Prečo práve Verona?

Mozaika

MAGAZÍNOVÁ PRÍLOHA

ROČNÍK XXIV 15. januára 2022 ČÍSLO 268

PEL-MEL Z VERONY A OKOLIA Prečo práve Verona?

REPORTÉRI

Milina Vrtunská

– Prečo práve Verona? – opýtala sa signora Daniela, keď som sa jej priznala, že ma už dlhší čas lákalo práve to mesto, až ma, hľa, zlákalo. Rozprávame sa v jej rodnom dome na jazere Garda, v tratórii Fioravanti, neďaleko Verony. Ale o tom neskoršie. *

Keď človek sám je, ako z chleba zo spomienok si ulomí, povedal básnik. Nevyspytateľná ľudská pamäť, v ktorej sa ukladajú spomienky. Občas sa z jej hĺbok vynoria fragmenty pradávnych zážitkov, ktoré sa tlačia do popredia, na denné svetlo, kde nadobúdajú konkrétne obrysy. Niekedy, zdá sa, bez akejkoľvek logiky. Tak je tomu zakaždým, keď cestujúc severnou talianskou diaľnicou zočím nadpis VERONA.

Prečo práve Verona?

Pravdepodobne preto, lebo som tam už raz bola, bola to moja prvá služobná cesta do zahraničia, boli to moje prvé novinárske kroky – a bolo to pred päťdesiatimi rokmi. A ešte trochu drobných... Nepamätám sa, čo a ako som to napísala, ale celkom jasne vidím auto, ktorým cestujeme, sedím na zadnom sedadle, za volantom Janko Legíň, vedľa neho technický redaktor Hlasu ľudu Samuel Čáni, ktorému náš vtedajší riaditeľ Ondrej Čelovský zveril hlavnú úlohu. Rozhovory v istej rme podobného pro lu, akou je

naša, o možnostiach spolupráce. A potom takéto fragmenty: cesta tiahne pomedzi ovocné sady, na konároch nahých stromov pomaranče akoby lampióny, nasledujú stromoradia platanov a zase pomarančovníky. Diaľnica v mojich spomienkach neexistuje. Potom nás všetkých troch vidím na moste, čo sa rozkročil ponad divokú rieku Adižu, okoloidúceho sa pýtame na adresu, na ktorej nás už čakajú a kde nás na uvítanie ponúkli horúcou čokoládou. Bola to moja prvá šálka tej dobroty, ktorá mi nikdy viac nechutila tak ako

Pri am teátri na Piazza Bra je stále rušno

vtedy. Na nádvorí domu, v ktorom žila pekná Júlia, do ktorej sa zamiloval Rómeo a ich nešťastnú lásku zvečnil Shakespeare, vidím len seba. Asi mojich spolucestujúcich tá romantická historka nezaujímala. A to je všetko, čo má konkrétne obrysy, keď sa mi, cestujúc severnou talianskou diaľnicou, ukáže nadpis Verona. A ešte, len tak úchytkom, obrysy rímskeho am teátra. Hádam preto tá návšteva Verony dnes.

ARENA A NÁMESTIE BRA

Tentoraz moja obchôdzka pamätihodností Verony začína práve pri tom am teátri, známejšom ako Arena. Mohutná elipsovitá stavba vystavaná pred dvetisíc rokmi pre potreby antických zábav. Trvá dodnes aj preto, lebo jej občania aktívne pomáhajú, aby čím dlhšie odolala zubu času. Na sklonku šestnásteho storočia založili dokonca aj špeciálnu inštitúciu, v rámci ktorej sa sústavne, hľa, už celé tri storočia, konajú konzervátorské práce. A v novej dobe am teátru vrátili aj funkčnosť. Každé leto sa tam koná chýrečný operný festival, na ktorý sa zbiehajú milovníci toho umenia zo všetkých kútov sveta. Vedľa am teátra sa rozprestiera impozantné námestie menom Piazza Bra, údajne jedno z najväčších v celom Taliansku. V jeho strede niekoľko košatých vždyzelených stromov, vodostrek, lavičky. Akýsi minipark. Vôkol neho široký pás prázdneho priestoru, na ktorom je dosť miesta pre chodcov, hlúčiky mládeže, mladé mamičky s bábätkami vo vozíčkoch, skupiny turistov pozorne načúvajúcich historkám sprievodcov, zamilované páry, zvedavcov. Časť toho priestoru lemujú kaviarne a reštaurácie, ktoré pro tujú z kávičkárov a labužníkov od rána do večera. A keď je navečer na námestí dáka udalosť, veru aj do neskorej noci.

Z obsahu

Prečo práve Verona?

s. 23

Stodvadsať rokov od narodenia Adely Čajakovej-Petrovičovej (1901 – 1976)

s. 26

Hodnotenie ľudového odevu – nová kvalita festivalu

s. 28

Na námestie Bra sa pozerajú aj okná dvoch monumentálnych palácov. V jednom z nich, vystavanom v neoklasicistickom štýle koncom devätnásteho storočia, sídli mestská radnica a v druhom, o dve storočia staršom, so sedemnástimi arkádami, dnes usporadúvajú umelecké výstavy a odborné semináre.

Nakoniec, vyúsťuje tam aj niekoľko ulíc.

*

Jednou z nich je aj elegantná Via Mazzini, s výkladmi najznámejších talianskych módnych firiem. Tá chodcov zavedie do starého mesta, ktoré sa učupilo v okľuke rieky Adiže.

Na konci tej obchodnej ulice akési mestské rázcestie. Napravo Ulica Capello, ktorou sa hadí kolóna čakajúcich na vchod do nádvoria Júliinho domu. Zaľúbené páry z celého sveta sa túlia k sebe disciplinovane, čakajúc na svoje selfie pod chýrečným balkónom, kde si Rómeo a Júlia denie tých najkrajších palácov, ktoré uzatvárajú dve námestia par excellence. Piazza delle Erbe a Piazza dei Signori. Námestie bylín a Panské námestie. Názvom zodpovedá obsah, na prvom predávajú rôzne aromatické bylinky, zeleninu a ovocie, na Panské lákajú luxusné kaviarne s ponukou od výmyslu sveta. Voľakedy dávno, keď túto časť Verony stavali, medzi populáciu, ktorá tam žila, prípadne sa zoskupovala na tom alebo onom námestí, bol veľký štatusový rozdiel. Na Piazza dei Signori si dala postaviť nielen paláce, lež i hrobky v gotickom štýle rodina Scaligieri, ktorá vládla mestu stodvadsaťpäť rokov, v trinástom a štrnástom storočí. Plebs sa tam nesmel ponevierať. Na Piazza delle Erbe včasráno prichádzali sedliaci z okolitých dedín predávať svoje výrobky, napoludnie sa vracali domov. To námestie bolo vyhradené pre bohatých obchodníkov a remeselníkov.

Fontána na Piazza delle Erbe

vyznávali lásku. A protikovidové rúška si snímu z tváre len na chvíľočku, kým si vymenia bozky. Všetko to nahliada polícia. Kvôli rúškam, ale aj preto, aby tlačenica neušla kontrole. Rady čakajúcich sú dennodenne dlhé, po celý rok, lebo prevažná časť návštevníkov toho mesta holduje legende o nešťastných milencoch.

Vľavo, na piaď odtiaľ, sústreNa palácoch, ktoré si tam dali vystavať, sa aj dodnes, napriek vysokému veku, zachovali maľované ozdoby na vonkajších stenách.

Dnes je to všetko egalizované – všade panujú turisti.

DVA STAROBYLÉ MOSTY

A CASTELVECCHIO

Ulicou svätej Anastázie, pozdĺž rovnomenného kostola z trinásteho až pätnásteho storočia, sa dostanete k najstaršiemu mostu Ponte Pietra. Jeho kamenné telo datuje z čias, keď v meste stavali amfiteáter, zo začiatku prvého storočia nášho letopočtu. To kamenné telo stáročia odolávalo zubu času a občasným drvivým nárazom vôd Adiže, vyvierajúcej vysoko v Alpách, neodolalo však deštrukciám druhej svetovej

Vychutnala som si prechádzku tým priestorom nasýteným dejinami a umením. Sochy, reliéfy, fresky, kresby, olejomaľby. Prierez niekoľkých storočí. Ale dôkladne si všetko pozrieť potrebuješ aspoň poldeň... Nuž teda len tak úchytkom. O troch obrazoch a o jednom, ktorý tam nie je. V bohatstve galérie vyniká

Staronový most Ponte Pietra

vojny. Verone najviac uškodili práve záverečné boje medzi odchádzajúcim okupačným a spojeneckým osloboditeľským vojskom. Bombami dokaličená konštrukcia sa roztrieštila a jej časti popadali do vody. Po vojne ich z riečneho dna povyťahovali, pozliepali podľa starých fotografií a postavili nový, takmer identický, staronový most Ponte Pietra, ktorý sa, hľa, znovu s úľubou uzerá v rozvírenej hladine Adiže.

Pravda, nešlo to tak ľahko, ako sa to môže zdať z tohto nadovšetko kondenzovaného opisu historických udalostí.

Podobného osudu sa dožil aj most Scaligero, ktorý je súčasťou vojenského opevnenia Castelvecchio. Tá pevnosť bola vystavaná v trinástom storočí na vchode do mesta a v dôsledku toho, že sa Verona medzičasom veľmi rozrástla, sa dnes ocitla takmer v jeho strede. Ešte šťastie, že aj ten architektonický skvost hneď po vojne obnovili podľa originálu. A v druhej polovici minulého storočia mu dodali aj novú funkčnosť: vnútro bývalého vojenského opevnenia adaptovali na múzeum. rozkošou dýchajúca olejomaľba Madona s dieťaťom v záhrade ruží Stefana di Giovanniho a Madona s dieťaťom a prepelicou autora Pisannella, na ktoré dva chýrečné obrazy sú v tej galérii obzvlášť hrdí. Ale keď som sa pristavila pri maľbe Ukladanie do hrobu Paola Veroneseho, aj nevdojak sa mi v mysli vybavil celkom iný obraz. Výsostné dielo toho istého maliara, ktoré sa mnohým zjaví pred očami, keď kdekoľvek uvidia čokoľvek, čo namaľoval Paolo Veronese. Ide o jeho najslávnejší obraz Svadba v mestečku Cana, kde je znázornené, ako Kristus premenil vodu na víno. Okrem religiózneho rázu ten obraz vyniká aj výtvarnými riešeniami, ale hádam najviac dimenziami a počtom znázornených osôb. Je ich vyše sto. Olejomaľba obrovských rozmerov, čo do výšky a šírky skoro sedemdesiat štvorcových metrov, zakrýva veľkú časť steny v parížskom Louvre. V tej istej miestnosti, kde sa húfy turistov tlačia pred Mona Lízou Leonarda da Vinciho, umiestnenej na náprotivnej stene.

Natíska sa otázka: Prečo práve v Louvre? Prečo nie v Benátkach, kde bol namaľovaný, prípadne,

V dôsledku rozmachu Verony stredoveké opevnenie sa ocitlo v strede mesta

v rodisku autora, vo Verone?

Daň z umeleckých diel, ktorú Napoleon vyrubil voľakedy dávno, podmaneným krajinám!

Keď bolo na medzinárodnej úrovni určené, že sa obraz má vrátiť na pôvodné miesto, ostatne ako aj mnohé iné umelecké diela, ktoré sa dožili podobného osudu, odborníci upozornili, že takému veľkému obrazu, namaľovanému v šestnástom storočí, transport môže vážne uškodiť. Dosiahla sa dohoda, aby Francúzi Talianom dali iný obraz ako zodpovedajúcu úhradu.

Nuž všetko toto sa mi vynorilo z pamäti, keď som sa v Castelvecchio pristavila pri jednom z obrazov Paola Veroneseho.

SIGNORA DANIELA

A STOROČNICA TRATÓRIE FIORAVANTI

A prečo som si za spolubesedníčku zvolila práve signoru Danielu, spomenutú v úvode?

Bolo to celkom náhodou. Raz, keď sme – cestujúc severnou talianskou diaľnicou – urobili prestávku v dedinôčke Peschiera del Garda, aby sme si dali niečo pod zuby, vo väčšine reštaurácií mali popoludňajšiu prestávku. V tratórii Fioravanti boli ochotní vyjsť pútnikom v ústrety. Keď sme si pri objednávaní jedla začali pomáhať francúzštinou, pani, ktorá objednávku prijímala, pokračovala v rozhovore plynule po francúzsky.

Aká príjemná náhoda! Slovo dalo slovo – a o chvíľu som už zahryzla do udice. Nemôžem odolať téme. Na dôvažok na sklených dverách vrytý emblém: 1921 – 2021 Storočnica založenia tratórie Fioravanti. Nevdojak sa začínam vyzvedať... a tak sa dozvedám, že sú súrodenci s priezviskom Agnello už treťou generáciu hostinských v rozľahlom dome na brehu jazera, ktorý nejako samozrejmé, že budeme pokračovať v tradícii. Z nás šiestich detí len jeden brat odišiel žiť inam, my piati, dvaja bratia a my tri sestry, sme dnes vo Fioravanti svoji na svojom.

Deodata, Luciano, Daniela, Paolo a Rina seberovní. Úlohy síce majú rozdelené – bratia sú predovšetkým v kuchyni a sestry majú na starosti obsluhu hostí a rezervácie izieb. Ku základnej činnosti, reštaurácii, neskoršie totiž pripojili aj ubytovanie pasažierov. – Napriek tomu, že máme práce rozdelené, každý z nás zľahka vystrieda každého v jeho doméne, čo veľmi prispieva k účinnosti, – dopĺňa sestru brat kuchár.

Ale nie je kuchár ako kuchár. – Je to aj náš amatérsky maliar, – vraví spolubesedníčka a vzápätí mi ukazuje veľkú olejomaľbu na stene.

Pirátska loď na jazere Garda?

Po prekvapení nasleduje vysvetlenie: – V istom období tu nakrúcali filmy o pirátoch a mali také lode.

Signora Daniela je hrdá práve na tento obraz svojho brata – amatéra

postavili ešte ich starí rodičia.

Dali sme si dyňu s pršutou a po poháriku červeného vína. Zároveň som aj úradne požiadala o rozhovor.

Reku, len tak nezáväzne, ale predsa, pre noviny.

Nemali námietku.

Signora Daniela si ku nám prisadla pri káve: – Moji súrodenci a ja sme odmalička pomáhali rodičom v našom pohostinstve, nuž bolo

– Druhé dve sestry posmeľujú brata, aby ukázal aj ďalšie obrazy, tie, ktoré v predkovidovom období putovali po výstavách maliarov – amatérov v tom prostredí.

Privolil.

Komorná výstava bola príjemným intermezzom. Škoda, že sa nám pri tej príležitosti nepripojil aj druhý brat Paolo, ktorý mal súrnu robotu v kuchyni, nuž ho, žiaľ, ani na spoločnej fotke nevidno.

Čoskoro sa aj iní rozpŕchli. Zostala len Daniela. Z jej tajnostkárskeho úsmevu usudzujem, že by mi rada ešte niečo vyrozprávala. * – O tom, čo mi osud dožičil...

Istá rodina z Belgicka, rodičia a dvaja synovia, z roka na rok dovolenkovala v kempingu na brehu jazera Garda. Na večeru pravidelne chodievali do tratórie Fioravanti. A potom prišlo leto, keď sa nezjavili, a nebolo viac o nich ani chýru, ani slychu. Akoby sa boli do zeme prepadli. Až raz, po rokoch, prišli len synovia, už dospelí muži. Akoby nič, zase chodili večerať do reštaurácie Fioravanti. Nevedno, či preto, že ich tam obsluhovali tri sympatické sestry, alebo im tam jedlo až tak chutilo. – A raz prišiel len jeden z nich. Bol to práve ten, s ktorým sme sa navzájom pokukávali. Vraj brat je zaneprázdnený. Zaneprázdnený na dovolenke! To bolo pre mňa akýmsi znamením, spomína si spolubesedníčka. – Povedala som si, teraz alebo nikdy, a pozvala som ho na večeru inam. Aby sme boli sami.

Bola to večera osudová. Bol to začiatok ľúbostného románu, ktorý Daniela a Frédéric píšu štvorručne, hľa, už skoro dve desaťročia. Ale nič nie je ideálne. Je to láska na diaľku. Ani jeden z dvojice nebol pri štyridsiatke pripravený vzdať sa svojho profesionálneho života – nuž kus roka žije každý na svojej hospode. Daniela so súrodencami na jazere Garda a veterinár Frédéric, v mestečku neďaleko Brusla, lieči zvieratá. – Veľa na nás profitujú aj letecké spoločnosti, ale len nech sa máme, usmeje sa vďačne striebrovlasá spolubesedníčka. – O to vzácnejšie sú nám spoločné chvíle, – vraví a nakoniec ešte dodáva: – A tešíme sa na dôchodok, keď budeme spolu stále.

Držím palce, aby im osud aj to doprial.

NAMIESTO SPOMIENKY

VČERA, DNES, ZAJTRA...

Stodvadsať rokov od narodenia Adely Čajakovej-Petrovičovej (1901 – 1976)

Dr. Jarmila Hodoličová

Literárna a kultúrna tradícia čajakovskej rodiny sa začína básnikom a učiteľom Jankom Čajakom (1830 – 1867), pokračuje jeho synom, realistickým prozaikom Jánom Čajakom (1863 – 1944), autorom románu Rodina Rovesných, a nakoniec Jánom Čajakom ml. (1897 – 1982) a jeho sestrou Adelou Čajakovou-Petrovičovou (1901 – 1976). Okrem týchto dvoch potomkov mal Čajak ešte dve dcéry. Najstaršia bola Terézia, ktorá po záverečných skúškach na novosadskej dievčenskej škole pracovala od roku 1916 ako poštová úradníčka v Petrovci a Kulpíne, kým sa nevydala za Michala Šustera, silbašského farára. Najmladšia dcéra Kornélia dokončila v Petrovci šesť tried gymnázia a dievčenskú preparandiu v Novom Sade, a tak – ako hovorí Čajak – „dal som im duševné znanie a s ním i povolanie, ktoré im zabezpečí život“.

Dcéry učiteľov najčastejšie pokračovali v ich povolaní. Nielen Čajakova rodina, ale aj ostatné vzdelané rodiny v tom období si dali záležať na vzdelaní svojich detí. Tak to robila rodina Mičátková v Kysáči, Maliaková v Iloku, Hurbanová v Starej Pazove a ďalšie, ktoré svoje dcéry usmerňovali a vzdelávali hlavne ako učiteľky alebo vychovávateľky a pritom ich zapájali do kultúrneho a spolkového života. Mnohé z nich sa stali aj spisovateľkami, dopisovateľkami novín a časopisov u nás a na Slovensku, prekladateľkami a redaktorkami.

Čajakova stredná dcéra Adela sa narodila v Petrovci 25. apríla 1901. Svoje meno dostala pravdepodobne po svojej starej matke Adele, rod. Medveckej (1843 – 1928), neskôr manželke Pavla Dobšinského, ktorá bola sestrou Terézie Vansovej. Keďže otec s učiteľským platom nemal možnosť poslať Adelu študovať do mesta, dal ju súkromne učiť pani Ferencovej v Petrovci, ktorá takto pripravila aj najstaršiu dcéru Teréziu a naj-

mladšiu Kornéliu a všetky potom skladali skúšky na novosadskej dievčenskej meštianskej škole. Adela Čajaková dokončila v rokoch 1915 – 1917 štvrtú triedu meštianky. Ďalej ju súkromne vyučovala učiteľka Mária Kubányová a na subotickej dievčenskej škole (tiež súkromne) urobila skúšky. Počas prvej svetovej vojny študovala na učiteľskom ústave v Sarvaši. Po rôznych ťažkostiach v roku 1918 prišla do Bratislavy na Ženský učiteľský ústav. Roku 1922 bola vymenovaná za učiteľku na ľudovú školu v Petrovci a po vykonanej skúške roku 1926 sa ňou stala. V tom istom roku uzavrela manželstvo s farárom Mirkom Petrovičom (1899 – 1983), s ktorým mala tri deti: Kornéliu-Soňu,

Mirka a Fedora. Od roku 1945 žila na Slovensku. Keď sa založil ÚSČŽ roku 1921 a hneď potom odbočka v Petrovci, Adela Čajaková ako mladá dvadsaťročná učiteľka začala pracovať v Petrovci. Už vtedy Adela Greisingerová ako skúsená 54-ročná predsedníčka, ktorá pochádzala zo známej hložianskej rodiny Kubányovcov, Ľudmila Kvačalová ako podpredsedníčka, Emília Jesenská ako pokladníčka a zapisovateľka Mária Kubányová úspešne viedli spolok a zúčastňovali sa všetkých podujatí, či už divadelných predstavení, kultúrnych večierkov, zábav, prednášok, alebo národopisných výstav. Mladá pani učiteľka Čajaková sa do činnosti zapojila hneď po založení Matice Portrét Adely Čajakovej-Petrovičovej, nakreslený rukou akademickej slovenskej v Juhoslávii roku 1932. Boli vytvorené matičné maliarky Zuzky Medveďovej roku odbory a Adela Petrovičová sa 1966, sa nachádza v depozitári Galérie stala náčelníčkou Divadelného Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci odboru. Túto funkciu zastávala od roku 1933 do roku 1938. Pravidelne písala správy Divadelného odboru o divadelných predstaveniach, podávala stručný prehľad prvých divadelných súťaží v Petrovci, ďalej písala o divadelných súťažiach v Starej Pazove a Kovačici, o nálnych podujatiach Matice slovenskej, o prvých detských divadelných súťažiach a pod. Tieto správy každoročne uverejňovala v Našom živote. Matica slovenská podporovala a pozitívne pôsobila na divadelné predstavenia. Adela Čajaková bola režisérkou, herečkou a autorkou niekoľkých divadelných hier. Dňa 18. decembra 1923 v rámci osláv 60. narodenín spisovateľa Jána Čajaka zahrala gymnaziálna mládež veselohru v troch dejstvách Slečna inžinier, ktorú napísala Adela Čajaková a réžiu mal na starosti Ján Čajak ml. Bol to vlastne dar syna a dcéry otcovi k 60. narodeninám. Všetky úlohy hry obsadili stredoškoláci: Anča – Emília Lačoková, profesor Štefanovič – Michal Topoľský, Ivan – Ján Tarnóci, Ľuda – Mária Majerová, školník – Ivan Slavka, Amália – Elena Čániová, vychovávateľka – Mária Boldocká. Hra sa vydarila a reprízu mala na Hromnice 2. februára 1924.

V Národnej jednote (1924, č. 34, s. 3) nachádzame správu o tom, že na Národných slávnostiach v Petrovci v prvý deň 10. augusta Sokolská jednota zahrala divadelný kus Koniec pohádky, drámu v 3. dejstvách Ady Čajakovej, tiež sa hrala aj jej veselohra Kukučka.

Keďže divadelné priestory neexistovali, petrovskí gymnazisti museli hrať divadlo v hostincoch. Preto sa vedenie gymnázia na čele so zástupcom riaditeľa Pavlom Tvrtkovićom rozhodlo vystavať pohyblivé skladacie javisko v gymnaziálnej telocvični, čo žiaci s veľkým elánom aj urobili. Národná jednota (1925, č. 23) prináša správu o tejto akcii.: V turíčny pondelok profesorský sbor so svojim gymnaziálnym žiactvom zariadil slávnostné otvorenie telecvične a gymnaziálneho javiska... Avšak nie tak dávno telocvičňa v ktorej je nové javisko bola ako nešťastný jeruzalemský pútnik, ktorý upadol medzi lotrov. Väčší - menší páni chodili povedľa nej a jej biednej a otrhanej nikto nepomohol. Ženský spolok musel byť Samaritánom. V ženách sa vzbudil šľachetný cit a pretvorili dvoranu na spôsobnú k telocviku, kde mládež môže svoje telo otužovať. Mimo Ženského spolku zásluhu na dobudovaní telocvične majú i druhé korporácie, ako spevokol, Sokol, Skauti a iné...

Obecenstvo si na prvom predstavení na novom javisku l. júna

1925 s nadšením pozrelo veselohru Dr. Pavel Kotkodák, ktorej autorom bol dočasný správca školy Pavle Tvrtković. Do slovenčiny ju preložili Jozef Maliak a Adela Petrovičová a zahrali žiaci gymnázia.

Adela Petrovičová napísala ešte jednu drámu, a to Pán pekelnej doliny (Národná jednota 1935, č. 33). Knižne táto dráma v 3. dejstvách vyšla pod názvom Inžinier Hora. Národná jednota o tom píše: V prvý deň slávností, v nedeľu večer, zahrali nám petrovskí divadelní ochotníci pred rekordným počtom obecenstva pôvodný dramatický kus Pán pekelnej doliny od Ady Petrovičovej. Hra svojim námetom sa líši od kusov, ktoré sa hrávajú po našich dedinách. Vynikli herci dr. Topoľský a Zuzana Čániová. Adela Čajaková okrem toho, že písala divadelné hry, bola aj herečkou. Sokolská jednota nacvičila veselohru Slobodní manželia od Ferka Urbánka a Ženbu od Gogoľa. Réžiu mal Michal Kellenberger a Andrej Sirácky. V hre vynikli Čajaková, Lačoková a Labát.

Okrem toho sa Adela Čajaková osvedčila aj ako režisérka. Po vojne roku 1945 nacvičila Gogoľovu Ženbu, s ktorou potom úspešne navštívila početné slovenské prostredia v Maďarsku. Takže Adela Petrovičová okrem toho, že písala divadelné hry, bola aj herečkou a uplatnila sa aj ako režisérka. Jej uvedené divadelné hry knižne nevyšli, zostali v rukopise.

Okrem spomínaných aktivít Adela Čajaková niekoľko rokov úspešne viedla aj divadelnú pobočku. Divadelný odbor bol pod jej vedením mimoriadne činný a už v roku 1936 pripravoval a v roku 1937 i zorganizoval divadelné podujatia Slovákov vo Vojvodine. Keďže divadelné súťaže dopadli dobre, odbor MSJ zorganizoval 22. júna 1938 aj tzv. detské divadelné závody. Poslednú správu o divadelnej pobočke podala v Našom živote v roku 1938. Potom divadelníctvo zanechala. O tom, prečo sa Čajaková vzdala práce v divadelnej pobočke, sa dozvedáme zo spomienok jej otca Jána Čajaka: Divadelné závody viedli sa v Petrovci a v Banáte. Tieto závody mali veľký úspech a ozaj, najmä v Petrovci prekvapili svojou divadelnou rutinou a vyspelosťou. Ale tento elán zase dlho netrval. Poniektorí ľudia cítili sa byť urazenými, že ich divadelný krúžok nebol odmenený prvou cenou a rozsievali nespokojnosť, tým činom znechucovali i náčelníčku ako i druhých činiteľov. Tak to bolo a tak je to i teraz. Miesto toho, aby sme kriticky, ale pritom nestranne pozorovali prácu jednotlivcov a tiež i takýchto krúžkov, hneď na počiatku cítime sa byť urazenými, mysliac, že sme podnecovaní a tiež, že nám je krivdené. A pritom ani nám do umu nepríde objektívne porovnávať, poučiť sa a snažiť sa zdokonaľovať. Pre tieto a iné príčiny a hlavne preto, že oduševnenie divadelných závodov kleslo a potom tiež, že nemohla po našej oblasti osobne účinkovať, vzdala sa tohoto odboru. Škoda, lebo ona vie sa vhlbiť do úlohy jej zverenej a k tomu má zmysel aj pre divadlo, lebo sama už napísala niekoľko divadelných hier. Od tých čias, odbor tento možno riecť mlčí. Je pravda, že v tejto tak tragickej dobe ani nemôže sa tak vyvinúť, ako by bolo potrebné. Nádejem sa, že po víchriciach, keď nastanú krajšie, požehnanejšie časy, naše divadlo, po našej periférii zase ožije a bude sa požehnane rozvíjať. Tak si spomína Ján Čajak na divadelnú činnosť svojej dcéry Adely Petrovičovej. Adela Čajaková-Petrovičová v časopise Náš život podrobne rozobrala a zhodnotila oblastné divadelné podujatia, ako aj záverečný priebeh súťaží.

Podnietená rodinnou literárnou atmosférou začala písať už po stredoškolských štúdiách. Prvú báseň Akordy piesne podzimu uverejnila v časopise Svit (1923), neskôr uverejnila poviedky Mária a Na pašienkovom vŕšku v Našom živote a potom v Národnej jednote. V Národných kalendároch, ktoré vychádzali v Petrovci, redigovala Detský kútik.

Knižne vyšla len jedna práca Adely Petrovičovej, a to Inžinier Hora, dráma v troch dejstvách v edícii Slovenskej jednoty, zväzok 3. Vytlačila Kníhtlačiareň úč. spol., Petrovec, Báčka 1942. Túto hru autorka v roku 1938 zaslala Krajskému výboru v Bratislave, ktorého porota v zložení Jozef Gregor Tajovský, Ferdinand Hoffman a Tido Gašpar jej 17. marca 1938 udelila cenu vo výške 1500 Kčs a poslala hru na posúdenie

Titulná strana knihy Inžinier Hora (1942)

Slovenskému národnému divadlu.

Čo čitateľa hneď prekvapí, je prostredie, do ktorého Petrovičová situovala dej tejto drámy. Je to banícke prostredie, s akým sme sa v literatúre stretávali iba málo. Z našich vojvodinských spisovateľov len Gustáv Maršall Petrovský (1862 – 1916) situoval svoju novelu Obete čiernych diamantov (1906) do takého, v tom prípade amerického prostredia, no môžeme konštatovať, že aj niektoré iné charakteristiky tejto novely sa viac podobajú dráme Inžinier Hora. Niektoré, ale menej styčné body nachádzame v próze 70. rokov Lipovianska maša Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského (1824 – 1908).

Motivická výstavba drámy Inžinier Hora poukazuje na základný výstavbový princíp celej drámy, na princíp kontrastu. Drámu treba posudzovať aj zo sociálneho aspektu. Autorka dala do popredia dve spoločenské triedy: na jednej strane je pán Veselý, majiteľ uhoľnej bane, a jeho dcéra Alica a na druhej biedou ubití baníci so svojimi rodinami. Aby tento kontrast bol ešte vypuklejší, autorka niekedy zveličuje pri vykresľovaní tragických postáv z ľudu, akou je Hana, bláznivé dievča, a Severová, slepá žobráčka, ktoré by mali ešte viac poukázať na sociálnu ubitosť baníckych rodín, no to sa jej akosi vymklo z dejového rámca. Oproti Veselému, majiteľovi uhoľnej bane a správcovi bane, stojí inžinier Hora, ktorý je prototypom poctivosti a zástancom chudoby, čo sa prejaví najmä pri výbuchu v bani, keď najprv neprávom obvinený stáva sa nakoniec hrdinom a záchrancom zasypaných baníkov. Ako protiklad k inžinierovi Horovi stojí správca bane a protiklady týchto dvoch postáv sa premietajú do ich vzťahu k prostrediu, k ľuďom. Základom vzťahov týchto dvoch postáv sú spoločenské a najmä morálne princípy. Pretože Hora absorboval tieto princípy, víťazstvo v konflikte prináležalo jemu: a nielen víťazstvo morálne, ale aj víťazstvo v ľúbostnej línii drámy, keď sa Alica, dcéra majiteľa bane, za veľmi krátky čas mení z rozmaznanej slečinky na citlivú a obetavú ušľachtilú postavu, ktorú si ako takú inžinier Hora zamiluje a stáva sa tak pravdepodobne aj majiteľom bane. Tragédia v bani zmení zmýšľanie bohatých majiteľov bane a autorka končí dielo šťastným vyriešením tak sociálnej, ako aj ľúbostnej línie.

Túto drámu nemôžeme hodnotiť veľmi pozitívne, lebo v nej nachádzame aj mnohé negatívne prvky. Hlavný dej je zhustený, odohráva sa v krátkom časovom období (za 2 – 3 dni), je príliš dynamický a morálne vlastnosti osôb sa veľmi rýchlo menia zo záporných na kladné a tak sa z boháčov, ktorí nikdy nepoznali biedu ľudu, stávajú ich ochrancovia. Takýmto ideálnym zakončením a celkovo nevhodným námetom autorka nemohla vytvoriť dielo vysokej umeleckej úrovne. (dokončenie nabudúce) Foto: z archívu J. Čiepa

HODNOTY Z ÚZADIA PIVNICKÉHO FESTIVALU Hodnotenie ľudového odevu – nová kvalita festivalu

INÍ PÍŠU

Janko Čérný

Už 54 ročníkov na známom pivnickom festivale všetko sa točí okolo ľudovej pesničky. Veď preto Stretnutie v pivnickom poli existuje a aj si pripomenulo vzácne jubileum. Ak aj, ale omnoho menej, a nijako nie dostatočne bolo toho povedané alebo napísané o ľudovom odeve, slovenskom kroji, ktorý tiež patrí k tradičnému pivnickému podujatiu. Veď mamky spevákov a zvlášť speváčok už mesiace dopredu zháňajú, do čoho obliecť svoje

dcéry, aby čím lepšie zapôsobili na pivnickom javisku: v primeranom slovenskom odeve aj pôvodná slovenská pieseň znie ešte írečitejšie. Ide teda o hodnotu, ktorá po spomínané desaťročia pretrvávala v úzadí Stretnutia, keď ide o organizátorov podujatia. Všímali si ju, o to viac, účastníci a publikum. Preto bolo navrhnuté a od roku 1997 poskytla sa šanca aj ľudovému odevu prezentovať sa na nasledujúcich stretnutiach. Je to jedinečná príležitosť pre Slovač v tomto prostredí, zvlášť tam, kde kroj už nie je prítomný v každodennom živote.

Organizátorov Stretnutia v pivnickom poli odborná porota, ktorá roky sledovala spevákov svojimi pripomienkami o krásnom ľudovom kroji, čo do Pivnice prinášali, priviedla na myšlienku, že námahu, ktorú vynakladajú v zabezpečovaní odevov, treba aj odmeniť. Tak od roku 1997 práve takýmto krokom pivnický festival nadobúda novú kvalitu. Treba vyzdvihnúť, že tradičný ľudový odev je tým prvkom materiálnej kultúry slovenského ľudu, ktorý je blízky kultúre duchovnej, a v tomto prípade, na pivnickom javisku, odev dopĺňa pieseň. Tak na 32. Stretnutí v pivnickom poli v roku 1997 po prvýkrát odev spevákov – účastníkov bol zvlášť hodnotený. Vedľa cien za interpretáciu a autentickosť piesne speváci si z Pivnice odnášajú aj ceny za pôvodný ľudový odev. S ohľadom na to, že sa v Pivnici každoročne stretajú predstavitelia takmer všetkých slovenských prostredí z nášho štátu, že sa ľudový odev každej z nich vyznačuje jedinečnosťou, sledujúc pivnické tradičné podujatie môžeme získať aj ucelený obraz o bohatstve ľudovej tvorivosti na tomto poli, ktoré treba zachrániť pred zánikom. K tomu treba pripomenúť, že speváci –účastníci môžu prezentovať aj taký kroj, ktorý si členovia tanečných skupín kultúrno-umeleckých spolkov nemôžu dovoliť, lebo sa ťažko prispôsobujú rýchlemu pohybu, je nepraktický pre údržbu už aj preto, lebo sa v praxi pri takýchto príležitostiach – tancovačkách nepoužíval. Ide o najzákladnejšie, teda najreprezentačnejšie odevy hlavne dievčat a mladých žien. To platí o archaických, ale aj súčasných typoch ľudového odevu, ktoré sú čoraz zriedkavejšie v každodennom živote.

Teda po vyše tridsaťročnom úspešnom zachovávaní slovenskej ľudovej pesničky Pivničania si vytýčili ešte jeden cieľ: prispieť k zachovaniu ľudových odevov. Presnejšie, odmeniť tých, ktorí prihliadajú aj na túto stránku pri vystúpení na festivale. Lebo rovnako dlho ako Stretnutie v pivnickom poli pretrváva aj snaha zabezpečiť si pre túto príležitosť najkrajší kroj. Stačí pritom načrieť do bohatej studnice ľudovej kultúry toho-ktorého prostredia. Hodnotenie ľudového odevu je nová kvalita festivalu v Pivnici. Uvádzaním dodatočnej odmeny za autentickosť ľudového odevu dali sme jej ten správny ráz, motivovali

sme účastníkov na prihliadanie na to, čo si oblečú na festival. Keď oprašujeme pesničky od zabudnutia, oprášme aj bohatstvo zo skríň starých mám. Pritom nepotrebujeme žiadne odborné rady: každá dedina má ženy, ktoré najlepšie vedia, čo kedy a k čomu najlepšie patrí pri odievaní sa pre tú-ktorú príležitosť. Hrdí sme na našich predkov, ktorí nám bohatstvo krásy zachovali v tradičnom odeve, hrdí sme, že nám vštepovali lásku k svojeti, hrdí sme, že v mladých spevákoch máme nových ľudí, ktorí v budúcnosti budú pestoJana Uramová, Hložany 2003 vať kultúru svojho národa, a tak nezanikneme. Speváci sa snažia z minulosti vyťažiť tie pravé skvosty ľudového odevu. Odhaľujme, že sa v našich rodinách skrýva ešte celé bohatstvo pôvodných krojov, ktoré majitelia ich ochotne vypožičiavajú mladým účastníkom tohto podujatia v Pivnici. Do Pivnice na Stretnutie v pivnickom poli sa roky prichádza spievať. A, pravdaže, aj páčiť sa na javisku. Keďže pravidlá festivalu

Michal Pudelka, Anna Uramová a kronikár Janko Čérný, Pivnica a Hložany 1997

Adam Vladislav Stupavský, Hložany 2006

nakladajú, že je záväzný primeraný kroj, prehliadka spevákov sa stala aj prehliadkou odevu z dedín, odkiaľ prichádzali speváci – účastníci

Dueto Božidar Ralbovský a Dominik Ralbovský, Selenča 2007

do Pivnice. Časom sa táto snaha motivovala hodnotením krojov, podnecujúc spevákov, aby aj takto zachovávali a prezentovali verejnosti bohaté ľudové dedičstvo. Je zrejmé, že hodnotné prvky ľudového odevu často schátrané ležia zapadnuté prachom – ak sa nedostali do múzea. Preto od 37.

Stretnutia v pivnickom poli sme sa pokúsili urobiť ešte jeden krok dopredu: prostredníctvom výstavy krojov zachrániť pred zabudnutím, či sprítomniť spomienky na zašlé časy. Začali sme s pivnickým ľudovým odevom – veď aj festival začal a pretrváva v Pivnici – a v rámci nasledujúcich ročníkov tu v Pivnici sme mali príležitosť vidieť aj výstavy ľudového odevu z iných našich prostredí.

Nie však menej vzácne sú aj kroje z novšieho obdobia. Sú potvrdením, že ľudový odev v našom prostredí ešte stále žije, vyvíja sa, aj keď s novou funkciou, s novodobými nositeľmi dostáva aj nové formy a spôsoby výzdoby. Účastníci Stretnutia v Pivnici si ich radi obliekajú a prinášajú si ich na vystúpenia na festivalovom javisku. Snažili sa navyše zadovážiť adekvátnu obuv, odevné doplnky, pokrytie hlavy a prispôsobiť si účesy, čo často nie je ľahké dosiahnuť. Keď ide o kroje, kvalita pivnického festivalu sa každoročne zvyšuje. Kroje sú vždy lepšie upravené, vycibrené a zvláštnosťou je aj to, že sa neopakujú. Každoročne sú iné. Je to preto, že viac pozornosti venujeme kroju na podujatí – na Stretnutí v pivnickom poli v Pivnici. To nie je žiadna nová namáha, ani výdavok. Len zhodnotenie toho, na čo Anna Margaréta Valentová, Selenča 2007 už účastník námahu vynaložil. Každá taká namáha so zameraním na zachovanie rázovitosti ľudového odevu si zasluhuje povšimnutie a je chvályhodné. Lenže číra studnica, z ktorej sa čerpá – starej materine truhlice a skrine – nemôže donekonečna poskytovať odev pre vnúčatá a pravnúčatá, s ktorými sa potom hrdia účastníci stretnutia v Pivnici. Už dvadsaťtri ročníkov tradičného festivalu – Stretnutie v pivnickom poli – osobitná pozornosť sa

Členky poroty pre ľudový odev 2007

dáva aj ľudovému odevu. Konečne, spolu s ľudovou pesničkou práve kroj prispieva k ucelenejšiemu obrazu prostredia, z ktorého spevák – účastník prichádza a na základe spomínaných dvoch prvkov sa vlastne aj spoznáva.

Doraz na kroje, ktoré si účastníci Stretnutia v Pivnici obliekali, nikdy nebol zanedbateľný. Veď na pivnickom javisku vždy a každý sa chcel páčiť a krása pôvodného ľudového odevu nemá konkurenciu. Preto sa snaha vo výbere čo najpríležitostnejšieho kroja pre festival odzrkadlila aj v pravidlách Stretnutia v pivnickom poli: osobit-

ná porota zvolená s týmto cieľom hodnotí kroj.

Porota, ktorá sledovala a hodnotila autentickosť ľudového odevu, nemala ľahkú úlohu a v roku 1997 v správe, ktorú podala, čítame: „Po prvé, porota pracovala bez skúsenosti, viac sa spoliehajúc na

to, čo jej ponúknu speváci, než s vopred presne vytýčeným cieľom, čo bude hodnotiť. Účastníkom festivalu môže byť povďačná, že do Pivnice priniesli najstaršie pôvodné ľudové kroje, teda, že vynaložili úsilie a taký odev vo svojom prostredí našli. Členky poroty sú mienky, že kým sa takéto kroje na festivale budú zjavovať, dovtedy si zasluhujú pozornosť poroty, ktorá hodnotí odev. Škoda, že tých odmien nemáme aj viac. Zaslúžili si ich, povedzme, obaja predstavitelia Starej Pazovy, mužský odev predstaviteľa z Kovačice, ďalej mužský odev z Petrovca. Vôbec naši chlapci si tento rok dali záležať aj na svojom výzore, ktorým dopĺňali pesničku. Keď ide o krásu krojov, tak nemožno povedať, že niekto z účastníkov nevyzeral pekne. Boli krásni a medzi nimi háTatiana Miháleková a Anna Čandová, Padina a Selenča dam najkrajšie 2008 predstaviteľky zo Selenče a z Jánošíka. Možno ich pochváliť za súčasný ľudový odev a starostlivosť pri jeho výbere. Prvými nositeľmi týchto cien sa stali Anna Uramová z Hložian a Michal Pudelka z Pivnice.“ (dokončenie nabudúce) Foto: A. Francistyová

RADY A NÁPADY

IBA PRE LABUŽNÍKOV Sypaná hrnčeková buchta s jablkami

Suroviny: 1 hrnček detskej krupice, 1 hrnček hladkej múky, 1 hrnček práškového cukru, 1 prášok do pečiva, 1 kg nastrúhaných jabĺk, 100 g masla a podľa chuti pridáme aj škoricu

Takto sa to podarí:

1. Pripravíme si plech o rozmere 20 x 30 cm, dno poriadne vymažeme maslom a vysypeme múkou. 2. Použijeme hrnček s objemom 300 ml.

3. Vo väčšej miske zmiešame všetky sypké suroviny. 4. V druhej miske poriadne zmiešame nastrúhané jablká so škoricou. 5. Na dno vymasteného a múkou vysypaného plechu nasypeme sypkú zmes (sypeme toľko, aby sme nevideli dno plechu). 6. Na suchú zmes navrstvíme jablká, ktoré nestláčame v rukách. 7. Znovu navrstvíme sypkú zmes a opäť jablká. 8. Ukončíme to sypkou vrstvou a na vrch nastrúhame maslo (používame hrubé strúhadlo). 9. Takto nasypaný koláč dáme piecť do vopred vyhriatej rúry.

Pečieme pri teplote 200 stupňov cca 40 minút. Zdroj: recepty.aktuality.sk

RADY DO DOMÁCNOSTI Na čo je pivo?

1. Vyčistí zlaté šperky. Pivo vráti zašlý lesk vašim prsteňom, retiazkam a ďalším šperkom. Podobne, ako keby ste použili kúpený chemický čistič, nalejte pivo do nejakej misky a zlaté šperky doň asi na hodinu vložte. Potom ich vyberte, opláchnite a jemne vyleštite suchou handričkou.

2. Pochytá octové mušky.

Útočia od jari do jesene. Maličké dotieravé ovocné mušky, ktoré sa vo vašej kuchyni objavia hneď ako niekde necháte ležať rozkrojený citrón, ovocie na mise alebo zabudnete vyniesť kôš. Stačí na kuchynskú linku umiestniť nejakú nádobu s pivom alebo plechovku so zvyškom lahodného moku. Tú nepriedušne prekryte papierom či potravinovou fóliou. Do nej urobte vidličkou či nožom malinké dierky. Mušky tam vletia a nedostanú sa von.

3. Uvoľní hrdzavé skrutky.

Použitie piva na uvoľnenie „nepovoliteľných“ skrutiek znie možno šialene, ale funguje to. Kyseliny v pive pomôžu rozpustiť hrdzu, ktorá vám bráni v ich povolení. Nalejte pivo priamo na skrutku a počkajte niekoľko minút. Hrdzu vám pomôžu narušiť aj bublinky, takže použite pivo čerstvo otvorené. 4. Odstráni škvrny. Namiesto zháňania chemického čistidla, keď niekto vyleje čaj alebo kávu na oblečenie, koberec či napríklad čalúnenie, polejte škvrnu pivom. Nechajte pivo na chvíľu pôsobiť a potom škvrnu vytrite čistou handričkou. Nakoniec miesto dobre vyčistite mydlom a vodou, aby ste sa zbavili zvyškov chmeľového zázraku.

5. Vráti farbu a lesk drevené-

mu nábytku. Pokiaľ máte doma nejaký ten kúsok zo smrekového dreva, zabudnite na leštenky. Nábytok pretrite mäkkou handričkou namočenou do piva. To pomôže obnoviť stratený lesk a farbu. Nábytok z dubového dreva bude vyzerať ako nový, ak ho potriete „leštenkou“ pripravenou zmiešaním pohára piva s približne tromi lyžičkami cukru. Nakoniec povrch preleštite suchou handričkou.

6. Pohnojí domáce kvety a

dodá lesk listom. Pokiaľ chcete, aby mali vaše izbové kvety lesklé listy, pridajte pivo do vody, ktorú kvetom rosíte listy, budú potom krásne lesklé. A keď v chladničke alebo na stole nájdete vypáchnuté pivo, rozrieďte ho s vodou a použite ho ako hnojivo pri zalievaní kvetov. Uvidíte, že sa vám odvďačí.

7. Vyleští hrnce a panvice z mo-

sadze. Pomocou mäkkej handričky jemne naneste pivo na povrch riadu. Nechajte chvíľu pôsobiť, potom opláchnite a osušte inou jemnou handričkou. Kyseliny v pivnom moku pôsobia na väčšinu kovov takmer zázračne. 8. Dodá lesk vlasom. Pivo je skvelým „liekom“ na vlasy bez života. Nalejte za malú fľašku do hrnca a na miernom ohni ho priveďte do varu. Potom teplotu znížte a zredukujte obsah hrnca až na 1/4 pôvodného množstva. Tak odstránite alkohol, ktorý by mohol vaše vlasy vysušiť. Nechajte pivo vychladnúť a potom ho zmiešajte so šálkou vášho obľúbeného šampónu. Vzniknutý elixír potom použite na umývanie vlasov ako obvykle. Vaša hriva získa väčší lesk a ligot. 9. Zmäkčí tvrdé mäso. Pretože pivo obsahuje kyseliny, je skvelým krehčovačom. Pomôže vám vychutnať si mäso, ktoré by inak bolo príliš tvrdé. Výhodou je, že na rozdiel od vína a octu nijako nezmení chuť mäsa. Stačí ho doň len naložiť a nechať marinovať v chladničke do času niekoľkých hodín, alebo ešte lepšie cez noc.

10. Zbaví záhradu slimákov.

Rovnako ako pre niektorých ľudí, je aj pre niektorých záhradných škodcov pivo neodolateľné – najmä pre slimáky. Ak máte problémy s týmito slizkými votrelcami, pripravte im pascu. Do zeme zapustite plastový téglik, najlepšie blízko rastlín, ktoré potrebujete ochrániť. Ale tak, aby téglik nebol v úrovni pôdy. Musí kúsok prečnievať nad úroveň terénu, pretože inak by doň napadali aj užitočné živočíchy. Do polovice téglik naplňte pivom a ráno pascu skontrolujte. Pravdepodobne v nej nájdete kopu opitých a utopených nepozvaných návštevníkov.

Mozaiku číslo 268 pripravil Jaroslav Čiep

Kultúra

PAZOVSKÝ KALENDÁR NA ROK 2022 Minulosť a dnešok v tradičnom čítaní

Anna Francistyová

Aj dvadsiaty prvý ročník tradičnej pazovskej ročenky láka čitateľov peknými fotografiami mladých krojovaných Pazovčanov na obálke. Týmto spôsobom sa im tentoraz „prihovárajú“ Alexandra Filková s Darkom Ikerom na titulnej strane a Andrea Rumanová na poslednej strane. A čitateľov iste zaujme aj obsah Pazovského kalendára 2022, ktorý s inzerčnou časťou má takmer 200 strán. Štandardne na začiatok redaktor Martin Prebudila zaradil kalendárium. Oceňujeme obohatenie tejto rubriky múdrymi výrokmi slávnych mysliteľov. K tomu pri každom mesiaci v roku je kolážová fotogra a staropazovského umeleckého fotografa Dávida Jovnáša z výstavy v miestnostiach Ľudovej knižnice Dositeja Obradovića počas osláv Dňa Obce Stará Pazova 1. augusta 2021. Nasledujú celostranové fotogra e, ktoré pripomínajú významné udalosti pre staropazovských Slovákov v uplynulom roku. Medzi nimi je i návšteva Milana Jána Pilipa, predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, a inštalovanie nového seniora sriemskeho Mgr. Igora Feldyho, farára staropazovského.

Zaujímavá a prehľadne podaná je kronika Objektívom a perom od novembra 2020 po november 2021. Niektoré tu trefnou fotogra ou vysunuté udalosti sú aj detailnejšie spracované na ďalších stranách.

Žiaľ, súčasťou každodennosti sú aj odchody spoluobčanov na cestu bez návratu. V tejto ročenke vďaka nekrológom ešte raz si nielen Staropazovčania, ale aj širšia verejnosť uvedomili, že sa v sledovanom období do spomienok vybrali Karol Forgáč, Ján Poljovka, Pavel Pokoracký, Ján Vereš, Mária Lakatošová-Šagová, ako i veľký priateľ tohto prostredia spisovateľ, básnik, prozaik, bibliograf a editor Miroslav Bielik.

Nasleduje vyše sto strán čítania na celý rok. Sprítomňuje sa vzácna minulosť, zaznamenáva súčasnosť. Pre správny vstup do budúcnosti. Čitatelia sa viac dozvedia o najvýznamnejších cirkevných udalostiach za 250 rokov pôsobenia SEAVC v Starej Pazove, o farárovi a publicistovi Štefanovi Leškovi, je tu i druhá

časť z obsiahlejšej práce z dejín školstva Slovákov v Starej Pazove od roku 1770 do 2020. Z minulosti čerpajú vzácne informácie i príspevky o sriemskych Slovákoch na stranách Národného hlásnika a o prvom informátore o živote na Dolnej zemi – o časopise Dolnozemský Slovák k 120. výročiu vzniku tohto časopisu. Spracovaná je i staropazovská železničná stanica a rakúsko-uhorská nemocnica v Starej Pazove.

Svoje miesto tu majú aj vlani dôstojne oslávené vzácne výročia: 10. výročie Ústredného archívu SEAVC v Srbsku, 250. výročie príchodu Slovákov do Starej Pazovy a 100. výročie Spolku pazovských žien.

A teraz konkrétne o niektorých spoluobčanoch. Známe youtuberky či vlogerky Emília Faragová a Klára Fitošová sa vďaka svojim videonahrávkam pod názvom Pazovské obyčaje dostali i do Pazovského kalendára. Nech im námety na ich sympatické spracovanie potrvajú ešte dlho. Pre potenciálne vlastné memoáre uznávanému lekárovi na dôchodku Dr. Mišovi Filipovi iste dobrým podkladom bude interview z tohtoročnej pazovskej ročenky. Nemohla tu, pravdaže, chýbať ani Jana Rumanová, absolútna víťazka republikovej súťaže recitátorov v roku 2021. Korunovala tak svoju dlhoročnú recitátorskú vášeň. Tento úspech bude spomínať aj vďaka tomu, že všetky recitačné kolá prebiehali online, teda ani vo Valjeve na republikovej súťaži priamo nebola, iba mohla sledovať vyhodnotenie jej nahratého výkonu a dvíhanie tabuliek všetkých členov poroty s najvyššími známkami – desiatkami. Desiatky si zaslúži i pán majster Michal Turčan, jeden z najstarších pazovských majstrov obkladačov.

A potom bonbónik: denníkový riport mladej turistky Kataríny Džunkovej zo Slovenska, ktorá v Srbsku – konkrétne v Starej Pazove –strávila dva týždne pred pokračovaním letu do USA a zažila tu „slasti núteného tranzitu“. Presvedčila sa v pravdivosť slov jej hostiteľov: „Pamätaj, že zo Srbska môže človek odísť hocijaký – nahnevaný, sklamaný... Ale nikdy nie hladný.“ Vždy je zaujímavé vidieť, počuť či čítať, ako nás vidia iní. Katarína si aj toto zapamätala: „Chlapci mi tam kúpili takmer nealkoholické pivo s príchuťou bazy. Bolo na ňom napísané „Zova“ („baza“) a my sme vtipkovali, že z toho vznikol názov Pazovy. Jednu plechovku Pa-Zovy spolu so sladkou úrodou z Michalovej záhrady som si odviezla do Belehradu.“ Na túto slovensko-pazovskú nôtu nadväzuje aj trochu nostalgický príspevok na tému stále aktuálnej migrácie do krajiny našich predkov pod názvom Mať volali... a ešte aj dnes volajú... Na svoje si prídu i najmladší čitatelia a pre milovníkov športu je tu rozhovor s najmladším pazovským šachovým veľmajstrom Aleksandrom Inđićom.

Neprezradili sme vám všetko, čo si v tomto tradičnom čítaní nájdete. Pripomenieme ešte predsavzatie zakladateľa tejto ročenky Miroslava Demáka: „Keď sme v prvom roku tretieho tisícročia pripravovali prvý Pazovský kalendár, povedali sme si, že v ňom chceme zachovať všetko, čo len nájdeme z našej minulosti, ale zároveň vydáme svedectvo o tom, čo sa deje v reálnom, dnešnom čase.“ S odstupom času možno konštatovať, že je tá minulosť dobre zastúpená, ale pazovským spisovateľom z minulosti sa vraj viac pozornosti venovalo písaním o ich živote a menej boli sprístupnené ich najznámejšie diela. Začnúc týmto ročníkom zverejnené budú po dve vybrané prózy, potom sa bude pokračovať poéziou a drámou. Takže ako základ budúcej antológie Sobotné večery sú tu prózy Vladimíra Hurbana Vladimírova a Zlatka Klátika.

Toto pekné nielen pazovské čítanie technicky upravil Alen Nechvátal a jazykovo Ján Širka. S podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí v Bratislave ho vydal a vytlačil GKP SAVPO v Starej Pazove.

STAROPAZOVSKÁ OBEC Tanec je krásny šport

Anna Lešťanová

Vďaka veľkej láske k tancu a veľkému entuziazmu v roku 1985 bola založená Tanečná škola Vračar v Belehrade a o rok neskôr aj Športovo-tanečný klub Vračar. Na tisíce detí a dospelých naučilo sa kochať sa v tanci, hudbe a v družbe. klub Vračar patrí medzi tanečné kluby s najväčším počtom trofejí v Srbsku.

Aj deti z územia Staropazovskej obce mali česť stať sa v roku 2015 členmi tohto klubu a svoje prvé tanečné kroky urobili v miestnostiach Strediska pre edukáciu detí Kaleidoskop v Novej Pazove. Nádejné tanečnice,

Získané diplomy a odmeny

Niektorí z nich sa stali vynikajúcimi tanečníkmi a dosiahli výnimočné výsledky a uznania. Výsledkom obetavej práce sú i mnohé generácie súťažiacich tanečníkov a Športovo-tanečný

ktoré trénujú tento krásny šport, sú hlavne z Novej a zo Starej Pazovy. Štyri dievčence sú od samotného začiatku v tomto klube a v roku 2022 začínajú siedmy ročník družby s tancom. Ostatné ich rovesníčky sú tam kratší čas. Sú dve skupiny tanečníc: mladšia Flamingo girls a staršia Shining stars a obe skupiny tancujú v ženskej formácii. Je to jedna z tanečných disciplín a formácia môže byť zostavená z dievok, resp. dievčeniec a mužsko-ženských párov. Tento tanec sa tancuje v dvoch disciplínach, a to v latinskoamerickej formácii a štandardnej formácii. Choreogra e pozostávajú Každá medaila si vyžadovala hodne z piatich latino tancov: chapráce -cha-cha, samba, rumba,

Z pravidelných skúšok

paso doble a jive. Podľa pravidiel všetci členovia, resp. členky musia mať rovnaký kostým, topánky, účes a líčenie. Ako

Tanečnice hrdé na odmenu

tieto talentované dievčence, dnes už dievky, urobili za pomoci prvého trénera Stefana Pataftu, potom cvičili s Gordanou Gordićovou a ich terajším trénerom je Nemanja Nikolić. Každý z trénerov má zvláštny spôsob práce, ale spoločné sú im veľká láska k tancu a energia. Usilujú sa, aby svoje tanečné vedomosti a zručnosti čím lepšie preniesli na svoje žiačky: ako sa má správne držať telo, ako pocítiť emóciu pri tanci, ako sa smiať, tešiť..., ale aj ako byť férový a korektný voči ostatným

sa dozvedáme od samotných členiek a ich rodičov, hodiny tanca majú dvakrát týždenne v Novej Pazove. Pred každým súťažením počet tréningov sa zväčšuje, a ak je to potrebné, konajú sa aj v sídle tanečného klubu v Belehrade. Svoje prvé tanečné kroky

Z vystúpenia členiek Športovo-tanečného klubu Vračar

súťažiacim. Členky tejto školy a ich rodičia hovoria, že zvlášť pri nácviku novej choreografie skúšky vedia byť veľmi vyčerpávajúce. Každá námaha sa však oplatí, o čom svedčia aj početné vystúpenia na rozličných súťaženiach a získané odmeny, ktoré im veľmi veľa znamenajú. Majú ich skutočne veľa. Spomenieme niektoré: 1. miesto na Medzinárodnom festivale tanca Belehrad

Talentované členky s trénerom Nemanjom Nikolićom Tanečné choreografie sú aj náročné

2016, 1. miesto na Belehradskom festivale tanca 2017, 1. miesto na Internacionálnom Dance festivale v Belehrade 2018, 2. miesto na Dance Off festivale v Grécku 2018, 3. miesto na Internacionálnom festivale v Belehrade 2019 a 1. miesto na internacionálnom Dance festivale v Jagodine 2019. Tanečnice najväčšiu podporu majú od svojich rodičov, trénerov a rovesníkov. Podľa nich

Milovníčky tanca na svojich začiatkoch

„tanec nie je iba nový krok, to je oveľa viac – radosť z družby, emócie, obavy, je to sila, vášeň, gracióznosť…“.

Plánov na nadchádzajúce obdobie majú veľa, ale to najlepšie vedia ich tréneri a spresnia sa, keď odštartujú nové súťaženia, nové tanečné festivaly. Možno je práve medzi týmito tanečnicami aspoň jeden nový talent.

Foto: z archívu členiek klubu

VÝKLAD NOVÝCH KNÍH

Knižné tituly vydané po anglicky v SVC

Jaroslav Čiep

Začalo sa to roku 2019, keď Slovenské vydavateľské centrum vydalo prvý titul – vedeckú monografiu doc. PhDr. Oľgy Bočákovej, PhD., (1955) univerzitnej profesorky zo Slovenskej republiky, vedúcej Katedry sociálnych vied a poradenstva Fakulty sociálnych vied Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, v koautorstve s PhDr. Darinou Kubíčkovou, PhD., zástupkyňou vedúcej katedry, The overview of the solution to selected negative social phenomena at the present time (Prehľad riešenia vybraných negatívnych spoločenských javov v súčasnosti). O rok na to, teda roku 2020, vyšla v uvedenom petrovskom vydavateľstve publikácia doc. PhDr. Oľgy Bočákovej, PhD., The importance of spirituality for the quality of life (Význam spirituality pre kvalitu života). V roku 2021 tento produkčný zámer narástol a vyšlo ďalších päť titulov predovšetkým Oľgy Bočákovej, ale aj jej ďalších kolegov z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave z Fakulty sociálnych vied. V registri vydaných kníh v Knižnici Matice srbskej v Novom Sade sme rešeršovali nasledujúce tituly: Social work, social services and therapies for patients/clients after surgical treatment of breast cancer (Sociálna práca, sociálne služby a terapie pre pacientky/klientky po chirurgickej liečbe rakoviny prsníka) autorov Oľgy Bočákovej, Jany Stanovej a Evy Vaskej (ISBN 978-86-7103-567-5), Social services for seniors with Alzheimer‘s disease (Sociálne služby pre seniorov s Alzheimerovou chorobou) PhDr. Evy Vaskej, PhD., (1957) (ISBN 978-86-7103568-2), Seniors in the dimensions of quality of life (Seniori v dimenziách kvality života) PaedDr. PhDr. Ivety Petríkovej-Rosinovej, PhD., (ISBN 978-86-7103-566-8), Selected social negative situations in the dimensions of social work and social services (Vybrané sociálne negatívne situácie v dimenziách sociálnej práce a sociálnych služieb) doc. PhDr. Oľgy Bočákovej, PhD., PhDr. Mgr. Andreja Hrnčárika, PhD., a PhDr. Zuzany Drakovej, PhD., (ISBN 978-86-7103-564-4) a Emergency crisis situations and their solutions (Havarijné krízové situácie a ich riešenia) autorov doc. PhDr. Oľgy Bočákovej, PhD., a PhDr. Michala Imroviča, PhD. Vedecké monografie, ktoré v roku 2021 vydalo Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci, a dokopy je päť titulov, vychádzali ako prvé edície uvedených titulov vydaných v anglickom jazyku. Určené sú pre trh Slovenskej republiky, predovšetkým pre študentov uvedenej fakulty, a nepobadali sme, že sú v predaji aj v Srbsku. Všetky tieto publikácie rozmerov 22 x 15 cm, vytlačené na ofsetovom papieri, zlepené do mäkkej väzby, v rozsahu od 104 do 126 strán, vyšli s vročením 2021. Neuvedená tlačiareň ich každú vytlačila v náklade 110 kusov.

ĎALŠIE ČÍSLO INTERNETOVÉHO ŽIACKEHO ČASOPISU Čaroslov čaruje ďalej

Anna Francistyová

Pekné veci si radi aj zopakujeme. Časopis žiakov slovenských škôl vo Vojvodine pod názvom Čaroslov teda vznikol 13. novembra 2010 v Základnej škole Jána Čajaka v Báčskom Petrovci. Bol to výsledok druhého seminára žiakov základných škôl, keď sa na pozvanie jeho iniciátorky Márie Andrášikovej, profesorky slovenského jazyka v petrovskej škole, stretli na jednom mieste členovia redakcií školských časopisov. Zoskupili sa tu žiaci z 11 slovenských vojvodinských škôl (z Kulpína, Hložian, Kysáča, Pivnice, Kovačice, Aradáča, Padiny, Erdevíka, Petrovca, zo Selenče a Starej Pazovy). S odstupom času môžeme povedať, že vďaka tomuto užitočnému semináru v niektorých školách začali vydávať, alebo obnovili vydávanie školských časopisov. A priamo na tvári miesta z príspevkov rôznych žánrov vznikol spoločný ukážkový časopis, ktorý, hľa, pretrváva už dvanásty rok. Onedlho dostal aj svoju alternatívnu formu – elektronickú. Doba potvrdila, že táto internetová verzia Čaroslovu je praktickejšia a medzičasom už prekročila prah Vojvodiny a je z nej vzácne dolnozemské školské čítanie. Predovšetkým však miesto na širšiu prezentáciu našich škôl, na sebarealizáciu žiakov v písaní slohových prác, v kreslení, fotografovaní, aj v novinárčení. Desiaty ročník internetového Čaroslovu právom je priam ukážkou slovenského národnostného školstva vo Vojvodine. V ňom sa verejnosť môže dočítať o spoločných školských podujatiach, o akciách v jednotlivých školách.

Dnes sa stal samozrejmou súčasťou webových stránok škôl. Nuž a v ústrety koncoročným sviatkom a pred ukončením prvého školského polroka, teda v decembri 2021, vyšlo už jeho 15. číslo (https://caroslov.rs/ caroslov-15).

Má 72 strán a na úvod sa čitateľom prihovára Ján Pitoňák, hosťujúci učiteľ Slovenskej základnej školy, gymnázia, materskej školy a kolégia v Békešskej Čabe, v Maďarsku. Nostalgicky si zaspomínal na štyri úspešné ročníky stretnutia Mladých dolnozemcov, zmienil sa o internete, ktorý sa stal našou každodennosťou, potrebou, keď sa chceme nielen vzdelávať, ale aj rozprávať a zvlášť vidieť. Aj po dvoch nevydarených stretnutiach Mladých dolnozemcov – pre pandémiu koronavírusu – svoj príhovor končí slovami: „Optimizmus nám pomôže skôr sa z tejto situácie vymaniť a v zdraví sa zase stretnúť!“ Nuž a práve najnovšie číslo Čaroslovu je dôkazom, že aj napriek odporúčaniam Mladí dolnozemci sa stretávajú – stali sa súčasťou tohto internetového časopisu. Čitatelia si v tomto najnovšom čísle môžu prečítať o rôznych podujatiach z Dolnej zeme, zo škôl s vyučovacím jazykom slovenským v Maďarsku, Rumunsku a v Chorvátsku. V pokračovaní Čaroslov zviditeľňuje prácu našich vojvodinských základných škôl (v Petrovci, Kovačici, Padine, Hložanoch, Selenči, Kulpíne, Pivnici, Jánošíku, Erdevíku, Aradáči, Laliti, Kysáči) a petrovského gymnázia. Je tu kopa krásnych textov, výtvarných prác, slohových prác, fotogra í. Možno vás zaujme niektorý z titulkov, aby ste ho vyhľadali na internete: Knižnica nestraší a knihy nehryzú, Dobrodružstvo jesenného listu, Potulky minulosťou osviežené humorom, Slovo má ľahkosť vetra a silu hromu, Dievčenské slzy, Moje budú ce povolanie, Po daždi prichádza dúha.

Pätnástykrát čaroslováci umožňujú čitateľom spoznávať svoje kultúrne dedičstvo a miestne tradície, zároveň získať kladný vzťah k ľudovej slovesnosti. Upevňujú dolnozemskú spolupatričnosť, držia sa spolu a spoločnými silami zachovávajú svoju slovenskú identitu.

O najnovšie číslo internetového Čaroslovu sa aj tentoraz postarali: Mária Andrášiková, autorka a koordinátorka, a Andrej Varga, ktorý technicky a gra cky upravuje Čaroslov. Pätnáste číslo internetového vydania spoločného časopisu žiakov slovenských škôl vo Vojvodine vyšlo s nančným prispením Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí z Bratislavy.

Na ukážku vám ponúkame niektoré práce z najnovšieho čísla Čaroslovu. Sú to texty žiakov ZŠ T. G. Masaryka v Jánošíku, ZŠ Mladých pokolení v Kovačici, ZŠ Jána Čajaka v Báčskom Petrovci a ZŠ Jozefa Marčoka-Dragutina v Hložanoch.

Čokoľvek sa nám v živote stane, je nejaký dôvod na to. Aj keď si to hneď neuvedomíme a v tej chvíli sa nám to nepáči, časom prídeme k tomu, že je všetko presne tak, ako má byť. Pamätám si, keď sme šli na lyžovanie na Slovensko s našou školou. Vyšli sme na kopec a odtiaľ sme sa šmýkali dolu. Zdalo sa mi, že ja to nezvládnem. Neviem ani

Všetko je tak, ako má byť

sám, ako som prekonal strach a onedlho som lyžoval. Zrazu som spadol. Srdce mi búšilo, ale musel som pokračovať. Znovu som spadol. Už som si pomyslel, že ja nie som pre lyžovačku. Predsa som šiel skúsiť ešte raz. Nohy akoby samy vedeli, čo majú robiť. Bol to neskutočný zážitok. Naučil som sa lyžovať. Užíval som si krásny výhľad na hory prekryté snehom. Mohol by som sa lyžovať celé dni, od rána do večera...

Vtedy som sa naučil, že ak chcem dosiahnuť krásny život plný šťastia, nesmiem sa sťažovať a ľutovať, ale plným srdcom ísť do toho. Každá námaha sa oplatí.

Marko Supek Jánošík

Tak ako každý rok, aj tentoraz sa Sára s rodičmi chystala k moru. Nudné balenie vecí a zdĺhavá cesta spôsobili hádky a napätie v rodine. Avšak keď sa za vysokými horami po dlhom cestovaní v rozhorúčenom aute pred nimi rozprestrel veľkolepý pohľad na more, všetky hádky zmizli a úsmev a radosť skrášlili tváre trojčlennej rodiny.

Sára sa ani poriadne nerozbalila, už bežala na piesočnú pláž voňajúcu morskou vodou a hneď sa ponorila do vody. Plávanie v jemných vlnách obliatych slnečnými lúčmi bol pre Sáru prenádherný zážitok. Akoby ju vlny objali do náručia a kolembali, kolembali. Sára mala rada plávanie a keďže veľa času trávila vo vode, mama si ju doberala, že sa zmení na morskú pannu.

Neďaleko pobrežia, kde si milá rodinka rozprestrela ležadlá a opaľovala sa na teplom slniečku, vyčnievali z vody dve veľké skaly. Boli osamelé, akoby čosi skrývali. Sára si pomyslela, že tú vzdialenosť

Sára – morská panna

poľahky zvládne a vypátra, čo tie záhadné skaly skrývajú.

Plávala pomaly, vychutnávala si každý dotyk vody. Keď vyšla na skalu, šťastná, že prekonala takú veľkú vzdialenosť, zamávala rodičom, pozrela pred seba a takmer zmeravela. Skaly boli plné prekrásnych mušlí, ktoré more vyplavilo. Z vody vyčnievali pestrofarebné koráliky, pomedzi ktoré sa perlili strakaté rybky. Bolo úžasné pozerať sa na ten klenot morského sveta. Sára sa nemohla nasýtiť toho očarujúceho pohľadu. Každý deň sa tam vracala. Bolo to útočisko ticha, pokoja a prenádhernej krásy. S veľkým zanietením obdivovala svet, ktorý sa pred ňou denne objavoval. Vždy iný a krajší.

Raz, pozerajúc do číročistej azúrovej vody, spozorovala divný záblesk. Mihnutie. Zbystrila zrak. Neverila. Neverila vlastným očiam. Bola to morská panna. Dlhé vlasy. Dlhý chvost. Prekrásnymi modrými očami zažmurkala na Sáru a v tej istej chvíli zmizla do modrej hlbočiny. Sára sa zdesila. Pozerala do vĺn a pýtala sa ich: „Bola to realita? Videla som morskú pannu, alebo to bol len prelud, vidina?“

Dlho sedela na skale pozerajúc sa do modrej hĺbky. Čakala odpoveď. Tá neprichádzala. Slnko už dávno zašlo za morskú hladinu a Sára stále sedela a čakala. „Poď,“ prebral ju zo zadumania otcov hlas, „veď tu skrehneš. Zajtra zasa prídeš.“

Sára bola zmätená: Videla morskú pannu, alebo nevidela morskú pannu? Bola to otázka, na ktorú nevedela zodpovedať, ktorá ju miatla, znepokojovala. Plávala tam každý deň. No morskú pannu už neuvidela.

Mama ju upokojovala: „Dlho si sedela na skalách, nepohnute si pozerala do vody, a to, čo si videla, nebola morská panna, to si bola ty. Vo vode si videla svoju prekrásnu tvár.“

Videla?

Saňa Severínyová Kovačica

Bolo teplé leto, krásne slnečné popoludnie. Bol som u starých rodičov. Môj starý otec a ja sme pracovali v záhrade. Na konci záhrady je starého otcovo pole. V tom roku tam mal posiatu pšenicu.

V jednom momente ma niečo akoby volalo do pšenice. A práve v tom momente môj starý otec odišiel po niečo do domu, nechal ma v záhrade samého. Keď som sa dobre sústredil, počul som, akoby niečo zase zo pšenice na mňa volalo. ,,Peterrrrr... Poď semmmm...“

Trošku som váhal, no vkročil som do pšenice. Žlté klasy sa začali ovíjať okolo mojich nôh a rúk, až som si musel ľahnúť. Najväčší klas zo všetkých sa vztýčil nad

Klas zrnečný

moju hlavu a povedal: ,,Peter, vitaj. Ďakujem ti, že si medzi nás prišiel. Vítam ťa v Panónskom kráľovstve klasov. Ja som Klas zrnečný a toto sú moji bratia a sestry. Mám takmer 300 rokov. Nikomu sa ešte nepodarilo skosiť ma. Videl som, ako sa tieto močaristé pusté kraje premieňali na úrodné, ako tu bolo čoraz viac ľudí. V minulosti som videl, ako kone a voly orú túto zem poháňané mozoľnatou rukou tvojich predkov. Teraz vidím nejaké stroje. Orú, sejú, kosia a zberajú úrodu. Aké máš ty plány s touto zemou?“ ,,Nemám plány so zemou. Plánujem ísť študovať na Slovensko,“ odpovedal som bojazlivo a úprimne.

,,V poriadku, ako myslíš... Venujem ti toto jedno zrniečko, aby ti vždy pripomínalo tvoj rodný kraj.“

Potom prišiel môj starý otec do záhrady, volal na mňa a našiel ma ležať v pšenici. Spýtal sa ma, prečo ležím v pšenici. Neodpovedal som.

Všimol si, že držím niečo v ruke. ,,Čo, aj tebe Klas zrnečný dal zrniečko a rozprával ti o rodnom kraji?“

Usmial sa a povedal, nech sa chytám roboty.

Zrniečko som si položil do vrecka na nohaviciach. Dal som sa do roboty...

Peter Pavčok Báčsky Petrovec

Dom, v ktorom žijem s rodinou, je skromný. Osobitné miesto v ňom a v mojom srdci má moja izba. Je to môj malý svet.

Trávim v nej mnoho času, tak na učenie, ako i na oddych, uvoľnenie. Je to útulné a tiché miesto. Keby steny v mojej izbe prevraveli, mohli by vyrozprávať všeličo: o prvej láske, rozčarovaní, smútku, radosti.

Moja izba – môj svet

Je to kútik, v ktorom sa cítim uvoľnene. Rozmýšľam o všeličom, uvažujem, básnim, zapisujem si svoje pocity.

Kedysi, nie tak dávno, moja izba bola plná hračiek. Teraz už tak nie je. Vyrástla som z nich. Je tam ešte jeden plyšový delfín, ktorý má osobitné miesto v mojom srdci.

Ružové steny, ružové záclony, ružová posteľ, nad ňou obraz, ktorý som sama namaľovala, knihy, príjemná hudba.

I keď je deň pochmúrny a sychravý, v mojej izbe sa cítim príjemne a bezpečne. Je to moje kráľovstvo, v ktorom si žijem po svojom.

Každý by mal mať jedno takéto miesto iba pre seba. Ja ho mám a vytvorila som si ho sama.

Emília Tesla Hložany