ACT issue

N 51 o

téma vydania act #02/2009, vydanie No 51 lifestyle / fashion / design / people / culture

feel great act great 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N

cover photo ng www.inspire-magazine.sk 3,20 € / 96 Čk

I S S N

1 3 3 6 - 8 2 4 9

I S S N

1 3 3 6 - 8 2 4 9

francesca galliani

La Putika Makin Jan Ma Tinko Czetwertynski Londýnsky Peter Pan Amish Blossom ... pre sarah

DESIGN © FREY WILLE

udwlvodydร dqvnย ร ร รก hoร ร ร รฐร ร ร ร ร ร ร ร ฤถ udkdร dyย ร vnย ร รฒ d ร ย nrsย ร ร รก hoร ฤ ร ร ร ร ร ร ร ร ร ร ร ร ฤถ zzzร iuh|รฐzloohร frp V I E N N A

PA R I S

L O N D O N

M I L A N

WA R S AW

B U D A P E S T

D U B A I

B E I J I N G

L O S

A N G E L E S

/C>/@9 A6=>>7<5 13<B3@ Â&#x2019; 0@/B7A:/D/ 5/:/@73 D/<9=D9/ Â&#x2019; 0@<=

obsah fashion

#02/2009 vydanie N° 51

19 Christian Siriano Barbora Dudinská 32 Makin Jan Ma Tony Hill

162 Amish Blossom Esperanza Moya

178 Reneissance Act Jose Tuis Tabueña

Coqueterie Design architecture art

51 Costumes for human dolls Petra Dudáková 62 Oki Sato Ľubica Hustá 70 Ateliér Office 110 Marcel Dzurilla 76 Selection 11.1 Silvia Čúzyová 90 Oscar Dawicki Lucia Gavulová

film Theatre

93 Imigranti na plátne Mária Modrovich 94 … pre Sarah Zuzana Horníková 95 La Putyka Vít Novák

music

96 Lonýnsky Peter Pan speza

98 Lavagance MS.

Comics blonde Voices Graffitti Whisper Dance Poetry Travel

Makin Jan Ma /32 Is an ongoing project and clothing label. Makin writes stories and makes clothing collections for the characters in his films.

102 Bubble Gun Erika Grendelová 104 Francesca Galliani Andy Sváková 112 Olja Triaška Stefanović 114 Ňetvor Jana Šlinská 119 Shopsins Mária Modrovich 126 Jozef Fruček Jano Hromada 128 Prvá kniha Sidorova Veronika Maťašovská 129 Akt zmeny pohlavia Martina Fitková

Phenomena Photography

134 Démoni čierneho kontinentu Andrej Horváth 138 Silent Rave Tony Hill 144 Tinko Czetwertynski

Francesca Galliani /104

opravit kredity

Her art is screaming. But not too loud. So it never becomes obtrusive. It rathers urges you to look around, think... move... dance... and enjoy the complexity of this world.

No 50

téma vydania soul #01/2009, vydanie No 50 lifestyle / fashion / design / people / culture

cover photo Paco Peregrín www.inspire-magazine.sk 96 Sk/Čk / € 3,20

Spring Couture Bridgette AmofAh dreAmAndAwAke LA petite mort Coney iSLAnd Soľ A mLieko kiA SouL

soul must go oN

Photograpy Paco Peregrín www.pacoperegrin.com, www.fac311.com/peregrin Stylists Kattaca www.kattaca.com Make-Up Lewis (Bigggmonkeyteam) for Max Factor Hair Daniel Martin (Bigggmonkeyteam) with products GHD Make-Up & Hair Assistant Vicent Oviedo Calcerrada Model Kelli Lumi (Group) Thanks to Nicholas @ Factory311

Inspire magazine

Tinko Czetwertynski /144 The dagger travels through space and time, changes owners. Many different women hold it and are empowered by it in a variety of ways.

editorial

Act

Talent v hlavnej úlohe

Dream bigger

Live harder Love deeper

Exhibition! „Užívam si skutočnosť, ktorú parodujem...“ Nekrológy a pokazené keksy … komédiu, tragédiu, romancu, posadnutosť, závislosť...

A tak sa fenomén nového cirkusu zrodil i u nás.

Feel great act great

“A message of hope, pride, acceptance, celebration of life, of who you are…”

Smiať sa, plakať, prekvapovať a trpieť spolu s divákom.

Akt zmeny pohlavia?

Prevtelenie svätých alebo diabla Absurdná drama

“I cherish diversity in visions” Mysticism and a slight touch of humour

„... som torpédo, ja viem. Ale keď mňa to tak baví...“

Zrkadlo spoločnosti

Reneissance act

… začína aj končí troma bodkami…

Hra na odhaľovanie známych aj neznámych trojbodiek podľa neexistujúceho scenára bola vzrušujúcou. Všetko sa udialo v medziach zákona a všetko sme ACTčne zdokumentovali. Opona padla: predstavenie No 51 sa práve začína: liana weiss

Inspire magazine

Inspire magazine with difference

Inzercia

#02/2009

Ing. Jana Zrubcová

vydanie N° 51

Mob. 0905 809 603

dvojmesačník

Tel. +421 2 52 92 32 22

cena po zľave 3,20 € / 96 Kč

zrubcova@4ma.sk

Kreatívny riaditeľ

Marketing Jana Šeďová

Mgr. Peter Godányi

sedova@4ma.sk

Šéfredaktorka Adresa redakcie

Mgr. Liana Weiss

Inspire magazine

redakcia

Obchodná 22/A

Lucia Gavulová, Ľubica Hustá, Mária Modrovich

811 06 Bratislava office@4ma.sk www.inspire-magazine.sk

prispievatelia Andrej Horváth, Andrej Kiszling, Andy Gajdošová,

Adresa vydavateľa

Andy Sváková, Anna Vlčková, Barbora Dudinská,

4MA.MEDIA, s.r.o.

Barbora Kalinová, Erika Grendelová, Jana Milatová,

Obchodná 22/A

Jana Šlinská, Jano Hromada, Linda Drabova, Marcel Dzurilla,

811 05 Bratislava

Martin Kasarda, Martina Bilá, Milan Solovič, Milosh Harajda, miroslavusus, MS., Nina Turčanová, Petra Dudáková,

Tlač

speza, Silvia Čúzyová, Tony Hill, Veronika Maťašovská,

Neografia, a.s., Martin

Zuzana Horníková

Distribúcia

Foto a ilustrácia

MEDIAPRINT-KAPA Pressegrosso, a.s.

Andrej Horváth, Anna Vlčková, Carmen Sanchez Esplandiu,

Súkromní distribútori a obchodní partneri

Dan Lecca, Daniel Deneš, Eric Martin, Esperanza Moya, Ester Erdélyiová, Filip Drábek, Francesca Galliani,

Registrácia

Goran Stanojevic, Ivan Kříž, Jana Milatová, Jose Tuis

MKSR EV 1641/08

Tabueña, Kardas Photography, Lubna Adriana Balazova,

ISSN 1336-8249

Magdaléna Winterová, Martina Bilá, miroslavusus, NG,

tematická skupina A11

Olja Triaška Stefanovic, Roman Bicek, Silvia Čúzyová, Stan Malinowski, Soyoon Elly Park, Tina Cassati, Tinko Czetwertynski, Tomáš Souček, Tomáš Stanek, Tony Hill

Grafik

inspire positive?

Aj ty môžeš dostávať Inspire magazine do svojej schránky, domov, do kancelárie alebo kam len chceš. Pohodlnejšie a rýchlejšie! Vybav si ho komfortne na pošte a zaraď sa aj ty medzi bezstarostných predplatiteľov, ktorých Inspire magazine prekvapí vždy v pravý čas.

Nová vec & starý trik: predplať niekomu Inspire a tebe bude chodiť zadarmo!

Informuj sa a objednávaj na predplatne@4ma.sk

Ľudovít Neupauer gazebocreative.com

vo vydavateľstve ďalej vychádzajú

korektorka Mgr. Elena Manicová

Redakcia nezodpovedá za obsah inzerátov. Preberanie materiálov je možné len s písomným povolením vydavateľa. Jednotlivé články vyjadrujú názory autorov a nemusia byť vždy totožné so stanoviskom vydavateľstva a redakcie. Vopred nevyžiadané príspevky redakcia nevracia. Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slo­venskej pošty. Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a.s., Stredisko predplatného tlače, Námestie Slobody 27, 810 05, Bratislava 15, zahranicna.tlac@slposta.sk © 4MA.MEDIA, s.r.o., 2009

10

Inspire magazine

www.kia.sk servis

3

roky

Ďalší dôvod na zamyslenie Bezplatný trojročný servis!* Elektrické sťahovanie všetkých okien

Rádio s MP3, USB Tempomat a palubný počítač Výkonný dvojlitrový motor

Klimatizácia Vysoká svetlá výška Disky z ľahkých zliatín

Toto vám ponúkame ako minimálny štandard so 7-ročnou zárukou.

KIA Sportage už za 19 450 €

(585 950,70 Sk)

* Predstavuje úsporu 2 400 € / 72 302,40,-Sk v prípade Sportage 2,0 CVVT, pri najazdení 35 000 km v priebehu jedného roka.

BANSKÁ BYSTRICA Motor-Car Banská Bystrica s.r.o., Zvolenská cesta 48, 97405 Banská Bystrica, tel.: 048/4711311 • BARDEJOV Optimal SK s.r.o., L. Svobodu 21, 08501 Bardejov, tel.: 054/4729432 • BRATISLAVA - Kia Bratislava, s.r.o., Tuhovská 7, 83107 Bratislava, tel.: 02/49294303 - Slovakia Auto, s.r.o., Einsteinova 21, 85101 Bratislava, tel.: 02/32421384 - Motor-Car Bratislava, s.r.o., prevádzka Lamaþ - Hodonínska cesta, 84103 Bratislava, tel.: 02/49294399 • DOLNÝ KUBÍN Nový Topcar s.r.o., Alej Slobody 1899, 02601, D. Kubín, tel.: 043/5111139 • DUNAJSKÁ LUŽNÁ Motor-Car Dunajská Lužná, s.r.o., Námestie sv. Martina 141/18, Dunajská Lužná, tel.:02/45980023 • DUNAJSKÁ STREDA Auto SiSi s.r.o., Povodská 3636 ,92901 D. Streda, tel.: 031/5521223 • HOLÍþ Auto Valušek Služby s.r.o., Štúrova 41, 90851 Holíþ, tel.: 034/6602248-49 • HUMENNÉ Motor-Car Humenné, spol. s.r.o., Mierová 2946, Humenné, 057/7880040 • KOMÁRNO IZSAK comp. s.r.o., Novozámocká 1, 945 01 Komárno, tel.: 035/77 05 230 • KOŠICE Motor-Car Košice, s.r.o., Dopravná 5, 04001 Košice, tel.: 055/7998607 • LEVICE Cyda-Daniel Jantošík, Kalnická cesta1, 93401 Levice, tel.: 036/6312557 • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Unicar s.r.o., 1.mája 68/1848, 03101, L. Mikuláš, tel.: 044/5570920 • LUþENEC Autokomplex s.r.o., Športová 4638, 98403 Luþenec, tel.:047/4331255 • MALACKY AUTO TRADE 4x4 Stupavská 2961, 901 01 Malacky, tel.: 034/7741138 • MARTIN Motor Car Martin, s.r.o., Francúzskych partizánov 5831, 03608 Martin, tel.: 043/4270134 • MICHALOVCE Kia Michalovce s.r.o., Moþarianska 5713, 07101 Michalovce, tel.: 056/6891111 • NITRA Motor-Car Nitra s.r.o., Bratislavská cesta 1, 94901 Nitra, tel.:037/6515219 • PIEŠĢANY Cars IQ s.r.o., Žilinská cesta 112, 92101 PiešĢany, tel.: 033/7721595 • PLAVNICA Auto-Vendy Slovakia, Plavnica 444, 06545 okres Stará ďubovĖa, tel.: 052/4282453 • PODBREZOVÁ Motor-Car Podbrezová, Štiavniþka 613, 97681 Podbrezová, tel.: 048/6172229 • POPRAD Motor-Car Poprad s.r.o., Partizanska 4447/102, 05801 Poprad, tel.: 052/7895601 • PREŠOV HS-Plus,s.r.o., Pod Táborom 32, 08001 Prešov, tel.: 051/7722841 • PRIEVIDZA KMG TOP s.r.o., Necpalská cesta 34/A, 97101 Prievidza, tel.: 046/5420786 • PÚCHOV Aspekta Trade, s.r.o., Nimnická cesta 1674, 020 01 Púchov, tel.: 042/4633877 • ROŽĖAVA Attila Ondrej Autocentrum, Gemerská 563, Brzotín, þasĢ BAK, 04801, tel.: 058/7328155 • SPIŠSKÁ NOVÁ VES ILS, s.r.o., Mlynská 8, 05311 Smižany, tel.: 053/4298433 • TOPOĐþANY KMG TOP, s.r.o., Pod Kalváriou 4228, 95501 TopoĐþany, tel.: 038/5329317 • TRENþÍN Auto Market Trenþín, s.r.o., M. R. Štefánika 26, 91250 Trenþín, tel.: 032/7431924 • TRNAVA Motor-Car Trnava, s.r.o., Nitrianska cesta 28, 91700 Trnava, tel.: 033/5531243 • ZVOLEN Motor-Car Zvolen, s.r.o., Stráž 21, 960 01 Zvolen, tel.: 0918/364132 • ŽIAR NAD HRONOM Motor-Car Banská Bystrica s.r.o., OZ Žiar nad Hronom, Priemyselná 38, 96501 Ladomerská Vieska, tel.: 045/6727322 • ŽILINA Nový Topcar s.r.o., Bytþická cesta , 01009 Žilina 9, tel.: 041/7248108

face

Prezývka kurátenko alebo kurátko Vek 19 Výška 176 Miery 84-59-89 Znamenie škorpión Poznávacie znamenie krátke vlasy a široký úsmev :) Hometown Trebišov

12

Inspire magazine

Natália Wagnerová Natáliu objavil jeden z našich externých skautov, no agentúra Exit nebola jej prvou agentúrou, v ktorej na Slovensku pôsobila. Nová agentúra a hlavne nové účesy jej však veľmi prospeli. Natália sa zmene imidžu vôbec nebránila a určite sa jej to vyplatilo. Od momentu, kedy bola objednaná na prvý vlasový džob pre známy salón, kde sa z romantickej dlhovlasej blondínky stala nakrátko vystrihaná punkerka, sa začali hrnúť pracovne ponuky. Predtým veľa klientov či fotografov jej krásu prehliadalo. Po radikálnej zmene, ktorá jej sadla, začala veľa pracovať aj v zahraničí. Prvé zákazky mala v Turecku, potom Grécko, Nemecko, Čína, Miláno… Natália je v jednom kole, a hoci tento rok maturuje, veľmi dobre sa s ňou spolupracuje, je bystrá, milá, vždy usmiata a na „pľaci“ ide vždy na 100%!

Titulky Inspire, Ozon editoriály Elle, Grazia, Harper’s Bazaar, Diva, Marie Claire, Cosmopolitan, Woman Kampane VARDAS, DUVETICA, Petra Měchurova, Wella, Redken, Attrativo Prehliadky Diesel, Levis, Noir, Angewandte, Boris Hanečka, Marcel Holubec W

Inspire magazine

13

face

Odhaľuješ sa rada?

Pri každom interview sa odhaľuje časť duše človeka. Keďže odpovedám na tieto otázky, tak s týmto problém nemám. Čo sa týka telesného odhaľovania, v modelingovej branži ide hlavne o umelecký zámer. Zahalenie je však niekedy krajšie ako úplné odhalenie.

Vysnívaná (životná) rola: Rada by som sa raz venovala alternatívnej medicíne. A momentálne si plním cestovateľské sny, získavam rozhľad a spoznávam kultúry sveta vďaka role modelky.

Obľúbená maska: Yankee na dvore kráľa Artuša. Byť niečím iným ako tým, čo je typické, a zároveň byť aj inšpirujúcim.

Podarená scénka? (neuveriteľná scénka, ktorú si zažila či spôsobila) Jednu z najbláznivejších som zažila na fotení s Peťom Spurným. Koncept kura znamenal, že jeho frajerka Veronika obetovala svoj vankúš a nad ránom sa na parkovisku strhla vankúšová vojna... najhoršie som obstála ja, aj keď alergiu na perie máme po tomto fotení asi všetci zúčastnení. Ja som si ešte také dva dni nachádzala nejaké to pierko vo vlasoch a okoloidúci sa ešte asi mesiac čudovali poletujúcemu periu okolo Peťovho ateliéru... Čo ťa zvádza?

Nespútaná voľnosť a nové výzvy, ako napr. precestovať svet karavanom alebo si skočiť bungee jumping z Eifellovky... :) A hlavne zažiť koncert Aerosmith!

Tvoje hranice zákona: Snažím sa riadiť zákonmi – štátnymi aj morálnymi. Preto tie hranice nie sú až také posunuté. Avšak, čo nie je zakázané, to je povolené, však...?

Pripravila Liana Weiss / Foto archív Exit MM www.exitmm.sk

14

Inspire magazine

ZOZNÁM SA S NIKE SISTERS

A ZÍSKAJ VIAC Z KAŽDÉHO SVOJHO POHYBU WWW.FITNESSCLUB.SK

fashionsoda

Číra módna všehochuť priamo z New Yorku bublajúce trendy aj alternatívy pre vašu inšpiráciu

Aktér Jumpsuit Rafinované jumpsuity vládnu. A najmä vo večernej spoločnosti. Aj keď ľahké padavé látky Proenza Schoulera

a Mariosa Schwaba alebo výstrihy

Alessandra Dell’Acqua z vás urobia

„It“ girl okamžite, pripomínam, že táto

výstrednosť netoleruje žiadne kilá navyše.

alessandro dell'acqua

marios schwab

proenza schouler

Opasky Ak uťahovanie opaskov, tak v štýle

„a zrodila sa hviezda“. Široké opasky Louis Vuitton, Missioni hrajú

viacerými farbami, niekoľkonásobnými prackami a rôznorodými materiálmi.

Opasky predvedené na prehliadke

Alexandra McQueena boli dokonca

svojou nadštandardnou veľkosťou povýšene na najdôležitejší kúsok outfitu.

alexander mcqueen

louis vuitton

missoni

stella mccartney

isaac mizrahi

Nielen Burberry sa činí Baloniaky; možno nudné, ale praktické.

Okrem tých klasických z dielne

Burberry Prorsum, Stella McCartney a Issac Mizrahi usilovne tvorili a jarnú

a letnú sezónu okorenili novými dĺžkami a zaujímavými strihmi baloniakov.

burberry prorsum

16

Inspire magazine

fashion

Pepito mieša fashion karty V pepite sa objavila nejedna osobnosť

skutočného strieborného plátna. Pepito je

zároveň jeden z mála staronových trendov, ktorý sa nestihol donekonečna recyklovať posledné desaťročie. Ženskú podobu

prinášajú značky Paul Smith, Max Mara a Bottega Veneta.

bottega veneta

max mara

paul smith

Kaftany Originálne perzské vyšívané odevy na

zapínanie zhora dole, siahajúce po členky a s plnými rukávmi, si urobili pevné miesto na módnej scéne. Hoci ich modernejšia

obdoba upustila od nejedného tradičného prvku, tieto vzdušné kreácie prinášajú

stále pocit exotiky. Zľava D&G, Gucci a Pucci.

d&g

gucci

pucci

Kokteilky trochu inak Christian Lacroix každoročne ohuruje

farebnými dielami na parížskych mólach. Živou paletou farieb sa inšpirujte aj vy pri vyberaní kokteilových šiat. Okrem Lacroixa, Vivienne Westwood a

Lanvina ponúkajú trendu chtivým

fashionalistkám obdivuhodné kombinácie. pripravila linda drabova foto Courtesy style.com

christian lacroix

lanvin

vivienne westwood

Inspire magazine

17

Kings Road to Carnaby Kolekcia Kings Road to Carnaby je inšpirovaná známou londýnskou štvrťou, kde sa súčasná hudba a štýl prelínajú nezameniteľným spôsobom. Prechádzka sa začína na Kings Road – neprehliadnuteľným punk štýlom, asymetrickými strihmi, štíhlymi líniami, drzými potlačami a rebelantským lookom.

Pohodovým rock ‘n‘ rolovým krokom, véčkovými výstrihmi, vysokým pásom, vertikálnymi prúžkami a inovatívnymi materiálmi pokračuje na Camden Crawl, smerujúc rovno na Carnaby Street – kde sa klasika 60. rokov pretvára do sviežich stylingov: s námorníckymi prúžkami, polo tričkami na gombíky, džínsovinou a výraznými doplnkami. www.bensherman.com www.denim.sk predajne DENIM: Aupark, Polus, Brno Galerie Vaňkovka, Praha Slovanský dům

18

Inspire magazine

fashion

Christian

Siriano

Talent

v hlavnej

Ăşlohe

Inspire magazine

19

Začiatky nikdy nie sú ľahké. Azda pre nikoho.

Preto sa môže zdať až neuveriteľné, že len 23 ročný mladík za búrlivého potlesku opúšťa mólo potom, ako predviedol svoju kolekciu účastníkom Fashion Weeku v New Yorku. Popritom píše knihu, spolupracuje so značkou Puma, sieťou obuvi Payless, na kolekcii oblečenia pre nastávajúce mamičky a navrhuje kostýmy do pripravovaného filmu s Umou Thurman v hlavnej úlohe. Že o kom je reč?

20

Inspire magazine

vá str a pr an avá W a, fo int to Co er 2 dole lle 00 Pr ctio 8 oje n, ct Ru na wa y

Tri slová, ktoré v slovníku Christiana Siriana majú prednostné miesto pred všetkými ostatnými. Už ako malý chlapec sa so záujmom a obdivom v očiach prizeral svojej sestre a jej láske k tancu. Sám začal tancovať balet a neskôr i vystupovať v divadle, no viac ako plié ho fascinovali divadelné kostýmy. V trinástich navrhol pre zamestnancov vlasového štúdia, kde pracoval ako shampoon guy, uniformy na kadernícku súťaž. Skutočnosť, že i vďaka jeho práci vyhrali dvakrát po sebe, ho len utvrdila v tom, čo už dávno tušil. Módne návrhárstvo je to jediné, čo dáva jeho životu a práci zmysel. Po ukončení umeleckej školy v Baltimore odišiel na pár rokov študovať do Londýna. Tu sa mu naskytla i šanca skutočne preukázať, čo sa za jeho večne vysmiatou tvárou a extravagantným čírom na hlave ukrýva. Jeho neutíchajúce ambície a nepopierateľný talent mu otvorili dvere do sveta punkovej legendy Vivienne Westwoodovej a neskôr i Alexandra McQueena, kde absolvoval študentskú stáž. Aby to však

nevyzeralo príliš dokonale, priznáva, že aj on mal obdobie vo svojom živote, keď jeho zmysel pre módne cítenie nebol úplne pochopený. Konkrétne počas štúdia v Londýne, keď mal často problémy s colníkmi na letisku, pretože mal v kufri až podozrivé množstvo ženských topánok. Keď sa dnes ohliadne späť, Londýn považuje za skutočnú školu života. S nikým sa tam nemaznali, no zároveň nikoho za nič nesúdili. Po promóciách sa vrátil domov, ale i to len zbaliť si veci. S malým finančným obnosom, no veľkými očakávaniami sa odsťahoval do americkej metropoly módy New Yorku. Absolvoval niekoľko neúspešných pohovorov.

Nakoniec začal pracovať a podieľať sa na návrhoch svadobných šiat pre salón Rosetty Gettyovej, Goodwyn a ako freelance make-up artist pre značku Stila. Popritom nezabúdal na svoj veľký sen. V ňom navrhuje šaty, ktoré hrdo nosí každá žena.

Jeho životná šanca prišla s projektom Fashion Runway, ktorú svojím svojským postojom k zadaným úlohám, nebojácnosťou riskovať a skutočne precíznou prácou napokon i vyhral. Dnes, napriek úspechu a narasta-

Ľa

Fierce, Flaweles, Fabulous

Ľa

vá Sp stran rin a g / veľ Su ké f mm oto er , pr 20 avá 09 st Co ran lle a cti on

fashion

júcemu kontu v banke, stále obýva ten istý apartmán, polovicu ktorého zaberajú stojany s vešiakmi na oblečenie a kde jeho spálňou je vyklapácia posteľ v stene. Na nástenke nad pracovným stolom má ešte stále pripnutý šek, ktorý vyhral v televíznej súťaži. Vraj ho inšpiruje a zároveň mu pripomína, odkiaľ prišiel.

Day Couture Neskrývaným talentom pre detail a inovatívnosťou vytvára svoje hranice sveta módy. Jeho unikátne nápady a zručnosť priviesť ich k životu inšpiruju mnohých. Žije prítomnosťou, no vždy hľadí do budúcnosti. Jeho návrhy sú akousi vyváženou kombináciou prvkov ženskosti a futurizmu. Pre jeho prácu sú charakteristické precízne volány, objemné rukávy, riasenie, nazberkanie, zvýraznený driek, silné výrazné a mnohokrát komplikované kabátiky, úzke nohavice, široké sukne, do detailov prepracované klobúky, transparentné materiály, šifón, satén a hodváb. Inak povedané, Haute Couture zasadené do každodenného života.

Letná kolekcia sa nesie v duchu jari, hravej prírody, vo farbách sivých oblakov plávajúcich po nebi semtam prerušených zábleskami oranžovej a žltej.

Show in reality Svet módy sa navonok zdá ligotavý a dokonalý, no za Sirianovým úspechom stojí kus tvrdej práce, schopnosť preniesť sa cez prvotné neúspechy a odhodlanie pre niečo, čo napĺňa jeho život od útleho detstva. Ani víťazstvo v reality show ešte nikomu automaticky nezaručilo úspech. Keď svetlá zhasnú a kamery prestanú snímať, nastáva realita života, kde tvrdou rukou vládnu zákony biznisu a vydržia len tí najsilnejší. Zdá sa, že medzi nich patrí a svojej životnej roly úspešného návrhára sa určite nemieni len tak ľahko vzdať. text Barbora Dudinská www.barboradudinska.blogspot.com / foto Dan Lecca, www.christianvsiriano.com, www.thehygrade.com www.christianvsiriano.com

Inspire magazine

21

fashion

Samozrejme, najprv chodili všetci bosí a boli radi, keď si uchránili vlastný život a naplnili žalúdky. Ale tieto triviálnosti naši predkovia zvládali tak dobre, že im ostával čas aj na roztopaše. Keď vymysleli nejaké tie šaty, zákonite museli nasledovať aj topánky.

Jednoduchým dôkazom sú nálezy kostí nôh, ktoré sú fajnovejšie než pozostatky tých, čo chodili naboso. Predstavte si, že najstaršie topánky, ktoré sa objavili, majú 27 000 rokov. Pred 15 000 rokmi v Španielsku v jaskyni niekto namaľoval na stenu vysoké topánky a v Amerike sa vykopali sandále, ktoré sú utkané z rastlinných vlákien. No na dnešné pomery, keď si potrpíme na jemnú kožu a iné luxusné materiály, teda nič moc. Ale nejako sa začať musí.

Na vlastných

nohách

Druhé kroky

Boli vôbec prvým typom obuvi, ktoré si náš predok vymyslel a aj nosil. Žiadne čižmy, tenisky ani mokasíny. Najskôr boli vymyslené z praktického dôvodu. Predchádzali im rôzne obvínadlá, ktoré primitívne obaľovali chodidlo. Každá vyspelá staroveká civilizácia, počnúc Egyptom, Perziou a Indiou vytvorila ako prvý variant obuvi sandále. Všetky modely mali základ v podrážke, ktorá bola rôzne tvarovaná a prichytená na nohu remienkami, pruhmi alebo vyčnievajúcim gombíkom umiestneným medzi palcom a štvrtým prstom. V takej podobe nám vlastne staré civilizácie zanechali prototypy dnešných sandálov. Nosili ich bohatí aj chudobní.

No líšili sa materiálom a ozdobami. Jednoduché egyptské sandále sa napríklad vyrábali odtlačkom chodidla v piesku a podľa neho sa vytvoril tvar a veľkosť podrážky z papyrusu. Potom už záležalo na zámožnosti majiteľa, aké remienky a ozdoby sa použili na zvyšok topánky. Okrem funkčnosti, keď chránili nohu pred horúcim pieskom a ostrými kameňmi, sa prišlo na to, že také sandále a topánky majú tiež neuveriteľne erotický potenciál. Dôkazom je zobrazovanie gréckej bohyne lásky Afrodity oblečenej len v sandáloch. Noha bola chránená, a tak sa stávalo chodidlo jemnejším a hladším, zároveň bola v takom type obuvi odhalená, čo priam navádzalo na zdobenie.

Retiazky, prstene a maľby na chodidle sa stali rafinovaným doplnkom zvádzania Egypťaniek aj Rimaniek. Predstavte si, ako oslnivo sa musela niesť rímska cisárovná na podrážke zo zlata, keď sa jej aj pri nepatrnom pohybe blýskalo okolo členka množstvo farebných drahokamov.

Prirodzene, vyrábali sa sandále aj z menej exkluzívnych materiálov. Indovia, keďže majú kravu za posvätné zviera, nemohli použiť jej kožu, a preto nosili sandále z dreva a kovu. No podrážka bola často umelecky zdobená miniatúrnymi ornamentmi a ešte mohla byť potiahnutá striebrom. Špecialitou boli „fakírske sandále“, ktorým z podrážky vytŕčali klince. Nosili ich oddaní hinduisti na zbožnej púti. Namiesto remienkov na prichytenie podrážky o nohu mali takéto sandále už spomínaný gombík – výčnelok. Na prvý pohľad nič praktické. Predstavte si, že celú topánku drží gombík medzi palcom a ostatnými prstami. Naopak, Afričania zmäkčovali kožu podrážky máčaním v kravskom moči. Odér takýchto topánok si môžeme len domýšľať. Ďalšími materiálmi, ktoré používali iné kultúry, bola napríklad surová koža, rôzne rastlinné vlákna a trávy alebo palma.

Ale aj ten najchudobnejší majiteľ sandálov, čo ako jednoduchý model vlastnil, mohol mať na podrážke nakresleného svojho nepriateľa, po ktorom tak každodenne šliapal. Dobrý tip aj pre dnešné časy na psychohygienu bez vážnych následkov.

Sandále sa nenosili len v teplých oblastiach. Mali ich aj Angličania a Slovania, aj keď pred vlhkom a zimou ich veľmi neochránili. Nosili sa aj neskôr, približne do obdobia stredoveku. Raz boli symbolom luxusu a inokedy chudoby. Stredovekí chudáci nosili jednoduché drevené sandále. Tie nosili aj kňazi a mnísi, vyjadrujúc nestálosť pozemského života a prepychu. Potom z módnej scény načas takmer zmizli – nahradili ich uzavreté topánky. Comeback zažili opäť až začiatkom minulého storočia. Aj to dosť opatrne. Veď v tridsiatych a štyridsiatych rokoch boli topánky na denné nosenie, v ktorých bolo vidieť prsty, vyhlásené za nemravné.

V tejto dobe škandalózne novinky často do bežného života prepašoval film. Po-

22

Inspire magazine

Uvedomili ste si, že bez topánok neurobíme doslova ani krok? A čo taký skok, to chce už naozaj poriadne topánky. Tie chránia naše nohy skoro od ranej ľudskej existencie.

mohol aj sandálom. V tridsiatych rokoch zažiarili ako súčasť kostýmu Kleopatry v rovnomennom filme, o desať rokov neskôr ich tvorca Evins, v trochu pozmenenej podobe, prezentoval ako topánky na bežné nosenie. Ďalšia Kleopatra v podaní Elizabeth Taylorovej si o tri desaťročia obula zlaté sandále na zvýšenej podrážke.

Boli zosobnením samotnej kráľovnej Nílu. Ďalšie doslova zlaté sandále vytvoril opäť Ferragamo, a to z nie menej ako 18 karátových zlatých reťazí. V päťdesiatych rokoch už boli sandále na vysokom opätku doslova hitom. Medzitým ešte stihol Ferragamo vynájsť tzv. klinový opätok, ktorý sa začal s obľubou používať aj v spojitosti so sandálmi. A tiež nepohrdol materiálmi, ako je palma a korok. Vznikli tak „plážové slamáky“. Ferragamo využil vo svoj prospech nedostatok materiálu počas vojny. Nefrflal ako ostatní obuvníci, že nie je k dispozícii koža spotrebovaná na vojenské topánky. Používal plsť, slamu, látku, ale aj extravagantnejšie materiály ako celulózu a papier, do ktorého sa balili sladkosti. Prevratné bolo, keď vytvoril páskové sandále z rybárskeho vlasca. Odštartoval tak vznik neviditeľných topánok a používanie umelých materiálov. Aj keď jeho neviditeľné topánky neboli veľmi úspešné v povojnových rokoch, keď ženy túžili po luxuse a okázalosti, neskôr sa na scéne ešte niekoľkokrát objavili ich variácie. Priesvitné topánky si, samozrejme, vyžadovali dokonale ošetrenú nohu a pedikúru. Noha v nich vyzerala viac nahá než obutá. Umelá hmota sa odvtedy udomácnila najprv ako extravagantný a neskôr provokatívny materiál topánok. Doteraz sú kopírované Pfisterove sandále posplietané z úzkych plastových prúžkov. Na nohách je bežné vidieť rôzne varianty tzv. vietnamiek a len nedávno sa veľkej popularite tešili legionárky – sandále, ktorých pruhy omotávali celé lýtka. Aj legendy sedemdesiatych rokov – páskované sandále zo surovej kože na vysokých korkových podrážkach, sa pravidelne objavujú vo vynovených podobách dodnes. Toto leto zas slávia úspech farebné ultra ženské sandáliky z jemných pásikov na vysokom opätku.

Lode, loďky...

Ďalším fenoménom medzi topánkami sú lodičky. Každá žena má doma minimálne jedny. Pamätám si, ako som si aj ja jedny priam vymodlila ešte za minulej éry a nakoniec aj s veľkou pompou kúpila. Boli biele, mali opätok a ostrú špičku a voňali kožou. Ďalšia vec je, že som ich mala len párkrát na nohách, ale mala som lodičky. A myslím, že by som ich niekde medzi starými topánkami objavila ešte aj dnes. Isteže, ich tvar, výška opätku aj materiál sa menia s módou, ale základ ostáva už od 16. storočia nezmenený. Plné topánky, zakrývajúce pätu aj prsty, na ktorých zároveň držia. Pôvodne to bola obuv komorníkov, niečo ako „tichošľapky“. S rovnou podrážkou, bez podpätku.

Nosili ich aj mladí muži a až o storočie neskôr ich objavili ženy. Nahradili dovtedy nosené látkové šnurovacie topánky. Ženy začali vyžadovať opätky aj na novom type topánky, a tak sa ich tvar pomaly formoval do dnešnej podoby. Nechýbali rôzne ozdoby v podobe spôn a mašlí. V 19. storočí ich dotvoril gróf Alfred Gabriel z Orsay tak, aby kopírovali tvar chodidla a odhaľovali klenbu nohy. Podrážku podoprel ideálnym a pohodlným päť centimetrovým opätkom. Vyrábali sa z čiernej a hnedej kože a stali sa povinnou súčasťou dámskej garderóby. Svojej nositeľke prepožičiavali výraz dôveryhodnosti a hovorili o jej dobrom vkuse. Ich dôstojnosť vyjadruje aj tradícia ich nosenia, ktorú zaviedla Jacqueline Kennedyová v Bielom dome. Všimnite si, že lodičky má na nohách odvtedy každá prezidentská manželka. Pozícia lodičiek sa dá prirovnať k čiernym koktailkám – „malým čiernym“, o ktorých sa vyhlasuje, že by pre svoju univerzalitu nemali chýbať v ženskom šatníku. Ako sa menila móda, menili sa aj detaily dizajnu lodičiek. Z klasického opätku klesli opäť na podlahu a potom sa vyšvihli, za Diorovej éry, až príliš vysoko. Coco Chanel pridala na priehlavok pásik, ktorý sa naboku zapínal a pohrala sa s proporciami nohy prostredníctvom farieb. Telová farba topánky rafinovane pretiahla nohu a čierna špička opticky skrátila dĺžku chodidla. Béžová topánka s tmavou špicou v rôznych obmenách je dnes klasikou a jedným z neprehliadnuteľných atribútov módnej značky Chanel. Ďalšiu úpravu lodičiek predstavujú

topánky nazvané Mary Jane. Typická je pre ne lakovaná koža a pásik cez priehlavok v tvare T. Tvar týchto lodičiek je vlastne odvodený od detských topánok a v kombinácii s lakovanou úpravou a vysokým opätkom symbolizoval spojenie erotiky, infantilnosti, vyzývavosti a mladosti. Zaujímavé je, že tieto topánky majú meno po postave z komiksu zo začiatku 20. storočia.

Mary Jane zažili svoj boom v šesťdesiatych a potom opäť v deväťdesiatych rokoch, keď sa nosili na plochej podrážke s okrúhlou špičkou. Opäť môžem slúžiť príkladom z vlastnej skrine. Letela som vtedy na tmavomodré semišky na rovnej podrážke.

Lodičky ako sortiment má vo svojej ponuke každá lepšia značka. A každý návrhár obuvi sa popasoval s ich dizajnom. Menili farebnosť od klasickej čiernej po škandalóznu červenú, ostrú špičku za guľatú či hranatú, so zakrytým priehlavkom alebo otvorené. Korunovaným kráľom lodičiek sa stal návrhár David Evins. Je autorom, okrem iných, aj svadobných lodičiek Grace Kellyovej. Ako prvý mal odvahu farbiť drahú krokodíliu kožu jasnými farbami. Poškodiť vzácnu kožu bol totiž prehrešok, a tak sa viac vyrábali topánky v pôvodných farbách materiálu. Vďaka Evinsovi sa aj dnes môžeme prechádzať v jasných farbách tyrkysovej, červenej alebo žltej. Ale farbil sa nielen vrch topánok. Christian Louboutin sa zameral na spodnú neviditeľnú časť. Všetky podrážky jeho výtvorov sú natreté na červeno.

Okrem estetických a konštrukčných zmien, ktorými prešli lodičky za pár storočí, priniesli dvadsiate roky 20. storočia jednu prevratnú zmenu. Dovtedy sa totiž ľavá aj pravá topánka tvarovali na identickom kopyte. Až americkým obuvníkom napadlo, že ľavá noha sa líši od pravej a konečne sa topánky začali tvarovať na rôznych kopytách. O pohodlie vysokých topánok sa zas postaral Salvatore Ferragamo, majster talianskych topánok. V období, keď už tvoril dizajn topánok pre hviezdy, bol nespokojný, že jeho výtvory sú síce pekné a luxusné, ale nie veľmi pohodlné.

Po dlhšom chodení v topánkach bez podpory klenby totiž dosť boleli nohy. Jeho výskum zašiel tak ďaleko, že dal urobiť anatomickú štúdiu na univerzite a prišiel na to, že váha tela spočíva na klenbe nohy. Na základe tejto informácie už bol len krôčik k vylepšeniu našich krokov. Urobil jednoduchú vec, podporil klenbu kovovou výstužou a spevnil tak topánky na najexponovanejšom mieste. Noha tak má dostatočnú oporu a môže s takou výstužou odvážne kráčať aj celý deň bez bolesti a únavy. Jednoducho, meno Ferragamo v sebe spája módu aj pohodlie zároveň.

A to je, čo sa topánok týka, čo povedať.

Baletky bez baletu

Od tvaru lodičiek nie je ďaleko k tzv. baletkám. Uzavretým topánkam na nízkej podrážke bez opätku, ktoré sa vlastne svojím tvarom vracajú naspäť k historickým topánkam komorníkov. Pôvodne boli baletky mäkké a nepevné tanečné topánky na plesy bez akejkoľvek výstuže. Aj baletné tanečnice si museli počkať na kvalitnejšiu obuv s vystuženou špičkou a sťahovaním. V povojnových rokoch, keď sa začalo formovať športové oblečenie, sa baletky dostali z javiska do ulíc vďaka americkej návrhárke C. McCardellovej. Popularitu im zabezpečila módna ikona, herečka Audrey Hepburnová, ktorá aj napriek svojmu malému vzrastu uprednostnila nízke topánky. Baletky sa na módnej scéne objavujú v rôznych obmenách dodnes.

Papučová kultúra

Málokto sa po príchode domov neprezuje do domácich topánok alebo papúč.

V starom Ríme sa takáto obuv volala socci a Francúzi jej zas zvykli hovoriť chauson – domáce črievičky. Dnes sa môže domáca obuv spájať okrem pohodlia aj s lenivosťou, podriadenosťou alebo až výsmechom. Spomeňte si len na hanlivé úslovie – byť pod papučou. Na rozdiel od minulosti, dnes je pre nás papuča triviálnou záležitosťou a veľa celebrít aj bežných ľudí sa v nich dokonca vyberie na ulicu. Len si tak odskočia a nechce sa im prezúvať. Alebo sa niekomu stane, že sa zabudol, a tak sa dostane do trochu kurióznej situácie. Hlavne, ak papuče neladia s oblečením.

Inspire magazine

23

fashion

V minulosti mali papuče oveľa viac vážnosti než dnes a dokonca boli erotickým lákadlom. Predstavy mužov dráždil fakt, že boli výsostne intímnou záležitosťou žien a ich budoárov. Nosili sa len v súkromí. Na verejnosti sa v nich žena neobjavila za žiadnych okolností. Možno niekde tam sa dá vystopovať zárodok fetišistických predstáv spojených s topánkami. Aj vážený rímsky senátor Lucius Vitellius nosil domácu črievičku svojej milenky stále so sebou a dokonca ju bozkával (topánku, ale asi aj milenku).

Samostatnou kapitolou na ázijskom kontinente sú domáce črievičky pre erotickú predohru. Volali sa lotosové topánky a obúvali si ich bohaté ženy aj luxusné kurtizány. Číňania mali zvláštnu záľubu v malých nôžkach, ktoré boli neprekonateľným erotickým symbolom. Zámožným dievčatkám zväzovali nohy, aby zabránili ich rastu, a tak sa stávalo, že dospelá žena mala dĺžku chodidla len osem centimetrov, čo bol ideál krásy. Na takúto nôžku, ktorá svoju majiteľku ledva prepravila z jednej miestnosti do druhej, sa obúvala črievica zlatý lotos. Ak mala žena chodidlo dlhé až desať centimetrov, mala nárok len na strieborný lotos. Samotná črievica hovorila o zámožnosti a spoločenskom postavení jej majiteľky.

Túto morbídnu erotickú hračku výrobcovia lotosov zdobili výšivkami s erotickými alebo symbolickými výjavmi a dokonca k takejto topánke patrila aj šálka, z ktorej muži rituálne pili. Často bola malá noha omotaná aj tri metre dlhým hodvábnym kusom tkaniny a obutá do malých látkových črievičiek. Odväzovanie a vyzúvanie nohy bolo súčasťou sexuálnej predohry. Dlhý pruh látky sa často použil aj na bandážovanie celej ženy.

Dokonca rovnako precízne sa zdobila aj podrážka. Nehrozilo totiž, že žena bude často chodiť. Veď na zdeformovaných nôžkach ledva stála. Takže väčšinou polihovala a robila mužom sexuálny objekt. Nečudo, že sa takáto črievička zodrala rýchlejšie než tá na bežné nosenie. V Európe nosili papučky aj muži, napríklad vysokí cirkevní hodnostári.

Od tých dnešných banálnych „násuviek“ sa dosť líšili. Bola to miniatúrna obuv z čo najmenšieho kusa drahej látky – zamatu, hodvábu či saténu, zdobená krajkami, kameňmi a mašľami. Rafinovanosť zdobenia dotiahla na vrchol La Belle Epoque, keď sa črievičky dopĺňali vyšívanými pančuchami. Nosili ich, samozrejme, len bohatí, ktorí si mohli dovoliť luxus ničnerobenia. Z intimity budoárov sa papučkové črievice neskôr dostali na verejnosť. Prialo tomu devätnáste storočie s módou plesov. Hanbou šľachty bolo nosiť praktické jednoduché topánky, pretože tie boli „výsadou“ nižších pracujúcich tried. Takže šľachtici vytiahli luxusné papuče na verejnosť, aby tak deklarovali svoje sociálne postavenie. Nič to, že sa hneď po pár krokoch na ulici roztrhli alebo ošúchali. Veď mali na ďalšie. Zámožným ženám dokonca nevadil ani sneh a blato. A tak sa v papučkách veselo premávali po uliciach a na plesoch drali jeden pár za druhým. Papučky sa šili aj nevestám ako doplnok šiat. Pochopiteľne, v bielej farbe. V anglicky hovoriacich krajinách podľa tradície dokonca otec nevesty daruje jednu jej črievičku ženíchovi ako predanie moci nad ženou. Ale vznikli aj také chuťovky, ako sú nasúvacie papučky s duchom Francúzskej revolúcie, zdobené trikolórou.

K dekadentným tvarom črievičiek nielen na doma prispeli aj Turci. Ich typické nasúvacie papučky majú zahnutý špic smerom nahor a obľubujú ich z dôvodu jednoduchého vyzúvania v mešite. Zahnutá špička naznačovala dobrú finančnú situáciu nositeľa. Čím dlhšia a viac zahnutá, tým plnšie vrecká. Rekordom je od päty po špičku 80 cm dlhá topánka.

Ale ani dnes si nemusíte trhať vlasy. Papučová kultúra nie je až taká zúfalá, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Namiesto menčestrových tichošľapiek alebo infantilných ružovo kožušinových navliekačiek s ušami zajaca sa môžete doma producírovať aj vo výsostne elegantných, sexi a hlavne žensky pôsobiacich papučkách na opätku, zdobených labutienkou. To je to jemné páperie, z ktorého koketne vykúkajú nalakované nechtíky nôžky.

Určite ste ich zazreli, keď nie doma, tak v telke, na nohách božskej M. M., nevinne cupitajúc k erotickej scéne. Takže erotiku a intímno si niektoré papučky predsa len zachovali.

24

Inspire magazine

Prvé masovo kupované tenisky V skoro rovnakom čase hodila na trh hviezdičku. Písal sa rok 1919.

Pokiaľ chcete doma ohurovať kvalitou, estetikou aj erotikou, skúste sa poobzerať po legendárnych kusoch od Manola Blahnika. Že vraj sú aj mimoriadne pohodlné. Veď samotný majster Blahnik navrhuje každý opätok na topánkach osobne.

A, hlavne, sú slávne a drahé. Jeho modely sú mimoriadne žiadané aj na prehliadkových mólach ako súčasť kolekcií.

Topánky z rozumu

Aby som ulahodila aj výsostne prakticky zameraným dušiam, spomeniem tiež „rozumné topánky“. To sú tie praktické a pohodlné, pri ktorých sa až tak veľmi neestetizuje.

Dreváky a mokasíny, z ktorých sa neskôr vykľuli aj tenisky a športová obuv. Mokasíny sú vôbec najstaršou obuvou Severoameričanov. Ale ani Európania nezaostávali. Vieme, že existovali na našom území už v dobe bronzovej. Indiáni sa chceli pohybovať nehlučne, rýchlo a pohodlne. Tak si vymysleli mäkké uzavreté topánočky z jedného kusa jelenice. Ale nechýbal im zmysel pre estetiku a zdobenie, pretože každý kmeň mal vlastnú výšivku, vzor a farby. Paradoxne, cez Ameriku sa na európsky kontinent mokasíny opäť dostali prostredníctvom žien, ktoré si ich na ďalekom západe obľúbili ako domácu obuv. Potom sa víťazné ťaženie mokasín už nedalo ničím zastaviť. Vznikli rôzne úpravy a varianty pre ženy aj mužov.

Pôvodne nízke topánky boli tiež obdarované vysokým opätkom. Medzi hviezdy mokasín patria určite tie od návrhára Patricka Coxa. Najznámejšie sú Wanabe z deväťdesiatych rokov. Mokasíny značky Hush Puppies sa napríklad prezývali grófky a boli v rôznych farebných vyhotoveniach. No najväčšou hviezdou boli a asi aj sú belgické mokasíny. Vyrába ich Henri Bendel podľa vzoru pôvodných belgických vidieckych topánok. Všetky majú rovnaký tvar a strih, líšia sa len materiálom, z ktorého sú ušité. Typická je pre ne malá mašlička.

Made in Holland

Dreváky, na rozdiel od tichého kroku mokasín, na seba vždy upozorňovali svojím výrazným klapotom pri chôdzi. Sú na svete pomaly už sedemsto rokov a stále sa tešia obľube. V chladnejšej časti Európy boli univerzálnym obutím širokých más.

Mali totiž potrebné vlastnosti, ako je jednoduchosť, odolnosť a boli lacné. Aj keď mali svoju hmotnosť, vyvažovalo ju bezpečie nohy pred poranením pri práci. Vyrezávali sa z tvrdého dreva topoľa alebo vŕby. Obľúbili si ich najmä Holanďania, sú dodnes symbolom ich krajiny. Ani výsostne praktické dreváky sa nevyhli zdobeniu – bývali potiahnuté látkou alebo okrášlené vyrezávaným ornamentom, alebo natreté rôznymi farbami. Dnes si môžete kúpiť tradičné holandské dreváky a ich rôzne varianty z kože, látky či plastu. Poznáte predsa značku Scholl. Tá vyrába dreváky, pri ktorých sa „technológia stáva štýlom“. Najnovšie dostanete aj nedrevené dreváky. Reč je o crocs – topánkach. Zaplavená je nimi nielen príroda, ale hlavne mestá. Môžete si vybrať akúkoľvek farbu. Sú anatomicky tvarované a nesmrdia.

Gumová emancipácia

Revolúciu v pohodlí a tiež priblíženie sa k športovým modelom vyvolalo použitie gumových podrážok. Prvé sa objavili v osemnástom storočí a nosili ich majetní jedinci. Už v devätnástom storočí existovali špecializované modely určené na tenis alebo prechádzku po prírode. Boli rovnako pre mužov a ženy, objavujúcich čaro športu – emancipácia sa dotkla aj topánok. Nezabúdajme na to, že ženy boli stále poväčšine uväznené doma vo svojich látkových krehkých črievičkách a keď aj vyšli von, ich nohy trpeli chladom a mokrom. „Lastovičkám“ športovej obuvi

sa vyrobili v Amerike a boli to obyčajné plátenky s gumovou podrážkou na šnurovanie. firma Converse svoje prvé conversky, ktoré sa viazali až k členku a na boku mali typickú Masový útok tenisiek nastal až s kultom tela v osemdesiatych rokoch 20. storočia. predchádzali vyššie členkové topánky, ktoré boli vďaka koži na špičkách nepremokavé. Do ženského šatníka sa postupne dostávajú nielen „pánske“ modely, ale aj „pánske“ topánky. Jednoduchosť a pohodlie sa začali uprednostňovať pred frivolnosťou a obmedzením. Topánky získali robustnejší tvar. Ženy si obľúbili dokonca vyslovene pánske topánky na šnurovanie alebo robotnícke baganče. Dnes je tento extrém trochu zjemnený tvarovaním a zdobením klasických pánskych strihov topánok určených nežnejšej časti ľudstva.

Ale stále existujú aj unisex topánky. Napríklad martensky. Pôvodne vymyslené Dr. Martensom, ktorý po zranení nohy pri lyžovaní potreboval spevniť členok a vymyslel pevné vysoké topánky na šnurovanie. Tie potom s obľubou prebrali robotníci ako pracovné.

Po nich si topánky jednoduchého hrubého vzhľadu privlastnili teenageri a neskôr punkeri. Dnes ich dievčatá nosia nielen k nohaviciam, ale aj počas horúcich dní k ľahučkým šatám. Čo na to ich nohy, si nechávajú ako tajomstvo.

Pripraviť sa... štart

Ale vráťme sa k športovým typom topánok. Prvé masovo kupované tenisky sa vyrobili v Amerike a boli to obyčajné plátenky s gumovou podrážkou na šnurovanie.

V skoro rovnakom čase hodila na trh firma Converse svoje prvé conversky, ktoré sa viazali až k členku a na boku mali typickú hviezdičku. Písal sa rok 1919.

Masový útok tenisiek nastal až s kultom tela v osemdesiatych rokoch 20. storočia, keď cvičil snáď každý pohybu schopný jedinec. To už existovali tenisky od Nike aj „reebuky“. Newyorčanky sa v tom čase ponáhľali do práce v šik kostýmčekoch, obuté v pohodlných bežeckých topánkach. Vďaka nim si dnes bez rozpakov a škandálu môžeme dať športové tenisky k elegantným šatám. Dokonca sa vyrábajú spoločenské modely.

V deväťdesiatych rokoch ste si už mohli vyberať anatomicky správne tvarovanú a na rôzne druhy športu prispôsobenú obuv s dizajnom od výmyslu sveta. Dokonca tenisku na opätku.

Myslelo sa aj na pohodlnejších. Pre bezpečnú jazdu autom boli vymyslené topánky s proti kĺzavou podrážkou, aby vám noha pevne držala na pedáli. Spodok topánky bol vybavený špeciálnymi gumovými výčnelkami. Skoro ako kopačky.

V 20. storočí už v ženskej garderóbe nechýbali žiadne typy topánok. V dobe minisukní sa výška sáry dostala až pod kolená a potom jej už žiadne šaty nezabránili vystúpiť až na stehná. Opäť to bol film, ktorý prišiel s touto odvážnou novinkou, v ktorej sa Jane Fondová producírovala ako Barbarella. Pôvodne takéto vysoké čižmy nosili piráti a pašeráci. Ich výška bola čisto praktická. Skrývali si do nich ukradnuté cennosti. Potom prišli do módy čižmy zdobené psychedelickými ornamentmi, ktoré sa dosť nápadne podobali skoro o storočie starším florentským kvetinovým topánkam. Ďalším variantom vysokých topánok boli akési pančuchové elastické čižmy, ktoré dokonale odhaľovali tvar nohy.

Samostatnou kapitolou medzi čižmami sú typické kovbojské topánky. Poznáte ich podľa tvaru aj zdobenia. Ostrá zdvihnutá špička a rôzne ornamenty z vyrezávanej farebnej kože. Sú poznávacím znamením texaských rančerov ako pohodlné a trvanlivé topánky. Pre mnohých sú dnes synonymom romantiky alebo prestíže a pravidelne sa vracajú na módnu scénu. Na tie najluxusnejšie si počkáte štyri mesiace a vyrobí vám ich na mieru texaský návrhár Dave Little. Budú krásne zdobené typickou intarziou s motívmi divokého západu. text a ilustrácie Jana Milatová

Búrlivé výšiny

Boli jednou z mnohých „príčin“, prečo upálili Johanku z Arcu. Boli totiž až do začiatku 19.storočia doménou a výsadou mužov. Tí v nich dobývali svet a chodili na poľovačky. Rozdelenie úloh na striktne mužské a ženské sa odrazilo aj v type topánok, aké smeli nosiť ženy. Išlo o nepracujúcu triedu. Pracujúci ľud si obul, čo mal. Aj vďaka topánkam sa ženy masovo do sveta nedostali. Výnimku mali len urodzené dámy, keď si chceli vyjsť zajazdiť, mohli si obuť zmenšený variant pánskych jazdeckých čižiem. Takže ženské členkové topánky prišli na scénu dosť neskoro. O to viac provokovali mužskú fantáziu, aj keď spočiatku mali nohu cudne skryť pred pohľadmi. Naopak, ich úzky tvar a rôzne krajkové ozdoby členok a tvar lýtka zdôraznili a vyvolávali erotické reakcie. Takéto topánky mali nekonečné šnurovanie alebo množstvo gombíkov, ale bohaté ženy mali času dosť. S masovou obľubou členkových topánok sa začali stierať sociálne aj rodové rozdiely. Nosili ich už aj služobné. Keď prišla uponáhľanejšia doba, CH. Goodyear vymyslel elastickú gumu, ktorá sa včlenila aj do čižiem a odstránila tak nekonečné šnurovanie. Nový model preslávili napríklad legendárni Beatles.

Inspire magazine

25

„Chcela som vytvoriť obchod, kde by sa odvetví spájali dokopy a mixovali všetky v atmosfére krásneho

fashion

Dover STREET

MARKET Tokyo concept in London

Táto myšlienka sa začiatkom tretieho milénia zrodila v mysli renomovanej japonskej dizajnérky Rei Kawakubo, a tak v jednej uličke londýnskej štvrte Mayfair časom vznikol jedinečný avantgardný store zvaný Dover Street Market. Toto šesťposchodové divadlo otvorilo svoje sklenené dvere 10. septembra 2004. Stopy svojich topánok na betónovej, ťažko industriálne pôsobiacej podlahe už 5 rokov pravidelne zanechávajú módni návrhári, fotografi, maliari, milovníci haute couture, cudzinci, domáci i fashion stylisti, ktorých spája mierna náklonnosť k anarchii, prípadne hľadanie novej inšpirácie. Na Dover Street Market-e totiž jediným platným pravidlom je, že žiadne nejestvuje.

SIX floors of design

Každé poschodie je unikátnou kolekciou výrobkov, ktorých spoločným menovateľom je dizajn. Nečakajte, že oblečenie či dekoračné predmety budú rozdelené do sekcií. Tričká a topánky sú uložené na drevených laviciach spolu s kvetináčmi plnými kaktusov a každý meter štvorcový stelesňuje iný architektonický prístup.

Plocha v tomto concept store je istou poctou i prestížou zúčastnených, a preto nik nenecháva priestor náhode. Rôzne tímy mnohých zvučných módnych domov zamestnávajú kreatívne skupiny architektov a stylistov, aby každú sezónu stvorili na Dover Street malé módne divadlo. V tej súčasnej jednoznačne zahviezdil Lanvin, ktorý svoje miesto zveril do rúk izraelského módneho návrhára menom Alber Elbaz. Ten zbieral inšpiráciu od Casablancy až po New York City a na treťom poschodí navrhol setting rušnej internetovej kaviarne pozostávajúci z troch figurín, ktoré komunikujú prostredníctvom živého chatu. Tie sú okrem počítačov obklopené vychytávkami z domu Lanvin.

Kofeín, vintage a vypchané vtáky

Ak svoju púť odštartujete na top floor, môže mať pokojne kofeínovú príchuť. Vrchné poschodie okrem oblečenia zastrešuje malú útulnú kaviareň, kde je celé menu vyrábané na mieste. Hneď vedľa sa nachádza stánok s interiérovými doplnkami, ktoré dokonale reprezentujú estetiku vintage. Ich dizajn je inšpirovaný povojnovým obdobím, čo v koncepte celého marketu iba podčiarkuje autorkin zmysel pre humor. Popri šatách od Givenchy, Galiana či Comme des Garçons, ktorým je venovaná najväčšia predajná plocha, sa pokocháte na uletených kreáciách Emmy Hawkins. Sklenené vitríny plné imitácií ľudských vnútorností, očí, kostier vtákov či vypchaných zebrích hláv sú všadeprítomné. Paul Davies, PR manažér Dover Street Market, počas našej prechádzky medzi regálmi iba sucho konštatuje, že žiaden skrytý význam tu hľadať netreba. Rei Kawakubo je jednoducho fanúšičkou slečny Hawkins, a preto sa rozhodla prezentovať jej výtvory medzi dizajnérskou elitou, kde ostro kontrastujú a rozhodne neostanú nepovšimnuté. „Načo mať peniaze v banke, keď môžete byť obkolesení nádhernými vecami?“ znie filozofia nekonvenčnej škótskej dizajnérky.

Past & Future

Dover Street Market pravidelne figuruje na akciách spojených s London Fashion Week. Momentálnou novinkou je pripravovaný launch nového parfumu, pod ktorého tvorbu sa podpísala ikona Haute Couture i britskej módnej scény Madam Daphne Guinness. Voňavka bude verejnosti dostupná výlučne na ploche Dover Street Marketu tak, ako to bolo zvykom zakaždým, keď Daphne navrhla novú kolekciu tričiek pre Comme des Garçons. Dnes už má tento nezvyčajný módny dom za sebou i vlastnú líniu tričiek, ktoré sú dostupné hneď pri vchode do storu.

Pozoruhodný je i androgyny styling predavačov: pánske sukne, priesvitné tričká či masívne obojky.

Ak obľubujete galérie či atmosféru múzeí, ak tvoríte či radi konzumujete vizuálne umenie, rozhodne sa zastavte nakŕmiť toho bohéma, čo vo vás drieme. Dover Street Market je nepochybne šťavnatým sústom. text milosh Harajda / foto Carmen Sanchez Esplandiu www.doverstreetmarket.com

26

Inspire magazine

tvoriví ľudia rôznych kreatívnych rozdielne duše so silnou osobnou víziou chaosu.“ Rei Kawakubo

Inspire magazine

27

womenwear

iny c

Sex y, olo urs

,p

rim

itiv e

trib a

par isie

nn

ec

Louis Vui hic ,

l art

pa tch -w

or

k, s

n tto

n

e ak

, in

er ies

sk dith

Af

E rs,

ric a,

the

dr ap

fea Piaf

sho ul

der s, m ini -sk irt s

Jos

acces soriz ed, big

sh

gli tte ry

28

Inspire magazine

sw eat e

rs, m

eta

llic py

tho n

, cra

zy m

ix

e

, er ak B e in ph

ch

y

e-w eig k-b c Bla

The best of Spring Summer 2009

es h hic, fr , got hite

neo-punk

, 21st century western look, d raper ie, b o

nda

ge,

l ea the r-je

an s

b li ng

-bl ing

gla m,

har d co

re c h

ic, s k

inny

Given

layeri ng, b

onstruction e , de c y, lac c n are nsp tra

ody lan

guage, de nim patch

Inspire magazine

29

ke tenn

is shoes

blu e

, Ni ylon

deconstruction, foam, technical,

, an shiny

k, b ora

ge da on

Inspire magazine

30

Ro

n

ai m

er em Kr

o n t-shirt, tech

rs, n lou -co eon ,n

ele ctr ic

o rt

t un ic,

Sp

tran spa ren t

menwear

o cs isti r u ut erf

p hy

fit astic, ymn

g am, r te e c c

The best of Spring Summer 2009

ent

en ue cQ

M

r

nd

ski

n, n

ud el

oo k

x

e co

smoke, metallic fabric, shiny, stri

e

pes, c opti

skinny su its, s

ns

ur, s ev

ti o

Uber glam o

a plic

ies

ap stic

dis co, org an ic

,s il i c

on e

y, pla metallic-decoration, transparenc

Ale

d an

y graphic, c

borgs

text

st a ilu

rรกc

ie m

ir

l os

u av

su

s

Inspire magazine

31

fashion

Makin Jan Ma graduated in graphic design from Central Saint Martins and followed that up with a master’s degree from The Royal College of Art in illustration. It might therefore seem an unusual turn of events that he has gone on to become a film maker who designs commercially available clothing collections inspired by the characters in his films.

Makin

jan ma

How did you become a clothes maker after all those years as an illustrator?

Yes I was in the illustration course when I was doing my BA but I was very much interested in building my own visual languages. When I finished my BA I thought I need more time to further develop my own language so I spent another 2 years in my communication art MA to develop what I ought to do with that time. When I finished, I just wanted to make film. I started to write stories and scripts and tested what I can do. And I began to make props and clothes for my characters and stories. Some buyers from Japan saw the clothes I made and they wanted to help me to sell them out there. Since then I have been developing collections. I am still trying to make my films at the same time.

But in actual fact you describe yourself as a film maker – does that mean you are more concerned with what’s on at the cinema rather than what’s on the catwalks?

I always try to understand a catwalk but it is sometime quite difficult. Maybe I shouldn’t try too hard to understand it. To be able to look for something to understand, I find it more comfortable to watch films. I think it is exciting to do catwalk shows but the idea of fashion cycle is very quick and intense. I would love to have time to develop and create. And film for me is a good media to allow yourself to soak into a time zone on your own and get out when you feel ready.

Your collections seem to have some attachment to the theme of love. What is it about love that most inspires you, your writing, films and clothing?

The unknowns. There is so much I don’t understand which allows me a lot to dig into and try to understand.

Some people find your concept unusual! Which market has most embraced the ideas of what you are doing?

I think mainly the creative circle with open minded people. So far Japanese is very accepting my approach. And all the people around me they do understand and believe in what I am trying to do too. I think what I am doing is not direct but personal. So it takes time for broader audiences.

Who would you most like to have the opportunity to clothe?

Characters in Iwai Shinji’s movie.

Love or hate? Which is the most powerful emotion?

No love then no hate. Love is the source. But any emotion can be powerful just depends on how much you allow yourself to fed by them. words and photos by Tony Hill for Studio Kinglux www.kinglux.co.uk www.makinjanma.com

32

Inspire magazine

MAKIN JAN MA IS AN ONGOING FILM PROJECT AND CLOTHING LABEL. MAKIN WRITES STORIES AND MAKES CLOTHING COLLECTIONS FOR THE CHARACTERS IN HIS FILMS

Above: Makin Jan Ma’s collections are always based around an inspirational message which also forms the core of a short film.

Below and above right: “An Ordinary Life” warehouse in Shoreditch, London, is the home of the new MJM atelier store.

Below right: A preview of the Autumn/Winter 2009 collection. Further images can be found later this issue.

Inspire magazine

33

fashion

Sketch into the fashion Savannah Act

34

Inspire magazine

Feeling the beat of Savannah every day; bringing the “Out of Africa” inspirations to the city is a current popular theme for many designers.

Globetrotters have the privilege of perhaps feeling the African bush experience; nostalgic slow burning sunsets and hearing nothing else than the wilderness. Urban dwellers can now have their own African encounter with clothes that make a unique vacation experience within itself.

The urban Savannah style can be expressed through a classic “Indiana Jones” wardrobe. Simple earthy neutral color shirts with long or short sleeves, khakis or jeans and a straw hat can provide the nuts and bolts. Clean cut dresses, in cotton or linen, with animal prints like those of a tiger, giraffe or python also does the trick. Heavy leather and animal fur (hopefully faux) travel trunks are now in again. Designer Ralph Lauren presents such life style selections as part of his year’s collection. Hermes travel bags also show African based themes.

If you think that looking like Indiana Jones is a risky proposition for a city girl, then take a look at different solutions with brands such as

1

2

Giorgio Armani, Max Mara or Donna Karen. Pro city designer Giorgio Armani plays with silk or satin fabrics with soft shapes. Max Mara and Donna Karen offer very feminine blouse combinations with wide pants, short or long.

And finally, to spice up the safari theme while following the rules of fashion, several designers showed some “neo savannah extravaganza”. Miuccia Prada mixed colors into classic animal prints resulting in a red python print.

Vivienne Westwood also used an animal print fabric but choosing one with a metallic shine. Even Frida Giannini called her Gucci collection “Exotica”. She showed prints reminiscent of plants in shadows with ultra sleek and sexy cuts. Marni’s composition of Savannah style was quite literal; a top and pants set with polka dot print looking like a giraffe. Accessories are no exception to this trend. Matthew Williamson combines a natural python look with solid bright colors.

In the end, no matter which style you choose, I bet you enjoy them all.

5

3

6

Text Linda Drabova Sketches Soyoon Elly Park Images Courtesy style.com

4

7 8

10

1 5 G Vivi 11 uc enn Ra ci 6 e W lph Tr es La ova two ur ta od en 7 12 Ma 2 H M rni erm att 8 e he Ma s 3 w x D W M on illi ara na am 9 K so Pr are n ad n a1 4G 0 M io att rgio he Ar w ma W n illi i am so n

9 11 12

Inspire magazine

35

accessories

Od hladkých línií ešte neotvorenej baliaceho papiera. Vo svete žien a často potešiť a vzrušiť tak ako

„I create timeless shoes, because pleasure knows no seasons.“ Michel Vivien

36

Inspire magazine

Na vysokej nohe škatule až po jemné šuchotanie i mužov nie je veľa vecí, ktoré dokážu nový pár topánok.

Tajomná reč topánok

Hoci je zrejmé, že každý návrhár pristupuje k svojej práci inak, jedna vec ich predsa len všetkých spája. A tou je nezameniteľná oddanosť svojmu remeslu a jeho dedičstvu. Pôvodne nosené ako ochrana chodidiel, topánky navždy ostanú praktickou a potrebnou súčasťou našich šatníkov. Na druhej strane odzrkadľujú naše zvyky a spôsob života. Prezradia veľa o našej povahe, túžbach, životných úspechoch či neúspechoch. Sú odrazom nášho sociálneho statusu a psychického rozpoloženia.

Topánky sa v posledných rokoch stali aj objektom túžby, vášne, krásy a naplnených snov mnohých návrhárov. Dostupná široká škála rôznych štýlov im umožňuje naplno vyjadriť ich individualitu. Popri masovej výrobe je hádam i neskoro uvedomiť si, že ručne šité topánky sú v skutočnosti drahocenným objektom vytvoreným vysoko zručnými majstrami. V konečnom dôsledku však to, aký druh a typ topánok si kúpime, je osobná záležitosť každého z nás.

Umenie šustrovstva

Písal sa rok 1962. V Grenoble sa narodil Michel Vivien. O 20 rokov neskôr odchádza tento nadaný Francúz do Paríža, kde študuje spolu s maliarom Pierrom Alechinskym na Ecole des Beaux-Arts. Už vtedy mal cit pre krásu a umenie, ktoré dostalo presnejšiu podobu na jeho výkresoch. Svoj úplne prvý návrh topánok predostrel svojmu priateľovi, ktorý v tom čase vlastnil značku Pucci Verdi. Jeho nákresy zaujali návrhára Carela, ktorý ho najal ako stylistu. Práve tu sa naučil nezameniteľnému a takému špecifickému umeniu obuvníctva. Jeho talent neostal nepovšimnutý a ešte skôr, ako začal navrhovať pod vlastným menom, spolupracoval s niekoľkými významnými osobnosťami módneho priemyslu ako Charles Jourdan, Sergio Rossi, Alexander McQueen, John Galliano a Thierry Mugler. Svojimi návrhmi sa podieľal i na poslednej kolekcii Haute Couture Yves Saint Laurenta.

V 1998 sa osamostatnil a odvtedy milovníci topánok na celom svete jasajú nad jeho výnimočnými kolekciami, ktoré ohromujú svojou dokonalou vyváženosťou medzi zachovaním tradičných a implementáciou nových provokačných prvkov tejto doby. Popri tom pracuje aj ako umelecký riaditeľ pre Roberta Clergerie a od roku 2006 stojí spolu s Alberom Elbazom za návrhmi pre značku Lanvin.

Pohodlná krása

Keď Vivien začal navrhovať pre renovovaného dizajnéra Michela Perryho ešte v roku 1990, prvé, čo mu ten povedal, bolo: „Chcem od teba len jedno. Aby si navrhoval krásne topánky pre krásne ženy.“ Táto veta ho sprevádza pri jeho práci dodnes. Jeho najväčšou vášňou sú vysoké opätky, aj keď on sám tvrdí, že „desať centimetrový opätok by sa mal nosiť len k večerným šatám, vo výnimočných prípadoch na ohúrenie novinárov“. Topánky by totiž podľa neho nemali byť len krásne, ale i nositeľné a pohodlné. Mali by sme byť schopní chytiť ich, cítiť i privoňať si k nim. Tento pragmatický postoj je vskutku osviežujúci a vystihuje štýl jeho práce a tvorby. Svoje súkromie si chráni a najčastejšie ho nájdete zatvoreného v ateliéri, obklopeného opätkami, zbytkami dreva, kože, návrhmi a skicami rozhádzanými po dlážke a pracovnom stole. Ako materiál používa drevo a tú najjemnejšiu teľaciu kožu, v jemných nedráždivých odtieňoch medovej, púdrovo ružovej, gaštanovo hnedej a farby kosti, ktoré pod jeho rukami nadobúdajú veľmi osobnú formu dokonalej elegancie. Pracuje len s tými najlepšími remeselníkmi, pretože je presvedčený, že bez kvalitnej exekúcie ani ten najlepší návrh nemá zmysel: „Rád by som pokračoval v poskytovaní komfortu a luxusu ženám, ktoré nosia moje topánky, ale to bude možné len vtedy, kým tradície šustrovského remesla pretrvajú.“ Do svojich návrhov vkladá povestnú vášeň Francúzov. Jeho topánky ladne obopínajú ženskú nohu a vytvárajú tak jej zvodnú siluetu. Keď má žena na nohách topánky na vysokom opätku, stáva sa akoby niekým iným. Ženou s autoritou. Chodí viac vzpriamená, cíti sa príťažlivejšia, krajšia, sebavedomejšia. Jednoducho osudová. text Barbora Dudinská www.barboradudinska.blogspot.com foto www.michelvivien.fr

Inspire magazine

37

fashion

Nike Fitness Club je jedinečný projekt pre ženy, ktoré majú radosť z pohybu a vyznávajú moderný životný štýl. Nike dalo dokopy najlepšie fitká a fitness inštruktorov a spolu pre vás vytvorili klub plný výhod!

Ak ich chcete využívať, staňte sa členkou Nike Fitness Club.

Pre AKTívne ženy 38

Inspire magazine

Jednoducho: * zakúpením členstva vo vybraných Nike Fitness centrách, * získaním 20 bodov (= 20 odcvičených hodín) u Nike Fitness inštruktora, * zúčastnením sa akcie usporiadanej Nike Fitness centrom.

A výhody? * zľavy 15% na výrobky Nike v partnerských predajniach, * výrazné zľavy zo vstupného na nike športové akcie, * pravidelné info o dianí v Nike Fitness Clube, * exkluzívna ponuka nových kolekcií Nike. www.fitnessclub.sk

Inspire magazine

39

accessories

SWATCH predstavuje pestrofarebnú, sviežu a rozmarnú kolekciu módnych hodiniek a šperkov. Tak ako vždy sa tvorcovia najpopulárnejších plastových hodiniek na svete odhodlali kreatívne včleniť tohoročnú módnu farebnosť do aktuálneho dizajnového stvárnenia. Kolekcia SWATCH a SWATCH Bijoux jarleto 2009 predstavuje päť módnych, ktoré vládnu v uliciach tých najviac trendy miest sveta: Natural Sophistication nás uvedie do virtuálneho priestoru, kde sa pretínajú digitálne a reálne svety a vytvárajú nádhernú symbiózu dneška s budúcnosťou.

Organic Explosion osloví ženu, ktorá sa z vecí teší ako dieťa, ktorá je obdarená

V hlavnej úlohe

swatch a Swatch Bijoux jar/leto 2009

40

Inspire magazine

kreativitou a hravosťou, ktorá miluje život, zábavu a dokáže lietať v povetrí.

Neon Streams rozžiari svojimi farbami a neprehliadnuteľnou grafikou tanečné kluby i ulice. The Age of Rust je téma pre drsných, silných a odhodlaných mužov, ktorí dokážu stavať i pretvárať, zatiaľ čo Sailaway je pre muža, ktorý sníva o úniku k moru, kde začne nový život.

SWATCH teda opäť prináša umenie na naše zápästie, tentoraz je však autorom jeden zo súčasných najvplyvnejších mladých skvelých umelcov – GREMS! Muž mnohých tvárí, francúzsky „street painter“, rapper, hip-hopový umelec a návrhár GREMS vstúpil do povedomia verejnosti svojou snahou dostať umenie

z bielych anonymných sál a múzeí na ulicu. Preto, aby svoje umenie dostal medzi ľudí, používa GREMS steny z tehál, dreva a betónu; bočné steny kamiónov, panely v metre, výklady na uliciach, oblečenie (topánky, tričká); a všetko, čo by mohlo poslúžiť ako maliarske plátno. Populárny spevák rappu a hip-hopu sa i so svojimi výtvormi objavuje na webe i na živých vystúpeniach. Pre SWATCH a SWATCH Bijoux kolekciu jar-leto 2009 navrhol GREMS dvoje hodiniek radu „Original Gents“ s farebnými tancujúcimi postavičkami, znakmi a nápismi, takými typickými pre jeho tvorbu. www.swatch.com

Inspire magazine

41

Essential

Začína jar a my sme uvoľnení. Sedíme za stolom, držiac horúce hrnčeky, biely čaj, stúpa z nich para, je tu tma a ticho, otvorené okno, prichádzajúce vzrušené výkriky tých, čo hrajú basketbal, americky pôsobiace mikiny, buchot lopty. Myslím na takmer neviditeľné konfety, ktoré by mohli prikryť niečo odhalené, ženské telo čakajúce na čosi intímne, mohli by padať ako snehové vločky, potácať sa a nakoniec doľahnúť tak, ako na človeka doľahne tieseň, tie prázdne miesta vnútri, ktoré nezaplní žiadny človek.

Pocítim hlad, sedím pri hrnčeku a potom len tak som, som v bielom tričku, nohy pod paplónom, zatiaľ sa v inom meste, po inej ulici prechádza môj otec s mojou mamou, obchádzajú mláky, hovoria, počúvajúc dážď, možno hovoria o mne, o bratovi, o sestrách, otec a jeho barly, vychudnutá zlomená noha, ochabnuté svalstvo, ktoré treba posilniť. Na pooperačnej rane mu začínajú rásť nové chĺpky, predkolenie, nie je to veľmi pekné, ale to je už raz tak. Telesná krása je veľmi povrchná, je nestála, je to prchavosť. Dnes ešte mám ploché svetlohnedé brucho, vytŕčajúce bedrové kosti, ale prejdú dni, mesiace a z pekného brucha nemusí byť nič, možno jazva po cisárskom reze, možno čosi iné.

Mať pri sebe vždy toho, kto sa ho bude za akýchkoľvek okolností rád dotýkať.

Ráno je tu slnko a bzukot muchy na presvetlenom okne, oranžové chvejúce sa závesy, pokojné prúdenie rieky, básne Zbigniewa Herberta. Čítam si ich, kým jem banánový jogurt, kým krájam jablko na štvrtky, otáčanie strán, je to dojatie, ktoré človeka nerozplače, je ešte silnejšie než slzy a plač, je to hybná sila, dokonalá presnosť, jeho poézia mení, rozprúdi. Zmením sa na dlhšie a musím o tom premýšľať, zmením sa, a nikto to nevidí. Je to príliš hlboko, šlo by o kameň úrazu.

V zelenej čiapke s jablkami Golden v taške kráčam o niekoľko hodín popri rieke.

Stredoškoláci sediaci na lavičke mi ponúkajú fakt dobrý sex. Aj to, že ma odnesú domov, urobíme to i ono... tak čo, slečna v zelenom, tak čo...

O tom, čo je hlboko v nás, už nezvykneme hovoriť. Ani s tými, čo sú najbližšie, o ktorých si to myslíme. Sú vlastne veľmi ďaleko, spája nás len krvná skupina, farba očí, farba vlasov, s inými orálny sex niekedy v strede týždňa. Nejde o moje oči ani

Medzi nami

42

Inspire magazine

o môj RH faktor. Zatiaľ o hĺbke hovoriť chcem, hoci odpovede sú prekvapujúce, reakcie medzi nami neprimerané, nikdy nie také, aké by som mohla očakávať. Je to riskantné, dušu možno zneužiť. Ale aj tak to tu robíme, baví ma to, formulovať myšlienky do slov, vyjadriť sa, otvoriť sa porozumeniu alebo ho zabiť. Hovoríme o tom, kým vo vedľajšej izbe zo seba sťahujú šaty, hrajú sa so svojím svalstvom, so svojimi alabastrovými telami. Ich výkriky pôsobia deprimujúco, možno pre ich tváre s veľkými očami, ktoré vyzerajú detsky, máte chuť chytiť ich za ruku a chvíľu ich viesť. Potom stíchnu, ťaživé ticho, vrany nad potokom, dlhotrvajúce dažde nesúce ničivosť.

Mama s otcom sa vrátia z prechádzky, subkutánne podaný Clexane, dánsky film, ktorý si zapnem niekedy v noci, celkom sama, noc pod dekou, ležať na gauči.

Vtedy sa pozriem na fotky zavesené nad klavírom, kaktusy v Amerike a tvár D., ja, tmavé okuliare a jachta, naša rodina pózujúca v letnej zelenej záhrade, usmievame sa, akoby popred nás pobehoval fotograf a hovoril ty sa teraz usmej a ty tú ruku drž takto. Na tej fotke mám 19 rokov, mám oblečený sveter s gombíkmi, na mojom pleci je ruka môjho otca, pozerám sa do objektívu, žiarim, vyzerám ako vodový melón, moje oči by mohli byť jadierka. Sú to spomienky vynárajúce sa predovšetkým v noci, keď fotky na stene pôsobia chladne a neprístupne, takmer zakonzervovane. Počas takých nocí chladnem, chýba mi svetlo, niekedy si dokážem udržať svoju stálu teplotu. Chodím neskoro spať, skoro vstávam. Počúvam Nicka Cavea a Sineád O´Connor, stále nové impulzy, nové radosti, napríklad jarné hodiny o literatúre s Doc. PK by mohli byť takmer láskou, pred nezainteresovanými je ťažké niečo o nej hovoriť, lebo láska s hranicami, láska bez splynutia sa už vytratila, štylizovaná originalita vytvára čierno-bielosť. Málokto chápe hranice, dve územia, ktoré sa navzájom ovplyvňujú a nikdy sa jedným nestanú.

Ak poviem, že ho mám rada, myslia na pomer, že ho chcem. Keď poviem, že nechcem, tak sa spýtajú, že čo teda chcem.

Potom tie hodiny skončia, zostane v nás všeličo. Slnko zapadá neskôr, spev vtákov je čoraz dôraznejší a naliehavejší, kvitnú kvety, v stánkoch predávajú zmrzlinu.

Je tu jar, po nej leto, tieto mesiace so všetkým znepokojujúcim, čo k nim patrí. text a foto anna vlčková

accessories

V tomto chladnom počasí sa nevieme dočkať prichádzajúcej jari a čoraz nástojčivejšie myslíme na jej čarovnú krásu plnú rozmanitých farieb...

Ako mesiac v splne, ktorý z neba na nás svieti, tak na seba púta pozornosť každého aj najnovší šperk z dielne Frey Wille. Luna Piena tajuplným spôsobom navzájom kombinuje romantické ticho noci a žiarivý jas dňa. Moderná forma zvýrazňuje svet farieb a v perfektnom prepojení s nádhernou Anker retiazkou ukazuje váš prívesok svetu v tom najlepšom svetle.

Frey Wille je už niekoľko desaťročí globálne vedúcou spoločnosťou so zameraním na výrobu umeleckých šperkov z cenného emailu a dosahuje obrovské úspechy vďaka svojim unikátnym dizajnérskym konceptom. Výnimočná filozofia dizajnu, inovačné umelecké kreácie a žiariace farby z pera Frey Wille kreatívneho tímu umelcov, zlatníkov a expertov na výrobu dokonalého emailu, to sú najdôležitejšie faktory pre exkluzívny šperk a nadšených milovníkov skvostov z celého sveta.

Luna Piena

by Frey Wille

Jarné prebúdzanie 2009

www.frey-wille.com

Inspire magazine

43

fashion

WE` RE HAVING A PARTY adidas Originals spring/summer 2009

Inspire magazine

45

fashion

Inspire magazine

47

48

Inspire magazine

Aktuรกlnu kolekciu adidas Originals nรกjdete v jedinom Originals obchode v Bratislave, na Hurbanovom nรกmesti.

fashion

coquetry

50

Inspire magazine

Vyzerá to ako kráľ Ľudovít XIV., Vyzerá to ako rozprávka o zakliatej Vyzerá to ako hodváb, to sa len Nemecká umelkyňa Tina Cassati

ale kráľ to nie je. princeznej, ale rozprávka to nie je. ale látka to nie je. zahráva s érami, kostýmami, scénkami, aktérmi...

Costumes for human dolls

Where the wild roses grow Keď som prvýkrát videla videoklip k piesni Where the wild roses grow, asi tri minúty som nežmurkla. Magická snivá atmosféra, poletujúce lupene ruží, rozprávková Kylie Minogue s porcelánovou pleťou a červenými perami v jazierku, had vinúci sa po jej snehobielych šatách, hlas Nicka Cavea, silný príbeh, pri ktorom behajú zimomriavky po chrbte. (Pre tých, čo nevedia, Kylie je tam už mŕtva! Je to duet zaľúbenej obete a jej vraha.) Snažila som sa tie zábery „odfotiť očami“ a uložiť do pamäti. Fungovalo to len čiastočne. O niekoľko rokov som objavila umenie Tiny Cassati. Jej fotografie neutečú ako spomínané video (i keď sa venuje aj tejto tvorbe), a pritom dokonale zachytávajú jeho atmosféru.

Inspire magazine

51

Už ako dieťa vymýšľala kostýmy pre To jej zostalo dodnes. Takisto hrala v divadle,

coquetry

The world needs more fantasy

52

Inspire magazine

Povedal Mr. S. Dalí a madame Cassati sa s týmto výrokom stotožnila. Už ako dieťa vymýšľala kostýmy pre bábiky a maľovala. To jej zostalo dodnes. Takisto hrala v divadle, odkiaľ čerpá zdroj inšpirácie dodnes. Jej kostýmy sú ovplyvnené obdobím rokoka, baroka, talianskymi maliarmi, Cirque de Soleil, eleganciou rokov 1920 – 1940 či starými ruskými rozprávkami. V r. 2002 svoje kostýmy z fólie predstavila na berlínskom Recycling Art festivale, v r. 2008 uviedla

bábiky a maľovala. odkiaľ čerpá zdroj inšpirácie

Inspire magazine

53

coquetry

Móda je fantastický prostriedok sexuality a pre sebarealizáciu. A kto by Alica v krajine

54

Inspire magazine

práve na prezentovanie vlastnej sa aspoň na chvíľu nechcel cítiť ako zázrakov?

kostýmovo-hudobnú show s názvom Divas without fur – Natural Couture sprevádzanú žánrami ako industrial, darkwave, goth, 80s... medzi jej ďalšie projekty patria aj Paradise Birds a Modern Casanova. Jej tvorbu vidno na medzinárodných výstavách, prehliadkach, festivaloch, v hrách, videoklipoch. Aktérov svojich fotografií si vyberá medzi ľuďmi, ktorí ju inšpirujú: svojimi priateľmi, známymi tanečníkmi, hudobníkmi, umelcami, ale pokojne to môže byť aj zaujímavá tvárička z ulíc Berlína, kde žije. Tina väčšinou najprv navrhne kostýmy, vymyslí k nim príbeh a na ich základe vyberá vhodnú lokalitu, modelov a inscenuje prostredie plné detailov. Niekedy je všetko úplne naopak a všetko prispôsobí svojej novej múze, ktorú stretla. Od jej typu sa potom odvíjajú kostýmy aj prostredie.

Pre svoje kostýmy používa často netradičné materiály: staré látky, papier, fóliu, obväzy, kartón... a pritom to dýcha glamourom.

Adam alebo Eva? V projekte „Paradise Birds“ Tina Cassati prekračuje hranice medzi pohlaviami.

Cíti potrebu ukázať, že žijú medzi nami aj ľudia, ktorí sa vymykajú z jediného uznávaného delenia na mužov a ženy a pritom môžu byť krásni. Často sú však konfrontovaní s netoleranciou a odporom spoločnosti. Pritom každý má nárok na vlastný rozvoj v smere, ktorý si vyberie. Móda je fantastický prostriedok práve na prezentovanie vlastnej sexuality a pre sebarealizáciu. Cassati chce umožniť ľuďom uniknúť z ich každodenného života, „ponoriť“ ich na chvíľu do sveta fantázie a snívania. A kto by sa aspoň na chvíľu nechcel cítiť ako Alica v krajine zázrakov? text Petra Dudáková / foto Tina Cassati www.tinacassati.de myspace.com/cassati

Inspire magazine

55

designsoda Príroda od Jongerius Dizajnérka Hella Jongerius je známa tým, že svojou tvorbou objavuje nové možnosti aj hranice medzi spojením remesla a priemyselnej výroby. Technológie rovnako ako ľudská zručnosť ju fascinujú.

Preto veľa experimentuje. Má napríklad okrem iného rada keramiku a v súčasnosti patrí medzi najvýznamnejších dizajnérov v tejto oblasti. Okrem toho má rada príbehy a v jej produktoch sú vždy zašifrované. Zaujíma ju čo sa skrýva pod „kožou“ aj to ako sme schopný to interpretovať, prípadne ako nám „to“ dokáže nabúrať stereotypy. Zaujíma ju aj vplyv a história vzorov a dekórov. Posledná limitovaná kolekcia, ktorú navrhla pre parížsku galériu Kreo (dokonca mája) je o prírode. Výstava „natura design magistra“ odkazuje na jej sochárske cítenie aj na novú experimentálnu vitalitu. Socha verzus príroda je zrejmá z jej fascinujúcich dizajnom vyšľachtených kvetín aj z nábytkových kusov, kde prelína zvieratá s tvarom stola či stolíka. Je to ako tajomná rozprávka. www.kreo.fr

Zumthort Tohtoročným držiteľom najprestížnejšej Pritzkerovej ceny v oblasti architektúry sa stal prekvapivo švajčiarsky architekt Peter Zumthort. Prekvapivo preto, že má za sebou relatívne málo stavieb, nehovorí sa o ňom veľa a navyše väčšina jeho stavieb je vo Švajčiarsku. 65 ročný architekt bol získaním ceny zaskočený, ale na druhej strane to cítil ako satisfakciu aj precedens pre mladých architektov, s odkazom že dobrá architektúra nepotrebuje veľké promo, ale závisí čisto iba od schopnosti architekta obhájiť svoj koncept a nepodriaďovať sa investor-

ským, trendovým tlakom. K jeho najvýznamnejším dielam patria termálne kúpeľe Vals vo Švajčiarsku, či poľná kaplnka Svätého Mikuláša z Flüe blízko Kolína v Nemecku. Šéf poroty Pritzkerovej ceny Lord Palumbo na margo Zumthora povedal: „Zumthor má silnú schopnosť vytvoriť miesto, ktoré je viac ako jednoduchá budova. Jeho architektúra vyjadruje rešpekt k výnimočnosti lokality, kde bude stáť, úctu k miestnej kultúre, a mimoriadnu lekciu z dejín architektúry. Je zručný, dokonalý remeselník, vie pracovať s veľmi rôznorodými materiálmi od cédru až po pieskované sklo tak, že vo výsledku oslávi ich kvality pre službu trvácnej architektúre.“ Kvety a vázy, rôzne materiály © Fabrice Gousset, courtesy Galerie Kreo

poľná kaplnka Svätého Mikuláša z Flüe, Kolín Nemecko

56

Inspire magazine

termálne kúpeľe Vals, Švajčiarsko

stôl Žaba (limited edícia 8 kusov), orechové drevo a modrý transparentný email © Fabrice Gousset, courtesy Galerie Kreo

design

Vila Júlia Magis má deti rád. V jeho „dizajnérskej crew“ je viacero autorov, ktorí vytvárajú, alebo vytvorili kolekcie skvelých bytových doplnkov pre deti. Enzo Mari, Eero Aarnio, Marcel Wanders, Martí Guixé, patrí sem aj španielsky dizajnér Javier Mariscal. Na blížiacom milánskom design weeku predstavia jeho detský domček, ktorým by neohrdol ani hrám naklonený dospelý. Teda nie je to domček, je to vilka a volá sa Júlia. Je z kartónu (neviem či ste si vyrábali v detstve obydlia z krabíc napríklad od pračky, ak áno, potom viete ako sa v nich dobre skrýva), teda asi nie na celý život, ale detstvo zvládne. Vilka Júlia má navyše celkom progresívnu architektúru, krásny komín, aj námornícke okienko, zvonček, kvetinu a funkčný interiér. Chýba už len malinová pena od mamy. Ale to už si jej budúci obyvatelia určite nejako zariadia. www.magis.com

Sny v tapetách Tapety sú skvelé médium atmosféry. Z dezénov vedia vykúzliť úplne nový priestor. Nemusíte oblepiť celé miestnosti. Niekedy stačí málo a výsledok je viac ako zaujímavý. V súčasnosti je vďaka ich revivalu ponuka celkom impozantná. Nie všetky ale môžu dlhšie lahodiť oku, niekedy hrozí aj vizuálny útok a strata vnútorného pokoja. S vzormi treba opatrne. Je lepšie dať si na stenu niečo s čím sa budete dobre cítiť, čo má štýl, čo má farby, ktoré vás povzbudia, prípadne uvoľnia (podľa typu priestoru), čo vás dokážu povzniesť do vzletných

výšin. Nedávno prišla s tapetami aj malá pražská značka LAVMI (áno je to fonetický prepis Love me), za ktorou stojí úspešná grafická dizajnérka Babeta Ondrová, pôvodom zo Slovenska. Lavmi tapety sú romantické, aj grafické, žiarivo farebné aj distingvované elegantné. Štartujú troma edíciami ako extravagant, new romantic a modern. Názvy celkom vyjadrujú o čo ide. Lastúry, ruže, stonky, alebo geometrické vzory majú na väčších plochách podmanivú silu. V súkromí, v detských izbách, ale aj vo verejnom priestore vedia „otvoriť dvere“ do nových svetov. Pripravila Ľubica Hustá www.lavmi.cz, www.konsepti.sk

Cartier verzus Yoshioka V Národnom múzeu v Tokiu sa spomína na Cartiera. Výstavu o slávnom francúzskom klenotníkovi pripravili pri príležitosti 150. výročia Zmluvy o priateľstve s obchodnej spolupráci medzi Francúzskom a Japonskom. Čo je na výstave, ktorá predstaví 276 klenotov z viac ako 1370, uchovávaných Cartierovým archívom (okrem teda samotných klenotov) najzaujímavejšie? Určite exkluzívna a pritom technologicky progresívna inštalácia, ktorú ma na svedomí dizajnér Tokujin Yoshioka. K tým naj vychytávkam patria 3D projekcie – napríklad zlatníka pri práci, kde kombinuje „premietaného“ pracujúceho klenotníka ( je ako živý) s existujúcim stolom, alebo premietane hlavy významných žien a ich šperkov od Cartiera. Mohutné výstavne kubusy, v čiernej, potom vytvárajú dramatickú a pritom veľmi súčasnú atmosféru. Kontrast žiariacich diamantov s čiernym pozadím je pre ľudský zrak aj myseľ magicky príťažlivý. Veď diamonds are the girls best friends...

Inspire magazine

57

design

The act of seduction

From left to rig

ht Jerry Klein

er showing

again some

Jerry Kleiner’s restaurants including Illuminating Company, Vivo, Marche, Opera, Saiki, Red Light, Carnivale, Gioco, Victor Hotel, Park 52 and the newly opened Via Ventuno are truly an experience of the senses.

Mr. Kleiner finds inspiration while travelling around the world.

Every place gives something unique. The most important thing for the industry veteran is quality. And for him, the best time period comes from the year from the 20’s to 40’s, particularly in France. “Europe generates the greatest influence with cities such as Prague, Vienna, Barcelona, Paris and numerous ones in Italy. The whole interior design evolution happened here naturally within the incredible history of each city. People still use these ideas today” Jerry notes.

By contrast, Jerry prefers New York for modern design.

Exploring the globe on one hand while browsing through Chicago’s neighborhoods on the other, Jerry acquires different perspectives. Driving through the Windy City wrapped up in the night helps “Mr. Style” clear his thoughts for new ideas. He calls his distinctive car rides a “sedative, meditative process.”

Jerry prefers designs that can stand of their own; functional while creative at the same time. He notes, “Everybody strides for the best thing in their lives. Everybody looks for perfection in everything; so do I. While some people settle, I settle only for the best”. Attention to detail, hard driving work ethic, active involvement in the creative process makes his work superb/excellent.

pink color

Around the world

in one of hi

s restauran ts, Chicago

/ bar in the

restaurant

Via Ventun o

Have you ever been seduced by a restaurant? I believe you have. But for skeptics, an experience in one of Jerry Kleiner’s restaurants in Chicago will undoubtedly make you a fan. These eateries will do their job of in giving a memorable dining event. Owner Jerry Kleiner, born in Russia, emigrated from Poland where his parents survived the holocaust. Jerry’s current life strikingly stirs up a fairy tale with work accomplishments evoking a dreamy wonderland; a stark contrast to his early childhood memories of waiting in breadlines. It is no wonder that his desire and passion for food brought him into this business. Coming from a family where his father was a tailor and his mother a seamstress, this background forged his intrigue for style matched with his affection for food.

The restaurant king of Chicago, as he is often called, Jerry is known for pioneering new neighborhoods. He has a knack of going into neglected areas and single-handedly making them hot. Does bringing his trademark décor with bold menus to unchartered territory sound risky? Not for Jerry, whose strong desire to survive and succeed dates back to his youth of enduring with little food. Not for one who gives his soul and incredible passion into his work. Here is a notable quote from Jerry that summarizes his philosophy, “A restaurant has to have soul. I don’t do things without impact. Yes, my places have very stimulating designs.”

Encore performances

in dining and design

The Kleiner collection Illuminating Company, Vivo, Marche, Opera, Saiki, Red Light, Carnivale, Gioco, Victor Hotel, Park 52 and Via Ventuno, all have something in common; colors and fabrics. His favorite colors are pink, green and gold; colors of royal jewels with rich tones. As for material, Kleiner prefers “the feel that makes you come alive”. That is what he wants; the customer to feel alive, seduced while enjoying the food. He has placed the perfect selection of colors and fabrics for the individual restaurants; each name defines an explicit ambience.

Carnivale. Does it sound and feel like Rio De Janeiro?

Yes, Carnivale is full of playful colors like those common in Latin countries. This is a boisterous, lively place with oversized, silk-covered lanterns, walls adorned in reds and blues and an upstairs draped with velvet curtains.

Opera. You mean majestic? Right, you feel like royalty here. It is a spot for graceful romantic dinners surrounded in silk light fixtures while gorgeous murals, frescos and wall paintings surrounding you. A series of private dining booths for two are fashioned from fireproof film vaults leftover from the building’s days as a movie warehouse.

Red light. Can you tell what this is? Reminiscent of something sexy? Bingo, spot on. A colossal red neon flame on the roof marks the entrance to an avant-garde room serving spirited and seductive modern Asian fusion cuisine. Glowing, and again red, stalactites hang from the ceiling while wrought iron, curvy windows and gothic accent furniture dominate the interior standing for a spicy spunky mood.

In addition to his favorite colors and fabrics, Jerry’s restaurant interiors also integrate photographs and art work.

Photographers include Avedon and artists include Susan Olmetti, Wesley Kimler and Diane Dauer.

A feast for the eyes

As for his wardrobe, or more explicitly stated his personal interior design, Mr. Kleiner’s style is colorful here as well. His favorite clothes are Italian, where he favors cashmere sweaters and adores shirts. Often times, he selects the fabric for his own clothes. No uniform here; he dresses the way he feels.

His interior design and personal style work together with perfection but I also wanted to know about Jerry’s food styling techniques.

He said, “Oh yes, the eyes need to eat too. The menu is set up after the interior is done. It has to fit the interior. You will get the right feel for the right menu and then the chefs do the rest”. It’s all about exceeding expectations and seducing patrons by style and taste.

So what’s next for the energized Jerry Kleiner? While he just opened his new Via Ventuno restaurant, he is still on the go, more creative than ever. But great designers are always striving to achieve something better. While currently working on numerous projects, one has particular importance to him. He would like to bring his ideas of design to the masses with his own furniture line. Jerry Kleiner will continue to live and breathe his art; just the way the great painters did.

text Linda Drabova / foto Kardas Photography, Stan Malinowski

58

Inspire magazine

Inspire magazine

59

designextract

Oblaky

1

Bratia Bouroullecovci majú dar vytvárať veci, ktoré presahujú suchú definíciu tohto slova. Medzi ich najnovšie „veci“ patria oblaky. Po známych riasách, vytvorili ďalšie priestorové moduly, z ktorých si môžete v priestore nakomponovať ľubovoľné útvary. Tentokrát ich neinšpiroval oceán, ale obloha. Siahli po oblakoch a priniesli ich bližšie k nám. Sú v rôznych farbách, ľahko sa napájajú a s priestorom robia divy. www.bourollec.com

60

Inspire magazine

Sibal

2

Stôl Carla Colomba je krásnou ukážkou dokonalého spojenia dvoch materiálov dreva a kovu. Teplo a chlad spolu vytvárajú jednotu. Hladko opracovaný povrch tohto jedálenského stola láka hladiť ho. A detaily upevnenia kovových nôh sú zas lákavé pre pohľad. Môžme to nazvať vyššia forma. www.cappellini.it www.konsepti.sk

1

2

3

4

Šarpej

3

Je azda jasné prečo sa táto stolička volá šarpej. Telo má „zhužvané“ a podobne plné tajomných záhybov ako je to typické pre toto plemeno. Patrí medzi takzvané asociačné nábytkové kusy. Vyvoláva vizuálnu a možno aj emocionálnu spomienku a zároveň vytvára novú vizuálnu aj praktickú skúsenosť. Prepájanie psa a stoličky bolo kedysi možné ak tak v surrealizme. Svet sa dávno zmenil. www.moroso.it www.konsepti.sk

Nástenka

4

Softwall je stena ktorá nielen rozdelí podľa aktuálnych požiadaviek priestor, ale navyše má pekne vymyslený systém kožených popruhov a medzier na uchytenie, časopisov, spisov, papierov, ale aj kníh. Je to v podstate čalúnená nástenka, ktorá sa môže stať každoným zrkadlom vašich aktuálnych aktivít a záľub. www.cappellini.it www.konsepti.sk

design

Luxor

5

Starý Egypt sa stal inšpiráciou pre túto horizontálnu skrinku. Jej redukovaný tvar a výrazná farebnosť, rovnako ako použité materiály ale patria do súčasnosti. Je to dôkaz toho, že aj minimalistická estetika dokáže evokovať staroveký sarkofág. A ten má svoje tajomstvá....

5

6

7

8

Predmestie

6

Predstavte si chudobné predmestie mexickej metropoly. Domy spontánne nalepené na seba, farebné, rozvrstvené, minimálne, nesúrodé a zároveň ako celok veľmi intenzívne. Tak tento obrázok slúžil ako predloha pri vzniku tohto nábytkového kusu. Jeho autor Christian Vivanco ho odporúča ako policu, úložný priestor do kuchyne, či pracovne.

Bohém

7

Bohémske kreslo (tak sa volá) Patrície Urquioly pripomína rozkvitnutý kvet antúrie, či kaly. Jeho šťavnaté čalúnenie je už z ďaleka magicky príťažlivé. Spraviť si pohodlie, vypnúť okolie a zapnúť sen. To majú bohémovia radi. Vyrába moroso. www.moroso.it www.konsepti.sk

Neodolateľná

8

Kovová etažérka Pierra Charpina patrí medzi dizajnérsku nábytkovú elitu. Nenápadná na prvý pohľad, neodolateľná na druhý. Mäkko modelovaná, pevná aj vzdušná, harmonicky nakomponovaná, klasická a pritom progresívna. Je funkčná a zároveň má nábeh nestratiť sa v prepadlisku dizajnérskych dejín.

Pripravila Ľubica Hustá

Inspire magazine

61

„Európski dizajnéri boxujú. Atakujú dizajnéri sú viac džudisti. Ak energiu proti nemu. Vedia energiu

design

1

2

3

4

Pozorovateľ

Oki Sato/ Nendo

Nendo (v japončine znamená hmota) je dizajnérske štúdio, ktoré dnes kritici a znalci považujú za jedno z najvplyvnejších z japonského dizajnu. Dokonca ho už dnes stavajú vedľa takých es, ako sú Naoto Fukosawa a Tokujin Yoshioka. Za úspešnou hmotou stojí mladý japonský dizajnér Oki Sato.

Plátno, zásuvky, knižnice Nendo vzniklo iba v roku 2002. Jeho zakladateľ a hlava Oki Sato sa narodil v To-

62

Inspire magazine

ronte v Kanade (1977), ale vyrastal a architektúru študoval v Tokiu. V architektúre viac inklinoval k tvorbe interiéru a následne prirodzene rozšíril svoj záber aj na dizajn. Interiér však neznamená, že si nevšíma exteriér stavby. Známe sú napríklad jeho riešenia úpravy reštaurácií – napríklad projekt Plátno, kedy starú budovu, exteriér aj interiér, stoly aj stoličky, jedálne lístky obalil do bieleho plátna (Tokio 2003), karaoke klub v tvare bazénu, ale azda najslávnejšia z hľadiska architektúry je jeho stavba Zásuvkový dom (Tokio 2003), v ktorom

ľudí podobne ako v boxe. Japonskí ich protivník tlačí, využijú túto absorbovať a zmeniť ju na dizajn.“

5

7

6

8

9

1 Bulb lampa Tvist 2 kreslo Kapusta 3 kvety Kuuki (štruktúry) 4 Oki Sato 5/6 lampy Hanabi 7 lopta Puma 8 soľnička, korenička Talking 9 dom Hanabinoie

sú všetky súčasti interiéru, teda mobiliár, osvetlenie, kuchynský kút, kúpeľňa a pod. zasunuté do stien. Ostáva iba čistý priestor, ktorý sa v prípade potreby vie správať veľmi variabilne. Je to vlastne tradičný japonský koncept zasúvacích stien, ale adaptovaný na potreby súčasného interiéru a s vtipným doslovným zasúvaním všetkého. Sato oslobodil priestor od vecí. Podobne podmanivý je aj dom, ktorý postavil z klasických drevených knižníc (2005, máme na mysli policové systémy). Použil ich na exteriérové obvodové steny. Samozrejme, knihy

sú ich súčasťou, stávajú sa zároveň izoláciou a vytvárajú súkromie vnútri. Knihy sú zvonku chránené sklom, zvnútra polo transparentným materiálom FRP.

Dôležitý je svet okolo Aj keď ho vo svete vnímajú ako predstaviteľa japonského dizajnu, sám sa tomuto značkovaniu bráni. Považuje to za klišé, ktoré vytvára mantinely vo vnímaní. Navyše má viac globálnych ambícií. Rovnako krúti nosom, ak sa s jeho dizajnom

Inspire magazine

63

design

spája priveľa teórie či pátosu. Má rád jednoduché živé koncepty. Pozoruje každodenný život, ale nechce ho komentovať ani vytvárať veľké príbehy. Postrehy sa menia na myšlienky a tie na produkty. Obrazne povedané, oblieka myšlienky do funkčnej formy. Teda dnes už nielen on, Nendo má v súčasnosti viac dvorných dizajnérov a okrem Tokia kanceláriu v Miláne, ale šéf je len jeden. Forma pre neho nie je až taká dôležitá, dôležitejší je moment prekvapenia a iné správanie, ktoré jeho produkty iniciujú. Vie byť vtipný aj poetický. Číry aj eklektický.

Farba v jeho tvorbe je potlačená. Podobne ako Yoshioka aj on inklinuje k bielej, ktorá podľa neho dokáže hovoriť viac jasne. Sám to komentuje: „Myslím, že ma viac zaujíma svetlo ako farba.“ Biele je jeho počítačom generované diamantové kreslo pre Lexus (vytvorené z pevnej nylonovej siete), vzdušne elegantný taburet pre Cappellini, ktorého spodná časť odkazuje na mašle špičiek baletiek, ale aj jeho asi najslávnejší kus, vrstevnaté Kapustové kreslo, ktoré navrhol pre Isseya Miyakeho (2008). Kreslo vzniklo jednoduchým procesom. Valec nahusto navrstvenej látky nastrihol a vrstvy sa rozpadli do strán podobne, ako sa to darí čínskej kapuste. Dnes už tróni v dobrej spoločnosti stálych zbierok dizajnu múzea MoMA v NYC a v Musee des Arts Decoratifs v Paríži. Sato má veľmi rád aj technologické triky. Jeho slávna lampa Hanabi sa správa ako živý kvet. Keď ju zapálite, kvet sa otvorí, keď zhasnete, sám sa zatvorí. Môžu za to na teplo citlivé kovové plátky, z ktorých je vytvorená. Lampa sa tak stáva akoby udalosťou – eventom, dôležitý je proces transformácie na dizajn. Skvelá aj vtipná je tiež jeho horolezecká stena vytvorená z kompozície starých prázdnych rámov z obrazov umiestnených na stene, po ktorých sa lezec vyšplhá pod strop. K svojim stojanovým hodinám Kazadokei s excentricky pretiahnutými ručičkami a jednou orientačnou osou pridal komentár: „Tieto hodiny sú ako veterné mlyny.

Podobne ako mlyny chytajú vietor, tieto hodiny chytajú čas.“

1

Zachrániť dieťa v dospelom Sato, ako je zrejmé, vníma veci inak. Je v ňom akoby živé dieťa, ktoré má odvahu veriť svojej predstavivosti. Dieťa, ktoré prežíva v hlave dospelého človeka. Ako dôkaz možno uviesť niečo z pravidiel práce v ich ateliéri. „Uctievam sladkosti a rád ich jem veľa. Každý deň máme sladké pracovné stretnutia. No v poslednej dobe sme museli v záujme nášho zdravia zaviesť opatrenia – iba tri sladkosti na deň.“ text Ľubica Hustá

2

1 stolička Ribbon, Cappellini 2 stôl Ostrovy 3 stôl Sneh 4 kreslo Diamant, Lexus

3

64

Inspire magazine

4

>> MOROSO SPA CAVALICCO/UDINE/ITALY T +39 0432 577111 INFO@MOROSO.IT WWW.MOROSO.IT >> KONSEPTI S.R.O. KOMUNARDU° 32, PRAHA 7 T +420 222 326 928 F +420 222 321 358 WWW.KONSEPTI.COM >> KONSEPTI SLOVAKIA TOVÁRENSKÁ 14 BRATISLAVA T +421 252 632 035 F +421 252 632 037 WWW.KONSEPTI.SK >> >> >> BY >> BY

LOWLAND, SOFA SMOCK, ARMCHAIR SARDINIAN RUG PATRICIA URQUIOLA UKIYO, SIDE TABLE TOMITA KAZUHIKO

PHOTO ALESSANDRO PADERNI AD DESIGNWORK

Jan Č

zajn

ý di

design tvrtn

ik, vá za

a

víť vá,

Quin

de pr e Mo

nika

Mo

ser

o pal Drá

ii

gór

kate

v zka

vn ode

n

ý dizaj górii grafick

víťaz v kate selský sen,

vák, Bru

Robert No

Stein, Salim Issa, Štepánka

výstava fotografií Little

ii Fotografia

Hanoi, víťazi v kategór

Ja

Jery Koza, Anička Ko

zová, detské odrážatk

Koncom marca v Čechách vyhlásili ďalších víťazov Czech Grand Design, čím potvrdili, že česká dizajnérska scéna je mimoriadne živá a že v jej radoch sa nachádzajú tvorcovia, ktorí majú potenciál zaujať aj medzinárodné odborné publikum. A čo je ešte lepšie, aj renomovaných výrobcov. Systém nominácií je podobný ako na hollywoodskych Oscaroch. Existuje Akadémia českého dizajnu, ktorú tvoria teoretici, výrobcovia, pedagógovia, dizajnéri, ale aj prizvaní hostia zo zahraničia, napríklad Alexander von Vegesack, riaditeľ Vitra Design Museum, Peter Noever z viedenského MAKU a pod., ktorí zvyšujú prestíž celej súťaže. Organizátori z Profil media zas vedia vytvoriť profesionálnu bázu a vyhlasovanie víťazov nikdy nie je nudnou či banálnou ceremóniou (tento tím stojí aj za pražským Designblokom). And víťazi sú: Dizajnérom roka sa stal Jan Čtvrtník, ktorý presvedčuje svojimi univerzálnymi schopnosťami – navrhuje nábytok, elektrospotrebiče, sklo – napríklad remake Vázy Savoy od Alvara Alta a spolupracuje napríklad s IKEA, s Elektroluxom, Moser, Droog Design. Ďalej Jerry a Anička Kozovi, ktorí navrhli šik dizajnérske odrážadlá Torpédo pre deti. Do siene slávy sa in memoriam dostal Jan Kaplický, pre ktorého bol dizajn rovnocenným vyjadrovacím prostriedkom ako architektúra. Za grafický dizajn bol ocenený Robert Novák, autor grafickej úpravy knihy Bruselský sen. Výstava víťazov bola najprv v UPM v Prahe. Aktuálne si ju môžete pozrieť v Brne. text ľubica hustá www.czechgranddesign.cz

66

Inspire magazine

o Torpédo

czech Grand Design

Vladimír Žák , kreslo Ušá

k, pre výrobc

u roka UP zá

vody

n

roog desig

voy pre D

zy Sa , remake vá n Čtvrtník

cars

50 rokov MINImalizácie

Aj malé autá dokážu veľké veci. Typickým príkladom je legendárne autíčko z Britských ostrovov. Kto by bol povedal, že sa do MINI, dlhého len 3 metre a 40 centimetrov, ktoré prišlo na svet v roku 1959, zamiluje toľko motoristov.

Stihlo sa stať filmovou celebritou, predalo sa ho na milióny kusov a po Forde Model T ho dokonca zvolili za druhé najvplyvnejšie auto minulého storočia.

Po jeho znovuzrodení pod hlavičkou materskej automobilky BMW sú dnes vozidlá MINI neprehliadnuteľní „päťdesiatnici“, ale najmä módne ikony.

Príbeh miniauta z Veľkej Británie odštartovala tzv. Suezská kríza v roku 1956.

Vtedy sa odnož British Motor Corporation (BMC) – Austin Drawing Office, pustila do projektu s číslom 15. Práve pod skratkou ADO15 sa začala rodiť v rukách dizajnérov a vývojárov legenda. Šéf BMC Leonard Lord im dal jasné zadanie: Postavte auto s dĺžkou približne tri metre, šírkou 1,4 a výškou 1,3 metra, ktoré bude mať malú spotrebu a, hlavne, bude lacné. Rovnako ako zadanie aj tím, ktorý sa mal na minivozidle podieľať, bol oklieštený. Jeho šéfom bol Sir Alec Issigonis, pod ktorým pracovali Jack Daniels a Chris Kingham. V októbri 1957 predstavili svetu svoj prototyp zvaný The Orange Box podľa farby modelu. Pod jeho kapotu vložili malý, vodou chladený štvorvalec s objemom 850 centimetrov kubických. Vďaka váhe necelých 650 kilogramov však bola maximálna rýchlosť auta 145 kilometrov za hodinu.

Po oficiálnej premiére v apríli 1959 sa prvé MINI začali predávať pod odnožami materskej automobilky BMC – Austin a Morris. A MINI začalo byť slávne. Na trh postupne prišli modely Austin SE7VEN, Austin MINI 850 Mark 1 či Moris MINI, ktoré išli na dračku v Afrike, Amerike či Austrálii. Na rad prišli ďalšie verzie so silnejšími motormi MINI Cooper 998, MINI Cooper 1275 či Morris MINI Clubman. Malé auto z Ostrovov bolo razom hviezdou. V roku 1969 sa objavilo aj vo filme The Italian Job (prerobenom v roku 2003 s novými MINI). Azda najviac ho však preslávil komik Mr. Bean vo svojich humoreskách. Jazdili na ňom aj hudobníci Ringo Star, John Lennon, John Harrison a jedno mal vo svojej garáži zaparkované aj Mick Jagger. A prišli aj pretekárske úspechy. V rokoch 1964, 1965 a 1967 na Rallye Monte Carlo MINI Cooper S nedalo šancu nikomu.

MINI sa v rôznych variantoch i špeciálnych edíciách, v ktorých sa však vždy zachoval pôvodný vzhľad „buldoga“, vyrábalo až do neskorých 90. rokov minulého storočia. V tom čase už MINI nebolo len auto, ale aj štýl a neprekonateľný imidž. A možno práve to mu pomohlo prežiť.

V roku 1994 bavorská automobilka BMW kúpila zvyšok spoločnosti BMC ako Rover Group. Súčasťou balíčka bola aj značka MINI. Posledné „staré“ MINI zišlo z výrobnej linky v októbri 2000 a malo poradové číslo 5 387 862. V tom istom roku sa BMW stratového Roveru zbavilo, s vtedy už legendárnym miniautom však mali iné plány. MINI čakalo na svoje znovuzrodenie.

Tak sa dnes z MINI stala módna ikona. Postarala sa o to materská automobilka BMW, ktorá na prelome tisícročí predstavila model MINI One. Vozidlo s moderným retro výzorom ihneď chytilo za srdce automobilových fajnšmekrov.

Odvtedy na trh prišli verzie Coopper, Cooper Convertible či predĺžená verzia Clubman. Všetky majú aj svoju športovejšiu verziu s prívlastkom S. Čoskoro by sa na trhu mal objaviť aj MINI Crossover a MINI E, ktorý pôjde len na elektriku.

Oslavy 50. narodenín MINI sa uskutočnia na celosvetovom zraze MINI v Londýne 22. – 24. 5. 2009 pod názvom MINI United 2009.

68

Inspire magazine

Zhora nadol, zľava doprava Mini Clubman, 2008 / Austin Mini Cooper, 1963 / Mighty Mini Convertible, 1969 / Mini Cooper, 1991

Módna ikona z Britských ostrovov

Narodeniny na okruhu Silverstone

MINI sa svoje okrúhle jubileum rozhodlo osláviť na Britských ostrovoch.

A kde inde ako na legendárnom okruhu Silverstone. Ak by ste ale čakali iba tortu so sviečkami pre 50-ročného „deduška“, ste na omyle. Pôjde o akciu, kde bude počuť rev motorov a dominovať jej bude vôňa benzínu. Pôjde nielen o krásne autá ale aj o imidži a radosti z jazdy. Pozvánku na narodeniny cez víkend 22. až 24. mája nedostali len majitelia MINI, ale každý, komu sa tieto vozidlá zdajú neodolateľné.

Narodeniny MINI oslávi v rámci festivalu MINI United 2009. Po dvoch predošlých ročníkoch v talianskom Misane a holandskom Zandvoorte sa bude konať na domácej pôde značky - v Anglicku. Presnejšie 50 kilometrov od miesta, kde robotníci vdychujú život automobilom MINI – Oxfordu.

Počas troch dní je na okruhu v Silverstone pripravený bohatý program. Na život tu vystúpi držiteľ Brit Awards Paul Weller známy aj ako spevák skupín The Jam a The Style Council. Okrem neho to bude populárny DJ, remixér a producent Calvin Harris, či bývalý spevák skupiny Manfred Mann´s Earth Band Chris Thompson. O zábavu sa má postarať ah mimoriadne energická nórska skupina Twisted Wheel. Okrem toho veľa dídžejov, graffiti umelcov či ďalších atrakcií aj pre deti.

A čo by to bolo za oslavu, keby sa nekonali súťaže za volantom. Silverstone bude hostiť tretie a štvrté preteky série MINI CHALLENGE Clubsport 2009.

Hostia dostanú príležitosť absolvovať pár kôl na sedadle spolujazdca. Pre milovníkov nostalgie s logom Mini sú pripravené preteky klubu Mini Seven Racing Club so štyrmi desiatkami klasických modelov Mini. Históriou značky, ktorá je na svete už polstoročie, prevedie komplexná výstava. Nebudú chýbať ani kaskadérska show, preteky na motokárach, či programy vodičského tréningu. Ak ste zberateľmi autogramov slávnych majstrov volantu, na festivale MINI United 2009 vám svoj podpis môže venovať legendárny lietajúci Fín Rauno Aaltonen a Mike Cooper. V rámci akcie MINI United Beauty Parking si budú môcť návštevníci pozrieť aj zberateľskú kúsky majiteľov Mini, vytunované modely a samozrejme aj najnovšie autá značky, ktorá dnes patrí pod koncern BMW. Čerešničkou na torte má byť premiéra novej špeciálnej edície Cooper v štýle auta Formuly 1, o ktorú sa mal postarať, kto iný ako britský jazdec a jeho tunerská spoločnosť Johny Cooper. Special Edition F1 Cooper sa ukáže v novom farebnom odtieni zelenej British Racing s čiernymi pretekárskymi pásmi, ktoré budú kontrastovať s bielou strechou a zrkadlami. Pod kapotou s logom Johny Cooper Works a F1 bude motor 1,6 L dopovaný turbom s výkonom 208 koní. Osláviť 50 rokov Mini môže každý. Trojdenný vstup stojí 35 libier na osobu.text ivan netik

festival MINI United 2009

www.miniunited.com

Inspire magazine

69

architecture

ateliér office 110

Tentoraz si dáme malé cvičenie synoným. Bola to mnou pripravená pomôcka, aby som rozhovoril trojicu office 110 – Martin, Rišo, Peťo.

AKT – čin, jednanie, výkon; úradný spis; časť divadelnej hry, dejstvo, zobrazenie nahého ľudského tela...

Akt je provokatívna záležitosť, my nechceme byť za každú cenu výstrední, ale závisí to od zadania.

Niektoré projekty sa možno tak javia, ale nie je to zámer, snažíme sa prispôsobiť okoliu, do ktorého má byť architektúra vsadená. Miera výstrednosti je vždy spojená so zadaním. ... čin, skutok, úkon, výkon...

Kedy podávate najlepší výkon?

Najlepší výkon podávame s čistou hlavou skoro ráno, preto neradi robíme nočné. Dopredu nás najviac posúva vzájomná konfrontácia. Potrebujeme voľnosť, nie robiť, koľko sa len dá. Pracovať tak, aby nevyprchala hravosť, inak to na výsledku hneď cítiť. ... holý, obnažený, zobrazenie nahého ľudského tela...

Krása tela sa páči každému na prvý pohľad a často sa za ňou oplatí obzrieť.

My sa musíme zmieriť s tým, že naša práca bude vždy do istej miery chladná a abstraktná záležitosť, ktorá nedokáže osloviť úplne každého. ... jednanie, debata, diskusia, konferencia, konverzácia, porada, rokovanie, rozhovor, rozprava, schôdza, seminár, vyjednávanie, zasadanie...

Pri komunikácii s klientom sa snažíme byť všetci traja, aby sme za dopĺňali, keďže nie sme extroverti (spolu sme jeden starší architekt – smiech). Nemáme rozdelené funkcie, sme rovnocenný tím. Naša komunikácia s investorom sa zväčša týka funkčných a technických riešení a náš výtvarný názor musíme niekedy do projektov v podstate prepašovať. Lepšie sa nám spolupracuje, ak investora oslovia naše referencie, na základe ktorých si nás vyberie. ... prezentácia – predstavenie sa; predloženie, preukázanie; návrh, podanie...

Ako sme už spomenuli, tvoríme vzájomnou konfrontáciou. Keď do procesu vstúpi viac individualít, ktoré na seba dokážu nadviazať, tak to projekt obohacuje. Maximum energie vkladáme do vyvíjania konceptu a potom nám zostáva menej síl na grafické spracovanie a prezentáciu, čo je občas nevýhoda – musíme sa polepšiť.

AKTuálny – časový, súčasný, časovo naliehavý, práve prebiehajúci... Časť súčasnej architektúry si nevie určiť priority a stáva sa exhibujúcou, samoúčelnou. Je postavená na používaní drahých materiálov, ktoré sa stávajú základným prvkom konceptu. Imponuje nám viac napríklad tvorba chorvátskeho ateliéru Njirič+Njirič,

70

Inspire magazine

Obzrieť sa za krásou...

Mať priestor nachádzať a integrovať správne riešenia. ktorí pracujú s tradičnými materiálmi a hodnota architektúry je prevtelená do výrazu hmoty a priestoru. Ale názory na súčasnú architektúru sú rozdielne ako pohľad na akt z rôzneho uhla nasvetlenia fotografom. Je to subjektívne vyjadrenie. ... moderný, módny, súdobý, súčasný...

Ste moderní?

Chceme odolať návalom trendov. Architektúra sa stavia na dlhší časový horizont. Ku každej úlohe sa snažíme pristupovať bez zabehnutých stereotypov a spokojní sme vtedy, keď nás samých výsledok niečím prekvapí. ... dnešný, čerstvý, horúci, najnovší, nedávny, posledný... Architektúra, ktorá vás práve zaujala?

Peťo – Nová biela bytovka v Madride, včera som ju objavil, dnes som k nej posťahoval zopár vecí, ešte neviem, od koho je. Martin – Cez víkend som videl novú Pražskú technickú knižnicu od ateliéru Projektil a bol to po dlhšom čase veľmi príjemný „architektonický“ zážitok. Rišo – Ja som nedávno objavil stránku www.archdaily.com. ... kontAKT – spojenie, blízkosť, dotyk, styk...

Ako ste sa dali dokopy?

My sme sa nepoznali vôbec, nie sme ani spolužiaci z jedného ročníka. Stretli sme sa v minulom zamestnaní v inom ateliéri a dobre sa nám spolupracovalo. Sme traja, ideálny počet rozumieť si.

Vidíte sa aj vo voľnom čase? Áno, spája nás šport. Často chodievame spolu bicyklovať, v lete hrávame volejbal, šport je po architektúre vlastne druhá vec, pri ktorej sa najčastejšie stretávame.

Keď radi športujete, tak asi aj radi súťažíte?

Radi by sme viac. Je to ideálny spôsob na získanie zákazky pre mladé ateliéry. Na Slovensku to však nefunguje, máme pocit, akoby predpísané verejné súťaže boli skôr záťažou pre investora. ... kontext s okolím, niť, súvislosť, koncept...

Kontext je pri architektúre základný a relatívne nemenný vstup a koncept ako hľadanie sa musí formovať postupne a pomaly, aby zohľadnil všetky potrebné súvislosti.

Dobre, dá sa teda pomenovať to, čo chcete vo vašej tvorbe dosiahnuť?

Baví nás nachádzať efektívne a jednoduché riešenia. Architektúra poskytuje široký priestor narábania s výtvarnosťou a tú radi vnášame do našej tvorby.

Veta na záver?

Rišo – Mne sa veľmi páči citát od Monthy Pythons, ktorý znie asi takto: Na ľudskom tele nie je nič zahanbujúce okrem necudných partií. TEXT Marcel Dzurilla dzurilla@architech.sk FOTO office110 www.office110.sk

Inspire magazine

71

cars

cars

Soul je hlavné mesto Južnej Kórey. V anglickom preklade toto slovo znamená duša, esencia a životná sila a v hudobnom svete nezabudnuteľný štýl. Ak to všetko spojíte, na svete je automobil, ktorý neviete zaradiť k žiadnemu segmentu.

KIA Soul

Rebelant s dušou!

Automobilka KIA postavila nový model, ktorý už nemá byť len dobre vybavený, mať dlhú záruku a nevytiahnuť z peňaženky príliš veľa eur. Tentoraz ide aj o imidž a radosť z jazdy. KIA SOUL: Rebelant s dušou!

Story tohto auta sa začala písať v roku 2006, keď sa na North America International Auto Show v Detroite objavil prvý koncept SOUL. A ten zmenil všetky konvencie o tom, ako by mal vyzerať kompaktný mestský automobil. Ale zaujal.

Dizajnéri sa pustili do práce a o dva roky neskôr KIA na ženevskom autosalóne ukázala tri nové koncepty, ktoré pútali ešte väčšiu pozornosť nielen motoristických novinárov, ale aj bežných ľudí. Kompaktný mestský crossover, ak ho tak môžeme nazvať, teraz mieri aj na slovenské cesty. SOUL je auto vymyslené v USA, vyvinuté v Kórei a doladené v Európe.

KIA postavila sebavedomý model, ktorý zanechá nezabudnuteľný dojem všade, kam príde. A to najmä vďaka zovňajšku.

S celkovou dĺžkou 4105 mm je o 130 mm kratší než päťdverová Kia cee´d a o centimeter je kratší aj jeho rázvor kolies. Prekvapia však jeho vertikálne miery. Celková výška je 1610 mm, základňa čelného skla je o 135 mm vyššie než u typického kompaktného automobilu, vodič sedí o 120 mm vyššie a svetlá výška auta je zväčšená o 45 mm až na 165 mm. Vysoká kapota a zaoblené tvary na prednej časti dodávajú modelu na svalnatosti, prečnievajúce okraje blatníkov a široký rozchod kolies prispievajú k širšiemu postoju vozidla, čo zvyšuje dojem stability. Dizajn prednej mriežky v tvare tigrieho nosa s chrómovým okrajom iba dopĺňa odvážny štýl, ktorým bola nadizajnovaná najmä zadná časť Soulu.

Pravouhlé zadné dvere sú lemované zvislými kombinovanými svetlami s čírou vonkajšou optikou. Vysokolesklými čiernymi krytmi zamaskované A stĺpiky vyvolávajú dojem, že sklo „objíma“ celú karosériu. Rebelantský „look“ podčiarkujú 18 palcové hliníkové disky, za príplatok aj s nízkoprofilovými pneumatikami.

Do auta sa vďaka jeho výške veľmi dobre nastupuje, je priestranné, pričom dostatok miesta na komfortnú jazdu majú aj pasažieri na zadných sedadlách.

G

G

  Tlačové informácie

  Február 2009 72

Inspire magazine

G G G

Dušu tohto automobilu nájdeme v jeho až neuveriteľne hravom interiéri, ktorý sa odlišuje od konkurenčných modelov provokatívnymi a individualistickými nápadmi. Prístrojovú dosku tvoria tri samostatné okrúhle ukazovatele a volant s hrubým vencom, pozornosť si však hneď na prvý pohľad vynucuje centrálna konzola ladená do zvislej polohy. Na jej vrchu môže byť na prianie zákazníka namontovaný veľký reproduktor, dodávajúc pocity neuveriteľnej dávky slobody a mladosti. Audiosystém so šiestimi reproduktormi je tak ústredným vizuálnym prvkom interiéru. Konzola v sebe ukrýva prvky vykurovania a vetrania s úložným priestorom pod vekom a z oboch strán je lemovaná veľkými nastaviteľnými výduchmi. Hra farieb v interiéri je ďalším ukazovateľom výnimočnosti automobilu. Základný model ho bude mať vo farbe Satrun Black s čiernymi poťahmi sedadiel a čiastočne striebornou centrálnou konzolou. Takto ladený interiér bude kombinovateľný s jedenástimi rôznymi farbami karosérie. Za príplatok si však budú môcť zákazníci vybrať zo zaujímavejších odtieňov Retro chic s béžovou palubnou doskou a čierno-bielym károvaným vzorom sedadiel či Street demon, kde sa do interiéru dostane až drzá červená farba. V takomto prípade automobilka dáva na výber aj z nových farieb vonkajšieho laku, napríklad Jawa Brown či Black Soul. Vo výbave nebude chýbať RDS rádio, CD/MP3 prehrávač s konektormi na USB, AUX a terminálom na pripojenie iPODu. Maličkosti ukryjete do 14 odkladacích zón skrytých v interiéri. Sklamaním je trochu veľkosť odkladacieho priestoru (len 220 litrov). Ďalších 100 litrov je ukrytých pod podlahou vozidla. Dizajnérov pred kritikou zachráni len obhajoba, že SOUL je autom do mesta.



Vzhľadom na výšku modelu museli konštruktéri staviť na tuhý podvozok, vďaka ktorému je síce auto suverénne v zákrutách, ale uberá trochu na pohodlí pasažierov. V Európe sa SOUL objaví s dvoma štvorvalcovými motormi – benzínovým agregát Gamma s objemom 1,6 L s výkonom 124 koní. Pre dynamickú jazdu ho však musíte držať vo vyšších otáčkach. Lepším, úspornejším, ale aj drahším variantom bude dieselový motor CRDi s rovnakým objemom, turbodúchadlom a výkonom 128 koní, ktorý sa pod kapotou SOULU správa živšie.

Na kolesá sa prenáša pomocou päťstupňovej manuálnej prevodovky, pri dieselovej verzii aj s možnosťou štvorstupňového automatu. Na stovku sa 1170 kilogramové auto dostane za niečo vyše 11 sekúnd a maximálne dokáže uháňať rýchlosťou 175 kilometrov za hodinu. Spotreba paliva sa pohybuje na úrovni 5,2 (diesel) až 6,5 litra na 100 kilometrov.

Mestský rebelantský crossover je slušne vybavený aj v bezpečnosti. Okrem šiestich airbagov bude SOUL disponovať systémami ABS a EBD (elektronický rozdeľovač brzdného účinku) a ESP. Systém tlaku v pneumatikách TPMS Február 2009 kontroluje každé tri minúty aj tlak v každej z nich.

Pri parkovaní pomôžu nielen parkovacie senzory, ale aj spätná kamera, ktorej obraz sa vodičovi zobrazí na vnútornom spätnom zrkadle.

Rebel s dušou. text Ivan Konet



Tlačové informácie

 

Inspire magazine

G

73

Books

Najlepšie herečky divadla starovekého

Egypta

Čo to znamená byť kráľovnou? Myslíte si, že stačí vziať na seba zodpovednosť za veci verejné? Napríklad verejné toalety? Alebo sa chopiť rozhodovania, rozkazovania a tvorby štátu? Čo je to? Rozkrádať pre príbuzných? Kráľ predsa nie je demokracia, nebláznite... Alebo to znamená postaviť sa na čelo armády a viesť dobyvačné vojny?

Nie, byť kráľovnou znamená hrať jedno nádherné spektakulárne divadelné predstavenie, v ktorom sa celý známy svet točí okolo vás. Toto tajomstvo nenájdete v žiadnej tajomnej egyptskej knihe mŕtvych, ale v životoch najslávnejších kráľovien sveta, kráľovien slnka, neba a nekonečného Nílu, v životoch majestátnych a božských kráľovien veľkého Egypta.

Je to neuveriteľné, ale najväčšia mocnosť starovekého sveta, krajina pyramíd a nekonečného piesku, žila životom, v ktorom mali ženy a muži na panovníckom stolci rovnaké práva hrať divadlo vladára ako nikdy potom v žiadnom známom svete. Žena bola tá, ktorá dávala život novému božskému panovníkovi, novému Horovi. Ako kráľovná matka a pani všetkých zemí si zaslúžila tú najvyššiu úctu, pretože práve cez jej lono prichádzal na svet boží panovník.

Ako matka kráľovských detí zaručovala kráľovi vládu nad svetom. A keďže kráľ v egyptskom chápaní bol zároveň syn najvyšších bohov, bola jeho matka bohyňou. A zároveň sa stávala veľkou kráľovskou manželkou, veľkou bohyňou Maat, stelesnením práva, poriadku a božskej spravodlivosti. Mená egyptských kráľovien znejú ako tajomná zaklínacia formulka, v ktorej sa šeptom dozvedáme o najväčších tajomstvách božej moci kráľovstva egyptského: Herineit, Šepsestipet, Hetepheres, Hatšepsut, Nefretiti, Chenepetneferchedžet, Chentkaus a ďalšie až po Kleopatru VII. Filopator.

Dôkazy o moci žien zapadli prachom piesku. Čo odokryli archeológovia a historici, je poznanie mohutnej sily, ktorou panovníčky starej ríše vládli nad ľudom. Tá sila nespočívala v moci armád, ale v priam okultnej mágii plodenia a znovuzrodenia. Kráľovná Egypta bola vlastne bohyňou, pre ktorú sa usporadúvalo predstavenie zvané Veľkolepá ríša Nílu. Práve kráľovské cesty sprevádzali tajomní Anubisovia so šakalími hlavami, aby tak divadelne a pompézne (ach, tá prízemná efektnosť dnešných olympiád...) dávali najavo, že prichádza Svetlo sveta a Vládkyňa nad životom, ktorej ležia pri nohách kobry a nílske krokodíly. Kráľovné starovekého Egypta vládli tajomnými silami, pred ktorými sa triasli armády celého známeho sveta. Vládkyne Egypta, najmocnejšie ženy sveta, ovplyvňovali chod ríše, sedeli po boku bohov, dávali im život a plodili božské deti.

Dnes nám zostali len zvyšky kulís. Obrovské kamene, ktoré mohli prepraviť jedine bohovia v telách ľudí, prekonali stovky kilometrov, aby na slávu svojich divadelne naladených hrdiniek a hrdinov zaplavili scénu leskom nemožného.

Hieroglyfy, maľby, úctivé a božské príbehy o veľkých daroch nebies, ktoré ráčili prijať telesnú schránku ľudí a do pŕs kráľovien matiek vliať božské mlieko. Dnes neveríme, že nemožné jestvuje. Egypt nemožné robil ako divadelné predstavenie, ktoré sa opakovalo každý deň. A v hlavnej úlohe stála Ona.

Rosanna Pirelliová Královny starověkého Egypta SLOVART 2009

74

Inspire magazine

Baltazar

Predčítač

Svet je divadlo, po javisku ktorého sa herci potácajú bez známeho scenára.

Divadlo je kľúčovou dierkou, cez ktorú sa pozeráme na prsty stvoriteľom tejto absurdnej hry. Niektorí divadelní autori vidia cez tú kľúčovú dierku tak veľa, že im zlostný stvoriteľ skutočného života zošle gumu na mozog. Aj Sławomira Mrożeka chceli temné sily potrestať mozgovou príhodou, ktorá mala vymazať spomienky. Keď však začne dramatik spomínať, ako to bolo pred tým gumovaním, je z toho ďalší pohľad cez kľúčovú dierku života. Baltazar vznikol ako náročná psychoterapia, ako rekonštrukcia vlastného života, lov v spomienkach mozgu postihnutého chorobou. Sławomir Mrożek však vyhráva, pretože vie, že javisko tohto sveta nesie divadelnú hru, ktorá je absurdná ako dráma.

A o tom treba hovoriť.

Aké je to, keď sa milujete s vrahyňou? Môžete prežívať vzrušenie v náručí človeka, ktorý dokázal, že krutosť je vlastná nášmu živočíšnemu druhu rovnako ako sex? Byť v pätnástich hračkou, vášňou, sexuálnym objektom zrelej tridsiatničky je nádherný pocit. Vtedy nerozmýšľate o minulosti. Ani o minulosti neviete, lebo neexistuje. Ale zistiť po rokoch, že vaša podivná a horúca láska bola milovaním sa s krutou dozorkyňou koncentráku, je existenciálnym otáznikom. Tá žena, ktorá sa láskala s vaším telom, ktorá vás zasväcovala do tajomstiev rozkoše, bola krutá? Poznáte osobu, s ktorou žijete? A veríte si? Ako by ste sa zachovali vy? Kniha Bernarda Schlinka sa stala námetom na film Stephena Daldryho s Kate Winslet a Ralphom Fiennesom v hlavných úlohách. Kate si za úlohu milovníčky a vrahyne Hannah postavila na domácu policu sošku Oscara.

Sławomir Mrożek SLOVART 2009

Bernhard Schlink SLOVART 2009

Núdzový východ

1000 Obalový design

Poznáte americký sen? Šťastná stredostavovská rodina, ktorá sa dostala k autu, domu, zabezpečila si plný tanier a detičky. Krásne päťdesiate roky, ona dobrá matka a starostlivá domáca, on usilovný pracujúci, deti ako obrázok, mrazivo naplánovaná všednosť. Je to presne to, po čom túžite? Žiadne vzrušenie, len nuda každodennej spokojnosti? Chceli by ste žiť takýto šedivý život, v ktorom sa vaše sny o sláve a spoznávaní sveta premenia na barbecue v sobotu na záhrade? Chcete, aby sa snívanie o dobrodružstve a odhaľovaní svojich možností premenilo na dobrodružstvo v podobe návštevy supermarketu? Je vám z toho zle? Kniha, v ktorej sa hľadá núdzový východ z tejto desivej všednosti, sa stala predlohou k filmu režiséra Sama Mendesa s Kate Winslet a Leonardom DiCapriom v hlavných úlohách.

Kúpili by ste si nejaký tovar len preto, že to na vás hrá zvodnými krivkami, lesklým a lákavým obalom, perfektným názvom? Nedáte sa oklamať? Lenže pravda a psychológia je taká, že drvivú väčšinu tovaru si kupujeme preto, že na nás pôsobí emotívne jeho obal. Ak by ste mali vedľa seba dva rovnaké jogurty, ale jeden v krajšom obale, budete temer na 100% tvrdiť, že ten v krajšom obale je lepší! Tak to na vás výrobky hrajú. Táto kniha vás o tom presvedčí, pretože drvivú väčšinu vecí, ktoré tu uvidíte, by ste si kúpili už len preto, ako úžasne vyzerajú. Hoci nemusíte mať v láske ani banánové mlieko, ani drahé parfumy, dizajn vás bude lákať siahnuť po tovare. Nuž, toto je hra na skutočný život obchodníkov a tie najlepšie divadelné kusy nájdete pokope práve tu. Škoda, že mnohé z týchto dizajnových kúskov v našich obchodoch neuvidíte. Alebo sú vypredané? text Martin Kasarda

Richard Yates Slovart 2009

SLOVART 2009

Inspire magazine

75

art

SELECTION 11.1 is a representative selection of the best works presented as part of an extensive exhibition project 11+1 held in Bratislava (Dom Umenia, 15.1. – 12.2) this year. The curators were choosing from a wide collection of works of young painters representing Studio IV of professor Ivan Csudai at the Academy of Fine Arts and Design in Bratislava. The most recent large-format paintings, many of them painted directly for the 11+1 exhibition on unified-size canvases (Bartošová: Harbour, Czinege: It’s Been a Long Time Since We’ve Been in Here, Mrvová: Places we live in I, Sedlačík: View), were chosen to be presented to the audience in Prague (Václav Špála Gallery, 11.3. – 17.5.). Special works on display are the works that painters worked on together (Bartošová & Czinege, Csudai & Šille), the selection also includes a presentation of works of professor Ivan Csudai. Graduation from the Csudai’s Studio IV is the connecting link that has brought together this team of strong artistic personalities demonstrating individual creative approaches, whose works have already been well noticed in Slovakia (documented also by their frequent exhibitions, works in collections and various recognitions). In this respect they are talked about as a generation of painters who have based their work on new technologies and have inspired themselves by other media such as digital photography, film, video, computer graphics and animation as well as street art.

The artists use various techniques from classical oil to spray paintings in realistic as well as abstract presentations to deal with these inspirations. „The uniqueness of painting seen as a process or artefact survives, and painting lives its own revival. It works reliably and can develop – on its own, build on its strengths.“ Ivan Csudai Text Silvia Čúzyová / photo from exhibition Silvia Čúzyová and Tomáš Souček / photo of paintings author’s archive and Ivan Kříž Artists Dávid Baffi, Andrea Bartošová, Roman Bicek, Michal Czinege, Michal Černušák, Ľudka Hrachovinová, Juliana Mrvová, Rasťo Sedlačík, Erik Šille & Ivan Csudai Curators Silvia Čúzyová & Erik Šille

76

Inspire magazine

SELECTION 11.1

A Look Into Generation Paintings Exhibition 11+1

Dávid Baffi

Zľava doprava, zhora nadol Dávid Baffi, Oblé Laky, 2006 Dávid Baffi, Farebné Mozgy, 2006 Dávid Baffi, TTTT Heliho, 2005

Inspire magazine

77

art

Andrea BartoĹĄovĂĄ Michal Czinege

Michal Czinege

78

Inspire magazine

Andrea Bartošová

Ľavá strana, hore Andrea Bartošová, Michal Czinege, Prelet nad Andami, 2008 Ľavá strana, dole Michal Czinege, Dávno sme tu neboli, 2008 Michal Czinege, Deeper in Grass, 2008 Pravá strana, zhora nadol Andrea Bartošová, Pristav, 2009 Andrea Bartošová, Cpoint, 2006

Inspire magazine

79

art

Juliana Mrvovรก

80

Inspire magazine

Michal Černušák

Roman Bicek

Ľavá strana, zhora nadol Juliana Mrvová, Red form, 2007 Juliana Mrvová, Places we live in, 2008 Pravá strana, zhora nadol Michal Černušák, Playing with god, 2008 Roman Bicek, Playground, 2008

Inspire magazine

81

art

Ľudka Hrachovinovå

82

Inspire magazine

Rasťo Sedlačík

Ľavá strana Ľudka Hrachovinová, Boomerang, 2007 Ľavá strana Rasťo Sedlačík, View, 2009

Inspire magazine

83

art

Erik Ĺ ille

Ivan Csudai Erik Ĺ ille

84

Inspire magazine

Ivan Csudai

Ľavá strana, zľava doprava, zhora nadol Erik Šille, Where are you mostly harmless, 2009 Erik Šille, Pomaly ti ničím domov, 2008 Erik Šille, CO2 pozitive, 2008 Erik Šille, Ivan Csudai, Crystal hand, 2008 Pravá strana, zľava doprava, zhora nadol Ivan Csudai, Nie sme sami, 2007 Ivan Csudai, Láska na prvý pohľad, 2005 Ivan Csudai, Before dark, 2007

Inspire magazine

85

art

To, čo robím, robím preto, aby som ľudí Roky robia to isté. Chodia na tie isté miesta a zdá všedné a potom

Chcel vždy maľovať, neriešil prečo. Maľuje, a to je všetko. Už 15 rokov konfrontuje veci, ktoré zažíva na svojich plátnach. Výrazne pracuje s fantáziou, ktorú rád dáva do kontrastu s realitou. Bizarné nápady a témy z jeho života sú úškľabkom, paródiou prílišnej vážnosti a sťažovania si vlastných životných situácií, ktoré každodenne zažívame. „Príde mi to smiešne, všetky tie mystifikácie a pózy. Zo všetkého sa robí šou, ja si chcem urobiť svoju vlastnú šou a maľujem ju, preto sú moje obrazy také farebne predimenzované. Užívam si skutočnosť, ktorú parodujem a možno aj ja sám žijem v takej paródii, neviem, ale baví ma to. Baví ma život.“ Vyžíva sa v prírode, fičí na faune a flóre, na tropických plodoch. Svojimi obrazmi chce rozveseliť ľudí, prebudiť ich. „To, čo robím, robím preto, aby som ľudí vymanil z ich konceptuálneho života. Roky robia to isté. Chodia na tie isté miesta a nevšímajú si už ani, kadiaľ idú, všetko sa im zdá všedné a potom večer zaspia. Tým, čo robím, chcem prebudiť ľudí, nech vedia, že existuje aj niečo iné.“ Daniel Deneš sa narodil 25. februára 1975 v Bratislave, kde vyštudoval Školu úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru. Študoval na Cypre, pôsobil v New Yorku – prvá výstava v USA vo Ward Nasse Gallery v r. 1999, v Chicagu – pracoval pre renomovanú britskú dizajnérsku firmu Clive Christian final finishes (známa aj najdrahším parfumom na svete). V štátoch vytváral aj nástenné maľby pre súkromné osoby a cirkevne inštitúcie. V poslednom období sa okrem maľby začal venovať aj keramike, plastike a tvorbe krátkych filmov pod hlavičkou starsystem.sk o abrakadabraka a jeho expedíciách. V budúcnosti plánuje aj väčšie filmové projekty. Od roku 1996 absolvoval veľké množstvo výstav doma aj v zahraničí – USA, Švédsko, Južná Kórea, Rakúsko, ČR. Okrem umenia sa Daniel od mladosti aktívne venuje aj veslovaniu s účasťou na domácich a zahraničných regatách. Medzi jeho hobby patrí chov československých vlčiakov. V súčasnosti žije a pôsobí v Bratislave. text Daniela Štricková www.denes.sk www.abrakadabraka.com

86

Inspire magazine

Daniel Deneš

vymanil z ich konceptuálneho života. nevšímajú si už ani, kadiaľ idú, všetko sa im večer zaspia.

Inspire magazine

87

art

Vľavo hore Felicia, vľavo dole: Iluak, vpravo dole Mária by Marta Berková

Mať myseľ 5-ročného dieťaťa

88

Inspire magazine

V svojom sí-ví-čku o sebe hovorí jednoducho, že je umelkyňa. Zo Slovenska odišla, keď mala 17. Cestovala, produktívne trávila čas s kapelami a začala navrhovať veci. Žila a znovu žije v Anglicku, medzitým Amsterdam, quebecký vidiek, NYC, Slovensko, rakúsky Graz... Do mailu mi o sebe kedysi takmer previnilo napísala „som torpédo, ja viem. Ale keď mňa to tak baví...“ Jej postavičky, ktoré rozveseľujú ľudí po celom svete, zase bavia nás. Ľudia z masívnej teniskovo/hip-hopovej výstavy Sneaker Pimps ju odchytili a nahovorili na spoluprácu po tom, ako videli jej myspace. Pamätáte sa na optimisticky pôsobiace pomaľované steny na festivale Pohoda? Tak to je ona, poeticko-výtvarno-hudobná aktérka: Mária Slováková.

Kurt Vonnegut: „Ak chcete naozaj ublížiť svojim rodičom, a nemáte gule byť gay, to najmenej, čo môžete urobiť, je dať sa na umenie.“ Visual, poézia, hudba… čo ti rodičia urobili, že si sa rozhodla stať multi-umelkyňou?

Otec umrel, keď som mala 14 mesiacov, a mama, keď som bola na základnej škole!!! To urobili. Takže ja osobne mám ruky čisté :). Ale vážne. Ja som už od mala s veľkým nadšením recitovala prózu, bola členom divadielka a zboru a chodila do výtvarnej. Čo väčšina deciek ĽŠU neznášala, na to som sa ja vždy veľmi tešila.

Aj som sa tam sama zapísala ako päťročná. Pôvodne som chcela ísť na umeleckú priemyslovku buď na šperk, alebo grafiku, ale to mi mama hneď zatrhla. Tak som skončila na gymnáziu a aspoň som urobila našej triede tablo.

Neskôr za to mohli aj členovia The Moonflowers z Bristolu. Oni videli nejaké moje obrázky, keď mali koncert v Bratislave, to som mala asi tak 14. Že nech im nejaké neskôr pošlem, že mi ich uverejnia... no a nastúpila pionierska zodpovednosť reprezentácie krajiny v ďalekom svete a už to išlo.

Teraz si v Anglicku, ale precestovala si veľa iných krajín. O svojich 2 rokoch v NYC si povedala, že ťa veľmi zmenili „snáď k lepšiemu.“ Prečo si teda neostala?

Počas môjho pobytu mi zo dňa na deň „odišlo racionálne myslenie“ a doktori v USA a Anglicku sa zhodli, že to je bipolar disorder (pozn.: maniodepresívna psychóza). Na Slovensku mi neskôr tvrdili, že som schizofrenik. Musím brať lieky, inak je to už dosť nepochopiteľné, čo mi ide mysľou. Ja sa do NYC chcem vracať aspoň na návštevy, lebo to mesto má neuveriteľnú energiu. Nikde inde nie je toľko kvalitných pracantov na kilometer štvorcový. To ma veľmi motivovalo. A ich pozitivita je tiež veľmi chytľavá. Plus som sa naučila nahlas povedať od srdca „I love you“, za čo som im veľmi, naozaj veľmi vďačná.

Pred 2 rokmi si začala artcentrum, kde pomáhaš ľuďom s duševnými chorobami rozvíjať ich kreatívne myslenie. Znie to úžasne a úžasne zodpovedne. Kam sa to za ten čas podarilo posunúť?

Artspace@orb sa postupne s úspechom rozvíja, i keď som už rok odtiaľ preč. Za-

sadila som semienko a dobre sa ujalo. Charita ORB, ktorá artspace zastrešila, je celkovo pre citlivých ľudí, nielen pre duševne chorých. Momentálne sa snažím otvoriť ďalší priestor, pracovný názov to má The Living Art Space (vyvodené z The Living Museum, ktorého členom som v NYC, a už spomenutého Artspace@orb).

Verím, že tieto oázy sú veľmi potrebné, a mám priamu podporu i riaditeľa Dr. Janosa Martona v NYC, ako aj v dvoch charitatívnych organizáciách tu v Anglicku, s ktorými už niekoľko rokov intenzívne spolupracujem. Čo Slovensko. Tu ťa ľudia asi poznajú z časov, kým si odišla, plus z tvojej práce na festivale Pohoda. Kde ťa môžeme, okrem internetu, vidieť?

Organizácia Čistý Urban sa iniciatívne snaží udržiavať ohník propagácie... lepia moje nálepky, kam uznajú za vhodné, a dokumentujú to. Inak je to dosť bieda. Ja na Slovensko idem fakt väčšinou len na ten týždeň, keď maľujem na Pohode. Nie je o mňa záujem. Čo budem klamať :).

Keith Harring – inšpirácia alebo podobnosť čisto náhodná? Úplne náhodná!!! Mojou inšpiráciou je oveľa viac asi podvedome Včielka Maja, Disneyho Bambi a nálepkové knižky Warner Brothers, s ktorými som ako dieťa vyrastala. A Holanďan Dick Bruna. O Harringovi som sa dozvedela, až keď som mala tak 20, v Amsterdame, prezentujúc moje portfólio ľuďom v galériách…

Performance, tenisky s tvojimi postavičkami, street art... čo z aktivít, ktorým sa venuješ, máš najradšej? Alebo inak, detskejšie: keby si si musela vybrať len jednu vec, ktorá by to bola?

Uuuh, to je ťažko. To sa mení. Teraz som sa veľmi dala na „básničkovanie“, verejne čítam, taktiež píšem a nahrávam veľa veľa slov, ku ktorým neskôr pozývam hudobníkov a potom robím aj videá. Mám v hlave nejaké live inštalácie z toho celého, dúfam, že sa mi to podarí zrealizovať. Ja som taký paralelný stroj. Ono je to celé veľmi poprepájané, i keď sa to na prvý pohľad asi nezdá... Keby som si musela vybrať, asi by som zostala pri maľovaní na všetko, to ma drží už od detstva.

Keď maľujem, je to forma meditácie, mozog vypne a zmysly sa sústredia iba na vytvorenie obrazu podľa predstáv... Fascinujúci proces. Ten pokoj v maľovaní je fakt zvodný.

Zarecituješ nám nejakú (svoju) básničku? Prosíííím.

Toto som napísala v Grazi, 2003.

Honesty Here, A piece of broken mirror For you To reflect Sun into my eyes I know that I am going to tear for sure But I’ll smile at the same time I will tell you a story that might even rhyme And Sing you a song that has unknown melody It comes from my own head!

You will hear me saying And we’ll hold hands Because That is what you do When you meet Your guardian angel.

Right? text Mária Modrovich / foto Filip Drábek, Marta Berková maria-slovakova.net

Poodhaľ nám svoju dušu. Ako sa o ňu staráš?

Počúvam nádherne skomponovanú hudbu. Ak sú, tak aj kvalitné slová k nej. To je môj hlavný motor. Hudba. Nadšene chodím na koncerty. Plus sa kochám realitou, ktorú často aj filmujem. Snažím sa mať vo veľa veciach takú tú myseľ 5-ročného dieťaťa, lebo tie ešte stále vedia klásť dobré otázky a majú fantastický vnem... a vedia sa tešiť z drobných nádher. Tai-chi a pilates tiež nie sú na zahodenie, keď sa k nim dostanem. Tiež chodím veľa pešo, teda kým to počasie dovolí. To vie kvalitne prečistiť a dodať energiu.

Inspire magazine

89

art

subjekt je mierumilovným indivíduom, profesionálne a emočne zaangažovaným do umeleckého diania. Ako freelancer má množstvo voľna a nie je viazaný na žiaden vopred vyhradený pracovný čas. Správa sa typicky pre osoby zamestnané „na voľnej nohe“. Alkohol užíva s mierou a dalo by sa predpokladať, že pred tvrdým preferuje pivo.

Generácia NIČ

Oskar Dawicki je jedným z najznámejších poľských umelcov s dátumom narodenia okolo roku 1970 (konkrétne o rok neskôr). Patrí teda do generácie, ktorú poľský hudobník, skladateľ, vyštudovaný filozof a člen skupiny Cool Kids of Death Jakub Wandachowicz v manifeste Generácia NIČ, publikovanom v plátku Gazeta Wyborcza v roku 2002, označil za generáciu, ktorá „prehrala boj so slobodou“. Píše: „Pokolenie, ktoré nazývam Generácia NIČ, je pokolením o to viac špecifickým, o čo životy predchádzajúcich generácií sprevádzali represie obmedzujúce ich slobodu (vojny, totalitné režimy). Dnes mladí dobrovoľne prichádzajú o slobodu, pre ktorú sa v minulosti viedli vojny. Koľko ich opustilo či obmedzilo svoje ideály v prospech napríklad práce v reklamných agentúrach a prispôsobilo sa vkusu klientov a nadriadených?“ Dawickeho (ako typického predstaviteľa Wandachowiczom opísanej generácie) dielo Advertising Project z roku 2002 reaguje na túto autorom manifestu kriticky naznačenú realitu. Aj on strávil nejaký čas prácou pre reklamnú agentúru. Ako mnoho iných absolventov umeleckých škôl, ktorí veľmi rýchlo zistili, že povolanie slobodného umelca im zo dňa na deň a možno ani z roka na rok komfort neprinesie (u nás fenomén najmarkantnejšie rozvinutý najmä v polovici 90. rokov, pretrvávajúci však s rôznou intenzitou dodnes). Problémy, ktorými sa pôvodne vyštudovaní umelci pracujúci v reklamných agentúrach zaoberajú vo voľnom umení, sú väčšinou na míle vzdialené od tém, ktoré obvykle „riešia“ v reklame, čo nezriedka spôsobuje ich miernu schizofréniu. Jedno odporuje druhému. A nakoniec jedno druhé celkom „vytlačí“. Obvykle reklama umenie.

Existuje Oskar Dawicki?

Umelec v reklamnej agentúre

Dawicki sa so situáciou vysporiadal po svojom. V rámci spomínaného projektu vyrobil farebné tlače a plagáty, ktoré na prvý pohľad neboli ničím výnimočné – obyčajná realizácia zákazky reklamného dizajnu rôznych produktov. Napriek tomu, že nevykazovali nič nezvyčajné a pôsobili konvenčne až nudne – teda neoplývali žiadnou ohurujúcou nápaditosťou – boli situované do galerijného prostredia, teda mimo kontextu, do ktorého za normálnych okolností patria. Prečo? Svetlo do celej záležitosti vniesli až sprievodné kartičky – mapky, predstavujúce kľúč k projektu.

Navádzali diváka k hľadaniu miniatúrneho umelcovho portrétu umiestneného na neštandardných miestach v rámci reklamných plagátov či obalov výrobkov. Bolo možné nájsť ho takmer len s použitím lupy. Divák tak hľadal mikroskopické zábery autorovej tváre, jeho osobité signatúry, dokonale maskované. Na jednom z plagátov bol napríklad objímajúci sa pár a Dawickeho portrét bol situovaný na štítku chlapcových džínsov na zadku.

Dawicki tak počas práce na serióznej zákazke v agentúre „robil svoje umenie“. Dovolil si začať osobnú partizánsku vojnu, o ktorej možno v duchu premýšľa mnoho frustrovaných grafikov. Za prácu v reklame dostával plat a pritom tajne pracoval na vlastnom umeleckom projekte. Dodnes nie je celkom jasné, či tento počin vôbec niekto v agentúre spozoroval, čo platí aj pre klientov. Dawicki tak celkom jednoduchým gestom trefne okomentoval realitu, v ktorej okrem iného pôsobil ako umelec aj ako zamestnanec reklamnej agentúry.

90

Inspire magazine

Napriek nepochybnej trivialite, ktorou sa jeho akcie vyznačujú, sú problémy, ktoré sa snaží postihnúť, vážne, až zásadné. Dawicki sa zo všetkých síl snaží nestratiť sa v súčasnom svete zmätených špekulácií.

Čo tým chce umelec povedať?

Brokátové sako

Oskar Dawicki vyštudoval maľbu, no už počas školy sa začal zaujímať o performatívne umenie, na ktoré odkazujú aj jeho diela z obdobia bezprostredne po skončení štúdií. Kariéru performera započal ešte v roku 1994, ovplyvnený dielom poľského umelca Zbigniewa Warpechowskeho. Jeho prvé performance organizované v spolupráci s Wojciechom Jaruszewskim sa konali v toruňskej univerzitnej Galérii S. Dawicki a Jaruszewski tiež vydávali sporadické periodikum – občasník s názvom No ciągnij no. V roku 2000 rozšíril obzory svojho záujmu na video projekcie, fotografiu, objekty a inštalácie. Jeho realizácie majú postkonceptuálny charakter, nesú prvky grotesky, irónie, miestami až absurdnosti. Dawickeho tvorba nenudí, je rafinovaná a pútavá. Bytostne prítomné sú v nej kritika aj jemná anarchia. Poľská kurátorka Magda Kardasz, ktorá s Dawickim neraz spolupracovala, charakterizovala jeho tvorbu výstižne: „Napriek nepochybnej trivialite, ktorou sa jeho akcie vyznačujú, sú problémy, ktoré sa snaží postihnúť, vážne, až zásadné. Dawicki sa zo všetkých síl snaží nestratiť sa v súčasnom svete zmätených špekulácií.” S pomocou neodadaistických stratégií ironizuje absurdity spoločnosti v post-konzumnej fáze neskorého kapitalizmu. Jednotlivé diela majú v sebe prvky romantiky i tragiky, vlastných existenciálnych pochybností, poetična. Sebareflexia vlastného inštitucionalizovaného postavenia ako súčasného umelca je v dielach zastúpená ruka v ruke s reflexiou vlastnej identity. Humor je prirodzeným elementom jeho projektov, ktoré zvyčajne úspešne odolávajú zažitým štandardom umeleckohistorickej klasifikácie. Od roku 1995 je jeho poznávacou značkou modré brokátové sako.

Who the fuck is Oskar?

Dôležitou súčasťou Dawickeho umeleckej stratégie je preverovanie vlastnej existencie a nahliadanie na seba samého očami druhých. Počas Ontological Show v roku 2001 žiadal prizerajúcich sa o vyplnenie dotazníka s otázkou: „Existuje Oskar Dawicki?“ Osemdesiat percent opýtaných zvolilo odpoveď „áno“. V inom projekte (IQ Test, 2002) preveril svoju existenciu prostredníctvom IQ testu, v ktorom dosiahol maximálny počet bodov. V ďalšom projekte s názvom „O“ z roku 2002 si najal súkromného detektíva, ktorý ho mal sledovať počas príprav na výstavu a jej otvorenie, nevediac, že Dawicki je ten, kto si ho najal. Výstup mal podobu textového reportu, v ktorom Dawicki figuruje pod menom „O“, a niekoľkých kradmo zachytených záberov sledovaného. Správa vypovedá o výsledkoch sledovania, konkrétne o tom, že subjekt je „mierumilovným indivíduom, profesionálne a emočne zaangažovaným do umeleckého diania. Ako freelancer má množstvo voľna a nie je viazaný na žiaden vopred vyhradený pracovný čas. Správa sa typicky pre osoby zamestnané „na voľnej nohe“. Alkohol užíva s mierou a dalo by sa predpokladať, že pred tvrdým preferuje pivo“. Táto Dawickeho stratégia reflexie vlastnej osoby z pohľadu iných pokračuje v projekte Street Portraits z roku 2003. Ide o sériu dvanástich portrétov, ktoré si Dawicki nechal vyhotoviť amatérskymi pouličnými „umelcami“ v rôznych mestách (Gdańsk, Krakov, Berlín, Paríž). Súčasťou projektu je aj film, dokumentujúci, ako portréty vznikali (jeden zo vzniku týchto portrétov bol spomenutý aj v pozorovaní súkromného detektíva v predošlom zmienenom projekte).

Zhora nadol Obituaries series of 5 photographs, 60 x 80 cm each, 2004 Street portraits, 2003

Inspire magazine

91

art

Zhora nadol, zľava doprava Vanitas installation view, Center for Contemporary Art, Warsaw, 2005 Racja, 2008 Hommage to Bruce Lee, 2004 Advertising Project Slag Recycling

Každý portrét akoby zachytával a prezentoval iný psychologický odtieň portrétovaného: na jednom pripomína romantického seladóna, na inom kriminálnika, hoci vždy ide o rovnakú osobu. Iný Dawickeho projekt Master´s Thesis (2005) spočíval v zaplatení si osoby nájdenej cez inzerát (nevedomej toho, že sa stala súčasťou umeleckého projektu) so zámerom napísať diplomovú prácu o Dawickom s názvom Identita súčasného umelca na príklade diela Oskara Dawickeho.

Nekrológy a pokazené keksy

Z iného „súdka“ sú diela ako Obituaries z roku 2004 alebo Vanitas z roku 2005.

Prvý zmienený projekt predstavuje kolekciu nekrológov osôb, ktorých mená nápadne pripomínajú mená známych osobností zo sveta politiky, športu, filozofie, umenia a zábavy. Zobrazených na nekrológoch spája rovnaký dátum úmrtia – 16. apríl 2004. Rozdiel v menách je typu Leonardo DiCarpio, Jacques Dirreda, Charles Satachi či Michael Jasckon. Fotografie s nekrológmi boli po prvý raz vystavené na Dawickeho sólovej výstave s názvom The End of the World by Accident v galérii Potocka v Krakove. Istú dávku deštrukcie, rozkladu či zániku v sebe nesie i dielo Vanitas, ktoré predstavuje kolekciu potravín pred dobou expirácie, ktorá má prebehnúť počas trvania výstavy. Pri každom výrobku bol inštalovaný časovač, ktorý zobrazoval zvyšný čas do vypršania trvanlivosti produktu, do jeho „smrti“. Každý deň skončila trvanlivosť jedného z nich, na konci výstavy boli všetky potraviny po dátume spotreby.

Show must go on

Dawicki sa na veci snaží nahliadať z iných než „štandardných“ uhlov pohľadu.

Jeho performance preto nezriedka nezodpovedajú predpokladaným očakávaniam, vyplývajúcim z istej prirodzenej logiky a následnosti vecí, ale predstavujú mnohovrstevné hry, často plné prekvapujúcich „rozuzlení“. „Čo tým chce umelec povedať?“ je otázka, s ktorou Dawicki permanentne komunikuje a situuje ju do centra svojich výstupov. Reakcia diváka a jeho reflexia diela sú súčasťou jeho konceptu. Pozorovateľa vťahuje do deja, no na načrtnuté otázky neponúka žiadne jednoznačné odpovede. V rámci svojich výstupov vychádza z presvedčenia, že diskusia je len ilúziou a dospieť v nej k nejakému výsledku je nedosiahnuteľné. Performance ako časovo ohraničené efemérne akcie sú umeleckou formou, ktorá štruktúrou zodpovedá tomuto Dawickeho presvedčeniu. Jeho umenie je otvoreným princípom: nepoukazuje na to, čo je správne a čo nie, ale má potenciál dospieť aj prostredníctvom omylov a nedorozumení k novým pohľadom na vec. Text Lucia Gavulová tranzit.sk foto www.raster.art.pl, www.culture.pl, www.chirp.birdmeat.com, www.polityka.pl

Dawicki sa narodil v roku 1971 vo Varšave, v rokoch 1991 až 1996 študoval na Univerzite Mikuláša Kopernika v Toruni odbor plastických médií, skončil však maľbu u profesora Lecha Wolskeho.

Je jedným zo zakladateľov dnes už legendárnej poľskej umeleckej skupiny Supergrupa AZORRO (od roku 2001).

92

Inspire magazine

film

Imigranti na plátne Goodbye Solo Goodbye Solo, nový film Ramina Bahraniho (z Brooklynu), potvrdzuje kvality mladého režiséra. Je to príbeh o senegalskom taxikárovi (Solo – Souleymane Sy Savan) a postaršom Američanovi, ktorý chce, aby ho Solo o pár týždňov odviezol na skalu. Vyzerá to na samovražedný plán a priateľský Solo sa rozhodne, že skúsi Williama (Red West) presvedčiť, že život stojí za to. Šarmantný a nesmierne utáraný taxikár si tak okrem svojho amerického sna berie na bedrá ďalšiu náročnú úlohu a, naopak, tichý a rezignovaný William pomaly vylieza zo svojej ulity a skamaráti sa so Solom aj s jeho nevlastnou dcérou. Priateľstvo sa rozvíja vo Winston-Salem v Severnej Karolíne, jedného z x amerických miest, ktorých infraštruktúra by stačila na to, aby človeku privodila depresiu (teda pokiaľ nie ste z Nových Zámkov) a na pozadí šedivého mesta pôsobí vzťah dvoch mužov rovnako krehko a nepravdepodobne ako boží zázrak. Do životov oboch mužov prinesie vzácne momenty a film je napriek ordinárnosti až nepríťažlivosti prostredia veľmi poetický. Zázraky sa však v Severnej Karolíne nedejú.

Goodbye Solo (2008), réžia Ramin Bahrani, scenár Bahareh Azimi, Ramin Bahrani

Sin Nombre Ďalší film s imigrantskou tematikou sa volá Sin Nombre, čiže Bez mena. Cary Fukunaga, tiež mladý americký režisér, natočil svoj pôsobivý celovečerný debut v Mexiku a po španielsky, s hercami takpovediac z regiónu. V Sin Nombre sa spájajú dva príbehy, dve extrémne realisticky pôsobiace výpovede o Mexiku: cesta do USA za lepším životom a únik z brutálneho gangu.

Sayre (Paulina Gaytan) sa po opätovnom stretnutí s otcom naskytá možnosť odísť z chudoby Hondurasu a začať nanovo v New Jersey. Vydávajú sa spolu na cestu cez Mexiko, plnú nepohodlných transportných obštrukcií a strachu. Na vlak sa čaká niekoľko dní a keď konečne príde, tisíce ľudí sa vyšplhajú na strechy vagónov, aby sa pokúsili preraziť cez americkú hranicu. Vlaky sa menia a na zastávkach, kde čaká milícia, treba cez stanicu prebehnúť a znova sa vyšplhať hore. Cestovanie na streche má aj ďalšie nevýhody: občas na vás leje a občas sa vás niekto pokúsi okradnúť, znásilniť a/alebo zabiť. Gangy si takto poľahky (ale mizerne) privyrábajú.

Mara Salvatrucha je Casperov gang. V úvodných scénach dostáva nový člen Smiley, ešte decko, nakladačku a potom, aby potvrdil svoju lojalitu, musí zastreliť člena iného gangu. Casper sa pozerá na mäso mŕtveho, ktoré dali zožrať psom a v jeho pohľade vidíme, že s krvilačnosťou svojej družiny nesúhlasí. Keď mu neskôr šéf zabije priateľku, rozhodne sa ujsť.

Casper sa so Sayrou stretávajú na streche vlaku. On je tam ako zlodej, ona ako obeť, no všetko dopadne inak. Casper zachráni Sayru pred svojím násilným bossom. Mŕtvy boss padá pod kolesá idúceho vlaku a pred dvoma mládežníkmi je stále ďaleká cesta s nejasným koncom.

Sin Nombre pôsobí na nás vyvolených s plnými bruškami ako zahanbujúca studená sprcha. Sľubujem vám, že keď si tento film pozriete, pár dní sa nebudete trápiť pozvoľným plešivením, trojkou z fyziky ani matkinou panovačnosťou.

Sin Nombre (2009), scenár a réžia Cary Fukunaga text Mária Modrovich / Foto Gigantic Pictures, Canana Films

Inspire magazine

93

… pre Sa

theatre

rah Predstavenie podľa divadelného textu, ktorý sa začína aj končí troma bodkami. Jeho autorka sa vzdáva pokusov nahradiť vytvorený priestor naplnený intenzitou zamlčaného ohraničenými významami približných slov.

... stála na stoličke so slučkou na krku, keď som listovala v jej mysli a písala jej listy…

Sarah: Prežila som noc, v ktorej mi bolo všetko odhalené, ako môžem rozprávať?

A nikdy sa neprebudiť z tejto nočnej mory. Som smutná, budúcnosť je beznádejná. Ako človek som úplne sklamaná... kedysi som dokázala viac plakať, stratila som záujem o iných ľudí...

Zuzana: Niečo sa so mnou deje... odkrýva sa niečo, na čo som sa nikdy nechcela pozrieť...

Sarah: Nebola som tam dlho, ale pri pití horkej čiernej kávy si vždy pripomeniem ten medicínsky zápach... izba plná tvárí bez výrazu. Doktor Tento a Doktor Tamten a Doktor Čojetoto sa zastavili, aby sa pobavili... Nemám čo povedať o svojej chorobe, nemá to význam, lebo aj tak zomriem...

Zuzana: Keď som tam prišla, všetko už bolo iné. Čo tam robím? Medzi nimi? Oni všetci boli iní... O dôvodoch, prečo sú Tam, rozprávali úplne normálne, prosto... akoby to bolo normálne...

Sarah: ... lekári, citliví lekári, o ktorých by si si pomyslela, že sú to posratí pacienti, kladú tie isté otázky, nútia ma hovoriť, ponúkajú chemické lieky a...

Pýtal sa ma...

Doktor: Mali ste nejaké plány?

Sarah: Predávkovať sa, podrezať si žily a obesiť sa.

Doktor: To všetko naraz?

Sarah: Aspoň by sa to nedalo chápať ako volanie o pomoc.

Doktor: ... nešlo by to...

Sarah: Samozrejme, že áno.

Doktor: Nešlo by to, začali by ste byť ospalá z predávkovania a nemali by ste silu podrezať si žily.

Sarah: Stála by som na stoličke so slučkou na krku.

Povedala som jej...

Zuzana: Viete, jej matka to dala otvorene najavo. Koho ste si to zobrali? Pankharta? Cudzieho pankharta? Ako to môže povedať matka? A to ju zlomilo.

Doktor: ... a otec? Chcete ich ešte stretnúť?

Zuzana: Koho?

Doktor: Vašu matku a otca.

Zuzana: Videla som otca. Ktosi ho tlačil na vozíku. Niekto ho zbil na smrť. Tvár mal opuchnutú a krvavú... ... až na konci. ... pre Sarah...

text Zuzana Horníková

Divadelné predstavenie ... pre Sarah sa hrá v Štúdiu 12 na Jakubovom nám. 12 v Bratislave. www.studio12.sk

94

Inspire magazine

Do šedi českých putyk nyní přichází nový host, ...jehož přivádí Rostislav Novák a SKUTR. V novém prostředí, přesto sebevědomě pak společně vytváří originální pojetí, jenž nahlíží na atmosféru české hospody skelným pohledem střízlivého půllitru. Objevují fantazii a změněnou realitu, kdy na chvíli přestávají platit fyzikální zákony a stáváme se svědky nečekaných jevů... má francouzský původ, českou hostinnost.

Je především veden snahou nekopírovat um svých krajanů, jimiž se samozřejmě inspirují, ale tak jako v jednom kraji milují víno, v jiném zase pivo. Proto vychází z reálií hospodského života.

Je plný barev, ale černobílé respektuje.

Nenabízí již pouhou barevnou estrádu toho, co dovede, ale má své sdělení a svůj názor. Nepředvádí, ale nabízí k úvaze a komunikuje.

Stává se hercem. Je splynutím archaického s moderním, tedy někým, kdo vyjadřuje své pocity.

Je vážný a přec humorem obdaruje. „Prosím vás, snad jsme se jasně domluvili, ne? Poslední pivo a dom.

My zavíráme, ne?! Já nevim, kde se tu vzalo tolik lidí, ste snad ňákej autobus? Zájezd? Tady zavíráme! Hotovo! Finito! Já říkám jasně NE, tak snad slyšíte, ne? Hergot, já sem tak nasranej. Tady to pude takovym fofrem do prdele! Co si myslíte, kde sme?!! Sme snad v nějaký hospodě?!!! Sme! ...hergot... Kdo si dá pivo...?“ Je plný emocí, s agresí nebojuje.

Poutá pozornost jako pokaždé, když nově příchozí vstoupí mezi ty stálé. Na jedny působí nevěrohodně, ba i v něm nevidí žádný potenciál, avšak těm druhým tuze se líbí a přijímají jej za svého.

Chce se s nimi smát i plakat, veselit i smutnit nebo třeba i tango tancovat. Co ale nechce? Nechce se prát.

Je nový a přec dlouho tu je.

Navazuje na staletou tradici. Ti co mají moc, peníze či jiní majitelé, nechávají zaniknout nespočet slovutných rodů mezi jeho kolegy.

A tak, aby přežil, nacházel nové formy, nové principy, musel se změnit takřka od začátku nebo se na samý začátek vrátit.

Je dravý, šelmy nemá.

Kruh už pro něho není nutnou podmínkou, stejně tak jako prostor s mřížemi. Jeho síla se zvětšuje s návratem k lidem.

I když jedna tu je...

A tak se fenomén nového cirkusu zrodil i u nás.

Jedna v putyce přebývá...

Rostislav Novák a SKUTR uvádí nový cirkus

La Putyka „...když jsem já pařil to pátý léto, vypařil jsem se ze Světa za to...“ Rostislav Novák, La Putyka Koncepce a režie Rostislav Novák, SKUTR a kolektiv Hudba Jakub Prachař, Vojtěch Dyk, Jan Maxián Scéna Hynek Dřízhal a kolektiv Kostýmy Kristína Záveská Hrají Jiří Kohout, Jakub Prachař, Vojtěch Dyk, Jan Maxián, Rostislav Novák, Lenka Vágnerová, Pavel Mašek, Zbyněk Šporc, Vojtěch Fülep, Anna Schmidtmaierová, Petr Horníček, Jiří Weissmann, Petr Dejl, Tereza Toběrná Produkce Helena Rousová PR Jiří Sulženko Projekt vznikl za podpory Hlavní město Praha, Ministerstvo kultury ČR, Nadace Život umělce, Divadlo Archa, Zahrada, o. p. s., Scénografie s. r. o., Dance Perfect, Cirqueon text Vít Novák foto martin faltus Rostislav Novák a SKUTR uvádí La Putyka aneb První český pivní cirkus La Fabrika, Komunardů 30, Praha 7 20. dubna – 14:00 veřejná generálka, La Fabrika 21. dubna – 20:00 premiéra, La Fabrika 29. dubna – 21:30 repríza, La Fabrika 26., 27., 28., 29. května – 20:00 reprízy, La Fabrika 22. a 23. červen – 21:00 Divadlo evropských regionů, Divadlo Drak – Hradec Králové 28., 29., 30. června – Festival Vlnobytí, loď Tajemství Divadla bratří Formanů – Praha

Inspire magazine

95

music

Londýnsky

PETER pan Patrick Wolf je hudobný „herec“ s reputáciou klamára (mnoho jeho rozhovorov bolo plných lží a historiek o jeho detstve, kde ironizoval celú svoju rodinu), ktorý dokáže svojimi piesňami rozohrať komédiu, tragédiu, romancu, posadnutosť, závislosť... Práve rodinné zázemie ho predurčovalo na umeleckú dráhu, vzhľadom na to, že jeho matka bola umelkyňa a otec hudobník. Hudobné vzdelanie získaval už od detstva hrou na husliach, v kostolnom zbore a taktiež rok študoval na Trinity College of Music. Svoju prvú pieseň zložil ako 11-ročný: „Nestaral som sa o to, že v škole nemám priateľov, pretože v momente, keď som prišiel domov, som spustil mikrofón a nahral svoju prvú skladbu.“

Nový David Bowie?

V roku 2003 vychádza jeho debutový album Lycanthropy, ktorý spája predovšetkým elektronické nástroje s temnými biografickými textami: „Musím povedať, že obdobie Lycanthropy bolo obdobie maniakálneho chlapca trpiaceho deficitom nepozornosti.“ U Patricka Wolfa je však zaradenie albumu, resp. jeho škatuľkovanie do istého žánru, úplne zbytočné, pretože každý jeho text, melódia, pieseň, album majú iný charakter. Jeho hudba má prvky indie rocku, barokového popu, folklóru... a niektorí túto tvorbu označujú ako What the f***ness! Mnohorakosť Wolfovej tvorby je odôvodniteľná tým, že sám hudobník nechce byť škatuľkovaný a štylizovaný svojím prvým albumom do prednastavenej pozície: „Ak urobíte svoj debutový album ako džezový album, stanete sa džezovým muzikantom a nemôžete zmeniť štýl, pretože sa o to opiera vaša kariéra. Pre mňa bola moja prvá nahrávka len odrazom toho, čo práve v tom čase chcela moja schizofrenická myseľ vyjadriť.“ Wind In the Wires (2005) je viac premyslený, menej elektronický, no stále premenlivý album inšpirovaný Wolfovými cornwallskými a írskymi koreňmi, o čom vypovedá aj najúspešnejšia skladba z tohto albumu Tristan. Tento album dostal množstvo prívlastkov od desivého, neuveriteľne krásneho cez krvavo brilantný až po nevinne eroticky tajuplný.

Práve po tomto albume začali kritici porovnávať Patricka Wolfa s jeho speváckymi kolegami a kolegyňami ako Kate Bush, Björk či David Bowie: „Myslím, že s Kate som porovnávaný preto, lebo mám tmavé vlasy a hrám na klavíri, s Bowiem som spájaný, pretože som z južného Londýna, a Scottom Walkerom, pretože mám silný hlas, ale to je všetko. Je to síce milé, ale hlúpe. Nepremýšľam príliš o takýchto veciach.“ Napriek tomuto postoju by však Patrick Wolf svojím imidžom, ktorý zahŕňa farebné vypchané šortky, tričká, lesklé doplnky a tvár zdobenú flitrami, mohol pokojne byť ozdobou Bowieho generácie a spol.

96

Inspire magazine

Chlapčensky nevinný vlasy, šortky... to z mnohých podôb a multiinštrumentalistu Tento čoskoro 26-ročný medzi outsiderom figúrkou anglickej

Magická pozícia na londýnskej scéne

V roku 2007 prichádza Wolf s albumom Magic Position, ktorý je podľa môjho názoru zatiaľ najvyzretejší zo všetkých jeho albumov. Stále má v sebe „wolfovskú“ rôznorodosť, ale „indie princ“ v ňom upustil od občasnej hlučnosti svojho prejavu, elektronické nástroje nahrádza pôvodnými, predovšetkým klavírom, husľami a jeho obľúbeným ukulele. Na albume sa nachádza mnoho silných piesní ako napr. vznešená Magpie, na ktorej spolupracoval s Marianne Faithfull, Augustine, Overture alebo prvá vydaná pieseň Magic Position, ktorá je detsky hravá.

Keď sa toto všetko spojí s jeho (v tej dobe) gýčovo červenými vlasmi (ktoré si mimochodom prefarbil v stave opitosti), vytetovaným jednorožcom na hrudi (ktorého si tiež nechal vytetovať v stave opitosti) a outfitmi tvoriacimi podkolienky, šortky a traky, pôsobí Patrick Wolf ako lesný Elf alebo Peter Pan – chlap s dušou večného dieťaťa. O tom svedčia aj jeho live vystúpenia, ktoré pravidelne oživuje parodickými verziami piesní popových umelcov, napr. Rihanny, Britney Spears, Justina Timberlaka. Toto dopĺňa veselým skackaním po pódiu a občasným výbuchom smiechu, napr. v situácii, kedy sa musel opýtať fanúšika, ako pokračuje text piesne. Aj preto je v očiach mnohých (ne)fanúšikov videný predovšetkým ako šoumen a herec, ktorý ponúka skvelé divadelné predstavenie. Wolf je však okrem iného aj výborný hudobník, ktorý sa na koncertoch sám sprevádza na mnohých hudobných nástrojoch: „Veľa ľudí si myslí, že keď mám blonďavé vlasy a neobliekam sa ako ostatní chalani, tak som niečo ako cirkusové zvieratko. Nie že by ma absolútne zaujímalo, čo si ľudia myslia, ale tak, ako prichádza dynamickosť a intenzita mojej hudby, môže prísť obdobie totálnej serióznosti a poviem – aktuálne robím toto. Neviem, či môj šiesty album budú tvoriť death-metalové skladby alebo detský pop, neviem, či budem žiť svoj život s koňom, ženou alebo mužom. Život je tak ľahší.“

Návrat supa

Hudba Patricka Wolfa má istú neurčitú magickú silu spojenú s éterickým baladickým básnictvom a hranou statočnosťou. On sám o svojej tvorbe hovorí: „Chcel som priniesť niečo imaginárne, niečo fantastické a urobiť to reálnym. Skúšam to robiť prostredníctvom hudby, robím imaginárne veci reálnymi.“ 1. júna 2009 má vyjsť Wolfov štvrtý album The Bachelor a už singel z tohto albumu Vulture predznačuje, že album bude opäť iný, viac elektronický, temný a že s ním prichádza aj iný Patrick: s blond vlasmi, navlečený v latexovom „bondage“ oblečku. A opäť ma to núti premýšľať, či je Patrick Wolf šialenec trpiaci nejakým komplexom, alebo len občas nepochopený hudobný génius. text speza foto andrewkendall.com, kittyradio.com

What the f***ness!

pohľad, farebné je len jedna anglického speváka Patricka Wolfa.

Londýnčan pendluje a impozantnou hudobnej scény.

Inspire magazine

97

music

Lavagance

Divine Darkness

Nebol to žart – 1. apríla 2009 Lavagance opäť sprístupnili a ponúkli nový album na voľné vypočutie i stiahnutie. V poradí už tretí album nesie názov Divine Darkness a skupina ho sama nahrávala a produkovala takmer trištvrte roka vo vlastnom štúdiu. Keďže sú chlapci z tohto ojedinelého hudobného súdka na slovenskej scéne asi aj tými najviditeľnejšími sympatizantmi myšlienky „do it yourself“, album si sami aj vydali. „Táto cesta k fanúšikom sa nám javila ako najefektívnejšia, preto sme vôbec neváhali a rozhodli sa k šíreniu nových štúdiových nahrávok pristúpiť opäť takto.

Je pre nás dôležité, aby sa ľudia k našej tvorbe dostali jednoducho a práve cez internet. Komerčné rádiá nám priestor zatiaľ nedávajú…“ Dôležitú úlohu však zohrala aj podobná skúsenosť s uvedením predošlého albumu Orthodox Experience – ktorý bol poslucháčmi Rádia FM ohodnotený ako najlepší slovenský album za rok 2007: „Album Orthodox Experience – podobne ako aktuálny Divine Darkness malo hneď deň po uvedení a spustení downloadu vo svojich mp3 prehrávačoch viac ako 1000 ľudí, čo je úplne neporovnateľné s predajom CD nosičov! Navyše nás určite veľmi tešia a hrejú reakcie ľudí, ktorí sa z nášho prístupu tiež radujú a sťahujú ako o život.“ Lavagance vznikli v r. 2005. O rok na to získali 3 ocenenia Aurela: najlepšie video skladba Miles/réžia Braňo Špaček, najlepší album v kategórii alternatívna hudba a objav roka. Z troch nominácií Aurel 2007 sa im podarilo premeniť jednu: obal roka – album Orthodox Experience.

Vystupovali ako predkapela Duran Duran na koncerte v Bratislave a na mnohých koncertoch a festivaloch u nás aj v zahraničí. Ich videoklip Miles rotoval aj na hudobnej stanici MTV a niekoľko piesní zaznelo aj vo filme Doblba! (réžia Peter Vachler). Spevák a líder skupiny Marek Rakovický sa navyše stal aj vychyteným producentom a štúdiovým majstrom, ktorého šikovnosť a skúsenosti využilo už niekoľko (nielen) slovenských skupín a interpretov. Text MS. new album Divine Darkness // free download on www.lavagance.com

98

Inspire magazine

Internet bez limitov za fantastickú cenu Balík O2 Data Neobmedzene (nielen) pre mobilné telefóny Mobilný operátor O2 predstavil svoj nový dátový balík O2 Data Neobmedzene. Ako prvý mobilný operátor na Slovensku ponúka neobmedzený balík dát za pevný mesačný poplatok len 6 € s DPH. Čo je to „flat“? „Flat“ tarifa znamená, že zákazník zaplatí za službu pevnú cenu bez ohľadu na to, ako intenzívne ju využíva. „Stačí, ak využíva sieť O2 Slovensko a kedykoľvek si môže aktivovať nový balík na zákazníckej linke 949. Za len 6 € mesačne môže potom využívať vo svojom telefóne internet, emailové služby a všetky svoje obľúbené internetové aplikácie bez obmedzenia,“ zdôrazňuje hovorca O2 René Parák. Navyše, nový dátový balík si môžu aktivovať všetci zákazníci O2 bez ohľadu na to, či využívajú O2 Fér, alebo staršie programy ako O2 Narovinu alebo O2 Pre mňa.

Mobilné dáta pre každého Niektorí mobilní operátori ponúkajú výhodné dátové balíky len tým zákazníkom, ktorí využívajú ich paušálne programy. Zákazníci s predplatenou SIM kartou tak zaplatia za internet výrazne viac. O2 ako jediný slovenský operátor ponúkol dátové balíky naozaj všetkým - bez ohľadu na to, či za služby platia dobíjaním kreditu, alebo prostredníctvom faktúry. To platí aj pre nový balík O2 Data Neobmedzene.

Internet vo vrecku Aby sa ozajstné webové stránky zobrazili aj na displeji mobilného telefónu, netreba dnes už kupovať nové, najmodernejšie a najdrahšie zariadenie. O2 pre svojich zákazníkov pripravilo prehliadač Internet do vrecka, ktorý je prispôsobenou verziou populárneho prehliadača Opera Mini a je k dispozícii bezplatne na stránkach O2. Prehliadač je podporovaný stovkami typov mobilných telefónov a jedinými požiadavkami sú Java a dátové prenosy GPRS/EDGE. Zábava aj práca O2 ponúka svojim zákazníkom služby a aplikácie, ktoré umožňujú naplno využiť všetky výhody internetu. Na portáli O2 Active nájdu hry, aktuálne spravodajstvo, ale tiež informácie o kultúre či športe. Tí, ktorí využívajú internet predovšetkým k práci, zase určite ocenia možnosť

organizovať svoju mobilnú kanceláriu a využívať pracovné emaily priamo v telefóne.

Rýchlosť Dátový balík O2 Data Neobmedzene zákazníci naplno využijú v rámci vlastnej siete O2 Slovensko. Na konci roku 2008 pokrývala táto sieť svojím signálom viac ako 88% obyvatelstva SR. Sieť využíva technológiu GPRS/EDGE, ktorá je v súčasnosti dostupná na väčšine mobilných telefónov bez ohľadu na cenovú hladinu alebo výrobcu. Prenosová rýchlosť plne postačuje pre bežné využívanie internetu v mobilnom telefóne.

Bez limitov Najnovší neobmedzený dátový balík od O2 prekonáva všetky podobné ponuky konkurencie nielen svojou výhodnou cenou. S balíkom O2 Data Neobmedzene sa neuplatňuje žiadna forma Fair User Policy. Znamená to, že na strane operátora neexistuje žiaden limit na prenesené dáta.

Rovnako neexistujú zakázané aplikácie, porty ani časy. Nový dátový balík nie je viazaný na žiadnu ďalšiu službu alebo obdobie. Užívateľ si ho môže kedykoľvek aktivovať a deaktivovať, pretože má istotu, že mu nevzniká žiadny záväzok do budúcnosti. O2 Data Neobmedzene nekladie žiadne špeciálne nároky ani na typ zariadenia, takže ho môže využívať naozaj každý majiteľ mobilného telefónu so SIM kartou prihlásenou v sieti O2 Slovensko.

Aktivujte si neobmedzené dáta Za využívanie dátového balíka O2 Data Neobmedzene zaplatia zákazníci cenu len 6 €v s DPH mesačne. Aktivácia aj deaktivácia balíka je bezplatná. Službu O2 Data Neobmedzene si zákazník aktivuje aj deaktivuje na zákazníckej linke 949. Úspešná aktivácia resp. deaktivácia bude zákazníkovi potvrdená prostredníctvom SMS. http://www.sk.o2.com

Nečakajte do večera Skvelé ceny s O2 Fér počas celého dňa

0800 02 02 02 www.sk.o2.com

recenzky The Caretaker – Persistent Repetition of Phrases (Install, 2008) CD, Mp3 O poruchách pamäti je určite viac akademických a lekárskych štúdií ako albumov. Tento od The Caretaker názvami piesní pripomína slovník syndrómov a porúch, zvukovo archív platní z potopeného Titaniku, vylovený a podrobený rekonštrukcii – zaloopovaniu útržkov melódií, hypnotickému naťahovaniu ich tónov a zosilneniu zvukov praskania a iných duchov z povrchu platní. Lacná nostalgia to nie je, hudba na posedenie k nedeľnému čaju možno (ale s trochu iným zložením). dvaunlimited.tlis.sk

Martyn – Great Lengths (3024, 2009) 2LP, CD, Mp3 Rozhodne nepochybujem, že Veľká Británia a najmä Bristol sú momentálne mekkou dubstep producentov s open-minded prístupom k tvorbe. Ale ako to už na tom svete chodí, sú aj výnimky, ktoré toto tvrdenie len potvrdzujú. Jednou z tých najvýraznejších je Martyn, pôvodom Holanďan, momentálne žijúci vo Washingtone. Spočiatku si hovel na vlnách inteligentného drum & bassu až do mája 2007, keď mu na labeli Revolver vyšiel jeho prvý brokentechstepový singel – Broken/Shadowcasting. Híkali z neho dokonca aj minimalisti v Berlíne a prakticky s ním zadefinoval nový matrix pre svoju ďalšiu tvorbu a získal odvahu na založenie vlastného labelu 3024. Mimochodom, ustajnil na ňom aj krajana nielen pôvodom, ale aj zvukom, taktiež „numerológa” 2562, ktorý nás obšťastňoval na wilsonicu 2008. Bol február 2009 a na blogu 3024 sa konečne objavilo promo Great Lengths. Rýchle nedočkavé preskipovanie a... môj obrovský spokojnučký úsmev na konci. Nádhera. Toto je to žrádielko pre hladné krky bažiace po delikátnom advanced dubstepe! Na úvod perkusivná rozcvička v slow tempe s natiahnutými synth aranžmánmi ala Harmonic 313 je úplne povinná, aby ste si pri tracku krdl-t-grv nezlámali krk. Po strmhlav letiacom 4 x 4 beate malý rave-ový nádych v tracku Right?Star! skvele padne pred hlbokým ponorom do akoby deephousu žiarivých detroitských odtieňov skladby Seven Four. Neverím, počuť v ňom štebotať aj vtáčence! Album oficiálne vyšiel v apríli, takže túto vtipnú zvesť jari s úškľabkom žeriem aj s páperím. Fakt som netušil, že raz padnem na zadok z nejakého medového vokáliku. Môže za to spevák dBridbe nôtiaci o láske v skladbe These words, ktorá sa najviac vymyká z celkovo silne kompaktného albumu. Do skladby Is this Insanity? si prizval pre zmenu zarecitovať vždy zadumaného MC Spaceape o tom, čo je to šialenstvo.

Druhej časti albumu opäť dominujú tracky kĺbiace zvuk detroit tech-housu, UK garage, brokenbeatu, bassline a dubstepu pulzujúce v svižnom tanečnom tempe s výrazne atmosferickým nádychom. Martynov album a celkovo jeho nová produkcia je nielen pre mňa ďalšou dimenziou na križovatke tanečných štýlov.

Martynovi a celému open-minded dubstep movementu držím palce, mám z nich veľkú radosť. eff

Lone – Lemurian (Dealmaker Records, 2008) CD, Mp3 Vzdialené a neznáme miesta. Nádherné miesta, nepoškvrnené prítomnosťou človeka. Letíte na poduške mäkkých kopákov. Stačí pár beatov... rajská samota.

S naklonenou hlavou skúmate prekrásne rastliny. Máte chuť zahryznúť sa do šťavnatých kvetov tajomných tvarov. Sladká chuť, závan morského vzduchu, všadeprítomné hypnoticky hrejivé harmónie. Kŕdeľ pestrofarebných vtákov splynie v šume morských vĺn. Kráčate do palmového hája. Každý záblesk rosy vydáva jemné cinknutie. Už ste na konci, rozhŕňate poslednú spleť listov a vtom... Otvárate oči a prekvapene sledujete steny svojho bytu. Nakloníte sa k prehrávaču. Repeat. 3ä

100

Inspire magazine

music

Omar S – Fabric 45 (Fabric, 2009) CD, Mp3 Sériu Fabric live už poznáte z našich stránok. Majitelia legendárneho londýnskeho klubu oslovujú svetových top dj-ov, aby pre nich namixovali sety, o ktorých sa bude ešte dlho hovoriť. Za celú históriu tejto série požiadali iba dvoch dj-ov, aby namiešali sety zo svojich vlastných trackov – Ricarda Villalobosa a Omara S. Omar S je jedným z najoriginálnejších hudobných zjavov na detroitskej hudobnej scéne od čias Jeffa Millsa. Ak si myslíte, že techno je mŕtve, mali by ste vyskúšať tento mix. Ono správnejšie pomenovanie pre Omarovu hudbu je skôr detroit než techno. Nie mechanické, strojové, je to minimalistická tanečná hudba, ktorá má v sebe ozajstný „soul“, ktorý Omar zdedil po svojich predkoch z čierneho kontinentu. Dočkáme sa aj vokálov a pre mňa je veľké plus, že Omar S je priaznivcom všelijakých hudobných škatuliek a syntezátorov, a nie hypnotizovania svojho laptopu. V booklete s hrdosťou prehlasuje, že všetkých 16 trackov je vytvorených na 100% analógovo. A mix sa aj symbolicky končí spomaľovaním platne. Keď sme už pri tých platniach, môj prvý kontakt s Omarom S bol s jeho vinylovou platňou, ktorá bola naschvál nahraná v protismere krútenia sa gramofónu. Čiže keď ste si ju chceli pustiť, museli ste ihlu položiť nie na začiatok, ale na koniec platne. Omar S si proste ide svoje a týmto mixom teda zabil – trafil do čierneho! faun

Raymond Scott – Manhattan Research Inc. (Basta, 2000) 3LP, LP, CD, Mp3 Bádanie v hudobných archívoch a knižniciach prináša stále nové objavy, napríklad odkrývanie histórie samplovania a elektronickej hudby malo posledné roky obzvlášť dobrú úrodu. Ťažko vyrešeršovanými kompiláciami sa v Anglicku dostalo pocty pionierom z BBC Radiophonic Orchestra, na opačnej strane Atlantiku zasa Raymondovi Scottovi. Ak sa počtom vysamplovaných skladieb, melódií použitých v známych seriáloch, zvučiek vytvorených pre známe firmy počíta pop-váha, tak Scott je doslova tučný. Na dvoch cd a priloženom booklete je prefiltrovaná zbierka jeho nahrávok a archívnych materiálov – päťtisícovej zbierky jednej americkej univerzity. Vskutku výstavná prehliadka skladateľa a vynálezcu hudobných nástrojov, ktorý dal svetu reklamu na Sprite, Nescafé, Bufferin, melódie zapracované do animovaného Bugsa Bunnyho a Duffy Ducka a žije aj v novej vlne off-beat hip-hopu (skladbu Lightworks asi zremixovali všetci od J Dilla po Flying Lotus). dvaunlimited.tlis.sk

Mr. Oizo – Lambs Anger (Ed Banger, 2008) CD, 2LP, Mp3 Alternatívna realita, prehnaná cez pozlátené podpažie majkla džexna, ocukrovaná steroidmi pre mainstreamové hitparády zmutovaných kulturistov. Krikľavo temná koláž sprevádzaná tučnými 3D nápismi s odkvapkávajúcim pudingom.

Veselé pesničky pre mentálne pokrivených chlapcov a dievčatá. Píšťalky, tučné tranceové synťáky a ešte tučnejšie kopáky pre náročných. Už vám to začína byť jasné, ou jeáh. Vcelku nekonfliktný minimal popfunk, ktorý by zbaštili aj vaše babky. Už vám to je jasné o trochu menej... Vaše vozíky sa pomaly posúvajú k ďalšej atrakcii domu hrôzy a vy sa neisto usmievate do rytmu... Syntetický hlas nekompromisne diktuje:„Bruce Willis je mŕtvy!...“ Kopák sem, kopák tam. Nejeden sa stratí, zdesene preskočí na ďalší track, odvážnejší si slastne oblizne fúzy.

Cukrová vata sa vám zahryzne do krku. Album Lambs Anger je rastúca, ťažko definovateľná svetielkujúca hmota. Skočte do nej a dovoľte jej vtiecť ušami do mozgu. Funky, tučné, zvrátené, pumpujúce, veselé, zmutované. Ó, áno. Très bien, Ed Banger records. Bon appétit. 3ä www.notape.net

Inspire magazine

101

Komiks u nás nie je natoľko silný žáner, ako je to v USA, komiksová scéna je priam neviditeľná. Ale nie je to celkom tak. český a slovenský komiks vpred k svetlejším zajtrajškom

comics

Actions speak louder than words

Komiks scéna cz/sk

Medzi tými, ktorých si vážim najviac a zároveň určitým spôsobom môžu za to, že sa teraz o komiks zaujímam viac, ako je normálne, sú tvorcovia Bubble Gunu. Samotní stvoritelia a komiksoví nadšenci, BeeSee a Toebiash, charakterizujú Bubblák ako „nezávislý a nízko nákladový komiksový fanzin, ktorý dáva priestor začínajúcim a menej známym komiksovým tvorcom“. BeeSee ako správny rečník neodmietol rozhovor a k záslužným činom pridal aj pár slov pre Inspire.

Slovenská a česká komiks scéna... Mnohí ani nevedia, že niečo také existuje.

Možno trochu provokačná otázka na úvod. Nakoľko si spokojný s sk a cz komiksovou scénou?

Záleží, z akého uhla pohľadu sa na to pozriem. Čo sa týka propagácie, zrazov (conov), časákov, výstav atď. Tak v Česku sa to veľmi zlepšuje. Veľkú prácu robia ľudia, čo sa starajú o Aargh!! (komiks revue), Komiksárium (komiksový webzine) a Komiksfest (festival, magazín a teraz i komiksový e-shop) – usporadúvajú rôzne výstavy, prehliadky, prednášky a pod. a veľa propagujú v médiách. Čo sa týka tzv. mainstreamového komiksu, tak tu určite veľkú prácu odvádzajú nakladateľstvá Crew, BB Art a Comics centrum. Samozrejme, okolo všetkých týchto „buniek“ sa združuje určitá množina fanúšikov i tvorcov. Koniec koncov i my s Kocogelem sa snažíme hlavne o to, aby sme dostali fanúšikov „pod jednu strechu“ – rozumej: na jedno fórum. Pokiaľ viem, tak na Slovensku to nie je také dobré, ale ja verím, že sa to rozbehne! Prvými lastovičkami určite sú komiksové zborníky Adamantium, Mrak a, samozrejme, bratislavský Comics salón. To už sa dostávam k tomu druhému dôležitému pohľadu, a to sú tuzemskí tvorcovia. Myslím, že sa to tiež rozbieha, pretože okrem časopisov, magazínov a fanzinov vyšlo i pár samostatných autorských albumov, takže verím, že sa o komikse bude hovoriť čím ďalej viac i medzi „širokou verejnosťou“. Aby som teda konečne odpovedal za seba, tak so súčasnou chvíľou spokojný som, ale to nevylučuje to, že vždy môže byť lepšie. Komiks v tejto zemepisnej šírke pamätá aj oveľa horšie časy...

Keď som bola v Británii, komiks tam mal úžasný priestor, niekoľko galérií, múzeí, workshopy pre deti či dospelých, komiksové obchodíky... U nás je veľký problém vytvoriť niečo natoľko pravidelné, dejúce sa aspoň každý mesiac. V čom vidíš hlavný problém?

Všetko chce svoj čas. Dlho to tu bolo „pridusené“ súdruhmi, ktorí komiks považovali za zlo, ktoré nám sem nasadili imperialisti. A v súčasnej dobe je to zase otázka peňazí, pretože i kapitalizmus má svoje muchy :-) Ale vážne, osobne si myslím, že je fajn, že tých akcií je iba pár za rok, pretože aspoň je po nich hlad... v momente, keď to zovšednie, záujem opadne. Navyše, ja neznášam ten prístup, keď všetci hovoria, že sa nič nedeje a prečo niekto niečo neurobí, a sami sedia doma na prdeli alebo v horšom prípade aspoň ohovárajú na internete.

Ale čo sa týka hoci tých workshopov, tak Zack, Andraste a celá tá „pražská partička“ usporadúvajú workshopy snáď každý týždeň. Prosto ich to baví, a to je dôležité. Pár kamošov, ktorých to baví, je podľa mňa viac než nejaká megalomanská akcia s kopou ľudí, čo len chcú byť „in“.

Je to, samozrejme, aj iná kultúra. Nie sme zvyknutí čítať tento žáner tak, ako americké deti nie sú zvyknuté nemať doma videohru. V čom sa podľa teba náš komiks líši? Ako sa na ňom prejavila naša kultúra?

Z toho, čo som videl (a myslím, že toho nebolo málo), musím povedať, že „náš“ komiks má svoju tvár a dušu. Kresliari sa nepochybne snažia dať niečo zo seba, dať kresbe svoj štýl. S Amerikou by som to vôbec neporovnával. Jednak je tam tá tradícia, ktorú tam nikto nebrzdil a nesnažil sa komiks zlikvidovať. Tiež trh je tam neporovnateľne väčší. Navyše tie veľké nakladateľstvá, to je prosto fabrika – jeden kreslí tužkou, druhý to obtiahne tušom, tretí vymaľuje, štvrtý doladí bubliny atď. A stále dokola, nech sa splní termín. Tam sa z toho stáva normálny spotrebný tovar. Samozrejme, i tam existujú nezávislé nakladateľstvá a tvorcovia! Ale dosť všeobecný názor je, že pokiaľ sa povie americký komiks, tak si ľudia predstavia všetkých tých lietajúcich mužíkov v pláštenkách atď. U nás si zase zatiaľ pri slove komiks veľa ľudí predstaví Štvorlístok alebo

102

Inspire magazine

Japonsku či Británii. A tak by sa mohlo zdať, že naša Napriek tomu existujú ľudia, ktorí sa snažia pozdvihnúť a riadia sa heslom „Actions speak louder than words“.

proste niečo pre deti. I u veľkých nakladateľstiev môžu byť fajn série, ale musíš sa prehrýzť množstvom balastu... V tom je ten tuzemský komiks fajn, pokiaľ to stíhaš sledovať. Jasné, že doba a kultúra, v ktorej žijeme, sa prejaví, a nielen v komikse, ale v každom umení. No pokiaľ to robíš prioritne preto, že ťa to baví, tak je do dobré, pokiaľ za tým hneď o začiatku vidíš nejaký zisk, tak choď do... Marvelu. Čo pre teba presne znamená komiks? Zábavu, fanatizmus alebo umenie?

Asi z každého kúsok, ale hlavne považujem komiks za slobodné médium. Iba od autora záleží, ako sa k tomu postaví. O čom bude príbeh, ktorý vytvorí ako po stránke príbehu, tak i po stránke výtvarnej štylizácie. V tom vidím jeho prednosti. Je to rovnaké ako film – záleží na tebe, či točíš niečo nezávislé, komédiu, detektívku, akčnosť alebo čokoľvek iné.

Komiks sa už za toľké roky posunul do mnohých podôb, žánrov, kreácií.

Proste vyskúšalo sa už všeličo, a nie každý to znesie. Čo však fakt v komikse neznesieš?

Ja som celkom tolerantný. I keď sa mi to z nejakého dôvodu nepáči, viem, že je za tým množstvo práce a minimálne to si vážim. Pokiaľ mi niečo dosť vadí, tak je to potom vtedy, keď cítim, že je to robené iba za účelom zisku či profitu. Ale v našich podmienkach sa s tým zatiaľ, našťastie, často nestretneš.

Bubble Gun ste označili ako Underground Komiks fanzine. Ako by si teda definoval slovenský a český underground? Majú umelci dostatok priestoru?

To označenie underground asi nedá mnohým ľuďom spať, automaticky si to zaraďujú do nejakej škatuľky. My sme tým skôr mysleli samizdat, teda niečo, čo nie je poplatné oficialite. Berieme to ako niečo, čo si vydávame sami, teda sa nenecháme ničím obmedzovať, ale to neznamená, že by sme neboli niečomu alebo niekomu otvorení! Sme fanzin, takže by sme chceli propagovať predovšetkým začínajúcich tvorcov alebo tých, čo nemajú zatiaľ kde publikovať v tlačenej forme. Určite to nevidím tak, že by sme sa cítili ako napríklad undergroundové komiksové časopisy a ziny za oceánom. V našich podmienkach sa ako underground označovali umelci, ktorí boli buď režimom prenasledovaní, alebo s ním nechceli mať z osobného presvedčenia nič spoločné. Takže tu nám to zase tiež úplne neladí. To, ako chápeme underground my, je, že ideme odspodu (z podzemia, len chceme dať príležitosť tým, ktorí začínajú a chceli by sa prezentovať v tlačenom médiu). Na druhej strane, u nás nikto príliš netvorí mainstream, takže sú všetci underground. I v súčasnej dobe asi najuznávanejší tuzemský autor Jirka Grus si svojho Volemana vydáva sám, ale či sa cíti ako underground, to sa musíš opýtať jeho. Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa pustili do takéhoto projektu? Ako sama viem, o peniaze tu na sto percent nejde...

No jasne, keby sme to robili kvôli peniazom, tak natáčame pornofilmy. Ja mám komiks rád od malička a môj „parťák“ Toe tiež, takže sme sa chceli nejako angažovať v obľúbenej „branži“. Proste, robiť fanzin je niečo, čo som vždy chcel a tiež som chcel komiksu aspoň vrátiť to, čo mi on dal. Súvisí to i s tým, čo už som písal vyššie: nebaví ma len sedieť niekde na prdeli a hovoriť, ako to tu s komiksom stojí za hovno.

Aká bola vaša vízia na začiatku a aká je teraz? Nejaká zmena?

Myslím, že nie. Pokiaľ chceme niečo meniť, tak to sú len veci technického rázu – lepšia grafika, lepšia (a hlavne lacnejšia) tlačiareň a pod. Prosto, nie sme nejakí chytráci, čo všetko vedia a všetko dokážu, ale učíme sa na vlastných chybách. Pokiaľ niečo poserieme, tak môžeme nadávať len sami sebe a nehádzať vinu na niekoho iného, takže si musíme dávať „bacha“, aby sa nám nabudúce nepodaril rovnaký kiks.

Kde beriete inšpiráciu na jednotlivé čísla? Alebo čo máte ešte v zásobe?

Inšpirácia prichádza sama (ktovie odkiaľ) a občas za to môže aj pivo. Redakčné porady temer výlučne prebiehajú v hostinci, kde sa vždy nejaký bláznivý nápad

dostaví. Pokiaľ i ráno je ten nápad dobrý (a pamätáme si ho), tak ho prijmeme a potom, samozrejme, detaily dolaďujeme pomocou moderných technológií, ako je mail, icq atď. Ale je treba povedať, že od nápadu k výslednému produktu je ešte hodne dlhá cesta... Nápadov je stále dosť, ale nerád niečo vravím dopredu, aby som to nezakríkol, každopádne momentálne sa snažíme o tretie číslo, ktoré bude opäť na nejakú tému. Navyše, z rôznych dôvodov sa nám nepodarí vydať viac než jedno – dve čísla do roka, takže mnohokrát v medzičase prídu aj iné nápady, ktoré sa nám zdajú lepšie, alebo sa proste zmení poradie nápadov, ktoré nosíme v hlave... To, čo bude nabudúce, sa definitívne rozhodne, až keď vyjde číslo, na ktorom v súčasnej dobe pracujeme.

Chystáte už tretie vydanie. Takže úspech tu je… Ťažko povedať, my sa necítime nejako úspešne. Sme nízko nákladový fanzin.

Z prvého čísla sme urobili 100 ks a čakali sme, že si s tým budeme v zime prikurovať, keď nebudeme mať za čo zaplatiť plyn, ale k nášmu úžasu sa to predalo asi za mesiac alebo dva. Berieme to tak, že to bolo niečo nové a každý chcel vedieť, čo je to vlastne zač. Z druhého čísla sme urobili 200 ks a zatiaľ to celkom ide na odbyt, tak uvidíme... Doteraz sme nezbohatli a pri našom prístupe to nehrozí, ale proste to berieme ako koníčka a riadime sa naším heslom „fanúšikovia fanúšikom“.

Podarilo sa vám už naďabiť na veľký talent?

To ukáže čas. Osobne mám nejakých favoritov, ktorí podľa mňa majú budúcnosť a majú čo dať, ale to záleží hlavne na nich, akí budú usilovní a ako na sebe budú makať. Navyše, u nás sa komiksom príliš živiť nedá, takže záleží aj, ako budú pôsobiť materiálne potreby dnešného sveta. Každopádne všetkým veľmi fandím! Nám bude stačiť, keď sa niekto stane slávnym a v rozhovore povie, že začínal v Bubble Gune.

No a na záver. Ako si predstavuješ ďalší život Bubble Gunu?

Stať sa môže čokoľvek, ale myslím, že už sme vo veku, kedy vieme, že robenie komiksového fanzinu nie je len pubertálny úlet, takže sa budeme snažiť vytrvať! „Bubbláka“ beriem ako svoje „dieťa“, takže by som sa oň chcel starať, dokiaľ ma nepošle do prdele. Pokiaľ budú mať autori záujem o to, aby nám prispeli, tak to nevzdáme... Text Erika Grendelová / foto Archív Bubble Gunu

Inspire magazine

103

I FELT like this is the groove. Maybe it was the urgency music on. Her art is screaming... but not too loud... so it look around, think... move... dance... and

Francesca Galliani Those flashing lights come from everywhere

Clockwise from left top Dancer / Capoera

Cooperation with Francesca I would call speedy :). And I LOVED IT! She replied as fast as no one else done before... she worked as fast as the speed of the light.Throughout the whole preparation for this interview I had to listen to a dynamic music. I FELT like this is the groove. Maybe it was the urgency of her work that urged me to have some intensive music on. Her art is screaming... but not too loud... so it never becomes obtrusive... it rathers urges you to look around, think... move... dance... and enjoy the complexity of this world. I think that she knows :). Meet Francesca Galliani:

104

Inspire magazine

Italian or American?

I have double citizenship. I was born in Italy and moved at a young age to the United States. My roots are Italian, but due to the fact that I have been here for a long time, I absorbed this culture. I have both within me and that makes me a „citizen of the world“ like a friend of mine used to call us :). Experiencing two different countries at length widens your views and also travelling into different cultures does that. I highly recommend it!

Many many artists move to New York to work. I feel like their understand this city to be the Centre of all art. Recently I have read that NYC lacks new energy and creativity...

I think creativity comes from within our center. It is at the core of oneself. You gotta dig deep within… Art is of God. I also have to say that New York has stimulated my creativity. There is no other city like it. My heart thrives inside the beat of this town: the beat that pulsate with freedom, openess, tolerance, acceptance and celebration of difference. NY helped me a great deal to fully embrace myself, especially because I grew up in a country where I was such an outsider.

of her work that urged me to have some intensive never becomes obtrusive... it rathers urges you to enjoy the complexity of this world.

blonde

Inspire magazine

105

blonde

106

Inspire magazine

In a conservative country like Italy I tend to get a response that my work is too provocative. My nudes are greatly appreciated in cities like Berlin and Sydney that are open minded and progressive.

How did art education help you in what you do? (Francesca studied at Corcoran School of Art in Washington). I am asking because I know people who claim education in this field is not necessary. Do talented artists need formal education?

I was fortunate enough to go to one of the best school in the country. That school gave me a strong foundation. Even if my BFA was in photography we explored all medias: painting, graphic design, body figure, colour theory, three dimensional design… I couldn’t understand that at first because I kept insisting that all I wanted was to learn photography and I couldn’t understand how studying all these other subjects would help me with my photography. It eventually all came together and that gave me a solid foundation on which I could keep developing my creativity.

I am not saying this is the only way to go. I am just sharing what worked for me.

Clockwise from left top Rock the Queen / Hey you / Rock

Your exhibitons were held in New York City, Milano, Paris, Berlin, Dubai, Venezia, Roma, Sydney, Hamburg and many more... Does it matter in which city the exhibiton takes place? What is the importance of cities in this case?

It depends on the subject matter I choose. For example when I did a show on NY in Dubai, I didn’t sell anything. They were not interested in buying an American urban landscape… Another example are my nudes. In a conservative country like Italy I tend to get a response that my work is too provocative. My nudes are greatly appreciated in cities like Berlin and Sydney that are open minded and progressive.

I do work alone. I don’t like to have stay very focused. I don’t like an external that deep place within, like

Clockwise from left top Asia / Us after / Trans

blonde

anybody around when I paint. I need to disturbance. Creation happens in accessing meditation. It is a meditative state.

Inspire magazine

109

blonde

I have tattooed „Art is of God“ in big Before I make art, I always get on my knees and convey a message of hope, pride, acceptance,

characters on my arm.

I ask God for guidance. I do my best to celebration of life, of who you are…

How do you create? How does your day look like? (little gossip: she drinks a morning tea instead of a coffee:)) I have a ritual in the morning: exercise, eat, pray, meditate, read some inspirational literature, take a shower and then start my working day next to a cup of tea (just like you said :)). I first attend to the business side of my work and believe me it is time consuming. I am not a morning person, my best time to create art starts after 12pm. I usually don’t create late in the day, but at times I do. Evening is my social time. I do work alone. I don’t like to have anybody around when I paint. I need to stay very focused. I don’t like an external disturbance. Creation happens in accessing that deep place within, like meditation. It is a meditative state. When I do fashion it is another thing. It is very social and the main job is interaction with other people. I do enjoy both.

This question might sound recycled but... what inspires you?

My life experience, what I see and a Divine force which you can call it whatever you prefer... Seeing good art also stimulate me.

Your work has been exhibited alongside the work of photographers such as Helmut Newton, Robert Mapplethorpe, Pierre et Gilles, Bettina Rheims, David LaChapelle, Joel-Peter Witkin, Larry Clark, Man Ray, Tracey Emin and Marina Abromovic and many more... isn`t that enough of success? What`s next?

It feels good to be exposed nex to famous artists and your price value in the market increases. The more shows you have, the more collectors, the more museums exhibitions and the more your value increases. What’s next is to do what’s in front of me. At the moment I am working on a „dream“ project. I cannot say much about it because it is still in the development phase. I believe in listening and obeying to your heart’s desire and my heart is urging me to do something creative that is not in my usual creative zone; something adventurous and super exciting.

How did you like working for big brands (Levi`s, Vogue, Cosmopolitan etc.)?

How is it different from other jobs?

It is very exciting and good for your self esteem :). You have more choices on who you get to work with because it is more prestigious and you also get a much better budget that gives you more choices all the way around...

How do you make this world a better place?

I believe I am a channel for God through my art. That’s why I have tattooed „Art is of God“ in big characters on my arm. I believe that if you are an artist it is your responsibility to create and express your truth. Before I make art, I always get on my knees and I ask God for guidance. I do my best to convey a message of hope, pride, acceptance, celebration of life, of who you are…

Do you have any secrets that could be published?

Follow your gut, do not produce work of what you think other people would like.

Be yourself, nobody can do a better job at that. You are unique and if you follow yourself, your art will also be unique no matter what the subject matter is. Everything has been done, but your angle is your angle and you are the only one that has that. Text Andy Sváková www.heuristic.sk / Foto Francesca Galliani www.gallianiphoto.com

Clockwise from left top Opera / Trans / Trans

How does it feel to be an artist in the 21 century?

I am deeply grateful I have this gift and that I can make a living from my art.

I heard that the percentage of people that support themselves from their art is one in seven million.

voices

act vo fotke

OLJA Triaška STEFANOVIĆ

Fotenie je pre ňu neustálou vnútornou potrebou. Venuje sa mu už dvanásť rokov a stále si ho užíva. Fotí prevažne priestorové fotografie. Sú obrazovými správami jej vnútorného uvažovania o prázdnych a nejasných miestach, do ktorých si metaforicky dosadzuje vlastné témy a napĺňa ich iným významom.

Pochádza zo srbského Nového Sadu, ale zakotvila v Bratislave. Je mamou dva a polročnej Loty a ženou výrazného mladého výtvarníka Jána Triašku. Jej ACTčná duša je premenlivá, ale živá ako oheň a mne strašne blízka. Fotografka Olja Triaška Stefanović. Čo sa ti prvé vybaví pri slove act?

Act v umení, act na javisku, život... človek.

Fotenie aktov ťa neláka?

Ani nie, vo svojej tvorbe sa najviac zaoberám fotením priestorov, kde reálne človek nie je... ale je tam určitý druh aktu – „nahý“ priestor.

Ako si sa dostala k foteniu?

Bolo to dávno... už počas gymnázia som začala fotografovať a po skončení som vedela, že nechcem nič iné študovať ani robiť okrem fotografie. Keďže v tom čase v Srbsku štúdium fotografie bolo možné len v kombinácii s kamerou, musela som hľadať inú možnosť... no a dozvedela som sa o VŠVU, zbalila kufre a prišla na Slovensko. Odvtedy fotím, štúdium som ukončila a som šťastná, že sa mi splnil sen...

Prečo ťa fascinuje fotiť priestory?

Priestor vnímam ako neoddeliteľnú časť človeka... v priestoroch, ktoré fotím, hľadám iné znamenia a príbehy. Zaujíma ma vplyv človeka na priestor a naopak... priestor je pre mňa pulzujúci organizmus, ale aj zrkadlo spoločnosti, v ktorej žijeme...

Stáva sa ti bežne, že sa pozeráš na svet a na ľudí ako na objekty svojich fotiek?

Občas áno... ale nie stále... väčšinou už mám dopredu vymyslené, čo presne chcem fotiť.

Máš nejakú svoju najobľúbenejšiu fotku alebo projekt?

Ku každej mám osobný vzťah, ale veľmi silný mám ku fotografii Diera z roku 2005 a ku svojej diplomovej práci Môj priestor v priestore z roku 2007. Obidva

112

Inspire magazine

Ľavá strana, zhora dole Embrio / Ružové tiene, 2009 Pravá strana Last Minute

projekty sú pre mňa veľmi dôležité. Pri fotení Diery som si uvedomila, že priestor je ten, čo ma najviac oslovuje pri mojej tvorbe a že v tom chcem pokračovať.

Pri diplomovej práci som sa zase našla vo veľmi neobvyklej situácii, keď som musela zvládať viacero úloh v rovnakom čase. Začala som pracovať, končila som školu a Lota nemala ešte ani rok. Nevedela som vôbec, čo mám robiť, a tak som začala zaznamenávať premeny seba a nášho bytu. Fotenie trvalo skoro osem mesiacov. Po ukončení projektu, keď som vyberala fotografie, nemohla som sama veriť tomu, aká zmena sa udiala, najviac fyzická, a ako sa ten náš obývaný priestor za tú dobu zmenil. Je to akýsi subjektívny dokument o jednom roku ženy, ktorá má toho až príliš veľa na starosti.

V Bratislave žiješ už niekoľko rokov. Študovala si tu, pracuješ, založila si si rodinu. Prečo si sa tu rozhodla usadiť?

V Bratislave som od roku 1997... ufff, je to už naozaj dlho... Po ukončení štúdia sme si s Jánom uvedomili, že tu už máme zázemie a že sa nám nechce vracať do Srbska a začínať znovu od začiatku... Potom prišla na svet naša Lota, byt, práca... Sme tu spokojní... po dlhej a komplikovanej ceste sme si našli svoje mestečko a pohodlie. Čo je ti blízke na Slovákoch a čo ti chýba zo Srbska?

Po rokoch života na Slovensku som si uvedomila, že sa život na Slovensku a život v Srbsku vo mne navzájom dopĺňajú. Slovensko ma naučilo, aby som bola trpezlivá a chvíľami zabrzdila svoj temperament... a naopak, Srbsko je tá moja intuitívna stránka, plná emócií, občas bezprostredná a dáva mi energiu ísť ďalej.

Ako vnímaš súčasnú fotku na Slovensku? Sú tu fotografi, umelci, ktorí ťa inšpirujú, ktorých obdivuješ?

V posledných rokoch na Slovensku sa stala fotografia veľmi sledovaným vizuálnym médiom. Je to aj tým, že sa o nej viac hovorí ( je viac výstav, otvárajú sa galérie zamerané len na fotografiu), že sa práce mladšej generácie fotografov dostávajú aj na aukcie súčasného umenia, a tak sa viac sleduje aj jej samotný vývoj. Súčasná slovenská fotografia, či je to už inscenovaná, dokumentárna alebo manipulovaná fotografia, je živá, rôznorodá, inšpiratívna a stále sa rozvíja. Sledujem tvorbu rôznych fotografov a výtvarníkov, ale mňa skôr inšpirujú udalosti, situácie a príbehy ľudí v mojej blízkosti.

Môžeš konkretizovať? Ktoré mená alebo udalosti v tebe zarezonovali v roku 2008?

Bolo toho dosť, ale výstava, ktorá vo mne zanechala veľký dojem, bola Edward Hopper and Contemporary art, ktorú som navštívila vo Viedni v Kunsthalle. Je to kurátorsky výborne pripravený projekt. Pokiaľ ide o udalosti, fascinoval ma obrovský záujem developerov o zmenu identity Bratislavy – búranie všetkého, čo sa mohlo zbúrať a čo mohlo po rekonštrukcii fungovať. A nemôžem nespomenúť zvolenie Baracka Obamu za prezidenta USA... je to obrovská udalosť...

Odkedy sme naposledy spolu robili rozhovor Na jednej lodi pre Voices (pozn.

– video sa dá pozrieť na www.voices.sk/na_jednej_lodi), mala si za sebou pracovné skúsenosti aj z neziskového sektora. Po štúdiu na VŠVU si sa okrem projektového manažmentu v oblasti umenia venovala aj rozvojovej pomoci v Srbsku. Čo umelkyňu motivuje k takejto práci?

Bolo to pre mňa obdobie, keď som potrebovala zmenu a na chvíľu sa vzdialiť od umenia. Cítila som, že potrebujem skúsiť niečo iné a byť viac v kontakte so Srbskom. Obrovskou motiváciou (a koniec koncov aj inšpiráciou) bolo pre mňa to, že som mohla pomôcť ľuďom, ktorých mentalitu som dôverne poznala, a využiť svoje skúsenosti zo života na Slovensku. Okrem pracovných skúseností, ktoré som získala, uvedomila som si vtedy veľa veci hlavne o sebe a o krajine, z ktorej pochádzam...

Aký je tvoj najnovší koncept?

Momentálne som dokončila môj nový fotoprojekt (smiech) s názvom Ružové tiene. Znovu som sa ocitla v neznámom priestore, ktorý som musela dešifrovať... Cyklus fotografií vznikol počas roku 2008 vo filmových štúdiách, v ktorých sa nakrúca televízny seriál Ordinácia v ružovej záhrade. Cyklus fotografií znázorňuje ilúziu priestoru, zaoberá sa priestorom, ktorý čaká na svoje využitie, priestorom, ktorý je nejasný, ktorý v sebe nesie veľa otázok a metafor. Fotografie neznázorňujú postavy v priestore, ale ich obsahom je kulisa a atmosféra sveta a ilúzie televízneho seriálu. Tento projekt bol vystavený na autorskej výstave v apríli tohto roku v galérii Slovenskej výtvarnej únie v Bratislave. Momentálne pripravujem ďalšiu výstavu pod názvom Zóny, ktorej vernisáž bude v máji tohto roku v galérii Cypriána Majerníka v Bratislave.

Text Andy Gajdošová www.voices.sk / foto OLJA Triaška STEFANOVIĆ

Inspire magazine

113

graffiti

Hip hop je v móde a každý chce robiť graffiti alebo brejkovať, alebo rapovať.

Pritom nemusíš ani počúvať hip hop a môžeš si pokojne maľovať. Je to teraz celé také skomercializované a veľmi módne...

Kto ste, čo ste?

Ivo: Ja som Ivo, graffiti ma drží už takmer šesť rokov. Začal som si čarbať po zošitoch vo voľnom čase, skúšať všelijaké veci, a tak to už išlo...

Juro: Ja som Juraj, mám 23 a maľujem aktívne 7 – 8 rokov. Začínal som ešte niekedy na základnej, často som nepočúval učiteľa a stále si kreslil. Potom som v nejakom časopise uvidel graffiti a v Nitre sa v tom čase začalo čosi riešiť, tak ma to zaujalo. Čo je Ňetvor?

Ivo: Ňetvor je voľné výtvarné zoskupenie. Slovo netvor evokuje niečo, čoho sa ľudia boja, čiže niekedy možno aj toho graffiti, no zároveň je tam to „tvor“ ako tvorba, niečo tvoriť. Názov sme vymysleli spoločne a Ňetvor tvoríme ja, Juro a Ľudo. Ňetvor je naschvál s ň, aby to bolo niečo nezvyčajné, možno trochu rebelské. Vznikol hlavne kvôli tomu, že predtým sme maľovali skôr menej legálne veci a chceli sme tú tvorbu nejako odlíšiť. Pod touto značkou teda tvoríme legálne veci.

Máte podelené, čo kto robí?

Juro: Skôr čo kto nerobí : ))

114

Inspire magazine

Ivo: Robíme, čo sa dá...

Výsledky vašej práce vidieť po celej Nitre. Pomaľovali ste informačné stĺpy, na ktorých boli predtým plagáty z akcií...

Ivo: K tomu sme sa dostali cez Juraja Nováka, ktorý je momentálne vedúcim informačného centra v Nitre. V podstate sme sa snažili vybaviť si nejaké legálne steny, na ktoré by sme mohli maľovať, a nato prišla iniciatíva zo strany mesta, ktoré to chcelo zapojiť do projektu Nitra – hlavné mesto kultúry.

Juro: Dostali sme návrh, že by sme mohli spraviť projekt, niečo, čo by sa dalo zapojiť do toho EHMK a potom sa uvidí, že nejaké steny sa nájdu. Potom prišiel Juraj Novák s návrhom maľovať na stĺpy v meste, čo sa nám zdalo ako zaujímavý priestor. Sú vo viacerých častiach mesta, na očiach. Ľudia to doteraz brali len ako miesto informačného charakteru a odrazu sa tam objavilo graffiti. Je to zaujímavé hlavne tým, že ide o centrum mesta, kde sa inak maľovať nedá. My sme si tam mohli v podstate namaľovať, čo sme chceli.

Prišla po tomto spätná väzba?

Ivo: Samozrejme, rozbehli sa ďalšie nové projekty, pribúdajú pomaly aj legálne plochy, stále však ešte rokujeme s mestom. Dostávame zákazky už aj od kon-

krétnych osôb, napríklad rôzne podniky, diskotéky, kaviarne.

Juro: Dosť veľký projekt sú kotolne na Klokočine (časť Nitry), ktoré maľujeme.

Mali tam problém s malými deťmi, ktoré po nich čmárali, a teraz, keď sú tam namaľované graffiti, deti si už nedovolia počmárať to (ak nie sú úplne vytreté).

Aké máte ohlasy od bežných ľudí, ktorí do toho možno až tak nevidia?

Juro: Stalo sa nám napríklad to, že sme maľovali kotolne, mali sme oficiálne povolenie, no prišli nás skontrolovať policajti, lebo nejaký ujo na nás vykrikoval z balkóna a nedal si povedať, hoci sme mu tvrdili, že povolenie máme. Policajti došli a jednému sa tie graffiti tak páčili, že sme si vymenili kontakt, lebo chcel, aby sme mu prišli pomaľovať jednu stenu.

Ivo: No väčšina ľudí sa z toho teší, lebo napríklad tie kotolne na sídlisku sú všetky rovnaké a teraz dostali iný charakter. A zmenili tak stereotypnú architektúru sídliska.

Pôsobíte len v Nitre?

Ivo: Maľujeme nielen v Nitre, ale aj v rôznych mestách, kde sa organizujú stretávky writerov – jamy. Chodíme tam, kde sme pozvaní alebo kde sa pozveme.

Juro: Najviac však maľujeme v Nitre, lebo sme troška leniví cestovať. Je tu toho ešte dosť, čo by sa dalo pomaľovať.

Maľujete teraz už len na oficiálne miesta, kde vám to dovolia?

Ivo: Áno... ale niekedy sa to nedá a vyhľadávame si rôzne opustené rozpadnuté budovy, často za mestom, kde graffiti ľuďom nevadia a sú tam zaujímavé plochy pre ich realizáciu.

Máte niekoho, kto vás podporuje finančne?

Juro: Ani nie, no teraz už je to lepšie v tom, že riešime rôzne zákazky, z ktorých nám vždy ostanú farby. Čím dlhšie to robíme, tým viac mám pocit, že je to ľahšie. Aj teraz mám doma plnú skriňu farieb a už neriešim ako dakedy, proste si vyberiem farby zo skrine a idem si zamaľovať. Čo súťaže?

Ivo: Chodíme po rôznych jamoch a na nich bývajú aj súťaže, napríklad o najlepší piece, sketch alebo throw-up... V Zlatých Moravciach sme napríklad aj vyhrali, Juro vyhral v Leviciach a Ľudo v Bratislave. Vždy to závisí od toho, kto tam príde, aká je konkurencia...

Inspire magazine

115

graffiti

Nemám rád malých chlapcov, čo začali predvčerom a myslia si, že zajtra už budú králi, toto ja nemôžem. Stráca sa to dobré, v tom odpade sa všetko mieša. Tých dobrých vecí je desať percent, mnohí to nevedia rozoznať a úroveň sa tým znižuje.

Sledujete aj zahraničnú scénu?

Juro: Samozrejme, môžeš nabrať inšpiráciu a vidíš, ako sa robí vonku. Tam je to úplne na inej úrovni. My sa tu síce snažíme – a v porovnaní s vecami, čo sa robia na Slovensku, to je možno dobré – no v porovnaní s takým Španielskom alebo Nemeckom... tak tam sú úplne niekde inde.

Vzor?

Juro: Čo sa týka Slovenska, tak jednoznačne Maroš (písali sme o ňom v čísle Pravda). On to má vychytané, robí to úplne krásne, voľne, farby, kompozícia – super.

Ivo: Je tu dosť dobrých a aj čo sa sveta týka, tak v každej krajine je z čoho vyberať. Čo vám vadí na graffiti vlne?

Juro: Nemám rád malých chlapcov, čo začali predvčerom a myslia si, že zajtra už budú králi, toto ja nemôžem. Ešte si pamätám, niekedy to bolo tak, že keď si malí chalani maľovali, kde nemali, prišli starší, zobrali im farby, dali im po papuli a tamtí mohli ísť tak akurát domov. Dnes si vypýtajú od rodičov dva litre na farby a nemajú problém.

Ivo: Nevedia si to vážiť, nevedia, čo je to zháňať farby. Dnes je to ľahké, maľuje hocikto hocikde...

Juro: My keď sme začínali, tak sme sa napríklad neodvážili ísť na veľké steny, napríklad na bratislavskú výpadovku, lebo tam robili len tí najlepší a na tú dobu tam boli skvelé veci. Vedeli sme, že také nerobíme, tak sme tam nešli. Teraz si to tí chlapci nevedia porovnať, nie sú dosť sebakritickí na to, aby vedeli objektívne uznať, že toto je spravené dobre a tuto som to pokazil.

Ivo: Hip hop je v móde a každý chce robiť graffiti alebo brejkovať, alebo rapovať. Pritom nemusíš ani počúvať hip hop a môžeš si pokojne maľovať. Je to teraz celé také skomercializované a veľmi módne...

A nie je to istým spôsobom výhodné, že sa to dostane k viacerým ľuďom?

Juro: Nie, lebo potom to stráca kvalitu. Stráca sa to dobré, v tom odpade sa všetko mieša. Je strašne veľa malieb, ale drvivá väčšina z nich je úplne slabučká. Tých dobrých vecí je desať percent, mnohí to nevedia rozoznať a úroveň sa tým znižuje.

Ivo: Niekedy to bolo skôr také značkovanie územia, teraz by to malo mať aj nejakú výtvarnú hodnotu. Tu zatiaľ tá výtvarná hodnota zaostáva. Musím však uznať, že aj u nás na Slovensku za posledné dva roky začalo strašne veľa chalanov maľovať úplne skvelé veci. Aj štýly sú rozmanité, no stále sa to nerovná západu. Ale je to na dobrej ceste...

Zmenili ste sa od doby, keď ste len začínali?

Ivo: V súčasnosti sa venujeme hlavne legálnym veciam a to, čo sme niekedy robili, vymýšľali blbosti po meste, všelikade sme maľovali a naháňali sa s policajtmi, nás už prešlo... Teraz mi v podstate stačí namaľovať nejakú stenu, ktorú možno nikto neuvidí alebo ju uvidí dokopy päť ľudí spolu s nejakým dedkom, ktorý tam pôjde pásť kozy, no ja som spokojný, lebo si môžem pokojne maľovať pol dňa a výsledok potom vyzerá naozaj dobre.

Ako vidíte budúcnosť?

Ivo: Máme v pláne maľovať čo najviac. Chceme spolupracovať aj s mestom, vytvárať projekty, pozvať ľudí aj zo zahraničia, hlavne z Čiech, Maďarska, Poľska, writerov z týchto štátov zapojiť do nejakého projektu. Zatiaľ sú to však len také naše predstavy, nevieme, čo z toho sa podarí zrealizovať.

Juro: Teraz v bližšej budúcnosti chceme vyriešiť nejakú prezentáciu, reklamu, zdokonaliť techniku. Text Jana Šlinská / Foto Ňetvor

116

Inspire magazine

advartising

Young Lions

Slovakia 2009

Na Slovensku opäť súťažili mladí kreatívci v súťaži Young Lions Slovakia o postup na medzinárodné kolo, organizované v rámci najprestížnejšieho reklamného festivalu Cannes Lions, ktorý sa koná od 21. do 27. 6. v Cannes.

Cannes Lions Je miestom, kde sa už 55 rokov tvoriví ľudia snažia o významné ocenenie v reklamnej branži – cenu Leva za najlepšiu reklamu. Minulého ročníka sa zúčastnilo viac ako 10 tisíc delegátov z 94 zemí sveta a ďalších 12 tisíc návštevníkov z reklamného a mediálneho priemyslu. Festival je prehliadkou desiatok tisíc reklám a spotov. Neoddeliteľnou súčasťou sú odborné semináre, workshopy a prednášky kľúčových osobností z médií a reklamy. Prednášať budú osobnosti tohto ročníka Kofi Annan, Bob Scarpelli – Manager kampane Baraka Obamu a veľa ďalších profesionálov z odboru. Ocenenia za reklamné kampane sú pre nich na úrovni filmového Oscara!

Young Lions Národné kolo Young Lions Slovakia 2009 vyhlásila multimediálna agentúra isifa Image Service ako oficiálny reprezentant festivalu Cannes Lions pre Slovensko.

Podmienky súťaže: vek do 28 rokov, dobrá znalosť angličtiny a prax v odbore.

Súťažné kategórie Cyber: určená pre copywritera a web designera, ktorí mali 24 hodín na vytvorenie cyber reklamy.

Film: dvaja kreatívci mali 48 hodín na natočenie a úpravu 30 sekundovej reklamy.

Filmový brief bol na tému: Predstavte bryndzu Európskej únii!

Cyber brief: Chráň si svoje osobné údaje na internete!

Finálny počet prihlásených prác: film 15/cyber 5.

Počet prihlásených tímov: 18.

O výsledkoch rozhodovala kmeňová porota Zlatého klinca, predseda poroty: Leon Sverdlin, členovia poroty: Peter Darovec, Milan Hladký, Rasťo Michalík, Peter Ižo, Jonáš Karásek, Yolka Udičová, Jiří Langpaul, Miro Minarovich, Martin Mazag, Georg Hodek.

Odborná porota vybrala na shortlisty 3 práce z filmovej kategórie a iba jednu prácu z kategórie cyber, ktorá sa tak stala automatickým víťazom.

Shortlist kategórie Film 1. It it plis – Katarína Ilkovičová a Tomáš Makovický (obaja Respect APP).

2. Bryndza rocks – Zuzana Hašanová (freelancer) a Lukáš Karásek (Mark BBDO).

3. The best things in life – Katarína Králiková a Martin Motáček (obaja Publicis.Knut).

Shortlist kategórie Cyber 1. Scary social banner – Michal Pastier (Istropolitana Ogilvy) a Roman Klčo (SME online).

Víťazné levíčatá Kategória Film: Zuzana Hašanová (freelancer) a Lukáš Karásek (Mark BBDO).

Kategória Cyber: Michal Pastier (Istropolitana Ogilvy) a Roman Klčo (SME online).

Víťazi budú reprezentovať Slovensko na medzinárodnej súťaži Young Lions v Cannes.

Cena Roger Hatchuel Academy Okrem Young Lions mohli súťažiť aj študenti denného štúdia o týždenný kurz v Cannes na Roger Hatchuel Academy, kde sa vybraná skupina talentov z rôznych krajín stretne s najlepšími prácami v reklame z celého sveta a bude sa inšpirovať a učiť s lídrami z reklamnej branže.

Podmienky súťaže Byť študentom denného štúdia v obore marketing, reklama alebo mediálna komunikácia s veľmi dobrou angličtinu slovom aj písmom, vo veku 18 – 23 rokov.

Súťažná téma What can my favorite brand do for me?

Výberové konanie V 1. kole porota hodnotila esej, v 2. prezentačné schopnosti.

Víťazom sa jednoznačne stala Martina Minorová s prácou Kofola. www.isifa.com/lions www.canneslions.com

Inspire magazine

117

gourmet

Bagel & Coffee Doprajte si lahodný jarný zážitok a ochutnajte nové hravé špecialitky lákavých chutí, farieb, vôní Výnimočný zážitok pre vaše chuťové poháriky nájdete v 100% slovenskej sieti Bagel & Coffee, ktorá sa zaraďuje do najvyššej kategórie fast casual.

To znamená nielen rýchle, ale aj štýlové a zdravé najedenie sa v príjemnom prostredí s trendy dizajnom a milou obsluhou.

Bagel Story Nezameniteľný okrúhly „chlebík“, ktorý si pre jeho výnimočnú chuť a originálny vzhľad zamilujete na prvé zahryznutie, má za sebou dlhú históriu. Prvá zmienka o ňom sa nachádza už v Biblii, do Európy sa Bagel dostal v 17. stor. a o 2 storočia neskôr sa objavil aj v Amerike. V našich končinách je historickým r.

2004, kedy sa Bagel dostal do Bratislavy, kde sa mu zapáčilo, a tak v nej začal písať chutné dejiny!

Prečo je Bagel taký svetový?

Je pripravovaný podľa starého domáceho receptu, len z prírodných surovín bez chemickej úpravy. Neobsahuje tuk, vajcia ani maslo. Má tak minimum cholesterolu, soli aj tukov a vysoký obsah proteínov a karbohydrátov, ktoré budú zásobovať vaše telo energiou po celý deň. Zaujímavosťou je, že Bagel sa najprv varí, až potom pečie, čím získava svoju typickú hutnosť a trvanlivosť.

Coffee Story Delikátne jedlo je príjemné zakončiť (alebo začať?) ešte delikátnejšou kávou.

Tá je preto v Bagel & Coffee ručne pražená a pripravovaná z najlepších zmesí zelených kávových zŕn, pochádzajúcich každý mesiac z inej krajiny (Brazília, Etiópia, Kolumbia, India, Costa Rica...). Preto je vždy čerstvá, s výnimočnou chuťou, nezameniteľnou farbou a podmanivou arómou. A samozrejme, v rôznych podobách a s rôznymi príchuťami podľa želania.

118

Inspire magazine

Prečo Inspire miluje Bagel & Coffee? * je svetový! (NewYorkBagel, FrenchBagel, ItalianBagel, MexicoBagel...) * pripravuje najlepšiu mrkvovú tortu široko aj ďaleko, * káva nás vždy dostane svojou čerstvosťou, arómou aj chuťou, * má výnimočne chutné polievky, ktoré hrajú farbami, * používa organické suroviny a ide s bio trendmi, * má vždy sezónne prekvapenia pre naše chuťové bunky, * vie pripraviť originálny catering na želanie, * je 100% nefajčiar, * a má najviac usmiatu obsluhu v Blave!

Bagel & Coffee nájdete v Bratislave na: Štúrovej 13, Obchodnej 10 a aj na Hlavnom námestí 8 a Ventúrskej 3 www.BagelCoffeeStory.com

whisper

Bláznivý

gastro klan

Shopsin’s General Store patrí k legendám newyorskej Greenwich Village a nedávno našiel novú lokalitu v budove Essex Street Market na Lower East Side. Miniatúrna reštaurácia zapadla do krytého trhoviska, kde kúpite čerstvé ryby, mäso, banánovníky a orechovníky, ako keby to bol jej osud.

Podnik je vďaka svojmu majiteľovi vychýrený hneď dvojako. Menu vás zaskočí 900 položkami, neortodoxnými kombináciami a funky názvami ako Jihadbay sandwich (hovädzie, olivy, kozí syr, pistácie, tahini pasta) alebo raňajkový tanier QT (asi akože „cutie“, čiže zlatý: guacamole s krevetami, quesadilla s chilli praženicou a karamelová palacinka). Fór je v tom, že nesmiete byť nerozhodní a v žiadnom prípade pýtať niečo zdravé alebo to, čo sa na menu nenachádza. Kenny Shopsin má totiž zaujímavú stratégiu a tá je presným opakom gastronomickej klasiky „zákazník má vždy pravdu“. U Shopsina má pravdu Shopsin, prípadne jedno z jeho detí, ktoré tam s ním pracujú. Ale posledné slovo má vždy on.

Keď som tam išla prvýkrát (jedlo je vychýrené), vedela som o Kennyho povesti a bolo mi jasné, že sa musím správať ako kedysi v školskej jedálni, keď mala službu tá tučná fúzatá pani kuchárka. Objednali sme si a kým sme čakali na jedlo – kávu si človek musí naliať sám – dofučal Kenny, tlstý a bielovlasý s tenisovou čelenkou na hlave a sadol si medzi stoly. Netrvalo dlho a kuriér doniesol škatule so surovinami, ktoré bolo treba prebrať a vybaliť. Keď sa pár minút nič nedialo, Kenny začal nadávať zamestnancom a synovi do lenivých kokotov, a rezultát bol, že syn vrieskal z kuchyne, čo si o svojom otcovi myslí on. Chvíľu sa láskyplne prekárali, potom syn ostentatívne jebol dverami a my, hostia, sme sa opäť osmelili nadýchnuť sa.

Chlapík, čo sedel vedľa mňa, povedal, nech sa nebojím, že je to rutinná záležitosť, on u Shopsina jedáva už 8 rokov. Potom dodal, že „len“ netreba urobiť chybu – veľa ľudí má vstup zakázaný, medzi nimi aj Drew Barrymore.

O chvíľu na to sa jeho spolustolovník dopustil masívneho prešľapu, pretože zdvihol zvoniaci mobil a odišiel na chodbu telefonovať. Medzitým prišlo jedlo a keď sa telefonista vrátil, stál nad chladnúcim jedlom Shopsin ml. a hrozivo zazeral.

Začalo mi lepiť. Za rohom som o pár minút mala mať jednu schôdzku. Neskoro som nemohla prísť a zatelefonovať zjavne tiež nie. Príprava jedla trvala dlho, bolo totiž treba vykladať spomínané škatule so šalátom. Nenápadne som teda vybehla von a išla sa za roh opýtať, či by som mohla prísť o pol hodiny neskôr. Boli zhovievaví a ja som sa uveličená ponáhľala naspäť na trhovisko. Vrútila som sa do reštiky – jedlo som už mala na stole a Kenny sa na svojej stoličke obzeral, že kde do p...

Zrýchlila som, šmykla sa (list šalátu?), nohy mi vyleteli do vzduchu a ja som sa rozpleskla na zemi rovno pred Kennym Shopsinom. Ľudia pri stoloch skameneli.

Rýchlo som vyskočila, dala do pol boka odratý úsmev, že „v pohodeeee“ a sadla som si na pravú polovicu zadku, tú nebuchnutú.

Kenny ma nakoniec nevyhodil. Dokonca sa prejavil ako starostlivý a trochu drbnutý strýčko: doniesol mi škatuľku s tetovačkami Spidermana. Vraj to pomáha na „bolesci“. text Mária Modrovich / foto nycnosh, toddros, dustin Shopsin’s General Store, Essex Street Market, NY

Inspire magazine

119

scene

Pecha Kucha

Night

Bratislava Volume 5

PKN Bratislava naštartovala ďalší ročník v plnej poľnej. Teda vlastne v plnej sále. Záujem publika je v jej prípade konštantne vysoký. Vizuálnych umelcov, architektov, dizajnérov, aktivistov chcú ľudia vo svižnom formáte „20obrázkovx20sekúnd“ vidieť, počuť, zažiť. Štartujúci večer začal projekciou Pecha Kucha Night zo sveta. Aktuálne sa napríklad koná už v 184 mestách sveta. A všade má inú atmosféru. Tú intenzívnu bratislavskú dotvára retro dizajnérsky interiér banketovej sály Hotela Kyjev a najmä ľudia, ktorí prídu – vystupujúci aj publikum.

Chodbové diskusie po skončení trvajú dlho do noci... Na prvej Pecha Kucha Night 5 sa predstavili BAAR, Marcel Benčík, Fedor Blaščák/Boris Ondreička, Ivan Csudai, Bjørn Kierulf, Martin Kollár, Henrieta Moravčíková, Janka Némethová, Ján Orlovský, Martin Piaček, Siebert + Talaš, Filip Vančo, Voices. Ďalšie bratislavské „vydanie“ očakávajte 30. apríla.

Text ľubica hustá www.pechakucha.sk

120

Inspire magazine

Značka kia Značka Kia prišla aj tento rok na bratislavský autosalón, kde predstavila svoje súčasné kompletné portfólio vozidiel. Nechýbala medzi nimi ani úplná novinka – mestský crossover a dizajnérsky rebel Kia Soul spolu s unikátnym dielom akademického maliara Daniela Bidelnicu Body and Soul. Faceliftovaný Magentis mal svoju výstavnú premiéru minulý rok na jeseň, do Bratislavy však prišiel už s konkrétnym cenníkom, výbavami a špecifikáciou tejto podnikateľskej limuzíny. Zúčastnila sa taktiež rodina cee’d, slovenské SUV Sportage, ako aj vozidlá kórejskej produkcie – Picanto z A segmentu, obľúbené Rio a Rio Sedan, Sorento, Carens a Carnival. Nechýbali ani originálne doplnky značky Kia, napríklad strešný nosič na bicykel, rámy a navigácia či špeciálne dizajnové prvky nainštalované priamo na vystavených vozidlách.

Kia Soul Značka Kia venovala bratislavský autosalón hlavne svojej novinke, dizajnérsky neprehliadnuteľnému vozidlu Kia Soul, ktoré zažilo svoju slovenskú výstavnú premiéru. Kia Soul budí pozornosť na cestách a priťahuje pohľady ľudí už od svojho uvedenia na slovenský trh, ktoré sa uskutočnilo vo februári 2009. Individualizácia, oslobodenie, výnimočnosť a mladosť sú kľúčové atribúty spájajúce sa s týmto revolučným vozidlom. Kia Soul získala po uvedení do reálneho života hneď niekoľko významných ocenení – špeciálne ocenenie Honourable Mentioned prestížnej dizajnérskej ceny Red Dot 2009 i ocenenie Interiér roka amerického časopisu Ward’s Autoworld.

na Autosalóne 2009 v Bratislave

Body and Soul Na bratislavskom autosalóne bolo vystavené aj umelecké dielo v podaní akademického maliara Daniela Bidelnicu, ktorý sa umelecky vyjadril priamo na vozidle Kia Soul. Svoje dielo nazval Body and Soul, čo vyjadruje tzv. analogickú slovnú hračku s kórejským mestom, ale zároveň anglickým výrazom duša. Vozidlo, ktoré je umeleckým dielom, je pomaľované rôznymi figúrami symbolizujúcimi telo, takže nová Kia Soul už má telo aj dušu.

Kia Magentis Vďaka omladenému dizajnu, zdokonalenému pohonnému ústrojenstvu, rozšírenej výbave a ambicióznej dynamike predstavuje nová verzia sedanu Kia Magentis 2009 výnimočné a elegantné vozidlo, ktoré poskytne všetkým piatim cestujúcim dostatočný priestor na pohodlné a kultivované cestovanie.

Expozíciu značky KIA na priestore väčšom ako 750 m2 navštívilo veľa návštevníkov, medzi nimi aj prezident Slovenskej republiky pán Ivan Gašparovič, najznámejší slovenský choreograf Ján Ďurovčík, ako aj samotný akademický maliar Daniel Bidelnica.

Inspire magazine

121

backstage

Isob

utan

e

Voices Live Act

Nezisková organizácia Voices vystúpila z virtuálneho priestoru internetu a začala organizovať multižánrové verejné akcie. Na scéne bratislavského centra A4 – nultý priestor Voices Live ponúka za jeden večer veľa zážitkov.

Internet používam takmer denne. Ja viem, je nás viac. Občas si hovorím, že mám tretie ja, je ňou moja virtuálna kamoška Andy. Surfujeme spolu portálmi a sociálnymi sieťami, stretávame sa s (ne)známymi identitami, komunikujeme, učíme sa. Aj takto žije Voices. S pribúdajúcou intenzitou tohto stavu som však neprestala veriť v silu live zážitku. S Ivanom sme preto dali dohromady koncept verejných podujatí, ktoré sú miestom pre aktívnych a tvorivých ľudí. V komornom programe Voices Live spájame krátke filmy, rozhovory s hosťami a special live acts – akustické koncerty mladých slovenských hudobníkov v netradičných spojeniach. Nechýbajú ani exkluzívne premiéry nových videofilmov.

Ele

sko

bic

u kK

Special Live Acts Hudobní hostia tak, ako ich inde zažiť nemôžete. Na prvej akcii sa o instantný hudobný zážitok postaral Toni Granko. Voices Live 2 ozvláštnili spoločným songom Jožo Vrábel, člen kapiel Billy Barman a Vetroplach, Isobutane (Martin Krajčír) a Kasioboy (Pino z Pudingu pani Elvisovej). Na tretej akcii predstavil Tomáš Sloboda (ex-Le Payaco) úplne novú skladbu, ktorej nápad vznikol počas jeho cesty vo Vietname. Foolk (Dušan Vančo) a Kasioboy, holdujúci elektronickej hudbe, vymenili „mašinky“ za hrkálky a tamburínu a sprevádzali Tomáša aj v jeho staršej skladbe Need Of Love.

Mladých tvorivých umelcov sme predstavili aj vo videofilme natáčanom na festivale animovaného filmu Fest Anča zo série Nápad sa ráta. Pripravovaný druhý ročník priblížil Andrej Kolenčík, programový riaditeľ festivalu. Na letnú akadémiu šperku upozornila jej organizátorka – šperkárka Hany Kašičková. Nielen o svojej dobrovoľníckej práci na Islande, ale aj o aktivitách v oblasti umenia rozprávala Ivana Madariová. Premiéry Hudobných úletov II patrili mladej bratislavskej rockovej skupine From Our Hands a dream-popovej elektronickej formácii Dope Aviators. Z kategórie najuletenejšie sme premietli film s Moderným spevákom Hafnerom a producentom Beyuzom. Text Andy Gajdošová

Toni Granko

Tomáš S

loboda

Foto Tomáš Stanek, Filip Drábek, Magdaléna Vinterová Fotoreporty, audiozáznamy a ďalšie akcie na www.voices.sk

ob

o

Jož

l, be Vrá

oy

ta

bu

Iso

si Ka ne,

Andy G

ajdošo

y Han

122

Inspire magazine

ic Kaš

k

a ová

Ivan

Ježík

vá a Ha

fner

, Kasio

boy, Fo

olk

scene

Už osem rokov pravidelne prepája Festival sieťovej kultúry MULTIPLACE mestá na Slovensku, v Čechách a vo svete. Je najväčším podujatím svojho druhu na Slovensku a spolu s pražským festivalom Enter Multimediale, Bienále WRO vo Wroclawi a Ars Electronicou v Linzi patrí k hlavným prehliadkam umenia nových médií v strednej Európe. Koná sa každoročne na jar vo veľkých galériách cez kultúrne centrá, kluby, kaviarne až po ulice, byty či internet. Pôvodné zameranie na kultúru nových médií prechádza od roku 2002 trvalým vývojom, dnes je hlavným zameraním festivalu sieťová kultúra. Mnohé akcie sú streamované.

Festival je pripravovaný formou otvorenej organizácie a je miestom stretnutí, nadväzovania kontaktov medzi ľuďmi.

Tento rok festival vytvoril netradičnú sieť až 30 nezávislých galérií, umeleckých škôl, kultúrnych centier, klubov, ale aj jednotlivcov v Bratislave, Brne, Krakove, Nitre, Prahe, Ústí nad Labem, Trnave, Žiline a Zlíne.

Play Cultures Program v Bratislave otvorila v Dome umenia slávnostná vernisáž interaktívnej výstavy o prieniku umenia a počítačových hier Play Cultures (Svet digitálnych hier). Prípadné úvodné rozpaky roztrieštil svojimi 8bitmi dídžej Effiks, najhravejší „hudbypúšťač“ v Bratislave. Po úvodných slovách kurátora Kristiána Lukića a jedného z koordinátorov Sláva Krekoviča však nastala búrlivá klikačka, návštevníci horlivo objavovali možnosti hier. Počítačové hry sú v Play Cultures zozbierané podľa spoločného kľúča: vymykajú sa štandardom a provokujú umeleckou dez/interpretáciou reality. Sú iné, podvracajú mainstreamové klišé, na ktoré sme pri bežných hrách zvyknutí. Umelecké projekty z viac než sedemnástich krajín spája v Bratislave Nám. SNP 12, prvé poschodie a milá teta s návštevnou knihou.

Symbiózy Druhý deň festivalu bol venovaný rôznym podobám symbiózy zvuku a obrazu.

V A4 Nultom priestore v Bratislave sa odohrala originálna a priam roztomilá meotarová projekcia pražského electro-ambient dua Něco v krabičkách a svetelno-zvukovo-vodná performance domáceho projektu Jana Turza Čerička ZX, v ktorej sa o hudobnú zložku postarali účastníci predchádzajúceho workshopu. Do performance sa zapojili aj samotní diváci, ktorí nadšene čerili prstami vodu a dokonca spievali! Úžasným zážitkom bol koncert brnianskej umelkyne Markéty Cilečkovej Vlaky rozhání mraky, ktorý sa uskutočnil za úplnej tmy a počas ktorého diváci zažili nezvyčajnú cestu vlakom, stanicami a mestami. Po koncerte Markéta so svojou Yamahou RS7000 pokračovala na stanicu Žilina Záriečie. Takýmto spôsobom prepojila jednotlivé mestá festivalu, cestu zakončila veľkým koncertom Elektrojam na Fléde v Brne.

Facebook vs Kyberia?

Máte podobne ako milióny ľudí vytvorený profil na Facebooku alebo ste členom uzavretého komunitného portálu Kyberia? O tom, či stoja voči sebe, alebo sa skvele dopĺňajú, prebehla búrlivá diskusia v Prahe. A už ste niekedy počuli Madonnu v 8-bitovej úprave? Nielen to sa dalo zažiť na rozlúčkovej retro computer game party v A4 Nultom priestore. Machri, čo vytvárajú hudbu aj vizuály na deduškovi osobných počítačov, slávnom ZX Spectrum, spríjemnili mnohým sobotný večer. Po nich nás brnianska umelkyňa VJ Texa previedla svetom plným nekonečných detských hier, vesmírnych súbojov, koníkov a dekadentnej rozkoše. Na festival si zaskočila aj známa mediálna teoretička a spisovateľka Keiko Sei z Japonska, aktivista Paolo Podrescu a multimediálny umelec Richard Loskot, ktorí návštevníkom v príjemnej atmosfére porozprávali o svojich budúcich aj minulých projektoch.

Rôzne mestské hry, projekcie filmov z prostredia digitálnych hier, diskusie, prednášky, výstavy, inštalácie, performance, streaming, workshopy, koncerty či party. To všetko paralelne v deviatich mestách sveta ponúkal počas celého týždňa 14. – 18. apríla Festival sieťovej kultúry MULTIPLACE. text Barbora Kalinová a Nina Turčanová / foto Ester Erdélyiová Ak ste ho nestihli, môžete si pozrieť streamy či fotky na multiplace.org

124

Inspire magazine

Festival

MULTIPLACE

paralelne v deviatich mestách sveta

Pite

zod

p ov edn e.

dance

Keď som pred rokom ako vyslanec Alternatívneho divadla ElleDanse navštívil festival Tanec Praha, prvýkrát som sa stretol s autorským predstavením Joža Fručeka. Už som počul, že Jožo je káder, celá Bratislava ospevovala jeho úspech v zahraničí a všetci ticho závideli, kam to dotiahol. Ako študenta herectva sme ho veľakrát stretli na tanečných seminároch organizovaných tanečnou katedrou, ale nikoho vo sne nenapadlo, že to myslí až takto vážne. Ľahký úsmev na tvári síce prezrádzal radosť s pohybu, no nedostatok vyslovene tanečnej praxe nenaznačoval nič perspektívne. Ale Jozef to vážne myslel. Spomínané pražské predstavenie bola totiž totálna šupa plná energie, sexu, humoru a zatancovaná tak elektrizujúco, že keď sa robili nominácie na festival Bratislava v pohybe, toto bol môj favorit číslo jeden, bez ktorého som si prehliadku toho najlepšieho zo súčasnej scény nevedel predstaviť. A zafungovalo to. Slovenský divák bol nadšený a predstavenie zožalo obrovský uspech. Také bravó!!! som veru už dávno z radov divákov súčasného tanca nepočul. Jozef Fruček – herec, tanečník, „bojovník“, pedagóg, choreograf, režisér... to myslí naozaj vážne!

Jozef, ako sa stane z herca tanečník?

Vyborná otázka, na ktorú ale, bohužiaľ, nepoznám odpoveď. Nikdy som sa totiž hercom nestal a tanečníkom asi tiež nie. Och, aká škoda! Len nedávno som si uvedomil, aké dôležité je nedosahovanie alebo ako taoisti hovoria „dosahovať nedosahovaním“. Ak by sa mi na škole herectvo darilo a naplňovalo by ma to, čo mi ponúkala naša divadelná scéna, nikdy by som nebol nútený hľadať inú formu prejavu – vyjadrenia sa. Chodiace postavy a rozprávajúce hlavy nášho divadla boli pre mňa nočnou morou, ktorá mi nedávala spávať a nútila ma neustále klásť si otázku, prečo sa vlastne chcem venovať herectvu, prečo chcem byť na javisku a s čím by som sa mal podeliť s divákom. Nerozumel som písaným dramatickým hrám, nerozumel som, prečo by som sa mal učiť tieto texty a potom ich na javisku prerozprávať. Mal som víziu iného divadelného jazyka, preto som hľadal alternatívu. Tou alternatívou nebol tanec, ale divoká súhra môjho nespútateľného temperamentu a lásky k pohybu.

Jozef Fruček

Tanec, fyzické divadlo, herectvo, bojové umenia… priblíž nám svoj štýl…

Vyjadrovať sa na javisku celistvo bolo pre mňa vždy veľmi dôležité. Nechcel som sa uzavrieť len do slovného prejavu, hoci slovo má neuveriteľnú silu. Beckettova emocionálna skladba Artodove šialenstvo, Grotowského psychofyzická komplexnosť, precíznosť japonského divadla No, Butto, Jozef Nadj, Christian Rizzo, vizualita Billa Violu, Marina Abramovic, Joseph Beuyus a mnoho ďalších foriem a osobností, ktoré ma inšpirovali pre svoju osobitosť, pravdivosť a umeleckú odvahu. Neviem, aký je môj štýl, to by možno mohol zadefinovať niekto iný. V pohybe sa inšpirujem prakticky všetkým, ale najmä štúdiom bojových umení a všetkým, čo k tomu patrí: I ting, Tao Te Ting, Zen, citlivosť k okoliu, úcta k tradícii a podobné hlúposti. Len žartujem.

Splnil tanec v porovnaní s herectvom, ako rozdielna forma javiskového prejavu, tvoje očakávania?

Nie! Tanec nie, skôr pohyb, žijúci organizmus na javisku, ktorý je schopný komunikovať, strhnúť a emocionálne zaangažovať pozorovateľa. Tanec je fajn, ale opäť je to len obmedzená forma prejavu,ktorá sa sústreďuje na jeden spôsob vyjadrenia. Čo sa stane, ak tanec nedokáže vyjadriť to, o čom by som sa rád s divákom podelil, čo sa stane, ak to nedokáže ani slovo či spev? Vtedy treba zahodiť všetko naučené do koša a začať nanovo. Nebude to však skutočný začiatok, pretože esencia pravdy ostáva zachovaná. Zahadzuje sa iba zbytočné a obmedzujúce. Netreba sa báť búrať formy, ktoré sme sa naučili a v ktorých sa cítime dobre. Takéto úmrtia a zrody nastávajú vtedy, keď sme emocionálne i intelektuálne otrasení a cítime, že potrebujeme prekročiť svoje hranice a obmedzenia, inak nebudeme môcť ďalej existovať. Je to brutálne krásna premena.

Ako u teba vzniká pohyb?

Veľmi prirodzene. Ak nastane skutočná potreba, pohyb prichádza veľmi jed-

126

Inspire magazine

herec, ktorý si podmanil javisko tancom

herec, tanečník, „bojovník“, pedagóg, choreograf, režisér... to myslí naozaj vážne!

noducho a spontánne aj napriek tomu, že to môže byť občas veľmi bolestivý a strastiplný proces tvorby.

Do akej miery je podľa teba pre tanečníka dôležitá technika? Pracuješ radšej s ľuďmi s technikou alebo je to jedno?

Technika je dôležitá, nemožno bez nej existovať, je to pôda, po ktorej chodíme, o ktorú sa opierame a ukladáme k pokojnému spánku. Technikou pre performera môže byť čokoľvek, dôležité je, aby prinášala hlbšie porozumenie a pokrok. Technika, ktorá je súčasťou väčšieho celku. Technika vyvíjajúca sa spolu s nami, formovaná a menená naším myslením a pohľadom na svet. Taká technika už nie je technikou, ale živou skúsenosťou kolujúcou v našej krvi. Spolu s Lindou vyžadujeme od tanečníkov samostatnosť a zodpovednosť za ich voľbu pohybového materiálu a kvalitu interpretácie. Nechceme robotov, ktorí dokážu iba spĺňať, ale človečinu, ktorá je schopná dopĺňať a obohacovať náš chaotický svet obrazov a snov.

Kde berieš inšpiráciu pre svoje autorské predstavenia?

Kdekoľvek, všade a v každej chvíli. Može to byť kniha, maľba, komiks, časopis pohodený v kaviarni, fotografie alebo vulgarizmy na záchode. A, samozrejme, ľudia a ich príbehy.

Je pre teba dôležité, aby divák pochopil tvoje predstavenie?

Ano, porozumenie je veľmi dôležité. Mám radosť, ak divák rozumie tomu, čo sa pred jeho očami odohráva. To ale neznamená, že tomu musí rozumieť úplne.

Existujú rôzne druhy porozumenia a vnímania. Niekedy ponúkame veľmi jednoduchú skladbu, inokedy viac komplikovanú. Nikdy však obrazy nehádžeme na seba len tak. Ono to má všetko veľmi presnú vnútornú logiku, aj keď to niekedy tak nevyzerá.

Ako sa ti darí skĺbiť profesionálny a osobný život vo dvojici performerov?

Neviem, ako sa mi to darí. Niekedy je to pohoda, inokedy boj. Spolu s Lindou tvoríme, pracujeme, učíme a zároveň zveľaďujeme našu malú rodinu. Je to krása a zmätok v jednom. Ohromne zaujímavé a tvorivé spolužitie, v ktorom si dávame z času na čas do zubov.

Ako sa žije slovenskému umelcovi v zahraničí?

Ako cudzincovi, ale ja som bol vždy svetobežník, hlúpy Jano na vandrovke.

Mám radosť a som vďačný za všetky ponúknuté príležitosti. Vždy som sa do nich zahryzol ako buldog. Cestovanie a práca s mnohými tvorcami je inšpirujúca a ohromne dôležitá pre rozvoj. Nemožno sedieť len doma.

Prečo vlastne nehráš na domácej pôde?

Ale hrám! A pomerne často. Od roku 2002 som hral na Slovensku už jedenkrát.

Kde a za akých podmienok by si chcel ideálne tvoriť?

Keď som bol malý chlapec, tak som sa dokázal hrať s akoukoľvek nezmyselnou vecičkou celý deň. Mohla to byť nitka alebo kúsok drievka. Vymýšľal som si fantastické príbehy a rozprával ich kamarátom, napodobňoval som druhých a hral rôzne postavičky z krčmy. Táto potreba zosobňovať svoj vnútorný svet mi zostala dodnes. Tvoril by som preto kdekoľvek a kedykoľvek.

Predstavenie, ktore ťa v poslednom období dostalo?

GOLFO, predstavenie vytvorené malým gréckym nezávislým divadelným súborom. Tradičná grécka divadelná hra spracovaná formou japonského animovaného seriálu Manga. Už ma neprekvapuje, že drvivé množstvo veľmi zaujímavých a kvalitných vecí sa tvorí práve v pivnici alebo garáži. Čo si myslíš o stave súčasného tanca/umenia na Slovensku?

Vo vyspelých štátoch si umenie vážia, pretože je to vývozný artikel, je to pýcha

štátu a dôkaz ich kultúrnej vyspelosti. Snažia sa preto umenie a UMELCOV podporovať, aby to neboli žobráci. Ak podobná filozofia nebude budovaná a rozvíjaná aj na Slovensku, súčasné umenie bude zákonite trpieť. Nedostatok finančnej podpory, samozrejme, ovplyvňuje aj kvalitu. Súčasný tanec na Slovensku viac menej prežíva, je to a bude to na dlho iba a len boj o prežitie. Väčšina kvalitných ľudí musí zo Slovenska odísť, aby uskutočnili svoje sny. A to môže byť z hľadiska dlhodobého vývinu slovenského súčasného umenia problém. Nájsť identitu a umeleckú osobitosť vo svojich kultúrnych koreňoch je veľmi potrebné a zdravé. Tak môžeme aktívne obohacovať európsku či svetovú scénu.

Koho zo slovenských performerov uznávaš?

Slovensko je liahňou neuveriteľne potenciálnych tvorcov a performerov. Nebudem menovať, pretože by tu bolo veľmi veľa mien. Uznávam a vážim si všetkých, ktorí niečo tvoria!

Nedávno si v Prahe odpremiéroval svoj ďalší kus. O čo išlo?

O zblúdilosť! Len žartujem. Spolu s Dot504 sme vytvorili nové predstavenie, do ktorého sme si pozvali zopár Slovákov: geniálneho Csongora Kassaia, rýchlu strelu Tomáša Nepšinského, ako aj majstra a „hudobného blázna“ Miša Kaščáka. A spolu s členmi Dot504 sme uvarili predstavenie 100 Wounded Tears, 14 obrazov strateného zúfalstva. Predstavenie inšpirované Kalevalou/Kulervom, synom diabla, a čiernymi rozprávkami, ktoré odhaľujú ľudskú krutosť a hlúposť. Jednoducho paráda, zázrak a nezabudnuteľný zážitok. Je to bomba, explózia, 22 hviezdičiek.

Akým smerom sa z tvojho pohľadu vyvíja sučasné tanečné umenie vo svete?

Neviem, ale rád by som vedel! Tanečné umenie je totiž nesmierne dynamické a progresívne a ja nemám dostatok informácii o tom, čo sa kde deje.

Aké sú tvoje performerské vízie?

Smiať sa, plakať, prekvapovať a trpieť spolu s divákom.

Kedy a kde si ťa môžeme prísť pozrieť alebo vidieť tvoje autorské predstavenia?

Ak máte naozaj pocit, že by ste sa radi zúčastnili našich aktivít, tak potom bude asi najlepšie navštíviť našu www.rootlessroot.com. Máme rozbehnuté turné s Holdin Fast a 100 Wounded Tears, ktoré je možno vidieť v Prahe a v apríli začíname tour s novým predstavením UNA/unknown negative activity s podtitulom „shouting opera in movement“, a to práve v Bratislave 23. apríla v divadle Aréna. Divoká hudba so spevom, krikom, tancom a bláznivými obrazmi. Cez leto budeme tiež veľa učiť v Tortose, Barcelone, Viedni, Poznani a Gdansku.

Všetci ste vítaní.

Jozef má ten svoj úsmev na tvári dodnes. Keď ho sledujete, na javisku vidíte muža a chlapca zároveň. Je skutočný, láskavý a brutálny performer, absolútne odovzdaný predstaveniu. Jeho predstavenia sú plné vzťahov, krásne „namaľovaných“ obrazov a širších významov. Komunikujú tak jasne, že nepotrebujete o tanci vedieť vôbec nič a pointa k vám príde sama a tak prirodzene, že spomienky na predstavenie sa vám vynárajú ešte po dlhom čase.

Jozef Fruček vyštudoval a následne učil na VŠMU v Bratislave. Absolvoval MAPA Summer academy – Moving Dimensions (Holandsko). Od roku 1997 sa zaoberá „Chinese Internal Martial Art systems Tai chi chuan a San feng“. Jeho choreografickým debutom sa stalo predstavenie Garba (1996). Vytvoril choreografie ako No Enter, experimentálny pohybový projekt Hotel RARA na RITS (Drama and Art School, Brusel), štvorročný projekt Noach, choreografiu pre cirkus La Fleur Vide (Brusel), režíroval predstavenie Silken City a experimentálny projekt UNA vytvorený v KVS (Flemish Royal Theatre, Brussels) pre Kunsten Festival des Arts a Basta Festival. Ďalším projektom bola práca na choreografii pre Athens Orchestra Hall, The Thunder Comes From Earth (2006), Sudden Showers of Silence a Holdin Fast. Jeho posledným projektom je choreografia 100 Wounded Tears, ktorú vytvoril v spolupráci s Lindou Kapetaneou pre tanečný súbor DOT504. Ako tanečník spolupracoval na mnohých medzinárodných divadelných a tanečných produkciách (Ultima Vez, Anna Sedláčková, Elen Weinzierl, Tanz Atelier Vien atď.). text Jano Hromada / foto Goran Stanojevic

Inspire magazine

127

poetry

Prvá kniha

Sidorova...

Rádio

Život z príbehov

Pozdĺž rieky, miesto mlynov stavali sme hrádze. Približujúc jazyk k duši, z vtáčích origamov na anglickom priestraní vychodil sa chodník, keď sme tam chodievali čakať leto.

V košíku vrabce.

Staré ako otvárajúce sa ústa, rádio na dva gombíky, jedným sa zapne, druhým vyladí.

Verše lahodia. Čiarka, bodka, úsmev, pointa.

...Stáva sa, že niekedy, ešte ako dieťa, o niečo prídeš a potom sa to snažíš získať. Čakáš na slová, ktoré si chcel počuť dávno v detstve. Ústa si schovávaš pod hrubý rolák, ako kedysi na zastávke – všetkým ľuďom poutieraš zarosené okná, aby ťa lepšie videli.

V podstate sa nič nestalo. V centre si deti budú ďalej púšťať šarkany nad policajnými čiapkami a hovorí sa, že kto hľadá, nájde. Keď niekto silno pritlačí ceruzu, tuha sa zlomí. Hej, chvíľu to trvá, kým v privretých ústach od zimy pribudne tepla.

Viem, z tých kúskov tvojej lásky veľa nezostalo, kratšie vety v text, malé sladké jesenné jablká na tanieri.

Milujem naše bratislavské uličky... Také uzučké, hádam trochu ošúchané...

V jednej takejto uličke drieme veľmi živé kníhkupectvo, do ktorého rada zájdem...

Pri pokladni naďabím na úzku knižku: mäkká väzba, 24 strán, 13,5 x 21,5 cm, 0,05 kg, slovenský jazyk.

Lyrickosť, hravosť v každom písmene, spomienka, život, život vo veršoch, verš v presahu, presah v strofe.

Autor: Radovan Sidor, 1984, KE, Technická univerzita – Krajinná geopropagácia, sa do toho ponoril, do svojho debutu, a vynára sa ako básnik, mne sa to páči, som rada, že som vymenila slová za poéziu. Prežila kúsok iného života. Skúsila opäť niečo nové. Keď nového je dnes už tak málo. A to všetko za 0,95 €.

Začítam sa... a už som vo veršoch...

128

Inspire magazine

Text Veronika Maťašovská foto The Archipelago of Stockholm

travel

Ak

a i v hla

en m z t

po

y

Vidíte ladné krivky, malé nežné chodidlá, útle boky a úzke ramená. Ale čo sa skrýva pod sukňou? Jedno z prvých pravidiel, ktoré by ste si mali v Thajsku osvojiť, je, že tá najkrajšia žena môže byť chlap...

Inspire magazine

129

You know, what ladyboy did? He barbecue his pipi!

travel

ramená, ruky, zadky, nohy. Nezarastajú, a ak si aj niekto nájde chĺpok na tvári, pestuje si ho s veľkou úctou. Tým pádom je to pre plastických chirurgov dokonalý tvárny materiál, na rozdiel od nášho typu muža, Ďura drevorubača.

Ako je možné, že v Thajsku tolerujú tretie pohlavie?

Všetko vychádza zo „sanuk“, čo znamená radosť zo života.

Podstata sanuku je jednoducho v tom, že by ste mali mať radosť zo života a užívať si ho. Kto nemá radosť zo života, ten si ho nezaslúži!

Ladyboy Všade vo svete existujú dve pohlavia, v Thajsku je to inak. Existuje tam muž, žena a LADYBOY. Už z anglického prekladu sa môžete dovtípiť, že je to niečo medzi mužom a ženou, tretie pohlavie. Ak by sme to chceli doslovne preložiť, znelo by to ako: slečnochlapec. Ale v slovenčine máme dva výrazy, ktoré by mohli vyjadrovať, o čo ide. travestita a transvestita. Nie je vám to úplne jasné? Poupratujme si v terminológii.

Travestita: je muž, ktorý sa oblieka do ženských šiat.

Transvestita: je muž, ktorý investuje nemalé množstvo peňazí na to, aby mu chirurgovia vyrobili ženské telo so všetkým, čo k tomu patrí.

Thajsko je vraj krajina s najlepšou plastickou chirurgiou na svete. Niet sa čomu diviť. Ak si porovnáte našu írečitú slovenskú postavu s tou thajskou, nájdete množstvo rozdielov: thajskí muži majú malé

130

Inspire magazine

Konzervatívnejším cestovateľom sa môže zdať takáto štruktúra spoločnosti promiskuitná. My v Európe používame iný kultúrny vzorec na to, čo je promiskuita. To, čo je u nás promiskuitné, považujú v Ázii za normálne. A naopak, to, čo je v ich ponímaní neprípustné, je pre nás prirodzené. Jednoduchým príkladom rozdielneho chápania môže byť správanie dvojíc na verejnosti. V Thajsku na ulici len ťažko nájdete dvojice, ktoré sa držia pri chôdzi za ruky a pri tom sa bozkávajú. Naopak, stretnúť v hoteli na recepcii muža v dámskom kostýmčeku je u nás považované za urážlivé a poburujúce.

Thajská spoločnosť má dva extrémne pohľady na vlastnú promiskuitu. Prvé hľadisko je napríklad už vyššie spomenutý pár milencov na ulici. Je neprípustné prejavovať svoju náklonnosť a hlavne CITY na verejných miestach. Druhé je historické hľadisko: vychádza z tolerantnej tradície druhej manželky „mia noi“, ktorú, mimochodom, zrušili v Thajsku až začiatkom 20. storočia. A keďže nie všetci si v thajskej spoločnosti mohli dovoliť druhú manželku (či už kvôli postaveniu, alebo peniazom), vznikla tradícia prostitútky = sexuálnej hračky. Byť v Thajsku prostitútkou, neznamená žiť na okraji spoločnosti.

S obrovským nadhľadom by sme to mohli nazvať ako krátkodobé povolanie, pretože takto to naozaj v Thajsku chápu. Rozhodne to nie je povolanie, po ktorom by thajské ženy túžili, ale niekedy je to dočasným finančným riešením pre mnohé rodiny, pretože za jednu noc dokážu zarobiť viac ako celá rodina v chudobnej severovýchodnej časti Isaan na ryžovom políčku.

Cena každého zájazdu zahŕňa:

Foto XquisitelyMe

ubytovanie v 3* alebo aj 4* hoteloch, služby slovenského sprievodcu, odborníka na danú krajinu, medzinárodnú letenku kvalitnou leteckou spoločnosťou, bohatý program s množstvami fakultatívnych výletov, raňajky alebo polpenziu pri drvivej väčšine zájazdov, prenajatú dopravu, poistenie proti insolventnosti vo výške 2,5 mil eur.

V takomto tolerantnom prostredí je aj miesto pre tretie pohlavie: LADYBOY! V súčasnej thajskej spoločnosti má ladyboy takmer rovnocenné postavenie. Ťažko by akceptovali takýto „výstrelok“ od člena kráľovskej rodiny či od riaditeľa národnej banky. Takže aj v tejto spoločnosti existujú sféry, kam ladyboy neprenikne. Pokojne ich však môžete stretnúť v gastronómii, hotelierstve, cestovnom ruchu a, samozrejme, v kultúre a umení.

Ako sa stať ladyboyom?

Cesta k ich snu je veľmi náročná. Ladyboy je muž, ktorý chce byť ženou, cíti sa ako žena, chce tak vyzerať, nech to stojí čokoľvek. A to čokoľvek je nesmierne drahé. Len konečná operácia – odstránenie pohlavného orgánu a vymodelovanie ženského – stojí desaťtisíce dolárov. Vzhľadom k priemernému mesačnému príjmu do 200 dolárov to znamená dlh na celý život. A keď si predstavíte, ako veľmi sa musia zadlžiť, je prirodzené, že sa objavujú v baroch a kabaretoch, predávajúc svoje telo. Chcú využiť to, do čoho investovali. S humorom by sa dalo povedať, že je to ako splácanie hypotéky na krásny byt tým, že ho prenajímajú. „Každý večer mám dve vystúpenia v známom bangkokskom kabarete Calypso. Predtým som, samozrejme, celý deň v práci, pracujem na recepcii.

Ale účinkovať v kabaretnej šou je to, čo ma napĺňa.

Je to pre mňa osobný úspech, nemusím pracovať len tak na ulici, som umelkyňa: herečka, speváčka a tanečníčka,“ to mi povedala krásna dlhonohá Maya pri Gimlete s vodkou po predstavení . „Vieš, musím využiť môj čas. Teraz som mladá a krásna. Nespolieham sa na to, že nájdem niekoho, kto ma bude živiť. Chcem si dlh splatiť sama,“ zverila sa Maya. Život ladyboya má, pochopiteľne, mnoho nepríjemných stránok. Dlhoročné užívanie hormonálnych prípravkov, bolestivé operácie, celoživotná diéta, priam až anorexia, to všetko vedie k telesnej

vyčerpanosti. A nielen to. Je veľmi ťažké nájsť si partnera, najmä keď sa roky krásy a mladosti pominú. Nastupujú psychické problémy. Vysoké percento ladyboyov, ktorým sa nepodarí nájsť si partnera alebo prácu, končia svoj život samovraždou. Cítia sa neužitoční, škaredí, starí a zbytoční, a to je vážna depresia.

A teraz sa z tej depresie musíme dostať. A to typickou vlastnosťou thajskej spoločnosti: dobrosrdečným humorom. Môj kamarát zo severu Lar, ktorý sprevádza skupiny CK Bubo na treku džungľou, má svoj obľúbený fórik: „You know Maca, what ladyboy did? He barbecue his pipi!“ (Vieš, Maca, čo urobil ladyboy? Ugriloval si... pozn. preklad autora).

Na záver vám ponúkam kľúč, ako najlepšie dešifrovať postavu ladyboya v thajskej spoločnosti. Všetko vychádza zo „sanuk“, čo znamená radosť zo života.

Tento princíp prenikol do každej sféry spoločnosti, do každodenného života a tým aj do dešifrovania pozície ladyboyov. Podstata sanuku je jednoducho v tom, že by ste mali mať radosť zo života a užívať si ho. Kto nemá radosť zo života, ten si ho nezaslúži! A ak máte radosť z toho, že meníte pohlavie, nech sa páči! text Martina Fitková, BUBO Travel Agency foto detengase, XquisitelyMe

Neužívajte antidepresíva a poďte si vyvetrať hlavu. CK BUBO je jedna z mála CK na Slovensku, ktorú nepostihla kríza.

Zážitky na zájazdoch CK BUBO nepodliehajú kríze ani devalvácii Pridajte sa k našim spokojným klientom (96% klientov podľa ankiet vyplnených po zájazde je s našimi službami spokojných až nadšených)

BUBO Travel Agency,

Dunajská ul. 31, 811 08 Bratislava tel.: 02/5263 5254 - 55, 0907 780 088, fax: 02/5263 5256 e-mail:bubo@bubo.sk, www.bubo.sk

travel

CAPE TOWN African SOUL of Europe

Eggyman Na námestí Greenmarket Square, kam som si prišla kúpiť pár afrických ručne robených produktov (náramky z rohov, pštrosie peňaženky, sošky z dreva či drôtikov), som konečne uvidela aj originálnych Afričanov. Privítal ma chlapík v ojedinelom outfite a na otázku: „Kto ste? Navrhár, umelec, performer?“ jednoducho odpovedal: Som Eggyman...

Neodolala som pokušeniu vojsť do obchodíka s diamantmi, kde vonku stál oznam „Pozor, nízke ceny!“ – a boli naozaj nízke!– tak som si dala zasadiť jeden, ktorý som kedysi stratila, do babkinho prsteňa, avšak tento nový, čo mi tam Eggyman dal, je oveľa krajší a ligotavejší, takže pôvodné dva vyzerajú pri ňom len ako sklíčka…

Long Street Tamojšie dievčatá rady nakupujú vo Vintage shopoch na Long Street. Ulica je preslávená nielen dĺžkou 3,8km, ale taktiež svojou viktoriánskou architektúrou, ktorá jej dáva nádych retroštýlu a priťahuje filmové produkcie z celého sveta.

Vintage shopy a antikvariáty, ktorých vlastníkmi sú výhradne bývalí obyvatelia Európy, sa striedajú s kaviarničkami a barmi, ktoré ožívajú najmä v piatok a sobotu večer. Bývalí Európania sa tu cítia ako doma, a to až do takej miery, že pôvodné obyvateľstvo je akoby zakríknuté, čo má na svedomí aj ešte nie úplne zabudnutý zrušený apartheid.

Len čo som zašla do jedného vintage obchodíku, rakúska majiteľka ma neváhala požiadať, či skôr prinútiť, aby som ju odviezla aj s jej tovarom na turistický Waterfront, kde som vraj mohla nakupovať do zbláznenia, zatiaľ čo na Long street už zatvárali. Nakoniec to aj odšoférovala. Zbavila som sa jej až po odmietnutí nosiť jej škatule s tovarom ktovie kam – biela (ne)kultúra…

„Najbelšie“ miesto v Afrike s tyrkysovou oblohou, pôvodné africké obyvateľstvo! Môžem vás uistiť, že ho stretnete viac...

132

Inspire magazine

Waterfront Vynovený prístav, stále s holandskou architektúrou, je ako vyšitý pre turistov na jednu noc. Je tu veľa kaviarní, reštaurácií, obchodov so suvenírmi a diamantmi, ale vylúčne s európskymi cenami! A obrovským akváriom s tučniakmi a žralokmi. Oku milší je však pohľad na tulene, čo sa vyvaľujú v prístave.

A potom je už lepšie odtiaľ čo najrýchlejšie odísť do nejakej afrikánskej štvrte.

Afrikánskej od slova afrikánčina – tunajší jazyk – fascinujúca zmes holandčiny, angličtiny a domorodých výrazov.

Ľavá strana Cape Town, pravá strana Mys Dobrej nádeje

Woodstock Do tejto štvrte ma priviedol kabriolet, ktorý som stretla na križovatke. Hľadala som tu bývalú továreň keksíkov Old Biscuit Mill, miesto, kde dnes sídlia filmové produkcie a reklamné agentúry. V sobotu tu je trh kreatívnych duší, ktoré predávajú svoje originálne umelecké dielka a biomarket s ponukou organických jedál od výmyslu sveta.

Ja som dala pre zmenu prednosť jednej z mnohých vynikajúcich sushi reštaurácií a vynikajúcemu vínu, ktoré v neďalekých oblastiach už po stáročia produkujú Holanďania. (Víno je vynikajúce, ale ten najlepší drink, a to mi asi nik neuverí, je voda! Minerálka z tunajších prameňov je neuveriteľne čistá a ľahká a „obyčajná“ voda bez bubliniek vám pošteklí chuťové poháriky spôsobom, ktorý ste dovtedy nezažili…)

Spier Estate Jednou z vyhlásených oblastí je Spier Estate pri Stellenboshi, kde okrem vína a rozprávkového hotelového rezortu nájdete aj nadáciu na ochranu zvierat – Cheetahs & Aigles Fondation, kde zachraňujú ranené alebo inak postihnuté

divé leopardy, orly a ďalšie dravé vtáky.

Na moje veľké prekvapenie som zistila, že leopardy sú veľmi prítulné a hravé ako mačky! Orly, sovy a sokoly boli tiež cool spoločnosť. Návštevníci, ktorí tejto divokej kompánii prepadnú, si môžu vybraného miláčika adoptovať na diaľku a finančne tak podporovať nadáciu.

Camps Bay Výhľad na Atlantický oceán, kde zapadá slnko a obloha sa sfarbí do neuveriteľných ružovo belasých farieb, je povinným „gýčom“. Snažila som sa na internete nájsť ten správny B&B, ktorý by mal 180° výhľad na Atlantický oceán. Ideálnym miestom je vilová štvrť Camps Bay s plážou, kam sa dostanete cestou pomedzi Table Mountain a Lions Head.

Ak sa však chcete kúpať v oceáne, tak si to najprv nacvičte doma vo vani s kockami ľadu. Ľad tam síce nepláva, ale prsty na nohách vám odmrznú, len čo si ich namočíte, aj keď vonku je skoro 40°!

Cape of Good Hope Takže miesto kúpeľa radšej choďte na výlet na Mys Dobrej nádeje, miesto, kde sa zlieva Indický oceán s Atlantikom a kde kedysi miestni obyvatelia čakali na tovar vyplavený na breh zo stroskotaných lodí. Tieto katastrofy v minulosti spôsobovalo plytké pobrežie, skaly a búrky, a preto dostalo toto miesto svoje meno. Bolo nádejou pre tých, čo sa plavili, ako aj pre tých, čo dúfali, že lode stroskotajú a budú hody!

Miesto je v súčasnosti obývané len tučniakmi a veľrybami, takže máte pocit, že ste prišli na povestný koniec sveta. Pred vami je už len Antarktída...

Text a foto Lubna Adriana Balazova

kde som sa snažila vypátrať v ktoromkoľvek európskom meste

Inspire magazine

133

travel

Démoni

čierneho kontinentu

Muži, ženy, deti a dokonca aj starí ľudia s paličkou v ruke. Tí všetci sa ponáhľajú ako o život. Je sobota ráno a v prístave sa koná pravidelný víkendový trh. Kto prv príde, ten prv berie. V západoafrickej krajine Burkina Faso, kde je o niektoré druhy tovaru skutočne núdza, to platí dvojnásobne.

Hlavne lieky sú nedostatkovým tovarom. Domáci ich kupujú od potulných obchodníkov. V jednej z najchudobnejších krajín sveta ľudia nemajú peniaze na lekárske vyšetrenie, a tak sú často odkázaní na radu nekvalifikovaného predavača. „Bolí ma brucho, synovi opuchlo oko, mám hnačky,“ sťažujú sa najčastejšie. Priekupník zloží z hlavy veľký kôš plný najrozmanitejších škatuliek a podľa vlastného úsudku pacientovi predá niektorý z liekov. Žiaľ, často to má tragické následky.

Skostnatené povery „Mnohí z týchto potulných predavačov nevedia ani čítať. Lieky ordinujú samovoľne, často skôr podľa farby škatuľky ako znalosti ich účinkov. K chorým sa potom dostanú rôzne silné antibiotiká, ktoré ich pri neuváženom dávkovaní môžu aj zabiť,“ hovorí francúzsky lekár tmavej pleti Jean Sauraz. V oblasti okolo

134

Inspire magazine

hlavného mesta Ouagadougou pôsobí vyše desať rokov a za tú dobu už zažil kadečo. „Ale lieky sú ešte ten lepší prípad. Väčšiu hrozbu predstavujú ľudoví liečitelia,“ prejde do ustaraného tónu. „Opuchnuté nohy treba strčiť do mraveniska. Proti zápalu pľúc pomáha vývar z kozieho moču. Takéto a podobné bludy radia pacientom. Potom, keď ich k nám dovezú v polomŕtvom stave, už pre nich veľa nemôžeme urobiť.“ Afričania sú strašne poverčiví. Čo im šaman povie, to spravia. Najhoršie je to v odľahlých dedinách hlboko v buši, kde pretrvávajú kmeňové praktiky. „Minulý mesiac sme zachraňovali mladíka z kmeňa Fullu. Čarodej mu tvrdil, že bolesti brucha mu spôsobuje zlý duch, ktorý sa premenený na škorpióna usadil v jeho žalúdku. Nešťastník, strachom celý bez seba, zobral doma nôž a vrazil si ho do brucha, aby sa škodcu zbavil. Myslel som, že ho už nezachránime,“ spomína lekár.

Raz za dva týždne Sauraz zabalí do lekárničky to najnutnejšie a vyrazí na džípe do okolitých osád. V teréne potom v najakútnejších prípadoch zasiahne priamo na mieste. Vždy sa veľmi rozčuľuje nad hnisavými ranami. Miestni ich pokrývajú osvedčeným liekom – kravským trusom.

Ťažké prípady volá lekár do Ouagadougou na operáciu alebo dlhodobejšie liečenie: „Sľubujú, že prídu čo najskôr. Ale na očiach im vidím pravý opak.“ Dobre vie, že len čo odíde, domorodci sa vrátia ku svojim kmeňovým šamanom a buď sa uzdravia, alebo zomrú. „Alah to tak chcel,“ bude jediný komentár ich príbuzných.

Napravo hore Chudobné deti so žobradlami, Dole Černošskí albíni sú považovaní za prevtelenie svätých alebo diabla

Tradícia zmrzačovania Matiba má trinásť rokov. Kedysi veselé dievčatko s iskrou v očiach leží na oddelení intenzívnej starostlivosti a bojuje o svoj život. Pochádza z kmeňa Dogov a ten, podobne ako aj iné kmene, verí, že človek prichádza na svet ako hermafrodit s vlastnosťami oboch pohlaví. Chlapec má ženské vlastnosti vďaka predkožke a dievča má mužské vlastnosti koncentrované v klitorise. Ako tento „problém“ domáci riešia? „Amputáciou klitorisu u dievčat má byť odstránená mužskosť, ktorá by v budúcnosti mohla narušiť správny ženský vývoj,“ hovorí Sauraz. Inak tomu nebolo ani u Matiby.

Podľa jeho slov zákrok neprežije približne každé desiate dievča. Pri obriezke nešťastnej obeti niekedy odseknú nielen klitoris, ale aj malé pysky. V tomto prípade rana zarástla a vstup do pošvy sťažoval prúdenie moču. Teraz, keď dostala prvú menštruáciu, zrazená krv upchala otvor a došlo k veľmi závažnému poškodeniu celej močovej sústavy. Oslabený organizmus v dôsledku infekcie skolaboval. Rodičia sa rozhodli navštíviť lekára v poslednej chvíli. Mali šťastie.

Na okoloidúce auto, ktorého vodič bol ochotný dcéru zobrať do najbližšieho mesta, čakali iba pol dňa.

Ľudské životy v Afrike stále kosia stredoveké choroby a aj drastické ženské obriezky sú na dennom poriadku.

Inspire magazine

135

Najhoršia situácia je v chudobných osadách. Miestne vedmy neváhajú použiť ako chirurgický nástroj črep zo sklenenej fľaše alebo otvárač na konzervy. Občas sa zákrok nepodarí a dieťa vykrváca.

Našťastie, v niektorých afrických krajinách už úrady obriezku zakázali. Strach zo zlých duchov je však príliš silný. Tomuto spôsobu mrzačenia padne ročne za obeť približne dva milióny dievčat. Hrozný dôkaz o telesných a psychických následkoch podáva napríklad africká modelka Waris Dirie vo svojej knihe Púštny kvet.

Neplodnosť je tragédiou

V porovnaní s arabskými krajinami ženy v západnej Afrike majú neporovnateľne väčšiu slobodu. Hoci sú väčšinou tiež moslimky, nemusia sa zahaľovať.

Veľmi si potrpia na parádu, predovšetkým na precíznu manikúru a komplikované účesy. Pri práci alebo na prechádzke držia v ruke kus vetvičky divokého citrónovníka a jeho rozstrapkaným koncom si čistia zuby. Nezadané dievčatá ho používajú pri koketérii. Keď ide vyparádená žena v plnom slnku po ulici v pestrofarebnom oblečení, usmieva sa a popritom sa pohráva s vetvičkou citrónovníka, akoby to bol francúzsky vejár.

Je prekvapujúce, ako chodia ženy vzpriamené. Je to spôsobené tým, že od mla-

136

Inspire magazine

da nosia všetko na hlave – od drobností cez hrniec s vodou, kôš s rybami až po skutočne ťažké náklady.

Najväčšiu výsadu pre Afričanku predstavuje tehotenstvo. Neplodnosť je pre ženu nešťastím v každej zemepisnej šírke. V Afrike je to však tragédia väčšia ako inde, pretože hrozí strata manžela. Pokiaľ žena nerodí, muž ju prestáva potrebovať. Vráti ju rodičom a nerobí si starosti, čo s ňou bude. Je len veľmi malá pravdepodobnosť, že si ju ešte niekto s týmto deficitom zoberie za manželku.

A ak áno, tak len na výpomoc pri ťažkej manuálnej práci.

Veľmi zlú pozíciu majú malé deti. A to doslova. Africké matky ich nosia uviazané na chrbte kusom látky, ktorý im zároveň slúži ako sukňa. Hlavička dieťaťa sa nemá o čo oprieť, a tak visí v záklone. Matky očividne veľmi netrápi, že zatiaľ, čo ony pracujú zohnuté na poli, na ich ratolesť pripeká ostré slnko. Miestne deti sú však pravdepodobne ďaleko odolnejšie. Vidieť ich plakať je veľká vzácnosť.

Voda zabijak Konečne dážď. Štyri mesiace. V Burkine Faso prší od júna do septembra. Vtedy sa vytvoria kaluže a sieť močiarov. Africká červená hlina laterit nedovoľuje vode rýchlo vsiaknuť. Vodné plochy vydržia ešte niekoľko mesiacov a slúžia ako napájadlá pre zvieratá... a, žiaľ, aj pre ľudí.

Zľava doprava, zhora nadol Trhy v Togu / baranie hlavy sú obľúbenou pochúťkou / predavač / prírodné lieky od šamana / obľúbené miesto na prepravu

travel

Keď idú ženy k jazeru nabrať do nádob vodu na varenie, vyberú si miesto, kde je najšpinavšia. Vraj, voda má mať chuť a farbu.

Je tragickým paradoxom, že na horúcom kontinente sú nádrže s vodou zdrojom nešťastia a chorôb. Voda je vzácnejšia ako hocikde inde na svete. Zároveň je tento poklad otrávený. „Ideálne miesto pre infikovanie sa maláriou, spavou chorobou či bilharziózou. Vysvetľovať domácim, že stojatá voda nie je vhodná na pitie, je zbytočné. Iná voda tam totiž nie je,“ sucho konštatuje Sauraz.

Afričania majú okrem toho k vode zvláštny prístup. Možno to je spôsobené tým, že si zvykli na jej nedostatok, ale čistá nezakalená voda bez chuti a zápachu sa im zdá podozrivá. „Som tu už desať rokov, no tento fakt sa mi zatiaľ nepodarilo vysvetliť. Keď idú ženy k jazeru nabrať do nádob vodu na varenie, vyberú si miesto, kde je najšpinavšia. Vraj, voda má mať chuť a farbu. Zvláštna logika.“

Slepí Fulbovia Po odznení monzúnu – keď prší každý deň – je počas zvyšných mesiacov sucho. Trpia ľudia aj zvieratá. V Afrike ide všetko do extrémov. Nepozná strednú cestu. Keď príroda dáva, dáva veľa. Keď ničí, ničí dôkladne. Neraz aj to najcennejšie, čo máme.

Riečna slepota. Ďalšia rozšírená choroba spojená s vodou. Je veľmi zákerná.

Vyľudňuje brehy afrických riek a núti ľudí hľadať si nové sídlo ďaleko od zdroja vody. Ak sa kmeň nepresťahuje, môžu časom všetci oslepnúť. „Bolo to pred dvoma rokmi v dedine blízko Boundtenga. V izolácii tam žilo pohromade niekoľko rodín kmeňa Fulbov. Keď sa k nám dostalo echo, že niečo nie je v poriadku, bolo už neskoro,“ spomína Sauraz..

Fulbovia sú niečo ako africkí cigáni. Niektoré ich kmene, kedysi kočovné, sa usadili ako roľníci. Ďalší si zvykli v mestách, kde sa väčšinou zaoberajú obchodom so zeleninou. Časť zostala verná nomádskym tradíciám.

Keď Sauraz prišiel do dediny, mala tretina jej obyvateľov vážne poškodený zrak: „Rýchlo som zistil, o čo ide. Po čiernom tele sa im rysovali dobiela zafarbené jazvy.“ Riečnu slepotu vyvoláva parazit, ktorý sa môže dostať do ľudského organizmu bodnutím hmyzu. Z lariev potom vyrastú tenké červíky. Po pár mesiacoch sa začnú hýbať a raziť si cestu telom, kým nepreniknú do očí. Tam postupne zničia celý orgán – od rohovky až po očný nerv. Na tele po nich zostanú iba „mapy cestičiek“. Pokiaľ sa však výskyt parazitov v tele podchytí, kým ešte nie je neskoro, pomerne ľahko ho možno medikamentmi odstrániť.

Príznaky sú pomerne typické. Najprv znecitlivie hmat, potom opuchnú nervové vlákna. Objavia sa tiež fľaky na pokožke, až sa časom vytvoria hlboké krátery vredov, ktoré môžu ústiť až do kosti. Choroba rozožiera mäso veľmi rýchlo.

I keď dnes už nie tak ako v minulosti – hlavne v posledných rokoch po začatí liečby sulfonamidmi.

Sauruz si zapáli cigaretu, zahľadí sa kamsi do prázdna. „Pamätám sa, ako sa raz jedna sestrička ulakomila na rifle, čo v nemocnici zostali po pacientovi. Tá hlupaňa ich dala manželovi na Vianoce. Nevypraté! Pacient mal lepru vo vysokom štádiu. Gate po ňom zostali, pretože zomrel. Nemusím hádam pokračovať, aké to malo následky,“ preglgne.

Lepra je veľmi nákazlivá. Už v stredoveku stanovila cirkev pravidlá správania sa pri zaobchádzaní s chorými. Malomocní dostali špeciálny odev s kapucňou, rukavice a hrkálku, aby na seba upozorňovali, pretože aj oslovovať zdravých ľudí bolo pre nich zakázané.

Nebezpečné pre turistov?

Napriek uvedeným skúsenostiam a rozhovorom s africkými lekármi si myslím, že cestovať po Afrike, pokiaľ dbáte na základné hygienické návyky, je pomerne bezpečné a netreba sa príliš báť. Samozrejme, nemožno zabudnúť na očkovania. Napríklad bez potvrdenia o absolvovaní vakcíny proti žltej zimnici vás do niektorých krajín západnej Afriky ani nepustia. Obzvlášť v Ghane na to dbajú, i keď mňa osobne ešte ani raz nekontrolovali. Každý to však robí predovšetkým sám pre seba. Text a foto Andrej Horváth

Živé zombie Jednou z najzákernejších chorôb rozvojových krajín je bez pochýb lepra. Človek doslova zhnije zaživa. Akútna vredová a zhubná choroba môže mať bleskový priebeh. „Za pár mesiacov vám zhnije a odpadne nos, že po ňom zostane iba diera. To pre mňa ako lekára z Európy bola asi najsilnejšia skúška odhodlania. Začiatky boli skutočne ťažké. Afrika ma testovala, kde sa len dalo,“ smeje sa dnes už s odstupom času Sauraz.

Inspire magazine

137

phenomena

(Silent) rave

in a supermarket

138

Inspire magazine

You can tell you are too old to party when you find yourself stood at the side of a club uttering the immortal line: “things aren’t as good as they used to be”.

It‘s the death knell for your youth and a sure fire sign that it’s time to retire into family life and allow the next generation to take your dancing shoes.

Perhaps a more grown up realisation would be: “things aren’t the same as they used to be”. Working with a unique set of life experiences and high technologies, the new wave of young upstarts are beginning to make their presence felt.

Too young to get into nightclubs and too cool for youthclubs, the candycane ravers are taking their desire to party into the most audacious locations they

HOW CAN A NEW GENERATION OF SOCIALNETWORKED TEENAGE RAVERS MAKE THEIR MARK IN A CONSUMER SOCIETY? can hijack. Having grown up in a world where there has always been fast internet access, and more than happy to share the intimate detail of their lives on public blogs and social networks, it seems perfectly reasonable that the subterranean desire to party should be taken into the public arena.

The first details of a planned rave in an English food store emerged via a weblink on an email bulletin and then began cropping up on myspace networks.

Suggesting a food themed dress code and a music player with headphones, a time was set for the so called ‘(silent) rave in a supermarket’.

The location was chosen for two reasons – ease of access and that partying in

a food store is “so fabulous‚ cause we put the super into the market”, a quote attributed to gender-bending party organiser and teenage disco dolly, James S Slattery. On the afternoon of the chosen date, a selection of battle-hardened old-skool ravers met up with fresh faced nu-ravers and day-glo emos. Mobile phone headsets, iPod Nanos and original Sony Walkman tapedecks provided the personalised playlists and as the gang covertly congregated on the first floor gallery. Dressed in customised corporate food packaging and Starbucks bags converted into CCTV-unfriendly masks, bemused shoppers looked on as they started throwing shapes.

Inspire magazine

139

phenomena

Tired of complaining neighbours at impromptu all-night raves on the festival site, a workaround solution was proposed to provide party-people with headphones that could play the DJ‘s set

Simultaneously, the mobile phones recorded images and video which was instantly uploaded to YouTube and MySpace.

Confused shoppers aside, security staff were unsure how to react and for a few brief moments, there was real dancing in the aisles and the protected corporate world was reclaimed by the pop-up party.

The concept for the event combined two ideas from emerging pop-culture trends. Firstly, the idea of a silent disco began as a reaction to stringent local laws surrounding the Glastonbury Festival. Tired of complaining neighbours at impromptu all-night raves on the festival site, a workaround solution was proposed to provide party-people with headphones that could play the DJ’s set but create a negligible disturbance outside the grounds. The idea was so successful that follow-on parties have added numerous elements that include multi-channel mixes, where at the flick of a switch on the headphones, a different style of music can be heard. Additionally all the different mixes come

140

Inspire magazine

together on group sing-along tracks where the entire club join together and sing as loud as possible... observing it without headphones on it’s a very surreal experience!

The second idea is that of ‘flash-mobbing’ – a semi-spontaneous meet up and dispersal of a crowd after undertaking a peculiar activity. Flashmobs have been on the cusp of guerilla marketing strategies since it was invented in New York at the turn of the century. Originally designed as a means to harness communications technology and networks, and to confuse but not frighten in privatised-public spaces, other flash-mobs have taken the form of mass pillowfights in shopping centres, and a famous ‘people freeze’ in Grand Central Station, New York.

In the UK, a backlash against the trend has begun after a mobile phone company blocked a busy London underground station to promote a new product in a flash-mob inspired guerrilla campaign. Instead of creating a word-of-mouth marketing buzz it had the detrimental effect of preventing thousands of tired workers (and journalists!) from their homeward journey on a Friday night.

The very existence of flash-mobbing is really a testament to the hyper-connected times we live in and as a reaction to the privatisation of commercial centres.

Shopping malls offer the illusion of public access, but then lock-down those permissions if people want to congregate and socialise instead of purchase and consume.

So, if next time you are wandering in your local supermarket and happen across a crew of exotic characters jumping around, put your headphones on and join them – it’s a whole lot more enjoyable than buying canned beef.

Words and photos by Tony Hill for Studio Kinglux www.kinglux.co.uk

Inspire magazine

141

panorama

Je to radosť byť tak niekde opäť, s novými pocitmi, s novou posteľnou bielizňou, byť v izbe s modrou nočnou lampou a krémovými roletami. Na stoličku pri posteli položím knižku, nezastrúhanú ceruzku a z uší si vyberiem čierne náušnice.

Prvá noc na severe Poľska, prvýkrát Gdaňsk.

Sú to dni, keď sa prechádzame mestom, stojíme na pláži, keď fúka vietor, keď na chvíľu vyjde slnko a ako taká sladká palička láka ľudí, sú nevyhnutne šťastní, veselí, fotia sa a lietajú na padákoch, hľadajú ten správny vietor. V ich pozorovaní som dôsledná, vymýšľam si ich životy, ktoré vlastne nechcem poznať, chcem na nich hľadieť s odstupom, bez citov, nezainteresovane. Chcem len, aby boli, aby som ich uzatvorený príbeh mohla oživiť v tom mojom, ich príbeh ukrytý v ulite. Hovoríme o tom na Mariackej ulici, sme od seba vzdialení niekoľko metrov, na rukách rukavice, naše topánky zanechávajú na zemi stopy, ich zvuky nevyhnutne patria k tomuto mestu, k jeho životu. Mohlo by sa zdať, že neprežívame nič, že nás to nudí, keď zastaneme a len sa pozeráme, nevyjadrujeme nadšenie, nekupujeme jantár, tie náhrdelníky od peknej ženy, ktorá stojí pred svojím obchodíkom, poskakuje v čižmách bez opätkov a fajčí. Keď je nám už príliš chladno, sedíme v kaviarni, sedíme za stolom s vázou na obruse, na skle sú nakreslené buchty posypané cukrom a šálka, z ktorej stúpa para.

Za tým sklom je vlastne celkom ticho, počuť len automat na kávu a štrngajúce mince. Viem, že mám nad hornou perou penu z kávy, stále ma baví mať ju tam naschvál.

Pozerám sa z okna, tu je Sopot a tam je Gdynia, tento modro-žltý vlak, všetko je to blízke, písmená v knihe ženy v páperovom kabáte, hlasná hudba v iPode chlapca, čo stojí nado mnou, elfské uši M., ktorých sa je ľahké dotknúť, niečo pekné si z toho zobrať, zobrať si, kým má M. zatvorené oči a nemôže nijako zareagovať, nemôže povedať celkom nič. Sedíme v tom vlaku zaspávajúci, slnko už takmer zapadlo, niekoľko hodín v Sopote na móle, pozorovanie vtákov, biela farba čajok, labutí, snehu a lavičiek, tmavomodré more a červená vetrovka svetlovlasej ženy, ktorej som urobila niekoľko snímok, viali jej vlasy, do očí som jej pre slnečné okuliare nevidela. Potom v tej červenej vetrovke pomaly mizla, mizla v diaľke a nakoniec po nej zostala len malá bodka, červená kvapka krvi.

Hovorila som si, že možno sa tu tá svetlovlasá žena lieči, prímorské kúpele v januári, možno býva v jednom z tých elegantných hotelov a každé ráno leží v horúcej vode, vyhrieva si kĺby, lieči si pľúca, lieči si maternicu a močový mechúr, možno si na oči kladie kolieska uhoriek a večer sa prechádza po chodbách v župane, pijúc niečo z pohára, možno hľadá vzťah, možno samotu, možno len má rada január a tie labute stojace na piesku, tie čajky a ľadové kryhy vo vode.

V Gdyni blízko zapálených sviečok mám nevyhnutný pocit, že sa niečo končí, že sa končí nejaká etapa v živote tých ľudí, čo tu stoja pri plamienkoch sviec a s nijakým výrazom na tvári sa pozerajú do diaľky až za to more. Ich pohľad ma príliš zaujíma, jeho nemenlivosť, tak tam som a potom idem preč, kráčam popri zatvorených stánkoch so zmrzlinou, popri rybárskych reštauráciách, popri prázdnych kvetináčoch a pirátskej lodi, tam sa môžete za poplatok odfotiť, môžete si tam cez leto zapózovať v plavkách s uterákom prehodeným cez plece, môžete si posedieť na zábradlí a jesť z misky jahody, teraz je tu však ticho, ťaživé ticho a studený severný vietor.

Opäť si sadáme do vlaku, dotknúť sa okna a pozerať sa, ako sa v tých mestách, v lesoch medzi nimi, ako sa na tých plážach rozsvecujú svetlá. text a foto anna vlčková

142

Inspire magazine

Baltik V kúpeľni s okrúhlym zrkadlom stojíme vedľa seba, ja s uterákom na hlave, s bielou zubnou kefkou v ústach, počuť vodu, že sa niekde inde niekto sprchuje, za oknom svieti lampa, niekde tam by mohlo byť more, za tým tehlovým domom s veľkou záhradou, za cestami, ktoré sú vysypané štrkom. V kúpeľni zhasneme svetlo, ťuknú dvere. Je noc, prišli sme sem po celom dni strávenom vo vlakoch, poobzeráme sa okolo seba, sadneme si na postele s veľkými matracmi.

Predohra

Pantomíma

Podľa štatistík priemerný človek strávi rok a pol svojho života v dopravných zápchach, 6 rokov jedením a 29 rokov spaním. V Turecku strávi pol svojho života čakaním. Tlak mu nezníži ani turecká pohostinnosť a turecký čaj, ktoré sú ponúkané pri všetkých príležitostiach.

Na pohyb po krajine je okrem dopravných prostriedkov potrebný aj turecky hovoriaci človek. Mne tento „buddy“ slúži ako prekladateľ, pretože málokde som mala príležitosť použiť angličtinu. V tejto krajine sa mi zišli všetky mimické svaly a hlavne kompletný počet končatín. Horšie bolo, keď som sa ocitla v situácii, keď nebolo možné použiť tieto „dorozumievacie prostriedky“, napríklad počas telefonovania s operátorom. Získať telefón bola výzva, cez ktorú som prešla niekoľkými štádiami od rezignácie až po hystériu. Vytočila som operátora, ktorý mi prívetivo povedal, že mám zadať číslo 9, ak chcem komunikovať anglicky.

Na moje prekvapenie pokračoval rodnou turečtinou. Druhá možnosť, ako sa dorozumieť, je naučiť sa turecky. Mne osobne stačí slovíčko „teşekkürler“, čo znamená ďakujem. Všade ma za moje znalosti turečtiny chvália a hovoria, že mám príkladnú výslovnosť a takmer plynulú reč. Turkov však neodrádza neznalosť jazyka. Na všetky vaše otázky v angličtine ochotne odpovedia zloženým súvetím a komplexnou vetnou štruktúrou po turecky. Trochu nepraktické bolo, keď som sa pýtala vodiča autobusu na smer –naznačila som, že nerozumiem, usmial sa na mňa a vysvetľoval ďalej, čo znamená, že komunikácia tu nikdy neviazne.

Absurdná dráma Po príchode do tejto krajiny som musela absolvovať vlnu byrokratických povinností. Ako v každom štáte aj v Turecku sa vyskytli mierne prekážky, hoci tu boli oveľa absurdnejšieho rázu. Beckett by si prišiel na svoje. Prvou z nich bol nevyhnutný stret s úradmi a následný kolaps z tohto stretnutia. Po strate kreditnej karty úradník odmietol vyplniť potrebný formulár. S odôvodnením, že nemá dostatočný počet políčok a že sa mu tam adresa nevojde, nás poslal kadeľahšie. Práve tu som sa naučila trvať na svojom za každú cenu a bola som donútená nadobudnúť najhoršie „ženské“ vlastnosti ako tvrdohlavosť, neústupnosť a dupanie nohou na znak nesúhlasu. Hneď prvú príležitosť som mala, keď som sa snažila platiť kreditkou v hoteli a majiteľ tvrdil, že nefunguje terminál. Nenechala som sa však odradiť, keďže v Turecku nefunguje nič vtedy, keď treba. Samozrejme, že som dosiahla svoje, ochota tu teda rastie priamo úmerne s tvrdohlavosťou.

V Turecku je každý moment unikátny, neopakovateľný a netreba si preto nič dopredu plánovať.

Pod osmanskou hviezdou

Kulisy V Turecku je každý moment unikátny, neopakovateľný a netreba si preto nič dopredu plánovať. Jedným z dôvodov je vyhnutie sa sklamaniu a druhým je premenlivosť počasia. Uvedomila som si, že je prezieravejšie prečítať si ráno horoskop a riadiť sa ním, ako spoliehať sa na predpovede počasia. Keď vás zastihne turecký lejak, nezachráni vás pršiplášť ani dáždnik. Celý čas nadávate na vysoké chodníky, ale keď na nejaký naďabíte, budete vďačný, že nemusíte „plávať“ po ceste. Raz ma chytil lejak a ocitla som sa na ceste, cez ktorú nebolo možné prejsť, lebo sa cez ňu valila „rieka“. Zahla som do prvého prístrešia, zvierajúc v ruke tašku s notebookom a modliac sa za jeho život. Neuvedomila som si, že tento prístrešok je policajná stanica. Všetci ma napriek môjmu ostychu privítali, posadili ma na noviny k ohrievaču a „vyžmýkali“. V tom čase som už mala rozvinutú slovnú zásobu, t. j., vedela som sa predstaviť a počítať do sto, čiže reč nestála.

Opona Napriek všetkým záporom je Turecko krajina mimoriadne osobitá. Po jej návšteve ostáva v človeku pocit katarzie. Tak ako po filme, knihe alebo dobrom jedle. Toto miesto opantá všetky vaše zmysly, ostane na jazyku, v oku a dostane sa aj hlboko pod kožu. Spôsobí vám zimomriavky ako dobrá pieseň. Skrátka, ostane vo vás, aj keď máte „Alzheimera“. text a foto Martina Bilá

Inspire magazine

143

photography

tinko Czetwertynski

Pool Dagger

144

Inspire magazine

Taroudannt

Inspire magazine

145

photography

In my photos I donâ&#x20AC;&#x2122;t try to express anything in particular. a purist photographer, however staying away from too much

has to do with crystallizing a

CRburn

Dagger

146

Inspire magazine

Dagger is a series of pictures whose inspiration is very diverse, ranging from the comic book mysticism of Indiana Jones to the glamour of perfume advertising and pictures of powerful queens. Â It began when I found a beautiful perfume bottle in a souk in Taroudannt, Morocco. Like an alluring girl wearing rags and living in the street, the container was an exquisite object containing

The way i work is mostly as an image maker rather than props or effects. Iâ&#x20AC;&#x2122;ve come to realize that a lot of my work beauty and mystery which i feel.

Marissa

Bridge

a bad perfume and destined to be sold among dust covered batteries and soap bars in a dimly lit shop. The idea came to sublimate the vessel, which had a potential for beauty, and to empower the women who held it. By holding the dagger, the women are elevated, just as the dagger is, creating images that are strong and filled with untold stories.

I took the pictures in Morocco, London, Paris and in the Alps: the dagger travels through space and time, changes owners. Many different women hold it and are empowered by it in a variety of ways. The pictures were taken between 2008-2009. Series of 10 printed 1mx1m.

Inspire magazine

147

photography

Domenica

148

Inspire magazine

When i work on a specific theme, i try to leave the images admired the way Stanley Kubrickâ&#x20AC;&#x2122;s work had such a power in

amaze, and i cherish

breathe, without imposing a meaning or an angle. I always its diversity, in its worlds which make perfect sense yet still diversity in visions.

Lorena

Velvet Wall

Inspire magazine

149

Mysticism and a touch of slight touch of

photography

Anna

Anna

Beirutlove

150

Inspire magazine

I created my website when i had already lived in Beirut and still had a house there, to which i would go when i had vacations from my studies in London.

The city was of great inspiration to me and all my work turned around the diverse points of interests i developed while spending time there: street photography, retro signage, fading... The name was a wink at the usual image of Beirut as war torn and dark, yet I saw a lot of color, a lot of life, and a lot of love

humor is what i like to see in my pictures.

Laurence

Barbilouhette

in it. Also, i wanted to use some elements from omnipresent remains of the war which i wouldn’t see a lot in the art/design etc... that i would encounter. It also had a “its beaten up and aggressive but you can still love it” angle to it. I’ve spent 8 years without going back to Beirut until the summer of 2008, and i’ve broadened my horizons, yet i keep the name as i’m attached to it.

Tinko Czetwertynski was born on February 20, 1978 in Brussels, Belgium. His artistic skills were developed at Central Saint Martins by BA in Graphic Design (2002). Tinko lives and works mainly in Paris and the Middle East (Beirut, Dubai). He’s been used to travelling since he was a child as his family was in the diplomatic corps, so even now he often travel for a work (shooting portraits, stories for magazines or as a personal photographer) and he enjoys it very much. He’s constantly working on his own artistic projects that take the part of beirutlove. The last one, Dagger, is…. www.beirutlove.com www.czetwertynski.net

Inspire magazine

151

fashion

A Family Portrait z milána exkluzívne pre inspire Photography NG Fashion Editor Freddy Varady Meke up and hair Lina Montanari for MAC Model Braiden and Marcus / Elite Matthew and Johan / Joy Production A&V LUXURY www.spaziolattuada.com

152

Inspire magazine

Inspire magazine

153

shirts Coast, Weber, Ahaus, scarf Paul Smith

154

Inspire magazine

pull Frankie Morello, pants Gstar

fashion

total look Henry Cottons, shoes Louis Vuitton

Inspire magazine

155

156

Inspire magazine

jacket Ferreâ&#x20AC;&#x2122; Milano, shirt Nara Camice, shorts Jacob Cohen, socks Paul Smith, shoes Gioseppo

fashion

shirt Rare, tie Paul Smith

Inspire magazine

157

158

Inspire magazine

shirt Bagutta, pull Wesc, papillon Altea

fashion

jacket Mauro Grifoni, tie Paul Smith, belt Ben Sherman, pants Andy Warhol, socks Rede

Inspire magazine

159

160

Inspire magazine

shirt and vest Paul Smith, tie Nara Idee, shirt and vest Ben Sherman, tie Altea

fashion

pull Etro, key neckless Manuel Bozzi

Inspire magazine

161

fashion

z Barcelony exkluzívne pre inspire photography Esperanza Moya www.esperanzamoya.com styling Marc Piña hair and make up Javier Murgoitio for Tecniart set design miriam maseda models Kristina Popkova y Jordy / View Management thanks to “El Mirall”

162

Inspire magazine

She wears Heich’s white shirt

Inspire magazine

163

fashion

164

Inspire magazine

She wears Heich’s white shirt, Crisitna Lapi’s shorts and boots He wears Diesel trousers, stylist’s hat and braces

Inspire magazine

165

fashion

166

Inspire magazine

She wears Cecilia Sorensen’s shirt Inma Vallverdu’s dress, both for Projecte Bressol He wears Diesel trousers and stylist’s hat and braces

Inspire magazine

167

fashion

168

Inspire magazine

He wears Raf Simons shirt and trousers She wears Heich’s white shirt Cristina Lapi’s shorts and boots

She wears Llamazares y Delgadoâ&#x20AC;&#x2122;s white dress, stylistâ&#x20AC;&#x2122;s apron

Inspire magazine

169

fashion

170

Inspire magazine

Llamazares y Delgadoâ&#x20AC;&#x2122;s white dress

Inspire magazine

171

fashion

172

Inspire magazine

She wears Andreu Llosa’s shirt for Projecte Bressol Heich’s white shirt, Inma Vallverdu’s dress for Projecte Bressol, stylist’s apron He wears Diesel trousers and stylist’s hat and braces

Inspire magazine

173

fashion

174

Inspire magazine

Inma vallverduâ&#x20AC;&#x2122;s shirt Cristina Lapiâ&#x20AC;&#x2122;s black skirt

Inspire magazine

175

fashion

176

Inspire magazine

He wears Diesel black gold suit, Diesel white shirt Raf Simons shoes, El Corte Inglés black hat She wears Manuel Bolaño’s dress, stylist’s hat

Inspire magazine

177

fashion

reneissance act z madridu exkluzĂ­vne pre inspire

Photography joseluistabueĂąa.com Stylists kattaca.com Hair and Make up javiermurgoitio.com for tecni.art

178

Inspire magazine

blouse with metal bird Lydia Delgado crown LeSwing vintage bracalet H&M

Inspire magazine

179

fashion

180

Inspire magazine

blue dress Anna molinari pink bolero jacket Moschino foulard Maria Barros

Inspire magazine

181

fashion

182

Inspire magazine

dress Just Cavalli sleeves Galliano

blue dress Anna molinari pink bolero jacket Moschino foulard Maria Barros

Inspire magazine

183

fashion

184

Inspire magazine

white dress Ana Locking silver bracalets H&M ornamental comb Swarovski silver spike heel Versace

jacket Sinpatron neckline and earrings H&M rings Helena Rohner skirt from stylists

Inspire magazine

185

fashion

z londýna exkluzívne pre inspire Photography Tony Hill for Studio Kinglux www.kinglux.co.uk Make Up Stacy Okafor for MAC Styling Liana Weiss, Jann Wong Additional Styling James Blincow Set Styling Teres Arvidsson Models James, Teres, Maverick, Stacy Clothes Makin Jan Ma collections.makinjanma.com

186

Inspire magazine

Inspire magazine

187

fashion

188

Inspire magazine

Inspire magazine

189

fashion

190

Inspire magazine

Inspire magazine

191

fashion

192

Inspire magazine

Inspire magazine

193

fashion

194

Inspire magazine

Manish Arora beaded stars dress Vinyl shoulders, created by stylist Dinosaur Designs bracelets Kate Cusack zipper cuff

z New Yorku exkluzĂ­vne pre inspire Photography Eric Martin www.ericmartinphoto.com Stylist Angella N www.angella-n.com Make up Vincent Oquendo / Artists by Next / Using Make up Forever Hair Ryan Taniguchi Nails Mai Kiyotake Model Natalya / Women Direct www.women-direct.com

Inspire magazine

195

196

Inspire magazine

Risto Bimbiloski white galaxy print jumpsuit Kate Cusack zipper cuff Dinosaur Designs ring and bracelet

Inspire magazine

197

fashion

198

Inspire magazine

Manish Arora cerulean jacket with yellow embroidery Manish Arora print tank Manish Arora white flounce skirt Dinosaur Designs bangles HUE stockings

Manish Arora neo pink top with white buttons Manish Arora printed skirt with sequins Travis Taddeo black leggings Kate Cusack zipper necklace Dinosaur Designs bangles

Inspire magazine

199

Essential

High

life „Títo, to je tvrdá línia. Neprelomíš ju.“ „Prečo?“ „Sú naolejovaní. Komplet všetci vykúpaní.“ Premeral som si ich pohľadom. Tucet chlapov postával na udupanej zemi v tieni šedého paneláka.

Bingo odvrátil zrak od tmavých postáv a žmurkol. „Na, fúkni si ešte.“ Drobnou žiletkou mi urovnal linku bieleho prášku. „Čo je to? Zvláštne sa to ligoce.“ „Godspeed,“ odvetil Bingo unavene, „trocha koksu, pár granúl nanoprášku.

Kopa maličkých robotíkov, ktorí ti za pár minút preprogramujú svalové úponky a nervové zakončenia tak, aby si sa mohol hýbať trocha rýchlejšie ako obyčajní ľudia. Kokaín je tam kvôli reflexom. Musíš vedieť rýchlo reagovať, nestačí sa len rýchlo hýbať. Koks ťa dostane,“ Bingo sa uškrnul, „do užívateľskej nálady.“ „Nechápem. Vravel si, že ideme vykradnúť nejaký petržalský byt s kopou tabliet.“ Bingo nadvihol obočie. „Keby išlo len o tablety, takto by to nestrážili. Ide o ruksak z Amsterdamu. Je v ňom niečo, za čo si budeš môcť kúpiť všetky nanodrogy v celej Bratislave. Keď budem mať ruksak, definitívne zaplatíme všetky dlhy poisťovniam a všetky dane. Budeme mať pokoj od tých vládnych sadistov a bankových výpalníkov. Jediné, čo treba, je prešťať týchto namastených tupcov.“ Bingo kývol hlavou cez zatemnené okienko svojho Cadillacu Escalade IV. „Keby som mohol, zoberiem zopár chalanov a vystrieľam ich jak ovce.“ Odpľul si. „Ale nejde to. Sú natretí pancierovým krémom, buzeranti. Upravuje povrchové molekuly tkaniva pokožky tak, že ju neroztrháš ani severokórejskou jadrovou hlavicou. Jediný spôsob, ako nad nimi vyhrať, je nebojovať s nimi.

Jednoducho ich treba preskočiť.“ Bingo si zapálil cigaretu. „Veľmi rýchlo preskočiť.“ „Tak na ten Godspeed.“ Pochopil som konečne. „Presne tak,“odpľul si Bingo. „Fúkni si, nech to môžeme rozbaliť.“ Zbalil tisíc eurovku do úhľadnej rúrky a naklonil sa nad tácku. Potom som sa zarazil. „Čo za to?“ Bingo vytiahol balíček tabliet. „Extra materiálik pre teba. Pravé domáce Strongsils. Poctivo uvarené dúbravskými pikermi. Tamojšia rodinná tradícia trvajúca niekoľko generácii v kombinácii s pašovanými nanočasticami priamo z Nvidia továrne v Taipei z teba urobia siláka, pri ktorom bude aj Ironman bezmocný ako naparovacia žehlička.“ Bingo prepočítal obsah škatuľky. „Tridsať tabliet,“zaškľabil sa. „Mesiac Hulkom Hoganom?“ položil otázku vetru.

Viac som nepotreboval počuť. Získal si ma. Priložil som zrolovanú bankovku k nosnej dierke a zlízol celú čiarku na jeden šup. V nose mi pukalo ako v ústach, keď cmúľate BonPari s príchuťou „spicy“. „Ešte jedna vec.“ Bingo mi strčil do vrecka Strongsils, „nemixuj časticové drogy.

Boti spravidla začnú medzi sebou viesť boj.“ Pokrčil ramenami. „To nie je veľmi príjemný fakt pre ľudský organizmus. A preto,“ podal mi plechovku kokakoly, „vždy brzdi kolou. Originálna receptúra vyplaví nanobotov z tvojho tela do 24 hodín.“ Bingo si so zasyčaním sám jednu otvoril. Obrátil lepkavú tekutinu do seba a hlasito grgol.

200

Inspire magazine

Chvíľu sme na seba čudne hľadeli, potom Bingo pokračoval. „Kým ti to začne šliapať, vysvetlím ti plán. Vystúpiš si a ukryješ sa za tú starú kotolňu. Ja pomaly potiahnem auto bokom, až kým nebudem na dosah výpadovky. V tom momente pošteklím chlapcov trochu granátometom. Ani ich to neškrabne, ale bude to moment prekvapenia, ktorý využiješ ty. Prebehneš okolo nich a cez dieru v kovovej bráne sa dostaneš do haly. Nesmieš nastúpiť do výťahu, iba ťa spomalí, musíš vybehnúť na dvanáste poschodie, byt naľavo.

Patrí im celý dom, čiže dvere do bytu nebudú zamknuté. Nájdeš tam možno všelijaký materiál, ale pamätaj, chcem iba ruksak. Nič iné! Ten schmatni a absolvuj celú cestu naspäť až k zrúcanine hypernovy, kde budem čakať ja s chalanmi a palebnou silou. Základom je nezakopnúť o náhodného debila či feťáka, to ti všetko skomplikuje. Nejaké nejasnosti?“ Mlčal som. „To mám všetko stihnúť? Godspeed ma až tak zrýchli?“ „Nie celkom.“ Bingo sa zamyslel. „Povedzme to takto. Godspeed zatiahne ručnú brzdu svetu naokolo.“ O pár okamihov sme našu akciu rozbehli. Najprv som zamieril ku kotolni, ako sme sa dohodli. Pripomínala parník, ktorý niekto zdeformoval do ošarpanej kocky lega. Dym sa vylieval na oceľové nebo z hnedých komínov. Boli pokryté jemnou vrstvou zhrdzaveného kovu v krvavočervenej špirále. Kotolňa bola miešačka. Stavbárska. Namiesto dymu vypúšťala na oblohu hladký betón.

Pomaly pretekal medzi oblakmi, vpíjal sa do každej medzierky. Chcel zahladiť všetky stopy.

Až nakoniec, keď sa mu to podarilo, stuhol. Znehybnil poletujúce igelitové tašky, obrysy vrán ďaleko na obzore, život vysoko v kockatých budovách a všetko pod ním.

Godspeed fungoval. Čakal som zopár nekonečných sekúnd, kým som nezazrel pomalú explóziu medzi chlapmi, ktorú mal na svedomí Bingov granátomet.. Lietajúce šrapnely sa lenivo váľali vzduchom a odrážali sa mužom od tvárí ako kvapky huspeniny.

Prebehol som medzi nimi a s ľahkosťou lubrikačného gélu som si razil cestu útrobami paneláka. Zelenkavá chodba, bodkované dlaždice, holohlavé postavy v čiernom. Zliali sa mi do farebnej plastelíny.

Míňal som poschodia, ako keby som prepínal televízne kanály. Všade to isté.

Feťáci a drsní chlapci ponáhľajúci sa dolu k výbuchu. Bol som ako šmuha. Ťah štetcom, okolie bolo mojím plátnom.

Na dvanástom som rozrazil dvere a zamieril do kuchyne.

Rozhliadol som sa. Bingo musel mať dobrého informátora. Zelený plecniak kraľoval bielemu stolíku oproti sporáku. Schmatol som ho. Bol príliš ľahký. Zatiahol som zips, a vrhol krátky pohľad dovnútra.

Nič.

Oblial ma pot. Čo teraz?

Na okamžik sa priestor natiahol a nabral rýchlosť.

Zbadal som päsť pred svojím nosom. Za ňou sa vyostril rozškľabený výraz tuctového chlapa, ktorý si nikdy nezapamätáte, ale vždy presne viete, že neveští nič dobré. Ubehol krátky úsek sekundy a ja som sa ani nepohol.

Inspire magazine

201

Essential

Prečítal som si nápis na hánkach útočníkovej ruky: N A N O a pod ním v druhom riadku stálo: B O Y Z. Do čerta, uvažoval som. Toto bude zrejme jeden z tých „pancierových buzerantov“, ako ich nazval Bingo. Trochu som pohol tvárou, ale neskoro. Úder dopadol na lícnu kosť, zachytil ju medzi hánkami a pomaly s nasadením drvil.

Praskanie mi hučalo v lebke ako staručký pokazený magnetofón.

Napadlo mi, že problém nebude v spôsobe vnímania času. Svet môže podľa vás aj cúvať, keď pri tom cúvaní do vás narazí, dosť to bolí. Ďalšia rana.

Zamrkal som. Červená farba. Zatackal som sa. Podlaha podo mnou sa roztočila a čas sa rozbehol z kopca. Ktosi mi podrazil nohy a takmer prerazil lakťom pľúca. Zrútil som sa na plastové linoleum, so vzorom škandinávskej borovice. Útočníci sa zbiehali nad mojím telom.

Trhlo mi v očiach a boli sme znovu v pomalej želatíne času. Našťastie.

Jeden z nich, maniak v čiernom tričku „5tržalka“ bol akurát uprostred výskoku, ktorého cieľom bol môj hrudník. Pripomínal obrovského vorvaňa, ktorý uviazol uprostred gélu na vlasy. Vo vzduchu sa takmer nehýbal.

Zalapal som po dychu. Ešte stále som rýchly. Vykĺzol som z miesta dopadu 5tržalčana a cestou mu podtrhol letiace nohy. Nemal som čas sledovať, ako padá hlavou do drezu a tvár natretá nanovrstvou deformuje antikorové umývadlo.

Rozbehol som sa cez obývačku von. Cestou som nabral stoličku a rozbil sklenený pohár. Črepiny mi rozrezali dlane. Kvapôčky krvi ešte ostávali vo vzduchu a ja som už prekročil prah dverí bytu. Vrhol som pohľad na schodisko. Stálo ich tam priveľa. Aj keby som medzi nimi bežal rýchlosťou svetla, cestou dolu by ma stihli naporciovať do Chicken Mc Nuggets.

V tom momente znovu čas niekto našponoval a vystrelil rýchlo ako z praku.

Zahol som do výťahu, stlačil gombík prízemia a tŕpol pri pohľade na kovové dvere.

Nestalo sa nič. Dvere sa zabuchli a mechanizmus výťahu s trhnutím zavrčal. Čakali. Vedeli, že nemám kam utiecť. V ľavej ruke som stále zvieral zelený vak.

Prázdny. Bingov informátor zjavne hral na obe strany. Ruksak bol bez obsahu a môj osud mŕtvoly, ktorá neopustí tento panelák, takmer jasný.

Pozoroval som špinavú stenu, ako sa plazí pred mojimi očami. Rana do lícnej kosti natrhla kúsok čeľustí. Dolná sánka mi bezvládne visela na tvári v neznesiteľne pulzujúcej bolesti. Najskôr som dostal ľahký otras mozgu po tých ranách. Čas nevysvetliteľne zrýchľoval a spomaľoval ako kolísavý prúd.

V takomto stave som nebol schopný nanorýchlosť využívať.

Nahmatal som vo vrecku balenie Strongsils. Nazrel som dnu. Tabletky veľké ako šumivý aspirín sa na mňa veselo usmievali. Povzdychol som si.

Keď vás prehltnem, bude zle, keď nie, ešte horšie. Toľko k alternatívam.

Aby som aspoň trochu zmiernil reakciu, otvoril som plechovku koly a celú ju obrátil do seba. Tmavá tekutina ma takmer zadusila.

Vysypal som si jeden strongsil do dlane a vložil si ho pod jazyk. Rovnako ako Godspeed aj Strongsils modifikoval svalovú hmotu. Bol niečo ako redbull, akurát nedával krídla, ale silu. Extrémnu silu.

Najlepší spôsob bolo nechať ho vstrebávať priamo cez tkanivo v dutinách.

O pár sekúnd ma pálilo celé telo. Neviem, ako premena buniek naozaj funguje. Vždy si predstavujem drobné mechanizmy, podobné bagrom a žeriavom, ktoré sa rýchlo prevŕtavajú molekulárnou štruktúrou môjho organizmu a horúčkovito pracujú.

Tiež som si vybavil, ako narážajú na nepriateľský kmeň Godspeedu a začínajú medzi sebou o moje telo neľútostný súboj, ktorý pravdepodobne neprežijem.

Experti na nanonarkotiká ma zalejú do syntetického jantáru a vystavia na katedre medicíny ako exemplárny príklad obete molekulárnej horúčky.

202

Inspire magazine

Výťah so zahučaním dorazil na prízemie.

Pozoroval som, ako sa otvárajú železné dvere.

Zachytil som vláčne pohyby svalnatých rúk, pomalý dupot nôh.

Vzápätí zabral celý priestor známy ksicht patriaci páru rúk s potetovanými päsťami. „Rýchlosť ti nepomôže, Feťák. Roztrháme ťa ako potkana.“ Zaškľabil sa.

Pod kožou mi horelo vnútro tela. Premeral som si ho. Hlupák.

V stotine sekundy som vyrazil ťažké kovové dvere od výťahovej šachty z pántov.

Kinetickou energiou zmietli bandu tupcov ako domino. Preskočil som k zvažujúcemu sa schodisku, vytrhol časť zábradlia a zahnal sa ňou na NANOBOYA – majiteľa potetovaných hánok. Priamo pod brucho.

Ozvala sa tupá rana. Zábradlie sa skrivilo.

Nanokrém, samozrejme. Nečakal som, že si s ním mastí aj vtáka. Čas sa znovu zrýchlil. Godspeed prehrával. Nanoboy bol na pár sekúnd ako strela. Prikročil ku mne, chytil ma pod krk a zodvihol vysoko nad hlavu. Zamával som nohami vo vzduchoprázdne. Napriahol sa a hodil ma proti panelovej stene a starému kvetináču.

Kvetináč pri náraze pukol rovnako ako moja chrbtica. Čierna mazľavá hlina sa sypala vôkol mňa. Každý centimeter tela mi spaľovala žiara horúčkovitej aktivity nanobotov.

S bublaním v mozgu som sa pozviechal a silou vôle prinútil čas, aby zastal.

Zrazu som si všimol vystrašený výraz v NANOBOYových očiach. Skĺzol som pohľadom na ruky a zbadal som sa.

Zožierali ma.

Nanoboti ma sťahovali zaživa z kože. Moja pokožka už bola dotrhaná a tenká ako satén. Presvitali pod ňou divoko pulzujúce žily a krvavočervené svaly, vydráždené nanoanabolikami. Rozoberajú ma. Atóm po atóme, molekulu po molekule, bunku po bunke.

Môj protivník vyzeral vystrašene. Ustúpil o krok vzad.

V duchu som sa pousmial. Toto si vychutnám. Poslednú vec na tomto svete.

Stretnutie neporaziteľného a nezastaviteľného.

Ako z filmu.

Pristúpil som k svojmu protivníkovi. Schmatol jeho tvár do dlane a zahnal sa ňou do najbližšieho panelového nosníka. Všetku svoju silu a rýchlosť umocnenú a násobenú drogami som vrhol do toho úderu a pozoroval, ako sa prázdna tvár blíži k železobetónovej stene. Jeho pokožka vďaka pancierovému krému neuhla ani o piaď. Postupne drvil betón ako jablkový koláč. Kovový výplet sa trhal s ľahkosťou čínskej dentálnej nite. S hrôzou som si uvedomil, že sme práve zdemolovali hlavný nosník budovy. Po hlave zostala diera, od ktorej sa rozbehli pukliny na všetky strany.

Nosný panel sa rozsypal ako cukor. Budova sa roztriasla. Pozrel som hore.

Strop sa hojdal, akoby bol z bavlny. Potom sa po ňom rozbehli drobné trhlinky.

Dom sa nám rúcal na hlavy. Bol koniec.

Kdesi o blok ďalej vypadla Bingovi od zdesenia cigareta z úst. „Kúrva.” Precedil cez zuby a pozoroval, ako sa masívny blok panelového domu rúca s rachotom do seba. Kúdole prachu vystrelili zo živých ruín a dali sa na útek. Ako plynový obri. Duše spráchnivených panelov a betónov. „Pracovať s vydrbanými narkomanmi nemá cenu. Vždy všetko zdemolujú,“ vzdychol si Bingo a zapálil si. „Vysmažené mozgy,“ zaklial.

Chvíľu nervózne pofajčieval a pozoroval rozpadnutú budovu. Potom zašliapol cigaretu, potichu nastúpil do svojho auta, naštartoval a vytratil sa v spleti ulíc. text Andrej Kiszling dorsian.blogspot.com ilustrácia Roman Bicek www.romanbicek.com