1
Lívia Gažová
Mestá sú nehomogénne sústavy, ktoré tvoria pojítko medzi prekrývajúcimi sa vrstvami sociálnymi, politickými a technickými. Sú charakterizované neustálym pohybom: osôb, zdrojov, energie, informácií. Urbanizmus zahŕňa pri tvorbe svojich koncepcií celý dynamický mix života mesta. Tak, ako je rôznorodá štruktúra sídel, ani ich vývoj v súčasnosti nie je ucelený jedinou teóriou. Isté princípy z minulosti sa však prebíjajú na povrch a na globálnej úrovni možno nájsť spoločné znaky.
Je isté, že základom, na ktorý súčasný urbanizmus nadväzuje, je historický odkaz sídel predošlých storočí. Nedávne teórie dvadsiateho storočia nie sú úplne tým, čo je v strede záujmu odborníkov. Funkcionalistické oprostenie sa od tradičného mesta či povojnová monumentalita sa v týchto dňoch javia ako radikálne a neprirodzené odmietnutie kontinuity. Vynárajú sa nedostatky a „dôvera v urbanizmus sa stráca“3. Tento prerod pozorujeme v západných mestách od deväťdesiatych rokov, u nás sa fenomén objavuje najmä v poslednom desaťročí. V návrhoch týchto dní vidíme „kajúcne návraty k tradičnému mestu“4, mestským blokom, kompozícii vnímateľnej najmä z ľudského merítka. V urbanistických štúdiách sa už zriedka stretávame s navr-hovaním z vtáčej perspektívy, potreby ľudí sú implementované do návrhov a neraz sa začína práve nimi. Živý parter, mierka prispôsobená užívateľom, mestské uličky sú tým, čo sa miesto rozľahlých plání a území nikoho objavuje na výkresoch plánovačov v súčasnosti.
Skoro každá publikácia o plánovaní dnes začína úvodom, ako sa počet ľudí žijúcich v urbánnom prostredí zvyšuje, v roku 2050 budú mestskí obyvatelia tvoriť dokonca 2/3 celého obyvateľstva Zeme. Urbanizácia v plnom prúde so sebou nesie výzvy podobné tým, ktoré mestá zažívali v 19.storočí2. Príliv obyvateľstva je ale najviac citeľný mimo Európy; mestá na starom kontinente, naopak, starnú. V dôsledku toho mnoho z nich hľadá nové spôsoby, ako prilákať obyvateľov a stimulovať ekonomický rozvoj. Kvalita života je zložená z viacero faktorov, v rebríčkoch populárnosti miest však dlhodobo vedú sídla orientujúce sa na udržateľný rozvoj, ktoré sa dlhodobo venujú strategickému plánovaniu a snažia sa opraviť chyby minulosti. Ako napísal Rem Koolhaas: urbanizmus sa už nikdy nebude zaoberať „novým“, ale iba „viac“ a „modifikovaným“1, pričom bude čerpať námety z miest s patinou, miest tradičných a veky fungujúcich.
Aké vlastnosti teda má ono mesto, ktorým sa urbanisti začali znova inšpirovať? Čím sú charakteristické miesta, 2
kde je príjemné žiť? Prečo máme radi historické centrá a aký príklad si z nich berieme? Dôležitou je v tomto prípade kompaktnosť, rôznorodosť a mierka. S tým súvisí aj vzhľad ulíc a námestí, preferencia pešej dopravy, škála budov a prepracovanie detailov v súlade s rýchlosťou pohybu. V takýchto mestách fungujú verejné priestory ako miesta stretávania, trhy a dopravné cesty súčasne3. Sú živé. Miesto automobilovej sa preferujú alternatívne formy dopravy – cyklistika, hromadná a pešia preprava. Profesia urbanistu sa nevymedzuje na riešenie dopravnej situácie. Ľudia chcú mestá zdravé, pomalšie, príjemnejšie, plnšie; a ich nároky sú vypočuté. Existuje totiž stále viac možností, ktorými sa verejnosť môže zapojiť do plánovania. Požiadavka obyvateľov je jednoznačná: chcú si dobyť svoje mesto späť.
Sídla sú nepopierateľne znova navrhované pre ľudí, vo väčšine prípadov aj dodatočne re-humanizované. Ako jedny z úspešných nástrojov premeny sa javia aj činnosti tretieho sektora, komunít a aktivistov, ktorí sa malými, často svojpomocnými, zásahmi snažia „zažiť mesto inak“ a). Dokazujú, že mesto patrí obyvateľom, malo by byť navrhované na základe ich nárokov a slobodne využívané podľa ich predstáv. V posledných rokoch sa rozšírilo aj tzv. participatívne b) plánovanie – priame, štruktúrované a transparentné zapojenie užívateľov územia do procesu vzniku projektu3. Zásluhu na zrode postupu zapájania ľudí do urbanistickej tvorby majú viaceré osobnosti. Tento model podporovala i slávna americká aktivistka Jane Jacobs či dánsky architekt Jan Gehl. Obzvlášť Gehlovo dielo c), zaoberajúce sa navrhovaním miest pre ľudí, je v súčasnosti rešpektované ako jeden z najlepších prístupov. Jeho kopenhagenizáciad) ovlá-
dla svet a obyvatelia, ako aj samosprávy moderných európskych miest, požadujú zlepšenie podmienok pre peších a cyklistov, aj na úkor áut.
Z myšlienky navrhovania smerom k ľuďom sa vyvinul postup zvaný placemaking. Jeho základnými predpokladmi sú tvrdenia vskutku demokratické: ľudia, ktorí užívajú verejný priestor, ho poznajú najlepšie a môžu významne pomôcť pri jeho tvorbe či premene. Ako už napovedá názov metódy, ide o vytváranie „places“, teda miest a nie priestorov, ktoré na svoje využitie len vyčkávajúe). Placemaking tvrdí, že pekný dizajn nie je všetko, forma má len podporovať vopred požadovanú funkciu. Miesta musia mať aktívne využitie, program a ľudia si k nim musia vopred vytvoriť vzťah. Komunity a ich presvedčenie, že „sa to dá“ sú v súčasnosti stále viac rastúcim faktorom, s ktorým urbanisti musia počítať. Verejnosť má o svoje okolie záujem a ich vôľa prispôsobovať si veci k svojej predstave je prekvapivo silná.
Samozrejmou požiadavkou ľudí a niektorých osvietených samospráv je ekologická sebestačnosť a udržateľnosť miest. Rozvíjať sa tak, aby sa „zaistili potreby súčasných generácií bez toho, aby bolo ohrozené potrieby generácií budúcich“4. Myšlienky o meste ako o sebestačnom a kompaktnom organizme navrhnutom podľa ekologických zásad, kde sa budú ľudia pohybovať bez áut a žiť ekologicky je viditeľné v súčasnom plánovaní všade na svete. Nedávno navrhnuté mestá stvorené na rysovacej doske /či obrazovke počítača/, napríklad Masdar v Spojených arabských emirátoch od sira N. Fostera alebo mesta Skolkovo v Rusku len dokazujú, že cieľom súčasného urbanizmu je sebestačné zelené mesto. 3
Ďalším z častých nárokov verejnosti na plánovačov mesta je okrem potlačovania neudržateľnej automobilovej dopravy, znižovania ekologickej stopy, príjemnejšieho prostredia pre život aj zachovanie historických budov alebo areálov. Znova tu hrajú veľkú úlohu aktivistické skupiny schopné strhnúť masy. Obyvatelia si tak čoraz viac uvedomujú svoj vzťah k okoliu, dôležitosť odkazu minulosti a pamiatok sa nechcú vzdať bez bojaf). Konverzie alebo obnova starých priemyselných zón /brownfieldov/ sú prijímané s nadšením. Ak zahrnieme i prebiehajúcu hrozbu vyľudňovania centier európskych miest a ich neefektívneho rozrastania sa, naberá potreba rekonštrukcií historických budov, revitalizácií centier a celkového zahusťovania sídel na dôležitosti. Ak vravíme o odkazoch minulosti, špeciálne v našom stredoa východoeurópskom kontexte je pálčivou témou socialistická architektúra a urbanizmus, predovšetkým dosluhujúce panelové sídliská. I tu sa objavujú skupiny, ktoré pomocou malých intervencií zlepšujú a humanizujú priestor. Usporadúvajú sa komentované prehliadky, guerilla akcie, vydávajú sa publikácie, zakladajú záhradky, rodí sa komunitný život. I v Bratislave možno pozorovať snahy o nájdenie či vyjasnenie si vzťahov k našim sídliskámh). Vysporiadavanie sa s minulosťou a budovanie osvety je jednou z dôležitých úloh urbanistov v súčasnosti. S čím sa musia plánovači vyrovnať i na sídliskách, a zároveň sa vystríhať pri návrhu nových zón, je harmonogram využitia priestorov počas dňa. Už Jacobsová tvrdí vo svojom diele, že „veľkomestá potrebujú všetky druhy rozmanitosti, ktoré by sa vzájomne podporovali“6. Len miešaním funkcií, ktoré miesta zaplnia v rozličnú dennú dobu sa
dá zamedziť efektu nocľahární alebo vyľudnených parkovísk. Zlučovanie funkcií /zjavné popretie funkcionalizmu/, tvorba živého mesta, aj so sociálnou kontrolou, je trendom súčasného urbanizmu. Okrem spomínaných problémov rieši tento prístup aj najväčšiu nevýhodu miest postavených v 20.storočí – dlhé dochádzkové vzdialenosti.
O zoptimalizovanie trás v meste sa snaží aj iná, vedeckejšia, metóda, ktorá ľudí do navrhovania zapája nepriamo. Jej názov je Space Syntax a bola vyvinutá na Bartlett University v Londýne. Je založená na počítačovom skúmaní vzťahov medzi konfiguráciou priestoru a podvedome preferovanými pohybmi ľudí či mierou ich interakcie. Výskum formou Space Syntax je robený elektronicky a zaoberá sa tým, ako sú pohyby ľudí, pocity bezpečia, segregácia a miera využitia územia ovplyvnené samotným rozvrhnutím priestoru a naopak.7 Technologický pokrok umožnil rozvoj i ďalšej metóde súčasnej urbanistickej tvorby, parametrickému urbanizmu. S vývojom premyslených dizajnových programov či skriptovacích techník je možné vytvoriť doposiaľ nereálne návrhy generované počítačom. Parametrizmus vysvetľuje Patrik Schumacher, jeden z popredných predstaviteľov a kolega Zahy Hadid, takto: „Ak Corbusier vravel, že pre človeka je prirodzená rovná línia, lebo má cieľ, víziu a preferuje pohybovať sa najkratšou cestu, teda rovno, nášmu prístupu dominuje princíp pohybu mulice – cik-cakový, náhodne sa meniaci a plný zážitkov8. Úplne opačný, low-tech prístup aj rozdielnu mierku volia aktivisti a ekológovia, ktorí sa v meste snažia preraziť so záhradničením, urbánnou agrokultúrou. Výsadba v komunitných záhradách sa 4
deje zväčša na opustených pozemkoch, prielukách, ktoré aspoň dočasne dostávajú náplň. Využívané sú ale aj balkóny či strechy v mestách. Popularita fariem v meste súvisí s celkovou premenou životného štýlu, preferovania organických potravín, slow-food a dopyte po samodopestovaných a lokálnych potravinách.
Všetky tieto snahy sprevádzaj istý návrat k regionálnemu v urbanistickej tvorbe aj vo vnímaní mesta. Pozorovateľný je odklon od internacionálneho štýlu, populárneho v minulom storočí. Do popredia sa znova dostáva rešpektovanie miestnych podmienok, zvyklostí a odlišností. Využívajú sa presne mierené
a)
zásahy (urbánna akupunktúra), intervencie, ktoré reagujú na konkrétne problémy, namiesto produkovania všeobecných riešení. Myslieť globálne, konať lokálne, takzvaný glokálny urbanizmus. Súčasná stavba miest núti plánovačov k porozumeniu tým delikátnym, skoro nedefinovateľným kvalitám, ktoré odvždy súviseli so stretávaním ľudí vo verejných priestoroch3. Verejný priestor už nie je len vákuom medzi budovami, je to miesto pre všemožné rekreačné či spoločenské aktivity. Sú si toho vedomí už nielen plánovači a aktivisti, ale čoraz viac aj bežní ľudia. Mesto je ich a už sa nestavia z lietadla. Súčasný urbanizmus je zameraný na vytváranie miest pre život a ide jasným smerom – k ľuďom.
Dobrým príkladom je Plan NYC, ktorý pedestrianizáciou zmenil ráz New Yorku na príjemnejší a ľudskejší. Viac
peších zón prispelo k naštartovaniu ekonomiky a celkovému dobrému pocitu z pobytu v meste. b)
Zažít město jinak je jedno z každoročných podujatí v Prahe. Mesto sa na niekoľko dní premení na plné
príležitostí na nové zážitky z verejného priestoru. c)
Participatívny rozpočet funguje už napríklad v Bratislave, Banskej Štiavnici či v Prievidzi
d)
Gehl pôsobí na Royal Danish Academy of Fine arts a je autorom viacerých publikácií zaoberajúcich sa
verejným priestorom, jeho pôsobením na človeka na naopak. e)
Stratégia pri plánovaní; najväčší dôraz je kladený na komfort chodcov a cyklistov v meste. Názov je odvodený
od mesta, kde sa tento štýl ujal azda najväčšmi /Kodaň – Copenhagen/ f)
Miesto je v tomto prípade priestor, s ktorým máte vzťah
g)
h)
Spomeňme bratislavské prípady PKO, Cvernovky či pivovaru Stein alebo ostravské Dolní Vítkovice Možno spomenúť aj úspešný košický projekt Výmenníky, ktorý vznikol ako súčasť EHMK Košice. Na sídliskách
sa nefunkčné technické budovy rekonštruovali na priestory cenné pre komunity.
5
6
7
8
1
Koolhaas, Rem: S,M,L,XL, Monacelli Press, New York 1995
2
Lucie Stejskalová: Městské strategie, atraktivita a kvalita života, Praha: ERA 21 02/2014
3
Maier, Karel: Urbanistická čítanka 2. Vybrané texty urbanistickej literatúry, ČKA, Praha 2003 4
Maier, Karel a kol: Udržitelný rozvoj území, Grada, Praha 2012
5
Gehl, Jan: Život mezi budovami, Nadace partnerství, Brno 2000
6
Jacobs, Jane: Smrt a život americkych velkoměst, Mox Nox, Praha 2012
7
http://www.spacesyntax.net/
8
patrikschumacher.com
9