Oprava železničnej infraštruktúry po šiestich desaťročiach

REKONŠTRUKCIA NOVOSADSKEJ ŽELEZNIČNEJ STANICE V PLNOM PRÚDE Oprava železničnej infraštruktúry po šiestich desaťročiach

Pripravil: Ján Pálik

Hlavná železničná stanica v Novom Sade bola vybudovaná v roku 1964. Odvtedy však neprešla rekonštrukciou, až dodnes, keď je naplánovaná jej prvá revitalizácia. stanice sa zrekonštruuje Centrum pre diaľkové koordinovanie železníc, kancelárie a reštaurácia, ktorej priestory sa nezmenili viac ako päť desaťročí. Ďalšiu fázu rekonštrukcie bude tvoriť obnovenie fasády, podlahy, stien a strechy.

Plánovaný vzhľad nástupíšť

Železničná stanica je od svojho postavenia jedným zo symbolov Nového Sadu, a to hlavne kvôli dobrej polohe, ale aj modernému vzhľadu. Poloha stanice je veľmi dobrá, nachádza sa v dopravnom centre mesta, na samom začiatku Bulvára oslobodenia, ktorý tvorí kľúčovú dopravnú tepnu mesta. Práce, ktoré sa začali koncom septembra minulého roka, sa pomaly chýlia ku koncu. Zrekonštruované sú nástupištia staníc a prístrešky, ako aj šachty na dažďovú kanalizáciu. Vo vnútri

Prvá fáza prác zahŕňa obnovu prvých troch staničných koľají, a tiež budú zrekonštruované aj desiata a jedenásta koľaj. Ukončenie prác je zosúladené so spustením vysokorýchlostnej železnice Belehrad – Nový Sad, ktoré je plánované začiatkom marca.

V súlade s potrebami vysokorýchlostných železníc budú upravené priestory pre nové signalizačné a telekomunikačné zariadenia. Práce vykonáva konzorcium čínskych spoločností

Plánovaný interiér stanice

China Railway International a China Communications Construction Company.

Do hlavného mesta by sa mali cestujúci z Nového Sadu dostať za 35 až 50 minút a cena lístka bude 1 000 dinárov a spiatočný lístok bude stáť 1 600 dinárov.

Úsek do Subotice bude podľa plánov adaptovaný do konca roku 2024 a práce v Maďarsku budú prebiehať súbežne, takže z Nového Sadu do Budapešti bude možné cestovať rýchlou železnicou až od jari 2025.

Z dôvodu projektu adaptácie železničnej infraštruktúry bolo potrebné zrekonštruovať nadjazd v Kysáčskej ulici. Práce, ktoré sa začali 3. októbra minulého roku,

Práce pred novosadskou Železničnou stanicou

pre prvý rýchlik na trase Belehrad – Nový Sad. Obzvlášť sa teším, že novosadská železničná stanica zažiari novým leskom, pretože tento symbol nášho mesta potreboval osvieženie, aby si zachoval svoje čaro na ďalšie desaťročia.

Okrem starej dámy sa pracuje aj

Plánovaný vzhľad rekonštruovanej Železničnej stanice

by mali byť ukončené do marca aktuálneho roku, keď bude Kysáčska ulica opäť prejazdná.

Nadjazd dostala aj Temerínska ulica, ktorý bol vybudovaný koncom februára minulého roka. Nový nadjazd je vyše 30 metrov dlhý, má tri koľaje, z ktorých dve sú rýchlodráhy pre rýchliky.

REVITALIZÁCIA CESTNEJ INFRAŠTRUKTÚRY PRED ŽE-

LEZNIČNOU STANICOU

„Pracovníci JKP Put tvrdo pracujú na tom, aby železničná stanica nášho mesta bola pripravená na úprave stanice v Petrovaradíne, ktorej súčasťou je, okrem samotnej rekonštrukcie budovy, aj asfaltovanie Ulice Franja Štefanovića a železničného prístupu. Hodnota prác, ktoré vykonáva JKP Put, sa pohybuje okolo 20 miliónov dinárov. Vlaky a stanice hovoria o meste a krajine veľa a už o pár mesiacov budeme mať na čo byť hrdí, lebo to bude ďalší impulz pre rozvoj nášho Nového Sadu,“ uviedol primátor mesta Miloš Vučević na svojom instagramovom pro le.

Zdroj a foto: gradskeinfo.rs

Týždeň

Z KONFERENCIE VOJVODINA V 2022 V znamení veľkých projektov

Jasmina Pániková

Ktoré významné projekty by sa mali realizovať tohto roku vo Vojvodine, akým smerom by sa mali uberať poľnohospodárstvo a ochrana životného prostredia a ako môžu národnostné menšiny prispieť k spolupráci Srbska s regiónom sú iba niektoré z tém, o ktorých hovorili na konferencii Vojvodina v 2022, ktorá sa konala vo štvrtok 3. februára v sieni pokrajinského Zhromaždenia.

Konferenciu už štvrtýkrát zorganizovali spoločnosť Color Media Communications a časopis Diplomacy & Commerce. Robert Čoban, riaditeľ spoločnosti Color Media Communications, ocenil, že zámerom konferencie nie je iba debata o tom, čo sa udialo, ale pozerať sa na rozličné oblasti globálne a pokúsiť sa predvídať, čo by sa mohlo udiať. „Ako príklad konkrétnych bene tov uvádzam príklad z roku 2020, keď sme mali panel o zdravotníctve v čase, keď sa vo svete začal rozširovať koronavírus. Aj keď možno na prvý pohľad vyzeralo, že je to veľmi ďaleko od nás, už vtedy pokrajinský tajomník pre zdravotníctvo Zoran Gojković povedal, že pokrajina zabezpečila nevyhnuté medicínske vybavenie a pripravila zdravotníckych pracovníkov pre prípad, ak sa tento vírus dostane do Európy. Sme svedkami, že v tej prvej vlne vírusu bola vo Vojvodine celkom dobrá situácia. Práve preto sa musíme pozerať dopredu a predvídať určité situácie,“ povedal Čoban.

Konferenciu otvoril predseda pokrajinskej vlády Igor Mirović. Zdôraznil, že sa nachádzame v čase, keď sa stretávame s výzvami, ktoré aj naďalej diktuje pandémia koronavírusu. Avšak ako povedal, výsledkom toho, čo sa vo Vojvodine urobilo už v roku 2020, na začiatku pandémie, ako aj počas celého minulého roku, je dobrý ekonomický rast. „Keď hovoríme o roku, ktorý je za nami, v porovnaní s rokom 2019 máme veľmi dobré ukazovatele a chceme, aby aj rok 2022 bol pokračovaním toho dobrého hospodárskeho roku, keď sme mali zvýšenie počtu zamestnaných,“ povedal Mirović a doložil, že je vo Vojvodine 98-tisíc nezamestnaných a poslednýkrát taký počet bol v roku 1988. „V nasledujúcom roku budeme mať aj nový infraštruktúrny obraz Vojvodiny. Už teraz v marci to bude rýchly vlak z Belehradu do Nového Sadu, zintenzívnia sa práce na výstavbe Fruškohorského koridoru, začneme aj s výstavbou diaľnice Belehrad – Zreňanin, ako aj rýchlocesty medzi Somborom a Kikindou,“ povedal. Výstavba priemyselných zón, ktorými sa prispeje k pritiahnutiu zahraničných investorov, bude takisto jedna z úloh pokrajinskej vlády v tomto roku.

Okrem projektov dôležitých pre rozvoj pokrajiny pre Vojvodinu je dôležitá aj otázka jednotnosti. Ako zdôraznil predseda pokrajinskej vlády, počas minulých 6 rokov sa vo Vojvodine neudial takmer ani jeden incident založený na národnostnej príslušnosti. Je to podľa neho výsledkom budovania dôvery medzi väčšinovým národnom a menšinami a predpokladom ďalšieho hospodárskeho a všeobecne spoločenského rozvoja.

PRÍSPEVOK

NÁRODNOSTNÝCH

MENŠÍN K SPOLUPRÁCI MEDZI KRAJINAMI

O možnostiach spolupráce medzi našou krajinou a materskými krajinami národnostných menšín hovorili v rámci panelovej diskusie venovanej menšinám. Jeden z hovoriacich bol aj riaditeľ Kultúrneho strediska v Kysáči Pavel Surový, ktorého moderátor Goran Eror označil za príklad, ako priblížiť kultúru menšinového

národa väčšinovému srbskému národu, ako aj iným národom. Podľa slov P. Surového v diskusii dôraz dali aj na to, ako Slovenská republika a slovenská menšina v Srbsku môžu prispieť k rozvíjaniu spolupráce v určitých oblastiach. „Slovenská republika v dostatočnej miere podporuje kultúru, vzdelávanie a oblasti, ktoré sa týkajú kolektívnych práv, ale zo strany druhej viac investícií by sme si žiadali do dvoch slovenských obcí – Báčskeho Petrovca a Kovačice, kde si väčšina Slovákov praje, aby tam boli otvorené továrne, rmy zo Slovenska, ktoré by zamestnávali našich Slovákov,“ povedal Surový. Ako bolo aj povedané na konferencii, Pavel Surový je za posledné roky príkladom, ako prezentovať svoju kultúru mimo svojej spoločnosti. Zaujímalo nás, ako podnietiť iných jednotlivcov, aby prekročili hranice svojej dediny a prezentovali sa. „Kultúrne ustanovizne by Pavel Surový, riaditeľ KC Kysáč (prvý sprava), sa zúčastnil v diskusii o národnostných menšinách (foto: M. Sekulić) mali vykonať tú spoluprácu. Dostať sa von z malého prostredia je ťažké. My máme ľudí, ktorí sú vynikajúci umelci, len ich treba zapájať. Keď som začínal, pozeral som svetovú tvorbu a so svetovými umelcami som sa porovnával, nie s domácimi. Keď tak robíte, tak vaše umenie sa dokáže vytvoriť, len musí mať kvalitu,“ povedal. Keď ide o P. Surového, potvrdením kvality je okrem prezentácie tvorby v rámci Európskeho hlavného mesta kultúry aj výstava, ktorá by mala byť v Paríži. Ako sme sa dozvedeli, presný dátum zatiaľ nie je určený a na výstave budú prezentované buď iba slovenské kroje, alebo aj kroje iných národov.

ZASADNUTIE ZHROMAŽDENIA AP VOJVODINY Prvý vyrovnaný rozpočet v tomto roku

Danuška Berediová-Banovićová

V utorok 8. februára zasadalo Zhromaždenie AP Vojvodiny a hlavným bodom rokovacieho programu bol vyrovnaný rozpočet.

Ide o prvý vyrovnaný rozpočet v tomto roku. Rozpočet na rok 2022 bude vynášať takmer 90 miliárd dinárov, čiže týmto vyrovnaním bude zvýšený o 729 miliónov dinárov. Vyrovnaný rozpočet je výsledok toho, že z minulého roku boli prenesené prostriedky, ktoré boli vyššie, ako sa očakávalo. Týmto sa umožní odstúpenie od zadlžovania v krajine. Konkrétne v tomto prípade sa automatizácia staníc proti krupobitiu v Samoši a Bajši bude nancovať z vlastných prostriedkov.

Na rokovacom programe bol aj návrh rozhodnutia pokrajinského

Pokrajinský rozpočet na rok 2022 vynáša takmer 90 miliárd dinárov

Zhromaždenia o zadlžení v Európskej banke pre obnovu a rozvoj na nancovanie kapitálových investičných výdavkov. Toto zadlženie umožní vykonávanie opatrení o energetickej účinnosti na 80 budovách vo Vojvodine.

Poslanci a poslankyne rokovali aj o rozhodnutí o vypracovaní priestorového plánu oblasti so zvláštnym účelom infraštruktúrneho koridoru železničnej trate Belehrad – Šíd – hranica s Chorvátskom, úseku Stará Pazova – Golubinci – Šíd a železničnej trate Inđija – Golubinci. Týmto rozhodnutím sa vytvárajú podmienky na modernizáciu trate od Belehradu po hranicu s Chorvátskom.

IN MEMORIAM

Ján Kolárik

20. 8. 1965 – 9. 2. 2022

V stredu ráno 9. februára sa bleskurýchlo Padinou a Kovačicou, ale aj do ostatných slovenských prostredí rozniesla správa o predčasnom odchode učiteľa, kultúrneho dejateľa, predsedu Výboru pre vzdelávanie NRSNM, predsedu Miestneho odboru Matice slovenskej v Padine, podpredsedu MS pre Banát a predsedu Rady Miestneho spoločenstva v Padine Jána Kolárika.

Ján Kolárik sa narodil 20. augusta 1965 v Padine. Základnú školu absolvoval v rodisku, gymnázium osvetového smeru v Báčskom Petrovci a Pedagogickú akadémiu v Novom Sade. Dlhé roky pôsobil ako učiteľ triednej výučby v Základnej škole maršala Tita v Padine.

Už ako žiak sa zapojil do ochotníckej činnosti v Dome kultúry Michala Babinku v Padine. Bol dlhoročným tanečníkom a neskôr aj choreografom. Nacvičoval folklórne skupiny v DK, ale aj v ZŠ. So žiackym folklórnym súborom sa každoročne zúčastňoval folklórnych prehliadok a nacvičoval deti pre vystúpenia na príležitostných programoch. Viac ako dvadsať rokov bol moderátorom mnohých kultúrno-umeleckých programov. Aktívne sa zapájal aj do nahrávania televíznych vysielaní o tradičnej kultúre Slovákov v Padine pre TV Nový Sad a lokálnu RTV OK. Posledná jeho nahrávka pre spomenutú lokálnu televíziu bola Chystanie nevestinej výbavy.

Pri pripomínaní si 200-ročnice Padiny bol predsedom Rady Miestneho spoločenstva a aktívnym organizátorom všetkých kultúrnych podujatí. Bol členom Redakčnej rady zborníka prác, ktorú vydali k jubileu Padiny – Padina 1806 – 2006 a zborníka prác 200 rokov školstva v Padine. Je autorom publikácie Padinské svadobné zvyky a obyčaje.

Dočasne zastupoval funkciu riaditeľa Domu kultúry Michala Babinku a bol hlásateľom v padinskom rozhlase. Na vlnách Rádia Padina moderoval vysielanie Ranné modlitby.

Činný bol i na cirkevnom poli, kde dlho pôsobil ako katechéta. Keď sa v roku 2001 opäť začalo vyučovať náboženstvo v školách, bol prvým učiteľom náboženstva. Občas konal funkciu predčitateľa na službách Božích v SEAVC v Padine. Od roku 2002 bol starejším na svadbách v Padine a v Kovačici. Od roku 2008 s ďalšími cirkevníkmi robil výklad Božieho slova pri posedení pri zosnulom.

Od obnovenia Matice slovenskej v Juhoslávii bol jej aktívnym členom a členom

Výkonného výboru MOMS v Padine. Od marca roku 2017 bol predsedom Miestneho odboru Matice slovenskej v Padine a od 15. mája minulého roku aj podpredsedom MS pre Banát. Od roku 2018 bol predsedom Výboru pre vzdelávanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a predsedom Rady Miestneho spoločenstva v Padine.

Pochovaný bol v rodisku na padinskom cintoríne.

Česť jeho pamiatke!

ogj

ÚDAJE Z MATRIČNÉHO ÚRADU OBCE KOVAČICA V Kovačici a Padine viac narodených a sobášených, ale aj viac zosnulých

Olinka Glóziková-Jonášová

Každoročné zbieranie demografických údajov už niekoľko rokov nie je veľmi potešujúce. Detí je stále menej, miera úmrtnosti sa pohybuje už roky rovnakým tempom, hlavne vzrastá, a za posledné roky bol

prítomný aj pokles sobášov. Avšak okrem miery úmrtia je potešujúce, že sme v roku za nami zaznamenali viac sobášov, ale aj viac narodených detí v Kovačici a Padine, kým sú tieto údaje na úrovni celej Kovačickej obce rozličné. Kovačická obec je od roku 2021 bohatšia o 160 detí, čo je iba o 6 detí menej vzhľadom na rok 2020. Umrelo však viac osôb, až 541, čiže o 50 viac ako v roku 2020, ale zvýšil sa počet sobášených, až o 36 párov.

Vlani sa v Kovačici narodili jedny dvojčatá, informovala matrikárka Lýdia Karkušová z Kovačice. Dvojnásobného šťastia sa dožila rodina Kováčová, keď sa Maríne a Jankovi 15. novembra narodili dvojčatá Janko a Marínka. Okrem nich sa narodilo ešte 45 detí. Zo 47 detí, koľko sa v roku 2021 narodilo v Kovačici, je 28 chlapcov a 19 dievčat. Je to o 18 detí viac ako v roku 2020. Z toho sedem detí je narodených v zahraničí (Slovensko, Nemecko a Nórsko). Najviac narodených detí bolo v marci a v novembri – po 7, v pančevskej a zreňaninskej nemocnici, či v belehradských nemocniciach. Keď ide o mená, tak do kovačickej matriky boli zapísané aj staré slovenské tradičné chlapčenské mená, ako sú Ján, Janko, Matej, Adam a Martin. Viac bolo však tých súčasných, či srbských: Viktor, Filip, Dario, Anton, Daniel, Erik, Dušan, Stefan, Ognjen, Igor, Želislav, Aleksej, Aron, Adrian, Edi a Denis. Do matriky narodených zo ženských mien pribudli tieto mená: Tijana, Hana, Viktória, Alisa, Iris, Lenka, Erika, Sara, So a, Ksenija, Lara, Izabela, Milana, Irina, Marina, Nika, Mia, Zoe a Lena.

V roku za nami v Kovačici sa zosobášilo 34 párov, čo je o 11 viac ako roku 2020. Z toho je 12 miešaných manželstiev (Slováci a iní), 10 sobášov, kde sú obaja manželia Slováci, a viac sobášov, kde sú manželia z Padiny, Uzdinu, Crepaje, Nového Sadu, Báčskej Palanky, Belehradu, Pančeva, Banátskeho

Nového Sela a Ruska. V Kovačici sa uskutočnilo 28 sobášov, hlavne v obecnej sieni, niektoré aj v pohostinských objektoch. V zahraničí sa uskutočnilo 6 sobášov, a to v Turecku, na Slovensku, Ukrajine, Chorvátsku a Česku. Dvaja ženísi boli z Turecka a po jednom z Hložian, Chorvátska a Česka, kým jedna nevesta bola z Ukrajiny. Najstarší ženích je narodený roku 1942 a najmladší roku 2001, najstaršia nevesta je narodená v roku 1945 a najmladšia v roku 2002. Najviac sobášov bolo v auguste, až sedem. Z údajov matriky zosnulých vyplýva, že v Kovačici v roku 2021 umrelo 185 osôb, čo je o 19 viac v porovnaní s predošlým rokom. Z toho 138 osôb zomrelo v Kovačici (z toho 76 nie sú Kovačičania) a 47 Kovačičanov zomrelo v nemocMarína a Janko Kováčovci so svojimi ratolesťami Jankom a Marínkou niciach v Pančeve, Zreňanine, Belehrade, Zemune, Novom Sade, Sriemskej Kamenici a Sombore. Zo 185 zomretých osôb 102 bolo žien (najstaršia narodená v roku 1922 a najmladšia 1978) a 83 chlapov (najstarší narodený v roku 1924 a najmladší v roku 1984). Šesť osôb zomrelo v zahraničí – v Nemecku, Dánsku, vo Švédsku a na Slovensku. Najviac osôb zomrelo v novembri – 23 a v priebehu septembra – 18. Do padinskej matriky narodených v roku 2021 je zapísaných 58 detí, čo je o 10 viac v porovnaní s rokom 2020. Z detí, ktoré sa narodili v Belehrade, Pančeve, Zreňanine, ale aj v zahraničí (Slovensko, Nemecko, USA, Rakúsko a Rumunsko) je 26 chlapcov a 32 dievčat. Z chlapčenRodinka Vladimíra a Sanje Galasovcov sa ských mien do matriky na3. marca 2021 rozšírila o ďalšieho člena, synčeka Ivana. Jeho sestrička Nikolina je iba o dva roky staršia. rodených sú zapísané tieto mená: Vasilije, Martin, Ivan, Andrej, Todor, Pavel, Teodor, Aleksej, Adam, Dan, Mateo, Andreas, Ján, Janko, Tomas, Daniel, Mario, Marek, Matúš, Dejan, Adrian a z dievčenských: Anja, Katarína, Daša, Teodora, Tea, Zara, Olivia,

Daniel a Martina (rod. Špringeľová) Hajkovci si osudové áno povedali 8. mája 2021 a zvolili si život na Slovensku

Lilo Ajla, Hana, Maja, Nina, Matea, Malia Akinji, Nataša, Mária, Anna, Iva, Lana, Nika, Katja, Mia, Alina, Janka, Dajana, Kaja, Miona, Sara, Matilda, Melani, Sara a Branislava. Podľa mesiacov sa bábätká rodili takto: v januári 5, vo februári 6, v marci 8, v apríli 3, v máji 4, v júni 2, ďalej v júli 5, v auguste 6, v septembri 4, v októbri 4, v novembri 9 a v decembri 2 novorodeniatka. Do padinskej matriky zosnulých

Hoci si Vladimír a Nataša (rod. Ďuríčeková) Povolnovci zvolili žiť na Slovensku, 15. mája 2021 sa zosobášili v rodnej Padine na radosť celej rodiny

v roku 2021 zapísaných je 131 osôb, 74 mužov a 57 žien, čo je o 43 osôb viac v porovnaní s rokom 2020. Traja Padinčania zomreli v zahraničí – v Nemecku, Austrálii a na Slovensku, kým až 60 Padinčanov zomrelo v Kovačici, Pančeve,

Kovine, vo Vršci, v Belej Crkve, Belehrade, Melencoch a Čente. Podľa mesiacov to vyzerá takto: v januári zomrelo 13, vo februári 9, v marci 8, v apríli 16, v máji 11, v júni 7, v júli 10, v auguste 4, v septembri 11, v októbri 20, v novembri 14 a v decembri zomrelo 8 osôb. V roku 2021 najstarší Padinčan, ktorý zomrel, bol Paľo Hajnal (narodený 15. januára 1928 v Padine) a najstaršia Padinčanka ktorá zomrela, bola Zuza Ďuríková (rod. Jonášová) narodená 4. decembra 1925 v Padine. Na začiatku roka 2022 najstaršia žijúca Padinčanka je Anna Boborová (rod. Žiaková) narodená 23. augusta 1923 v Padine.

Do matriky sobášených v Padine v roku za nami zapísaných je 31 sobášov. Z toho počtu 22 sobášov sa uskutočnilo v Padine, kým 9 sobášov bolo v zahraničí – na Slovensku, v Nemecku, Ukrajine a v Severnom Macedónsku. Do knihy sobášených sú zapísaní predovšetkým Padinčania (obaja Slováci), no okrem nich sú tu aj ženísi z Kovačice, Báčskeho Petrovca, Nového Sadu, Kulpína, Slanca a zo zahraničia (Slovensko, Nemecko, Severné Macedónsko a Ukrajina), kým nevesty boli z Padiny, Hložian, ale aj zo Slovenska a z Nemecka. V porovnaní s rokom 2020 v roku 2021 bolo o 8 sobášov viac, informovala matrikárka Zuzana Kotvášová. Foto: z archívu rodín

STARÁ PAZOVA Renovácia a farbenie kostolných lavíc

Anna Lešťanová

Za podpory Obce Stará Pazova sa toho času v staropazovskom chráme Božom konajú práce na renovácii kostolných lavíc spolu s doskami pod nimi. Podľa slov Igora Feldyho, seniora sriemskeho a farára staropazovského, „kostolné lavice sa renovujú a farbia do takého štýlu, akými sú farárske lavice. Teda aby bol celý kostol v jednom štýle. Aj keď je náš kostol v Starej Pazove nádherne usporiadaný, čo sa týka farieb, architektonických tvarov a podobne, ideme o krok viac, aby sme dostali ešte lepšiu harmóniu v našom kostole. Tieto kostolné lavice spolu s doskami pod nimi si vyžadovali kompletnú renováciu, lebo ubehlo veľa rokov od ich posledného obnovovania a farbenia.“

Počas tejto renovácie kostolných lavíc, ktorých je v pazovskom chráme Božom okolo 60, badať, čo je veľmi zaujímavé, ako sa tie farby v priebehu dejín menili. „V archíve sme sa dočítali, že keď Hurbanovci pôvodne robili obnovu kostola a pridávali rôzne časti, tak sa niesol vo farbách – ako je napísané – červeno-zlatých. Neskoršie v histórii, za čias Verešovcov, keď sa konala veľká rekonštrukcia, a aj Balážovcov, boli lavice zelené. Bola v tom symbolika, že na pastvách zelených Hospodin pasie svoj ľud, pasie ovečky, a bolo to veľmi zvláštne, že sa rozhodli vtedy ofarbiť lavice do zelenej farby,“ prízvukoval senior sriemsky a farár staropazovský.

Táto vrstva farby sa počas tejto renovácie odstraňuje, aby sa prišlo do zdravého dreva, a tiež kostolné lavice v pazovskom chráme Božom naposledy boli ofarbené do hnedej farby – farby napodobňujúcej drevo. „Boli sme v dileme, či nechať takúto farbu, alebo nejakú inú. Väčšina cirkevníkov sa po dlhšom uvažovaní rozhodla, aby sme použili takú istú farbu, akou sú ofarbené lavice farárske, aký je aj oltár, kazateľnica, teda aby sme zachovali ten celý, pravdepodobne pôvodný štýl,“ povedal Igor

Cirkevní hodnostári v čele s Igorom Feldym a natieračský tím s vedúcim Jaroslavom Podlavickým

ce touto renováciou a farbením zaslúžili nový život a dostali pôvodný štýl a krásny výzor, tieto práce sú zverené skúsenému

Práce by mali byť ukončené do konca mesiaca

Feldy a zároveň sa poďakoval Obci Stará Pazova za tieto vyčlenené účelové prostriedky na renováciu a farbenie kostolných lavíc.

A s cieľom, aby si kostolné lavinatieračskému tímu v čele s majstrom Jaroslavom Podlavickým zo Starej Pazovy.

Pri renovácii kostolných lavíc a dosiek pod nimi ide predovšetkým o ručnú prácu. Počas našej návštevy vo štvrtok 3. februára majstri v pazovskom kostole usilovne pracovali. K základnej výbave im vtedy patril brúsny papier, špachtľa, boli tam aj metličky a handry na čistenie dreva pred nanášaním náterov. Ako uviedol vedúci tímu Jaroslav Podlavický, bez ohľadu na jeho viacdesaťročnú prácu v zaoberaní sa natieračskými prácami „táto robota je zložitá a samotnému tímu je zverená nielen veľká zodpovednosť, ale aj dôvera.“ Renovácia a farbenie lavíc sú rozdelené až na niekoľko fáz.

Práve tú zelenú niekdajšiu farbu lavíc si veľmi dobre pamätá aj majster Jaroslav. Zo zelenej do hnedej farby sú lavice farbené pred 38 rokmi a robil to Jaroslavov otec spolu s majstrom Balážom. On im vtedy ako 16-ročný chlapec pomáhal v niektorých častiach a učil sa tomuto remeslu.

Počas trvania týchto prác v kostole všetky bohoslužobné aktivity sú presunuté do sál vo fare.

PODUJATIE BIELOBLATSKÁ KLOBÁSA 8. RAZ Bude? Nebude? A bolo!

Vladimír Hudec

Bude? Nebude? Táto dilema zaveľa bola prítomná pred organizátormi podujatia Bieloblatská klobása. Nuž a keď dostali povolenie, dali sa do toho, a tak – ako sme si už zvykli – toto masové podujatie zorganizovali na výbornú.

V sobotu a nedeľu, čiže 5. a 6. februára teda všetky cesty milovníkov údenín, zabíjačiek, dedinskej tradície... zo Zreňaninu, z Nového Sadu, Belehradu, tený. Prvého dňa, teda v sobotu, organizátori pre početných návštevníkov pripravili opravdivý disnator či svinjokolj, alebo po slovensky zabíjačku. Totižto mužstvá z okolitých dedín – zo Stajićeva, z Mužlje, Nového Bečeja, Perleza a Bieleho Blata – vyobliekané v odeve, v akom sa to skôr robilo, teda v kožuchoch, kapcoch a bačkorách, a na hlave baranica, prezentovali starobylú zabíjačku. Počasie síce nebolo také chladné, že museli byť až takí naobliekaní, ale tradícia je

Michaela Jakušová z Hložian je spokojná s predajom

Kikindy, vlastne zo všetkých kútov Vojvodiny, ale aj širšie, viedli do Bieleho Blata. Podľa voľných odhadov predsedu bieloblatského Miestneho spoločenstva Miroslava Markuša počas dvoch dní túto dedinu navštívilo takmer 18-tisíc ľudí. Ilustruje to tým, že iba v nedeľu až sedem ulíc, ktoré sú priemerne dlhé 1 km, boli úplne zaplnené autami. A podobne tomu bolo aj v sobotu. Našťastie rozdelením podujatia na dva dni a usmernením premávky na ulice vzdialenejšie od stredu dediny sa vyhlo dopravnej zápche, ktorá v posledných dvoch rokoch spôsobila veľké problémy organizátorom.

A nebolo iba to novinkou organizácie. Aj program je obohapredsa len tradícia. Po usilovnej práci vyhralo domáce mužstvo z Bieleho Blata, v ktorom boli Pavel Vrška, Michal Poliak, Fedor Dolinaj, Janko Vrška a Kristijan Magda. „Robili sme všetko tak, ako sa robilo skôr. U nás sa robilo dvojako. Niekto najprv sviňu obaril a potom ju ešte opálil slamou, a iní hneď opaľovali výlučne. My sme sviňu najprv obarili v drevenom koryte, potom sme ju ešte opálili. V tom prípade je kožka chutnejšia a z opaľovanej kožky je matejok (tlačenka po banátsky) najlepší. Doniesol som si aj železá, aby som srsť vypálil medzi nohami. Aj mäso sme museli vyberať tak, ako sa robilo skôr, teda všetko

Porota to nemala ľahké

na stavce. Potom sme urobili klobásu, nadievali sme ju ručným delom a uvarili sme aj náš bieloblatský bravčový paprikáš,“ povedal nám Pavel Vrška.

Inak pri tejto súťaži organizátori boli veľmi prísni, keď ide o dodŕžanie starobylosti práce. Všetko muselo byť v znamení tradície. V žiadnom prípade nesmeli byť prítomné plastické nádoby, fľaše, plechovky s pivom, ani len moderné cigarety. Víťaz dostal profesionálny zabíjačkový stôl, dar bieloblatského Stolárskeho priemyslu Haník.

V tej úradnej časti, čiže otváracom ceremoniáli, všetkých prítomných najprv pozdravil predseda bieloblatského MS Miroslav Markuš, podnetnými slovami sa prihovorili zástupkyňa J. E. primátor mesta Zreňanin Simo Salapura vyzdvihol význam takýchto podujatí pre obstátie Bieleho Blata ako potenciálnej vidieckej turistickej destinácie. Nasledoval kultúrno-umelecký program, v ktorom účinkovali ochotníci z Perleza, zo Zreňanina a Stajićeva a žiaci bieloblatskej Základnej školy Bratstva a jednoty Saša Poliak, Kristián Ďuríček a Miki Vrška.

Ústredným podujatím, tak ako v minulých rokoch, bola súťaž o najlepšiu klobásu. Záujem o účasť, ako aj po tieto roky, bol veľký. Svoje zručnosti vo výrobe tejto špeciality prišli ukázať výrobcovia klobás takmer z celej Vojvodiny a medzi nimi aj tri mužstvá z Petrovca – Farma Horvát, Petrovská družina,

Kto si chcel odpočinúť, mohol aj takto, ako skôr, na balíku slame

veľvyslanca Slovenskej republiky v Srbsku Monika Podsklanová-Šuhajdová a národná poslankyňa v Zhromaždení Srbska Elvíra Kováčová. Otvárajúc podujatie Petro-Kul Gary, tiež Mäsiarstvo Benka z Kovačice, Banátski Poliaci z Ostojićeva a zúčastnilo sa aj niekoľko mužstiev z Bieleho Blata. Zaujímavé je, že aj keď

ide o dedinské podujatie, bolo aj bezmála 10 tímov z Belehradu. Tak ako aj obvykle, súťažiace mužstvá mali za úlohu z 5 kg ako nás naučili naši rodičia a starí rodičia. My Petrovčania robíme s rascou. V Srieme zasa robia inak, v Banáte tiež inak. Niekde

Na starobylej zabíjačke sa sviňa opaľovala slamou

(foto: agencija BIN Marketing)

mäsa, ktoré dostali od organizátora, pripraviť klobásu podľa vlastnej receptúry a surovú a pečenú postúpiť posudzovacej komisii na ocenenie. Receptúry sú zrejme rôzne, avšak aj toho roku sa zjavila dilema, či do klobásy patrí rasca. O mienku sme poprosili Karola Horváta, víťaza poslednej klobasiády z roku 2020 a toho roku člena posudzovacej poroty. „Pred niekoľkými rokmi mi tu povedali, že moja klobása bola diskvalifikovaná preto, že v nej bola rasca a veľké množstvá prídavkov. Vtedy som si myslel, nedávajú rascu, niekde pridávajú korenie, ale bez rasce, niekde viac papriky, niekde menej... Každá klobása má svoje špecifickosti a ja to schvaľujem. Keby tak nebolo, takéto podujatia by neboli potrebné. Tak alebo onak každá klobása je svojím spôsobom dobrá.“

Komisia v zložení: Miroslav Medurić, zakladateľ a organizátor chýrečnej turijskej klobasiády, skúsení výrobcovia klobás a kulena Michal Madacký z Kysáča a Karol Horvát z Báčskeho Petrovca, Aleksandar Veselinović z Nového Bečeja, kuchár z povolania, Ra-

nom sa vyrovnala aj s tou rascovou dilemou a spomedzi 40 vzoriek zvolila najlepšie. Predtým než vyhlásili najlepšie klobásy, udelili aj celý rad iných odmien, a tak špeciálnu odmenu dostal ženský Smoki mama zo Zreňaninu. Za kreativitu odmenu dostalo mužstvo pod zaujímavým menom Pavel Vrška (vľavo) a Michal Poliak dodnes zabíjajú podľa Šest lopova iz Opova. Špecistarobylých obyčají álne uznanie (foto: N. Vukovićová) dostalo aj najvzdialenejšie mužstvo z Obce Martinis v Rumunsku, ktoré prešlo 520 km, aby sa zúčastnilo na podujatí. Za hygienu a dekoráciu stánku nín. Na početných stánkoch sa predávali údené a svieže klobásy, slaninka, šunky, tlačenka a rôzne iné výrobky z bravčového, ale aj konského a iných druhov mäsa. Pravdaže, ako špecialita a zdravá strava sa propagovali výrobky z mäsa mangalice, ktoré vraj neobsahuje cholesterol. Mnohí, tak tí malí, ale aj tí veľkí výrobcovia údenín na bieloblatskej klobasiáde videli príležitosť predať svoje výrobky a tak speňažiť svoju prácu. Súdiac podľa toho, ako sa predávalo, veríme, že sa im príchod do Bieleho Blata oplatil. Potvrdila nám to aj Michaela Jakušová z Hložian, ktorá nám povedala, že sú vcelku spokojní s predajom.

Nuž a jarmok ako každý jarmok. Každý si mohol prísť na svoje. Vyložené boli, pravdaže, na predaj aj rôzne sladkosti, slané

Dekorácia, ktorú pripravilo mužstvo Petro-Kul Gary (vpravo), najviac zapôsobila na porotu. Cenu udelil predseda MS Miroslav Markuš.

že už nikdy neprídem, ale som predsa prišiel, vlastne tu som každý rok. Podľa mňa taká dilema by nemala jestvovať. Každý vyrábame klobásy podľa toho, dovan Tubin z Kikindy, rytier kulinárstva, medzinárodný rozhodca v oceňovaní jedla, a Goran Štulić, koordinátor poroty, to zrejme nemala ľahké, v koneč-

Otvorenie podujatia obohatili aj najmladší ochotníci (foto: M. Nedeljkov)

odmenu dostalo mužstvo Farmy Horvát z Báčskeho Petrovca. Najoriginálnejšiu dekoráciu poslúženia pripravilo mužstvo Petro-Kul Gary z Báčskeho Petrovca. Toto mužstvo vyrobilo aj klobásu, ktorá získala tretiu cenu. Druhú cenu za najlepšiu klobásu získalo mužstvo z Opova a titul najlepšej získala klobása, ktorú vyrobila veselá Petrovská družina z Báčskeho Petrovca. Vyrobila ju, ako to prezradila na javisku, Jaroslava Horvátová.

Pravdaže, táto klobásová, vlastne skôr by sa mohlo povedať údeninová fiesta by nebola tým, čím bola, keby nebola obohatená aj bohatou ponukou údea sladké špeciality, med, výrobky remeselníkov, v čom dominovali rôzne druhy mäsiarskych dosák a iného náčinia... Pravdaže, dedinou rozvoniavala vôňa pražených klobás a výrobkov z roštu.

Celkom na záver predseda bieloblatského Miestneho spoločenstva Miroslav Markuš, ktorý vynaložil veľké úsilie na to, aby všetko dobre dopadlo, vyjadril svoje uspokojenie nad tým, ako sa všetko realizovalo, to tým skôr, že sa do poslednej chvíle nevedelo, či im vôbec bude dovolené, aby podujatie zorganizovali. V dobrej nálade, pri hudbe a nápojoch tí najúpornejší zostali do večerných hodín.