Dobrý majster – sťa soľ

JEDEN Z NAJSTARŠÍCH MAJSTROV OBKLADAČOV ZO STAREJ PAZOVY Dobrý majster sťa soľ

Martin Prebudila

V dnešnej uponáhľanej dobe, a k tomu ešte viac ako rok poznačenej globálnou pandémiou, horko-ťažko nájdete dobrého majstra či už na murárske, murársko-obkladačské, natieračské, maliarske a podobné práce okolo domu. Sám som sa v to presvedčil niekde v polovici februára, keď nám v kúpeľni praskla vodovodná rúra a keď som takmer uprostred zimy začal zháňať majstra, ktorý by to dal do poriadku. Nakoniec ich boli štyria – vodoinštalatér, murár – obkladač, elektrikár a nevystali ani maliari. Najťažšie mi predsa bolo zohnať voľného keramikára, lebo tí majú práce vyše hlavy aj cez zimu. Po zhruba dvoch týždňoch sa mi

Majster Michal Turčan pri vonkajších prácach

pošťastilo, keď sa na „problém“ prišiel pozrieť jeden z najlepších pazovských majstrov, o ktorom som dlhé roky iba počúval, ale osobne sme sa predtým nepoznali – pán majster Michal

Turčan (1939), v Starej Pazove známy ako báči Miko Turčanov. A tu sa vlastne aj začal tento rozhovor, nevšedný životný príbeh jedného z najkvalitnejších a najstarších majstrov vôbec v tomto prostredí, ale aj oveľa širšie.

Báči Miko, spomeniete si aj dnes, kedy ste začali klásť prvé tehličky (obkladačky)?

– Ja som vlastne vyučený murár. Remeslo som skončil v dávnom roku 1958, no ešte predtým som si obľúbil toto remeslo, keď som ako decko otcovi nosieval obed, ktorý bol tiež murárom a robil u majstra DvornicPráca s obkladačkami na dome u Čičkovcov kého. Vtedy si ma aj v Kertíse v Starej Pazove všimol ten majster a navrhol, aby som im chodil za hantlógera (pomocníka). To boli moje prvé skúsenosti s murárstvom. Robil som teda aj ja, už ako učeň, u majstra Dvornického. Neskôr som prešiel k majstrovi Havranovi a o pár rokov na to som sa zamestnal v Stavebnom podniku Srem. No a keďže je murárska práca sezónna, bolo treba niečo robiť aj v zimnom období a na to je keramikárstvo vhodné. Tak som sa rýchlo preorientoval na obkladačky a tomu som verný už viac ako celé polstoročie. Prvé obkladačky som kládol roku 1964. Najprv to boli iba dlážkové a prvé do kúpeľne u báčiho Jána Macha, čo uhlie rozvážali, a tá kúpeľňa, tuším, stojí ešte aj podnes. V týchto murársko-obkladačských prácach som pokračoval aj v továrni Lifam, kam som išiel roku 1973 na pozvanie vtedajšieho riaditeľa Pavla Ušjaka. Tam som mal skupinu pozostávajúcu z ôsmich ľudí, ktorú som viedol a s ktorou sme robili všelijaké údržbárske práce v celej továrni. Tu som zostal desať a pol roka, odvtedy som bol ďalších viac ako 12 rokov súkromníkom a od roku 2000 som na dôchodku, ale ešte stále robím.

Ešte ako murár v Stavebnom podniku Srem ste robili aj na iných lokalitách, nielen v Starej Pazove. Kde všade?

– Jáááj, kde som len nerobil?! Vo všetkých okolitých mestách, ale aj širšie, v Báčskom

Petrovci, Kysáči, na Zlatibore, Striebornom jazere, hlavne u našich ľudí, ktorí sú zo Starej Pazovy a majú tam chaty. Spomínam si, že sme s podnikom Srem, ešte keď som bol učňom, išli do Báčskeho Petrovca. Tam sme stavali dva domy – u Beličkovcov a u profesora Mira Vitéza. A neskôr som už sám išiel do Kysáča, kde som u pána farára Vereša robil kúpeľňu. Najprv som mal robiť chodníky v pazovskom kostole, no keďže v marci nežičilo počasie, tak ma pán farár Vereš pozvali do Kysáča, aby som v ich dome kládol obkladačky. Ten dom mali postavený na manželkinom pozemku, tak som odišiel a urobil. Spolu s manželkou boli veľmi spokojní a mohol som tam ostať aj dlhšie, volali ma aj do iných domov, no mňa čakala robota v Pazove.

Viac ako 60 rokov žili ste s manželkou Annou v šťastnom manželstve plnom obetavosti a pochopenia, no, žiaľ, vlani sa pominula. Z tohto požehnaného manželstva máte dvoch synov – staršieho menovca Michala a mladšieho Autor textu s báčim Mikom Turčanom pri začiatku prác v kúpeľni

Jána. Išli aj oni vo vašich remeselníckych stopách?

– Manželka Anna mi bola veľkou oporou a podporou, takú ženu bolo treba hľadať... Naši obaja synovia zakončili elektromechaniku a, našťastie, starší

Miko si tiež zvolil keramikárstvo, zatiaľ čo sa mladší Janko preorientoval na obrábanie pôdy. Miko spočiatku išiel so mnou a učil sa tomuto remeslu. Teraz je v Nemecku hľadaným majstrom už takmer celých tridsať rokov, kam sa presťahovali s celou rodinou a tam asi aj zostanú. Viackrát som tam bol na návšteve a trochu som aj robil a Miko mi vraví: – Apo, zostaňte tu, robota sa vždy nájde... Ďakujem pekne... Ja som mal ísť do Nemecka ešte v roku 1964, už mi boli našli aj robotu s murármi, medzitým v tom čase ich polícia nepovoľovala vstup, a tak som zostal doma. Aj dobre, že som zostal, vtedy som sa aj začal aktívnejšie zaoberať obkladaním, a ďakujem im, že som nešiel. Pravda, viac by sa zarobilo, ale Srbsko je jedno, moja Pazova...

Tak ako začiatkom deväťdesiatych rokov váš syn išiel do sveta za lepším, svedkami sme, že najmä v poslednom desaťročí veľa mladých

majstrov, ale aj tých starších, odchádza robiť prevažne na Slovensko, ale aj inde za hranice. Ako vy vidíte tento problém, je dnes u nás ťažšie nájsť dobrého majstra?

– Ťažšie, jasné, ale dobre je, že sa objavila celá skupina mladších majstrov, pokiaľ ide o keramikárov. Tu je Miro Menďan, Pajo Vereš, Janko Ďurica, Zlatko Lakatoš, dobre je, že sa takí mladší chlapci chytajú do toho, lebo hotovo, ja som už pri konci s mojou robotou... Počujem, že stále majú roboty a že sú stále hľadaní. Napríklad Pajo Vereš bol spočiatku u mňa, prejavil záujem a ja som mu povedal, že ak niečo bude potrebovať, nech príde za mnou a nech len pokračuje v tom, a on mi tak trochu hanblivo: – No, a čo cez zimu...?! – Vieš čo, Majster Turčan pri škárovaní obkladačiek Pajo, – povedal som mu, neviem, či sa on na to pamätá, – len sa neboj, ak budeš chcieť robiť, nebudeš ani spať. Aj cez zimu. Len si poctivo odrob robotu... Teraz mi vraví, že nevie, kde mu je hlava, toľko je hľadaný...

Dobrý majster sťa soľ, dalo by sa povedať. A vy dodnes sám, bez pomocníka, všetko sám, aj piesok, aj cement, obkladačky, maltu sám zamiešate, sám začínate a končíte práce?

– Sám... Mal som aj ja jedného pomocníka, ešte kým som bol v Stavebnom podniku Srem. Chcel si trochu aj vypiť, niekedy aj trochu viac, no zobral som ho... Raz sme tak robili v jednom dome. Ja na poschodí a on dolu na prípravách, no a idem sa von pozrieť, čo sa robí, keď jeho nikde... Nájdem ho v jednej izbe, ľudia boli v Nemecku, teda prázdny dom, a pýtam sa ho: – A čo ty tu robíš?! Že nič, pozerá sa... – Si ty prišiel pozerať sa, a či robiť...?! Začal vyvracať vačky, že nič nezobral... Na to som mu len povedal: – Toľko a toľko si bol tu, robil toľko a toľko hodín, tu máš výplatu a my dvaja sme skončili... Nemusel on tam nič zobrať, no ja som sa bál, že o tom porozpráva takým jemu podobným, a už bude hriech, bohviečo, a ja mám cudzie kľúče, ja za všetko zodpovedám. Ľudia mi verili...

O krátky čas, presnejšie 16. augusta oslávite 82. narodeniny, v dobrom zdraví a stále pracovne aktívny. Často od svitu do mraku pri skladaní obkladačiek a iných prácach. Je to skoro, že pre Guinnessov rekord. Kedy do skutočného zaslúženého dôchodku?

– Kým vládzem... Mňa to proste baví. Ešte keď som začínal s týmito kachličkami robiť, ja som cítil, ako keby som bol ob-

V predvečer 82. narodenín majster Miko aj na strechu po rebríku

ľa Čedu Vagića, tam bolo 500 štvorcových metrov a ja sám. Ale to bola krása robiť – kvalitné talianske obkladačky, rovné, prvej triedy, ako vymyslené, no samá radosť... Teraz práve robím u inžiniera Janka Mikľana, a už sa ma spytuje aj ich suseda Zuzka Hruškárová, či sa mi môže hlásiť

Michal Turčan vo chvíľach oddychu v rodinnom kruhu

javil – Ameriku. Taký som bol nadšený, aj teraz ešte... Čím je nejaká robota náročnejšia, tým sa viac do nej vhlbujem, až kým ju nedokončím. Keď vojdem do istej miestnosti, ja ju už vidím hotovú. Keby ste mohli odísť vidieť, ako som napríklad robil u jedného nášho podnikatepodjeseň, že aj u nich bude treba obkladať. Povedal som jej, že len zdravie ak bude, to nevieme, tak urobíme...

Pán majster, v dobrom zdraví zostávajte, prajeme vám ešte veľa obkladačiek, kúpeľní a ďakujem vám za rozhovor.

– Prosím. Aj ja ďakujem.

Z CESTY PO ZÁPADNOM SRBSKU (3) Monastier Tronoša

Vladimír Hudec

V duchovnom živote srbského národa významné miesto patrí monastierom, ktoré v minulosti mali aj vzdelávaciu funkciu. Veď svätý Sáva, ktorému patria veľké zásluhy za rozvoj školstva v Srbsku, bol mních, Dositej Obradović časť svojho života strávil v monastieri Hopovo a najväčší reformátor srbského jazyka Vuk Stefanović-Karadžić prvé vedomosti získaval v monastieri Tronoša, ktorý sa nachádzal iba 5 kilometrov od jeho rodného domu v dedine Tršić. vyrabovalo. Do Viedne odnieslo všetky vzácne predmety, medzi ktorými aj chýrečný Tronoški rodoslov – jednu z prvých kroník písaných srbských dejín, ktorý sa dodnes nachádza vo Viedni. Nuž a počas druhej svetovej vojny Nemecká trestná expedícia 12. októbra roku 1941 všetky knihy z monastiera naprostred kostola zapálila. V istom nemeckom vojakovi však prerobilo svedomie, vrátil sa a oheň zahasil. Väčšina kníh je však zničená. Okrem toho zničené sú aj fresky v kostole, ktoré od dymu boli úplne čierne. Obnova monastiera sa znovu začala roku 1961,

Kostol monastiera Tronoša bol dvakrát pálený

Monastier Tronoša je vystavaný v roku 1317. Vystaval ho kráľ Dragutin, ako svoju nadáciu. Pôvodný výzor monastier zachoval po rok 1389, avšak po Kosovskom boji a úplnom stroskotaní srbskej ríše Turci monastier zbúrali. V takom stave bol až po rok 1599, keď je na starých základoch úplne obnovený. Vo svojich dejinách monastier Tronoša bol postihnutý ešte dvakrát. Počas prvej svetovej vojny v monastieri boli ošetrovaní zranení srbskí vojaci a rakúsko-uhorské vojsko na znak pomsty monastier keď boli aj fresky sčasti očistené, avšak ďalším čistením by sa strhla aj farba, takže sa od toho odstúpilo.

Monastier Tronoša mal významnú úlohu v živote najväčšieho reformátora srbského jazyka Vuka Karadžića. Vuk totiž ako mladý chlapec určitý čas pobudol v monastieri, kde sa učil čítať a písať, ako neskoršie aj zaznamenal: „Keď som ja bol chlapec, ani v sto dedinách nebolo školy, takže ten, kto sa chcel naučiť čítať a písať, musel isť do monastiera.“ Jeho otec sa však dozvedel, že on viac merkuje

Monastiersky konak, v ktorom sa Vuk Stefanović-Karadžić naučil čítať a písať, v ktorom sa nachádzajú aj spomienky na jeho vzdelávanie

stádo monastierskych oviec, ako sa učí, a povedal: „Poď ty domov, aj doma máš čo merkovať.“ Vuk sa však nevzdával a po napasení stáda odchádzal cez les do monastiera, ktorý od ich domu bol vzdialený 5 km, kde sa venoval učeniu.

Neďaleko monastiera sa nachádza aj zaujímavá studňa bratov Jugovićovcov, ktorú títo srbskí hrdinovia z obdobia Kosovského boja vystavali počas svojho pobytu v Tronoši roku 1388. Mnohí sa vraj pýtali, kde sa oni vzali v západnom Srbsku, vzhľadom na to, že pochádzali z Kosova. Predpokladá sa však, že oni rok pred rozhodujúcim bojom na Kosove chodili po Srbsku a zbierali vojsko, a tak sa ocitli aj na západe Srbska. Studňa je rekonštruovaná v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď je aj vyhotovená mozaika znázorňujúca bratov Jugovićovcov a ich otca Jug Bogdana. Na jednotlivých častiach pôvodnej

studne, ktoré sú nájdené počas rekonštrukcie, písal rok výstavby 1388. Inak voda z tohto prameňa patrí medzi najčistejšie v Srbsku, je jemne mineralizovaná a pred 15 rokmi je v Loznici vystavaná továreň na jej balenie pre trh. Pre monastier Tronoša sú príznačné aj zvláštne – roľnícke alebo oráčske sviece. Tuná je už mnoho rokov zvykom, že so začiatkom veľkonočného pôstu veriaci tohto kraja začínajú robiť zbierku v peniazoch

Roľnícka svieca ako ukážka návštevníkom

Studňa bratov Jugovićovcov

a vosku na vyhotovenie veľkej sviece. Dáva kto koľko môže. Tými peniazmi sa kupuje vosk, z ktorého sedliaci, ktorí to vedia robiť, vyhotovia dve veľké sviece. Na Veľký štvrtok v popoludňajších hodinách sa stretnú pri studni bratov Jugovićovcov, donesú sviece do monastiera a postavia ich z oboch strán oltára. Tie sviece sa pália počas celého roka pred každými službami každú nedeľu a počas sviatkov. Nikdy nezhoria do konca a vosk, ktorý zostane, sa topí a spolu s novým

Oltár s roľníckymi sviecami, ktoré týždeň po našej návšteve boli vystriedané novými

sa použije na vyhotovenie nových sviec. Tým je v novej svieci aj vosk zo starej sviece. Každá svieca váži vyše 50 kg a vysoká je 1,5 metra. Je to jedinečná tradícia v Srbskej pravoslávnej cirkvi, ktorá stáročia pretrváva iba v monastieri Tronoša.

SOBOTŇAJŠIE ROZHOVORY V ARCHÍVE VOJVODINY O skrytom Novom Sade

Miroslava Ožvátová

V sobotu 22. mája sa v Archíve Vojvodiny v Novom Sade uskutočnili ďalšie Sobotňajšie rozhovory. Ide o druhú sezónu tohto podujatia, ktoré za cieľ má oživiť amfiteátar Archívu Vojvodiny. Takto sa Sobotňajšie rozhovory programovo stali súčasťou väčšieho podujatia Múzea pre 10, národnej muzeálnej iniciatívy najväčšej v Srbsku. Organizátormi Sobotňajších rozhovorov sú Heror media point, Archív Vojvodiny a Stredisko pre rozvoj menšinových a lokálnych médií, ktoré podporuje aj Správa pre kultúru Mesta Nový Sad.

Moderátor aj tohto sobotňajšieho rozhovoru bol Zoran Knežev, kronikár a publicista. Hostia boli Aleksandar Reljić Relja, novinár, autor dokumentárnych filmov a hudobník, a Slavko Matić, kultúrny pracovník a frontman bandu Zbogom Brus Li. Témou akcie bola alternatívna hudobná scéna v Novom Sade, začnúc od 80. rokov. Širokú škálu hudobných prejavov poznačili koncerty, menšie predstavenia, populárne miesta, kde sa alternatívny svet zoskupoval, ako aj aktuálne spoločenské pomery. Hostia sa zmienili o význame, ktorý mali Tribina mladih, Atrijum, Žuta kuća, Linea... Ako aj o žánroch punk, džez, rokenrol...

Aleksandar Reljić Relja bol členom bandu Generacija bez budućnosti, a čoskoro sa preorientoval na novinárstvo, a začal sa venovať vojnovým témam, ktorým sa venuje aj dodnes. Jedna z jeho záľub je dokumentárny film a ako jeden z nich treba uviesť dokumentárny film Vnuk, ktorý sa dostal aj na festival Prix Európa a bol jeden z nominovaných za najlepší európsky dokumentárny film roka 2018. Magister Slavko Matić s bandom Zbogom Brus Li utvoril hudobný smer, ktorý kombinuje punk, tamburášsku a staromestskú hudbu. Pracuje v Pokrajinskom sekretariáte pre kultúru, verejné informovanie a vzťahy s náboženskými spoločenstvami v úseku pre kultúrne dedičstvo.

Slavko Matić, Zoran Knežev, Aleksandar Reljić Relja (zľava) Sobotňajšie rozhovory sú aj pet friendly

Keď na jar teplé slniečko zasvieti

Deti s radosťou kreslia zvieratká. Aj naši kamaráti z Pivnice, Selenče, Vojlovice a Padiny znázornili na výkresoch s jarným motívom zvieratká. Sú to neodmysliteľné časti živej prírody budiacej sa s príchodom jari. Tak nám nakreslili včeličky, motýliky, bociany, psíky a ďalšie zvieratká, ktoré sa tešia jarnému teplému slniečku. Na výkresoch deti tak skrášlili pekné obrázky z prírody a poukázali na krásu zvierat, ktoré slniečko vyvábilo užívať si jarnú pohodu.

Katuša

Jakob Petráš, 1. b ZŠ Jána Kollára v Selenči Dijana Zagorcová, 1. 1 ZŠ 15. októbra v Pivnici

Beáta Benková, 1. 1 ZŠ 15. októbra v Pivnici Viktor Blažek, 1. 1 ZŠ 15. októbra v Pivnici

Valentína Stankovićová, štvrtáčka ZŠ Bratstva a jednoty vo Vojlovici ZŠ Bratstva a jednoty vo Vojlovici

Hana Petrášová, 1. b ZŠ Jána Kollára v Selenči

Radosť z jari

Slniečko svieti, tešia sa deti. Vtáčky čvirikajú, jari sa radujú.

Stromy kvitnú, v poli práce začnú. Ulice plné ľudí, všetko sa zo spánku budí.

Edvin Žigmund, 3. 1

Sára Ondríková, 3. 1 ZŠ maršala Tita v Padine Vanesa Imreková, 1. 1 ZŠ 15. októbra v Pivnici

pixabay.com

Z ELABORÁTOV O ZLOČINOCH PROTI SLOVÁKOM VO VOJVODINE V DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE (15) Razie v Srieme

Danuška Berediová-Banovićová

Fašistickí okupanti a ich pomáhači začali ihneď po príchode do Sriemu s ničením a prenasledovaním slovanského živlu, vrátane Slovákov. Aby zničili odpor, ktorý sa začal húževnate rozvíjať, pristupujú typicko-nacistickému spôsobu, t. j. masovému prenasledovaniu a ničeniu, tak samého slovenského ľudu, ako i ničeniu jednotlivých slovenských dedín. Toto prenasledovanie sprevádzajú tzv. raziami, ktoré konali v roku 1943 za pomoci Romelových vojsk, ktoré sa t. č. nachádzali na Balkáne a špeciálnymi gestapáckymi oddielmi. Keďže nemohli zdolať odpor slovenských bojovníkov, ktorí sa nachádzali v horách, v partizánskych oddieloch, fašistickí okupanti ničili a prenasledovali slovenský ľud a tým upokojili svoje sadistické pôžitky. Ako príklad uvádzame prípad zavraždenia Jozefa Moravca, ktorý nachádzajúc sa pred svojím domom bol bez akejkoľvek príčiny zastrelený. Jeho syna, ktorý sa nachádzal v poli, po zverskom trýznení, zlámuc mu obidve ruky, zastrelili tiež. Ďalej uvádzame prípad Ondreja Suchániho, ktorého okupanti zastrelili, keď niesol seno pre svoj statok. Z týchto prípadov vidíme, že akým spôsobom fašistickí okupanti ničili nevinné a bezbranné obyvateľstvo Sriemu, nevyberajúc spôsoby svojho sadistického pôžitku. Bolo to vraždenie na každom kroku, pri každej príležitosti. Čo im bola na vine starena Katarína Klinková, ktorú jednoducho vyviedli pred dom a tam ju zastrelili. Týmito spôsobmi zveri v ľudskej podobe, ničili slovanský ľud už vopred prichystaným plánom, a tým chceli priniesť do Európy nový poriadok, novú kultúru. Nezastavili sa len na vraždení Slovákov, Srbov, Chorvátov, ale začali ničiť i samé dediny. Boli to, ako sami hovorili, „hlásatelia kultúry“, ktorí zanechávali krvavé stopy na každom kroku. Ako príklad tohto ničenia samých slovenských dediniek uvádzame prípad čisto slovenskej dedinky Lug. Je to malá dedina, čisto slovenská, chudobná, ktorá sa nachádza na okraji Fruškej hory a bola skoro od začiatku bázou slovenských partizánov pre pobyt a vydržiavanie partizánskych oddielov. Ako taká mnoho trpela od fašistických okupantov a ich pomáhačov. Mnoho ráz bola sprevádzaná razia v tejto slovenskej dedinke. Raziu sprevádzali nasledujúcim spôsobom: pozbierali, vlastne povyháňali všetok ľud uprostred dediny a postavili ho pred nastavené guľomety, vyhrážajúc im zastrelením, akže nevyzradia úkryty partizánov.

Môžeme si predstaviť, aký pocit mal ten ľud, keď vedel, že sa také prípady stávali po mnohých iných slovanských dedinkách a kde takto zohnaný ľud bol jednoducho postrieľaný. Tu však vybrali niekoľkých z ľudu a začali ich biť a trýzniť, aby im povedali, kde sa nachádzajú partizáni. Nakoľko títo nevedeli, kde sa nachádzajú, držali ich v takomto napätom stave i po niekoľko hodín. Za ten čas všetky domy vyrabovali a ľud po návrate našiel už len prázdne domy.

Ešte zverskejším spôsobom sa správali v slovenskej dedinke, v Binguli. Stalo sa to 2. novembra 1944. Poobede vtrhli do dedinky, všetkých občanov vyviedli pred dedinu, kde sa nachádzali už vopred postavené guľomety. Ťažko bolo týmto našim Slovákom pozerať sa na tie guľomety, o ktorých už toľké zlé chýry počuli. Už vedeli, že im bude veľmi ťažko zachrániť sa. Istej čiastky sa podarilo ujsť do hory. Ostatní boli pobití. Potom nastalo ničenie a rabovanie. Druhý deň, keď už bola dedinka

úplne vyrabovaná, vyhodili do vzduchu najsamprv slovenský evanjelický kostol a za ním nasledovali obytné domy, v ktorých sa nachádzali ešte poniektorí starci a deti. Vo svojom hýrení spiľovali ešte i všetky stromy v celej dedinke. Smutný obraz bol nastal pre občanov, ktorí sa vrátili. Z dedinky ostali len spáleniská. Niekoľko domov nechali úmyselne nepoškodených, ktorým sa veľmi potešili, ale nie za dlho, nakoľko okupanti podmínovali tiež i tieto a v ktorých občania nachádzali svoj hrob. Ako príklad uvádzame prípad Ondreja Gašpara a jeho syna, ktorý vstupujúc do svojho domu, nadišli na mínu, ktorá bola pod samým prahom. Nielenže zničili celú dedinku a celkom ju vyrabovali, občanov zväčša postrieľali, ale ešte úmyselne podmínovali domy, aby i tí, ktorí sa horko-ťažko zachránili, našli tuná istú smrť. Na takéto zverské spôsoby chceli zničiť slovenský Dedinka Lug bola bázou slovenských partizánov pre pobyt a vydržiavanie ľud a jeho odpor proti okupartizánskych oddielov pantom a ich pomáhačom. Každý spáchaný zločin bol iba výzvou a vstupom do boja. Slovenský ľud Sriemu nikdy nezabudne na tieto roky okupantskej krutovlády. Takto vypadala práca a kultúra „ubermenschov“. A týmto podobné zločiny páchli na tisíce a tisíce slovenských vlastencov a na samom ľude vo všetkých sriemskych dedinkách. Mŕtve obete žiadajú spravodlivý a zaslúžený trest, pre všetkých vojnových zločinov... Zdroj: Zločiny, ktoré popáchal okupant a jeho pomáhači na slovenskom ľude v Srieme Foto: www.lug-dedinkavudoli.com