CORPUS DELICTI 5/2013

Časopis Corpus Delicti Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave Kollárova 10 917 01 Trnava E-mail: corpusdelicti.tt@gmail.com Obálka: Tomáš TAKÁČ

Redakčná rada

Naďa KVAKOVÁ, šéfredaktorka Monika MARTIŠKOVÁ, zástupkyňa šéfredaktorky Ján JURAN Konzultanti: Kristián ČECHMÁNEK Mgr. Martin CSÁSZÁR Odborní garanti: doc. JUDr. Tomáš STRÉMY, PhD. JUDr. Anton ŠKREKO, PhD.

Aktuality

obsah

OBSAH

ELSA Day for Human Rights...............................................................str. 4 Professional Ethics - modelová hodina profesora Jamesa Moliterna... .............................................................................................................str. 5 Vedecká študentská konferencia 2013...............................................str. 6 Rozhovor JUDr. Peter Paluda, sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...................................str. 7 Články Zazvonil Borec a rozprávky je koniec!.............................................str. 9 Jadrové „STOP“ (?)............................................................................str. 13 Slovenské rádiá, slovenská hudba?!..................................................str. 15 Lúpež a trest.......................................................................................str. 17 Kriminalita a digitálne stopy..............................................................str. 20 Všeobecná záväznosť právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky a otázka registrácie cirkví a náboženských spoločností.....str. 22 Quo vadis, DOHODA?.......................................................................str. 25 Compliance v rámci kolektívneho investovania................................str. 28

ÚVODNÍK Milí kolegovia, čitatelia.

Prinášame Vám ďalšie číslo už očakávaného časopisu Corpus Delicti. Ako píšem tieto riadky, ešte stále nevieme, či ho budeme môcť priniesť aj v populárnej tlačenej verzii.

Týmto chcem poďakovať vedeniu fakulty, že zafinancovalo tlač aj predchádzajúceho čísla. No nedá mi nepozastaviť sa nad tým, že spoločenské vedy sú v dnešnej spoločnosti zaznávané, preferujú sa najmä technické vedy a tam sú smerované aj finančné prostriedky, či už zo strany štátu alebo sponzorov. Doplácajú na to školy, študenti a v konečnom dôsledku štát a jeho občania.

Poslednýkrát sa Vám z tohto miesta prihováram ako šéfredaktorka. So mnou končí éra členov redakčnej rady, ktorí tento časopis obnovili. Tomuto časopisu sme venovali veľa – prebdené noci, precestované kilometre, no i neúspešné rokovania... To všetko za vatikánsku menu a filantropicky dobrý pocit, že sme sa pokúsili spraviť niečo nezištne pre našu malú akademickú (alebo skôr študentskú) obec. Dnes môžeme len

CORPUS DELICTI 5/2013

dúfať, že naše úsilie, ktoré sme vynaložili preto, aby ste aj Vy mohli publikovať Vaše odborné názory, a dopomôcť Vám tak pri zrode Vašej (možno) vedeckej kariéry, nevyjde nazmar. Dúfame, že našim nasledovníkom sa bude dariť ešte lepšie ako nám. Novej šéfredaktorke – Monike Martiškovej týmto odovzdávam pomyselné žezlo a prajem jej najmä pevné nervy a veľa entuziazmu, ktoré bude potrebovať.

Trochu pesimisticky, no s o to srdečnejším želaním mnohých študentských i pracovných úspechov sa s Vami lúči za chvíľu absolventka našej alma mater Naďa KVAKOVÁ šéfredaktorka

3

aktuality

Z

ELSA Day for Human Rights

plagátov polepených po celej fakulte sme sa mohli dozvedieť o udalosti pripravovanej na 20. marca 2013. Názov ELSA Day for Human Rights predpovedal, že pôjde o deň plný informácií o toľko diskutovanej téme ľudských práv. Túto tému nám priblížili dve zaujímavé návštevy, a to predstavitelia medzinárodnej organizácie Amnesty International a verejná ochrankyňa práv.

Amnesty International V doobedňajších hodinách sa v priestoroch Collegium Novum uskutočnila zaujímavá prezentácia organizácie Amnesty International, zastúpenej dvoma jej aktivistami - Jurajom Vozárom a Zuzanou Szabóovou, ktorí sú študentmi tretieho ročníka na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Amnesty International (známa aj ako Amnesty alebo AI) je medzinárodná mimovládna organizácia, ktorej cieľom je presadzovať ľudské práva zakotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a iných medzinárodných dokumentoch. Kampane Amnesty International sa sústreďujú najmä na prepustenie všetkých väzňov svedomia, zabezpečenie rýchleho a spravodlivého súdneho procesu pre politických väzňov, zákaz trestu smrti, mučenia a iného krutého zaobchádzania s väzňami, skoncovanie s politickými vraždami a „zmiznutiami“ a potrestanie porušovateľov ľudských práv.

Na začiatku prednášky sme sa dozvedeli čo-to o histórii tejto organizácie, ako aj o jej fungovaní či už vo svete alebo na Slovensku.

Amnesty International každoročne pracuje na niekoľkých kampaniach, na ktorých spolupracujú najmä jej členovia, dobrovoľníci a aktivisti. Zapojiť sa však môžu aj bežní ľudia prostredníctvom petícií alebo vyjadrovania svojho názoru k danej problematike. Zaujímavosťou, ktorá vyplýva z nestrannosti, je pomoc v rámci členských krajín Amnesty, avšak nie v tej vlastnej. Určite by nebolo objektívne zaoberať sa situáciou vo vlastnej krajine, aj keď na druhej strane by to nespôsobovalo toľko komplikácií súvisiacich so vzdialenosťou. „Musíme o svojich predsudkoch rozprávať, inak sa stupňujú.“ Touto myšlienkou začal diskusiu medzi prítomnými Juraj Vozár. Témou tejto diskusie boli rôzne okruhy problémov, na ktoré sa zameriava práca Amnesty a s ktorými sa denne stretávame. Vyčleňovanie menšinových skupín obyvateľstva zo spoločnosti, adopcia či registrované partnerstvá homosexuálnych párov, dotácie osôb zo sociálne znevýhodneného prostredia,... Na tieto a mnohé iné témy mohli prítomní vyjadriť svoj názor a vypočuť si aj pohľad zástupcov medzinárodnej organizácie na možnosti riešenia, a tak sa aj vzájomne obohatiť. Rešpektovať práva iných - to je možno začiatok pre ochranu tých vlastných. Keby sme chceli pomáhať v oblasti presadzovania základných ľudských práv viac, môžeme sa zapojiť do

4

Prezentácia Amnesty International

mnohých petícií či dokonca stáží, ktoré ponúka Amnesty International Slovensko.

najmä myšlienka, že sa nesmie vzdať - problémov, ktoré treba riešiť je veľa a niektoré z nich sa na prvý pohľad ako problémy ani nejavia.

Verejná ochrankyňa práv Ako príklad môže poslúžiť efektívnosť plnenia Už je to rok, čo v úrade Verejného ochran- opatrení. Orgán síce napríklad vybaví sťažnosť cu práv vystriedala Pavla Kandráča bývalá do tridsiatich dní, ale akým spôsobom?! Nastásudkyňa a neskôr poslankyňa Národnej rady va sklon ku formalizmu a málo záujmu o obsah.

Slovenskej republiky Jana Dubovcová. Našu Nová ombudsmanka sa rozhodla využiť možfakultu navštívila po prvýkrát a naši študen- nosť, ktorú jej predchodca, podľa jej slov, toľti jej prednášku privítali v početnom zložení. ko nevyužíval, a tak sa tento rok bude snažiť Pani ombudsmanka spomenula fakt, že na o vyriešenie mnohých prioritných problémov Univerzite Komenského na ňu čakalo len päť z vlastnej iniciatívy. Prístup rómskych detí k poslucháčov a tak rada začala rozprávať pred vzdelávaniu sa rozhodla riešiť ex offo z toho väčším publikom. dôvodu, že doteraz nedostala jediný podnet k Do kancelárie verejného ochrancu práv danej problematike, čo je nepochopiteľné, keďročne prichádza okolo 5 000 podaní, z toho že veľa rómskych detí je umiestňovaných do až 58 % nepatrí do pôsobnosti tohto orgánu. ústavov skôr z dôvodu sociálnej, než mentálNajviac podnetov sa týka prieťahov v konaní, nej zaostalosti. Česká republika pred Európpráva na súdnu a inú právnu ochranu a slušné skym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu zaobchádzanie v úradnom konaní. Pri posudzo- prehrala mnoho podobných prípadov, a tak sa vaní podnetov je najdôležitejší cit pre súlad s teraz snažia napraviť celý systém vzdelávania. právom. Výhoda ombudsmana je v tom, že ne- Ďalším problémom je spôsob výkonu činnosvydáva rozhodnutia, čiže mu stačí len pochyb- ti reedukačných zariadení. Ich cieľom je, aby nosť, na základe ktorej daný orgán upozorní, deti svojím vplyvom v určitom období priviednemusí nič dokazovať. Z jeho funkcie vyplýva li do reálneho života. Výchovné opatrenia sa však zdajú byť neprimerané, a tak je potrebný prieskum.

V ústave na výkon väzby a trestu odňatia slobody sa taktiež majú skúmať podmienky, normy a dodržiavanie práv, čo sa týka napríklad doručovania pošty väzňom.

Ombudsmanka prešetrí aj prístup cudzincov k právnej pomoci, na základe avíza od tretieho sektora. Ďalej by bolo potrebné preskúmať aj Verejná ochrankyňa práv J. Dubovcová a podmienky poskytouznávaný právny romanista P. Blaho vania služieb seniorom, ale to zostáva CORPUS DELICTI 5/2013

aktuality len plánom do budúcna, keďže pre tento rok na to nie je dostatočný počet personálu, ani finančných prostriedkov. JUDr. Jana Dubovcová nám počas svojej prednášky a neskoršej diskusie objasnila aj dva medializované prípady. K problému, keď deti vo Veľkej Británii nechceli vrátiť rodine domov na Slovensko, sa vyjadrila tak, že podnet sa k nej dostal v januári a do marca až apríla verejný ochranca práv konal, prešetroval a až potom sa prípad dostal na verejnosť, takže nie je pravda, že sa všetko začalo riešiť až na základe nátlaku médií. Druhým prípadom je kauza „neprispôsobivých“ rómskych obyvateľov v Malackách. Tú začala ombudsmanka prešetrovať z podnetu občana SR, pána Dobrovodského a političky Anny Belousovovej. Tento podnet sa týkal začleňovania menšín do spoločnosti, oprávnenosti zásahov do obydlia, ochrany súkromia. Aktuálny stav však nastal s plným vedomím inštitúcií štátu a orgánov územnej samosprávy o tom, ako žijú a že sú na danom mieste hromadne porušované základné ľudské práva.

Spätná väzba ľudí je veľmi dôležitá. Mnohí však buď nepoznajú svoje práva alebo nevedia, ako o ich porušovaní informovať kompetentný orgán. A tak sa stáva, že susedské spory alebo imisie, ktoré spadajú pod oblasť súkromného práva, sú predkladané verejnému ochrancovi práv. Ten môže ich adresátov jedine nasmerovať na žalobu, mediáciu, keďže tieto problémy nie sú v jeho pôsobnosti. Verejný ochranca práv rovnako nemôže ani poskytovať právne rady, keďže to zo zákona prináleží advokácii. Znamená to, že len informuje alebo osobne kontaktuje daný úrad, ktorý sa neustále háji a až po kontakte s ombudsmanom je schopný prijať kritické

opatrenia.

Mnohí nemajú jasno v tom, čím sa odlišuje verejný ochranca práv od Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Toto stredisko monitoruje dodržiavanie ochrany práv, zatiaľ čo verejný ochranca práv preskúmava dodržiavanie ľudských práv v oblasti orgánov verejnej správy a niektorých orgánov verejnej moci.

Existuje však myšlienka tzv. „ľudskoprávneho domu“, ktorý by mal sídlo na jednej adrese, a tá by zahŕňala stredisko, ombudsmana, ako aj právnu pomoc. Dôvodov, o ktoré sa opiera táto myšlienka, je viacero. Najakútnejší problém je zle nastavený mechanizmus financovania komerčného nájmu z verejných prostriedkov. Národná rada Slovenskej republiky v uplynulom roku vyhradila pre kanceláriu verejného ochrancu práv vyše milióna eur, z ktorého po odpočítaní nájmu, miezd a financií vynaložených na prevádzku zostalo 126 821,18 € na činnosť na celý rok, čo je, podľa slov ombudsmanky, veľmi malá suma, keďže dôsledné plnenie funkcie vyžaduje okrem iného aj cestovanie po celom Slovensku kvôli posudzovaniu jednotlivých podnetov a ich efektívnejšiemu riešeniu. Jedno sídlo zriadené štátom pre všetky inštitúcie by teda jednak ušetrilo peniaze, ako aj napomohlo dôslednejšiemu garantovaniu ochrany ľudských práv, keďže všetky žiadosti by boli vybavované z jedného miesta a spôsobovalo by to aj menej komplikácií pre občanov, ktorí by mohli všetko posielať na jednu adresu. Najideálnejšie by bolo zriadiť takéto ľudskoprávne domy aj v regiónoch, čo najbližšie k občanom, ktorí pomoc potrebujú.

Naša súčasná ombudsmanka rieši aj otázku,

či v Národnej rade existuje vôľa, aby verejný ochranca práv činnosť vykonával. Odpovedá jasne: „Vyzerá to tak, akoby sme nemali robiť.“ Vysvetľuje to tým, že inštitút bol zriadený na základe vstupu do Európskej únie a z pohľadu štátu je dôležité, že máme verejného ochrancu práv, a to, či plní svoju rolu je vedľajšie. Na porovnanie nám môže slúžiť susediaca Česká republika, kde pôsobí 106 právnikov, zatiaľ čo v kancelárii slovenského verejného ochrancu práv nájdeme iba 15 právnikov plus 2 vedúce pozície. To značí fakt, že úrad je poddimenzovaný a uplatňuje sa tendencia k formalizmu.

Jana Dubovcová sa však nevzdáva svojho hesla „Nesmieme sa dať zastaviť a musíme pomáhať tým, čo nás potrebujú!“.

Majú iné krajiny funkčnejšie modely výkonu funkcie? Podľa nášho verejného ochrancu práv je v krajinách V4 mechanizmus systémovo podobný, no individuálne podnety sa vybavujú inak. Vybavenie všetkých podnetov spočíva v konštatovaní, či bolo alebo nebolo porušené právo. Spolupracovníci ombudsmanky (medzi nimi aj absolvent našej fakulty) tvrdia: „Veď osveta verejného ochrancu práv nie je krv“. Tak im držme palce v ich ďalšej práci!

Príjemne strávené popoludnie s ombudsmankou ukončil zvyčajne šarmantným spôsobom profesor Peter Blaho, ktorý nám stihol prezradiť, že Jana Dubovcová bola kedysi jeho študentkou (čo nie je veľmi prekvapivé :)).

Monika Martišková

Professional Ethics - modelová hodina profesora Jamesa Moliterna Dňa 29. novembra 2012 sa na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave uskutočnila

Americký profesor James Moliterno

modelová hodina, ktorú viedol americký profe-

CORPUS DELICTI 5/2013

sor James Moliterno, pôsobiaci na Washington and Lee University Law School. Jej témou bola profesijná etika, čo je oblasť, na ktorú sa profesor Moliterno špecializuje počas celej svojej akademickej kariéry. O tom, že ide o popredného odborníka svedčí aj skutočnosť, že za jeho aktivity týkajúce sa reformy právnického vzdelávania mu bola v roku 2012 udelená prestížna cena Rebuilding Justice Award, ktorú získal ako jediný akademik, keďže táto cena je udeľovaná predovšetkým osobám z právnickej praxe.

Pre mnohých študentov bola modelová hodina novou skúsenosťou, pretože profesijná etika je problematika, ktorej sa zatiaľ na právnických fakultách na Slovensku nevenuje veľká pozornosť. Zároveň je dôležité spomenúť, že hodina mala charakter cvičenia, do priebehu ktorého sa študenti aktívne zapájali. Profesor Moliterno sa zameral na dve eticky sporné situácie a študenti sa museli rozhodnúť, ako by v nich konali; následne bolo tiež potrebné tieto rozhodnutia detailne odôvodniť, čo sa kvôli doplňujúcim

otázkam ukázalo ako pomerne náročná úloha.

Stretnutie sa uskutočnilo vo veľmi dobrej atmosfére a myslím si, že každý z účastníkov si z neho odniesol ponaučenie a príjemný zážitok.

Modelová hodina sa uskutočnila vďaka Katedre ústavného práva a Katedre teórie práva a slúžila aj ako upútavka na predmet „Etické dilemy v právnických povolaniach“, ktorý naša fakulta zaradila do študijného programu od budúceho akademického roka. Predmet bude, zatiaľ ako výberový kurz v letnom semestri, vyučovaný teoretikmi aj praktikmi pod hlavičkou Katedry ústavného práva. V mene časopisu Corpus Delicti by som rád vyslovil prianie, nech sa tento predmet stretne s podobne priaznivou odozvou, s akou sa stretla návšteva profesora Moliterna a čo je ešte dôležitejšie, nech študenti následne aplikujú predostreté vzory správania aj v právnej praxi.

Ján Juran

5

aktuality

Vedecká študentská konferencia 2013

V

edecká študentská konferencia je príležitosťou pre tých študentov, ktorí sa chcú priblížiť k skutočným vedeckým konferenciám, ktorých sa pravidelne a najmä aktívne zúčastňujú akademici, ale aj osoby z praxe. Tento rok opäť túto možnosť sebaprezentácie poskytla naša právnická fakulta svojim študentom, a to 4.marca 2013.

Prihlásení študenti boli rozdelení do jednotlivých sekcií a následne sa o svoj názor na nimi zvolenú problematiku mohli podeliť jednak s komisiou, ako aj s ostatnými spolužiakmi. Každá komisia bola zložená z dvoch pedagógov a jedného študenta a medzi divákmi sme mohli zazrieť tých, ktorí sa rozhodli využiť dekanské voľno obohacujúcim spôsobom. Kto prišiel, určite neoľutoval, keďže príspevky dosahovali vysokú úroveň a prezentované boli veľmi zaujímavo a pútavo.

Víťazné príspevky budú uverejnené v zborníku z konferencie, a preto prinášame mená ich autorov: Sekcia - ústavné právo, správne právo, finančné právo, právo životného prostredia 1. Tomáš Hubinák 2. Marek Maslák Sekcia - medzinárodné a európske právo a medzinárodné vzťahy 1. Daniel Arbet 2. Ján Juran a Tomáš Sabadoš Sekcia - občianske a obchodné právo 1. Tomáš Volek 2. Darina Vasiľová 3. Michal Perignáth Sekcia historickoprávna, rímskoprávna, teórie práva a sociologicko právneho výskumu 1. Monika Rafajová Sekcia trestnoprávna, kriminologická, forénznych disciplín a sociálnej psychológie pre právnikov 1. Roman Klempa 2. Michaela Mikušová

Oceneným srdečne blahoželáme a prajeme mnoho ďalších úspechov!

Monika Martišková

6

CORPUS DELICTI 5/2013

rozhovor V súčasnosti sudca a člen Súdnej rady Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako prokurátor na všetkých úrovniach – špecializoval sa najmä na majetkovú kriminalitu. V roku 1994 bol zvolený za sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V rokoch 2004 až 2007 bol prvým národným zástupcom Slovenskej republiky v Jednotke pre súdnu spoluprácu EÚ v Haagu – Eurojust.

Prečo ste sa rozhodli pre profesiu sudcu? Povedzte, prosím, najdôležitejšiu vec, ktorá Vám pri tejto otázke napadne ako prvá.

Pretože som bol od malička vedený k odporu k neprávu a nespravodlivosti. A právo, zvlášť trestné, som považoval za nástroj očisty spoločnosti od tých, ktorí nespravodlivosť tvoria, bez ohľadu na ich postavenie, moc a peniaze. Sudca by mal byť osobnosť, schopná nezávisle a nestranne vyjadriť svoj názor blízky všeobecnému ponímaniu spravodlivosti v konkrétnej súdnej veci. V prelomových veciach i odlišný, avšak náležite vyargumentovaný.

V roku 1982 ste úspešne zakončili štú-

činu, a iní pôjdu do basy aj za ukradnutie kompótu z otvorenej pivnice.

V minulosti ste boli dokonca členom Eurojustu, ktorý bol založený v roku 2002, aby sa v štátoch Európskej únie zefektívnilo cezhraničné vyšetrovanie a trestné stíhanie. Čo konkrétne bolo vašou úlohou?

Komunikáciou so svojimi kolegami – národnými členmi ďalších krajín EÚ – uľahčovať vybavovanie trestných vecí. To, čo by sa prostredníctvom pošty zariaďovalo mesiace, sme spoločne dokázali urýchliť na dni, ba i hodiny. Väčšinou totiž išlo o drobné nedorozumenia či nepochopenia, ktoré osobný kontakt odstraňoval. Ale musím sa trochu i popýšiť. Slovensko spolu s Nemeckom zriadilo za pomoci Eurojustu prvý spoločný vyšetrovací tím. Niečo také, ako mali v západnej Európe už v sedemdesiatych rokoch. Bola to ohromná skúsenosť – prelínanie dvoch poňatí kontinentálneho práva.

JUDr. Peter Paluda

dium práva. Pôsobili ste ako prokurátor aj sudca. Čo je dnes Vaším osobným cieľom v živote?

Je to stále spravodlivosť. Možno je niekedy ovplyvnená mojimi osobnými pocitmi, ale kto môže povedať, že pocit nie je ovplyvniteľný inými pocitmi. Lebo to, čo ja vnímam ako spravodlivosť, Vy nemusíte.

Ako sme spomínali, Vaším celoživotným poslaním je právo, venujete sa otázkam bezpečnosti a kriminality či napĺňaniu spravodlivosti v Slovenskej republike. Spomeniete si ešte na svoj prvý súdny prípad? O čo v ňom išlo?

Musím byť úprimný, nepamätám si – je to vyše tridsať rokov a za ten čas som mal v rukách osudy tisícov ľudí. Vždy som však bol citlivý na veci, ktoré nesúviseli s právom, ale s ľudskou ľahostajnosťou až zlobou. Keď sa právo využívalo ako prostriedok na likvidáciu protivníka, zvlášť trestné právo. Dnes sa to deje bežne. Aj z toho pohľadu, že určití ľudia, rovnako ako za socializmu, nebudú trestne stíhaní, iba hádam, ak by sa dopustili hrdelného zloCORPUS DELICTI 5/2013

V roku 2012 ste kandidovali v predčasných voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky za politickú stranu Sloboda a solidarita. Prečo?

Moju kandidatúru som považoval viac za splatenie dlhu za ochranný postoj, než za vstup do politiky. Záujmy presadzované a ochraňované SaS mi boli vždy sympatické a miestami som sa s nimi úplne stotožnil práve pre schopnosť pomenovať veci pravým menom a preto, že sa nebáli a neboja ísť aj proti prúdu, nielen konformne využívať to, čo chce práve väčšina.

Ako vnímate kroky súčasného ministra spravodlivosti JUDr. Tomáša Boreca? Zlepšuje sa, podľa Vášho názoru

JUDr. Peter Paluda

stav vymožiteľnosti práva na Slovensku po jeho nástupe do funkcie?

Pána ministra Boreca vnímam ako obeť, ktorá či vedome alebo z naivity vstúpila do vôd, v ktorých máločo môže ovplyvniť. Ticho v justícii sa nedá hodnotiť ako kľud v justícii. V justícii nemôže a nemá byť kľud už pre jej samotný charakter, čím sa zaoberá a čím žije. Ak je ticho, je to predpolie pre nekalosti, nečestnosti, machinácie. O veľkých veciach, ktoré sa dostanú až na súd, sa v kultúrnej spoločnosti musí hovoriť nahlas a rovnako verdikt súdu musí byť predmetom verejných diskusií – kvôli kontrole verejnosťou. Ľudia by mali viac chodiť na pojednávania a počúvať, ktorý sudca a ako rozhoduje.

Aký máte názor na sudcov, ktorí robia prístupom k svojej práci zlé meno ostatným?

Sudcovia sú takí ako ostatní občania.

Niektorí idú pevne za tým, čomu veria, iní využívajú to, čo sa ponúka a medzi nimi je celý rad takých, ktorí sa prispôsobia, keď treba. Žiaľ, je ich väčšina, a preto aj spoločnosť na Slovensku, a teda i justícia vyzerá tak, ako to vidíte. Nie je to o jednotlivcovi, je to o spoločenskom povedomí, súdržnosti, vzťahoch, vôli niečo spoločne urobiť.

Ako by ste chceli pomôcť študentom práva, aby jednoduchšie nachádzali profesijné uplatnenie v praxi? Plánujete nejaké konkrétne projekty? Neuvažujete o tom, že by ste napríklad začali

7

rozhovor prednášať na niektorej z právnických fakúlt? Študenti by tak mohli získať nové skúsenosti priamo z brandže a konfrontovať ich tak so svojimi teoretickými vedomosťami.

V živote som nejeden raz prednášal. Aj študentom. Myslím si však, že by som mal robiť jednu robotu a poriadne tak, aby to na nej bolo vidieť. Keď sa začnem rozdávať na všetky strany, nemusím byť všade úspešný. Takých ľudí je málo, čo majú tri profesie alebo funkcie a všetky stopercentne stíhajú. Ja na zázraky neverím. A čo ponúkam? Svoju prácu, svoje rozsudky. Aj to je materiál na učenie, zdroj informácií a poznatkov. Sú verejne prístupné na www.nsud.sk.

Mnohým ľuďom ste sympatický tým, že sa nebojíte nahlas vyjadrovať svoj názor na veci verejné. Svet okolo nás bude taký, akým si ho spravíme. Musíme sami veci riešiť a poukazovať na ne. Blogujete. Čo si myslíte o blogovaní ako takom?

Aký je Váš vzťah k médiám? Ďakujem za možnosť rozprávať sa s Vami a Vašim prostredníctvom s ďalšími ľuďmi. Blogujem rád a rád blogy aj čítam. Sú rôzne, ako ich autori, ale v zásade poučné a pestré. Mám rád blogy

s pointou, prekvapením, odhalením, zápletkou. S médiami mám zatiaľ prevažne dobré skúsenosti. Nebyť médií, možno by som dnes nebol sudcom.

Teraz trošku na ľudskú nôtu. Ako relaxujete po práci? Čo máte radi?

S rodinou, na chalupe, fyzickou prácou, turistikou, hľadaním húb a pri počítači. Mám rád stretnutia s priateľmi.

Ste natoľko otvorený konštruktívnej komunikácii napríklad s našimi čitateľmi, že by ste boli ochotný zverejniť nejaký kontakt, na ktorom Vás môžu zastihnúť?

E-mail: peterpaluda@gmail.com.

rozprával sa: Marián LUHA spracovala: Naďa KVAKOVÁ

Budova Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

8

CORPUS DELICTI 5/2013

články

Zazvonil Borec a rozprávky je koniec!* * článok je republikovaný - prvýkrát bol publikovaný v študentskom časopise Legal Point (roč. 1, č. 1, 2013; Bratislava: ELSA Slovensko, ISSN 1339-0104), ktorý je prílohou známeho Právneho obzoru, teoretického časopisu pre otázky štátu a práva (Bratislava: Ústav štátu a práva SAV, ISSN 0032-6984)

Dňa 18. októbra 2012 bol Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len NR SR) schválený kontroverzný vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“).

Schváleniu novely predchádzali búrlivé diskusie a zdá sa, že tieto diskusie tak ľahko neutíchnu ani po jej schválení.

Prečo nazývame novelu kontroverznou? Okrem toho, že už samotný jej názov pôsobí tragikomicky, najväčším problémom celej novely pre nás – o pár mesiacov absolventov právnickej fakulty, je neprimerané, nespravodlivé až protiústavné sťaženie prístupu mladých perspektívnych právnikov k slobodnému advokátskemu povolaniu, čo možno považovať za snahu o odstránenie potenciálnej konkurencie. V nasledujúcich odsekoch si rozoberieme dôvody týchto našich záverov. Avšak najskôr sa v krátkosti pozrieme na legislatívny proces, ktorým prešla táto novela.

Zmena zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení účinnom od 1. januára 2012 (ďalej len zákon o advokácii) sa nezačala pripravovať v tomto volebnom období. Pre úplnosť a objektívnosť treba uviesť, že práce na novele začalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len MS SR) už pod vedením L. Žitňanskej, pričom práve za zmeny týkajúce sa koncipientskej praxe vtedy lobovala najmä Slovenská advokátska komora (ďalej len SAK) na čele s vtedajším svojim predsedom T. Borcom.

Po vymenovaní novej vlády bolo jedným z prvých počinov MS SR na čele práve s dovtedajším predsedom SAK T. Borcom obnovenie prác na novele a už 17. júla 2012 (t.j. len po 105 dňoch od vymenovania vlády) sa pripravovaná novela dostala do medzirezortného pripomienkového konania. V rámci medzirezortného pripomienkového konania svoje námietky a nesúhlasné stanoviská s pripravovanou novelou prezentovali nielen zástupcovia verejnosti, ale aj mnoho iných subjektov, z ktorých zásadné pripomienky mali najmä Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Protimonopolný úrad Slovenskej republiky či Notárska komora Slovenskej republiky. Bohužiaľ, ani jedna z mnohých pripomienok nebola predkladateľom akceptovaná.1 V rámci celého procesu schvaľovania novely nedošlo k čo i len jednej konštruktívnej odbornej diskusii.

Zmeny dotýkajúce sa praxe advokátskeho koncipienta boli napokon v NR SR schválené v takejto podobe: Dĺžka praxe sa predĺžila z troch na päť rokov. Novela stanovila minimálne obsahové nároky kladené na túto prax (ide o úplne nové ustanovenie zaradené do zákona o advokácii ako § 62a), ktorými sú najmä vypracúvanie písomných podaní vo všetkých oblastiach právneho poriadku či povinnosť počas celého obdobia praxe zúčastňovať sa na pojednávaniach podľa Trestného poriadku a podľa Občianskeho súdneho poriadku v rozsahu a za podmienok určených stavovským predpisom SAK. Celý priebeh praxe je školiaci advokát povinný vyznačovať v dennom výkaze praxe, ktorý vydá advokátskemu koncipientovi SAK, pričom advokát musí každý pracovný deň zaznamenávať úkony, ktorými advokátskeho koncipienta poveril, ich odborné zameranie a obsah. Denný výkaz musí byť vždy na výzvu k dispozícii na nahliadnutie SAK a v zákonom stanovenom prípade aj klientovi.

Okrem toho sa do koncipientskej praxe už nezapočítava tzv. iná právna prax. Na oplátku sa však do nej započítava po novom prax asis-

tenta sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ďalším značným obmedzením je oprávnenie školiaceho advokáta zamestnávať najviac troch advokátskych koncipientov. A spomenieme aj ustanovenie, podľa ktorého odborný zamestnanec nie je oprávnený zastupovať klienta pred súdom, prokuratúrou alebo orgánom verejnej správy.

Nuž po takomto výpočte nových obmedzení a zákazov vzťahujúcich sa k slobodnému (!) povolaniu si mnoho potenciálnych advokátskych koncipientov povie, že na koncipientskú prax nemajú ani nervy ani peniaze. A pre tých, ktorí aj napriek všetkej neprávosti stále budú mať záujem o toto povolanie, môžeme pripomenúť známe: „...Jozefovi Makovi sa, napriek jeho poctivému úsiliu, dostalo od života mnoho príkorí, ale on uvládze a vytrpí ešte aj mnohé iné...“2 Úmyselne sme si vypožičali úryvok hovoriaci o Jozefovi Makovi – človeku milión, ktorý vydrží azda všetko. Práve slová z tohto úryvku by sa mohli smelo vynímať v Dôvodovej správe novely. Nebolo treba nič predstierať, nič zaobaľovať. Len tak, aby sme vedeli. Nikto by sa nehneval, nenamietal. A prečo by vôbec mal? Veď my tých päť rokov unesieme...

Naivná argumentácia predkladateľa Podľa MS SR „účelom návrhu zákona je vytvoriť legislatívne predpoklady pre zefektívnenie poskytovania právnych služieb advokátmi zohľadňujúc pritom požiadavky aplikačnej praxe, ako aj praktické problémy spojené s aplikáciou zákona o advokácii.“ Pričom „návrh zákona ... reaguje na niektoré požiadavky aplikačnej praxe a precizuje platnú právnu úpravu tak, aby nedochádzalo k výkladovým rozdielnostiam, ktoré sťažujú dosiahnutie jej účelu.“3 Aké sú vôbec požiadavky aplikačnej praxe? Nie sú to iba požiadavky SAK? Aký záujem sa sleduje touto novelou? Naozaj ide zákonodarcovi len o skvalitnenie právnych služieb, ochranu klientov a dobré meno advokátskeho stavu?

Pozrime sa na argumentáciu predkladateľa, ktorou odôvodňuje predĺženie koncipientskej praxe: „Návrh na predĺženie prípravy na povolanie advokáta formou predchádzajúcej praxe advokátskeho koncipienta súvisí s mierou zodpovednosti advokáta pri výkone povolania.

Advokát po zápise do zoznamu advokátov môže bez akéhokoľvek obmedzenia poskytovať právne služby. Kvalita výkonu povolania môže mať výrazné následky na klientov, či už majetkové alebo v oblasti trestného práva súvisiace s osobnou slobodou a resp. bezúhonnosťou osoby, ktorú advokát zastupuje, resp. obhajuje.“4 Áno, advokát pri výkone povolania nesie na pleciach veľkú mieru zodpovednosti. Áno, v prípade jeho pochybenia môže dôjsť k závažným dôsledkom. Ako však chce MS SR prostredníctvom dlhšej praxe zabezpečiť menej pochybení pri poskytovaní právnych služieb advokátmi? Nemal by sa klásť dôraz na edukáciu budúcich advokátov, či už sa snažiť vnášať prvky praxe do výučby na právnických fakultách, zefektívniť vzdelávanie prostredníctvom seminárov vedených SAK alebo vytvoriť legislatívny tlak na školiacich advokátov, aby sa svojim koncipientom venovali (nielen ich zneužívali ako lacnú pracovnú silu na práce nezodpovedajúce ich vzdelaniu)?

Predkladateľ v Dôvodovej správe uvádza, že „tak ako nie je v prípade povolania lekára alebo pri iných náročných povolaniach žiaduce, aby priamu zodpovednosť prevzala osoba bez náležitej praktickej prípravy, tak v prípade povolania advokáta je takisto ... účelné, aby náležitá príprava na výkon advokátskeho povolania trvala dostatočne dlhý čas. V prípade sudcu je v slovenskou právnom poriadku limitovaný prístup k výkonu funkcie odbornou skúškou (justičná, advokátska, notárska...) a vekom 30 rokov. Vek 30 rokov pri predpokladanom ukončení kvalifiko-

__________________________________________________ 1 Z Vyhodnotenia medzirezortného pripomienkového konania vyplýva, že z 228 vznesených pripomienok bolo 18 zásadných, pričom žiadna pripomienka nebola akceptovaná a do rozporového konania sa dostali 4 pripomienky.

2 PROCHÁZKA, R. Mak proti Gatsbymu.

3 Dôvodová správa k novele. Všeobecná časť. str. 1.

4 Dôvodová správa k novele. Osobitná časť. str. 1-2.

CORPUS DELICTI 5/2013

9

články vaného vzdelania vo veku 23 rokov predpokladá 7 ročnú odbornú prax, v kombinácii s požiadavkou odbornej skúšky to zároveň znamená, že to nemôže byť hocijaká právna prax.“5 Toto tvrdenie považujeme za účelové a v prípade, ak je myslené vážne, nemožno ho označiť inak ako naivné. Súhlasíme s potrebou náležitej predchádzajúcej prípravy advokáta s cieľom chrániť práva a oprávnené záujmy ich klientov. Avšak náležitá príprava nerovná sa automaticky dlhšia. Takéto porovnávanie koncipientskej praxe s predchádzajúcou praxou sudcu je absolútne nekorektné. Žiaden zákon totiž neustanovuje dĺžku predchádzajúcej praxe sudcu a predpoklady predkladateľa vôbec neodrážajú skutočnosť.

Mnoho študentov končí právnickú fakultu vo veku 25 rokov, nie sú ojedinelé ani prípady, kedy študenti končia právnickú fakultu vo vyššom veku, dokonca sú aj prípady, kedy študenti končia právnickú fakultu vo veku vyššom ako 30 rokov (podotýkame, že hovoríme o dennom štúdiu; čo sa týka externého štúdia takéto prípady sú skôr pravidlom ako výnimkou). V takýchto prípadoch sa predpoklady predkladateľa úplne míňajú realite, nakoľko dĺžka predchádzajúcej praxe sudcu sa individuálne mení v závislosti na veku, v ktorom konkrétny uchádzač o sudcovské povolanie ukončil právnickú fakultu. Prax tak môže trvať od 8 do 0 rokov, nehľadiac na to, že v období od ukončenia právnickej fakulty do dovŕšenia 30. roku veku nemusí byť ten-ktorý uchádzač bez prestávky zamestnaný či vykonávať prax v odbore. V porovnaní s predchádzajúcou sudcovskou praxou je úprava koncipientskej praxe už dnes prísna a neprimeraná. A odvolávajúc sa na argument predkladateľa – v prípade, ak je uchádzač schopný absolvovať tak náročnú advokátsku skúšku, je viac než pravdepodobné, že absolvoval dostatočne kvalitnú predchádzajúcu prípravu. „Prístup k advokátskemu povolaniu na rozdiel od povolania sudcu alebo notára nie je obmedzený ani kvantifikačným kritériom (obmedzený počet miest) ani výberovým konaním. Jediným kritériom je trh práce, resp. potreby na strane dopytu po právnych službách.”6 Práve to je dôvod, prečo sa väčšina absolventov právnických fakúlt zaujíma o advokátske povolanie. V prípade, ak má štát záujem na kvalite (a nie na nekvalitnej kvantite), je omnoho efektívnejšie riešiť kvantitu právnických fakúlt, kvantitu študentov prijímaných na právnické fakulty a kvantitu absolventov právnických fakúlt. Odrádzať absolventov právnických fakúlt od povolania advokáta neprimeranými podmienkami koncipientskej praxe akurát tak jednak zvýši nezamestnanosť (čo je ďalší nápor na štátny rozpočet) a jednak spôsobí odliv schopných a vzdelaných ľudí do iných odvetví a bohužiaľ, často aj do zahraničia za lepšími pracovnými podmienkami. Zaujímavosťou je, že v Doložke vybraných vplyvov (čo je obligatórny sprievodný materiál k návrhom zákonov) sa pre istotu predkladateľ položkou „vplyvy na zamestnanosť“ radšej vôbec nezaoberal.

Starého psa novým kúskom nenaučíš Vyššie sme uviedli zásadné argumenty, ktoré vyvracajú predkladateľov kváziargument o tom, ako neschopní koncipienti, ktorí kvôli príliš krátkej praxi nenazbierali dostatok skúseností, poškodzujú záujmy svojich klientov. Dĺžka praxe zjavne nemá absolútne žiaden vplyv na kvalitu poskytovaných právnych služieb.

Kto však naozaj poškodzuje záujmy klientov? SAK ani MS SR nepredložili žiadne údaje (ktorými s istotou disponujú v rámci štatistík disciplinárnych konaní), ktoré by preukazovali nárast pochybení zo strany mladých advokátov, ktorí absolvovali len trojročnú koncipientsku prax (od r. 1999). Kto vlastne má na rováši toľké pochybenia, keď ich kompetentní nechcú zverejniť (napr. na základe výzvy verejnosti v hromadnej pripomienke k zákonu7)?

Všade vôkol nás – študentov práva počúvame slogany hlásajúce ušľachtilé ciele o snahe obnoviť vážnosť advokátskeho stavu, zvýšiť vedomostnú i praktickú úroveň budúcich advokátov a pod. Skutočnosť je žiaľ iná, žiaľ typicky slovenská. Dostali sme sa totiž do bodu, v ktorom staré kádre nie sú schopné konkurovať mladej agresívnej krvi a namiesto dôstojného odchodu do zaslúženého dôchodku sa snažia zu-

bami-nechtami držať pri dlhodobo budovanom koryte.

Advokácia je náročná disciplína. Vyžaduje flexibilitu, prispôsobivosť a predovšetkým chuť sa neustále učiť. Právo musí (alebo by aspoň malo) odrážať požiadavky spoločenského života, a preto je len správne, že sa konečne odlepujeme od archaickej (socialistickej) právnej úpravy, ktorá je tu s nami už vyše polstoročie. Mladí koncipienti či advokáti zlúsknu zmeny právnej úpravy za noc a stále majú motiváciu napredovať ďalej. Horšie je to už so starou školou... Skúste žiadať od päťdesiatnika, aby si osvojil veľkú novelu Občianskeho súdneho poriadku.

Pche! Buď mu bude agendu riešiť ten zlý a neskúsený koncipient, alebo si starký narobí poriadne problémy.

Ako neraz ukázala prax: kde bolo tam bolo, v meste XY pôsobil jeden pán advokát. A ten advokát nebol hocaký! Tento pán dostal po tatkovi „kancel“, ktorý zveľaďoval spôsobom, ktorý si vyslúžil od klientov niekoľko podnetov adresovaných disciplinárnej komisii SAK. Pochopiteľne SAK nebude riešiť nezmyselné podnety! Veď tatko toho advokáta-diletanta je predsa kamarát! A takto to pokračovalo ďalej. Nie s jedným advokátom a už vonkoncom nie len v meste XY. Čo nevyriešili v SAK, vyriešili klienti. Nebudú predsa platiť horibilné sumy za zmeškanie lehôt alebo neodborné analýzy! Začali odchádzať k mladým a agresívnym advokátom, ktorí si nemohli dovoliť spoliehať sa na zabehnutú/zdedenú klientelu, ale museli sa poriadne obracať, aby si nejakých klientov našli. A tak aj bolo. Oldies party strácala na lesku a mala stále menej zákazníkov. Avšak, niečo sa stalo. Prišlo to ako blesk z jasného neba! Hovoríme o vnuknutí, ktoré nejakej múdrej hlave v SAK napadlo. Páni totiž zistili, že to bude chcieť zmenu. Veríme, že aj padla nejaká pamätná veta typu: „Súdruhovia, ak sa budeme chcieť vrátiť späť, musíme dačo podniknúť!“ Kapitalizmom odchovaná právnická mládež sa potešila a očakávala všetko iné, len nie to, čo prišlo. Pravdepodobne si niekto zo SAK zle vyložil Smithovu teóriu neviditeľnej ruky trhu a tak, ako už všetci vieme, touto neviditeľnou rukou sa stala samotná SAK. Pôvodné lobovanie pána predsedu spočiatku nevychádzalo, no akonáhle vymenil stavovskú stoličku za ministerskú, už sa mohla jeho zvrátená predstava o uzavretí slobodného povolania realizovať...

Denníček mladého koncipienta Stanovenie minimálnych obsahových nárokov na koncipientsku prax síce môžeme považovať za krok pozitívny, avšak zbytočné byrokratizovanie povinností školiaceho advokáta prispeje k zníženiu počtu koncipientov. Jednou zo super inovácií novely je tzv. denný výkaz praxe koncipienta. Ide v podstate o súpis dennej činnosti koncipienta.

Denníček by mal vypracovávať školiaci advokát. Už teraz je však jasné, že na takúto frašku advokáti nepristúpia (aj poctivý advokát sa kvôli byrokracii nebude môcť venovať výkonu advokácie ani výchove koncipienta) a vypisovanie denných záznamov bude opäť raz na pleciach už tak prácou zahlteného koncipienta – ako sa to dnes stáva napr. pri hodnotení školiaceho advokáta, ktoré sa prikladá k prihláške na advokátske skúšky. Ďalším žartom novely súvisiacim s denníčkom je zodpovednosť koncipienta za preukázanie priebehu praxe v prípade straty denného výkazu praxe. Celkom živo si vieme predstaviť situáciu, v ktorej školiaci advokát „nedopatrením“ stratí koncipientov výkaz a koncipient sa zúfalo snaží pred advokátskymi skúškami presvedčiť svojich katov v komisii o predchádzajúcej praxi...

Na dôvažok, povinnosť na výzvu predložiť denný výkaz SAK či klientovi zaváňa šikanou. Máme za to, že denný výkaz sám o sebe je nezmysel, nakoľko teoretické i praktické znalosti koncipienta by mali byť preverené advokátskou skúškou a nie záznamami, ktoré v konečnom dôsledku nemusia zodpovedať realite.

Odborníci na všetko Nadväzujúc na denný výkaz praxe koncipienta nemožno nespomenúť povinnosť advokátskeho koncipienta počas celého obdobia praxe

__________________________________________________ 5 Dôvodová správa k novele. Osobitná časť. str. 2.

6 Dôvodová správa k novele. Osobitná časť. str. 2.

7 Hromadná pripomienka k navrhovanej zmene dĺžky koncipientskej praxe. Dostupné na: http://www.scribd.com/doc/101514626/Pripomienka.

10

CORPUS DELICTI 5/2013

články zúčastniť sa na pojednávaniach podľa Trestného poriadku a podľa Občianskeho súdneho poriadku v rozsahu a za podmienok určených stavovským predpisom SAK a túto skutočnosť preukázať záznamami v dennom výkaze praxe. Je zrejmé, že advokácia má stále status slobodného povolania. A advokáti sa slobodne špecializujú. Ak to zjednodušíme, v praxi to vyzerá napr. tak, že niekto robí civil, iný trest, a preto nielen koncipient, ale aj samotný školiaci advokát sa pravidelne nezúčastňuje oboch druhov súdneho konania. Zaujímavé možno budú aj vnútorné predpisy SAK, ktoré majú toto ustanovenie podrobnejšie, možno aj tvrdšie, upraviť. Čo z tohto pre koncipienta vyplýva? Nutnosť praxe u niekoľkých advokátov, či dokonca v niekoľkých advokátskych kanceláriách naraz?

Pravidelná zmena zamestnania a pendlovanie medzi trestnými a civilnými advokátmi? Seriously? Ďalšie perličky Iná právna prax sa už do praxe koncipienta započítavať nebude.

Za takúto prax sa považuje napr. prax firemného právnika. V takejto pozícii je možné absolvovať v zásade tú istú prax ako pri koncipientskej praxi s tým rozdielom, že zamestnávateľom nie je advokát, ale podnikateľský subjekt.8 Uchádzač o advokátske povolanie môže svojho zamestnávateľa zastupovať na civilných i trestných pojednávaniach (áno, v trestných len v obmedzenej miere, avšak čo sa týka trestných pojednávaní mnoho obmedzení zúčastňovať sa na nich existuje aj pre koncipienta), vypracúvať rôzne druhy podaní atď., pričom diferencovať prakticky i teoreticky zdatných od tých menej zdatných by mala znovu advokátska skúška. Napokon započítanie inej právnej praxe bolo len oprávnením, nie povinnosťou, pričom SAK disponovala možnosťou upraviť si podmienky započítania inej právnej praxe vo vlastnom vnútornom predpise.

Zákonodarca bol však tak veľkorysý, že do novely zakomponoval ustanovenie, podľa ktorého sa do koncipientskej praxe započítava prax asistenta sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čo je určite veľmi frekventované zamestnanie najmä medzi mladými absolventmi právnických fakúlt.

Obmedzenie počtu koncipientov na jedného advokáta je možno v prípade ideálneho stavu na advokátskom pracovnom trhu vhodné, avšak v súčasnosti to môže vyvolať viac negatívnych dôsledkov. Keďže novela povoľuje advokátovi zapísať len 3 koncipientov, advokát si dobre premyslí, koho zamestná. V prvom rade to bude potomok či kamarát a až v druhom rade to bude schopný človek, na ktorého padne všetka robota, samozrejme, za minimálnu mzdu (ak vôbec). Takto sa bude ešte vo väčšej miere prejavovať rodinkárstvo a utrpí tým len a len kvalita poskytovaných právnych služieb, čiže klient.

Pre zaujímavosť, jedna zmena zavádzaná novelou sa týka aj študentov pracujúcich v advokátskych kanceláriách na základe dohody o brigádnickej práci študenta. Študenti, ktorí chcú už počas školy nabrať aj praktické skúsenosti (ktoré im často pomáhajú aj na seminároch či skúškach v škole a ktoré sú dnes často nutnosťou pri výberových konaniach na pozíciu koncipienta), sú v advokátskych kanceláriách využívaní na rôzne práce v závislosti od konkrétneho prípadu, avšak častou náplňou práce je zastupovanie klientov v jednoduchších veciach pred súdmi či inými orgánmi verejnej správy. Novela však obsahuje ustanovenie, podľa ktorého odborný zamestnanec nebude môcť zastupovať klienta pred súdom, prokuratúrou alebo orgánom verejnej správy. Znamená to, že študent/právny asistent nebude môcť zastupovať klienta na registrovom súde, živnostenskom úrade či katastri nehnuteľností?

Alebo bude výklad tohto ustanovenia iný?

Novela vs. Ústava Slovenskej republiky Niekde sme čítali, asi to bolo v brožúrke s názvom Ústava Slovenskej republiky, niečo o demokratickom právnom štáte (čl. 1 ods. 1),

práve na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj o práve podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (čl. 35. ods. 1) a napokon o hospodárstve založenom na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky a ochrane hospodárskej súťaže (čl. 55 ods. 1 a 2). Najlepšie azda bude začať od konca, teda od trhovej ekonomiky a ochrane hospodárskej súťaže.

Trhovú ekonomiku možno zjednodušene definovať ako ekonomiku, v ktorej vládne slobodné podnikateľské prostredie a voľná súťaž. Preto akékoľvek opatrenie, ktoré vytvára bezdôvodné prekážky pre realizáciu slobodného podnikateľského prostredia a voľnej súťaže možno považovať za protiprávne. Iste, hospodársku súťaž možno obmedziť vo verejnom záujme, a to v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom.

Tento záujem však nemôže byť v žiadnom prípade súkromný! Likvidácia konkurenčného prostredia s cieľom navýšiť zisk (o ten v trhovej ekonomike predsa ide) je všetkým iným, len nie verejným záujmom.

Navyše, dochádza k úplne opačnému efektu! Kartelizácia spravidla spôsobuje navýšenie cien, zníženie kvality služieb a pod.

V čl. 35 sa spomína právo na slobodnú voľbu povolania a podnikania. V súvislosti s advokáciou a v kontexte novej novely možno hovoriť skôr o fiktívnom ustanovení ústavy ako uplatňujúcom sa práve. Už v súčasnosti je na trhu práce, pokiaľ ide o advokáciu, dosť veľká tlačenica. Nakoľko je uchádzačov veľa, advokáti si môžu dávať rôzne (až protizákonné) podmienky s „vyhrážkou“, že ak s nimi uchádzač súhlasiť nebude, nebude zapísaný do SAK, pretože vonku v rade čaká na jeho miesto kopa iných uchádzačov.

Začneme od seba. V čase, kedy jeden z autorov ukončí štúdium práva, bude až príliš blízko k 26. roku veku. Vždy nás učili, že všeobecnými, spoločensky uznávanými hodnotami sú rodina a kariéra.

Tak poďme na tú kariéru v advokácii! Plat koncipienta sa pohybuje od mínus 200 do cca plus 500 eur (v advokátskych kanceláriách, ktoré si prácu koncipienta vážia). Prípady, keď advokát „zamestnáva“ koncipienta zadarmo, t.j. platí zaňho len odvody, príp. si koncipient platí za to, že mu je umožnené vykonávať koncipientsku prax, však vôbec nie sú ojedinelé. A aj tých vysnívaných 500 eur je veľmi málo (nielen) na Bratislavu, kde sa sústreďuje väčšina podnikateľských subjektov, a preto aj advokátov poskytujúcich im právne služby. Takto by to malo ísť 5 rokov, čiže takmer do jeho 31. roku veku. Vzhľadom na to, že nie je z bohatej rodiny, bolo by asi prehnané očakávať ďalších 5 rokov po štúdiu od rodiny finančnú výpomoc. Ale z čoho existovať? Ako zaplatiť pri všetkej skromnosti aspoň stravu a bývanie? Odpoveď možno nájsť jedine v sci-fi. Túto finančnú agóniu mladého človeka, ktorá neraz prerastá do depresie, tak NR SR novelou predĺžila o ďalšie dva roky. A to nie je všetko! Ak by aj prešiel týmto nezmyslom, advokácia je predsa podnikanie! Z toho vyplýva, že nemá nič isté, navyše si musí človek pripraviť prostriedky na zariadenie kancelárie, poistenie a príspevok pre SAK. Seriously?

A kde je tá druhá hodnota – plánovaná rodina? Nuž pochopiteľne, že do štyridsiatky nikde! V prípade, že musí tento kolotoč absolvovať osoba nežnejšieho pohlavia, na rodinu a potomkov môže radšej rýchlo zabudnúť. A keďže rodina je základnou jednotkou každej spoločnosti, považujeme to za absolútne znemožnenie prístupu žien k podnikaniu – advokácii. Čo má všetko toto spoločné s právnym štátom? Hmm, asi naozaj nič... Novela je podľa nášho názoru aj napriek ubezpečeniu predkladateľa v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

Ak si teda mladý človek nemôže dovoliť koncipientsku prax, jedinou možnosťou je, že sa na advokáciu „vykašle“. Presne takto sa z advokácie postupne vytratia šikovní, schopní ľudia a utrpí znovu klient.

Avšak profitovať budú staré skostnatené štruktúry, ktoré sa už úplne prilepia k svojim teplým kreslám.

Reálne problémy advokácie, advokátskej koncipiencie Je očividné, že snaha lobistov zo SAK smeruje k odvráteniu pozornosti od skutočných problémov advokácie a k upevneniu ich postave-

__________________________________________________ 8 Tu môže byť problémom pre SAK skutočnosť, že budúci advokáti nepracovali celú prax u tých súčasných, čiže nezarábali na nich.

6 Dôvodová správa k novele. Osobitná časť. str. 2.

7 Hromadná pripomienka k navrhovanej zmene dĺžky koncipientskej praxe. Dostupné na: http://www.scribd.com/doc/101514626/Pripomienka.

CORPUS DELICTI 5/2013

11

články nia. Kolegovia z NR SR im to pochopiteľne žerú aj s navijakom, veď kolegialita predsa musí byť!

Nevyvraciame, že kvalita advokátov je zlá. Jedným dychom však kategoricky odmietame, že to je kvôli nedostatočnej (krátkej) praxi koncipientov. SAK by si mala posvietiť predovšetkým na svojich dlhodobých členov, ktorí prišli do advokácie ako bývalí komerční právnici, sudcovia, akademici bez praxe, či na advokátov, ktorí zredukovali celú svoju agendu na kávičkovanie so sudcami a dohadovanie rozsudkov pri golfe. Ďalším zásadným problémom je neadekvátne zaťažovanie koncipientov nezmyselnými činnosťami a nedostatočné finančné ohodnotenie. Nie je málo prípadov, kedy koncipienti hasia prešľapy svojich školiteľov, častokrát bez nároku na odmenu.

Netreba zabúdať tiež na rodinkárstvo a úzke väzby v rámci advokácie a SAK. Neochota disciplinárnej komisie riešiť závažné prešľapy „dôležitých“ členov nie je prejavom súdržnosti a cti, ale skôr rudiment komunizmu. Situácia, keď advokát požaduje od koncipienta krivé svedectvo či inú „službu“ pod hrozbou výpovede a akýkoľvek podnet poškodeného koncipienta by znamenal jeho doživotnú diskvalifikáciu z advokácie, nie je ojedinelá.

Podľa predsedu SAK – Ľ. Hrežďoviča „SAK v posledných rokoch zaznamenala určitý pokles úrovne absolventov právnických fakúlt ... aj pri advokátskych skúškach ... v posledných rokoch skutočne zaznamenáva... dramatický pokles úrovne vedomostí advokátskych koncipientov.“9 O čom to svedčí? O obrovskom množstve absolventov práva, ktorí sa nemajú kde inde uplatniť, o zle nastavenom vysokoškolskom vzdelávaní či o nedostatočnom pôsobení školiaceho advokáta.10 Napokon spomenieme zakladanie súkromných právnických fakúlt, kde je získanie diplomu len záležitosťou správnej finančnej čiastky a udržiavanie fakúlt verejných vysokých škôl, ktoré získali akreditáciu len z ľútosti.

Tieto a ďalšie problémy treba riešiť! Či už sprísnením podmienok prijatia uchádzačov o právo na vysoké školy, zmenou systému financovania verejných vysokých škôl, kontrolou financovania súkromných právnických (akýchkoľvek) fakúlt atď. Je nevyhnutné, aby súdržnosť advokátov nahradila zodpovednosť.

Podstata koncipientskej praxe Koncipient by sa mal u advokáta naučiť zastupovať klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajovať v trestnom konaní, poskytovať právne rady, spisovať listiny o právnych úkonoch, spracúvať právne rozbory, spravovať majetok klientov a poskytovať ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci.11 Bohužiaľ, realita býva často úplne iná. Základnou náplňou práce mnohých koncipientov je spravovanie pošty, varenie kávy, obtelefonovávanie úradov v triviálnych veciach, jednoducho činnosti, ktoré zvládne priemerná (málo kvalifikovaná) sekretárka. Niektorí advokáti, advokátske kancelárie zachádzajú až tak ďaleko, že si robia z koncipienta poskoka – úplným extrémom je inzerát nemenovanej advokátskej kancelárie so sídlom v Bratislave, ktorá do náplne práce koncipienta zahrnula aj napr. starostlivosť o vozový park zamestnávateľa a pod.

Obmedzenia zakotvené v novele toto určite nevyriešia, práve naopak, koncipientsku prax absolvujú väčšinou len tí, ktorí si to budú môcť finančne dovoliť, často bez toho, aby reálne akúkoľvek prax vykonávali, čo znamená, že mnoho šikovných, schopných ľudí pochádzajúcich zo skromnejších pomerov sa k advokátskych skúškam ani len nedosta_________________________________________ 9 https://www.sak.sk/blox/cms/sk/sak/media/z_medii/proxy/select/118/display 10 „Advokátska skúška je pomerne náročná, my ju dokonca v niektorých prípadoch pokladáme za jednu z najnáročnejších pri príprave na takzvané justičné povolania a snažíme sa teda určitým spôsobom udržať úroveň vyžadovaných vedomostí.“ (https:// www.sak.sk/blox/cms/sk/sak/media/z_medii/proxy/select/118/display) 11 Tieto činnosti totiž v zmysle ust. § 1 ods. 2 zákona o advokácii predstavujú výkon advokácie.

12 Hromadná pripomienka k navrhovanej zmene dĺžky koncipientskej praxe. Dostupné na: http://www.scribd.com/doc/101514626/Pripomienka, s. 2.

13 Dôvodová správa k novele. Osobitná časť. str. 2.

12

ne, čím ešte viac utrpí úroveň vedomostí koncipientov. „Táto prax nielen že nie je nijakým spôsobom regulovaná, ale je aj na dobrej (zlej) vôli advokáta - zamestnávateľa, ako a na riešení akých káuz sa bude koncipient podieľať. Rovnako toto tvrdenie potvrdzuje konštatovanie, že vzťah koncipienta a advokáta je vzťahom pracovnoprávnym, kde pri stanovovaní obsahu tohto vzťahu (samotnej náplne koncipientskej praxe) bude koncipient vždy v slabšej vyjednávacej pozícii. ... Vychádzajúc z premisy, že koncipienti po absolvovaní koncipientskej praxe majú veľmi diferencované pozadie, dané ako univerzitou, ktorej sú absolventmi, tak aj ich zamestnaním, jediným styčným bodom medzi desiatkami ba stovkami koncipientov po absolvovaní právnického štúdia na rôznych slovenských univerzitách a následne po absolvovaní koncipientskej praxe v rôznych advokátskych kanceláriách je advokátska skúška.“12 A tiež, ako sme už spomínali, sprísnenie podmienok na vstup do advokátskeho stavu spôsobí menší záujem o toto povolanie, vďaka čomu sa postupne zníži počet advokátov, a tým sa zníži konkurencia, čo bude mať vplyv jednak na cenu právnych služieb a jednak aj na ich kvalitu. Čo v konečnom dôsledku bude mať presne opačný efekt, ako je oficiálne proklamovaný cieľ novely – skvalitnenie právnych služieb.

Na záver Samotná SAK priznáva, že „v súčasnosti je dostupnosť k výkonu advokátskeho povolania nadštandardná, komora ročne zapisuje okolo 500 nových advokátskych koncipientov,”13 a preto je pre nich výhodné túto prístupnosť k slobodnému povolaniu všemožným spôsobom obmedziť.

Všetky tieto vyjadrenia naznačujú, že kuloárne informácie o tom, že SAK má záujem sa uzatvoriť a čo najmenej sa rozširovať, nebudú ďaleko od pravdy.

Téma dôveryhodnosti justície a vôbec celého právnického stavu sa v posledných mesiacoch (nielen) v médiách omieľa až príliš často.

Všetky strany názorového spektra sa (viac či menej úprimne) zhodujú na tom, že justíciu je nutné podrobiť celospoločenskej kontrole a právnický stav sa musí otvoriť verejnosti. Táto novela však len napomôže k uzatvoreniu celého systému a k prehĺbeniu rodinkárstva. Že by bola Justícia naozaj slepá a nevidela tú do očí bijúcu nespravodlivosť?!

Jozef Mak – človek milión toho unesie skutočne veľa. Nesťažuje sa, on vydrží. Obávame sa však chvíle, kedy povstane, vzbúri sa a vezme si, čo je jeho.

Kristián Čechmánek Naďa Kvaková

Použité pramene: PROCHÁZKA, R. Mak proti Gatsbymu.

Hromadná pripomienka k navrhovanej zmene dĺžky koncipientskej praxe. Dostupné na: http://www.scribd.com/doc/101514626/Pripomienka.

Materiály z legislatívneho procesu (okrem NR SR). Dostupné na: https://lt.justice. gov.sk/Material/MaterialHome.aspx?instEID=191&matEID=5304&langEID=1.

Materiály z legislatívneho procesu v NR SR. Dostupné na: http://www.nrsr.sk/web/ Default.aspx?sid=zakony/zakon&ZakZborID=13&CisObdobia=6&CPT=194.

Novela zákona o advokácii (z rozhovoru s predsedom SAK vysielaného na TA3 19. júla 2012). Dostupné na: https://www.sak.sk/blox/cms/sk/sak/media/z_medii/ proxy/select/118/display.

CORPUS DELICTI 5/2013

články

Jadrové „STOP“ (?)* * článok recenzoval JUDr. Kristián Blaškovič, pôsobiaci na Katedre medzinárodného práva a európskeho práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

„VENOVANÉ ANNE“ Úvod Je iba dejinným paradoxom, že to bol práve americký prezident, Barack Obama, ktorý dňa 5. apríla 2009 na Hradčanskom námestí v Prahe predstavil svoju víziu sveta bez jadrových zbraní. Neskorší nositeľ Nobelovej ceny za mier, uvedomujúc si, že USA ako jediná jadrová mocnosť v histórii siahla k ich použitiu, zdôraznil morálnu zodpovednosť konať a snahu viesť a zahájiť úsilie o mier a bezpečnosť sveta bez jadrových zbraní.1 Paralelne s narastajúcimi nádejami a mnohostrannými medzištátnymi jadrovo-odzbrojovacími aktivitami sa však medzinárodné spoločenstvo musí vyrovnať s existujúcou protichodnou tendenciou v správaní niektorých štátov, spočívajúcou v ich úsilí začleniť sa do elitného klubu jadrových veľmocí. V roku 1974 odpálila India „mierové jadrové výbušné zariadenie“. Ako dôsledok tejto udalosti začal s vývojom vlastného jadrového programu aj jej hlavný rival, Pakistan, ktorý v roku 1998 vykonal podzemný jadrový test. Izrael existenciu jadrových zbraní oficiálne nepotvrdil, ani nevylúčil. Kórejská ľudovodemokratická republika (ďalej len „KĽDR“) vlastníctvo jadrových zbraní deklarovala 10. februára 2005 a v roku 2006 uskutočnila jadrovú skúšku. V centre pozornosti zostáva aktuálne Irán, ktorého kontroverzný program obohacovania uránu a prepracovania jadrového paliva uskutočňovaný v rozpore so záväzkami voči Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu (International Atomic Energy Agency, ďalej len „IAEA“), vyvoláva značné znepokojenie hlavne zo strany USA a Izraela.

Medzinárodné spoločenstvo dnes stojí pred veľkou výzvou. Na počiatku 21. storočia musí rešpektovať nescudziteľné právo každého štátu na mierové využívanie jadrovej energie, a zároveň musí dokázať minimalizovať, prípadne eliminovať všetky proliferačné riziká, ktoré vedú k zneužívaniu jadrovej energie na vojenské účely.

Koncom štyridsiatych rokov 20. storočia Albert Einstein uvažoval, že síce nevie ako sa bude bojovať v tretej svetovej vojne, ale vo štvrtej to budú kamene.2 Naplnenie pražskej vízie Baracka Obamu z roku 2009 o bezpečnom svete bez jadrových zbraní by malo byť primárnym cieľom každého štátu. Aby sme mohli s úctou konštatovať, že Einstein sa mýlil.

vedá, že do roku 2030 vzrastie počet jadrových reaktorov vo svete o 60 % a zariadení palivového cyklu o 45 %.4 Právo na mierové využívanie jadrovej energie je garantované každému štátu medzinárodného spoločenstva. Rezolúcia Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov ( ďalej len „VZ OSN“ ) č. 32/50 z roku 1977 deklaruje, že využívanie jadrovej energie na mierové účely má veľký význam pre hospodársky a sociálny rozvoj mnohých krajín, a preto v zmysle zásady zvrchovanej rovnosti majú všetky štáty právo rozvíjať svoje jadrové energetické programy v súlade s ich záujmami, prioritami a potrebami. Rezolúcia ďalej zdôrazňuje, že všetky štáty bez diskriminácie by mali mať prístup, a rovnako tak možnosť získať technológie, zariadenia a materiály pre mierové využívanie jadrovej energie. Medzinárodná spolupráca v tejto oblasti by sa mala realizovať v rámci dohodnutých medzinárodných záruk uplatňovaných prostredníctvom IAEA na nediskriminačnom základe, za účelom účinného zabránenia šíreniu jadrových zbraní.5 V tejto súvislosti je významný článok 2 Štatútu IAEA definujúci cieľ organizácie, ktorým je urýchlenie a rozšírenie prínosu atómovej energie pre mier, zdravie a prosperitu celého sveta. Úlohou Agentúry je takisto zabezpečiť, pokiaľ bude schopná, aby pomoc, ktorú poskytne, alebo ktorá sa poskytne na jej žiadosť, alebo pod jej dohľadom, či kontrolou, nebola zneužitá na vojenské účely (The Agency shall seek to accelerate and enlarge the contribution of atomic energy to peace, health and prosperity throughout the world. It shall ensure, so far as it is able, that assistance provided by it or at its request or under its supervision or control is not used in such a way as to further any military purpose).6

Jadrová energia Ropa a zemný plyn predstavujú v súčasnosti hlavné energetické suroviny, pričom v nasledujúcich desaťročiach je očakávaný zvýšený záujem o ich dodávky. V záujme zachovania vlastnej energetickej bezpečnosti sa však štáty orientujú aj na využívanie ďalších zdrojov energie. Predpokladaný nárast cien ropy a plynu, zvýšená spotreba elektrickej energie, ako aj snaha o zníženie emisií skleníkových plynov patria k fundamentálnym faktorom posilňujúcim úlohu a význam jadrovej energie. Aktuálne je po celom svete v prevádzke 437 jadrových reaktorov existujúcich v 30 krajinách a ďalších 68 ich je vo výstavbe.3 Správa IAEA z roku 2008 predpo-

Jadrové zbrane K problematike jadrových zbraní sa vyjadril aj Medzinárodný súdny dvor ( ďalej len „MSD“ ). Dňa 15. decembra 1994 prijalo VZ OSN rezolúciu 49/75 K, v ktorej žiadalo MSD o vydanie poradného posudku k otázke, či medzinárodné právo dovoľuje hrozbu alebo použitie jadrových zbraní za akejkoľvek okolnosti („Is the threat or use of nuclear weapons in any circumstance permitted under international law?“).8 Poradný posudok s názvom „Legalita hrozby alebo použitia jadrových zbraní“ bol vydaný ôsmeho júla 1996. MSD v ňom poukázal na určité jedinečné vlastnosti jadrových zbraní, ktoré z nich robia katastrofický

S rastúcim významom jadrovej energie rastú aj proliferačné riziká, pričom z hľadiska medzinárodnej bezpečnosti sa pozornosť sústredí najmä na problematiku obohacovania uránu7 a prepracovanie jadrového paliva.

Nenahraditeľnú úlohu v tomto kontexte zohráva IAEA, ktorá sa usiluje monitorovať a kontrolovať procesy obohacovania uránu v snahe zabezpečiť bezpečnosť využívania jadrovej energie a zamedziť šíreniu jadrových zbraní.

__________________________________________________ 1 The White House. Remarks by President Barack Obama. Hradcany Square. Prague, Czech Republic. April 5, 2009. [online]. [cit. 2013.20.03]. Dostupné na internete: < http://www. whitehouse.gov/the-press-office/remarks-president-barack-obama-prague-delivered >.

2 „I do not know how the Third World War will be fought, but I can tell you what they will use in the Fourth — rocks!“. [online]. [cit. 2013.20.03]. Dostupné na internete: < http://en.wikiquote.org/wiki/Albert_Einstein >.

3 The Power Reactor Information System ( PRIS ). [online]. [cit. 2013.21.03]. Dostupné na internete: < http://www.iaea.org/pris/ >.

4 IAEA. 20/20 Vision for the Future. Background Report by the Director General for the Commission of Eminent Persons. February, 2008. p. 8. [online]. [cit. 2013.21.03]. Dostupné na internete: < http://www.iaea.org/newscenter/news/pdf/20-20vision_220208.pdf >.

5 The United Nations General Assembly. A/RES/32/50. Peaceful Use of Nuclear Energy for Economic and Social Development. December 8, 1977. [online]. [cit. 2013.21.03].

Dostupné na internete: < http://www.un.org/ga/search/view_doc.asp?symbol=A/RES/32/50&Lang=E&Area=RESOLUTION >.

6 The Statute of the IAEA. [online]. [cit. 2013.21.03]. Dostupné na internete: < http://www.iaea.org/About/statute.html >.

7 Zostrojenie jadrovej zbrane vyžaduje štiepny materiál, ktorý predstavuje urán alebo plutónium. Prvý z nich sa vyskytuje v prírode vo forme zmesi izotopov označovaných ako U-238, ktorý tvorí 99, 3 % a zvyšných približne 0, 7 % patrí izotopu U-235. A práve U-235 je používaný v jadrových zbraniach. Na tento účel je však nevyhnutné zvýšiť koncentráciu izotopov U-235, ktorá musí pre výrobu atómovej bomby dosiahnuť hodnotu cca 90 % ( weapons - grade ). Tento postup sa označuje ako tzv. proces obohacovania uránu. V okamihu nahromadenia potrebného množstva obohateného uránu U-235 existuje dostatok štiepneho materiálu na zostrojenie jadrovej zbrane. Na druhej strane plutónium sa vo voľnej prírode nevyskytuje. Je len jedným z koncových produktov ožarovania prírodného alebo len veľmi mierne obohateného uránu v jadrovom reaktore. Podľa BAYLIS, J. et al. 2011. The Globalization of World Politics. An Introduction to international relations. 5th edition. Oxford : Oxford University Press, 2011. p. 385.

8 The United Nations General Assembly. A/RES/49/75 [K]. Request for an advisory opinion from the International Court of Justice on the legality of the threat or use of nuclear weapons. December 15, 1994. [online]. [cit. 2013.22.03]. Dostupné na internete: < http://www.un.org/ga/search/view_doc.asp?symbol=A/RES/49/75&Lang=E >.

CORPUS DELICTI 5/2013

13

články prostriedok, deštrukčnú silu ktorého nie je možné obmedziť v priestore a čase. Jadrové zbrane majú potenciál zničiť celú civilizáciu a ekosystém našej planéty. Žiarenie uvoľnené jadrovým výbuchom by mohlo ovplyvniť zdravie, poľnohospodárstvo, prírodné zdroje a demografiu rozsiahlej oblasti, taktiež môže dôjsť k poškodeniu životného prostredia, potravín, morského ekosystému a ionizujúce žiarenie má potenciál spôsobiť genetické vady a choroby ďalším generáciám. MSD preto považoval za nevyhnutné prihliadnuť na špecifické vlastnosti jadrových zbraní, najmä pokiaľ ide o ich deštrukčnú kapacitu a schopnosť spôsobiť nevýslovné ľudské utrpenie a škody budúcim generáciám.9 Okrem toho, jadrové zbrane nerozlišujú medzi civilným obyvateľstvom a kombatantmi. Jakob Kellenberger, bývalý prezident Medzinárodného výboru Červeného kríža (The International Committee of the Red Cross, ďalej len „ICRC“) v tejto súvislosti konštatoval, že ICRC už v roku 1950 upozorňoval členské štáty Ženevských dohovorov na totálnu deštrukciu spojenú s jadrovými zbraňami, v dôsledku ktorej je akýkoľvek pokus chrániť nekombatantov právnymi textami iluzórny.10 Z hľadiska účinkov jadrových zbraní je významná aj skutočnosť, že bomby, ktoré zničili japonské mestá Hirošima a Nagasaki boli relatívne malé v porovnaní s ničivými silami vyvolanými poslednými skúškami termonukleárnych zbraní.11 Spomedzi všetkých štátov medzinárodného spoločenstva sa dnes za vlastníka jadrových zbraní môže označiť len deväť z nich, a to USA, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko, Čína, Izrael, India, Pakistan a KĽDR. Motivácie štátov k ich vývoju a výrobe sa rôznia, pričom v popredí stojí predovšetkým päť hlavných dôvodov pre získanie jadrových zbraní: a) Bezpečnosť b) Prestíž c) Vnútorná politika d) Technológia e) Ekonomika12 Vláda USA v roku 1963 predpovedala, že v nasledujúcom desaťročí pribudne ďalších 15 – 25 štátov vlastniacich jadrové zbrane. Iné predpoklady dokonca operovali s číslom 50.13 Reálny vývoj však tieto očakávania nenaplnil. Naopak, Juhoafrická republika, ktorá na čele s Nelsonom Mandelom ukončila svoj jadrový zbrojný program a zničila existujúce jadrové zbrane, Ukrajina, ktorá začiatkom deväťdesiatych rokov patrila k trom najvýznamnejším vlastníkom jadrového arzenálu, a napriek tomu sa rozhodla pristúpiť k denuklearizácii, či ukončenie tajného vývoja jadrových a chemických zbraní zo strany Kaddáfiho Líbye, môžu slúžiť ako príklady štátov, ktoré svoju bezpečnosť a medzinárodnú prestíž nevideli v existencii jadrových zbraní a rozhodli sa preto získať bezjadrový status.

Zmluva o nešírení jadrových zbraní Napriek skutočnosti, že použitie jadrových zbraní predstavuje najväčšie nebezpečenstvo pre ľudstvo z hľadiska deštrukčných účinkov, samotná Charta OSN sa o nich nezmieňuje. Avšak skúsenosti, ktoré svet získal po udalostiach v Hirošime a Nagasaki spolu s vedomím ničivých následkov, ktoré by ľudstvu priniesla jadrová vojna, viedli medzinárodné spoločenstvo k zintenzívneniu úsilia smerujúceho k zastaveniu pretekov v jadrovom zbrojení a prijatiu efektívnych jadrovo-odzbrojovacích opatrení. Vyvrcholením tohto úsilia bolo prijatie Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (Treaty on the Non-proliferation of Nuclear Weapons, ďalej len „NPT“ ), platnej od roku 1970. NPT je postavená na troch vzájomne prepojených pilieroch, ktorými sú mierové vyžívanie jadrovej energie, nešírenie jadrových zbraní a jadrové odzbrojenie.

NPT rozlišuje dve kategórie zmluvných strán. Prvú z nich tvoria štáty,

ktoré vlastnia jadrové zbrane. V zmysle čl. IX ods. 3 zmluvy NPT14 ide o tie, ktoré vyrobili alebo vykonali výbuch jadrovej zbrane alebo iného jadrového výbušného zariadenia pred 1. januárom 1967. Patria sem USA, Rusko, Veľkú Británia, Francúzsko a Čína. Uvedené krajiny majú právny záväzok neodovzdávať komukoľvek jadrové zbrane alebo iné jadrové výbušné zariadenia ani kontrolu nad nimi a viesť v dobrej viere rokovania o účinných opatreniach k jadrovému odzbrojeniu (čl. I a čl. VI).

Do druhej kategórie zaraďujeme štáty, ktoré jadrové zbrane nevlastnia.

V prípade, že by sa chcel stať stranou zmluvy štát, ktorý vlastní jadrové zbrane (okrem päť deklarovaných jadrových mocností), musel by sa ich zbaviť, a ako zmluvná strana by patril do kategórie štátov nevlastniacich jadrové zbrane (napr. Bielorusko v r. 1993, Ukrajina a Kazachstan v r.

1994).15 Zmluvné štáty, ktoré nevlastnia jadrové zbrane sa zaväzujú neprijímať od kohokoľvek jadrové zbrane, a takisto na seba preberajú záväzok nevyrábať jadrové zbrane alebo iné jadrové výbušné zariadenia ani ich nezískavať akýmkoľvek iným spôsobom (čl. II). Na rozdiel od oficiálnych vlastníkov jadrových zbraní, zmluvné štáty, ktoré nimi nedisponujú, majú v zmysle čl. III NPT povinnosť uzavrieť dohody o zárukách s MAAE. Prostredníctvom systému záruk MAAE poskytuje zmluva NPT mnohostranný rámec pre verifikáciu neproliferačných záväzkov a umožňuje taktiež medzinárodnú spoluprácu pri mierovom využívaní jadrových technológií.16 Hlavný problém NPT predstavuje sporná otázka jej univerzality. Cieľ, ktorý si zmluva vytýčila, teda zastavenie pretekov v jadrovom zbrojení a úplné jadrové odzbrojenie, môže byť realizovateľný len v prípade, že existujúce jadrové mocnosti, ktoré stoja mimo zmluvný režim, sa vzdajú svojho jadrového arzenálu a pristúpia k zmluve ako štáty nevlastniace jadrové zbrane. Medzinárodné spoločenstvo tak stojí pred neľahkou úlohou. V záujme dosiahnutia univerzality zmluvy musí nájsť spôsob ako zahrnúť zainteresované krajiny do neproliferačného režimu, eliminovať bezpečnostné obavy, pre ktoré sa odmietajú vzdať svojho jadrového arzenálu, a zároveň nenarušiť aktuálne akceptovaný charakter záväzkov dvoch zmluvných kategórií štátov, aby nedochádzalo k preferenčnému zaobchádzaniu s vlastníkmi jadrových zbraní stojacimi mimo režim NPT. Jadrový Irán?

Starodávne iránske mesto Isfahán býva označované ako polovica sveta. Aktuálne je to však celá moslimská krajina, ktorá stojí v centre pozornosti medzinárodného spoločenstva pre svoj kontroverzný jadrový program a rastúce obavy z vojenského zásahu USA alebo Izraela. Americký prezident Barack Obama vystúpil v septembri 2012 pred VZ OSN s prejavom, v ktorom, inter alia, zdôraznil, že USA urobia, čo musia, aby zabránili Iránu získať jadrovú zbraň.17 Dilema iránskeho jadrového programu predstavuje pre medzinárodné spoločenstvo výzvu, od úspešného zvládnutia ktorej závisí celý ďalší vývoj jadrovo-odzbrojovacích aktivít, budúcnosť neproliferačného režimu NPT, ako aj bezpečnosť blízkovýchodného regiónu a celého sveta. V roku 2005 vyvolávali znepokojenie snahy Iránu obohacovať urán v rozpore so zmluvou NPT. Irán nerešpektoval požiadavky Rady guvernérov MAAE, naďalej obohacoval urán, a tiež suspendoval spoluprácu s MAAE.18 Bezpečnostná rada OSN ( ďaľej len „BR OSN“ ) následne konala podľa čl.

40 kapitoly VII Charty OSN a dňa 31. júla 2006 prijala rezolúciu č. 1696, v ktorej požadovala, aby Irán pozastavil všetky aktivity spojené s obohacovaním a prepracovaním vrátane výskumu a vývoja a to tak, aby boli overiteľné MAAE. Rezolúcia zároveň vyzvala všetky štáty, aby v súlade s ich národnou legislatívou a medzinárodným právom zabránili prevodu položiek, materiálov, tovaru a technológií, ktoré by mohli prispieť k čin-

__________________________________________________ 9 International Court of Justice. Advisory Opinion of 8 July 1996. Legality of the Threat or Use of Nuclear Weapons. Par. 35, 36.

10 KELLENBERGER, J. Nuclear weapons: historic opportunity to ensure they will never be used again. April 20, 2010. ICRC. [online]. [cit. 2013.23.03]. Dostupné na internete: < http://www.icrc.org/eng/resources/documents/news-release/2010/nuclear-weapons-news-200410.htm >.

11 BAYLIS, J. et al. 2011. The Globalization of World Politics. An Introduction to international relations. 5th edition. Oxford : Oxford University Press, 2011. p. 386.

12 TŮMA, M. 2009. Mírové využívaní jaderné energie, nešíření jaderných zbraní a jaderné odzbrojení. Praha : Ústav mezinárodních vztahů, v. v. i., 2009. s. 64 – 73.

13 UNITED NATIONS. Report of the Secretary-General´s High–level Panel on Threats, Challenges and Change. A/59/565 z 2. decembra 2004, par. 110. [online]. [cit. 2013.27.03].

Dostupné na internete: < http://www.un.org/secureworld/report.pdf >.

14 Treaty on the Non-proliferation of Nuclear Weapons. [online]. [cit. 2013.28.03]. Dostupné na internete: < http://www.un.org/disarmament/WMD/Nuclear/NPTtext.shtml >.

15 ONDŘEJ, J. 2008. Odzbrojení, prostředek zajištění mezinárodní bezpečnosti. 2. vydání. Plzeň : Aleš Čeněk, 2008. s. 245.

16 TŮMA, M. 2009. Mírové využívaní jaderné energie, nešíření jaderných zbraní a jaderné odzbrojení. Praha : Ústav mezinárodních vztahů, v. v. i., 2009. s. 19.

17 The White House. Remarks by the President to the UN General Assembly. New York. September 25, 2012. [online]. [cit. 2013.02.04]. Dostupné na internete: < http://www. whitehouse.gov/the-press-office/2012/09/25/remarks-president-un-general-assembly >.

18 ONDŘEJ, J. 2008. Odzbrojení, prostředek zajištění mezinárodní bezpečnosti. 2. vydání. Plzeň : Aleš Čeněk, 2008. s. 185.

14

CORPUS DELICTI 5/2013

články nostiam Iránu spojeným s obohacovaním uránu a s programom balistických rakiet. Bezpečnostná rada ďalej upozornila Irán, že pokiaľ nebude konať v súlade s rezolúciou, prijme opatrenia podľa článku 41 kapitoly VII Charty OSN.19 Irán požiadavky rezolúcie nerešpektoval. BR OSN následne prijala sériu rezolúcií podľa čl. 41 Charty OSN. Zdôraznila v nich predchádzajúce záväzky, potvrdila a rozšírila zmrazenia fondov, finančných aktív a ekonomických zdrojov a požadovala, aby Irán bezodkladne uskutočnil kroky k obnoveniu dôvery v jeho výlučne mierový jadrový program.20 Cesta diplomatického a ekonomického sankčného nátlaku vo vzťahu k Iránu neprináša predpokladané výsledky. Keď v polovici osemdesiatych rokov USA prvýkrát uvalili sankcie na Irán, spojenci islamskej republiky by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. V polovici deväťdesiatych rokov boli deklarovaní nepriatelia režimu len dvaja, USA a Izrael. Napriek sankciám, alebo možno práve kvôli nim, má dnes Teherán blízke väzby k Rusku, Číne, Indii, Indonézii a Brazílii, ktoré spolu predstavujú takmer polovicu svetovej populácie. Vzťahy s väčšinou krajín Ázie a Afriky sú priateľské a s Európou sú udržiavané na obchodnom základe.21 Iránske sebavedomie pri nerešpektovaní rezolúcií BR OSN a porušovaní zmluvných neproliferačných záväzkov do značnej miery zvyšuje aj skutočnosť, že USA nenapadli KĽDR, keď vyvinula svoje jadrové zbrane, napriek opakovaným dôrazným hrozbám, že sa tak stane.22 Navyše, akékoľvek diplomatické snahy, záruky, prísľuby a benefity, ktoré by Irán mohol získať v prípade zastavenia úsilia o získanie jadrových zbraní strácajú na hodnote, nakoľko iránski predstavitelia sú si určite vedomí, že Kaddáfího režim v Líbyi bol zvrhnutý za pomoci medzinárodnej intervencie napriek zanechania programu zbraní hromadného ničenia.23 Irán sa v rozpore so zmluvou NPT usiluje získať jadrovú zbraň, kata-

strofický prostriedok spôsobujúci obrovské ľudské utrpenie a materiálne škody.

Irán vlastniaci jadrové zbrane by spôsobil pád celého neproliferačného režimu NPT a môže odštartovať preteky v jadrovom zbrojení s možnými tragickými následkami pre celé ľudstvo.

Irán v súčasnosti predstavuje hrozbu pre medzinárodný mier a bezpečnosť.24 Slovo na záver Problematika nešírenia jadrových zbraní a jadrového odzbrojenia by mala zohrávať primárnu úlohu vo všetkých debatách o medzinárodnej bezpečnosti. Katastrofické následky na materiálnych statkoch, životnom prostredí a predovšetkým na ľudskom potenciáli spôsobené prípadným použitím jadrovej bomby nemôžu zostávať nepovšimnuté. Obavy z ohrozenia životných štátnych záujmov a snaha o získanie silnejšej medzinárodnej pozície by nemali byť uprednostnené pred ochranou ľudského života ako základného poslania každého štátu, a rovnako tak celého medzinárodného spoločenstva. Jadrové zbrane nerozlišujú a nedávajú možnosť výberu. Je preto nevyhnutné zabrániť ich ďalšiemu šíreniu a vyvinúť maximálne úsilie k ich absolútnej eliminácii.

Svet bez jadrových zbraní nie je ilúziou. Na ceste k jeho dosiahnutiu sa však medzinárodné spoločenstvo musí zjednotiť v odpovedi na otázku, či predpokladom bezpečnosti a mieru je jadrové odzbrojenie alebo k likvidácii jadrového arzenálu možno pristúpiť až v okamihu absencie hrozieb pre vzájomnú mierovú existenciu štátov. Dovtedy však jadrové zbrane ako prostriedok odstrašenia potenciálneho agresora za podmienky nerozširovania klubu jadrových veľmocí a súčasne s prijatím záväzku o ich prvom nepoužití, majú svoje opodstatnenie.

__________________________________________________ 19 The United Nations Security Council. S/RES/1696 (2006). Non-proliferation. July 31, 2006. [online]. [cit. 2013.03.04]. Dostupné na internete: < http://www.un.org/ga/search/ view_doc.asp?symbol=S/RES/1696(2006) >.

20 Ide o nasledovné rezolúcie: rezolúcia BR OSN č. 1737 (2006), č. 1747 (2007), č. 1803 (2008), č. 1835 (2008).

21 AMUZEGAR, J. Adjusting to Sanctions. In: ROSE, G. TEPPERMAN, J. 2012. Iran and the Bomb. Solving the Persian Puzzle. New York : Council on Foreign Relations, 2012. p. 26.

22 JERVIS, R. Getting to Yes with Iran. The Challenges of Coercive Diplomacy. In: FOREIGN AFFAIRS. January/ February 2013. Volume 92, Number 1. p. 109.

23 Ibidem, p. 113.

24 V roku 1992 prezident BR OSN konštatoval, že absencia vojny a ozbrojených konfliktov medzi štátmi ešte nezabezpečuje medzinárodný mier a bezpečnosť. Ako ďalej zdôraznil, nevojenské zdroje nestability v ekonomickej, sociálnej, humanitárnej a ekologickej oblasti sa stali hrozbami pre mier a bezpečnosť. Podľa CRAWFORD, J. 2012. Brownlie‘s Principles of Public International Law. 8th edition. Oxford : Oxford University Press, 2012. p. 760.

Daniel Arbet, študent 1. ročníka denného magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, zaujíma sa o medzinárodné právo, medzinárodné vzťahy a bezpečnosť, Blízky východ a Izrael

Slovenské rádiá, slovenská hudba?!* * článok recenzoval JUDr. Peter Varga, PhD., ktorý pôsobí na Katedre medzinárodného práva a európskeho práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

Situácia v slovenskom rádiovom éteri je už dlhodobo veľmi zlá a nepriaznivá pre domácu produkciu hudby, ktorá je málo hraná, odmietaná a neželaná. Väčšina komerčných rádií hrá vyše 90 percent prevažne americko-anglickej produkcie a k nej najmä staršie osvedčené slovenské hity.

Preto občianske združenie „Iniciatíva za hranosť slovenskej hudby“ požaduje zákon 40 percentnej hranosti domácej produkcie v slovenskom rádiovom éteri a na verejných priestranstvách. Piesne by mali mať prirodzený priestor vo vysielaní komerčných rádií v éteri Slovenskej republiky, tak ako je tomu vo väčšine krajín Európy a ostatného sveta, kde domáce piesne majú svoj priestor v rádiovom éteri a pre občanov týchto krajín je to samozrejmosťou.1 Takýto je súčasný stav a hlavná idea tohto

občianskeho združenia, ktorou sa snažia zmeniť situáciu na slovenskej hudobnej scéne prostredníctvom akejsi formy štátneho donútenia. Mal im k tomu dopomôcť návrh zákona, ktorý však jeho navrhovateľ vzal späť 26. marca 2013. Problém je však stále aktuálny a z mnohých pohľadov nedoriešený.

Navrhovaný §27 b (1), ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov, definoval pôvodné hudobné dielo v slovenskom jazyku ako hudobné dielo s textom, vytvorené v slovenskom jazyku v ktoromkoľvek štáte bez ohľadu na to, z ktorého štátu pochádza autor diela alebo producent diela alebo ich zamestna-

__________________________________________________ 1 Iniciatíva za slovenskú hudbu. [online]. [cit. 2013.25.03.]. Dostupné na internete: http://www.iniciativazaslovenskuhudbu.sk/index.php 2 Návrh zákona ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov.

Parlamentná tlač 388.

CORPUS DELICTI 5/2013

15

články nec.2 Počas iniciatív o zvýšenie hranosti slovenskej hudby sa viedli diskusie, ako zvoliť kritériá podmieňujúce sledovaný cieľ. Pôjde o dielo nahrané na Slovensku? Musí byť autor alebo interpret hudobnej skladby Slovák od narodenia, štátny občan, alebo len fyzická osoba žijúca či zdržiavajúca sa na území Slovenskej republiky? Postačuje, ak bude Slovákom len spevák, či skladateľ, alebo obaja? Z týchto návrhov neprešiel žiaden, predsa len, zákon sleduje cieľ a tým je, aby slovenský poslucháč počúval rodnú reč. Tento zámer aspoň vyplýva z vyššie uvedenej definície. Ale zamyslime sa, skutočne záleží až tak veľmi na jazyku?

Národná rada Slovenskej republiky, vychádzajúc z toho, že „štátny jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a v právach na území Slovenskej republiky“, prijala zákon č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1996.3 Myslia si vari iniciátori myšlienky oživenia slovenskej hudobnej scény, ktorá sa pretavila do návrhu zákona, že slovenský jazyk na základe tejto myšlienky treba presadzovať až do takej miery? Nemalo by ísť skôr o zlepšenie podmienok pre slovenských interpretov, ktorí sú ukracovaní o možnosť presadiť sa z dôvodu uprednostňovania zahraničnej hudby? A hlavne, akú úlohu v tom zohráva štát a prečo?

Je mnoho názorov, že nespokojní interpreti sa majú obrátiť na štát, aby zákonným spôsobom prinútil rádiá k zmene. „Spamätať sa musí štát – veď éter je majetok štátu! Štát je prenajímateľ, a nie cenzor! Prenajíma licencie a je na ňom, aké podmienky prenájmu si určí. On prvý mal už dávno zasiahnuť a nebáť sa demagógie, ktorá nivelizuje jeho význam, a už dávno mal prijať rozumné a vyvážené opatrenia, ktoré nikoho nepoškodzujú,“ myslí si známy textár, ktorý spolu s ďalšími výraznými osobnosťami zastupuje muzikantskú obec, ktorej záleží na podpore domácej tvorby.4 Podľa starších štatistík je až 90 % chránených autorov pod hranicou priemerného zárobku na Slovensku. V Európskej únii je tzv. kreatívny priemysel tretí či štvrtý najlepšie prosperujúci, viac ako chemický a farmaceutický. Smernice EÚ o ochrane domácej tvorby zabezpečujú množstvo šancí na prácu všade vo svete tzv. kreatívneho priemyslu.

Veľa našich talentov kvôli prístupu rádií prichádza nie o nejaké veľké zárobky, ale o nevyhnutnú obživu. Je štát ten, kto by to mal zmeniť, alebo by malo byť všetko ponechané len na prirodzenú konkurenciu trhu?

V dôvodovej správe k navrhovanému zákonu sa uvádza: Cieľom predkladaného návrhu zákona je podpora pôvodných hudobných diel v slovenskom jazyku, podpora nových autorov a novej tvorby takýchto diel vo vysielaní rozhlasovej programovej služby prostredníctvom zavedenia pravidiel v podobe progresívnych kvót a súvisiacich mechanizmov kontroly a sankcií, ktoré plne rešpektujú platné medzinárodné pravidlá a zaužívané štandardy a čerpajú inšpiráciu z dlhodobej praxe používania kvót a iných obdobných mechanizmov podpory pluralizmu a slobody prejavu, ako aj kultúrnej a jazykovej diverzity v iných štátoch, vrátane členských štátov Európskej únie.5 Niet pochýb, že inšpirácia z iných štátov hrá veľkú rolu v pokroku a rozvoji krajiny, no mal by sa zohľadniť aj fakt, že pre každú krajinu nie je vždy najlepšie a priori to, čo funguje v iných štátoch. Podobný zákon ako vyššie zmienený návrh zákona poslanca Jozefa Viskupiča, bol prijatý napríklad v Kanade, kde majú 4 kritériá, z ktorých dielo musí spĺňať dve, aby bolo uznané za kanadské. Hudba musí byť skomponovaná Kanaďanom, text alebo hudba musí byť interpretovaná Kanaďanom, nahrávka musí byť vyrobená v Kanade alebo text musí byť napísaný Kanaďanom. Nie v „kanadštine“.

Tak prečo nútiť Slovákov, aby písali slovenské texty alebo texty vôbec?

Na základe predloženého návrhu zákona môžeme do kategórie znevý-

hodňovaných zaradiť slovenských interpretov píšucich napríklad anglické texty, či umelcov, ktorí komponujú inštrumentálnu hudbu. Ich šanca presadiť sa je teda neporovnateľná s tými, ktorí píšu slovenské texty. Možno tu hovoriť dokonca o diskriminácii, ktorá je synonymom neopodstatneného znevýhodňovania alebo obmedzovania jednotlivej osoby či skupiny osôb. Znamená nerešpektovanie rozmanitosti a ľuďom aj spoločnosti bráni využívať ich potenciál. Ako príklad nám poslúži úspech našich umelcov v zahraničí. Napríklad v Spojených štátoch amerických hrajú Štátnu filharmóniu Košice, Juraja Bartoša či Vladimíra Godára, z čoho hudba dvoch z nich je bez textu a ten tretí píše v latinčine, hebrejčine, či babylončine.6 Keďže antidiskriminačný zákon vymedzuje výpočet dôvodov demonštratívne,7 môžeme medzi ne zahrnúť aj jazyk. Záber tohto zákona a rozsah ním garantovanej ochrany pred diskrimináciou je dokonca širší ako v prípade smerníc Európskej únie, upravujúcich danú problematiku.

Ako je to s rovnosťou pre domácich a zahraničných interpretov? Podľa plánovanej zákonnej úpravy by mnohé kvalitné slovenské kapely nemuseli zanikať z dôvodu, že sa nedokázali presadiť a hlavne uživiť. V súčasnosti je playlist rádia koncipovaný na základe preferencii poslucháčov.

Povedzme, že si vyberú 90% zahraničnej a 10% slovenskej hudby. Ak by bol prijatý navrhovaný zákon, by bolo tých 20 percentuálnych bodov slovenskej hudby zvýhodnených na úkor 20 percentuálnych bodov zahraničnej hudby. Z praktického hľadiska by to bolo možné. Referenčná kvóta najmenej 30%, ktorú by mali všetci vysielatelia dosiahnuť najneskôr v roku 2016 vychádza z verejne dostupných informácií, podľa ktorých verejnoprávny rozhlasový vysielateľ na Slovensku už v súčasnosti túto kvótu spĺňa, čo preukazuje, že podiel 30% je možné v praxi obsahovo naplniť.

Na druhej strane, je to diskriminačné v tom, že by sa nerovnako zaobchádzalo s dielami zo SR a s dielami z iných krajín EÚ, resp. mimo EÚ. To, že je dielo zo Slovenska, by ho zvýhodnilo oproti zahraničnému, pretože kvôli tejto kvóte by nastala situácia, že kvalitnejšie zahraničné diela by neboli hrané na úkor menej kvalitných slovenských. Zvýšila by sa teda hranosť týchto národných diel, ale asi by to nemalo výrazný vplyv na počúvanosť. Veď keby Slováci chceli počúvať slovenskú hudbu, asi by situácia v rádiách vyzerala inak, ako napríklad v Českej republike alebo v Nemecku, kde na svoju hudbu nedajú dopustiť. Ťažko však povedať, či treba viniť nekvalitu našej hudby alebo nezáujem občanov. Občanov, ktorí si zjavne dostatočne nevážia stáročnú snahu našich predkov o vlastnú kultúru, keď s otvoreným náručím vítajú tú cudziu, ktorej sme sa kedysi tak bránili.

Poslanec hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti Jozef Viskupič stiahol pred hlasovaním svoj návrh zákona o vysielaní a retransmisii, ktorý podporuje tvorbu slovenských hudobníkov. „Svoj návrh zákona o vysielaní a retransmisii som predložil, lebo som presvedčený, že naša kultúra potrebuje rovnakú podporu a ochranu, akú má v iných európskych krajinách.

Rovnako si nemyslím, že je správne, že nám ročne väčšina peňazí, ktoré odvádzame do autorských zväzov uteká do zahraničia,“ tvrdí Viskupič.

Keďže ale nechce hľadanie riešenia zablokovať na pol roka tým, že jeho návrh nenájde podporu väčšiny poslancov, svoj návrh zákona sťahuje. „Verím, že diskusia o hľadaní riešenia bude naďalej pokračovať v konštruktívnej rovine, sám budem jej aktívnym účastníkom a organizátorom. Zároveň budem bojovať aj za legislatívny rámec, ktorý vysielateľom vytvorí priestor na podporu pôvodnej slovenskej tvorby,“ dodal.8 Privítali by sme podobný zákon znova niekedy v budúcnosti? Mohol by dosiahnuť rovnaké zaobchádzanie v spoločnosti, aspoň v tej našej. Starogrécky filozof Aristoteles definoval rovnosť ako zaobchádzanie s rovnakými prípadmi podobne a s nerovnakými prípadmi rôzne, v závislosti od povahy. Otázne je, na akú úroveň staviame domácu hudbu v porovnaní s tou zahraničnou. Naskytá sa praktický problém, čo všetko možno požado-

__________________________________________________ 3 BRöSTL, A. et al. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, 2010. 77s.

4 PETERAJ. K. Muzikanti sa hnevajú na rádiá, problém je inde. [online]. [cit. 2013.13.04.]. Dostupné na internete: http://zivot.azet.sk/clanok/13236/kamil-peteraj-muzikanti-sahnevaju-na-radia-problem-je-inde.html 5 Dôvodová správa k Návrhu zákona ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov. Parlamentná tlač 388.

6 BREINER, P. Kvóty sú nutné, ale na poslancov. [online]. [cit. 2013.09.04.]. Dostupné na internete: http://komentare.sme.sk/c/6700724/kvoty-su-nutne-ale-na-poslancov.

7 Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v znení neskorších predpisov 8 OĽaNO: Poslanec Viskupič stiahol svoj návrh na podporu domácej tvorby. [online]. [cit. 2013.13.04.]. Dostupné na internete: http://obycajniludia.sk/poslanec-viskupic-stiaholsvoj-navrh-na-podporu-domacej-tvorby/?fb_action_ids=10200899514078125&fb_action_types=og.likes&fb_source=aggregation&fb_aggregation_id=288381481237582

16

CORPUS DELICTI 5/2013

články vať na dosiahnutie rovnosti? Komplexné riešenie bolo pre tentokrát odložené, možno sa dočkáme lepšieho návrhu zákona, ktorý slovenskej hudbe pomôže. A možno si bude musieť pomôcť sama. Alebo jej pomôžeme my?

Monika Martišková, študentka 2. ročníka denného bakalárskeho štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, pracuje na pozícii právneho asistenta v advokátskej kancelárii, zaujíma sa o filozofiu a teóriu práva, taktiež aj o ústavné právo

Použité pramene: BRöSTL, A. et al. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, 2010. 77s.

Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v znení neskorších predpisov Návrh zákona ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov. Parlamentná tlač 388.

Iniciatíva za slovenskú hudbu. [online]. [cit. 2013.25.03.]. Dostupné na internete: http://www.iniciativazaslovenskuhudbu.sk/index.php PETERAJ. K. Muzikanti sa hnevajú na rádiá, problém je inde. [online]. [cit. 2013.13.04.]. Dostupné na internete: http://zivot.azet.sk/clanok/13236/kamil-peterajmuzikanti-sa-hnevaju-na-radia-problem-je-inde.html BREINER, P. Kvóty sú nutné, ale na poslancov. [online]. [cit. 2013.09.04.]. Dostupné na internete: http://komentare.sme.sk/c/6700724/kvoty-su-nutne-ale-na-poslancov.html#ixzz2Q0j0BZ9u OĽaNO: Poslanec Viskupič stiahol svoj návrh na podporu domácej tvorby. [online]. [cit. 2013.13.04.]. Dostupné na internete: http://obycajniludia.sk/poslanec-viskupic-stiahol-svoj-navrh-na-podporu-domacej-tvorby/?fb_action_ids=10200899514078125&fb_action_types=og.likes&fb_source=aggregation&fb_aggregation_ id=288381481237582

Lúpež a trest* * článok recenzovala doc. JUDr. Darina Mašľanyová CSc., ktorá je docentkou v odbore bezpečnostné služby a pôsobí na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, je autorkou mnohých vedeckých a odborných štúdií, článkov, učebných pomôcok, učebníc a monografií, profesijne sa zameriava najmä na problematiku trestného práva hmotného, každoročne sa aktívne zúčastňuje medzinárodných vedeckých konferencií, výstupy ktorých vychádzajú v recenzovaných zborníkoch

Lúpež patrí nielen v súčasnosti, ale aj po celú históriu trestného zákonodarstva a kriminálnej praxe, medzi najviac frekventované trestné činy.

Už v starovekom Aténskom mestskom štáte sa vyskytovali konania, ktoré ohrozovali jednak vlastníctvo, ako aj osobnú slobodu a zároveň pokusy zákonodarcu o ich systémové riešenie a sankcionovanie na tú dobu príznačnými trestami.1 Modernejšia doba nepriniesla výrazné zmeny do konštrukcie základnej skutkovej podstaty trestného činu lúpeže a od prijatia Trestného zákona č. 86/1950 Zb. sa jej obsah výraznejšie nezmenil ani rekodifikáciou Trestným zákonom č. 140/1961 Zb., ani najnovším Trestným zákonom č. 300/2005 Z.z.. Rozdiel predstavovali v každom z týchto kódexov iba trestné sadzby ustanovené za spáchanie tohto trestného činu a taktiež jej zaradenie v príslušných hlavách osobitnej časti vymenovaných trestných zákonov, čo je však vzhľadom na štátny režim a politické pomery panujúce v rokoch 1948 - 1989 pochopiteľné.2 V tomto článku som sa zameral na platnú a účinnú právnu úpravu tohto trestného činu, ktorá vyvoláva viaceré otázky najmä vo vzťahu k súčasnej praxi a taktiež k primárnemu úmyslu zákonodarcu pri rekodifikácii trestného práva.

Analýza základnej skutkovej podstaty trestného činu lúpeže Ako už bolo načrtnuté, skutková podstata trestného činu lúpeže je upravená v § 188 druhej hlavy prvého dielu osobitnej časti Trestného zákona, označenej ako trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti.

Podľa tohto ustanovenia: „Kto proti inému použije násilie, alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.“3

Objektívna stránka trestného činu lúpeže teda predpokladá použitie násilia alebo hrozbu bezprostredného násilia za prítomnosti úmyslu zmocniť sa cudzej veci. Čo treba rozumieť pod pojmom ,,použitie násilia“ zákonodarca explicitne definuje vo výkladových pojmoch v § 122 ods.

7 Trestného zákona, v ktorom je ustanovené, že trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na spáchanie trestného činu fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby (napr. priamy úder päsťou do tváre), alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou (napr. nepozorované nasypanie silných sedatív do nápoja obete), alebo ak páchateľ použije násilie proti veci iného. V tretej alternatíve sa predpokladá určitý vzťah obete k napádanej veci a útok páchateľa je možné vnímať ako spôsob nátlaku na obeť, aby niečo konala, alebo nekonala podľa vôle páchateľa. Môže ísť napr. o útok na domáce zviera, drahé motorové vozidlo, alebo inú vec, ktorej zničenie bude znamenať pre obeť určitú materiálnu alebo psychickú ujmu. Treba však pripomenúť, že „neočakávané vytrhnutie veci z ruky nie je ešte násilím v zmysle § 188 TZ, a preto privlastnenie si cudzej veci tým, že sa jej páchateľ zmocní týmto spôsobom, ešte nie je lúpežou podľa § 188 TZ. Za násilie v zmysle § 188 TZ by však už bolo potrebné považovať také počínanie páchateľa, pri ktorom páchateľ prekonáva odpor napadnutého, napr. tým, že vecou myká.“4 Pod hrozbou bezprostredného násilia je potrebné rozumieť hrozbu bezprostredného fyzického násilia, pričom z hrozby vyplýva, že násilie bude použité ihneď a v rýchlom časovom slede po tejto hrozbe, resp. v prípade nesplnenia požiadavky páchateľa.5 Treba pripomenúť, že násilné konania, či už priame fyzické alebo psychické, ako aj hrozby použitia fyzického násilia patria k typickým súčastiam objektívnych stránok v rámci

__________________________________________________ 1 Bližšie pozri IVOR, J. a kol. 2010. Trestné právo hmotné : Všeobecná časť. 2.vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010. 9 s. ISBN 978-80-8078-308-2.

2 V Trestnom zákone z roku 1950 je tento trestný čin zaradený do prvého dielu siedmej hlavy osobitnej časti Trestného zákona označenej ako trestné činy proti slobode a dôstojnosti človeka a v Trestnom zákone z roku 1961 dokonca až do prvého oddielu ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného zákona, nesúc rovnaké pomenovanie ako dnešná druhá hlava osobitnej časti Trestného zákona, trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti.

3 § 188 ods. 1 Trestného zákona.

4 Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 1 To 121/71 z dňa 23.09.1971 (upravené znenie).

5 Porovnaj BURDA, E. a kol. 2010. Trestný zákon : Všeobecná časť, komentár, 1. diel. Praha : C.H.Beck, 2010. 1038 s. ISBN 879-80-7400-324-0

CORPUS DELICTI 5/2013

17

články druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona.

Aby mohlo byť určité konanie kvalifikované ako trestný čin lúpeže a na základe toho vyvodená trestná zodpovednosť voči jeho páchateľovi, je nutné páchateľovi dokázať nielen použitie násilia alebo hrozby bezprostredného násilia, ale taktiež je conditio sine qua non aj prítomnosť úmyslu zmocniť sa určitej veci6, ktorá páchateľovi nepatrí. Subjektívna stránka preto predpokladá úmyselné zavinenie, ktoré je zamerané nielen na použitie násilia alebo hrozby bezprostredného násilia, ale zároveň musí úmysel páchateľa smerovať k zmocneniu sa cudzej veci. Páchateľom možno rozumieť kohokoľvek a zákon neurčuje žiaden špeciálny, ani konkrétny subjekt.

Je však potrebné poukázať na základný problém, ktorý v rámci tohto zákonného vymedzenia vyvstáva, a tým je nešpecifikovanie výšky škody, ktorá je trestným činom spôsobená. Nakoľko v § 188 ods. 1 Trestného zákona nie je expressis verbis podmienkou na vyvodenie trestnej zodpovednosti spôsobenie škody, ustanovenie § 125 ods. 2 Trestného zákona, určujúce, že škoda musí byť aspoň malá (suma prevyšujúca 266 eur) sa nepoužije. Ad absurdum, môže teda dôjsť k situácii, keď je prostredníctvom použitia fyzického násilia malej intenzity (napr. drobné postrčenie) odcudzená vec veľmi nízkej hodnoty napr. škatuľka cigariet a tento skutok už zakladá trestnú zodpovednosť páchateľa za spáchanie trestného činu lúpeže. Tento neprimerane prísny trestný postih, vyjadrený trestnom sadzbou vo forme odňatia slobody na tri roky až osem rokov je navyše stupňovaný aj jeho samotnou kategorizáciou a implikácií z nej vyplývajúcich. Podľa § 11 ods. 1 Trestného zákona ide totiž o zločin, s poukazom na požiadavku úmyselného zavinenia a na trestnú sadzbu za jeho spáchanie, ktorej horná hranica presahuje 5 rokov. Tento fakt vylučuje aj aplikáciu niektorých pre páchateľa zmierňujúcich ustanovení, či už Trestného zákona, ako aj Trestného poriadku. Na jednej strane analýzou objektov tohto trestného činu, najmä v kontexte jeho zaradenia do druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona, je zrejmé, že primárnym záujmom, ktorý toto ustanovenie chráni, je osobná sloboda ako sloboda rozhodovania, ktorá môže byť násilným konaním páchateľa značne obmedzená, na druhej strane je však podľa názorov odbornej verejnosti rovnocenným objektom aj vlastníctvo, resp. majetok, ktorého sa chce páchateľ zmocniť.7 Napriek tomu však, podľa výkladu Najvyššieho súdu ČSR, „okolnosť, že trestným činom lúpeže nevznikla poškodenému žiadna majetková škoda, nie je rozhodujúcim kritériom pre posúdenie stupňa nebezpečnosti (dnes závažnosti) činu páchateľa pre spoločnosť.“8 Dnes však závažnosť tohto činu nie je rozhodujúcim kritériom pre posúdenie trestnej zodpovednosti, čomu je v nasledujúcom výklade venovaná väčšia pozornosť.

Neprimeraná prísnosť zákona a možnosti jej zmiernenia V uvedenom prípade sa javí ako potrebné nájsť konkrétnu zákonnú alternatívu na redukciu striktnej a prísnej aplikácie tohto ustanovenia.

Tieto alternatívy som pochopiteľne hľadal nielen v Trestnom zákone, ale z dôvodu ich vzájomnej symbiózy aj v Trestnom poriadku. Podľa mojich zistení však faktom ostáva, že oba tieto kódexy požadovanú platformu pre riešenie problému neobsahujú.

Z pohľadu Trestného zákona je vylúčená aplikácia inštitútu upustenia od potrestania podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona, z dôvodu jej väzby na spáchanie prečinu. Rovnako z toho istého dôvodu nemožno uplatniť materiálny korektív uvedený v § 10 ods. 2 Trestného zákona, ktorý tvorí akúsi hypotetickú základnú hranicu medzi priestupkami a inými deliktami a trestnými činmi. Aplikáciu zmierňujúcich inštitútov Trestného zákona možno ipso iure nivelizovať iba na inštitút mimoriadneho zníženia trestu, kedy súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa môže uložiť páchateľovi trest pod dolnú hranicu zákonom ustanoveného trestu. Napriek tomu však k reálnemu potrestaniu páchateľa dochádza a v dôsledku formálneho chápania trestného činu je aj za tento banálny, nepatrne závažný skutok, (pochopiteľne uvažujem v intenciách vyššie načrtnutého prípadu) páchateľ povinný vykonať súdom nariadený trest.

Trestný poriadok v tejto veci taktiež z dôvodu kategorizácie trestného činu lúpeže ako zločinu, neumožňuje zákonné uplatnenie niektorých odklonov v prípravnom konaní, akými v danom prípade môžu byť podmie-

nečné zastavenie trestného stíhania či zmier. V rámci preskúmania obžaloby sudcom, ani v konaní pred súdom taktiež nemožno nájsť dostatočný prostriedok na obmedzenie prísnosti tohto trestného činu. Na zhrnutie možno uviesť, že aj v prípade vyššie uvedeného skutku sú orgány činné v trestnom konaní povinné vec riadne prejednať, a to prostredníctvom inštitútu vyšetrovania, čím sa predĺži aj čas celého trestného konania. Prokurátor je v zmysle § 2 ods. 5 druhej vety Trestného poriadku povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, ergo aj v tomto prípade je z dôvodu absencie relevantných odklonných ustanovení povinný podať obžalobu a súd je ex offo povinný rozhodnúť na hlavnom pojednávaní o vine a treste obžalovaného.

Celý uvedený právny stav je preto podľa môjho názoru v značnom rozpore s primárnymi cieľmi rekodifikácie, ktorými boli dekriminalizácia a depenalizácia trestného práva. Podľa dôvodovej správy k prijatiu Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. si rekodifikácia okrem iného dávala za cieľ vytvoriť podmienky na realizáciu trestnej politiky demokratickej spoločnosti založenej na princípoch humanizmu, ktorá by zároveň garantovala primeranú satisfakciu obetiam trestných činov a smerovala by k sociálnej reintegrácii páchateľov, ako aj vytvorenie strategickej tendencie na perspektívnu dekrimininalizáciu a depenalizáciu Trestného zákona v prípade menej závažných protispoločenských konaní pri súčasnom rešpektovaní ochrany spoločnosti represívnymi opatreniami v oblastiach jej najväčšieho ohrozenia.9 Obávam sa však, že aj v zmysle uvedeného ostali tieto idey iba na papieri a právna realita je úplne odlišná. Trestný zákon bol doteraz 18-krát novelizovaný, pričom novely väčšinou zavádzali nové skutkové podstaty trestných činov a ďalej kriminalizovali viaceré konania. Navyše, stojí za úvahu aj zamyslenie sa nad niektorými dlhodobo stabilnými skutkovými podstatami, medzi ktoré patrí aj mnou analyzovaný trestný čin lúpeže, ktoré evidentne potrebujú zmenu, alebo minimálne akcentujú naliehavosť nových inštitútov, či už Trestného zákona, alebo Trestného poriadku, ktoré umožnia ich neprimeranú prísnosť zmierniť.

Porovnanie s inými trestnoprávnymi a správno-právnymi ustanoveniami V súčasnom Trestnom zákone sa stretávame s viacerými ustanoveniami, ktoré možno pri opomenutí určitých skutočností ľahko zamieňať s lúpežou a následne takéto skutky nesprávne právne kvalifikovať. Najtypickejším príkladom je komparácia s trestným činom vydierania uvedenom v § 189 Trestného zákona. Základným znakom diferencujúcim tieto trestné činy je okrem trestných sadzieb predovšetkým ich objektívna stránka. V praxi totiž často dochádza k problému stierať rozdiel medzi konaním, ktoré za použitia násilia núti niekoho, aby mu dal určitú vec. Ak syntetizujeme takéto konanie z objektívnej stránky vydierania, je očividné, že takýto skutok by mohol nápadne pripomínať naplnenie skutkovej podstaty trestného činu lúpeže. V tomto prípade je určujúcim kritériom vlastníctvo veci, ktorá je násilným konaním vymáhaná. V prípade, že táto vec nepatrí páchateľovi, ako už bolo uvedené, pôjde o trestný čin lúpeže. Ak však táto vec patrí páchateľovi, pričom však táto vec je z určitého dôvodu (napr. pôžička, zádržné právo) v dočasnej dispozícii obete a páchateľ násilím núti obeť, aby mu bola táto vec vydaná, toto konanie napĺňa znaky skutkovej podstaty vydierania. Jednočinný súbeh týchto trestných činov je na základe týchto charakteristík vylúčený. Ďalším praktickým problémom, ktorý sa často vyskytuje, je zamieňanie trestného činu lúpeže a trestného činu krádeže podľa § 212 ods.

2 písm. b) Trestného zákona. V tomto prípade je rozlišujúcim kritériom časová postupnosť definujúca, kedy k násilnému konaniu došlo. Pri lúpeži násilie, alebo hrozba bezprostredného násilia predchádza zmocneniu sa cudzej veci (resp. samotné použitie násilia, alebo hrozby bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže, bez ohľadu na to, či sa páchateľovi skutočne podarí zmocniť tejto veci), teda ex ante. Naopak, v prípade krádeže je násilie alebo hrozba bezprostredného násilia konanie prítomná až ex post, po zmocnení sa cudzej veci, pričom násilie alebo hrozba bezprostredného násilia predstavuje prostriedok na uchovanie si tejto ukradnutej veci.

Nakoľko pre trestný čin lúpeže je typickým znakom použitie násilia,

__________________________________________________ 7 Porovnaj MAŠĽANYOVÁ, D. a kol. 2011. Trestné právo hmotné : Všeobecná a osobitná časť. Plzeň : Aleš Čeněk, 2011. 231 s. ISBN 978-80-7380-338-5.

8 Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR pod sp.zn. 3 Tz 56/64 z dňa 25.11.1964.

9 Porovnaj Dôvodová správa k Trestnému zákonu č.300/2005 Z.z.

18

CORPUS DELICTI 5/2013

články resp. jeho bezprostrednej hrozby, často sa môže v praxi stať, že dôsledkom použitia tohto násilia je nielen majetková ujma v podobe odcudzenej veci, ale taktiež ujma na zdraví. Trestný zákon v prvej hlave osobitnej časti Trestného zákona zakotvuje jednotlivé skutkové podstaty trestných činov ublíženia na zdraví (§ 155 - § 158 Trestného zákona), ktoré predpokladajú spôsobenie ublíženia na zdraví či ťažkej ujmy na zdraví, a to úmyselne i z nedbanlivosti. V rámci lúpeže je jednočinný súbeh týchto ustanovení vylúčený v prípade, ak úmysel páchateľa síce smeroval k zmocneniu sa cudzej veci násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia, avšak z nedbanlivosti spôsobí ťažkú ujmu na zdraví. V tom prípade nepôjde o jednočinný súbeh § 188 ods. 1 a § 157 ods. 1, ale iba naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty lúpeže podľa § 188 ods. 3 písm. a) Trestného zákona.

Istú paralelu možno nájsť aj mimo Trestného zákona, a to v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Tento zákon upravuje menej závažné protiprávne konania ako Trestný zákon, avšak práve mierou závažnosti sa líšia niektoré ich veľmi podobné ustanovenia. Konkrétne, podľa § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch sa priestupku proti majetku dopustí ten, kto úmyselne spôsobí škodu na cudzom majetku krádežou, spreneverou, podvodom alebo zničením alebo poškodením veci z takého majetku, alebo sa o takéto konanie pokúsi. Základným diferenciačným kritériom je tu výška škody, ktorá musí podľa Trestného zákona prevyšovať sumu 266 eur. Lúpeži sa však okrajovo podobá priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. e) tohto zákona, ktorý predpokladá použitie násilia na vymáhanie majetkových práv alebo práv z nich vyplývajúcich, o ktorých sa domnieva, že mu patria, a to bez vykonateľného rozhodnutia príslušného orgánu. Rozdielom oproti lúpeži je práve vymáhanie majetkových práv, ktoré nemožno stotožniť s pojmom vec v zmysle Trestného zákona, a preto v tomto prípade pôjde „iba“ o priestupok.10 Vyšetrovacia prax Odpoveď na otázku, ako prax rieši tieto miestami drakonické právne postihy, som sa vydal hľadať priamo za vyšetrovateľom Policajného zboru. Na Okresnom riaditeľstve Policajného Zboru v Pezinku mi vyšetrovateľ, ktorý si nepraje byť menovaný, ozrejmil, ako sa niektoré menej závažné skutky, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže, reálne riešia. Vyšetrovateľ uviedol, že tvrdosť Trestného zákona v rámci lúpeže si uvedomujú všetci vyšetrovatelia a prokurátori. Preto sa medzi nimi ako orgánmi činnými v trestnom konaní zaviedla prax, že v prípade, ak je vec, ktorá mala byť násilím odcudzená, veľmi malej hodnoty a následok, ktorý bol spôsobený nie je závažný (teda nedošlo k ujme na zdraví) sa vyšetruje v skrátenom vyšetrovaní pod kvalifikáciou tohto konania ako krádež podľa § 212 ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Podľa vyšetrovateľa je síce takýto postup v rozpore so zákonom, avšak prízvukoval, že ak zákonodarca nedokáže nájsť optimálne riešenie na zmiernenie neúčelnej represie, potom to musí urobiť trestnoprávna prax. Ak je teda takýto skutok vyšetrovaný ako krádež, ide o prečin a aplikácia všetkých vyššie uvedených zmierňujúcich inštitútov je možná. Vyšetrovateľ ďalej zdôraznil veľmi ťažkú dôkaznú situáciu pri objasňovaní trestného činu lúpeže, nakoľko dokázať úmysel páchateľa najmä, ak ide o formu konania, kedy použije hrozbu bezprostredného násilia, je veľmi náročné a veľa páchateľov často skončí nepotrestaných.

Lúpež vo vzťahu k formálnemu a materiálnemu chápaniu trestného činu Keď sa v roku 2006 v rámci nadobudnutia účinnosti Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. zaviedlo formálne chápanie trestného činu, prinieslo to viaceré dôležité zmeny. Zákonodarca síce ponechal závažnosť činu (v minulosti nazývanú nebezpečnosť činu pre spoločnosť) ako dôležité aplikačné kritérium v prípade prečinov v podobe už spomínaného materiálneho korektívu, avšak v prípade zločinov a ich subkategórie obzvlášť závažných zločinov sa začalo uplatňovať ich formálne chápanie.

Prax nemala ďalej skúmať, akú potenciálnu závažnosť má určitý zločin (nakoľko samotné jeho vyjadrenie v Trestnom zákone je garantom jeho závažnosti), ale na základe naplnenia znakov skutkovej podstaty uvedenej v príslušnom ustanovení Trestného zákona nastupuje vyvodenie trestnej

zodpovednosti.

Otáznym však zostáva, či vo vzťahu k lúpeži nespôsobuje formálne chápanie trestného činu neprimeranú tvrdosť. Najvyšší súd Českej socialistickej republiky totiž v minulosti v dôsledku nebezpečnosti činu pre spoločnosť ako materiálneho znaku trestného činu poukázal na možnosť zmiernenia trestného postihu určitého menej závažného konania formálne napĺňajúceho skutkovú podstatu trestného činu lúpeže. Súd konštatoval: „Ak použije páchateľ trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia menšej intenzity, potom táto skutočnosť iba znižuje stupeň nebezpečnosti trestného činu lúpeže pre spoločnosť. Ani výnimočne malá intenzita násilia alebo hrozby bezprostredného násilia nie je dôvodom pre posúdenie konania páchateľa ako trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona.“ Už v minulosti bolo judikované, že lúpež ako predčasne dokonaný trestný čin z formálneho hľadiska nerozlišuje intenzitu násilia alebo hrozby bezprostredného násilia, avšak v tej dobe bolo možné násilie nepatrnej intenzity zohľadniť pri ukladaní trestu.

V zmysle kontinuity formálneho chápania trestného činu, ktoré je dnes účinné vyše 7 rokov, nemá zmysel sa spiatočnícky vracať k materiálnemu chápaniu zločinov. Napriek tomu však považujem za dôležité pri lúpeži formálne diferencovať medzi konaniami s nepatrnou závažnosťou (hoc napĺňajúcimi znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže) a závažnejšími konaniami a myslím si, že spoločenská nebezpečnosť trestného činu za určitých okolností bola v prípade lúpeže spravodlivým prínosom umožňujúcim miernejší trestný postih. Úvahy de lege ferenda Súčasný právny stav nás privádza k jedinej, hoci možno kontroverznej alternatíve. Podľa môjho názoru by minimálne za úvahu stála zmena základnej skutkovej podstaty lúpeže, ktorá by zmenila jej kategorizáciu.

Ak by sa z lúpeže vo svojej základnej skutkovej podstate stal prečin, prostredníctvom dnes funkčných inštitútov hmotného práva, akými sú uvedený materiálny korektív, či upustenie od potrestania a v kombinácii s trestno-procesnými inštitútmi ako zmier, či podmienečné zastavenie trestného stíhania, by sa mohol vytvoriť akýsi „filter“, ktorý by mohol účinne eliminovať postih menej závažných konaní a aspoň na tomto úseku by trestnému právu ponechal jeho zmysel ako ultima ratio.

K samotnej dikcii tejto novej skutkovej podstaty treba pristupovať veľmi opatrne, nakoľko treba vziať do úvahy, že nie všetky konania majú rovnakú závažnosť a mojím úmyslom nie je zavádzať praktickú neaplikovateľnosť skutkovej podstaty lúpeže alebo spôsobiť ukladanie príliš zhovievavých trestov za jej spáchanie. Som si plne vedomý, že konanie, ktoré napáda až dva zákonom chránené záujmy, a to také, ktoré tvoria základ demokratickej spoločnosti, je potrebné sankcionovať, avšak aj v tomto prípade platí, že všetko treba uskutočňovať s mierou.

Mnou navrhovaná zmena § 188 Trestného zákona by vyzerala nasledovne: § 188 Lúpež (1) Kto proti inému použije hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, potrestá sa odňatím slobody na dva až päť rokov.

(2) Odňatím slobody na tri až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak použije násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci.

V takejto základnej skutkovej podstate segregujem tzv. drobné lúpeže od tých závažnejších, a to práve kritériom použitia násilia alebo jeho hrozby. Zvyšné okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby v kvalifikovaných skutkových podstatách zostávajú nezmenené. Je zrejmé, že podľa takto rozdelenej inak alternatívnej objektívnej stránky bude táto zmena schopná eliminovať aspoň niektoré z jednoduchých prípadov, kedy by bol páchateľ príliš prísne potrestaný.

Záver Čo je teda zmyslom tejto novej úpravy? Základným zámerom je tvorba oportunity pre orgány činné v trestnom konaní. Podľa môjho názoru súčasná právna úprava trestného činu lúpeže nad primeranú mieru zväzuje policajta a prokurátora, ktorí sú nútení plne rozvinúť celú sieť trestného konania aj voči konaniam, ktoré svojou závažnosťou sotva presahujú

__________________________________________________ 10 Bližšie pozri § 130 ods. 1,2 Trestného zákona.

CORPUS DELICTI 5/2013

19

články Roman Klempa, študent 2. ročníka denného magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave

úroveň priestupku. Ako som už uviedol, prax si už hľadá v tomto smere kľučky ako túto situáciu riešiť, pričom tento prístup je jednoznačne v rozpore so zákonom. Mnou navrhovaným jednoduchým krokom, ktorým je transformácia základnej skutkovej podstaty lúpeže na prečin, sa otvárajú nové možnosti pre trestnoprávnu prax v aplikácii odklonov v prípravnom konaní, ako aj pri ukladaní trestov a rovnako tak môže táto zmena môže aspoň na malom poli nastoliť žiadanú spravodlivosť.

Použité pramene: BURDA, E. a kol. 2010. Trestný zákon : Všeobecná časť, komentár, 1. diel. Praha : C.H.Beck, 2010. 1106 s. ISBN 879-80-7400-324-0.

Dôvodová správa k Trestnému zákonu č. 300/2005 Z.z.

IVOR,J. a kol. 2010. Trestné právo hmotné : Všeobecná časť. 2.vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010. 532 s. ISBN 978-80-8078-308-2.

MAŠĽANYOVÁ, D. a kol. 2011. Trestné právo hmotné : Všeobecná a osobitná časť. Plzeň : Aleš Čeněk, 2011. 496 s. ISBN 978-80-7380-338-5.

MAŠĽANYOVÁ, D. 1999. Nebezpečnosť činu pre spoločnosť ako materiálny znak trestného činu. Bratislava : Akadémia Policajného zboru, 1999.

120 s. ISBN 80-8054-100-0.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky pod sp.zn. 7 Tz 13/67 z dňa 25.4.1967 (upravené znenie).

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky pod sp.zn. 7 Tz 57/79 z dňa 14.2.1980.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky pod sp.zn. 3 Tz 56/64 z dňa 25.11.1964.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 1 To 121/71 z dňa 23.09.1971.

Zákon č.300/2005 Z.z. (Trestný zákon) v znení neskorších právnych predpisov.

Zákon č.301/2005 Z.z. (Trestný poriadok) v znení neskorších právnych predpisov.

Zákon č.372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších právnych predpisov.

Zbierka rozhodnutí vo veciach trestných č. 1/1980, str. 14.

Kriminalita a digitálne stopy Počítačová kriminalita Žijeme digitálnu dobu. Masívny rozvoj informačných a komunikačných technológií, ktoré nás sprevádzajú na každom kroku, so sebou neprináša len pozitíva. Existenciu rôznych negatív spojených s používaním týchto technológií nemožno poprieť – napr. ide o sociologické a psychologické dôsledky, akými sú pasívny spôsob trávenia voľného času najmä u mládeže, strata zábran alebo neschopnosť priamej komunikácie zoči-voči. Niektoré negatívne dôsledky však dosahujú takú vysokú mieru spoločenskej nebezpečnosti, že je nutné chrániť spoločnosť pred takýmto konaním prostriedkami ultima ratio – trestnoprávnou represiou.

Počítačovej trestnej činnosti však v podmienkach Slovenskej republiky nie je venovaná patričná pozornosť. V prvom rade si zákonodarca v nedostatočnej miere splnil svoje záväzky, ktoré mu vyplynuli z Dohovoru Rady Európy o počítačovej kriminalite (pre Slovenskú republiku nadobudol účinnosť 1. mája 2008), a tak v zákone č. 300/2005 Z. z., Trestný zákon počítačovú kriminalitu takmer nemáme zakotvenú, až na pár nekoncepčných výnimiek.

Počítačovej kriminalite ako samostatnému celku sa nevenujú ani štatistiky príslušných orgánov (Ministerstva vnútra Slovenskej republiky prostredníctvom Policajného zboru Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky alebo Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky) – preto ani nemôžeme odhadnúť počty a vývoj takejto trestnej činnosti u nás. Väčšina takto páchaných trestných činov spadá pod majetkovú kriminalitu (trestné činy uvedené v IV. hlave zákona č. 300/2005 Z. z., Trestný zákon) alebo hospodársku kriminalitu (najmä trestné činy uvedené v V. hlave zákona č. 300/2005 Z. z., Trestný zákon).

Aj napriek takémuto nepotešujúcemu stavu však môžeme aj v podmienkach Slovenskej republiky hovoriť o počítačovej kriminalite (computer crime) ako separátnej skupine špecifických trestných činov. V zahraničnej literatúre sa pre ňu používajú aj iné pomenovania, napr. kriminalita informačných technológií,

cybercrime, computer-related crime, high-tech crime. Počítače a ich súčasti (mikroprocesory) sa dnes nachádzajú už takmer všade (od hodiniek, cez spotrebiče až po motorové vozidlá), človek je z digitálneho prostredia taký nadšený, že digitalizuje takmer všetko, s čím príde do styku. Z toho dôvodu je vhodnejšie namiesto termínu počítačová kriminalita používať pojem kyberkriminalita (cybercrime) a namiesto pojmu počítač viac generický termín informačno-komunikačné technológie. 1 Vymedzenie rozsahu a obsahu kyberkriminality „nie je jednoznačné, názory v odbornej verejnosti sa rôznia. Všetky definície sa však zhodujú v tom, že je nutné rozlišovať ... tri základné skupiny ...“ kyberkriminality: • „Protiprávne konanie smerujúce k počítaču; v tomto prípade je počítač priamo objektom, resp. cieľom útoku.

• Protiprávne konanie s využitím počítača. V tomto prípade počítač slúži ako nástroj (inštrument) na spáchanie trestného činu alebo ako prostriedok uľahčujúci spáchanie trestného činu.

• Protiprávne konanie, pri ktorom je počítač vedľajším prvkom. V tomto prípade počítač nie je potrebný na spáchanie trestného činu, ale je použitý spôsobom, ktorý je do určitej miery spojený s protiprávnym konaním (napr. vydieračský list bol napísaný na počítači).“ 2 Osobne by som však kyberkriminalitu aj s ohľadom na Dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite delila skôr vzhľadom na objekt konkrétnych trestných činov (t.j. čomu sa poskytuje zakotvením daného trestného činu ochrana), a teda na: - trestné činy proti počítačovým údajom a systémom, - trestné činy týkajúce sa detskej pornografie, - trestné činy porušujúce práva z duševného vlastníctva.

Takéto delenie je podľa môjho názoru vhodnejšie najmä preto, že evokuje konkrétny obsah ochrany pred kyberkriminalitou (a nie príliš abstraktný, ako je to v prípade predchádzajúceho delenia, pri ktorom sa dokonca v konkrétnych prípadoch jednotlivé

__________________________________________________ 1 GŘIVNA, T. – POLČÁK, R. Kyberkriminalita a právo. s. 33.

2 KVĚTOŇ, H. a kol. Prognóza kriminality a jej kontroly v Slovenskej republike. s. 154-155.

20

CORPUS DELICTI 5/2013

články skupiny prelínajú).

Kyberkriminalita má oproti ostaným druhom kriminality svoje špecifiká. Takýto trestný čin možno spáchať v priebehu niekoľkých sekúnd, páchateľ sa nenachádza na mieste činu, poškodený tak často nezaregistruje spáchanie činu. Nástroj na spáchanie trestného činu – počítač alebo inú informačno-komunikačnú technológiu, je možné získať legálnou cestou, takisto nadobudnutie počítačovej gramotnosti je dostupné širokým masám.

Pri kyberkriminalite sa zvyčajne nepoužíva násilie, no škody a straty (nielen finančné) môžu nadobudnúť pre poškodeného katastrofálne rozmery. Kyberkriminalita je do značnej miery diskrétna a pozorujeme veľkú latentnosť (často na nej majú záujem samotné obete). Taktiež odhaľovanie tejto trestnej činnosti je pomerne náročné. 3 Kyberkriminalita sama o sebe je pre kriminalistov ťažkým orieškom. Je páchaná bez fyzickej prítomnosti páchateľa, dištančnou formou (príčinou je všadeprítomnosť počítačov i internetu), takmer bez zanechania stopy. Trvá nanajvýš niekoľko minút – zvyčajne sekundy. Latentnosť je problémom najmä vtedy, pokiaľ sa poškodený (napr. spoločnosť, z ktorej unikli osobné údaje) obáva straty dôveryhodnosti v očiach zákazníkov – preto takúto trestnú činnosť radšej neohlasujú. 4 Výsledok objasňovania takejto trestnej činnosti závisí takmer výlučne od súdnych znalcov z oblasti informačno-komunikačných technológií. Problémom pri vyšetrovaní a hlavne získavaní dôkazov však je aj cezhraničný charakter tejto trestnej činnosti.

Digitálna stopa Práve ona zohráva veľmi významnú a nenahraditeľnú úlohu pri odhaľovaní kyberkriminality a jej páchateľov. „Digitálna stopa, podobne ako klasická stopa, môže poskytnúť dôkaz o prepojení medzi páchateľom a obeťou.“ 5 Za digitálne stopy v širšom ponímaní môžeme považovať dáta, ale aj metadáta (čo sú štruktúrované informácie o dátach), pričom takéto stopy vznikajú pri interakcii užívateľa s akýmkoľvek digitálnym prostredím, či už počítačom, telefónom, ale aj televíziou. 6 V priebehu objasňovania takejto trestnej činnosti sú to aj dôkazné materiály, preto sa označujú aj ako digital evidence (digitálny dôkaz).

Digitálna stopa môže obsahovať jednak rôzne „záznamy o aktivitách tvorené obsahom vyprodukovaným viacerými osobami,“ ako napr. email, elektronický dokument, rôzne správy, a jednak rozličné „záznamy vytvorené automaticky počítačovým systémom bez toho, aby sa na ich vzniku podieľala akákoľvek osoba“, ako napr. logovacie súbory, záznamy o transakciách realizovaných bankomatmi. Môže však ísť aj o zmiešané záznamy. 7 Rak a Porada uvádzajú nasledovné špecifiká digitálnych stôp. 8 Digitálne stopy sú nehmotné a latentné. Majú veľký obsah, no veľmi nízku životnosť, ktorá je determinovaná subjektívnymi faktormi (zdatnejší užívateľ ich môže vymazať či modifikovať, neopatrný používateľ ich zas môže nevedomky zničiť deštrukčnými počítačovými vírusmi).

Prostredie digitálnych stôp sa vyznačuje extrémnou dynamikou, je heterogénne a komplexné, čo spôsobuje jeho nestabilitu a tak aj odlíšiť kriminalisticky relevantné stopy od obrovského množstva bezvýznamných dát nie je jednoduché.

Digitálnu stopu je však možné špecializovanými prostriedkami automaticky identifikovať a spracovať, do určitej miery je možné aj zničené, resp. zahladené stopy reštaurovať. 9 Je tu však jedno ale – a to je najmä finančná (ne)dostupnosť špecializovaných prostriedkov, prostredníctvom ktorých by mohli orgány činné v

trestnom konaní vyhľadávať a zaisťovať digitálne stopy, a tiež vzdelanostná úroveň v oblasti informačno-komunikačných technológií v radoch bežných policajtov. Špecializovanými prostriedkami disponujú len (i keď pochopiteľne) špecializované pracoviská. Na viacerých obvodných oddeleniach majú policajti k dispozícii len nedostatočnú techniku, niektoré kusy ešte z minulého storočia – o novej technike sa im ani nesníva, nehovoriac o tom, že musia šetriť ešte aj na poštovnom (stretla som sa dokonca s prípadom, kedy polícia posielala predvolania na výsluch úplne obyčajným poštovným – t.j. bez akéhokoľvek dôkazu, že bola zásielka odoslaná!).

Bežný radový policajt, ktorý v prvotnom kontakte prijíma a rieši trestné oznámenia, nedisponuje teda týmito špecializovanými prostriedkami, no bohužiaľ musím konštatovať, ani dostatočnými vedomosťami. Preto sa stávajú prípady, kedy takýto policajt odmietol prijať oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchaniu kybernetického trestného činu, a preto sa ani vyšetrovanie takéhoto činu nedostalo pred orgány disponujúce spomínanými špecializovanými prostriedkami. Vzdelanostnú úroveň policajtov však treba riešiť komplexne, nielen s ohľadom na kyberkriminalitu či informačno-komunikačné technológie. Ďalším špecifikom je skutočnosť, že prostredie digitálnych stôp má, ako inak, obrovský geografický rozsah, čo spôsobuje diapazón problémov týkajúcich sa jurisdikcie orgánov jednotlivých krajín. Práve z tohto dôvodu bolo dňa 11. januára 2013 otvorené Európske centrum boja proti počítačovej kriminalite, ktorého cieľom je najmä „byť ústredným miestom poskytovania expertných znalostí, pôsobiť ako centrum operatívnej investigatívnej a forenznej podpory a zároveň prispievať svojou schopnosťou k mobilizovaniu všetkých relevantných zdrojov v členských štátoch EÚ s cieľom zmierňovať a znižovať hrozbu počítačovej trestnej činnosti, nech už pochádza odkiaľkoľvek.“ Páchatelia kyberkriminality „... sú prefíkaní a v používaní nových technológií na trestné účely sú vždy o krok vpred.“ Slovami komisárky Európskej únie pre vnútorné záležitosti Cecilie Malmström, Centrum má napomôcť vyšetrovateľom „byť o čosi prefíkanejšími a zlikvidovať ... náskok“ páchateľov „... vo využívaní týchto technológií, aby ... ich trestnej činnosti pomáhali predchádzať, resp. s ňou bojovať.“ Boj proti kyberkriminalite vzhľadom na neexistenciu hraníc internetu musí byť podľa Troelsa Oertinga (vedúceho Centra) predovšetkým flexibilný a primeraný. Vyšetrovanie kyberkriminality, ktorá sa vymyká hraniciam jednotlivých štátov, „nedokážu úspešným spôsobom realizovať policajné zbory iba jedinej krajiny.“ 10 Centrum v tomto smere môže byť krokom vpred v boji s kyberkriminalitou. No deklarované slová sa musia premeniť na činy, preto si musíme počkať na konkrétne výsledky činnosti Centra.

Zmazať všetky digitálne stopy je prakticky nemožné – najmä ak množstvo z nich zanecháva páchateľ nevedome. Avšak je možné ľahšie takéto stopy zahladiť, zmanipulovať, skresliť, zašifrovať, či naviesť vyšetrovateľa na falošné stopy – preto sú jednoducho spochybniteľné. Práve preto sú dôležité aj akékoľvek ďalšie stopy, či už materiálne (v prípade krádeže a zneužitia osobných údajov prostredníctvom informačno-komunikačných technológií sú to napr. falošné dokumenty, zmluva uzavretá na cudzie meno) alebo vo vedomí človeka (ak ostaneme pri spomenutom prípade, ide napr. o osobu, pred ktorou sa páchateľ vydáva za svoju obeť). 11 Už spomínaná vzdelanostná úroveň spôsobuje problémy aj v súdnej akceptácii digitálnych stôp v právnej praxi. Rak a Porada hovoria o predsudkoch humanitne vzdelaných osôb k dôveryhodnosti digitálnych stôp. Stretávame sa s tým najmä u gene-

__________________________________________________ 3 HOLCR, K. a kol. Kriminológia. s. 352-353.

4 SCHEINOST, M. – KARABEC, Z. Zneužití identity a trestná činnost s tím spojená. s. 9.

5 ŠIMOVČEK, I. a kol. Kriminalistika. s. 376.

6 FISH, T. My digital footprint: a two sided digital business model where your privacy will be someone else‘s business.

7 ŠIMOVČEK, I. a kol. Kriminalistika. s. 376.

8 Ďalej podľa RAK, R. – PORADA, V. Digitální stopy v kriminalistice a forenzních vědách.

9 RAK, R. – PORADA, V. Digitální stopy v kriminalistice a forenzních vědách. s. 16.

10 Európske centrum boja proti počítačovej kriminalite (EC3) od 11. januára otvorené.

11 PORADA, V. a kol. Kriminalistika. s. 516.

CORPUS DELICTI 5/2013

21

články račne starších sudcov, ktorí nemajú, z pochopiteľných dôvodov, dostatočné znalosti problematiky informačno-komunikačných technológií. Avšak „pri dodržiavaní objektívnych vyšetrovacích postupov a nakladaní so získanými digitálnymi stopami sú tieto vierohodným a nespochybniteľným dôkazom o aktivitách, ktoré sa odohrali prostredníctvom danej technológie.“ 12 Riešenie nedôverčivosti možno nájsť jedine v postupnej generačnej obmene v zmysle hesla – starého psa novým kúskom nenaučíš.

orgánom, ktorý znie nasledovne: nie je efektívne riešiť obrovské škody (často finančné, ale nielen tie) ex post, keď je možné účinne a s menšími počiatočnými investíciami predchádzať kyberkriminalite ochranou internetových sietí, alebo aspoň eliminovať škody včasnými, dôkladnými a najmä technicky vyspelými prostriedkami vyšetrovania. Prevencia je však najefektívnejším bojom s akoukoľvek kriminalitou, no bohužiaľ táto téza ešte stále nie je dostatočne pretavená do skutočnosti.

Záverom Kyberkriminalita je v súčasnosti jednou z najzávažnejších foriem trestnej činnosti, a to najmä preto, že sa zo všetkých najrýchlejšie rozvíja – tak, ako samotné informačné a komunikačné technológie, a popri tom za sebou zanecháva nezanedbateľné a stále rastúce škody a straty.

Budúcnosť kriminalistiky vidím jednoznačne v spojení s informačnými a komunikačnými technológiami, a to nielen pri vyšetrovaní kyberkriminality, ale aj v súvislosti s novými spôsobmi vyšetrovania tradičných druhov kriminality.

V tomto článku som sa snažila v krátkosti načrtnúť problémy spojené s digitálnymi stopami. Podstatnou bodkou za týmto stručným ponorom do širokých a ťažko vyčerpateľných vôd kyberkriminality je však môj názor vzhliadajúci ku kompetentným

__________________________________________________ 12 RAK, R. – PORADA, V. Digitální stopy v kriminalistice a forenzních vědách. s. 22.

Naďa Kvaková, študentka 2. ročníka denného magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, okrem funkcie šéfredaktorky Corpus Delicti sa podieľa aj na chode celoslovenského študentského časopisu Legal Point, popri štúdiu zbierala cenné skúsenosti prácou v advokátskej kancelárii a teraz sa intenzívne venuje štúdiu na štátne skúšky, zaujíma sa najmä o ústavné a trestné právo, voľné chvíle vypĺňa umením a prírodou

Použité pramene: GŘIVNA, T. – POLČÁK, R. 2008. Kyberkriminalita a právo. Praha: Auditorium, 2008. 220 s. ISBN 978-80-903786-7-4.

HOLCR, K. kol. 2008. Kriminológia. Bratislava: IURA EDITION, 2008. 403 s. ISBN 978-80-8078-206-1.

KVĚTOŇ, H. a kol. 2008. Prognóza kriminality a jej kontroly v Slovenskej republike. Bratislava: IURA EDITION, 2008. 219 s. ISBN 978-80-8078-240.

PORADA, V. a kol. 2007. Kriminalistika. Bratislava: IURA EDITION, 2007. 604 s. ISBN 978-80-8078-170-5. ŠIMOVČEK, I. a kol. 2011. Kriminalistika. Plzeň: Aleš Čeněk, 2011. 405 s. ISBN 978-80-7380-343-8.

Európske centrum boja proti počítačovej kriminalite (EC3) od 11. januára otvorené. [cit. 2013-03-21]. Dostupné online na: http://europa.eu/rapid/press-release_IP-1313_sk.htm.

FISH, T. 2009. My digital footprint: a two sided digital business model where your privacy will be someone else‘s business. [cit. 2013-03-23]. Dostupné online: http://31.222.183.71/footprint-cms/THE_BIG_PICTURE.html.

RAK, R. – PORADA, V. Digitální stopy v kriminalistice a forenzních vědách. 23 s. [cit. 2013-03-25]. Dostupné online na: http://www.sinz.cz/archiv/docs/si-2005-013-23.pdf.

SCHEINOST, M. – KARABEC, Z. 2009. Zneužití identity a trestná činnost s tím spojená. In Kriminalistika. [cit. 2013-03-21]. Dostupné online: http://www.mvcr.cz/ clanek/zneuziti-identity-a-trestna-cinnost-s-tim-spojena.aspx.

Všeobecná záväznosť právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky a otázka registrácie cirkví a náboženských spoločností* * článok recenzoval Mgr. Marek Káčer, PhD., ktorý pôsobí na Katedre teórie práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave; tento článok je výsledkom rozšírenia kapitoly z diplomovej práce autora s názvom Registrácia cirkví a náboženských spoločností v Slovenskej republike (vedúca práce ThLic. Mgr. Michaela Moravčíková, Th.D.)

Právna prax často prináša situácie, keď dochádza k odvolávaniu sa na niektorú časť odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“). Na zhodnotenie sily takejto argumentácie je nevyhnutné zodpovedať nasledujúce otázky: 1) Sú rozhodnutia Ústavného súdu právne záväzné?

2) Ak sú všeobecne záväzné, sú právne záväzné celým svojím obsahom, alebo je právne záväznou len určitá časť rozhodnutia?

3) V ktorých situáciách sa možno odvolávať na odôvodnenie Ústavného súdu?

Tento článok má dva ciele. Prvým je predostretie teoretického úvodu do problematiky záväznosti rozhodnutí Ústavného súdu a naň nadväzuje druhý cieľ, ktorým je priblíženie aplikácie zistených záverov na prípade týkajúcom sa registrácie cirkví a náboženských spoločností (ďalej len „cirkvi“) v Slovenskej republike.

Záväznosť rozhodnutí ústavných súdov - krátka introdukcia K záväznosti rozhodnutí Ústavného súdu sa viaže čl. 125 ods. 6

druhá veta Ústavy, podľa ktorého právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné a čl. 144 ods. 2 druhá veta, podľa ktorého právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný. Mierne odlišná je právna úprava v Českej republike. 1 Význam týchto ustanovení nie je jednoznačný a v rámci právnej vedy sú prezentované výrazne odlišné názory. Problematickým nie je posúdenie individuálnej záväznosti, ale len posúdenie všeobecnej záväznosti rozhodnutí. „Individuálna záväznosť sa akceptuje, spochybňovať ju ani nie je žiaduce, lebo v opačnom prípade by rozhodovanie Ústavného súdu stratilo zmysel.“ 2 Hlavné otázky sú zhrnuté nasledovne: „Čo sa týmto ustanovením presne sleduje, vyvoláva mnoho otázok. Predovšetkým v tom smere, čo sa rozumie pod rozhodnutím Ústavného súdu: ide o všetky rozhodnutia, rozhodnutie zaväzuje ako celok (tj. vrátane odôvodnenia) alebo len jeho niektoré časti, pokiaľ len niektoré časti, ktoré to majú byť a ako sa to zistí atp.“ 3 Rozhodnutia Ústavného súdu, resp. ústavných súdov vo všeobecnosti možno rozdeliť na základe viacerých kritérií, od ktorých sa odvíja aj posudzovanie ich záväznosti.

__________________________________________________ 1 Podľa čl. 89 ods. 2 Ústavy ČR vykonateľné rozhodnutia Ústavného súdu sú záväzné pre všetky orgány i osoby.

2 SLÁDEČEK, V. Ústavní soudnictví. 2. podstatně přepracované a doplněné vydání. Praha: C. H. Beck, 2003. s. 88. ISBN 80-7179-694-8.

22

CORPUS DELICTI 5/2013

články Rozhodnutia Ústavného súdu sa delia na nálezy, uznesenia a rozsudky. Rozsudkom Ústavný súd rozhodne len v prípade podľa čl. 129 ods. 5 Ústavy, pričom v súvislosti so všeobecnou záväznosťou takéhoto rozhodnutia nevznikajú pochybnosti, podobne ako ani v súvislosti so záväznosťou uznesení. 4 Tieto druhy rozhodnutí majú len individuálnu záväznosť. Ďalej sa rozhodnutia členia podľa toho, či ide o abstraktnú kontrolu ústavnosti, konkrétnu kontrolu ústavnosti alebo o iné rozhodnutie a napokon je pre určenie záväznosti kľúčové, či ide o výrok rozhodnutia alebo o jeho odôvodnenie. Vzhľadom na rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 10/08, ktoré bude priblížené v druhej časti tohto článku, sa zameriame na otázku, aká je záväznosť v prípade nálezu vo veci abstraktnej kontroly ústavnosti, konkrétne aká je záväznosť odôvodnenia takéhoto rozhodnutia.

Predstavitelia právnej vedy sa v zásade zhodli na odpovedi, že záväzným nemôže byť celé znenie nálezu. 5 V. Sládeček zhrnul protichodné výstupy odbornej diskusie ku otázke záväznosti rozhodnutí ústavného súdu nasledovne: „1. (všetky) rozhodnutia Ústavného súdu sú všeobecne záväzné, vrátane „nosných dôvodov“ (ratio decidendi) uvedených v odôvodnení, 2. rozhodnutia Ústavného súdu - s výnimkou nálezov (resp. ich výrokov), ktorými sa zrušujú právne predpisy (ich ustanovenia) - nie sú všeobecne záväzné.“ 6 V rámci tohto prístupu sa hľadí na význam a na záväznosť odôvodnenia nálezu nasledovne: „Právne názory Ústavného súdu, vyjadrené v odôvodnení jeho nálezov, sú záväzné pre tento súd, ktorý sa od nich môže odchýliť len zákonom stanoveným, kvalifikovaným postupom; pre iné orgány verejnej moci, ako aj pre fyzické a právnické osoby nie sú právne záväzné, ale len silou svojej myšlienkovej a názorovej presvedčivosti.“ 7 Náročnejšou úlohou by bolo posúdenie záväznosti odôvodnenia podľa stanovísk vyjadrených v rámci prvého prístupu.

Ako kľúčové sa javí posúdenie toho, čo presne máme považovať za nosné dôvody rozhodnutia. Tento pojem vysvetľuje Z. Kühn: „S ohľadom na špecifickú precedentnú záväznosť tak môžu byť záväzné tie časti odôvodnenia, bez ktorých existencie nemá samotný verdikt zmysel, teda právny základ, normatívne jadro, na ktorom je samotný výrok založený (tj. nosné dôvody, v nemeckej teórii tzv.

Tragende Entscheidungsgründe).“ 8 Aplikácia záveru pripúšťajúceho záväznosť odôvodnenia rozhodnutia ústavných súdov na rozhodnutie PL. ÚS 10/08 Význam vyššie uvedených poznatkov prezentujeme na konkrétnom prípade súvisiacom s registráciou cirkví, ktorá je upravená zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov.

Lex generalis v oblasti združovacieho práva je zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov.

V § 4 ods. 1 zákona o slobode náboženskej viery je definovaný pojem cirkev a v tretej časti zákona je upravený postup registrácie týchto subjektov. Naopak, v § 1 ods. 3 písm. c) zákona o združovaní občanov je uvedené, že lex generalis sa nevzťahuje na združovanie občanov v cirkvách a náboženských spoločnostiach. Keďže cirkvi nemôžu vzniknúť vo forme občianskeho združenia, jediným spôso-

bom získania právnej subjektivity je pre ne registrácia na základe podmienok a postupu stanoveného zákonom o slobode náboženskej viery. Podmienky registrácie sú upravené v § 11 zákona o slobode náboženskej viery nasledovne: „Návrh na registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti prípravný orgán cirkvi alebo náboženskej spoločnosti uvedený v § 10 ods. 2 môže podať, ak preukáže, že sa k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti hlási najmenej 20 000 plnoletých členov, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a sú občanmi Slovenskej republiky.“ Kvôli ich neprimeranej prísnosti sa Generálna prokuratúra Slovenskej republiky obrátila na Ústavný súd vo veci posúdenia ústavnosti tohto a niekoľkých ďalších ustanovení zákona o slobode náboženskej viery.

Rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré deklarovalo ústavnosť ustanovení zákona o slobode náboženskej viery, bolo prijaté kriticky, pretože pri posudzovaní ústavnosti početného cenzu súd nevychádzal z príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. V tej je stanovené, že náboženská sloboda garantovaná Európskym dohovorom sa vzťahuje na jednotlivcov a aj na cirkvi 9; posudzovaná bola tiež súladnosť početného cenzu určeného v Českej republike, ktorý bol označený za príliš vysoký a preto neakceptovateľný. 10 Ústavný súd nesprávne vychádzal z predpokladu, že náboženská sloboda je len individuálnou slobodou nevzťahujúcou sa na cirkvi, ale len na jednotlivcov. V odôvodnení rozhodnutia bolo uvedené: „Zákon č. 83/1990 Zb. umožňuje fyzickým osobám združovať sa do spolkov, klubov aj spoločností, v ktorých sa môžu venovať svojim náboženským činnostiam, ale na inom právnom základe ako poskytuje zákon č. 308/1991 Zb.“ 11 Ústavný súd tým chcel ukázať, že právny poriadok nebráni subjektom zaoberajúcim sa náboženskou činnosťou získať právnu subjektivitu. Výsledok je však taký, že v konečnom dôsledku je určitým subjektom, cirkvám, odopreté právo slobodne sa združovať.

Táto časť odôvodnenia bola v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Išlo o prípad procesu registrácie Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska, o ktorej registráciu pôvodne požiadalo občianske združenie Kresťanské spoločenstvá Slovenska, svojou činnosťou napĺňajúce definíciu pojmu cirkev, čo bolo taktiež potvrdené predstaviteľom tohto združenia. 12 Aby nedošlo k nedorozumeniu, netvrdíme, že spolok, klub alebo spoločnosť venujúca sa náboženským činnostiam musí vždy spĺňať definíciu pojmu cirkev. Pod týmto spojením si môžeme predstaviť napríklad tenisový klub, ktorého členovia sa spoločne pomodlia pred každým tréningom alebo zápasom. Taktiež by pod túto definíciu spadalo združenie zaoberajúce sa štúdiom posvätných textov, osvetovou činnosťou v oblasti etiky alebo prehlbovaniu poznatkov o osobe zakladateľa náboženstva. 13 V tomto prípade ale evidentne nešlo o subjekt takejto povahy. Ak existuje občianske združenie takéhoto charakteru, nemôže zmeniť svoju formu na registrovanú cirkev. Otázka, ktorú si v tejto situácii musíme položiť, smeruje k posúdeniu všeobecnej záväznosti tejto právnej vety Ústavného súdu. Vychádzajúc z teórie záväznosti rozhodnutí ústavných súdov sa domnievame, že všeobecná záväznosť tejto časti rozhodnutia nemôže existovať.

Ak sa pozrieme na rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 10/08 vo svetle

__________________________________________________ 3 SLÁDEČEK, V. - MIKULE, V. - SYLLOVÁ, J. Ústava České republiky. Komentář. 1. vydanie. Praha: C.H. Beck, 2007. 734 s., ISBN 978-80-7179-869-9.

4 Porovnaj so ŠIMČÍK, V. Ústavní stížnost. 3. aktualizované a přepracované vydání. Praha: Linde Praha, 2005. s. 281. ISBN 80-7201-569-9. Šimíček uvádza: „Predovšetkým zo samotnej povahy uznesení, z otázok, o ktorých sa nimi rozhoduje a z toho, že nezakladajú prekážku rei iudicatae je preto možné vyvodiť, že uznesenia skutočne nemôžeme interpretovať ako všeobecne záväzné v zmysle čl. 89 odst, 2 Ústavy.“ Porovnaj tiež so SLÁDEČEK, V. Ústavní soudnictví. 2. podstatně přepracované a doplněné vydání. Praha: C. H. Beck, 2003. s. 86. ISBN 80-7179-694-8. Autor uvádza: „Stanovisko, ktoré zastávame, je možné vymedziť nasledovne: rozhodnutím Ústavného súdu sa (v danej súvislosti) rozumie len jeho nález (meritórne rozhodnutie), nie však uznesenie (procesné rozhodnutie).“ 5 Tiež sa ale nedá povedať, že uvedené by platilo bez výnimiek. Napr. A. Procházka uvádza: „Všetky nálezy Ústavného súdu, a to v oboch jeho častiach, majú absolútnu záväznosť, tj. sú záväzné pre každého.“ Podľa PROCHÁZKA, A. Závaznost rozhodnutí Ústavního soudu. In Bulletin advokacie. ISSN 1210-6348, 1995, č. 8, s. 34 In ŠIMČÍK, V. Ústavní stížnost. 3. aktualizované a přepracované vydání. Praha: Linde Praha, 2005. s. 282. ISBN 80-7201-569-9. Opačný názor, ktorý zastáva väčšiny predstaviteľov právnej vedy, je takýto: „Ak skúmame obvyklú podobu odôvodnenia nálezu, je jednoznačné, že odôvodnenie nemôže byť záväzné v celej svojej časti (hovoríme totiž o precedentnej záväznosti, nie však o záväznosti právneho predpisu). Odôvodnenie totiž obsahuje prevažnú časť partií, ktoré nemôžu byť záväzné z povahy veci (či už sú to rôzne popisné pasáže, historické exkurzy, teoreticko-právne rozbory, názory na rad vecí mimoprávneho charakteru atp.).“ podľa KÜHN, Z. Aplikace práva ve složitých případech. K úloze právních pricipů v judikatuře. Praha: Nakladatelství Karolinum. 2002. s. 339. ISBN 80-246-0483-3.

6 SLÁDEČEK, V. Ústavní soudnictví. 2. podstatně přepracované a doplněné vydání. Praha: C. H. Beck, 2003. s. 86. ISBN 80-7179-694-8.

7 Tamže, s. 86 - 87.

8 KÜHN, Z. Aplikace práva ve složitých případech. K úloze právních pricipů v judikatuře. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2002. s. 340. ISBN 80-246-0483-3.

9 Pozri napríklad Hasan a Chaush proti Bulharsku (rozhodnutie z 26. 10. 2000 o sťažnosti č. 30985/96) alebo Metropolitná cirkev Besarábie a ostatní proti Moldavsku (rozhodnutie z 13. 12.

2001 o sťažnosti č. 45.701/99).

10 Lajda a ostatní proti Českej republike (rozhodnutie ESĽP 3.3.2009 o sťažnosti č. 20984/2005).

11 Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/08.

12 Tamže.

CORPUS DELICTI 5/2013

23

články vyššie uvedeného, primárne musíme zistiť, aké boli dôvody, ktoré viedli ku formulovaniu rozhodnutia spôsobom, na ktorom sa zhodli takmer všetci sudcovia Ústavného súdu. Podľa nášho názoru nie je možné dopracovať sa ku všeobecnej záväznosti posudzovanej pasáže, a to z dôvodu, že nepredstavuje nosný dôvod rozhodnutia. Ústavný súd totiž judikoval, že náboženská sloboda garantovaná čl. 24 ústavy a čl. 9 dohovoru je ponímaná ako individuálna sloboda. 14 Na základe toho dospel k záveru, že v prípade ustanovení zákona o slobode náboženskej viery neprichádza ich protiústavnosť do úvahy. Nosným dôvodom rozhodnutia nebolo poukázanie na fakt, že subjekty, ktoré sa venujú náboženským aktivitám, môžu byť registrované podľa zákona o združovaní občanov, a tým je zabezpečená možnosť nadobudnúť právnu subjektivitu. Nosným dôvodom rozhodnutia je právny názor Ústavného súdu, podľa ktorého je náboženská sloboda len slobodou individuálnou, a preto či už možnosť alebo nemožnosť registrácie vo forme občianskeho združenia nie je potrebné brať do úvahy. Príslušná časť odôvodnenia môže pôsobiť na subjekty odlišné od Ústavného súdu len svojou argumentačnou presvedčivosťou. Možnosť vzniku subjektov uvedených v citovanej časti odôvodnenia ako občianskych združení nie je zakázaná zákonom, preto nie je nevyhnutné odvolávať sa na judikatúru.

Navyše, ak súhlasíme s názorom, že v danom prípade nemal Ústavný súd na mysli aj cirkvi (hoci v praxi takéto subjekty fungujú ako občianske združenia), ale len vymenované subjekty, v prípade rozhodovanom Najvyšším súdom je táto pasáž odôvodnenia nepoužiteľná z dôvodu riešenia odlišných skutkových otázok.

Možnosti riešenia vzniknutej situácie V súčasnosti je právny stav jednoznačný - ak subjekt spadá pod definíciu cirkvi, môže byť registrovaný, ale nemôže vzniknúť ako občianske združenie. Ak by aj náboženská právnická osoba 15 vznikla ako občianske združenie, nemohla by byť cirkvou v zmysle definície, a preto by ani následne nemohla byť registrovaná, pretože registrované môžu byť len a len cirkvi.

Hoci v praxi dochádza ku situáciám, keď sú subjekty spadajúce pod definíciu cirkvi registrované ako občianske združenia, takýto stav nie je ideálny z viacerých dôvodov: i) takáto prax je v rozpore so zákonom, pričom výklad contra verbis legis neprichádza do úvahy 16, ii) existuje pomerne jednoduchá možnosť ministerstva rozpustiť cirkev fungujúcu ako občianske združenia 17, a iii) rozpor aktuálnej právnej úpravy s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Náš vyššie uvedený názor by mohol na prvý pohľad nasvedčovať, že sme zástancami ešte výraznejšieho oslabenia postavenia ne__________________________________________________ 13 Podľa KŘÍŽ, J. Zákon o církvích a náboženských spoločnostech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2011. s. 84. ISBN 978-80-7400-362-2.

14 Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/08.

15 Takéto slovné spojenie použil Ústavný súd v rozhodnutí so sp. zn. PL. ÚS 10/08.

16 Pozri MELZER, F. Metodologie nalézaní práva. Úvod do právní argumentace. Praha: C. H. Beck, 2010. s. 248 - 250. ISBN 978-80-7400-149-9.

17 Porovnaj s ONDRÁŠEK, Ľ. M. Stav náboženskej slobody v Slovenskej republike - správa z letnej stáže 2008. In MORAVČÍKOVÁ, M. - VALOVÁ, E. (Ed.). Ročenka Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví 2008. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2009. s.

164. ISBN 978-80-89096-37-4. Autor tu uvádza: „Nielenže by sa v právnom štáte nemalo k dodržiavaniu zákonov a postihovaniu ich porušovania pristupovať selektívne, ale takýto stav stavia samotné CaNS, navonok vystupujúce ako OZ a nadácie, do prekérnej situácie, v ktorej im neustále hrozí, že môžu byť nariadením príslušného ministerstva kedykoľvek zrušené. Takúto obavu mi v rozhovoroch otvorene vyjadrili aj niektorí predstavitelia takto registrovaných CaNS.“ 18 Guidelines for legislative review of laws affecting religion or belief adopted by the Venice Commission at its 59th Plenary Session (Venice, 18 - 19 June, 2004).

19 Pozri HENHAPEL, O. Financování církví v Rakousku. In KŘÍŽ, J. (Ed.). Náboženství a veřejná moc v zemích Evropské unie. Praha: Ministerstvo kultury České republiky, 2009. s. 180. ISBN 978-80-86310-86-2.

20 Pozri PŘIBYL, S. Divergence v rozvoji konfesního práva v České republice a na Slovensku od roku 1993. In Právny obzor. ISSN 0032-6984. 2006, roč. 89, č. 3, s. 277.

21 Pozri CORDUNEANU, I. Niekoľko úvah o novom zákone o náboženských denomináciách v Rumunsku. In GREŠKOVÁ, L. (Ed.). Vzťahy štátu a cirkví v Európe: Súčasné otázky a trendy na začiatku 21. storočia. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2008. s. 349. ISBN 978-80-89096-32-9.

24

registrovaných cirkví. Našou motiváciou však nie je snaha o oslabenie pozície týchto subjektov, naopak, myslíme si, že ich právne postavenie je mimoriadne nepriaznivé a existujú minimálne dva spôsoby, ako ho zlepšiť.

Prvým navrhovaným riešením je zrušenie ustanovenia § 1 ods. 3 písm. c) zákona o združovaní občanov. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je podstatné poskytnúť možnosť získať právnu subjektivitu, resp. požiadavka, aby nebolo prípadné určenie početného cenzu potrebného na registráciu príliš vysoké. 18 Preto by bolo jej získanie týmto spôsobom zrejme dostačujúcim riešením.

Druhou možnosťou je zavedenie viacstupňového modelu registrácie cirkví, podobne ako sa uplatňuje v Rakúsku 19, Českej republike 20 alebo v Rumunsku 21. Podstata modelu spočíva v tom, že status cirkví je rozdelený na dva stupne, pričom na prvý stupeň registrácie nie je potrebné splniť prísne podmienky. Vyžadovaný počet členov je v rovine niekoľkých desiatok alebo stoviek; nižší stupeň registrácie cirkvi prináša predovšetkým nadobudnutie právnej subjektivity a tiež niektoré ďalšie výhody. Rozhodnutie o tom, do akej miery sa bude líšiť registrácia nižšieho a vyššieho stupňa, je na úvahe každého štátu, ktorý sa rozhodol pre zavedenie viacstupňového modelu.

Samozrejme, financovanie cirkví zo štátneho rozpočtu je umožnené len cirkvám, ktoré splnia omnoho prísnejšie podmienky.

Myslíme si, že kým nebude zmenený súčasný systém financovania cirkví, bolo by optimálne, ak by boli podmienky potrebné na vyšší stupeň registrácie podobné, ako podmienky, ktoré sú stanovené súčasnou právnou úpravou. Vo všeobecnosti platí, že viacstupňový model registrácie nie je komplikovaný a pre štátny rozpočet by takáto zmena neznamenala žiadne nové výdavky. Tie by však určite vznikli, pokiaľ by Európsky súd pre ľudské práva rozhodoval o súlade aktuálnej slovenskej právnej úpravy s Európskym dohovorom.

Ján Juran, študent 2. ročníka denného magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave

Použité pramene: CORDUNEANU, I. Niekoľko úvah o novom zákone o náboženských denomináciách v Rumunsku. In GREŠKOVÁ, L. (Ed.). Vzťahy štátu a cirkví v Európe: Súčasné otázky a trendy na začiatku 21. storočia. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2008. s. 348 - 351. ISBN 978-80-89096-32-9.

HENHAPEL, O. Financování církví v Rakousku. In KŘÍŽ, J. (Ed.). Náboženství a veřejná moc v zemích Evropské unie. Praha: Ministerstvo kultury České republiky, 2009. s. 180 - 182. ISBN 978-80-86310-86-2.

KŘÍŽ, J. Zákon o církvích a náboženských spoločnostech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2011.

366 s. ISBN 978-80-7400-362-2.

KÜHN, Z. Aplikace práva ve složitých případech. K úloze právních pricipů v judikatuře. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2002. 419 s. ISBN 80-246-0483-3.

MELZER, F. Metodologie nalézaní práva. Úvod do právní argumentace. Praha: C. H. Beck, 2010. 304 s. ISBN 978-80-7400-149-9.

ONDRÁŠEK, Ľ. M. Stav náboženskej slobody v Slovenskej republike - správa z letnej stáže 2008. In MORAVČÍKOVÁ, M. - VALOVÁ, E. (Ed.). Ročenka Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví 2008. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2009. s. 150 – 170. ISBN 978-80-89096-37-4.

PŘIBYL, S. Divergence v rozvoji konfesního práva v České republice a na Slovensku od roku 1993. In Právny obzor. ISSN 0032-6984. 2006, roč. 89, č. 3, s. 271 - 294.

PROCHÁZKA, A. Závaznost rozhodnutí Ústavního soudu. In Bulletin advokacie. ISSN 12106348, 1995, č. 8, s. 34 In ŠIMČÍK, V. Ústavní stížnost. 3. aktualiované a přepracované vydání.

Praha: Linde Praha. 2005. s. 282. ISBN 80-7201-569-9.

SLÁDEČEK, V. Ústavní soudnictví. 2. podstatně přepracované a doplněné vydání. Praha: C. H. Beck. 2003, 264 s. ISBN 80-7179-694-8.

SLÁDEČEK, V. - MIKULE, V. - SYLLOVÁ, J. Ústava České republiky. Komentář. 1. vydanie.

Praha: C.H. Beck, 2007. 949 s. ISBN 978-80-7179-869-9. ŠIMČÍK, V. Ústavní stížnost. 3. aktualiované a přepracované vydání. Praha: Linde Praha, 2005.

359 s. ISBN 80-7201-569-9.

Zákon č. 1/1993 Sb. Ústava České republiky v znení neskorších predpisov Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov Zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov Zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/08 Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž/16/2011 Hasan a Chaush proti Bulharsku (rozhodnutie z 26. 10. 2000 o sťažnosti č. 30985/96) Metropolitná cirkev Besarábie a ostatní proti Moldavsku (rozhodnutie z 13. 12. 2001 o sťažnosti č. 45.701/99) Lajda a ostatní proti Českej republike (rozhodnutie ESĽP 3.3.2009 o sťažnosti č. 20984/2005) Guidelines for legislative review of laws affecting religion or belief adopted by the Venice Commission at its 59th Plenary Session (Venice, 18 - 19 June, 2004)

CORPUS DELICTI 5/2013

články

Quo vadis, DOHODA?* * článok recenzovala prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc., vedúca Katedry pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia a dekanka Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.

Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“) vo svojej deviatej časti, ako z jej názvu „Dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru“ vyplýva, upravuje alternatívne formy pracovnoprávneho vzťahu popri štandardnom pracovnom pomere. Napriek zámeru zákonodarcu vyjadrenému v § 223 ods. 1 ZP, aby zamestnávatelia využívali inštitút dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (ďalej len „Dohody“) len výnimočne, stali sa Dohody dôležitým nástrojom zamestnávateľov na zabezpečenie ich potrieb. V nasledujúcom príspevku sa zaoberáme poslednými zmenami v inštitúte Dohody vykonanými v pracovnoprávnych predpisoch a v predpisoch upravujúcich sociálne zabezpečenie a možnými dôsledkami týchto zmien.

Zmeny v Zákonníku práce Do účinnosti Zákona č. 361/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „Novela ZP“) sa na pracovnoprávny vzťah založený Dohodami podľa § 223 ods. 1 druhej vety ZP popri deviatej časti ZP výslovne vzťahovali len ustanovenia prvej a šiestej časti ZP1. Keďže z iných častí (okrem druhej časti) ZP nevyplýva, že by sa vzťahovali výlučne na pracovný pomer, mali by sa vzťahovať na všetky pracovnoprávne vzťahy vrátane Dohôd. Ak však ZP ustanovil, že na Dohody sa vzťahujú vybrané časti ZP, možno pripustiť výklad, ktorý aplikáciu ostatných častí ZP vylučuje. V prospech tohto výkladu svedčí aj argument, na základe ktorého by pri opačnej interpretácii bolo citované ustanovenie ZP obsolétne. Poukázať tiež možno na prax pri výkone práce na základe Dohôd, kde nemožno hovoriť o tom, že by sa pri realizácii týchto vzťahov podporne používali iné ustanovenia ZP naproti tým, na ktoré sa ZP odvoláva v deviatej časti. Na druhej strane sa niekedy zvykla pripúšťať aplikácia niektorých základných ustanovení jednotlivých častí ZP, napríklad ustanovenia o maximálne prípustnom pracovnom čase prípadne ustanovenia o minimálnej mzde. V pracovnoprávnej teórii bola preto otázka vzťahu deviatej časti ZP a jeho ostatných častí otvorená.2 Domnievame sa však, že Novela ZP môže pri riešení tejto otázky ponúknuť nové svetlo. To, ako sa totiž zákonodarca vysporiadal s uvedenými výkladovými nejasnosťami - rozšírením zoznamu ustanovení iných častí ZP3, ktoré sa použijú explicitne, opäť naznačuje, že ostatné ustanovenia sa podľa zákonodarcu na úpravu Dohôd nepoužijú. Takýto výklad nie je v rozpore ani s rozhodnutím uverejneným v zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom R 88/1970, v ktorom sa uvádza, že „[a]j keď právna úprava vzťahov vykonávaných na základe [Dohôd] je voľnejšia ako v prípade pracovného pomeru, vzťahujú sa na pracovné vzťahy založené [Dohodami] ustanovenia [ZP], ktoré majú všeobecný charakter, a tiež tie ustanovenia [ZP], o ktorých to výslovne ustanovuje. [...]“ V čase vydania tohto rozhodnutia predsa právna úprava Dohôd neobsahovala žiadne ustanovenie o pôsobností iných častí zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce. Ustanoveniami, ktoré majú všeobecný charakter sa teda mali zrejme na mysli ustanovenia prvej časti uvedeného predpisu. Totožný obsah tomuto rozhodnutiu musíme prisúdiť aj v súčasnosti, hoci ZP upravuje použitie prvej časti výslovne.

Vráťme sa však k ostatnej novelizácii ZP. Od 01.01.2013 sa rozsah

ustanovení ZP, ktoré sa výslovne vzťahujú na Dohody, rozširuje. Skôr, než rozoberieme problematiku de lege lata, dovolíme si v krátkosti zmieniť, že v návrhu Novely ZP v znení, v akom bol predložený Národnej rade Slovenskej republiky4 sa navrhovalo na Dohody výslovne vztiahnuť ustanovenia celej tretej časti ZP upravujúcej pracovný čas a dobu odpočinku okrem ustanovení o pracovnej pohotovosti (§ 96 a § 96a ZP), práci nadčas (§ 97 ZP), evidencii pracovného času (§ 99 ZP) a o dovolenke (§ 100 až § 117 ZP). Ďalej sa na Dohody mali výslovne vzťahovať aj ustanovenie o minimálnej mzde (§ 119 ods. 1 ZP) a niektoré ustanovenia o výkone práce (§ 144a ods. 1 až 5 ZP). Podľa pôvodného návrhu sa teda na pracovný čas zamestnancov na základe Dohôd mali subsidiárne vzťahovať aj predpisy o maximálnom dennom a týždennom pracovnom čase, o rozvrhovaní pracovného času, o prestávkach v práci a nepretržitom dennom a týždennom odpočinku, vrátane dní pracovného pokoja a o nočnej práci. Z uvedeného je zrejmé, ako markantne by sa úprava pracovného času zamestnancov na základe Dohody priblížila pracovnému pomeru. Otázkou zostáva, či by sa ochrana zamestnancov na základe Dohôd nezvýšila za cenu neprimeranej straty flexibility tejto formy pracovnoprávneho vzťahu. Zámerom zakotvenia Dohôd v ZP je predsa umožniť zamestnávateľom využiť tieto formy v prípadoch, ak sa zabezpečenie práce prostredníctvom pracovného pomeru javí neúčelné alebo nehospodárne.5 Viazaním Dohôd na rovnaké pravidlá týkajúce sa pracovného času ako v prípade pracovného pomeru by sa však právna úprava Dohôd mohla dostať do rozporu s účelom svojej existencie.

V priebehu legislatívneho procesu sa vyššie uvedený návrh do značnej miery revidoval. Od účinnosti Novely ZP sa teda na Dohody budú, popri pôvodnej prvej a šiestej časti ZP a niektorých ďalších ustanoveniach, výslovne vzťahovať ustanovenia tretej časti ZP (i) definujúce pracovný čas a dobu odpočinku (§ 85 ods. 1 a 2 ZP), (ii) umožňujúce dohodnúť čas na osobnú očistu, ktorý sa počíta do pracovného času (§ 90 ods. 10 ZP), (iii) upravujúce prestávky v práci, nepretržitý denný odpočinok, nepretržitý odpočinok v týždni a dni pracovného pokoja (§ 91 až § 95 ZP) a (iv) o nočnej práci (§ 98 ZP). Novela ZP tak zachováva značnú mieru voľnosti pri rozvrhovaní pracovného času, ale zároveň reaguje na zneužívanie Dohôd na suplovanie pracovného pomeru.6 Na Dohody sa bude tiež vzťahovať § 119 ods. 1 ZP, ktorý ustanovuje, že „[m]zda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená [...]“ zákonom č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov. Účinnosťou Novely ZP sa výraz „pracovný pomer“ použitý v tomto predpise nahrádza termínom „pracovnoprávny vzťah“, čím sa upresňuje vzťah tohto predpisu k iným pracovnoprávnym vzťahom než k pracovnému pomeru. Novelou ZP sa tak okrem iného vyjasnila dilema, či sa predpisy o minimálnej mzde vzťahujú aj na odmenu poskytovanú na základe Dohôd.7 Novela ZP nielen rozširuje subsidiárnu pôsobnosť iných ustanovení ZP, ale dopĺňa aj osobitnú právnu úpravu Dohôd. Predovšetkým ide o úpravu niektorých otázok týkajúcich sa pracovného času. Podľa nového § 223 ods. 2 ZP nesmie pracovný čas zamestnancov na základe Dohôd presiahnuť v priebehu 24 hodín 12 hodín resp. 8 hodín v prípade mladistvého zamestnanca. Pre vylúčenie pochybností sa tiež uvádza, že v pracovnoprávnom vzťahu na základe Dohôd nemožno vykonávať pracovnú pohotovosť ani prácu nadčas, bez ohľadu na to, či ide o nariade-

__________________________________________________ 1 A niektoré ďalšie ustanovenia. Pozri napr. § 224 ods. 3 ZP. 2 Pozri napr.: KRAJČO, J. a kol.: Zákonník práce. Komentár, s. 709. Autori uvádzajú, že: „Na pracovnoprávne vzťahy založené [Dohodami] sa nevzťahujú len tie ustanovenia [ZP] a ostatných pracovnoprávnych predpisov týkajúce sa pracovného pomeru, ktorých uplatnenie je priamo vylúčené alebo ktorých aplikácia vo vzťahu k [Dohodám] nie je reálna vzhľadom na ich osobitný charakter (napr. ustanovenia o rozvrhovaní pracovného času, tretia časť [ZP]) [...]“. Na inom mieste (Tamže, s. 740) však píšu, že „[...] aj na dohodu o brigádnickej práci študentov sa vzťahujú ustanovenia upravujúce problematiku najviac prípustného pracovného času a jeho rozvrhovania (§ 85 a nasl. [ZP]).“ Porovnaj tiež: BARANCOVÁ, H. – SCHRONK, R.: Pracovné právo. 2009, s. 677, kde autori píšu, že „[...] na pracovné vzťahy založené [Dohodami] sa vzťahujú jednak všeobecné ustanovenia [ZP], resp. jeho prvej časti [...] a jednak tie ustanovenia [ZP], o ktorých to výslovne ustanovuje.“ 3 Pozri nižšie.

4 Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Parlamentná tlač 186.

5 Porovnaj: BARANCOVÁ, H. – SCHRONK, R.: Pracovné právo. 2012, s. 549.

6 Porovnaj: Tamže, s. 551.

7 Pred 01.01.2013 nebol na túto tému ustálený názor. Zo zoznamu autorov, ktorí sa prikláňali k aplikácii predpisov o minimálnej mzde na Dohody pozri napr.: BARANCOVÁ, H.: Zákonník práce. Komentár, s. 670. Pre opačný názor pozri napr.: STRÝČKOVÁ, J.: Dohody o prácach vykonávaných mimopracovného pomeru. [In] Práca, mzdy a odmeňovanie.

CORPUS DELICTI 5/2013

25

články nie zamestnávateľa alebo o vzájomnú dohodu. Zamestnávateľ by preto mal byť pri určovaní a rozvrhovaní pracovného času zamestnancov na základe Dohôd zvlášť predvídavý, aby nedošlo v prípade neočakávanej situácie k výpadkom v práci.

S cieľom podporiť riadnu aplikáciu vyššie uvedených ustanovení o pracovnom čase sa v § 224 ods. 2 písm. e) ZP zakotvila povinnosť zamestnávateľa evidovať „[...] začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu [...]“ na základe dohody o brigádnickej práci študentov a dohody o pracovnej činnosti a „[...] viesť evidenciu vykonanej práce u zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu na základe dohody o vykonaní práce [...]“. V prípade dohody o vykonaní práce pritom postačí zaznamenať dĺžku časového úseku, v ktorom sa práca vykonávala.

Podľa Novely ZP je tiež zamestnávateľ povinný ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca na základe dohôd v práci v čase určenom na výkon práce, ak dôvodom neprítomnosti sú dôležité osobné prekážky v práci s výnimkou presťahovania zamestnanca a vyhľadania nového miesta pred skončením pracovného pomeru (§ 141 ods. 1 a 2 písm. a) až g) ZP). Takéto dôležité osobné prekážky v práci však nezakladajú právo zamestnanca na náhradu odmeny.

Znenie ZP sa s účinnosťou od 01.01.2013 mení nielen Novelou ZP, ale aj Zákonom č. 252/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.

461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „Novela ZSocP“).

Predovšetkým došlo k presnejšiemu vymedzeniu subjektu tejto dohody na strane zamestnanca. ZP v prvej vete § 227 ods. 1 v znení účinnom do 31.12.2012 ustanovoval, že „[d]ohodu o brigádnickej práci študentov môže zamestnávateľ uzatvoriť s fyzickou osobou, ktorá má štatút študenta.“ Napriek istej nejasnosti tohto vymedzenia sa doktrína i prax zhodla na tom, že dohodu o brigádnickej práci študentov možno okrem študentov vysokých škôl uzatvoriť aj so žiakmi stredných škôl a prípadne aj základných škôl, samozrejme s prihliadnutím na obmedzenia pracovnoprávnej spôsobilosti vzhľadom na vek a povinnosť školskej dochádzky.8 Predmetom úvah bola aj otázka, či má osoba štatút študenta, ak síce študuje na vysokej škole, ale zároveň vykonáva prácu v pracovnom pomere.9 V nasledujúcom texte sa pokúsime zodpovedať tieto otázky vo svetle novej právnej úpravy.

Podľa znenia § 227 ods. 1 ZP účinného od 01.01.2013 môže byť zamestnancom na základe dohody o brigádnickej práci študentov fyzická osoba, „[...] ktorá má štatút žiaka strednej školy alebo štatút študenta dennej formy vysokoškolského štúdia podľa osobitného predpisu a ktorá nedovŕšila 26 rokov veku. Prácu na základe dohody o brigádnickej práci študentov možno vykonávať najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom fyzická osoba dovŕši 26 rokov veku.“ Je teda zrejmé, že v porovnaní s pôvodným výkladom dochádza k viacerým zmenám. Práca na základe dohody o brigádnickej činnosti už najmä nie je prístupná študentom v externej forme vysokoškolského štúdia. Keďže úprava nie je konkrétnejšia, je možné uzavrieť, že tento režim je prístupný aj študentom tretieho stupňa vysokoškolského štúdia a rovnako študentom, ktorí študujú na niektorom stupni štúdia, hoci už v danom stupni vysokoškolské vzdelanie získali.

Nová úprava už výslovne umožňuje uzavrieť dohodu o brigádnickej práci študentov aj žiakom stredných škôl. O žiakoch základných škôl platná úprava mlčí, napriek tomu, že v zmysle § 11 ods. 4 ZP môžu aj fyzické osoby do pätnásť rokov, resp. staršie ako pätnásť rokov do skončenia povinnej školskej dochádzky, vykonávať určité ľahké práce.

V súlade s predchádzajúcou úpravou bol podľa nás prípustný argument, na základe ktorého sa použitie dohody o brigádnickej práci študentov umožňovalo pre žiakov základných i stredných škôl, pretože prihliadajúc na účel dohody o brigádnickej práci študentov, ktorým je umožniť vykonávať prácu osobám popri príprave na povolanie, je pojem „študent“ pri absencii legálnej definície možné a zároveň nutné vykladať extenzívne. Od 01.01.2013 už tento argument neobstojí. Pojem „žiak

strednej školy“ takýto rozširujúci výklad nepripúšťa, a to ani pri použití metódy argumentum a simili. Hoci totiž vo všetkých prípadoch ide o formu prípravy na povolanie, žiaci základných škôl sú v prevažnej väčšine fyzickými osobami, ktoré ešte nie sú podľa § 11 ods. 2 ZP plne spôsobilé mať práva a povinnosti ako zamestnanec. Takýmto osobám ZP ustanovuje osobitnú ochranu ich záujmov, ktorá sama o sebe dáva dostatočný dôvod na to, aby bol § 227 ods. 1 ZP v tomto prípade vykladaný doslovne. Domnievame sa preto, že za účelom lepšej ochrany nebudú môcť žiaci základných škôl ani pri splnení podmienok podľa § 11 ods. 4 a 5 ZP vykonávať prácu na základe dohody o brigádnickej práci študentov.

Len na okraj poznamenávame, že plnú spôsobilosť byť zamestnancom v pracovnoprávnych vzťahov nemajú ani niektorí žiaci stredných škôl. Preto sa nám na ochranu týchto osôb javí vhodnejšia úprava, ktorá by subjekt, s ktorým možno uzatvoriť dohodu o brigádnickej práci študentov, vymedzovala s prihliadnutím na § 11 ods. 4 a 5 ZP. Pokiaľ ide o otázku súbehu statusu študenta resp. žiaka a statusu zamestnanca v pracovnom pomere, domnievame sa, že výklad, ktorý by vylučoval uzatvorenie dohody o brigádnickej práci študentov s osobami vymenovanými v § 227 ods. 1 ZP z dôvodu, že vykonávajú prácu v pracovnom pomere, nie je podľa aktuálnej právnej úpravy správny. Keďže § 227 ods. 1 ZP pri vymedzení osoby, s ktorou možno uzavrieť dohodu o brigádnickej práci študentov odkazuje na osobitný predpis, nemožno už pojmy „štatút žiaka strednej školy“ a „štatút študenta dennej formy vysokoškolského štúdia“ vykladať bez odkazu na príslušné predpisy. ZP teda podľa nášho názoru výrazom „štatút“ má na mysli právne postavenie podľa predpisov upravujúcich vysokoškolské resp. stredoškolské štúdium. ZP pritom nezakazuje takýmto osobám vykonávať prácu v pracovnom pomere ani neustanovuje, že právne postavenie zamestnanca v pracovnom pomere vytvára fikciu, že táto osoba nemá právne postavenie žiaka strednej školy alebo študenta dennej formy vysokoškolského štúdia. Zneužívanie dohody o brigádnickej práci študentov sa navyše eliminovalo vylúčením študentov externej formy vysokoškolského štúdia z tohto režimu.

Na záver nášho výkladu týkajúceho sa dohody o brigádnickej práci študentov si ešte dovolíme interpretovať význam druhej vety § 227 ods.

1 ZP. Toto ustanovenie umožňuje vykonávať prácu na základe dohody o brigádnickej práci študentov najneskôr do konca roka, v ktorom zamestnanec dovŕši 26 rokov veku napriek tomu, že podmienky pre jej uzatvorenie podľa prvej vety tohto ustanovenia už nie sú splnené. Keďže toto ustanovenie má charakter výnimky z pravidla, výklad by nemal byť extenzívny. Preto je nutné uzavrieť, že v období od dovŕšenia 26 rokov veku do konca kalendárneho roka možno vykonávať prácu len na základe dohody o brigádnickej práci študentov, ktorá bola uzatvorená pred dovŕšením 26 rokov veku. Výklad, ktorý by umožňoval v tomto období uzavrieť novú dohodu o brigádnickej práci študentov je teda podľa nášho názoru neprípustný.

Zmeny v Zákone o sociálnom poistení Príprava prijatie Novely ZSocP vyvolala v spoločnosti relatívne veľký ohlas. Jednou z diskutovaných tém bolo okrem iného pripravované rozšírenie definície zamestnanca na účely Zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSocP“) a Zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení zákona č. 718/2004 Z. z.) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZZdrP“) aj na zamestnancov na základe Dohôd, ktorí boli do 31.12.2012 z tejto definície vyňatí.

V zmysle Novely ZSocP pri subsumovaní zamestnancov na základe Dohôd pod pojem zamestnanec pre účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti10 je potrebné rozlišovať, či ide o zamestnanca na základe dohody o brigádnickej práci študentov alebo na základe ostatných dvoch foriem Dohôd a pre tento

__________________________________________________ 8 Pozri napr.: KRAJČO, J. a kol.: Zákonník práce. Komentár, s. 736 - 737.

9 K tomu pozri: BARANCOVÁ, H.: Zákonník práce. Komentár, s. 913.

10 Vo vymedzení pojmu zamestnanec na účely úrazového a garančného poistenia k zmenám nedošlo. Môžeme však pripomenúť, že v zmysle § 16 ZSocP a § 18 ZSocP je povinne úrazovo resp. garančne poistený okrem iného zamestnávateľ, ktorý zamestnáva zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu. Pracovnoprávnym vzťahom sú pritom aj Dohody. Podľa § 4 ods. 3 a 4 ZSocP je zamestnanec na účely úrazového poistenia resp. garančného poistenia fyzická osoba v právnom vzťahu zakladajúcom zamestnancovi úrazové resp. garančné poistenie.

26

CORPUS DELICTI 5/2013

články prípad, či je zamestnanec poberateľom (i) starobného dôchodku, (ii) invalidného dôchodku, (iii) výsluhového dôchodku, ktorý dovŕšil dôchodkový vek alebo (iv) invalidného výsluhového dôchodku (ďalej len „Poberateľ dôchodku“) alebo nie.11 Pokiaľ ide o osobu, ktorá vykonáva prácu na základe dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej činnosti, a ktorá nie je Poberateľom dôchodku, považuje sa táto s účinnosťou od 01.01.2013 podľa § 4 ods. 1 ZSocP za zamestnanca na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, ak má na základe týchto Dohôd právo na pravidelný mesačný príjem. Na účely dôchodkového poistenia sa takáto osoba považuje za zamestnanca, aj keď má právo na nepravidelný príjem. Títo zamestnanci sú tak s účinnosťou novely ZSocP rovnako (sociálne i zdravotne) odvodovo zaťažení ako zamestnanci v pracovnom pomere. Hoci si uvedomujeme potrebu konsolidovať verejné financie, považujeme takýto zásah do nákladov zamestnávateľov na pracovné miesto v súčasnej hospodárskej situácii za neopatrný. Napriek tomu, že hrozivé scenáre, ktoré vyplývali z nedávno zverejnenej štatistiky Sociálnej poisťovne týkajúcej sa úbytku registrovaných zamestnancov na základe Dohôd12, sa ukázali ako predčasné, predsa nemožno negatívne účinky tohto opatrenia poprieť a ani vylúčiť rozvoj tzv. „čiernej práce“.

Ak je naopak zamestnanec v právnom vzťahu na základe dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej činnosti zároveň Poberateľom dôchodku, považuje sa za zamestnanca podľa § 4 ods. 1 a 2 ZSocP len na účely dôchodkového poistenia, a to bez ohľadu na pravidelný alebo nepravidelný charakter jeho príjmu.

Rovnaká úprava vo vzťahu k dôchodkovému poisteniu mala platiť aj pre prípad zamestnancov na základe dohôd o brigádnickej práci študentov13. Vzhľadom k pripomienkam verejnosti však bol dňa 27.11.2012 prijatý Zákon č. 413/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.

461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Na základe tohto zákona sa ZSoCP doplnil o § 227a, ktorý v spojitosti s opraveným § 4 ZSoCP umožňuje, aby fyzická osoba v právnom vzťahu na základe dohody o brigádnickej práci študentov určila najviac jednu dohodu o brigádnickej práci študentov, ktorá jej nezaloží dôchodkové poistenie. Mesačný (prípadne priemerný mesačný) príjem z takejto dohody ale nesmie prekročiť hranicu stanovenú § 4 ods. 5 ZSocP ako 19,72 % (resp. 8,39 % v prípade zamestnanca, ktorý nedovŕšil 18 rokov) z priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, za ktorý sa platí poistné na dôchodkové poistenie. V roku 2011 bola priemerná mesačná mzda vo výške 786,- EUR14. Hraničný príjem pre rok 2013 je teda 155,- EUR (resp. 66,- EUR). V každom mesiaci, v ktorom príjem z určenej dohody o brigádnickej práci študentov prekročí hraničný príjem, je zamestnanec poistencom a platí odvod na dôchodkové poistenie z vymeriavacieho základu vypočítaného ako rozdiel príjmu a hraničného príjmu. Rovnaký vymeriavací základ platí aj pre zamestnávateľa. (§ 139c ods. 2 ZSocP)

Vôľu zákonodarcu vyhovieť verejnosti hodnotíme pozitívne. Domnievame sa, že príjem na základe dohôd o brigádnickej práci študentov, ak skutočne predstavuje len akúsi možnosť „privyrobiť si“ popri príprave na povolanie, by nemal pre svoju výnimočnú povahu podliehať odvodom. Plnohodnotnej príprave študenta na povolanie totiž neprospeje, ak pre krátenie jeho príjmu o odvody je nútený hľadať ďalšie zamestnanie. Napriek tomu sa nám podmienky na uplatnenie práva podľa § 227a ZSoCP javia stále relatívne prísne. Ak predpokladáme, že zamestnanec odmeňovaný minimálnym zákonným príjmom pracuje na základe dohody o brigádnickej práci študentov 20 hodín týždenne v priemere, bude jeho mesačná mzda približne 168,50 EUR. Zákonodarca tak na jednej strane umožňuje, aby zamestnanec na základe dohody o brigádnickej práci študentov popri sústavnej príprave na povolanie pracoval v priemere 20 hodín týždenne, na druhej strane tomuto zamestnancovi a jeho zamestnávateľovi v tomto prípade už vzniká povinnosť platiť (hoci minimálne) odvody na dôchodkové poistenie. Zamestnávateľ je tak motivovaný vytvoriť radšej dve pracovné miesta, kde zamestnanci odpracujú, ale aj zarobia menej, a neplatiť viac než minimálny príjem.

Pre mnohých študentov ale takýto príjem nemusí postačovať ani na pokrytie ich základných potrieb. Domnievame sa teda, že hraničný príjem pre uplatnenie práva podľa § 227a ZSocP by mal presahovať vyššie uvedenú sumu. Za vhodnú by sme považovali sumu približne 200,- EUR, čo mierne prevyšuje 25 % priemernej mzdy za rok 2011.

Záver Od 01.01.2013 platia v oblasti právnej úpravy Dohôd viaceré zmeny.

Okrem tých, ktorých účelom je len spresniť doterajšiu úpravu a odstrániť aplikačné nejednoznačnosti, sa vykonali aj zmeny, ktoré majú na výkon práce na základe Dohôd zásadný vplyv. Pokiaľ ide o novelizáciu ZP, ide napríklad o vyňatie študentov v externej forme štúdia z režimu dohody o brigádnickej práci študentov. Najvýraznejší dopad však má novelizácia ZSocP, ktorou sa definícia zamestnanca na účely ZSocP a ZZdrP rozšírila aj na zamestnancov na základe Dohôd. To neplatí pre zamestnancov na základe dohody o brigádnickej práci študentov a pre Poberateľov dôchodku, ktorí sa považujú za zamestnancov len na účely dôchodkového poistenia. Zamestnanci na základe dohody o brigádnickej práci študentov však môžu za splnenia určitých podmienok založenie dôchodkového poistenia vylúčiť. Predovšetkým zmeny v ZSocP a ZZdrP považujeme vzhľadom na krehkú hospodársku situáciu za neopatrné a možno príliš prísne. Zhodnotiť reálne dôsledky ostanej novely ZP a ZSocP však bude možné najskôr až o pár mesiacov.

Jakub Vojtko, študent 2. ročníka denného magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave

__________________________________________________ 11 Uvedené platí v súvislosti so zmenou vykonanou vo vymedzení zárobkovej činnosti (§ 10b ZZdrP) a v definícii zamestnanca (§ 11 ods. 3 ZZdrP) aj pre zdravotné poistenie.

12 Podľa správy Ústredia Sociálnej poisťovne k 31.12.2012 bolo registrovaných 642.295 Dohôd. V januári 2013 bolo registrovaných len 297.422 Dohôd. K dátumu vydania správy sa však počet registrovaných dohôd zvýšil na 339.552, čo je len ani nie 53 % stavu z decembra 2013. Pozri: Sociálna poisťovňa: V januári Sociálna poisťovňa zaregistrovala 297 422 dohodárov.

13 S výnimkou žiakov stredných škôl, ktorí za určitých okolností neboli zamestnancami ani na účely dôchodkového poistenia.

14 Pozri údaje zverejnené na portály Štatistického úradu Slovenskej republiky [cit. 2013-03-21], dostupné na internete: <http://portal.statistics.sk/files/Odbory/odb_410/mzda2011. pdf>.

Použité pramene: BARANCOVÁ, H. Zákonník práce. Komentár. 2. vyd. Praha: C. H. Beck, 2012, 1072 s. ISBN: 978-80-7400-416-2.

BARANCOVÁ, H. – SCHRONK, R. Pracovné právo. Bratislava: SPRINT, 2009. 799 s. ISBN 978-80-89393-11-4.

BARANCOVÁ, H. – SCHRONK, R. Pracovné právo. Bratislava: SPRINT, 2012. 677 s. ISBN 978-80-89393-82-4.

KRAJČO, J. a kol.: Zákonník práce. Komentár. Bratislava : IURA EDITION, 2002, 798 s. ISBN: 80-89047-27-0.

STRÝČKOVÁ, J.: Dohody o prácach vykonávaných mimopracovného pomeru. [In] Práca, mzdy a odmeňovanie. Žilina : SEPI, 2009, 4. roč., č. 3. ISSN: 1335-7115. [cit. 2013_03_21]. Dostupné na internete: <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TPrintWithHeader.ascx&phContent=~/EDL/ShowArticlePrint. ascx&ArticleId=26435>.

Sociálna poisťovňa: V januári Sociálna poisťovňa zaregistrovala 297 422 dohodárov. 18.02.2013 [cit. 2013-03-21]. Dostupné na internete: <http://socpoist.sk/aktuality-v -januari-socialna-poistovna-zaregistrovala-297-422-d/48411s54899c>.

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

Parlamentná tlač 186. [online]. 2012, 16 s. [cit. 2013-03-21]. Dostupné na internete: <http://www.nrsr.sk/web/Dynamic/Download.aspx?DocID=369467>.

CORPUS DELICTI 5/2013

27

články

Compliance v rámci kolektívneho investovania V tomto článku si uvedieme charakteristiku zaujímavého právneho povolania – tzv. compliance officera v rámci správcovskej spoločnosti. Veríme, že práca prinesie množstvo zaujímavých informácií.

Kolektívne investovanie možno zákonne definovať podľa § 2 ods.

1 zákona č. 203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKI“ alebo „zákon“) tak, že ide o podnikanie, ktorého predmetom je zhromažďovanie peňažných prostriedkov od investorov, s cieľom investovať v súlade s určenou investičnou politikou na základe princípu rozloženia rizika v prospech osôb, ktorých peňažné prostriedky boli zhromaždené. Kolektívne investovanie vykonávajú správcovské spoločnosti zhromažďovaním majetku od verejnosti v podielových fondoch. Na verejnosti všeobecne dochádza k stotožneniu subjektov kolektívneho investovania s bankami; banky však len distribuujú podielové listy (cenné papiere, s ktorými sú spojené práva účasti na spoločnom majetku podielnikov).

S investovaním je spojené riziko, teda hodnota investície môže rásť, stagnovať aj klesať a nie je zaručená návratnosť investovanej sumy.

Pre zaujímavosť, koncom roka 2012 spravovali 3 najväčšie slovenské správcovské spoločnosti viac ako 3 miliardy eur.1 Správcovské spoločnosti musia podľa súčasných predpisov, ktorými Slovenská republika implementovala európsku smernicu UCITS IV 2, vytvoriť funkciu compliance, ktorú vykonáva compliance officer, pričom identifikuje compliance riziko. Tieto pojmy si bližšie priblížime v nasledujúcom texte.

Compliance riziko a jeho identifikácia V súčasnosti platný a účinný zákon o kolektívnom investovaní priniesol novinku pre fungovanie správcovských spoločností ako dôsledok harmonizácie s európskou smernicou UCITS IV, a to konkrétne v ustanovení § 35 ods. 1 tak, že správcovská spoločnosť je povinná primerane k povahe, rozsahu a zložitosti jej predmetu činnosti a rozsahu poskytovaných služieb vykonávaných činností zaviesť, uplatňovať a dodržiavať stratégie a postupy potrebné na identifikáciu rizika spojeného s nedodržaním povinností ustanovených týmto zákonom alebo osobitnými predpismi a prijať opatrenia a postupy, ktoré minimalizujú takéto riziká a umožnia Národnej banke Slovenska riadny výkon dohľadu nad správcovskou spoločnosťou. Tieto stratégie a postupy musí z princípu zaviesť každá správcovská spoločnosť z dôvodu správy majetku v hodnote miliónov eur.

To znamená, že správcovská spoločnosť musí vo vnútorných predpisoch ustanoviť postupy, ktoré zabezpečia, že riziko spojené s porušením predpisov bude identifikované a minimalizované. V tomto prípade hovoríme o tzv. compliance riziku, ktoré primárne nesubsumuje riziko investovania (samozrejme, nehovoríme tu o investovaní v rozpore so zákonom). Podľa definície, za compliance riziko možno považovať „súčasné alebo budúce riziko vzhľadom na zisk alebo kapitál, ktoré vzniklo z porušenia alebo nesúladu so zákonmi, pravidlami, predpismi, predpísanými postupmi, vnútornými politikami a procedúrami alebo etickými štandardmi... Toto riziko vystavuje inštitúciu pokutám, občianskoprávnym sankciám, náhrade škody a zrušeniu zmlúv. Compliance riziko môže viesť k zníženiu reputácie, zníženiu obchodnej hodnoty, obmedzeniu obchodných príležitostí, zníženiu potenciálu expanzie a neschopnosti dodržať zmluvy.“3 Identifikácia rizika je obzvlášť náročný proces, ktorý je upravený vo vnútorných predpisoch správcovskej spoločnosti, pričom sa môžu

líšiť – treba vziať do úvahy know-how, zaradenie do konkrétnej finančnej skupiny. Ak to zovšeobecníme, môžeme v skratke uviesť približnú kostru identifikácie tohto rizika: 1. identifikácia compliance rizík (vnútorný súlad, vonkajší súlad, iný súlad), 2. záznam v registri rizík (opis udalosti, možné dôsledky, činnosť vedúca k zamedzeniu rizika, označenie stupňa rizika – nízke, stredné, vysoké, extrémne).4 Následne sa taký report predloží zodpovedným na rozhodnutie.

Funkcia dodržiavania Podľa znenia § 35 ods. 2 ZKI je správcovská spoločnosť povinná zaviesť stálu a účinnú funkciu dodržiavania opatrení, stratégií a postupov na identifikáciu rizika, ktorou sa rozumie sledovanie a pravidelné hodnotenie primeranosti a účinnosti opatrení, stratégií a postupov prijatých podľa odseku 1 (tiež sa označuje ako tzv. risk assessment) a opatrení prijatých na nápravu nedostatkov pri dodržiavaní povinností správcovskej spoločnosti, a poskytovanie poradenstva a pomoci príslušným osobám, zodpovedným za poskytovanie služieb a výkon činností, pri dodržiavaní povinností správcovskej spoločnosti.

Inými slovami, správcovské spoločnosti sú povinné zaviesť funkciu, ktorá sa bežne označuje compliance; tento názov vychádza z jej hlavného zamerania - sledovania „compliance with laws“ (=súlad so zákonmi, resp. inými právnymi predpismi).

Podľa Medzinárodnej compliance asociácie poznáme 5 kľúčových funkcií Compliance: 1. identifikácia rizík, 2. prevencia (kontroly na ochranu pred týmito rizikami), 3. monitoring a detekcia (monitorovanie a reportovanie efektivity týchto kontrol), 4. rozhodovanie (riešenie konkrétnych compliance ťažkostí), 5. poradenstvo.5 Rozsah zodpovedností funkcie Compliance sa, samozrejme, líši v rámci jednotlivých obchodných spoločností aj s ohľadom na ich predmet činnosti a organizačnú štruktúru. Preto ďalšie činnosti môžu napríklad zahŕňať aj vzdelávanie a tréning zamestnancov, pravidelná revízia politík a procesov, anti-money laundering (pranie špinavých peňazí), anti-trust (súťažné právo), atď.6 ZKI v § 35 ods. 3 ustanovuje, že táto funkcia sa musí vykonávať nezávisle od iných organizačných zložiek správcovskej spoločnosti a od jej orgánov. Túto zákonnú požiadavku musia správcovské spoločnosti reflektovať v nastavení organizačnej štruktúry. Funkcia compliance dokonca nie je zlučiteľná s funkciou vnútornej kontroly, hoci ich predmet činnosti je podobný. Nezávislosť od orgánov správcovskej spoločnosti tiež znamená, že taký zamestnanec nemôže byť priamo podriadený predstavenstvu, ani dozornej rade. Z týchto dôvodov sa zvyčajne vytvára samostatné oddelenie, resp. referát alebo sekcia, ktoré priamo zodpovedá riaditeľovi správcovskej spoločnosti (CEO), ktorý však môže byť zároveň aj členom štatutárneho orgánu, to však už nepredstavuje porušenie tohto ustanovenia.

Správcovská spoločnosť je povinná podľa § 35 ods. 4 ZKI napríklad zabezpečiť, aby osoby vykonávajúce funkciu dodržiavania mali potrebnú právomoc, zdroje, odbornosť a prístup k potrebným informáciám, ako aj určiť osoby zodpovedné za vykonávanie funkcie dodržiavania a za plnenie každoročnej oznamovacej povinnosti voči vrcholovému manažmentu a dozornej rade správcovskej spoločnosti o výkone činností. Z tohto znenia vyplýva, že funkciu compliance môžu vykonávať viaceré osoby, ktoré splnia zákonné požiadavky.

__________________________________________________ 1 Informácia dostupná z webstránok Tatra Asset Management www.tam.sk, VÚB Asset Management www.vubam.sk, a Asset Management Slovenskej sporiteľne www.amslsp.sk 2 Pozri napr. CHOVANCOVÁ, B., ŽOFČÁK, S. Kolektívne investovanie. Bratislava : Iura edition, 2012, s. 322 a nasl.

3 Compliance risk. Bankers Online. [online]. 25.2.2013. Dostupné na internete: <http://www.bankersonline.com/tools/riskmgt_compliancerisk.doc>.

4 Identifying Compliance Risks Guidelines. Charles Sturt University. [online]. 25.2.2013. <http://www.csu.edu.au/adminman/leg/guideline-identifying%20compliance%20risks. pdf>. Táto príručka je prevzatá z austrálskej Charles Sturt University, ktorá ma študentské centrá v Sydney a Melbourne.

5 What is Compliance? International Compliance Association. [online]. 25.2.2013. Dostupné na internete: <http://www.int-comp.org/faqs-compliance-regulatory-environment>.

6 Compliance Function. ENRC. [online]. 25.2.2013. Dostupné na internete: <http://www.enrc.com/corporate-governance/compliance-function>.

28

CORPUS DELICTI 5/2013

články Compliance officer Túto funkciu vykonáva tzv. compliance officer. Podľa definície je compliance officer „zamestnancom, ktorého zodpovednosti zahŕňajú zabezpečovanie toho, že spoločnosť dodržiava súlad s vonkajšími regulačnými požiadavkami a vnútornými politikami. Compliance officer môže preverovať a určovať štandardy pre vonkajšiu komunikáciu... môže tiež navrhovať a upravovať vnútorné politiky s cieľom zamedziť riziku z porušenia zákonov a iných predpisov spoločnosťou.“ 7 Z povahy náplne pracovnej činnosti takého zamestnanca tiež vyplýva, že by ju mal vykonávať človek s právnickým vzdelaním, keďže ten má najlepšie predpoklady na posudzovanie dodržiavania zákonnosti, ako aj súladu s inými predpismi.

Aby sme uviedli podmienky, ktoré má spĺňať compliance officer, uvádza ich § 28 ods. 8 ZKI: Odbornou spôsobilosťou zamestnanca zodpovedného výkonom funkcie dodržiavania sa rozumie aspoň trojročná prax v oblasti finančného trhu primeraná odbornej činnosti, ktorú má príslušný zamestnanec vykonávať. Uvedené rešpektuje fakt, že funkcia compliance je v našich podmienkach pomerne nová; stačí preto primeranosť odbornej činnosti. Môže ísť teda o zamestnancov právnych oddelení, príp. oddelení sledujúcich riziká.

Z dikcie tohto ustanovenia nevyplýva, že musí ísť o človeka s právnickým vzdelaním, stačí napr. aj ekonomické vzdelanie. Úmyslom zákonodarcu zrejme bolo zabezpečiť plynulosť prechodu na novú právnu úpravu; nedá sa vylúčiť, že v budúcnosti bude podmienkou právnické vzdelanie s praxou na pozícii compliance. ZKI uvádza, že musí ísť o zamestnanca správcovskej spoločnosti, čo sa javí ako nekonzistentnosť – v prípade delegácie tejto činnosti na inú osobu.

Preto pripravovaná novela ZKI nahradzuje výraz „zamestnanec“ výrazom „osoba“. Čo sa týka zodpovednosti za zavedenie funkcie compliance, ustanovenie § 213 ods. 4 ZKI určuje, že správcovské spoločnosti sú do 30. 6. 2012 povinné prispôsobiť svoju činnosť ustanoveniam tohto zákona, ktoré ukladajú odlišné povinnosti od povinností podľa predpisov účinných do 30. 6. 2011. Týmto vzniklo prechodné obdobie v dĺžke jeden rok, kedy správcovské spoločnosti nemuseli mať vytvorenú funkciu dodržiavania.

Národná banka Slovenska môže uložiť sankciu v zmysle § 202 ZKI, napr. môže uložiť správcovskej spoločnosti, aby túto funkciu vytvorila a personálne obsadila podľa ods. 1 písm. a). Čo sa týka peňažnej sankcie vo forme pokuty, môžu príslušné osoby (napr. členovia predstavenstva) zo správcovskej spoločnosti dostať pokutu vo výške dvanásťnásobku priemeru ich mesačného príjmu od správcovskej spoločnosti v zmysle ods. 2. Pokutu vo výške šesťnásobku priemeru mesačného príjmu môže dostať aj compliance officer za porušenie zákonných povinností s ohľadom na závažnosť a povahu porušenia.

Správcovská spoločnosť môže výkon tejto funkcie outsourcovať – zveriť inej osobe, ktorá spĺňa zákonné požiadavky na základe zmluvy o zverení. Podrobnosti uvádza § 57 ZKI. Treba spomenúť, že vrcholový manažment nesie naďalej zodpovednosť za zabezpečenie výkonu funkcie compliance podľa § 34 ods. 2 písm. c) ZKI.

Vzťah k iným funkciám v rámci správcovskej spoločnosti Zákon pozná aj funkcie vnútorného auditu a riadenia rizík, ktoré sú úzko prepojené s funkciou dodržiavania. Základný rozdiel spočíva v tom, že compliance vykonáva kontrolu (v prenesenom zmysle slova „vnútornú“) ex ante, t.j. pred výkonom určených činností a oddelenie vnútornej kontroly ex post, t.j. po vykonaní činností správcovskej spoločnosti. Funkcia vnútornej kontroly bola u nás známa už dlhšie. Čo sa týka funkcie riadenia rizík, ktorá bude povinná v zmysle pripravovanej novely ZKI, rozdiel je v povahe rizík, ktoré sa skúmajú – risk manažér skúma riziká, ktorým je vystavený majetok podielového fondu. Compliance skúma riziká vyplývajúce z porušenia právnych predpisov.

Záver V tejto práci sme rozobrali aspekty vykonávania funkcie dodržiavania opatrení, stratégií a postupov. Najskôr sme definovali compliance riziko, teda druh rizika, ktorý sa v rámci výkonu tejto funkcie monitoruje a zamedzuje. Následne sme popísali samotnú funkciu compliance, ktorá musí byť v našich podmienkach povinne zriadená od roku 2012. Potom sme sa venovali osobe vykonávajúcej túto funkciu – compliance officerovi. Na záver sme stručne porovnali compliance s ďalšími funkciami.

Sme presvedčení, že o problematike compliance budeme v budúcnosti ešte počuť, nakoľko regulácia nielen na kapitálovom trhu sa bude ďalej zvyšovať. Nedá sa vylúčiť, že aj do ďalších obchodných spoločností podľa predmetu podnikania môže európsky regulátor a zákonodarca zaradiť povinné vytvorenie tejto funkcie s hlavným cieľom: predchádzať porušovaniu predpisov. Pre kapitálový trh je táto funkcia nevyhnutná: ide o ochranu investícií účastníkov tohto trhu, a toto sa javí ako najlepšie riešenie; nehovoriac o tom, že prevencia je z princípu lacnejšia ako liečba. Ťažko povedať, ako podielnici vnímajú zavedenie tejto funkcie; je to bez pochýb v ich prospech. Pre právnikov je toto povolanie určite zaujímavé, keďže má potenciál priniesť na stôl otázky, s ktorými sa v inej praxi nedá stretnúť. __________________________________________________ 7 Compliance officer. Investopedia. [online]. 25.2.2013. Dostupné na internete: <http:// www.investopedia.com/terms/c/compliance-officer.asp#axzz2LjU6Q4eq>.

Michal Perignáth, študent 2. ročníka denného magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave

Použité pramene: Compliance Function. ENRC. [online]. 25.2.2013. Dostupné na internete: <http://www.enrc.com/corporate-governance/compliance-function>.

Compliance risk. Bankers Online. [online]. 25.2.2013. Dostupné na internete: <http://www.bankersonline.com/tools/riskmgt_compliancerisk.doc>.

Compliance officer. Investopedia. [online]. 25.2.2013. Dostupné na internete: <http://www.investopedia.com/terms/c/compliance-officer.asp#axzz2LjU6Q4eq>.

CHOVANCOVÁ, B., ŽOFČÁK, S. Kolektívne investovanie. Bratislava : Iura edition, 2012, 384 s. ISBN 978-80-8078-449-2.

Identifying Compliance Risks Guidelines. Charles Sturt University. [online]. 25.2.2013. <http://www.csu.edu.au/adminman/leg/guideline-identifying%20 compliance%20risks.pdf>.

What is Compliance? International Compliance Association. [online]. 25.2.2013. Dostupné na internete: <http://www.int-comp.org/faqs-compliance-regulatoryenvironment>.

CORPUS DELICTI 5/2013

29

VÝZVA Výberové konanie !!!

Redakcia časopisu Corpus Delicti vyhlasuje výberové konanie na členov Redakčnej rady.

Ak máte záujem stať sa členom nášho dynamického tímu, posielajte svoje životopisy na mailovú adresu: corpusdelicti.tt@gmail.com V prípade, ak nás zaujmete, budete pozvaní na osobný pohovor.

Osobné pohovory sa budú konať v druhej polovici mesiaca jún 2013.

30

CORPUS DELICTI 5/2013

Ste študentom, pedagógom alebo členom akademickej obce Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave?

Práve Vám je adresovaná táto výzva!

Chcete sa stať súčasťou časopisu Corpus Delicti?

Napíšte článok v rozsahu 3 - 6 A4 (písmo Times New Roman, veľkosť 12, jednoduché riadkovanie) na ľubovoľnú tému, samozrejme, týkajúcu sa práva.

Prosíme o dodržiavanie citačných pravidiel podľa STN. Za vlastným článkom uveďte použitú literatúru.

Príspevok musí byť recenzovaný právnym pedagógom, právnym vedcom alebo iným odborníkom zaoberajúcim sa tematikou daného článku!

Recenzovaný článok spolu s aktuálnou farebnou fotografiou Vašej tváre (formát JPEG, min. 300 dpi) a biografickou charakteristikou autora (najviac na 3 riadky) zašlite na mailovú adresu: corpusdelicti.tt@gmail.com Články nespĺňajúce požiadavky podľa tejto výzvy nebudú akceptované!

V prípade, že nás svojim článkom zaujmete, bude uverejnený v najbližšom čísle 6/2013 pre zimný semester akademického roku 2013/2014.

Uzávierka pre číslo 6/2013 je 31.10.2013.

Redakcia si vyhradzuje právo článok upraviť čo do štylistiky a gramatiky, ako aj právo článok odmietnuť z kapacitných dôvodov!

Tešíme sa na Vaše príspevky !

VÝZVA

Poznáte študenta našej fakulty, ktorý sa úspešne zapája do vedeckých, výskumných, vývojových a ďalších tvorivých aktivít, ktoré si zasluhujú uznanie a ktoré prispievajú k prehĺbeniu poznania (účasť na vedeckom projekte, vedeckovýskumnej činnosti a ďalších aktivitách), alebo ktorý úspešne reprezentuje fakultu, univerzitu alebo Slovenskú republiku v umeleckej, športovej alebo inej oblasti?

Ste to práve Vy? Viete o úspešnom či nasledovaniahodnom absolventovi našej alma mater?

Práve o takomto inšpiratívnom človeku môže byť v nasledujúcom čísle časopisu Corpus Delicti uverejnený článok s cieľom, aby sa o jeho schopnostiach a úspechoch dozvedela celá naša malá akademická obec.

Tak neváhajte a DAJTE NÁM O ŇOM VEDIEŤ!

Pre súčasných študentov našej fakulty môže byť inšpiráciou aj možno získať motivačné štipendium na základe rozhodnutia dekanky alebo rektora (bližšie informácie ohľadom možnosti získať motivačné štipendium Vám ochotne poskytne Ing. Zuzana Lukačovičová zo študijného oddelenia fakulty).

Sťažnosti, žiadosti, podnety Cieľom fakulty je neustále sa zlepšovať.

Pomôžte jej k tomu Vašimi postrehmi.

Váš pohľad je dôležitý a podstatný! Buďte spokojní na Vašej fakulte! Máte právo podieľať sa na jej riadení a smerovaní!

Je množstvo spôsobov, ako na to. Ak sa nehanbíte za svoj názor, využite možnosť osobného stretnutia s dekankou alebo prodekankou pre denné bakalárske štúdium, denné magisterské štúdium a sociálnu

Upozornenie!

Redakcia časopisu Corpus Delicti nezodpovedá za obsah jednotlivých článkov, ich pravdivosť a výpovednú hodnotu.

starostlivosť o študentov. Nezabúdajte ani na svoje študijné referentky!

Taktiež možno využiť email zamestnancov fakulty zverejnený na webstránke fakulty. Poslúži aj schránka pri študijnom oddelení. Pomôcť môže i Váš zástupca v akademickom senáte.

Preverujú sa aj anonymné podnety!

Je to jednoduché, neváhajte využiť všetky prostriedky, ktoré máte!

Časopis Corpus Delicti je evidovaný Ministerstvom kultúry SR pod evidenčným číslom EV 4594/12.

Vychádza na pôde Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. V roku 2013 vychádza tretí ročník obnoveného časopisu Corpus Delicti. Časopis vydáva ELSA Trnava, Kollárova 10, 917 01 Trnava (www.tt.elsa.sk) v spolupráci s Právnickou fakultou Trnavskej univerzity v Trnave, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava (iuridica.truni.sk).

Tlač zabezpečuje APRINT spol. s r. o., Ul. Šoltésovej 19, 965 01 Žiar nad Hronom, http://www.aprintzh.sk/ Online verziu časopisu môžete nájsť na týchto webových stránkach: www.tt.elsa.sk a iuridica.truni.sk

32

CORPUS DELICTI 5/2013