Rozkoš farieb a idylickosť zašlých čias

PRÍLOHA PRE KULTÚRU, Obzory VEDU, UMENIE A LITERATÚRU

Od výskumu k tvorbe s. 2 – 3 Srbské príbehy perom a dušou slovenskej spisovateľky s. 4 Do tretice všetko najlepšie s. 6 – 7 Nový Sad 24. 4. 2021 Ročník XXXVIII Číslo 4/439

VÝROČIA

INSITNÁ MALIARKA ALŽBETA ČÍŽIKOVÁ Z KOVAČICE 85-ROČNÁ Rozkoš farieb a idylickosť zašlých čias

O Alžbete Čížikovej možno povedať, že celého života privoláva krásu, ktorú nám štedro ponúka na svojich obrazoch. Pomaly a opatrne, zjednocujúc literárne a výtvarné prvky, vytvára poetické kroniky dávneho dedinského ovzdušia a života. Jej obrazy vyžarujú intímnosť vyplnenú purizmom a ra novanosťou, ktorú vidno v lákavom a osviežujúcom pastorálnom koncepte. Analyzujúc maliarkinu umeleckú cestu možno spozorovať, že si našla a uskutočnila vlastný poetický ideál. Koviljka Smiljkovićová, vyššia kunsthistorička

Alžbeta svoje vlastné obrazy, ako aj cyklus spracovania konopí a roztancované skupiny zažíva v peknom a bohatom súlade farieb, čo pôsobí priam rozkošne. Bohatstvo plodov zeme a večné túžby roľníkov mení v symboly šťastia a blahobytu. Také sú jej sviatky, žatvy alebo cyklus obrazov na tému slnečníc. Alžbeta Čížiková si uctieva cestu, ktorú si vykliesnila a ktorou kráča už päťdesiat rokov. Zostala verná sebe a slovenskej tradícii. Milica Maširevićová, kunsthistorička

Vďaka ra novanému pocitu pre pikturálny výraz, silnému talentu, zjemnenej senzibilite a predovšetkým umeleckému daru Alžbeta Čížiková sa dostala k samému vrchu insitného maliarstva v Juhoslávii. Jej kompozície priam uchvacujú osobitnou poetikou a pokojom. Práve v tom spočíva čaro tvorby Alžbety Čížikovej. Jarmila Ćendićová, kunsthistorička

V skupine významných insitných maliarov v celom svete známej dediny Kovačica už niekoľko desaťročí pozornosť upútajú originálne, koloritovo rozkošné a kompozične úspešne postavené krajinomaľby s témou krásy života a obyčají plodnej banátskej roviny. Čížiková maľuje úprimne, nežne, bezprostredne, pôvodne. Ona je priamym tlmočníkom života Kovačice voľakedy a dnes, so šľachetným úmyslom pokračovať so zdravým životom v prírode, aby človek zotrval aj napriek všetkým civilizačným nevýhodám. A v tom je obsahová syntéza pôvodného výtvarného umenia Čížikovej, ktorá nesie optimistické životné odkazy.

Kosta Dimitrijević, kronikár a spisovateľ

Objavením sa Alžbety Čížikovej do nášho insitného maliarstva vstupuje nový, osobitý, originálny a už formovaný autor. To, čo najviac oduševňuje, sú farby: životnosť motívov. Grozdana Olujićová, spisovateľka podmienený striedaním sa ročných období a im prislúchajúcich prác, ktoré sa cyklicky opakujú: žatvy, spracúvania konopí, oberačky, lámačky... Ťažký život a tvrdá práca sú však na maľbách Alžbety Čížikovej znázornené

Alžbeta Čížiková sa narodila 4. apríla 1936 v Kovačici; ukončila Strednú administratívnu školu. Patrí do prvej generácie insitných maliarov v Juhoslávii a je medzi zakladateľmi Galérie insitného umenia v Kovačici. Čížikovej sa podarilo tie známe obsahy z ustáleného dedinského života „nasiaknuť“ teplom a úprimnosťou. Špeci ckým maliarskym jazykom znázorňuje tradíciu, obyčaje a život jej spoluobčanov. Jej obrazy znázorňujú radostnú a bezstarostnú mladosť, ako aj romantickú, idealizovanú rodnú krajinku. Alžbeta je vynikajúcou kresliarkou, zaoberá sa gra kou, akvarelom a pastelom. Preto sú jej obrazy svojráznou syntézou kresby a bohatého koloritu a všetko to spolu vytvára jedinečnú a idylickú harmonickosť, ktorá oplýva pokojom a nežnou poetikou. Získala mnohé zaslúžené uznania za svoju maliarsku tvorbu.

Ak ťa farba neočarí v tom istom okamihu a tým istým spôsobom ako dýchanie čerstvého vzduchu, tak sa ti nemôže stať nič primeranejšie než ten prirodzený pocit pri zážitku z obrazov vynikajúcej Čížikovej. Viktor Šećerovski , spisovateľ

Výtvarný svet kovačickej insitnej maliarky Alžbety Čížikovej je veľkolepým pamätako ľahké, veselé a hýriace sa farbami a krásou. Óda pracovitosti je na jej obrazoch všadeprítomná a znalecky líčená teplými farbami, dojímajúcimi sa páčivosťou. Idylizácia prítomná v jej umeleckých výjavoch je vlastne maliarskou oslavou mozoľnatých dlaní našich predkov. Vladimír Valentík, výtvarný kritik

Mrvenie kukurice, olejomaľba, 1979

níkom ľudskej usilovnosti. Ona na svojich obrazoch znázorňuje život zašlých čias banátskej slovenskej dediny. Je to život

Alžbeta Čížiková v triumfe inšpirácie podáva obraz človeka, ktorý môže dosiahnuť iba čistá poézia. Na jej obrazoch, v rozkošnom prelínaní, o krásu zápasia človek a príroda, vytvárajúc najkrajší svet, ktorý naše oči môžu vidieť. Đoko Stojičić, spisovateľ

Fantázia... Dotyk neskutočného – slovenská melanchólia.

Aleksandar Petrović, režisér

Poznámka: Výňatky z vybraných textov boli pôvodne publikované v katalógu pod názvom Alžbeta Čížiková – 50 rokov výtvarnej tvorby (Dom kultúry Kovačica, 2004). Použité sú fotogra e z archívu kovačickej Galérie insitného umenia.

ADAM SVETLÍK, LITERÁRNY KRITIK, UNIVERZITNÝ PROFESOR, BÝVALÝ ŠÉFREDAKTOR NOVÉHO ŽIVOTA Od výskumu k tvorbe

Stevan Lenhart

Literárny kritik, autor niekoľkých kníh štúdií a esejí, bývalý šéfredaktor Nového života a v súčasnosti riadny profesor na Oddelení slovakistiky FF v Novom Sade Adam Svetlík dňa 1. apríla oslávil 60. narodeniny. Pri tejto príležitosti nás podrobnejšie zaujímali oblasti jeho doterajšieho literárneho výskumu, ako aj redaktorská a profesorská činnosť. V rozhovore sme sa zároveň opytovali aj na jeho pohľad na súčasný stav slovenskej vojvodinskej literatúry a vôbec slovakistiky.

Čo vás viedlo k oblasti literárnej kritiky? Ktorí autori, literárne a myšlienkové smery vás inšpirovali a vplývali na formovanie vášho literárnokritického pohľadu?

– Môjmu kritickému čítaniu literatúry predchádzalo jej ,nekritické’, pôžitkové čítanie. Teraz si už len s nostalgiou spomínam na tie ,staré dobré časy’ siahajúce hlboko do môjho detstva, keď som priam hltal všetky knihy z nie veľmi bohatej domácej knižnice. Boli to hlavne dobrodružné romány, ktoré len neskôr, najmä v strednej škole, vystriedala už vážnejšia lektúra, nielen z oblasti literatúry, ale aj umenia a lozo e. V tomto období sa moja pôvodná ,rozkoš’ z čítania textu začala prelínať s jeho ,hĺbkovým’, kritickým čítaním. Vyústilo to potom aj do môjho rozhodnutia študovať slovenský jazyk a literatúru na Filozo ckej fakulte v Novom Sade. Toto štúdium bolo teda svojráznou kulmináciou mojej lásky k literatúre a k čítaniu, ktorá na fakulte postupne nadobúdala systematický charakter, k čomu vo veľkej miere prispeli zvlášť prednášky z dejín literatúry a teórie literatúry profesora Michala Harpáňa. Harpáňov dôsledný štrukturalisticko-semiotický prístup k literárnemu výskumu bol v tom čase pre mňa veľkým objavom a zrejme mal veľký vplyv aj na moju začiatočnícku literárnokritickú činnosť. Neskôr, po dôkladnejšom oboznámení sa s postštrukturalistickými a najmä pragmatickými tendenciami v kritickom čítaní literatúry, v značnej miere som sa vzdialil od Harpáňovho prísneho ,scientizmu’, ktorého dosahy vo výskume literatúry aj napriek niektorým pozoruhodným výsledkom sú predsa podľa mňa vo veľkej miere limitované. Zapríčinené je to predovšetkým nejednoznačnosťou

Dr. Adam Svetlík ako laureát Ceny SVC v auguste 2012

(foto: A. Francistyová)

či viacvýznamovosťou literatúry ako objektu výskumu, ale tiež aj pozíciou subjektu, teda samého literárneho kritika, ktorá je vždy podmienená a obmedzená subjektivizmom a perspektivizmom. ťoval len intuitívne, teda nevedel som si to aj racionálne vysvetliť, literárnokriticky zdôvodniť. Práve to potom aj vyprovokovalo moje odhodlanie pokúsiť sa o kritický výskum celkového Hroncovho básnického diela a prostredníctvom dôkladnej interpretácie dostať sa k jeho ozajstnému významu, podstate. Už vtedy som si však uvedomil, že takéto ambiciózne predsavzatie je prakticky neuskutočniteľné a že tie ,ozajstné’ podstaty či hodnoty sú vždy len osobné, subjektívne. Moje.

Predmetom vášho výskumu tiež bola celková poézia vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. storočia a pokračujete sledovať vývin našej poézie aj v 21. storočí. V čom je špeci ckosť našej súčasnej poézie? (Teda všeobecne tej, ktorá vznikala od druhej polovice 20. storočia, a tiež tej, ktorá doteraz vznikla v 21. storočí a ešte stále nie je nadostač „preskúmaná“...)

– Môj systematický výskum básnickej tvorby vojvodinských Slovákov som, aspoň zatiaľ, uzavrel

Prvou vašou obsiahlejšou prácou bola štúdia o poézii Víťazoslava Hronca, ktorá bola publikovaná v podobe knižnej monogra e Poetika presahu (1997). Prečo práve Hroncova poézia? Čím sa tvorba tohto spisovateľa odlišuje od tvorby iných tunajších autorov?

– Okrem Michala Harpáňa na môj vzťah k literatúre vo veľkej miere vplýval aj ,objav’ literárnej tvorby Víťazoslava Hronca. Vzťahuje sa to predovšetkým na jeho poéziu, ktorej prvé čítanie vyvolalo u mňa rozporné pocity. Bolo to ponajprv oduševnenie, sprevádzané však len tušením hĺbky či ,metafyzického’ rozmeru, akým sa Hroncova poézia podstatne odlišovala od básní ostatných slovenských vojvodinských autorov. Zo začiatku som však to pocimonogra ou Poézia vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. storočia a po jej publikovaní som sa orientoval na výskum dejín kritického čítania literatúry vojvodinských Slovákov, čoho výsledkom bola monogra a Premeny literárnej kritiky vojvodinských Slovákov z roku 2015. V súčasnosti je moje kritické čítanie literatúry sústredené na slovenskú prózu v 21. storočí. Ale aj napriek takej-

to tvorivej preorientácii aj ďalej sledujem tvorbu slovenských vojvodinských básnikov, čo ani nie je také náročné, keďže túto poéziu poznačil výrazný kvantitatívny, a povedal by som, aj kvalitatívny pokles. Zo starších generácií básnikov najproduktívnejšia v poslednom období bola Viera Benková, potom Michal Ďuga, tiež básnici tzv. Generácie X Martin Prebudila a Ladislav Čáni. Všetci oni však vo veľkej miere zotrvávajú v poetike skoncipovanej ešte koncom 20. storočia. Sľubné básnické začiatky v 21. storočí mali aj niektorí mladší básnici, predovšetkým Michal Bíreš a Miroslava Dudková, no, žiaľ, neskôr už nepokračovali v sústavnejšej básnickej tvorbe. Niť či reťaz básnickej tvorby vojvodinských Slovákov je však predsa, aspoň zatiaľ, nie celkom prerušená, lebo v tomto období svoje básnické zbierky publikovali aj dve mladšie poetky – Zdenka Valentová-Belićová a Katarína Mosnáková-Bagľašová. Aj keď sú to v podstate len začiatočné kroky na ich poetickej ceste, evidentné je, že ich poéziu poznačila už pozmenená senzibilita a samým tým aj nová poetika badateľne sa odlišujúca od poézie predchádzajúcich generácií. Výskum tej odlišnosti a, samozrejme, aj zhodnotenie tejto poézie je úlohou budúcich kritických čítaní básnickej tvorby dvoch autoriek.

Zostavili ste aj Antológiu slovenskej vojvodinskej postmodernej Adam Svetlík a Víťazoslav Hronec na literárnom posedení v Belehrade roku 2013 prózy a napísali predslov k tomuto knižnému vydaniu. Bolo náročnou úlohou urobiť výber postmoderných textov našich spisovateľov? S ohľadom na to, že od vydania danej antológie ubehlo viac ako desaťročie, ako sa dnes pozeráte na tunajšiu postmodernú prózu – tvorí ona už uzavretý historický celok, alebo sú postmoderné princípy a postupy aj naďalej prítomné v nových textoch niektorých našich súčasných autorov?

– Na rozdiel od básnickej tvorby,

ktorá od ,rozsievačov generácií’ Paľa Bohuša a Juraja Mučajiho udržiava vyše sedemdesiatročnú kontinuitu, prozaická tvorba vojvodinských Slovákov už nemá taký nepretržitý a v podstate i vrastajúci ráz, čo vidno najmä v 21. storočí, keď sa nové prózy našich spisovateľov zjavujú len ojedinele a akoby náhodne. Starší prozaici prakticky rezignovali z písania prózy, zatiaľ čo tí mladší svoje prozaické pokusy uverejňujú len sporadicky, a mám dojem, i nesústavne. To, čo sa z týchto ojedinelých prozaických útvarov dá predsa zaregistrovať, je ich jednoznačný odklon od postmodernej poetiky, najmä od jej ,(inter)textového’ východiska a ,realistická’ orientácia na textovú prezentáciu žitej skúsenosti či skutočnosti.

Odpozorovaná z takejto perspektívy aj moja Antológia slovenskej vojvodinskej postmodernej prózy je predovšetkým dokumentom cieľavedomého uplatnenia poetiky postmoderny v prózach značnej časti našich prozaikov napísaných hlavne v 90. rokoch 20. storočia. Zároveň túto knihu dnes pociťujem nielen ako svojráznu kulmináciu prozaickej tvorby vojvodinských Slovákov, ale aj ako bodku za jej kontinuitným vzrastom, ktorý sa začal realistickými poviedkami Jána Čajaka, pokračoval v modernistickej próze Jána Labátha a Juraja Tušiaka a modernisticko-postmodernej Viery Benkovej a Víťazoslava Hronca a konečne kulminoval v postmodernej tvorbe prozaikov Miroslava Demáka, Jaroslava Supeka, Zoroslava Speváka, Tomáša Čelovského, Miroslava Šipického... Zatiaľ však nevidno, alebo aspoň ja nevidím, pokračovateľov tejto, na naše enklávové pomery predsa pozoruhodnej prozaickej tvorby.

Boli ste hlavným a zodpovedným redaktorom časopisu Nový život v období 2006 – 2014. Ako si spomínate na tie roky? Čo bolo základom vašej koncepcie? Ako sa pozeráte na význam časopisu Nový život v literatúre a kultúre vojvodinských Slovákov v súčasnosti? Alebo: aký je záujem našej kultúrnej verejnosti o časopis Nový život dnes?

– Vo svojom deväťročnom redigovaní časopisu pre kultúru a literatúru vojvodinských Sloslovenskej vojvodinskej tvorby z oblasti literatúry, jazykovedy, dejín, umenia...

V tomto smere pokračuje aj terajšia redaktorka Nového života Zdenka Valentová-Belićová, ktorá však rapídny pokles pôvodnej slovenskej vojvodinskej literárnej tvorby kompenzuje zvýšeným

Kolektív Oddelenia slovakistiky Filozo ckej fakulty v Novom Sade roku 2017

vákov Nový život som vo veľkej miere nadväzoval na redakčnú koncepciu svojho predchodcu Víťazoslava Hronca, ktorý svojím dlhoročným zasväteným a zanieteným redigovaním maximálne pozdvihol kvalitatívnu úroveň tohto časopisu a zviditeľnil ho aj v širšom, celoslovenskom kontexte. Celkove však časopis Nový život z obdobia Hroncovho redigovania bol koncipovaný nad naše literárne pomery, ktoré vo veľkej miere presahoval, ale tým spôsobom zároveň aj skrášľoval. Takáto koncepcia Nového života ,stroskotala’ v roku 2005, keď Hronec ,zrazu’ zistil, že je jeho redaktorská ,zásuvka“ ’ prázdna. Redaktorská ,zásuvka’ predsa nebola prázdna, čoho dokladom je pokračovanie vychádzania Nového života. Môj redaktorský koncept bol omnoho reálnejší a pragmatickejší od Hroncovho, čo znamená, že som Nový život už nevnímal ako prostriedok na rekonštrukciu a revalorizáciu slovenskej vojvodinskej literatúry, ale predovšetkým ako priestor na prezentáciu aktuálnej publikačným dôrazom na súčasnú (celo)slovenskú, srbskú a svetovú literatúru a kultúru. Otázka je však, koľko sa takýmto postupom, myslím si, že v danej situácii jediným možným, môže zveľadiť celkový stav našej literatúry a kultúry, a ešte dôležitejšie, či sa tým môže zamedziť evidentný čitateľský nezáujem o tento časopis.

Publikovali ste aj pozoruhodný počet esejí na rôzne literárne a lozo cké témy – dalo by sa povedať, že vlastné skúsenosti z oblasti literárnej kritiky a literárnej vedy naplno využívate vo svojej esejistickej tvorbe. Umožňuje vám esejistický žáner voľnejšie a tvorivejšie sa prejaviť v porovnaní s literárnou kritikou?

– Moje siahanie po esejistickom žánri možno pozerať ponajprv v kontexte postmodernej hybridizácie žánrov, sebare exívnosti literatúry a najmä tendencie descientizácie literárnej kritiky, príkladom čoho je najmä literárna esej, v ktorej sa prelínajú postupy a charakteristiky kritického čítania literatúry a beletristickej tvorby. Práve túto vlastnosť eseje vnímam ako veľmi dôležitú, lebo sa ňou interpretácia literatúry bráni nátlaku vedeckých, v podstate totalizujúcich, pritom zrejme i ťažko dosiahnuteľných nárokov na objektívne, absolútne pravdy, a na druhej strane literárna kritika sa približuje k tvorivým, hravým základom a postupom beletrie. Teda v literárnej eseji vidím predovšetkým posun od výskumu k tvorbe literatúry.

V súčasnosti ste riadnym profesorom na Oddelení slovakistiky Filozo ckej fakulty v Novom Sade, kde vlastne pôsobíte už plné tri desaťročia a takmer každodenne sa stretávate so študentmi. Aký je dnes záujem mladých ľudí o štúdium slovenskej literatúry? Vidíte medzi vašimi dnešnými študentmi budúcich literárnych kritikov, vedcov a spisovateľov?

– Záujem o štúdium slovenského jazyka a literatúry na Oddelení slovakistiky Filozo ckej fakulty v Novom Sade je čoraz menší, čo, samozrejme, najviac súvisí s našou enklávovou národnou pozíciou, teda s postupným, no nevyhnutným ubúdaním Slovákov vo Vojvodine spôsobeným odchodom do zahraničia, ale aj nezastaviteľnou asimiláciou. Na druhej strane tento problém je aj širšieho rázu, lebo je vo veľkej miere určený globálnou tendenciou devastovania a marginalizovania prakticky všetkých kultúrnych prejavov v súčasnej spoločnosti. Zrejmé je, že dominantná súdobá materialistická a na konzum orientovaná (neo)liberálna ideológia v literatúre a v umení už nevidí pre seba nijaké praktické osohy, takže jednoducho povedané nemá o ne žiadny záujem a ponecháva ich na nemilosť trhovým zákonitostiam.

Východisko z celkovej nie veľmi ružovej situácie, aj keď ide o osud Oddelenia slovakistiky na Filozo ckej fakulte v Novom Sade, ale aj keď ide o ,prežitie‘ literatúry, umenia, teda všeobecne kultúry, vidím jedine v prekonávaní inertnosti tradičných prejavov spoločenskej duchovnej nadstavby a v ich prispôsobovaní sa novovzniknutej globálnej civilizačnej situácii. Teda to, čo teraz vnímame ako nevýhodu alebo konkurenciu, povedzme internet alebo sociálne siete, treba využiť na vlastné ciele, predovšetkým na zviditeľňovanie, lepšiu prezentáciu, rýchlejšiu komunikáciu...

Fotogra e: zo súkromného archívu A. Svetlíka

Srbské príbehy perom a dušou slovenskej spisovateľky

(Katarína Mikolášová: Povesti spod Vitoroga / Priče ispod Vitoroga. Slovensko-srbské vydanie, preklad do srbčiny Martin Prebudila, ilustrácie Ivica Stevanović. CompuTech : Belehrad 2020)

Martin Prebudila

Keď sme sa začiatkom leta 2019 stretli v Báčskom Petrovci so sympatickou poetkou a spisovateľkou pre deti Katarínou Mikolášovou zo Žiliny, ani som netušil, že sa naša spolupráca prehĺbi a predĺži na celý budúci (korona)rok. Po vydarenej literárnej besede v miestnostiach petrovskej Knižnice Štefana Homolu pri káve sme si už aj potykali a Katka ma zoznámila aj s jej manželom Pavlom, ktorý ju nielen počúval a fotografoval pri jej literárnych potulkách, ale jej bol aj osobným vodičom a nápomocnou rukou pri podávaní balíkov kníh na podpisovanie. A tie Katka rozdávala a podpisovala úprimne a zo srdca. Ako aj ich spoločné spomienky na nejednu cestu k Jadranskému moru cez nenápadnú, ale čarovnú oblasť Janj v Bosne a Hercegovine. A práve tento vysnívaný kraj sa i pre mňa istým spôsobom stal osudovým, a to počas celého vlaňajšieho pandemického roku... V neskorú jeseň, teda už predvlani, Katka mi písala, že sa chystá napísať celú knihu o tomto malebnom kraji s prekrásnou a neporušenou prírodou, vodnými tokmi nezvyčajne azúrovej farby, rozmanitosťou živočíšnych aj rastlinných druhov, ale aj bohatou históriou a kultúrou, že zatiaľ má iba jeden ešte stále nedokončený príbeh, že by ich malo byť celkom päť – šesť a že by bola veľmi rada, keby som si to zobral prekladať do srbčiny... Celý tento jej návrh ma prinajmenej zlákal a neskôr aj hlboko zaujal, nielen súbežným prekladaním toho, čo Katka medzičasom napísala, ale aj istým spoločným dotváraním pôvodného jej textu, ktorý obsahoval veľa srbských termínov a potom aj toponymické a etnonymické komponenty (Čifluk, Popuže, Strojice, Vagan, Divan, Jajce, monastier Glogovac, Janjske otoke, Kupres, Pliva, Šipovo, Vitorog...). Už 15. decembra 2019 mi Katka do mailu poslala prvý napísaný príbeh Čierne jahňa, kde sa už v prvej vete zjavuje hlavný hrdina chlapček Ostoja s jeho babkou Zorkou. Ústrednými postavami aj v autorkiných ďalších piatich príbehoch sú deti alebo mladí ľudia (Posledná hostina, Zázračná priadza, Hlad, Srdce, Túlavé topánky). Súbežné Katkino písanie príbehov a moje prekladanie trvalo prakticky do začiatku vlaňajšieho leta, k čomu ruky priložili aj redaktorka slovenského rukopisu Toňa Revajová (významná slovenská spisovateľka pre deti) a pri srbskom preklade aj jazykový odborník profesor emeritus Dr. Momčilo Sakan zo Srbska, ktorý pochádza práve z tejto bosniackej oblasti. Nakoniec knihu trefnými a nadovšetko originálnymi ilustráciami spestril známy ilustrátor kníh pre deti Ivica Stevanović, toho času profesor na Katedre gra ckých komunikácií na Akadémii umení v Novom Sade. O technicko-gra ckú úpravu knihy sa postaral redaktor Milan Panić a srbský preklad lektorovala Nina Simićová-Panićová. Vydal ju belehradský CompuTech v pozoruhodnom náklade 750 výtlačkov. *

Na otázku, čo inšpirovalo a podnietilo spisovateľku Katarínu Mikolášovú, aby napísala tieto skutočne veľmi zaujímavé a obsahovo originálne a bohaté príbehy, sčasti sme už odpovedali – prekrásna príroda v hornatej oblasti okolo rovnomennej rieky Janj v strednej časti Bosny a Hercegoviny, ktorú ohraničujú pohorie Vitorog, rieka Pliva a rieka Vrbas. Okrem prírody sa do jej srdca a duše dostali zvlášť tamojší dobrosrdeční a pohostinní ľudia, od ktorých aj počula nejeden zaujímavý príbeh, nielen z bližšej minulosti, ale aj z dávneho obdobia, keď si vtedajšie Bosnianske kráľovstvo podmanila Osmanská ríša.

Katarína Mikolášová sa narodila 27. 4. 1963 v Žiline (Slovensko). Venuje sa poézii a tvorbe pre deti a mládež. Debutovala v roku 2003 zbierkou poézie Cez oči k tebe vchádzam. Odvtedy jej vyšlo 5 zbierok poézie a 7 kníh pre deti. Svoju tvorbu publikovala aj vo viacerých zborníkoch, rôznych periodikách, detských časopisoch a v rozhlase. Verše preložené do poľštiny vyšli v zborníku slovenských a poľských autorov Bez hraníc – Bez granic. Poviedky pre deti pravidelne publikuje v zborníkoch vydavateľstva Perfekt v rámci literárnej súťaže o pôvodnú poviedku pre deti. V roku 2014 získala hlavnú cenu – Cenu dieťaťa za poviedku Ovečky v čerešňovom sade. Za dielo Bojnickí búbeli získala v roku 2015 prémiu v rámci Ceny Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu v kategórii literatúra pre deti a mládež.

Podľa slov autorky Kataríny Mikolášovej: Ambíciou textu bolo aj vytvoriť určité premostenie troch krajín – Slovenska, Bosny a Hercegoviny a Srbska a dvoch navzájom si blízkych kultúr – slovenskej a srbskej. Tieto dve kultúry žijú spoločne niekoľko storočí v srbskej Vojvodine, kam sa vysťahovali aj mnohé rodiny z oblasti Janj. Deťom z týchto rodín Povesti spod Vitoroga pripomenú a priblížia krajinu, odkiaľ pochádzajú, pomôžu upevniť v nich vzťah k rodnému kraju a hrdosť na svojich predkov. Slovenským deťom dielo priblíži jednu z málo známych, ale zaujímavých oblastí v Európe. Najviac slovenským deťom, ktoré žijú vo Vojvodine, publikácia v dvoch jazykoch umožní porovnávať umelecký text v oboch jazykoch a zdokonaľovať sa v nich, pomôže im lepšie sa oboznámiť so súčasným živým slovenským jazykom.

V záverečnej časti knihy pod názvom Ak chcete vedieť viac autorka nám bližšie priblíži celý tento kraj a jeho súčasný život: Dnes je tu časť domov prázdnych a niektoré dediny sú úplne opustené. V iných však nájdeme milých a pohostinných ľudí a vynikajúce domáce jedlo – tradičnú janjskú pitu, pečenú jahňacinu, čevapčiči, čerstvé pstruhy, kajmak, syr a údené mäso. (...) Janjské lúky a pastviny sú bohaté na rôzne druhy kvetov a bylín. Farbami a vôňou očarúvajú cyklámeny, bosnianska ľalia, konvalinky, náprstníky či materina dúška.

Z ľudových tradícií sa zachovali piesne a tance, ktoré dnes predvádzajú mladí ľudia v tradičných ľudových krojoch na rôznych slávnostiach doma aj v zahraničí. Neobyčajný zážitok je počúvať mužský aj ženský viachlasný spev.

Janjský kroj je ukážkou šikovnosti a vkusu janjského ľudu. Jednotlivé časti odevu skrášľuje bohatá výzdoba pestrými výšivkami, šperkmi a mincami. ... Janj je jedno tých z čarovných miest na svete, kam sa človek rád vracia. Jeho príťažlivosť spočíva v bohatej histórii a kultúre v symbióze s prekrásnou prírodou.

KATARÍNA MIKOLÁŠOVÁ Čierne jahňa

(úryvok)

Babka Zorka položí pred Ostoju misku kukuričnej kaše. „Najedz sa, aby si narástol,“ povie. „Budeš veľký a mocný ako Periša.“ „Kto je Periša?“ chlapec načrie drevenou lyžicou do jedla. „Je to kráľ podzemného sveta. Ešte si o ňom nepočul?“ „Nie.“ Lyžica ostane stáť vo vzduchu a chlapcove oči uprene visia na perách babky Zorky. „Je to kamenný muž. Preto ho nikto nemôže premôcť. Býva pod zemou. Možno tam niekde má aj svoj palác a služobníctvo. Ľudia vravia, že ak sa niekto utopí v rieke alebo jazere, vezme si ho Periša. A potom mu musí naveky slúžiť.“ „Kedysi veľmi dávno tiekla v doline pod našou planinou rieka. Ale Periša ju zaklial a schoval ju pod zem aj so všetkými potokmi, ktoré sa do nej vlievali,“ pokračuje Zorka. „V rieke žilo veľa rýb a bola v nej krásna čistá voda. Ostalo po nej iba suché koryto. Ľudia už zabudli, že tadiaľ vôbec tiekla.“ „A prečo ju schoval?“ „Pred mnohými rokmi, ktoré si ty a ja nevieme ani predstaviť, žili na tom mieste ľudia. Bývali vraj v drevených chatrčiach na drevených koloch nad riekou. Lovili z nej ryby a tak sa živili. Žili v mieri a lovili len toľko, koľko potrebovali. Ale potom prišlo vojsko z cudzej ďalekej krajiny. Cudzincom sa zapáčila šťavnatá zem i rieka bohatá na ryby. Vyhnali ľudí, zničili im obydlia. Postavili si na brehu rieky šiatre a utáborili sa. Chytali ryby a hodovali dňom i nocou celé týždne. Až napokon neostal v rieke ani jediný pstruh, ani lipeň, ani iný živý tvor, v rieke tiekla voda, ale bez života.“

Ostoja načisto zabudne, že má pred sebou kašu. „A čo bolo ďalej?“ „No stalo sa, čo sa stať muselo,“ povie babka Zorka. „Periša sa na ľudí nahneval a schoval rieku pod zem. Odvtedy ju tam stráži. Ale teraz už jedz!“ posunie misku bližšie k nemu.

Ostoja si predstaví, ako rastie. Babka Zorka vraví, že po každej lyžici o piaď. Teraz jej dočiahne po plecia. Ostoja sa nevie dočkať, kedy bude oveľa väčší. Aspoň taký vysoký ako gazda Stavra. S chuťou sa pustí do skromného jedla. „Nezabíjaj to jahňa!“ kričí chlapec zúfalo a beží hore lúkou. „Prosím...!“ „Mater ti, nestaraj sa, do čoho ťa nič!“ oborí sa na neho starec.

Jahňa v jeho rukách sa prudko mykne a prestane bľačať. „Vidíš, že je krivé,“ dodá miernejšie. „Nepriberá. Čo s takým?“ „Daj mi ho za službu.“ „Naozaj? Nič iné ti netreba?“ uškrnie sa Stavra, jednou rukou ešte drží jahňa a opakom druhej si utiera znoj z tváre. Zdvihne hlavu.

Pod majestátnou a tichou ochranou hory Vitorog jeho ovce pokojne spásajú štedré dary okolitých sviežozelených pastvín. Leto ich vždy pestro sfarbí rozmanitými kvetmi a bylinami, medzi ktorými sa belejú drobné i väčšie vápencové skaly. A keď uprie zrak ešte viac doďaleka, rozozná zvlnené kopce s nekonečnými modrastými lesmi. Krajina je divoká, ale pohostinná k svojim obyvateľom. Ponúka im všetko, čo potrebujú. Nedáva však lacno. Človek si tu odjakživa musel svoj chlieb zaslúžiť tvrdou a poctivou prácou. Tak ako Stavra. „Nože rozmýšľaj, Ostoja,“ pozerá chlapcovi rovno do očí. „Nevezmeš si radšej sušené mäso a baraniu prikrývku na zimu?“

Ostoja osirel už ako malé dieťa. V týchto časoch to nie je nič zriedkavé. Akoby ľudský život nemal veľkú cenu a obyčajne ani netrvá dlho. O rodičov ho pripravil rýchly a nečakaný

Ivica Stevanović Ilustrácia:

nájazd akejsi lúpežnej hordy, ktorá sa jednej noci prevalila cez osadu Popuže, kde dovtedy žili v skromnej chyži. Ozbrojení chlapi vyplienili, čo sa dalo, podpálili niekoľko príbytkov a pozabíjali tých, ktorí sa im postavili na odpor alebo sa len omylom priplietli do cesty.

Sú noci, ale aj dni, ktoré radšej nikdy nemali byť. Sú deti, ktoré tie udalosti nikdy nemali zažiť. Krvavé a plné strachu. Človek by si myslel, že ak sa raz niečo také prihodí, nikdy sa to nebude opakovať, lebo ľudia si tú hrôzu budú pamätať a viac ju nedopustia. Ľudská pamäť je však krátka. A iba krajina potichu zaznamenáva, ako sa v čase, ktorý neustále plynie, vždy ďalšie a ďalšie deti stávajú sirotami kvôli chamtivosti tých, ktorí sú oveľa mocnejší ako detské slzy. „Daj mi jahňa,“ trvá na svojom chlapec a jeho úprimné hnedé oči odhodlane vzdorujú pohľadu starého gazdu. Práve je vo veku, keď sa chlapci pozvoľna menia na mladých mužov a výškou už prerástol všetkých rovesníkov. Husté, tmavé a nepoddajné vlasy mu nad čelom vytvárajú hviezdu a na ľavom líci mu svieti znamienko. Na perách mu takmer stále pohráva dobrosrdečný úsmev. Hoci mu z očí ešte iskrí detské huncútstvo, v rukách už cíti silu všetkých svojich predkov. Celé leto pomáha Stavrovi pri ovciach. Všimol si čierne jahňa, ktoré kríva a ostatné ovce ho od seba odháňajú. Je oveľa menšie a slabšie. Ostojovi sa vidí, že je rovnako opustené ako on, odkedy umrela babka Zorka. Často sa jahňaťu prihovára. Ono mu vtedy vďačne oblizuje prst a pozerá na neho hlbokými a múdrymi očami. „Daj mi jahňa,“ zanovito opakuje a neuhýba pred Stavrovým pohľadom. „Ako myslíš,“ pustí starec jahňa, a to sa bezhlavo rozbehne. Smiešne skacká a ponáhľa sa čo najďalej od gazdu.

Neprší už veľmi dlhý čas. Suché a horúce leto vystriedala ešte suchšia jeseň. Pôdu pretínajú široké praskliny a z pasienkov sa vytráca zelená farba. Za kravami, ktoré kráčajú so smutne zvesenými hlavami, sa dvíhajú oblaky hnedého prachu. Dobytok chradne, kravy prestávajú dávať mlieko. Prameň, ktorý v osade odjakživa vytekal z bieleho kameňa, zmizol. Brali si z neho vodu všetci obyvatelia Popuže. Ľuďom sa rýchlo minuli aj zásoby dažďovej vody. „Pôjdeme odtiaľto preč,“ šepká Ostoja jahňaťu a hladká ho po hlave. „Niekam ďaleko. Určite je na svete miesto, kde je všetkého dostatok. Vody, jedla. Ľudia tam žijú iba tak, celé dni sedia pri ohni, jedia, pijú, spievajú... nemusia drieť až do zotmenia. Nemusia vláčiť vodu z ďalekej rieky...“

Jahňa na neho upiera múdre a oddané oči. Žmurkne, akoby všetkému rozumelo.

Do tretice všetko najlepšie

(Richard Pupala: ženy aj muži, zvieratá. Lindeni : Bratislava 2020)

Marta Součková

Po troch knihách Richarda Pupalu, najmä po vydaní minuloročnej zbierky próz ženy aj muži, zvieratá môžem s istotou konštatovať, že tento autor patrí k najlepším súčasným poviedkarom či prozaikom ako takým. Ako jeden z mála totiž dokáže na malej ploche vytvoriť nielen nečakaný zlom, ktorý nemusí byť pointou poviedky, ale medzi riadkami evokuje iný svet než v nich – svet našich pocitov, najmä strachov, úzkostí či viny. V Pupalových poviedkach sa na prvý pohľad nič nedeje, no stane sa v nich všetko – ľudia sa milujú, nenávidia, ubližujú si, rozchádzajú sa aj navždy odchádzajú (umierajú). Hoci Pupala často konkretizuje sociálne slabšie vrstvy, zaujíma ho, takmer výlučne, ich vnútorná skutočnosť, respektíve vzťahy v mikrosocietách, predovšetkým v dysfunkčnej rodine.

Pupala debutoval v roku 2014 zbierkou realistických, psychologicky zväčša prepracovaných próz, ktorej názov Návštevy súvisí s témou – stretnutí, za ktorými možno vidieť či aspoň tušiť komplikované rodinné vzťahy. Podobne sémanticky príznakový je názov druhej Pupalovej knihy Čierny zošit (2017), evokujúci nielen zápisníkové či denníkové písanie, ale tiež mysteriózne či hororové postupy v nej. Titul tretej, ženy aj muži, zvieratá (2020), odkazuje na spojenie ľudského a animálneho sveta – viaceré postavy sú pozitívne alebo negatívne prepojené s rôznymi zvieratami, hmyzom či vtákmi. Prostredníctvom týchto motívov Pupala poukazuje i na de citný svet postáv – domáce zvieratá i chrobáky môžu protagonistom nahradiť chýbajúcich rodičov či priateľov. V neposlednom rade naznačujú zvieratá v titule pudovosť postáv, ich animálnu, neraz tiež animóznu povahu či podstatu.

Názov ženy aj muži, zvieratá však súvisí aj s kompozíciou knihy, v ktorej je v šiestich poviedkach ústrednou postavou žena, a práve toľkokrát je v ďalších prózach protagonistom muž. V ostatnej, v poradí siedmej próze V dome, implicitne rozdeľujúcej obe časti zbierky („ženskú“ a „mužskú“), sa spája osud starej ženy s mladým mužom Radovanom, ktorý sa po Alžbetinom odchode vláme do jej domu. Obe narácie sú v poviedke označené menami postáv, za ktorými je v zátvorke uvedený vek (84, 26), čím sa dokumentuje ich rodová a generačná odlišnosť. Obraz o Radovanovi aj Alžbete si ale

vytvárame sami a nepriamo, z ich správania a konania; Pupala svoje postavy nehodnotí, neposudzuje ani neodsudzuje.

Hoci Pupala píše vo svojej tretej knihe predovšetkým o dospelých (ženách a mužoch), tí si spomínajú na minulosť, vracajú sa ku koreňom dávnych tráum, respektíve zostávajú deťmi svojich rodičov – autor zrejme preto využíva i detskú optiku. Motív pamäti (uchovávania či pretrvávania minulého v prítomnosti) a času je vo viacerých poviedkach dôležitý – postavy si pripomínajú určité udalosti z detstva či dospievania: „Pamätáte si svoje prvé porno? A čo to s vami spravilo? // Vracala som sa s výjavmi v hlave, ktoré som odháňala. Márne, a treba povedať, že aj neúprimne. // Prešla som prázdnym parkoviskom pri ihrisku. [...] Mama spadla z kolotoča. // Porno sa skončilo. Rozbehla som sa“ (s. 50). Pieseň Samanthy Fox je v poviedke Mama na kolotoči spätá nielen s istým priestorom a dobou, ale aj s neľahkým dospievaním protagonistky, takisto ako lm Čeľuste, prvé porno, plagát skupiny A-ha, no tiež rozchod rodičov, matkin alkoholizmus či napäté ticho: „Náš byt sa zmenil. Zväčšil sa a stíchol, plný napätia, nevyslovených slov medzi mnou a mamou. Mala som ho viac pre seba, ale radšej som z neho utekala. Niežeby som predtým vysedávala doma, ale teraz som bola vonku každý deň a zostávala do tmy“ (s. 34). Najočividnejšie konkretizujú motív pamäte a času dve poviedky, v ktorých je tá istá udalosť videná z rôznych perspektív. Tínedžer Adam sa v próze Deň letných prázdnin ocitá u svojho deda v období, keď sa jeho rodičia rozvádzajú, a zoznamuje sa s Veronikou, s ktorou pozoruje chrobáky, ale aj starú Virágovú, väzniacu svoju dcéru v chlieve. Veronika v poviedke Koho som videla stretáva po mnohých rokoch Adama, no nespomenie si na jeho meno, zato sa jej v mysli živo vybaví minulosť – žena v klietke, voňajúci chrobák a i. Každá z postáv intenzívne vníma zavretú Virágovú, no obe zároveň riešia osobné problémy (Veronika bratov alkoholizmus, Adam rodičov). V obidvoch poviedkach, no aj vo vnútri textu Koho som videla sa tak spája minulosť, na ktorú si spomína protagonistka (motív jej priateľa, zberateľa chrobákov, ktorého meno si popletie), a prítomnosť, prezentovaná prostredníctvom jej brata – alkoholika.

Pupala podobne ako mnohí súčasní prozaici a prozaičky (Monika Kompaníková, Ivana Dobrakovová, Balla a i.) stvárňuje vo svojej tvorbe neúplnú rodinu, v ktorej absentuje väčšinou otec. Rozchody či odchod príbuzných, a to aj de nitívny (smrť), ovplyvňujú Pupalove postavy nadlho, vedú k ich alkoholizmu alebo im zhoršujú psychosomatiku. V poviedke Soňa a deti sa bolesť matky po dcérinej autonehode prejavuje aj navonok – neznesiteľným svrbením: „Vyrážky, drobné červené bodky, si všimla na nohách. A rýchlo sa šírili, na ruky, boky aj chrbát. Škrabaním im pomáhala. [...] Rozškriabala sa do krvi. Nutkanie nedokázala ovládnuť, nechtami si brázdila kožu aj v spánku. Prestala vychádzať z domu. Koža, pokrytá chrastami, akoby ju svrbela zvnútra. Keby to bolo možné, strhne si ju z kosti ako šupku. Celé dni strávila na gauči pod dekou. Život sa sústredil do prstov, nepokojných a plných zlosti“ (s. 16 – 17). Keď Soňa na stretnutí s dcériným partnerom Matejom zistí, že tento si našiel novú priateľku a narušil tak zdanie existujúcej rodiny, nedokáže prekonať svrbenie inak ako okamžitým škriabaním. Na toalete však obráti svoju zlosť voči cudziemu chlapcovi a následne sa pred Matejovým pohľadom skryje do „náručia, posledného, ktoré jej zostalo“ (s. 29). Soňa je zároveň jednou z mála Pupalových postáv, ktorá má empatického manžela – Libor ju v každej situácii chráni, a to aj pred ňou samou, pred jej sebadeštrukčným správaním.

Naopak, vo viacerých Pupalových poviedkach muž nie je ženinou oporou a neraz vstupuje do nového vzťahu – okrem Mateja z textu Soňa a deti si ďalšiu rodinu zakladajú otcovia v poviedkach Mama na kolotoči, Škvrna či Súkromná hodina matematiky – teda približne v štvrtine textov z knihy ženy aj muži, zvieratá. Podobne titul poviedky Repríza evokuje okrem opakovaného divadelného predstavenia aj milenecký pomer, ku ktorému sa Roman vráti po smrti svojej ženy. Jeho priateľka je síce vdova, no odmietne s ním žiť s odôvodnením, že nie je sama (má synov). Muž reaguje na Miladinu odpoveď zlosťou – voči

bábke visiacej z lustra: „Prudko vstal, a akoby si ten pohyb vyžadoval ešte čosi, schmatol bosorku, ktorá mu prekrývala tvár na opačnom konci stola“ (s. 164). Žartovná gúrka tvorí paralelu k Milade – Roman nie náhodou sleduje jej „dlaň s pazúrmi“ (s. 163), s nechtami natretými na cyklaménovo, a ublíži bábke namiesto Milady. V poviedke sa postupne rekonštruuje minulosť oboch postáv, ktorá je odhaľovaná aj prostredníctvom identickej sektorovej steny či fotogra e manžela/manželky v rámiku s čiernou páskou. Hoci predmety a nábytok naznačujú „reprízu“, táto sa nakoniec nekoná, pretože Milada nechce nový, spoločný život.

Postavy v Pupalových prózach nie sú napriek svojim slabostiam a negatívam charakterizované jednoznačne, väčšinou si totiž zachovávajú akúsi elementárnu ľudskosť. Napriek častej naračnej ich-forme, teda i subjektívnosti výpovede, postavy nepôsobia jednostranne. Napríklad v poviedke Súkromná hodina matematiky otec neznáša manželku ani svoje dieťa, ale syn negatívne hodnotí aj matkinu submisívnosť: „Mama ľudí znervózňovala. Tiež som bojoval s nutkaním ublížiť jej alebo ju aspoň šetrne, no rázne odsunúť z cesty. Jej náklonnosť som považoval za prekážku medzi mnou a otcom“ (s. 167). Mamino kunkanie je na jednej strane priam neznesiteľné, na druhej strane protagonista rád počúva žaby: „Spev kuniek sa mi zdal krásny. Neviem, či ho otec niekedy počul. Bol v ňom smútok“ (s. 169). Rozprávač neskôr dodá, že na jeho ženu a deti spev žabiek nepôsobí – svoj vzťah k mame tak vyjadruje prostredníctvom kuniek, ktoré ho odpudzujú a priťahujú súčasne.

V poviedke Chrasty, lodžie, možnosti sú agresívni obaja manželia: „Už neviem, kto s tým začal, s nadávkami. Kokot a piča. Z koho to vyšlo skôr, cez zuby. Keď som sa rozzúril, rýchlejšie než kedykoľvek predtým som sa ocital pri hranici, spoza ktorej som sa už nemusel vrátiť. A keď po mne vrieskala Lucia, v pohľade mala nenávisť. Keby sa jej v besnej chvíli priplietol do ruky nôž, možno by ma aj pichla“ (s. 127). Protagonista však stratí nad sebou kontrolu mimo rodiny – v hádke so ženou, ktorá takmer narazí do ich auta. Tenzia medzi manželmi tak prerastá do otvoreného, fyzického kon iktu s neznámou, ktorá v podstate za nič nemôže. Pupala naznačuje, aká krehká je hranica, za ktorou je už násilie, ako rýchlo môže človek zostať poznamenaný (napríklad ak ublíži niekomu bez zjavnej príčiny), respektíve ako sa situácia môže zvrtnúť, vychýliť z každodennosti.

Veľkým pozitívom Pupalových próz je, že ich možno precítiť bez toho, aby sa v nich priamo letí do vesmíru, prekonávajúc ťažké vločky padajúce na zem. Tento pohyb nahor, úsilie opustiť priestor, v ktorom sa obaja súrodenci cítia nepríjemne, ohrozene, výstižne vypovedá o ich pocitoch i o vzťahoch rodičov a detí, implicitne tiež o manželských problémoch.

Vo viacerých textoch si postavy všímajú telo toho druhého – bodky po komároch, jazvu po očkovaní, vyrážky, doškriabanú pleť, veľké materské znamienko medzi prsiami, dlhé nechty, zhrubnuté päty, protagonistka poviedky Koho som videla dokon-

Richard Pupala, spisovateľ zo Slovenska. Narodil sa v roku 1972 v Hnúšti-Likier, detstvo a mladosť prežil vo Veľkom Krtíši na juhu stredného Slovenska. Študoval žurnalistiku a kunsthistóriu na FFUK, neskôr vyštudoval scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU. S manželkou a dcérou žije striedavo v bratislavskej Petržalke a obci Kremnické Bane. Obe jeho predchádzajúce knihy, Návštevy (2014) a Čierny zošit (2017), boli nominované na Cenu Anasoft Litera. Najnovšia zbierka poviedok ženy aj muži, zvieratá (2020) sa tiež dostala do aktuálnej semi nálovej desiatky.

Foto: Peter Begányi

verbalizovali emócie. V poviedke Deľba si rodičia deti rozdelia, pričom starší brat zostáva s otcom: „Nechcel som, aby zostal sám. A pomohol si sľubom; musel sa báť, tak si to dnes vysvetľujem. Vedel, ako veľmi mám rád zvieratá. [...] Chcel som vevericu. Netuším, prečo. Možno som videl lm, v ktorom niekto chová vevericu. A otec mi ju sľúbil. // Predstavujem si mamu, ako mi balí veci a plače“ (s. 119 – 120). Po otcovom a synovom návrate domov rodičovské hádky pokračujú až do rozvodu, no dospelý protagonista si mnohé veci nepamätá – „spomína“ prostredníctvom rozprávania svojej mamy. Text sa končí narátorovou predstavou, v ktorej s bratom ca vníma bratovo intímne miesto: „Pokrčím plecami a všimnem si, že mu z treniek vyliezlo ľavé vajce. // Naprav sa, hovorím, a brat pochopí a vajce si zastrčí. Natiahne sa po ozdobný vankúšik a položí si ho do lona. Vankúšik po babke“ (s. 90). Podobné detaily svedčia o dôvernom vzťahu medzi postavami, ktoré vedia o sebe všetko, pretože zdieľali či zdieľajú spoločnú izbu, a poznajú svoje telá do najmenších podrobností. Napokon, v uvedenej próze sa podobne ako intímna telesnosť odhaľuje i bratovo pitie či jeho manželské problémy. Cez dobre osvetlené vonkajšie časti oblečenia, jedla či zariadenia v domácnosti autor vypovedá o zložitom vnútre postáv – napríklad Simona v poviedke Omietka začne jesť murivo zo zlosti, nie z nedostatku vápnika v gravidite. Hnev voči svojmu mužovi, ktorý napriek jej stavu cestuje do zahraničia, ba je neverný, alebo zlosť voči svokre, zasahujúcej príliš intenzívne do jej života, obracia Simona voči domom, ktoré by najradšej zožrala. Simona nedokáže opustiť ani svojho manžela, ani odísť z dediny, východiskom pre ňu sa stáva syn – dieťa, ktoré je na ultrazvuku sivomodré, sa v matke hýbe zakaždým, keď jej chutí omietka, spolu so Simonou sa vysmieva nenávidenému okoliu. Poviedka však vypovedá o neschopnosti postavy vymaniť sa z bludného kruhu, o jej bezmocnosti voči iným, aj preto je mimoriadne sugestívna.

S ( lmárskym) vzdelaním autora súvisí nielen jeho zmysel pre detail, ale tiež využívanie zvukových, optických či haptických motívov, pars pro toto: „Nemohla zaspať. Počúvala praskot z kuchyne. V tme cítila múry. // Precitla do brieždenia. Zvoľna naberala vedomie. Ležala bez pohybu v tikaní budíka, oči zavreté pred novým dňom, kým sa z dediny neozvali kohúty. Zažala lampičku. Posadila sa, ale až na tretí pokus. Pred pol šiestou. Odhrnula perinu, zložila nohy na zem, vsunula ich do papúč. Počkala, kým veľká ručička doputuje k šestke, a natiahla sa po barlu“ (s. 93). V danej próze sa postupne začína deň aj prostredníctvom svetla a zvukov, z veľkého záberu na budík sa presunieme k malému (ručičke smerujúcej k šestke), vnímanie sa zaostruje.

Richard Pupala sa so svojimi tromi knihami právom dostal do nále Anasoft litera: na pohľad obyčajné texty, v zmysle (hyper) realistického písania, dojímajú bez toho, aby útočili na naše emócie. Tretia zbierka próz ženy aj muži, zvieratá ma oslovuje ešte väčšmi ako predošlé, repetitívnosť motívov i frekventované krátke, hutné vety svedčia o špeci ckom, komunikatívnom, no zároveň naliehavom a „čistom“ štýle autora. ma oslovuje

Poznámka: Článok vyšiel v časopise FRAKTÁL (2021); uverejňujeme ho so súhlasom redakcie.

VÍŤAZOSLAV HRONEC Dynastia Beňovských (7)

Poetická reprezentácia

(14)

Móric Eszterházy nemal pri deťoch šťastie. Oženil sa s dcérou známeho operného speváka Lászlóa Jeszenského, ktorá mu rodila samé chromé alebo postihnuté deti a všetky, s diskrétnou asistenciou otca, vždy rýchlo zomierali. Po siedmom pokuse, keď ako štyridsaťdvaročná porodila syna bez rúk, Eszterházymu preplo a zviedol mladú slúžku, ktorá mu na Nový rok 1901 porodila jednovaječné dvojičky, chlapcov. Jeho žena potom spáchala samovraždu a on sa so slúžkou oženil.

Eszterházyho dvojičky, Mihály a Miklós, študovali archeológiu a stále boli spolu. Boli si celkom podobní, akoby si navzájom z oka vypadli, odlišovali sa len v dátume narodenia, lebo starší sa narodil na úplnom konci 19. storočia a mladší v úplne prvých chvíľach nového storočia.

Obaja sa venovali egyptológii, takže celý život pracovali na spoločných projektoch v Egypte: špecializovali sa na staré egyptské písmo, hieroglyfy a hieratické

Rodový erb šľachtickej rodiny Beňovských

písmo, ktoré čítali v origináli a nahlas ho prekladali do maďarčiny alebo angličtiny. Oženili sa s pravoslávnymi dvojičkami koptského pôvodu, odborníčkami na architektúru starého Egypta. Starší mal syna Serafína a mladší dve dcéry, tiež jednovaječné dvojičky. Obaja umreli v priebehu pár hodín v roku 1977 v Achetatone pri dedine Amarna v Egypte a v ten deň ich aj previezli do Káhiry, kde ich po dvoch týždňoch pochovali do spoločného hrobu s koptským obradom. Ešte pred ženbou obaja totiž konvertovali na koptskú vieru.

Komisia odcestovala do Egypta, kde, s veľkodušným podplácaním každého, ku komu sa len dostala, získala povolenie na exhumáciu Mihálya Eszterházyho, pochovaného vedľa svojho brata na koptskom pravoslávnom cintoríne v Káhire. Museli si najať silnú policajnú ochranu, lebo im bolo povedané, že na cintoríne sa stále zdržiavajú bezdomovci schopní zabiť človeka hoci pre hodinky alebo šaty, ale vôbec sa to vraj nedá porovnať s moslimským cintorínom Bab al-Nasr, kde doslova vládne teror toho

PUBLIKÁCIE

bedárskeho davu.

Členov Komisie po exhumácii otvorenie pancierovej truhly Mihálya Eszterházyho riadne zaskočilo, lebo nebožtík bol mumi kovaný staroegyptským spôsobom. Našli ho zavinutého do bielych pásov skrížených na prsiach a okolo seba mal drobné predmety dennej potreby, ktoré počas života používal. Telo bolo pod pásmi úplne zachované, a tak mohli vzorku vziať širokou ihlou z pravého stehna. Truhlu potom opäť zaletovali a vložili do chladničky na pravoslávnom cintoríne. Sedem členov Komisie zostalo v Káhire a dvaja odleteli so vzorkami do sveta na tri vopred určené miesta.

Zo srbčiny preložila Zora Sirácka (Pokračovanie v nasledujúcom čísle Obzorov)

(Almanach poézie Spolku novosadských spisovateľov. DNK : Nový Sad 2020)

Stevan Lenhart

Spolok novosadských spisovateľov vydal obsiahlu 330-stranovú zbierku poézie, v ktorej sú básne 36 súčasných autorov z Vojvodiny. Každý z nich je predstavený niekoľkými – najčastejšie piatimi – básňami, takže súhrnne ide o približne 150 básní. Toto vydanie pod názvom Almanach poézie Spolku novosadských spisovateľov pripravili Nataša Bundalo Mikić a Zoran Đerić; redaktorkou je Zdenka Valentová-Belićová.

Podľa slov Zorana Đerića vydanie pôvodne nebolo plánované ako antológia, ale ako poetická prezentácia členov Spolku novosadských spisovateľov, avšak vyznieva ako skutočná poetická reprezentácia – nielen básnikov z Nového Sadu, ale tunajšej súčasnej poetickej tvorby vôbec. Zastúpení sú autori viacerých generácií – najstarší sa narodil roku 1946 a najmladší roku 1990. V zbierke sú predstavení aj dvaja slovenskí vojvodinskí autori: Ladislav Čáni a Zdenka Valentová-Belićová. Ostatní zaradení autori sú: Miroslav Aleksić, Joan Baba, Blagoje Baković, Alen Bešić, Nataša Bundalo Mikić, Simon Grabovac, Sava Damjanov, Đorđe Despić, Zoran Đerić, Gordana Đilas, Časlav Đorđević, Vladimir Kopicl, Boris Lazić, Jelena Marićević Balać, Perica Milutin, Igor Mirović, Milan Micić, Ivan Negrišorac, Snežana Nikolić, Franja Petrinović, Đorđe Pisarev, Olena Plančak Sakač, Pop D. Đurđev, Marija Prgomelja Bjelica, Dušan Radak, Saša Radonjić, Selimir Radulović, Sunčica Radulović Torbica, Bojan Samson, Đorđo Sladoje, Dalibor Tomasović, Stevan Tontić, Nikola Šanta a Nenad Šaponja. Okrem básní vydanie obsahuje aj fotogra e autorov, ako aj ich biogra e a výňatky z recenzií, čo tejto zbierke pridáva určitý literárno-kritický aspekt, prehľadnosť a ucelenosť.

Almanach vyšiel najprv v elektronickej podobe, ale očakáva sa aj tlačená verzia. Viac informácií na webovej stránke Spolku novosadských spisovateľov: dnk. org.rs.

• OBZORY • Príloha Hlasu ľudu pre kultúru, vedu, umenie a literatúru • Rediguje: Stevan Lenhart • Prvé číslo OBZOROV vyšlo 28. januára 1984. • S fi nančnou podporou Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad ISSN 2466-5169 • COBISS ID=226828044