Veľké bravo pre dielo našej Miry Brtkovej

PRÍLOHA PRE KULTÚRU, Obzory VEDU, UMENIE A LITERATÚRU

Interview: Balla s. 4 – 5 Štandardne a konštantne s. 6

O bratstve a vzájomnosti Slovanov s. 7 Nový Sad 29. 5. 2021 Ročník XXXVIII Číslo 5/440

ART

DOZVUKY PO UKONČENÍ VÝSTAVY REFLEXIE / REFLECTIONS MIRY BRTKOVEJ V MÚZEU MESTA BELEHRAD Veľké bravo pre dielo našej Miry Brtkovej

Miroslav Benka

Toto sa nestalo žiadnemu tvorcovi po hádam jednej z najväčších výstav v Srbsku a možno aj v bývalej Juhoslávii. Stovky a stovky spravodajských informácií v tlačených médiách, v televíznych programoch, v rozhlase a na webových portáloch – portréty, riporty, úvahy a recenzie a dennodenne stovky a stovky návštevníkov v Múzeu Mesta Belehrad (MMB), – povedala nám hovorkyňa výstavy Barbara Garčevićová z Agentúry pre vzťahy s verejnosťou a organizovanie podujatí Preventer, zameranej na podporu kreatívnych ľudí, umenia a kultúry so sídlom v Belehrade.

Výstava prác našej výtvarnej umelkyne Miry Brtkovej Re exie / Re ections bola uvedená 17. marca a mala potrvať do 25. apríla, ale v súlade so záujmom a požiadavkami návštevníkov organizátor bol prinútený poprosiť MMB o predĺženie uvedeného podujatia až do 9. mája (Deň víťazstva). Organizátori požadovali aj o ďalšie predĺženie, ale, žiaľ, múzeum malo už vopred naplánované iné akcie. tradície, ale svojou hodnotou aj nančne zažilo vzostup na umeleckom trhu (Brtkovej diela vraj hodnotne patria medzi diela tých piatich najvýznamnejších výtvarníkov regiónu).

Jednoducho, stalo sa to, po čom samotná pani Brtková túžila: byť prítomná v našej kultúrnej verejnosti tam, kde vskutku svojím dielom patrí – akoby s nami komunikovala samotná umelkyňa, ktorej dielo čerpalo inšpiráciu z našej slovenskej

Retrospektívna výstava prác Miry Brtkovej Re exie / Re ections, ktorú organizovali Fondácia Miry Brtka a Múzeum mesta Belehrad, prilákala počas takmer dvoch mesiacov 20 000 návštevníkov a večer 10. mája 2021 bola ukončená za prítomnosti veľkého počtu ľudí z belehradskej verejnosti a kultúrneho života. Pre multimediálnu a multikultúrnu umelkyňu, o ktorej široká verejnosť, žiaľ, veľa nevedela (pretože umelkyňa veľkú časť svojho života tvorila v Ríme), priniesla táto výstava zaslúženú pozornosť a obecenstvo sa najlepším možným spôsobom oboznámilo s jej umeleckým opusom.

Ako informoval 2. program

Rádia Belehrad dňa 24. marca 2021: „Vzhľadom na to, že Mira

Brtková žila a tvorila mimo tohto kultúrneho prostredia, doň sa zapojila najsprávnejším spôsobom! Rím bol v tom jej období Hollywoodom na

Tibere, bolo to synonymum pôvabu, lesku!“

Po Ríme Brtková vystavovala v Trente, v Bratislave, v Budapešti, v Martine, v Novom Sade, v Sarajeve, v Belehrade, ale aj v jej Starej Pazove, v Báčskom Petrovci, v Sriemskej Mitrovici, v Kovačici a inde. Boli sme priami svedkovia, že organizátori – Nadácia Miry Brka v Belehrade

a Múzem Mesta Belehrad vložili obrovskú znalosť a námahu zaujať verejnosť touto udalosťou a prekvapili aj bohato vybavenou publikáciou, tlačenou až na 418 strán a bohato ilustrovanou Brtkovej dielami. *

Mira Brtková sa maliarstvu začala intenzívne venovať počas pobytu v Ríme, kde mala samostatnú výstavu v roku 1964. Zúčastnila sa niekoľkých skupinových výstav, z ktorých najdôležitejšou bola Forme presenti v roku 1965. Na vojvodinských a srbských umeleckých scénach sa predstavila s výstavami v Galérii súčasného umenia v Novom Sade a Salóne múzea súčasného umenia v Belehrade v roku 1971. Mira Brtková bola členkou medzinárodnej umeleckej skupiny Illumination, ktorá vznikla v roku 1967 pod dozorom japonského umelca Nobuya Abeho (1913 – 1971). Členmi tejto skupiny boli Milena Čubrakovićová (1924 – 2004), americká umelkyňa Marcia Ha fová (1929 – 2018) a dvaja umelci – Talian Paolo Patelli a Talian švajčiarskeho pôvodu Aldo Schmid.

Skupina Illumination nemala deklaratívny pracovný program, ale všetci jej členovia boli spojení dômyselným chápaním umenia ako úplne nereferenčnej abstrakcie, ktorá mala viac organických a meditatívnych ako striktne geometrických a konštruktívnych vlastností. Vo včasných dielach Brtkovej, ktoré majú talianske názvy (čo znamená, že boli tam vytvorené a podobajú sa umeleckému životu toho prostredia), je podľa kritika Ješa Denegriho badateľné postupné oddeľovanie sa od dedičstva informalizmu, ktorého posledné stopy sú viditeľné mäkko reliéfne vrstvy materiálu na maľbe, aby sa z nich potom stal úplne plastický organizmus, väčšinou v bielej farbe, smerujúci k minimalizácii formy a potom k minimalizácii na radikálnom štádiu, čo sa nakoniec nepodarí, kvôli extrémnemu chápaniu obraz nevyhovoval jeho formovaniu a povahe. Totiž v duchu myšlienok, ktoré káže Abe a ktoré boli v zásade akceptované jeho mladšími asistentmi, nie je obraz síce zbavený všetkých odkazov na predmety, ale redukovaný na jednoduché a zhrnuté vizuálne efekty, nie estetickým výtvorom, ale je skôr stvorený a mal by vyzerať ako znak duchovného „osvetlenia“ v tradícii ázijských životných lozo í. Po ukončení činnosti skupiny Illumination pokračovala Brtková v samostatnej práci maliara a sochára spolu s ďalším umeleckým záujmom.

Po celú dobu medzi rokmi 1970 a 2012 dopĺňa cyklus Pracuje s výšivkami, v ktorom obnovuje tradičnú manuálnu techniku vyšívania, tvarovania v tkanine v spolupráci s miestnymi výšivkárkami a tkáčkami, najčastejšie jej Slovenkami. z cyklu Metamechanika, Kolektívne, Strážcovia (inšpirované Slovákmi rakúsko-uhorskými hraničiarmi), Odtiaľto sem / odtiaľto tam, Vonku – dovnútra, Formy, Umelecký trón, Akumulácie, ktoré boli zobrazené aj na výstave Úvahy alebo Červené sochy (2005 – 2006). Väčšina z týchto sôch bola vytvorená „prijatím“, „preusporiadaním“ a „premenovaním“ hotových polotovarov alebo montovaných prvkov. Koncept Readymade nebol založený na výslovnom Duchampovom (Marcel Duchamp 1887 – 1968) spôsobe, akým bola koncepcia ready-made

Brtková aplikovala tiež akúsi symbiózu princípu organickej a geometrickej abstrakcie mimoriadne aktívnej farby, ktorej farebné zóny boli oddelené tvrdými hranami, čím vytvorili typ maľby zo série Rieka „A“ (1970) alebo ALLI (1970) v duchu základných plastických postulátov maliarskej kultúry neskorého modernizmu.

Vyrobila niekoľko sérií sôch na prelome 20. a na začiatku 21. storočia, napríklad Outside-Inside (1999), Readymade (2000), sochy integrovaná do praktík „nového sochárstva“ v 80. a začiatkom 90. rokov. Ide o diela jednoduchej objektívnej kon gurácie, ktoré vstupujú do postupu koncepčných sochárskych výkonov. Tieto diela by sa dali „inými slovami“ označiť ako efekt predstavenia a sledovania / pohľadu tela na sochárske predstavenia. Sochárka zo série Červené sochy upravuje a používa kovové polotovary (spracované, zvárané kúsky kovu) a stavia ich na podstavec, ktorý získa vzhľad monumentálnej

Mária Mira Brtková sa narodila v dedinke Nové Bánovce neďaleko Starej Pazovy. Absolvovala lmovú réžiu na Akadémii scénického a lmového umenia v Belehrade v roku 1953 a na Akadémii výtvarných umení (Accademia di Belle Arti) v Ríme v roku 1963. Režírovala hru Tennesseeho Villiamsa Sklenený zverinec (1956) v Národnom divadle / Népszínház v Subotici. V roku 1953 pôsobila v Prahe, kde pracovala u lmára a vysokoškolského pedagóga Otakara Vávru (1911 – 2011). Krátke lmy nakrúcala pre Záhreb lm až do roku 1959. Pracovala ako scénografka v animovaných lmoch Step (1963) a Soloist (1963). Ako asistentka réžie Pietra Germiho (1914 – 1974) pracovala na lme The Facts of Murder (1959) v Taliansku. Bola tiež pomocnou režisérkou vo lme Sutjeska (1970 – 1971).

sochy. Tieto „ironické sochy“ sú ponúkané ako nede nované a svojvoľné „zmetené stopy“ po monumentálnych sochách z obdobia socialistického modernizmu. Ich charakter stopy socializmu sa zvyšuje použitím červeného kovového rámu okolo podstavca a sochy. Paradoxom týchto prác je, že naznačujú ironický vzťah k lži socialistického modernizmu a na druhej strane istý melancholický, takmer nežný vzťah k artefaktom práce a symbolizácii minulých utopických spoločností.

Slávnostné ukončenie výstavy prác Miry Brtkovej Re exie / Re ections bolo okrem početných predstaviteľov médií umocnené prítomnosťou predstaviteľov domácej kultúrnej a verejnej scény, akými sú prof. Dr. Ješa Denegri, Sava Stepanov, Nebojša Bradić, Slavimir Stojanović Futro, Maja Uzelac, Mila Turajlić, Maja Đorđevićová, Ivana Zarić, Virdžinija a Đorđe Miketićovci, Maša Popovićová, Jelena Milašinovićová, Goran Jevtić, Ivana

1 DIMITRIJEVIĆ, Milica: Iluminacija u delima Mire Brtke. Politika, 12. 4. 2021, s. 13. 2 KRALJ, Miljana: Umetnost je stvarala od svega što je dotakla. Večernje novosti, 16. 3. 2021, s. 23. 3 JOVANOVIĆ, Lidija: Re eksije na tekstilu. Vreme, 22. 4. 2021, s. 54. Konstantinovićová, Svetlana Ninkovićová, Ivan Aran, Igor Stangliczky, Branko Rosić, Ines Jevrosimovićová, Lilly Taylorová, Goga Grubješićová...

Boli tu prítomné aj tie najvplyvnejšie médiá: Politika1 , Večernje novosti2, Danas, Blic, Vreme3, Pečat, RTS a RTV, TV Pink, 2. program Rádia Belehrad a Rádio Nový Sad, novinári zo Slovenskej republiky, z Talianska a Nemecka – Stuttgartské spravodajské noviny a početné ďalšie médiá. Zdroj informácií: Publikácia Re eksije Mira Brtka Fotogra e: Vladimir Miloradović / agentúra Preventer

KNIHY

Rozprava o westerne aj v srbčine

(Peter Michalovič, Vlastimil Zuska: Rasprava o vesternu. Zo slovenčiny preložil Michal Harpáň. Izdavačka knjižarnica Zorana Stojanovića : Sriemske Karlovce – Nový Sad 2021)

Stevan Lenhart

Kniha pod názvom Rozprava o westerne autorov Petra Michaloviča a Vlastimila Zusku vyšla v spoločnej realizácii Slovenského lmového ústavu a Vysokej školy múzických umení v Bratislave a dožila sa dvoch vydaní (prvé roku 2014, druhé roku 2015). Publikácia v tomto roku vyšla aj v srbskom preklade Michala Harpáňa; vydanie má vyše 430 strán. Toto dielo česko-slovenskej autorskej dvojice lmových teoretikov a estetikov sa odborne zaoberá westernom ako lmovým žánrom, jeho zrodom a vývojom, postavami a dielami. Autori v predslove hovoria, že ich záujem o western je trvalý a prepája ich detstvo so súčasným obdobím ich života, takže teoretické písanie o danom lmovom žánri bolo pre nich aj určitým dobrodružstvom. Dodnes si vraj spomínajú na návštevy kina, kde sa premietali westerny, pokým opätovná – tentoraz vedecko-výskumná – recepcia týchto lmov v súčasnosti u nich zase vyvolala nové zážitky.

Kniha je rozdelená na päť kapitol. V prvej sa po úvodnom rozoberaní pojmu žáner autori zaoberajú priestorom tzv. Divokého západu a tamojšími legendárnymi osobami, ktorých životy boli námetom na mnohé westerny. V časti tejto knihy ide najmä o legendárneho bandita Jesseho Jamesa, ktorému autori venovali osobitnú pozornosť a hovoria o viacerých hraných lmoch, v ktorých vystupuje daná postava.

V kapitole Zrod a metamorfózy westernu ako žánru sa poukazuje na niektoré literárne diela (ako aj divadelné predstavenia) na tému Divokého západu, ktoré predchádzali lmovému westernu. V pokračovaní autori problematizujú postavenie lmu Veľká vlaková lúpež (1903) ako prvého westernu a detailnejšie sa zaoberajú westernom v ére nemého lmu a tvorcami, ktorí prispeli ku kryštalizácii tohto žánru. Osobitné časti sú venované epickému westernu, subžánrom spaghetti western, eurowestern a eastern, antiwestern a acid western, ako aj revizionistickému a postrevizionistickému westernu, modernému westernu a westernovým remake a retake. Zaujímavosťou tejto časti knihy sú aj Poznámky k českým a slovenským

príspevkom westernu, kde sa o. i. hovorí, že v subžánri moderný western môže českú a slovenskú kinematogra u reprezentovať niekoľko lmov – ide napr. o diela Kapitán Dabač (réžia P. Bielik), Noční jazdci (M. Hollý) a Je třeba zabít Sekala (réžia V. Michálek, scenár J. Křižan).

Kapitola Western ako žáner – príbeh a diskurz sa zaoberá zložkami westernového naratívu, medzi ktoré patria udalosti, putovanie a osídľovanie krajiny, hon dobytka, vojenské kon ikty, únos a prenasledovanie, prestrelky, súboj, vlaková lúpež, prepadnutie dostavníka, vylúpenie banky…

Štvrtá kapitola je venovaná charakteristikám typických westernových postáv a v jej osobitných častiach sa napr. hovorí o osamelom mužovi, jazdcoch, mužoch v akcii, ženách vo westerne, Indiánoch, Mexičanoch, Afroameričanoch, miešancoch a deťoch vo westerne, tiež sa rozoberá reč westernových postáv, ako aj zbrane, priestor a mestá vo westerne.

V záverečnej kapitole Žáner v ohnisku interpretácií ide o teóriu interpretácie umeleckého textu, ktorú autori knihy aplikujú aj na príkladoch interpretácie lmového westernu.

Kniha obsahuje aj zoznam literatúry a westernovú lmogra u.

BALLA, SPISOVATEĽ ZO SLOVENSKA Sú to poviedky o ľuďoch, ktorí svoju nedostatočnosť vnímajú intenzívne

Stevan Lenhart

Keď roku 1996 vyšla Ballova debutová zbierka poviedok Leptokaria, vyvolala neobvykle veľký záujem v literárnokritických (a určitých čitateľských) kruhoch, lebo taká próza sa predtým (a azda ani potom) v slovenskej literatúre neobjavila. Autor za túto knihu získal Cenu Ivana Kraska a kritika mu už vtedy uznala jazykové majstrovstvo, ktorým vo svojich poviedkach vyjadroval „hľadanie prapodstaty vecí a vzťahov na hranici reality a kcie” s prítomnosťou bizarných javov, neistoty, strachu, šoku a prekvapení. Zvláštnosť Ballových včasných próz je tiež v tom, že pocit emočnej a psychickej izolovanosti jednotlivca vzhľadom na spoločnosť je v nich miestami vyjadrený sugestívnym literárnym spôsobom vzbudzujúcim taký dojem, aký možno porovnať so zážitkom z hudobného alebo lmového diela (sám spisovateľ však sebakriticky podozrieva, že sa mu to v jeho textoch podarilo vyvolať).

Dnes, 25 rokov po vydaní Leptokarie, v rozhovore s Ballom – ktorý vo svete literatúry používa len priezvisko, krstné meno na obaloch jeho kníh nenájdete – nás zaujímali okolnosti vzniku týchto poviedok, autorove vtedajšie inšpirácie a jeho súčasná mienka v súvislosti s kultovou knihou.

V ktorom období, čiže ako dlho vznikali poviedky zo zbierky Leptokaria? V akých spomienkach vám zostalo to obdobie? Spomenuli by ste niektorých spisovateľov alebo diela (alebo udalosti), ktoré vás inšpirovali a – buď priamo alebo nepriamo – vplývali na vznik próz z tejto knihy?

– Bol to začiatok 90. rokov, krásne časy, ale nie pre každého. Niektorým sa zrútil ich obľúbený režim. Plačú za ním dodnes, a keď už stihli zomrieť, tak za ním plačú ich deti a mentálni dedičia. Písať som začal už pred koncom totality, bez šance na publikovanie, a nič z toho sa v Leptokarii neskôr neobjavilo. Za socializmu som publikovať ani nechcel, a tomu, že raz padne, som neveril. Bolo mi zle z toho, čo vtedy vychádzalo, s veľmi zriedkavými výnimkami, ako Sloboda, Johanides, Mitana, debut Edmunda Hlatkého... Koncom 80. rokov sa situácia mierne zlepšila, objavili sa napríklad Pišťanek, Taragel,

Balla (foto: Nicol Hochholczerová)

ich poviedky boli pre mňa zázrak. Chcel som napísať knihu, ktorá by v predošlom režime nemala šancu vyjsť. K nevydateľnému spôsobu písania a nevydateľným témam som sa nemusel nútiť, lebo to, čo som cítil a ako som to chcel vyjadriť, bolo vtedy neakceptovateľné, hoci inak v slobodnom svete bežné, nešlo asi o žiadnu extra inováciu. Mladý človek v takej pozícii vyvrheľa síce trpí, no zároveň je rád, že je čudný, výnimočný. Základom bol protest proti konformite, normalite, obyčajnosti, proti bežnej predstave života v rodine, v spoločnosti, protest proti axiómam o dôležitosti národa a po páde režimu znovu aj o dôležitosti viery, tradície, konzervatívnych hodnôt, bol to protest dokonca aj proti „slušnosti“. Protest, vyjadrený drobnými príbehmi, zážitkami mladého protagonistu. Samozrejme, môj spôsob života bol a je v skutočnosti jedným z bežných spôsobov normality, aj keď „inej“, lebo veď aj čosi ako bítnictvo, punk či skrátka nonkonformnosť je len produkt väčšinovej konformnosti, je čímsi nevyhnutne len na tomto pozadí, je to sprievodný jav, nič veľké, nič výnimočné, nič svetoborné, no kedysi som to takto nevnímal. Bral som to ako exkluzivitu, čosi, čo si treba vybojovať. No prinajmenšom šlo o to, aby ma väčšinová, slušná, usporiadaná spoločnosť, mamičky s kočíkmi a ich chlapi nechali na pokoji, aby ma nikto neotravoval svojimi pravidlami, diktátom, ako treba vyzerať, ako sa treba obliekať, ako si treba zariadiť život a o čo sa treba snažiť. A chcel som sa im smiať a chcel som ich aj urážať.

Chcel som byť ako Jack Kerouac, aj moji kamaráti chceli byť ako Jack Kerouac, mnohí tak aj dopadli. Dnes by som chcel byť skôr ako William Burroughs kombinovaný s Kafkom, no to tiež nie je žiadna výhra. No a čo. Neviem, čo by tak mohla byť pre mňa výhra.

Sám názov Leptokaria možno vnímať s ohľadom na viac jeho významov (Eva

Jenčíková napr. vo svojej recenzii uvádza geogra cký, ale aj dermatologický aspekt daného termínu). Názov totiž pôsobí zároveň exoticky, melodicky a záhadne, ale má aj schopnosť vyvolávať určité asociatívne a symbolické súvislosti s prózami z danej knihy. Ide tiež o titulok záverečnej poviedky v knihe. Ale prečo ste si zvolili práve tento názov?

– Raz som už neviem kde zbadal slovo Leptokaria, úplne ma ohúrilo. Vôbec som netušil, že je to známe letovisko, turistická destinácia. V tom čase som o zahraničnej letnej turistike nesníval, ani teraz o nej nesnívam, lebo ma to vôbec nezaujíma. Žiadne pláže, horúčava, more, nič také. Videl niekto Sida Viciousa na gréckej pláži? Čiže v tých časoch som netušil, o čo ide, ale priťahovala ma predstava leptania a lepry, proste, to slovo evokovalo čosi ako poškodzovanie tela leptaním, obliatie kože kyselinou a utrpenie s tým spojenie, no a samozrejme aj tú príšernú chorobu, lepru. Keď som zistil, že Leptokaria je letovisko, bolo to ešte fascinujúcejšie – ten protiklad medzi pravým významom toho slova, zemepisného údaju, a mojím prvotným spontánnym pocitom z toho, ako to slovo znie, z tej asociácie s utrpením, mučením, chorobou a smrťou. Zdalo sa mi vhodné takto nazvať knihu, plnú špiny, smútku, sarkazmu, pocitu nezmyselnosti života. Už vtedy som chcel zmiasť naivného čitateľa, ktorý sa bude riadiť názvom knihy. Chcel som ľudí vlákať do pasce. Aj poviedka Leptokaria, kde je to slovo naozaj v tom zmysle letoviska, je plná pocitov a drobných udalostí, ktoré sa rozhodne nespájajú s plážovými zážitkami pohodových výletníkov, peknučkých mileneckých dvojíc alebo rodiniek s deťmi pri mori. Rozhodne nie. Toto „rozhodne nie“ mi ostalo dodnes.

Ako vznikli vaše spolupráce s vydavateľmi Petrom Šulejom a Kolomanom Kertészom Bagalom? Ako reagovali na vaše prózy?

– Prvým vydavateľom Leptokarie bol Peter Šulej, knižka vyšla v jeho banskobystrickom vydavateľstve Drewo a srd. Vtedy ma zaujal názov Drewo a srd, bolo to slovné spojenie absurdné a do istej miery nezmyselné. Toto sa k mojej knihe dokonale hodí, povedal som si. Bol som príjemne prekvapený, že na zápecníckom Slovensku je niekto schopný takto nazvať vydavateľstvo! Ešte aj dnes by som bol prekvapený. Hoci dnes by ma neprekvapil ani tak ten názov, ako skôr nápad založiť vydavateľstvo a nie posilňovňu či barber shop. Peter Šulej raz pricestoval do mesta, v ktorom som sa narodil, kde žijem a kde hádam aj zomriem, čiže do Nových Zámkov na juhu Slovenska, na festival performančného umenia Transart Communication. V budove kina, kde sa festival uskutočnil, sa opieral o barový pult a popíjal pivo. To bolo hneď dobré a sympatické znamenie. Zoznámili sme sa a ja som mu odovzdal kopu poviedok, krvopotne naklepkané, stokrát opravované strojopisy. No a na druhý deň pri tom istom barovom pulte mi Šulej povedal, že je mu ľúto, ale tie poviedky sú nahovno. Ja som sa tváril, že ma to netrápi, ale zrútil sa mi môj malý mizerný svet. A Šulej sa zrazu rozosmial, búchal ma po pleci a povedal, že len

žartoval, že poviedky sú vynikajúce a okamžite ich chce vydať. V roku 1996 vyšla Leptokaria. Kali Bagala potom prejavil záujem o vydávanie ďalších mojich kníh, no druhá ešte vyšla v spolupráci Šuleja a Bagalu, bola to Outsideria. Tú som v skutočnosti napísal skôr ako Leptokariu, už niekedy v rokoch 1992 až 1993, ale napokon vyšla veľmi, veľmi prepracovaná, hoci dnes si myslím, že bola prepracovaná nedostatočne. Ale to si myslím aj o Leptokarii a prakticky o všetkých ďalších knižkách, od ktorých vydania prešli roky. Naopak, nemyslím si to o najnovších, tak približne od knižky V mene otca. Tie sú celkom fajn. To, že si to takto predstavujem, je dobré, lebo keby to tak nebolo, znamenalo by to stagnáciu. Možno naozaj stagnujem, ale našťastie o tom neviem. Takže môžem písať ďalej a domnievať sa, že to má význam, aj keď neviem, pre koho okrem mňa. Dobré znamenie bude, keď tu o desať rokov spochybním kvality V mene otca a všetkého, čo nasledovalo.

Literárna kritika na Slovensku prijala Leptokariu so záujmom a po vydaní tejto knihy hádam každý tamojší literárny časopis ju recenzoval alebo ju zapojil do svojho tematického rozhovoru. Prekvapil vás vtedy taký ohlas zo strany literárnej kritiky? Ako ste vnímali všetky tie reakcie?

– Bol som nadšený. Veď o to mi šlo, o to ide každému, najmä mladému, ale nielen mladému autorovi. Navyše, ani ja som v tom čase nenarazil na lepšiu domácu knihu a už vôbec nie s takými témami a tak napísanú. Dnes to vidím inak, ale dnes by to iste aj tí kritici videli inak. Aj oni sa vyvíjali a vyvíjajú, ak nepomreli. V tom čase bolo, myslím, oveľa viac publikačných možností pre vcelku serióznu literárnu kritiku, aj v denníkoch, a tie kritiky mali, zdá sa, aj nejaký dopad na verejnosť, aspoň na jej príčetnejšiu časť. Dnes je vplyv kvalitnej kritiky vcelku mizivý a príčetnejšia časť verejnosti takmer neexistuje. Alebo je v hlbokej... defenzíve. Všetko valcuje internetový primitivizmus. Prekvapuje ma, že Leptokaria bola prijatá pozitívne, ja sám by som ju dnes tak neprijal. No po boji je každý generál, dokonca aj dezertér ako ja. Moja nasledujúca kniha, Outsideria, pokiaľ si pamätám, extra nadšenie nevzbudila. Mnohí ju nenávideli, ktosi dokonca tvrdil, že je to najhoršia slovenská kniha vôbec. To sa mi páčilo. Outsideria bola ozaj extrém, prejav extrémneho zúfalstva. Ale doteraz si myslím, že aspoň „ideologicky“ boli obe knižky v poriadku, vyjadrovali jasný postoj. Na ňom sa nič nezmenilo, alebo som dokonca pritvrdil. Ale literárne to bola miestami slabota. Pritom som sa veľmi snažil. Ale snaha škodí. Lepšia je precíznosť, spojená paradoxne s dávkou ľahostajnosti. O problematickej úrovni Leptokarie by som dodnes nevedel, lenže v týchto pandemických dňoch som si tie veci znovu prečítal. Takéto spätné čítanie patrí k hrôzam pandémie. Čoskoro vyjde výberovka 25 x Balla, tam budú najlepšie kúsky v novom outfite, znovu napísané. Ale z týchto dvoch spomínaných kníh je tam práve len čosi z Leptokarie.

Vaša ďalšia, už spomínaná kniha Outsideria z roku 1997 má vlastne dosť toho spoločného s Leptokariou. Hovoríte, že napísaná bola ešte pred ňou... Dalo by sa povedať, že Outsideria svojou formou a štýlom vtedy vyznela v určitom zmysle ako váš osobný literárny manifest?

– Áno, a nielen literárny, ale aj „manifest“ istého druhu myslenia, pohľadu na svet, je to smutná oslava negativizmu a beznádeje, autoterapia, provokácia, naivná pomsta svetu. Ako som už spomínal, v chystanom vydaní výberovky 25 x Balla sa z Outsiderie nakoniec neobjaví nič, hoci som z nej pôvodne vybral jednu ukážku, ale nech som ju prepisoval, vylepšoval, obrusoval akokoľvek, stále sa mi nezdala v poriadku. V Outsiderii je proste duch zmaru, depresie, aj hnevu, ale celé je to literárne dosť naivné, zdá sa mi teraz, hoci niektoré časti, úseky, odseky, vety sú podarené, a poznám ľudí, osobne aj sprostredkovane, ktorí tú knihu považujú za kultovú. Musela vzniknúť, nevedel som sa jej vyhnúť. A som rád, že existuje a že je to moja kniha.

Pri čítaní poviedok z knihy Leptokaria a pociťovaní ovzdušia, ktoré jej texty vytvárajú, nejako sa vnucujú porovnania s ovzduším, aké vytvárajú určité lmy niektorých avantgardnejších autorov (napr. Davida Lyncha) alebo skladby niektorých hudobníkov – napríklad včasnejšia tvorba skupiny Swans, alebo rôznych iných autorov industrickej, punkovej a temnejšej elektronickej hudby… Zostáva to všetko na asociatívnych predstavách samého čitateľa, alebo možno priamo súvisí aj s vašimi inšpiráciami zo sveta lmu a hudby?

– Jednoznačne áno, súvisí. Lynchove lmy som obdivoval, hoci som im nerozumel, ale asi im ani veľmi netreba rozumieť. Keby bolo treba, zrejme by ich natočil ináč. Zrozumiteľných lmov je dosť, nemusia byť také všetky. No a Swans? Vplývala na mňa nielen ich hudba, ale aj kniha Konzument od speváka Michaela Giru. Z platní najmä Children of God... Ale potom aj nádherný, desivo smutný Burning World. Je nepochopiteľné, že sa táto platňa nestala svetovým trhákom. Alebo je to práveže pochopiteľné. Mnohé poklady ostanú nepovšimnuté a namiesto ních je oslavovaný brak. Swans počúvam dodnes, minimálne raz týždenne, vrátane najnovšieho Leaving Meaning, je to po rokoch zasa fantastický album. Vždy si ho púšťam v práci, v úrade, dáva mi silu vydržať medzi normálnymi ľuďmi. V takých situáciách je Swans môj tajný spojenec, stačí pár slov a tónov a viem, že v tom nie som sám. Hoci, striktne vzaté, čo sa tým mení, keď človek v niečom takýmto spôsobom nie je sám? Ja nepomôžem Girovi, on nepomôže mne. A napriek tomu to zázračne funguje. Teda v tomto prípade pre mňa, nie pre Giru. Asi o to ide v umení, hudbe, literatúre. O hľadanie blízkeho, príbuzného, spoločného. Kedysi, práve v časoch Leptokarie, ale aj niektorých ďalších kníh, som robil tú zásadnú chybu, že som chcel písaním vyvolať taký silný dojem, ako spomínané skupiny vyvolávali hudbou. Lenže to sa nedá. Literatúra na to nemá. Na mňa aspoň žiadna literatúra tak silne nezapôsobila.

V poviedke Infekcia hlavný hrdina zažíva strach z vlastnej prítomnosti a sebou in kovaného okolia... Takýto námet umožňuje rôzne interpretácie, ale literárna kritika sa v podstate uzhodla na tom, že ide o existenčný strach jednotlivca vo svete „plnom absurdity a vonkajšieho nepriateľstva“... Ako by však znela vaša interpretácia tejto prózy? Povedali by ste niečo o nej, čo literárni kritici už nepovedali?

– Nepamätám si, čo všeličo povedali kritici, ale pre mňa teda nešlo predovšetkým o vonkajšie nepriateľstvo – hoci samozrejme aj o to – ale primárne šlo o nepriateľstvo voči sebe samému, o pocit osobnej nedostatočnosti, nevydarenosti, slabosti, vlastného zla, hoci vlastné zlo bolo skôr len zbožné želanie, lebo keby som bol aspoň výnimočne zlý, tak by som niečo znamenal, síce niečo zlé, ale každopádne niečo. Slaboch sa vyznačuje tým, že nemá ani len na zlo, a keď sa veľmi snaží, tak ho hocikto hneď zašliapne ako červíka a je po probléme. Takže Infekcia je o ľudoch, ktorí vnímajú svoju nedostatočnosť, nevydarenosť a vnímajú ju až príliš intenzívne, až tak, že vedomie vlastnej nedostatočnosti im znemožňuje žiť. Nejde teda primárne o vonkajší konkrétny svet, ale o nich samých v akomkoľvek svete.

Ako sa pozeráte na vývin vašej neskoršej literárnej tvorby vo vzťahu ku knihe Leptokaria? Ide o určité nadväznosti a dozvuky, alebo pokračujete písať bez ohliadania sa za tým, čo ste vtedy vytvorili?

– Ohliadam sa, ale opatrne, a niekedy nad tým Ballom z 90. rokov krútim hlavou. To, čo som chcel vyjadriť, je pre mňa dodnes v poriadku, problém je s tým, prostredníctvom akých príbehov, akých poslabších, nevydarených fabulácií som to vyjadroval. Že dnes to robím rovnako nevydarene, si, žiaľ, uvedomím zasa až o desať či dvadsať rokov. Asi je to takto normálne. To ma mrzí, lebo od normality sa po celý čas úprimne dištancujem. Neviem, kto bol Carl von Clausewitz, ale vraj povedal, že vojna je pokračovanie politiky inými prostriedkami. Tak ja by som povedal, že moje písanie je neustále pokračovanie Leptokarie inými prostriedkami, a občas sa bojím, že dokonca tými istými.

Štandardne a konštantne

(Mária Kotvášová-Jonášová: Keď príde čas. Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny – Výbor pre informovanie, Nový Sad 2020)

Zuzana Čížiková

Zvykli sme si, že sa produkcia kníh pre deti a mládež u nás viaže s dvoma – troma vydavateľstvami; predovšetkým so Slovenským vydavateľským centrom v Báčskom Petrovci, občas i s vydavateľstvom Hlasu ľudu či Matice slovenskej v Srbsku. Aj keď našej renomovanej autorke pre deti a mládež Márii Kotvášovej-Jonášovej dosiaľ knihy vychádzali v prvých dvoch spomenutých vydavateľstvách, najnovšiu knihu pod názvom Keď príde čas (2020) vydal Výbor pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. Treba však pozitívne oceniť najprv snahu vydať knihu pre deti, ktorých v našich menšinových pomeroch stále chýba a veríme, že ďalšou dobrou stránkou tohto vydavateľského počinu bude putovanie kníh bližšie k detským čitateľom – do rodinných, školských a mestských knižníc.

To, čo neumožňuje materiálna podoba knihy, môže suplovať jej obsah. Meno autorky a jej renomé v našom menšinovom literárnom kontexte, aj keď je tak drobnučko napísané na titulnej strane, zaručuje zaujímavý a dynamický príbeh. Mienime, že je Kotvášová-Jonášová vo svojej tvorbe stále a štandardne na dobrej úrovni, vybudovala si takú poetiku príbehovej prózy pre deti, ktorá aj napriek opakovaniu a automatizácii niektorých jej dominánt neustále čerpá zo žitého sveta súčasných detí, čo jej dáva potrebnú dávku autenticity a aktuálnosti. Asi nie je reálne očakávať od autora / autorky, aby každým svojím dielom prekvapil/-a a zároveň prekračoval/-a (vlastné) pomyselné hranice. Čo však neznamená, že k tomu nemá cieliť. Kotvášová-Jonášová je už rozpoznateľná svojím autorským rukopisom a je samozrejmé, že sa aj v novej knihe Keď príde čas dajú vypozorovať niektoré dominantné charakteristiky jej prozaickej tvorby. Vypro lovala sa predovšetkým v žánrovom okruhu príbehovej, resp. spoločenskej prózy pre deti a mládež a základnou látkou jej umeleckého sveta je detská každodennosť. Tvorivá metóda tzv. reálnej kcie (udalosti a zážitky sú odpozorované z reálneho sveta a transformované/štylizované do literárneho diela) prispieva k možnosti príbeh detských hrdinov vnímať ako súčasť / výsek zo skutočného sveta (najčastejšie z rodinného a školského prostredia). Spravidla sa koncentruje na jednu ústrednú detskú postavu, ktorá je často aj rozprávačom, príbeh buduje na jednej zápletke, v narácii dominujú dynamické dialógy, repliky sú často komické a vtipné. Detské postavy ako aktérov stvárnených udalostí charakterizuje „životnosť“ a „vierohodnosť“. To nie sú kladní hrdinovia „šuštiaci papierom“, ale detské postavy v mnohom podobné s „reálnym“ nezbedným dieťaťom, čo predstavuje priestor identi kácie sa detského čitateľa s detskou postavou.

Podobne ako aj v niektorých predošlých knihách, kompozične ide o zoradenie viacerých próz s ústrednými hlavnými postavami. Napríklad v úvode využíva apostrofu – obracia sa na čitateľov, čo je podobné osloveniu z Višňového lekváru, lenže tu sa namiesto rozprávačky-postavy prihovára autorka: „Milí malí čitatelia, pre vami je malá milá knižka.“ (s. 3), čím anticipuje práve tú celkovú pozitívnu, „milučkú“ atmosféru knižky a nadväzuje aj kontakt s čitateľmi / poslucháčmi, čo uzaviera v epilógu, kde sa zase na nich obracia vo ngovanom rozhovore (otázky, výzvy). Voľbu danej autorskej stratégie vidíme ako postup, ktorým viaceré krátke prózy spája do kompozične uceleného dlhšieho textu, zároveň dĺžka jednotlivých poviedok vyhovuje recepčným schopnostiam detských príjemcov.

V tejto autorkinej po rade deviatej knihe sledujeme príhody dvoch detských postáv Andreja a Márie; na začiatku sa proporčne po dve poviedky vzťahujú na zážitky každej z postáv a od polovice knihy (v ďalších 5 prózach, keď Andrej prichádza na dedinu k babke tráviť prázdniny) sú postavy aktérmi spoločných zážitkov, čo kulminuje v poslednej scénke – rozhovore o svadbe. Prózy tematizujú detskú každodennosť (hry, hádky, priateľské a rodinné vzťahy), ich stvárnenie je bazírované predovšetkým na dialógových prehovoroch, z ktorých vznikajú humorné situácie (napr. z nepochopenia toponymu (kovačickej) Marakany, sémantiky priezvisk a pod.). Komický efekt nastáva, podobne ako aj v predchádzajúcej tvorbe, raz na základe dvojvýznamovosti slov, ale najčastejšie z odlišného kontextového vnímania nejakej situácie, k čomu nás vedie práve rozprávačska stratégia, napríklad, keď dievčatá vo svojej detskej nevedomosti a v rámci svojej ontogenézy na dojčenie bábätka reagujú infantilne (pýtajú sa, kde má šálku ).

Už zvoleným vekovým obdobím (predškoláci a školáci) sú postavy nevyhnutne situované do rodinného prostredia, pritom okrem rodičov významnú úlohu tu majú aj starí rodičia, čo prispieva k celkovej pozitívnej a láskavej atmosfére v knihe. Významnú rolu vo viacerých poviedkach z rodinného prostredia má otec (čo je zdôrazňované aj v starších prózach, ilustračne: Ocko, kedy pôjdeme?, Keď otec vychováva; Otec rytier, mama dračica). Otec všeobecne vzaté napĺňa mužskú rolu, môže byť pozitívnym vzorom dieťaťa v mladšom školskom veku, vedie dieťa k aktivite, je zdrojom nových informácií a skúseností. Jeho rola sa v tomto období dostáva do alternatívy vo vzťahu k matke ako symbolu bezpečia a istoty, ale autorka predstavu ideálneho ocka nenapĺňa. Konfrontáciou literárneho obrazu postáv otca a matky vychádza, že otec sa v starostlivosti a vo výchove detí nie veľmi nájde, postava matky je deťom bližšia a patrí jej dominantné miesto v rodinnej hierarchii. Aj v najnovšej knihe vyniká próza, kde starostlivosť o deti preberá otec, z čoho vzniká anegdoticky a komicky koncipovaný príbeh. Ide o prózu Ako Andrej hľadal mamu, v ktorej autorka spojila humor a silné posolstvo o význame lásky v najužšej rodine. Otec si nevie poradiť so synovým dožadovaním sa matky v období jej krátkej neprítomnosti a v tej bezradnosti povie, že nevie kde je. Andrej navrhne, aby ju šli hľadať a začne prekutávať zásuvky, čo vyústi do humornej pointy. Rodina predstavuje priestor, kde má dieťa dostať pozitívnu hodnotovú orientáciu. Samotná rodina je hodnota, ktorá sa v Kotvášovej-Jonášovej tvorbe nikdy nespochybňuje, ani vtedy nie, keď sú vzťahy dočasne narušené.

Podobne ako v predošlých, aj v najnovšej knihe autorka tematizuje harmonické vzťahy starých rodičov a vnúčat. V jej sujetovej línii sa zachytáva príchod vnuka Andreja Čížika k babke na dedinu, kde sa nudí. Prázdninový čas (ako symptomatický pre tematizovanie tohto vzťahu aj v iných prózach) si Andrej nevie predstaviť bez mobilu, počítaču a káblovky (ako zástupné veci novej technologicko-informačnej doby), ktoré u babky nemá. Vychádza do ulice a kontakt s dedinskými deťmi vyvoláva rad komických situácií, vyplývajúcich zo situačných a slovných súvislostí. Kamarátka Marienka, hra s deťmi a starej mamine lepníky zmenia Andrejovo správanie k babke a postoj k pobytu u nej.

V tejto knihe evidujeme niekoľko základných funkciií dobrej knihy, ktoré musia pôsobiť synergicky a nepotláčať primárnu estetickú funkciu. Autorka nevtieravo a veľmi subtílne cez detské postavy spoznáva dieťa s jednotlivými, aj s tak trochu tabuizovanými aspektmi života (prvé sympatie, ránne materstvo, kojenie novorodenca). Detský aspekt sa konfrontuje a dopĺňa s aspektom dospelých (rodičia a starí rodičia) a s touto dvojjednotou detského a dospelého súvisí aj názov knihy resp. leitmotív – spoznáš to, zistíš, zbadáš keď narastieš a keď príde tomu čas. Tento motív tajomstva posúva príbehy dopredu, na ňom sa buduje tenzia a z neho sa často vyvodzuje aj pointa príbehov.

O bratstve a vzájomnosti Slovanov

(Ľudovít Števko, Marek Mahút, Maroš Puchovský: Vojenské bratstvo Slovanov. Vydavateľstvo Žilinská prvá obchodná, 2020)

Martin Prebudila

Čitatelia, ktorí prevažne sledujú najnovšie slovenské beletristické vydania, možno si ani nestačia všimnúť početné vzácne knihy tzv. literatúry faktu alebo dokumentárnu prózu z ďalších a bližších dejín slovanských národov, presnejšie povedané – Slovanov. Zhodou rôznych okolností naposledy sa mi do rúk dostala jedna veľmi zaujímavá kniha, ktorá mi prišla z Bratislavy a ktorá hovorí práve o tejto téme a o celej slovanskej problematike od revolučných rokov 1848 až podnes.

Na úvod si dovolím uviesť niekoľko slov o knižnom vydaní Vojenské bratstvo Slovanov (s podtitulom Politika Západu voči slovanským štátom sa nezmenila ani po 2. svetovej vojne), ktoré mi z vydavateľstva Žilinská prvá obchodná poslal jeho majiteľ a kolega novinár Mgr. Pavel Kapusta a ktorú som s veľkým pôžitkom „zhltol“ za dve popoludnia. Už na začiatku ma zasiahol výborne a výstižne o celej veci napísaný predslov známeho slovenského historika a politika PhDr. Antona Hrnku, CSc., ktorý čitateľovi približuje náplň a sujet diela: Knižka Vojenské bratstvo Slovanov trojice osvedčených autorov (Ľudovít Števko, Marek Mahút, Maroš Puchovský), ktorí naposledy spolupracovali na čitateľsky úspešnom titule Prepisovači dejín, je nielen sondou do minulosti, prítomnosti a možnej budúcnosti slovanského spoločenstva, ale aj pripomenutím si skutočnosti, že to boli práve Slovania, ktorí priniesli najväčšie obete v oboch svetových vojnách a svet by bez ich prispenia neporazil hitlerovský fašizmus. (…) Fenomén slovanstva, ktorý sa vinie európskymi dejinami už viac ako 1 500 rokov, je však interesantný aj z iných historických pohľadov

Historik Hrnko nakoniec, už keď kniha uzrela svetlo sveta, povedal aj toto: Ak chcú Slovania v Európe niečo znamenať, nemôžu ísť proti sebe a musia držať spolu. A knižka hovorí práve o tom, kedy si Slovania našli cestu k sebe.

Niečo viac ako stopäťdesiatstranová kniha Vojenské bratstvo Slovanov nie je však len opisom etnogenézy a sondou do minulosti, prítomnosti a možnej budúcnosti slovanského spoločenstva, ale mapuje i jeho úlohu vo vojenských kon iktoch. Počas bojov boli príslušníci slovanských

národov často prinútení mieriť hlavňami zbraní na seba a namiesto vzájomného vraždenia radšej volili útek k vojsku svojho o ciálneho nepriateľa. Alebo boli popravení, ako to bolo počas 1. svetovej vojny v Kragujevci na srbskom území. O tejto tragickej udalosti sa hovorí v kapitole Živá idea panslavizmu v 1. svetovej vojne na stranách 45 až 52:

Najväčšiu vzburu v rakúsko-uhorskej armáde pred koncom vojny opísal historik Vojenského historického ústavu plukovník Miloslav Čaplovič takto: „V nedeľu 2. júna 1918 bolo v Kragujevci horúco. Poriadne horúco, doslovne i obrazne. Slnko pražilo, z miestnych krčmičiek a kaviarní, tzv. kafanov, sa ozýval spev. Medzi inými aj slovenské pesničky. V ten deň sa vyplácal žold. Mimoriadne o desať dní skôr a mimoriadne aj s vyplatením tzv. slúžneho za mesiace prežité v zajatí. Bolo viac peňazí, viac rakije, viac emócií. Večierka bola ako zvyčajne o 21. hodine. Väčšina ju dodržala. Výnimkou bol pešiak Martin Riljak, ktorý sa hlučne a so spevom vracal pol hodiny po večierke. Jeho príchod sa skončil kon iktom so šikovateľom (rotným) Antonom Bednárom, veliteľom izby, ktorý ho na druhý deň určil na raport. Práve v tom momente však okolo izby prechádzala početná skupina oneskorencov z iných rôt a Riljak začal na nich kričať. Bežná iskra zažala plameň.

Bednár dostal poriadny výprask a oneskorenci nezostali len pri tom. Vylámali skrine s puškami a nábojmi. Spustili lavínu, ktorá sa už nedala zastaviť.“ Vodcom vzbury bol šikovateľ (rotný), 28-ročný drotár z Dlhého poľa

Viktor Kolibrík. Vzbúrenci vtrhli do kancelárií, ukoristili pokladnicu, zničili štábne dokumenty, prerušili telefonické spojenie a prepadli železničnú stanicu. Pohotovosť odzbrojili a jej veliteľ, nadporučík Ervin Deutsch, skončil pri šarvátke s prestrelenými pľúcami. Nadránom 3. júna prišla odpoveď: Posádka dragúnov siedmeho jazdeckého pluku a delostrelecké batérie obsadili stred mesta a kasárne 71. pešieho (trenčianskeho) pluku. V bezvýchodiskovej situácii sa vzbúrenci vzdali.

V sobotu 8. júna 1918 zasadal v Kragujevci mimoriadny vojenský súd. Obvineným prečítali obžalobu v nemčine a podľa vojenského trestného zákona a poriadkov stanného práva bolo odsúdených na trest smrti 44 obžalovaných. (...) O dvadsať rokov neskôr, 19. júna 1938 sa v Kragujevci konala pietna spomienka na túto historickú udalosť. Na nej sa zúčastnil divízny generál Rudolf Viest, neskorší veliteľ slovenskej armády v Slovenskom národnom povstaní, ktorý počas 1. svetovej vojny bojoval aj v radoch srbskej armády na solúnskom fronte. Začiatkom leta 2007 bol opravený a opätovne sprístupnený pamätník štyridsiatim štyrom vojakom trenčianskeho 71. pešieho pluku, ktorý sa významne zapísal do análov 1. svetovej vojny. Vynikajúci režisér Paľo Bielik nakrútil o tejto tragickej udalosti nezabudnuteľnú lmovú drámu Štyridsaťštyri, patriacu do pokladnice slovenského lmového umenia a slovenského herectva. Mnohým utkveli v pamäti emotívne scény Bielikovho lmu: „Prvý, druhý, tretí vystúpiť! Prvý, druhý, tretí vystúpiť! Prvý, druhý, tretí vystúpiť!…“

Knižka Vojenské bratstvo Slovanov tiež okrem iného vyzdvihuje zásadnú rolu Slovanov v 2. svetovej vojne pri porážke fašizmu. A boli to opäť oni, ktorí priniesli najväčšie obete v oboch svetových vojnách. Autori si v rámci hlavnej témy všímajú aj povojnový vývoj až do dnešných čias a neunikla im dlhodobá snaha Západu vraziť klin medzi slovanské národy. Ako sa to v knihe uvádza presadzovanie zvrchovanosti národných štátov je najdôležitejším posolstvom, ktoré pre slovanské krajiny prináša dnešná idea slovanskej vzájomnosti.

Jeden zo spoluautorov knižky Ľudovít Števko pre portál napalete.sk o. i. povedal: Európu Európu nám ktosi stále delí na Východ a Západ. Je to smiešne delenie, lebo Zem je guľatá. Za východnú časť Európy Západ považuje slovanské štáty, predovšetkým Rusko. To je v geopolitickom chápaní západného establishmentu hlavným nepriateľom Západu a USA. Publicista Števko zároveň vysvetlil hlavný motív, prečo sa zúčastnil na tvorbe tejto knihy: Slovanská vzájomnosť sa nesmie stať anachronizmom, musí sa živiť z prirodzených príbuzenských pohnútok. Ako rodina národov musíme držať spolu, len tak si v národne a hodnotovo zdevastovanej Európe zachováme našu slovanskú aj národnú identitu.

VÍŤAZOSLAV HRONEC Dynastia Beňovských (8)

(15)

Jediný syn Mihálya Eszterházyho, Serafín, išiel v otcových stopách a v egyptológii sa stal odborníkom na staroegyptské balzamovanie. Na medzinárodnej konferencii o starodávnych technikách balzamovania v Alexandrii v roku 1960 sa zoznámil s Florabellou Lamasovou, asistentkou na Archeologickej fakulte v Riu de Janeiro, ktorá práve dopisovala doktorandskú dizertačnú prácu o balzamovaní v dobe predkolumbovskej Ameriky. Zosobášili sa v Riu a žili vo štvrti Barra da Tijuca v západnej časti mesta. Serafín prednášal arabčinu na tamojšej lozo ckej fakulte a písal komparatívne štúdie o staroegyptskom a predkolumbovskom balzamovaní. Po Florabellinej tragickej smrti pri dopravnej nehode roku 1971 sa vrátil s deväťročným synom Fernandom do Egypta. Svojho otca aj strýka v roku 1977 balzamoval po staroegyptsky. S druhou manželkou Hortenziou mal dcéru Anastáziu. Zomrel koncom januára 2011 na ulici, keď ho ušliapal dav počas občianskych protestov na začiatku egyptsko-arabskej jari. Jeho hrob na pravoslávnom cintoríne v Káhire bol prístupný, ale po prvý raz sa Komisia stretla s možnosťou, aby získala jeho DNA pred exhumáciou. Dozvedeli sa totiž, že jeho syn Fernando vložil do alkoholu otcovo pravé ucho, ktoré mu odňal zo zohaveného tela. Dav ho rozdupal na kašu a tela. Dav ho rozdupal na kašu a identi kovať ho mohli len podidenti kovať ho mohli len podľa električenky (peňaženku mu ukradli). Pravdaže, otca na ulici nenašiel Fernando, ale zavolali práve jeho do márnice kvôli identi kácii. Kým sa neúspešne pokúšal rozpoznať otcovu tvár na zničenej lebke, zriadenec, ktorý pred chvíľou odtiahol plachtu zo Serafínovho tela, sa ozval na telefón, ktorý mal na hlave a hneď znervóznel, takže Fernando si nenápadne dal do vrecka otcovo pravé ucho, ktoré viselo len na zdrape kože. Cestou domov kúpil v lekárni liter alkoholu a ucho vložil do zaváracieho pohára. Dal naň nálepku Pravé ucho Serafína Eszterházyho (1934 – 2011). Tento pohár ako rodinnú relikviu opatrovala najprv Serafínova druhá manželka Hortenzia a potom dcéra Anastázia.

Fernando si po celý svoj život nebol celkom isto, či mŕtvy, ktorého vtedy identi koval ako svojho otca, bol naozaj Serafín Eszterházy. Spomínal si, že obhliadol aj telo, či má jazvu po operácii slepého čreva, a jazvu našiel. No pomyslel si, že takéto jazvy má na svete veľa ľudí. Potom mu napadlo, že otec mal aj jazvu po porezaní

palca na ľavej dlani, lenže ruka bola úplne zmasakrovaná a ostal z nej len krvavý kýpeť. Potom si spomenul, že otec nebol obrezaný, lebo na začiatku bol katolík a potom pravoslávny, a ten mŕtvy naozaj nebol obrezaný. Napokon vylovil z pamäti, že otec mal na palcoch na nohách zhrubnuté nechty následkom kvasinkovej infekcie, a tie nechty boli naozaj zhrubnuté. Potom ho začal zriadenec súriť, a tak potvrdil, že je to telo jeho otca. Ale o dvadsať rokov vzal ucho od macochy a dal ho na analýzu DNA v Káhire. Celá rodina bola šokovaná, lebo muž, ktorého pochovali v roku 2011, nebol Serafín Eszterházy. Keď Komisia roku 2057 prišla zo Slovenska do Káhiry a skontaktovala sa s rodinou Eszterházyovcov, Fernandov vnuk Ihsan

im porozprával celú historku, takže pochopili, že nemá zmysel identi kovať ani DNA ucha, ani exhumovať údajného Serafína, keďže v hrobe leží celkom neznámy muž. A nemalo ani zmysel pátrať po Serafínovom tele, lebo roku 2011 ho ako údajného vzbúrenca najprv zatkli a potom možno aj zastrelili a pochovali bohviekde. Jedinou nejasnosťou bolo, prečo mal neznámy človek oblečené jeho sako, v ktorom bola aj tá električenka. Možno mu ho ukradol, veď Serafínovi predtým ukradli aj peňaženku. Členovia Komisie, v ktorej sa teraz nachádzali aj dvaja odborníci na arabčinu, sa pokúsili vyhľadať v mestskom archíve zoznamy zastrelených počas nepokojov v roku 2011. V digitalizovanej verzii nebolo nič, a tak si museli, ako za dávnych čias, nasadiť rúška, aby Pamätná tabuľa na rodnom dome Mórica Beňovského vo Vrbovom sa ubránili prachu pol storočia na neprehľadných hŕbach lacného papiera, ktorý páchol sírou. Napokon narazili na súd s jednou skupinou vzbúrencov, v ktorej bol aj starec v košeli, bez dokladov, a tvrdil, že sa volá Eszter Házy. Sudca sa údajne zasmial, že starec má ženské meno, lebo si spomenul na lmy s Ester Williamsovou z päťdesiatych rokov 20. storočia. Ale bolo mu jasné, že sedemdesiatsedemročný starec nie je nijaký vzbúrenec, tak ho najprv zo skupiny vyčlenil, no neskôr ho predsa dal zavrieť. Na druhý deň ho našli mŕtveho, lebo mu nedali ani deku, ani nič, čím by sa mohol prikryť, a vo väzniciach v januári je veľmi chladno dokonca aj v Egypte. Mladému úradníkovi prikázali, aby zavolal rodine Házy, no také meno v telefónnom zozname nenašiel. Serafína Eszterházyho teda pochovali na mieste, kde sa také prípady pochovávajú. Jeden hrobár na polámanú plastovú tyč, zaborenú hlboko do hrobu, pre každy prípad vyrezal nožom po arabsky priezvisko Hazi.

Členovia Komisie sa ocitli na cintoríne bývalých väzňov, zarastenom nízkou spálenou trávou bez akýchkoľvek náznakov, kto je kde pochovaný. Po toľkých desaťročiach sa hroby sotva dali rozoznať, ale šli od hrobu k hrobu a zisťovali, či niečo netrčí zo zeme. Tak našli kúsok sčernetého plastu, na ktorej po vyutieraní mokrou papierovou vreckovkou zbadali arabské písmená. Jeden z nich ich prečítal ako hazi. Pýtali sa ho, čo to znamená po arabsky, ale povedal, že to nedáva zmysel, ani ako meno, ani ako priezvisko. Jednému členovi Komisie napadlo, že to môže byť zvyšok mena a že ten, čo ho tam vyrezal, asi dobre nepočul.

Počas dvoch dní exhumovali kosti neznámeho väzňa a po analýze DNA sa potvrdilo, že sú to pozostatky Serafína Eszterházyho. Kosti uložili v archíve veliteľstva káhirskej polície.

Hneď na druhý deň išli na pravoslávny cintorín po jeho otca Mihálya, aby ho previezli do Bratislavy, ale v chladničke našli jeho truhlu rozbitú, pásy okolo tela potrhané, malíček na ľavej ruke mal odseknutý (zrejme bol na ňom zlatý prsteň) a na krku mal plytký zárez, ktorý zrejme vznikol keď mu násilím trhali zlatú retiazku s krížikom; tú jasne vidno na jednej jeho fotogra i z roku 1976. Truhlu opät zaletovali a odviezli na letisko. Tak bol prevezený do Bratislavy aj šiesty člen dynastie Beňovských. Bulvár si škodoradostne všimol, že slovenská vláda zo dňa na deň stráca dôveru, keď dovolí zbieranie suchých kostí po celom svete. Nový lm o poslednej akcii Komisie bol prijatý s nudou a ešte väčšou nedôverou v to, že sa projekt napokon vydarí.

Zo srbčiny preložila Zora Sirácka (Pokračovanie v nasledujúcom čísle Obzorov)

• OBZORY • Príloha Hlasu ľudu pre kultúru, vedu, umenie a literatúru • Rediguje: Stevan Lenhart • Prvé číslo OBZOROV vyšlo 28. januára 1984. • S fi nančnou podporou Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad ISSN 2466-5169 • COBISS ID=226828044

VÝTVARNÍCI KU DŇU PETROVCA Petrovské pohľady po 13-krát

Anna Horvátová

K oslavám Dňa Petrovca rok čo rok prispievajú aj členovia Združenia petrovských výtvarných umelcov. Tak ako vlani, aj v tomto roku sa výstavné podujatie uskutočnilo

za sťažených podmienok, lebo nebezpečný vírus ešte stále neustupuje.

Na nádvorí Kultúrneho strediska v Báčskom Petrovci sa v predvečerných sobotňajších hodinách 22. mája stretli priaznivci výtvarného umenia, členovia petrovského združenia, ktorých privítali predsedníčka združenia Mária Struhárová a podpredseda Savo Spremo. Úvodom do podujatia bol hudobný bod Santa Lucia v prednese mladých hudobníkov Ivana Kopčoka a Sašu Vučića v sprievode ich vedúceho Michala Struhára. Už tradične sa prítomným prihovára výtvarný kritik Vladimír Valentík, ktorý aj

teraz zhodnotil vystavené obrazy a pochválil úsilie ochotníkov, okrem iného zdôrazniac: „Tohto roku sa tradičné výstavné podujatie Združenia petrovských výtvarných umelcov uskutočňuje za sťažených podmienok už trinástykrát. Je to šťastné číslo pre túto každoročnú spoločnú výstavu, lebo umeleckú tvorivosť a ľudskú kreativitu nemôže nič zastaviť.“ Výstava Petrovské pohľady 2021 aj tohto roku zoskupila veľký počet výtvarníkov – až 26, nielen z Petrovca, ale i z Kulpína, Hložian, Selenče, Maglića, Pivnice, Kysáča a Nového Sadu. Tohtoročná sa nesie v znamení kvetov. Krása kvetov oslovila väčší počet výtvarníkov, preto možno skonštatovať, že sú kvety dominantným motívom tejto výstavy s petrovským Na nádvorí Kultúrneho strediska nádychom. K tomu prispela aj pri otvorení výstavy ku Dňu Pet- báseň Paľa Saba Bohuša, ktorú rovca prečítala Ľudmila Berediová-Stupavská. Výstavu otvoril úr. riaditeľ Turistickej organizácie Nebojša Marušić. Treba aspoň spomenúť, tak ako sa spomenuli iné mená, že vážnosť výstavy pridala v mene

Na výstave Petrovské pohľady 2021 sa dodržiavali protiepidemiologické opatrenia

Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny Anna Čapeľová, predsedníčka Výboru pre kultúru. Hodnotiac výstavu, Vladimír Valentík ešte prízvukoval: „Kvety pre túto výstavu umelecky

V prednese Ivana Kopčoka a Sašu Vučića v sprievode ich vedúceho Michala Struhára zaznela pieseň Santa Lucia

stvárnili Anna Legíňová, Braňo Galamboš, Tatiana Milina Turanová, Ema Turanová, Savo Spremo, Samuel Legíň a Katarína Legíňová. Tieto obrazy ešte viac prispeli, aby výstava mala sviatočný ráz. Okrem toho klasickému zátišiu sa venovala Zuzana Gašparovská a niektorých výtvarníkov oslovila na stvárnenie tradičná architektúra (Milan Vereš, Juraj Berédi-Ďuky a fotogra a Igora Bovdiša).

Zoomorfné motívy sú už tradične prítomné na týchto spoločných výstavách, a tak tentoraz podobizne zvierat stvárnili Anna Struhárová (kone), Savo Spremo (labuť), Zuzana Pudelková (kohút), Ema Turanová a Ján Makan (motýľ), Ľudmila Berediová-Stupavská (soška medveďa) a fotogra a ďateľa Ondreja Benku.

Ľudská podobizeň tiež bola témou výtvarných stvárnení pre túto výstavu (Andrea Merníková-Šimonová, Branislav Galamboš, Anna Liptáková, Ivana Struhárová). Na výstave sa stretáme aj s náboženskými motívmi, gurálnymi kompozíciami Anny Nosálovej a soškou Rastislava Rošku. Pri väčšine prác autori sa snažili realisticky podať znázornené motívy. Silnejšia štylizácia gurácie je badateľná na prácach J. Berédiho-Ďukyho a A. Liptákovej a úplne abstraktné kompozície na

Výstavu si pozreli početní návštevníci

tejto výstave nám ponúkli Zvonimír Pudelka, Mária Struhárová, Zdenko Finčur a Anna Babiaková. Okrem výjavov realizovaných na dvojrozmernej ploche obrazu až traja autori ponúkli trojrozmerný, čiže priestorový výtvarný prejav v rôznych tradičných sochárskych materiáloch, akými sú kameň, železo a drevo (Berediová-Stupavská, Rastislav Roška a Anna Struhárová).“ Predsedníčka Struhárová zaslúžilým členom udelila aj ďakovné listy. Posthumne sa uznanie dostalo Michalovi Hasíkovi, ktoré prebrala jeho dcéra, a za desaťročnú činnosť aj Zuzane Pudelkovej.

MEDZINÁRODNÝ FOLKLÓRNY FESTIVAL MYJAVA 2021 Virtuálny výstup budú mať aj naši predstavitelia

Danica Vŕbová

Určite nieto folkloristu, ktorému nechýba tanečný pohyb, krásne ľudové piesne, pestré slovenské kroje, ale predovšetkým ten zvláštny pocit, ktorý vzniká na javiskových doskách. Folklórna abstinencia spôsobená pandémiou už nechala žiadostivých aj in-

terpretov, ale aj publikum, a tak sa organizátori festivalov a folklórnych podujatí vynaliezavo snažia zorganizovať ich vo forme

zodpovedajúcej aktuálnemu epidemickému stavu. V súlade s tým jeden z najväčších folklórnych festivalov na Slovensku Medzinárodný folklórny festival Myjava od 14. do 20. júna oslávi svoje 61. výročie. Aby tento festival aj v súčasnej situácii žil, preniesli ho do virtuálneho priestoru. Program festivalu o to nebude nič chudobnejší, keďže stále prebieha natáčanie programov pre potreby festivalu, ktoré budú môcť diváci sledovať na sociálnych sieťach, na Youtube a prostredníctvom televízie. Jeden z takých festivalových Posledné skúšky pred nahrávaním – Anna Medveďová, Vladko Valentík a Anna Berédiová programov s názvom Pozdravujem domov, pod ktorý sa podpisuje etnomuzikologička a dramaturgička Alžbeta Lukáčová, znázorní vysťahovalectvo v slovách, obrazoch a piesňach.

Pivnickí folkloristi na domácom javisku s tímom, ktorý program nahrával

Realizácia tohto programu bola plánovaná ešte v minulom roku, keď sa pre vypuknutie pandémie musela odročiť, ako aj ostatné kultúrne podujatia. Vtedy mali v rámci tohto pásma vystúpiť aj členovia Slovenského kultúrno-umeleckého spolku Pivnica, najmä tanečníci ich folklórneho súboru V pivnickom poli. Svoj výstup na Myjave Pivničania tohto roku budú mať – ibaže v spomínanej online forme. V sobotu 15. mája v pivnickom dome kultúry prebiehalo natáčanie videí pre MFF Myjava. Z tejto príležitosť, rešpektujúc epidemické opatrenia, umelecký vedúci a choreograf Janko Merník pozval štyri páry tanečného súboru, aby zinterpretovali choreogra u tradičných pivnických tancov Mám ja koňa Faku. Tanečníci mali pôžitok z toho, že sa im po viac ako ročnej prestávke dostala príležitosť tancovať a snažili sa čím dôstojnejšie reprezentovať folklórne tradície vojvodinských Slovákov. Ako hrdí reprezentanti ľubozvučnej vojvodinskej slovenskej ľudovej piesne svoj výstup mali aj osvedčení speváci: Anna Berédiová zo Selenče a Miroslav Hemela z Báčskeho Petrovca. Všetkých umelcov,

Každá tanečníčka bola oblečená do tradičnej pivnickej zberanky

tanečných a speváckych, na harmonike sprevádzal pivnický hudobník Vladko Valentík-Gonzo. Všetci záujemcovia a priaznivci tradičnej slovenskej ľudovej kultúry budú môcť nahrávky

Realizačná a spevácka zložka programu

našich predstaviteľov sledovať v rámci lmového programu Pozdravujem domov, ktorý bude odvysielaný 19. júna prostredníctvom oficiálnych kanálov MFF Myjava. Foto: z archívu účinkujúcich

TRADÍCIA POKRAČUJE Veselica a váľanie mája

Blaženka Dierčanová

VSlovenskom kultúrno-umeleckom spolku Jednota v Šíde v nedeľu 23. mája bolo organizované váľanie májového stromu. Túto obyčaj, ktorá zoskupuje väčší počet mladších a starších nielen slovenských občanov tohto mestečka, si Slováci v Šíde zachovávajú už vyše 60 rokov.

Po prestávke v dôsledku koronavírusovej pandémie v našej krajine, ktorá trvala takmer rok, a zákazu zoskupovať sa, pred budovou SKUS Jednota v Šíde znovu bolo rušno. Vysoký strom ozdobený vencom a stužkami bol postavený v poslednú aprílovú noc. Symbolizuje príchod jari, mladosti a svedčí, že si Slováci v tejto časti Sriemu zachovávajú obyčajovú kultúru svojich predkov. Väčší počet členov spolku a občanov sa znovu zoskupil sa pri hudbe a tanci. Váľanie májového stromu Šíďania tradične organizujú v popoludňajších hodinách Svätodušnej nedele. Pokým chlapi mali za úlohu bezpečne zbúrať máj, dievky a mladší členovia spolku prítomným ponúkali koláče. Pestrosť krojov, veselá hudba a dobrá nálada prilákali aj skupinku cyklistov, ktorí sa s nadšením pripojili veselici. Členovia mladšej a staršej folklórnej skupiny predviedli kratší program, po ktorom bola usporiadaná tanečná veselica. O dobrú náladu sa postarala skupina Trio Mio z Báčskeho Petrovca. Na zábavu, ktorá potrvala do nočných hodín, prišli aj návštevníci z okolitých prostredí a najviac ich bolo z Erdevíka. Dodržiavanie tradície šídskych Slovákov svojou prítomnosťou podporili aj predstavitelia lokálnej samosprávy.

O tradičnej udalosti a o budúcich aktivitách spolku sa zmienil aj predseda SKUS Jednota Vladimír Čáni: „Obávali sme sa, aké následky bude mať dlhá prestávka spôsobená pandémiou. Niektorí naši členovia odišli do zahraničia za prácou, mladší zase odišli na štúdiá. Veľká strata pre náš spolok je aj nečakaný odchod nášho vedúceho orchestra Vladislava Chovana. Predsa verím, že máme nadostač síl, vôle a ideí, ako pokračovať, hoci aj v menšom počte. To, čo určite budeme organizovať, je náš festival pre deti Keď si ja zaspievam. Máme dobrú spoluprácu so selenčským Orchestríkom a podporili nás aj tohto roku, aby sme podujatie usporiadali. Je dôležité, aby sme s deťmi pracovali, vštepovali im lásku ku spevu a tancu, aby sme aj týmto spôsobom zachovali svoju identitu. Festival organizujeme pre mladých spevákov zo Sriemu, vo vekovej kategórii 6 až 14 rokov. Týmto ich vlastne pripravujeme na ďalšie festivaly. Okrem toho máme dobrú ženskú spevácku skupinu a verím, že táto skupinka prvá začne s prácou. Už všetci

veľmi čakáme, aby sa epidemická situácia stabilizovala a aby sme v našich aktivitách pokračovali. Aj podľa počtu tu prítomných, ktorí prišli podporiť túto tradičnú akciu, vidíme, že sú ľudia žiadostiví pekných a veselých udalostí. Samozrejme, budeme rešpektovať platné opatrenia proti šíreniu koronavírusu.“ Okrem spomenutého naplánované sú aj výstavy obrazov, promócie kníh a podobné. V auguste sa šídski spolkári plánujú zúčastniť aj podujatia Šídske kultúrne leto, ktoré toho roku Veselá nálada pred Slovenským národným domom sprevádzala bude realizované so skromnejudalosť ším obsahom.

Chlapi sa postarali o váľanie mája Na veselicu sa prišli pozrieť aj okoloidúci cyklisti

ROZHOVOR S VLASTOU BOLEHRADSKOU Nevyčerpateľná kreativita mladej fotografky

Miroslav Pap

Funkcia fotografa je všestranná. Hlavne zvečňuje momenty nášho života, na ktoré sa retrospektívne pozeráme. Lebo na oči a pamäť sa nedá vždy spoliehať, hlavne ak

Fotografka Vlasta Bolehradská

sa časom stráca predstavivosť. Predsa existujú aj fotogra e, ktoré majú umeleckú hodnotu a zvyčajne ich dokáže urobiť iba ozajstný fotograf. Medzi takých fotografov by sme mohli zaradiť aj Vlastu Bolehradskú, pôvodom z Pivnice a v súčasnosti pôsobiacu v Bratislave.

Vlasta po absolvovaní Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci nastúpila na štúdiá na Slovensku. Zvolila si odbor marketingová komunikácia a reklama na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Po ukončení magisterského stupňa jej cesty viedli do Bratislavy.

V súčasnosti robí marketing

pre jeden kokteil bar v Bratislave, ktorý bol nedávno otvorený. Tu sa zaoberá hlavne produktovou fotogra ou a prostredníctvom sociálnych sietí spravuje celkový chod reklamy. No o svojich začiatkoch sa zmienila takto: „Niekde pri konci základnej školy som zistila, že ma fotenie celkom baví. Spočiatku som, samozrejme, nemala nejaké profesionálne zrkadlovky, ale skôr obyčajné digitálne fotoaparáty. Samozrejme, ako čas plynul, zaobstarávala som si novšiu techniku. A prvú zrkadlovku som si kúpila až po ukončení bakalárskeho stupňa na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Potom sa to celkom rozbehlo.“ Spočiatku, ako tvrdí, sama experimentovala. No vedomosti a prax najviac získala na UKF v Nitre, kde mala aj predmety orientované na fotografovanie. Spresnila tiež, čo ju na fotogra i a fotografovaní najviac fascinuje: „Najradšej fotím ľudí. Pohyb. Jednoducho nie je dôležité, či je to nejaký event, alebo ľudia prechádzajúci sa po ulici.

Pred objektív si zastanú aj módne štylistky

Rada fotím emotívne chvíle ľudí, lebo sú jedinečné a neopakovateľné. Napríklad keď si matka s dcérou pred svadbou vyjadria tie najúprimnejšie city, pričom si poplačú a následne sa usmejú na seba. Práve to je moment, pri ktorom ten ozajstný fotograf dokáže svoje zručnosti. Spomínala som tiež eventy. Často ma

Fotografie so športovým motívom

volajú fotiť rôzne párty, a tam tiež fotím ľudí v pohybe. Fotografovať ľudí na diskotéke, ktorí sa iba postavia pred fotoaparát, to nie je pre mňa. Menej sa venujem fotografovaniu prírody. No nedodržiavam sa veľmi nejakých štandardov pri fotografovaní. Všetko závisí od momentu a prostredia, v ktorom fotografujem. V súčasnosti sa venujem aj produktovej fotogra i. Pozývajú ma rôzni výrobcovia nafotiť ich produkty, ktoré potom zverejnia na internete, alebo využijú na výrobu brožúr, katalógov. Napríklad pre jednu predajňu som fotila odevné súčiastky, potom interiér u stomatológa, taliansky obchodný reťazec atď. Keďže je toto moje profesionálne orientovanie, snažím sa podať čo najlepší výsledok. Mám v súčasnosti rozbehnutých viacero projektov súvisiacich s fotením modelov módneho dizajnu. Tu spolupracujem s módnymi návrhármi a všeobecne s modelmi.“ Zapojená je do projektu, ktorý je spätý s cyklistikou v Bratislave. Presnejšie prostredníctvom fotogra í prezentuje tento druh športu, ako aj jednotlivé športové značky. Onedlho ju čaká ďalší projekt, a to je cyklomaratón, na ktorom bude fotografovať 300 zanietených cyklistov.

Aj keď žije a pôsobí v Bratislave, nezabúda na svoje rodisko a krajinu. Napríklad pravidelne prispieva do mládežníckeho časopisu Vzlet, kde okrem textových príspevkov zverejňuje aj svoje fotogra e, ktoré sa občas nájdu aj na titulnej strane. „Je to 6 rokov, ako píšem do Vzletu. Robím to preto, lebo si myslím, že mladí ľudia nemajú priestor, kde sa zviditeľnia, a tento mládežnícky časopis im to určite poskytuje, takže si vyberám mladých, perspektívnych, kreatívnych, pozitívnych ľudí, ktorých záujmy a profesie vedia aj iných motivovať,“ hodnotí Bolehradská, ktorá v roku 2017 získala aj Cenu Vzletu.

Fotograf Elliott Erwitt pove-

Tanečný pohyb zvečnený fotografi ou

dal: Ak si ponecháte svoj štýl, dostanete všetko. A toho sa drží aj Vlasta Bolehradská, budujúc si svoj vlastný štýl, ktorý je a bude jedinečný a konzumentom príťažlivý.

Foto: z archívu V. Bolehradskej

SCÉNA

Menej známe dejiny hardrocku: Bang

Stevan Lenhart

O skupine Bang sa kedysi hovorilo, že sú americkou odpoveďou na Black Sabbath. V skutočnosti však nevytvárali až natoľko ťažký zvuk ako kolegovia z Anglicka, ale v ich tónoch počuť, že známu sabbathovskú formulu prispôsobili americkému štýlu. A viacerí znalci tohto druhu hudby súhlasia, že na albumoch Bang nahraných začiatkom 70. rokov ide o výnimočný hardrock, v ktorom možno vystopovať aj zárodky neskoršieho doom metalu (ide o Bang (1972) tzv. proto-doom). Napriek tomu, že zdieľali koncertné javiská s viacerými známymi menami (Black Sabbath, Deep Purple, Rod Stewart a Faces, Steppenwolf) a vydali tri albumy vo veľkom vydavateľstve Capitol Records, Bang nedosiahli očakávaný úspech, ale ich hudba dodnes vyvoláva nemalý záujem.

Hudobný príbeh menom Bang sa začína v auguste 1969 vo Philadelphii (štát Pennsylvánia), asi dva týždne po festivale Woodstock. Dvaja šestnásťroční nadšenci rockovej hudby – gitarista Frankie Gilcken a basgitarista Frank Ferrara – v lokálnych novinách oznámili, že potrebujú bubeníka na založenie bandu. Ozval sa im Tony Diorio, ktorý bol o desať rokov starší od nich a mal už aj rodinu, ale dobre si navzájom rozumeli a začali spolu hrávať, inšpirovaní melodickosťou The Beatles, ale aj ťažkým gitarovým zvukom (už spomenutých) Black Sabbath a Grand Funk Railroad. Po odohraní prvého koncertu prenajali si pivnicu v meste Claymont, kde bubeník Tony Diorio ináč viedol súkromnú predajňu. V nasledujúcich mesiacoch intenzívne skúšali a začali vytvárať aj prvé autorské piesne.

Medzičasom sa dopočuli, že na Floride jestvuje vydavateľstvo, ktoré práve hľadá nové

skupiny. Takže si kúpili stan a prenajali príves, do ktorého nakládli svoje hudobné nástroje a zosilňovače a automobilom sa pohli na juh, s cieľom nájsť toho vydavateľa. Na ceste sa zase dopočuli, že v nasledujúci deň v meste Orlando koncertuje Rod Stewart. Pomysleli si, že by mali odísť najprv tam a pokúsiť sa zahrať pred jeho koncertom. Presvedčili organizátora, aby ich zaradil do programu a – bol to vlastne začiatok ich kariéry. Vďaka úspešnému vystúpeniu pred početným obecenstvom dostali príležitosť otvárať koncerty mnohých veľkých mien na Východnom pobreží USA.

Po získaní reputácie dobrého koncertného bandu, počas leta 1971 Bang vošli do štúdia a nahrali 6 psychedelických hardrockových piesní, ktoré mali predstavovať ich debutový album Death of a Country. V tom období sa im tiež podarilo podpísať zmluvu s vydavateľstvom Capitol Records, avšak stadiaľ im povedali, aby nahrali celkom iné skladby, lebo ten materiál pod názvom Death of a Country bol vraj priveľmi progresívny na vkus vtedajšieho obecenstva. Entuziasmus členov Bang neklesal a za pomoci nových zosilňovačov značky Marshall (dovtedy používali Vox) si vytvorili konkrétnejší hardrockový zvuk, ktorý je spolu so spevom Franka Ferraru (ten zároveň pripomína Ozzyho Osbournea a Roberta Planta) príznačný pre všetky piesne na ich prvom oficiálnom albume pomenovanom jednoducho Bang (1972). Osobitné ovzdušie vytvárajú poetické texty piesní, zaoberajúce sa napr. tajomstvom života a smrti, cestovaním v čase, ale aj neistým postavením jednotlivca v spoločnosti. Vydavateľ sa postaral o adekvátnu prezentáciu platne a úspech vydania bol potvrdený aj po-

Mother/Bow to the King (1972)

pularitou hitu Questions, ktorý sa dostal na zoznam Billboard. V určitej chvíli situácia sa začala vymaňovať spod kontroly. Vydavateľstvo Capitol Records začali viesť iní ľudia, ktorí chceli skomercializovať meno a zvuk Bang. Skupine dohodli nahrávanie druhého albumu s vrcholným producentom a zvukárom v známom hollywoodskom štúdiu Sound Factory. A keď traja členovia Bang tam prišli, za bubnami v štúdiu už sedel niekto, kto sa mal podľa rozhodnutia vydavateľa zúčastniť v nahrávaní ich albumu, takže Tony Diorio bol fakticky vylúčený zo skupiny. Novým bubeníkom sa stal Bruce Gary, ináč vynikajúci hudobník, s ktorým nahrali vydanie Mother/Bow to the King (1972). Ide o kolekciu kvalitných skladieb na pomedzí hardrockového zvuku (ten je prítomný najmä v kusoch Keep On, Idealist/Realist, Humble a Tomorrow) a progresívneho rocku (v piesni Bow to the King, inšpirovanej boxerom Muhammadom Alim), avšak tento album sa napriek nespornej kvalite nepredával tak dobre ako jeho predchodca.

Na treťom albume pod názvom Music (1973) skupina dokonca pod vplyvom vydavateľa urobila odklon od hardrocku, takže toto vydanie možno štýlovo označiť ako poprock s charakteristickým zvukom 70. rokov. Medzičasom sa do skupiny vrátil Tony Diorio a začal pôsobiť ako ich manažér, ale Bang už koncertovali čoraz menej a vydavateľstvo utratilo záujem podporovať ich. Nespokojní celkovou situáciou, členovia bandu sa rozhodli prestať s činnosťou.

Omnoho neskoršie, Bang sa znovu dali dokopy a nahrali ešte dva albumy: Return to Zero (1999) a The Maze (2004). Anglické vydavateľstvo Rise Above Records vydalo reedície všetkých nahrávok Bang zo 70. rokov, čo vzbudilo opätovný záujem o túto skupinu.

RECENZIA

Úvahy a prax transkultúrnej spisovateľky

(Stanislava Chrobáková Repar: DiaGnóza L. Fraktál 2020)

Stevan Lenhart

Slovensko-slovinská spisovateľka Stanislava Chrobáková Repar začala publikovať literárnokritické texty ešte v polovici 80. rokov minulého storočia a knižne debutovala básnickou zbierkou Zo spoločnej zimy roku 1994. Vytrvalo sa zasadzuje za autorskú nezávislosť a kritické myslenie a v tomto zmysle bola na Slovensku medzi priekopníčkami z radov súčasných spisovateliek. V určitom období bola aj redaktorkou časopisu Romboid, ale nepristávala na zasahovanie do jeho redakčnej politiky zo strany vydavateľa, takže založila nezávislý literárny štvrťročník Fraktál. Od roku 2001 žije v Ľubľane, ale pôsobí aj v Bratislave a občas vo fínskej Raume. Píše a publikuje v slovenčine a slovinčine, je autorkou 27 kníh poézie, prózy, esejí, kritík a štúdií.

Jej vlaňajšia kniha esejí a článkov DiaGnóza L obsahuje texty, ktoré boli predtým uverejňované v rôznych časopisoch a zborníkoch a tu sú tematicky rozdelené do dvoch častí (a každá z nich do viacerých kapitol). Autorka sa v nich zaoberá širším spektrom tém, akými sú poézia a filozofia jazyka, otázky ženskej literatúry a (post)feminizmus, kultúrny nomadizmus a problematika vydavateľských, edičných a producentských činností v literatúre.

Prvá časť knihy pomenovaná Cesta okolo hlavy – básňou je, ako v úvode aj sama autorka hovorí, esejistická a interpretačná. Jej prvú kapitolu Chrobáková Repar začína replikou na text filozofa a esejistu Rolanda Barthesa Spisovatelia a ľudia píšuci z roku 1960 a porovnáva inštitúciu literatúry vo Francúzsku so situáciou v tejto oblasti na Slovensku a v Slovinsku. V pokračovaní autorka (ktorá ináč vyštudovala filozofiu a estetiku) zachádza do sfér filozofie jazyka, rozoberá pojmy tvorivosti, jazyka a reči, ako aj ich „médiá a inscenácie“ a s nimi súvisiace otázky tvorivej recepcie a komunikácie. Pripomínajúc, že sám jazyk predstavuje naše sebauskutočňovanie, Chrobáková Repar v súvislosti so životným významom literatúry o. i. hovorí, že „je to náš jazyk a jeho ľudský kód, čo spája naše telo s našou dušou“.

V úvode k úvahe pod názvom Z jazyka do jazyka a s podnázvom Transkulturalita v reči človeka autorka poznamenáva, že otázka viacjazyčnosti je pre dnešnú „spájajúcu a sváriacu sa Európu” mimoriadne dôležitá. Danú tému rozoberá na základe vlastných skúseností ako „transkultúrna“ spisovateľka, ktorá zmenila jazykové čeliť upadaniu ,slovenskej časti‘ môjho literárneho opusu do zabudnutia.“ Pôvodný text však vznikol roku 2014 a v aktuálnej knižnej podobe k nemu pribudla

poznámka pod čiarou, v ktorej autorka hovorí, že uvedené „proroctvo“ sa nepotvrdilo a k otázke možností jej literárneho života v dvoch, ba dokonca troch jazykových prostrediach by bolo čo dodať.

A čo robí jazyk? Vybavuje nás tretím okom, cez ktoré prenikáme do vzdialených i blízkych svetov. Ak si ho nezanesieme hlušinou. Ak sa nenecháme zaskočiť vlastným diskurzívnym kvasením, egocentrickou opojnosťou. Ak nediktujeme univerzu jazykom svojich vlastných obmedzení.

(úryvok z knihy)

prostredie, teda zo Slovenska sa presťahovala do Slovinska. Pritom je zaujímavé, že v časti kapitoly, kde hovorí, že po jednom desaťročí sa ako spisovateľka dočkala rovnocenného prijatia slovinskými inštitúciami a kolegami, tiež „prorocky“ píše: „Predo mnou je teraz dekáda, v ktorej budem pravdepodobne

Osobitná kapitola (Od „ja“ ku „ty“) je venovaná problému rodovej podmienenosti v literatúre a pri tejto téme sa autorka prejavuje ako predstaviteľka postfeministického myslenia (o pojme postfeminizmus píše Chrobáková Repar obšírnejšie vo svojej knihe Bielym atramentom z roku 2019). Okrem príkladov týkajúcich sa rôznych prejavov patriarchálnej dominancie v súčasnej kultúre a literatúre, autorka poukazuje aj na vlastnú potrebu „ohradiť sa voči usúvzťažňovaniu svojej tvorby s výtvormi niektorých kolegýň, ktoré vo svojom písaní kopírujú najhrubšie rodové stereotypy a bývajú za to odmeňované patriarchálnou spoločnosťou (vrátane intelektuálnych, literárnych či mediálnych kruhov)“, ako aj na potrebu upozorniť na „stotožňovanie lacného braku, tzv. ženských románov či básní utopených v lyrizujúcej ,krasoreči‘, so ženským písaním alebo literatúrou písanou ženami“.

Kapitola Za textom obsahuje interpretácie básní Mily Haugovej a Mety Kušar, ale aj autorkinu úvahu nad vlastnou básňou Dvojexpozícia.

V kapitole Z krajiny do krajiny Chrobáková Repar vynáša kontrastné dojmy o krajinách, v ktorých žije a tvorí, čiže všíma si v nich pozitívne, ale aj negatívne veci. A tak napr. píše o prísnej byrokracii a strachu pred vlnou utečencov v Slovinsku, ako aj o téme korupcie v politických kruhoch na Slovensku. Niektoré z týchto tém boli aktuálne v období, keď prítomné texty vznikali, ale autorku podnietili aj k uvažovaniu o nadčasovej problematike, akou je napr. nachádzanie odvahy prehovoriť otvorene o veciach a problémoch, ktoré nás trápia... V texte pod názvom Štastná Suomi hovorí o dobrodružstve na letnom festivale čiernej čipky vo fínskej Raume a prvú časť knihy uzaviera esejisticko-filozofickou úvahou Óda na život na tému vnímania života a smrti s ohľa-