Hodvábny vietor

Michal Knitl

hodvábny vietor Od pohostinných ľudí v Iráne cez jurty a ľadovce Kirgizska do Kábulu

„Aj cesta môže byť cieľ.“

....

Text © 2013 Michal Knitl Jazyková úprava © Katarína Mácová Fotografie © 2013 Michal Knitl ISBN: ............

1 . skúšobná verzia pred jazykovou úpravou a úpravou fotografii (vygenerovaná dňa 12.3.2013)

Michal Knitl

Hodvábny vietor Od pohostinných ľudí v Iráne cez jurty a ľadovce Kirgizska do Kábulu

Rád by som sa poďakoval za podporu rodine, priateľom, ako aj všetkým, ktorých som počas tejto nádhernej cesty stretol.

Veľká vďaka patrí aj ľudom, ktorí mi pomohli pri príprave tejto knihy. Za energiu vloženú do čítania a korektúry patrí obrovská vďaka mojej mame a Katke Mácovej, ktoré prešli celým textom krížomkrážom. Okrem nich časť textu prešli aj ďalší kamaráti. Celý severozápad i juh Indie mi skorigovala a citácie poopravila Hanka Šišková, za ktorou som do Indie išiel a časť sme spolu pocestovali. Nepál sa stal doménou Rasťa Mikuláša a Tomášovi Pospíchalovi všetci vidíme, kde sa čo nachádza.

Najviac však ďakujem Vám - čitateľom. Bez Vás by nebolo komu písať. Vďaka úspechu prvého cestopisu som zistil, že písať a podeliť sa o zážitky má význam. Viacerí ste mi napísali, ako Vás kniha a prezentácie inšpirovali. Dokonca jedno dievča navštívilo Matea v Patagónii. Recenzie ľudí si môžete prečítať na mojej stránke a tiež môžete pridať Vašu. Rád si prečítam. Oproti mojej prvotine sa Vás v tejto knihe pokúsim vtiahnuť oveľa viac do deja, aj vďaka veľkému množstvu dialógov domácich, ktoré som si počas cesty zapisoval.

Úvod Uplynulo dlhých 21 mesiacov a 12 dní od návratu z Južnej Ameriky, kým som sa opäť vybral na cesty. Nedá sa povedať, že by som leňošil. Po návrate, plný entuziazmu a pozitívnej energie, som spoznával krásy Slovenska. Prechod Malej Fatry, Kriváň, Slavkovský štít v lete i v zime, Belianske Tatry, ba začal som sa aj viac zaujímať o naše tradície. Až po návrate po dlhej dobe v zahraničí som si začal uvedomovať čaro nášho folklóru. Nádherné 765. narodeniny dedinky Príbelce, Hontianska Paráda v Hrušove, Fujarový festival v Čičmanoch i Východná boli akciami, na ktoré nikdy nezabudnem a rád sa opäť vrátim. Dokonca som začal tancovať krásne humoristicky poňaté ľudové tance s Folklórnym súborom Poleno. Avšak, keďže som bol viac inde ako na hodinách, ostalo zo mňa stále iba veľké drevo. Obidve zimy som pôsobil ako snowboardový inštruktor na Orave. Dokonca chvíľu som aj mal pocit, že by som sa tam rád usadil a ostal žiť. Niekedy mám však hlavu poriadne tvrdú. Neúspešne som sa hlásil na pár rozvojových projektov a grantov, dať pokus kancelárii som zatiaľ nemienil.

Možno to raz príde. No stále ma viac lákalo cestovanie, aj keď už nie s takým nadšením a zápalom ako v minulosti.

Prvých 11 mesiacov som pracoval na cestopise „Na juhoamerickej vlne“, ktorý keď vyšiel, bol som šťastím celý bez seba. Úsmev od ucha k uchu. Rýchlo som však pochopil, že napísať je jedna vec a predať druhá. Pôvodne som chcel ísť do sveta už po roku, na prelome augusta a septembra 2010. Dokonca už aj víza do Iránu ma čakali na ambasáde. Prišli však dažde, záplavy a cholera v Pakistane, cez ktorý som chcel ísť, tatino mal oslavovať 50. narodeniny, predaj knižky išiel veľmi pomaly a najmä som sa vnútorne necítil nato, že by som mal niekam ísť. Po krátkom výlete na jar do Talianska, v lete na slovinský Triglav a koncom septembra na Ukrajinu, som začal prezentovať, až som aj sám seba prekvapil v akej frekvencii.

Po ukončení zimnej sezóny a návratu domov zo severu Slovenska som v priebehu 2 dní poslal poštou žiadosť o iránske víza do Viedne, zaplatil poplatok za pozývací list do Uzbekistanu a čakal. Trvalo dlhých 5 týždňov, kým z Iránskej ambasády do telefónu povedali: „Víza sú pripravené.“ Za jedno doobedie sa mi, aj vďaka výletu rodičov do Viedne, podarilo vybaviť iránske i uzbecké víza (obidve ambasády sú otvorené iba od 9 do 12, resp. niekedy o pár minút dlhšie). Bol som pripravený na odchod. Na vstup do Iránu som mal necelý mesiac. Oproti plánu spred roka, keď som chcel ísť cez Irán a Pakistan do Indie, som vymenil Pakistan za Strednú Áziu. Ostatné víza som sa rozhodol riešiť po ceste. Je možné, že to bude posledný výlet takéhoto druhu, aj keď, ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy.

Možno sa viacerí pýtate, prečo som sa tam chystal. Chcel som spoznať, ako ľudia v iných krajinách žijú, naučiť sa prijímať, dávať i radovať sa. Nastoliť v srdci i duši harmóniu, usmievať sa od rána do večera, jednoducho byť šťastný.

Ako budem cestovať? Autobusom, vlakom, stopom. Jednoducho čo bude dostupné. V mestách budem bývať u ľudí zo siete CouchSurfing, v horách stanovať. Mesto, v ktorom nebudem mať nocľah u domácich, nestojí za návštevu. Alebo maximálne jednodňovú. Časový harmonogram väčšinou nemám. Rozhodujem sa na mieste. Jediným limitom je dĺžka víz.

Cez Bulharsko sa presunieme do Turecka, kde som pri prvom kopci prežil jednu z najadrenalínovejších nocí celého výletu. Veľmi milo ma prekvapuje Gruzínsko, krajina špagetového písma, výborného vína, šialených šoférov, Čierneho mora a nádherného Kaukazu so strážnymi vežami v oblasti Svaneti. Kláštory v Arménsku a výhľad z Jerevanu na Ararat má trpkastú príchuť. Necelých 48 hodín v Náhornom Karabachu sa mi javí ako oblasť, kde ešte dlhé roky uplynú, kým sa domáci začnú aspoň trochu usmievať. A Irán? Neuveriteľné. Najpohostinnejší ľudia, akých som kedy stretol. Hostiť síce nemôžu, no i tak to robia. Ste hosť s veľkým H. Narodeninová oslava, výstup na zamrznuté jazero pod Sabalanom a na Damavand, melónový džús s vanilkovou zmrzlinou, stopovanie s Radom a svadba v dedine pred turkménskou hranicou.

Zavlažovanie rozsiahlych trávnikov pri horúčavách, hodnota zápalky vyššia ako cena plynu, koberce nielen na zemi ale aj na stenách, nádherné ženy v ešte krajších šatách, tak to je Turkmenistan. V Uzbekistane zažívam druhý mesiac horúčav, úžasné moslimské chrámy a mešity, neustále kontroly v metre, výrobu hodvábu i zemetrasenie. Cez 600 kilometrov peši v krajine s priemernou výškou cez 2750 metrov, osemnásťdňovú túru po ľadovci do základného táboru Khan Tengri, nespočetné množstvo sediel, ešte viac domácich v jurtách, kumys, jazdenie na koni, petroglyfy a úžasne pohostinných ľudí, z ktorých niektorí pijú vodku ako vodu, nájdete v Kirgizstane. Cez Pamír šliapem 200 kilometrov peši s výstupom na horu vysokú 5600 metrov a s prekvapením zisťujem, že tam nie je sneh. Stretávam domácich s jakmi, s býkmi mlátiacimi zrno a nachádzam horúce pramene tečúce zo smaragdových skál. Cez dva dni sa terigám do Kábulu za kamarátmi, kde sa moja púť po Strednej Ázii končí.

Obsah

Turkmenistan ����������������������������������������������������� 40

Martenica ������������������������������������������������������������ 10 U tureckej princeznej ������������������������������������������ 11 V snehovej metelici ���������������������������������������������� 11

Šťastné stretnutie ������������������������������������������������ 40 Prezident ako idol ������������������������������������������������ 41 U domácich ��������������������������������������������������������� 41 Najstaršie mesto uprostred púšte ������������������������ 41 Ako atrakcia �������������������������������������������������������� 42

Gruzínsko ����������������������������������������������������������� 13

Uzbekistan ��������������������������������������������������������� 43

Strážne veže Kaukazu ����������������������������������������� 14 Kazbegi ��������������������������������������������������������������� 17 Návrat do Tbilisi �������������������������������������������������� 18

Buchara �������������������������������������������������������������� 43 Dodávkou do kráľovstva uprostred púšte ������������ 44 Samarkand ���������������������������������������������������������� 44 Z jedného veľvyslanectva na druhé ���������������������� 45 Chimgan – hory v dosahu Taškentu ��������������������� 45 Zemetrasenie na vlastnej koži ������������������������������ 46 Srdce hodvábu ���������������������������������������������������� 47

Hurá do sveta ������������������������������������������������������ 10

Arménsko ����������������������������������������������������������� 19 Hornaté Lori ������������������������������������������������������� 19 Život na predmestí ���������������������������������������������� 19 Pri veľkom jazere ������������������������������������������������� 20 „Slnko Arménska“ ���������������������������������������������� 21 „Stoj“ a dala mi kura do ruky ������������������������������� 21 Stopovanie do Náhorného Karabachu ���������������� 22 Život v Karabachu ����������������������������������������������� 23 Pomoc pocestnému ��������������������������������������������� 23 „Dáš si čaj?“ ������������������������������������������������������� 24 Cesta na hranice s Iránom ����������������������������������� 25

Irán ��������������������������������������������������������������������� 26 Deň plný prekvapení ������������������������������������������� 26 Sviatok po iránsky a Hosseinove 31. narodeniny � 27 Z horúčavy na zamrznuté jazero �������������������������� 27 Mesto vytesané do skaly �������������������������������������� 29 Vodka v Porsche �������������������������������������������������� 29 Východ nad Kaspikom ����������������������������������������� 29 Dievča z autobusu ����������������������������������������������� 30 Veľkomestská obluda ������������������������������������������� 30 Damavand a jeho nomádi ������������������������������������ 31 Keď sa dvaja stretnú �������������������������������������������� 32 Isfahan pod čádorom ������������������������������������������� 33 Ťažký život v nešťastnom manželstve ������������������ 34 „Mám rada cyklistiku, ale to tu ženy nemôžu...“ � 35 Mesto plné záhrad ����������������������������������������������� 35 Bájny Perzepolis �������������������������������������������������� 36 Kľukaté uličky historického Yazdu ���������������������� 36 Najsvätejšie miesto ��������������������������������������������� 37 Víza do Turkmenistanu ��������������������������������������� 38 Oslavovala celá dedina ���������������������������������������� 38

Kirgizstan ����������������������������������������������������������� 48 Uzbecký Osh ������������������������������������������������������� 48 Oibekova svadba ������������������������������������������������� 49 Krajina vlašského orecha ������������������������������������� 50 Srdeční nomádi a nasratý dedko �������������������������� 51 Prestup v hlavnom meste ������������������������������������� 54 Ulak-Tartysh a hry na koňoch ������������������������������ 54 Trináste narodeniny �������������������������������������������� 56 Divoké hory pri Karakole ������������������������������������� 57 100 gramov vodky, 200 kalórii ����������������������������� 59 Ako sme ryby nechytili ����������������������������������������� 59 Tradičné slávnosti v Karkare �������������������������������� 60 Prvé kroky v trojici ����������������������������������������������� 60 Za Merzbacherom po moréne ����������������������������� 61 Lietajúce stany v základnom tábore ��������������������� 62 Plný zásob sa vraciame ���������������������������������������� 64 Sto kilometrov po ľadovci nám nestačí ���������������� 64 Cez jurty do civilizácie ����������������������������������������� 65 Fešák v obleku ����������������������������������������������������� 67 S Xavierom na Pik Učiteľ ������������������������������������� 67 Naprieč Ala Archou ��������������������������������������������� 68 Údolie Suusamyr a blúdenie medzi jurtami ��������� 69 Dáš si čaj? ����������������������������������������������������������� 70 Údolie vodky ������������������������������������������������������� 70 Šťastné stretnutie ������������������������������������������������ 71 Alko dodávka ������������������������������������������������������� 73 Jurta plná jabĺk ���������������������������������������������������� 73

Srdce ma ďalej nepustilo ������������������������������������� 74 Stopom do Kazarmanu ��������������������������������������� 74 Kráľovstvo kameňa ���������������������������������������������� 75 Z centrálneho Kirgizska po Pamír ����������������������� 76

Pamír – Strecha sveta ����������������������������������������� 78 Kirgizskí nomádi ������������������������������������������������� 78 Po stopách jaka ��������������������������������������������������� 79 Ako v rozprávke ��������������������������������������������������� 80 V srdci Pamíru ���������������������������������������������������� 82 Späť do civilizácie ������������������������������������������������ 83 Tadžický Wakhan ������������������������������������������������ 84 Po kolená v snehu ������������������������������������������������ 86 Smutné správy... �������������������������������������������������� 87 Situácia v Afganistane ����������������������������������������� 89

Afganistan ���������������������������������������������������������� 91 Príchod do Kábulu ����������������������������������������������� 93 Kábul ������������������������������������������������������������������ 94 Výlet do hôr ��������������������������������������������������������� 94

Rady na cesty ������������������������������������������������������ 96 Linky ������������������������������������������������������������������� 96 Kam ísť ���������������������������������������������������������������� 96 Zdroje ����������������������������������������������������������������� 96

Cestovateľský denník ������������������������������������������ 98 Register �������������������������������������������������������������� 99 Mapa ���������������������������������������������������������������� 100

10 • Hurá do sveta

Hurá do sveta Noc po prehre s Ruskom na domácich Majstrovstvách sveta v hokeji, sa presúvam nočným autobusom do Sofie. Autobus je plný. Pri prestávkach ma prekvapuje, že 90% cestujúcich fajčí. Prichádzame okolo piatej. Nastupujem do MHD. Vnútri sú poväčšine ľudia zrelého veku. Z rádia, ktoré hrá aj z reproduktorov, ide rappová verzia pesničky Ice Ice Baby a vedľa stojaci, asi 17 ročný chalan, má tak vypeckovaný prehrávač, že mu hudba zo slúchadiel musí ísť až do končekov prstov na nohách. Osadenstvo mi pripomína ukrajinský Ľvov, len tu ľudia majú v priemere o 15 rokov menej. V meste sa snažím stihnúť CityTour, ktorú robia dobrovoľníci a nadšenci dvakrát denne zadarmo. Prichádzam však o pár minút neskôr a ani na ich trase som ich nestretol.

O siedmej večer spoza domov počujem spev. Idem bližšie a vidím malú starú kupolu, rotundu kostola Sv. Juraja zo 4. storočia. Až neskôr zisťujem, že som sa ocitol pri najstaršej zachovalej stavbe v celom Bulharsku.

Okrúhly románsky kostolík bol v šiestom storočí po invázii Húnov celý prestavaný a zmenený na mešitu v 16. storočí. Počas druhej svetovej vojny bola stavba vážne poškodená. Otvorili ju po rekonštrukcii iba pred pár desiatkami rokov. Priestor vnútri je malý, ale útulný. Na niektorých stenách vidno tehlovú konštrukciu. Rovnako i na ošarpaných základoch. Čím sa pozerám vyššie, tým pribúda viac a viac zachovalých kusov fresiek. Spev štyroch až piatich spevákov v neznámom jazyku má veľkú hĺbku. Začína kázeň kňaza.

V meste ostávam u Nadi a jej priateľa, ktorí ma uvádzajú do života v Bulharsku. Naďa mi hovorí o zákone za komunizmu, ktorý nedovoľoval ľudom presťahovať sa z vidieka do Sofie. „Nemal by kto pracovať v poľnohospodárstve. Jedine, že by sa niekto vydal alebo oženil...,“ vysvetľuje.

Martenica „Moji prarodičia prišli z Bulharska. Moji rodičia i ja sme sa narodili v Moldavsku,“ rozpráva mi Sveťa ráno po stretnutí.

Pred niekoľkými rokmi sa vydala za Bulhara.

Išla študovať, našla si prácu a napriek rozvodu chce v

Sofii ostať. V Sofii sa cíti lepšie a má prácu. V jej rodnej dedine, v ktorej 90% ľudí hovorí po bulharsky vlastným dialektom, by žiadnu prácu nenašla. „Veľa Bulharov odchádza do zahraničia a sú prekvapení, že sa nájde aj niekto, kto chce žiť v ich krajine,“ hovorí.

Po piatich rokoch čakania získala bulharský pas.

Dnes, už vyše dvoch rokov žiadajú a čakajú aj jej rodičia.

Záujemcov s bulharskými predkami v Moldavsku je veľmi veľa. Nakoľko je Bulharsko v Európskej únii, všetci potrebujú víza aj na krátku návštevu.

Do hôr takmer nechodí, a tak ma milo prekvapuje, že ide so mnou do národného parku Vitoša s 2290 metrovým Čiernym vrchom nad mestom. Možno netušila, že to myslím vážne. Na vrchole bola iba raz, aj to autom. Veľmi milo ma prekvapuje, že Sofia má taký vysoký kopec s lyžiarskym strediskom na jeho vrchole. Dokonca ešte nachádzame známky snehu.

Pri zostupe, takmer v meste, som na strome uvidel malé postavičky z navzájom prepletených bielych a červených nití. Červená niť znamená život a biela symbolizuje čistotu a šťastie. Podľa tradície ráno 1. marca najstaršia žena v rodine priviaže deťom na ruku marteničku pre zdravie a proti urieknutiu. Marteničky sa darujú rodine, blízkym a priateľom pre zdravie a šťastie. Často sa priviažu pre zdravie aj domácim zvieratám, zdobia sa ovocné stromy, kotlíky na vodu a aj vchodové dvere. Nosia sa až kým sa neobjavia prvé rozkvitnuté stromy, alebo bociany ako symbol jari. Potom sa zavesia na ovocný strom, pre bohatú úrodu. Podľa tradície zdravie a šťastie prináša iba martenička, ktorá bola darovaná.

Preto sa v Bulharsku 1. marca všetci obdarovávajú marteničkami a koncom mesiaca sú stromy nimi ovešané.

V minulosti si ich vyrábali sami, ale dnes ich už väčšinou kupujú. Krásny zvyk. „Raz som bola prvého marca v Dánsku a domáci mi hovorili, že by ich potrebovali viac, aby sa nerozpadli. U nich tak skoro stromy nekvitnú...,“ rozpráva mi.

Hurá do sveta • 11

U tureckej princeznej Nočným vlakom prichádzam do Istanbulu, do mesta na dvoch kontinentoch. Podľa domácich má cez 15 miliónov obyvateľov, čo však na doprave v meste až tak nevidieť. Áut je síce veľa, no hromadná doprava funguje oveľa lepšie a rýchlejšie ako v takom Sao Paule. Je to isto vďaka rieke Bospor. Európska a ázijská časť má svoje centrum a služby, čím je zaťaženie oveľa menšie.

Vlaková stanica je priamo v centre. Peši sa vyberám na námestie Taksim. Uličky stúpajú do kopca, po jednej premáva starodávna električka. Ľudí je takmer ako na Karlovom moste. Stretávam Beril, moju hostiteľku a jej kamarátku Ceylan, veľmi šarmantnú spolužiačku.

Prechádzame sa veľkým parkom v oblasti Ortakoy, o ktorej hovoria, že v nej bývajú bohatí ľudia. Neďaleko býva aj Beril so spolubývajúcou Oyku. Ale ako hovorí, oni bohaté nie sú. Bývame na vrchnom poschodí dvojizbového bytu. Dievčatá sú veľmi milé, až sa mi ani po dvoch dňoch nechce nikam ísť.

Prechádzam sa po meste. Dávam si placku s mäsom lahmacun, pár hodín sa venujem pamiatkam a mešitám.

Sú pekné, ale budovy a história nie sú mojou hlavnou doménou. Viac ma zaujalo, že každé turecké meno má nejaký význam. A Beril znamená očistená, čistá, inými slovami šťastná duša, bez starostí. Presne taká aj je. Stále sa usmieva, raduje zo života. Život tohto ospevovaného mesta si prezerám ako keby iba cez kľúčovú dierku a pokračujem ďalej. „Je blízko, a tak sa môžem kedykoľvek zastaviť,“ vravím si.

Láka ma pohorie Kuzey Anadolu Daglari, ktoré sa tiahne viac ako 1000 kilometrov pozdĺž Čierneho mora.

Výška stúpa od západu na východ s najvyšším vrchom Kačkar (3937 metrov) v pohorí Dog Karadeniz Daglari, ktorý v preklade znamená Východné hory Čierneho mora.

Z internetu zisťujem, že v oblasti sú dve možnosti turistiky - Kačkar Dag alebo Alpiparmak. Smerujem do Kačkaru, kam je lepšie spojenie a uvažujem o prechode hrebeňa.

V snehovej metelici Cesta autobusom cez 1000 km do mestečka Pazar trvá 18 hodín a stojí podobne ako lôžkový vlak zo Sofie do Istanbulu (30-35 eur). Po príchode o pol šiestej ráno na stanici zisťujem, že dolmuš, ako volajú Ford Transit

prerobený na vozenie ľudí, ide do dedinky Ayder o siedmej ráno.

Tak sa aj stalo. Prešli sme vari pol kilometra od stanice a šofér si išiel dať čaj s kamošmi. Boli sme dvaja traja, čakal na viac ľudí. Niekde som čítal, že chodí každé dve hodiny. A pravda - vyrazili sme o deviatej :).

Po vystúpení zisťujem, že od hôr som ešte pekne ďaleko.

I keď sezóna v horách ešte nezačala, po pár minútach stopujem auto. Na ceste je veľa snehu. Dostávame sa iba na polcestu do Yukari Kavronu. „Nikto tam ešte nie je, chaty sú zatvorené,“ hovorí mi posádka asi jediného auta, ktoré v ten deň išlo. Sneh tak nízko som vôbec nečakal. Yukari Kavrun a o tri kilometre nižšie položený Asagi Kavrun sú horské osady s niekoľkými kamennými domčekmi s plechovými strechami.

Pomaly si beriem svoje slivky a začínam šliapať.

Z údolia začína stúpať hmla veľkou rýchlosťou. Len tak preletela. Cestou dobieham svojich záchrancov, ktorí ma zobrali autom. Do Yukari Kavronu prichádzame za dažďa okolo obeda. V jednej z chát nás sprievodca hostí dobrým čajíkom. Všetci sa sušíme po lejaku, ktorý ešte niekoľko minút pokračuje. Po chvíli sa nebo vyjasňuje a začína svietiť slniečko. Pre túto oblasť je takéto počasie doslova typické – pekné rána a poobedie s prehánkami.

Na konci údolia postávajú takmer 4000 metrov vysoké zasnežené končiare. Sledujem, že počasie si robí čo chce, no slnko mi vraví, nech ešte trošku prejdem, však svetlo bude ešte dlho. „Ak chceš ísť k jazeru, choď stále hlavnou dolinou, až kým rieka začne zatáčať doľava. Tam odboč a začni stúpať do kopca,“ hovorí mi domáci.

Začínam stúpať. Iba občas pri striedaní snehových polí s úsekmi bez snehu vidím chodník. Na ľavom brehu, pri mieste kde padla lavína, vidím niečo, čo sa mi zdá, že príroda nevytvorila. Možno tadiaľ niekto išiel. Po pár metroch nachádzam miesto, kde by sa dal postaviť stan. Chvíľu váham. Keď sa pozerám na strmé stúpanie, myslím, že za hodinu by som to mohol zvládnuť.

Stúpanie bolo strmé, miestami cez 30 stupňov.

Všade je 20 až 40 centimetrov snehu. Postupujem pomaly.

Poslednú pol hodinu šliapem za jemného sneženia. Keď sa pozerám hore, viem, že by som prišiel veľmi neskoro. Ísť dole strmým svahom a v rozmočenom snehu sa mi tiež nechce. Kúsok za jedným strmým úsekom nachádzam

28 • Irán

džípu bez ohľadu, koľko Vás ide. Je podvečer, no my šliapeme. Po čase sa delíme. Rado s Amirom preferujú ísť skratkou priamo hore, ja sa po chvíli vraciam späť na cestu vyjazdenú po džípoch. Nad nami boli husté mraky, nechcel by som sa v búrke a hmle stratiť. Po takmer troch hodinách zrazu vpravo vidím medvedicu s troma mláďatami. Javí sa mi menšia, ako som si medveďa predstavoval. Našťastie ma uvidela skôr a už som ju videl iba odchádzať. Za pár sekúnd ju už v pološere ani vidno nebolo.

Tesne pred chatou zapínam čelovku. Prichádzam po tri a pol hodine, iba 15 minút po Radovi. Na moje prekvapenie tu Amir ešte nie je. Pred hodinou som ho videl pred sebou, Rado za sebou. „Chatu musel vidieť,“ hovorí Rado. „Išiel som stále po ceste a nestretol som ho,“ hovorím mu. Bola tma, spustil sa lejak. Amir nemal ani čelovku. Po hodine od telefonátu, keď hovoril, že všetko je v pohode, sme sa išli pozrieť okolo chaty. Medzičasom stratil signál. Až po hodine sme začuli jeho krik. „Videl som chatu a išiel som rovno hore. Zrazu sa zotmelo. Začal som sa potkýnať a padať, aj na hlavu. Keď sa spustil lejak, schoval som sa pod kameň a zabalil do spacáku. Keď búrka prešla, bola mi zima, a tak som prišiel,“ rozpráva nám svoju cestu. Tesne pred chatou musel zísť z cesty, keď už bola takmer tma, búrka sa blížila a on bol bez čelovky...

Spacák mu obaľujeme vrchnou časťou stanu, ktorý sme pre istotu zobrali.

Vo veľkej chate je niekoľko miestností, zmestilo by sa isto cez 50 ľudí. Spanie na veľkých pričniach je zadarmo. Skupinka domácich plánuje vstávať o piatej ráno. Pridávame sa. Ako sa balím a pripravujem čaj a raňajky, Rado ide s Amirom pozrieť ruksak, ktorý nechal pod kameňom. Keď sa vracajú, Rado nadáva, že nikam nejde, lebo pod snehom sa mu zaborili topánky do vody a sú úplne premočené. Amirove sú premočené ešte z predošlého dňa. Rozhodujú sa pre zostup. Takto si to ani jeden z nás nepredstavoval.

Vonku vychádza slnko, na skalách a zemi je srieň.

Dvaja domáci sa ma rozhodli počkať, stúpam s nimi.

Po prvom strmom úseku, ktorý ideme naľavo popri snehovom poli, začíname ísť len a len po snehu. Povrch je tvrdý. Iba občas sa trochu zaboríme. Takmer celý čas nás vedie Mancuš, Heidar všetko istí zozadu. Chceli, aby som išiel stále v strede medzi nimi. Normálne by išli asi

aj trošku rýchlejšie. Vzhľadom na výšku viem, že treba stúpať pomaly.

Od výšky 4000 metrov začínam cítiť hlavu. Od 4200 sa nadychujem a vydychujem s každým krokom. Po štyri a pol hodinách prichádzame k jazeru v kráteri pod vrcholom Sabalánu. Stískame sa ako malé deti, fotíme.

Chalani idú ešte na pár minút pozrieť jedno sedielko, ja už mám dosť a oddychujem. Po krásnom slnečnom ráne sa nad nami striedali v neskutočnej rýchlosti mraky, hmla a slnko. Všetko bolo biele, jazero nádherne zamrznuté.

Na skalách vidno nafúkaný a primrznutý sneh od silného vetra. Na druhom brehu jazera vidno stopy po štyroch stanoch od ľudí, ktorí zostupovali s plnými ruksakmi. Ako prasiatka tu nechali smeti, čo je v Iráne celkom bežné...

Počas klesania ideme okolo dvojice, ktorú sme pred necelou hodinou predbehli. Chlapík vykašliava krv.

Nechápem, prečo sa ešte niekam trepe. Aj im ukazujem, aby išli dole... Pomaly klesáme. Všetci traja cítime hlavu. Moji dvaja iránsky kamaráti po ceste, už v nižšej nadmorskej výške zvracajú. Berieme džíp a pomaly sa presúvame domov. Až v jednom z miest počas čakania na autobus sa ponúkajú mojimi sušienkami. Celý výstup všetko odmietali, iba ponúkali. Hlad však zvíťazil. Po chvíli prichádza Mancuš s keksíkom, limonádou a neskôr aj polievkou. Akékoľvek platenie za čokoľvek odmietajú.

Pri vystupovaní pri dedine, kde bývajú, sa stískame, trikrát na líce bozkávame, tak, ako to chlapi v Iráne robia a do ruky mi núkajú peniaze. Tie odmietam a dúfam i verím, že keď sa do Iránu raz vrátim, ešte sa uvidíme. Ich práca, maľovanie stropov a fresiek po Iráne i Azerbajdžane znie úžasne.

Verili by ste, že toto všetko sa udialo za prvé štyri dni v Iráne? Vonku bolo dokonca také teplo, že už večer po túre som mal úplne suché topánky. Doma by sa sušili aspoň dva dni.

Po výdatnom spánku u Amirových kamarátov, študentov, ktorí bývajú neďaleko centra v dvojizbovom byte s obrovskou obývačkou, hľadáme turistické informácie. Domáci o tom, že nejaké existujú, ani netušia.

Ako hľadáme, prihovára sa nám jeden domáci a vyzvedá, kto sme, odkiaľ sme atď. O pár minút sa rovnako pýta mladší pár a neskôr aj starší pán. „Sprechst du Deutch?,“ pýta sa nás. S Radom si vymenia pár slov, pozdraví

Irán • 29

a odíde. Aj to je Irán. Ak je človek cudzincom, nemusí sa obávať, že by bol sám.

Domáci vedúci turistického informačného centra nás víta v češtine a ponúka čajom. „Včera tu boli dvaja Slováci z Bratislavy na bicykloch, a to dievča byla kočka,“ povedal nám posledné slová v našom jazyku.

Je úžasné, čo všetko sme zažili, a to všetko vďaka Amirovi. Sám hostiť nemôže, ale pozná toľko ľudí a kamarátov, že každého niekam umiestni. „Couchmanažér Amir,“ povedal raz Rado.

Mesto vytesané do skaly Kým Rado sa už pripravoval na pokus o stop, aj keď mu všetci vravia, že väčšinou je to platené, vybral som sa do dedinky Osku, kde som stopol auto do iránskej malej Kapadócie, dedinky Kandovan. Teda stopol ako stopol.

Predražených taxikárov som odmietol, 15 km som sa rozhodol ísť peši. Po pár metroch zastavuje auto a vraví, že ma zoberie. Rozprávame sa dve tri minúty, na papier píšem nulu. On ju prečiarkuje, píše trojku v perzštine a tiež ju prečiarkuje. Po príchode do dediny mi ukazuje svoj obchod a vysvetľuje, že večer pôjde späť. Ideme za jeho anglicky hovoriacim kamarátom, za jazdu späť do mesta chce premrštenú cenu a aj za túto jazdu chce zaplatiť.

Náhodou ide okolo domáci pár hovoriaci po anglicky. Po vysvetlení a ukážke čísiel na papieri , domáci od platenia upúšťa. Však za rovnakú cenu by som išiel taxíkom, ak by som chcel, pomyslel som si... Slovo stopovanie v Iráne ľudia nepoznajú. „Stopovať sa dá, ale iba ak im vysvetlíš, že nemáš peniaze,“ píše mi Rado.

Začíname sa rozprávať. Sú ubytovaní v hoteli na začiatku dediny, a ak chcem, o polhodinku ma vezmú do Osku. Rozmýšľam nad expresnou prehliadkou a vravím: „Ak tam budem, platí, ak nie, tak nie.“ Kandovan. Úzke uličky, domy vytesané do kameňa.

Je nimi posiata celá skala. Niektoré majú cez 700 rokov a sú stále obývané. Uličky stúpajú vyššie a vyššie, chodníky ich navzájom prepájajú. Vnútri domov je väčšinou jedna veľká miestnosť. Jedna, ktorú som mal možnosť vidieť, má taký nízky strop, že priemerný Slovák by sa musel skrčiť, aby si hlavu nebuchol. Na zemi sú koberce, na ktorých často spia...

Vodka v Porsche Po polhodine prichádzam k hotelu. Nikde nikoho.

Počul som, že má krásne izby, a tak sa pýtam, či mi môžu ukázať. Wow. Moderné, veľké, luxusné, kúpeľňa ešte aj s vírivkou... Po ich príchode ma pozývajú na čaj do izby, na recepcii si objednávajú umytie auta. On podniká s klenotmi. Jeho žena alebo skôr priateľka „študuje“, ako mi povedala. „Čo študuješ,“ opýtal som sa. „Teraz neštudujem...“ Po chvíli sme sedíme v nablýskanom športovom Porsche, sťahujeme strechu a vyrážame. Partnerka z kabelky vyťahuje vodku. Miešame drik so spritom.

Pri vysokých otáčkach zakázané ovocie chutí najviac. „Teraz je život lepší (Now life is better),“ vraví klenotník.

Vezú ma až k autobusu v Osku. Snáď prvýkrát sa ľudia nezhromažďujú okolo mňa, cudzinca, ale okolo auta. Šofér, ktorý ma do Osku viezol, iba neveriacky pozerá. Ja nasadám do starého ošarpaného autobusu a čakám, kým sa naplní. To je totiž čas jeho odchodu.

Východ nad Kaspikom Pozorujem východ slnka pri Kaspickom mori v mestečku Bandar-e Anzali. Na pláži sú roztrúsené malé besiedky na posedenie, páni po štyridsiatke hrajú futbal.

Niektorí sú v kraťasoch, dvaja pre zmenu v džogingovej súprave vrátane vrchu. Je síce iba sedem hodín ráno a zamračené, no teplo aj tak dostačujúce.

V neďalekom meste Rasht ma po hoďke stanovania v parku budia dvaja policajti. Po nočnom autobuse som bol veľmi unavený, a keďže pred parkom mali ľudia rozložené stany, v ktorých sedeli a pili čaj... „Je to tu nebezpečné. Porozprávam sa s riaditeľom a môžeš ísť do časti vyhradenej na kemping,“ hovorí policajt lámanou angličtinou. To už som radšej išiel do mesta.

Počas túlania sa po uliciach, kde sa na dva prúdy veselo zmestia i tri autá, zisťujem, čo chcú šoféri áut svojím neustálym trúbením povedať: „Čo to stváraš?,“ „Som taxík, vezmeš si ma?,“ „Uhni do vedľajšieho prúdu.

Som rýchlejší a chcem ťa predbehnúť,“ „Hej, nevidím pred Teba,“ „Ide oproti dáke auto a môžem predbehnúť?,“ „Idem do tvojho prúdu, tak spomaľ,“ alebo „Nie že sa mi tam naserieš, najprv predbieham ja...“

48 • Kirgizstan

Kirgizstan Krajina, ktorá ma pre svoju krásu a hory láka najviac. Cez 90% územia tvoria hory. Priemerná výška krajiny, o trochu väčšej ako Rakúsko spolu s Maďarskom, je 2750 metrov nad morom. Najvyšší vrch Pik Pobedy meria 7439 metrov. Pohorie Tian Shan sa tiahne od hraníc s Kazachstanom a Čínou smerom k Tadžikistanu.

Názov Kyrgyz pochádza z dvoch tureckých slov, ktoré znamenajú 40 kmeňov (kyrk – 40, uz – kmeňov), alebo 40 dievčat (kyrk – 40, kyz – dievčat). Oba významy zodpovedajú eposu Manasov. Sú to tradičné kirgizské básne známe po celé storočia. Hovoria o 40 malých kmeňoch, ktoré sa spojili proti Číne a expanzii moslimov na západe. Druhé rozprávajú o 40 slúžkach, ktoré plávali v plese, otehotneli a dali život prvým Kirgizom. Počet 40 je zhodný s počtom slnečných lúčov zlatého slnka uprostred národnej vlajky.

Uzbecký Osh Osh, druhé najväčšie mesto Kirgizska vôbec nevyzerá, že je mestom. Prichádzam okolo piatej. „Prosím, kde si môžem vymeniť peniaze?,“ pýtam sa taxikára v centre, po tom, ako ma šofér mestského autobusu priviezol zadarmo. „Všetky banky sú už zatvorené, musíš počkať do zajtra,“ hovorí mi. Chvíľu rozmýšľam, čo robiť. Slovenská simkarta nemá roaming. „A môžete prosím zavolať kamarátovi a opýtať sa ho, kde býva a kde sa môžeme stretnúť?,“ pýtam sa. Po pár minútach nasadám do jeho taxíka a veziem sa domov.

Zmenáreň zavretá, bez roamingu a miestnych peňazí, Oibek, bývajúci skôr na vidieku ako v centre, vo veľkom rodinnom dome, platí taxík, pozýva ma domov a ešte ma aj kŕmi. Neviem, kedy naposledy mi niekto takto v núdzi pomohol.

Rozprávať sa s Oibekom je radosť samá o sebe.

Je Uzbek. Inteligentný a s darom rozprávať, že by som dokázal počúvať celé hodiny. Pýtam sa ho na históriu i konflikt z minulého roka, júna 2010, odkedy Uzbekistan pre veľa utekajúcich kirgizských Uzbekov uzavrel hranicu pre oba národy a nechal ju otvorenú iba pre cudzincov.

„Pred sto rokmi celé územie patrilo Uzbekistanu. Iba Rusi, keď formovali republiky, dali Kirgizom mesto Osh a kopce v jeho okolí, pričom Uzbekom nechali dva malé ostrovčeky uprostred východnej časti Kirgizska. Aj keď je hranica pre domácich po minulom roku uzatvorená, ľudia z týchto oblastí ju môžu prejsť. Uzbeci sú utláčaní a všetko dospelo k revolúcii. Nemyslím, že by ľudia chceli bojovať.

Je za tým niekto, kto má peniaze a chce vytlačiť Uzbekov,“ hovorí počas toho, ako kráčame s jeho dvoma synmi na zmrzlinu neďaleko domu. Je úplne paradoxné, ako Sovieti rozdelili krajiny. Tak, aby boli navzájom na sebe závislé a zároveň, aby i nové Rusko malo stále veľký vplyv.

Okrem uzbeckých oblastí Sokh, Shakhimardan, Qalacha, Dzhangail, a Tayan v Kirgizsku, ktoré sú vo vnútrozemí vkliesnené a obkľúčené druhou krajinou ako Lesotho v Juhoafrickej republike, podobné pár kilometrové úseky krajiny v inej krajine nájdeme i v prípade kirgizského územie Barak v Uzbekistane, tadžické územie Vorukh a Západná Qalacha v Kirgizstane a tadžické územie Sarvan v Uzbekistane. Cudzinec po niektorej ceste, i keď je dlhá iba pár kilometrov, neprejde. Treba viacvstupové víza do oboch krajín... „Skúsme hovoriť o „host community“ ako Kirgizoch a „guest community“ ako Uzbekoch. V skutočnosti sme tu my boli skôr, ale hovorme tak, aby ľudia, aj keď nehovoria po anglicky, nerozumeli, že sa rozprávame o politike.“ „Bývame (Uzbeci) v centre, máme najlepšie a najstaršie domy, polia a to sa im nepáči. Cez tisíc ľudí zomrelo. Ženy sme poslali do Uzbekistanu tesne predtým, ako uzavrel hranicu. Sme zastrašovaní, vyhrážajú sa nám. Jeden muž zásoboval celé roky juh Kirgizska múkou z Kazachstanu. Vyhrážali sa mu zabitím, a tak s tým skončil a odišiel do Uzbekistanu. Keď Kirgizi chceli dovážať múku, Kazachovia ich nepoznali a pýtali sa na človeka, s ktorým mali dobré vzťahy.

Ten im vždy povedal, koľko múky kedy potrebuje, oni pripravili a o mesiac či dva zaplatil. Od Kirgizov však chceli platbu vopred, a tak múka, ako aj ďalšie potraviny za rok zdraželi aj o viac ako 25 percent.“ Má dvoch synov a jednu malinkú dcéru, ktorá spí v tradičnej drevenej uzbeckej kolíske. Nohy má ako

Kirgizstan • 49

hojdačku. „Zaspáva veľmi rýchlo,“ hovorí mi. Pod dekou má pripútané ruky vedľa tela, nohy pri sebe, ani hýbať sa nemôže. „Takto sme aj my vyrastali. Je to naša tradícia,“ vysvetľuje. „Som z dobre situovanej rodiny. Mladší brat pracuje ako lekár a počas revolúcie (jún 2010) chcel ísť do práce cez celé mesto. Rodina mu v tom zabránila. Keď revolúcia skončila, bol z práce prepustený. Odišiel preč, tak ako aj sestra s manželom, ktorí žijú v Biškeku. Nikdy nemôžeme nechať rodičov samých doma. Vždy niekto musí ostať. Aj preto sa chystám postaviť dom hneď vedľa,“ hovorí. „Je veľmi zlé nechať dieťa samé, dať ho do sirotinca. Žijeme ako veľká rodina, a tak vieme, že ak by sa niečo stalo, rodina sa o deti postará. V budúcnosti by sme chceli dieťa adoptovať. Pomôcť niekomu, kto má choré srdce a potrebuje operáciu, ktorá stojí 3000 dolárov. Pre revolúciu teraz toľko nemáme,“ hovorí a verí, že v budúcnosti sa mu peniaze podarí zohnať a ľuďom pomôcť.

Oibekova svadba „V Samarkande som išiel okolo svadby a pozvali ma na večeru. Ako u Vás prebieha svadba?,“ pýtam sa. „Vyrastal som s tým, že si zoberiem ženu, do ktorej sa zamilujem. Tak, ako na západe. Počas vysokej školy som sa zamiloval do Turkménky, no celé roky si držala od všetkých odstup. Ako najstarší syn som však musel dodržiavať tradície, a tak jedného dňa, keď som mal 20, rodičia rozhodli, že je čas na ženenie. Mama začala šíriť správu, že má ženícha. Ak chceš, aj Tebe nájdeme ženu. Ženy v Strednej Ázií sú dobré, lebo sú na to vychovávané.“ „Ďakujem, ale ja by som chcel takú, s ktorou by sa dalo ísť aj do kopcov,“ odpovedám. „To by bolo už ťažšie,“ hovorí s úsmevom. „Dievča sa vydáva keď má 18 až 19 rokov, muž keď má okolo 22 rokov. Mama navštevuje známych a šíri správu. Sme veľká rodina. Som jedným z 50 vnúčat. Keď informácia prejde na druhú stranu a nájde sa rodina s dcérou na vydaj, rodičia sa stretnú. Na konci si povedia, že sa ozvú o tri dni, počas ktorých obe strany zisťujú o tom druhom všetko, čo sa len dá. Ak sa im to pozdáva, nasledujú oficiálne pytačky. Rodičia chlapca prinesú plov (miestne

jedlo) a misu ovocia k rodičom dievčaťa. Zdržia sa okolo dvoch hodín. Ak je všetko v poriadku, rodičia dievčaťa sa stretnú so ženíchom. Chlapec a dievča sa neskôr stretnú v meste za prítomnosti tety alebo sestier oboch strán. Môžu ísť spolu do reštaurácie a mať súkromie pri vlastnom stole, avšak niekto ich musí stále vidieť. Potom ženích so svojou tetou odvezie dievča domov. Teta sa ho počas cesty pýta, či sa mu dievča páči. Ak áno, dáva jej zlatý náhrdelník a kvety. Dovtedy sa dievčaťa nikto nič nepýtal. Keď príde domov, má tri dni čas. Ak do troch dní dary vráti, svadba nebude. Ak si ich ponechá, zoberú sa.“ „To ste sa videli iba raz pred svadbou?,“ pýtam sa. „Bolo to po druhýkrát. Raz mi ju mama ukázala z diaľky na ulici bez toho, aby nás videla. Druhýkrát sme sa stretli a tretíkrát sme sa videli na svadbe,“ hovorí. „Potom nasleduje reč o dátume svadby. Je to väčšie stretnutie ako predtým. Rodina chlapca prinesie oveľa viac jedla k rodičom dievčaťa. Zoberú so sebou štyroch až piatich najbližších členov rodiny, ženích medzi nimi nie je.

Dohadujú dátum svadby, zvyčajne o dva týždne.

Deň pred svadbou je stretnutie priateľov a rodiny v dome chlapca. Cez noc sa pripravuje a o tretej ráno sa začína variť ranný plov a polievka. Medzi piatou a šiestou rannou sa je plov. Všetci sú pozvaní. Ľudia na ulici kričia: „tam bude svadba.“ Na môj ranný plov prišlo 1500 ľudí, pričom plov jedia iba muži.“ „1500?,“ čudujem sa. „Sme veľká rodina. Mám šesť ujov, desať tiet. Tiež by som chcel mať veľkú rodinu. Je to výborné a neviem si predstaviť, že by to bolo ináč. Chcel by som, aby tak vyrastali aj moje deti.“ „Po rannom plove ostanú v dome iba príbuzní a blízky priatelia. Dopoludnia rodičia nevesty pripravujú stretnutie so ženíchom. Ženích a jeho rodina prenajíma autá, limuzíny. Jeden človek v každom aute. Sprievod má aj dvadsať áut. Všetko závisí na finančnej situácii rodiny.

Nasadajú a idú k neveste, kde je oslava. Mula, islamský duchovný vodca robí náboženskú svadbu. Je tam hudba, jedlo, nevesta je doposiaľ schovaná na tajnom mieste. Jedia hodinu, počas ktorej sa dvaja až traja ženíchovi priatelia pýtajú a vyzvedajú, kde je nevesta. Pýtajú sa, koľko chcete

58 • Kirgizstan

s údolím Karakola nachádzame domácich žijúcich tradičným spôsobom života. Dylan celý hladný by sa hneď do niečoho zakusol. Pýtam sa na mlieko, ponúkajú nás i chlebom, maslom a kefírom, ktorý chutí skôr ako jogurt ako kefír u nás. Keď mu po zjedení prvého priniesli druhú misku, bol rád. Nevedel však, že je potrebné povedať dosť, a tak ho čakala aj tretia čajová miska plná domácej dobroty. Len tak tak to do seba natlačil. Mne aj dve úplne stačili. Domácich odmena neminula. „Kadiaľ vedie trasa do sedla k jazeru?,“ pýtame sa domácich. „Rovno hore, nemnožka a tam droga jesť,“ odpovedajú nám.

Strmhlav sa púšťame do kopca, kúsok nad les, kde nachádzame množstvo ciest po pasúcich sa zvieratách.

Traverzujeme dlhý čas k vyschnutému potoku, ktorý máme na mape. Stúpame pri ňom až do vrchnej časti doliny, obkolesenej kamennými hradbami zo všetkých strán. Po ľavej strane vidíme dlhokánsku šotolinu – priechodnú cestu, ktorú nám vodca v kempe odporúčal.

Vyšliapaná trasa je síce viditeľná zdola, no akékoľvek pošmyknutie na nestabilných kameňoch by znamenalo šúchanie až celkom dole. Na mape vidím ešte jedno sedlo.

Stretávame domáceho pastiera oviec. Celkom nás v tejto výške prekvapil. „Dnes som videl dve veľké skupiny. Jedna išla po nestabilných kameňoch a druhá, tá sa mi stratila z dohľadu. Ani neviem kadiaľ išli... Môžete skúsiť aj tu hore na hrebeň a potom pretraverzovať,“ rozpráva nám.

Presne nad tým som aj rozmýšľal. Začali sme stúpať na mieste, kde to z celého údolia vyzeralo najjednoduchšie.

Väčšinou sme stúpali po malých trávnatých plochách, ktoré sa striedali s veľkými stabilnými balvanmi. Do hodiny sme hore. Máme nádherný výhľad na všetky strany. Sme vyššie ako okolitý hrebeň, vidíme presahujúce 5000 metrové zasnežené končiare pohoria Terskey Alatau tiahnuce sa od juhovýchodu až po juhozápad. Nádherné miesto. Čo už je však horšie, cesta dole na druhú stranu nie je a aj traverzovanie po chvíli zavrhujeme. Dylan síce v polovici stúpania vravel čosi, že ideme asi mimo trasy na mape, no zdalo sa mi, že to vraví takým pokojným tónom, že som tomu neprikladal dôležitosti. Myslel som, že ideme správne. Z hora vidíme, že sedlo z mapy je o kúsok ďalej, pričom z druhej strany má kopec snehu. Ktovie, či by sme sa aj tam neobrátili. Vraciame sa dole, naberáme

vodu z 30 centimetrov hlbokého úzkeho kanálika v tráve, staviame stany tesne pred našim budúcim stúpaním.

Keď sa ráno o siedmej chystáme vyraziť, milo nás prekvapila trojica Rusov, ktorí prišli zdola a hneď nastúpili na stúpanie. Nešli priamo po šotoline, ale kúsok napravo, kde to predsa len bolo vzhľadom na kúsky trávy a veľké kamene schodnejšie. Nasledujeme ich. Zo sedla, ktoré domáci nazývajú panoráma, máme nádherný výhľad.

Sme trochu nižšie ako predošlý deň. Ako na dlani vidíme našu cestu z predošlých troch dní. Klesanie nám už nerobí problém. Za hodinku sa dostávame k ľadovcovému jazeru Ala-Kol (3510m). Pri jeho brehu preskakujeme po kameňoch rieku, v mieste, kde sa akurát vylieva z jazera.

Potom už je chodník viditeľný a bezproblémový. Po troch dňoch sme na jednej z najhlavnejších trás v okolí. Na polhodinu nás ešte zmiatla viditeľná trasa stúpajúca hore, avšak rýchlo sme zistili, že tadiaľ naše stopy nepovedú.

Cestou stretávame pomerne veľa ľudí, kamenní mužíci nám ukazujú cestu až do sedla Ala-Kol (3860m).

Ak toto je chodník, tak na Slavkovský štít vedie aspoň 10 ciest z juhu a 3 zo severu, myslím si. Máme nádherný výhľad na jazero i ľadovec, ktorý ho svojou topiacou vodou zásobuje. Po ľadovci tiež vedieť trasa, ktorou by sme prišli, ak by sme po prvom ľadovci nešli údolím rieky, ale doprava, na východ až juhovýchod.

Prvých sto až dvesto metrov zo sedla je veľmi náročných. Ideme na suchom vyšliapanom hlinenom podklade. Každý krok treba zvážiť. Nájsť si správne miesto, druhú nohu až neskôr. Zvyšok klesania bol menej náročný, údolie však niekoľkokilometrové. Po dobrej hodine prichádzame na miesto, kde domáci na koni prešiel cez rieku a aj mapa vraví to isté. Dylanovi sa však zdá zbytočné prekračovať rieku, keď potom, na spodku údolia by sme ju museli prekračovať opäť. Okolo ide mladý, maximálne šestnásťročný, chalan. „Stačí ísť rovno, cez rieku netreba,“ hovorím nám.

Potom, čo som nás predošlý deň priviedol na hrebeň, z ktorého sme sa museli vrátiť, nechal som voľbu na Dylanovi. Chodník bol najprv pekný, neskôr sa terén menil. Boli sme v čarovnom lese, plnom zelene, popadaných stromov, ktoré bolo potrebné prekračovať, konárov, ktoré sme museli podliezať i obchádzať, až sme šťastní, ako keby po trase pripravenej na adrenalínový zážitok prišli na spodok údolia, na spojnicu s hlavným údolím do Altyn Arashanu. Prichádzame za svetla.

Kirgizstan • 59

Dylan si objednáva lahmana, jediné jedlo, ktoré domáca ponúkla. Po štvrťhodine mu prináša plov, ktorý jedli domáci pri stole so slovami, že lahman už nie je. Ja varím poslednú čínsku polievku s mrkvou, využívam poslednú trošku plynu. Za hviezdnej oblohy vstupujeme do malej drevenej búdky, horúcich prameňov. Čo lepšie by mohlo padnúť po šiestich dňoch šliapania? Do malého bazénika, na ktorého dno sa dá posadiť, prichádza a odchádza voda neustále. Je teplá, tak akurát. Poškriabané rany z kríkov a pár šmyknutí cítiť najviac. Cítime sa ako na inej planéte.

Posledný deň už iba klesáme 16km údolím. Nohy a ruksak mi, ako keby oťaželi. Nie som schopný ísť viac ako hodinu bez prestávky. Dve sedlá a džungľová expedícia predošlého dňa boli riadnym zaberákom. A to nemám v ruksaku absolútne žiadnu stravu, čo sa mi stalo asi prvýkrát v živote. Pri prvom dome a prvej pouličnej lampe mi začal pípať telefón so správami. Máme signál, sme v civilizácii. Celý týždeň sme mali krásne počasie.

Pri posledných krokoch sa za nami začalo zaťahovať.

Z päťdňového výletu bol sedemdňový. Pri prvom stretnutí sme ani netušili, že pôjdeme takú dlhú dobu spolu.

Stopom a maršrutkou sa rýchlo vraciame do Karakolu, kde už bol Šaňo (Alexander) s Ekom (Maťom), ktorí ma lákali na ešte väčší výlet...

100 gramov vodky, 200 kalórii Chalanov som stretol prvýkrát v Biškeku, keď ma pár dní predtým kontaktoval Šaňo cez Couchsurfing, keď videl, že som v Kirgizsku. Nastolili plán ísť na dvojtýždňovú túru na ľadovec. O lokalite som vedel, ale pre potrebné pohraničné povolenie a pre náročnosť som to vyhodil z hlavy. Tak ma namotali, že som bol plný nadšenia. „Požiadali ste o povolenie?,“ pýtam sa. „My na Inylchek nepôjdeme,“ hovoria.

Už ani neviem, ako sa to zomlelo, ale tentokrát som ich namotal pre zmenu ja a na ďalší deň začali vybavovať...

Počas čakania sme si predĺžili víza o ďalší mesiac a domácej rodine som sa snažil pomôcť s čím sa dalo.

Prvýkrát varím bliny – palacinky z troch litrov mlieka, až si robíme pri lietajúcich muchách srandu, či urobíme pár aj s mäskom. Zbierame višne, maliny, ríbezle, džemová sezóna sa začína...

Po pár dňoch sa i chalani presťahovali k nám, do domčeka. Radosť robia najmä Míšovi. Konečne má s kým piť. „Ako poviete na zdravie?,“ pýta sa Eko. „Davaj,“ hovorí jednoznačne Miša. „Sto gramov vodky, 200 kalórii,“ dodáva Gala. „A ako sa sem Mišo vôbec dostal?,“ pýta sa Eko domácej. „Raz v noci tu niekto klopal a malý Žeňa išiel otvoriť.

Myslela som, že je to niekto z rodiny. Pýtal sa, kde by mohol stanovať. Však ak by išiel do poľa, tak by do rána nebolo ani jeho ani stanu...“ odpovedá s úsmevom.

Ako sme ryby nechytili Šaňo, vášnivý rybár, si zo Slovenska priniesol malú udičku, pomocou ktorej sa s Ekom predchádzajúce leto päť dní živili na jednej z mongolských riek.

Jeho vášeň mi pripomenula zážitky domácich z predošlého víkendu: „Včera sme sa boli s deťmi kúpať na jazere. Muž rybárči, aj keď skôr ho baví pitie vodky. Štyria sme vypili šesť fliaš.“ Odpoveď na otázku, či išli autom nazad mi bola vopred jasná... „V obchode predávajú 100 gramov vodky za desať sumov. Dáva jeden za druhým. Radšej nech by fľašu kúpil.

Aj tá však minulý rok zdražela zo 40 na 65 sumov,“ hovorí.

I to je na európske pomery smiešna cena (1 euro = 60 sumov).

Domáci nám odporučili miesto pri dedinke Dača, na jazere Issyl-kul, na ktorého dne sa vraj nachádza zatopené mesto, ktoré sa dá ísť s kyslíkovým prístrojom preskúmať.

Nasadáme na starý veľký špinavožltý autobus, nad ktorým sa Eko rozplýva, že v takom jazdil jeho otec každé ráno do školy. Jedno okno vyplnené širokou lepiacou páskou. Keď sme išli po štrku, hrkalo to, ako keby krúpy padali. Šaňo zručne pochytal malé rybky, ktoré slúžili ako návnady, večeru sme však domov nepriniesli. Domácim chalanom sa na podomácky vyrobených udiciach podarilo chytiť niekoľko 10-15cm rybičiek, my sme však úspešní neboli.

72 • Kirgizstan

Len čo sme vyšli na hrebeň zo sedla Uzbek, celé jazero máme ako na dlani. Jazero Son Kol vo výške 3016 metrov je svojou dĺžkou 29 kilometrov a šírkou 18 kilometrov druhým najväčším jazerom v Kirgizsku. Pri jeho brehoch sú široké pláne, ktoré stúpajú do malých kopčekov. Javí sa mi akoby celé jazero bolo položené vo veľkom kráteri. Podľa jednej z legiend, na tomto mieste sídlil ukrutný chán, ktorý privliekol do svojho háremu najkrajšie dievčatá z celého Tian-Shanu. Slzy ich náreku zaplnili túto horskú prehĺbeninu a jeho palác sa ocitol pod vodou.

Jazero je jedným z najturistickejších miest, kam cudzinci počas letných mesiacov chodia. Prístup je pomerne jednoduchý, organizujú najmä dvoj až trojdňové výlety spojené s jazdením na koni. Jurty sú roztrúsené po celom obvode. Domáci idú občas na koni, alebo na prístupnejších miestach žigulíkom do mesta so svojimi produktami – kumys, smotana, kefír, kurut (guľôčky sušeného jogurtu), mäso a ovčia vlna. Naspäť si prinesú potraviny, cigarety, vodku a olej na kúrenie.

Zo sedla zostupujeme iba pár minút. Prichádzame k malému stanu s kuchyňou a jedálňou, a jurte určenej na spanie, a prípravu kumysu. „Som brat Abdalbiek,“ predstavuje sa mi okolo 50 ročný domáci s úprimným úsmevom. Už od prvého momentu mám z neho veľmi dobrý pocit.

Miesto je iné ako predošlé. Majú veľmi veľa koní.

Trikrát denne chalani doja 18 kobýl, ktoré im dávajú až 60 litrov mlieka denne. „Každá kobyla dá rôzne. Niekedy 0,6 litra, inokedy aj liter.“ Počas mojej návštevy 10 kobýl dáva 9 litrov. Kým som oddychoval, žena namiesila cesto a čerstvučký chlieb sa rútil na svet. Na obed máme výborných pstruhov, ktorých známy nachytal na loďke na jazere. Mňam, to je pochúťka.

Poobede naťahujeme kožu barana, ktorá slúži nielen ako rohož, na ktorej sa sedí, alebo spí, ale ukladá sa aj na alebo pod konské sedlo, aby sa lepšie sedelo. V rohu jurty majú veľký drevený sud s jeden a pol metrovou drevenou

palicou-habarkou na miešanie kumysu. Dlhá habarka je priviazaná navoľno dvoma motúzmi o odpílenú vetvu stromu, ktorá je umiestnená za sudom. Habarka sa môže pohybovať . Abdalbiek chytá šnúru obtočenú okolo habarky. Do každej ruky dáva jeden koniec a ťahaním, ako keby mal v rukách volant auta, alebo lepšie povedané ako keby bežkoval na lyžiach, krúti habarkou doprava a doľava po niekoľko minút. Dobrý kumys musí byť riadne premiešaný.

Domáci sa smeje, keď sa k nemu pridávam pri rýľovaní 2-5cm vrstvy baranieho trusu v miestach, kde chovali barany počas nocí predošlého roka v ohrade, až vytvorili kruh. Hnoj sa používa ako palivo, hlina opäť zarastie trávou.

Podvečer išiel Abdalbiek si ženou Anarou i malou Aízou na štyri dni domov. Do civilizácie. Bral so sebou litre a litre kumysu, kilá rýb a veci, ktoré už nebudú potrebovať. „O rok príď aj so ženou alebo rodičmi. Sme tu každý rok až do októbra,“ vraví pri lúčení. Veľmi milé stretnutie...

Chalani boli aj po jeho odchode veľmi zodpovední.

Behali hore dole, od rána do noci. Dojili kravy za brieždenia i večer, trikrát denne kobyly pre kumys, robili poriadok v dome a i koňa sme aspoň pol hodinu v trojici naháňali. Ani neviem prečo, ale čas jeho voľného výbehu sa končil. Chalani mu chceli špagátom priviazať predné nohy spolu, aby ďaleko neušiel. To sa mu pochopiteľne nepáčilo. Behal z jedného svahu na druhý, pekne nás popreháňal.

Až o jedenástej odchádzam. Pomaly kráčam okolo jazera smerom ku sedlu Moldo Ashu. Po chvíli sa ku mne pridávajú dvaja chalani na koňoch, ktorí stále iba chcú, aby som sa odviezol na koni, dal im peniaze a opakujú: „Poď, no poď,“ keď šliapem za nimi. Keď už som si myslel, že som sa ich zbavil, išli iba za zákrutu ku známym a potom opäť...

Kirgizstan • 73

Alko dodávka Po nádhernom týždni bez zrážok sa nad jazerom preháňajú mraky, prichádza malá prehánka. Medzi prehánkami kráčam neďaleko jurty a starého veľkého karavanu, ako keby vyprázdneného autobusu. Pred ním sedí viacero ľudí, jeden sa vybral mojim smerom. „Salam,“ zdraví ma so srdečným úsmevom. „Buď mojim hosťom, ostaň cez noc,“ volá ma. Chcel som ísť ku sedlu tak blízko, ako sa dá, avšak prvotný pocit zo stretnutia ma necháva váhavého.

Situácia v dodávke všetko mení. V rohu traja opilci spia ako sťatí, všade špina, ponúkajú ma pohárikom. „Ďakujem, ale nepijem,“ odpovedám. Aspoň päťkrát ma ponúkal a opakoval, aby som ostal. V starom totálne zhrdzavenom plechovom dome, na ktorého vonkajšej stene majú pripevnený solárny panel, varia na piecke národné jedlo bišparmak. Varenú baraninu so všetkými vnútornosťami ako vývar. Už som také raz videl a verte, jeden pohľad stačí. Po pár dúškoch čaju odchádzam.

Alkoholické orgie pokračovali. Vnútri a pri dodávke je deväť chlapov a jedna žena, ďalší spí v sene za rohom. A to sú tri hodiny poobede...

Jurta plná jabĺk Už som na kamenistej ceste pre autá okolo jazera, keď z jurty vzdialenej 100 metrov od cesty na mňa niekto máva. Váham, no predsa len idem.

Guľa, dvadsaťročná domáca, si z diaľky myslela, že som dievča. A to už mám krátke vlasy... :). Ponúka ma jabĺčkom. Malá, ani nie ročná neter, takmer stále aspoň jedno obhryzuje alebo sa s ním hrá. Je tu spolu s rodičmi. Život v jurte zažíva prvým letom.

Mám obrovské šťastie. Sú to milí a srdeční ľudia.

Aj keď som chcel ísť ešte o kúsok ďalej, mama správne hovorí: „Už bude šesť hodín. Ostaň tu. Už bude tma a zima. Peniaze nechceme. Iba od srdca pomôcť.“

Dlho som nerozmýšľal. Po prvýkrát dojím kravu.

Pred dojením najprv priväzujeme teliatka na dlhé lano ukotvené na zemi. Voláme ich mamy kravky s plnými vemenami a jedno po druhom púšťame. Malé si trošku cucne, čím dojenie ide ľahšie a hneď je odstrčené a opäť priviazané. Po dojení mu ostanú už iba zvyšky. Na minulých miestach mi to ani za svet nechceli dovoliť.

Mlieko ide, ale pomaly. Skúšam a skúšam, no po niekoľkých minútach to nechávam na domácich. Mne by jedna krava trvala aj hodinu...

Pri západe slnka ma Guľa berie na koňa. Len tak cválame po brehu jazera. Čo viac by si človek mohol priať. Chvíľami skúšam ísť rýchlejšie, až kôň skáče iba z predných na zadné. Na sedle tancujem hore dole, rukami sa pridržiavam sedla medzi nohami, opraty mám len tak v rukách. Nádherný pocit. Občas idem rýchlo, až mám strach, že padnem na jednu či druhú stranu. Guľa sa na mne len tak smeje, keď vidí, ako to so mnou hádže. „Sme z Biškeku a toto je naše prvé leto pri jazere. Na koni som začala jazdiť až v máji, keď sme prišli k otcovej rodine do Chayeku. Tam nám šesť rodín dalo na starosť 400 oviec a kôz, 23 kráv a 21 koní,“ dozvedám sa po viacerých otázkach.

Na večeru máme výborné zemiaky. Na boku je nástroj na miešanie kumysu. Dovnútra sa zmestí až 100 litrov! Celý je vyrobený z kože koňa, iba vo výške ramien je malý otvor, cez ktorý mlieko prilievajú, alebo kumys odlievajú. V otvore je stále zapichnutá palica so špeciálnym koncom na miešanie. „Kumys má liečivé účinky. Prečistí organizmus. Ale musí aspoň jeden deň stáť. Ak by si ho pil hneď, bude Ťa bolieť žalúdok,“ hovorí Guľa.

O pol siedmej pozorujem čarokrásny východ slnka nad malými kopčekmi za jazerom. Nad jazerom sa dvíha opar a slnko postupne osvetľuje okolité kopce. Na tráve je inoväť. Na cestu mi dávajú za hrsť jabĺk, ani ísť sa mi nechce. Ako to pri vychádzaní z jurty domácim hovorím, Guľa hovorí pohotovo: „Tak poď späť dnu.“ Lúčime sa.

Cítim sa plný síl a energie, ako už dávno nie. Dobrý kumys asi naozaj zabral.

78 • Pamír – Strecha sveta

Pamír – Strecha sveta Tesne pred Karakulom sa zastavujeme na obed. Cez dve hodiny čakáme na druhú dodávku s kamarátmi. Až tu si uvedomujem to obrovské šťastie. Za celý čas nešlo ani jedno auto, dodávka či mucha po ceste mojim smerom.

Spomínam si na Paľa s Dankou, ktorých som stretol v Kirgizskom Karakole. Dva dni čakali, kým ich druhé alebo tretie auto, ktoré vôbec išlo, zobralo. Aj oproti idúci Ukrajinec, ktorého vojaci zobrali opačným smerom a urobili si prestávku v rovnakom motoreste, čakal dva dni na stanovišti kamiónov 30 kilometrov za Khorogom.

Malý domček, v ktorom domáca rodina varí, je asi jediným v okolí, kde sa všetci sa zastavujú. Po vysadení, necelých 20 kilometrov za Karakulom, na odbočke na prašnú cestu cez Pamír, ešte dve hodiny šliapem. V pološere, po nájdení riečky v údolí, staviam stan.

Ráno vyrážam až o desiatej. Noci sú dlhé, nad ránom je najväčšia zima. Na veľkom ruksaku mám zvrchu pripnutý malý. Šliapem so všetkým, čo mám. Aj s 5 kilami, ktoré som si odložil v Oshi a Karakole počas predošlých túr. Keď som takto išiel dva dni v Turecku, myslel som, že už nikdy viac. Našťastie, som za posledné mesiace spevnel a aj keď má ruksak isto 25, ak nie 30 kíl, pomaly, ale isto, to ide.

Kirgizskí nomádi Uprostred pustatiny, priam púšte, na mieste, kadiaľ sa v období topenia snehu valí množstvo vody, vidím tiahnuce sa stádo oviec. Onedlho stretávam domáceho s jakmi a ďalších aj s plne naloženou dodávkou. Ich sezóna sa už skončila. Išli domov... „Prosím, kde je najbližší dom?,“ pýtam sa domáceho. „Rovno po ceste do Savnobu 50 kilometrov nikto nežije, avšak tu, v údolí kúsok doprava, o tri až štyri hodiny nájdeš dom,“ hovorí mi.

O štvrtej, keď sa ocitám pri odbočke, si sadám a rozmýšľam. Ísť po prašnej ceste o deň kratšie alebo pozrieť

život domácich a ísť cez dve sedlá? Posledné dva dni som autami ušetril kopec energie, nakoľko som bol pripravený ísť na hranicu aj peši, volím teda cestu do údolia. Ani som sa nestihol postaviť a zložiť mapy, keď znenazdania prišlo auto.

Domáci Ergeš býva v poslednom dome v údolí.

Chvíľami neviem, či som taký blbý, že mám toľko šťastia.

Nasadám a ideme domov, 20 kilometrov hore kopcom.

Prechádzame popri dvoch troch domoch, vzdialených medzi sebou niekoľko kilometrov, postavených čisto z kameňa. Vonku pred každým z nich je veľká hromada naukladaného trusu, paliva na kúrenie. Dokonca vidím aj ženu vykukujúcu z domu. Úplne zahalenú. Iba oči mala odkryté. „V horách budeme už iba dva týždne. V októbri pôjdeme domov, do Karakulu,“ zdôveruje sa mi.

Ergeš má päť detí. V čase mojej návštevy, však jemu i jeho žene pomáhal iba jeden syn. „Prišiel som iba na pár dní. Ostatné deti sú v škole,“ hovorí.

Večer pozorujem dojenie jakov, ktoré sú ich hlavným zdrojom obživy. Doja sa tak ako kravy. Ráno i večer. Jeden jak dá maximálne jeden liter mlieka za dojenie. Je však husté. Až 60% tvorí smotana. Pri ich dojení majú mladé jaky špagátom pripevnené o kovové úchyty na zemi. Tak ako u kráv, mláďa pustia. To sa rozbehne plnou parou vpred, aby sa trošku napilo a potom treba vynaložiť veľké úsilie, aby ho človek dostal späť a pripútal. „Počas leta si robíme zásobu masla na zimu.“ „Ako skladujete maslo na tak dlho?,“ horím zvedavosťou. „Varíme a roztavíme ho. Za leto pripravíme 40 až 50 litrov na celú zimu. Kupujeme iba cukor, čaj a múku. Múky nám, 7 člennej rodine, treba 50 kilogramov na chlieb. Stojí 150 somoni (25 eur),“ hovorí mi o živote. „A koľko Ty zarábaš?“ pýta sa.

Pamír – Strecha sveta • 79

„Okolo 300 eur za mesiac, no ak by som bol v kancelárii, tak oveľa viac,“ odpovedám. „Tristo eur za mesiac? To ja tu ako šofér zarobím za rok,“ odpovedá pri svetle žiarovky na solárnu energiu.

Prvýkrát vychutnávam jačie mlieko, smotanu i maslo... V dome to vyzerá presne tak ako v jurte, iba steny sú z iného materiálu. Prestiera sa na obruse na zemi, na bokoch sú naukladané deky až po strop. „A lyže tu máš?,“ pýta sa, keď zistí moju prácu. „Nie,“ s úsmevom odpovedám a vravím, že ešte snehu nieto. „My sa tu nelyžujeme. Tu je veľmi málo snehu. Vidíš, že tráva rastie málo. Jaky sa tu pasú aj v zime...“ „A chodí sem veľa turistov?,“ vyzvedám. „Áno, pri dome nižšie sú petroglyfy. Sú na troch miestach. Aj včera tu bol jeden pár,“ prekvapuje ma svojou odpoveďou.

Ráno sa ich vyberám hľadať. S pomocou domácich žijúcich päť kilometrov nižšie, nachádzam dva veľké kamene vzdialené kilometer od seba. Aj keď nemali nič na práci, ten druhý mi len tak tak ukázali. Túžili iba po zelených bankovkách... Oba kamene boli cez meter veľké a bolo na nich viacero kresieb. Aj keď väčšina bola už nevýrazná, dali sa rozpoznať divoké kozy i človek.

„Pošleš nám fotky? Môžeš odfotiť aj syna?,“ pýta sa ma pred odchodom. „S veľkou radosťou...,“ odpovedám.

Je už poobedie. Najvyšší čas ísť. „O hodinu prídeš pod sedlo a o ďalšiu hodinu budeš hore,“ vravel mi Ergeš. Po suti hore kopcom stúpam štyri a pol hodiny. Hneď na druhej strane je veľká masa snehu.

Cez hodinu klesám a nachádzam pekné miesto v závetrí

na stanovanie. Až tu zisťujem, že sedlo Kokuibel je vo výške 4985 metrov. Je mi hneď jasné, prečo som išiel tak pomaly.

Po stopách jaka Štvrtý deň v Pamíre vstávam zavčasu. Po stopách jakov klesám do točiaceho sa údolia, nádherného na prvý pohľad. Končiare kopcov posiate snehom tiahnuce sa kam oko dovidí. Môj chodník vedie doľava, smerom na juh cez sedlo Takhtakorum (4555 metrov). Len čo si to overujem na mape, vidím prichádzajúceho mladíka. „Zajtra o štvrtej ráno pôjdem domov, do Savnobu.

Poď na čaj, ostaň a môžeme ísť zajtra spolu. Ruksak môžeš dať na somára,“ hovorí mi. „Znie to lákavo, avšak je iba dvanásť hodín. No dobre, môžeme sa pri čaji porozprávať,“ snažím sa mu povedať. „Ako dlho trvá cesta do Savnobu?“ „Do Savnobu pôjdem vo dne v noci tri dni. Je to 108 kilometrov,“ vypočítava...

Kráčame dva kilometre údolím, ktoré ma čoraz viac oslovuje. Je tak krásne, až som začal rozmýšľať, že by som ním išiel ďalej. Pred domom ma víta jeho otec.

Bývajú v narýchlo postavených základoch domu, starý mu podmývala voda. „Za socializmu bola práca. Teraz je v Tadžikistane bieda,“ zdôveruje sa mi rodený Tadžik. Prechodom cez sedlo som neprešiel iba údolie, ale aj etnickú čiaru. Kirgizi žijúci na východe Pamíra do týchto častí nechodia... „O dvadsať kilometrov ďalej je poľovnícka chata. Ľudia sem chodia na poľovačku na divé kozy i ovcu Marca Pola. Tu, vezmi si jablko. To mám tiež od nich...“ „Ak chceš, tu oproti, na druhej strane rieky, majú ľudia chlieb, maslo, mäso,“ hovorí mi vzhľadom na svoje provizórne podmienky.

98

Cestovateľský denník 4.5.2011 5.5.2011 7.5.2011 10.5.2011 12.5.2011 13.5.2011 15.5.2011 16.5.2011 17.5.2011 18.5.2011 19.5.2011 20.5.2011 23.5.2011 25.5.2011 26.5.2011 28.5.2011 29.5.2011 30.5.2011 31.5.2011 1.6.2011 2.6.2011 4.6.2011 6.6.2011 8.6.2011 9.6.2011 10.6.2011 12.6.2011 16.6.2011 20.6.2011 21.6.2011 22.6.2011 24.6.2011 25.6.2011 26.6.2011 30.6.2011 1.7.2011 3.7.2011

Bratislava (Slovensko) Sofia (Bulharsko) Istanbul (Turecko) Pazar, Ayder, Kačkar Batumi (Gruzínsko) Tbilisi Mestia Ushguli Mestia Latali, Zugdidi Tbilisi, Kazbegi Tbilisi Haghpat, Jerevan, Abovian (Arménsko) Sevan Jerevan, Ashtarak Novarank Shushi (Náhorný Karabach) Stepanaker, Vaguas Tatev (Arménsko) Meghri Jolfa, Tabriz (Irán) Sabalan Kandovan Bandar-e Anzali, Rasht, Masuleh Teherán Tochal Damavand Kashan, Esfahán Mobarake Shiraz Persepolis, Shiraz Yazd Kharanaq, Tabas Mashad Bajgiran Ashgabat (Turkmenistan) Merv

5.7.2011 9.7.2011 11.7.2011 12.7.2011 16.7.2011 17.7.2011 21.7.2011 22.7.2011 23.7.2011 28.7.2011 30.7.2011 1.8.2011 7.8.2011 13.8.2011 27.8.2011 2.9.2011 5.9.2011 7.9.2011 8.9.2011 11.9.2011 12.9.2011 14.9.2011 16.9.2011 17.9.2011 22.9.2011 24.9.2011 28.9.2011 29.9.2011 1.10.2011 2.10.2011 3.10.2011 6.10.2011 7.10.2011 14.10.2011 15.10.2011 24.10.2011

Buchara (Uzbekistan) Khiva Samarkand Taškent Chimgan Taškent Fergana Margillan, Osh (Kirgizstan) Arslanbob Karakul, Biškek Karakol Karakol, Jeti-Orguz, Altyn Arashan Karakol Karkara, Inylcheck Karakol Biškek, Ala Archa Údolie Suusamyr Kaerma, Kyzart Son Kol Kazarman, Aral Atai, Saimaluu Tash Kazarman, Jalalabad, Osh Ak Bozogo, Sary Tash, hranica Karakul (Tadžikistan) Ghudara Pasor Ruchč Khorog Ishkashim, Vičkut Yamchun, Bibi Fatima Vrang Sovietabad Roshkala, Khorog Shugnan, Faizabad (Afganistan) Kábul Dillí (India)

99

Register

100 • Mapa

Mapa Bratislava

(Slovensko)

Ushguli

(Gruzínsko) Tbilisi (Gruzínsko)

Sofia

(Bulharsko)

Istanbul (Turecko)

Batumi

(Gruzínsko)

Kačkar Jerevan (Turecko) (Arménsko)

101

Biškek

(Kirgizstan)

Khiva

Taškent

(Uzbekistan)

(Uzbekistan)

(Náhorný Karabach) (Arménsko)

(Uzbekistan)

Samarkand

Stepanaker Tatev

Karakol

(Kirgizstan)

Ashgabat

Rasht

(Turkmenistan)

(Irán)

Tabriz Damavand (Irán) (Irán) Mashad Teherán (Irán) (Irán)

Osh

Buchara

(Kirgizstan)

(Uzbekistan)

Merv

(Turkmenistan)

Fayzabad

Khorog

(Tadžikistan)

(Afganistan)

Kábul

(Afganistan)

Isfahán (Irán)

Yazd (Irán)

Persepolis (Irán)

Širaz (Irán)

Dillí

(India)

102

Michal Knitl

Hodvábny vietor ...........

Prvé vydanie Vydavateľ: .............

Počet fotografii: ..........................

Autor fotografii: Michal Knitl (xxxx), Heidar (1 - Sabalan, Irán), Henning (1 - Tatev, Arménsko).

Fotografie na obálke a za textovou časťou: .............

Fotografia na obálke vzadu: ...................

Sadzba a zalomenie: Michal Knitl Tlač a knihárske spracovanie: ......

Bratislava 2013 http://www.michalknitl.com michal.knitl@gmail.com ISBN ..........................

Táto kniha bola vydaná s láskavou podporou ..........................

Ak sa Vám moja kniha páčila, budem Vám vďačný za akékoľvek postrehy na môj email alebo web stránku.

Martenica na stromoch v lese nad Sofiou (str...) a mešita Sultan Ahmed v Istambule (str...)

Strážne veže v Ushguli (str...) a cintorín s portrétmi v dedinke Latali (str...), obe v oblasti Svaneti, Gruzínsko

Kazbegi - 2. najvyšší vrch Gruzínska (str...) a dievča s tradične popísanou zásterou na znak konca školskej dochádzky (str...)

Kláštor Haghpat z 10. storočia (hore vľavo, str.....), Tatev z 8. st. (hore vpravo, str.....) a Novarank z 13. st.( dole, str...) v Arménsku.

Arménsko je prvá krajina, ktorá prijala kresťanstvo. Je to krajina plná kláštorov.

Damavand (5610 metrov) je stále činnou sopkou. Výpary síry sú viditeľné vpravo na spodnom obrázku (str......)

Pri stúpaní stretávam nomádov žijúcich v jednoduchých podmienkach. Nerozumieme si ani slovo, ale s radosťou ma pozývajú na čaj.

Rodinný život v Buchare, Uzbekistan. Jedna rodina,jeden stôl, kopec jedla - tradičný plov (ryža, mrkva, cícer a mäso, str......).

Pečenie chleba a získavanie hodvábu v továrni na hodváb v Margillane (str.....).

Uzbekistan je krajinou plnou hist贸rie. Shah-i-Zinda v Samarkande (hore, str.....) a jeden zo stropov v Khive (dole, str.....).

Char Minor v Buchare (str....) a kopule meĹĄĂ­t v Shah-i-Zinda v Samarkande.

Štyri obrázky z týždňovej túry pri Karakole. Lesy, rieky, ľadovce, jazerá i voľne pasúce sa kone pred ľadovcom On-Ter (str.....).

Zo sedla On-Ter, ktoré sme išli doslova po štyroch. A to je značená cesta. Napravo sedlo Ala-Kol pred horúcimi prameňmi.

Pohľad zo základne Merzbachera na ľadovec Inylchek. Šliapeme od začiatku ľadovca kdesi naľavo až na jeho koniec napravo.

Okolité hory sú majestátne. Prekračujeme morény a pomaly sa dostávame do základného tábora pod 7000 metrov vysoké štíty (str.....).

Starý muž mieša kumys pohybom dopredu-dozadu a žena hore-dole. Objem vaku na kumys z konskej kože je okolo sto litrov (str.....).

V dodávke alkoholikov ma ponúkajú i úžasnou dobrotou. Radšej hovorím, že som vegetarián. Aj tu mi ujo ukazuje, ako mieša kumys.

Petroglyfy Saimaluu-Tash na juhu Kirgizstanu patria k najrozsiahlejšiemu nálezisku petroglyfov v Strednej Ázii (str.....).

Pred prvými sedlami v Pamíre žije rodina Kirgizov chovajúcich jakov. Až za sedlami, v nižších výškach, žijú Tadžici (str......).

Len nech pekne krúžia a domáci im v správnom momente podáva misku pod zadok, aby sa obylie nezašpinilo.

Pozri, mama upiekla lepjošku. Všetky tri fotografie z dedinky Ghudara uprostred Pamíra (str......).

Pohľad z kopca bez mena s výškou 5600 metrov na ľadovec Grum Grjimailo (hore, str.....).

Ruiny pevnosti Yamchun, rieka oddeľujúca Tadžikistan od Afganistanu a štíty pokryté ľadom, za ktorými je Pakistan (dole, str.......).

Afganistan. Cesta z dedinky Shugnan pri hranici do Faizabadu (str.....).

Pohľad na Kábul z televíznej veže (hore) a na trh s vtákmi v starom meste (dole, str.......).

Dievča v škole (str....) a čajovňa na trhu v Kábule (str......).

Strana pre sponzorov Dobrý deň, volám sa Michal Knitl. Posledné tri zo šiestich rokov som strávil na cestách. O 15 mesiacoch v Južnej Amerike som pred dvoma rokmi napísal cestopis "Na juhoamerickej vlne" (referencie ľudí na cestopis).

Momentálne húževnato pracujem na dvoch cestopisoch, o ktorých podporu by som Vás rád požiadal.

V súčasnosti, dva a pol roka od krstu cestopisu "Na juhoamerickej vlne", si našlo svojho nového majiteľa dve tretiny z nákladu 2000 kusov. Aj vďaka prezentáciám, ktorých bolo vyše 80 po celom Slovensku. Niekoľko prezentácii bolo aj v Českej republike. Na festivale Hory, cesty, ľudia v Bánovciach nad Bebravou (2.3.2013) bola prezentácia "Kirgizstan" ocenená divákmi ako najlepšia prezentácia.

Z mojej poslednej cesty z Ázie mám zámer vydať dva samostatné cestopisy. Jeden o Strednej Ázii (cesta od 4.5.-24.10.2011 po zemi na trase: Slovensko, Bulharsko, Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Náhorný Karabach, Irán, Turkmenistan, Uzbekistan, Kirgizstan, Tadžikistan a Afganistan) a druhý o Indii, Nepále a Bangladéši (24.10.2011-26.7.2012).

Celý proces prípravy obidvoch kníh (texty, fotografie i knižné spracovania) sú v mojej vlastnej réžii.

Sponzorské zháňam iba na náklady na tlač kníh. V obidvoch knihách bude uvedené logo sponzora a poďakovanie za podporu.

Sponzorom predložím celkové náklady na tlač (faktúry z tlačiarne).

Predpokladám, že každá kniha bude vydaná v náklade 700 až 1000 kusov. Predpokladané náklady na tlač jednej knihy v náklade 1000 kusov sú minimálne 5000 euro.

Možnosti spolupráce pre firemných sponzorov 1) Názov firmy v poďakovaní na 3. strane a v tiráži 2) Zverejnenie Vášho loga (spolu s ostatnými na poslednej strane venovanej sponzorom) v tlačenej i v elektronickej verzii kníh v slovenskom jazyku.

3) Zverejnenie loga na prezentácii (novinka; logo bude zverejnené na samostatnej strane s obálkou publikácie s textom, kto podporil vznik publikácie, pričom po publikovaní plánujem turné po celom Slovensku a možno i v Českej republike) 4) Logo alebo text s poďakovaním pre sponzorom zverejnený na web stránke knihy (novinka) 5) Dohodnutý počet výtlačkov 6) Prezentácia fotografii pre Vašu spoločnosť.

7) Limitovaná edícia (počet kusov podľa dohody) s poslednou stranou podľa Vašich predstáv. Môže to byť vianočný darček pre Vašich zamestnancov alebo pre zákazníkov. Do každej knihy môžem napísať osobné venovanie (napr. "Šťastné cesty Vám želá Michal Knitl"). V limitovanej verzii nebudú žiadne iné logá, knihy budú iba pre Vašu internú potrebu. Podľa dohody je možné dať Vaše logo aj do ostatných výtlačkov k ostatným sponzorom (podľa predošlého bodu).

Možnosti spolupráce pre individuálnych sponzorov 1) Poďakovanie na 3. strane a v tiráži (ak súhlasíte so zverejnením Vašeho mena) 2) Poďakovanie na internetovej stránke cestopisu (ak súhlasíte so zverejnením Vašeho mena) 3) Podporiť ma môžete: - príspevkom na účet 1113671446/8410 - kliknutím na tlačidlo "Donate" cez Paypal na stránke cestopisu: http://www.michalknitl.com/farebny-svet/ - prostredníctvom portálu https://www.ludialudom.sk/vyzvy/856

Pre budúcich čitateľov 1) Predobjednávkový formulár 2) Fanúšikovská stránka cestopisu na Facebooku.

V prípade záujmu alebo v ak máte iný nápad, ma prosím kontaktujte na: michal.knitl@gmail.com

Michal Kn

itl

itl

Michal Kn

N

MericK a juhoa ales

ov po pr Od ľadovc

ej vlNe

farebný

Za tajomst

vami Indie,

svet

horami Nep

álu a ľuďm

i Bangladéš

a

O ďalších cestách si môžete prečítať v cestopisoch „Na juhoamerickej vlne“ a „Farebný svet“.

TVOJA KNIŽKA ma OHÚRILA !!! Práve som dočítal kapitolu s hipíkom Mateom v “Cagalandii” ... ako keby som tam bol s vami... Len ŽI, tak ako ŽIJEŠ !!! Naplno !!! Aj ja sa tak snažím ... Až po začatí čítania Tvojich cestovných zážitkov som pochopil, čo to tú MOJU VLADKU tak ťahá do sveta. Pozdravuje Ťa Sveťo Sveťo Lacko, inštruktor horolezectva a otec Vlaďky, s ktorou som absolvoval túru v Peru a výstup v Bolívii V obyčajnom ľudskom odhodlaní a túžbach sa skrýva nádhera života a všetky radosti a strasti, ktoré si doňho prinášame a odnášame. To je asi to, čo vystihuje tvoju knihu, keď sa do nej človek začíta. Výstižne dotvorená fotografiami, ktoré sa prelínajú s príhodami z jednotlivých častí tvojho cestovania.

Andrea Ubrežiová, Nitra

Mám Vašu knihu, došla v poriadku, bola veľmi precízne zabalená. A dnes som kvôli nej hodinu meškala do práce!

Zaželal si ju môj manžel k meninám, ale tie má až v septembri, tak som si ju ráno tajne listovala a nevedela som sa od nej odtrhnúť. To boli teda super zážitky! My sme takí domaseďkovia, tak aspoň prostredníctvom Vás spoznáme ďalekú exotiku.

Píšete príjemne, trochu stručne, ale veľmi pozitívne, dýcha z toho pokoj a hlavne spokojnosť. Ďakujem.

Dana, Košice

Viac informácii, vrátane mnohých komentárov čitateľov, nájdete na: www.michalknitl.com

„......“ Katarína Mácová www.michalknitl.com