Manželstvo ako svätyňa

POVOLNOVCI Z PADINY OSLÁVILI PLATINOVÚ SVADBU Manželstvo ako svätyňa

Olinka Glóziková-Jonášová

Manželia Ján a Mária (rod. Petrovičová) Povolnovci z Padiny sú spolu už neuveriteľných 70 rokov. Platinovú svadbu oslávili 10. apríla toho roku. Za tých spoločných 70 rokov si vybudovali krásny vzťah založený na láske, dôvere, porozumení a priateľstve. Takému výročiu sa nedá povedať inak ako požehnaná alebo platinová svadba, lebo toľko rokov spoločného života môže symbolizovať iba platina, najcennejší kov.

jeho manželkou a deťmi. Onedlho toľkých potomkov, ale som sa stal vojakom a v tom roku táto nešťastná pandé1952 sa nám narodila aj dcérka mia aj to zmenila. OdMarka. Ťažko sa žilo vtedy, neboli kedy vypukla pandémia, telefóny a list cestoval domov dlho. deti čoraz menej chodia Dnes je to už všetko inak,“ hovorí k nám, aby, nakoľko je deväťdesiatnik Ján Povolný. možné, ochránili naše Po návrate z vojenčiny húževnato zdravie, keďže sme my, pracovali v poli, aby si po 5 – 6 ro- ako hovoria, tá riziková koch spoločného života kúpili dom. skupina obyvateľstva. „Dom bol starý, ale dalo sa v ňom žiť, No čo už, človek musí a tu sa naša rodina rozrástla, v roku znášať všetko, čo na 1957 sa nám narodila druhá dcéra neho príde.“ Anka,“ rozpráva nám Ján. Manželia PovolnovPovolnovci však vlastnili mláťač- ci pravidelne chodili ku a snažili sa počas Oslava platinovej svadby – 70. výročia manželstva do kostola, pokiaľ im žatvy privyrobiť si aj skromne, tak ako to pandémia dovoľuje to zdravie dovoľovalo. tým spôsobom. „Po- Zdravie po čase začalo čas žatvy sme deň- prácam venovala aj pestovaniu zlyhávať a v poslednom čase, najmä -noc boli v poli, ale kvetov – mala na starosti údržbu v dôsledku pandémie, sú hlavne sme aj dobre zarobili, domovej záhrady a veľmi rada vyší- doma a aj veľkolepá oslava, aká a tak som sa v roku vala. Každú sobotu údajne napiekla sa k takémuto pozoruhodnému 1960 rozhodol vypá- koláče a nevedeli sa dočkať nede- jubileu hodí a patrí – vystala. Ako liť tehly na výstavbu le, kedy sa v ich dome rozozvučal nám povedala ich nevesta Zuzana nového domu. Po- detský hlas vnúčat a neskoršie aj Povolná, 70. výročie manželstva máhal mi v tom môj pravnúčat. V nedeľu ich pravidel- oslávili skromne, doma, oni dvabrat Mišo, ale aj os- ne navštevovali deti, vnúčatá aj ja, teda tak ako to doba dovoľuje Povolnovci pri oslave zlatej svadby (50 rokov manželstva) tatní moji súrodenci a priatelia. S Božou pravnúčatá. „Teraz je už všetko inak. Vnúčatá majú svoju cestu, majú a rešpektujúc opatrenia týkajúce sa pandémie. Tortička však nevystala, pomocou sme v roku málo času pre seba a kdežeby ešte ale tí najmilší sa pre ich dobro, aby

V roku 1951, v ktorom Ján a Mária 1961 ukončili výstavbu domu,“ spo- aj pre nás – starých,“ usmiala sa naša ochránili ich zdravie, nezišli. Zagrasobášom vstúpili do spoločného mína si náš spolubesedník a dodáva: oslávenkyňa a s hlbokým výdychom tulovali im telefonicky a popriali života, bol priemerný vek vstupu „V novom dome roku 1964 sa nám poznamenala: „Dobre je, že máme ešte hlavne pevného zdravia a veľa do manželstva alebo okolo 20 rokov narodilo tretie dieťa, syn Ján. Moja ešte jeden druhého.“ spoločných (k)rokov. pre mužov a pre ženy to bolo len 18, manželka sa starala o domácnosť a Manželstvo Povolnovcov je po- Manželia Povolnovci hovoria, že dakedy aj menej rokov. Povolnovci výchovu detí a ja som po čase odišiel žehnané tromi deťmi, siedmimi vnú- ich cez život najviac sprevádzali sa teda do manželstva pobrali tak za prácou do Nemecka. V Nemecku čatami a tromi pravnúčatami. Určite láska a porozumenie. „Nehovorím, ako sa to vtedy patrilo – Ján mal som sa vyučil remeslu vulkanizéra. je krásne, keď sa všetci stretnú, s čím že sme sa nikdy nepohnevali, alebo 20 rokov a Mária v skutočnosti ani Po návrate domov, do Padiny, založil súhlasila aj naša spolubesedníčka že u nás neboli hádky. Boli. A je to tých osemnásť, ale až o niekoľko som si vlastnú dielňu. Toto remeslo a s úsmevom konštatovala: „Áno, celkom zdravý, prirodzený jav, ako aj mesiacov, už ako mladá nevesta po mne zdedil môj syn a teraz aj sme krásna mnohopočetná rodina. vzťah, keď ľudia navzájom majú niePovolnová, oslávila 18. narodeniny. vnuk Vladko, ktorý však pred časom Keď sme sa všetci spolu zišli, bolo kedy aj iný pohľad na danú situáciu Hoci sa vzali takí mladučkí, čo si odišiel za prácou na Slovensko.“ tu radosti, smiechu, žartov a predo- a nesúhlasia vo všetkom, keď majú mladí v súčasnej dobe nevedia ani Mária Povolná sa okrem domácim všetkým lásky a vďačnosti, že máme odlišné stanoviská, ale musí byť tu len predstaviť, zotrvali spolu neu- aj kompromis, tolerancia, a keď sme veriteľných 70 rokov. A čo je tajným sa aj pohnevali, vždy sme si vedeli receptom, že spolu tak dlho vydržali? nájsť cestu k sebe, cestu k zmiereniu Údajne ich vzájomné porozumenie, a odpusteniu,“ vysvetľuje Ján. láska a tolerancia. „Zoznámili sme Na záver nášho rozhovoru opýsa v Padinskej doline na tanečnej tali sme sa ich na recept na dlhé zábave. Bol som kamarát s jej bratom manželstvo, alebo nejaký odkaz pre Paľom. „Ona bude moja!“ povedal mladé budúce generácie, prečo by som si, hneď keď som ju uvidel. mali svoje manželstvo považovať za „A tak sa aj stalo,“ zaspomínal si Ján. svätyňu. Povolnovci povedali nahlas

Dňa 10. apríla 1951 si Povolnovci ako jeden: „Sľub daný pri sobáši: Čo povedali osudové áno, prisľúbili Boh spojil, človek nerozlučuj – treba vernosť a porozumenie na ceste si opakovať každý deň, po celý život spoločného života, aj v dobrom, aj až do smrti.“ v zlom. „Po sobáši sme žili v rodičov- foto: z archívu rodiny Povolnej skom dome, spolu s rodičmi, bratom, Povolnovci s deťmi, vnúčatami a pravnúčatami

AKTIVITY EKOLOGICKÉHO HNUTIA OBCE KOVAČICA Aj Kovačičania si zasadili svoj chládok

Olinka Glóziková-Jonášová

Po úspešnej jesennej výsadbe, keď bolo v našej krajine vysadených 30 000 stromov, akcia Zasaď svoj chládok, v organizácii mimovládnych organizácií Urobme to Srbsko a Centrum zeleného rozvoja, pokračuje. Do akcie sa zapojilo aj Ekologické hnutie Obce Kovačica (EHOK), informoval predseda Vladimír Kuchárik, a už 9. apríla sa na námestí v Kovačici uskutočnilo jarné rozdelenie sadeníc jaseňa štíhleho. Cieľom akcie, do ktorej bolo zapojených 100 obcí, bolo zdarma rozdeliť 10 000 sadeníc jaseňa štíhleho, ktorý jednotlivci následne mohli zasadiť podľa vlastných potrieb. „Týmto spôsobom organizácia indirektne vysadila 10 000 sadeníc a podľa údajov, ktorými disponujem, cieľom je

Akcia Zasaď svoj chládok bola úspešná aj v Kovačici (členovia EHOK)

do jesene vysadiť ďalších 300 000 sadeníc,“ hovorí Kuchárik a pokračuje: „Obec Kovačica dostala 100 sadeníc a EHOK sa pričinilo pri ich rozdelení, z čoho sme 20 odovzdali do Padiny, 10 do Idvora a 14 do Debeljače. Ostatné si ľudia mohli prebrať zdarma a musím podotknúť, že jeden občan mohol dostať iba jednu sadenicu.“

Kuchárik vyjadril spokojnosť, akciu ohodnotil ako úspešnú a podčiarkol, že členov EHOK nanajvýš teší skutočnosť, že ľudia prejavili záujem o ekológiu a že sa v poslednom čase čoraz viac o ňu zaujímajú a zapájajú sa do tejto alebo podobných akcií. foto: z archívu EHOK

MRAZY V APRÍLI. Už viac rokov v našich krajoch sú zimy mierne, často aj bez snehu. Preto keď sa už rastliny začnú zobúdzať z vegetatívneho spánku a keď už príde aj jar, neraz sa stáva, že predovšetkým noci sú na svoje obdobie podpriemerne chladné. Tak sa stalo aj tohto roku, keď sme mali pomerne mierny marec. Vtedy už zakvitli aj včasnejšie odrody ovocných stromov (foto 1) a nádejne ukazovali, aká úroda na nich môže byť. Na to v apríli prišli chladnejšie vzdušné prúdy a stupnice teplomerov v ranných hodinách viackrát ukazovali mínusové hodnoty. A tak aj púčiky na stromoch zhynuli (foto 2). Aj Petrovčania v týchto dňoch viackrát ráno po východe z obydlia na dvor pocítili pach dymu. Ale bol to zvláštny dym. Páchol ako spálená slama. Pri nízkom tlaku sa ten dym do Petrovca dostal až z plantáží ovocia v Čelareve, kde balíky slamy mali prichystané pre tieto prípady. To ostrieľaní pestovatelia ovocia vedia, ako na to, aby si zachránili úrodu na stromoch, keďže do tej výroby vložili nemalé peniaze.

J. Čiep

OBLIEVAČKY V KYSÁČI. Aj napriek epidemiologickej situácii vo Veľkonočný pondelok kysáčski mládenci nezabudli na tradíciu. Rozhodli sa, že aj toho roku pôjdu oblievať svoje kamarátky, dodržiavajúc epidemiologické opatrenia. S veľkou radosťou sa vyobliekali do slovenských košieľ, zamatových nohavíc, bén (kabátov) a, samozrejme, nezabudli ani na kalapy. V malých skupinách veselo chodili po dedine s hudbou a so spevom. Slovenské piesne hrali na harmonike, husliach a gitare, zobúdzajúc mladé dievky. Niektoré vyšli von aj samy, pokým niektoré museli vyniesť na pleciach, aby ich obliali studenou vodu, ako to naši starí hovorievali, nech sú zdravšie. Svoje kamarátky a frajerky ani teraz nesklamali, a tak si tento zvyk každoročne zachovávajú. Ako sa aj patrí, dievčatá sa im za to odvďačili farbenými vajíčkami, klobásou a koláčmi.

L. Francistyová

ANKETA S MLADÝMI POĽNOHOSPODÁRMI Poľnohospodárske plány a úvahy

Miroslav Pap

Rok 2020 pre poľnohospodárov nebol z tých horších. Pomerne dobré počasie a zároveň aj dobré prínosy poľnohospodárom žičili. Dokonca ani cena, prekvapivo, nebola nízka. Pre zeleninárov bol rok o niečo zložitejší, nakoľko sa na rastlinách zjavovali choroby, ktoré bolo treba čo najskôr odstrániť, čo si, samozrejme, vyžadovalo ďalšie investície. O celkovom minulom roku a plánoch na aktuálny nám v ankete prezradili mladí poľnohospodári.

Janko Kadlík, inžinier fyto-

medicíny z Pivnice: „Naša rodina sa výlučne zaoberá poľnohospodárstvom a v rámci toho aj zeleninárstvom. Je tomu tak už najmenej dvadsať rokov. Práve z toho zeleninárstva dopestujeme papriku a cibuľu. Vzhľadom na zložitú situáciu v minulom roku sme sa rozhodli nepokračovať s pestovaním cibule. Nebolo ju kde predať, predaj do zahraničia bol zastavený pre pandémiu, takže vlani poľnohospodári z cibule nemali žiadny zisk. Zostávame preto iba pri paprike. S tou bolo vlani tiež pomerne ťažko, lebo poveternostné podmienky pre ňu neboli prajné, a tým vznikali aj rôzne choroby. Ale aj v týchto podmienkach bolo dosť papriky a mala dokonca dobrú kvalitu. Keď tak sumarizujme minulý rok, zeleninárstvo z našej strany nepatrilo k tým lepším, ale zase dopestovaniu kukurice a sóje, ktorým sa tiež venujeme, sa celkom dobre darilo. Ceny boli pomerne dobré, no tohto roku ceny reprodukčného materiálu, čiže osiva a hnojív majú 20 až 30 percent vyššiu cenu. V konečnom dôsledku my ako rodina sme v minulosti obrábali veľa kultúr, no dnes sme sa upriamili iba na niekoľko, ktoré potom pestujeme na vyššej úrovni, takže tohto roku pokračujeme so sejbou papriky, kukurice a sóje.“

Igor Franka, poľnohospodár a dobytkár z Erdevíka:

„Roky sa najviac usmerňujeme na výsadbu kukurice, sóje, slnečnice a pšenice. Zaujímavosťou je, že vo februári sadíme aj kŕmny hrach pre býkov, spolu s ovsom. Sadia sa spolu preto, aby hrach nepadal na zem, ale aby sa po stonke ovsa dostal čím vyššie. Následne keď dozrie hrach, čo je v priemere 15. mája, pokosíme ho a robíme z neho krmivo pre dobytok, lebo sa doma najviac zaoberáme dobytkárstvom. Teda poľnohospodárstvo a dobytkárstvo sú naše prioritné zamestnania. Po zbere hrachu na rovnaké plochy sadíme kukuricu, takže na jednej ploche do roka dokážeme pestovať dve plodiny. No musím skonštatovať, že je to pomerne rizikové, no vyplatí sa hlavne nám dobytkárom. Keď je dobrý rok, s častými daždivými obdobiami, tak aj kukurica po hrachu stihne dozrieť, a keď je rok suchý, tú kukuricu, často nedozretú, zelenú, využijeme ako krmivo pre dobytok, čiže v každom prípade sa niečo využije buď viac, alebo menej. V jeseni sme posiali tritikale, ktoré často dozrieva skôr ako pšenica, čiže aj tritikale využívame na chov dobytka. Po tritikale na to rovnaké miesto sadíme cirok, ale nie ten na metly, ale tiež pre dobytok, ktorý dozrieva v jeseni. Dve úrody sú najlepším spôsobom, ako sa môže dobre a lacnejšie vychovať dobytok. V súčasnosti máme 30 býkov a snažíme sa ešte viac dokúpiť. Sóju a kukuricu predávame. Cena v minulom roku bola pomerne dobrá a cena býkov by mohla byť o niečo lepšia, lebo mnohým poľnohospodárom sa chov dobytka neopláca. Približne 25. marca začíname s aktívnou prácou v poli, no tohto roku sa všetko posunulo.

V roku 2019 som sa uchádzal o súbeh Pokrajinského sekretariátu pre poľnohospodárstvo a akceptovali mi jednu žiadosť na kúpu novej 8-tónovej vlečky. Nebolo ľahké zozbierať všetku dokumentáciu, ale predsa som to dokázal a našťastie som dostal prostriedky.“

Ivan Krnáč, poľnohospodár a dobytkár zo Silbaša:

„Predvlani som poslednýkrát sadil cibuľu a kapustu. Žiaľ, zeleninárstvo je pomerne zložité odvetvie, ktoré si vyžaduje viac investovania a práce poľnohospodárov. Na zeleninárstvo vplývajú početné hrozby chorôb a zlých poveternostných podmienok, ktoré sú u nás z roka na rok častejšie. Mojím hlavným dôvodovom, prečo som prestal vysádzať cibuľu a kapustu, je slabý predaj, málo kupcov, ale aj pomerne malý počet pracovníkov. Keď prišla sezóna, nemohol som nájsť pracovníkov, čo značne zaťažuje prácu, preto som sa rozhodol, že sa najviac usmerním na kultúry, ako sú kukurica, sója a pšenica, čiže tie tradičné kultúry, ale z týchto troch najviac mám sóje. A tak už niekoľko rokov. Po tom, čo som sa prestal zaoberať zeleninárstvom, pokračoval som s dobytkárstvom, a to s chovom ošípaných. V súčasnosti mám okolo 70 ošípaných, ktoré chovám a následne predávam buď vo veľkom množstve naraz, alebo si ľudia prichádzajú kúpiť na kus. V zime som v období zakáľačiek predal viac ako 100 ošípaných. Nakoľko mám zaregistrovanú farmu chovu svíň, ani ten predaj nie je taký zložitý.

S vlaňajším rokom som bol spokojný, aj čo sa týka prínosov, ale musím uznať, aj ceny. Keď tak pozriem, celkový rok bol dobrý, no aktuálny nie je až taký ako ten minulý, hlavne z dôvodu, že ceny osív, hnojív a nafty sú oveľa vyššie, čiže to, čo poľnohospodári vlani dostali viac, teraz musia vložiť do vyšších cien. Ešte ani tie subvencie, ktoré aktuálne dostávame, nie sú dostatočné. Pevne verím, že sa ceny časom zredukujú, lebo v prípade poklesu ceny dopestovaných plodín poľnohospodári nebudú prosperovať.“

Rastislav Dierčan, poľnohospodár zo Šídu:

„Nakoľko som z hlavne poľnohospodárskej rodiny, rozhodol som sa v tomto odvetví pokračovať. Absolvoval som aj strednú

poľnohospodársku školu, takže som aj tam získal potrebné znalosti a doma prax. V posledných rokoch najviac vysádzam na jeseň pšenicu a repku olejnú a na jar repu, sóju a kukuricu. Vlani som mal aj slnečnicu, no tohto roku som sa rozhodol, že urobím pauzu, pokiaľ ide o slnečnicu. Čo sa týka samotnej repky olejnej, tá je pomerne citlivá na choroby a na početný hmyz, ktorý ju ohrozuje, preto sa musí sledovať pomerne pravidelne, lebo za krátky čas môžu byť na nej veľké škody. Pestujeme ju preto, lebo ju máme aj kde predať. V Šíde dodnes funguje jedna z najväčších lisovní v Srbsku. Ani cena repky olejnej nie je až taká nízka, skôr by som povedal, že je podobná cene sóje. Keď mám aj slnečnicu, vysádzam ich na vyvýšených častiach a pšenicu, repu, sóju a kukuricu v nižších častiach katastrálneho obvodu.

V minulých rokoch som sa uchádzal o konkurz pre mladých poľnohospodárov, ktorý vypísal Pokrajinský sekretariát pre poľnohospodárstvo, vodohospodárstvo a lesníctvo, a podarilo sa mi získať prostriedky na kúpu novej mechanizácie. Tohto roku som sa, žiaľ, neuchádzal, no v budúcnosti dúfam, že sa opäť odhodlám.“

Foto: z archivu spolubesednikov

OTVORENÝ LIST PADINSKÝCH POĽNOHOSPODÁROV Aj poľnohospodári sú občania tohto štátu

Poľnohospodárstvo, presnejšie roľníctvo, nie je ľahká práca. Vedia to najlepšie tí, čo sa ním zaoberajú. V súčasnej dobe vysoko produktívnych strojov a rôznych pesticídov nie ani tak fyzicky, koľko azda mentálne, lebo roľníctvo má niekoľko špecifík, ktoré ľuďom, ktorí sa ním zaoberajú, obťažuje hospodárenie: – po prvé: môžete všetky práce urobiť načas a kvalitne, použiť kvalitný reprodukčný materiál, a predsa konečný výsledok, t. j. úroda nemusí byť dobrá, lebo najväčší vplyv na úrodu má počasie; – po druhé: je to možno jediný úsek v poľnohospodárstve, kde ceny reprodukčný materiálu a paliva, ako aj ceny finálneho výrobku, t. j. úrody určujú iní; – po tretie: v poľnohospodárstve je návrat vložených peňazí do výroby najpomalší a vklady sú obrovské. Uplynie aj niekoľko desiatok rokov a niekoľko generácií, aby sa vytvorilo silné gazdovstvo. Treba vložiť veľmi veľa peňazí, aby sa nakúpila pôda, dobrá mechanizácia a vystavali poľnohospodárske objekty.

Padinčania sú usilovní ľudia, ale predovšetkým múdri hospodári, ktorí si vedia veľmi dobre vypočítať, aká výroba sa im najviac oplatí. A tak si prepočítali, že sa im v súčasnej dobe, keď je výrazný nedostatok pracovnej sily (iba za posledných niekoľko rokov Padinu opustilo (dočasne alebo natrvalo) asi 25 – 30 % prevažne mladých, teda najproduktívnejších ľudí), najviac oplatí roľníctvo. Lenže tu je čistý zárobok z jutra (alebo hektára) najmenší, a preto padinskí roľníci kvalitu nahrádzajú kvantitou. Padinčania so svojou modernou a vysokoproduktívnou mechanizáciou obrábajú polia vzdialené od Padiny aj po niekoľko desiatok kilometrov. Samozrejme, keď sa obrábajú veľké plochy, tak aj obilia jesto veľa. Padinčania už veľa rokov pestujú najviac kukuricu a tá, ako je známe, má najnižšiu cenu, keď je zber, a preto ju mnohí uskladňujú s cieľom dočkať vyššiu výkupnú cenu a iba potom predať.

V minulosti sa zber konal v šúľkoch (tzv. lámačka) a potom sa kukurica uskladňovala doma v košoch, v ktorých sa potom prírodne sušila. V posledných rokoch, pre nedostatok pracovnej sily, sa zber koná v zrne, ale mnohí poľnohospodári nemajú adekvátne objekty na uskladnenie kukurice v zrne, zvlášť ak je vlaha viac ako 16 percent. Z tých dôvodov sa mnohí výrobcovia rozhodnú odovzdať kukuricu do podnikov, ktoré sa zaoberajú výkupom poľnohospodárskych plodín na skladovanie (lager), alebo inak povedané nenaplácajú svoje výrobky okamžite, ale čakajú cenu, ktorá im bude vyhovovať. A práve tu, pre viac ako 50 padinských poľnohospodárov, nastal obrovský problém.

V januári 2020 sa Padinou ako hrom z jasného neba rozchýrila správa: podnik ZRNO PROMET majiteľa Martina Megu z Padiny ohlásil bankrot. Skladiská (bývalá padinská Utva) sú prázdne a majiteľ Mega dlhuje iba Padinčanom peniaze za viac ako 3 000 ton obilia (najviac kukurice). Podľa vtedajších cien je to viac ako pol milióna eur, podľa dnešných cien je to viac ako 700 000 eur.

Po tejto udalosti už o niekoľko dní v miestnostiach podniku bolo organizované zasadnutie poškodených poľnohospodárov a majiteľa podniku Megu, na ktorom vysvitlo, že okrem poľnohospodárom podnik ZRNO PROMET a jeho majiteľ Mega dlhujú aj bankám a iným súkromným podnikom. Celkový dlh vynášal približne 2 milióny eur.

Na prvom zasadnutí, a potom i na každom ďalšom, a bolo ich asi 15 v priebehu minulého roka, nás Mega odrádzal od toho, aby sme podali súkromné obžaloby, a ubezpečoval nás, že predá podnik a svoj súkromný majetok a vyplatí dlh. Na každé ďalšie zasadnutie prichádzal s nejakou novou „rozprávkou“ a novými sľubmi a my, akí sme už raz Slováci – mäkkí a veríme, že sa všetko dá dosiahnuť dohodou, sme mu dôverovali.

Naša dôvera k nemu zostala aj po absolvovaní konzultácií s právnikmi, ktorí nás upozornili, že je zákon na jeho strane, lebo je podnik ZRNO PROMET s. r. o., teda spoločnosť s ručením obmedzeným, a keďže podnik zbankrotoval – je majiteľova dobrá vôľa, či nám on súkromne dlhy vyplatí.

V decembri 2020 sa dedinou rozchýrila správa, že Martin Mega podnik predal a že konečne vyplatí dlhy poľnohospodárom. Keď sme znova odišli na zasadnutie, na ktorom tentoraz už boli aj predstavitelia nových majiteľov, Mega ozrejmil, že podnik predal aj s dlhmi a že poľnohospodárov má vyplatiť nový majiteľ. Nový majiteľ sľúbil, že vyplatí, ale iba 60 percent dlhu, a to v priebehu dvoch rokov. Medzitým na ďalšom zasadnutí sme sa dozvedeli, že ani z toho nebude nič.

V januári aktuálneho roka sme na podnik ZRNO PROMET a jeho majiteľa Martina Megu podali žalobu Súdu pre hospodársku kriminalitu a súkromné žaloby, s nádejou, že aspoň touto cestou dostaneme svoje peniaze.

Rok 2020 však iba potvrdil staré príslovie, že nešťastie nikdy neprichádza samo, lebo Padinu a jej okolie zasiahlo veľké sucho a škody na niektorých parcelách boli až 60 – 70 percent. Subvencie pre roľníkov na hektár sú už posledných 6 – 7 rokov takmer nijaké, a tak mnohé padinské roľnícke rodiny sa dostali do vážnych finančných problémov. Preto apelujeme na všetkých, ktorí sú na nejakých postaveniach a môžu nejako pomôcť, aby sa tento problém riešil, aby to urobili. Aj poľnohospodári sú občania tohto štátu a zaslúžili si, aby im štát pomohol v tejto situácii.

A na koniec najdôležitejšie:

Apelujeme na inštitúcie tohto štátu, aby sa takýto nanajvýš zlý zákon zmenil, aby vyplácanie dlhov poľnohospodárom za prebraté produkty nebola dobrá vôľa majiteľov podnikov, ale zákonná povinnosť, a aby poľnohospodári napokon nemali strach, že sa im takýto problém hocikedy v budúcnosti zopakuje.

Poškodení padinskí poľnohospodári

NOVÝ SAD O Ulici Jaroslavy Járošiovej

Jaroslav Čiep

Nový Sad je známe ako multikultúrne mesto. Medzi inými národmi v ňom žijú aj Slováci. Z viac stoviek ulíc v Novom Sade niektoré sú pomenované aj po slovenských významných osobnostiach. Už skôr, v starých častiach mesta, ulice pomenovali podľa Šafárika, či ako Ulica slovenská. Ako sa mesto rozrastalo, upravovali sa, ale aj pribudli nové štvrte, a tak niektoré ulice v nich dostali aj tieto mená: Michala Ba-

prvá poetka dolnozemských Slovákov Jaroslava Járošiová, vlastným menom Františka Jozefína (1851 – 1887), o ktorej verejnosť zatiaľ vie málo. Hronec uvádza, že jej otec bol Pavel Jároši a matka Juliana, rod. Oršovská, zatiaľ čo jej brat Pavel Jároši bol učiteľom v Jánošíku. Nieto údajov o tom, že chodila do školy, iba svedectvo, že ju súkromne vzdelával Leopold Branislav Abafi. Vydala sa 3. apríla 1877 za novosadského učiteľa Jozefa Vozárika, ale dva mesiace po svadbe 4. júna 1877 zomrela v Novom Sade. Z jej diela zostali zachované iba dve básne K Bohu a Ke dni 15. dubna 1874 uverejnené v časopise Nitra roku 1876, ale preložené do češtiny. Okrem toho uverejňovala články a správy v Národných novinách, bola v tých časoch neobyčajne vzdelaná žena Tabuľa ako označenie ulice ešte stále len s kultúrnym a politickým zavesená na rohovom elektrickom stĺpe rozhľadom. Nie div, že ju a za ňou aj tabuľa so starým pomenovaním známy kultúrny dejateľ Félix Kutlík po návštebinku (Avijatičarsko naselje), Janka ve Slovenského Aradáča nazval Čmelíka (Avijatičarsko naselje – perlou Dolnej zeme. V jej pozostaDetelinara), Jánošíkova (Adice), losti sa nachádza nepomenovaný Jožefa Marčoka (Liman), kde je zborníček jedenástich básní iných zjavne chybne uvedené meno, básnikov. Ten je v súčasnosti v čiže pomaďarčené, ale čo už? archíve Víťazoslava Hronca.

Ešte v odľahlejších prímestských Napriek tomu, že sa nedožila častiach sa v poslednom období vyššieho životného veku, je zaobjavili aj ďalšie „slovenské“ ulice. radená medzi významné ženy z Tak v zozname ulíc Nového Sadu minulosti Nového Sadu. O to sa sme načítali aj ulice: Jána Husa postarali predovšetkým aktivistky (Vidovdansko naselje), Dr. Janka zoskupené okolo projektu ŽenBulíka (Slana Bara) a Dr. Miloša ske studije i istraživanja v Novom Krnu (Sajlovo). Pozorný čitateľ si Sade. Z toho neskôr tlačou vyšli určite všimol, že ani jedna ulica nie aj viaceré publikácie a medzi je pomenovaná podľa niektorej zo nimi aj Slovenky – životné príSloveniek, a sú aj také, ktoré by si behy Sloveniek vo Vojvodine, vo to určite zaslúžili. dvoch vydaniach (2003, 2014)

V posledných desaťročiach sa a kniha Znamenite žene Novog Nový Sad na západnej strane Sada (1999) autorky Gordany zastavaním celkom spojil s Ve- Stojakovićovej. ternikom, ktorý tiež už patrí pod V tejto napísanej po srbsky mestskú správu. A práve tam, si Novosadčanky posvietili na presne na medzi Nového naselja svoje predchodkyne, zabudnuté a Veternika, sme objavili Ulicu ženy, aktivistky, ktoré sa snažili Jaroslavy Járošiovej. o emancipáciu žien zo všetkých

A kto vlastne bola táto Sloven- národných spoločenstiev vrátaka? Podľa Víťazoslava Hronca v ne slovenskej. A tak je v knihe, Aradáči sa narodila a pôsobila aj vedľa 64 iných žien, zaradená aj Jaroslava Járošiová. Toto hnutie Ženske studije zrejme ovplyvnilo aj orgány Mesta Nový Sad. Keď sa rozhodovalo o pomenovaní nových ulíc, do zoznamu sa dostali aj viaceré zo žien z ich výskumov.

V Rozhodnutí o dávaní mien uliciam vo Veterniku, uverejnenom v Úradnom vestníku Mesta Nový Sad, č. 46/2009, sme objavili aj informáciu, že sa novým uliciam na lokalite Veternička rampa vo Veterniku dávajú nasledujúce mená: Veternička rampa XV: Ulica Sofije Paskovićovej, Veternička rampa XVI: Ulica Pauly Šosbergerovej, Veternička rampa XVII: Ulica Marty Jorgovićovej, Veternička rampa XVIII: Ulica Jaroslavy Járošiovej, Veternička rampa XIX: Ulica Adel Nemešanjiovej, Veternička rampa XX: Ulica Danice Jovanovićovej, Veternička rampa XXI: Ulica Aleksandry Serdjukovej, Veternička rampa XXII: Ulica Dragy Dejanovićovej a Veternička rampa XXIII: Ulica Judity Šalgoovej.

Teda aj Ulica Jaroslavy Járošiovej je prinajmenej v dobrej spo-

Pohľad na súčasnú Ulicu Jaroslavy Járošiovej vo Veterniku

ločnosti – multietnickej, presne tak ako sú zobrazené v uvedenej knihe Gordany Stojakovićovej.

V súčasnosti, keď sme boli na tvári miesta, všimli sme si, že v okolí sú nastavané mnohé nové paneláky a v predĺžení Bulvára Jovana Dučića vzniká nové sídlisko. Naň sa ako svojrázne „elitné“ ulice opierajú aj nové ulice z časti Veternička rampa. Samotná Ulica Jaroslavy Járošiovej, ako novšia, ešte nie je vyasfaltovaná, ale už je celkom zastavaná z oboch strán. V nej sú novostavby rodinných domov, zväčša poschodových, ale aj s malými dvorovými plochami, pohodlnými pre rodinný život.

REKONŠTRUKCIA STRECHY V SKUS M. R. ŠTEFÁNIKA V BINGU-

LI. V priebehu minulého a začiatkom tohto roku v binguľskom spolku prebiehali rekonštrukčné práce. Prioritou rekonštrukcií bola oprava strechy, ktorá bola značne poškodená a zvetraná a bolo potrebné pristúpiť k jej sanácii. Prednedávnom sa SKUS M. R. Štefánika podarilo získať významné finančné prostriedky z Obce Šíd na rekonštrukciu strechy, ktorou sa riešil viacročný problém. Po rekonštrukčných prácach storočná budova nadobudla lesklejší vzhľad. Slovenský spolok dostal nový vzhľad a bude slúžiť ďalším generáciám.

T. Farkašová foto: D. Bábeľa

INTEGRÁCIA RÓMOV V KOVAČICKEJ OBCI Koordinátor pre otázky integrácie Rómov

Olinka Glóziková-Jonášová

Podľa informácií riaditeľky Strediska pre sociálnu prácu (SSP) v Kovačici Dušanky Petrákovej toto stredisko v polovici marca ukončilo realizáciu projektu Koordinátor pre otázky integrácie Rómov, zameraného na uvedenú problematiku.

Projekt finančne podporil Pokrajinský sekretariát pre sociálnu politiku, demografiu a rodovú rovnosť v hodnote 400-tisíc dinárov. Cieľom projektu, ako nám povedala Petráková, bol naplno integrovať rómsku populáciu do našej spoločnosti a zlepšiť ich kvalitu života. „Koordinátor informoval cieľovú skupinu o ich právach v oblasti sociálnej ochrany, ako aj v oblasti zamestnávania a zdravotnej ochrany. Jedným slovom, cieľom bolo oboznámiť príslušníkov rómskej národnosti s tým, ako sa môžu zapojiť do rôznych sfér spoločenského života,“ na úvod povedala Petráková.

Podľa slov Petrákovej cieľom bolo nielen umožniť získanie finančných prostriedkov, ale aj zabezpečiť využívanie iných služieb, ktoré sa poskytujú v lokálnom prostredí. Ďalším cieľom bolo aj vytvoriť podmienky, v ktorých sa zmení generálny postoj spoločnosti k uvedenej sociálnej skupine, respektíve zrušiť eventuálne predsudky, ktoré medzi ľuďmi existujú. „Úlohou koordinátora bolo zhromaždiť údaje o rómskych rodinách, čo aj bolo daným projektom realizované,“ vyzdvihla Petráková a dodala: „V priebehu šiestich mesiacov trvania projektu koordinátor organizoval konzultácie, ktoré boli realizované v kanceláriách Strediska pre sociálnu prácu a v teréne. Benefity projektu užívalo vyše 100 rodín, celkovo 415 osôb, kým samotná koordinácia prebiehala tak v rodinách, ako aj organizovane v miestnych spoločenstvách Kovačickej obce.“

Projekt bol realizovaný aj v spolupráci a koordinácii s lokálnym Strediskom pre zamestnávanie, s ktorým boli zladené určité aktivity, týkajúce sa pomoci pre túto skupinu ľudí, v oblasti vyriešenia ich problémov ohľadom zamestnania. V realizácii účinkovala aj lokálna kancelária Červeného nosti pre deti v problematických rodinách. „Spolupracovali sme takmer so všetkými inštitúciami či ustanovizňami na území Obce Kovačica a aj vďaka tomu môžeme povedať, že sme projekt realizova-

Realizácia projektu v teréne: (zľava) účastník projektu, Dušanka Petráková, riaditeľka Strediska pre sociálnu prácu, a Jarmila Valentová, koordinátorka projektu

kríža prostredníctvom materiálnej pomoci pre ohrozené rodiny, ako aj obecný dom zdravia, s ktorým bola realizovaná komunikácia pre zdravotnú starostlivosť, zvlášť li úspešne,“ podotkla Petráková. Zamestnankyňa SSP Jarmila Valentová počas trvania projektu zastupovala funkciu koordinátora a pozitívne ohodnotila jeho

V terénnom výskume používali aj metódu individuálnych rozhovorov, aby prispeli k detailnejšiemu porozumeniu situácie

v aktuálnom období pandémie Covid-19. Na realizácii projektu sa podieľal aj školský pedagóg prostredníctvom poradenskej činrealizáciu. Zmienila sa, že verí, že toto bol iba prvý krok k vyriešeniu danej problematiky. „Ľudia rómskej národnosti, podľa mojej mienky, prijali tento projekt mimoriadne dobre. Niektorí z nich boli v minulosti oboznámení so svojimi právami a niektorí nie. Po vypracovaní ankety pri hodnotení projektu sme zistili, že niektoré rodiny neboli oboznámené s tým, ktoré práva majú a môžu užívať. Po realizácii projektu podarilo sa nám zabezpečiť pomoc jednotlivým rodinám či jednotlivcom, napr. pri poskytovaní gerontologických služieb a podobne,“ podčiarkla Valentová. „Databázu rodín sme vypracovali na základe zoznamu užívateľov našich služieb, teda z našej evidencie. Sú to rodiny alebo jednotlivci, ktorí sú užívatelia sociálnej pomoci. Avšak boli aj takí, ktorí nie sú v našom zozname a zaujímali sa o získanie informácií ohľadom svojich práv. S takými sme sa zoznámili hlavne v teréne,“ vysvetlila naša spolubesedníčka Valentová a pokračovala: „Cieľom terénneho výskumu, na základe použitia viacerých metód: individuálnych rozhovorov, fókusových skupín, pozorovania a vypĺňania dotazníkov, bolo zozbieranie dát. Tým sme prispeli k detailnejšiemu porozumeniu situácie.“

Projekt bol realizovaný po prvýkrát a podľa slov našich spolubesedníčok existujú určité smery v rozmýšľaní v jeho pokračovaní. Vedenie SSP sa bude snažiť aj v budúcnosti aplikovať s podobnými projektmi, o čom sa uzhodli sa aj Petráková, aj Valentová. „Po ukončení a vyhodnotení tohto projektu budeme sa zameriavať na konkrétne veci, o ktorých sme sa dozvedeli až teraz, po vypracovaní ankiet s príslušníkmi rómskej národnosti,“ poznamenala Valentová, kým Petráková na záver nášho rozhovoru vyjadrila spokojnosť: „Nakoniec možno povedať, že sa projekt naplno vydaril. Splnená je jeho podstata a úspešne vykonaná evalvácia. Spokojné sú predovšetkým početné rodiny, ktorým sa postavenie a informovanosť v priebehu trvania projektu značne zlepšili.“

Foto: z archívu D. Petrákovej

Jar a láska a láska

Jarné obdobie je obdobím prebúdzania sa prírody. Tá krása vplýva aj na nežné city prebúdzania sa lásky. Láska je nevyčerpateľná inšpirácia a s ňou súvisí jar, ktorá lásku podnieti, aby vzplanula a aby sa ďalej rozvíjala a kvitla. A tak nám o láske verše napísali žiaci z Bieleho Blata a na tému lásky ilustrácie nakreslili žiaci z Kysáča, Pivnice... Práce na tému jari vo svojom prostredí napísali žiaci zo Selenče. Jar a láska, obe môžu inšpirovať aj vás, aby ste nám o nich napísali. Katuša

Keď sa môj brat zamiluje

Čo sa s mojím bratom deje, po celý deň sa len smeje! Ani nerozpráva veľa, pozerá sa ako teľa.

Pýtam sa hneď mojej mamy, či ho na prehliadku dáme. Lekár by nám pomôcť mal a lieky nám odovzdal.

Hovorí mama: ,,Pokoj mu daj!“, že ona už dávno zistila… Čakám, nech mama povie mi, a verím, že chcete vedieť aj vy!

Poviem vám ja, čo sa deje, prečo sa môj braček smeje! Nechýba mu v hlave doska, zistil braček, čo je láska!

Andrej Ožvát, 6. 2 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči

Saša Poliak, siedmak ZŠ Bratstva a jednoty v Bielom Blate

Sonja Pustinjaková, 6. 2 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči

Jar v mojom kraji

Beáta Macáková, 5. 1 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči

Zavítala k nám teplá jar. Priniesla so sebou pekné slnečné dni.Slnko začalo veselšie svietiť. V tráve rozkvitli púpavy, alky a sedmokrásky. Stromy pučia a vôňa sa šíri po celej ulici. Včely preletujú z kvetu na kvet. Sťahovavé vták y sa vrátili do svojich hniezd. Zo zelenej trávy vykúkajú húsatá a káčatá. Na ulici počuť krik a smiech detí. Dievčatá sa vozia na bicykloch. Chlapci hrajú futbal pred domom. Mamy a staré mamy sadia zeleninovú záhradu. Poľnohospodári pripravujú pôdu na sadenie kukurice, papriky, sóje a iných rastlín. Jar je moje obľúbené ročné obdobie, lebo sa môžem vonku s priateľkami voziť na kolieskových korčuliach.Tatiana Klinovská 3. a ZŠ Jána Kollára v Selenči

Una Popadićová, PU Včielka, Kulpín

Maja Pavlovová, 8. 1 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči

Lana Vozárová, 5. 1 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči

Lucia Stajićová, 8. 1 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči Denis Žilaji, 1. 1 ZŠ 15. októbra v Pivnici Alexandra Bosaková, 8. 2 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči

Láska

Láska je najkrajší cit na svete, už to sami dobre viete.

Počuť o nej v básňach stále, mamka mi len lásku praje.

Podľa mňa je láskou niekoho milovať a celý svet mu odovzdať.

Je to láska, je to šťastie, v ktorej dieťa k slnku rastie.

Srdcu môjmu ona patrí, lebo duša lásku vlastní.

Chcem ju podať každému, aj najmenej šťastnému.

Každý si to zaslúži byť hladený po srdci.

Túžim toto mať vždy, vlastniť plameň ružový.

Hermína Naďová, siedmačka ZŠ Bratstva a jednoty v Bielom Blate

pixabay.com

Z ELABORÁTOV O ZLOČINOCH PROTI SLOVÁKOM VO VOJVODINE V DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE (10) Slovenský ľud sa im nepoddal

Danuška Berediová-Banovićová

Keď maďarsko-fašistickí okupanti okupovali Báčku, tak si hneď prisvojili všetky suverénne práva nad týmto severným juhoslovanským krajom. V množstve spáchaných zločinov, ktoré spáchali maďarskí fašistickí okupanti pre uskutočňovanie svojich vojenských, politických a hospodárskych cieľov, zvlášť sa vytyčuje násilné odvádzanie Slovanov na nútené práce, v spojení so sprevádzaním svojich vojenských imperialistických plánov.

Ako prostriedok na ničenie nenávidených Slovanov maďarskí okupanti využívali odvádzanie na nútené práce Slovanov vo svojich záujmoch a proti ich vlasti. Boli mienky, že tým spôsobom uskutočnia ich zničenie.

V roku 1942 začali násilne odvádzať slovenských ľudí, staršie ročníky, do pozadia na fronte.

Tu sa maďarskí okupanti chopili hneď svojho stredovekého spôsobu a začali sa považovať za veľkopánov a so Slovákmi zaobchádzali ako s otrokmi. V pozadí frontu boli zaradení na najhoršie a najťažšie práce, ako boli práce v baniach, na letiskách, továrňach a v kameňolomoch. Tu museli pracovať vo dne a v noci. Trýznili ich hladom, bili a urážali na národnej cti. Dávali im určenú prácu a potom im povedali, že keď ju skončia, dostanú jedlo. Práca sa niekedy otiahla cez celý deň a noc, bez oddychu, a tu ich držali takých vyhladovaných a slabých bez jedla. Po ťažkých prácach nemali ani trochu oddychu.

Tento čas si vybrala „maďarská vyššia rada“ na trýznenie a bitie „slovenských otrokov“, ako to oni nazývali. Slovenských ľudí trýznili pre najmenšie príčiny, ako bolo kupovanie stravy alebo rozhovor v slovenskej reči, o čom nám jasne hovorí zápisnica číslo H-159. So svojím trýznením a bitím nezaostali ani trochu za svojimi stredovekými tyranskými predkami.

Ako nám hovorí zápisnica číslo H-343, Ondreja Pavloviča tak zbili, len preto, že bol Slovák, až mu zlámali nohu a nechali ho ležať v maštali na mokrej slame bez akéhokoľvek lekárskeho dozoru, takže zostal chromý na celý život. Takéto zločiny konali nad tisíckami Slovákov, takže mnohí nechali svoje kosti na území tyranského Maďarska. V pracovných jednotkách na fronte nezaostávali s trýznením, bitím, ale zaobchádzali ešte horšie, dávali Slovákov na najnehladom a nespavosťou a medzi dvoma frontami bol som telesne i duševne celkom vyčerpaný a na zdraví podlomený.“

Týmito vyššími uvedenými spôsobmi chceli zničiť, odnárodniť a získať slovenský ľud pre uskutočňovanie svojej zločineckej politiky.

Ale slovenský ľud sa im nepod-

Zápisnica výpovede Ondreja Pavloviča

bezpečnejšie miesta, na vyberanie mín, osádzanie pichľavých drôtov medzi frontami a kopanie zákopov. Na takéto práce ich vyháňali medzi fronty, počas najtuhších bojov, kde mnohí nechali svoje životy. Zo zápisnice číslo H-92 uvádzame výpoveď Tomáša Ponigera z Petrovca: „Bol som maďarským okupantom násilne odvedený na nútenú prácu, k pracovnej jednotke číslo 5025. Tu som pracoval na najťažších opevňovacích prácach pred frontom. Strava kedy bola, kedy nie, boli časy, že sme i päť – šesť dní stravu nedostávali. Spávali sme v horách, zväčša pod otvoreným nebom. Takto mučení dal. Nezakolísal ani pri najhroznejších zločinoch, ktoré páchali maďarsko-hortiovské fašistické bandy na ňom. Zostal verný tradíciám slovanských národov. Zúčastnil sa veľkej osloboditeľskej vojny a dopomohol k zničeniu fašistickej hyeny, spolu s bratskými juhoslovanskými národmi na čele s najväčším bojovníkom za ľudské práva a demokracie celého sveta, bratským Sovietskym zväzom.

ODNÁRODŇOVANIE

Celkové politické, spoločenské konanie a snaženie okupantov všetky opatrenia na ktoromkoľvek poli mali základný cieľ – násilné odnárodňovanie nášho slovenského živlu v Báčke. Toto všetko sa prejavovalo v úradoch, v cirkvách, v školách, zastavením činnosti všetkých kultúrnych a telocvičných spolkov, zakladaním nových maďarských spolkov, nútený nákup maďarských kníh a novín, odoberanie rozhlasových prístrojov a iné. Celkove máme zaznamenaných 104 prípadov pokusov násilného odnárodňovania.

Násilné odnárodňovanie sa dialo hneď po našich obecných úradoch. Úradníci boli prepúšťaní, pozbavení živobytia a na ich miesto postavení Maďari. V úradoch sa počas celej okupácie žiadalo hovoriť po maďarsky. Keď sa človek domáhal svojich práv, nechceli ho vypočuť, ak nehovoril po maďarsky, hoci i mal na to zákonné právo. Pre tých, ktorí sa nerozprávali po maďarsky, mali zvláštne spôsoby zaobchádzania. Vždy boli pohotoví nadávať, urážať, ako napr. buta Tót, nebeszélyen fa nyelven, bödös Tot meg in beszél a fa nyelva, magyar kenyeret eszel atď. Osoby, ktoré prejavovali záujem o maďarizačné snahy okupanta a tieto snahy podporovali, odmeňovali ich rôznymi spôsobmi, a naopak, osoby, ktoré sa správali indiferentne alebo sa dokonca stavali proti snahám, prenasledovali, a kde mohli, ukracovali ich práva. Osobám, svojim prívržencom, poskytovali rôzne výhody, prideľovali rôzny materiál, ako napr. topánky, súkna, plátno, ponožky a iné veci, ako i rôzne zárobkové možnosti. Naproti tomu na druhej strane ukracovali osoby, ktoré sa im nezdali dosť im naklonené, i o práva, ktoré patrili každému občanovi bez výnimky.

Príchodom okupanta do Báčky bola zastavená celková činnosť všetkých našich kultúrnych ustanovizní (Matice slovenskej, miestnych výborov Matice slovenskej, čítacích spolkov, krúžkov, čitární a spevokolov, telocvičných spolkov, sokolských jednôt a športových klubov). Zväčša majetok týchto ustanovizní bol zhabaný, zničený alebo daný maďarským spolkom, ktoré boli neskoršie založené.

Zdroj: Opis vojnových zločinov popáchaných maďarskofašistickým okupantom na slovenskom ľude v Báčke