R ECENZIA
24. 7. 2021 • 30 /4969/
Viachlasy v poézii Juraja Kuniaka
(Јурај Куњијак: АМОНИТ. Нови Сад : Прометеј, 2019 / Juraj Kuniak: Amonit – Aманiт. Miнск : Мастацкая літаратура, 2019)
26/IV
J
Marína Šimáková Speváková
uraj Kuniak (1955) patrí do generácie spisovateľov, ktorá sa emancipovala v osemdesiatych rokoch 20. storočia, oslobodzujúc sa od dovtedy záväzného literárneho schematizmu. Kuniakov literárny debut z roku 1983, zbierka básní Premietanie na viečka, získala cenu Ivana Krasku, pričom kritika v jeho zbierke vyzdvihla schopnosť formovania ironického a sebaironického módu, prepájanie emocionálnosti a racionalizmu, ako aj záujem o otázky všeobecnej etiky a etiky konkrétneho času. Poéziu, v ktorej sa prepája intenzívny a triezvy pohľad na život, tlmená emocionalita a racionálne poznanie, súlad medzi vnútorným hlasom a vonkajším zohľadňovaním sveta, identifikujeme i v Kuniakovom výbere, ktorý pod názvom Amonit vyšiel v slovensko-bieloruskom vydaní (Amonit – Aманiт, 2019) a v preklade do srbského jazyka (Amonit, 2019). Básne Amonitu sú viacvýznamové, obrazy majú konkrétne podoby, ktoré v súčinnosti celej básne tvarujú metaforu. Viacvýznamový potenciál vykazujú Kuniakove verše prostredníctvom intertextuálnych filiácií, alúzií a relácií s básnickými „príbuznými dušami“ – v slovenskej poézii osobitne s Milanom Rúfusom, Ivanom Laučíkom a poetkou Milou Haugovou. V reláciách s poéziou svetovej literatúry sú prítomné dialógy s poéziou Walta Whitmana, Williama Carlosa Williamsa, Lawrenca Ferlinghettiho či Tomasa Tranströmera. Ďalší významový záber Kuniakove básne dosahujú vo variáciách na Proglas – v cykle Amonit, podľa ktorého je nazvaný aj výber. V analýzach Jaroslava Šranka sa Kuniakova poézia zaraďuje do kontextu poézie súkromia.
V osemdesiatych rokoch 20. storočia poézia danej kategórie nadväzovala na predchádzajúcu civilnú lyriku, vyzdvihovala tradičné konštanty, pozitívne individuálne a spoločenské konotácie, akými sú príroda, rodný kraj, detstvo, dom, rodina, láska, partnerské šťastie, práca, odkazy predkov, medzigeneračné porozumenie, solidarita či umenie. Človek, básnik a lyrický subjekt akoby sa starostlivosťou
predstavujú zobrané básne zo zbierok Za mestom (2015), Čiara horizontu (2008), Lamium album (2012), Rosa mystica (2016), zatiaľ čo skladba Amonit bola pôvodne zaradená do knihy Proglas, Preklady a básnické interpretácie (kolektív autorov, 2012). Amonit vykresľuje svet poetickej jednoduchosti, za ktorou sú životná skúsenosť, poznanie a básnické remeslo jemnocitne tvarované.
o vybalansovanie vlastného súkromia snažil nivelizovať, respektíve zmenšiť spoločenské traumy z totalitného obdobia. Po ukončení zamatovej revolúcie 1989 sa poézia súkromia diferencovala v súlade s novovzniknutými okolnosťami, podľa nových meradiel oslobodeného trhu, širokého spektra časopisov a vydavateľstiev, k čomu prispel aj Kuniak založením vlastného vydavateľstva Skalná ruža. V literatúre sa to prejavilo novou kontextualizáciu pozitívnych motívov, ktorú si autori už nemuseli konštruovať. V poézii Kuniaka poskytuje slobodu predovšetkým príroda, je miestom podnecujúcim myšlienkové procesy, tvorbu, intenzifikáciu či prečistenie citov. Kniha Amonit obsahuje Kuniakov autorský výber básní, ktoré vznikali v období rokov 2008 až 2016 a jednotlivé časti knihy
Prvá báseň Spoznávanie piatimi veršami uvádza čitateľa do koordinát autorovho životného, poznávacieho a meditatívneho priestoru, ktorý je otvorený: „Na modrom pozadí / strom, ošľahaný vetrom, / obrastený lišajníkom, / takmer bez zelene, / nemá plody, iba sokola“ (s. 5). Niektoré z básní charakterizuje akoby detsky čistý pohľad na všetko vonkajšie, skutočnosť sa podáva taká, aká je, navonok bez analýz a vysvetlení, ich druhý plán vyplýva z celej básne, cyklu alebo zbierky. Vonkajší prírodný kontext je u Kuniaka konkrétny a príroda je tu s nami napriek zmenám a zásahom: „Stromy ustupujú a chradnú, / drevorubači zničili hniezda volaviek, // z aleje topoľov sú rady pňov,... bralo sa týči do výšky / a mlčí. // Jedného dňa si odkašle / obrovským výlomom“ (Bralo, s. 6). Poetizácia detstva je prítomná
z uhla pohľadu sedemročného chlapca, navádza na to poznámka k básni Otec, v ktorej je dátum a miesto introspekcie: „Košice 1962“. Vo veršoch sa navrstvujú impulzy „otcov“ prostredníctvom evokácie detstva, rodného domu a kraja, impulzy jedného z „básnických otcov“ prostredníctvom filiácie zbierky Steblá trávy Walta Whitmana: „Steblá mladej trávy rozsvietené rosou, / stádo oviec rozptýlené na šťavnatej pastve, / hlboké, temné, zádumčivé lesy za nimi, / čnejúca hora, jej ešte zasnežené telo, // skús to namaľovať, // nabádal ma otec nad bielym výkresom / a akoby už pre seba dodal: / Obloha je otvorená kupola, / trilok škovránka je čiara“ (Otec, s. 11). Dialóg s Whitmannom evokuje aj citát v epigrafe zbierky: „Musíš si zvykať na ostrosť svetla / a každého okamihu života.“ Kuniakov poetický prehovor smeruje ku konkrétnejším obrazom, autor zaznamenáva každodennosť a skladá vizuálne záznamy jeden vedľa druhého, navonok bez prenášania významu, kým z básne ako celku nevznikne metafora. Cez jednoduchosť sa naznačuje neviditeľné, ako v básni Blízkosť: „Pri mojich nohách pes, uprene / hľadí na mňa, ja na hviezdy. // Možno vie, o čom mlčia. // Vesmír sa trblieta v hlbokom pokoji. / Do rána môžem zomrieť“ (s. 12). V autorových meditáciách nachádzame túžbu po vyrovnaní sa vnútorného hlasu s tým, čo zostáva poznaním neuchopiteľné. V básni Sempervivum jazyk, myšlienka a obraz tvoria iné gesto súvzťažností: „Skalná ruža nevie, / že zakvitne len raz, viac nie. // Odvaha začať z ničoho, / odolnosť, vytrvalosť, krása. // Nijaké namáhanie slov / ich obsahom. // Nebráni sa im, ony sa nevnucujú, / má ich v sebe“ (s. 24). Ďalšiu hladinu súvzťažností
