTepaType 6 M JI O Mano H a m i c a H O . Ha no.iaoMiiux HBJICHMÍÍ naiifiojiee saMeia TejibHoii HBJíaeTCH „XpycxajibHaH nemepa" c 6oraľbiM yKpainemieM B BH ;((Í KpncTajiOB KajibE^HTa B pasMepe 2—5 CM, nejKamaa 1025 M H. M. B ManoM PoscyTU".

CH x

BEITRAG ZU DEN KARSTGEBILDEN DER KLEINEN FATRA Pavol Janáčik Der Verfasser gibt zusammenfassend ein Bild der unterirdischen und der an der Oberfläche befindlichen Formationen des Karstes, uber welche bisher in der Lite ratúr nur w e n i g geschrieben wurde. Von unterirdischen Gebilden ist die mit Kalzit kristallen von 2 5 cm Länge reich geschmuckte Kristallgrotte, 1025 m uber dem Meeresspiegel in Malý Rozsutec gelegen, am bemerkenswertesten.

KRASOVÉ ZJAVY PRI VERNÁRI ANTON DROPPA

Vo východnej časti Nízkych Tatier, západne od obce Vernár, vystu puje úzky pás vápencovodolomitického sú vrstvia, ktoré má znaky skra sovatenia. Zjavujú sa tu ponory, krasové pramene, menšie závrty, suché údolné úseky, tiesňavy i menšie jaskyne. Výskum týchto krasových fo riem som urobil v rámci výskumnej expedície Múzea Slovenského krasu v dňoch 11.12. VIII. 1958, ktorej geomorfologický výsledok predkladám v tejto predbežnej zpráve. Geologické pomery. Východný okraj Nízkych Tatier buduje chočská jednotka vernárskeho pásu (MaheI 1957 m). Z krasových hornín je tu za stúpené vápencovodolomitické súvrstvie (stredný trias) ako morfologicky výrazný pás medzi werfenskými vrstvami, prípadne karbónom zo strany západnej a širokým pásom teutloporelových dolomitov (ladin) zo strany východnej. Vápencovodolomitické súvrstvie sa tiahne v šírke od 300 do 500 m z údolia Hnilca (pri kameňolome) na SV cez Barbolicu (1013 m), Holý vrch (964 m), Skalku (932 m) a prechádza cez údolie Vernárky na Tri kopce (1055 m) v dĺžke asi 15 km, čím dosahuje plošnej rozlohy okolo 11 km 2 . Spodným členom tohto súvrstvia sú dolomity a dolomiticljé vá pence sivej i tmavosivej farby, kým strednú časť zaberajú tmavosivé vápence. Vrchnú časť vápencových polôh b u d u j ú obyčajné svetlé vápence (spodný ladin) a tvoria tak prechod do ladinských teutloporelových dolo mitov, buduj úc 3 km široký pás od Pustého Pola cez Vernár na SV až do údolia Velkej Bielej vody. Dolomity sú menej skrasovatené a drobia sa na štrk. Tmavosivé vápence (anis) sú popretkávané bielymi žilkami sekundár neho kalcitu. Sú zreteľne vrstevnaté s úklonom vrstiev 44—46° na JV (južne od horárne). Okrem toho obsahujú hodne tektonických puklín a prasklín, ktoré urýchlili ich proces skrasovatenia. Geomorfologické pomery. Sedlo Popová (1075 m) a pod ním prame niaca Vernárka tvoria orografickú hranicu medzi Nízkymi Tatrami a Stra tenskou hornatinou, i keď geologická hranica Nízkych Tatier zasahuje ď alej na východ. Vernársky potok si prerazil cestu na sever naprieč roz ličným geologickým súvrstviam. Vo vápencoch severne od Vernáru vytvára kratšiu tiesňavu širokú len 8 m (obr. 32). Po vstupe do paleogénnej Hor nádskej kotliny sa vlieva do Hornádu ako jeho pravý prítok. 68

Vernársky potok (obr. 31) prijíma v obci Vernár od západu dva silnej šie prítoky, a to z údolia Stračeník a potok Mlynnú, ktoré prerezali hlbo kými kaňonovitými tiesňami vápencový pás na menšie morfologicky výrazné horské vrcholy. Sú to južne od horárne kóta 1013, vypínajúca sa na západnej strane suchého údolia Stračeníka a kóty 963 a 981 na východ nej strane údolia. Ďalej na SV od horárne dominuje Barbolica (1013 m), prerezaná tiesňavou potoka Mlynnej od Holého vrchu (964 m) a Skalky (932 m) severne od Vernár a. Všetky vápencové vrcholy sú v nižších polo hách porastené tmavozeleným ihličnatým stromovím, v ktorom ostro kon trastujú svetlosivé zrázne vápencové steny. Jedine juhovýchodné svahy Holého vrchu (964 m) nad Vernárom, budované dolomitami, sú bez vege tácie a úplne suché. Na povrchu sa zjavujú len hlboké erózne ryhy, ktoré bývajú zaplavované len v mimoriadne silných dažďových prívaloch. Z mor fologického hľadiska celá krasová časť nemá charakter plošiny, ale pred stavuje normálny horský reliéf, rozbrázdený hlbokými údoliami zvlažo vanými potokmi. Z nich ponorným je len potôčik Stračeník. Hydrologické pomery. Potôčik Stračeník tečie dolinkou rovnakého mena západne od Vernára. Pramení v tmavých ílovitých bridliciach (kar bón) na východných svahoch Prednej hole (1545,3 m), odkiaľ si razí cestu na východ. Pri vstupe na vápencové pásmo sa celý rúti v obrovskom zá vrte vo výške 1016 m n. m. pod vápencovou stenou do jaskyne Kešelovej diery. Na povrchu zanecháva suché údolie, ktoré v súčasnosti nejaví znaky riečnej erózie, nakoľko ponor stačí pohltiť všetky vody i pri zvýšenom stave. Vo vzdialenosti 150 m na juh od ponoru sa nachádzajú na dne suchého údolia dva závrty, z nich jeden má priemer 2,5 m a hĺbku 1 m, druhý 7,5 m a hlbku 2 m (pozri mapku). Suché údolie je zanesené balvanmi a štrkmi kryštalických bridlíc, znesených sem až z Prednej hole. V najsil nejších vrstvách sa tieto riečne nánosy zjavujú pred vstupom do kaňo novitej časti údolia poniže lúk, čo ukazuje na niekdajšiu veľkú pracovnú energiu potoka Stračeníka. Na Stračeníckych lúkách vteká do suchého údolia menší prítok z juhu, prameniaci v dolomitoch. Ale i tento sa pri vstupe na vápencové podložie úplne stratí. V kaňonovitom údolí južne od horárne vystupujú na povrch dva menšie krasové pramene. Jeden z nich spod východných vápencových stien kóty 1013,6 vo výške 870 m n. m. Jeho výdatnosť bola dňa 11. 8. 1958 okolo 6—7 l/sek a teplota vody + 6 , 6 °C pri teplote vzduchu + 1 6 , 5 °C. O niečo nižšie vyteká druhý pra meň vo výške 866 m n. m. rovnakej výdatnosti a tých istých teplotných pomerov. Obidva pramene sú pravdepodobne výtokom ponorných vôd po tôčika na lúkách. Pri výtoku nižšieho prameňa vteká do suchého^ údolia stály prítok od juhovýchodu z dolomitickej časti. Odtia vody krasových prameňov a potôčika zviažu j ú stále drtí údolia smerom na sever až ku horárni, kde vo werfens^ycJť '^Ä znova obracajú na východ a prerážajú vápencový pás Už povtfjfetí v dedine Vernár posilnili vody Vernárskeho potoka. 5 69

% 'totov s k ^

V hornej časti potoka Mlynná sa nachádza silná vyvieračka zvaná „Za mlynom", ktorá vyviera spod cesty zo západného svahu na lavom brehu údolia vo výške 873,5 m n. m. zo sivých neokómových vápencov krížňanského príkrovu. J e j výdatnosť bola dňa 12. 8. 1958 okolo 50 l/sek a teplota vody + 9 , 5 °C pri vonkajšej teplote ovzdušia + 2 0 , 3 °C (o 12.00 hod.). Hydrograficky nesúvisí s ponornými vodami Stračeníka, nakoľko medzi nimi sa rozprestiera nekrasové pásmo werfenských a karbónskych vrstiev. Pravdepodobne vyvieračka „Za mlynom" odvodňuje juhovýchodné svahy Clovečej hlavy (1268,5 m). P r e úplnosť krasových vyvieračiek v okolí Vernára treba spomenúť i vyvieračky Teplej vody pri rekreačnom stredisku Hranovnícke pleso južne od Hámrov. Svahové údolie Teplej vody je vyplnené travertínami, vyzrážanými z termálnych vôd. Termálne vody vyvierajú ako silné kra sové vyvieračky na rozhraní slienitých neokómskych vápencov krížňan ského príkrovu a werfenských vrstiev chočského príkrovu na východných svahoch kóty 968. Jedna z nich vyviera vo výške 800 m o výdatnosti 20 l/sek. Teplota vody bola dňa 11. 8. 1958 o 18. hod. + 1 9 , 8 °C pri teplote vzduchu + 1 5 , 5 °C. Vedľa vyvieračky tečie normálny povrchový tok. Na pravom brehu potôčika vyteká menší obyčajný prameň o výdat nosti 9 l/sek, ktorého teplota vody bola len + 8 , 2 °C. Vo vzdialenosti 5 Q m n^ východ vyviera druhý termálny prameň o výdatnosti okolo 13 l/sek. Teplota vody je obdobná ako u prvého. Vody tohto prameňa sú zvedené do prírodného kúpališťa, takže výdatnosť sa nedala presne zme rať. Travertíny vyplňujú údolie v troch stupňovitých terasách, z ktorých najvyššia leží okolo 100 m nad dnešným údolím Vernárskeho potoka. Vody všetkých prameňov tečú po vrchnej terase a na jej východnom okraji sa ponárajú do travertínov. Vytekajú na povrchu znova v údolí Vernárskeho potoka pri ceste vo výške 715 m n. m. v podobe m o h u t n e j vyvieračky o výdatnosti okolo 80 l/sek. Teplota vody bola toho istého dňa + 1 6 , 3 °C pri teplote vzduchu + 1 5 °C. Vznik termálnych prameňov si možno vysvetliť tým, že v mezozoických vápencoch krížňanského prí krovu na Kolváči sa dostávajú atmosferické vody do značných hĺbok, kde sa oteplia. Na styčnej ploche s werfenskými vrstvami chočského príkrovu vystupujú na povrch ako teplé vody so značným množstvom rozpuste ného uhličitanu vápenatého, ktorý sa z nich vyzrážal v podobe travertí nov. Po stránke hydrografickej tvoria samostatný celok a nemôžu mať súvis s ponornými vodami Stračeníka. Problém výtoku ponorných vôd Stračeníka. Pri riešení problému vý toku ponorného potôčika Stračeníka v Kešelovej diere pripadajú do úvahy zo známych krasových prameňov v okolí Vernára len krasové pramene pri rázcestí južne od horárne. Tieto sa nachádzajú od vodného sifónu v jaskyni vo vzdialenosti 1500 m na SV a vo výškovom prenížení 126 m. Avšak ich výdatnosť dňa 11. 8. 1958 v celkovom množstve okolo 13 l/sek neodpovedala množstvu ponárajúcich sa vôd v Kešelovej diere (okolo 70

60 l/sek), z čoho sme vyslovili predpoklad o nesúvislosti týchto vôd. Aby sme si to ešte overili, urobili sme farbiacu skúšku fluoresceinom, ktorý sa za 48 hodín neobjavil v spomenutých prameňoch. Z toho vidieť, že ponorné vody v Kešelovej diere nesúvisia s výtokom krasových prame ňov južne od horárne. Tieto pravdepodobne pochádzajú z ponorných vôd na lúkách, ktoré pritekajú z dolomitickej časti. Výtok podzemných vôd v Kešelovej diere treba hľadať inde. Ako ukazuje ich priebeh v Hlavnej chodbe Kešelovej diery, zarezávajú sa v smere tektonickej pukliny na juh, kde ich cestu ukazujú dva zrútené závrty. Pravdepodobne pokračujú vo vápencoch popod dolomity až do údolia Hnilca, kde vyvierajú vo vyvie račke západne od Pustého Poľa, ležiacej vo výške 958 m n. m. Výškový rozdiel od sifónu v jaskyni po vyvieračku v údolí Hnilca na priamu vzdia lenosť 2 km je 38 m, čo robí spád 19 %o. Tento predpoklad bude treba overiť ešte farbiacimi skúškami. Podľa tohto ponorné vody Strače níka podzemnou cestou prechádzajú z povodia Vernárskeho potoka do povodia rieky Hnilca, čím geografické povodie tu nesúhlasí s hydrolo gickým. Iných vyvieračiek v okolí Vernára sme nenašli, ani obyvateľom nie sú známe. Jaskyňa Kešelova diera nachádza sa v ponore potôčika Stračeníka západne od Vernára. Podľa tradície tamojšieho ľudu j e j meno pochádza od koňa Kešela, ktorého zbojníci ukradli vo Vernári a ukryli v jaskynnej diere, kde ho potom náhodou občania našli. Jaskyňa je vyhĺbená v t m a vosivom guttensteinskom vápenci, ktorého vrstvy nad vchodom sa sklá ň a j ú 53° na JV. Pred jaskynným vchodom sa nachádza lievikovitý závrt o priemere 25 m, ktorý vytvoril ponorný potôčik znesením nánosového materiálu do jaskyne. Vchod do jaskyne je pod kolmou vyše 25 m vyso kou vápencovou, stenou vo výške 1016 m n. m. Má tvar kosodlžnika o výške 7 m a šírke 4,5 m. Na dne vstupného otvoru sa nachádza z povaly odlomený vápencový balvan o priemere 2 m (obr. 34). Od vchodu jaskyňa prudko klesá na V a tvorí Vstupnú sieň o šírke 5 m, výške 6—7 m a dĺžke 13 m. Vstupná sieň je založená na tektonickej pukline smeru VZ, ktorá umožnila vtok povrchovým vodám potôčika Stračeníka do podzemia. Dno siene pokrývajú okruhliaky a hliny zanesené sem ponorným potôčikom z nekrasovej oblasti, ktorý i v súčasnosti doplavuje tento materiál, n a j m ä pri povodniach. Potôčik mizne sifónovite pod pravou stenou siene, aby pokračoval do ďalších priestorov. Po preplazení nízkeho vodného kanála v djžket 8 m vo smere na J Z otvára sa priestrannejšia Hlavná chodba. Založená je na smere tektonickej pukliny na J, sklonenej 52° na západ, preto má typicky puklinový charakter. Dosahuje dĺžky 40 m, šírky od 2 do 3 m a výšky od 2 do 5 m. Je bez kvapľovej výzdoby. Dno chodby vyplňujú riečne nánosy (štrk, piesok, hlina), po ktorých tečie podzemný potôčik (obr. 33), ktorý na konci chodby sifónovite zmizne. Zadná časť Hlavnej chodby sa sieňovite rozširuje do šírky 5 m a výšky 3 m. V severnej stene sienky je na sklone pukliny 10 m vysoký komín, zatarasený humusom a zhnitým drevom, čo ukazuje na blízky povrch. 72

Jaskyňa Kešelova diera je typom puklinovoriečnej jaskyne s aktív n y m podzemným tokom (obr. 37). Nachádza sa v pomerne geologicky mladom štádiu vývoja. Na stenách podzemnej chodby má typicky vyvinuté erozívne formy. J e bez kvapľovej výzdoby. Dosahuje celkovej dĺžky 62 m. Jaskyňa Suchá diera. Druhou menšou jaskyňou v okolí Vernára je Suchá diera, nachádzajúca sa na pravom brehu Vernárskeho potoka na severnej strane tiesňavy. J e j vchod leží vo výške okolo 737 m n. m. (urče ná výškomerom), teda asi 10 m nad údolím. J e vytvorená v tmavosivom guttensteinskom vápenci chočského príkrovu. Predstavuje skalnú dieru sieňovitého charakteru o šírke 5 m, dĺžke 9 m a výške 5—2 m. Steny jaskyne ukazujú ostré tvary pod vplyvom neprestajného oddrobovania vápencového materiálu. Dno siene pokrýva ostrohranný vápencový štrk premiešaný humusom, na ktorom vidieť zvyšky recentných ohníšť, ktoré dokazujú, že jaskyňa slúži mnohým pocestným ako útulok pred nepohodou. Vnútraj šok jaskyne je bez kvapľovej výzdoby, len zadná časť je zasintrená. Jaskyňa Suchá diera je výsledkom korozívnych procesov atmosferickej vody vo vápenci pozdĺž smeru vrstiev, ktoré t u vystupujú sklonom 57° na juh. Na zväčšení jaskyne do terajšej veľkosti a tvárnosti prispelo n a j viac oddrobovanie zo stien a povaly vplyvom teplotných zmien cez rok. Perspektívy ďalších objavov v Kešelovej diere: Roku 1957 vyslovil J. Majko, ktorý navštívil trikrát Kešelovu dieru, náhľad, že „.. . je to najsľ ub nejší aktívny ponor na objavenie jaskyne" (pozri literatúru). Avšak pre tento predpoklad neuvádza nijaké fakty, ani sa nepokúša riešiť výtok po norných vôd. Jaskyňa Kešelova diera je geologicky pomerne mladá. Ponorný potô čik Stračeník len v nedávnej dobe sa stal ponorným. Predtým tiekol po po vrchu dolu terajším suchým údolím a zaniesol ho množstvom materiálu z nekrasových kryštalických bridlíc. Ponorným sa stal, keď vnikol hlbšie do guttensteinských vápencov a narazil na tektonické pukliny, ktoré pojali jeho vody do podzemia. Za tú dobu vytvoril erozívnou činnosťou len úzku puklinovú chodbu, čo sa aj ukázalo preniknutím po jeho podzemnom rie čišti do dĺžky 54 m. Na tejto krátkej vzdialenosti má spád 20 m, čo robí 370 °/oo Ak potvrdia farebné skúšky jeho výtok na povrch v údolí Hnilca, jeho spád v tomto neznámom úseku je veľmi malý (len 19 %o). A keďže obidve veličiny pracovnej energie podzemného toku sú malé (spád i množ stvo vody), nemožno predpokladať ani rozsiahlejšie jaskynné priestory. Bude to len úzky puklinový kanál, vyplnený vodou a nánosmi, bez akej koľvek turistickej hodnoty. Preto Majkov „najsľ ubnejší ponor" sa zdá byť veľmi málo sľubným. Záver. Výskumná expedícia Múzea Slovenského krasu prenikla do ponoru v Kešelovej diere do vzdialenosti 54 m, kde objavila riečnu jas kynnú chodbu. Farbiacimi skúškami zistila, že ponorný tok Stračeníka nevyviera v povodí Vernárskeho potoka, ale že ho treba hľadať v údolí Hnilca. Farbiace skúšky si vyžiadajú dlhší pozorovací čas, nakoľko pod zemný prietok je pomalý pre nízky spád, brzdený a j vodnými sifónami. 73

Literatúra Kettner R.: Geologické p o m e r y okolí Vernáru na Slovensku, R o z p r a v y II. tŕ. C A, Praha 1937, r. 47, str. 1—11, č. 8. Majko J.: Najsľ ubnejší ponor. K r á s y S l o v e n s k a , Bratislava 1957, r. 34, str. 479. MaheI M.: Geológia Stratenskej hornatiny, Geologické práce G Ú D S , Bratislava 1957, zošit 48a. KAPCTOBBIE

HBJIEHHH

OKOJIO

B E P H A P A

zyxwvutsrqponmlkjifecbaYXWVUTSRPONMLKJIHGFECBA flpomia

AH TO H

B BOCTOHHOii 'iaeTH H H 3 K H X TaTep B CnoBaKBH 3anaflHee ;iepei!n n BepHap BUCTynaeT ysKan nojioca TeMnoceporo ryTTeHCTeňcKoro H3BecTHHKa (an is) xoacKorozyxwvutsrqponmlkjihfedcb noKpoBa (Kerr Hep 1937). AnoxTOHHbie TOKH, n pn xo;(Hmn e c 3ana«a H3 iieTtapcTOBoii oó.aacTii, npope 3ai0T H3BecTHHK0Byi0 ao.aocy nonepeK B rjiyôoKHx ymejibax H BTeitaioT BO BepHapcKHH ITOTOK. HeKOTopwe H S H H X HeflaBHO CTa.au nofl3eMHUMH. TaK p yaeň OpaieHHK lipu Bxo «e B H3BecTHHK Becb norpy3HJica B KemenoBy Abipy, H MecTO ero Bbixofla Ha iiOBepxHOCTb 6biJio ;io CHX nop HeH3BecTHo. IlccjieflOBaTejibCKaa 3Kcn e;umn !i Myaea ejioBaunoio KapcTa H3 JlHnTOBCKOro MHKyjiama 11—12 aBr ycTa 1958 r . npoHHKJia B Kem ejioBy «bipy B nofl 3eMHoe pycno Ha paccTOHHHe Ba.aoTb ;io 54 M., r;te AajibHeňraee [ipoanii;Kenne Bn epefl n per pa«HjiH Boan u e CHC[)OHH. H BBT H M M H n poôaMii ôbijio ycTaHOBjíeHO, 'rro NOI py/KeaHi.ie i)0;ibi B KeniejiOBOH ;a.ipe He BbiTeKaiOT Ha HOBepxHOCTb B ôaccefme BepHapcKoro noTona, Ky«a CKJioHHeTCH BepxHHH ao.auna, HO HanpaBjíaiOTca no TeKTOiniaecKUM T P E M A N A M B H3 B e c T H H K e Ha ror B ,ao;inHV ĽHIT.ana, r«e naaiiiiaiOT 6 H T I , B KapcTOBOM KJnoae. 3 T H M Ci.i.ao n0Ka3aH0, aTO rimpojiorHiecKHH óacceiia peKH J'aaana He eooTBeTCTByeT c reorpa(})iiaeci;nM H rayĎOKO 3axo;UIT B ó acce aa BepHapcKoro noTona.

K A R S T E R S C H E I N U N G E N BEI V E R N Á R A n t o n Droppa I m sudôstlichen Teil der N i e d e r e n Tatra der S l o w a k e i zieht sich v o m W e s t e n her v o n der G e m e i n d e V e r n á r ein s c h m a l e s B a n d d u n k e l g r a u e n G u t t e n s t e i n e r K a l k steins (Choč [Kettner 1937]). Wasserläufe, die v o m W e s t e n her durch nicht karstiges Gebiet fliefien, durchdringen in t i e f e n K l a m m e n dieses Kalksteingebiet u n d m u n d e n in d e m B a c h Vernár. Einige v o n i h n e n v e r s a n k e n in neuerer Zeit. So v e r s c h w a n d das B ä c h l e i n Stračeník bei s e i n e m A u f t r e f f e n auf K a l k s t e i n g ä n z l i c h in der K e š e l o v á diera, v o n w o sein AbfluU an die O b e r f l ä c h e bisher u n b e k a n n t war. D i e F o r s c h u n g s e x p e d i t i o n des M u s e u m s des S l o w a k i s c h e n Karstes in L i p t o v s k ý Mikuláš, die v o m 11. bis 12. August 1958 u n t e r n o m m e n wurde, drang in der K e š e l o v á diera i m unterirdi schen Fluflbett bis 54 m vor, v o n w o aus ein w e i t e r e s Vordringen durch W a s s e r siphone verhindert w u r d e . F ä r b u n g s v e r s u c h e ergaben, daB die in der K e š e l o v á diera v e r s c h w u n d e n e n W a s s e r l ä u f e nicht i m Flufigebiet des V e r n á r z u m V o r s c h e i n k a m e ň , w o h i n die H o h e n l a g e des Tales weist, sondern sich durch t e k t o n i s c h e S p a l t e n i m Kalkstein d e m S u d e n zu in das H n i l e c — T a l w a n d t e n , w o sie in K a r s t s p r u d e l n her vortraten. D a m i t w u r d e b e w i e s e n , dafl das hydrologische FluBgebiet des H n i l e c nicht mit d e m geographischen u b e r e i n s t i m m t u n d tief in das Flufigebiet des Flufichen Vernár eingreift.

TRAVERTÍNOVÁ JASKYŇA STRECHA NA DREVENÍKU JURAJ BARTA Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre

Turisticky známy podlhovastý travertínový vrch Dreveník na Spiši, ktorý leží v katastri obce Spiš. Podhradie a Zehra, má neobyčajnú hodnotu aj z hľadiska speleologického. Tvarové charakteristický viacmenej plo šinný komplex Dréveníka reprezentuje v Československu najstaršiu tra vertínovú kopu, ktorá podľa F. Némejca 1 pochádza zo spodnopleistocénnej, prípadne pliocénnej doby. Priemyselne známy biely drevenícky travertín vzhľ adom na svoj pozoruhodný vek pri povrchu skrasovatel, čo vidieť n a j m ä na škrapových poliach, závrtoch, vyvinutou terrou rossou a zasin trovaním prehojných tektonických puklín, ktoré na Dreveníku podmienili vznik viacerých jaskýň. Z nich niektoré m a j ú pozoruhodné a celkove vzácne sa vyskytujúce klimatické anomálie. Turistami obdivované vežo vité útvary v okrajových kaňonoch podľa V. Lôžka a F. Proška 2 sú pro duktom hojných zosuvov travertínových k r ý h po okrajových paleogén nych pieskovcoch a bridliciach. Tieto k r y h y sa odlamujú podľa zvislých puklín. Z hodkovskej strany sú to najmä romantické útvary Skalného raja, ktorý podľa L. Ivanova 3 je vlastne jednou z vedľajších travertínových kôp Dreveníka. Známa Ľadová jaskyňa je v ďalšej podobnej, taktiež rozo rvanej vedľ ajšej kope. P r e rozorvanosť travertínových útvarov a najmä pre výstup pary v zime z Ľadovej jaskyne okolie nazvali protikladne Ra ju — Peklom. Z viacerých už dávnejšie známych jaskýň a priepastí okrem Ľadovej, ktorú načrtol a opísal S. Roth 4 a neskôr K. Piovarcsy, 5 ďalšiu jaskyňu, tzv. Kosťovú, opísal a zameral spomenutý Piovarcsy. Ci táto jas kyňa je totožná s jaskyňou Jutkou, ktorú spomína S. Munnich 6 v súvislosti s nálezom kostí Bos — bison, Cervus elaphus a capreolus, Sorex vulgario, Talpa europea a celej kostry Bos taurus, neviem zatiaľ rozhodnúť. Okrem jaskyne v západnom svahu Dreveníka rozmnožil sa objavom V. Plevu počet dreveníckych jaskýň o archeologicky významnú jaskyňu na južnom svahu Dreveníka, pre ktorú sa po istom chaose ustálil názov Puklinová (J. Bárta 7 ' 8 ). Poloha a opis jaskyne. V tomto príspevku venujeme pozornosť ďalšej neveľkej, ale tak isto archeologicky pozoruhodnej jaskynke, ktorú sme pre jej charakteristický tvar nazvali Strechou. Leží v J Z časti Dreveníka nad lomom 4. Tu sa nachádza priamo severne nad lomom plytké údolie, ktoré kľukato pokračuje východným smerom stále sa prehlbujúc, až sa končí pod skalnými stenami uprostred Dreveníka. Na pravej strane spomenu 75

M Ú Z E U M S L O V B i S ^ O p S U y P J O V S K Í K i K U L á S

tého údolíčka asi 60 m SSV nad lomom a 100 m na východ od západného hradištného valu v treť om travertínovom zube nachádza sa 25 m dlhá jaskynka Strecha. Leží 4 m od vrchola náhorného plateau v skalnom koryte s hojnými balvanmi, ktoré sú zvyškom prepadnutého stropu. Jaskynka má charak ter izbice so strechovým stropom. Portál je orientovaný na SSV, spočiatku so šikmým balvanovitým dnom, ktoré sa neskôr v dôsledku zasedimento vania vyrovnáva. Počiatočné koryto dosahuje najväčšej šírky 4,80 m a po stupne sa dosť súmerne zbieha. Najväčšia výška jaskynky 6 m v portále sa postupne rovnomerne znižuje ku koncu jaskyne. Steny jaskyne sú po merne hladké a priamočiare. V strede stropu je málo napravo uchýlená puklina. Po 20 m na pravej strane jaskyne nachádza sa bočná chodba 4,80 m dlhá, ktorá sa po zúžení náhle rozširuje v širšiu, avšak sedimentami zanesenú sieň, neskôr zahýnajúcu na západ. Priamo pod opísanou jasky ňou nachádza sa zo strany údolia velmi ťažko prístupná menšia jaskynka zavalená veľ kým množstvom balvanov bez sedimentov, sídelne málo vhodná. Vznik jaskyne. Jaskyňa Strecha ako azda všetky jaskyne na Dreve níku je typická puklinová jaskyňa, ktorej priestory vznikli jednak roz stupom pôvodnej pukliny a neskôr pri poklese vonkajšej kryhy obojstran n ý m úklonom v priereze trojuholníkového tvaru, čím pripomína strechu. Nižšie poschodie pod ňou vzniklo opätovne poklesom a závalom travertí nových krýh, čím sa vytvoril menší jaskynný priestor. Atmosferická voda prenikajúca cez pukliny z vrchu ako modelačný činiteľ uplatnila sa len vo velmi malej miere. Osídlenie jaskyne. Jaskyňa Strecha svojou expozíciou a veľkosťou dá vala nádej na zistenie pravekého osídlenia. Preto v septembri 1951 vte dajší Štátny archeologický ústav vykonal tu zisťovací výskum, spočívajúci vo vyhĺbení sondy 150X150 cm do hĺbky 160 cm, keď sa narazilo na kolmo stojace travertínové balvany. Povrchová sivohnedá a spodnejšia svetlo žltohnedá ťažká hlina bola archeologicky sterilná. Reprezentuje naplave ninu na vlastnú kultúrnu vrstvu, ktorá sa začínala od 14—35 cm hĺbky. Vo vlastnej kultúrnej vrstve z tmavosivej ťažkej humóznej hliny s ostro hrannými kusmi travertínu našli sa hneď na povrchu tri stredoveké svetlo sivé črepy zdobené hustými i riedkymi vodorovnými žliabkami (tab. I, 6—8). Rámcové ich možno zaradiť do 13.14. stor. n. 1. V nižšej polohe našli sa dva čierno leštené plytko, čiastočne šikmo široko žliabkované halštatské črepy (tab. II, 3, 6), ď alej matnejší čierny črep s dvoma jamkami a zvislým pásom štyroch plytko rytých línií (tab. II, 2). Do tohto časového úseku spadá azda aj veľký fragment vypukliny sivej, znútra čiernej ne vysokej nádoby so šikmým plytkým žliabkovaním, počínajúcim od profilo vaného hrdla po lom (tab. II, 7). Opísané pamiatky súvisia akiste s novým halštatským okruhom juhovýchodného Slovenska, ktorý vyrastá z pilin 76

JASKYŇA STRECHA NA DREVENÍKU ŽEHRA, OKRES SPIS. N. VES ZAMERAL R. 1951 D R. J. BÁRTA

1 2

ä^iŕzšneä MIERKA

ského podložia (J. Bárta 9 ). Nižšie nájdené hladké svetlejšie sivé, slabo leš tené okraje nádoby s valcovitým hrdlom (tab. II, 5), podobne sfarbený fragment dna nádoby a nízke sivé pásikové uško z misky (tab. II, 4) patria akiste do okruhu mladobronzovej pilinskej kultúry (P. Patay 1 0 ). Z nevy obrazených sem patrí a j ďalší, väčší, fragment sivého dna nádoby a frag ment sivého pásikového ucha. Pomerne problematické je zaradenie tmavo sivo lešteného črepu s prsovitou vypuklinou ohraničenou dvoma plytko rytými kruhovými líniami (tab. I, 1). Takéto vypukliny nachádzame vo viacerých bronzových kultúrach, prevažne však v otomanskej kultúre. K jej staršej fáze treba však rozhodne zaradiť svetločervenohnedý okra jový črep misovitej nádoby polobombovitého tvaru, zdobený nevýraznou voštinovou výzdobou (tab. I, 5). Najhojnejšie sa nachádzali črepy zo sklon ku mladšej doby kamennej, patriace kanelovanej kultúre. Našli sa pre važne hnedosivé, hlbšie i plytkejšie kanelované črepy, z ktorých výber zobrazený je na tab. I, 1 4 . Črep 3 z vonkajšej strany plytko šikmo ka nelovaný má z vnútornej strany ústie presekávané šikmými zásekmi. Nie ktoré črepy tejto kultúry (napr. tab. II, 1) sú zdobené slamovaním. Z ne vyobrazených črepov kanelovanej kultúry patrí sem a j sivohnedý frag ment dna nádoby, fragment vydutia nádoby, fragment sivého pásikového uška, sivý črep z ústia nádoby s nerovným okrajom ako a j dva malé sivo hnedé profilované črepy z rozhrania hrdla. V tejto k u l t ú r n e j vrstve sa našli kosti lichvyzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA (Bos taurus), srnca (Capreolus capreolus) a šklabky rieč nej (Unio crasus). Nasledujúca bielovápnitá suťová a hnedožltá ku spodku červenšia fosfátová hlina s ostrohrannou veľkou drvinou bola archeolo gicky sterilná. Záver. Eneolitické, bronzové, halštatské i stredoveké osídlenie nesú visí však len s mimoriadne sídelne vhodnou expozíciou tejto jaskynky. Charakter jaskynného osídlenia v tomto prípade úzko korešponduje s cel kovým sídelne vhodným prostredím, akým je Dreveník. Travertínový geo logický podklad podmieňoval vždy suché a teplé podložie, n a j m ä v južnej časti Dreveníka, kde sa nachádzajú v jeho ostrohovitých výbežkoch mla dohradištné valy ako pozostatky slovanského hradu, ktorého vznik J. Ne ustupný 1 1 datuje do 11. storočia. S týmto, ako a j s neď alekým Spišským hradom súvisia azda v jaskyni nájdené stredoveké črepy. Nálezy z doby halštatskej a bronzovej korešpondujú s ostatnými povrchovými nálezmi zo sídlisk na dreveníckom plateau a kaňonovitých polohách. V tejto sú vislosti treba spomenúť a j známy bronzový poklad z Dreveníka, prisudzo vaný pilinskej kultúre (J. Neustupný, 1 2 B. Polia 1 3 ). Hojnejší výskyt črepov kanelovanej kultúry bezpečne súvisí s neď alekým výšinným sídliskom nad kameňolomom 4. Neobyčajne hojný výskyt eneolitických pamiatok kane lovanej kultúry z rozličných miest Dreveníka dokazuje osobitné posta venie tejto lokality v rámci Spiša. Hojnosť nálezov svedčí o najdlhšom osídlení Dreveníka v eneolite na tomto výšinnom sídlisku, ktoré malo azda a j politickosprávnu funkciu. Vykonávaný zisťovací výskum v jaskyni 78

Strecha umožňuje predpokladať , že nereprezentuje špeciálne jaskynné osídlenie, ale že tu ide o využitie prirodzenej ochrany popri normálnom chatrčovom osídlení Dreveníka, ktoré v kaňonovitých roklinách Dreveníka dokázal J. Neustupný. 1 4 Literatúra 1

Némejc F., Výsledky dosavadních výzkumu paleobotanických v kvartéru zá padního dílu Karpatského oblouku, Rozpravy II. tŕídy České akadémie, Praha 1914, 1—47. 2 Ložek V. — Prošek F., Krasové zjevy v travertinech a jejich stratigrafický vý znam, Československý kras 10, Praha 1957, 145—158. 3 Ivanov L., Dreveník — travertínový vrch, Krásy Slovenska, Martin 1942—1943, r. XXI, 223—226. 4 Roth S., Uber elnige Hôhlen Oberungarns, Jahrbuch des ungarischen Kar pathen — Vereines IX, Kežmarok 1881, 417—421. 5 Piovarcsy K., Die Hohlen am Drevenik, Turistík, Alpinismus, Wintersport VIII, Kežmarok 1927, 9—10. 6 Mtinnich S., A Szepesszeg óskora I, Szepesmegyei Tôrténelmi Társulat mille niumi kiadványai, 1895, 177. 7 Bárta J., Príspevok k názvosloviu slovenských jaskýň, Krásy Slovenska, Bra tislava 1953, r. X X X , 187—190. 8 Bárta J., Neolitické a eneolitické osídlenie Puklinovej jaskyne na Dreveníku pri Zehre, Archeologické rozhledy, Praha 1958, r. X, 465—471. 9 Bárta J., Majda — Hraškova jaskyňa a jej kultová funkcia v dobe halštat skej, Slovenská archeológia VI—2, Bratislava 1958, 347—360. 10 Patay P., Elózetes jelentés a Nagybátonyi temetô ásatásának eredményeiról, Archaeológiai Értésitô 81, Budapest 1954, 33—49. 11 Neustupný J., Dreveník — památnik lidské kultúry na Slovensku, Pražský Ilustrovaný Zpravodaj 1932, č. 53. 12 Neustupný J., 1. c. 13 Polia B., Nová inštalácia archeologických zbierok Štátneho východosloven ského múzea v Košiciach, Archeologické rozhledy, Praha 1954, r. VI, 392—394. 14 Neustupný J., Výzkum neolitického sídlišté na Dreveníku u Spišského Pod hradí, Bratislava 1933, r. VII, 339.

T P A B E P T I l H C K A f l n E I I J E P A CTPEXA („KPLIIIIA") HA TOPE

flPEBEHHK

lOpažzyxwvutsrqponmlkjihfedcbaVUTSROMLKJIHECBA EapTa B Ä p e B i i e n j i e ä c T O i í e H H b i x T p a B e p T i i H a x r . , H , p e B e H H K H a TeppirropMH j j e p e B H H J K e x p a ( p a ž o H C m i m c K a H o s a B e c ) H O XO AH TCÍI HCCKO TMÍO i i w u e p . O MH O TH X H 3 H H X ĎLIJIH n y ô J í H K O B a H L i M a T e p a a j i b i . l l e m e p a G r p e x a ( „ K p u m a " ) OTHOCHTCH K H O BH M H C C J i e n y e M b i M n e m e p a M . H O H a T p e m i r a H o r o n p o H c x o j K / t e H H H 6 e 3 Co.'iMiroii fleHTejibHOCTH aTMOc$epHOH BOFLU. O H a B 0 3 H H K J i a n p i i o o i i a j i e T p a B e p T H H O B b i x n n a c T O B B T p e m i r a a x . IJKJI H I I CH H C I U M CTO B 0 6 p a 3 0 B a j i 0 Hc6o:n.mue np ocTp aHCTBa. JlocTynin.iH B e p x H H H OTOŽK 6 H JI B U M e p t m H BBH JI Y e r o y a o Ô H O C T i i ;IJTÍI n o c e j i e H H H T a K í i t e H c c n e « O B a H a p x e o J i o n i q e c K H . B HCCJICAVCMOM 3 0 H e H a n i j i H c p e ^ H e B e K O B L i e l e p e n m i 1 3 — 1 4 B B . , ; u » . n > m e i a j i t n i T a T C K H e ' i e p e n i ; n HOBOH ( J i o p . w u , 6p0H30 K a K H e H 3 B e C T H b I B K)rO BO CTO H H O H C l I O B a K H H . K p O M e TO ĽO , ÔbIJIH IiaiíaeHI.I BOI'O B e K a , OTHOCÍIIHHCCH K IIH JIH H CKO H H OTOMäHCKOH K y j I b T y p a M . MACTO B C T p e i a r o m H e C H 3 H e o J i H T H i e c K H e npe;iMeTi>i K a H H e j n o p H o ä cBíiaain.I c c a M b i M 0O:II>IIIHM n o B p e

zyxwvutsrqponmlkjifecbaYXWVUTSRPONMLKJIHGFECBA yate

Iipe;iMCTf>l

KyjibTypu

MeHH /(oucTopn'iecKHM 3aceneHiieM flpeBeHHKa, KOTopbiií B TO BpeMH iirpan n noJíHTiiKO

aflMHHHCTpaTHBHylO pojlb.

TRAVERTINGROTTE STRECHA AM DREVENÍK Juraj Bárta Im altpleistocänen Travertín am Berge Dreveník in der Katastralgemeinde Zehra (Bezirk Spišská Nová Ves) befinden sich mehrere Grotten; uber viele von ihnen wurde schon publiziert. Zu den neudurchforschten gehôrt auch die Grotte Strecha Auch sie ist durch Spaltenbildung, ohne grôfleren Einflufi atmosphärischer Feuchtigkeit entstanden. Sie bildete sich durch den Einsturz von Travertinschollen auf die Erdrisse. Die verkeilten Schollen schufen kleinere Räume. Die zuganglichen oberen Stockwerke wurden vermessen und w e g e n ihres gunstigen Ansiedlungscha rakters archeologisch untersucht. Bei der Sondierung wurden Scherben aus d e m Mittelalter aus dem XIII. und XIV. Jahrhundert festgestellt. Ferner Hallstatter Scherben, die den in der Sudslowakei gefundenen gleichen. Auflerdem wurden A n denken aus der Bronzezeit gefunden, die der OtomaniKultur und der PilinKultur angehôren Die ergiebigsten äneolithischen Funde der Kannelierten Keramík hangen mit der längsten vorzeitlichen Siedlung Dreveník zusammen, die damals auch poli tische Verwaltungsfunktionen ausubte.

KNIŽNICA MÚZEA SLOVENSKÉHO KRASU V. BENICKÝ — M. JURKOVIČOVÁ

Po založení Slovenskej speleologickej spoločnosti a špeciálneho kra sového múzea r. 1949 v Lipt. Mikuláši, ktorých zriadenie si vynútil vše obecný vedecký, kultúrny i hospodársky rozmach Slovenska, začala sa budovať v rámci múzea a j vedecká speleologická knižnica. Príručná knižnica bývalého Klubu slovenských turistov a lyžiarov a Družstva Demänovských jaskýň s r. o., o ktoré sa speleologickí pracovníci mali opierať, r. 1949—1951 zanikli a speleologickým pracovníkom ostali len súkromné knižničné zbierky. Podmienky pre budovanie speleologickej knižnice vznikli^najmä po zoštátnení múzea a r. 1955 po jeho vyhlásení za vedecké pracovisko. Od vtedy sa knižnica MSK ustavične dopĺňa. K u koncu r. 1958 mala knižnica 2430 zväzkov speleologickej, kra sovej, vlastivednej a muzeologickej literatúry, spracovaných podľa autor ského a vecného katalógu. Speleologická knižnica vlastní a j vzácny súbor 112 vlastných prác prof. Jána VolkuStarohorského a 493 separátov, ktoré v rokoch 1907—1957 získal výmenou za svoje práce od rozličných domácich i zahraničných autorovprírodovedcov. Knižnica je súčasťou dokumentácie krasu a jaskýň a slúži jednak pra covníkom MSK a Výskumu jaskýň ZÚ SAV, zriadeného pri múzeu, jed nak externým speleologickým pracovníkom, zainteresovaným ústavom a zariadeniam na prehlbovanie, skvalitňovanie svojej činnosti. Bez speleolo gickej knižnice ďalší rozvoj našej mladej speleológie a ochrany jaskynného bohatstva je už nemysliteľný. Po vyjdení veľ kej monografie Demänovských jaskýň r. 1957 a Slo venského krasu, Sborníka Múzea slovenského krasu r. 1958, prikročilo sa k výmene zahraničnej literatúry. Výmenou, darmi a kúpou bolo získaných 323 zahraničných titulov prevažne speleologickej literatúry, ktorej zoznam uvádzame. (* = tituly získané výmenou, ** = tituly získané darom, *** = tituly získané iným spôsobom.) Prírastky speleologickej literatúry zahraničnej budú sústavne uverej ňované v Sborníku, aby bol o nich informovaný čo najväčší k r u h našich speleologických pracovníkov a vôbec milovníkov a ochrancov jaskýň. ANGLICKO * Platten G., Rotherfield: The British Caver, Rotherfield, zoš. 30. 1958.

BELGICKO * Fédération Spéléologique de Belgique, Bruxelles: Bulletin ď Information de la FSB, Liege č. 10/1956, č. 11—13/1957 Les chercheurs de la Wallonie: Mélanges A. Vandebosch, Dinant 1952 BULHARSKO * Popov Vladimír, Sofia: D ž a m b a z o v N i k o l a j : Peščerite v Bulgariji, Sofia 1958 Karta na peščerite v Bulgariji, Sofia 1958 FRANCÚZSKO * Société Méridionale de Spéléologie, Toulouse: A la mémoire de J. B. Noulet qui prouva, des 1851, ľ existence de ľ H o m m e fossile. Separ. Bulletin de la Soc. de Spéléologie et de Préhistoire, Toulouse 1958 * Spéléo Club Alpin Frangais, Nice: Spéléologie, Bull. du Club Martel, No. 8/1956, 15—18/1958. * Société Spéléologique et Préhistorique de Bordeaux: (Ročenka) 1952, 1953—54, 1955, 1956 Zpráva Ire Réunion Intergroupes de Spéléologie du SudOuest, Bordeaux, 26—27 Juin 1954 Zpráva Second Congrés Régional de Spéléologie, Bordeaux, 14—15 Mai 1955 ** Tatranské múzeum, Poprad: M a r t e l E. A.: Sous terre, Exploration des eaux intérieures et cavernes des Causses, Paris 1889 Exploration des Abimes des Causses, Brive 1890 Troisiéme campagne, Paris 1891 Quatriéme campagne, Paris 1892 Cinquiéme campagne, Paris 1893 Neuviéme campagne, Paris 1896 Recherches dans le Lot en 1892 et 1893, Brive 1893 M a r t e l — R u p i n : Troisiéme exploration du Gouffre de Padirac, Mémoíres de la Société de Spéléologie, Paris 1896 M a z a u r i c — C a b a n é s : Le Spélunque de Dions (Gard), dtto Paris 1896 M a r i n i t s c h : La Kačnajama, dtto Paris 1896 R e n a u 1 d E d m o n d : L a Grotte de BaumelesMessieurs (Jura), dtto Paris 1896 C a r r i é r e G a b r i e l : La Grotte de Dargilan (Lozére), dtto Paris 1896 V i r é A r m a n d : La faune souterraine de Jura, dtto Paris 1896 L a 1 a n d e P h i l i b e r t : Les grottes artificielles des environs de Brive (Correze), dtto Paris 1897 D r i o t o n C l . : Les cavernee de la CôteďOr, dtto Paris 1897 F o u r n i e r M. E.: Les cavernes des environs de Marseille, dtto Paris 1897 M a r t e l E. A.: Bibliographie spéléologique 1895—1897, dtto Paris 1897 M a z a u r i x F é l i x : Le Gardon et son Caňon inférieur, dtto Paris 1898 D é c o m b a z : Grottes de la Vallée de la Bourne et du Vercors, dtto Paris 1898 V i r é A r m a n d : Les Pyrénées souterraines, dtto Paris 1898 S c o r p i 1 H. e t K.: Sources et pertes des eaux en Bulgarie, dtto Paris 1898 S i e g m e t h C h a r l e s : Notes sur les Cavernes de Hongrie, dtto Paris 1898 J a n e t A r m a n d : Ľ E m b u t de Caussols, A. M., dtto Paris 1898 Spelunca, Bulletin de la Société de Spéléologie, Paris, No. 1 4 / 1 8 9 5 , No. 5 8 1896, de ía Société de Spéléologie, Paris, No. 1 4 / 1 8 9 5 , No. 5 8 / 1 8 9 6 , No. 9 1 2 / 1 8 9 7 , No. 13—16/1898 , r _ , F o u r n i e r M. E.: Recherches spéléologiques dans la Chaine du Jura, Spelunca No. 40/1905

M a r t e l E. A.: La spéléologie au X X e siécle, dtto No. 41/1905, No. 42—43/1905, No. 44—46/1906 F o u r n i e r M. E.: Recherches spéléologiques dans le Jura, dtto No. 47/1907 M a r y A l b e r t e t A l e x a n d r e : Les souterrains de SaintMartin (Oise), dtto No. 48/1907 Y e r m o l o f f A. S.: Les lacs intermittents de la Russie d'Europe, dtto No. 49/1907 F o u r n i e r E.: Recherches spéléologiques dans la Chaine du Jura, dtto No. 50/1907 M a c e y P a u l : Cours d'eaux souterrains du Laos, dtto No. 52/1908 R a h i r E d.: Etude spéléologique des environs de Goyet et de Hotton (Belgique), dtto No. 51/1908 C o m m . M o l a r d : Les Grottes de Sabart (Ariége), Niaux et ses desseins préhistori ques, dtto No. 53/1908 M a r t e l E. A.: Cavernes de TarasconsurAriégie, dtto No. 54/1908 B r i e t L u c i e n : Les Grottes de Bastaras (HautAragon, Espagne), dtto No. 55/1909 F o u r n i e r E.: Recherches Spéléologiques dans la Chaine du Jura, dtto No. 56/1909 Chronique et Miscellannées, dtto No. 57/1909 F o u r n i e r E.: Recherches "spéléologiques et hydrologiques dans la Chaine du Jura, dtto No. 58/1909 M a r t e l E. A.: Ľ H y d r o l o g i e souterraine aux EtatsUnis, dtto No. 59/1910 M a z a u r i c F é l i x : Recherches spéléologiques dans le Département du Gard 1904—1909, dtto No. 60/1910 B r i e t L u c i e n : Barrancos et Cuevas (HautAragon, Espagne), dtto No. 61/1910 F o u r n i e r E.: Recherches spéléologiques et hydrologiques dans le Jura FrancCom tois (1909—1910), dtto No. 62/1910 S i d é r i d é s N. A.: Les Catavothres de Gréce, dtto No. 63—64/1911 B r i e t L u c i e n : Sous la Peňa Montaňesa (HautAragon, Espagne), dtto No. 66/1911 B r i e t L u c i e n : Barrancos et Cuevas (II. Partie), dtto No. 65/1911 M a h e u J.: Exploration et Flóre souterraine de Cavernes de Catalogne et des Iles Baléares, dtto No. 67—68/1912 W e l s c h J u l e s : Hydrologie souterraine du Poitou calcaire, dtto No. 69/1912 F o u r n i e r E.: Recherches spéléologiques et hydrologiques dans la Chaine du Jura (1910—1911), dtto No. 70/1912 T h i e r r y H e n r y L e C o u p p e y d e l a F o r e s t : Explorations spéléologiques dans le Bathonien des environs d'Auxerre, dtto, No. 71/1913 F o u r n i e r E.: Recherches spéléologiques et hydrologiques dans la Chaine du Jura (1911—1913), dtto No. 72/1913 H o v e y H o r a c e C a r t e r — C a l l R i c h . E l l s w o r t h : Bibliographie de Mam moth Cave, Kentucky, dtto No. 73/1913 M a r t e l E. A.: Applications géologlques de la Spéléologie, separ. Annales de Mines, Paris 1896 * Dr. Bárta Juraj, Nitra: C a s t e r e t N o r b e r t : Im Dunkel der Hohlen, Leipzig 1955 C a s t e r e t N o r b e r t : Geheimnisvolle Hohlenwelt, Leipzig 1957 JUHOSLÁVIA * Slovenska akademija znanosti in umetnosti, Ljubljana: Geografski zbornik, Ljubljana, 1/1952, 11/1954, III/1955, IV/1956 Poročila, Acta carsologica I, Ljubljana 1955 d ' A n c o n a U m b e r t o : I Niphargus italiani, Memorie delľ lnstituto Ital. di Spel., Trieste 1942 B e n e d e t t i E d o a r d o : II cervello e i nervi cranici del Proteus anguineus Laur., dtto, Trieste 1933 B o e g a n E u g e n i o : Grotte delia Venezia Giulia, Instituto Ital. di Speleologia, Trieste 1930

D e n i s J. R.: Collemboli di Caverne Italiane, Memorie delľ lnstituto Ital. di Spel., Trieste 1931 H a d ž i J o v a n : Ueber eine an der HôhlenAssel epibiontisch lebende Infusorien Faunula Prilog poznavanju peščinske faune Vjetrenice, separ. Glas, Beograd 1932 H o f f e r A u g u s t í n : U n Chilopode cavernicole nouveau de Yougoslavie, separ. Bulletin de la Société de Spéléologie de Ljubljana 1935, č. 22 . K a r a m a n S t a n k o : Ueber die Synurellen Jugoslaviens, separ. Prírodoslovne razprave, Ljubljana 1931 K e n k R o m a n : Eine neue Hohlentriklade, separ. Zoologischer Anzeiger, Leipzig 1936 K r a t o c h v í l J o s e f d r.: Liste générale des Araignées cavernicoles en Yougo slavie, separ. Prírodoslovne razprave, Ljubljana 1934 Araignées cavernicoles de Krivošije, Práce Moravské prírodovedecké společnosti, Brno 1935 Nouveau genre d'Araignées cavernicoles en Yougoslavie, separ. Véstník Čs. zoolo gické společnosti, Praha 1936 K u š č e r L.: Hôhlen u. Quellenschnecken aus dem Flussgebiet der Ljubljanica, separ. Arch. Molluskenk., Frankfurt 1932 Beitrag zur Kenntnis subterraner Schnecken Dalmatiens u. der Hercegovina, separ. Bulletin Intern. de ľ Académie des sciences et des beauxarts, Zagreb 1933 Prispevek k poznavanju podzemskih gastropodov Dalmacije in Hercegovine, separ. Prirodoslovna istraživanja Kraljevine Jugoslavije, Zágreb 1933 M e l i k A n t o n : Kraska polja Slovenije v pleistocenu, Ljubljana 1955 M i i l l e r G i u s e p p e : Nuovi coleotteri cavernicoli e ipogei delle Alpi Meridionali e del Carso Adriatico, Memorie delľ lnstituto Ital. di Spel., Trieste 1931 R a d o v a n o v i č M.: Wormaldia subterranea n. sp., eine neue, in den Hohlen Jugo slawiens aufgefundene TrichopterenArt, separ. Zoologischer Anzeiger, Leipzig 1932 S o l e r E m a n u e l e : Campagna geofisica nella regióne carsica di Postumia, Me morie delľ lnstituto Ital. di Spel., Trieste 1931 S t a m m e r H a n s — J ii r g e n: Ein neuer Hôhlenschizopode, separ. Zoologische Jahrbucher, Jena 1936 S t r a s s e r K a r í : Neue Gattungen und Arten der Attesiiden, separ. detto, Jena 1937 S t e f a n i C a r l o : Principale fiumi soterranei nel versante adriatico orientale, separ. Mondo sotterraneo, Udine 1905 Letopis Slovenske Akademije znanosti in umetnosti, Ljubljana, r. 1955 a 1956—1957 Le Grotte ď ltalia, Organo uff. delí Ázienda autonoma di Stato delle R. R. Grotte Demaniali di Postumia, r. 1927, 1928, 1929, 1930, 1937 * haboratoire de Géologie de ľ Académie Jugoslave, Zagreb: Krš Jugoslavije, Zagreb 1957 * Geografsko družtvo Hrvatske, Zagreb: Geografski glasnik, Zagreb 1957 * Malez Mirko, Zagreb: M a l e z M i r k o : Speleološka istraživanja u. 1953 a 1954. Zagreb Neke pečine i jame duž Cetine, separ. Geografski glasnik, Zagreb 1955 Hôhlenhyänenfund in Slawonien, separ. Bulletin scientifique, Zagreb 1956 Die Hôhle Durkovina in der Hercegovina als eine typische Bärenhôhle, separ. dtto, Zagreb 1957 Paleontološko istraživanje pečine veternice u 1955. god., separ. Ljetopis 62, Zagreb 1957 Pečina Medvednica (Ogulin), separ. Geološki vjesnik 1956, Zagreb 1957 Sušičke jame kod Triblja (Vinodol), separ. Krš, Jugoslavije 1, Zagreb 1957 *** Múzeum Slovenského krasu: C v i j i č J o v a n : Hydrographie souterraine et évolution morphologique du Karst.

Separ. Recueil des Travaux de ľ lnstitut de Géographie alpine, Grenoble 1918 P e r c o G. A n d . : A Postumiai cseppkóbarlang, Budapest Š e r k o A. — M i c h l e r I.: Postojnska jama in druge zanimivosti krasa, Ljubljana 1952 T e r z a g h i K á r o l y : Adatok a Horvát karsztvidék vizrajzához és morfológiájához, A. Magy. Kir. Fôldtani Intézet évkónyve, Budapest 1913 Planinski vestník, Ljubljana, r. 1930—1935, 1940 Gore in Ljudje, Ljubljana 1946, 1941 KÓREA ** Mt. Myohyang and Paikryung Grand Grotto, Kórea International tourist Bureau, Pyongyang 1958 LIBANON * Karbaki Sami, Beyrouth: D a w a b i l i R a y m o n d : Les Grottes de Jeita, propag. publikácia „Liban" 1958 K a r b a k i S a m i : La Grotte de Jeita, Magazíne, Beyrouth 1957 „A1 ouať Ouate", č. 1—16, 1955—1958, Beyrouth MAĎARSKO * Magyar Fôldrajzi Társaság, Budapest: Fôldrajzi Kôzlemények, Budapest, r. 1957, 1958 ** Balász Dénes, Budapest: D r. H u b e r t K e s s l e r : Das Aggteleker Hôhlengebiet, Miskolc 1957 * Bertalan Károly, Budapest: Karszt és Barlangkutatási Tájékoztató, Budapest, r. 1956 a 1957 D u d i c h E n d r e : A barlang mint gyógytényezó, separ. Fôldtani kôzlôny, Budapest 1955 J a s k ó S á n d o r : A Centenáris barlang., separ. Természettudomány 1948 K a d i č O t t o k á r : A Budavári barlangpincék, a Várhegyi barlang és a Barlang tani gyiijtemény ismertetése, separ. Barlangvilág, Budapest 1942 K r e t z o i M i k l ó s : Kadič Ottokár (1876—1957), separ. Fôldtani Kôzlôny, Budapest 1958 A Cserépfalui Mussolinibarlang (Subalyuk). Geologica Hungarica, Serieš Palae ontologica, zv. 14., Budapest 1938 K u c h t a G y u l a : Ismerjiik meg a barlangokat, Miskolc 1958 S z e n e s J á n o s : Barlangkutatás A Sziliczei fennsíkon, separ. Barlangvilág, Buda pest 1942 V é r t e s L á s z l ó : Medveemberek krónikája, Budapest 1957 * Fôldes László, Budapest Vreckový atlas päť rečový, Budapešť 1958 * Jakucs László, Jósvafó: J a k u c s L á s z l ó : Vízfôldtani megfigyelések a Gômôri karszton, separ. A hévforrásos barlangkeletkezés, separ. Hidrológiai Kôzlôny, Budapest 1948 A dolomitporlódás kérdése a Budai hegységen, separ. A Magyarhoni Fôldtani Társulat, Budapest 1949 Adatok néhány Bukkhegységi karsztforrás ismeretéhez, separ. Fôldtani Kôzlôny, Budapest 1950 Aggteleki cseppkóbarlang, Budapest 1952 A békebarlang, felfedezése, Budapest 1953 A barlangi árvizekról, separ. Fôldrajzi Kôzlemények, Budapest 1956 Adatok az Aggteleki hegység és barlangjainak moríogenetikájához, separ. dtto 1956

Aggtelek és vidéke, Utikalauz, Budapešť 1957 * Dr.zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZWVUTSRPONMLKJIHGFDCBA Szabó Pál Zoltán, Pécs: . , D r S z a b ó P á l Z o l t á n : A DélkeletDunantúl felszinfejlodesi kerdesei. Dunan túli Tudományos Gyujtemény 13, Serieš Geographica 6, Pécs 1957 A karszt, mint klimatikus morfológia! probléma, dtto 15, series Geographica 8, Pécs 1957 ** Benický Vojtech, Lipt. Mikuláš: J a s k ó S á n d o r : Morfológia! megfigyelések és problémák a GômôrTornai karsztvi dék délkeleti részében, separ. Fôldrajzi Kozlemények, Budapest 1933 K a d i č O 11 o k á r: A Biikkhegység barlangjai és óslakói, separ. A Termeszet, Bu K e s s l e T H u b e r t :

A zsombolyok keletkezésérôl, separ. Barlangvilág, Budapest

1932 A legúiabb Aggteleki kutatások eredménye, separ. Turisták Lapja, Budapest 1932 Die Aggteleker Hohle, ein 20 k m langes unterirdisches Entwässerungssystem, separ. Zeitschrift fur Hydrológie, Budapest 1933 Az új Ferenchegyi aragonitbarlang, separ. Turistak, Lapja, Budapest 1934 Barlangok mélyén, Budapest 1936 V a s s I m r e: Az Aggteleki barlang leírása, Pest 1831 ** Bukovinský Vojtech, Lietava: Lillafured barlangjai, Miskolc 1955 H o r l u Ä S A V M a g y a r o r s z á g i barlangok s az ezekre vonatkozó adatok irodalmi jegyzéke, Budapest 1914 ** Tatranské múzeum, Poprad: S i e g m e t h K á r o l y : Az Aggteleki cseppkóbarlang, Prešov 1890 *** Múzeum Slovenského krasu: 2 Turistaság és Alpinizmus, Budapest, r. 1903, 1904, 1905, 1906, 19151916, 1921, 1922 Fôldrajzi értesítô, Budapest 1958 NEMECKÁ DEMOKRATICKÁ REPUBLIKA R

0 t

; ľ

r f

W ^ r ľ n d

Urgeschichte, separ. Ausgrabungen und Funde,

R o t h m a l e r ' w . — P a d b e r g : Fruhgeschichte der Landwirtschaft Wissenschaftliche Abhandlungen, Berlín 1957 . Dr Bárta Juraj, Nitra^

H e i l i g t i i m e r

III.

separ.

Kannibalen, Leipzig 1958

H a r T e n s t e i r f E H " a b e t h: Tausend Jahre w i e ein Tag. eine Geschichte der Hôhlenforschung, Leipzig 1956 NEMECKA SPOLKOVÁ R E P U B L I K A * Verband

der Deutschen

Hôhlen und Karstforscher,

Múnchen:

zyxwvutsrqponmlkjihfed

V e r b a n d sn a c h r i c h t e n č. 3 1958

r S S S ^ ' S S S S Í Ä ' S

POĽSKO

Vereins » ,

f " Hungerbrunnen, s e p . ,

bergisches Jahrbuch f. Volkskunde 1957/58

* Instytut geografii, Varszawa: Przeglad geograficzny, r. 1958 * Instytut geologiczny, Varszawa:

W„«em

Kvartalnik Geologiczny, Varšava, r. 1957, 1958 * Akademická Grupa Badaú Górskich, Sekcja Speleologiczna, Wroclaw: A b a l a k o v : Osnovy alpinizma, Moskva 1958 B u r c h a r d P.: Noc bez gwiazd, Warszawa 1958 D o r a w s k i J. K.: Walka o szczyt šwiata, Warszawa 1955 T e n z i n g — U l l m a n : Czlowiek Everestu, Warszawa 1958 * Burchard Przemyslaw, Kraków: B u r c h a r d P r.: Z w y p r a w grotolazow, Warszawa 1957 * Czarnicki Stanislaw: Kraków: G r u s z e c k i A r t u r : O jaskiniach na przestrzeni od Karpat po Baltyk, 1878 C z a r n i c k i — M a l k o w s k i : Stanislaw Staszic jako geolog i jego epoka, War szawa 1958 * Gradziňski Ryszard, Kraków: G r a d z i ň s k i — R a d o m s k i : Utwory naciekowe z „mleka wapiennego" w jas kini Szczelinie Chocholowskiej, separ. Rocznik Polskiego Towar. geologicznego, Kraków 1956 Grotolaz č. 1. 1955, č. 3—4 1956, č. 5. 1957, Kraków * Kowalski Kazimierz, Kraków: K o w a l s k i K.: Jaskinia Netopierzowa kolo Ojcowa, Orlí lot 1949 Jaskinie Polski, ich inwentarizacja i ochrona, separ. Zabytki Przyrody Nieozy wienej, Warszawa 1951 Jaskinie Polski, I, II, III, Warszawa 1951, 1953, 1954 Rozwój speleologii w Europie, separ. Wiadomošci Museum Ziemi, Warszawa 1952 Nietopierze jaskiniowe Polski i ich ochrona, sepa. Ochrona przyrody, Kraków 1953 Fauna jaskiň Tatr Polskich, separ. dtto 1955 Jaskinie Tatrzaňskie, separ. Tatrzaňski Park Narodowy, Kraków 1955 Brekcja nietoperzowa w Podlesicach kolo Kroszyc, separ. Przyroda Nieózywiona, Warszawa 1951 Speleologia, separ. Kosmos, Kraków 1958 S z a f e r W l a d y s l a w : Tatrzaňski Park Narodowy, Kraków 1955 * Zwoliúski Štefan; Zakopané: Z w o l i ň s k i S t.: Z podziemi Tatrzaňskich, Grota Kasprowa nižnia, separ. Wier chy, Kraków 1929 Badania speleologiczne w Tatrach, separ. Wierchy, Kraków 1949 Grota lodowa w Tatrach, separ. Przyroda Nieózywiona, Warszawa 1951 Tatrzaňski rejon jaskiniowy, separ. gwiatowit 1955 *** Múzeum Slovenského krasu: G o e t e 1 W a l e r y : Po latach dziesie;ciu, Kraków 1947 I w i ň s k i J o s e f: Stalaktitowe jeskinie Demenovskie, Lódž 1931 Chrónmy przyrode ojczysta, Kraków r. 1949, 1951, 1958 Wierchy, organ Polskiego towar. turysztycznokrajoznawczego, Kraków, r. 1927, 1929, 1932, 1933, 1935, 1937, 1947, 1948, 1952, 1953, 1954 Taternik, organ Sekcyj turyszt. towarz. tatrzaňskiego, Lwów, r. 1909—1912, Kraków 1913, 1928, 1929, 1931, 1958 R A K Ú S K O * Bundeshôhlenkommission beim Bundesministerium fur Land und Forstwirt schaft, Wien: Protokoll der 3. Vollversammlung der Bundeshôhlenkommission am 26. und 27. Apríl in Wien, Wien 1949 Protokoll der 4. Vollversammlung der Bundeshôhlenkommission am 19. und 20. Juli 1949, WerfenMarkt Protokoll der 5. Vollversammlung der Bundeshôhlenkommission am 23. und 24. Ok tóber 1950 in Peggau

Protokoll der 6. V o l l v e r s a m m l u n g der B u n d e s h ô h l e n k o m m i s s i o n a m 5., 6. und 7. Sep tember 1951 in Salzburg Mitteilungen der H ô h l e n k o m m i s s i o n b e i m B u n d e s m i n i s t e r i u m fur Land und Forst wirtschaft, Wien, r. 1952—1955 B a u e r F r i d t j o f : A u f g a b e n u. Gliederung einer Karstuntersuchung, Wien 1956, zoš. 1. Beiträge z. alp. Karstforschung G ô t z i n g e r G u s t á v : Weitere Beobachtungen uber Karsterscheinungen in den Voralpen, dtto, zoš. 2. B a u e r F r i d t j o f : Zur Verkarstung des Sengsengebietes in Oberôsterreich, dtto, zoš. 3. Die Karstuntersuchungen des Speläologischen Institutes, dtto zoš. 4. W e n d e l b e r g e r G u s t á v : Vegetationsstudien auf d e m Dachsteinplateau, dtto zoš. 5. Z ô 11 J o s e f: Der Einzugsbereich v o n Quellen i m KarstGebirge, dtto zoš. 7. G ô t z i n g e r G u s t á v : Der voralpine Karst und seine Gesetzmässigkeit, dtto zoš. 6. * Museurn fur Bergbau, Geologie u. Technik am Landesmuseum „Joanneum" in Graz: K o p e t z k y G o t t f r i e d : Das Miozän z w i s c h e n Kainach u. Lassnitz in S u d w e s t steiermark, Graz 1957 * Abel Gustáv, Salzburg: A b e l G u s t á v : Die Tantalhohle i m Hagengebirge geologisch betrachtet, 1953 W u n d e r w e l t i m Stein und Eis, Kosmos, Stuttgart 1958 * Trimmel Hubert, Wien: T r i m m e 1 H u b e r t : Verkarstungsfähige Gesteine und H o h l e n Niederôsterreichs, mapka 1 : 500.000, Wien 1954 Das Schneckenloch bei Schônenbach, separ. Jahrbuch des Vorarlberger Landes museumsvereins, Bregenz 1955 Der Strimitzbach bei Gôssl, separ. Hôhlenkiindliche Mitteilungen, 1957 Die Vorderkarhôhle bei Scharnitz, separ. dtto 1957 Die Probleme der alpinen Karst und Hohlenforschung, separ. Festschrift zur Hundertj ahrfeier der Geographischen Gesellschaft, Wien 1957 Die Griffener Tropfsteinhôhle, separ. Carinthia, Klagenfurt 1957 Das P r o b l é m der Untersuchung v o n Hôhlensedimenten, separ. Hôhlenkiindliche Mitteilungen, 1958 Die Hôhle, Zeitschrift fur Karst und Hôhlenkunde, Wien, r. 1957 a 1958 ** Lutonský Al., Lipt. Mikuláš: A n g e r m e y e r E r w i n : Die Eisriesenwelt i m Tennengebirge bei W e r f e n (Salz burg), Wien 1928 C z o e r n i g C z e r n h a u s e n W.: Die H o h l e n des Landes Salzburg, und seiner Grenzgebirge, Salzburg 1926 M i 11 n e r M i c h a e l : Die Einôdhôhle bei Pfaffstätten, B u n d e s h ô h l e n k o m m i s s i o n , Wien 1925 M u h l h o f e r F r a n z : Die Eisensteinhôhle, W i e n 1923 S a a r R u d o l f : Die D a c h s t e i n M a m m u t h h ô h l e bei Obertraun in Salzkammergut, Wien 1922 Die Lurhôhle, Wien 1922 Die DachsteinRieseneishôhle, Wien 1923 W i 11 n e r R u d o l f : Ueber die A s u w e r t u n g v o n Karsthôhlen, Wien 1923 *** Múzeum Slovenského krasu: W a 1 d n e r F r a n z : Die Adelsbergerhôhle, separ. Mitteilungen uber Hohlen u. Karstforschung, Berlin 1925 B a u m w u r z e l n in Hôhlenräumen, separ. Mitteilungen uber Hohlen u. Karstfor schung, Berlin 1932

S t u d i e n an Eiskristallen i m P e r s i f a l d o m der D a c h s t e i n h ô h l e bei Obertraun, Spe läologisches Jahrbuch 1932—33 D a s Salzburger H ô h l e n m u s e u m , separ. Mitteilungen iiber H ô h l e n und Karst forschung, Berlín 1933 Die Einhornhôhle a m H i r m f l i t z s t e i n in der H o h e n W a n d bei Dreistätten, separ. H ô h l e n u. Karstforschung, W i e n 1935 A s c h e n h ô h l e n a m V e s u v , dtto 1935 H ô h l e n i m A u s f l u g s g e b i e t v o n Wien, Jahresbericht der Bundesrealschule, Wien 1937 Die H ô h l e in Šport, W i s s e n s c h a f t u. Kunst, M u n c h e n 1922 R U M U N S K O * Pu?cariu Valériu, Bukuresti: P u ? c a r i u V a l . : Ocrotirea naturii in R. Cehoslovaca, Ocrotirea Naturii, B u k u resti 1958 *** Múzeum Slovenského krasu: B o r b é l y S á n d o r : U t a z á s a skerisorai jégbarlanghoz, Erdély, h o n i s m e r ó folyóirat, K o l o z s v á r 1912 T é g 1 á s G á b o r: U j a b b barlangok az Erdélyi Érchegység ôvébôl és a FejérKórôs H u n y a d m e g y e i vôlgyszakaszáról, Mat. és T e r m é s z e t t u d o m á n y i K ô z l e m é n y e k , B u d a p e s t 1891

S P O J E N ÉzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFED Š T Á T Y S E V E R O A M E R I C K É * National Speleological Society: B u l l e t i n of the N a t i o n a l Speleological Society, N u m b e r 18. 1956, N u m b e r 19. 1957, N u m b e r 20. 1958 T h e N e w s , r. 1957 č. 6—12, r. 1958 č. 1—12 SSSR * Maximovič G. A., Perm: M a x i m o v i č G. A. P e š č e r a Molotovskoj oblasti. Tezisy dokladov Karstovospeleol. konf., Molotov 1946 K u n g u r s k a j a ledjanaja peščera, dtto 1946 G i d r o c h i m i č e s k i e facii r e č n ý c h v o d Molotovskoj oblasti, Doklady nauč. konf. M o l o t o v gos. univ., Molotov 1946 Kratkaja instrukcija po i z u č e n i j u peščernogo ľda i l e d j a n y c h peščer, Molotov skoj gos. universitet, Molotov 1946 O s n o v y u č e n i j a o gidrochimičeskich facijach. Tezisy dokladov konferencii po c h i m i č e s k o j geografii vod, M o l o t o v 1949 G e n e t i č e s k i j e tipy karstovich obrazovanij, D o k l a d y A N SSSR, Moskva 1953 K a l c i t o v y j e p l e n k i ozernych v a n n o č e k peščer, Zapiski Všesoj. miner. obščestva, M o s k v a 1955 D u j u š č i e Kolodcy, V o r o n k y i Treščiny, Izvestija všesoj. geogr. obščestva, M o s k v a 1957 Istočniki presnoj v o d y na d n e morej, Príroda 1956 Korreljacija r e č n ý c h terás i gorizontalnych karstovych peščer, Perm, Trudy komisii po izučenju četver. per., 1957 Ozera kisloe v K i š e r t s k o m rajóne Molotovskoj oblasti i jego proischoždenie, U č e n j e zapiski Molotov. gosud. univer. Molotov 1956 O s n o v n i e tipy gidrodinamičes. p r o f i l e j oblastej karsta karbonatnych i sulfat n y c h otloženij, Doklady A N S S S R 1957 Karst P e r m s k o j oblasti, P e r m 1958 R a j o n i r o v a n j e karsta Uralu i Priuralja, D o k l a d y 4. Všeural. soveščanija po fi zikogeograf. i ekonom.geografič. rajonirovaniju, P e r m 1958

Rajonirovanie karsta SSSR, dtto P e r m 1958 Spisek o p u b l i k o v a n y c h rabot prof. doktora geologominer. n á u k Georgija A l e x e j e v i č a M a x i m o v i č a M a x i m o v i č G. A. — M a x i m o v i č N. A.:zyxwvutsrqponmlkjihfedcbaVUTSROMLKJIHECB Svi d e t e l i prošlogo, M o s k v a 1955 M a x i m o v i č G. A. — G o l u b e v a L. V.: K charakteristike gidrochim. facij karst. vod, Tezisy D o k l a d o v konfer. po chim. geogr. vod, 1949 G e n e t i č e s k i j e tipy karst. voronok, D o k l a d y A N SSSR, 1953 M a x i m o v i č G. A. — K o b j a k G. G.: Charakteristika Ida kungurskoj peščery, dtto 1941 G o r b u n o v a K. A.: Karstovoerozionnye d o l i n y U s v i n s k o g o raj ona k i z e l o v s k o g o k a m e n n o u g o l n o g o bassejna, U č e n y e zapiski Molotovskogo gos. universiteta, 1955 Geomorfologia okrestnostej s. U s f K i š e r f Molotovskoj oblasti, Uč. zapiski M o l o tov. gos. universiteta, 1957 G u s e v a A. N.: K charakteristike gidrochimičeskich f a c i j v o d karstovych ozer, Tezisy dokladov k o n f e r e n c i i po chim. geogr. vod, Molotov, 1949 Speleologičeskij bjulleten, Molotov 1947, č. 1. Karstovedenie trupy m o l o t o v s k o j karstovoj k o n f e r e n c i i 26. 1. — 1. 2. 1947 v gor. M o lotove, v ý p u s t 1, v ý p u s t 4/1948 Učen. zapiski, T o m X , 2, G e o g r a f i j a i geologia, Charkov 1956 *** Múzeum Slovenského krasu: F e r s m a n A. E.: Z a n i m a t e l n a j a mineralogija, M o s k v a 1953 G v o z d e c k i j N. A.: Karst, M o s k v a 1954 R o g i n s k a j a A.: ZarautSai, M o s k v a 1950 Izvestija A N SSSR. Ser. geografičeskaja, r. 1951 I z vesti j a A N SSSR. Ser. geograf, i geofizičeskaja, r. 1951 Izvestija v š e s o j u z n o g o geografičeskogo obščestva, M o s k v a r. 1955—1958 Š P A N I E L S K O * Universidad de Oviedo: Speleon, Revista espagnola de hidrologia, m o r f o l o g i a carstica, espeleologia y cuater nario, r. 1955—1958, Oviedo Espeleologia de Asturias, Oviedo 1955 L l o p i s L l a d ó N.: Karst holofossile et mérofossile, Extrait des publications du Congrés Inter. de Spél., Paris 1953 Sobre las características hidrogeológicas de la red hipogea de la S i m a de la Piedra de S a n Martin (Navarra), separ. Speleon, Oviedo 1954 E1 de Espaňa, separ. Speleon, Oviedo N o cCatalógo i o n e s de Espeleologico speleológia con la description de la Zóna de 1954 la P i e d r a de S a n Martin, Oviedo 1954 , . Observaciones geológicas y morfológicas en el N. de A l m e n a , A l m e n a 1955 Glaciarismo y carstificacion e n la región de la P i e d r a de S a n Martin (Navarra), separ. Geographica, Zaragoza 1955 + Quelques d o n n é e s géologiques sur l e G o u f f r e de la Pierre Saint Martin et q u e l ques observations sur le réseau souterrain L a r r a S a i n t e Engrace, separ. A n n a l e s de Spéléologie, 1955 La cueva de los Cinchos e n la estructura de los alrededores de Ortiguero (Astu rias), separ. S p e l e o n Oviedo 1956 ,. o L l o p i s L l a d ó N. B o i x a d e r a B i o s c a: „Les tunes", f e n o m e n o s carsticos e n los maciňos eocenos delí V a l l e de Ter (prov. de Barcelona), separ. Speleon, L l o ^ ľ L l ' ľ d ó N . F e r n a n d e z J. M. y J u l i v e r t M : A v a n c e al Catá logo espeleologico de Asturias, separ. Speleon, O v i e d o 1954 L l o p i s L l a d ó y R o d r i g u e z d e O n d a r r a : Los f e n o m e n o s c a r s t i c o s d e l Cerro de Gogorregi (Rentería) Guipuzcoa, separ. V o l u m e n H o m e n a j e a D. J. M e n dizabalGortazar, S a n Sebastian, 1956

zyxwvutsrq

* Seminario de História primitíva, Madrid: G i m e n e z R e y n a S.: Memoria arqueologica de la Provincia de Malaga hasta 1946, Madrid 1946 J a n s s e n s P. — G o n z a l e s E c h e g a r a y : Memoria de las excavaciones de la Cueva del Juyo (1955—56), C a r b a l l o J.: Les Grottes d'Altamira, Santander 1958 ŠVAJČIARSKO * Société Suisse de Spéléologie, Sion: Stalactite, Organe de la SSS, r. 1957, 1958 (neúplné) C o t t i G.: Sulla Fauna e Flóra delle Grotte svizzere, separ. Stalactite, Sion 1956 G i g o n R a y m o n d : Découverte préhistorique ä la Grotte du Bichon, separ. dtto 1956 G r o b e t H.: Grottes du Hôlloch, separ. dtto 1956 Grottes des sources du Loqués (Valais), separ. dtto 1957 * Bogli Alfréd, Hitzkirch: B ô g 1 i A.: Die Phasen der Kalklôsung, separ. Verhandl. der Schweiz. Naturfor schenden Ges., Neuenburg 1957 Hochwasser in der Unterwelt, National Zeitung, Basel, 6. I. 1959 Pôdorys jaskyne Hôlloch, „Die Alpen" 1957 B ô g l i — A n n a h e i m — M o s e r : Die Phasengliederung der Eisrandlagen des Wurmeiszetlichen Reussgletschers i m Zentralen Schweizerischen Mittelland, separ. Geographica Helvetia, 1958 G u b s e r M a x : Untersuchungen uber Radioempfang im Hôlloch, separ. Die Hôhle 2/1958 TALIANSKO * Rassegna Speleologica Italiana, Como: Rassegna Speleologica Italiana, 2—3/1949, 3/1950, 1—4/1951, 1—3/1952, 1—3/1953, 1—4/ 1954, 1—4/1955, 1—4/1956, 1 ^ / 1 9 5 7 , 1—4/1958, 1—2/1959 RSI Indici 1949—1953 S a l v a t o r e d e l l ' O c a : Entita'del Movimento speleologico in Italia, separ. RSI 2/1954 Entita'del Movimento speleologico nel Mondo, separ. RSI, Como 1955 Relazione del VI. Congresso nazionale di Speleologia, sep. RSI, Como 1955 Diario di viaggio nelle Grotte dei Dintorni di Postumia, separ. RSI, Como 1955 P a v a n M a r i o — P a v a n M i r t e : Speleologia Lombarda, I. Bibliografia ragio nata, Memoria I, Pavia 1955 B a l a z u c J.: Spéléologie du Département de l'Ardéche, Memoria II, Como 1956 Atti del VII. Congresso Nazionale di Speleologia, Sardegna 1955, Memoria III, Como 1956 Discussioni sull'Organizzazione speleologica Italiana, separ. Atti del VII. Congresso Naz. di Spel., Como 1956 Concorso fotografico. VIII. Congresso Internationale di Speleologia, Como 1956 Speleologia e Grotte turistiche in Italia. Ente Nazionale Industrie Turistiche, Roma 1956 C o t t i G u i d o : Guida alla Ricerca delia Flóra e Fauna delle Caverne, RSI Como 1957 R o n d i n a G i u l i a n o : Iconografia speleologica, segni convenzionali speleologici, RSI, Como 1958 * Anelli Franco; CastellanaGrotte: A n e l l i F r a n c o : Castellana, Arcano mondo sotterraneo in terra di Bari, Castel lanaGrotte 1957

Le Grotte di Castellana e le ricerche speleologiche delle Murge dl Bari, Noci 1950 Sulla probabile presenza del castoro in Friuli, Udine 1951 Per la riconstizione presso le Grotte di Castellana delľ lnstituto Italiano di Spe leologia, Bari 1953 La Grotte delle Mura di Monopoli (Bari), separ. Publications du Congrés Intern. de Spéléologie, Paris 1953 La Speleologia Italiana durante ľ ultima guerra e nel dopoguerra, separ. Atti del l e Convegno Friulano di Scienze Naturali, Udine 1955 zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZW ** Benický Vojtech, Lipt. Mikuláš: Le Grotte ď ltalia, r. 1936 Carta delia Distribuzione delle Grotte nella Venezia Giulia, Tour. Club Italiano, 1925 ** Tatranské múzeum, Poprad: La Grotta del Diavolo Stazione preistorica del Capo di Leuca, Memoria del C. A. U l d e r i g o B o t t i , Bologna 1871 ** Lutonský Al., Lipt. Mikuláš: K y r l e G e o r g : Die Hôhlen der Insel Capri, Wissensch. Beihefte zur Zeitschrift „Die Hôhle" č. 1.

CnEJIHOJIOrM^ECKAH EHEJIMOTEKA MY3EH CJIOBAIJKOrO KAPCTA B. EeHHUKH — M. IOpKOBiMOBa ĽHÓJiHOTCíta M y s e a cucTeMaTHHecKH n o n o j i H H e ľ C H c 1 9 5 1 r . c n e j t e o n o r H i e c K O H H K p a e

BefliecKoá j í H T e p a i y p o H , a c 1957 R. H s a r p a n i w i r u M H N.rj;ÍANNIIMN, K0T0pi,ie nojiyiaeT HJIH nyTeM oúzyxwvutsrqponmlkjifecbaYXWVUTSRPONMLKJIHGFECBA .vieHa HJIH B jjap.

SPELÄOLOGISCHE BÚCHEREI DES MUSEUMS DES SLOWAKISCHEN KARSTES V. Benický — M. Jurkovičová Die Museumsbiicherei wird seit 1951 systematisch durch speläologische und heimatkundliche Literatúr ergänzt und v o m Jahre 1957 an auch durch ausländische Ausgaben, welche durch Tausch oder Geschenke erworben werden, erweitert.

PRÍSPEVOK K DEJINÁM OBJAVU DEMÄNOVSKEJ JASKYNE SLOBODY V. BENICKÝ

Objav Demänovskej jaskyne Slobody mal v periodickej tlači značnú ozvenu a zanedlho, ako z dokladového materiálu vysvitá, zainteresovali sa oň a j príslušné úradné a vládne kruhy. Chýr o veľkolepých jaskyniach v Demänovskej doline sa šíril a ich šťastný objaviteľ Alois Král (obr. 39) bol zahŕňaný zo všetkých strán veľkou pozornosťou, láskou a vďakou. Neveľ kým otvorom v opustenom koryte Demänovky pod Babou začali za Králom vnikať výskumníci a odhaľovať jej čarokrásne podzemie (obr. 42). Ale, ako to už býva pri dejinných úspechoch, mobilizujú sa v zápätí a j nižšie zložky, sebectvo, žiarlivosť a zavše i závisť, ktoré sa potom usilujú prisvojiť si objaviteľské dielo. Tak tomu bolo aj po objave jaskyne Slo body. O podiel na objave začali sa hneď hlásiť pražskí skauti, ktorí v čase objavu táborili pod Demänovskou ľadovou jaskyňou. Ba šírili sa a j reči, že ide o objav jaskyne, ktorá bola už známa atď. atď. Neopodstatnené reči a zprávy nemali však dlhého trvania a vo vrave dní zanikli. Redakcia Krásy Slovenska ešte r. 1938 dostala od Miloslava Stépán ka z P r a h y list s poznámkami a adresami skautov, ktorí sa mali zúčastňo vať na objavoch. List som dostal na vybavenie. Vlastné výsledky vtedaj šieho skúmania, ktoré som uverejnil v Krásach Slovenska, len podopreli Královo prvenstvo. Otvorenou však ostávala iba otázka zhodnotenia spo lupráce ostatných účastníkov, ktorí boli pri objave nápomocní, bez ktorých by sa sám Král do jaskyne nebol dostal. Takéto zhodnotenie mal urobiť sám objaviteľ Alois Král, ktorý však v tomto ohľade bol veľmi precitli velý a dokonca vo svojich prácach o objave nie celkom objektívny. Na príklad neodpovedal na písomné odvolania pražských skautov (obr. 41), ktoré spomína spisovateľ R. Tésnohlídek, na Janoškovu zmienku o opätku z mužskej topánky, ktorý našli pri objavnom postupe vo Hviezdoslavo vom dóme, na moje poznámky o hlásení objavu skautov starostovi obce Demänová a na iné narážky. Preto bolo potrebné k objavu Demänovskej jaskyne Slobody sa vrátiť. Podnet k ďalšiemu spresneniu a zhodnoteniu okolností, za ktorých k objavu došlo, dala n a j m ä zápisnica o objave, ktorú Miloš Janoška ve noval Múzeu Slovenského krasu. Tento historický dokument mi umožnil hlbšie vniknúť do dejín novej, práve sa rodiacej speleologickej epochy, ktorej Janoška, autor turistického Sprievodcu po Tatrách a Demänov ských jaskyniach, a Král boli prvými priekopníkmi. Vzácny dokument citujem doslovne: 93

Zápisnica napísaná v Lipt. Mikuláši dňa 8. augusta 1921 o pol 7. hod. večer v miest nosti školského inšpektorátu (budova štátnej ľudovej školy) na porade účastníkov výskumnej výpravy v jaskyni, ktorú objavil v Demänovskej doline Alois Král, učiteľ v Uhorskom Brode. Prítomní podpísaní. Porade predsedal Miloš Janoška, školský inšpektor, ktorý niekoľkými slovami privítal prítomných, objasnil, že hlavný účel schôdze je zistiť presné, hodnoverné dáta objavenia kvôli histórii jaskyne, dohodnúť sa na tom, ako zamedziť prístup do jaskyne nepovolaným návštevníkom, k ý m sú prípravné práce ešte nie prekonané a poradiť sa o tom, ako pokračovať v ďalších prácach a výskumoch. Prvé úplné a spoľahlivé dáta podal sám prítomný objaviteľ. 3. augusta 1921 o 1. hod. popoludní, po predchádzajúcej prehliadke doliny a potoka, zišiel učiteľ Král pravým otvorom priepadliska násled kom suchoty vyschlého potoka (obr. 42, pozn. V. B.). Vnikol dnu úzkou asi 120 m dlhou chodbou, divoko erodovaným to riečiskom, vyplneným miestami na spodku veľkými žulovými okrúhlicami, ktorou je chôdza veľmi nepohodlná. Touto chodbou zašiel až po miesto, kde z protivnej strany dostáva voda prítok v podobe bystrého potoka. Odtiaľto sa však objaviteľ vrátil z tej príčiny, že nemal žiadneho spoločníka, a tak ani prípadne potrebnej pomoci. Cestu vykonal ta i nazad za jednu hodinu. 4. augusta bol t a m učiteľ Král už so synom tamojšieho horára, Ada mom Mišurom, so skautom Otom Hrabelom z Vršovíc a skautkou Jarmilou Vránovou zo Žižkova. Zostúpili o 9. hod. ráno už spomenutou úzkou chod bou, ktorá pokračuje i za potokom a na jej konci je studňovitý otvor do širších priestranstiev. V ceste pokračovali hore riečiskom, kde sa už tiež nachodia pekné útvary, výsledky erózie vody, škrapy. Klenba je tu už vysoká, chôdza pohodlná. Pomaly sa objavuje kvapeľ. Cesta ich viedla ďalej úzkym otvorom, na spodku vyplneným hlinou, kade je priechod veľmi obťažný a možný len poležiačky. Po prekonaní tohto miesta prišli do vysokého, priestranného dómu, v ktorom sú ohromné balvany pokryté červenými stalagmitmi, taktiež veľké travertínové platne. Král pre nedo statok svetla, taktiež z obavy pred veľ kým labyrintom, zvlášť že účastníci, za ktorých zodpovednosť bola na ňom, boli neodborníci, navrhoval, aby sa vrátili späť. Po trojhodinovom pobyte v jaskyni túto tou istou cestou opustili. Učiteľ Král presvedčený, že objav je mnohosľubný, oznámil toto v Lipt. Mikuláši. Vo výskumnej práci sa teda pokračovalo dňa 7. augusta. Účastníci výpravy boli všetci prítomní porady, taktiež Pavel Stacho, správca vyda vateľského spolku Tranoscius, ktorý sa porady nezúčastnil.* Do jaskyne * Rozumej: Na výprave sa zúčastnil aj Pavol Stacho, ktorý však na porade nebol prítomný.

sme vošli o 3 / 4 10. ráno po spomenutý veľký dóm tou istou cestou, čo učiteľ Král so svojimi spoločníkmi dňa 4. augusta. Odtiaľto šla výprava novými neznámymi partiami, kde sa nám objavovali čím ďalej tým krajšie kvapľové útvary najrozličnejších tvarov, kaskádovíté vodopády, travertí nové studničky atď. Idúc krásnymi veľkými priestranstvami, prišli sme na miesto, kde sa, idúc v predošlom smere, jaskyňa zakončí. Tu sme našli mohutné násypy hranatého, vodou ešte nespracovaného štrku, taktiež trus po netopieroch, z čoho sme usúdili, že sme blízko povrchu, poťažne neja kého otvoru, ktorý sme však nájsť nemohli. Opačným smerom, nahor vpravo, viedla chodba do vyššieho poschodia, kde sme našli najkrajšie kvapľové útvary, nepravidelné stalaktity, neveľké pole stalagmitov, ktoré robilo dojem cintorína, ď alej krásny biely vodopád, padajúci na hlboké dno veľkej siene nižšieho poschodia, ktorým sme už išli. Hore kaskádami tohto vodopádu s malou opatrnosťou sme vyšli do najvyššej časti tejto chodby. Tu boli steny pokryté drobnými vápencovými kryštálikmi, akoby inovaťou. Chodba sa končila. Pre pokročilý čas sme sa dali tým istým smerom na spiatočnú cestu bez toho, žeby sme sa ohliadli po bočných cestách. Po 8 hod. pobyte v jaskyni o 3/4 6. sme jaskyňu opustili. Naspäť idúc sme otáznejšie body označovali telegr. papierovými stuhami. Za týmto sa prikročilo k porade, ako zamedziť vchod do jjaskyne nepovolaným. Uzniesli sme sa teda, že v tomto predbežne i tak iné pod niknúť nemôžeme než to, že sa jeden druhému zaviažeme, že cudzím vchod neprezradíme, iných vodiť do jaskyne nebudeme, ak to len neslúži k prospechu jaskyne, a každý nech si považuje za svoju čestnú povin nosť, poškodenie jaskyne každým možným spôsobom zamedziť. Dohodli sme sa ďalej, že všetci prítomní prvej výpravy budeme sa snažiť vyvinúť úsilnú prácu v ďalších výskumoch tak vnútorného ako vonkajšieho terénu, v prvom rade však, aby sme našli do jaskyne prístup nejší vchod, ktorý by umožnil prípravné práce v jaskyni. Taktiež miestny odbor KCST budeme o tomto informovať a spýtame sa, či chce v tejto veci niečo podniknúť . S týmto sme poverili M. Janošku, ako výborníka odboru, ktorý prisľúbil, že to na najbližšej schôdzke výboru i urobí. Po niekoľkých slovách objaviteľa, povzbudzujúcich k ďalšej práci, a po návrhu, aby sa všemožne podporovala snaha vyvlastniť podď um biersku časť Nízkych Tatier pre národný park, sa porada skončila a účast níci sa rozišli s tým povedomím, že za mnohosľubný objav bude navždy povďačné objaviteľovi nielen mesto Lipt. Mikuláš ale i slovenská a česká verejnosť . J. Krmešský, zapisovateľ Miloš Janoška v. r. v. r. predsedajúci Alois Král v. r. učiteľ Rudolf Petho v. r. Matej Rázus v. r. Poznámka: Prítomných bolo asi 10, ale odišli z porady pred zakončením zápisnice. M. Janoška v. r. 95

Zápisnica zachycuje momenty objavného postupu prvých troch vý prav; zhodnocuje veľkolepý objav z hľadiska turistického a načrtáva program pre ďalšie výskumy a ochranu prírody. Žiaľ, niektoré údaje sú nepresné alebo neúplné. Napríklad konštatovanie, že 3. augusta objaviteľ Alois Král sa dostal len po miesto, kde z protiľahlej strany dostáva voda prítok v podobe bystrého potoka, je v rozpore so zovšeobecnenou mien kou, že 3. augusta prenikol až do Hlavného kaňonu, ako o tom sám píše: „Pronikl jsem velmi obtížné tésným otvorem ponoru a nevlídnou chodbou do velkých prostorú, které nazýváme nyní Hlavným kaňonem." Král ďalej píše: „Jsa si védom významu tohoto objevu a značných fysic kých pŕekážek, jež se jednotlivci tvrdé postavili v cestu, pozval jsem pŕíštího dne z táboru skautú ku pomoci Otu Hrabela a v neprítomnosti ostatních i sl. Jarmilu Vránovou, se kterými vniknul jsem po srázných terasách až do Velkého dómu chaosem obrovských balvanu, tvoŕících veľkolepou avšak ponurou scenerii, rozméry imponujících podzemních prostor." 1 Keby sme teda zápisnicu mali brať za základ, objav Demänovskej jaskyne Slobody museli by sme posunúť na 4. augusta, keďže 3. augusta sa Král dostal len do Objavnej chodby po prítok bočného riečišťa, teda nie do Hlavného kaňonu. Túto nepresnosť či rozpor možno, pravda, vy svetliť a j tak, že v objavených priestoroch Král nemal ešte dostatočnej orientácie. Nepresné a neúplné je i zápisničné konštatovanie, že Král sa dostal Objavnou chodbou po prítok bystrého potoka, odkiaľ sa vrátil z tej prí činy, že nemal žiadneho spoločníka. Král však vo svojom Sprievodcovi po Demänovskej a Svätojánskej doline o 3. auguste píše: 2 „Obrátil jsem se ihned na ponor vyšší a rozechvén konstatuji, že z otvoru za roštím a brevny, sotva 3 dm vysokého, púl širokého, duje mocný pruvan, posel z velikých prostor. Ani ne v hodiné rozšírili jsme s Adamem, synem ho rárky, otvor k protáhnutí stačící. Na lane sjel jsem otvorem do siné s ohromným balvanem, částí bývalého stropu, ubíhajícího do výše. Sle duji pruvan a nános žulových valounú, na kolenou a ležmo déru se vpred, tak uvolňuji ležmo náplav, kde nemožno se provléci a ocitám se ve vol nejších zas síních a vnímám náhle divný hukot, uvédomuji si, že to jediné hledaný podzemný tok, v néjž o nékolik minút pozdéji zírám z nízkeho otvoru, jak peŕejemi hučí v tunelovité chodbé, uvédomuji, že k Vyvé račce nékolik jen set metrú, avšak proti proudu musí existovati prostory na kilometry, až k ponoru na Lúčkách!" Toto je najobšírnejší Králov opis historického objavu z 3. augusta. Král v ňom spomína Adama Mišuru ako korunného svedka, v sprievode 1 Alois Král: Postup objevních prací a popis Demänovského bludišté, Liptovský kras, Jaskyne Demänovského údolia. Zvláštny odtlačok Prúdov, Bratislava 1923, str. 4—14. 2 Alois Král: Slovenský kras. Pruvodce po dolinách Demänovské a Svatojanske. Brno 1922, strán 47.

ktorého k objavnému ponoru sa po prvý raz dostal a za jeho pomoci ponor uvolnil. Skoda, že ani tento opis objavu nie je úplný; nespomínajú sa v ňom podstatné okolnosti, za ktorých k objavu došlo. Alois Král, pokial mi je známe, na Adama Mišuru sa v ďalších svojich prácach už neodvo láva. Zaujímavé, ani Adam Mišura sa o svoju účasť na objave viac nestará. Čo hovorí o objave jaskyne Slobody Adam

Mišura

Objaviteľ Alois Král spomína Adama, syna horárky, ktorý mu pomá hal uvoľňovať objavný ponor. Pozval som Adama Mišuru (obr. 43) a pred ložil som mu niekoľko otázok. Vy ste synom horárky z Demänovskej doliny, ktorý pomáhal A. Krá lovi pri objave Demänovskej jaskyne Slobody? Mohli by ste nám o tom niečo povedať? Áno, veľmi rád. Demänovská dolina je skutočne mojím rodiskom, v ktorej som bol do r. 1930 komposesorátskym horárom. Do môjho obvodu a dozoru patrila aj Demänovská ľadová jaskyňa a dolina až po Ďumbier. Áno, na všetko sa dobre pamätám, ved mal som už na 20 rok. Mám na tieto roky veľmi pekné, ale aj trpké spomienky. Kedy ste sa po prvý raz stretli s Králom? Býval som v tzv. Nižnej (demänovskej) horárni (vyššia bola pre Bo dickú stranu doliny) a okrem hájnictva bol som aj sprievodcom v Ľadovej jaskyni. Dňa 2. augusta 1921, teda deň pred objavom, prišiel Alois Král ako turista do horárne a žiadal vstupenku a sprievodcu do jaskyne. Bol sám a nevychodilo mi íst s jednou osobou. No na naliehanie som nezná meho turistu jaskyňou previedol a podal podrobné informácie o ďalších jaskyniach, vyvieraní Demänovky a jej ponoroch, ktorými mizne do pod zemia, o ktoré sa mimoriadne zaujímal. Keď sme sa vracali späť, požiadal ma, či by som mu aj ponory neukázal; teraz musí sa vrátiť do Mikuláša, ale že na druhý deň príde znovu. Na druhý deň zaviedol som hosťa do jaskyne Vyvieranie. Hukot vody a mohutnosť podzemného toku ho veľmi prekvapili a hovoril, že tu sú veľké jaskyne. Po zbežnej prehliadke Vy vierania Demänovky zaviedol som hosťa k ponoru pod Babou, kde sa voda Demänovky najviac stráca. Koryto bolo úplne suché a miesto, kde sa voda cez skaly a štrk stráca, zatarasené haluzinou a drevom, ktoré jarný príval vody naniesol. Pustili sme sa hneď do uvoľňovania zataraseného ponoru, z ktorého začal ťahať ešte silnejší prievan. Tak vznikol otvor, ktorým bolo možné sa pretiahnuť. 7

Aký bol postup ďalšieho prieskumu ponoru? KeďzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA sme otvor uvoľnili, môj hosť si uviazal povraz okolo drieku, vy ložil dokumenty, napísal mi svoju adresu, aby som v prípade nešťastia vedel jeho synka, ktorý bol tiež s nami, kam zaviesť, a za môjho zaisťova nia začal postupovať do priepasť ovitého otvoru. Predtým sme sa ešte do hovorili, že jedno zatiahnutie znamená povoliť, dvakrát stáť a trikrát, že sa z povrazu uvoľňuje. Prvých 46 m zostúpil kolmo po výstupkoch a lane na dno. Z otvoru som ho videl, ako pri karbidke ide ďalej. Koniec lana som potom uviazal na neďaleký sihliak a čakal výsledok. Asi po troch hodinách čakania začal mi chlapec plakať, kde je jeho tatínek a videl som, že čakať ďalej nemôžem, že sa Královi niečo prihodilo a že ho treba ra tovať. Pri sviečke pustil som sa po lane dolu do ponoru a za stopami po okovaných topánkach pokračoval som tesnou chodbou, kde po kolenách, kde schýlený, a tak dostal som sa až k vode, bystrému potoku, ktorý spod skaly vytekal a zas pod skalou zmizol. Pri vode našiel som časť Králoyých vecí. Riečisko som preskočil a po niekoľkých desiatkach metrov úzkej chodby vystúpil som studňovitým otvorom do veľkého priestoru. Keď som vyšiel z otvoru, konečne som sa vzpriamil a asi 2—3 minúty som čakal, rozhliadajúc sa mohutným priestorom. Vtom som zbadal odľava blížiť sa svetlo. Král, celý bez seba, pýta sa, ako som sa ta dostal. Hovorím, že za stopami pri sviečke. Úplne bledý mi hovorí, že nemôže nájsť vchod, kto rým prišiel. Ukazujem mu otvor, ktorým som sa sám sem dostal (obr. 40, pozn. V. B.). Bol však tak rozrušený, že tomu nechcel veriť. Hovorím: „Tadiaľto som prišiel a tadiaľto sa vrátim, poďte za mnou." Siel, ale stále ešte neveril, že ideme po správnej ceste. Keď sme došli k vode a videl tam zanechané svoje veci, uspokojil sa. Vtedy mu vyhŕklo z duše: „Vy jste mi zachránil život! Dékuji vám!" Tak sme sa dostali obaja do priestoru na zývaného Hlavným kaňonom. Aký bol ďalší objavný postup? Podľa dohovoru Král prišiel na druhý deň znovu. Cestou v tábore skautov pod Ľadovou jaskyňou zavolali sme na pomoc skautov a šli^ sme spolu k otvoru. Známou už cestou dostali sme sa do Hlavného kaňonu, ktorým sme pokračovali napravo po balvanoch a ďalej korytom Mramo rového riečišťa ponad vodné nádržky k Podzemnému prepadaniu až do Veľkého dómu. Jeden zo skautov, ak sa dobre pamätám, bál sa ďalej ísť, ale moja sprievodcovská prax sa i tu na nebezpečných miestach dobre osvedčila. Pri spiatočnej ceste v Hlavnom kaňone minuli sme nenápadný otvor Objavnej chodby (obr. 40, pozn. V. B.), kde predošlého dňa Král poblúdil, a stratili sme aj my orientáciu. Trvalo hodnú chvíľu, kým som na otvor znovu prišiel. A i potom, keď som otvor našiel, skontroloval som najprv 103

jeho pokračovanie až po vodu a až potom som sa vrátil so zprávou, že je to cesta k povrchu. Tak sa skončila naša druhá objavná výprava do Novej jaskyne. Zúčastnili ste sa a j ďalších objavných prác? K tretej výprave ani k ďalším ma Král už nepozval. Úprimne sa pri znám, nemal som žiadnych objaviteľských záujmov ani nárokov, robil som ako teraz, len svoju povinnosť a ako sprievodca jaskýň poslúžil som kaž dému, ako som len mohol a vedel. Demänovská ľadová jaskyňa, do ktorej návštev pribúdalo, ma veľmi zamestnávala a bol som rád, keď som do jaskyne nemusel íst. Vtedy nebolo v jaskyni upravených ciest a elektric kého svetla ako dnes a hostí som vodil pri sviečkach alebo petrolejovej lampe. Bola to veľmi namáhavá a nebezpečná služba. Robil som to, pravda, od chlapčenstva, preto v jaskyniach som bol, ako sa povie, doma. Za istý čas sa zistilo, že popod železný zátvor vchodia do Novej jas kyne nepovolaní ľudia. Král sa domnieval, že chodia bez neho jeho spolu účastníci z Mikuláša a tak ma potom opäť občas pozýval k ďalším výsku mom i k sprístupňovacím prácam — doprave dosák a hranolov cez Objavnú chodbu na stavbu prvých lavičiek a mostíkov, začo som dostával normálnu mzdu. Musím pripomenúť, že moja konvencia ako horára bola veľmi malá a takto som si vypomáhal k živobytiu. Král u nás zavše i prespal a ne chával si výskumný výstroj potrebný k ďalším výskumom. Mišura sa potom z Demänovskej doliny presťahoval do Závažnej Po ruby, kde dodnes býva. Pomoc Janoškovho

Sprievodcu

po Tatrách

Významnú úlohu pri objave zohral a j Janoškov Sprievodca po Tat rách. Král na základe jeho informácií sa dostal do Demänovských jaskýň. Sprievodca opisuje Demänovskú ladovú jaskyňu, Vyvieranie, suché koryto Demänovky s ponormi atď. O Vyvieraní (organická súčasť jaskyne Slo body) sa v ňom píše: „Cez most prídeme pod bralo, spod ktorého sa valí celý potok Demänovky naraz. Napravo je vchod pod bralo. Ponad vodný prúd pôjdeme ď alej do dutiny vodou vymytej. Cez briežok čoskoro sme pri „studni". Hlboká krištálová voda prúdi do skalných rúr. Nik neoba nuje, kto príde túto „Vyvieračku" obzrieť. Potok spod brala vytekajúci na severovýchode vteká pod vrch a tu znova vyjde na svetlo." P r e spe leológa hotový návod k výskumu. Po historickom 3. a 4. auguste Král vyhľadal Janošku (obr. 44) pro stredníctvom Fr. Klimeša, oznámil mu objav novej jaskyne a požiadal ho o spoluprácu na ďalšom objave. Janoška s Králom spočiatku spolupracoval, neskôr sa pre osobné ne zhody tejto spolupráce vzdal. 99

Účast skautov na objave Svedectvo Adama Mišuru nám objasňuje a j účasť skautov na objav nom postupe, ktorého sa domáhali. Skauti Hrabel a Vránová, ktorých Král k ďalším výpravám nepozval, sa zrejme neuspokojili účasťou na objavnom postupe zo 4. augusta, ale pokračovali v objavovaní sami ďalej. Janoška v Krásach Slovenska, referujúc o 5. výprave zo 4. sept. 1921, o tom píše: „Na jeho spodnej kaskáde (Kvapľového vodopádu v Hviezdoslavovom dóme pozn. V. B.) zarazil nás odtrhnutý a tu zostatý opätok z mužskej topánky. Spod neho tiekol nadol hrdzavý pás, špatiac biely vodopád, ale nechali sme ho tam. Mohol tu byť asi 2—3 týždne. Z toho sme usúdili, že skauti — psohlavci —, iní to nemohli byť, i keď sľúbili, že do jaskyne nevojdú a nebudú vodiť druhých, jednako tu boli, a chcejúc liezť hore strmým vodopádom, ktorýsi z nich ostal o opätok kratší." Skauti, ako zo záznamu o opätku vysvitá, pokúšali sa o objavy a j mimo 4. augusta. Tvrdenie, poťažne podozrievanie, že vnikli objavným pono rom pred Králom a Mišurom, je týmto dostatočne vyvrátené. Po objasnení týchto okolností mali by sa pražskí skauti ozvať a bližšie objasniť, kedy prenikli do Hviezdoslavovho dómu. Záver Z dokladového materiálu a jeho rozboru sme zistili, že prvenstvo ob javu Demänovskej jaskyne Slobody patrí nesporne Královi. Alois Král bol prvým a Adam Mišura druhým človekom, ktorí 3. augusta 1921 po prvý raz uvolneným ponorom Demänovky vnikli do jej Hlavného kaňonu. Upodozrievania boli mylné, a zbytočné bolo aj mlčanie Královo, ktoré v y volávalo u samých účastníkov objavu iba dohady, kto vlastne vnikol do jaskyne prvý. Král bol na svoje prvenstvo nesmierne žiarlivý a to jeho záslužnú prácu ubíjalo, že nakoniec sklamaný opustil r. 1932 nielen Lipt. Mikuláš, ale a j Slovensko a utiahol sa do Tišňova na rodnú Moravu. Prácu konzervátora Krála, ktorú v oblasti Liptovského krasu vykonal, i jeho objaviteľské zásluhy si vysoko vážime, len si želáme, aby nebol ď alej zatrpklým, ale tešil sa zo svojej práce spolu s nami. Z dokladového materiálu a jeho rozboru sme ďalej zistili, že účasť Adama Mišuru na objave bola neoprávnene zaznávaná. Adam Mišura je spoluobj aviteľom a patrí mu tiež naša vďaka. Adam Mišura ako sprie vodca Demänovských jaskýň, horár a odvážny lezec, nielenže bol Kráľo v ý m sprievodcom 2., 3. a 4. augusta 1921, ale aj záchrancom jeho života a cenným spolupracovníkom na jeho početných výskumných výpravách. Záslužná je účasť na objave a j Miloša Janošku a jeho mikulášskych priateľov (Július Krmešský, J á n Lichardus, Michal Paško, Rudolf Pethô, Matej Rázus, Ondrej Rázus, Fedor Salva, Miroslav Salva a Pavel Stacho, ktorí sa zúčastnili tretej výpravy; ď alej J á n Benko, Emil Launer ml., Jozef Mačuha, Kornel Mačuha, Adam Paško, prof. Petera a Peter Uhrík, 100

ďalší účastníci piatej výpravy), ktorí s nevšedným záujmom sa zapojili do objavných a výskumných prác. Král s ich pomocou sa 7. aug. 1921 dostal do tzv. horných poschodí (od Rázcestia po dnešný vchod, 28. aug. do dómu Trosiek a Gulového dómu a 4. sept. ďalej až po Veľký stlp v Pekelnom dóme). Miloš Janoška objavné výpravy verne a pútavo opísal v Krásach Slovenska; sú vzácnym odkazom tohto pre slovenskú speleológiu význam ného obdobia. K veľkolepému objavu prispeli nesporne a j priaznivé hydrografické pomery. Všetky vody Demänovky sa strácali v horných ponoroch na Lúč kach a koryto po Vyvieranie bolo suché. Ponor pod Babou bol nielen suchý, ale po jarných prívaloch takmer voľný; Král a Mišura ho za jednu hodinu uvolnili a zliezli. Dnes napr. by to nebolo možné, lebo ponor je zanesený do hĺbky žulovým nánosom a jeho uvolnenie by si vyžiadalo veľa práce a nákladu. Napokon vyslovujem želanie, aby tento príspevok prispel k hlbšiemu poznaniu objaviteľov a ich práce a zvrúcneniu ich vzťahov s početnými návštevníkmi. Literatúra

1921.

Miloš Janoška: Sprievodca po Tatrách, Lipt. Mikuláš 1911, s. 222. Nová veľ kolepá jaskyňa kvapľ ová v Liptove, Národnie noviny, L. Mikuláš, 11.8.

M. J.: Nová veľ kolepá jaskyňa kvapľ ová v Liptove, Krásy Slovenska, L. Mikuláš 1921, r. I, s. 145—149. M. J.: Demänovská jaskyňa ľ adová a kvapľ ová, Krásy Slovenska, L. Mikuláš 1921, r. I, s. 190—192. M. J.: Nová jaskyňa kvapľ ová v Demänovskej doline (Ďalšie výskumy), Krásy Slovenska, r. I, 1921, s. 198—217, 5 obr. Alois Král: Slovenský kras, prúvodce po doliné Demänovské a Svatojanské, Brno 1922, s. 48. Alois Král: Postup objevních prací a popis Demänovského bludišté, Prúdy, r. VII, 1923, s. 4—14. Demänovská jeskyné (Prúvodce), Lipt. Mikuláš 1925, s. 24. Rudolf Tésnohlídek: Demänová, Praha 1926, s. 23—24. Alois Král: Demänovské jeskyné „Chrám Svobody" (Prúvodce), Lipt. Mikuláš 1932, s. 56. cký: Neobjasnené reči okolo objavenia nových Demänovských jaskýň. Krásy Slovenska, N o v ý Smokovec, r. XVII, 1938, s. 96. cký: Kto objavil horné časti Starej ľ adovej Demänovskej jaskyne, Krásy Slo venska, r. XVII, 1938, s. 187—188. V. Benický: Stará ľ adová Demänovská jaskyňa, Krásy Slovenska, r. XVII, 1938, s. 188—189. V. B.: K 20 ročnému jubileu objavenia „Chrámu Slobody", Krásy Slovenska, r. X I X , 1941, s. 97—98. Vojtech Benický: Ako sme objavili Čarovnú chodbu v Chráme Slobody, Krásy Slovenska, r. X I X , 1941, s. 111—113. František Klimeš: Oslavy 25ročného jubilea Demänovských jaskýň, Krásy Slo venska, r. XXIII, 1945—46, s. 195—196, Prívet Frant. Klimeša, predsedu Družstva De mänovských jaskýň. Alois Král: Oslavy 25ročného jubilea Demänovských jaskýň, Krásy Slovenska,

101

r. X X I I I , 1945—46, Časf prívetu konzervátora Aloisa Krála, s. 197—201, Reč A. Krála v D e m ä n o v s k e j jaskyni, s. 210—212. Ľudovít Izák: O s l a v y 25ročného jubilea D e m ä n o v s k ý c h jaskýň, Krásy S l o v e n ska, r. X X I I I , 1945—46, P r í v e t dr. Ľ. Izáka, s. 203—206. V. B.: N o v é D e m ä n o v s k é jaskyne, Krásy Slovenska, r. X X I I I , 1945—46, s. 212— 215. A n t o n Droppa: D e m ä n o v s k é jaskyne, sprievodca, Bratislava 1953, s. 66. A n t o n Droppa: D e m ä n o v s k é j a s k y n e — K r a s o v é z j a v y D e m ä n o v s k e j doliny, Bratislava 1957, s. 290.

K B o n p o c y OB

MCTOPMH

O T K P B I T I I f l flEMEHOBCKOH n E I I J E P B I

„CBOBOFTA"

B. BeHHUKH /LEMOHOBCKUE n e m e p t i B HIISKHX TaTpax OTHOĽHTCH K Haaóojiee .tnaMciinTLiM qexo cnoBaqKHM nenjepaM. Mx KapcTOB&ie n e m e p u M H C T O H H H K H BCÍIOMHHCUDT yjKe cpeHHeBeKOBue ,'IOKYMEIITU. FLEMEHOBCKAA ; i e ; u m a í i n e n j e p a 6i,I;ra n o c e m a e M a

HccjieflOBaTejiHMii H JIK>6H

TejiHMH npiipoflBí y>Ko c Havana 18 BeKa, 'zyxwvutsrqponmlkjifecbaYXWVUTSRPONMLKJIHGFEC ITO flOKa3tiBaiOT Miioro l mcneHHiJe Haanncn Ha ee C T e H a x . 3 r ozyxwvutsrqponmlkjihfedcbaVUTSROMLKJIHECBA a Br y c T a 1 9 2 1 r . A;IOH:S K p a j i c ÄFLAMOM M M i n y p o M n p o m i K J i H BXOAOM BHCOX

niero nofl3eMHoro p y c n a „IlemepoH

CBO6O;UJ".

FLEINEHOBKH

BHOBB

oTKpbiThie n e m e p u ,

nasuBacMi.ie Tenepi.

B c T a T t e AOIIOJIHHIOTCH H O6T.HCHHK>TCH 06ET0HTEJITCTBA, n p a

Topwx fiujio coBepmeHo OTO BejiflKojieimoe OTupMiue B 1921 r .

B E I T R A G ZUR GESCHICHTE DER E N T D E C K U N G DER GROTTE S L O B O D A (GROTTE DER FREIHEIT) IN D E M Ä N O V Ä V. B e n i c k ý Die Grotten v o n D e m ä n o v á in der N i e d e r e n Tatra g e h o r e n zu d e n b e k a n n t e s t e n Grotten der T s c h e c h o s l o w a k e i . Ihre Karstgrotten und q u e l l e n w e r d e n schon i m Mittelalter e r w ä h n t . D i e Eisgrotte v o n D e m ä n o v á w u r d e schon zu B e g i n n des X V I I I . Jahrhunderts v o n Forschern und N a t u r f r e u n d e n besucht, w a s die z a h l r e i c h e n W a n d i n s c h r i f t e n b e w e i s e n . A m 3. A u g u s t 1921 drangen A l o i s Král und A d a m Mišura durch e i n unterirdisches, v e r l a s s e n e s FluĎbett der D e m ä n o v k a zu w e i t e r e n Grotten, der h e u t i g e n Grotte Sloboda, durch. D i e Arbeit ergänzt und erklärt die U m s t ä n d e , unter w e l c h e n es zu dieser grofiartiger Entdeckung i m Jahre 1921 kam.

Z DEJlN MÚZEA SLOVENSKÉHO KRASU VOJTECH BENICKY

Vznik múzea úzko súvisí s národnopolitickými snahami a túžbami slovenského Iudu. Plameň nadšenia, ktorý vyšľahol zo srdca širokej slo venskej pospolitosti pri založení Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1893), preskočil činorodé i do Lipt. Mikuláša. A tak r. 1904 založil tu J á n Volko (obr. 51) so spolupracovníkmi a priaznivcami z podnetu Andreja Kmeťa (obr. 50) prvé liptovské múzeum, tzv. Liptovskú zbierku, a r. 1928 Múzeum Slovenského krasu, ktoré pokra čuje v začatej činnosti. Liptovská zbierka pozostávajúca z troch vitrín (prírodnín, historic kých pamiatok a knižnice) bola umiestená v tzv. Meštianskom kasíne (hostinec a hotel Čierny orol, obr. 48) a jej cieľom bolo zachraňovať a bu diť záujem o prírodné a kultúrne bohatstvo Liptova a jeho ľudu. Neusporiadanosť sociálnych a národnostných pomerov pred prvou svetovou vojnou doliehala na národ čím ď alej t ý m viac. J á n VolkoStaro horský (pseudonym, pod ktorým Volko za RakúskoUhorska písal do slo venských časopisov a ktorý si i po r. 1918 pridáva) vo svojich rukopisných pamätiach píše: „Ovzdušie v tom čase bolo nám Slovákom nanajvýš ne prajné; maďarizácia zúrila a slovenského národa nebolo. Co si mal v tom čase počať prebudený Slovák? Zomkli sme sa dokopy a pracovali, každý po svojom, práca bola našou jasnou a presvedčivou odpoveďou." Po sotva trojročnom jestvovaní Liptovská zbierka s kasínom sa z fi nančných príčin presťahovala do menších miestností (nájomca Čierneho orla nebol spokojný s „takými hosťami, čo málo pijú a málo tŕžia" a ka sínu dal výpoveď — rukopisné pamäti prof. Jána VolkuStarohorského). Casť zbierok prešla teda do nových miestností kasína a do súkromnej držby, časť, n a j m ä prírodovedná, sa dostala na pôjd domu otca J á n a Volku, klobučníka v Lipt. Mikuláši, Rázusova 39 (obr. 45). Za takejto situácie priaznivci a podporovatelia zberateľského krúžku kasína (Branko, Lacko, Václav Vraný, Jonáš Guoth, Rehor UramPodtat ranský, Adolf Kálay) pracovali ď alej viac literárne a vedecky. Volko po skončení štúdií odišiel z Lipt. Mikuláša, učiteľ Vraný sa stal kustódom Slovenského národného múzea v Martine. Aj ostatní členovia pokračovali v činorodej práci na svojom mieste a svojím spôsobom. J á n VolkoStarohorský vrátil sa r. 1919 do rodného Liptova a na mi kulášskom gymnáziu nastúpil miesto profesora. Preniesol zbierky na ústav (obr. 46), organizoval spolupracovníkov a oživoval myšlienku Lip 103

ovskej zbierky Spocia ku v rámci ústavu, na ktorom učil, neskôr samo statne. Liptovská zbierka v miestnostiach prírodopisného kabinetu mala cestne miesto no nie nadlho. Predmetov pribúdalo a zbierka sa stávala nepohodlným hosťom ústavu, ktorý mal iný cier Tak dozrievala myšlienka múzea. Dňa 24. mája 1928 zišli sa kultúrni a verejní činitelia, aby riešili otázku zbierok a múzea. Po dvo/ročnom prípravnom období dňa 2. júna 1930 založilo sa Kuratórium Múzea S o

^Äprebral0

starostlivosť 0 zbierky a

Blízkosť Demänovských jaskýň a čulý objaviteľský ruch okolo nich davali muzeálnym snahám nový smer. Názov Liptovskej zbierky Lip tovského múzea osvojilo si po roku 1918 múzeum v Ružomberku a v Lipt ml h Z L ! ľ t o V S l ľ j Z b Í e r k y V Z n M ° M ú z e u m Slovenského krasu ktoré ma predovšetkým dokumentovať prírodné a kultúrne bohatstvo horného Liptova a jaskyne a krasové zjavy Slovenska Krásny a široký program. Stojí za ním Kuratórium, ktorého činovníci sa pravidelne schádzali a snovali plány, ako pomôcť Múzeu Slovenského

S ' F ^ n ? T ? r V Í e d n : o J ° Z e f S t U C k n e r ( 1 9 3 °>' E ™ Smatek (1931— 1933) Fran s e k Klimes ( 1 9 3 4 1 9 3 5 ) , dr. Ján Beňovský ( 1 9 4 0 1 9 4 5 ) inž ( 1 9 4 6 1 9 4 8 ) , Vladimír Bohmer ( 1 9 4 9 ) azyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYWVUTS pral Ján Volko L r í horsky ktorý muzeum po odbornej a ideovej stránke viedol celkom bez platne ( d o r. 1947), ale z nedostatku času a odborných s p o l u p r a c o v n í k o v pokračoval v budovaní (bez platených zamestnancov) vla^tne^podTa sta rého programu. Je síce už viac záujemcov o kras a askyne, ale sú roz trúsení a neorganizovaní. v n J ^ ? U r ? í Í a ° V y b u d o v a n i e M ú z e * Slovenského krasu priamo v Demänovskej doline ostávali ďalej len snahami. Riešenie otázky muzeál nej budovy, muzeálnych priestorov v Lipt. Mikuláši azda i z tejto príčiny ostavalo na mŕtvom bode. Kuratórium roku 1930 získalo síce tri miestností v severozápadnej časti prízemia župného domu (obr. 47), a postupne ďalšie, ale aj to je len dočasné, núdzové umiestenie, o miestnosti treba ustavične bojovať. Roku 1938 evakuovala sa do múzea krasová zbierka

ÄÄ

v š a k r1947 múzeu vzali 1 za cenu

Zbierky V žu nom dome rfo,tlevÍínOUráľ°U1Zhr0maŽdené P ohrozoval ne dostatok kancelárskych priestorov. Väčšia časť zbierok sa presťahovala už r. 1948 do Mikovskeho domu vo Vrbici a v župnom dome ostala len časť prírodovedná, aj to nie nadlho. Muzeálne snahy v Lipt. Mikuláši stále ešte nemali vyhraneny charakter. Múzeum sa budovalo až do roku 1949 v pod state ako okresne vlastivedné múzeum, i keď jeho charakteristickou črtou boli kras a jaskyne. Zatiaľ čo práca v Lipt. Mikuláši (najmä po odchode prof. VolkuStaro horskeho z múzea) viazla, zakladá sa dňa 15. apríla 1944 v Martine Jas kyniarsky sbor KSTL, ktorý si myšlienku budovania Múzea Slovenského u dal do sv ° l h o Programu. Konečne 10. septembra 1949 vznikla Slo

104

venská speleologická spoločnosť so sídlom v Lipt. Mikuláši, ktorá na celo národnom podklade sa ujala budovania múzea, ako špeciálneho speleolo gického múzea. Prenajala budovu okresného súdu, zriadila tam pracovne, prijala zamestnancov, ktorí začali uskutočňovať program špeciálneho kra sového múzea. M

z á b " ! v u o p c* y, é i.zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYWVUTSRQPO ý.

J o * « r . é t i n lt44

ÉR

i w*m* « » l

« «

" sSÉÉlllľ TBiiii4NSk í ,,,,,

mam.

&MtmSäá A WÍÍÄÉ

Múzeum Slovenského krasu sa 1. januára 1952 poštátnilo. Otázka pro filácie múzea dostala sa pred Kolégium povereníka kultúry, ktoré potvrdilo špeciálny charakter múzea, a počínajúc dňom 1. apríla 1954 zaradilo ho medzi celoslovenské ústredne spravované múzeá (obr. 49). To, o čo sa usilovala generácia pred nami, uskutočnilo sa až v dnešnom ľudovodemo kratickom zriadení. 105

Literatúra Múzeum Slovenského krasu v Lipt. Mikuláši, Slovenské múzeá, ich vznik a pre hľad zbierok, zredigoval inž. Miloš Jurkovič, Martin 1945, str. 88—92. V. Benický: Z dejín a práce Múzea Slovenského krasu, Múzeum, štud. a inform. materiál, Bratislava 1954, č. 4, s. 15—22. Michal Lukniš: SSS ustanovená 10. 9. 1949 pri Múzeu Slovenského krasu v Lipt. Mikuláši, Zemepisný sborník, Bratislava 1950, roč. 2, s. 92.

M3 H C T O P H I I MY3EH CJIOBAlJKOrO

KAPCTA

BoiÍTex Hen n UK n B03HHKH0BeHlie HAFLEHÍFLAMII

My3eH

TeCHO

CBHSaHO

HapOflHOnOJIHTHieCKHMll

CTpOMJIGHHHMH

cnoBauKoro Hapofla. BocTopr, KOTopuä oxBaTHji H3 cepjwa m a p o K o n cJioBauiíoii o 6 RU o < 'T B c N no c T N npH 3ajio3KeHHii Myaethioro cjioBaijKoro oômecTBa (1893 R . ) , nepeôpocnjiea H Ha J I H H T O B C K H H MHKyjiara. H

I I TAK B 1 9 0 4 r . T y T OCHOBBIBAET H H B O J I K O BMECTE c o CBOHMH c o T p y / U I N I ; N M N H C T O P O H HHKaMit n o HHMUHaTHBc A n / i p c i i K M e T H n e p B B i i i jiiinTOBCKHH M y s e i i , TaK Harsi.iBaeMyK) J I H i i T O B c i c y K j KO;IJICKIÍHK), a B 1 9 2 8 r . M Y S E I I c j i O B a n ; K o r o K a p c T a , npoflomKaeT H a n a T y i o /LEÍITE.IBIIOCTR.. M y s e ä c o 3 f l a B a j i c a UN;IOTI> ,no 1 9 4 9 r . B C B o e i i 0 C H 0 B e K a K K p a c B o i í KpaeBe;ciecKHií My3eií, H a TO, 'ÍTO e r o OCHOBHOÍÍ 'ICJITOÍÍ 6I.IJIH K a p c T H n e m e p u . 1 0 c e H T H Ô p a 1 9 4 9 R. B 0 3 H H K a e T C j i o B a n ; K o e c n e j i e o j i o r n q e c K o o OÔIHCCTBO C B JIHII TOBCKOM M H K y j i a i n e , K O T o p o e H a o ó i u e n a p o ; i n o i i 0c,H0Be B3HNOCB 3 a My.'ion, KaK cneijHanbHoro My3en. 1ro íiiniapa 1952 Myaeii iJauM0iiajiH3npyeT<:H. B o n p o c o i i p o t J i H j í c M y s e a CTaBHTCH n e p e ; i K o j u i e r M e ä y n o j r a o M o > i e H H o r o l i p c A C T a B i i T e j i b CTBA Ky j i i . T y p i . i , KOJIJIOIIIÍI n o , ( T Bo p > K ; i a e T c n e n , H a j i b H b i i i x a p a K T e p M y a e a H , H a i H H a a c 1 r o a n p e / i a 1 9 5 4 r . , 3a<incjiínoT e r o M e w ^ y o o m o c j i o n a n i u í M H uoHTpajiBinjMH MyaeaMH.

KoiopwH

HecMOTpa

enejieojiorHiecKoro

n,eHTpoM co3jiaHiie

zyxwvutsrqponmlkjihfedcbaVUTSROMLKJIHECBA

AUS DER GESCHICHTE DES MUSEUMS DES SLOWAKISCHEN KARSTES Vojtech Benický Die Entstehung des Museums hängt eng mit dem nationalpolitischen Bestre bungen und der Sehnsucht des slowakischen Volkes zusammen. Die Flamme der Begeisterung, welche in den Herzen der breiten slowakischen Gemeinschaft bei der Grúndung der slowakischen Museums Gesellschaft (1893) aufloderte, sprang tat kräftig auch auf Liptovský Mikuláš uber. Und so grúndete hier im Jahre 1904 Ján Volko auf Anregung von Andrej Kmeť mit Mitarbeitern und Gônnern das erste Liptauer Museum die sogenannte Liptauer Sammlung und im Jahre 1928 das Museum des Slowakischen Karstes, das die begonnene Tätigkeit fortsetzte. Das Museum entwickelte sich bis 1949 hauptsächlich als Bezirksmuseum fúr Heimatkunde; Grotten und Grottenwesen bildeten jedoch seine charakteristischen Zúge. Am 10. September 1949 entstand die Slowakische Speläologische Gesellschaft mit dem Sitze in Liptovský Mikuláš, welche auf ganz staatlicher Grundlage den Ausbau des Museums als spezielles speläologisches Mu seum unternahm. A m 1. Januar 1952 úbernahm der Staat das Museum. Das Kolle gium des Beauftragtenamtes fúr Kultur bestätigte den Spezialcharakter des Mu seums und reihte es vom 1. April 1954 unter die ganzslowakischen zentral geleite ten Museen ein.

BOGAZ SVÄTOPLUK KAMEŇ

Krasový útvar bogaz je v našom krase pojmom takmer neznámym. V našich krasových oblastiach dosial nebol opísaný, čo bolo zavinené iste tým, že je tvarové dosť podobný závrtom. Klasický bogaz, nachádzajúci sa n a j m ä v Dinárskom krase, opísal S. M. Milojevič, ktorý ho charakterizuje ako pretiahle, úzke, na oboch koncoch uzavreté depresie, alebo skalné prí kopy. Ich rozmery sú obyčajne od 20 do 50 m dlhé, šírka býva 4—5 m, m a j ú nerovné dno a sú alebo priame, alebo zakrivené. Nachádzajú sa oby čajne na škrapových poliach. Od vyerodovaných korýt riečnymi tokmi sa značne odlišujú. Sklon ich dna nezávisí od sklonu okolného terénu. V puk linách na ich dne sa nachádzajú príležitostné ponory, odvádzajúce zrážkovú vodu. Ich nerovné dno je vyplnené niekedy skalnou drťou, alebo aj terra rosou a nachádzajú sa na ňom a j menšie vyvýšeniny. Steny bogazu sú strmé až kolmé, hĺbka priehlbeniny býva skoro rovnaká ako jej šírka. Bogaz vzniká na zvislých puklinách, ktoré sa korozívnou činnosťou vody rozširujú, až vznikne podlhovastá priekopa. Hydrologický a geomor fologicky sa bogaz približuje bežným závrtom. Pri vzniku bogazu pôsobí obyčajne len korozívna činnosť vody, ktorá sa viaže na vznikajúce pukliny. Neuplatňuje sa tu zložka erozívna. Vo vývoji bogazu môžeme zistiť dve fázy. Pri prvej nastáva rozširovanie zvislých puklín, prechod na škrapy a rozšírenie, až vznikne zárez — bogaz. Druhá fáza je charakterizovaná tým, že postupným korodovaním vápencov v okolí bogazu sa mení a j ich roz pustnosť, nastáva mechanické odlamovanie okrajov bogazu, rozpustnejšie vrstvy pohltia vodu pritekajúcu z povrchu a tak sa bogaz začne meniť na normálny závrt. V Muránskom krase nachádza sa spomenutý útvar, a preto mu v e n u j me trocha pozornosti. Na južných výbežkoch vápencovej dosky Muránskej planiny, na západ od vrchu Cigánka v bezprostrednej blízkosti Muráňa sa nachádzajú tri priehlbeniny, odpovedajúce svojím vzhľadom bogazu. Tieto útvary ležia asi 200 m za školou v Muráni, v nízkom borovicovom lesíku pri starej ceste vedúcej na hrad. Útvar leží v nadmorskej výške 420 m. Smer pozdĺžnej osi troch samostatne vyvinutých útvarov je približne SJ. Sklon svahu je asi 25° k juhozápadu. Všetky tri útvary tvoria spolu pre tiahly trojuholník, obrátený vrcholom k juhu. Bogaz 1 (mapka 2) vytvára hlboké, na oboch koncoch uzavreté koryto, dlhé 60 m a maximálne 20 m široké. Pomerne veľká šírka je daná tým, že tento prvý útvar je vytvorený z dvoch samostatných rázsoch, ktoré sa postupne koróziou spojili. Asi 30 m 107 Slovenské múzeum ochrany prírody

a j askyniarst va 0 3 1 0 1 L i p t o v s k ý Mikuláš

SV od bogazu 1 sa nachádza druhý útvar (bogaz 2, pozri mapku 1), ktorý sleduje smer prvého a je len kratší a širší. Tretí útvar (bogaz 3) nachádza sa 60 m SZ a je tiež veľmi pekne vyvinutý. Bogaz sa tu vytvoril v dolo mitoch, ktoré svojím ľ ahkým lomom umožnili jeho vznik na zvislých puk linách. Bogaz 1 dosahuje dĺžky 60 m a šírka jednotlivých zárezov je 4—6 m. Hĺbka zárezu sa pohybuje od 4—7 m. Zakreslená časť je vybudovaná z dvoch samostatných, zbiehajúcich sa vetví. Na dne bogazu, ktoré je ne rovné a členité, nachádza sa odpadaný materiál a vyčnievajú z neho v y výšeniny a skalky. Okraj bogazu je ohraničený strmými stenami od oko 108

litého terénu. Útvar morfologicky patrí do prvej fázy vývoja rozširovania puklín a tvorenia skalnej priekopy. Terén v okolí bogazu je neporušený, porastený borovicou; v priekopách bogazu sa uchytila tiež borovica a breza. Bogaz je po celý rok bez vody, len na jar odvádzajú pukliny na jeho dne snehovú vodu do nižšie položeného závrtu a lomu na J V od útvaru 1. V prvej časti hlbokého zárezu nájdeme hrob neznámeho vojaka, padlého v SNP. Bogaz 2 susedí na SV s opísaným útvarom. Vytvorila sa tu priekopa dlhá 50 m, 5—6 m široká. V strede tohto útvaru je niekoľko samostatných útesov, ktoré ostro kontrastujú svojimi strmými stenami. Bogaz 3 uzatvára celkový útvar na SZ a v jeho strmých vytvorili a j menšie jaskynky. Hlavná vetva útvaru je asi 70 m zárezu je 5—7 m a hlbka na konci dosahuje až 8 m. Severne od bogazu sa nachádzajú menšie pašienky, preto časti ohradený dreveným plotom. Bogaz je ľahko prístupný, nachádza len niekoľko metrov od cesty vedúcej na Muránsky

stenách sa dlhá, šírka je v tejto pretože sa hrad.

BOľ A3 CBHTonjiyK KaMen

B MypaHCKOM Kapcie 6wna oÔHapyweHa KapcioBaa <{)opMan,HH 6 o r a 3 —zyxwvutsrqponmlkjifec JJO CHX n o p oniicaHHaa TOJibKO C. M. M H ji O e B hytsronmlkjhedcbaVSPONLKJIEA h e M B HHHapcKOM KapcTe. E o r a 3 B03HHKaeT OTKOpOSHBHOH fleHTejIbHOCTH BOflbl, 06pa30BbIBaeT npOTHJKHbie p y c n a , KOTOpblX HaKJIOHH He 3aBHCHT OT HaKJioHa MECTHOCTH. H a q a n b H a a CTa/ina B03HHKaeT Ha BepTHKanbHbix TpenjiiHax, nocTeneHHO p a c n m p H i o i H H x c H Bofloň. Bora3 y M y p a H H 06pa30BaH TpeMa K a HaBaMH, Ka>Knaa H3 H IIX JIJIH H OH OKOJIO 60 M, urapHHoií 5—20 M H rjiyÓHHoň 2 — 8 MeTpoB. JlewHT Ha 420 M BMCOTM Ha,i ypoBHeM Mopa n coaaan B ^ojioMHTax. B O G A Z S v ä t o p l u k K á m e n In d e m Karst v o n Muráň ist die Karstformation Bogaz entdeckt worden, die bisher nur v o n S. N. Milojevič bei d e m Dinarer Karst b e s c h r i e b e n wurde. B o g a z entsteht durch die korosive W a s s e r w i r k u n g und bildet l a n g e Betten, deren N e i g u n g nicht v o n der Terrainneigung a b h ä n g i g ist. Das A n f a n g s s t a d i u m entsteht in den vertikalen, durch Wasser sich erweiternden, Rissen. Die B o g a z F o r m a t i o n bei Muráň w u r d e v o n drei Gräben gebildet, deren L ä n g e cca 60 m, Breite 5—20 m u n d T i e f e 2—8 m erreicht. S i e liegt in 420 m Meereshóhe.

Z P R Ä V Y

ZPRÁVA O ČINNOSTI MÚZEA SLOVENSKÉHO KRASU ZA R. 1958

v .zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJI BENICKÝ

Organizácia. Pracovný kolektív veľa úsilia a času venoval r. 1958, po dobne ako v rokoch predchádzajúcich, zabezpečovaniu a prehlbovaniu ideových, organizačných i materiálnych základov múzea. Vyriešila sa otázka doplnenia odborných kádrov. Na uprázdnené miesto odborného asistenta má konečne nastúpiť Pavol Janáčik, prom. geograf. Po niekoľkoročných prieťahoch zrušila sa v budove bytová jednotka, ktorá znemožňovala využiť prízemie pre muzeálne účely, a zriadila sa nová pre zamestnanca múzea, ktorú však prechodne zaujal starý nájomca. Pre rok 1959 bola pripravená generálna oprava zrušenej bytovej jed notky, ktorá i s ostatnými priestormi sa adaptuje pre výstavné účely. Urobila sa kolaudácia II. a III. etapy generálnej opravy, v rámci ktorých sa adaptovali priestory bývalej väznice a pokrytá bola strecha. Roku 1958 múzeum začalo vydávať Slovenský kras, vlastný speleologický sborník a urobili sa prípravy pre vydanie druhého ročníka. Múzeum zvolalo do Lipt. Mikuláša aktív dobrovoľných speleologických pracovníkov, na ktorom sa prediskutovala otázka organizovania dobrovoľných pracovníkov pri múzeu. Návrh stanov a vyhodnotenie aktívu bolo postúpené Povereníctvu školstva a kultúry na ďalšie riešenie. Múzeum udržovalo spojenie a spoluprácu so Zemepisným ústavom — vý skum jaskýň — SAV v Lipt. Mikuláši, Archeologickým ústavom SAV v Nitre a Cs. akadémiou vied, II. sekciou v Prahe (Československý kras) a Krasovou sekciou Společnosti Národního musea, z ktorej plynul speleológii všeobecný prospech. Rozšírila a zinteznívnila sa spolupráca múzea so zahraničnými speleo logickými inštitúciami a spoločnosťami v SSSR, Poľsku, Maďarsku, Rakúsku, Juhoslávii, Bulharsku a Taliansku. Veľmi užitočná bola najmä účasť pra covníkov múzea na výstave „Podzemný svet" pri II. medzinárodnom speleo logickom kongrese v Bari, ktorej sa dostalo aj osobitného uznania. Adaptáciou chaty pri Domici bola zrušená Domická zbierka, ktorú múzeum zachránilo a zabezpečilo v rámci MSK využitia jej exponátov. Riaditeľ ústavu sa zúčastňoval prác v podkomisii plánovacej komisie rady ONV, komisie Cestovného ruchu, ktoré pripravovali podklady pre rajónový plán Liptova a Demänovskej doliny, a prác v Poradnom sbore pre veci jaskýň a krasových zjavov PSK. Úsilie múzea smerovalo tiež k zjednoteniu vstupného do Demänovských jaskýň a múzea a to v záujme lepšieho osvetového využitia expozície múzea a jaskýň. Vedeckovýskumná činnosť. Riaditeľ zorganizoval komplexný kolektívny speleologický výskum krasových zjavov v okolí Vemáru, hlavne Kešelovej 111

d ie r y a s e ve r n é h o o k r a j a M u r á n s k e h o k r a s u , u s k u t o čn e n ý v d ň och 10 .—16 . a u gu s t a 1958 za ú ča s t i 20 d o b r o vo ľn ých s p e le o ló go v a za in t e r e s o va n ých ve d e ck ých p r a co vís k . Vý s k u m p r in iesol o b j a v n o vé h o p o n o r n é h o h o r izo n t u j a s k yn n e j s ú s t a vy Če r ve n e j Sk a ly. Vyp r a c o va l id e o vé p o d k la d y p r e d io r á m u Do m ice a o d d e le n ia J a s k yň a a člo ve k a n a p ís a l p r ís p e vo k k d e jin á m o b j a ve n i a D e m ä n o vs k e j j a s k yn e Slo b o d y.

Publikačná činnosť. P r v ý r očn ík Slo ve n s k é h o k r a s u s r u s k ým i a n e m e c k ým i s ú h r n m i vyš i e l vo Vyd a va t e ľs t ve Os ve t a n á k la d o m 1000 e xe m p lá r o v. J e h o vyd a n i e d o t e r a z r e gis t r o va li: Ku l t ú r n y živo t z 2. 5. 1958 , P a m i a t k y a m ú ze a č. 4, M ú ze u m č. 3., Ľu d z 15. 7. 1958, U čit e ľs k é n o vin y zo 4. 9. 1958 , Lid o vá d e m o k r a cie zo 14. 9. 1958 , R u d é p r á vo z 25. 8. 1958, N a š a ve d a č. 10 a p r a vd e p o d o b n e a j in é . Vý j d e n i e s b o r n ík a u vít a li: d oc. d r . M. M a h e ľ: „P r a j e m Vá m p r i p r íležit ost i vyd a n i a p r vé h o čísla t o h t o význ a čn é h o ča sop isu ve ľa zd a r u "; a k a d e m ik p r of. d r . R. Ke t t n e r : „J e t o ve lm i h e zk á p u b lika ce , k t e r o u js e m si s v e l k ý m zá j m e m p r oh léd l. Teší m n e, že js t e t a m t a k čilí a p ŕ e ji Vá m do d a lš ích let m n o h o ú s p é ch ú "; d r . in ž.zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJ St. J a n š á k : „Ke d ys i zá b a vn á t u r is t ik a s t á va s a vá žn o u ve d e ck o u d is cip lín ou , s k t o r e j výs le d k a m i m ô že m e s a s m e lo u k á za ť p r ed a k o k o ľve k k r i t i c k ým s ve t o m "; d r . M ich a l M a r k u š : „G r a t u l u j e m Vá m sp eleológom , že s a Vá m p o d a r ilo zos t a viť t a k é p e k n é číslo. Z k a žd é h o r ia d k u „d ýc h a " Va š e ja s k yn i a r s t vo "; d r . J á n Se n e š : „Ď a k u j e m a zá r o ve ň a j b la h o že lá m , d ú fa m , že ď a lš ie h od n ot n é čísla n a s l e d u j ú "; p r of. d r . J osef Ku n s k ý : „J e t o ve lm i h ezké, zá s lu žn é a já v í m ze zskušen osti, j a k á j e t o p r á ce a b o j s e vš e m i p r e k á žk a m i "; d r . J a r o s la v Do s e d la : „Slo ve n s k ý k r a s m á vys o k o u o d b o r n o u ú r o ve ň i ve lm i d ob r ou gr a fick o u ú p r a vu . Té š ím s e již n a d a lší r o č n í k y"; d r . V. Bu d i n s k ý Kr i č k a : „Slo ve n s k ý k r a s s a m i ve ľm i p á či. J e t o p e k n ý ú s p ech s lo ve n s k e j s p eleológie. Bla h o že lá m . U k á za l s a p r ík la d n a š im v e ľ k ý m m ú ze á m "; d r . J u r a j Bá r t a : „U ve r e j n e n á b ib lio gr a fia j e z ve d e ck é h o h ľa d is k a v e l k ý m k la d o m s lo ve n s k é h o j a s k yn i a r s t va a r o vn a k o a j n a j p r e s ve d čive jš ím d ô k a zo m d ot er a z v yk o n a n e j p r á ce , p r et o t r e b a v n e j u s t a vičn e p o k r a čo va ť"; R ys za r d Gr a d ziň s k i: „Cie s ze sie, že M u ze u m za czyn a w y d a w a č n a r e s zcie s w ó j w la s n y o r ga n i m a m n a d zie je , že n a s t e p n e t o m u b e d ý r ó w n i e p ie k n ie w yd a n e i in it er esu jqce, ja k t e n p ie r s zy. Wid ze , že w o k ó l M u ze u m za czyn a sie s k u p ič čor a z t o wie k s za ilošč lu d zi za in t e r e s o wa n ych k r a s o m , t a k , že p e w n e w k r ó t k im cza sie u d a SÍQ W a m r e a k t yw o w a č Sp e le o lo gick ý Sp o le čn o s t "; d oc. d r . K. Ko w a l s k i : gr a t u lu j e m z p o wo d u w yd a n i a t ego w a r t o š cio we go i ir a t er essu jen cego w yd a w n i c t w a " ; Št . Du b o vit z, k n i h o vn í k : „M a ď a r s k á ze m e p is n á sp oločn osť s r a d o s ťo u ví t a t o t o p e k n é a o b s a žn é vyd a n i e " ; d r . Be r t a la n Ká r o ly, Bu d a p e š ť: „Ď a k u j e m Vá m za za s la n ú r o če n k u Slo ve n s k ý kr a s, k t o r á , o d h lia d n u c od n ie dosť d o b r e j a kost i p a p ie r u , j e ve ľm i p e k n á , a le h la vn e ob s a žn á , cen n á p r á ca . M ň a s a m o zr e j m e n a j vi a c za u jím a li k a t a s t e r a b o h a t á b ib lio gr a fia , k t o r e j ú vo d n ú časť s o m u ž a j d a l p r e lo žiť"; p r o f. F r a n co An e lli, gen er . s e k r e t á r II. m e d zin á r o d n é h o s p e le o lo gick é h o k o n gr e s u 1958 v Ba r i: „Ď a k u j e m za Slo ve n s k ý k r a s s d ô le žit ým i p r á ca m i o s lo ve n s k o m k r a s e ." Sb o r n ík u vít a li a j in í. O D r o p p o ve j m o n o gr a fii D e m ä n o vs k é j a s k yn e a ko p r a co vn o m výs l e d k u m ú ze a p r in iesol ča sop is F ô ld r a jzi k ô zle m é n ye k r . 1958, č. 2, st r . 19 8 —19 9 o b s ia h lu r e ce n ziu od u n iv. p r o f. d r . P. Sza b ó.

112

V. Be n i ck ý p u b lik o va l: Zp r á va o čin n ost i M ú ze a Slo ve n s k é h o k r a s u . Če s k o s lo ve n s k ý k r a s Č S AV, P r a h a , r . XI , s. 250 —252. — N a n á vš t e ve v s o vie t s k ych m ú ze á ch . Os ve t o vá p r á ca , Br a t is la va , č. 7, st r . 157. — D is k u s n ý p r ís p e vo k o zvýš e n í a p r e h ĺb e n í id e o ve j ú čin n ost i M S K. M ú ze u m , SSM , r . 1958 , č. 4, s. 3 3 —3 7. — II. m e d zin á r o d n ý s p e le o lo gick ý k o n gr e s . Ku l t ú r n y život , Br a t is la va 11. 9. 1958 . Vedeckoosvetová práca. E xp o zícia J u h o s lo ve n s k é h o k r a s u a o ch r a n y p r í r o d y s a p r e in š t a lo va la a d op ln ila e xp o n á t m i k r a s o ve j zb ie r k y z Dom ice. V s p e le o lo gick o a r ch e o lo gick o m od d elen í r o zp r a co va la s a ve ľk á d ior á m a zo živo t a n e o lit ick é h o člo ve k a z j a s k yn e Dom ica . Ú vo d n á časť e xp o zície Vzn ik a v ý v o j k r a s o vých z j a vo v s a d op ln ila d e jin a m i m ú ze a a k o a j u k á žk a m i ch a r a k t e r is t ick e j výzd o b y z Och t in s k e j a r a go n it o ve j j a s k yn e a D e m ä n o vs k e j j a s k yn e Slo b o d y. D ň a 22. m a r ca 1958 u s p o r ia d a n ý b ol Sp e le o lo gick ý p r e d n á š k o vý ve če r , n a k t o r o m p r e d n á š a l R N D r . An t o n D r o p p a o p o zn a t k o ch zo š t u d ijn e j ces t y p o D in á r s k o m k r a s e v J u h o s lá vii s p r e m ie t a n ím vla s t n ých s ve t e ln ých o b r á zk o v a Vo j t e c h Be n i c k ý o p r o b lé m o ch s lo ve n s k e j sp eleológie. N a p r e d n á š k o vo m ve če r e , k t o r ý b ol zá r o ve ň a j s p e le o lo gick ým a k t ívo m , s a zú ča s t n ilo 47 s p e le o ló go v z ce lé h o Slo ve n s k a . E xp o zíciu m ú ze a s i p r e zr e lo 12 120 osôb . Význ a m n e j š i e o d b o r n é n á vš t e vy: p r of. P e r m s k e j u n ive r zit y d r . G. A. M a xim o vič, zn á m y s o vie t s k y k r a s o ló g; u n iv. p r of. d r . M. Lu k n iš s výp r a vo u p o ľs k ých ge o gr a fo v; p r ed sed a s p eleo lo gi ck e j s e k cie Ak a d e m i c k e j g r u p y b a d a ň gó r s k ich z W r o cla vy in ž. J a n u s z R a b e k ; p r a co vn ý k o le k t í v Ar ch e o lo gick é h o ú s t a vu v Nit r e, via ce r í čle n o via Kr a s o ve j s e k cie Sp o le čn o s t i N á r o d n íh o m u s e a ; p r of. W a r s za w s k e j u n ive r zit y d r . K. Sw i e czyn s k i ; d r . Vla d . P a n o š s výp r a vo u m o r a vs k ých s p e le o ló go v; m a ď a r s k ý ge o m o r fo ló g d r . S. Lá n g, b u lh a r s k ý ge o m o r fo ló g d r . Vla d . P o p o v, r u m u n s k ý a r ch e o ló g d r . D. P op es cu , p r a co vn ík Sp e le o lo gick é h o ú s t a vu Slo vi n s k e j a k a d é m ie vie d v P o s t o jn e j d r . F r a n c Le b e n s m a n že lk o u a in í. V r á m ci Týžd ň a m ú ze í v d ň o ch 11.—18 . m á j a b o la u s p o r ia d a n á vo v ýk l a d e M N V v ýs t a v k a p r a co vn ých výs l e d k o v M S K a u s k u t o čn e n ý ce lo o kr e s n ý n á b o r b e zp la t n e j n á vš t e vy m ú ze a . H r o m a d n ým v ýp r a v á m p o s k yt o va l s a s ú s t a vn e o d b o r n ý výk l a d . Užit očn é b oli a j b e s e d y so za h r a n ičn ým i o d b o r n ík m i, k t o r ých b olo 5 a u s k u t o čn ili s a s p r a vid la za ú ča s t i p r a co vn ík a v ýs k u m u j a s k ýň ZÚ S AV. Ostatná činnosť. M ú ze u m d op ln ilo s vo j výs k u m n ý in ve n t á r b e n zín o vým e le k t r ick ým a gr e gá t o m n a p oh on š p e ciá ln e j k l a d k y n a zd o lá va n ie h ĺb ok, s ilo n o vým i la n a m i a s t a n m i, k t o r é u m o žn ia ešt e via c o r ga n izo va ť a k cie k o le k t í v n e h o s p e le o lo gické h o výs k u m u . Sp e le o lo gick á k n ižn ica b o la d o p ln e n á vzá c n ym s ú b o r o m s e p a r á t o v p r í r o d o ve d n ých p r á c, k t o r é vyš l i o Slo ve n s k u za p o s le d n ých 50 r o k o v ve n o va n ých p r o f. V. Vo lk o vi St a r o h o r s k é m u , v y š e 80 je h o vla s t n ých o d b o r n ých p r á c a člá n k o v a k o a j cu d zo ja zyčn o u s p e le o lo gick o u lit e r a t ú r o u , zís k a n o u vým e n o u za Slo ve n s k ý k r a s . Ce l k o vý p r ír a s t o k k n ižn ice za r. 1958 b ol 943 t it u lo v. M ú ze u m vyd a l o e vid e n čn ý list k r a s o výc h z j a vo v p r e t zv. k a t a s t e r ja s k ýň . 8

113

Zb ie r k y vzr á s t li o 68 zb ie r k o vých p r e d m e t o v o k r e m zb ie r k y p r e vza t e j z D o m ice a k a t a s t e r j a s k ýň o 458 d o k u m e n t o v. De p o zit á r sa p r e m ie s t il z p osch od ia n a p r íze m ie d o n o vých r e gá lo v a k r a b íc. Ria d it eľ m ú ze a zú ča s t n il s a n a III. ce lo š t á t n e j p r a co vn e j k o n fe r e n cii m u ze á ln ych p r a co vn ík o v v d ň och 20 .—24. a u gu s t a v Ba n s k e j Bys t r ici, n a sem in á r i Slo ve n s k é h o m ú ze a v Br a t is la ve o b u d o va n í e xp o zície n e žive j p r í r o d y vo vla s t ive d n ých m ú ze á ch v d ň och 15 .—17. jú n a , n a p r a co vn o m za s a d n u t í P o r a d n é h o s b or u p r e ve ci j a s k ýň a k r a s o vých zj a vo v P S K d ň a 24. o k t ób r a v Br a t is la ve , v d ň o ch 18 .—20 . m á j a a 3 . 5 . s e p t e m b r a zú ča s t n il s a zb e r n ých a š t u d ijn ých v ý p r a v do Do m ice s a ka d . s o ch á r o m Ma t u š in co m , a b y zís ka li ch a r a k t e r is t ick é s in t r o vé ú t va r y p r e d io r á m u Dom ice, d ň a 23. m á j a p o m á h a l o d vá ža ť Do m ick ú zb ie r k u , ď a le j s a zú ča s t n il n a p r a co vn e j k o n fe r e n cii ge o gr a fo v v Bo jn icia ch 2 2 . 2 9 . s e p t e m b r a , n a p o r a d e r ia d it e ľo v ce n t r á ln ych m ú ze í v Br a t is la ve d ň a 28. o k t ó b r a a ď a lších p r a co vn ých ces t á ch a p or a d á ch . Ďa lšia čin n osť j e za ch yt e n á v r o k o va co m p r ot okole, k t o r ý d os ia h ol 1239 čísel.

POKUS S FARBENÍM TEPLICE SVÄTOPLUK KAMEŇ

V a p r íli 1958 b o l u r o b e n ý p o k u s s o za fa r b e n í m p o n o r o v v o b la s t i š t á t n e j p r í r o d n e j r e ze r vá c i e S u c h é d o l y —T e p l i c a —P e r i o d i c k á v y v i e r a č k a . P o k u s s fa r b e n í m p o n o r n é h o p o t o k a m a l d o k á za ť s ú vis lo s ť m e d zi p o n o r m i p r i s a m o t e D a x n e r a v o d a m i v p o d ze m n ýc h j a ze r á c h J a ze r n e j j a s k yn e , k t o r á n a p á j a zn á m u P er iod ickú vyvie r a čk u . Opis krasového územia. Ob la s ť r e ze r vá c i e S u c h é d o l y j e v y b u d o v a n á v z v y š k o c h s p iš s k é h o p r í k r o v u n a 3 k m S Z a Z o d T i s o vc a a t vo r í n á p a d n é k r a s o v é ú ze m ie , b o h a t é n a v š e t k y p o vr c h o vé a j p o d ze m n é z j a v y . Vz n i k k r a s o vé h o ú ze m i a b o l p o d m i e n e n ý v h o d n ý m u lo že n ím vá p e n c o v n a k r yš t a l i n i c k o m a w e r f e n s k o m — p r e v o d u n e p r i e p u s t n o m p o d lo ží. Ce l ý z v yš o k v á p e n c o v e j d o s k y s m e r o m n a zá p a d a s e ve r o zá p a d o d T i s o vc a j e v y t v o r e n ý z čie r n ych , ž i l k o va n ýc h v á p e n c o v ( gu t t e n s t e in s k ých ) , k t o r é s ú u lo že n é n a jh lb š ie . N a n ich s a n a c h á d z a j ú s t r e d n o t r i a s o vé d o lo m i t y a n a p o k o n s ve t lé w e t t e r s t e i n s k é v á p e n ce . Tie t o v á p e n c e s ú r ô zn e j m o cn o s t i a t a k t i e ž u lo že n ie p o d l á vr s t i e v n ie j e n a v š e t k ý c h ú s e k o ch r e ze r vá c i e r o vn a k é . P o d m i e n k y n a s k r a s o va t e n i e t u b o li d a n é n a i m ä t ý m , ž e s p o d n é n e p r i e p u s t n é v r s t v y s a s k l á ň a j ú m i e r n e d o d o li n y p o t o k a F u r m a n c a a v r s t v y v á p e n c o v v o b la s t i S u c h ýc h d o lo v s ú p o m e r n e m o cn é . T a k n a s t á va l o p o s t u p n é v r e z á v a n i e p o vr c h o výc h vô d , k t o r é t u p r e h ĺb ili v m i n u lo s t i k o r yt o , v y t v á r a j ú c e d n e s S u c h é d o ly a j e h o s p á d sa p o s t u p n e z v y š o v a l s m e r o m k F u r m a n c u . Ta m , k d e v ys t u p o v a l i v á p e n c e a ž n a p o vr ch , v y t v o r i l i s a b o h a t é š k r a p o vé p olia . P o s t u p n ým v h l b o v a n í m p ô vo d n é h o s t a r é h o t o k u s a d o s t a la vo d a a ž n a h r a n icu m e d zi vá p e n c a m i a w e r fe n o m , k d e s a v y t v o r i l i p o n o r y. P o d ze m n é t o k y p o t o m v y t v á r a l i d u t i n y a j a s k yn e . N a h r a n ici m e d zi s p o d n ým i vá p e n c a m i a w e r f e n o m n a c h á d za m e d n e s d va p o n o r y. J e t o p o n o r p o d s k a l n o u s t e n o u p r i j a s k yn i M i c h ň o vá a p o n o r d vo ch p o v r c h o v ýc h p o t ô č i k o v p r i s a m o t e D a x n e r . P o v r c h o v é k r a s o v é z j a v y , n a j m ä z á v r t y, n á m t u d n e s p r e zr á d za j ú a j p o d ze m n é riečiská p o t o k o v. J e t o n a j m ä ce lý r a d u s p o r i a d a n ýc h zá vr t o v, s m e r u j ú ci ch o d p o n o r u p r i M i c h ň o v e j n a S V a d r u h ý r a d s n í m r o vn o b e žn ý — o d d e l e n ý le n t e r é n n o u v y v ý š e n i n o u . D r u h ý r a d j e le n b o č n ým r a m e n o m h la vn é h o r a d u a s t ý k a s a s p r v ý m p r a vd e p o d o b n e n a za č i a t k u vä čš i e h o s p á d u p o d s e v e r n ý m v ý b e ž k o m v y v ý š e n i n y . Z á v r t y s ú t u p r a vi d e ln é , li e vi k o vi t é , d o s a h u j ú p r i e m e r a ž 70 m a cca 8 —9 m h ĺ b k u . Tie t o z á v r t y m o žn o za r a d iť d o t r i e d y z á vr t o v, v z n i k n u t ýc h n a d n e s t a r é h o ú d o lia . D r u h ý r a d zá vr t o v, le žia cich v o p a čn o m s m e r e od p o n o r u , t . j. n a J Z j e m e n e j t y p i c k ý , le ží n a h r a n ici v á p e n c o v a w e r f e n u a v š e t k y z á v r t y t u m a j ú n e p r a vi d e l n ý t va r . Če ln á s t r a n a v y b u d o v a n á v o vá p e n c o c h m á o b y č a j n e s t r m ú s k a l n a t ú s t e n u , d r u h é ča s t i s ú e r o d o va n é .

115

Tr e t í r a d zá vr t o v, vyt vo r e n ýc h n a s p o jn ici p o n o r o v u D a xn e r a a v y v i e r a č k y v Tep lici, n a ch á d za s a n a zlo m o ve j lín ii, r o vn o b e žn e j s d is lo k á cio u p r i p o n o r e Te p lice p r i j a s k yn i M ich ň o ve j. Te n t o r a d zá vr t o v p r e ch á d za cez p o m e r n e vys o k ú vyvýš e n i n u — vr c h Go š t á n o vú (789 m ) a j e v y š e 100 m n a d p r v ým r a d o m zá vr t o v. Tie t o zá vr t y u ž n e b o li via za n é n a s t a r é ú d olie. P r e fa r b e n ie vo d y b o l v y b r a n ý p o n o r u D a xn e r a n a j m ä p r et o, že vo d y u ve d e n é h o p on or u b y m a li p o d l á p o vr ch o vých n á zn a k o v s m e r o va ť d o lin o u m e d zi Go š t á n o vo u a vr ch o m Če r ve n o u (758 m ). Tu j e t o t iž s u ch é k o r yt o , k t o r é n e b ýv a za vo d n e n é a n i p r i ja r n o m p ú š ťa n í s n e h u . N a k o n ci s u ch é h o k o r yt a vých o d n e od Če r ve n e j s a n a ch á d za h lb o k ý k a ň o n zv. H lb o k ý ja r o k , k t o r ý vš a k n e d o s t á va od Go š t á n o ve j žia d n u vo d u . Op ís a n é ge o lo gick é p o m e r y s íce d á va li t u š iť, že vo d y t r a t ia ce s a v p o n o r e u D a xn e r a s le d u jú p od ze m o u zlo m o vú lín iu , n eb olo vš a k d ô k a zu , či j e t o m u v s ku t o čn o s t i t a k . Ta k ist o s a o ča k á va lo , že v p r íp a d e p o d ze m n é h o t o k u s m e r u jú ce h o n a s e ve r od p o n o r u s a zj a vi a vo d y v p o d ze m n ých ja ze r á ch J a ze r n e j ja s k yn e . V t o m p r íp a d e b y vš a k išlo o z a u j í m a v ý zj a v, p o d ze m n é p ir á t s t vo p ot oka , p r e t o že v d á vn e j m in u lo s t i is t e t ie k o l p ot ok u D a xn e r a s m e r o m n a vých o d a d o k a ň o n u p od Če r ve n o u . Le n n e s k o r š ím zlo m o m s a vyt vo r i li p o d m ie n k y p r e o d t e k a n ie vo d y n a s e ve r . P o d ze m n é r ie čiš t e od p o n o r u p r i j a s k yn i M ich ň o ve j p o Te p licu b olo fa r b en é u ž v m in u lých r o k o ch a t u b ola s p ojit os ť d o k á za n á b ez p o ch ýb . O s t á va la p r et o o t vo r e n á o t á zk a p on or u u D a xn e r a a zis t en ie d r u h é h o p o d ze m n é h o s ys t é m u . Farbenie vody. P r e d p o k la d o m p r e ú sp ešn é fa r b e n ie v o d y a d o s ia h n u t ie k la d n ých výs l e d k o v j e d okon a lé o b s a d e n ie vš e t k ýc h vyvi e r a č i e k v celom okolí, n e p r e t r žit é s le d o va n ie ich t o k u a p r a vid e ln é o d o b e r a n ie vzo r ie k vo d y. U ve d e n é d ô vo d y n á s n ú t ili vyb u d o va ť d va t r va lé t á b o r y a ď a lš ie d ve p o zo r o va cie m iest a . P r v ý t á b o r b ol vyb u d o va n ý p r i vyvi e r a č k e v Tep lici, d r u h ý p r i P e r io d ic k e j vyvi e r a č k e a ď a lš ie d ve p o zo r o va cie m ie s t a v H lb o k o m j a r k u — k a ň o n e , ležia com vých o d n e od Če r ve n e j a v ň om s a n a ch á d za j ú ce j m e n š e j vyvi e r a č k e . T ý m b oli o b s a d e n é vš e t k y m ožn os t i p r e za ch yt e n ie za fa r b e n e j vo d y. O k r e m t oh o b ola d a n á v ý z v a a u p o zo r n e n ie d o m ies t n eh o r o zh la s u v Tis o vci, že s a r o b í p o k u s s fa r b e n ím , že id e o n e š k o d n é fa r b i vo a k a žd ý v ý s k y t za fa r b e n e j vo d y t r e b a h lá s iť. J e d n o t livé t á b o r y b oli vyb u d o va n é d ô k la d n e , p r e t o že s a o ča k á va lo , že za fa r b e n á vo d a m ô že ísť vyvi e r a č k a m i a ž za m n o h o h od ín . Ka žd ý t á b o r b ol o b s a d e n ý t r o jčle n n o u h lia d k o u , m a l vla s t n ý s t a n , k o m p le t n ý výs t r o j n a p r e n o co va n ie , p o t r a vin y a s a d u s k ú m a vi e k n a o d o b e r a n ie vzo r ie k vo d y (obr . 67). Vz o r k y vo d y s a o d o b e r a li v p o lh o d in o vých in t e r va lo ch . P r e p o r o vn a n ie za fa r b e n ia vo d y m a la k a žd á h lia d k a o k r e m s k ú m a vi e k a j p o r o vn á va ciu fl a š u so vzo r k o u vo d y p r ed za fa r b e n ím . J e d n o t liví člen ovia h lia d k y s a s t r ie d a li v p o zo r o va n í n e p r e t r žit e a ž do p r ie ch o d u fa r b iva . Vo d a s a fa r b i la flu o r e s ce m o m , k t o r ý s a r o zm ie š a l v m e n š o m m n o žs t ve vo d y a vyl i a l do p o n o r u d ň a 19. I V. 58 o d 15,40 do 16,00 h od . N a d m o r s k á v ýš k a p o n o r u p o d ľa výš k o m e r u j e 575 m (p on or Da xn e r ) — vyvi e r a č k a v Tep lici 470 m n . m ., P e r io d ick á vyvi e r a č k a 460 m n . m ., H lb o k ý j a r o k 452 m n . m . a Vyvi e r a č k a v H lb o k o m j a r k u 440 m n . m .

116

POVODIE „ TEPLICE POKUS S FARBENÍM VODY VYKONANÝ 19. IV19S8

ZNAČKY: Podzemný —

t ok

500zyxwvutsrqponmlkjihfedcbaVUTSROMLKJIHECBA — Vr sf avmco

Výškový

bod

Vyvi er ačka

MM*

Skal . hr ebená

'/"II1 ''h . '/ j r

S k r epov e pol e

Jaskyňa 2 6 vr t Y Ponor y

Pozor ov. mi est o

H lia d k y o d o b e r a li vo d u od 16,30 t oh o ist éh o d ň a . Od o h r a n é vzo r k y s om k o n t r o lo va l n a vš e t k ýc h s t a n o viš t ia ch n a jn e s k o r š ie za 6 h od ín . P o ča s ve če r a a ce le j n oci s a n e p r e ja vilo a n i n a je d n o m p o zo r o va co m m ie s t e za fa r b e n ie . Ta k ist o d r u h ý d eň d oob ed a b o la vo d a čist á . Až o 14,30 h od . d ň a 20. I V. h lá s il t á b o r v Tep lici, že t e čie za fa r b e n á vo d a . Tá t o s ku t očn os ť b ola p r e n á s dosť p r e k va p u jú ca . O ča k á va li sm e, že sa vo d a zj a ví v P e r io d ick e j vyvi e r a čk e . Ta k t o vyk o n a l o fa r b i vo ces t u ( vzd u š n ou čia r ou ) 1600 m d lh ú s v ý š k o v ý m r o zd ie lo m 10 5 m za cca 23 h od ín . Rozt ok flu o r e s ce ín u b ol s iln e zr ie d e n ý, v p o r o vn á va ce j fľa š i d o b r e zis t i t e ľn ý. N a jle p š ie s a vš a k d a lo za fa r b e n ie p o zo r o va ť v o l n ý m o ko m , k e ď s a h la d in a vo d y o p á lo vo ligo t a la p r i p o p o lu d ň a jš o m s ln k u . Za fa r b e n ie vo d y b olo b a d a t e ľn é po celú ď a lšiu n oc a e š t e d ň a 21. I V. o 7,00 h od . r á n o b olo zis t it eľn é. Ce lý t ok Tep lice, F u r m a n ca a R i m a vy b o l za fa r b e n ý d ozelen a . P o p r e jd e n í vo d y b ol zr u š e n ý t á b o r 1 v Te p lici a p o zo r o va cie m iest a v H l b o k o m j a r k u a p r i Vyv i e r a č k e v H lb o k o m ja r k u . Bo lo u ž ist é, že vo d a s m e r u j e od p o n o r o v n a s e ve r a n i e n a zá p a d , p r e t o b olo zb yt o čn é ď a le j p o zo r o va ť n a u ve d e n ých s t a n o viš t ia ch . Tá b o r 2 p r i P e r io d ick e j vyvi e r a č k e b ol vš a k o b s a d e n ý ď a lších 24 h od ín od p r e jd e n ia za fa r b e n e j vo d y v Tep lici. Tá b o r b o l p o n e ch a n ý z t oh o d ô vo d u , že t u b ola ešt e m o žn o s ť, a j k e ď m a lá , že b y s a zj a vi lo fa r b i vo a j t u . Do 22. I V., t. j. za 4 d n i s a a n i t u vo d a n e zj a vi la a p r e t o s m e s p o zo r o va n ím p r est a li. P r e t o že v u ve d e n ých d ň och b ol v ys o k ý s t a v vo d y v p o d ze m n e j h la d in e, čo s a d oká za lo a j p r a vid e ln ým m e r a n ím p r ie t o k u v P e r io d ick e j vyvi e r a čk e , j e ja sn é, že za t a k p r ia zn ivých p od m ien ok b y vo d a b o la p r ešla , ak b y t u b ol n e j a k ý s ú vis . Výsledok pokusu. 1. P r e ch o d o m za fa r b e n e j vo d y b olo d o k á za n é , že ob la sť Su ch ých d o lo v j e o d vo d ň o va n á p o d ze m n ým i vo d a m i do Tep lice. J e t o p r e d o vš e t k ým vo d a , k t o r á s a t r a t í p od s k a ln o u s t e n o u p r i j a s k yn i M ich ň o vá , a le a j d r u h ý p on or u D a xn e r a , k t o r ý s a k p r vé m u v p o d ze m í p r ip o ju je . Z m a p k y j e ja sn é, že r o vn a k é m u s ys t é m u p od zem n éh o t o k u p ot om p a t r í a j m a lý p o n o r n ý p ot ôčik, k t o r ý s a t r a t í v ja s k yn i N e t o p ie r o v a p od ľa za m e r a n ia je h o p o d ze m n ý t ok s m e r u j e p od p o n o r y u D a xn e r a . Vš e t k y t r i p o n o r y v o b la s t i Su ch ých d o lo v m a j ú t e d a s p oločn ú vyvi e r a č k u v Tep lici. 2. P r e ch o d o m vo d y n a s e ve r , d o p o vo d ia F u r m a n ca b o la d o k á za n á a j d o m n ie n k a o p o d ze m n o m p ir á t s t ve p ot oka . Vo d y p r e ch á d za jú ce k e d ys i s t a r ým r ie čis k o m (d n es s u ch ým k o r yt o m — s m e r u jú cim n a vých o d ) , s a v d ô s le d k u t e k t o n ick é h o zlo m u o b r á t ili n a s e ve r a p o d t e k a jú vr c h Go š t á n o vú . 3. Vzd u š n ú vzd ia len os ť 1600 m s v ý š k o v ý m r o zd ie lo m 10 5 m p r e k o n a la vo d a za p o m e r n e d lh ý ča s cca 23 h od ín . J e ist é, že p o d ze m n ý t ok m u s í b yť o ve ľa d lh š í a ko je d n o d u ch á s p o jn ica p o n o r —vyvi e r a č k a , že vo d a p r e k o n a la p o m e r n e d lh ú cest u a t a k ist o, že s a v p o d ze m í n a ch á d za jú p r a vd e p o d o b n e ve ľk é p od zem n é n á d r že, k t o r é s a len p o s t u p n e s fa r b ili, k ý m fa r b i vo vyš l o vo vyvi e r a č k e v Tep lici. P r ie m e r n é p r ie t o čn é m n o žs t vo vo d y v Te p lici — p o t r o jr o čn o m m e r a n í — j e cca 50 l/ sek., za p o vo d ň o vé h o s t a vu a ž 300 l/ sek. 4. Do b a p r ie t o k u za fa r b e n e j vo d y cca 20 h od ín p o u k a zu j e t iež n a v e ľ k é p od zem n é p r ies t or y. 5 P o k u s n e d o ká za l, o d kia ľ b e r ie vo d y J a ze r n á j a s k yň a a j e j a ž 30 m h lb o k é ja ze r á . P e r io d ick á vyvi e r a č k a n a p á ja n á z p o d ze m n ých ja zie r j e za t ia ľ b ez d o k á za n ých p o n o r o v a n ie j e zn á m y j e j p o d ze m n ý s ys t é m .

118

P o z n a t k y zís k a n é p r i fa r b e n í p o d ze m n ýc h vô d v o b la s t i S u c h ýc h d o lo v o b j a s n i l i n á m m n o h o o k o ln o s t í, n a z á k l a d e k t o r ýc h s a b u d e r ob if ď a lš í p r ie s k u m n a o d k r yt i e ce lé h o p o d ze m n é h o s ys t é m u .

3KCIIEPHMEHT C OKPACKOH B TEIUIMljE zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZ CBHTonjiyK KaMeH

B anpene 1958 r. 6HJI npoBefleH oKcnepiiMenT czyxwvutsrqponmlkjihfedcbaVUTSROMLKJIHEC oKpacKoii noHopoB B o6jiacrn rocyaap CTBeHHoro npnpojiHoro 3anoBe«HHKa „Cyxne ffojibi — TennHua — IIepnoaaTOOKnii KJIIOM". 3KcnepHMeHT c oKpacKoii noHopHoro noTOKa «OJÍ;KCH 6biji aoKaaaTb CBH3B MOIK/IY noHopaMtt B03Jie xyropa JJaKCHep H BoaaMH B iro^aeMiiux 03epax, KOTopwe ntiTaiOT H3BecTHHH Ilepno flHqeCKHH KJIIOI. r e o j i o r Hi e c KHe ycj i OBna ; i anaj i n BO3MO5KHOCTB n p e an oj i ar aj b , w o noai.r, KOTOPWE TepniOTCH B n o H o p e B03Jie flaKCHepa, H « V T no, a SOM.aeii no j iOMaHOŽ J I H H H H , O f l H a K O He í a . r a o AOKASATC.ALOTB 3Tor o. T a K >i;e OHUiaa. aH, MTO B cj i ynae noHseMHor o TOKa, Hanp aBj íai om er ocH Ha c e B e p OT noHopa, n o aBaTc a B O « m B n o a , 3 e M H b i x 03ep ax 0 3 e p H o ň n e m e p w . B STOM 6BI c j i y i ae uuia peab o HHTepecHOM HBj íeni m — uoaaeMHOM napaTCTBe n0T0Ka, — n0T0My <ITO B FLANEKOM nponi Ji oM, K O H C I H O , n o T O K B03ne JJaKCHepa TEN B HanpaBjíeHHH n a BOCTOK, p o K a n t o H a n p n MepBenoii. T O J I B K O n o s a H e e iioc. ac CJIOMB e o a a a . A N O B ye. aoBusr a ; t a OTTC Ka BOflbí Ha ceBep.

IloAacMiioe pycno OT noHopa o KOJÍ o nemepw MHxHeBoii « o Ten.amu.r 6 b m o oKpaiueno y; K e B n p o n i j i t i o r o f l b í H TyT c.BH3b 6bina aoKa3aHa. O c T a B a j i c a n03T0My OTKpbiTMM Bonpoc noHopa OKOJIO / l a K í ' H c p a H oSnapy/itim, a p y r y í o no.cieViHyio c H C T e M y . Bce BO3MOJKHOCTH aaacpataTh OKpameHHyio Boay ňu.an o S e c n c a e n u . Ha6.aioaaTe.abni,ie nyHKTM B 0 3 J i e TenMnju, riepiioaHTOCKoro K.aioaa H B „ľjiy60K0M npKe" ÔBIJIH o ô e c n e i e H b i HeoôxoHHMbiM MaTepaajiOM. KpacKa (JwiyopecijeHH 6bma 1 9 . 4 . 1 9 5 8 r. c 1 5 . 4 0 a.o 1 6 TOCOB BbijíHTa B noHop. noHop flaKCHep N E M T H a B b i c o T e 5 7 5 M Han ypoBHeM Mopa, KJIIOH B T e n j i H u e 4 7 0 M H . M., n ep n o «!wecKHH K j u o a 4 6 0 M H . M . , rjiy6oKiiii a p o K 4 2 5 M H . M., a KJIKW B r.'iyGoi;oM apKe 4 4 0 M H. M. Toj i bKO 2 0 . 4. 1958 r . B 14 qacoB 30 MHH. j i ar epb B T e n . a n n e coobmHj i , >ITO TCTOT o n p a K.aioae, TAK ht o oB M ( Roaay m aaa n o n o c a ) c pa3f l ej i 0M B Bbi coTy 105 M 3a 23 Haca.

i n e m i a H Bo ; ia. JKaajia, >ITO oKp am e HHaa Boaa noaBi i Tca B Hepi i of l HTOCKOM OTOT (| taKT 6 H J I f lOBoJibHO HCO/KH , ( aHHi ,[M. KpacKa np oni j i a nyTb B 1 6 0 0 OnbiT «0Ka3aji:

1. B oôjiacTH CyxHe AOJIM noa.aeMHi.ie BO,[U OTTCKaiOT HMeiOT oóinnii K.aH)a B Teii.aune.

B STOM o ó . a a c T H

TenjiHu;e. Bce Tpu n oHop a

2. f leäcTBHTenbHoe cymecTBOBaHHe nofl3eMHoro nupaTCTBa n oH op a . 3TO aoKaai.iBaex TOK Ha ceBep. 3 . I loaacMHi.iii nyTb BO«BI aoJi'KEII 6biTb jyiHHHee, TOM oóbiKHOBeHHbin c oc aau ai oi u an

HOHOp HJIH KJIIOI. 4 . BpeMH Te TOH H H oKpanieHHOHxvuronmjigedcbaZOMKJHBA BOJÍM 3a 2 0 a a t a ) n TaK we noKa3biBaeT Ha oojibiime noaaeMHhic np ocTop w . 5 . O n b i T H e a o i t a a a . a , O T K y a a G e p c r

Boay

03epnaa

nemepa.

CacTeMa

Ilepu0anaccK0ľ0

Kj i K)aa ocTaeTca HeH3BecTHoi í. HoBbie CBO,aCHna O6T>HCHHJIH MHOTO oĎCTOHTejibCTB H aaiOT YKA3AHHH a'ia OTKpbiTiia

HCJIoií nOflSeMHOH CHCTeMbl.

DER VERSUCH MIT DEM FÄRBEN DER TEPLICA Svätopluk Kámen Im April 1958 wurde der Versuch mit dem Färben der Schlunde vom Gebiet der staatlichen Naturreservation „Suché doly — Teplica — Periodischer Sprudel" durchgefuhrt. Er sollte die Verbindung zwischen den Schliinden bei dem Weiler

119

Daxner und den Wässern in den unterirdischen Seen der Hôhle „Jazerná jaskyňa", w e l c h e den bekannten Periodischen Sprudel speist, beweisen. Die geologischen Verhältnisse liessen eine unterirdische Bruchlinie der in dem Schlund Daxner verschwindenden Wässer voraussetzen, dennoch war kein Beweis dafiir vorhanden. Ebenso konnte man erwarten, dass im Falle eines Flusslaufes gegen Norden die Wässer in den unterirdischen Seen der Hôhle Jazerná auftauchen. In diesem Falle ginge es um eine interessante Erscheinung, um einen Piratenfluss, da wahrscheinlich in der Vergangenheit der Fluss bei Daxner in der Richtung gegen Osteň floss und in den Caňon unter Červená míindete. Erst viel später gestalteten sich neue Verhältnisse fiir das Abfliessen gegen Norden durch einen Bruch. Das unterirdische Flussbett von dem Schlund bei der Hôhle Michňová bis zur Teplica wurde schon in den vergangenen Jahren gefärbt und so wurde die Verbin dung dieser bewiesen. Es verblieb noch die Aufgabe, die Frage des Schlundes bei Daxner zu beantworten und das andere unterirdische System festzustellen. Alle Môglichkeiten fiir das Aufhalten des gefärbten Wassers wurden sicher gestellt. Die Beobachtungsstellen bei der Teplica, bei dem Periodischen Sprudel und im „Hlboký jarok" wurden mit dem nôtigen Material versehen und ausgestattet. Das Färbemittel Fluorescein wurde am 19. 4. 1958 um 15,40—16,00 Uhr in den Schlund gegossen. Der Schlund Daxner liegt in 575 m Meereshôhe, die Teplica in 470 m ii. d. M., der Periodische Sprudel in 460 m ii. d. M., Hlboký jarok 452 m u. d. M., und der Sprudel im Hlboký jarok 440 m ú. d. M. Erst am 20. 4. 1958 um 14,30 Uhr meldete die Arbeitsgruppe in Teplica das Erscheinen des gefärbten Wassers. Da man das Auftauchen des gefärbten Wassers in dem Periodischen Sprudel erwartete, so war dieses Ergebnis eine Uberraschung. Das Färbemittel legte einen Weg von 1600 m Luftlinie mit einem Hôhenunterschied von 105 m in cca 23 Stunden zuriick. Der Versuch bewies: 1. Das Gebiet „Suché doly" wird von den unterirdischen Wasserläufen in die Teplica entwässert. Alle drei Schliinde haben in diesem Gebiet einen gemeinsamen Sprudel in der Teplica. 2. Die wirkliche Existenz eines Piratenflusses. Das beweist der Flusslauf gegen Norden. 3. Der unterirdische Weg des Wassers muss viel länger sein als die einfache Verbindungslinie: Schlund — Sprudel. 4. Das cca 20 Stunden lange Fliessen des gefärbten Wassers weist auf grosse unterirdische Räume hin. 5. Der Versuch bewies nicht, w e l c h e Wässer die Hôhle Jazerná speisen. Das System des Periodischen Sprudels bleibt unbekannt. Die neuen Erkenntnisse haben viele Umstände geklärt und geben eine Richt linie fiir das Entdecken des ganzen unterirdischen Systems.

VÝSKUMY V MALOFATRANSKOM KRASE VOJTECH BUKOVINSKÝ

So s y s t e m a t i c k ý m a c i e ľa ve d o m ým v ý s k u m o m j a s k ý ň M a l o fa t r a n s k é h o k r a s u ( p r e s n e jš ie j e h o j u ž n e j ča s t i — R a j e c k é h o k r a s u ) s a za ča lo 21. m á j a 19 51. P r a vd a , v t ýc h t o j a s k yn i a c h s a u ž a j v m in u lo s t i p o k ú s ilo o š ťa s t ie vi a ce r o ľu d í. N e p r i vá d za l ich s e m v š a k v e d e c k ý zá u j e m , a le t ú ž b a p o z b o j n í c k yc h p o k la d o ch , k t o r é p o d ľa a k é h o s i r u k o p i s u m a j ú b yť v j a s k yn i a c h u k r yt é . N i e k t o r í s a p o k ú s ili t u n á j s ť zb r a n e s l o ve n s k ýc h p o vs t a lco v z r o k u m e r u ô s m e h o , k t o r í p r e c h á d za j ú c Ka m e n o p o r u b s k o u d o lin o u d o Tu r c a m a li n a h á d za ť s v o j u v ý z b r o j d o h l b o k e j j a s k y n e n a ch o d i a ce j s a v t o m t o p r ie s t o r e . Ti e t o s n a h y o s t a li b e z ú s p e ch u a z h ľa d i s k a s p e le o ló gie n e m a li p r a k t i c k y n i j a k ý význ a m . D o p r a c o v n e j s k u p i n y S S S , k t o r ú s o m v R a j c i n a j a r 19 51 u t vo r il, p o d a r ilo s a m i n a t r va l o zís k a ť t r o ch s k u t o čn e n a d š e n ýc h s p o l u p r a c o vn í k o v: Bo h d a n a Ku l m a n a , J á n a D e m č i š á k a a J o ze fa Le n k a v u . Tá t o s k u p i n a S S S p r i e b e h o m r o k u 19 51 v y k o n a l a d ô k l a d n ý p o vr c h o vý p r i e s k u m k r a s o vé h o f e n o m é n u n a ce lo m ú ze m í R a j e c k é h o o k r e s u a s v o j e p r a c o vn é ú s ilie za m e r a la n a r o zr ie š e n ie zá h a d k r a s o v ýc h z j a v o v v Ka m e n o p o r u b s k e j d o lin e . V t e j t o p r e k r á s n e j d o lin e s m e v y k o n a l i s o n d o va n i e j a s k ý ň v D ú p n e j s k a le , v o s v a h o ch Ko p a n e j ( les n ý d ie l Lu č i vn á ) a v o v r c h u So k o l ( So k o ls k á j a s k yň a ) . H l a d k ý p r ie b e h v ý s k u m n ý c h p r á c n á m cit e ľn e n a r u š i la o k o ln o s ť, že za či a t k o m s e p t e m b r a 19 51 s o m z R a j c a o d iš ie l a vs t ú p i l d o za m e s t n a n i a v Žilin e a čo s k o r o m a n a s le d o va l a j B. Ku l m a n . T a k t o s t r a t i la s k u p i n a v z á j o m n ý o s o b n ý k o n t a k t a o d t o h o ča s u s n e m a l ý m i ťa žk o s ťa m i p r ich o d ilo n á m za b e zp e čo va ť j e d n o t l i vé zr á zy n a p r a c o vi s k u . N o i n a p r i e k t ým t o ťa žk o s t i a m v ý s k u m n é p r á c e p o k r a čo va li a ž d o 29. d e c e m b r a 19 51 a s k u p i n a o d p r a c o va la ve d n o 400 h o d ín . Čl e n o vi a s k u p i n y p r a co va li v ý l u č n e v o s v o j o m vo ľn o m ča s e ( n ed eľa , s via t o k , d o vo le n k a ) . O p o d u j a t i a c h v R a j e c k o m k r a s e s o m i n fo r m o va l n a š u ve r e j n o s ť č l á n k a m i v k r a j s k o m d e n n í k u Cie ľ (čís. 164 a 300 z r . 19 51) a v Kr á s a c h S l o ve n s k a (r oč. 28, s t r . 2 52 —2 53 ). V zi m n ýc h m e s ia co ch za č i a t k o m r o k u 1952 s m e p r e s k ú m a l i o b la s ť Ka m e n o p o r u b s k e j d o lin y, a b y s m e zís k a li p o z n a t k y z k r a s o v ý c h t e r é n o v v zi m n o m o b d o b í a v ča s e m r a zo v. N a j a r 1952 s a n a š a s k u p i n a zm e n š ila , le b o J o ze f L e n k a v a o d iš ie l s r o d in o u p r a co va ť d o Slie zs k a . N á b o r n o v ý c h čle n o v d o n a š e j s k u p i n y s a n e s t r e t o l s o č a k á v a n ý m ú s p e ch o m . N e m o žn o s a a n i ču d o va ť, že za t ýc h t o o k o ln o s t í s ys t e m a t i c k ý v ý s k u m v R a j e c k o m k r a s e u ž n e p o k r a čo va l, a k n e p r i h l i a d a m e k p r á ca m , k t o r é s o m t a m r o b il s á m , k e ď a n i j e d e n zo s p o lu p r a c o v n í k o v n a p r a co vis k o n e p r iš ie l. Za t o h t o s t a v u o b r á t il s o m s v o j u p o zo r n o s ť n a t ú ča sť M a l o fa t r a n s k é h o k r a s u , k t o r á s a r o zp r e s t ie r a n a ú ze m í Ži li n s k é h o o k r e s u ( Žilin s k ý k r a s ) . V y

121

k o n a n ý p o vr ch o vý p r ie s k u m m a p r es ved čil, že Žilin s k ý k r a s m á via ce r o cen n ých k r a s o vých lo k a lít , k d e v ý s k y t j a s k ýň m o žn o ce lk o m o p r á vn e n e p r e d p o kla d a ť. M ô j zá u j e m m a d ovied ol d o Ko ze ls k e j ja s k yn e , v k t o r e j s a m i p o d a r ilo za š t yr i d n i p r ekop a ť s a do n o vých p r ies t or ov. Bo l t o p r á ve t e n t o ú sp ech , čo za in t e r e s o va l do m ô jh o p o d n ik a n ia ve d e n ie k r a j s k é h o Slo va k o t o u r u v Žilin e, z in icia t ívy k t o r é h o s a vyk o n a l d ň a 9. jú la 1952 in fo r m a t ívn y p r ie s k u m k r a s o výc h d olín St r á ň a vs k e j, Vi š ň o vs k e j a Tu r s k e j . Za ve d e n ie k r a js k é h o Slo va k o t o u r u s a k o m is io n á ln e j o b h lia d k y k r a s o výc h z j a v o v v s p o m e n u t ých d o lin á ch zú ča s t n il J ozef N ižň a n s k ý, t la ô o vo p r o p a ga čn ý r e fe r e n t , a J ozef Ga vlá k , fo t o gr a fis t a . O vyk o n a n o m p r ie s k u m e n a p ísa li s m e zá p is n icu , v k t o r e j s a n a vr h lo R ia d it e ľs t vu p r e ce s t o vn ý r u ch v Br a t is la ve vyk o n a ť s o n d o va n ie v d vo ch b o čn ých p on or och v St r á ň a vs k e j d olin e (pod vr ch o m P o lom a ) a vo Vi š ň o vs k e j d o lin e p r e d b e žn e zn ížiť h la d in u v ýt o k o v ýc h vô d v y vi e r a čk y a sp oň o 50 cm . V n á vr h u s a ď a le j o d h a d o va li r o zs a h a čas p o t r e b n ý n a vyk o n a n i e p r á c, a ko a j p r ib ližn á výš k a fin a n čn ých n á k la d o v. N a p o k o n p r ít om n í zá p is n ičn e n a vr h li, a b y o d b o r n ý d ozor n a d v ýs k u m n ým i p r á ca m i b o l zve r e n ý m n e. S p o s le d n ým n á vr h o m s o m s ú h la s il s p o d m ie n k o u , že p r e t ie t o p r á ce m a m ô j vt e d a jš í za m e s t n á va t e ľ u vo ln í. Tým t o p ís o m n ým d o k la d o m b oli p oložen é zá k la d y p r e s ú s t a vn ý p r o fe s io n á ln y v ý s k u m Žilin s k é h o k r a s u . Ďa lš iu ú r a d n ú o b h lia d k u k r a s o vých zj a vo v v s p o m e n u t ých t r o ch d olin á ch Žilin s k é h o k r a s u s m e u r ob ili d ň a 22. jú la 1951 za ú ča st i J o ze fa M e ju , ve d ú ce h o k r a js k é h o Slo va k o t o u r u v Žilin e, a Os k á r a Kva s n ičk u , člen a SSS. Ak o s p r ie vo d ca s a k n á m p r ip o jil P a ve l P a ú r z Viš ň o vé h o . V t e jt o s ú vis lo s t i n e m o žn o n e s p o m e n ú ť, že o r e a lizo va n ie m yš li e n k y v ýs k u m u v Žilin s k o m k r a s e s a n a j via c za s lú žil p r á ve J ozef M e jo , ve d ú ci k r a j s k é h o Slo va k o t o u r u v Žilin e, a t o t ým , že o b s t a r a l p o t r e b n é fin a n čn é p r o s t r ie d k y n a R CR v Br a t is la ve a o s o b n e vyb a vi l o t á zk u m ô jh o p r a co vn é h o u vo ln e n ia p r e s p o m e n u t ý p r ie s k u m . V d ň och 12. a 13. a u gu s t a 1952 s o m z in icia t ívy k r a j s k é h o Slo va k o t o u r u v Žilin e vyk o n a l ešt e p r e d b e žn ý t e r é n n y p r ie s k u m k r a s o výc h zj a vo v v k a t a s t r i ob ce Te r ch o vá (okr . Žilin a ). Och o t n ým i s p r ie vo d ca m i m i b oli p r ofes or Gu s t á v H a n u ljá k z Te r ch o ve j a ch a t á r F r a n t iš e k Ba lá t zo Št e fa n o ve j. Do r á m ca in fo r m a t ívn e h o p r ie s k u m u b oli p o ja t é t iet o k r a s o vé z j a v y : vyvi e r a č k a v d o lin k e P od ja m a m i, M e d ve d ia j a s k yň a (obe n e ď a le k o ch a t y Vr á t n a ) , li e vi k y a ú va ly v s ed le Me d zir o zs u t ce a n a p o k o n Kr yš t á lo vá ja s k yň a , vye r o d o va n á d o s e ve r n ých s va h o v M a lé h o Rozsu t ca . Cie ľo m t oh t o p r ie s k u m u b olo získa ť p r e h ľa d o m o žn o s t ia ch ú s p eš n éh o k r a s o vé h o výs k u m u v t e jt o t u r is t ick y t a k význ a m n e j ob la st i. Vý s k u m vo Vr á t n e j b ol za p lá n o va n ý n a r o k 1953 a m a l sa vyk o n a ť ib a n a d vo ch lo k a lit á ch — vo vyvi e r a č k e v d o lin ke P od ja m a m i a v Kr yš t á l o ve j ja s k yn i. Vla s t n é výs k u m n é p r á ce v St r á ň a vs k e j d olin e s m e za ča li d ň a 19. a u gu s t a 1952. Od t oh o d ň a p r a co va l so m n o u a k o s t á ly p r a co vn ík I m r ich St r á ň a n z Viš ň o vé h o . N e p r a vid e ln e , a le p o m e r n e dosť ča st o p r ich á d za l n á m vyp o m ô cť P e t e r P a ú r . Ke ď si t o potreba^ vyn ú t ila , zís k a l s om d ň a 30. a u gu s t a 1952 ď a lšiu s t á lu p r a co vn ú s ilu — Alb í n a Ku b icu . N a p o k o n 22. o k t ó b r a 1952 n a s t ú p il do p r á ce š t vr t ý p r a co vn ík — Ga š p a r Vo j t y l a z Viš ň o vé h o . T ým s a n á š p r a co vn ý k o le k t í v zvä čš il d e fin it ívn e n a š t yr o ch člen ov. V t om ča se s m e u ž b oli p r e n ik li do vzd ia le n o s t i 30 m od vch o d u d o s o n d y a d osia h li h ĺb k u 13 m pod vla s t n ým d n om St r á ň a vs k e j d olin y. I n ým i s lo va m i: vyčis t ili s m e od ge o lo gick ých u s a d en ín P r vú s t u d ň u (A) i D r u h ú s t u d ň u (B), p r e n ik li zú že n o u tíhod

122

b o u ( Ch o d b a u t r p e n ia ) a za ča li s m e s o d s t r a ň o va n í m n á n o s o v z p r ie s t o r u t r e t ie h o k o t la , t a k z v a n e j T r e t e j s t u d n e (C). D ň a 23. o k t ó b r a 1952 p a d o l v ý d a t n ý d á žď , a d o v t e d y s u ch o u d o lin o u za ča l p o p r v ý k r á t zu r ča ť p o t o k . V zá p ä t í s a n a d n e D r u h e j s t u d n e z j a v i l s iln ý p r a m e ň vo d y, čo n á m zn e m o žn i lo p o k r a č o va ť v p r á ci, n a k o ľk o vo d a za t o p ila ce lú vyč i s t e n ú ch o d b u . V n a s le d u j ú c i c h d ň o ch s a za ča l z ú fa l ý b o j s vo d n o u k a la m i t o u , c i e l o m k t o r é h o b o lo o d vie s ť vo d u p o t o k a d o n e a k t í vn yc h p o n o r o v, a t o e š t e v h o r n e j ča s t i d o lin y. N a š e ú s ilie b o lo k o r u n o v a n é ú s p e ch o m , le b o n a d b yt o k v o d y s a n á m p o d a r ilo vo vi e s ť d o d á vn o n e fu n g u j ú c e h o p o n o r u p od Líš čo u s k a l o u o p o d i a l h l a v n ý c h p o n o r o v n a So lis k u . D o lu d o lin o u p o t o k p r e s t a l t ie cť a s o n d o va ci e p r á c e m o h li za s a n e r u š e n e p o k r a č o va ť. Uiž za č i a t k o m n o v e m b r a u k á za l o s a p r ia m n e v y h n u t n ý m p r ik r o čiť k v ý s t a v b e ch a t y, d o k t o r e j b y s m e s i m o h li u s ch o va ť p o t r e b n é n á r a d i e p r ia m o n a p r a c o vi s k u a k d e b y s m e s i m o h li o h r ia ť p r in e s e n é je d lo . D o s k y i d va b a l í k y t é r o vé h o p a p ie r u n á m ve ľm i o ch o t n e p o d a r o va li n a t e n t o cieľ v b líz k o m k a m e ň o l o m e n a P o lo m e . M a lú že le zn ú p ie ck u s m e n a š li v les e, d ym o vé r ú r y s m e p r in ie s li z d o m u . Ch a t u i s k ú r e n í m s m e m a li čo s k o r o k d is p o zícii a t o p r i a m p r e d vc h o d o m d o s o n d y (ob r . 26). P o č n ú c d ň o m 18 . n o v e m b r a 1952 za ča li s m e s a p r e k o p á va ť z T r e t e j s t u d n e d o ď a lš ie h o zú že n i a ch o d b y. D o s t a la p r i li e h a vé p o m e n o va n i e : Ch o d b a vzd yc h o v. N o u ž n a t r e t í d e ň n á s s t ih la ď a lš ia n e p r í j e m n o s ť s vo d o u . P o r ýc h l o m o d m ä k u s a S t r á ň a v s k ý p o t o k o p ä ť r o zvo d n i l a v y v i e r a č k a v D r u h e j s t u d n i z n o v a o žila . O p u s t ili s m e p r a c o vi s k o p od ze m o u a p u s t ili s m e sa , i k e ď s n e p a t r n o u v y h l i a d k o u n a ú s p e ch , d o u r p u t n é h o zá p a s u s b e s n ia cim živlo m . D á v a l i s m e d o čin n o s t i ď a lš ie a ď a lš ie p o n o r y p o o b o ch s t r a n á ch d o lin y a zví ťa zi li s m e . P r i e t o k p o t o k a o k o lo s o n d y u s t a l a p r á ce p o d ze m o u p o k r a č u j ú . D o k o n c a d e c e m b r a 1952 s m e p r e n i k li d o vzd ia le n o s t i 37 m o d vc h o d u a d o s ia h li r e l a t í vn u h ĺ b k u 15 m p od d n o m S t r á ň a v s k e j d o lin y. To s m e s a u ž o cit li v ď a lš e j r o zš í r e n e j ch o d b e , v o Š t v r t e j s t u d n i (D). T u s a s t o p a p o p o n o r n ýc h vo d á c h k o n čí v m e d z i v r s t e v n e j š k á r e p o ľ a v e j s t r a n e ch o d b y, k t o r á j e ú p ln e n a p c h a n á h lin o u a p ie s k o m . To t o zis t e n ie n á s s k o r m ú t i lo , le b o ď a lš ie p r e n i k a n i e p o n o r o m v y ž a d o v a l o p r a co va ť v d u t in á ch b e z v ý m e n y vz d u c h u p o m o co u p r i e va n u . Ži a d a s a e š t e d o d a ť, že n a z á v e r r o k a (1952) s o m n a š u ve r e j n o s ť o za č a t ýc h v ý s k u m o c h v S t r á ň a v s k e j d o li n e p o i n fo r m o va l p r í s p e v k o m Ži l i n s k ý k r a s , u v e r e j n e n o m v ča s o p is e Cie ľ ( Žilin a ) , r o č. VI , č. 76.

P o N o v o m r o k u (1953) p o s t u p zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIH Chodbou p o k r a čo va l. D o k o n ca j a n u á r a s m e p r é k o p a li ď a lš í m e t e r , vn i k l i d o vzd i a le n o s t i 38 m a p r iš li s m e d o ď a lš e j r o z š ír e n e j c h o d b y k P i a t e j s t u d n i (E). D ň a 16. f e b r u á r a 19 53 s a v e k o v e n a j s t a r š í čle n n á š h o k o l e k t í vu — I m r ich S t r á ň a n — v z d a l ď a l š e j s p o lu p r á ce , o d ô vo d ň u j ú c s v o j e r o zh o d n u t i e z l ý m z d r a v o t n ý m s t a vo m . O s t á v a m e t e d a n a p r a co vi s k u u ž i b a t r a i a . P r e v ý s k u m n é p r á c e s o m 20. fe b r u á r a 19 53 zí s k a l n o vé h o p r a c o vn í k a Š t e fa n a F r a n č e k a z Vi š ň o vé h o , k t o r ý n á s vš a k p o š ie s t ich d ň o ch o p u s t il. D ô vo d zr u š e n ia p r a co vn é h o p o m e r u zn e l: p r á ca m i m o r i a d n e ťa ž k á a ži vo t u n e b e zp e čn á . E š t e vä č š i e s k l a m a n i e a zá r o ve ň a j p r e k v a p e n i e n á m p r i p r a vi l J o ze f Br o z z Vi š ň o vé h o , k t o r ý n a s t ú p il d o p r á ce 3. m a r c a 1953. J e h o p o b yt n a p r a co vi s k u v S t r á ň a v s k e j d o lin e t r va l i b a t o ľk o m in ú t , k o ľ k o s i vyž i a d a l o s fá r a n i e d o T r e t e j s t u d n e a o k a m ž i t ý n á v r a t s p ä ť n a p o vr ch ze m e . N e d o s t a l s a t e d a a n i n a k o n i e c u ž v yč i s t e n e j p o n o r o ve j ch o d b y.

123

Ďa lš ích n o vých p r a co vn ík o v s a m i u ž n e p o d a r ilo zís k a ť, a t a k v ý s k u m n ý k o le k t ív os t a l t r o jčle n n ým n a t r va lo . On e d lh o m i R CR v Br a t is la ve o zn á m ilo , že n o vých p r a co vn ík o v n e s m ie m v b u d ú cn o s t i p r ib e r a ť. Do k o n ca m a r ca 1953 s m e s on d u p r e h ĺb ili n a 20 m p od d n o m St r á ň a vs k e j d olin y a v p o s t u p e do t e r é n u s m e s a d ost a li do vzd ia le n o s t i 46 m od vch o d o v ý c h d ver í. P r e k va p u j ú c i v ý s k y t žia b — h n e d ých s k o k a n o v v p r ie s t o r e S t r á ň a vs k e j d o lin y, k t o r ý s m e p o zo r o va li ešt e v je s e n i 1952, zo p a k o va l sa n a s k lo n k u zi m y 1953. To n á s p r ivie d lo n a m yš lie n k u , že t u id e o p r a vid e ln e s a o p a k u j ú c i p r í r o d n ý zj a v, o b d o b a t o ja r n é h o a je s e n n é h o s ťa h o va n ia vt á ct va . Sp r á vn o s ť t oh t o p r e d p o k la d u p ln e p o t vr d ili p o zo r o va n ia z n a s le d u jú cich r o k o v. N a t e n t o o b j a v s o m u p o zo r n il n a šu ve r e jn o s ť zp r á vo u , k t o r ú p r in ies ol p r ír o d o ve d n ý ča sop is Ve s m ír , r oč. 35, 1956, st r . 213. D ň a 9. a p r íla 1953 j a r n ý o d m ä k r o zvo d n il St r á ň a vs k ý p o t o k , čo za vin ilo o p ä t o vn é za s t a ve n ie p r á c v s o n d e p od P o lo m o u (obr . 26). P u s t ili s m e s a n a n o vo do čist en ia ď a lších b o čn ých p o n o r o v h o r e v d olin e a vo vie d li d o n ich m ú t n e vo d y r o zvo d n e n é h o p ot oka . I t e n t o r a z n a š e ú s ilie b olo k o r u n o va n é ú s p ech om , a t a k u ž 11. a p r íla 1953 p o k r a ču je m e v s o n d o va cích p r á ca ch . Do k o n ca a p r íla s m e p r e n ik li p o n o r o vo u ch od b ou do vzd ia le n o s t i 49 m od vch o d u . P o s t u p d o t e r é n u bol, p r a vd a , čor a z p om a lší, le b o vyťa h o va n i e s e d im e n t o v z t a k e j d i a ľk y n a p o vr ch ze m e s a r ob ilo n a d va k r á t , n e s k o r š ie n a t r ik r á t . T a k ýt o s p ôs ob p r á ce b o l n e h o s p o d á r n y. Ke ď že p r ib r a ť n o vých p r a co vn ík o v, a k o s om u ž s p o m e n u l, m i p ovolen é n eb olo, n e o s t á va lo n á m n ič in é, ib a p o k r a čo va ť v p r á ci s t r o m a ľu ď m i, h oci p o t r e b a si vyža d o va la p r a co vn ík o v p ia t ich . Tr e b a ešt e s p o m e n ú ť, že v n e d e ľu 19. a p r íla 1953 p r išli p r a co vn íci v ý s k u m n e j s k u p in y k vyvi e r a č k e vo Vi š ň o vs k e j d olin e, a b y t u o d p r a co va li s vo j p r e d m á j o vý zá vä zo k s p olu s p r a co vn ík m i Kr a j s k e j s p r á vy CR zo Žilin y ( je d n a žen a , o s e m m u žov). Výs le d o k t e jt o p r á ce b ol, že h la d in a výt o k o výc h vô d v y vi e r a čk y p o kle s la o 65 cm , čo m i u m o žn ilo p r eb r od iť s a t ie s ň a vo u do v ýt o k o v e j j a s k yn k y. Zis t il som , že ď a lší p o s t u p zn e m o žň u je v y s o k ý s t a v vo d y a b u d e p o t r e b n é výt o k o vé p r a h y vyvi e r a č k y výb u š n i n a m i p o d s t a t n e zn ížiť. D ň a 30. a p r íla va lila s a d olu St r á ň a vs k o u d o lin o u m o h u t n á r ia va vo d y. To s a u ž r ých lym t e m p o m r o zp ú š ťa li s n e h y i vo vys o k ýc h p o lo h á ch M a le j F a t r y. P r o t i t om u t o p r íva lu s m e b o li u ž ce lko m b ezm ocn í. Vy p l i s m e z čin n ost i vš e t k y s t a r é b o čn é po n o r y p o ce le j d ĺžk e St r á ň a vs k e j d olin y, a b y s m e ich ch r á n ili p r ed za n á š a n ím p ie s k o m a h lin ou . Ke ď že s a v s o n d e p od P o lo m o u p r a co va ť n ed a lo, p r e s u n u li s m e d o ča s n e s vo j e p r a co vis k o do s u ch e j j a s k yn e vo s va h o ch vr ch u H o b lík a (41 m n a d d n om St r á ň a vs k e j d olin y) . Už p o p r e n ik n u t í 15 m do t e jt o j a s k yn k y s m e n a r a zili n a s in t r o vú d o s k u s k a ve r n a m i vyp ln e n ým i k r yš t á lm i s fo r m o va n ým i d o k ve t o v a h vie zd . O n a š ich p r á ca ch v H o b lík o ve j ja s k yn i s o m s a p o d r o b n e jš ie r o zp ís a l n a s t r á n k a ch ča sop isu Če s k o s lo ve n s k ý k r a s , r oč. VI , st r . 19 3 —19 7 a v Kr á s a ch Slo ve n s k a , r oč. 1954, st r . 92—93. V H o b lík o ve j j a s k yn i s m e p r a co va li v m á j i 1953 a p o t o m e š t e a ž do 13. jú n a 1953. Za t en t o ča s s m e p r e n ik li v j a s k yn i d o vzd ia le n o s t i 31 m od vch od u . Od 16. jú n a p r a cu je m e op ä ť v s o n d e p od P o lo m o u , n a k o ľk o ja r n é p o vo d n e p r est a li. Do k o n ca j ú n a vn ik li s m e n a 50 m od vch o d u a d os ia h li r e la t ívn u h ĺb k u 21 m p od d n o m d o lin y. D ň a 10 . j ú la p r á ce v s o n d e p r e t r h á va p o vo d e ň

124

SONDA POD POLOMOU

MIERKAzyxwvutsrqponmlkjihfedcbaVUTS L L L L U ™ zyxwvutsrqponmlkji

tfi—

HLADINA Vr VEKuČKr

VZDIALENÁ

310m KOLMO NA

REZ

s p ô s o b e n á p r ie t r žo u m r a čie n . Tá t o o k o ln o s ť n á s o p ä ť n ú t i ch o p iť s a p r á c v H o b l í k o ve j j a s k yn i , k t o r é s ú p r e n á s, p r a vd a , v ý z n a m o v é i b a d r u h o r a d é . S t a v v s o n d e d o t o h t o p r e r u š e n ia za zn a m e n a l h ĺ b k u 21 a p o l m , d i a ľ k u 52 m o d vc h o d u . T r e b a s p o m e n ú ť, že 22. a u gu s t a 19 53 s o m v y k o n a l s p r a c o vn í k o m G a š p a r o m Vo j t y l o m p r i e s k u m k a m e ň o l o m u vo v r c h u So k o l zá p a d n e o d Kr a ľo vi a n . T u s a n á m p o d a r ilo vn i k n ú ť d o n o ve j , 110 m d lh e j, p e k n e v y z d o b e n e j k v a p ľ o v e j j a s k y n e (p ozr i Kr á s y Slo ve n s k a , r o č. 1953, s t r . 192). P o d o vo le n k e p o k r a č o va l i s m e v s o n d o va n í b o čn é h o p o n o r u p o d P o lo m o u , a t o o d 22. s e p t e m b r a d o 5. o k t ó b r a 19 53. To h t o d ň a v á ž n e o ch o r e l Al b í n K u b ica , p r e t o s o m s a r o zh o d o l p r e lo žiť p r a co vi s k o d o Vr á t n e j (ob r . 29), n a k o ľk o d v a j a p r a co vn í ci v S t r á ň a v s k e j d o lin e n e b o li u ž s ch o p n í d o k á za ť p r i m e r a n ý p r a c o v n ý v ý k o n . O b j e k t o m v ý s k u m u v o Vr á t n e j d o lin e b o la v y v i e r a č k a v d o l i n k e P o d j a m a m i , k d e s m e za ča li p r a co va ť 15. o k t ó b r a 1953. P r a c u j e m i b a s j e d n ý m p r a c o vn í k o m G. Vo j t y l o m . V t e j t o s ú vis lo s t i m u s í m zd ô r a zn iť, že za ú s p e š n ý p r i e b e h v ý s k u m n ý c h p r á c vo Vr á t n e j vď a č í m e n e zi š t n e j p o m o ci p r a

125

oovn íkov Št á t n ych le s o v (h r a d en ie b ys t r ín ) v Žilin e ( P a vo l P a gá č, M ich a l M a čú š a St a n is la v Ka r ch , a ko a j ch a t á r F r a n t iš e k Ba lá t so s yn o m F r a n t iš k o m zo Št e fa n o ve j) . Výs le d k o m s p o lu p r á ce b olo, že u ž p o d vo ch d ň och s m e p r e lo m ili o t vo r do e s t a ve lly ( n e p r a ve j vyvi e r a č k y) , n a ch o d ia ce j s a asi 50 m ju h o zá p a d n e od vla s t n e j vyvi e r a č k y (p ozr i p r ís p e vo k v Če s k o s lo ve n s k o m k r a s e , r oč. 1954, st r . 11—12 ) . N a š ím ď a lš ím ú silím b olo zn ížiť v ýt o k o v ú časť v y v i e r a čk y, čo s a n á m do k o n ca n o ve m b r a 1953 p od a r ilo, le b o h la d in a v ýt o k o v ýc h vô d vyvi e r a č k y p o kle s la o 117 cm . D ň a 30. n o ve m b r a r o zvia za l p r a co vn ý p o m e r s n a š ím p o d n ik o m výs k u m n í k Ga š p a r Vo j t yla . Výs k u m n ý k o le k t í v zm e n šil s a n a d voch p r a co vn ík o v, p r ičom A. Ku b i c a b ol ešt e s t á le ch o r ý. Vo Vr á t n e j výs k u m n é p r á ce i n a p r ie k t o m u s ľu b n e p o k r a čo va li. P o via ce r ých o d s t r e lo ch a o d s u n u t í k a m e n ia (asi 60 m 3 ) z v ýt o k o v e j ča st i vyvi e r a n i a p okles la d ň a 18. d e ce m b r a 1953 h la d in a v y t e k a j ú c e j vo d y o 157 cm o p r o t i s t a vu p r i za čia t k u výs k u m n ýc h p r á c. P os led n é š t yr i p r a co vn é d n i r. 1953 s m e ve n o va li op ä ť s on d e p od P o lo m o u v St r á ň a vs k e j d olin e. V ja n u á r i 1954 s m e sa za m e r a li výl u č n e n a r o zš ir o va n ie t e s n ých ú s e k o v ch od b y v s on d e p od P olom ou . Až od 15. fe b r u á r a p r a cu je m e zn o va n a p r e h lb o va n í s o n d y. Do k o n ca fe b r u á r a s m e p ost ú p ili do t e r é n u n a 54 m , k ý m h ĺb k a s o n d y d o s ia h la 22 m e t r o v. V m a r ci 1954 op ä ť ib a r o zš ir u je m e t ie s ň a vy v son d e. V a p r íli zn o va p o k r a ču je m e v p os t u p e do t e r é n u . Ko n ie c m e s ia ca n á s za s t ih ol v 56 m od vch o d u a v h ĺb k e 22 a p ol m p od ú r o vň o u d o lin y. Výt o k o v é h r d lo o b ča s n e j vyvi e r a č k y n a d n e D r u h e j s t u d n e s m e za p lo m b o va li b e t ó n o vo u m a lt o u (cem en t s om v yp ýt a l v k a m e ň o lo m e n a P olom e). Bo l t o ď a lší p o k u s u m ŕ t ve n ia vyvi e r a č k y, k e ď že p r ed ošlé u p c h á vk y ílo vo u h lin o u a m a s t n ým i h a n d r a m i zlyh a li. Tot o za b e zp e če n ie p r ot i n e p r íje m n é m u vyvi e r a n i u s a u k á za lo t r va lé ú čin n ým . V t o m ča se za ča li k n á m d och á d za ť zp r á vy, že p r o fe s io n á ln y s p e le o lo gick ý v ýs k u m s a v d o h ľa d n o m ča s e n a celom Slo ve n s k u zlik vid u je . P od t la k o m t ých t o ch ýr o v s m e s a r ých lo p u st ili do zn ižo va n ia výt o k o vé h o p r a h u v y v i e r a čk y vo Vi š ň o vs k e j d olin e za p ou žit ia výb u š n ín . P o d a r ilo s a n á m zn ížiť h la d in u vyvi e r a j ú c e j vo d y o ď a lších 30 cm o p r o t i s t a vu d o s ia h n u t é m u d ň a 19. a p r íla 1953. Ďa lš ím b od om p r o gr a m u b olo čist en ie ú s t ia s t a r e j vyvi e r a č k y vo Vi š ň o v s k e j d o lin e (n ad p r a vým b r e h o m Viš ň o vs k é h o p ot oka ). D ň a 28. m á j a 1954 s p o lu p r a co vn ík A. Ku b i ca op ä ť o ch o r e l a p r es t a l v n á r . p o d n ik u Tu r is t a p r a co va ť. V čist en í s t a r e j vyvi e r a č k y vo Vi š ň o vs k e j d olin e s o m p ot om p o k r a čo va l s á m . Do ko n ca jú n a s o m p r e n ik o l ce lým p r o filo m v ý t o k o v e j ch od b y do vzd i a len ost i 10 m od vch o d u . P r á ce n er u š en e p o k r a čo va li a j v m esia ci jú li. Vý d a t n e m i p r i n ich p o m o h li d o b r o vo ľn í p r a co vn íci: Št e fa n P l a vý z Vi š ň o vé h o a P a vo l P a gá č zo Žilin y. Do k o n ca jú la p r e n ik li s m e od vch o d u d o s t a r e i v y vie r a čk y n a vzd ia len os ť 20 m . P r e n e d o r o zu m e n ia s o m z n á r . p o d n ik u Tu r is t a od išiel (6. s e p t e m b r a 1954), a t a k s o m s ko n čil v M a le j F a t r e p r o fe s io n á ln y s p e le o lo gick ý výs k u m . Ďa lš ie výs k u m n é p r á ce v M a lo fa t r a n s k o m k r a s e r o b ím op ä ť ib a s p o r a d ick y a a m a t é r s k y, a ko m i t o vo ľn ý čas d o vo ľu je . N a j vä čš i e n á d e j e vk la d á m d o s o n d y p od P o lo m o u v St r á ň a vs k e j d olin e. P e vn e ve r ím , že p o m o co u d o b r o vo ľ n ých p r a co vn ík o v s a n á m v d o h ľa d n o m ča s e p o d a r í ú s p e š n e p r en ikn ú ť k h o rizontu p o d ze m n é h o t o k u St r á ň a vs k é h o p ot oka . Do s o n d y p od P olom ou b o lo vyn a lo že n é t o ľk o fin a n čn ých p r o s t r ie d k o v a p r ia m n a d ľu d s k é h o p r a co vn é h o

126

úsilia, že by bola naozaj veľká škoda výskumné práce víťazne neukončiť — nerozriešiť tajomstvá tejto pozoruhodnej krasovej lokality. P o z n . r e d a k t o r a : Autor sa pridržiava pôvodného názvu Poloma, nie Po lom, a odôvodňuje to takto: „Ide o názov pôvodný, našský. Tí, čo kreslili mapy, po slovensky nevedeli. Slovák označuje kalamitou postihnutý les slovami — polámaná hora, skrátene — poloma. Obdoba je napríklad pri cudzom termíne (poľskom) po grom, slovensky to znie — pohroma (nie pohrom). Takýchto názvov m á m e na Slo vensku vela, najmä na špeciálnych mapách. Pravidlá z r. 1957 uvádzajú jeden i druhý termín — polom i poloma."

PONORY BRESTOVSKEJ JASKYNE JAN BRODŇANSKÝ

T vo r c o m j a s k y n n ý c h p r ie s t o r o v Br e s t o vs k e j j a s k y n e s ú h l a vn e v o d y t r o c h p o n o r o v, t e čú cich z n e k r a s o vé h o ú ze m ia . S ú t o : p o n o r R o h á č s k e h o p o t o k a , t e čú ce h o s m e r o m s e ve r o zá p a d n ým , p o n o r p o t o k a Vo l a r i s k á a p o n o r p o t o k a M ú čn ica , t e čú ce s m e r o m v ý c h o d n ý m . N a j v ä č š í z n ich j e p o n o r p o t o k a R o h á č s k e h o (ob r . 9 1), k t o r ý m p o ča s v ý d a t n ý c h d a žď o v p r e t e k á a ž 500 l/ sek. P o n o r m á p ä ť k a n á l o v, z n ich d va s ú vä čš ie , k t o r ý m i j e m o ž n ý p o s t u p d o j a s k yn e , o s t a t n é s ú m e n š ie . P o n o r n á j d e m e a si 400 m p o v y š e m o s t a , n a p r a v e j s t r a n e , id ú c p r o t i p r ú d u R o h á č s k e h o p o t o k a , v m a l o m b r a le . A b y o b ča n i a Zu b e r c a zvä čš ili s t a v vo d y, t e č ú c e j cez j a s k yň u , r o b ia t u u m e lú h r á d zu , a b y vo d u zú ži t k o va l i n a p o h o n p í ly v Zu b e r ci. V s u c h o m o b d o b í b ý v a p o n o r b e z vo d y. R o k u 1958 v a u gu s t e o d r a zili s m e vo d u t e čú cu d o j a s k yn e , a b y s m e m o h li p r e s k ú m a ť p o n o r a p o k ú s iť s a ce ze ň p r e n i k n ú ť. P o v ä č š e j n á m a h e p o d a r ilo s a n á m d ost a ť d o p r ie s t o r o v p o n o r u . S m e r ch o d b y j e 210 °. Ch o d b a vzn i k l a n a p r a s k l i n e t o h o is t é h o s m e r u a j e e r o zí vn o u čin n o s ťo u v o d y zn a č n e p r e h ĺb e n á . Ch o d b y s ú p o m e r n e n e š ir o k é , n a j š i r š i e a si 6 m v d ĺ žk e 15 m o d vc h o d u (ob r . 89). Vo š li s m e p o p o d zo s u t é b a l v a n y a za s t a li p r i p r v e j p r e k á žk e . P o d l a h a r a zo m k o n čí a m y zi s ťu j e m e , že s m e vl a s t n e n a s t r o p e , k t o r ý t vo r i a za s e k n u t é b a l va n y. P o d n a m i v h ĺ b k e 6 m v i d í m e s u c h é r ie čiš t e s m e n š í m i o k r u h l i a k m i . Zl i e za m e p o r e b r í k u d o lu . S p ä t n ý m p o h ľa d o m v i d í m e k a n á l i k y, k t o r ý m i p r e t e k a j ú s e m v o d y p o ča s d a žď o v. Te r a z s ú s u ch é . V ý š k y s ú t u a si 12 m a š í r k y 6 m . P r e ú zk e k a n á l e n e d á s a p o k r a čo va ť p o d n e ch o d o y, p r e t o l e zi e m e p o ľ a v e j s t r a n e s k o r o k o l m e j s t e n y a ž p od s t r o p , k a d i a ľ s a d á p r e n i k n ú ť ď a le j . Tu s a s t r o p z v yš u j e , a vš a k d n o k l e s á h lb š ie . T u j e u ž t e s n e jš ie . O p ä ť zli e za m e d o h ĺ b k y a si 12 m n a d n o, k d e Ch od b a zd a n li vo k o n čí, a le 20 cm š ir o k o u t r h lin o u vi d n o ch o d b u v d o t e r a j š o m s m e r e , k t o r e j d ĺ žk u n e b o lo m o žn o o d h a d n ú ť p r e s la b é o s ve t le n ie . J e vš a k ist é, ž e t o u t o ch o d b o u b u d e m o žn é p r e n i k n ú ť d o d o s ia l n e z n á m yc h p r ie s t o r o v Br e s t o vs k e j j a s k yn e . D ĺ ž k a p o n o r n e j ch o d b y p o p o s le d n ú p r e k á ž k u j e a si 50 m , v ý š k a d o 20 m . P r e n e d o s t a t o k ča s u s m e v ý s k u m o d lo žili n a n e s k o r š ie . Ď a lš í p o n o r j e v d o li n k e z v a n e j M ú čn ica . P o t ô čik r o vn a k é h o m e n a p r e t e k á d o lin o u a ž d o R o h á čs k e h o p o t o k a le n za v ý d a t n ý c h d a žď o v, in á č s a p r e p a d á d o p o d ze m ia h n e ď p o p r í ch o d e n a k r a s o v é ú ze m i e a si 1 k m o d ú s t ia R o h á čs k e h o p o t o k a . Vo d a s a t r a t í p o s t u p n e d o h o r n i n y. T u t e d a za čín a j a s k y n n ý s ys t é m Br e s t o vs k e j j a s k yn e . Tr e t í p o n o r v d o lin k e Vo l a r i s k á s m e h ľa d a li vi a c k r á t , n o n e n a š li s m e n ič. Až za d l h o t r va j ú c i c h p e k n ýc h s u c h ýc h d n í s m e zis t ili p o s t u p n é p r e p a d a n i e

128

vody asi 60 m od ústia Roháčskeho potoka, teda v tesnej blízkosti Brestovskej jaskyne. Z toho vidno, že Brestovská jaskyňa je napájaná troma vodami, nie je však vylúčené, že do nej vteká ešte aj iná voda. Máme na to isté podklady. Koncom augusta 1958 bol v potôčikoch Múčnica a Volariská velmi malý stav vody s prietokovou kapacitou asi 2 l/sek. (Múčnica) a asi 3 l/sek. (Vo lariská). Ponor Roháčskeho potoka bol suchý. Keď odhadneme množstvo vody oboch potôčikov a porovnáme s vodou vytekajúcou z jaskyne, vidíme velký nepomer v množstve vody, keďže z jaskyne vyteká za sekundu až 20 1 vody. Našou tohoročnou prácou v Brestovskej jaskyni bolo i dokončenie zame riavania a prieskum posledného sifónu. Tieto práce sme vykonávali za velmi obťažných podmienok v nafukovacích člnoch. Posledný sifón nás upútal svojím rozmerom, je asi 6 m široký, steny po oboch stranách padajú kolmo do hĺbky troch metrov, voda je tu tichá a do sahuje až po strop, takže po hladine vody nevidno ďalej. Našou ďalšou prácou v jaskyni bude preniknúť sifónom odstreľovaním stropu. Veľkým uľahčením tejto práce by bol výskum pomocou skafandru, keďže je isté, že po niekoľkých metroch sú opäť voľné priestory, ktorými možno postúpiť až po ponor Roháč skeho potoka, poťažne preskúmať prítoky vôd Múčnice, Volariská alebo iné prítoky. Podľa merania jaskyne je dĺžka všetkých chodieb 445 m okrem troch menších priepastí, z ktorých vedú ďalej menšie chodby. Teploty v jaskyni v auguste 1958: voda 5 °C, vzduch 6 °C, v októbri voda 4 °C, vzduch 5 °C. Aby sme zistili čas podzemného prietoku a tým čiastočne aj dĺžku pries torov od najbližšieho ponoru Volariská, sfarbili sme vodu 50 m nad ponorom. Celých 10 minút trvalo, pokiaľ sfarbená voda došla k ponoru. Preto nás ani neprekvapilo, keď sme sa sfarbenej vody vôbec nedočkali. Prišli sme k ná zoru, že sfarbením vody nemožno ani približne určiť dĺžky pretekaných cho dieb pre veľké množstvo zdanlivo stojacich vôd, ktorých odtok je veľmi pomalý. V októbri si občania Zuberca opäť postavili hrádzu v Roháčskom potoku, ktorého časť vody tečie cez jaskyňu. Prívalová voda nahnala do ponoru veľa štrku, takže je zväčša upchatý, tvoriac tak vodné jazero, ktorého vody pre tekajú najväčším kanálom. I keď stav vody bol pomerne malý, predsa ponorom pretekalo asi 100 l/sek. Približné vzdialenosti ponorov od vyvieračky sú tieto: Ponor Volariská —500 m, ponor Roháčskeho potoka —800 m a ponor Múčnica —1500 m. Na výskume a zameraní sa zúčastnili: Frant. Cejka, Ján Baričiak st., Ján Brodňanský a Miloš Diežka, ktorý i napriek svojim 74 rokom nesmie chýbať pri našom výskume.

ŠTUDIJNÁ CESTA P O DINÁRSKOM KRASE V JUHOSLÁVII ANTON DROPPA Zemepisný ústav SAV

V r á m c i p l á n o v a n ýc h za h r a n i č n ýc h ciest Ze m e p i s n é h o ú s t a vu S l o v e n s k e j a k a d é m i e vi e d v y k o n a l s o m v d ň o ch 30. a u g. — 19. s e p t . 1957 š t u d i j n ú ce s t u d o J u h o s lá vi e , a b y s o m s a zo zn á m i l s k l a s i c k ým i k r a s o v ý m i fo r m a m i S l o vi n s k a , D a lm á cie , Bo s n y a H e r c e g o vi n y i Či e r n e j H o r y. Ke ď ž e s o m b o l vo p r e d i n fo r m o v a n ý o p o m e r n e n e v y v i n u t e j d o p r a vn e j s ie t i v J u h o s lá vii, a n a j m ä v k r a s o v ý c h o b la s t ia ch , a m o j o u s n a h o u b o lo p r e js ť d o u r če n é h o t e r m í n u čo n a j v i a c ú ze m i a J u h o s lá vie , r o zh o d o l s o m s a a b s o lvo va ť t ú t o ce s t u n a m o t o c yk l i J a w a C Z 250 . T ý m s o m s a s t a l v e ľ m i m o b i l n ým , n e zá vi s l ým n a t a m o j š í c h d o p r a v n ý c h s p o jo ch .

I. Trasa: Bratislava— Ráb—Tapolcza—Kesthely—Nagykanizsa—Murakeresz tur—Kotoriba—Varaždín—Záhreb—zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZWVUTSRPONMLKJIHGFDCBA Ľubľ ana—Postojna Vč a s r á n o a si o 04 h od . v p ia t o k 30. a u g. 1957 s n a p l n e n ým b a t o h o m , u p e v n e n ý m n a m o t o c yk l i , v y r a z i l s o m z Br a t i s l a vy ce z P e t r ža l k u d o R u s o vie c, k d e s o m p r e k r o či l č e s k o s l o ve n s k o m a ď a r s k é š t á t n e h r a n ice . P o k r á t k y c h p a s o výc h a co ln ých fo r m a l i t á c h s o m p o k r a č o va l cez M o s o n m a g ya r ó v á r d o R á b u . Be z p r a š n á a s fa l t o vá ce s t a vi e d la n í ži n a t ým t e r é n o m p o p r i r a m e n e M a lé h o D u n a j a . E š t e n e b o lo a n i 6 h o d ín , k e ď s o m b o l v R á b e , k d e u ž b o l č u l ý r u ch . R o b o t n íci z b l í zk e h o o k o l i a s a p o n á h ľa li d o p r á ce , in í za s a za n á k u p m i d o m e s t a . T u s o m o d b o čil s m e r o m n a j u h n a P á p u , D e ve t s c e r a Ta p o lczu . Ce s t a b o la š t r k o vi t á , s j a m a m i a vi e d l a k o p c o v i t ý m t e r é n o m . V Ta p o lczi n a n á m e s t í s o m s a t r o ch a p r is t a vil. H n e ď m a o b k o le s ili s k u p i n k y o b y v a t e ľ o v a s v e ľ k ý m z á u j m o m o b d i vo va l i m o j u m o t o r k u a v y p y t o v a l i s a n a j e j vla s t n o s t i, ce n u , b a i n a ži v o t n ú ú r o ve ň u n á s . Z a m e s t e č k o m s a h n e ď z j a vi l o Bl a t e n s k é ja ze r o , o k o lo k t o r é h o ve d i e a s fa lt o vá ce s t a d o Ke s z t h e l y a Ba la t o n Be r é n y, o d k ia ľ s o m u h á ň a l d o N a g yk a n i zs e . N a g yk a n i z s a j e ú h ľa d n é a čis t é m e s t o v j u h o z á p a d n e j ča s t i M a d a r s k a . St r e d n á m e s t i a v y p l ň u j e p e k n ý k v e t i n o v ý p a r k . P o m a l e j z a s t á v k e e o m p o k r a č o va l d o M u r a k e r e s zt u r u , le žia ce h o n a m a ď a r s k o j u h o s l o v a n s k ý c h h r a n icia ch . Bo l s o m n e m ilo p r e k va p e n ý, k e ď m i p o h r a n ičn á s t r á ž o zn á m i la , že t u a n i v b lízk o s t i n i e j e žia d e n ce s t n ý p r e ch o d d o J u h o s lá vie . U k á z a l i m i n a m a p e le n j e d i n ý, a t o zo Se ge d í n u d o Su b o t ice , vzd i a l e n ý t e d a o d M u r a k e r e s zt u r u v y š e 300 k m n a výc h o d . Ke ď ž e s o m z b y t o č n ý m ce s t o va n í m n e ch ce l s t r á ca ť ča s, p o s lú ch o l s o m ich r a d u a n a s t ú p i l s o m i s m o t o c yk l o m n a n á k l a d n ý vl a k , k t o r ý m a o 21. h o d . p r e vie zo l ce z h r a n i cu d o j u h o s l o va n s k é h o m e s t e č k a Ko t o r i b y. H o d n o p o zn a m e n a ť, že v š e t k y m a ď a r s k é že le zn ičn é s t a n ice , p o p r i k t o r ý c h s o m p r e ch á d za l, m a u d i vi li vzo r n o u ú p r a vo u a čis t ot ou , k v e t i n o v ý m i zá h o n m i a ch o d n í k m i v y s y p a n ý m i zl a t o žl t ým š t r k o m . P r e n o c o va l s o m u ž v J u h o s l á vi i v m a l o m s t a n i čn o m h o t e li v Ko t o r i b e . Ak o m a ď a r s k í t a k a j j u h o s l o va n s k í co ln íci b o li v e ľ m i m ilí a ú s lu žn í. Z Ko t o r i b y vi e d la š t r k o vi t á

131

cest a je d n o t vá r n o u n ížin o u p op r i k u k u r i č n ýc h p o lia ch s m e r o m n a zá p a d d o zyxwvuts C a k o v c a . M e d zi Ča k o vo o m a Va r a žd ín o m j e ú d o lie r i e k y D r á vy, cez k t o r ú ve d ie le n je d e n m ost , s lú žia ci že le zn ičn e j a j ce s t n e j d o p r a ve . J u žn e od Va r a ž d ín a za čín a k o p co vit ý k r a s o vý t er én , prerasten ý k r o vin a t o u ve ge t á cio u . Be z p r a š n á a s fa lt o vá cest a m a čoskor o p r ivie d la do h la vn é h o m e s t a Ch o r vá t s k a — d o Zá h r e b u . Zá h r e b s 350 000 o b yva t e ľm i j e d r u h ým n a jvä čš í m m e s t o m J u h os lá vie. M á ve ľm i p e k n ú p oloh u . Le ží n a ju žn ýd h s va h o ch p o h o r ia M e d ve d n ica v ú d olí r ie k y Sá vy. Tvo r í d ôležit ú k r i žo va t k u ciest z Ľu b ľa n y d o Be le h r a d u a ko i z P a n ó n s k e j n ížin y n a J a d r a n . Sa m o m es t o j e čist é, m á š ir o ké u lice, p e k n é b u d o vy a ču lý cu d zin e ck ý r u ch . P o k r á t k e j o b h lia d k e m e s t a a d o p ln e n í zá s ob b e n zín u s o m p o k r a čo va l ú d o lím r i e k y S á vy s m e r o m n a zá p a d cez N o vo Mest o do Tr e b n j e a od t ia ľ n o vo vys t a va n o u a u t os t r á d ou do Ľu b ľa n y. Te r é n zá p a d n e od N o vé h o Me s t a j e b u d o va n ý vá p e n ca m i, s iln e s k r a s o ve n ý, s m n o ž s t vo m zá vr t o v a š k r a p o v i m en š ích p olí s vyvi e r a čk a m i . M o j u p ozor n osť ve ľm i za u ja lo ú h ľa d n é a e s t e t ick é r ie š e n ie v ýs t a v b y n o ve j a u t o s t r á d y, k t o r á p o m e r n e s m a l ým s t ú p a n ím p r e k o n á va člen it osť k r a s o vé h o t e r é n u . St r m é p r e d e ly zá vr t o v a p olí p r e r á ža t u n e lm i a h lb o k ým i zá r e zm i. Ľu b ľa n a j e h la vn é m e s t o a k u lt ú r n e s t r e d is k o Slo vin s k a . M á 138 000 o b y va t e ľo v. Le ží v ko t lin e , k t o r o u p r e t e k á r ie k a Ľu b ľa n ica a s e ve r n e od m es t a rieka Sá va . N a d m es t om s a t ýči h r a d , o d kia ľ j e u t e š e n ý výh ľa d n a za s n e že n é Ka r a va n k y. Z Ľu b ľa n y ve d ie s m e r o m n a J Z až d o Te r s t u š ir o k á a s fa lt o vá h r a d s k á , po k t o r e j s om o 18. h od . b ez a k e j k o ľve k p o r u ch y d ošiel do P o s t o jn e j. H or s ké a t u r is t ick é m e s t e čk o P o s t o jn á b olo p r vo u d lh šou za s t á vk o u n a m o j e j š t u d ijn e j cest e p o J u h o s lá vii. R o zp r e s t ie r a s a n a J V s va h o ch vr ch u So viča (674 m ) p r i s ve t o zn á m e j P o s t o je n s k e j ja s k yn i. Ok o lie P o s t o jn e j t vo r í k r a s o vý t er én , b u d o va n ý vá p e n ca m i zvä čš a d r u h o h o r n ým i, k t o r é s a t ia h n ú od ju h o vých o d n ých v ýb e ž k o v J ú ls k ych Ál p po ce le j J Z ča st i Ba lk á n s k e h o p olos t r ova . Si a h a j ú a ž d o Gr é ck a . Vá p e n ce s ú p r í k r o vo ve zvr á s n e n é , p o m e r n e čist é a p o d lie h a jú k r a s o vým p r ocesom . V o d b o r n e j t e r m in o ló gii s a p r e t ú t o k r a s o vú ob la sť u j a l n á zo v D in á r s k y k r a s (p od ľa D in á r s k ych h ôr ). P o vr ch vá p e n co v j e m ie s t a m i s p e n e p le n izo va n ý (kr a s m e d zi Te r s t o m a P o s t o jn o u ) , in d e za s a t vo r í h o r s k é h r e b e n e o a b s o lú t n e j v ý š k e 170 0 —190 0 m ( Veleb it , D i n á r s k e h o r y, N ie ge š atď.), k t o r é s vo jo u výš k o u i t va r o m p r i p o m í n a j ú n a š e vys o k o h o r s k é ob la s t i. D in á r s k y k r a s n a r ozd iel o d in ých k r a s o výc h o b la s t í j e za u j í m a vý t ým , že h yd r o gr a fi ck y s ú vis í p r ia m o s m o r o m . T yp i c k y v yv i n u t é s ú v ň o m vš e t k y k r a s o vé fo r m y. N ie k t o r é z n ich , a ko k r a s o vé p olia , p r e p a d n u t é k a ň o n o vit é ú d olia , p o d m o r s k é p r a m e n e a t ď . s a n e vys k yt u j ú . V P o s t o jn e j n a n á m e s t í v b ýva l e j b u d o ve Okr esn éh o s ú d u j e t e r a z zr ia d e n é vla s t ive d n é m ú ze u m a I n š t it ú t za r a zi s k o va n j e k r a s a Slo ve n s k e a k a d e m ie zn a n ost i in u m et n os t i, p r i k t o r o m j e p r id r u že n é a j k r a s o vé m ú ze u m s p o če t n ým i e xp o n á t m i. To t o k r a s o vé m ú ze u m n a vš t e vu j ú n ielen o k o lit í o b yva t e li a a n á vš t e vn íci P o s t o je n s k e j ja s k yn e , a le a j ve d ci zo za h r a n ičia . Za m ô jh o k r á t k e h o p o b yt u v ň om s o m s a s t r e t o l s d r . Th e a E lis a b e t h H a e ve r n ick , a sis t e n t k o u R ím s k o ge r m á n s k e h o ce n t r á ln e h o m ú ze a v M a in zi z N e m e ck a , p ot om s d r . Ka r o lo m Kr o m e r o m , r ia d it e ľo m P r ír o d n o h is t o r ick é h o m ú ze a vo Vie d n i z R a k ú s k a a so s k u p in o u vys o k o š k o lá k o v zo So r b o n s k e j u n ive r zit y z P a r íža , k t o r í b oli n a š t u d ijn e j cest e v J u h o s lá vii. N a e xk u r ziá ch po k r a s o vo m t e r é n e v o k o lí P o s t o jn e j m a v p r vé d n i s p r e vá d za l a sist en t I n s t it u t u p r o f. F r a n c. Leb en , k t o r ý m i s ve ľk o u o ch o t o u

132

ukázal všetky zvláštnosti a zaujímavosti Notranjského krasu (lokálny názov krasu v okolí Postojnej). Na mojej motorke sme si prehliadli za pomerne krátky čas Cerknické polje, Planinské polje, priepasťové údolie potoka Rak, Planin skú jaskyňu s výtokom rieky Pivky, Postojenskú jaskyňu, Jamský grad s po norom rieky Lokvy, údolie rieky Pivky, Skociánske jaskyne, jaskyňu Dym nicu, ba zašli sme až do prístavu Kopera na jadranskom pobreží. Cerknické polje sa nachádza pri obci Cerknica asi 9 km východne od Postojnej. Predstavuje depresiu, ohraničenú zo všetkých strán strmými svahmi horských hrebeňov. Jeho rovné dno má tvar elipsy, orientovanej dlhšou osou vo smere tektonickej poruchy od SZ na JV. Dosahuje dĺžky 11 km, jeho šírka je v strede 4,5 km, čím zaberá plošnú rozlohu okolo 28 km 2 . Dno pola tvoria aluviálne náplavy humusu a hlín až do hrúbky 5 m. Ich povrch je porastený trávnatou vegetáciou. Podklad hlín tvoria kriedové vápence a vo východnej časti triasové dolomity. V hlinitom dne poľa sa zjavujú náplavové závrty, ktoré sú činné ako estavelly. Totiž v čase menšieho stavu vody ju pohlcujú do podzemia, naopak pri zväčšených zrážkach vytryskujú podzemnú vodu na povrch. V čase našej návštevy Cerknické polje nebolo zaplavené a jeho stredom meandrovite sa vinul Jazerný potok, vyvierajúci krasovým prameňom v juhovýchodnej časti. Jeho vody pochádzajú z južnejšie ležiaceho Lošského polja. Jazerný potok sa na SZ okraji Cerknického polja znova ponára do podzemia a preteká jaskyňou Veľká Karlovica, v ktorej sifónovite mizne. Po 2,5 km dĺžke neznámeho podzemného toku sa zjavuje na dne priepastí a v kaňonovitom údolí potoka Rak, kde ponorami mizne do podzemia, aby sa spojil v Planinskej jaskyni s podzemnými vodami rieky Pivky. Podľa vy svetlenia prof. Lebena zaplavovanie Cerknického polja býva dvakrát až tri krát v roku. Pri väčších atmosferických zrážkach alebo pri topení snehu ne stačia ponory na dne poľa pohltiť vodu do podzemia, preto voda stúpne a vytvorí obrovské jazero. Zaplavovanie trvá 1—3 dni, kým vyprázdnenie 14— 25 dní. Z toho dôvodu nemôžu tamojší obyvatelia na dne poľa pestovať dlho rastúce plodiny, ale len krmoviny pre dobytok. Planinské polje sa nachádza pri mestečku Planina asi 7 km severne od Postojnej. Má obdĺžnikový tvar, orientovaný vo smere SJ. Je 6 km dlhé a 2 km široké; meria 12 km 2 . Jeho ploché dno je porastené trávou a menšími kroviskami, pomedzi ktoré sa hadovité vinie riečka Unica (obr. 72). Táto riečka vyviera mohutným vauclusským prameňom z Planinskej jaskyne na južnom okraji Planinského polja. Predstavuje vlastne výtok podzemnej rieky Pivky, pritekajúcej z Postojenskej jaskyne. Na severnom okraji Planinského polja riečka Unica sa ponára do podzemia, aby na severnom svahu Ľubľanského vrchu (813 m) znova vyrazila v piatich prameňoch na povrch a tiekla pod menom Ľubľanica na sever, kde tvorí prítok rieky Sávy. Podzemné vody rieky Pivky vytvorili jeden z najväčších jaskynných sys témov Juhoslávie — Postojenskú jaskyňu. Pramenná oblasť rieky Pivky sa nachádza na západnej strane Snežníka (1796 m) a Javorníkov. Odtiaľ tečie Pivka po flyšových horninách smerom na sever, v ktorých vytvára kotlínovité údolie. Pri vstupe na vápencové územie pred vchodom do Postojenských jas kýň sa celá ponára do podzemia. Povrchové údolie riečky Pivky predstavuje tak typ slepého údolia. V podzemí tečie Pivka najnižšími časťami Postojen ských jaskýň v dĺžke 3,5 km, na konci ktorých sifónovite mizne. Po 2,2 km dlhom neznámom toku sa zjavuje v Planinskej jaskyni, ktorou preteká v dĺžke 133

2,3 k m . Tu p r ib e r á m en š í p r ít o k s p r a va —p o t o k R a k , p r it e k a jú ci z Ce r k n ick é h o p o lja . N a p o vr ch v yt e k á p r i j a s k yn n o m vch o d e n a ju žn o m o k r a j i P la n in s k é h o p ol j a u ž p od m e n o m Un ica . V p o d ze m n o m t o k u riečky P i v k y s ú vyt vo r e n é d ve j a s k yn n é s ú s t a vy. P r i p on or e j e t o P o s t o je n s k á j a s k yň a a p r i j e j v ý t o k u P la n in s k á ja s k yň a . Ce lá t á t o j a s k yn n á s ú s t a va j e 19 850 m d lh á , čím s a za r a ď u j e m e d zi n a jvä čš ie j a s k yn n é s ú s t a vy v E u r ó p e ( ja s k yň a H o llo ch vo Š v a j čia r s k u m á d ĺžk u 60 k m , d o m ick o b a r a d e ls k á s ú s t a va 21 k m , d e m ä n o vs k á 14 km ). P o s t o je n s k á j a s k yň a j e za t ia ľ n a jzn á m e jš o u a n a j vi a c n a vš t e vo va n o u ja s k yň o u J u h o s lá vie . J e vyt vo r e n á vo zvr á s n e n ých k r ie d o vých vá p e n co ch h o r s k e j vyvýš e n i n y So vič (674 m ), k t o r á s a vyp í n a n a d P o s t o jn o u . J a s k yn n ý vch o d s a n a ch á d za v zr á zn e j s k a ln e j s t e n e n a d p on or om riečky P i v k y asi 1 k m zá p a d n e od P o s t o jn e j. P r e d vch o d o m j e ú h ľa d n á , p e k n e u p r a ve n á t e r a s a s ve ľk o u r e š t a u r á cio u a s p r á vo u ja s k yn e . P r e d vch o d o m do j a s k yn e n á s s r d e čn e a m ilo p r ija l riaditeľ j a s k yn e Elo Ga r za r o lli, p o d a r o va l n á m j a s k yn n é p r o s p e k t y a p r id e lil s a m o s t a t n é h o s p r ie vo d cu . Z d o s ia l zn á m ych p r ie s t o r o v P o s t o je n s k e j j a s k yn e v d ĺžk e 14 970 m s ú p r e šir šiu ve r e jn o s ť s p r ís t u p n e n é t r i s a m o s t a t n é o k r u h y: P o s t o je n s k á ja m a v d ĺžk e 4200 m , P iVk a j a m a s Cr n o u ja m o u v d lžk e 2000 m (ob id ve e le k t r ick y os vet len é) a Ot o š k a j a m a v d lžk e 450 m . N á vš t e v n í k o v j a s k yn e s p r e vá d za j ú u n ifo r m o va n í a d ob r e vyš k o le n í s p r ie vo d co via , z k t o r ých k a žd ý o vlá d a a sp oň je d e n cu d zí j a zyk . P r e h lia d k o vý o k r u h P o s t o je n s k e j j a s k yn e j e u ľa h če n ý e le k t r ick o u že le z n icou s d vo m a s ú p r a va m i. Ka žd á z n ich p o jm e n a r a z o k o lo 300 n á vš t e vn ík o v. St a r é n a ft o vé m o t o r y b oli po vo j n e vym e n e n é e le k t r ick ým i, n a p á j a n é a k u m u lá t or m i. Sú s t a va m a lých vo zík o v ( ka žd ý s k a p a cit o u 9 ľu d í) s a h a d o vit é p r e p lie t a ú zk ym i i š ir o k ým i ch o d b a m i p om ed zi m o h u t n é k va p ľo vé s t ĺp y až do vzd ia le n o s t i 1750 m od vch o d u . N a ú p ä t í Ka l vá r i e n á vš t e vn íci o p u s t ia že le z n icu a vys t u p u j ú p ešo n a j e j vr ch o l. Ka l vá r i a p r e d s t a vu je o b r o vs k ý zr ú t e n ý d ó m o v ýš k e 50 m a š ír k e 80 m . N a zr ú t e n ých b a lva n o ch u ž n a r á s t li o b r o vs k é s t a la gm it y d o s a h u jú ce v ýš k u až 30 m . Z Ka l vá r i e s a p o s t u p u j e cez R u s k ý m ost , vys t a va n ý r u s k ým i za ja t ca m i za p r ve j s ve t o ve j vo j n y, d o Le p e j j a m y, vyzd o b e n e j m n o žs t vo m k va p ľo výc h ú t va r o v b ie le j i žl t k a ve j fa r b y. N ie k t o r é z n ich s i u d r ža li s vie žu fa r b u a v ys o k ý les k. Od t ia ľ s a vr a c a j ú o k r u h o m do Ko n ce r t n e j d vo r a n y, k t o r á p r e d s t a vu je k r u h o vi t ý d ó m o p r ie m e r e 60 m a v ý š k e o k o lo 40 m . P r e j e j výb o r n ú a k u s t ik u u s p o r ia d a jú v n e j k o n ce r t y, n a j m ä p r i význ a m n ýc h n á vš t e vá ch zo za h r a n ičia . N a r o zd ie l o d o s t a t n ých ča st í m á Ko n ce r t n á d vo r a n a lu s t r o vé o s ve t le n ie , b u fe t p r e o b če r s t ve n ie a ja s k yn n ú p ošt u , k d e m o žn o d ost a ť u p o m ie n k o vé p o h ľa d n ice so š p e ciá ln ym o p e čia t k o va n ím . Vo výk l e n k o c h j a s k yn n ýc h s t ie n j e in š t a lo va n ý vi t r í n o vý b a zé n s j a s k yn n ým živočích om , zva n ým člo ve š k a r ib ica ( P r ot eu s a n gu in eu s ) , p r in e s e n e j s e m z rieky P i vk y. Z Ko n ce r t n e j d vo r a n y n á vš t e vn íci p o k r a č u j ú p op r i Ta r t a r u s o vi cez M a lú j a s k yň u n a Rá zcest ie, k d e n a s a d n ú n a že le zn icu a s ň ou sp ä ť a ž k u vch o d u . P o s t o je n s k á j a s k yň a v p o r o vn a n í s n a š im i D e m ä n o vs k ým i a leb o Dom icou m á s vo j e zvlá š t n os t i. J e t yp o m riečnej j a s k yn e a k o n a še, a le m á o ve ľa vä čš ie p r ie s t o r y i vä čš ie m n o žs t vo r o zm e r n e jš ích k va p ľo výc h ú t va r o v. J e j n a jvä čš ie s t ĺp y d o s a h u jú v ýš k u a ž 30 m a š ír k u v p r ie m e r e 6 m . N o n a jvä čš o u a t r a k cio u p r e n á vš t e vn ík o v j e e le k t r ick á železn ica . Azd a p r et o j e j a s k yň a n a jvia c n a vš t e vo va n á n a r ozd iel od o s t a t n ých ja s k ýň . Ro čn é n á vš t e vy v n e j s a p o h yb u j ú

134

od 180 000 do 200 000 ľu d í. Co vš a k ch ýb a P o s t o je n s k e j j a s k yn i p r i p o r o vn a n í s D e m ä n o vs k o u , s ú ze le n o m o d r é ja zie r k a s p e s t r ým i s in t r o vým i fo r m a m i n a h la d in e i d n e a n a jm ä živá le s k lá k va p ľo vá výzd o b a s fa r e b n ým i o d t ie ň m i žlt e j, r u žo ve j i če r ve n e j fa r b y. Moh u t n os ť k va p ľo výc h ú t va r o v v P o s t o je n s k e j j a s k yn i b y u r čit e via c vyn i k la , k e b y m a la s iln e jš ie o s ve t ľo va cie t elesá . Ce lá j a s k yň a j e p r it m a vá a m n o h é k va p ľo vé s ce n é r ie t a k t o n á vš t e vn ík o m u n ik n ú . O s ve t ľo va cie t elesá v P o s t o je n s k e j j a s k yn i s ú in š t a lo va n é t a k , že n e n a r u š u jú ce lk o vý vzh ľa d ja s k yn e . Sú vs a d e n é do j a s k yn n ýc h v ýk l e n k o v a le b o d o já m u m e le vyt e s a n ýc h v s t e n á ch a n á vš t e vn ík ich vô b e c n evid í. Ta k ist o a j e le k t r ick é p r ívo d y s ú s k r yt é , za m a s k o va n é v s t en á ch . P o n o r r i e čk y P i v k y a p r e d n é ča st i j a s k yn e a ž p o Ve ľk ú d vo r a n u b oli zn á m e o d n e p a m ä t i. U k a z u j ú n a t o p od p is y n á vš t e vn ík o v n a s t e n á ch zo 14 .— 16. s t or očia . Te r a z n a vš t e vo va n é p r ie s t o r y b o li o b j a ve n é r. 18 18 . P o p r e k o p a n í t e r a jš ie h o vch o d u d o j a s k yn e r . 1866 b ola j a s k yň a s p r ís t u p n e n á a o 6 r o k o v b oli u ž p oložen é a j k o ľa j e p r e železn icu až do Ka l vá r i e v d ĺžk e 1750 m . E le k t r ick é o s ve t le n ie b olo za ve d e n é r . 1884, teda len o t r i r o k y p r v a ko u n á s v D o b š in s k e j ľa d o ve j ja s k yn i. P o p r ve j s ve t o ve j vo j n e b ola j a s k yň a o d t r h n u t á od s lo vin s k é h o ú ze m ia a p r id e le n á Ta lia n s k u . Za n e m e ck e j o k u p á cie v d r u h e j s ve t o ve j vo j n e zr ia d ili n e m e ck í fa š is t i v p r e d n e j ča st i j a s k yn e s k la d iš t e b e n zín u a n a ft y. Slo vin s k í vla s t e n ci vš a k vn ik li do j a s k yn e od za d u cez Cr n ú j a m u a za p á lili b en zín za ch r b t o m n e m e ck ých s t r á žco v. Od ve ľk é h o žia r u o p a d a li n ie k t o r é s t a la k t it y a p o p u k a li s a vá p e n co vé s t e n y. Oh r o m n ý k ú d o l d ym u za ča d il j a s k yn n é p r ie s t o r y a ž do vzd ia le n o s t i 1 k m . Te n t o o b r a z o s t á va • a k o ve čn á s p o m ie n k a n a h r d in s k ý b o j s lo vin s k é h o n á r o d a za s lob od u . P o s k o n čen í v o j n y b o la j a s k yň a i s in ým i zn o va vr á t e n á Slo vin s k u , b oli zr e n o vo va n é ch o d n ík y i e le k t r ick é o s ve t le n ie a j a s k yň a s a s t a la n a j vyh ľa d á va n e j š í m m iest om n ie le n d o m á cich , a le i za h r a n ičn ých t u r is t o v. D r u h ým n a j vä č š í m a n a j o b d i vo va n e j š í m p r ír o d n ým zj a vo m Slo vin s k é h o k r a s u s ú Sk o ciá n s k e j a s k yn e s p o n o r o m R e k y. N a ch á d za jú s a p r i o b ci Diva ča , le žia ce j 12 k m n a S V od Te r s t u . Vch o d do j a s k ýň leží v s t r m o m vá p e n co vo m b r a le n a d p o n o r o m vo d n é h o t o k u , zva n o m R e k a . P r a m e n n á ob la sť R e k y j e n a zá p a d n ých s va h o ch Sn e žn ík a v b lízk o s t i p r a m e ň o v r ie čk y P i vk y. Od t ia ľ s i R e k a p r e r a zila cest u v s lie n it ých b r id licia ch n a SZ. J e j t ok l e m u j e t m a vá zeleň s t r o m o v, čo r o b í d o je m o á zy n a h olom vá p e n co vo m p o vr ch u P r ím o r s k é h o k r a s u . P r e d os a d ou Sk o ciá n vo vzd ia le n o s t i 2 k m s t r o m o vý p or a st p r e s t á va a R e k a s a za r e zá va do vá p e n co vé h o p o d k la d u , k d e v y t v á r a h lb o k é k a ň o n o vit é ú d olie. Te s n e p r ed Sk o ciá n o m u ž n es t a čila p r e r a ziť o h r o m n ú vá p e n co vú p r e k á žk u a v r y l a sa p on or m i d o j e j vn ú t r a , k d e vyt vo r i l a o h r o m n é p r ie s t o r y j a s k yn n ýc h d u t ín . V k r a s o ve j m o r fo ló gii p r e d s t a vu je t á t o p o vr ch o vá časť ú d o lia R e k y t y p s le p é h o ú d olia . M o r fo lo gick é k o n t r a s t y sa z j a v u j ú n ielen n a p o vr ch o vo m t o k u R e k y, a le a j n a j e j p o d ze m n e j cest e. V d ĺžk e 200 m od p o n o r u j e j p o d ze m n ý t ok p r e r u š u jú d ve za s e b o u le žia ce zr ú t e n é p r iep a st i zva n é M a lá a Ve ľk á d olin a , k t o r é p o s k yt u j ú n á vš t e vn ík o vi k la s ick ý p r ík la d zr ú t e n ia s a ja s k yn n ých s t r o p o v (obr . 78). P r ie p a s t i od s eb a o d d e ľu je p r ír o d n ý t u n e lo vý m ost , p r e d s t a vu jú ci zvyš o k n ie k d a jš ie h o ja s k yn n é h o s t r op u . P r iep a sť Ve ľ k á d olin a d o s a h u je p r ie m e r n e 500 m š ír k y a 164 m h ĺb k y. Svo j o u fo r m o u n á m p r ip o m ín a n a šu M a co ch u v M o r a vs k o m kr a se. Ce z d n á o b id vo ch p r iep a st í si h u čia cim i vo d o p á d m i r a zí cest u R e k a (obr . 75). V zr á zn ych s t e n á ch p r iep a st í s a če r n e jú o t vo r y k r a t š ích ja s k ýň , z k t o r ých n a j význ a m n e j š i a po a r ch eologic

135

k e j s t r á n k e j e To m in če va ja m a . Ot vo r s a m ých Šk o ciá n s k ych j a s k ýň leží v zá p a d n e j s t e n e Ve ľ k e j d olin y, o d kia ľ j e u ch va cu jú ci výh ľa d n a vo d o p á d y p o d ze m n e j R e k y. Šk o ciá n s k e j a s k yn e s ú t yp o m riečnych ja s k ýň , vyt vo r e n ýc h p o d ze m n ým t o k o m R e k y v d vo ch p osch od ia ch . Vo via ce r ých m ie s t a ch s a h o m é p osch od ie zr ú t ilo, čím vzn ik li o b r o vs k é p r ie s t o r y o v ý š k e a ž 50 m . P o d ze m n á R e k a p r e t e k á n im i v d ĺžk e 2,7 k m a n a ich ko n ci m izn e s ifó n o vit e do ď a lších n e zn á m ych ča st í. N a p o vr ch u s a z j a v u j e a ko r ie k a Ti m a va S Z od Te r s t u (m ed zi Tr žico m a De vín o m ) . Kva p ľo vá výzd o b a v Šk o ciá n s k ych ja s k yn i a ch j e le n m ie s t a m i vyvi n u t á , n a j m ä v Tich e j ja m e , k d e s a vyt vo r i li m o h u t n é k va p ľo vé s t ĺp y a n á s t e n n é vo d o p á d y (obr . 77). J e vš a k u ž o d u m r e t á a zve t r á va d o s iva . Z j a s k yn e sa vych á d za 100 m d lh ým u m e lým t u n e lo m n a d n e o b r o vs k é h o zá vr t u , zva n é h o Glo b o ča k . Šk o ciá n s k e j a s k yn e s ú v y š e 5 k m d lh é, z čoh o p r e ve r e jn o s ť j e s p r ís t u p n e n ých le n 1200 m ch od ieb , a le b ez e le k t r ick é h o o s ve t le n ia . P r i cest e do Ko p e r u s m e s i p r e h lia d li ešt e j a s k yň u D ym n icu , k t o r á s a n a ch á d za S V od o b ce M a r k o vš t in a , le žia ce j n a h la vn e j h r a d s k e j z Te r s t u do R i j e k y. Vch o d d o j a s k yn e t vo r í 45 m h lb o k á p r ie p a s ť. Be t ó n o vé s ch o d y s a s e r p e n t ín o vit e vin ú v zá r e zo ch , u m e le vyt e s a n ých do s t ien p r iep a s t i. J a s k yň a vyn i k á v e ľ k ým i k va p ľo vým i s t ĺp m i. V n a js p o d n e jš ích ča st ia ch t e čie p ot ok. D o s a h u je ce lk o vú d ĺžk u 400 m . Z o h r o m n é h o p očt u ja s k ýň , k t o r é v s e b e s k r ý v a D in á r s k y k r a s J u h o s lá vie s ú o k r e m u ž s p o m e n u t ých j a s k ýň p r e t u r is t o v u p r a ve n é e š t e t iet o j a s k yn e : Tá b o r s k á ja m a n e ď a le k o o b ce Gr o s u p lje J V od Ľu b ľa n y, Kr í žn a j a m a p r i ob ci Lož, vých o d n e od P o s t o jn e j, k t o r á j e 6950 m d lh á , P r e d j a m a s p o n o r o m r ie čk y Lo k vy, n a ch á d za jú ca s a 8 k m zá p a d n e od P o s t o jn e j, ď a le j D i va čk a ja m a n a J Z od D iva ča o d ĺžk e 600 m , j a s k yň a Vile n ica p r i ob ci Lo k vi 542 m d lh á . Z n ich e le k t r ick y o s ve t le n é s ú le n P o s t o je n s k á j a s k yň a s P i vk o u a Cr n o u ja m o u a Tá b o r s k á ja m a , čo v p o r o vn a n í s n a š im i j a s k yň a m i , k d e len n a Slo ve n s k u j e ich 10 , j e ve ľm i m á lo. N a š t vr t ý d e ň m ô jh o p o b yt u v P o s t o jn e j (5. sep t . 1957) vr á t il s a z d o vo le n k y r ia d it eľ I n s t it u t u p r of. d r . R o m a n Sa vn ik , k t o r ý m a m ilo p r ija l a o t vo r e n e s i so m n o u p o h o vo r il o p r a co vn ých p o d u ja t ia ch ú s t a vu , je h o o r ga n izá cii, o d o k u m e n t á cii k r a s o vých j a vo v a j a s k ýň a u k á za l m i ich b o h a t ú s p e le o lo gick ú k n ižn icu , o b s a h u jú cu k n ižn é p u b lik á cie z celéh o s ve t a . P r e k va p i lo m a p o m e r n e ve ľk é za s t ú p e n ie s p e le o lo gick e j lit e r a t ú r y z P o ľs k a , h oci t á t o k r a j i n a n ie j e t a k á b oh a t á n a k r a s o vé fo r m y a ko n a p r . Če s k o s lo ve n s k o . So za h a n b e n ím s o m vš a k ko n š t a t o va l, že m á lo p u b li k u j e m e z n á š h o k r a s u a j a s k ýň a že a j ve ci p u b lik o va n é s ú t u m á lo zn á m e . O k r e m t oh o v je h o s p r ie vo d e s om si p r e zr e l za r ia d e n ie I n s t it u t u a vš e t k ých la b o r a t ó r ií a výs t a vn é zb ie r k y m ú ze a (obr . 80). I n št it ú t m á za t ia ľ t iet o o d b o r y: ge o m o r fo ló giu a h is t ór iu s p e le o ló gie (Ro m a n Sa vn ik ) , j a s k yn n ú fa u n u (Egon P r e t n e r ) , s p e le o b io ló giu ( F r a n c H r ib a r ) , s p e le o a r ch e o ló giu (Fr a n c Leb en ), ge o ló giu (J an es Ga n t a r ) . O k r e m t ých t o ve d e ck ých p r a co vn ík o v m á ú s t a v ešt e o d b o r n é a p o m o cn é s ily. R ia d it e ľ I n s t it u t u p r of. d r . R. Sa vn ik m i d a r o va l s vo j e o d b o r n é p u b lik á cie a p r e n a š e M ú ze u m ve n o va l 3 e xe m p lá r e člo ve š k e j r ib ice (P r ot eu s a n gu in eu s), k t o r á j e ch a r a k t e r is t ick ým j a s k yn n ým živo čích o m Din á r s k e h o k r a s u . P o p o lu d n í m a p r e vie d o l j a s k yň a m i : P i vk a ja m a , Cr n a ja m a a Ot o š ka ja m a . Vš e t k y t r i s ú s ú ča s ťo u p od zem n éh o s ys t é m u P o s t o je n s k e j ja s k yn e . V ja s k yn ia ch s m e p r e d is k u t o va li r ô zn e n á zo r y n a s fa r b e n ie k va p ľo v a o b o zn á m il s o m h o s výs le d k a m i n a š ich

136

výskumov v tejto oblasti. Cestou späť sme si prezreli menšiu jaskynku Betalov spodmol, v ktorej sa našli zvyšky po paleolitickom človeku. Večer som bol hosťom v jeho rodine, kde som bol veľmi srdečne prijatý a pohostený. Na druhý deň (6. sept. 1957) sme odišli spolu na motocykli do Ľubľany. Cestou sme si pri Vrhniku prezreli vyvieračky rieky Ľubľanice. V Ľubľani mi prof. Savnik predstavil prof. Viktora Smoleja, profesora slovanských jazykov na ľublanskej univerzite, s ktorým som sa srdečne porozprával čistou slovenčinou. Spolu sme navštívili monumentálnu mramorom vykladanú budovu univerzit nej knižnice, ďalej dr. I. Gamsa, asistenta Geografického institutu Slovenske akademie znanosti in umetnosti a riaditeľa Kartografického ústavu SAZU prof. dr. Valtera Bohinca. Všetci ma milo a srdečne privítali a obdarovali svo jimi publikáciami. Po srdečnej rozlúčke s nimi som sa vrátil do Postojnej. II. trasa: Postojna—Rijeka,

Plitvické

jazerá—Split—Sarajevo—Dubrovník

Po peknej asfaltovej ceste som išiel z Postojnej údolím rieky Pivky do Ilirskej Bistrice a odtiaľ skoro holým krasovým terénom popri Opatiji do Rijeky. Ešte ďaleko pred Opatijou sa na horizonte črtala modrá hladina Jadranského mora. Pri Opatiji moju pozornosť upútali podmorské vyvieračky, s ktorými som sa stretol i na iných miestach jadranského pobrežia (pri Senji' v Boke Kotorskej atď.). Tamojší obyvatelia ich menujú vrulje alebo vrutky.' Podmorské vyvieračky sa vyskytujú v tých miestach, kde sa vápencové vrstvy skláňajú do mora. V takýchto vápencoch si podzemné vody vytvárajú koryto po vrstevnom sklone a vyúsťujú pod morskou hladinou, odkiaľ pod veľkým hydrostatickým tlakom vyrážajú až na hladinu v podobe kopovitého vrela (žriedla). Teplota podmorských vyvieračiek je relatívne nižšia (okolo + 8 až 10 °C) oproti teplote morskej vody (okolo + 25 °C). Preto sa im kúpajúci v mori vyhýbajú. Pre nás obyvateľov vnútrozemia je more takou zvláštnosťou, že sa ne vieme naň dosť vynadívať. Niet dojemnejšieho obrazu, ako vidieť Jadranské more, keď sa jeho modré vlnky trbliecu v slnečnom jase a lenivo sa ihrajú s pobrežnými skaliskami. Pred očami človeka sa premieta obraz harmonicky zladených farieb. Belasá šírava morskej hladiny ostro vyniká v tmavej zeleni subtropických stromov na pobreží, z ktorých kdetu vyčnievajú červené strechy domov, hotelov, víl, kým ďalej vo vyšších polohách už vidno len holé svetlo sivé skaliská skrasovatených vápencov. Takýto nádherný obraz vytvára celé pobrežie Jadranského mora so svojimi svetoznámymi kúpeľmi a rekreačnými strediskami, ako Opatijska riviéra, Split, Dubrovník, Boka Kotorská atď. Opa tijská riviéra je pre svoju malebnosť a mierne podnebie (ročný priemer okolo + 14,6 °C) najvyhľadávanejším turistickým strediskom Juhoslávie. Pri troch prírodných kúpalištiach rastú palmy, pomarančovníky, citrónovníky, agávy, figovníky, širokokorunné pínie, štíhle cyprusy atď. Neďaleko Opatije je mesto Rijeka — najväčší námorný prístav Juhoslávie. Má veľa krásnych staviteľ ských pamiatok s orientálnymi prvkami. Cesta z Rijeky ma viedla popri Bakarskom zálive ďalej na juhovýchod do Senju. Strmé brehy Bakarského zálivu sú terasovito skultivované. Sú tu známe vinice, ktoré dávajú penivé víno, zvané Bakarská vodiča. Južne od kú peľného strediska Novi až po Senj vedie asfaltová hradská len po pustom skalistom pobreží. Nad Senjom, na zelenom pahorku, sa hrdo vypína hrad 137

Nehaj, ktorý vidno už zdiaľky. Od Senja na juh sa tiahne oblúkovité mohutná hradba skrasovateného Velebitu, ktorý svojou absolútnou výškou 1758 m priamo nad hladinou mora pôsobí dojmom našich Vysokých Tatier. Zo Sen j u som pokračoval po severnej strane Velebitu serpentínami cez sedlo Vrátnik (698 m) ku Plitvickým jazerám. „Plitvička jazera'" sú veľmi zaujímavým kra sovým zjavom Dinárskeho krasu. V pramennej oblasti rieky Korány na SV strane pohoria Malej Kapely vytvorili jej menšie prítoky ako Crna, Bijela rjeka, Rečica, Plitvice a iné reťaz 16 jazier, z ktorých najväčšie sú Kozjak (82 ha) a Proščansko jezero (68 ha). Jednotlivé jazerá oddeľujú travertínové hrádze, ktorých výška sa pohybuje od 5 do 30 m. Cez hrádze preteká voda v podobe mohutných vodopádov (obr. 73). Vodopád prítoku Plitvice pri Sastavci na severnom okraji dolných jazier je až 70 m vysoký. Horná časť jazerného údolia (jazero Kozjak) je vytvorená v dolomitoch, zatiaľ čo spodná v triasových a hornokriedových vápencoch. Travertínové hrádze sa vytvorili vyzrážaním uhličitanu vápenatého, rozpusteného vo vode za spolupôsobenia vodných rias a machov. Podobné travertínové stupne, ale bez jazier, sa u nás nachádzajú medzi Horným a Dolným Jelencom v Nízkych Tatrách. Plitvické jazerá so svojím okolím tvoria prírodnú rezerváciu Národný park, ktorého plošná rozloha je približne 19 200 ha, z čoho na jazerá pripadá okolo 191 ha. Okolie Plitvických jazier na rozdiel od ostatného krasového terénu v Juhoslávii je porastené trávou a listnatými aj ihličnatými stromami, čo vytvára podmienky pre príjemnú rekreáciu. Prostredie spríjemňujú aj úhľadné chodníky s lavičkami. Chodníky umožňujú aj neturistom pokochať sa s nádherou tejto prírodnej zvláštnosti a nazrieť do všetkých jej tajov. Ťažko som sa lúčil s týmto prekrásnym krajom. V ceste som pokračoval smerom na JV cez krasové polia a závrty do Kninu a odtiaľ horskými štrkovitými cestami do údolia rieky Cetiny až do Sinju. Rieka Cetina je jedna z mála riek jadranského pobrežia, ktorá si pre razila cestu až do mora. Vo vápencoch vytvára úzke a hlboké kaňonovité údolie, takže cesta vedie len v zárezodh strmých vápencových svahov. Zo Sinju ma viedla cesta holým krasovým terénom, posiatym množstvom ostrohranných škrapov (obr. 74) až do Splitu. Človek z iného kraja žasne nad ohromnými plochami holých skál, kde ani ovca nenájde skromnú obživu. Zo sedla pobrežného horského hrebeňa bolo vidno ešte dosť ďaleký Split. Strkovitá úzka cesta sa náhle zmenila v širokú asfaltovú, ktorá serpentínami klesala smerom k moru. Bolo práve nedeľňajšie ráno (8. sept. 1957) a po ceste som stretával obyvateľov z najbližších dedín, ktorí sa vracali s nákupmi zo Splitu. Ako dopravný prostriedok používali len malé oslíky, ktoré boli na ložené nákladom tak, že ich ani nebolo vidno. Tí, ktorí nemali oslíky, niesli svoju batožinu na hlavách bez toho, že by si ju pridŕžali rukami. Split (vyše 75 000 obyvateľov) je rozložený na rovinatom polostrove po rastenom subtropickým rastlinstvom. Má veľký prístav a kúpeľné štvrte Bačvice a Firule. Centrum mesta tvorí prístavište so širokou promenádou vedľa Diokleciánovho paláca vysadenou palmami. Palác dal vystavať rímsky cisár Dioklecián v rokoch 295—305. Je ešte pomerne zachovalý. V najstaršej časti Splitu stojí veľkolepý Peristil a Diokleciánova hrobka — dnešná ka tedrála sv. Duje. Split je kultúrnym strediskom Dalmácie. Je v ňom bohaté archeologické múzeum, známa galéria obrazov starých i novších majstrov, oceánografický ústav a Menštrovičova galéria sôch. Nad západným okrajom 138

Splitu sa vypína zalesnený Marján, z ktorého je nádherný výhlad na mesto a okolité ostrovy. Pod ním leží kúpeľná štvrť Bačvice s rozsiahlou piesčitou plážou. Cez letnú sezónu je v meste veľmi čulý cudzinecký ruch. Najväčšie pre kvapenie mi pripravil večerný Split. O 19. hod. sa jeho obyvatelia priamo vyro jili zo svojich domovov a zaplavili ulicu hlavnej promenády do posledného miesta tak, že doprava v tomto čase musela byť úplne uzavretá. Prechádzali sa starí i mladí, tesne vedľa seba až do 21. hodiny. Tento obraz je pre návštev níka z cudziny nezvyčajný a stretol som sa s ním i v ostatných mestáoh Juho slávie (Sarajeve, Dubrovníku, Titograde, Prizrene, Niši, v Belehrade atď.). V Splite som sa rozlúčil s modrým Jadranom a cez hercegovské hory som sa pustil do vnútra Juhoslávie do hlavného mesta Bosny Sarajeva. Prvý úsek cesty do Sinju bol mi už známy zo včerajška. Za Sinjom som prekročil údolie rieky Cetiny a škrabal som sa štrkovitými horskými serpentínami po holých svahoch Dinárskych hôr (obr. 86) a znova sa spustil do Livna. Mesto leží v strede Livanského polja, ktoré je jedným z najväčších krasových polí Dinárskeho krasu. Jeho rozloha je okolo 379 km 2 . Preteká ním viac vodných tokov, ktoré sa strácajú ponormi na jeho plochom dne. Z Livna som pokra čoval cez horský predel do Sujického polja. Na jeho dne pod tenkou alu viálnou pokrývkou obyvatelia dolovali hnedé uhlie. Za Sujickým nasledovalo Kupreské polje, ktoré sa od ostatných líši tým, že holý skalný podklad ne vystupuje až na povrch, ale hrubá vrstva hliny dovoľuje vegetovať rozličným trávnatým formáciám, na ktorých sa pasú veľké čriedy hovädzieho dobytka. Z Kupres som pokračoval cez Bugojno, Turbe, Trávnik do Sarajeva. Pri obci Turbe moju pozornosť upútal primitívny spôsob mlátenia obilia. Na voľnom priestranstve rozložili gazdovia snopy s obilím a preháňali po ňom vedľa seba spriahnuté kone. Sarajevo so 140 000 obyvateľmi je hlavné mesto Bosny, ktorá tvorí s Her cegovinou jednu republiku. Leží v peknej kotline uzavretej z troch strán vrchmi. Má najmodernejšiu železničnú stanicu, akú som dosiaľ videl. Ulice sú upra vené, čisté nielen v modernom centre mesta, ale a j v mohamedánskych ob chodných štvrtiach. Sarajevo dýcha zvláštnou romantikou Orientu. Nad stre chami niekoľkoposchodových budov a mohamedánskych feudálnych „kučí" týčia sa do výšky štíhle mohamedánske veže — minarety, džamije, z ktorých najstaršia je Carevadžamija. Najmohutnejšia je 26 m vysoká Begova džamija stará 425 rokov, ktorá je zároveň najväčšou mešitou v Juhoslávii. Každý ná vštevník, ktorý si chce prezrieť džamiju, musí sa pred vstupom vyzuť, aby nepošpinil sväté miesto. Prechádzka po mohamedánskej štvrti mesta na ľavom brehu riečky pri pomína nám perzský trh. Množstvo drevených obchodíkov je preplnené ovocím, drobnými remeselníckymi predmetmi, ale aj vynikajúcimi výrobkami umelec kých remeselníkov. V blízkosti Sarajeva sa nachádza žriedlo rieky Bosny. Je to mohutná vyvie račka vaucluského typu, ktorej vody vystupujú na povrch 7 silnými prameňmi o celkovej výdatnosti asi 5000 l/sek. Okolie prameňov v hustom stromovom poraste je úhľadne sparkované a stáva sa vyhľadávaným miestom odpočinku Sara j evčanov. Ďalší cieľ mojej cesty bolo údolie rieky Neretvy a Dubrovník. Od žriedla Bosny pokračoval som cez horské sedlo do pramennej oblasti Neretvy, ktorá vytvára hlboké a úzke údolie, takže cesta sa vinie v svahových zárezoch vysoko 139

n a d r iekou . H or n á časť ú d olia j e vyh ĺb e n á v n e k r a s o vých h o r n in á ch (v p ie s k o vco ch a b r id licia ch ), k ý m n ižšia vo vá p e n co ch . P r i d e d in k e H o r n e j J a b la n ici za h r a d e n ý t ok N e r e t vy v yt v á r a d lh é r ie čn e ja zer o. Od t o k vô d z ja ze r a j e v y u žit ý v h yd r o e le k t r á r n i. Od D o ln e j J a b la n ice p r e r á ža N e r e t va m a s ív vá p e n co v a v y t v á r a v n ich t yp i ck ý k r a s o vý k a ň o n (obr . 85). Do k a ň o n u v y ú s ťu j ú zo s va h o v s iln é k r a s o vé vyvi e r a č k y, z k t o r ých n a j význ a m n e j š i a j e Ko m a d i n o vo vr e lo o výd a t n o s t i asi 3000 l/ sek. P r i m e s t e M o s t a r s a ú d o lie N e r e t vy t r o ch a r o zš ir u je . N a j e j b r e h o ch s a u ch o va li z v y š k y r ie čn ych t er á s , s t m e le n ých v t vr d é zlep en ce, k t o r é m a j ú vzh ľa d s t r e ch a n o v. Z M o s t a r u s o m išiel cez M e t k o vič, b o h a t ý n a vin ice, a o d t ia l h olou k r a s o vo u p la n in ou p o p r i m o r s k o m p o b r e ží a ž d o D u b r o vn ík a . D u b r o vn ík (20 000 o b yva t e ľo v) j e d r u h ým n a j vä čš ím m e s t o m Da lm á cie . Svo j o u k r á s n o u p oloh ou , o k o lím a p o če t n ým i p a m ia t k a m i z r o zličn ých d ô b s a za r a ď u j e m e d zi n a j k r a j š i e m e s t á E u r ó p y. N a j za u j í m a ve j š i a je s t a r á časť m est a , o b k o le s e n á s t r e d o ve k ým i h r a d b a m i. V s t a r o m m e s t e s ú vzá cn e s t a r é ko s t o ly, k lá š t o r y i ve r e j n é b u d o vy z čias, k e ď D u b r o vn ík b ol ešt e s a m o s t a t n o u r e p u b lik o u . Zvlá š ť v yn i k á k n ie ža cí p a lá c s n á d h e r n ým i m o n o lit n ým i st ĺp m i, o zd o b e n ým i u m e le ck ým i h la vica m i. P o zo r u h o d n ý j e b is k u p s k ý p a lá c, v k t o r o m j e u m ie s t e n á o b r a zá r e ň s d ie la m i R a ffa e la , Tiziá n a , An d r e a De l Sa r t e, R ib e r a a in ých . N a j u žn e j s t r a n e D u b r o v n ík a j e s t a r ý d u b r o vn íck y p r ís t a v. Od n e h o ju žn e jš ie sa r o zk la d á k ú p e ľn á š t vr ť n a m o r s k o m p ob r eží, o d k ia ľ j e u t e š e n ý výh ľa d n a za le s n e n ý o s t r o vče k Lo k r u m . H la vn ý p r ís t a v j e v Gr u ži n a zá p a d n o m o k r a j i m es t a , k t o r ý j e ch r á n e n ý od m o r a p o lo s t r o vo m La p a d . P o lo s t r o v La p a d j e d r u h ým k ú p e ľn ým cen t r om s m n o žs t vo m h o t e lo v, ví l a m o r s k o u p lá žou . V s t a r ých fe u d á ln ych k ú r iá ch j e t e r a z H is t o r ick ý ú s t a v a Bio lo gick ý ú s t a v J u h o s lo va n s k e j a k a d é m ie vie d . Sú t u k r á s n e zá h r a d y so s u b t r o p ick ým r a s t lin s t vo m (p a lm a m i, va vr ín m i, p ín ia m i, cyp r u s m i) . N a jču le jš í t u r is t ick ý r u ch j e t u cez le t n ú sezón u , k e ď t u m o žn o s t r e t n ú ť n á vš t e vn ík o v t e m e r zo vš e t k ýc h k o n čín s ve t a , d o k o n ca i z Afr i k y. P r i n á vš t e ve Bio lo gick é h o ú s t a vu v D u b r o vn í k u s o m sa s t r et ol s a s is t en t o m I n s t it u t u za r a zis kov.a n je k r a s a z P o s t o jn e j p r o f. E go n o m P r e t n e r o m , k t o r ý m a o ch o t n e s p r e vá d za l p r i t e r é n n o m výs k u m e k r a s o výc h zj a vo v v o k o lí D u b r o vn ík a . S n ím s om si p r e h lia d o l P o p o vo p o lj e a j a s k yň u Vj e t r e n i c u p r i Za va le . P o p o vo p o lje s a n a ch á d za zá p a d n e od m e s t e čk a T r e b i n j e a m á o k o lo 18 1 k m 2 . Dn o m p o ľa p r e t e k á r ie k a Tr e b in š ijica , k t o r á vš a k p r i m e n š o m s t a ve vo d y s a celá p o n á r a p r i m e s t e čk u Tr e b i n j e a v y v i e r a zn o va zá p a d n e od D u b r o vn ík a a ko D u b r o va čk a r e k a ( p r e d t ým zva n á Om b la ) . P r i vä čš o m vo d n o m s t a ve za zim n é h o o b d o b ia za p la ví ve ľk ú časť P o p o vh o p o lja a m izn e p on or m i n a je h o zá p a d n o m o k r a ji, k d e t e čie p od ze m o u až do r i e k y N e r e t vy. Vých o d n á časť P o p o vh o p o lja j e n e ú r o d n á , n a k o ľk o d n o v y p l ň u j e h o lý v á p e n co vý p od kla d . N a jú r o d n e jš ia j e zá p a d n á p olovica , vyp ln e n á n á n o s m i r i e k y Tr e b in š ijice , k d e p e s t u jú r ô zn e p o ľn o h o s p o d á r s k e p lo d in y, n a j m ä k u k u r icu . N a ju žn o m o k r a j i P o p o vh o p o lja p r i d ed in e Za va le s a n a ch á d za j a s k yň a Vje t r e n ica . J e t o t yp r ie čn e j j a s k yn e s m en š ou k va p ľo vo u výzd o b o u ; j e 6 k m d lh á . Dn o j a s k yn e p o k r ýva j ú h lin e n é s e d im e n t y, v d e p r e s iá ch k t o r ých s a vyt vo r i li via ce r é ja ze r á . N a v ýs k u m e n ie k t o r ých j e j ča st í p r a co va l a j m o r a vs k ý s p eleológ p r of. d r . K. Ab s o lo n , p o d ľa k t o r é h o j e p o m e n o va n á a j je d n a b o čn á ch od b a . Ú ch va t n ý o b r a z n á m p o s k yt o va lo o k r a j o vé h o r s t vo P o p o vh o p o lja , k t o r é h o ú p ln e h olé vá p e n co vé s va h y žia r ili v s ln e čn ých lú čoch , m e n ia c fa r b u od

140

ružovej až po krvavo červenú. Na spiatočnej ceste zo Zavaly do Dubrovníka sme sa zastavili v malebnom ^prímorskom mestečku Trsteno, kde sme si od dýchli pod košatými, vyše 700 rokov starými stromami. III. trasa: Dubrovník—Titograd—Skopje—Niš—

Belehrad

Z Dubrovníka som sa pobral do krasových terénov Čiernej Hory, a to cez Cavtat, Konavalské údolie, Boku Kotorskú serpentínami cez Lovčen do Cetinje a odtiaľ do Titogradu — hlavného mesta Čiernej Hory. Konavalské údolie medzi Cavtanom a Bokou Kotorskou je budované flyšovými horninami, ktoré sú výbornou živnou pôdou pre vinič a figovníky. Tamojší vinári ma pohostili sladkým čiernym hroznom a figami. Vo viacerých dedinkách sa tu dosial zachovali malebné dalmátske národné kroje. Boka Kotorská je veľko lepý záliv, pripomínajúci nám severský fjord, ktorý vniká do vápencovej pev niny v dlžke 20 km. Na jej severnej a východnej strane sa vypínajú horskí velikáni Orjen (1895 m) a Lovčen (1749 m). Zo svahov Orjenu vyúsťujú do Boky Kotorskej viaceré jaskyne, cez ktoré sa v jarnom období valia silné prúdy podzemnej vody. Na brehoch boky s množstvom subtropických rastlín leží niekoľko kúpeľných miest, ako Ercegnovi, Tivat, Perast, Risan a na samom konci zálivu pod strmými svahmi Lovčenu starobylý Kotor, dosial obohnaný stredovekými hradbami. Priamo z mesta som sa šplhal 28 serpen tínami na Lovčen (1749 m), ktoré napodiv moja Jawa veľmi ľahko prekoná vala. Z Lovčena je uchvacujúci výhľad na Boku Kotorskú i na voľné more. Veľmi ťažko som sa lúčil s touto svojou najnovšou láskou. Tešil som sa ná dejou, že sa k nej ešte aspoň raz vrátim. Serpentínová cesta z Lovčena po kračovala cez Niegošské polje a odtiaľ holým vápencovým krajom, oplýva júcim len množstvom škrapov a závrtov, do Cetinského polja, na dne ktorého leží kultúrne stredisko Čiernej Hory, mesto Cetinje. Prekvapilo ma v ňom množstvo detí, hrajúcich sa na hlavnej ulici. Je to aj pochopiteľné, lebo v tomto skalnatom teréne snažia sa využiť každú, aspoň trocha rovnú plochu. No, pred vchodom do mesta je výstražné znamenie — trúbiť sa zakazuje, ma ximálna rýchlosť 16 km/hod. Avšak pre množstvo detí nedalo sa ísť ani rých losťou 4 km/hod. a musel som ísť pešo. Na JV od Cetinje vo vzdialenosti asi 3 km je suchá svahová jaskyňa zvaná Lipska pečina. Jaskyňa je veľmi spus tošená a nie je sprístupnená. Z Cetinje som pokračoval do mestečka Rjeky Crnojeviče, ležiaceho pri najzápadnejších výbežkoch Skadarského jazera. Tu v blízkosti sa nachádza riečna jaskyňa Obodská pečina. Cez ňu preteká rieka Crnojeviča, ktorá odvodňuje Cetinské polje. Po novovystavanej asfaltovej hradskej som prišiel do hlavného mesta Čiernej Hory Titogradu. Titograd je moderné mesto, vystavané len po druhej svetovej vojne na ruinách starej Podgorice. Zvyšky pôvodnej osady vidno ešte na južnej strane mesta. V tomto meste je najmodernejší hotel Juhoslávie zvaný Crna gora. Jeden nocľah stojí 750 dinárov, t. j. asi našich 75 Kčs. Podľa plánu cesty nasledovalo Skopje v Macedónii. Preto som sa už v skorých ranných hodinách pobral z Titogradu smerom na SV cez Andrejeviču, údolím Pečskej Bistrice do mesta Peč. Štrkovitá vydratá cesta viedla serpen tínami po vrchovitom teréne pohoria Prokletije. Z morfologického hľadiska najzaujímavejšie bolo údolie Pečskej Bistrice, ktorá vo vápencoch vytvára hlboký a úzky kaňon, takže cesta sa vinie v zárezoch strmých vápencových stien (obr. 87). Vysoko vo svahu vyúsťujú do kaňonu viaceré krasové vyvie 141

račky, ktoré vo forme vodopádov odtekajú priamo do rieky. Z Peči som sa obrátil priamo na juh a pokračoval som v ceste širokou kotlinou cez moslim skú Dákovicu do Prizrenu. Prizren je staré mesto so zachovalou pevnosťou. Leží na SZ úpätí pohoria Šar planina. Má charakter orientálneho mesta s množ stvom mohamedánskych džamijí, drevených obchodíkov a úzkych špinavých uličiek, v ktorých vysedúva a pije kávu moslimská časť obyvateľstva. Z Pri zrenu viedla cesta cez Kosovo polje do Uroševacu. Kosovo polje nie je krasovým poľom, ale predstavuje širokú kotlinu, ktorou preteká rieka Sitnica. Kosovo polje je známe z histórie bojov proti Turkom. Na Vidov dan (15. júna 1389) porazili tu Turci Srbov a uvoľnili si tak cestu k podmaneniu ostatných bal kánskych národov. Z Uroševacu zakrátko som sa dostal do hlavného mesta Macedónie do Skopje (122 000 obyvateľov). Je to úhľadné mesto, ležiace v strede Skopskej kotliny na rieke Vardar (obr. 76). Je kultúrnym strediskom Macedóncov, má múzeum a novú univerzitu. Odtiaľto som pokračoval v ceste cez Kumanovo polje (pamätihodné víťazstvom Srbov nad Turkami r. 1912) údolím rieky Južnej Moravy do Nišu. Pramennú oblasť rieky Južnej Moravy tvoria rozsiahle plochy sprašových hlín, v ktorých som pozoroval pekne vy vinuté závrty. Mútne vody Južnej Moravy, sfarbené do zlatožlta, dokazujú silné splavovanie tejto zeminy z úrodných polí. V Niši ma veľmi milo a sr dečne prijal priateľ Jovan Jankovič, s ktorým som sa zoznámil v Postojnej. S ním som si prezrel mesto, ktoré ma udivilo veľkými modernými stavbami, zachovalú vojenskú pevnosť, ktorej nádvorie je sparkované (bývajú tu kon certy a spoločenské i tanečné posedenia). Ďalej sme si prezreli Cele kulu (la Tours de cränes), ktorá pripomína barbarstvo Turkov na srbských vlas tencoch. Vežu postavili Turci po bitke v okolí Niša r. 1809 a zamurovali do nej sťaté hlavy srbských bojovníkov. Všetky štyri steny veže o plošnej roz lohe okolo 60 m 2 sú vyložené ľudskými lebkami. Prehliadli sme si aj kúpele Niška Baňa, ležiace asi 8 km východne od Niša, kde liečia ischias a reumu. Z Nišu som pokračoval na sever cez Paračín, Kragujevac do hlavného mesta Juhoslávie Belehradu. Chýlilo sa už k večeru, keď som sa blížil k nemu. Belehrad žiaril tisícami svetiel. Keďže som nemohol ani v jednom hoteli nájsť nocľah, ubytoval som sa u súkromníka, u ktorého už bývali členovia sovietskej technickej komisie a člen poľského vyslanectva. Zišli sme sa teda štyri ná rodnosti. Priateľsky sme sa porozprávali pri šálkach čiernej kávy. Všetci sme si porozumeli, hoci každý hovoril svojím rodným jazykom. Na druhý deň som navštívil Inštitút za proučavanje krša Jovan Cvijič na Prirodnomatema tičkom fakultetu beogradskej univerzity, kde ma veľmi srdečne prijal jého riaditeľ prof. dr. Sima Milojevič a zoznámil ma s asistentmi fakulty dr. Dra gutinom Petrovioom a dr. Draganom Rodičom. V družnom posedení referovali mi o svojich pracovných plánoch, metódach krasového výskumu a ukázali svoje pracovne a knihovňu. S prof. dr. S. Milojevičom som prediskutoval rôzne problémy krasovej morfológie. Pri rozlúčke ma moji hostitelia obdarovali svojimi publikáciami a požiadali ma o intenzívnejšiu spoluprácu na poli kra sového výskumu. Skoro polmiliónový Belehrad je mesto kontrastov, Po jeho uliciach sa preháňajú elegantné limuzíny najrozličnejších svetových značiek a popri nich starí Srbi so svojimi typickými čiapočkami ťahajú dvojkolesové káry plné pestrého nákladu. Na hlavnej, Titovej triede, možno vidieť skupiny cudzincov ako obdivujú výklady obrovského obchodného domu a stačí prejsť o dve 142

ulice ďalej, a človek sa ocitne v strede trhoviska, kde možno dostať kúpiť všetky druhy tovarov, ktorých ceny sa zo dňa na deň velmi rýohlo menia. Za letných horúčav je Belehrad temer pustý. Skutočne žiť začína až večer. Na východnom okraji mesta na mieste bývalej pevnosti so zachovalými hradbami v upravenom parku som si prehliadol zbrojné múzeum, v ktorom sú vystavené všetky druhy zbraní, použitých v druhej svetovej vojne. IV. trasa: Belehrad—Subotica—Segedín—Pätkostolie Komárno

(Pécs)—Budapešť—

Z Belehradu som uháňal po dobrej asfaltovej ceste smerom na Nový Sad a odtiaľ nížinatým úrodným krajom do Subotice, kde som pri dedinke Horgoš prekročil juhoslovanskomaďarské hranice. Po colných formalitách som po kračoval cez Segedín smerom na západ jednotvárnou nížinou do Baji a odtiaľ cez Bonyhád do Päťkostolia. Úhľadné a čisté mesto leží na južných svahoch pohoria Meček. Je v ňom sústredený kultúrny a vedecký život Zadunajska. Navštívil som v ňom Zadunajský výskumný ústav Maďarskej akadémie vied, kde ma milo prijal jeho vedecký pracovník dr. Kolta János. Riaditeľ ústavu prof. dr. Pál Zoltán Szabó, môj dobrý priateľ, bol v tom čase na študijnej ceste v Albánii. Veľmi na mňa zapôsobila ochota a láskavosť dr. Koltu, ktorý sa mi postaral o ubytovanie v najlepšom hoteli, ochotne mi ukázal všetky zariadenia ústavu a porozprával o jeho úlohách. Po prehliadke mesta uberal som sa po asfaltovej ceste do Budapešti. V strede mesta boli ešte stopy po októbrových udalostiach z r. 1956 (zrúcané a vypálené budovy, zvyšky ka menných barikád na uliciach atď.). Navštívil som Zemepisný ústav Maďarskej akadémie vied (Fôldrajztudományi kutatócsoport), kde ma milo prijal asistent ústavu dr. Pécsi Márton. V priateľskom posedení sme predebatovali niektoré problémy kvartetu. V sprievode asistentky Zemepisného ústavu univerzity v Pešti Denisy Radó som si prehliadol niektoré jaskyne v okolí Budapešti (Szemlohegyi, Pálvôlgyi a Mátyáshegyi). Sú to typicky puklinové jaskyne, vytvorené termálnymi vodami v eocénnych vápencoch. Nevynikajú bohatstvom kvapľovej výzdoby. Sprístupnená a elektricky osvetlená je zatiaľ len jedna (jaskyňa Pálvôlgyi). Po rozlúčke s kolegami na Zemepisnom ústave v popoludňajších hodinách (19. sept. 1957) som opustil Budapešť a popri Dunaji cez Ostrihom som došiel do Komárna, kde som prekročil maďarskočeskoslovenské hranice. Z Ko márna som pokračoval cez Dunajskú Stredu a Šamorín do Bratislavy. Celú študijnú cestu (5850 km) po Juhoslávii a Maďarsku som absolvoval bez poruchy na motocykli i bez osobného úrazu. Získal som veľa vedomostí a skúseností. Táto cesta mala pre mňa ako speleológa veľký význam najmä po týchto stránkach: 1. Preskúmal som veľké plochy holokrasu bez vegetačnej pokrývky (Cvi jičov holokars) a oboznámil som sa s krasovými formami, ktoré sa u nás ne vyskytujú (rútené kaňony, krasové polia, podmorské vrulja — vyvieračky atď.). 2. Oboznámil som sa s tamojšou organizáciou jaskyniarstva a metódami výskumu krasových oblastí. 3. Nadviazal som priateľské styky s tamojšími jas! níkmi a vymenil si s nimi cenné vedecké poznatky. 4. Všade som sa stretol s úprimnými a dobrosrdečný lujú svoju vlasť a národ. Za všetko vám, moji priatelia, c 143

MURÁNSKA JASKYŇA LÍŠČIA DIERA SVÄTOPLUK KAMEŇ

Rozsiahla krasová oblasť — Muránska planina — má niekolko zaujíma vých jaskýň, doteraz v literatúre nespomínaných. Jednou z nich je aj jaskyňa ľudové pomenovaná Líščia diera. Leží 1 km SSZ od obce Muráň v nadmorskej výške 530 m na ľavej strane starej hradnej cesty. Jej vdhod (obr. 66), vy budovaný v dolomitoch, je obrátený na JZ a je celkom nenápadný, pretože je len 0,6 m vysoký a 1 m široký. Vstupná chodba, ako aj celá jaskyňa sme ruje k severu a je spočiatku vodorovná. Po 10 m končí 6 m hlbokou prie pasťou, ktorú treba prekonať na lane. Na dne priepasti sa chodba delí na dva smery. Hlavný smer pokračuje vysokou chodbou — bývalým riečiskom k se veru a druhá chodba sa vracia pod vstupnú chodbu, kde končí záclonovitou kvapľovinou (obr. 64). Hlavná chodba po niekoľkých metroch prechádza vo Veľkú sálu až 15 m vysokú, 15 m dlhú a 6 m širokú. Strop sály je vyzdobený kvapľami červen kastej farby. Okrem toho tu uvidíme pekné meandry bývalého riečiska. Me andre sú výtvorené veľmi markantne najmä na strope jaskyne. Do ďalšieho priestoru sa pretiahneme pomerne úzkou puklinou a tu sa chodba znovu rozširuje. Jej dno je pokryté suťou s druhotne narastenou vý zdobou, ktorá miestami prekáža v pohybe. Táto chodba je horizontálne roz delená na dve poschodia, ktoré vznikli pri dávnom zaplnení spodných častí jaskyne materiálom, jeho zasintrovaním v určitej výške a opätovným vypla vením. Tak vznikli dve chodby nad sebou. Tento zjav sa v menšej miere opa kuje aj na iných miestach jaskyne, najmä v jej poslednej časti, a svedčí o tom, že jaskyňa bola kedysi zanesená hlinou, ktorá bola v inom období vytranspor tovaná a vyplavená. V miestach, kde končí dvojitá chodba, sa strop zvyšuje opäť do 10 m vysokého komína, ktorý je v horných poschodiach pravde podobne spojený s vysokým stropom predchádzajúcej Veľkej sály. Posledných 30 m vedie pomerne nízkou chodbou, ktorá sa pri závere jaskyne rozširuje do kruhovitého priestoru s malým priepadliskom na dne. V týchto miestach býva jaskyňa zaplavená vodou najmä v jarných me siacoch. Celkove bola jaskyňa vybudovaná v triasových vápencoch, okrem vstupnej chodby, ktorá je v dolomite, ako riečna jaskyňa. Jej celková dĺžka je101 m. Sú predpoklady, že je spojená s inou jaskyňou, ktorej vchod leží asi 2 km južne. Dnes sú spojovacie chodby zaplavené materiálom, podľa pred bežného prieskumu však patria k spoločnému systému.

144

LEGENDA• OBRYS

JASKYNE

STUPNE DNA CHODBY

o3, 7 HERNÉ BODY <3B>a SKALY, C"'

MURANSKA

SUT

CHODBY MIMO REZU

JASKYŇA

LÍŠČÍ A DIERA" 530 m n. m ZAMERAL

POZDLZNY

ING. KAMEŇ S.

1954

REZ

MIERKA • • <L

JQ_

ZPRÁVA Z 13. STOROČIA O JASKYNIACH V DEMÄNOVSKEJ DOLINE ALEXANDER HUSCAVA

V tejto zpráve chcem upozorniť na listinu Ostrihomskej kapituly, v ktorej sa už na konci 13. storočia spomínajú jaskyne v Demänovskej doline. Roku 1891 publikoval ju Nagy Imre 1 a k historickým výkladom ju použili mnohí odbor níci. Zdá sa, že význam tejto listiny nebol ešte z hľadiska speleologického zhodnotený. Z textu spomenutej listiny vysvitá, že pred 6. decembrom 1299 vyzval kráľ Ondrej III. Ostrihomskú kapitulu, aby do Liptova vyslala vierohodného muža. V jeho prítomnosti mal Ján z Liptova, Gallikom zvaný, urobiť obchôdzku majetkov v Palúdzke, o čom mala kapitula podať podrobnú zprávu. V nej mali byť zaznamenané nové hranice majetkov, ako aj mená protestujúcich susedov, ak by vôbec prišlo k dajakej kontradikcii. Kapitula poslúchla kráľov rozkaz a do Liptova vyslala ostrihomského kanonika Martina. Okrem neho v deň obchôdzky na miesto došiel aj zástupca kláštora Panny Márie v Turci, kastelán hradu Liptova a mnoho zemanov, ktorých majetky susedili s Pa lúdzkou. Za ich prítomnosti sa urobila obchôdzka majetkov, o ktorej sa za chovala zpráva Ostrihomskej kapituly zo dňa 6. decembra 12992. V metácii listiny sa hovorí, že hranica spomenutých majetkov siaha (medzi iným) k aké musi vrchu 3 s veľkými a hlbokými trhlinami, ktorý oplýva bohatosťou pod zemných dutín či jaskýň. Vrch vo svojich tajuplných dutinách skrýva vraj podivuhodné krásne pramene. Odtiaľ vraj pokračuje hranica cez vrchy až k prameňom Demänovky, ktoré vytekajú z jaskyne Vyvieranie 4 . Toto je naj staršia mne známa zmienka o našich liptovských jaskyniach. Zaujímavý pasus metácie doslovne znie takto: Hranica pozemku „ . . . ascendit adhuc super montem cavernosum sive antrosum, qui habet scissuras magnas et altas mira biles intrinsecus in se continet fontes, de quo monte sive lapide ascendit per diversos montes et descendit postmodum in caput fluvii Polugea.. ," 5 Táto zaujímavá zpráva ešte stále čaká na svoje zhodnotenie.

1 Codex diplomaticus patrius Hungaricus (Hazai okmánytár), Budapest 1891 zvä zok VIII., str. 394—397. 2 Tamže. 3 V. Smilauer stotožňuje tento vrch s Demänovskou horou (1301 m) — porovnaj Vodopis starého Slovenska, Praha a Bratislava 1932, str. 48. 4 Tamže. r ' Nagy, ibidem, str. 397.

TREBA SPRÍSTUPNIŤ DEMÄNOVSKÚ JASKYŇU MIERU

Demänovská jaskyňa Mieru patrí medzi posledné najväčšie jaskynné ob javy na Slovensku. Podzemné priestory jaskyne sú vyhlodané vo vápencových bralách Vyšného a Nižného Uhlišťa, Okna a Bašty, ktoré ležia na pravej strane údolia Demänovky. Vypĺňajú medzeru medzi jaskyňou Slobody a De mänovskou ladovou jaskyňou. Všetky tri, spolu s jaskyňou Vyvierania a jaskyňou Pustou vytvárajú demänovskú jaskynnú sústavu, ktorá meria 14 km. Z rajónu jaskyne Slobody je verejnosti prístupných 1600 m a z rajónu Demä novskej ľadovej jaskyne 600 m. Ostatné neprístupné časti týchto rajónov, ako aj ďalšie rajóny sústavy ležia už niekoľko rokov úplne ladom. Vstupnou časťou do jaskyne Mieru sa stal vodný sifón na konci Ja zernej chodby v Demänovskej ľadovej jaskyni. Výskumný kolektív Slovenskej speleologickej spoločnosti z Lipt. Mikuláša (P. Revaj, P. Droppa a St. Srol) r. 1952 uvoľnil zanesený sifón a objavil tak 5kilometrový priestor, ktorý nazval jaskyňou Mieru. Keď sa po preskúmaní a vedeckom spracovaní objavu ukázalo, že má veľmi priaznivé podmienky na sprístupnenie, vyvíjalo sa úsilie objav sprí stupniť. Táto snaha bola však márna. Stanovisko držiteľa jaskýň bolo, že jaskyne treba objavovať a sprístupňovať predovšetkým tam, kde jaskýň ešte sprístupnených niet, a tak tento veľkolepý objav ostal dodnes nepovšimnutý. Ako sa ukázalo, takéto stanovisko nebolo správne, lebo objav jaskyne Mieru je výsledkom systematickej výskumnej práce a úsilia dnešnej epochy a za jej zverejnenie a sprístupnenie širokým vrstvám sme vlastne aj zodpovední. Výskumnému kolektívu sa podarilo v dolinke Vyvierania objaviť centrálny vchod do jaskyne Mieru, takže vznikli priame podmienky, aby sa mohli začať sprístupňovacie práce. Vzhľadom na svoju rozlohu rajón jaskyne Mieru sa delí na tri osobitné prehliadkové okruhy: I. okruh tvorí Ružová galéria s priľahlými partiami od Koliby cez Kle notnicu po Koncertnú sieň. Touto časťou sa končia zatiaľ známe priestory Ružovej galérie pred jej spojením s jaskyňou Slobody, od ktorej ju delí 72 m dlhý skalný masív, ktorý sa plánuje preraziť od Veľkého jazera cez Suchú chodbu, Podzemné prepadávanie, Mramorové riečisko a Hlinenú chodbu ume lým východom na povrch. Dĺžka tohto prehliadkového okruhu je cca 1800 m. II. prehliadkový okruh tvorí Hlavné riečisko ponorného potoka, preteka júceho z dolinky Vyvieranie po Dóm objaviteľov, odkiaľ odteká umelým vý chodom na povrch do dolinky Beníková. Dĺžka tohto prehliadkového okruhu je 1400 m. III. prehliadkový okruh tvorí komplex vyšších poschodí Zlatého jazierka, 147

do ktorého je osobitný vchod pod bralom na Závoze do Okna. Dĺžka tohto prehliadkového okruhu bude asi 500 m. Všetky tri okruhy majú nielen z kultúrneho, ale hlavne z ekonomického hľa diska predpoklady na ich sprístupnenie a zverejnenie. Preto treba, aby pri vy pracovaní projekcie a presného podzemného prehliadkového okruhu Ružovej galérie bola vypracovaná aj dokumentácia a zameranie povrchu i podzemia ďalších dvoch okruhov. V prvej etape sa navrhuje sprístupniť prehliadkový okruh Ružovej galérie, ktorá patrí medzi najbohatšie kvapľové partie jaskyne Mieru. Ružová galéria je typicky puklinová chodba s markantnými erozívnymi tvarmi. Jej dno pokrý vajú piesčité nánosy a prekrásne sintrové jazierka. Celú ľavú priklonenú stenu pokrývajú živé kvapľové vodopády bielej, ružovej a červenej farby vysokého lesku a sviežosti. Sintrové jazierka lemujú mohutné červené pagody, dosahujúce až 4 m výšky. Stropy Ružovej galérie sú vyzdobené stalaktitmi s bielymi vý rastkami z vyzrážaného vápenca, čo pripomína rozkvitnutú čerešňovú alej. Posledný priestor Ružovej galérie — Koncertná sieň — sa vyznačuje mohutným kvapľovým vodopádom sviežej žltoružovej farby, ktorý sa valí po sklone pukliny a zaraďuje sa medzi kvapľové scenérie svetového významu. Cez malú 70 m prerážku dostaneme sa k Veľkému jazeru s najväčšou podzemnou hladinou, ktorú návštevníci budú môcť nielen obdivovať, ale sa na nej aj člnkovať. Prehliadkový okruh pokračuje okrajom Veľkého dómu k po zoruhodnému podzemnému prepadaniu Demänovky, kde s obrovským huko tom mizne jej podzemný tok. Posledným úsekom prehliadkového okruhu Ru žovej galérie jaskyne Mieru je Mramorové riečisko. Na stenách vyleštených riečnou eróziou sú prekrásne erózne tvary a vývoj podzemného koryta je viditeľný na stropoch aj v Hlinenej chodbe, ktorou sa bude vychádzať na povrch. Ešte treba pripomenúť, že centrálny vchod do jaskyne Mieru v dolinke Vyvieranie i východ z prehliadkového okruhu Ružovej galérie je v malebnej krasovej scenérii, ku ktorej treba šetrne vybudovať prísunové cesty i naj potrebnejšie prevádzkové zariadenia. Nakoľko ide o sprístupnenie doteraz neporušenej krasovej oblasti sveto vého významu, treba vynaložiť všetko úsilie, aby sa projekcii a dokumentácii venovala patričná pozornosť. Vybudovať ďalšie prehliadkové okruhy čarokrásnych Demänovských jaskýň je veľmi potrebné i preto, lebo preťaženosť prevádzky jaskyne Slobody (200 000 návštevníkov ročne) ohrozuje nám vždy viac jej krásnu, unikátnu výzdobu. (—ý)

II. MEDZINÁRODNÝ SPELEOLOGICKÝ

KONGRES

JAKUCS LASZLÔ

Za veľkého medzinárodného záujmu konal sa v Taliansku od 5. do 13. októbra 1958 II. medzinárodný speleologický kongres. Miestom kongresu bolo významné juhotalianske prístavné mesto Bari. Zišlo sa tu z mnohých štátov do 270 speleológov, zaujímajúcich sa o kras a jaskyne z najrozmanitejších hľadísk. Žiaľ, speleológov z tábora socializmu bolo veľmi málo, pre nezvyklý spôsob organizácie. Našim odborníkom robila totiž veľké ťažkosti podmienka zaplatiť zápisné 10 000 lír vopred. Maďarsko zastupoval na kongrese pisateľ týchto riadkov. Poľsko zastupo vala tiež len jedna osoba. Československo nevyslalo na kongres ani jedného zo svojich bádateľov. To bolo tým nápadnejšie, že na fotografickej výstave speleologického kongresu bolo veľa vystavovaného jaskyniarskeho fotomate riálu z Demänovej, Domice a iných československých jaskýň, hlavne zábery Benického. Okrem fotomateriálu Francúzov a Juhoslovanov boli tieto fotografie najvyššie ohodnotené. Na kongrese odzneli cenné referáty z odboru krasovej hydrológie, morfo lógie, speleobiológie, speleoarcheológie, speleomineralógie. Zdalo sa, že po tejto stránke je program až príliš obsiahly. Na veľký počet prednášok (takmer 80) dostalo sa vcelku poldruha dňa. Boli by sme vítali, keby boli odzneli všetky prednášky uvedené vo vydanom programe. V poslednej chvíli však miesto nich odzneli náhradné referáty a prednášky. Ostatné dni kongresu boli vyplnené spoločnými autobusovými výletmi do najzaujímavejších jaskýň Talianska. Pre nás bola zaujímavá najmä jaskyňa Castellana, ako aj svetoznáma jaskyňa na ostrove Capri Grotta azura. V jaskyni Castellana sme obdivovali prvotriedne technické zariadenie, najmä nádherný pásový jaskynný výťah s neónovým osvetlením pre 16 osôb. Veľmi úspešné boli aj dve novinky kongresu, a to medzinárodná výstava jaskyniarskych fotografií a premietanie filmov o jaskyniach. Najsmelšou tema tikou vynikali snímky francúzskych jaskyniarov. Ich fotografie z jaskýň alebo s námetom jaskyniarskym boli uznané za najlepšie a najkrajšie, takže si z vý stavy odnášali víťazstvo pred Juhoslovanmi a Cechoslovákmi. I keď fotogra fický materiál Československa bol na výstave bohato zastúpený, neposlali československí speleológovia všetky — aj mne známe — vysokohodnotné foto zábery zo svojich jaskýň. Maďarský jaskyniarsky fotomateriál nebol zastú pený ani jedinou fotografiou. Co sa týka súťaže jaskyniarskych filmov, vynikajúci úspech dosiahol ma ďarský farebný film Aggtelek, ktorý vyrobil roku 1954 Agoston Kollányi s veľ kou technickou pohotovosťou a značnými finančnými nákladmi. Náplň a úroveň tohto filmu v porovnaní s ostatnými premietanými filmami uznali odborníci 149

za najlepšiu, zdôraznili najmä vecnosť prirodzených a neprehnaných fareb ných efektov. V debate ktorá nasledovala po premietnutí filmov, účastníci kongresu náležíte ocenili vo filme objasnené alebo načrtnuté metódy krasových výsku mov. Na základe predchádzajúcich teoretických výskumov sa objavujú vedecky zistene jaskynné sústavy. Najväčším naším úspechom ako ľudovodemokratic kého statu je medzinárodné ocenenie a uznanie filmu, keď si ho po premiet nutí chceli odkúpiť takmer všetci zástupcovia západných štátov Na kongrese sme mali možnosť nadviazať a j veľmi cenné osobné stykv Napríklad na pozvanie pisateľa týchto riadkov navštívia v blízkej budúcnosti niekoľkí vymkajúci zahraniční speleológovia Maďarsko, aby tu študovali nové J — ^ k u m n é spôsoby a ich praktické výsledky, pri prieskume nových Dúfajme, že po skúsenostiach tohto kongresu sa na III. medzinárodnom speleologickom kongrese zúčastnia úmerne aj zástupcovia ľudovodemokratic kých statov na cele so Sovietskym sväzom, aby prednáškami a množstvom dokumentačného materiálu dokázali svoje úspechy na úseku speleológie. Prel. M.

Jurkovičová

V NAJHLBŠEJ JASKYNI SVETA KAZIMIERZ KOWALSKI

Pred troma rokmi v jaskyni Gouffre Berger vo Francúzsku bol dosiah nutý svetový rekord do hĺbky: medzinárodná výprava, ktorú zorganizovala speleologická sekcia Club Alpin Frangais z Grenoble, dostala sa do hĺbky 1131 m. Vďaka tomu, že francúzski speleologickí pracovníci pozvali aj nás, mohla sa tejto výpravy zúčastniť aj poľská skupina, ktorej som bol vedúcim. Tri roky úsilia a výprav predchádzali výprave, ktorá sa konala roku 1956. Dňa 24. mája 1953 Jo Berger, člen skupiny mladých speleológov z Grenoble, objavil na krasovom Plateau Sornin otvor zvislej priepasti, ktorú pomenovali podľa neho. Už nasledujúceho dňa dosiahli v nej hĺbku 102 m a presvedčili sa, že jaskyňa pokračuje. Od toho dňa tam bolo niekoľko výprav, ktorá dosahovali čím ďalej tým väčšiu hĺbku. V jeseni 1953 speleológovia z Grenoble zostúpili až do hĺbky 372 m. V lete 1954 založili podzemný tábor v hĺbke 496 m a odtiaľ dosiahli 705 m. Tu prieskum zadržal veľký vodopád. Bol však zdolaný ešte v tom istom roku je sennou výpravou, ktorá sa vtedy dostala až do hĺbky 740 m, čo už bol svetový rekord (Pierre St. Martin v Pyrenejach má 728 m hĺbku). Letná výprava, ktorá sa pripravovala cez celý rok, založila r. 1955 už dva podzemné tábory a dostala sa až do hĺbky 905 m nad vodopád Huraganu. Takto sa menuje naj nižšia časť veľkého vodopádu podzemnej rieky. Avšak vtedy neboli ukončené tieto bádania. Roku 1956 bola zorganizovaná medzinárodná výprava. Aj teraz hlavné práce vykonávali jaskyniari z Grenoble, ale na výskume sa mali zúčastniť aj speleológovia z Anglicka, Belgicka, Španielska, Libanonu, Švajčiarska, Talian ska a Poľska. Poľská skupina bola päťčlenná: A. Chodorowski, O. Czyzewski, T. Janasz, K. Kowalski a M. Mieloarski. Keď sme prišli do tábora na Plateau Sornin, hlavná časť prípravných prác už bola ukončená. Nad vchodom do jaskyne v riedkom svrčinovom lese medzi úžľabinami vápenných skál (obr. 83) bolo rozostavané už celé stanové mestečko. Potrebné veci vo váhe 4 ton boli dovezené helikoptérou a lietadlami z Grenoble do tábora. 228 vriec ná radia sa už vnieslo do jaskyne, stavali sa stany v hĺbke 500 a 750 m a zaisťo vala sa cesta k nim. Zaviedlo sa aj telefonické spojenie v jaskyni a rádiové medzi Grenoble a táborom. Vlastný nápor na koncové partie jaskyne mali vykonať dve skupiny. Prvá z nich, ktorej členmi boli výlučne Francúzi, mala sa prvá pokúsiť dostať sa až na koniec jaskyne. Druhá skupina, ktorá mala charakter medzinárodný, mala vojsť neskoršie, dostať sa až na to miesto, kde došla prvá skupina a even tuálne aj ďalej posunúť výskum, a v prípade, že by sa dostali až na dno, stiahnuť pomocné zariadenie, ktoré zanechala prvá skupina. Ďalšie skupiny 151

mali posilňovať akcie čelnej skupiny, zaisťovať ju na spiatočnej ceste a viesť transport. V deň, keď druhá priebojná skupina — ktorej som bol členom — mala zostúpiť do jaskyne, dostali sme zdola telefonickú zprávu, že sa Francúzi do stali až do koncového sifónu. Takto nám neostalo nič iné, len dostať sa tam, kde došli oni a odniesť výskumné náradie, ktoré zanechali (obr. 79). Vchod do jaskyne vyzerá ako krasové priepadlisko so strmými stenami, ktoré umožňuje vstup do zvislej studne. Skoro nepretržite do hĺbky 250 m schádza sa dolu mohutnými komínmi, ktoré iba miestami prechádzajú v pod zemné chodby so zákrutami. Tu sa zrazu vzhľad mení. Vchádzame na obrovský chodník, ktorý sa skláňa dosť strmo dolu. Je taký velký, že cesta po ňom pri pomína nám skôr zostup cestou v noci v horách ako priechod jaskyňami, ktoré v Poľsku poznáme. Hneď sa zjavuje rieka, ktorá nás odtiaľ sprevádza až na koniec cesty. Po rebríkoch zdolávame niekoľko neveľkých prahov a dostávame sa do hlbky 500 m. Tu je rozložený prvý tábor s niekoľkými stanmi, kde trávime noc Na druhý deň ideme ďalej. Opúšťame obrovskú Chodbu trinástich (na pamiatku účastníkov prvej skupiny, ktorá sa sem dostala) ozdobenú nádhernými kvap ľami. V hĺbke vyše 600 m sa chodba zužuje a celú šírku jej dna zaplavuje teraz voda. Až tu sa začínajú vlastné ťažkosti. Pokračujeme normálne ďalej na pneumatickej loďke po pokojných jazierkach, alebo rebríkoch, ktoré často omývajú pramene vody. Tam kde už nestačia nepremokavé kombinézy, sme hneď celí premoknutí. V 750metrovej hĺbke bol druhý tábor s hlavným pomocným materiálom a potravinami pre akciu v dolných partiách jaskyne. Naša skupina ho za nechala a ešte v ten istý deň sa dostala až do hlbky 940 m, kde boli postavené na brehu rieky na vrstve štrku dva stany, ktoré tvorili tábor 3. Tu sme prenocovali. V priebehu tretieho dňa dostali sme sa znovu korytom rieky ku brehu Studne Huraganu. Tu uviazla výprava z roku 1955: na strmom prahu, vy sokom 45 m, po ktorom padá silný vodopád, ktorého vody sa rozbíjajú s veľ kým hukotom dolu na čiernych balvanoch. Dnes tu visí rebrík, ktorý za nechala prvá skupina. Je zavesený na hákoch, vbitých do vyvŕtaných otvorov v skalách, ktoré sú na bočnej strane vodopádu, avšak aj napriek tomu jeho dolná časť tancuje v spenenej kaskáde. 2k)stupujeme na lane. Voda naráža na helmu, leje sa za golier kombinézy, ale nehasí čelnú tesnenú elektrickú lampu. Vchod vedie na dno veľkej sály. Hukot vodopádu tu prehlušuje všetko, povieva silný vietor podnietený rýchlym spádom vody, povetrie je plné hmly, ktorá vzniká nárazom padajúcej vody. Keď naša skupina zišla dolu, pobrali sme sa ďalej. Cesta teraz viedla znovu širokým chodníkom, ale čím ďalej tým častejšie bolo treba preplávať cez jazierka, ktoré zalievali celú šírku prechodu. V hĺbke 1070 m z otvoru, ktorý je vysoko v stene chodby, vlieva sa do jaskyne bočný prameň, vytvárajúc silný vodopád. Konečne pri chádzame na úzky chodník, ktorý zalieva hlboká voda a kde môžeme len ťažko pretlačiť loďku. Prvý ide dopredu Francúz F. Petzl, jeden z dobyvateľov jaskyne Dent de Crolles a Libanončan Sami Karbaki. Keď sa vracajú, od chádza zasa druhá dvojica Jean Lavigne a ja. Na niekoľkých miestach tu bolo treba zostúpiť do vody, a stojac v nej po ramená, preťahovať prázdnu loďku úzkou štrbinou. Konečne sa dostávame do poslednej sály. Je nízka, ale pri 152

tom dosť široká, na celom dne sa rozlieva jazierko, ktorého vody sa strácajú v širokom otvore pri dne. Farbenie vody v čase prvých výprav ukázalo, že vytekajú o dva km ďalej a o 50 m nižšie v jaskyni Cuves de Sassenage. Vraciame sa a lúčime s ostatnými členmi skupiny (jej členmi boh aj Talian, Angličan a Francúz), ktorá sa už vzdala cesty dôjsť do koncového sifónu. Po viachodinovej, vyčerpávajúcej ceste sa dostávame do Sály Huraganu. Tu PRIEPASŤ GOUFFRE BERGER — NÁČRT

nás čaká nepríjemné prekvapenie. Nad vodopádom sme nenašli kolegov, ktorí nám mali prísť naproti z tábora 3 a pomôcť nám pri výstupe. Vodopád je tu oveľa väčší, celý rebrík sa ponára v jeho spenenej vode. Avšak tu našťastie dosahuje telefonický kábel. Dorozumievame sa s povrchom, odkiaľ nám ozna mujú, že v čase nášho pobytu v jaskyni sa nad Plateau Sornin prehnala veľká búrka a zväčšený prítok vody pretrhol cestu na niekoľkých miestach jaskyne. Naša situácia bola ťažká, boli sme premoknutí a vysilení, bez jedla a so zvyškami karbidu. Postavili sme si z kamenia búdu a pritúlení k sebe navzájom sme sa zohrievali a čakali. Po 5 hodinách sa zjavili svetlá nad vodopádom. Bola to skupina kolegov z tábora, nachádzajúceho sa hĺbke 940 m (boli v nej aj dvaja Poliaci), ktorí sa len s ťažkosťami dostali na breh vodo pádu a poslali nám v nepremokavých vreciach stany, spacie vaky, potraviny a karbid. Mohli sme teda postaviť tábor, najhlbšie v dejinách speleológie (v hĺbke 1050 m) a čakať už v lepších podmienkach. Po ďalších 18 hodinách 153

zobudil nás telefón. Upozorňovali nás, že voda už značne upadla a že sa môžeme pokúsiť prejsť. Vystupovanie po 45metrovom rebríku, ktorý, ešte stále z veľkej časti visel vo vodopáde, bolo veľmi namáhavé. Nakoniec sme sa predsa dostali do tábora v hĺbke 940 m. Bolo nás tu príliš veľa, takže sme tu nemohli prenocovať, preto po krátkom odpočinku sme šli ďalej. Avšak na stanovišti v hĺbke 750 m spali sme skoro 20 hodín. Cesta nás teraz viac unavovala, pretože nám stále pribúdalo batožiny a výstroja, úmerne tomu, ako sme likvidovali podpery a rebríky. No napriek tomu sme nasledujúcu noc strávili už v tábore na 500 m. Tu zostalo náradie, ktoré mala vyniesť neskoršie iná skupina. Čakal nás ešte jeden deň namáhavého vystupovania po rebríkoch, až konečne po týždennom pobyte pod zemou uzreli sme, pravdu povedané, nie slnko, pretože bola noc, ale aspoň svetlo hviezd. Prel. Andrej

Grónsky

JASKYNE PERMSKEJ OBLASTI ANTON DROPPA

Územie Permskej oblasti sa rozkladá na západných svahoch Stredného Uralu v európskej časti SSSR. Je budované paleozoickými vrstvami, v kto rých sú zastúpené ľahko krasujúce horniny, ako: vápence, dolomitické vápen ce, sadrovce, anhydrity i vrstvy kamennej soli. Tieto krasové horniny sa vy skytujú najmä vo východnej časti Permskej oblasti a zaberajú plošnú rozlohu cca 87 000 km 2 . Na tomto krasovom území je teraz známych 95 jaskýň. Dĺžka jaskýň je rozdielna. Z nich najdlhšia a najväčšia v SSSR je Kungurská ľadová jaskyňa, ktorá je 4,6 km dlhá. Dĺžku od 1 km do 100 m majú tieto jaskyne: Pašijská, Divá, Kizelovská, Mečkinská, Hluchá, Mariinská, Kizelovská medvedia, Uniská a Tichého krbu. Väčšina jaskýň je riečneho pôvodu s ak tívnymi podzemnými tokmi, ktoré sa vrezávali do tektonických puklín. Zo spo mínaných jaskýň Permskej oblasti je 20 čiastočne zaľadnených. Kungurská ľadová jaskyňa (Kungurskaja leďanaja peščera) sa nachádza na pravom brehu rieky Silvy pri dedine Filippovskoje v blízkosti mesta Kun gur. Je vytvorená v sadrovcoch a anhydritoch. Jaskyňa má 58 väčších prie storov, pospájaných úzkymi priechodmi. Celková dĺžka podzemných priestorov je 4,6 km a je známa už od r. 1703. V jaskyni sa nachádza 36 jazier, z ktorých najväčšie má plošnú rozlohu 700 m 2 . Priemerná hĺbka jazier je 4 m, naj väčšia 6 m. Úroveň vody v jazerách nie je stála a je v závislosti od úrovne hladiny rieky Silvy. Voda jaskynných jazier je mineralizovaná. Kungurská jaskyňa podľa výskumov G. A. Maximoviča skladá sa zo štyroch poschodí. Jaskynné poschodia predstavujú štádiá prehlbovania krasových vcnd a od povedajú stupňom vrezávania sa rieky Silvy. Zaľadnená je len predná časť jaskyne a ľad sa udrží po celý rok. Zadná časť jaskyne je teplejšia s priemer nou ročnou teplotou okolo + 5 °C. V zimnom období v zaľadnených častiach sa tvoria ľadové stalaktiky, stalagmity, ľadové povlaky na stenách a podlahový ľad. Predstavuje typ dynamickej jaskyne, kde rýchlosť prúdenia vzduchu je 5 m/sek. V zime nahromadený ľad sa udrží i v letnom období. Povrch topia ceho sa ľadu v lete sa pokrýva práškom kryštalického sadrovca. V jaskynnom jazere Družba národov žije slepý jaskynný ráčik (Crangonix Chlebnikova). Kizelovská jaskyňa (Kizelovskaja ili Viašerskaja peščera) sa nachádza severne od mesta Kizel v karbonských vápencoch v údolí riečky Viašery. Ob javená bola v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Skladá sa z troch po schodí, ktorých celková dĺžka je cca 800 m. Steny jaskynných priestorov sú pokryté mäkkou sintrovou kašou, nazývanou „izvestkovoje testo". Najkrajšie formy stalaktitov i stalagmitov sa vytvorili v ťažko dostupných miestach.

155

Pašijská jaskyňazyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA (Pašijskaja peščera ili „Bolšie voronki") sa nachádza v okolí mesta Pašia na ľavom brehu rieky Vižaj v skalách Bolšie voronky. Vchod do jaskyne leží 32 m nad údolím rieky v hornodevónskych vápencoch. Celková dĺžka všetkých priestorov je asi 377 m. V prednej časti jaskyne zvanej Snežnij grot zjavuje sa ľad, kým ďalej sú kvapľové priestory, v kto rých najväčší stalaktit má dĺžku 1,5 m. Pašijská jaskyňa je typom dynamickej jaskyne, v ktorej v zimnom období klesá vzduch pod 0 °C. Divá jaskyňa (Devja ili divja peščera) je vytvorená v permskýeh vápen coch na pravom brehu rieky Kolvy. Jaskyňa bola známa už r. 1770, a je asi 1,3 km dlhá. Jej steny sú pokryté rozličnými formami kvapľovej výzdoby. Mečkinská jaskyňa (Mečkinskaja peščera) sa nachádza v sadrovcoch na ľavom brehu Mečky, ktorá je prítokom rieky Silvy, a je 270 m dlhá. Po jaskyni tečie potok, v ktorom bol nájdený slepý ráčik (Crangonix Ohlebnikova), ten istý ako v Kungurskej ľadovej jaskyni. Predné časti jaskyne sú zaľadnené s teplotou vzduchu od —1,2 do —3,7 °C. Najväčší priestor má dĺžku 100 m a šírku 80 m. Mariinská jaskyňa (Mariinskaja peščera) je vytvorená v karbonských vá pencoch v Mariinskej úžľabine pri jej ústí do rieky Gubašky. Jaskyňa sa skladá z 5 väčších priestorov a z úzkych chodieb, ktorých dĺžka neprevyšuje 200 m. V jaskyni sa vytvorili stalagmity o výške 0,6 m a šírke v priemere 0,3 m. Kizelovská medvedia jaskyňa (Kizelovskaja Medvežja peščera) objavená baníckou štólou r. 1954, je vyhĺbená vo vápencoch na okolí mesta Kizel se verne od Permu a má dĺžku asi 200 m. V jaskyni bolo nájdené okolo 5000 kostí rozličných obratloveov, najviac z uralského jaskynného medveďa. Hluchá jaskyňa (Gluchaja peščera) sa nachádza vo vápencoch na pravom brehu rieky Čusovej, pri ústí rieky Gluchoj. Má tvar tunela o šírke 2—5 m a celkovej dĺžke 150 m. Kvapľová výzdoba sa vyvinula len v zadnej časti jaskyne. Uinská ľadová jaskyňa (Uinskaja ledjanaja peščera) je vytvorená v kun gurských sadrovcoch na pravom brehu rieky Aspy neďaleko obce Uinskoe. Skladá sa z osem priestorov o celkovej dĺžke 150 m. Je typom dynamickej jaskyne, ktorej predná časť je zaľadnená. Jaskyňa Tichého krhu (Peščera Tichogo kamija) sa nachádza na pra vom brehu rieky Jajvy v blízkosti dediny Jajvinskoje. Známa je od r. 1888 a je asi 118 m dlhá. Jaskynná chodba je zväčša zavalená odrobeninami vápenca. Ostatné jaskyne Permskej krasovej oblasti, ktorých dĺžka nepresahuje 100 m, neboli doteraz dostatočne preskúmané. (Podľa: G. A. Maximovič i K. A. Gorbunova: Karst Permskoj oblasti, Perm 1958, str. 183).

SPELEOLOGICKÝ VÝSKUM JÁNSKEJ DOLINY PETER JEZNÝ

Speleologický krúžok Múzea Slovenského krasu v Lipt. Mikuláši pod vedením St. Srola pokračoval v r. 1957—1958 v speleologickom prieskume Jánskej doliny a jej jaskýň (obr. 52—63). So spolupracovníkmi P. Droppom, P. Jezným, VI. Krajčuäkom, O. Horákom, J. Lukáčom, J. Šrolom, V. Benickým, M. Srolom, K. Machom a M. Fridrichom postavili nad Hlbokým — vyvierač kou Štiavnice — útulňu, z ktorej podnikajú útoky na sifóny jaskyne v Hlbo kom, starý ponor Bystrej a starý ponor Štiavnice nad Stanišovskou jaskyňou. Na týchto miestach vykonali rozsiahle sondovacie práce. Pri otvorení útulne dňa 20. IX. 1958 boli preskúmané aj pracoviská Turistu, na ktorých sa, žial, už od r. 1954 nepracuje. Dňa 10. X. 1958 zišli sa v Jánskej doline všetky za interesované zložky okresu, aby si vypracovali smernice pre ďalší výskumný postup a urobili prvé farbenie ponorného toku Štiavnice. Fluorescínové far bivo (2 balíky po 0,60 kg) vsypané do ponoru nad horárňou pred Bystrou večer o 22,15 hod., sa zjavilo vo vyvieračke na druhý deň ráno o 7,30 hod. Trikilo metrový podzemný tok pretiekla teda voda za 9 hodín a sfarbená tiekla 12 hodín. Mikulášsky speleologický krúžok si vypracoval dlhodobý program a je odhodlaný stoj čo stoj rozriešiť najmä problém neznámeho podzemného toku Štiavnice a pokračovania jaskyne Stanišovskej za predpokladu, že dostane patričnú hmotnú podporu.

OCHRANA JASKÝŇ

v.zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONM B.

Ochrana jaskýň ako prírodných múzeí, prírodných pamiatok, patrí medzi prvoradé úlohy ochrany prírody. Jaskyne verejnosti zneprístupnené a jaskyne vedeckého záujmu akého koľvek druhu, ktoré boli vyhlásené za chránené prírodné výtvory alebo chrá nené pamiatky, chránia sa bezpečným (najlepšie železným) uzáverom o ktorý sa postará príslušný ONV, v obvode ktorého jaskyňa leží. O ochranu jaskýň verejnosti sprístupnených starajú sa sprievodcovia a údržbári jaskýň. Nešetr nou prevádzkou a údržbou veľa jaskýň stratilo v priebehu rokov svoju prí ťažlivosť a samozrejme i svoj kultúrny a národohospodársky význam. Z toho vidno, že šetrná prevádzka jaskýň je jednou z najvážnejších úloh ochrany prírody. Väčšina krasových jaskýň u nás je riečneho pôvodu. Zachovávajú sa v nich jednak erózne tvary riečnej činnosti, kvapľová, poťažne ľadová výplň, a jednak v kultúrnych vrstvách, nánosoch aj vzácne archeologické nálezy, zvyšky kostier vyhynutých zvierat a stopy života v nich vôbec, ktoré sú veľkým zdro jom poučenia a krásy. V jaskyniach chránime všetko: tvar jaskyne, kvapľovú výzdobu, riečne naplaveniny, nánosy, zosuté skalné bloky, kultúrne vrstvy a pamiatky každého druhu. Veľkým nepriateľom jaskýň je elektrické svetlo. Silné žiarovky, ktorých sa na osvetlenie používa, svojím teplom napomáhajú na intenzívne osvetlených miestach rast machov a plesní, ktoré sú veľmi ne bezpečné najmä pre živú kvapľovú výzdobu. Menia jej farebnosť, lesk a pod statne znižujú pôsobivosť a krásu. Preto v jaskyniach treba používať studené svetlo. Všestranne treba chrániť aj prostredie jaskýň, povrch, pod ktorým sa jaskyne nachádzajú, najmä jeho porasty, ktoré majú veľký vplyv na vodný režim a ďalší vývoj jaskýň. Prostredie sprístupnených jaskýň je chráneným územím a možno na ňom uskutočňovať iba obmedzenú a výtvarne zvládnutú výstavbu. Ochrana prírody sa vykonáva v zmysle zákona SNR č. 1/1955. Vykonáva ju Povereníctvo školstva a kultúry priamo alebo svojimi orgánmi a odbor mi školstva a kultúry rád krajských a okresných národných výborov. Pre veci jaskýň a krasových zjavov bol podľa tohto zákona r. 1956 zriadený pri Povereníctve školstva a kultúry Poradný sbor a podľa zákona SNR č. 158 o kultúrnych pamiatkach zriadený je Slovenský ústav pamiatkovej starostli vosti a ochrany prírody, ktoré sledujú a riešia odborné otázky ochrany jaskýň. Pri okresných a krajských národných výboroch zriadené sú komisie pamiat kovej starostlivosti a ochrany prírody s pôsobnosťou poradenskou. Evidenciu chránených prírodných výtvorov, jaskýň vedie Povereníctvo školstva a kul túry a odbory školstva a kultúry rád krajských a okresných národných vý borov. Prieskum, výskum, otváranie ako aj prevádzku krasových útvarov, najmä kvapľových a ľadových jaskýň, ktoré patria ako zákon hovorí „medzí 158

naše najvýznamnejšie prírodné výtvory ako národné hodnoty", usmerňuje z hľadiska ochrany prírody Povereníctvo školstva a kultúry. S cieľavedomým úsilím ochrany jaskýň stretáme sa už v 19. storočí. V po lovici minulého storočia Demänovský komposesorát uzaviera Demänovskú ľa dovú jaskyňu a svojho horára poveruje dozorom a sprievodcovstvom v nej. Aká to bola ochrana, vidieť na vylámanej a dymom od fakieľ začadenej kvap ľovej výzdobe. Podobne tomu bolo aj v jaskyni Jasovskej a neskôr aj v iných. Snaha po ochrane tu síce bola, avšak prax úplne zlyhala. Myšlienka ochrany jaskýň a ochrany prírody sa postupne prehlbuje. Po roku 1918 Vládny komi sariát na ochranu pamiatok v Bratislave vypracoval osobitný štatút (ako do plnok starého zákona o ochrane kultúrnych a umeleckých pamiatok z r. 1881), v ktorom sa už pamätá i na ochranu prírodných pamiatok. Minister pre správu Slovenska vydáva r. 1921 nariadenie (č. 31/21), ktorým podzemné kvap ľové alebo ľadové jaskyne a všetky iné pod zemou sa nachodiace prírodné znamenitosti a praveké pamiatky už objavené alebo dosial ešte neznáme, sú pod ochranou štátu. Župa Liptovská vydala r. 1922 štatút (č. 15 000/22) o O chrane prírodných pamiatok Liptova (po veľkolepom objave Demänovskej jaskyne). V ten istý rok aj zvolenský župan nariaďuje súpis prírodných pamia tok. Minister pre Slovensko r. 1923 vydáva nariadenie (č. 7739prez.) Ochrana jaskýň a pravekých sídlisk, ktorým prísne chráni Liptovský a Juhoslovenský kras, Belanské jaskyne, krasové útvary v pohorí Oravy, Fatry, Muráňa a Ma lých Karpát. Úradné opatrenia na ochranu prírody a jaskýň účinne podporovali najmä Krásy Slovenska (časopis venovaný vlastivedným záujmom Slovenska, pro pagácii a ochrane prírody, jaskyniarstvu atď.), ktoré oboznamovali a budili lásku k nim. Po roku 1944 v rámci Jaskyniarskeho sboru a do roku 1949 v rámci Slovenskej speleologickej spoločnosti pokračuje sa v tejto práci in tenzívne ďalej. Záujem o jaskyne sa zvyšuje; ochrana jaskýň stáva sa zo dňa na deň pálčivejšou. Povereníctvo školstva, vied a umenia vydáva r. 1949 na riadenie č. 184548/49VII2, v ktorom sa hovorí že „všetky jaskyne na Slo vensku z dôvodov ochrany prírody sú chránenými pamiatkami a prírodnými múzeami, nevyčerpateľnými zdrojmi vedeckého bádania a výskumné a bá dateľské práce v nich treba zásadne povoliť len legitimovaným členom Slo venskej speleologickej spoločnosti". Na ochranu sa vynakladalo veľa úsilia, no nieto tu výslovného legislatív neho podkladu na ich zákonitú ochranu. Naše nové zákony sú silnou zbraňou na ochranu prírody a prírodných pamiatok našej krásnej vlasti. Výstižné sú najmä slová zpravodajcu v rozprave o zákone: „Slovensko je prírodovedecky najpestrejším územím strednej Európy! Jaskyne okrem krás na povrchu majú hodnotu nielen hospodársku, ale prevažuje tu hodnota a význam po stránke kultúrnopoznávacej, politickoosvetovej a najmä vedeckej, lebo každá jaskyňa je otvorenou knihou, kde veľmi zreteľne možno študovať historický vývoj našej Zeme. Preto jaskyne nepokladáme len za objekty hospodárskeho vy užitia, ale dívame sa na ne ako na vzácne prírodné pamiatky a neoceniteľné prírodné múzeá, ktoré treba starostlivo chrániť." Vyhlásenie zpravodajcu nás zaväzuje. Literatúra Loj zo Janza: Ochrana jaskýň ako prírodných pamiatok, Slovenský kras, Sborník Múzea Slovenského krasu, Martin, r. I, 1958, str. 84—7.

159

Zákon SNR č. 1. z 18. 10. 1955 o štátnej ochrane prírody, Zbierka zákonov a na riadení SNR, r. 1955, čiastka 1, s. 1—5. Zákon SNR č. 7. z 29. 8. 1958 o kultúrnych pamiatkach, Zbierka zákonov a na riadení SNR, r. 1958, čiastka 6, str. 17—23. V. Benický: Zákon o štátnej ochrane prírody, Múzeum, Bratislava, r. 1956, č. 3—4, str. 144—149.

7. JASKYNIARSKY TÝŽDEŇ

Múzeum Slovenského krasu urobilo v dňoch 9.—16. augusta 1958 v rámci tzv. Jaskyniarskeho týždňa za spolupráce dobrovoľných speleologických pra covníkov komplexný speleologický výskum krasových zjavov v oblasti Vernára a Červenej skaly. V dňoch 9.—11. spracovala sa Kešelova diera pri Vernári. Odrazil sa potok vnikajúci do Kešelovej diery a po odstránení riečných nánosov podarilo sa výskumníkom postúpiť riečišťom do vzdialenosti 60 m. Ďalší postup znemož ňujú nánosy, ktorých uvoľnenie by si vyžiadalo viac námahy a času. Skupina pracovníkov zo Svitu dopravila akumulátory a jaskyňu za výskumu zásobila elektrickým svetlom. Voda sa farbila fluorescínom, ktorý sa však v okolitých prameňoch neobjavil ani na druhý deň, hoci bol vliaty do potoka ešte 10. augusta o 9. hod. Zameraním a fotodokumemtačným spracovaním jaskyne a jej okolia sa výskum na tejto lokalite skončil. V dňoch 12.—16. vykonal sa krasový prieskum severovýchodného okraja Muránskej vysočiny a komplexný speleologický výskum povodia Dlhého vrchu, ktorý priniesol objav nového ponorného horizontu jaskynnej sústavy Červenej Skaly. Farbením vody sa podarila dokázať súvislosť ponoru Prepad liská a ponoru pod Homoľou s mohutnou vyvieračkou Červenej Skaly. Voda, ktorá sa tu stráca, zjavila sa vo vyvieračke vzdialenej na 3 km za 31 hod. a z Prepadliska vzdialeného na 1 km za 2,15 hod., sfarbujúc tok Hrona až 8 hodín. Po tomto zistení začali otvárať výtokový kanál nad vyvieračkou, ktorým vedie cesta do hlavného riečišťa 3 km jaskynnej sústavy. V rozširovaní prí stupových ciest pokračuje speleologická skupina inž. Kámena z Tisovca. Výskumných akcií 7. jaskyniarskeho týždňa sa zúčastnili: inž. S. Kámen, Peter Droppa, dr. A. Droppa, dr. A. Haninec, J. Jirásek, J. Kovalčík, V. Be nický, dr. D. Kubíny, St. Srol, dr. V. Bukovinský, inž. V. Benda, T. Benda, inž. K. Finka, St. Jendrák, J. Litvik, E. Mlynský, M. Hanineová, A. Hlavienková, A. Hlásna, M. Červeň, M. Guzma a D. Družbacký. Ďalšie výsledky výskumu prinesie III. ročník Slovenského krasu. V.zyxwvutsrqpon B.

zzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA ČINNOSTI SPELEOLOGICKEJ SKUPINY NA BYSTREJ JOZEF KOVALCIK

Odbor školstva a kultúry v kraji Banská Bystrica venuje veľkú pozornosť ochrane prírody nielen tým, že prostredníctvom rozsiahlej siete konzervátorov a zpravodajcov je informovaný o všetkých problémoch, ktoré súvisia s ochra nou prírody, ale aj tým, že poskytuje radu a finančnú pomoc, aby nepriaznivé zásahy do prírody, ktoré sa v minulosti stali, boli napravené a odstránené. Je len prirodzené, že pri ochrane prírody nezabudlo sa ani na jaskyne a teda ani na jaskyňu na Bystrej. V dňoch 9.—11. VII. 1958 boli porady konzervátorov a zpravodajcov ochrany prírody Banskobystrického kraja v chate na Mýte. Na programe bola aj návšteva jaskyne na Bystrej a prehliadka jej okolia. Záujemci boli zo skupení okolo inž. Kámena, Kovalčíka, Čunderlíka, Saláta, Veselku, Hlásnej a iných, ktorí sa o jaskyniarstvo zaujímajú. Výklad o objave jaskyne, mož nostiach ďalšieho výskumu a sprístupnení povedal Jozef Kovalčík (obr. 38). Prehliadka sa neuskutočnila, lebo schody a rebríky, ktoré boli postavené pred niekoľkými rokmi, nezaručovali bezpečnosť návštevníkov. Práve táto okolnosť ukázala, že terajší majiteľ jaskyne, Turista, n. p., sa málo stará o jej udržo vanie. Jaskyňa na Bystrej bola predtým sprístupnená verejnosti, teraz je však zanedbaná. Pracovná skupina určená pre Bystrú — zaiste nie zo svojej vôle — pracuje spravidla niekde inde. Starosť o jaskyňu postupne sa prenecháva jas kyniaromnadšencom. Najochotnejšia je Anka Hlásna, potom jednotlivci z Brezna, Hronca a Podbrezovej. Táto obetavá skupina namiesto vyradených drevených rebríkov urobila rebríky železné, ktoré boli konzervované farbou a čakajú už len na umiestenie. Jaskyni na Bystrej mala by sa však venovať pozornosť aj z inej, nielen speleologickej stránky. V nej sa odohrala, aj keď malá, predsa len určitá časť histórie Slovenského národného povstania. Jaskyňa bola totiž po niekoľko týž dňov útočišťom približne dvadsiatich partizánov. Ba odohral sa v nej aj boj, ktorého obeťou sa stal partizán Ján Krupa z Valaskej. Jaskyniarinadšenci rozmýšľajú, že z príležitosti zrazu československých turistov, ktorý bude pri obci Bystrej, odkiaľ majú byť podniknuté vychádzky po stopách Slovenského národného povstania, upravia jaskyňu natoľko, že bude môcť vo svojich priestoroch privítať tých, ktorí budú chcieť vidieť miesto nerovného zápasu.

Z ČINNOSTI SPELEOLOGICKEJ SKUPINY V SPIŠSKEJ BELEJ OTO KNAZOVICKÝ

Láska k vlasti a túžba po poznaní krás našej prírody bola r. 1955 pod netom k utvoreniu speleologickej skupiny v Spišskej Belej. Blízkosť Belanskej jaskyne a iných menších jaskýň v pásme Belanských Tatier bola len nástojči vou vzpruhou pre naše plány do budúcnosti. Skúseností sme veľa nemali, no mali sme pevnú vôlu pomôcť nášmu jaskyniarstvu, poznať krásy nášho pod zemia a do neho priviesť našich zahraničných hostí. Členovia skupiny, počtom osem, sa často schádzali, teoretizovali, disku tovali, študovali a oboznamovali sa s rozsiahlym labyrintom Belanskej jaskyne. V nasledujúcom roku sa už dvaja naši členovia (J. Jirásek, R. Kovalčík) zúčastnili výskumnej výpravy Múzea Slovenského krasu do oblasti Ohnišťa. Aj výskumu na Kresanici zúčastnil sa jeden z našich členov. Keď dr. A. Droppa koncom júla 1956 zameriaval našu jaskyňu a jaskyňu Alabastrovú, našli si traja naši členovia čas, aby mu pri práci podľa svojich síl a schopností po mohli. Roku 1957 bolo nám už samozrejmosťou, že na komplexnom výskume Zvonivej diery sa aktívne zúčastníme. Za našej pomerne krátkej činnosti podarilo sa nám nadviazať osožnú spolu prácu s poľskými jaskyniarmi, ktorí často navštevujú naše Tatry. V marci 1959 podarilo sa nám po namáhavej práci objaviť pod Veľkým vodopádom Belanskej jaskyne nové priestory, tzv. Sieň netopierov, s veľkým množstvom priplavených netopierích kostí. Prieskum v tomto úseku nie je ešte dokončený pre ťažkosti, ktoré máme s výstrojom. Povodeň v júli 1958 postihla aj našu jaskyňu. Prudký príval povrchových vôd značne poškodil chodníky. Dvaja naši členovia boli 46 hodín nepretržite v ohrozených priestoroch a zachraňovali, čo sa v danej situácii dalo. Na speleologickom týždni 1958 vo Vernári a na Červenej Skale zúčastnili sa dvaja naši členovia. Traja naši členovia (J. Jirásek, O. Kňazovický a J. Strela) vykonali prie skum v priestoroch nad Hladovou priepasťou. Tesnou vyerodovanou chodbou sa dostali do labyrintu nových priestorov tiahnucích sa v smere SZ v dĺžke cca 150 m. Priestory klesajú až do oblastí pod terajším vchodom. Do koncových priestorov sme sa pre úzky priechod doteraz ešte nedostali. Keďže niektorí členovia našej dobrovoľnej speleologickej skupiny sú zá roveň a j členmi okresného rádioklubu Sväzarmu, pracovali sme aj s rádiostani cami. V jaskynných priestoroch do okruhu 2 km sme dosiahli spoľahlivé spojenie. Zamerali sme sa i na jaskyniarske muzejníctvo. Podarilo sa nám obstarať pôvodnú fotografiu prvej elektrárne v Tatranskej Kotline, ktorá od r. 1896 dodávala elektrický prúd pre osvetlenie našej jaskyne. Obstarali sme aj po zoruhodne a dômyselne skonštruovanú vŕtačku do skaly. 163

Bohatý fotomateriál zo speleologických týždňov, jaskyniarsky výstroj, ako i vzácne exponáty jaskýň muzejníckej hodnoty nás priviedli na myšlienku usporiadať z príležitosti 10. výročia Tatranského národného parku čo i len malú a skromnú výstavku zameranú na posilnenie speleologických snáh. Myšlienku sme realizovali a odmenou nám je každý nái^števník Belanskej jaskyne, ktorý sa so záujmom zastaví aj pri našich exponátoch. V tomto roku chceme dokončiť aj zbierku motýľov z krasových oblastí Slovenska pre Múzeum Slovenského krasu. Do budúcnosti máme smelé plány. Ťažkosti máme však s výstrojom. Usi lujeme sa získať aj mladé jaskyniarske kádre.

DROBNICKY

ZAHRANIČNÉ STYKY

N A Š E ROVY

RNDr. Anton Droppa, vedúci výskumu Dňa 19. augusta 1957 navždy opustil jaskýň Zemepisného ústavu SAV pri Mú naše radyzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZWVUTSRPONMLKJIHGFDCBA Pavel Revaj. Náš nezabudnu zeu Slovenského krasu v Lipt. Mikuláši, teľ ný spolupracovník sa narodil 17. ok tóbra 1898 v Závažnej Porube, okr. Lipt. vykonal v dňoch 30. VIII. —19. IX. 1957 študijnú cestu do Juhoslávie za účelom Mikuláš. Patril dlhé roky medzi najobe poznať klasické krasové formy Slovin tavejších členov bývalého Jaskyniar ska, Dalmácie, Bosny a Hercegoviny a skeho sboru a neskôr Slovenskej speleo logickej spoločnosti. Do dejín slovenskej Čiernej Hory. Svoje skúsenosti podáva v zpráve, ktorú uverejňujeme. speleológie sa natrvalo zapísal ako spo luobjavitel jaskyne Mieru v Demänov skej doline (r. 1952). Ďalšia ťažká strata nás postihla dňa 8. februára 1959, keď tragicky a pred časne ukončil život plný pracovného nad šenia Viliam. Rozložník. Nebohý pochá dzal z Dobšinej, kde sa narodil 21. júla 1920. Už od r. 1950 bol nevšedne horli v ý m a agilným členom Slovenskej spe leologickej spoločnosti, ako jej člen stal sa objaviteľ om Gombaseckej jasky ne (r. 1951). K tomuto skvelému úspe chu sa čoskoro pridružil ďalší, objavenie Brzotínskej jaskyne (r. 1954). Po krátkej ťažkej chorobe zomrel v Prahe 26. júla 1958 vo veku 36 rokov František Prošek, vedecký pracovník Archeologického ústavu ČSAV. Bol čle nom Slovenskej speleologickej spoloč nosti a svojimi výskumami v jaskyni Deravá skala a Prepoštskej jaskyni za písal sa do dejín slovenskej speleoar cheológie. Patril medzi tých vzácnych ľudí, ktorí svojím nadaním a húževna tosť ou veľ kou mierou prispeli k úspechu a pozdvihli našu vedu. Naši jaskyniari navždy si uchovajú vo svojich srdciach pamiatku a spomienku na drahých zosnulých. Česť ich pamiatke.

Buk., V. B.

Roku 1957 navštívil slovenské jaskyne a Múzeum Slovenského krasu Sami Kar baki, známy libanonský krasológ z Bej rutu. O modernom vybavení a bohatstve kvapľ ového fenoménu našich jaskýň sa vyslovil veľ mi pochvalne. Dr. Franc L eben, slovinský speleoar cheológ, vedecký pracovník Ústavu pre výskum krasu Slovinskej akadémie vied v Postoj nej a jeho manželka boli v dňoch 3 . — 10. III. 1958 hosť ami slovenských speleológov, ktorí hosť om ukázali Demä novské jaskyne, Dobšinskú ľadovú jas kyňu, Múzeum Slovenského krasu a Vy soké Tatry s Belanskou jaskyňou. Prof. dr. Lang Sándor, známy maďar ský geomorfológ, zavítal počas svojho pobytu v ČSR v dňoch 16. VII. 1958 do Nízkych Tatier, kde študoval krasové formy Demänovskej a Jánskej doliny. Vladimír J. Popov, geomorfológ, člen Bulharskej akadémie vied v Sofii, v rám ci československobulharskej kultúrnej zmluvy zavítal po návšteve Moravského krasu a jeho jaskýň 8. X. 1958 do Lipt. Mikuláša. Vladimír Popov sa zaujímal o krasové formy Slovenska a metódy ich výskumu. Na terénnych pochôdzkach dr. A. Droppa oboznámil bulharského geo morfológa s krasom Demänovskej a Ján skej doliny a Demänovskými jaskyňami,

165

Vysokými Tatrami, vysokohorským kra vými názormi na vznik a v ý v o j niekto som Belanských Tatier, Dobšinskou ľa rých krasových foriem. V. B. dovou jaskyňou, Juhoslovenským kra som, kde milému hosť ovi ukázal klasické PREHĽAD NÁVŠTEV krasové formy Silickej planiny, Silickú SLOVENSKÝCH J A S K Ý Ň ladnicu, Domicu a Gombaseckú jaskyňu. Po prehliadke Múzea Slovenského krasu Štatistické čísla o návštevách jaskýň a vzájomnej v ý m e n e poznatkov a názo svedčia o ich v e l k o m kultúrnom a hos rov Vladimír Popov dňa 15. X. 1958 od podárskom význame. Desať sprístupne cestoval z Lipt. Mikuláša cez Bratislavu ných jaskýň na Slovensku navštívilo za do svojej vlasti. posledných päť rokov. (Pozri tabulku): V decembri 1958 zavítal do Českoslo Spolu celkom 2 025 796 osôb. Obrovskú venska popredný sovietsky krasológ návštevnosť slovenských jaskýň, žial, z Permskej univerzity profesor G.zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZWVUTSRPONMLKJIHGF A. v plánoch dnešnej prevádzky zachytáva Maximovič. Prehliadol si početné jasky jú len finančné ukazovatele. Kultúrne ne a Múzeum Slovenského krasu, kde si ukazovatele: počet návštevníkov jaskýň srdečne pobesedoval so slovenskými spe štátny rozpočet nepozná. Táto skutoč leológmi a oboznámil ich so svojimi no nosť znepokojuje. V. B.

1954

1955

1956

1957

1958

Demänovská jaskyňa Slobody

153 934

132 306

195 646

197 405

211 871

Demänovská ladová jaskyňa

16 719

22 479

28 645

28 149

30 377

Dobšinská ladová jaskyňa

51 749

46 524

78 022

80 251

89 286

Jaskyňa Domica

34 318

31 190

42 846

51 154

76 387

Belanská jaskyňa

10 980

U 612

31 030

23 811

23 034

Harmanecká jaskyňa Izbica

25 957

20 101

24 228

22 517

21 417

Jaskyňa Driny

12 525

13 229

16 644

18 483

19 847

18 467

18 618

20 314

19 748

Gombasecká jaskyňa

—

Važecká jaskyňa

5 258

2 622

4 484

4 944

9 858

Jasovská jaskyňa

3 421

1 574

7 364

8 058

6 393

314 861

300 104

I i 455 086 1

508 218

Spolu:

166

447 527

V LIPT. JÁNE NAVŔTALI NOVÉ TERMÁLNE PRAMENE Nad Lipt. Jánom v ústí Jánskej do liny navŕtali dva nové výdatné termál ne pramene. Je to časť krasových vôd, ktorá sa dostáva po sklonených vrstvách do hĺbky a tu sa otepľ uje a minerálne obohacuje (obr. 60). K výskumu známych jánskych prame ňov došlo z podnetu ONV v Mikuláši a robí ich KNV, odbor pre výstavbu v Žiline, prostredníctvom Ústavu sta vebnej geológie v Žiline. Vŕtacie práce na sonde B l (pri sta rom prameni) sa začali 23. X. 1958 a 28. II. 1959 boli skončené. Prameň navŕtaný do hĺbky 118 m od úrovne terénu má výdatnosť 31zyvutsrponmlkjihfedcaZYXWVUTSRPOMLKJIHECBA l / s e k . 28,5 °C termálnej vo dy. Vŕtacie práce na sonde B2 (za ces tou na lúke vyše obce), začaté 2. III. 1959, pokračujú ďalej. Navŕtaný prameň v 69 m hĺbke dáva 35 l / s e k . 29,2 °C ter málnej vody. Nové výdatné pramene budú zachyte né a využité na liečebné a rekreačné ciele. (ý) NAJVÄČŠIE JASKYNNÉ SÚSTAVY SVETA

jaskyni dosahuje výšku 18,8 m, v prie mere je 4,9 m široký a jeho vek sa od haduje na 60 miliónov rokov. 6. Jaskynný systém Eisriesenwelt vo Vápencových Alpách v Rakúsku pri Salz burgu dosahuje dĺžky okolo 40 km. Z toho zaľ adnená plocha zaberá okolo 20 000 m 2 . Je známy od r. 1879. 7. Dachsteinská Mamutia jaskyňa pri Salzburgu v Rakúsku je známa od r. 1910 a má dosial dĺžku okolo 20 km. 8. Postojenská jaskynná sústava v Slo vinsku (Juhoslávia) je známa v dĺžke 19,8 km. 9. Jaskynná sústava DomicaBaradla na pohraničí československomaďarskom má podzemné priestory okolo 19 km dlhé. 10. Jaskynný systém Dent de Crolles, Dep. Isére vo Francúzsku dosahuje dĺžku okolo 17 km. 11. Demänovské jaskyne v Českoslo vensku sú známe zatial v dĺžke 14 km, čím sa stávajú najrozsiahlejším jaskyn ným systémom v Československu. Anton Droppa Z ČINNOSTI MÚZEA SLOVENSKÉHO KRASU ZA R. 1957 Múzeum usporiadalo výskumnú výpra vu do Zvonivej diery a dva prednáš kové večery. Zbierky múzea navštívilo 15 019 osôb, ktorým bolo poskytnuté 137 odborných výkladov. Okrem iných prác urobila sa III. etapa generálnej opravy budovy múzea. Podrobná zpráva o čin nosti bola uverejnená v Českosloven skom krase. r. XI, 1958, ČSAV, Praha. V. B.

Podlá nám dosial známej literatúry poradie najväčších jaskynných sústav sveta je takéto. 1. Mamutia jaskyňa v štáte Kentucky (USA) má dĺžku všetkých podzemných priestorov 160 km. V nej najväčší prie stor, zvaný Chrám má dĺžku 160 m, šír ku 87 m a výšku 38 m. SLOVENSKÁ SPELEOLOGICKÁ 2. Jaskyňa Yandott v štáte Indiana SPOLOČNOSŤ (USA) je známa zatial v dĺžke 85 km. 3. Jaskynná sústava Hôlloch vo Švaj Roku 1949 bola pri Múzeu Slovenského čiarsku je najväčšou v Európe. Do r. krasu založená Slovenská speleologická 1956 objavené podzemné priestory majú spoločnosť . Spoločnosť vyvíjala až do r. dĺžku 61 km. 1953 úspešnú výskumnú činnosť. Záslu 4. Novoobjavená jaskyňa neďaleko hou členov bola objavená Demänovská mesta Louisville v štáte Kentucky (USA) jaskyňa Mieru, Gombasecká jaskyňa, má dĺžku 52 km. Medvedia jaskyňa a iné. Po r. 1953 spo 5. Karlsbadská jaskyňa v štáte Nové ločnosť svoju činnosť obmedzila. Pokusy Mexiko (USA) je známa v dĺžke 50 km. o reorganizáciu spoločnosti v rámci SAV Známa je najväčším podzemným priesto a CR na veci nič nezmenili. rom v dĺžke 1220 m, ktorého šírka je Speleologickí pracovníci nie sú s ta okolo 110 m a výška sa pohybuje okolo kýmto stavom veci spokojní a už dáv 91 m. Najmohutnejší stalagmit v tejto

167

nejšie naliehajú, aby spoločnosť opäť vy víjala organizovanú činnosť . Na žiadosť viacerých aktívnych dob rovoľ ných pracovníkov zvolal riaditeľ Múzea Slovenského krasu V. Benický v rámci prednáškového večera 21. marca 1958 všetkých členov spoločnosti a obo známil ich s problémami našej speleo lógie. Rozobral doterajšiu činnosť Sloven skej speleologickej spoločnosti a príčinu jej stagnácie a aké možnosti a podmien ky sú pre prácu dnes. Vyzval potom prí tomných, aby k načrtnutému prierezu čin nosti a stagnácie i k niekoľ kým iniciatív n y m návrhom, ako pokračovať ďalej, v y jadril v diskusii svoje stanovisko. Po otvo renej a dlho trvajúcej diskusii sa všetci prítomní jednomyseľ ne vyslovili za oži votvorenie Slovenskej speleologickej spo ločnosti, ktorá by mala pokračovať vo svojich tradíciách. Jej existencia by sa mala zabezpečiť štatútom MSK v rámci vykonávacích predpisov zákona o štát nej ochrane prírody, zákona o kultúr nych pamiatkach a pripravovaného zá kona o múzeách. Na valnom zhromaždení Sväzu sloven ských múzeí, ktoré bolo 23. augusta 1958 v Banskej Bystrici, zástupca Múzea Slo venského krasu v diskusii znovu žiadal,

aby sa v pripravovanom zákone o mú zeách pamätalo aj na zabezpečenie v ý berových odborných spoločností centrál nych múzeí. Predseda Sväzu slovenských múzeí uistil, že nový múzejný zákon, ktorý v najkratšom čase vyjde, umožni aj oži votvoriť Slovenskú speleologickú spoloč nosť.

(V) POCHYBNÉ VYUŽITIE J A S K Y N E Demänovka v p l y v o m vytrvalých daž ďov vystúpila dňa 20. júla 1958 zo svo jich brehov v plnej svojej živelnosti (obr. 68 a 70). V Demänovskej jaskyni Vyvieranie stúpla tak, že vyrazila želez né vráta a vyplavila 3 vagóny v jaskyni uskladnenej bryndze a tvarohu (obr. 36). Očakávalo sa, že Žilinské mliekárne, n. p., od skladovania v jaskyni upustia a odovzdajú ju na sprístupnenie, no ne stalo sa tak. Žilinské mliekárne skladujú tu svoje výrobky ďalej. Veríme, že je to riešenie núdzové a prechodné a že v záujme ochrany prí rody sa nebude trpieť, aby jaskyňa ostala aj naďalej v takomto stave. V. B.

R E C E N Z I E

NIKOLAJ DZAMBAZOV: PEŠČERITE V BLGARIJA Kniha je rozdelená na 15 kapitol. V prvej kapitole Ictoričeski beležki au tor podáva chronologický prehlad jas kynných výskumov od r. 1855 až do dnešných čias. V ďalších troch kapito lách Prirodna obstanovka, Obrazuvane na peščerite, Osnovni vidové peščeri je opísaný vznik a rozdelenie jaskýň na tri typy: korozívne, riečne a skalné previsy. Osobitnú kapitolu autor venuje riečnym jaskyniam. Najpozoruhodnejšie riečne jaskyne sú: Temnata dupka pri Lakat nik, Vodnata peščera v hore Cerovo (obi dve v údolí rieky Isker) dostupná v dĺž ke 700 m a jaskyňa Andka (Goljamata peščera) pri Drjanove. V osobitnej kapi tole sa píše aj o ponorných a priepasť o vých jaskyniach, medzi ktorými jaskyňa Ptičala dupka v Dr j anovské j planine do sahuje hlbky 200 m. Ďalšia kapitola za hrnuje vytváranie kvapľ ovej výzdoby (stalaktitov a stalagmitov). Na kvapľ ovú výzdobu najbohatšia je jaskyňa Rušova peščera pri Gradešnici neďaleko mesta Teteven, ktorá je okolo 700 m dlhá. Bo hatstvom kvaplov vyniká i jaskyňa Se va dupka pri Malka Brestnica, v ktorej sa nachodí v e l k ý kvapľ ový stlp, zvaný Eifelova veža. Z ľ adových jaskýň je vý znamná jaskyňa Ledenica pri obci Gela v o výške 1750 m a jaskyňa Ledenica pri Kotel, v ktorej sa udrží ľad i v najhorú cejšom lete. V ďalších kapitolách píše o jaskynnej flóre a faune (fosílnej i sub fosílnej), kde menuje všetky dosial náj dené druhy s lokalitami jaskýň. Veľ mi podrobná je kapitola Kulturne ostanki, v ktorej autor zhrňuje všetky druhy kul túr, nájdených v jaskyniach s podrob n ý m v y m e n o v a n í m archeologických ná lezov. Pripojená je aj tabuľ ka s citova

nými 55 jaskyňami. Pri každej jaskyni je uvedené meno autora, čas výskumu, i druh kultúry. V záverečnej kapitole autor konštatu je, že z mnohých jaskýň Bulharska je pri elektrickom osvetlení sprístupnená dosial len jedna, a to jaskyňa Bačo Kiro na Drjanovskej plošine na severnej stra ne Vysokého Balkánu. Na priloženej mapke Bulharska je lokalizované 101 jaskýň, rozložených zväčša v mezozoic kom pásme severnej strany pohoria Bal kán. Nezachycuje však všetky, lebo v texte sú spomínané aj iné jaskyne. Nedostatkom publikácie je, že pri jed notlivých jaskyniach chýbajú dlžkové údaje, aby si čitateľ mohol urobiť pred stavu o ich rozlohe a mohol ich porov nať s inými jaskynnými sústavami. Publikáciu vydalo Državno izdateľ stvo „Nauka i izkustvo" v Sofii r. 1958, strán 132, 42 obrázkov, 1 mapka. A. Droppa NORBERT CASTERET: SONDEURS D'ABlMES Roku 1957 vyšla v nemeckom preklade kniha francúzskeho speleológa Norberta Castereta Tajuplný svet jaskýň, v ktorej autor pútavým a humorom popretkáva n ý m štýlom opisuje objav a prieskum viacerých jaskýň v masíve Pyrenejí aj inde. Za zakladateľ a moderného vedeckého výskumníctva jaskýň označuje Casteret svojho učiteľa Eduarda Alfréda Martela, ktorý roku 1885 začal so speleologickou činnosť ou na podklade systematickove deckom, a ktorý za 50 rokov svojho pô sobenia prebádal vyše 1500 jaskýň od Portugalska po Nórsko a od Kaukazu až po Rocky Mountans v Amerike. Martel pracoval pri svojich výskumoch s po

169

M Ú Z E U M S L C Y W S X í n K R A S U u p i o v a t f i m u i A š

merne primitívnym výstrojom a predsa mal to šťastie, že ani on, ani jeho spo lupracovníci neutrpeli vážny úraz pri ť ažkých výskumných prácach. Casteret sa dostal do jaskyne prvý raz so svojou matkou roku 1902 ako päťroč ný chlapec. Táto prvá návšteva jaskyne urobila naň veľ mi silný dojem, takže už ako 10—12ročný sám často navštevoval jaskyne Eskalére v blízkosti svojej rod nej obce SaintMartory. Velmi významný objav docielil Caste ret roku 1923, keď v jaskyni Montespan spolu so svojím priateľ om Godinom na šiel z hliny modelovanú sochu medveďa, plastiky levov a iných zvierat. Tento ob jav vyvolal veľ ký záujem vo vedeckom svete. Významní archeológovia viacerých národov vyhľ adali túto jaskyňu a zistili, že tieto plastiky sú asi spred 20 000 ro kov. Ďalším v e l k ý m úspechom bol objav jaskyne Cigarele s prekrásnou kvapľ o vou výzdobou, ktorú však návštevníci postupom času vandalským spôsobom vy drancovali. Podobné skvosty kvapľ ov na šiel Casteret neskoršie i v jaskyni Es parros. Vo výške 2700 metrov v Pyrenejách objavil Casteret veľ kú ľadovú jaskyňu, ktorá bola pomenovaná podľa objaviteľ a jaskyňou Castereta. V knihe sú podrobne opísané objavy a prieskumy mnohých významnejších jaskýň a priepastí. Tu spomenieme len Sorinskú jaskyňu, pomenovanú podľa jej prvého objaviteľ a Bergerovou jaskyňou, kde bola dosiahnutá hĺbka 903 metrov, ale sa predpokladá, že hĺbka jaskyne prekročí 1 km. Jaskyňa Henne Morte má vertikálnu priepasť 446 metrov hlbokú. Veľ mi dôkladne opisuje autor najmä prieskum jaskyne Pierre Saint Martin v Pyrenejách, priamo pri hranici fran cúzskošpanielskej. V tejto jaskyni sa po viacerých pokusoch podarilo dostať sa do hĺbky 728 metrov. Vchod do tejto jaskyne je kolmá prie pasť hlboká 340 m. Zdolanie takejto veľ mi hlbokej priepasti bolo spojené s veľ kými ťažkosťami. Používal sa na to rum pál, na ktorom bolo navinuté oceľ ové lano 5 m m silné. Rumpál bol pôvodne ručný, neskoršie na motorový pohon.

Členovia expedície pri spúšť aní do prie pasti mali oblečené parašutistické kom binézy a prilby a zavesení boli na padá kových popruhoch. Neskoršie však mies to popruhov použili sedačku. Pri zostupe do priepasti boli veľ mi ne bezpečné padajúce skaly, preto prvý člen expedície musel uvoľ nené skaly odstra ňovať a jeho zostup trval preto v y š e 4 hodín, kým ďalší výskumníci sa dostali na dno priepasti asi za 1 hodinu. Veľ mi nepríjemné boli i kaskády vody, ktoré sa v priepasti liali na hlavy speleológov. Pri výskume tejto priepasti v auguste 1952 sa pri zostupe zrútil speleológ Mar cell Loubens, lebo sa m u uvolnila svor ka spájajúca oceľ ové nosné lano s po pruhmi. Jeho zranenie bolo smrteľ né a po 36 hodinách umrel na dne priepasti, kde ho jeho druhovia dočasne pochovali, lebo ho nemohli vytiahnuť ani ako ťaž ko raneného, ani jeho mŕtvolu. V auguste 1953 išla ďalšia výprava do jaskyne, kde objavili ďalšie veľ ké prie story, ale pre nedostatočné technické za riadenie sa nepodaril pokus vyniesť z priepasti mŕtvolu pred rokom zahynu tého Marcella Loubensa. Až roku 1954 — tiež v auguste — or ganizovaná bola nová expedícia s cie ľom vytiahnuť mŕtvolu Loubensa z jas kynného hrobu. Na to bolo treba opatriť rozličné technické zariadenie. Namiesto obvyklej rakvy bola vyhotovená špeciál na nádoba z duralumínia, ktorej jeden koniec bol zahrotený, aby sa pri vyť a hovaní valcovitá nádoba nezachytila na výklenkoch stien priepasti. Na najväč ších dvoch takýchto výklenkoch boli u pevnené ešte zvláštne zariadenia s ozu benými kolesami, na ktoré sa malo opie rať ť ažné oceľ ové lano, aby sa nezodralo na ostrých skalných hranách. I pri tom to technickom vybavení vytiahnutie mŕt voly z priepasti trvalo 21 hodín. Práca expedície v jaskyni trvala 9 dní, pri čom boli objavené nové priestory. Autor knihy, ktorý sa roku 1957 dožil 60 rokov, navštívil spolu asi 1000 jas kýň. V knihe podrobne opisuje skúse nosti pri zdolávaní ť ažkostí a nebezpe čenstva pri v ý s k u m e jaskýň.

170

Hubka

K A R T A N A PESČERITE V NR BLGARIJA Koncom roku 1958 vydala Správa geo dézie a kartografie pri M K S B P v Sofii m a p u jaskýň Bulharskej ľ udovej repub liky v mierke 1 : 600 000. Situácia terénu je zakreslená veľ mi výstižne v štyroch farbách: nížiny zelenou, horstvá tieňo vane hnedou, vody modrou a komuniká cie čiernou farbou. Pre jaskyne sú uve dené štyri druhy značiek: nesprístupne né jaskyne, sprístupnené, skupina jas kynných dier a jaskynné „kostoly". Všet k y značky jaskýň sú červenej farby. Sprístupnené jaskyne, ktorých je na ma pe vyznačených 101, majú pri značke uvedený aj názov takisto v červenej far be. Elektricky osvetlená je zatiaľ len jedna, a to jaskyňa Bačo Kiro pri Drja nove južne od Trnova. Pri jaskynnej

značke je ešte uvedená červená značka bližšej charakteristiky jaskyne (napr. jaskyňa s významnou kvapľ ovou výzdo bou, archeologická lokalita, priepasfová jaskyňa, ľ adová jaskyňa a vodná jasky ňa). Ako „kostolné" jaskyne sú v mape uvedené dve, a to: Aladža severne od Varný a jaskyňa sv. Dimitrija južne od mesta Ruse. Najviac jaskýň má pohorie Balkán, kde ich je vyznačené asi 390, potom pohorie Rhodope (64), pohorie Pi rin (4) a okrajové horstvá (44). Bulhar sko má*zatiaľ zaregistrovaných 502 jas kýň, čím sa stáva jaskyniarskou veľ mo cou. Okrem značiek jaskýň sú uvedené v mape aj značky turistických chát s ná zvami v čiernej farbe. Ako vieme, je to prvá mapa jaskýň vôbec, ktorou predbehla Bulharská ľu dová republika ostatné štáty sveta. Anton Droppa

OBSAH

177

Úvod — — — — — — — — — — — — — — —zyvutsrponmlkjih 3 Vojtech Benický: Výskum Zvonivej diery na Plešivskej planine — — — 5 Dušan Kubíny: Geológia Plešivskej planiny — — — _ _ _ — 14 Anton Droppa: Geomorfologické pomery priepasti Zvonivej diery a jej okolia 18 Ján Otruba: Meteorologická charakteristika priepasti Zvonivá diera — — 25 Ján Michalko: Poznámky k vegetácii Zvonivej diery a jej okolia — — — 38 Ivan Bohuš: Speleobibliografia z ročeniek Uhorského karpatského spolku 1874—1917 (roč. I. — XLIV.) — — — — 43 Pavol Janáčik: Príspevok ku krasovým zjavom Malej Fatry — — — — 55 Anton Droppa: Krasové zjavy pri Vernári — — — — — — — 63 Juraj Bárta: Travertínová jaskyňa Strecha na Dreveníku — — — — 75 V. Benický — M . Jurkovičová: Knižnica Múzea Slovenského krasu — — — 81 V. Benický: Príspevok k dejinám objavu Demänovskej jaskyne Slobody — — 93 Vojtech Benický: Z dejín Múzea Slovenského krasu — — — — — 103 Svätopluk Kámen: Bogaz — — — — — — — — — — — 107 ZPRÁVY

V. Benický: Zpráva o činnosti Múzea Slovenského krasu za r. 1958 — — — Svätopluk Kámen: Pokus s farbením Teplice — — — — — — — Vojtech Bukovinský: Výskumy v Malofatranskom krase — — — — — Ján Brodňanský: Ponory Brestovskej jaskyne — — — — — — — Anton Droppa: Študijná cesta po Dinárskom krase v Juhoslávii — — — Svätopluk Kámen: Muránska jaskyňa Líščia diera — — — — — — Alexander Húščava: Zpráva z 13. storočia o jaskyniach v Demänovskej doline Treba sprístupniť Demänovskú jaskyňu Mieru, (ý) — — — — — — Jakucs László: II. medzinárodný speleologický kongres — — — — — Kazimierz Kowalski: V najhlbšej jaskyni sveta — — — — — — Anton Droppa: Jaskyne Permskej oblasti — — — — — — — — Peter Jezný: Speleologický v ý s k u m Jánskej doliny — — — — — — V. B.: Ochrana jaskýň — — — — — — — — _ _ — 7. jaskyniarsky týždeň. V. B. — — — — — — — — — — Jozef Kovalčík: Z činnosti speleologickej skupiny na Bystrej — — — — Oto Kňazovický: Z činnosti speleologickej skupiny v Spišskej Belej — —

111 115 121 128 131 144 146 147 149 151 155 157 158 161 162 163

DROBNICKY Naše rovy — — — — — — — — — — Zahraničné styky. V. B. — — — — — — — Prehlad návštev slovenských jaskýň. V. B. — — — V Lipt. Jáne navŕtali nové termálne pramene, (ý) — — Najväčšie jaskynné sústavy sveta. Anton Droppa — — Z činnosti Múzea Slovenského krasu za r. 1957. V. B. — Slovenská speleologická spoločnosť , (ý) — _ _ _ Pochybné využitie jaskyne. V. B. — — — — —

— — — — — — — —

— — — — — — _ —

— — — — — — — —

— — — — — — _ —

165 165 166 167 167 167 167 168

RECENZIE Nikolaj Džambazov: Peščerite v Blgarija. Dr. A. Droppa Norbert Casteret: Sondeurs d'abimes. K. Hubka Karta na peščerite v NR Blgarija. Dr. Anton Droppa

COflEPWAHHE

BBEflEHHE

BoäTex Dennuiai: IlccjiCAOBimne nponacTH 3BOHHBa aupa Ha ILnenninenKOM IIJIOCKO roptH 5 ^yniaH Ky6iiHbi: ľeoJiorHH rijiemHBeqKoro nnocKoropta 14 ^ P . AHTOH Jlponna: reoMopôjiorntiecKiie Y C N O B M nponacTH 3BOHIIBA « u p a . . . . 1 8 HH OTpyóa: MeTeopoiiormecKaa xapaKTepncraKa nponacra 3 B O H H B A ffbipa . . . . 25 HH MHxajiKo: 3aMeqaHiiH o BereiaiíHH 3BOHHBOH Abipbi H ee 0KPECTH0CTEŽ 38 LÍBAH Borym: CnejieoÔHÔJiHorpa^HH B ejKeroflHHKax yropcKoro (BeHrepcKoro) Kap naľCKoro oómecTBa 1874—1917 (rofl I — X L I V 43 IlaBoji FLHAIHK: K Bonpocy o napcTOBtix HBJIGHHHX B Majioä (DaTpe 5 5 ÍIp. AHTOH J^ponna: KapcTOBbie HBjíeHiia OKOJIO BepHapa 6 8 flp. KDpaä ÉapTa: TpaBepTHHOBan nenjepa CTpexa ( „ K p u n i a " ) Ha rope /IpeBeHHK . 75 BoiiTex neuHHKíi: — M. lOpKOBHHOBa: CnejieojiormecKaH ónójiiioTCKa MCK . . . . 81 93 BoŽTex Bei r HUK n: K Bonpocy o5 HCTopHH OTKpi.miíi fleMeHOBCKOH n enjepbi „CBo6o.ua" Boŕľrex BCIIHUKH: Ha ncTopna Myseji cjioBanKoro KapcTa 103 HHJK. CBHTonnyK KaMeH: Bora3 107 • COOEn jEH M H B. BeHHUKH: OjoGmenuc o fleHTenbHOCTH M y3ea cjioriauKoro KapcTa llHHt. CB. KaMeH: BKcnepiiMeHT c OKpacKOH B Tenjiiin;e flp. BoŽTex ByKOBHHCKH: Mccjie,n,OBaHHH B ManoiJiaTpaHCKOM KapcTe HH BpoíiHHHCKH: íloHopbi BpecTOBCKOH nemepu /I, p. AHTOH flponna: HayraaH K0MaHfliip0BKa no flnHapcKOMy KapcTy B IOrocjiaBHti IIHJK. C B . KaMeH: MypaHCKa nemepa Jlacba ffupa AjieKcan;icp ľ ymaBa: Cooórneniie X I I I I!ei;a o nemepax B /J,eMcii0HcK0M yrne;n,o . . He06x0«HM0 caenaTt .nocTynHož JJeMeHOBCKyio neujepy „ M n p " Hi;y6 Jlacno: II Me>K;iyHapo;uiHŽ cnejieoJiorHêcKHŽ KOHrpeccxvsonaVBA B Bapn Ka3HMnp KoBajicKii: B caMoň rnySoitož nemepe cBeTa AHTOH ,D,ponna: ílemepbi IlepMCKOž oĎJiacTii rieTep IÍ3HLH CneneoJiorHHecKHe nccjieAOBaHHH flHCKoro ymejiba B. B.: OxpaHa nemep B. B.: 7 cnejieojioriiqecKan HeêJia MoseiJ) KoBanbHHK: O AeaTejibHOCTH cnejieojiorHTOCKoii rpynnw Ha BucTpož . . . . OTO KHH30BHH;KH: O AesiTe.tbHorru cnejieonormecKož rpynnbi B CnnmcKož Bejion .

111 115 121 128 1 3 1

144 146 147 149

151 1 5 5

157 ^58 161 162 163

3 A M E T K H Hainii

MOIHJIM

(ByK.)

'65

3arpaHH«mbie CBH3ÍI B . B

OÔ3op o nocemeHHH cnoBaiíKHx nemep B. B B JlnnTOBCKOM flHe cflejiann HOBbie TepMHiecKHe HCTOHHHKH CaMbie CojibniHe nenjepu BO Bcex TOCTHX CBeTa flp. A. ^ponna O AeHTejibHocTH My3ea cjioBaijKoro KapcTa 3a 1957 r. B. B C.iouanKoe cneneojiornqecKoe OCIUOCTEO CoMHiíTejibHoe Hcn0Jib30BaHiie nemepu B. B

165

166 167 167 167 167 168

PEU,EH3I'IH HiiKOJiaň fl>KAM6A30B: í l e m e p m e B BwirapHH flp. A. .Iíponna HopôepT KacTapeT: Sondeurs d'abímas K. PyÔKa KapTa Ha n e m e p m e B HP EwirapHa flp. A. flponna

169 169 171

INHALT

Vorwort — — — — — — — — — — Vojtech Benický: Erforschung des Abgrundes Zvonivá diera auf der Hochebene von Plešivec — — — — — — — — — — Dušan Kubíny: Geologische Betrachtung der Hochebene von Plešivec — — Anton Droppa: Geomorphologische Verhältnisse des Abgrundes Zvonivá diera Ján Otruba: Meteorologische Charakteristik des Abgrundes Zvonivá diera — Ján Michalko: Bemerkungen zur Vegetation der Zvonivá diera und deren Umgebung — — — — _ _ _ _ _ _ — — — Ivan Bohuš: Speläobibliographie aus den Jahresberichten des Ungarischen Kar pathenVereines 1874—1917 (Jahrgang I. — XLIV.) — — — — — Pavol Janáčik: Beitrag zu den Karstgebilden der Kleinen Fatra — — — Anton Droppa: Karsterscheinungen bei Vernár — — — — — — Juraj Bárta: Travertingrotte Strecha am Dreveník — — — — — — V. Benický — M. Jurkovičová: Speläologische Búcherei des Museums des Slo wakischen Karstes — — — — — — — _ — V. Benický: Beitrag zur Geschichte der Entdeckung der Grotte Sloboda (Grotte der Freiheit) in Demänová — — — — — — — — — Vojtech Benický: Aus der Geschichte des Museums des Slowakischen Karstes Svätopluk Kámen: Bogaz — — — — — — — — _ — —

^ ® 14 18 25 38 43 55 68 75 81 93 103 107

MITTEILUNGEN V. Benický: Tätigkeitsbericht des Museums des Slowakischen Karstes fúr das Jahr 1958 — — — — — — — — — — — — — Svätopluk Kámen: Färbungsversuch der Teplica — — — — — — Vojtech Bukovinský: Forschungen im Karstgebiet der Kleinen Fatra — — Ján Brodňanský: Verschwindende Wasserläufe der BrestovGrotte — — — Anton Droppa: Studienreise durch den Dinarischen Karst in Jugoslawien — S. Kámen: Grotte von Muráň „Líščia diera" — — — — — — — Alexander Húščava: Bericht aus dem XIII. Jahrhundert uber Hohlen in Demä nováTal — — — — — — — — — — — — — Die Grotte des Friedens in Demänová sollte zugänglich gemacht werden. (ý) Jakucs László: II. Internationaler SpeläologenKongress in Bari — — — K. Kowalski: Im tiefsten Abgrund der Welt — — — — _ _ — Anton Droppa: Die Hohlen der Oblast Perm — — — — — — — Peter Jezný: Speläologische Erforschung des Tales Jánska dolina — — — V. B.: Grottenschutz — _ _ _ _ — — — — — — — — 7. Hôhlenforschungswoche (V. B.) — — — — — — — — — Jozef Kovalčík: Tätigkeitsbericht der Speläologischen Gruppe in Bystrá — — Oto Kňazovický: Tätigkeitsbericht der Speläologischen Gruppe in Spišská Belá

H l 115 121 128 131 144 146 147 149 151 155 157 158 1 6 1

162 163

VERSCHIEDENES Unsere Grabhugel — Ausländische Beziehungen. V. B.

— —

1 6 5 1 6 5

Ubersicht uber den Grottenbesuch. V. B. — — Thermalquellen von Jánska, (ý) — _ _ Grôsstes Hôhlensystem der Welt. (A. Droppa) — Tätigkeitsbericht des Museums des Slowakischen y . B. — — — _ _ _ Slowakische speläologische Gesellschaft. (ý) — Fragliche Ausniitzung einer Grotte. V. B. —

— — — — — — 166 — _ _ _ _ _ 1 6 7 — — — — — — 167 Karstes fiir das Jahr 1957. _ _ _ _ _ 167 — — — — — — 167 — — — — — — 168

REZENSIONEN Nikola Džambazov: Grotten in Bulgarien. Dr. A. Droppa — — Norbert Casteret: Sondeurs d'abimes. K. Hubka — — — Hôhlenkarte in der Volksrepublik Bulgarien. Dr. A. Droppa —

— — —

169 169 171

1. Priepasť Zvonivá diera na Plešivskej planine (foto V. Benický)

2. Osamelý stalagmit na terase v juhovýchod nej časti Zvonivej diery (foto V. Benický)

3. Priepasť Zvonivá diera — pohlad z dna priepasti (foto V. Benický)

4. Plešivská planina — pohlad z údolia Stítnika (foto A. Droppa)

Mamutí stalagmit, detail, v priepasti Zvonivá diera (foto M. Kamenský)

7. Stanko Srol upevňuje na valec rumpálu 8 mm oceľ ové lano (foto V. Benický)

8. Kaňon Štítnika, pohľad od Plešivca (foto V. Benický)

10. Priepasť Zombor na Plešivskej planine|| (foto V. Benický)

9. Kvapľ ová sieň, zvaná Kaplnka v JV časti Zvonivej diery (foto V. Benický)

11. Účastníci výskumu, zľava: D. Kubíny V. Benický, J. Majko, V. Rozložník, v p r e | du O. Kňazovický (foto V. Rozložník)

3. Kamene, drevo nahádzané na dno Zvonivej diery (foto V. Benický)

14. Škrapy na Plešivskej planine (foto A. Droppa)

15. Na dne priepasti sa tvoria aj dnes nové stalagmity (foto V.

ÚZ0Um o c ' l r a n y Pr'r°dy

a j askyni ar st va

0 3 1 Ot Li pt ovsk ý

Mi k u l á š

16. Pagodovité stalagmity v juhovýchodnej časti jaskyne (foto V. Benický)

18. Betónová cisterna (asi 10 000 hl vody) pre napájanie statku (foto V. Benický)

7. Mamutie kvapľ ové útvary na dne Zvoni vej diery (foto D. Kubíny)

19. Valec na navíjanie lanka, na ktorom sa Kamenský a jeho spoločníci v r. 1950—1951 spúšť ali do priepasti (foto M. Kamenský)

20. Odkryté sintrové čelo v Pagodovitom dóme na dne priepasti (foto V. Benický)

21. Účastníci v ý s k u m u z r. 1950 na dne priepasti, vpredu M. Kamenský, posledný v l a v o Z. Hosz szuréty (foto M. Kamenský)

22. Priepasť Zvonivá diera, detail (foto M. Kameň ský)

3. Plešivská a Silická planina, pohľad od východu (foto V. Benický)

4. Sedačka, v ktorej sa účastníci výskumu spúš ťali do oriepasti (foto V. Benický)

26. Pri sonde pod Polomou v Stráňavskej doline. Zlava: J. Majo, dr. V. Bukovinský, P. Droppa, G. Vojtyla a A. Kubica (foto V. Bukovinský)

27. Palmový háj v Panenskej chodbe v Domici zatopili r. 1957 úžitkovou vodou (foto V. Benický)

29. Vyvieračka vo Vrátnej (foto A. Droppa)

28. Višňovská vyvieračka v Malej Fatre (foto K. So chúrek)

30. Kalcitový kryštál z Kryštálovej jaskyne| na Malom Rozsutci (foto A. Droppa)

131. Údolie Vernárskeho potoka (foto V. Benický)

Tesnina Vernárskeho potoka severne od Vernáru (foto A. Droppa)

33. Výskum riečišťa Kešelovej diery (foto V. Benický)

37. Výhlad z Kešelovej diery pri Vernári (fote] V. Benický) 35. Účastníci výskumu Kešelovej diery (foto V. Be nický)

iŽÉŕr i f l M ŕ

4 r: l 'zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZXWVUTSRPONMLKJIHGFEDCBA

ž • *

36. Žilinské mliekárne skladajú v Demänovskej iaskvni Vyvieranie bryndzu, ktorú povodne v r 1958 vyplavili a v e l a sudov odniesli (foto V Benický)

, . . . • 38. Jozef KovaJäk,zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUT objaviteľ Bystnanskej jaskyn v n o v e j j a s k y n i Červene] Skaly (foto V. Bemck.|

j 39. Alois Král, objavíte! Demänovskej jaskyne Slo | body (foto V. Benický)

40. Vyústenie Objavnej chodby do Hlavného kaňo nu — na obrázku Alois Král

41. Tábor pražských skautov pod Demänovskou ľado vou jaskyňou r. 1921 (archív MSK)

43. Adam Mišura, spoluobjavi teľ Demänovskej jaskyne Slobody (archív MSK)

'2. Objavný ponor Demänovky (foto V. Benický)

44. Miloš Janoška, autor Sprie vodcu po Tatrách z r. 1911

45. Otcovský dom prof. Volku, 46. Budova býv. gymnázia, sídlo v ktorom bola uložená Liptov Liptovskej zbierky (1920—1930) ská zbierka (1907—1920)

48. Budova Čierneho orla, v ktorej bola v r. 1904 1907 Liptovská zbierka

50. Andrej Kmef, zakladateľ MSS (ar chív SNM)

47. Budova ONV, v ktorej boli zbierky MSK v r. 1930—1949

49. Dnešná expozícia MSK (foto V. Benický)

51. Ján VolkoStarohorský, zakladatel Liptovskej zbierky

i 52. Podzemné riečište Štiavnice v jaskyni v Hlbokom (foto V. Benický)

53. Stanišovská jaskyňa, detail (foto A. Droppa)

54. Štiavnica v Jánskej doline v Nízkych Tatrách (foto V. Be nický)

55. Komisia Cestovného ruchu pri Ra de ONV navrhuje sprístupnenie Demänovskej jaskyne Mieru (foto V. Benický)

6. Podzemné riečište Štiavnice uzatvárajú nepreniknuteľ né sifóny (foto V. Benický)

57. Vyvieračka Štiavnice v doline (foto V. Benický)

Jánskej

58. Stanišovská jaskyňa, (foto V. Benický)

detail

60. V Lipt. Jáne navŕtali nové ter málne pramene. Na snímke dr. Porubský, vedúci výskumu

59. Na podzemnom riečišti Štiavnice (foto V. Benický)

61. Vchod do Stanišovskej jaskyne (foto V. Benický)

62. Útulňa speleologickej skupiny MSK v Ján skej doline (foto S. Srol)

63. Výskum sifónov Štiavnice v Jánskej doline (foto V. Benický)

64. Jaskyňa Líščia diera v Muráni, detail (foto inž. Ježka)

66. Vchod do Muránskej jaskyne (foto inž. Ježka)

65. Ponor „Prepadlisko" v jaskynnej sústave Červená Skala (foto V. Benický)

67. Odberanie vzoriek vody z Teplickej vyvieračky (foto inž. Kámen)

68. Rozvodnená Demänovka pod Stodôlkou r. 1958 (foto V. Benický)

70. Štrkové nánosy v dolinke Vyvieranie po povodniach r. 1958 (foto V. Benický)

69. Vyvieračka Červenej Skaly (foto V. Be nický)

71. Dr. Jaroslav Veselý, prednosta oddelenia Ochrany prírody MŠK s prof. VolkomStarohorským v expo zícii MSK (foto V. Benický)

72. Planinské polje s riečkou Unicou S V od Postojnej A. Droppa)

(foto

74. Škrapové pole pri Splite, typ krasu bez porastu (foto A. Droppa)

73. Jazero Kozjak v Plitvických jazerách (foto A. Droppa)

75. Výtok podzemnej Reky na dno Veľ kej doliny pri Škociane (fo to A. Droppa)

77. Škocianská jaskyňa Tichá jama, Organ (foto A. Droppa)

78. Pohlad na priepasti V e l k ú a Malú dolinu pri Skociane (foto A. Droppa)

80. Kostra jaskynného medveďa v krasovom múzeu v Postoj nej (fotoarchiv Speleologického ústavu SAV)

82. Zo života slovenských speleo lógov — 5. jaskyniarsky týždeň ŕ f r v+r v \ T

Woni MíVA

79. Posledné prípravy pred zostupom do Gouffre Berger r. 1946 (foto Kowalski)

81. Zliabkovité škrapy na Sorninskej planine nad otvorom prie pasti Gouffre Berger (foto Kowalski)

83. Zliabkovité škrapy na Sorninskej planine nad otvorom Gouffre Berger (foto Kowalski)

84. Pagodovité stalagmity v juhovýchodnej časti jaskyne v Zvonivej diere (foto V. Benický)

85. Kaňonovité údolie Neretvy (foto A. Droppa)

Krasová plošina Dinárskych hôr. Typ holokrasu so 87. Kaňonovité údolie pécskej Bistrice v pohorí Prokletije (foto A. Droppa) závrtmi a škrapami (foto A. Droppa)

rizonte slovanský val

89. Mapovité tvary na strope Suchej chodby Bres tovskej jaskyne (foto J. Brodňanský)

í )1. Ponor Roháčskeho potoka (foto F. Cejka)

90. Jaskyňa Strecha. Pohľ ad na strechovitý portál zblízka (foto J. Bárta)

92. Brestovská jaskyňa, Gotická brána (foto F. Cejka)

SLOVENSKÝ KRAS zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTS II Sborník Múzea Slovenského

krasu

Vydalo Vydavateľ stvo Osveta, n. p., Bratislava, pobočný závod Martin, pre Múzeum Slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši. Zodpovedný redaktor Jozef Stefko. Tech nická redaktorka Veronika Kramárová. Korektorka Viera Gaburová. 301 02 — 639 — 1251/1958VO — 5 % Zadané do tlače 30. 6. 1959. Tlač 14. 11. 1959. Vydanie 1. Náklad 1700. 8,75 PH. 18.76 AH. 19,63 VH. Papier 301 02, 70X100, 60 g. Vytlačili Tlačiarne Slovenského národné 1 povstania, n. p., Martin. Písmo garmond Primus. X155349. Cena Kčs 22,— brož. 56/III3

*zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZXWVUTSRPONMLKJIHGFEDCBA •• • / ŕ y y ŕ i j l

t "

/ / • / f

7 . 0 ®

A ' '

J ' X

/ r T í

y ! / •

i : / .

.í

• s

- A

k C k ' . / f

V \

V ť -

-9

•

í " * V {S I J

"*"*??

> W ,' v

. i 7