Mozaika
ROČNÍK XXIV 15. januára 2022 ČÍSLO 268
MAGAZÍNOVÁ PRÍLOHA
PEL-MEL Z VERONY A OKOLIA
Prečo práve Verona? Milina Vrtunská
–P
naša, o možnostiach spolupráce. A potom takéto fragmenty: cesta tiahne pomedzi ovocné sady, na konároch nahých stromov pomaranče akoby lampióny, nasledujú stromoradia platanov a zase pomarančovníky. Diaľnica v mojich spomienkach neexistuje. Potom nás všetkých troch vidím na moste, čo sa rozkročil ponad divokú rieku Adižu, okoloidúceho sa pýtame na adresu, na ktorej nás už čakajú a kde nás na uvítanie ponúkli horúcou čokoládou. Bola to moja prvá šálka tej dobroty, ktorá mi nikdy viac nechutila tak ako
rečo práve Verona? – opýtala sa signora Daniela, keď som sa jej priznala, že ma už dlhší čas lákalo práve to mesto, až ma, hľa, zlákalo. Rozprávame sa v jej rodnom dome na jazere Garda, v tratórii Fioravanti, neďaleko Verony. Ale o tom neskoršie. * Keď človek sám je, ako z chleba zo spomienok si ulomí, povedal básnik. Nevyspytateľná ľudská pamäť, v ktorej sa ukladajú spomienky. Občas sa z jej hĺbok vynoria fragmenty pradávnych zážitkov, ktoré sa tlačia do popredia, na denné svetlo, kde nadobúdajú konkrétne obrysy. Niekedy, zdá sa, bez akejkoľvek logiky. Tak je tomu zakaždým, keď cestujúc severnou talianskou diaľnicou zočím nadpis VERONA. Prečo práve Verona? Pravdepodobne Pri amfiteátri na Piazza Bra je stále rušno preto, lebo som tam už raz bola, bola to moja prvá služobná cesta do zahra- vtedy. Na nádvorí domu, v ktorom ničia, boli to moje prvé novinárske žila pekná Júlia, do ktorej sa zamiloval kroky – a bolo to pred päťdesiatimi Rómeo a ich nešťastnú lásku zvečnil rokmi. A ešte trochu drobných... Shakespeare, vidím len seba. Asi moNepamätám sa, čo a ako som to jich spolucestujúcich tá romantická napísala, ale celkom jasne vidím historka nezaujímala. A to je všetko, auto, ktorým cestujeme, sedím na čo má konkrétne obrysy, keď sa mi, zadnom sedadle, za volantom Janko cestujúc severnou talianskou diaľLegíň, vedľa neho technický redaktor nicou, ukáže nadpis Verona. A ešte, Hlasu ľudu Samuel Čáni, ktorému len tak úchytkom, obrysy rímskeho náš vtedajší riaditeľ Ondrej Čelovský amfiteátra. zveril hlavnú úlohu. Rozhovory v istej Hádam preto tá návšteva Verony firme podobného profilu, akou je dnes.
REPORTÉRI
ARENA A NÁMESTIE BRA Tentoraz moja obchôdzka pamätihodností Verony začína práve pri tom amfiteátri, známejšom ako Arena. Mohutná elipsovitá stavba vystavaná pred dvetisíc rokmi pre potreby antických zábav. Trvá dodnes aj preto, lebo jej občania aktívne pomáhajú, aby čím dlhšie odolala zubu času. Na sklonku šestnásteho storočia založili dokonca aj špeciálnu inštitúciu, v rámci ktorej sa sústavne, hľa, už celé tri storočia, konajú konzervátorské práce. A v novej dobe amfiteátru vrátili aj funkčnosť. Každé leto sa tam koná chýrečný operný festival, na ktorý sa zbiehajú milovníci toho umenia zo všetkých kútov sveta. Vedľa amfiteátra sa rozprestiera impozantné námestie menom Piazza Bra, údajne jedno z najväčších v celom Taliansku. V jeho strede niekoľko košatých vždyzelených stromov, vodostrek, lavičky. Akýsi minipark. Vôkol neho široký pás prázdneho priestoru, na ktorom je dosť miesta pre chodcov, hlúčiky mládeže, mladé mamičky s bábätkami vo vozíčkoch, skupiny turistov pozorne načúvajúcich historkám sprievodcov, zamilované páry, zvedavcov. Časť toho priestoru lemujú kaviarne a reštaurácie, ktoré profitujú z kávičkárov a labužníkov od rána do večera. A keď je navečer na námestí dáka udalosť, veru aj do neskorej noci.
Z obsahu
Prečo práve Verona?
s. 23
Stodvadsať rokov od narodenia Adely Čajakovej-Petrovičovej (1901 – 1976) s. 26
Hodnotenie ľudového odevu – nová kvalita festivalu s. 28
I
23
