Šport a robota ruka v ruke

PREDSILVESTROVSKÉ POSEDENIE U ZNÁMEJ PAZOVSKEJ FUTBALOVEJ RODINY DOMONIOVEJ Šport a robota ruka v ruke

Matej Bzovský

Na staropazovskej futbalovej scéne sa roky objavilo viacero rôznych futbalových priezvisk – Arnold, Trkulja, Jašo, Baláž, Menďan, Stamevski, Srefanović, Kováč, Domoni... Tentoraz pozornosť venujeme týmto posledným, futbalovej rodine Domoniovej, v Pazove známejšej ako Švagríkovci, čiže Jánovi a Michalovi, ako aj ich strýkovi Jankovi, známemu prímenom Šiky, ktoré zdedili aj jeho synovci.

Bolo to príjemné predsilvestrovské posedenie s bratmi, ktorí už dávno zavesili kopačky na klinec. Spomienky na prvé, ale i záverečné futbalové dni však nemôžu vyblednúť. Bratia Ján a Michal Švagríkovci, podobne ako aj ich strýko Janko začali behať za futbalovou loptou na improvizovanom ihrisku na okraji mesta pri kanáli, v Pazove známom ako Kopyto. Tam sa objavili mnohé známe futbalové mená a aj dnes sa objavujú, keďže sa tam nachádza Futbalová škola Atletiko, ako aj priestor na rekreáciu veteránov. Ako deti sa najprv žiarlivo pozerali na tých starších. Pre chudobný rodinný stav o vlastnej koženej mohli vtedy len snívať. Poskakovali za bránou

a vracali loptu na hraciu plochu a trpezlivo čakali, aby sa niekto z hráčov unavil, a potom ho s nadšením vystriedali. Čoskoro sa však presťahovali na ihrisko FK Jednota, ktoré sa im stalo druhým domovom, kde sa učili futbalovej zručnosti pod taktovkou odborných trénerov. Ich najväčším vzorom bol predsa strýko Janko – Šiky, ktorý vtedy patril do generácie vynikajúcich tunajších futbalistov v modro-bielom tričku. Táto generácia Muidžu, Tišmu, Hrica, Stefanovića, Trkulju, Gubečku, Petrovića, bratov Stamevskovcov, Uzelca a ďalších zaznamenávala Ján Domoni mohol viac, ale musel sa predčasne rozlúčiť s futbalom vtedy výnimočné výsledky, zohrala až tri kvalifikačné zápasy o postup do kvalitnej Vojvodinskej ligy, a bratia Domoniovci, práve tak ako viac rokov predtým ich strýko, sa usilovnosťou dostali do prvej jedenástky. Bratia si spolu so strýkom Šikym zachovali príjemné spomienky z početných vystúpení vo Vojvodinskej, neskoršie aj Novosadsko-sriemskej lige. Boli to pre nich nezabudnuteľné časy. Tribúny boli vyplnené do posledného miesta, čo vytváralo zvláštne ovzdušie.

Janko Domoni - Šiky (v drepe druhý sprava) v mužstve Jednoty v sezóne 1984/85, ktoré súťažilo v Novosadsko - sriemskej ligy

Vtedy sa rozmýšľalo iba o tom, ako hrať a získať čoraz viac bodov, a iba potom aj o nejakom hlavne skromnom zárobku. „Spoločné posedenie po zápase bolo najkrajším zážitkom. Teraz je to, žiaľ, celkom inak,“ konštatujú Michal a Ján.

Obaja začali hrať futbal ešte ako pätnásťroční chlapci. Vo FK Jednota prešli všetky vekové kategórie. Na ich rozvoji sa podieľali mnohí futbaloví tréneri. Ťažko je však niekoho vyzdvihnúť. Pazovská futbalová verejnosť je inak príliš špecifická. Fanúšikovia chcú hneď prajné výsledky, ktoré v posledných rokoch vystali, takže je aj divákov čoraz menej. „Aj športových pracovníkov je stále menej. Voľakedy sme práve vďaka ich veľkému entuziazmu a nezištnej podpore, aj keď za skromných podmienok, dosahovali výnimočné výsledky,“ hovorí Ján. „Mali sme kvalitné mužstvo. V pamäti mi zostala práca so Zvonkom Ivezićom. Bol výborný tréner a pedagóg. Nepáči sa mi, keď sa dnes politika zamieša do práce klubov. Šport by mal patriť iba športovcom.

Futbalová hra býva až veľmi krutá. Kým futbalista dobre hrá, poctivo bojuje o priaznivé výsledky, prichádzajú chválospevy, avšak keď prestane hrať, na všetko sa pomaly zabúda. Taký osud postihol aj strýka Šikyho a potom aj jeho synovcov Michala a Jána. Akoby na nich všetci zabudli, okrem veteránov, s ktorými sa kamarátili na trávniku, ale aj na príjemných posedeniach, keď si často zaspomínali na pekné časy staropazovského futbalu. „Pri takýchto už čoraz zriedkavejších stretnutiach pripomínali sme si pekné ovzdušie pred zápasom a po ňom, bez ohľadu na to, či sme sa tešili z výhry, alebo sme smútili

po prehre,“ spomína si strýko Šiky. „Mladší si dnes menej uctievajú starších. Nevážia si usilovnosť ľudí, ktorí pre nich voľakedy v ťažkých časoch vytvárali, a veru aj teraz vytvárajú prajnejšie podmienky. Na viacerých zápasoch Šikyho prihrávky a Jankova a Miškova silná ľavačka dokázali nielen raz kontrolovať loptu, urobiť kľučku, perfektne vystreliť do brány. „Moje futbalové poslanie sa muselo trochu predčasne skončiť. Brat Janko sa skôr rozlúčil. Nemohol si zladiť zložité zamestnanie s futbalom, kým si strýko dlhšie obliekal modro-biele tričko. Ako vojak som hrával pre vtedajšieho republikového ligistu – Slobodu v Užici. Zanechal som dobrý dojem, ale nostalgia bola silnejšia a lákala ma domov,“ úprimný je Michal. „Vrátil som sa tam, kde som začal. Začali však prichádzať Michal Domoni vystúpil aj v reprezentácii Vojvodiny nové generácie skvelých talentov, čoraz viac sa uprednostňovali hráči spoza chotára. Nuž a ja som si myslel, že som si nezaslúžil, aby som bol náhradníkom, k tomu pribudli aj rodinné záväzky, takže som sa rozhodol povedať zbohom futbalu.“ Táto trojica slávnych Švagríkovcov zostala v pamäti starších priaznivcov futbalu v Starej Pazove. K ich správaniu nikto nikdy nemal pripomienky. „V dnešnej generácii je mnoho talentov a v škole futbalu mnoho detí. Je to veľká liaheň pre lepšiu budúcnosť nášho futbalu. Niektorí mladí hráči si však namýšľajú, že sú nenahraditeľní a keď sa náhodou ocitnú na striedačke, nahnevajú sa a obrátia chrbát futbalu. Chcem veriť, že do budúcna to budú iba ojedinelé prípady. Zvlášť si prajem, a podobne rozmýšľajú aj strýko a brat, že v budúcnosti v zostave Jednoty bude oveľa viac talentov z nášho prostredia,“ uzavrel na margo spoločného posedenia starší brat v tejto známej futbalovej rodine Janko Domoni.

Karate klub Front sa vyznačuje masovosťou, o čom svedčí aj táto spoločná fotogra a Z ceremoniálu otvorenia súťaže Trofej Starej Pazovy

Hrdí na výsledky karatistov

Matej Bzovský

Dlhá, už viac ako 50-ročná je tradícia staropazovského Karate klubu Front, ktorý symbolizuje bojovnosť, predovšetkým obranu, ale ak je to potrebné, aj útok. Tento atraktívny šport poskytuje veľa nádherných možností súťaženia. Počas tréningových dní

Đorđe Tešanović sa svojimi výsledkami dostal aj do štátnej reprezentácie

v hale Park vrie ako v úli, ozývajú sa výkriky radosti a nadšenia a prísny hlas učiteľov tohto – pre mladých čoraz lákavejšieho športu. Úsilie, vytrvalosť a tvrdá práca členov tohto vzorného, klubu, ktorý sa vyznačuje aj masovosťou ho, klubu, ktorý sa vyznačuje aj masovosťou členov, prináša pozoruhodné výsledky na domácej pôde, ale rovnako i v zahraničí – v Španielsku, Dánsku, Turecku...

Klub založili roku 1969 a jeho členovia začali súťažiť roku 1972. Odvtedy až dodnes sa striedali úspechy na početných turnajoch a súťažiach, ale aj na svetových detských olympijských hrách. Mená Đorđa Tešanovića a Velibora Pucara, členov nášho štátneho tímu, ale aj Danijela Vukašinovića, Žarka Kolarova, Milice Milinkovićovej, Ekatariny Saksovej, Ivana Tirindu, Dimitrija Golubovća, Marka Blanušu, Andreja Simendića a ostatných početných členov tohto pazovského velikána budú spolu s ich učiteľmi zlatými písmenami zapísané do dejín klubu. Dnes v klube trénuje vyše sto mladých a s nimi pracujú štyria tréneri. Účasť na žiackych súťaženiach a táboroch na Andrevlji a na Tare sú osobitnou kapitolou jednej nezištnej činnosti.

Organizácia masovej súťaže Trofej Starej Pazovy, za podpory Karate zväzu Vojvodiny a Pazovskej obce, iba ovplyvnilo ďalšie aktivity a neprekážalo ani to, že v posledných dvoch rokoch museli konať pozornejšie a v súlade s

Ekatarina Saksová a Teodora Kresoja (zľava)

pandemickými opatreniami. Členovia klubu počas pravidelných príprav si však boli vedomí skutočnosti, že keď je človek zdravý, všetko ostatné si vie vo svojom živote, a tak i športovom, nejakým spôsobom zariadiť alebo upratať, a v súlade s tým sa aj správali. Foto: z archívu klubu

Demonštrácia zručnosti Pionieri so svojimi trénermi