Tajné písmo Kukučínovo

Mozaika

M AG A Z Í N O VÁ P R Í LO H A

R O Č N Í K XX I V 1 2 . m a rc a 2 0 2 2 Č Í S LO 2 7 0

Tajné písmo Kukučínovo ZAUJÍMAVOSTI

Jaroslav Čiep Martin Kukučín (1860 – 1928)

Prečo tak písal? Pozrite si tie lomené krivky, záhadné čiary. Vyznajte sa v nich! Kto to rozlúšti? Z Matice slovenskej často posielali tieto zápisky po rozličných stenografi ckých ústavoch, ale vždy sa vracali späť nerozlúštené. A predsa sa našiel človek, čo všetko rozlúštil. Bol to inžinier Ladislav Lorenc (1907 – 1964), ktorý sa podujal prepísať zápisky do zrozumiteľného jazyka a odkryť tak tajomstvo, ktoré si Kukučín zobral do hrobu.

Tajomstvo priťahovalo Ing. Lorenca dlhé roky. Už od roku 1938 sa zaoberal myšlienkou rozlúštiť Kukučínove stenografické zápisky. Podarilo sa. V rokoch 1953 – 1954 vypracoval úplnú abecedu Kukučínovho tajného písma a prepísal veľa jeho zápiskov. A tak to, čo bolo určené zabudnutiu, dostalo sa na svetlo.

Ešte zostáva odpovedať na otázku, prečo si jeden z našich najlepších spisovateľov, oravský rodák, vybral tento spôsob písania. Chcel ušetriť čas? Asi nie. Sám lúštiteľ to dosvedčuje. Kukučín totiž vôbec nepoužíval skratky, ba aj slová ako kilometer či kilogram dôsledne vypisoval, neskracoval ich, dôsledne skloňoval. A tak musíme súhlasiť s Ing. Lorencom, že jediný dôvod na písanie týmito záhadnými znakmi bola „radosť zo zdokonalenia umenia písať“, ako sa priznal aj sám Kukučín.

Občas mu však táto „radosť“ robila aj starosti, najmä keď pri cestách po svete colníci nechápavo nazerali do zápiskov, ktoré sa im zdali „podvratné“.

Narodil sa v zemianskej rodine Bencúrovcov v Jasenovej, v obci Jasenová, ako syn Jána Bencúra Juriša a Zuzany, rodenej Paškovej. Mal dvoch bratov a jednu sestru. Vzdelanie získal na vyššom evanjelickom gymnáziu v Revúcej (1871 – 1874), Martine a v Banskej Bystrici (1875), gymnázium navštevoval v Kežmarku a dokončil v Šoproni (1884 – 1885). Chcel sa prihlásiť na teologickú fakultu v Bratislave, no kvôli protislovenskej atmosfére, ktorá na fakulte vládla, sa napokon rozhodol pre štúdium na lekárskej fakulte v Prahe (1885 – 1893). P o s k o n č e n í š k o l y a absolvovaní praxe v Bratislave, Innsbrucku a vo Viedni sa neúspešne pokúšal zamestnať n a S l o v e n s k u , p r e t o sa prihlásil na súbeh a v roku 1893 dostal miesto obecného lekára v obci Selca na ostrove Brač (dnešné Chorvátsko, 1893 – 1906). Spolu s lekárskou ordináciou si zriaďuje i lekáreň a stáva sa aktívnym členom a neskôr (v roku 1904) aj p r e d s e d o m č i tateľského a kultúrneho spolku Hrvatski sastanak. V rokoch 1896 – 1 8 9 7 s a p o k ú s i l vrátiť na Slovensko, no tento pokus sa mu nevydaril. V roku 1904 sa oženil s Pericou Didolićovou. V roku 1908 odchádzajú do Južnej Ameriky, do Čile. V Santiagu úspešne absolvoval

nostrifi kačné skúšky a koncom roka 1908 odišiel do Punta Arenas, najjužnejšieho čilského mesta na pevnine, kde sa usadilo mnoho chorvátskych vysťahovalcov. Tam pôsobil najmä ako lekár. Stal sa prvým lekárom Medzinárodného Červeného kríža v Patagónii. V celom Čile ho dodnes vnímajú ako humanistu a ľudomila. Podľa „Mateja Bencura“ je pomenovaná poliklinika vo východnej časti Punta Arenas a jeho meno nesie aj najmodernejšia operačná sála v tamojšej novej mestskej nemocnici. V rokoch 1922 – 1924 žil opäť na Slovensku, v rokoch 1922 – 1923 žil v Považskej Teplej, v rokoch 1924 – 1925 zas väčšinou v Chorvátsku. V roku 1925 sa ešte raz vracia nakrátko do Južnej Ameriky, aby usporiadal svoje majetkové záležitosti, a na jar v roku 1926 sa defi nitívne vracia i so svojou chorou manželkou do kúpeľov Lipik v Chorvátsku. O dva roky nato Dr. Matej Bencúr, zomrel v slavónskom Pakraci v náručí umeleckým menom Martin svojej manželky Perice.Kukučín Pochovaný bol dočasne v Záhrebe, v roku 1928 boli jeho telesné pozostatky prevezené do Martina na Národný cintorín, kde ho pochovali Kukučínova abeceda 29. októbra 1928. Manželka Perica Kukučína prežila o 43 rokov. Zomrela 7. augusta 1971 ako 93-ročná a je spolu s manželom pochovaná na Národnom cintoríne v Martine.

Z obsahu

S novým internátom už štvrťstoročie (2)

s. 24

Dinant v Belgicku

s. 26

Anna Tereková, rod. Gučová

s. 28

V BÁČSKOM PETROVCI

REPORTÉRI REPORTÉRI S nov ým internátom už št vr ťstoročie (2)

Jaroslav Čiep

Žiacky domov pri Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci, ktorý v tomto roku oslávi dvadsiate piate narodeniny, je svedectvom toho, že i v korpuse dolnozemských Slovákov sú jednotlivci, ktorí vidia i ďalej i širšie než obyčajní ľudia, a ktorým zachovanie svojho jazyka a kultúry, čiže národnostnej identity bolo a je takmer prioritným cieľom v živote. O podrobnostiach výstavby, začiatku a doterajšej činnosti žiackeho domova sa možno dozvedieť aj z textu Viery Boldockej (1947 – 2015), ktorá na gymnáziu od roku 1969 prednározhodol o výstavbe žiackeho domova a zvolil komisiu, ktorá bude sledovať jeho výstavbu. Predsedom sa stal Juraj Červenák, predseda ZO, Michal Spevák, MS, Rajko Perić, predstaviteľ obecného Fondu pre stavebný pozemok, Milina Sabová, Ing. architektúry, Viera Boldocká, riaditeľka gymnázia, Ján Čiep, predseda Školského výboru gymnázia, Miroslav Šproch, predseda Výkonného výboru ZO B. Petrovec.

Nasledovala voľba stavebnej fi rmy na výstavbu domova. Zvolená bola obecná stavebná fi rma 7. júla z Báčskeho Petrovca a zmluva o výstavbe bola podpísaná 29. marca 1995.

Začiatok výstavby domova šala chémiu a na poste riaditeľky petrovského gymnázia pôsobila v rokoch 1983 – 1986 a neskoršie aj v rokoch 1990 – 2005, takže bola priamou aktérkou diania a o tom sa vyjadruje v nasledovných statiach.

VÝSTAVBA ŽIACKEHO

DOMOVA (pokračovanie)

Na zasadnutí obecného parlamentu 14. februára roku 1995 bolo schválené rozhodnutie o výstavbe internátu. Súčasne bola schválená i časť prostriedkov z obecného rozpočtu na jeho výstavbu. Školský výbor gymnázia na zasadnutí 28. februára 1995

Potom nasledovali početné návštevy ministerstiev a ministrov v Bratislave a najmä v Belehrade za účelom prosby o presun sľúbených peňazí na výstavbu.

V tom období bol zmenený i minister kultúry SR, ktorý dal prísľub na fi nančnú pomoc na výstavbu internátu. Vystriedal ho Ivan Hudec, ktorý nebol o tomto sľube a dohode oboznámený, takže sa prakticky proces dohovárania začínal znova.

Delegácia, ktorá navštívila ministra Hudeca bola i u ministra školstva SR, avšak ten vedel o tejto investícii ešte menej.

Záverečné práce na výstavbe prízemnej časti budovy

Už v januári roku 1996 školu navštívil Dr. Milan Činčura a Dr. Anna Martinková, aby sa presvedčili o tom, ako boli strovené peniaze z Nadácie pre pomoc krajanom. Ich návšteva bola ďalším impulzom pre našu prácu. Je celkom pochopiteľné, že zo strany SR jestvovali obavy o tom, ako a či sa vôbec takáto investícia môže uskutočniť v ekonomických a politických podmienkach v akých naša krajina bola. Preto aj sľúbené fi nančné prostriedky dlho neprichádzali. Zrejme sa čakal prvý krok domácich.

Po podpísaní zmluvy so stavebným podnikom 7. júla sa začalo s prácami. Hoci do toho času ani vláda SR, ani vláda Srbska peniaze nepresunuli, ale stavebný materiál, ktorý bol kúpený z prostriedkov Nadácie ako i prostriedky zo Zhromaždenia obce stačili, aby sa začalo s prácou. Práve v tom čase Vláda republiky Srbsko vyniesla rozhodnutie o zmrazení všetkých investícií. Táto okolnosť skomplikovala už dosť zložitú situáciu súvisiacu s výstavbou. Po rozhovore s ministrom Mladenovićom bola situácia predsa jasnejšia, lebo bolo vidno, .že naša investícia bude pokračovať a konečne 17. apríla 1995 z republikového rozpočtu boli na školský účet presunuté prvé prostriedky vo výške 100 000 dinárov. Vtedy sa už pokročilo so stavebnými prácami a každým dňom pribúdali nové steny (na hrubej stavbe je to najviditeľnejšie). Rok 1995 bol rokom veľkých osláv 250 rokov príchodu Slovákov do Petrovca. V rámci týchto osláv 8. a 9. júna boli tzv. Dni slovenského školstva v Juhoslávii. Po ústrednom programe v Dome kultúry v sobotu 9. júna bol položený základný kameň na žiackom domove. Nebol to vlastne základný kameň v pravom slova zmysle, lebo práce na výstavbe budovy internátu boli už v pokročilom štádiu. Boli vlastne zabudované mramorové tabule na čelnej stene budovy s nadpismi: VLÁDA SLOVENSKEJ REPUBLIKY 10. 06. 1995 a na druhej VLADA REPUBLIKE SRBIJE 10. 06 . 1995. Symbolicky ich zamuroval i štátny tajomník Ministerstva školstva SR Ondrej Nemčok a pomocník ministra vzdelávania Srbska Vojislav Braunović. Prítomní boli vysokí funkcionári ako našej tak i Slovenskej republiky, predstavitelia veľvyslanectva, škôl a početní občania. V júli toho istého roku minister Ivan Hudec navštívil naše gymnázium a vtedy sa realizovala prvá dávka fi nančných prostried-

Podpredseda vlády Slovenskej republiky Jozef Kalman pri obchôdzke budovy kov vo výške 5 000 000 SK. Bola to vlastne polovica sľúbených peňazí na výstavbu. Práce na výstavbe samozrejme po tejto finančnej injekcii prebiehali omnoho rýchlejšie.

Do konca roku 1995 aj vláda republiky Srbsko zabezpečila na výstavbu 500 000 dinárov v pravidelných mesačných dávkach.

V správe o vykonaných prácach na konci roku 1995 zaslaná vládam SR a RS bolo konštatované, že sa vyplnili zmluvné záväzky a že bolo ukončené 45 % z celkových prác na výstavbe v hodnote 675 000 DM.

V novembri riaditeľka gymnázia a predseda ZO boli na úradnej návšteve v Bratislave. Prijal ich podpredseda vlády Jozef Kalman. Cieľom návštevy bol dohovor o ďalšej dávke finančných prostriedkov na výstavbu domova.

Delegácia bola prijatá i na Ministerstve kultúry u Claude Baláža a Dušana Mikolaja, námestníka ministra, na Ministerstve školstva u statného tajomníka Ondreja Nemčoka a v Matici slovenskej u podpredsedu Stanislava Bajaníka.

V dňoch od 28. do 30. januára roku 1996 na úradnej návšteve Srbska bol premiér SR Vladimír Mečiar. Stretnutie s premiérom bolo na veľvyslanectve SR v Belehrade. V delegácii bol i podpredseda Jozef Kalman a minister kultúry Ivan Hudec, ktorí v utorok 30. januára navštívili gymnázium a obzreli výstavbu internátu. S prácou a stavom výstavby boli veľmi spokojní a sľúbili, že hneď po návrate do SR presunú druhú časť sľúbených peňazí na výstavbu. To bolo onedlho i realizované. Koncom februára na zasadnutí školského výboru bola prijatá správa o výstavbe internátu. Zdôraznené bolo, že je otázne ukončenie domova do začiatku nasledujúceho školského roka t.j. do 1. septembra 1996, keďže z republikového rozpočtu nesľubujú finančné prostriedky na tieto účely. Celkovú situáciu sťažovali i dodatočné prace a samým tým i trovy, ktoré neboli plánované a bolo nevyhnutné ich urobiť (napr. trafo stanica, bez ktorej by napájanie domova elektrickým prúdom bolo problematické).

V tomto období boli ukončené hrubé práce na výstavbe a sčasti práce vo vnútri budovy. Bolo treba ukončiť vnútorné stavebné práce a vybaviť domov. Keďže obec svoju časť sľúbených finančných prostriedkov nemohla splniť, a tie vlastne chýbali, bolo nevyhnutné apelovať na SR a Republiku Srbsko (ktorá si ani vlastnú časť v úplnosti nesplnila), aby schválili ešte dodatočné prostriedky. Bolo to najtrápnejšie obdobie v celom projekte. Znovu nasledovali návštevy a vysvetľovanie významu potreby ukončenia tohto objektu a spoločnej slovensko-srbskej investície. Táto námaha sa oplatila a obe strany schválili dodatočné prostriedky. Slovenská republika ďalších 5 000 000 SK a Srbsko ešte 1 000 000 dinárov. S l o v e n s k á r e p u b l i k a d a l a úhrnne 15 140 000 SK a Republika Srbsko 1 500 000 dinárov. Obecný Fond pre stavebný pozemok vyčlenil 100 000 dinárov. Budova internátu bola ukončená do konca roka 1996. V priebehu januára 1997 sa domov vybavil nábytkom. Výstavbu internátu od samého začiatku nezištne pomáhali priatelia z partnerského mesta Nitry. Dňa 15. marca 1996 vtedajší prednosta Nitry Dušan Rabajda a poslanec v mestskej r a d e V i k t o r M a c e k Predstavitelia mestského zastupiteľstva Nitry a petrovského gymnázia po odovzdaní pomoci na odovzdali riaditeľke výstavbu žiackeho domova gymnázia šek na 400 000 SK. Za tie peniaze v Nitre kúpili kachličky do kúpeľní, krycie podlahoviny a pod. V jeseň toho istého roku poslanci mestskej rady v Nitre odsúhlasili ďalších 200 000 SK, za ktoré boli kúpené vankúše, paplóny, posteľná bielizeň atď. Keďže to bolo obdobie blokády nasej krajiny, bolo umením tie veci prepraviť do Petrovca. Na tom mali veľkú zásluhu zo Slovenskej strany ing. Viktor Macek a z našej Pavel Pálenkáš z Petrovca majiteľ Esoturu, Ján Jovankovič, Ondrej Srnka, pracovník colnice v Novom Sade a iní. Nitra poskytla pomoc na vybavenie internátu aj neskôr, takže jej pomoc presahuje hodnotu 1 000 000 SK.

Internát vybavili tri firmy. Ugooprema z Nového Sadu, kuchyňu a pracovňu, Lignooprema z Belehradu časť nábytku a kompletný nábytok vyrobila firma Nameštaj z Báčskeho Petrovca. Úhrnná suma na vybavenie je 686 180,28 dinárov. Samozrejme, že sa internát dopĺňal potrebnými vecami aj keď začal s prácou. Iba vtedy bolo jasné, čo

O b á l k a d r u h e j p u b l i k á c i e o petrovskom internáte

všetko je potrebné pre normálnu prevádzku. Početní sponzori z domova a zo zahraničia, ktorí prispeli finančne na internát a neboli uvedení v tomto texte svojimi darmi pomohli, aby sa nakupovali nevyhnutné veci pre normálnu prácu domova.

Na výstavbu ešte prispela zväzová vláda so sumou 20 000 din. Obec vyčlenila 67 000 din.

Konečná suma finančných prostriedkov strovených na výstavbu budovy internátu bola uzavretá na 3 338 861,07 dinárov. Na vybavenie bolo strovené 686 180,28 dinárov, spolu 4 025 041,35 dinárov (1 669 080 DM – prepočítané podľa pomeru dinár – DM v jednotlivých časových obdobiach).

Foto: archív GJK

K ADE-TADE PO S VETE Dinant v Belgicku

Anička Chalupová

Dinant je pôvabné belgické mesto, ktoré je blízko francúzskych hraníc. Ak sa chcete prejsť očarujúcimi európskymi zákutiami, potom môže byť vaším cieľom Belgicko a tu, Dinant. use, preto sa volá Dcéra Meuse. Namur je jednou z piatich provincií Valónska, regiónu Belgicka, kde žije tri a pol milióna ľudí, viac ako 30 % obyvateľov krajiny. Valónsko vzniklo ako výsledok regionálneho politického hnutia, ktoré chcelo uznať osobitosti tejto časti krajiny a ktoré sa mu

Pobrežie pri rieke, fantastická jaskyňa, možno jedna z najkrajších v Európe, kolíska saxofónu, gotická katedrála, malebná citadela s výhľadom do údolia a podarilo dosiahnuť v roku 1970. Ale v skutočnosti má táto časť Belgicka tisícročnú históriu. Bola romanizovaná pod rukou Júliusa Caesara a následnou manipulá-

skvelá gastronómia sústreďujú to najdôležitejšie z turistickej ponuky, ktorú Dinant ponúka. Nachádza sa v belgickej provincii Namur na brehu rieky Meciou so železom sa z jej obyvateľov stali špecialisti v železiarskom a oceliarskom priemysle. Nové Valónsko sa datuje do 19. storočia a je protagonistom sporov

INÍ PÍŠU

a rozporov nacionalistického farbiva, ktoré naberalo na sile v dvoch svetových vojnách. Stabilita a národná jednota sa dosiahli iba pred päťdesiatími rokmi.

Dinant, vyslovuje sa to asi ako Dyne, nachádza sa asi 90 kilometrov od Bruselu a 30 kilometrov od hlavného mesta provincie, samotného m e s t a N a m u r . L e ž í v údolí so strmými skalnatými stranami otočenými k rieke a prví obyvatelia sa usadili na pobreží a potom sa začali sťahovať do vnútrozemia, čím sa v priebehu storočí pozdĺž rieky vytvorilo tenké mesto.

D n e s m á D i n a n t ostrov, ktorý vznikol v 19. storočí, keď bolo zasypané rameno rieky. Ostrov sa volá Île des Batteurs a s mestom ho spája nábrežie. Hoci je región dôležitým spojením so železom, samotné mesto je špecialistom na opracovanie bronzu a venuje sa aj poľnohospodárstvu a napríklad ťažbe vápenca a čierneho mramoru.

La Katedrála Panny Márie z Dinantu. Je to chrám v gotickom štýle z 13. storočia. Postavili ho ako náhradu za starší románsky kostol, ktorý sa zrútil v roku 1228. Dnes z neho zostala iba severná brána.

Je to veľký kostol, ktorý dominuje panorámou mesta odvtedy ako je vystavaný. V súčasnosti sa konajú prehliadky so sprievodcom jeho vnútra, pretože zvnútra možno oveľa lepšie obdivovať farebné vitráže. Bol niekoľkokrát

opravovaný a prestavovaný a samozrejme aj po dvoch svetových vojnách. Návšteva by sa mala začať od vonkajšieho námestia, kde sa dajú pozorovať gotické prvky zvonku, jeho veže a okná, najmä väčšia baňatá veža, ktorá je prístavbou zo 16. storočia.

Vo vnútri svieti barok, v strope, v jeho stĺpoch a na jeho maľ-

bách, ktoré vytvoril v 19. storočí Antoine Wiertz, umelec z rovnakého mesta. Obraz je tzv. Opäť sa stretneme v nebi a je to kochajú sa tam fantastickými výhľadmi, ktoré ponúka.

Z citadely je vidieť do údolia a jeho okolia. Aby ste sa tam do-

dielo venované jeho rodičom. Existujú aj farebné vitráže, niektoré majú náboženský odtieň a iné sú geometrickejšie. Vpredu je honosne pozlátený hlavný oltár s obrovským krížom, z ktorého visí ukrižovaný Ježiš.

T u r i s t i n e o p ú š ť a j ú c h r á m b e z t o h o , a b y neprešli cez krstiteľnicu a kazateľnicu vyrobených z kovu v 15. a 18. storočí. Vyrobených výhradne v Dinante v neskorom stredoveku a tzv. dinanderie. Od katedrály okoloidúcich delí pár krokov od začiatku stúpania. Turisti tu spoznajú citadelu a stali, musíte zdolať 408 schodov na vrchol, ale ak sa vám nechce toľko kráčať, môžete sa vyviezť lanovkou alebo ak máte auto, použite ho na výstup. V každom prípade sa za vstup do citadely platí vstupné a lístok stojí 8. eur, ale umožňuje prístup do pevnosti a jej chodieb. Nie že by to bolo super zaujímavé, ale keďže ste tam, nenechajte si to ujsť.

Citadela bola postavená v 11. storočí s cieľom mať kontrolu nad údolím. V nasledujúcich storočiach bola zväčšená a prestavaná. V roku 1703 ju zničili Francúzi a jej súčasná verzia je neskoršia, zo začiatku 19. storočia, z čias Holandského kráľovstva. Spolu s citadelami Namur, Liège a Huy je súčasťou tzv Citadels of Meuse.

Dinant je teda mesto aj jednej z najkrajších jaskýň v Európe a samozrejme najkrajšej v Belgicku. Jaskyňa La Merveilleuse bola objavená v roku 1904 a je úžasná pre jasnosť a krásu vodopádov a stalaktitov. Jaskyňa je len kúsok od centra mesta, asi 10 minút, nič viac, a v jej vnútri sa konajú prehliadky so sprievodcom. Dovnútra vás vezmú asi 40 metrov pod zem a turnusy trvajú jednu hodinu. Vstup do jaskýň stál 9 eur a vo vnútri je chladno, v priemere je to vždy 13°C.

Dinant je rodiskom saxofónu a je to tak preto, lebo v Dinante sa narodil jeho vynálezca Adolphe Sax, muž, ktorý sa narodil a zomrel v 19. storočí a bol výrobcom hudobných nástrojov. Bol to zvedavý chlapík, ktorý skúšal nástroje, a ak ho niečo nehatilo, dotiahol ich k dokonalosti. Bol energický, optimistický a skutočný vynálezca, ktorý dokázal mať veľkú dielňu v Paríži. Tam okrem iným nástrojom z tej istej rodiny, dal život i saxofónu.

Saxofón poskytuje nový timbre vo svete hudby a to nie s drevom, ale s meďou: má tvar parabolického kužeľa a hrá sa na ňom s tŕstím. Saxovi sa podarilo patentovať svoj vynález o štyri roky neskôr, v roku 1846, pričom predtým i potom prešiel mnohými kontroverziami, závisťou a sklamaním. Zomrel 7. februára 1894 a jeho hrob je na cintoríne Montmartre, ale mesto Dinant mu neustále vzdáva hold, keďže je distribuovaných 28 obrovských saxofónov, jeden pre každý členský štát Európskej únie.

GR ATUL ÁCIA VŠETK ÝM ŽENÁM KU DŇU ŽIEN – SPOMIENK A NA MOJU STARÚ MAMU

VČERA, DNES, ZAJTRA... VČERA, DNES, ZAJTRA... Anna Tereková, rod. Gučová

Viera Kaňová

Anna Tereková, rod. Gučová, bola z tých žien, ktoré sa nebáli ísť popredku. Sestra petrovského lekára Dr. Juraja Guču necítila sa byť menejcennou. Na začiatku 19. sto-

ročia vo svete, a tak aj v Európe, ženy si začali uvedomovať svoje diskriminujúce postavenie v dome i v spoločnosti, feministické hnutie sa šírilo rýchlejšie, než by to dokázala akákoľvek zlovestná chorobná pliaga v tom období.

A malo sa za čo šíriť. Veď prinášalo ženám život, nie smrť! Ich rovnoprávnosť v každom ohľade! Možnosť vzdelávať sa, pracovať, afi rmovať sa v spoločnosti, stať sa jej rovnoprávnymi členmi. Bok po boku s mužmi, byť a žiť verejne povšimnutými, uznanými, váženými.

V Petrovci a vôbec na Dolnej zemi vtedy nebolo našich

vzdelaných žien, boli tu s určitým vzdelaním buď manželky vzdelaných Slovákov z územia dnešného Slovenska, alebo vzdelané Slovenky vtedajšieho Uhorska. Potreba za vykonávaním odborných profesií, najmä tých najurgentnejších, akými bol zdravotnícky odbor a samým tým aj pôrodníctvo, bola nanajvýš naliehavá. Annin brat Juraj-Ďuro, ako mal rád, aby ho volali, už vtedy diplomovaný lekár, ktorý nielenže sledoval búrlivé spoločensko-politické diania a potreby doma a vo svete, ale bol aj ich aktérom, súhlasil odviesť svoju ambicióznu, všetečnú a nástojčivú sestru na zápis do Budapešti. Anna bola už vtedy v y d a n á , m a l a m a l é Zuzana Gučová, matka dvoch dcér, Anny decko – Annu, no to ju Terekovej a Zuzany Dankovej a jedného nezmiatlo, naopak, ešte syna – Dr. Juraja Guču (portrét, olejomaľba, viac ju motivovalo, aby Zuzka Medveďová) šla na odborné školy. N e c h c e l a z o s t a ť i b a matkou, manželkou, domácou gazdinkou v tieni muža. Záznamník Anny Terekovej, 1924 Anna Tereková, rod. Gučová, na štúdiách v Budapešti na medzinárodne uznanej Lekárskej fakulte, dnes Semmelweis univerzita

Dcére chcela byť vzorom a svojmu atraktívnemu a šikovnému manželovi – kováčovi Ondrejovi Terekovi z Lalite sa dokáže byť zárobkovo schopná, možnože inakšia, ako druhé ženy, že si ju darmo nevybral... On sám netušil, že tak rozmýš-

Vzácny diplom získaný na Lekárskej univerzite v Budapešti

chcela aj inak páčiť.

Vždy ako keby sa trochu bála o neho, že stratí jeho priazeň. Z jedenástich pytačov, ktorí sa o ňu uchádzali, práve si jeho vybrala – bol vysoký, počerný, modré oči, mierne ohnutý nos, pohľad nežný, silueta aj povaha mužná, ale pritom jemná. Veru nechcela ho stratiť. Chcela mu vyhovieť vo všetkom, čo sa len dá, ukázať, že aj ona vie byť samostatná ako on, remeselník, že ľa, ani nenaliehal, ale Anna išla. Lekárska fakulta v Budapešti, v tom období Budapest Királyi Magyar Tudományegyetem a dnes Semmelweis Egyetem – Univerzita Semmelweis, mala takéto podmienky na prijatie na oddelenie Pôrodníctvo a gynekológia, na čele ktorého stál profesor Dr. Vilmos Tauff er: vek 20 – 40 rokov, vysoká morálka, dobré zdravie, znalosť maďarského alebo nemeckého jazyka,

Lekársku fakultu v Budapešti viedli diplomovaní lekári, mnohí z nich špecialisti v chirurgii a pôrodníctve, vďaka čomu sa tieto odvetvia náhle vyvíjali a dosiahli svetovú úroveň. Z územia dnešnej Vojvodiny šlo sa študovať pôrodníctvo a gynekológiu do Budapešti, Viedne a Grazu

možnosť úhrady internátneho ubytovania v rámci Inštitútu. Anna spĺňala všetky podmienky, a tak sa v jarnom semestri ako študentka pôrodníctva už prechádzala s knihou v ruke v obrovskom areáli Lekárskej fakulty v Budapešti, obdivovala svoju vedu, svojich profesorov, šikovne sa dokazovala v praktickej činnosti s budúcimi matkami a po ich pôrode ošetrujúc ako matku, tak aj jej dieťa, a to tým najsúčasnejším a najsprávnejším spôsobom.

Svoju budúcu profesiu pôrodnej asistentky – vtedy samostatnej babice sa snažila získať na

Anna Tereková, rod. Gučová, ako už skúsená babica petrovskej obce v Kráľovstve Juhoslávii prestížnej škole nielen zdolaním požadovaného učiva, ale aj s vysokými známkami – chcela vyniknúť, inak jej to nedalo.

Maďarský chirurg a lekár Ignaz Semmelweis zachránil vo svojej nemocnici na stovky matiek a ich detí tým, že uviedol záväzné umývanie rúk pre lekárov. To by sme ani neverili, že si lekári dovtedy ruky neumývali a tak spôsobovali, najmä chirurgovia, smrteľnú nemoc podobnú sepse u matiek rodičiek. Semmelweis tak objavil a vedecky dokázal chorobu „puerperálna horúčka – šestonedelie“, ktorá bola zapríčinená nedbalosťou lekárov.

Keď prišla domov v júni roku 1908 s veľkým budapeštianskym diplomom v ruke, skríkla na dvore svojho domu v Petrovci na Begeji ľubozvučným vykrúcaným petrovským nárečím „Ej, ďe som ja bola a ďe som!“ zdôrazňujúc pritom samozrejme slovo „ja“ – bolo to v súlade s jej odvážnym, pevným charakterom.

Povedala to však skôr s úľavou než exaltovane a bolo v tej jej poznámke aj obdivu, čo videla a zažila v Budapešti, ale aj uvedomovanie si rozdielu, ktorý evidentne pochopila, vrátiac sa domov. A bol to aj výdych šťastia, že je doma.

Vo svojom rodisku ju čakala práca diplomovanej pôrodnej asistentky – vtedy úplne samostatnej „babice“. Bola to obrovská zodpovednosť na životoch. Vrele sa zvítala so svojím manželom,

Aj počas svojich štúdií v Budapešti, ale aj skôr, Tereková, ktorá bola otvorená, rázna, energická a pokroková, si všímala feministické svetové hnutie, jeho dosahy. Podobne ako jej brat Juraj cítila, že je bojovníčkou za ľudské práva, slobody, za dobro a prosperitu. Vedela, že si dobre vybrala stať sa babicou – prinášať život. asistentkou – babicou medzi Slovákmi na Dolnej zemi, obecnou petrovskou babicou pôsobiacou v Petrovci, v Hložanoch a v Kulpíne.

Záznam o narodených deťoch ktorý držal dieťa na rukách a zhodila panský odev. Už nikdy si ho neobliekla. Bola doma, medzi svojimi občanmi na dedine. Svoju prácu babice si poctivo vykonávala oblečená v ľudovom kroji nielen v Petrovci, ale aj v Petrovskej obci. V podstate bola prvou diplomovanou pôrodnou

Pôsobila ako babica aj počas druhej svetovej vojny a aj po vojne pomáhajúc svojej dcére, Anne, ktorá sa stala – nuž ako inak – babicou!

Túto šľachetnú prácu s matkami a deťmi dcéra Anna vykonávala v Bijeljine, v Kovačici a v Petrovci..

RADY A NÁPADY

IBA PRE LABUŽNÍKOV Plnené zemiakové krokety (Papas rellenas)

V Peru vedia ako premeniť zemiaky a trochu mletého mäsa na fantastickú delikatesu. príprava: 20 min. Úprava: 30 min. porcie: 8.

Suroviny: 1 kg zemiaky, 2 PL strúhaný parmezán, 1/2 KL soľ, 1/2 KL granulovaný cesnak, 1/2 KL sladká paprika mletá, 1 ks vajce. PLNKA: 300 g mleté hovädzie mäso, 2 strúčiky cesnak, 1 ks cibuľa, 1 KL drvená rasca, 1/2 KL, mleté čierne korenie, 1/2 KL soľ, 1 konzerva paradajkový pretlak (malá). Ešte potrebujeme: trochu hladká múka, olej na vyprážanie. takto sa to podarí: 1. Zemiaky očistíme, pokrájame na väčšie kocky a osolenej vode uvaríme do mäkka. 2. Medzitým na suchej panvici začneme zahrievať mleté mäso (bez oleja), a keď hovädzie pustí trochu šťavy pridáme nadrobno nakrájanú cibuľu, rascu, korenie a soľ. 3. Keď je mäsko zatiahnuté a opečené pridáme pretlačený cesnak, paradajkový pretlak a kvapku vody a ďalej varíme, kým sa všet-

ka šťava neodparí. Odstavíme. 4. Zemiaky scedíme, v hrnci popučíme a ochutíme ich parmezánom, soľou, sušeným cesnakom a troškou sladkej papriky.

Nakoniec, keď zemiaky trochu vychladnú, pridáme celé vajce a rukou vypracujeme hladké cesto. 5. Malý plech poprášime múkou (sem budeme odkladať krokety) a pomúčených dlaniach

vytvarujeme z približne osminy zemiakového cesta tenkú placku, do ktorej stredu pridáme asi lyžicu až dve plnky, placku uzavrieme a v dlaniach a vytvarujeme do väčšej krokety (v tvare zemiaku). 6. Povrch krokety zľahka pomúčime, položíme ju do plechu s múkou a takto pokračujeme ešte s ďalšími, kým neminieme zemiakové cesto i mäsovú plnku. 7. Papas rellenas vyprážame v horúcom oleji do zlato-hneda (7 až 8 minút) a necháme odkvapkať na papierovej utierke. 8. Plnené krokety potom podávame s čerstvým šalátom a troškou kyslej smotany.

Zdroj: recepty.aktuality.sk

RADY DO DOMÁCNOSTI Slanina a jej liečivé účink y (2)

V búraní mýtu o „nezdravých“ tukoch zastavíme sa priamo pri zdroji bravčovej masti – slanine. Verte, že táto živočíšna surovina si to právom zaslúži. Popíšeme si jej liečivé účinky, o ktorých zrejme netušíte.

Keďže tuky v slanine sú organické (živočíšne), s pleťou výborne reagujú a účinok lipidu je vyššia, než u syntetických výrobkov. Ak vám vôňa slaniny neprekáža, vyskúšajte nasledujúce recepty. Slaninov ý píling

Proti suchej pleti a šupinkám sa odporúča najprv slaninový píling – plátky slaniny potrieť malým množstvom sódy bikarbóny a potierame postihnuté miesta, kým sa šupinatá koža neodstráni. Netlačíme. Naše pohyby musia byť jemné. Po pílingu slaninu umyjeme v teplej vode, osušíme kuchynské utierky a priložíme na miesta, ktoré sme pred tým ošetrovali. Necháme minimálne štvrťhodine pôsobiť a potom opláchneme vlažnou vodou s hydratačným mydlom. Citlivá pokožk a, pleť a bradavk y

Tento recept je vynikajúci hlavne pre mladé mamičky, ktoré majú citlivé prsia a zapálené bradavky, ale použiť sa dá aj na miestach, kde je naša pokožka začervenaná a citlivá, napríklad po použití agresívnych čistiacich prostriedkov. Postup: Z kapustového listu vystrihnite nožnicami vhodný tvar, jemne ho poklepeme paličkou na mäso. Plátky čerstvej slaniny položíme na bradavky a prekryté kapustovým listom. Necháme pôsobiť 2 0 m i n ú t j e m ne pritlačené. Pri začervenanej pokožky na rukách natrite tieto bravčovou masťou, na najpostihnuteľnejšie miesta priložíme plátky slaniny a pokúsime sa ich zabaliť aj do kapustového listu (na uchytenie kapusty použijeme napr. staré vlnené rukavice – palčiaky). na láMavé neCht y a zádery

Z papiera na pečenie si nastriháme štvorce, z ktorých vytvoríme „čiapočky“ na prsty. Vrchnú časť prstov (nechty) prekryjeme plátkami slaniny a prikr yjeme čiapočkami. Previažeme obväzom a necháme pôsobiť cez noc po dobu spánku.

na t vrdé a popraSk ané pät y

Prekrojíme citrón po dĺžke a vydlabeme dužinu. Vzniknú nám dve sedielka, ktorými obopneme pätu. Sedielka vystelieme tenkými plátkami slaniny, pritlačíme na päty

Mozaiku číslo 270 pripravil Jaroslav Čiep

a na vrch obujeme staré ponožky. Tiež používame v noci počas spánku. Keď sú päty popraskané, postupujeme rovnako, ale ešte pred tým sa snažíme do prasklín dostať bravčovú masť. Ďalšie SpôSoby použitia Slaniny na lieČenie

Možno ani nebudete veriť, ale slanina dokáže z astaviť napr. kr vácanie z nosa, pomáha pri zapálených žilách, dňa, angíne a podobných chorobách. na záver

Slanina dodá telu potrebnú energiu v čase zimných mesiacov, kedy je nedostatok čerstvého ovocia. Obsah selénu v slanine navyše chráni organizmus človeka pred vznikom rakoviny. Metionín pomáha pri odvodňovaní organizmu a kyselina arachidonová sa významnou mierou podieľa na tvorbe nových buniek. Už v úvode tohto článku sme spomenuli, že slaninu treba jesť striedmo, ale pravidelne. Denná dávka v lete sa odporúča v rozmedzí 20 – 40 gramov, v zime 30 – 70 gramov.

Menej je niekedy viac.

Kultúra

KOVAČIČ ANIA NA NÁVŠTE VE SLOVENSKÉHO VEĽ V YSL ANEC T VA V BELEHR ADE Historick ý obraz a plány

Olinka Glóziková-Jonášová

„Určite najfotografovanejším predmetom na našom veľvyslanectve je veľkorozmerný obraz s názvom Príchod Slovákov na Dolnú zem, ktorý obdivuje každý, kto nás navštívi,“ píše sa na stránke Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Belehrade vedľa fotografi e zo stretnutia Kovačičanov s veľvyslancom SR v Belehrade Fedorom Rosochom v utorok 1. marca.

Na pôde slovenského veľvyslanectva sa na pozvanie veľvyslanca Rosochu stretli autori spomenutého veľkoplošného obrazu Zuzana Vereská, Pavel Hajko, Pavel Cicka a Ján Glózik z Kovačice. Okrem nich na tomto stretnutí boli aj Anna Žolnajová-Barcová, riaditeľka Galérie insitného umenia v Kovačici, Ján Čech, majiteľ Galérie Spomienky v rámoch, a Klára a Pavel Babkovci, majitelia Galérie a Nadácie Babka.

Insitní maliari si v rámci priateľského stretnutia zaspomínali na to, ako vznikalo toto jedinečné veľkoplošné dielo. Zaspomínali si na početné zaujímavosti či anekdoty, ktoré sprevádzali vznik obrazu, ktorý už viac ako 26 rokov zdobí priestory slovenského veľvyslanectva v Belehrade, pričom aj ďalej vyvoláva obdiv u návštevníkov. Spomenuli si i na ďalších dvoch autorov tohto jedinečného diela Jána Husárika a Martina Markova, ako aj iniciátora vzniku obrazu Pavla Čapu, ktorí už opustili tuzemskú púť. Obraz je umiestnený v centrálnej časti budovy a svojimi pestrými farbami, ako aj pútavým motívom skutočne nemôže zostať nepovšimnutý. Je to spravidla najvhodnejší kútik na zvečnenie početných stretnutí a takmer každý návštevník veľvyslanectva si pri ňom urobí na pamiatku aspoň jednu fotografi u. Bolo to ináč jedno z prvých veľkoploš-

Spoločná fotografi a vznikla, samozrejme, pred obrazom ných a spoločných diel, ktoré vytvorili kovačickí a padinskí insitní maliari. Pri tomto stretnutí v Belehrade hostitelia a hostia sa okrem iného zmienili aj o prípravách, resp. o nominácii Slovenského insitného umenia v Srbsku na zápis do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, ktoré by sa malo realizovať v rokoch 2023 – 2024. Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Belehrade vyjadruje podporu, keď ide o propagáciu či prípravu podkladov na jeho nomináciu, a prisľúbilo nezištnú pomoc, koľko je v jeho kompetencii. Na záver hostitelia hosťom odovzdali darčeky v podobe Št y r i a z o š i e s t i c h a u t o r ov o b r a z u s ve ľ v y s l a n c o m S R v B e l e h ra d e : (zľava) Pavel Cicka, Pavel Hajko, Zuzana Vereská, veľ vyslanec Fedor puzzle, ktoré znázorňujú obraz Príchod Slovákov na Dolnú zem.R o s o c h a a J á n G l ó z i k

Ô SM O MA RC O VÉ DI EL NE . Vo štvrtok 3. marca mali deti z predĺženého pobytu (srbská skupina) ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči s učiteľkou Annou Legíňovou dielne v Knižnici Michala Babinku v strede dediny. Vypracovávali ôsmomarcové pohľadnice pre mamy, babky, tetky, vlastne pre všetky ženy, ktorým tento sviatok patrí. Týmto spôsobom sa im chcú odvďačiť za ich lásku a opateru a zaželať im ešte mnoho krásnych chvíľ nielen na Deň žien, ale vždy. Dielne mala na starosti knihovníčka Dragana Surová.

A. Legíňová

ÚK VS NA MEDZINÁRODNOM KNIŽNOM VEĽ TRHU S dôrazom na Bibliografi u Jána Kišgeciho

Danuška Berediová-Banovićová

Na Medzinárodnom knižnom veľtrhu v Novom Sade, ktorý sa konal od 3. do 10. marca, prezentáciu aktuálnych knižných vydaní mal aj Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov. Na prezentácii, ktorá sa uskutočnila vo štvrtok 3. marca, osobitný dôraz dali na Bibliografi u Jána Kišgeciho.

Ladislav Čáni najprv predstavil aktuálne knižné vydania. Ústav v rokoch 2020 a 2021 v oblasti vydavateľskej činnosti naplno realizoval svoje plány a boli zrealizované aj niektoré vydania nad rámec plánovaných projektov. Z edície zborníkov z muzikologických konferencií hovoril o zborníkoch z 15. a 16. konferencie. Z edície doktorských dizertácií predstavil dve, a to na témy: Dejiny spisovnej slovenčiny v prostredí vojvodinských Slovákov v medzivojnovom období Samuela Koruniaka a Odbojové aktivity vojvodinských Slovákov v rokoch 1939 – 1941 Ondreja Drugu. Predstavil aj jednu knihu mimo edícií, a to Ľudové zvyky Slovákov v Starej Pazove, ktorú pripravil Martin Prebudila.

O Bibliografi i Jána Kišgeciho, ktorá vyšla ako šiesty zväzok v edícii bibliografi í ÚKVS v roku Z o s t a v o v a t e ľ k a B o ž e n a B a ž í k o v á a Ján Ki š g ec i 2021, zostavovateľka Božena Bažíková povedala, že prácu na nej začala v roku 2017. Podľa jej slov práca bola o to namáhavejšia, lebo Ján Kišgeci nie je iba vedec v oblasti poľnohospodárstva, ale aj osobnosť, ktorá sa venovala umeniu, literatúre, politike atď. O tejto knihe, tiež o diele Jána Kišgeciho hovorila aj Katarína Melegová-Melichová.

Ján Kišgeci sa poďakoval ÚKVS, že považoval za potrebné, aby táto publikácia vyšla, ako aj Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktoré fi nancovalo vydanie. Nakoniec vyhlásil, že je veľké privilégium mať bibliografi u, ako aj osláviť 80. narodeniny, ku ktorým vyšla táto bibliografi a.

V KOVAČICKOM DOME KULTÚRY Medzinárodný deň žien očami detí

Olinka Glóziková-Jonášová

Stalo sa už tradíciou, že k Medzinárodnému dňu žien žiaci Základnej školy Mladých pokolení v Kovačici pre svoje mamy, babky či tetky predvedú príležitostný kultúrno-umelecký program a zablahoželajú im tak k ich sviatku.

Tak tomu bolo aj v tomto roku. Na javisku Domu kultúry 3. októbra práve 8. marca prebiehal kultúrno-umelecký program v podaní žiakov Základnej školy Mladých pokolení v Kovačici z príležitosti Medzinárodného dňa žien. V dvojhodinovom programe sa na javisku vystriedali všetky ročníky, od tých najmenších prvákov, až po tých naj-

M l a d š i a t a n e č n á s k u p i n a o d e t á d o s t a r ý c h k o v a č i c k ý c h gecieľ

P r v á č i k o v i a s m e l o p r e d v i e d l i s v o j e u m e l e c k é b o d y starších žiakov. Tí najmenší, prváčikovia, prítomným ukázali, čo sa naučili od začiatku školského roku. Bolo to ich prvé školské vystúpenie, ktoré zdolali s úsme vom. Preplnenou sieňou domu kultúr y zaznievali piesne, recitácie, krátke divadelné scénky, tance.

Keď ide o kultúrno-umelecký prejav, žiaci kovačickej základnej školy sa už tešia na nasledujúci – ku Dňu školy, ktorý táto vzdelávacia ustanovizeň oslavuje 15. mája. Dovtedy majú pred sebou početné predmetové súťaže, keďže sa spravidla na každej zúčastňujú a žiaci tam dosahujú pozoruhodné výsledky. Okrem na súťažiach kovačickí žiaci úspechy dosahujú aj na iných poliach a aktívni sú aj v početných mimoškolských aktivitách.

BOHATÁ NEDEĽ A V SELENČI K sviatku žien v ýstava a detsk ý program

Miroslav Pap

Selenčskú etnosekciu založil Aktív žien v roku 1983. Jej cieľom je dodnes prezentovať prvky hmotného kultúrneho dedičstva, najmä selenčský

Medzi tradičné podujatia tejto etnosekcie patrí aj tematická výstava z príležitosti Medzinárodného dňa žien, ktorá sa tohto roku konala v nedeľu 6. marca v dome kultúry. Akcent sa v rámci etnografi ckej výstavy položil

Časť účastníčok otváracieho programu výstavy Rady Miestneho spoločenstva Selenča, a Marína Balabanová, zástupkyňa predsedu Obce Báč. Všetky pozitívne zhodnotili ochotu členiek etnosekcie a ich predsedníčky Viery Strehárskej, ktoré už dlhé roky zhromažďujú predovšetkým selenčský tradičný odev, ako aj ostatné prvky hmotného kultúrneho dedičstva. V otváracom programe výstavy účinkovali aj deti zo škôlky a žiaci Základnej školy Jána Kollára. Zarecitovali tematické básne o matkách a babkách.

Nakoľko stredobodom tohtoročnej výstavy bola ženská obuv – selenčské kyckavé zepy, členkám sa ich podarilo zozbierať až sto párov najrôznejších farieb. Vkusne ich umiestnili do svojho etnomúzea, takže si návštevníci mohli popri tradičnej ženskej

Selenčské kyckavé zepy ako lokálny fenomén

mužský a ženský tradičný odev, tradičnú gastronómiu, interiér z 19. a 20. storočia a pracovné náčinie. Zbierkový fond členky intenzívne od roku 2001 zhromažďujú na poschodí domu kultúry a snažia sa o jeho zachovanie. Keďže je fond veľmi bohatý, členky ho pod vedením predsedníčky Viery Strehárskej adekvátne využívajú tak, že inštalujú početné tematické výstavy a vzdelávacie programy pre deti a mládež. na ženskú tradičnú obuv – selenčské kyckavé zepy.

V rámci otváracieho programu v ý s t a v y s a p r i hovorili: PaedDr. Svetlana Zolňanová, predsedníčka MOMS Selenča a členka Osvetovej rady vlády Srbska, Marína Vrabčeniaková, predsedníčka

Deti na programe recitovali mamám obuvi pozrieť aj stálu expozíciu, ktorej bohatstvo je priam nevyčísliteľné. „Tradične, ako aj počas minulých rokov sme sa rozhodli usporiadať výstavu venovanú Medzinárodnému dňu žien. Témou v ý s t a v y t o h t o roku boli selenčské kyckavé zepy. Samotná príprava

nám trvala trochu dlhšie. Z iniciatívy predsedníčky etnosekcie Viery Strehárskej sme zozbierali sto párov tohto druhu obuvi. Do budúcna plánujeme pokračovať so zachovaním tradičných selenčských zepov. Do plánov je zaradené dokonca zorganizovať dielňu na výrobu zepov, verím, že sa nám to podarí a budeme pokračovať v ich reprodukcii. Je potrebné zdôrazniť, že po každej výstave do etnomúzea povolávame aj deti zo základnej školy. Takto ich vzdelávame a s n a ž í m e s a im vštepiť lás-Ú čas t n í k o m o rg ani zát o r k y o d o vz d al i s ymbo l i c k é darč ek y k u k t r a d i č n e j kultúre. Tak to bude aj tohto roku,“ spresnila členka etnosekcie a učiteľka Anna Petrášová. Stála moderátorská dvojica – Karmena Kováčová a Teodora Šimoniová – udala programu správny tón. Po otvorení výstavy v dome kultúry nasledoval program venovaný Medzinárodnému dňu žien, na ktorom vystúpili žiaci Základnej školy Jána Kollára v Selenči. Koncepcia detského programu bola zložená z recitačných, hudobných a tanečných bodov.