Obrazy dedinskej idyly

PRÍLOHA PRE KULTÚRU, Obzory VEDU, UMENIE A LITERATÚRU

Bystrík Šikula: Jasná reč s. 3 – 4 Nekompromisná próza s. 5 Ozveny založenia Matice slovenskej medzi vojvodinskými Slovákmi s. 6 – 7 Nový Sad 14. 5. 2022 Ročník XXXIX Číslo 5/451

VÝROČIA

INSITNÁ MALIARKA KATARÍNA KARLEČÍKOVÁ Z KOVAČICE 85-ROČNÁ Obrazy dedinskej idyly

Stevan Lenhart

V apríli 2022 maliarka Katarína Karlečíková (Severínyová) oslávila 85. narodeniny a v súčasnosti je najstaršou členkou kovačickej Galérie insitného umenia. Rozhovor z príležitosti maliarkinho životného jubilea prebiehal v jej ateliéri v dome v Ulici maršala Tita, kde žije s manželom Pavlom. Privítala nás v dobrej nálade, s hrdosťou ukázala fotogra e jej dcéry a vnučky, ktoré žijú v Prahe, a pokračovali sme v rozhovore na tému obrazov. „Vytváram zväčša olejomaľby, ale pred asi dvomi rokmi som vyskúšala aj pastelové farby,“ hovorí Karlečíková a ukazuje obraz pod názvom Február s motívom piatich mačiek. „Na tomto obraze som namaľovala obdobie, keď sa už otopil sneh, vyšli snežienky a po dvoroch sa mačky stretávajú s kocúrmi. Je tu aj jeden mladý kocúrik, ktorý nateraz len pozerá, čo sa deje, ale o rok sa už aj on zúčastní v týchto februárových stretnutiach,“ vysvetľuje maliarka jednoduché, ale idylické dedinské javy a prí-

behy, ktoré sú vlastne hlavnou tematickou inšpiráciou väčšiny jej výtvarných prác. Pokračuje v opisoch svojich maliarskych výtvorov: „Na tomto obraze je mama s malými deťmi: jedno z nich papá, druhé sedí na

Katarína Karlečíková vo svojom ateliéri

šerblíku a zabáva sa s hergáčom a bábikou, pokým najstaršia dcéra plače, lebo už chce ísť do školy... Je to vlastne obraz z môjho detstva a v izbe som namaľovala aj našu starodávnu lavičku a sedliacku pec. Za tou pecou bol kuckov, čiže môj kútik, v ktorom som rada trávila chvíle svojho detstva.“ Medzi časté motívy na Karlečíkovej obrazoch patria poľné práce, na ktoré sa pamätá z vlastného detstva a mladosti. Pozornosť upúta kompozícia Žatva, o ktorej autorka hovorí: „Takto sa voľakedy kosilo v poli. Chlap pracoval s kosou, pokým žena za ním s kosákom zhŕňala snopy a ďalší chlap mal drevené hrable, takzvané barbory. Sú tu ešte niekoľkí pracujúci a v úzadí vidno susedovcov, ktorí už zakončili s kosením, naplnili voz a odchádzajú so žitom cestou do dediny.“ Motívy z poľa pokračujú na niekoľkých ďalších Karlečíkovej dielach: „Títo dvaja, muž a žena, obedujú v poli v septembri. Jedla sa slanina s cibuľou a paradajkami ďalšej idylickej olejomaľbe je znázornené strnisko v poli vo chvíli, keď vychádza slnko. Cítila sa vtedy príjemná vôňa rosy na strnisku, hovorí autorka. A na jednom obraze vidno dievča a husi. „Je to husiarka Hanka,“ poznamenáva maliarka. „V jednej ruke má vedierko s kašou pre husi a v druhej pletený bič. Pri nádobe stojí gunár s rozšírenými krídlami, lebo je rád, že sa jeho rodina vracia z pastviska. Aj sama som kedysi bola pastierkou husí, takže viem, aká je to namáhavá práca. V diaľke vidno starodávnu dedinskú studňu.“

Obed v poli (2003)

a žena krája z veľkého chleba. Chlap pije z fľaše, zvyčajne sa pila pálenka, ale tiež aj víno. V úzadí vidno snopy, lámačka je zakončená, slnečnice už dávno rozkvitli a vtáky odchádzajú na juh, prichádza jeseň...“ Na

Reminiscencie z detstva vidno na viacerých Karlečíkovej prácach. „Toto je náš niekdajší dvor, v ktorom som strávila detstvo. Môj otec choval statok a každú jar mi urobil hojdačku pod slamou. Tam som často

sedávala a snívala o tom, že sa raz stanem maliarkou. Rada som spievala a s priateľkami sme na ktorí namočili konope do vody a nahádzali na ne blato, aby sa z rastlín ľahšie odstránili listy...

Práca s konopami (2008)

hambáre nacvičili divadlo podľa rozprávky Soľ nad zlato. Upravili sme si javisko a do obecenstva sme povolali deti zo susedstva: Kňazovicovcov, Čížikovcov, Fiľčíkovcov... V takých hrách sme trávili detstvo. Náš dom bol medzi štvrtou a treťou ulicou, v dnešnej Ulici Žarka Zrenjanina. Mala som tri sestry, my dievčence sme zvyčajne zametali pred domom, ale náš otec Štefan nám nerozkazoval. Samy sme sa púšťali do práce a pomáhali sme rodičom.“

V minulosti sedliacke domácnosti spracúvali konope a túto prácu maliarka tiež znázornila na osobitnej olejomaľbe: „Tu možno vidieť, ako mama búchali konope a pomáhali jej moje dve staršie sestry, pokým menšie deti sa hrávali v tieni pod tými konopami, ktoré sa sušili. V úzadí vidieť ešte niekoľkých robotníkov,

Nakoniec sa konope spracovali trlicami a pačieskami,“ vysvetľuje maliarka a ukazuje práve tieto starodávne náradia, ktoré má zachované a vystavené vo svojom ateliéri.

Maliarkine štetce, medaily a uznanie Obce Kovačica za celkové umelecké dielo

Ľudia v pohybe alebo v tanci sú na Karlečíkovej obrazoch znázornené s osobitnou šikovnosťou a vidno, že táto maliarka má skúsenosti s postavovaním

Rada počúva hudbu zo starých gramofónových platní Obálka katalógu samostatnej výstavy z roku 1998

kompozície výtvarného diela. Dozvedáme sa, že sú to výsledky školenia, ktoré Karlečíková absolvovala ešte v mladosti. „Cvičila som kreslenie a študovala som aj znázorňovanie pohybu, aby to na obraze nevyzeralo tak, ako keby namaľované osoby mali polámané nohy... Učila som sa aj vytvárať sochy. Štyri roky som navštevovala prípravnú školu v Stredisku pre výtvarné vzdelávanie v Ulici šumatovačkej v Belehrade. Chodievali tam budúci akademickí maliari, ako aj architekti. Chcela som sa zapísať na Akadémiu umení a študovať maliarstvo, ale bola tam silná konkurencia, vyše sto záujemcov, takže som nebola prijatá. insitného umenia sa nachádza 34 obrazov Kataríny Karlečíkovej. Táto maliarka patrí medzi najtvorivejších členov galérie a roku 2015 získala Cenu Obce Kovačica za životné dielo. Občas sa spolu s inými maliarmi

Ale pokračovala som maľovať.“ Výtvarní kritici si pri opisovaní Karlečíkovej tvorby všímajú rurálnu tematiku a vydarené gurálne kompozície. Všeobecne konštatujú, že sa autorke podarilo vytvoriť autentický umelecký svet, ktorý prináša pestrosť a radosť do našej všednej každodennosti (V. Valentík). Vo fonde kovačickej Galérie zúčastňuje v kolektívnom maľovaní veľkých obrazov. Doma maľuje zvyčajne v popoludňajších hodinách, v ateliéri má okrem maliarskeho náradia tiež nainštalovaný gramofón a rada si vypočuje staré platne s hudbou z obdobia jej mladosti.

Maliarke gratulujeme k životnému jubileu a prajeme jej tvorivé budúce roky.

BYSTRÍK ŠIKULA Jasná reč

„Nevrátili sme sa. Zomierajúc kvílili sme za vami, v mohylách cudzích zemí čakáme na slávne vzkriesenie naše. Matko boľastná buď zatiaľ vašou i našou potechou.“

Z pamätnej tabule padlých v prvej svetovej vojne na mestskom cintoríne v Modre.

Bola to jasná reč, keď mi dedko Alexin, veterán prvej svetovej vojny, rozprával, ako s kamarátmi zaplatili za chlieb, ktorý ukradli v proviantnom sklade po jeho čoraz menších prídeloch. Maďarskí o cieri im dali zviazať za chrbtom ruky štrankom a vytiahnuť ich za ne hore, a keď sa previnilci prestali špičkami bagančí dotýkať zeme, rozkázali ich mlátiť hlava-nehlava.

Božie žito toľko nevystálo a nevytrpelo. O cieri, ktorí častovali vojakov aj vulgárnymi nadávkami a šovinistickými urážkami, mali plné bruchá, a jednako pociťovali vlčí hlad. Sú na svete veci vlastné človeku, ktoré nezaženie jedlo a pijatika v dôstojníckych jedálňach.

Dedko mi natieral chlieb bravčovou masťou, hovoril o Božom dare, a aj keď mi nepovedal všetko, raz ma to malo dostihnúť. Hlad je silnejší než hriech a obávanejší než trest. A to, čo prináša vojna, nie je iba strach zo smrti, ale aj z človeka. Z toho, čo v ňom drieme, čo sa v ňom prebúdza a zasahuje slabšieho, bezbrannejšieho. Hlad po týraní a trápení, smäd po mučení a utrpení. Povyšovanie sa nad poníženými. Pahltnejšia než surovosť je brutálnosť, nenásytnejšia než zlo je nenávisť. Nikdy nemajú ďaleko k vražde a zabíjaniu, ku kanibalskému požieraniu nevinných.

Bola to jasná reč, keď mi otec Alojz, v chlapčenských rokoch elév v Hurbanových kasárňach v Bratislave, kde sa počas Slovenského štátu vyučil pri posádkovej hudbe za klarinetistu, povedal všetko o jemnej mechanike nástroja, no výrečný a zrozumiteľný zostal aj vtedy, keď mlčal, keď mi nepovedal ani slovo o smrtiacom mechanizme pušky, s ktorou bojoval v Povstaní. Za celý svoj život ani slovko. Tak ako dodnes vidím jeho ľahké prsty na strieborných klapkách klarinetu, vidím ich aj na oceľovom závere, poistke a lúčiku zbrane. Dali mu ju do rúk v Baťovanoch, kde ho strhlo Povstanie.

Bystrík Šikula

Radšej otca vidím s ružencom v rukách. S tým, o ktorom svojej mame, mojej babke Ludvike neskôr povedal, že mu zachránil život. Zrnká pátričiek ošúchaných prstami od nespočetných modlitieb medzi bojmi, krížik pripomínajúci utrpenie a bolesť, záchranu a vykúpenie, vieru a nádej.

S vierou a nádejou dedko s babkou hľadali svojho strateného syna, skôr ešte chlapca než muža, na vlakových staniciach, kde sa presúvali povstalci. Dúfajúc, že zazrú v niektorom okne početných transportov dôverne známu tvár, blízku a drahú ako svätý obrázok. Tvár, čo sa doma zjavovala na Vianoce, aby všetkých obdarovala z odriekaného, zo žoldu, ktorý pre nich odkladala.

Lenže otca nikto nevidel, nikto o ňom nepočul. To viem od tety Bety, mojej krstnej mamy, ktorá chodila k vlakom spolu s dedkom a babkou a vedela naspamäť, čo otcovi priniesli, aby kdesi v slovenských horách nezomrel od hladu. Bol to zoznam odriekaného v dome, kde mali vychovať dvanásť detí. Otec bol najstarší.

Chcem-nechcem, vidím otca v Batizovciach, kde ho neznáma ženička ukrýva v dome pred fašistami a gardistami. Potom ho vidím doma v Dubovej, s rukami spútanými za chrbtom. Ako ho Nemci vedú na popravu, keď ho niekto z dediny udal za účasť v odboji. Otec vtedy vyzeral ako môj najmladší brat Cyril, autista Slovenskej lharmónie, no ja mám stále pred očami obraz vystrašeného chlapca v Lintave, háji medzi Dubovou, Pílou a Budmericami. Chodil tam s babkou ešte za tmy na huby a ľakal sa fosforeskujúcich práchnivých pňov. Kusisko spadnutého suchára, ktorý zakaždým dotiahol z Lintavy do dediny, s babkou vymenili u pekára za chlieb.

Radšej otca vidím ako mladého muža, ktorý má za sebou trpkú skúsenosť, no nestratil pamäť. Ešte za vojny sa poďakoval rodákovi, ktorý ho zachránil pred zastrelením, po vojne neznámej Batizovčanke, ktorá mu poskytla úkryt. Ľuďom, čo mu zachránili život.

Otec mi nikdy nepovedal, ako sa volali, kto mi to už dnes povie, a o tom, čo zažil v Povstaní, vedel iba Boh a kňazi, ktorým sa spovedal. Svoje tajomstvo, skúsenosť s vojnou, si odniesol do hrobu. Bola preňho o to ťažšia, že sa v nej ocitol na opačnej strane než spriatelení nemeckí klarinetisti, ktorých poznal po mene a hral s nimi za Slovenského štátu na spoločnom koncerte slovensko-nemeckej hudby v Bratislave.

Malo ma to dostihnúť. Sila modlitieb a tajomstvá pokory, príčiny odriekania a cena obetavosti, hranice podlosti a limity strachu.

Mali ma dostihnúť záhady odvahy a prejavy statočnosti, pramene viery a rieky nádeje, tóny hudby a ticho pred búrkou.

Mali ma dostihnúť ľudské hriechy. Najväčší hriech je nevďak, hovorí Elias Canetti. Hriech, ktorého sa môj otec nedopustil.

Bola to jasná reč, keď mi mama Šarlota, rodená Bratislavská, sirota a dcéra mesta, ktorá nepoznala svojich rodičov, rozprávala, ako ich evakuovali zo sirotinca na Hlbokej ceste v Bratislave pred bombardovaním mesta do kláštora vincentiek v Banskej Bystrici. Po vypuknutí Povstania, keď museli ujsť aj z Bystrice, a do Bratislavy sa vrátiť nemohli, sa im stali útočiskom hory, dolina, kde zostali zakliesnení medzi Nemcami a partizánmi zakopanými v protiľahlých vrchoch. Trasúc sa od strachu pred lietadlami, čo nad nimi križovali oblohu, a prestrelkami, uprostred ktorých sa ocitli.

Mama hovorila, ako predstavená sirotinca Maristella Anderlová, naučená žiadať milodary od troch režimov, vedela vyjsť s Nemcami aj s partizánmi, aby ochránila siroty ukrývajúce sa v dvoch ozdravovniach v bystrickej doline. Po večerných modlitbách im tam za pokojných nocí pod hviezdami rozprávala biblické a životné príbehy, aby odviedla ich pozornosť od vojny. A jednako ich naučila rozmýšľať o dobe, v ktorej žili.

Ctihodná sestra Maristella vtedy ešte netušila, že sa dožije povojnových rokov, ktoré ju poučia, čo je to Barbarská noc.

Jej úlohou a poslaním je v týchto chvíľach vyprosiť od

partizánov, ktorým nezvyšovalo, ďalšie zásoby jedla a zabezpečiť presun sirôt do Kremnice. Vidím mamu, gymnazistku na Dunajskej ulici v Bratislave, ktorá dostala svoj prvý bozk v detstve práve od Maristelly, kráčať spolu s ostatnými mníškami a sirotami údolím, po ktorom ich vedú partizáni a cestu im ukazuje lietadlo, ktoré po nich nestrieľa.

A sú to tí istí partizáni, ktorých neskôr uvidia v kremnických uliciach, ako ich Nemci a gardisti odvádzajú na smrť.

V Kremnici prichýli siroty z Bratislavy ústav pre hluchonemých, no Boh počuje aj ich modlitby za mier a záchranu ľudských životov. Na omše chodia postihnutí spolu so sirotami do kostola na Kremnickom hrade.

Blíži sa čas, keď z rekreačných zariadení na Skalke vyženú disciplinované nemecké deti, Hitlerjugend vychovávaný v nacistickom a vojenskom duchu. Spolu s lyžiarmi sa však na Skalku nevráti len mier. Fašizmus zakrátko vystrieda iná ideológia a totalita.

V apríli 1945, na Veľký piatok, sa v Dóme svätého Martina v Bratislave kanonik Karol Körper-Zrínsky modlí za Bratislavčanov pred prichádzajúcim frontom. V dóme je aj mama.

Na Bielu sobotu steká popri sirotinci na Hlbokej ceste víno z Galvánkových pivníc vypustené ruskými vojakmi, z ktorého mama ochutná prvý raz v živote a dostáva za to od Maristelly prvé zaucho. V čase, keď rátala na prstoch jej pohladenia.

Na múriku pri schodoch do sirotinca spí s rozhodenými rukami a nohami do bezvedomia sťatý ruský vojak ležiaci naznak. Vyzerá ako mŕtvy. Jeho opití druhovia vtrhnú s automatmi v rukách do kuchyne, kde sa varí pre tristo sirôt a chovancov. Rusi nikomu neublížia. Aby Maristella ochránila siroty, nájde spoločnú reč aj s nimi.

Víno tečie potokom a vytvára jazierka, po Lamačskej ceste sa valí rieka utečencov široká ako rameno Dunaja. (…)

Bola to jasná reč, keď nám na vojenských katedrách a na vojenčine ukázali zbrane a naučili nás s nimi zaobchádzať. Hádzať útočné a obranné granáty, strieľať zo samopalov a pištolí, pancieroviek a guľometov. Z okopov ležiacich strelcov, z vežičiek obrnených transportérov.

Ukázali nám, kde bude v čase kon iktu naše miesto. Dodnes si ho pamätám, dodnes som nezabudol na názvy a kalibre zbraní, ktoré sme nikdy nemali použiť. Viem, ako fungujú a aké majú účinky. Všetko, čím možno zabiť nepriateľa v boji.

Strieľali sme na figuríny a o smrti sme sa dozvedeli len pri nehodách, mimoriadnych udalostiach. „Všetko na ľudí,“ hovorí mi kamarát. „Dúfam, že my sa toho nedožijeme,“ odpovedám mu.

Mysleli sme si, naivní, že budeme prvá generácia, ktorá nezažije vojnu.

Na konci vojenčiny prišla zlá správa. Naša služba sa mala o mesiac predĺžiť. Šepkalo sa, že nás stiahnu na hranicu s Poľskom. Písal sa rok 1981, a nikto nevedel, či nepôjdeme spolu s inými spriatelenými armádami zachraňovať Poliakov pred nimi samými.

Na vyhlásenie stanného práva v Poľsku sme si počkali v civile.

Malo ma to dostihnúť. Opakujúca sa paľba z pechotných zbraní a hádzanie granátov na ležiacich alebo stojacich strelcov.

Mala ma dostihnúť otázka, či sa raz všetky prederavené neživé guríny nezmenia na živých ľudí, mĺkve siluety na kričiacich vojakov. Otázka, či nepríde deň, keď prehovoria všetky zbrane v zbrojných a muničných skladoch kasární používané iba na prípravu a výcvik. Zbrane, ktoré neboli hračkami, lebo som ich spoznával v televíznom spravodajstve zo všetkých lokálnych vojnových kon iktov.

A dostal som odpoveď, že história naháňa svoj vlastný chvost a dejiny sa krútia ako vežička s hlavňou hľadajúca nový cieľ.

Bola to jasná reč, keď hranice štátov Európy a sveta začala prekračovať smrteľná infekčná choroba, o ktorej sme nevedeli, a začala zabíjať. Zákerná ako nepriateľ, s ktorým sme nerátali.

Kto bol všímavý, neprehliadol, že sme sa viac začali báť o svojich blízkych. Kedy sme naposledy videli v uliciach toľko ľudí držiacich sa za ruky? Unavených starých manželov spomínajúcich si na prerušené dotyky a pripomínajúcich si zabudnutú blízkosť?

Prebudené vedomie. Každý dotyk, každé vypovedané slovo môže byť posledné. Akoby sme konečne začali písať dejiny nepremárnených príležitostí.

Zo samoty a izolácie sme unikali do prírody a záhrad, kde sme nikdy doteraz nevideli toľko včiel a nepočuli toľko spievajúcich vtákov. K životu ich neprebudila iba jar a po nej ďalšia, ale aj neprítomnosť človeka. Jeho rozpínavosti a nevšímavosti, bezohľadnosti a agresivity. Choroby, z ktorej sa nevyliečil.

Malo ma to dostihnúť. Príroda nás nepotrebuje. Sama si poradí s jarnými mrazmi a letnými horúčavami, jesennými dažďami a zimnými holomrazmi. S prudkými výkyvmi teplôt, záplavami a suchom, s klimatickými zmenami i tým, čo sme jej predpísali.

Mala ma dostihnúť myšlienka, že vedomie neodvratnosti a zániku nie je vedomím prírody, ale človeka so sklonmi k sebazničeniu. Príroda si poradí aj s našou neprítomnosťou. Nepotrebuje svedkov na potvrdenie svojej životaschopnosti, obnoviteľnosti a znovuzrodenia.

Bola to jasná reč, keď sme so ženou Svetlanou a synom Urbanom aj lanskej jesene a tohoročnej jari zasadili ovocné a okrasné stromy. Možno nás raz ochránia pred slnkom, studňa, ktorú sme dali navŕtať, pred suchom. Slnko páli čoraz nemilosrdnejšie a zem pýta čoraz viac vody. Koryto potoka za plotom záhrady je čoraz plytšie a voda čoraz znečistenejšia.

Príroda si žije po svojom. Sokol na nebi nad našou záhradou prenasleduje holubicu, strháva ju na zem a trhá ju na kusy. V zemi zapúšťajú korene dve čerstvo zasadené moruše. Na konári jedle za oknami nášho prízemného bytu hniezdia hrdličky.

Nažratý sokol odlieta z miesta boja a my sa strachujeme o prežitie nových stromov v nočných mrazoch a priteplých dňoch, o potomstvo vtákov za našimi oknami. Sokol neodlieta ako zákon prírody, ale ako metafora, v prežití moruší nachádzame hlbší zmysel a v potomstve hrdličiek novú nádej.

Bola to jasná reč, keď hranice Európy a sveta prekročila nová smrteľná infekčná choroba, vojna na európskom kontinente po sedemdesiatich siedmich rokoch mieru. Mutácia agresie s čitateľným dátumom 24. februára 2022 a nečitateľným koncom.

Pozerám sa na vojnu v priamom prenose a rozoznávam bojové vozidlá pechoty, stíhače tankov, v ktorých som jazdil na vojenčine. Viem, aká je ich výzbroj, poznám zloženie družstiev a ich zbrane, vidím, ako zabíjajú a ako končia po zásahu dokonalejších zbraní.

Každým dňom pribúdajú dokonalejšie a ničivejšie. A budú pribúdať ďalšie. Výsledok je nejasný, no na konci bude vždy človek.

Všetko na ľudí. Aj moja generácia už pozná vojnu. Šíriaci sa oheň, ktorý nehasia, do ktorého namiesto vody prilievajú olej. Veľkohubými vyhláseniami, štvavými odpoveďami na hodený a vrátený kameň. Nikto nepodáva ruku, nikto nehovorí o mieri. Len ľudia bez domova na sídliskách zrovnaných so zemou a utečenci odkázaní na pomoc iných. Tých, ktorí majú zľutovanie s vyčítavými očami opustených žien a vystrašených detí, úctu k vyhasnutým očiam mŕtvych mužov. Starcov, ktorých nechali napospas smrti, a vojakov, ktorí sa jej postavili. Všetkých, čo sa obracajú v hrobe na vojenských cintorínoch.

Malo ma to dostihnúť. Slovník tých, ktorí našli zámienku

na prepad, výhovorku na útok a ospravedlnenie za krádež. Nič nové pod slnkom. Je to slovník starý ako história ľudstva. Dejiny sú bohaté na útočníkov i obrancov, plieniteľov i staviteľov.

Mali ma dostihnúť myšlienky, že stavitelia chrámov nikdy neporozumejú jazyku barbarov, ktorý zastiera jednoduché a neodkrýva zložité. Kto napadne cudzie územie, je agresor, kto na ňom zapáli oheň, je podpaľač, kto otrávi studne v zemi, ktorá mu nepatrí, je travič, kto si ju privlastňuje, je okupant a kto zabíja nevinných, je vrah. Prepad nie je pomoc a útočník nie je záchranca, zlodej nie je vítaný hosť a zabijak nie je brat. Založenie ohňa na cudzom území nevysvetlia temné pohnútky, myšlienka neospravedlní zločin a bezprávie ho nepotrestá.

Mali ma dostihnúť otázky, či na spálenej zemi porastie obilie, či čierne pahýle stromov zakvitnú a zarodia, či otrávená voda uhasí smäd a vyprahnutá zem sa napije z nafty a benzínu, preliatych sĺz a krvi. Otázky, kto začuje hlas vyhnancov a piatych kolón, kto dá za pravdu ukrivdeným a kto previnilcom.

A mali ma dostihnúť odpovede, že požiar sa šíri s vetrom nenávisti a nenávisť s vetrom pomsty. Z vyhnancov sa stávajú piate kolóny a z piatych kolón vyhnanci.

V Európe je už zase vojna. Mýtický had obopína zemeguľu a požiera svoj vlastný chvost. Svet už nikdy nebude ako predtým.

Bude ešte nejaký svet? Prežije človek a príroda? Pobozkám svoju ženu pod rozkvitnutou čerešňou? Bude ešte nejaká jar?

Pozerám sa na televíznu obrazovku, na tváre domácej i zahraničnej politiky a diplomacie, spravodajcov i komentátorov, a mám pocit, že som ohluchol. Je pre mňa ťažké odčítať z ich pier rozumnú reč, neprotirečiace si slová a vysvetlenia toho, čo sa deje, hľadanie východísk namiesto stupňovania napätia. Akoby som sa ani nepozeral na ľudské ústa, ale na otvárajúce sa papuľky nemých rybičiek v akváriu. S podozrením, že aj mne je už adresovaná posunková reč, ktorá mi má sprístupniť pravdu a poznanie, vyvrátiť klamstvo a pochybnosti.

Sign language. Asi skôr porozumiem jazyku nepočujúcich a nemých než bľabotu ľudí, ktorí majú vyviesť svet z krízy, a pritom denne zlyhávajú v tom, čo je ich psou povinnosťou: odvrátiť vojnu a zabezpečiť mier. Nerozumiem im, lebo nehovoria jazykom tých, ktorým majú pomáhať a ukazovať im cestu, ale jazykom hláv, ktorým buď slepo veria, alebo ich upodozrievajú z vlastných predsudkov a zaujatosti.

Mrazí ma agresívna reč a šepot dohôd za kulisami, mrazí ma jazyk tajných dodatkov zmlúv a chlad rúk podaných nad korisťou. Mocní vedia, čo ukrýva nedobytá zem, a čierne ovce rodín sa nikdy nezmieria s vydedením. Vždy je z čoho odkrojiť ako zo spoločnej medze, vždy sa nájde dôvod na susedský spor, vždy sa nájdu takí, čo z nich bohatnú. Kto neucíti teplo podanej ruky, vie, že zmierenie je iba dočasné, lebo ten, čo nezabudol, sa raz pripomenie. Odhodeným medzným kameňom, ktorým možno prebiť hlavu a ktorý sa vždy vráti.

Myslím na príbehy ľudí, ktorí mi neklamali, a načúvam im. Sú pre mňa pravdivé a zrozumiteľné ako všetko, čo vychádza z osobnej skúsenosti a hľadá presah. Aby sme si ju osvojili, aby sa stala našou.

Malo ma to dostihnúť. Sila ľudských príbehov a priamočiarosť svedeckých výpovedí, generačná skúsenosť s vojnou a jasná reč rozprávania.

V Pezinku 23. marca 2022, dvadsiaty deviaty deň od ruského vpádu na Ukrajinu

Poznámka: Výber z prózy Jasná reč B. Šikulu publikujeme so súhlasom autora.

RECENZIA

Nekompromisná próza

(Balla: Medzi ruinami. KK Bagala : Levice 2021)

Stevan Lenhart

Čierny humor, absurdná tragikomickosť, irónia a sarkazmus – s týmito literárnymi prvkami možno vždy počítať pri čítaní Ballových próz. A prítomné sú aj v jeho aktuálnej knihe Medzi ruinami, v ktorej autor z obvyklej pozície večného outsidera vyjadruje kritiku spoločenskej dvojtvárnosti a falošnej morálky, ako aj nanucovaného autoritárstva a systémových pravidiel.

Ústrednou postavou „fragmentárneho románu“ Medzi ruinami je doktor Felešlegi, rozvedený psychiater alkoholik, ktorý žije s matkou a pracuje v ordinácii, ale väčšinu času trávi v krčme (na nedeľný obed prichádza až v noci), nenávidí „slušné“ zvyky a rituály a postupne sa prepadáva do čoraz horšieho štádia závislosti a sebadeštrukcie. Jeho dialógy s pacientmi vystriedajú monológy v krčme pred „tragikomickou skupinou klaunov a trosiek, zničených časom a alkoholom“ (Času sa vyhnúť nedalo, alkoholu sa vyhnúť nechceli.). Zdanlivý obrat vo Felešlegiho živote vzniká, keď sa rozhodne stať sa spisovateľom. Druhou hlavnou postavou tejto prózy je pani Vargová, „pacientka s mizernou minulosťou a ešte horšou prítomnosťou“, ktorá Felešlegimu píše listy, na ktoré on nikdy neodpovedá. Vo svojej malomeštiackej obmedzenosti Vargová otvorene nenávidí a uráža cudzincov a migrantov, túži po období totalitného komunistického režimu a príčiny spoločenských problémov nachádza v kapitalizme. Jej listy sú vlastne osobnou spoveďou, ktorá odhaľuje drsnú patriarchálnu výchovu, problematické rodinné vzťahy a traumatický pobyt v ústave na výkon väzby.

Ak sa motív ruín v názve tohto diela v prenesenom význame vzťahuje na ľudí so zničenými životmi, zároveň núti zamyslieť sa aj nad spoločnosťou, v ktorej tie ruiny vznikajú... Ballovo nekompromisné rozprávanie určite nie je ladené podľa vkusu širšieho kruhu čitateľov, čo tomuto spisovateľovi nikdy ani nebolo cieľom (práve naopak). A jeho outsiderský postoj v spojení s originálnym prozaickým štýlom inšpirovaným Kafkom a Burroughsom predstavuje jedinečný jav v súčasnej slovenskej literatúre.

TIE NAŠE POVZBUDZUJÚCE MEDZNÍKY (4) Ozveny založenia Matice slovenskej medzi vojvodinskými Slovákmi

DrSc. Ján Babiak

Len čo padli putá Bachovho absolutizmu a Protestantským patentom z 1. septembra 1859 cisár František Jozef I. povolil opraty národnostiam žijúcim v hraniciach Habsburskej monarchie, aj Slováci na Horniakoch akoby sa znovu prebudili a širokou podpisovou akciou si už ktovie koľký raz začali vymáhať svoje národné práva. Aj si ich získali až v 23 župách vo vtedajšom hornom Uhorsku. Ale už októbrovým diplomom z roku 1860 a februárovou ústavou (1861), tieto vymoženosti boli vyvrátené v prospech maďarizačne usmernenej politiky, aká vtedy vládla v Uhorsku. Aj zase sa muselo začať od počiatku, lebo – zastať sa nesmelo.

Prológ

Už v roku 1861 Š. M. Daxner vo svojom Hlase zo Slovenska rozpracoval pojem a princíp prirodzeného práva a žiadal rovnoprávnosť Slovákov so štátotvorným národom. Na základe toho bol potom vypracovaný Memorandum národa slovenského a J. M. Hurban aj navštívil ministra vnútra vo Viedni so žiadosťou, aby sa tento dokument uplatnil v duchu austroslavizmu. Aby všetkým bolo jasné, o čo ide, aj J. Francisci v časopise Pešťbudínske vedomosti dôkladne prezentoval verejnosti požiadavky Slovákov. Potom sa už muselo pred slovenský národ a na Slovenskom národnom zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine, kde by inde, v dňoch 6. a 7. júna 1861 tento politický krok dopredu slovenská hromada nielen potvrdila, ale aj formovala národný výbor, ktorý vedľa dozerania nad uskutočňovaním memorandových požiadaviek, postavil aj otázku založenia Matice slovenskej. To si vyžadovalo vypracovať stanovy Matice a potom už v decembri 1861 bola vyslaná delegácia na čele so Š. Moyzesom a K. Kuzmánym, znovu do Viedne, aby celý postup posúrila. Aj stalo sa. Ale to, čo prešlo na úrovni monarchie, „zablúdilo“ v zásuvkách uhorských orgánov.

Našincov to už neodstrašilo a keď to nešlo cez kráľovské miestodržiteľstvo, tak sa ostošesť snažili riešiť tento problém v radoch svojho národa. V roku 1863 pre slovenské dokazovanie aspoň jedno veľké oslavné podujatie bolo na rade, to náboženského rázu – Oslava tisícročného jubilea príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Aj napriek snahám maďarizačných mocností ak nie znemožniť, tak aspoň ohraničiť tieto oslavy, v celom Turci sa to nepodarilo. Aj celá oslava vyšla nad očakávanie. Aj bola plánovaná ako vstup do tej ďalšej, ku ktorej speli všetci Slováci – k založeniu Matice slovenskej.

ZAKLADAJÚCE ZHROMAŽDENIE MATICE V MARTINE

Po tak úspešných oslavách jedného milénia od príchodu vierozvestcov, už nebolo ďaleko po druhé, ešte väčšie národné podujatie – zakladajúce zhromaždenie, čo ho aj vládne kruhy povolili ako slovenský literárny spolok pod menom Matica slovenská, akúsi „jednotu milovníkov národa a života slovenského“ , ktorou chcú „mravnú a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať; slovenskú literatúru a krásne umenia pestovať a podporovať, a tým i hmotný dobrobyt slovenského národa napomáhať a na jeho zvelebení pracovať.“1 Pre slovenský národ napokon bude ako jediný cisárom schválený dokument z martinského Memoranda, jedinou hybnou silou pre ich národný a politický život. Vedia to aj Martinčania a preto pre ten historický čin sa snažia čím okázalejšie sa pripraviť. V takom ovzduší ešte pred 4. augustom 1863 zvolával Martin všetkých oddaných národovcov do svojho lona pozvaním k prvému valnému zhromaždeniu Matice slovenskej, aj v ten deň a niekoľko ďalších, mal pre nich široko otvorenú náruč. Aj celý Turiec, lebo ešte od hranice župy „vítanie, ovácie... zástupy, zástavy a vence; „krásne spevy“, z kostolov okolitých dedín hlaholia zvony... sviatok, aký Slovensko nevidelo!“ A nevideli také niečo ani hostia, čo v hojnom počte na toto najväčšie národné snemovanie prichádzali.

Aj večer, deň pred založením Matice, bolo celé mesto skvele osvietené, ulice vyzametané a po vyparádenom meste hemžilo sa už množstvo našincov a obdivovalo nezvyčajný obraz martinských svahov vo svetle vatier, čo ich ľud z okolia rozožal. Krásna idyla. Akoby naznačovala, že Slovensko sa už hromadne zobúdza a že aj v srdci pospolitého ľudu slovenská vatra blčí.

V ten slávny deň, 4. augusta 1863, keď mala byť založená Matica slovenská, šlo sa najprv do kostola. Toho katolíckeho a o hodinu neskoršie do evanjelického. A v každom chráme bola prítomná aj tá druhá strana. Tak Matica spojila obe konfesie. Aj Kollárová sentencia, že „nábožnosť a národnosť sú sestry“ sa všade ešte ako podčiarkovala.

A potom v drevenom stavisku, z troch strán otvoreného, to akože prvej matičnej svetlice, zhrnul sa ľud. Sadal si tam kultúrny a mravný výkvet nášho národa. Tí, čo pod strechou nenašli miesta, zhrnuli sa okolo svetlice. Chvíľa slávnostná, veď zakladá sa slovenská inštitúcia, prvá celonárodná a to ešte aj štátom povolená. Aj rečniť tu budú Francisci, aj Moyzes, aj Hodža, aj Hurban, ale aj iní. Zvolí sa tu aj vedenie Matice, aj orgány, navrhne sa aj „vidiecka organizácia Matice“, aj nančná organizácia, ale aj kde a ako troviť peniaze, aj...

Do štvrtej poobede bude trvať toto zhromaždenie. „Až potom sa obeduje a „prikročí“ k oslavám a zábavám. Predseda Matice, biskup Š. Moyzes, obeduje na katolíckej fare „v spoločnosti vyššieho duchovenstva“; v hostinci u Samueliho zas „výtečnejší národovci hodovali pri hudbe Piťovej“. Ale i ostatné hostince v mestečku „i niektoré súkromné domy preplnené boli hodovníkmi tohto dňa“: Turčiansky Svätý Martin otvára ušľachtilým hosťom svoje žičlivé a úprimné náručie. Zdá sa, že i to jedenie i pitie nie je v tom storočí ešte v Martine samoúčelné: lebo prednášajú sa zápalisté zdravice... aj „na zdravie a slávu našich národných výtečníkov“... Jedni vraj ešte sedeli pri stole, ale iní aj po skončení zhromaždenia zostali okolo matičného stánku a vyvolávali svojich obľúbených rečníkov: Hodžu, Holčeka, Hroboňa, Hurbana, Závodníka a iných; tí až do súmraku „rečnili a poúčali národ, „jako viera, osveta, vzdelanosť otvorí nám bránu k lepším, blahoslavenejším časom“. Ale zároveň študujúca mládež obklopí stoly rozložené už okolo matičného stánku – celé to námestie s matičnou drevenicou a veľkým hostincom povedľa bolo teda premenené v jedno obrovské, nadšené, rečniace aj hodujúce spoločenstvo! – a spieva so zástupmi národa. Veľké, unášavé, na Slovensku dovtedy nikdy nevidené a nepočuté výjavy! „Spievali šuhajci, spievali krásne, nadšene, až duša okrievala naslúchajúceho“. Ach, radujme sa aj my s radujúcimi a vstúpme do ich kola, sadnime za stoly, spievajme a počúvajme besedy a zdravice; radujme sa, radujme, kým žičí ešte čas: čosi-kamsi budeme už musieť plakať s plačúcimi! Ján Kohút v dvorane hlavného hostinca pripravil „našemu krásnemu a mladému pohlaviu“ zábavu „veľmi početne navštívenú“, s Piťovou hudbou, pravdaže. A tak „pri hudbe národnej, pri národných tancoch zdal sa tu každý plávať v blaženostiach. Škoda len, že sa nedali roztisnúť tie steny. Ale tento večer kdekoľvek bola k tomu príhodná miestnosť v Martine, tam uvidel si uradovaných národovcov z tých najrozličnejších strán Slovenska, jako pri zdraviciach a veselých rozhovoroch dovršujú radosť národnieho vzkriesenia až do pozdnej noci“.3 Aj všetci z nich vyjadrovali spoločné chcenie; aby Matica bola naša matka a my jej deti zoskupené pod jej strechou.

OZVENY ZRODU MATICE NA

NAŠICH PRIESTOROCH

Keď našincov ešte len idea o jej založení oduševnila, tak sa mohlo aj očakávať, že ten slovenský zápal bude ešte väčší, keď to všetko bude korunované založením Matice. Bolo to vidno už koncom júna 1863, v rámci Cyrilo-metodovských osláv Banátskeho seniorátu, keď tento zhluk cirkevníkov na svojom konvente v Temešvári, sa rozhodol všetky svoje zápisnice písať aj po slovensky a ako súhlas s ideami založiť v Martine Maticu, podporiť túto akciu v organizovaní hmotných a nančných zbierok.4 Aj o rok neskoršie bol v Aradáči založený

čítací spolok a našinci sa postarali, aby sa v osade trvalejšie riešila aj otázka učiteľa.

V Báčke v prebúdzaní národného povedomia vynikol Kysáč, kde pričinením učiteľa J. Mičátka a kaplána J. Jesenského už v polovici roku 1862 začala akcia zakladania čítacieho spolku. Ale pre prácu na poli nešlo to, hoci sa už v jeseň na panstve grófa Chotteka pre mládež usporiadala jedna trieda pre slovenské deti (v počte 70 žiakov) pod vedením správcu panstva N. Tichého.5 Už v januári 1863 si záležitosti čítacieho spolku rovnoprávne podelili učiteľ a kaplán, aj keďže zima bola – bol to dôvod aby spolok robil na plné obrátky. Aj dopisovatelia v tom smere podali dôkladnejšie informácie. Ale Mičátek, hoc sa nadchýnal martinskou obetavosťou, pre jej paralelné dianie na Dolniakoch bol viacej kriticky a tvrdil, že to tu ešte len pokrivkáva. Preto aj povzbudzoval báčske osady na čulejšiu aktivitu, aj veril, že „čo sa nedá chvíľou, to sa podá časom.“6 Veď „čas všetko mení – i časy...“ Aj povzbudzoval tie rýdze slovenské osady na aktivitu, ba vyzýval: „A ty Petrovec rýdzo slovenský! Hložany! Kulpín, Pivnica, Laliť! Čo vy myslíte byť „najmenší v Izraeli? Iste že nie – máte mužov ktorým sluší „česť a díka.“ Máte Mojžišov i prorokov, kňazov aj učiteľov rodoľubných (?) vám oddaných zasvätencov (?) ktorí vás ver radi majú (?) a akoby nie; – bo vás vedú k národniemu povedomiu (?) vyvracajú od koreňa všetku neprajnosť k svojeti (?) porúčajú vám vrele a dôrazne aspoň príspevky na Maticu (?) rozširujú medzi vami užitočné, národnie povedomie a mravnosť, vzbudzujúce knižočky, (?) brožurky. Zakladajú čítacie spolky (?) porúčajú časopisy noviny naše (?)... toto všetko všade ešte v Báčke není...“7

Aj akoby na ospravedlnenie pre neskoré hlásenie, odtiaľ nakoniec bežalo aj petrovské volanie, ako to oni de novali „Tandem aliquando!“, čo pohlo „i nami „predca už raz“, a chceme ohlásiť sa k našim drahým slovenským bratom aj my. Čože tedy máme písať a jako vysloviť city a túžby naše? Tak, že hoc aj vzdialení a veľkou medzerou od ostatných... bratov našich oddelení..., na vzdor toľkým závadám predsa žijeme, a žiť chceme i my v spolku ostatných verných synov národa slovenského...“8 Pritom naznačia aj dôvody pre ich meškanie, tobôž na ospravedlnenie, aj odpoveď na spolky, začlenené ako kolektívni členovia, ako napr. Slovenský čítací spolok z Kysáča, Cirkevná knižnica zo Slov. Aradáča a Nedeľná škola v Petrovci v tomto prípade konali aj funkciu MOMS. Bol to len spôsob

Turč. Sv. Martin – malé mestečko veľkých činov v druhej polovici

19. storočia (zdroj: M. Eliáš a Š. Haviar, 2008, s. 13) útoky,9 ale to hlavné je, že aj tam kde škrípalo – nakoniec pohlo sa.

Keď Matica slovenská bola založená, pre dolnozemských Slovákov to bol naozaj pravý zážitok a už v jej začiatkoch, svedkovia toho činu boli aj členovia z radov vojvodinských Slovákov. Boli to: Michal Valach zo Silbaša, Jozef a Michal Godra, Ján Kvačala, Juraj Mrva a Andrej Bukva z Petrovca, Ferdinand Rohoň z Hložian, Ján Mičátek z Kysáča, Gabriel Belohorský a Tobiáš Langhoffer z Nového Sadu, Gustáv Belohorský zo Selenče, Ľudovít Babylon a manželka Zuzana z Bajše, Šimon Beniač z Báčskej Palanky, Emil Koléni z Hajdušice, Leopold Aba y zo Slov. Aradáča, Martin Kopčík zo Starej Pazovy, Ján Tombor a Matija Marinković z Erdevíka a Juraj Jesenský z Bingule... Potom noví členovia iba pribúdali. Aj nikto neprišiel s prázdnou rukou. Nakoniec sa už stalo priam obyčajou na rôznych zoskupeniach a usporiadaniach medzi našincami organizovať aj dobrovoľné nančné príspevky na Maticu. Aj zapracovalo to. Už o pár mesiacov bežali zbierky pre budúce múzeum, ako i knihy pre Bibliotéku Matice, aby nakoniec prišiel rad aj na publikovanie vedeckých štúdií našincov.

So vzrastom počtu matičného členstva bola postavovaná aj otázka regionálnej a lokálnej organizácie Matice. Ale vtedy ešte neboli podmienky na zakladanie miestnych matičných odborov a tak niektoré ako zaobísť krutý a odbojný, ba nepriateľský postoj maďarských vládnych kruhov, ktoré na povolenie panovníka založiť Maticu slovenskú nemohli oponovať, zato sa sväto-sväte rozhodli znemožňovať všetky tendencie prenikania matičného myslenia a organizovania širšie od jej ústredia v Martine. Keď sa v Turčianskom Sv. Martine na zasadnutí Výboru Matice slovenskej z dňa 19. apríla 1865 problém spolupráce Matice so subordinálnymi celkami postavil otáznym, na rokovacom programe sa muselo nájsť aj riešenie komunikácie matičného ústredia s bližším a ďalším slovenským okolím. Našlo sa v ustanovení matičných jednateľov. Tak po princípe keď to nemôže prejsť cestou matičných odborov, tak matičnú problematiku musia riešiť najhúževnatejší matičiari na periférii slovenského roztrúsenia. To však pre Maticu v Martine znamenalo riešiť aj jednateľstvo pre juh slovenskej diaspóry, aj stredného Podunajska a dolného Potisia. Hneď sa k tomu pristúpilo a pre Slovákov na Dolniakoch, v oblastiach ich najväčšieho zoskupenia sa určili zodpovední jednatelia pre Békéšskú, Čanadskú, Torontálsku a Báč-bodrožskú župu. Išlo o Štefana Koreňa profesora v Sarvaši, Jána Kutlíka, ev. farára v Pitvároši, Leopolda Aba yho, ev. farára v Slov. Aradáči a Michala Valacha, ev. kaplána v Petrovci10 (od roku 1866 ev. farár v Silbaši). Potom už bola na rade medzi Slovákmi v Pe-

3 J. Vanovič (1993): c. d., s. 93. 4 Pešťbudinské vedomosti, 1863, roč. 3, č. 54, s. 3. 5 J. Jesenský: Kysáč, s koncom dec. 1862. Pešťbudinské vedomosti, 1863, roč. 3, č. 5, s. 1 – 2. 6 J. Mičátek: Kysáč, dňa 5. apríla. Pešťbudínske vedomosti, 1863, roč. 3, č. 30, s. 2. 7 Ibidem. 8 d.: Z dolnej Báčky, dňa 15. jan. Pešťbudinske vedomosti, 1863, roč. 3, č. 9, s. 1 – 2. 9 J. Mičátek ich na to v dopise z 5. apríla takto upozornil 10 M. Chrástek: VIII. Zasadnutie Výboru Matice slovenskej. Pešťbudínske vedomosti, 1865, roč. 5, č. 40, s. 1 – 2. trovci a Aradáči, nie malá námaha, od maďarských vládnych kruhov vymôcť si povolenie na tie matičné jednateľstvá. Keď sa to stalo, k podpory Báč-sriemskemu jednateľstvu sa pridala aj Matica srbská z Nového Sadu, vtedy už čestný člen Matice slovenskej. Všetko skvelé – len aby to dlho trvalo.

Epilóg

V matičných začiatkoch v našej metropole, vtedy už najväčšej slovenskej osade, akoby sa neponáhľalo. Prekvapuje to, veď na skvelú dobu Štefana Homolu sa ešte pamätalo. Aj dodatočnú vzpruhu na nové obdobie národného vzkriesenia mohol dať už Memorandum národa slovenského a potom aj zrod Matice slovenskej, alebo aj „packa“ Jána Mičátka z kysáčskeho prostredia, ale nešlo to tak ľahko. Ani dôvody preto sa nemuseli hľadať, lebo už celkom staručký Ján Stehlo s ohľadom na revolučnú mladosť, ešte v meruôsmom roku na akútnu národnostnú tému sa správal dosť zhovievavo, ale potom stával sa viac a viac konzervatívny a tak sa na tému slovenských slobôd v Petrovci hovorilo iba ostýchavo. Aj otázka je koľko za takých okolností mal slobody kaplán Valach, lebo vie sa kto je v kostole pánom. A tak hoci matičných sólistov tu bolo, kolektívny národný ruch po Homolovi akoby zaspal. Inak to bude keď po Stehlovi sa farárom stane Juraj Mrva, alebo spolu s nim zapôsobí aj Felix Kutlík. Znovu tu začne všetko odzváňať v tom pravom zmysle. Ibaže to bolo s omeškaním. Nikdy nie je neskoro – možno vykrúti niekto. Možno, ale ten nemá pravé informácie, lebo zo slovenskej slobody sa uhorské vrchnosti nijako nemohli uspokojiť a tak matičnej aktivite neustále robili prekážky. Nakoniec v roku 1875 minister vnútra Koloman Tiszo sa rozhodol činnosť Matice zastaviť. Tak, povedané športovým jazykom, Matica si zabehla iba šprint na krátku dráhu a tým, ktorí sa v štarte zmeškali, museli za krátku dobu veľa vykonať, alebo aj potom, tak ukradomky užiť si zo slovenskej slobody, aj ju tak po lyžičke brať – tú slobodu, čo už ako konštitutívny národ na uhorskom felvidéku už dávno museli mať.

29/VII

Prichádzajú dve americké duetá

K belehradskému koncertu Boy Harsher + Hide

Po dvojročnej koncertnej reštrikcii v dôsledku pandémie, v nasledujúcom období sa znovu očakávajú hosťovania zahraničných bandov v našej krajine. Jedným z nich je americké žensko-mužské darkwave dueto Boy Harsher, ktoré 13. mája vystupuje v belehradskom Dome mládeže spolu s elektro-industriálnym duetom Hide. Boy Harsher patria medzi najznámejšie mená súčasnej alternatívnej elektronickej hudby a ich zvuk sa zvyčajne označuje ako darkwave, electropop alebo minimal synth. Dueto začalo s aktivitou roku 2013 v štáte Georgia (neskoršie sa presťahovali do Massachusetts) a na formovanie ich štýlu významne vplývali skupiny Sleep Chamber, Suicide, DAF a Yello, ako aj lmy Davida Lyncha. Prvými dvomi vydaniami Yr Body Is Nothing (2016) a Careful (2019) získali svetovú popularitu medzi fanúšikmi temného elektronického zvuku. Na aktuálnom turné predstavujú nový album The Runner (Original Soundtrack), obsahujúci hudbu z ich rovnomenného lmu.

Pod menom Hide funguje žensko-mužské dueto z Chicaga. Ich prejav je badateľne drsnejší od Boy Harsher, vytvárajú zvláštnu elektronickú hudbu s prvkami industrial / noise a v textoch piesní sa zaoberajú psychologickou problematikou a rôznymi tabuovanými témami. Vlani im vyšiel tretí dlhohrajúci album Interior Terror.

Organizátormi tohto koncertu sú MM Concerts a Serbian Hellbangers.

Augustus Muller a Jae Matthews, členovia dueta Boy Harsher (foto: Jordan Hemingway)

Z domácej alternatívnej produkcie

Vobdobí internetovej distribúcie hudby a digitálnych strímingov, významné postavenie si predsa aj naďalej zachovávajú audiokazety, cédečká a vinylové platne. Vážené sú najmä v kruhoch zasvätencov a nadšencov rôznych alternatívnych a experimentálnych hudobných žánrov. V nasledujúcich riadkoch predstavujeme niekoľko aktuálnych vydaní autorov zo Srbska.

Goran Lončarević už rad rokov vedie nezávislé vydavateľstvo PMK Records, ale zaoberá sa aj autorskou ambientnou hudbou. Okrem toho, že je členom dueta Andagainandagain, tiež pôsobí ako sólista a nedávno vydal CD pod názvom Šum(a) talasa, na ktorom predstavuje spojenie vlastnej poézie a hudby. Možno si všimnúť, že Lončarević je stúpencom (neo) avantgardnej minimalistickej hudby (niektoré skladby pripomínajú práce skladateľov, akým je Steve Reich), pri ktorej sa dobre číta priliehavá poézia, takže obal vydania obsahuje aj básne.

V hudobnom projekte Lenhart Tapes sa nekaždodennými zvukovými kolážami a experimentmi zaoberá Vladimír Lenhart, ktorý sa vlani dopracoval k vydaniu vinylovej platne pod názvom Duets (spoločne vydali Novo doba a Pop depresija). Vo väčšine skladieb z tohto vydania sa Lenhartov charakteristický štýl „tape music“ stretáva s etno-melódiami v podaní speváčok Mirjany Raić a Svetlany

Spajić. Ako svojrázne doplnenie tohto albumu vyšla aj audiokazeta Baresha s nahrávkou piesne, v ktorej Lenhart spolupracoval so speváčkou Zojou B (Lira Vega), pokým osobitný remix vypracoval MKDSL.

Temerínsko-novosadská skupina Testet ölt vlastnú hudbu opisuje ako experimentálny rock. Vlani realizovali tretí album Discontent, ktorý najprv uverejnili na webovej stránke Bandcamp, a potom aj v podobe audiokazety (v nezávislom vydavateľstve Idiotski internat). Vzhľadom na predchádzajúce vydania, v nových skladbách sa Testet ölt viac zaoberajú zvukovou improvizáciou a experimentmi. Zaujímavosťou je, že v jednej skladbe použili text novosadského alternatívneho umelca Branka Andrića-Andrlu (1942 – 2005), niekdajšieho frontmana skupiny Imperium of Jazz. V zložení Testet ölt sú László Lenkes (gitara, samples), Ákos Czini (syntetizátor), Dalibor Grujičić (basgitara) a Filip Đurović (bubny). Hudobný projekt Third I pôsobí od roku 2006 pod vedením Nenada Popovića v Ćupriji a zaoberá sa zvukovými experimentmi v oblastiach industrial, ambient a noise. Má za sebou pozoruhodný počet nahrávok a vydaní, z ktorých niektoré vyšli v zahraničných vydavateľstvách. Retrospektívu doterajšej činnosti Third I predstavuje dvojité CD Third I Experience, ktoré vyšlo vo vydavateľstve Human Cross Records, ako aj audiokazeta Nice Collection v realizácii amerického vydavateľstva Centipede Farm. Pripravil: Stevan Lenhart

• OBZORY • Príloha Hlasu ľudu pre kultúru, vedu, umenie a literatúru • Rediguje: Stevan Lenhart • Prvé číslo OBZOROV vyšlo 28. januára 1984. • S fi nančnou podporou Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad ISSN 2466-5169 • COBISS ID=226828044