S nádejou na krajšie časy

KLUB POĽNOHOSPODÁROV BÁČSKY PETROVEC BILANCOVAL S nádejou na krajšie časy

Jaroslav Čiep

Po dvoch rokoch vedenie Klubu poľnohospodárov v Báčskom Petrovci zase zvolalo svoju členskú základňu, aby spoločne bilancovali. Vlani pre zdravotné opatrenia výročnú schôdzu nekonali, ale nerealizovali ani viaceré zachodené aktivity.

V sobotu večer 5. februára sa miestni poľnohospodári vo veľtak potichu, s menším počtom účinkujúcich a bez spoločného obeda a v roku 2021 zase pracovali na plné obrátky s viac ako 180 strojmi. Ich účasť na Klobásafeste bola mimoriadne úspešná, v roku 2020 absolútnym víťazom sa stal práve tím Klubu poľnohospodárov zostrojený z mladých členov a vlani ich člen Pavel Topoľský so svojou rodinou tiež sa stal absolútnym víťazom festivalu klobás.

Predseda Jaroslav Ušiak podáva správu o činnosti O to, aby sa poľnohospodári posilnili aj telesne, sa postarali kuchári Stracinský a Vida

Prítomní členovia Klubu poľnohospodárov schválili správy a plány práce

nančné správy za roky 2020 a 2021 predostrel pokladník Gabriel Paulíny. Ich hospodárenie bolo pozitívne. Z nových pomôcok do inventára si v uplynulom období pripísali dosku na rovnanie ciest, ktorá sa montuje ako prípojka na traktor v hodnote 130 000 dinárov a nové stoly. V mene dozornej rady správu podal Samuel Oros, potvrdil správnosť vyúčtovania a v mene disciplinárnej komisie sa prihovoril Ján Spevák.

V rámci plánu práce v aktuálnom roku bolo počuť, že vedenie a členovia Klubu poľnohospodárov Báčsky Petrovec plánujú účasť aj na tohtoročnom Klobásafeste, kam prihlásili až tri svoje tímy. Na jar okolo Veľkej noci, keď poveternostné podmienky dovolia, zorganizujú pravidelnú akciu rovnania

kom počte stretli v Loveckom dome Lesík, aby si povedali o tom, čo ich trápi, čo majú za sebou, ale aj o tom, čo plánujú v tomto roku.

Prítomných na výročnom zasadnutí Zhromaždenia Klubu poľnohospodárov privítal aktuálny predseda klubu Jaroslav Ušiak a vyzval prítomných, aby minútkou ticha vzdali úctu zosnulým členom. Potom si zvolili pracovné predsedníctvo v čele s Pavlom Severínim, s ktorým absolvovali predostretý rokovací program.

Predseda Ušiak podal správu za uplynulé dva roky, kde stálicou v práci bolo, ako aj v predchádzajúcom období, rovnanie poľných ciest – v roku 2020 iba Počas Slovenských národných slávností na svojom dvore privítali mnoho hostí, ktorí sa prišli zabaviť pri živej hudbe a pochutiť si z pripravených gastronomických pochúťok – baranieho paprikáša, pečenej jahňaciny a prasaciny a jedál z grilu. Vlani vymenili aj odkvapové rúry na svojom príbytku.

Prislúchajúce

poľných ciest v chotári. Už teraz od stredy štartovali s cyklom zimných prednášok, na ktorých svoje členstvo oboznamujú s novinkami v poľnohospodárstve. Do Slávností plánujú vybetónovať ďalšiu plochu na dvore, tiež podpiľovať konáre vedľa ciest na relácii vedľa Begeja, lebo sa rozšírili a zavadzajú veľkým strojom, keď tadiaľ premávajú.

Na svoje ročné zasadnutie si Petrovčania zavolali aj kolegov z Kysáča a Hložian, ktorí im popriali zdar v práci, ako aj ďalších predstaviteľov

Aj tohto roku si naplánovali urovnať cesty v chotári, ako to robili aj v predchádzajúcom období

samosprávy – boli to v mene lokálnej moci predsedníčka Jasna Šprochová, v mene Rady Miestneho spoločenstva Báčsky Petrovec richtár Ján Lačok a v mene Spolku petrovských žien podpredsedníčka Katarína Rašetová. Bolo slovo aj o tom, že lokálna samospráva tohto roku bude nancovať aj úroky z pôžičiek poľnohospodárov na palivo, hnojivo a iné potreby.

Svoje stretnutie petrovskí poľnohospodári ukončili spoločným obedom, ktorý pre všetkých prichystali kuchári Ján Stracinský a Miroslav Vida.

Z KLUBU POĽNOHOSPODÁROV KULPÍNA Vždy ochotní pomôcť

Katarína Gažová

Minulý rok združenie poľnohospodárov Kulpína, ako vysvetlil predseda Milan Popovicki, malo niekoľko aktivít. Pracovalo sa, ako sa dalo. Roky pred koronavírusom poľnohospodári sa stretávali už v zime, keď absolvovali užitočné prednášky pre poľnohospodárov. Vlani a začiatkom tohto roka už ani prednášky neboli. – Tradične sme kalendárny rok začínali prednáškami pre Klub poľnohospodárov Kulpína a aj ďalších poľnohospodárov, ktorí o prednášky prejavili záujem. Teraz už druhý rok nemáme tie edukácie, čo je škoda, ale nedá sa. Takou najväčšou našou aktivitou je jarná akcia rovnania poľných ciest. Vlani sme ju zorganizovali v marci, takže sme už od včasnej jari mali v chotári rovné cesty a tak sa poľnohospodárom ľahšie prichádzalo k svojim roliam. Táto akcia býva každý rok, zoskupí sa pekný počet poľnohospodárov s traktormi a prívesnými strojmi, – povedal predseda klubu Milan Popovicki.

V rozhovore sme sa dotkli aj témy, že je už menší záujem poľnohospodárov o prácu klubu. Iste k tomu prispela aj celková situácia s pandémiou, ale aj nejaká nevôľa, keď ide o zoskupovanie vedenia klubu. – Vysvetlil by som to aj tak, že sme znechutení celkovo, a aj nančne je to tak, ako je. Vlani napríklad Klub poľnohospodárov Kulpína z obce dostal iba päťtisíc dinárov na činnosť, pokiaľ iné združenia poľnohospodárov z územia obce dostali až po dvestotisíc dinárov. Z toho dôvodu sme naozaj boli znechutení. Okrem spomenutej akcie rovnania poľných ciest

počas roka sme niekoľkokrát usporiadali akcie navážania zeminy do chotára, aby sa zasypali diery na cestách. Tam, kde sme zvážili, že je to potrebné a mali sme k dispozícii zem, ak nám niekto z občanov ponúkol, aby sme si prišli odviezť, tak sme to využili. Tak sme aj počas roka tie cesty v chotári udržiavali, – vysvetlil spolubesedník. Poľnohospodári sú usilovní ľudia, pracujú na poliach, ale ak treba, pomôžu aj iným. Tak aj vlani pomáhali, tam, kde ich pozvali niečo vyviezť, previezť a podobne. Takú spoluprácu má klub už roky aj so základnou školou v Kulpíne, keď v jeseni Oračka v jesennom období je záverečná práca poľnohospodárov na poliach a na jar vyváža suché lístie alebo iný odpad z nádvoria školy. Kedysi poľnohospodári Kulpína v zimnom období čistili aj cesty po dedine od snehu. V posledných rokoch to už nerobia, lebo tieto práce má na starosti komunálny podnik.

V DOBROVOĽNOM POŽIARNICKOM SPOLKU V KYSÁČI Hľadajú sa mladosť, skúsenosť a dorastenci

Anna Legíňová

Dobrovoľný požiarnický spolok z Kysáča jestvuje od roku 1933. Čoskoro oslávia úctyhodné jubileum. Bez ohľadu na to, že sa pripravujú na oslavy výročia, aktívne sa dali do práce, lebo im to tentoraz epidemiologická situácia konečne dovolila.

Predseda Ľubo Čeman, špecialista požiarnej ochrany a zázmeny v požiarnickom systéme. Ide sa na kategórie, budú 3 kategórie. My cielime na vyššie kategórie, a preto musíme mať viac členov a samým tým získavame možnosť zásobovať spolok rôznymi prístrojmi. Cieľom je teda priblížiť sa k profesionálom. Chceme byť pripravení urobiť niečo pre niekoho a nežiadať nič. Je to príjemný pocit.

Igor Štandi, šofér kysáčskeho DPS, má na starosti výcvik detí,

Spoločná fotografi a kysáčskych požiarnikov a mladých záujemcov

roveň i požiarnický dôstojník DPS v Kysáči, o. i. prezrádza, prečo sa v nedeľu predpoludním snažia zorganizovať nábor nových členov: – Robíme na tom, aby sme prilákali nových členov od 7 do 18 rokov. S dorastom majú všetky spolky problém, lebo sa im deti rozbehali pre koronu. Nič sa nestávalo dva roky, neorganizovali sa nijaké súťaže, deti narástli. Intenzívnejšie sme začali robiť na tom, lebo musí niekto po nás prísť, nebudeme ani my stále... To nám je prioritou a cieľom. S deťmi budeme robiť súťaže zariadení, máme aj teoretické prednášky, ale sú to také zaujímavé, v podobe kvízov. Potrební sú nám i starší ako 18 rokov, aby išli do operačnej jednotky, tiež potrebujeme šoférov... Sú určité teda najmladších. O výcvikoch hovorí: – Všetci sa angažujú na tom, aby sme v spolku mali veľa detí. Pred siedmimi rokmi som robil detský výcvik, teraz to budem robiť zase. Dnes sme mali také všeobecné cviky, najprv bola teoretická časť, oboznámili sme ich s tým, čo ich očakáva, aké akcie a súťaže, ukázali sme im naše zariadenia na hasenie požiarov, kamióny, nové vysielačky, vyskúšali aj našu rovnošatu, aby pocítili, ako sa v nej požiarnici cítia. Dali sme im aj brentače, to sú ručné vodové pumpy, ktorými sa hasia požiare. Musia sa naučiť za čím kratší čas a čím presnejšie zdolať výcvik. Pozerá sa na každú chybičku, prešľap čiary a iné.

Predseda Čeman na túto tému poznamenáva:

Najmladší vyskúšali aj požiarnickú rovnošatu

– Cviky na brentačiach robia mladší, starší na prekážkach, potom na pumpách a nakoniec najstarší s vozidlami. Je tu tiež imaginárny bazén, ktorý treba preskočiť, tiež kladinu, preliezajú cez tunel atď. Slovom, musia byť dosť šikovní, vynaliezaví, obozretní a rýchli.

O spolupráci so Sektorom pre mimoriadne situácie a plánoch na činnosť v nasledujúcom období predseda DPS Ľubo Čeman hovorí: – Sektor pre mimoriadne situácie má tentoraz osobitnú komunikáciu s dobrovoľníkmi vybavenie priestorov, náradia, nových rovnošiat, zariadení, kamiónov, alebo iného. Na základe kategórie budeme v danej situácii odpovedať na výzvy alebo apely. Nebudú všetci všetko robiť. Bude sa vedieť, čo je čia úloha. Budeme aj jednotka civilnej ochrany. Budeme odpovedať na záplavy, vlastne na elementárne pohromy. V minulosti jestvovali jednotky civilnej ochrany, teraz máme zase v úmysle, aby sa to prinavrátilo, ale v trochu inej podobe. Zase budú v tom výcviky. Musím pripomenúť, že sa dozadu asi takých 30 rokov

Počas výcviku

hasičmi. Prostredníctvom neho fungujeme. Máme oveľa väčšiu spoluprácu s ním. Plánuje sa, aby sme boli rozdelení do kategórií. Každá kategória bude mať šancu dostať prostriedky buď na tu nič neobnovovalo, hasili sa požiare, robil sa dozor, ale sa nekonala inovácia a modernizácia vybavenia. Teraz máme všetci hasiči na úrovni štátu rovnaké rovnošaty, štát nás konečne

rozpoznal ako jeden z dôležitých subjektov v ochrane pred požiarmi a tiež ako jednu vážnu silu, lebo podľa môjho odhadu je okolo 3 000 dobrovoľných požiarnikov v Srbsku. Dejú sa však príliš rýchle zmeny, ktorým sa treba rýchlo prispôsobiť. Trochu sme niekedy aj nervózni, lebo sa neustále niečo od nás žiada, ale sme predsa hrdí na fakt, že sme konečne povšimnutí. Bude nám potrebných 5 – 10 rokov, aby sme sa dostali na úroveň, na ktorej sú hasiči v Slovinsku, Chorvátsku, v Česku, na Slovensku a v Maďarsku. Naši hasiči sa prizerajú na ten model, ktorý sa ukázal ako dobrý.

Relja Štandi, ako i Ivan Zelenák sú prváci základnej školy. Prišli sa zapísať za nových členov. Páči sa im všetko, čo tu majú, vyskúšali

Šoférujeme…

už takmer všetko a chceli by, keď narastú, pomáhať pri hasení požiarov. Kristián Marčok a Andrej Križan sú trochu starší členovia, šiestaci. Kristiána do spolku priviedol priateľ Andrej, ktorý nám povedal: – Ako malí sme cvičili na brentačiach, dvaja mali pumpovať brentače a jeden cieliť. Učili sme sa aj o hadiciach, koľko sú hrubé spojky a iné. Zúčastnili sme sa aj v hrách Mali vatrogasac. Teraz budeme pomáhať mladším členom a budeme sa tiež učiť zvládnuť rôzne prekážky.

V Dobrovoľnom požiarnickom spolku v Kysáči čakajú na nových členov každú nedeľu od 10. do 12. hodiny. Ak sa rozhodnete stať sa mladými požiarnikmi, naučíte sa niečo nové, budete humánni, pomôžete zachraňovať nielen materiálne veci, ale aj životy svojich spoluobčanov, ako i vlastné. Nebudete za to platení, ale budete mať ohromný nemateriálny zisk a osobnú satisfakciu, že ste svojím konaním na tomto svete niekomu pomohli. Či je niečo lepšie?

MATIČNÝ ETNODOM V HAJDUŠICI Už nie je v tme

Vladimír Hudec

Tak ako si na sklonku minulého roku bolo naplánovalo, mladé a podnikavé vedenie Miestneho spoločenstva januára totiž využili pekné počasie a nainštalovali re ektory na matičnom etnodome, ktorý sa nachádza v starej slovenskej časti dediny, na rohu ulíc Masarykovej a Slovenskej. Týmto

Majstri svetlo nainštalovali dobrovoľne, bez úhrady

v Hajdušici pokračuje s inštalovaním osvetlenia na verejných objektoch v dedine. Koncom spôsobom je okrem toho samotného objektu osvietená aj celá križovatka, ktorá doteraz bola

Matičný etnodom teraz zapôsobí aj v noci

takmer úplne v tme. A pochvaľujú to najmä ľudia, ktorí dennodenne stadiaľ prechádzajú. Ako aj na iných objektoch, aj tieto práce dobrovoľne vykonali sami občania, členovia Rady MS, a v tomto prípade aj dvaja susedovci daného objektu Miroslav Orgován a Miroslav Miksád, ktorým určite záležalo na tom, aby časť dediny, v ktorej žijú, dostala iný, krajší vzhľad. Predseda MS Hajdušica Aco Anđelovski konštatoval, že toto je výsledok spolupráce miestneho spoločenstva, lokálnej samosprávy a samých občanov. Zároveň netajil svoje oduševnenie z toho, čo videl vo vnútri etnodomu. „Príjemne som prekvapený. O tomto som vôbec nevedel a verím, že mnohí občania tiež nevedia, čo sa v dome nachádza. Toto je vzácny poklad, ktorý treba zachovať a nejako inštitucionalizovať. Podľa mojej mienky etnodom má aj turistické potenciály, ktoré treba využiť a v súlade s tým aj omnoho aktívnejšie pracovať na jeho prezentácii. Matica slovenská v tom určite môže počítať s podporou miestneho spoločenstva,“ povedal nám hajdušický richtár.

PÁN MAJSTER ONDREJ FUNTÍK Z KYSÁČA Má aj chuť a vôľu, aj vedomosti a zručnosti

Anna Legíňová

Často si ani neuvedomujeme, že v našej blízkosti žije osoba, ktorá je skutočným klenotom. Tu neďaleko môjho bydliska býva človek, ktorý je tichý, statočný, usilovný a nanajvýš skromný (čo je v dnešnom čase veľmi zriedkavé). Kultúrny šedivý starček, ktorý svojou zručnosťou prekvapuje. Odišla som k nemu so zámerom, aby mi porozprával o krajčírskom remesle, lebo takých je v súčasnej dobe málo... A je to ešte zvláštnejšie, keď sa týmto remeslom ešte stále zaoberá vyše osemdesiatročný starček... A dozvedela som sa ešte plno prekvapivých údajov o jeho všestranných zručnostiach. Ondrej Funtík z Kysáča, bývajúci na Štefánikovej ulici, mi porozprával mnoho zaujímavostí z jeho života. Jeho cieľom bolo stať sa krajčírom. Mal to roky, aby sa tá perla prejavila vo svojej plnej kráse. „Najprv som sa vyučil za učňa. Učňom som bol najprv u pána majstra Gašku v Kysáči, a potom v Novom Sade. Mal som sa naučiť šiť mužské šaty. To bolo okolo roku 1958,“ zaspomínal si náš spolubesedník a pokračoval: „To je veľa rokov, ale počkaj, nech ti ešte vyrozprávam...“ a tým sa začal náš rozhovor. „Základnú školu som ukončil tu, v Kysáči. Môj otec mali obchod na pažiti, na dnešnej Masarykovej ulici. Bol to obchod Slávia. Vtedy som sa ako 12-ročný chlapec vyskúšal aj v ochodníckom remesle. Ako 15-ročný chlapík som bol 13 mesiacov učňom u pána majstra Gašku v Kysáči a potom v Novom Sade. Úhrnne som bol učňom 3 roky. Neskoršie som v meste skladal učňovskú skúšku. A potom som ako 21-ročný mladík šiel na vojenčinu.

Minipapučky v porovnaní s krajčírskym metrom

blízko k srdcu, lenže to, čo nám sudičky dali do vena, niekedy musí počkať na svoju realizáciu

Pláca bola učňovská. Pán majster Gaško mali troch robotníkov, ja som bol štvrtý, takže som

Ondrej Funtík, 82-ročný krajčír, vo svojej dielni

tam už nemal miesta. U nich som sa nemohol zamestnať. Chcel som pracovať v Novitete v meste, ale vlakom som nemoale čo? Podnik sa rozpadol! Kde teraz pôjdem? Našich Kysáčanov, ktorí robili v klanici v Novom Sade, som poprosil,

Povestná singerica

hol stihnúť o šiestej, aby som bol tam, lebo autobusy vtedy neboli... Tak som sa rozhodol, že sa zamestnám v Javore v Kysáči. To bola práca s drevom. Robil som tam osem a pol mesiaca a potom v Trikoplete vypísali konkurz. Tam som na mašine hengľarici obšíval štrikanice, aby mi pomohli. A prijali ma, takže som sa potom pasoval s klobásami, salámami, jedným slovom, s mäsom! Potom ma prehodili do magacínu, kde sa donášajú vnútornosti. Do konca som tam bol sám. Mal som ženy, ktoré mi umývali rešetky, kde sa kladie mäso. Zodpovednosť

bola na mne veľká! Nedajbože, aby prišlo k infekcii, ja by som bol na vine! Pláca malá – zodpovednosť veľká! Tu som robil 5 a pol roka a potom som to zanechal... Moja manželka robila v Metalume, takže som jej povedal, aby sa spýtala direktora, či môžem aj ja... Roboty bolo veľa, ale aj pláca dobrá! Vtedy som, v 70. roku, kúpil tento dom a renovoval ho. Aj brat z Nemecka mi pomohol finančne, ale som mu peniaze neskoršie vracal. Viac-menej som si sám robil všetky práce okolo domu. Kúpil som si aj mašinu a bloky som si narobil na chyžku... aj maltoval som, aj kalil, aj s váľčokami robil ozdoby, čipky, pertličky, pásiky – všetko komplet. Aj elektrinu som si sám zavádzal. A aj sklá som si sám kládol tu v mojej dielni, všetko toto, čo vidíš, moje ruky dotkli,“ vysvetľuje pán majster. „Treba mať na to všetko aj chuť, aj vôľu, aj vedomosti, aj zručnosti,“ prerušujem konštatáciou pána krajčíra, šikovného a usilovného starčeka, ktorý sa mi snaží všetko dopodrobna vysvetliť, ale čas beží... je neskoro a ja musím ešte mnoho otázok postaviť. Veď škoda by bolo nevyzvedieť sa všetko, čo sa pán majster, ako voľakedy oslovovali krajčírov, naučil a čo všetko vie. Obzerám sa okolo a vidím na stenách množstvo obrázkov. Sú tam ženy s módnymi detailmi. „Aj tejto som šatu ozdobil, obkreslil som to i to,“ ukazuje mi pán majster a ja ho obdivujem, ako ho to všetko zaujímalo a aké mal idey. Teda mohol by byť aj módnym návrhárom!

Pozerám sa okolo a odrazu zbadám miniatúrne papučky natiahnuté na takej malej drevenej tyči. Všetko urobené vkusne, pedantne a esteticky.

A spýtam sa: „Aj toto ste vy vyrobili?“ „Áno. Je to dielo mojich rúk.“ A vtom mi prináša ešte krajšie a sympatickejšie minipapučky. Ako pre bábiku! Toto je prekrásne! „Je to prplavá robota. Za hodinu a pol som urobil tie papučky. Aj pečiatku z dreva s vlastným podpisom som si sám vyrobil,“ hovorí.

Aj taniere zo sadry vypracovával a omaľovával. Čo všetko tento človek nevyrábal?! Vyfotiť som ich však nemohla, lebo ich, ako hovorí, daroval Spolku kysáčskych žien. Sám si zhotovoval aj brány, sám muroval chyžku na dvore. Skutočne rarita medzi ľuďmi! Teraz opravuje aj rúčky na taškách, pláta starý odev, zašíva zipsy a lepiace pásky... ale ako som zistila, robí to veľmi lacno. Taká, nech tak poviem, opravárska práca si predsa vyžaduje viac hodín práce. Hovorí, že si nevie zarátať. Tak prišívanie troch zipsov a rekonštrukcia tašky – 500 dinárov. A venoval sa tomu 5 hodín. Je to podľa môjho odhadu veľmi lacno.

Tento šikovný 82-ročný človiečik do roku 1994 pracoval v Metalume. 55 rokov života a 35 rokov stáže a odišiel do dôchodku. „Práve v ten rok sa tak mohlo... inokedy nie! Vtedy platili také podmienky,“ zaspomínal si.

Odvtedy až podnes sa venuje krajčírstvu. Ľuďom šije šaty, čiapky, opravuje, prišíva, našíva, zošíva, odšíva...

Jedna citlivá a emotívna duša, plná prekvapení a tajov, ktoré som sa pokúsila odhaliť, a vyčitovala som si, že som skôr o tom nevedela, a žije tu, v mojom okolí! Avšak to je charakteristika skromných a pracovitých osôb! Robia v tichosti, bez očakávania nejakej pompéznosti a reklamy.

Pozerajúc na steny jeho dielne, ktoré zdobia obrázky Shirley Temple, Šabana Šaulića, Nedy Ukraden, Tozovca, Silvany, princeznej Diany, Tita, koní... nejako sa mi nechcelo ísť domov. Tá teplá, útulná krajčír-

Pred učňovskou dielňou v Novom Sade so spolupracovníkmi: Ondrej Funtík sedí dolu, nad ním je Ilija Čobanović a v rukách medvedíka drží Branislav Babić

ska miestnosť, plná vetroviek, klobúkov, nití, ihiel, metrov a, samozrejme, singeríc, by mi ešte mala o čom rozprávať... Ale nabudúce! Daj Boh zdravia tomuto človeku!

Rodina Funtíková: (sprava) Pavel, Ján, mama Anna, otec Juraj, Juraj a Ondrej; mali i dve sestry Anku a Marku, ktoré zomreli mladé Staré, 82-ročné hodiny, ktoré pán majster našiel na povale svokrovcov v kusoch, zostavil ich, zhotovil drevenú časť a ozdobil a s pomocou hodinára ich dali do pohonu

Deny Supek, tretiak ZŠ T. G. Masaryka, Jánošík Leóna Tanciková, 2.1 ZŠ 15. októbra, Pivnica

Čo vás môže inšpirovať?

Mateja Kajtez, 3. a ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

V tomto Detskom kútiku máme práce na rôzne témy. Niektorí žiaci si zaspomínali na zážitky zo zimných prázdnin, ktoré dlho zostávajú v pamäti. Predovšetkým zaujímavé chvíle, ktoré ste strávili na snehu. Iní zasa rozmýšľali, čím by sa chceli stať, keď vyrastú. A to je dôležité – plánovať si budúce povolanie už od detstva. Máme tu aj krásne ilustrácie žiakov z Jánošíka, Pivnice a Kulpína. Na niektorých vidieť srdiečka, čo je náznak blížiaceho sa sviatku svätého Valentína. Nerozmýšľajte dlho a neváhajte a napíšte a nakreslite nám do Kútika.

Katuša

Nina Jagošová, 1. a ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

Andrea Borošćinjancová, siedmačka ZŠ T. G. Masaryka, Jánošík

Keď narastiem, budem...

Keď narastiem, chcela by som byť speváčkou a hudobníčkou. Teraz chodievam do hudobnej školy. Hrám na husliach. Už tam chodím tretí rok a do hudobnej školy sa chodí šesť rokov. Chcela by som sa naučiť anglický jazyk, aby som mohla spievať anglické piesne. Anglické piesne sa mi veľmi páčia. Chcela by som vystupovať na nejakých festivaloch slovenských ľudových piesní, ale aj anglických a srbských. Chcela by som hrávať na festivaloch. Na husliach nie je ľahké hrať, musí sa rýchlo preberať prstami a mať dobrý sluch. Pani učiteľka mi hovorí, že mám dobrý sluch, a ja som veľmi rada, keď mi to povie. Mám rada hudbu a chcela by som byť známa v celom svete.

Amely Nemčeková, 4. 2, ZŠ maršala Tita v Padine

Željana Petej, 2. b ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

Oliver Cabuka, 2. 1 ZŠ 15. októbra, Pivnica

Zážitok zo zimných prázdnin

Zimné prázdniny som strávil doma a bol som aj u starých rodičov, na kĺzaní a na lyžovačke. Môj najkrajší zážitok bol práve na lyžovačke. Lyžovanie je moja veľká záľuba. Lyžujem už päť rokov a tejto zimy som bol na Kopaoniku. Celé prázdniny som sa nevedel dočkať rána, kedy tam pôjdem. A konečne, keď sme tam prišli, bol slnečný deň, ale veľmi chladný. Snehu bolo všade vôkol mňa. Lyžoval som sa so svojím bratom a otcom. Vysadli sme na lanovku a pod nami boli krásne hory prikryté snehom. Všetko bolo ako biela perina. Sánkovali sme sa, dostali sa na ten najvyšší vrch – Pančić. Každé spúšťanie na lyžiach nám bolo krásne a zaujímavé. Lyžovali sme sa tri dni neustále.

Lyžovanie je môj obľúbený zimný šport a vždy si nesiem najkrajšie zážitky z lyžovačky.

Mateja Kajtez, 3. a ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

Emina Šimová, 1. a ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

Boj s problémom neplodnosti

Foto: .pexels

Prof. Dr. sci. med. Artur Bjelica špecialista na gynekológiu a pôrodníctvo subšpecialista na endokrinológiu

Neschopnosť dosiahnuť rodičovstvo, ako jeden z najdôležitejších životných cieľov, vplýva psychicky negatívne na citový život neplodného jednotlivca. Problém neplodnosti však treba vnímať predovšetkým ako problém páru. Bez ohľadu na to, ktorý partner má zdravotný problém, otázka neplodnosti je stále problémom oboch partnerov. Niekedy majú obaja partneri určitý zdravotný problém s uskutočňovaním rodičovstva. Zo všetkých týchto dôvodov by mali byť obaja partneri, teda pár, povzbudzovaní k spoločnej účasti na všetkých aspektoch procesu evalvácie a liečby. Každý člen páru tak lepšie pochopí nároky kladené na druhého člena a je istejšie, že bude svojmu partnerovi oporou.

Prvou fázou reakcie na neplodnosť je prekvapenie. Väčšina párov predpokladá, že tehotenstvo nastane čoskoro po prerušení antikoncepcie, pretože väčšinu svojho pohlavného života strávili snahou vyhnúť sa tehotenstvu. Páry starostlivo študujú svoje správanie, návyky a životný štýl, aby sa pokúsili pochopiť, prečo sa im nepodarilo otehotnieť. Po fáze šoku a nevery sa rýchlo menia nasledujúce psychologické fázy – popieranie jestvovania problému, potom objavenie sa hnevu (na seba, partnera, okolie, všetky tehotné páry v okolí) a nakoniec fáza akceptovania jestvovania problému. U neplodného páru sa môže vyvinúť chronická nevoľnosť spôsobená neplodnosťou, ktorá sa šíri do všetkých oblastí života (problémy s komunikáciou, zlé fungovanie v práci, zlé partnerské vzťahy, nančné problémy...). Niekedy sú tieto depresívne tendencie maskované tak, že pár môže, vedome alebo nevedome, sabotovať svoje vlastné pokusy o otehotnenie, aby znížil riziko sklamania a obáv z nových krízových situácií. Boj s neplodnosťou je niekedy veľmi náročný a dlhotrvajúci a miera stresu je rovnaká, ba ešte silnejšia ako vyrovnávanie sa s ťažkou chorobou.

O psychosociálnych problémoch by mal lekár hovoriť s párom nielen pri prvej konzultácii, ale aj pri ďalších vyšetreniach, najmä keď sa plánujú výrazné zmeny v stratégii riešenia problému neplodnosti. Nevyhnutnou súčasťou konzultácií sú jednoznačné a jednoduché výzvy pre pár, aby vyjadrili svoje pocity o neplodnosti, ako aj o priebehu liečby.

Štúdie skúmajúce psychické utrpenie pred a po mimotelovom oplodnení naznačujú, že depresia a úzkosť sa zvyšujú po zlyhaní umelého oplodnenia. Asi 10 – 25 % žien je ohrozených klinicky významným stavom úzkosti po neúspešnom oplodnení in vitro.

Väčšina žien so zlyhaním mimotelového oplodnenia pociťuje nárast depresie a úzkosti v súvislosti s ich psychickým stavom pred takýmto druhom oplodnenia. Takýto stav sa udržiava počas nasledujúcich 6 mesiacov od posledného pokusu.

Úzkosť a depresia u väčšiny ľudí po tomto období klesajú, no u niektorých pretrvávajú ďalších 3 – 5 rokov, ak ešte neotehotneli.

Zistilo sa, že prvé oplodnenie in vitro je pre pacientov najstresujúcejšie pre vysokú úroveň zmätenosti a úzkosti. Je to nová skúsenosť s neznámym medicínskym postupom, liekmi a liečebnými protokolmi, ktoré sa môžu počas cyklu meniť, a možno aj práca s novým tímom zdravotníkov. Pacienti vnímajú umelé oplodnenie ako sériu fáz, ktoré musia byť úspešne ukončené pred prechodom na ďalšiu fázu liečby: monitorovanie folikulov, aspirácia vajíčok, oplodnenie, prenos embryí, čakacie obdobie a fáza tehotenského testu. Úroveň stresu, úzkosti a očakávania sa zvyšuje s každou fázou, pričom vrchol dosahuje počas čakacieho obdobia na výsledok celej procedúry umelého oplodnenia.

Pokračovanie nabudúce

Preložila: Mária Domoniová