Ľudové kroje v MAS OZ Mikroregión RADOŠINKA

Ľudové kroje v Miestnej akčnej skupine OZ Mikroregión RADOŠINKA (Kultúrne dedičstvo a regionálna identita)

Miestna akčná skupina OZ Mikroregión RADOŠINKA Medzi pohoriami Tríbeč a Považský Inovec, v malebnej Nitrianskej pahorkatine v údolí riečky Radošinka sa rozhodli predstavitelia samospráv, podnikatelia a aktívni zástupcovia spolkov a združení z územia jedenástich obcí vytvoriť partnerstvo – Miestnu akčnú skupinu (MAS) OZ Mikroregión RADOŠINKA. Hlavným cieľom bolo podporiť spoločné rozvojové záujmy miestnych obyvateľov, podnikateľov, združení a samospráv a vytvoriť hospodársky prosperujúce územie s kompletnou technickou a sociálnou infraštruktúrou, ako aj vhodnými podmienkami pre pokojné a kvalitné bývanie.

Katastrálne územie obcí MAS RADOŠINKA má rozlohu 12 701 ha a je osídlené 10 928 obyvateľmi (údaj k 31.12.2010). Väčšina územia bola v minulosti odlesnená a v súčasnosti sa využíva na poľnohospodárske účely. Malé lesíky dotvárajú charakter územia, využívaného hojne sa vyskytujúcou poľovnou zverou a vtáctvom. Chotár je rozbrázdený niekoľkými menšími potôčikmi, čím sa vytvorili na jeho území hlboké dlhé doliny vytvárajúce pahorkatinový ráz krajiny. Na juhovýchode zasahuje územie MAS až k rieke Nitra, jej prírodným zákutiam a ku chránenej krajinnej oblasti Ponitrie. Niekoľko rybníkov na prítokoch Radošinky a samotná rieka Nitra vytvárajú podmienky na rybolov a hniezdenie vodného vtáctva. Z hrebeňov pahorkatiny, ktoré vyčnievajú z dolín v hĺbke 140 m až do výšky 254 m sú nádherné výhľady na pohoria Strážovské vrchy, Vtáčnik, Považský Inovec, Tribeč a Malé Karpaty.

Prechod úrodnými dolinami a hrebeňmi, vlniacimi sa lánmi obsiatymi poľnohospodárskymi plodinami dokáže oceniť aj ten najnáročnejších turista, či cykloturista.

Obce MAS OZ Mikroregión RADOŠINKA nežijú iba poľnohospodárstvom, na ich území sa nachádza priemyselná zóna s rozlohou 80 ha, v ktorej je umiestnených niekoľko moderných priemyselných podnikov zamestnávajúcich v súčasnosti do 1000 obyvateľov priamo z obcí a blízkeho okolia. Územie MAS má výhodnú polohu z hľadiska možnosti cestovania za prácou, prípadne rekreáciou.

Krajské mesto Nitra je z centrálnej časti územia vzdialené iba 12 km, mesto Topoľčany 25 km, Hlohovec a kúpeľné mesto Piešťany 25 km. Železničná trať spája obce s Leopoldovom na severozápade, s Radošinou na severe, s Topoľčanmi a Prievidzou na severovýchode a s Nitrou na juhovýchode s prípojmi do všetkých kútov Slovenska.

Z hľadiska historického majú obce podobný osud a vývoj ako väčšina obcí nachádzajúcich sa v tesnej blízkosti Nitrianskeho hradu. Archeologické nálezy dokazujú, že územie bolo osídlené už v období paleolitu, eneolitu, doby bronzovej a doby halštatskej. Najstaršie písomné zmienky o našich obciach sú z rokov 1156 až 1390, počet obyvateľov obcí sa v súčasnosti pohybuje od 200 (obec Kapince) do 2260 (obec Zbehy).

O postupnom vývoji a stúpajúcom význame oblasti v minulosti svedčí aj budovanie kaštieľov a kúrií, ktoré ohlodal zub času, avšak postupne sa renovujú a budú tak v blízkej budúcnosti príjemným spestrením pre návštevníkov pri spoznávaní krás územia. Veľký podiel pri obnove a skrášľovaní obcí MAS OZ Mikroregión RADOŠINKA má Európska únia, ktorá nám poskytuje značný objem finančných prostriedkov na uskutočňovanie našich zámerov.

Na ceste územím MAS OZ Mikroregión RADOŠINKA či už pešo, na bicykli alebo autom Vás pozývame navštíviť naše kultúrne a historické pamiatky nachádzajúce sa v každej obci, športoviská, na ktorých si môžete spestriť svoj pobyt hrou alebo iné miesta, ktoré Vám spríjemnia pobyt medzi nami.

V rukách držíte publikáciu venovanú ľudovému kroju, ktorý je bezpochyby neoddeliteľnou a dôležitou súčasťou hmotného kultúrneho dedičstva. Príjemné putovanie po stopách našich predkov Vám želajú obyvatelia obcí Alekšince, Čab, Čakajovce, Hruboňovo, Jelšovce, Kapince, Lukáčovce, Malé Zálužie, Nové Sady, Šurianky a Zbehy.

LOCAL ACTION GROUP OZ Mikroregión RADOŠINKA Between mountain chains Tríbeč and Považský Inovec, in picturesque Nitra upland in a river Radošinka valley, government officials, entrepreneurs and active representatives of clubs and associations in 11 villages decided to create a partnership - Local Action Group (LAG) OZ Mikroregión RADOŠINKA. Specifically, these villages are Zbehy, Jelšovce, Čakajovce, Alekšince, Lukáčovce, Čab, Nové Sady, Šurianky, Hruboňovo, Malé Zálužie and Kapince. The main goal was to support common developing interests of local citizens, businessmen, aggregations and self-govermnents and to create business advancing area with a complete technical and social infrastructure and with adeuate conditions for a quiet and quality habitation.

Cadastral area LAG OZ Mikroregión RADOŠINKA is 12,701 ha wide and there are 10,928 citizens living there. The villages have between 180 till 2200 citizens of population.

Agricultural land takes almost 89 % of total expanse of soil fund, the largest part is arable land (96 %) from this sort of land. In nonfarm soil fund, the biggest part is represented by built-up area because of the fact that many business subjects with their production halls and their working areas settled in villages of Nitra region. Built-up area takes 50.9 % from the total. Water surfaces occupy 14.9 % of land in this LAG. Forest soil takes 21.9 % of total area of nonfarm soil fund.

Forests have been removed from most of the area and nowadays it is being used for agricultural purposes. Small forests give the area its character. A large occurence of huntable animals and birds are being used to attract visitors. The district is rutted by a bunch of small streams that created deep long valleys; creating upland-like look of the area. On the southeast, the LAG area reaches to the Nitra river.

It has natural coves and an area with protected habitats, Ponitrie. Some of the ponds on the inflows of Radošinka and the Nitra river itself are creating conditions for fishery and nidification of water fowl.

From the edges of the upland tower above the valleys that are 140 metres in depth to 254 meters high.

There are wonderful views of Strážovské Vrchy, Vtáčnik, Považský Inovec, Tríbeč and Malé Karpaty.

Overpassing through fruitful valleys and edges, flexious full of agricultural crops can be appreciated even by the most demanding tourist or biketourist.

The villages of LAG OZ Mikroregión RADOŠINKA do not only contain agricultural life their grounds also contain an industrial zone with a expanse of 80 ha, where there are some modern industrial companies located. These employ about 1,000 citizens straight from the villages and the closest neighborhoods.

The area of LAG has a fair position when speaking of commuting to work or recreation. Regional capital Nitra is only 12 km away from the center of LAG, district town Topoľčany 25 km, Hlohovec and the spa town Piešťany 25 km. Railroads connect the villages with Leopoldov on the northwest, Radošina is to the north, Topoľčany and Prievidza in the northeast and Nitra on southeast with connections to all corners of Slovakia.

From a historical aspect all of these villages have the same lines and development as most of the villages located close to the Nitra castle. Archaelogical excavations from the villages prove that the area was inhabited in the paleolitic, eneolitic, bronze age and halstat era. The oldest written reference about these villages is from the year 1156 to 1390.

Building castles and manor-houses prove the progressive development and increasing importance of the area in the past. They were damaged as times passed by but they are being reconstructed and renovated and will be a nice chequer for visitors that want to see the beauty of the area. The European Union has considerable importance on innovations and beautifiing the villages of LAG. It provides an appreciable bulk of financial resources for completing our goals.

On a journey through the LAG OZ Mikroregión RADOŠINKA area, either on foot, bicycle or in a car, we are inviting you to visit our cultural monumets that you can find in every village, display rooms, sport parks, where you can enjoy your stay by playing. Or you can visit other places, that will satisfy your stay with us. The citizens of our villages wish you a delightful stay.

,, Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane.”

Autori tejto publikácie sa rozhodli načrieť do svojej minulosti a získať poznatky z histórie ľudového odevu v OZ Mikroregión RADOŠINKA. Jej cieľom je uchovanie kultúrnych hodnôt, či už v písomnej, alebo materiálnej podobe pre budúce generácie. Tým sa prispeje k rozvoju regionálnej identity občanov, ktorí žijú v našich obciach a v širšom okolí.

Naše národné kultúrne dedičstvotradičný ľudový kroj si zaslúži, aby zostal zachovaný v plnej kráse pre ďalšie generácie.

Ľudový kroj je predmetom obdivu a úcty Približne pred dvesto rokmi sa na Slovensku začali v jednotlivých regiónoch, resp. obciach z jednoduchého odevu, konopných gatí a košele, vyčleňovať osobité formy oblečenia. Naše šikovné prababky, babky boli čipkárkami, tkáčkami, krajčírkami, vyšívačkami a mali mimoriadne nadanie a cit pre túto prekrásnu prácu. Máme veľké množstvo obmien, variant a kombinácií, ktoré sú charakteristické pre západné, stredné a východné Slovensko, naše tvrdenie je, že možno pre každú obec.

Viacero odborníkov, či už etnológov alebo archeológov na základe svojich bádateľských poznatkov sa pokúšalo a pokúša objasniť, prečo vôbec odev vznikol, a ako vznikal.

Z literatúry sa dozvedáme, že najväčšia rôznorodosť ľudového odevu vyvrcholila koncom 19. storočia, kedy sa rodilo najviac krojových variant. Množstvo materiálov, ktoré ponúkali trhy, remeselníci a továrenská výroba ovplyvnilo kvalitu a rôznorodosť odevu. V niektorých obciach sa ľudový odev pripodobnil oblečeniu ľudí v meste, teda zanikal.

Hlavným znakom regionálnej špecifickosti je vlastná duchovná a materiálna kultúra ľudu, preto sa v tejto publikácii dostáva do popredia práve hmotné kultúrne dedičstvo v OZ Mikroregión RADOŠINKA. Ak sa dnes mladých ľudí opýtate, či vedia, v akom odeve chodili ich prastarí rodičia, sotva vedia správnu odpoveď. Mnohých fascinuje dokonale ušitá vesta, kabátik, halena, čepiec, ktoré sa šili ručne, nehovoriac o nádherných výšivkách. Dnes väčšinou poznáme toto nádherné oblečenie nazývané kroj z televíznej obrazovky, kde sa napríklad prezentuje folklórny súbor a pritom môžeme tvrdiť, že odev patril a patrí medzi podstatné prejavy hmotnej kultúry. Či už budeme tradičné oblečenie nazývať ľudovým odevom alebo krojom, bol charakteristickým a najvýraznejším prvkom ľudovej kultúry. Možno si ani neuvedomujeme, že bol rozlišovacím a identifikačným znakom, presne sa dalo určiť, odkiaľ nositeľ pochádza, aké je jeho postavenie, aké náboženstvo vyznáva, či je slobodný alebo ženatý, samozrejme aj jeho vkus, zručnosť a cit pre krásu, čo bohužiaľ v dnešnej dobe možné nie je.

Ľudové kroje v našom regióne V prvom rade si musíme uvedomiť, že to, čo sa nám zachovalo z tradičného odevu do súčasného obdobia, je výsledkom dlhodobého vývoja, pretože kroj je omnoho starší ako módny odev. Veľmi ťažko sa hovorí o jeho najstarších formách. Predpokladá sa, že časť odevných prvkov základného i vrchného odevu mužov a žien mala pôvodne košeľový charakter a spoločné formy. Až v období stredoveku sa začal postupne formovať do podoby, ktorú už poznáme z dobových dokladov z konca 18. a začiatku 19. storočia. V najstaršom období mali na tradičný odev veľký vplyv geografické prostredie a klimatické podmienky. S rozvojom textilných manufaktúr v 18. storočí a priemyslu v 19. storočí sa popri doma tkaných textíliách začali používať i továrenské materiály z bavlny, vlny a dokonca i hodvábu. S novými materiálmi prichádzali zmeny vo formách a strihoch odevných prvkov. Druhová pestrosť materiálov bola sprevádzaná i farebnou pestrosťou. O vývoji krojov v uvedených začiatkoch sa dozvedáme zo správ a písomných zdrojov, či už sú to poznámky cestovateľov, zemepiscov a niekedy aj štátnych úradníkov. Zanechali nám nejedno vzácne svedectvo o ľudovej kultúre, hoci si ju všímali iba okrajovo, popri iných zamestnaniach a povinnostiach. Vďaka ich zápiskom vieme, ako namáhavo hľadali poznatky a informácie o pôvode, kúpe či zhotovení rozmanitých súčastí odevu. Potešili sa, keď občas našli na nich vyšitý alebo vytkaný dátum zhotovenia, podľa čoho mohli sledovať, ako sa oblečenie jednej obce začína postupne odlišovať od ostatných obcí toho istého regiónu. Koľko odevov a ich častí museli poprezerať, kým vypátrali, ako sa spoločný základ výšivky či čipky menil pridávaním odlišujúcich drobností, farieb, nových motívov, až vznikla výšivka, čipka alebo úplne nový prvok, práve ten, ktorý odlíšil jeden krojový variant od druhého.

Západné Slovensko bolo typické poľnohospodárskym zázemím. S obrábaním pôdy bol veľmi úzko prepojený spôsob života roľníkov a našiel svoje vyjadrenie v ľudovej kultúre, bez ktorej by bol obraz dejín nášho kraja neúplný. V úrodnej pôde sa darilo všetkým obilninám, siala sa pšenica, ovos, kukurica, raž, jačmeň, z iných plodín prevažovala kŕmna aj cukrová repa, zemiaky a konopa, patriaca k technickým plodinám. Veľmi dôležitou úlohou bol výber vhodného termínu jarného výsevu. Ako hovorievali naši starí rodičia, najdôležitejšia bola zem, malo sa z nej pariť, to znamená, že zem musela byť primerane teplá a dostatočne vlhká. Konopa sa siala nahusto, po dozretí sa vytrhala aj s koreňmi a to všetko ručne. Zviazaná do malých snopčekov sa na poli nechala uschnúť, snopy boli hore prekrížené, ukladali sa do kríža, v počte približne pätnásť kusov. Následne sa z nich omlátil kvet a aj semenec. Do viazanky sa potom povrieslom zviazalo päť či šesť snopov, dali sa močiť do vody a následne sa odniesli na riečku Radošinku, kde sa museli zahádzať blatom. Vymáčaná konopa sa potom dala sušiť a lámala

sa na jednožliabkovom lámači. Pri tomto úkone sa už čiastočne z konope odstránilo pazderie (odpad). Ďalej sa konopa trepala na dvojžliabkovej trlici, kde sa už pazderie od vlákien oddelilo úplne. Nasledovalo vyčesanie na česáku, tzv. hachla a rozhodlo sa, aká je jej kvalita. Najhodnotnejšie bolo vlákno, tzv. priadza, samotnému tkaniu predchádzali ďalšie úkony. To čo bolo po vyčesaní pekne rovné, bola tenká priadza, z ktorej sa robili tzv. spodníky, plachty, uteráky. Z hrubej priadze, tzv. klky sa šili vrecia, popolnice a mnohé iné. Takto získaná priadza sa priviazala na praslicu alebo kúdeľ, a spriadala sa buď vretienkom alebo kolovrátkom. Následne sa zmotala motovidlami do pradien. Pradená sa vybielili vyváľaním v popole. Pradená museli prejsť cez kozlík (navijak, zvíjačku), kde sa zvíjali a snovali. V obci Zbehy sa pradením zaoberala pani Sabová.

Z kozlíka prešli pradená na súkadlo, následne sa navili na cievku, z cievky na fajfelnicu, odkiaľ sa nite dostali na snovadlo a mohlo sa tkať. (Pri terénnom výskume sa popis procesu tkania u jednotlivých občanov rozchádzal v niektorých postupoch a názvoch). Z takto vyrobeného plátna sa šili spodné a vrchné časti odevov pre ženy, mužov a samozrejme aj pre deti.

Využitie bolo naozaj všestranné. Šili sa košele, spodné aj vrchné gate, posteľné plachty, (dokonca aj plachty na poľnohospodárske využitie), obrusy, obrúsky na zakrývanie chleba, uteráky, vrecia a podobne.

Proces vyváľania pradien v popole, aby boli pekné biele, nebol jednoduchý. Na tento účel sa využívalo tzv. zváradlo, v ktorom sa plátno zváralo (bielilo). Malo tvar drevenej debničky, do ktorej sa natkané konopné veci naukladali. V spodnej časti bol otvor, kam gazdinka dala kus handry, po ktorej stekala voda zo zváradla do podloženej nádoby. Horúcou vodou a dreveným popolom sa plátno zalialo a nechalo sa vychladnúť. V spodnej časti zváradla bol uzáver. Voda sa vypustila, znovu sa dala zovrieť a plátno sa opätovne zalialo.

Dostupné informácie poukazujú na fakt, že sa plátno bielilo nielen v zváradle, ale ho ľudia niekedy bielili aj na slnku.

Pestrosť a jedinečnosť tradičného odevu z nášho regiónu bola prezentovaná na podujatí „Výstava krojov“ ktoré sa dňa 28. januára 2012 konalo v obci Zbehy. Veríme, že táto výstava podnietila záujem o zveľadenie a zachovanie kultúrneho dedičstva, ktorého neoddeliteľného súčasťou je aj tradičný odev.

V nasledovných riadkoch sa pokúsime priblížiť atmosféru podujatia prostredníctvom fotografií, dojmov a vyjadrení organizátorov a účinkujúcich.

Pani Bakytová z obce Zbehy spestrila Výstavu krojov žartovnou piesňou, zaznamenanou pri páračkách, v ktorej sa hovorí o šikovnosti žien pri domácich prácach: „Mám ja ženu šikovnú, do všech vecí robotnú nevedela čo sú kravy, dala prasaťom otavy a ja človek úbohý, ktože mi to uverí.

Mám ja ženu šikovnú, do všech vecí robotnú navarila mi omáčky, polámala tri varačky a ja človek úbohý, ktože mi to uverí. Šaty mi uzvárala, do komína ich dala tak ich ona upchávala, by tam uschli do svitania a ja človek úbohý, ktože mi to uverí.“ Súčasťou Výstavy krojov bola aj expozícia postupu spracovania konopy. Všetky pomôcky, do dnes funkčné, boli označené názvom a presným spôsobom využitia. Zachovalo sa aj množstvo básničiek a porekadiel súvisiacich s tkaním plátna. Poukazuje na to aj nasledovná pieseň od pani Solčanskej z obce Zbehy: ,,Slúžila som u tkáča, neni tomu dávno, aspoň som sa naučila jako sa tká plátno.

Jedna noha sa naťáhne a druhá sa skrčí, nitelnice sa rozťáhnu a člnek sa strčí.“ Nielen vývoj materiálu, ale aj súčasti krojov prešli zložitým vývojom. Podstatná zmena prišla v 19. storočí. Priemyselný materiál začal postupne nahrádzať domáce tradičné materiály, čo vo veľkej miere ovplyvnilo ľudový odev, ako aj jeho vzhľad.

10

Kroje v našom regióne

Predvádzanie ľudových odevov ako súčasť Výstavy krojov

OBEC ČAB Ženský odev vydatej ženy z obce Čab Hlavu ženy pokrýva čepiec bohato vyšívaný na bielo, na ktorom je pripnutá stuha. Okolo krku je vpredu zviazaný naberaný čipkovaný krézel. Pod hrdlom spredu je pripnutá bohato vyšitá stužka.

Rukávce sú šité zo šifónovej látky s bohatou výšivkou, v dolnej časti nariasené do volánu. Rukávce sú

Kroj z obce ČAB 11

krátke, iba pod prsia. Na nich je brokátový lajblík, ktorý je zdobený rôznymi ozdobami, ako sú flitre a ozdobné šnúročky. Ďalšiu časť odevu tvorí spodná sukňa (spodnička) z bieleho plátna, ktorej spodnú časť zdobí biela čipka, bohato nariasená. Na nej je oblečená sukňa vrchná, v páse vzadu husto nazberaná, ale vpredu úplne hladká. Sukňa je zvyčajne jednofarebná, tmavšej farby. Sukňu dopĺňa zástera z čierneho glotu. Kraj zástery zdobí farebná výšivka vyšívaná plným stehom. Odev dopĺňajú čierne čižmy. Počas chladnejších dní ženy nosili na pleciach vlniak.

Mužský odev z obce Čab Predvádzaný mužský odev z obce Čab bol pracovný. Pracovná košeľa je šitá z konopného plátna, ktoré je popretkávané ľanom. Vpredu je košeľa prestrihnutá a obšitá úzkou stuhou okolo krku. Sviatočný odev bol vpredu bohato vyšitý červenou výšivkou. Rukávy na košeli zdobí na červeno tkaná ozdoba.

Košeľa je okolo krku previazaná stužkami. Sviatočný odev zdobila čierna vesta. Nohavice, tzv. gate sú z konopného plátna, sú široké so všitým klinom. Majú jednoduchý strih. V zime boli spodným odevom a boli aj odevom na spanie. Funkciu vrchného odevu plnili čierne súkenné nohavice s tmavomodrým alebo s čiernym šnurovaním.

Pracovná obuv, dreváky, sú vystrúhané z topoľového dreva. K sviatočnému odevu boli čierne kožené čižmy s vysokou sárou. Hlavu muža pokrýva čierny klobúk, ktorý zdobí stuha.

12

OBEC LUKÁČOVCE Lukáčovský kroj patrí do skupiny Trnavského kroja.

Slávnostný ženský kroj sa skladal z nariasených rukávov z batistu alebo vaperu (jemnej bielej látky). Rukávy sa nazývali rukávce a patrili k nim samostatné volány – tacle, s bielou dierkovou výšivkou ukončenou vláčikovou čipkou v tvare zúbkov. Na rukávce sa obliekala zdobená vesta – prucel.

Prucel bol zhotovený z brokátu, podľa štruktúry ľudovo nazývaného strom. Okolo krku boli ženy zdobené bohato nazberaným a husto vyšívaným golierom – krézlom, ktorý bol ukončený obojkom vyšívaným zlatou kovovou niťou cez kartón. Vpredu, pod krkom skrášľovala ženy široká mašľa, husto vyšívaná alebo biela pošitá drobnými farebnými korálikmi a pripnutá zatváracím špendlíkom. Dolnú časť odevu tvorila zadná, husto skladaná sukňa z brokátu, ktorej sklady boli na spevnenie formy podšité krajčírskym organtínom. Vpredu mali ženy uviazanú listerovú zásteru. Zástera bola tmavá, najčastejšie hladká a na bokoch voľne nariasená. Vzadu sa jej okraje nedotýkali a medzera medzi nimi bola úzka, asi 5 cm. Na zvýraznenie ženskej siluety si ženy obliekali pod sukňu ešte dve alebo tri tuho naškrobené biele sukne – škrobnice. Okolo pása nosili uviazanú ozdobnú farebnú stuhu. Dievčatá nosili vo vlasoch stužky, v zime ručníky.

Vydaté ženy si vlasy zakrývali vyšívaným bielym alebo farebným čepcom. Čepiec lemoval tvár ženy vláčikovou čipkou. Uväzoval sa vzadu tenkou nenápadnou bielou stužkou. V zime nosili na čepci ručník. Pred zimou sa chránili teplými dekami – vlniakmi, ktoré boli ozdobené strapcami. Vlniaky nosili prehodené cez ramená a vpredu zopnuté. Kroj dopĺňali čižmy s tvrdou sárou na vyvýšenom opätku.

Mužský kroj pozostával z voľnej bielej košele so širokými, bielou niťou bohato vyšívanými rukávmi. Na košeli sa nosil prucel s kvetinovým vzorom. Pod krkom bola košeľa ukončená zlatým obojkom a vpredu ozdobená pripnutou mašľou. Ku kroju patrili čierne, súkenné nohavice, ktoré mali vpredu na stehnách našité ornamenty – šujtáše alebo cifru, z úzkej harasovej stuhy. Neodmysliteľnou súčasťou odevu bol klobúčik zdobený jednofarebnou stužkou. Ku kroju taktiež patrili čierne čižmy.

Pracovný odev bol oveľa jednoduchší. Ženy mali bavlnené alebo ľanové rukávce bez výšivky, vystrapené alebo ukončené jednoduchou spevňovacou ažúrkou. Konopným, neskôr ľanovým spodníkom bola husto, nadrobno riasená sukňa ušitá vcelku. Na jej uchytenie slúžil jeden trak, ktorý smeroval zľava doprava cez plece. Vpredu sa na spodník uväzovala jednoduchá čierna zástera z glotu alebo plát13

na, na okraji s jednoduchou výšivkou.

Na hlave nosili ženy skromne zdobený biely čepiec. V lete chodili bosé.

Muži nosili široké, pracovné konopné gate, ktoré boli naspodku vystrapené a v páse uchytené povrázkom, neskôr úzkym remeňom. Košeľa bola konopná, najčastejšie s vtkávanými, širokými, bielo – červenými rukávmi.

Pracovným klobúkom bol obyčajne starší, obnosený klobúk. V lete nosili muži na nohách kožené pantofle.

Do pozornosti dávame miniatúrne bábiky, ktoré drží v rukách pán Bellovič z Lukáčoviec. Jedná sa o miniatúry v originálnom lukáčovskom kroji. Podnetom k tejto práci bola pre pána Belloviča a jeho manželku návšteva skanzenu v Zuberci. Ich prvá spoločná výstava miniatúrnych bábik v krojoch sa konala v Ponitrianskom múzeu v Nitre, na ktorej vystavovali spolu 39 krojov z rôznych regiónov Slovenska.

Kroj z obce LUKÁČOVCE PRI NITRE 14

OBEC MALÉ ZÁLUŽIE Ako tretia obec sa predstavila obec Malé Zálužie. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1390.

Osídlenie územia je doložené od neolitu. Kedy vznikol kroj v Malom Záluží sa presne neuvádza, ale pamätníci hovoria, že je tu od nepamäti. Celý vývoj obliekania a kroja sa formoval podľa rodovej príbuznosti, podľa toho, ako sa celé príbuzenstvá a rodiny prisťahovali do obcí Čab, Nové Sady a Malé Zálužie. Najskôr to bolo jednoduché konopné a ľanové oblečenie. Neskôr na robotný deň pozostával kroj zo strakatej kartúnovej sukne. Staršie ženy nosili sukne čierne. Na sukňu sa opásala zástera, ktorá bola buď jednoduchá s ušitým okrajom alebo zúbkovito vyšitá.

Kroj z obce MALÉ ZÁLUŽIE 15

Sviatočný kroj si miestne ženy obliekali vo sviatok, v nedeľu, na hody, do kostola a tiež na pohreby. Pozostával zo spodnej sukne- mašinovice z bieleho plátna, ktorá bola nariasená a zo spodku mala našitú čipku. Vrchná sukňa bola zo začiatku z plátna, potom z hodvábu, neskôr to bol tesil. Sukňa bola nariasená a podžehlená organtínom, aby maličké sklady dobre držali. Rámcovala sa z troch metrov látky, aby bola bohatá. Široké sukne symbolizovali plodnosť žien. Čím boli staršie, tým lepšie.

Na sukne sa vždy uväzovala zástera najskôr z čierneho plátna- na smútok, pre staršie ženy z glotu.

Neskôr boli zástery tesilové. Mladšie ženy si ich vyšívali po dolnom a bočných okrajoch farebnými pestrými bavlnkami s motívmi ruží. Rukávce, našuchorené a tuho naškrobené, sa nosili iba na sviatočné príležitosti spolu s krézlom a mašľou. Vo všedný deň si ženy obliekali jubky, ktoré šili z plátna, z kartúnu, flanelu a sviatočnejšie boli zo zamatu a hodvábu.

Neskôr dedinské ženy, hlavne tie, ktoré chodili do mesta na jarmoky a po rínkoch presedlali na panské šaty, pretože boli oveľa jednoduchšie a pohodlnejšie. Treba tu pripomenúť fakt, že pokiaľ ich chceli mať, museli si ich vedieť ušiť. Väčšina žien zostala verná svojej tradícii a svoje oblečenie nezmenili a nosili ho až do svojej smrti.

16

OBEC ČAKAJOVCE Dievčenský kroj pochádza z roku 1929. Tvorí ho sukňa, rukávce, polovička, lajblík a zástera.

Rukávce sú z doma tkaného súkna. Vyšívané sú trojfarebne, červenou, modrou a žltou bavlnkou a naplno tzv. plným stehom. Sukňa je vyrobená z kašmíru, bohato nariasená s bočným vreckom, tzv. bočákom.

Lajblík je z toho istého materiálu ako sukňa z kašmíru a vzadu je zdobený čipkou. Zástera je z brokátu, v páse je nariasená s bohatou výšivkou. Polovička je s najbohatšou výšivkou rišelie, v ktorej sa tiež striedajú tri farby, červená, modrá a žltá. Polovička sa nosila najviac do kostola. Pri tanci sa dávala dolu a tancovalo sa len v lajblíku. Na sukni našité vrecko, tzv. bočák, slúžil na peniaze, ktoré mamka dala dcére vždy tak, aby o nich nevedel otec.

Mládenecký kroj tvorila košeľa, nohavice, vesta, klobúk a čierne poltopánky. Košeľa bola tak isto ako rukávce z doma tkaného a vybieleného súkna. Vyšívaná bola tiež tromi farbami, modrou, červenou a oranžovou farbou a plným stehom. Nohavice sú z čierneho kardigánu. Vesta je z čierneho flaušu s klopňou a ozdobnými gombíkmi, nosila sa do kostola, na muziku sa nenosila. Klobúk bol zdobený vyšívanou stuhou.

Krátky kultúrny program, ktorý predviedla krojovaná dvojica s hudobným sprievodom harmoniky, pozostával z ukážky ako sa bavilo na muzikách, tancovalo a spievalo a po muzike „šup na seba polovičku (časť kroja), chlapa pod pazuchu a išlo sa do kostola“.

Kroj z obce ČAKAJOVCE 17

KultĂşrny program

18

OBEC JELŠOVCE Mužský pracovný kroj pozostával z konopných nohavíc a košele. Nohavice boli široké, košeľa bola konopná, no aj napriek tomu bola vyšívaná, najviac na prednej časti. Hlavu zdobil klobúk, na nohách sa nosili buď čižmy, alebo v lete ľahká obuv.

Slávnostný kroj sa používal najmä na slávnostné účely, ako boli svadby, krstiny a rôzne udalosti týkajúce sa cirkevných vecí. Tento kroj pozostával zo spodnej suknice, ktorá bola z bieleho plátna a spodok bol zdobený čipkou, na ktorú sa navliekala plisovaná sukňa z kašmíru. Ďalej pozostával z krásnej zástery z bieleho plátna s bohatou výšivkou. Pani Čerešňová z Jelšoviec vlastní zásteru, ktorá má viac ako 100 rokov. Košeľa bola tiež z bieleho plátna, ale mala bohato vyšívané rukávce červenou, modrou a čiernou, ale aj bielou a zelenou niťou. Košele sa vždy dolaďovali k sukniam. Keď bola sukňa zelená, tak sa doladila ku košeli buď zelenou, alebo červenou výšivkou, alebo opačne, ak bola sukňa biela, alebo modrá, tak sa doladila modrou alebo bielou výšivkou. Ak bola červená, tak sa doladila červenou fabrou.

Najkrajšou časťou kroja je pruslík a čepiec, ktoré sú bohato zdobené. Podobný ako ženský kroj bol aj detský kroj, len s tým rozdielom, že deti mali na sukienkach a zásterkách okolo našité troj, až štvorcentimetrové stuhy.

Pánsky slávnostný kroj bol robený na spôsob rajtiek s tým rozdielom, že bol čiernej farby. Nohavice boli niekedy zdobené červenou šnurovačkou. Lajblík bol vybíjaný. Košeľa bola bielej farby, okolo goliera mala našitú krásnu háčkovanú čipku, bola širšieho strihu a aj rukávy boli voľnejšie, v zápästí nazbierané, zatiahnuté a zdobené čipkou.

Smútočný kroj bol väčšinou čierny. Ozdobovala ho semišová vyšívaná veľká šatka. Zaujímavé bolo, že jeden roh bol vyšitý čiernou alebo fialovou farbou a druhý roh bol vyšitý pestrými ornamentmi.

Jelšovský kroj mal rôzne doplnky, ako napríklad veľké biele vyšívané šatky, ktoré sa preložili cez plece, na hrudi sa prekrížili a vzadu sa uviazali. Ak na pruslíkoch nebola bohatá výzdoba, tak si ich ozdobovali vyšívanými širokými stuhami, na ktorých boli vyšité ornamenty lúčnych kvetov, zlaté klasy, ale aj krásne vyšité ruže. Čepiec pozostával z dvoch častí. Prvá časť čepca je takzvaná spodná, ktorá zachytávala ženám vlasy, aby druhá vrchná časť čepca pekne na hlave držala. Horná časť je bohato zdobená. Na predvá19

dzanom čepci sa taktiež nachádzali prvky, ktoré doposiaľ „zub času nenahlodal.“ Tento kroj je síce obnovený, ale so zachovaním všetkých charakteristických prvkov ako na pôvodnom kroji.

Svadobný kroj sa skladal z troch sukníc. Štvrtá vrchná sukňa bola plisovaná z všívaného tylu a tiež bola zdobená zlatou alebo striebornou stuhou. Košeľa bola biela a samozrejme bohatá na výšivky.

Kroj z obce JELŠOVCE Ku kroju patrila aj zástera z tylu a veľká tylová, bohato nazbieraná a poriadne naškrobená šatka. Táto šatka sa preložila cez plece na hrudi a vzadu sa prichytila. Bohato zdobený bol aj lajblík. Hlavu zdobila vyšitá parta s bielymi stuhami. Široká stuha bola aj na prednej časti kroja, pripínala sa na šatku ako ozdoba. Niektoré nevesty, najmä tie z bohatých gazdovských rodín mali aj kytice. Chudobnejšie nevesty išli na sobáš iba s modlitebnou knižkou a ružencom, našli sa aj také, ktoré v ruke držali kyticu z lúčnych kvetov. Mladucha mala na nohách biele pančuchy a obutá bola do vyšívaných čižiem. Ženích mal 20

čierny oblek, čierny klobúk a tmavé topánky. Čižmy mal obuté iba v prípade, že mal na sebe namiesto obleku kroj. V oblekoch sa na sobáš začalo chodiť až v 30-tych rokoch 20. storočia.

Tak ako v súčasnosti kráča móda dopredu a len z času na čas sa obmieňa, tak aj kašmírový kroj vystriedal veľkokvetý hodváb, a tým sa kroj stal jednoduchší a už nebol tak bohato zdobený. Krásne vyšívané rukávce vystriedali rukávce z tylu, ktoré boli uviazané mašľou. Bohatý čepiec nahradil jednoduchší, vzadu nariasený.

Vyššie opísaný krásny svadobný kroj, má oblečené najstaršie dievčatko vpravo na obrázku.

21

OBEC ZBEHY Prvá písomná zmienka o obci Zbehy je z roku 1292.

Ako sa obliekali naši predkovia nie je možné jednoznačne zistiť, ale vieme, že prvé oblečenie o ktorom máme dôkazy bolo konopné. A tak ešte dnes nájdeme po našich predkoch v starých skriniach konopné veci. Konopné oblečenie bolo veľmi tvrdé. Keď sa do Európy dostala bavlna, vtedy šikovné tkáčky dokázali utkať plátno jemnejšie.

Mužské oblečenie boli konopné gate a košeľa, najskôr jednoduchá, ale neskôr naše staré mamy ukázali aké sú šikovné a začali ich zdobiť výšivkou. Ženy mali podobné konopné oblečenie, ktoré taktiež zdokonaľovali a prikrášľovali výšivkou. Dnešný zbežský kroj, ktorý sme našli u najstarších občanov bol poškodený, preto si podľa pôvodného dali ušiť nové kroje. Rovnaké prvky obsahoval kroj, ktorý sa nosil v robotné dni, ako aj sviatočný, nedeľný.

Kroj z obce Zbehy 22

Pozostáva z: – spodnička, na robotný deň jednoduchá biela a na sviatok bola síce bielej farby, ale vyšívaná bielou niťou buď na zúbky, alebo s krajkou,

– vrchná sukňa bola oxfordová, lajošová, štófová (tak sa nazývali látky), bohato nazberaná na tzv. rance, – zástera (fertucha), na robotný deň glotová a na sviatok listerová, zdobená výšivkami, podkladový materiál bol prevažne čiernej farby, – lajblík (vesta), bol podobnej farby ako sukňa alebo farebný, ozdobený výšivkou, mašľami a po celej šírke lajblíka na dolnej časti bola našitá sesla (volán), naskladaný do protiskladov, ozdobený vzadu širokou mašľou (nikdy nebol rovný), – rukávce, po konopných prišli plátenné, zdobené domácou výšivkou najmä u žien, konce rukávcov boli nariasené a previazané mašľou.

Vo sviatočné dni ženy nosili polovičky krásne biele vyšívané na dierky, hovorili tomu šlingrované polovičky. Boli aj farebné polovičky, nazývané gonfláše. Ako obuv nosili v zime čižmy, inak poltopánky.

23

OBEC NOVÉ SADY Ženský kroj Pri opise kroja z Nových Sadov zameriame svoju pozornosť na pokrývku hlavy. Vydaté ženy nosili čepiec. Na slávnostné príležitosti bol vyšívaný na bielo, farebný bol na menej významné udalosti. Čepiec bolo zvykom prikrývať ručníkom, ktorý bol po okrajoch lemovaný čipkou. Slobodné ženy nosili vo vlasoch vyšívanú stužku, nie však tak, ako to poznáme pri krojoch z oblasti východného Slovenska vo vrkoči, ale vyšívaná stužka bola uviazaná okolo hlavy s koncami prevísajúcimi na chrbte až po pás. Rukávce sú z bieleho mäkkého plátna. Pri tomto kuse kroja sa prejavila tvorivosť Sloveniek.

Aby ich šatník vyzeral bohatší, vymieňali si dolnú zdobenú časť rukávcov, ktorá sa nazývala tacle.

Opäť bola biela výšivka určená na veľmi slávnostné príležitosti, farebná na bežné udalosti. Na rukávce si ženy obliekali prucle, ktoré boli z brokátu a boli podšívané plátnom. Zapínanie pruclí bolo riešené šnurovačkou, ktorá bola v páse silno stiahnutá. Prucle boli zdobené flitrami, čipkami alebo stužkami, ktoré sa nazývali šujtášky. Okolo krku sa uväzoval krézel, ktorý tvorila stužka obopínajúca krk a mohla byť zdobená flitrami a na ňu bola ešte prišitá nariasená čipka. Na krézel sa pripevňovala mašľa. Bol to kus oblečenia tvorený vyšívanými, zväčša lesklými stužkami, ktoré boli zdobené flitrami a korálikmi.

Mohli byť zakončené striebornými alebo zlatými strapcami. Spodné časti kroja tvorili spodnice, ktoré boli vždy biele, po okrajoch nabielo vyšívané. Ak bola žena veľmi štíhla, maskovala túto svoju črtu, ktorá sa v tých časoch pokladala za hendikep, množstvom spodníc, spravidla približne štyrmi.

Na spodnice si ženy obliekali sukne, ktoré boli vzadu rolované, vpredu viazané šnúrkami, ktoré boli v páse silno stiahnuté, aby lepšie vystúpili oblé boky. Zadný diel sukne bol jednofarebný, bolo z neho vidieť približne 10-20 centimetrov.

Na sukňu sa obliekala zástera, ktorá bola po okraji vyšívaná. Na pohreb bola výšivka čierna, inak farebná, zastúpená žltou, zelenou, modrou, prípadne červenou farbou. Zástera bola vždy tmavá, teda čierna, tmavohnedá, prípadne tmavomodrá. Šikovné gazdinky si ju pri práci uviazali na rub, no keď prišla návšteva, zásteru previazali lícnou stranou navrch. Výšivky z Nových Sadov boli vždy plné, prevažovali motívy kvetov. Obuv tvorili čižmy, prípadne poltopánky s prackou naboku, no a chudobnejší nosili dreváky vyplnené slamou.

24

Mužský kroj Pokrývku hlavy u muža tvoril tmavý klobúk, ktorý bol ozdobený vyšívanou stužkou. Slobodní mládenci si zdobili klobúky aj perom z kohúta. Košeľa bola z bieleho plátna, na širokých rukávoch bola bohato zdobená plnou výšivkou zväčša v jednej farbe, ktorá mohla byť červená, žltá, resp. iná. Tmavá vesta bola ozdobená stužkou, prezývanou šujtáška, ktorou sa ozdobovali aj nohavice. Gombíky boli farebne ladené s vestou. Obuv tvorili čižmy, u chudobnejších to boli dreváky. Tieto opísané kroje nosili bohatší obyvatelia Nových Sadov.

Paholci a chudobnejšie vrstvy obyvateľstva nosili konopný odev.

25

ĽUDOVÝ ODEV – obec Hruboňovo, Kapince, Šurianky, Alekšince Mužský tradičný odev zanikol veľmi rýchlo už v období pred prvou svetovou vojnou a len ojedinelé ho v medzivojnovom období donosili starší chlapi. Najdlhšie pretrvali z doma vyrobeného plátna gate, kým ostatné súčasti mužského odevu vystriedali konfekčné šaty. V období prvej Slovenskej republiky sa znovu vrátila vyšívaná slovenská košeľa, ktorá predtým nebola tak bohato zdobená.

V tom čase si vyšívali nielen nákrčníky, ale aj rukávy a podaktorí aj mašle, ktorými sa viazali ku krku. Na zimu nosili chlapi halenu, čo bol kožuch z oviec. Povrch mal hladký a vo vnútri mal dlhý vlas. Kupované boli, podobne ako ženské kožuchy, na trhu v Nitre alebo od priekupníkov prichádzajúcich sem z oblasti horného Považia (najmä okolia Žiliny). Na nohy sa obúvali v letnom čase krpce, chudobnejší si ich obúvali aj v zime, sedliaci mali čižmy. V tridsiatych rokoch sa rozšírilo nosenie pracovných bagančí a poznali tu aj bóty používané pri ochrane obuvi pred zablatením.

26

Spodné časti ženského odevu pozostávali z hrubšieho konopného plátna vyrobeného doma, aj to sa nosilo len do prvej svetovej vojny. Pamätníčky uvádzajú, že ich spodné prádlo bolo už z kupovaného plátna. Poznali dlhú košeľu spoňnicu, ktorú v rokoch druhej svetovej vojny a najmä po nej vystriedalo kombiné aj u žien staršej generácie. Mladšie ženy ho začali používať priamo, t.j. bez predchádzajúceho nosenia dlhej košele. Odevná súčasť pokrývajúca hornú časť tela sa volala rukávce.

Tieto siahali niečo povyše pása a pri krku boli trochu nariasené a všité do stojaceho goliera. Na ten

bol prišitý, alebo voľne položený čipkovaný krézel, i krágel to volali. Čipku kupovali od priekupníkov a poznali ju pod označením žilinská čipka. V zime nosili pod rukávce nachtregel, ktorý si buď samé ušili alebo ho kupovali hotový. Na rukávcoch bol v podpazuší všitý klin, tzv. cvik, umožňujúci pohyb ruky. Ich ukončenie malo vyšívaný pás furmu, ktorá na sviatočné chvíle bola vyzdobená prevažne červenou niťou a na smútočné a pôstne chvíle tam bola modrá farba. Rukáv na rukávcoch bol nábirka a jeho záver volali tácle. Na rukávce sa obliekal lajblík, ktorý tu poznali aj pod menom prucel. V zime 27

sa potom na to obliekala kacabajka. Pri chladnejšom počasí ešte nosili vlňák či vlňáčik štvorcového tvaru, ktorý bol uväzovaný okolo krku. Jednopolová zástera sa tu volala kuchinka. Biela bývala zo šifónu, kým čierna z glotu. Vyšívaná bola na okrajoch s prevládajúcimi farbami červenou, modrou, žltou a bordovou. Kuchinka čiernej farby sa nosila v nedeľu do kostola, zatiaľ čo biela na významné cirkevné sviatky ako napr. Božie telo. Kuchinky mali ukončenie zvané zuby. Po prvej svetovej vojne sa tu rozšírila širšia dvojpolová zástera zvaná fertucha. Už po prvej svetovej vojne ženy prestávajú nosiť rukávce a nastupujú blúzky, ktoré spočiatku ešte niekedy zdobili na zakončení rukávov, ale neskôr aj to prestalo.

Okolo pása ako prepojenie sukne a živôtika sa omotávali úzke vlnené tkanice s brmbolcami po oboch stranách gonfle. V zime nosili ženy kožuštek alebo slovenskí kožuch, ktorý sa kupoval na trhu v Nitre.

Tu v obci nikto kožuchy nevyrábal. Na ochranu rúk pred mrazom používali mufi, až po druhej svetovej vojne sa nahrádzajú rukavicami. Slobodné dievčatá nosili vlasy upletené na podkovu. Mohli ich nosiť aj rozpustené. Vydaté ženy nosili čepiec a vlasy pod ním mali upravené na kuklu. Rozlišovali tu dva druhy čepcov a to závažský a koťácky. Pri prvom čepci bola hlava plne zakrytá, kým pri druhom type bolo čelo voľne odhalené. Závažský typ odevu nemal vrchnú sukňu, namiesto toho boli dve zástery.

Odlišovala ich aj výrazná čipka siahajúca až do polovice pŕs. Parta sa tu nosila pomenej, v staršom období a už pred druhou svetovou vojnou sa vytráca z dievčenskej garderóby. Šatku na hlavu volali ručník. Každá žena vlastnila viacero šatiek, ktoré obmieňala podľa príležitostí, na ktoré ich nosila. Bez pokrývky hlavy sa však žena nesmela ukázať na verejnosti, aby neutŕžila hanbu. V lete dievčatá chodievali bosé, bohatšie si mohli dovoliť nechať ušiť sandále u miestneho čižmára. V zime obúvali topánky kúpené u Baťu. Dievčence a ženy museli mať viacero kusov z každého druhu oblečenia, aby ich mohli striedať a tiež podľa jednotlivých príležitostí zosúladiť. Aj tá najchudobnejšia dievčina mala mať aspoň toľko oblečenia, aby si mohla utvoriť najmenej päť kompletných kombinácií. Ženský odev pretrval síce dlhšie než mužský, no po druhej svetovej vojne nastalo hromadné prezliekanie sa žien z tradičného odevu do konfekčného, čo súviselo aj so zmenenými hospodársko - sociálnymi podmienkami na dedine (združstevňovanie poľnohospodárstva) i odchádzaním dievčat a mladých žien za vzdelaním i prácou mimo vlastnú obec. Nosiť tradičný odev, resp. kroj sa ukázalo ako nepraktické a navyše, taká žena o sebe vystavila vizitku nevzdelanosti a zaostalosti, čo nebolo prirodzene lichotivé. Každá sa potom skôr či neskôr prispôsobila trendom nastupujúcich nových spoločenských vzťahov. Zároveň však zostalo nepísaným pravidlom rešpektovať prevládajúcu módnu vlnu, čo sa v mladších generáciách „nosí“ aj dnes. Aj staršie ženy sa prispôsobujú v obliekaní dobe, ale tento proces prebieha pozvoľna a súvisí s celkovým naplnením osobného šatníka. Ten sa, ako vieme, tvorí v mladosti.

28

Význam Výstavy krojov z pohľadu kurátorky Aleny Lisyovej Podľa prehliadky vieme kroje porovnať, myslíme si, že predsa náš región má približne rovnaký kroj, ten pracovný určite- klasické konopné nohavice a košeľa alebo rukávce. Takisto sa zhodneme v spodníkoch, čiže v spodných sukniach, spomína ich každá obec, či už obyčajné na robotný deň alebo tie vyšívané s krajkou na deň sviatočný. Všade nosili lajblíky, vesty, no a rozdiel nájdeme len v spôsobe šitia a zdobenia jednotlivých častí kroja. Rozdiel sme zistili nasledovný: Obce Malé Zálužie a Lukáčovce pri Nitre spomínajú a predviedli tzv. krézeľ- t.j. golier pod krkom, ktorý je prekrásne zdobený, vyšívaný zlatou alebo striebornou niťou. Niečo podobné nám ukázala aj obec Čab, ale uvádzajú to ako bohato vyšitú stužku čo odlišné od predchádzajúcich obcí. V obciach Zbehy, Jelšovce a Čakajovce neuvádzajú pod krkom žiadnu ozdobu, no v Zbehoch tvrdili, že sa nosili korále- ,,garalíže”, ale na výstave ich nemali. Spoločné bolo v Čakajovciach a v Zbehoch nosenie polovičky, šlingrovanej, teda vyšitej na dierky a bola bielej farby a neskôr aj farebná. Dávala sa na chrbát, potom krížom cez prsia a zase späť na chrbát a tam uviazať. V Zbehoch spomínajú ešte farebnú polovičku a tá sa volá ,,gonfláše”, bolo možné ju vidieť na výstave, ale nie pri predvádzaní. Upozornení boli na ňu návštevníci aj pri prehliadke fotografií zo života občanov obce Zbehy. Určite by sme našli veľa rozdielov, jedno je isté, že prienik lacnejšieho oblečenia a hlavne vplyv. mestaana dedinu má za následok dosť výraznú zmenu v ľudovom odievaní a to už od začiatku 20. storočia. Odloženie tradičného odevu prebehlo asi najviac u mužov, ktorí si kupovali konfekčné odevy. Aj u žien nastala zmena, ale podstatne menšia, vymenili rukávce za blúzky ale zatiaľ ostatné zostalo nezmenené. Na fotografiách zo žatvy je ešte vidieť nosenie konopných gatí a rukávcov. Zaujímavé bolo zistenie, že deťom šili presne také kroje ako mali dospelí členovia rodiny a samozrejme u chudobných im ich prešívali zo starých obnosených šiat. Dôležité je spomenúť, že už malé deti po narodení dostali na hlavičku čepček, síce nezdobený, ale predsa, pretože ten je dosť charakteristickým znakom. Čepiec sa spomína už v stredoveku, ale len ako textilná prikrývka hlavy.

Až v 14. storočí sa sformoval typ plátenného čepca. Určite sa podľa materiálu, tvaru, výšivky a iných faktorov postupne vytvárali rôzne regionálne varianty, ktoré sú charakteristické dodnes.

Jedným z cieľov danej výstavy bolo zapojiť inštitucionálnu pôdu vzdelávania: školu, lebo tam je najviac potenciálu a možností pre rozvoj regionálnej kultúry a výchovy. Tak, ako vo svojej knihe spomína pani doktorka Magdaléna Hrbáček: ,,V rámci školského vzdelávacieho programu patrí medzi prierezové témy, môžeme ho vybrať do kategórie výberových predmetov ako regionálnu výchovu, regionálny zemepis, výtvarnú výchovu, spevokol, študentské divadlo atď...” (Hrbácsek-Noszek M.: Regionális tudat az iskolában, AB-ART, 2011, ISBN 978-80-8087-100-0, s 13.) Z hľadiska cieľa najpodstatnejším faktorom je vytvorenie citovej nadväznosti na kultúrne dedičstvo regiónu, čo je veľmi 29

dôležitou súčasťou kultúrnej pamäti národa, lebo kultúrne dedičstvo je studnica, pomocou ktorej môžeme rozvíjať regionálnu a lokálnu kultúrnu identitu jedinca a spoločnosti.

V záujme tejto práce a výstavy bolo vidieť krásu, šikovnosť a rozmanitosť našej vlastnej kultúry a samozrejme aj spoznávať iné kultúry v oblasti ľudových tradícií. Priblížili sme sa výstavkou, ktorú pripravili deti, kde priniesli veci, ktoré používali ich prastarí rodičia, ďalší žiaci opísali oblečenie svojich starých rodičov. Je našou snahou, aby sme odovzdávali kultúrne hodnoty našim ratolestiam. Nezáujem o zachovanie kultúrneho dedičstva spôsobuje neocenenie jeho hodnôt. Samozrejme aj nevšímavosť a ľahostajnosť vedie k úpadku tradičných remesiel, ktorými sa vyrábali ľudové umelecko – remeselné 30

výrobky. Veríme tomu, že viacej takýchto podujatí a neobyčajného vzrušenia treba pripravovať našim deťom a ľudová kultúra si aspoň časť z nich získa, tak ako mňa.

Zámerom tejto výstavy bolo naozaj prezentovanie ľudového odevu zviditeľniť OZ Mikroregión RADOŠINKA a to v širšom a aj užšom kontexte. Spojenie výstavy krojov, filatelistickej výstavy na tému kroje, dobové fotografie s témou krojov a ľudového odevu, ďalej poštová príležitostná pečiatka s motívom čepca- čo je súčasť kroja, nádherne utvorila jeden vzdelávací celok. Naozaj sme ukázali ľudový odev tak, ako sa nám zachoval od najstarších čias až dodnes.

Verím, že tí, ktorí majú záujem o krásu krojov, bohatosť a rozmanitosť ľudového odevu budú uchovávať a šíriť tie najkrajšie klenoty národnej kultúry.

31

Poďakovanie za spoluprácu a poskytnutie podkladov a informácií patrí všetkým nositeľom a šíriteľom tradícií v jednotlivých obciach MAS OZ Mikroregión RADOŠINKA, organizátorom a spoluorganizátorom Výstavy krojov.

Vydané v spolupráci s MAS OZ Mikroregión RADOŠINKA, s finančnou podporou Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka: Európa investujúca do vidieckych oblastí, Program rozvoja vidieka 2007-2013 Vydalo Vydavateľstvo AB-ART Zodpovedný vydavateľ: F. A. Balázs Autori: Mgr. Alena Lisyová, kolektív MAS OZ Mikroregión RADOŠINKA Foto: Boris Zábražný, Mgr. Roman Hraška Redigovala: PaedDr. Magdaléna Hrbáček, PhD. DTP: Béla Balázs Tlač: Print Invest Magyarország-H Zrt. 9027 Győr, Almafa u. 13.