SOUL issue

1 3 3 6 - 8 2 4 9

cover photo Paco Peregrín www.inspire-magazine.sk 96 Sk/Čk / € 3,20

I S S N

I S S N

I S S N

1 3 3 6 - 8 2 4 9

1 3 3 6 - 8 2 4 9

I S S N

I S S N

I S S N

I S S N

1 3 3 6 - 8 2 4 9

soul must go on

I S S N

1 3 3 6 - 8 2 4 9

1 3 3 6 - 8 2 4 9

1 3 3 6 - 8 2 4 9

1 3 3 6 - 8 2 4 9

o

N 50

téma vydania soul #01/2009, vydanie No 50 lifestyle / fashion / design / people / culture

Spring Couture Bridgette Amofah Dreamandawake La Petite Mort Coney Island Soľ a mlieko Kia Soul

-BANCHETTO_FW0607.qxd

8-06-2006

12:29

Pagina 1

WWW.REPLAY.IT

replay store – aupark bratislava

DESIGN © FREY WILLE

udwlvodydร dqvnย ร ร รก hoร ร ร รฐร ร ร ร ร ร ร ร ฤถ udkdร dyย ร vnย ร รฒ d ร ย nrsย ร ร รก hoร ฤ ร ร ร ร ร ร ร ร ร ร ร ร ฤถ zzzร iuh|รฐzloohร frp V I E N N A

PA R I S

L O N D O N

M I L A N

WA R S AW

B U D A P E S T

D U B A I

B E I J I N G

L O S

A N G E L E S

/C>/@9 A6=>>7<5 13<B3@ Â&#x2019; 0@/B7A:/D/ 5/:/@73 D/<9=D9/ Â&#x2019; 0@<=

Inspire magazine with difference

Inzercia

#01/2009

Ing. Jana Zrubcová

vydanie N° 50

Mob. 0905 809 603

dvojmesačník

Tel. +421 2 52 92 32 22

cena po zľave 96 Sk/Kč, € 3,20

zrubcova@4ma.sk

Kreatívny riaditeľ

Marketing

Mgr. Peter Godányi

Jana Šeďová sedova@4ma.sk

Šéfredaktorka Adresa redakcie

Mgr. Liana Weiss

Inspire magazine

redakcia

Obchodná 22/A

Lucia Gavulová, Ľubica Hustá, Mária Modrovich, Martin Staňo_Ego

811 06 Bratislava office@4ma.sk www.inspire-magazine.sk

prispievatelia Albrecht F, Álvaro Cuenca, Andrej Horváth, Barbora Dudinská,

Adresa vydavateľa

Andrej Kiszling, Andy Gajdošová, Andy Sváková, Anna Vlčková,

4MA.MEDIA, s.r.o.

Erika Grendelová, Fiona Burke, Gary Lupton, Jana Milatová,

Obchodná 22/A

Ján Šimko, Jana Šlinská, Jano Hromada, Linda Drabova,

811 05 Bratislava

Lukáš Trpišovský, Luboš Fellner, M & Š, Marcel Dzurilla, memfer, Martin Kasarda, Maverick Tamu Liberty, Milan Solovič, Milo Pronus,

Tlač

Michal Holoda, Milosh Harajda, miroslavusus, Ms, Petra Dudáková,

Neografia, a.s., Martin

PUNCTUMvision, Tony Hill, Veronika Maťašovská

Distribúcia

Foto a ilustrácia

MEDIAPRINT-KAPA Pressegrosso, a.s.

Adolfo Gomez, Álvaro Cuenca, Anna Burdick,

Súkromní distribútori a obchodní partneri

Anna Vlčková, Asrul Dwi, Dodo Barinka, Elin Ericsson, Feri Banana, Filip Drábek, Frank Sygusch,

Registrácia

Jack Waldrop, Ján Šimko, Jana Milatová, Jűrgen Knoth,

MKSR EV 1641/08

Kristiina Wilson, Lerso & Roman, Lina Scheynius, Lionel Deluy,

ISSN 1336-8249

Luboš Fellner, Marek Pšenák, miroslavusus, Monika Bielskyte,

tematická skupina A11

mukeke.com, Olja Triaška Stefanovic, Paco Peregrín, Peter Chrenka,

inspire positive?

PUNCTUMvision, Rado Buranský, Rob Oechsle Collection, Roman Bicek, Soyoon Elly Park, Stef, Tomáš Prokopčák,

Grafik

Aj ty môžeš dostávať Inspire magazine do svojej schránky, domov, do kancelárie alebo kam len chceš. Pohodlnejšie a rýchlejšie! Vybav si ho komfortne na pošte a zaraď sa aj ty medzi bezstarostných predplatiteľov, ktorých Inspire magazine prekvapí vždy v pravý čas.

Nová vec & starý trik: predplať niekomu Inspire a tebe bude chodiť zadarmo!

Ľudovít Neupauer

Informuj sa a objednávaj na predplatne@4ma.sk

Tomáš Vodňanský, Tony Hill, Victoria Fichtner, Yin John

gazebocreative.com

vo vydavateľstve ďalej vychádzajú

korektorka Mgr. Elena Manicová

Redakcia nezodpovedá za obsah inzerátov. Preberanie materiálov je možné len s písomným povolením vydavateľa. Jednotlivé články vyjadrujú názory autorov a nemusia byť vždy totožné so stanoviskom vydavateľstva a redakcie. Vopred nevyžiadané príspevky redakcia nevracia. Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slo­venskej pošty. Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a.s., Stredisko predplatného tlače, Námestie Slobody 27, 810 05, Bratislava 15, zahranicna.tlac@slposta.sk © 4MA.MEDIA, s.r.o., 2008

Inspire magazine

DOMINANCIA TI SLUŠÍ.

Zaboduj pri každom behu s bundou Clima-FIT Hooded Jacket. Dokonalá priedušnosť a ochrana. Ukáž ostatným, ako vyzerá rodená víťazka.

ZAPOJ SA DO PRETEKOV MUŽI VS. ŽENY NA NIKEPLUS.COM

Zaboduj pri každom behu s bundou Clima-FIT Hooded Jacket. Ochráni ťa pred vetrom, dažďom a mrazivými pohľadmi žien.

ZAPOJ SA DO PRETEKOV MUŽI VS. ŽENY NA NIKEPLUS.COM

editorial

soul Ikona, póza, fake, galéria vs. ulica, predurčenie, vizionár, plagiát, zapredanie sa, identita, jedinečnosť, pravzor, pôvod, vysoké umenie, napodobňovať, autenticita, hlava v oblakoch, ostrakizmus, tenký ľad, nepochopenie, burlesque, signovanie, vydedenec, márna sláva, limited edition, veľdielo, kopirák, iniciácie, Majka z Gurunu, výstrednosť, gýč, mágia okamihu... toto všetko a ešte viac, originál servírované z nášho vizuálne aj tematicky bohatého vianočného a novoročného stola. Pripravené z originálnych ingrediencií pre výnimočné potešenie vašich zmyslov. A s netradične zaobaleným želaním: „šťastné a veselé čítanie“! liana weiss

Inspire magazine

11

obsah fashion

#01/2009 vydanie N° 50

20 Duša v handrách Jana Milatová

218 Spring couture Paco Pegerín

242 Night&Soul Lionel Deluy

Coqueterie Design architecture cars Photography blonde art

28 Gejša Petra Dudáková 62 Homo Dizajnér Ľubica Hustá 38 Ateliér Beef Marcel Dzurilla 94 Kia Soul 94 Monika Bielskyte 102 Dreamandawake Andy Sváková 114 Misia MKK002 Silvia Čúzyová 218 Dorota Kenderová Lucia Gavulová

film

119 Early Melons Eva Michalková

218 Lives for Sale Milo Prunus a Albrecht F

portrait Theatre

124 Agda Bavi Pain memfer 138 Narcis Ján Šimko 218 Malá Smrt Lukáš Trpišovský

music

144 Bridgette Amofah Maverick Tamu Liberty

218 Radio_Heads Awards Ego

Dance Phenomena Comics Sport Travel

Chicklit Essential

Bridgette Amofah /144 The British (a Londoner at heart) singer/songwriter Bridgette Amofah talking a little about her view of life...

150 Vlnka Jano Hromada 160 Coney Island Tony Hill 164 Manga Erika Grendelová 188 Snow Soul Mária Modrovich 196 Púštne veže Andrej Horváth 218 Pura Vida Luboš Fellner 206 Soľ a mlieko Mária Modrovich 208 Bližšie Anna Vlčková 258 Láska z neba nepadne Andrej Kiszling

DreAMANDAwake /150 Because her interest in playing around with different looks for herself, dresses became a natural and favoured object to collect.

No 50

téma vydania soul #01/2009, vydanie No 50 lifestyle / fashion / design / people / culture

cover photo Paco Peregrín www.inspire-magazine.sk 96 Sk/Čk / € 3,20

Spring Couture Bridgette AmofAh dreAmAndAwAke LA petite mort Coney iSLAnd Soľ A mLieko kiA SouL

soul must go oN

Photograpy Paco Peregrín www.pacoperegrin.com, www.fac311.com/peregrin Stylists Kattaca www.kattaca.com Make-Up Lewis (Bigggmonkeyteam) for Max Factor Hair Daniel Martin (Bigggmonkeyteam) with products GHD Make-Up & Hair Assistant Vicent Oviedo Calcerrada Model Kelli Lumi (Group) Thanks to Nicholas @ Factory311

12

Inspire magazine

No Fun. No Fair. /242 Is playtime over in the playground of the world?

-BANCHETTO_FW0607.qxd

8-06-2006

12:29

Pagina 1

WWW.REPLAY.IT

replay store â&#x20AC;&#x201C; aupark bratislava

peoplestyling Our winter expedition to Reykjavik was about to find out how fashion and creativity has been affected by a crumpled economy.

By Tony Hill for Studio Kinglux www.kinglux.co.uk

14

Inspire magazine

Inspire magazine

15

face

16

Inspire magazine

Mária Rakusová

Mária bola objavená skautkou agentúry Exit, keď mala 15. Jej krásna súmerná tvár, plachosť veľkých zelených očí a dokonalá postava presvedčili pomerne rýchlo špičkové svetové agentúry, aby Máriu zastupovali v krajinách, kde módny biznis prináša oveľa väčšie príležitosti ako u nás na Slovensku…

Mária už spolupracovala s mnohými známymi osobnosťami módneho sveta, ktoré uchvátila nielen jej krása, ale aj „easygoing“ povaha, profesionalita a prirodzená inteligencia. Ak nie je pred objektívom, určite ju nájdete s knihou v ruke, najmä z oblasti umenia, dejín a architektúry, ktorú začne na jeseň študovať na VŠVU. Profesionálny prístup, vedomosti a ambície zhmotnené do úspechov naznačujú, že Máriina budúcnosť rozhodne nebude o stavaní vzdušných zámkov…

Meno Mária Rakusová Vek 18 Výška 177 Miery 80 – 60 – 87 Znamenie ryby Poznávacie znamenie kniha v ruke Hometown medzi Bratislavou a Nitrou Residence zatiaľ rodičovská, kým si nenavrhne tú svoju

Titulky nemecký Flair, francúzsky L´Express Kampane Erotokritos, Haibun, Liska, Humanic Prehliadky Moschino, Jil Sander, Heatherete, Gian Franco Ferre, Benjamin Cho, Ruffian, Jeremy Lang, Alexandre Herchcovitch, Strenesse...

Inspire magazine

17

face

Obľúbený spiritus: Spiritus zo zásady neuvádzam.

Moja spriaznená duša: O 3 roky starší bráško.

Keď mám blues, tak: si dám čokoládu.

Body or soul?

Of course soul.

Straty a nálezy: Modeling? Zisk skúsností a bizarných zážitkov vs. strata „bezstarostného“ školského života.

Najmilšie metamorfózy: Nahodíme staré tenisky, šiltovku – ide sa do prírody.

Pripravila Liana Weiss / Foto archív Exit MM www.exitmm.sk

18

Inspire magazine

beauty

TONI&GUY Hair Trends Spring/Summer 09

Svieža rebélia Závan sviežosti prichádza s novými vlasovými trendmi TONI & GUY na jar/leto 09. Ženy si zaľúbia rozkvitnuté farby pastelovej farby a nositeľných snových odtieňov a akoby odrastené strihy dýchajúce životom a pozitívnou rebéliou 50-tych rokov. Muži zas podľahnú neposlušnému chlapčenskému looku v štýle hviezdy filmového plátna Jamesa Deana.

Inspire magazine

19

fashionsoda

Číra módna všehochuť priamo z New Yorku bublajúce trendy aj alternatívy pre vašu inšpiráciu

Stratené a nájdené blazers Tak to tu už dlhšie nebolo. Najmä parížski dizajnéri Dries Van Noten, Limi Feu,

Ann Demeulemeester a Sonia Rykiel si zobrali znova na mušku jarné saká a predviedli ich každodennú podobu.

Limi Feu

Ann Demeulemeester

Dries Van Noten

Zrkadlenie Nápadné geometrické vzory nahradili

drobnú potlač minulej jari. Okrem čierno-

bielej kombinácie dizajnérov Zaca Posena a Moschina sa pohrajte aj s farbami ako značky Marni alebo Marc Jacobs.

Marc Jacobs

Marni

Zac Posen

Lost in a bed Sportmax, Etro, Jill Suart a

Roberto Cavalli ponúkajú niečo pre

milovníkov super ležérneho oblečenia.

Pásikavé hodvábne nohavice a

pohodlné blúzky skombinujte s niečím extravagantným alebo vynikajúco

vypracovaným. Nezabudnite sa predviesť ako hviezda!

Etro

20

Inspire magazine

Jill Stuart

Roberto Cavalli

fashion

Butterfly paradise Romantické motýle ako kontrast k sexy

zipsom boli inšpiráciou pre mnohé jarné kolekcie. Či už ako potlač na látkach

od Koi Suwannagate a Tibi, vyšívka

na večerných šatách Badgley Mischka alebo applique na koktejlkách od Emporia Armaniho.

Badgley Mischka

Emporio Armani

Koi Suwannagate

Metamorfózy Strapce sú zaujímavým a odvážnejším doplnkom. Nerobte zo seba kovboja, ak nie ste v Texase alebo neberiete hodiny

westernového jazdectva. Alberta Ferreti, Jil Sander, Alessandro Dell’Acqua a

Aquilano Rimoldi sú skvelým príkladom, ako elegantne strapce použiť.

Alberta Ferretti

Alessandro Dell'Acqua

Aquilano Rimoldi

Zipsy Štipka sexy nádychu a praktickosť v

jednom. Zipsy ako dominantný detail od

značiek Diesel, Matthew Williamson, Michael Kors a Preen.

pripravila linda drabova foto style.com

Diesel

Matthew Williamson

Michael Kors

Inspire magazine

21

fashion

Sketch into the fashion Spring and summer seasons are back and with a lot of color, white color. White in many styles makes for easy styling. Every item; shorts, evening dress, cocktail dress, shirt, trench coat and pants, has its own distinct character. In a season when spending money is uncertain, you can decide your own way to cope in either clean, poetic or noble. Cotton, silk and satin, georgette are the materials du jour. And accessories are no longer an additional “thing”, at times they can serve as the centerpiece and should therefore not be avoided.

Minimalistic whites were introduced this season by many newer brands such as Akris, and Josh Good in addition to classic simplistic designers like Max Mara, Calvin Klein, Celine and Trovata. Clean cut no frills shirtdresses, classic white T-shirts, white stretch pants and tunic dresses are representative examples.

Romantic whites with a lot of lace, soft embroidery and airy designs were shown by Collette Dinnigan, Ellie Saab, Chanel, Undercover and many others.

These girly and a bit flirty clothes flatter the woman and are very popular.

To celebrate warmer days as a white goddess, one can be inspired by accent ruffles, balloon-sleeved blouses, short-in-front, long-in-back dresses and anything that can be called gracious and voluptuous; like examples from Chloe or Christian Dior. Noble decoration can coexist with today’s need for something plain if you combine it with simple things.

Jewelry, sunglasses, shoes and purses follow minimalistic, romantic and noble trends as well. For example, the minimalism in sunglasses combines the elements of clean and tech influences with a bit of black, gold and silver pizzazz.

Crochet and even lace-like necklaces have been very “in” the past few seasons while simple and elegant leather purses are on the rise. Miniature bows in the front or back offer pumps a feminine touch.

All you fashionalistas, keep it simple this season regardless of style. Overloading is definitely not in fashion!

Text Linda Drabova / Sketches Soyoon Elly Park / Images: Courtesy www.style.com

22

Inspire magazine

2

2

2

3

3

1

2

1

3

3

1 noble / 2 poetic / 3 minimal

2

1

Inspire magazine

23

NiKEiD iDentify yourself!

“In my troupe design I tried to combine nature with glamour. Nature is represented by “zebra stripes”, because zebra is fast and agile animal like me when I dance :-) Glam’ is represented by golden pattern, because I like gold (like every women :-) and I used yellow laces to make shoe “fresher”…” Melanie Nechaj sa inšpirovať a nadizajnuj si svoje Nike tiež. Je to jednoduché: choď na www.nikeid.com a preklikaj sa k vlastnému jedinečnému dizajnu svojich tanečných tenisiek!

24

Inspire magazine

fashion

á r s d

ušou

Carlos

Návrh

Miele a

spevák

Seu Jo

rge

Carlos

Miele

Keď sa povie Brazília, mnohým z nás sa v mysli ihneď vynorí slávny karneval, množsvo farieb a masiek, rozhorúčených tiel vlniacich sa do rytmu samby. Iným zase drsná amazonská džungľa či nádherné brazílske pobrežia. A pre niekoho je Brazília domovom. V rodnom liste ju má zapísanú aj nadaný a horkokrvný módny návrhár s hlavou plnou nevšedných nápadov – Carlos Miele.

Inspire magazine

25

s Mie le, jar /leto 200

Carlo 9

fashion

26

Inspire magazine

Renesančný tvrdohlavec

Tento 37-ročný nespútaný divoch s tváričkou neviniatka má v Brazílii svoju vlastnú kolekciu od roku 1996. Je preslávený svojimi pestrofarebnými modelmi, ktoré v sebe miešajú dva svety – svet tradícií a svet moderného luxusu. Narodil sa v Sao Paulo ako vnuk Talianov, ktorí tam emigrovali. Ako 17-ročný študent strávil rok na výmennom pobyte v lyžiarskom stredisku Sun Valley v Spojených štátoch. Napriek tomu, že sa zaujímal hlavne o umenie, architektúru a kinematografiu, vyštudoval jednu z najprestížnejších škôl v Latinskej Amerike so zameraním na finančníctvo a obchod. Ešte predtým ho však stihli vyhodiť z 9 rôznych škôl a skôr, ako sa stal módnym návrhárom, vystriedal 3 rozličné zamestnania. Sám o sebe tvrdí, že mnohokrát reaguje na veci okolo seba ako spurný a tvrdohlavý chlap: „Vždy som bol proti akýmkoľvek systémom,“ hovorí tento silný muž rozprávajúci viac o politike a zásadách ako o móde. „Často som sa dohadoval s učiteľmi. Ak som s niečím nesúhlasil, musel som si to s nimi hneď vydiskutovať.“ Vo svojej prvej práci bankára a finančného poradcu vydržal len tri mesiace, bol nešťastný z riadenia reštaurácie, čo bolo jeho druhou prácou, no a napokon sa cítil nenaplnený ako art direktor v reklamnej agentúre v Sao Paule. Radosť zo života sa mu navrátila až v deň, keď okúsil svet módy a založil si so svojimi dvoma bratmi spoločnú firmu.

Bolo to pred 15 rokmi: „Uznávam spôsob života ľudí v období renesancie. Tí si dokázali osvojiť množstvo odlišných vecí a nikdy sa ničím neobmedzovali.”

Kozmopolitné múzy

Jedným zo základných charakteristík jeho umeleckej práce je kreatívne kombinovanie strihu a dizajnu. Čerpá pritom z brazílskej kultúry, umenia a tradícií. Jeho šaty sú výnimočné, svieže, unikátne a odlišné. Padnú na ženské telo, akoby boli odjakživa jeho súčasťou. Múzami sú pre Mieleho ženy kozmopolitné, sofistikované a nezávislé. Vysoko štruktúrované a živé, vzrušujúce kúsky, odvážne farebné kombinácie, patchwork, nezvyčajné strihy, presvitné šaty, priliehavé línie, padavé výstrihy, znížený chrbát, to všetko sú znaky charakteristické pre značku Carlos Miele. A hoci je vo svojej krajine považovaný za seriózneho dizajnéra, novinári ho spočiatku neakceptovali. Ba priam neznášali jeho tvorbu. Bolo to pre nich až príliš brazílske. Miele smutne priznáva: „Tam nemôžete urobiť nič, ak to nie je kópia niečoho už vytvoreného v Európe alebo Amerike. Ženy v Brazílii sú dodnes obeťami módnych trendov.” Vyššia vrstva podľa neho popiera ich africké kultúrne dedičstvo: „Chudobní majú veľmi bohatú a obľúbenú kultúru, ktorá patrí medzi najkreatívnejšie na celom svete. Problémom je však elita a ich spupnosť, problém s egom.” Zdá sa však, že v New Yorku, kde sa len prednedávnom usadil, sa s takýmito protikladmi nestretol. Práve naopak, je nadšený, akým spôsobom sa tu ženy prezentujú, ich gurážou obliekať sa naozaj žensky.

Kolotoč umeleckých experimentov

Miele sa okrem navrhovania modelov venuje aj maľbe i tvorbe elektronických displejov a jeho diela si môžete pozrieť medzi inými aj v Múzeu of Contemporary Arts v Brazílii alebo v John Kennedy Center for the Performing Arts v USA. Vďaka svojej práci je v neustálom kolotoči experimentov, prekračuje pomyselné hranice a snaží sa prepojiť módu s architektúrou, s umeleckými predstaveniami, videom, hudbou. Kolekciu na jar a leto 2009 uviedol napríklad čiernobielymi šatami, ktoré pripomínali útržky hudby obaľujúce modelkino telo ako kusy látky. Zmyselné, no nie vulgárne. Jeho návrhy sú často doplnené skvostnými náhrdelníkmi a šperkami, ktoré sú len drobným príkladom jeho majstrovstva a zručnosti. Modely pochádzajúce z jeho dielne dýchajú sexepílom, vzrušením, niektoré priam zvieracou príťažlivosťou, a preto nie sú určené pre ženy so slabším srdcom. Dnes už však s určitosťou môžeme povedať, že Miele patrí medzi brazílskych top dizajnérov. Okrem butiku v New Yorku sa jeho značka rozmáha už aj celosvetovo a jeho modely dostať v 24 krajinách sveta. A ako sa mu podarilo dostať sa tak ďaleko?

Cieľavedomosťou, zapálením pre to, čo miluje, no i neustálym porušovaním pravidiel.

vané i favely, vznikli zhruba pred sto rokmi, keď sem ľudia z chudobných častí Brazílie prišli hľadať prácu a lepší život. Svoje ilegálne chatrče si začali stavať na kopcoch v okolí veľkých miest. Väčšina z týchto príbytkov dodnes nemá elektrinu ani vodovod a bežným úkazom každodennej reality sú tu obchodníci s drogami, vojny gangov či policajná brutalita. Ženy sú nútené zarábať si, ako sa len dá, a to najčastejšie znamená predajom alkoholu, pouličným predajom, čistením ulíc a okien, praním, upratovaním, zbieraním odpadu, staraním sa o deti a prostitúciou. Veru, toto neznie ako miesto, kde vzniká väčšina tých nádherných šiat, ktoré neskôr dostať v luxusných obchodoch ako Barneys New York alebo londýnsky Harveys Nichols. Pýtate sa, za akú cenu? Možno vás sklamem, no realitou je, že tu ženy nestrácajú zrak šitím lacného športového oblečenia v zle osvetlených pivniciach za mizernú penny denne. Sú súčasťou spoločnosti Coopa Roca, ktorá spolupracuje s Mielem, zamestnáva, zaúča a školí ženy, a to napríklad aj vo veciach bezpečného sexu a tehotenstva v mladom veku. Pracovný proces je nasledovný: každú sezónu Miele pošle niekoľko návrhov, ktoré si vyžadujú ručnú prácu, ako je vyšívanie, lemovanie, háčkovanie... a v tej sú brazílske ženy nesmierne zručné, ovládajú dokonalé techniky, ktoré inak využívali len na výrobu kobercov alebo prikrývok na postele a kreslá. Pracuje sa doma, čo im umožňuje postarať sa aj o svoje deti. Platené sú od množstva, ktoré dokážu vyprodukovať, a na polovičný úväzok to činí 200 dolárov mesačne, čo je trojnásobok minimálnej mzdy v Brazílii.

Miele nielenže dal tamojším ženám prácu a prispel k zvýšeniu ich sebavedomia, no zároveň im pomáha pri zakladaní si vlastných spoločností, firmičiek. Tie tam dnes už vlastní 90 žien a Miele je presvedčený, že toto číslo bude narastať. „Pre mňa je najdôležitejšie, aby som im pomohol znovu objaviť samy seba a zamilovať si krajinu, v ktorej žijú. A hoci na začiatku bolo ťažké celé to riadiť a spravovať, výsledok stojí za to,” ukazuje smerom na tradičný háčkovaný vzor pripomínajúci pavučinu a maličké skrútené rozety na jednom modeli dámskych šiat. „Je úžasné dokázať udržať starodávne techniky nažive a ja som presvedčený, že ak dáte ľuďom možnosť a šancu a ste pritom náročný, čo sa týka kvality, potom sa tešia aj oni, lebo vedia, že to s nimi myslíte naozaj vážne.”

Humanista, ktorého ženy nosia

Ženy ho zbožňujú, obdivujú a kupujú si jeho šaty, pretože vedia, že jeho modely nie sú len o bezduchom krajčírstve. Vedia, že pracuje s diskriminovanými ženami a pomáha im otvoriť si vlastné obchody s oblečením či krajčírstvami. Že ich podporuje finančne, aby si mohli kúpiť nehnuteľnosť a osamostatniť sa. Keď módny návrhár využije svoj talent a konexie na to, aby urobil svet lepším, je to zriedkavý čin, ale o to viac hodný ocenenia. Čo sa týka samotných modelov, v jeho kolekciách sa snúbi odlišnosť, ojedinelosť a exotika v kombinácii s krajčírskym umením a kvalitou. Brazílska supermodelka Caroline Ribeiro sa vyznáva: „Jeho šaty a oblečenie sú jedinečné a sexi, plné života, vidím v nich mix dizajnéra a umelca, ktorý prináša na móla kus kultúrneho dedičstva Brazílie.” A to je presne to, po čom ženy, unavené mestskou uniformitou obliekania, túžia. Luxus nie je len o známej značke. Duša je to, čo pridáva veciam na hodnote, a to, čo dokáže prebudiť život v akomkoľvek kúsku oblečenia.

Text Barbora Dudinská www.barboradudinska.blogspot.com

Foto www.nypost.com, www.dailylife.com, www.newsday.com, focuslighting.com

Couture a favely

Vráťme sa však späť na začiatok. Je tam totiž niečo, čo jeho prácu odlišuje od ostatných módnych návrhárov. Hovorím o duši, ktorú majú jeho modely. Vo veľmi netypicky usporiadanom módnom dome Miele zamestnáva viac ako 400 krajčírok žijúcich v tých najchudobnejších štvrtiach Rio de Janeira. Tieto štvrte, nazý-

YC re, N

p sto

i agsh iele fl

os M

Carl

Inspire magazine

27

fashion

Fitnes&Fashion is my soul’s passion! adidas by Stella McCartney Spring/Summer09 “Its always important to remember you are alive!

This collection is acelebration of fitness and fashion.

Health is wealth!” Stella Mccartney

28

Inspire magazine

Inspire magazine

29

fashion

30

Inspire magazine

Inspire magazine

31

womenwear

Christopher Kane Táto v poradí posledná hviezda z londýnskej školy Central St. Martins je v súčasnosti zároveň najväčšou nádejou v čoraz nudnejšom módnom svete.

A to, že je skutočne dostatočne sofistikovaný, dokazuje aj svojou kolekciou na jar/leto 2009. Prvotnou inšpiráciou bol, a teraz pozor, film Planéta opíc. Áno, Planéta opíc. Zaujali ho kožené tuniky opičích hrdinov, následne The Flinstones, no a tak trochu návrat do Kane-ovho detstva. Pretransformoval svoje spomienky na detské hry chlapcov s figúrkami dinosaurov a dni strávené nad knihami o prehistórii zeme. Priznávam, že sa mi taktiež vynárajú spomienky. Takmer na každom modeli sa objavil „stegosaurí efekt“. Polkruhmi vyzdobené saká, nohavice, šaty, takmer všetko. Zároveň šlo o plynulý vývin z minulosezónnych gigantických flitrov. Vráťme sa však k spomínaným stegosaurom. To boli také tie bylinožravé dinosaury, ehm, podlhovastého tvaru, s takými kosoštvorcovými vecami po celej dĺžke chrbta. Týmto pozdravujem paleontológov a ospravedlňujem sa za moje „odborné“ výrazy a pomerne presné vysvetlenie. Tým, čo pochopili, gratulujem, a pre neznalých odporúčam vygooglovať. Stegosaurie lodičky sú už teraz očakávaným must-have a určite sa zablysknú v každom módnom plátku! Zaujímavými prvkami sú geometricky strihnutá organza, koža a rôzne pánske látky. Kašmírové svetre s leopardím (teda pardon, pravekým animálnym) vzorom, na niekoľkých

32

Inspire magazine

modeloch sa objavila tlač vrieskajúcej opičej tlamy (dosť efektné) a nakoniec perie marabu na šifónových dievčenských šatočkách.

Svojím veľmi moderným prístupom k odevu sa Christopher Kane v tejto kolekcii priblížil k futuristickým víziám Cardina a Courregesa, ktorí kraľovali 60. rokom, a takmer by sme ho mohli nazvať vizionárom (ak v súčasnosti toto povolanie ešte existuje). No prenesené do odevu novátorským štýlom, sviežo a po novom. V každom prípade sa mu za tých niekoľko sezón, čo existuje (prvá prehliadka, ktorá bola zároveň aj absolventskou, sa konala vo februári 2006), podarilo vytvoriť dostatočne silnú identitu. Naviac, prichádza s novou a zakaždým presvedčivou myšlienkou každých 6 mesiacov.

The best of Spring Summer 2009

Maison Martin Margiela Tento parížsky módny „maison“ prehliadkou na jar/leto 2009 oslávil zároveň 20. výročie vzniku značky. Návrhár, o ktorom nikto nevie, ako vyzerá, o jeho súkromnom živote sa vie ešte menej. Jednoducho, na rozdiel od iných, ktorí sú verejnou celebritou, v tomto prípade skutočne nejde o šarm návrhára, ktorý priťahuje médiá a zákazníkov. Bývalý študent Kráľovskej akadémie výtvarných umení v Antverpách pracoval u Jeana Paula Gaultiera, až kým si nezaložil vlastnú značku. Obdobie od roku 1997, keď bol kreatívnym riaditeľom dámskej línie u Hermes, znamenalo 6 rokov minimalizmu v luxusnom prêt-a-porter. Od roku 2002 s novým kapitálom od finančnej skupiny okolo Diesel-u táto značka s veľmi originálnym štýlom pokračuje vo vývine. A pri nohách jej leží celý Paríž. Myšlienkovo sa vždy pohyboval okolo deštrukcie odevu, recyklácie, a čo bolo vždy na prvom mieste, bol koncept. Ikonickou sa stala biela farba,napríklad v butikoch pôsobiacich dojmom skladiska je celý inventár butiku natretý bielou. Dokonca i predavači majú na sebe biele plášte a celé to pôsobí trochu doktorsky čistým prostredím.

Od roku 1997 existuje línia Artisanal, niečo ako alternatívne Haute couture, pre zákazníčky, ktoré odmietajú klasické večerné princeznovské šatočky vyšívané korálkami a flitrami. Chcete šaty z diskogule, z pánskych motýlikov alebo kravát, z rukavíc alebo aj opaskov, bundy z vianočných ozdôb alebo aj

šaty z vinylov a plastových tašiek, to všetko sa dá nájsť v tejto línii, no poňaté s citom estéta. Ak očakávate prvé študentské módne pokusy, tak na to rovno zabudnite. Margiela má pôsobiť zničene, nedokončene, zle ušité, roztrhane, akokoľvek provokačne, ale vždy perfektne dotiahnuto do konca. Medzi jeho najznámejšie odevy patrí sako Stockman. Inšpiráciou bola, samozrejme, krajčírska figurína značky Stockman, ktorú používajú prakticky všetky módne domy. Materiál, strih, tvar aj potlač saka bola identická s figurínou.

Prehliadka bola retrospektívou od roku 1988, no v novej forme. Ikonické odevy domu boli prepracované a pripravené na rok 2009. Všetky modelky mali prekryté tváre či už kusom látky v telovej farbe, alebo parochňou.

Margiela predáva koncept a myšlienku, nie modelky. Zároveň pri príležitosti osláv sa médiami prehnala správa o Margielovom odchode. Dokonca aj z ateliéru už prichádzajú správy, že sa čoraz menej zúčastňuje konzultácií a že je už „unavený“. Tak či onak, práve bola spustená línia šperkov, zostáva len otázkou času, kedy príde parfum. A Martin Margiela sa už dnes považuje za významnú osobu módnych dejín s jedným z najoriginálnejších štýlov, čo sa odevu ako identity osobnosti týka. text a ilustrácie miroslavusus www.maisonmartinmargiela.com

Inspire magazine

33

fashion

34

Inspire magazine

Duša v handrách Bohu dušu a mne šaty

Poznáte to. Často to počujete okolo seba a možno to hovoríte aj sami.

Dnes som sa nahodila moc šik, nemám práve najlepšiu náladu. Dnes mi je super, ešte aj tie šaty mi idú. Alebo stačí spomenúť výroky módnych návrhárov, napr.: Dušou mojej kolekcie je gejša. Moje šaty vyjadrujú chladnú emancipovanú ženu. Hrám sa s fantáziou indickej princeznej...

Týmto by radi naznačili, že v šatách sa prejavuje duša. Alebo dokonca sídli v tých postrihaných a pozošívaných kúskoch textilných materiálov?

Dnes, keď sú šaty vysoko spotrebný materiál, sa tomu dá ťažko veriť. No napriek tomu množstvo exkluzívnych značiek a mien v módnom biznise ponúka odev ako vzácny dar. Predaj týchto artefaktov podporujú mohutnými kampaňami vnucujúcimi predstavu stať sa súčasťou exkluzívneho sveta silných, éterických, bohatých, krásnych, nekonvenčných, tajomných, provokujúcich, večne mladých a ešte neviem akých. Alebo ponúknu rovno celý životný príbeh a štýl.

Stačí „naškrabať“ pár stotisíc až milión a stať sa ich majiteľom. Možno to zafunguje alebo aj nie. Riziko sklamania je na vlastné triko.

Takéto problémy so šatami sa začali niekedy v 15. storočí, keď sa prišlo na to, že každý môže byť individualitou. Odvtedy každý, kto aspoň trochu na to má, svoju individualitu prezentuje aj šatami.

Predtým to mali s oblečením ľudia celkom jednoduché. Podľa toho, kam kto patril, sa aj obliekal, a tak nikto nevytŕčal zo svojho radu. Žiadne ranné dilemy pred šatníkom. Žiadny výber medzi dvoma či viacerými. Často boli len jedny, preto nebolo čo riešiť. Malo to aj ďalšiu výhodu, podľa šiat hneď každý vedel, na čom je, čím sa dotyčný živí, kam patrí a ako sa k nemu treba správať.

No uznajte, že to mali do toho 15. storočia pri stretávaní sa o niečo ľahšie ako dnes. Šaty jednoducho predpísali vzorec komunikácie a podľa neho sa išlo.

Biskup bol oblečený ako ostatní biskupi a roľník ako roľníci. O to viac mali špeciálne odevy svoju silu a čaro. Obliekanie dávalo niektorým ľuďom mimoriadnu príťažlivosť, magickú auru a moc. Vždy to boli špeciálne kasty vládcov, duchovných, náčelníkov, vojakov, katov, mníšok, prostitútok. Takto privilegované vrstvy si neobliekali praktický, ale „rituálny“ odev, pretože v spoločnosti vykonávali špeciálne funkcie, ktorých zhmotnením boli práve šaty. Tieto prenášali obyčajné ľudské telo za hranice všednosti. Šaman sa pri svojom obrade pomaľoval a ozdobil, kňaz si pri pracovno –nebeských povinnostiach navliekol bohato zdobený, málo praktický ornát, vojakom dala rovnošata moc a prevahu nad civilmi... Na druhej strane až do 19. storočia boli niektorí vďaka farebným uniformám, chocholom, pierkam, prackám a šnúram ľahkým terčom nepriateľskej paľby.

Pri rituálnych aktivitách praktická stránka nehrá žiadnu úlohu. V starovekom Ríme mal slobodný Riman zabezpečenú úctu a vážnosť tógou. Alebo skôr spôsobom, ako ju nosil. Bol to veľký kus látky, naskladaný do presných záhybov, ktorý bolo treba pridŕžať, čím zamestnal jednu ruku „na plný úväzok“...

Alebo, čo bolo pohodlné a účelné na známej španielskej renesančnej móde geometrických odevov? Neprakticky veľké goliere, vystužené kabáty a široké obruče v sukniach. Nadrozmerný golier neumožňoval používanie príboru pri jedení, pretože ste si jednoducho nedočiahli do úst, kvôli obručiam na sukniach sa zase nedalo prejsť cez dvere. Ale keďže ste boli vznešení a bohatí, bolo

to úplne fuk. Dôležité boli naškrobené šaty, zosobňujúce absolutistický, konzervatívny a striktne náboženský režim veľkého Španielska a jeho obyvateľov.

Dnes sa na rôznych „historických úchylkách“ bavíme. Synonymom dneška je byť praktický a to sa týka aj odevu. Keď si pozrieme šaty a kostýmy minulosti, zdajú sa nám z hľadiska našich kritérií absurdné. Ľudia, ktorí pracovali, boli, samozrejme, oblečení tak, aby sa mohli hýbať a nič im nebránilo v plnom výkone. Ale v reprezentačnom odeve ľudí, ktorí sa „flákali“, by sme našli všetko možné, len nie „nositeľnosť“. Šaty vyjadrovali estetiku doby (od spomínaného 15. storočia aj individuálnu estetiku), boli symbolom a zhmotňovali – vizualizovali skryté, neviditeľné časti človeka.

A sme pri duši. Jednoducho preto, že logika nepustí. Čo vidíme, je telo, to, čo je skryté, je duša. Tá sa vraj snaží dostať na povrch, a tak ju zhmotňujeme aj v šatách. V živote sa môžeme venovať maľbe, hrať na husliach, tancovať. No pri tejto činnosti nás nemusia vidieť a zažiť všetci, s ktorými sa stretávame. Naše šaty však uvidia, lebo nimi zakrývame telo a odkrývame dušu.

A aby to nebolo až také jednoznačné, šatami môžeme svoju dušu prezentovať alebo kamuflovať inú, „nevlastnú“. Kedysi smeli nosiť výnimočný šat hrdinu Herakles, Jana z Arcu, Hannibal, sv. Juraj, Ľudovít XIV., Venuša v kožuchu. Dnes si môže obliecť kostým Supermana kdekto, čím sa „duševná hodnota“ odevu devalvuje. Symbolická funkcia ostáva, ale sila vyžarovania je stratená, ak „správny“ kostým nosí „nesprávny“ človek. Tak sa ľahko stane, že podľahneme reklame a kúpime si hriešne drahé šaty, ktoré nevyjadrujú našu dušu. A to v dobe nekonečných možností, keď nikto nezakazuje, čo a ako nosiť – minimálne v našom súkromnom živote. Iné to môže byť napríklad v práci, kde platia zákony etikety.

Ale keď ste si vybrali prácu podľa svojho gusta, uniformou reprezentujete časť svojej pracovnej duše a nepopierate tým samých seba.

Existuje niečo ako duch doby. Ducha našej doby by sme mali „dôverne“ poznať. Žeby to bol duch Individuality? Ten dáva základné rysy oblečeniu, ktoré „sa nosí“. Nikto nepochybuje, že existuje aj duša osobná (individuálna – minimálne od 15. storočia :-) A tú svoju často nepoznáme. Ak by každý poznal tú svoju a nechal jej voľné pole pôsobnosti, nechodilo by predsa 80% teenagerov oblečených podľa vzoru figurín z výkladov supermarketu alebo 80% „dospelých“ žien aj mužov oblečených podľa nejasne neutrálnych, ale vždy podozrivo rovnakých noriem a pravidiel. Nechýbala by fantázia, odvaha ani vkus. Darilo by sa individualite. Tej autentickej, samozrejme.

Alebo je v skutočnosti tak málo duševne slobodných ľudí? Prípadne, chce taká veľká skupina ľudí kamuflovať svoju skutočnú dušu?

Dokonca sa tá „veľká skupina“ zvykne pohoršovať nad pár vyvrheľmi, hlavne mužmi, ktorí sa neboja ukázať svoju dušu farebným či dokonca vzorovaným odevom?

Zaujímavé je, že v akomsi všeobecnom ponímaní individuality je táto do určitej miery tolerovaná u umelcov. Títo majú od spoločnosti „povolenie“ vyjadrovať svoju dušu a túto výsadu spravidla využívajú. Ale aj oni môžu ľahko skončiť v duševnom klišé...

A my ostatní poďme radšej meditovať, nech sa skoncentruje náš vnútorný potenciál. Možno potom vytryskne v podobe šatových kreácií a stylingov jedna radosť. Tak, a meditovať ma volá aj môj priateľ. Takže asi to idem skúsiť. Howgh. text a ilustrácia Jana Milatová

Inspire magazine

35

fashion

VIENNAS CALLING PURE GLORY Wow!! What’s just happened? A somewhat fashionable eruption of modernity has hit Austria’s primary city- Vienna. We are in a world confronted with a social chaos. There is no ‘real’ future. It merges the spirit of the past and the essence of today.

Fashion will always determine the ‘new’-likewise modernity; except it will be surpassed with something ‘newer’. It’s irrational and such definitions will remain a contradiction. This is back to the future; a distinction between the past and present of Vienna’s glory, at the edge.

Hotel Imperial was where the shoot took place; it dates back to 1863. Drawing attention to elegance, elaborate ornamentation and sumptuous surroundingsits suite became the perfect location for the backdrop. And such an Inspiration was found deep inside the minds of NINETEEN74; a project consisting of thirty, or more people from designers, models and stylists alike. The photographer Jürgen Knoth, flirted with the idea that Vienna as a city has finally been recognised for its fashion but rather its history. Consider this masterpiece, a vibe synonymous to the Baroque period.

They’ve done it again and following the success and the initial concept of London’s Calling, Raoul Keil and Nicholas Hardy were itching to push things forward; only this time, it was Vienna’s turn to break the mould.

For now, Vienna’s desire to change and to revolutionize a new generation is disrupted by ‘haunted’ past- what was once a promise is now a threat to their future. Text Fiona Burke A big thank you to everyone who was involved: all of the models, stylists, designers, hair and makeup & video production.

Concept & Inspiration Raoul Keil / NINETEEN74.com, Nicholas Hardy / FACTORY311.com Photographer & Production Jürgen Knoth Digital Art work by Factory311, Delacour Benjamin Photographers Assistant Marc-Antonio Styling & Hair & MakeUp perfectprops.at & headquarters.at Video Production by Illuminati Film WWW.FACTORY311.COM WWW.NINETEEN74.COM Full credit s and backstage video go to www.nineteen74.com/newsletter/18

olas

Nich

36

Inspire magazine

Raou

l

Jurgen

-Antonio

& Marc

Inspire magazine

37

fashion

38

Inspire magazine

Inspire magazine

39

fashion

Známa módna značka Marks & Spencer ponúka nielen výnimočne štýlové a kvalitné oblečenie, ale aj výnimočné ceny a prístup k zákazníkovi.

Marks & Spencer nielen sleduje a vytvára módne trendy, ale v porovnaní s konkurenciou prináša s každou kolekciou aj pridanú hodnotu: inovácie súvisiace s ľahkou starostlivosťou o oblečenie, nové strihy či farebnosť a zvýšenú životnosť módnych kúskov. Tá súvisí s výberom kvalitných a praktických materiálov, ktoré nielen skrášľujú, ale aj spríjemňujú život svojim majiteľom. Pretože vývoj nadčasových materiálov je jednou z kľúčových hodnôt Marks & Spencer. Rovnako ako maximálna spokojnosť zákazníkov, ktorú dokonale reprezentuje možnosť vrátenia tovaru do 90 dní odo dňa zakúpenia. Podmienkou je len nepoškodený a nenosený tovar s pôvodnými obalmi a visačkami. Marks & Spencer je jednoducho značka, ktorá má nielen štýl, ale stará sa aj o zákazníkov.

40

Inspire magazine

MARKS & SPENCER

OC Optima, Košice OC Európa, Banská Bystrica Shopping Park Avion, Bratislava Corso at DoubleTree by Hilton (bývalý Slovan), Hlavná 1, Košice (od 15. 3. 2009) WWW.MARKS-AND-SPENCER.SK

Inspire magazine

41

coquetry

Gejša Jej spoločnosť si užívali mnohí muži. Jej dušu a telo nesmel vlastniť nik.

era ijiMe ha

is Ge

Z Popolušky princezná Roky 1600 – 1868 boli obdobím, keď bolo Japonsko uzavreté vonkajšiemu svetu a zároveň obdobím jeho obrovského kultúrneho rozmachu, ktorého súčasťou boli aj herci, sumo zápasníci a gejše. Tréning gejší začínal už v útlom veku. Hoci mnohé Gejše mohli aj vkusne a šarmantne flirtodievčatká boli svojimi chudobnými rodinami predané do domovov gejší (tzv. vať. Klienti vedeli, že tam to aj končí a viac okiya), aby mali lepší život a rodina súčasne mohla splatiť dlhy, nebol to zaužívaný očakávať nemohli. V japonskej kultúre sa muži postup. Aj mnohé dospelé gejše vychovávali svoje dcéry na svoj obraz. Dievčatkám sa bavia aj ilúziou toho, čo neexistuje. V roku 1920 dávali robiť ťažké manuálne práce, museli plniť úlohu slúžky a často museli čakať na návrat bolo v Japonsku viac ako 80 000 gejší. V súčasnossenior gejše domov do 2. – 3. hodiny rannej. Cieľom toho všetkého bolo „zlomiť ich“ a pripraviť ti sa ich počet odhaduje maximálne na 2000. Najtak na dlhú cestu, ktorá k postu gejše viedla. Taktiež museli chodiť do školy. Až keď prešli náročnou viac však vidieť turistky, ktoré za poplatok záverečnou skúškou tanca, boli oslobodené od starania sa o domácnosť a postúpili do vyššej fázy tréningu: behajú oblečené v kostýme gejší po praxe. V tzv. „tea-houses“ sa od majiteliek učili na vysokej úrovni konverzovať a hrať rôzne spoločenské hry.. japonských uliciach.

42

Inspire magazine

V západnej kultúre si mnohí myslia, že gejša je druh drahej prostitútky v tradičnom japonskom kostýme. To je však omyl. Už len významy častí slova gejša sú: „gei“ – umenie a „sha“ – performer. Jej úlohou bolo zabávať zákazníkov recitovaním veršov, hrou na hudobnom nástroji alebo zaujímavou konverzáciou.

m

ľno

va

ba

zá

o ov

se

ča

v

Z tohto štádia tréningu sa prechádzalo do posledného levelu, tzv. maiko.

Senior gejša zaúčala svoju učnicu (maiko) do tajov správneho servírovania čaju, hry na shamisen, tancovaniu a zdokonaľovaniu konverzácie. Takisto pre ňu vybrala nové poetické profesijné meno, ktoré potom používala ako gejša a bolo odvodené z jej pôvodného mena. Obdobie maiko trvalo niekedy aj 5 rokov. Až potom sa z nej stala právoplatná gejša.

Biela, čierna, červená Vzhľad gejše sa mení počas jednotlivých štádií jej kariéry. Make-up maiko tvorí hrubá vrstva bielej farby na tvári a krku. Vzadu na šiji sa nechávajú nezabielené miesta v tvare písmena V alebo W, ktoré majú zdôrazniť túto erotickú oblasť. K tomu, samozrejme, patria červené pery a čierne farby okolo očí a na obočí. Po troch rokoch sa môže maiko začať líčiť jemnejšie. Keďže dospeje, jemnejší štýl líčenia môže odhaliť jej prirodzenú krásu. Gejše boli trénované spávať s hlavou vyvýšenou na drevenom podstavci namiesto vankúšov, aby si tak udržali dokonalý účes. Pre upevnenie tohto zvyku mentorky často rozsýpali zrnká

Inspire magazine

43

coquetry

ryže naokolo, čiže keď počas spánku hlava gejše skĺzla z podstavca, do jej čiernych vlasov sa dostala ryža a musela absolvovať niekoľkohodinový (a často bolestivý) proces úpravy vlasov ešte raz. Za normálnych okolností sa vlasy upravujú raz, dvakrát týždenne. Moderné gejše používajú skôr parochne, maiko vlastné vlasy, ktoré však musia upraviť skutoční odborníci na tradičné japonské účesy.

Verzus prostitútka Počas okupácie Japonska sa mnohé japonské prostitútky vydávali pred americkými vojakmi za gejše. A presne tento obraz priniesli do USA. V 17. storočí bola prostitúcia v Japonsku legálna a vláda na ňu udeľovala licenciu. No gejše mali prísny zákaz na tento typ licencie a takisto oficiálne zakázaný sex so zákazníkmi. Ich srdce mohlo pišťať

Geisha, Gion district, Kyoto by Chris Pearson

Ro

za atraktívnym mužom, ich česť, a tým aj reputácia celej okiye, im v tom však bránila. Ďalší rozdiel medzi gejšou a prostitútkou je aj v obliekaní. Gejša nosí obi (široký a dlhý kus látky omotaný okolo pása) uviazaný vzadu. Väčšinou jej s obliekaním pomáha na to vyškolený profesionál, keďže oblečenie pozostáva z viacerých dielov spodnej bielizne a niekoľkých vrstiev kimona. Proces obliekania trvá aj s pomocníkom minimálne hodinu.

Prostitútky, ktoré sa vyzliekajú niekoľkokrát denne, majú obi zaviazané vpredu, aby si ho mohli samy kedykoľvek zaviazať.

Sex nie je odmenou Gejše musia byť „singles“. Tie, ktoré sa vydajú, musia túto profesiu opustiť.

V minulosti bolo zaužívané, že úspešné gejše mali svojho patróna, tzv. danna. Bol to majetný muž, často ženatý, ktorý mal prostriedky na podporu ich finančne náročného života. Gejša a danna nemuseli byť do seba zaľúbení. Tradičné zvyky a hodnoty ich vzťahu boli komplikované a zložité na pochopenie aj samotným Japoncom. Sex s gejšou však nikdy nebol odmenou pre danna za jeho finančnú podporu. V súčasnosti sa takéto vzťahy vyskytujú len zriedkavo.

Gejša je často považovaná za symbol ženskosti aj v súčasnosti.

Svedčí o tom napr. aj holandská značka Geisha Gejša 21. storočia Moderné gejše bývajú stále v tradičných domovoch Jeans, ktorá prináša gejše. Mladé ženy, ktoré sa chcú venovať tomuto povona trh najmä rifle laniu,pre si väčšinou dokončia strednú školu a často začínajú s tréženských ningom až v dospelom veku. Študujú hru na hudobných nástrojoch, tradičné japonské piesne, tance, čajovú ceremóniu, literatúru a poéziu. tvarov.

Kyoto v Tokiu je miestom, kde majú tieto tradície silné zastúpenie aj v dnešnej dobre. Gejša je často považovaná za symbol ženskosti aj v súčasnosti. Svedčí o tom napr. aj holandská značka Geisha Jeans, ktorá prináša na trh najmä rifle ženských tvarov.

Text Petra Dudáková foto ROB OECHSLE COLLECTION, sixmonths2008.wordpress.com, www.rodentrebels.com

44

Inspire magazine

d

t en

rt

lA

be

Re

záber z filmu Kytice

poetry

Dark poetry

Poetický horor… aj tak sa zvyknú často vyjadrovať o Kyticiach.

Tých, ktoré v roku 1853 vydáva ako svoje jediné dielo Karel Jaromír Erben, to dielo, na ktorom pracoval bezmála 20 rokov.

Kytice… Kytice, Poklad, Svatební košile, Polednice, Zlatý kolovrat, Štědrý den, Holoubek, Záhořovo lože, Vodník, Vrba, Lilie, Dceřina kletba, Věštkyně. Je ich 13, náhoda alebo úmysel?

Kytice… zbierka balád, teda lyricko-epických skladieb s pochmúrnym dejom a s tragickým koncom. Erben sa tohoto žánru zhostil bravúrne.

Kytice… temné príbehy vo veršoch, havrany, vodníci, mágia, hmla, tmavé lesy. Príroda ako hlavná kulisa… horor sa môže začať.

Kytice… Na topole nad jezerem / seděl Vodník podvečerem: / „Sviť, měsíčku, sviť, / ať mi šije niť…

Něco padlo. – Pode dveřmi / mok se jeví – krvavý; / a když stará otevřela, / kdo leknutí vypraví! / Dvě věci tu v krvi leží – / mráz po těle hrůzou běží: / dětská hlava bez tělíčka / a tělíčko bez hlavy.

Zemřela matka a do hrobu dána / siroty po ní zůstaly; / i přicházely každičkého rána / a matičku svou hledaly.

I zželelo se matce milých dítek; / Duše její se vrátila / a vtělila se v drobnolistý kvítek, / jímž mohylu svou pokryla. „Již jedenácta odbila / a lampa ještě svítila / a lampa ještě hořela, / co nad klekadlem visela.

Pěkná noc, jasná – v tu dobu / spěchají živí ke hrobu; / a nežli zvíš, si hrobu blíž – /má milá, nic se nebojíš?“

Kytice… zrkadlo duše, obraz ľudských osudov. Láska, nenávisť, závisť, ale aj dobro nekonečne víťaziace nad zlom.

Kytice… život vo veršoch, verše v živote.

Kytice… ponuré, ale krásne. Otvorte a čítajte.

Kytice… ak sa vám nechce čítať, pozerajte. Režisér F. A. Brabec ich pre vás „namaľoval“ na plátno, ponúka vám 7 z Erbenových básní, sedem balád podľa Karla Jaromíra Erbena... Kytice. text Veronika Maťašovská

Inspire magazine

45

fashion

46

Inspire magazine

ONE REPUBLIC alebo snívajte americký hviezdny sen

Kalifornská denimová mánia už aj na Slovensku! Vďaka multibrand boutique ONE REPUBLIC v bratislavskom Auparku môže aj Slovač prepadnúť americkému hviezdnemu ošiaľu a vybrať si z vymakanej kolekcie ten svoj módny kúsok (hm, alebo radšej dva!?) od losangelských luxusných a prémiových denim značiek ako J Brand, True Religion, William Rast, Antik Denim, Monarchy, Lauren Moshi, Local Celebrity, Joyrich, Robin´s Jean, Free People...

V L. A. môžete v týchto vždy trendy džínsoch stretnúť každú hviezdu, ktorej povolaním je robiť dojem vždy a všade: Beyoncé, Justin Timberlake, Jessica Biel, Giselle Bűndchen, Carmen Electra, Sharon Stone, Jessica Alba, Alex Rodriguez, Charlize Theron, Hillary Duff, Drew Barrymore, Eva Longoria, Katie Holmes, Reese Witherspoon a mnohé ďalšie svetovo známe celebrity. Teraz sa k nim môžete pridať aj vy! Stačí, ak si to namierite do ONE REPUBLIC a vystajlujete sa do modra...

Inspire magazine

47

designsoda Škatuľa V roku 1987 rotoval v rádiách hit Living in a box.

Refrén tejto skladby si môžu veselo pospevovať noví obyvatelia Domu škatule od nórskych architektov Rintala Eggertsson. Nie je to, samozrejme, ten nesympatický obytný priestor, ktorý v hojnom počte poznáme z našich miest a obcí. Je to škatuľa, ktorá je do detailu premyslená a v detailoch aj vyniká. Zaujímavé je riešenie vnútornej prevádzky, ktoré má od tradičných izieb a chodieb dosť ďaleko.

Ide skôr o prelínanie a prestupovanie sa priestorov. Škatuľa má celkovo 19 m², štyri „izby“ – teda kuchyňu s jedálňou, kúpeľňu, obývaciu izbu a spálňu.

Architekti chceli vytvoriť mierumilovný malý dom, ktorý si pre seba nazvali urbanistická jaskyňa. Na jaskyňu odkazujú aj štrbinové okno a vstup do kríža pretínajúce hliníkovú fasádu pripevnenú na drevenom skelete. Mierumilovný je najmä celo drevený interiér s bonusom navyše. Každá miestnosť má drevený obklad z iného dreva.

Artěl Keď budete v Prahe do 1. marca a máte radi český dizajn z obdobia pred druhou svetovou vojnou, oplatí sa vidieť veľkú výstavu Artěl, umenie pre všedný deň v Umelecko priemyselnom múzeu.

Výstavu pripravili pri príležitosti stého výročia od jeho založenia. Artěl bol v svojej dobe (1908 – 1935) jednou z najdôležitejších inštitúcií českého úžitkového umenia a dizajnu. Výstava predstavuje v niekoľkých sekciách zachované práce aj návrhy od najvýznamnejších osobností vtedajšej výtvarnej

scény. Pre Artěl vznikali najmä v jeho začiatkoch menšie úžitkové a dekoratívne predmety z dreva, keramiky, kovov a iných materiálov. Následne začali realizovať aj bytové či komerčné interiéry. Ich výrobky boli počas spoločnej republiky, samozrejme, známe aj na Slovensku. Prínos Artělu do dejín je najmä v tom, že programovo presadzoval v dizajne moderný, dekoratívnosti zbavený výtvarný jazyk a výstavami a sieťou predajní či verejnými diskusiami v tlači kultivoval dobovú bytovú kultúru a životný štýl. www.upm.cz

48

Inspire magazine

ležadlo, Tom Dixon

súbor na mokka, R. Stockar, Artěl, kol. 1920

Za organikou Na koncoročnom, v svete art dizajnu ostro sledovanom Design Miami patrila k veľmi diskutovaným projektom aj výstava Za organikou: Dizajn v pozícii prírody. Z názvu je zrejmé, že kurátorom išlo o tvorivé procesy vychádzajúce z úvah nad novou prírodou, ktorú generuje súčasná spoločnosť. Inštalácia v tropickom skleníku navodzovala otázky o príbuznosti prírodných organických foriem a tých, ktoré vznikli vďaka človeku. Chcela ukázať aj snahu dizajnérov uniknúť z prehumanizovaných priestorov či z dedičstva dominujúcej estetiky modernizmu, typického pre 20.storočie, k novým oslobodeným formám odkazujúcim na diverzitu tých prírodných. V súvislosti s ich tvarmi sa skloňoval pojem super organické. Medzi vystavujúcimi boli napríklad Craig Robins, Cristina Grajales Inc, Dansk Møbelkunst Gallery, Jousse Entreprise, Nilufar + Julia Lohmann,Kenny Schachter, Richard Wright + Arik Levy.

design

Nový ornament

lampa, Tiffany studio

nový ornament VŠVU, Anna Zuziaková,sieťotlač

V dizajn štúdiu ÚľUV sa po čase predstavuje súčasná mladá textilná tvorba. Svoj najnovší projekt tu predstavujú tri ateliéry textilného dizajnu z VŠVU v Bratislave, z Technickej univerzity v Liberci (CZ) a z Akadémie výtvarných umení Wł. Strzemińského v Lodži (PL). Nie je náhoda, že vystavujú spolu, tieto ateliéry intenzívne spolupracujú formou workshopov, výmenných stáži, seminárov a výstav už niekoľko rokov. Názov výstavy „Nový ornament“ odkazuje na workshop zameraný na technologické naštudovanie výroby paličkovanej čipky, ktorý sa konal na jeseň v Kremnici. Jeho cieľom bolo inšpirovať sa pôvodným ornamentom a použiť ho ako základ pre vznik súčasného textilného dezénu. Ďalej pokračoval už na pôde jednotlivých škôl, kde študenti pretransformovali nadobudnuté vizuálne či technologické poznatky do súčasnej podoby v technikách, ktoré sú pre dané ateliéry najtypickejšie.

Všetky práce majú spoločný základ – inšpiračný zdroj, ale rozdielne štylizácie, technologické spracovanie (sieťotlač, sublimačná tlač, žakárové tkanie), názorové riešenia, konečné realizácie.

stôl, Carlo Mollino

www.uluv.sk

Aukcie Výsledky decembrových aukcií dizajnu v prestížnych svetových aukčných domoch naznačujú, že solventní záujemcovia o originálne dizajnérske kusy nestrácajú apetít. V sieni Christie´s v NYC sa za najvyššiu vyvolávaciu sumu 1 314 500 $ predal servírovací stolík slávneho talianskeho dizajnéra

Carla Mollina (1905 – 1973) z roku 1949. V konkurenčnom Shotheby´s kraľovala stolová secesná lampa od Tiffany studio (1900 – 1902) za 746 500 $. Zo súčasných dizajnérov bodoval napríklad Arik Levy, jeho Rock set z roku 2007 predali za 25 000 $, Mark Newson predal stôl Micarta z roku 2006 za 203 000 $, Zaha Hadid svoje kuchynské panely z Corianu za 52 100 $.

Wanders urobil hotel Na Miami Beach pribudol nový hotel. Volá sa síce Mondrian (a patrí do siete Mondrian Hotels), ale s neoplasticistickým maliarom Pietom Mondrianom nemá až tak veľa spoločného, ak tak krajinu pôvodu jeho autora. Je ním iný slávny Holanďan Marcel Wanders. Dizajnér svetového mena sa rád predvádza aj v interiéroch. Mondrian je v jeho portfóliu prvý hotel, ktorý realizoval mimo Holandska.

Na začiatku uvažovania o jeho konečnej podobe bol vraj Wandersov sen o hrade pre spiacu krásu.

Tomu podriadil všetky elementy interiéru. Je dramatický, fantazijný, inšpirujúci a veľmi štýlový. Hotel, samozrejme, zariadil nábytkom a doplnkami zo svojho štúdia. Azda najopojnejším je priestor otvorených terás s baldachýnmi, z ktorých môžete z pohodlných kresiel snívať o skvelom živote pri pohľade na ďaleký obzor oceánu. Pripravila Ľubica Hustá www.mondrianhotels.com

Inspire magazine

49

design

1

Design extract

2

3

Fľaštičky

1

Stolíky Mini bottle (fľašky) pôsobia najmä svojou vtipne a pritom lahôdkovo tvarovanou podnožou. Bacuľaté fľašky, ktoré inšpirovali ich tvar, môžu byť spokojné. Cappellini ich ponúka aj v mohutnejších verziách ako neprehliadnuteľné súčasné solitéry. Zaujímavé je, že napriek vtipu, ktorý bol pri ich vzniku, vo výsledku vedia pôsobiť veľmi exkluzívne. www.cappelinni.com www.konsepti.com

50

Inspire magazine

Práci česť

2

Vaše pracovisko môže mať rôzne podoby. Ak je jeho súčasťou pracovný stôl, odporúčame vám do pozornosti aj túto najnovšiu kolekciu od legendárneho amerického výrobcu Hermana Millera Inc. Stolíky v nej sú skvelo nakomponované a v detailoch krásne odľahčené. Všetky použité materiály tu ťahajú za jeden koniec a vytvárajú jedinečnú pracovnú atmosféru. Taký stolík robí práci česť. www.hermanmiller.com

Raňajky v Anatólii

3

Lenivá

4

Raňajky sa môžu stať veľmi príjemným životným rituálom. Okrem gastronomických vychytávok na vašom stole tomu môže pomôcť aj riad na stolovanie. Set Anatólia je na to priam stvorený. Rannej káve, čaju či croissantom dodá tú pravú súčasnú noblesu. Potom to už chce len čas.

Lenivá sa volá kolekcia čalúnených kresielok od Patrície Urquioly. Azda mala na mysli skutočnosť, že sa na nich dobre „hlivie“. Každopádne ich tvarovanie je k pozadiu človeka skutočne prívetivé. Prívetivá k súčasnému interiéru je aj ich dobre „strihnutá“ silueta a farebnosť.

www.driade.it www.konsepti.sk

www.bandb.it www.konsepti.com

6

Robusto

5

Gaetano Pesce je jedným z bardov talianskeho dizajnu (mimochodom, nedávno prednášal v Bratislave).

Akoby z cirkusu unesené kreslo UP5, ktoré je novším redizajnom jeho kresla UP, ku ktorému patrila krásna guľová podnožka, z roku 1969, nestráca nič na svojej robustnej vtipnosti. Silueta, ktorá patrí medzi ikony dizajnu 20. storočia, ešte nezapadla prachom a dokazuje svoju štýlovú nadčasovosť.

Srnka

6

Stôl Bambi sa svojím menom odvoláva na disneyovskú postavičku nežnej malej srnky. Nie náhodou. Aj jeho štyri hladké nôžky v svojej nahote vyzerajú krehko a bezbranne.

Len sa rozbehnúť po lesnej čistinke.

Samozrejme, stôl neuteká, naopak, pekne solídne stojí a plní svoje stolové funkcie.

4

5

7

8

Pablo žiari

7

Nie je jednoduché navrhnúť súčasné stolové svietidlo, ktoré by v mori konkurencie zažiarilo. Pablo na to má. Svojím tvarom trochu pripomína vtáka a v kombinácii s dobre vykrojeným diskom svietidla vytvára nového stolového priateľa. Pekné sú aj detaily spojov a skutočnosť, že otvor v disku umožňuje jednoduchú manipuláciu.

Krajina pod tienidlom

8

Ettore Sottsass síce minulý rok zomrel, ale jeho dizajn žije ďalej. Svietidlo Abat – Jour je kus. Proporčne vyvážené, s tajomnou futuristickou krajinou pod plexi tienidlom, veľmi výtvarné a pritom stále akurátne jednoduché. Je ťažké mu nepodľahnúť.

Pripravila Ľubica Hustá www.bandb.it www.konsepti.com

www.bandb.it www.konsepti.com

Inspire magazine

51

design

1

Príbeh Häberliho sa však začal na inom kontinente. V Južnej Amerike, v Buenos Aires, kde sa v roku 1964 narodil. V roku 1977 sa potom s rodinou presťahovali do Švajčiarska, do Zürichu. Od mala inklinoval k výtvarnému uchopeniu sveta, a tak sa prirodzene rozhodol pre štúdium priemyselného dizajnu na Höhere Schule für Gestaltung v Zürichu. Doštudoval v roku 1991. To, že strávil detstvo v Argentíne, má pre jeho tvorbu podstatný význam. Sám to opisuje nasledovne: „Moje emócie a motivácie v práci sú argentínske. Milujem ľudí, inšpirujú ma, ak prichádzajú s novými nápadmi a to je argentínska prednosť. Naopak schopnosť začiatočný komplex problémov zredukovať do jednoduchej myšlienky je jednoznačne švajčiarska vlastnosť. Inžinierstvo, výskum, inovácia a dodržiavanie známeho hesla forma nasleduje funkciu sú výsostne švajčiarske vlastnosti, s ktorými sa stotožňujem.“ V tejto bipolarite pramení aj Häberliho špecifický zmysel pre formu. Na jednej strane je vizuálne emocionálna, často mäkká, farebná, ale inak jasne čitateľná, presne definovaná, technologická a progresívna. A to mu otvára aj dvere k elitným svetovým výrobcom. Už dva roky po škole, keď sa medzičasom stihol podieľať na výtvarnej výprave mnohých výstav Muzea für Gestaltung v Zürichu, si zakladá vlastné štúdio a postupne začína spolupracovať s takými firmami ako Authentics, Bd Ediciones de Diseño, Classicon, Edra, Driade, Iittala, Luceplan, Moroso, Offecct, Ruckstuhl, Thonet, Vitra, Volvo, Wogg, Zanotta, Alias, Camper, Kvadrat, Lapalma, Quodes, Schiffini. Aj pri suchom vymenovaní jeho klientov je jasné, že sa vypracoval do špičky a v súčasnosti je v Švajčiarsku jednoznačne medzi dizajnérmi najrešpektovanejšia osobnosť.

52

Inspire magazine

Alfredo Häberli

Homo dizajnér

Švajčiarsko má niekoľko svetoznámych poznávacích znamení, červený kríž, čokoládu Toblerone, písmo Helveticu, Herzoga and de Meurona, nože Victorinox atď.

V posledných rokoch mu robí dobré meno aj dizajnér Alfredo Häberli. Na januárovom ostro sledovanom veľtrhu nábytku v Kolíne získal ocenenie Dizajnér roka 2009.

„mňa môže inšpirovať všetko“

2

3

4

5

6

1 Alfredo Häberli 2 Take a line, Moroso 3 Pick up, Offect 4 Nais, Classicon 5 Skate, Moroso 6 Seracs, Fredericia

Inspire magazine

53

design

Jeho záber je aj v typológii výrobkov veľmi široký. Od nábytkových zostáv, konceptuálne kuchyne cez sedací nábytok, riad, príbory, keramiku, sklo, textil, šperk až po topánky (Camper). Okrem toho sa venuje aj tvorbe interiérov. Jednou z jeho najslávnejších prác je práve kolekcia príborov a riadov pre fínsku značku Iittala.

Häberli na spoluprácu s nimi spomína veľmi rád. „Mám rád krajiny, kde sa umenie, architektúra, dizajn, ale aj hudba tvoria spoločne pre vlastnú kultúru, teda keď sa navzájom nepredbiehajú v dôležitosti pre ľudstvo. To je cítiť práve v Škandinávii. V Iittale sme spolupracovali a hlavne diskutovali úplne od začiatku nad každou skicou, rešpektovali sa a počúvali. V Taliansku napríklad zoberú nápad a hneď s ním utekajú preč.“ V Iittale vznikla aj kolekcia farebných riadov pre deti a deťom navrhol aj kolekciu čalúnených autíčok pre Offecct. Na margo navrhovania pre detí vraví: „Na deťoch mám rád, že majú veľmi silný zmysel pre inštinkt. Ak im niečo dáte, okamžite vedia, či sa im to páči, alebo nie. Myslím, že dospelí tento inštinkt strácajú. Potrebujeme výklad, potrebujeme kontext a až potom si vytvárame názor na vec.“ Nábytok, ktorý navrhuje, vyniká špecifickou geometriou. V sedacom nábytku preferuje hladké obliny, ale nebojí sa aj náručia mäkkých hrán (retro kreslo Take a line for a Walk, Moroso), vtip dokazuje v stoličkách z kovového drôtu, ktoré vo výsledku vyzerajú, ako keby boli nakreslené 3D fixkou (Nais, ClassiCon), vie byť aj minimalistický (kreslo Minerva, Alias). Jeho najnovšie skrinkové zostavy Legnomobile pre Alias v zemitej farebnosti sú sošné, v detailoch mäkké a dobre komponované. Do ich celkovej zostavy napríklad vtipne zaradil aj vzduch.

Häberli je vo svojej podstate „homo dizajnér“. Vo svete vecí sa cíti dobre. A svet vecí ho má rád. A komentuje to celkom jednoducho – „mňa môže inšpirovať všetko“. text Ľubica Hustá / Foto www.alfredo–haeberli.com, www.konsepti.com

3

1

4

5

2

54

Inspire magazine

1 Destský riad, Iittala 2 Interiér reštaurácie Ginger 3 Riad, Iittala 4 Destský príbor, Iittala 5 Topánky pre Camper

ph. riccardo bianchi

segesta design alfredo h채berli

Konsepti Slovakia: Tovarenska 14 Bratislava T: +421 252 632 035 www.konsepti.sk Konsepti Czech: Komunardu 32 Praha 7 T: +420 222 326 928 www.konsepti.com

www.aliasdesign.it

cars

Britská odnož BMW, automobilka MINI, prichádza v týchto dňoch na trh s novou generáciou ich úspešného retrovozidla MINI. Tentoraz autíčku legendárneho Mr. Bean zobrali pevnú strechu. Kabriolet vybavili novou látkovou, ktorá sa po stlačení jedného tlačidla otvorí za 15 sekúnd. Skúsiť to môžete aj za jazdy, potrebné je však ubrať nohu z plynu, keďže je to možné pri nižšej rýchlosti ako 30 kilometrov za hodinu (čo je s týmto autom problém :o)). O tom, ako dlho si vodič užíva jazdu „hore bez“, informuje unikátny openometer, ktorý našiel svoje miesto na prístrojovej doske vedľa tachometra. Po sklopení strechy sa Cooper S Convertible zmení na typický roadster.

Auto je na prvý pohľad nespochybniteľné MINI s veľkými postrannými oknami, oproti staršiemu modelu však vyzerá silnejšie a dynamickejšie. Sofistikovane vymodelované telo poskytuje dostatok priestoru pre pasažierov sediacich na predných sedadlách. Na zadných je miesta menej, auto totiž nie je určené na dlhé trasy. Sedieť za volantom má byť najmä potešením.

Auto má povestné okrúhle predné svetlomety, medzi ktorými sa „usmieva“ veľká mriežka chladiča. Športový duch Coppera „hore bez“ vylepšujú pochrómované časti karosérie, ale aj 15, respektívne 16 palcové zliatinové kolesá. Zadný kufor sa otvára pomocou tlačidla netradične zhora. Dominantné sú v tejto časti vertikálne svetlá s chrómovaným olemovaním. Model Copper Convertible S je vybavený aj dvojitým športovým výfukom.

O tom, že sa s týmto autom dá dobre vyblázniť, svedčia výkonné a šetrné motory. Štýlová kapota MINI Cooper kabrio ukrýva štvorvalec 1,6 L s výkonom 118 koní, jeho silnejšiemu bratovi s prívlastkom S dizajnéri dodali Twin-Scroll turbo a výkon tak vylepšili na úctyhodných 175 koní. Takto vyzbrojený kabriolet sa na stovku dostane skôr ako napočítate do číslice 8 a ak plynový pedál zošliapnete na podlahu, ručička obrovského rýchlomeru atakuje 222 kilometrov za hodinu.

Silné srdce auta je prekvapivo šetrné, na sto kilometrov si vypýta len 6,4 litra benzínu. Výkon motora sa na predné kolesá prenáša pomocou šesťstupňovej manuálnej prevodovky alebo šesťstupňového automatu. Úspornosť zlepšujú aj systémy Auto Start Stop či regeneratívne brzdy. Športovejšiu jazdu si zase môžete vychutnať pomocou tlačidla Sports. Po jeho stlačení na centrálnej konzole sa zmení nastavenie manažmentu motora. Bezpečnosť auta vylepšujú systémy ABS (anti-lock brake system), DTS (dynamic traction control) a EBD (eletronic brake force distribution).

Interiér MINI Cooper S Convertible je hravý a inšpirovaný aviatikou. Dominuje mu veľký rýchlomer v centre prístrojovej dosky a trojramenný športový volant, za ktorým sa skrýva otáčkomer. Tlačidlá na ovládanie strechy, klimatizácie či audiosystému pripomínajú ovládače na najmodernejšej stíhačke. Farba laku karosérie sa dostala aj do kovových časti interiéru, čo podčiarkuje športového ducha MINI. Zákazníci si môžu vybrať z 12 odtieňov farieb vrátane Horizon Blue (modrá) a metalická Midnight Black (čierna). Prvýkrát dizajnéri stavili aj na Interchange Yellov (žltá). Otváracia strecha auta je v čiernej alebo hnedej látke. Sedadlá a čalúnenie sú v zhotovení kozmos alebo karbónová čierna.

MINI Cooper S Convertible za príplatok ponúkajú aj v koži.

Automatická klimatizácia je vybavená špeciálnym módom Convertible, ktorý sa aktivuje automaticky, keď je otvorená strecha. V štandardnej výbave nechýba výkonný audio systém s prehrávaním MP3, za príplatok vám do kokpitu namontujú integrované hands free s Bluetooth technológiou a portom USB či pripojením na Apple iPod a Apple iPohne.

MINI Cooper S Convertible najmenší kabriolet na svete

Individuálny a nezameniteľný štýl, evolučný dizajn, technológie a vietor vo vlasoch. To všetko MINI Cooper S Convertible. To je

Varianty motorov MINI Cooper S Convertible Benzínový štvorvalec s priamym vstrekovaním a dvojitým turbodúchadlom Objem 1,598 cc Max. výkon 128kW/175hp pri 5500 otáčkach Zrýchlenie 0 - 100 km/h za 7,4 sekundy Najvyššia rýchlosť 222 km/h Priemerná spotreba pri štandardoch EU 6,4 l/100 km Emisie CO2 153 g/km MINI Cooper Convertible Benzínový štvorvalec, 16-ventil Objem 1,598 cc Max. výkon 88kW/120hp pri 6000 otáčkach Zrýchlenie: 0 - 100 km/h za 9,8 s Najvyššia rýchlosť 198 km/h Priemerná spotreba pri štandardoch EU 5,7 l/100 km Emisie CO2 137 g/km

56

Inspire magazine

potešenie z jazdy, športové srdce, najmodernejšie v sebe skrýva auto, za ktorým sa obzrie každý. najmenší kabriolet na svete.

Inspire magazine

57

design

Kuchyne

životného štýlu

Pre modernú domácnosť je dobre zariadená kuchyňa dôležitá rovnako ako počítač, alebo mobilný telefón. Možností, ako vytvoriť vzhľad kuchyne, ktorý by plnil estetické a zároveň funkčné požiadavky, je pritom v súčasnej dobe nekonečné množstvo. Zážitkové kuchyne Leonardo Home uspokoja aj požiadavky tých najnáročnejších klientov. Presadzujú a uplatňujú nové materiály, technológie a dizajn, ktorý ovplyvňuje vývoj v oblasti navrhovania kuchynského nábytku.

Architekti zo štúdia Leonardo Home na Galvániho ulici 7/A v Bratislave, kde sa nachádza showroom, individuálne vytvoria návrh, prekonzultujú materiál a farebnosť jednotlivých kuchynských segmentov. 3D vizualizácie vám poskytnú možnosť zamerať sa na jednotlivé detaily, prepracovať návrh podľa potreby a doriešiť technické záležitosti tak, aby boli v súlade s vašimi požiadavkami. A výsledok? Viac komfortu, funkčnej kvality a tým aj potešenia z novej kuchyne. www.leonardohome.com

Oslovili sme Tomáša Messingera a Michala Slováka – profesionálnych dizajnérov z kuchynského štúdia Leonardo Home, aby nám priblížili súčasné trendy v navrhovaní kuchýň.

58

Inspire magazine

Häberli v Konsepti

Showroom Konsepti v Bratislave bol 26. novembra v obležaní. Nie nepriateľa, ale pozvaných hostí. Konala sa vernisáž najnovšej kolekcie Alfreda Häberliho, ktorú vytvoril pre Alias a Kvadrat. Kto je Häberli, si môžete prečítať v jeho profile v sekcii dizajn. V každom prípade inštalácia sa podarila. Na vzletnej bielej drevenej konštrukcii pod farebnými lietajúcimi svietidlami sa Häberliho dizajn suverénne vynímal. On osobne síce nedorazil, ale dobrá atmosféra áno. A mohli za ňu okrem všelijakých gastronomických príjemností napríklad aj speváčky autentického melodického hluku You Coco. www.konsepti.sk

Inspire magazine

59

architecturesoda Nové nablýskané Porsche centrum v Stuttgarte Len nedávno bolo v nemeckom Stuttgarte slávnostne otvorené nové múzeum prestížnej športovej automobilovej značky Porsche. Že ide vskutku o výnimočný a veľkolepý projekt, poukazuje najmä jeho netradične poňatá architektúra. Samotný objekt múzea sa akoby vznáša nad zemským povrchom. Jeho asymetrická skulpturálna kompozícia v kryštalickej podobe paradoxne vyniká maximálne dynamickými líniami a krivkami. Obal budovy pokrýva striebristá panelácia s veľkými presklenými plochami. V interiéri vyniká dômyselná oceľová konštrukcia o váhe neuveriteľných 6000 ton. Jednoliaty open space priestor s rozmernými plošinami a galériami je doplnený o interaktívne obrazovky, vystavené motory, ale hlavne o podstavce s 80 prototypmi naleštených „športových tátošov”. Nejeden fanúšik si tak môže „oči nechať“ na famóznom modeli Spider 550, osudnom to aute Jamesa Deana v roku 1955. Na futuristickom koncepte celého projektu sa podieľal viedenský architektonický ateliér Delugan-Meissl. Aj samotný rozpočet stavby so 100 mil. eur hovorí, že vskutku ide o grandiózny projekt. www.porsche.com

V New Yorku „vykvitne“ holandský kamenný kvet S blížiacim sa 400. výročím založenia Veľkého jablka holandskými kolonizátormi v Novom svete nadobúda reálne črty ako pamätník tejto významnej udalosti. Symbolicky bol zvolený za autora práve renomovaný holandský architekt Ben van Berkel z amsterdamského UN Studia. Už tento samotný fakt pripomína Holandsko ako krajinu tulipánov, čo sa výrazne a zreteľne prejavilo aj v samotnom koncepte pamätníka. Ide o organickú štruktúru akoby rozkvitnutého kvetu so štyrmi lupeňmi. Samotný pavilón bude v noci osvetlený LED diódami, efektne meniacimi farbu. Spomínaný objekt bude umiestnený na južnom cípe Manhattanu uprostred vydláždenej plochy Amsterdam Plein s lavičkami a priľahlým parkom. www.unstudio.com

60

Inspire magazine

architecture

V Tchaj-Pej postavia divadlo od OMA Čína ako nový ekonomický drak východu investuje nemalé financie aj do umenia a kultúry. Jasným príkladom je schválenie víťazného projektu na nové divadlo v hlavnom meste Taiwanu od svetoznámeho architektonického štúdia OMA v zastúpení Rema Koolhaasa a Ole Scheerena. Experimentálny projekt divadla s jednou veľkou a dvoma bočnými divadelnými sálami spočíva vo flexibilite. Každá z troch scén bude môcť fungovať nezávisle alebo sa môže prepojiť do jedného veľkého celku. Samotné divadlo bude mať tvar obrovského kubusu s troma vysunutými objemami. A toto všetko sa bude „vznášať“ na konzolovej konštrukcii ponad pôvodné trhovisko. Vnútorné priestory divadla pojmú naraz až 3100 divákov. Celý komplex by mal byť dokončený do konca roku 2013. www.oma.eu

Hotel Loisium od Steven Holl Architects Je rozhodnuté. Uprostred francúzskeho alsaského kúpeľného a historického mestečka Marbach vyrastie citlivo zasadený hotelový komplex od kolektívu amerického architekta Stevena Hoola. Pri pohľade naň z vtáčej perspektívy bude pripomínať viac menej rozrastenú vetvu stromu. Totiž celý hotel bude

rozložený do členitých častí, navzájom však prepojených. V exteriéri bude betónová fasáda obložená výlučne z prírodných materiálov, ako je masívne drevo. Ústredná dominantná časť so spoločenskou funkciou bude červenkastej farby vďaka obloženiu erodovaných oceľových platní. Celková asymetrická kompozícia projektu ešte viac ozvláštni už aj tak zaujímavú prírodnú scenériu. text Andrej Jaroš www.stevenholl.com

Inspire magazine

61

architecture

ateliér

BEEF

Iba tak si robiť...

V téme architektúra prichádzam s predstavením piateho mladého ateliéru.

Popri rozhovore s Andrejom, Jakubom a Radom zosumarizujem spoločné črty aj predchádzajúcich mladých architektov. Čo bolo motiváciou založiť si po škole vlastný ateliér? Nemáme radi dirigovanie, chceli sme tvoriť podľa seba, iba tak si robiť... Poznám, byť pánom svojho času, ktorého je vždy málo, najmä keď je deň pred odovzdaním. Takže sa nevyhnete občasnej nočnej. Práve sme po jednej. Opäť zlý timing? Nie, je to kvôli tomu, že robíme prácu navyše, ktorú by sme nemuseli, ale potrpíme si na našom grafickom výstupe. A najmä kvôli Radovi – je detailista – doplňa Kajo. Takže črta číslo jeden – zápasenie s časom.

Má nočná pozitívny alebo negatívny vplyv na vzťahy v ateliéri? Nočná je taká studnica inšpirácií. Vtedy si užijeme najviac zábavy, napríklad robením koláží zo samých seba. Ja som napríklad mával kritický čas medzi 0.30 a 1.00, kedy som nebol schopný reagovať na okolité podnety a v pohľade som mal zapnutý šetrič.

Po tomto stave prichádza k uvoľneniu a diskutované témy sú prešpikované nebývalou úprimnosťou. Nočné urovnávajú, poprípade vytvárajú nové polemiky. Je to priestor na výmenu názorov, ktoré cez rozbehnutý deň zostanú nevypovedané.

Cez deň musíme vybaviť mítingy a kontrolné dni, v noci potom v „kľude“ pracujeme. Jedným z predsavzatí je eliminovať nočné. Tá včerajšia bola iba prvá v tomto roku, to je úspech. Črta číslo dva – práca v noci upevňuje vzťahy.

Aký je váš prístup k zadaniu, zákazkám? Základom je konfrontácia vstupov, názorov. Vás troch? Štyroch a pol. Pol? Áno, máme jeden a pol zamestnanca. ??? Kaja, ktorý sedí vedľa mňa a Tomáša, ktorý sa občas vyskytne, teraz tu mal byť a neprišiel, nevieme, čo s ním je, chodí sa mu, kedy chce. Takže, Tomáš, fiatka nebude. Fiatka? To je motivácia, aby bral prácu vážne.

Motivácia je nová 500-ka. Stará, robíš v architektúre, čo si si myslel. Ok, späť k tvorbe. Takže po našej konfrontácii sa uchytí najnepriestrelnejší koncept, ktorý potom rozvíjame až po návrh. Snažíme sa vyhnúť schémam, nemáme dogmy ani rovnaký rukopis. Výsledkom je rozmanitosť, ktorá nás však v zložitom tvorivom procese stojí veľa energie.

Ale to vyčerpanie povolíme len do tej miery, aby nás naša práca stále bavila. Obľúbené materiály? Nemáme, ani obľúbenú farbu. Črta číslo tri (v prípade BEEF 4 a pol) – architektúre prospieva len kolektívna práca.

Dobre, dá sa teda pomenovať to, čo chcete vo vašej tvorbe dosiahnuť? Dramaturgia priestoru, zážitok z priestoru. Snažíme sa prekvapiť neočakávaným, a to prelínaním viacerých plánov.

Fastfood, autá, hroznový cukor…

Obľúbení architekti? Napríklad John Lautner, Christian Kerez.

John Lautner sa zameriaval na rezidencie. Máme radi luxusné vily :), radi si ich prezeráme v knihách a v poslednej dobe sa na nás lepia.

Máme práve rozpracovaných viacero štúdií a z jedného projektu dokonca už šiestu alternatívu. Poznám. Takže máte práve zopár víl plných dramaturgie : -). Práve v tejto typológii sa dá s priestorom najlepšie pracovať. Nemáte ako mladí architekti problém s autoritou? U klientov nie a na stavbe, sám vieš, ako to chodí. Ostrejší dialóg je občas nevyhnutný. Črta číslo štyri – vyjadrovanie architekta je občas nezrozumiteľné.

Spolupráca s inými ateliérmi? Práve sa zúčastňujeme workshopu, kde spolupracujeme s viacerými ateliérmi. Takisto aj pri súťažiach pracujeme spoluautorsky. Máte aj chlebovku? Áno, robíme vizualizácie na zákazku aj v projektoch, kde nie sme autori, je to náš finančný backup. Črta číslo päť – chlebovka ako istota. Životospráva? No, jesť treba. Ale čo najmenej číny. Fastfood neznášame, ale nakoniec sme aj tak radi, hlavne v nočnej. Skúšali sme, kam sa dá najďalej zájsť v konzumácii čo najväčšieho menu (snívame o štvorposchodovom burgri), 99% obedov sa snažíme stravovať zdravo a spolu celá partia. Po takom obede alebo večeri prichádza siesta? Najčastejšie v podobe browsovania na stránkach o autách, sme fanúšikovia stránok autobazárov. A potom ešte youtube. Káva?

Nepijeme kávu, nikto z nás. Nemáme radi kávičkársky syndróm vysedávania a zabíjania času v pracovnom procese. Doping? Dopujeme sa sladkosťami, niektorí napríklad hroznovým cukrom. Črta číslo šesť – životospráva je pri tomto povolaní náročná.

Ako vznikol BEEF? Rado: S Andrejom sme spolu študovali, poznáme sa veľmi dlho. Potom sa k nám pridal Kubo. Každý sme iný, ale zmysel pre humor a mystifikácie máme rovnaké. Okrem toho, že sa spolu stretávame aj v meste po práci, boli sme minulý rok spolu na road tripe. Kde? Od Slovinska cez Taliansko až po francúzsku riviéru, tam sme dostali črevnú chrípku a išli domov. Samozrejme, jedným autom. Predposledná otázka – prečo BEEF? Inšpiroval vás triple whooper? Nie, beef nie je triple whooper! Beef je big and tasty! :-) Črta číslo sedem – vzťahy architektov sú intenzívne aj mimo stien ateliérov.

Posledná otázka a odpoveď. Čo evokuje vo vás slovo SOUL? Rado: Fasa hudba.

Kubo: Nič, nerozmýšľam... už dlhšiu dobu.

Andrej: All good od De La Soul. (Ako odpoveď Andreja chcel Rado pôvodne potajomky podsunúť: Duša je opak tela.)

Sorry za skromné odpovede, ale to nás taktiež trochu vystihuje.

TEXT Marcel Dzurilla dzurilla@architech.sk / FOTO BEEF www.beef.sk

62

Inspire magazine

Inspire magazine

63

cars

Duša ulice Nový urban crossover Kia Soul bol štýlovo uvedený na slovenský trh v prostredí, ktoré budú brázdiť jeho duše. Pripútajte sa, skutočný pouličný žúr sa totiž práve začína!

64

Inspire magazine

Inspire magazine

65

Daniel Bidelnica a Steve Lee odhaľujú Kia Soul

cars

Viac ako 200 ľudí dalo 17. 2. skutočný pouličný žúr v bratislavskom klube Dopler, aby oslávilo príchod novej Kia Soul na slovenský trh! Nový crossover značky Kia je rebelantským vozidlom, ktoré je určené hlavne do mestských ulíc.

A práve ulica sa stala dejiskom celého podujatia.

66

Inspire magazine

Inspire magazine

67

cars

Nechýbali stánky s hotdogmi a hamburgermi, telefónna búdka, reštaurácia, cukráreň, kino, ako aj pouliční umelci – karikaturista, škrupinkár, breakdance tanečníci či žonglér s diabolom. Nová Kia Soul vstúpila na túto pravú ulicu

68

Inspire magazine

spolu s policajnou eskortou, ktorá chránila nielen prezidenta Kia Motors pre strednú Európu Deok-Jeong Ima a generálneho riaditeľa Kia Motors Sales Slovensko Pavla Šilhu, ale dôsledne monitorovala aj priebeh celej akcie.

Marián Čekovský and band Oficiálna správa znie: neboli zaznamenané nijaké výtržnosti ani iné porušenie zákonov!Nová Vozidlo Kia Soul, ktoré je plné oslobodzujúcich nápadov, prišlo privítať aj niekoľko umelcov z viacerých sfér, pričom niektorých inšpirovalo natoľko, že v spojitosti s ním vytvorili originálne diela.

Inspire magazine

69

ZÄžava doprava predstavitelia SFZ a Kia Motors / generĂĄlny riaditeÄž Pavel Silha

cars

70

Inspire magazine

Akademický maliar Daniel Bidelnica odhalil svoje dielo priamo na vozidle, ktoré nazval Body and Soul. Pretvoril skutočný model KIA Soul podľa svojich predstáv a ukázal tak svoj nezameniteľný štýl. Mladého, ale úspešného hudobníka Milana Lieskovského (účastník tohtoročnej Eurovízie) zas Soul inšpiroval

natoľko, že vytvoril hudbu, ktorá plne vystihuje tohto rebela. Kia Soul totiž ponúka také široké možnosti dizajnu, komfortu a výbavy, že prináša novú definíciu poňatia slobody. Je to celkom nové mestské auto, ktoré ľudí vyzýva, aby oslobodili svoju myseľ a prehodnotili všetko, čo vedia o značke Kia.

Inspire magazine

71

cars

„Nová Kia Soul predznamenáva budúce smerovanie značky Kia ako výrobcu dizajnovo výrazne a zaujímavo stvárnených vozidiel. To nám zaistí získanie nových zákazníkov s dušou rebela a zároveň zvýšenie prestíže a imidžu našej značky,“ dodal Pavel Šilha, generálny riaditeľ Kia Motors Sales Slovensko.

72

Inspire magazine

Inspire magazine

73

Books

Ako sedieť v prázdnej

miestnosti potichu Všetky naše trápenia pochádzajú z neschopnosti sedieť ticho v prázdnej miestnosti, povedal Blaise Pascal. Emily Dickinsonová na to vraví, že slová, ktoré šťastný človek vysloví, sú obohranou pesničkou. Ale slová, ktoré tichý človek cíti, sú nádherné. Ticho je totiž hlboké ako večnosť, kým reč je plytká ako čas, dodáva Thomas Carlyle.

Chcete pokračovať v citátoch? V knihe Pre pokoj v duši je ich vyše 300 strán. A to si dovolím upozorniť, že podobných kníh vydala Helen Exley podstatne viac. Sú nielen o duši, ale aj o ďalších ľudských radostiach a starostiach, na ktoré sa nejaký ten aforizmus, vtipný bonmot či múdra veta hodia. Helen Exley sa rozhodla pozbierať múdre vety iných, zabaliť ich do mini knižočiek a v takomto darčekovom balení vybaviť vašu dušu perfektnými vetami, ktoré môžete použiť pri vhodných príležitostiach a blysnúť sa tak v spoločnosti svojím rozhľadom a životnou múdrosťou. A byť tak šťastný. Pretože, ako hovorí Lev Nikolajevič Tolstoj: Ak chceš byť šťastný, buď.

Takže, hor sa do štúdia, učenia sa a možno aj uvažovania nad tým, či tieto slová sú len slová, slová, slová, ako hovorí Shakespeare ústami Hamleta, alebo zrnká múdrosti, ktoré môžu vyklíčiť do inšpirácie k meditácii. Pretože aj uprostred mesta sa dá nájsť pokojné miesto. Dvere zatvorené, závesy zatiahnuté, svetlo proti tme, obklopení obľúbenými vecami. Môžeme sa tam utiahnuť a znovu nájsť sami seba, radí Pam Brown. A keď sa nájdete, tak môžete vyraziť medzi ľudí s pokojom v duši a s úsmevom na perách. Pretože, kto sa radšej usmieva, než zúri, je silnejší. Tvrdí to japonské príslovie. Hneď som si predstavil hordu usmievajúcich sa samurajov

74

Inspire magazine

ako najsilnejšiu armádu sveta.

Ale nemyslite si zasa, že tréning duše je čosi, kvôli čomu musíte trpieť. Lin Ju Tang totiž odporúča: Ak dokážeš stráviť dokonale neužitočné popoludnie dokonale neužitočným spôsobom, už vieš, ako žiť. Pravda, poznám viacerých, ktorí dokážu neužitočným spôsobom stráviť väčšinu svojho života, a nie sú to šťastní umelci života. Ale zväčša to nie sú tí, ktorí čítajú knihy s múdrosťami a citátmi. A preto nechápu, že život jednoducho je. Musíš plynúť s ním. Odovzdať sa okamihu. Prijať, čo prinesie. Tak povedal guvernér Jerry Brown. Čo sa vlastne s takýmito citátmi dá robiť? Nedajú sa využiť ani ako otvárač na konzervy. Sú neužitočné, pretože večer nesvietia ako sviečka, nedajú sa zjesť, dokonca je s nimi rovnako zima ako bez nich. Proti chrípke nefungujú a zaplatiť citátom sa nedá. Takže naozaj slúžia len na to, aby ste mali pokoj v duši. Aby ste si vylúpli z tej tvrdej škrupiny mušle tú neuchopiteľnú pochúťku, ktorá vkĺzne do vášho vnútra a otvorí konzervu duše. Rozsvieti sviečku a zohreje. Lebo, aj keď sa to nezdá, aj malá, veľmi malá kniha môže v sebe skrývať veľké myšlienky. Napríklad aj takú, ktorú povedal Rabindranáth Thákur: Liek na všetky neduhy sa ukrýva hlboko v podstate samotného života a dostaneme sa k nemu, len ak sme celkom sami. V tejto samote sa ukrýva svet plný zázrakov a nepredstaviteľných možností.

Je smiešne blízko a pritom nedosiahnuteľne ďaleko.

Helen Exley Pre pokoj v duši SLOVART 2008

Levoška

K.

Ktosi nemá hranice. Ktosi na nich žije, s nimi žije. A niekto ich má v sebe. Sme v imaginárnej krajine, sme kdesi neďaleko Dukly, na Ukrajine. Na hraniciach svetov, hraniciach, ktoré si vytyčujú v sebe ľudia. Zlí ľudia. Niekedy veľmi zlí ľudia. Pozerať sa na svet a nepočuť ho, nevedieť sa brániť slovami. Aj takto môžete vidieť svet. Vtedy sa už nehráte na Slovensko či Ukrajinu, na hranice mestečka, dediny, ale na hranice človeka. A nečloveka. Lenže, nie za všetky hranice sa dá ujsť. Isto za tie vymyslené politikmi a vojnami. Už ťažšie však ujdete za tie mentálne hranice v hlavách. Navyše ak možno ani netušíte, že za tými hranicami je viac než len svet, ktorý vidíte. Svet, ktorý nepočujete. Svet, ktorý nerozprávate.

Franz Kafka popísal tie najtemnejšie chvíle duše. Tak urputne chcel milovať, že tým vlastne privádzal sám seba do zúfalstva. K. v názve knihy talianskeho esejistu, filozofa a mysliteľa Roberta Calassa v sebe spája hneď tri osoby: Franza Kafku, obžalovaného úradníka Jozefa K., ktorý nevie, z čoho je vlastne obvinený – z románu Proces, a postavu zememerača K. z románu Zámok. Calasso chce uchopiť a pochopiť Kafkov svet prostredníctvom toho, čo vlastne Kafka nepovedal, či presnejšie nevypovedal. Čo ho v duši trápilo naozaj. Osamelá existencia uprostred nehmatateľného súkolesia moci, desivá hrôza prázdneho sveta, kde nejestvuje žiadna morálna autorita. Kafkov svet je vlastne svetom po tom, čo v ňom ďalší depresiou nabitý autor Friedrich Nietzsche vyškrtol Boha a s ním aj čokoľvek, čo dbalo na morálku. A na prázdne miesto sa vplazila sila zla. Sme na začiatku chápania, že naše bytie tu a teraz vlastne nemá zmysel.

Je to esej, ktorá je vlastne lahôdkou, vyberanou hostinou ducha, hoci témy, o ktorých hovorí, nie sú práve lahôdkové či jednoduché: Ale možno je to práve to zahĺbenie sa do intelektuálnej hry, čo dodáva knihe a jej čitateľovi tú pravú rozkoš z textu.

Július Paňko SLOVART 2008

Roberto Calasso SLOVART 2008

The Harley-Davidson Motor Co.

Milanchólia

Duša s výfukom. Dokonca dve duše: Harleyova a Davidsonova. Pár kolies, trocha poohýbaných trubiek. Duša Ameriky. Keby nebolo tejto motorky, dejiny by vyzerali bez smradu z výfukových plynov inak. Skúste nájsť slovo, ktoré v motorkárskom jazyku znamená viac. Veľký Manitou so svojou vládou nad vyprahnutou Route 66 vie, že zaklínadlo Harley-Davidson otvára cestu. Cestu s veľkým C. A otvára ju už viac než sto rokov. Za ten čas sa narodili už celé generácie motorkárov, ktorým v ušiach duní najkrajší rachot valcov. A ktorých duša je prepletená s vnútornosťami ich motorky. Hoci sú stovky modelov Harley-Davidson, každý je originál a pre každého ten jeho stroj znamená všetko.

Pokiaľ, samozrejme, jeho dušu zasiahol naozajstný vírus Harley-Davidson. Dejiny v obrazoch tejto krásnej dvojkolesovej choroby nájdete práve tu.

Koľko ton môže vážiť slovo? A je obraz ťažší ako slovo? A unesie túto ťarchu obyčajná duša ľudská? Keď je klaunovi smutno, je mu riadne smutno. A keď sa pri tom pozerá na svet, v ktorom sa tváre roztekajú a svet sa vyparil v prázdnych plochách, je len prirodzené, že ten smútok sa podobá na dvere, ktoré sú otvorené do priezračného prázdna. Hľadíte spoza nich a neveríte vlastným očiam. Prázdno predsa neexistuje. Taká vyprahnutá ťažká osamelosť, taký výkrik do vesmíru, v ktorom sa od strachu pred samotou skrývajú aj čierne diery.

Alebo je to len intelektuálny žart? Mrknutie oka, pod ktorým má klaun nakreslenú slzu? Niektoré veci smiech nelieči. Niektoré veci smiech len zakrýva. Túto knihu plnú dušeplaču klauna nečítajte, ak nie ste celkom presvedčení o tom, že to zvládnete. text Martin Kasarda

Randy Leffingwell, Darwin Holmstrom Slovart 2008

Milan Lasica a Marek Ormandík SLOVART 2008

Inspire magazine

75

talent

asrul dwi

“I’m an indonesian literature student who loves photography. I started taking pictures two years ago and I have never stopped. It became my biggest passion after acting. Photography is the way I express myself and what I feel at a particular moment. As a self-taught, I prefer to make experiments while shooting and editing. My pictures are epics in a color composition and light…” www.myspace.com/a_cup_of_asrul www.thelonerimages.deviantart.com

76

Inspire magazine

Left page

in between

Right page, from top

letf the one behind / who is the other, no one / her name is Nisa

talent

Left page, clockwise from left top

the mesmerism of dream / when they were together / illumination Right page, clockwise from left top

electric pain / love me and leave me / upsidedown

Inspire magazine

79

photography

Ilusion scenic area monika bielskyte

80

Inspire magazine

Monika

Bielskyte

DREAMS BECOME REAL AND REALITY A DREAM

Your picture out of time aching in my mind shadows kept alive billy corgan

“I wish I could create something that is closer to experiences than things, something that would grow inside, painful & beautiful at the same time.“

Inspire magazine

81

photography

When IÂ am not this hunchback that you see IÂ sleep beneath the golden hill leonard cohen

82

Inspire magazine

Inspire magazine

83

photography

84

Inspire magazine

Joseph walked on & on the sunset went down & down & coldness cooled their desire & dawn said lets build a fire pj harvey

Inspire magazine

85

photography

86

Inspire magazine

A PLACE TO WASH THE HEART project by Monika Bielskyte with James Cheng Tan

Monika Bielskyte

Monika Bielskyte was born on September 10, 1986 in Siauliai, Lithuania. She lives ans works in Paris since 2005. In the recent years she has also worked in Japan, China, Cambodia, Vietnam, Laos, Thailand, India, Nepal, Bhutan, Tajikistan, Uzbekistan, Russia, Portugal, England and Spain. Her works have been shown in solo and group exhibitions in Paris, London, Amsterdam, Beijing, Stockholm, Vilnius and elsewhere. Currently she works with photographic and filmed material, presenting it in the form of multimedia installations, video and books. Bielskyte usually spends 4 to 5 months a year travelling to various distant locations to do the shootings for her projects, thus incorporating the very personal experience of travel into her dreamlike images that tell the story of passing time. text Jurij Dobriakov

www.bielskyte.com www.someslashthings.com

It‘s cold out I‘m glad you came by how did you recognize me? pete teo

Inspire magazine

87

blonde

Amanda noticed the huge waste that was happening around and started her own way of Sustainable FASHION. Because of dresses became a natural and

DreAMANDA

WAKE CUT CUT CUT SHAPE SHAPE SHAPE towards a more sustainable FASHION

Amanda Ericssson is a friend of Lina Scheynius (presented in the previous issue of Inspire). Lina Scheynius adviced Amanda as someone who does some interresting kind of ART and is Blonde at the same time. What Amanda does is to Break the old and create the New by simply using old clothes to form new unique piece of garments. Hong Kong was the spot where surrounded by

88

Inspire magazine

massive PRODUCTION Amanda noticed the huge waste that was happening around her and thought of playning with the existing to produce new and started her own way of Sustainable FASHION. Because of her interest in playing around with different looks for herself, dresses became a natural and favoured object to collect.

her and thought of playning with the existing to produce new her interest in playing around with different looks for herself, favoured object to collect.

Inspire magazine

89

My first question would be WHY? Why was there a need to set up this kind of a boutique?

Well, first of all...I don‘t have a boutique. Dreamandawake is a travelling & moving-around platform and project to work with the „old---into---new“- transformation by playing around with fabrics, films, photo & people.

But the background is a long string of happenings and coincidences and interests, briefly: I had been working with the theory and practice of clothing production for a couple of years and during the last 2 years I had been going into the direction of sustainable fashion & alternative ways of consuming/producing. I was teaching at the Swedish school of textiles in Sweden as well as working with etisktmode. se (guiding companies into the area of ethical fashion as well as organizing events & writing/doing styling for a small swedish magazine dealing with ethical consumption) but I felt I had to do something more practical with myself and my lust of making something out of what i had learned and seen and also of all the stuff that I found and saw that people discarded just because they were old. I had been saving up so much clothes & fabrics (since very very young I have been doing all fleamarkets & secondhand shops each weekend with my family) and I also found more and more and more dresses so in February 2008 I decided to leave Sweden again for a bit. So I brought a big big bag of dresses and took the bus down to Paris where i had decided to meet up with Lina. From then, she went into her photography fulltime and I started to play around with the dresses fulltime.

Your transformation of old clothes into new clothes – what is it about for you?

It is about changing the way we see objects/products & how we consume which leads us into how things are produced...

It is my belief that we as consumers decide how the world’s condition is today.

One by one, all together, everyday.

It is for me very fascinating to see how somethings all of a sudden in our mind turns old just because time is moving forward and some „new“ products, or rather, photos/films/ads gets out on the market . That old turns old is so natural BUT when we are living in such a commercial & global world as we do today it is scary to see how much damage this relentless consumption is making. Especially for the countries which holds most of the production today. There are so many people work their ass of in order to make our jeans & our t-shirts in time for the next season. Doing this for the costumer who will bye it, use it for some time, wash it too often and then throw it away as soon as the „latest new“ is out on the market.

(I am speaking in very general terms here about the everyday-costumer and it is to give u a brief idea of what i am talking about and fact is that we ARE generally buying more & more clothes and there ARE more garments produced today than 10 years ago AND they prices for them has dropped).

And what I just talked about counts for many industries but I have decided to concentrate on fashion. Though it is the dresses that inspires me so much and fashion & clothing is really something that touches all & everyone. We are all consumers.

You say Dresses of yesterday are depicted from around the world – how do you collect these old dresses? Tell me more about logistics.

I have been collecting dresses & second hand clothing since I was 10 so some garments are from these wardrobes of my collected treasures. Some of the dresses are also from fleamarkets in Paris, some from London, some from friends or just random people who like the concept and many many of the dresses are from all over Asia.

Just before I left Paris I visited a new found friend who gave me a 20 something dresses which had belonged to her mother. This was such a sweet afternoon and the dresses were all soo great and they were really screaming for a new live after having been hung in the back of the wardrobe for years. These were carried back to me using the metro.

Now last week in Berlin I also found a handful of dresses that I bought from a man that got them from a theatre. These dresses I was carrying around walking walking walking forever in the cold.

90

Inspire magazine

blonde

Inspire magazine

91

blonde

yes, I have many thoughts about people’s themselves sometimes, I can find us, people, when i am low, i am not sure, but anyway,

92

Inspire magazine

behaviour towards each other and so terribly odd sometimes, maybe this is life doesn’t have to be too complicated...

When I find dresses in Asia these are shipped but before their voyage they are carried around to our tailors in order to be amended. I no longer have the time to do all the amendments myself so we now have a couple of tailors helping us bringing out the beauty we see in the dresses. And our team is NOT supposed to work its ass off for us. We want them to have a stable & balanced life. Living IN the society with their family & friends. Not in a inhuman industrial city.

Who are your clients? How do you treat them? :-) Haha, I smile a lot cause they make me so happy when they try on the dresses we have been working so much with and for.

The average customer though... hm... is from all over the world. I have understood that swedish girls & woman likes the dresses a lot. And also the French, Russian and Japanese. And yes, they can be all from 16 years old to 65 years... really, both can be looking at & trying on the same dress and they would both like it. Also the style of people is also very wide. This inspires me a lot and makes me think, “hm, we are all just humans after all“ (yes, I have many thoughts about people’s behaviour towards each other and themselves sometimes, I can find us, people, so terribly odd sometimes, maybe this is when i am low, i am not sure, but anyway, life doesn’t have to be too complicated...).

At the moment the most clients are actually the book-buyers and I don‘t really know who they are but I guess they are interested in photos.

How many people are involved in the job and how do you cooperate? Who are these people?

It depends and is not that easy to explain but : I cooperate very closely with my friend Yin John (who is running temptemps in HK and who also did the layout and is everyday hand-folding the cover of the 460 copies of our book) & I guess she and I are the core persons in dreamandawake.

There are many people operating more or less on freelance basis such as illustrator & advicer & music maker Tore Cheung (also temptemps HK) and data base by Sinisa Li (HK).

Lina Scheynius is also someone I work very very closely with in certain projects and she has adviced me a lot a lot.

All photographers are doing their photos with their hands totally free and no one is ever paid for the photos. I want every person that contributes to dreamandawake to feel that they are free to play with the dresses and my wish is that they will have some time of pleasure with them.

And yes, me, I organize, plan & coordinate all that is happening with dreamandawake, maybe this could be called some kind of curator (?!). I am also the designer of the redesign of the dresses deciding how each dress is to be changed (and yes, right in this moment i am actually labelling some houndred of dresses as well as doing some designwork with my new super sewing-machine). I also make the belts and the product development-department is my area. Right now I am also

preparing some new little accessories of some of the restmaterial from the lengthcutting (I am doing some try-out for our new stay-ups line! as well as some more ties for the men...). And yes, all other stuff that has to be done within a company is up to me to do.

Each piece is unique – means your clothes should be more expensive than most of the designers clothes even though they might come in different sizes only.

No no no, not expensive. We are not in it for the money babe!

What do you do with the clothes? Do you sell them? Or do you use them in some kind of productions etc?

Both, the clothes are all for sale and are also most of the time used in some production & project before they are sold.

At the moment there are some photographers around in the world that has some dresses which are shot for some new series for the dreamandawake gallery.

The photos are so important for me in order to capture some of the moments they once have been inside. If I have been there at that precise moment I want to keep a memory but also if I am not there myself it is wonderful to see how other people see the dresses and in what way they want to play with them.

We work so much with the dresses so it would be such a shame not to have anything left when the dress has moved into its new owner.

If you think of a person who comes to your website – what can s/he order? What is the dimension of your services?

Oh, the website is at the moment not really for selling which is why we are working on the database right now to establish a better system for more people to actually get hold of the dresses from our collection. But yes, people normally send email asking what we have in right now and then i send them an pdf with the current dresses i have with me at that moment.

Except from that we also have our dear postcards and book in our new bookshop.

Also people can come and see the photoarchive in our gallery.

Do you have any secrets that could be published? :-) Maybe not a secret but I more than often tend to make very sweet dreams about people I have met during the day. Especially after having been to the cinema or seen a film. I have had very very very close relations to James Bond, Jerry Seinfeld and oh my favourite Robert Smith to mention a few.

How do you make this world a better place?

See all the text above and www.dreamandawake.com. yeah text Andy Sváková / foto Elin Ericsson, Lina Scheynius, Yin John www.dreamandawake.com

Inspire magazine

93

phenomena

Vstupujeme doň tak často, že si to už ani neuvedomujeme. Nasávame prvotnú atmosféru a očakávame, čo príde ďalej. Je neoddeliteľnou súčasťou, prepojením skoro každého celku bez toho, aby sme mu prikladali aký-taký význam. Čakáme tam, prechádzame ním a opúšťame ho bez uvedomenia si, že aj tento priestor má svoje čaro a prchavú dušu dotváranú nevedomky ľuďmi, ktorí doňho vstúpili. Atmosféra v ňom je buď pokojná, dalo by sa povedať, že až skľučujúco tichá a mŕtva, preto ho inštinktívne tak radi opúšťame... Alebo naopak pulzuje. Pulzuje všetkými chodbičkami a tepnami, spája niečo – ľudskou mysľou viac vnímateľné a významovo uchopiteľné, bez toho, aby si väčšina z nás všimla jeho krásu veľakrát potláčanú prvotnou funkciou. Spája celok interiéru, robí a udržiava ho funkčným, dopĺňa ho, dynamizuje jeho zväčša statický charakter života.

MEDZI PRIESTOR Medzipriestor s vytrvalosťou vzdoruje dobe, v ktorej dynamika, zmena a štýl sú pánmi. Funkčnosť udávajúca jeho prvotný charakter, jednoduché línie a rysy, zbytočnosť zredukovaná na nutné minimum sú charakteristické prvky, ktorými sa vyznačoval aj v minulosti. Ale predsa len, dochádza aj tu k istým malým zmenám, ktoré možno viac ako konkrétne charakteristiky vyjadrujú, po hodinách fotografovania strávených v týchto častiach budov, moje pocity: novodobá architektúra a design, 21. storočie, sci-fi je tu?, „umelá“ spoločnosť, miesto bez duše alebo je dušou tohto priestoru samotný človek?, no emotions, white balance, chlad, nekonečné ticho, čistota, sterilita dneška, uniformita, trpezlivosť, zbiehajúce a rozbiehajúce sa všade prítomné línie, začiatok a koniec a niečo medzi tým...

Zastavte a ponorte sa na chvíľu do jeho mĺkvej atmosféry, spozorujete v ňom život – život, ktorý na prvý pohľad nemá... Medzipriestor očarí aj vás.

Text a foto PUNCTUMvision, www.myspace.com/punctumvision Lokácie fotenia: Novovzniknuté centrum súčasného umenia a architektúry – DOX, Holešovice, Praha – autor architektonického návrhu: Ivan Kroupa Administratívna budova – Corso, Karlín, Praha – autor architektonického návrhu: Richardo Bofill Otvorený kultúrny priestor – La Fabrika, Holešovice, Praha Podchod metra – Nádraží Holešovice, Praha

94

Inspire magazine

art

Gate, aluminium and electroluminiscent foil, 200x200x10 cm, 5 exemplares (2008)

Neon chair, neontube, 70x45x35 cm, 5 exemplares (2007)

Martin SEDLÁK

Martin Sedlák (1978) je tvorcom objektov, inštalácií, malieb, fotografií. Možnosti jednotlivých médií systematicky rozvíja, často využívajúc netradičné materiály (hi-tech) a originálne technologické postupy (elektroluminiscenčné fólie, termofotografie). Jeho tvorba je viazaná na diváka – jeho vnímanie, asociácie či zažitú skúsenosť. Dielu Martina Sedláka sa nezriedka prisudzujú vlastnosti charakterizujúce minimalistické sochárstvo, zásadný smer v umení 60. rokov 20. storočia. Zodpovedajú mu najmä objektová redukcia a jednoduché geometrické formy, teda prevažne formálna stránka jeho diel. Zatiaľ čo minimalizmus odmietal vznik diel spôsobom pridávania hmoty, Sedlák dosahuje pôsobivú efektnosť svojich objektov práve pridávaním: na objekty lepí svetelnú fóliu a jednoduchým zásahom tak v rámci výsledku dosahuje absolútnu harmóniu s požadovaným efektom. Čo sa týka Sedlákových plošných diel – obrazov, grafík a iných – východiskom sa pre ne stáva lineárne členenie obrazovej plochy, práca s rozmerom, rastrom a podobne – naznačujúce formálne a materiálové experimenty mieriace za oblasť tradičného obrazového média.

Neoddeliteľnou súčasťou objektov Martina Sedláka je médium svetla. V istom momente pozorovania objektu dochádza u diváka k pocitu, že všetko v ňom spočíva v pôsobení svetla. Sedlák tiež svojským spôsobom situuje svetlo v rámci diela vo vzťahu k priestoru, v ktorom je inštalované. Luminiscenčné pásky či svietiace vlákna osvetľujú okolité povrchové plochy a objekty sa nezriedka zdajú ako nehmotné, akoby nadobudli stav nezávislý na sebe samých. Ďalším rozmerom jeho tvorby je okaklam, kedy autor nastoľuje optickými „hrami“ nové možnosti pohľadu či vnímania. Tie môžu najskôr navodzovať pocit rozpakov, väčšinou však príjemných. Príjemná neistota z pozorovania sa otvára hre predstáv a imaginácie. „Kúzlo“ je vždy zamerané na zmyslový zážitok a napätie medzi aktom pozerania a momentom rozoznania, nezriedka sprevádzaným akýmsi aha! efektom.

Objekty Martina Sedláka vyžarujú magnetizujúcu atmosféru a oplývajú priam transcendentálnou aurou. Bezprostredný priestor vo svojom okolí menia na éterické prostredie. Sedlák suverénne reaguje na dobu, v ktorej tvorí, má prirodzený vzťah k experimentu s materiálom a technológiami, s ktorými pracuje čisto a priamo, a zároveň prirodzene posúva hranice jednotlivých médií do sfér tajomna až fikcie. text lg www.gallerykressling.sK

Inspire magazine

95

art

MUKEKE Misia MKK002

MUKEKE je opäť tu! Pokračovanie exkluzívneho projektu pre koordinovanú produkciu umeleckých diel prináša ďalšiu novú MISIU, ktorá je už v online predaji. Tentoraz sme obišli zaužívané postupy pri koncipovaní kolektívnych projektov a pre výber autorov do tejto MISIE sme si stanovili jednoduchý kľúč.

Vzhľadom na to, že aktuálna MISIA je v poradí druhou MISIOU, zvolili sme výber z kvalitných česko-slovenských umelcov, ktorých priezvisko sa začína na druhé písmeno v abecede, teda na B. Tento šikovný zámer nás prezieravo zbavil zodpovednosti za akúkoľvek ideovú, politickú či inú angažovanosť vybraných autorov a nemusíme ani sledovať vytváranie obsahovej alebo formálnej príbuznosti kolektívu tvorcov alebo ich diel. Cieľom našej druhej MISIE je teda vizuálna rozmanitosť diel a, samozrejme, štandardná vysoká kvalita a prestíž vybraných umelcov stredoeurópskej výtvarnej scény. www.mukeke.com www.myspace.com/mukeke

96

Inspire magazine

ERIK BINDER

Erik Binder je veľký šaman a mystifikátor, ktorý rád vťahuje bezbranných divákov do svojich umeleckých hier. Jeho tvorba je mimoriadne rozmanitá (od digitálnych manipulácií cez multimediálne objekty a inštalácie až po maľbosprejované plátna a skate-dosky... najnovšie tiež vystupuje v úlohe „art lab“ galeristu), „typická svojským humorom, niekedy až detsky nespútanou hravosťou, recykláciou materiálov, ale aj nápadov a miešaním subkultúrnych vplyvov (komiks, graffiti, hip-hop, globálna kritika, eko, socík či kung-fu)”.

1974 – Hnúšťa Likier – SR VŠVU v Bratislave – Ateliér voľnej grafiky (R. Jančovič), maliarsky Ateliér + - XXL (D. Fischer)

Erik Binder, Motylka (2008)

„Binder je charakteristický totálnym prístupom k tvorbe a bezprostredným narábaním s vizuálnou pamäťou, vizuálnymi odkazmi a dejinami umenia”. Výsledkom sú „mix” artefakty a prostredia, do ktorých zahŕňa aj svoj životný štýl, hudbu a rodinu. Celok nazýva projektom Kunst fu či umeleckým zoskupením Kunst fa (či inak...). Práve anarchistická bezprostrednosť v spôsobe tvorby – „dokáže naraz urobiť veľa vecí a ešte viac neporiadku” – robí z Bindera autentického a v rámci slovenskej scény jedinečného tvorcu.

V rokoch 2002 a 2007 bol finalistom Ceny Oskára Čepana.

Inspire magazine

97

art

JOSEF BOLF

„Domnievam sa, že vo svojej práci riešim témy, ktoré sú pre mňa dôležité, rekonštruujem, znovu vytváram svoje skúsenosti (spomienky), hľadám pre ne alternatívny priestor. Veci, ktoré bezprostredne prežívam, sa dotýkajú diania v nejakom paralelnom svete. Je to svojím spôsobom forma štylizovaných „denníkových“ záznamov. Moja skúsenosť je taká, že maľba, ktorá pracuje s nejakou koncepciou, dokáže lepšie reflektovať súčasnosť.“ 1971 – Praha – ČR AVU v Prahe – Malířské studio (J. Načeradský), Škola grafiky (V. Kokolia, V. Skrepl)

Josef Bolf, U zdi (2008) „Obrazy Josefa Bolfa nepredstavujú exhibicionistickú arteterapiu, ktorá svojou úprimnosťou a súčasne beznádejnosťou môže divákov dojímať. Jeho maľby ďaleko viac reflektujú sentimentálnosť súčasnej kultúry, vďaka čomu je také ľahké sa s depresívnymi výjavmi identifikovať.“ „Vyškrabovaním (na voskovom podklade, „podmaľbe“, prekrytom tušom možno vytvoriť nielen tenké línie, ale celé škrabané plochy) sa Bolfovi podarilo elegantne „obísť“ problém vzťahu kresby a maľby, ide i kombinovanú techniku, ktorá má rovnako blízko k obom. „Doslova rozdriapané obrazy J. Bolfa vyžarujú dojímavú krásu. Ich hrdinami sú ťažko definovateľné, pritom dôverne známe plyšové postavičky s navretými očami, ktoré v hrôze zo sveta nie sú schopné opustiť svoju obývaciu izbu alebo bezducho blúdia po sídliskách a hypermarketoch.“ „V neposlednom rade sa v aktuálnej Bolfovej sérii objavujú presne odpozorované detaily okolitého života. Absurdný chodský cintorín, maska blížiaceho sa metra, atmosféra prázdneho supermarketu či bezútešnosť večera stráveného surfovaním po internete nepôsobia len ako všeobecné symboly veľkomestského odcudzenia, ale v prenesenej podobe pozorne dokumentujú súčasný život.“ (z TP) V roku 2005 bol nominovaný na Cenu Jindřicha Chalupeckého.

98

Inspire magazine

DÁVID BAFFI

„Snažím sa rozvíjať dejovosť vo vizuálnych vzťahoch – táto moja vizuálna narácia je založená na krátkych dialógoch medzi tvarmi, medzi farbami a medzi priestormi. V obraze sa potom snažím vychytať charakteristické veci a hlavne hľadám „šperk“. Šperk je vizuálny bod, ktorý je pre danú kompozíciu podstatný. Vždy ma teší, keď nájdem v kompozícii nejaký dobrý priestor a dobre ho využijem – dobre ho doladím. Ďalšia pre mňa z hľadiska psychológie veľmi zaujímavá stránka maľby je príležitosť vkladať do obrazov množstvo emócií, či už pozitívnych, negatívnych či hocijakých, a to pomocou farieb.”

1980 – Krásnohorské Podhradie – SR VŠVU v Bratislave – Katedra maľby a iných médií – 4. ateliér (I. Csudai)

Dávid Baffi, bez názvu (2008)

Vytrvalá a hlboko zaujatá maliarska tvorba Dávida Baffiho prešla od „takmer humoristicky odľahčených ironizujúcich kompozícií až po nepredmetné vizuálne kompozície najmladšieho dáta”. Po ideovo-koncepčnej stránke Baffi stále pokračuje vo svojom individuálnom a dosiaľ nevyčerpanom bádaní – v zameriavaní sa na možnosti ťahu štetca a účinky obrazovej štruktúry a tiež dôležité objavovanie a kultivovanie stále nových a nových obrazových priestorov. „Tým, čo je zobrazované, je už len čistý vizuálny priestor, vizuálna štruktúra. K dvojrozmernému médiu maľby pristupuje skôr ako sochár – reliéf tu nie je navrstvovaný, ale namaľovaný; komponuje priestor, nasycuje obraz mikroudalosťami a bohatstvom vzťahov (množinou maličkostí a rôznych detailov), ktoré nedovolia, aby sa celok maľby ustálil. Dávidova maľba je hlbokým a hĺbkovým prieskumom viditeľného a skúsenosť, ktorú získava pri svojom experimentovaní, je takmer nemožné sprostredkovať slovami.” (z NL)

Inspire magazine

99

art

ANDREA BARTOŠOVÁ

Andrea „Andy“ Bartošová je príjemný živel – maliarsky aj ľudsky. Vytrvalé maliarske experimentátorstvo a výrazné posuny vlastnej tvorby, ktoré sú pre ňu typické, pramenia niekde v jej radosti z objavovania a „uchmatávania” tém z každodennej reality – rovnako ako v jej bytostnom očarení transformačnými možnosťami maľby. „A. Bartošová má obdivuhodnú ľahkosť výrazu, impulzívnosť a tá okamžite prechádza do gesta a farby, ktorá kreslí a maľuje.” „Dôležitý je pomer plnej a prázdnej plochy: miesta, ktoré niečo oddeľujú a robia ich tak zrozumiteľnejšími.” „Maliarstvo je rozprávaním, nie je podstatná téma a názov diela, ale rozprávanie samo osebe a aj sám námet je často možno najmä „príležitosťou k maľbe, ktorá je telesnou akciou.” (z JO) 1977 – Levice – SR VŠVU v Bratislave – Katedra maľby a iných médií – 4. ateliér (I. Csudai)

Andrea Bartošová, bez názvu (2008)

Cez prvé priestorové geometrie, premaľby a zásahy do privlastnenej reality (maľba na ofsete, hyperrealistické východiská) či jej priame používanie (šablóny-tvary z rôznych banalít) naplno vstúpila do média maľby. Po sérii autoportrétov a následnom zaujatí výrazovými možnosťami ľudskej tváre sa Bartošovej námetová línia posunula do mnohofigurálnych kompozícií – anonymné statické postavy a po nich skupinky dynamických a činorodých figúrok. Ani prechodom do geometrického tvaroslovia neprichádzajú jej maľby o expresivitu a svojskú skrytú naráciu. A hoci sa autorka, podľa vlastných slov, naratívnosti vyhýba, podobnú nejasnú emotívnosť či príbehovosť majú aj plátna s „mäkkými” architektonickými alebo technickými detailmi.

100

Inspire magazine

MARKO BLAŽO

„Veci, ktoré zažívam, vnímam a prijímam, ma často rušia, tvorím zvnútra seba, využívam každú voľnú chvíľu, aby som množil nápady a zachytil ich. Informácie od príjemcov umenia, a vôbec z okolia, by ma vynulovali a cestu späť by som v sebe hľadal veľmi ťažko.”

1972 – Košice – SR VŠVU v Bratislave – Ateliér maľby R. Sikoru

širokoautoportrét

Marko Blažo, Melanchólia (2008)

Marko Blažo, známy slovenský výtvarník a košický pedagóg (na Fakulte umení TU v Košiciach), disponuje mnohými výtvarnými talentami – je autorom početných malieb, kresieb, počítačových grafík, inštalácií i krehkých papierových 3D objektov a fotografií. Blažo systematicky spracováva jednu tému – inšpirovaný detstvom, no s perfektným nadhľadom a humorom vizuálneho vynálezcu vytvára nový svet – svet zmenených herných pravidiel a najmä svet plný „vizuálnych rozporov”. Jednoduché a známe motívy (z tých obsesívnejších sú to: vlaky, koľajnice, kľúčová dierka, veža, rôzne architektonické schémy a modely) spája, prevracia a núti správať sa inak. S obľubou napríklad cituje známe architektonické diela, ktoré ako celky či fragmenty používa v nových kontextoch. Vytvára tak nereálne a absurdné konštrukcie, ktoré však perfektne fungujú. „Blažo nezostáva pri hre slov, ale poetizuje obrazom”, kultivuje „úsporný a presný deskriptívny jazyk metafory”. Jeho originálna poetika paradoxu vychádza z tradície konceptuálneho umenia a súčasne ho prekračuje smerom k divácky atraktívnej, často vtipnej a hravej vizualizácii. Marko Blažo nám svojou tvorbou dlhodobo objasňuje, že „nič nie je nemožné”. Text Silvia Čúzyová V roku 1999 sa zúčastnil v rámci kolektívnej akcie Slovak Art for Free benátskeho bienále a v roku 2001 získal Cenu Oskára Čepana.

Inspire magazine

101

art

Ľavá strana hore: Otváracia výstava HIT-u, Pekní chalani (2003) Ľavá strana dole: After 76 (2006) Pravá strana: Is ther any objective reality (2008)

102

Inspire magazine

Dorota Kenderová

Vo svojej tvorbe z posledného obdobia sa venuješ prevažne site-specific realizáciám, teda projektom, ktoré nejakým spôsobom priamo komunikujú s miestom, v ktorom sa uskutočňujú, resp. v ktorom vznikli, a reagujú na jeho kvality, špecifiká. V čom je pre teba site-specific atraktívne?

Je pravdou, že v poslednej dobe bolo pre mňa prirodzené rozvíjať idey v silnom vzťahu s miestom, ktoré každé má svoju históriu, sled udalostí a stopy dejov. Snažím sa naň nahliadať z rôznych perspektív a poskytnúť iný pohľad. Napríklad prostredníctvom minimálneho gesta, ako v prípade diela After 76 (2006), kde som v prázdnom výstavnom priestore vymenila neónové žiarivky za UV svetlá a človek sa ocitol uprostred škvrnovej maľby, ktorú spôsobili zle urobené retuše bielou farbou po iných dielach a opravách. Názov výstavy odkazoval na počet výstav, ktoré sa v danom priestore konali. Nemôžem však povedať, že by som sa miestošpecifickému umeniu rozhodla venovať programovo. V procese tvorby musím najskôr vedieť, čo chcem povedať. Až potom sa snažím nájsť primerané médium, adekvátnu formu a estetickú realizáciu. Keď sme pri tej atraktivite – v tomto prípade ma bavila zmena vnímania diela: nestojíš pred obrazom, ale priamo v obraze a stávaš sa jeho súčasťou. A tiež pominuteľnosť. Skončí sa výstava a dielo prestáva existovať. Stáva sa len formou dokumentácie. A keď stratíš CD s fotografiami, tak nič. Veľké nič. To NIČ je pre mňa dosť atraktívne.

Nie je v dnešnej dobe náročné vytvoriť niečo, čo by nepripomínalo už v minulosti nejakým umelcom vytvorené dielo? Uvažuješ pri ideovom zrode svojho diela aj nad tým, či už niečo také pred tebou nevytvoril niekto iný?

Je to maximálne náročné a pravdupovediac ani neviem, či je to vôbec možné. V tvorbe treba byť najmä pravdivý a netreba byť preinformovaný a „napozeraný“.

V takom prípade sa v tom človek ľahko stratí a nevie, čo je naozaj jeho a čo iba niekde videl (myslím tým rôzne kybérie, facebooky, myspacy a iné databázy miliónov obrazov). Prísun vizuálnych informácií treba intuitívne regulovať. Je rozdiel, keď sa človek vyberie na výstavu a v reálnom časopriestore si ju pozrie, alebo číta knihu, alebo časopis, kde sa o zobrazenom diele dozvie viac a má ho skontextualizované. Ale najmä – vizuálny svet je konečný, obrazy sa opakujú.

ASPOň RAZ LEžAť NA ZEMI OD SMIECHU ALEBO MAť CHUť DAť NIEKOMU FACKU

Aké posledné dielo si realizovala a o čom bolo?

Posledné dielo Is there any objective reality bola miestošpecifická inštalácia realizovaná na rezidenčnom pobyte v Museums quartier vo Viedni. Pomocou chemickej látky som dosiahla efekt zahmlenia – kondenzácie vody na všetkých sklených plochách v miestnosti, pričom výstavný priestor ostal prázdny. Pohľad cez, za a na sklo bol kvôli zahmleniu jemne deformovaný a nejasný. Veľmi zjednodušene

Inspire magazine

103

art

by sa dielo dalo interpretovať tak, že veci vidíme takým spôsobom, ako ich vidieť chceme. Často pritom neprihliadame na rôznosť kultúrnych kontextov, ale dívame sa na ne cez prizmu vlastnej subjektivity.

V rámci projektu On TV (2005) si sa ocitala v záberoch spravodajských vstupov rôznych televízií. Čo si svojou „mediálnou intervenciou“ chcela povedať? Bol projekt produkčne náročný?

Chcela som sa v priebehu niekoľkých dní ocitnúť v pozadí vysielania – mediálne sprostredkovanej reality, v primetime, ako podprahová reklama. Zámerov však bolo viac. Okrem manipulácie podvedomia som zároveň zastávala pozíciu akéhosi reprezentanta súčasného umenia, ktoré je v rámci našej každodennej reality stále kdesi v ústraní. Čo sa týka produkcie, bolo to oveľa jednoduchšie, ako sa na prvý pohľad javí. Asi som sa iba ocitla v dobrej konštelácii ľudí...

Tvoje realizácie z posledného obdobia mi prídu viac formálne analytické, „výtvarnejšie“, možno až intímnejšie, akoby si sa viac obrátila smerom k vlastnému, osobnému výskumu média umenia ako takého, formálnej stránky umeleckých diel, alebo aj už spomínaných site-specific riešení (Is there any objective reality? (2008), After 76 (2006). Mýlim sa? A ak nie, kedy nastal tento posun?

Nedá sa to oddeliť na „vtedy a potom“ alebo zaradiť moju tvorbu do nejakých kategórií. Projekty, ktoré by sme mohli označiť slovom angažované, som totiž spravila asi len dva. Boli to intervencie do verejného priestoru Nepodporujeme súčasné umenia a Ohláste sa, občania, kde bol cez reproduktor v aute vysielaný hlas, oslovujúci okoloidúcich ľudí, kategorizovaných podľa zamestnania. Obe diela vznikli pre výstavu Res Publica v Open Gallery, takže som v podstate reagovala na tému výstavy.

S ktorým svojím dielom, ktoré si dosiaľ realizovala, si najviac spokojná a prečo?

Ku svojim dielam som tak trochu macošská... ale najskôr s tými, o ktorých si myslím, že sú dotiahnuté po formálnej aj obsahovej stránke.

Ktoré dielo iného slovenského alebo aj zahraničného tvorcu (môže byť aj výstava) na teba v poslednej dobe zapôsobilo (zapôsobila) a prečo?

Výstava Monument transformace, kurátorovaná Vítkom Havránkom a Zbyňkom Baladránom v Tranzite, kvôli jasnej koncepcii, dobrému výberu umelcov a výborne zvládnutej inštalácii. A tiež tvorba Petry Feriancovej a Andrasa Cséfalvaya.

Rozumiem jej, a keď aj nerozumiem, mám záujem jej porozumieť. Jednoducho ma zaujíma.

V roku 2007 si strávila dva mesiace na štipendijnom pobyte v MuseumsQuartier vo Viedni. Čo ti tento pobyt dal?

Dva mesiace samoty, ktoré mi pri mojej ľahkej až stredne ťažkej poruche koncentrácie umožnili plné sústredenie na dôležité veci.

Pochádzaš z Ružomberka, žiješ v Bratislave. Čo máš v Bratislave najradšej?

Momentálne sú to J. V., J. B., P. F., L. T., L. G., L. G., M. B., Z. Z., A. C., Dunaj, leto a hotel Kyjev.

Spolu s tiež umelcom Jaroslavom Vargom koordinuješ malú, no progresívnu a výraznú bratislavskú galériu HIT. Čo vás s Jaroslavom v rámci tohto projektu zviedlo dohromady?

V prvom rade je Jaro veľmi dobrý umelec a potom sú tam výrazné osobné sympatie, prameniace zo spoločných názorov na umenie, život a tak... No a na základe toho som ho oslovila, či by do toho so mnou nešiel.

Aká je vaša výstavná koncepcia na rok 2009?

Máme vymyslenú sériu na seba nadväzujúcich výstav, no zároveň si chceme ponechať slobodu v rámci toho, že keď nás niečo napadne alebo nájdeme umelca, ktorý sa nám zdá byť zaujímavý, tak mu spravíme výstavu aj o tri dni. Naša výstavná koncepcia je teda otvorená…

Je náročné viesť v Bratislave malú neziskovú galériu?

Snažíme sa nerobiť to náročným, čím však nechcem povedať, že nemáme vysoké nároky a že je to úplne jednoduché... Zatiaľ spolupracujeme iba rok a postupne prehodnocujeme, čím galéria Hit momentálne je a ako chceme, aby sa ďalej profilovala. Mám však tušenie, že pomaly na to prichádzame, a to sa už javí o niečo náročnejšie :) Na ktorú výstavu v HIT-e počas jeho doterajšej existencie spomínaš s odstupom času najradšej a na ktorú najmenej rada?

Tých, na ktoré spomínam rada, je viacero a takisto je viacero dôvodov, prečo na ne rada spomínam. Viacero je tiež tých, ktoré sa s odstupom času javia ako zbytočné.

Zakaždým sú to však skúsenosti a tie sa zídu vždy.

Témou aktuálneho čísla Inspire magazine je duša. Prispieva podľa teba dobré a kvalitné vizuálne umenie k duševnej pohode?

K duševnej pohode prispieva skôr arteterapia. Pre mňa dobré a kvalitné umenie, z pozície diváka, spôsobuje rozochvenie, ktoré môže, ale nemusí byť vždy príjemné, reflektuje dobu, je zrkadlom spoločnosti a tým pádom nastoľuje otázky alebo dáva odpovede. Z pozície tvorcu je pre mňa zdrojom rôznych mentálnych stavov, ktoré sú však od pohody na míľe vzdialené. K mojej duševnej pohode prispieva navštevovanie výstav s niektorými z mojich priateľov, čo je vždy spojené s trefnými komentármi, analýzami a „doťahovaním“ diel za iných. Ideálny stav nastáva, ak aspoň raz ležím od smiechu na zemi, alebo mám chuť dať niekomu facku. Čo považuješ na Slovensku za najväčšiu slabosť umeleckej prevádzky?

Nevzdelanosť, nezáujem, túžbu po rýchlom materiálnom profite, prevrátené životné hodnoty. Poradie som zvolila náhodne.

Hitmakers Dora a Jaro

Čo pre teba znamená vizuálne umenie? Čím pre teba je, v čom je pre teba osobne dôležité? Očakávala som od seba zásadnejšiu odpoveď, no napokon to poviem takto: to, že sa umenie stalo súčasťou a ústrednou témou môjho života, sa prosto nejak udialo. A myslím, že to bol Duchamp, ktorý povedal, že umelec nerobí veci, pretože niečo vie, ale aby sa niečo dozvedel.Takže umenie pre mňa prispieva k istému druhu poznania. A okrem toho o ňom neustále rozprávam a premýšľam. Aj teraz.

104

Text Lucia Gavulová tranzit.sk / Foto archív autorky

Dorota Kenderová (1981) – umelkyňa, galeristka, doktorandka. Vo svojej konceptuálnej tvorbe sa venuje prevažne video inštaláciám a site-specific inštaláciám. Je spoluzakladateľkou malej, no progresívnej bratislavskej galérie HIT (2003), ktorú v súčasnosti koordinuje spolu s Jaroslavom Vargom.

Inspire magazine

film

Tôkyô!

„Ohivi! Ohivi! Leïpopo Stonnett!

Ohivi! Ohivi! Onnkram Zamli Ohivi! Ohivi! Leïpopo Stonnett!

Ohivi! Ohivi! Hon-n-n rüthra-vi!“

Merde

vykrikuje svoj refrén jednooký hrdzavý bezďák v zelenom obleku, šermujúc palicou a hnátmi s niekoľkocentimetrovými nechtami, premávajúci sa ako molekula smradu v Brownovom pohybe stokou. Volá sa Merde a niet pochýb o tom, že nepatrí medzi bežných obyvateľov mesta. Zjavne nie je celkom kompletný, no možno má o koliesko navyše. V klipe Hymn to Merde, ku ktorému robila hudbu VV z Kills a ktorý je akousi reklamou a zároveň pokračovaním druhej z troch častí poviedkového filmu Tokyo!, ho uvidíte v preňho typickej eklektickej polohe žreca neznámeho náboženstva mimovoľnej krutosti. Skrýva sa v kanáloch, odkiaľ občas vyráža na vzduch, nepochopený ako jeho čudné výkriky a posunky. To jeho hlad odklopí dekel, to rušná ulica ho sýti – a nie hocičím. Vo svojej pompéznej drzosti totiž pojedá iba odcudzené bankovky a kvety, ktoré sú symbolom cisárskej rodiny. A ako sa dostal tento zanedbaný beloch s doľava vykrútenou bradou do Tokia? Nuž, jeho Boh ho pošle vždy tam, kde to neznáša. A Japoncov nemá rád úplne najviac. Musím povedať, že dlho ma nič tak neprikvačilo do kresla v Auparku ako práve tento film, ktorý bol pre mňa esom Medzinárodného filmového festivalu. Tokyo! je projekt troch režisérov zvučných mien: Gondry, Carax a Joon-Ho. Toho prvého veľmi predstavovať netreba, je oceňovaným autorom videoklipov (Björk, Beck, Chemical Brothers, Kylie...) a reklám (Levi’s, Smirnoff’s...) a tiež režíroval vydarené filmy Večný svit nepoškvrnenej mysle (2004) a Náuka o snoch (2006). Jeho doménou je surreálne prelínanie predstáv so skutočnosťou a tak je to aj v príbehu Interior De-

sign, ktorý Tokyo! otvára. Je to milý príbeh dievčiny Hiroko, ktorá sa nám „trochu“ mení pred očami. Podstupuje transformáciu. Vlastne s priateľom Akirom hľadali nejaké to bývanie, no potom sa to celé vymklo. Ako premiéra jeho filmu, kde ilustroval nedýchateľnosť splodín špeciálnym zariadením vyfukujúcim dym medzi divákov. Ako automobil, ktorý im odtiahli na rozľahlé šrotovisko. Ako jej život, v ktorom sa cíti, akoby mala v hrudi dieru a v tele mechanické súčiastky.

Prostrednú poviedku som už, myslím, uviedol dostatočne. Snáď len toľko, že Merde je vlastne Denis Lavant, známy z videoklipu Rabbit In Your Headlights projektu Unkle a s Caraxom sa pozná už od osemdesiatych, kedy účinkoval v Boy Meets Girl a Zlej krvi, kde hral s Juliette Binoche. To si zopakoval neskôr aj v Milencoch na moste (1991). Počul som názor, že jeho reč v jazyku Merdogon (vytvorenom špeciálne pre Tokyo!) počas súdneho procesu Japonsko vs Merde je trochu pridlhá, no ja by som pokojne ešte pár minút vydržal. Merdeov rovnako šialený obhajca a tlmočník Maître Voland (Jean-François Balmer), ktorý je druhým z troch „ľudí“ ovládajúcich tento magický jazyk, mu totiž veľmi zdatne kontruje. Čo sa týka francúzskeho režiséra Leosa Caraxa (prešmyčka z Alex Oscar, skutočné meno Alexandre Oscar Dupont), po úspešných Milencoch natočil ešte film Pola X (1999). Merde je preňho skvelým comebackom.

O to lepším, že si tentoraz odpustil nechutné reklamy na cigarety (v Pole X môžete vidieť mladého muža hrať sa s dieťaťom, ktorému s úsmevom dymí do tváre). Ústrednou postavou tretej časti filmu, poviedky Shaking Tokyo je finančne zabezpečený autista (po japonsky hikikimori), ktorý len tak bezcieľne vegetuje, pripomínajúc brečtan na svojom dome. (Na rozdiel od neho však na brečtan svieti slnko, a preto jeho rastlinný ekvivalent pôsobí zdravšie.)

No aj na autistu sa usmeje šťastie a pri jednej donáške pizze (od ktorej má doma naukladané stohy prázdnych škatúľ) sa celé mesto zatrasie. Dievčina, ktorá ju priniesla, pri zemetrasení stráca vedomie. Našťastie jej tetovanie napovie, ako ju vzkriesiť. A pritom spoza škatúľ vykukne lúč svetla, hikikimori sa pozrie slečne do tváre a po 10 rokoch bojkotu akejkoľvek komunikácie prehodí aj zopár jednoslovných viet. Neskôr s hrôzou zistí, že sa zaľúbil. Avšak zemetrasenie pre istotu zmenilo aj onú mladú ženu – stáva sa z nej hikikimori. A tak sa po obrovskom sebazaprení vydá ex-hikikimori na púť cez niekoľko ulíc, aby stlačil to správne tlačidlo v rýchlovýťahu života.

Nuž, hádam vás „tokijská trojka“, transmutovaná žena, psychopat a autista, presvedčila, že na tento film, ktorý má doraziť do vybraných obludárií už v marci, treba ísť. TEXT myspace.com/memfer

Inspire magazine

105

film

Filmových melónov lšia

úro

da

Plody aktivity mladých filmárov v roku 2008 budú predstavené na 2. ročníku Medzinárodného festivalu študentských filmov Early Melons, ktorý sa uskutoční v dňoch 11. – 14. marca 2009 v FK Charlie centrum a A4 – nultom priestore v Bratislave. Divákov budú štyri dni intenzívne presviedčať o tom, že študentské filmy patria do kín a zaslúžia si pozornosť obecenstva.

Po minuloročnom zbere kvalitných študentských filmov z celej Európy sa k slovu hlási nová úroda.

Ďa

Druhý ročník festivalu je navyše obohatený o samostatné prezentácie slovenských vysokých škôl s audiovizuálnym Festival Early Melons už druhý rok umožňuje domácemu publiku zameraním. A aby na festivale vládla harvytvoriť si obraz o aktuálnej študentskej tvorbe na Slovensku aj za mónia, sedenie v kinosálach bude vyvažohranicami. Štartovací ročník podujatia v roku 2008 potvrdil, že štuvané koncertmi a nekončiacimi žúrmi v A4 dentské filmy dokážu bez problémov zaplniť kinosály a vzbudiť emóa Subclube. To, že Early Melons zostanú čercie publika. Druhý ročník Early Melons si kladie ešte vyššie ambície stvé ešte dlho po skončení samotného fes– chce priniesť bohatší a plastickejší obraz o študentskej tvorbe, preto tivalu, dokáže putovná prehliadka víťazných sa jeho program tematicky rozšíril aj mimo filmového plátna. filmov festivalu. Kolekcia najlepších filmov Hlavnou časťou festivalu Early Melons je medzinárodná súťaž, do ktorej ročníka 2009 sa bude premietať v Trenčíne, sú zaradené študentské filmy z Európy, USA či Ruska. O filmoch bude Piešťanoch, Banskej Bystrici, Ružomberku, Korozhodovať medzinárodná porota zložená z osobností európskej audišiciach, Trnave a ďalších slovenských mestách až ovizuálnej sféry: animátor Dana Dorian z britského štúdia Axis Animation, do mája. režisér, producent a herec ruského pôvodu Jevgenij Malkov, minuloročná Študentské filmy všetkých žánrov, tém a uhlov víťazka Grand Prix Early Melons Viera Čakányová, ktorá je študentkou pohľadu sa stretnú v marci v Bratislave a ich silné dokumentárnej tvorby na pražskej FAMU, a riaditeľ nemeckého festivalu príbehy sa môžu dostať do hlavy každému, kto im Kurzfilmwoche v Regensburgu Markus Prasse. Porota udelí ocenenia na to dá príležitosť. Závislosť má v tomto prípade v kategóriách Najlepší hraný, dokumentárny a animovaný film a udelí blahodarné účinky. Let`EM grow!

Grand Prix pre najlepší film festivalu. text Eva Michalkova / foto Early Melons Early Melons však nie je iba súťaž, ale zahŕňa v sebe aj množstvo šťavnatých sprievodných podujatí: projekcie filmov zo spriatelených festivalov z celej Európy (portugalský Indie Lisboa, maďarský Mediawave, bulharský In the Palace, ruský Beginning či ukrajinský Wiz–Art Fest), prehliadku detských filmov či filmový profil maďarského dokumentaristu Gyulu Nemesa. Novinkou tohto ročníka je fotografická súťaž, v ktorej slovenskí študenti predstavia svoj fotografický pohľad na film.

Fokus Early Melons sa namieri aj na prezentáciu súčasného vývoja a tendencií videoumenia v študentskej tvorbe, to všetko pod značkou Videosekt. Výber toho najlepšieho videa zabezpečí porota v zložení: etablovaná umelkyňa pôsobiaca v Prahe Anetta Mona Chisa (Slovensko), pedagóg a umelec Jan Tretschok (Nemecko) a študent a koordinátor wroclavskej galérie Emdes Piotrek Blajerski (Poľsko).

106

Inspire magazine

kinรก tv divadlรก

film

Ach, tí Francúzi Kto mohol vedieť, že film, ktorý sa volá Un conte de Noël (Vianočný príbeh), bude v skutočnosti ďalšou psycho-story za mojím opaskom…

Na plagátoch je sviatočne vyzerajúca Catherine Deneuve a Mathieu Amalric, červená stuha a decentný zlatý pruh. Dokonalé vianočné mimikry. Film Arnauda Desplechina však nestráca ani minútu a hneď na úvod vykreslí rodinné vzťahy Vuillardovcov ako prinajmenšom divné. Tak si to zrátajme: to máme Mathieu Amalrica v role alkoholického syna a vydedeného brata, Anne Consigny ako sestru, ktorá jeho vypudenie z rodiny iniciovala, a matku duševne labilného syna, a Catherine Deneuve ako chladnú a vážne chorú hlavu rodiny.

Junon (Deneuve) má vzácnu formu leukémie, ktorá už zabila aj jej syna Josepha, keď bol ešte dieťa. Pomohla by jej transplantácia kostnej drene, ale aj to má háčik – jednak treba nájsť vhodného donora, jednak jej telo nemusí cudziu dreň prijať. S manželom Abelom (Jean-Paul Rousillon) majú okrem Henriho a Elizabeth ešte najmladšieho syna Ivana. Ten má za sebou podobne neradostné obdobie ako jeho synovec, a preto sa snaží podať mu pomocnú ruku. Celá rodina sa na Vianoce schádza u rodičov.

Dej sa odohráva počas pár decembrových dní v obrovskom dome, kde jediným „normálnym” človekom je láskavý a pokojný otec Abel. Inak je každý narušený svojím spôsobom, niektorí aj na viac spôsobov, a celé sa to umocňuje zhubnými vzťahmi, ktoré majú jednotliví členovia medzi sebou. Elizabeth ignoruje Henriho, ktorého proti svojej vôli vidí prvýkrát po rokoch, a vo svojom živote sa nevie ubrániť všetko premkýnajúcemu smútku. Na smútok sa počas filmu sťažuje 2x, na začiatku svojmu terapeutovi, neskôr Abelovi, otcovi, ktorý jej na to konto prečíta pasáž z Nietscheho Genealógie morálky. Henriho koníčky sú alkohol a kurvy, no na prekvapenie rodiny príde na Vianoce s priateľkou. Medzi ním a Junon panuje zvláštne odcudzenie, konverzácie matka – syn prebiehajú v ostrých sarkastických dialógoch a vyznaniach nenávisti. Rodičia splodili Henriho, aby zachránil život Josephovi, ale nebol kompatibilný. Teraz by jeho dreň možno mohla pomôcť Junon.

Najmladší syn Ivan prichádza na Vianoce aj s manželkou a deťmi. Nevestu Junon hrá Deneuveovej dcéra Chiara Mastroianni (pri Desplechinovi sa mi nechce veriť, že by do roly bola obsadená náhodne). Ivanova rodinka v marginálnej úlohe sprvu poskytuje divákovi oázu a ochranu pred zvyškom krejzy-klanu, ale netrvá dlho, a aj oni si udrú svoju mini-drámu, a to s výsledkami, že by jeden neveril. Čo je na Un Conte de Noel zaujímavé, je práve dráždivosť nahromadenej nenormálnosti. Pozeráte a hovoríte si, že horšie to už nemôže byť, a ono vás to zavalí znova a ešte silnejšie. Pocity zúfalstva, prázdnoty a odcudzenia sa vďaka dokonalým hereckým výkonom na diváka prenášajú úplne, podčiarknuté výberom hudby, ktorá zahŕňa všetky štýly. Od klasiky až po francúzsky rap, nech vám pekne brní v hlave. Neviete odtrhnúť oči od freak show, ale vedomie, že ste možno jej súčasťou, robí zo zážitku mrazivý výjav. Je to trochu ako keď si prvýkrát uvedomíte, že máte črtu svojich rodičov, ktorú najviac nenávidíte, a od tej myšlienky sa na čas neviete odpútať. Film je dlhý, pripravte sa na to, že s čiernymi dušami Vuillardovcov strávite takmer tri hodiny, plus dojazd, kým váš mozog vyplaví zvyškové jedy. Tiež budete mať veľkú chuť na cigaretu – všetky postavy neustále fajčia. text Maria Modrovich Un Conte de Noël Réžia: Arnaud Desplechin, scenár A. Desplechin a Emmanuel Bourdieu, hrajú: Catherine Deneuve, Jean-Paul Roussillon, Anne Consigny, Mathieu Amalric, Melvil Poupad, Hippolyte Girardot, Emmanuelle Devos, Chiara Mastroianni

108

Inspire magazine

Tma, škrabanie kreditnej karty o kreditnú kartu, do toho počuť sniff sniff zvuk vdychovaného kokaínu – tak vyzerajú prvé sekundy z nového absolventského filmu režisérky Kristíny Herczegovej. Odvahu experimentovať mohli oceniť diváci na filmovom festivale v Pekingu, kam sa dostal jej krátky film s temnou woo-doo atmosférou, Backspace. Na Bratislavskom filmovom festivale ste mohli vidieť Obyvateľov domu, film, ktorý bol o poznanie poetickejší a jemnejší.

K drsnosti sa opäť vracia vo svojom novom príbehu o nebezpečných hrách troch kamarátov s názvom Lives For Sale.

Réžia Kristína Herczegová Kamera Laco Janošťák Produckia Andrea Mlynková, Samuel Vojtek Scenár Kristína Herczegová, Zuzana Líšková Zvuk Blažej Vidlička Strih Richard Chomo Klára Henrieta Jančišinová Erik Kamil Kollárik Henrich Tomáš Soták Adam Strapo Alex Boris – Al Khalagi

Inspire magazine

109

sa nájsť. Takí ľudia chcú ešte žiť študentským životom, môcť si dovoliť robiť chyby, ale zároveň sa musia starať o to, ako zarobiť peniaze. Film je o takomto období života. Drogy sú len súčasťou ich zábavy, životného štýlu.

Taký, ako opisuješ, je aj Henrich ( jedna z postáv), ktorý vyštudoval filozofiu, ale chce robiť dokumenty, alebo Klára, ktorá vyštudovala umenie, ale chce odísť do Írska zarábať peniaze. Cítiť, že postavy nemajú v láske život na Slovensku.

Nie sú spokojní so svojím životom, ale ešte nerozmýšľajú, respektíve nechcú rozmýšľať nad tým, že by sa k realite postavili zodpovedne. Preto sa z nej snažia uniknúť. Hocijakým spôsobom. U Kláry sa to prejavuje tak, že chce odísť zo Slovenska. Má pocit, že to bude iné a hlavne lepšie.

Teda, akú osobnú históriu majú hlavní hrdinovia?

Klára je z rodiny, kde sú peniaze. Jej mama vlastní a riadi prosperujúci podnik, organizuje svatby. Henrich je z chudobnejšej vrstvy, býva na periférii v byte s pološialenou babkou a despotickým otcom – colníkom. Erik zarába, je teda finančne nezávislý, promiskuitný chalan, ktorý žije sám, prípadne občas so svojím milencom.

Sú nespokojní, nudia sa, a preto hrajú hry. Vnášajú tak do reality vzrušenie, ktoré im chýba. K tomu patria aj drogy.

Hm, tie sú v príbehu všadeprítomné.

Vo filme sa dosť húli a koksuje. Ale nechcela som o drogách moralizovať, chcela som len ukázať, ako sú vnímané z pohľadu mladých mestských ľudí v Bratislave. „Zmáknutý“ majú aj slovník, už v prvých piatich minútach filmu zaznie hneď niekoľko slov, ktoré sa zvyknú vypípať a pokračuje to tak celý film.

Ale veď tak sa bežne hovorí v meste medzi ľuďmi.

Prečo táto téma?

Pretože takí sú dnes mladí ľudia. Myslím, že to chcú vidieť aj na plátne, pretože ten životný štýl sa im páči. A napriekt problémom, ktoré moje postavy riešia, nedá sa povedať, že by boli stratení či nešťastní. Aj ja mávam depresie a tiež nemôžem povedať že by som bola vo všeobecnosti nešťastná. Tiež som zhruba v tej istej vekovej kategórii, preto som dala túto tému. Hoci by som mohla natočiť film aj o ľuďoch v strednom veku, ale nebudem predsa točiť film o tom, čo mi nie je blízke. Námet vznikol pred tromi rokmi a potom som začala scenár rozpisovať so scenáristkou Zuzanou Liškovou. Stretávali sme sa a pri víne sme sa rozprávali o konkrétnych postavách, rozmýšľali, komu ďalšiemu niečo „vyvedieme“, pretože asi každý scenárista sa s radosťou mstí na svojich postavách, ale zároveň ich má rád. Prešla som fázami, kedy som postavy nenávidela, potom som ich začala mať nekriticky rada a potom sa to ustálilo.

Inak, skoro celý scenár, myslím samotné písanie, pripomienkovanie a všetko, čo k tomu patrí, sme so Zuzanou absolvovali cez gmail. Chcela som, aby bol môj absolventský film o mojej generácii, o mladých ľuďoch a aby bol možno tak trochu výpovedný.

O mladých ľuďoch? To je v tejto postmodernej dobe plnej rozdielnych subkultúr dosť široký pojem.

Inšpirovali ma hlavne moji kamaráti. Ale neprezradím radšej, ktorí. Zas nie je podstatné, kto to bol, pretože postavy som si, samozrejme, prispôsobila. Vychádzala som z reality. Takže kamaráti ma inšpirovali tým, nad čím rozmýšľajú, ako riešia problémy, aké vzťahy majú s rodičmi.

Takže drogy, neviazaný sex, podivné hry, provokovanie, povrchný, trochu nudný život aktérov filmu je ti blízky? Nakoľko Na vysokej škole som patrila medzi tých ľudí, ktorí žili istý čas bohémskym a trochu povrchným štýlom života. Nemyslím teraz priamo drogy, ale frekventované žúrky, nedospaté noci, opice... Ale predsa len, ľudia, ktorí skončia školu humanitného zamerania, často nerobia to, čo vyštudovali, a tak tápu, nevedia

110

Inspire magazine

Slovenský film sa takémuto priamemu zobrazovaniu reality skôr vyhýba, nielen čo sa týka slovníka.

Bohužiaľ. Takéto filmy sa však začínajú točiť. Prečo? Lebo tvorcovia tak môžu ľahšie uchopiť tú správnu interaktivitu s publikom. Slovenskému filmu chýba kontakt s mladým publikom. Mladých veľmi nezaujíma depresivita stredného a pokročilého veku. Sú to skôr depresie ich rodičov. Jednoducho mladí ľudia sa vo filmoch chcú vidieť, chcú vidieť vlastné životy. Nemyslím si, že by ich nezaujímal slovenský film ako taký, no chcú vidieť svoje problémy, ambície, svojich hrdinov či antihrdinov.

Vo filme je jednou z postáv hip-hoper, teenager Adam. Zjavne počúva hiphop, oblieka sa tak, je rovnako drzý, trochu pozér snažiaci sa pôsobiť nad vecou a nespútane a pritom svojou mladíckou blbosťou zamieša karty v celom deji. Hral ho naozaj rapper a známy rapový freestyler Strapo, alebo sme zle videli?

Naozaj ho hral Strapo.

Chcela si zaujať? Hip-hop je ešte stále v móde.

Pretože je hip-hop v móde, vznikla postava mladého nezodpovedného Adama, ktorý bol pôvodne mladší, ale bol problém nájsť 16 ročného chalana, ktorý by pôsobil autenticky. A tak som rada, že som natrafila na Strapa. Videla som ho na freestyla battli, ktorý práve vtedy vyhral a poradili mi ho aj ľudia okolo hip-hopu, najmä Lyrik. Trochu som sa bála, či sa mu postava bude páčiť a či to vôbec zoberie.

A...

A zobral to.

Nemala si s ním problém ako s neškoleným hercom? Lebo vo filme vyzerá v pohode.

Dosť sme sa bavili o jeho postave. Jeho rola sa prirodzene vyprofilovala tým, že do roly vstúpil viac osobne, myslím štýl reči a „srandy“. Podľa toho sme upravovali dialógy. S niektorými vecami nesúhlasil, ale pristúpil k tomu ako profesionál. Stále je to však len fiktívna rola.

Keďže išlo o absolventský film, nejaký bohatý rozpočet na film asi nebol. Ako ste zháňali ďalších hercov? Hrá tam napríklad Zuzana Kronerová, Cinki, Jana Hubinská a film by nevznikol bez hlavných postáv Tomáša Sotáka, Kamila

film

Práve to by malo byť jednoduchšie.

Scenár sa píše ľahko, ale nájsť správneho herca na to, aby typovo aj vnútorne reprezentoval tie postavy, je ťažké. Pre mňa o to ťažšie, že som ich písala a vymýšľala sama, preto som mala o nich jasnú predstavu. V hlave. V scenári sú hlavnými postavami kamaráti už od detstva. Nájsť v realite troch mladých hercov, ktorí by boli zohratí tak, aby sa to hodnoverne prenieslo aj do filmu, bolo veľmi ťažké.

Podľa nás sa ti to podarilo. Narážam aj na dosť ostrú sexuálnu scénu.

Ktorú? Je ich tam viac Tú, ako Erik dosť tvrdo dáva Kláru zozadu pred Heňom, ktorý ich točí na svoju kameru. Dynamikou to pripomína tvrdé porno.

(Smiech) Každý, kto to doteraz videl, sa ma pýtal, či to bolo naozaj.

A bolo?

Nebolo. Točili sme to pol dňa a bolo to psychicky dosť náročné pre hercov aj kameramana Laca Janošťáka. Ja som sa červenala skrytá za monitorom aj s produkčnou Aďou Mlynkovou. Proste, obetovali sme sa pre umenie.

Herci sa zrejme len tak pred kamerou nevyzliekajú. Ako si ich k tomu donútila?

Nedonútila. Všetci tomu projektu verili, najmä naša vzájomná komunikácia bola od začiatku veľmi osobná. Verila som im na 100 percent, tak ako oni mne – keď ti herec neverí, nebude ti hrať.

A čo na to kameraman?

Laco to obdivuhodne zvládol.

Vyzerá to tak, že film si pred ani po správach na štátnej televízii nepozrieme.

Keby áno, bolo by to fajn, ale asi až po desiatej.

Kde inde si ľudia budú môcť Lives For Sale pozrieť?

Koncom januára chceme spraviť v kine premiéru. Radi by sme film dostali do distribúcie, a keď nie, tak RapidShare to istí. Vážne, Lives For Sale budete môcť vidieť na festivale študentských filmov Early Melons v marci v Bratislave.

Povinná jazda na záver: čo plánuješ ďalej?

Mám napísaný scenár na voľné pokračovanie s tými istými hercami. Momentálne na to zháňam peniaze. Keďže to už nie je školský projekt, je to oveľa zložitejšie. Podobne ako hrdinovia z Lives For Sale som narazila na tvrdú realitu. Zlaté študentské časy... Text MILO PRUNUS a ALBRECHT F

Zľava doprava: Strapo / Tomásš Soták ako Henrich / Tomáš Soták, Kamil Kollárik, Kristína Herczegová / Plagát Lives for sale

Kollárika a Henriety Jančišinovej.

V prvom rade sme dostali grant z ministerstva kultúry. Čo sa týka hercov, hrali zadarmo. Totiž títo veľkí a známejší herci sú ,paradoxne, ochotní hrať v študentských filmoch. Som im za to naozaj vďačná. Pre študentov filmárov je veľká skúsenosť pracovať s takýmito hercami už na škole. Hrozne ťažké ale bolo nájsť tri hlavné mladé postavy.

Inspire magazine

111

portrait

Bol si spokojný s koncertmi? Áno. Dobre hrali. Veľmi sa mi páčila skladba Válka s nebem od TÖRR, na tú som už úplne zabudol. To je geniálny názov. A znie dobre, bohužiaľ, iba v češtine.

Nie tak dávno som bol v Subclube na Warren Suicide a nebolo tam ani nohy.

Neviem, či ich poznáš, na teba je to asi príliš elektronické.

Keď nevidím plagát, tak ani neviem, o čo ide. Ale na koncerte Nemo som napríklad bol. Ten spevák si obil hlavu o plafón, ako tam tak vyskakoval. Nabetón mal roztrepanú lebku, ale páčilo sa mi to nasadenie. Tam je vidieť, čo sú ľudia ochotní spraviť pre vec.

Ja som bol v máji na KISS, tí tiež hrali na doraz. Bol to pre mňa rockový zážitok roka.

Chápem. Nikto nemá taký hlas ako Paul Stanley, má nenormálny, neopakovateľný hlas… Ako niekdajší člen pouličných cigánskych gangov som na nich vyrastal, KISS a Stevie Wonder boli povinná cigánska literatúra.

(Prichádza spevák Pišta Wilson z ČADu a prináša Agdovi nádielku cédečiek a knižku Havinkovo hovienko. Agda si všimne môj záujem a reaguje.)

Minule som v kníhkupectve natrafil na akúsi vulgárnu knižku pre deti, chcel som ju aj kúpiť, ale zistil som, že to vôbec nie je vulgárne. Deťom treba do rúk niečo poriadne, najlepšie nejaký bulvár.

V tvojej knihe Koniec sveta (mimochodom, blahoželám k cene) je scéna, kde majú dve postavy sex počas menštruácie. Celé je to napísané veľmi expresívne. Všetko je od krvi, posteľ a nakoniec aj steny, keďže nevítaná návšteva vyprázdni zásobník do jedného zo súložiacich. Poviem ti, skoro ma nadobro prešla chuť na menštruačný sex. Čítal som, že podľa knihy sa tiež bude točiť film. Ako si to predstavuješ, bude tam tiež toľko krvi?

To tam musí byť. To je film o krvi, tak to tam bude. Žiaden o**b ako Jakubiskova Báthoryčka, sory! To akoby si chcel točiť vegetariánskeho Draculu. Nie, díky.

Inak menštruačný sex nie je vôbec zlý, skôr naopak. A je veľmi zdravý! Ja za to nemôžem, že je pri ňom toľko krvi. Z toho si nerob ťažkú hlavu…

Máš ty vôbec z niečoho ťažkú hlavu? Ťažkú hlavu mi najviac robí hlava. Je fakt ťažká. Keď si zoberieš, že váži 4 kilá, je to dennodenne pre celý organizmus riadna klada. Skús nosiť takú tehlu len chvíľu v ruke a uvidíš, ako sa ti budú klepať prsty! Hlavu navyše treba občas nosiť aj hrdo hore či dokonca ešte vyššie – v ľahkom zamyslení, a to už potom ide naozaj o držku. V jednej svojej básni som napísal: nevešaj hlavu ani pred šibeničným termínom.

Agda Bavi

Pain Kniha a krv patria do postele

112

Inspire magazine

Zľava doprava: tchoria superstar Julius von Fontana a Agda Pain sú veľkými fanúšikmi a priateľmi punku, Zony A a Braňa Alexa foto Feri Banana Z nakrúcania Slovensko hľadá Superstar na košickom rómskom sídlisku Lunik 9 foto Stef www.stef.ke-mafia.com

Maskáčová šiltovka, v pravom uchu pol tucta náušníc, potetované ruky zdobí had a červená hviezda, na prstoch nápis D E A D. Agda Bavi Pain (27 a viac), košicko-turecký spisovateľ, básnik a scenárista pripravovaného hororu Fabrika smrti, patrí do starej školy, ale určite nie do starého železa. Je schopný celý deň nejesť, no cigaretu z ruky nepustí. Ako sám priznáva, dôležitým kritériom pri výbere nového bydliska preňho bolo, aby nemal ďaleko do známeho Randal klubu, kde som s ním spravil aj tento rozhovor. Po koncertoch skupín ČAD a TÖRR nám robila spoločnosť ohňová umelkyňa Frau Firer, ktorá opaľovala nielen Agdu, ale aj jeho knihu. Nemecký preklad románu Koniec sveta totiž zažil skutočný krst ohňom, aj keď obstál už aj v iných skúškach. Po viacerých domácich oceneniach získal tiež Veľkú cenu za literatúru – Bank Austria Literaris 2008 spomedzi 800 nominovaných kníh zo 16 krajín východnej a juhovýchodnej Európy.

Povedz niečo bližšie o cene, ktorú získal tvoj román Koniec sveta.

Cena vyzerá ako takmer päťciferné číslo v eurách na mojom konte. Takže potešila. Ale ešte pred jej udelením ma potešilo, keď som sa dozvedel, že sa kniha prekladá a trochu som pri tom aj vypomáhal. Niet divu, keď mnohému z textu nerozumejú ani Slováci, je tam totiž plno slangu, argotu, idiolektov, maďarských, rusínskych a rómskych výrazov. Prekladateľ Mirko Kraetsch sa o cene dozvedel zrejme ako posledný. Čo urobíš s toľkými peniazmi?

V prvom rade si dám spraviť novú kerku.

Ozaj, tetovania. Čo máš napísané v kruhu okolo hviezdy? A ten had, ktorého máš na predlaktí a aj v knihe satanských básni Kosť & Koža, ten mi zaváňa perzskými motívmi…

Okolo hviezdy je napísané „seeing red“ a „sinistar“. A had má také domácke meno. Jihad.

Si naňho asi dosť hrdý.

Som hrdý hlavne na moju starnúcu mamu, ženu, brata, deti a vôbec všetkých okolo. A na to, že som tam, kde som. Že mám svoje miesto na Zemi, doma, v strede Európy. A aj keď to na Slovensku nie je až také zlé, je tu našťastie ešte moc práce pre všetkých. Musíme na sebe popracovať. Veď dá sa hovoriť o kultúrnom národe, keď nemá ani vlastnú pornografiu? Moje miesto je tu a ja som sa kvôli tomu, chvalabohu, nikdy nemusel v živote pchať do análov alebo predávať svoj ksicht na každom špinavom rohu. Ale toto všetko s pocitom nejakej hrdosti vlastne vôbec nesúvisí. Iba mŕtvi muži môžu byť hrdí.

Na programe krstu nemeckého prekladu Konca sveta bolo okrem ohnivej šou aj čítanie zo slovenského originálu v podaní Alexandra Bártu, známeho z televíznych seriálov Rodinné tajomstvá, Ordinácia v ružovej záhrade a Panelák...

S Alexandrom sme starí kamaráti, ale čítania tam bolo minimum. Literatúra podľa mňa nepatrí na pódium. Neviem, prečo to tam všetci tlačia. Je to intímna záležitosť, kniha patrí do postele. V sále si nič nevychutnáš, ja to ani nepočúvam.

Nedá sa na to sústrediť, veď je to iná dimenzia.

Teraz otázka z celkom iného súdka. Čo si ako tuhý fajčiar myslíš o biopotravinách?

To je absolútny nezmysel. O tom sa ani nebavme. Pozri sa na mňa, ja kašlem ako tuberák s akútnou bronchitídou, ale rád sa obetujem, hlavne, že po sebe niečo zanechám. Buď budeš zdravý ty, alebo spoločnosť, ber to tak. Niekto z tých dvoch musí za toho druhého položiť život.

Myslím, že spoločnosť nás tak či tak prežije. Ako motorová píla z Fabriky smrti...

Lenže tu až na výnimky nie je žiadna poctivá a zodpovedná skupina ľudí, ktorá by niečo razila a stála si za tým. Všetci fičia a vezú sa na trendoch. To je jedno, aká je doba zlá. Na Slovensku sa inak nedá, len že si na seba zarábaš komerčnou činnosťou a popri tom veríš tomu, čo robíš. A vrážaš do toho všetky svoje peniaze. S tými, ktorým padajú zadarmo veci z neba, ja zvyčajne nechcem mať nič spoločné.

Narážaš na niekoho konkrétneho?

Nie, ale minule som začul také meno, že Eva Urbaníková? To kto je? A navyše, ako sa môže v televízii a kdekade producírovať niekto, kto je nielenže nulový a nezaujímavý, ale ešte aj škaredý?! To rozum stojí. A ty môžeš tridsať rokov makať jak fretka na tých základných veciach, čo tu nie sú, čo chýbajú, čo tu nikto nerobí... Ale zas je to pre umelcov na Slovensku aj veľká výzva, lebo vonku už je všetko, ale tu toľko vecí chýba. Tu si môžeš vyberať, do čoho sa pustiť – či do horor punku, či do žánrového filmu. Lenže všetkému sa musíš venovať poriadne. Milujem, keď čajočka príde s predstavou, že o 5 minút bude slávna. Nie čaja. To teraz začneš, päť rokov budú na teba všetci pľuť a po desiatich rokoch možno... Čo ťa na takejto nevďačnej práci tak baví?

Zrejme nie nadarmo sa náš džob volá tiež slobodné povolanie. Nemusíš byť vzdelaný, stačí len troška talentu a ostatné si musíš vydrieť – celkom slobodne.

Iba vďaka tomu som to z mladého delikventa dotiahol až do takých dobrodružstiev ako Slovensko hľadá Superstar či Nevera po slovensky. Slovenský šoubiznis, to je iná káva. Kadekto sa z neho už nepreberie. Aj to je sloboda. Som fascinovaný tým, ako dokážem byť vďačný za túto sprostú životnú nevyhnutnosť.

A iba žasnem, ako slobodne na ňu siahajú všetci duševne neslobodní. Sloboda chce odvahu. A tú nemá každý.

Vráťme sa ale k Fabrike smrti...

Fabrika smrti je v skutočnosti prvý slovenský horor. Klasický slasher, v ktorom šialený, takmer nadprirodzený vrah pozabíja skupinku mladých ľudí. Je to ko-

merčný film s hviezdnym obsadením, žiadne vysoké ambície nemá, napriek tomu však bude určite originálny a hlavne zábavný. Budú tam populárne tváre, napríklad Rytmus z Kontrafaktu. Na Slovensku sa naposledy žánrový film točil za komunizmu, teraz už dvadsať rokov fičia na slovenských plátnach psychologické nepodarky s návštevnosťou do tisíc ľudí.

Fabrika smrti sa začne točiť koncom februára. Pripravuješ ešte niečo do­ vtedy?

Dezorzovo Lútkové Divadlo má novú hru Perún – hrom bezbožných abo POGROM SLAVIA! Je to ďalšia zábavná bábková šou pre dospelých, ktorá znamená opäť niečo nové, súčasne tradičné a pritom poriadne pikantné. Napísal to Aladár Hrča, hudbu zložil gitarista Revo zo Zóny A texty k piesňam som napísal ja. A réžiu má, samozrejme, cigánsky režisér a principál Gejza Dezorz, ktorý točí aj Fabriku. Premiéra hry bola 15. decembra v Randali. Tentoraz sa búrajú nielen predstavy o bábkovom divadle, ale aj o slovanskej mytológii a slovenských dejinách vôbec. Ak nejaký Slota vykrikuje, že je Slovák a kresťan a bol tu odjakživa, tak sa hlboko mýli. Našimi otcami sú pohania a matkami babylonské pobehlice.

A ako sa má tvoj milovaný tchor Julius von Fontana? Bude novú bábkohru tradične uvádzať?

Má sa dobre, vďaka za opýtanie. Tentoraz ju končí. A vo veľkom štýle. Hrá boha THORA! Aktivity či projekty reálne rysujúce sa do budúcnosti?

Reálne je v biznise dosť abstraktný pojem. Ale ak môžem byť konkrétny, tak onedlho vyjde moja nová kniha básní Rytier bez básne a Hany a dúfam, že krátko po nej bude nasledovať rozmarný román Ako som skončil so šoubiznisom. Ale netešte sa, ja so šoubiznisom vôbec nekončím! text myspace.com/memfer

Inspire magazine

113

theatre

neboli nedorozumenia; keď si jej povedal, ako ti bolo dnes ťažko a ako si sa rozhodol, že si ju vezmeš za ženu, pravda, ak bude chcieť, Dana sa rozplakala a povedala, že je tehotná. V prvej chvíli si sa chcel opýtať, prečo plače – či si ju on nechce vari vziať, potom si vybadal, že by to bolo príliš dôverné, a tak si mlčal a nevedel si, čo povedať.

NARCIS Urban Chromý, študent filozofie, Bratislava. Odchádza zo školy. Po roku štúdia. Dobrovoľne. Vlakom. Smer Ostrava. Vítkovické železiarne. Zamestná sa.

Ako robotník. Premieta o živote. Urban Chromý sa vydáva na cestu. Podobne ako (Jack Kerouac a i.). Urban Chromý sa na seba pozerá. Podobne ako (Narcis a i.). Urban Chromý hľadá dôvody, pre ktoré si nemá vziať život. Má sa rád.

Nemá sa rád. Podobne ako (a i.). Travelling people are always looking for something. Preniesli sme príbeh veľkého hľadania z románovej prvotiny Rudolfa Slobodu na javisko Štúdia 12.

Nikto Príchod bol takmer slávnostný, lebo nášho hrdinu nikto nepoznal. Cesta z Bratislavy do Ostravy Urbana vôbec neunavila. Jeho batožina neváži viac ako desať kíl, okrem toho stretol vo vlaku niekoľko výnimočných ľudí, na ktorých zapôsobil. Kufor mal svoje roky. Teraz obsahoval päť knižiek, dve košele, zo tri vreckovky, holiace náčinie za päťdesiat korún, písanku, ktorá sa neskôr stane denníkom, tubu lepidla Drago, pastelky, zubnú kefku a zubnú pastu, šesť párov ponožiek a bonboniéru alias album aj schránku na prijatú poštu, dýku a mydlo.

Dana a Soňa Chytil si Soňu za ruku, a tak ste prišli až do parku. Len čo ste si sadli, začali ste sa bozkávať. Boli to také dlhé bozky, že ste takmer nevnímali okolie. Nevedel si, čo ďalej, a dostal si strach, aby si nevyzeral smiešne. Povedal si, že sa tu na vás pozerajú a bolo by lepšie ísť niekam... „Kam...” zasmiala sa. „No, kam chceš,” povedal si trošku zarazene. „Je mi tu dobre. Tebe nie?”

Chytil si Danu za ruku a navrhol jej, aby ste išli pomalšie. Spytovala sa ťa, čo si robil poobede. Vyrozprával si jej všetko, o čom si dnes rozmýšľal, spomenul si aj Soňu, ale len tak mimochodom – keby sa náhodou o tom rozprávali – aby

114

Inspire magazine

Oni všetci Nech vás vezme čert, zbabelci, idem von a budem žiť ináč. Vyšiel si z kostola taký nahnevaný, že si sa pozabudol a minul si v bufete všetky peniaze, takže ti neostalo ani na električku do Vítkovíc. Tvoj hnev sa preniesol na spoločnosť.

Neobviňoval si seba, ale štát, ktorý ti neumožňuje plne sa rozvinúť. Lebo teraz si už nemohol brať na zodpovednosť boha. Cítil si sa úplne nevinný. Nazdával si sa, že si urobil všetko, aby si bol šťastný, no spoločnosť o tvoje úsilie nestála, si jej ľahostajný, takých, ako si ty, má dosť. Tá obžaloba ťa upokojovala. Ak by si tú obžalobu nebol vymyslel, azda by si bol skočil pod vlak. No v láske predsa... áno, v láske niet zo strany spoločnosti nijakých prekážok. Nechcel si však počuť ten hlas, lebo si chcel myslieť široko.

Nič Aká prázdna otázka – byť či nebyť, keď už raz sme. Ak nemusím byť ja, nemusíš byť ani ty, nemusím ťa teda šetriť. Ak som však ja pre niekoho iného, i keď ho nevidím, tak je aj on pre mňa, a musí žiť on ako ja. Kto prvý vyslovil byť či nebyť, myslel to ako posmešok pre primitívov, tí sa hneď nad tým zamysleli a v dobrom zdraví sa dožili vysokého veku. Ďakujme svojmu bytiu, že nám umožnilo pochopiť nebytie. Ak je nebytie slastnejšie a ak sme to pochopili cez bytie, musíme spolupracovať s tým, pomocou čoho sme pochopili, a nie s tým, čo by sme bez bytia nepochopili. Bez bytia by nebolo nebytia, ak si teda niekto myslí, že nebytie je krásne, krajšie ako bytie, nech nezabúda, ako k tomu prišiel.

Návrat Vystúpil medzi poslednými. Pred východom objímanie, výkriky. Vari všetci Urbanovi spolucestujúci prichádzajú z dôležitých ciest? Vyrovná sa skvelé vítanie dôležitosti hocktorej cesty? Urban si vo vestibule vyhľadal odchod osobného vlaku do Zohoru a pomyslel si, že roky, ktoré prežil mimo domova, sú jeho prehrou. text a foto ján šimko Predstavenie NARCIS sa hrá v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí. www.studio12.sk

Je večer a my znovu našlapujeme příběh rozkoše v parku na Vyšehradě.

Kapitula Svatého Petra a Pavla nás objímá svými vztyčenými prsy.

Ohňostroj dole od vltavského břehu se tlačí mezi věčnost hvězd.

Prchavý okamžik oslavy číchsi narozenin.

Sýček volá smrtelné kamsi.

A možná ještě dál.

Z dáli housle: „Housle hrají, dech se tají, mám tě rád, všechno krouží, srdce touží, mám tě rád!

Do tvých bílých dlaní chci ti srdce dát, ty má lásko nejkrásnější, mám tě rád!“ Tango na parketu udusané hlíny.

Zválená tráva, propocená rosou páry křičících nozder.

Hladina ticha.

Káď studené vody pro srdce, planoucí, mihotavé ohně, krby domova v parku života.

Mušky, můry, motýly nad nimi, pochodně křídel, jiskry letící mezi šustící obrysy noci.

Prsty přešlapují ve větvích.

Tápou dvěma hlasy.

On a ona: Jsem tady stojíme vedle sebe je zima je jasno protože hvězdy se shora řítí do svých stínů je v nich chlad a osamělost to když se loučím ještě jsme spolu setkání mezi dvěma loučeními loučení mezi dvěma setkáními voda břeh voda ostrov ponechaný vlnám ale koruny stromů zůstanou nad hladinou nehybné jako okamžik na ose času čas nám vždy určoval jediný poledník ale to byl čas života konečný nepřetržitý nevyhnutelný jako smrt.

Malá smrt

La petite mort

Réžia Adéla Laštovková Stodolová Dramaturgia a režijná spolupráca Martin Kukučka Scéna Jan Polívka Kostýmy Eva Suchánková a Adéla Laštovková Stodolová Hudba Petr Kaláb Produkcia Jiří Sulženko Hrajú Adéla Laštovková Stodolová, Pavla Beretová, Zuzana Stavná, Jakub Gottwald, Jan Meduna, Petr Vršek

Premiéra 8. června 2008 na Vyšehradě v Praze Reprízy 2009 28. 4. 2009 – La Fabrika, Praha 20. 5. – Mezinárodní divadelní festival Flora, Olomouc 30. 5. a 31. 5. – Mezi ploty, Praha 12. 6. a 13. 6. – Vyšehrad, Praha 29. 6. – Festival evropských regionů, Hradec Kralové Text Lukáš Trpišovský / foto Tomáš Vodňanský / grafický dizajn Jiří Franta

Inspire magazine

115

welcome

PUNTA DEL ESTE

BABEL AND BABYLON REVISITED A small city of no more than 40.000 inhabitants the year round, Punta del Este (Eastern Point) would seem another insignificant place on the more than 300 kilometers of Uruguayan Atlantic seashore. But this peninsula, very near the provincial capital of Maldonado that saw Portuguese and even British domination during the XIX century, has made more lately to put Uruguay in regional consideration than beef and wool, its traditional agro-industrial exports. And more amazing still is the fact that this is achieved in only two weeks – from Christmas to the first weekend in January. Punta del Este attracts the wealthy elites and the not so wealthy lineage Argentinian surnames, stimulating the envy of the egocentric neighbors across the River Plate.

In the right place at the right time No worthwhile Argentinian, nor any who expects to have a place in the Sun the following year will challenge this ancestral maxim: being in the right place at the right time. And that’s Punta del Este during summer’s launching.

Lately, Brazilians from the southern tip of their country have ‘invaded’ the Argentinian realm, and challenged their supremacy. But it’s more due to the exchange advantages that Uruguayan life offers them, than a social issue.

While European and North American tourists are beginning to appreciate the sophisticated wilderness of a place that still offers their dreamlike Shangri-la: untamed nature, security, dollarized economy and MacDonald’s.

As in every resort, Punta del Este has it’s ‘season’. Short period when everything happens, crucial time for newcomers to make a mark, and last opportunity for yearly failures to make a comeback. Argentinian society and business circles take no prisoners and Punta del Este is a harsh place for those who are found wanting.

Meanwhile, privileged and objective observers, Uruguayans observe amusingly with their provincial look at the struggle being fought on their premises.

Faithful to their slow motion way of living, when they are ready and try to intervene, the season is over. More than 500.000 Argentinians visit Punta del Este every summer, leaving commercial endevours and shipwrecks; new cultural and social traits that will permeate Uruguayan culture for the rest of the year; and above all, millions of welcomed dollars for the Uruguayan economy.

Glass houses and sand dunes Fishermen’s village since its foundation, Punta del Este gained fame among Uruguayan’s elites and British businessmen and entrepreneurs as a seaside resort in the early years of the XX century. Very few of the original houses remain, and concrete and glass now dominate the skyline. Notwithstanding this, Punta del Este still retains its wild character, as evergreen pinewoods and sand dunes are everywhere, holding their own against civilization’s advance. At U$D 3.000 the square meter, Punta del Este is by far the most expensive place in Uruguay, but absurdly cheap for northerners and wealthy Argentinians and Brazillians who would pay much more for a first row view of the Atlantic seashore.

Punta del Este hibernates for 11 months waiting its season. In early December the first Europeans arrive to see frantic last minute construction efforts. Faithful

to their ways, local working force won’t even consider finishing something before its late. But amazingly, among fresh paint smell and the unwavering last minute construction noise, shops, restaurants and hotels, and every other commercial effort of fashionable Argentinians investors or intruding Uruguayans will be ready for Christmas Eve.

Preposterous is original, forbidden is creative And so, the long gone quiet and easygoing fishermen’s village of yesterday, and today’s all year long ghost city, turns as if by magic into our local Babel, where regional languages merge with Nordic and eastern ones. Frenzy and craziness when two weeks are not enough to do what is expected; and holidays turn out to be whatever but a rest period. Fireworks, music and alcohol take over good sense, while the participants try to be protagonists; and protagonists finally get to wear their well kept costumes. Nothing is too crazy. Preposterous is original, and forbidden is creative. The not allowed turns to be the rule, and the most popular becomes unfashionable. Trends are founded on the most amazing of premises: only in Punts del Este. Fortunes are made on the most random bases. Million dollar investment founder for not having gained the favor of the classy Argentinian jet set. While absurd commercial initiatives are touched by the magic wand.

No nightlife, no daylife either Punta del Este is much more than a commercial and social opportunity. Young people also arrive to share the unique experience of living with no limits, and of course, to be seen. Saying that Punta del Este doesn’t sleep during the season is a literal fact. There’s no nightlife in the proper sense, as there’s no daylife either. There’s only Punta del Este life, that expects everybody to be everywhere at the correct time. So disco dancing starts at 4 in the morning and…… never finishes. And beach time starts at 3 in the afternoon and finishes at sunset, where chilling out is just a previous drinking time, that will prolong during early evening, waiting for the serious drinking of the disco. And the masses of young people travel to their holy destination. Hitch-hicking hordes of teen agers and not so teen agers picket roads, back-pack in hand, ready to start a day that will finish another day. Bikini and sandals is all what’s needed for a girl to belong, passport for happiness. So armed with tattoo’s and piercings, teen agers join the struggle. Only aim is to do as more as possible in the little time available.

Beach bonfires prolong beach time but shorten evening drinking. Unsolvable dilemma that confuses and makes life unbearable.

And so among Babylonian proportion parties of the wealthiest, and small private parties of the young, Punta del Este lives its season. Lights and flashes obscuring the shadows enclosed beneath. And two weeks pass quickly for those who live vertiginously and dangerously. Success and failure sentenced, impossible to revert. Teen agers leaving innocence behind, and grown ups grown older. And after the music dies; and the last firework has turned to ashes; and the last tragedy is acknowledged as inevitable; then and only then tourists in Punts del Este turn to rest. Season ends and holidays begin.

Text Álvaro Cuenca / foto Álvaro Cuenca, Victoria Fichtner

Kampaň O2 provokuje konkurenciu Tie najlepšie veci zažijete, len ak ich vyskúšate.

Modrá provokácia Nová reklamná kampaň O2 je provokujúca a vyvoláva túžbu po zmene. O2 prostredníctvom tejto kampane ukazuje, že každý človek je schopný prekonať sám seba a že stačí málo na to, aby prešiel cez pomyselnú hranicu, ktorá ho delí od niečoho nového, niečoho, čo ešte nevyskúšal. Potvrdzuje to aj slogan novej kampane O2 - „Tie najlepšie veci zažijete len ak ich vyskúšate“.

Zmena patrí k životu „Koncept kampane vychádza z prieskumu reakcií zákazníkov a potenciálnych zákazníkov na ponuku O2 Fér. Kampaň vyzdvihuje význam a dôležitosť zmeny v živote človeka. O2 je značkou, ktorá ľudí motivuje k prekonávaniu neviditeľných bariér, ktoré nosia v sebe a prebúdza v nich chuť zažiť nové veci. O2 rozumie tejto túžbe a preto spája všetkých, ktorí v sebe nosia odhodlanie vybočiť z vyjazdených koľají a meniť svoj život. O2 je pripravené sprevádzať ľudí na tejto ceste,“ vysvetľuje René Parák, hovorca spoločnosti Telefónica O2 Slovakia.

Byť férový je „in“ O2 tak na Slovensku po prvýkrát prichádza s konceptom kampane, ktorý priamo pomenúva potrebu zmeny vo vzťahu ku konkurencii.

Nová kampaň O2 otvára celkom novú kapitolu v reklamnej komunikácii mobilných operátorov na Slovensku. Prirodzeným spôsobom nadväzuje na produktovú kampaň, ktorá uviedla na slovenský trh novú ponuku O2 Fér a stretla sa s masívnou odozvou u zákazníkov. O2 Fér je jedinou ponukou na trhu, ktorá odráža súčasné trendy v mobilnej komunikácii a zároveň reaguje na požiadavky zákazníkov v čase finančnej krízy. S O2 Fér sa zákazník neviaže a zaplatí len za služby, ktoré naozaj využije. Čo sa skrýva pod dáždnikom?

Imidžová kampaň O2 vychádza zo základnej nadlinkovej strategickej komunikácie značky. Paralelne s ňou prebehne počas roka niekoľko menších taktických kampaní zacielených na špecifické služby a cieľové skupiny.

Dobrá reklama je efektívna Základnou požiadavkou pri príprave novej kampane O2 bola efektivita reklamy. „Nechceme ísť do médií so zbytočne veľkým nasadením, ale našou ambíciou je dosiahnuť vysokú odozvu na strane zákazníka,“ zdôrazňuje René Parák. „Je čas na zmenu. O2 Fér je stála ponuka pre všetkých, ktorí už nechcú platiť za niečo, čo nevyužívajú a platiť vysoké ceny za telefonovanie do iných sietí.“

0800 02 02 02 www.sk.o2.com

Nelúčte sa so svojím číslom Prejdite s ním k nám

åìê Ùæ Êâ ØáëÜ §§ Ñoêâ § € ­ ¨­£

Už nie je na čo čakať. Preneste si svoje celé telefónne číslo aj s predvoľbou do O2 a získajte bonus 16,60 € (500 Sk). Vaše telefónne číslo sa nezmení a naplno si môžete užívať všetky výhody O2 Fér. Presvedčte sa o nich ešte dnes v ktorejkoľvek kt O2 Predajni.

a ušetrite s O2 Fér Volajte do všetkých sietí v SR za rovnakú cenu a bez mesačného poplatku.

Spočítajte si, koľko môžete ušetriť s O2 Fér na www.sk.o2.com Vaše pravidlá. Vaše O2

Bez mesačných poplatkov

Jednotná cena volaní v rámci SR len za 0,13 € (3,92 Sk)/min.

Rovnaká cena do všetkých sietí v SR

0800 02 02 02 www.sk.o2.com

Vaše pravidlá. Vaše

Vaše pravidlá. Vaše

music

I feel like every single day Iâ&#x20AC;&#x2122;m progressing and I hope for the best. And I hope to reach more people than I have. Thatâ&#x20AC;&#x2122;s the most important thing to get on out there and get heard. And if people like it itâ&#x20AC;&#x2122;s a bonus.

118

Inspire magazine

Bridgette Amofah

You could call it fate or circumstance how we encounter the people we meet. The coincidences and chance that pepper our lives throw up so many wonderful things. In a small town, perhaps there are greater chances, rarer in a capital City.

I ha­ve met a beautiful and talented woman right in a heart of London knowing I liked her music, adored her looks and had a friend in common. The little art cafe we met in was a place we both knew too. The British (a Londoner at heart) singer/ songwriter Bridgette Amofah talking a little about her view of life...

You had a concert in Prague recently. Are you willing to come back again?

Yes definitely. I’m making transfigures for the summer. We do a festival there with Oi Va Voi. It would be so nice to come back. Every country I go to I try to learn couple of words in their native language. And it was so hard in Czech, oh. I loved the audience though... ;D You describe your music as alternative soul... I could see your music style being described as pop or dance. Would you ever go that direction?

I wouldn’t mind if it was a remix. You know ultimately what I write is not made for any particular style. So if somebody would like to remix it, yeah I’m open to it.

Tell me some other alternatives to music that allow you to express your soul...

I love cooking. I’d love to be able to paint and... Well to play like a child. Everybody should do it. I think children are the purest. Everything that’s childish LOL You are a lyricist, songwriter and singer. What inspires you to write? What connection do you need to make?

Anything coming I write on my way home on the bus. Things that happened the other day. Something happened to you or to your friends and I simply reflect it. I get an urge anywhere just to write down a nice melody if it comes to my head. So I get my phone and record it. It is cliché but it is life, love, lust, hope... And it is not just me but everyone around me. I am very observant. That’s why I like coming here for example, to see people. Just taking in what is going on around you. That’s what keeps you active in writing. Anything. But you can’t be observant if you can’t make a connection to people, to yourself, to your heart.

You have a music degree. Did you go through classical training?

No I didn’t. I did my degree in commercial music, music business, music sociology and I could choose music production or music. And it wasn’t about singing. But it was a great experience for me as you get a picture what the industry might be like when you finish. I am interested in business. You have to be in any position you are. As a self-employed person whether you are an actor, musician or dancer you have to be concerned because you are earning money yourself and you never know where it might be going.

You are touring with Candi Staton. I am sure there is stuff to learn from anyone experienced. Are you looking forward to it?

Yeah it starts on 18th of February. I am looking forward to it so much. I haven’t met her yet. We have the same booking agent. And I’ve heard she is so lovely. And yeah there will be a lot to learn from her. Just to hear her warming up. And I’d like to know how she sustained her music career and how she kept her voice.

Where and how did you learn to sing properly? What is your training?

Oh that is my worry because my voice that’s all I have and I would like it to be in good form for a long time. Even before a gig I barely warm up. I don’t do anything and it’s really bad. I know I could hurt my voice. Well I read a lot about singing and I would warm up before I do something big. I read up on it. I am looking at big singers like Candi Staton or Nina Simon and finding out what they did. And obviously when you get the gigs with other people you work with or supporting them, you learn from them. What they are doing and how. That’s my training. I train on the job.

What about David Bowie? Are you still considering of inviting him to join your band?

LOL Yeah, I just think he’s been having his great career for so many years and he is constantly redefining himself and I think he is really interesting. To do that, I’d love to ;) Well, and what I said in my previous interview. I love my band and I don’t want to get rid of anyone there so he can just stand in the corner and play the triangle

haha. So he wouldn’t want to do that surely. But you never know. I am working my way up.

Working with Oi Va Voi, has it influenced your work and diverted your music path? I guess you enjoy working with them so much as guys have all different backgrounds in music.

Yeah, they are very inspiring and obviously, with Oi Va Voi I got my first time in front of thousands of people. And I was brought into their band with no training and they took me on tour. And that was brilliant. You get to travel the world and that’s inspiring. And musically I respect the fact that they curved up their own unique style and they stuck to it. They are not the most commercial band and they never gonna be hugely famous. But they do their music against the norm and they are still going and they are making living from it. And I love the company. They are lovely people. Their drummer is in my band and the trumpetist because I stole them. I am very naughty :) They say you are the next best thing. How do you see that yourself?

I feel like every single day I’m progressing and I hope for the best. And I hope to reach more people than I have. That’s the most important thing to get on out there and get heard. And if people like it it’s a bonus.

You are a beautiful woman. You worked in fashion industry before. Is it more tough in comparison with music industry?

It is very competitive both industries. When I modelled I didn’t take it so seriously. It wasn’t something I particularly wanted. I was just like “Wow, I can do this and my music at the same time.” But obviously in modelling you don’t have to have a big talent or skills. It is a hard work though. Everyone who has done it knows. It is lot of waiting for you. And you’re always worrying weather you get to do a cover or get enough of work. It is so hard in music industry but at least you can do it yourself anytime anywhere you want. If you want to create, you have more control. I can sit at home with my guitar and write songs right now. And I can do open mike in venues around London anytime I want. Any day a week.

But with modelling you just wait. You have an agency and they book you up. And you are restricted. They tell you what you can and can’t do. And I’m sure it is a bit like that in music industry in extend, but I never let that be a burden. If I wanna do it, I do it my way.

They talk a lot about mental health and its understanding in the society these days. Do you think we can use a different alternative remedies/therapies than drugs/pills?

There is still a negative thing attached to mental illnesses and depression. I think it is taken seriously in this country but there is still a stigma there. If you have a broken leg and you can’t work it is visible and so obvious. But when you are going through a mental illness not everyone knows or admits you are ill. And I’m so happy nowadays they trying to combat that stigma. And there is anyone who can raise the awareness. There is so many people and they don’t even know they are having depression or any mental illness.

I have never had any mental illness as far as I know, but I had ulcers and it was stress related. I went to a homeopath and I think that was the best thing I ever did. And definitely music could help. It can have calming and soothing effect. Or writing down your thoughts and ideas. I always write things down even if it’s not music. Just few words whatever you’re thinking. Or just vocalise it. Let it out ;) How would you rescue a trapped soul?

Gosh ;0/ I’d probably just try to listen whoever is trapped...

Do you maintain your body and soul, and how?

I don’t think I am an advertiser for a healthy lifestyle. I try to live positively. I think jealousy and envy are one of those things that destroy your soul more than anything.

What keeps you positive about life? Any secret recipe to happiness?

People around you ;) I try to associate with good, happy and positive people. And the recipe? Smile more ;D. Smile at strangers... The best thing for depression is to go out and do something. Be comfortable and happy with yourself... text Maverick Tamu Liberty / foto Anna Burdick

www.myspace.com/bridgettesmusic

Inspire magazine

119

recenzky

Neil Landstrumm – Lord for £39 (Planet Mu, 2008) CD, 3LP, MP3

Telefon Tel Aviv – Immolate Yourself (BPitch Control, 2009) CD, MP3

Škót Neil Landstrumm je na elektronickej scéne už doslova starý foter. Produkovať začal v 94-tom, v portfóliu má už 35. (!) nahrávku, z toho 9 albumov na labeloch Peacefrog, Tresor a ďalších. Čo je už obdivuhodné. Jeho raná tvorba sa dá nahrubo označiť ako acid techno a expertimentálna elektronika. Predchádzajúci album Restaurant Of Assassins už vydal na vyhlásenom labeli Planet Mu. Okrem akéhosi resumé toho najzaujímavejšieho z posledného skoro dvadsaťročia už aj na ňom začali Neilovi vytŕčať dubstepové rožky. A máme to tu. Nový album si už ide pesničku o budúcnosti v stepoidných algoritmoch.

Našťastie, žiadny kopirák dubstep „mejdžrov“ alebo Bristolskej scény sa nekoná. Neil v podstate „len“ posunul zvuk acid techna a IDM do ďalších dimenzií.

Prispeli k tomu aj pozvaní posúvači od fachu. Album otvára fíčr so Si Begg-om v skladbe Transmission broken-step-bassline s kvakva basom. Krátke pozastavenie nad crunkom v minimalistickom Easter krunk power a už MC Carlton Kilawatt diktuje v rude bomba-klaa tónine o tom, ako „skunk kill Kilawat, super hero-super clash, head2head“ v Shit Daddy Bass. Zvuk casia z bazára kreslí do zamatového dymu veľký nápis – Hraj sa s nami, ak si odvážny. A tak Neil spolu s Rustie-m ďalej spájal synth-funk s dubstepom, v garage mutoval roboty s ropuchami, v čom mal opäť prsty aj zvárač-posúvač Si Begg. Inšpirovaný zvukom Digitálnej Mystiky zapojil do práce aj Ebolu. Produkovať hudbu v hojdacích kreslách, na to by vás bolo. A čo tak nejaký náznak skočného old skool rave, pánové, nech ma omínajú botičky. Well, poškriabali sa Neil s Profisee po briadkach, tak nech sa páči: Nike Volume by mohla potešiť. A ako chutí techdancehall s citrónovou polevou? Ne-nor-mal-ne, jedna lyžička z Categorie D a hneď cvičím karate v subclube. A veď zase nie sme až takí drsňáci a myslíme aj na romantické chvíle pod nočnou oblohou – okúste King of Malta. Uvidíte padať hviezdy. eff

Konečne sa po dlhej dobe dostal ku mne album, ktorý mi už viac ako mesiac robí úprimne veľkú radosť. Po dvoch predchádzajúcich úspešných albumoch Telefon Tel Aviv, ktoré mám veľmi rád, boli teda moje očakávania nadštandardné. Našťastie ma multi-inštrumentalisti s klasickým hudobným vzdelaním z New Orleans, Charles Cooper a Joshua Eustis, nesklamali. V predchádzajúcich počinoch kládli dôraz najmä na bit po bite pedantne opracované zvuky minimalisticky dopadajúce na membrány, aby sa postupne všetky blahodarné ingrediencie spojili do navrstvenej symfónie objímajúcej raz údernú, zväčša však downtempovú rytmiku s IDM prvkami. Aktuálny album Immolate Yourself vykročil smelo ďalej. Chalani prestali tak úzkostlivo bazírovať na čistote zvuku. Rytmika upustila od rozorvanosti IDM, páni preladili rhytm paterny na electro new wave postupy nasiaknuté 80’s spomienkami napr. na New Order, ktoré aj napriek (alebo vďaka) tomu znejú skvele. Eklektická rytmika v skladbe Stay Away From Being Maybe sa znova na moment spája s predchádzajúcou tvorbou TTL. V aranžmánoch sa ešte viac ponorili do meditatívnych, hlboko hypnotizujúcich, emóciami nabitých plôch, vytvárajúc tak harmóniami pretkanú zvukovú stenu. Pri pozornom počúvaní vynáša vedomie až k oblakom. K zasnenosti prispieva rozvláčny zatiahnutý vokál, inokedy zase hlboký bas Fender Rhodes klávesov. Ich aktuálne dielko vyšlo na berlínskom Bpitch Control, k čomu im gratulujem a vzhľadom k ich aktuálnemu zvuku sa tomu ani nedivím.

Na ich turné s Matthew Dear-om som sa veľmi tešil. Immolate Yourself – v preklade obetuj sa, bol kapelou myslený ako parafráza na deathmetal. Ich veľmi čierny humor, bohužiaľ, sčernal ešte viac po zverejnení správy o spáchaní samovraždy Charlesa Coopera, 22. januára, dva dni po vydaní albumu. Zviera mi síce hrdlo, ale pátos bokom, priatelia, Charles bol vtipálek až do konca života.

Veľká vďaka za tvoju inšpiratívnu tvorbu, Charles, odpočívaj v pokoji. eff

Fabric 42 – mixed by Âme (Fabric, 2008) CD Mienkotvorné nemecké médiá hlásia: miminal je na ústupe, éra housu sa vracia. Bolo na čase! Âme neboli nikdy z tých, čo osekávajú fyzickú silu zvuku a mikroskopickými detailmi privádzajú rytmus do klinickej smrti. Na ich Fabric mixe ukladajú nové vrstvy zemitého techna (tak, ako ho pestujú vydavateľstvá Workshop alebo Prime Numbers) na solídny základ klasickej house školy. Introspektívne kúsky od Linkwood a Even Tuella na začiatku dávajú priestor zvukovo (a politicky) radikálnejším, či už remixu legendy chicago housu Armanda s vokálom od Sharvette, deklamujúcom oslobodenie ženy od nadvlády mužov, alebo Edwarda s recitálom od Justus-a v podobnom duchu, hlásajúc emancipáciu Afroameričanov a poetiku každodennosti. Tam niekde sa mix prehupuje späť do súčasnosti k funkovejším loopom a konečnej zastávke – Berghainskému warehouse „na telo“ technu. Na jej stenách čítame stopy po sloganoch: Renesanční muži a ženy parketov sveta, rozdeľte sa! a Jeden zvuk nestačí! dvaunlimited.tlis.sk

120

Inspire magazine

music

Peťo Tázok + Karaoke Tundra – Album (Biggboss 2008) CD

Miwon – A to B (City Centre Offices, 2008) CD, MP3

Len nedávno sme mali na tomto mieste skvelý domáci počin: Karaoke Tundra: Kačica s hlavou tigra mixtape. Karaoke Tundra má prsty v novom originálnom projekte, dal sa dokopy s raperom Peťo Tázokom. Kto to je? Peťo Tázok pochádza z VP 84, zapadnutého malomesta, kde všetko stagnuje, nikto nedokáže prelomiť začarovaný kruh a vymaniť sa zo svojho neutešeného životného údelu. Vy ste o ňom ešte nepočuli? Tak googlite a pod týmto názvom nájdete aj jeho predchádzajúcu EP platňu, ktorá pred dvoma rokmi zamútila stojaté vody (nielen) nášho nahrávacieho priemyslu. Vyšla iba na internete a dá sa doteraz zadarmo stiahnuť. Stále nič? Ale projekt Modré Hory určite poznáte.

Minulý rok boli žiadaným festivalovým artiklom, dokonca vydali album. Prečo ich spomínam? Lebo Peťa Tázoka môžete počuť aj tu, rapuje spolu s Lyrikom H a o hudbu sa okrem Mariána Jaslovského stará aj Karaoke Tundra. No ale aký je ich spoločný album? Ešte temnejší, než sme čakali. Dajte si trip, sadnite do napustenej vane, otvorte si Bukowského alebo E. A. Poa, pri tom sa jednou rukou pohrávajte so žiletkou a druhou sa naťahujte za zapnutým fénom.

A okolo vás sa budú motať Karaokeho a Peťovi kamoši: Tomáš Točáky, Zdeno Ibalgin, Jack Pot a nesmieme zabudnúť ani na Deža Doranta. A získate približnú predstavu, aký je. Ale nie je to až taká depka. Tento album však nie je pre ortodoxných raperov, je určený pre otvorených, zrelých poslucháčov. Karaoke sleduje najnovšie hudobné trendy, no aj tak je jeho producentská práca rozpoznateľná – hiphopu príbuzná rytmika, no plná porúch, šumov a veselých samplov. Peťov rap je samostatná kapitola. Jeho lyrické texty majú špecifickú poetiku, nenájdete tam ani zmienku po nejakom hiphopovom klišé. Takisto pri jeho vokálnom prejave niekedy ťažko hovoriť o rape. Jeho hlas je ešte vylepšený špeciálnym efektom a znie ako šmolko. Alebo ako po užití celej sifónovej fľaše.

Album obsahuje 26 poväčšine krátkych trackov a autori mysleli na tých, čo si radi kupujú originály. A ako pridanú hodnotu dodávajú k CD perfektný booklet.

Treba vidieť! A treba aj počuť naozaj odvážny počin na domácej scéne, ktorý si zaslúži rešpekt! Pri jeho počúvaní vás napadne veľa otázok. A bude ich určite viac než päť. Napríklad, keď vám niekto vyzná lásku, nemyslite si hneď, že je na hríboch. faun

Ako žáner mohla byť inteligentná tanečná hudba (krypticky známa ako IDM) svojím názvom predurčená na výsmech už od prvej zmienky v tlačených médiách (kto povedal, že rave je hlúpy?). Tie vtedy ešte neslúžili len ako milé pozostatky pred-internetovej éry, boli stále v popredí hudobnej žurnalistiky a „škatuľky“ generovali s rovnakou ľúbosťou, ako ich dnes chrlia každodenne bloggeri. IDM podobne ako ony prežíva, ale na infúzkach a s občasnými zábleskmi spomienok na najlepšie časy. V tomto flashbacku od berlínskeho producenta Miwon sa reinkarnuje nielen vydavateľstvo City Centre Offices, ale aj rôznorodosť žánru, ktorý sa po čase zasekol v opočúvaných a netanečných postupoch. Prizložitá rytmika, málo človečiny a hudobných nápadov. Ako by si Miwon s citom k IDM povedal: musíš žiť! Každej skladbe vdýchol iný život – „Shinkansen“ je naozaj soundtrackom k ceste vlakom (aj keď IC Tatran má inú rytmiku), „A to B“ nás spievanou nemčinou a skoro-tanečným breakbeatom prenáša v čase na prvý Wilsonic („wish you were there“), „Matchbox“ odfukuje ľahkosťou downtempa a baleárskej gitarky. Aj keď albumu v druhej polovici dochádza dych, vyznieva ako ľúbostný denník lásky, ktorá už dávno skončila, ale pri rozpamätávaní stále hreje. dvaunlimited.tlis.sk

Originál CDčko – Telefon Tel Aviv – Immolate Yourself získajú prví 3ja šikovní, ktorí napíšu na shop@notape.net, ako sa volá album kapely Quiet Village: a) Silent Movie b) Silent Service c) Road Movie

Roland Appel – Talk to your angel (Sonar Kollektiv, 2008) CD, MP3 Rolanda Appela si určite pamätáte z vynikajúceho projektu Fauna Flash, zo spolupráce s Petrom Kruderom vo Voom Voom či Rainerom Trubym v jeho Trubytriu. Tento veterán má nový album na berlínskom labeli Sonar Kollektiv,ktorý si už dlho ide to svoje, a v housovom závode stále šliape na päty prvej trojke. Je v tom deep, je v tom soul, decentné vokály, ale aj nový zvuk. Dobre sa pri ňom vykonávajú všelijaké každodenné činnosti a čo je dôležité, album sa dá počúvať bez preskakovania. A to nie je dnes málo. faun www.notape.net

122

Inspire magazine

music

y m lbu v

tipo o a ť ä p k é a r d, i e k o ľ k

w s ad A . Tu je n lisí ude . e H n _ u ť s o e Radi e vypočuely v zákd Award v a n n ý c h s i m u s í t d a l i k a p d i o_H e a a v o Slno omin k torú e pove era Ra Päť udbu, mi o seb galaveč n a h , k toré počas sl ov nia cien ľova

Noisecut Bliiizko Na albume ste pracovali svedomito, dokonca ste si našli českého producenta Ecsona Waldesa, prečo vznikla táto spolupráca? No my sa tak pomaly vyvíjame a bola potreba to niekam posunúť. Nebol to zámer, ale chceli sme to s niekým konzultovať. Autor často prepadá veľmi kritickým alebo nekritickým predstavám o tom, čo vytvára. Myslím, že to bol dobrý ťah. Nevadí autorom, že do toho niekto kecá? Mali sme dosť času, takže sme sa na zmeny pripravili.

Sepja, prečo spievaš výhradne v slovenčine? Vo svojich výpovediach chcem byť čo najviac osobná. Mňa to v angličtine nebaví. Slovenčina je stále pole neorané a publikum stále ešte nie je na ňu zvyknuté. Možno je škoda, že sme niekedy nepokojní, keď počujeme vlastnú reč.

Čisté tvary Rita von anarchia Čisté tvary sú skvelá koncertná kapela, ktorá sa vie predať a urobí veľkú šou. Bojové maľovanie tvárí a dámska bielizeň. Album vznikal beckovským spôsobom. Bol nahratý doma, špinavo, na hocičom, zachytáva energiu, ktorá vtedy v nás bola a ktorú sme potrebovali dostať von. Spolupracujú s Oskarom Rózsom a vedia, že dnes ide všetko cez internet, starostlivo spravujú svoj myspace profil. Tu aj každý týždeň pravidelne zverejňovali jednu skladbu predtým, než spoločne vyšli na albume. Na Radio_Head Awards povedali: Toto je skvelá cena a dobrý „dortík“, dobre sa to je, fakt, ale najdôležitejšie sú koncerty a tie my najradšej hráme. A preto pozdravujem ľudí. V Martine, v Starej Ľubovni, v Ružomberku...

124

Inspire magazine

Longital Gloria Šina a Daniel z Longital, vy pôsobíte ako harmonická dvojica, tak harmonicky vzniká aj vaša hudba? Gloria vznikala veľmi harmonicky, začali sme tým, že sme naplánovali dátum vydania. Počas nahrávania sme zažili naozaj vysoký stav, neriešili sme žiadne problémy, len sme robili hudbu a ona nás viedla. Všetky pesničky mali svoj náboj a samy si určovali, čo treba. Nahrali sme ich veľmi rýchlo. Kritici označili Gloriu za málo tuctovú a vraj ju nebudú hrať rádiá.

Vôbec nekalkulujete s takýmito vecami? Na tomto albume som si povedal, že sa nebudem brániť povedomým hudobným myšlienkam, ktorým som sa ako alternatívny experimentálny gitarista bránil doteraz. Ja ho vnímam ako náš najprístupnejší a k ľuďom, ktorí majú otvorené srdcia, určite príde. Album ste krstili letom, hodom do publika. Máme veľa piesní o lietaní. To lietanie je nám blízke aj v snoch, tak preto sme ho hodili symbolicky do publika. Aj album, ale hlavne hudbu.

Karol Mikloš The past of the future Teba novinári označujú ako pilier československej alternatívnej hudby, ako zvládaš túto zodpovednú funkciu? Asi to nebude úplne pravda, som len obyčajný pesničkár. Na album sme čakali šesť rokov, čo sa dialo v tomto období?

Vždy, keď vydám album, musím trochu oddychovať. Ani som už vlastne nikdy nechcel robiť ďalší album, ale vzniklo veľa piesní, ktoré sa mi páčili a chcel som, aby ich ľudia počuli. Pieseň nemá zmysel, pokiaľ ju nik nepočuje. Na predchádzajúcom albume sa objavila slovenčina, tu vôbec, prečo? U mňa vznikajú veci reaktívne a všetky vznikli v angličtine. Všetko musí isť prirodzene a myslím si, že moja umelecká forma je predurčená na to, aby bola v angličtine. Ako vnímaš mladé slovenské kapely? Doba je iná, sú omnoho dravší. Možno mi trochu vadí, že tam veľmi cítiť vplyv zvonku, aj keď je možno paradoxné, že o tom hovorím práve ja.

Amphibios Secrets Je pre vás názor poslucháča Rádia_FM relevantný a niečím špeciálny? Čo sa týka poslucháča Rádia_FM, je to pre nás asi najdôležitejšie z éteru. Ako vznikal album? Viem, že ste veľmi sebestačná kapela. Koncom roka 2007 bol hotový a potom sme hľadali vydavateľa. Máme na ňom hostí, ďakujem Lucke Korenej za vokály v skladbe The Sun. Autorsky je to dielo našej kapely. Nahrávali, mastrovali a aj mixovali sme ho vo vlastnom štúdiu. Ste kapela, ktorá žije v Žiline, mnohé sa kvôli úspechu sťahujú do Bratislavy, vy o tom neuvažujete?

Vzdialenosti tu na Slovensku sú také minimálne, že je zhruba jedno, odkiaľ človek prichádza, napokon, potvrdzuje to veľa východoslovenských kapiel. Prečo by sme si mali kúpiť a vypočuť váš album? Pre nás je jedinečný, je to o nás, myslím, že je to niečo nové na slovenskej hudobnej scéne. Text Ego

Inspire magazine

125

music

Človek, ktorý bol taký silný, že ho nedokázala poraziť osobná tragédia, choroba ani drogy. Muž, ktorý vlastnil unikátny hlas a tvoril úžasné piesne. Inovátor, ktorý spojil zdanlivo nespojiteľné a vytvoril tak svoj vlastný jedinečný štýl. Ray Charles – génius soulu.

Ray Charles Robinson sa narodil 23. septembra 1930 v americkom štáte Georgia.

Jeho životná cesta nebola prechádzkou ružovou záhradou, no ako sám tvrdí, nemôžete sa vzdať len preto, že vás život niekoľkokrát prevalcoval. Už ako malého chlapca ho postihla prvá tragédia, keď na vlastné oči videl, ako sa jeho mladší brat George utopil. Cítil vinu a zlé spomienky ho prenasledovali celý život. Ďalšia rana osudu prišla v siedmich rokoch, keď malý Ray úplne oslepol. Ani to ho však nemohlo zastaviť na ceste za svojím cieľom. Chcel hrať, spievať a tvoriť hudbu, vzdať sa by bolo príliš jednoduché. Prišiel síce o zrak, no o to intenzívnejšie začal vnímať svet prostredníctvom sluchu. Nikdy nepoužíval slepeckú palicu, psa alebo sprevádzajúcu osobu. Tvrdá výchova matky ho ako malého naučila, že je síce slepý, no nie je hlúpy a tým sa riadil. Pre jeho hendikep ho poslala do špeciálnej školy pre hluché a slepé deti v meste St. Augustine na Floride. Tam objavil svoje nadanie, naučil sa čítať noty Brailovým písmom a hrať na niekoľkých hudobných nástrojoch. Najviac ho však stále priťahoval klavír.

Po matkinej smrti začal Ray vystupovať po malých kluboch. Odcestoval do Seattlu, kde sa stretol s Quincy Jonesom. Tu si zmenil meno na Ray Charles, aby si ho ľudia neplietli so slávnym boxerom Sugar Ray Robinsonom a získal zmluvu so spoločnosťou Swingtime Records. Začalo sa obdobie koncertných turné, kde sa okrem množstva žien padajúcich mu do postele zoznámil aj s ďalšou svojou vášňou – objavil heroín. Do nahrávacieho štúdia sa dostal koncom 40. rokov, začal miešať rôzne hudobné štýly a experimentovať. Zlúčil gospel a blues, čo v tej dobe prinieslo kontroverzné reakcie. Jeho gospelová pieseň Jesus Is All The World To Me je dodnes považovaná za prvú soulovú skladbu nahratú v štúdiu.

Prelomovým rokom sa stal rok 1955, keď sa do éteru dostala jeho pieseň I Got A Woman. Nasledovali ďalšie hity (What´d I Say, Unchain My Heart, Hit The Road Jack) a z Charlesa sa postupne stávala legenda a hudobná ikona. V roku 1966 o ňom novinár Thomas Thomson napísal: „Najlepší bluesový spevák? Samozrejme. Ale tu nekončí jeho cesta. Je tiež neprekonateľným spevákom jazzu, gospelu a štýlu country a western. Zo všetkých týchto žánrov vyťažil to najlepšie a vtelil to do štýlu, ktorý ovláda len on sám.“ Napriek dobrým vzťahom a výhodným podmienkam Ray v roku 1959 opúšťa spoločnosť, ktorá z neho spravila hviezdu a podpisuje zmluvu s ABC Paramount, kde mu sľúbili vlastnícke právo na všetky jeho piesne. To sa nepodarilo nikomu predtým.

Napriek pretrvávajúcej drogovej závislosti Ray aj naďalej spieval, nahrával stále nové piesne a vystupoval po celej Amerike. Na svojom turné odmietal spievať v segregovaných kluboch, čím sa stal aj aktivistom za ľudské práva. Keď zrušil jedno takéto vystúpenie v Georgii, toto gesto ho vyšlo dosť draho. Okrem peňazí,

126

Inspire magazine

ktoré tým stratil, mu štát Georgia zakázal vystupovať tam. Navždy. Roku 1977 dostal Ray oficiálne ospravedlnenie a štátna legislatíva mu udelila čestné občianstvo.

Jeho skladbu Georgia On My Mind vyhlásili neskôr za štátnu pieseň.

Hoci bol Ray mimoriadne úspešným hudobníkom, jeho súkromný život za tým pracovným stále trochu zaostával. Manželstvo poznačili mnohé aféry, nepomohla mu ani Rayova závislosť na heroíne. Nakoniec sa však na nátlak manželky nechal presvedčiť a strávil nejaký čas v rehabilitačnom centre. Jeho heroínová závislosť bola síce silná, no láska k hudbe silnejšia. „Narodil som sa s hudbou v sebe, to je jediné vysvetlenie, ktoré poznám,“ tvrdí Ray. S heroínom nakoniec prestal.

V roku 1988 dostal prestížnu cenu Grammy za celoživotné dielo a týchto sošiek získal nakoniec spolu dvanásť. Vyslúžil si rad Francúzskej légie a čestné uznanie Kennedyho centra. Stal sa členom Rock and Rollovej, Džezovej a Bluesovej siene slávy a držiteľom Prezidentskej medaily za umenie. V roku 2003 dostal pozvanie do Bieleho domu, kde ho prijal prezident Bush, Colin Powell a Condoleezza Rice.

Napriek svojej sláve nikdy nezabudol na svoj pôvod a venoval sa charite. Počas svojej kariéry, ktorá trvala viac než 58 rokov, spolupracoval na vyše 250 hudobných albumoch. V roku 2003 odspieval svoj desaťtisíci koncert a o rok neskôr dokončil album duetov Genius Loves Company, kde spolupracoval aj s Norah Jones či B. B. Kingom.

Jeho genialita zotrela hranice medzi generáciami rock and rollu, blues, soulu, jazzu, gospelu a country. V roku 2004 sa do kín dostal film o jeho živote Ray, kde si hlavnú úlohu zahral Jamie Foxx. „Životná cesta Raya Charlesa bola absolútne fantastická. Vo filme som chcel zachytiť jej celistvosť, mnohotvárnosť a súčasne aj rozporuplnosť. Ray disponoval úžasnou odvahou a dokonalosťou, ale v živote bojoval so strašnou osobnou tragédiou a prenasledovali ho nepolapiteľní démoni,“ povedal o filme režisér Taylor Hackford. Sám veľký Ray Charles film síce videl, jeho premiéry sa však už nedožil. O filme vraví: „Chcel som, aby ľudia pochopili zápasy a problémy, s ktorými som sa stretával od detstva až po vrchol svojej umeleckej dráhy a uvedomili si, koľkými úskaliami som v priebehu týchto rokov musel prejsť.“ Ray Charles presiahol jednotlivé hudobné kategórie a jednoducho hral to, čo cítil. Vymenovali ho za „kultúrny poklad“ mesta Los Angeles a vyslúžil si meno Génius. O svojom živote vraví: „Prežil som krásne chvíle, ale aj veľmi ťažké okamihy. Preto by som bol rád, aby si ľudia uvedomili, že navzdory ťažkostiam sa človek môže prebojovať k svojmu cieľu, ale musí naozaj chcieť a hlavne vedieť, kam smeruje. Inými slovami – nemôžeš sa vzdávať len preto, že ťa život niekoľkokrát prevalcoval.“ Ray Genius Charles zomrel 10. júna 2004 vo veku 74 rokov. text Jana Šlinská / ilustrácia jack waldrop

Inspire magazine

127

music

Letâ&#x20AC;&#x2122;s move the asses on the deathdisco places Speak so sorrowful empty phrases Then we can play this charming game and Every weekend we can perform the same...

(Zombie Haut-Couture)

128

Inspire magazine

The Last Days

of Jesus Pred 16 rokmi upísali svoju dušu gotickému deathrocku O The Last Days of Jesus (TLDOJ) som prvýkrát počula v 1997. Bola som pozrieť na vianočných trhoch kamarátku, ktorá predávala v jednom zo stánkov a celá unesená mi ponad kokosové salónky ukazovala ich čiernobielu fotku vystrihnutú z novín, čo mala v peňaženke. V tom období som bola ešte „grunge“ :) a pozerať sa na týpkov s reťazami, v latexe, koži či s namaľovanými očami mi prišlo celkom zábavné. Kamarátka moje „ftipné“ komenty neocenila a peňaženku urazene zavrela s tým, že na ich koncerte som nebola, a tak viem prd makový. V ďalších rokoch som ju v inej ako čiernej farbe oblečenia nevidela...

Two-thousand-four... Žijem v Londýne, som pravidelný návštevník gotických akcií a klubov a hrdá majiteľka rozrastajúceho sa čierneho šatníka. Vivat Camden Town! Práve tam som si všimla aj plagát oznamujúci koncert spomínanej slovenskej gotik rockovej kapely. Ani na chvíľu som nezaváhala, našincov treba predsa ísť podporiť (na No Name sa to samozrejme nevzťahuje). Ako slovenská kapela to v známom Lord Nelson klube určite nebudú mať ľahké, myslela som si. Klub bol však v deň koncertu plný a keď som vykecávala na „ladies“ s kamarátkou zo SR, jednej fanynke sa skoro nepodarilo zavrieť ústa: „Oh, my God! Is it Slovak the language that you speak?“ „...yes...“ „Oh, my God! Did you come with the band??! Did you come with The Last Days of Jesus?!“ „...no...“ „Oh, I came with friends just to see them! I‘m from Ireland. I‘ve seen them playing in Leipzig! They are marvellous! Amazing!“ „...aha...“ Koncert a show boli fakt skvelé. Vidieť všemožné masky v obecenstve pospevovať si refrény... a mne konečne padli klapky z očí. Existujú totiž hudobné žánre, ktoré vo svete fičia. Majú svoje koncerty, festivaly, albumy, kluby, obchody, magazíny, svoje hviezdy... a jedna z týchto hviezd gotického deathrocku žije aj v Bratislave! A kým si v zahraničí nedočkaví fanúšikovia obhrýzajú nechty, sťa sirény lanária kapelu práve do ich krajiny a ženštiny sa idú pretrhnúť, aby chalanov zaujali, väčšina domácich občanov vedľa nich nakupuje bez akéhokoľvek

rozruchu v Tescu 20 deka vlašského šalátu. Máloktorý fanúšik divadelnej hry Gotika v bratislavskom divadle Gunagu tuší, že soundtrack k hre tvoria práve skladby TLDOJ.

Monsters Paranoia Circus Monsters Paranoia Circus TLDOJ vznikli v roku 1993 v BA. Pôvodné zloženie sa mierne pomenilo, ale poslednú dekádu túto vážnu známosť tvorí kvarteto: MaryO (spev, texty ), Vajco (bicie), Feššy (gitara) a Anjou de Cou-Cou (klávesy). V 1997 vyšiel kapele prvý album s názvom „Arma Christi“ (pod nemeckou nezávislou značkou Alice in…), ktorý si podmanil najmä publikum v Poľsku. Táto krajina patrí doteraz medzi pravidelné a obľúbené zastávky kapely, či už je to účasť na známom gotickom festivale Castle Party v Bolkove alebo koncerty v iných poľských mestách.

Hoci už v 1998 hrali na najväčšom gotickom festivale v Európe – Wave und Gotik Treffen v Lipsku, prelomové boli najmä roky 2001 (kapely sa ujalo veľké vydavateľstvo EMI-Monitor, album „Songs from the Psycho TV“) a 2004 (album „Alien Road“ pod krídlami známeho rakúskeho vydavateľstva Strobelights Records). Koncertov tak pribudlo ešte viac a chalani sú odvtedy permanentne rozlietaní najmä po zahraničných kluboch a festivaloch. Okrem európskej klasiky (Madrid, Paríž, Barcelona, Viedeň, Budapešť, Zurich, Praha, Amsterdam, Londýn, Moskva...) pribudlo na zoznam ich zmapovaných destinácií aj fínske Tampere, Bukurešť a x miest v rámci ich dvojtýždňového turné po USA. Na Slovensku sa „lástdejáci“ v posledných rokoch dali vidieť napr. na Pohode 2001 + 2002, Hodokvase 2006 + 2007, Quantanamera festivale v Trenčíne 2007 či koncertoch v bratislavskej Dune (RIP) a Subklube. Na jar sa chystajú vydať špeciálny tribute kapelám 80. rokov bývalého východného bloku s názvom „Vtedy na východe“. V novembri 2008 si TLDOJ zahrali v Budapešti so srdcovkou New Model Army. Hlavná méta sú však anglickí The Damned. Vraj, keď budú robiť predkapelu im, sen bude naplnený a gotické „kopačky“ (poniektorí Conversky) môžu zavesiť na klinec v skúšobni... tak snáď ešte pár rokov ten sen počká...

Text Petra Dudáková / Foto Dodo Barinka Diskografia 1997 – Arma Christi / 1999 – Narrentanz (Musik fuer die Massen) / 2001 – Songs from the Psycho TV / 2003 – Guns’n’Fun (singel) / 2004 – Alien Road / 2004 – Monsters Paranoia Circus / 2007 – Dead Machines‘ Revolution! www.myspace.com/thelastdaysofjesus

Can you feel the bullet in his head?

Could you dream my dreams in my bed?

Can you hear the silence of the masses?

Can you see behind the corner through your sunglasses?

(London Bridge is Falling Down)

Inspire magazine

129

music

Paul van Dyk Grammy ocenený umelec a svetovo uznávaný DJ a producent Paul van Dyk pokračuje v dominovaní charts elektronickej hudby a objavuje sa na vrcholoch každého TOP DJ zoznamu po celom svete. PvD, ako ho označujú jeho fanúšikovia, je už druhý rok po sebe na prvom mieste svetového rebríčka DJov „Top 100 DJs poll“ prestížneho DJ Magazine. Jeho piaty originálny album In Between obsahuje aj tracky, ktoré vznikli ako spolupráca s Davidom Byrneom či s Jessicou Sutta z Pussycat Dolls.

Paul van Dyk je preslávený ako jeden z najťažšie pracujúcich umelcov, ktorý dokáže vypredať koncerty celého turné po všetkých kontinentoch, je headliner na každom festivale, úspešný v producentskej kariére a predal viac ako 3 milióny kusov albumov. Neustále cestuje a vždy vypredáva svoje vystúpenia po celom svete. Iba rok 2007 nám priniesol jeho remixy trackov ako Depeche Mode – Martyr, Britney Spears – Gimmy more, Justin Timberlake – What Goes Around... Comes Around.

Popri hudobných aktivitách Paul van Dyk vždy venoval značnú časť svojho života politike a sociálnej spravodlivosti. Od malička, odkedy utiekol cez berlínsky múr do západného Berlína až po jeho detskú charitatívnu organizáciu v indickom Bombaji a spoluprácu s nemeckým Červeným krížom na pomoc deťom v Berlíne, sa venuje charite. V roku 2004 bol jediný elektronický umelec zainteresovaný do medzinárodnej kampane Rock The Vote, kde sa pripojil k umelcom ako Bono, P Diddy, Black Eyed Peas a George Clinton v kampani podporujúcej účasť americkej mládeže na prezidentských voľbách. V roku 2006 získal Berlínsku medailu cti (Landesverdienstorden) za spoluprácu s Ruckenwind, čo je charitatívna organizácia, ktorú založil, aby pomáhala chu-

dobným deťom v Berlíne. Zaradil sa tak do zoznamu umelcov a politických elít s týmto ocenením.

Narodil sa v Nemecku, vyrastal v komunistickom východnom Berlíne. Pretože jeho komunita nemala skutočnú klubovú kultúru, Paul van Dyk počúval rádio, kde objavil vášeň pre hudbu, ktorá je za hranicami techno hudby – chcel vytvoriť iný, unikátny štýl. V začiatkoch 90. rokov hral pravidelne v rôznych kluboch Berlína. V roku 1994 vydal prvý album 45 RPM. Jeho druhý album Seven Ways ho katapultoval do Top 100. Za ním nasledoval singlový hit For An Angel, za ktorý bol chválený po celom svete. Kým Paul van Dyk vydal Out There & Back v roku 2000, bolo jasné, že berlínsky založený hudobník mal oveľa viac čo ponúknuť než klubové sety a remixy, ktoré ho už dovtedy definovali ako jedného z najinšpiratívnejších DJov a producentov všetkých čias. Jeho prvá kompilácia Politics of Dancing bola vydaná v roku 2001, za ňou nasledovala kompilácia Global, v roku 2003 vydal DVD, ktoré ilustrovalo jeho vlastné skúsenosti cestovaním po svete.

Tento fenomenálny svetový DJ vystúpi na jednom pódiu, ktoré bude technicky veľmi náročné a na Slovensku bude mať premiéru, spolu so známym exotickým egyptským DJcombom Ali & Fila, svetoznámym zoskupením DJov Scott Bradford a Chriss Scott aka Lexicon Avenue z Anglicka a známou českou DJskou jednotkou Michaelom Burianom.

Najlacnejšie vstupenky si môžete zakúpiť online na www.ticketzona.eu. Pre všetkých je pripravená aj jedinečná ponuka. Predplatné Inspire magazine na celý rok s 50% zľavou, 5 vydaní vás tak bude stáť iba 12,50 € aj s poštovným! Pre tých, ktorí majú radšej prístup k lístkom klasickou formou, je možnosť zakúpenia lístkov aj v sieti Ticketportal.

31.01.2009

Š TRBSKÉ PLESO 07.02.2009 LIPTOVSKÉ REVÚCE BIGAIR PRIZE MONE Y 10

00 EUR

SLOPESTYLE PRIZE MO

NEY 1000 EUR

14.02.2009

DONOVALY Ďaku jeme partnerom a j a za ďalší úspešzdcom ný rok.

BIG AIR PRIZE MONE

Y 6000 EUR

serial msr

csy.sk

www.sko

www.boardlife.sk

boardriders magazine

scene

W:club

Nouvelle Vague Wilsonic začal nový rok už vo februári – exkluzívne a štýlovo! Jedinečným komorným koncertom francúzskych Nouvelle Vague v Slovenskom rozhlase.

Podporili ich slovenskí zástupcovia: Yori Titurittu aka Toni Granko a Daniel Baláž. Ten sa spolu s hlavným protagonistom Nouvelle Vague Marcom Collinom postaral aj o ďalší exkluzívny bonbónik – špeciálny DJ-set prezentujúci ich vlastnú predstavu o cinematic music. Atmosféru večera a hudobné performance môže vystihnúť veta „C’était magnifique!“ Foto Tomáš Prokopčák a Rado Buranský

Yori Titurittu aka Toni Granko

Marc Collin

Dan

iel B

132

Inspire magazine

aláž

music

Noisec

Da no S

alo nta y

(L on git

al)

ut

ladivo

slav K

, Palo

aláž aniel B

D

Niečo medzi Aurelom a Slávikom, s tým rozdielom, že toto bolo o hudbe.

Rádio_FM rozdalo ceny Radio_Head Awards najlepším slovenským albumom roka 2008. Hudobní novinári sa zhodli na Rozhľadni Jána Boleslava Kladiva.

Podľa poslucháčov Rádia_FM bol najlepším album Bliiizko kapely Noisecut.

Rádio_FM sa snaží rozširovať hudobné obzory a rovnako ho zaujíma, čo sa páči jeho poslucháčom. Preto vznikla hudobná anketa, v ktorej mohli vyjadriť svoj názor. Hlasovali za najlepší spomedzi viac než stovky slovenských albumov, ktoré sa dostali na trh v roku 2008. Anketa vyvrcholila 6. februára počas galavečera vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu, ktorý bol najmä o hudbe. Počas viac ako dvojhodinového programu potvrdili aj tie slovenské kapely, o ktorých je možno menej počuť, že majú čo povedať slovenskému publiku a hlavne to, že robia skvelú hudbu. V Rádiu_FM ste si mohli vypočuť a na huste.sk aj naživo pozrieť unikátne vystúpenia. V nečakaných kombináciách sa publiku predviedli Čisté tvary s Erichom Bobošom Procházkom, Billy Barman s YouCoco, Talkshow s H16, Foolk s Lyrikom H a DJ Lixxom, Isobutane s Longital, vystúpili aj The Swan Bride, The Uniques, Noisecut, Lavagance a Magpie.

O novinárskej cene v niekoľkých kolách hlasovania rozhodli redaktori Rádia_ FM, časopisu .týždeň a denníka Sme. Zhodli sa na experimentálnom albume Rozhľadňa J. B. Kladiva. Poslucháči Rádia_FM nominovali na Radio_Head Award päticu slovenských albumov. Secrets kapely Amphibios, Rita Von Anarchia od Čistých tvarov, Gloria kapely Longital, Karol Mikloš a jeho ostatný album The Past Of The Future a Noisecut s albumom Bliiizko. Autorkou a realizátorkou samotných sošiek Radio_Head Awards, zmenšených Oscarov s rádiom namiesto hlavy, bola speváčka kapely Noisecut Bety Majerníková alias Sepja, ktorá napokon cenu spolu s kapelou aj prebrala. Príjemný paradox, o ktorom rozhodli poslucháči Rádia_FM. Práve Noisecut a ich albumu poslali najviac hlasov.

Virtuálnu cenu za najhranejšiu slovenskú skladbu roka 2008 v Rádiu_FM získali Infants s pesničkou Peek A Boo. Partnerské médium Sme zas udelilo anticenu za najhorší album roka. Čitateľom portálu sme.sk sa najviac nepáčila Dekáda od Desmodu.

Odovzdávanie cien Radio_Head Awards je za nami. Pohľad na vec za kapely najlepšie vystihla speváčka Longital Šina: „Neviem, či sa kapely tešia práve na sošku. To, čo je pre ne najzaujímavejšie, je hrať. Hrať pre ľudí a byť vypočutý.

Ale aj tak si myslím, že dnes kto zvíťazil... zvíťazilo Rádio_FM“. Zvíťazili predovšetkým jeho poslucháči. Dostávajú a aj počas tohto večera dostali veľa dobrej a novej slovenskej hudby. Ceny, ankety a rebríčky sú príjemným doplnkom pri vnímaní hudby, predovšetkým ju ale treba počúvať. A máme koho počúvať aj na Slovensku. Text Ego / foto Filip Drábek

Bole ák, Ján

Hubin

Radio_head Awards 2008

ZVÍŤAZILA SLOVENSKÁ HUDBA Ego a nominovaní na

album roka

ital a Amphibios

, Karol Mikloš, Long

Čisté tvary, Noisecut

Rad

io H

ead

s

Inspire magazine

133

scene

Dance music is

MAGIQUE!

Mag

ique

dj To

ky

Čierny kôň tohtoročnej klubovej sezóny, klubová noc Magique v decembri takmer vypredala bratislavský Unique klub. Magický zážitok z hudby, skvelá zábava, zábavychtivé osadenstvo a roztancovaná atmosféra, to všetko dostali návštevníci v exkluzívnom klubovom balení. Wač da foto... foto Lerso & Roman

ld a Maroško

Karol Lagerfe

tacle

how

op

vetl uď s

ab

134

Inspire magazine

al s oved

magiq

ue dj M

ike Po

p

dance

Vlni

a n í r a t Ka

“ a k „Vln

vá eško

Tan s d u e č n i c šou a na m

136

Inspire magazine

iest

e

Bude tomu približne 15 rokov, kedy mi jedna z mojich kamarátok predstavila nenápadnú a nebývalo skromnú vílu, ktorú pár centimetrov od zeme akoby nadnášalo tisíc muších krídeliek. Bolo to jedno z tých stretnutí, o ktorom je hneď na mieste jasné, že toto je trefa. Napriek tomu, že každý z nás sa tanečne profiloval iným spôsobom, vždy sa našlo nejaké to javisko, na ktorom sme sa predsa len stretli. Ľudsky a názorovo sme sa však stretávali pravidelne. Katarínu Vlnieškovú pozná každý z komunity tanečníkov ako Vlnku, človeka, ktorý vždy vnáša do projektu vážnosť, profesionalitu a absolútnu serióznosť a oddanosť. Úprimne povedané, nepoznám poctivejšieho a svedomitejšieho pracanta na scéne moderného tanca v Bratislave. Táto skvelá tanečnica a pedagogička má každý pohyb absolútne premyslený a odôvodnený. Študuje každú postavu do detailu a svoje telo pripravuje na každé predstavenie totálne koncentrovane a naplno. Možno sa vám zdá, že hovorím o nejakej super japonskej mašinke, ale Vlnka je obyčajná baba, ktorá našla v tanci presne to, čo hľadala.

Takže, kto je Katarína Vlniešková?

VLNKA: Človek, dcéra, sestra, teta, hádam kamarátka, a to je vlastne to najdôležitejšie. Dúfam, že sa môžem nazvať aj tanečnica.

Práve preto sa rozprávame, Vlni. Ako si sa dostala k tancu?

Náhody asi neexistujú. Mala som približne 8 rokov a za sebou nejaké skúsenosti z gymnastiky. Keďže som chcela zostať blízko pohybu, na odporučenie mojej kamarátky som sa ocitla v ĽŠU u pani Dagmar Puobišovej. Od tohto momentu sa stala Dagmar mojou tanečnou mamou, vďaka ktorej som sa zamilovala do tanca a objavila v sebe doteraz pretrvávajúcu túžbu tancovať. Tým, že ma tanec tak pohltil, nepociťovala som potrebu plánovať svoju tanečnú kariéru, pretože som vždy žila pre daný okamih a všetko išlo prirodzene so mnou, vedľa mňa alebo krok za mnou. Čo pre teba znamená pohyb a ako u teba pohyb vzniká? Ťažká otázka. Pohyb je prirodzená potreba. Spôsob vyjadrenia pocitov a samého seba. Intuícia. Inštinkt. Sebapoznávanie. Pri tvorbe pohybu ma jednoznačne inšpiruje hudba a pocity a obrazy, ktoré vo mne vyvoláva. Je to fenomén, ktorý u mňa najrýchlejšie naštartuje kreativitu. Hudbu všeobecne považujem za umenie, ktoré sa dotkne duše za pár sekúnd a okamžite spúšťa záplavu emócií.

Za tie roky, čo sa poznáme, som ťa videl v rôznych štýloch. Čo je tvoja srdcovka?

Považujem za obrovské šťastie, že už ako dieťa som sa našla v tanečnej technike José Limóna, ktorú mi sprostredkoval Joe Alegado. Ten rozvinul a obohatil túto techniku veľmi špecifickým spôsobom, ktorý ma nesmierne uchvátil. Okamžite som vedela, že v tomto som doma. Vlastne nasledujem Joa odkedy sa poznáme, najskôr ako študentka a dodnes ako asistentka.

Aká je tvoja komplexná tanečná história?

Mojou prvou súborovou skúsenosťou bolo Tanečné Divadlo Bralen, kde som tancovala 4 roky a vďaka vtedajším pedagógom som získala ucelené a pevné základy rôznych tanečných techník, na ktorých som stavala vo svojom neskoršom profesionálnom živote. Úprimne, dodnes ich využívam. Neskôr som bola členkou Baletu Torzo, ktorý bol veľmi výnimočným zoskupením talentovaných tanečníkov. Práca v tomto súbore bola nesmierne intenzívna a interpretačne obohacujúca. Po ľudskej a profesionálnej stránke boli pre mňa dôležité dva roky v Szegedskom súčasnom balete, kde som zažila úžasný tvorivý proces a prácu s vynikajúcim choreografom Tamasom Juronicom. Reflexia zachytená v jeho kusoch bola dovtedy pre mňa neobjavenou divadelnou skúsenosťou. Potom v rýchlom slede za sebou nasledovalo BDT, Nová scéna, Tanz Theater Wien, Aktions Theater Ensamble Wien – moja prvá pohybovo – herecká skúsenosť, zaujímavý experiment, ktorý zmenil moje vnímanie a pohľad na divadelné predstavenie. Od roku 2005 som tanečnicou na voľnej nohe, robím nezávislé projekty a venujem sa tanečnej pedagogike.

Keby si mala porovnať svoje domáce a zahraničné skúsenosti, ako sa ti tancuje doma a ako vonku?

Systém každého projektu je inak nastavený a líšia sa nielen po umeleckej, ale aj technickej či finančnej stránke. Je rozdiel robiť pre kamenné divadlo s profi podmienkami alebo nezávislý projekt, limitovaný financiami a časom. Takže ťažko porovnávať. Za všetkým sú v každom prípade ľudia.

OK, tak inak. Cítiš sa ako tanečnica rovnako u nás aj v zahraničí?

To rozhodne nie! Ľudia u nás a vonku vnímajú tanečníka diametrálne odlišne.

Vonku, ak spomeniete, že ste tanečník, ľudia na vás pozerajú s rešpektom a uznaním, vedomí si toho, čo vaša profesia znamená. Akoby boli viac informovaní alebo mali lepšiu predstavu, koľko je za vaším výkonom práce a sústredenia, odriekania alebo bolesti. Na rozdiel od našincov, ktorí vidia tanečníka na samom spodku hierarchie umeleckých povolaní. Na druhej strane nemôžeme očakávať uznanie verejnosti, pokiaľ naši vlastní kolegovia v divadlách nás nie sú schopní a ani ochotní považovať za rovnocenných partnerov na javisku. A pritom životnosť tanečníka je niekoľkonásobne kratšia ako u ostaných umelcov. Málokto si uvedomí, že tanečník sa profesionálne pripravuje na svoju kariéru už v detstve, aby v období najproduktívnejšieho veku 20 – 35 rokov bol schopný plnohodnotného profesionálneho umeleckého výkonu.

Splnil ti tanec všetky tvoje skryté želania?

Určite áno, lebo mi v každom období spĺňal presne to, čo mal, a nikdy som v danom okamihu nechcela viac. Navyše každý krok vpred sa konal veľmi prirodzene a plynulo. Všetko sa dialo tak, ako sa malo, a prišlo ku mne vždy, keď som na to bola pripravená, a keďže som nikdy nemala méty, o nesplnených túžbach sa nedá ani uvažovať. Pamätáš, povedala som ti, že tanec milujem. Žiadna vysnená tanečná postava? Neverím.

Naozaj nie, aj keď verím, že to najlepšie ma ešte len čaká.

Nedám ti pokoj. A čo by to akože malo byť?

Cítim, že ako dozrievam a dospievam (smiech), mám aj napriek pomaly prichádzajúcim fyzickým obmedzeniam túžbu „povedať – zatancovať“ niečo podstatné, hlbšie, niečo zo mňa, ale konkrétne ti fakt nepoviem.

Ktoré vzhliadnuté predstavenie ťa dostalo?

V prvom rade ma osloví každé predstavenie, ktoré vo mne zanechá určitý pocit alebo náladu. Netrvám na striktných dejových osnovách. Už dva roky mám pred očami obrazy z predstavenia D’avant od štvorice: Sidi Larbi Cherkaoui, Damien Jalet, Luc Dunberry, Juan Kruz Diaz de Garaio Esnaola, ktoré ma nadchlo svojou komplexnosťou a silou výpovede a kde sa množstvo drobných obrázkov spojilo do intenzívnej emócie a zážitku. Traja ľudia na javisku dokázali pomocou mini príbehov predostrieť divákovi príbeh celého života hocikoho z nás. Bol to naozaj zážitok a predstavenie, z ktorého každý mal šancu zapamätať si a odniesť to svoje.

Aký máš dojem zo súčasnej tanečnej scény na Slovensku?

Rozhodne si myslím, že na poli súčasného a experimentálneho tanca tu máme skvelých performerov a vzhľadom na podmienky je skoro až obdivuhodné, že stále tvoria. Teším sa, že dochádza aj k akejsi decentralizácii a do povedomia sa dostávajú aj súbory a školy mimo Bratislavy. Dúfam, že naši tanečníci pôsobiaci v zahraničí sa budú postupne vracať a zužitkujú svoje skúsenosti v domácej tvorbe.

Veľmi si prajem, aby sa tanečná obec na Slovensku spojila a aby tanec získal lepšiu odrazovú plochu. Je dôležité, aby sa jednotlivé tanečné štýly, ale hlavne komunity navzájom akceptovali a uznávali svoje umelecké kvality. Čo ťa čaká v najbližšom období?

Po dlhšej odmlke sa vraciam k pedagogickej práci, ktorá ma naozaj baví a sama sa pri nej veľa učím. Som rada, že mám možnosť pomôcť ľuďom spoznávať samých seba cez pohyb, pretože práve tak som sa k tancu dostala aj ja a kvôli tomu chcem pri ňom aj ostať.

Spravodlivá Skromná – niekedy až moc Empatická Zamatová

Ak by ste Vlnku stretli na ulici, nie som si istý, či ju na prvý pohľad zaradíte medzi tanečníkov, určite vás však zaujme zvláštnou charizmou a čistotou, ktorú vyžaruje.

Keď ju stretnete v zákulisí pred predstavením, neuveríte, že je to ona. Je dokonale nalíčená a v tvári má presne ten výraz, ktorý očakávate od profíka, ktorého benefitom je absolútny prehľad o predstavení, na ktoré sa chystá. Vyzerá a ešte sa aj cíti presne tak, ako si to predstavenie vyžaduje. Ak vám ako divákovi zablúdia oči rovno na ňu, hrozí vám, že nikoho iného si už z predstavenia pamätať asi nebudete.

Má vlastný názor a na ten sa na javisku vždy dobre pozerá. text Jano Hromada www.adthisein.sk foto Frank Sygusch / Painting as an event 2008 by Barbara Heinisch www.barbara-heinisch.com

Inspire magazine

137

voices

Tvrdí o sebe, že jeho duša je voľná. Putuje, putuje, lieta, ba priam ulietava, potom zastaví sa, chvíľu pokojná je, v spánku však bdelá, v realite neuchopiteľná. Často s ňou zažíva povznášajúcu súzvučnosť. S hudbou žije odmalička, no len odnedávna oživuje mladú slovenskú scénu sólovým elektro-popovým projektom. Názov odráža význam syntetizéra Casio, ktorý má už dnes pár zlomených neopraviteľných kláves, zvukovo však definoval jeho začiatky a prvé demá.

S dávkou optimizmu sebe vlastnou rozostrel oponu Kasioboy.

tvorbe hudby najviac fascinuje?

Ten moment, keď sa objaví nový nápad, melódia, harmónia. Vtedy sa zemeguľa zastaví.

Čo sa ti prvé vybaví pri slove duša?

Sorry, ale bicykel :)

Si členom kapely Puding pani Elvisovej, momentálne mierne spiaceho projektu VMCN a teraz je z teba Kasioboy. Prečo si trojjediný?

3 je moje obľúbené číslo. Ale to s tým asi nesúvisí. PPE je domovská kapela – tam ide najviac energie, VMCN je bábkový melancholický úlet a Kasioboy je príjemná možnosť experimentovať a skúšať nové veci.

Nevadí, nebudem sa ťa teda pýtať, akú dušu má tvoj bicykel. Radšej mi povedz, akú dušu vdychuješ svojim songom? (zamyslenie) ...naivnú, radostnú, presvetlenú a niekedy až detskú. Rád sa tam vraciam.

Je duša v tvojom tele uväznená alebo spolu znejú?

Sem-tam si predstavujem, aké by to asi bolo, mať telo niekoho iného. Len si zistiť, aký je to pocit nehrbiť sa a tak. Ale inak robím všetko pre to, aby spolu zneli.

Každé ráno si ordinujem 5 Tibeťanov, bez toho už telo ani nenakopnem.

Ako sa začala tvoja cesta k hudbe?

Prvý koncert som odohral na drevenej doske, na ktorú som si prilepil papier s nakreslenou klávesnicou. Napísal som texty vo vymyslenom jazyku, založil kapelu s bratom, sestrou a bratrancom a pozval rodičov, babku a jej kamošku na koncert. Nagélovali sme si vlasy a dali do toho všetko. Až o pár rokov neskôr mi došlo, že ten drevený synťáčik vlastne nehral, ale to už sme audio kazetu so záznamom toho koncertu premazali... ...to je škoda, rada by som si ju vypočula a určite nielen ja :) Čo ťa vlastne na

138

Inspire magazine

Potrebuješ mať hudobný podmaz neustále alebo vyhľadávaš aj zóny ticha?

Hudba ma ovplyvňuje až príliš. Zóny ticha sú preto príjemným stavom nerušenej koncentrácie mysle.

A prečo si stvoril Kasioboya?

Najprv to boli remixy skladieb PPE. Asi pred dvomi rokmi ma oslovil Gejza Dezorz, aby som napísal pesničky do jeho rádiovej hry Komiks a potom Emma zo skupiny The Infants priniesla do Rádia_FM skladbu Destroy Slovak RNR – takú srandu, ktorú som mal zavesenú na Myspace. FM-ko to začalo hrávať, to ma nakoplo a nahral som ďalšie pesničky ako napríklad Waves Of Joy. Opäť vďaka Rádiu_FM som potom mal aj svoj prvý Kasioboy koncert, takže aj týmto spôsobom im ďakujem, že stvorili živého Kasioboya. Živý Kasioboy je ešte celkom mladý. Máš za sebou len pár live actov. Aký je to pocit, byť na pódiu zrazu úplne sám len so svojimi mašinkami?

Je to nový začiatok a to ma na tom baví. Aj keď mám za sebou stovky koncertov s PPE, tu je to zase od nuly. Síce sa nemám s kým v šatni tesne pred vystúpením vyhecovať a mám väčšiu trému, ale pódium je magické miesto a hudba ma zakaždým dostane.

Si nielen hudobník, rád sa hráš aj so slovíčkami. Okrem textov skladieb sa občas venuješ aj tvorbe reklamných textov. Je to nevyhnutnosť alebo zábava?

Zábava je to v tej kreatívnej fáze vymýšľania a fantázie. V momente, ako príde prvá pripomienka, už je to rutina a práca ako každá iná. Sú obdobia, kedy si copywritingom pomáham a potom si zase na pol roka od toho dám pauzu.

Nevedel by som to robiť v kuse, je to dosť vyčerpávajúce.

Pre Voices.sk píšeš hudobné správy Úletky, si hudobným dramaturgom našich krátkych videí, v sérii Hudobné úlety o mladých slovenských kapelách (www.voices.sk/hudobne_ulety) si sa podieľal aj na tvorbe scenárov. Verím, že ťa to stále baví... :) Voices a Hudobné úlety – to je splnený sen. Milujem dokumenty a milujem hudbu. No a hudobné dokumenty ma úplne fascinujú. Minulý rok priniesol slovenskej scéne kopu zaujímavých nových kapiel, a preto som cítil potrebu o tom dať vedieť ďalej. Mal som veľké šťastie, že som stretol ľudí z Voices, s ktorými sme mohli Hudobné úlety natáčať. Teším sa na pokračovanie.

Aký najnovší koncept teraz nosíš vo svojej duši?

Kúpil som si nový syntetizér (Roland SH-201), objavujem jeho možnosti a tvorím nové zvuky. Dvadsiateho siedmeho februára ma čaká koncert v rámci elektro party Hochspannung! v bratislavskom Subclube, kde by som ako Kasioboy chcel zahrať cca hodinový set, tak dávam dokopy materiál na túto show. Rád by som tieto veci potom nahral a dobre vyprodukované aj vydal. A tiež máme rozpracované nápady na nové skladby PPE. O čom snívaš, a nikto o tom netuší? ...že na ZEMI konečne pristanú mimozemšťania. Stále na to čakám v správach a verím, že sa aj dočkám.

Text Andy Gajdošová www.voices.sk / Foto Olja Triaška Stefanović

Inspire magazine

139

travel

140

Inspire magazine

„Na to sa dá zvyknúť,“ upokojuje nás tridsaťpäťročný Ahmed a popritom nakladá batožinu na korbu zhrdzaveného taxíka. Hovorí o prudkom teple, ktoré nepochádza z rozhorúčeného motora klimatizovaného autobusu, ako sme si pôvodne mysleli. Neveľké, ale malebné iránske mesto Kašán, nachádzajúce sa na pol ceste medzi Qomom a Isfahánom, je púštnou oázou. Teploty sa tu v auguste pohybujú okolo 45 stupňov Celzia.

„Slovensko?“ prekvapene zdvihne Ahmed zrastené obočie. Svaly na tvári sa mu na chvíľu zrolujú do formy, naznačujúcej, že význam slova pomaly vstrebáva. Zrazu sa jeho oči rozsvietia. „Môj nebohý kamarát Abdul, nech ho Alah požehná, vo vašej krajine strávil pol roka. Obchodoval tam s tlakovými hrncami. Hovoril, že Kyjev je pekné mesto. Len trochu drahé. A veľa sa tam pije,“ zhodnotí. „Tu v Iráne je alkohol zakázaný. Poznám však miesto, kde sa dá zohnať. Vodka, džin, whisky. Pašujú ho sem Pakistanci. Cez púšť.“ Auto domácej značky Khordo zakašle a lenivo sa rozbehne po prašnej asfaltke.

Ulice sú vyľudnené. Je siesta. Aj väčšina obchodov je zatvorených. Len kde-tu zbadať v tieni miestneho, ako posedáva a chlípe čaj. Na obed sa nechce nikomu pracovať. Život tu začína skoro ráno a pokračuje až večer, keď sa trochu ochladí.

Nezvyčajná klimatizácia Na juh od autobusovej stanice až po mejdún–e emám Hosejn a mejdún–e Qazí Asado–l–lláh sa nachádza labyrint starých uličiek s množstvom historických domov, s malými mešitami, tichými zákutiami, námestiami a veternými vežami, perzsky nazývanými badgíry. Práve tie sú kášánskou špecialitou.

Púštna architektúra je citeľná na každom rohu. V minulosti, keď elektrická klimatizácia bola ešte neznámy pojem, starí Peržania si svoje príbytky ochladzovali prostredníctvom dômyselného systému veterných veží. Vzduch cez ne prefukoval a časť, ktorá nepresvišťala ďalším z otvorov, smerovala dole, dovnútra príbytkov. Síce, ako hovoria miestni, „badgíry v dôsledku vetra niekedy trochu pískajú, ale za blahodarný vetrík to stojí“. Komíny z nepálených tehál sú vnútri vystlané trstinou čár-e-šotorí, ktorá po navlhčení dokáže premieňať horúci vzduch na svieži vánok. V niektorých domácnostiach sa používajú dodnes. Vo väčšine domov však nájdete aj elektrický ventilátor alebo starú čínsku klimatizáciu. „Tá píska ešte viac,“ sťažujú sa domáci.

V Iráne platí heslo „hosť do domu, šťastie do domu“. A tak vás miestni radi pozvú na šálku čaju a kus reči. „Tento koberec som robila jeden rok. Uzlíček za uzlíčkom,“ prekladá dvadsaťročný študent histórie Mohamed hrdé slová svojej matky. Tá pritom ukazuje na sofistikované vzory pestrofarebného koberca. Za celý život ich vytvorila vyše sto. Niektoré menšie, iné väčšie. „Plánujeme ho predať za päťtisíc dolárov. Je to kvalitná ručná robota,“ pokračuje Mohamed a významne pritom uprie pohľad smerom k príručnej taštičke, kde by sa podľa jeho názoru zrejme mohla nachádzať moja peňaženka.

Inspire magazine

141

travel

S prácou matky je evidentne spokojný. Nečudo, obchod s kobercami vynáša pomerne dobre. Peniaze sa zídu na štúdium – jemu aj štyrom sestrám a dvom bratom.

Premyslený plán Výroba kobercov dala Kášánu punc osobitosti. Mesto bolo podľa povesti založené kráľovnou Zubejdou, manželkou legendárneho kalifa Hárúna ar-Rašída.

Svoj najväčší rozkvet zažilo za vlády Seldžukovcov v 10. až 11. storočí, keď sa stalo centrom obchodu a vychýreným miestom výroby kobercov. Tej sa začalo dariť najmä rozmachom islamu, keď vznikol dopyt po modlitebných kobercoch. Veriaci rýchlo pochopili, že kľačať na mäkkom je podstatne pohodlnejšie, ako odierať si kolená o tvrdú podlahu mešity. Koberce sa viazali najmä z hodvábu a z ovčej vlny, ktorá je považovaná za najkvalitnejšiu. Dnes už prevládajú syntetické tkaniny.

V Oriente možno podľa vyšitého vzoru presne určiť, z ktorého regiónu koberec pochádza. V moslimských krajinách dominovali tzv. záhradné koberce s vodnými kanálmi. Typickým motívom sú aj zvieracie miniatúry, ktoré spolu s kvetinami vyrastajú z vázy. Znalci rozlišujú vzory napríklad azerbajdžanské, turkménske či arménske. „Kášánsky koberec bol pojmom aj v mnohých európskych dvoroch,“ upozorňuje Mohamed. A tak rodina pokračuje v tradícii.

Koberce už síce nekupujú králi, ale západní turisti a bohatí štátni funkcionári.

Mladík, podobne ako väčšina domácich, by však najradšej po dokončení štúdia odišiel do cudziny a rozbehol vlastný biznis. Má dôkladne premyslený plán. Sestry budú doma tkať a on zatiaľ v Európe dohodne lukratívne obchody. „Možno časom rozšírim výrobu aj na sesternice a založím si vlastný obchod. Inšalláh, ak Alah dá,“ premýšľa nahlas. Zo zasnenia ho však rýchlo preberie tvrdá realita.

Dobre vie, že v iránskom režime sú jeho plány len mladíckou naivitou. Vycestovať z krajiny je možné až po dokončení školy a povinnej dvojročnej vojenskej služby. To už bude mať dvadsaťosem rokov a pravdepodobne ženu a dve deti.

Okrem toho, je veľmi nepravdepodobné, že by dostal víza. Útek z Iránu by zase znamenal obrovské problémy pre jeho rodinu. „Od Chomejního revolúcie je tu poriadne hustý vzduch,“ podotkne jeho otec.

Vzácny nápoj V južnej časti Kášánú sa zachovali domy bohatých kupcov. Dnes sú mnohé z nich zreštaurované a za drobný poplatok sprístupnené turistom. Lákajú ich „anglickými“ nápismi ako Wel Come či Wellcame.

Obchod bol od nepamäti krvou Orientu, ktorú prekysličovali vyšliapané cesty karaván. Moslimskí kupci patrili k najbohatšej a najváženejšej spoločenskej vrstve. Najviac sa vyplácalo kšeftovať s drahými kameňmi, ktoré sa ľahko pre-

142

Inspire magazine

vážali a prinášali vysoké zisky. Podobne tomu bolo aj s vývozom slonoviny, vzácnych druhov dreva a občas aj s niektorými neobvyklými zvieratami, ktoré kedysi Rimania dovážali pre potrebu hier v arénach.

Perzskí boháči si potrpeli na prepych. Na vnútornom nádvorí víl sa nachádzajú bazény so záhradou. „Začiatok i koniec ľudského osudu sa odohráva v raji,“ prihovorí sa postarší Iránec a popri tom sa jednou rukou zaženie po tučnej mäsiarke. „Korán podáva podrobný popis raja. Nachádzajú sa v ňom stromy bez tŕnia so strapcami šťavnatého hrozna, žblnkajúce riečky a čisté panny s veľkými očami a ňadrami, podobné perlám.“ Vychýrení obchodníci si svoje príbytky stavali symbolicky práve na nebeský obraz, aby sa už počas života cítili ako v raji. Možno z obchodnej činnosti mali tak trochu nečisté svedomie, obávali sa, že ich po smrti čaká večné zatratenie, a tak si chceli rajských radovánok dopriať ešte za života.

V každom prípade, na rozdiel od zatuchnutých a špinavých úzkych uličiek s hlučným davom kupcov, výkrikmi pohoničov a ťahavého spevu prednášačov Koránu sa vo svojich priestranných obydliach museli cítiť naozaj ako v raji. Väčšinu času vysedávali, dojednávali obchody a popíjali čaj alebo kávu, ďalšie dva významné obchodné artikle Orientu.

Káva sa začala šíriť do sveta v roku 1511 z Mekky. Blízky východ bol jej monopolným vývozcom, ale kým káve prišla na chuť aj Európa, nejaký čas to trvalo.

Ešte než bola známa, anglický cestovateľ George Sandys sa o nej a jej konzumentoch v moslimskom svete vyjadril s pohŕdaním: „Väčšinu dňa presedia v kaviarňach, klebetia a usrkávajú nápoj zvaný coffa. Pije sa takmer vrelý, je čierny ako sadza a taktiež tak chutí.“ Tamojší ľud mal však iný názor a s obľubou používal: „Káva nech je čierna ako diabol, horúca ako peklo a sladká ako láska.“ Napriek počiatočnej averzii prvá európska kaviareň vznikla vo Viedni.

Založil ju Armén, ktorý získal výsadné právo k jej založeniu odmenou za služby, ktoré preukázal Rakúšanom ako špión pri obliehaní Viedne Turkami.

Zakázané miesto „Tadeto, ukážem vám niečo zaujímavejšie,“ chytí nás za ruky chlapec v zafúľanom tričku a začne ťahať k jednej z obytných častí vily. „Sem sa chodia radi pozerať turisti, i keď domáci sa ňou neradi pýšia,“ smeje sa chlapec a sprisahanecky žmurkne.

Biznis sa v moslimských krajinách začína robiť už od mlada. A tak na uliciach často vidíte deti, ako pomáhajú svojim rodičom v obchodoch. Čistia stoly v reštauráciách, umývajú autá alebo sú vždy „poruke“, keď treba niečo priniesť či zabaliť. Niektoré idú na vlastnú päsť.

Samozvaný sprievodca nás odvádza na miesto, kam cudzí muž nemohol kedysi vstúpiť. Okrem majiteľa sem mali prístup len eunusi. Tí jediní sa „vďaka“

kastrácii mohli beztrestne pohybovať medzi svetom mužov a žien. Historici uvádzajú, že v háremoch islamských krajín slúžilo veľa otrokýň najrozličnejšieho etnického pôvodu. Buď ako konkubíny, alebo slúžky, pričom sa tieto funkcie neraz prelínali. Niektorým z nich sa pošťastilo dostať vzdelanie alebo sa naučili spevu, tancu či hre na hudobnom nástroji. Hŕstka z nich dokonca prerazila v literárnych kruhoch básnikov.

Ich páni mali aj inú zábavku. Často vydržiavali básnika, ktorý okrem spestrovania dlhých večerov mal zároveň za úlohu šíriť ich slávu a dobrú povesť prostredníctvom jednoducho zapamätateľných veršov, o ktorých dúfali, že sa rozšíria medzi ľuďmi. Plnili tak funkciu akýchsi „PR manažérov“.

Okrem háremu mali boháči ešte jedno veľmi obľúbené miesto, kde trávili svoje voľné chvíle počas pálivých dní a nocí. Kúpele, známe pod názvom hammám, boli výsadou mužov, ale v určitý deň v týždni mali do nich prístup aj ženy. Tradícia ich konštrukcie pochádza z gréckych a rímskych čias. Rýchlo si našli svojich priaznivcov aj v islamskom svete a dodnes tvoria základnú súčasť životného štýlu väčšiny obyvateľov.

Pohoda pri pikniku Obyvatelia mesta, ktoré sa zrodilo v púšti, si veľmi dobre uvedomovali, aký veľký význam a hodnotu má voda. Celé staré mesto, medina, je plné zásobární vody, ktoré sú zvyčajne situované hlboko pod zemou. V zime sa do týchto cisterien navozí sneh z neďalekých hôr a v lete sa zásoby vody používajú na bežnú potrebu. Časť, ktorá vytŕča na povrch, má zvláštny tvar podobný oválnej pyramíde. Tie nefunkčné sa premenili na zapáchajúce skládky s prázdnymi fľaškami od zam-zam koly, iránskej napodobeniny tej americkej.

Pomaly sa stmieva a do ulíc začínajú prúdiť prví ľudia. Predavač otvára vývarovňu na dvoch kolesách a v povetrí sa vznáša vôňa pečených kebabov. Rodiny rozkladajú na trávnaté plochy koberce. Domáce náradie, hrnce a poháre štrngocú. Irán je krajina piknikov. Bary, nočné kluby, diskotéky tu nenájdete. Prísny islamský režim ich zakázal. Zato každé voľné miesto v parku, ale aj na kruhovom objazde so zeleňou sa razom zaplní debatujúcimi skupinkami ľudí.

Keď zafúka svieži vánok z neďalekej fontány, spod šatiek mladých dievčat vykukne zopár pramienkov havraních vlasov. Neďaleko stojaca skupinka vojakov zbystrí pozornosť. Pohľady sa stretnú. Prebehne iskra. Dievčatá sa zachichocú a rukou rýchlo napravia povinnú pokrývku hlavy. Tam, kde by za normálnych okolností nasledovalo pozvanie na vodku alebo krátku prechádzku, zostane iba pri tomto nevinnom flirte. Možno keby boli prítomní rodičia, dovolili by si viac. Bez nich však nie. Alebo predsa? Tajne, v noci v tmavej uličke bez dohľadu mravnostnej polície? Možno, ktovie. text Andrej Horváth / foto Peter Chrenka, Marek Pšenák

Inspire magazine

143

travel

Kostarika

Pura vida, víta nás na hraniciach náš nový sprievodca. Čo mu šije? napadne mi. Čo to je, to Pura vida, čistý život? Koho to zaujíma, nech dá pokoj. Autobus máme dvakrát väčší než v Nikarague, každý z nás má tri sedadlá a ja som takýto luxusný autobus ešte vskutku nevidel. Sprievodca je profesionál. Nedá sa odradiť mojím, nazvime to rezervovaným správaním a pokračuje. „Pura vida.

Kostarika je ako šťava z nášho tropického ovocia. Kostarika, to je čistý život.

Až TU zistíte, prečo žijete. Zažijete to, čo ste ešte nezažili.“ Kecá, myslím si. Na toho nikaragujského sprievodcu nemáš, urobil som si predčasný záver, ako mávam vo zvyku. Šinieme sa ďalej na juh smerom k polostrovu Nicoya do oblasti Guanacaste. Dopíjame fľašku nikaragujského rumu, srdcom sme ešte tam a nepáči sa nám zamerikanizovaná Kostarika. No sprievodca profesionálne pokračuje. „Pura vida, však uvidíte, že vás to chytí...“ A čert to ber, mal pravdu.

Keď na kostarických brehoch pristál Krištof Kolumbus, nazval túto krajinu Bohatým Pobrežím (Costa Rica). Neskôr si španielski kolonizátori mysleli, že len žartoval, a preklínali ho, ako sa len dalo. Nepriechodné pralesy, hory, tropické choroby, divoká zver a diví Indiáni. To všetko robilo krajinu nedostupnou a Španieli ju čoskoro začali nazývať Zeleným peklom. Niekedy najzaostalejšia oblasť španielskeho impéria dnes dostáva prívlastok Švajčiarsko Strednej Ameriky.

Zelené peklo sa zmenilo na Zelený raj. Rozlohou podobná nášmu Slovensku, Kostarika skrýva obrovské prírodné bohatstvo, o ktoré sa vláda a miestni oby-

144

Inspire magazine

vatelia náležite starajú. Viac ako štvrtina územia je pod rôznym stupňom ochrany. Snaha o zachovanie biodiverzity je tu naozaj obrovská. Pôvodnú nevýhodu premenili pracovití Kostaričania na výhodu. Veľké množstvo národných parkov (67) a prírodných rezervácií rôzneho druhu ponúka ideálne podmienky pre tropickú eco-adrenalínovú turistiku. Už nikde to v takej koncentrovanej forme nenájdete. Hmlové a dažďové pralesy s nádhernou flórou a faunou (800 druhov vtákov). K tomu prepracované adrenalínové atrakcie, ktorými je Kostarika známa obdobne ako Nový Zéland. Splavte rieku a zmoknite v národnom parku Tortugero, v močarinách blízko Karibiku, vystúpte k činnej sopke Arenal, prejdite sa po rebríkoch pralesom. Možností je neúrekom.

Pás sopiek sa tiahne celou Kostarikou od hraníc s Nikaraguou až po hranice s Panamou. Môžete si vybrať, či navštívite aktívne vulkány, alebo sa vydáte na návštevu vyhasnutých kráterov. Z viacerých najvyšších vrcholov alebo sopiek sa vám za slnečného dňa naskytne pohľad na obidva oceány. Blízko hlavného mesta San José je to vulkán Irazu. Až na vrchol vedie asfaltka, ktorá priláka aj tých najpohodlnejších turistov.

Tí, ktorí túžia po turistickom dobrodružstve, určite svoje tričká prepotia pri výstupe na najvyšší vrch Kostariky Cerro Chiripo (3820 m n. m.). Mimo výhľadu poskytuje ideálnu možnosť prejsť sa veľkým počtom vegetačných pásiem za krátku dobu.

Zľava doprava: sky trek / luxusný hotel Pradisus Conchal

Pura vida

Vďaka ušetreným peniazom na armáde, ktorú zrušili už v roku 1948, môžu Kostaričania viac peňazí investovať do zdravotníctva, školstva, sociálneho systému a, samozrejme, služieb v cestovnom ruchu. Kostaričania sú hrdí na to, že sú zmeskou pôvodných Indiánov, černošských otrokov, mesticov, ale aj potomkov prisťahovalcov z rôznych kútov Európy. Ide o najbelšiu krajinu Strednej Ameriky. Kostaričania si svedomite budujú svoj raj na zemi podobne ako Novozélanďania. V mnohých oblastiach mi pripadali tieto dve krajiny podobné. Kostarika je úplne iná než jej susedia na tenkej šiji spojujúcej Severnú a Južnú Ameriku, kde vojna, vojenské režimy a prevraty sú na dennom poriadku. Kostarika je exotickou destináciou s tým najlepším servisom. Spokojní budú aj turisti, ktorí zvyknú tráviť dovolenku zásadne iba v Dubaji. Servis je tu dokonca lepší a určite vrúcnejší. Predsa len – latino rytmus a sex tu visia vo vzduchu neustále.

Služby sú na takej vysokej úrovni, že nám prestáva vadiť, že otvorené nikaragujské srdcia sa zmenili na kostarickú profesionalitu. Tá ide ďalej, než sme zvyknutí z iných krajín. Kostarika od turizmu doslova závisí. A Kostaričania sú si toho vedomí. Turista je bohom a skláňajú sa k nemu ako kedysi Indiáni, keď videli prvých belochov na koňoch a za bohov ich vskutku považovali. „Pura vida amigos a sme tu“, pokračuje náš sprievodca a my vchádzame obrovskou bránou do hotelového komplexu. Cez cestu prebehne rodina nosáľov,

na stromoch nad piatou jamkou poskakujú opice, všade strelície, frandžipany a tam orchidey. A to golfové ihrisko je úžasné! „Koľko má jamiek?“ pýtam sa dychtivo. „Máme tu dve osemnásť jamkové ihriská, pane.“ Na recepcii dostávame uvítací drink z tropického ovocia a na golfových vozíkoch nás odvážajú do našich chatiek. Žiadna veľká betónová barabizňa, ale chatky utopené v tropickej vegetácii. Cestou môj vozík stojí, cez cestu nám prechádza veľký leguán.

Moja chatka č. 1 je hneď vedľa pacifickej pláže. „Pane, toto je najkrajšia pláž v Kostarike, volá sa Mušličková, však zistíte prečo...“ Izba je veľká, posteľ na vyvýšenom pódiu, asi sto programov v televízore a k tomu domáce kino so slušnou videotékou, keby som dostal chuť na čosi špeciálne. Pohodlie a pocit absolútneho súkromia. Rezort sa hrdí najväčším bazénom v Strednej Amerike.

Na jednej strane sa môžete zavesiť na lano a zviesť sa až k baru. Ide, samozrejme, o all inclusive rezort, kde je všetko v cene. Nie je to ten all inclusive servis známy zo slovenských dovoleniek pri Stredozemnom mori, ale servis, s ktorým sú spokojní aj bohatí Američania, ktorí tvoria väčšinovú klientelu hotela. Strava je úžasná a šéfkuchár servíroval každý deň čosi iné. Stovky chodov. Množstvo reštaurácií, barov... Jednu noc sme zavítali aj do hotelového kasína a rozpútali sme tu také peklo, že nás do konca pobytu všetci zdravili. Vyhrali sme. Trikrát za sebou sme trafili jedno číslo a vyhrali vyše stonásobok toho, čo sme vsadili.

Pura vida, víta nás na hraniciach náš nový sprievodca. Čo mu šije? napadne mi. Čo to je, to Pura vida, čistý život? Koho to zaujíma, nech dá pokoj.

Inspire magazine

145

Potom sme v inferne pokračovali na hotelovej diskotéke. Naozaj dobrý večer. Po takomto večere je umenie stihnúť raňajky. A ani som nestihol. Nevadí, veď mám v cene služby majordóma. Prosím si čosi pod zub. „Áno, pane“. Dal by som si Bloody Mary a biftek. „Rozumiem, pane,“ vcítil sa profesionálny komorník do mojej situácie. O dvadsať minút mám všetko v posteli.

Na pláži si objednávame vodné skútre. Poniektorí nasadajú na kone a cválajú s inštruktorom po pláži.

Niektorí skúšajú štvorkolky. V cene máme potápanie, windsurfing, tenis, horské bicykle. Ja vyrážam do blízkej dedinky Brazilito – malá Brazília. Sotva vyjdem z rezortu, som opäť v Latinskej Amerike.

Prechodom cez bránu komplexu sa dostávam do iného sveta. Preplnené medzimestské autobusy, gýčové obchody, ležérne tempo trópov, diery v asfalte, provizórny most, lebo tomu pôvodnému hrozí zrútenie. Vraj tento rok pršalo tak ako nikdy za posledných dvadsať rokov a most podmylo. OK, Sí Sí, prisviedčam, že chápem. Toto, čo vidím, Švajčiarsko zaručene nie je. Nijaká Európa. Ale takto je to všade, či ste v Abu Dhabi, či Muscate a vyjdete si na trh. Sterilný luxus hotela skončil. Hlavné námestie dedinky je vlastne trávnatým futbalovým ihriskom, ktoré sa končí na piesočnej pláži s kokosovými palmami. Má to čosi do seba. Skúšam ísť chvíľu po piesku, ale vidím, že nemám šancu, kolesá sa mi zabárajú a ja skoro preletím cez riadidlá. Otáčam sa a trielim späť. Dorazím sa vo fitnes centre. Behať sa vonku nedá. Je strašne dusno.

146

Inspire magazine

Dám si sprchu, keď mi do očí padne ďalšia ponuka hotela. „Pripravíme vám najlepší kúpeľ.“ OK, objednávam si kúpeľ na deviatu večer. Samozrejme, pane. Zamávam na vozíček a nechám sa odviesť do reštaurácie Gabi Club, ktorá je najlepšou v komplexe a kde musíte mať vopred dohodnutú rezerváciu. Špecializujú sa na morské špeciality.

V rezorte peši ani nechodíte. Načo, keď tu služba ekologických taxíkov funguje dokonale? Žiaden pohyb? Považoval som to za zvrátené, výmysel pre tučných Američanov. No tuční Američania patria asi do inej spoločenskej triedy, lebo tu som nevidel ani jedného. Boli tu skôr milovníci golfu. No a na leňošenie sa veľmi rýchlo zvyká. Najmä, keď je tu tak teplo. Dávam si langustu a šampanské a už sa teším na kúpeľ. Cestou sa však zastavíme na tradičný pohárik v bare a zdržím sa hodinku – dáme päť pohárikov. Keď prichádzam, sviečky okolo vane už dohorievajú a voda vo vani už vychladla. Pena však stále drží a kvietky orchideí naaranžované okolo pôsobia romanticky. Kostariku začínam mať rád.

Pura vida.

Kostarika je malý štát a aj keď ste iba plážoví turisti, odporúčam vám zastaviť sa pod sopkou Arenal. Ide o najaktívnejší vulkán krajiny a ja som sa tešil na vytekajúcu lávu, ktorú by sme mali pozorovať z izieb nášho hotela. Aj toto je päťhviezdičkový hotel postavený na termálnych prameňoch vyvierajúcich priamo spod sopky. Vonku je hmla a sopku nevidíme vôbec. Nádhernú tropickú vegetáciu v záhrade však rozoznávame. Kúpele a masáže sú na vysokej úrovni. Všetko je maximálne čisté. Teplotu vody si môžete regulovať podľa toho, ktorý z piatich bazénov si vyberiete. Ten najvrchnejší je najteplejší, najspodnejší má najprijateľnejšiu teplotu. Nechápem, kto zaplatí toľko personálu. Toto je výhoda rozvojových krajín a v tomto prípade lacnej pracovnej sily, ktorú získavajú zo susednej Nikaraguy.

Všetci z nášho zájazdu sa nechali prehovoriť na Sky Trek. Traja si to po zhliadnutí ukážok pred štartom rozmysleli, ostatní však nezaváhali. Ráno vyrážame. Podpisujeme papiere – žartujeme, že je to zmluva o prevode majetku, ale nálada je dob-

rá. Ako kráčame, rozhovory tíchnu. Od rána husto leje. Prvý deň počas našej cesty prší práve teraz.

Nevadí, veď je predsa jedno, či sa nad pralesom vznášam osemdesiat kilometrov za hodinu za dažďa, či za pekného počasia. V tej rýchlosti aj tak nič neuvidím... Všetkých nás navlečú do čiernych hrubých pršiplášťov, dostaneme prilby, sedacie úväzy a karabíny. Lanovkou sa vyvezieme hore. Pod nami hustá džungľa ako z praveku. Na hornej plošine dostaneme inštruktáž a potom si vyskúšame dve kratučké „cvičné laná“. Na konci iba roztiahnuť nohy a takto zabrzdiť. To je v pohode. A tak nastupujeme naostro. Toto prvé lano má dĺžku 410 metrov a poveziete sa dvesto metrov nad korunami stromov. Hovorí náš sprievodca. Berieme túto informáciu normálne, veď si to nevieme predstaviť.

Dá sa to vôbec – predstaviť si to? Zavesia vás na tenučkú skobu a vy sa držíte iba kovovej tyče a po tenkom lane sa rútite dole do neznáma obrovskou rýchlosťou? Nie, to si neviete predstaviť. Je to horšie, než si myslíte! Kvapky dažďa tak udierajú do očí, že nevidieť absolútne nič a vy iba rátate dlhé sekundy a v ušiach máte žžžžžžžžžžžžž a snažíte sa odhadnúť, kedy už môže byť koniec. Chytia ma tam na konci? Alebo skončím ako kocúr z Toma a Jerryho nacapený ako palacinka na tom obrovskom pralesnom strome? Ten by sa určite ani nezakýval.

Tá rýchlosť je strašná, odhadujem, že podo mnou je takých tristo metrov. Dúfam, že sa nezrazím s nejakým z tých osemsto druhov vtákov. Asi na to mám tú prilbu. Napriek pochybám sa mi podarilo udržať optimálnu polohu a išiel som dostatočne rýchlo na to, aby som došiel do konca. Okrem Karola sme všetci pristávali v pohode. Iba on skoro zbúral jednu búdku a fakt skoro skončil ako Tom. Ostatní sme ledva na plošinu došli. A skoro polovica z nás nedošla. Vtedy sa zastavíte a začnete klesať späť do stredu. Lano je totiž natiahnuté medzi dvoma bodmi a v strede je logicky najnižšie. Musíte sa ihneď chytiť lana, nacucnúť sa naň a ako leňochod rúčkovať do cieľa. Dosť tvrdé. Ostatní čakajú, kým dostanú vysielačkou pokyn ísť. Stále husto prší, sme premoknutí, začína byť zima. Náš inštruktor vydáva

Hore: jakuzzi na každej izbe / servis komorníka / múzueum zlata, dole: dažďový prales

travel

Thajsko – intenzívne kultúrne zážitky

BUBO Travel Agency je najväčším predajcom zájazdov do Thajska a tiež do Argentíny, Číny, Indonézie, Japonska, Mexika, Peru, na Nový Zéland a letov k Mt. Everestu... **

Thajsko, Malajzia, Singapur

15-dňový komfortný poznávaco-pobytový zájazd

Kostarika od turizmu doslova závisí.

A Kostaričania sú si toho vedomí.

Turista je bohom a skláňajú sa k nemu ako kedysi Indiáni, keď videli prvých belochov. pokyny v španielčine. Nohy hore. Viac sa zakloň.

Na druhom lane púšťam všetkých pred seba a tieto pokyny prekladám. Nakoniec sa spúšťam aj ja.

Prilietam na tretiu plošinu a vhupnem do pohrebnej, hlboko depresívnej nálady. Všetci majú tváre od oleja, ktorý musia liať na laná, aby to v tomto daždi kĺzalo. Medzi trasúcimi sa čiernymi zubami na mňa vyblafnú. „Janka chce ísť dole peši.“ Peši?

Veď ísť pralesom, keď neprší, je smrť. Teraz je to zaručená zlomenina. „Nevadí. Aj tak chce ísť peši.“ A traja gentlemani sa zrazu hlásia, že Janku odprevadia. Toľko gavalierov zrazu, hm. Danka priznáva, že bungee jumping bol hračkou. „Tam som skočila raz a bol pokoj.“ Koľko je tu vlastne tých lán? Na túto otázku v tejto chvíli neodpoviem. Veď ďalšie lano má osemsto metrov a tých lán je spolu osem.

Vzchopíme sa, Janka skočí na lano spoločne s inštruktorom a ideme. Naučili sme sa to a už všetci do jedného prichádzame do konca. A zvládame všetky dráhy. Tváre čierne, ale šťastné. Adrenalín nám tečie aj ušami a v autobuse spievame Nad Tatrou sa blýska. Máme sa geniálne. Sme šťastní. Šťastní, že sme prežili, a šťastní z endorfínov, ktoré

nám teraz kolujú ako droga šťastia v celom organizme. Smejeme sa, rozoberáme, aké to bolo geniálne. Izby nám hotel podržal až do poobedia, a tak skáčeme do vyhriateho jacuzzi, ktoré máme každý na svojej priestrannej izbe, púšťame vírivý systém a ja dopíjam fľaštičku Cabernetu. Kostarika nám skutočne ukázala nové dimenzie života. Kostarika je iná. Kostarika sa skutočne oplatí. Pura vida! text a foto Ľuboš Fellner, autor je v súčasnej dobe najscestovanejším Slovákom a zároveň riaditeľom cestovnej kancelárie BUBO www.bubo.sk

luxusný hotel Pradisus Conchal

22 990.-Sk / € 763 + letenka

Termíny 4.11.- 18.11. 2008, 17.11.- 1.12. 2008 25.11.- 9.12. 2008, 30.11.- 14.12. 2008 3.12. - 17.12. 2008, 8.12.- 22.12. 2008 4.1.- 18.1.2009 Vo všetkých termínoch možnosť výberu 5* hotelov.

Certifikát najväčšieho predajcu zájazdov do Thajska v rokoch 2002 – 2008 ** viď certifikáty na www.bubo.sk

BUBO Travel Agency,

Dunajská ul. 31, 811 08 Bratislava tel.: 02/5263 5254 - 55, 0907 780 088, fax: 02/5263 5256 e-mail:bubo@bubo.sk, www.bubo.sk

phenomena

NO FUN. NO FAIR. IS PLAYTIME OVER IN THE PLAYGROUND OF THE WORLD?

148

Inspire magazine

‘Warriors! Warriors! Come out to play!’

If you have ever seen the definitive teen gang movie, The Warriors, you know Coney Island. If you have ever visited a theme park, then you know Coney Islands influence.

Once described as ‘the worlds playground’, Coney Island, in southernmost Brooklyn, New York was also the world’s original amusement park. Located on a wide beach front, forty five minutes subway ride from New York city, the remains of peninsula seem like a burlesque ghost town.

It wasn’t always this way. The beginnings of Coney Island as a tourist destination started in the mid nineteenth century with elaborate observatories and beach front hotels. And in true American fashion, each successive season demanded bigger, greater more elaborate attractions to lure the dollar bills from New Yorkers pockets.

Like all following amusement parks, Coney Island has always been about extracting the maximum amount of money from punters, but always in exchange for a few moments of exhilaration. Whether that was from the Cyclone rollercoaster or in a stay in a giant wooden hotel shaped like an elephant. Its easy to underestimate the appeal of Coney Island. In its heyday, during the first half of the twentieth century it attracted several million visitors each year. But after World War 2 it was allowed to decline. Following decades of ruthless property deals, arson and poor political planning it has been left as a few streets of shuttered up carnival attractions, skeletal rollercoasters, abandoned buildings and levelled park spaces where yellow school buses line up like the interior of the Bermuda Triangle, but for teenagers.

What makes Coney Island different from, say Disney World, is that it is nestled amongst housing projects and has always contained homes where working class New Yorkers have lived. There is no entrance fee to the area and it is not fenced off from the surrounding neighbourhood. Coney Island is the neighbourhood.

And thats what has always imbued it with a special soulful quality. People live there. Today, twentyfirst century descendents of carnival families live behind the shutters of derelict rides whilst homeless people sleep under the boardwalk.

Behind the scenes, crooked deals, government backhanders and downright skullduggery has led to the years of neglect. Today little of the former glory remains except for the occassional bumper car ride or the burlesque ghost house. Even the quirky beachfront attraction â&#x20AC;&#x2DC;Shoot The Freakâ&#x20AC;&#x2122; with its paintball gun and real human targets seems to have been forced to surrender to merciless economics.

But in amongst the feeling of impending doom, the heart of the old style carnival lives on. Hidden pockets of vintage entertainment and good old fashioned hospitality, where the visitor is made to feel like a king remain.

Let me tell you my story of how I fell in love with Coney Island.

A friend and I had spent our Saturday afternoon preparing costumes for a Rocky Horror themed roller disco being held at Coney Island later that night.

Since we had been at a grand anime style costume contest earlier our standards had been pushed exceptionally high by what we had seen amongst the otakus in attendance.

We scoured Chelsea for the right kind of fishnet tights and gloves, becoming conoisseurs in bunnygirl accessories and Harlem thrift stores vultures in the quest for $3 leather trousers.

We spent the evening preparing, modifying and customising ghetto string vests into lurid goth shawls and Thriller-era style accessories.

We found a Puerto rican disco and asked for directions. to say i felt uneasy dressed as a chimera of gentleman and bunnygirl, Would have been an understatement.

Inspire magazine

149

The people of Coney Island

phenomena

150

Inspire magazine

By the time we left our place in Harlem it was already late and having survived the walk to the subway whilst wearing fishnet tights we began the journey to Coney Island.

We arrived just before midnight. I was wearinging a top hat, and sunglasses in the late autumn fog. The area was silent. No traffic. Wind whistled around a large parachute drop ride looming above us in the sea mist. Lost, we found a Puerto Rican disco and asked for directions. To say I felt uneasy dressed as a chimera of gentleman and bunnygirl, would have been an understatement.

But we were given directions and set off to find the venue.

As we drew closer, three figures emerged out of the haze like in the John Carpenter film ‘The Fog’. We asked them if we were close to the roller disco and their expressions changed. One of the girls, glamourous in a vintage kind of way, looked us up and down and then looked a little disappointed as she told us that they had run the night but had just closed up.

There was a moments pause, and we told them how we had travelled from England to experience the place and then Coney Island soul kicked in. Our new friend, Lola Staar, whom we had inadverdently asked directions decided that since we looked ‘so super!’ she would reopen her roller disco for a special late night rollerthon just for us.

We couldn’t believe it as we were led into the back of the 1930s art deco restaurant cum roller rink and Lola asked me if there were any records I would like to hear.

Knowing that Lola was from Detroit, I asked her if she had any of Motor City’s greatest rocker, Iggy Pop on her laptop, she smiled and quickly found her favourite track.

If you have never been inside a disco before any people arrive let me explain how it feels. The large open space is both cold and lifeless. Like an empty garage space it is lonely with expectation.

You do already know the opening bars of Lust For Life. The drum beat that gives way to the bassline which gradually builds to the opening vocal like a smiling kamikaze pilot. At once doomed but still fearless.

As we pulled on brown leather rollerboots, and the disco lights fired up, Frank N. Furter appeared on the overhead projection screens and in moments, we were dancing like hypnotised chickens except... on wheels! The empty space became overflowing with life.

The three of us spent the next few hours drinking energy drinks and choosing Britpop classics while making figure eights around the dancefloor. My friend and I felt so privileged to have our own private party - like VIPs squared.

We were joined on a number of occassions by couples lured in from the boardwalk through the open double doors. And when we couldn’t roll or rock anymore, we hung out with Lola and sat on the beachfront doing The Warriors impressions until 4am.

Lola invited us to a special film premier the next day at Coney Island. It was to be a kind of benefit film festival screening short films that were set in Coney Island.

As we crawled back to our loftspace in Harlem, we felt truly privileged.

The next day at the festival, we met various Coney characters. We met Captain Bob, an eccentric hardy seadog who besides drinking with his friends at the hotdog store, also gave tours around the area. We met a homeless guy who lived from a shopping trolley by a shuttered up store that was painted like the inside of a giant pinball table. We swapped ideas with Coney Island

the handPainted signs and the human mcs that build uP the freakshoWs are not the kind of entertainment that alloW for easy ‘cross-Platform synergy’ Inspire magazine

151

phenomena

biographer Charles Denson and spoke to a family who live behind a beachfront concession store. The whole family were into pier bikes, wheel chairs and circus mini-motor bikes. We were greeted by apparitions of fifties style trash pin-ups and tattooed denizens who have found their calling in the ghostly remains of Coney.

We listened to Dick Zigun, the self styled ‘mayor’ of Coney Island and heard how we can help restore the area to its former glory. Their appeals were not against the regeneration of Coney Island, but directed toward the monolithic real-estate developer Thor Equities, who seem to be selling off what remains of the New Yorkers heritage via a process of gradual attrition. Instead of lurid attractions and old school freakshows, Thor seemed determined to replace them with either generic housing projects or corporate and souless entertainment hubs. The classic handpainted signs, and the human MCs that build up the freakshows are not the kind of entertainment that allow for easy ‘crossplatform synergy’ – marketing doublespeak for spinoff tacky merchandise and poor TV specials). I had experienced true Coney Island soul. We were made to feel like the most special people on earth and welcomed into the Coney Island family. My friend went on to ride with the beautiful freaks of Coney Island in the New York East Village Halloween carnival a few weeks later.

In recent years I have visited many of the greatest amusement parks in the world. Without exception, I have found the same repeated formula for manufactured ‘fun’. After paying an extortionate entrance fee, I was greeted by ‘cuddly’ mascots and ushered into numerous low-quality merchandise stores to buy mugs with the same mascots printed on. This was followed by mind-numbing queues (often several hours in length) before being shook, startled, soaked or spun into dizziness on the heavily branded ride.... before being herded into a low-quality merchandise store to buy mugs with the same brands printed on.

Often, I enjoyed myself. But never did I feel as special as the treatment I received at Coney Island.

152

Inspire magazine

And here is the situation as it currently stands in regards to the proposed ‘regeneration’ of Coney Island.

Much of the land is owned by Thor Equities, who plan to convert large chunks of the space into generic shopping malls and upto twenty six 30-storey highdensity high rise homes. A two-fingered gesture to the heritage of Coney Island is in the stated desire to see ‘entertainment retail’ spaces (think more branded sterile corporate shops). Flawed government rezoning plans will allow the sixty one acres of land currently set aside for amusement use to be downsized to just nine . Already five hundred people have lost their jobs in the amusement sector.

The Municipal Arts Society of Manhattan has proposed a plan to return Coney Island to a world class tourist attraction which would be faster, better and cheaper than the retail and homes idea and ensure the continued relevance and heritage of this truly magical kingdom.

Whilst all agree that change at Coney island is inevitable and should be welcomed, it must also be done in a way that is sensitive to its past and also one that secures it in years to come, placing it alongside modern city rides such as ‘Insanity’ in Las Vegas.

I have since wondered what a homogenized corporate version of Lola Staar’s Dreamland Rollerrink would look like. Perhaps it would begin with a queue where you would watch a CGI trailer of how Lola Staar arrived in Coney from outerspace, or perhaps from under the Atlantic Ocean. Then, after an infuriating wait, we would be pushed into a revolving people mover (rollerskates are just too dangerous, and lawsuits so ugly), spun around for a strict 45 seconds, while animatronic Lola’s sing a rendition of early Britney Spears hits (so much more palatable for the family than Iggy Pop and his “Here comes Johnny Yen again, with his liquor and drugs, and the flesh machine, he’s gonna do another striptease”). And after all that, maybe an overpriced souvenir keyring would be the perfect roundoff? Or maybe not.

To find out more about Coney Island and its proposed uses, and what you can do to help save it please visit: www.imagineconey.com www.coneyisland.com www.dreamlandrollerrink.com www.myspace.com/saveconeyisland Words and photos by Tony Hill for Studio Kinglux www.kinglux.co.uk

Inspire magazine

153

sport

154

Inspire magazine

Zapredal dušu

behu

Prečo beh? Mal si chuť pred niečím utiecť… a už si sa nezastavil?

Je to finančne nenáročné, človek je v prírode na čerstvom vzduchu, ak nebežíte extrémne rýchlo, dá sa pri tom aj s niekým rozprávať. Podstatné je to, že sa musíte vedieť spoľahnúť len sám na seba, na spoluhráčov sa vyhovoriť nedá. A odpoveď na druhú časť otázky: človek beží v ústrety niečomu a uteká od niečoho. To je nielen lingvistická, ale aj filozofická podstata behu. Čo ti pri behaní beží hlavou?

Otázka: „Koľko ešte, preboha?!?“ Prípadne: „Už som aspoň za polovicou?“ Z času na čas sa mi hlavou preženú aj náročnejšie otázky, napr.: „Existuje Boh? A ak áno, prečo vymyslel svalovicu?“ Najdlhší úspech? (bežecký aj osobný) Za úspech považujem už len to, že som sa na to dal nahovoriť, že som sa odhodlal zabehnúť maratón. Aj bežci vám povedia, že to nie je jednoduché a treba na to istú dávku prípravy a odhodlania.

Klišé otázka: aké to je dať maratón, nechať za sebou 42,195 km?

Je to skvelý pocit zadosťučinenia, zdolanej prekážky a istej dávky vyčerpania.

Mal som obrovskú radosť, pretože som to odbehol v slušnom čase, v relatívnej pohode a v cieli ma čakali pyšní rodičia a kamarátka – kolegyňa Adela.

Si aj v živote bežcom na dlhé trate? Plánuješ a projektuješ dlho dopredu?

Odmalička som bol ten typ, ktorý pri ničom dlho nevydržal. Vystriedal som množstvo krúžkov, a ani pri jednom som neostal dlhšie ako pol roka. Preto, keď som odrazu objavil beh, bol som sám prekvapený, ako ma to chytilo. Pochopiteľne, veľa záležalo aj na trénerovi, aby ma vedel motivovať, a na partii ľudí, ktorých som pri behaní stretával. V behaní som sa teda stal „bežcom na dlhé trate“.

Momentálne sa pripravuješ na Pražský polmaratón a potom národný beh Devín – Bratislava. Berieš svoju účasť športovo alebo máš ambície vystúpiť aj na bežecký piedestál?

Behanie beriem predovšetkým ako osobný relax a moje ambície nesiahajú na žiaden piedestál či Olymp. Sám chcem prekonávať seba samého a to vám potvrdia aj starí bežci, že najťažším súperom v behu je človek sám sebe!!

Tvoje bežecké méty?

Skúsiť si napríklad maratón v Bostone či New Yorku. Bežať v tej obrovskej mase ľudí, ktorí majú spoločný cieľ: dobehnúť. Zlý by nebol ani maratón v Chicagu.

Keď máš pocit, že by si rád utiekol pred celým svetom, kam by to bolo?

Fííha, to ani sám netuším. Nepremýšľam nad útekom. Ja mám pocit, že keď som napríklad sám doma, tak to je akoby som pred svetom odrazu zmizol.

Nepotrebujem ísť na Kajmanské ostrovy. Stačí, keď tam mám účet.

Inspire magazine

155

sport

SNOW SOUL

Nová dušička v rybníku zimných športov, neohrozene sa rútiaca dolu slovenskými a európskymi svahmi na svojich ploskatých freeskiing lyžičkách… Prosím, privítajte Zuzku Stromkovú!

Freeskiing Ako ťa to napadlo??

Najskôr začal jazdiť brat a jeho kamarát z Trenčína, ktorý ma prvý x zobrali v Jasnej na debničku. Chytilo ma to natoľko, že jazdím doteraz.

Méty?

Tak určite by som v budúcnosti chcela navštíviť veľa krajín, povyhrávať veľa contestov a dotiahnuť to niekam vyššie. Momentálne je môj cieľ úspešne zmaturovať a učiť sa nové triky. Čo škola? Alebo kašleš na ňu?

Inšpirácia (Candide)?

Momentálne študujem na Škole úžitkového výtvarníctva v Ružomberku. UrCandide jazdí super ;), ale viac sa mi v najnovších videách páči diktátorský čite by som chcela tento rok zmaturovať a ísť na vysokú, asi s rovnakým zameštýl Toma Wallischa. raním – fotografia.

Strčila by si Aleša Valentu do vačku, keby ste mali battle?

Frajer?

Hihi, tak to si netrúfnem povedať, pretože on sa venuje úplne inému Nemám žiadneho. športu. (pozn. redaktora: sorry Aleši) Aleš Valenta robí akrobatické Tréning? lyžovanie s trikmi, ktoré má predpísané a musí byť pri nich vyšpoJazdím vždy, keď sa dá, samozrejme, s kamošmi. V lete si občas chodíme zaskákať do novaný. Freeskiing je voľné lyžovanie – to znamená, že každý rider Nového Hrozenkova, je tam letný waterjump do vody, kde sa dá naučiť veľa trikov. má vlastný štýl, každý si do toho pridá to svoje. Nemôžem sa Závody (bojíš)? porovnávať so športovcami z iných športov :).

Ja mám väčšinou radosť z každého závodu, postretávam veľa ľudí, ktorí majú „společné zájmy“ ako ja a pojazdíme si. Najradšej jazdím závody formou jamu, keď sa v parku voľne Život profesionálneho jazdí a porotcovia to hodnotia. To vôbec nie je stresujúce. športovca Zranenia a bolesť?

Už si?

Zatiaľ som vážnejšie zranenia nemala, ale samozrejme, že niekedy bolesť je, hlavne keď sa učím Profesionálny športovec je asi ten, čo na seba športom nový trik a spadnem. Napríklad na rail abo na tvrdý dopad. zarába a keďže ja za jazdenie nemám žiadny príjem, robím to z radosti, myslím, že profesionál ešte nie som.

Vieš ty, čo je to hobby?

Jazdenie, prašan alebo park?

Väčšinou park. Keďže na Slovensku nemáme skoro žiadne skoky, „šmidlikám“ aspoň raily.

Keď napadne na Chopku veľa snehu a park je zapadaný, neohrdnem ani prašanom.

S kým?

Jazdíme s partičkou od nás, Lolo, Tomáš, Vajda, Dido, Nana, Rišo a ešte dosť veľa s chalanmi z BSWF Ivanom a Dominikom, ale nemôžem zabudnúť, že občas prídu aj rybičky z Donovalov alebo Kubínskej Hole, Braňo s Murgym, Spiko a Jurko Bernát.

Obľúbené stredisko?

Jasná, Donovaly. Čo okrem jazdenia?

Venujem sa fotografii a všeličomu, čo príde. Občas chodím na plaváreň, bike, sk8, squash, trampolíny, prechádzky.

Zabudli sme na niečo…?

Veľké ĎAKUJEM Roxymu za to, že sa o mňa stará, mojim rodičom za to, že ma podporujú a všetkým kamošom za to, že ich mám. Díky, čaw :) text Mária Modrovich

156

Inspire magazine

Iniciály Meno: Zuzana Stromková, vek: 18, bydlisko: bývam v najkrajšom meste Slovenska, Liptovskom Mikuláši, sponzorská situácia: mám najlepšieho sponzora, ktorému veľmi ďakujem, Roxy, vyhraté závody: asi najviac ma potešili výhry v Poľsku na Polish Freeski Open, Freestylovy Dzien kobiet, Quiksilver Fiat Session a vo Francúzsku na The North Face Prodigy Challenge-final.

Inspire magazine

157

Italian Bagel

gourmet

Bagel & Coffee Originálny tvar Bagla predstavuje kolobeh života, symbolizuje nekonečno jeho chutí, vôní, farieb a prekvapení.

Výnimočný zážitok pre vaše chuťové poháriky nájdete v 100% slovenskej sieti Bagel & Coffee, ktorá sa zaraďuje do najvyššej kategórie fast casual.

To znamená nielen rýchle, ale aj štýlové a zdravé najedenie sa v príjemnom prostredí s trendy dizajnom a milou obsluhou.

Bagel Story Nezameniteľný okrúhly „chlebík“, ktorý si pre jeho výnimočnú chuť a originálny vzhľad zamilujete na prvé zahryznutie, má za sebou dlhú históriu. Prvá zmienka o ňom sa nachádza už v Biblii, do Európy sa Bagel dostal v 17. stor. a o 2 storočia neskôr sa objavil aj v Amerike. V našich končinách je historickým r.

2004, kedy sa Bagel dostal do Bratislavy, kde sa mu zapáčilo, a tak v nej začal písať chutné dejiny!

Prečo je Bagel taký svetový?

Je pripravovaný podľa starého domáceho receptu, len z prírodných surovín bez chemickej úpravy. Neobsahuje tuk, vajcia ani maslo. Má tak minimum cholesterolu, soli aj tukov a vysoký obsah proteínov a karbohydrátov, ktoré budú zásobovať vaše telo energiou po celý deň. Zaujímavosťou je, že Bagel sa najprv varí, až potom pečie, čím získava svoju typickú hutnosť a trvanlivosť.

Coffee Story Delikátne jedlo je príjemné zakončiť (alebo začať?) ešte delikátnejšou kávou.

Tá je preto v Bagel & Coffee ručne pražená a pripravovaná z najlepších zmesí zelených kávových zŕn, pochádzajúcich každý mesiac z inej krajiny (Brazília, Etiópia, Kolumbia, India, Costa Rica...). Preto je vždy čerstvá, s výnimočnou chuťou, nezameniteľnou farbou a podmanivou arómou. A samozrejme, v rôznych podobách a s rôznymi príchuťami podľa želania.

158

Inspire magazine

Prečo Inspire miluje Bagel & Coffee?

No lebo: * je svetový! (NewYorkBagel, FrenchBagel, ItalianBagel, MexicoBagel...) * pripravuje najlepšiu mrkvovú tortu široko aj ďaleko, * káva nás vždy dostane svojou čerstvosťou, arómou aj chuťou, * má výnimočne chutné polievky, ktoré hrajú farbami, * používa organické suroviny a ide s bio trendmi, * má vždy sezónne prekvapenia pre naše chuťové bunky, * vie pripraviť originálny catering na želanie, * je 100% nefajčiar, * a má najviac usmiatu obsluhu v Blave!

Bagel & Coffee nájdete v Bratislave na: Štúrovej 13, Obchodnej 10 a od januára aj na Hlavnom námestí. www.BagelCoffeeStory.com

W HERE THE BE ACH MEETS THE STREET ™ FE AT U RING A RTIST COLL A BOR ATION: VA NS X KERE N RICHTER

drink

ého v n a o áhľ amih nú n o up h ok ýraz ym o éh enýc ú a v eáln . n j č a r i a z n h u t n o m. I d r g i n Š E y b i o a sp tak c otoč eate DU c n ko ý c h j t e m ko l B e e f a i n močn i. A da ovný íle je IAZNENÉ s te výni šam rac chv SPR j a p to r r u Dop a pá ymi d šným také PRE d ň b l í z k z a ru m n a s d k u n í ko bo ol oč sp

L

n o d n o

DRY

N I G

Je najväčšou značkou prémiového ginu na svete. Vytvoril ho James Burrough už v roku 1800. Beefeater je jediný prémiový medzinárodný gin destilovaný a produkovaný v Londýne. Predáva sa vo vyše 170 krajinách. Výnimočnosť Beefeateru spočíva v ojedinelej receptúre (ktorá si vyžaduje tie najkvalitnejšie, často exotické ingrediencie z celého sveta), precíznom procese destilácie, unikátnej kvalite a konzistencii výsledného nápoja.

Doba je rýchla. A aj na zábavu a stretnutie s priateľmi máme niekedy iba vyhradený čas od – do. Napriek tomu alebo práve preto o tieto momenty nechceme prísť. Naopak, chceme ich zužitkovať čo najintenzívnejšie a najpríjemnejšie. Zaujímavé sú čísla posledných prieskumov, ktoré hovoria o tom, že priemerný Američan má denne iba približne 40 minút na spoločenské vyžitie. To je žalostne málo! Napriek tomu sa však ľudia ďalej stretávajú vo svojich obľúbených baroch a podnikoch nad pohárikom niečoho výnimočného. Čo takto Beefeater gin?

Sharp´ner je pojem v Londýne pomerne rozšírený.

Hovorí presne o drinku, akým sú koktaily z Beefeater ginu. Rýchly spoločenský nápoj, ktorý spája ľudí a rozprúdi „krv“ v spoločnosti. Ideálne zavŕši akokoľvek nevydarený či ulietaný deň. Ponúka možnosť naplno si vychutnať každú minútu s tými, s ktorými trávite radi vaše „special“ okamihy.

Beefeater gin je jednoducho tá správna odpoveď na uvoľnenie stresu a vytvorenie malého príjemného úniku uprostred hektického programu dňa.

Nové koktaily, ktoré sa dajú z tohto prémiového ginu vykúzliť, sú ideálne pre aktívnych mestských ľudí, ktorí si napriek tlaku každodennosti a stále ubúdajúcemu voľnému času vedia a chcú využiť tých pár minút a prežiť ich naplno.

160

Inspire magazine

Inspire magazine

161

Maestros Roneros

STRÁŽCOVIA KUBÁNSKEHO POKLADU

Poznajú tajomstvá jedného z najväčších kubánskych pokladov – rumu s nedostižnou kvalitou, bohatou tradíciou a najlepšími ingredienciami. Na to, aby ste sa stali skutočným Maestrom Ronerom, potrebujete približne 15 rokov svedomitého tréningu a praxe. To je doba potrebná na to, aby tí najlepší Maestros mohli odovzdať skúsenosti a vedomosti svojim nasledovníkom. Každý Maestro Ronero necháva svoje najlepšie výtvory zrieť, takže ich budúce generácie môžu použiť a vymiešať z nich ešte lepšie rumy.

Dnes je na čele týchto znalcov Don Jose Navarro – Primer Maestro Ronero celej značky Havana Club. Ten so svojím tímom sleduje každý krok unikátneho procesu. Uisťuje sa, či sú dodržiavané všetky tradície výroby rumu Havana Club, ktoré vedú k najvyššej kvalite alkoholu: „Ten výnimočný rum sa tu nezjavil len tak. Je to kultúrne dedičstvo, ktoré jeden Maestro Ronero predáva ďalšiemu. Nechávajú v tom celé svoje kubánske srdce,” hovorí s vášňou k svojej práci Don Jose Navarro.

Kuba ponúka skvelú, jedinečnú kombináciu ideálneho podnebia a zeme, ktorá dokáže vydať najlepšiu cukrovú trstinu na svete. A Havana Club si z toho najlepšieho vyberá ten najjemnejší sirup (sirupovitá hmota, ktorá vzniká pri výrobe cukru z trstiny a ktorý na Kube volajú aj med). Zmes tohto sirupu, kvasníc a tej najčírejšej vody sa nechá niekoľko dní fermentovať.

Tento nektár (alebo „baticion“) sa potom destiluje a vzniká z neho čistá a ohnivá „aguardiente“ – predzvesť budúceho unikátneho rumu. Po destilácii aguardiente – pravá duša rumu Havana Club – prechádza viacerými stupňami zretia, miešania a selekcie, aby sa z nej mohla stať „madre“ – základ rumu. Tento základ je potom zmiešaný s čerstvým destilátom

162

Inspire magazine

drink

Sú dušou a strážcami pokladov Havana Club rumu. Keby nebolo Maestros Roneros, nebol by jeden z najslávnejších rumov na svete tým, čím je. Títo vážení znalci sú zodpovední za každý jeden krôčik pri dôslednom procese výroby rumu od výberu cukrovej trstiny až po cestu rumu do fliaš. Dohliadajú na miešanie a dozrievanie rumu s vášňou im vlastnou, nekonečnou trpezlivosťou, presnosťou a lojálnosťou voči osvedčeným tradíciám pri výrobe kubánskeho rumu.

z cukrovej trstiny, aby vznikol „ron fresco“. Ten potom opäť zreje a mieša sa, až kým Maestro Ronero rozhodne, že spirit je dokonalý a vhodný pre konečnú výrobu rumu. Toto posledné „dejstvo“ miešania sa volá „toque“ – posledný dotyk.

Počas fáz zretia je podstatný výber sudov, pretože drevo dáva tekutine farbu, arómu a komplexnosť. Staré biele dubové sudy rumu umožňujú dýchať, mladšie sudy sú zasa výborné pre ich tanínové vlastnosti. Umenie dozrievania (ageing, anejamiento), založené na nepretržitom procese dozrievania a miešania, je podstatou rumu Havana Club. Vykonáva sa s tým najväčším rešpektom pre kubánske tradície. Všetky rumy značky Havana Club prešli dôkladným procesom zretia (odtiaľ meno Anejo = aged) od mladých bledých rumov až po extra-aged rumy: Anejo Blanco, Anejo 3 Anos, Anejo Especial, Anejo Reserva, Anejo 7 Anos, Cuban Barrel Proof a Maximo Extra Anejo. Ich jednotlivé recepty sú prísne stráženými tajomstvami, ktoré poznajú iba senior Maestros Roneros. Napriek ich rôznorodosti v každom po prvom dúšku spoznáte to „čosi“ typické, čo rumy Havana Club odlišuje od všetkých ostatných. text bm

„Ten výnimočný rum sa tu nezjavil len tak. Je to kultúrne dedičstvo, ktoré jeden Maestro Ronero predáva ďalšiemu.

Nechávajú v tom celé svoje kubánske srdce.”

Inspire magazine

163

comics

Lone Wolf and Cub

Manga

s japonskou dušou

Michinoku Hitori-tabi

Nie je manga ako manga Každé dielo, či už film, kniha alebo komiks, by malo mať svoju dušu, ale nie vždy sa to podarí. A tak sa dá povedať, že „nie je manga ako manga“. Ja sama nie som fanúšikom „bezduchej mangy“ a bezduchého komiksu vôbec, ale v súčasnosti je toho „bezduchého“ v mange stále viac.

Mangaidné postavičky na nás pozerajú z potlačí tričiek, z reklám, dokonca aj z dojčenských papučiek. No nepovažujem túto nadmernú popularitu za faktor, ktorý tomuto druhu komiksu napomáha udržať si svoj typický japonský naturel, skôr naopak. Novo vznikajúce príbehy postupne strácajú dušu – teda to, čo je pre každý príbeh a dobrý komiks to najdôležitejšie.

Japonská duša

Každé dielo, či už film, kniha alebo komiks, by malo mať svoju dušu 164

Inspire magazine

O položení základov mangy by sa dalo hovoriť už približne v 19. storočí, dokonca aj skôr. No a zároveň vtedy sa vytvorila aj pravá podstata mangy, ktorá sa dnes objavuje len zriedkakedy. Za počiatok mangy sa pokladajú diela jedného z najznámejším japonských umelcov Katsushika Hokusaia, a to predovšetkým jeho drevorezy. Tie určili typické znaky japonskej mangy a komiksu – čierne obrysové línie a masovú dostupnosť. Myslím si, že práve vďaka Hokusaiovi do-

Lone Wolf and Cub (cover)

stala manga tú pravú nefalšovanú substanciu duše, v ktorej je cítiť úctu a silný vzťah k práci a tradíciám a zároveň závan nostalgie za starými obdobiami, ktoré sú už nenávratne preč.

Americký vplyv Samozrejme, manga sa do dnešnej podoby dostala až v období okolo druhej svetovej vojny, kedy sa v nej prejavil značný vplyv amerických komiksov a americkej kultúry vo všeobecnosti. Prvé moderné mangy (síce už ovplyvnené americkými komiksami) sa ešte držali japonských umeleckých tradícií a aj v samotných príbehoch bolo cítiť určitú spirituálnosť japonského života a nostalgiu za obdobím samurajov a gejší. Avšak neskôr sa v mange presadili bojovníci a bojovníčky v obtiahnutých sci-fi kombinézach a z postáv a príbehov dýchajúcich japonskou kultúrou už pomaly neostalo nič.

Popularita mangy rástla, a tak je samozrejmé, že o pár rokov zaplavila celý svet podobne ako japonské autá či elektronika. Manga už nebola len záležitosťou Japoncov. Prvé preklady sa veľmi rýchlo rozšírili do celého sveta, a tak ovplyvnili mnohých nie japonských umelcov, ktorí začali kopírovať a zároveň pretvárať jednotlivé manga-znaky.

Blade of the Immortal

Manga – cesta do minulosti Nedá sa povedať, že by cudzí autori nemohli vytvoriť mangu, ktorá by mala japonskú dušu, ale väčšinou ide o spoluprácu viacerých umelcov, z ktorých aspoň jeden je japonského pôvodu. V ich prípade nejde len o kresbu postáv s nadmerne zväčšenými očami a štíhlymi postavami anorektikov, ale o snahu preniesť čitateľov do minulosti prostredníctvom silného umeleckého zážitku.

Pre týchto umelcov sa stala manga akýmsi strojom času, vďaka ktorému sa môžu vrátiť do zlatých čias japonskej kultúry a umenia.

Sprava doľava A ešte jedna maličkosť. Ak sa vám náhodou dostane do ruky pravá manga a budete značne zmätený, že jej jednotlivé fragmenty akosi na seba nenadväzujú, je to preto, že pravá japonská manga sa číta sprava doľava. Ďalším dôležitým znakom je aj to, že farba sa využívala pri jej tvorbe len zriedka, a teda pravé mangy boli tvorené ako čierno-biely príbeh.

V súčasnosti podľa vzoru západných komiksov sa upúšťa od tejto umeleckejšej verzie a viac sa stretneme s farebnými mangami s prekladom písaným zľava doprava. Text Erika Grendelová

Inspire magazine

165

Agenda Obsah nasledujúcich riadkov by sa mal pretaviť do vášho diára. Postará sa totiž o pravidelný prísun potravy pre vašu dušu.

From New York to London, z pódií na mólo, obrázky súčasné i tie historické.

INSPIRE namiešal koktail, ktorý exnete!

Elsi del Rio

Dolce & Gabanna

„Kaplnka moderného umenia“ by mohol byť slogan galérie Elsi del Rio, ktorá svoj pôdorys ponúka tvorcom alternatívneho súčasného umenia. Zasadená je do štvrte Palermo Hollywood v srdci Buenos Aires, ktorá je známa svojím rušným, priam bohémskym životom plynúcim za dverami kaviarní, klubov a nočných barov. Umelecké duše sa sem utiekajú od júla roku 2000, kedy Elsi del Rio sprístupnila prvú vernisáž. Pravidlom je, že priestor dostávajú diela, ktoré vytrvalo odolávajú tendenčným a komerčným vplyvom. Najnovší počin nesie názov Artistas en Trastienda a ide o pestrofarebnú výtvarnú kolekciu argentínskych maliarov, fotografov a dizajnérov. Patricia Di Pietro, Belen Lagar, Angel Pini, Daniel Oberti a mnohí ďalší prispeli svojím dielom k exhibícii, ktorá je prístupná do konca marca každý deň okrem nedele a pondelka. Mladí Argentínčania vám ukážu svoj zmysel pre humor i pohľad na súčasný svet.

Weird beauty Fashion photography now Presne tri a pol mesiaca má londýnska National Portrait Gallery obrovskú česť prenechať svoje steny unikátnej kolekcii jednej z najznámejších fotografiek dnešnej doby – Annie Leibovitz. Expozícia pozostávajúca z približne 150 fotografií, zoradených podľa chronológie, nesie názov Photographer‘s Life a je výberom toho najlepšieho, čo fotografkin objektív zachytil v rokoch 1990 – 2005. Do Londýna bola privezená z parížskej galérie La Maison Européenne de la Photographie, pričom mnohé z portrétov budú priaznivci poznať z vydaní Rolling Stone a VOGUE. Medzi inými tu nájdete zábery Brada Pitta, Nicole Kidman, Al Pacina, Georga Busha i kultovú snímku tehotnej Demi Moore, ktorá sa stala jedným z najpredávanejších titulkov magazínu VANITY FAIR, kde Annie publikuje dodnes. Slávnostné otvorenie výstavy sa konalo 16. októbra a verejnosti bude sprístupnená do 1. februára 2009. Galéria svoje brány otvára každý deň a vstupné sa pohybuje od 9 do 11 libier.

166

Inspire magazine

Popup

Out of Oppression Od 29. januára sú priestory slovenskej ambasády v londýnskom Notting Hille naplnené úctou a spomienkami na obete čierneho obdobia minulého storočia – holokaustu. Európa si v tomto roku pripomína 70. výročie začiatku druhej svetovej vojny a to podnietilo slovenskú ambasádu v Londýne, Múzeum židovskej kultúry v Bratislave a židovskú organizáciu Spiro Ark k nadviazaniu spoločnej spolupráce. Plodom spomínaného trojlístka je impozantná výstava fotografií, ktorá zachytáva priebeh holokaustu i osudy deportovaných židov. Autorom pôsobivej expozície je renomovaný dizajnér Milan Veselý. Ak v blízkej budúcnosti plánujete cestu do Londýna, na slovenskej ambasáde ste srdečne ví­ taní.

Jewish police round up Jews to be deported to Treblinka

Madamme de Sade V prípade, že ste presýtení popcornom a haldou gýču v programe multikín, divadlo môže byť cestou, ako znovu nasať autentickosť hereckého umenia. Brilantnú príležitosť vám opakovane ponúka londýnske divadlo West End v čase od 13. marca do 23. mája. Hra menom Madamme de Sade, zasadená do prostredia Paríža, je rozprávaná pohľadmi šiestich žien, ktoré spája jedno meno: markíz de Sade. Ženu, ktorá napriek matkinej nevôli ostáva po boku jedného z najzvrhlejších literátov, aké história poznala, si zahrá jedinečná Judi Dench. Réžie sa ujal Michael Grandage, ktorý má za sebou projekty ako Othello, Grand Hotel, The Wild Duck či Caligula, za ktoré dostal množstvo prestížnych ocenení (Critics’ Circle Award, Evening Standard Award, Olivier Award for Outstanding Musical Production). Predstavenie bude možné zhliadnuť počas štyroch dní v týždni vrátane víkendu a ceny lístkov sa pohybujú od 10 do 35 libier.

Hitchcock v Berlíne

Popup

Berlínske múzeum kinematografie odštartovalo rok 2009 poctou režisérskemu géniovi – Alfredovi Hitchcockovi. 29. januára otvorili výstavu pod menom Casting a Shadow, ktorá potrvá do 10. mája.

Dielo je výsledkom spolupráce inštitúcií ako Twentieth Century Fox, Mary and Leigh Block Museum of Art, British Film Institute a televízie ZDF, pričom hlavným kurátorom exhibície je Will Schmenner.

Zobrazuje proces filmovej tvorby od momentu, kedy sa estetický koncept prenáša do konkrétnych scén. Režisérska ikona, ktorá zažila prechod od nemého filmu k snímkam so zvukom, má na konte 53 filmov rozdelených do šiestich dekád tvorby. Deutsche Kinemathek Museum predstavuje 6 rôznych blokov: Hitchcock and Berlin, Production Design, Screenwriting, Studio Production, Cinematography, Sound Design, Costume Design a Publicity. Všetky sú aplikované na filmografiu britského rodáka. Vstupné je doslova symbolické – 6 eur. Ak však do mája neplánujete prechádzať Berlínom, nech vám je útechou fakt, že televízia WDR začiatkom leta pripravuje dokument mapujúci spomínanú výstavu. text Milosh Harajda / foto www.designscene.net, www.donmarwestend.com, www.elsidelrio.com, Múzeum židovskej kultúry v Bratislave

Inspire magazine

167

fashion

z madridu exkluzĂ­vne pre inspire Photography Paco PeregrĂ­n www.pacoperegrin.com, www.fac311.com/peregrin Stylists Kattaca www.kattaca.com Make-Up Lewis (Bigggmonkeyteam) for Max Factor Hair Daniel Martin (Bigggmonkeyteam) with products GHD Make-Up & Hair Assistant Vicent Oviedo Calcerrada Model Kelli Lumi (Group) Thanks to Nicholas @ Factory311

168

Inspire magazine

Tulle, Flowers Print Bolero from Jorge Vazquez Printed top styled as a hat from Carlos Diez and Flower Brooch from the Stylist

Inspire magazine

169

170

Inspire magazine

Blue blouse and Green Printed Dress from Alicia Rueda Striped Dress from Dolores Promesas Hair Accessory made of Flowers from the Stylist

Gold dress from Armand Basi Cage Hat from It-spain Hair Accessory made from leaves, from the stylist

Inspire magazine

171

fashion

172

Inspire magazine

Printed Dress from Carlos Diez and Hair Accessory made of dry Flowers from the Stylist

Inspire magazine

173

fashion

ZÂ New Yorku exkluzĂ­vne pre Inspire Photography kristiina wilson / photogroup hair reginald drummer for artmix make up cynthia rose for Obsessive Compulsive Cosmetics stylist anna katsanis stylist assistant dorothea lucaci Model ilona @ major retouching a hut in the forest

174

Inspire magazine

Fendi red shoes Jeremy Scott blue skirt Jason Wu blue jacket BCBG white shirt Nail lacquer by Obsessive Compulsive Cosmetics

Inspire magazine

175

fashion

176

Inspire magazine

J Mendel bolero and long chiffon dress Monique Pean Brown necklace and cream bracelet Bulgari long coin necklace

Jeremy Scott yellow print dress BCBG blue royal long sleeve shirt Bottega Veneta brown shoes

Inspire magazine

177

Jeremy Scott black lace up boots and pink flower print dress David Yurman silver metal necklace and bracelet Bulgari colored ring Roberto Cavalli black s/s shirt white tights, stylistâ&#x20AC;&#x2122;s own

178

Inspire magazine

Zoe Chicco green necklace and orange necklace used as bracelet Bottega Vennetta skirt and top Roberto Cavalli white button down shirt David Yurman green ring Dolce and Gabbana aqua patent leather shoes white tights, stylistâ&#x20AC;&#x2122;s own

fashion

Inspire magazine

179

fashion

180

Inspire magazine

Peter Som brown jacket, shorts and matching top David Yurman green ring Bulgari pendant coin necklace Repetto blue patent leather shoes Bulgari gold ring cream socks and white tights, stylists own

Inspire magazine

181

fashion

Architecturally

Divine

Z New Yorku exkluzívne pre Inspire Photography Gary Lupton, NYC www.garylupton.com Stylist Joe Cannava www.JosephChristianCannava.com Hair and Make-up Katie Chua for www.katiechuamakeup.com Model Julia for 1 Model Management, NYC

182

Inspire magazine

Eugenia Kim black velour felt cloche with green leather trim / Adrianna Papel green mesh and silk top / Teri John black satin ruffled skirt / Gray lizard belt

Inspire magazine

183

184

Inspire magazine

Left page: Lola NYC black felt downbrim with trim / Yeholee black and gray symmetrical sweater / leather gloves / Yeholee black balloon skirt Right page: LoLa NYC black felt cloche / Donna Karen black nylon ruffled coat / BCBG ruffle blouse / Green, Pink, Yellow lizard belt

fashion

Inspire magazine

185

fashion

186

Inspire magazine

Left page: Eugenia Kim black and gold brocade with black patent leather trim / leather gloves / Nanatte Lepore gold and black military style jacket with satin sash / Jessica McClintock black satin ruffled skirt Right page: LoLa NYC black felt cloche / Donna Karen black nylon ruffled coat / BCBG ruffle blouse

Inspire magazine

187

fashion

188

Inspire magazine

Eugenia Kim black felt cloche with black and burgundy satin trim / Anna Sui black ruffle dress / Valentino mauve lace bag

Inspire magazine

189

fashion

190

Inspire magazine

Z Los Angeles exkluzĂ­vne pre INSPIRE Photography Lionel Deluy www.lioneldeluy.com, www.fac311.com/deluy Model Amanda Pizziconi, Next Models LA Makeup Olive Meyer Hair Yuichi Kojima Styling Hirono Tsugita Thanks to Nicholas @ Factory311

Inspire magazine

191

fashion

192

Inspire magazine

Inspire magazine

193

fashion

194

Inspire magazine

Inspire magazine

195

fashion

196

Inspire magazine

Inspire magazine

197

Essential

Je také obdobie, budím sa, keď je tma, pozerám sa do tej tmy na ulici, na ľudí v kapucniach, na autá, čo robia v snehu dlhé, tiahle stopy. Je presne tak, obujem si ponožky a oblečiem sveter, potichu hrá hudba, povedzme že Ane Brun, ticho stojím v kuchyni, stojím nad panvicou, do kávovaru vložím čistý filter, tikajú hodiny. Je ráno, je bielo, v umývačke čisté hrnčeky, čisté taniere, rozbíjam vajcia, praskajú škrupiny a vravím si, že sa tu teraz nebudú jesť nijaké ovsené vločky s jogurtom, nebude sa piť čerstvo vytlačený pomarančový džús, taký, o ktorom čítam vo svojich knihách s nohami pod perinou, nič také nebude, nič pre ploché bruchá, dobrú líniu.

Dnes robím praženicu, varím mätový čaj a kávu, dom je tichý, hodiny, neustále tikajú hodiny, šesť, pol siedmej, sedem, štvrť na osem, chýba gong, kostolná veža, nejaký nástojčivý zvuk hovoriaci, že čas sa nezastavuje, čas nikdy.

Z čaju sa parí, vonia káva, vonia cibuľa v praženici, vyberám z umývačky hrnček po hrnčeku, tanier za tanierom, kávové lyžičky, ostré lesknúce sa nože, Bože, hovorím, Bože, toto ticho je biele, je sivé, je domodra, je svetloružové, skladby Ane Brun, Ane Brun možno spí v Štokholme na jednom z tých ostrovov a sníva sa jej o gitare, o šampóne, ktorým by si umyla svoje svetlé vlasy, alebo v tej posteli leží s nejakým mužom, drží ho za ruku, na nechty na nohách jej o niekoľko hodín zasvieti vychádzajúce slnko.

Pýtam sa kto sa zobudí prvý, tak kto, hovorím si to len tak, šepkám, na šiji cítim vlasy, češem si vlasy a potom to všetko nechám tak, hrebeň, vlasy v gumke, šiju, držím v rukách hrnček s čajom a hovorím s Ježišom, s Máriou, so sv. Gemmou a neviem, neviem prečo si spomeniem na Holdena Coulfielda, možno preto, že takáto zima je obdobím Vianoc a potom tie mesiace po Vianociach, keď niekedy takto, presne takto počas rán počujem lyžiarky na dlážke, vŕzganie, suchý zips, vetrovky, nôž krájajúci zelenú papriku, paprika a chlieb a pípanie sms správ, zhora, z hôr, z hraničných priestorov, spájanie ľadu a hebkosti, ktorá môže byť nebezpečná, je to tak, hranice sú hranice. Čaj pijem pomaly, vychutnať si vodu, horúcu vodu a bylinky, mäta z lúk pod lesmi, pri lesoch, pri skalách, na ktoré by sme chceli vyliezť, na ktoré by sme mohli vyliezť, na ktoré lezieme, a byť nad lúkami v lete je bázeň, je to mlčanie, prázdnota človeka pred niečím väčším, tam stojíme, tam na skalách a večery s lesklými vlasmi zo svetla, bzukot hmyzu, zelená vôňa ihličia, prázdne poľovnícke posedy v diaľke, v húštinách ukrytá divá zver, len praskot konárov ju pripomína, len praskanie v kroví mi zvýši pulz, strach z niečoho, čo nepoznáme, čo by nás mohlo ohroziť.

Dopijem čaj, Holden Coulfield sa niekde vytratí, odíde z mojej hlavy, hľadajúc žitné pole a deti, ktoré by mohol ochraňovať, odíde aj s otázkami o newyorských kačkách a zrazu sme tu všetci, táto rodina, prekrikovanie, omrviny, káva a čaj, káva a čaj, spoločné raňajkovanie, podobné vlasy sestier a brata, rasca v chlebe.

Hovorím, že už nie som taká odhodlaná, že kde sú tie časy, keď sme vstávali o piatej a šli sa bicyklovať po lesných cestách, po prašných cestách, k vode, s fľaškou vody a rybári už sedeli v svojich člnoch s udicami, rybári s cigaretami v ústach, vtedy bolo dobré vidieť líšku, bola to najväčšia radosť, ale teraz, teraz sa stratila tá čistota, obalila sa, ubúda jej, a preto o tom hovoríme, že čo s tým, ako nájsť tie malé veci, čo naplnia, čo oslobodia.

Odídu. Opäť je ticho. Zbalili si lyže, nalepili na ne pásy, to premáhanie sa v skialpinizme. Odišli. Do hôr, ostrihať si vlasy, do banky, po mame zostane vôňa Lanvine niekde vo vzduchu alebo vo vlne môjho svetra. Teraz vylievam kávovú usadeninu z maminej šálky, do umývačky ukladám špinavý riad.

A potom si predstavím Ježiša Krista, predstavím si ho vo vetrovke Salewa, že ma vyzýva, niečo mi hovorí, nie je krvavý, má divný pohľad, zranené zviera, zraniteľnosť, zdá sa, že niečo o mne vie. Tak si ho predstavujem, že ma pobozká a potom ticho zmizne v rannom svetle.

Ane Brun spieva ďalej, zatváram umývačku, tikajú hodiny, zima 2008 – 2009. text a foto anna vlčková

198

Inspire magazine

Bližšie

A potom si predstavím Ježiša Krista, predstavím si ho vo vetrovke Salewa

chicklit

I Snívalo sa jej to veľakrát: jedného dňa vyjde z domu, nevezme si nič, len kabát z vešiaka pri dverách, nasadne na električku, ponatriasa sa celým mestom, peši prejde kus od zastávky k dverám číslo 5 v dome číslo 23, tá cesta trvá možno 12 minút, no vo sne ubehne ako kýchnutie, odhrnie si vlasy z čela a ešte skôr, ako sa stihne vydýchať, zazvoní na zvonček.

Bola si istá, že by sa k takému kroku nikdy neodhodlala. Už predstava, že by odišla z domu len v kabáte... Jej odchodu by musela predchádzať dôkladná príprava plná pudrovania, doťahovania liniek okolo očí, vyplachovania úst ústnou vodou a tak. A kto by jej uveril, že by si predtým nezabalila aspoň čisté gaťky na druhý deň. Nie, úteky a úniky, to nebolo pre ňu. Bolo v nich veľa nervov a málo istoty.

Boli dni, keď si priala zobrať sa a odísť. Samozrejme. Inak by sa jej ten sen neopakoval. Ale keď si to v hlave rozobrala, plusy nie vždy prevažovali nad mínusmi a to sa jej nepáčilo.

Pozri, dieťa moje, vždy je to boj. Nie všetci majú také krásne manželstvo, ako sme mali my s dedom, každý nám závidel, povedala jej nad segedínom starká bez toho, aby sa jej niekto pýtal alebo vôbec niečo naznačoval o možných útekoch.

Boli dni, keď sedela za stolom a rozmýšľala, či by nemala aspoň zavolať. Rozriešiť to. To predsa nejde, žiť v neustálom strese, čo keby. Čo keby to tam, na tom druhom mestskom sídlisku, bolo lepšie. Čo keby sa jej zrazu chcelo viac. Čo keby piestiky zapadli na svoje miesta a kolieska by sa zrazu krútili rezkejšie.

Kolieska vždy nájdu nejaký povytiahnutý klinček, o ktorý sa môžu zadrhnúť, odpovedala si hneď sama. Čím viac sa krútia, tým viac sa skrutky uvoľňujú, taký je zákon.

Skoncujme to, navrhla. Týždeň sa jej nesnívalo nič. Brala to ako znamenie, že sa rozhodla dobre. Uľavilo sa jej. Keď po ďalšom týždni nervózneho kontrolovania telefónu neprišla ani len smska, povedala si – nič, asi sme to naozaj skoncovali.

Ani sen sa jej už neprisnil.

Soľ a mlieko

II Stála medzi regálmi, na sebe červený baloňák, veď už začínala jar, v jednej ruke držala Soľ jedlú, v druhej osviežovač vzduchu do záchoda. Na zastávku pred obchodom prichádzala električka. Do poslednej sekundy vedela, že to neurobí, potom sa rozbehla – pomaly, ako keď sa rozbieha Tom a Jerry, chvíľu lapajúc vzduch – duchaprítomne hodila osviežovač vzduchu na zem, vybehla von a nasadla. Električka optimisticky zacengala a zavrela za ňou dvere.

Keď šliapala od zastávky na druhom sídlisku k domu číslo 23, uvidela na rohu, kúsok od cieľa, zhrbenú postavičku. Bol to muž zohnutý uprostred nie príliš frekventovanej sídliskovej cesty, do niečoho štuchal palicou. Skôr než si stihla urobiť názor na to, či je normálny, šibnutý alebo bezdomovec, akýsi predmet presvišťal vzduchom a s pukotom buchol do kontajnera na smeti meter a pol od nej.

Asi by sa mala vrátiť a ísť inou, dlhšou cestou, napadlo ju, ale muž si ju vôbec nevšímal. Lepšie sa naňho pozrela. Mal oblečený prúžkovaný čierno-biely sveter, tmavú bradu a špinavé biele tenisky. Bol vo veku-neveku, zničene vyzerajúci mladík alebo zachovalý päťdesiatnik, nedalo sa určiť. Na zemi vedľa neho ležal kartón.

Muž z neho vytiahol malú škatuľku, postavil ju na akýsi podstavec a ešte sa po niečo zohol. Keď sa narovnal, v ruke sa mu blyšťala hladká golfová palica.

Skôr než si stihla urobiť názor na to, čo sa deje, muž sa rozohnal a odpálil škatuľku smerom ku kontajneru. Rozpleskla sa o poklop. Dole kontajnerom stekalo niečo biele. Mlieko.

Ostala stáť. Muž odpaľoval ďalej. Jedna škatuľka plesk!, druhá puk!, tretia plonk!

Všetko zrazu dostalo ostré kontúry, ako scéna točená tesne po východe alebo tesne pred západom slnka. Scéna z francúzskeho filmu, usúdila rozjarene. Golf s dvojdecovými mliečkami, jej červený kabát, studené aprílové slnko, Soľ jedlá v jej ruke.

Och, ako ju nadchlo, že bez rozmyslu vzala vrecúško soli! Nikdy nič neurobila bez rozmyslu.

Plná nového, slobodnejšieho a francúzskeho ja urobila pár krokov k mužovi a vystrčila ruku so soľou. „Nie je to síce škatuľka,“ začala s úsmevom. Muž sa zastavil uprostred švungu. Zaškúlil na soľ, otočil sa od nej a nahlas, asynchrónne nahlas povedal Choď do piči.

Išla, ešte skôr, než si na to stihla urobiť názor. text Mária Modrovich / ilustrácia Egon Schiele Stehende Frau in Rot

Inspire magazine

199

Essential

Pamätám si, že sme cválali dni aj noci. Pod kopytami našich koní klusali premrznuté pláne, rozpadnuté mestá a zimné lesy. Míňali sme doliny aj vysoké hory.

Jazerá a rieky. Ani raz som sa neobzrela, ani raz som nespomínala. Zahodila som všetko, čo bolo, upla myšlienky a plány len k tomu, čo príde. Iba k budúcnosti.

Nakoniec, nemala som na čo spomínať. Všetko mi vzali. Všetko vymazali z môjho života. Otca. Mamu. Našu farmu.

Keby nebolo Kostu, boli by zmazali aj mňa. Bol ako maják, za ktorým som išla.

Jediné svetlo v tme, ktoré ma viedlo. Veľmi nerozprával. Nepotreboval. Cenil si viac činy ako slová.

Iba občas, keď nám spustnutá krajina dala dôvod na ostražitosť.

Kosta zosadol z koňa, chytil môjho za uzdu a zašeptal: „V diaľke je Tepna. Tam nás môžu zazrieť. Musíme byť opatrní.“ „Ako to vieš?“ Kosta mávol na vysoké štíty za naším chrbtom. Priesvitné slnko sa pomaly rozlievalo na ich vrcholkoch. „Vstúpili sme do doliny. Uprostred každej doliny vedie Tepna. Je to spôsob zásobovania. Nemusia hĺbiť tunely a stavať mosty,“vysvetľoval Kosta a priviazal kone o najbližší strom.

Rýchlym pohybom im prešiel po šiji. „Sú vyčerpané,“ usúdil. „Utáboríme sa tu. Včas ráno prekročíme Tepnu.“ Rozložila som oheň a vybrala posledné zásoby marshmallow. V tom zhone, ktorý nastal na farme, keď po nás prišli, som stihla vziať iba cukríky.

Napriek tomu, že som ich jedla takmer jedenásty deň, stále mi chutili. Pravdou je, že Kosta mi zakaždým nanútil kúsok nechutného jedla, ktoré volal Kapitánove rybie prsty. Bolo to studené, rozmočené a hnusné. Ako ryba, aj keď som doteraz nevidela rybu s prstami.

Neďaleko stál opustený prístrešok z hrdzavého kovu. „Urobím ti tam bivak, aby ti bolo trochu teplejšie, keď budeš spať,“ ponúkol sa Kosta. „Zatiaľ hliadkuj. Keď budem hotový, vystriedame sa. Ty sa vyspíš, ja potiahnem hliadku do rána.“ Súhlasila som. Ako vždy. Obloha nad našimi hlavami sa ligotala. „To sú hviezdy?“ spýtala som sa.

Kosta na oblohu ani nepozrel. „Nie. To sú mestá. Hviezdy sú až za nimi. Nemôžeš ich vidieť.“ Ráno ma prebudil naliehavý zvuk prichádzajúci od Tepny. Bolo to, ako keby ručal všetok dobytok z každej farmy na svete. Kone boli preč.

Kosta mi podal studený rybí prst. „Jedz, kým máš čo. Budeš to potrebovať.“ Tepna odohnala kone. Ďalej musíme ísť peši. Cez lávku by sme aj tak s koňmi neprešli.“ „Kosta, snívalo sa mi, že ti svietili dlane. Na modro. Stále si si ich prezeral.“ Na okamžik mal kamenný výraz v tvári. Potom mykol plecami. „Rýchlo sa obleč, prejdeme cez lávku teraz, kým nie je na Tepne ruch. Nevšimnú si nás,“ povedal a vykročil smerom k Tepne.

Naša cesta sa chvíľku kľukatila cez les, potom po zasneženej pláni. Nohy sa mi zabárali hlboko do snehu. Nechávala som za sebou roj drobných bodiek. „Nenájdu nás?“ uisťovala som sa. „Zanechávame stopy. Otec mi vravieval, že v Amerike kedysi existovali Indiáni, ktorí ťa vedeli vďaka nim nájsť. Išli jednoducho za tebou.“ Kosta sa otočil. Za ním sa týčil obrovský most. „Nenájdu nás. Dnes nikto nechodí.“ Cez lavičku by rozhodne kone neprešli. Týčila sa nad Tepnou ako obrátené písmeno U. Dalo sa na ňu vyšplhať po železných schodoch, ktoré boli vytesané po každej strane Tepny. Problém bol, že schody boli postavené skôr pre obrov

200

Inspire magazine

Láska

z neba nepadne

Obloha nad našími hlavami sa ligotala. „To sú hviezdy?” spýtala som sa.

Kosta na oblohu ani nepozrel. „Nie. To sú mestá. Hviezdy sú až za nimi.

Nemôžeš ich vidieť.”

ako pre ľudí. Hoci som mala šestnásť a bola som dosť vysoká, premrznutý kov schodov a ľad mi odierali ruky ako mrazivý šmirgeľ. Priestor pod lávkou obsadila Tepna – dve široké béžové stuhy zasadené v čiernom koryte. Tiahla sa pod lávkou z východu na západ, vypálená do krajiny ako farmárske značky na býkoch, ktoré sme robievali s otcom. „Keď vylezieš hore, dávaj pozor. Nie je tu žiadne zábradlie,“ kričal Kosta, ktorý sa už vyšplhal na rovnú plošinu lávky. „Poď,“ mávol na mňa, keď som sa konečne vyšplhala hore.

Lávka sa zatriasla. V diaľke sa ozvalo rovnaké dunenie, aké nám splašilo kone.

Pozorovala som Tepnu na obzore, ako sa v jej koryte formujú veľké hranaté kvádre. „Čo je to?“ „Fedex,“ odpovedal Kosta.

Fedex? Oblial ma pot. Škatuľka, v ktorej bola správa o tom, že našu farmu zavrú, mala rovnaký nápis.

Otec vravel, že spadla z oblohy. A z neba, z neba nepadá nič dobré.

Intenzita rachotu stúpala. Pozrela som dolu. Kvádre takmer kĺzali pod nami, v čiernom koryte, akoby viseli vo vzduchu.

Lávka sa roztriasla znovu. Tentoraz mi vibrácie prebrneli celým telom, ako by som bola gong. „Rýchlo, prebehni na druhú stranu,“ zakričal Kosta, ktorý stál už na opačnom konci.

Rozbehla som sa po roztrasenej lávke. Pod ňou ubiehali kocky Fedexu s temným dunením. Uprostred som sa zasekla.

Aspoň jeden poriadny pohľad dole.

Prikročila som k okraju mostíka a nazrela do koryta.

Modrobiely fedex vyzeral v rýchlosti ako rieka. Pristúpila som ešte bližšie k okraju. „Linda!“ začula som Kostu.

Nápor vetra, ktorý so sebou ťahal náklad fedexu, lavičkou zalomcoval.

Podlomilo mi to nohy. „Linda! Nesmieš...“ vrieskal Kosta a driapal sa späť na lávku.

Zatočila sa mi hlava. Chcela som sa rukami oprieť, ale nebolo o čo. Zalapala som po dychu a potom to už išlo samo. Ťažisko tela sa presunulo do prázdneho priestoru a stiahlo ma dolu pod mostík.

Rútila som sa dolu pod fedex. Stihla som hodiť posledný pohľad na Kostu.

Jeho dlane. Svietili modrastým svetlom.

Potom svet sčernel.

Kovová sedačka sa hojdala v poryvoch vetra, ktorý svišťal medzi korunami stromov. Visela na tenkom lane, ktoré sa tiahlo ponad svah kopca od stožiaru k stožiaru. Tiene na kopci boli krátke, akoby sa chceli ukryť pred lúčmi slnka.

V hlave mi hučalo.

Odkiaľsi z diaľky ku mne doľahol hlas. „Už sme skoro tam. Prikry sa dekou.“ Patril mužovi so smotanovou bradou, ktorý sedel vedľa mňa v starom vypĺznutom kožuchu. Na končekoch fúzov mal drobné kryštáliky snehu. Usmial sa. „Som rád, že žiješ. Zachránil som ťa pod lávkou ponad dé jednotku. Mala si šťastie, že si padla k zvodidlám. Kamióny ťa minuli len tak-tak. O vlások.“ Premáhala ma zima. Mala som pocit, že každú nitku v tele mám mokrú a udretú. „Vy ste z Fedexu? Z oblohy?“ Muž sa zasmial. „Takmer. Volám sa Jozef. Jozef Čert. Ja som z Chopku,“ povedal a ukázal pred seba. „Mňa tam hore nikto nedostane. Neverím, že sa tam môže žiť lepšie ako tu.

Navyše, neverím tomu ich portovaniu, či ako to volajú.“

Dedo sa mi rozpadával pred očami. Pokúšala som sa zaostriť, ale nešlo to... „Kde je Kosta?“ vydrala som zo seba. „Som členom horskej služby NAPANT. Občas sa niekto odportuje sem dolu, tak ho sprevádzame. V poslednej dobe,“ povzdychol si, „zachraňujem najmä samovrahov z dé jednotky. Začína byť módne ukončiť svoj život skokom z lávky... tuším som sa nechal uniesť, vydrž!...“ Biely sneh hlboko pod mojimi nohami tmavol.

Zrak sa mi rozmazal a jeho hlas zmizol kdesi v diaľke.

Zmrznem tu... Kosta, kde si...

Prebrala som sa na mäkkej posteli. Cez drobné okienko padalo na perinu biele svetlo.

Odniekadiaľ zhora sa ku mne predieral hlas Jozefa Čerta. „Prisahám na galaxiu, kapitán., sú to oni. Mám tu to dievča, čo utieklo.“ „Pri presune nastal problém. Dva subjekty sa stratili. Ich parametre sedia na váš popis.“ Kapitánov hlas bol odmeraný a chladný. „Áno, áno,“ pritakával Čert. „Zadržal som ich. Oboch.“ „Dobre ste urobili. Môžu byť nebezpeční. Najmä ak sa vplyv CX-40 rozvíjal tak dlho.“ Jozef Čert si nahlas povzdychol. „Príďte si po nich. Čakajú tu na vás. Musia vám chýbať.“ „O pár minút tam máte prvý port, zadajte polohu.“ „Kamenná chata. Karpatský masív Malých Tatier. Kým prídete, skúsim to nejako vyriešiť...“ To, čo som počula, mi stačilo. Rýchlo som vstala z postele a začala si urovnávať myšlienky. Musím nájsť Kostu a vypadnúť odtiaľto. Nech je to akokoľvek, nahlásil nás, dedo bradatý.

Tým lovcom z oblohy. Vymazali najprv moju rodinu, teraz chcú vymazať mňa.

Prečo to robia?

Kosta raz vravel, že nie sú ako my. Vraj chcú všetkých ako my zlikvidovať, aby mohli zaujať svoje miesto namiesto nich. Vraj nahrádzajú celú generáciu.

Veď ja im dám.

Skúsila som dvere. Zamknuté. V rohu miestnosti stál kus dreveného pňa.

Oblapila som ho oboma rukami a rozbehla som sa s ním proti dverám.

Prásk. Vrátka vypadli z pántov na sneh. Víchor mi vmietol do tváre pichľavé kryštáliky ľadu.

Svet za dverami bol prežiarený zimným slnkom.

Nebo sa ligotalo na snehovej pokrývke všade naokolo. Takmer pri členkoch sa mi prevaľovali oblaky. Vyzerali ako ľadové medvede, ktoré uviazli pod horou, a nevedeli sa vyškriabať naspäť na oblohu.

Už tam skoro sme, napadlo mi. Už nás takmer majú. Na oblohe.

Ale ešte nie celkom.

Nikdy sa im to nepodarí. Zachránim Kostu a zmiznem odtiaľto, dolu, do lesov a roklín.

Budem iba s ním. S nikým iným. Len Kosta a ja.

Asi...

Asi ho milujem.

Povzdychla som si. Prečo si takéto veci musím uvedomiť vždy v krízovej situácii.

Asi to tak má byť. Láska sa musí zrodiť z ťažkostí. Len tak môže byť silná.

Domček, v ktorom ma Jozef Čert väznil, stál zahryznutý do svahu. Moja izba s vyrazenými dverami bola dolu. Hore bolo jedno poschodie.

Pri vyvalených dverách bola opretá lopata. Schmatla som ju a brodila sa po svahu k hornému poschodiu. Nebolo to také ťažké, niekto zrejme sneh pravidelne odpratával.

Dvierka v hornej časti domu boli pootvorené.

Inspire magazine

201

Essential

Jozef Čert čosi rozprával... Kostovi. Sedel chrbtom v starom kresle.

Pristúpila som bližšie. Vietor sa oprel do stráne a ja som začula, čo vravia. „Vašou úlohou je zabezpečiť potravu!“ hrčal Čert. „Nemôžete sa starať o nič iné. Ani o deti! Patria k ľuďom. Na oblohu!“ Kosta niečo vykríkol, ale nepočula som to. Nezaujímalo ma to. Bolo ho treba oslobodiť.

Vtrhla som dnu a tresla starca lopatou cez čelo. Zvalil sa ako ranený býk doprostred miestnosti. Z miesta rany, kam ho zasiahol hrot lopaty, vytiekol drobný prúžok krvi.

V rohu horel oheň v krbe oproti kreslu. Kosta nezvyčajne pomaly vstal a vrhol na mňa dlhý pohľad. „To si nemala,“ precedil cez zuby a prikročil k starcovi na podlahe. „Bol to jeden z posledných ľudí, čo v regióne naozaj žili,“ utrúsil nahnevane.

Zarazilo ma to. Prišla som ho zachrániť. Práve pred týmto... týmto Jozefom Čertom.

Zložila som lopatu k stene a pokľakla ku Kostovi, ktorý sa hrbil nad mŕtvym mužom. „Ľúbim ťa,“ pošepla som.

Kosta zamrzol. Pozrel na mňa a vstal. „Mýliš sa.“ „Urobím pre teba všetko,“ pokračovala som.

Kosta sa tváril, že ma nepočuje. S ťažkosťami sa presunul naspäť ku kreslu a unavene doň klesol. „Ľúbim ťa,“ zopakovala som. „Urobím všetko na svete, aby si bol šťastný. A môj.“ Jeho pohľad sa vpíjal do mojich očí. „Už nemám silu, Linda. Potrebujem sa zregenerovať.“ „Musíme... musíme ísť k mlynu.“ „K mlynu?“ „Keď sa otočíš, uvidíš, ako hrebeň stúpa k vrcholkom. Ten prvý, to je Chopok.

Na ňom nič nie je. Na tom druhom...“ „Je mlyn,“ dokončila som. Naozaj mal pravdu. Na druhom kopci sa týčil vysoký biely stĺp s vrtuľou. Jej listy rozčesávali nebo ako hrebeň. „Krúti sa?“ nahol sa Kosta. „Krúti.“ „Výborne. Ideme tam. Tam sa zregenerujem. Potom pochováme starca.“ Cesta po hrebeni bola ťažká. Sneh bol hlboký a ukrýval nástrahy. Niekoľkokrát som si doškriabala nohy cez hrubú vrstvu ošumelého oblečenia, ktoré som mala na sebe už od úteku.

Ach, ako príšerne musím vyzerať. Možno preto bol Kosta taký odmeraný.

Som špinavá, strapatá a premrznutá. Trápilo ma to, ale na druhej strane, čím viac sme sa vzďaľovali od chaty, tým som bola spokojnejšia. Krutí obyvatelia oblohy nás nenájdu.

Utiekli sme im. Spoločne.

A spoločne im budeme utekať aj naďalej. Kosta sa pri vrtuli zregeneruje, nech to už pre neho znamená čokoľvek. Môj otec sa napríklad regeneroval na slnku.

Vždy si ľahol do trávy, roztiahol ruky a povedal: Teraz sa nabijem. Kosta to asi tiež potrebuje. Každopádne, potom to už pôjde ako po masle. Stratíme sa spolu v hlbokých lesoch... „Linda, poď sem!“ zakričal na mňa Kosta.

Bol pri mlyne a otváral akési dvierka v stĺpe pod vrtuľou, ktoré ukrývali čierne káble.

Vír mi rozvial vlasy a zahatal zrak.

Keď som znovu otvorila oči, neverila som tomu, čo vidím. Kosta žiaril modrastým svetlom. V dlaniach zvieral dva čierne káble.

Usmieval sa. „Poď sem, Linda! Pomôže ti to. Zregeneruje ťa to!“ Pristúpila som bližšie. Neverila som vlastným očiam. „Prečo máš farbu oblohy?“ zamrmlala som, „ja som myslela, že si ako ja! Myslela som, že mi chceš pomôcť. Že nechceš, aby si ma vzali hore!“ Kosta sa usmial. Málokedy sa usmieval.

202

Inspire magazine

„Linda, ani ty nie si človek. Na Zemi už ľudia nežijú. Sme farmárski roboti. Staráme sa o dobytok na biofarmách spoločnosti Burger King.“ Vyhŕkla mi slza.

Kosta pokračoval. „Burger King tam pestoval býčky pre svoju líniu DeluxeBurgerov a RealGrill produktov. Naša farma zásobovala spoločnosť tým najlepším hovädzím 50 rokov. Bolo to ozajstné šťavnaté mäsko, vychýrené v celej sústave. Až kým sa veci nezmenili. Pred dvoma týždňami však padlo rozhodnutie zavrieť našu prevádzku. BurgerKing prišiel s novou marketingovou stratégiou a začal sa zameriavať na syntetické hot-dogy a internetové komunity. Nový manažment úplne zavrhol kvalitu čerstvého mletého mäsa a vyškrtol ho zo svojej ponuky.“ Kosta sa odmlčal a pokračoval: „Nezapadali sme do novej korporátnej identity.“ Kosta pokrčil plecami. „Rozhodli sa farmu zavrieť a nás recyklovať.“ Jednou rukou pustil nabíjací kábel a opísal vo vzduchu trojuholník, symbol recyklácie.

Nemohla som tomu uveriť. „A čo môj otec, mama?“ „Linda, ty, tvoji rodičia, ja, my všetci sme len stroje. Slúžime ľuďom. Pestujeme pre nich jedlo. Nič viac. Keď nás nepotrebujú, teleportujú nás do recyklačného zariadenia.“ Náhle mi všetko zapadlo do seba ako skladačka Lego. „Tak preto všetko zrazu zmizlo...“ Kosta prikývol. „Podarilo sa nám utiecť iba vďaka tomu, že robot – likvidátor zaváhal pri pohľade na teba. Vyzeráš ako človek. Ale človek nie si, Linda.“ Zadržala som ľútosť. Bolo mi jedno, či som človek, alebo nie. Či sme obyčajné stroje, alebo zvieratá, alebo ľudia. „Milujem ťa, Kosta.“ Kosta znovu uchopil pevne oba káble a rozžiaril sa. „Aj ja ťa milujem, Linda.“ Pristúpila som k nemu bližšie. Povrch jeho pokožky bol teraz vzdialený iba pár centimetrov od mojich pier. Svietil modrastým svetlom. Bol číra energia, spaľujúca, ktorá ma priťahovala ako magnet. „Chcem ťa pobozkať,“ vyhŕklo zo mňa.

Kosta sa usmial a odvetil: „Pobozkaj. Aj tak potrebuješ energiu. Si len robot.“ Pobozkala som ho. Telom mi prebehol šok. Bol to výbuch, omračujúci a definitívny. Nevedela som, že láska môže byť takáto silná...

O pár minút neskôr kapitán LaGuardia vystúpil z portu do hlbokého horského snehu. Bruškom ukazováka sa dotkol komunikačného čipu na zápästí a premietol si pred oči obraz plukovníka Gardy Orbitu Zeme, predsedu predstavenstva akciovej spoločnosti BurgerKing, lorda Maxa Zvolena.

Lord uprel zrak na kapitána. „Vaša správa, kapitán?“ „Plukovník, lokalizoval som robota z vašej farmy. Ide o model CX-40 zvaný aj Costa Rica.“ Plukovník kývol súhlasne hlavou. „To sedí. Costa Rica bol priateľský robot, určený na výchovu a podnecovanie ľudských vzťahov. Umiestnil som ho na svoju biofarmu pre prípad, že by zvyšná umelá inteligencia predstavujúca otca i mamu zlyhala.“ Kapitán si vystrašene odfúkol. „V tom prípade, plukovník, mám pre vás zlú správu. Pri robotovi sme našli aj spálené ľudské telo. Vyzerá to na zásah blesku alebo vysokého napätia. Analýza DNA potvrdila,“ kapitán sa zhlboka nadýchol, „že ide o Lindu Zvolen, vašu dcéru, ktorú ste zverili od prenatálneho veku do exkluzívneho programu V prírode od detstva v adopcii robotov.“ V projekcii to zachrčalo a obraz zablikal. Plukovník sa stratil zo zorného poľa. „Lord Zvolen?“ vykríkol kapitán do tatranského vetra, „ste tam...?“ text Andrej Kiszling dorsian.blogspot.com / ilustrácia Roman Bicek www.romanbicek.com