Prípravy na 200-ročnicu výstavby kostola

ZBOR SEAVC V BÁČSKOM PETROVCI Prípravy na 200-ročnicu od výstavby kostola

Jaroslav Čiep

Celosvetová chrípková pandémia poznačila v minulom, ako aj v tomto roku celkový zachodený život spoločnosti. Mnohé inštitúcie boli limitované danými zdravotnými opatreniami, mnohé podujatia boli zrušené, realizácia obsahov a vôbec aj celková práca bola hatená. S cieľom dozvedieť sa, ako to bolo a ako je v súčasnosti v petrovskom evanjelickom cirkevnom zbore, oslovili sme farára Jána Vidu, ktorý nám podrobnejšie hovoril aj o aktualitách v tomto zbore.

Ján Vida, farár petrovský

– Naša drahá Slovenská evanjelická augsburského vyznania cirkev v Srbsku a, samozrejme, náš cirkevný zbor sa predovšetkým držia svojho poslania, a to je zvestovať Božie slovo a prisluhovať sviatosti. Aj napriek pandémii, ktorá zasiahla aj našu krajinu, hneď po vyhlásení mimoriadneho stavu sme boli prinútení prerušiť jednotlivé skupiny alebo zložky, ktoré fungujú pri našom cirkevnom zbore. Snažili sme sa aspoň zachovať služby Božie, ale vyhlásením zákazu vychádzania v našej krajine boli pozastavené aj tie. To sa dialo v minulom roku v tej prvej vlne, alebo v prvej etape ohrozenia. Potom sa v máji začali konať služby Božie a postupne sme začali aj s rannými modlitbami, nešpornými službami, kým ostatné aktivity aj ďalej boli prerušené. V druhom a treťom ohrození, v júli a potom ku koncu roka sme sa nedali zmiasť, ale hlavné služby Božie v našom petrovskom chráme boli každú nedeľu, pokiaľ ostatné aktivity sa nekonali. Jedine, čo sme ešte v minulom roku stihli, bola príprava konfirmandov, ktorá bola prerušená v marci a začala sa v septembri, a konfirmáciu sme mali v októbri. Koniec roka bol tiež takým ohrozením, služby Božie sme mali v dvoch termínoch: o pol deviatej a o pol jedenástej, keď na prvé prichádzala veková kategória nad 70 rokov a na druhé do 70 rokov. Pre deti sme neuskutočnili štedrovečernú slávnosť, ale niekoľko dní pred Vianocami sme si zavolali deti na detské služby, kde im boli podelené vianočné balíky a tiež potom služby venované Vianociam.

Ako je to v aktuálnom roku?

– V tomto roku sa nám to zdalo sľubne, ale situácia sa zase zhoršovala. Služby Božie sme od 1. januára mali pravidelne v tom riadnom termíne, s nešpornými službami sme ani nezačali, v pôste sme mali večerné služby Božie, 6 týždňov ranné modlitby, ktoré boli potom aj prerušené. Spevokol sa stretol iba vo februári, keď pripravil Svetový deň modlitieb, a detská besiedka nebola. Konfirmáciu sme hneď od začiatku pripravovali na júl, ako to bolo voľakedy v Petrovci, a s inými aktivitami sme vôbec ani nezačínali.

Vo verejnosti je prajné hodnotenie aj rozhlasovej relácie aj pre tých, ktorí nechodia do kostola...

– Hneď po príchode do Petrovca ešte pred šiestimi rokmi bola zrodená myšlienka, aby sme takú reláciu pripravovali prostredníctvom Petrovského naše ochotné cirkevníčky sa stretávajú na ekologickom krúžku, teda na úprave dvora a farských záhrad okolo kostola a fary. Všetky ostatné aktivity od jari nie sú v našom cirkevnom zbore. Ani zatiaľ nebudú a uvidíme, kedy sa situácia zlepší. Môžem povedať, že nielen korona, ale aj celková nálada nášho

Po rozobratí píšťal organu v kostole zostala len drevená kostra

rozhlasu, ale nemali sme takú priazeň z oboch strán a muselo to dozrieť. A dozrelo to práve v čase tejto pandémie. Z iniciatívy Kataríny Melegovej-Melichovej sme sa rozhodli, že budem pripravovať tieto náboženské relácie. Začalo sa to nedeľu za nedeľou a môžem povedať, že už rok a pol takto pravidelne pripravujem náboženské relácie, ktoré sú dostupné poslucháčom, ktorí si môžu vypočuť kázeň, nábožnú pieseň, liturgiu na danú nedeľu alebo sviatok.

V súčasnosti sú aktívne zložky, ktoré pôsobili pri cirkvi?

– V súčasnosti máme hlavné služby Božie, ktoré sú v nedeľu o pol desiatej predpoludním, národa v prostredí nás k tomu núti. A nemôžeme sa vyhovárať iba na koronu, že toto nepôsobí.

V posledných rokoch sa vykonali značné renovácie starej fary, vonkajška a vnútra kostola a iného. Už je všetko ukončené?

– Vďační sme za každé prostriedky, ktoré náš cirkevný zbor má, najmä z obrábateľnej pôdy. Aj v tomto roku sme niektoré prostriedky vyčlenili na renováciu. Vymenili sme aj odkvapové rúry na starej farskej budove. V súčasnosti sme mali jeden projekt s Obcou Báčsky Petrovec, keď sme pre detskú besiedku do starej fary zabezpečili projektor, nový počítač, tlačiareň, skener... Vybavili sme

Budova novej fary ešte nie je celkom dokončená

ich technikou. Pred nami je práca, ktorej sa chceme venovať – a to je dokončenie novej farskej budovy, ktorá bola začatá roku 1991, rovno pred 30 rokmi, a ešte stále horná časť nie je dokončená, takže teraz v jeseni by sme sa chceli práve tomu venovať, a potom nás očakávajú aj finálne práce ohľadom organu. Do konca tohto roku je nám sľúbené hlavným majstrom Tiborom Aprom z Báčskej Topoly a majstrami, ktorí na tom pracujú, že on bude dokončený, zreštaurovaný a daný do funkcie. K tomu najviac sa tešíme na rok 2023, je to 200-ročnica nášho kostola a všetky tieto práce plánujeme ukončiť do toho roku. Ten bude jubilejný pre náš cirkevný zbor a zároveň pripravíme aj rôzne podujatia. Počas celého roka budú prebiehať oslavy, samozrejme, ak sa to všetko bude dať uskutočniť, ale plán je pripraviť a dôstojne zasvätiť túto 200-ročnicu nášho kostola.

Letné aktivity pre žiakov v petrovci Detské letné pobavenie

Jaroslav Čiep

Aktivisti združenia YMCA Serbia aj tohto leta prichystali detské letné pobavenie pre mladších spoluobčanov. Už začiatkom leta vyzvali deti a zároveň rodičov detí oboznámili, že tohtoročné letné prázdniny môžu pre tunajšie deti byť zaujímavejšie, aktívnejšie a obohatené rôznymi novými poznatkami. Združenie YMCA Serbia pripravilo letný kemp pre deti vo veku 7 až 12 – 13 rokov, znatkov, ktoré nadobudnú, sú aj fyzicky aktívne, lebo bicykel je ich dopravným prostriedkom, ktorý používajú na to, aby sa dostali na dané miesta. Schádzajú sa ráno o 9. hodine a spolu sa bavia do 15. hodiny.

Kristína Peškirová nám v mene združenia prezradila, že tentoraz harmonogram detského letného pobavenia prvej skupiny obsahuje návštevu detí Policajnej stanice, hasičského zboru, knižnice, gymnázia, jazdeckého klubu, najstaršieho domu, poľnohos-

Z návštevy Policajnej stanice Báčsky Petrovec

Presun kempistov na bicykloch

ktorý plánovali uskutočniť v dvoch termínoch: od 19. do 23. júla a od 26. do 30. júla. V priebehu týchto piatich dní sa deti môžu zoznámiť s inštitúciami, podnikmi a rôznymi tunajšími aktivitami. Okrem nových popodárskeho múzea a kaštieľa v Kulpíne. Zoznámia sa aj s výrobnými kapacitami v podniku Stilby. Okrem bežných denných obchádzok jednotlivých punktov každý deň pre nich zorganizovali aj kreatívne dielne a edukačné hry v sídle združenia vo Vrbare a záverečne aj športový deň a kamarátenie v prírode na kanáli. S deťmi sa v prvej skupine bavia a sprevádzajú ich aktivisti Nataša Kíniková, Martin Krajčík a Natália Daniela Cerovská. V druhej skupine Martina vystrieda Sára Krížovová. Pre každú skupinu si naplánovali účasť zo 20 detí a presne taký počet záujemcov sa aj prihlásil na toto podujatie. Tento kemp podporil aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a sčasti sa aj sám financuje.

Inak mládežnícke združenie YMCA v Báčskom Petrovci s letným pobavením pre žiakov nižších ročníkov základnej školy pod heslom Spoznaj svoje prostredie štartovalo pred desaťročím. Táto letná aktivita pre žiakov celé tie roky bola nielenže zábavná, ale aj prospešná. „Som vlastne hrdá, že to prežilo desať rokov a prešli tým generácie detí, z ktorých sú mnohí dnes už dospelí ľudia, ale im to utkvelo v pamäti a v dobrom si na toto spomínajú dodnes. Aj v súčasnosti sa mi prihovárajú, že im tá skúsenosť bola užitočná, že im bolo pekne a že sa niečo nové aj naučili a získali skúsenosti,“ prezradila nám svoje dojmy o prejdenej desaťročnej ceste tohto letného detského tábora dlhoročná administrátorka združenia Hana Tanciková. Foto: J. Čiep a z archívu YMCA Serbia

OPÝTALI SME SA KULPÍNČANOV, AKÉ MAJÚ PLÁNY NA LETO Dovolenka – kde a ako?

Katarína Gažová

Sezóna dovoleniek je v plnom prúde. Ľudia sa tešia, že predsa tohto leta môžu vycestovať po kritickej situácii s pandémiou koronavírusu a vlaňajšej

Nataša Zimanová

nemožnosti takmer nikam odísť na dovolenku. Keď situácia s vírusom povolila u nás a aj v iných štátoch, ktoré vyhlásili, že prijímajú turistov, mnohé rodiny si už zabezpečili dovolenku pri mori. Či už pobudnú v Čiernej Hore, pre ktorú sa rozhodli aj mnohí Kulpínčania, lebo tam netreba žiadne povolenie, len osobný preukaz, alebo aj niekde ďalej, ako napríklad v Grécku, kde je už iná procedúra pre turistov… Možnosti navštíviť more alebo odísť na iné destinácie potešila v tomto roku aj dospelých, ale najviac iste deti. O tom, ako sa rozhodli niektorí Kulpínčania, kde budú cestovať, či si zvolili dlhšie alebo vzdialenejšie destinácie, hovoríme v ankete o plánoch na letnú dovolenku.

Nataša Zimanová: – Toto leto nemáme naplánovanú dovolenku k moru.

Nie sme očkovaní, a preto si nemôžeme dovoliť väčšie zájazdy k moru.

Vlani bola situácia veľmi neprajná, keď šlo o cestovanie. Ani minulé leto som so svojou rodinou necestovala v dôsledku pandémie. Verím, že každý z nás si predsa môže dovoliť odísť aspoň na nejaký minivýlet a aj vtedy kvalitne tráviť čas s rodinou.

Nemusí to byť žiadny luxus, stačí len zmeniť aspoň na chvíľku prostredie, a aj to nám, pravdaže, prospeje.

Veď nie nadarmo sa tomu hovorí, že šťastie je v maličkostiach. V našom prostredí ľudia ešte stále majú výhovorky ohľadom nedostatku času alebo peňazí, aby nikam neodišli zo svojho prostredia. Ale predsa som si všimla, že sa táto skutočnosť pomaly mení, čo je pozitívne.

Dúfam, že do konca leta s mojou rodinou niekam odcestujeme, hoci aj na taký kratší výlet – len nech ten čas ako rodina strávime spolu a bude to pre nás všetkých príjemné a krásne.

Kristina Novakovová: – Už roky chodíme k moru do Čiernej Hory. Aj tohto roku sme si naplánovali letovanie na koniec júla. Letovať budeme ako rodina v meste Bar – Šušanj. Táto lokalita sa

Kristina Novakovová

nám páči a zodpovedá nám aj pre deti, ktoré sa veľmi tešia na chvíle pri mori. Máme dobrú skúsenosť a najviac sa nám tam páči pláž, ktorá je krásna, veľká, vysadená stromami. Sú na nej ihriská pre deti, čo je pre nich veľká radosť. Aj s ubytovaním sme tam vždy spokojní, lebo je krásne, čisté a cenovo výhodné. S majiteľmi ubytovania si rozumieme, sú to veľmi milí ľudia. Tešíme sa spolu s deťmi na letovanie a cestu a oddych pri mori.

Todor Radanov: – Celý rad rokov som pracoval ako turistický sprievodca. Neraz som sprevádzal aj skupiny turistov k moru, ale som tam s nimi nezostával. Pamätám si iba jeden prípad, keď ma cestovná kancelária požiadala, aby som zostal so skupinou detí a ich učiteliek v čiernohorskom mestečku Bijela. Bolo to príjemné letovanie, na ktoré si s potešením spomínam, lebo som vtedy pocítil, ako je skutočne oddychovať pri mori počas leta a nepracovať. V iných prípadoch šlo iba o pracovné záväzky a nebolo času na užívanie letnej dovolenky pri mori. Tohto roku som od svojich najbližších ako darček k odchodu do výslužby dostal letovanie v Grécku. Príjemne ma prekvapili a potešili, takže letovať budem po prvýkrát v Grécku. Keď ide o povolenia, ktoré potrebujem, nie je nič komplikované, očkoval som sa ešte v

Todor Radanov

januári, takže to potvrdenie mám, a to mi stačí – žiadajú totiž spomenuté potvrdenie alebo negatívny PCR test, takže koncom júla odcestujem na zaslúženú dovolenku, bez záväzkov a k tomu aj po ukončení pracovného veku, čo je pekný a užitočný darček pre mňa.

STAROPAZOVČANIA V BINGULI A ERDEVÍKU Koncert Tílie spojený s výletom

Anna Lešťanová

Miešaný spevácky zbor Tília v Starej Pazove, ktorý pracuje pod vedením Anny Đurđevićovej, vystúpil v sobotu 10. júla v kostole v Binguli. Okrem koncertu Tílie,

ktorý sa úspešne predstavil cyklom nábožných piesní, konali sa tam aj služby Božie a na starosti ich mal Igor Feldy, senior sriemsky a farár staropazovský, ktorý je už pár rokov i administrátorom v binguľskom cirkevnom zbore. Namiesto služieb Božích v nedeľu sa tentoraz konali deň skôr. V rámci nich vystúpil aj tento renomovaný miešaný zbor so

svojimi hosťami – Jánom Filipom a Alžbetou Jašovou, dlhoročnými staropazovskými cirkevníkmi, ktorí zaspievali z Tranoscia niekdajšie pesničky. Kázeň na tému z biblického citátu Dokonalá láska vyháňa strach mal farár Feldy, ktorý nám povedal, že sa v nej bazíroval na to, že počujeme rôzne negatívne informácie, žiaľ, aj z médií, a obávame sa, ako bude ďalej aj s covidom. „Božie slovo nás učí, keď sme v tej Božej láske, aj keď máme byť opatrní, predsa netreba, aby Z koncertu Miešaného speváckeho zboru sme prepadli tomu Tília v Binguli nezdravému strachu, ale mali by sme byť obklopení tou láskou, ktorá nám dáva tú duchovnú radosť, a ten negatívny strach odchádza vtedy, keď si uvedomíme, že nás Boh miluje a že aj my žijeme v láske jedni s druhými, takže sa nemáme čoho báť, všetko zvládneme,“ povedal farár Feldy. Jednodňový výlet organizoval Miešaný spevácky zbor Tília a keďže pozvanie zúčastniť sa na ňom rada prijala aj farárska rodina, pán senior sriemsky I. Feldy to dobre koordinoval, aby v binguľskom kostole boli aj služby Božie. Pre nielen domácich viery z tejto sriemskej dedinky, ale aj okolitých slovenských prostredí usporiadanie koncertu so službami Božími Služby Božie v binguľskom kostole znamenalo v zmysle povzbumal na starosti farár Igor Feldy denia mnoho. V týchto popandemických ťažkých časoch je dobre posilniť sa duchovne a návštevy medzi prostrediami sú veľmi vzácne. Pred službami Božími a koncertom Binguľčania svojich hostí srdečne privítali s občerstvením v miestnostiach

Spoločná fotografia na pamiatku

tamojšieho slovenského spolku. Aj napriek aktuálnej žatve a mnohým povinnostiam prítomní v binguľskom kostole mali možnosť zúčastniť sa služieb Božích a vypočuť si časť repertoára s nábožnými piesňami staropazovského zboru Tília. Vedúca A. Đurdevićová je veľmi spokojná s ich najnovším vystúpením, všetko sa konalo spontánne a bez trémy, čo je aj dôležitým momentom pri vystúpení, lebo zaspievali tam z celého srdca. „V Binguli sme sa výnimočne dobre cítili, za čo sme povďační našim hostiteľom,“

pripomenula vedúca zboru Tília. Druhou časťou tohto jednodňového zájazdu Tílie bol krásny

U Kubečkovcov v pivnici

výlet do Erdevíka, kde navštívili manželov Ruženku a Juraja Kubečkovcov, ktorí tam vo svojich vinohradoch dopestúvajú kvalitné hrozno a z neho vyrábajú špičkové víno. Presbyter J. Kubečka, ktorý je aktívny aj v Starej Pazove, aj v Erdevíku, im ukázal, ako sa v tomto letnom období s veľkou láskou stará o svoju vinicu a zaoberá sa tam čoraz populárnejšou vidieckou turistikou. Svojim spoluobčanom, tentoraz hosťom, vyrozprával o procese výroby vína, pestovaní viniča... Boli to, ako hovoria účastníci zájazdu, príjemné chvíle strávené v peknej spoločnosti a v relaxujúcej prírode.

V mene cirkevného zboru v Starej Pazove dozorca Michal Gireg (sprava) odovzdal knižné darčeky Jurajovi Kubečkovi

Foto: z archívu slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru v Starej Pazove

Martina Sklabinská, 4. a ZŠ Jána Amosa Komenského v Kulpíne

Letn Letné á nálada voľno, letná pohoda, letné počasie nám zlepšujú náladu. Často nám ju môže zlepšiť aj dobrá spoločnosť, pekná kniha, páčivý lm, cestovanie alebo hocičo, čo máme radi a čomu sa počas letného obdobia môžeme viac venovať. Žiaci a škôlkari z Kulpína letnú náladu vidia ako hrejivé slniečko, pestrofarebnú mozaiku, pestré papagáje, voňavé pestrofarebné kvietky, krása motýľov, modrosť neba, bzučanie usilovných včeličiek. Letnú náladu nám môže dotvoriť aj radosť zo života, z letnej zábavy, z veselosti a šantivosti vás milé deti. Akú máte letnú náladu vy milí kamaráti?

Katuša

Anela Lakatošová, 4. a ZŠ Jána Amosa Komenského v Kulpíne

Michaela Melichová, 5,5-ročná, PU Včielka Kulpín Marcel Vida, 4. a ZŠ Jána Amosa Komenského v Kulpíne

Marián Mučaji, 4. a ZŠ Jána Amosa Komenského v Kulpíne

Motýľ

S maminkou som si pozrela krásne video o motýľoch. Vo videu sa spomínal motýľ Jason. Bol to biely motýľ s červenými a bielymi bodkami na krídlach. Motýľ lieta od prvých ranných lúčov, až kým nezapadne slnko. Navštevuje rastliny, ako sú bodliaky, nevädze, pichliače, ďatelinu a klinčeky.

Život motýľov začína párením. Po niekoľkých dňoch samička kladie vajíčka na zem a na suché bylinky. Na jednom mieste nakladie tri vajíčka. Na jar sa liahnu z nich húsenice. Húsenice sa kuklia na zemi. V kukle sa vyvíja motýľ. Motýle sa liahnu na začiatku leta, lietajú približne tri týždne a olizujú nektár z kvetov.

A takto to ide každý rok dokola.

Martin Babiak, 4. a ZŠ Jána Amosa Komenského v Kulpíne

Petra Petrášová, 1. 1, ZŠ maršala Tita v Padine

Tea Kuštrová, 5,5-ročná, PU Včielka Kulpín Una Popadićová, 5,5-ročná, PU Včielka Kulpín

Z KOREŠPONDENCIE ELENY M. ŠOLTÉSOVEJ (4) Listy Timrave

Miroslava Ožvátová

Korešpondencia Eleny Maróthy-Šoltésovej a Boženy Slančíkovej-Timravy čitateľom priblíži ich tvorbu, postavenie a ich význam v našej literatúre, ako aj ich priateľstvo. Listy sú aj svedkami vtedajších spoločenských pomerov. Ich korešpondencia sa začala nedlho po Timravinom vstupe do literatúry. Predtým Timrava uverejňovala v peštianskych Slovenských novinách a čoskoro prestúpila do Slovenských pohľadov. Obidve spisovateľky patria do prúdu kritického realizmu, Timrava celou svojou tvorbou a Šoltésová svojou kritickou činnosťou.

Turč. Sv. Martin 20. júna 1912

Drahá slečna Boženka, poneváč neviem, či sa Vám dostanú do ruky politické slovenské časopisy, v ktorých tento pripojený americký súbeh[1] bude riadne uverejňovaný, „Živena“, v ktorej je tiež už vysádzaný, vyjde snáď len o týždeň (v najlepšom páde, lebo v kníhtlačiarni nestačia), nuž Vám ho chcem takto súkromne čím skôr doručiť, aby ste si ho prečítali a – nabrali chuti zúčastniť sa ho. Novela zo slovenského pospolitého života na jeden oktávový hárok (to nie je viac ako 16 strán terajšej „Živeny“, ale menej môže byť, lebo ona je z väčších oktávových formátov), a 750 kor. a čo len tých 500 kor. získať, to by sa veru odplatilo. Je ono isté, že na túto skvelú odmenu mnohí budú číhať, bezpochyby hodne prác sa ta zašle, ale ja trúfam, že i tak Vaša bude patriť rozhodne k tým lepším, ktoré majú výhľad na odmenu. Akže by ste však predsa aj mali „pech“, čo sa najviac tým najlepším zvykne pritriafať, ak by si americká jury[2] nevedela oceniť jemné, ukryté pôvaby Vašich prác, nuž konečne moc nereskírujete. Novelka sa tu doma umiesti i niečo donesie, ačpráve ja myslím, že by ju oni i v tom páde zadržali tam a keď nie konkurzuálnym, aspoň riadnym spôsobom honorovali. Ja by Vám z celého srdca priala, aby ste v páde zúčastnenia sa vyhrali už či prvú a či aspoň druhú odmenu, keď tu doma, v tejto našej nekonečnej mizérii, temer bez hmotnej odmeny musíte dávať svoje dobré práce. Ak by Vám či korigovanie (pravopis, slovosled atp.), či odosielanie práce robilo nejaké ťažkosti, by som Vám ja veľmi vďačne bola v tom na pomoci. Ak chcete, môžete novelku poslať sem, ja Vám ju i prekorigujem,[3] i dám (tu doma, napr. mojej neveste,[4] pri úplnej diskrétnosti, že o tom nik nebude vedieť) prepísať, i odošlem ju na patričné miesto. No urobte tak, ako Vám je vhodnejšie.

Čo oni rozumejú pod tým „pospolitým slov. životom“, z ktorého má byť vzatá téma práce, neviem presne; totižto neviem, či má byť ľudová a či spoločenská. No Vy ste na jednom i druhom poli doma, v živote našom sú oba živly zmiešané, nuž napíšte novelku takú, kde sa ľud stýka s inteligenciou, čo sa deje na každej dedine. A to je práve Vaša doména.

Termín je trochu krátky, najviac jeden mesiac, lebo koncom júla aby sa už odosielala, žeby na termín došla ta. Rozhodnite sa a prichyťte sa k dielu! Najlepšie by bolo, pravda, keby ste ju už mali hotovú alebo aspoň načrtanú, a len ju dohotoviť.

Poznamenávam, že ja sama nekonkurujem, môžete mi teda uveriť, že by som Vám celkom z čistého srdca prajela úspechu.

Vaša práca, čo ste nám dali do „Živeny“,[5] je veľmi dobrá – iste jedna z najlepších Vašich spoločenských. Verná, pravdivá psychológia, každá osoba má svoju rozoznateľnú „dušu“, tak ako v samom živote. A to máloktorý spisovateľ vie podať. Nedarmo Vás stála toľko trudenia a námahy ducha. Mne krem toho Vaše práce sú milé preto, že je pečať nášho kraja na nich – vidím v nich všetko, čo som za mladi sama nepozorovala. [1] tento pripojený americký súbeh – Národný slovenský spolok v Spojených štátoch amerických vypísal súbeh na literárne práce pre slovenských spisovateľov a slovenských študujúcich vo viacerých kategóriách. Medziiným aj „na pôvodnú novelu s tematom zo slovenského pospolitého života nepresahujúcu oktávny tlačený hárok. Prvá cena 150 dolárov“. Práca mala byť poslaná na adresu predsedu Národného slovenského spolku do 10. augusta 1912. Timrava poslala na súbeh svoju prózu „Mocnár“, no nebola ani odmenená a, zdá sa, ani uverejnená v americkej tlači. [2] jury (z lat.) – umelecká porota [3] Vám ju i prekorigujem – pretože Timrava za Rakúsko-Uhorska nemohla chodiť do vyšších slovenských škôl, nepísala správnym slovenským pravopisom. Kým bola Šoltésová redaktorkou „Živeny“, opravovala jej práce a Timrava bola spokojná s jej opravami na rozdiel od tých redaktorov a korektorov, ktorí jej menili slová i skladbu. Ba písala to i pri vydaní svojich „Zobraných spisov“ Správe Matice slovenskej 7. apríla 1948: „Použite, prosím, ,Pohľady‘ Škultétyho a ,Živenu‘ Šoltésovej, kde boli po prvé zverejňované moje práce a kde mi nebolo nikdy v ničom naprávané okrem pravopisu.“ [4] mojej neveste – ide o Oľgu, rod. Hrušovskú, vdovu po synovi Eleny Maróthy-Šoltésovej Ivanovi, vtedy nedávno zomrelom (17. februára 1912). Bola učiteľkou, zomrela roku 1934. [5] Vaša práca, čo ste nám dali do „Živeny“ – ide o prácu „Strašný koniec“, uverejňovanú v „Živene“ III, 1912 Zdroj: Zlatý fond denníka SME

Božena Slančíková-Timrava štvrtú triedu meštianskej školy skončila v Banskej Bystrici. Po otcovej smrti r. 1909 sa z Polichna presťahovala do Ábelovej, kde sa r. 1919 stala opatrovateľkou v materskej škole, od 1929 žila na dôchodku, od r. 1945 bývala v Lučenci. Celý život zápasila s existenčnými problémami. Je vrcholná predstaviteľka druhej fázy slovenského realizmu. Jej literárny vývin ovplyvnili súkromie, život nevydatej ženy v zapadnutom novohradskom kraji a rodinné literárne tradície. Písala črty, poviedky a novely z dedinského a spoločenského života. V rukopisnom zošite s názvom Pesničky sa zachovali jej verše z rokov 1886 – 97. Tlačená prvotina Za koho ísť? (1893) vyšla v budapeštianskych Slovenských novinách. Námet poviedok a noviel čerpala z prostredia vidieckej inteligencie, poznačené autobiografickými prvkami, iné venovala vysťahovalectvu a problémom vlastníctva. Zdroj a foto: litcentrum.sk

PRÍLOHA PRE KULTÚRU, Obzory VEDU, UMENIE A LITERATÚRU

Vreckoví hrdinovia a hra so zahodenými vecami s. 3

Viachlasy v poézii Juraja Kuniaka Hudba: ImiAFan s. 4 – 5

s. 6 – 7 Nový Sad 24. 7. 2021 Ročník XXXVIII Číslo 7/442

PUBLIKÁCIE

Festival zvykov a obyčají V aradáčskom šírom poli v kontexte folklórneho hnutia vojvodinských Slovákov

(E. Viliačiková, I. Grujić Litavský, J. Števková: Slovom a obrazom o dvanástich ročníkoch festivalu zvykov a obyčají V aradáckom šírom poli. Báčsky Petrovec : Matica slovenská v Srbsku, Miestny odbor Matice slovenskej v Aradáči, 2020, 160 s.)

Katarína Mosnáková-Bagľašová

„Folklórne festivaly sú významnými kultúrno-spoločenskými podujatiami so špeci ckou programovou skladbou. Predstavujú zložitý interdisciplinárny projekt, na ktorom sa podieľajú rôzne zložky – edukačné, umelecké, odborné, technické, produkčné atď. Všetky tieto musia na úrovni súčasnej projektívnej kultúry tlmočiť umelecké hodnoty folklórneho – predovšetkým amatérskeho – hnutia. V uvedení musia tvorcovia hľadať taký model, ktorý sa nespreneverí odborným aspektom národopisným, dramaturgickým i scénicko-realizačným a popritom každé z podujatí by malo mať čo najširší divácky ohlas či dopad.“

Túto de níciu folklórnych festivalov ešte v roku 1986 uverejnil folklorista Miloš Šípka v zborníku príspevkov zo seminára o smerovaní folklórneho hnutia v Stredoslovenskom kraji na Slovensku. Slovenské folklórne hnutie nebolo však rozšírené iba na Slovensku. Svoju genézu, postupný pre-

chod od folklóru (autentické prejavy tradičnej ľudovej kultúry v prirodzenom prostredí a s pôvodnými pracovnými, obradovými a inými funkciami) k folklorizmu (folklórne prvky na scéne, inštitucionálne zastrešené a zastúpené v rôznych kultúrnych odvetviach – literatúre, divadle, výtvarníctve...) a rôzne metamorfózy malo aj v kultúre vojvodinských Slovákov. Nebolo však celkom v súlade s tým, ako sa folklórne hnutie realizovalo na Slovensku, ale vychádzalo z vlastných pomerov, spoločensko-ideologických cieľov krajiny a národných tendencií samotnej komunity. A práve s vývojom folklórneho hnutia vojvodinských Slovákov súvisí aj zakladanie našich folklórnych skupín a súborov a následne aj festivalov, prostredníctvom ktorých sa prvky tradičnej ľudovej kultúry začali kultivovať, extrahovať z prirodzeného prostredia a nadobúdať druhý život, život na scéne.

Folklór bol predmetom uvedomelej pozornosti u intelektuálov z radov vojvodinských Slovákov už v 19. storočí. Svedčí o tom zberateľská práca hložianskeho farára, básnika a kultúrneho dejateľa Juraja Rohoňa (1779 – 1831), ktorý zbieral zvyky, obyčaje, ale aj ľudové piesne. Časť jeho zberateľskej činnosti nájdeme v Národných spievankách Jána Kollára, ale tiež aj v rukopise v Széchényiho knižnici (Országos Széchényi könyvtár) v Budapešti, v pozostalosti Juraja Ribaya. Avšak najstarší publikovaný text z Vojvodiny zachytávajúci podrobný popis zvykov a obyčají je z roku 1895, a to práve zo Slovenského Aradáča. Rozsiahly a podrobný popis aradáčskej svadby, s vinšami, piesňami a obyčajami v troch pokračovaniach bol publikovaný v Slovenských pohľadoch, v ročníku XV., v číslach 8, 9 a 10, pod názvom Svadobné obyčaje v Slovenskom Aradáči. Materiál zapísal starejší Michal Goda na podnet evanjelického farára Emila Kolényiho, k čomu bola uverejnená takáto poznámka: „Michal Goda je prostý človek, chudobný, jednoduchý nádenník, ale „pismár“ a „biblista“,

preto v Slovenskom Aradáči býva temer na každej svadbe starejším. Obyčaje svadobné spísal na vyzvanie farára Emila Kolényiho.“ Myšlienka zapisovania priebehu slovenskej svadby na Dolnej zemi prišla pravdepodobne od redaktora Jozefa Škultétyho, ktorý v tom čase už v Slovenských pohľadoch uverejňoval podobné príspevky zberateľov z územia dnešného Slovenska. Zaujímavé je však pri príspevku Michala Godu, že k materiálu slovenskej svadby v Aradáči nepristúpil iba zberateľskou metódou, ale sa snažil štylizovať ho a podať v poviedkovej forme. Narábaním folklórom v literárnom žánri už teda môžeme hovoriť o začiatkoch folklorizmu u vojvodinských Slovákov.

Na prelome storočí vzniká medzi vojvodinskými Slovákmi silná aktivizácia a národný pohyb, nielen regionálneho, ale i celoslovenského a južnoslovanského hnutia v bývalom Uhorsku, ktorý neutíchol do skončenia prvej svetovej vojny a rozpadnutia Rakúsko-uhorskej monarchie. Medzi Slovákmi v Banáte, Báčke a Srieme sa začína rýchly rozvoj ochotníctva, zakladajú sa peňažné ústavy a postupne sa zriaďujú tzv. čítacie spolky, ktoré sú takmer v každom prostredí predchodcovia neskoršie založených spolkov a súborov. Podobné národné spolky sa následne zakladali aj po roku 1918, keď sa rozpadom Rakúsko-uhorskej monarchie slovenská komunita na Dolnej zemi ocitla v nových štátnych útvaroch. Vtedy sa aj folklorizmus vojvodinských Slovákov začal uberať vlastnou cestou. K jeho rozvoju prispelo založenie Matice slovenskej v Juhoslávii v roku 1932 a následne zakladanie miestnych odborov Matice slovenskej v jednotlivých prostrediach, ktoré o. i. rozprúdili starostlivosť o tradičnú ľudovú kultúru a spustili folklórne hnutie vojvodinských Slovákov. Vďaka Matici slovenskej a Sokolským jednotám sa čoraz viac začal na scénu dostávať aj ľudový tanec. Zo začiatku to bola najmä tzv. Moravská beseda (prvýkrát bola predvedená na Slovenských národných slávnostiach v Báčskom Petrovci v roku 1927 a ujala sa najmä v 30. rokoch 20. storočia) a neskoršie tvorcovia choreogra í a folklórne skupiny začali pátrať aj po vlastnom tanečnom materiáli.

Rozbehnutá menšinová stratégia rozvoja kultúry sa zmenila v roku 1948, keď pod vplyvom politicko-ideologických zmien v Juhoslávii miestne odbory a aj samotná Matica slovenská zanikli a začali sa formovať kultúrno-osvetové spolky, ktoré boli priradené ku Kultúrno-osvetovému zväzu Vojvodiny – Oddeleniu pre Slovákov. Tento rok bol pre vojvodinských Slovákov osudový aj z národnostného hľadiska, lebo v čase Rezolúcie Informbyra nebolo možné spolupracovať so Slovenskom, a preto sa musela komunita spoľahnúť sama na seba, na vlastné sily a kapacity. V kontexte rozvoja kultúry to znamenalo zakladanie spolkov, podpora divadelnej, literárnej a výtvarníckej činnosti, starostlivosť o tradičnú ľudovú kultúru a následné zakladanie festivalov. V 60. rokoch tak vznikli až štyri festivaly – Hľadáme najveselšiu slovenskú osadu v Kysáči (neskôr známe ako Májové stretnutia), V znamení mladosti v Selenči, Chmeľový festival v Hložanoch a Stretnutie v pivnickom poli v Pivnici. Festivaly v Kysáči, Selenči a Hložanoch pomerne rýchlo zanikli, no festival v Pivnici sa zachoval až dodnes. Následne sa zakladali aj rôzne iné celomenšinové festivaly a prehliadky, ako sú divadelné, hudobné, výtvarné a v rámci folklórnych festivalov sa ako regionálne ujali najmä Folklórny festival Tancuj, tancuj... v Hložanoch (1970), Detský festival slovenských ľudových piesní Rozspievané klenoty v Kovačici (1992), Detský folklórny festival Zlatá brána v Kysáči (1993) a Festival zvykov a obyčají V aradáčskom šírom poli v Aradáči (2007). Žriedlom slovenského vojvodinského folklorizmu aj naďalej ostávajú Slovenské národné slávnosti v Báčskom Petrovci.

Hovorí sa, že náhody neexistujú, a tak azda nebolo náhodné ani to, že o viac ako o jedno storočie od uverejnenia prvého príspevku popisujúceho slovenskú svadbu v Aradáči práve Aradáčania prišli s návrhom založiť festival zvykov a obyčají, ktorý má za cieľ uchovávať a prezentovať zvyky a obyčaje vojvodinských Slovákov prostredníctvom folklórnych kolektívov. A pravdepodobne nie je náhoda ani to, že sa na tomto festivale súbory najčastejšie prezentujú scénicky spracovanými svadobnými zvykmi a obyčajami. A ako sa dozvedáme z dokumentácie tohto festivalu, práve prvým tancom, ktorý odznel na tomto podujatí a zároveň aj prvým vystúpením aradáčskych ochotníkov na domácom javisku, bola Svadba v predvedení Folklórnej skupiny pri MOMS Aradáč. Svadobné zvyky z tejto lokality zaujali pozornosť aj Belehradskej a Novosadskej televízie, ktoré natočili dva významné dokumenty: Tradicionalna svadba Slovaka u Aradcu (1973) a Snenie o čepci (1978).

Materiálu a námetov na čerpanie bolo teda hodne. A zakladatelia festivalu V aradáčskom šírom poli si stanovili, že práve zvyky a obyčaje, po ktorých folklórne kolektívy často pátrajú aj v iných lokalitách, budú tie, ktoré každoročne ponúknu svojmu divákovi. Chvályhodný počin. Ešte väčší prejav uznania majú v tom, že si podujatie dodržalo pôvodný zámer byť folklórnym „festivalom“ a nie „prehliadkou“, ktoré už predtým boli vo Vojvodine založené a zakorenené. Zo začiatku si tieto stanovené ciele organizátori prísne strážili a žiadali od účastníkov, aby rešpektovali to, že sa na festivale môžu predstaviť iba scénicky spracovanými zvykmi a obyčajami. Snažili sa teda, ako sa v úvodnej citácii tohto príspevku píše, hľadať „odborné aspekty národopisné, dramaturgické i scénicko-realizačné“. Od toho sa z rôznych dôvodov začalo postupne upúšťať. Avšak z roka na rok si zlepšovali vizuálnu identitu, aby podujatie malo čo najširší divácky ohlas či dopad. K tomu by určite prispelo aj využitie vhodného nádvoria spolku Harmónia a novozaloženého Slovenského domu, kde podľa vízie jednej zo zakladateliek festivalu Anny Bagľašovej mal jedného dňa stáť am teáter pre potreby nielen tohto aradáčskeho podujatia. Bol by to významný krok festivalu, „zložitý interdisciplinárny projekt, na ktorom by sa podieľali rôzne zložky – edukačné, umelecké, odborné, technické a produkčné“. A všetko to so zámerom vyhovieť cieľovej skupine festivalu – návštevníkom a účinkujúcim folklórnym kolektívom.

Predložená kniha o festivale zostavovateľov Erky Viliačikovej, Ivicu Grujića Litavského a Jaroslavy Števkovej je jedným z dôkazov, že organizátorom festivalu záleží na jeho udržaní a rozvoji v súlade so súčasnými smernicami manažmentu festivalov. Na jednej strane uchovávať, dokumentovať, na strane druhej zveľaďovať. A to im aj prajeme – veľa síl, odvahy, inšpirácií a, samozrejme, ochotných ľudí a účastníkov, bez ktorých by sa takéto podujatie nedalo zorganizovať. Nech im je táto kniha svedectvom minulosti a smernicou do nových ročníkov festivalu.

LETO V NOVOSADSKÝCH GALÉRIÁCH Vreckoví hrdinovia a hra so zahodenými vecami

Pripravil: Stevan Lenhart Od 19. júla do 6. augusta v galérii Zväzu združení výtvarných umelcov Vojvodiny (SULUV) v Novom Sade nainštalovaná je výstava obrazov Sašu Vasiljevića pod názvom Vreckoví hrdinovia – potom. Ide o artisticko-kontemplatívne obrazy, ktorými autor znázornil osobný zážitok všeobecnej transformácie svojich hrdinov z detstva po

niekoľkých desaťročiach. Výstava svojou koncepciou nastoľuje tak psychologické, ako aj sociálne a kultúrne otázky týkajúce sa uplynulých rokov a súčasnosti.

Saša Vasiljević (1970) je pôvodom z Aranđelovca, žije a tvorí v Novom Sade. Zaoberá sa výtvarným umením, ale aj web-dizajnom, animáciou, 3D modelovaním a ilustráciami. O aktuálnej výstave Vreckoví hrdinovia – potom v sprievodnom texte sa vyjadril takto: „Deti majú svojich hrdinov. Niektorí vychádzajú z obrazov, iní z lmového plátna, novinových fotogra í alebo z komiksov, výnimoční a odvážni v celej svojej sile, nesebeckosti a obetavosti. Všetky svoje klady

a dary rozdávajú ľuďom, tebe a mne, pričom ani v jednej chvíli nemyslia na osobné záujmy, dokonca ani na svoje životy. A sú tu, medzi nami, v susedstve, na ulici, v škole. Hrdinovia chvíle, moji Vreckoví hrdinovia, bojujúci proti ošúchanej každodennosti, ktorá nám nedovoľuje pomyslieť na večnosť. Ale čo potom? Potom nasledujú kresby, obrazy a koláže. Moje pokusy odhadnúť, opísať, označiť a schovať stopy dospievania. Zostávajú iba nede nované, vyblednuté, transformované výstrižky nejakého života. Sú to vlastne tí hrdinovia, ktoré Aleksandar Đorđević: zo škatule do izby Z izby do škatule, poznám? Nie, zostali iba náznaky tvarov ako ozveny ich existencie. Práve tie chvíle sa snažím preniesť na obrazy, ktoré svedčia o trvaní a miznutí ako pocta krátkym ľudským dňom bez názvu a mimo priestoru. A možno iba recyklujem spomienky na niektoré sny, zastavené na samom začiatku.“ * Vo Výtvarnom salóne Kultúrneho centra Nového Sadu prebieha výstava prác Aleksandra Đorđevića (1975 Vranje) pod názvom Z izby do škatule, zo škatule do izby. Základom koncepcie prác tohto autora sú vraj zahodené veci a vytváranie ich nových vzťahov podľa princípu voľnej alternácie. V texte, ktorý sprevádza aktuálnu výstavu, sa hovorí, že Đorđević zbiera rôzne zahodené materiály, zotiera

Saša Vasiljević: Vreckoví hrdinovia – potom

ich predchádzajúce významy, rozoberá ich a znovu aranžuje na pracovnom stole, aby ich nakoniec preniesol na obraz. V tom procese, ktorý sa deje podľa automatizmu, mnohé tie „anti-objekty“ prechádzajú spontánnou transformáciou. A tak sa kartón, sadra alebo

predmety z vosku pri prenášaní na plátno počas maliarskej akcie naturalizujú a pripomínajú všelijaké štruktúry organického pôvodu, vytvárajúc

hru založenú na kontrastoch: vnútro – vonkajšok, ľudská intervencia – príroda, potláčanie – dominancia. Podľa slov kunsthistoričky Jeleny Veljkovićovej-Wilsonovej tvorivú prax Aleksandra Đorđevića možno porovnať s entuziazmom a slobodou detskej hry. Sviežosť a nepredvídavosť v tvorbe tohto autora spočívajú v jeho odmietaní realizácie vopred zaplánovaných schém, ideálnych pozícií a zaokrúhlených procesov. Ten si radšej volí nedostatočnosť a nedokonalosť, pokým prepracúvanie a flexibilita sú v procese rekreácie podmienené výlučne zákonom chaotickosti masy jedného detského ihriska. * V klube Tribúna mladých KC Nového Sadu si možno pozrieť výstavu fotogra í Karneval zvierat Gorana Bendelju (1958 Belehrad). Vystavené práce síce znázorňujú svet vtákov a zvierat, ale nejde o obvyklé záznamy reality – skôr sú to poetické a takmer abstraktné obrazy, ktoré sú otvorené pre rôzne interpretácie, na čo poukazuje aj kunsthistorička Branka Milutinovićová. Ako hovorí, tieto nekaždodenné kompozície auGoran Bendelja: Karneval zvierat tor vytvoril vďaka nezvyčajným uhlom pohľadu a nečakaným vplyvom svetla a optických prvkov, čo umožňuje spozorovať magickosť nekonečného výrazu fotogra e ako umeleckého média.