Viachlasy v poézii Juraja Kuniaka

(Јурај Куњијак: АМОНИТ. Нови Сад : Прометеј, 2019 / Juraj Kuniak: Amonit – Aманiт. Miнск : Мастацкая літаратура, 2019)

Marína Šimáková Speváková

Juraj Kuniak (1955) patrí do generácie spisovateľov, ktorá sa emancipovala v osemdesiatych rokoch 20. storočia, oslobodzujúc sa od dovtedy záväzného literárneho schematizmu. Kuniakov literárny debut z roku 1983, zbierka básní Premietanie na viečka, získala cenu Ivana Krasku, pričom kritika v jeho zbierke vyzdvihla schopnosť formovania ironického a sebaironického módu, prepájanie emocionálnosti a racionalizmu, ako aj záujem o otázky všeobecnej etiky a etiky konkrétneho času.

Poéziu, v ktorej sa prepája intenzívny a triezvy pohľad na život, tlmená emocionalita a racionálne poznanie, súlad medzi vnútorným hlasom a vonkajším zohľadňovaním sveta, identi kujeme i v Kuniakovom výbere, ktorý pod názvom Amonit vyšiel v slovensko-bieloruskom vydaní (Amonit – Aманiт, 2019) a v preklade do srbského jazyka (Amonit, 2019). Básne Amonitu sú viacvýznamové, obrazy majú konkrétne podoby, ktoré v súčinnosti celej básne tvarujú metaforu. Viacvýznamový potenciál vykazujú Kuniakove verše prostredníctvom intertextuálnych liácií, alúzií a relácií s básnickými „príbuznými dušami“ – v slovenskej poézii osobitne s Milanom Rúfusom, Ivanom Laučíkom a poetkou Milou Haugovou. V reláciách s poéziou svetovej literatúry sú prítomné dialógy s poéziou Walta Whitmana, Williama Carlosa Williamsa, Lawrenca Ferlinghettiho či Tomasa Tranströmera. Ďalší významový záber Kuniakove básne dosahujú vo variáciách na Proglas – v cykle Amonit, podľa ktorého je nazvaný aj výber.

V analýzach Jaroslava Šranka sa Kuniakova poézia zaraďuje do kontextu poézie súkromia. V osemdesiatych rokoch 20. storočia poézia danej kategórie nadväzovala na predchádzajúcu civilnú lyriku, vyzdvihovala tradičné konštanty, pozitívne individuálne a spoločenské konotácie, akými sú príroda, rodný kraj, detstvo, dom, rodina, láska, partnerské šťastie, práca, odkazy predkov, medzigeneračné porozumenie, solidarita či umenie. Človek, básnik a lyrický subjekt akoby sa starostlivosťou

o vybalansovanie vlastného súkromia snažil nivelizovať, respektíve zmenšiť spoločenské traumy z totalitného obdobia. Po ukončení zamatovej revolúcie 1989 sa poézia súkromia diferencovala v súlade s novovzniknutými okolnosťami, podľa nových meradiel oslobodeného trhu, širokého spektra časopisov a vydavateľstiev, k čomu prispel aj Kuniak založením vlastného vydavateľstva Skalná ruža. V literatúre sa to prejavilo novou kontextualizáciu pozitívnych motívov, ktorú si autori už nemuseli konštruovať. V poézii Kuniaka poskytuje slobodu predovšetkým príroda, je miestom podnecujúcim myšlienkové procesy, tvorbu, intenzi káciu či prečistenie citov.

Kniha Amonit obsahuje Kuniakov autorský výber básní, ktoré vznikali v období rokov 2008 až 2016 a jednotlivé časti knihy predstavujú zobrané básne zo zbierok Za mestom (2015), Čiara horizontu (2008), Lamium album (2012), Rosa mystica (2016), zatiaľ čo skladba Amonit bola pôvodne zaradená do knihy Proglas, Preklady a básnické interpretácie (kolektív autorov, 2012). Amonit vykresľuje svet poetickej jednoduchosti, za ktorou sú životná skúsenosť, poznanie a básnické remeslo jemnocitne tvarované.

Prvá báseň Spoznávanie piatimi veršami uvádza čitateľa do koordinát autorovho životného, poznávacieho a meditatívneho priestoru, ktorý je otvorený: „Na modrom pozadí / strom, ošľahaný vetrom, / obrastený lišajníkom, / takmer bez zelene, / nemá plody, iba sokola“ (s. 5). Niektoré z básní charakterizuje akoby detsky čistý pohľad na všetko vonkajšie, skutočnosť sa podáva taká, aká je, navonok bez analýz a vysvetlení, ich druhý plán vyplýva z celej básne, cyklu alebo zbierky. Vonkajší prírodný kontext je u Kuniaka konkrétny a príroda je tu s nami napriek zmenám a zásahom: „Stromy ustupujú a chradnú, / drevorubači zničili hniezda volaviek, // z aleje topoľov sú rady pňov,... bralo sa týči do výšky / a mlčí. // Jedného dňa si odkašle / obrovským výlomom“ (Bralo, s. 6). Poetizácia detstva je prítomná z uhla pohľadu sedemročného chlapca, navádza na to poznámka k básni Otec, v ktorej je dátum a miesto introspekcie: „Košice 1962“. Vo veršoch sa navrstvujú impulzy „otcov“ prostredníctvom evokácie detstva, rodného domu a kraja, impulzy jedného z „básnických otcov“ prostredníctvom liácie zbierky Steblá trávy Walta Whitmana: „Steblá mladej trávy rozsvietené rosou, / stádo oviec rozptýlené na šťavnatej pastve, / hlboké, temné, zádumčivé lesy za nimi, / čnejúca hora, jej ešte zasnežené telo, // skús to namaľovať, // nabádal ma otec nad bielym výkresom / a akoby už pre seba dodal: / Obloha je otvorená kupola, / trilok škovránka je čiara“ (Otec, s. 11). Dialóg s Whitmannom evokuje aj citát v epigrafe zbierky: „Musíš si zvykať na ostrosť svetla / a každého okamihu života.“

Kuniakov poetický prehovor smeruje ku konkrétnejším obrazom, autor zaznamenáva každodennosť a skladá vizuálne záznamy jeden vedľa druhého, navonok bez prenášania významu, kým z básne ako celku nevznikne metafora. Cez jednoduchosť sa naznačuje neviditeľné, ako v básni Blízkosť: „Pri mojich nohách pes, uprene / hľadí na mňa, ja na hviezdy. // Možno vie, o čom mlčia. // Vesmír sa trblieta v hlbokom pokoji. / Do rána môžem zomrieť“ (s. 12). V autorových meditáciách nachádzame túžbu po vyrovnaní sa vnútorného hlasu s tým, čo zostáva poznaním neuchopiteľné. V básni Sempervivum jazyk, myšlienka a obraz tvoria iné gesto súvzťažností: „Skalná ruža nevie, / že zakvitne len raz, viac nie. // Odvaha začať z ničoho, / odolnosť, vytrvalosť, krása. // Nijaké namáhanie slov / ich obsahom. // Nebráni sa im, ony sa nevnucujú, / má ich v sebe“ (s. 24).

Ďalšiu hladinu súvzťažností

utvárajú poetické relácie s veršami iných básnikov. Medziliterárne vzťahy sa začínajú formovať v epigrafoch, prostredníctvom citátov z poézie Walta Whitmana a Williama Carlosa Williamsa. Citátové relácie nezaťažujú Kuniakove verše autoritou ich tvorcov, ale vnikajú do meandrov pôvodných básní ako ich prirodzená posila tvoriaca zároveň palimpsesty. V rámci jednotlivých básní sa vyskytujú nadväznosti na poéziu Milana Rúfusa ako tvorivú a intelektuálnu inšpiráciu pre Kuniakove verše. Vidno to vo vzťahu autora k osobnosti Rúfusa, ktorému venuje báseň Fialkové údolie a cyklus Lamium album; prvá báseň je totiž datovaná dňom úmrtia Milana Rúfusa a cyklus tretím výročím jeho smrti (11. januára 2009 a 11. janára 2012). Autor osobitnú vďaku vyjadruje poetke Mile Haugovej v básni M. H., vo verši: „Ďakujem / rastline so snom, / že sa mi ozvala“ (s. 28), v ktorom druhý riadok, ktorý nie je vyznačený kurzívou, predstavuje alúziu na básnickú zbierku Mily Haugovoj Rastlina so snom. V Kuniakových básňach vznikajú aj iné poetické väzby s poéziou podobného výrazu a autorových vzorov, alebo tými veršami, s ktorými tvorca pociťuje spoločný myšlienkový, poznávací alebo emotívny kontext, ako je tomu aj v alúzii na verše Ivana Laučíka v básni Cesta (s. 31). Kuniak ďalej uvažuje, že nádej môže predstavovať aj „smutná / nahá jazdkyňa v studenom vesmíre“ (s. 16) evokujúc hlas amerického autora beatnickej poézie Lawrenca Ferlinghettiho – a opäť aj Mily Haugovej, ktorá tento obraz tiež variuje. Pomocou citátov z poézie Tomasa Tranströmera zas ukazuje, že medzi „pevnými bodmi“ sú „spomienky“, ktoré „nás vidia“ (s. 23). Autor dosahuje umelecký viachlas aj prostredníctvom motívov Michelangelovej Piety či Madony s mŕtvym Kristom v náručí, ktorý sa prelína s „prírodnými“ veršami štvordielnej skladby Lamium album. Píšuc o prírode, vykresľuje nám kozmický ale aj civilizačný cyklus umierania a znovuzrodenia, deštrukcie a rozvoja. Lamium album sa začína obrazom smrti v náručí, ktoré chce prispieť k vyliečeniu, z ktorého môže vzniknúť nový život. Náruč prírody je v synchrónii s matkiným objatím, lonom, v ktorom sa rodí život. Prevahu tvorivého princípu, či kreativity a života, napriek pominuteľnosti a deštrukčným silám, básnik posilňuje posledným cyklom Amonit: formovaním relácie so samotnými začiatkami slovenskej písomnosti, variáciami na Proglas Konštantína Filozofa. Prostredníctvom tohto intertextuálneho kryštálu Kuniak zjednocuje miestne – Tatry s mystickým fosilom, ochranným kameňom tvorivých ľudí. Zlučuje tiež osobné, vášeň kalpinizmu („svetlo / ako lano“, s. 54) s univerzálnym významom svetla ako poznania a dobra. Poéma Amonit takisto obsahuje alúziu na civilizačné udalosti, napríklad vo veršoch „si sťahovali rolety na tvárach, rok 1969“ (s. 55), ktoré sa vzťahujú na okupáciu Československa vojskami Varšavského paktu a zámenu Alexandra Dubčeka na jeho poste. Autor verše prelína alúziou na osobnú skúsenosť v alpinistickej expedícii, Pamíre 1990, v častiach veršov: „o tento odev ma pripravilo zemetrasenie, / ľadovec pohltil kamarátov, záhadu, / ako som vtedy prežil, pozná len Prozreteľnosť“ (s. 57), keď sa z pätnástich slovenských alpinistov domov vrátili deviati, medzi nimi i Juraj Kuniak. Lyrické maľovanie amonitu, toho „pamäťového závitu“ (s. 54), ktorý sa autor usiluje evokovať v každom z nás, sa končí v súzvuku osobného, všeobecného a civilizačného, v harmonizovaní podnetov z minulosti a prítomnosti a v prízvukovaní konštruktívnych, tvorivých síl a ich prevahy nad všadeprítomnými silami deštrukcie a entropie.

Juraj Kuniak intonoval svoj básnický viachlas písaním inklinujúcim k jednoduchosti, ktorá sa však redukciou slov, obrazov a ich alúzií a súzvukov stávala viacvrstevnou. Nasledujúc silu hlasu Williama Carlosa Williamsa zo začiatku zbierky Amonit, Kuniak prostredníctvom svojho básnického opusu pozorne leštil, vysvetľoval, zosilňoval „ten večný okamih, v ktorom jedine žijeme“ (s. 3).

Autorov výber pod názvom Amonit vyšiel v roku 2019 v srbskom preklade Miroslava Demáka, básnika, autora prozaických kníh a detskej literatúry, prekladateľa. Bieloruský preklad v dvojrečovej knihe Amonit – Aманiт, urobila doc. Viktória Liashuk, CSc., pôsobiaca na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Zbierka zobraných básní v podaní skúseného prekladateľa Miroslava Demáka je prvým prekladom Kuniakovej poézie do srbského jazyka. Demák sleduje rytmus, obraznosť a sémantiku pôvodných básní a podáva vybalansovaný preklad, ktorý sa však miestami, po dohode s autorom, v niekoľkých veršoch či názvoch jednotlivých básní líši od pôvodného vydania – o tom informuje čitateľa v poznámkach na konci zbierky. Poznámkový aparát zahrnuje Demákove, ale i poznámky Viktórie Liashuk, čo srbskému čitateľovi len upresňuje a rozširuje obraz o danej poézii. Na konci srbského vydania je doslov autorky tejto recenzie a záznam o prekladateľovi. V konečnom dôsledku, srbský Amonit, vo vydaní renomovaného novosadského vydavateľa Prometej, sprístupnil poetický valér originálu. Srbský literárny kontext je tak, popri knižných vydaniach prekladov poézie Milana Rúfusa, Jána Ondruša, Miroslava Bielika, Daniela Heviera, Dany Podrackej, Márie Ferenčuhovej a iných, bohatší o básnické viachlasy Juraja Kuniaka.

Poznámka: Recenzia Poznámka: Recenzia pôvodne vyšla v časopise pôvodne vyšla v časopise Fraktál, roč. 4, č. 1, 2021. Fraktál, roč. 4, č. 1, 2021.

Juraj Kuniak sa narodil 2. júla 1955 v Košiciach. Po absolvovaní stredoškolských štúdií v Košiciach študoval v rokoch 1973 – 1978 na Elektrotechnickej fakulte Českého vysokého učení technického v Prahe. V rokoch 1978 – 1992 pracoval ako vývojový pracovník Závodov výpočtovej techniky. Vzdelanie si rozšíril dvojročným externým štúdiom na Katedre počítačov Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. V roku 1990 sa zúčastnil na medicínsko-horolezeckej expedícii Pamír. Jej dramatický priebeh a predchádzajúce horolezecké skúsenosti sa neskôr premietli do jeho literárnej a televíznej tvorby. Po návrate z Pamíra založil vydavateľstvo Skalná ruža.

Vydal básnické zbierky: Premietanie na viečka (1983), Kúsok svetového priestoru (1994), Blúdivý nerv (1995), Cor cordi (2001), Skalná ruža (2004, výber), Zápisník lyrického spravodajcu (2008), Čiara horizontu (2008), Lamium album (2012), Za mestom (2015), Rosa mystica (2016) Amonit (2019, výber).

Zdroj: Literárne informačné centrum Foto: K. Kuniaková/wikimedia

INTERVIEW: IMRICH VÉGH, VEDÚCI PROJEKTU IMIAFAN A VYDAVATEĽSTVA 4MG RECORDS ZO SLOVENSKA Elektronická hudba ako poézia

Stevan Lenhart

Elektronická hudobná scéna zo Slovenska nám je všeobecne príliš neznáma, ale existujú tam viaceré projekty a interpreti, ktoré si zaslúžia pozornosť. Jedným z nich je slovensko-maďarský autor Imrich Végh, známejší ako Imi, ktorý sa elektronickým zvukom zaoberá už viac ako dve desaťročia, má vlastný projekt Imiafan a vedie nezávislé vydavateľstvo 4mg Records. Sústreďuje sa hlavne na žánre synth-pop a EBM (electronic body music) a osobitnou zaujímavosťou sú viacjazykové texty jeho piesní, do ktorých si často vypožičiava poéziu známych básnikov. Hudbu tohto autora si možno vypočuť online na stránke imiafan.ban-

Imrich Végh

Obálka albumu Te is tudod

dcamp.com a v nasledujúcom rozhovore sa dozvedáme viac o jeho celkovej činnosti.

Rozpovedzte o vašich tvorivých začiatkoch v oblasti electro/synth-pop zvuku. Kedy, kde a ako ste sa začali vážnejšie zaoberať týmto druhom hudby? Čím a kým ste boli inšpirovaní? Na akých nástrojoch ste začínali hrať / nahrávať?

– Začiatky boli niekedy uprostred 90. rokov. Vtedy som skončil univerzitu, začal som pracovať a mal som viac času a peňazí na svoje koníčky. Kúpil som si basgitaru s kombom a automatického bubeníka. Neskôr aj počítač, ktorý mi umožnil nahrávať a manipulovať so zvukmi. Niekto mi požičal detský syntáčik Casio. Prišli kamaráti a ja som nahrával naše jammovanie, z ktorého som samploval a manipuloval rôzne časti. Objavil som software Jeskola Buzz Tracker na hudobnú produkciu, v ktorom som spravil svoje prvé skladby a ktorý doteraz používam na vytváranie demo skladieb. Inšpirovaný som bol hlavne hudbou, ktorú som dovtedy intenzívne počúval: Depeche Mode z 80. rokov, The Cure, gotický rock ako The Sisters Of Mercy, 4AD veci, EBM scénu ako Borghesia, Skinny Puppy, Click Click, strašne veľa hudby som mal napočúvané v tom čase.

Čo predstavuje názov projektu ImiAFan, ide o sólový projekt, alebo máte v rámci neho spolupracovníkov?

– ImiAFan je len taká slovná hračka s mojím menom. V maďarčine to môže znamenať ,Imi na strome’ a v angličtine ,Imi fanúšik’. Niekedy je to sólové, ale často pracujem s inými ľuďmi, ktorí sa práve objavia v mojom živote a majú chuť spolupracovať na hudobných nápadoch. Od roku 2013 do 2019 to bol hlavne miestny kamarát Miki Bernath, ktorý bol aktívnou súčasťou tvorby a finálneho zvuku ImiAFan. Posledné CD Te is tudod obsahuje skladby, ktoré sme spravili práve spolu v spomenutých rokoch.

Na webovej stránke ImiAFan (bandcamp) uvádzate, že projekt je „based and forgotten in Slovakia“... Prečo je tento projekt vlastne „zabudnutý“ na Slovensku? Jestvujú tam podobné elektronické hudobné projekty? Ako je to s obecenstvom?

– Na Slovensku pôsobím v hlbokom undergrounde. Máme tu kanál štátneho rádia, tzv. FM_radio, ktoré hrá menšinovú hudbu a tam občas zahrajú aj moje veci. ImiAFan nevystupuje naživo, aj to je dôvod, prečo som dosť mimo. Párkrát ma však pozvali do lokálnych klubov zahrať vinylový set z mojich vydaných skladieb. Tak som zahral tým pár šťastlivcom v Bratislave a v Budapešti. Áno, na Slovensku jestvuje určitá synth scéna a existujú ľudia, ktorí sa snažia to propagovať. Vlani vyšlo napr. CD Synth Slovakia Vol. 2 (synthslo-

Obálka albumu Videnie

vakia.bandcamp.com/album/ synth-slovakia-vol-2-compilation-2020).

Na aktuálnom albume Te is tudod ste použili verše z

poézie niekoľkých básnikov, medzi nimi aj básne Ivana Štrpku... Ako vznikla idea o spojení temnej elektronic-

názvom Videnie (soundcloud. com/imiafan/sets/videnie-12). Pánovi Štrpkovi vždy pošlem CD alebo vinyl, ktorý obsahuje

ImiAFan ako dueto roku 2019

kej hudby s poéziou a čo vás pritiahlo k Štrpkovej tvorbe? Ako sa vyjadril sám básnik ohľadom zhudobnenia jeho poézie vašim elektronickým projektom?

– Pána Štrpku poznám osobne už asi 15 rokov, odvtedy, čo som začal pomáhať v redakcii slovenského magazínu o súčasnom umení Vlna. Kamarát je šéfredaktor a požiadal ma, či by som jeho a Štrpku odviezol do maďarského mesta Pecs na nejaký básnický festival, kde som robil pre nich aj srandovného tlmočníka. Bol to zaujimavý roadtrip. Zohnal som si potom aj jeho zbierky básní, ktoré som skúsil čítať do mojich hudobných nápadov a fungovalo to. Odvtedy keď potrebujem slovenský text, tak čítam hlavne jeho básne. Prvé veci s jeho textami som spravil v spolupráci s Martinom Burlasom a vyšli na vinyle v roku 2015 pod názvom Krv čiernobielych fotogra í (album si možno vypočuť aj online na adrese 4mgrecords.bandcamp.com). A v roku 2019 vyšlo vo Francúzsku ďalšie EP s básňami Štrpku pod jeho texty a doteraz mám od neho len kladné reakcie.

Nahrali ste skladby so spevom v slovenčine, maďarčine a nemčine. Ako ste sa rozhodli pre spev vo viacerých jazy-

Aj texty vyberám tak, niekedy úplne náhodou podľa nálady. Žijem každý deň viacjazyčný život a nemám problém použiť ľubovoľný jazyk. Mám skladby aj v poľštine (Toothpaste) aj v angličtine. Pred pár rokmi sme nahrali minialbum Against the Walls s Dariom Seravalom (Borghesia) a on spieval v slovinčine (sejarecords.bandcamp.com/album/ against-the-walls).

Album Imiafan Te is tudod vyšiel v maďarskom vydavateľstve Senkrecht Records. Ako došlo k spolupráci s týmto labelom?

– Úplne náhodou. Senkrecht vydal 7” vinyl pre kamarátov projekt. Tak som sa o vydavateľstve dozvedel. Poslal som im správu a ponúkol skladby a bolo.

Imrich Végh počas prezentácie vinylov z vydavateľstva 4mg Records

koch? Ktorý z týchto jazykov sa ukázal ako najprimeranejší k vášmu druhu elektronickej hudby?

– Ťažko to de novať. Hudbu robím spontánne a pocitovo.

Mali ste aj koncertné aktivity s projektom ImiAFan? Plánujete ich do budúcna?

– Koncertné aktivity by boli super. Pár pozvaní som už dostal zo západnej Európy alebo Maďarska. Ja sám to však neviem zrealizovať a nemám ani ľudí, ktorí by mi v tom pomohli. Ťažko sa motivovať, keď sa ti za vloženú energiu a čas skoro nič nevráti. V podstate som rád ak sa mi podarí vyprodukovať nové skladby. Potom ak to nejaký label vydá a ľudia ich potom hrajú v kluboch, DJ setoch alebo v rádiu. Aj to je dobre a v podstate mi to stačí.

Okrem toho, že ste autorom hudby projektu ImiAFan, tiež vediete hudobné vydavateľstvo 4mg Records. Kedy bolo založené a aké vydania realizujete v rámci neho?

– Vydavateľstvo som začal v roku 2003, keď som žil v Kanade. Vydal som tam dve kompilačné CD Melodies & Structures a môj maxi-singel Legy a falon na vinyle. Odvtedy, čo som sa vrátil na Slovensko, vydavateľstvo funguje ako nezisková organizácia. Aktuálne vydávam hlavne kazety a organizujem samo nancované vinylové výberovky v seriáloch Vinylized a Wave Earplug.

Ako vplýva pandémia koronavírusu na vašu hudobnú činnosť?

– Pandémia má skôr negatívny vplyv na moju kreativitu, ktorá je dosť založená na radosti, srande a hre. Občas mám pocit, že som sa ocitol uprostred globálnej psychiatrie.

Máte určené plány a ciele, ktoré by ste chceli realizovať v nasledujúcom období s projektom ImiAFan a s vydavateľstvom?

– Moja hudobná činnosť nie je založená na plánoch. Budem žiť a robiť veci ako doteraz a spontánne reagovať na hudobný život a ľudí okolo mňa.

Foto: z archívu ImiAFan

VÍŤAZOSLAV HRONEC Dynastia Beňovských (10)

(18)

Kasim Mahfúz, syn Mahmuda a Anastázie, sa narodil v roku 2004. Ako mladík si písal s jedným talianskym chlapcom, ktorý ho v listoch začal učiť po taliansky. Neskôr sa Kasim ako stredoškolák rozhodol, že bude študovať taliančinu, nadchol sa pre talianskeho básnika Giuseppeho Ungarettiho, narodeného v Alexandrii, a napokon sa rozhodol pre taliansky jazyk a literatúru na Filozo ckej fakulte v Káhire. Po dizertačke o Zúrivom Rolandovi Lodovica Ariosta sa stal odborníkom na epochu rinascimenta, talianskeho literárneho smeru zo 16. storočia.

Najprv sa oženil s jednou Srbkou z Banje Luky v Spojenom srbskom kráľovstve, Leposavou-Lepou Stojadinovićovou, odborníčkou na infekčné choroby, ktorá v Káhire skúmala ľudské parazity z Nílu, ale deti nemali. Skúšali všetko, od mimotelového oplodnenia až po bylinky, ktoré kúpili od jednej stareny albánskeho katolíckeho vyznania z Bujanovca v Albánsku, ktorú Leposava spoznala ešte v období, keď tam žila s rodičmi, pričom mesto vtedy ešte patrilo Srbsku. Druhý raz navštívili jednu starenu v Kosovskej Mitrovici v Srbsku, ktorá jej veštila z horúceho uhlia a napokon jedného starého moslima z mesta Donji starého moslima z mesta Donji Vakuf v Bosnianskej džamahírii, ktorý im predal preparát utvorený z mačacej placenty. Nič z toho nepomohlo. Akokoľvek ju Kasim miloval, musel ju opustiť, lebo chcel mať potomkov.

O rok sa zoznámil so študentkou z Neapola, Roxanou Pallavicini, s úsmevom Mony Lízy, ktorá na fakulte študovala arabčinu. Kasim vtedy už desať rokov pracoval na katedre taliančiny a Zúrivého Rolanda prekladal do arabčiny. Vzali sa hneď, ako doštudovala, a presťahovali sa do Neapola, kde sa obaja zamestnali na fakulte arabistiky. Jej otec bol bohatý bankár, kúpil im nádhernú vilu pri Tyrhénskom mori, s výhľadom na ostrov Procida. Žili v blahobyte, ale ani Roxane sa nedarilo otehotnieť. Pätnásť rokov sa snažila zostať v druhom stave, až napokon zvolili umelé oplodnenie. Na tretí pokus, keď mala už štyridsaťdva rokov, konečne otehotnela a porodila synov, dvojičky Adriana a Antonia, čo bolo v rodine tradíciou.

(19)

V tú jar roku 2059, keď mali dvojičky dva roky, sa Kasim s manželkou rozhodli, že pôjdu na dovolenku na španielsku Mallorku. Cez cestovnú kanceláriu si kúpili pobyt v Palme de Mallorca vo vile Soledad a 1. augusta mali odletieť bežnou leteckou linkou z Neapola.

Celú jar aj prvé dva letné mesiace boli v Neapole ustavičné malé zemetrasenia, čo tam je však bežné. Znamenalo to, že sa sopka Vezuv, inak vzdialená deväť kilometrov od Neapola, znova prebudila, so sotva viditeľným kúdolom dymu, ktorý vánok

rýchlo rozháňal. Vulkanológovia sopku obliehali zo všetkých strán, ale ubezpečovali obyvateľstvo, že nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Kasimovi v posledný júlový deň zavolal popoludní muž s komplikovaným priezviskom z Bratislavy, ktorý povedal, že v druhej polovici augusta príde do Neapola, aby sa s ním stretol. Manželke so začudovaním povedal, že nikoho v Bratislave nepozná, ale potom si spomenul, že mu mama počas obvyklého telefonátu z Káhiry niekoľko dní pred smrťou povedala, že sa nejakí ľudia z Bratislavy zaujímali o dedov hrob. Neprikladal tomu nejakú dôležitosť a na celú záležitosť zabudol. V posledný júlový deň prišlo v Neapole trochu väčšie zemetrasenie a v noci sa to opakovalo takmer každých pätnásť minút. Okolo jednej v noci sa Kasim zobudil, šiel do svojej pracovne a laptop s takmer preloženým Zúrivým Rolandom do arabčiny vložil do obrovského antigravitačného kufra, Plagát Festivalu Móric Beňovský vo Vrbovom na Slovensku vrátil sa do spálne a znovu zaspal. Zobudil ho budík o piatej ráno, hneď šiel do detskej izby zobudiť synov, ktorí v tom okamihu začali fňukať, že ich tak skoro ráno budí. Ale lietadlo na Mallorku odlietalo o 7.35 a k letisku sa museli predierať cez hustú premávku, práve vtedy, keď sa ľudia ponáhľali do práce. Počas jazdy sa zem stále otriasala a pred odletom prišiel zas silnejší otras. Lietadlo odletelo načas, nad Sardíniou začali raňajkovať, keď sa zrazu z obrazoviek, ktoré mali každý pred sedadlom, začali valiť správy o výbuchu Vezuvu a láve, ktorá zaliala celý Neapol a okolie. Snímky zo satelitu ukazovali, že silná explózia zničila oblasť v okruhu dvadsať kilometrov. V lietadle zavládla panika, zúfalé výkriky a plač všetkých cestujúcich, ktorí videli, ako vlna erupcie ničí všetko v okruhu päťdesiat kilometrov a spiekla už aj blízke ostrovy v Tyrhénskom mori. Po radosti, že prežili katastrofu, ich zachvátilo zúfalstvo a starosti, kam sa oni teraz podejú. Na letisku v Palme vystúpili z lietadla uplakaní, šťastní ale aj nešťastní, ustaraní a úplne vystrašení.

Kasim a Roxana si nevedeli predstaviť, ako budú dovolenkovať, keď vedia, že sa nemajú kam vrátiť, okrem jednej luxusnej vily v Belehrade, v časti Dedinje, ktorú Roxanin otec kúpil, lebo tam plánoval otvoriť expozitúru banky.

Keď si na letisku prevzali kufre, Kasimovi znova zavolal ten muž z Bratislavy, úplne nadšený, že Kasim a celá jeho rodina sú nažive. Povedal, že o dva týždne príde aj s dvoma slovenskými vysoko postavenými predstaviteľmi na Mallorcu, aby sa stretli, a dovedie aj televízny štáb. Len presne nevedia, povedal, o koľkej prídu, lebo sa musia vyhnúť oblaku, ktorý vietor roznáša z Vezuvu a vždy iným smerom. Potom volal Kasimov brat Amal z Káhiry, ktorý ďakoval Alahovi, Mohamedovi a Ježišovi, ale aj Esete, Ptahovi, Chnumovi a ďalším zo staroegyptských bohov, že unikli katastrofe.

Na druhý deň sa v televízii aj na sociálnych sieťach dozvedeli, že v okolí Vezuvu zahynuli takmer tri milióny ľudí. Vulkán aj ďalej zúril zo všetkých síl, zalieval celú oblasť ďalšou a ďalšou lávou, rovnako ako v roku 79 n. l., keď zničil Pompeje a Herkulaneum.

Zo srbčiny preložila Zora Sirácka (Pokračovanie v nasledujúcom čísle Obzorov)

• OBZORY • Príloha Hlasu ľudu pre kultúru, vedu, umenie a literatúru • Rediguje: Stevan Lenhart • Prvé číslo OBZOROV vyšlo 28. januára 1984. • S fi nančnou podporou Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad ISSN 2466-5169 • COBISS ID=226828044