Kráčanie Walking without
bez stôp
Umelci / Artists:
Anca Benera and Arnold Estefan Fokus Grupa Oto Hudec Michal Kindernay Cecylia Malik Davor Sanvincenti Kurátori / Curators:
Maja and Reuben Fowkes
Adresa / Address:
Beskydská 12, Bratislava Vernisáž / Opening: 11. 12. 2015 o / at 18.00 / 6.00 p.m. Trvanie výstavy / Exhibition dates:
11. 12. 2015 – 20.2. 2016 Otvorené: streda – sobota, 14:00 – 19:00 Open: Wednesday – Saturday, 2 – 7 p.m. V období od 20. 12. 2015 do 06. 01. 2016 je výstava zatvorená. During the period of 20. 12. 2015 - 06. 01. 2016 the exhibition will be closed.
footprints
Walking without Footprints Kráčanie bez stôp V dnešnej dobe kráčať krajinou znamená uvedomovať si antropogénnu transformáciu prírody. Naopak, pri prechádzke po mestskom prostredí sa rytmus našich krokov synchronizuje s obrovským zrýchlením high-tech okolia. Zmyslová skúsenosť spojená s potulkami, turistikou alebo prechádzkou vytvára podmienky pre nezmapované pole reflexie, pričom poskytuje priestor a čas na pozorovanie, rozjímanie a kontakt s materiálnym svetom. Ako je kráčanie podmienené historicky, tak je zároveň aj vrodenou ľudskou prirodzenosťou. V súčasnej dobe ekologickej krízy poznáme rôzne spôsoby kráčania, od odhodlaných krokov výskumníka v divočine až po bezstarostné túlanie sa mestského flanéra (flâneur), otriasané rušivými vyhliadkami klimatických zmien. Táto výstava skúma, ako by v dnešnej kultúre, aktívnej 24 hodín denne a 7 dní v týždni, s nekonečnou snahou minimalizovať čas a maximalizovať rýchlosť, mohlo rozhodnutie pohybovať sa po svete rýchlosťou päť kilometrov za hodinu vytvoriť podmienky na opätovné prepojenie s ekologickou realitou. Kráčanie bez stôp prezentuje umelecké postupy, ktoré spracúvajú kráčanie ako stratégiu s cieľom prehodnotiť náš vzťah k prírodnému prostrediu a prísť na výnimočnú taktiku ako odkryť nové možnosti v prehnane zastavanom meste. Kráčanie ako estetická činnosť zahŕňa performatívny aspekt, ktorý používa telo na vyhodnotenie okolia, odhaľuje psychogeografiu miesta, a zároveň koncepčne zasahuje do sociálnej konštrukcie verejného priestoru. Na ekologicky ladenom prístupe ku kráčaniu ako k umeniu je však výnimočné pochopenie, že estetika nie je možná bez etiky. Výpravy na vidiek často spôsobili preskupovanie prírodných materiálov, značkovanie teritórií a zanechávanie stôp v pôde. Tieto stopy dnes vyvolávajú znepokojenie ohľadom environmentálnych dopadov. V rámci svojho pochopenia prepojenosti problémov planéty a spoločnosti umelci na výstave demonštrujú, že kráčať je možné aj inak. Transformatívny potenciál kráčania je v rámci výstavy manifestovaný formou diel, ktoré zosilňujú zmyslové zážitky z mestského prostredia, odkrývajú vydrancované kanály, ktoré prúdia nepovšimnuté štrbinami mestských štruktúr a zaznamenávajú životaschopnosť a dlhovekosť stromov, ktoré rastú v ospalom susedstve hemžiacej sa metropoly. Okrem toho, projekty, ktoré evokujú stále vzácnejšie stretnutia s divočinou, skúmajú súčasné pôsobenie prírody. Ukazujú nám mysteriózneho osamelého chodca v snehu, alebo nás vezmú na putovanie spustošenou krajinou zjazvenou devastáciou do tej miery, že už nedokáže poskytovať útočisko. Tak isto akt prechádzky ako kolektívnej činnosti skúma možnosť vyváženia neľútostivosti post-fordistického modelu prostredníctvom nepoškvrneného kontaktu s prírodou. Sieť asociácií, ktorú spriadajú diela siahajúce od kontemplatívnej cesty taoizmu, cez sentiment protestu v populárnej kultúre, až po radikálny pohľad rebelov protestujúcich proti establišmentu, od Jeana-Jacquesa Rousseaua až po Henryho Davida Thoreaua. Kráčanie bez stôp je pozvánkou zažiť kráčanie ako pútavú a politickú, ale zároveň kontemplatívnu a oslobodzujúcu činnosť, ktorá sľubuje, že nás prenesie o kúsok bližšie k ekologickejšej forme existencie.
To walk in the landscape today is to do so with awareness of the anthropogenic transformation of the natural world, while walking in the urban environment synchronises the rhythm of our steps with the great acceleration of the hightech city. The sensory experience of strolling, hiking or rambling creates the conditions for uncharted reflection, providing space and time for observation, contemplation and engagement with the material world. Walking is however as much historically-conditioned as it is an innate human experience and in the current moment of ecological crisis the familiar ways of walking, from the determined strides of the wilderness explorer to the carefree saunter of the urban flâneur, are shaken by the encroaching prospect of climate change. This exhibition investigates how in today’s twentyfour seven culture, where minimising time and maximising speed is a prerequisite, the choice to move through the world at a pace of five kilometres an hour could create the conditions to reconnect with ecological realities. Walking without Footprints considers artistic practices that address walking as a strategy to rethink our relationship to the natural environment and devise exquisite tactics for uncovering new vistas of the overbuilt city. Walking as an aesthetic activity entails performative aspects that use the body to measure surroundings, reveal the psychogeographies of place, as well as intervene conceptually in the social-construction of public space. What is distinctive about ecologically-attuned approaches to walking as art however is the realisation that there can be no more aesthetics without ethics. Expeditions to the countryside have regularly resulted in the removal or rearrangement of natural materials, the marking of territories and leaving of traces on the ground, habits that now cause unease in respect to their environmental impact. In that sense, with their understanding of the interconnectedness of planetary and social issues, the artists in this exhibition demonstrate that another way of walking is possible. The transformative potential of walking is manifest in this exhibition through works that amplify sensory experiences of the urban environment, uncover despoiled channels that flow unnoticed through the crevices of the city fabric and record the resilience and longevity of trees found in a sleepy neighbourhood of a teeming metropolis. Furthermore, contemporary experience of nature is explored in projects that evoke increasingly rare encounters with wilderness by following a mysterious solitary walker in the snow, or take us on a trek through desolate landscapes scarred by devastation so they can no longer provide refuge. Also, the act of walking as a collective activity investigates the possibility to offset the relentlessness of post-Fordist labour through non-instrumentalised encounters with nature. The web of associations spun by the works extent to the contemplative path of Taoism, the sentiment of protest in popular culture, as well as the radical insights of anti-establishment walkers of the past from Jean-Jacques Rousseau to Henry David Thoreau. Walking without Footprints is an invitation to experience walking both as an engaging and political, as well as a contemplative and liberating activity that holds out the promise of bringing us an inch closer to a more ecological existence.
Maja and Reuben Fowkes
Anca Benera & Arnold Estefan No Shelter From the Storm (Niet sa kam schovať pred búrkou) single channel / jednokanálové HD video, 5 min., 43 s., 2015
„Obraz lesnej krajiny zdevastovanej odlesňovaním bol natočený v Rumunsku, v Karpatoch. Ide o jeden z posledných panenských lesov Európy, ktorý dnes ničia nadnárodné korporácie a korupcia. Hlavným problémom je, že nedostatok zdrojov spôsobuje nové konflikty a vojnu, a naopak. Keďže momentálne žijeme (dočasne) na druhej strane sveta, v Kalifornii, uvedomili sme si, že prirodzené a neprirodzené prostredie sa nedá navzájom zameniť. Aby sa púšť stala znovu obývateľnou, jej príroda sa bude musieť znovu revitalizovať. Lenže to, čo ostalo z divokej púšte postupne zabrali vojenské infraštruktúry a stalo sa prirodzeným útočiskom pre armádu. Pôvodný text pre pískanú melódiu bol prevzatý od Petra Seegera z roku 1956, na motívy ukrajinskej kozáckej ľudovej piesne, Koloda Duda, spomínanej v románe Michaila Šolochova, „Tichý Don“ (1928), v ktorom predstavuje vojna – vo forme medzinárodného konfliktu aj občianskeho povstania – monumentálne pozadie samotného príbehu. Nadčasovosť tejto protivojnovej piesne bije do očí. Film rozoberá stav ľudstva v našej dobe. Prerývané pískanie si je osamelým bojom v nádeji na kolektívnu solidaritu.“
Anca Benera & Arnold Estefan, No Shelter From the Storm, 2015, film stills from single channel HD video, 5 min., 43 sec
“The image of the woodland devastated by deforestation was filmed in Romania, in the Carpathian Mountains. It is one of the last virgin forests of Europe, and is being destroyed now by multinational corporations and corruption. The problem is that scarcity of resources causes new conflicts and war, and vice versa. Living now (temporarily) on the other side of the world, in California, we have realized that natural and unnatural are interchangeable. In the struggle to make the desert inhabitable, nature had to be re-invented. And what is left from the wild desert has been gradually taken over by the military infrastructure, thus becoming a natural shelter for the army. The original lyrics for the whistled melody were taken by Peter Seeger in 1956 from a Ukrainian Cossack folk song, Koloda-Duda that was referenced in Mikhail Sholokhov’s novel “And Quiet Flows the Don” (1928), in which war – in the form of both international conflict and civil uprising – provides the epic backdrop to the narrative. The timelessness of this anti-war song is self-evident. The film is about the human condition of our age. The intermingled whistling is a solitary struggle, in hope of collective solidarity.”
Fokus Grupa
Herbarium (Herbár)
walks & documentary installation, 2013-ongoing prechádzky a dokumentárna inštalácia, 2013 - dodnes „Herbár sme začali tvoriť ako liek na stres a únavu z našich vtedajších pracovných a životných podmienok. Naším hlavným cieľom bolo „oslobodiť svoj čas“ a otvoriť ho rozjímaniu, relaxácii a prehodnocovaniu vecí. Toto všetko sme našli v prechádzkach. Spomalí vás to, takže pokiaľ sa iba snažíte rýchlo dostať tam, kam potrebujete, je to úplne neefektívne. Keďže pozornosť orientovaná na cieľ je určitým druhom tunelového videnia, napadlo nás, že hľadať a zbierať rastliny a zároveň viesť konverzáciu bude protikladné k tomuto druhu pozornosti; funguje to ako určitý Verfremdungseffekt (efekt odcudzenia), ktorý nás aspoň na krátky čas donúti vnímať svoje okolie. Rozhovory s ľuďmi, ktorých pozývame, aby sa k nám pridali, sú ovplyvnené kráčaním a zbieraním rastlín. Plynú v súlade s tým, že pri rozprávaní kráčame – a konverzácia je prerušovaná zbieraním rastlín. Keď sa rastliny použijú na zdokumentovanie prechádzky, ovplyvňuje to spôsob, akým sa k sebe navzájom počas chôdze a konverzácie správame minimálne natoľko, ako by to ovplyvňovala fotografia alebo video-dokumentácia. Čiastočne súkromná povaha takýchto udalostí vytvára určitý druh dočasnej solidarity medzi účastníkmi, možno až dočasné priateľstvo.“
“We started the Herbarium as a remedy for stress and fatigue, caused by our working and living conditions at the time. Our principal aims were to “free time” and open it up for contemplation, relaxation and re-thinking. Walking seemed to consolidate all of this. It slows you down, it is inefficient, and makes no sense if your goal is simply to reach a certain destination quickly. Since the symptom of goaloriented attention is a kind of tunnel vision, it seemed to us that looking for, and picking plants while conversation is taking place is contradictory to that kind of attention; it acts as a sort of Verfremdungseffekt that, for a short time at least, makes us perceive our surroundings. The conversations we have with the people whom we invite to join us are affected by the properties of walking and picking plants. They are somehow structured by the fact that the conversations are done while walking — and interrupted while picking plants. When plants are used as documentation of the walk it influences the way we behave to each other while walking and conversing, at least as much as photo, or videodocumentation would. The semi-private nature of such events has to do with establishing a sort of temporary solidarity between participants, temporary friendship maybe.”
Fokus Grupa Herbarium walks & documentary installation, 2013-ongoing, exhibition view: A Taste for Work 2014, ŠKUC Gallery, Ljubljana
Michal Kindernay, Soundmap Bratislava, sound installation, 2015
Michal Kindernay
The Library (Nor Tortoise Shell nor Blades of Grass) (Knižnica - Ani korytnačí pancier, ani steblá trávy)
installation with HD video, acrylic on canvas, wood, 2014 inštalácia s HD videom, akryl na plátne, drevo, 2014 „Väčšina stromov, ktoré som maľoval, rástli v blízkosti môjho bydliska. Veľmi sa mi páčilo okolie Chang Dong. Je to štvrť obývaná rodinami nižšej strednej triedy a staršími ľuďmi a nie je príliš zasiahnutá výškovými obytnými budovami. Od začiatku bolo mojím zámerom presiahnuť hranice portrétu mesta, formovať smer, akým sa pozeráme na priestor okolo seba. Tento netradičný dokument som chcel samozrejme priniesť ľuďom v Európe, ale zároveň aj stimulovať Kórejcov, okoloidúcich. Niektoré stromy, ktoré som maľoval, boli staré 100 rokov, a boli chránené, rástli na krásnych miestach, ale iné prežívali ako zabudnuté bežné bytosti. Rozhodnutie maľovať ich tam, kde rastú, znamenalo prisúdiť im zvláštnu hodnotu, premeniť ich na pamiatku. Chôdza ponúka čas potrebný na pozorovanie okolia, alebo čas pre mňa samého. Chôdza je okamihom, kedy človek nepracuje, nie je pripojený online a často je sám. Je celkom pochopiteľné, že jednou z foriem meditácie je meditácia za chôdze. Pre mňa je to čas, kedy môžem rozmýšľať. Chôdza zaberie viac času, takže sa zameriava na našu fyzickú prítomnosť, žitie a prežívanie pocitov, namiesto produkovania niečoho. V tomto zmysle môže byť kráčanie istou formou rebélie proti myšlienke neustále sa zvyšujúcej produkcie. Ak sa človek rozhodne, že bude kráčať všade tam, kde je to možné, v prísne ekonomickom zmysle to môže predstavovať niekoľko rokov ľudského života strávených bez toho, aby niečo produkoval alebo konzumoval, a to sa mi páči.“
Oto Hudec, The Library (Nor Tortoise Shell nor Blades of Grass), digital photo, 2014, photo credit Oto Hudec, courtesy Gandy gallery
Soundmap Bratislava (Zvuková mapa Bratislavy) sound installation / zvuková inštalácia, 2015
„Umenie kráčať. Ľudia dnes už nekráčajú, alebo kráčajú stále menej a menej. Dlhé prechádzky sú takmer utópiou. Takmer nikto už neprekonáva dlhé vzdialenosti medzi mestami a regiónmi peši. Komunikačné štruktúry tomu bránia a nepriepustnosť krajiny je stále viac a viac neprelomiteľná. Hektická spoločnosť formuje správanie ľudí, zrýchľovaním rytmu mesta. A už nie je čas na chôdzu, kvôli silnému tlaku automobilového priemyslu už nie je vôľa ani potreba. Keď kráčam, koncentrujem sa na samotné kráčanie a zvukové podnety. Vizuálny obsah je obmedzený. Prechádzky sa stávajú organickými a majú posunutý raison d‘être. Myslím si, že úkon kráčania môže byť vyjadrením protestu proti rýchlym, striktne naprogramovaným mestským štruktúram postavených na pravidlách. Kráčanie je oslobodená a voľná forma prirodzeného pohybu v rámci mesta a tvaruje mestský priestor. Je dôležité zmeniť aspekt, presunúť kráčanie a trasy inými smermi, nenasledovať zaužívané racionálne premisy. Keď sme uzavretí dopravou, v podzemí alebo obchodných strediskách, mesto sa mení. Vlákna pohybu sa premieňajú na chaotickú masu, existenčnú stagnáciu, komerčné mraveniská.“
Oto Hudec
“Art of walking. People don’t walk any more, or they walk less and less. Long walks are almost utopian. Almost nobody walks longer distances between the cities, regions anymore. Communication structures prevent that and transmittance of the landscape is more and more impenetrable. Hectic society shapes behaviour of people accelerating the rhythm of the city. And there is no time for walking, no will and no need either, because of the strong pressure from the automotive industry. When I sound walk I concentrate on walking itself and sonic events. Visual content is inhibited. The walks become more organic and have a shifted raison d’être . I think that the act of walking can be a statement against fast, strictly programmed, rules-based city structures. Walking is a liberated and free form of natural movement within the city and it shapes the temper of the urban space. It is important to change the aspect, shift the walk and routes in different ways, not to follow given rational premises. When we are closed in by traffic, in the underground, or in shopping malls, the city changes. Threads of movement are converted into chaotic mass, existential stagnation, commercial ant hills.”
“Most of the trees I painted were in a walking distance from my residency. I really loved Chang Dong neighbourhood. It is home to lower middle class families and older people and it is not very spoiled by high-rise apartment buildings. From the beginning my intention was to go behind portrayal of the city to shape the direction how to look at the space around us. Of course I wanted to bring this non-traditional documentary to people in Europe, but I also wanted to stimulate the Korean people, passer-bys. Some trees, I painted, were 100 years old and protected, on beautiful locations, but others were more like forgotten, ordinary beings. Choosing to paint them on site meant giving them a special value, turning them into the monument. Walking offers time to observe the surroundings, or a time for myself. Walking is a moment when one is not working, is not online and often alone. It is not surprising that one of the forms of meditation is walking meditation. For me it is a time to think. Walking takes more time and so it focuses on our physical presence and living and experiencing instead of producing. In that sense walking can be a form of rebellion against the idea of forever increasing production. Choosing to walk wherever it is possible, in strictly economic terms might mean some years of human life spent without producing or consuming, and I like that.”
Cecylia Malik
6 Rivers (6 riek),
photos, video / fotografie, video, 2011-2. „Pravdepodobne ešte nikdy nikto nesplavil všetky rieky Krakova, a možno to tak nepôsobí, ale táto úloha nie je jednoduchá. Väčšina úsekov riek je nedostupná, uzatvorená plotmi parciel a zanedbanými post-industriálnymi úsekmi. Údolia týchto riek sú však veľmi zaujímavými úzkymi žilami divokej prírody. Preto som sa rozhodla spoznať ich, zažiť mesto, v ktorom som žila od narodenia z úplne inej, neznámej perspektívy. Projekt tak isto odkazoval na hry z detstva, pri ktorých sme s mojími priateľmi objavili jedinečné miesta, často vzdialené iba pätnásť minút od domova. Pomenovali sme ich a udržiavali v tajnosti. Každý z filmov projektu 6 riek je venovaný inej rieke Krakova, ktorá sa vlieva do Vistuly a predstavuje cestu, ktorú som prekonala na malom, ručne vyrobenom člne. Myslím si, že umenie podlieha trochu iným pravidlám ako bežné veci. Takže niekedy, ak chceme niečo dôležité povedať silným a krásnym spôsobom, môžeme sa rozhodnúť vyšplhať na pomník, prekonať kovový plot, skočiť do vody na mieste, kde je kúpanie zakázané a zahrnúť prípadné pokuty do nákladov na realitáciu diela rovnako ako náklady na farby a plátno.“
“Most likely no one has ever flowed down all of Kraków’s rivers, and contrary to appearances, the task is not simple. Most sections of the rivers are inaccessible, enclosed with fences of allotments and odd post-industrial areas. The valleys of these rivers are however a very interesting narrow veins of wild nature. That’s why I decided to get to know them, to experience the city I have lived in since I was born by means of a completely unfamiliar perspective. The project referred also to childhood games, in which me and my colleagues discovered unique places, very often situated fifteen minutes away from home. We gave them names and kept them secret. Each Six Rivers film is dedicated to a different Kraków river flowing into the Vistula and presents the journey that I made using a small, hand-made boat. I think that art is subject to slightly different rules than the normal ones. So sometimes in order to say something important in a strong and beautiful way you might decide to climb a monument, to break through a metal fence, to jump into the water at the place where bathing is prohibited, and include the fines into the costs of production of art in the same way as the costs of paint and canvas.”
*
Extracts from artist interviews made by Maja and Reuben Fowkes available at: www.translocal.org/walking/
* Úryvky z rozhovorov s umelcami realizovanými Majou a Reubenom Fowkes, ktoré sú k dispozícii na adrese: www.translocal.org/walking/
Cecylia Malik, 6 Rivers, 2011-2. Photo: Cecylia Malik and Piotr Dziurdzia.
Davor Sanvincenti
Undefined Wilderness (Nedefinovaná divočina)
polaroids, videos, wall text, 2014 polaroidy, videá, nápisy na stene, 2014
Davor Sanvincenti, Undefined Wilderness, video still, The Walker, found footage, 20”, 2014.
„Ako môžete vidieť v trilógii prác Invisible Landscapes (Neviditeľné krajiny), na 16mm filme Le lever du jour sur l’ocean (Východ slnka nad oceánom) a v interaktívnej zvukovej inštalácii Ø, majú v mojej umeleckej tvorbe veľký význam priamo precítené zážitky v prírode, jej fenomény, štruktúry a logika, ako aspekt nevyhnutný pre rozšírenie vedomia. Tri polaroidové fotografie v inštalácii predstavujú možný priebeh dňa, s odkazom na Waldenovo prírodné prostredie – od úsvitu (na brehu jazera), cez plynúci deň (biely les) a končiac pohľadom na západ slnka z útesu observatória (jazero je viditeľné v diaľke). Fotografie pochádzajú z úplne iných krajín, sú medzi nimi tisícky kilometrov, ale napriek tomu dýchajú v jednote svojím špecifickým vizuálnym podpisom. Návštevník je vystavený imaginárnej prechádzke v krajine, pričom akceptuje scenár ako reálny. Rozhodnutie a túžba použiť fotoaparát Polaroid, obmedziť sa iba na jeden záber za deň, tak isto prináša technologické obmedzenie (žiadne objektívy so zoomom), čo provokuje a podporuje potrebu kráčať (niekedy dlhé hodiny), až kým neprídeme na miesto, ktoré zodpovedá obrazu našich predstáv. Záber, ktorý takto dosiahneme, je výsledkom absorbovania stimulov v priebehu cesty, kým samotná okamžitá reakcia sa ukazuje ako čistá, nepredvídateľná a jedinečná.“
“In my artistic practice, as can be seen in the trilogy of works Invisible Landscapes, the 16mm film Le lever du jour sur l’ocean and the interactive sound installation Ø, direct sensed experience within nature, its phenomena, structures and logic is of great importance as a necessary presence in order to extend consciousness. The three Polaroid photos in the installation represent a possible day, referencing Walden’s natural surroundings - from dawn (on the lake shore), passing through the day (white forest) and ending on sunset view from a cliff observatory (the lake is visible in the distance). The pictures were taken in completely different countries, with thousands of kilometres of distance in between, but still, along with their specific visual signature, they are breathing as one. The visitor is exposed to an imaginary walk in nature, accepting the scenario as feasible. The choice and the wish to use an instant camera, to limit it to just one picture per day, come also as a technological limitation (no zoom lens) which provokes and pushes the need to walk (sometimes for hours) till the place which satisfies the imagined picture is reached. The image than arrives is a result of the absorption of stimuli during the journey, while the immediate reaction shows itself as pure, unpredictable and unique.”
http://sk.tranzit.org/