Výroba drevených hračiek ako záľuba

DE-VE-HRA JANA ŽOLNAJA Z KOVAČICE Výroba drevených hračiek ako záľuba

Olinka Glóziková-Jonášová

Pri oslovení Jana Žolnaja z Kovačice o krátke interview, v ktorom by sme chceli predstaviť jeho nekaždodennú záľubu a poukázali tak svetu, že aj v dnešnej urýchlenej dobe sú ľudia, ktorí si vedia vyrobiť vlastnými rukami niečo, čo ich poteší, a pritom je to viacnásobne užitočná vec, pripomínajúca zašlé časy, menovaný povedal: „Neviem, ako iní ľudia, ale ja mám vždy trému z verejnej prezentácie. Aby som to nejako prekonal, najprv pozdravím všetkých čitateľov Hlasu ľudu, avšak môj životopis skrátka znie takto: Volám sa Jano Žolnaj. Žijem v Kovačici. Ženatý. Mám dve deti s rodinami a jedného vnuka. Som penzista. Skončil som strednú elektrotechnickú školu, odbor telekomunikácie. Zo záľuby sa zaoberám výrobou detských hračiek z dreva, o ktorých sa viac dočítate v samotnom rozhovore,“ poznamenal Žolnaj a už to šlo ako po masle.

Kedy vznikla idea, t. j. kedy ste začali s výrobou drevených hračiek?

„Celý pracovný vek som strávil v telekomunikačnom odbore, čo ma, uznávam, neklasifikuje za výrobu drevených hračiek. Avšak od detstva ma priťahovala mágia zobrazenia dreva. Ako to už v živote býva, po škole prišla práca, rodina, deti... Vtedy som deťom rád čítal rozprávky a občas som pre ne vyrobil nejakú hračku. Prevažne z dreva. Deti medzičasom dospeli. Prestal som im čítať a vyrábať hračky. Keď som si už myslel, že hračky sú minulosťou, život mi uznal vek deda a za odmenu mi daroval vnuka. Manželka a ja sme mali plné srdcia radosti. Ofúkal som prach z rozprávkových kníh. Nemohol som sa dočkať nocí, ktoré vnuk trávil u nás. Vtedy sme sa ponorili do sveta rozprávok a fantázie. Ako vnuk rástol, tak som sa ja vracal k mojej starej záľube – tvoreniu z dreva. Keď vnuk prerástol hračky, stal sa mojou logistickou podporou.

Jano Žolnaj

Dával mi nápady. Poznámky. Pri ich praktickom použití, v hre s priateľmi zo susedstva, vytváral mi prehľad o záujme a bezpečnosti istých. V roku 2015 sme sa s vnukom rozhodli ,spolkáriť‘. Z malej dielne, kde vyrábam hračky, sme urobili sídlo našej imaginárnej spoločnosti. Prvá vec, pre ktorú sme sa spoločne rozhodli, bol názov dielne, ktorý znie DEDO – VNUK – HRAČKY, teda skratka DE-VE-HRA. Keď vnuk prerástol hračky, zostal som pracovať sám. Pod rovnakým názvom, takže idea nevznikla zapnutím žiarovky, ale spontánne a vďaka vnukovi.“

Vyrábate výlučne hračky, alebo aj iné predmety z dreva?

„Od roku 2014 sa amatérsky venujem výrobe drevených predmetov. Mojou oblasťou záujmu sú po prvé originálne detské drevené hračky, ale aj použiteľné drevené predmety, potom ozdobné drevené predmety a jedinečné kusy dreveného nábytku.“

Ako ste sa tomuto remeslu poučili?

„Vyrastal som v prostredí, v ktorom sa ľudia okrem základných zapájajú do rôznych dodatočných prác. Pracovný vek som, ako som už povedal, strávil ako elektrotechnik v telekomunikačnom odbore. Okrem toho som amatérsky, pre svoje potreby, pracoval ako murár, keramik, elektrikár, maliar, stolár, poľnohospodár, farmár... Najviac sa mi páčilo pracovať s drevom. Keď som odišiel do dôchodku, začal som sa čoraz viac venovať svojej láske k drevu. Nemyslím tým na obrovské a početné stroje, ktoré prehltnú drevené povrchy a zmenia ich na požadované tvary, ale skôr na spracovanie dreva, jeden na jeden. Vezmeš kúsok dreva, premeriavaš ho, pozeráš sa naň, rozprávaš sa s ním. Myslíš si, čo by sa mohlo z tohto dreva vyrobiť. A tak spolu vytvárame niečo nové. Tak som prišiel k tomuto skvelému remeslu.“

Aký je proces výroby?

„Proces sa začína výberom a skladovaním materiálu. Vzhľadom na to, že na výrobu používam iba základné stroje, materiál si chystám tak, že za ohrev kupujeme drevené palety z bukového dreva. Potom drevo triedim, oddeľujem, ktoré sa mi pozdáva za prácu. Skladujem ho a suším najmenej dva roky. Druhý spôsob je, že odkladám staré zaujímavé kusy dreva, keď mám šťastie nadísť na také. Samá vý-

roba sa začína nápadom, alebo požiadavkou niekoho. Nasleduje hrubý výkres budúceho výrobku. Výber dreva je veľmi dôležitý, takže sa mu dôkladne venujem. Zladím miery výrobku a materiálu. Prenášam výkres na materiál. Celé to prípravné obdobie premietam v hlave vzhľad a postup. Ak je výrobok komplikovanejší, uvažujem, ako sa vyhnúť strojom, ktoré by boli potrebné, a vyrábam s tým, čo mám v dispozícii. Niekedy používam skúsenosti iných na vyriešenie, z google alebo sociálnych sietí. Inokedy zase odstúpim od pôvodnej idey a predmet trochu modifikujem. Nasleduje zobrazenie dreva: pílením, hobľovaním, vŕtaním, brúsením, skladaním a lepením, ak to výrobok požaduje. Tak vyrobený predmet ozdobujem vypaľovaním vlastnoručne vyrobeným pyrografom. Pri niektorých výrobkoch na ozdobenie používam mená a citáty – v latinke, hlaholike alebo cyrilike. Používam i ornamenty alebo len geometrické tvary. Keď predmet má konečný vzhľad, zaznamenávam ho: číslo, meno, dimenzie, materiál, ochranný prostriedok, dátum výroby. Znovu beriem predmet do rúk. Tentoraz, aby som vypálil Hračkárium Jana Žolnaja v Kovačici naše logo DVH (DE-VE-HRA) a číslo výrobku PR. (dvh2021). Ešte raz celý predmet jemne vybrúsim. Na záver ho pretriem zmesou ľanového oleja a včelieho vosku, podľa vlastnej receptúry. Nechám ho odstáť a dobre vyleštím. Keď ide o hračku, trochu sa s ňou hrám, a záväzne ju vyfotím. Fotku vložím do albumu DE-VE-HRA a hračku odložím do Hračkáriumu, kde čaká na svojich konzumentov.“

Koľko trvá výroba?

„V závislosti od inšpirácie, zložitosti a záležitosti v domácnosti,

od 1 do 5 – 6 dní. Niektoré výrobky i dlhšie.“

Mali ste príležitosť prezentovať hračky verejnosti?

„Hračky samy osebe nepatria k opusu umeleckých diel, takže im kunsthistorici nedávajú taký význam ako výtvarným, skulptúrnym, grafickým, fotografickým dielam. Mám však to šťastie, že žijem v umeleckom prostredí. Vďačiac majiteľovi Galérie Babka pánovi Pavlovi Babkovi v septembri roku 2019 som mal výstavu detských hračiek pod názvom Od dedka pre všetky deti, v jeho spomenutej galérii v Kovačici. Bola to spoločná výstava s Medzinárodným domovom pre deti v Bratislave BIBIANA, s vydavateľstvom BUVIK, tiež daní výstavy v Bratislave v roku 2020. Výstava už bola prichystaná, pripravil som i materiál pre rovnakú, a mala sa konať pod menom (Ne)dokonalé hračky pre dokonalé deti, medzitým prišla pohroma Covid-19, takže sa výstava neuskutočnila.

Medzitým v tom istom roku sa na Facebooku objavila súťaž Luxembourg Art Prize 2020. Vo veku 69 rokov je mnoho dní. Každý deň je nová výzva. Vždy som sa snažil prijať výzvy, ktoré ponúka život (ak sa im nedokážem vyhnúť). Keď sa súťaž objavila na Facebooku, zaujalo ma to. Ako sa pozerať na pozvanie na luxemburskú umeleckú cenu? Bola to náhoda, osud alebo nová výzva uvedená na

Na kovačickom jarmoku ručných prác s vnukom Samuelom Barcom v októbri 2016

v Bratislave a Memoriálnym strediskom Dr. Janka Bulíka v Kovačici.

Na tejto spoločnej výstave vznikla idea a dohoda o usporiazačiatku. Rozhodol som sa, že to bude výzva. Vyrobil som z dreva figúrku personalizovaného vírusu COVID-19, tak som ju aj nazval. Na výstavu sa posielali fotky, tak som ich spolu s niektorými skôr vyrobenými hračkami poslal na súťaž. Samozrejme, súťaž som nevyhral, ale som dostal CERTIFICATE a nadobudol sebaistotu.

Vo verejnosti sa však pravidelne zjavujem spolu s vnukom na veľkonočných a vianočných jarmokoch v Kovačici. Boli sme aj na Padinských dňoch kultúry. Občas zverejním aj fotky nových výrobkov na sociálnych sieťach.“

Sú tieto vaše unikátne predmety z dreva aj na predaj?

„S predajom je to tak: ak ich nepredám, ľúto mi je, že som nepredal, ak ich predám, ľúto mi je, že som predal. Hračky vyrobené amatérskym spôsobom, ako ich ja vyrábam, sa všeobecne menej predávajú. Je na to viac dôvodov. Po prvé, sú menej vystavené očiam potenciálnych kupcov – raz alebo dvakrát ročne na jarmokoch. Po druhé, profesionálne hračky sú navrhované profesionálmi a iste sú krajšie. Jedine, v čom majú prednosť amatérske drevené hračky, je, že sú unikátne a vyrobené srdcom, čo sa na nich aj vidí. Kto takéto hračky cielene vyhľadáva, ten ich aj nájde. To sú vlastne moji kupci. Ja som spokojný. Hračky mám už v mnohých krajoch sveta: v

Japonsku, Malajzii, Brazílii, na Slovensku, v Bulharsku...

Aká je reakcia ľudí na túto vašu záľubu, resp. remeslo?

„Vekovo starší, ktorý sa pamätajú drevených hračiek z detstva, nostalgicky sa na ne pozerajú. Deti sa pozerajú so zvedavosťou, lebo také hračky nestretávajú každodenne. Hlavne sa im páčia asi pre to drevo, ktoré v každom z nás vyvoláva príjemný pocit. Ochrana, ktorú ja používam – vče lí med s ľanovým Unikátne drevené hračky vyrobené olejom, v dielni DE-VE-HRA dáva pocit prísnosti a blízkosti s hračkou.“

Aké máte plány do budúcna?

„Budúcnosť a plány sú relatívna kategória. Nespravujem sa podľa nich. Zvlášť môj vek je dosť krutý na dlhodobejšie plány. Popri tom všetci my predsa len musíme plánovať. Moje plány do budúcna sú pracovať toľko, aby mi to spôsobovalo radosť a pokoj. Bol by som rád, ak by sa zjavila možnosť nejakej výstavy. Ako som už povedal, každý deň je nová výzva. Na nás je, aby sme ju prijali, alebo odmietli.“ Foto: z archívu spolubesedníka

UPRATANÁ A KVETMI VYSADENÁ PADINA. Na podnet Miestneho spoločenstva Padina a v spolupráci s rovnomenným Verejno-komunálnym podnikom a Úniou žien Srbskej pokrokovej strany koncom apríla prebiehalo upratovanie, čiže vysádzanie kvetov v parku, pred budovou Miestneho spoločenstva, pred kostolom a na vchode do Padiny. Akciu nezištne podporili aj členky Spolku žien pôsobiaceho v tejto dedine hojnou účasťou. Marijana Melišová, asistentka predsedu Obce Kovačica, sa o akcii zmienila takto: „Význam je v tom, že sme si upratali naše okolie. Padina bola vždy uprataná. Našim spoluobčanom na tom veľmi záleží.“ K tomu ešte doložila: „Vidíme podľa reakcií spoluobčanov, že naše úsilie stálo za to. Veľmi pozitívne sa totiž zmienili ohľadom týchto akcií. S takýmito a podobnými akciami plánujeme pokračovať aj naďalej.“

ogj

PRVÉ ŽENSKÉ SPOLKY Výročie Ústredného spolku československých žien v Kráľovstve SCHS

Miroslava Ožvátová

Vtomto roku si pripomíname sté výročie založenia Ústredného spolku československých žien v Kráľovstve SCHS (1921 – 2021). Prvé valné zhromaždenie uvedeného spolku sa uskutočnilo 11. mája

Eržika Mičátková, maľba Z. Medveďovej

1921 v Novom Sade, kde sa zišli národovkyne s cieľom založiť spolok, ktorý by pracoval podľa vzoru slovenského spolku Živena. S veľkým nadšením Živena prijala založenie spolku.

Spolok Živena vznikol v roku 1869 v Turčianskom Svätom Martine ako prvá celonárodná organizácia združujúca slovenské ženy. Hlavným cieľom spolku malo byť vzdelávanie slovenských žien a dievčat v národnom duchu. Názov Živena bol odvodený od mena slovanskej bohyne života, čím sa malo odkazovať na „oživenie“ alebo aktivizáciu slovenských žien.

Pre históriu ženského hnutia sú dôležité texty žien, ktoré prispievali do časopisu Živena o práci Ústredného spolku československých žien Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov.

Najsilnejšie odbočky ÚSČŽ boli v Novom Sade (110 členov), Kysáči (105), Petrovci (70), Kovačici (93), Padine (45), Selenči (48), a potom nasledovali dediny: Pivnica, Ilok, Kulpín, Hložany, Laliť a Lug.

Vznik slovenského ženského hnutia vo Vojvodine sa spája s obdobím po prvej svetovej vojne alebo presnejšie po Veľkom zhromaždení v novembri 1918, na ktorom bolo vyhlásené aj Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Práve vtedy sa začali aktivity Slovákov a Čechov pri zakladaní ich národných inštitúcií a organizácií.

Spolky boli dôležitým článkom spoločnosti. V tomto kontexte sa budovali aj slovenské spolky žien. Teraz sa ženy angažovali v mnohých sférach života. Prvý ženský spolok založili v Novom Sade a v Kovačici (1920). Predsedníčka spolku v Novom Sade bola Oľga Krnová a v Kovačici Elena Petrikovičová. Predsedníčky spolkov sa roku 1920 zúčastnili na Kongrese zväzu všetkých ženských združení z celého sveta.

Periférnosť ženských pozícií možno sledovať v mnohých historických obdobiach. Ženská otázka prešla dlhou cestou. Snaha a silná vzpruha ženských predstaviteliek dolnozemskej inteligencie zviditeľnila a posilnila ženskú rolu. Organizovali literárne večierky, besiedky, na ktorých si pripomínali výročia významných spisovateliek, aktivistiek ženského hnutia zo Slovenska, ale aj spisovateľov a ďalších výrazných osobností spoločenského a politického života. Pomáhali chudobným študentom, organizovali pomoc pre slúžky v Belehrade a tiež popoludňajšiu školu s cieľom ich ďalšieho vzdelávania. Organizovali aj kurzy varenia, vyšívania a háčkovania.

Sem patria všetky vojvodinské slovenské intelektuálky: spisovateľky, prekladateľky, maliarky, učiteľky, divadelníčky, osvetové pracovníčky. Výrazný je ich vplyv na duchovnú kultúru, ale aj na národnostné povedomie. Aj vtedajšie ženy boli rozličného stavu a možností. Niektoré pochádzali z bohatších rodín, ale aj z rodín skromných pomerov. Spolková činnosť im umožňovala rozvoj vlastnej osobnosti. Mnohé z nich sa nikdy nevydali

Pozvanie na desiate výročie Ústredného spolku

a často nemali súkromný život.

Ústredný spolok československých žien dosiahol mimoriadny pokrok za čias predsedníčky Eržiky Mičátkovej (1872 – 1951). Eržika sa narodila v Kysáči, v slávnej rodine Mičátkovcov. Základné vzdelanie dostala u otca učiteľa a svoju literárnu činnosť začala pod vplyvom brata Vladimíra. Najväčšia zásluha pri rozvíjaní činnosti Ústredného spolku československých žien v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov patrí práve jej. Stala sa predsedníčkou v roku 1924 po Ľudmile Hurbanovej (1878 – 1969), kultúrnej a osvetovej pracovníčke zo Starej Pazovy, ktorá túto funkciu zastávala tri roky. Eržika Mičátková sa zúčastnila na mnohých kongresoch (Kongres žien Malej dohody roku 1924, Kongres národného ženského zväzu 1926, založenie Matice slovenskej v Juhoslávii 1932).

Ústredný spolok československých žien v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov pred druhou svetovou vojnou prestal pracovať. Trval pomerne krátko, ale dokázal sa zaslúžiť o výchovu a kultúrne pozdvihovanie žien v slovenskom prostredí na Dolnej zemi. Priekopnícka práca mnohých vojvodinských žien sa stala pilierom pre dnešný ženský spolkársky život.

Zdroj: získané z viacerých prameňov Foto: Wikipedia

spolok petrovských žien obnovili Deň otvorených dverí

Jaroslav Čiep

Vpiatok 30. apríla po dlhšom čase odmlky pre známu pandemickú situáciu aj v Spolku petrovských žien sa koleso aktivít začalo naplno obracať. Toho dňa po viac ako polroku, ako to mali pravidelne zachodené už viac rokov dozadu, v Spolku petrovských žien usporiadali Deň otvorených dverí. A pri tej príležitosti aj predaj koláčov a kapusty. „Poslednýkrát sme takto chystali Deň otvorených dverí v našom spolku vlani v októbri,“ narýchlo na našu položenú otázku, kedy naposledy takýmto spôsobom odpredávali koláče, odpovedala spolkárka Kopestinská.

Zuzanu Kopestinskú spolu s Katarínou Arňašovou, ktoré v spolkovej miestnosti odpredávali sladké maškrty, sme oslovili, aby nám povedali, čo pre tento Deň otvorených dverí prichystali. Prezradili nám, že Z. Kopestinská, K. Arňašová, spolu s Drahotínou Arňašovou a Máriou Demrovskou pre návštevníkov prichystali punčový zákusok, merbo kocky, bielu pitu, priniesli aj makový rejteš, orechové rezy, slovenskú pitu a tiež šamrolny, orechovú pitu,... takže výber bol veľký a rôznorodý.

Od spolkárok sme sa dozvedeli, že ani veľmi nepropagovali pokračovanie odpredaja koláčov, iba vyvesili oznam na sociálne siete. K tomu, možno trochu bolo aj nevýhodou, že už začali aj prvomájové sviatky, resp. Veľká noc podľa juliánskeho kalendára a zamestnanci z okolia, ktorí pravidelne chodievali zásobiť sa, už neboli v práci v plnom nasadení, takže bolo možné očakávať, že aj návštevnosť bude menšia, ale aj tak ženy boli spokojné.

Na spolkovom dvore tiež bolo rušno. Tam sa okolo kotla zvŕtali nielen ženy, ale aj muži. A potom po poludní začali prichádzať aj hladní spoluobčania, ktorým do prinesených nádob naberali z hustej kapusty s dobre uvareným mäsom. Tie si potom návštevníci odniesli domov k obedu.

O tom nás viac poinformovala predsedníčka SPŽ Mária Gašparovská. „My sme vlani už koncom októbra veľmi rozmýšľali, že treba kvasiť kapustu, lebo sme si mysleli, že nebude stále situácia, aká ešte je, či presnejšie: bola. My sme si predsa kapustu zabezpečili, sami si nakvasili, urobili ju podľa vlastnej receptúry. Máme už osvedčené, že keď si kapustu samy nakvasíme, tak nám je vždy najlepšia. Ale tak sa stalo, že sme ju doteraz nevarili, lebo sme sa báli takej situácie, aká bola, ani sme sa nestretávali. Ale kapusta nás dočkala v najlepšom poriadku. Ako radu ľuďom môžeme povedať, že sme kapustu neotvárali od jesene. Teraz pred dvoma týždňami sme ju otvorili prvý raz, aby sme videli, aká je, či je vhodné rozmýšľať o varení. Môžem povedať, že pár mesiacov to bolo úplne zatvorené v chladnom prostredí, a to bolo dobre. Teraz pokračujeme v tom, čo sme mali zachodené, že v posledný piatok v mesiaci sme organizovali aj predaj koláčov, k tomu aj svadobnú kapustu varíme,“ rozpovedala nám predsedníčka SPŽ M. Gašparovská a pridala: „Tí ľudia, čo vedia, akú kapustu varíme, čo ju majú radi, tak aj teraz prišli.“

V SPŽ uvarili za veľký kotol kapusty, počítali, že v ňom bude zo 60 porcií. Kapusta sa aj tentoraz rozpredala. Skupinu kuchárov pri varení kapusty tvorili ženy, ale aj muži Pavel Dorča a Ján Haška. S nimi natvrdo pracoval tím kuchárok: Božena Kyseľová, Katarína Hlaváčová, Anna Pavlisová a Mária Drieňovská. Okrem nich vždy sú aj nápomocné osoby, ktoré zadovážia mäso a všetko iné. Medzi ne patrí aj Anna Mučajiová.

V Spolku petrovských žien si uvedomujú, že sa približujú aj k oslave storočnice od založenia prvého ženského spolku v Petrovci. Oslava je aj trochu otázna, ale ako takú je nechcú vynechať, lebo im sľubujú prostriedky na ňu aj cestou grantov. Predsedníčka SPŽ nás informovala, že väčšiu výstavu chystali na máj, ale kvôli „takejto situácii“ je zrejmé, že to už nebude možné, a tak ju presu-

nuli na 25. júla – ak, pravda, Slávnosti budú, i keď v tejto chvíli ani to ešte nie je isté, že aj tohto roku v druhý augustový víkend budú Slávnosti. Ako vstupnú akciu k SNS ženy zvyčajne prichystajú etnografickú výstavu a jej slávnostné otvorenie. Prípadne by, podľa rovnakéCelé piatkové predpoludnie spolkovým nádvorím rozvo- ho zdroja informácií, niavala svadobná kapusta. Aby dobre chutila, postaral sa tím kuchárov a kuchárok. mala byť k jubileu aj brožúrka a bude patriť k výstave. Na jej realizácii v úmysle majú angažovať aj ženy, ktoré boli predsedníčky v akejkoľvek obmene ženského spolkového aktivizmu. Ešte predtým ku koncu mája – začiatkom júna by mal byť vynovený aj výklad na vchode do spolku. Ten by mal označiť začiatok celej oslavy a tam by mal byť znázornený jeden strom – lipa. Korene budú symbolizovať začiatky – Spolok československých žien, lebo sa z toho všetko začínalo a jednotlivé vetvy by mali znázorňovať obmeny spolkového života počas tohto jedného storočia. „Dobre by nám prišli fotografie, články a akýkoľvek materiál, akže jednotlivci majú, aby nám ho poskytli, zapožičali do spolku,“ vyzvala všetkých Petrovčanov Petrovské ženy cukrárky v SPŽ zase začali a aj širšiu verejnosť predsedníčka predávať koláče Spolku petrovských žien Mária Gašparovská. Svojrázny záver osláv storočnice by mala byť akadémia naplánovaná na 2. novembra. V rámci nej chcú hovoriť o ženách, ktoré boli aktívne v tomto prostredí nielen v spolku, ale vôbec v spoločnosti. Pri tejto príležitosti bude nasledovať aj kultúrno-umelecký program, ktorého obsah bude diktovať aktuálna zdravotná situácia v krajine.

Z CESTY PO ZÁPADNOM SRBSKU (1) Kráľovské kúpele – Banja Koviljača

Vladimír Hudec

Jedným z najznámejších kúpeľov v Srbsku určite je Banja Koviljača, umiestnená v západnom Srbsku na pobreží rieky Driny, neďaleko mesta Loznica. Liečia sa tam predovšetkým reumatické ochorenia, ochorenia kĺbov a chrbtice a iné. Dejiny týchto kúpeľov sú skutočne bohaté. Do polovice 19. storočia priestor, na ktorom sa dnes nachádzajú kúpele, sa podobal močiaru, z ktorého sa šírila nepríjemná vôňa sírovitej vody. Liečivosť tejto vody bola Smradľavá barina (srb. Smrdan bara), v ktorej sírovitá, železná, a medená voda vyvierali na všetky strany vytvárajúc liečivé blato. Prvé písané doklady o tom nachádzame z roku 1533. Prvé budovy s desiatimi izbami vystavané sú v roku 1858, keď lekári dostali aj úradný príkaz, že: „Povinnosťou lekára je, aby počas leta na chorých prihliadal a podľa lekárskych pravidiel im vodu predpisoval.“ V súlade s tým rok 1858 sa aj úradne považuje za rok vzniku týchto kúpeľov. Kúpele sú dané pod ochranu štátu roku

Kúpeľňa kráľa Petra I. Karađorđevića

exploatáciu kúpeľov zverilo národu podrinského obvodu. Odvtedy sa vlastne aj začína jej ktorý tu roku 1908 vystaval prvú sírovú kúpeľňu. Základy kúpeľne boli postavené roku 1904

Kur salón – miesto stretávania sa srbskej elity v období medzi dvomi vojnami

však naďaleko známa a ľudia húfne prichádzali do močaristej doliny, ktorú pomenovali 1867 a ďalší významný dátum v ich dejinách je 1. august roku 1898, keď Ľudové zhromaždenie

Pestrofarebné kvetinové aranžmány

rozvoj a úplná afirmácia.

Afirmácii kúpeľov dopomohol aj kráľ Petar I. Karađorđević, a porcelánové vane, bahenné kúpele a masáž boli používateľom dostupné štyri roky neskôr.

Fontána v strede parku (foto: Wikipédia)

Brány na vchode do parku

Obrovské, pekne kvitnúce magnólie upútajú pozornosť hostí Zvláštne strihané stromy javora

Vila Hercegovina Priestranné trávniky, kvetinové aranžmány

Táto kúpeľňa nielenže štandardy liečenia pozdvihla na omnoho vyššiu úroveň, ale sa stala aj opravdivou ozdobou kúpeľov. Blahoprajný účinok liečivej vody a bahna často používal aj sám kráľ Petar, ktorý počas roku v kúpeľoch pobudol dlhšie od jedného mesiaca. Neraz sa vraj stávalo, že odročil svoje štátnické záväzky preto, že v kúpeľoch zostal dlhšie, než plánoval.

V dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia vystavané sú početné hoteli a vily. Niektoré, ako Dalmacija a Hercegovina, dodnes zachovali svoj pôvodný vzhľad. Iné, na ktorých vidieť následky zubu času, čakajú na rekonštrukciu. Miestom hlavnej zábavy sa v tridsiatych rokoch minulého storočia stal naďaleko známy Kur salón, ktorý roku 1932 vystaval kráľ Aleksandar I. Karađorđević. Stavaný je pre zábavu hostí kúpeľov a vtedajších boháčov a ako taký dodnes zachoval duch zašlých čias a rozkošných bálov. Stavaný je podľa vzoru na viedenský kur salón,

avšak na rozdiel od viedenského, v ktorom bolo dovolené iba liečenie a pitie liečivej vody, Kur salón v Banji Koviljači od chvíle svojho otvorenia bol predurčený na zábavu. V ňom je otvorené prvé kasíno na Balkáne. Častými návštevníkmi Kur salónu boli ministri, generáli, spisovatelia, známi herci... slovom elita tej doby. Nuž a ústredné miesto v kúpeľoch patrí obrovskému a utešene upravenému parku, ktorý je Pomníky kráľa Petra a kráľa Aleksandra, ktorí významne prispeli k afirmácii kúpeľov medzi najkrajšími, ak nie aj najkrajší park v Srbsku. Začiatkom 20. storočia, keď sú vystavané kúpele, upravený je aj park. Veľmi sa dbalo, kde ktorý objekt bude postavený, lebo v danom období nebolo dovolené stavať vily na okrajoch parku. Stavaný je podľa vzoru na západoeurópske parky. Všetky chodníky v parku pôvodne viedli do stredu, kde sa nachádza rozkošná fontána. Boli nasypané drobným štrkom a pozerané zo vzduchu sa podobali kráľovskej korune. Žiaľ, po druhej svetovej vojne dva chodníky sú eliminované, čím je porušený pôvodný výhľad parku. Park predstavuje jedinečné múzeum prírody na otvorenom s vyše 80 druhmi stromov. Rozprestiera sa na rozlohe 40 hektárov. Parkom dominujú priestranné vkusne udržiavané trávniky a prekrásne kvetinové aranžmány. Pozornosť návštevníkov upútajú aj obrovské kry magnólie, ako aj zvláštne strihané stromy javora vôkol veľkej fontány v strede parku.

Májové krásy jari krásy jari

Máj, máj, máj, zelený máj... V tomto mesiaci príroda bujnie a nadobúda svoju plnú krásu. Navidomoči sa rozrastá trávička, zelenajú sa stromy a kríky, kvety vyrastajú do farebnej krásy. Teplé májové slniečko nám dodáva sily a energie, povzbudzuje nás k aktivitám. Kamaráti, aj vy ste určite veselí, šantiví. Využívate pekné počasie na hru vonku na sviežom vzduchu. Spolu s priateľmi ste si iste užili aj jarné prázdniny. Ak máte inšpiráciu, napíšte nám o tom, alebo nakreslite, ako ste sa bavili a trávili chvíle jarného májového voľna. Katuša

Jarné slniečko

Keď na jar teplé slniečko zasvieti a prírodu zo zimného spánku prebudí, stromy oblieka do zelena a všetky lúky do rôznofarebne. Na lúke sa hrajú deti, trhajú púpavy a robia si venčeky na hlavy. Leonóra Činčuráková, 3. 1 ZŠ 15. októbra v Pivnici

Lukáš Červený, 3. 1 ZŠ 15. októbra v Pivnici

Naďa Vlčeková, 3. 1 ZŠ 15. októbra v Pivnici

Sára Ondríková, 3. 1 ZŠ maršala Tita v Padine

counting to 5spring Nájdi správny počet

www.lookbookeducation.com

Púpava

Hrá sa včielka na púpave, obletuje svet. Vyvoniava všetky kvety, bude medu hneď. Poďme, deti, poďme von, svieti slnko, bude zhon! bude zhon!

Erik Týr, 3. 1 ZŠ 15. októbra v Pivnici

Bianka Holúbeková, 1. 1 ZŠ maršala Tita v Padine

Jar je...

Jar je pestrá, jar milá, jar milá, jar je presne jar je presne ako víla. ako víla. Jar je slnko, ktoré svieti. Jar je krásna, ako deti.

Jar je slnko, ktoré svieti. Jar je krásna, ako deti.

Dávid Klúčik, 3. 1 ZŠ 15. októbra v Pivnici

Sára Zahorcová, 3. 1 ZŠ 15. októbra v Pivnici

pixabay.com, lookbookeducation.com

Z ELABORÁTOV O ZLOČINOCH PROTI SLOVÁKOM VO VOJVODINE V DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE (13) Sriem: Okrem rabovania, domy pálili a mínovali

Danuška Berediová-Banovićová

Po rozpadnutí starej a zhnitej Juhoslávie Hitlerove hordy zaplavili i Sriem, jeden z najkrajších a najbohatších krajov Juhoslávie.

Sriem je kraj, ktorý je obývaný viacerými národnosťami; žili tam: Srbi, Chorváti, Slováci, Nemci a iní.

Počas starej Juhoslávie tieto národy boli vykorisťované srbsko-chorvátskymi šovinistickými kruhmi, ktoré vtedy viedli boj o nadvládu. Slováci ako menšina, priklonili sa k tej strane alebo národu, ktorý bol v opozícii, vtedy to bola Chorvátska sedliacka strana.

Keď Pavelić pomocou Hitlera a Mussoliniho začal organizovať tzv. Nezávislý chorvátsky štát, jedna čiastka slovenského ľudu nevystihla hneď politickú situáciu, začala sa pasívne dívať na Národno-osloboditeľský pohyb.

Takýto stav netrval dlho. Už koncom roku 1941 pokrokovejší ľudia najmä v Starej Pazove začali spolu so Srbmi a inými, najprv bojovníkmi, organizovať odpor proti okupantom a jeho pomáhačom.

Zo začiatku sa okupant pokúsil získať Slovákov pre seba a proti bratskému srbskému národu, s ktorým Slováci spolu žili, ale to sa mu nepodarilo. Vidiac, že Slováci spolu s pokrokovými kruhmi srbského a iných národov v Srieme organizujú odpor proti votrelcom, zmenili títo svoj stav, začali so Slovákmi postupovať ako s inými. Slovákov odháňajú do táborov, zatvárajú, trýznia, vraždia, hospodársky vyrabovali, pália domy a používajú všetku tú svoju kultúru, ktorú doniesli do Juhoslávie a ostatných európskych štátov. Nepomohlo im však ani to, Slováci čím ďalej, tým viac berú účasť v národno-osloboditeľskom boji. Nepomohlo ani organizovanie tzv. Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany, ktorá mala zblížiť Slovákov s Pavelićom, pod vplyvom tiso-tukovského Slovenska.

SPÔSOBY TRÝZNENIA

A PRENASLEDOVANIA

Spôsob trýznenia, akým sa okupant a jeho pomáhači slúžili, bol hrozný, nevyberali, či bol muž, dieťa, starec alebo žena, zdravý alebo chorý. Im bolo jedno. Bili, mučili, trýznili a zabíjali, ba mnoho ráz sa neuspokojili ani so zavraždením, ale i po zavraždení sa pomstili, lámali ruky, rezali časti tela, alebo telo zapálili, ako to urobili s Jozefom Marčokom, ktorého telo obložili so slamou, ako sa tuná opaľujú ošípané, a zapálili, aby zhorel.

Takýmto stredovekým spôsobom sa pokúšala Hitlerova bied-

na háveď zorganizovať Európu a zaviesť v nej nový poriadok. Odpor a húževnatosť Slovákov bol napriek tým hrozným trýzneniam silný, vidí sa i z toho, keď vrahovia strieľali Janka Čmelíka zo Starej Pazovy, ktorý pred smrťou volal na slávu SSSR, Stalinovi, Komunistickej strane, partizánom atď. Nasvedčuje tomu tiež i prípad Juraja Zelenáka, 70-ročného starca, ktorý mal možnosť ako Slovák vyhnúť sa smrti, avšak povedal: „Ja chcem niesť osud svojich spoluobčanov bratov Srbov,“ a tak bol spolu s nimi zavraždený. K svedčí ešte prípad 9-ročného chlapca Andreja Kardelisa, ktorý bol v malej sriemskej slovenskej dedinke v Lugu obkľúčený so svojimi Pomník hrdinu Janka Čmelíka v Starej Pazove rodičmi i ostatnými Hitlerovskými banditami. Povedal svojmu otcovi: „Otec, ak nás títo vrahovia vynájdu, tak najprv zastreľ mňa, a potom seba, aby sme im nepadli živí do rúk,“ a mnoho iných známych a neznámych obetí, ktoré takto smelo znášali fašistické tyranstvo. Z týchto niekoľko uvedených prípadov sa vidí, ako sa držal a reagoval slovenský ľud na zločiny páchané okupantom a jeho pomáhačmi, na mierumilovnými a slobodu milujúcimi národmi Sriemu. Keď sa okupantovi nepodarili získať Slovákov ani politickým spôsobom, ani prenasledovaním a vraždením, chopil sa tretieho spôsobu. Začal Slovákov násilne mobilizovať do vojska a na nútené práce. Ale ani toto sa mu úplne nevydarilo, lebo Slováci hneď od začiatku v tzv. Domobranskom vojsku prichádzali do styku s partizánmi a týchto podporovali, ba i prechodili do partizánskych jednotiek, takže pri oslobodzovaní takmer 80 percent Slovákov mobilizovaných v Domobranstve prešlo do národno-osloboditeľského vojska a bojovalo na strane maršala Tita.

MATERIÁLNE ŠKODY

Slovenský národ žijúci v Srieme pretrpel i veľké materiálne škody, lebo keď fašisti vtrhli do niektorej obce, rabovali všetko, čo videli, ako žito, statok a ostatné potravné články, ktoré si národ prichystal pre seba. Mnoho ráz sa neuspokojili len orabovaním, ale dom zapálili alebo mínovali, ako sa to stalo napríklad v Binguli, kde po vtrhnutí do dediny ľud ušiel, ktorý neušiel, toho vyhnali z domov von, dedinu orabovali, potom domy pálili, rúcali a žeby zločin bol ešte horší, niekoľko domov nechali celých, ktoré podmínovali, elektrinu spojili s kľučkou na dverách, s tým, že keď sa domáci budú vracať, chytiac sa za kľučku svojho domu, míny, ktoré boli pod domom explodovali a obyvateľov domu pochovali pod zrúcaniny.

Slovenský národ žijúci v Srieme utrpel mnoho škôd a dal i dosť obetí za oslobodenie Sriemu, Juhoslávie a dopomohol k ničeniu fašizmu v Európe. Preto sa pripojuje národom Juhoslávie, Československa, SSSR a ostatným národom, ktoré trpeli od fašistického varvarstva a žiada, aby vinníci boli potrestaní podľa svojich zásluh.

SMRŤ FAŠIZMU – SLOBODA NÁRODU!!!

Foto: Anna Lešťanová Zdroj: Zločiny, ktoré popáchal okupant a jeho pomáhači na slovenskom ľude v Srieme

Mozaika

MAGAZÍNOVÁ PRÍLOHA

ROČNÍK XXIII 15. mája 2021 ČÍSLO 260

K STÉMU VÝROČIU NARODENIA BÁSNIKA PAĽA BOHUŠA Trpký osud ho nezlomil

Jaroslav Čiep

„Keď poézii hádžeš udicu, mohlo by sa ti prihodiť, že ťa rybka, ktorú si mal v úmysle uloviť, neočakávane, ale aj na celkom opačnom konci udice sama uloví: Lebo i zázračná zlatá rybka číha na svojich a keď ich uloví, nerada ich púšťa späť do pohodlia sýtej každodennosti.

Tak ako sochor, či vari aj palica, i ona má dva konce. Poéziou, také je aspoň detsky dôverčivé krédo básnikov, môžeš vypáčiť horu, no viac ako bitka bolí, keď ti tá vrtošivá vzdoruje. Bez nej však, aký by bol život?

Neobťažuj ju, básnik, nadmieru ťažkými slovami, je nežná. Nestrpí preklady ani do vlastnej materčiny, ak ju nevyslovíš jasne. Ako hrkútaniu nemluvňaťa rozumie matka, tak má básnik rozumieť poézii.

Ten vie s poéziou aj mlčiac spievať.

Paľo Bohuš v Petrovci 19. februára 1991“

Tieto slová mi bard slovenskej vojvodinskej poézie napísal po dlhých zimných spoločných posedeniach u neho v domácom pohodlí na úvod k vydaniu bibliofílie Mŕtva poézia a v mojej pamäti táto krátka a výstižná esej rezonuje aj dodnes, hoci tento majster slova už viac ako dve desaťročia nie je s nami.

Paľo Bohuš, vlastným menom Dr. Pavel Sabo (1921 – 1997), podľa Otta Tolnaia bol najväčší básnik Vojvodiny. Po ukončení základnej a strednej školy v rodnom Petrovci roku 1941 sa Pavel Sabo zapísal na lekársku fakultu v Segedíne, kde študoval do mája 1944. V novembri 1945 prešiel do Bratislavy a v štúdiách pokračoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Štúdiá ukončil v januári 1950. Vo februári toho istého roku sa zamestnal ako sekundárny lekár v Liečebnom ústave pre tuberkulózu vo Vyšných Hágoch v Tatrách. Tam bol v júli 1950 zatknutý a po vykonštruovanom procese v októbri 1950 v Bratislave ako usvedčený člen „sprisahaneckej skupiny“ projuhoslo-

Portrét Pavla Saba zo študentských čias

vanských „revizionistov“, odsúdený na osem rokov väzenia, z ktorých si – chorý na tuberkulózu – nezaslúžene odpykal plných päť. Roku 1955 sa vrátil do Juhoslávie a tu ako lekár všeobecnej praxe, neskoršie ako špecialista na tuberkulózu, pracoval v Surdulici, v Sokobanji a v Novej Varoši.

Nielen v básnickej tvorbe, ale aj v esejistickej a memoárovej próze Paľa Bohuša, podľa odborníkov, badať dva paralelné prúdy: prúd idylických a prúd ironických pomenovaní. Prúd ironických pomenovaní v Bohušovej tvorbe je prejavom trpkej životnej skúsenosti a existenčných situácií ,,triumfálneho postrku“. Jeho irónia sa dotýka predovšetkým poklesnutých mravných hodnôt a pôsobí ako výstraha.

Paľo Bohuš bol spojený so Slovenskom nielen osudovou jazykovou „vyvolenosťou“, ale i určujúcimi životnými epizódami: v Bratislave vyštudoval lekársku fakultu, vo Vyšných Hágoch začal pracovať ako lekár, v Košiciach vydal svoju prvú básnickú zbierku Život a brázdy (1943) a v Leopoldove – „sedel“. Vynikajúce Bohušove spomienky na päťdesiate roky a svoje roky strávené v žalári boli napísané a vychádzali po srbsky v Letopise Matice srbskej od mája 1988 do decembra 1990 v dvadsiatich deviatich pokračovaniach pod názvom Pet godina bez tame. Knižného vydania tohto rukopisu sa Paľo Bohuš nedožil. Pri príležitosti smrti nášho významného básnika roku 1997 sme v Knižnici Štefana Homolu v Báčskom Petrovci zozbierali tieto časopisecky vydané spomienky a vydali ich v biblio lskom vydaní v počte troch exemplárov. Skutočného knižného vydania sa tento rukopis dočkal presne po tridsiatich rokoch od jeho vzniku. Na sklonku roka 2018 spod tlačiarenských lisov vyšla kniha Paľa Bohuša Pet godina bez tame (Päť rokov bez tmy). Ide o objemnú publikáciu, brožovanú, odtlačenú v cyrilike na 409 stranách vo vydaní Matice srbskej v Novom Sade (ISBN 978-86-7946-228-2). Je to vzácna kniha nielen pre nás vojvodinských Slovákov, ale aj pre širšiu verejnosť v Srbsku, a predovšetkým na Slovensku. O jeho vydanie sa zaslúžili tiež už nebohý Boško Ivkov, ktorý vlastne Bohuša aj „nahnal“ vydať zo seba

Z obsahu

Trpký osud ho nezlomil

s. 23

Filmové podnikanie Matice slovenskej v Juhoslávii v rokoch 1938 – 1940 (1)

s.26

Zlatibor po rokoch (6)

s. 28

tie trpké spomienky, a Michal Harpáň, ktorí sú podpísaní ako zostavovatelia publikácie. Ivkovov predslov a Harpáňove poznámky, doslov a register mien vlastne len dopĺňajú obsah tejto Bohušovej knihy.

Pre širšiu verejnosť sme skromné svedectvo vydali aj roku 2001 pri nedožitých osemdesiatinách tohto nášho majstra pera. V Knižnici Štefana Homolu v Petrovci sme prichystali a potom aj prezentovali dokumentárnu výstavu pomenovanú Paľo Bohuš panónsky básnik (1921 – 1997 – 2001), ktorá bola verejnosti sprístupnená v knižničnej čitárni od 24. apríla do 24. mája 2001. Vtedy bolo možné nazrieť aj do originálnych dokladov, aj do niektorých, ktoré pre Paľa Bohuša znamenali otrasné chvíle.

Štátny súd, oddelenie v Bratislave, 9. októbra 1950 vydal predvolanie k trestnej veci, kde pre obžalovaného Dr. Pavla Saba už 13. októbra v budove Justičného paláca bolo hlavné pojednávanie v trestnej veci pre zločin velezrady, a vtedy predseda senátu Dr. Vojtech Gemeiner mu vyriekol aj rozsudok. Z trestného ústavu pre mužov v Leopoldove Pavel Sabo ako odsúdenec číslo 9827 v II. oddelení 28. 10. 1950 napísal prvý list, ktorý mu

dovolili odposlať domov. Bol v tomto znení: „Moji najmilší! Prichodí mi plakať, keď Vám, moji najmilší, píšem tento list. Neviem, ani ako Vám mám oznámiť, čo sa so mnou prihodilo, aké nešťastie ma potkalo. Preplakal som celé dni, keď som si pomyslel na Vás, ktoré ste vo mňa svoje nádeje vkladali. Možno ste sa z novín, alebo z rozhlasu dozvedeli, že som bol aj s inými kolegami odsúdený na 8 rokov žalára. Odpusťte mi, doteraz som Vám to nemohol oznámiť a viem, koľko List rodine, Leopoldov 28. 10. 1950, fak simile prvej strany listu ste sa nad mojím osudom naplakali. Rád by som Vás čímkoľvek potešil, lebo viem aký úder táto správa pre Vás, moji najmilší, bude znamenať. Som zdravý a nám nádej, že v zdraví prekonám aj toto moje väzenie. Keď sa budem dobre chovať, bude mi polovica trestu, teda 4 roky, odpustená. Prosím Vás, aby ste sa za mňa nehanbili, lebo len povedomie, že som Vaším synom, ktorého Vy zahrňujete nekonečne vrelou rodičovskou láskou, mi dodáva sily, aby som nezúfal. Dúfam, že aj moji krajania mi budú pomáhať a pošlú mi, keď to bude možné, peniaze, alebo balík. Ináč budem tu vykonávať lekárske práce. Milá moja maminka, objímam Ťa v duchu a bozkávam Tvoje mozoľnaté ruky. Môj milý otecko, Tvoj predrahý obraz nosím v srdci a Tvoja láska svieti mi na cestu. Bozkávam najvrúcnejšie aj obidve moje milované mamičky. Moja najmilšia sestrička, som denne s Tebou v duchu a žijem v nádeji, že Ťa raz bratsky budem môcť objať a povedať Ti, ako neskonale Ťa mám rád. Pobozkaj namiesto mňa malú Aničku a povedz jej, aby sa pomodlila za ujka. Pozdravujem čo najvrelšie aj švagra Paľka. Píšte mi prosím Vás hneď expres – rekomando na adresu: Sabo Pavel č. 9827, II. odd. Leopoldov, Trestný ústav, ČSR. Všetkých Vás čo najvrelšie pozdravujem a bozkávam.

Váš Pavel“

Tento list adresovaný na váž. pána Pavla Saba, roľníka, Petrovec (Báčka), Široká ul. č. d. 831, Juhoslávia, po schválení cenzorom bol z Leopoldova od-

poslaný 1. a do Petrovca prišiel 7. novembra 1950.

Po sedemnástich rokoch od vynesenia trestného rozsudku Pavel Sabo sa, ako aj viacerí iní neprávom odsúdení krajania, dočkal omilostenia a rehabilitácie v Československu. O tom, ako sa vlastne všetko dialo, roku 1950 podrobne hovorí ďalší dokument Krajského súdu v Bratislave. Ten v odpise prenášame v úplnosti: ČESKOSLOVENSKÁ SOCIALISTICKÁ REPUBLIKA T 06/67 ROZSUDOK V MENE REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu Dr. Ervína Polakoviča, sudcov Františka Maceka a Alexandra Faltusa, v trestnej veci proti obž. Dr. Pavlovi Sabovi pre trestný čin podľa § 1 zák. č. 231/48 Zb. a iné na hlavnom

pojednávaní konanom dňa 8. septembra 1969 rozhodol t a k t o: Obžalovaný MUDr. Pavel Sabo, nar. 24. apríla 1921 v Petrovci, bytom Soko Banja Ozren, Sanatórium /: FSRJ :/, sa podľa § 226 písm. a/ tr. por. o s l o b o d z u j e spod obžaloby zločinu velezrady kvalifikovaného podľa § 1 ods. l písm. c/, ods. 2 zák. č. 231/48 Zb. a zločinu vyzvedačstva kvalifikovaného podľa § 5 ods. 1 zák. č. 231/48 Zb., ktoré mal spáchať tým spôsobom, že koncom apríla 1946 v Bratislave pri návšteve na juhoslovanskom konzuláte býv. tajomníkovi konzulátu Jože Moravcovi podal informácie o politických pomeroch na vysokých školách čsl. a súčasne predložil Predvolanie k trestnej veci, 1950, faksimile články slovenských čadokumentu sopisov o predvolebnej kampani na Slovensku a v ČSR za tým účelom, aby tento materiál bol titovcami použitý proti ľudovodemokratickému zriadeniu v ČSR, Jože Moravcovi ako rezidentovi /agentovi/ fašis-

Vízum do ČSR matka Katarína Sabová dostala roku 1955, keď ho bola prvýkrát navštíviť, faksimile strany pasu

tickej titovskej špionážnej služby sa ho pri tejto návšteve podarilo získať k podpísaniu viazacieho sľubu pre juhoslovanskú zpravodajskú službu.

Na základe podpisu viazacieho sľubu o spolupráci s titovskou špionážnou službou v júni 1946 odovzdal agentovi Moravcovi poznatky o politických pomeroch na vysokých školách ČSR,

ktoré získal medzi poslucháčmi týchto škôl. Po odchode agenta Moravca z územia ČSR bol prevzatý ako ostatný pre špionážnu prácu v prospech titovcov, vicekonzulom Šefikom Kevičom, od ktorého v septembri 1948 dostal úkol, aby zistil, ako reagujú vysokoškoláci na rezolúciu Informbyra. Písomnú správu o splnení tohto úkolu poslal agentovi Kevičovi prostredníctvom obvineného Dr. Kubányiho.

V septembri 1949 podrobne informoval Dr. Kubányiho o priebehu „Katolíckej akcie“ vo Vysokých Tatrách a súčasne ho požiadal, aby jeho správu zreferoval Kevičovi.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd na hlavnom pojednávaní po vypočutí obžalované-

ho, prečítaní správ Min. vnútra uznesenia Krajského prokurátora v Bratislave a ďalšieho spisového materiálu zistil: Obžalovaný poprel spáchanie trestných činov uvedených v obžalobe a uviedol, že nikdy nebol požiadaný Jože Moravcom o podávanie správ, že tomuto žiadny záväzok na spravodajskú spoluprácu nepodpísal a ani nepodával správy. Tak isto poprel podávanie správ Šefikovi Kevičovi, a to i prostredníctvom Dr. Kubányiho. Uviedol, že vtedajší vicekonzul FĽRJ Š. Kevič od neho nežiadal žiadne správy a tomuto ani prostredníctvom Dr. Kubányiho žiadne správy neposlal, resp. ani neodkázal. Obrane obžalovaného, ako ju predniesol teraz na hlavnom pojednávaní, je v podstate zhodná s obranou, ktorú predniesol už pred senátom býv. Rozsudok v mene republiky, 8. 9. 1969, fak simile prvej strany dokumentu Štátneho súdu odd. v Bratislave, ako to bolo zistené z prečítanej zápisnice. Už vtedy obžalovaný popieral podpísanie záväzku na spravodajskú spoluprácu a podávanie akýchkoľvek správ či už Moravcovi, alebo Kevičovi. Toto uvádzal aj napriek usvedčovaniu Dr. Kubányiho. Keď sa obžalovaný vyjadroval k prečítanej výpovedi spísanej v prípravnom konaní orgánmi bezpečnosti, označil výpoveď za nepravdivú / : už aj v roku 1950 : / a ovplyvnenú nezákonnosťou postupu orgánov bezpečnosti, ktorí neprihliadli ani k jeho vtedajšiemu vážnemu zdravotnému stavu. Z prečítaných správ MV / : č. Sv 0333/40-54 a Sv 06099/40-57 : / bolo zistené, že v trestnej veci proti obž. Šipickému a ďalším, včítane obž. Dr. P. Saba, bolo orgánmi bezpečnosti použité fyzické násilie, aby dosiahli doznanie činnosti zakladajúcej skutkovú podstatu trestného činu velezrady a vyzvedačstva. Toto napokon stvrdzuje aj výsledok vyšetrovania prevedeného Krajským prokurátorom v Bratislave v roku 1963, kedy bolo zistené, že sa nestali skutky, pre ktoré boli trestne stíhaní Dr. Ján Sirácky a spol. Ide v podstate o totožné skutky, ktoré sú uvedené v obžalobe u obž. Dr. Saba. t. j. že nebolo zistené, že by Jože Moravec a Šefik Kevič na území Československa vykonávali špionážnu činnosť, resp. že podnecovali k velezradnej činnosti. Podľa tohto rozhodnutia i v prípade výpovedí Dr. M. Kubányiho došlo v prípravnom konaní k použitiu nezákonných metód vyšetrovania a tak k ovplyvneniu výpovedí, ktoré podpísal a potom predniesol i pred súdom.

Nakoľko zistenie o použití nezákonných metód vyšetrovania orgánmi bezpečnosti sa plne

vzťahuje i na obž. Dr. Saba a Dr. Kubányiho, nemohol senát krajského súdu svoje rozhodnutie oprieť o výpovede podpísané v prípravnom konaní. Vierohodnosť obrany obžalovaného potvrdzuje aj zistenie, že trestnú činnosť nespáchali ani ďalšie osoby, ktorým obžalovaný mal podávať správy, prípadne ani osoby, ktoré tiež mali vykonávať obdobnú činnosť. Vzhľadom na to, že vykonaným dokazovaním nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré je obžalovaný trestne stíhaný, senát Krajského súdu rozhodol, že sa obžalovaný v celom rozsahu spod obžaloby oslobodzuje podľa § 226 písm. a/ tr. por. Poučenie: Proti tomuto Rodinný hrob manželov Sabovcov v roku storočnice narodenia Paľa Saba Bohuša, 2021 rozsudku je možné podať odvolanie do 8 dní od doručenia odpisu rozsudku, a to cestou podpísaného súdu na Najvyšší súd. Krajský súd v Bratislave, odd. 1., dňa 8. septembra 1969 (pečiatka) JUDr. Ervín Polakovič predseda senátu

Plagát k dokumentárnej výstave o Paľovi Bohušovi 2001