Neustále je na čom pracovať

30 ROKOV EKOLOGICKÉHO HNUTIA ZELENÍ – PETROVEC Neustále je na čom pracovať

Jaroslav Čiep

Naposledy si Ekologické hnutie Zelení – Petrovec na svoje 25-ročné jubileum zaspomínalo v decembri 2015. Vlani na Štefana, teda 26. decembra, sa dovŕšilo 30 rokov organizovanej činnosti tohto hnutia. Lenže na území Obce Báčsky Petrovec bolo v platnosti uznesenie o mimoriadnej situácii ohľadom celosvetového vírusového ochorenia Covid-19, ktoré zakazovalo zhromažďovať sa vo väčšom množstve, takže ekológovia boli znemožnení toto svoje okrúhle jubileum aj zviditeľniť v širšej verejnosti.

V predvečer svojich už 31. narodenín vedenie Zelených na sobotu 18. decembra 2021 do hostinca Putnik pozvalo svojich členov,

ale aj partnerské spolky, združenia, inštitúcie a predstaviteľov lokálnej samosprávy, aby sa stretli a patrične oslávili tri desaťročia organizovaných environmentálnych snáh a viditeľných výsledkov práce v tejto oblasti v Báčskom Petrovci. Na tomto večierku, kde si miestni ekológovia sprítomnili 30 rokov práce v prospech svojho prostredia, prítomných privítal predseda hnutia Zelení – Petrovec Ján Makan. Pri tejto príležitosti dlhoročná predsedníčka hnutia Mária Boldocká, profesorka biológie, v súčasnosti už na dôchodku, si zaspomínala na začiatky a prvých pätnásť rokov činnosti, keď stála

v čele tohto hnutia. Podľa zapísaných prameňov hnutie v rámci svojho pôsobenia iniciovalo rôzne akcie a aktivity, ktoré petrovské prostredie prijalo a aj v súčasnosti hodnotí ako užitočné. Keď ide o samotné začiatky, píše sa, že majúc na zreteli prírodné a ústavné právo občanov na zdravé životné prostredie a neodňateľné právo každého jednotlivca bojovať za ochranu a zveľadenie svojho okolia, skupina entuziastov rôznej sociálnej, nacionálnej a vekovej štruktúry sa rozhodla založiť ekologickú organizáciu v Obci Báčsky Petrovec. Bolo to v čase, keď sa o tomto nerozmýšľalo ani v širších rámcoch, a tak toto združenie bolo jedno z prvých v rámci krajiny. Prvý pracovný dohovor iniciátorov založenia organizácie na ochranu a zveľadenie životného prostredia sa uskutočnil 2. októbra 1990, keď spresnili úlohy na prípravu zakladacieho zhromaždenia, ktoré sa uzhodli uskutočniť do konca roku 1990. Vítanie hostí a členov ekohnutia Zelení – Petrovec A tak sa aj stalo. pri príležitosti 30-ročnej činnosti Zakladacie zhromaždenie ekologického hnutia v Petrovci bolo 26. decembra 1990. Na tomto zhromaždení bolo vynesené uznesenie o založení Ekologického hnutia Zelení so sídlom v Petrovci, prítomní schválili programovú osnovu a stanovy hnutia. Prvým predsedom sa stal Ján Kolár, podpredsedníčkou Mária Boldocká a tajomníkom Andrej Meleg. Už od začiatkov základné ciele hnutia, ktoré platia i dodnes, sú pozdvihovanie a rozvíjanie povedomia o skutočnom ekologickom stave v životnom prostredí a v okolitej prírode, o význame a potrebe ochrany životného prostredia a nebezpečenstve ohrozovania a degradácii urbánneho prostredia a prírody, boj za uctievanie práva na zdravý a slobodný život, ako aj zoskupovanie občanov, ktorým záleží na tom, aby sa v životnom prostredí a v prírode zachránilo to, čo ešte zachrániť možno. V nasledujúcich rokoch hnutie vo svojom prostredí rozvírilo hladinu na pláne ochrany a zveľadenia životného prostredia a prírody. Organizovalo vedecké prednášky, propagovalo organizovaný zber smetí a akciu plyno kácie, jeho členovia zasadili na tisícky mladých stromčekov, svojimi príspevkami prispievali do rozhlasu a televízie, tiež do novín. Zodpovedajúcou príležitostnou činnosťou aj dodnes si pripomínajú Deň planéty Zeme, ako aj Deň ochrany životného prostredia. Svojich aktivistov hnutie má v predškolskej ustanovizni, v základných školách a na gymnáziu, ktorí svoju každodennú výchovno-vzdelávaciu prácu s mladými generáciami na hodinách alebo

Bývalá predsedníčka hnutia Mária Boldocká (stojí) zmapovala prvých 15 rokov činnosti

v mimoškolských aktivitách obohacujú aj ekologickou oblasťou. Aj v súčasnosti v tomto prostredí je dosť problémov, ktoré priniesla komasácia, ako aj súčasná doba. V Petrovci ešte prednedávnom boli aktuálne viaceré projekty, ktoré iniciovali a realizujú ekológovia. Medzi ne určite patrili zoskupovanie bateriek po obchodoch, aktivita pod názvom Nechceme igelitky, kde upozorňujú spoluobčanov na škodlivosť plastických tašiek pre okolie. Zber plastových iaš na jednotlivých punktoch v dedine sa osvedčil a rozšíril sa aj o zber plechovíc. Po dedine ekológovia rozmiestnili desiatky kompostérov, do ktorých sa uskladňuje suché lístie, resp. organický odpad. Petrovskí ekológovia sa zúčastnili akcií propagovania separácie odpadu a podnikali aj iné ekologické opatrenia. Svoj protest Zelení vyjadrili i proti spiľovaniu stromov v chotári v procese komasácie. Vedľa kanála v časti Sejky udržiavajú zelený kútik, aj väčší ukážkový kompostér Ekologické tašky petrovských Zelených ako dar pod stromček pre tú časť dediny. Predsa s poľutovaním konštatovali, že doteraz nemajú vlastnú kanceláriu, ani miesto, kam odložiť archív hnutia. Predseda Ekologického hnutia Zelení – Petrovec Ján Makan v rámci oslavy zaslúžilým členom, združeniam a kolektívom odovzdal spomienkové diplomy. Prítomní aj toto stretnutie využili na to, aby zmapovali aktuálne kritické ekologické body v Petrovci a aby upozornili na to aj ostatné inštitúcie, a prajú si koordinovanou a spoločnou aktivitou prispieť ku krajšiemu a zdravšiemu prostrediu.

AKTÍV ŽIEN V SILBAŠI Šikovné ruky žien dokážu divy stvárať

Andrea Rojková

Súčasná doba, zvlášť posledné dva koronavírusové roky nie sú veľmi prajné. Cítime to všetci. Tak jednotlivci, ako i združenia či vali, fungovali a jednoznačne si zarobili peniažky na svoje opodstatnenie. V tejto chvíli to majú o niečo ťažšie. Takéto a podobné problémy trápia a skúšajú vytrvalosť žien zoskupených okolo silbašského Aktívu žien.

Členky Aktívu žien Silbaš

spolky žien. Všetci sa vynachádzame a snažíme sa prekonať každý deň. Túto nepriaznivú dobu zvlášť negatívne pocítili spolky, ktoré sa aj bez koronavírusu museli potrápiť, aby jestvoAvšak sila vôle prekoná všetky problémy a šikovné ruky žien dokážu skutočne aj divy stvárať. Spomenutý Aktív žien pôsobí viac ako jedenásť rokov a počíta sedemnásť členiek, ktoré sa pravidelne stretávajú raz týždenne. Pri dobrej nálade vyrábajú ručné práce, plánujú a vymieňajú si názory na to, čo budú robiť, povedala nám Anna Lomenová, predsedníčka spomenutého spolku.

Aj napriek neprajnej pandemickej situácii pracovali a pracujú, a keď bolo možné, zúčastnili sa aj rôznych podujatí. To, čo je ale pre nich najvýznamnejšie, je skutočnosť, že sa im v roku za nami podarilo zariadiť vlastné miestnosti a nainštalovať tzv. etnoizbu, ale si aj samostatne prizarobiť.

Keďže sa podujatie Čaro višieň, ktoré prebieha v Silbaši, už druhýkrát zaradom nekonalo, členky Aktívu žien sa rozhodli samy prispieť k tomu, aby sa ich nančné postavenie zlepšilo.

Výstava v Karađorđeve

Prišli na ideu ponúkať lepníky na trhovisku v Silbaši. Ako hovoria, táto aktivita, ktorú usporadúvajú od vlani, presnejšie od októbra, sa im zatiaľ darí a plánujú s ňou pokračovať. Keď ide o vlaňajšie aktivity, naša spolubesedníčka spomenula aj ďalšie. „Našu tvorbu sme predstavili na výstavách národnostných menšín v Obrovci a pri

Záber z etnoizby Pracovné ovzdušie silbašských žien

príležitosti storočnice žrebčinca v Karađorđeve. Ďalšie podujatie, ktorého sme sa zúčastnili, bola Krojová zábava – Žatva v Laliti, kde sme vyobliekané do pracovného silbašského kroja účinkovali v programe, ktorý bol usporiadaný v rámci spomenutej zábavy. Ďalšie podujatia, na ktorých sme boli prítomné, sú gastronomické podujatie Zemiakové hody v Hložanoch, Miholjski susreti sela v Pivnici, ďalej oslava storočnice založenia Združenia pazovských žien v Starej Pazove, ale aj ústredné oslavy pri príležitosti 250. výročia príchodu Slovákov do Starej Pazovy,“ ozrejmila a pokračovala: „Zúčastnili sme sa dielne na výrobu pohľadníc a novoročných ozdôb – anjelikov zo slamy v Báčskom Petrovci a dielne slovenských spolkov žien na tému tradičných slovenských ženských čepcov v Kysáči, ktorou si Kysáčanky pripomenuli 100. výročie založenia ich spolku, ale aj 15 rokov činnosti Asociácie slovenských spolkov žien.“

Naposledy vo svojich miestnostiach privítali škôlkarov z Despotova. Ukázali im etnoizbu, ale porozprávali aj o obyčajach a kultúre Slovákov v Silbaši. Okrem spomenutých aktivít uchádzajú sa s projektmi na početných súbehoch, hlavne na tých, ktoré vypisujú Obec Báčska Palanka a ÚSŽZ.

Foto: autorka a z archívu Aktívu žien Silbaš

ROZHOVOR S NOVOU RIADITEĽKOU ZÁKLADNEJ ŠKOLY JÁNA KOLLÁRA V SELENČI Hodne plánov do budúcna

A. Rojková

Základná škola Jána Kollára v Selenči má od novembra novú riaditeľku Natašu Klinovskú. Poprosili sme ju o rozhovor.

Koľko ste mali odpracovaných rokov na tejto škole predtým ako ste boli vymenovaná na post riaditeľky?

„V ZŠ Jána Kollára v Selenči pôsobím už takých dvadsaťdva rokov, úhrnne mám však dvadsaťštyri rokov odpracovaných v osvete. Začiatky boli také, že som najprv pracovala v základnej škole vo Vajske, totiž vo vysunutom oddelení v Boďanoch, potom som začala vyučovať vo Vajske ako učiteľka matematiky. Po krátkom čase som začala pracovať ako učiteľka matematiky a fyziky v škole v Selenči až napokon som sa, v tejto škole, dostala na pracovné miesto triednej učiteľky, čo mi je aj povolaním. Bolo to v septembri roku 2001, keď som dostala triedu tretiakov. Za posledné dva roky som pracovala ako učiteľka matematiky, učila ôsmakov a pracovala aj v predĺženom pobyte.“

Prečo ste sa rozhodli pre toto povolanie, povolanie učiteľky?

„Baví ma práca s deťmi, s mladými ľuďmi. Teší ma vidieť, ako formujem mladých ľudí a ako z roka na rok vyrastajú.“

Neoľutovali ste toto vaše rozhodnutie po toľkých rokoch?

„Rada pracujem s deťmi. Po toľkých rokoch vidno, že sa generácie menia. Deti sú iné, majú iné záujmy, iné priority, ale práca ma ešte stále napĺňa, mám radosť z toho. Neoľutovala som, že som sa

„Už som tu veľa rokov, poznám kolektív a je mi cťou, že veľmi pozitívne reagoval, keď som sa rozhodla uchádzať sa o post riaditeľky. Už vtedy mi kolegovia poskytovali podporu a keď to už bolo oficiálne, všetci jednohlasne podporili moju kandidatúru. Ku škole mám blízky vzťah a záleží mi na jej budúcnosti a dobrom mene.“

Nataša Klinovská

stala učiteľkou. Aspoň si myslím, že som mala peknú spoluprácu a bola korektná voči žiakom a rodičom.“

Po 22 rokoch práce v tejto škole zastávate ten najvyšší post, čo to pre vás osobne znamená? Aká je aktuálna situácia v škole v školskom roku 2021/2022?

„Súhrnný počet žiakov v školskom roku 2021/2022 je momentálne 167. Máme jedenásť tried a dva predĺžené pobyty. Keď však hovoríme o odborných kádroch, tak môžem povedať, že väčšina predmetov je odborne zastúpená. V škole sa aktívne pracuje, sú doplnkové a dodatkové hodiny a voľné aktivity, ako sú folklórna, recitačná, divadelná sekcia a orchester. Žiaci sa vo voľnom čase zapájajú aj do rôznych športových aktivít, ako sú: stolný tenis, gymnastika, basketbal, karate, a zožínajú v nich pozoruhodné úspechy. Keď sú v škole nejaké aktivity, žiaci sa s ochotou do nich zapájajú, okrem toho účinkujú na rôznych súbehoch, ktoré vypisuje Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny. Všetky výzvy, ktoré prídu na školu, aj učiteľky, aj žiaci berú s radosťou.“

Prezradíte nám aj vaše plány do budúcna?

„Plánujeme aj naďalej spolupracovať s Obcou Báč, Miestnym spoločenstvom Selenča a s cirkvami – evanjelickou a rímskokatolíckou v Selenči. Všetci máme spoločný cieľ – výchovu mladých ľudí a potrebné je spoločnými silami podporovať ich. V poslednom čase sme napísali až šesť projektov, ktoré sme zaslali do Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. To sú projekty viazané na cestovné trovy, Orchestrík, folklórnu skupinu, náš časopis Halúzka a divadelnú sekciu a jeden veľký projekt je vybavenie kabinetu slovenčiny technikou a pomôckami, ako sú slovníky, knihy a pod. Plány sú také, že by sme chceli pozdvihnúť technickú vybavenosť učební, zvlášť kabinety vyšších ročníkov. Pre učebne, v ktorých sú nižšie ročníky, sme už dostali počítače a projektory a teraz nám je cieľ vybaviť aj učebne pre vyššie ročníky. Ďalším z cieľov je aj naďalej sledovať trendy vo vzdelávaní a sledovať semináre, webináre a aktívne sa zapájať do nich.

HUMANITA KULPÍNSKYCH ŽIAKOV Magická pošta pocestuje aj z Kulpína

Katarína Gažová

Humanitárnej akcie Magická pošta Srbska sa zúčastnila aj Základná škola Jána Amosa Komenského v Kulpíne. Návrh, aby sa zapojili do akcie zbierania vecí pre balíčky deťom z ohrozených častí Srbska

alebo deťom bez rodičovskej starostlivosti, dala mama Nataša Zimanová. Učitelia sa zhodli s návrhom a začala sa príprava vecí pre humanitárne balíčky. Návrh zapojiť sa do tejto humanitárnej akcie podporila celá škola. Pedagogička Zagorka Marinkovićová cestou obežníka oboznámila všetkých žiakov a učiteľov. Tatiana Kováčová, učiteľka v 4. a triede, zorganizovala učiteľov a deti, aby do školy prinášali rôzne veci vhodné pre humanitárne balíčky. Deti každodenne do školy prinášali rôzne veci, Odovzdané veci tiež pobalili, aby boli vhodné ktoré chceli vena transport novať svojim neznámym kamarátom. Tak priniesli hygienické potreby, školské potreby, hračky, menšie športové rekvizity a podobné veci. Všetko zhrnuli spolu do škatúľ a vriec a čakajú na predstaviteľov Magickej pošty Srbska, aby prišli zozbierané veci prevziať. Potom ich budú baliť do balíčkov a odovzdajú na tú pravú adresu.

Žiaci kulpínskej školy sa s radosťou zapojili do akcie a prinášali novučičké veci darovať svojim kamarátom, ktorí to potrebujú. Deti si uvedomili, že ich málo pre niekoho znamená mnoho. V škole a aj doma ich

Dievčatá štvrtáčky pomáhali pri triedení zozbieraných vecí pre Magickú poštu

tak učia a vychovávajú, aby boli dobrými humánnymi členmi spoločnosti, v ktorej žijú, a aby vedeli podať ruku každému, komu je to potrebné. Zvlášť ku koncu roka a k novoročným sviatkom je ten cit darovania vycibrený aj u detí. Vtedy sa prejavuje tá dobrota a ochota pomôcť niekomu v núdzi a mať z toho dobrý pocit.

Členky Oltárneho krúžku žien Tabita: (sprava) Anna Malková a Katarína Kukučková

STARÁ PAZOVA Second hand bazár

Anna Lešťanová

Vdňoch 14. až 17. decembra 2021 od 14. do 19. hodiny v sieni starej Hurbanovskej fary prebiehal ďalší Second hand bazár. Oltárny krúžok žien Tabita pri Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Starej Pazove už tradične dvakrát ročne organizuje bazáre – jarné a jesenné.

Tohtoročný, v poradí 27. jesenný bazár bol pre pandemickú situáciu posunutý i do zimného, adventného obdobia. V ponuke bol ozaj bohatý tovar (oblečenie, obuv, tašky, textil do domácností, časti ľudových odevov…), tentoraz aj zo Slovenska, a všetky veci sa dali kúpiť za výhodné, symbolické ceny, a to najčastejšie za 100 a 200 dinárov. Návštevou a kúpou na Second hand bazári sa podporili aj dobré snahy členiek krúžku Tabita.

Podľa slov Anny Malkovej, iniciátorky a koordinátorky podujatia od samotných jeho začiatkov, zozbierané peňažné prostriedky z predaja tovaru, ktorý hlavne v dňoch určených na zbierku priniesli Staropazovčania, vyčlenia na humanitárne účely. Tentoraz na liečbu Stefana Subotića (1998) z Belegiša a sedemročnej Teodory Radojkovićovej zo Starej Pazovy. Určitú sumu nechajú a budú míňať v nadchádzajúcom období, kde bude urgentne potrebná pomoc.

Časť tovaru z bazárov organizátorky vždy balia i pre potreby Červeného kríža Stará Pazova a tentoraz záujem návštevníkov bol trochu menší, než bolo očakávané – sčasti preto, že je zima, a sčasti aj preto, že sa starší občania obávajú nákazy vírusom.

STARÁ PAZOVA Veľká rodina s medovníkovými domčekmi

Anna Lešťanová

Na staropazovskej evanjelickej fare sa v utorok 14. a vo štvrtok 16. decembra 2021 konali predvianočné dielne, v rámci ktorých členovia tamojšieho Združenia pre pomoc mentálne postihnutým osobám zdobili vianočné medovníčky a medovníkové domčeky.

Igor Filip – hrdý na svoj medovníkový domček

Týmto spôsobom si navzájom urobili radosť z novoročných sviatkov. Niektoré z medovníčkov či domčekov pripravili aj ako darčeky a zaniesli ich dobrodincom, ktorí v uplynulom období podporili ich činnosť, napr. keď konali dielne varenia, tkania atď. Členovia tohto združenia so svojimi rodičmi či personálnymi asistentmi sa mnoho nového naučili a najpodstatnejšie je azda to, že mentálne postihnuté osoby nad 26 rokov, ktoré viac nechodia do školy alebo do Denného pobytu Iskorak v rámci Základnej a strednej školy Antona Skalu v Starej Pazove, tam majú svoju spoločnosť, socializujú sa s ostanými ľuďmi a na pár hodín opustia dom. Tieto predvianočné dielne boli iba čiastkou aktivít tohto združenia.

Boli to úžasné predvianočné večery s výnimočnými ľuďmi, kde sa všetci cítili dobre a užitočne. Každý z aktérov týchto dielní pri ozdobovaní medovníčkov a domčekov, ako bolo vidno, vynaložil maximálnu snahu a navzájom si nesebecky odovzdávali aj skúsenosti, v čom je azda i najväčšie čaro usporiadania týchto dielní. Počas našej návštevy na stole členovia Združenia pre pomoc mentálne postihnutým osobám mali už pekne pobalené medovníčky a z upečených stien a striech, ktoré sa pre praktickosť piekli v rodine Havranovej, za pomoci bielkového snehu „stavali“ medovníkové domčeky, kde každý bol pekný

Spoločná fotografi a účastníkov dielní Šikovnosť pri zdobení domčekov prejavila aj Katarína Havranová

a originálny svojím spôsobom. Na každom domčeku bol aj biely sneh, čo sa im zvlášť páčilo v tomto zimnom období, a vyčarili ho kokosovou múčkou. Združenie pre pomoc mentálne postihnutým osobám v Starej Pazove pôsobí už dlhší čas a jeho členovia sú nesmierne povďační tamojšej Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi – cirkevným hodnostárom a Igorovi Feldymu, seniorovi sriemskemu a farárovi staropazovskému, že im umožnili používať na realizáciu ich aktivít priestory fary.

Predvianočná minivýstava Medovníkové darčeky

Lýdia Leporisová 5. 1, ZŠ Ľudovíta Štúra, Kysáč

Dovidenia, rok 2021!

Ajhľa, ako ten čas rýchlo beží. Už sme na rozhraní dvoch rokov, keď vyprevádzame ten starý a vítame nový rok 2022. Zvažujeme, aký bol rok za nami, a do nového roka vstupujeme s novými predsavzatiami, novými nádejami, želaniami. Pravdaže si prajeme, aby nám nový rok 2022 priniesol všetko iba to dobré. Aby sme boli v prvom rade zdraví, aby sa splnili všetky naše priania, aby sme boli šťastní a mali pokojný život. Vy, milí kamaráti, máte pred sebou koncoročné sviatky a k tomu aj zimné prázdniny. To bude pohoda. V novom roku vám prajeme splnenie všetkých vašich želaní, nech si už prajete čokoľvek. A my vám prajeme, aby ste aj naďalej boli chtiví a využívali svoj talent aj na tvorenie prác do Detského kútika. Kamaráti, prajeme vám ŠŤASTNÝ A VESELÝ NOVÝ ROK 2022. Buďte aj v novom roku dobrí, usmievaví, šantiví, zdraví a hraví!

Katuša Dávid Kľúčik, 4. 1, ZŠ 15. októbra, Pivnica

Sára Chrťanová 7. 2, ZŠ Ľudovíta Štúra, Kysáč

Juraj Durgala, 4. 1, ZŠ 15. októbra, Pivnica

Mário Peťkovský 5. 1, ZŠ Ľudovíta Štúra, Kysáč Nina Vršková, 7. 2, ZŠ Ľudovíta Štúra, Kysáč

Kristína Štandiová, 5. 2, ZŠ Ľudovíta Štúra, Kysáč

Iris Tordajova 5. 2, ZŠ Ľudovíta Štúra, Kysáč Monika Chrťanová, 7. 1, ZŠ Ľudovíta Štúra, Kysáč Jana Gašková 6. 1, ZŠ Ľudovíta Štúra, Kysáč

Soňa Pustinjaková, 7. 2, ZŠ Ľudovíta Štúra, Kysáč

Laura Valentíková, Koráb, Pivnica Ines Valentíková, Koráb, Pivnica

Chlamýdiová infekcia

Prof. Dr. sci. med. Artur Bjelica špecialista na gynekológiu a pôrodníctvo subšpecialista na endokrinológiu

Chlamýdia je bežná pohlavne prenosná choroba. Spôsobujú ju baktérie nazývané Chlamydia trachomatis. Môže in kovať mužov aj ženy. Ženy môžu dostať chlamýdiu v krčku maternice, konečníku alebo hrdle. Muži môžu dostať chlamýdiu v močovej rúre (vo vnútri penisu), konečníku alebo hrdle.

Ako sa môžete nakaziť chlamýdiovou infekciou?

Chlamýdiovou infekciou sa možno nakaziť počas orálneho, vaginálneho alebo análneho pohlavného styku s niekým, kto má infekciu. Chlamýdiu môže na dieťa preniesť aj žena počas pôrodu. Ak ste mali chlamýdiu a boli ste v minulosti liečení, môžete sa znova nakaziť, ak máte nechránený pohlavný styk s niekým, kto je nakazený.

Komu hrozí chlamýdia?

Chlamýdia sa častejšie vyskytuje u mladých ľudí, najmä u mladých žien. Je pravdepodobnejšie, že dostanete toto ochorenie, ak nebudete neustále používať kondóm, alebo ak máte viac ako jedného partnera.

Ktoré sú príznaky chlamýdie?

Chlamýdia zvyčajne nespôsobuje žiadne príznaky, takže veľa ľudí nevie, že má toto ochorenie. Ľudia s chlamýdiou, ktorí nemajú príznaky, môžu však chorobu stále prenášať na iných. Symptómy sa niekedy objavia niekoľko týždňov po pohlavnom styku s in kovaným partnerom.

Symptómy u žien sú takéto:

– abnormálny vaginálny výtok, ktorý môže mať silný zápach; – pocit pálenia pri močení; – bolesť pri pohlavnom styku; – ak sa infekcia rozšíri, môžete pociťovať bolesť v podbrušku, bolesť pri pohlavnom styku, nevoľnosť alebo horúčku.

Symptómy u mužov sa vyskytujú v takomto tvare:

– pocit pálenia pri močení; – pálenie alebo svrbenie okolo otvoru penisu; – bolesť a opuch jedného alebo oboch semenníkov (hoci menej časté).

Ak sa chlamýdiou infikuje koniec hrubého čreva (u mužov alebo žien), môže spôsobiť bolesť, výtok a/alebo krvácanie.

Ako sa diagnostikuje chlamýdia?

Na diagnostikovanie chlamýdie existujú laboratórne testy, zvyčajne priamou vzorkou cez tampóny alebo nepriamo cez krv alebo moč. Ľudia, ktorí sú vystavení vyššiemu riziku, by mali byť pravidelne kontrolovaní na chlamýdiu, a to: • sexuálne aktívne ženy vo veku 25 rokov a mladšie; • staršie ženy, ktoré majú nových alebo viac sexuálnych partnerov, alebo sexuálneho partnera, ktorý má pohlavne prenosnú chorobu; • muži, ktorí majú sex s mužmi.

Aké problémy môže spôsobiť chlamýdia?

U žien sa neliečená infekcia môže rozšíriť do maternice a vajíčkovodov a spôsobiť zápalové ochorenie panvy (PID). PID môže spôsobiť trvalé poškodenie reprodukčného systému. To môže viesť k dlhodobej panvovej bolesti, neplodnosti a mimomaternicovému tehotenstvu. Ženy, ktoré prekonali chlamýdiovú infekciu, majú vyššie riziko závažných reprodukčných zdravotných komplikácií.

Muži nemajú až také zdravotné problémy z chlamýdie. Niekedy sa môže in kovať epididymis (trubica, ktorá prenáša spermie). To môže spôsobiť bolesť, horúčku a zriedkavo aj neplodnosť. U mužov aj u žien sa môže vyvinúť reaktívna artritída v dôsledku chlamýdiovej infekcie. Reaktívna artritída je typ artritídy, ktorá sa vyskytuje ako „reakcia“ na infekciu v tele.

Deti narodené in kovaným matkám môžu dostať očné infekcie a zápal pľúc spôsobený chlamýdiou. Zvyšuje sa pravdepodobnosť predčasného pôrodu.

Liečba chlamýdiovej infekcie – špeci cké antibiotiká sa používajú v rôznom časovom období. Často sa stáva, že sa infekcia opakuje, preto by sa malo odporučiť opätovné testovanie asi tri mesiace po liečbe.

Preložila: Anna Horvátová

PRÍLOHA PRE KULTÚRU, Obzory VEDU, UMENIE A LITERATÚRU

Namiesto kytice kvetov jubilujúcej poetke Dagmar Márii Anoca s. 2

Knihy: P/r/ózy po roku 2000 s. 4 – 5

Čitateľské dojmy o Čepci Kataríny Kucbelovej s. 6 Nový Sad 1. 1. 2022 Ročník XXXIX Číslo 1/447

ART

VÝSTAVA EVROVIZION.CROSSING STORIES AND SPACES V MÚZEU SÚČASNÉHO UMENIA VOJVODINY

Stevan Lenhart

Multimediálna výstava Evrovizion.Crossing Stories and Spaces sa zaoberá aktuálnou sociálnou a politickou situáciou v Európe, ako aj špecifickou ideou európskej identity. Stredobodom pozornosti umelcov sú najmä oblasti juhovýchodnej a východnej Európy, ktoré sa všeobecne považujú za marginalizované, čiže periférne geopolitické a kultúrne priestory. Výstava pozostáva z prác viacerých autorov a prebieha v Múzeu súčasného umenia Vojvodiny v Novom Sade od 26. novembra 2021 do 27. februára 2022.

Kurátorky výstavy Sanja Kojić Mladenov a Sabina Klemm poukazujú na to, že predstavení umelci vo svojich dielach skúmajú rôznorodé témy: pôvod a identitu (Nevin Aladağ), osobnú pamäť a kolektívnu vieru (Igor Bošnjak), dejiny a mytológie (Vajiko Chachkhiani), politiku pamätania a neoliberálne zaobchádzanie s traumou (Lana Čmajčanin), prítomnosť neprítomného (Johanna Diehl), osobné skúsenosti a kolektívnu pamäť (Petrit Halilaj), mechanizmy radikalizácie (Henrike Naumann), koloniálnu minulosť, súčasnosť a budúcnosť (Janine Jembere), posthumánne mytológie a budúcu archeológiu (Emilija Škarnulytė), kolektívnu emancipáciu utlačených žien (Selma Selman), jazyky, rituály a identity (kolektív Slavs and Tatars) a historickú a politickú pamäť (Adnan Softić).

Viaceré vystavené práce sa zaoberajú regiónom Balkánu. Napríklad Lana Čmajčanin, umelkyňa pôvodom zo Sarajeva a v súčasnosti pôsobiaca vo Viedni, v inštalácii pod názvom Balkangreuel – Balkan Cruelty (čiže: Balkánska krutosť) prezentuje textilné tapety s tlačenými ilustráciami rakúskeho autora Gottfrieda Siebena z roku 1909. Dané ilustrácie znázorňujú balkánskych vojakov páchajúcich zločiny a násilie na ženách a tieto motívy pred viac než sto rokmi vplývali na vytváranie predsudkov o barbarskom, divokom Balkáne… Belehradský umelec Vladimir Miladinović na veľkých kresbách pod názvom Uznemirena tla (Znepokojené územia) znázorňuje zábery z prírody, avšak v poznámkach sa uvádza, že tieto kresby vznikli na základe fotogra í lokalít v bývalej Juhoslávii, kde boli počas 90. rokov páchané vojnové zločiny. Autor týmito prácami poukazuje na skutočnosť, že stopy tých zločinov sú ešte stále určitým spôsobom prítomné medzi nami. V tematickom texte v katalógu výstavy Sanja Kojić Mladenov hovorí: „Európa sa dnes ešte stále zaoberá následkami prelomových situácií zo svojich nedávnych dejín – pádom Berlínskeho múru roku 1989, zjednocovaním Európy v období, keď Toto Cutugno spieval Insieme: 1992 na Eurovízii v Záhrebe a Juhoslávia sa rozpadúvala v krutých vojnách počas 90. rokov. Súbežne s týmito udalosťami sa menila mapa východnej Európy a nasledovali ťažké a dlhodobé tranzitívne zmeny spoločenských

Príbehy z európskej periférie

zriadení a systémov, ktoré sa stali bremenom budúcich generácií obyvateľov. Kladie sa otázka významu univerzálnych a osobných príbehov umelcov, ich osobného vzťahu k spoločenským zmenám, čiže aktuálnym

Výstava prebieha v Múzeu súčasného umenia Vojvodiny od konca novembra 2021 do konca februára 2022

Multimediálna inštalácia Room to Negotiate Adnana Softića

sociálnym a politickým témam, prítomným v súčasnej umeleckej praxi.“ V súlade s multikultúrnou koncepciou založenou na spájaní a krížení rozličných príbehov a oblastí, výstava Evrovizion je zaplánovaná ako putovný a neuzavretý projekt, ktorý štartoval v Sarajeve, skadiaľ prešiel do Nového Sadu a v nasledujúcich rokoch zavíta ešte do desiatich európskych miest; poslednou Umelecký kolektív Slavs and Tatars predstavil dielo zastávkou bude pod názvom Pickle Bar Berlín.

Namiesto kytice kvetov jubilujúcej poetke Dagmar Márii Anoca

Viera Benková

Dagmar Mária Anoca v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vstúpila do slovenského literárneho záhonu bez veľkých fanfár. V Matičnom čítaní na Slovensku roku 1977 uverejnila poému v próze Variácie na tému Zamarovský. Od tohto času permanentne tvorí a pracuje na sebe. Anoca je polyfónna „viacdomá“ autorka: v jej diele sú zastúpené poézia, próza, esej, editorská činnosť, literárne a vedecké štúdie, literatúra faktu, próza pre deti a mládež. Narodila sa 28. decembra 1951 v Nadlaku (Rumunsko). Po absolvovaní slovenského lýcea v rodisku študovala na univerzite v Bukurešti, odbor slovenčina a rumunčina. V roku 1971 sa rozhodla pokračovať v štúdiu na Filozo ckej fakulte UK v Bratislave. V nadlackom lýceu učila slovenčinu a rumunčinu. V roku 1992 odchádza na Fakultu cudzích jazykov Univerzity v Bukurešti ako odborná asistentka a od roku 1998 je docentkou na katedre slovenského jazyka a literatúry. Doktorát získala roku 1980 obhajobou dizertačnej práce Jazyk a štýl diela Mila Urbana v komparačnom kontexte. V roku 2002 vydáva vo vedeckých kruhoch povšimnuté dve vedecké práce: Slovenská literatúra v Rumunsku a Úvod do slovenskej lológie. Od roku 1990 pôsobí aj ako externá redaktorka časopisu Naše snahy. Je autorkou a redaktorkou slovenských učebníc v Rumunsku; desať rokov zostavovala a redigovala známy literárny zborník Variácie (1980 – 1989). Je členkou Spolku rumunských spisovateľov, Spolku slovenských spisovateľov a Asociácie spisovateľov v Bratislave. Nositeľka je niekoľkých vyznamenaní a cien. Toho času žije na dôchodku v rodisku. Dagmar Mária Anoca sa zapísala do slovenskej dolnozemskej literatúry básnickými zbierkami Knihy rozlúčok (1985), Synonymia (1993), Ročné obdobia (1996) a Melanchólia (2000). Na Slovensku jej vyšiel výber

Dagmar Mária Anoca

(foto: zo súkromného archívu)

z poézie pod názvom Kniha stretnutí (1995) a v temešvárskom vydavateľstve Antropolus vydala zbierku básní Stratený archetyp (2014). V rumunskom vydavateľstve Waldpress vyšla jej nová zbierka poézie Renesančný kruh (2017). V nej dominujú všeľudské motívy: život, láska, smrť, samota... Dalo by sa povedať, že máme do činenia s lozofujúcou lyrikou, so strohými i básnickými výpoveďami, zbavenými prílišného nánosu metafor (Baláž / Babiak).

Dagmar Mária Anoca patrí k významným osobnostiam stredoeurópskej literatúry a kultúry, ktorá svojou poéziou prekonáva národnostné rámce. O jej poetickej tvorbe písali mnohí dolnozemskí autori a kritici, dostalo sa jej uznania aj z rumunských literárnych kruhov, ale i zo Slovenska; jej pôvodnú a prekladovú tvorbu si všimli a písali o nej Peter Andruška, Anton Baláž, Ondrej Štefanko, Miroslav Ambruš, Michal Babiak a iní. Literárna kritika vyzdvihuje jej gnómický lyrický verš, ba niektorí z kritikov Dagmar Máriu Anoca zaraďujú medzi najtalentovanejšie poetické osobnosti Slovákov v Rumunsku. Básne z prvého obdobia jej tvorby (1985 – 2014) sú zastúpené v knižnom výbere Kniha stretnutí (vyšiel na Slovensku) a v neuverejnenom básnickom pásme Nárek neveriacej, v ktorom sa najvýraznejšie „prejavuje tragický životný pocit lyrického subjektu“; Anton Baláž si v portréte o autorke všíma potrebu po kráse prírody, chvíle zaľúbenia, radosti, nostalgie, smútku z ťažkej osobnej či spoločenskej situácie; autorka nám otvára priestor na vnútorné doznievanie, rozjímanie, jednoducho poskytuje čas na samých seba. Môžeme sa zastaviť či vrátiť v čase, ponoriť sa do ticha a nechať sa unášať impresiami, zmyslovosťou, významovou čistotou, zvukomalebnosťou, i „haiočkať“ si v rytme slova, v pohybe života, a tak si uvedomovať, že ľudská duša nezaniká, že tu všetko už raz bolo, že sme súčasťou niečoho veľkého, čoho zmysel nám často uniká v zhone každodennosti. Autorka nás upozorňuje na tento zázrak života, na jeho kontrasty, paradoxy, ktoré v konečnom dôsledku vytvárajú harmóniu, čo v nás vyvoláva pocity bezpečia, istoty, podporuje nás vo viere, že život je večný:

Každý je navždy, / láska sa nevie stratiť, / hoci ňou blúdiš!

Básne a básnické skladby (najmä z prvého obdobia jej tvorby) v podtexte výberovej zbierky Renesančný kruh, ako to postrehla i Zuzana Kováčová, sú „epické príbehy postavené na viere v silu slova a dávajú tušiť, že hranice ľudského bytia sú teda nekonečné, že nepodliehajú len prírodným zákonom, ale že prírodné zákony posúvajú svoje hranice tak ďaleko, ako ďaleko budú siahať naše predstavy“. Jej poézia sa vyvíjala od symbolistickej intímnej lyriky (od prvej zbierky Kniha rozlúčok až po najnovšie básnické skladby v knihe Stratený archetyp) a spejú k nahustenej krátkej poetickej skladbe haiku. V doslove jej nového básnického výberu svoj analytický pohľad na poetické dielo Dagmar Márie Anoca podáva významná slovenská literárna vedkyňa a kritička zo Srbska Dr. Zuzana Čížiková.

Dagmar Mária Anoca má v obľube strohý gnómický verš (básne dlho cizeluje a nepublikuje narýchlo); na našu radosť v poslednom období sa prikláňa k písaniu najnáročnejšej formy lyriky – k haiku poézii a ňou dosahuje „plný ponor“ do záhad prírody a človeka.

Túžba poetky po kráse a harmónii má významné miesto v jej tvorbe – píše o tom aj literárny kritik Patrik Šenkár, ktorý Anocovej poéziu vkladá do významných sfér súčasnej slovenskej a rumunskej tvorby. Tieto dva európske jazykové pramene sú pre spisovateľku Dagmar Máriu Anoca rovnocenne inšpiratívne. A nám čitateľom zase odkazuje: „Hranice ľudského bytia sú nekonečné, preto daj za pravdu Fernandovi Pessoa, cesta je v nás a vidíme z nej len to, čo je a nakoľko je to v nás.“

DAGMAR MÁRIA ANOCA

Verše

Keď dochádzajú sily, hovorí, že spadla hmla a musí hibernovať. Keď vypŕcha láska, hovorí, že sa musí vrátiť.

Keď prichádza spánok, povie, že chce žiť.

Človek.

Údel

Pouličný večer skotúľal sa v neóne: do zamknutých brán. Záplaty mu vytŕčali uši na sliepňavých oknách. Za sklom si žehlili karty na druhý deň herci. Nie, boli to len hráči.

Víťazný pád

Zrúkol býk. Rozohnal sa k stromu. Rohy párali vzduch, až chrapčal ako nevädza. Konáre – splašené viečka rozospievali bolesť, korene kopli do neba. A zem, zem sa stúlila do otáznika.

Obraz

Na návrší zakričal klaun pravoverní otvorte okná UVIDÍTE. S hrmotom sa rozleteli okenice hlavaté kefy sa vytrčili a nevideli nič. Len jedno okno ostalo zatvorené. Klaun otvoril dvere. Za stolom sedel on sám.

Štyri ročné obdobia

Plný zázrakov je svet, bláznivé nápady na cestách záhad ponúka – voľte si!

Ach, Zem – obrovská možnosť, ohnivá žiar chystá si slamku nádeje.

Posledný hrdzavý list nadúva vietor, starecké oči stelie si do hrobu.

Sneží. Ticho sa zosúva k zemi mäkký pokoj. A svet – veľká sliepka ukladá si uzimené páperie.

Achillovská

Koľko vecí zhorí v spomienkach, stratí sa ako záchvev pocitov v póroch, pokožke, v pohľadoch. Napospol zradené ožívajú ako mrazivý chór Erínií a nedajú nám spať.

Poznámka: Výber z poézie Dagmar Márie Anoca pripravila Viera Benková.

ČASOPISY

Literatúra pre deti a mládež ako inšpirácia

(Fraktál č. 4/2021, ročník 4)

Stevan Lenhart

Úvodník posledného čísla vlaňajšieho ročníka slovenského literárneho časopisu Fraktál sa začína poznámkou: Toto nebude „pohodové“ čítanie. Šéfredaktorka Stanislava Chrobáková Repar sa totiž v tomto editoriáli – ako vlastne aj v predchádzajúcom čísle – vyjadruje kriticky ohľadom situácie v kultúre na Slovensku a uvádza konkrétne príklady niektorých zlozvykov, ktoré vznikli práve vďaka tým, ktorí by mali mať na starosti podporu kultúry a umenia. Ako vedúca redakcie nezávislého literárneho časopisu Chrobáková Repar hovorí o čoraz väčších problémoch, na ktoré nadchádza pri vytváraní tejto publikácie, a doslova protestuje proti „zhubnej praxi“ nastoľu-

júcej diktatúru trhu v oblasti kultúry.

Témou čísla je literatúra pre deti a mládež, o ktorej sa hovorí vo viacerých zaujímavých a inšpiratívnych článkoch – niektoré z titulkov sú K problematike outsiderstva vo vybraných textoch literatúry pre deti a mládež (Zuzana Bariaková), Tematika LGBT v české knižní produkci pro děti a mládež (Aneta Bartoníková), Deti, knihy, divadlá (Lenka Dzadíková)… S témou čísla súvisí rubrika A-B-E-C-E-D-A, v ktorej možno čítať prózu pre deti (Dana Podracká, Eva Luka, Peter Getting, Alberto Vojtěch Frič, Eiko Kadono, Jon Fosse) a poéziu pre deti (Peter Milčák, Daniela Bojnanská, Dávid Dziak, Daniel Pastirčák).

Rubrika Symposion prináša dve štúdie o Hviezdoslavovi: Na návšteve u Pavla Országha Hviezdoslava (František Koli) a K niektorým osobitostiam vzniku a tvorby Hviezdoslavovej lyricko-epickej básne Hájnikova žena (Ján Gbúr). Toto číslo prináša rozhovory s lozofom Pavlom Sucharekom (zhovárala sa Laura Kladeková; číslo tiež obsahuje Sucharekovu esej pod názvom Prečo svet potrebuje šašov. Paradoxy blázna), literárnou vedkyňou Zuzanou Stanislavovou (Marta Součková) a esejistom, básnikom a pedagógom Jurajom Briškárom (Róbert Šedivý). O návšteve pápeža Františka na Slovensku v septembri 2021 sa hovorí v článkoch Dany Podrackej, Daniela Pastirčáka a Martina Makaru v rubrike V zábere (s podnázvom Ecce Francesco!). V rubrike Kritika je 9 recenzií, pokým v Kyvadle po dvaja recenzenti píšu o knihách Veroniky Dianiškovej a Evy Urbanovej. Mnohé ďalšie texty sa nachádzajú v rubrikách Monitor, Na margo, Hmyrom!, Na ceste, Z denníka, Zo zápisníka…

Časopis Fraktál v roku 2021 z verejných prostriedkov podporil Fond na podporu umenia. Vydanie tohto čísla podporil Fond LITA.

Viac informácií o časopise: fraktal.sk.

K zasvätenému čítaniu súčasnej prózy

(Marta Součková: P/r/ózy po roku 2000. FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania : Fintice 2021)

Stevan Lenhart

Marta Součková v priebehu vyše troch desaťročí literárnokritickej činnosti získala renomé dôveryhodnej recenzentky, ktorá každú vybranú knihu dočíta „do poslednej bodky“ a svoje stanoviská o prečítaných dielach dôkladne zdôvodňuje. Zameriava sa hlavne na súčasnú prózu a vo svojej najnovšej knihe P/r/ózy po roku 2000 analyzuje a interpretuje diela štyroch autorov a troch autoriek: Víťa Staviarskeho, Richarda Pupalu, Maroša Krajňaka, Jany Beňovej, Ondreja Štefánika, Ivany Dobrakovovej a Michaely Rosovej. Ide o pokračovanie knihy P/r/ózy po roku 1989 (v ktorej Součková poukázala na vývinové tendencie v slovenskej próze v 90. rokoch dvadsiateho storočia; kniha vyšla roku 2009) a v tejto novej zbierke štúdií autorka sa – ako hovorí – venovala dielam tých debutantov po roku 2000, ktorých diela považuje za kvalitné, kľúčové, pričom brala do úvahy autorov, ktorí v danom období vydali viac než len jednu knihu umeleckej prózy.

Kapitoly sú radené chronologicky podľa veku pozorovaných prozaikov (začína sa najstarším Víťom Staviarskym a končí najmladšou Michaelou Rosovou) a súčasťou každej zo siedmich štúdií sú početné poznámky pod čiarou, z ktorých väčšina odkazuje na texty iných literárnych kritikov. V súvislosti s tým autorka v úvode hovorí: „Citácie zo sekundárnej literatúry uvádzam v poznámkach pod čiarou a vo väčšom množstve, ako zvyknem, pretože chcem vstupovať do (polemického) dialógu s ostatnými kritikmi. Zdá sa mi totiž, že v poslednom čase sa vzájomne čítame len málo, že monogra e, zborníky či recenzie o tom-ktorom diele pozná len skupina ,zasvätených‘. Okrem prozaikov, ktorých považujem v literatúre po roku 2000 za podstatných, tak chcem prostredníctvom vybraných citácií upozorniť aj na svojich kolegov/ vedcov, poskytnúť čitateľovi nielen informácie o rôznych autoroch, ale tiež o odlišných hodnotiacich stanoviskách k ich dielam.“

* Ohľadom próz Víťa Staviarskeho autorka v kapitole Rozprávanie, aké tu (ne)bolo okrem iného poukazuje na to, že vo viacerých jeho knihách (v románovej novele Kale topanky z roku 2012

Marta Součková (foto: Boris Pretnar)

a v ďalších) ide o balansovanie medzi umením a gýčom. Konštatuje tiež, že dôležitou otázkou pri interpretácii kníh tohto autora je (ne)funkčné využívanie postupov populárnej literatúry v umeleckej próze. Všímajúc si niektoré diskutabilné aspekty novely Loli paradička (napr. fragmentárnosť príbehu, nevyvinutosť postáv alebo len povrchové načŕtanie vážnych spoločenských problémov, akým je rasizmus), Součková vyjadruje mienku, že niektoré scény z rovnomenného lmu sú oveľa pôsobivejšie než textové segmenty danej prózy (čím sa vlastne pozitívne zmieňuje o Staviarskeho činnosti v oblasti lmu). Literárna kritička ako problematické vníma aj zjednodušené, až stereotypné stvárnenie národností v knihe Rinaldova cesta (2015), čo slúži ako „zdroj prvoplánovej, lacnej komiky“. Napriek kritickému postoju k viacerým stránkam Staviarskeho próz autorka štúdie uvádza aj niektoré príznaky jeho autentickosti, čo možno chápať v určitom pozitívnom zmysle: špeci ckosť jazyka a využívanie východoslovenských dialektov, charakteristický motív putovania (pripomínajúci ovzdušie road movie), zobrazovanie východoslovenského prostredia a témy obchodovania (najmä jarmokov)… Okrem toho autorka si všíma aj inakšie, „kondenzované“

Staviarskeho písanie v zbierke jeho včasných próz

Človek príjemný (2014), ktoré jej grotesknými a absurdnými situáciami pripomínajú diela S. Becketta a F. Kafku. V kapitole „Čierny“ realizmus alebo Poetika so strašidelnou príchuťou Součková hovorí o knihách Richarda

Pupalu a v úvodnej časti jeho texty porovnáva s textami Ondreja Štefánika (ktorého prózami sa však detailnejšie zaoberá trochu neskoršie). Ako hovorí, obidvoch autorov spája „záujem o psychiku človeka poznačeného traumatickými udalosťami (rozvod rodičov, dysfunkčná rodina, smrť a i.) a v niektorých ich textoch sa objavujú postupy žánrovej literatúry (detektívky, hororu, sci- a podobne).“ Poukazuje na to, že témy Pupalových troch kníh predznamenávajú už ich názvy a analyzuje každý z nich: Návštevy (2014), Čierny zošit (2017) a ženy, aj muži, zvieratá (2020). Součková si všíma, že postavy Pupalových próz sa vracajú ku koreňom dávnych tráum, čiže v spomienkach sa vracajú do minulosti a detstva, autor preto využíva „detskú optiku“ a v súvislosti s tým osobitne významný je motív pamäti. V štúdii sa tiež hovorí o tom, že Pupala podobne ako viacerí iní súčasní autori (napr. Monika Kompaníková, Ivana Dobrakovová, Balla, Márius Kopcsay, Peter Macsovszky) stvárňuje vo svojich prózach neúplnú rodinu a Součková pozoruje, akým spôsobom sú vzťahy medzi rodičmi a deťmi, ako aj manželské vzťahy tu poznačené následkami tráum, alkoholizmom, agresívnym správaním… Autorka štúdie konštatuje, že v Pupalových prózach je frekventovaný motív smrti (prirodzenej, suicidálnej a násilnej), ktorá v knihe Čierny zošit súvisí so strašidelnými okolnosťami, z ktorých vyplývajú aj hororové prvky viacerých poviedok. Ešte jednou analyzovanou témou v súvislosti s Pupalovou tvorbou je telesnosť, ktorá – ako Součková hovorí – v prózach tohto autora hrá významnú úlohu, buď pri opisoch intímnej blízkosti medzi postavami, alebo určitého pocitu odporu z telesnosti.

Kapitola pod názvom Od karpatských zón k univerzálnemu zlu (a dobru) sa zaoberá prozaickou tvorbou Maroša Krajňaka, ktorého voľná trilógia Carpathia (2011), Entropia (2012) a Informácia (2013) sa odohráva vo Východokarpatskom regióne, rozpriestranenom na východe Slovenska a v Podkarpatskej Rusi. Tento priestor je spojený s rusínskou problematikou, čiže identitou, jazykom a dejinami daného etnického spoločenstva, a v knihe Carpathia je rozdelený na niekoľko abstraktných zón: Zónu 0 (poľská časť), Zóny 1, 2,

3 (východ Slovenska) a Zónu X (zakarpatská Ukrajina). Součková píše, že Maroš Krajňak vo svojom debute vytvára alegorický, miestami až surreálny text s odkazmi na arte ciálnu realitu, pričom ide o „intermediálny presah“ k Tarkovského filmu Stalker (priamo s tým súvisí aj rozdelenie regiónu na spomenuté „stalkerovské zóny“) a prítomné sú aj odkazy na niektorých výtvarníkov pochádzajúcich z tohto priestoru (Andy Warhol, Dezider Milly, Nikifor Krynický). Literárna kritička poznamenáva, že v knihe Carpathia ide o prepájanie reálneho a snového, autor prekračuje konkrétny priestor a ten nadobúda symbolické a mýtické významy. „Prelínanie reálnych a snových častí evokuje magickorealistickú poetiku – aj v Krajňakových textoch sa duchovia pohybujú medzi živými, mŕtvi koexistujú so živými alebo sa im zjavujú, bez ohľadu na ich národnosť či okolnosti smrti,“ píše Součková. V štúdii sa detailne zaoberá aj ďalšími dvomi Krajňakovými knihami Entropia a Informácia – rozoberá autorovo entropicko-poetologické a naratívne stvárňovanie opisovaných udalostí, ako aj polytematickosť, metafyzickú problematiku a zvláštnu symboliku v jeho prózach (porovnáva ju s niektorými scénami z lmov Larsa von Triera a Tarkovského). Píšuc o tvorbe Jany Beňovej v kapitole Ďaleko od teba, blízko k sebe alebo Medzi epickou dištanciou a lyrickou „vrúcnosťou“ Marta Součková poukazuje na subjektívnosť a lyrickosť prózy danej autorky. O tom o. i. hovorí: „Napriek prozaickému tvaru sú Beňovej texty zároveň poéziou, čo potvrdzuje (akokoľvek diskutabilná či ktívna) žánrová charakteristika na obale knihy Preč! Preč!: ,dvojdielny román/báseň‘. Beňovú viac ako sociálna realita či cudzokrajné (veľko)mestá, do ktorých často putujú jej postavy, zaujímajú vnútorné miesta individuálnej pamäti, existenciálne, bolestné udalosti, akými sú rozchod človeka s partnerom, choroba, smrť príbuzného, prípadne autorka modeluje elementárne situácie (jedenie, pitie, sexuálny akt atď.). Poetické je tiež Beňovej videnie sveta, vnímanie jeho detailov, zvukov a farieb, asociačné spájanie motívov a ich refrénovité opakovanie, metaforická a synekdochická, zväčša invenčná obraznosť, jazykové hry, oslabenie príbehu aj iných epických tematických kategórií, najmä (homogénnej, jednohlasnej) narácie.“ Součko-

vá pozoruje, akým spôsobom Jana Beňová vo svojich poviedkach zachytáva vzťahy medzi postavami a prostredníctvom akých motívov to uskutočňuje v prózach Plán odprevádzania (Café Hyena) (2008), Preč! Preč! (2012) a HoneymOon (2015). Všíma si, že pre viaceré Beňovej prózy sú spoločné motívy samoty, osamotenia, smútku, (ne) komunikácie medzi partnermi, odprevádzania, slepoty, cesty, pohybu atď.; charakteristická je tiež problematika napätia medzi jednotlivcom a spoločnosťou a sociálnej izolácie postáv. Autorka štúdie pripomína, že Beňovej prozaické knihy navzájom súvisia, lebo vlastne tie isté motívy sú v nich „nasvecované z inej perspektívy“, tiež upozorňuje, že pri čítaní kníh tejto autorky si treba všímať početné intertextuálne odkazy (najmä v románe HoneymOon).

V kapitole Od žánrovej atraktivity k textovej polysémii Součková vníma texty Ondreja Štefánika vzhľadom na prítomnosť prvkov žánrovej literatúry (sci- , fantasy, kyberpunku, trileru a detektívky) v umeleckej próze a poznamenáva, že tento autor vo svojej tvorbe „využíva rôzne slohovo-typologické prvky, od (magického) realizmu cez absurdnú poetiku až po postmodernu, čo súvisí s prelínaním reality a virtuality, empirickej a textovej skutočnosti či už spomínaných postupov rekreatívnej a umeleckej literatúry“. V štúdii sa pozoruje prítomnosť spomínaných prvkov a postupov v Štefánikových knihách Pštrosí muž (2011), Bezprsté mesto (2012) a Som Paula (2016); v závere autorka poukazuje aj na produktívne využívanie absurdity, irónie, čierneho humoru a grotesky. O Ivane Dobrakovovej v kapitole Variácie tej istej témy alebo Ako písať (aj) o psychopatológii sugestívne Součková hovorí, že táto spisovateľka „presvedčivo tematizuje psychopatológiu človeka, pričom re ektuje krehké hranice medzi psychickým/fyzickým zdravím a chorobou“; zároveň poznamenáva, že dané témy prozaička situuje do „primárne ženského (materského, partnerského či manželského) sémantického kontextu“. Pri analyzovaní Dobrakovovej kníh Prvá smrť v rodine (2009), Bellevue (2010), Toxo (2013) a Matky a kamionisti (2018) Součková si všíma tematizáciu a modelovanie psychickej a emocionálnej problematiky postáv a ich intímnych, rodinných a spoločenských situácií. Hovoriac o románe Bellevue konštatuje, že narácia pripomína „nekončiaci sa prúd (pod)vedomia“ a občas tiež „oko kamery“ (tento postup Součková si všimla napr. aj v prózach Richarda Pupalu) a pozoruje, akým spôsobom sa prostredníctvom jazyka odzrkadľuje psychické vnútro románovej postavy Blanky, ale aj atmosféra prostredia. V súvislosti s Dobrakovovej prózami kritička o. i. poznamenáva, že ich odlišnosť vyplýva aj z rozhľadenosti tejto prozaičky vo svetovej literatúre a jej nadväzovanie na avantgardné smery (najmä expresionizmus), existencializmus a absurdnú poetiku.

Posledná kapitola pod názvom Vytancovať sa, vypísať sa z bolesti alebo Alternatívne svety doma i v cudzine je venovaná Michaele Rosovej, ktorej tvorba – ako Součková hneď na začiatku hovorí – „vyvoláva mnohé otázky, ktoré rezonujú tiež v prózach viacerých autoriek po roku 1989 (Ivany Dobrakovovej, Zusky Kepplovej, Svetlany Žuchovej a i.) a týkajú sa napríklad autobiogra ckosti a kcionalizácie textu, modelovania (veľko)mesta, (...) tematickej detabuizácie či rozdielu medzi arteterapiou a umeleckou literatúrou“. Analyzujúc Rosovej prózy v knihách Hlava nehlava (2009), Dandy (2011), Malé Vianoce (2014) a Tvoja izba (2019) Součková napr. poukazuje na množstvo intertextuálnych a intermediálnych odkazov a všíma si autorkin lyrický výraz, zmysel pre detail, dôležitosť priestorových motívov, úsilie o jazykovú presnosť (pričom poznamenáva, že „napriek pozornej selekcii slov niektoré z nich pôsobia v Rosovej tvorbe anachronicky“) a ironickú dištanciu od stvárňovanej témy. *

Štúdie Marty Součkovej možno odporučiť každému, kto sleduje alebo chce sledovať súčasnú slovenskú prózu. V knihe P/r/ózy po roku 2000 autorka sa prejavuje ako skúsená a spoľahlivá sprievodkyňa textami siedmich prozaikov a svojimi interpretáciami vzbudzuje a rozširuje záujem čitateľa o tvorbu týchto spisovateľov. Tým sa vlastne aj realizuje funkcia literárnej kritiky, ktorá v Součkovej prípade už nadobudla význam osobnej misie.

Čitateľské dojmy o Čepci Kataríny Kucbelovej

(Katarína Kucbelová: Čepiec. Slovart : Bratislava 2019)

Marína Šimáková Speváková

Jeden z najaktuálnejších poetických hlasov súčasnej slovenskej literatúry, hlas Kataríny Kucbelovej sa v jej poslednom publikačnom vystúpení artikuloval do podoby prozaického debutu – novely Čepiec. Možno sa takéto vyústenie do prózy dalo očakávať už pri čítaní jej poslednej zbierky básní Vie, čo urobí – ktorej názov naznačuje konanie, charakteristické pre diskurzívnejšie texty. Poznajúc Kubelovej básne tiež by sa dalo predpokladať, že prozaický debut bude obsahovať istý lyrizačný presah, no z lyrizácie v Čepci nájdeme len útržky, ktoré v podobe krátkych viet – podnázvov členia text na menšie celky. Tie podnázvy pripomínajúce básnické obrazy skrátka vyjadrujú obsahy, ktoré nasledujú. Celky spája rytmicky zjednotená a ničím nezvlnená narácia priamej rozprávačky. Pomalý rytmus jej rozprávania občas prerývajú zábery z dediny, pozastavenia sa na ľuďoch, pri slovenskej podtatranskej prírode, no ani to nie sú prvky v klasickom zmysle retardačné, lebo rozbiehajú myšlienkový prúd hlbšie do vnútra rozprávačky.

Svojrázny príbeh o protagonistke, ktorá sa z urbánneho prostredia presúva na vidiek, aby sa naučila šiť čepiec, je predovšetkým osobným príbehom narátorky, ktorá je zároveň hlavnou protagonistkou. Jej pohnútka odísť ďaleko súvisí s hlbším návratom k sebe, do detstva, k oživeniu pamiatky na istých (aj neživých) ľudí a k živému kontaktu s úkonmi, ktoré jej majú odhaliť čosi nové o nej samej. Cieľ tejto púte na vidiek a zároveň do seba je celkom praktický a pragmatický: naučiť sa šiť čepiec, v hlbšej významovej rovine cítiť potrebu narátorky lepšie sa zoznámiť, respektíve stretnúť sa s vlastnými koreňmi kdesi v Telgárte, pod Kráľovou hoľou. No cesta sa, ako to pri komplexných a štýlovo dobre zvládnutých textoch býva, rýchlo stáva aj cestou nás, ktorí ju v tom sledujeme, lenže bez

privilégia učenia sa šitiu čepca. Naša cesta je empatická a akceptujúca vnútornú potrebu protagonistky, avšak je to aj cesta súčasným Slovenskom, na ktorej spoznávame inú tvár tejto časti Európskej únie, túžby domácich ľudí a ich realitu. Lenže novela Kataríny Kucbelovej sa nezdržiava ani na tejto „zemepiseckej“ zložke, lebo geogra a sa v texte prepája s tradíciou, podtatranské obrazy sa prelínajú s prvkami slovenskosti, folklóru a národnej svojbytnosti v jej reálnom tvare, nie prostredníctvom horlivých postulátov či rétorických oskúl. Predsa nežný a citlivý zorný uhol protagonistky hľadajúcej oporný bod v hlbinách vlastnej a minulosti predkov, jemne dekonštruuje mýty o (národnej) stabilite, ukotvenosti a hrdosti. Kucbelovej rozprávačke nepomôže krása národného symbolu, k čepcu sa naostatok nedopracuje, ani malebné hole, aby naplnila svoje pocity existenčného či duchovného nedostatku, ktorý celou bytosťou chce zahnať a zaplniť. Príbeh rozprávačky sa tak stáva príbehom súčasnej urbánnej ženy, spoločensky, rodinne ukotvenej, profesijne zorientovanej, ktorá však napriek všetkému cíti neistotu času, existencie v ňom a snaží sa tieto pocity riešiť, zahnať, prekonať či zmeniť v naplnenosť. Možno rozprávačku charakterizovať ako odvážnu – z viacerých dôvodov. Ponorenie sa do hlbín detstva vyvolávaním obrazov priamo na tvári miesta, kde ho trávila v šťastí s milujúcou babkou, nesie isté riziká – sklamania, nenájdenia toho dôležitého, chýbajúceho, prehĺbenia pocitu odcudzenia. Oceniť možno jej samostatné a odchody v spoločnosti rodiny do vzdialeného prostredia, obývajúce prevažne rómskymi rodinami. No cieľ – ušitie čepca, ktoré motivuje rozprávačku k daným cestám, sa postupne stáva zámienkou na odchody s cieľom pobudnutia v spoločnosti rozvážnej a jednoduchej Iľky, ktorej prítomnosť, jej ľudskosť a autenticita a síce zautomatizované úkony pri šití čepca majú harmonický účinok na hlavnú hrdinku. Cieľ cesty tak tratí svoj prvotný význam a váhu nadobúda samotný proces. Stretnutie s Iľkou, ich spoločné šitie čepca pripomínajú rozprávačke predovšetkým babku Gizelu a bezstarostné chvíle, ktoré väčší význam nadobúdajú v svetle vnútornej potreby protagonistky zorientovať sa v (ne)istotách a (ne)stálostiach súčasnosti. Cesta do Telgátru narátorku vymaňuje zo šedej každodennosti, ktorá je vyčerpaná a nepodnetná. V Kucbelovej Čepci tak možno nepriamo a pod vrstvou osobného rozprávania identi kovať nepriamu angažovanosť v najmenej dvoch polohách: na úrovni osobného vnímania sociálnej rómskej otázky, ako aj otázky tradície či národných symbolov – akým je čepiec. Zaujímavé je sledovať, ako sa osobný príbeh súčasnej a emancipovanej narátorky vyvíja ako jemná či skrytá polemika s tradíciou a kánonickými hodnotami. Symbolika čepca ako viazanosti, svojráznej koruny ženskosti či odovzdania sa ženy a vydaja od začiatku narácie rozrušuje jej nárokom na slobodný pohyb a odhaľovanie nových hlbín seba aj v spoločnosti manžela pri pochodoch na podtatranské hole, pričom pozornosť upúta protagonistkina vnútorná nenaplnenosť a potreba po stálom hľadaní a rozširovaní vlastného priestoru. Tak sa motív čepca stáva uzlovým bodom vyrozprávania viacerých príbehov: osobného, príbehu súčasnej ženy, jej potrieb, tiež príbehom sociálnych a existenčných tém, či otázok národnej (kolektívnej) hodnoty a tradície.

Možno konštatovať, že prozaický debut Kataríny Kucbelovej viacrozmerne vypovedá o súčasných pomeroch, ich (ne) podnetnosti a úlohe umenia a kreativity nielen pre literárny, ale aj širšie, zemepisno-kultúrny a historický kontext, ktoré autorka autenticky zachytáva, zároveň zdôrazňujúc nestabilitu súčasnosti a hodnôt.

Výtvarné práce Moma Kapora

Pripravil: S. Lenhart

Vnovosadskom Kultúrnom stredisku Svilara od 23. decembra 2021 do 6. januára 2022 prebieha výstava výtvarných prác známeho srbského spisovateľa a maliara Moma Kapora (1937 – 2010). Výstava pozostáva z týchto obrazov: Orkestar, Desanka Maksimović, Anđeo potrošačkog društva, Svadbeni buket, Stari kredenac, Ruže u politici, Poklonjenje mudraca II/III, Liki i Arčibald, Anđeo sa mehaničkim krilom, Jezz, Kafe nostalgija, Karusel, Prodavnica antikviteta, Školica puž II; osobitnú zaujímavosť predstavujú vystavené umelcove

osobné predmety a náradie z jeho belehradského ateliéru. Momo Kapor sa narodil roku 1937 v Sarajeve. Vo včasnom detstve zostal bez matky (zahynula roku 1941) a po ukončení druhej svetovej vojny otec ho Momo Kapor (foto: wikimedia) priviedol do Belehradu, kde vyštudoval maliarstvo roku 1961. Spolupracoval s viacerými novinami a časopismi, v ktorých najprv uverejňoval články o výtvarnom umení a neskoršie aj svoje cestopisy, fejtóny, eseje a poviedky. Je autorom vyše 40 kníh, z ktorých mnohé boli preložené do viacerých jazykov. Ako maliar mal samostatné výstavy v Srbsku, USA, Taliansku, Švajčiarsku, Venezuele, Nemecku a vo Veľkej Británii.

Organizátormi výstavy sú Nadácia Moma Kapora, vydavateľstvo Vina, spolok Almašani a Kultúrne stredisko Svilara.

HUDBA

Prichádza Anneke van Giersbergen

Pripravil: S. Lenhart

Holandská speváčka Anneke van Giersbergen, niekdajšia členka známeho gotického doom-metalového bandu The Gathering, ktorá v súčasnosti vystupuje ako sólistka, bude koncertovať 9. novembra 2022 vo veľkej sieni Domu mládeže v Belehrade. Toto jej prvé vystúpenie v Srbsku je súčasťou zaplánovaného akustického turné, na ktorom predstaví aktuálny album The Darkest Skies are the Brightest.

Anneke van Giersbergen pobudla v skupine The Gathering trinásť rokov a jej zvláštny melodický spev zapôsobil najmä na albume Mandylion (1995), na ktorom vniesla významné osvieženie do gotického doom-metalového ovzdušia. Neskoršie band urobil odklon od metalového zvuku a zašiel do oblastí alternatívneho a progresívneho rocku (začnúc vydaním How to Measure a Planet? z roku 1998), pričom sa Anneke v danom období prejavila aj ako

autorka väčšiny textov piesní. Roku 2007 sa však rozhodla opustiť skupinu a pokračovať kariéru ako sólistka – najprv v rámci svojho projektu Agua de Annique, neskoršie pod vlastným menom. Medzičasom tiež viedla projekty The Gentle Storm a VUUR a spolupracovala s veľkým počtom iných hudobníkov (napr. hosťovala v piesňach skupín Anathema, Ayreon, Amorphis, Moonspell a Within Temptation, viackrát nahrávala s kanadským muzikantom Devinom Townsendom). Ako hovorí, jej hlavnými vzormi a hudobnými inšpiráciami sú Prince, Ella Fitzgeraldová a Thom Yorke (Radiohead). Aktuálny album The Darkest Skies are the Brightest vznikal v období, keď sa Anneke van Giersbergen po rozvode manželstva vzdialila od spoločnosti a odišla do malého domu pri horách neďaleko Eindhovenu, kde sa venovala príprave nových skladieb. Tie majú melancholický prízvuk a dominujúcim nástrojom v nich je akustická gitara.

Organizátormi koncertu sú MM Concerts a Serbian Hellbangers v spolupráci s Kosmonaut Booking.

Druhá časť dejín petrovského telocvičného spolku

(DrSc. Ján Babiak: Telocvičná jednota SOKOL v Petrovci v Kráľovstve Juhoslávie (1929 – 1941). Archív Vojvodiny : Nový Sad 2020/2021)

Prvá kniha DrSc. Jána Babiaka o petrovskom telocvičnom spolku Sokol vyšla roku 2001 pod názvom Keď vzlietol sokol petrovský – Sokolská jednota v Petrovci v prvom sokolskom období medzi dvoma vojnami (1920 – 1929); ide o 460-stranovú dokumentárnu publikáciu, ktorá spracúva sokolskú problematiku vo všeobecne priaznivejšom období. Aktuálna druhá Babiakova kniha o sokoloch – Telocvičná jednota Sokol v Petrovci v Kráľovstve Juhoslávie (1929 – 1941) – je logickým pokračovaním prvej knihy a hovorí o činnosti spolku v nových podmienkach, teda s ohľadom na centralizáciu štátu v Kráľovstve Juhoslávie, tendenciu formovania juhoslovanskej národnosti, zákaz národného prejavovania sa štátotvorných národov a národnostných menšín. Kniha vlastne spracúva spôsoby správania sa slovenského národného spoločenstva v takých podmienkach.

Pre pandemickú situáciu a komplikovaný proces vydávania publikácií kniha vyšla s malým opozdením (plánované bolo, že vyjde roku 2020, vyšla roku 2021). Má 400 strán, obsahuje 46 archívnych fotokópií, 130 fotografi í, 259 uvedených prameňov z tlače a 3 fotokópie zápisníc, ktoré by sa mohli vtesnať do novšieho obdobia sokolov. Knihy vyšla v edícii Šport a telovýchova, vydavateľom je Archív Vojvodiny.

Obsah knihy je rozdelený do 17 kapitol: Sokolská jednota v Petrovci v Kráľovstve SChS, Na zlome dvoch koncepcií, Prvý rok v Zväze Sokol Kráľovstva Juhoslávie, Sokol si zastal za letný kúpeľ a Slávnosti, Slávnosti ako šanca, Matica ako nádej, Málo informácií, či zmenšená aktivita?, Početné zachotárne zájazdy, Redukcia na vrchu, „naplno“ v základni, Aj doma byť, aj na najväčšie zrazy sokolov ísť!, V istom tempe už druhý rok, Znovu na zlete v zlatej Prahe, Trhajú sa spony sokolské, V pohnutých časoch, Keď vojna trvala, trvala,

V socializme to išlo iným smerom, Epilóg a Namiesto záveru.

Na konci knihy je zhrnutie obsahu v srbskom a anglickom jazyku, zoznam literatúry (obsahuje 36 bibliografi ckých jednotiek), xerox niektorých sokolských dokumentov (6 strán), obrázková príloha (12 strán), menný register (6 strán) a miestny register (4 strany).

Autor hovorí, že týmito dvomi knihami aj problematika sokolstva v Petrovci sa zdá byť dostatočne evidovaná. Autor v nich mal zámer zaznamenať a publikovať všetko, čo bolo dostupné o sokoloch v Petrovci, a tak zachrániť aspoň spomienku na ich chvályhodné pôsobenie pred zabudnutím. Prekvapuje vraj fakt, že sa v období storočných osláv na storočnicu založenia tohto spolku v Petrovci nikto nespamätal, a tak aspoň túto publikáciu autor venuje ako svoj darček, ako spomienku na petrovských sokolov a konečne aj sokolstvo vôbec. Aspoň to si zaslúžil tento vzorný telocvičný spolok, čo v medzivojnových časoch staval základy organizovaného pôsobenia v segmente telesnej kultúry v Petrovci.

* Z recenzie Rastislava Surového:

„K storočnici založenia Sokolskej jednoty v Petrovci, autor DrSc. Ján Babiak sa rozhodol publikovať ďalšiu knihu o petrovských sokoloch. Ona je pokračovaním pôsobenia sokolov v dobe od šiesto-januárového prevratu a po zánik spolku. V historickej faktografi i z doby vojenskej diktatúry, autor sa neuspokojil iba s prezentáciou pôsobenia sokolov, ale čitateľovi ozrejmuje aj dôvody štátnej transformácie, ňou podmienené spoločensko-politické a národnostné obštrukcie a dôsledne interpretuje centralistické vládne požiadavky k transformácii Sokola na novú koncepciu.

Nebola to vďačná doba. Veď zakazovala sa nielen politická, ale aj národnostná orientácia každého pôsobenia. Autor na pozoruhodný spôsob prezentuje tie chcenia nedať sa, ako i oklieštenia a krízové roky. Z napísaného textu priam vanie túžba sokolov upevniť a zveľadiť svoje národnostné povedomie, ale aj prajnejšie časy, keď sa našla nová solúcia a bola založená Matica, aj ľahšie sa dýchalo.

Vo svojom diele autor taxatívne uvádza všetky nástupy sokolov, aj množstvo faktov, vyhýbajúc sa improvizáciám. Aj zásah do pravdivej interpretácie sokolského diania podrobuje serióznym postupom, vyhýba sa subjektívnemu opisu, aj prehnanej „národnej pamäti“ a petrovskému búchaniu sa do pŕs... Celá tá faktografia podaná je ľahkým a pútavým spôsobom, ľahko sa číta, takže knihu možno zaradiť medzi historickú beletristiku. Kniha je bohato ilustrovaná a aj z toho vidno snahu pôsobiť s historicky uspokojivými základmi, viac argumentovane ako impresívne, viac reálne ako s pátosom.

Recenzent autorovej prvej knihy Ľ. Miškovic konštatoval, že slovenská komunita vo Vojvodine týmto úsilím autora dostáva významné dielo zo svojej minulosti a telesná kultúra kapitálne dielo o svojich organizovaných začiatkoch v Petrovci. Keďže je táto kniha v pravom slova zmysle priamym pokračovaním prvej knihy o petrovských sokoloch, možno konštatovať, že s ňou čitateľ dostáva ucelený obraz sokolskej aktivity z medzivojnovej doby v metropole vojvodinských Slovákov.“

• OBZORY • Príloha Hlasu ľudu pre kultúru, vedu, umenie a literatúru • Rediguje: Stevan Lenhart • Prvé číslo OBZOROV vyšlo 28. januára 1984. • S fi nančnou podporou Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad ISSN 2466-5169 • COBISS ID=226828044

Kultúra

23. ROČNÍK FESTIVALU POPULÁRNEJ HUDBY PRE DETI LETÍ PIESEŇ, LETÍ Zvíťazila skladba Melisandy Fúsekovej-Samporovej

Olinka Glóziková-Jonášová

Vsobotu 18. decembra 2021 v Dome kultúry 3. októbra v Kovačici odznel 23. ročník Festivalu slovenskej populárnej hudby pre deti Letí pieseň, letí, ktorý by v roku 2021 oslávil 30 rokov od založenia, keby v 90. vojnových rokoch nebol dočasne prerušený.

Prvú cenu odbornej poroty za interpretáciu si vyspievala Kovačičanka Lucia Válovcová

V roku 2020 sa pre dobre známu nepriaznivú situáciu ohľadom pandémie Covid-19 festival konal online. Po roku sa opäť vrátil na javisko a k divákom, takže si prítomní mohli vypočuť prednes sólistov naživo za sprievodu hudobníkov a mnohopočetného chóru – žiakov kovačickej základnej školy, ktorý aj doteraz sprevádzal spevákov na každom ročníku pod taktovkou Pavla Tomáša st., učiteľa hudby vo výslužbe. A aj tentoraz bol festival pre mnohopočetné obecenstvo spoza kovačického chotára vysielaný prostredníctvom Youtube kanála.

Na začiatku festivalu sa prítomným prihovorili Zlatko Šimák, podpredseda NRSNM, a Jaroslav Hrubík, predseda Obce Kovačica, ktorý festival aj otvoril.

Festival priniesol 15 nových skladieb. Vystriedalo sa 16 sólistov, medzi priamymi účastníkmi bolo i 12 skladateľov a 9 textárov – predstaviteľov siedmich slovenských prostredí vo

Vojvodine. Skladby a prednes sólistov sledovala odborná porota v zložení: Ervín Malina zo Selenče, predseda, David

Mezej z Ečky a Ivan Babka z

Kovačice, členovia. Ervín Malina pred odovzdaním cien na javisku zhodnotil festival a povedal, že skutočne nebolo ľahké vybrať toho najlepšieho.

Odborná porota sa rozhodla prvú cenu za skladbu udeliť

Melisande Fúsekovej-Samporovej z Padiny za skladbu Atina.

Druhú cenu odbornej poroty za skladbu získala Vieroslava Válovcová z Kovačice za skladbu Prší, prší a tretiu Marína Kaňová z Báčskeho Petrovca za skladbu Juhú. Prvú cenu za interpretáciu si vyspievala Lucia Válovcová z Kovačice, druhú Atina Povolná z Padiny a tretiu Dária Poničanová, tiež z Padiny. Texty hodnotila profesorka slovenského jazyka Zuzana Putniková z Kovačice.

Cena za text

Domáci miláčik sa dostala do rúk textárovi Jaroslavovi Berédimu zo Selenče. Okrem odbornej poroty hlasovať mohlo aj obecenstvo. Najviac hlasov obecenstva za skladbu dostala Milinka Čížiková z Kovačice za pieseň Plné lásky srdce malé, kým Cenu obecenstva za interpretáciu dostal Karol

Lukáč z Kovačice. Úpravu piesní mal na starosti štvorčlenný orchester v zložení

Ján Petrovič, Vladimír Petrovič, Daniel Cicka a Ján

Petrovič. V revuálnej časti festivalu vystúpili Jana Galasová z Padiny a Pavel Litavský z Kovačice.

Podporovateľmi festivalu boli Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Pokrajinský sekretariát pre kultúru, Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov a Obec Kovačica. Organizátormi i tentoraz boli NRSNM, Dom kultúry 3. októbra a Základná škola Mladých pokolení v Kovačici. Festival slovenskej populárnej hudby pre deti Letí pieseň, letí bol prvý raz usporiadaný v roku 1991 na podnet Pavla Tomáša st. z Kovačice a Jána Petráša-Uču z Padiny. Počas 23 ročníkov tento festival vyprodukoval vyše 450 nových Prvú cenu odbornej poroty za sklad- detských skladieb v slovenskej bu a teda i Cenu NRSNM dostala Melisanda Fúseková-Samporová z Padiny reči. Foto: Velimir Branković

Účastníci 23. ročníka známeho detského festivalu v Kovačici Odborná porota prihliadala na prednes, výslovnosť, ale aj všeobecný dojem speváka na javisku: (zľava) Ervín Malina, David Mezej a Ivan Babka

V GALÉRII ZUZKY MEDVEĎOVEJ V BÁČSKOM PETROVCI Tri desaťročia existencie bienále

Jaroslav Čiep

Bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku ako inštitúcia trvá už presne tridsať rokov. Od svojho založenia roku 1991 pravidelne každé dva roky prináša nový prierez aktuálnej tvorby našej profesionálnej výtvarnej scény. Po čase sa k tomuto podujatiu priradilo aj výtvarnícke snemovanie, podľa vzoru literárneho snemovania. V podstate je tu preto, aby sa zmapovali dejiny tunajšieho slovenského výtvarníctva, ale aj aktuálna chvíľa. uskutočnilo 12. výtvarnícke snemovanie. Bolo v znamení témy Spôsoby prezentácie slovenského vojvodinského výtvarníctva. Referentov privítala úradujúca riaditeľka Múzea vojvodinských Slovákov Anna Séčová-Pintírová. Zároveň prítomní dostali zborník prác z minulého snemovania, ktorým bolo sprítomnených tridsať rokov existencie Galérie Zuzky Medveďovej.

Harmonogram 12. výtvarníckeho snemovania priniesol za priehrštie príspevkov našich výtvarníkov a kultúrnych pracovníkov. Anna Séčová-Pintírová

Z 12. výtvarníckeho snemovania 2021

VÝTVARNÍCKE SNEMOVANIE

V sobotu 18. decembra 2021 v priestoroch Miestneho spoločenstva Báčsky Petrovec sa

hovorila o význame a úlohe bienále slovenských výtvarníkov v kultúrnom a spoločenskom živote vojvodinských Slovákov, Vladimír Valentík o slovenských výtvarných umelcoch a knižných vydaniach slovenskej pôvodnej literatúry a Jozef Klátik o spôsoboch prezentácie Nadácie Miry Brtkovej. Daniela Marková sa zamerala na mladých ľudí v galérii, Prezentácia práce v spracovaní exponátov v Annamária BolGalérii Zuzky Medveďovej docká-Grbićová

Otvorenie bienále

si posvietila na maliarku Vieru Fajndovićovú-Súdiovú, Daniela Marková na knihu Kroky výtvarného života Slovákov v Srbsku Vladimíra Valentíka a Emília Valentíková-Labátová na monogra u venovanú Michalovi Kiráľovi. Nakoniec Zdenko Lončar predstavil virtuálne túry a výstavy Múzea vojvodinských Slovákov, ktoré si čoskoro prostredníctvom internetu bude môcť pozrieť aj širšia verejnosť. BIENÁLE

Potom sa výtvarníci a kultúrna verejnosť zoskupili v Galérii Zuzky Medveďovej na vernisáži 16. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku. Založením Galérie Zuzky Medveďovej roku 1989 a o dva roky neskoršie, roku 1991, založením a usporiadaním Prvého bienále slovenských akademických maliarov, gra kov a sochárov vznikli podmienky na integráciu vrcholných dosahov výtvarnej tvorby slo-

venských výtvarných umelcov do korpusu súčasnej slovenskej kultúry v Srbsku. Vďaka GZM a Bienále slovenských akademických a profesionálnych výtvarných umelcov vytvorili sa nevyhnutné podmienky na vytvorenie nového kultúrneho kontextu v rámci súčasnej menšinovej kultúry, ktorý dovtedy neexistoval. Bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku nám umožnilo už tridsať rokov sa pravidelne stretávať s najnovšou aktuálnou tvorbou jednotlivých výtvarníkov, oboz-

Cenu Cyrila Kutlíka za životné dielo získali: (zľava) Pavel Čáni a posthumne Viera FajndovićováSúdiová (vpravo syn Milan) a Cenu Karola Miloslava Lehotského získala Jasna Opavská

namovať sa s ňou a hodnotiť ju. O samotnej expozícii bienále hovoril kurátor výstavy Vladi-

mír Valentík a sprítomnil, že na tridsaťročnom a v poradí 16. bienále svoju najnovšiu výtvarnú tvorbu predstavilo 25 akademických maliarov, grafikov a sochárov. Aj toto bienále odzrkadľuje aktuálnu chvíľu nášho výtvarníctva. Je vyvážené a umožňuje nám uvedomiť si, že v súčasnom slovenskom výtvarnom umení v Srbsku zotrvávajú dva prúdy výtvarného prejavu. Prvý je bližšie k tradičnému ponímaniu výtvarného umenia ako napodobovania empirickej skutočnosti s menšími alebo väčšími individuálnymi odchýlkami a

individuálnou štylizáciou buď tvarov, alebo použitého koloritu. Druhý prúd je výplodom

Výkupnú cenu NRSNM získala Martina Karavlová-Hlodová za obraz Kvety

tradície moderného umenia 20. storočia, ktorý výtvarnú tvorbu poníma ako sebestačnú a nezávislú od empirického sveta vôkol nás. Prejav tohto druhu poznáme ako abstraktné výtvarné umenie. Tomuto prúdu sa priklonila druhá polovica účastníkov 16. bienále. Medzi nimi však môžeme rozlíšiť dve skupiny – prvú, ktorá vo výjavoch uprednostňuje expresívnu silu farby, a druhú, ktorá je tiež silná v našej súčasnej tvorbe, preferuje geometriu a jej pravidlá, pritom však najčastejšie nezanedbáva ani farbu a jej hodnoty. Priestorové práce na tohtoročné bienále poskytli dvaja umelci sochári.

LAUREÁTI

Na 16. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku návštevníkov a autorov privítala riaditeľka MVS Anna Séčová-Pintírová. Oznámila aj laureátov cien, ktoré sa pri tejto príležitosti udeľujú. Po zdôvodnení Cenu Karola Miloslava Lehotského za výtvarný počin, resp. najpovšimnutejšiu výstavu za posledné dva roky dostala akademická maliarka Jasna Opavská (1974) z Belehradu za samostatnú výstavu Mater-Pater usporiadanú v Galérii 73 v Belehrade v júli 2021. Cenu Cyrila Kutlíka za životné dielo organizačný výbor bienále udelil dvom laureátom. Získali ju akademický maliar a gra k Pavel Čáni (1953) z Kulpína a v mene zosnulej Viery Fajndovićovej-Súdiovej (1948 – 2021) z Kysáča toto ocenenie prevzal jej syn Milan. Výkupnú cenu Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny získala akademická maliarka Martina Karavlová-Hlodová (1980) zo Starej Pazovy. Bienále po zdôvodnení expozície, odovzdaní cien a hre na husliach mladej žiačky Hudobnej školy Josipa Slavenského Lary Hricovej otvorila podpredsedníčka NRSNM Tatiana Vujačićová.

STARÁ PAZOVA Slávnostný koncert k výročiu pôsobenia

Anna Lešťanová

Zbor Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Starej Pazove v nedeľu 12. decembra v tamojšom kostole usporiadal oslavný a zároveň i humanitárny ekumenický koncert. V pazovskom kostole vystúpili hostia a hostitelia – členovia jubilujúceho Miešaného chóru Tília s dirigentkou Annou Đurđevićovou, ktorý si práve týmto koncertom pripomenul 20. výročie úspešného pôsobenia tohto hudobného telesa. Profesorka hudobnej kultúry na dôchodku A. Đurđevićová nesebecky vedie tento chór od jeho samotných začiatkov až dodnes a pochváliť sa veru môžu bohatým repertoárom. Oslavu 20. výročia pôsobenia chóru Tília obohatili Zbor sv. Cecílie zo Zemunu a Ženský zbor Pojočo družba pri spolku Slovincov z Belehradu.

Po uvítacích slovách Igora Feldyho, seniora sriemskeho a farára staropazovského, Anna Marušićová, cirkevníčka, ktorá si stále oblieka pazovský ľudový odev, zažala tri sviece na adventnom venci. Účinkujúci na koncerte sa predstavili osobitným príležitostným programom a o ich vystúpení sa v príhovoroch zmienili aj I. Feldy a Jozo Duspara, dekan katolíckej cirkvi, ktorí poukázali na veľký význam tohto podujatia. Jubilujúci chór Tília pri tejto slávnostnej príležitosti sprevádzali hrou na autách Dária Kabasová a Anna Domoniová a na trúbke Dušan Murišić. Členovia pazovského chóru s hosťami zo Zemunu a Belehradu vystúpili hlavne s krásnymi vianočnými piesňami.

Medzi hosťami na koncerte bol aj Boris Konček, tretí ta-

Jubilujúci chór Tília s dirigentkou Annou Đurđevićovou a hudobným sprievodom

jomník Veľvyslanectva SR v Belehrade, a gratuláciu k výročiu pôsobenia chóru Tília zaslala i Libuška Lakatošová, predsedníčka NRSNM a SKUS hrdinu Janka Čmelíka, lebo tento chór pôsobí aj pri evanjelickej cirkvi, aj pri slovenskom spolku. Koncert odznel aj v rámci 27. Memoriálu Juraja Ondríka, ktorý sa začal v piatok 10. decembra, keď predstavitelia tohto spolku položili kvety na hrobku barda staropazovského divadelníctva na mestskom cintoríne.

Zozbierané finančné príspevky z koncertu aj v tretiu adventnú nedeľu venujú africkým sirotám z Kene na ich život a školenie.

BÁČSKY PETROVEC Koncert k jubileu Kvetoslavy Benkovej

Jaroslav Čiep

VSlávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom 14. decembra 2021 Združenie občanov Asociácia pre výskum kultúry Slovákov vo Vojvodine prichystalo spomienkový koncert venovaný Kve-

toslave Benkovej k jej nedožitým sedemdesiatym narodeninám. Jeho autorkou je Anna Medveďová, ktorá sa aj prihovorila na začiatku a na konci koncertu. Námet a scenár programu vypracovala Annamária Boldocká-Grbićová a réžiu mal na starosti Ján Čáni. „Umenie je to, do čoho zapadá svet. Náš svet sa vmestil do piesní Kvetoslavy Benkovej. Nie sú veľké tým, že sa jej piesne plačú – povedané básnikom Antićom, nie sú jej piesne veľké, že nimi milujeme a nimi sa tešíme a dúfame... Plakávali sme, milovali, tešili sa, sužovali a dúfali aj v iných, menej lyrických situáciách... Umenie je to, do čoho sa vmestí svet, a všetko, čo v živote zažil ten, kto je umeniu vystavený, poslucháč, divák, čitateľ. A ona – Kvetoslava Benková o nás vedela! Keby nebolo umenia, i jej umenia, nemali by sme vedomie o plynutí času. Umenie je prvým a najdôležitejším predpokladom možnej histórie národa či rodiny. Bez umenia je čas nehistorický,“ uviedla na úvod moderátorka Miluška Anušiaková-Majerová a jej kolega Miroslav Babiak na to nadviazal slovami: „A ona – veľká umelkyňa – formovala hudobnú históriu. S veľkolepým genofondom zdedeným po Pavlovi Čánimu – jednom z prvých rozhlasových spevákov – a starej materi. Vedela, že hudba poľudšťuje. Práve tak ako bolesť a krása. Len ľahostajnosť nepotrebuje poéziu a nepotrebuje hudbu. A Kvetoslava Benková nebola ľahostajná. S húževnatým zacielením, cieľavedome, viedla hudobný život. Keď povieme Kvetoslava Benková, zvoní to eufóniou i polyfóniou – Martinom Benkom, Margarétou Benkovou, Slovenkou Benkovou-Martinkovou, ale zvoní to aj štvrtou generáciou frekventantov z ich, metaforicky povedané, hudobníckeho laboratória. Dákou mágiou v nás vzbudzovala sebaúctu. Skladala pre nejaký iný čas. A my, keď dnes niečo robíme, v činoch a mysliach si preberáme, či by Kvetoslava Benková robila to isté. A to je tá správna paradigma.“

Inak Kvetoslava Benková (28. júla 1951 – 9. júna 2014) bola jednou z popredných slovenských hudobných osobností. Muzikologička, skladateľka, hudobná redaktorka, speváčka, predsedníčka a umelecká vedúca folklórneho súboru KUS Petrovská družina, zaradená do životopisnej encyklopédie významných osobností Slovenska Who is Who a autorka štyroch zväzkov cyklu Od Petrovca do Málinca. V roku 2008 získala Mimoriadnu cenu Obce Báčsky Petrovec za vynikajúce výsledky v umeleckej práci s ochotníkmi. Na tomto nadovšetko kvalitnom a dojímavom multimediálnom večierku diváci mali možnosť vidieť, ale aj vypočuť si množstvo originálnych Kvetkiných prednesov z nahrávok. Aj lichotivé slová vďaka nahrávkam RTV o tejto charizmatickej osobnosti so suverénnym altom z úst odborníkov, akými sú Ignác Schön, Lucian Petrović, Ferenc Kovácz, Jovan Adamov, Ondrej

Maglovský, Juraj Ferík, Samuel Boldocký, a Katarína Melegová-Melichová sa prihovorila naživo. Na koncerte jej piesne zaspievali Slovenka Benková-Martinková, Tatiana Jašková, Anna Berédiová, Una Amidžićová, SaKvetka neraz zaspievala aj v duete s dcérou Slovenkou bína Trbarová, Martina Agarská, detská spevácka skupina a Ondrej Maglovský ich sprevádzal na harmonike. K tomu z nahrávky zaznel spev a hra na husliach Margaréty Benkovej. Tento koncert bol svojráznym pokračovaním časti programu zo soboty 11. decembra 2021, ktorý bol predvedený v rámci Muzikologickej konferencie Slovenská hudba vo Vojvodine v Do programu sa zapojila aj miestnostiach Ústavu pre kultúru dcéra Margaréta zo Švajčiarska vojvodinských Slovákov v Novom Sade. Práve tento 17. ročník muzikologickej konferencie bol v znamení tvorby Kvetoslavy Benkovej.

Z koncertu venovaného nedožitým 70. narodeninám Kvetoslavy Benkovej Účastníci a realizátori koncertu

27. DETSKÝ FOLKLÓRNY FESTIVAL ZLATÁ BRÁNA Deti z Petrovca – prvé

Anna Legíňová

Osemnásty december 2021 sa v Kysáči niesol v znamení Zlatej brány. DFF Zlatá brána sa po 27. raz uskutočnil v Kysáči, tentoraz v Kultúrnom centre. Namiesto letných mesiacov a tancovania na nádvorí základnej školy pre pandemické opatrenia bol termín festivalu posunutý na zimné obdobie a prebiehal v online vydaní. Na javisku sa totiž s obnovou Ferkovho domu, kde plánujú urobiť aj javisko a zámok. Tam by deti vystupovali a tam by bola Zlatá brána. Tam by malo sídliť aj múzeum. Dostali aj prostriedky, aby obnovili tzv. pizzeriu, čiže skôr nazývaný Klub Kiss v Kultúrnom centre. Zdôraznil aj novinku, že spevácke skupiny KC Kysáč nahrávajú cédečko, ktoré má byť vydané pri príležitosti 60 rokov od ich založenia. Kysáčania vždy išli dopredu spolu so Srbmi

Predstavitelia odmenených súborov s riaditeľom KC Kysáč a porotou

zvŕtali len kysáčske deti a ostatné len vo videonahrávke, ktorá bola projektovaná prostredníctvom videobeamu.

Prítomným sa najprv prihovoril riaditeľ Pavel Surový, ktorý okrem iného vyzdvihol, že takýto festival medzinárodného rázu je jedinečný v regióne. Skôr účinkovalo od 1 300 do 1 500 detí. Ľuba, Erdevík, Lug a Binguľa majú väčšiu potrebu zachovať identitu. Keď nebude Slovákov v malých prostrediach, nebude ani vo veľkých. Riaditeľ je hrdý na to, že tie malé prostredia chcú spolupracovať a že sa mu podarilo angažovať Jána Slávika, ktorý je jedným zo zakladateľov a ideovým tvorcom festivalu, potom Veljka Vidića, ktorý má korene zo Slovenska, a Patrika Ragu ako členov odbornej poroty. Kultúrnemu centru sa podarilo začať a cieľom je, aby sa Kultúrne centrum podobalo na ustanovizeň 21. storočia.

Dvadsiaty siedmy DFF Zlatá brána slávnostne otvorila Jelena Aćimovićová, profesionálna tanečnica, ktorá zbožňuje a nosí staré slovenské ľudové „ručníky“. Naživo detské hry Skáče žaba predviedol DFS Krôčik KC Kysáč a tanec Cez hájiček DFS Slniečko

KC Kysáč. Autorkami choreogra í sú a nacvičili ich Naďa Vršková a Lýdia Francistyová za sprievodu Ondreja Maglovského. Na Zlatej bráne vystúpilo 12 súborov z týchto prostredí: Kysáč, Erdevík, Báčsky Petrovec, Lug, Pivnica, Binguľa, Nový Sad a Kovačica.

Ako povedal predseda odbornej poroty Ján Slávik, nemali to pri rozhodovaní ľahké a s ohľadom na takúto situáciu všetci sú víťazi. Odmeny si však zaslúžili nasledujúce súbory: 1. miesto a Cena NRSNM DFS KUS Petrovská družina (mladšia skupina), 2. miesto DFS Šafáriček SKC P. J. Šafárika z Nového Sadu, 2. miesto si tiež vytancoval DFS Vienok KC Kysáč, dve 3. miesta obsadili DFS Zvončeky SKOS z Erdevíka a DFS Ratolesť SKUS Pivnica (staršia skupina). Treba vyzdvihnúť, že tance a detské hry nahrávali TV Petrovec a televízia z Kovačice. Festival zorganizovala Ustanovizeň pre kultúru a vzdelávanie Kultúrne centrum Kysáč pod záštitou mesta Nový Sad, ktoré zároveň festival nancuje. Finančne ho podporili aj Ministerstvo kultúry a informovania Republiky Srbsko a NRSNM. Generálnym mediálnym sponzorom bola TV Petrovec.

Veljko Vidić, ďalší člen poroty, vyzdvihol, že choreogra e treba zvýšiť na vyššiu úroveň. Deti musia pocítiť, že tanec je ich zábava a nie záväzok. Patrik Rago doplnil, že deti vedia nosiť tradičný odev a dobre sa v ňom cítia. Ján Slávik dodal, že autori choreogra í majú prihliadať na to, že keď ide o nižšie ročníky, aby to boli detské hry a nie imitovanie dospelých. Vyššie ročníky môžu nacvičiť tance, ktoré tancovali dospelí, ale tie pôvodné, ako napríklad Išla Marína. K tomu musia byť adekvátne kroje. Ak sa deti na javisku hrajú, úlohou choreografa je, aby si pozrel fotky, ako boli voľakedy deti oblečené.

Záber z programu

Nerobíme na javisku parádu krojov. Vo sviatočných krojoch sa nikdy netancovalo, ale sa dievky tak obliekli do kostola, na svadbu, prípadne na jarmok. Dbali na to, že to boli drahé kroje. Deti nižších ročníkov boli oblečené do šiat na hru, ak sa zašpinia, aby ich mamy ľahšie oprali. Program moderovali Nina Vršková a Jana Čižmanská.

Majme nádej, že sa nasledujúci ročník festivalu uskutoční v letných mesiacoch, a to naživo v bezprostrednom kontakte detí z rôznych kútov nášho štátu a zo zahraničia s divákmi, ktorí majú radosť z takého druhu umenia.

Foto: autorka a z archívu KC Kysáč

Malí tanečníci Kultúrneho centra Kysáč