CORPUS DELICTI 1/2014

Corpus Delicti

Časopis študentov Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave Redakčná rada

Adresa redakcie: Časopis Corpus Delicti, Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave Kollárova 10, 917 01 Trnava E-mail: corpusdelicti.tt@gmail.com Obálka a grafika: Filip JUROVATÝ

Šéfredaktorka: Monika MARTIŠKOVÁ, Zástupkyňa šéfredaktorky: Bc. Veronika BERECOVÁ Redaktori: Mgr. Juraj ŠELIGA, Milan GRIEČ Externý spolupracovník: Mgr. Ján JURAN Konzultanti: Mgr. Kristián ČECHMÁNEK, Mgr. Martin CSÁSZÁR, Mgr. Naďa KVAKOVÁ Odborní garanti: doc. JUDr. Tomáš STRÉMY, PhD., JUDr. Anton ŠKREKO, PhD.

Dátum vydania: máj 2014, IČO: 36 093 971, periodicita vydávania: dvakrát ročne

obsah

Obsah Aktuality VII. ročník Vedeckej študentskej konferencie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 2 Inštitucionálna návšteva do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže Leopoldov. . . . . . . . . 3 Študenti z Omsku v Trnave. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4 Rozhovory Myšlienka založenia Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave . . . . . . . . . 6 Články Právo a povinnosť rozhodcu ľadového hokeja vyhlásiť ľadovú plochu za nespôsobilú . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9 Cítite sa skôr ako muž alebo ako žena? O právnych následkoch zmeny pohlavia . . . . . 11 Výbor OSN proti mučeniu a jeho rozhodovacia činnosť. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 12 Stratila Slovenská republika suverenitu vstupom do Európskej únie?. . . . . . . . . . 15 Sága Kadi končí . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 17 Lobing - mäso a krv politických procesov. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 20 Prokúra ako inštitút sui generis. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 22 10.04.2014 – začiatok konca pirátstva!? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 26 Medzinárodné zmluvy verzus Ústava Slovenskej republiky . . . . . . . . . . . . . . . . . 28

Úvodník Vážený pedagogický zbor, milé študentky a študenti! Ďalší akademický rok sa nám končí a Corpus Delicti prináša mnoho noviniek. Ako navonok, tak aj vo vnútri. Zmenila sa vizuálna podoba časopisu a rovnako aj redakčná rada. Dúfam teda, že sa Vám, čitateľom, bude toto číslo páčiť a spríjemní Vám či už voľné chvíle alebo prestávky v rámci prípravy na skúšky.

Naša Právnická fakulta bola obnovená v roku 1998, no napriek svojej krátkej histórii len máloktorý študent vie aj niečo viac o jej založení. Tieto okolnosti nám preto priblížili v rozhovore dvaja zo zakladateľov prof.

JUDr. Helena Barancová, DrSc., Dr. h. c. prof. JUDr. Peter Blaho, CSc. a prof. PhDr. Gustáv Dianiška, CSc., ktorý sa k zakladateľom fakulty pridal neskôr. Profesori sa s nami podelili aj o ich osobný pohľad, čoho výsledkom je, že ich CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

spomienky sú o to výnimočnejšie, za čo by som sa im rada touto cestou veľmi poďakovala.

Možno ste posledné mesiace započuli na chodbách fakulty ruský prízvuk. Nezdalo sa vám to, šiesti študenti z mesta Omsk sa totiž rozhodli stráviť pár mesiacov štúdiom práva v Európe. Niektorí z nich nám porozprávali o tom, čo im jeden akademický rok na Slovensku priniesol, a kam ich v živote posunul.

Odborné články študentov Právnickej fakulty sa zameriavajú na mnohé oblasti práva, niektoré na netradičné problémy v praxi, ako napríklad posudzovanie spôsobilosti ľadovej plochy pri hokejovom zápase, či aktuálnu právnu úpravu, ktorá prináša rozporuplné otázky v praxi, a mnohé ďalšie.

Prajem Vám príjemné čítanie a krásne leto plné oddychu, aby sme všetci načerpali veľa síl do ďalšieho akademického roka!

Monika MARTIŠKOVÁ šéfredaktorka

31

aktuality

VII. ročník Vedeckej študentskej konferencie Tento rok bol v poradí už siedmym rokom, kedy sa na pôde Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave usporiadala Vedecká študentská konferencia organizovaná Európskym združením študentov práva (ELSA) Trnava za spolupráce s vedením Právnickej fakulty. Vedecká študentská konferencia je pritom udalosť, uskutočňovaná na Právnickej fakulte s ročnou pravidelnosťou, ktorá poskytuje študentom práva priestor predstaviť svoje názory, postrehy a úvahy k oblastiam s právnou tematikou prostredníctvom príspevku prezentovaného pred odbornou komisiou, pozostávajúcou ako z členov pedagogického zboru, tak aj z radov samotných študentov fakulty. Na VII. ročníku Vedeckej študentskej konferencie, ktorý sa uskutočnil dňa 24. marca 2014, sa zúčastnilo 25 účastníkov. Na základe príslušnosti tém prác jednotlivých študentov sa otvorilo 5 sekcií, a to konkrétne: Sekcia ústavného a správneho práva; Sekcia trestného práva a kriminológie; Sekcia medzinárodného a európskeho práva a medzinárodných vzťahov; Sekcia občianskeho a obchodného práva; a Sekcia historickoprávna a teórie práva.

Napriek tomu, že v porovnaní s ostatnými rokmi, nebol počet aktívnych účastníkov až tak veľký, príspevky tým nestratili na kvalite, nakoľko boli študentmi odborne vypracované a na úrovni odprezentované pred hodnotiacou komisiou. A aj keď nebolo pre členov komisie jednoduché vybrať vý-

42

Víťazi jednotlivých sekcií

hercov, na základe výsledného bodového hodnotenia sa v sekcii ústavného a správneho práva umiestnila na 1. mieste Petra Lukáčiková a na 2. mieste Michaela Pajtinková. V sekcii trestného práva a kriminológie 1. miesto obsadil Mgr. Bc. Maroš Černák a 2. miesto Bc. Veronika Sporová. V rámci sekcii medzinárodného a európskeho práva bolo vzhľadom na počet príspevok ohodnocované iba 1. miesto a na tom sa umiestnil Bc. Daniel Arbet. Sekcia občianskeho a obchodného práva bola najpočetnejšia, čím došlo k obsadeniu všetkých troch miest a to 1. miesto Bc. Martinom Samcom, 2. miesto Matejom Gerom a 3. miesto Bc. Radkou Kolkusovou. Rovnako len jedno víťazné miesto bolo obsadzované v sekcii historickoprávnej a teórie práva a to získala Bc. Kristína Potomová.

Víťazi spolu s výherným diplomom získali nielen finančný príspevok zabezpečený formou motivačného štipendia, ale zároveň aj pekné

a užitočné právnické tituly poskytnuté samotnou fakultou, aj projektovými partnermi združenia ELSA Trnava.

Siedmy ročník Vedeckej študentskej konferencie však výnimočný aj vďaka účasti študenta Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne – Mateja Geru, ktorý so svojim príspevok nielen vystúpil na tohtoročnej konferencii, ale v rámci občianskoprávnej sekcii obsadil 2. miesto, ako už bolo spomínané.

Víťazné príspevky budú zároveň publikované v zborníku, ktorý pre tento rok vyjde v elektronickej, aj v tlačenej podobne.

Veľká vďaka za spoločnú organizáciu a pomoc patrí pani doc. JUDr. Miroslave Vráblovej, PhD., vedeniu Právnickej fakulty a organizačnému tímu ELSA Trnava. Vďaka patrí aj členom komisie a v neposlednom rade aj samotným účastníkom a všetkým prítomným kolegom. Dúfam, že Vedecká študentská konferencia pre tento rok naplnila očakávania študentov a pevne verím, že budúci rok bude ešte úspešnejšia.

Adam Keseg

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

aktuality

Inštitucionálna návšteva do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže Leopoldov

Vstupná brána do objektu väzenia

Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave sa vždy snažila a i naďalej sa usiluje pripravovať svojich študentov, budúcich absolventov práva na svoju profesiu kvalifikovane a odborne. Dosahuje to prostredníctvom odovzdávania bohatých a cenných skúseností právnych pedagógov z praxe počas výučby, ako i organizáciou rozličných seminárov, konferencií a prednášok, na ktoré sú pozývané významné osobnosti z právnych odvetví. I vďaka týmto aktivitám zo strany fakulty sa právny obzor študentov rozširuje a majú možnosť konfrontovať svoje vedomosti zapojením sa do diskusií, kladením otázok, ako i vyjadrením svojich názorov. A keďže právnickej fakulte veľmi záleží na tom, aby poznatky a vedomosti u študentov rástli, rozhodla sa zorganizovať v spolupráci s katedrou trestného práva a kriminológie a študentskou organizáciou ELSA Trnava inštitucionálnu návštevu do Ústavu na výkonu trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže Leopoldov.

Po vybavení všetkých podstatných organizačných záležitosti, sme netrpezlivo čakali na 26. marec, kedy sa naša exkurzia mala uskutočniť. Vstup do objektu priestorov väznice bol Zborom justičnej a väzenskej stráže odsúhlasený pre 40 študentov (medzi nimi boli i 3 ruskí študenti z mesta Omsk študujúci na fakulte v rámci výmenného pobytu) a 2 pedagógov – doc. JUDr. Tomáša Strémyho, PhD. za katedru trestného práva a kriminológie – s pomocou, ktorého bola táto návšteva uskutočnená a JUDr. Mgr. Daniela Krošláka LL.M. Prehliadka najstaršej väznice na Slovensku (za čias panovníka Leopolda to bola protiturecká pevnosť), sa pre nás začala o 8:00 hod., keď nás v priestoroch tohto zabezpečeného objektu privítali vedúci príslušníci ústavu. Po úvodnom príhovore CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

a privítaní sme sa rozdelili do dvoch skupín, pričom každú skupina bola sprevádzaná poverenými príslušníkmi. Našu skupinu viedol príslušník zboru zabezpečujúci v ústave pedagogickú činnosť.

Naša úplne prvá zastávka smerovala do vnútorných priestorov objektu Hrad (ústav na výkon trestu). Dozvedeli sme sa, že táto neprehliadnuteľná žltá poschodová budova bola nanovo zrekonštruovaná a daná do prevádzky opätovne v roku 2004, keďže v roku 1991 bola vypálená a zničená v dôsledku tzv. leopoldovskej masakry. V budove sme mali možnosť prezrieť si miestnosti, v ktorých prebiehajú kontaktné, ako i bezkontaktné návštevy, taktiež vidieť cely disciplinárnych trestov, cely, kde sú umiestnení odsúdení na doživotie, ako i cely pre odsúdených, ktorí majú nariadený bezpečnostný režim stráženia.

Následne sme sa premiestnili do vonkajších priestorov objektu, kde sa nachádzala veľká strážna veža a športové dvorce pre odsúdených. Ďalšou našou zastávkou bola historická budova - tzv. stará väzba. Dnes sa z nej využíva už iba prízemie, ktoré slúžili orgánom činným v trestnom konaní a taktiež ako priestor slúžiaci pre celoštátny zvoz

eskort. V týchto priestoroch nám o činnosti na tomto úseku porozprával vedúci väzby, ktorý takisto zodpovedal i všetky naše otázky. Mali sme tu možnosť si prakticky vyskúšať i spútavacie retiazky, ktoré ako jeden z donucovacích prostriedkov vo väzniciach využívajú.

Našu návštevu sme ukončili v priestoroch ústavu na výkon väzby – tzv. nová väzba, kde sa nachádzali obvinení .

Naša návšteva presiahla tri hodiny, počas ktorých sme sa nielen oboznámili s priestormi objektu, ale získali sme i vynikajúci pohľad na problematiku justície a väzenstva, a mohli sme tak mnohé nadobudnuté vedomosti z predmetov trestného práva a kriminológie vidieť uskutočňované priamo v praxi.

Na záver sa s nami o svoje pocity z tejto exkurzie podelil ruský študent Sergej Fedorkin: „Pre mňa táto návšteva väzenia bola prvou, na akej som vôbec bol. Bolo to pre mňa trošku vzrušujúce, pretože vždy som chcel vedieť, aký život väzňov je a ako sa vo väzení správajú. Podobalo sa to niečomu takému, ako som videl vo filmoch.

Zistil som, že slovenské väznice vytvárajú dobré podmienky pre svojich väzňov. Majú všetko, čo by mohli potrebovať. Zaujímavé bolo vidieť väzňov, ktorým je odňatá sloboda. Mali sme možnosť nazrieť aj do ich ciel a vidieť tam doživotne odsúdených. Keď sme sa však dostali von z väzenia, mohli sme plne prežívať emócie a najmä to, že sme voľní. Cítiť vzduch, slobodu, takmer všetko bolo odlišné, ako tam vo vnútri.“

Barbora Rafajdusová

53

aktuality

Študenti z Omsku v Trnave

Anya Podgorbunskikh

Sergey Fedorkin

Sergey Fedorkin a Olenka Talyzina

64

Šesť študentov zo štátnej Právnickej fakulty Dostojevského Univerzity v Omsku sa rozhodlo využiť príležitosť zúčastniť sa študentskej mobility, ktorú im ponúkla Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave. Z nasledujúcich riadkov sa môžete dozvedieť, ako traja z týchto študentov vnímajú celý akademický rok 2013/2014, počas ktorého neprerušili svoje štúdium v Rusku, a zároveň študovali aj našej Právnickej fakulte v Trnave.

Pred dvoma rokmi, počas svojho pobytu v Omsku, navrhol JUDr. Róbert Dobrovodský, PhD., LL.M. možnosť takejto mobility svojmu priateľovi, dekanovi štátnej Právnickej fakulty Dostojevského univerzity v Omsku. Počas celého akademického roka sa týmto študentom príkladne venoval, a preto teda aj on pár slovami zhodnotil štúdium a pôsobenie týchto šiestich skvelých ľudí na našej alma mater a prínos ich pobytu či už pre fakultu alebo pre jej slovenských študentov, a poukázal aj na význam mobility.

O štúdiu a pobyte týchto ruských študentov na Slovensku bola dňa 20.01.2014 odvysielaná aj reportáž na RTVS, v programe Národnostný magazín, ktorú je stále možné stiahnuť z archívu.

Anya Podgorbunskikh Spočiatku, keď sme opustili Rusko, netušili sme, čo nás tu čaká, ako sa k nám postavia ľudia, a ako sa nám tu bude žiť. No keď sme pristáli na letisku, slniečko na nás svietilo, vítal nás Róbert Dobrovodský, a my sme hneď pochopili, že ľudia sú veľmi milí a tunajšie prostredie sa nám bude páčiť.

Nemôžem porovnať náš ruský študijný program s tým slovenským, pretože v Omsku máme úplne iný systém výučby, rozvrhy, rozdelenie do tried. Štúdium v Trnave je pre nás ako výmenný program. Vedeli sme, že sa budeme musieť učiť súčasne aj na naše skúšky v Rusku. Ale napriek tomu sa nám výučba tu páči natoľko, že som šťastná, že som mala tú možnosť študovať práve na tejto Právnickej fakulte v Trnave. Keby som mala šancu zostať tu dlhšie, zostanem. No nanešťastie tento program trvá iba jeden rok.

Sergey Fedorkin Pre mňa bol tento rok najlepším rokom v mojom živote. Spoznal som mnoho nových ľudí, ktorých mám veľmi rád. Navštívil som rôzne miesta a viacero krajín v Európe. Študujem na najlepšej Právnickej fakulte na Slovensku. Som rád, že môžem úprimne zhodnotiť, že úroveň vzdelávania je na vysokom stupni. Skutočne oceňujem spôsob, akým nám vyučujúci sprostredkúvajú informácie. Tento spôsob výučby bol pre mňa úplne nový, pretože v Rusku máme odlišný systém vzdelávania.

Porovnávanie ma donútilo otvoriť oči a vidieť mnoho odlišností vo vzdelávacom procese. Štúdium v Trnave mi prinieslo mnoho zaujímavých a užitočných životných situácií, z ktorých môžem ďalej čerpať a pomáhajú mi dotvoriť moje plány do budúcnosti. Milujem to tu! :) Olenka Talyzina Chcem Vám povedať príbeh, prečo som tu a prečo som rada, že môžem byť študentkou Právnickej fakulty v Trnave. Štúdium pre mňa veľa znamená, je to prekrásna skúsenosť. Objavila som úplne všetky nové informácie, poznatky, nadobudla nespočetné množstvo vedomostí, spoznala všetkých ľudí a prečítala všetky knihy v knižnici. Žartujem! Ale úprimne môžem povedať, že som sa rozhodla správne, a som hrdá na to, že študujem práve tu, na Trnavskej univerzite.

Prvou výhodou je veľká perspektíva do budúcna. Môj rodný jazyk je ruština, a učím sa anglický a slovenský jazyk.

Ovládanie týchto jazykov je veľkým benefitom pre moju budúcu prácu. Takto budem môcť mať ako právnička aj veľa zahraničných klientov. Druhým pozitívnym aspektom sú moje profesijné skúsenosti a znalosť práva Európskej únie. V európskom práve je mnoho odvetví, a zaujali ma všetky. Preto som veľmi rada, že budem mať čas dozvedieť sa o nich oveľa viac, keďže plánujem pokračovať v mojom vzdelávaní na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity aj na magisterskom stupni štúdia.

Som šťastná, že som mohla stráviť rok na Slovensku. Je to úžasná krajina, kde žije mnoho priateľských ľudí, ktorí sú kedykoľvek ochotní mi pomôcť. Už CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2014

aktuality teraz tu mám pár dobrých priateľov, a viem, že keď budem staršia, budem môcť rozprávať o tom, aký som mala skvelý študentský život s pravými priateľmi! Ešte by som chcela dodať na záver, že ak veríte v seba samého, ste na správnej ceste! :)

Študenti a pedagógovia, Vám všetkým (vrátane externého štúdia) sa ponúkajú akademické mobility do uvedených krajín. Využite túto možnosť!

Ako novozvolený prodekan budem mať

okrem iného na starosti aj spomínané akademické mobility. Vynaložím maximálne úsilie, aby ste si dopriali túto výhodu.

Monika Martišková

JUDr. Róbert Dobrovodský, PhD., LL.M. Som veľmi rád, že naša pilotná jednoročná mobilita s ruskými študentmi bola úspešná. Keď som s odstupom času, spolu s mojím priateľom Maximom Stanislavovichom, dekanom štátnej Právnickej fakulty Dostojevského univerzity v Omsku, hodnotil prínosy, povedal mi, že taký úspech mobility a radosť ich študentov ani neočakával. Dôverne mi spomenul, že keď som im asi pred dvomi rokmi počas môjho pobytu v Omsku navrhol mobilitu, bol skeptický. Dôvodom počiatočnej skepsy bolo, že o spoluprácu s ázijskou sibírskou časťou Ruskej federácie nemajú krajiny západnej Európy reálny záujem. Ich záujem sa končí v Moskve, maximálne na Urale.

Naša fakulta a jej jednoročný študijný program s viac ako dvadsiatimi predmetmi v angličtine prekonala ich očakávania, čoho dôkazom je spokojnosť študentov. Tí sa veľmi dobre zžili s prostredím a vybudovali si výborné osobné vzťahy s našimi študentmi. Sú snaživí a motivovaní učiť sa nielen našu európsku právnu kultúru, ale majú aj úprimnú snahu preniknúť do slovenskej spoločnosti znalosťou slovenčiny, zvykov a tradícií.

Akademické mobility študentov a pedagógov smerom na Východ (Omsk, Minsk, Tbilisi, Jerevan, Moskva) považujem za vykopanie brázdy pre našich študentov a budúce generácie právnikov. Popri kvalitnom vzdelaní, ktoré dostávajú naši študenti, je možnosť zúčastniť sa mobility dar – akási pridaná hodnota - od alma mater. Tkvie v možnosti nájsť si miesto nielen v srdciach našich východných priateľov, ale aj v zjednodušení cesty k rozvíjaniu trhovej či kultúrnej výmeny. Či sa to niekomu páči alebo nie, len veľmi ťažko možno spochybniť vzostupujúcu geopolitickú a ekonomickú silu krajín východnej Európy a Ázie. Za jazykové kurzy ruštiny sa platia vysoké sumy.

Nehovoriac o právnickej ruštine, o výmene obchodných a právnych informácií či poznávaní rusky hovoriacich krajín.

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2014

75

rozhovory

Myšlienka založenia Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave Mnoho študentov Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave by mohla zaujímať história ich alma mater. Práve preto sme sa rozhodli vyspovedať niektoré z osobností, ktoré sa výrazne podieľali, a dodnes sa aj podieľajú, na jej rozvoji. Rozhovor nám poskytli Dr.h.c. prof. JUDr. Peter Blaho, CSc., súčasná dekanka fakulty - prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc.a prof. PhDr. Gustáv Dianiška, CSc. Myšlienka založenia či znovuobnovenia Právnickej fakulty sa v Trnave objavila už dávnejšie, a to najmä z toho dôvodu, že vedenie obnovenej Trnavskej univerzity ponímalo poslanie univerzity v Trnave rovnako, ako to bolo už na starovekej univerzite. Obnovenej univerzite teda chýbala právnická fakulta. Zakladatelia existujúcej právnickej fakulty prišli v roku 1998 do Trnavy s cieľom splniť si svoj sen o inom spôsobe výchovy mladých ľudí pre právnické povolanie práve na Trnavskej univerzite. Ich odhodlanie bolo obdivuhodné. Medzi zakladateľov patria prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc., Dr.h.c. prof. JUDr. Peter Blaho, CSc., prof. JUDr. Jozef Prusák, CSc. a prof. JUDr. Alexandra Krsková, CSc. Zakladatelia fakulty a tí, ktorí sa k nim neskôr pridali, spojili s osudom obnovenej Právnickej fakulty v Trnave aj svoj osobný život a svoju úspešnú profesijnú kariéru v oblasti právnych vied.

Tieto osobnosti svojím bezúhonným životom, vedeckou náročnosťou a osobným príkladom aj naďalej stimulujú rozvoj fakulty vo všetkých oblastiach jej činnosti.

Dr.h.c. prof. JUDr. PETER BLAHO, CSc. Ako sa zrodila idea novozriadenia Právnickej fakulty v Trnave?

Myšlienka založenia fakulty sa zrodila z Trnavskej univerzity.

Pán rektor, prof. RNDr. Dr.h.c.

Anton Hajduk, DrSc., prišiel s predstavou, aby novozriadená Trnavská univerzita pokračovala v tých obsahových aj formálnych intenciách, ako historická univerzita, ktorá tu v Trnave vznikla v roku 1635 a existovala do roku 1777. Na tejto historickej Trnavskej univerzite fungovala právnická fakulta. Pán rektor chcel, aby sa súčasťou obnovenej Trnavskej univerzity, ktorá bola obnovená ešte za existencie Československa, stala aj právnická fakulta. V roku 1994 sa začali vážne rozhovory o fungovaní Právnickej fakulty v Trnave s poľským rektorom z univerzity Łódź. Prítomná na rokovaní bola prof. JUDr. Helena Barancová, Dr.Sc. a docent Marek Šmid (dnes prof. doc. JUDr. Marek Šmid, PhD.). Z toho vyplýva, že obaja vypracovali Návrh na zriadenie Právnickej fakulty v Trnave, a predložili ho pánovi rektorovi Hajdukovi, ktorý na základe toho začal o rok neskôr so mnou rokovanie o založení Právnickej fakulty v Trnave. Rokovanie sa začalo v Bratislave. Okrem nás dvoch bola na rokovaní prítomná prof. Barancová. Vtedy som pánovi rektorovi povedal asi toto: „Myšlienka o zriadení právnickej fakulty je vynikajúca, ale ja nemôžem v tejto veci nič urobiť.“ Takže Právnická fakulta v Trnave v tom istom roku nevznikla.

Situácia na Právnickej fakulte v Bratislave sa personálne zmenila natoľko, že roku 1997 sme niektorí učitelia začali rozmýšľať o novej právnickej fakulte, a to sme netušili, že sa v budúcnosti rozhodneme pre Trnavu. Nový rektor, prof. MUDr. Ladislav Šoltés, Dr.Sc., Dr.h.c., tiež pokračoval v myšlienke prof. Hajduka. My sme sa v januári 1998 stretli s pánom rektorom Šoltésom v jeho

86

pracovni v Trnave, a začali sme s ním rokovanie o zriadení právnickej fakulty.

Pán rektor nás požiadal, aby sme vypracovali študijný zámer novej fakulty na 5-ročné magisterské štúdium. Návrh o zriadení fakulty bol prerokovaný v akademickom senáte univerzity dňa 5. marca 1998 a senát návrh schválil.

Aké boli ďalšie kroky?

Rektor univerzity urobil ďalší krok - obrátil sa so žiadosťou na akreditačnú komisiu. Žiadali sme od akreditačnej komisie, aby udelila súhlas na akreditáciu nielen magisterského štúdia, ale aj akreditáciu rigorózneho konania, habilitačného konania, inauguračného konania a doktorandské štúdium. Skôr než akreditačná komisia zasadala, poverila preskúmaním rektorovej žiadosti komisiu, ktorú na tento účel zriadila. Tá komisia chcela od rektora kompletný spis, a rokovala 24. septembra 1998. Zasadnutia akreditačnej komisie sa spolu so mnou zúčastnili prof. Prusák, prof. Lazar, a predseda univerzitného akademického senátu, ktorým bol prof. Štefan Kopecký.

Akreditačná komisia nás zasypala otázkami, ale nakoniec všetko dobre dopadlo, a súhlasila so zriadením fakulty v Trnave.

Potom sa rektor Trnavskej univerzity obrátil na Ministerstvo školstva o súhlas so zriadením fakulty. Ministerka školstva Eva Slavkovská poslala pánovi rektorovi Šoltésovi súhlasné stanovisko o zriadení Právnickej fakulty v Trnave. Celý schvaľovací proces teda mohol pán rektor ukončiť dňa 1. októbra 1998 a vystavil Zriaďovaciu listinu o Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

Nemali ste problémy so získavaním prvých študentov?

Pán rektor poveril mňa ako štatutára, aby som rozbehol činnosť fakulty. Ako obyčajne, začiatky bývajú ťažké. Rozhýbať sa 1. októbra je mimoriadne neskoro. Vypísal som prijímacie konanie na novozriadenú fakultu a čakali sme, či sa vôbec niekto prihlási. Prihlásili sa, a do prvého ročníka sme prijali 94 uchádzačov.

Mali sme dosť učiteľov, ale ja som nemal financie, aby som mohol učiteľov zaplatiť. Napísal som teda budúcim študentom, že sa ich právnické štúdium odkladá až do času, keď fakulta zoženie finančné prostriedky. V decembri nový minister školstva, Milan Ftáčnik, navštívil Trnavskú univerzitu. Pri príležitosti jeho návštevy som oznámil pánovi ministrovi školstva, že bola platne zriadená právnická fakulta, už sme vykonali prijímacie skúšky, a nemáme peniaze na chod novozriadenej fakulty. A keď to počul, tak mal len jednu podmienku, aby som mu garantoval kompletné 5-ročné magisterské štúdium. Ja som mu to prisľúbil a on peniaze pre prvý ročník poslal. Prví študenti sa ukázali ako vynikajúci, na nich sa preniesol entuziazmus, ktorý bolo cítiť na fakulte ešte pár rokov.

Ste spokojný s tým, ako funguje fakulta dnes?

Môžem potvrdiť, že sme dosiahli za krátky čas výsledky, že v pravidelnom hodnotení nezávislou akademickou ratingovou a rankingovou agentúrou je naša fakulta už tri roky za sebou vyhodnotená ako najlepšia právnická fakulta na Slovensku. To znamená, že by som mal byť spokojný, čo aj som.

Máte teda pocit, že to všetko úsilie stálo za to?

Myslím, že áno. A je oprávnená otázka, prečo sme to urobili. V Trnave sme založili fakultu z viacerých dôvodov. Jednak sme chceli, aby novozriadená fakulta predstavovala vo svojej vzdelávacej a vedeckej práci mravné hodnoty. Preto sme očakávali od každého učiteľa/učiteľky, aby vyznávali mravné hodnoty, aby boli kompetentní, aby ovládali detailne a dobre svoj predmet a aby boli slušní. Pretože učiteľ má nielen vzdelávať, ale má aj vychovávať svojich študentov, stáť im ako vzor. Exempla trahunt (lat.), vzor priťahuje. Mladý človek potrebuje pred sebou staršieho, aby mu CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

rozhovory mohol veriť. Ale to je možné iba na základe kompetentného, slušného a mravne hodnotného učiteľa, inak to nejde. A potom sa vplyv učiteľa na študentoch prejaví. Našim ideálom bola takáto predstava o učiteľovi, a samozrejme, aj predstava o absolventovi fakulty.

Finalizáciou vzdelávania je absolvent fakulty, a to taký, aby to bol právnik vzdelaný, dobrý, aby mal prehľad v právnych predpisoch a hlavne v právnej teórii. Aby študenti kriticky a samostatne rozmýšľali a nebáli sa hovoriť pravdu, ale vyjadrovali sa slušne, kompetentne, ako ich učitelia. S týmto ideálom sme prišli do Trnavy.

Mali ste aj víziu, ktorá sa nenaplnila?

Nie všetko sa splnilo, najmä čo sa týka finančných a priestorových možností našej fakulty. Stále nemáme vlastnú aulu, kde by sme mohli prednášať, kde by sme sa mohli schádzať pri slávnostných príležitostiach. Ale v podstate by som za seba vyjadril veľkú spokojnosť, pretože cieľ, ktorý sme sledovali, sme dokázali splniť.

Nebolo to ľahké, ale stálo to za to. prof. JUDr. HELENA BARANCOVÁ, DrSc Ako si vy spomínate na myšlienku založenia Právnickej fakulty v Trnave? „Táto myšlienka znamenala možnosť uskutočniť sen o inom spôsobe výchovy mladých ľudí pre právnické povolanie. Akademická komunita Právnickej fakulty Trnavskej univerzity , ktorá položila základy kvalitnej právnickej fakulty, bola plná odhodlania, chuti, aj schopnosti rozvíjať kvalitnú právnu vedu a stále vytvárať pre rozvoj poctivej vedy veľmi žičlivé akademické prostredie.“1 Už štyri roky predtým, než bola založená Právnická fakulta v Trnave, sme s pánom Dr.h.c. prof. JUDr. Petrom Blahom, CsC., prof. doc. JUDr. Marekom Šmidom, PhD. a s jeho manželkou Mgr. Máriou Šmidovou, PhD. vypracovali Návrh študijného programu v slovenskom a anglickom jazyku. Medzičasom sme navštevovali aj zahraničie, boli sme na návšteve na poľských katolíckych univerzitách v Łódźi, v Lubline, aby sme sa inšpirovali ich študijnými poriadkami. Vtedajší prezident rektorskej konferencie v Poľsku, rektor Łódźskej univerzity, prof. Dr. Michal Sewerynsky, si zobral na tri dni dovolenku, aby sa nám mohol venovať. Počas nášho pobytu nám poskytol mnoho cenných rád a k myšlienke založenia Právnickej fakulty v Trnave bol veľmi priaznivo naklonený. Keďže bol kresťansky orientovaný, stotožňoval sa myšlienkou takej právnickej fakulty, akú sme plánovali vytvoriť. Prof. Sewerynsky bol osobným priateľom Svätého otca, Jána Pavla II. Keď sa dozvedel o predpoklade zriadenia Právnickej fakulty v Trnave, bolo vecou jeho osobnej cti, aby sa na Slovensku podarilo vytvoriť takú fakultu, ktorá by sa ideovo podobala tej poľskej. „Aj dnes sa hlásime k historickému a morálnemu odkazu starobylej Právnickej fakulty Trnavskej univerzity zo 17. a 18. storočia, podľa ktorého veda je veľkým dobrodením pre ľudstvo a s plným nasadením sa usilujeme rozvíjať vedu, ktorá slúži dôstojnosti a prirodzeným právam človeka, a je podriadená mravným princípom a kritériám.“2 Pre mňa osobne však rozhodnutie podieľať sa na obnovovaní Právnickej fakulty v Trnave bolo jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote. Bolo potrebné rozhodnúť sa, či mám odísť z istoty pracovného miesta a pohodlia, veľkej vybavenej pracovne či ukážkovej knižnice do obrovskej neistoty. Presvedčilo ma to, že som bola kresťansky orientovaná. Všetky právnické fakulty boli príliš ideologické, preto som myšlienku novej právnickej fakulty priví1 Jubilejný pamätník (1998-2008) pre Právnickú fakultu Trnavskej univerzity v Trnave, Trnava: TYPI UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS. 2008, s. 6.

2 Ibidem, s. 6.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

tala. Nakoniec som sa odhodlala odísť z istej prítomnosti do neistej budúcnosti. „Všetkých tých, ktorí sa pre myšlienku založenia Právnickej fakulty Trnavskej univerzity odhodlali ako prví, ako aj tých, ktorí sa k nim neskôr pridali, spájala viera a presvedčenie, že vybudujú právnickú fakultu na mravných princípoch, na princípoch spojenia morálky a práva. Spájala ich nádej, že kladú základy fakulty, ktorá by mohla byť z hľadiska mravného a vedeckého profilu azda aj najlepšou na Slovensku.“3 Prišlo ťažké obdobie, kedy naša fakulta nemala ani vlastnú budovu. Vyhliadka na súčasnú budovu nás preto potešila. Dúfali sme, že sa to podarí. Našťastie sa nám to aj podarilo, a naša fakulta získala nové sídlo, kde už bolo všetko jednoduchšie. Avšak stavbu bolo treba renovovať, takže na dva roky sme sa museli znovu rozpŕchnuť po celej Trnave. Bolo to veľmi zložité tak pre nás vyučujúcich, ako aj pre študentov. V roku 2007 sme sa presťahovali naspäť do budovy, kde má dnes naša fakulta sídlo. Fakulta fungovala už oveľa lepšie, my zakladatelia sme sa pravidelne schádzali a zamýšľali sme sa nad skvalitnením študijného programu. Vedeli sme, akú fakultu chceme budovať. Mala to byť právnická fakulta iná ako všetky ostatné, fakulta budovaná na iných základoch a princípoch a bez korupcie. Mimoriadne dôsledne sme si dali záležať na výberových konaniach, kde sme vyberali obsadenie profesijného zboru. Dostali sme sa aj do takej situácie, že prebehli tri výberové konania a nevybrali sme z nich žiadneho uchádzača. Boli sme tak nároční. Veľmi nám na tom záležalo, a stále záleží. Okrem základných právnických predmetov sme do študijného programu zahrnuli aj predmety zamerané na rozvíjanie profesijnej etiky, morálky a zodpovednosti.

Najdôležitejšie je, aby absolventi našej fakulty dokázali skĺbiť kvalitné právnické vzdelanie so zmyslom pre spravodlivosť. Aby vedeli, že v praxi nesmie platiť právo silnejšieho, ale sila práva. Čím sa naša právnická fakulta odlišuje od tých ostatných?

Odlišuje sa v mnohom. „Najdôležitejšie sú morálne bezúhonné vedecké autority právnikov, ktoré tvoria základ našej fakulty. Bolo ich treba hľadať a niektorých aj presvedčovať. V dobe zakladania fakulty sa podarilo nájsť osoby z právnickej akademickej obce s vysokým morálnym a vedeckým kreditom. Nebola to náhoda, skôr Božie riadenie. Zakladatelia, aj všetci tí, ktorí tvoria akademickú komunitu na obnovenej Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, majú v sebe hlboko zakorenený cit pre spravodlivosť, dôveru, pravdu a morálku. Nadovšetko si ctia všetky akademické slobody a demokratické princípy sú súčasťou ich identity. Tieto hodnoty, ktorým zasvätili celý svoj nielen profesijný život, sú pripravení presadzovať a brániť aj v budúcnosti“4 Rada by som spomenula aj proces prijímacích pohovorov na našu fakultu. Je veľká škoda, že nie je zvečnené, ako pán profesor Prusák dbal na to, aby každý jeden nepoužitý test bol za prítomnosti všetkých prodekanov dôsledne zlikvidovaný. Prísne podmienky sprevádzali celý prijímací proces nových študentov, čím prispeli k vysokej úrovni a kvalite. Pätnásť rokov sa proces prijímania na školu nezmenil. O všetkom, čo prispievalo k tomu, aby sa zachovala čistota akademickej oblasti rozhodovalo vedenie a zakladatelia fakulty. Každý rok štyria vyučujúci čiastkovo pripravovali otázky na prijímacie skúšky. Tie potom v zalepenej obálke čakali v sejfe na ich spracovanie. Otázky kombinoval jeden jediný človek na celej fakulte, ktorý mal na starosti všetku organizáciu. Takže v prípade akéhokoľvek pochybenia by bol zodpovedný len on. Proces prípravy testov je odlišný od prijímacích pohovorov na iných fakultách.

Minulý rok sa na našu fakultu dostal len každý piaty študent, takže tieto organizačne aj obsahovo náročné prijímacie skúšky majú význam a o našu fakultu je stále záujem. Špecifikom tejto inštitúcie je aj to, že každé vedenie fakulty dbalo na to, aby sa rozvíjala naša knižnica. Minulý rok bolo vydaných deväť učebných textov z rôznych predmetov v slovenčine a sedemnásť učebníc v anglickom jazyku, čo sa za históriu tejto právnickej 3 Ibidem, s. 110.

4 Ibidem, s. 110.

97

rozhovory fakulty ešte nestalo. Naša tvrdá práca prináša výsledky. Najlepším vyznamenaním je nezávislé hodnotenie našej vedeckej činnosti.

Prezradíte nám, čo pripravuje naša fakulta do budúcna?

Novou úlohou pre nás je anglický študijný program. Tento rok u nás študuje šesť ruských študentov, a na budúci rok už máme prihlásených ďalších ôsmych. Aj preto chceme začať s magisterským študijným anglickým programom, a to s tým istým rozsahom vyučovaných predmetov ako v slovenčine, tak, ako to povoľuje zákon o vysokých školách. Dlho sme váhali, no rozhodli sme sa, že ideme do toho. Radi by sme sprístupnili tento akreditovaný program v angličtine všetkým študentom. Chceli by sme začať už od budúceho akademického roka s malou skupinou študentov. Dúfame, že sa nám to podarí. prof. PhDr. GUSTÁV DIANIŠKA, CSc. Ako prebiehalo znovuobnovenie fakulty a čo všetko obnášalo? Aké prekážky sa vyskytli?

Bola to skutočne mimoriadna udalosť. V roku 1998 sa o znovuobnovenie fakulty zaslúžili skvelí právnici ako prof. Blaho, prof. Barancová, prof. Prusák, prof. Krsková, prof. Lazar a ďalší. Ja, prof. Šimovček, prof. Baláž sme prišli na fakultu okolo r. 2000. Pán prof.

Blaho nás požiadal o spoluprácu a spolupodiel na jej obnove.

No, a tá ponuka ma naozaj oslovila. Pracoval som vtedy na Akadémii Policajného zboru v Bratislave ako prorektor pre vedeckovýskumnú činnosť a zahraničné styky, viedol som katedru spoločenských vied a podieľal sa na výskumne a rozvoji policajnej vedy.

Nebol som však s atmosférou v tejto inštitúcii úplne spokojný. Ponuka prof. Blaha ma oslovila preto, že nová fakulta oceňuje nielen vedeckú a pedagogickú kompetentnosť, ale zároveň morálku a etiku právnickej profesie. Postaviť fakultu na hodnotných spoločenských princípoch ma veľmi lákalo. Často som rozmýšľal o úlohe práva a vadili mi jeho mnohé deformácie. Z hľadiska mojej profesie psychológa som osobitne vnímal nízku kvalitu právneho vedomia. Bol som presvedčený o tom, že vonkajšia právna norma, je najsilnejšia vtedy, keď sa stane vnútornou hodnotou človeka.

Moje začiatky na fakulte mali dva protirečivé znaky: 1) nedostatok pracovného priestoru; 2) stretnutie s kompetentnými, príjemnými ľuďmi. V čase môjho príchodu fakulta mala len tri miestnosti. V jednej miestnosti bol dekan, v druhej bol sekretariát a v tej tretej bola zasadačka, a tam sme mali vedenie. Časom zasadaciu miestnosť prehradili o jednu tretinu a úradovala tam naša účtovníčka. Porady vedenia však boli akčné, invenčné a nechýbal vtip a úsmev. Zapojil som sa do prípravy akreditačného spisu. Na podnet profesorov fakulty som kandidoval do akademického senátu a bol som zvolený do funkcie jeho predsedu. V tejto funkcii som sa zúčastnil obhajoby akreditačného spisu pred akreditačnou komisiou vlády SR. Ako predseda akademického senátu som pracoval sedem rokov. Zúčastňoval som sa pravidelne ako hosť zasadnutí vedenia fakulty a venoval som mnoho úsilia organizovaniu aktivít posilňujúcich rozvoj fakulty.

Akreditácia bola úspešná. Prekážky, s ktorými sme sa stretávali, sa dotýkali predovšetkým materiálnych podmienok a finančného zabezpečenia chodu fakulty. Mimoriadne nás zaťažovala rekonštrukcia budovy. Imponovalo mi úsilie a elán dekana prof. Prusáka o jej dostavbu. V poslednom roku dostavby som sa stal členom stavebnej komisie a zažil som radosti i strasti budovania na vlastnej koži. V tejto súvislosti spomeniem jednu bizardnú epizódu z prestavby budovy. Spolu s prof. Prusákom som sprevádzal pri

8 10

prehliadke rozostavanej ľavej časti budovy ministra školstva, ktorý bol známy ako odborník na stavbu mostov. Pri vzájomnom rozhovore poznamenal, že rozostavaná stojaca stavba sa veľmi predražuje. Nechcem túto poznámku preceňovať, ale od tej doby prestavba budovy postupovala rýchlejšie.

V dobe vzniku fakulty sme mali najviac profesorov z právnických fakúlt na Slovensku, čo bol vynikajúci základ pre jej budúcu úspešnú činnosť. Čo je však možno ešte dôležitejšie, na fakulte sa zišli prajní profesori. Mali sme zároveň šťastie na zloženie našich prvých študentov. Podarilo sa to, čo každá dobrá vysokoškolská fakulta potrebuje, t.j. kvalitnú interakciu pedagógov a študentov, založenú na vzájomnej úcte, porozumení a pomoci.

Aké podujatia sa organizovali? Zachovali sa do dnes?

Od počiatku bolo na fakulte v tomto smere živo. Čo sa týka mňa, navrhol som organizovanie študentskej vedeckej konferencie. Myšlienka sa postupne presadila a vytvoril sa tak priestor pre vedecké aktivity študentov. Výdatne mi pri tejto aktivite pomáhala študentská organizácia ELSA, a našiel som pochopenie a pomoc u mnohých pedagógov. Spomínam si na právnické super aktivity ,,elzáčky“ Zuzany Kliskej, či ďalších funkcionárov ELSY, ochotných vždy pomôcť. Teší ma, že konferencia sa stala nielen realitou, ale i dobrou tradíciou, a že spolupráca ELSY a prodekanky doc. Miroslavy Vráblovej kultivuje túto tradíciu.

Nezabudlo sa ani na organizovanie športových podujatí. Príkladom je už dnes tradičný futbalový turnaj, prebiehajúci každoročne v rámci Dňa právnickej fakulty. Bol to nápad prof. Prusáka, ktorý mimo iné pracoval v medzinárodných športových organizáciách ako právny expert. Viackrát ma potešil úlohou otvoriť tento turnaj a zahájiť súťaž čestným výkopom. Pokúsili sme sa tiež o zavedenie volejbalového turnaja pre študentky. Žiaľ, zatiaľ sa konal len jeden ročník.

Vedenie fakulty dbalo na upevňovanie a kultiváciu vysokoškolských tradícií. Pravidelne sme organizovali imatrikulácie a podporovali konanie beánií. Realizáciu beánie vždy skvele zabezpečovali funkcionári ELSY za podpory študentskej akademickej obce. Nedá mi nespomenúť každoročné Dni právnickej fakulty, ktorí boli nielen príležitosťou vypočuť si významných verejných činiteľov, ale zároveň boli i pôdou pre neformálne stretnutia učiteľov a študentov.

Aké boli vaše ďalšie plány?

Tie sa týkali mojej činnosti ako vedúceho katedry propedeutiky právnických predmetov. Vedenie fakulty mi dalo možnosti a priestor pre uplatnenie psychológie v právnickom vzdelávaní.

Dnes predmety ,,Sociálna psychológia pre právnikov“, ,,Forenzná psychológia“ ako aj ,,Kriminológia“ tvoria organickú a invenčnú súčasť tohto vzdelávania. Prof. Prusák, ako dekan fakulty, uvažoval aj o prepojení práva a ekonomiky. Aj predmety z toho odboru sa úspešne ujali, a vytvárajú potrebné pozadie pre lepšie uplatnenie našich študentov v praxi. Vo funkcii prodekana pre rozvoj som sa spolu s pani dekankou prof. Barancovou snažil zlepšiť priestorové možnosti fakulty. Osobitne sa jednalo o vybudovanie auly a ďalších moderných výučbových priestorov na mieste bývalého mestského kina. Priznám sa, že do dnes mám veľmi nepríjemné pocity, keď si spomeniem na obštrukcie a neochotu ľudí, s ktorými sme rokovali.

Rád by som sa dožil dňa, kedy sa z ruiny kina stane funkčný akademický priestor.

Akí boli prví študenti?

Prví študenti boli aktívni, ochotne spolupracovali. Chápali naše problémy, a my sme chápali tie ich. Od počiatku sa zapájali do rôznych aktivít, o ktorých som už hovoril. Začala fungovať študentská organizácia ELSA. Vznikla a realizovala sa myšlienka študentského časopisu Corpus Delicti. Študenti sa zapájali do prípravy Dňa právnickej fakulty. Dokonca jeden z ročníkov moderoval študent Roman Juraško. Spomínam si na mnohých našich prvých študentov, medzi ktorých patril napríklad Peter Mach či Anton Škreko.

Z prezidentov ELSY mi utkveli v pamäti mnohí študenti, osobitne však Tomáš Strémy.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

rozhovory / články Ste spokojný s tým, kde je fakulta dnes, splnila Vaše očakávania?

Ja osobne som spokojný. Mal som, a mám šancu pracovať na kvalitnej fakulte. Je to výnimočný pocit. Mám okolo seba ľudí, ktorí sú kompetentní a ktorí sú mi schopní kedykoľvek pomôcť. Takisto aj ja som pripravený pomôcť im. Čo sa týka fakulty, dosiahla veľké úspechy, o čom svedčí aj jej hodnotenie nezávislou inštitúciou ARRA. Ale myslím si, že by sme mali zotrvať v takej zdravej nespokojnosti. Preto, aby bolo kam fakultu posunúť či už z materiálneho hľadiska, vedy, ako aj z hľadiska modernizácie učebných predmetov. Mám na mysli osobitne metodiku výučby, aby stretávanie so študentmi bolo živšie, upevňovalo dobré vzťahy a lepšie ich pripravilo na budúcu prax.

Plánuje sa výstavba univerzitnej auly v blízkosti našej fakulty. Viete nám povedať, v akom je to štádiu? Súhlasíte s tým, aby bola táto aula pre celú univerzitu, alebo by ste preferovali samostatnú aulu pre Právnickú fakultu Trnavskej univerzity?

Odpovedať na túto otázku nie som kompetentný. Výstavba auly, ako viem, sa plánuje, kedy však dôjde k realizácii naozaj neviem.

Je veľká škoda, že sa nám to nepodarilo zrealizovať už pri prestavbe budovy fakulty. Naša funkcionalistická budova mala byť prepojená skleneným koridorom s novou budovou na mieste bývalého

kina. Spájalo sa s tým však veľmi veľa problémov, ktoré sa dotýkali rozšírenia parcely a nedostatku finančných prostriedkov. Dnes sa plánuje výstavba univerzitnej auly na parcele súčasnej záhrady. Ak sa ma pýtate na preferenciu (naša - univerzitná), nepovažujem to v tejto situácii za dôležité. Bol by som skôr rád, keby sa od slov prešlo k činom. Viacúčelová univerzitná aula by čiastočne mohla uspokojiť aj naše potreby.

Mám pochopiteľne želania, ktoré by sa v rámci prestavby bývalého kina či výstavby novej auly mohli realizovať. Rád by som si ešte „užil“ veľkú a kvalitnú prednáškovú miestnosť. Viem si predstaviť viesť praktické prípady z forenznej psychológie v cvičebnej súdnej sieni. Želám si väčšie priestory pre našu knižnicu, zdokonalené učebne, viac pracovní pre vyučujúcich, ktoré by poskytovali variabilné možnosti a komfort pre výchovno-vzdelávací proces a invenčnú vedeckú prácu.

Profesor Dianiška dúfa, že keď odíde z fakulty, to, čo pomohol vybudovať, zostane v dobrých rukách a preto sa snaží už teraz podporovať mnohých docentov, aby sa čím skôr stali profesormi.

Tým práca, ktorú všetci profesori vynaložili pri obnovení fakulty pôjde ďalej, a bude sa rozvíjať výchovno-vzdelávací proces spolu s vedeckou činnosťou. Začiatky boli hektické, ale dobroprajnosť ľudí všetko zjednodušila a dúfame, že to tak bude aj naďalej.

Monika Martišková, Veronika Berecová

Právo a povinnosť rozhodcu ľadového hokeja vyhlásiť ľadovú plochu za nespôsobilú* Hra ľadový hokej sa hrá na ľadovej ploche, ktorá sa nazýva ihrisko.

Definíciu ihriska môžeme nájsť v pravidlách ľadového hokeja (ďalej len „pravidlá“), ktoré definujú ihrisko vo svojom pravidle č. 100, ktoré uvádza, že: hra ľadový hokej sa hrá na bielej ľadovej ploche nazývanej ihrisko.1 Preto, aby sa zápas vôbec mohol uskutočniť, je potrebné, aby toto ihrisko malo predpísané rozmery a spĺňalo kritériá obsiahnuté v pravidlách. Musí spĺňať najmä rozmery, ktoré sú definované v pravidle č.

101, ako aj ďalšie náležitosti vyplývajúce z nasledovných pravidiel. Na to, aby sa na ihrisku mohol uskutočniť vôbec nejaký hokejový zápas, je potrebných mnoho technických revízií a rovnako tak posudok od riadiaceho orgánu súťaže, v ktorej bude dané družstvo nastupovať počas sezóny.

Posudok bude určovať, či dané ihrisko spĺňa alebo nespĺňa požadované technické parametre a potrebné vybavenie.

Pred stretnutím alebo počas stretnutia sa však môžu vyskytnúť situácie, ktoré neumožňujú alebo čiastočne znemožňujú začiatok uskutočnenia stretnutia alebo jeho priebeh. Takého situácie sú zväčša náhodnými situáciami. Ale pomerne zriedkavo sa stávajú aj situácie, ktoré sú výsledkom priamej úmyselnej činnosti znemožniť začiatok alebo priebeh hokejového stretnutia. V praxi môže ísť o nespôsobilosť ľadovej plochy k hre z dôvodu poruchy technického zariadenia slúžiaceho na úpravu ľadovej plochy, alebo úmyselné konanie spočívajúce vo vypnutí elektrickej energie pred alebo po zápase. V takomto prípade vzniká podľa rozpisu súťaží SZĽH (ďalej len „rozpis“) krízová situácia, na ktorú daný rozpis ponúka rozhodcom ľadového hokeja riešenie. Podľa tohto rozpisu, ak sa ľadová plocha javí ako nespôsobilá, alebo ak domáci klub nemá predpísaný technický prostriedok na úpravu ľadovej plochy, sa bude postupovať podľa súťažného poriadku SZĽH (ďalej len ,,súťažný poriadok“), ktorý upravuje tieto situácie vo svojich článkoch.2 Je zrejmé, že rozhodca ľadového hokeja musí pri týchto situáciách postupovať obzvlášť presne, nakoľko predčasné ukončenie stretnutia nesie so sebou nielen závažné dôsledky vyplývajúce z určenia konečného výsledku stretnutia, ale aj ekonomické dôsledky pre daný klub, najmä vtedy, ak sa dodatočne preukáže, že * Článok recenzoval doc. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD. LLM. MA, pedagóg Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, športový právnik 1 Pravidlá ľadového hokeja 2010 -2014, pravidlo č. 100 2 Rozpis súťaží riadených SZĽH 2013/2014, Prehľad legislatívnych zdrojov potrebných na riešenie krízových situácii pri stretnutiach ľadového hokeja , str. 32 bod. 8

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

predčasné ukončenie stretnutia rozhodcom bolo neoprávnené a nebolo v súlade s internými predpismi alebo pravidlami.

Riešenie takej krízovej situácie, akou je nespôsobilosť ľadovej plochy, má vo všeobecnosti dve fázy. Prvou fázou je posúdenie ľadovej plochy ako nespôsobilej a druhou fázou je predčasné ukončenie resp. neukončenie konkrétneho stretnutia.

Rozhodcovia stretnutia Pri posudzovaní toho, či je ľadová plocha naozaj nespôsobilou, Súťažný poriadok túto právomoc zveruje rozhodcom stretnutia.3 Definíciu toho, kto je rozhodcom stretnutia, súťažný poriadok nevymedzuje vo svojej preambule tak, ako pri činovníkoch stretnutia.4 Keďže definíciu, kto je rozhodcom stretnutia nenájdeme v súťažnom poriadku, musíme postupovať podľa pravidiel, z ktorých sa dozvieme, koho pravidlá považujú a koho nepovažujú za rozhodcu ľadového hokeja. Podľa pravidiel sa za rozhodcov stretnutia považujú len jeden alebo dvaja hlavní rozhodcovia a dvaja čiaroví rozhodcovia.5 Za rozhodcov stretnutia sa teda nepovažujú video rozhodca alebo bránkoví rozhodcovia, keďže ich pravidlá označujú spoločným názvom: ,,funkcionári mimo ľadovej plochy“.6 Takže môžeme dospieť k tomu, že o nespôsobilosti ľadovej plochy budú pri danom zápase rozhodujúce minimálne dva, a v systéme štyroch rozhodcov až štyri názory. Musíme podotknúť, že sa jedná do istej miery o subjektívne názory rozhodcov stretnutia.

Prvým problémom je to, že nikde nenájdeme vymedzenie pojmu, kedy je ľadová plocha nespôsobilá pre uskutočnenie hokejového stretnutia.

Pri posudzovaní spôsobilosti a nespôsobilosti ľadovej plochy sú tak rozhodcovia ľadového hokeja nútení zohľadniť svoje všeobecné priemerné znalosti a skúsenosti z rozhodovania na to, aby posúdili, či je plocha naozaj nespôsobilá. Je namieste podotknúť, že neexistencia definície, kedy je ľadová plocha nespôsobilá pre uskutočnenie zápasu, zakladá možnosť posudzovania týchto situácií medzi jednotlivými rozhodcami rozdielne a nejednotne, pričom sa zvyšuje význam subjektívneho názoru v koneč3 Článok 31 c) 4 Za činovníka stretnutia sa v zmysle Súťažného poriadku SZĽH považuje: delegovaný hlavný alebo čiarový rozhodca, inštruktor rozhodcov, supervízor stretnutia, lekár stretnutia, vedúci a zástupca družstva, hlavný usporiadateľ stretnutia, manažér klubu.

5 Pravidlá ľadového hokeja 2010 - 2014 článok 300 6 Pravidlá ľadového hokeja 2010 - 2014 článok 320 a nasledujúce

119

články nom verdikte rozhodcov ľadového hokeja.

Na tomto mieste je potrebné si všimnúť, že kým súťažný poriadok zveruje rozhodovanie o nespôsobilosti ľadovej plochy ,,rozhodcom“ stretnutia, právo predčasne ukončiť stretnutie má len ,,rozhodca“ stretnutia.

Z povahy veci vyplýva, že tak urobí hlavný rozhodca stretnutia. Nie je však vylúčené, že takého rozhodnutie môže urobiť aj čiarový rozhodca, ak sa napríklad hlavný rozhodca v priebehu hry zraní a odstúpi z rozhodovania stretnutia, a až následne sa stane ľadová plocha nespôsobilou.

Z uvedeného článku však jednoznačne nevyplýva, akým spôsobom rozhodcovia stretnutia dospejú k tomu, že ľadová plocha je nespôsobilou. Ako sme už podotkli, ide o subjektívne názory rozhodcov stretnutia a niekedy je veľmi ťažké posúdiť, či ľadová plocha bude nespôsobilou alebo nie. Môže sa stať, že v systéme štyroch rozhodcov budú dvaja rozhodcovia stretnutia za to, že ľadová plocha je nespôsobilá a ďalší dvaja za to, že ľadová plocha je spôsobilá k hre, alebo v systéme dvoch rozhodcov jeden čiarových rozhodcov bude toho názoru, že hracia plocha je a druhý z nich, že hracia plocha nie je spôsobilá. Uvedené názory sú podľa nášho názoru vzhľadom k článku 31 ods. c) súťažného poriadku rovnocenné. 7 Naopak, zo spomínaného článku súťažného poriadku zároveň vyplýva, že konečný verdikt o predčasnom ukončení stretnutia má právo spraviť rozhodca stretnutia. Nie je však uvedené, ktorý z dvojice hlavných alebo čiarových rozhodcov to má byť. Tento verdikt bude v končenom dôsledku urobený po vzájomnej dohode hlavných alebo čiarových rozhodcov. Pri tom však konečný verdikt nemusí predstavovať subjektívny názor o nespôsobilosti ľadovej plochy jedného z dvoch hlavných rozhodcov, alebo jedného z čiarových rozhodcov, alebo dokonca pri klasickom systéme troch rozhodcov ani obidvoch čiarových rozhodcov, keďže pri systéme troch rozhodcov z povahy veci vyplýva, že tento záverečný verdikt spraví hlavný rozhodca.

Následok nespôsobilosti ihriska Pri danej situácii je potrebné poznamenať, že pri nespôsobilej ploche ihriska má rozhodca stretnutia obligatórne povinnosť, ako aj fakultatívne možnosť, predčasne ukončiť stretnutie. Ak sa hracia plocha stala nespôsobilou v priebehu hry, rozhodca má povinnosť predčasne ukončiť stretnutie.8 Ak sa hracia plocha stala nespôsobilou ešte pred úradným začiatkom stretnutia, rozhodca má právo ukončiť stretnutie, nie je to teda jeho povinnosťou.9 Právo rozhodcu predčasne ukončiť stretnutie pri nespôsobilosti ihriska Podľa článku 45 d) súťažného poriadku má rozhodca právo predčasne ukončiť stretnutie, ak: ,,sa ihrisko stane nespôsobilé, resp. ak technická závada na jeho zariadení nebola odstránená do 40 minút, alebo ak nie je funkčný mechanický prostriedok pre úpravu ľadovej plochy.“10 V prvom rade je potrebné podotknúť, že nespôsobilosť hracej plochy musí nastať pred úradným začiatkom stretnutia. Nepriamo to možno vyvodiť aj z článku 44 f) 1 súťažného poriadku, podľa ktorého: ,,má rozhodca povinnosť predčasne ukončiť stretnutie pre nespôsobilosť hracej plochy, ktorá nastala v priebehu hry.“11 Definícia ihriska a hracej plochy V citovaných ustanoveniach sú použité rozdielne pojmy, a to „hracia plocha“ a „ihrisko“. Pojem ihrisko máme definovaný v pravidlách - konkrétne v pravidle č.100, ktoré obsahuje definíciu ihriska: ,,Hra ľadový hokej sa hrá na bielej ľadovej ploche nazývanej ihrisko“. Táto definícia môže v praxi robiť veľké problémy, pretože samotným ihriskom je teda len biela ľadová plocha nazývaná ihrisko v zmysle citovaného pravidla.

V reálnej situácii sa môže stať ihrisko nespôsobilé, ak naň niekto vysype soľ. Čo však v prípade, ak sa pred úradným začiatkom stretnutia na rozcvičke hráčov rozbije ochranné sklo? Spadá práve ochranné sklo pod pojem ihrisko podľa pravidla č.100? Keďže v pravidlách v ich prvej časti sú systematicky za sebou radené pojmy ako definícia ihriska, rozmery mantinelu, odrazovej lišty alebo ochranného skla, nie je možné na tomto mieste jednoznačne tvrdiť, že ihriskom je alebo nie je aj mantinel alebo ochranné sklo. Definícia ihriska v pravidle č. 100 je naformulovaná presne a jednoznačne bez zmienky o tom, čo sa považuje alebo nepovažuje za súčasť ihriska. Ak by sme si bližšie rozobrali pravidlo č. 102 a), ktoré ustanovuje, že: ,,ihrisko musí byť ohraničené bielym plastovým alebo dreveným mantinelom“, ponúkajú sa nám dva rôzne výklady. Prvým výkladom je, že mantinel je súčasťou bielej ľadovej plochy. Druhý výkladom môžeme dospieť k tomu, že biela ľadová plocha je jedna hmotná vec, a musí byť ohraničená mantinelom ako druhou hmotnou vecou. Medzi týmito hmotnými vecami existuje reálna hranica, a teda vieme ich od seba

7 Súťažný poriadok článok 31 c) 8 Súťažný poriadok článok 44 f) ods. 1 9 Súťažný poriadok článok 45 d) 10 Súťažný poriadok článok 45 d) 11 Súťažný poriadok článok 44 f) ods. 1

10 12

reálne oddeliť a rozlíšiť.12 V pravidle č. 105 a) je naopak uvedené, že: ,,ochranné sklo umiestnené nad mantinelom na koncoch ihriska musí byť vysoké... .“13 Z tohto pravidla sa nám, naopak, javí, že mantinely a ochranné sklá sú súčasťou ihriska – bielej ľadovej plochy. Na úplné doplnenie problematiky pravidlá na strane č. 10 zobrazujú ,,ihrisko“, kde sú ako súčasť ihriska vyobrazené aj hráčske a trestné lavice. Podľa nášho názoru však takého zobrazenie úplne nekorešponduje s už spomínaným pravidlom č. 100, kde je jasne uvedené, že: ,,hra ľadový hokej sa hrá na bielej ľadovej ploche nazývanej ihrisko“. Záverom možno konštatovať, že v praxi sa za ihrisko považujú aj mantinely či ochranné sklá, a neprikladá sa význam použitým rozdielnym pojmom.

Na porovnanie treba na tomto mieste uviesť práve článok 44 f) 1 súťažného poriadku, kedy má rozhodca povinnosť predčasne ukončiť stretnutie pre nespôsobilosť hracej plochy, ktorá nastala v priebehu hry.

Definíciu hracej plochy nenájdeme nikde v súťažnom poriadku, ani v pravidlách ľadového hokeja. Môžeme však konštatovať, že pojem hracia plocha je pojmom širším ako pojem ihrisko, pretože hracou plochou je nielen samotné ihrisko, ale aj hráčske alebo trestné lavice, mantinely, ako aj ochranné sklá. Čakacia doba štyridsať minút Ak sa stane hracia plocha nespôsobilou pred úradným začiatkom stretnutia, tzv. condicio sine qua non (nevyhnutnou podmienkou) je čakacia doba 40 minút. Nie je však jednoznačne uvedené, od ktorého okamihu sa týchto 40 minút začne počítať. Či od úradného začiatku stretnutia alebo od skutočnosti, ktorá sa napríklad vyskytla už v priebehu rozcvičenia hráčov na ľadovej ploche, ktorá mala za následok nespôsobilosť ľadovej plochy. V praxi sa však táto situácia rieši tak, že táto čakacia doba začína plynúť od úradného začiatku stretnutia.

Rovnako z článku 45 d) súťažného poriadku, ktorý znie: ,,sa ihrisko stane nespôsobilé, resp. ak technická závada na jeho zariadení nebola odstránená do 40 minút, alebo ak nie je funkčný mechanický prostriedok pre úpravu ľadovej plochy“ nie je zrejmé, či sa táto čakacia doba vzťahuje aj na situáciu prvú - keď je ihrisko vo všeobecnosti nespôsobilé, teda už na prvý pohľad je zrejmé, že sa na ňom nemôže a nebude hrať (čo môže byť v praxi situácia so soľou na ľadovej ploche alebo prípad, že je ľad roztopený) - alebo len na situáciu druhú - ak vznikne technická závada na jeho zariadení a nebola odstránená do 40 minút. V každom prípade máme za to, že sa táto čakacia doba nevzťahuje na tretiu situáciu, keď nie je funkčný mechanický prostriedok pre úpravu ľadovej plochy a rozhodca má právo okamžite po úradnom začiatku stretnutia predčasne ukončiť stretnutie.

Taktiež nie je jednoznačné, či táto čakacia doba môže byť predĺžená.

V každom prípade je zrejmé, že by nemala byť kratšia ako je ustanovené v súťažnom poriadku. Na základe všeobecnej zásada platnej pre rozhodcov, ktorá znie: ,,rozhodca má urobiť všetko preto, aby sa stretnutie odohralo“ , máme za to, že - pri možnosti predčasne ukončiť stretnutie pre nespôsobilé ihrisko - táto lehota môže byť primerane predĺžená podľa úvahy rozhodcov. Nie však neprimerane, nakoľko by to mohlo narušiť rovnosť súťaženia obidvoch súperov, a je potrebné každý prípad posudzovať individuálne. V duchu a v zmysle tohto ustanovenia súťažný poriadok nezakazuje rozhodcom ľadového hokeja rozhodnúť o tom, že by táto lehota nemohla byť primerane predĺžená. Cieľom tohto článku je poskytnúť primerane dlhú čakaciu dobu na to, aby technická závada na ihrisku bola odstránená. A ak by mohla byť závada odstránená napríklad do 45 minút a mohlo by sa začať hrať, určiť, že nie je dôvod na to, aby sa zápas nezačal hrať.

Zaujímavá situácia môže vzniknúť (keďže ide len o právo rozhodcu predčasne ukončiť stretnutie a nie jeho povinnosť) v prípade, keď obidve mužstvá na danom ihrisku - ktoré je inak nespôsobilé podľa mienky rozhodcov - chcú začať hrať zápas, alebo naopak ihrisko nie je spôsobilé a mužstvá nechcú hrať, a hlavný rozhodca aj tak nariadi začať hru. V každom prípade sa uplatní pravidlo č. 312 pravidiel ľadového hokeja a jeho rozhodnutie v prípade akéhokoľvek sporu je konečné. Rovnako je možné použiť aj § 24 ods.3 zákona č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje, že: ,,konkrétne rozhodnutia rozhodcu sú v priebehu hry konečné.“14 Na tomto mieste je potrebné uviesť, kedy rozhodnutie rozhodcu v priebehu hry konečné nie je. Vyplýva to z ustanovenia § 24 ods.4, ktorý ustanovuje, že: ,,ak došlo v konkrétnej hre k takému vážnemu porušeniu pravidiel športovej súťaže, že je tým narušená rovnosť súťaženia, národný športový zväz môže v rozsahu a spôsobom vyplývajúcim z pravidiel športovej súťaže dosiahnutý výsledok alebo výkon anulovať, a začať disciplinárne konanie voči

12 Pravidlá ľadového hokeja 2010 -2014, pravidlo č. 102 a) 13 Pravidlá ľadového hokeja 2010 -2014, pravidlo č. 105 a) 14 Zákon č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu v z.n.p § 24 ods.3

CORPUS DELICTI DELICTI1/2014 4/2012 CORPUS

články rozhodcovi, športovcovi alebo športovému klubu.“ ,,Technická závada na zariadení ihriska“ Rovnako nenájdeme ani výklad k pojmu technická závada na zariadení ihriska. Ak by sme za ihrisko považovali len bielu ľadovú plochu, na ktorej sa hrá ľadový hokej, technickou závadou na ihrisku môže byť v praxi len diera v ľade, roztopený ľad, alebo problémy s chladením a pod. Je namieste položiť si otázku, či aj výpadok elektrickej energie na zimnom štadióne treba považovať za inak povedané: ,,technickú závadu na zariadení bielej ľadovej plochy?“ Ak by sme dospeli k záveru, že výpadok elektrickej energie nie je možné subsumovať pod technickú závadu na zariadení ihriska, išlo by len o prvú skutkovú podstatu, a síce že ihrisko je nespôsobilé. Či sa aj na túto situáciu vzťahuje čakacia doba 40 minút sme už zmienili.

Povinnosť rozhodcu predčasne ukončiť stretnutie pri nespôsobilosti ihriska Súťažný poriadok rozhodcom ľadového hokeja stanovuje aj povinnosť predčasne ukončiť stretnutie v zmysle článku 44 f) 1. Na základe tohto článku súťažného poriadku má rozhodca povinnosť predčasne ukončiť stretnutie pre nespôsobilosť hracej plochy, ktorá nastala v priebehu hry.

Na tomto mieste považujeme za vhodné zaradenie slovného spojenia 1

1 Zákon č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu v z.n.p § 24 ods.4

Zoznam použitej literatúry: Interné predpisy SZĽH: Pravidlá ľadového hokeja 2010 -2014 Rozpis súťaží riadených SZĽH 2013/2014 Súťažný poriadok SZĽH Právne predpisy: Zákon č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu v z.n.p

,,hracia plocha“ do kontextu celej vety, pretože sa jedná o pojem širší ako pojem ,,ihrisko“ v zmysle pravidiel. A zahŕňa viac situácii, ktoré môžu mať za následok, že hracia plocha sa stane nespôsobilou pre ďalšie pokračovanie v priebehu zápasu. Pri tomto článku súťažný poriadok neustanovuje žiadnu čakaciu dobu, čo sa v praxi hlavne pri nižších súťažiach nerešpektuje. Máme za to, že by bolo vhodné, ak by sa v priebehu hry vyskytla situácia, následkom ktorej by bolo, že sa hracia plocha stane nespôsobilou, aby bola de lege ferenda poskytnutá domácemu usporiadateľovi primeraná čakacia doba podobne, ako je to pri nespôsobilom ihrisku pred úradným začiatkom stretnutia podľa článku 45 d) súťažného poriadku.

Záver Cieľom tohto článku bolo porovnať možnosť ale aj povinnosť rozhodcu ľadového hokeja rozhodnúť, kedy rozhodca ľadového hokeja vyhlási ľadovú plochu za nespôsobilú. Tento článok načrtol určité interpretačné problémy, ktoré sa môžu vyskytnúť pri posudzovaní a následnom vyhlásení ľadovej plochy za nespôsobilú. Je potrebné skonštatovať, že interné predpisy SZĽH upravujúce vyhlásenie ľadovej plochy za nespôsobilú trpia určitými nedostatkami, ktoré by bolo vhodné odstrániť, aby nedochádzalo v praxi k aplikačným problémom pri výklade jednotlivých ustanovení súťažného poriadku SZĽH. Bc. Jozef Greguš, študent prvého ročníka magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, študent Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne - zimný semester 2013/2014 - program freemover: predmet Czech family law (súčasné štúdium), rozhodca ľadového hokeja.

Cítite sa skôr ako muž alebo ako žena?

O právnych následkoch zmeny pohlavia* Pre mnohých je táto otázka absurdná, pretože každý z nás sa narodil buď ako žena alebo ako muž. Tým bola z istej časti ovplyvnená aj naša výchova, a celý život. No nie je to až tak dávno, keď medicínsky pokrok umožnil, aby osoby, ktorým sa rozchádza ich identita s telesnou pohlavnou príslušnosťou, napravili tento problém a podstúpili operáciu na zmenu pohlavia.

Prednedávnom som bola svedkom toho, ako sa dvaja mladí ľudia posmešne rozprávajú o ich spolužiakovi, ktorý počas štúdia podstúpil operáciu na zmenu pohlavia. To ma donútilo zamyslieť sa, ako to z právneho hľadiska v našom štáte funguje. Je asi prirodzené, že to určitá skupina ľudí tomuto chlapcovi - dnes už žene - nikdy nezabudne a dajú mu to patrične pocítiť. V súčasnosti však už nie je nezvyčajné, či prekvapivé, ak sa táto žena presťahuje, aby v úplne neznámom prostredí mohla žiť plnohodnotným životom vo „svojej“ koži, bez toho, aby niekto vedel, že bola niekedy mužom.

V našej judikatúre som nenašla žiadny známy prípad, ktorý by sa dotýkal tejto problematiky. No podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR je rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva záväznou výkladovou smernicou pri aplikácii právnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave Ústavy SR. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva možno vidieť evolutívny vývoj v prípade partnerských vzťahov transexuálov, ktorí sa domáhali toho, aby ich biologicky zmenené pohlavie bolo uznané aj právne. Okrem porušenia článku 8 Európskeho dohovoru, sa domáhali aj uznania porušenia článku 12, pretože právne neuznanie zmeny ich pohlavia im bránilo uzatvoriť manželstvo s osobou rovnakého pohlavia, akého boli oni pred operáciou.1 Povedané slovami štrasburského súdu: Dohovor „je živý nástroj, ktorý musí byť interpretovaný vo svetle súčasných podmienok života” (Tyrer, rozsudok z 25. apríla 1978, § 31) a „vývoja modernej spoločnosti” (Marckx, rozsudok 13. júna 1979, § 41) a že „vo vnútri svojej aplikačnej pôsobnosti smeruje k dosiahnutiu skutočnej a konkrétnej ochrany jednotlivca” (cit. rozsudok Airey, § 26). Keby súd neuplatňoval dynamický a evolutívny prístup, takýto postoj by mohol byť prekážkou každej reformy alebo obratu k lepšiemu. * Článok recenzoval JUDr. Peter Lišiak, PhD., ktorý pôsobí na katedre ústavného páva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

Keď sa vrátime k 80-tym rokom minulého storočia veľmi významným v tejto oblasti bol prípad Rees v. Spojené kráľovstvo. Sťažovateľom bola osoba v matrike zapísaná ako žena. Od útleho veku však prejavovala isté znaky chlapčenského správania, a jej vonkajší zjav bol nejednoznačný. Podstúpila operáciu na zmenu pohlavia a stal sa z nej muž. Pokúšal sa o to, aby sa presadil zákon, ktorý mu umožní byť mužom aj po právnej stránke, pretože v rodnom liste bol stále zapísaný ako žena. Podobný bol aj prípad Cossey v. Spojené kráľovstvo, v ktorom Európsky súd rozhodol rovnako ako v tomto prípade. Súd však nedospel k názoru, že došlo k porušeniu spomínaných článkov, pretože tie sa vzťahujú k tradičnému chápaniu manželstva medzi osobami odlišného biologického pohlavia. Takisto rozhodol, že ochrana práva podľa čl. 12 sa netýka transsexuálov.

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa Európsky súd pre ľudské práva ešte vždy pridržiaval spomenutej judikovanej doktríny. Zákaz uzavrieť manželstvo uložený osobe, ktorá ho chcela uzavrieť s osobou pohlavia totožného s pohlavím pred zmenou pohlavia, nie je porušením práva podľa ustanovenia čl. 12 z dôvodu, že toto ustanovenie vychádza z tradičnej koncepcie uzavierania manželstva osobami odlišného pohlavia. Tento rozsudok bol permanentne kritizovaný, a preto sa o niekoľko rokov neskôr sudcovia odklonili od judikatúry, čo sa považuje skôr za raritu. Európsky súd pre ľudské práva sa zväčša pridržiava svojej judikatúry. Avšak kvôli viditeľnému medicínskemu pokroku pri transexuálnych operáciách a úplnej možnosti prevzatia sociálnej roly osoby zmeneného pohlavia Európsky súd bol nútení prehodnotiť svoj postoj.

V druhom prelomovom prípade môžeme zaznamenať tento posun v chápaní ľudských práv. Pred pojednávaním prípadu Goodwin v. Spojené kráľovstvo bolo nemysliteľné, aby transsexuálom boli priznané rovnaké práva ako homosexuálom, hlavne čo sa týka práva uzatvoriť manželstvo.

Tento prípad bol prelomovým. Európsky súd pre ľudské práva už pri výklade pojmov muž a žena nevychádzal z pohlavia získaného pri narodení, ale rozhodujúce bolo pohlavie po operácii, teda v čase uzatvorenia manželstva.

Podľa aktuálnej slovenskej právnej úpravy sa osoba, ktorá postúpila operáciu na zmenu pohlavia, stane iným pohlavím nielen po fyzickej stránke, ale aj po stránke právnej. Zákon o mene a priezvisku umožňuje osobe, ktorá zmenila pohlavie aj bez povolenia, aby si zmenila meno a priezvisko.

Následne sa takáto zmena mena a priezviska vykoná aj v matrike - na zák-

11 13

články lade písomného vyhlásenia osoby, ktorej sa táto zmena týka. Okrem predloženia lekárskeho posudku sa nič iné nevyžaduje. Zákon o rodnom čísle v platnom znení ustanovuje, že ministerstvo vnútra vykoná na požiadanie zmenu rodného čísla na základe lekárskeho posudku o zmene pohlavia osoby. O zmenu rodného čísla z dôvodu zmeny pohlavia musí dotknutá osoba požiadať bezodkladne. Táto osoba sa stane na základe medicínskeho pokroku pohlavím rozdielnym od toho, akým bola pri narodení, tak z biologickej, ako aj z právnej stránky. Čo sa týka problematiky uzatvárania manželstva, má osoba, ktorá zmenila pohlavie, právo uzatvoriť manželstvo s opačným pohlavím. Vidím to ako veľmi pokrokovú možnosť, ktorá umožňuje týmto osobám žiť plnohodnotnejší život bez komplikácií, ktoré by ich postretli, ak by takúto možnosť nemali.

Na krátkom zhrnutí tejto témy možno vidieť, že právo zohráva dynamickú rolu a snaží sa reagovať na situácie, ktoré doposiaľ neboli upravené

prostredníctvom právnych noriem. Pre ľudí, ktorí podstúpili zmenu pohlavia sú zmeny z právneho hľadiska mimoriadne pozitívne, na druhej strane je ale potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na citlivosť tejto problematiky budú pretrvávať i presne opačné názory.

Mária Mazúrová, študentka tretieho ročníka bakalárskeho štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Zaujíma sa o ústavné a občianske právo.

Výbor OSN proti mučeniu a jeho rozhodovacia činnosť* Ľuďom žijúcim v krajinách západnej a strednej Európy by sa mohlo zdať, že mučenie je v dnešnom svete neaktuálnym pojmom.

No napriek tomu je v mnohých krajinách sveta dodnes každodenne vykonávané. Mučenie je využívané rôznymi štátnymi orgánmi alebo bezpečnostnými silami nielen na získavanie informácií od podozrivých, ktorí patria k politickej opozícii, ale slúži aj k zastrašovaniu obyvateľstva za účelom ľahšieho dosiahnutia ekonomických a politických záujmov. Zákaz mučenia je zakotvený vo viacerých ľudsko-právnych a humanitárnych zmluvách a stal sa súčasťou obyčajového medzinárodného práva. Odstránenie mučenia po celom svete bolo jednou z najväčších výziev Organizácie Spojených národov1, a to už pár rokov po tom, ako táto organizácia vznikla. OSN na zaistenie adekvátnej ochrany pre všetkých ľudí proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu prijala viacero príslušných univerzálnych noriem. Medzníkom v kodifikačnom procese v boji proti mučeniu bolo prijate Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu2 Valným zhromaždením OSN 10. decembra 1984. Dohovor nadobudol platnosť 26. júna 1987. Skladá sa z troch častí, ktoré pozostávajú z 33 článkov. Jeho prvá časť určuje zmluvným štátom pravidlá a povinnosti, ktoré sú povinné dodržiavať. V druhej časti sa nachádza organizácia, funkcie a právomoci kontrolného orgánu - Výboru proti mučeniu. Tretia časť obsahuje všeobecné ustanovenia o schválení, ratifikácii a prístupe k Dohovoru. Docent Jankuv píše vo svojej monografii, že „Dohovor je významným dokumentom, ktorého cieľom je predchádzať a trestať konania, ktoré napĺňajú znaky definície mučenia v zmysle článku 1 tohto Dohovoru proti jednotlivcovi zo strany alebo so súhlasom štátnych orgánov. Preto musia zmluvné strany podľa článku 2 prijať dostatočne účinné opatrenia legislatívneho, správneho, súdneho či iného charakteru.“3 OSN podľa článku 17 Dohovoru vytvorila kontrolný orgán, ktorý sa nazýva Výbor proti mučeniu4. Jeho organizácia, funkcie a právomoci sú upravené v článkoch 17 až 24 Dohovoru. Tento Výbor sa skladá z desiatich členov, ktorí majú vysoký morálny charakter, dlhoročné skúsenosti a uznávané schopnosti v oblasti ľudských práv.

Výbor sa pravidelne schádza dva krát ročne. Jeho hlavnou funkciou je kontrolovať a zabezpečiť dodržiavanie a realizáciu Dohovoru prostredníctvom kontrolných procedúr, ktorými sú spravodajská procedúra, procedúra medzištátnych sťažností a procedúra indivi* Článok recenzovala JUDr. Dagmar Lantajová, Phd., ktorá pôsobí ako vedúca katedry medzinárodného práva a európskeho práva na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

1 ďalej len OSN 2 ďalej len Dohovor 3 JANKUV, J. Medzinárodné a európske mechanizmy ochrany ľudských práv. Bratislava: Iura Edition, 2006. s. 105 4 ďalej len Výbor

12 14

duálnych sťažností. Výbor je taktiež oprávnený iniciovať dôverné vyšetrovanie na základe článku 20 Dohovoru.

Rozhodnutia Výboru proti mučeniu sa týkajú prípadov, kde osoba využíva možnosť priznanú Dohovorom podať individuálnu sťažnosť voči zmluvnému štátu Dohovoru, kde namieta porušenie niektorého z ustanovení Dohovoru. V tomto článku sa zameriavame na rozhodnutia Výboru, v ktorých riešil porušenie článku 3 Dohovoru zmluvným štátom, ku ktorému dochádza pri vyhosťovaní jednotlivca z územia konkrétneho zmluvného štátu do krajiny jeho pôvodu. Článok 3 sa skladá z dvoch odsekov. Prvý odsek hovorí, že „žiadny štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru, nevypovie, nevráti alebo nevydá osobu inému štátu, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by jej v ňom hrozilo nebezpečenstvo mučenia.“5 Odsek 2 ustanovuje, že príslušné orgány sú povinné vziať do úvahy všetky súvisiace okolnosti pri určovaní toho, či existujú tieto vážne dôvody, najmä či v danom štáte existuje trvalé hrubé, zrejmé alebo masové porušovanie ľudských práv.

Najčastejšie sa obeťami porušenia článku 3 stávajú utečenci.

Preto na problematiku v oblasti práv utečencov je často používaný aj Dohovor OSN proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu. Utečenci opúšťajú svoju domovskú krajinu najmä preto, lebo im v nej veľakrát hrozí mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo prenasledovanie. Utečenec, ktorý sa nachádza mimo krajiny svojho pôvodu má právo požiadať o udelenie azylu v inom štáte. Týmto sa stáva žiadateľom o azyl a je povinný preukázať svoje oprávnené obavy z prenasledovania, mučenia alebo neľudského zaobchádzania v domovskom štáte. Krajinami, v ktorých utečenci žiadajú o azyl sú prevažne demokratické štáty sveta ako Švédsko, Kanada a iné. Kritériá na udelenie azylu sú v jednotlivých štátoch odlišné. V niektorých štátoch sú kritériá posudzované veľmi prísne a azyl udeľujú len vtedy, ak je to naozaj nevyhnutné. Ak je utečencovi zamietnutá žiadosť o poskytnutie azylu v príslušnom štáte, hrozí mu vyhostenie do jeho domovskej krajiny. V tomto prípade má utečenec oprávnenie podať individuálnu sťažnosť Výboru proti mučeniu v súlade s článkom 22 pre porušenie niektorého z ustanovení Dohovoru. Individuálnu sťažnosť môže podať, len ak vyčerpal všetky dostupné vnútroštátne opravné prostriedky. Ak táto osoba tvrdí, že sa stala obeťou porušenia článku 3 Dohovoru, úlohou Výboru proti mučeniu je posúdiť, či jej vyhostením do krajiny pôvodu zmluvným štátom, v nej naozaj hrozí reálne nebezpečenstvo mučenia alebo iného neľudského zaobchádzania, či prenasledovania. Výbor sa odvoláva na jeho všeobecnú poznámku6, týkajúcu sa implementácie článku 3 Dohovoru, ktorá stanovuje, že nebezpečenstvo mučenia 5 Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. [online]. [Cit.2014.2.18]. Dostupné na internete: <http://www.zvjs.sk/dokumenty/legislativa/dohovor88.pdf>.

6 angl. general comment

CORPUSDELICTI DELICTI1/2014 4/2012 CORPUS

články musí byť vysoko pravdepodobné, predvídateľné, musí byť osobné a skutočné. Sťažovateľ nesie dôkazné bremeno a musí preukázať, že riziko mučenia nie je len jeho teória alebo podozrenie.7 Každý štát má právo poskytnúť osobe azyl na svojom území.

Najčastejšie sa využíva územný azyl. Územný azyl je definovaný ako právo štátu poskytnúť útočisko, resp. azyl na svojom území osobám, ktoré o to požiadajú a taktiež im poskytnúť aktívnu ochranu jeho štátnymi orgánmi.8 Osoba, ktorá je prenasledovaná a žiada o azyl, by nemala byť odmietnutá na hraniciach. Ak už osoba prekročila hranice krajiny, kde podala žiadosť o azyl, nemala by byť automaticky vrátená alebo vypovedaná. Štát nemôže odmietnuť utečenca na hranici, ani ho vrátiť, ak by tým mohlo dôjsť k ohrozeniu jeho života alebo osoby. Toto obmedzenie sa nazýva princíp non-refoulement.

V nasledujúcich odsekov sa bližšie pozrieme na dva vybrané prípady Výboru proti mučeniu, v ktorých jednotlivci podali individuálnu sťažnosť proti Švédsku a Kanade, kde namietali práve porušenie článku 3 Dohovoru a dovolávali sa princípu non-refoulement. Švédsko Švédsko už počas deväťdesiatych rokov minulého storočia prijímalo najviac zo všetkých štátov sveta utečencov z bývalej Juhoslávie a neskôr z Iraku. Svoje migračné kritéria po rokoch opäť zmiernilo. Po vypuknutí vojny v Sýrii ako prvá krajina ponúkla azyl sýrskym utečencom. Všetci sýrski utečenci, ktorí si vo Švédsku podali žiadosť o azyl, ju mali okamžite schválenú. Prípad, ktorý sme vybrali a ktorý uvádzame v nasledujúcom texte, dokazuje, že nemožno jednoznačne o Švédsku povedať, že je v oblasti udeľovania azylu príliš benevolentné.

M.A.M.A. et al. v. Švédsko - CAT/C/48/D/391/2009 V tomto rozhodnutí, vydanom 23.mája 2012, sa Výbor zaoberal sťažnosťou podanou egyptskou rodinou pozostávajúcou z otca, matky a ich šiestich detí.9 Sťažovatelia sú egyptskými občanmi, ktorí sa v súčasnosti zdržiavajú vo Švédsku. Tvrdia, že ich nútené vysťahovanie zo Švédska do Egypta by bolo porušením článkov 3 a 16 Dohovoru.

Výbor ako prvý posudzoval prípad otca rodiny10, ktorý po tom, čo sa v Egypte dostal k moci prezident Muhammad Anwar al-Sadat, vstúpil do študentskej organizácie a stal sa politicky aktívnym. Jeho politická aktivita spočívala v písaní poézie s kritickým podtónom voči vláde a účasti na rôznych demonštráciách, na ktorých mával rečnícke prejavy. Dňa 6. októbra 1981 bol na prezidenta Al-Sadata spáchaný atentát, z ktorého bol usvedčený sťažovateľov bratranec Khalid Islambouli. V dôsledku tejto udalosti sa zmenil život celej sťažovateľovej rodiny, ktorá začala byť prenasledovaná egyptskými orgánmi. Sťažovateľ bol zatknutý a väznený päť dní. Vo väzení bol podľa jeho slov bitý, mučený a vypočúvaný vo veci vraždy prezidenta Al-Sadata a bratrancovej príslušnosti k teroristickej organizácii.

Po niekoľkých mesiacoch od atentátu na prezidenta sťažovateľ zorganizoval demonštráciu za lepšiu zdravotnú starostlivosť, sociálne reformy a za zmenu politiky voči Izraelu. Hoci demonštrácia prebiehala pokojne, polícia na protestujúcich použila slzný plyn, obušky a slepé náboje. Sťažovateľ bol opäť zatknutý a väznený 45 dní, počas ktorých bol sústavne surovo mučený. Uviedol, že mu priviazali ruky o strop a musel stáť 14 hodín každý deň. Brutálnym spôsobom ho sexuálne zneužívali, fyzicky týrali a ponižovali. Lekár ho pravidelne vyšetroval, aby určil koľko týrania ešte znesie.

Opakovane sa ho pýtali na jeho bratranca a na jeho príslušnosť k Moslimskému bratstvu. Keď ho prepustili, vrátil sa do školy, aby dokončil štúdium na vysokej škole. Svoje politické aktivity ukončil a študentskú organizáciu opustil. Mal zakázané cestovať dokonca aj vo vnútrozemí a musel sa pravidelne hlásiť na polícii.

V druhej polovici osemdesiatych rokov bol sťažovateľ opäť zat7 SHAW, M. N. International law, Sixth edition, Cambridge University Press, 2008, s. 329 8 JANKUV, J. Medzinárodné a európske mechanizmy ochrany ľudských práv. Bratislava: Iura Edition, 2006, s. 253 9 ďalej len sťažovatelia 10 ďalej len sťažovateľ

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

knutý a väznený štyri mesiace bez riadneho súdneho procesu. Počas jeho väznenia ho opäť mučili a vypočúvali v tej istej veci. V roku 1987 sa rozhodol utiecť do Saudskej Arábie.

Sťažovateľ s rodinou žil v Saudskej Arábii do roku 1997, kedy boli násilne vysťahovaní po tom, čo sťažovateľ založil organizáciu na ochranu práv migrujúcich pracovníkov a dostal sa do konfliktu so saudskoarabskými orgánmi. Presťahovali sa do Ománu, kde vytvoril web stránku, na ktorej zverejnil zoznam najbohatších ľudí v krajine, medzi ktorými bol aj sultán. Z tejto príčiny boli vykázaní aj z Ománu. Hneď po príchode do Švédska sťažovateľ rozbehol kampaň, aby prinútil OSN vyšetriť vraždu Al-Sadata a tým by očistil meno jeho bratranca. Začal zverejňovať články na internete s informáciami o vražde prezidenta Al-Sadata. Sťažovateľ sa aj preto domnieva, že by mu po návrate do Egypta hrozilo mučenie.

Kruté zaobchádzanie si v Egypte nevytrpel len sťažovateľ, ale aj jeho dve deti. Ešte počas pobytu tejto rodiny v Ománe sa sťažovateľova dcéra vrátila do Egypta, kde chcela začať študovať na univerzite. Hneď po jej príchode sa voči nej začala séria vypočúvaní o jej otcovi. Policajti sa pri výsluchu správali k nej hrubo, nadávali jej a sexuálne ju obťažovali. Viackrát sa jej vyhrážali zabitím.

Sťažovateľov syn sa taktiež rozhodol študovať na univerzite v Egypte. V deň príletu do Egypta ho zastavili na pasovej kontrole na letisku, kde ho vypočúvali ohľadom jeho otca a jeho miesta pobytu. Približne o dva mesiace neskôr bol predvolaný na políciu.

Tam ho zviazali, dali mu vrece na hlavu a odviezli ho do iného mesta. Na druhý deň ho opäť vypočúvali, nadávali mu, ponižovali ho a bili. Nasledujúce 3 roky bol ešte zatknutý, väznený a vypočúvaný približne šesťkrát. Počas väznenia bol fyzicky a psychicky týraný a viacnásobne brutálne sexuálne zneužitý. Chcel opustiť krajinu, ale nemohol, pretože mal zakázané cestovať. Vyšetrovanie však nechcel začínať, pretože sa bál o svoj život. Neskôr sa mu podarilo vybaviť si za úplatok cestovné povolenie, tak ušiel späť do Ománu.

Sťažovatelia odišli z Ománu do Švédska, kde podali žiadosť o azyl Migračnej rade11. Žiadosť bola podaná spolu so žiadosťou o pobyt a pracovné povolenie. Migračná rada zamietla všetky žiadosti o povolenia na pobyt, žiadosti o utečenecký status a cestovné doklady a rozhodla o ich vyhostení do Egypta, preto sa odvolali na Migračný súd12. Migračný súd toto odvolanie zamietol a v odôvodnení uviedol, že pravdepodobnosť opätovného mučenia prvého sťažovateľa je nízka, keďže sa tieto udalosti stali v osemdesiatych rokoch a egyptské orgány o rodinu už neprejavujú záujem. Sťažovatelia sa odvolali aj voči tomuto rozhodnutiu na Migračný odvolací súd13. Ten uviedol, že nechce podceňovať obavy sťažovateľov vzhľadom na situáciu v oblasti ľudských práv v Egypte, ale dôkazy predložené sťažovateľmi považuje za nedostatočné.

Sťažovatelia podali doplňujúce podanie 26. októbra 2011. Uviedli v ňom, že aj keď prezident Mubarak a jeho vláda sa po revolúcii stiahli, vojsko a bezpečnostná polícia zostala. Keďže sťažovatelia boli tyranizovaní vojenskou políciou, nevylučujú, že sa rovnaká situácia nebude opakovať aj po ich návrate do Egypta. Zároveň uviedli, že vojenská polícia považuje sťažovateľa za člena teroristickej organizácie, a preto sa určite o nich budú zaujímať. Pripomínajú, že sťažovateľ stále uverejňuje na internete články, v ktorých kritizuje vojenský režim v Egypte. Najvyššia rada ozbrojených síl Egypta vydala varovanie, že kritizovať vojenský režim je protizákonné.

Výbor v tomto prípade rozhodol tak, že deportácia otca, sťažovateľa, sťažovateľovej dcéry a syna by bola porušením článku 3 Dohovoru. Pokiaľ sa jedná o udelenie azylu, sťažovatelia majú byť považovaní za rodinu. To znamená, že pokiaľ má sťažovateľ ako otec právo na azyl, toto právo má mať aj jeho rodina. Uznal tvrdenie sťažovateľa, že hoci od atentátu na prezidenta Al-Sadata ubehlo veľa rokov, egyptská polícia sa bude o jeho osobu stále zaujímať.

Polícia sa podľa Výboru bude zaujímať aj o jeho súčasnú činnosť na internete, kde uverejňuje príspevky o nepotrestaní ozajstného 11 angl.: Migration Board 12 angl.: Migration Court 13 angl.: Migration Court of Appeal

13 15

články vinníka za Al-Sadatovu smrť. 14 Vzhľadom na uvedené skutočnosti hrozí predvídateľné, reálne a osobné riziko mučenia v Egypte aj jeho deťom. Usúdil tak vzhľadom na nimi predložené dôkazy a argumenty, ktoré pokladá za pravdivé a opodstatnené.

Kanada Kanadská vláda na vlastnej internetovej stránke hovorí o sebe ako o priateľskom štáte k imigrantom a utečencom, ktorých prijíma s otvorenou náručou. „Spomedzi všetkých štátov sveta je Kanada uznávaná pre jej vedúce postavenie v poskytovaní bezpečného útočiska pre ľudí, ktorí potrebujú utečeneckú ochranu. Kanada poskytuje ochranu pre tých, ktorí požiadajú o túto utečeneckú ochranu a pomôže im usadiť sa.“15 Kanada je vlastne krajinou, ktorej obyvateľstvo tvoria prisťahovalci. Z tejto skutočnosti možno odvodiť aj jej pozitívny vzťah k imigrantom.

H. E-M. v. Kanada - CAT/C/46/D/395/2009 V rozhodnutí z 23. mája 2011 Výbor riešil sťažnosť podanú libanonským štátnym príslušníkom, ktorý sa v čase podania sťažnosti nachádzal v Kanade. Sťažovateľ vyhlasoval, že bol členom libanonskej politickej strany s názvom „Shia“ a jeho brat bol jej predseda.

Sťažovateľ tvrdí, že v roku 1989 sa obaja stali terčom streľby príslušníkov teroristickej organizácie Hizballáh. O pár mesiacov neskôr v tom istom roku prišli do ich domu členova sýrskej armády a vyhrážali sa im zabitím. V roku 1993 bol sťažovateľ zadržaný sýrskou armádou a väznený sedem dní, kde bol podľa jeho slov surovo bitý.

V apríli 1996 sťažovateľ ušiel do Kanady, kde požiadal o azyl.

V decembri 1998 mu bol udelený status utečenca a v roku 2000 získal v Kanade trvalý pobyt. V novembri 2007 bol odsúdený na dva roky väzenia za ťažké ublíženie na zdraví s priťažujúcimi okolnosťami, ktorý predchádzal útoku nožom na jeho bývalú manželku.

Počas odpykávania rozsudku vo väzení, bol sťažovateľ odsúdený na ďalších tridsať dní väzenia za obťažovanie jeho bývalej manželky cez mobilný telefón. V júni 2008 Agentúra kanadskej pohraničnej služby16 informovala sťažovateľa o svojom zámere požiadať kanadského ministra pre občianstvo, prisťahovalectvo a multikulturalizmus17 o stanovisko, či sťažovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre kanadskú verejnosť na základe článku 115 ods. 2 písm. a) kanadského zákona o prisťahovalectve a ochrane utečencov18. V marci 2009 minister vydal tzv. „Danger Opinion“, týkajúci sa sťažovateľa, v 14 M.A.M.A. et al. v. Švédsko, Communication No. 391/2009. Rozhodnutie Výboru proti mučeniu z 23. mája 2012 - CAT/C/48/D/391/2009, para.

9.6. . [online]. [Cit.2014.2.12]. Dostupné na internete: <http://tbinternet.ohchr.org/_layouts/treatybodyexternal/Download.aspx?symbolno=CAT%2fC%2f48%2fD%2f391%2f2009&Lang=en>.

15 Government of Canada. In Refugees [online]. [Cit.2014.2.25]. Dostupné na internete: <http://www.cic.gc.ca/english/refugees/help.asp>.

16 angl.: Canada Border Services Agency 17 angl.: Canadian Minister of Citizenship, Immigration and Multiculturalism 18 angl.: Immigration and Refugee Protection Act

ktorom zhodnotil jeho sklon k agresivite odvolávajúc sa na násilnosti ním páchané voči jeho bývalej manželke, údajné vyhrážanie sa jeho bratovi a tri disciplinárne delikty spáchané vo väzení. Čo sa týka sťažovateľovho tvrdenia, že by bol po návrate do Libanonu vystavený mučeniu, minister v „Danger Opinion“ usúdil, že situácia sa v Libanone výrazne zmenila. Od konca občianskej vojny v Libanone Hizballáh nepredstavoval žiadne nebezpečenstvo pre civilné obyvateľstvo. Navyše sýrske vojská sa z Libanonu stiahli v roku 2005 a odvtedy už neovládajú jeho územie.19 Na základe týchto skutočností sa minister vyslovil pre vyhostenie sťažovateľa do Libanonu a pre zrušenie jeho trvalého pobytu na kanadskom území, čo predstavuje menšie za zlo než to, aby ho ponechali v Kanade a predstavoval by nebezpečenstvo pre obyvateľov.

Podľa kanadských orgánov sťažovateľovi aj tak nehrozí v prípade jeho návratu žiadne riziko mučenia alebo iného neľudského zaobchádzania. Zdôvodnil to tým, že sťažovateľ nijako nepreukázal jeho členstvo v opozičnej politickej strane.

Výbor dal vo svojom rozhodnutí za pravdu kanadským orgánom a vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú. Rozhodol tak najmä z dôvodu, že sťažovateľovi bolo viackrát umožnené, aby predložil dôkazy o riziku mučenia, ktoré mu hrozí v Libanone, no neurobil tak. Ďalej súhlasil s kanadskými orgánmi, že sťažovateľ predstavuje pre obyvateľov nebezpečenstvo a preto by bolo lepšie, ak by ho z krajiny vyhostili.

Z oboch sťažností možno usúdiť, že Švédsko a Kanada neposkytuje azyl každému, kto o neho požiada, ale pozorne skúma, či utečenec nebude predstavovať nebezpečenstvo pre obyvateľstvo.

Oba štáty si dávajú záležať na dôkladnom posúdení argumentov a dôkazných materiálov, ktoré žiadatelia o azyl predložia.

19 H. E-M. v. Kanada, Communication No. 395/2009. Rozhodnutie Výboru proti mučeniu z 23. mája 2011 - CAT/C/46/D/395/2009, para. 2.3. [online].

[Cit.2014.2.17]. Dostupné na internete: <http://tbinternet.ohchr.org/_layouts/treatybodyexternal/Download.aspx?symbolno=CAT%2fC%2f46%2fD%2f395%2f2009&Lang=en>.

Pavlína Holická, študentka tretieho ročníka bakalárskeho štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, zaujíma sa o medzinárodné a európske právo a o medzinárodnú politiku.

Zoznam použitej literatúry: FORSYTHE, D. P., Encyklopedia of human rights, Volume 5, Oxford University Press, 2009. s. 51-80. ISBN: 978-0-19-533688-7.

JANKUV, J. Medzinárodné a európske mechanizmy ochrany ľudských práv. Bratislava: Iura Edition, 2006. 358 s. ISBN 80-8078-096-X SHAW, M. N. International law. Sixth edition. Cambridge University Press, 2008. ISBN-13 978-0-511-45559-9 Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. [online]. [Cit.2014.2.18]. Dostupné na internete: <http://www.zvjs.sk/dokumenty/legislativa/dohovor88.pdf>.

H. E-M. v. Kanada, Communication No. 395/2009. Rozhodnutie Výboru proti mučeniu z 23. mája 2011 - CAT/C/46/D/395/2009. [online].

[Cit.2014.2.17]. Dostupné na internete: <http://tbinternet.ohchr.org/_layouts/treatybodyexternal/Download.aspx?symbolno=CAT%2fC%2f46%2fD%2f395%2f2009&Lang=en>.

Government of Canada. In Refugees [online]. [Cit.2014.2.25]. Dostupné na internete: <http://www.cic.gc.ca/english/refugees/help.asp>.

M.A.M.A. et al. v. Švédsko, Communication No. 391/2009. Rozhodnutie Výboru proti mučeniu z 23. mája 2012 - CAT/C/48/D/391/2009. [online].

[Cit.2014.2.12]. Dostupné na internete: <http://tbinternet.ohchr.org/_layouts/treatybodyexternal/Download.aspx?symbolno=CAT%2fC%2f48%2fD% 2f391%2f2009&Lang=en>.

OFFICE OF THE UNITED NATIONS HIGH COMMISSIONER FOR HUMAN RIGHTS. The Committee against Torture, Fact Sheet No.17. [online]. United Nations, Geneva 2007, [cit. 2014.02.17.] Dostupné na internete: <http://www.ohchr.org/Documents/Publications/FactSheet17en.pdf>. ISSN 1014-5567.

United Nations Human Rights. In Charter-based and Treaty-based Bodies [online]. [Cit.2013.12.10]. Dostupné na internete: <http://www.ohchr.org/ EN/HRBodies/Pages/HumanRightsBodies.aspx>.

14 16

CORPUSDELICTI DELICTI1/2014 4/2012 CORPUS

Stratila Slovenská republika suverenitu vstupom do Európskej únie?*

V tomto článku sa budeme venovať jednému z neoddeliteľných znakov štátnej moci – suverenite. Položili sme si otázku či Európska únia ohrozuje suverénne postavenie národných štátov alebo nie. Cieľom je zistiť, či Slovenská republika vstupom do Európskej únie stratila svoju zvrchovanú moc. Pri hľadaní odpovede na položenú otázku je nutné suverenitu najskôr definovať. S jasnejšou predstavou o význame tohto pojmu sa môžeme pozrieť na ústavnoprávnu úpravu a rovnako aj na závery Ústavného súdu Českej republiky, ktorý sa strate suverenity venoval v dvoch svojich nálezoch. V záverečnej časti článku si priblížime možnosť spätného prenosu kompetencií na členské štáty. V minulosti zakladajúce zmluvy nezakotvovali možnosť vystúpenia členského štátu z EÚ, túto novinku priniesla až Lisabonská zmluva. Preto sa pokúsime zistiť, či SR o svoju suverenitu skutočne prišla.

Na počiatku bola sebestačnosť štátu...

K vzniku a definovaniu suverenity prispeli najmä historické a politické vplyvy. V období antiky ešte nepoznali tento pojem. Črtou antického štátu bola sebestačnosť, prostredníctvom ktorej sa napĺňala ľudská snaha po utvorení nezávislého štátu. Aby sa štát dal považovať za sebestačný, nepotrebuje ku svojej existencii žiadne cudzie spoločenstvo. To však neodporuje faktu, že môže byť na cudzom ľudskom spoločenstve závislý, pokiaľ je splnený predpoklad, že štát môže existovať aj bez toho, aby bol na ňom závislý.1 Slovenská republika je napojená na Európsku úniu, ale toto puto nie je podmienkou jej existencie. Aby Slovenská republika existovala, nemusí byť súčasťou integračného zoskupenia európskych štátov. Nevyhnutnou podmienkou pretrvávajúcej sebestačnosti teda je, že ak by závislosť od Európskej únie zanikla, Slovenská republika by mohla existovať aj naďalej. Sebestačnosť teda môžeme ponímať aj ako možnosť závislosti na nadradenom celku v prípadoch, ak by štát nedokázal napĺňať svoje základné funkcie aj bez tejto závislosti. Sebestačnosť však ani v prípade spojenia so závislosťou nebráni slobodnému rozhodovaniu štátu o jeho smerovaní, pri tvorbe právnych predpisov, správe vnútorných záležitostí, ani pri jeho krokoch v otázkach zahraničnej politiky. 2 Z uvedeného by sme teda mohli usúdiť, že SR je aj po vstupe do EÚ stále sebestačná. Ako je to však s jej zvrchovanosťou? V rámci historického vývoja tohto pojmu máme pred sebou ešte pár storočí.

Cesta k pomenovaniu suverenity bola v stredoveku prepletená neutíchajúcim zápasom svetskej a cirkevnej moci, rovnako bojom medzi panovníkmi a ľudom. Snahy o jednotu podnietili úvahy o suverenite a boli zavŕšené tým, že ľud nakoniec preniesol svoju suverenitu na štát, ktorý tým získal zvrchovanú moc. Ľud teda využil svoje právo rozhodnúť sa, či vytvorí všeľudské impérium alebo národný suverénny štát, v ktorom je zákonodarná moc nadradená moci výkonnej a možnosť donútenia je obsiahnutá v práve, ktoré je predpokladom moci štátu.3 „Podstatou modernej myšlienky štátu je poňatie práva ako príkazu, a bola to absencia tohto pojmu, ktorá bránila vzniku teórie suverenity. Akonáhle sa objavil vládca, ktorého vôľa bola považovaná za právo nie preto, že to bol výraz vyššieho zákona, ale len preto, že to bola jeho vôľa, začala byť teória suverenity braná ako nevyhnutná samozrejmosť.“4 Suverenita nie je znakom panovníka, ale podstatou legitimity štátu. Jean Bodin definoval suverénnu moc ako „najvyššiu moc nad občanmi a poddanými, neobmedzenú zá* Článok recenzoval Mgr. Marek Káčer, PhD., ktorý pôsobí na Katedre teórie práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.

1 Jellinek, G.: Všeobecná státověda. Praha: J. Laichter, 1906, s. 458-9.

2 Ibidem, s. 459.

3 Krsková, A.: Kapitoly z dejín európskeho politického a právneho myslenia. 1.

Vyd. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1997, s. 1001.

4 Handler, B.: Towards the sociology of sovereignty. In The Canadian Journal of Economics and Political Science, Vol. 2, No. 3 (Aug., 1936), s. 425.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

články

konmi“.5 Táto teória nadobudla veľkú praktickú prevahu. Ďalšie pohľady na definíciu suverenity boli vždy len akýmsi prispôsobovaním obsahu tohto pojmu k dobe a k pomerom v štátovedeckom myslení. Dodnes sa vedú polemiky, ktoré majú za cieľ jasnú definíciu tohto pojmu. Hlavnou myšlienkou však vždy bola nadradenosť politickej moci nad tými ostatnými. Každý národný štát sa opiera o suverenitu svojho ľudu a v pojme suverenity sa nachádza politická vôľa a súčasne normativita ústavy.6 Zakotvenie prenosu časti suverenity SR už v ústavnom zákone č. 90/2001 Z.z. a pohľad Ústavného súdu Českej republiky Preskočme dlhé obdobie od čias definovania suverenity až k dátumu 16.4.2003, kedy Slovenská republika preukázateľne odovzdala časť svojej suverenity podpisom Zmluvy o pristúpení k EÚ na summite Európskej rady v Aténach. Keďže táto prístupová zmluva bola o mesiac neskôr deklaratórne potvrdená referendom, a 1.7.2003 ratifikovaná Národnou radou Slovenskej republiky7, môžeme sa teraz pozrieť na stratu suverenity z pohľadu Ústavy Slovenskej republiky. „Euronovela ústavy“ už v roku 2001 pripravila integráciu Slovenska do EÚ a NATO a umožnila splniť všetko, k čomu sme sa zaviazali pri podpise integračných zmlúv. V čase prijatia ústavného zákona č. 90/2001 Z.z. ešte EÚ nedisponovala medzinárodnoprávnou subjektivitou a napriek tomu ústavodarca v spomínanom článku 7 odsek 2 Ústavy SR „explicitne hovorí o prenose výkonu časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu, hovorí o prenose časti suverenity na EÚ. Teda akoby predpokladal a uznal, že EÚ je samostatný subjekt medzinárodného práva“8, aj keď tým sa stala až o osem rokov neskôr nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy.

Jediným ústavodarným orgánom SR je Národná rada SR, ktorá prijala tento ústavný zákon. Presnejšie, jej poslanci, ktorí sú v zmysle ústavy definovaní ako zástupcovia občanov. Reflexiou princípu suverenity ľudu je suverenita parlamentu. Teda parlament mohol túto suverenitu presunúť ďalej. Ale nebolo to v tom čase nadbytočné? Ako sme už spomenuli, v čase prijatia tohto ústavného zákona EÚ ešte nemala priznanú spôsobilosť na právne úkony, a teda nemohla vykonávať práva, ktoré na ňu SR preniesla.9 Ústavný súd Českej republiky sa vo svojom náleze, sp.zn. Pl.ÚS 19/08, vyjadril k Európskej únii ako k entite sui generis, ktorá sa nedá zaradiť do základných štátovedeckých kategórií a naznačil, že pri označovaní straty suverenity či kompetencií v rámci integračného procesu ide skôr o jazykovednú otázku, pretože môže ísť aj o „propůjčení, postoupení“ časti kompetencie suveréna. Práve to, že suverén sa môže svojej suverenity vzdať, nie je prejavom nedostatku suveréna, ale jeho úplnej zvrchovanosti.10 Český ústavný súd vidí stratu časti suverenity pozitívne pre členské štáty: „Integrační charakter, v tomto ohledu i v případě Evropské unie, může v konečném důsledku přinést ochranu a posílení suverenity členských států vůči vnějším, zejména geopolitickým a ekonomickým 5 Dunning, Wm. A.: Jean Bodin on Sovereignty. In Political Science Quarterly, Vol. 11, No. 1 (Mar., 1896), s. 82.

6 Přibáň, J.: Sebareferenčná sémantika a genealógia suverenity: európske skúsenosti, globálne zmeny. In Procházka, R. – Káčer, M. (eds.): Exemplo Ducti, Pocta k životnému jubileu Jozefa Prusáka. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012, s. 128.

7 Karas, V., Králik, A.: Právo Európskej únie. Praha: C.H.Beck, 2012, s. 35.

8 Ibidem, s. 50.

9 Treba však rozlišovať medzi Európskou úniou a vtedajšími Európskymi spoločenstvami, ktorým všetky tri zakladajúce zmluvy priznávali samostatnú medzinárodnoprávnu subjektivitu, konkrétne v pôvodnom čl. 281 ZES, čl. 6 ZESUO a čl.

184 ZEURATOM, ktorý znie: „Spoločenstvo má právnu subjektivitu.“ (Ibidem, s.

42) 10 Nález Ústavného súdu ČR, Pl.ÚS 19/08, rozhodnutie z 26.11.2008, bod 104.

15 17

články faktorům; to např. i vůči nově nastupujícím světovým velmocem, u nichž lze jen těžko odhadovat budoucí hodnotové priority, kterým budou ochotny budování nového řádu globalizovaného světa podřizovat.“11 Spomínaný nález českého ústavného súdu objasňuje aj vývojovú premenu suverenity: „Všeobecně se má za to, že stát a jeho suverenita prodělávají proměnu a že žádný stát již není tak jednotnou oddělenou organizací, jak předpokládaly klasické teorie v minulosti. I suverénní legitimní moc státu musí nutně sledovat probíhající vývojové tendence a snažit se jim přiblížit, porozumět jim a postupně podřídit tento spontánní proces globalizace postrádající hierarchické uspořádání řádu demokratické legitimity.“12 Možno z toho vyvodiť, že tak ako Česká republika, ani Slovenská republika nemali veľmi na výber a rozhodnutím vstúpiť do EÚ sa len podriadili očakávaniam, že nezaostanú za ostatnými štátmi Európy a prispôsobia sa vývoju nášho kontinentu, ktorý čím ďalej, tým viac smeruje k tomu, aby sa všetky európske štáty spojili a tým dosiahli silu a mohli sa stať plnohodnotným hráčom na svetovej scéne.

Mesiac pred podpisom Lisabonskej zmluvy sa český ústavný súd druhýkrát vyjadril k suverenite Českej republiky a štátnej moci. Reagoval tým na návrh, v ktorom bol namietaný rozpor medzi Zmluvou o EÚ a Zmluvou o fungovaní EÚ ako celkami a charakteristikou Českej republiky ako zvrchovaného štátu. Dôvodom bol fakt, že na základe týchto zmlúv môže vzniknúť spoločná európska obrana ako jeden z cieľov európskej integrácie, čo bráni vlastnej obrane, ktorá je jednou z právomocí, ktorú si musí štát uchovať, aby sa mohol považovať za zvrchovaný. Ďalším dôvodom bolo, že spôsob, akým Lisabonská zmluva upravuje zakladajúce zmluvy nevylučuje, že v budúcnosti môže vzniknúť spoločný európsky federálny štát. Navrhovatelia taktiež tvrdili, že EÚ bude mať výrazný vplyv na zloženie obyvateľstva a jeho kultúrny a spoločenský charakter, keďže získa právomoc podieľať sa na rozhodnutiach o zložení a počte utečencov napríklad aj v Českej republike, ktorá tým pádom nebude mať dosah ani kontrolu nad svojím obyvateľstvom. Navrhovateľom z článku 83 ZFEÚ vyplýva, že EÚ nadobudne vlastnú trestnoprávnu právomoc, čo odporuje textu českej ústavy. A zároveň sa domnievajú, že prenos právomocí na EÚ preto nie je „ohraničený, rozpoznateľný a dostatočne určitý.“13 Vo svojom náleze ústavný súd odkazuje na závery zo svojho predošlého rozhodnutia Pl.ÚS 19/08. Vysvetľuje, že suverenita moderného demokratického štátu nie je sama o sebe účelom, je len prostriedkom realizujúcim základné hodnoty. Kompetencie, ktoré štát slobodne prenesie, bude môcť aj naďalej vykonávať vopred dohodnutým spôsobom. To značí, že nejde o oslabenie zvrchovanosti štátu, ale naopak výsledkom môže byť jej posilnenie v rámci spoločných postupov integrovaného celku. Európska únia zdokonalila svoj koncept zdieľanej suverenity, a tak členské štáty môžu aj naďalej so svojou zvrchovanosťou alebo jej časťou nakladať a svoje kompetencie môžu dočasne alebo trvalo postúpiť.14 Ústavný súd ČR vo všeobecnosti uznal fungovanie inštitucionálneho rámca EÚ, ktorý zaisťuje kontrolu výkonu prenesených právomocí. Zároveň zdôraznil, že toto jeho stanovisko sa môže v budúcnosti zmeniť kedykoľvek, keď sa ukáže, že tento inštitucionálny rámec sa preukázateľne znefunkčnil. „I Ústavní soud České republiky bude (může) působit jako ultima ratio a může zkoumat, zda některý akt orgánů Unie nevybočil z pravomocí, které Česká republika na Evropskou unii přenesla. Ústavní soud však předpokládá, že taková situace může nastat jen v případech zcela výjimečných; za ty by bylo možné považovat zejména opuštění hodnotové identity a překročení rozsahu svěřených kompetencí.“15 Nad rámec návrhov ešte ústavný súd dodal, že zvrchovanosť štátov nie je žiadnym spôsobom narušená vytváraním medzištátnych

systémov kolektívnej obrany. Keby to tak bolo, Česká republika by stratila zvrchovanosť už dátumom podpisu zmluvy o spoločnej obrane, ktorou pristúpila k NATO. Čo sa týka kontroly prisťahovalectva, azylu a hraničných kontrol, Lisabonská zmluva len posilňuje participáciu Európskeho parlamentu na rozhodnutiach EÚ, avšak regulačný mechanizmus pohybu osôb z tretích krajín zostáva v právomoci členských štátov.16 Tvrdenie, že spôsob, akým Lisabonská zmluva mení ZEÚ a ZFEÚ ako celky, je protiústavný, navrhovatelia odôvodnili tým, že „tieto zmluvy nevylučujú ako konečný cieľ vznik spoločného federálneho štátu“.17 Obsahom oboch zmlúv je však len pozitívny výpočet cieľov EÚ, ktoré nie sú rozporuplné s právnym poriadkom ČR. Ústavný súd ešte upozornil, že nemohol preskúmať celú ZEÚ a celú ZFEÚ, ale posudzoval to, ako ich mení Lisabonská zmluva. Tento nález teda ako celok preskúmal Lisabonskú zmluvu, nie zmluvy zakladajúce EÚ.18 Členské štáty si môžu svoju suverenitu vziať späť Lisabonská zmluva explicitne ustanovuje možnosť spätného prenosu kompetencií na členské štáty v situácii, keď už nie je nutné, aby ich vykonávala EÚ. Taktiež upravuje aj možnosť vystúpiť z EÚ. Článok 50 ZEÚ obsahuje tzv. withdrawal clause: „Každý členský štát sa môže rozhodnúť vystúpiť z Únie v súlade so svojimi ústavnými požiadavkami. Členský štát, ktorý sa rozhodne vystúpiť, oznámi svoj úmysel Európskej rade. V zmysle usmernení Európskej rady Únia dojedná a uzavrie s takým štátom dohodu, ktorá ustanoví spôsob jeho vystúpenia, pričom zohľadní rámec jeho budúcich vzťahov s Úniou. Uzatvára ju v mene Únie Rada, ktorá sa uznáša kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu Európskeho parlamentu.“ 19 Tak, ako Slovenská republika dobrovoľne odovzdala časť svojej suverenity, rovnako si ju môže vziať späť. Možno tvrdiť, že o ňu nikdy v skutočnosti ani neprišla. Keď si ju môže vziať späť vystúpením z EÚ, znamená to, že jej stále patrí. Uvedené možno podporiť argumentom Ústavného súdu ČR, ktorý vo svojom náleze z roku 2008 pri posudzovaní Lisabonskej zmluvy uviedol: „Je důležité poukázat na možnost členského státu z Evropské unie vystoupit postupem stanoveným v čl. 50 Smlouvy o EU; explicitní artikulace této možnosti v Lisabonské smlouvě je nesporným potvrzením principu States are the Masters of the Treaty a trvající svrchovanosti členských států.“ 20 Myšlienka pretrvávajúcej suverenity môže stáť aj na predpoklade, že suverénom je ten, kto má právomoc stanoviť si vlastné kompetencie. Existujú dve možnosti, aby EÚ nemohla brániť členskému štátu vykonávať jeho kompetencie. Prvou je, že kompetencie zostanú členskému štátu. Druhá možnosť - v prípade, že kompetencie členský štát prenesie na EÚ - je, že EÚ nesmie rozširovať tieto svoje kompetencie bez súhlasu členského štátu. Vtedy členský štát zostáva suverénom.

Spomínaný nález českého ústavného súdu reaguje aj na rozhodnutie Spolkového ústavného súdu, ktoré objasňuje tzv. kompetenčnú kompetenciu: „Německý Spolkový ústavní soud si vyhradil právo konečného slova v otázce, zda některý komunitární akt překročil hranice, které dalo Společenství německé právo a které komunitární akty jsou tedy ultra vires, mimo kompetenci EU. Z perspektivy německého práva je tak teoreticky možné, že se překročení působnosti Společenství dopustí i sám Soudní dvůr (např. tím, že jeho výklad již nebude výkladem zakládacích smluv, ale bude naopak nepřípustnou normotvorbou). Pokud by Spolkový ústavní soud dovodil, že tyto akty jsou ultra vires, zakládá to jejich neaplikovatelnost (nikoliv neplatnost či nulitu) v rámci Německa. Maastrichtská doktrína Spolkového ústavního soudu (kompetenz-kompetenz) má spíše povahu potenciální výstrahy, ale nemusí být v praxi ani nikdy

11 Ibidem, bod 102.

12 Nález Ústavného súdu ČR, Pl.ÚS 19/08, rozhodnutie z 26.11.2008, bod 105.

13 Nález Ústavného súdu ČR, Pl.ÚS 29/09, rozhodnutie z 03.11.2009, bod 145.

14 Ibidem, bod 147.

15 Ibidem, bod 150.

16 Ibidem, bod 152, 154.

17 Ibidem, bod 153.

18 Ibidem, bod 153.

19 Konsolidované znenie Zmluvy o Európskej únii, Úradný vestník EÚ, C 83/15, 30.3.2010.

20 Nález Ústavného súdu ČR, Pl.ÚS 19/08, rozhodnutie z 26.11.2008, bod 106.

16 18

CORPUS DELICTI 4/2012 CORPUS DELICTI 1/2014

články použitá.“ Kontrola právomocí zo strany členského štátu síce môže pôsobiť len ako, citujeme, „výstraha“, avšak po prvý krát už v roku 2000 samotný Súdny dvor priznal, že európskym aktom boli prekročené právomoci, ktoré vyplývali z pôvodných zmlúv Európskych spoločenstiev, a to konkrétne v prípade, keď Súdny dvor rozsudkom zrušil smernicu Rady o regulácii tabakovej reklamy.22 Je teda namieste, aby parlamenty členských štátov mali právomoc dohliadať na svoje prenesené kompetencie, a tým si mohli „strážiť“ svoju suverenitu.

Záver Rozhodnutie Slovenskej republiky stať sa členským štátom EÚ so sebou nieslo okrem mnohých záväzkov aj odovzdanie časti štátnej suverenity. O tom niet pochýb. EÚ teda dnes vykonáva právomoci, ktoré na ňu členské štáty preniesli, a členské štáty vykonávajú tie právomoci, ktoré si ponechali. V prípade, že by EÚ zasahovala do právomocí nad ustanovený rámec, môžu sa členské štáty prostredníctvom svojich vlád a národných parlamentov domáhať zrušenia právnych aktov, ktoré sú v rozpore s právomocami EÚ. To znamená, že členské štáty úplne nestratili dosah nad právomocami, ktoré prenechali EÚ a môžu kontrolovať EÚ v ich výkone.

Prekročenie právomocí Európskou úniou by totiž znamenalo zásah 21

do suverenity jednotlivých členských štátov. Vertikálna deľba moci teda obmedzuje právomoci EÚ a tým chráni suverenitu členských štátov.

Zodpovedali sme hlavnú otázku tohto článku, a teda či naša republika skutočne stratila suverenitu vstupom do EÚ, a dospeli sme k záveru, že sme o tú suverenitu úplne neprišli, lebo ju stále máme a môžeme z EÚ vystúpiť, a tým si ju vziať späť. Aj keď to samozrejme nie je také jednoduché. Dnes je síce SR súčasťou EÚ, ale toto puto nie je podmienkou jej existencie. SR zostala suverénnou a EÚ jej len pomáha v napĺňaní cieľov, podporovaní hodnôt a záujmov, taktiež prispieva k ochrane občanov a vytvára lepšie podmienky pre jednotlivých obyvateľov štátov EÚ. Prenos časti suverenity teda nebol stratou, ale práve demonštráciou zvrchovanosti štátu.

Monika Martišková, študentka tretieho ročníka bakalárskeho štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, právna asistentka v advokátskej kancelárii.

Zaujíma sa o filozofiu a teóriu práva.

21 Ibidem, bod 139.

22 Ibidem, bod 139. (Išlo konkrétne o Rozsudok zo dňa 5. 10. 2000, Nemecko v.

Parlament a Rada, C-376/98, Recueil, s. I-8419.)

Zoznam použitej literatúry: Jellinek, G.: Všeobecná státověda. Praha: J. Laichter, 1906.

Krsková, A.: Kapitoly z dejín európskeho politického a právneho myslenia. 1. Vyd. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1997.

Handler, B.: Towards the sociology of sovereignty. In The Canadian Journal of Economics and Political Science, Vol. 2, No. 3 (Aug., 1936).

Dunning, Wm. A.: Jean Bodin on Sovereignty. In Political Science Quarterly, Vol. 11, No. 1 (Mar., 1896.

Přibáň, J.: Sebareferenčná sémantika a genealógia suverenity: európske skúsenosti, globálne zmeny. In Procházka, R. – Káčer, M. (eds.): Exemplo Ducti, Pocta k životnému jubileu Jozefa Prusáka. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012.

Karas, V., Králik, A.: Právo Európskej únie. Praha: C.H.Beck, 2012.

Konsolidované znenie Zmluvy o Európskej únii, Úradný vestník EÚ, C 83/15, 30.3.2010.

Nález Ústavného súdu ČR, Pl.ÚS 19/08, rozhodnutie z 26.11.2008.

Nález Ústavného súdu ČR, Pl.ÚS 29/09, rozhodnutie z 03.11.2009.

Sága Kadi končí* Prípad Kadi I sa stal jedným z najdôležitejších v oblasti externých vzťahov EÚ. V roku 2008 bolo Súdnym dvorom rozhodnuté, že všetky právne akty EÚ by mali byť preskúmateľné súdmi Spoločenstva, čo sa vzťahuje aj na nariadenia, ktorými je preberaný súhrnný zoznam výboru pre sankcie Bezpečnostnej rady OSN (ďalej ako „výbor pre sankcie“), obsahujúci mená osôb podozrivých z terorizmu alebo podpory terorizmu, na základe čoho sú voči týmto jednotlivcom uplatnené tzv. smart sanctions.1 Podrobnejšie priblíženie tohto prípadu bolo predmetom textu publikovaného v predošlom čísle časopisu Corpus Delicti pod názvom Sága Kadi začína. Vzhľadom na skutočnosť, že proces pred súdmi EÚ pokračoval aj po právoplatnosti rozhodnutia, táto téma je ďalej spracovaná práve na tomto mieste. Prípad Kadi II je významný v tom smere, že ním boli mierne modifikované, avšak v zásade potvrdené princípy rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Kadi I. I keď toto rozhodnutie nespôsobilo medzi odbornou verejnosťou až taký rozruch ako jeho predchodca, rozhodne si zaslúži pozornosť každého, kto sa zaujíma o európske, medzinárodné verejné alebo trestné právo.

* Článok recenzoval JUDr. Andrej Králik, LLM., PhD., ktorý pôsobí na katedre medzinárodného a európskeho práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a vedúci tlačového a politického oddelenia v zastúpení Európskej komisie na Slovensku 1 Bližšie pozri rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Kadi I, bod 331 a nasledujúce.

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2014

Skutkový stav po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Kadi I Hoci bolo v uvedenom rozhodnutí konštatované, že základné práva pána Kadiho boli porušené, rozsudok Súdneho dvora sa vyznačoval znateľnou mierou pragmatizmu spočívajúceho v tom, že dotyčný nebol automaticky odstránený zo súhrnného zoznamu.

Súdom bolo stanovené obdobie neprekračujúce tri mesiace, počas ktorého malo dôjsť k napraveniu vytýkaných nedostatkov.2 Za účelom odstránenia nedostatkov zápisu požiadal zástupca Francúzska pri OSN výbor pre sankcie, aby zverejnil dôvody zápisu pána Kadiho na svojom webovom sídle. Tak sa aj stalo, pričom zverejnené dôvody už boli známe z konania vo veci Kadi I. Následne zástupca Francúzska pri OSN odoslal odôvodnenie Komisii, ktorá o zmienených dôvodoch zápisu informovala pána Kadiho. Ten v reakcii na tieto dôvody odoslal Komisii svoje vyjadrenie k zverejneným dôvodom zápisu. Je možné konštatovať, že v plnom rozsahu trval na tom, že zápis do zoznamu nebol dôvodný, avšak zo strany Komisie nedošlo k akceptovaniu jeho postoja.

Výsledkom bolo, že dňa 28.11.2008 Komisia prijala nariadenie (ES) č. 1190/2008 novelizujúce nariadenie č. 881/2002. Sága Kadi preto mohla pokračovať, pričom predmet sporu bol podobný ako v prípade Kadi I, avšak ako podstatný rozdiel je nutné zdôrazniť, že súdy boli pri rozhodovaní vo veci Kadi II de facto viazané závermi Súdneho dvora vo veci Kadi I, kedy sa súd dostal do pozície blízkej 2 Tamže, bod 376.

17 19

články ústavodarcovi.3 Po rozhodnutí Kadi I došlo zo strany OSN k vykonaniu opatrení, ktorých účelom bolo odstrániť nedostatky vytýkané Súdnym dvorom, konkrétne zabezpečiť efektívnu súdnu ochranu na úrovni OSN. Už v roku 2007 bolo zriadené kontaktné miesto, ktoré slúžilo na prijímanie žiadostí o odstránenie zo zoznamu. Po druhostupňovom rozhodnutí Kadi I došlo v decembri 2009 k zriadeniu úradu ombudsmana, ktorý od roku 2010 zastáva kanadská sudkyňa Kimberly Prost, v minulosti pôsobiaca na Medzinárodnom trestnom tribunáli pre bývalú Juhosláviu.4 Činnosť ombudsmana nahradila funkciu kontaktného miesta a v zásade je ju možné rozdeliť na dve fázy. V prvej z nich dochádza k zberu informácií o zapísanej osobe, na čo nadväzuje dialóg medzi ombudsmanom a výborom pre sankcie. Napriek dôležitej úlohe ombudsmana v tomto procese mu neprináleží rozhodnúť vo veci odstránenia zo zoznamu. 5 Konanie pred Všeobecným súdom Kadi nehodlal pasívne akceptovať výsledok tohto procesu a tak sa obrátil na Všeobecný súd, s cieľom dosiahnuť zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, ktorý sa ho týkal. Dovedna uviedol päť žalobných dôvodov, a to: i) nedostatočný právny základ nariadenia, ii) porušenie práva na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu, iii) porušenie povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 253 ES, iv) zjavne nesprávne posúdenie skutkového stavu a v) porušenie zásady proporcionality. 6 K figurovaniu na verejne dostupnom zozname a zmrazeniu účtov poznamenal, že svojou povahou sú takéto opatrenie sankciou, pretože je verejne klasifikovaný ako terorista alebo prívrženec terorizmu.7 Pokračoval tým, že jeho aktíva boli zmrazené od roku 2001, pričom Komisia by sa mala skôr sústrediť na kritérium aktuálnej alebo budúcej hrozby, nie na správanie v minulosti ako také. 8 Kadi tvrdil, že na základe rozhodnutia Kadi I nemá žiaden právny akt EÚ súdnu imunitu. Naopak, Komisia a vedľajší účastníci zhodne zastávali postoj, že Súdny dvor sa ešte stále nevyjadril k úrovni súdneho preskúmania. Rada sa domnievala, že Všeobecný súd nemôže a nesmie skúmať vecnú podstatu posúdenia, čo podľa nej patrí do výlučnej právomoci vlád v rámci boja proti terorizmu.9 Všeobecný súd potvrdil už skôr judikované a síce, že prostredníctvom súdov musí byť zabezpečené v zásade úplné preskúmanie zákonnosti, a to až kým výbor pre sankcie neposkytne záruky účinnej súdnej ochrany.10 Uvedené sa vzťahuje aj na zavedenie postu ombudsmana, pričom zo strany Všeobecného súdu boli zdôraznené jeho kompetencie nezahŕňajúce meritórne rozhodovanie vo veci odstránenia jednotlivcov zo zoznamu.

Súd taktiež vyjadril pochybnosti o povahe dlhodobého zmrazenia účtov, ktorým mohlo dôjsť k prekročeniu cieľa OSN. Konkrétne v prípade pána Kadiho sa v čase rozhodnutia Všeobecného súdu jednalo o dobu dosahujúcu takmer 10 rokov (prvýkrát sa na súd Spoločenstva obrátil už v roku 2001).11 Samotné zaslanie zhrnutia dôkazov zapísanému jednotlivcovi nemožno považovať za dostatočné dodržanie zásady účinnej súdnej ochrany: „V rámci „v zásade úplného“ súdneho preskúmania zákonnosti napadnutého nariadenia vzhľadom na základné práva (rozsudok Súdneho dvora Kadi, bod 326) a keďže toto nariadenie nepožíva žiadnu „súdnu imunitu“ (rozsudok Súdneho dvora Kadi, bod 327), z tvrdení a vysvetlení predložených Komisiou a Radou najmä v rámci ich predbežných pripomienok k vhodnej úrovni súdneho preskúmania v prejednávanej veci jasne vyplýva, že právo žalobcu na obhajobu bolo „rešpektované“ len čisto formálne 3 Cuyvers, A., s. 503.

4 Kokott, J., Sobotta, Ch., s. 1020.

5 Bližšie pozri rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN 1989 (2011), body 21-35. S činnosťou úradu ombudsmana je možné oboznámiť sa na internetovej stránke http:// www.un.org/en/sc/ombudsperson/status.shtml 6 Rozsudok Všeobecného súdu vo veci Kadi II, bod 79.

7 Tamže, bod 83.

8 Tamže, bod 85.

9 Tamže, body 90, 91 a 107.

10 Tamže, body 126 a 127.

11 Tamže, body 148-151.

18 20

a zdanlivo, keďže Komisia v skutočnosti považovala samu seba za striktne viazanú posúdeniami výboru pre sankcie, a preto v žiadnom okamihu nezamýšľala spochybniť tieto posúdenia vo svetle žalobcových pripomienok.“12 V závere rozhodnutia bolo poznamenané, že Kadimu bol odopretý čo i len minimálny prístup k dôkazom v jeho neprospech, pričom Komisia sa zároveň nevysporiadala s dôkazmi, ktoré predložil na vlastnú obranu.

Všeobecný súd judikoval, že žalobný dôvod je opodstatnený v časti týkajúcej sa porušenia práva na obhajobu, ako aj v časti namietajúcej porušenie zásady účinnej súdnej ochrany. Rozhodnutie neponechalo podobnú trojmesačnú dobu na odstránenie nedostatkov, ako sme mohli vidieť pri rozhodnutí Súdneho dvora vo veci Kadi I, k vyčiarknutiu Kadiho mena zo zoznamu však nedošlo z dôvodu podania opravného prostriedku. Súdny dvor rozhodol o predmetnom odvolaní v júni roku 2013.

Konanie pred Súdnym dvorom Súdny dvor sa mal vo veci Kadi II zaoberať tromi otázkami: i) tým, či existuje súdna imunita prevzatých právnych aktov, ii) rozsahom a intenzitou ich prípadného súdneho preskúmavania a iii) otázkou chráneného obsahu základných práv, na ktoré sa v tomto prípade odvoláva pán Kadi.

Z hľadiska dopadu na tento konkrétny prípad malo konanie pred Súdnym dvorom relatívne nízky význam. Vyplýva to zo skutočnosti, že výbor pre sankcie dňa 05.10.2012 rozhodol o výmaze pána Kadiho zo zoznamu, na čo nadväzovalo zrušenie nariadenia v rozsahu, v ktorom sa ho týkalo. V čase rozhodnutia a aj v období tomu predchádzajúcom teda jeho účty neboli na území Európskej únie naďalej zmrazené. Možno tu preto badať výraznú snahu odvolateľa a vedľajších účastníkov, aby týmto odvolaním došlo k zrušeniu alebo prinajmenšom k podstatnému oslabeniu záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora vo veci Kadi I.13 Hneď na úvod rozhodnutia však bol (nie veľmi prekvapujúco) opätovne sformulovaný záver týkajúci sa neexistencie súdnej imunity takéhoto právneho aktu. Slovami generálneho advokáta Yvesa Bota, predmetom diskusie už nemôže byť otázka, či súdne preskúmanie je, alebo nie je možné, ale otázka, aké sú jeho pravidlá.14 Uvedené bolo taktiež medzičasom potvrdené, napr. rozsudkom Súdneho dvora vo veci Bank Melli Iran proti Komisii, preto nebolo možné rozumne očakávať, že by s takým malým časovým odstupom a bez dostatočného odôvodnenia došlo k zvráteniu rozhodnutia Súdneho dvora Kadi I. Mohlo sa preto prejsť k zodpovedaniu ďalších, diskutabilnejších otázok, ktoré boli súdom posudzované spoločne.

Súdny dvor skonštatoval, že napriek uskutočneniu zmien v rámci OSN nemožno výsledok považovať za porovnateľný s účinnou súdnou ochranou. To platí aj napriek posilneniu kompetencií ombudsmana od prijatia rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č.

1989 (2011) z 19.06.2011, na základe ktorého nepodlieha výmaz zo súhrnného zoznamu jednomyseľnému schváleniu výborom pre sankcie. Stále totiž platí, že ombudsman o zotrvaní zapísaného jednotlivca v zozname nerozhoduje, dáva len odporúčania. I keď je nepochybné, že vzhľadom na zastávanie tejto pozície osobou požívajúcou vážnosť je možné vysloviť záver hovoriaci o pôsobení úradu ombudsmana prostredníctvom svojej autority, tieto odporúčania nemusia byť vždy akceptované. V prípade nesúhlasu sa môže člen výboru pre sankcie obrátiť na Bezpečnostnú radu OSN, kde je na ponechanie osoby na zozname potrebné schválenie minimálne deviatimi z pätnástich hlasov, súčasne ale i v tejto situácii existuje možnosť využitia práva veta všetkých piatich stálych členov.

Zároveň je potrebné uviesť, že ombudsman má od prijatia zmienenej rezolúcie oklieštené právomoci, ktoré sa vzťahujú už len na sieť Al-Káida, nie na Taliban. Do kompetencií ombudsmana navyše nikdy nespadali ostatné individuálne sankčné režimy týkajúce sa Somálska, Pobrežia Slonoviny alebo Konga.15 12 Tamže, bod 171.

13 Porovnaj Lester, M. s Tzanakopoulos, A. 14 Návrhy generálneho advokáta Yvesa Bota vo veci Kadi II, bod 51.

15 Kokott, J., Sobotta, Ch., s. 1024.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

články K uvedeným dôvodom zahrnutia pána Kadiho do súhrnného zoznamu poznamenal súd nasledovné: „Súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené.“16 Kadi bol na zoznam umiestnený kvôli piatim rôznym dôvodom, týkajúcim sa jeho minulosti a spojitosti s osobami blízkymi sieti Usámovi bin Ládinovi. Súdny dvor zdôraznil, že z hľadiska zotrvania na zozname by bolo postačujúce, ak by bolo možné považovať za dostatočne seriózny čo i len jeden z dôvodov zápisu. Nesprístupnenie dôkazov, ktoré EÚ nemá k dispozícii, nie je samo osebe porušením práva na obhajobu alebo na účinnú súdnu ochranu. 17 Dôležitá je dostatočná presnosť a konkrétnosť informácií.

Všeobecný súd rázne odmietol ako postačujúci dôvod tvrdenie, že v banke, ktorej akcionárom bol Kadi, sa možno konali stretnutia, počas ktorých boli plánované útoky na americké ciele v Saudskej Arábii. Súdny dvor ale zaujal v tejto veci odlišné stanovisko: „Podmieňovací spôsob použitý v súvislosti s údajom týkajúcim sa stretnutí venovaných príprave tohto údajného projektu nenaráža na požiadavky vyplývajúce z povinnosti odôvodnenia, lebo dôvody určitého zápisu na zoznam Únie môžu spočívať na podozreniach o zapojení do teroristických aktivít, čím nie je dotknuté overenie dôvodnosti týchto podozrení.“18 Podľa Súdneho dvora sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia veci v bodoch 138 až 140 a 142 až 149 svojho rozhodnutia. Súd napriek tomu musel vyhodnotiť, či bolo možné k prvostupňovému výroku dôjsť na základe iných právnych dôvodov.19 Po analýze jednotlivých dôvodov zápisu na súhrnný zoznam sa Súdny dvor dopracoval k záveru hovoriacom o tom, že „žiadne z obvinení uvedených proti pánovi Kadimu v zhrnutí predloženom výborom pre sankcie neumožňuje odôvodniť prijatie obmedzujúcich opatrení namierených proti tejto osobe na úrovni Únie, a to preto, že buď chýba odôvodnenie, alebo neexistujú informácie alebo dôkazy, ktoré by mohli podporiť daný dôvod proti podrobným popretiam zo strany dotknutej osoby.“20 Odvolanie bolo z tohto dôvodu zamietnuté.

16 Rozsudok Súdneho dvora vo veci Kadi II, bod 119.

17 Tamže, bod 139.

18 Tamže, bod 149.

19 Tamže, bod 150 20 Tamže, bod 163.

Zhrnutie Pri hodnotení rozhodnutia Kadi II je dôležité zmieniť, že zo strany Všeobecného súdu došlo k málo vídanému nesúhlasu so závermi rozhodnutia Kadi I, ktoré však boli s nevôľou akceptované.21 Úrad ombudsmana síce zlepšil ochranu v rámci systému OSN22, ak ale máme brať slovné spojenie účinná súdna ochrana doslovne, jeho obsah ním nie je a ani nemôže byť naplnený.23 Vyvstáva preto otázka, či EÚ v prvom rade chcela chrániť základné práva a slobody v čo najväčšom rozsahu alebo či sa skôr jednalo o „demonštráciu sily“ voči OSN. Z rozhodnutia Kadi II vieme vydedukovať, čo všetko nie je splnením požadovaného štandardu, prihliadnuc na uvedené sme ale toho názoru, že je nereálne, aby boli akoukoľvek rezolúciou OSN prijaté vyžadované zmeny právnej úpravy.

Na druhej strane, argumenty zástancov pozície OSN musia čeliť protiotázke, či takýto súdny prieskum implementovaného znenia na úrovni EÚ skutočne oslabuje jednotnosť medzinárodného právneho poriadku až takým vážnym spôsobom, ako je z ich strany proklamované. Larik vo svojom príspevku poukazuje na to, že z jeho pohľadu dochádza k oslabeniu postavenia omnoho viac na základe vymenovaných nedodržaní medzinárodného práva, vrátane porušenia zákazu použitia sily v súvislosti s inváziou do Iraku v roku 2003.24 Je neodškriepiteľným faktom, že orgány EÚ, ako aj OSN, sa dostali do nezávideniahodnej situácie, ktorú snáď ani nebolo možné vyriešiť ideálnym spôsobom. Ako možný postup bolo navrhnuté riešiť situáciu viac politicky, než právne, a síce blokovať zápis alebo ponechanie jednotlivca na súhrnnom zozname v prípade sporných okolností. To by malo byť zabezpečené tým, že v Bezpečnostnej rade OSN sú stálymi členmi s právom veta i dva členské štáty EÚ.25 Podľa všetkého je sága Kadi na svojom konci, no najmä rozhodnutie Súdneho dvora Kadi I bude v budúcnosti zohrávať dôležitú úlohu v súvislosti s prípadmi týkajúcimi sa externých vzťahov EÚ.

21 Bližšie pozri Cuyvers, A., s. 488-490 a Tzanakopoulos, A. 22 Ako bolo vyššie zmienené, neznamená to, že by sa jednalo o markantné zlepšenie, pomerne slabé právomoci sa stali aj terčom takpovediac internej kritiky.

Bližšie pozri Scheinin, M. 23 Porovnaj tiež s čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

24 Larik, J. 25 Ginsborg, L., Scheinin, M., s. 10.

Zoznam použitej literatúry: Mgr. Ján Juran, Cuyvers, A. The Kadi II Judgment of the General Court: The ECJ´s Predihlavný radca na Ministerstve spravodlivosti cament and the Consequences for Member States. In European ConstitutioSlovenskej republiky, absolvent Právnickej nal Law Review. 2011, roč. 7, č. 3, s. 481-510. fakulty Trnavskej univerzity v Trnave (2013).

Ginsborg, L., Scheinin, M. Judicial powers, due processand evidence in the Security Council 1267 Terrorist Sanctions Regime. the Kadi II conundrum.

EUI Working Paper RSCAS 2011/44. 2011. 12 s.

Kokott, J., Sobotta, Ch. The Kadi Case - Constitutional Core Values and International Law - Finding the Balance? In The European Journal of International Law. 2012, roč. 23, č. 4, s. 1015-1024.

Larik, J. If the Legal Orders Don´t Fit, You Must Acquit: Kadi II and the Supremacy of the UN Charter. In European Law Blog. 13.09.2013. Dostupné na internete: http://europeanlawblog.eu/?p=1909 [online]. [20.04.2014].

Lester, M. The Standard of Judicial Review in Sanctions Cases: Advocate General Bot´s Opinion in Kadi II. In European Sanctions. 19.03.2013.

Dostupné na internete: http://europeansanctions.com/2013/03/19/the-standard-of-judicial-review-in-sanctions-cases-advocate-general-bots-opinion-in -kadi-ii/ [online]. [20.04.2014].

Scheinin, M. Human rights / Counter terrorism: the new UN listing regimes for the Taliban and Al-Qaida - Statement by the Special Rapporteur on human rights and counter terrorism, Martin Scheinin. United Nations Human Rights. Office of the High Commissioner for Human Rights. 29.06.2011.

Dostupné na internete: http://www.ohchr.org/en/NewsEvents/Pages/DisplayNews.aspx?NewsID=11191&LangID=E [online]. [20.04.2014].

Tzanakopoulos, A. Kadi Showdown: Substantive review of (UN) Sanctions by the ECJ. In EJIL: Talk! 19.07.2013. Dostupné na internete: http://www. ejiltalk.org/kadi-showdown/ [online]. [20.04.2014].

--Rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Kadi I (3. september 2008) Rozsudok Všeobecného súdu vo veci Kadi II (30. september 2010) Návrhy generálneho advokáta Yvesa Bota vo veci Kadi II (prednesené 19. marca 2013) Rozsudok Súdneho dvora vo veci Kadi II (18. júl 2013) Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 1989 (2011) prijatá 17. júna 2011 CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

19 21

články

Lobing - mäso a krv politických procesov*

Úvodom O tejto prirodzenej súčasti každej demokracie je v spoločnosti zaužívaný všeobecný stereotyp až mém1, ktorý konanie lobistov do značnej miery mystifikuje. Jasnejšiemu výkladu lobizmu v kontexte politických procesov však ešte stále bráni mnoho nedostatkov. Za ten najciteľnejší možno označiť samotnú politickú kultúru, často vyvolávajúcu príkry rozpor s morálnymi a etickým zásadami.

Tá však neprežíva v akomsi vákuu, nakoľko je nespochybniteľným výsledkom procesu optimalizácie spoločenských hodnôt. Podstatou sebareflexie nie je jej akt, ale dôsledok. V titulku tohto článku som si dovolil interpretovať výrok Rinusa van Schendelena.2 Definícia Na otázku, čo presne lobing je, neexistuje jednoznačná odpoveď. Všeobecne sa za lobing považujú aktivity jednotlivcov alebo záujmových skupín, ktorých cieľom je ovplyvniť rozhodnutia orgánov a inštitúcií politickej moci. Rozsiahla úprava lobingu jestvuje hlavne v USA, Kanade a Austrálii. Úpravy v týchto krajinách špecifikujú definície lobingu (čo je a čo nie je lobing), definície subjektov (kto sú lobisti, kto sú lobovaní, čo je lobistický kontakt, prípadne kto nesmie byť lobista a pod.), podmienky a spôsob registrácie lobistov, povinnosti dotknutých strán (správy o činnosti, evidencia kontaktov, etický kódex lobistov), ekonomické aspekty fungovania lobistov ako aj sankcionovanie za prípadné nedodržanie podmienok.To sú zrejme aj minimálne zásady, ktoré by zákon o lobingu mal obsahovať.

Slovensko Slovenská legislatíva lobizmus expressis verbis neupravuje.

V minulosti predpokladalo ustanovenie § 55 zrušeného zákona č.312/2001 Z. z. o štátnej službe, že štátni zamestnanci na pozíciách mimoriadnej významnosti sú povinní viesť verejne prístupný zoznam stretnutí aj s osobami, ktorých záujmy ovplyvňujú konanie štátneho zamestnanca a ktoré sú účastníkmi konania pred služobným úradom dotknutého štátneho zamestnanca. Zákon obsahoval viacero nedostatkov - nedefinoval pojmy ako sú lobista, stretnutie, povinnosť druhej strany deklarovať zastupovanie určitého záujmu ani povinnosť zverejňovať zoznamy stretnutí iných skupín osôb štátnych zamestnancov.

Výkon legitímneho lobingu sa napriek tomu deje v zmysle Legislatívnych pravidiel vlády SR. Podľa ich čl.13 ods.1 sa návrh zákona prerokuje so štátnymi orgánmi a príslušnými inštitúciami v pripomienkovom konaní ,podľa ods.3 ale aj s vyššími územnými celkami, Združením samosprávnych krajov SK 8, Združením miest a obcí Slovenska, Úniou miest Slovenska, hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislavou a mestami, ktoré sú sídlom kraja a s orgánmi a inštitúciami, ktorým sa ukladajú úlohy alebo ktorých sa problematika návrhu zákona týka, ako aj s verejnosťou, a to ešte pred predložením návrhu zákona na rokovanie vlády. Zástupcovia záujmových skupín sa na legislatívnom procese môžu zúčastniť aj prostredníctvom rozporového konania ktoré sa môže uskutočniť, ak predkladateľ nevyhovel pripomienke, ktorú uplatnil väčší počet fyzických osôb alebo právnických osôb zo strany verejnosti a zároveň súčasťou pripomienky je splnomocnenie zástupcovi verejnosti na ich zastupovanie (hromadná pripomienka). Rozporové konanie so zástupcom verejnosti sa uskutoční vždy, ak predkladateľ nevyhovel hromadnej pripomienke, s ktorou sa stotožnilo aspoň 500 fyzických osôb alebo právnických osôb. Ak sa hromadná pripomienka3 uplatnila v elektronickej podobe prostredníctvom portá* Článok recenzoval Dr. iur. Michal Nižňan, ktorý vyštudoval právo na Universität Wien so zameraním na oblasť medzinárodného a európskeho práva, pôsobí ako EU Affairs Counsel, v advokátskej kancelárii Ružička Csekes s.r.o., kde poskytuje poradenstvo klientom z verejného aj súkromného sektora v oblasti európskeho práva so zameraním na transpozíciu do slovenského právneho poriadku, tiež pracuje pre National Democratic Institute.

1 Mém- základný prvok kultúry, ktorý je dedičný negenetickou cestou 2 Prof.Dr.M.P.C.M Rinus Van Schendelen, profesor politických vied na Erasmus University Rotterdam,uznávaný odborník,považuje sa za mentora lobizmu v EÚ,jeho publikácie, The Unseen Hand:Unelected EU Legislators (2000) a Machiavelli in Brussels: The Art of Lobbying the EU (2002), sa v odbornej obci považujú za prelomové štúdie lobingu 3 Hromadné pripomienky eviduje Portál právnych predpisov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. [online]. [cit. 2014.13.04.]. Dostupné na internete: https://lt.justice.

20 22

lu, zoznam fyzických osôb a právnických osôb, ktoré sa stotožnili s hromadnou pripomienkou, možno predkladateľovi zaslať aj iným spôsobom ako prostredníctvom portálu.

Prijatím zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „zákon o slobode informácií“)., ktorý do zákonnej úpravy premietol princíp „čo nie je tajné, je verejné“, sa v Slovenskej republike presadil princíp publicity (otvorenosti) verejnej správy. Prístup k informáciám je pre demokratickú spoločnosť životne dôležitý. Bez prístupu občanov k nim nie je existencia skutočnej demokracie možná. Právo na informácie ako základné ústavné právo zakotvuje Ústava Slovenskej republiky a Listina základných práv a slobôd. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sú sloboda prejavu a právo na informácie zaručené. Prvá veta ods. 2 oprávňuje každého na vyjadrenie svojich názorov slovom,písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Argument, že sa nad Tatrou prestáva blýskať, podkopáva absencia politickej vôle prijať zákon o lobingu, ktorý by vymedzil určité pojmy. Jasnými legislatívnymi zámermi boli vládny návrh zákona o lobingu zo 17.júna 20054 a návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona o lobingu a o zmene a doplnení zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy z 31.mája 2013.5 Ani na jednom z nich sa poslanci Národnej rady Slovenskej republiky neuzniesli schválením.

Pozitívny príklad USA Lobing ako profesionálne ovplyvňovanie vládnych rozhodnutí pomocou sprostredkovateľov reprezentujúcich ciele záujmových skupín je známy v Spojených štátoch približne od roku 1830.

V tomto čase sa stretávali zástupcovia záujmových skupín vo vstupných halách - lobby Kongresu a štátnych legislatívnych zborov.

Právo na lobing sa odvodzuje z prvého dodatku Ústavy USA: “The right to petition the Government for a redress of grievancesu“6 . Kongres teda nesmie vydať zákon, ktorý by zakazoval ľuďom podávať vládne petície alebo sťažnosti, a tak sa vyjadrovať k najrozličnejším rozhodnutiam a legislatíve. Od prvého pokusu o reguláciu určitej časti lobingu a špecifickej skupiny lobistov (The Foreign Agents Registration Act – FARA z roku 1938)7 prešla federálna legislatíva USA ďalšími 4 podstatnými zákonnými zmenami8 . V súčasnosti upravuje lobizmus The Lobbying Disclosure Act of 1995, právny akt deliaci sa na 24 častí, prijatý 19. decembra 1995.

Zákon v úvode vyjadruje snahu zvýšiť verejnú dôveru v bezúhonnosť vlády, obsahuje rozsiahle definície pojmov akými sú najmä: pracovník výkonnej moci v štáte, predstaviteľ zákonodarnej moci v štáte, lobistické aktivity, lobistický kontakt, lobistická firma a samotný lobista. Za účelom obmedzenia nejasnosti výkladu lobistického kontaktu uvádza aj to, čo ním nie je. Práve o tejto časti sa zrejme bude viesť dlhá diskusia bez vyhliadok na konsenzus. To, čím sa stáva federálna lobistická legislatíva USA príkladom okrem väčšiny krajín aj pre Slovensko, sú povinná registrácia a pravidelné správy.

Registrácia Registrácia9 lobistu sa riadi jednak základným všeobecným gov.sk/Default.aspx .

4 [online]. [cit. 2014.13.04.]. Dostupné na internete: http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=1707.

5 [online]. [cit. 2014.13.04.]. Dostupné na internete: http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=4505.

6 The right to petition government for redress of grievances (Right to petiton) je prvým dodatkom Ústavy Spojených štátov amerických, jej základ možno nájsť v Listine práv (1689), Petícii práv (1628) a v Magma Charte (1215).

7 Reguloval najmä vplyv zahraničných štátov na domácu politiku za účelom boja proti fašistickej a nacistickej propagandy niektorých štátov Európy.Už táto úprava predpokladala povinné registrácie a pravidelné správy,zatiaľ však len zahraničných agentov.

8 Boli nimi The Lobbying Registration Act (1946),Amendment to the Foreign Agent Registration Act (1966),Lobbying Disclosure Bills of 1976 and 1977 a Lobbying Disclosure Bill of 1993

9 Prebieha elektronickou formou prostredníctvom federálneho webového portálu, [online]. [cit. 2014.13.04.]. Dostupné na internete: http://www.lobbyingdisclosu-

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

články pravidlom, z ktorého však existujú aj výnimky. Tým je povinnosť registrácie lobistu najneskôr do 45 dní potom, čo lobista nadviazal prvý lobistický kontakt alebo je poverený ho nadviazať,podľa toho,čo vykonal skôr. alebo prijal úlohu urobiť lobistický kontakt, podľa toho, k čomu došlo skôr. Organizácia zamestnávajúca jedného alebo viacerých zamestnancov, ktorí sú lobistami, musí vyplniť registráciu za každého lobistu a každého klienta, pre ktorého lobista koná.

Pravidelné správy Najneskôr do 45 dní po 1. januári a 1. júli musí registrovaný každoročne vyplniť správu o lobistických aktivitách počas polročného obdobia. Samostatné správy sa vypĺňajú pre každého klienta.

Obsahujú najmä informácie o príjmoch a výdavkoch registrovaného lobistu. Sankciou za nedodržanie zákona a podávanie nepravdivých správ je pokuta až do výšky 50.000 USD. V americkej praxi10 sa zaužíval pojem The Revolving Door Concept (princíp otáčavých dverí).11 Definuje sa ním pohyb medzi lobistami a lobovanými osobami. Toto poradie sa striktne nedodržiava. Politickí analytici tvrdia, že nezdravý vzťah sa môže vyvinúť medzi súkromným sektorom a vládou, a to na základe udelenia opätovných privilégií na úkor verejného záujmu,ktorý môže viesť až ku regulačnému zajatiu. „Dobrovoľná“ Európska únia V prípade Európskej únie sa prijala všeobecná definícia sformulovaná Európskou komisiou (ďalej len „EK“), podľa ktorej sú lobingom „všetky činnosti vykonávané s cieľom ovplyvniť proces tvorby politiky a rozhodovania európskych inštitúcií“. Európsky parlament sa už 8.mája 2008 uzniesol na Vytvorení rámca pre činnosť predstaviteľov záujmových skupín (lobistov) v inštitúciách EÚ [2007/2115(INI)].12 Európska komisia v ňom vyzýva všetkých zástupcov záujmových skupín, ktorí lobujú v európskych inštitúciách s cieľom ovplyvniť legislatívu EÚ k tomu, aby sa zapísali do elektronického registra. Výzva je adresovaná všetkým firmám aj jednotlivcom, ktorí komunikujú s členmi alebo úradníkmi inštitúcií EÚ s cieľom ovplyvniť ich rozhodovanie. Registrácia je dobrovoľná a organizácie pri nej musia zverejniť kto sú,aké sú ich ciele a poslanie,na aké politiky sa špecializujú, ich finančné zdroje, aby bolo možné určiť ich pozadie, mená klientov, za ktorých lobujú.

Otvorenosť, čestnosť a bezúhonnosť sú hlavné zásady, ktoré EK vyžaduje od lobistov pôsobiacich v Bruseli. Sú obsiahnuté aj v etickom kódexe správania, ktorý pre lobistov vydala Komisia.

Elektronický register zástupcov záujmových skupín bol sprístupnený už 23.júna 2008. Celý proces bol výsledkom Európskej iniciatívy za transparentnosť13 , ktorú za Slovensko podpísal Maroš Šefčovič14 , vtedajší komisár pre vzdelanie, kultúru a mládež.

Referenčnými dokumentmi Registra lobistov a jeho zásad sú Dohoda medzi Európskym parlamentom a Európskou komisiou o zriadení registra transparentnosti pre organizácie a samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré sa podieľajú na tvorbe a vykonávaní politiky Európskej únie15 a Rozhodnutie Európskeho parlamentu o uzavretí medziinštitucionálnej dohody medzi Európskym parlamentom a Komisiou o spoločnom registri transparentnosre.house.gov/amended_lda_guide.html#section4.

10 V súčasnej dobe digitálnych médii sa problematike lobigu venujú viaceré webové portály, [online]. [cit. 2014.13.04.]. Dostupné na internete: http://www.opensecrets.org/., http://www. legistorm.com/.

11 Interdisciplinárna definícia,ktorá sa využíva takmer vo všetkých spoločenských vedách 12 Na návrhu sa 8.mája 2008 uznieslo 553 poslancov Európskeho parlamentu z 631 hlasujúcich,zo 14 slovenských zástupcov sa vyslovilo za všetkých 13 hlasujúcich a zároveň na hlasovaní aj prítomných, [online]. [cit. 2014.13.04.]. Dostupné na internete: http://old. votewatch.eu/cx_vote_details.php?id_act=4193&lang=en.

13 European Transparency Initiative (ETI),návrh komisie z roku 2006 , v ktorom sa v prvej kapitole hovorí dobrovoľnej registrácií lobistov, v druhej o tzv.etickom kódexe a v tretej o zverejnení príjemcov finančných prostriedkov EÚ, [online]. [cit. 2014.13.04.]. Dostupné na internete: http://europa.eu/legislation_summaries/institutional_affairs/decisionmaking_process/ai0003_en.htm.

14 Maroš Šefčovič,v súčasnosti podpredseda Európskej komisie zodpovedný za medziinštitucionálne vzťahy a administratívu (od 9.2.2012), v minulosti dočasný podpredseda Európskej komisie zodpovedný za medziinštitucionálne vzťahy a administratívu a zdravie a spotrebiteľskú politiku (16.10.2012-28.11.2012) a podpredseda Európskej komisie zodpovedný za vzdelávanie,odbornú prípravu,kultúru a mládež (1.10.2009-8.2.2010) 15 [online]. [cit. 2014.13.04.]. Dostupné na internete: http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/ LexUriServ.do?uri=OJ:L:2011:191:0029:0038:SK:PDF.

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2014

ti. 11.mája 2011 došlo ku zatiaľ poslednej úprave Registra lobistov.

Nový Register transparentnosti17 zlúčil existujúce registre lobistov pôsobiacich v Parlamente a Komisii. Občania tak už dnes nájdu na jednom mieste všetky informácie o osobách a organizáciách, ktoré sú v kontakte s inštitúciami EÚ. Tento „one-stop shop“18 systém zefektívňuje registráciu zástupcov osobitných záujmov.

Zmena názvu z registra lobistov na „register transparentnosti“ tiež uľahčí registráciu ďalších, nekomerčných organizácií do tohto zoznamu, vrátane výskumných inštitútov (tzv. think-tankov) či organizácií, ktoré zastupujú cirkvi a náboženské spoločnosti. Hoci mnoho poslancov vyzvalo na zavedenie povinnej registrácie všetkých lobistov v novom spoločnom registri Európskeho parlamentu (ďalej len EP) a EK, text dohody medzi oboma inštitúciami, ktorý EP schválil, stanovuje len dobrovoľnú registráciu. Parlament sa preto rozhodol vyžadovať povinnú registráciu lobistov aspoň vo svojom prípade. Prijatý text vyzval Radu, aby sa k tomuto registru taktiež čo najskôr pripojila a uvítal jej signály o tom, či s tým súhlasí. Plénum EP tiež podporilo návrh o tzv. „legislatívnej stope“, podľa ktorého sa ku každej legislatívnej správe bude prikladať príloha - zoznam všetkých lobistov, s ktorými sa stretli parlamentní spravodajcovia počas vypracovávania svojich pozmeňovacích návrhov.

Okrem toho má nový spoločný register poskytovať aj ďalšie informácie, ako napr. počet osôb zapojených do akejkoľvek činnosti týkajúcej sa registra, ako aj údaje o každej finančnej podpore či fondoch, ktoré žiadateľ o registráciu (lobista, záujmová skupina, atď.) získal z prostriedkov EÚ. Register bude tiež obsahovať postupy pre vybavovanie sťažností a uvádzať sankcie za porušenie pravidiel.

V oddelenom hlasovaní o vnútorných predpisoch Európskeho parlamentu poslanci rozhodli, že budú aktualizovať svoje finančné vyhlásenia hneď, ako dôjde k nejakej zmene, minimálne však raz za rok. Ku dňu odovzdania tohto článku na uverejnenie (14. apríl 2014) bolo v zozname registrovaných 6524 subjektov. Úvaha na záver Deficit komplexnej legitimizácie účasti na rozhodovaní verejnej moci vytvára priestor pre opodstatnenú kritiku a vypovedá o úrovni politickej kultúry. Nevyhnutným predpokladom sprehľadnenia výkonu lobingu je transparetnejšia spoločnosť. Jej súčasťou by mal byť prirodzene aj apel na indentifikáciu lobistov prostredníctvom konkrétneho registra. Zámer vytvoriť na Slovensku jednotnú profesijnú komoru dohliadajúcu na prax a etický kódex je však behom na dlhú trať, ak nie utópiou. Absentuje regulácia riešiaca súčasnú asymetriu informácii o lobingu, teda o tom kto, v koho mene, s akým cieľom, zdrojom a aktivitami lobuje. V skutočne vyspelých demokraciách určila jasná hranica medzi legitímnym a nelegitímnym konaním pravidlá v duchu fair-play.

16

16 [online]. [cit. 2014.13.04.]. Dostupné na internete: http://www.europarl.europa.eu/sides/ getDoc.do?pubRef=-//EP//TEXT+TA+P7-TA-2011-0222+0+DOC+XML+V0//SK. 17 [online]. [cit. 2014.13.04.]. Dostupné na internete: http://ec.europa.eu/transparencyregister/info/homePage.do.

18 podnik alebo úrad ponúkajúci tovary alebo služby,ktoré spotrebiteľ či zákazník,klient dostane hneď alebo na počkanie

Milan Grieč, študent druhého ročníka bakalárskeho štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, právny asistent v advokátskej kancelárii, zaujíma sa o právnu filozofiu a o ústavné právo.

21 23

články Zoznam použitej literatúry: Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe kinformáciám v znení neskorších predpisov Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky [online]. [cit. 2014.13.04.]. http://static.cream.sk/zbierka.sk/webroots/www/content/mediagallery/zbierka_document/file/example/file/7. df [online]. [cit. 2014.13.04.]. http://www.opensecrets.org/ [online]. [cit. 2014.13.04.]. http://www.legistorm.com/ [online]. [cit. 2014.13.04.]. http://old.votewatch.eu/index.php [online]. [cit. 2014.13.04.]. http://ec.europa.eu/transparencyregister/info/homePage.do [online]. [cit. 2014.13.04.]. http://www.lobing.eu/ [online]. [cit. 2014.13.04.]. http://www.nrsr.sk/web/

Prokúra ako inštitút sui generis*

Prokúra patrí medzi inštitúty súkromného práva. Konkrétne sa zaraďuje a svoje využitie nachádza v obchodnom práve. Legálne zakotvenie prokúry nájdeme v § 14 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj OBZ). Tento typ zastúpenia má svoje špecifiká, ktorými sa odlišuje od všeobecnej úpravy zakotvenej v Občianskom zákonníku (ďalej aj OZ). Občiansky zákonník upravuje zastúpenie v tretej hlave prvej časti, kde upravuje vrátane zákonného zastúpenia aj zastúpenie na základe plnomocenstva. Občiansky zákonník pojem prokúra ale nepozná.

Avšak to neznamená, že môžeme úplne vylúčiť prepojenie prokúry a všeobecného predpisu súkromného práva, ktorým je OZ. V tomto smere je potrebné vychádzať zo zásady subsidiarity, na ktorú sa odvoláva priamo aj Obchodný zákonník v jeho úvodných ustanoveniach.1 Z uvedeného vyplýva, že v prípade výskytu určitých otázok súvisiacich s prokúrou, ktoré nie sú upravené v Obchodnom zákonníku, sa použijú všeobecné ustanovenia OZ upravujúce zastúpenie.

Prokúra je osobitným inštitútom obchodného práva sui generis. Je prispôsobeným typom zastupovania pre obchodnoprávne vzťahy, kde jej účelom je zabezpečenie vykonávania právnych úkonov, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku inou osobou ako podnikateľom, aj keď sa na ne inak vyžaduje osobitné plnomocenstvo.

Tento inštitút patrí medzi kontraktuálne zastúpenie, ktoré vzniká na základe dohody o plnomocenstve. Súčasná právna úprava je v tejto otázke zmätočná nakoľko z § 31 ods. 1 OZ vyplýva, že zastúpenie vzniká na základe jednostranného právneho úkonu splnomocniteľa t.j. na základe udelenia plnomocenstva.2 Zastávame názor, že v tomto prípade ide o dohodu o plnomocenstve a z toho dôvodu môžeme prokúru zaradiť k zmluvnému typu zastúpenia.3 Vo všeobecnosti slúži zastúpenie na to, aby fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú spôsobilé uskutočňovať právne úkony, alebo z rôznych iných dôvodov či už objektívnych alebo subjektívnych nemôžu, alebo nechcú konať osobne. Účelom zastúpenia je teda uľahčenie a v niektorých prípadoch aj samotné umožnenie vstupu do právnych vzťahov a následné uspokojovanie potrieb jednotlivých subjektov práva. Z historického hľadiska malo na vývoj zastúpenia, ako jedného zo základných inštitútov súkromného práva vplyv prirodzené právo, ktoré v sebe nieslo ideu autonómie vôle. Hugo Grotius sa vyjadril ohľadne zastúpenia, že sľub môže byť daný v mene osoby, ktorá veci prijme, a v takom prípade vlastníctvo priamo nadobudne osoba, v mene ktorej bol prevod uskutočnený. Na Grotia nadviazal a chápanie zastúpenia posunul o úroveň vyššie Christian Wolff, ktorý presadzoval názor, že prokurista v rámci výkonu jeho funkcie môže pre zastúpeného nielen nadobúdať práva, ale ho aj zaväzovať.4 Prokurista a pracovné právo?

V tejto časti textu sa budeme snažiť nájsť odpoveď či existuje vzťah medzi prokúrou a pracovným právom, ako aj porovnať postavenie prokuristu, ktorý vykonáva prokúru ako obchodnoprávny * Článok recenzovala JUDr. Zuzana Nevolná, PhD., ktorá pôsobí na katedre občianskeho a obchodného práva na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

1 §1 ods. 2. zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov 2 Škrinár, A. Nevolná, Z. a kol.: Obchodné právo. Plzeň: Aleš Čenek. 2012.s. 31 3 Lazar, J. a kol.: Občianske právo hmotné, Bratislava. 2010, s. 177 4 Lazar, J. a kol.: Občianske právo hmotné, Bratislava. 2010, s. 168 - 169

22 24

inštitút sui generis a vedúceho organizačnej zložky, ktorého postavenie upravujú právne predpisy obchodného práva, ako aj pracovného práva. V súvislosti s touto témou sa naskytujú najmä otázky, či sa na prokuristu vzťahuje Zákonník práce (ďalej ZP), či je prokurista viazaný internými predpismi vydanými zamestnávateľom (pracovným poriadkom), či vedúci organizačnej zložky má právo uzatvárať zmluvy a zaväzovať zamestnávateľa a pod.

V prvom rade je potrebné vymedziť právny vzťah medzi týmito subjektmi a podnikateľom, resp. zamestnávateľom. V prípade prokuristu ide o zmluvný vzťah zastúpenia, ktorý sa riadi OBZ a podporne OZ. Medzi prokuristom a podnikateľom, ktorý ho ustanovil do tejto funkcie vzniká zmluvný vzťah na základe dohody o výkone prokúry, v ktorej si zmluvné strany upravia vzájomné práva a povinnosti. Judikatúra potvrdzuje aplikáciu ustanovení OBZ na vzťah prokuristu a podnikateľa, a zároveň deklaruje, že na ich zmluvný vzťah, ak nie je dohodnuté inak, sa použijú ustanovenia OBZ o mandátnej zmluve.5 Ďalším argumentom, ktorý vyvracia možnosť aplikácie ZP na funkciu prokuristu je rozhodnutie NS ČR: „Prokura je zvláštním druhem plné moci, kterou může udělit jen podnikatel. Vztah mezi prokuristou a podnikatelem, jde-li o prokuru, nemůže být vztahem pracovně právním. Funkce prokuristy totiž nen ídruhem práce ve smyslu ustanovení § 29 odst.

1 písm. a) zák. práce a vznik a zánik tohoto právního vztahu není ani upraven pracovně právními předpisy; řídí se ustanovením i obchodního zákoníku, případně obsahem společenské smlouvy.

Právní předpisy však nebrání tomu, aby jiné činnosti pro tutéž obchodní společnost (společnost s ručením omezeným) vykonávaly fyzické osoby na základěpracovněprávníchvztahů.“ 6 Na funkciu prokuristu sa teda nebude aplikovať ZP, nakoľko nespĺňa pojmové znaky jednak závislej práce podľa §1 ZP a ani pojmu zamestnanec v zmysle §11 ZP. Na druhej strane, pokiaľ ide o vedúceho organizačnej zložky právnickej osoby, ten uzatvára so zamestnávateľom spravidla pracovnú zmluvu, a teda vystupuje v pozícii zamestnanca, čo znamená, že sa na výkon jeho funkcie bude aplikovať ZP. Ako zamestnávateľ môže v tomto prípade vystupovať aj samotná organizačná jednotka, v zmysle §7 ods. 2 ZP v prípade, že to ustanovujú osobitné predpisy alebo stanovy podľa osobitného predpisu. Organizačné zložky vo všeobecnosti nemajú právnu subjektivitu, čo znamená, že nemôžu vystupovať v právnych vzťahoch a nadobúdať práva a povinnosti. Ako také sú len súčasťou právnickej osoby. Osobitosťou pracovného práva je, že aj organizačná jednotka právnickej osoby má pracovnoprávnu subjektivitu, čo znamená, že má rovnaké postavenie ako zamestnávateľ.7 Príkladom organizačnej zložky je odštepný závod. Na čele tejto zložky stojí vedúci, ktorý sa rovnako ako odštepný závod zapisuje do obchodného registra. V zmysle § 13 ods. 5 OBZ je vedúci splnomocnený (oprávnený) robiť za podnikateľa všetky právne úkony týkajúce sa daného odštepného závodu.

Na základe uvedených argumentov je možné konštatovať, že prokurista pri výkone funkcie prokuristu nemá postavenie zamest5 Rozsudok NS ČR z 25.11. 2009, sp. zn. 23 Cdo 2713/2009 6 Rozsudok NS ČR z 23.04. 2005, sp. zn. 21 Cdo 894/2005 7 Jurčová, M. Pavelková, B. Nevolná, Z. Olšovská A. Smyčková, R.: Zastúpenie v súkromnom práve, Praha: C.H. Beck. 2012, s. 181

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

články nanca a nebude sa na neho vzťahovať ZP. Je ale potrebné mať na zreteli skutočnosť, že fyzická osoba, ktorá vykonáva funkciu prokuristu, môže zároveň byť zamestnaná u toho istého podnikateľa.

V tom prípade sa ako zamestnanec aplikácii ZP nevyhne, avšak pri výkone prokúry bude jeho postavenie a činnosť spravovaná ustanoveniami OBZ a OZ. Prokurista vs. vedúci organizačnej zložky/odštepného závodu Na tomto mieste je vhodné konfrontovať postavenie vedúceho odštepného závodu a prokuristu. Významným rozdielom medzi nimi je právny titul, na základe ktorého vykonávajú svoju funkciu.

Pokiaľ ide o vedúceho organizačnej zložky podľa § 13 ods. 5 OBZ ide o formu zákonného splnomocnenia, naopak prokurista vykonáva svoju činnosť na základe zmluvy, a teda ide o zmluvné zastúpenie.

Spoločným znakom prokuristu aj vedúceho odštepného závodu je, že sú splnomocnení na výkon všetkých právnych úkonov týkajúcich sa zastupovanej jednotky. Zároveň však je potrebné upozorniť, že pokiaľ ide o prokuristu, toho splnomocňuje podnikateľ v zmysle § 14 ods. 1 OBZ na všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku, aj keď sa na nevyžaduje osobitné plnomocenstvo.

Prokurista v tomto prípade má pomerne rozsiahle právomoci, nakoľko sa jeho funkcia vzťahuje na prevádzku celého podniku. Legálnu definíciu podniku poskytuje § 5 OBZ, ktorý ho definuje ako súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania.

Prokurista vykonáva právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku. Z tohto vyplýva, že spravidla ide o také úkony, ktoré sú pri prevádzke podniku bežné, ku ktorým môže dôjsť, a ktoré sú pre fungovanie podniku žiaduce. Ide napr. o nákup a predaj tovaru, dopravných prostriedkov, prenájom nebytových priestorov, zaväzovanie podnikateľa pri ďalších obchodných veciach, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku. Prokurista má napr. aj oprávnenie prijímať či prepúšťať zamestnancov, ako aj zriadiť pobočku resp. odštepný závod. Zákon vyslovene neupravuje negatívne vymedzenie činnosti prokuristu okrem zákazu scudzovať a zaťažovať nehnuteľnosti – ak to nie je v prokúre výslovne zahrnuté.

Podľa Feketeho prokurista nie je oprávnený najmä: 1. konať za podnikateľa v záležitostiach, ktoré sú viazané na jeho osobu, 2. robiť právne úkony, ktoré nesúvisia s prevádzkou podniku, 3. robiť právne úkony, ktoré sú zákonom vyňaté z pôsobnosti prokuristu.8 Vedúci odštepného závodu, ktorý podlieha aplikácii § 13 ods. 5 OBZ je splnomocnený robiť za podnikateľa všetky právne úkony týkajúce sa danej organizačnej zložky.

Odštepným závodom sa v zmysle § 7 ods. 2 rozumie organizačná zložka podniku, ktorá je ako odštepný závod zapísaná v obchodnom registri. Pri prevádzke odštepného závodu sa používa obchodné meno podnikateľa s dodatkom, že ide o odštepný závod. Aj v tomto zákonodarca vyjadruje nesamostatnosť organizačnej zložky, ktorá môže vystupovať len pod obchodným menom podnikateľa. Vedúci odštepného závodu teda nemá také široké právomoci ako prokurista, nakoľko jeho pôsobnosť a právomoc je obmedzená len na konkrétny odštepný závod. Prokurista má dokonca právomoc zriadiť takýto odštepný závod.

Keďže sa v tejto časti zamýšľame nad vzájomným vzťahom prokuristu a vedúceho odštepného závodu, považujeme za potrebné poukázať na inštitút čiastkovej prokúry, ktorý úzko súvisí s obidvoma funkciami. Čiastková prokúra de lege ferenda Čiastková prokúra predstavuje prípad, keď je prokurista ustanovený pre odštepný závod alebo pre inú organizačnú zložku a svojimi úkonmi môže zaväzovať len daný odštepný závod alebo organi-

začnú zložku.9 Ako je spomínané v predchádzajúcom texte, vedúci odštepného závodu spravidla vystupuje ako zamestnanec a má uzavretú pracovnú zmluvu. Zákon expresis verbis neupravuje, v ktorých oblastiach vedúci odštepného závodu môže vykonávať právne úkony za podnikateľa. Zo zákona len vyplýva, že sa to musí týkať daného odštepného závodu. Preto je nielen vhodné, ale aj žiaduce, aby mal vedúci odštepného závodu, priamo v pracovnej zmluve, resp. v náplni práce upravené, v ktorých oblastiach je oprávnený konať za zamestnávateľa, teda či môže prijímať zamestnancov, uzatvárať napr. úverové zmluvy a zaväzovať podnikateľa a pod. Je však nevyhnutné poznamenať, že obdobne ako pri prokuristovi, uplatní sa aj v tomto prípade ochrana tretích osôb, a teda konanie vedúceho odštepného závodu je v zásade neobmedzené a vo vzťahu k tretím osobám aj neobmedziteľné.10 To znamená, že vedúci je oprávnený vykonávať všetky právne úkony týkajúce sa daného odštepného závodu a podnikateľ bude týmito úkonmi vo vzťahu k tretím osobám viazaný za predpokladu, že sa nepreukáže, že tretia osoba vedela o tomto prekročení právomoci.

V praxi sa môže naskytnúť situácia, kde vedúci bude mať v pracovnej zmluve výslovne vymedzený okruh právomocí a napriek tomu bude konať nad ich rámec. V tom prípade je v zmysle § 13 ods. 5 OBZ podnikateľ viazaný jeho konaním vo vzťahu k tretím osobám a zároveň, keďže ide o zamestnanca, ktorý konal v rozpore so svojou náplňou práce je toto správanie možné charakterizovať ako porušenie pracovnej disciplíny. Je však potrebné postupovať veľmi opatrne a individuálne v posudzovaní, čo je hrubé porušenie pracovnej disciplíny (čo by mohlo viesť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru) a čo nie.

Naproti tomu, prokurista v zásade okrem vyššie uvedených prípadov, nemá nijaké obmedzenia pri výkone jeho funkcie. Ak sa teda zamyslíme nad zavedením čiastkovej prokúry do našej právnej úpravy, je potrebné si v prvom rade uvedomiť potrebu tohto inštitútu. Zavedením čiastkovej prokúry by sa umožnilo zriadenie funkcie prokuristu pre jednu konkrétnu alebo viac organizačných zložiek, a teda aj odštepných závodov. Celkovou podstatou prokuristu je zastúpenie podnikateľa a dopomôcť mu k lepšiemu a efektívnejšiemu riadeniu podniku. V prípade čiastkovej prokúry by došlo podľa nášho názoru k odbremeneniu vedúcich organizačnej zložky (odštepného závodu), ktorí v súčasnej dobe vykonávajú všetky úkony súvisiace s danou organizačnou zložkou. Máme za to, že by bolo pre podnikateľa prínosné, keby mohlo dôjsť k rozdeleniu právomocí medzi osobu vedúceho odštepného závodu a osobu, ktorá by vykonávala čiastkovú prokúru. Vedúci by mal v náplni práce pracovnoprávnu agendu súvisiacu s prijímaním zamestnancov, prideľovaním pracovných činností, dozorom, skončením pracovného pomeru atď., zatiaľ čo osoba vykonávajúca čiastkovú prokúru by sa starala o obchodnú agendu ako napr. uzatváranie úverových a nájomných zmlúv.

Výhodou zavedenia čiastkovej prokúry by bola aj skutočnosť, že je ju možné zriadiť pre jednu alebo viac organizačných zložiek, pokým vedúci organizačnej zložky zodpovedá, len za jednu konkrétnu organizačnú zložku. Pozitívum vidíme aj v tom smere, že by tým mohlo dôjsť k delegovaniu právomocí nad určitou zemepisnou oblasťou, v ktorej sa nachádzajú viaceré pobočky, čo by viedlo k efektívnejšej a menej nákladnej správe a riadeniu organizačných zložiek.

De lege lata nie je možné udeliť prokúru osobe len pre určitú organizačnú zložku, ale len pre podnik ako celok. V prípade, ak by aj podnikateľ vnútornými pokynmi obmedzil jeho činnosť len na vybrané organizačné jednotky, bolo by toto obmedzenie v zmysle § 14 ods. 3 neplatné voči tretím osobám a konanie prokuristu by podnikateľa zaväzovalo. Aj z tohto dôvodu máme za to, že inštitút čiastkovej prokúry by bol cenným prínosom do našej právnej úpravy. V praxi môže nastať situácia, že podnikateľ nebude mať záujem, aby prokurista mohol zaväzovať podnik ako celok, napr. uzatvárať

8 Fekete, I.: Rozsah prokúry a substitučné zastúpenie prokuristu. Justičná revue, 60, 2008, č. 4, s. 552 – 562

9 Škrinár, A. Nevolná, Z. a kol.: Obchodné právo. Plzeň: Aleš Čenek. 2012. s 33 10 Patakyová a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 4. vydanie. Bratislava: 2013 s. 56

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

23 25

články úverové zmluvy, ale naopak potreboval by zástupcu pre jednu alebo viac organizačných zložiek, v súvislosti s ktorými by mohol tak učiniť.

Výhodu v zavedení čiastkovej prokúry vidíme aj v tom, že v oblasti zodpovednosti za škodu sa zlepší postavenie podnikateľa voči zamestnancovi, ktorý spôsobil škodu. Súčasná právna úprava je v tomto smere pre podnikateľa ako zamestnávateľa pomerne prísna najmä, v oblasti zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnancom z nedbanlivosti. V prípade, že dôjde k prekročeniu právomoci na strane vedúceho odštepného závodu ako zamestnanca a zároveň k vzniku škody na strane zamestnávateľa/podnikateľa, prichádza do úvahy aplikácia § 186 ZP, ktorý upravuje rozsah náhrady škody.

V zmysle citovaného ustanovenia je potrebné rozlišovať medzi: A. škodou spôsobenou úmyselne – v takom prípade je zamestnanec povinný nahradiť skutočnú škodu v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu a ak túto náhradu škody zamestnávateľ požaduje, B. škodou spôsobenou z nedbanlivosti – vtedy nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu.

Preukazovanie úmyslu alebo nedbanlivosti môže byť v súdnom konaní veľmi obtiažne a v niektorých prípadoch až nemožné, a preto je pre podnikateľa veľmi rizikový najmä bod B. Na druhej strane pokiaľ ide o prokuristu, resp. v našom prípade o osobu vykonávajúcu čiastkovú prokúru, tá spadá pod aplikáciu tretej časti OBZ konkrétne § 373 a nasl., ktoré upravujú náhradu škody. V týchto ustanoveniach nenájdeme rozlišovanie medzi úmyselne spôsobenou škodou a škodou spôsobenou z nedbanlivosti. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak osoba vykonávajúca čiastkovú prokúru poruší pri výkone svojej funkcie, svoje povinnosti vyplývajúce z dohody o udelení čiastkovej prokúry a zároveň týmto konaním/opomenutím konania spôsobí podnikateľovi škodu, bude za ňu zodpovedať bez ohľadu na zavinenie. OBZ však na ochranu tejto strany ustanovuje, že v prípade, ak porušuje svoje povinnosti alebo ak s prihliadnutím na všetky okolnosti má vedieť, že poruší svoje povinnosti zo záväzkového vzťahu, je povinná oznámiť tieto skutočnosti druhej strane bezodkladne podanou správou.

Ak si túto povinnosť nesplní zodpovedá za náhradu škody v plnom rozsahu.

V prípade zavedenia čiastkovej prokúry, by sa zabezpečila možnosť voľby podnikateľa, komu zverí tak veľké právomoci a zároveň sa zabezpečí väčšia miera ochrany podnikateľa a jeho obchodného majetku z dôvodu, že osoba vykonávajúca čiastkovú prokúru, by zodpovedala za škodu spôsobenú jej činnosťou bez ohľadu na zavinenie.

Inštitút čiastkovej prokúry nie je nijakou novinkou, keďže bol aj súčasťou našej právnej úpravy do roku 1964.11 Čiastkovú prokúru zaviedol aj Nový občiansky zákonník v Českej republike, po vzore najmä nemeckej a rakúskej právnej úpravy. Podľa § 450 ods. 2 druhá veta: „Uděluje-li podnikatel prokuru pro některou pobočku svého obchodního závodu nebo pro některý z několika svých obchodních závodů, označí výslovně pobočku nebo obchodní závod.“ Podľa nemeckého HGB (Handelsgesetzbuch)12 je obmedzenie prokúry platné aj voči tretím osobám vtedy, ak ide o samostatné organizačné jednotky spoločnosti.13 11 Dôvodová správa k NOZ, s. 115, Dostupné na: http://obcanskyzakonik.justice. cz/fileadmin/Duvodova-zprava-NOZ-konsolidovana-verze.pdf (videné dňa 20.3.

2014) 12 Handelsgesetzbuch in der im Bundesgesetzblatt Teil III, Gliederungsnummer 4100-1, veröffentlichten bereinigten Fassung, das zuletzt durch Artikel 1 des Gesetzes vom 4. Oktober 2013 (BGBl. I S. 3746).

13 §50 ods. 3 HGB: „Eine Beschränkung der Prokura auf den Betrieb einer von mehreren Niederlassungen des Geschäftsinhabers ist Dritten gegenüber nur wirksam, wenn die Niederlassungen unter verschiedenen Firmen betrieben werden. Eine Verschiedenheit der Firmen im Sinne dieser Vorschrift wird auch dadurch begründet, daß für eine Zweigniederlassung der Firma ein Zusatz beigefügt wird, der sie als Firma der Zweigniederlassung bezeichnet.“

24 26

Opierajúc sa o uvedené argumenty, ako aj o zahraničnú právnu úpravu sme názoru, že inštitút čiastkovej prokúry by bol významným prínosom pre slovenský právny poriadok a mal by byť súčasťou novej rekodifikovanej právnej úpravy súkromného práva.

V ďalšom texte sa zameriame na porovnanie súčasnej slovenskej a novej českej právnej úpravy, ako na inšpiratívny zdroj pre obchodné právo so zameraním na inštitút prokúry.

Porovnanie slovenskej právnej úpravy s českou právnou úpravou V poslednom období prebehla významná rekodifikácia súkromného práva v Českej republike. Od 1.1. 2014 nadobudol účinnosť nový občiansky zákonník, ako aj zákon o obchodných korporáciách.

Niektoré inštitúty, ktoré sú vlastné iba obchodnému právu sú v súčasnosti upravené v novom občianskom zákonníku (ďalej NOZ).

Obdobne je to tak aj s prokúrou. Tento obchodnoprávny inštitút je zaradený do prvej všeobecnej časti. Vyčlenenie prokúry z obchodnoprávnej úpravy a jej zakotvenie do občianskeho zákonníka je možné logicky odvodzovať z priamej nadväznosti prokúry, ako špeciálneho zmluvného zastúpenia na všeobecnú úpravu, čo má zároveň za cieľ uľahčiť výklad príslušných ustanovení. V ďalšom texte poukážeme na jednotlivé vybrané rozdiely v úprave prokúry medzi slovenskou právnou úpravou a českou právnou úpravou, kde samotnou príčinou diferencie je práve spomínaná rozsiahla rekodifikácia súkromného práva v Českej republike.

Podľa našej platnej právnej úpravy sa na nadobudnutie účinnosti prokúry v zmysle §14 ods. 6 OBZ vyžaduje zápis do obchodného registra. Udelenie prokúry sa zapisuje na registrovom súde, v ktorom je zapísaná osoba, ktorá prokúru udelila. Do obchodného registra sa prokúra zapíše na základe návrhu, na ktorého podanie je aktívne legitimovaný podnikateľ, ktorý prokúru udeľuje.14 Návrh musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti. V tomto smere má zápis do obchodného registra významné právne následky. Keďže od tohto momentu je prokurista oprávnený zaväzovať podnikateľa, hovoríme o konštitutívnych účinkoch zápisu.

Na rozdiel od toho v českej platnej právnej úprave sa upustilo od spájania účinnosti udelenej prokúry s jej zápisom do obchodného registra. Tento spôsob úpravy, ktorý je u nás stále v platnosti vychádza zo zákona č. 101/1963 Zb. zákon o medzinárodnom obchode, ktorý je ovplyvnený administratívnym spôsobom prístupu k inštitútom súkromného práva. Prokúra v podmienkach Českej republiky sa stáva teda účinnou už okamihom jej udelenia a zápis do obchodného registra má len deklaratórny charakter. Z dôvodovej správy k NOZ vyplýva, že týmto spôsobom nadobudnutia účinnosti však nie je dotknuté pravidlo, podľa ktorého prokúra musí byť zapísaná do obchodného registra, s ktorým sa viažu účinky publicity.

Preto platí do obdobia pokým nebude prokúra do obchodného registra zapísaná, dobrá viera tretích osôb, ktorá je zároveň chránená ustanoveniami občianskeho zákonníka.15 „Prokúrou splnomocňuje podnikateľ prokuristu na všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku, aj keď sa na ne inak vyžaduje osobitné plnomocenstvo.“16 Z uvedeného ustanovenia je možné odvodiť, že prokúrou splnomocňuje podnikateľ konkrétnu fyzickú osobu (prokuristu), aby za neho vykonával všetky právne úkony súvisiace s prevádzkou podniku. V praxi však môže nastať problém či sa udelenie prokúry vzťahuje iba na konkrétnu osobu, a tá je oprávnená výkon prokúry postupovať ďalej, alebo naopak toto oprávnenie nemá. Zo samotného znenia ustanovenia jednoznačne nevyplýva či je prokurista oprávnený poveriť zastupovaním podnikateľa inú osobu, ako je on sám. Táto otázka je veľmi citlivá a rozporuplná, nakoľko sa rôznia názory právnych teoretikov a zároveň sa k tomu pridáva nejednotná súdna prax.17 14 Škrinár, A. Nevolná, Z. a kol.: Obchodné právo. Plzeň: Aleš Čenek. 2012. s.

35 15 § 444 zákona č. 89/2012 Sb.: Kdo vlastní vinou vyvolá u třetí osoby domněnku, že zmocnil někohojiného k právnímujednání, nemůžesedovolat nedostatku zmocnění, byla-li třetí osoba v dobré víře a mohla-li rozumně předpokládat, že zmocnění bylo uděleno.

16 § 14 ods. 1 Obchodného zákonníka 17 Rozhodnutie NS SR z 29.09. 2002, sp. zn. M OBdo V 2/2002 : „Prokúra je

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

články Celú problematiku je možné chápať v rôznych smeroch a z rôznych uhlov pohľadu. V prvom rade je potrebné rozlíšiť, medzi udelením plnomocenstva na výkon určitých úkonov súvisiacich s prevádzkou podniku, ktoré udelí prokurista a poverením na výkon celej funkcie prokuristu, ktoré taktiež udelí samotný prokurista inej osobe.

Prvá skupina teoretikov presadzuje názor, ktorý zjavne vychádza z výkladu právnych predpisov podľa zmyslu a účelu zákona.

Vyvodzujeme to z tvrdenia, že aj keď napriek tomu, že OBZ výslovne neupravuje zákaz preniesť prokúru na inú osobu, je potrebné vychádzať z účelu právnej úpravy a nie len zo samotného znenia zákona.18 Je možné sa zamýšľať, aký účel má toto ustanovenie a argumenty pre svoj „účel“ nájde ktorákoľvek skupina teoretikov.

Podľa nášho názoru, v tomto prípade ide o zjavnú nedôslednosť na strane zákonodarcu, ktorý opomenul špeciálnu úpravu prokúry v tejto otázke v OBZ, a tým pádom sa nevyhol aplikácii všeobecných ustanovení OZ o udelení plnomocenstva.

Keby sme vychádzali zo všeobecných ustanovení OZ o zastúpení, v zmysle § 33a je splnomocnenec, v našom prípade prokurista, oprávnený udeliť plnomocenstvo inej osobe, aby namiesto neho konala za splnomocniteľa. Predmetné ustanovenie OZ podmieňuje svoju aplikáciu tým, že vyžaduje, aby bolo vyslovene v plnomocenstve uvedené oprávnenie udeliť plnomocenstvo inej osobe.

Nakoľko prokuristom môže byť iba fyzická osoba druhá zákonná podmienka podľa písm. b), od prvej nezávislá, je v našom prípade irelevantná. Je možné teda konštatovať, že samotné udelenie plnej moci prokuristom inej osobe, nie je v zákone explicitne vyjadrené, a preto je potrebné túto skutočnosť upraviť v samotnej listine o udelení prokúry.19 Týmto sme v podstate načrtli hlavnú ideu druhej skupiny teoretikov, ktorí sa odvolávajú na všeobecnú aplikáciu OZ, a tým pádom sa prikláňajú k názoru, že udelenie plnomocenstva prokuristom ďalšej osobe je možné a platné. Zároveň však konštatujú, že prokurista je oprávnený udeliť plnomocenstvo inej osobe len vo veciach, ktoré sa kryjú s rozsahom prokúry, a teda vyjadrujú názor, že prokurista nie je oprávnený preniesť svoju prokúru na inú osobu ako celok, ale iba na konkrétny obchodný prípad.

Odlišný prístup v úprave otázky udelenia plnej moci prokuristom inej osobe, čo sa týka zákonnej formulácie, zaujal zákonodarca v Českej republike. V zmysle § 451 NOZ prokurista nie je oprávnený preniesť prokúru na niekoho iného ani udeliť ďalšiu prokúru, na ďalšie dojednania sa neprihliada. Prostredníctvom takéhoto zákonného obmedzenia je upravená otázka prokúry v tomto smere veľmi jasne a zrozumiteľne. Zákonodarca sa tým vyhol aplikácii všeobecných ustanovení o zastupovaní a udelení plnomocenstva ďalšej osobe. Účelom tohto ustanovenia je akési „zosobnenie“ výkonu funkcie prokuristu. Predpokladáme, že ak podnikateľ zveril výkon prokúry konkrétnej fyzickej osobe, má v úmysle, aby túto funkciu vykonávala práve táto konkrétna osoba a zákonodarca chcel dopomôcť k právnej istote splnomocniteľa aj takýmto zákonným obmedzením.20 Osobný a starostlivý výkon funkcie prokuristu je umocnený aj § 454 NOZ, podľa ktorého prokurista vykonáva prokúru so starostlivosťou riadneho hospodára. Zákon však bližšie nešpecifikuje čo je potrebné rozumieť pod pojmom starostlivosť riadneho hospodára.

Menované ustanovenie v sebe odráža aj dôležitosť funkcie prokuristu pre podnik, nakoľko je mu zverené uskutočňovať všetky právne úkony súvisiace s prevádzkou podniku.

Významným ustanovením upravujúcim prokúru je § 14 ods.

3 : „Obmedzenie prokúry vnútornými pokynmi nemá právne zvláštnym druhom obchodného plnomocenstva upraveného Obchodným zákonníkom. Nejde o zastúpenie podľa § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto prokurista je pri prevádzke podniku oprávnený udeliť plnomocenstvo inej osobe, aj keď nejde o prípady uvedené v ustanovení § 33a ods. 1 Občianskeho zákonníka.“ 18 Jurčová, M. Pavelková, B. Nevolná, Z. Olšovská A. Smyčková, R.: Zastúpenie v súkromnom práve. Praha: C.H. Beck. 2012, s. 159 - 160 19 Patakyová a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 4. vydanie. Bratislava: 2013 s. 59 20 Jurčová, M. Pavelková, B. Nevolná, Z. Olšovská A. Smyčková, R.: Zastúpenie v súkromnom práve, Praha: C.H. Beck. 2012 s. 161

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

následky voči tretím osobám.“ V našej právnej úprave chýba výslovná úprava, že obmedzenie nie je účinné ani v prípade, že bolo zverejnené, ako je tomu pri štatutárnom orgáne podľa § 13 ods. 4.

V prípade aplikácie všeobecnej úpravy podľa OZ by mohlo dôjsť k tomu, že osoba, s ktorou sa konalo, by nemala oprávnenie požadovať splnenie záväzku alebo náhrady škody, a teda nemala by nijakú právnu ochranu. Podľa Patakyovej je v tomto prípade potrebné použiť tzv. argumentum a simili, na základe ktorého sa prihliadne na podobnosť so štatutárnymi orgánmi, keďže ide o obsahovo najrozsiahlejšie zastúpenie, ktorého účinky sa viažu do obchodného registra.21 S použitím týchto argumentov je možné súhlasiť, avšak za účelom vyššej právnej istoty a právnej ochrany tretích osôb je žiaduce, aby zákonodarca aj toto ustanovenie doplnil o rozoberaný dovetok.

Práve v novom českom občianskom zákonníku zákonodarca správne a umne zakotvil v § 453 , že obmedzenie prokúry vnútornými pokynmi nemá účinky voči tretím osobám, aj keď bolo zverejnené.

Slovenský Obchodný zákonník upravuje špeciálne vznik, ako aj obsah samotnej prokúry. Pre zánik prokúry, ako špeciálneho inštitútu zmluvného zastúpenia v obchodnom práve, však prekvapujúco chýbajú špeciálne ustanovenia v OBZ. Výnimkou je ustanovenie §125 ods. 2., ktoré upravuje zánik prokúry spôsobom, že ak stanovy alebo spoločenská zmluva neurčuje inak, rozhoduje valné zhromaždenie (spoločnosti s ručením obmedzeným) aj o vymenovaní a odvolaní prokuristu. Je ale potrebné podotknúť, že pokiaľ ide o vzťah medzi prokuristom a obchodnou spoločnosťou, tento vzťah je potrebné chápať ako obchodnoprávny vzťah a je ho potrebné posudzovať najskôr podľa tretej časti OBZ. Toto zmýšľanie následne vedie k interpretácii, že sa na tento vzťah použijú príslušné ustanovenia o zániku obchodnoprávnych vzťahov.22 V prípade, že nedôjde k aplikácii lex specialis sa táto otázka bude musieť posudzovať podľa všeobecných ustanovení OZ, konkrétne ustanovenia §33b OZ. Prokúra teda zaniká najmä odvolaním prokuristu, prokuristovou výpoveďou alebo aj smrťou prokuristu. Je potrebné konštatovať, že výmaz prokúry z obchodného registra nie je podmienkou, ktorá by spôsobovala zánik prokúry, ale účinky zápisov v obchodnom registri a ich zverejnenie budú pôsobiť aj v tomto prípade.23 Sme toho názoru, že nakoľko ide o tak špecifický inštitút, ktorý nemá v iných oblastiach súkromného práva obdobu, vyžaduje si aj špeciálnu úpravu zániku, kde by sa zohľadnili špecifiká prokúry. Podľa právnej úpravy de lege lata je preto v záujme každého podnikateľa, aby si upravil dôvody, ako aj spôsob odvolania v spoločenskej zmluve, zakladateľskej listine alebo v stanovách.

Práve cestou špeciálnej úpravy sa rozhodli ísť v NOZ, ktorý v ustanoveniach o prokúre v § 456 upravuje špeciálne spôsoby zániku: „Prokúra zaniká aj prevodom alebo prenájmom obchodného závodu alebo pobočky, pre ktorý bola udelená. Smrťou podnikateľa prokúra nezaniká, iba ak by bolo dojednané niečo iné.“ Táto špeciálna zákonná úprava má nadväzovať na všeobecnú, čo je možné odvodiť od slovíčka „aj“ a nepriamo odkazuje na použitie ustanovení o zániku plnomocenstva. Toto ustanovenie vo svojom závere naviac demonštruje samotný charakter NOZ, ktorý umožňuje aplikáciu autonómie slobodnej vôle, čo vyplýva už z jeho úvodných ustanovení.24 Záver Účelom článku je priblížiť inštitút prokúry, ako špeciálnu formu zastúpenia upravenú obchodným právom. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že nakoľko ide o obchodnoprávny inštitút, jeho povaha a charakter bude výlučne spätá s predpismi obchodného práva. Naopak, aj keď je upravený iba v Obchodnom zákonníku, má svoje korene vo všeobecnom súkromnoprávnom predpise, akým je Občiansky zákonník. Podľa nášho názoru, by sa z hľadiska logiky 21 Patakyová a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 4. vydanie. Bratislava: 2013 s. 59 22 Škrinár, A. Nevolná, Z. a kol.: Obchodné právo. Plzeň: Aleš Čenek. 2012. 37 23 Patakyová a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 4. vydanie. Bratislava: 2013 s. 61 24 §1 zákona č. 89/2012 Sb.

25 27

články a systematiky začlenenia, malo uvažovať o úprave tohto inštitútu v novom rekodifikovanom Občianskom zákonníku, podobne ako tomu je momentálne v novej súkromnoprávnej úprave v Českej republike. Snažili sme sa poukázať na zjavné rozdiely medzi týmito Bc. Jakub Cvejkuš, dvoma právnymi úpravami a prezentovať názor, že aktuálna právštudent prvého ročníka magisterského na úprava je v tomto smere nepostačujúca pre tak významnú oblasť štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej akou je obchodné právo. Preto v tejto súvislosti je potrebné sa zamyslieť nad právnou úpravou de lege ferenda a po vzore vyspelých univerzity v Trnave, zaujíma sa o európskych krajín prijať potrebné zmeny, ktoré prispejú k vyššej oblasť obchodného, občianskeho a právnej istote, ako aj k zefektívneniu bežného obchodnoprávneho športového práva. styku v praxi. Ako príklad uvádzame inštitút čiastkovej prokúry, ktorý by podľa nášho názoru mal mať svoje miesto v obchodnoprávnej úprave zmluvného zastúpenia.

Zoznam použitej literatúry: JURČOVÁ, M. PAVELKOVÁ, B.NEVOLNÁ, Z. OLŠOVSKÁ A. SMYČKOVÁ,R.: Zastúpenie v súkromnom práve. Praha: C.H. Beck. 2012, 272 s.

ISBN 9788074004209 LAZÁR, J. a kol.: Občianske právo hmotné. Bratislava: IuraEdition. 2010, 714 s. ISBN 978-808078- 346-4 PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 4. vydanie. Bratislava: C.H. Beck, 2013, 1704 s. ŠKRINÁR, A. NEVOLNÁ, Z. A KOL.: Obchodné právo. Plzeň: Aleš Čenek. 2012. 335 s.

FEKETE, I.: Rozsah prokúry a substitučné zastúpenie prokuristu. Justičná revue, 60, 2008, č. 4, s. 552 – 562.

Rozhodnutie NS SR z 29.09. 2004, sp. zn. M OBdo V 2/2002 Rozsudok NS ČR z 25.11. 2009, sp. zn. 23 Cdo 2713/2009 Rozsudok NS ČR z 23. 04. 2005, sp. zn. 21 Cdo 894/2005 Zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov – Občiansky zákonník Zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov – Obchodný zákonník Zákon č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov – Zákonník práce Zákon č. 89/2012 Sb. – Nový Občanský zákonník Dôvodová správa k zákonu č. 89/2012 Sb. Handelsgesetzbuch in der im Bundesgesetzblatt Teil III Gliederungsnummer 4100-1, veröffentlichten bereinigten Fassung, das zuletzt durch Artikel 1 des Gesetzes vom 4. Oktober 2013 (BGBl. I S. 3746) Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 363/2002 Webová stránka Ústavu informácií a prognóz školstva: www.uips.sk

10.04.2014 – začiatok konca pirátstva!?*

Úvod Už dlhšiu dobu sa diskutovalo, či možno vyhotoviť legálnu rozmnoženinu autorského diela aj z nelegálneho zdroja alebo len z legálneho, resp. rečou civilistu, či možno vytvoriť z nepráva právo. Ako už dobrým zvykom býva, koľko právnikov, toľko názorov a preto aj v tomto prípade sa postupne vyprofilovali dva rozličné názory. Jeden zastával názor, že legálne možno vyhotovovať rozmnoženiny len z legálneho zdroja a pre druhý názor bola otázka legálnosti zdroja irelevantná.1 Podobnú otázku, ale ako prejudiciálnu začal riešiť Súdny dvor vo veci ACI Adam a i. v. Stichting de Thuiskopie a i. (C 435/12) ešte v roku 2012 pričom rozsudok bol vydaný dňa 10.04.2014. To, ako rozhodol a aké dôsledky má rozsudok v predmetnej veci rozoberáme v tomto článku spolu s právnym rámcom vyhotovovania rozmnoženín pre osobnú potrebu.

Zákon, jeho výnimky a výnimky z jeho výnimiek a zdroj – download V časoch, kedy ešte neboli dostupné technológie na vytváranie rozmnoženín diel ako dnes (napr. PC, notebooky, a pod), mal záujemca o autorovo dielo prakticky dve možnosti, ako nadobudnúť umelecký výtvor autora. Po prvé mohol uzavrieť s autorom kúpnu zmluvu resp. licenčnú zmluvu, spravidla za určitú protihodnotu.

Druhou možnosťou bolo dielo ukradnúť, čo bolo síce zadarmo, no za to zvyčajne zlodeja postihol trest. Spolu s rozvojom práva a so vznikom práva duševného vlastníctva sa zavádzala aj ochrana pre autorov a ich diela. Ruka v ruke sa zavádzali spolu s právami aj výnimky, kedy bolo možné obmedziť práva nositeľov práv k dielu.

Do 10.04.2014, umožňoval extenzívny výklad práva spolu so zásadou „všetko je dovolené, čo nie je zakázané“ akýsi kompromis medzi vyššie spomenutými možnosťami. Zákon č. 618/2003 Z.z. * Článok recenzovala JUDr. Zuzana Adamová, PhD., ktorá pôsobí ako riaditeľka Ústavu práva duševného vlastníctva na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

26 28

o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov, (ďalej len „AZ“) umožňoval o.i. u hudobných a audiovizuálnych diel legálne vyhotoviť rozmnoženinu bez toho, aby o tom vedel nositeľ práv, samozrejme bez nutnosti úhrady odmeny. Hudbu a kinematografiu uloženú v dátovom úložisku si bolo možné legálne stiahnuť – vyhotoviť rozmnoženinu a užívať v zákonom vymedzenom rozsahu.

Download vs. Právo Právnu oporu je možné nájsť ešte v Bernskom dohovore o ochrane literárnych diel a umeleckých diel, no je ju potebné hľadať predovšetkým v únijnom práve a to v smernici 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len „smernica”) a v AZ. Download je potrebné v zmysle AZ chápať ako vyhotovovanie rozmnoženiny diela, čo predstavuje prenesenie diela na iný hmotný podklad priamo z originálu diela alebo nepriamo z inej rozmnoženiny diela dočasne alebo trvalo, a to akýmkoľvek spôsobom a v akejkoľvek forme; rozmnoženinu diela možno vyhotoviť najmä vo forme tlačenej, fotografickej, zvukovej alebo zvukovo-obrazovej rozmnoženiny, stavbou architektonického diela, alebo vo forme inej trojrozmernej rozmnoženiny, alebo v elektronickej forme zahŕňajúcej analógové aj digitálne vyjadrenie.

Smernica priznávala monopol na udeľovanie súhlasu na vyhotovovanie rozmnoženín (v znení smernice „rozmnožovanie“) výlučne nositeľom autorských práv. Toto právo je v slovenskom AZ poňaté ako výlučné majetkové právo a len nositeľ práv k dielu môže udeliť súhlas na vyhotovenie jeho rozmnoženiny. Takýto súhlas je potrebné získať licenčnou zmluvou.

Výnimky a výnimky z výnimiek Každé pravidlo má svoju výnimku, čo tiež platí aj pri autorských právach. Smernica v čl. 5 ods. 2 písm b) ako aj AZ ustanovujú systém zákonných licencií (§ 24 - § 37 AZ), pri ktorých skutkové CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

články podstaty vymedzujú, kedy možno obmedziť majetkové právo nositeľa práv k dielu. V zmysle § 24 AZ rozmnoženinu zverejneného diela môže fyzická osoba vyhotoviť bez súhlasu autora pre svoju osobnú potrebu a na účel, ktorý nie je priamo ani nepriamo obchodný; za také použitie nevzniká povinnosť uhradiť autorovi odmenu.

Citované ustanovenie zavádza prakticky tri podmienky kedy si možno stiahnuť dielo zadarmo a pritom neporušiť autorské práva.

Zásadne môže rozmnožovať dielo len fyzická osoba a len pre svoju osobnú potrebu (nie pre súkromnú). Rovnako platí, že účel takéhoto rozmnožovania nesmie byť obchodný. Za vytvorenie takejto rozmnoženiny nevzniká povinnosť uhradiť autorovi odmenu a ani nie je potrebný mať jeho súhlas. Nie je preto nevyhnutné si vyžiadať od nositeľa práv súhlas na vyhotovenie rozmnoženiny, teda netreba uzatvoriť žiadnu licenčnú zmluvu. Napokon aj samotný AZ zákonné licencie označuje ako „obmedzenie“ majetkových práv a preto nejde o ich porušenie či neoprávnený zásah do práv.

Túto výnimku dopĺňa výnimka z tejto výnimky, ktorá upresňuje, z čoho nemožno vyhotovať rozmnoženiny v zmysle § 24 AZ. Podľa § 24 ods. 3 AZ sa táto výnimka nevzťahuje o.i. na celé literárne dielo, hudobné dielo zaznamenanom v písomnej podobe či počítačový program. O hudobnom diele zaznamenanom v digitálnej forme nie je zmienka rovnako ani o audiovizuálnom diele, čo v znamená, že hudbu a filmy či seriály možno legálne stiahnuť.

Podobne situáciu rieši aj český Autorský zákon, ktorý však narozdiel od slovenského, vôbec nepovažuje vyhotovovanie rozmnoženín diela v súlade so zákonnou licenciou za užitie diela v zmysle českého Autorského zákona.

Späť ale k slovenskej právnej úprave. Zákonnej licencii sekunduje ešte tzv. trojstupňový test. Ten má oporu v čl. 5 ods. 5 smernice, ktorý sa premietol do § 38 AZ, pričom znenie týchto ustanovení je prakticky totožné. V zmysle § 38 AZ, sú obmedzenia majetkových práv autora dovolené len v osobitných prípadoch ustanovených v ustanoveniach § 24 až 37 AZ; nakladanie s dielom podľa týchto ustanovení nesmie byť v rozpore s bežným využitím diela a nesmie neodôvodnene zasahovať do právom chránených záujmov autora.

V žiadnom ustanovení však nie je napísané, že z akého zdroja možno vyhotoviť rozmnoženinu, teda či len z legálneho alebo aj nelegálneho. Pod pojmom legálny zdroj treba rozumieť zdroj, ktorý neporušuje autorské právo. Napr. tak často skloňované úložisko „uloz.to“ disponuje cca 45.000.000 súboromi. Tie súbory, ktoré sú naň uložené bez potrebného súhlasu nositeľa práv, predstavujú nelegálny zdroj (nie však úložisko samotné). AZ každopádne dovoľuje vyhotovovanie rozmnoženín z autorských diel, ale zdroju, z ktorého sa rozmnoženiny smú vyhotovať, sa nevenuje.

Zaujímavé je aj postavenie a zodpovednosť samotnej filehostingovej služby. Poskytovateľ filehostingovej služby nemá v zmysle čl. 15 smernice 2000/31/ES o elektronickom obchode (ďalej len „SEO“) žiadnu všeobecnú povinnosť monitorovať obsah nahratý na servery úložiska. Podiel jeho zodpovednosti je iba v tom, že je prípadne povinný vymazať súbory porušujúce autorské práva ale až po tom, čo je o to požiadaný nositeľom práv k dielu.

Je teda takýto download, ktorý je v súlade s zákonnou licenciou, úplne zadarmo?

Nie. Pozrime sa znova na § 24 AZ; ten síce v ods. 1 ustanovuje, že rozmnoženinu zverejneného diela môže fyzická osoba vyhotoviť bez súhlasu autora; za také použitie nevzniká povinnosť uhradiť autorovi odmenu. Napokon aj Smernica zavádza pravidlo, že ak štát zavedie výnimky k rozmnožovaniu, musí zabezpečiť, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu.

Táto primeraná kompenzácia sa v zmysle § 24 ods. 4 AZ označuje ako náhrada odmeny a uhrádza sa autorovi, ktorého diela možno rozmnožovať. Náhradu odmeny podľa ods. 4 uhradí predajca prostredníctvom organizácie kolektívnej správy za každý nenahratý nosič záznamu, prístroj na vyhotovovanie rozmnoženín, a pod. ako určité percento z jeho predajnej ceny. Uhrádzanie náhrady odmeny niekedy označovanej aj ako pirátska daň či pirátsky poplatok, prezumuje, že každý, kto si zakúpi zariadenie alebo nosič, ktoré je schopné vyhotovovať rozmnoženiny, ich bude aj vyhotovovať.

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2014

Vyhotovovanie rozmnoženín a zdroj Otázku zdroja právna úprava nikdy neriešila a hoci odborné názory na ňu sa rozdeľovali, správnosť názoru nebola nikdy úplne nespochybniteľná a táto oblasť ako taká predstavovala šedú zónu v právnej úprave.

Až vydaním rozsudku vo veci C 435/12 ACI Adam BV a i. proti Stichting de Thuiskopie a i., Súdny dovor poskytol výklad zákonnej výnimke a trojkrokovému testu čím sa mení aj ceľkový pohľad na vyhotovovanie rozmnoženín pre osobnú potrebu.

Súdnemu dvoru boli položené tri prejudiciálne otázky. Prvou a druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta či sa právo Únie, konkrétne článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ ES v spojení s odsekom 5 tohto článku, má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá nerozlišuje medzi situáciou, v ktorej je zdroj, z ktorého sa vyhotoví rozmnoženina na súkromné použitie, legálny, a situáciou, v ktorej je tento zdroj nelegálny.

Súdny dvor rozhodol, že právo Únie, konkrétne článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES v spojení s odsekom 5 tohto článku sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá nerozlišuje medzi situáciou, v ktorej je zdroj, z ktorého sa vyhotoví rozmnoženina na súkromné použitie, legálny, a situáciou, v ktorej je tento zdroj nelegálny.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernica 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva má vykladať v tom zmysle, že ju možno uplatniť v konaní, ako je konanie vo veci samej, v ktorom osoby povinné zaplatiť primeranú kompenzáciu navrhujú, aby uvedený súd rozhodol v neprospech organizácie poverenej výberom a rozdelením tejto odmeny medzi nositeľov autorských práv, ktorá sa proti tomuto návrhu bráni.

O tretej Súdny dvor rozhodol tak, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatní v konaní, ako je konanie vo veci samej, v ktorom osoby povinné zaplatiť primeranú kompenzáciu navrhujú, aby vnútroštátny súd rozhodol v neprospech organizácie poverenej výberom a rozdelením tejto odmeny medzi nositeľov autorských práv, ktorá sa proti tomuto návrhu bráni.

Záver Súdny dvor svojím rozhodnutím prakticky povedal, že vyhotoviť rozmnoženinu možno len z legálneho zdroja. Takto skutková podstata zákonnej výnimky sa vzťahuje tak napr. na ripnutie hudobného CD (pokiaľ nie je chránené technologickými ochrannými opatreniami) a tak vyhotovenie si rozmnoženiny na pevný disk v počítači. Takúto rozmnoženinu si možno skopírovať do hudobného prehrávača, smartphonu či ďalej napáliť na iné nenahrané CD. Spolu s rozhodnutím sa naskytujú aj ďalšie otázky, a to, napr.: Ako, resp. na základe akých kritérií sa bude vyhodnocovať legálnosť (nelegálnosť) zdroja? Čo s doteraz vyhotovenými rozmnoženinami vyhotovených dobromyseľne a v súlade s AZ, pričom (pravdepodobne) vyhotovených z nelegálnych zdrojov? Ďalšou otázkou zostáva aj to, ako sa zmení právna úprava podľa zákona č. 300/2005 Z.z. trestný zákon v znení neskorších predpisov. V zmysle trestného zákona je porušenie autorského práva trestným činom, pričom najmiernejší trest predstavuje trest odňatia slobody až na dva roky; naprísnejší trest predstavuje trest odňatia slobody na tri až osem rokov. Základným problémom je však škoda a jej presné určenie jej výšky, ktorá vznikla nositeľovi práv, pričom tá sa pri púhom stiahutí diela pohybuje iba na úrovni niekoľkých eur. Je preto dôvodné predpokladať, že súdy pri prejednávaní a rozohodovaní sporov vzniknutých porušením práv duševného vlastníctva budú účastníkov odkazovať na občianskoprávne konanie a nie vydávať odsudzujúce rozsudky podľa trestného práva.

Z iného pohľadu na vec sa prakticky nič nemení, pretože Súd-

27 29

články ny dvor len vyložil právo Únie, ktoré je v zmysle Smernice platné už od roku 2001. Podľa nášho názoru sa sťahovať bude aj naďalej i s vedomím, že právny rámec zákonných licencií už neposkytuje nejasný výklad na bezplatné sťahovanie autorských diel z úložísk.

Bc. Richard Sanák, študent prvého ročníka magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

Zoznam použitej literatúry: VOJČÍK, P. a kol. 2012, Právo duševného vlastníctva, Plzeň: Aleš Čeňek 2012, ISBN: 978-80-7380-373-5 LÁZIKOVÁ, J. 2013, Autorský zákon Komentár, Bratislava: Iura Edition 2013, ISBN: 978-80-8078-593-2 LAZAR, J. 2010, Občianske právo hmotné, Bratislava: Iura Edition 2010, ISBN: 978-808078-346-4 SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) Zákon č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) Zákon č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník Zákon č. 300/2005 Z.z. trestný zákon Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-435/12 ACI Adam a iní proti Stichting de Thuiskopie

Medzinárodné zmluvy verzus Ústava Slovenskej republiky* Táto téma nie je tak často diskutovaná na akademickej pôde ako mnohé iné, a preto by som sa ňou chcela v nasledujúcom texte zaoberať. Cieľom je oboznámiť najmä študentov bakalárskeho stupňa štúdia o konaní pred Ústavným súdom o súlade medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky.

V prvej časti článku sa rozoberá aktuálna právna úprava konania podľa čl. 125a Ústavy Slovenskej republiky.

Druhá časť poukazuje na vybrané skutočnosti týkajúce sa Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá podľa môjho názoru nie je v súlade s ústavou. Mohli by sa teda zástancovia iného vierovyznania ako katolíckeho cítiť diskriminovaní?

Konanie o súlade dojednanej medzinárodnej zmluvy Ústavný článok 125a bol vložený do Ústavy Slovenskej republiky ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. a nadobudol účinnosť 1. januára 2002. Týmto článkom sa rozšírila kompetencia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ÚS SR“) a zároveň sa ním vytvoril aj základ pre nový typ konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorým sa stalo konanie o súlade medzinárodných zmlúv podľa § 41 c) - e) zákona č. 38/1993 Z. z o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. 1 Keďže prostredníctvom čl. 125a došlo k rozšíreniu kompetencií, môžu nastať určité diskusie o tom, či ÚS SR má napr. aj právomoc zrušiť účinky odporujúcich ustanovení medzinárodných zmlúv v prípade, ak bude zistený ich nesúlad s ústavou alebo či rozhodnutie ústavného súdu môže priamo ovplyvňovať text samotnej medzinárodnej zmluvy, či ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti. Intenciou priznania kompetencie Ústavnému * Článok recenzovala Mgr. Lucia Berdisvoá, PhD., ktorá pôsobí na Katedre ústavného pravá Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave 1 DRGONEC, J.: Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky . Šamorín: Heuréka, 2008. s. 132.

28 30

súdu podľa ústavného článku 125a ods. 1 je ochrana Slovenskej republiky pred prípadnou zodpovednosťou za porušenie zmluvného záväzku, ktorá by mohla nastať schválením medzinárodnej zmluvy odporujúcej Ústave Slovenskej republiky alebo ústavnému zákonu.

V zmysle Ústavy má totiž Ústava prednosť aj pred medzinárodnou zmluvou. Kompetencia podľa čl. 125a sa nevzťahuje na všetky medzinárodné zmluvy. Je obmedzená tromi kumulatívnymi podmienkami. Jednou z nich je, že sa musí jednať o medzinárodné zmluvy, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky. Druhou podmienkou je „dojednanie“ zmluvy.2 A napokon treťou podmienkou je, že zmluva ešte nebola ratifikovaná a vyhlásená zákonom ustanoveným spôsobom.

Z pohľadu medzinárodného práva je irelevantné, aký vnútroštátny predpis bráni presadeniu medzinárodnej zmluvy. Ak sa nedodrží zmluva, automaticky dochádza k porušeniu záväzkov Slovenskou republikou.

Podľa môjho názoru je dobré mať vo vnútroštátnom právnom poriadku takýto inštitút preventívnej ochrany ústavnosti. Štáty sa tak vyhnú viacerým zbytočným komplikáciám, ktoré by mohli nastať prijatím medzinárodnej zmluvy odporujúcej ústave.3 Takéto medzinárodné zmluvy sú obsiahnuté v čl. 7 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Ako sme už vyššie spomínali, jednou z troch podmienok je „dojednanie“ zmluvy. Ide o tie medzinárodné zmluvy, ktoré po skončení procesu ustanovenia ich obsahu podliehajú vo svojich zmluvných stranách vnútroštátnemu prerokovaniu, ktoré môže vyústiť do ich ratifikácie, prijatia alebo schválenia (čl. 16 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969 - vyhl. Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 15/1988 Zb.).

Právomoc Ústavného súdu sa vzťahuje na medzinárodné zmluvy dvojstranné aj mnohostranné. Preskúmavanie súladu dojednanej medzinárodnej zmluvy s prameňmi vnútroštátneho práva Sloven2 Tamtiež.

3 Práve vďaka tomuto inštitútu nemôže v našom právnom poriadku nastať situácia, kedy by napr. určitá medzinárodná zmluva ukladala práva resp. povinnosti, ktoré by neskôr mohli byť konštatované ako protiústavné. Takto práva/povinnosti, ktoré priznáva medzinárodná zmluva by si tak nebolo možné uplatňovať z pohľadu vnútroštátneho práva.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

články skej republiky sa týka len jej súladu s i) Ústavou Slovenskej republiky a ii) ústavnými zákonmi.

Kompetencia Ústavného súdu sa ďalej týka aj súladu celej medzinárodnej zmluvy s celou Ústavou alebo s celým ústavným zákonom, ale i súladu časti medzinárodnej zmluvy (jej jednotlivých ustanovení) s častou Ústavy Slovenskej republiky alebo s časťou ústavného zákona.

Meritum konania je podľa čl. 125a nesúlad dojednanej medzinárodnej zmluvy s vnútroštátnymi prameňmi práva. Dodržanie zásad medzinárodného práva, iných medzinárodných zmlúv alebo akéhokoľvek iného prameňa medzinárodného práva nevylučuje existenciu nesúladu medzinárodnej zmluvy s Ústavou alebo s ústavným zákonom. Štát sa nemôže odvolávať na svoje vnútroštátne právo (ani Ústavu) ako dôvod pre nesplnenie medzinárodného záväzku a to v zmysle čl. 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969 uvádza, že „Strana sa nemôže dovolávať ustanovení svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu pre neplnenie zmluvy.“ V prípade, ak nastane nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu (Ústavy Slovenskej republiky) s medzinárodnými zmluvami, tak sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za porušenie medzinárodnoprávneho záväzku odvolaním sa na vnútroštátny právny poriadok, napr. na odlišné ustanovenia ústavy alebo zákonov.4 Toto všeobecné pravidlo bolo potvrdené v judikatúre, v obyčajovom a teraz zmluvnom medzinárodnom práve o medzinárodných zmluvách, v ústavách mnohých štátov, v náuke a aj v doktríne medzinárodného práva.5 Ako sme už spomínali, právomoc Ústavného súdu sa nevzťahuje na všetky medzinárodné zmluvy, ale len na tie, na ktorých uzatvorenie je potrebný súhlas Národnej rady SR. Ostatné medzinárodné zmluvy sú vylúčené z právomoci ÚS SR podľa čl. 125a . Takéto medzinárodné zmluvy (napr. vládne zmluvy), ktoré sú vylúčené spod kompetencie Ústavného súdu, nie sú ním preskúmateľné a nemusia byť teda vždy v súlade s Ústavou alebo s ústavnými zákonmi, čo nevylučuje vznik medzinárodnej zodpovednosti Slovenskej republiky v prípade prijatia medzinárodného záväzku z medzinárodnej zmluvy nepreskúmateľnej ÚS SR v rámci preventívnej ochrany ústavnosti. Myslím si, že ústavodarca pri tvorení tejto kompetencie nepremyslel výskyt takejto možnosti vzniku medzinárodnej zodpovednosti. Ak to ústavodarca predpokladal, mohol zároveň vytvoriť aj iný inštitút, ktorý by predchádzal vzniku tejto medzinárodnej zodpovednosti.

Konanie vo veci samej Ústava zakladá povinnosť ÚS SR rozhodnúť v merite veci v zákonom ustanovenej lehote. Podľa § 41 d) zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov: ,,ústavný súd rozhodne o návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia.“ Ústavný súd SR má síce povinnosť rozhodnúť o návrhu do 60 dní odo dňa doručenia, ale márne uplynutie tejto lehoty sa nespája s právnym účinkom.

Toto je podľa mojej mienky taktiež následok nedôslednosti zákonodarcu pri tvorbe tohto zákonného ustanovenia. Navrhovala by som, aby bol vytvorený istý kontrolný mechanizmus, ktorého účelom by bolo napomínať na to, že 60 dňová lehota už ubehla a že je potrebné, aby Ústavný súd rozhodol v merite veci. Zároveň by sa stanovila nová lehota, za ktorej nedodržanie by sa mohli ukladať disciplinárne opatrenia. Takéto sankcionovanie by som navrhovala ale iba v tom prípade, ak by nedodržanie tejto lehoty spočívalo v zbytočných prieťahoch v konaní na strane sudcov. Ak by nedodržanie lehoty bolo riadne odôvodnené, sudcovia by mohli pred uplynutím lehoty spolu s odôvodnením požadovať jej predĺženie . Ústavný súd rozhoduje vo veci samej nálezom, ktorý sa doručí navrhovateľovi a Národnej rade Slovenskej republiky. Ak Ústavný 4 AZUD, J.: K otázke rozhodovania Ústavného súdu SR o súlade Ústavy SR s medzinárodnými zmluvami (o ľudských právach). Právny obzor, 1993, s. 295.

5 Tamtiež.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2014

súd rozhodol, že dojednaná medzinárodná zmluva je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky alebo s ústavnými zákonmi, nemožno ju ratifikovať.

Rozhodnutie Ústavného sudu o nesúlade dojednanej medzinárodnej zmluvy s Ústavou Slovenskej republiky alebo s ústavným zákonom nemá priamy účinok na obsah medzinárodnej zmluvy, ani na obsah Ústavy Slovenskej republiky alebo ústavného zákona.

Treba teda zdôrazniť, že Ústavný súd nemá priamo kompetenciu zmeniť všeobecný právny predpis (ústavu) či dojednanú medzinárodnú zmluvu. ,,Ústavným súdom Slovenskej republiky zistiteľný nesúlad medzinárodnej zmluvy s Ústavou Slovenskej republiky alebo s ústavným zákonom možno odstrániť tak, že sa novelizuje ústava alebo ústavný zákon, aby sa z vnútroštátneho právneho poriadku odstránila úprava, ktorá zapríčinila vznik nesúladu medzi dojednanou medzinárodnou zmluvou a ústavou alebo ústavným zákonom.“6 Rozhodnutím ÚS SR o nesúlade dojednanej medzinárodnej zmluvy s Ústavou sa podľa čl. 125a nepozastavuje účinnosť vnútroštátnej úpravy po dobu 6 mesiacov , iba vzniká dôvod, aby Národná rada Slovenskej republiky ústavu alebo ústavný zákon novelizovala.7 Existovalo by však aj opačné riešene. Medzinárodnú zmluvu by bolo možné vyjednať inak. Gestor zastúpený rezortným ministrom by žiadal ministra o spolupodpísanie materiálu na rokovanie vlády. Rovnako by žiadal ministra o stanovisko k návrhu na uzavretie, zmenu či ukončenie platnosti akejkoľvek medzinárodnej zmluvy.

V rokovaniach by bolo možné upraviť návrhy odporujúcich ustanovení tak, aby boli v súlade s ústavou. Ak by nebolo možné medzinárodnú zmluvu vyjednať, nemuselo by dôjsť ku jej následnej ratifikácii.

Polemika o súlade Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou s Ústavou Slovenskej republiky V praxi sa vyskytujú rozličné názory na Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou.8 Táto zmluva je podľa názoru JUDr. Kataríny Zavackej neprijateľná. Takéto vyjadrenie uvádza vo svojom stanovisku. Tvrdí, že zmluva je svojim obsahom v rozpore s Ústavou SR a s právnym poriadkom Európskej únie.

Za najneprijateľnejší sporný článok Základnej zmluvy, považuje článok 1 ods. 2 :,,Zmluvné strany vzájomne uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických osôb a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo podľa kánonického práva.“ JUDr. Katarína Zavacká je toho názoru, že kánonické právo sa prostredníctvom tohto ustanovenia nadradilo nad právo Slovenskej republiky, pretože ak by napr. právna subjektivita určitej fyzickej alebo právnickej osoby nebola v súlade s právom Slovenskej republiky, ale bola by iba v súlade s kánonickým právom, v takomto prípade by platilo na území Slovenskej republiky uznanie právnej subjektivity tejto fyzickej, alebo právnickej osoby, a to len na základe kánonického práva.9 Podľa môjho názoru Slovenská republika tým, že ratifikovala Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, akoby uprednostnila katolícku cirkev pred inými registrovanými cirkvami. Vysvetlím to na príklade možnej životnej situácie. Človek protestantskej viery je nepriamo diskriminovaný, pretože on sa na rozdiel od katolíka nemôže dovolávať niektorých ustanovení 6 DRGONEC, J.: Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky . Šamorín: Heuréka, 2008. s. 136. ISBN:9788089122486 7 Tamtiež.

8 Predmetná zmluva bola uverejnená v Zbierke zákonov 28. novembra 2002 pod číslom 648/2002.

9 Bližšie pozri: ZAVACKÁ, K. 2006. Právne stanovisko k návrhu zmluvy o výhrade svedomia. [online]. 2006. [cit. 2014-04-19]. Dostupné na internete: http:// vatikanskezmluvy.wordpress.com/2010/08/28/zavacka-stanovisko-k-zmluve-o-vyhrade-svedomia/

29 31

články zmluvy, pretože Slovenská republika nemá takúto zmluvu ratifikovanú s predstaviteľmi protestantskej viery, ktorá by mala aspoň taký dopad na slovenský právny poriadok ako Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Berúc do úvahy čl. 16 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorý v ods. 1 uvádza: ,,Katolícka cirkev má právo vykonávať pastoračnú, duchovnú, vzdelávaciu a výchovnú činnosť vo všetkých štátnych vzdelávacích, výchovných a zdravotníckych zariadeniach, štátnych zariadeniach sociálnych služieb, vrátane zariadení pre osoby s nariadenou ústavnou výchovou a v štátnych zariadeniach vykonávajúcich liečbu a resocializáciu drogovo a inak závislých osôb v súlade s podmienkami dohodnutými medzi Katolíckou cirkvou a týmito zariadeniami. Slovenská republika zabezpečí primerané podmienky na výkon tohto práva.

Osoby, ktoré sú v starostlivosti týchto zariadení majú právo zúčastňovať sa bohoslužieb v nedeľu a v dňoch prikázaných cirkevných sviatkov a slobodne vykonávať všetky náboženské úkony.“, by som chcela upriamiť pozornosť najmä na druhú vetu citovaného článku ,,Slovenská republika zabezpečí primerané podmienky na výkon tohto práva.“. Ustanovenie § 6 ods. 1 d) zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností síce umožňuje cirkvám a náboženským spoločnostiam vyučovať náboženstvo, neviem však o žiadnej takej zmluve medzi Slovenskou republikou a riadne registrovanou cirkvou a náboženskou spoločnosťou (okrem katolíckej) podľa už spomínaného zákona, ktorá by zabezpečovala napríklad výuku už spomínanej protestantskej výchovy v štátnych základných školách. Čo sa týka zmluvy uverejnenej pod č. 250/2002 Z.z. medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, tak napríklad z jej paragrafu 13 ods. 9)10 jasne vyplýva, že osobitnými dohodami (zákonmi) môže byť všetko uvedené ustanovené inak. Avšak medzinárodná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou má charakter medzinárodnej zmluvy, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, čiže takáto zmluva sa zmeniť zákonmi nemôže.

Keďže podľa môjho názoru sa tu vyskytuje istá miera nepriamej diskriminácie, tak dochádza k porušeniu čl. 14 „Zákaz diskriminácie“ Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý uvádza: ,,Užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.“ 11 Taktiež dochádza k porušeniu ústavného čl. 12 ods. 2, ktorý stanovuje: ,,Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ Na záver by som chcela konštatovať, že meritom konania podľa článku 125a Ústavy slovenskej republiky je nesúlad medzinárodných zmlúv s vnútroštátnymi prameňmi. S touto súvislosťou by som chcela zdôrazniť, že Ústavný súd Slovenskej republiky teda nemá priamo kompetenciu zmeniť všeobecný záväzný predpis (Ústavu) či dojednanú medzinárodnú zmluvu. Čo sa týka Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, navrhovala by som, aby si zákonodarca vždy dal pozor na to, aby zákonná úroveň zástancov všetkých vierovyznaní bola vždy presne rovnaká. Taktiež dúfam, že v budúcnosti už nebude prijatá žiadna medzinárodná zmluva, ktorá by bola v rozpore s ústavou a rovnako aj v nesúlade s európskym zákonodarstvom.

Aby takéto zmluvy na jednej strane nemohli spôsobovať obmedzovanie práv a na strane druhej zvýhodnenie.

11 Bližšie pozri aj čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím, 4.11.2000).

Bc. Veronika Berecová, študentka prvého ročníka magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

10 § 13 ods. 9) uvádza: ,,Ďalšie pravidlá týkajúce sa škôl a školských zariadení uvedených v odseku 1, vyučovania náboženstva a náboženskej výchovy detí, bohosloveckých fakúlt a výchovno-vzdelávacích ustanovizní upraví Slovenská republika a registrované cirkvi a náboženské spoločnosti v osobitných dohodách.“

Zoznam použitej literatúry: Knihy: DRGONEC, J.: Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Šamorín: Heuréka, 2008. ISBN: 9788089122486. Časopisy: AZUD, J.: K otázke rozhodovania Ústavného súdu SR o súlade Ústavy SR s medzinárodnými zmluvami (o ľudských právach). Právny obzor, 1993, s. 295.

Právne predpisy: Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Slovenský preklad Dohovoru: Vyhláška FMZV č. 15/1988 Zb. Ústavný zákon č. 90/2001 Z. z, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky pred ním a o postavení jeho sudcov.

Základná zmluva č. 326/2001 Z. z. medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou.

Zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností.

Zmluva č. 250/2002 Z. z. medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami.

Európsky dohovor o ľudských právach.

Rozhodnutia Ústavného súdu: Rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 2/1995.

Internet: ZAVACKÁ, K. 2006. Právne stanovisko k návrhu zmluvy o výhrade svedomia. [online]. 2006. [cit. 2014-04-19]. Dostupné na internete: http://vatikanskezmluvy.wordpress.com/2010/08/28/zavacka-stanovisko-k-zmluve-o-vyhrade-svedomia/

30 32

CORPUSDELICTI DELICTI1/2014 4/2012 CORPUS

Ste študentom, pedagógom alebo členom akademickej obce Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave?

Práve Vám je adresovaná táto výzva!

Chcete sa stať súčasťou časopisu Corpus Delicti?

Napíšte článok v rozsahu 3 - 6 A4 (písmo Times New Roman, veľkosť 12, jednoduché riadkovanie) na ľubovoľnú tému, samozrejme, týkajúcu sa práva.

Prosíme o dodržiavanie citačných pravidiel podľa STN. Za vlastným článkom uveďte použitú literatúru.

Príspevok musí byť recenzovaný právnym pedagógom, právnym vedcom alebo iným odborníkom zaoberajúcim sa tematikou daného článku!

Recenzovaný článok spolu s aktuálnou farebnou fotografiou Vašej tváre (formát JPEG, min. 300 dpi) a biografickou charakteristikou autora (najviac na 3 riadky) zašlite na mailovú adresu: corpusdelicti.tt@gmail.com V prípade, že nás svojim článkom zaujmete, bude uverejnený v najbližšom čísle 2/2014 pre zimný semester akademického roku 2014/2015.

VÝZVA

Poznáte študenta našej fakulty, ktorý sa úspešne zapája do vedeckých, výskumných, vývojových a ďalších tvorivých aktivít, ktoré si zasluhujú uznanie a ktoré prispievajú k prehĺbeniu poznania (účasť na vedeckom projekte, vedeckovýskumnej činnosti a ďalších aktivitách), alebo ktorý úspešne reprezentuje fakultu, univerzitu alebo Slovenskú republiku v umeleckej, športovej alebo inej oblasti? Ste to práve Vy? Viete o úspešnom či nasledovaniahodnom absolventovi našej alma mater?

Práve o takomto inšpiratívnom človeku môže byť v nasledujúcom čísle časopisu Corpus Delicti uverejnený článok s cieľom, aby sa o jeho schopnostiach a úspechoch dozvedela celá naša malá akademická obec.

Tak neváhajte a DAJTE NÁM O ŇOM VEDIEŤ!

Pre súčasných študentov našej fakulty môže byť inšpiráciou aj možno získať motivačné štipendium na základe rozhodnutia dekanky alebo rektora (bližšie informácie ohľadom možnosti získať motivačné štipendium Vám ochotne poskytne Ing. Zuzana Lukačovičová zo študijného oddelenia fakulty).

Sťažnosti, žiadosti, podnety

Uzávierka pre číslo 2/2014 je 15.11.2014.

Cieľom fakulty je neustále sa zlepšovať. Pomôžte jej k tomu

Redakcia si vyhradzuje právo článok upraviť čo do štylistiky a gramatiky, ako aj právo článok odmietnuť z kapacitných dôvodov!

Vašimi postrehmi.

Váš pohľad je dôležitý a podstatný! Buďte spokojní na Vašej

Tešíme sa na Vaše príspevky !

Je množstvo spôsobov, ako na to. Ak sa nehanbíte za svoj názor,

fakulte! Máte právo podieľať sa na jej riadení a smerovaní! využite možnosť osobného stretnutia s dekankou alebo prodekankou pre denné bakalárske štúdium, denné magisterské štúdium a sociálnu starostlivosť o študentov. Nezabúdajte ani na

Upozornenie!

Redakcia časopisu Corpus Delicti nezodpovedá za obsah jednotlivých článkov, ich pravdivosť a výpovednú hodnotu.

svoje študijné referentky!

Taktiež možno využiť email zamestnancov fakulty zverejnený na webstránke fakulty. Poslúži aj schránka pri študijnom oddelení.

Pomôcť môže i Váš zástupca v akademickom senáte. Preverujú sa aj anonymné podnety! Je to jednoduché, neváhajte využiť všetky prostriedky, ktoré máte!

Časopis Corpus Delicti je evidovaný Ministerstvom kultúry SR pod evidenčným číslom EV 4594/12.

Vychádza na pôde Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. V roku 2014 vychádza siedmy ročník obnoveného časopisu Corpus Delicti. Časopis vydáva ELSA Trnava, Kollárova 10, 917 01 Trnava (www.tt.elsa.sk) v spolupráci s Právnickou fakultou Trnavskej univerzity v Trnave, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava (iuridica.truni.sk).

Tlač zabezpečuje Polygrafické centrum, Tomášikova 26, 821 01 Bratislava.

Online verziu časopisu môžete nájsť na týchto webových stránkach: www.tt.elsa.sk a iuridica.truni.sk Články v časopise Corpus Delicti podliehajú recenzii.

34

CORPUS DELICTI 4/2012