WONDER issue

N 54 o

téma vydania wonder #05/2009, vydanie No 54 lifestyle / fashion / design / people / culture

The Sense of WONDER cover photo jose luis tabueña www.inspire-magazine.sk 3,20 € / 96 Čk

I S S N

1 3 3 6 - 8 2 4 9

101 Cupcakes Bat For Lashes Lovec pokladov Andrej Petrovič Motorik Picturesque

Gelfing

editorial

wonder

I wonder if I’ve been changed in the night? Let me think. Was I the same when I got up this morning? I almost think I can remember feeling a little different. But if I’m not the same, the next question is ‘Who in the world am I?’ Ah, that’s the great puzzle! Alice from Wonderland A tak objavíme s údivom, že existujú tajuplné stavy, ktoré nás oplodňujú.

Môžeme iba dýchať, keď sme s ostatnými spojený spoločným cieľom, ktorý je nad nami. Antoine de Saint-Exupéry Za najväčší zázrak v tanci považujem, že ho cirkev nezakázala (úsmev) a, samozrejme, tú jedinečnú schopnosť tanca vyjadriť emóciu a príbeh bez slov.

Andrej Petrovič I like your silence, it the more shows off your wonder. William Shakespeare I don’t want to make money, I just want to be wonderful. Marilyn Monroe Vizualizácia? Platené klamstvá, zázrak na počkanie. Názorov je veľa.

Boris Chmel Poetry is a deal of joy and pain and wonder, with a dash of the dictionary.

Kahlil Gibran Zázraky existujú. A budú existovať, pokiaľ ľudia budú veriť. Ak človek stratí vieru, stane sa tieňom. Naivne poviem, že zázrak je nalomenie stavu a deštrukcia zdanlivo totálneho. Zázrak je život. Gejza Dezorz I`ve always loved the idea of fairy tales, but somehow I never managed to completely connect with them. What interests me is taking those classic images and themes and trying to contemporize them a bit. I believe folk tales and fairy tales have some sort of psychological foundation that makes that possible. Tim Burton Koniec roka plný zázrakov a ôsmy, deviaty i 2010 div sveta vám želá Lili Weiss

Inspire magazine

A U PA R K S H O P P I N G C E N T E R đ B R AT I S L AVA G A L A R I E VA N KO V K A đ B R N O G A L é R I A M Ly N y đ N I T R A

wonder obsah fashion

#05/2009 vydanie N° 54

22 Človek letom svetom Miroslav Sabo

108 Gelfing Jose Tuis Tabueña

124 Flash Flash Sara Coe

158 Nine-days wonder Daniel Bartolomé

136 Rebellion Justin Wu

184 Circus Raúl Docasar

Design Architecture Books Comics Art

Music

Film Dance Theatre Voices Poetry Talent Travel Culture Panorama Phenomena Essential

48 Zanotta Lubica Hustá 54 Arch3D Marcel Dzurilla 66 Lovec pokladov Martin Kasarda 68 The Sandman Erika Grendelová 72 Tacheles punctumvision 74 Tim Burton v MOMA Mária Modrovich 76 Pixie and the Devils Hana Hradská 79 Bat for Lashes Katarína Drápalová 80 Divotvorca Jana Šlinská 82 Úžasný a talentovaný, že až Jano Hromada 86 Haiku Uršula Kovalyk 88 Niekoľko záhad naraz Andy Gajdošová 87 Aššurballit Veronika Maťašovská 90 Jade Sukiya 94 pulzujúci gigant Andrej Horváth 98 Expedícia k Baltskému moru Lubica Drangová 101 Morro de Sao Paulo Álvaro Cuenca 104 This Concrete “O” Tony Hill 198 Všetci ma chcú Mária Modrovich 202 O lese Anna Vlčková

This Concrete ‘O’ /104 What Florence was to renaissance, what Paris was to modernism, so was the hinterland of the M25 motorway to a particular generation.

For a fleeting moment this non-place became the ephemeral capital of a brief moment in time.

Niekoľko záhad naraz /88 Koľko je okolo nás skvelých a obdivuhodných ľudí!? Aha, a zase jeden! Gejza Dezorz. Poviete si, to čo je za meno... Stretnete ho a okamžite pochopíte, že je veľkou záhadou. Príjemný, sympatický, potetovaný a nečitateľný.

No 54

téma vydania wonder #05/2009, vydanie No 54 lifestyle / fashion / design / people / culture

The Sense of WONDER

cover photo jose luis tabueña www.inspire-magazine.sk 3,20 € / 96 Čk

101 CupCakes Bat For Lashes LoveC pokLadov andrej petrovič Motorik piCturesque

GelfinG

Photography jose luis tabueña joseluistabu.com Hair and Make up Javier Murgoitio javiermurgoitio.com Styling Oscar Morales Model Eliisa Raats francinamodels.com Special thanks for the wig to Alberto Lloret cortateunpelo.com

Inspire magazine

Dialóg medzi umením a vedou /98 Španielska kurátorská skupina Capsula sa snaží vytvárať most medzi týmito dvoma svetmi. Verí, že sa tieto na prvý pohľad odlišné svety môžu navzájom inšpirovať a priniesť nový pohľad na skúmaný objekt – či už z umeleckého alebo vedeckého hľadiska.

50

ROKOV A STÁLE

BEZ VRÁSOK

Neexistuje lep‰í spôsob ako osláviÈ 50. v˘roãie zrodu vzru‰ujúcej jazdy neÏ uvedením nového narodeninového modelu MINI. Predstavujeme exkluzívne a elegantné MINI 50 Mayfair.

Dokonal˘ dizajn pre v‰etk˘ch, ktor˘m sú bliωie v˘strelky mladosti neÏ krémy proti vráskam. Oslavujte s nami na www.MINI.sk.

MINI COOPER spotreba - 5,4 l/100 km, emisie CO2 - 129 g/km.

Inspire magazine with difference

Inzercia / Advertising

#05/2009

Ing. Jana Zrubcová

vydanie N° 54

Mob. 0905 809 603

dvojmesačník

Tel. +421 2 52 92 32 22

cena po zľave 3,20 € / 96 Kč

zrubcova@4ma.sk

Kreatívny riaditeľ / Creative Director

Adresa redakcie / Office address

Peter Godányi

Inspire magazine

Šéfredaktorka / Editor in Chief

811 06 Bratislava

Lili Weiss

office@4ma.sk www.inspire-magazine.sk

Obchodná 22/A

kinglux.co.uk

Adresa vydavateľa / Publishing address

redakcia / Editors

4MA.MEDIA, s.r.o.

Ľubica Hustá, Mária Modrovich, Miroslav Sabo

Obchodná 22/A

prispievatelia / Contributors

811 05 Bratislava

Álvaro Cuenca, Andrej Horváth, Andy Gajdošová, Anna Vlčková,

Tlač / Printed by

Barbora Dudinská, Erika Grendelová, Hana Hradská, Jana Milatová,

Neografia, a.s., Martin

Jana Šlinská, Jano Hromada, Linda Drabova, Lubica Drangová, Katarína Drápalová, Marcel Dzurilla, Martin Kasarda, Miroslav Sabo,

Distribúcia / Distribution

Omar Mirza, punctumvision, Sam Jacob, Štefan Oriško,

MEDIAPRINT-KAPA Pressegrosso, a.s.

Tony Hill, Veronika Maťašovská

Súkromní distribútori a obchodní partneri

Foto a ilustrácia / Photo and illustration

Registrácia / Registration

Álvaro Cuenca, Anna Vlčková, Balevas, Boris Chmel,

MKSR EV 1641/08

Daniel Bartolomé, Dominika Horáková, Jade Sukiya, Jana Milatová,

ISSN 1336-8249

José Tio, Jose Luis Tabueña, Jozef Melichár, Juraj Horváth,

tematická skupina A11

Július Dubravay, Justin Wu, Leah Gallo, Liu Yang, Merja Markkula,

vo vydavateľstve ďalej vychádzajú

Miroslav Sabo, Omar Mirza, Ondrej Synak, Patrik Krebs, Pavel Brejcha, Peter Korček, punctumvision, Raúl Docasar, Sara Coe, Soyoon Park, Tommi Taipale, Tony Hill, Ulla Taipale

Grafik / graphic designer Ľudovít Neupauer gazebocreative.com

Cover headline font: Lelim Pro by Stefan Motzigemba

korektorka / sub-editor

inspire positive?

Aj ty môžeš dostávať Inspire magazine do svojej schránky, domov, do kancelárie alebo kam len chceš. Pohodlnejšie a rýchlejšie! Vybav si ho komfortne na pošte a zaraď sa aj ty medzi bezstarostných predplatiteľov, ktorých Inspire magazine prekvapí vždy v pravý čas.

Nová vec & starý trik: predplať niekomu Inspire a tebe bude chodiť zadarmo!

Mgr. Elena Manicová

Informuj sa a objednávaj na predplatne@4ma.sk

Redakcia nezodpovedá za obsah inzerátov. Preberanie materiálov je možné len s písomným povolením vydavateľa. Jednotlivé články vyjadrujú názory autorov a nemusia byť vždy totožné so stanoviskom vydavateľstva a redakcie. Vopred nevyžiadané príspevky redakcia nevracia. Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slo­venskej pošty. Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a.s., Stredisko predplatného tlače, Námestie Slobody 27, 810 05, Bratislava 15, zahranicna.tlac@slposta.sk © 4MA.MEDIA, s.r.o., 2009

10 Inspire magazine

you. a uto m ati c www.hibernia.sk

people styling

Braving the kind of rain that falls every one thousand years, the London East End style starters donned macs, hats and caps to bring another selection of fine wintery fashions for Inspire Photos by tony Hill for studio kinglux www.kinglux.co.uk

12 Inspire magazine

street

Inspire magazine 13

face

14 Inspire magazine

Lucia Jónová

Lucia bola objavená skautkou agentúry Exit už ako 13-ročná a do veľkého sveta modelingu vhupla veľmi rýchlo a s veľkou dávkou profesionality. Jej dokonalá tvár a krásne tvarované pery ju dostali do povedomia módnej branže hlavne cez fotenia, keďže prehliadkové sezóny ešte vzhľadom na svoj vek nemohla absolvovať. Medzi absolútny zázrak patrí titulka Vogue, o ktorej môže väčšina modeliek len snívať! A to je Lucia len na začiatku veľkej kariéry...

Prezývka Luc Vek 15 Výška 177 Miery 85 – 60 – 88 Znamenie baran Poznávacie znamenie pery Hometown Bratislava Residence Bratislava

Titulky Vogue, Dolce Vita, Peng!, Ozon Kampane Shu Uemura, Blugirl Prehliadky Anna Sui, Gianfranco Ferré

Divokosť v srdci? Mám?!

Deviaty div sveta: Hudba.

Moja krajina zázrakov: Zelená lúka plná kvetov a ja poletujem nad ňou...

Genius loci: Domov.

Ne-skutočné? Bola som unesená vesmírnou loďou do zeme mimozemšťanov, kde mi povedali „Vitaj!“. To mi asi ale nikto neuverí... ... a tak sa staň! Svetový mier! Pripravila Liana Weiss / Foto archív Exit MM www.exitmm.sk

Inspire magazine 15

Fashion

o jo

hn

ga

i

ll

ll

ian

ll co

a va ist tt ba

am

gi

et te

di

nn i

ga

n

ch ri

st ia

n

lac ro i

x

gi ve nc

hy

s in k

ni

na

ri

cc

i

et c

h

Wi to nt t er h Wo e nd fa er sh la io nd n

ka rl

lag

er

fe

ld

gi

ve

nc

hy

This season brings up many magical moments from Halloween to New Year’s Eve. And we need that winter magic. Fashion is an illusion and fantasy with what’s happening on the runways. Some of this season’s evening dresses feature thematic fairytales from Snow White to Dracula. Moreover, a number of show stages turned into dramatic scenes, such as plane propellers at Hermes, garden murals at Stella McCartney or astral tunnel at John Galliano; all luring us for a great escape.

From wild reality to a naive world, John Galliano throws us into the story of Snow White and the Seven Dwarfs. His bias-cut dresses in white as a main color were paired with silver beaded studs, embroidery and necklaces. Many models wore silvery underwear to emphasize the cold yet soft look. Elie Saab is another designer who gave in to the all-white fairytale. Her snowflakes and sprinkling of ice effects were alive within gowns that had fabrics blended with variations of tulle

16 Inspire magazine

b el ie saa

ne

ien

viv

hi s as tr a

lt un n

el

gi ve

nc

hy

b

saa ie el ta o

Jo

hn

d

Ga ll ian

o

oo tw es

an

d

w

jo

hn

ga

ll

ian

o

al ex an

de r mc qu

ee

n

ni

na

n

ee

ri

cc

qu

i

r mc

de

an

ex

al

el ie

saa

b

flowers, appliqués of ostrich feathers, crystals sequins, white shoes and stockings. Innocent white was also in play with the sense of a Goddess like creature within a Russian story, Old Man Winter (Mrazik). A model walking at the Christian Lacroix runway show was wearing an empire waist robe accompanied with gold religious artifact accessories. And Ricardo Ticci showed a feathered evening dress with a cape evoking an image of an angel.

In contrast to innocent beings, quite a few designers were attracted to the darker side of the magical world. Think of a Ms. Dracula or better yet our Čachtice Castle Lady with the reality-bounded hobby of bloody beauty treatments. Ankle long black evening gowns were made from weighty fabrics, some carrying extra layers of ruffles and tulle such as the one designed

by Collette Dinnigan. Giambattista Valli highlighted the dark drama with a lengthy black cape while Nina Ricci used stand–up collars and lace-up boots. Daring shoulders and bold cut-outs were seen at the Karl Lagerfeld

and Givenchy couture shows. Fairytales represent a battle between good with bad, but there are always some bizarre supernatural characters present that make the stories richer. And some fashion looks were just like that.

Alexander McQueen‘s parade of red and black harlequinade sculpted pieces and drag-queen makeup made the show. Vivienne Westwood also took a part in this game with white peacock cocktail dress which had its crinolines permanently kicked up. And finally there was a Tao three quarters dress with transparent baby doll skirt accessories with a horn like headpiece. Analyzing the origins of these wonderland dresses is not easy. Could these be a symbol of our chaotic world? We shouldn’t be surprised.

Fashion has to be fun and inspirational; it should take us from our current worries into daydreaming. These evening gowns and cocktail dresses have definitely accomplished their mission whether they are wearable or not.

Text Linda Drabova / Sketches Soyoon Park / All images courtesy of style.com Astral tunnel with John Galliano courtesy of fashionologie.com

Inspire magazine 17

fashion

„My concept is not to show too much of a concept. It‘s all about spirit. I want to see heart blood and that’s what people are missing. They don’t want so much calculation.“ Wolfgang Joop

HE IS A

WUNDERKIND

Pamätáte si ešte JOOP?

Značku, ktorú založil nemecký dizajnér Wolfgang Joop v 80. rokoch minulého storočia? Vytvoril vtedy jedno z najúspešnejších impérií svetovej módy a parfumov. Od roku 2004 je na trhu jeho druhá značka inšpirovaná umením a životom v Berlíne.

Je stelesnením životného štýlu plného otvorenosti, kozmopolitnosti a dynamiky s dávkou zmyselnosti a charizmatickej elegancie. Je jeho zázračným dieťaťom.

Hravá couture

Wunderkind je veľmi osobnou víziou Wolfganga Joopa o tom, čo chce mať súčasná nezávislá a sofistikovaná žena vo svojom šatníku. Každý jeho kúsok je intímnou a emocionálnou výpoveďou návrhára, ktorý verí a poodhaľuje protiklady také vlastné každej žene. Wunderkind oslavuje túžbu po nezávislosti a ponúka unikátny pohľad na modernú eleganciu. Ide o prenikavú nežnú hru medzi mužsky štruktúrovanými prvkami a jemnými, žensky premenlivými tvarmi. Celá jeho práca je o tom najvyššom stupni krajčírskeho umenia, o mimoriadnej tech-

18 Inspire magazine

nike sústredenej na detaily.

Inak povedané, Joop aplikuje couture techniku do oblečenia vhodného na denné nosenie. Pracuje s čistými líniami a experimentuje s farbami. Wunderbar je podľa módnych kritikov odvážnou, inšpiratívnou a luxusnou módou. Je spontánna, plná fantázie, slobody. Je avantgardná, provokatívna, zmyselná a optimistická.

V dielni zázrakov

Už na prvý pohľad je jasné, že Joop je vskutku zručný módny návrhár a krajčír zároveň. Sexy drzá a predovšetkým hravá kolekcia, ktorá by sršala životom ešte aj na obyčajnom vešiaku, pozostávala najmä z čiernej a sivej farby, mierne nadrozmerných modelov, monochromatických pruhov kombinovaných so šachovnicovým vzorom, nafúknutých sukní, vypasovaných kabátikov s výraznými plecami, veselých pančušiek... Samotné modelky vyzerali ako komické postavičky z rozprávky o Alici v krajine zázrakov. Tak trochu neobvyklé modely

boli netradičné nielen vo svojom dizajne, ale i v zvolených farbách a potlačiach. Celá kolekcia plná podivne milých tvarov akoby symbolizovala prírodu – veľké potlače jeleňov, geoparda, klokanov boli vskutku originálne.

Suprematizmus

Jesenná kolekcia Wunderkind bola inšpirovaná suprematizmom, ruským abstraktným umením zo začiatku 20. storočia. Išlo o umelecké hnutie, ktoré sa zameriavalo na geometrické tvary, predovšetkým na štvorec, kruh, trojuholník a kríž. Vzniklo v Rusku v rokoch 1915 – 1916. Slovo suprematizmus by sa dalo preložiť ako nepredmetný svet. K jeho najvýznamnejším predstaviteľom patrili maliari Malevič, Tatlin či literát Majakovskij. Ich snahou bolo vyjadrenie prevahy čistého citu bez pomoci obratu k vonkajšiemu svetu, výlučne prostredníctvom plošných geometrických tvarov. Objavili novú hodnotu farby, jej dynamickú silu.

Zastávali názor, že realita v umení spočíva v pocitovom účinku samotnej farby.

Tá u nich nahradila všetky ostatné vyjadrovanie prostriedky maliarskeho umenia: kresbu, objem aj perspektívu. Ponúkala tvar i hĺbku, zakladala kompozíciu, dokonca i námet. Malevichove obdĺžnikové a hranaté maľby sa stali základom farebných geometrických potlačí, ktoré sa objavili aj na Joopových šifónových šatách.

Móda bez pravidiel

Obľúbená najmä v Austrálii a Nemecku, Wunderkind je veľmi podobná bizarne úchvatným značkám ako Sass & Bide či Nanette Lepore. Ich spoločnou charakteristikou je túžba vytvoriť kúsky, ktoré by boli nositeľné a veľkolepé zároveň. Wunderkind sa predáva vo viac ako 80 luxusných butikoch roztrúsených po celom svete. Dokonca i na Slovensku. Okrem oblečenia zahŕňa aj rad ručne vyrábaných doplnkov, kabeliek, topánok, šperkov, slnečných okuliarov, ba dokonca i kozmetiky. Wunderkind je pre ženy aj pre mužov. Pre tých, pre ktorých móda neznamená riadiť sa pravidlami. Pre tých, čo milujú neistotu, prekvapenia a fantáziu. Text Barbora Dudinská www.barboradudinska.blogspot.com / Foto Imaxtree, Zimbio

Inspire magazine 19

ey

rt n

ll a mcca

st e

n x

lac ro i

to

al

on

mcd d

W o

nd

ka t

od h

il O

Ph

er

le

g

s

ha ri na Pre ne kv z he oč na ap pb Pa ak če e ur n n n – nč áv ý ie ka s v uc an po sa m ýši há ým m ne e č v in k G sie ňm kam e, le hito ulé on au ťo i o g m i ro á. T , ín od ltie va d né D flitr y a na ky ren S se tell r o o a i m sa d A xy a d o m ch ó s po le ba y , s JeanaRi i, vl hy lac tal na n x a ož br h. and nd Mc tec M u z e i á pú na ke n d i C h ta ču . A r žov ar no Pa u M ým y a ým tne di ula i i jú je f o z u ci , ž t W , do e og angaštý y ajn o lo pl sa ra m as m no te fia o ul ic k u nto Ph – s od st ia sa p il ú re a c v h. di oz et l u or Oh fas no ž hi a on j n sť ph a o

n

lie

ju

i ah

zr

r

tie ul ga

st ia

mi

ul pa

ch ri

ta

t La ur en cl au di a sc er

hi ff

Al te

r

eg

o

su

it

zo

ke n

M ar le K kt at ne no or h D a é h r ie sp ten avi po ine tric ol to co sk H h, O očn pô vém ytli epb Gr v e v mó ost od u k gen urn ta d i La sta ru dnu a n ne m ost iáln . Ik Ga ý u o rb u r h a ko ren al t ej p pod st užs mu slu ny, o, st t. ale ol ob rie ký a ž o ý b v b A Vict Ju m? to nto vici u k orn ode nie u o v lianVýb hto an 20 stý é p v d sli o o r ý . m l Lac r & M er j očn Yv sto u átn e r o s e ý o . ro Ro cD ob no s S čia a di a ix lf onald vu hav int , ho ic a C o K hr en istain, dn vý ý. zo .

es Sa in

Yv

ks

aj z LA á m al , bu ódn te bl a rn a vš at júc eh ívy e oc t inš pre ren huť pir vaš dy ác u iu

fa so sh ion Čí d pr ra j iam ese a o nn

lin ff cu

isaac

f

g

n ri

ro l

ea w it su

d

in

an

ch ri iet

to r

ed en rl

vic

ma

n

jea

u

mi

u

mi

o

do

ri

20 Inspire magazine

n

di

fe n

.co ily da

se

ire

w ion

sh

fa w. w

,w

Po

ot o

yo hj iy amam

ian

ch ist di or

i

su

z č prá er v ve ko ná v á

ro

Č fa er rb ve z a, ná k o Č pr sta ažd pan iap Ch e vi ej ta oč hl li p r ia „ r la ka Ka aj istaindk all i ofe fas , a ac n si h de na h re e. io ted r le ubí rníc dop Di Fendid“ Diz n z a č k k n o M cii o i a lnk r om ajn asv erv v fo ert Yo ú p ma y v a b ér ät en a Či tili Al h re ke ka Pr Zac iná i pr enc á ap N as ji ada ci e o m up rm a a Yamam el o a Po u n d- v ír ar íno br Ve čku tali M d aj tis ve a sen a ov ry v u ar éh W ša Vo cus o ma ti n j fa li d a o r ô . t d vy ang ách ian Pig ta. ke u mi be raz x g da o A p o . ni pr Joh vu ott fo v k va a t a l r e o o am st na ko ovn gr - i r Če o afi er án Galliana rv na ic ky en ké ho sep ú Vo tem gu e.

na

an

ada

pr

ada

pr

a om ov e.c ab styl Dr w. da ww Lin esy la t vi ur ra o ip c Pr oto f

Zac

Ph

re

ili pT

yh

ac

es fo r

at y

ah

or se

ui tt on

lo ui sv

le

a

an

bb

ga

vin

do

d

an

la n

k

e lc

u

bú

do

mi

o Kl

, ov i úk m ob ia kl ác a áľ re a n ený u kr i k m ch dš júc ké – y ohý iálo na du cija y e le o k r h v eac n to čit s a m i ý r o kr saac .

Tr za ed u a n k I e a j h n jí š po h , c ky ilip sto ny ch sla e v ké iác ač Ph orý ód dka me ejd istic ekc abbana zn uis kt v m lia re . N eal kol & G žili Lo eap cie u eh ím nu rr v Ch ša p o . A m my é pr en zó u ili lce iv se . S av a ľn o o či ož nú úky obj Do eri in čie site . Ak p a anvin h m b zi klo y sa hi uhy a L sc aja no eba a z e o tr . i o av r dr li hl iz ne Su s M ied i id , ne ia!

M z v , č ýč ač n Rô o red ať o g a st Anna itt ic p kúm leb áci Vu Ch i. S e, a špir uš eni in um &

mi u

Fashion

Inspire magazine 21

Soft storm of tension delicasy Pavel Brejcha človek letom svetom

Ahoj, na začiatok prezraď, kto je alebo bol tvojím návrhárskym vzorom?

Sám si pracoval po boku Nicolasa Ghesquiera, osobnosti, ktorá je pre mnohým absolútna špička. Čo ti ako prvé napadlo, keď si sa dozvedel, že máš kontrakt u Balenciagu?

Když jsem studoval na česko – slovenských školách, tak jsem obdivoval konstrukční talent návrháře Hussaina Chalayana, samozřejmě jsem reflektoval i tvorbu jiných návrhářů a módních domů, ale snažil jsem se, aby mě jejich tvorba příliš neovlivnila. Nechtěl jsem kopírovat nebo používat nějaký trend. Co mě první napadlo? Nejdříve jsem měl u Balenciagy stáž, pohovor proběhl mile a vše se zdálo jednodušší, než pak skutečně bylo.

Měl jsem radost, hodně jsem stál o to mít stáž a ještě u tak uznávaného domu módy. I to, že jsem tam pak po stáži zůstal a pracoval jako asistent návrháře (tzv. responsable de la pre-collection), mělo velký ohlas v mém okolí spolužáků, a i lidé, které jsem dříve neznal, se ke mně začali hlásit. Najednou jsem měl nálepku toho, kdo pracuje ve všemi obdivovaném domu módy.

A čo Zara? Nebol to šok po príchode od Balenciagu, proces tvorby bol zrejme absolútne odlišný.

Samozřejmě, že tyto dvě značky jsou odlišné, každá má jinou strategii a klientelu. Šok to byl, ale zas ne takový, byl jsem si vědom toho, kam mířím.

Měl jsem totiž po ukončení práce u Balenciagy několikaměsíční pauzu, kdy jsem usilovně hledal další práci a v Paříži jsem ji nenašel. Proto jsem nechal město nad Seinou za hlavou a odešel pracovat do Španělska. Byl jsem za to rád, že mohu pokračovat v práci ve stejném oboru, byť na jiné úrovni, než u Balenciagy.

Kdybych měl srovnat proces u těchto dvou značek, tak u Balenciagy jde o silný kreativní proces na základě vizí, inspirací a nových pohledů na oděv, víc osobní, opravdu vzniká něco nového, ojedinělého, probíhá hledání za cílem vzniku ojedinělého produktu, stálé balancování na tom, co bylo, neustálá analýza inspirací pro nový budoucí pohled.

Dle mého názoru je cílem řemeslný perfekcionalismus a nová vize.

Naopak je tomu u Zary, jde zde také tvůrčí proces, ale na základě vzniklých kolekcí domů módy, analýzy trendů, trhu, s cílem vytvořit spěšně prodejní produkt, balancování mezi prodejem, spotřebou a materiálem. Vše za jediným cílem, a to prodat.

Máš pocit, že si naplno zužitkoval skúsenosti z IFM? To přeci nejde říct, kdy to přijde, kdy něco naplno zúročíš. Myslím si, že tím, čím jsem prošel na IFM, je na celý život. Není to jen studium módy, ale především poznání sebe sama. Ředitelka fashion

22 Inspire magazine

Zľava do p fotené p rava Kolekce o bu re Hairs R spoločnú preze vi S/S 2010, egina ntáciu sk S Stone u shoes oudilová / f piny Old Sch , 2008 / o ool foto To to Nikola Š ra máš M ikule jerová

Fashion

programu Francin Perion koncipuje celé roční studium tak, aby student zjistil, co je pro něj stylově typické, jaké jsou jeho přednosti a jaké slabiny, a to vše v kontextu módních domů a průmyslu.

Já jsem zde pochopil, na čem chci a mohu stavět a čemu se mám vyhnout. IFM je intenzívni rok studia, spousta chutí, vůní, stylů a podnětů Paříže, spousta šedi, kotrmelců a křižovatek a to pouze jednoho roku života. Mám pocit, že z nabytých zkušeností, konfrontací a zážitků čerpám pořád.

Ako u teba vyzerá proces tvorby? Líši sa proces tvorby obuvi a odevu?

Myslím si, že proces tvorby (mluvím o esenci procesu) je stejný jako u obuvi, oděvu či v jiném oboru. Samozřejmě, že se musí počítat se zákonitostmi tvořeného produktu. Obuv má svá specifika a mantinely a oděv zase své. Myslím si, že mám stejný proces tvorby u jakéhokoli vyráběného produktu.

Pokud mám hovořit konkrétně, tak jde na začátku o ideu, vizi, emoci, pak následuje vlastní tvůrčí proces, hledáni tvaru, barvy a materiálu, posléze vlastní realizaci až po reálný produkt…

Odhaľ zámery vašej čerstvo založenej dizajnérskej skupiny Old School. Čo nového chcete priniesť, resp. akú máte stratégiu a hlavnú myšlienku?

Naše záměry? Old school je otevřená skupina designérů zabývajících se designem oděvů, obuvi a doplňků (včetně vlasového stylingu). Společně sdílíme respekt k řemeslu, tradici a profesionalitě v oboru. Hlavní myšlenkou je mimo jiné usnadnění nástupu na vlastní profesionální dráhu a hlavně satisfakce ze společné tvůrčí práce, hry a procesu tvorby.

Ako došlo k spojeniu s Hankou a Reginou? Prečo práve tieto 2 osoby? Máte spoločné niečo viac ako len záujem o módu?

Prvním impulsem a zároveň naší společnou prezentací byl Designblok 09. Každý vytvořil produkty ve svém osobním stylu, zakomponovali jsme je do společné prezentace a se vzájemnou podporou. Hanka představila, stejně jako já, kolekci obuvi a Regina několik účesů vytvořených speciálně pro tuto příležitost. Jsme bývalí spolužáci z VŠUP Praha, proto název skupiny, kromě zájmu o módu nás spojuje přátelství a radost ze společných projektů.

Charakterizuj tvoju novú kolekciu obuvi. Aký bol koncept, koho chceš osloviť?

Cílem bylo vytvořit kolekci šesti párů obuvi určenou pro sezonu jaro/léto 2010.

Jedná se o ručně vytvořenou obuv, svršek je ušit na stroji a celá montáž od

podpatků, přes vnitřní stélu až po podešve je dělaná ručně. Většinu práce jsem dělal sám za technické a řemeslné podpory ševců. Fascinuje mně na obuvi ta hra „obuv/objekt“, kdy obuv je obuví i bez asistence chodidla, kdežto u oděvu je zapotřebí tělo, které dodá potřebný objem, tuto hru jsem se snažil dostat do mých produktů. Tvarosloví jednotlivých modelů jsem řešil grafickým minimalismem a barevnost intuitivně.

Rád bych oslovil ženu, které je blízké to co dělám, kultivovanou ženu, jež má ráda umění, architekturu a design, která se nebojí riskovat v nakupování.

Má obuv je určena pro ženu sensitivini, křehkou a svěží, která má velkou touhu po svobodě.

Prečo práve obuv, a nie iné typy doplnkov?

Upřímně, nikdy jsem se nezabýval jinými doplňky než obuví. Je to pro mě osobně přirozenější tvořit obuv, než třeba kabelky. Ale to se vše postupem času může změnit a já začnu tvořit další módní doplňky.

Zhodnoť Designblok. Aké máš pocity po prezentácii, aké boli ohlasy? Sám musím uznať, že prezentácia bola pripravená veľmi precízne, dotiahnutá do posledného detailu.

Děkuji moc, máme velkou radost, že se naše první prezentace na Designbloku líbila.

Odnášíme si positivní ohlasy, hodně jsme diskutovali s návštěvníky a vstřebávali jejich reakce na naše kolekce. Poznali jsme mnoho mladých lidí, kteří se zabývají designem. A těšilo nás, že můžeme prezentovat své práce ve vztahu k ostatním designérským disciplínám, o to nám šlo, aby obuv byla chápána i jako objekt.

Na čom momentálne pracuješ?

V současné době pracuji na nové kolekci oděvů a věnuji se studentům Ústavu umění a designu Západočeské univerzity v Plzni, kde působím jako odborný asistent v ateliéru fashion design Určite už máš skúsenosť s klientelou v zahraničí aj v Čechách, aký je podľa teba hlavný rozdiel?

Klient je náš pán, jestli to je v ČR, SK či jinde. Ale pokud mám srovnat, myslím si, že rozdíl je v přístupu. Zahraniční klient se nebojí projevit, být originální a jiný než ulice, nebojí se hry a kombinací. U nás je stále opomíjeno, že oděv je především komunikace. I když nemůžu být kritický, je to těžké a nedá se zahrnout všechny vrstvy společnosti do jednoho stáda. Čo ti na móde prekáža?

Pokud vnímáme slovo móda jen v oděvním slova smyslu, tak mně na ní vadí čas, a to jak se musí každých šest měsíců vytvářet nové kolekce, materiály, barvy… stále dokola. Čo na móde miluješ?

To že je převážně založená na vnějším projevu, baví mě, jak mění ustálená pravidla a fascinuje mě její pomíjivost.

Inspire magazine 23

Fashion

Pavel Brejcha je skutočne človek „letom svetom“. Aj keď je pôvodom Čech, s vysokoškolským štúdiom začal v Bratislave na VŠVU v ateliéri Design odevu. Pokračoval dizajnérskym útokom na Prahu, štúdiom na pražskej UMPRUM, vyhral 1. miesto v súťaži Junior, sezónu na to získal titul Talent sezóny na Prague Fashion Week. Úspechy však nekončili. Najväčší zlom v jeho profesionálnej kariére zrejme nastal v roku 2004, kedy bol prijatý na postgraduálne štúdium na francúzskej škole Institut Francais de la Mode v Paríži. Jeho profesorka Francine Peroin označila jeho štýl ako „constructivists vs. Impressionists“. Na hrane medzi architektúrou, líniami, tvarom; dojmom, osobným pocitom, náladou a emóciou na strane druhej. Prirodzene nasledovali stáže, a to u najlepších mien francúzskeho vkusu, Jeana-Charlesa De Castelbajaca, v dome Gilles Rosier, až napokon zakotvil na nejakú dobu u „návrhára návrhárov“, toho, ktorému vzdával poctu aj samotný Christian Dior – Balenciagu, kde získal aj kontrakt ako asistent dizajnéra pre Pre-collection. Ponuka, ktorá sa neodmieta. Po vypršaní kontraktu nasledovala práca u Zary v španielskom Alicante, kde, ako sám tvrdí, „ musel kopírovať to, čo pred nejakou dobou vytvoril u Balenciagu“. Svoje vedomosti si naviac vyzbrojil skúsenosťou na príprave trendbooku v štúdiu Peclers Paris, kde pracoval v tíme zaoberajúcom sa dámskymi trendmi na jar/leto 2010. Momentálne je už späť v Čechách, bydliskom v Prahe, pracovne hlavne v Plzni, kde je asistentom v ateliéri Fashion Design na Ústave umení. Zároveň však pracuje na vlastných projektoch, najčerstvejším je skupina Old School, ktorú vytvoril spolu s 2 „kolegyňami“, Hankou Vaňátkovou a Reginou Soudilovou. Ich najnovšie výrobky boli prezentované nedávno v Prahe v rámci Designbloku.

24 Inspire magazine

Zľava do p Šaty z ko rava topánky Z a le model kce Fly, fotené ra ka p Strany z Emilia PH mo re salón Šuta, diára pre dels / Fot Balenc iaga Pr o Nikola Šra je e-coll ection rová S/S 200 8

Podporujte československou módu a buďte odvážní, ale ne škrobení, hlavně se musíte ve vámi zvoleném oděvu cítit jistě a příjemně

Ako by si zhodnotil súčasné dianie na módnej scéne na Slovensku a v Čechách?

Tvář české a slovenské módy se stale hledá a vyvíjí. Jsou tu návrháři, kteří se bez ostychu inspirují světovými módními přehlídkami a využívají neznalosti společnosti k vlastnímu obohacení. Pak tu jsou zavedené butiky s autorskou tvorbou, které tvoří pro svou stálou klientelu a nemají vyšší ambice.

V neposlední řadě jsou tu mladí scestovalí návrháři, kteří nejsou zatíženi módní normou let minulých, jenž prošli zahraniční praxi. Ti zakládají malá studia a snaží se budovat nový česko-slovenský styl.

Aký máš názor na pánsku módu? Sám si sa jej, myslím, nikdy nevenoval, ale predsa, aký k nej máš prístup, ktorí tvorcovia sú podľa teba top?

Pánská móda popravdě není moje parketa, i když ve světě zažívá svůj boom. Je to obrovská kupní síla a velké neprobádané pole kreativity, kde spousta módních domů hledá své klienty.

Je postavena na rafinovanosti a chytrých detailech.

Mám rád rozervanou tvorbu Ricka Owense a strohou hravost v oděvech od Rafa Simone.

Na rozdielnom vkuse Francúzov, Čechov a Slovákov sa určite zhodneme. Často sa stretávam s názorom, že väčšina velebí štýl ľudí na západe a nekompromisne zatracuje vkus Stredoeurópanov. V čom však, čo sa týka módy, podľa teba máme naviac, čím sme originálni a zaujímaví?

To je těžká otázka. Kdybych mluvil z pohledu českých návrhářů, kteří prošli pařížskou školou, tak jejich přístup k oděvní tvorbě je obdivován pro svůj mix funkčnosti, architektury a konceptu. A co se týká celé česko-slovenské společnosti, v čem jsme originální, nedá se to zobecňovat, ale myslím si, že celkově preferujeme pohodlí a funkčnost nad módní okázalostí. I to, že zde několik desítek let nebyla přímá vazba na světové módní dění, je v podstatě naše deviza, která čeká na zúročení.

A na záver, aké posolstvo by si chcel odovzdať čitateľom Inspire?

Podporujte česko-slovenskou módu a buďte odvážní, ale ne škrobení, hlavně se musíte ve vámi zvoleném oděvu cítit jistě a příjemně, pokud se tak nebudete cítit, nezachrání vás ani šaty od předních návrhářů a okolí to na vás pozná. text miroslav sabo www.pavelbrejcha.co

Inspire magazine 25

women wear

Hót Kučúr (píš Haute Couture), odvetvie módy, ktoré si zasluhuje skutočný obdiv. Po prvé preto, že ešte stále existuje, po druhé kvôli výtvorom, ktoré v ateliéroch vznikajú.

Najnižšie ceny za odev sú približne 15 000 eur a najvyššie... ehm... Tak to tuší len zopár šťastných. S pokojom však môžeme veriť, že horný limit neexistuje. Akokoľvek to už s cenami je, toto odvetvie je remeslo samo.

Pred niekoľkými rokmi kúpil Chanel niekoľko posledných prežívajúcich ateliérov v Paríži, ktoré sú tradične spojené s Haute Couture a tým ich zachránil pred istým zánikom. Sú medzi nimi Maison Lesage, Lemarié, Massaro, Michel. Každý z týchto domov má dlhú tradíciu spojenú s odevom. Napr. Maison Lesage existuje od roku 1868 a pracoval ešte pre francúzskeho cisára Napoleona III. Aby ste si pod značku mohli dať nápis Haute Couture, musíte spĺňať niekoľko pravidiel. Medzi ne mimo iného napríklad patrí, že musíte mať ateliér v Paríži a musíte predvádzať kolekcie s určeným minimálnym množstvom odevov dvakrát do roka. Aj keď sa odhaduje, že v súčastnosti je už len asi 250 klientiek, ktoré si môžu dovoliť kupovať Couture, najsilnejšie domy (a niekedy pomáha aj štát) robia maximum, aby tieto remeslá nezanikli. V minulosti to boli práve tieto prehliadky, ktoré udávali trendy, a vlastne to boli zároveň jediné prehliadky. Na rozdiel od prehliadok Pret-a-porter ide vždy o jeden kus, nikdy nie o sériovú výrobu. Aj keď má tento smer mnoho odporcov, ktorí tvrdia, že ide o prežitok, kolekciám Haute Couture sa naďalej venuje asi 20 domov. A čo viac, vznikajú nové značky s mladou generáciou návrhárov v čele a hlavne s chuťou do tvorby.

26 Inspire magazine

The best of autumn winter 2009/2010

Aj divy divúce vznikajú v ateliéroch. Každá značka chce alebo má potrebu zaujať a dostať sa do povedomia pozitívnou a niekedy aj negatívnou reklamou. Niektorí sa od počiatku vydajú cestou provokácií a rebélie. Môžeme nazvať túto skupinu avantgardou? Dôležité je však položiť si otázku, čo je v súčasnej dobe avantgardou? Nahotu vidíme všade a takmer permanentne, takisto v móde už boli odhalené všetky časti tela a preskúmané zrejme všetky problémy, psychologické, sociálne alebo akékoľvek iné. V 70. rokoch patrila k veľkej avantgarde hlavne vlna Japoncov, respektíve v tej dobe mladí japonskí návrhári, ktorí prišli do Paríža s cieľom prezentovať svoje kolekcie. Najvýraznejšou osobnosťou bola Rei Kawakubo, ktorá dodnes tvorí pod svojou značkou Comme des Garcons a ešte stále prináša nové koncepty a nápady nielen v odeve. Napríklad je zaujímavý jej Guerrilla koncept, ktorý sa týka butikov. Takýto butik je otvorený len jeden rok a hlavným cieľom je minúť čo najmenší finančný obnos na interiér s čo najväčším efektom. Zároveň sa takéto butiky otvárajú mimo „fashion“ centier veľkých miest. Prvý takýto store bol otvorený v roku 2004 v Berlíne, nasledovali ďalšie a posledný obchod tohto typu bol otvorený v novembri 2008 v Glasgowe. Je však jej tvorba podľa kritiky naďalej avantgardou? Ak porovnáme ulicu s tým, čo vidíme na prehliadkach, tak určite. Môžeme však hovoriť o progresívnosti v móde? A teda existuje ešte avantgarda?

Zrejme áno, pretože aj napriek tomu, že sme už „všetko videli“, ľudia sú naďalej šokovaní, mladí, starí, aj tí, ktorí „zažili“ Woodstock, 60. roky alebo 80’s Punk. Zabúdajú ľudia takto rýchlo alebo ich premôže pocit podobať sa väčšine a odmietať všetko iné?

Inspire magazine 27

men wear

V poslednej dobe sa v pánskej móde objavuje čoraz viac kolekcií zaujímavých odklonom od mužskej „klasiky“ oblek-košeľa-kravata, no zároveň nejde o klasický streetwear. Je to zmes etnických vplyvov spolu s berberskou inšpiráciou, uvoľnenosť spolu s umiernenou dávkou konštrukcie, no hlavne veľká obľuba drapérií.

V konečnom dôsledku narazíme na muža z lesa, púšte, alchymistu alebo dokonca druida.

Určitá jemnosť a transparentnosť materiálov je vyvážená tmavými farbami, odtieňmi hnedých alebo zemitých. Nový multikultúrny muž je na scéne. Ako prví v pánskej móde obľubovali drapériu starí Sumeri. Tí však boli prví s veľkým P, pretože študované hlavy zatiaľ neodhalili staršiu civilizáciu ako sumerskú.

Základ ich odevu tvorila zavinovacia sukňa a plášť. Odevy neboli zošívané, šlo o kusy látok naaranžovaných na tele a prichytených.

Väčšinou bol odev veľmi tesno upevnený, a preto miestami pôsobí ako ušitý podľa strihu na mieru. Šlo však o dokonalý aranžmán, a preto sa kňazi museli pohybovať dôstojne, ale hlavne extrémne pomaly, keďže takýto odev neznesie akýkoľvek prudký pohyb. Ako hlavný materiál používali ľan, bavlna sa objavuje až neskôr, prichádza z Indie a spočiatku patrí skôr k drahým a vzácnym materiálom. V každom prípade obľuba prírodných materiálov nevymizla ani v súčastnosti a taktiež ani používanie kožušín a koží. Pomerne často sa na prehliadkach objavili rôzne šatky alebo dlhé šály či šerpy zahaľujúce krk. Hrubé pletené svetre a rôzne kapucne zakrývajúce hlavu.

Miestami nám tvorcovia pripomínajú, že je niekedy dobré pozrieť sa na vlastnú minulosť, na počiatky civilizácie ako na bohatý zdroj inšpirácie aj na bežný deň. A kto je v tejto oblasti najprogresívnejší? Skúste do google zadať mená Damir Doma alebo Rick Owens. text a ilustrácie miroslav sabo

28 Inspire magazine

The best of autumn winter 2009/2010

Inspire magazine 29

bijoux

Brilancia a Glamour

FREY WILLE 18 ct gold edition je synonymom elegancie a túžby. Táto špeciálna línia spája večnú radosť z luxusu a exkluzivity, ktorú predstavuje značka FREY WILLE. Náš vynikajúci tím umelcov, zlatníkov a špecialistov v emailovaní exceloval aj tentoraz vo výbere emailu, zlata a diamantov pre jednotlivé šperky.

Sofistikované detaily sú tak dokonalým výsledkom kreativity, inšpirácie a lásky.

Naše limitované kúsky v edícii zo žltého a bieleho zlata tvoria žiarivé Lumiere a Etoile prstene, náramky, romantické srdcové prívesky a lodičkové náušnice, ktoré doplnia každý elegantný outfit a získajú si obdiv nielen majiteľa, ale všetkých, ktorí vzhliadnu k úžasným umeleckým dielam z edície FREY WILLE 18 ct gold edition. www.frey-wille.com

30 Inspire magazine

LAvAzzA cALendAr 2010 - PhotogrAPher MiLes ALdridge

www.lavazzacoffee.sk

32 Inspire magazine

PRIVE SS08

PRIVE AW0809

PRIVE AW0809

GA SS04

PRIVE AW0809

GA AW0910

PRIVE SS08 GA AW0910

GA AW0910

GA SS09

Fashion

armani

GA SS94

“Dokonalý parfém by mal vyzerať ako krásna, tajomná, rafinovaná a elegantná bytosť.”

Elegancia, nápaditosť, prepracovanosť, čisté línie a harmónia, módne kreácie nesúce meno Giorgio Armani nechávajú ženy v nádhernom úžase. Ženy boli pre Armaniho nekonečnou inšpiráciou aj pri tvorbe parfému: ”Je to jemná žena, ktorá sa prekrásne pohybuje v mužskom saku a je neuveriteľne elegantná. Myslím si, že moja žena je viac zmyselnejšia a žiadanejšia ako sexy.”

Inspire magazine 33

bijoux

FOXES

alebo Zalíškajte sa šperkami PILGRIM Dánska značka PILGRIM, ktorá je na trhu od roku 1983, je známa úchvatnými šperkami a doplnkami, ktoré dostanete na Slovensku exkluzívne v predajni značky FOXES. Vstúpte a nájdete zázraky, ktoré vašej srdcovej záležitosti povedia viac ako slová...

Obľúbená vďaka osobitému a tvorivému dizajnu, značka PILGRIM vkusne prepája rôzne materiály, tvary aj farby a smelo využíva zaujímavé motívy od kvetov a vtákov až po matriošky či superhrdinov. Výsledok je originálny a fascinujúci. Šperky PILGRIM sú vyrábané ručne a s láskou z kvalitných materiálov. Sú pozlátené 16- až 22-karátovým zlatom, postriebrené či ozdobené polodrahokamami, swarowski krištáľmi a perlami. Láska na prvý pohľad?

Nádherné náramkové hodinky PILGRIM majú najkvalitnejšie japonské alebo švajčiarske strojčeky, remienky z kože alebo nehrdzavejúcej ocele a minerálne sklíčko. Zlaté hodinky sú pozlátené 22-karátovým zlatom a zdobené swarowski krištáľmi alebo pravými diamantmi. Zamilovali ste sa?

Slnečné okuliare PILGRIM sú výsledkom precíznej ručnej výroby, majú UV ochranu 400 a originálny dánsky dizajn. Podľahli ste?

Každá kolekcia Pilgrim je výnimočná aj vďaka ľudskému rozmeru – niekoľko šperkov z každej kolekcie svojimi farbami a motívmi vyjadruje podporu humanitárnej organizácii Lekári bez hraníc. Táto organizácia za prostriedky získané predajom šperkov zachraňuje ľudské životy v rozvojových krajinách. www.pilgrim.dk

34 Inspire magazine

Šperky značky PILGRIM nájdete exkluzívne v predajni FOXES, pasáž Old City, Michalská 2, Bratislava

www.giorgioarmanibeauty.com

Fashion

Originals Originals oživuje svoje celoročné oslavy 60. výročia ikonického trojprúžkového symbolu kolekciou jeseň/zima, ktorá odráža silnú diverzitu značky a jej produktov za posledných 60 rokov. Výsledkom je trojprúžkový vzhľad, sviežosť, zaujímavá spolupráca na ženskej línii s londýnskou módnou značkou PPQ a francúzskou umelkyňou Fafi ako aj úplne nové partnerstvo s legendárnou hip-hopovou spoločnosťou Def Jam. Úžasné!

36 Inspire magazine

Fashion

38 Inspire magazine

Inspire magazine 39

Fashion

40 Inspire magazine

Kolekciu Originals nĂĄjdete v predajniach Ĺ port Pro po celom Slovensku.

Inspire magazine 41

originalsby originals

Fashion

jeseň/zima 2009

David Beckham vs. James Bond Vstupujúc do druhej sezóny, Originals by Originals (ObyO) naďalej zoskupuje pod kreatívnou strechou jedinečné osobnosti, z ktorých každá vytvorila prelomovú minikolekciu. Kreatívnymi partnermi konceptu ostávajú módny návrhár Jeremy Scott a ikona street oblečenia Kazuki. Originálnu zostavu dotvárajú športvý divotvorca David Beckham a street style dizanér James Bond z Undefeated, dávajúc klasickému street oblečeniu dotyk luxusu. Každý kúsok je oslavou autenticity, kreativity a originality, ktorú trojlístková značka predstavuje.

42 Inspire magazine

Originals by Originals (ObyO) nájdete v predajniach Originals a vo vybraných butikoch a módnych obchodoch.

design soda

Veget pre lemurov Daniel Piršč je hlavne produktový dizajnér, ktorý sa vo svojej tvorbe orientuje na porcelán. Na poslednom pražskom Designbloku prekvapil originálnou inštaláciou pre švajčiarsku značku Vitra. Tá chcela odprezentovať stoličky Vegetal od bratov Bouroullecovcov. Piršč ich situoval priamo do výbehu lemurov v pražskej ZOO. Stoličky, pri vzniku ktorých sa dizajnéri inšpirovali telom rastlín rovnako ako pri ďalšej súčasti inštalácie, skladacích riasach Alcove, ktoré sú tiež od Bourollecovcov, sa akoby opäť vrátili naspäť ku svojím koreňom, do prírody. Poézia aj humor.

Piršč získal za túto inštaláciu na Designbloku cenu za najlepšiu prezentáciu dizajnového obchodu. www.designblok.cz

Linked Hybrid Čína patrí v súčasnosti medzi popredné architektonické destinácie. Ekonomická konjunktúra tu architektúre praje. Paradoxne, realizujú tu najodvážnejšie vízie západných architektov. Podobne to bolo aj v prípade nedávno dokončeného monumentálneho komplexu obytných a administratívnych budov Linked Hybrid v Pekingu. Autorom je hviezdny Steven Holl, ktorý patrí medzi najprogresívnejších architektov súčasnosti. Linked Hybrid, ako odkazuje aj názov, v sebe skrýva rôzne funkcie – je to obrovský architektonický mikrokozmos – sieť mrakodrapov navzájom prepojených visutými chodbami vysoko nad úrovňou zeme. Sú tu byty, úrady, obchody, kino, škola, športoviská, ale aj zelená a vodná plocha. Svet sám pre seba, vízia, ktorá nabrala reálne kontúry.

44 Inspire magazine

design

Miznúce stoličky Vizionársky mladý japonský dizajnér Nendo sa do 10. januára predstavuje profilovou výstavou Duchárske príbehy v MADProjects Gallery v Múzeu umenia a dizajnu v NYC. Vytvoril tu magickú inštaláciu najnovšej kolekcie, v ktorej medzi novými vázami a svietidlami vynikajú najmä unikátne stoličky. Princíp je hra s optickou ilúziou.

Navrhol napríklad stoličku, ktorej spodná časť nôh sa vďaka prechodu z tmavého farebného do úplne žiarivo bieleho plastu akoby vznáša nad zemou.

Alebo drevenú stoličku, ktorá je nesmierne subtílna, že až neveríte tomu, že unesie dospelého človeka. Vďaka súčasnej technológii a pevnému hliníkovému skeletu, ktorý je ukrytý vnútri, je však taká pevná, že v náročnej prevádzke obstojí. Kurátorom výstavy bol ďalší výrazný súčasný dizajnér Karim Rashid.

Pozor na Huberta Benjamin Hubert patrí medzi najzaujímavejších mladých dizajnérov súčasnosti. Má len 25 rokov, ale iba za posledný rok realizovali jeho návrhy hneď piati významní európski výrobcovia ako Autentics, Unique Copenhagen, Viaduct, De Worm a podobne. Hubert je presvedčivý najmä v dizajne nábytku a svietidiel, kde sa nebojí experimentu ani humoru, ale nie na úkor dôkladne premysleného tvaru, ktorý má v jeho prípade výrazný rukopis. Je progresívny, no zároveň zrozumiteľný a normálny. Majster detailu. Ceny zbiera ako huby po daždi. Aktuálne získal napríklad 100% Design Blueprint award 2009 za najlepší nový produkt, Elle Decor British dizajnér roka 2009, najsľubnejší dizajnér budúcnosti 2008 atď. Skúste si to meno zapamätať.

Sureál Dvojica Viktor a Rolf sú v odevnom dizajne elitou.

Elitná a dosť surreálna bola však aj ich scéna pre módnu prehliadku jar/leto 2010, ktorá sa konala v októbri v Paríži. Jej autormi bolo iné dizajnérske duo, holandské Studio JOB, ktoré ju koncipovalo ako dramatickú scénu s jemne podsvieteným neutrálnym pozadím. Po stranách móla umiestnili na jednej strane bodovo nasvietenú gigantickú zväčšeninu stolového glóbusu a na strane druhej na reliéfnom sokli slávnu živú speváčku (inak milovníčku extravagantnej módy) Roísín Murphy, ktorá bola v tom čase v siedmom mesiaci tehotenstva. Bruško zakrývala žltá tylová vrstvená sukňa, ktorú mala vytiahnutú až na ramená. Jej sugestívny spev potom dopĺňal celkový snový zážitok. text Ľubica Hustá

www.benjaminhubert.co.uk

Inspire magazine 45

design

1

2

3

4

design extract Divis

1

Stabilný, masívny, drevený, ale vôbec nie nudný a konzervatívny je stôl Divis z dizajnérskeho štúdia Council.

Pevnú dosku s netradične narezanými priezormi, pripomínajúcimi štiepenie, podopierajú sympaticky toporné konzolovité nohy. Naštiepené stereotypy máme radi. www.concildesign.com

Delicios

2

Nepodceňujte príbory. Pri stolovaní vedia spôsobovať tichú radosť, ktorá dotvára celkový zážitok z jedla.

Medzi tie, ktoré túto schopnosť majú, patrí aj najnovší od holandskej dizajnérky Ineke Hans pre RoyalVKB. Hladké povrchy oživuje v súprave jednoduchým grafickým florálnym motívom na rukoväti noža.

Je to nežné a elegantné zároveň.

Chladné teplo

3

Ak máte radi poéziu a geometriu, nemôžete ostať chladnými k svietidlám dizajnéra Tomása Alonsa. Úplné nahé, len s neónovou trubicou plynulo zakomponovanou do tyčovitého tela. Vytvoril ich v rôznych verziách a v priestore pôsobia skôr ako príťažlivé sochárske objekty s pridanou hodnotou svetla. www.tomas-alonso.com

Pozri dole

Misewell je nová progresívna značka na americkom trhu s dizajnom.

Orientuje sa na nábytok. Jej prednosť je v lapidárnosti foriem a originálnych konštrukčných riešeniach.

Tento stolík kombinuje kvalitné drevo a kov. Jeho čaro je v podnoži.

Drevené latky sa bez námahy pevne zasunú do pripravenej kovovej formy a podoprú stolík nad sebou. www.misewell.com

46 Inspire magazine

4

Americká gotika

5

Stolík s multikulturálnym rozmerom.

Jeho autor dizajnér Jonah Takagi ho nazval americkou gotikou, ale nám evokuje aj subtílne telo bambusových výhonkov. Je však z lakovaného javora. V každom prípade má švih a ľahkosť. www.ateliertagaki.com

Ako nalakovaná

5

6

7

8

6

Rafinovaná zvodnosť sála z kolekcie stoličiek, ktoré nezapierajú svoje korene v Ázii. Východné ingrediencie je hlavne cítiť v oblej hranatosti na prepojení sedadla a nôh, čo pripomína obliny striech pagody. Fetišizujúci a exkluzívny náboj im zas dodáva hladká, akoby lakovaná povrchová úprava ich plastového tela. Autorom je losangelský dizajnér, pôvodom z Južnej Kórey, Yang Won Yoon.

Striebrenka

7

V mäkkých oblinách a jednoduchých proporciách sa skrýva pôvab tejto novej ľahučkej hliníkovej stoličky v portfóliu značky Magis. Perforované sedadlo aj opierka jej dodávajú ešte väčšiu vzdušnosť. Vo verzii s opierkami aj bez sa hodí do interiéru aj exteriéru. www.magisdesign.com

Puzzle bez obrázku

8

Tapety sú jednoduchým spôsobom, ako výrazne zmeniť charakter priestoru. Určite originálne sú tieto, ktoré veľmi presvedčivo predstierajú, že sú z rozhádzaných a ponalepovaných puzzle. Ak ste však závislí od puzzle, existuje tu riziko, že nezvládnete ich neusporiadanosť a budete uvažovať, ako ich poskladať do obrázku. Pripravila Ľubica Hustá www.tracykendall.com

Inspire magazine 47

design

Zanotta Zanotta – hlavu vám zamotá, Teda, ak ste náchylný podľahnúť zvodom vysokého talianskeho nábytkového dizajnu

Zanotta je totiž vážený pojem a medzi výrobcami z Apeninského polostrova patrí k tým zopár vyvoleným, ktorým sa darí viac ako pol storočia držať taliansky dizajn na svetovej špičke. Aj v tomto prípade bola na začiatku intuícia a vysokoobrátková energia jej zakladateľa Aurélia Zanottu.

Bublajúca doba

Všetko oficiálne začalo v roku 1954. Najprv malý výrobca nábytku postupne naberal vietor do plachát, aby už na začiatku šesťdesiatych rokov opustil slávu lokálnych vôd a presadil sa aj na medzinárodnom výslní. Elixír úspechu komentoval zakladateľ nasledovne: „Počas päťdesiatych a šesťdesiatych rokov boli nábytok aj tvorba bytového zariadenia nadupané novou bublajúcou energiou a kreativitou. Bolo treba nebáť sa prekonávať technologické problémy a riskovať v presadzovaní nových foriem medzi verejnosťou. V podstate sme vtedy produkovali novú kultúru.” Z vojny už zregenerovaná Európa dostala chuť na nový životný štýl, vzdialený tradičným konvenciám prvej polovice 20. storočia. Nastúpila generácia tvorcov, ktorých odvážne návrhy našli svojho výrobcu. Zanotta sa nikdy

48 Inspire magazine

Ľavá strana stolíky Smallwire, Arik Levy, 2007 / kresielka Dora, Ludovica e Roberto Palomba, 2005 / stolička Eva, Ora Ito, 2009

Pravá strana ležadlo Soft, Werner Aisslinger, 1999

nebála a vedela si vybrať tých najlepších. Medzi jej dvorných dizajnérov patrili Achille a Pier Giacomo Castiglioni, Gae Aulenti, Marco Zanuso, Ettore Sottsass, Joe Colombo, Alessandro Mendini, Andrea Branzi, trio De Pas-D’UrbinoLomazzi, Enzo Mari, Bruno Munari. Teda, všetko talianska elita. Dokonca realizovali (a stále ich majú v ponuke) aj vybrané kusy z predvojnového dizajnu, napr. od architekta Giuseppa Terragniho, ktorý navrhol na rok 1934 tvarovo veľmi extravagantnú stoličku Follia, alebo legendárneho Carla Mollina a jeho vybrané sošné kusy zo štyridsiatych a päťdesiatych rokov – napr. stôl Arabesco s nádherne zvlnenou podnožou či výstredné žlto čierne kreslo, ušiak Ardea, z roku 1944. Je zrejmé, že extravaganciu a výstrednosť majú v Zanotte radi.

Ikona z traktora

Ako inak si vysvetliť aj fakt, že k ich emblematickým produktom patrí hlavne stolička Mezzadro od Achilla a Piera Giacoma Castiglionových už z roku 1957.

Tí veľmi nekonvenčne odhodili predsudky a odpozorovali, že pohodlné sedadlo, ktoré majú pod zadkom lokálni traktoristi, by bolo škoda len tak nechať ladom, a tak ho vtipne použili ako základ ich outdoorovej stoličky. Tá priamo nadviazala

na model Sella, kde použili sedák z motocykla. Sami to komentovali nasledovne: „Vzniklo z potrieb pri telefonovaní. Pri telefóne chcete sedieť, ale nie úplne, zároveň sa chcete hýbať, ale tiež nie úplne.“ Do tretice vytvorili v roku 1965 pavúkovitú stoličku Allunaggio, určenú opäť na vonkajšie posedenie v tráve.

Jej výhodou navyše je, že sa vraj udrží na akomkoľvek povrchu. Mezzadro je dávno povinnou súčasťou všetkých kníh o dejinách dizajnu 20. storočia. A nie je jediný produkt z ich portfólia, ktorý má túto výsadu. Zanotta má zastúpenie v galériách a múzeách, ako sú MoMA a Metropolitné múzeum v NYC, v Centre George Pompidou v Paríži, v londýnskom Design Museum, vo Vitra Design Museum v Weil am Rhein či UMPRUM v Prahe atď. Jej produkty získali aj veľa prestížnych cien, napríklad trikrát naj taliansku cenu za dizajn Compasso d’Oro – konkrétne za Guscio hut od Roberta Menghiho 1968, za slávny vešiak Sciangai od trojice architektov De Pas-D’Urbino-Lomazza z roku 1979 a za stoličku Tonietta od Enza Mariho v roku 1987. K známym patria aj pop artovo nekomplikované nafukovacie kresielka opäť od De Pas, D’Urbino, Lomazziho z roku 1967 či postmoderný stolík Achenzia od Alessandra Mendiniho z roku 1986.

Inspire magazine 49

design

Zľava doprava, zhora nadol kabinet Florence, Alfredo Häberli, 1999 /

kreslo Evolution, Ora Ito, 2007 / kreslo Derby, Noé Duchaufour Lawrance, 2009 /

stolička Mezzadro, A. a P.G. Castiglioni, 1957 / Blow, Design De Pas, D’Urbino, Lomazzi, Scolari, 1967 / Sacco Gatti, Paolini, Teodoro, 1968

Nielen z domáceho piesočka

Keď sa Zanotta definitívne udomácnila na výslní, začala sa obzerať aj po tvorcoch mimo domáceho teritória. Prirodzene, aj tu hľadala to najlepšie v ponuke. Medzi „jej” dizajnérov tak pribudli Alfredo Häberli či Ross Lovegrove, Ora Ïto, Karim Rashid, Werner Aisslinger, Arik Levy, Mark Robson a ďalší. Z ich príspevkov môžeme spomenúť napríklad knižnicu s farebnými akcentami vložených segmentov Level od Arika Levyho, futuristicky elegantné biele kreslo na otočnej nohe Evolution od Ora Ïto, ležérne jednoduché sofa Koochy od Ka-

50 Inspire magazine

rima Rashida či experimentálne sedenie Fly od Marka Robsona, pripomínajúce telo vznášajúcej sa podmorskej raje. K najnovším dobre strihnutým kusom patrí určite aj kompaktné, mäkko organicky modelované kreslo Derby od mladého francúzskeho dizajnéra Noé Duchaufoura Lawranceho.

P. S. Budúcnosť je teraz. V dizajne obzvlášť. V Zanotte to vedia.

Text Ľubica Hustá / Foto www.konsepti.sk, www.zanotta.it

>> MOROSO SPA CAVALICCO/UDINE/ITALY T +39 0432 577111 INFO@MOROSO.IT WWW.MOROSO.IT

>> KONSEPTI SLOVAKIA TOVÁRENSKÁ 14 BRATISLAVA T +421 252 632 035 F +421 252 632 037 WWW.KONSEPTI.SK >> SUSHI COLLECTION DESIGN EDWARD VAN VLIET PHOTO ALESSANDRO PADERNI AD DESIGNWORK

Hviezdne kabinety pre odvážne pracovne Svieži vánok z epicentra pražských Holešovíc v podobe nadčasového, nápaditého a našťastie každoročného výbuchu dizajnu transformovaného do krásnej nevšednej funkčnosti. Jahniatko Líza na pleciach malého Honzu z Letnej (fotil fotograf roku 2008 Sallim Issa – Czech Grand Design) bolo dokonalým symbolom odzrkadľujúcim skutočnosť, že nápady a ľudská tvorivosť nevymierajú ani v časoch „hospodárskej krízy“, alebo naopak, možno kvitnú, a tak žnú väčšiu pozornosť práve v nej. Designblok vystavujúcim dáva nielen šancu upozorniť na seba, ale predovšetkým dáva šancu na spoluprácu s českými výrobcami, ktorí čoraz viac vsádzajú na originalitu a kreativitu dizajnérov. O tomto trende svedčí aj fakt, že českí výrobcovia boli na tohtoročnom Designbloku v rámci superštúdií, obchodov, interiérovo zameraných showroomov, múzeí, módnych butikov či dizajnérskych štúdií zastúpení v rekordnom počte.

Najväčšou zahraničnou hviezdou, ktorá tento rok zavítala do Prahy, bolo holandské štúdio Makkink & Bey (dizajnér Jurgen Bey a architektka Rianne Kakkink) prezentujúce kolekciu kabinetov, slúžiacich ako pracovné remeselné bunky, a tvorbu nábytku v podobe dvoch kresiel pre značku Prooff.

Malá vesmírna odysea V rámci projektu Mliečna dráha sa predstavilo londýnske štúdio Raw-Edges (dizajnéri izraelského pôvodu Shay Alkalay a Yael Mer) nominované na titul Designer of the Future. Ich kolekcia mala názov Pleated Pleat a stáli za ňou tri, na prvý pohľad výlučne dekoratívnym dojmom pôsobiace taburetky, ktoré však svoju úlohu spĺňajú dokonale. Zatiaľ čo povrchovo ohybný materiál Tyvek umožňuje naozaj estetické, jemné vrstvenie a riasenie, je ich vnútro vyplnené polyuretánovou penou. Poľský ateliér Kompott priviezol do Čiech svoju kolekciu nábytku Stodoly a Boxy, za ktorou sa skrýva vonkajší nábytok určený horalom ako skriňa na šaty (Burns) a opätovne využité drevené prepravky ovocia v podobe úložného interiérového nábytku na nožičkách (Boxes). Z Poľska pochádza aj umelec a dizajnér Bartosz Mucha, ktorý svojou kolekciou ramienok a nafukovacích predmetov rúca akýkoľvek stereotyp funkčnosti a zároveň poukazuje na to, že daný objekt má omnoho viac vlastností, ako sa zo začiatku javí. Ďalším zo zahraničných hostí v rámci projektu Mliečna dráha je pôvodom taliansky dizajnér žijúci v Rakúsku, Marco Dessi. Ten popri porceláne Cups premiérovo predstavil hneď dva produkty, a síce technickými povrchovými štruktúrami inšpirovanú karafu Grip a hliníkovú stoličku Yuri.

Holešovická La Fabrika zase uvítala svetoznámeho britského dizajnéra Toma Dixona, ktorý na siedmich ostrovčekoch, postupne sa rozsvecujúcich v tme, prezentoval kolekciu interiérového nábytku pre predajňu Bulb.

Kreslím, kreslíš, kreslíme Najlepším ateliérom Designbloku 2009 sa stal ateliér Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe. Ateliér K. O. V. (skratka slov Koncept Objekt Význam) vedený Evou Eisler tu vystavoval okrem iného aj šperky a objekty, ktoré boli už predstavené na výstave Work in Progress v New-Yorku. Prezentácia bola veľmi jednoduchá a svieža. Nechávala vyniknúť predovšetkým samotným predmetom inštalovaným na fólii alebo svetlom dreve. Naopak ak máte radi hravý design a živú farebnosť, určite ste si pri návšteve Superstudia Classic 7 nemohli nevšimnúť veselé kresielka štúdia Fluo. Potlač látok pre rekonštrukciu starého nábytku a doplnkové vankúše pre toto štúdio navrhuje značka Designers Guild. Milovníkov nápadne čistých línií a tvarov určite zaujalo kreslo Swing (navrhol René Šulc pre Mminterier) a nová kolekcia geometrického, vzájomne ľahko skladateľného nábytku Merrygorando, ktorý sa vďaka svojmu tvaru i ponúkanej palete farieb ľahko stane dominantou takmer každého interiéru. Ak neuvažujete nad nábytkom ako iba nad predmetmi prispôsobenými svojej funkčnosti, museli vás spomedzi mnohých upútať takmer sošné barové stoličky odliate z bronzu (dizajn Matěj Chabera) alebo sedací nábytok Ovis Aries (dizajn Jiří Svatoň), ktorý svojím tvarom a použitým materiálom pripomínal malé ovečky.

52 Inspire magazine

Čo priniesol

Designblok alebo ohliadnutie za najväčšou dizajnovou udalosťou roka 2009 Živé inšpirácie alebo volanie divočiny

S jarou ako hlavnou témou tohto ročníka sa spájala aj samotná prezentovaná tvorba Štúdia Piršč Porcelain, ktorého 3D tapety Ptáčci, vytvorené z porcelánových vtákov umiestnených na porcelánových konárikoch, pôsobili naozaj oživujúco a zároveň tak troška snivo až rozprávkovo. Ďalšími prezentovanými 3D tapetami boli tapety s názvom Voda a oheň. Podľa typu povrchovej úpravy (platina a zlato) a jednoduchým pootočením z horizontálnej do vertikálnej roviny sa premenia z vody na oheň. Prírodou na jeseň a rozprávkovým svetom v rovine motívu a voľbou použitého materiálu sa nechalo inšpirovať aj české štúdio LLEV. O spojenie produktového dizajnu s gastronómiou sa pokúsil projekt Rozbíjím se – 7 čokoládových črepín tvoriacich spolu tabuľku čokolády. Každá črepina má svoj príbeh a chuťovú emóciu vyjadrenú veršami a zároveň každá emócia sa skladá z rôznych ingrediencií a dostáva tak neopakovateľnú chuť.

Sklo, karbón a vtáčiky Tak ako už býva dobrým zvykom, ani tento ročník sa nezaobišiel bez pomerne početne zastúpenej prezentácie šperku a módy. V rámci konaných prehliadok a expozícií boli predstavené kolekcie Josefíny Bakošovej (značka Chi-Chi), Petry Balvínovej (značka Tiqe), slovenského módneho návrhára Borisa

detailov dokonalú, mrazivo krásnu expozíciu šperkov zo skla. Nepochybne nemenej pútavou bola kolekcia šperkov zavesených na krehkých „konárikoch“ uväznených v sklenených klietkach. Aby bol dojem kolekcie Bye Bye Birdie naozaj dokonalý, umiestnili mladí šperkári Zdeňek Vacek a Daniel Pošta medzi sklené klietku skutočnú. Šperky z netradičných materiálov (karbon, corian, perspex) predstavujúce v spojení s meniacim sa svetlom tak troška živočíchy, to bola inštalácia Animalia šperkárky Markéty Richterovej. Česká architektka a dizajnérka Eva Jiřičná v spolupráci s Belda Factory navrhla kolekciu siedmich majestátnych náhrdelníkov zložených z dvoch častí. Na pevnú striebornú časť v tvare prevráteného U sa zavesí hneď niekoľko radov napríklad bieleho krištáľu, ruženínu, ametystu, riečnych perál či lávových kameňov. Ak vás spodná farebná časť náhrdelníka po čase omrzí, môžete ju zameniť za inú zo spomínaných materiálov. Ďalšou architektkou tvoriacou, ako inak, jednoduchý až geometrický šperk pod značkou Zazu Laka je na českej scéne Zuzana Strouhalová.

Vždy čerstvé!

Hanečku alebo streetwearovej, denim spracujúcej značky Chatty. Mladá, ale zato veľmi talentovaná česká fotografka Bára Prášilová v rámci projektu Ambassador nafotila v Londýne niekoľko európskych umelkýň v šatách predovšetkým skateovej a surfovej značky Quiksilver určených pre sezónu jeseň/zima 2009/10. Táto značka prišla pred dvoma rokmi s novým radom dámskeho oblečenia, ktoré sa rozhodla prezentovať inak ako prostredníctvom nič nehovoriacich pekných mladých tváričiek. A to sa podarilo. Spojenie starého s novým s cieľom udržať a podporiť českú tradíciu sa zachcelo vietnamskej návrhárke Mimi Lan vo svojej kolekcii Folklor de Luxe. Samotná dáma českej módy Liběna Rochová na designbloku predstavila skutočne do

Cvičebný nábytok od Lucie Koldovej (nominovaná na najlepšieho dizajnéra roka 2009), nový dizajn fliaš pre minerálnu vodu Mattoni od Jana Čapka alebo parádne detské odrážadlá v tvare torpéd od Anny a Jerryho Kozových, to je len ďalších pár mien z mnohých, ktorí prispeli svojimi nápadmi k celkovému „krásnu“ a kvalite súčasného sveta dizajnu. Ak vám toto všetko v rámci posledného ročníka designbloku predsa len nestačilo, čerešničkou na torte bola isto pre mnohých výstava súčasného českého dizajnu pod názvom Čerstvé! v Umeleckopriemyselnom múzeu. Návštevníci tu videli výber skla, porcelánu, nábytku, grafiky, šperku a módy za posledných desať rokov od tvorcov, ako sú Olgoj Chorchoj, Najbrt, Jan Kaplický, Rony Plesl, Jiří Pelcl, Maxim Velčovský a mnohí iní. Verme teda, že budúci ročník tejto skvelej prehliadky dizajnu tradične nesklame a bude minimálne taký zaujímavý, nápaditý a úspešný ako tento.

Kreativite klobúk dolu! Text a foto PUNCTUMvision www.myspace.com/punctumvision

Inspire magazine 53

architecture

arch3D

Boris Chmel

Klamal som za peniaze... ... vizualizácie – zázrak na počkanie alebo možnosť, ako byť v dome prvý...

V predchádzajúcich číslach sa pri rozhovoroch často spomínali vizualizácie, preto som sa rozhodol priblížiť vám architekta, ktorý sa, ako my hovoríme, vizami alebo rendrami živí. Boris Chmel.

Ako sa architekt začne živiť vizualizáciami?

Počas školy som robil len líniové perspektívy v cade. Prvým lepším 3d modelom bolo antické divadlo, ktoré som odovzdával na zápočet z dejín architektúry. Pánovi docentovi sa to veľmi páčilo, bol tým nadšený, ale aj tak ma to nezachránilo pred dekanským termínom. Vtedy som sa nadchol pre prácu s modelovaním.

Po škole som pracoval v jednom ateliéri najmä v cade a vizualizácie prišli len občas. Jedného dňa prišla kolegyňa do officu a oslovila ma: „Ty robíš vizualizácie?“ Áno, odpovedal som. Ona: „Mám jedného kamaráta z Austrálie a je teraz v Bratislave. Potrebuje pomôcť s rýchlou vizualizáciou.“ Tak som súhlasil. Prišlo stretnutie s chlapíkom v kovbojkách a flanelovej košeli. Obrázok mal byť hotový do 24 hodín, čo sa aj podarilo. Išlo o dizajn internetového stojanu – niečo ako automat. Na druhý deň pri odovzdávaní mi oznámil, že odchádza do Austrálie a po návrate domov ma bude kontaktovať ohľadom platby. V tej chvíli som myslel, že je to pasé. O dva týždne sa mi ozval – zázrak – že mi chce zaplatiť. Poslal mi na účet peniaze, čo znamenalo v tej dobe, že ho poplatok za prevod vyšiel viac ako cena vizualizácie. Neskôr sa ozval opäť po mesiaci a komunikovali sme cez internet a telefón. Potom opäť a odvtedy spolupracujeme desať rokov. To mi dalo možnosť odísť z ateliéru, kde som pracoval a venovať sa len vizam. Dnes už nie som odkázaný len na jednu osobu, pracujem pre architektov na Slovensku, v Austrálii, Nemecku, Taliansku, Španielsku, Švajčiarsku. Niektorí sa ozývajú raz za pol roka, iní denne.

54 Inspire magazine

Ako komunikuješ s klientmi?

Cez mail a telefón. Komunikácia na diaľku mi umožnila zdokonaliť systém bez osobného kontaktu. Klient je nútený posielať presné informácie s jasným názorom na zadanie. Niektorí klienti boli nútení naučiť sa scanovať. Až na jedného sedemdesiatdvaročného pána architekta zo Švajčiarska, ktorý so mnou komunikoval klasickou poštou tak, že mi posielal pripomienky vo forme škíc na pauzák, ktorý bol naložený na moju pracovnú vizualizáciu. Vďaka času, ktorý ušetrím na stretávaní sa a môžem ho venovať práci, viem dať lepšiu cenu. A mám viac času aj na moju rodinu. Tento spôsob komunikácie mi umožňuje pracovať kdekoľvek na svete. Mohol som cestovať s manželkou za jej prácou bez toho, aby to ovplyvnilo moje fungovanie. Žili sme v Louvain la Neuve, Paríži, Toulouse, Bruseli, Oxforde, Edinburghu, a to všetko vďaka Stanke. Niektorí ľudia ani netušili, keď so mnou spolupracovali, že nie som v Bratislave.

Aby som bol IN ako žurnalista, dotkla sa ťa kríza? Áno, táto panika spôsobila menší pokles záujmu, ale vďaka stálym klientom nebol až taký markantný. Ľudia sa na krízu vyhovárajú pri platení viac, než ako sa ich v skutočnosti dotkla. Je to môj názor. Už pol roka ťahám peniaze od jedného klienta a nie je to veľká suma – to by bol zázrak, keby zaplatil.

Vizualizácia?

Platené klamstvá, zázrak na počkanie. Názorov je veľa. Niektoré vizualizácie sú retušované tak, aby nalákali klienta, zlepšili predaj nehnuteľnosti. Napríklad dom na vize je osadený v zeleni a v realite stojí pri veľkom parkovisku jedného obchodného reťazca a podobne. Je to klamstvo vedome zadané investorom.

Raz som klamal za peniaze:). Architekt predkladal klientovi dve alternatívy.

Výber klienta sme nenápadne usmernili zámerným upravením tej alternatívy, ktorú pred rozhodovaním preferoval. Vizualizácia je nástrojom na komunikáciu medzi architektom a klientom. Jej forma môže byť rôzna – fotorealistická alebo abstraktná. Prvú formu architekti používajú pre konkrétne zadania pre známeho klienta – dom, byt a pod. Druhú formu používajú skôr pri súťažiach, v ktorých sa na vizualizácie dívajú architekti v porote. Práve abstraktná vizualizácia je akýmsi vyšším levelom. Vyžaduje dobrú grafickú zručnosť a dlhšiu prípravu. Musím dopredu vedieť, čo má byť výstupom povedané, aká atmosféra sa má dosiahnuť. Dôležitá je kompozícia – orezanie ako pri fotografii.

Dôležitou súčasťou vizualizácií je štafáž (postavy, zeleň, nábytok, zariaďovacie predmety). Povedzme, že môže byť formálna, konvenčná a neformálna. Ak nie je určená pri zadaní, rozhodujem sa intuitívne. Väčšinou sa riadim podľa prevládajúcich farieb na obrázku a podľa toho dopĺňam štafáž – podľa farby oblečenia. Nesmiem pritom zabudnúť na to, pod akým uhlom je štafáž nasvetlená, aby nepôsobila na obrázku neprirodzene. Podstatným prvkom pri exteriéroch je obloha, ktorá ovplyvňuje celkovú náladu vizualizácie.

Vďaka tomu, že sa živím vizualizáciami, som pracoval na mrakodrapoch do New Yorku. Ale modeloval som už aj šperky, škatuľu od pizze, rikšu, vetrák na budove, autá, motorky.

navrhovaní (teraz preženiem) je asi 10 % z celkového času projektu. 90 % je práca na výkresoch, stretnutia s klientom a profesistami, behanie po úradoch.

Ja si len vlastne zliznem smotanu. Okrem včasného odovzdania obrázka nemám žiadnu zodpovednosť. Napríklad mi nevolajú zo stavby a môžem sa bez stresu a s chuťou venovať práci, ktorá ma baví. Môžem bez komplikácií pracovať na viacerých projektoch. Ja vlastne vidím každý postavený dom ako prvý – no nie je to zázrak?

TEXT Marcel Dzurilla dzurilla@architech.sk / FOTO Boris Chmel www.arch3d.eu

Teda, spokojný?

Ak myslíš sebarealizáciu môjho „ja“ ako architekta – neviem si predstaviť lepšiu prácu. V dôsledku niekoľkoročnej spolupráce mi klienti často nechávajú možnosť a priestor na dopracovanie projektu. Príde mi len schéma, škica a ja mám možnosť dotiahnuť dizajn a materiály. Sám vieš, že práca architekta pri

Inspire magazine 55

photography

Zamilomovaný do Celým menom do lomografie. V pozadí tohto citu je zakódovaný názov pôvodne ruského populárneho fotoaparátu Lomo (Leningradskoye Optiko-Mechanichesckoje Objedinenie), ktoré zažilo svoj veľký revival na začiatku 90. rokov, kedy ho na potulkách v Prahe objavili viedenskí študenti.

Opantaní nečakaným výsledkom svojho „kobercového“ fotografovania s lacným fotoaparátom LOMO, ktorý kúpili niekde v bazáre, založili Lomo­ graphische Gesellschaft (Lomografickú spoločnosť) a odvtedy sa komunita jeho ortodoxných prívržencov neustále rozrastá. Fotiť s LOMOM znamená mať rád prekvapenia a vedieť hľadať v nedokonalosti krásu. Malý kompaktný analógový fotoaparát nemôže v technických ani optických parametroch konkurovať súčasným digitálnym technológiám. Konkuruje im v niečom inom – najmä v inom zážitku z fotografovania a v špecifickej atmosfére a intenzívnej farebnosti, ktorú vie jeho optika do fotografií preniesť. Malý, akurát do ruky, nenápadný, ale už dávno nie nudný. LOMO je dnes aj vďaka novým štýlovým dizajnovým obalom imidžová záležitosť, ktorá dodáva záľube vo fotografovaní iný rozmer. Dokonca existujú po celom svete tzv. Lomo ambasády, ktoré zastrešujú jeho prívržencov. Organizujú sa konferencie, fotomaratóny a podobne. Medzi obľúbené „úchylky“ patrí aj experimentovanie s filmami po záruke a cross-procesom (to je keď sa diák vyvolá ako normálny film – je tam potom vyšší kontrast a iná farba) či s dvojitou expozíciou. V lomo komunite je obľúbený aj film swaping, čiže zámena filmov. Znamená to, že jeden film vyfotografujú po sebe dvaja či viacerí fotografi (často aj z rozličných krajín). Z vrstiev vzniká vo výsledku zvláštna koláž prelínajúcich sa momentov.

Lomo má svojich prívržencov, samozrejme, aj u nás. Medzi obľúbené novo retro modely patria tie z kolekcie Chromiacs, teda Colorsplash s meniteľnou farbou blesku či Fisheye – s rybím okom, Supersampler so štyrmi objektívmi, ktorý vie spraviť štyri fotky v jednej s časovým posunom, Diana F+, ktorá je remakom hongkonského ľudového fotoaparátu zo 60. rokov, Horizont 202, Pop 9, Seagull TLR či pôvodné ruské kusy. Medzi najnovšie typy v jej „košiari“ pribudla nedávno Diana Mini. Patrí medzi úplne najmenšie analógové fotoaparáty a je odozvou na veľký dopyt po Diane F+. Mini Diana fotí v porovnaní so svojou staršou strednoformátovou sestrou na kinofilm, ale vie odfotiť aj štvorcovú fotku. Zaujímavé je fotenie na half-framy, do jedného kino políčka umiestni Diana Mini dva zábery vedľa seba a takto sa na jeden film zmestí až 72 fotografií. text Ľubica Hustá www.konsepti.sk www.lomography.sk/news/whatshot/dianaminiunas microsites.lomography.com/chromiacs

56 Inspire magazine

Zľava doprava, zhora nadol LOMO Chromiacs – Diana / LOMO Chromiacs – Fisheye / najnovšia Diana mini / LOMO fotky

LOMO

tech

Fotografie s dušou

A aký je váš životný príbeh?

58 Inspire magazine

Prechádzate sa krajinou, slniečko si pomaly podáva ruky s neďalekými kopčekmi a vy netrpezlivo stískate čiernu hračku, ktorá podľa indiánov kradne duše. Vy viete, že to skutočne vie, vám ju už dávno ukradla, je to vaša láska.

Namrznutá inovať na najbližšom kopci začína horieť, dlhé tiene pokrivených stromov trhajú purpurové svahy, blíži sa ten nezabudnuteľný okamih, kedy konečne stlačíte spúšť. Niekto si za vami odkašle. Otočíte sa. Ten chlapík je vám povedomý, ale neviete odkiaľ. Začne sa s vami zhovárať, ako by ste boli najlepší kamaráti odnepamäti. Pýta sa, čo robíte, na foťák, čo Vianoce, už sú za dverami. Neviete prečo, poviete mu všetko. Hovoríte o fotografovaní, dobrých fotiek nie je nikdy dosť. Pár fotoaparátov ste už vyskúšali, žiadny však nebol ideálny. Povzdychnete si, keby ste si tak mohli navrhnúť vlastný foťák.

Keď ste hovorili, chlapík si niečo zapisoval a väčšinou súhlasne pokyvoval.

Chceli ste, aby vám tiež niečo povedal, monológ do rozhovoru nepatrí. Ale on ukázal niekde za vás… Bol čas fotiť.

Uplynie pár týždňov a z reproduktora nad televíziou sa šíri hlasné „poďmespoludoBetlema“. Zazvoní zvonček a vy sa ako pubertiak vrháte pod chatrnú borovičku. Pretrháte sa haldou baliaceho papiera až k poslednej škatuľke. Je na nej načarbané vaše meno. Je nejaká tvrdá, uľaví sa vám, toho roku žiadne ponožky. Otvoríte ju a len zízate. Nový Canon EOS 7D! Mrknete na manželku a chcete kričať „vďakaaaa!“ Ale to nebola ona. Dôjde vám, že sa stal zázrak.

Canon EOS 7D, mašina na fotografie. Hráte sa s ním, maznáte sa s ním.

Skúšate rôzne funkcie, dokonale padne do dlane. Snímač CMOS a rozlíšenie úctyhodných 18 MPix, čip DIGIC 4 pre vysokú rýchlosť spracovania a kvalitu obrazu, a to za každých svetelných podmienok. Rozsah citlivosti až ISO 12 800 zvládne súvisle fotografovať rýchlosťou až 8 snímok za sekundu. A oveľa viac. Keby ste chceli hovoriť o všetkom, čo vie, knižka by nestačila. A potom vám to začína dochádzať. Ten chlapík v horách… to bol Ježiško. Najskôr sa opýtal a potom konal. Fotoaparát skonštruovaný presne podľa priania a potrieb fotografa. To je Canon EOS 7D. Cez ramená si prehodíte bundu a vybehnete do decembrového večera. Cvak, cvak, cvak! Vrátite sa domov, zapínate počítač a najlepšiu kamarátku fotografov, tlačiareň Canon PIXMA Pro9000 MarkII. Chcete vidieť na skutočných fotografiách, ako EOS 7D fotí. Kvapôčky atramentu veľkosti 2 pl z palety 276 miliónov možných farieb ponúkajú jemnú tonálnu gradáciu pre výbornú tlač farebných i čiernobielych snímok. A už lezú von fotky výstavnej kvality. Aby nie, veď na to je Canon PIXMA Pro9000 MarkII určený. Bol to krásny večer!

O2 má už zákazníkov 5 rokov bezplatného využívania služieb O2 dostala k Vianociam ako darček 500 000. zákazníčka O2 Miriama V. (27). Zároveň O2 venovalo 5 000 Eur na Linku domov pre deti hospitalizované v 10 slovenských nemocniciach v rámci spoločného projektu O2 a občianskeho združenia Červený Nos Clowndoctors.

Keď Miriame, ktorá pracuje ako učiteľka v Trnave, zavolali z O2 Predajne, bola prekvapená. „Rozhodla som sa pre O2 Fér, lebo moji známi sú s ním veľmi spokojní.

Ale 5 rokov volaní zadarmo? Nemohla som tomu uveriť, myslela som si, že je to žart,“ spomína si Miriama na svoju prvú reakciu. Presvedčil ju až generálny riaditeľ spoločnosti Telefónica O2 Slovakia John McGuigan. „Vitajte v O2 ,“ prihovoril sa jubilejnej zákazníčke John McGuigan v O2 Predajni na Trojičnom námestí v Trnave. Zároveň jej odovzdal certifikát, ktorý potvrdzuje, že môže zadarmo využívať služby O2 počas najbližších 5 rokov. „Sme radi, že naša zákaznícka komunita neustále rastie. Dôvodom je, že prinášame to, čo ľudia naozaj potrebujú – jednoduchosť, transparentnosť a veľmi výhodné ceny,“ zdôraznil John McGuigan.

Jubilejný zákazník môže volať s O2 až 5 rokov zadarmo

60 Inspire magazine

Cuckoo Clock MINI Clubman

MINI Schneekugel

MINI 50Years Shout Shopper London

Mini Pop Style Umbrella

Badges Lapeer Hat

Pop Style Umbrella

design

Men’s I LOVE MINI Tee

MINI Speedometer

The other Tiger Shoes

MINI Magnet Kit

MINI

Rockstar Belt

Collection 2009 Doplňte si zimnú výbavu a predveďte sa v maxi štýle s MINI kolekciou 2009!

Vybrané kúsky si môžete zakúpiť v showroomoch automobilov značky MINI v Bratislave a Košiciach alebo online na www.mini.sk

Inspire magazine 61

tech

VAIO série W Web je vo vašich rukách

Vďaka notebooku VAIO série W si môžete vychutnať oddychové popoludnie napríklad vo vašej záhrade alebo na balkóne a zistiť, čo práve robia vaši priatelia na druhej strane linky virtuálneho počítačového sveta. Dokonalá kompaktnosť a oblé kontúry tohto notebooku VAIO Mini z neho robia ideálneho spoločníka na cesty. Pripravte si deku, vankúš a malé občerstvenie, pohodlne sa usaďte a pripojte sa kdekoľvek v domácnosti. Úchvatný displej tohto notebooka vám ponúka úplne iný pohľad na svet web-stránok. Jeho displej totiž zobrazuje jasný obraz s nádhernými živými farbami, vďaka čomu si v plnej kráse môžete prezerať fotografie a video záznamy priateľov či vaše vlastné diela.

Notebook VAIO Mini je vám vždy k dispozícii a je nádherným doplnkom každej miestnosti, kamkoľvek ho umiestnite. Počas sledovania televízie alebo pri čítaní obľúbeného časopisu sa vám už určite stalo, že ste si náhle potrebovali niečo dôležité vyhľadať na internete, ale nechcelo sa vám vstať a prejsť k stolovému počítaču. S notebookom VAIO série W môžete pohodlne sedieť na pohovke a bez problémov vyhľadať potrebné informácie či videoklip na portáli YouTube. Aj napriek tomu, že displej má rozmer len 10,1 palca, vďaka jeho vysokému rozlíšeniu (1366 x 768) a širokouhlému pomeru strán 16 : 9 si môžete prehliadať stránky bez potreby posúvania zobrazenia zo strany na stranu.

Zásluhou neprehliadnuteľného štýlu, mobility a prenosného puzdra v ladiacej farbe je tento notebook skvelým štýlovým módnym doplnkom, s ktorým môžete vyraziť prakticky kamkoľvek. Môžete sa s ním stretnúť s priateľmi v obľúbenej kaviarni, ak nie osobne, tak virtuálne prostredníctvom verejného prístupového miesta Hot Spot. Vďaka ideálne rozmiestneným klávesom s vynikajúcou odozvou môžete bez najmenšej námahy a pocitu únavy v prstoch písať e-maily a okamžité správy. Tvarované opierky na ruky sú odolné voči

62 Inspire magazine

škvrnám a odtlačkom prstov. Jemný a pritom mimoriadny vzhľad a sofistikovaný štýl notebooka VAIO Mini dotvára exkluzívny vzor Touchpadu, ktorý je príjemný nielen z vizuálnej stránky, ale aj na dotyk.

Na sklonku dňa si môžete notebook VAIO série W zobrať so sebou do vašej izby. Často sa totiž stáva, že ešte predtým, ako sa uložíte do postele, si potrebujete niečo zistiť – napríklad predpoveď počasia na nasledujúci deň.

Zabudovaná web-kamera a mikrofón vám jednoducho sprístupnia video pokec kdekoľvek doma. Preto určite oceníte, že si môžete užívať video pokec pohodlne v posteli, v kresle bez toho, aby ste sa museli viazať na stolový počítač.

Tak načo čakať až do Vianoc! Doprajte si svojho šarmantného sprievodcu webom, ktorý je vyzbrojený procesorom Intel Atom N280, pevným diskom s kapacitou 250 GB, pamäťou RAM o veľkosti 1 GB a operačným systémom Windows 7 Starter. www.sony-europe.com

Na Slovensku momentálne dostupné len v hnedej farbe.

Surfovanie na pohovke pri sledovaní televízie, pokec a klebety v spálni, čítanie správ cestou do práce, sledovanie videoklipov na portáli YouTube s kamarátkami či facebook v kaviarni. To všetko so šarmantným a šikovným mini notebookom, ktorý vám umožní byť v kontakte so svetom kdekoľvek a kedykoľvek. Samozrejmosťou je aj batéria s výdržou viac ako 7 hodín. Taký pocit slobody ste ešte nezažili.

Plnou parou

vpred!

Vodná para môže byť nápomocná v mnohých situáciách. Ľudské telo je v parnom kúpeli uvoľnenejšie, pokrmy pripravované v pare oveľa šťavnatejšie a tkaniny pri žehlení poddajnejšie.

Podobne pozoruhodné výsledky prináša voda v plynnom skupenstve aj pri sušení bielizne v bubnových sušičkách. Nová kondenzačná sušička Logixx 8 Steam disponuje viacerými funkciami profitujúcimi z vlastností vodnej pary: program Refresh odstraňuje z vysušených šiat zápach a pokrčenie, SteamDry zas minimalizuje potrebu žehlenia. Pre sušenie citlivých tkanín bez obáv z ich poškodenia bol priestranný bubon VarioSoft vybavený systémom Sensitive Drying.

Zabudnite na žehlenie! Žehlenie patrí medzi časovo najnáročnejšie a najmenej obľúbené domáce práce. Značka Bosch preto vybavila kondenzačnú sušičku Logixx 8 Steam s plne automatickou a inteligentnou funkciou naparovania. Stačí len zvoliť SteamDry a nastaviť otočný ovládač na cyklus pre syntetické tkaniny či pre bavlnu. O zvyšok sa už postará senzorová elektronika DuoTronic: sama zmeria zvyšnú vlhkosť a vytvorí presnú dávku pary postačujúcu na osvieženie oblečenia, ktoré sa zároveň suší s minimálnou tvorbou záhybov. V sušičke je možné vyrovnať už aj suché pokrčené odevy. Žehlenie je tak oveľa menej prácne a v niektorých prípadoch dokonca úplne nepotrebné.

Omladzovacia procedúra pre vaše šaty Sušička Logixx 8 Steam je vhodná tiež na starostlivosť o oblečenie, ktoré sa nesmie prať, napríklad blúzky, saká či nohavice z citlivých materiálov. Jemný parný kúpeľ delikátnu tkaninu vôbec nepoškodí, práve naopak. Mikroskopicky jemné kvapôčky vody rozpúšťajú prach a pachové čiastočky na látke bez jej mechanického poškodenia. Výsledkom je príjemné hladké oblečenie bez záhybov, ktoré skvelo vyzerá a sviežo vonia – bez zbytočných výdavkov na čistiareň. Oživenie tkanín vašich obľúbených kusov oblečenia aj bez prania azda ani nemôže byť jednoduchšie. Stačí dať šaty do bubna sušičky, zvoliť pracovný (Business) alebo voľnočasový (Leisure) typ odevu a spustiť cyklus.

Pre optimálne výsledky a dokonalú hygienu sa pri všetkých programoch Steam používa destilovaná voda.

Šetrné sušenie bez poškodenia Sušička Logixx 8 Steam spĺňa všetky súčasné požiadavky na funkčnosť a pohodlie. Jej priestranný bubon VarioSoft, vybavený systémom šetrného sušenia Sensitive Drying System, pojme až 8 kg bielizne. Vďaka inovatívnym asymetrickým unášačom a elipsovitým prelisom bubna sa bude vaša bielizeň pri sušení kĺzať ako po vzduchovom vankúši. Ľahko čitateľný LCD displej, široká ponuka programov, komfortná a prehľadná obsluha a praktická detská poistka – to všetko prezrádza moderné ergonomické riešenie a maximálne používateľské pohodlie.

Viac info o domácich spotrebičoch značky Bosch na www.bosch-spotrebice.sk

Inspire magazine 63

cars

Keď automobilka Kia prišla v roku 2002 na trh s SUV Sorento, zapchala všetkým kritikom, ktorí ju považovali za značku vyrábajúcu len malé automobily, ústa.

Kia Sorento Kórejský predátor!

Auto si vyslúžilo údiv, a tak onedlho prišiel na svet jeho mladší brat Sportage. Kia teraz prichádza na cesty s novým Sorentom. Teraz to už nie je len spoľahlivé SUV, ale s novou DNA značky aj krásny kórejský predátor.

Z prvej verzie Sorenta sa predalo na svete 900 tisíc kusov, nemenej smelé plány má automobilka aj s jeho novou generáciou. S novým futuristickým dizajnom, o ktorý sa postaral tím okolo Petra Schreyera, sa tomu netreba ani čudovať. Detaily tohto auta doladili v dizajnérskom centre Kia v Kalifornii.

Vozidlo typu Highline Cruiser, ktoré pojme až sedem pasažierov, je väčšie, nižšie, elegantnejšie a aj agresívnejšie. Bez tridsiatich centimetrov má totiž Sorento až päť metrov. Auto dostalo novú prednú masku chladiča, ktorá sa stala charakteristická pre vozidlá Kia. Predátorský „look“ mu dodáva stúpajúca okenná línia so skosením pod presklenou časťou. Dynamickú eleganciu a exkluzívnosť zase módne svetlá z LED diód a aj panoramatická strecha, ktorá je za príplatok. Jej zadná časť je pevná, kým predná sa dá vyklopiť.

Sorento si môžete vybrať v jednom z jedenástich farebných odtieňoch, z toho šesť metalických.

Pod kapotou tohto krásavca je štvorvalec 2,4 L dual CVVT typu Theta II s výkonom 174 koní. Prívlastok CVVT znamená plynulé variabilné časovanie nasávacích a výfukových ventilov. Na stovku sa odpichne za 10,5 sekundy a maximálka je 190 kilometrov za hodinu. Novinkou v prípade tohto SUV je nový preplňovaný vznetový motor tyou R s objemom 2,2 L CRDI s výkonom

64 Inspire magazine

197 konských síl a systémom vstrekovania paliva Common rail. Doping dostáva aj od elektronicky riadeného turbokompresora. Tento agregát dostane Sorento na stovku za 9,4 sekundy. Slušný výkon sa prenáša buď na dve, alebo štyri kolesá cez šesťstupňovú manuálnu prevodovku, alebo cez úplne nový šesťstupňový automat. Nový motor je mimoriadne úsporný, na sto kilometrov si štvorkolka vypýta len 6,6 litra nafty, čo vyvoláva údiv na tvári nejedného kritika. Dizajnéri auto postavili na 17 palcové zliatinové kolesá.

Krásny a inteligentný je nielen zvonku, ale aj v interiéri, ktorý je podstatne priestrannejší. Nové Sorento so zväčšenou kabínou je plnohodnotné sedemmiestne vozidlo s podstatne väčším priestorom pre cestujúcich v treťom (voliteľnom) rade sedadiel. Štandardné textilné poťahy sú v jednom z dvoch farebných vyhotovení – v jednofarebnom čiernom Steel Black alebo dvojodtieňovom béžovom Splendour Beige. Za príplatok vám ich odejú do kože.

Výškovo a pozdĺžne nastaviteľný volant, výškovo nastaviteľné sedadlo vodiča, kožou potiahnutý volant a hlavica radiacej páky sú len začiatkom. Elektricky sa ovládajú predné aj zadné okná, pri dlhších jazdách poteší tempomat, elektróny ovládajú aj vyhrievané a sklápateľné zrkadlá. Nechýba automatická duálna klimatizácia s Cluster Ionizerom, rádio s CD a MP3 prehrávačom s ovládaním na volante, so šiestimi reproduktormi, vývody AUX, USB a kábel i-Pod. Za príplatok vám do auta namontujú zadnú kameru, ktorej obraz sa prenáša pri cúvaní do spätného zrkadla, alebo aj otváranie či štartovanie vozidla bez kľúča.

SUV dostal do vienka poriadnu dávku bezpečnosti, vďaka ktorej si vyslúžil päť hviezdičiek v testoch bezpečnosti. Okrem airbagov vodiča a spolujazdca má aj bočné airbagy predných sedadiel a hlavové airbagy vpredu i vzadu.

Nechýba systém ESP so systémom Downhill Brake Control, ktorý obmedzuje rýchlosť vozidla pri prudkom klesaní na 8 km/h. Trakciu zase zlepšuje aj systém asistencie pri rozjazde do kopca (HAC), ktorý zabraňuje skĺznutiu vozidla dozadu. Kia Sorento prichádza na trh s bezkonkurenčnou zárukou 5 rokov a na Slovensku je v predaji za 23 990 €.

Inspire magazine 65

Books

Lovec pokladov Skryté poklady sveta dnes už nejestvujú. Našťastie sú miesta, ktoré sú také nedostupné alebo také nepripravené na turistický ruch, že je v podstate nemožné nechať sa tam doviesť klimatizovaným autobusom s cestovnou kanceláriou pre dôchodcov. Nehostinnosť je tou menej nebezpečnou stránkou.

Okrem toho sú aj miesta, okolo ktorých chodíme denne, dokonca aj turistické autobusy, ale až keď ich uvidíme cez objektív niekoho, kto vníma svet ako panoramatickú fotografiu, uvedomíme si, že sme vlastne tak trochu slepí a nevidíme bohatstvo pod vlastným nosom. Na rozdiel od lovca pokladov.

Fotograf a cestovateľ Filip Kulisev sa túla po svete, v ktorom je človeku neraz až úzko z toho, ako je sám. Za samotu sú mu však odmenou najúchvatnejšie scenérie, ktoré na vlastné oči len tak neuvidíte, pretože nebudete mať dosť trpezlivosti, bude vám vadiť, že tam už 400 rokov nepršalo, alebo naopak, že keď si vyberiete sušienky z batoha, v tom okamihu sa zmenia na nasiaknutú vlhkú špongiu. Kulisevovi to zjavne nevadí, z čoho sa môžeme tešiť, pretože okrem sušienok neváha vyberať z batoha skvelé objektívy, nasadzovať ich na telá fotoaparátov a cvakať. A vy si môžete vo svojom kresle v pohodlí domova s nohami pred krbom a s pohárom vína užívať studenú Antarktídu či extrémne horúce púšte Namíbie, listovať si rozfúkanými tichomorskými ostrovmi, privoniavať síre islandských gejzírov, počúvať dunenie lavín pod Matterhornom, obdivovať súvislé lejaky v pralesoch Strednej Ameriky či kochať sa našimi Tatrami. Totiž ak sa fotoaparátu chytí milovník prírodnej harmónie a nastaví svoj objektív správnym smerom, objaví, že aj naše malé veľhory patria k najpodmanivejším miestam tejto úžasnej planéty. Len sa na ne musíme vedieť pozrieť. Kulisev je lovcom pokladov, ktorý si však svoje úlovky nenecháva pre seba. Nebojí sa ukázať to, čo ulovil. A nerobí to preto, aby z toho urobil nejakú atrakciu, lákadlo pre turistické návštevy, ale preto, aby nám ukázal, aká krehká, nádherná, pompézna a pritom jednoduchá dokáže byť naša planéta.

A o čo všetko by sme mohli prísť, keby sme sa rozhodli správať sa aj naďalej ako ľudia. Teda bezhlavo, arogantne, honobiac pre svoje potreby viac, než je schopná táto planéta ponúknuť a zniesť.

Mimochodom, planéta Filipa Kuliseva, ktorú vám predstavuje táto kniha, nie je dielom žiadnych výtvarných a digitálnych kúziel. Autor si zakladá na čo najvernejšom zobrazení, aj keď niekedy môže pôsobiť priam fantasticky a fantazmagoricky. Filip Kulisev je však trpezlivec, počká si na svoju farbu slnka a piesku, dá prednosť naozajstným zázrakom pred lacnými napodobeninami fotošopov. O to fascinujúcejšie je potom pozerať na hry farieb, tvarov, tieňov a oblakov. 100 divov prírody Filipa Kuliseva je ukážkou jedinečnosti fotografického pohľadu, pretože nestačí len prísť na miesto, treba vedieť aj chytiť fotoaparát do ruky a počkať si na správnu konšteláciu hviezd. Len tak sa vám potom môže podariť pekná fotka alebo aj gýčovito krásna fotka. Alebo aj fotka úžasnej planéty, akú loví Kulisev.

Filip Kulisev 100 divov SLOVART, 2009

66 Inspire magazine

Radosť variť

Nové pařížské interiéry

Príprava jedla má mnoho praktických výhod. V prvom rade robíte niečo, čoho výsledok vidíte v priebehu niekoľkých desiatok minút. No dobre, niekedy hodín, keď varíte zmrzlinu a čakáte, kým bude mať správnu teplotu, ale principiálne nečakáte týždne či mesiace. Ďalšou výhodou je, že výsledok práce je multizmyslový – hmatateľný, viditeľný, počuteľný, vnímaný nosom i jazykom.

Navyše – pokiaľ vám naozaj pri varení nezáleží len na tom, aby ste si naplnili žalúdok – môžete aj z pár ingrediencií vyčarovať nečakané a prekvapujúce kombinácie, ktoré môžu fungovať rovnako dobre ako cesta k blaženej nirváne i ako dráždivé afrodiziakum. Stačí, keď k tým pár surovinám pridáte do varenia svoje srdce, vtip a presvedčenie, že variť je skutočne radosť.

Ako si predstavujete súčasné parížske bývanie vy? Ako kulisu pre fantastické hry lásky a vášne, kde dominujú budoáre, postele a tajné dvere milencov?

Ako zbierku starožitných kuriozít, v ktorých sa prelínajú storočia? Alebo ako malé súkromné prehliadky moderného umenia, v ktorých sa bojíte pohybovať, lebo neviete, čo je nábytok, čo hmota určená na recykláciu a čo umenie?

Myslíte si, že správny Parížan je zavalený knihami alebo priemyselným dizajnom, je hravý alebo mondénne vážny? Alebo si dnešný parížsky interiér predstavujete ako dizajnérsku hru nábytku na pavúčích nohách s výhľadom na starú dobrú Eiffelovku? Trafili ste v každom prípade. Kniha je prehliadkou bývania tej najpestrejšej zmesi parížskych umelcov, dizajnérov, šľachticov či ľudí, ktorí majú cit pre šarm a esprit.

Marcel Ihnačák Slovart, 2009

Angelika Taschen Taschen, 2009

Mechanický klavír

Krv

Táto kniha nie je o tom, čo je, ale o tom, čo by mohlo byť, píše v úvode svojho kedysi sci-fi románu, dnes temer reportáže zo súčasnosti, Kurt Vonnegut.

Svet už ovládajú stroje, počítače, ktoré určujú pravidlá. A človek sa stáva ich otrokom. Avšak nie nejakým podriadeným, ale dobrovoľne oddaným a spokojným konzumentom sveta, v ktorom je všetko usporiadané, nikde nie sú vojny a všade bzučí optimistický ruch usporiadaného života. Ľudia prestali chcieť byť hrdinami, všetku ťažkú prácu riadia stroje a ľudia len čakajú na svoju príležitosť. Samozrejme, nie všetci sú spokojní s tým, že im je dobre. A potom robia problémy, lebo si myslia, že majú právo na vlastný názor, aj keď je jasné, že civilizácia dosiahla vďaka strojom svoje najvyššie méty.

Človek sa niekedy môže snažiť ako len vládze a chce, napriek tomu príde historická chvíľa, ktorá ho kopne do holene. A zrazu sa pred vami zjavia dvere a vy, krivkajúc, chcete vyjsť von. Ale keď tam nakuknete, zistíte, že to, čo vás tam čaká, nepoznáte a nechcete poznať. Ale cez tie dvere vás vystrčia. Takýmito dverami sú pre hrdinu románu Krv november 1989 a vlastné poznanie prekročenia hraníc staroby. Odrazu jeho pohodlný život, v ktorom sa vyznal a cítil sa v ňom bezpečne ako ryba v akváriu, prevalili udalosti prevracajúce hodnoty a navracajúce akvárium s rybičkami do divokých vôd. Ale – ako píše Sloboda, človek je krehká nádoba. Takže potácanie sa medzi režimami, posteľami, putikami ponúka mnoho príležitostí na rozbitie. A črepy neprinášajú len šťastie, ale aj krv. text Martin Kasarda

Kurt Vonnegut SLOVART, 2009

Rudolf Sloboda SLOVART, 2009

Inspire magazine 67

comics

Pán snov vás privábi do svojej krajiny, vaše sny sa stanú skutočnosťou a potom len tak z roztopaše vás opäť prebudí do krutej reality

The Sandman

jednoznačne čítanie pre intelektuálov

Keď Alica nedokázala odolať zvedavosti a nakukla do krajiny zázrakov, ani len netušila, čo ju tam čaká. Ak sa chcete zahrať na malú zvedavú Alicu aj vy, nemusíte behať za bielym králikom vo vestičke a tváriť sa pritom, že nie ste blázon. Nemusíte dokonca ani otvárať tajomné dvierka a jesť záhadné koláčiky a potom behať s bolesťou brucha za lekárom.

Stačí si len otvoriť jedného Sandmana. A pokiaľ je to možné, tak začať od toho prvého, lebo inak sa v jeho „krajine zázrakov“ veľmi ľahko stratíte.

Adrenalín a intelekt Sprievodcu na výlet týmto svetom nedostanete. Ani mapu, ani inú nápoveď.

Jediné, čo vám našepne, že táto exkurzia bude nebezpečným dobrodružstvom, je samotná obálka, ktorá je mimochodom aj vyhľadávaným zberateľským kúskom.

Ak sa teda predsa len rozhodnete do jeho krajiny vstúpiť, nezabudnite si do kapsy pribaliť aj intelekt a niečo na zníženie adrenalínu v krvi. Veď sám Norman Mailer na margo tejto komiksovej série povedal, že je to jednoznačne čítanie pre intelektuálov. A tak vezmite rozum do hrsti, nasaďte si čiapku

68 Inspire magazine

Zľava doprava, zhora nadol The Sandman, The Doll House (part 1) by N. Gaiman, M. Jones III., M. Dringenberg The Sandman, The Doll House (part 6) by N. Gaiman, M. Jones III., M. Dringenberg The Sandman, The Season of Mists (part 1) by N. Gaiman, M. Jones III., M. Dringenberg The Sandman cover, The Kindly Ones, No. 62 by D. McKean The Sandman cover, The Kindly Ones, No. 68 by D. McKean

Sherlocka Holmesa a poďte sa prepliesť cez Sandmanovu pavučinu snov, utkanú z toho najjemnejšieho hodvábu.

Sen vs. realita Sandmanova krajina je plná prevtelení, starých mýtov a legiend, zázrakov, tieňov a mystickej fialovej. Neil Gaiman si pri písaní tejto série nasadil optiku slávnych básnikov zázračných a pochmúrnych krajín a uvidel tak svet mytologických bytostí, Shakespeara a dokonca aj Lucifera.

Pán snov vás privábi do svojej krajiny, vaše sny sa stanú skutočnosťou a potom len tak z roztopaše vás opäť prebudí do krutej reality. Prevracanie jednotlivých stránok sa stáva hľadaním pravdy, pri ktorom sa vám čas presýpa pomedzi prsty ako drobné zrniečka piesku.

Iný, zvláštny, nadpozemský Na prvý pohľad môže na vás Sandman pôsobiť zvláštne. Extrémna, niekedy až gýčová farebnosť a nezvyčajný štýl kresby odlišujúci sa takmer v každom

príbehu. Dokonca aj samotný Sandman má niekoľko mien a podôb. Nič z toho však nie je náhodou. Na vytvorení tohto zázračného diela sa podieľalo niekoľko umelcov. A tak sa naozaj každý príbeh stal iným, zvláštnym, priam nadpozemským ako snehové vločky plávajúce ovzduším.

„Na Sandmana ešte nedozrel čas“ Sandman si v deväťdesiatych rokoch stihol pozbierať aj pár ocenení, ktorými sa zapísal do histórie komiksu či literatúry vo všeobecnosti. Ako prvý komiks vyhral World Fantasy Award a objavil sa aj na zozname najlepších bestsellerov New York Times.

Za niekoľko rokov si táto komiksová séria získala srdcia nielen kritikov, ale čo je dôležitejšie, aj srdcia mnohých fanúšikov, ktorí úpenlivo čakajú na jeho filmovú či seriálovú verziu. Ale ako sa kedysi nechal počuť sám veľký Gaiman: „Na Sandmana vo filmovej podobe ešte proste nedozrel čas.“ Až natoľko talentovaný a zázrakov schopný režisér sa zrejme ešte nenarodil.

Text Erika Grendelová / foto N. Gaiman, M. Jones III., M. Dringenberg, D. McKean

Inspire magazine 69

art

City Art Fest

umenie v uliciach Keď sa povie graffiti, má, žiaľ, ešte stále veľa ľudí pred očami nevkusné a často vulgárne čarbanice na fasádach historických budov Keď sa hovorí o súčasnom vizuálnom umení, mnohí ani netušia, čo to vlastne je. Títo ľudia by boli určite nesmierne prekvapení, keby pri návšteve City Art Festu zistili, že graffiti a súčasné umenie môžu byť živé, zrozumiteľné, kvalitné a príťažlivé.

Public art is free Graffiti a street art patria k prirodzeným prejavom mestskej pop- a subkultúry.

Za posledné roky sa však dostali z ulíc aj do prestížnych galérií po celom svete. Myšlienka City Art Festu je ponechať graffiti v ich pôvodnom prostredí a prepojiť ich s formami súčasného umenia, ktoré sa vyskytujú skôr v galériách, a tak priniesť umenie do každodenného prostredia bežných ľudí. Umenie vo verejnom priestore (public art) totiž dokáže pôsobiť na ľudí oveľa otvorenejšie a spontánnejšie ako umenie uzavreté v kamenných inštitúciách.

Festival, ktorý dokáže prekvapiť City Art Fest – festival umenia vo verejnom priestore, sa od ostatných streetartových festivalov na Slovensku líši tým, že prepája graffiti a street art s ďalšími formami vizuálneho umenia, akými sú sochy, inštalácie, performacie či happeningy. U mladých ľudí, ktorých láka skôr street art, sa tak môže prebudiť záujem aj o vizuálne umenie. Obyvatelia mesta, ktorí by sa v živote nedostali do galérie, môžu zažiť umenie na vlastnej koži a zistiť, že graffiti nie je len o vandalizme a súčasné umenie len o machuliach na plátne.

Ako skrášliť staré steny Prvý ročník City Art Festu sa konal 2. a 3. októbra v uliciach, parkoch, na námestiach a iných verejných priestranstvách mesta Nitry. Zúčastnila sa ho tridsiatka umelcov zo Slovenska, Čiech, Poľska a Rakúska. Na stenách

70 Inspire magazine

a múroch po celom meste sa činilo niekoľko známych writerov zo slovenskej graffiti scény, ako sú Animo, Monolog, Nomad, Maroš, Blad, Panika 71, skupina Point 3 či domáca crew ŇeTvor. Z Poľska prišli skvelá Coxie a Zbiok, ktorí spoločne pomaľovali stenu pod obľúbenou „open-air“ krčmou. Českú scénu zastupovali Pasta a Masker, ktorí tam patria k absolútnej špičke.

Umenie od výmyslu sveta Na City Art Fest prišlo aj veľa výtvarníkov. Rakúšan Christian Eisenberger vytvoril zo starých škatúľ a kartónov modely Formuly 1 v životnej veľkosti. David Fišer z Čiech zanechal odkaz na stene pri výpadovke z mesta. Igor Ondruš rozmiestnil v centre neveľké sochy, ktoré s čiernym humorom komentovali dnešný svet, rozmernejšou sochou prispel Matej Rosmány. Inštaláciu od skupiny Aktivnagruppa ste mohli nájsť vo fontáne pred Divadlom Andreja Bagara, vo vchode do novootvoreného obchodného centra zase multimediálnoslamenú inštaláciu od Mária Kasteloviča. Na pešej zóne ste mohli naďabiť na plagát Kristiána Németha, vo výklade obchodu s obuvou na videodokumentáciu z performancie Lukáša Matejku. Do plagátov slovenských celebrít od Michaely Ivaníkovej mohli okoloidúci hádzať balónmi s farbou. V mestskom parku ste si mohli v potulnej galérii nomadSPACE príjemne posedieť a pozrieť súčasný videoart, prípadne si v miestnom jazierku s Máriom Kastelovičom zaloviť na balené ryby. Magdaléna Kuchtová nechala z nočnej panorámy mesta zmiznúť dva kostoly, Richard Fajnor si vo svojej performancii nechal nasprejovať graffiti na chrbát. Prekvapení okoloidúci videli Dušana Krnáča, ako sa prebodnutý komiksovou bublinou potáca centrom mesta. Pre spevavých návštevníkov pripravila Eja Devečková karaoke na motívy reklamnej brožúry o cestovnom ruchu v Nitre. Ostatní sa mohli dať zvečniť Veronikou Šramatyovou, prípadne si od nej zakúpiť malebný obraz nitrianskeho hradu.

Zľava doprava, zhora nadol Aktivnagruppa – Fail / Pasta / Coxie & Zbiok / Michaela Ivaníková – Celebrity Wall / Masker / Animo / David Fišer – In Dust We Trust / Igor Ondruš – Neznámy vojak / Richard Fajnor – Body Graffiti / Igor Ondruš – 2109

City Art Fest nie je len pre oči

Každý si našiel to svoje

Pestrý program počas piatku a soboty dopĺňali sprievodné podujatia. V priestoroch Nitrianskej galérie (ktorá bola spolu s mestom Nitra a oz Antena organizátorom festivalu) sa mohli školáci naučiť rôzne graffiti techniky na workshope, ktorého výsledky boli vystavené v meste. Kurátorka Mira Keratová mala v galérii prezentáciu svojich projektov na tému umenia vo verejnom priestore. V piatok večer sa na Svätoplukovom námestí premietali animované filmy z výberu festivalu Fest Anča. V sobotu večer tu dali koncertnú bodku za festivalom kapely Kotúče DM, Kvety nikotínu a Nové mapy. V stánku na pešej zóne si počas oboch dní mohli hladoši pochutnať na tradičných holandských wafličkách s obalmi od slovenských umelcov.

Reakcie návštevníkov či náhodných okoloidúcich boli rôzne; od údivu, prekvapenia a zvedavosti až po nechápavé krútenie hlavou. Väčšinou však na ich tvárach bolo vidieť radosť a úsmev. Prekvapivé boli mimoriadne pozitívne reakcie na graffiti, dokonca aj od starších ľudí. Dobré ohlasy sú dôkazom toho, že ak talentovaní umelci, ktorí majú ďaleko od vandalov, skrášlia inak staré a špinavé múry, dokážu to ľudia oceniť a ich predsudky voči graffiti sa stratia. Ďalší City Art Fest by sa má uskutočniť v Nitre na jar 2011. Dovtedy si môžete pozrieť fotografie a videá z prvého ročníka festivalu na jeho webovej stránke. text Omar Mirza / foto Omar Mirza, Juraj Horváth, archív City Art Fest www.cityartfest.sk Inspire magazine 71

art

TACHELES

Kunsthaus in Berlin Dom, do ktorého sa obávate vstúpiť, pretože pri pohľade naň začínate podvedome uvažovať o jeho statike a čase, ktorý má za sebou. Napriek tomu vás tam niečo láka a vábi. Vábi, aby ste vošli, a akonáhle stopnete v sebe myšlienky o technickom stave budovy, na fasáde ktorej sú ešte vidno stopy po 2. svetovej vojne, VCUCNE vás do svojich útrob. Stúpate z poschodia na poschodie, stále vyššie a vyššie, so zvedavým pohľadom, čo všetko tento dom ešte v sebe skrýva. Na chvíľu sa vráti pocit z detstva, kedy objavovanie nových priestorov nebolo vecou až takou neobvyklou. Na pocit, že ešte pred chvíľou ste sa zdráhali čo i len vkročiť, ste už dávno zabudli. TACHELES – Kunsthaus in Berlin. Vytvorila ho sama ulica a život na nej. Žiadne hranice medzi nimi nie sú. Umenie pre ulicu, pre ľudí, ulica pre umenie. Tvoria spolu jeden celok. Miesto, kde na vás tvorivá energia sála z každého rohu, začnúc schodiskom, končiac odpadkovým košom pri bráne. Tak to má byť. Množstvo ľudí, ktorých tento dom priláka, by sa určite dalo porovnať s návštevnosťou mnohých galérií.

História tejto budovy na Oranienburger Strasse v časti zvanej Mitte bola zložitá. Mnohé zo stôp, ktoré zanechala druhá svetová vojna, neboli nikdy opravené, a tak sa na jednom mieste prelínajú stopy po streľbe so súčasnými, farbami hrajúcimi graffitmi na vonkajších stenách budovy a obrovskými modernými skulptúrami vnútri. Kunstahaus Tacheles bol založený vo východnom Berlíne na jar roku 1990 po páde berlínskeho múra ako centrum súčasného umenia. Budovu vtedy obsadilo asi 50 umelcov z oboch dovtedy rozdelených častí mesta, ktorí vznikom prvých spoločných ateliérov a dielní deklarovali znovu zjednotenie Berlína aj v umeleckej sfére. Predtým, ako sa stal umeleckým centrom, ktorého súčasťou je dnes i kaviareň, kino, výstavné a performance priestory, bola budova pôvodne okupovaná mnohými medzinárodnými umelcami a muzikantmi. Na začiatku sa fungovanie budovy spájalo s menami, ako napr. známy kurátor Jochen Sanding, umelci Mark Divo, Mutoid Waste Company či divadlo DNTT. V prvých rokoch fungovania budova svojim rezidentom ponúkala okrem pracovného priestoru aj miesto pre bývanie. Dnes sa táto budova označuje tak trochu ako pamätník alebo inštitúcia s rozpoznateľným pôsobením v oblasti kultúry ďaleko za hranicami nielen Berlína, ale aj Nemecka. Už dva roky od začiatku fungovania bola budova na základe odborného posudku vyhlásená za pamätihodnosť. Začiatkom tohto roka sa zdalo, že prišiel koniec Tachelesu,

72 Inspire magazine

Miesto, kde na vás tvorivá energia sála z každého rohu, začnúc schodiskom, končiac odpadkovým košom pri bráne

Text a foto PUNCTUMvision www.myspace.com/punctumvision

Foto: Vladislav Mamyshev-Monroe, Monroe, 1996, courtesy XL Gallery, Moscow, © the artist

nakoľko správca budovy chcel nechať priestory vyprázdniť, čo okamžite zdvihlo vlnu štrajkov a nespokojnosti mladých Berlínčanov.

Funkčné priestory umeleckého centra sú veľmi jednoducho a účelne rozmiestnené do jednotlivých poschodí budovy.

Na prvom poschodí sa nachádza veľká divadelná sála, tzv. golden hall, v minulosti slúžiaca na reprezentačné účely. V období 1960 – 1981 tu premietalo jedno z mála programových kín DDR – kino Camera, na ktorého tradíciu v súčasnosti nadväzuje kino s rovnakým názvom na druhom poschodí. S čiastočnou prestavbou budovy vznikla na posledných dvoch poschodiach možnosť zriadiť tzv. new gallery, predstavujúcu širokej spoločnosti slobodné, mladé, svieže umenie bez nátlakov trhu a jeho mechanizmov. V posledných rokoch sa tu uskutočnili mnohé výstavy a výmenné projekty v spolupráci napríklad so Škandináviou, Bieloruskom, Libanonom, USA, Chile či Talianskom. Výraznou črtou novej galérie je jej modulárna štruktúra umožňujúca konanie až troch výstav súbežne. Jej súčasťou je aj 420 m² veľký multifunkčný blue salon na piatom poschodí, ktorý vďaka svojej vybavenosti slúži i divadelným predstaveniam či koncertom. Na južnej strane budovy v záhrade sa okrem parku plného skulptúr, kovo- a drevospracujúcich dielní, fotolaboratória a digištúdia nachádza známe, mladými Berlínčanmi obľúbené Café Zapata. Ak nemáte chuť posedieť si pri dobrej káve v záhrade alebo v jeho interiéri zo železa, bridlice a mramoru, môžete sem zájsť večer a vychutnať si jednu z jeho pravidelne usporiadaných kultúrnych akcií.

Organizačná štruktúra umeleckého domu je vytvorená na princípe samosprávy. Raz za týždeň sa konajú pracovné porady s cieľom prediskutovať jednotlivé realizované projekty. Pritom komerčná činnosť domu (kaviareň, kino, turizmus) prispieva do rozpočtu menej ziskovým projektom, ako sú jednotlivé ateliéry a výstavné priestory. Keďže poloha budovy v centre mesta je pre mnohých investorov zaujímavá, musia jej užívatelia neustále bojovať proti snahám vytvoriť z tohto miesta komerčne využívaný objekt. Dnes Tacheles, predstavujúci spoločnú umeleckú dielňu, zahrňuje na ploche 6 000 m² cca 30 ateliérov, v ktorých pracujú mnohí umelci z celého sveta. Stačí iba zaslať životopis spolu s portfóliom svojich prác a možnosť získania rezidentného polročného pobytu je pre každého otvorená. Raz za dva mesiace sa kuratórium rozhoduje, koho prijme.

Tento rok si Berlín a všetci jeho obyvatelia pripomínajú a zároveň oslavujú 20. výročie pádu berlínskeho múru. Kunsthaus Tacheles je verejnosťou vnímaný ako súčasť novej, umelecky slobodnej, súčasnej tváre Berlína a tento pocit vo vás určite aj zanechá. Dúfajme, že to tak zostane i naďalej.

art

Tim Burton

Zhora nadol Trick or Treat / Edward

v MOMA

Fascinácia a inšpirácia horormi je zjavná. Burton kreslil rovnaké ironické karikatúrne figúrky už ako adolescent.

Retrospektíva Tima Burtona v MOMA je záležitosťou na niekoľko hodín, prípadne dní. Režisér, ilustrátor, fotograf, spisovateľ… toho za 51 rokov života stihol veľa. Treba si predstaviť niekoľko miestností plných burtonovských noir postavičiek vykúkajúcich z každého rohu, v každej podobe: kresby, maľby, sochy, figuríny z filmov, makety, štúdie, storyboardy, krátke animáky. Všetko.

Vchádza sa alenkovsky cez tmavý tunel, v ktorom na obrazovkách za sebou idúcich fičia krátke animované filmy (z privátnej zbierky). Na konci tmy návštevníkov víta obrovská nafukovacia (?) figúrka surreálneho pohlavia a zamerania a hneď za ňou sa ocitnú v rozprávkovej ríši Tima Burtona.

Na stenách sú tesne vedľa seba nasekané skeče filmových a iných postáv a maľby, ktoré sa datujú k režisérovým začiatkom – povedzme do jeho štrnástich rokov, kedy sa pokúsil o prvý krátky film systémom stop-motion.

Fascinácia a inšpirácia horormi je zjavná. Je neuveriteľné, že jeho charakteristický štýl je ľahko rozpoznateľný už vtedy, v období dospievania v malom meste. Burton kreslil rovnaké ironické karikatúrne figúrky už ako adolescent – rokmi svoj štýl len vycibril a dotiahol do dokonalosti.

O dve miestnosti ďalej sa trip zmení z 2D na 3D: mimozemšťania z Mars Attacks pleštia oči na Nožnicovorukého Edwarda v takmer životnej veľkosti (ak by bola životná, znamenalo by to, že Johnny Depp je tak trochu gnóm, a to si nepripustím) a ten zas melancholicky a tak trochu nechápavo, ako mu je vlastné, zíza na batmanovské masky. Vo vitríne sa blyštia britvy Sweeneyho Todda a pomedzi to všetko svištia zlatučké mŕtvolky psíkov a iní obľúbení hrdinovia burtonovských klasík.

Z vášho TO DO IN NY zoznamu si láskavo červeným perom – ideálne krvou – vyškrtnite jedno poobedie ŠOPINGU a miesto toho si napíšte MUST SEE: Tim Burton. Majster temného surreálneho popu bude MOMA premieňať na ríšu svojich divov do 26. apríla 2010. text Mária Modrovich / ilustrácie Tim Burton / foto Leah Gallo

74 Inspire magazine

101

Cupcakes

„Prečo Cupcake? Pretože možnosťou chuťových a množstvom vizuálnych variácií mi dáva priestor na výtvarnú realizáciu plnú pôvabov. A možnosť ponúknuť divákovi 101 pocitov, ktoré vo mne zanechal kontakt s tvorbou mojich obľúbených umelkýň.“ Linda Viková

Keramické elementy spojené do voľnej inštalačnej zostavy, ktorú zjednocuje názov 101 Cupcakes, imitujú reálne predmety – americké zdobené koláče v košíčkoch. Výtvarnými princípmi nadväzujú na americké pop-artové postupy v keramike, ktoré sa presadili v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a odkazovali na svet konzumu a veľkomestské prostredie (počnúc skupinami šálok Roya Lichtensteina, nábytkom Richarda Shawa, kuchárskymi zátišiami Roberta Arnesona atď.). Americké pop-artové objekty využívali prostriedky imitácie materiálov keramickými hmotami a technikami, čo viedlo k utvoreniu kategórie superobjektu. 101 Cupcakes patria do skupiny reakcií na americké popartové/superrealistické postupy, najmä z hľadiska zámeru imitovania materiálov. V rámci tohto prístupu umelkyňa zvládla diferencované keramické techniky a technológie, ktoré pomáhajú vytvárať ilúziu reality. A vzdala poctu ženám – umelkyniam, ktoré ju inšpirovali svojím životom a dielami. text Štefan Oriško / foto Dominika Horáková

Inspire magazine

music

PIXIE AND THE DEVILS Ten album je pre nás hodnotnejší ako cena, za ktorú by sa mohol predávať Skutočne nie ľahko pochopiteľní štyria mladíci založili zhruba pred troma rokmi kapelu Pixie and the Devils (P & tD). Viktor Milosavljevič (spev a texty), Michal Uličný (bicie), Marek Hradský (gitara) a Michal Prokeš (basgitara).

Došlo vlastne k spojeniu dvoch kapiel – Scart Qeel a Natoleboto. Nedávno sa k nim pridal ešte Boris Vereš (klávesy a sample).

76 Inspire magazine

Chlapci vyrastali a žijú v Bratislave. „Bratislava je zvláštne, nervózne mesto.

Mám ho rád,“ hovorí Marek. Nie sú zrovna klasickou garážovou kapelou.

Nasťahovali sa do bývalého Istrochemu a tam skúšali. „V Istrocheme bola špina, chemický smrad a zima. Ale pre nás to bolo neuveriteľne inšpiračné prostredie, vzniklo tam veľa skladieb,“ dokresľuje atmosféru začiatkov Viktor.

I love my girl from the bottom of my heart like a truly devoted friend I love my girl from the very start until the bitter end V novembri 2009 vydali svoj debutový album Carnal Affection. Je zaujímavý zvukom, prepracovanosťou, náladou aj textami. Možno ho vnímať viacúrovňovo, no nemá žiadnu koncepciu. Je mrazivo autentický. Nahrali, produkovali aj vydali si ho sami a je zadarmo stiahnuteľný na internete.

Pixie and the Devils. Dobre, v názve kapely netreba hľadať hlbší zmysel, malo by sa to predovšetkým dobre pamätať. Ale predsa, sú tu prítomné veľmi kontrastné mýtické symboly. Prečo také kontrasty?

Michal P: V úplných začiatkoch nám spievala Petra Puškárová. Ona mala byť tá víla. Víla ako symbol niečoho nadreálneho, vyššieho, guľatého... Nakoniec sa to vykryštalizovalo tak, že spieva Viktor. Ale predsa tu zostalo prítomné niečo éterické, no je tu aj čiernota.

Viktor: Slovo „kontrast“ nás vystihuje asi najviac. Každý z nás je diametrálne odlišná osobnosť a aj hudobne to každý ťahá úplne iným smerom.

Má P & tD nejakú koncepciu?

Viktor: Nie. Všetko sa deje prirodzene. Je tu absolútna sloboda.

Michal U: Dopriali sme si možnosť naplno sa realizovať. Každú našu skladbu vnímam, akoby to bolo aj moje dieťa. Som hrdý na tie veci, ktoré robíme.

Marek: Akúkoľvek tému prinesiem, chalani sa toho okamžite chytajú a rýchlo to naberá našu tvár. Každý z nás hráva aj v rôznych komerčných projektoch, ale nič z toho sa nechytá na atmosféru, ktorú máme na koncertoch my. To všetko preto, že tu je úplná voľnosť.

Michal P: P & tD je pre mňa neuveriteľné emočné zázemie. Dávam do tej hudby všetko, celého seba do každého jedného tónu. Verím, že je to citeľné aj navonok. Čo je to za žáner? Dá sa to pomenovať? Na vašom MySpace profile máte – Indie.

Michal U: Áno, radi žartujeme. Indie pôvodne znamenalo independent. Nezávislú hudbu. Ale naozaj ma mrzí, čo niektoré kapely urobili s týmto slovom.

Zobrali si to ako žáner a v podstate z toho urobili moderný brit-pop. Hudbu nie je potrebné škatuľkovať.

Viktor: Naša hudba by sa dala možno charakterizovať ako progresívna. Ale zasa na druhej strane, progresívna je vraj aj kapela The Mars Volta, no a ich definovať je vyslovená hlúposť.

Marek: Možno alternatíva. To v podstate nič konkrétne nevymedzuje.

Viktor: Nie, pre mňa je alternatíva dnes už niečo úplne iné. Trebárs búchanie na fľašu alebo kontajner. Navyše na Slovensku je taký zaujímavý fenomén.

Alternatívnymi kapelami sa tu nazývajú kapely, ktoré skrátka len nepúšťajú v komerčných rádiách. A pritom ich hudba znie rovnako ako tá komerčná.

Jediný problém je ten, že ich nepozná dosť ľudí.

Marek: Všetci títo sa tu potom predbiehajú v tom, kto je viac alternatívny.

Michal U: Dnes sa už hudba neuzatvára do žánrov. Bola by to hlúposť a veľa by jej to vzalo. Ľudia len radi hľadajú vo všetkom systém. Led Zeppelin nazývali svojho času heavy metalom. Na svoje obdobie to heavy metal možno bol, ale dnes sa to už takto povedať nedá. Áno, sú dnes kapely, ktoré možno zaškatuľkovať. Čo ja viem, stretnú sa a nasilu hrajú všetko na podladených gitarách, búšia dvojkopáky a robia to preto, aby to znelo nejak konkrétne, aby „to znelo tak“... ako punk core, alebo inak, to je jedno.

Michal P: Už od nejakých 50. rokov neexistuje v hudbe čistý štýl. Neexistuje čistý jazz, nič takéto. Všetko prechádza do fúzií a medzižánrov. Možno od tých 80. rokov je to najvýraznejšie. Dnes vraj nájdeme aj jazz metal. Hranice hudby už úplne padajú. Naša hudba síce má taký ten klasický rockový základ, ale sú tu vplyvy jazzu, bluesu, je tu elektronický zvuk... všeličím je to cítiť. Tiež to nedokážem definovať.

Odvtedy prešli rôznymi obdobiami a útrobami tohto mesta. Jeden čas mali dokonca vlastné nahrávacie štúdio. To sa im však nepodarilo udržať nad vodou, lebo väčšina z nich chodí ešte do školy. Žánrovo ich zadefinovať by bolo na viac riadkov... ak vôbec. Pixie and the Devils má jednoducho svoj vlastný zvuk.

Je na Slovensku niekto, kto robí podobnú hudbu ako vy?

Viktor: Opäť, ťažko by sme hľadali žánrovo. Ale čo sa týka pohľadu na tvorbu hudby, tak nájdu sa tu aj ďalší, ktorí chcú robiť hudbu viac autenticky.

Michal P: Páčia sa nám Mona Lisa Overdrive, Lavagance, Genevas, Čisté tvary, We Want Jam.

Inspire magazine 77

music

A vaši hudobní hrdinovia mimo Slovenska?

Viktor: Mám rád Pearl Jam, Incubus, Massive Attack... ale aj Dana Bártu.

Marek: The Mars Volta, Led Zeppelin, Radiohead, John Meyer. Sú však skladby, ktoré si vypočujem iba preto, lebo sú tam jednoducho tri sekundy, kvôli ktorým sa oplatí vypočuť si to celé. Ale tie tri sekundy musia stáť za to.

Váš vekový priemer je zhruba 20 rokov, ale hudobný vkus máte ako postarší hudobný fajnšmeker, ktorý už čo to zažil. Chlapci, čo sa vám stalo?

Marek: To je veľmi individuálne, ako rýchlo dokáže človek osobnostne dozrieť.

Viktor: Zrelosť však neznamená, že už nie je kam sa osobnostne posunúť. Človek sa môže učiť stále. Ale, samozrejme, je výhodou, ak sa niekto niekam dostane skôr. Získa čas. To je dôležité.

Michal P: Pustil som priateľkiným desať-jedenásťročným sestrám blues.

Nečakal som, že tomu budú rozumieť. Je mi jasné, že dieťa nemôže pochopiť bluesovú skladbu, pretože je plná dospelých emócií. Ale ony ani netušili, že blues existuje!

Michal U: Dnešné deti len pasívne prijímajú všetky tie extrémne zjednodušené veci. Je možné, že ani nikdy nepochopia, čo je to blues...

Nedávno ste vydali svoj debutový album Carnal affection. Ako dlho vznikal tento album? Akú má tému a koncepciu?

Viktor: Skladby vznikali v časovom období troch rokov. Nespája ich žiadny konkrétny motív alebo téma. Keď som písal tie texty, bol som vždy v nejakom inom rozpoložení. Ide nám skôr o abstraktné výpovede rôznych emócií alebo nálad.

Michal P: Ale sú aj o ženách a o živote. To sú krásne veci.

Michal U: Nie je to letný album alebo Picassove modré obdobie. Je to herbár z dlhšieho obdobia.

Marek: Spoločné body sa dajú vnímať v niektorých inštrumentálnych momentoch, ale určite nie tematicky. To, čo snáď najvýraznejšie prepája skladby na tomto albume, je Viktorov spev. Jeho spev je jedinečný.

Carnal affection... fyzická príťažlivosť je obvykle chápaná ako niečo lacné.

Má takáto láska predsa nejakú hodnotu?

Michal P: Ale veď to je základná pudová záležitosť. Samica si vždy nakoniec vyberie najsilnejšieho samca.

Viktor: Názov albumu vychádza z jednej jeho rovnomennej skladby, ktorá sa týka lásky ku gitare, hoc zdá sa, že ide o ženu. Len z lásky ku gitare dokáže vzniknúť vzťah založený na fyzickej príťažlivosti, ktorý by bol dlhodobý. So ženami to takýmto spôsobom dlhodobo nejde.

Čo je lepšie, žena alebo gitara?

Michal U: Bicie.

Marek: Obidve naraz.

Michal P: Čo tak žena s gitarou?

Marek: Nie, to je asexuálne.

Viktor: Jedinou jednou výnimkou je PJ Harvey!

Marek: Ale to je výnimka!

Viktor, ty si písal texty. Povedz, v dnešnej dobe, keď sa veci na jedno použitie balia do luxusných obalov, aký má zmysel hádzať perly sviniam?

Viktor: V tejto skladbe ide o to, že ak chce niekto robiť muziku dobre, v istom bode jednoducho dospeje k úplnému zúfalstvu. Totiž, uvedomuje si, že takáto hudba má väčšie kvality ako tá, ktorá sa masovo tlačí ľuďom. Takýto človek si časom začne klásť otázku, že načo sa vôbec obťažovať a robiť hudbu dobre a premyslene, keď väčšina si aj tak kúpi radšej len vodu vo vínovej fľaši...

Zostaňme pri tejto metafore. Album doslova hádžete po ľuďoch. Je voľne stiahnuteľný na internete...

Viktor: Ak by sme album začali predávať, položili ho niekam na stôl, ľudia, ktorí by ho ocenili, by sa k nemu možno ani nedostali. Keď rozdávaš, máš väčšiu šancu, že v tom dave zasiahneš niekoho, koho to osloví. Tá šanca je takto oveľa väčšia, ako keby sme len sedeli a čakali, že ľudia prídu za nami.

Preto treba pokryť úplne všetko. Aký zmysel by bolo ťahať z ľudí peniaze, keď my to vlastne robíme pre nich? Stačí, ak sa nájde jeden človek, kto tie perly ocení, a ono to všetko malo význam kvôli nemu urobiť.

Michal U: Ten album je pre nás hodnotnejší ako cena, za ktorú by sa mohol predávať.

Aké máte od albumu očakávania?

Viktor: Nie sme vyslovene slovenská kapela, naša hudba nie je kultúrne viazaná. Možno sa nám podarí niekoho osloviť aj za hranicami. Tiež by nás potešil záujem o album v rádiu FM, jedinom alternatívnom rádiu tu na Slovensku.

Michal P: Tiež vybaviť si viac hrania na Slovensku a možno aj ďalej. Totiž sponzoring je v našom prípade takmer nemožný. Nuž, zvolili sme si tú ťažšiu cestu.

Ale nedávno, pri príležitosti pokrstenia albumu, sa nám podarilo zorganizovať menšie turné po Slovensku. Na tomto turné bola s nami aj skvelá kapela Genevas. Takýchto príležitostí zahrať si, hoci aj malý koncert, by mohlo byť oveľa viac. Text Hana Hradská / Foto Ondrej Synak Album Carnal Affection na stiahnutie: myspace.com/pixieandthedevils

What´s the point in throwing pearls to this swine you might as well be selling water in a bottle of wine

78 Inspire magazine

Kožušina, zlato a dve slnká Výzor Lilly Allen, hlas vysoký, zvonivý a zároveň jemný ako Björk. V porovnaní s Björk je však jej hudba viac melodická a tónovo menej presýtená. Reč je o britskej speváčke, multiinštrumentalistke, skladateľke a výtvarnej umelkyni Natashi Khan, známej pod umeleckým pseudonymom Bat for Lashes.

Bat for Lashes robí výnimočnou predovšetkým fakt, že jej piesne pôsobia ako audiovizuálne umelecké dielo. Keď počúvate jej hudbu, je to, akoby sa vám v mysli premietal nejaký fantasy hudobný film. Každá z piesní prináša vizuálnu predstavu: raz je to víla v tmavej noci (Horse and I), vzápätí Snehová kráľovná s krištáľovo čistým hlasom (Glass). Inokedy berie na seba podobu morskej sirény vábiacej morský príliv (Siren song) a v Piece of mind je ako kvetinová hippies deva. Určite teda neprekvapí fakt, že Natasha vyštudovala výtvarné umenie, filmové umenie a hudbu. To ju ovplyvnilo a často spája proces tvorby piesní s pohyblivým obrazom, príbehom: „Kedykoľvek píšem hudbu, vzniká v mojej hlave miesto plné vizuálnych predstáv. Je to miesto plné postáv, farieb a krajín, kde sa tieto veci dopĺňajú, pomáhajú si a navzájom sa podporujú. Sú ako brat a sestra.“ Dokonca priznáva, že keď jej dochádza hudobná inšpirácia, čerpá práve z vizuálnych podnetov.

Doteraz vydala dva albumy: V roku 2006 Fur and Gold a v apríli tohto roku album Two Suns a obidva boli nominované na britskú Mercury Music Prize. Napriek tomu, že albumy majú podobnú atmosféru a sú v štýle indie, sú v mnohom odlišné: „Myslím, že debut je veľmi milý, minimálny, čistý ako dieťa vo vývine. Tento album je oveľa bujnejší, viac beatov, viac vrstiev a myslím, že je tu o dosť istejší zvuk.“ Pilotným singlom z albumu Two Suns je mierne melancholická, milostná „šťastno-smutná“ pieseň Daniel. Okrem vlastných pocitov Natashu pri tvorení piesne inšpiroval aj film Karate Kid, na ktorom v detstve (spolu s filmom Rocky) „ulietavala“. Práve Daniel-Son z filmu Karate Kid bol jej hrdinom a táto spomienka sa čiastočne preniesla aj do videoklipu, ktorý je mimochodom kritikmi označený za jeden z najzaujímavejších počinov tohto roka a bol nominovaný na MTV Video Music Awards v kategórii objav roka: „Je to celkom temné, násilná téma a všetci tanečníci a ľudia ma obkľúčia a chcú so mnou bojovať. A ja v štýle Rockyho – s kapucňou na hlave – šoférujem cez les. Refrén znie when I run in the dark, I dream of home, tak bežím za tmy a na konci prichádza môj Daniel a silno ma objíme.“ Dokonca aj na obale k singlu Daniel má Natasha nakreslenú na chrbte postavu Daniela Larussa.

Svoje vizuálne predstavy často konzultuje s režisérmi svojich videoklipov, a tak má napríklad videoklip k piesni What´s a girl to do? atmosféru filmu Davida Lyncha a Natasha v ňom jazdí na svojom obľúbenom BMX bicykli.

Obliekanie, make-up a celkový výzor speváčka príliš nerieši. Má rada retro, voľnosť, kreativitu, spontánnosť, výnimočnosť. Aj preto nakupuje najradšej vo vintage shoppoch a kombinuje oblečenie a make-up podľa momentálneho pocitu: „Mám rada, keď sa ľudia snažia nosiť veci, ktoré by normálne nedali dohromady – mám rada čudákov.“ Mimochodom, zbožňuje šperky, hippie čelenky, maľby na tvár a má averziu voči žiarivo zelenému priliehavému neónovému oblečeniu: „Myslím, že odtieň mojej pokožky je jemne nazelenalý a vyzerala by som ako nezdravý jašter.“ Bat for Lashes sa drží línie krehkosti, jemnosti, ľahkosti, ale zároveň je z nej cítiť mierna chladnosť a tajomnosť. Nazriete a ona vás zavedie do svojho hudobného sveta fantastiky, v ktorom vás zmanipuluje a očarí, aby vo vás po dopočúvaní zanechala absolútny pocit „krásna“. text Katarína Drápalová aka Speza / foto Leonie Purchas leoniepurchas.com www.batforlashes.com

„Kedykoľvek píšem hudbu, vzniká v mojej hlave miesto plné vizuálnych predstáv. Je to miesto plné postáv, farieb a krajín, kde sa tieto veci dopĺňajú, pomáhajú si a navzájom sa podporujú. Sú ako brat a sestra.“

Inspire magazine 79

film

Divotvorca

Darren Aronofsky V jednom mene je obsiahnuté všetko. Obdivuhodnosť, genialita aj neskutočný talent Jeden človek, ktorého tvorba robí divy. Núti ľudí zastaviť sa, zamyslieť sa, možno zmeniť svoje vnímanie sveta. Jeho filmy sú zázračné diela. Kedysi undergroundový režisér, dnes ho pozná celý svet. Niet divu!

Dieťa televízneho veku...

Darren Aronofsky sa narodil 12. februára 1969 v newyorskom Brooklyne do konzervatívnej židovskej rodiny. Malý Darren trávil denne aj osem hodín pred televíznou obrazovkou, bol na nej doslova závislý. Našťastie, už ako malé dieťa inklinoval aj k rôznym druhom umenia, napríklad mal rád kreslenie a maľovanie. Ako teenagera ho zaujímali hip-hop a graffiti, ktoré aj sám kreslil na vozne vlakov metra, a, samozrejme, film. Po skončení strednej školy ho osud zavial na Harvard, kde začal študovať antropológiu. Láska k filmu bola zrejme silnejšia, a tak nakoniec predsa len zakotvil pri ňom a vyštudoval réžiu hraného a animovaného filmu. Jeho tvorbu výrazne ovplyvňovali páni režiséri Stanley Kubrick, David Lynch či Akiro Kurosawa. O tom, že nepatril medzi študentský priemer, presvedčil už svojím absolventským filmom Supermarket Sweep (1990), za ktorý dostal študentského Oscara. Do filmu obsadil aj svojho kamaráta Seana Gullettea, ktorý sa stal neskôr tvárou Aronofského debutu. Ďalším významným filmom jeho rozbiehajúcej sa kariéry bol príbeh trojice, závislej na televízii – Protozoa (1993), v ktorom vyskúšal mnohé svojské vizuálne techniky, ktoré neskôr použil a zdokonalil v iných filmoch.

Matematici sú tiež len ľudia...

Aronofsky natočil svoj debut v roku 1997, stal sa ním psychologický sci- fi thriller Pí. Nechýbalo veľa a táto snímka by vôbec nemusela uzrieť svetlo sveta, keďže ešte počas nakrúcania si Aronofsky a jeho tím uvedomili, že nemajú dostatok peňazí na dokončenie filmu. Pomocný producent Scott Franklin však prišiel s nápadom vyzbierať po stovke dolárov od známych a film tak nakoniec Aronofsky, s rozpočtom 60 000 dolárov, dotočil. Premiéru mal na festivale nezávislých filmov Sundance, kde si Aronofsky za tento čiernobiely film odniesol aj cenu za réžiu. Okamžitý úspech prilákal distribučnú firmu Artisan Entertainment, film sa začal premietať a všetkým investorom sa napokon vrátilo 150 dolárov.

Pí je príbeh matematického génia Maxa Cohena, ktorý trpí neznesiteľnými bolesťami hlavy, nekomunikuje s okolím a je na pokraji nového objavu, ale i šialenstva. Film je nakrútený na tmavý čiernobiely 16 mm film, režisér priznáva inšpiráciu millerovským Sin City. Už tu využíva hip-hopovú montáž a silnú hudbu Clinta Mansella. Tieto dva prvky sa stali charakteristickými aj pre jeho ďalšiu tvorbu.

Veľa, ale naozaj veľa bolesti...

Ešte pri práci na debute presvedčil producent Eric Watson Aronofského, aby si prečítal knihu Requiem for a dream od Huberta Selbyho Jr. A je jasné, ako to dopadlo. Aronofského Requiem for a dream z roku 2000 patrí ku kultovým filmom a každý správny fanúšik klubových filmov ho videl aspoň raz v živote.

Premiéru filmu v Británii uvádzal samotný režisér slovami: „To, čo o chvíľu uvidíte, je veľmi silné a zhruba asi tak o 45 až 50 minút budete pociťovať mno-

80 Inspire magazine

ho bolesti a ja by som sa vám chcel vopred ospravedlniť.“ Pri premiére na filmovom festivale v Cannes si film vyslúžil aj 13 minútové standing ovation.

Tento rok sa vďaka Projektu 100 dostal u nás aj na veľké plátna filmových klubov. Film má trikrát viac strihov, ako je bežné. Režisér využíva už spomínanú techniku zvanú „hip hop montage“, čo znamená rýchly sled udalostí alebo obrazov, sprevádzaný príslušným zvukovým efektom. Requiem je film o tom, kam sa až môžu ľudia dostať v snahe dosiahnuť svoje sny. Príbeh štyroch ľudí, ktorých životy sú navzájom prepletené a všetci sa svojským spôsobom rútia do obrovskej priepasti, z ktorej niet úniku. Na konci nečaká happyend, sú tam len premárnené životy a zničené sny. Každý ostáva sám.

Veľa, ale naozaj veľa lásky...

V roku 2006 natočil Aronofsky svoj prvý film podľa pôvodného scenára. Dostal názov The Last Man, neskôr ho však režisér premenoval na The Fountain a pod týmto názvom ho spoznal aj Hollywood. Ani tomuto filmu sa však nevyhli počiatočné problémy, keď v roku 2002, len pár dní pred začiatkom nakrúcania, odriekol účasť na projekte Brad Pitt, ktorý mal hrať spolu s Cate Blanchett hlavnú úlohu. Aronofsky neskôr prepísal scenár, rozpočet skresal z pôvodných 75 na 40 miliónov a v roku 2005 prišla do kín Fontána, v hlavných úlohách s Hughom Jackmanom a Rachel Weisz. Fontána je príbehom o nekonečnej láske, o životnej ceste muža, ktorý sa rozhodol zachrániť život svojej ženy. Skladá sa z troch príbehov, ktoré smerujú k spoločnému záveru. „Vo svojom jadre je Fontána veľmi jednoduchým milostným príbehom o strate blízkeho človeka a o tom, čo vás takáto situácia naučí,“ vraví o filme režisér.

Bohatý vizuál, úžasná hudba (opäť Clint Mansell) a skvelé herecké výkony robia aj z tohto Aronofského filmu výnimočný zážitok.

Závislosť má mnoho podôb...

Zatiaľ poslednou Aronofského snímkou, ktorú mohli diváci vidieť, bol na Oscara nominovaný Wrestler. Po predošlých snímkach Pí, Requiem for a dream a The Fountain prišla zmena. Režisér sa vyhol akýmkoľvek vizuálnym efektom, vypustil aj klasickú hip-hopovú montáž a film môže pôsobiť veľmi jednoducho a obyčajne. Napriek tomu Wrestler opäť zaujal divákov aj kritikov a Aronofsky si tak mohol pripísať ďalší bod k dobru. Príbeh stojí a padá na hlavnom hrdinovi. Režisér vytiahol z podzemia herca Mickeyho Rourka, na ktorého sa už takmer zabudlo. Ten sa s postavou tak zžil, že divák by si mohol myslieť, že to je jeho životný príbeh. Že on toho wrestlera až tak hrať nemusí, on ním jednoducho je. Napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že Wrestler nemá nič spoločné s doterajšou režisérovou tvorbou, nie je to tak. Aj wrestler Randy Robinson je tým hrdinom, ktorý je na niečom závislý rovnako ako hrdinovia z ďalších filmov. Randy je závislý na wrestlingu. Táto závislosť ho privedie až na pokraj svojich síl a prinúti začať odznova. Dráma, ktorá stojí za videnie.

V roku 2010 by sa mal do kín dostať najnovší projekt tohto skvelého režiséra.

Darren Aronofsky sa podujal nakrútiť nové spracovanie akčného sci-fi Robocop. Film nakrúca so svojím tímom spolupracovníkov, a tak ostáva len veriť, že neostane svojmu menu nič dlžný a vyrobí kvalitnú snímku, tak ako sa mu to darilo doteraz. text Jana Šlinská / foto www.dosomething.org

Fantastický

Mr. Anderson švihácky dandy v hnedom menčestrovom obleku s dokonale napnutým golierikom košele a hláškami, ktoré nepovažujú za vtipné len jeho arcinepriatelia na to, samozrejme, prídu, a svojimi krutými zákrokmi prinútia všetky zvieratká z okolia opustiť svoje domy a hľadať útočisko hlboko pod zemou. Otázka je, či sa im, na čele s Mr. Foxom, ktorý nebude mať pokoja, kým ho všetci nebudú považovať za fantastického, podarí prežiť.

Okrem Baumbacha (podieľal sa už na scenári k Life Aquatic) a Schwartzmana (Darjeeling Limited, Rushmore) použil Anderson aj ďalších osvedčených kolaborantov – hlas Jazveca nahovoril Bill Murray (bez neho snáď Anderson ani netočí) a tréner Skip je Owen Wilson, režisérov kamarát už od školy (spolupracovali na prvých dvoch snímkach –Bottle Rocket a Rushmore). V malej postave otravného speváka Peteyho budete počuť – a aj vidieť – Jarvisa Cockera.

Odporúčam pozrieť si film viackrát, Wes Anderson ukrýva prekvapenia do najzastrčenejších detailov. Pozeranie Fantastic Mr. Foxa sa tak stáva veľkolepým zážitkom – je to trochu, ako keď sa na Vianoce zažne stromček a potom zazvoní Ježiškov zvonček a potom je to už len kúsok do momentu, keď ako divé zviera začnete trhať farebné ozdobné papiere z balíčkov. Úplne fantastické. text Mária Modrovich / foto FOX Courtesy www.fantasticmrfoxmovie.com

režisér Wes Anderson

Fantastic Mr. Fox je prvým animovaným filmom Wesa Andersona, režiséra, ktorého milujeme za jeho hrané celovečeráky The Royal Tenenbaums, Life Aquatic with Steve Zissou alebo naposledy The Darjeeling Limited.

Postavy v Andersonových filmoch a rovnako ich akcie sú akoby tlmené. Na rozdiel od iného kultového režiséra svojej doby, Quentina Tarantina, nešokuje diváka hrmotným násilím a krvou. Poddimenzované idiosynkratické správanie jeho hrdinov vyvolá v divákovi skôr chichúňanie sa do rukáva ako vypleštené bulvy. Subtílne boje neurotických postavičiek, či už vnútorné, alebo adresované „svetu“ (často inému členovi rodiny) sú síce smiešne, ale komickosť im neuberá nič z autentickosti. Tým, že „to myslia vážne“, im veríme a fandíme, aby vyhrali napriek surreálnosti svojej misie. Veľký dôraz je na detaile, dekoráciách, interiéroch a šatách hrdinov, ktoré evokujú fashion voľby samotného režiséra.

Aj pán Lišiak je vo filme oblečený ako Wes Anderson – švihácky dandy v hnedom menčestrovom obleku s dokonale napnutým golierikom košele a hláškami, ktoré nepovažujú za vtipné len jeho arcinepriatelia, traja odporní farmári Boggis, Bunce a Bean.

Anderson si pre svoj prvý animák vybral úpornú (ale fantastickú!) metódu stop motion, pri ktorej sa vyrobia figúrky, tie sa zasadia do fyzického prostredia a potom sa ručne posunujú. Každá nová poloha postavičky sa odfotí a fotky potom jedna za druhou simulujú filmový pohyb. Metódu použil aj Tim Burton napríklad vo filme Corpse Bride, ale aj on sa už bol niekde priznal, že remeslo odkukal od ďalšieho fantastického tvorcu, majstra temných surreálnych stop-motion rozprávok – Jana Švankmajera.

Okrem Andersonovho zmyslu pre detail a osobnej zaangažovanosti ( jednak čo sa týka mikromanažovania každého kroku animátorov, jednak „použitie“ samého seba pre modelovanie psychológie a výzoru postáv) hrá filmu do karát aj silná predloha. Fantastic Mr. Fox je rozprávková kniha z pera Roalda Dahla. Anderson a spoluscenárista Noah Baumbach, v Amerike známy ako talentovaný pozorovateľ a vykresľovač medziľudských vzťahov, Dahlov príbeh natiahli, pridali nové zvieratká a konflikty medzi nimi. Ide o to, že Mr. Fox (hlas Georgea Clooneyho), prispievateľ do miestnych novín a zodpovedný otec rodiny, nevie úplne potlačiť svoju divokosť – nakoniec, je to divé zviera. A tak po nociach, keď pani Foxová (Meryl Streep) a nevyrovnaný adolescentný syn Ash (Jason Schwartzman) spia, pán Lišiak vyráža do skladov spomínaných odporných farmárov, aby im kradol hydinu a jabĺčkovicu. Odporní farmári mu

Inspire magazine 81

dance

Andrej Petrovič Úžasný a talentovaný, že až!

„Tanec je pre mňa liek, uvoľnenie, extáza, ktoré mi dovoľujú iba byť – existovať.“ 82 Inspire magazine

O Andrejovi som prvýkrát počul z úst Stanky Vlčekovej, najlepšej contemporary tanečnice Slovenska roku 2009. To bolo samé Andrej sem a Andrej tam a hlavne, že Andrej je super talentovaný tanečník a fasa týpek. Potom som zašiel na akési predstavenie a pochopil som, že tento chlapec naozaj nie je len tak hocikto.

Andrej, ako sa to celé začalo?

Tancovať som začal ako 12 ročný vo folklórnom súbore Malý Vtáčnik pod vedením Elišky Hrbíkovej, ale to, ako som sa k tomu dostal, bolo pre mňa celkom nečakané a pokusov a motivácií bolo vlastne niekoľko.

Takže motivácia číslo 1…?

Ako malý chalan som miloval všetky bojové a akčné filmy a mojimi idolmi boli Arnold Schwarzenegger, Bruce Lee a, samozrejme, najväčší obľúbenec JeanClaude Van Damme. Doteraz mám doma v Prievidzi odložený veľký zošit plný obrázkov a článkov o ňom. Samozrejme, prišiel aj ten moment, keď som začal uvažovať, ako sa svojim akčným hrdinom priblížiť, a tak som sa dal na kurz karate a podomácky som si vyrobil nunčaky a trénoval flexibilitu na dvoch stoličkách ako Van Dame vo filme Krvavý šport. Želal som si byť spojením všetkých svojich idolov, nestačilo byť len jedným, myslím, že veľa chalanov v tom veku robilo podobné veci a určite, podobne ako ja, pocítili sem-tam tú nepríjemnú bolesť. Ale vrátim sa k tým nunčakom, lebo to si budem pamätať do smrti, veď išlo o moju kariéru bojovníka. Raz som stál v spálni mojich rodičov pred zrkadlom v bielom tielku a čiernych teplákoch a červenou fixkou som mal urobené škrabance presne na tých miestach, kde Bruce Lee, imidž musel byť dokonalý. No a vtedy nasledovala tá dokonalá práca s nunčakmi, prvý pohyb – úder – šialený zásah – bolesť – ja okamžite v kŕči na zemi. V tom istom momente nado mnou mama s krikom, že čo som to za „debila!“, či chcem prísť o možnosť mať raz v živote deti!!! Za toto ponaučenie som bol mame nesmierne vďačný, a tak mojím ďalším krokom bolo, že som konce nunčakov oblepil žltou páskou a bolo (úsmev).

Foto z predstavenia „bahok“ Akram Khan Company

Motivácia číslo 2…?

Keď som mal asi 10, začal som chodiť na gymnastiku, pretože tam vtedy chodili všetci moji kamaráti, a preto, že som chcel s nimi tráviť viac času, tak som sa prihlásil aj ja. Bola to pre mňa veľká záľuba. Vyhral som aj prvé a druhé miesto, to som bol na seba strašne pyšný, pretože tam boli chalani, čo chodili dlhšie, a tí sa ani neumiestnili. Bol to pekný moment aj pekné sny o veľkom gymnastovi, ale, bohužiaľ, kvôli chorobe, ktorá ma vtedy postihla, som musel prerušiť trénovanie, pretože som bol hospitalizovaný v nemocnici so silným zápalom v krvi. To ma odstavilo na 3 mesiace a keď som sa chcel vrátiť, tréner ma už nezobral späť. Ale ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré.

Milé, takže si sa k tancu dostal cez šport?

Nie úplne. Film Hriešny tanec bol skutočným začiatkom niečoho nového, milujem ten film a aj dnes si ho rád pozriem. Učil som sa kroky z VHS-ky tak, že som ju úplne zodral, a potom som na školských večierkoch na to balil dievčatá. Tu práve sa to niekde začalo. Cítil som, že hudba, zábava, exhibicionizmus sú mi veľmi prirodzené. V tej dobe som sa však nevedel dostať k žiadnym tanečným kurzom. Potom som si náhodou jeden našiel a mal som predstavu, že sa tam budú učiť tance ako v Hriešnom tanci. Vtedy som ešte pojem dobre postavená choreografia nepoznal, ale keď som sa prišiel pozrieť na jednu skúšku, pravdy sa mi dostalo hneď. Toľko preexponovaného výrazu a umelých úsmevov som pokope ešte nevidel, aj keď tancovali krásne, ale v tom období sa mi to moc prirodzené nezdalo, tak som to vzdal – žeby som už vtedy cítil, že budem súčasným tanečníkom?

Tak keď už ani Hriešny tanec nie, tak ja už fakt neviem, žeby motivácia číslo 4…?

Jasné, ale tak to naozaj bolo. Piatkové hodiny literatúry s pani učiteľkou Lojovou. Ten deň som mal fakt rád, bol to jeden z tých krátkych a nenáročných dní pred víkendom. Literatúra bola posledná hodina a bolo pravidlom, že posledných 20 minút pred koncom vytiahla pred katedru spolužiakov: „Jurko, Peťka, poďte nám zatancovať.“ (Pani Lojová mala strašne rada tanec).

Všetci sme boli, samozrejme, šťastní, lebo sme už nemuseli čučať do knižiek a počúvať výklad o slovenských autoroch. Keď sa začalo tancovať, pre niektorých mojich spolužiakov to bola veľká zábava – úškrny a pokriky, ale ja som

sedel ako mechom udretý s chlpmi postavenými tak, že by si mi ich mohol učesať. Bola to krása a sníval som len o tom, že pred tou katedrou budem jedného dňa stáť ja. Po skončení hodiny som išiel za Jurom, celým menom Juraj Jánošík, a nenápadne som sa ho opýtal, tak aby ďalší chlapci nepočuli, či by ma nemohol zobrať na skúšku. V ten večer som už tancoval a bol som totálne nadšený z nových kamarátov, prostredia. Bolo to super. Keď som po skúške prišiel domov, bol som vyčerpaný až do zelena, a tak mi mama dala hneď jedno zaucho, lebo si myslela, že som fetoval. Týždeň na to som stál pred katedrou aj ja a bolo mi jedno, čo si kto o mne myslí, už bolo jasné, že chcem byť tanečníkom a to sa aj splnilo. Ďakujem pani učiteľke Lojovej, že mala rada tanec a Jurajovi Jánošíkovi, že bol môj spolužiak. V 14 rokoch som odišiel študovať do Banskej Bystrice na tanečné konzervatórium, kde som stretol skvelých ľudí, ktorí ma celé štúdium formovali. Moje hobby sa mi stalo prácou.

Zaujímavá a celkom kľukatá cesta k tanečnému umeniu. Kto je teda Andrej Petrovič dnes?

Som obyčajný chalanisko, narodený v Bojniciach a vyrastajúci v 62 metrov štvorcových veľkom byte. Som narodený v znamení panna a to ma úplne vystihuje. Ja to znamenie zbožňujem, moja priateľka Katka vraví, že panny sú troška too much – vraj hygienická stanica sa na mňa nechytá (úsmev), ale som, čo som. Človek, ktorý je náročný, neznášam neporiadok, som perfekcionista a dávam si vysoké ciele, ktoré ma poháňajú vpred, ako v práci, tak aj v živote. No už nejdem hlavou proti múru tak silno ako kedysi. Keď som si vtedy niečo zaumienil, išiel som aj cez mŕtvoly. Mal som strach zaostávať, snažil som sa odovzdávať tú najlepšiu robotu. Myslel som si, že keď niečo nestihnem, bude to katastrofa. Medzi ľuďmi, s ktorými som trávil čas v škole aj mimo nej, hlavne s chalanmi z Les slovaks collective, vládla zdravá súťaživosť a vzájomná podpora. To ma hodne ovplyvnilo, pretože v tejto atmosfére každý z nás smeroval k naplneniu svojich snov. Vtedy išlo tak trochu o testosterón, teraz, keď sa vyskytne niečo podobné, dávam tomu voľnejší priebeh. Teraz nemám strach počkať na správny čas. Čo môžem pre vec spraviť, spravím, a ostatné nech už príde samo. Som šťastný, že tento moment prišiel a že nepobehujem stále ako s nasoleným zadkom (úsmev). Momentálne sa mi otvárajú oči viac doširoka, začínam toho aj viac vidieť, viac si všímam a je príjemné si uvedomiť, že nie je všetko len o tanci alebo o mne. Viem, že sa chcem usadiť, s najväčšou pravdepodobnosťou v Bratislave, mám tu svojich priateľov, priateľku, mesto ani veľké, ani malé a primerane dynamické. Už ma nebaví kočovný život. Od 14 rokov byť mimo rodiny je, myslím, celkom dosť.

Je pre mňa dôležité mať miesto, kde si môžem zložiť veci, sadnúť si na svoj gauč, napiť sa zo svojej obľúbenej šálky, zapnúť si svoju telku a objať človeka, ktorý so mnou zdieľa náš spoločný priestor. To je to, kde sa momentálne nachádzam a po čom túžim. Už starnem, Janko, čo? Alebo to ma len tá práca robí takým unaveným...?

Nemyslím, že starneš, Andrej, som presvedčený o tom, že tanečníci dospievajú trochu skôr, ako na tele, tak aj v hlave. A jedného dňa telo aj hlava dostanú signál, že si treba začať riešiť budúcnosť. Mne už trklo. V súvislosti s tvojím „novým“ pohľadom na pohybové umenie by ma zaujímala tvoja osobná definícia tanca.

Ja nemám nijakú špeciálnu definíciu tanca. Tanec je pre mňa liek, uvoľnenie, extáza, ktoré mi dovoľujú iba byť – existovať. Je to niečo, čo viem robiť najlepšie a určite chcem byť tancom obklopený čo najdlhšie. Som vďačný, že som stretol vynikajúcich pedagógov, choreografov a tanečníkov, ktorí ovládajú toto remeslo a narábajú s ním v harmónii tela a duše. Veľmi si cením, že môžem s takýmito ľuďmi spolupracovať a učiť sa od nich.

Ako u teba vzniká pohyb?

Väčšinou je to na základe určitej myšlienky, emócie, pohybového obmedzenia alebo charakteru postavy, ak ide o divadelnejší typ predstavenia. Ja mám rád a páči sa mi, keď mi režisér, choreograf dáva obmedzenia, pretože vtedy viem vyprodukovať rôznorodejší pohybový materiál. Spolupráca, kde nedostávam výzvy a kde sa autor spolieha len na moju interpretačnú kvalitu a skúsenosť, ma neobohacuje. Vtedy začnem používať svoje pohybové vzorce, ktoré som ako tanečník automaticky nadobudol v iných projektoch. Takýto typ „kreatívnej“ roboty moc neuznávam a ani ma to neuspokojuje, pretože sa v pohybe ďalej nevyvíjam.

Inspire magazine 83

dance

Čo považuješ v tanci za najväčší zázrak? Že ho cirkev nezakázala (úsmev) a, samozrejme, tú jedinečnú schopnosť tanca vyjadriť emóciu a príbeh bez slov.

Zažívaš ako tanečník často situácie, že už fakt nemôžeš?

Bolo pár takých momentov. Spomínam si na turné s AKC (Akram Khan Company) v Bogote (Kolumbia), čo je asi 1 500m nad morom. Môj part v predstavení bol dosť fyzicky náročný, kedy z javiska prakticky nezleziem. Tam som fakt nevedel, či to predstavenie dokážem dokončiť. Vzduch bol neskutočne riedky, zahmlievalo sa mi pred očami a zdalo sa, že ovraciam všetko naokolo. Najhoršie na tom bolo, že sme vtedy hrali rovno 5 predstavení.

Našťastie pre nás „nízkonadmorníkov“ pripravili kyslíkové bomby, ku ktorým sme sa s jazykom po kolená doplazili rovno po predstavení. Hrať predstavenie v Kolumbii je dodnes mojou nočnou morou.

Ako zvládaš klasické tanečné úrazy?

Musím 3x zaklopať, nič vážne sa mi ešte nestalo tak, že by som nemohol odohrať predstavenie. Šťastný to tanečník, čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Všetko, čo som doteraz robil a kam som to dotiahol, je pre mňa úspech.

Samozrejme, najväčším bonusom mojej tanečnej kariéry je Akram Khan Company. Splnil sa mi sen, o ktorom som sníval ešte ako študent: robiť s uznávanou skupinou a zažiť „naozajské“ veľké turné. Všetka tá námaha, ktorú som investoval, sa mi vrátila späť. Je to veľmi príjemné zadosťučinenie, pretože veľa ľudí z môjho okolia si o mojom tancovaní myslelo, že na to nemám, že môžem byť dobrý len ako amatérsky tanečník. Tak by som sa im chcel teraz vlastne poďakovať, pretože to bola tak isto jedna z vecí, ktorá ma tlačila dopredu, aby som sa nevzdal a nezlyhal. Keby sa mi nepodarilo počas mojej kariéry pracovať s ľuďmi, ktorých obdivujem a rešpektujem, a to vysnívané celosvetové turné, určite by som nebol uspokojený, a ten osobný pocit, že som to dokázal, by mi naozaj chýbal.

Musel si sa popri tanci aj niečoho vzdať?

Doteraz som nemal taký pocit. Ako som už spomínal, tanec je moje hobby aj moja práca. Nemal som žiadny problém obetovať tomu všetok svoj čas. Som šťastný, že som tomu toľko dal a aj za to, že stále tancujem, ale už sa objavujú aj iné dôležité veci v mojom živote.

Keby som mohol vrátiť čas, tak by som sa snažil byť viac so svojou rodinou.

Mama si ma moc neužila, otec rovnako a môj o sedem rokov mladší brat vyrastal v podstate ako jedináčik, takže si to pravé silné súrodenecké spojenie vytvárame až teraz, keď už má 20 rokov. Vždy keď prídem domov, zájdeme

84 Inspire magazine

na pivo a rozprávame sa ako chlap s chlapom (úsmev) a ja sa snažím dozvedieť sa o ňom čo najviac a troška dobehnúť zameškané. Neviem-neviem, či bolo zdravé byť ponorený do tanca 24/7 aj momentálne som na 7-mesačnom turné. Takže sa snažím mať aj viac času na priateľov a hlavne na moju priateľku Katku, ktorá si zaslúži veľký obdiv a rešpekt, pretože doteraz na mňa kvôli turné len čakala. Je načase sa jej za to všetko odmeniť, aj keď ona vie, že ešte nejaké turné výpadky absolvujem. Sľubujem, že to už nebude na tak dlho.

Nemáš pocit, že súčasný tanečník by mal byť rovnako zdatným hercom ako tanečníkom?

Ja osobne mám rád fyzické divadlo, kde sa okrem pohybu využívajú aj divadelné vyjadrovacie prostriedky. Ako interpret sa snažím vyberať si taký typ práce, kde sa spájajú tieto dva elementy – divadlo a pohyb. Je pre mňa emočne silnejšie, keď sa nachádzam v takejto polohe. Ale či mám pocit, že súčasný tanečník by mal byť rovnako zdatným hercom ako tanečníkom? Nie, nemyslím. Nie každý tanečník môže byť dobrým choreografom, ako nie každý herec musí byť dobrým režisérom. Pre mňa je dôležité, aby z interpreta niečo vyžarovalo, aby ma oslovil ako osobnosť, aby mal určitý náboj. Rozhodne by si mal byť vedomý, že nie je len nástroj na vykonanie práce. Veľmi zle sa veru pozerá na tanečníkov, ktorí tancujú ako vo „vákuu“, bez názoru a akoby v hľadisku nesedeli diváci. Čo nesmie chýbať takému „WOW“ predstaveniu a ktoré z toho, čo si videl, to bolo?

Fuuúúha, tak to neviem. Prestavenia, ktoré som videl, boli veľmi rôznorodé a každý choreograf používa iné vyjadrovacie prostriedky. Pokiaľ ma dokáže predstavenie udržať v pozornosti od začiatku do konca a aj po predstavení ešte o ňom rozmýšľam a analyzujem ho aj niekoľko dní, tak to považujem za dobré predstavenie. Posledné, čo som videl v takomto duchu, bolo predstavenie „to be straigh with you“ od DV8.

Patríš medzi tanečníkov, ktorí su etablovaní viac mimo Slovenska. Ako sa ti robí vonku?

Momentálne som členom Akram Khan Company. Akram má na svojom konte duetá so slávnou francúzskou balerínou Sylvie Guillem a francúzskou herečkou Juliette Binoche, belgickým choreografom a tanečníkom Sidi Larbi

Foto z predstavenia „bahok“ Akram Khan Company Andrej Petrovič – na foto vľavo

Stane sa ti občas, že ti pri tvorbe pohybového slovníka aj nič nenapadne? Áno, keď sa snažím vytvoriť niečo, čo som dovtedy nerobil. Keď sa mi totálne nedarí, snažím sa vrátiť k úplne jednoduchým pohybom, ktoré postupne technicky znáročňujem a až potom interpretačne zdokonaľujem.

Cherkaoui… O svojich tanečníkov sa veľmi dobre stará. Len prísť a dobre odohrať predstavenie. O nič iné sa nemusím starať. Nemusím robiť žiadne iné par time joby, aby som si zarobil peniaze. Mám kontrakt na rok, nie veľa skupín ponúka takéto zabezpečenie. Priznávam, že pre mňa, chlapca zvyknutého na celkom iné pomery, bola táto úroveň spolupráce celkom šok.

Ktorú zo skúseností vonku si najviac vážiš?

Všetky, pri ktorých môžem byť na javisku a živiť sa tým, čo ma baví.

Aké projekty ťa teda živia na Slovensku?

Momentálne žiadne. Posledné predstavenie, ktoré som tu robil, bolo Jablko so Šárkou Ondrišovou, ale nemôžem povedať, že by ma to živilo, to by som musel mať takýchto projektov niekoľko a potom by som už nemusel nikam chodiť (úsmev).

Kde a za akých podmienok by si chcel ideálne tvoriť?

Ja by som rád tvoril na Slovensku. To by bolo asi to najlepšie, pretože ľudia a chuť do práce tu sú. Nechcem sa stále vyhovárať na peniaze, ale tie peniažky sú fakt potrebné. Považujem za dôležité zaplatiť umelcov počas kreatívneho procesu, aby nemuseli robiť iné projekty a boli plne k dispozícii produkcii.

Koho zo slovenských performerov uznávaš?

Všetkých, ktorí tu niečo tvoria, si vážim a uznávam: Juraj Korec, Jaro Viňarský, Daniel Raček, Stanka Vlčeková, Eva Klimačková, Vladimír Šoltys, Miloš Galko, Les slovaks collective, Katka Mojžišová, Marta Poláková, Zuzana Hájková, Martina Lacová, Emil Píš, Lacko Cmorej, Tomáš Nepšinský, Monika Caunerová, Kozánkovci, Robo Tirpák, Zdenka Sviteková, Magda Čaprdová, Tomáš Krivošík, Matej Matejka... a tým, na ktorých som zabudol – sorry...

Kedy a kde si ťa môžeme prísť pozrieť?

Najbližšiu možnosť, ktorá bola v novembri, ste, žiaľ, asi prepásli, ale v roku 2010 ma môžete vidieť s AKC napríklad v USA, Nemecku, Holandsku, Grécku a v apríli v Rakúsku.

Na úspechy Andreja Petroviča môžu byť slovenský tanec a všetci, ktorí sú jeho súčasťou, naozaj hrdí. Tancovať u jedného z najuznávanejších tvorcov svetovej tanečnej scény Akrama Khana je šupa, ktorá nepotrebuje komentár. Na javisku pôsobí poeticky a sebavedome zároveň. Jeho prejav je presvedčivý, dynamický a výraz, ktorým sa „prihovára“ divákovi, nemôže nikoho nechať na pochybách, že tento chlapec je originálny a talentovaný, že až! V súkromí to je skromný a milujúci človek, s ktorým sa je radosť stretnúť. Akoby tieto fakty samy osebe nestačili, je Andrej mimoriadne príjemný spoločník, a Stanka mala si pravdu, naozaj fasa chalan.

Andrej Petrovič, narodený 7. 9. 1982 v Bojniciach. Po ukončení Tanečného konzervatória v Banskej Bystrici sa stal členom Štúdia Tanca, profesionálneho tanečného divadla. Je jedným zo zakladatelov profesionálnej tanečnej skupiny Dajv. Počas jeho tanečného rastu ho ovplyvnili pedagógovia/tanečníci: Russell Maliphant, Julien Hamilton, Martin Kilvády, Marta Polákova a Chrisa Parkinson. Spolupracoval s Editta Braun Company Salzburg, Fatou Traore Brussels, Giorgio Barberio Corsetti/ Fatore Kappa Physical Theatre v Ríme. Andrej je taktiež tvorcom a choreografom tanečného filmu v spolupráci s Jurajom Korecom The Day (réžia Jozef Vlk). V súčasnosti pracuje s Jean Abreu Dance Company v Londýne a Jaroslavom Viňarským. Študuje na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Andrej je od roku 2007 členom Akram Khan Company v Londýne. text Jano Hromada / foto liu yang

Aké sú tvoje performerské vízie? Čo by si chcel robiť, povedzme, o 5 rokov?

Rád by som ešte chvíľku pracoval intenzívne vonku, ale pomýšľam na pomalý prechod na rodnú hrudu. Rád by som robil s ľuďmi tu doma. S niektorými, keď sa stretneme, snívame o predstaveniach, témach, scénach, ktoré by sme chceli spolu vytvoriť. Určite by som si ešte rád zatancoval s Jurim Korcom, Jarom Viňarským a určite by som bol rád, keby nám do toho slovne skákal režisér/herec Peter Bebjak. Tešte sa, chlapci!!!

„Učil som sa kroky z VHS-ky Hriešny tanec tak, že som ju úplne zodral, a potom som na školských večierkoch na to balil dievčatá.“

Inspire magazine 85

theatre

Divadlo bez domova uvádza

HAIKU

v hlavných úlohách Ondrej (zvykne žobrať v bratislavskom meste) Cecília (predáva Nota Bene) v tradičnej japonskej nerýmovanej poézii, s charakteristickou formou 5-7-5 slabík, inšpirovanej osobnou skúsenosťou básnika, ktorú však nepopisuje ako príbeh, ale pomocou obrazov prírody v jej živej i neživej forme, ako keby slovom zachytával svoju skúsenosť alebo moment, jeho jedinečnosť, krásu či pominuteľnosť... V našej inscenácii sme pracovali s haiku, ktoré napísali 4 majstri: zenový majster Macuo Bašó (1644 – 1694), maliar a estét Yosa Buson (1716 – 1783), potulný mních Kobajaši Issa (1763 – 1828), pútnik a opilec Taneda Santóka (1882 – 1940). Krajina vychádzajúceho slnka nám dala možnosť zamyslieť sa nad životom a smrťou z pohľadu samuraja alebo žobráka.

Všimnúť si krásu gejše alebo vážky. Dotknúť sa hada či hodvábneho kimona.

Hovoriť o tradícii i o najmodernejších technológiách. Haiku prináša na scénu viac obrazy, ako dej, viac abstrakcie, ako popisnosti. Jedno však majú autori a naši herci spoločné – sú pútnici bez strechy nad hlavou, ktorí dokážu pomenovať v istej chvíli zdanlivo banálnu vec najpresnejšie, oprostene od nánosov špekulácie a pózy. Hovoria o živote jasne, jednoducho a trefne...

Divadlo bez domova pracuje s marginalizovanými skupinami obyvateľstva netradičnou umeleckou formou, akou je divadlo, performance, tanec alebo spev, dávajúc tak priestor na zviditeľňovanie sociálnych tém, ktoré sú v komerčnej umeleckej sfére prehliadané. foto Patrik Krebs www.studio12.sk

86 Inspire magazine

Réžia Patrik Krebs Dramaturgia Uršula Kovalyk Scéna Oleg Šuk, Slavo Bachorík

poetry

Poetry by

Aššurballit ...alebo Vladimír Šimek a jeho zbierka básní Spam a iné

Vydať knihu dnešnej dobe nie je problém. Stačí buď dostatok financií, alebo napísať potencionálne komerčný hit. Avšak vydať súbor básní... také vydavateľstvo by ste ťažko hľadali. Poézia je totiž všeobecne braná ako nekomerčná, teda nepotencionálna.

Všetko je na webe. Aj poézia je na webe. Niektorá je lepšia, iná horšia. Niekedy stačí prečítať verš a je jasné, že podaktorí si myslia, že písať môže každý.

Pokiaľ si prečítate zopár veršov, pod ktorými je podpísaný Aššurballit, poéziu máte zaručenú.

Text v príbehu, príbeh v texte a to celé vo veršoch a strofách. Hovorí sa, že papier znesie všetko. Vlado Šimek sa nebojí a naozaj „nakladá“, koľko sa len dá. Vulgarizmus sem, vulgarizmus tam, ale vždy funkčne, dá sa povedať jemne, skrátka bez pózy.

20. november 1982. Svetlo sveta uzrel básnik, ktorý ešte nevedel, že bude básnikom (možno to nevie ani dnes). Históriu a nemčinu má v malíčku, študoval a vyštudoval. Začal písať, tvoriť a to mu ostalo. Je vlastne dieťaťom šťasteny: vydali mu zbierku. Spam a iné. text Veronika Maťašovská

vrčiak

kovová

vyholená

pes vrčí na mesiac

toto je príbeh kávovaru položeného na parapete plného vriacej vody a néonky preblikávajúcej cez tmu vidieť steny plné očí a odtlačky úst v rohu stola zaprataného papiermi toto je pohľad cez veľké okno na šieste poschodie do miestnosti s odostrenými žalúziami

oholil som si tvár vtáka podpazušie a nazval som to očista som melancholický som kurevsky melancholický

a chlapec napísal text KURVA použil trikrát a oni ho chcú teraz vykastrovať

Zhora nadol Jozef Melichár – Striptíz / obálka a grafická úprava Viktor Puci

vraj pravá poézia menštruuje a je predsa toľko vecí o ktorých by mohol písať láska slnko voda zastavovanie vo svetle a .... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... .... ... ... ... ... .. ... ... ... ... ... ... ... ... pes zahryzol do tepny mesiaca ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... ... z oblohy padajú vločky pozri akého má veľkého vtáka

kupujem si cigarety za prachy na jedlo dva dni pred tým ako sme sa rozišli som začal chudnúť

ešte stále mi chýbaš ešte stále verím že sa vrátiš a začneme odznova trochu pomalšie láska neodchádza po tichu tak blízko pri sebe nemala by Kompletné Spam a iné na www.literis.sk

DARÍ SA MI TO a vonku je len o trochu horšie ako vnútri vriacej

na mieste kde som ťa videl prvý raz nahú sa dostávam do podoby človeka akého si možno chcela mať miznú mi kilá jazvy modriny a večer sa rozkladám na malých bielych mužíkov sám seba obsluhujem sám seba sa dotýkam sám seba ľutujem dojímam

to je zvláštne pes zastonal a ona s nohami na zemi čakala

Inspire magazine 87

VOICES

Niekoľko záhad naraz

Znie to ako klišé, ale ak obohacujeme seba a iní nás, je to najviaaac V živote Voices sa dejú všakovakosti. Tak ako každému a všade. Tešíme sa a trápime, prekvapujeme a nestačíme sa diviť. Sínusoida života každého z nás sa spája so sínusoidami života ľudí naokolo. Je ich stále viac a to nás napĺňa pocitom zmysluplnosti našej existencie. Znie to ako klišé, ale ak obohacujeme seba a iní nás, je to najviaaac. Naše Voices Live naberajú na obrátkach a každá z nich nás necháva v nemom úžase. Koľko je okolo nás skvelých a obdivuhodných ľudí!? Aha, a zase jeden! Gejza Dezorz. Poviete si, to čo je za meno... Stretnete ho a okamžite pochopíte, že je veľkou záhadou.

Príjemný, sympatický, potetovaný a nečitateľný. Často sa o tebe uvádza, že po starom otcovi si cigán bretónskeho pôvodu. Čo to pre teba znamená?

Dedo Jackues Dezorz bol cigánsky kolotočiar, ktorý počas druhej svetovej vojny ušiel z Francie, chvíľu aj sedel a tvrdo pracoval v tábore niekde v Nemecku... potom prišiel na Slovensko a priamo do SNP. Bojoval, prežil vojnu a potom našiel babku a narodila sa moja mama. Osud našiel na Slovensku.

A to absolútne definitívne! V 1948 išiel do lesa na drevo a stúpil na mínu.

Zbierali ho celý deň.

Zdedil si po ňom divokosť v srdci?

O Bretóncoch sa hovorí, že sú to tvrdí, vetrom ošľahaní, pracovití ľudia.

O cigánoch, že sú emotívni až fatalistickí. Ja som asi taký mix, ale starí ľudia, ktorí môjho deda poznali, vravia, že som celý On. Ešte aj tie kerky.

Si jeden z Košičanov, ktorí sa rozhodli žiť v Bratislave. Prečo?

V Bratislave žijem už asi 10 rokov. Ak nie viac... žiaľ, toto je jeden z veľa faktov, ktoré vôbec neriešim, lebo môj lenivý mozog nerieši veci, ktoré nemusí. Milé bolo, keď mi vtedy pred rokmi pri jednom nočnom, akože alkoholickom výjazde, jeden spolužiak herec z Považskej Bystrice (mimochodom bratranec mladého režiséra filmu o živote v Bratislave a synovec slávneho herca z SND), dal otázku, či tam v Košiciach máme aj divadlo. Ja som mu zabil, že aj električky... Takže som, ako si poniektorí ľudia, a to nielen z Bratislavy, myslia, zliezol zo stromu a prišiel na rebriniaku do Košíc:) Absolvoval som VŠMU a zostal som tu, keďže som v rodných Košiciach nenašiel možnosti realizácie.

A je ti v Bratislave dobre?

Dobre mi je všade tam, kde mám prácu, ktorá ma baví. A ak sú tam aj ľudia, ktorých mám rád a strechu nad hlavou, je to najsamfasa. Nehovorím, že sa mi v Bratislave nepáči. Je tu pekne. Hlavne cez víkendy:) Hotové mesto duchov.

88 Inspire magazine

Prečo si sa rozhodol venovať réžii? Je to práca, ktorá ťa napĺňa?

Už na „šupke“ v Košiciach som pochopil, že jeden rozmer je mi primalý a priúzky. Robili sme divadelné happeningy, performance a krátke bizarné intermediálne tvary. Dostal som sa na VŠMU, na úplne mimoprúdový odbor réžia bábkového divadla a potom som sa vydal na cestu, ktorá je veľmi kľukatá a z ktorej niet návratu... Je to úžasná práca, alebo ak chceš, tak profesia. Žiaľ, má oveľa viac negatív než iba benefity, ktoré k tejto profesii patria. To si laik ani neuvedomuje. Nebudem hovoriť o úskaliach a problémoch pri vykonávaní tejto profesie, ak to chce človek robiť na úrovni... Réžia je naozaj tímová práca. Nie je to práca pre introverta. Napríklad maliar sedí v ateliéri so svojím plátnom a víziou. Všetko je iba na ňom a na veľkosti jeho talentu.

Režisér (najmä filmový, televízny) je generál armády umeleckých a technických pracovníkov, ktorí majú mená, charaktery, emócie, názor a nad ním často stoja producenti, manažéri a podobne... Ale aj napriek mojej introvertnej povahe ma táto práca napĺňa a živím sa ňou.

V tebe sa snúbi niekoľko záhad naraz – režíruješ seriály, reklamy, rozhlasové hry, divadelné predstavenia pre deti i dospelých. Ale naozaj sa mi páči tvoja úloha principála Dezorzovoho lútkového divadla. Čo bolo impulzom k jeho založeniu? Na akých princípoch táto kompánia vlastne funguje?

Zhora nadol, zľava doprava Egon Bondy aka Artista / Bábková hra Aladára Hrču Perun, Hrom bezbožných / Hubert Krejčí: Desperanduľa, strašlivá dcára či spravodlivá spláta pýchy i márnivej nádharnosti / Gejza Dezorz pri Fabrike smrti

Impulz bol môj kamarát, priateľ a kolega scénograf Von Dubravay. Ja som na vysokej škole veľmi trpel. Študoval som odbor, na ktorý sa všetci spolužiaci, dnes uznávaní a renovovaní herci, režiséri, dramaturgovia pozerali s dešpektom. Bol som v ročníku dokonca jediný poslucháč, keďže je bábkarská réžia asi úzky profil... a mal som možnosť spoznať históriu a krásu tohto divadelného žánru, ktorý nikdy nebol pre detského diváka. Ono tí starí kočovní bábkari, showmeni, cirkusanti, artisti, kúzelníci boli súčasťou života našich predkov.

Keď prišlo lútkové divadlo do mesta či dediny, bola to veľká celebration.

A produkcie, ktoré sa vtedy po krčmách a námestiach hrali, boli identické s dnešnými trilermi, horormi, akčákmi či inými drámami. Veď TV ani kino ešte neexistovali. A toto bol úžasný svet dobrodruhov, podvodníkov, cigánov, hrdlorezov a veľkých umelcov. Koho by to nepriťahovalo?

Preto si si vytvoril bábkarskú kompániu?

Na školu prijali chlapca, ktorý sa plížil chodbami, nikto ani nevedel, že existuje. Proste zjavil sa Von Dubravay – potomok schudobnelých šľachticov a dobrý človek. Jeho prácu som poznal už dávnejšie, pretože sa na školu hlásil už po niekoľkýkrát a ja som mal možnosť jeho robotu vidieť pravidelne a už som vedel, že ho musím mať. Prijali ho a po nejakom čase som ho na nejakom festivale opil a ulovil. Dnes je to už renomovaný scénograf, ktorý robí nielen pre slovenské divadlá, ale všade naokolo vo svete a dokonca jeho cesta smeruje až do ďalekej Ameriky, rodiska slávneho Sama Codyho/Buffalo Bila.

Dúfam, že tam uspeje a dostane sa tam, kam patrí. Do veľkého Hollywoodu.

Takže slovo dalo slovo a vzniklo naše Dezorzovo lútkové divadlo. Je to divadlo, v ktorom inscenujeme tak, ako chceme a čo chceme. V duchu starých tradícií, ktoré si treba ctiť, a zároveň divadlo s novým obsahom. Keďže žijeme v 3. tisícročí. Už ako študent som inscenoval a režíroval svoje texty v štyroch z piatich slovenských bábkových divadiel. Do niektorých som sa vrátil aj po druhýkrát a mal som možnosť spoznať nielen tvorbu, ale aj dramaturgiu, názory týchto divadiel. A bol som a aj naďalej som zhnusený naivitou, infantilitou a úzkoprsým elitárstvom umeleckých pracovníkov, ktorí produkujú nezmysel za nezmyslom za naše dane a ešte sú presvedčení správnosťou svojho umeleckého snaženia. Tak sme si povedali, že keď nás nechcú v týchto trápnych skupinkách a mikrosvetoch, urobíme si svoj svet a s naším pohľadom na bábkové divadlo, ktoré si v prvom rade musí ctiť tradíciu a diváka.

A dokážeš povedať, čo ťa teda baví najviac – režírovať seriály, divadelné, rozhlasové hry či reklamy? Ťažká otázka. Baví ma to, čo momentálne robím. Klamal by som, keby som povedal, že reklama ma nebaví. Tento odbor ma baví najviac. Môžem si vyskúšať nové technológie, postupy, čo je podobné aj pri tvorbe videoklipov.

Baví ma to hlavne aj preto, lebo pri realizácií reklamných spotov sa stretnú ľudia, ktorí sú profíci. Ale to isté platí aj pri ostatných odvetviach. Či ma baví viac film ako televízia? Film som doposiaľ žiaden nenatočil. Jeden, teda horor Fabrika smrti, je vo fáze nakrúcania a je to tiež obrovská zábava, no aj zodpovednosť. Druhý thriller The Jeskero Nilaj je vo fáze príprav... ďalší je zatiaľ iba v námetovej rovine. Je krásne nakrúcať filmy. No peniaze na ne sú niekde v budúcnosti... to je súčasný stav. Isto sa to zmení. Hádam čoskoro... aby sme sa toho aj dožili:) Seriály sú tiež zaujímavá práca, no skôr z hľadiska

profesionality a remesla. Rozhlasové hry už nerobím, pretože ponuky už nechodia:) A bábkové divadlo je relax, oddych, koníček... nie je to síce to, čo by som chcel, aby bolo. Ale snáď raz, keď natočím veľa filmov a budem bohatý filmový režisér, kúpim veľké šapito, niekoľko tirákov, aparatúru, zaplatím artistov a budeme robiť krásne produkcie, ktoré ľuďom aspoň na krátku chvíľu sprostredkujú krásu cirkusu a bábkového umenia. Bez ohľadu na to, či tí diváci budú z Uble alebo z Bratislavy...

A na ktorý zo svojich projektov si obzvlášť hrdý?

Hm. Poviem to takto – za nič, čo som robil alebo robím, sa nehanbím.

Veríš na zázraky?

Zázraky existujú. A budú existovať, pokiaľ ľudia budú veriť. Ak človek stratí vieru, stane sa tieňom. Naivne poviem, že zázrak je nalomenie stavu a deštrukcia zdanlivo totálneho. Zázrak je život. Čo ťa v živote prekvapuje?

Nič. Nie som storočný sivovlasý mudrc, ale viem, že ma už nič neprekvapí. Ľudia sú takí, akí sú, a jediné, čo môže zodvihnúť moje obočie, je prejav krásneho ducha a talentu.

A fascinuje ťa niečo?

Veľa vecí a úkazov. Najmä však príroda, debilní politici a hlúpi ľudia.

Sprevádzajú tvoj život vzory, idoly?

Môj vzor je Ježis Kristus.

V čom konkrétne?

Veril v človeka. Veril v dobro a v lásku. A toto je dôležité, dané a nemenné.

Upozorňujem, že nie som žiaden sektár ani náboženský fanatik.

Pracuješ s talentovanými ľuďmi? Áno. A ďakujem Bohu, že môžem s nimi pracovať. Niekedy sa nájdu aj amatéri, ale to je daň úspechu:) Na októbrovej Voices Live sme spolu hovorili o tvojom aktuálnom projekte – prvom slovenskom horore Fabrika smrti: mladá krv (videorozhovor sa dá pozrieť na www.voices.sk/Fabrika_smrti). Prečo si sa rozhodol režírovať žáner, ktorý v slovenskej kinematografii nemá tradíciu?

Aj keď nie som extrémny fanúšik tohto žánru, mal som k nemu vždy veľmi blízko. Prišlo to prirodzene. A som aj drzý a tvrdohlavý. A ak sa nám Fabriku smrti podarí pekne natočiť, poslať na plátna v potrebnej kvalite a na svetovej úrovni, bude to úspech. Potom sa možno brána otvorí a žánrových projektov bude na Slovensku vznikať viac. Ak sa toto podarí, splnili sme svoju úlohu.

Na svete je sedem divov sveta... vieš o nejakom ôsmom? Žena.

Som udivená a ďakujem.

Text Andy Gajdošová / foto Július Dubravay, Peter Korček, Balevas www.voices.sk

Inspire magazine 89

Jade Sukiya

talent

Jade Sukiya This whole photography thing has been quite an adventure

I never knew I could even take a photograph until I was 19 and even then it was somewhat complicated. At 18 I made the decision to study film theory and american politics (don’t ask me why!). When I was a student, I wasn’t surrounded by the creatives I’m lucky enough to meet and spend time with now, so my need to make a film was pretty much impossible for various reasons so I decided to find out if I could take still images to communicate my film ideas and that’s where it all began. I carried on studying towards my degree but would also go to the library and take out as many photo­ graphy books as I could carry and bought myself a little Nikon SLR to shoot on. After probably only a few weeks, I knew it was something I wanted to continue to do.

90 Inspire magazine

Inspire magazine 91

talent

92 Inspire magazine

Imogen

“It’s taken me years to figure out what I was missing but now I’ve found it - a point“

I remember reading that a photographer must focus on one particular type and style of photography, that you need to be a master of it in order to succeed but to be honest, I could never accept that and I think you can see that in the work I’ve produced over the years. I pride myself on my range of images... why can’t somebody become a master of all and not just a master of one? I think personally, that view is completely dated. That said, I did attempt to focus solely on fashion and beauty at one time but I didn’t feel completely fulfilled by it. The way I’m working now, at 24, I’m much happier with. I am still shooting beauty and fashion but with much more of an idea behind it and much more of a message behind it instead of ‘look here’s a pretty skinny girl’. It’s taken me years to figure out what I was missing but now I’ve found it - a point.

My most recent project is a collaborative one with illustrator Petra Stefankova, and is about the ‘beauty myth’ of modern society. I’m very excited about this one, it’s some of my best work both technically and conceptually. There’s so much art going on everywhere at the moment, it’s so crazy and exciting, so bringing together these two different artistic mediums has giving me such a buzz. The project aims to present a light hearted yet very real social issue about beauty and a woman’s relationship with it. It’s a body of work I feel I can be really proud of and I can’t wait to make more and more and more... so watch this space and I’m sure I can talk your ear off even more. :) jadesukiya.co.uk

Inspire magazine 93

travel

Z neónových obrazoviek na stenách sklenených mrakodrapov kričia reklamy.

V podvečernom šere pôsobia reálnejšie ako ulice zaplnené smogom. Uzumaki Naruto, kreslená manga-postavička, upozorňuje s vystretým prstom na plechovku s novým nápojom. „Viac energie, viac zábavy,“ sľubuje sprievodný text. Čajová kultúra, taká typická pre Japonsko, v Tokiu dávno stratila pôvodný význam. Časy, keď čajoví majstri Soekim a Rikjú podľa presného rituálu starostlivo pripravovali zelené lístočky, aby po vypití horúceho nápoja upadli do hlbokej meditácie, sú fuč. Mladí Japonci hľadajú duševné vyžitie skôr na technopárty ako v zenovom kláštore.

pulzujúci gigant

Pracovné nasadenie Skoro ráno sa Tokio mení na geometricky usporiadané mravenisko. Muži, ženy, starci, deti, všetci sú na nohách. Keďže okrem borcov suma nemá skoro žiaden Japonec viac ako šesťdesiat kilogramov, do metra sa ich zmestí oveľa viac ako v európskych krajinách. Preprava týmto spôsobom je najrýchlejšia. Či aj najpohodlnejšia, je otázne. Pri nástupe v špičke asistujú zriadenci, ktorí vtláčajú cestujúcich dovnútra. Nejde len o bezpečnosť. Je za tým pragmatizmus.

Domáci by totiž mohli prísť neskoro do práce a to by znamenalo katastrofu.

Vie to aj Jasuo, zamestnanec korporácie s mikročipmi. Nervózne sklopí hlavu.

V čiernych okuliaroch sa mu odrazí digitálny ciferník hodiniek. Zrejme v žiadnej inej krajine nie je toľko vorkoholikov ako práve v Japonsku. O Tokiu, kde sa čas počíta na stotiny, to platí dvojnásobne. Pracuje sa desať hodín denne s nárokom na dva týždne dovolenky ročne.

Dvadsaťštyriročný mladík pozrie na svoju priateľku, ktorá prešľapuje kúsok vedľa. Pousmeje sa. V krátkej sukničke, s podkolienkami a so stužkou vyzerá

94 Inspire magazine

Tokio so svojimi 35 miliónmi obyvateľov je najväčšou metropolitnou oblasťou na svete

detsky. Napokon, je ešte študentka. Na uniformu si Japonci zvykajú odmalička. Obliekajú si ju v materskej škole, v škole, v práci. Pestovanie kolektívneho ducha, ktorému sa prispôsobuje aj zovňajšok, je základným kameňom ich národnej mentality.

Progresívna ekonomika Len čo príde Jasuo do práce, zaspieva si s kolegami podnikovú hymnu. „Nech sa firme darí. Nech firma prosperuje. Počítače sú darom pre ľudstvo. Nech žije náš šéf Saiki no Kiowak,“ nôtia svorne všetci zamestnanci. V niektorých podnikoch sa ráno koná aj spoločná rozcvička. Tradičné tajči alebo len jednoduché poskakovanie na mieste.

Japonský podnikový manažment keiei je založený na spolupatričnosti zamestnancov a striktnej hierarchizácii. Disciplinovanosť a vysoké pracovné nasadenie, ktoré je umocňované sloganmi zavesenými na stenách, sa cenia. „Úspech firmy je aj mojím osobným úspechom,“ nájdete najčastejšie napísané na tabuliach.

Istý bývalý vysoký štátny úradník prirovnal súčasný svet k rozvrstvenej spoločnosti, ktorá dominovala Japonsku v 17. storočí za vlády Tokugawa. Spojené štáty a Rusko v nej vystupujú ako samuraji, Japonsko ako obchodník a krajiny tretieho sveta ako roľníci. Zdá sa, že nebol ďaleko od pravdy. Japonsko má jednu z najprogresívnejších ekonomík na svete. „Ako je možné, že ostrovný štát, ktorý bol ešte v päťdesiatych rokoch prevažne agrárnou krajinou, zažil taký búrlivý rozmach?“ kladú si otázku mnohí analytici. Niektorí sa domnievajú, že jeho pokrok súvisí najmä s aplikovaním najnovšej techniky, ktorá spôsobila, že určité priemyselné odvetia sa stali najefektívnejšími na svete.

Pulzujúce srdce Na to, aby ste prešli Tokio z jedného konca na druhý, treba aj niekoľko hodín.

Metropola je utkaná zo siete ulíc a uličiek. Dominantou je vysoká televízna veža. Odtiaľ do mesta prúdi signál, ktorý rozžiari povrch plazmových obrazoviek v dvadsaťposchodových bytovkách, v otáčavých reštauráciách aj v nízkych drevených budovách s trstinovými závesmi proti smogu.

V zálive Tichého oceána ešte v 15. storočí ležala bezvýznamná dedinka Jedo.

Až po revolúcii Meidži v roku 1868 sa Jedo stalo cisárskym sídlom a hlavným mestom. Aby mesto získalo punc dôležitosti, premenovali ho na Tokio.

V centre sa nachádza cisársky palác ponorený do zelene stromov a bankárska štvrť Marunouči, kde je bezpečne uložené srdce krajiny – zlato. Z presklených výkladov žiari luxusný tovar a bojuje o pozornosť okoloidúcich. Diamanty, značkové kabelky, topánky z krokodílej kože či mobilné telefóny. Supermarkety s lacnými instantnými rezancami sú odtlačené o pár blokov ďalej, aby nekazili dojem. O čistotu v uliciach sa stará singapurská zametacia čata.

Miesto v spoločnosti Pred hodinárstvom s názvom Amaterasy, podľa bohyne slnka, za ktorej syna až do roku 1945 považovali japonského panovníka, si vykračujú mladé dievčatá. Keď prehovoril cisár Hirohito v rozhlase a potvrdil dávno známu skutočnosť, že nemá božský pôvod, ale je len normálnym smrteľníkom, nastalo dva dni naoko všeobecné zdesenie.

Dievčatá sa na to však už nepamätajú. Majú úplne iné starosti. Za skupinovú zľavu si kúpili príliš úzke džínsy. Ich chôdza je preto trošku neobvyklá. Nohy prepletajú špičkami k sebe, až budia dojem, že si na ne šliapu.

Inspire magazine 95

travel

Japonky dlho bojovali o svoje miesto v spoločnosti. Až po druhej svetovej vojne dosiahli aktívne aj pasívne volebné právo. Zotreli znamenie pokory, prebudili v sebe samurajského ducha bušido, narovnali šiju a sebavedomie si zdvihli aj desaťcentimetrovými opätkami. Tie najodvážnejšie požiadali manžela, aby im kúpil kuchynský robot a stereofónnu skrinku.

Morskí vlci V pouličnom bistre v zálive neďaleko prístavu sa to hemží ľuďmi, ktorí sa chcú naobedovať rýchlo a lacno. Kúsky rýb, zeleniny, rias a húb obaľuje predavač v špinavej zástere do cestíčka, aby ich vzápätí hodil do vriaceho oleja. Usmažené časti sa ponárajú do rozličných štiav a korenia – najmä do sójovej omáčky, saké a japonskej reďkovky diakon. V noci sú ceny mierne vyššie.

Nad bistrom sa týči strieška. Neslúži proti slnku, pretože pre vysoké budovy do úzkej uličky počas celého dňa neprenikne ani jeden lúč. Nainštalovali ju pre niečo iné. Zákazníci sa sťažovali, že im do jedla padajú pľuvance a cigaretové ohorky z vrchných podlaží. V budove je totiž ubytovňa pre námorníkov, ktorí si nepotrpia na vyberané spôsoby. Sú to starí morskí vlci s minimálne jednou jazvou na tvári, ošľahanej ostrým oceánskym vetrom. Plavia sa z miesta na miesto. Niektorí tri roky, iní tri desaťročia. Nájdu sa aj takí, ktorí si už nepamätajú, kedy prvýkrát vymenili domov za more. Moc ich to netrápi.

Tým menej ostatných.

Žena v každom prístave Podľa nepísanej tradície majú námorníci v každom prístave po celom svete ženu. Námornícku prelietavosť v láske sa pokúsila vysvetliť aj psychoanalýza.

More je matkou života, a preto odnepamäti bol oceán symbolom ženskosti.

Vzhľadom na túto predstavu má vraj každý námorník podvedomý pocit,

96 Inspire magazine

že akákoľvek láska na súši je iba bezvýznamnou záležitosťou v porovnaní s hlbokou, vrúcnou láskou k moru.

Sú tichí, večne zahĺbení. Šíry nekonečný oceán v nich prebudil religiózne cítenie. Medzi sebou sa rozprávajú iba vtedy, keď nemajú kam utiecť. Zato v putike im alkohol dokáže rozviazať jazyk. Potom dokážu viesť monológ aj dva dni v kuse. Dorozumievajú sa bizarnou zmesou všetkých jazykov tak, aby im rozumel vrátnik v Luande aj holič v Kingstone.

Japonsko nemajú príliš v láske. Drahý alkohol, drahé jedlo, drahé všetko. Aj prostitútky. Oproti neďalekým Filipínam či Vietnamu pýtajú nekresťansky veľa.

Nadčasové roviny Tiene sa pomaly predlžujú. Do tokijských uličiek sa zakráda noc. Potichu a nenápadne bojuje s poslednými slnečnými lúčmi ako kedysi nindžovia, keď za kniežaťa Šotoku zabíjali rodiny z opozičných klanov.

Tokijská chamraď a bezdomovci si začínajú hľadať miesto, kde strávia noc.

Bude to na autobusovej stanici, kde sú v noci skrytí pred dažďom, alebo v parku na lavičke, odkiaľ zas počuť hudbu z neďalekých barov? Ťažká dilema.

Z protiľahlej vysvietenej ulice Origami, nazvanej podľa starého japonského umenia zhotoviť z papiera bez pomoci nožničiek a lepidla vtáky, zvieratá a kvety, žiaria neóny. Tokio sa vymyká času, pretože nikdy nespí. Mesto žije v rôznych rovinách nad sebou. V najvyšších poschodiach mrakodrapov úspešní manažéri organizujú prepychové večierky so šampusom a s kaviárom dovezeným z Aljašky. V nižších obytných domoch sa po nociach učia študenti základy kvantovej mechaniky a kybernetickej relativity.Na trhovisku rozfúkal vietor do povetria zvyšky porozhadzovaných igelitových sáčkov. V okolí sa zbiehajú gangy potulných psov. Trh je príliš lukratívne teritórium na to, aby oň nebolo treba zvádzať každú noc súboj.

V hlbinách pod povrchom zeme, v stovkách kilometrov dlhých podzemných chodbách, nonstop premávajú vagóny metra. Niektoré z nich sú v servise.

Upratovači z povrchu plastových krytín interiéru pomocou toxických prostriedkov odstraňujú farebné výsledky nájazdov členov grafity klanov. Naozaj, Tokio nikdy nespí.

Zdroj informácií

Členovia jakuzy majú pre typické tetovanie na hrudi a chrbte vlastné kúpele.

Vo verejných by ich ľahko odhalili policajné zložky. Najvyššie postavení šéfovia, ktorí ťahajú za motúziky, chodia výlučne do oddelených miestností, bez komplicov, iba v sprievode mladých krások. Pohľad na vyzlečeného bosa by mohol totiž viesť k prvým pochybnostiam o jeho nadradenosti.

Text Andrej Horváth / Foto Tony Hill www.kinglux.co.uk

Z Bukkake presvitá červené svetlo. Podnik má pod palcom miestna jakuza.

Chlapci s detskou tvárou, ale ostrí ako žiletka. Dvojica pred vchodom stojí s prekríženými rukami. Každého prichádzajúceho si premeria prenikavým pohľadom. Kto sa jej nepáči, toho dovnútra nepustí. Rozopnuté vrchné gombíky košele, pod ktorou sa rysuje tetovanie drakov, sú dostatočnou výstrahou.

Na hlasnú elektronickú hudbu tancujú na stoloch sporo odeté dievčence štylizované do latexových kostýmov zdravotných sestričiek. Vzadu sa nachádzajú privátne apartmány, do ktorých majú vstup iba kumpáni. Gejše roznášajú drinky a malé porciované chobotničky ako chuťovky.

Schody v rohu vedú do obľúbenej časti podniku. Kúpele sú v Japonsku viac ako iba hygienická procedúra. Je to možnosť uvoľniť sa, čas fyzickej aj duchovnej očisty. Ľudia v nich besedujú, rozoberajú dôležité životné otázky, riešia aktuálne klebety. Často na ulici možno zachytiť vetu: „Včera som v kúpeľoch počul...“ Je to miesto, kde domáci zabúdajú na svoju charakteristickú zdržanlivosť a stávajú sa prístupnejšími.

Jakuza v kúpeľoch Odhaľovať svoje telo pred inými nie je pre Japoncov bežné. V kúpeľoch sa však naháč stáva celkom inou osobnosťou. Vzniká dojem, že spolu s oblečením necháva v šatni aj svoju odmeranosť.

Inspire magazine 97

culture

Expedícia k Baltskému moru dialóg medzi umením a vedou

98 Inspire magazine

Veda vychádza z faktov, umenie z ľudských subjektívnych pocitov. Kombinácia vedy s umením môže vyznieť neprofesionálne, priam ako zneuctenie samotnej vedy. Inštitúcie sú tiež prísne vymedzené. Do galérie ideme za umením, do múzea za poznatkami a v škole sa učíme vzorce. Týmto delením sa ukracujeme o „ten druhý“ svet. Ľahko sa zabudne, že umenie a veda si nie sú navzájom cudzie. Obom ide o jedno: pochopiť svet a človeka. Cesty sú rôzne. Rovnako povolanie umelca a vedca si nie je cudzie. Títo ľudia často presadzujú svoj pohľad na svet, zbierajú materiál, ktorý neskôr spracujú, a niekedy sa ocitnú mimo pochopenia svojej doby. Španielska kurátorská skupina Capsula sa snaží vytvárať most medzi týmito dvoma svetmi. Verí, že sa tieto na prvý pohľad odlišné svety môžu navzájom inšpirovať a priniesť nový pohľad na skúmaný objekt – či už z umeleckého alebo vedeckého hľadiska. Capsula si kladie otázku, či je ešte človek schopný byť

fascinovaný prírodnými úkazmi aj vo svete akčných filmov a videohier. Medzi činnosti Capsuly patria workshopy, semináre, ale predovšetkým netypické expedície. Skupina umelcov podnikne cestu za prírodným úkazom, ktorý skúmajú s vedeckou asistenciou a následne spracujú do podoby umeleckého diela.

Prvá takáto expedícia sa uskutočnila v lete 2008 v Rusku s cieľom skúmania totálneho zatmenia a správania sa zvierat počas neho. Projekt bol realizovaný v novosibírskej zoo. Expedícia vznikla na základe návrhov nemeckej mediálnej umelkyni Agnes Meyer-Brendis a katalánskej vizuálnej umelkyni Mireia C. Saladrigues. Fínsky fotograf Tommi Taipale sa snažil fotografiami zachytiť kultúrnu a geografickú vzdialenosť medzi Ruskom a Fínskom. Capsula využíva počas svojich expedícií „pomalé cestovanie“. Pomalé cestovanie je napríklad let balónom, chôdza, bicyklovanie, lyžovanie a ďalšie spôsoby, ktoré sú

V škole nás učili, že buď nám idú viac jazyky a výtvarná výchova, alebo matematika a biológia.

Prírodné a humanitné vedy sú prísne oddelené, málokto experimentuje s ich kombináciou.

náročné na čas, no šetrné k okoliu. Využívaním pomalého cestovania Capsula reaguje na dva aktuálne problémy: znečistenie ovzdušia a stresujúci životný štýl. Tento spôsob cestovania využili aj v expedícii do Ruska. Agnes, Mireia a Ulla cestovali z Helsínk na Sibír tri dni vlakom, Tommi týždeň stopoval. Tento spôsob cestovania je nielen ekologickejší, ale aj pre človeka prirodzenejší.

Vníma skutočnú kultúrnu a geografickú vzdialenosť. Spôsob „pomalého cestovania“ Capsula využije aj pri svojom najnovšom kurátorskom projekte Expedícia k Baltskému moru. Vybratí štyria fínski a estónski umelci, respektíve umelecké skupiny, podniknú cestu k fínskemu pobrežiu, aby zachytili čaro a premenu Baltského mora. Na expedícii bude tiež spolupracovať Finish Biorart Society. O tomto projekte som sa rozprávala s Merjou Merkkulou, jednou zo zakladajúcich členov Finish Bioart Society.

Kto a čo bude tvoriť jadro Expedície k Baltskému moru?

Momentálne prebieha verejná výzva pre fínskych a estónskych umelcov a umelecké skupiny. Chceme, aby umelci boli lokálni, preto tento „konkurz“ vyzýva len estónsku a fínsku umeleckú scénu. Avšak účasť umelcov z iných krajín nie je vylúčená, keďže sa môžu zapojiť celé umelecké skupiny, je možné, že členovia skupiny budú aj ľudia žijúci mimo Fínska a Estónska. Ďalší dôvod, prečo oslovujeme práve tieto dve krajiny, je aj fakt, že v roku 2011 sa Talin a Turku stanú hlavnými európskymi hlavnými mestami kultúry a tento projekt bude súčasťou programu Turku 2011. Ľudia žijúci v okolí Baltského mora majú k tomuto moru špecifický vzťah. Akoby bolo príliš malé, aby stálo za pozornosť, no na druhej strane dosť veľké na to, aby sa v ňom odpad „stratil“.

Našťastie sa to za posledné desaťročie o niečo zlepšilo. Vybraté návrhy budú zverejnené vo februári 2010 a samotný projekt prebehne počas roka 2011.

Záleží na návrhoch, kedy sa presne uskutoční. Výzva je bez prísnych hraníc, chceme dať priestor úplne novým nápadom. Prihlásiť sa môžu hudobníci, maliari, sochári, ale aj divadelné skupiny či performance. Ide o to, aby bolo Baltské more skúmané vedecky a následne vyjadrené umelecky. Kombinácie rôznych umeleckých oblastí vytvárajú nový pohľad, pokiaľ sú v rovnocennej kvalite. Samozrejme, bolo by ľahšie, ak by umelci mali už skúsenosti s vedou, ale nie je to nevyhnutné. Jediná požiadavka je vôľa naučiť sa niečo nové.

Ako bude do tohto projektu zahrnutá veda?

Záleží to od vybratých projektov. Na ich základe pozveme vedcov z rôznych oblastí, ktorí by nejakým spôsobom mohli prispieť k umeleckej práci a viesť dialóg s umelcom. Vedci budú väčšinou z univerzít v Helsinkách, Turku a Taline. Bude zaujímavé sledovať ich spoluprácu. Môže sa stať, že názor vedca môže zmeniť pôvodný umelecký plán. Chceme vytvoriť aj akúsi radu vedcov, ktorí môžu po vzniknutí umeleckého diela viesť verejnú diskusiu.

Spolupráca medzi umením a vedou nie je bežná. Ak sa pozrieme hlbšie do histórie, môžeme nájsť isté stopy spolupráce medzi vedou a umením. Vedci a výtvarníci tvorili časť expedičnej skupiny u viacerých cestovateľov. No funkcia výtvarníkov bola viac dokumentačná ako kreatívna. Ich úlohou bolo zachytiť nové rastliny, miestnych obyvateľov... nešlo o priamu spoluprácu medzi vedou a umením. Veríme, že svet vedy a umenia sa môže navzájom od seba veľa naučiť a inšpirovať. Je to o poznaní vecí z iných pohľadov.

Zľava doprava čajka a baltické more / Merja Markkula

Inspire magazine 99

culture

Veda má hranice. Štúdie musia byť podložené argumentmi, hypotézami a metódami.

Na druhej strane, umenie nepotrebuje byť podložené ničím.

Zhora nadol Transsibírska železnica, Helsinky – Novosibirsk, 1.expedícia Capsula, leto 2008, stanica v Rusku / transsibírska ZOO / predavačka rýb

A aký je teda rozdiel medzi umením a vedou?

Veda má hranice. Štúdie musia byť podložené argumentmi, hypotézami a metódami. Na druhej strane, umenie nepotrebuje byť podložené ničím. Môžete jednoducho preskočiť nepoznané a nepodložené. Umenie si môže vytvoriť most cez veci, ktoré nie sú jasné. To by mohlo byť pre vedu nápomocné, pretože umenie môže pokryť nepoznané miesta vo vede vlastnými názormi a pomôcť vede vidieť ďalej za vlastné hranice.

Hlavný cieľ Expedície k Baltskému moru?

Chceme dať príležitosť bežným ľuďom pozrieť sa na umenie z iného pohľadu a uvedomiť si fakt, že všetci ovplyvňujeme naše okolie. Bude zaujímavé sledovať, čo vznikne, keď ľudia pracujú na hranici vedy a umenia.

Ako sa zatiaľ darí projektu?

Sme veľmi prekvapení, ale sotva sme zverejnili náš projekt, okamžite sme dostali reakcie. Záujem bol dokonca aj z Aljašky. Sme veľmi nadšení z tohto projektu a tešíme sa na umelecké návrhy. Jediná vec, ktorej sa obávam, sú strašidelné správy o ekonomickej kríze, ktorá by mohla zasiahnuť aj náš projekt. Ale je mnoho spôsobov, ako spojiť ľudí s dobrými nápadmi.

Kto je Merja Merkkula?

Narodená 1952, študovala a skúmala biológiu, agrokultúru a embryo technológiu.

Pracovala na lekárskej fakulte na univerzite v Turku na genetickom odňatí buniek u transgenetických myší. Vyšli jej viaceré vedecké publikácie. Od roku 2001 venuje svoj čas svojej druhej vášni – umeniu. Študovala umenie v Taliansku a vo Vatikáne.

Doteraz mala 13 sólo exhibícií vo Fínsku a v Taliansku. Momentálne jej téma práce sa zaoberá dôležitosťou čistej vody. Jej umenie nie je zviazané jednou technikou, ale materiály a metódy sú vybrané vzhľadom na expresívne potreby. Svoje umenie/vedu konzultuje v projekte Expedícia k Baltskému moru. Je aktívnou členkou v ochranárskych združeniach prírody a podpredsedníčkou Finish Bioart Society.

100 Inspire magazine

Capsula Skupina Capsula funguje od roku 2005, založená bola Španielkou Mónicou Bello Bugallo, vzdelaním kunshistoričkou, a fínskou environmentálnou inžinierkou Ullou Taipalle. Hlavný cieľ je vyvolať kritické myslenie a verejný záujem o environmentalistiku.

Finish Bioart Society Organizácia vznikla v máji 2008 a jej hlavnou úlohou je podporovať, produkovať a vytvárať aktivity, ktoré sa zaoberajú bioartom, vytvárať verejné diskusie o bioscéne, biotechnológiách a bioetike. Je to tiež fínsky kontaktný bod v medzinárodnej sieti bioartu. text Lubica Drangova / foto Merja Markkula, Tommi Taipale, Ulla Taipale

panorama

MORRO DE SAO PAULO

THE NOBLE SAVAGE’S REALM mystic experience finishes and civilization begins ISLAND IN THE SUN

HEART OF DARKNESS

Ten minutes out of the Morro’s small jetty on the return trip, when the big swells of the Atlantic Ocean start rocking the accelerating catamaran, one could imagine the rock island beginning to disappear in the mist. Out of time and in no earthly place of nowadays, Morro seems more an experience than a location. Unluckily all mystic considerations sink out of sight with the island included once the seasickness overwhelms even the most seasoned mariner.

Morro is 70 miles out of Salvador, capital city of Bahía province in the Northeastern Atlantic coast of Brazil. Morro is the name of the only town of Tinhare Island, not very creative native name meaning ¨rock that juts to the sea¨. Once a fortress island protecting Salvador from Dutch pirates, it even housed for some time the Portuguese Royal family. Natives of the island are all descendants of African slaves brought to work the Portuguese sugar plantations during the colonial times. Some one thousand of them have abandoned their crafty fishing jobs to the call of the tourist industry proposed by the 500 white immigrants from everywhere. But history is not important in Morro, because history stopped altogether long ago in the wild vegetation slopes of the island.

Nature reigns in the island. There is no question that if it was left alone, in a few months all traces of civilization would disappear. But it still is the most important feature of Tinhare. Practically the whole island is surrounded by sandy beaches and emerald seas; while the green wall starts where the sand ends. The climate is humid, sometimes oppressive, and even dinner is served on perfect presented tables, in the beach.

But the Morro trip turns really fascinating not only for the beautiful scenery, but for the cultural experience. Because what sets the place apart from everyday life is the interaction with the native population. On your second day on the island you’re one of them. The coconut seller will sit with you and talk weather in Portuguese slang, without caring if you understand him; and caring less about your answer. The fifty or so who work on the beach will say hello, and participating in the classic beach football, even if your ability with the ball amounts to kick the sand, is compulsory. Everybody is happy and pretends you to enjoy your stay. The pursuit of happiness seems an easy achievement. We only have to forget as soon as possible our civilized instincts and traits.

LORD JIM

DELIVERANCE

And it’s only those cliffs that one sees from the sea, the town and beaches hidden by them. Once in the jetty, capable to hold only one boat, the visitor is overwhelmed by a swarm of teen age porters who aim for the luggage with pin point accuracy. And there’s no possible way to refrain them. We’re so used of being abused in these situations that we cannot accept one of Morro’s unique cultural traits: natives of the place are there to please and serve because it’s their way of living life, not just for business. So when the taxi offered with obstinate insistence turns to be a common wheelbarrow and the driver the native himself, one has the first cultural shock. That turns to amazement when the taxi takes the upward slope that’s difficult even to walk for one that has been relieved even from his camera by then. Because in Morro there are no streets as we know them, only sand lanes where the wheelbarrows and the occasional donkey rule.

Morro’s main square that has actually no form at the end of the big slope opens on the principal and only lane that leads to the sea. The visitor follows the taxi flanked by shops where the main item are bikinis and sandals; restaurants where seafood is exclusively offered; and hostels. Five minutes after arrival one discloses that life as we knew it was left behind in the catamaran.

Elemental commodities as shoes, trousers, wallets and coats loose any meaning, while cell phones become annoying gadgets.

When the green cliffs start to disappear in the horizon, one has two hours to return to everyday life. The brutal seasickness helps, but more so helps the catamaran crew asking for a tip, something unknown in the island. When Salvador appears in the horizon the mystic experience finishes and civilization begins. text and photo Álvaro Cuenca Left to right Rush hour at Morro’s main street, while taxi driver takes a breath and prepares brakes for downwards slope with precious cargo. / Sunset chill-out at cliff’s edge.

Everything is in the open. Even dance club mirror sphere turns around beneath real stars.

Inspire magazine 101

gourmet

Vinea

limitovaná edícia

Dáma z dobrej spoločnosti

Milovníci obľúbeného hroznového nápoja Vinea by sa mali mať na pozore. Už o niekoľko dní totiž vstúpi do spoločnosti dáma, ktorá má ambíciu získať si naše srdcia.

Jedinečná, neopakovateľná a šťavnato hroznová, to všetko je Vinea limitovaná edícia – Vinea v exkluzívnej sklenej 0,75 l fľaši ozdobenej motívmi z malokarpatskej vinárskej oblasti.

Napriek svojmu veku je Vinea stále vo výbornej kondícii. Patrí k najobľúbenejším nealkoholickým nápojom na našom trhu s dlhoročnými skúsenosťami a tradíciou. Spoločnosť Kofola sa preto rozhodla odmeniť všetkých fanúšikov značky Vinea limitovanou edíciou obalu tohto nápoja, ktorý chce byť ozdobou každého sviatočného stola. „Značku Vinea máme radi. Je to nápoj, ktorý odzrkadľuje minulosť a tradíciu, ale zároveň sa v nej odráža aj doba, v ktorej spolu žijeme. Výsledkom práce na limitovanej edícii je exkluzívna fľaša, ktorá má spolu s lahodnou Vineou ambíciu spraviť z každého dňa malú oslavu.

Mám radosť, že vám môžem predstaviť historicky prvú sériu limitovanej edície fliaš Vinea!“ hovorí Mikuláš Šranko, senior brand manažér pre značku Vinea, Kofola Holding.

Podobne ako majú dámy svojich módnych návrhárov, tak aj limitovanú edíciu Vinea obliekli skutoční odborníci. Inšpiráciu pre jej nové šaty našli v ornamen-

102 Inspire magazine

toch slovenského ľudového umenia charakteristických pre vinárske oblasti Slovenska. Náhrdelník z vtáčika, tulipánu, hrozna, klinčeka, srdiečka, kvetov a granátového jablka zdobí štíhle hrdlo tejto fľaše. „Vo svojej práci často používam motívy zo slovenského ľudového umenia, ale až práca na limitovanej edícii fľaše Vinea mi dala možnosť spoznať tieto motívy omnoho hlbšie. Symboly, ktoré som použila, nie sú len symbolmi tradície, ale hlavne tvorivosti, fantázie, lásky a priateľstva,“ hovorí Sylvia Jokelová, autorka dizajnu.

Vinea limitovaná edícia chce byť skvostným spoločníkom na vašich stretnutiach, posedeniach a oslavách. Preto neváhajte a vezmite ju so sebou aj vy do spoločnosti priateľov a známych. Unikátnu 0,75l fľašu Vinea nájdete v obchodných sieťach, ale aj v podnikoch a reštauráciách, odkiaľ si ju dokonca môžete vziať domov. „Veríme, že vďaka exkluzívnemu dizajnu si limitovaná edícia fľaše Vinea nájde aj po konzumácii svoje ďalšie uplatnenie v interiéri či už ako váza, alebo iný bytový doplnok. Už teraz môžem sľúbiť, že aj v budúcnosti sa budeme snažiť prinášať podobne krásne veci na stôl našich spotrebiteľov,“ dopĺňa Mikuláš Šranko.

Orientačná cena Vinea limitovanej edície v maloobchode je 1,99 €.

bagel

is wonderful! Úžasný zážitok plný známych chutí aj zimných špecialít

Nájdete v 100% slovenskej sieti Bagel & Coffee, ktorá sa zaraďuje do najvyššej kategórie fast casual. Rýchle, štýlové a zdravé dobroty na vás čakajú v príjemnom prostredí s trendy dizajnom a vždy usmiatou obsluhou!

Bagel Story Nezameniteľný okrúhly „chlebík“, ktorý si pre jeho výnimočnú chuť a originálny vzhľad zamilujete na prvé zahryznutie, má za sebou dlhú históriu. Prvá zmienka o ňom sa nachádza už v Biblii, do Európy sa Bagel dostal v 17. stor. a o 2 storočia neskôr sa objavil aj v Amerike. V našich končinách je historickým r. 2004, kedy sa Bagel dostal do Bratislavy, kde sa mu zapáčilo, a tak v nej začal písať chutné dejiny!

Prečo je Bagel taký svetový?

Je pripravovaný podľa starého domáceho receptu, len z prírodných surovín bez chemickej úpravy. Neobsahuje tuk, vajcia ani maslo. Má tak minimum cholesterolu, soli aj tukov a vysoký obsah proteínov a karbohydrátov, ktoré budú zásobovať vaše telo energiou po celý deň. Zaujímavosťou je, že Bagel sa najprv varí, až potom pečie, čím získava svoju typickú hutnosť a trvanlivosť.

Coffee Story Delikátne jedlo je príjemné zakončiť (alebo začať?) ešte delikátnejšou kávou.

Tá je preto v Bagel & Coffee ručne pražená a pripravovaná z najlepších zmesí zelených kávových zŕn, pochádzajúcich každý mesiac z inej krajiny (Brazília, Etiópia, Kolumbia, India, Costa Rica...). Preto je vždy čerstvá, s výnimočnou chuťou, nezameniteľnou farbou a podmanivou arómou. A samozrejme, v rôznych podobách a s rôznymi príchuťami podľa želania.

Prečo Inspire miluje Bagel & Coffee?

• je svetový! (NewYorkBagel, FrenchBagel, ItalianBagel, MexicoBagel...)

• pripravuje najlepšiu mrkvovú tortu široko aj ďaleko, • káva nás vždy dostane svojou čerstvosťou, arómou aj chuťou, • má výnimočne chutné polievky, ktoré hrajú farbami, • používa organické suroviny a ide s bio trendmi, • má vždy sezónne prekvapenia pre naše chuťové bunky, • vie pripraviť originálny catering na želanie, • je 100% nefajčiar, • a má najviac usmiatu obsluhu v Blave! www.BagelCoffeeStory.com

Bagel & Coffee nájdete v Bratislave na Štúrovej 13, Obchodnej 10 a aj na Hlavnom námestí 8 a Ventúrskej 3 Inspire magazine 103

phenomena

This Concrete ‘O’

On Serotonin, the M25, and the Motorik Picturesque

What Florence was to the Renaissance, what Paris was to Modernism, so was the hinterland of the M25 MOTORWAY to a particular generation.

For a fleeting moment this non-place became the ephemeral capital of a brief moment in time.

104 Inspire magazine

The big outdoor raves of the early nineties changed the way we could occupy landscape. As The Orb put it in the layered samples that made up Little Fluffy Clouds, “to the traditional sound of the British summer - the lawn mover, the smack of leather on willow - has been added a new sound“. It was as though traditional events like the Stoneleigh Royal Show were ramped up and accelerated via man-machine-Detroit-fantasy, Kling-Klang-Jam-Stall, and Motorik picturesque to a hypnotic futurist vision. In between the urban acid house warehouse parties which preceded them and the commercialized metropolitan super-clubs like the Ministry of Sound, these events marked out a different kind of territory. They played out over the landscape of early 1990s Britain, organised through the technologies of pirate radio, telephone recorded messages, flyers with graphics fresh from newly accessible desktop publishing. What these devices gathered together was not so much a place as a network of transport and communication infrastructures overlaid with coincidences of chemicals, decibels, and demountable structures. Powered by generators, the technologies of pleasure - soundsystems, funfairs, lights, lasers - were wired up and switched on to form an instant city. Or at least what felt for a moment like something with its own instant and ephemeral geography, townscape, public spaces, neighborhoods, and other urbanistic tropes. It was almost like Archigram had predicted: phones, electricity, and gadgets with the suburbs and Home Counties as a backdrop. Vast crowds of us became versions of David Greenes “Electric Aborigine“ dressed in performance fabrics, splashed with neon, threaded with shreds of new age, faux hippyness. We gathered in places that were nowhere in particular: underpasses, fields, warehouses, fallow fields, and old airstrips, places that were neither urban, suburban nor rural. The kinds of places between infrastructure & destinations that are hardly places at all. Non-places: The M25, service stations, the fields of the not-so-rural southern east England, the bits in between housing estates, agriculture and big box retail. Though it was often hard to pinpoint exactly where you were there was never any doubt that you were in the strange reality of the contemporary British landscape.

To illustrate this introductory text, Studio Kinglux visited the sites of historic raves from the early nineties and photographed what was there in the present day. The first location chosen was Castlemorton Common. This was the most infamous illegal rave, when twenty thousand hippies and ravers converged on a picturesque part of rural England. After one week of nonstop music and a tabloid-media frenzy, British laws were rewritten to give police additional powers to ensure a similar event could never take place again. Visiting the site seventeen years later all that remained of any kind of party atmosphere was a group of Kurdish men enjoying vodka and idle chat. Cows roamed freely across the road that leads to the site and it was the picture of middle-England bliss. Locals talked about the rave with hushed tones, remarking how frightening it was to be in homes in the middle of the event. Horror stories of livestock being killed by hunger party-goers and the stench of human faeces still burn in those that we unwitting party hosts.

The second site was a stadium in Northampton where a young act called The Prodigy made an appearance to an ecstatic crowd nearly twenty years previously. On the day we turned up there was a hot-rod car race taking place. As garishly coloured cars tore around the fenced off tracks, entire families from grandparents to youngsters swapped stories and spare tools in the pitstop repair areas. Spending time at these sites felt a little like being a pop culture historian. On the one hand, I had expected to find some kind of traces of the events that I had researched. I found none. I had wanted to capture scenes where an energy had once been but had now dissipated.

Instead I found that, somewhat inevitably, the world had moved on. The era shaping raves had left their mark which had been whitewalled numerous times in the years since. Tony Hill for Studio Kinglux

Inspire magazine 105

phenomena

For a moment disparate populations of indie kids, football fans and travelers amongst loose agglomerations of equipment were held together by music which itself created a type of space.

Piano breaks, squelching bass, trebly, speeded-up vocals and what the Criminal Justice Act described as “a succession of repetitive beats‘ formed a kind of immersive, sonic urbanism. The sound itself was spatial - it was non-linear, formed of juxtaposed incidents and layers of sensation suggesting distance. The music was overwhelming, relentless and constantly on the edge of a futurist sublime. Deep in the moment, the ephemeral construction felt endless and timeless. Could 20,000 people standing in a field for a weekend be a town any less, or any more than 20,000 people in houses, flats, places of employment, education? For a couple of summers, the M25 became a serotonin soaked ring of infrastructure, a periphery became both a destination and a symbol. In Shakespearian terms, it was a concrete O crammed with potential and possibility. This road without destination showed is that its possible - or almost possible - to re-tune the infrastructures of contemporary landscape. It tweaked the channels of Thatcherite free-market neo-liberalism into in order to deliver something different, a brief alternative. These were imaginary landscapes and were always provisional. They never really existed beyond their immediate experience. Though rave culture itself was idiotic, hedonistic and a-political - a shallow ephemera that achieved nothing of lasting significance - we might still be able to learn from it. Networks intended to deliver one kind of ideology also might be able to deliver quite another. We might be able to inhabit what seem soulless, anonymous landscapes in ways that allows them to host exaggerated sensations of humanity. We might be able to believe there is a latent magic in the banal, everyday landscape that is powerful enough to transform the miserable landscape of late Thatcherism, even if only for a weekend. And that that might be enough. words by Sam Jacob www.strangeharvest.com photos and additional words by Tony Hill for Studio Kinglux www.kinglux.co.uk

106 Inspire magazine

We might be able to believe there is a latent magic in the banal, everyday landscape

Inspire magazine 107

little dress Maria Lafuente

108 Inspire magazine

Z Madridu exkluzĂ­vne pre INSPIRE! Photography jose luis tabueĂąa joseluistabu.com Hair and Make up Javier Murgoitio javiermurgoitio.com Styling Oscar Morales Model Eliisa Raats francinamodels.com Special thanks for the wig to Alberto Lloret cortateunpelo.com

dress Almaaguilar.com shoes Maria Lafuente

Inspire magazine 109

corset and skirt Mayahansen.com shoes Maria Lafuente

110 Inspire magazine

dress Almaaguilar.com

Inspire magazine 111

112 Inspire magazine

dress Almaaguilar.com

Inspire magazine 113

jewelled corset Mayahansen.com dress as skirt Maria Lafuente

114 Inspire magazine

dress and shoes Maria Lafuente

Inspire magazine 115

116 Inspire magazine

Jacket Balmain for Santa Eulalia Shirt and skirt Etxart & Panno Bow tie Lailo Tights Menkes Net tights H&M Boots Beverly Feldman

Z Barcelony exkluzĂ­vne pre Inspire!

Photography & Art Direction RaĂşl Docasar www.rauldocasar.com Styling Maria Martinez Hair and Make up Manel Rosa for Christian Dior and Sebastian www.manelrosa.com Model Karolina Zurkowska Uno Barcelona Production Volitif Creative Management www.volitif.com Thanks to Circus Raluy www.raluy.com

Jersey Ailanto Hat Lacoste

Inspire magazine 117

118 Inspire magazine

Cape Balmain Trousers Neill Barret Satin boots Lodi Vintage hat Ohlala

Inspire magazine 119

120 Inspire magazine

Blue chiffon dress Manuel Bola単o Boots Beverly Feldman

Inspire magazine 121

122 Inspire magazine

Cotton t-shirt and chiffon top Lanvin Vest and skirt Etxart & Panno Net tights H&M Socks Calzedonia Shoes Anna Locking for Fosco Hat Accessorize

Sweater and trousers Ailanto Headband with ribbon HAM Galluses Le Swing

Inspire magazine 123

Z Barcelony exkluzĂ­vne pre Inspire!

Photography SARA COE www.saracoe.com Styling JULIA VENDRELL Make up CAROLINA GUZMAN using M.A.C. www.kasteelagent.com Hair CAROLINA GUZMAN using TECNI.ART www.kasteelagent.com Model JULIA JOHANSSEN www.viewmanagement.com

124 Inspire magazine

white coat Tara Jarmon

black shiny leggins See by Twin Set white boots Casadei

Inspire magazine 125

stripy coat Designers Remix Collection bleck belt and gloves Jose Castro 126 Inspire magazine

wellingtons and socks Pianura Studio

black sequin jacket Jose Castro

black and white jumper Guess by Marciano black leather trousers Tara Jarmon

Inspire magazine 127

white blouse Guess by Marciano black strapless dress Tara Jarmon

128 Inspire magazine

black coat Designers Remix Collection cardigan with stripes Fred Perry socks American Apparel black shoes Armand Basi

Inspire magazine 129

stripy dress Twin Set

balloon skirt Gori de Palma 130 Inspire magazine

bracelets Billy Jean

blouse with pattern Pianura Studio

sequin waistcoat Guess by Marciano black skirt with belt Armand Basi

Inspire magazine 131

black dress with leather flakes Jose Castro stripy stockings American Apparel 132 Inspire magazine

black boots Ash

black and white dress Twin Set

hat with text Pianura Studio black stockings Wolford

Inspire magazine 133

134 Inspire magazine

black coat Designers Remix Collection white wool gloves Manuel Bola単o white hat Jose Castro

Inspire magazine 135

Z Paríža exkluzívne pre Inspire!

Photography Justin Wu www.jwuphoto.com Styling Diana Onu Graphic Art Jerome Goumard Hair and Make Up Gianluca Model Kirsten at Ford

136 Inspire magazine

Blazer SAND, vest ZARA Bustier Roberto Cavalli Underwear Pants Fifth Avenue Shoe Repair Tights Givenchy, belt Mackage Bracelet D&G, necklace stylist’s own, shoes ALDO

Inspire magazine 137

138 Inspire magazine

Blazer Fifth Avenue Shoe Repair Vest ZARA, blouse Cheap Monday Skirt ZARA, tights Givenchy, shoes ALDO

Inspire magazine 139

140 Inspire magazine

Blazer H&M, blouse Rodjeber Pants Fifth Avenue Shoe Repair Tights Givenchy, shoes Marilena Milano Broach stylist own

Inspire magazine 141

142 Inspire magazine

Blouse Zara, jacket Rodjeber Shirt Fifth Avenue Shoe Repair Dress Zara, tights Givenchy Gloves Patrizia Firenze Broach Kenneth Jay Lane, shoes ALDO

Inspire magazine 143

144 Inspire magazine

Vest BEBE, blouse Zara Leggings H&M, purse Zara Earrings Rita Tesolin Jewellery Bracelet D&G, shoes YSL

Inspire magazine 145

146 Inspire magazine

Jacket Mackage, blouse Robert Rodriguez Pants ZARA, belt BEBE, gloves Mackage Earrings Rita Tesolin Jewellery, shoes ALDO

Inspire magazine 147

148 Inspire magazine

Tank Top Pink Cobra at Carte Blanche Top Thomas at UPC Boutique

Z Paríža exkluzívne pre Inspire!

Photography Justin Wu www.jwuphoto.com Styling Shan Sarwar Graphic Art Jérome Goumard Hair and Make Up Becca Pellow Model Liam NEXT

Inspire magazine 149

150 Inspire magazine

Top c.neeon at Carte Blanche Trousers Boris Bidjan Saberi at Sydney’s Body Chain (worn as necklace) Speech at UPC Boutique Body Chain (worn as necklace) Bliss Lau at Fawn Boutique

Inspire magazine 151

Tank Top Rick Owens at Sydney’s Trousers Individual Sentiments at Sydney’s Jacket complexgeometries at Fawn Boutique

152 Inspire magazine

Top complexgeometries at Fawn Boutique Pants Pink Cobra at Carte Blanche Necklace complexgeometries at Fawn Boutique

Inspire magazine 153

Top Damir Doma

154 Inspire magazine

Inspire magazine 155

Top DUY at Delphic Necklace Jaime Galindo at Delphic

156 Inspire magazine

Top Salvor at UPC Boutique Ring stylist’s own

Inspire magazine 157

body suit Pinko, purple leather belt Armand Basi 158 Inspire magazine

stockings AndrĂŠs SardĂĄ, purple suede boot Paco Gil

Photography DANIEL BARTOLOMÉ www.danielbartolome.com Styling GEMMA AMIGÓ KASTEEL +AGENT Hair and Make up JOSE SEQUI using MAC and REDKEN Model MARTA at Colors Barcelona

Inspire magazine 159

160 Inspire magazine

black body suit H&M

black trousers Pinko

Inspire magazine 161

blue dress Lipsy London

162 Inspire magazine

black boots Casadei

palletes Jacket Antik Batik

tri-colour pochette Le Tanneur

Inspire magazine 163

164 Inspire magazine

blue bolero jacket Bigote Primerizo for Uaplab, beige chiffon dress Fairly

Inspire magazine 165

black leather plaited trench Harbort for Uaplab, black dress Armand Basi One 166 Inspire magazine

red hair boots Casadei, black handbag Fred Perry, red coral ring Thomas Sabo

multicolour bracelet shaped stone necklace Thomas Sabo brown leather slim fit dress Etxart & Panno

mongolia coat Antik Batik, grey suedebelt Sita Murt pink python skin shoe Ash

Inspire magazine 167

black leather coat Harbort para Uaplab, red bag David & Scott black stockings Wolford, black shoes Juan Antonio L贸pez

168 Inspire magazine

Inspire magazine 169

Z Madridu exkluzívne pre INSPIRE!

ring Karl Lagerfeld

necklace and bracelet La Planta Cactácea

sweater and skirt Amaya Arzuaga

platform shoes Buffalo

corset It-Spain

top Sinpatron

170 Inspire magazine

golden leggins Amaya Arzuaga

Photography jose luis tabueña joseluistabu.com Hair and Make up Javier Murgoitio javiermurgoitio.com Styling kattaca.com Model Tonia Onischenko viewmanagement.com

Inspire magazine 171

ruff Chanel

bollero jacket, petticoat and veil Deuralde

ruff Chanel

necklace La Planta Cactรกcea

dress Deuralde

172 Inspire magazine

Inspire magazine 173

174 Inspire magazine

belt Dayaday

wedding dress Deuralde

Inspire magazine 175

176 Inspire magazine

gloves Lotta

sleeves and scarf Amaya Arzuaga

skirt Sinpatron

ruff Chanel

bollero jacket and vei Deuralde

Inspire magazine 177

Learning to

Z Barcelony exkluzívne pre Inspire! photography José Tio www.josetio.com styling Visori Make up Chass Llach Models Philipp Michael at Iconmodels / Laszlo at Fracinamodels Production VOLITIF CREATIVE MANAGEMENT www.volitif.com Special thanks to Veronique Serfass at La Escocesa

178 Inspire magazine

Shirt Marithe Francois Girbaud Vintage cape Freep Star Paris Mask Visori Tights H&M Boots Mies and Fielj

Inspire magazine 179

Shirt Marithe Francois Girbaud Mask Visori

180 Inspire magazine

Coat Nudie Jeans Vest G-Star Undershirt Dior Homme Vintage Tights H&M Boots Mies and Fielj

Inspire magazine 181

182 Inspire magazine

Coat Nudie Jeans Raincoat Jean Paul Gaultier Vintage Boots Mies and Fielj

Inspire magazine 183

Jacket Nudie Jeans T-shirt Marithe Francois Girbaud Trousers Dior Homme Vintage Shoes Mies and Fielj Overboots Max Mara

184 Inspire magazine

Inspire magazine 185

186 Inspire magazine

Raincoat Comme des Garcons Vintage Undershirt Cavalli Nastri Milano Trousers H&M Boots Mies and Fielj

Inspire magazine 187

Shirt Nudie Jeans Jacket Marithe Francois Girbaud Skirt as a cape Freep Star Paris Jeans Franklin and Marshall Glasses Visori

188 Inspire magazine

Jacket Diesel Raincoat Jean Paul Gaultier Vintage Tights H&M Boots Mies and Fielj

Inspire magazine 189

Z Madridu exkluzívne pre INSPIRE!

Photography jose luis tabueña joseluistabu.com Hair and Make up Javier Murgoitio javiermurgoitio.com Set design alilarrey.com & enrique ferrero Styling Marc Piña Sala marcpinastylist.blogspot.com Model Signe Kayser groupmodels.com Special thanks to shops love & hate and azultierra.es

190 Inspire magazine

Jacket and dress Alma Aguilar Shoes Maria Lafuente Fabrics love & hate Bergere regence armchair Azul Tierra Carpets Azul Tierra and love & hate

Dress Manuel Bola単o

Inspire magazine 191

Dress Alma Aguilar Wooden lattice Azul Tierra

192 Inspire magazine

Dress and shoes Maria Lafuente Fabrics love & hate Carpets Azul Tierra and love & hate

Inspire magazine 193

194 Inspire magazine

Jacket and foulard Manuel Bolaño Bijoux christian lacroix for “la boutique” Fabrics love & hate Bergere regence armchair Azul Tierra Carpets Azul Tierra and love & hate

Dress Manuel Bolaño Bijoux christian lacroix for “la boutique” Curtain love & hate

Inspire magazine 195

196 Inspire magazine

Long layer roberto diz

Inspire magazine 197

Essential

všetci ma chcú Dostala som pozvanie na redakčný večierok istého intelektuálne obľúbeného literárno-politického magazínu. Keďže nie som členom redakcie, najprv som váhala. Spoločenská konverzácia nie je moje forte a zoznamovanie tiež nemám rada, ale zodpovedný redaktor Chad ma lákal na stážistov. „Budú ti ležať pri nohách, opantaní tvojím stredoeurópskym šarmom,“ zastrájal sa. Chcelo sa mi zacitovať Kunderu a vysvetliť, že geopolitický fenomén, a teda ani šarm, ktorý by sa nazýval „stredoeurópsky“, neexistuje. Na druhej strane: nebudem si predsa od nôh odháňať mladých nezávislákov v obtiahnutých džínach.

Rozhodla som sa ísť. Chcela som, aby mi v časopise uverejnili poviedku a mala som dôvody myslieť si, že vyhliadky sú dobré. Napriek tomu, že Chad poviedku odmietol, odmietol ju s nadšením a s mnohými pochvalnými vyjadreniami o mojom štýle. „Skvelá, len tón sa nehodí pre tento druh periodika.“ Nasúkala som sa do svojich obtiahnutých džínsov a vyrazila na stanicu metra L, ktoré jazdí za most do štvrte zvanej Williamsburg. Mladí nezávislí členovia redakcií trendových žurnálov sa tam radi zabávajú. Pri vstupe do metra som ešte vyzdvihla Reného – kamaráta z rodného mesta, ktorý tu bol práve na služobnej ceste.

Nasledujúc Chadove inštrukcie, ocitla som sa pred pivárňou. Zaváhala som. Bola to piváreň, v ktorej som nemala čo hľadať. Majiteľ – krajan – vlastnil podnik s manželkou, ktorej šarmu som podľahla, keď mi pred dvanástimi mesiacmi nečakane zavolala a oznámila, že jej ničím manželstvo a že mám prestať. Akože immediately – okamžite. Zvoleným jazykom našej milej telefonickej výmeny bola angličtina, ale jej ‚d’ v slove immediately bolo pekné mäkké stredoeurópske, železno-oponové. Prekvapila ma. Jej manžela som totiž naživo videla len raz, presne na tri minúty. Spomínam si na ten moment: môj priateľ a ja sme na pozvanie spomínaného hostinského prišli na otvorenie pivárne. Pozvánka bola elektronická a zrejme sa viazala na môj a jeho spoločný pôvod a tiež na moje blogy, ktoré vraj rád čítaval.

Odkedy ma jeho manželka poctila telefonátom, cítil sa aj môj priateľ trochu neisto. Darmo som vysvetľovala a racionalizovala. „Veď si bol pri tom, keď som sa s ním zoznámila,“ hovorila som mu. „Ja som predsa nič neurobila!“ „Ale vymenili ste si nejaké emaily, nie?“ dožadovali sa manželka a priateľ odpovedí. „Vymeniť sme si vymenili, lenže povaha našej korešpondencie bola nesexuálna.

Na podozrenia nie je dôvod.“ Email, v ktorom ma pivár pozýval na večeru (čo bol zrejme kód pre jebačku), som nespomenula. Po a – nechcela som znepokojovať už aj tak dosť znepokojenú manželku a priateľa. Po b – pozvanie som odmietla, slušne a dôvtipne – tak, aby som si zaistila, že bude platné aj potenciálne niekedy v budúcnosti alebo v inom živote, človek nikdy nevie. Napriek tomu, že sa manželka viac neozvala, začal môj priateľ ich pohostinstvo bojkotovať. Jeho reakcia, akokoľvek prirodzená, nám na dlhý čas uzavrela brány do spoločnosti mladých a nezávislých.

Stojím uprostred oceánu károvaných košieľ, na pokraji paniky. Mám ísť dnu, postaviť sa zoči-voči bývalému nápadníkovi a riskovať, že nahnevám jeho ženu a môjho dobrého & milujúceho priateľa? Alebo bude lepšie poslať Chadovi smsku s ospravedlnením a vydať sa späť k buržoáznym brehom Manhattanu?

René sa zamrví. Dnes už absolvoval dve múzeá a prešiel po Brooklynskom moste tam aj naspäť.

Musím si dať pivo, oznamuje, omámený syndrómom zmeny časového pásma.

Skôr než sa pokúsim vyrozprávať mu príbeh mäkkého D a platonických (mne) lichotiacich emailov, už dusíme cigaretové špaky, ja fialovým opätkom, René svojou európskou teniskou a ideme dnu.

Chad pohadzujúci jagavými zlatými vlasmi je obkolesený (nástojím na „obkolesený“ napriek skromnému počtu) dvoma mladíkmi, ktorí mu visia na perách a ktorí sa zjavne pokúšajú kopírovať jeho účes (márne). Rozoberajú Davida Fostera Wallacea, až kým Chad neodbije ikonického zosnulého DFW ako konverzačné klišé. Na rade je Thomas Bernhard. Konečne sa môže zapojiť aj René, ktorý pohotovo ohlási, že Bernhard vlastne pochádza z nášho kúta

198 Inspire magazine

„Budú ti ležať pri nohách, opantaní tvojím stredoeurópskym šarmom.“

milovať & zabiť sveta. Stážisti by chceli povedať „fakt??“, ale keďže rovnako ako zvyšok planéty nemajú tušenie, kde sa náš mystický a mikroskopický štát nachádza, uspokoja sa s vágnym „to je zaujímavé“. Chvastám sa svojou štátnicou z nemeckej literatúry a ich oči sa rozšíria.

Chadove vlasy sa zrazu jagajú akosi menej.

Stojím tam, chrbtom sa ležérne opieram o bar a pozornosť všetkých mužov je sústredená na mňa. Ja, alebo lepšie povedané, to Ja, ktoré sa opiera, si uvedomuje, že kód bol rozlúštený. Mám na mysli kód k pochopeniu toho, prečo muži dávajú prednosť určitým ženám – a nech mi, prosím, nikto nehovorí, že ide o symetriu alebo kozy. Poznala som ženu s úplne asymetrickými prsiami, jedno bolo rôsolovité a padavé, druhé pevné a okrúhle, večne pozerajúce do opačného smeru.

Muži z nej boli hotoví. Osobne zastávam teóriu, že ide o typ energie, ktorá sa šíri okolo ženy a priťahuje mužov, a recipročne, žena potrebuje pozornosť mužov, aby tú energiu bola schopná vytvoriť. Symbióza.

Na ich dlhých pohľadoch rozoznám, že som pre nich krásna. Krútia sa a vrtia, snažia sa ukázať v tom najlepšom svetle. Zoči-voči kráse sa ľudia prestanú správať prirodzene. Páči sa mi, ako sa snažia. Čím je vaša domovina známa? osmelí sa Chad.

Chvíľu s Reném rozmýšľame. Vládnu nám dvaja psychopati, jeden neonacistický alkoholik a jeden komunista, povieme, pyšní na vysoký stupeň irónie, ktorý v sebe domáca politická situácia nesie.

Skvelé, povie Chad, rovnako ironicky. Ešte niečím?

V jednej dedine na východe je múzeum Andyho Warhola, hlesneme a rýchlo zmeníme tému.

Nevyhneme sa debate o písaní. Všetci pracujeme na nejakom tom romániku.

Chad má pred všetkými náskok, už má vydavateľa. Ježiš, to je skvelé, hovoríme a chceme, aby nám pomohol s kontaktmi. Môj rukopis je u asistentky jednej literárnej agentky. Páčila sa jej premisa Američana fyzicky aj metaforicky strateného v strednej Európe. Trochu ma zaskočila, keď sa opýtala, či textový súbor, ktorý som jej poslala, je len ukážka. Nie, to je celé, odpísala som, je to dosť hutné.

Odvtedy sa neozvala, zrejme má dovolenku.

Využívam príležitosť a vysvetľujem Renému, s akými ťažkosťami sa potýka mladý človek zo strednej Európy (už je to tu zase! Mister Kundera, začína byť ťažké udržať si vieru vo faktickú aj kultúrnu neexistenciu nášho regiónu), keď sa chce v New Yorku stať publikovaným autorom. Keď poviem, že vydavatelia sú strašní snobi ohľadne dĺžky, internisti Jack & John zamrznú uprostred pritakávania, inteligentné úsmevy im nestihnú celkom vyprchať z ružolícich tvárí. Ich rukopisy už majú každý po stotisíc slov a to je iba expozícia, aby udržali krok s latkou, ktorú nastavil Chad. Chadov cieľ je niečo ozaj veľké, ideálne by bolo začať s Pulitzerom, potom, povedzme, do takých desiatich rokov, Nobel. Nastala éra veľkých opusov, plodnosť (alebo rozvláčnosť, ako sa komu páči) ovláda literárnu Ameriku. Človek potrebuje niekoľko kapitol, len aby vzdal hold svojim spisovateľským idolom.

Je všeobecne známe, že krátka próza nepredáva, povie Chad.

Aha, povie René sardonicky, dlhá literatúra je veľká literatúra. A potom sa otočí ku mne a zamumle po našom: Zdá sa, že na veľkosti naozaj záleží.

Každý, kto študoval literatúru na Harvarde, Yale alebo Columbii, to o dĺžke vie, vysvetlí jeden zo stážistov, Jack alebo John.

Vzdychnem si. My, čo sme prišli z nedôveryhodných univerzít ktovie odkiaľ, sa musíme učiť na vlastných chybách.

Dáte si ešte niečo? ozve sa hlas za mnou. Otočím sa a vidím majiteľa – potenciálneho cudzoložníka. Hrubá mužská sila, čo z neho vyžaruje, ostro kontrastuje s nadmernými, príliš vzdelanými mozgami mojich spoločníkov. Som pyšná, že sníval o mne, tak dlho a vo všetkej počestnosti, len vo svojej hlave. A zrejme aj keď spal so svojou ženou. A s tými cudzími ženami, s ktorými trávil cudzoložnícke noci.

Usmievam sa. Možno je môj román krátky, možno je to, nedajbože, novela, ale úsmev mám pekný.

Majiteľ sa na mňa tiež usmieva, jeho biele zuby svietia spomedzi plných červených pier a čiernej brady – barman vo Williamsburgu musí mať bradu – a ja chvíľku zvažujem, či by ozaj bolo kriminálne, z pohľadu jeho manželky, môjho priateľa, ľudstva, keby sme sa na nejakú polhodinku zašili vzadu.

Na tomto mieste treba uviesť, že by som takej nemorálnosti nikdy nebola schopná – ani keby sa v tej chvíli vedľa pivára nebola zjavila manželka, nezdrapila ma za vlasy a neprehupla sa za ne na moju stranu baru.

Au. Au. Pevne drží v rukách moju ofinu a klkne ma do hlavy krígľom. Netresne ma z plnej sily, zrejme si uvedomuje, že mŕtvy imigrant s rozštiepenou lebkou by pre podnik nebol najlepšou reklamou, ale systematický klká. Vreštím a rátam sekundy do momentu, kedy mi moji spoločníci priskočia na pomoc. Medzitým však zbadám, že Jack chlácholí Johna a naopak, vzájomne si čistia košele od krvavých fŕkancov vystrekujúcich z mojej spodnej pery. Majiteľ pivárne sa snaží manželke dohovoriť spoza baru. Miesto živočíšnej sily sa spolieha na argumenty.

Zdá sa, že ona jeho tichý hlboký hlas ignoruje. Keď na neho po chvíli zareve, nech drží hubu, majiteľ pokrčí ramenami a presunie sa o pár metrov ďalej, aby obslúžil zákazníkov.

Manželka schytí z tanierika položeného na bare maďarskú klobásku a pchá mi ju do úst, tisne ju dlaňou hlbšie a hlbšie. Od námahy fučí. V snahe zbaviť sa údeniny mykám hlavou zo strany na stranu. Napriek svojmu pôvodu nie som veľkým fanúšikom klobásy.

Chad, help!

Akonáhle sa mi to podarí vysloviť – kvôli klobáse v ústach ešte horšie ako obyčajne – kútikom oka, ktoré ešte nie je opuchnuté, zhliadnem Chada, ako si robí poznámky. Chápem. V medzinárodne oceňovanej knihe treba mať dobrú bojovú scénu.

Keď ma manželka konečne vysotí na ulicu, vyjde za mnou len René.

Zapáli si kamelku a kopne ma rovno do pečene. V porovnaní s bojovým umením poľskej Xeny je to ľahký úder, ale aj tak. Čo-do-pi-če, opýtam sa s námahou.

To máš zato, povie. Keď si mi vtedy strčila ruku do nohavíc a povedala, že – tu sa zarazí – že na veľkosti záleží.

Mala som pätnásť! chcem povedať, o penisoch som nevedela nič. Ale všade je ticho, aj hlas v mojej hlave ustal. Červené svetielko z jeho cigarety bliká, až kým sa úplne nestratí.

Prebudím sa doma. Môj dobrý & milujúci priateľ mi na hlavu prikladá sáčok s ľadom. Ďakujem, zašepkám láskyplne. Som rada, že som doma.

Kde si bola, opýta sa.

Vo Williambsurgu, poviem sladko.

Myslel som, že sme mali dohodu. Do Williamsburgu si nemala čo chodiť.

Netušila som, že sa stretávame v tej pivárni.

Jeho hlas je mrazivejší ako ľad v sáčku, keď povie: Aha. Nie som vulgárna, alebo nie príliš často, ale keď mám mozog, oko, pečeň a líca rozjebané na kašu, zabúdam na maniere.

Doriti! Ja som predsa nič neurobila, poviem a vyvrátim nepoškodené oko.

Môj priateľ, človek plný dobroty a lásky, vstane a ide mi po čerstvý obklad.

Zavriem oko a ticho trpím. Za spôsobenú bolesť, za podozrievavé reči.

Na tvári mi pristane vrecko plné ľadových kociek s ostrými hranami, hodené s profesionálnym bejzbolovým rozmachom.

To čo si urobil, zaplačem a znova si utieram krv z pery.

Ja? Ja som nič neurobil, zakričí z kuchynských dverí a zmizne vnútri. Pred tým, ako druhý raz odpadnem, sa mi zdá, že z diaľky niečo mrmle. Znie to ako „skurvené stredoeurópske štetky“. text Mária Modrovich / foto Tony Hill

Inspire magazine 199

reflection

Ležia dvaja vandráci pri koľajniciach,

„Ja som ti hovoril,

vander

„Teď sleduju mnohé své kamarády a jejich úspěšné kariéry a říkám si, kdy už jim dojde, že úspěch je vlastně podvod. Kdy jim dojde, že to jediné, co jsme kdy byli doopravdy, byli vandráci. Všechno ostatní je jenom hra. Čekám, až všichni zkrachujou a vrátí se k ohňům. A budeme si vyprávět, jaká to byla ohromná legrace, když jsme si hráli na hlavy rodin, na majitele firem a na komunální politiky...“ Prevzaté z MF Dnes – Plzeňský kraj, 5. 6. 2007.

200 Inspire magazine

obaja bez nôh. A jeden hovorí druhému: že sova húka inak!“ Ako tak „sedím“ doma v rámci materskej „dovolenky“, chytajú ma neuveriteľné chúťky niekam sa vybrať. Zaujímavé je, že mi je v podstate jedno, kam. Trochu si pocestovať len tak naverímboha. Tak aspoň pozerám filmy o cestách a necestách či skôr o cestovateľoch, a už nerozmýšľam nad témou čísla. Tá je predsa jasná.

Zázrak je cesta, čunder. Zázrační trubadúri, neomylne striedajúci hradné územia, večne sa potulujúci cigáni, drotári naháňajúci hrnce, barbizonskí maliari aj pútnici do Compostely a freetechňáci vezúci sa na párty.

Cestovať či skôr chodiť pešo a presúvať sa na veľké vzdialenosti bez pevného zázemia trvalého bydliska sa mi zdá nekonečne romantické, ale rozum to vyhodnotí ako realitu natvrdo. Dôležitý je uhol pohľadu. Pocity takej tej chlapskej romantiky navodí film Easy rider, ale čo sa budeme tváriť svetovo, aj Tisícročná včela. Že je každý pokus, či dokonaný, alebo len začatý, o osobnú slobodu v ceste niekam alebo aj nikam. Že je v samotnej ceste. Dôvody na nikde nekončiacu cestu bývajú rôzne. Hľadanie slobody, úteky, žiadne peniaze (veľa peňazí), nechuť trčať na jednom mieste, chuť poznávať alebo sa len tak voziť. Alebo aj cesta za prácou, či životná nuda. Aby som nezabudla na jeden z najvášnivejších dôvodov, na silný pocit romantizmu. Keby som hovorila čisto za seba, je to niečo v duchu viesť sa autom, zastaviť kdekoľvek a kedykoľvek. Jednoduchý pocit slobody. Žeby čisto náhodná podobnosť s ďalším filmom s príznačným názvom Jízda?

Niekto sa k vandráctvu dopracuje nutnosťou, niekto ho má v krvi a niekto si k nemu ani len neprivonia (trpí naň alergiou a priori). K vandrovaniu si, aspoň počas víkendov a prázdnin, pričuchne klasická väčšina, ale skutočných životných vandrákov bude skôr málo. Ten skutočný vandrák, či je to pútnik, unudený pracháč, cowboy, hipisák alebo čudák, sa pozná na míle. Okrem toho, že zmizne z vášho dosahu skôr, ako sa nazdáte, má špecifický výzor, zjav, outfit. Všetci títo vandráci musia byť nejako zbalení na cestu. Pripravení čeliť počasiu a osudu.

Ale nehľadajte u každého vandráka rovnaké vonkajšie znaky. Bolo by to dosť zavádzajúce a možno by ste ho takto ani nespoznali.

Vandrák vo svojom dehonestujúcom význame označuje človeka potulujúceho sa v špinavých, zodratých a dokonca aj páchnucich šatách. Takémuto outfitu bude zodpovedať nedefinovateľná farebnosť bývalej hnedej, sivej a čiernej. Veľa prachu, dier, nepadnúca veľkosť oblečenia. Ak topánky, tak deravé. Keby sme to posunuli až k určitému dnešnému typu bezdomovca, tak namiesto topánok noviny a sáčky. Veľa vrstiev, v teplom počasí dokonca zimný kabát. Niečo ako pravý stredoveký vandrák.

Ku kaste potulujúcich sa neomylne patria Cigáni. Odkedy opustili svoju základňu v Indii, putovali nielen po celej Európe a k pôvodnému typu oblečenia postupne primiešavali suveníry z ciest. Spoznáte ich podľa farieb, dlhých volánových sukní, výrazných vzorov, krátkych vestičiek a strapcov. Práve večné presúvanie sa má na svedomí tzv. etno-look. Divoké miešanie rôznych kultúrnych znakov. Niekedy s mimoriadnym citom a niekedy s premrštenou odvahou. Ich estetikou sa nakoniec inšpirovala aj veľká Coco Chanel či Yves Saint Laurent.

Dokonca si môžete kúpiť „líčenie“ v duchu gipsy u už vyššie spomínanej značky.

Ešte za socializmu som často neveriacky hľadela na módne kreácie „cirkusákov“.

Vysoké blondíny s hlbokým dekoltom a nekompromisne výrazným výberom farieb. Veľké množstvo šperkov, najlepšie zo zlata. Cirkusanti totiž už v základe musia zaujať, upútať. Kto by sa inak na nich prišiel pozrieť, ako prekonávajú nástrahy lana zaveseného vo vzduchu či pozemský rev levov. Kombinácie rifľoviny na všetky spôsoby s krajkami, retiazkami a topánkami na platforme. Ale aj krehké baletné sukienky s flitrovanými topmi v kontraste so širokým koženým opaskom cez pol hrude, držiacim turecké nohavice. Také to cirkusácke oblečenie je vlastne mix mimoriadnej odvahy s „co dům dal“ a nutnosti exhibovať. Ak vám niekto predhodí pred oči vaše „cirkusácke oblečenie“, môže to byť dosť hanlivé.

Alebo naopak, ste nastajlovaný mimoriadne delikátne a extravagantne, len dotyčný je konzervatívny.

Vandrákmi by sa dala nazvať aj skupina maliarov tvoriacich v okolí dediny Barbizon. Venovali sa „en plein air“. Na celodenné potulovanie a maľovanie v prírode sa museli aj patrične obliecť. Žiadne salónne obleky ako akademickí kolegovia v Paríži. Staršie kabátce a nohavice s bekovkou na hlave. Na chrbte krošňa – predchodca ruksaku, v ruke paleta. Takto vandrovali za obrazmi skutočnej prírody a hľadali svoj obraz krajiny. Ďalšou kastou cestovateľov – chodcov, sú pútnici šliapúci v dobrej viere do Mekky alebo Compostely. Týchto pútnikov spoznáte snáď podľa množstva prachu na topánkach aj šatách. Ináč budú vybavení rôzne, ale vcelku bežne. Športové oblečenie, trekové či obyčajné. Nečakajte kufre na kolieskach, nesú batoh.

Nekonečné putovanie divokým západom poznáme aspoň z kovbojok. Pravý cowboy bol vlastne honelník kráv a až potom westernový jazdec. Takže pútnik na koni zažíval pocit slobody z väčšej výšky. Po „obmedzenom“ priestore Ameriky, dosť veľkom na to, aby mohol cválať, dokiaľ ho premiestňovanie neunaví a neusadí. Kovbojský imidž má svoje špecifiká. Kožené alebo rifľové nohavice, čižmy – tzv. kovbojky so špičkou a vyšívanou sárou, kožená vesta so strapcami, prípadne károvaná košeľa a na hlave klobúk so širokou strechou. Výrazný široký opasok a laso, ležérne prehodené cez plece. Vandrovník a la cowboy/ka bude mať oblečenú kockovanú košeľu aspoň o dve čísla väčšiu, ošúchané rifle a neomylne aj čižmy so špičkou, machri značky Little.

Hlučné výfuky, škrípajúce pneumatiky, vietor vo vlasoch. To všetko je rýchla jazda na silnej motorke. Motorkár, či víkendový, alebo radikálny (členovia Red Devils, Pirates a iných, nech mi prepáčia zjednodušenie) naháňa slobodu na motorke. Samotná jazda poskytuje neviazanosť aj uvoľnenosť. Je formou odporu voči konvencii. Silné motorky musí sprevádzať silný imidž. Takže nič menej než koža to nebude. Najlepšie od hlavy po päty. K tomu vysoké baganče s prackami, šatka na spôsob piráta, tričko s emblémom a tmavé okuliare. Nášivky so znakom gangu, ku ktorému patria. Ženský šatník nepoprie maximálnu erotiku. Vysoké čižmy, strapce pohojdávajúce sa na bokoch a obtiahnutá kožená bunda, spod ktorej vytŕča už len sexi podprsenka.

K vandrákom si vytvorili sympatie praví hipisáci z minulého storočia. Páčila sa im najmä ich sloboda. Možnosť odísť za dobrodružstvom. Ich oblečenie, ktoré je pomaly každý rok znovu módne, spoznáte neomylne. Takže, hipisák vandrák bude mať na sebe niečo staré, farebné a niečo etno. Pravdepodobne lacné šaty zo sekáču (nepomýľte si ich s yuppies, ktorí môžu mať hippies oblečenie, ale za riadne prachy) dozdobené šatkou, klobúkom a výraznými šperkmi tváriacimi sa, že ich pôvod je vo vzdialených exotických krajinách. Trochu kožušiny, trochu kvetov, trochu exotiky a dlhé vlasy, taký je vandrák v duchu hippies. Pokojne s gitarou na ramene.

Novodobí vandráci sa najčastejšie nájdu medzi trampmi. Tento životný štýl bol hlavne počas socialistickej éry jedným z mála možností, ako uniknúť do inej reality. Inšpirácia pochádzala z kapitalistickej Severnej Ameriky od skautov, a preto to bolo v tej dobe u nás aj dobrodružstvo. Niekedy nebolo jednoduché dôjsť do vytýčeného cieľa. Hromadné úteky do prírody počas víkendov dávali pocit slobody. Tramping sa stal fenoménom u nás aj u našich susedov v Čechách.

Nadšenci si vytvárali vlastné skupiny – osady, kde trávili voľné chvíle s priateľmi v prírode. Dnešný tramp ide na čunder či vander tiež za pocitom slobody. Je to potreba úniku pred mestom a úlohami, ktoré v ňom hrá. Tramping je o komunite a o novom svete. A ako taký tramp vyzerá? Niečo na spôsob štýlu western a safari dokopy. Samozrejme rifle, káro košeľa, širák. Farby zemité, prírodné.

Nehľadajte neónové a pastelové odtiene. Obľúbenou je hlavne hnedá. Rôzne batiky a svojpomocne vyrobené vzory. Prírodné materiály. Niekedy sem prekĺznu aj hippie prvky. Každopádne štýl v duchu trampingu nechce byť výrazný alebo nebodaj extravagantný. Dalo by sa povedať, že chce skôr splynúť s prostredím, teda prírodou. Dôležitým doplnkom je batôžtek alebo batoh, v ktorom si nosíte všetky svoje saky-paky a spacák. Pretože neviete, kde vás zastihne noc. Teda, či v doline, alebo na kopci, pri vode, alebo v lese.

Za vandrákov sa dajú považovať aj psytranceri. Ak sa to tým klasickým zdá trochu extravagantné. Tak je namieste pripomenúť, že každá spoločnosť má v sebe určitú extravaganciu. Nedá sa však poprieť, že psytranceri putujú z jednej párty pod holým nebom na druhú. Putujú za hudbou a zážitkami. Párty sa konajú v prírode a tam predsa putujú aj trampi. Zdedili základy z hnutia hippies – ideály, symboliku, sklon k psychedelickým drogám, záujem o budhizmus a jogu. Spoznáte ich podľa výrazných farieb, tričiek s výraznými motívmi mandál a kozmických štruktúr. Vzory a dokonca UV farby. Ale aj indické sárí a košele.

Nájdete u nich všetky poetické formy oblečenia ostatných typov vandrákov.

Iná vetva „vandrujúcej“ tanečnej hudby sú freetechňáci, ktorí naopak, nosia nenápadné modely – väčšinou tričko s čiernobielou grafikou, rifle a mikinu ako protest voči kastovaniu – dresscodu zavedenom v kluboch. Na ich párty môžete doputovať bez haliera.

Oranžoví hinduisti a krišnovci putujú po svete bez akejkoľvek batožiny. Jednoduché rúcho, náramok na zápästí a niečo vo vreckách. Minimalistickí vandráci.

Tí ostatní si nosia pár vecí na prežitie alebo plný batoh na chrbte. A nájdu sa aj luxusní cestovatelia s Vuitonom. No to už nebude o tých skutočných vandrákoch s prachom na šatách a ošľahanou tvárou… text a ilustrácia Jana Milatová

Inspire magazine 201

Essential

O lese

Teraz je ten správny čas, keď nás už neruší opojné leto

Porozprávali mi o lete v prírode, leto v poľovníckej chate uprostred lesa, tam jedli žlté melóny, opaľovali sa na lúke, dvakrát videli medveďa, raz ďalekohľadom a raz celkom zblízka, oberali maliny a večer si čítali na balkóne, on si čítal, ona len tak sedela a lakovala si nechty na nohách. Pýtala sa ho, ako môže čítať, keď tento priestor je ako pochúťka, keď si nevyhnutne vyžaduje pozornosť, jednoducho dráždi. Niekedy od neho na pár hodín odišla, nechala ho, nech si číta časopisy a nech fajčí, prechádzala sa v šortkách, na hlave veľký biely klobúk, prechádzala sa po lesných cestách a hľadala huby, ktorých obrázky si prezerala v atlase, zbierala ich do trička, ukazujúc lesu svoje biele brucho, svoje biele telo a veľké, takmer až nezdravo vyzerajúce oči. Niekedy sa bála a niekedy nie, bolo tam celkom ticho a niekedy nevedela, čo s tým, cítila sa nevyužitá a nekultúrna, trochu bez života.

Ale aj tak by som tam mala ísť, presne na tú istú chatu, obaja súhlasne prikyvujú, aj kvôli farbe materinej dúšky pri skalách, aj kvôli studeným ránam, keď môžeš vyjsť zabalená v prikrývke pred chatu, oprieť sa o drevené zábradlie a tvoj muž ti bude pripravovať kávu, raz sa otočíš, pozrieš sa naňho a nezabudneš na ten pohľad, tvoj muž je v kuchyni, sype do hrnčeka kávu, na stene je zavesená jelenia trofej, na stole je položená flinta – keby niečo, keby dačo, a k tomu to vzdušné ranné slnko, jeho svetlo na krku tvojho muža.

Prikývnem a poviem, že to znie lákavo, to všetko, rastliny, slnko, les, tak teda možno, možno tam pôjdem v jeseni, vyberiem sa tam s batohom na chrbte a s mapou v ruke, v srdci dobrodružstvo a v očiach túžba.

Rozlúčime sa. Darujú mi orchideu, vravia, aby som nezabudla. Poviem im, že určite nie, ale potom, keď v lakovaných topánkach s orchideou v náručí kráčam domov, neviem, či nezabudnem, neviem, akú váhu mávajú takéto rozlúčkové slová, zvlášť vtedy, keď je príliš pravdepodobné, že sa už nikdy neuvidíme, keď cítime, že si budeme pol roka vymieňať e-maily, poblahoželáme si k narodeninám, pošleme si fotky krajín, v ktorých žijeme, a potom sa to skončí, postupne, tak, že si to ani nevšimneme, bez pocitu, že niečo alebo niekoho strácame.

202 Inspire magazine

Na väzby a následné straty myslím aj v novembri. Užili sme si leto, les formoval v deťoch zmysel pre česť, stali sa divšími a unavenejšími. Brali sme ich do lesa k rieke, vystreli sme deku, položili na ňu Rubikovu kocku a matriošky, sadli sme si a objali si kolená, žmúrili sme do slnka, kým sa deti naháňali s prútmi v rukách, kým hľadali v potoku ryby, kým padali a vstávali, pociťujúc bolesť, hrdinsky potláčali slzy bolesti. Prach v ranách štípe, špina pobolieva, musíme počkať, kým sa deťom kolená zahoja. Povedali sme si príbehy, celkom bežné príbehy, na rozprávky nemali chuť, nijaké čarodejnice a perníkové chalúpky, nijaké rozprávajúce zvieratá a rastliny. Bola to škoda, les sa hodil k Alici, chcel Alicu, chcel sentiment, ako ho máme radi, taký sladký ako torta s čokoládovou polevou, torta bez marcipánu, taký vintage pocit ako spomínala E., vintage pocit, keď s mužom sedeli v noci v posteli a prezerali si albumy s fotkami starých rodičov.

Na nohách už nemám lakované topánky, ale čižmy, myslím na ľudí, o ktorých som si snáď myslela, že si budeme navždy blízki, že s porozumením nemôže urobiť nič čas ani odlúčenie, že to bude navždy. Som v ironickej až sarkastickej forme, trúsim sama pre seba v sebe poznámky, ktoré ubližujú minulosti, ale mne nie, teraz už nie, už je po tom všetkom. Neviem, či mi to je vôbec ľúto. Niektorí ľudia majú byť pri nás možno len na chvíľu, aby do nás drgli, aby nám len dali znamenie.

Orchideu ešte mám, v chate uprostred lesa som ešte nebola, nevybrala som sa tam s batohom ani bez neho, hoci teraz by bol ten správny čas. Teraz, keď už nie je teplo a ešte nie je celkom zima, keď je sychravo, keď je tak, že sa mi chce dlho spať a dlho si čítať poviedky o Prahe, keď sa mi chce pozerať na ruky blízkeho človeka položené na učebnici anatómie, keď sa mi chce počúvať príbuzného dlho do noci, odpovedať na jeho otázky, hovoriť o dňoch, kúskovať dni. Teraz je ten správny čas na vintage pocity, na cestovanie, teraz, keď nás už neruší opojné leto.

Tak chcem nájsť kľúče od chaty uprostred lesa, nájsť tú kľúčenku šaša s cinkajúcou čiapkou. text a foto anna vlčková