Ambiciózne, ale reálne plány

AKTUALITY Z KULPÍNSKEHO CIRKEVNÉHO ZBORU Ambiciózne, ale reálne plány

Anna Francistyová

Veľké investičné práce na kulpínskom evanjelickom chráme Božom sa začali už vlani. Ako sme v našom týždenníku už písali, nejde o rekonštrukciu, lebo po tejto akcii prakticky všetko zostáva tak, ako bolo, iba bude vynovené, a orientačný termín na jej ukončenie je rok 2029. Je to rok osláv 150. výročia kulpínskeho kostola. Na také oslavy treba myslieť načas, preto ešte pred dvomi rokmi Mgr. Jaroslav Javorník, PhD., kulpínsky farár a teraz už i biskup SEAVC, inicioval a celocirkevný konvent schválil orientačný plán úprav.

Vlani sa urobilo veľmi veľa. Najprv bola upravená bezbariérová prístupová dráha ku kostolu a hneď aj ohrada. Práce na samotnom kostole sa začali od strechy, kde boli nainštalované snehové zachytávače, vymenená a doplnená bola sieť odkvapových rúr. Vo vnútri opotrebované kachličky a staré tehly boli vymenené za mramor z Talianska, pod lavicami je teraz drevená podlaha. V rámci generálnej úpravy podlahy postavených bolo 7 vrstiev izolačných materiálov, čo je významný moment, lebo 140 rokov sa s podlahou nerobilo nič. Hneď boli urobené aj predbežné práce v ústrety inštalovaniu ústredného vykurovania – montáž rúrok pod mramorom, ktoré bude na plyn, ale nie podlahové, iba pod lavicami. Vlani bol aj generálne upravený oltár, majstri zo Slovanu paralelne robili aj sokel okolo chrámu z vonkajšej strany fasády, aj fasádu na dolnej časti kostola. „V tomto duchu pokračujeme aj v tomto roku a najbližšie nás čaká ten istý sokel z vnútornej strany. Vyložený bude zeleným mramorom z Talianska, ktorý je aj na podlahe,“ povedal nám v týchto dňoch farár a biskup J. Javorník. „Aj márnica prišla na rad: upratali sme ju, izolovali a vybetónovali vnútri. Zhodou okolností sme podpísali zmluvu na ďalších päť rokov o prenajímaní cirkevnej pôdy za veľmi prijateľnú cenu.

Kulpínsky evanjelický kostol je na takom špecifickom vyvýšenom mieste, preto sú tu aj schody a teraz aj bezbariérové prístupové dráhy

Verím, že aj na nasledujúce roky budeme môcť tých 20- – 30-tisíc eur do chrámu Božieho vkladať. Môžeme teda plánovať ďalšie fázy. Najbližšie bude výmena všetkých troch dverí, lebo nové budú do novembra hotové. Potom sa bude treba venovať laviciam. Vlani boli po častiach popílené, aby sa mohli vyniesť von z chrámu, lebo pôvodne boli zabudované do jednej hrady priamo na miesto v chráme. Teraz ich treba adaptovať do terajšieho priestoru. To sú plány na nasledujúci rok. Paralelne sa finalizuje vykurovanie, aby sme aj v zime služby Božie mohli mať v chráme a nie v modlitebnici. Tie záverečné fázy by sme mali urobiť jedným dychom a do ďalšej zimy by sme ich chceli mať za sebou.“

V ďalších plánoch sú okná. Bude to však veľmi tvrdý oriešok. Pamiatkový ústav totiž radí (nemôže rozkázať, lebo tento chrám nie je pod ochranou štátu), že okná musia byť z dreva. Vitráže, ktoré na oknách teraz sú, si Kulpínčania prajú zachovať. Keďže je na kostole 15 okien, bude to závažná položka v tomto investičnom maratóne. Ale keď sa aj okná vymenia, bude v zime v chráme ešte teplejšie. Potom vraj, logicky, nasleduje líčenie chrámu. Ornamentika sa najpravdepodobnejšie zopakuje, lebo vedenie zboru a samotní cirkevníci nechcú meniť tradíciu a nápady svojich predkov. „Potom nás čaká vonkajšok: fasáda v apsidálnej časti,“ predkladá nám kapitálne plány náš spolubesedník. „Odborníci hovoria, že je v chúlostivom stave, ale musí počkať, kým sa tieto životne dôležité fázy neurobia. Asi v roku 2028 by malo prísť na rad samotné priečelie chrámu. Ukáže sa, či nám financie poslúžia. Ambície máme, aby sme kostolnú vežu dali do medi, ktorá vydrží aj 100 – 150 rokov. Ak nebudú peniaze, tento plech, ktorý je zatiaľ v dobrom

stave, iba ofarbíme, a to do čierna. Iste budeme múdrejší, keď tomu príde čas... A radosť budeme mať, keď sa dostaneme k samotnému krížiku. Chceli by sme položiť nový kríž. Priali by sme, aby bol

chrómovaný alebo z nejakého iného materiálu, ktorý by sa dal ešte pozlátiť. Ale do krížika sa treba dostať, veľa prízemných vecí treba dovtedy riešiť...“ Veríme, že v tomto svornom cirkevnom zbore bude i naďalej dosť síl a vzájomného porozumenia, aby v tomto smere vytrval do konca. Ale sú to kapitálne investície, spomínajú sa veľké sumy peňazí... „Vlani sme do kulpínskeho kostola vložili 55-tisíc eur... Dostalo sa mi takej poznámky, že som teraz ako biskup ,prehodil’ peniaze do svojho cirkevného zboru. Možno by to niekto urobil, ale ja nie som taký človek a tých 55-tisíc eur sú kulpínske peniaze! Samozrejme, že Kulpín dostane to, čo dostať má, podľa určitej štruktúry, teda tak ako ostatné cirkevné zbory. Ale to, že tieto peniaze boli vlani v cirkevnej pokladnici, je zásluha našich presbyterov, nášho celozborového konventu a našich ľudí, že platia členské 15 eur. Nemuseli by, mohli by sme aj s 10 eurami fungovať, ale ľudia sa zaviazali, že do roku 2029 budú platiť 15 eur, z čoho 5 eur ide na chrám. Kulpínsky cirkevný zbor si vďaka veľmi múdrej finančnej politike naakumuloval 55-tisíc eur. Tá vlaňajšia fáza kole ľuďom oči, ale my máme aj cirkevnú pôdu...“ vysvetľuje biskup a farár Javorník a dokladá: „V tejto chvíli máme napríklad naakumulovaných i 450-tisíc dinárov v Dome smútku, ktoré Na jednej z tohtoročných pracovných akcií v každej chvíli môžekulpínski cirkevníci vyvŕtali studňu vo far- me v prípade potreby skom dvore a vybetónovali k nej chodník použiť. To sú tie 2 eurá, ktoré sa ročne platia. Možno bude treba líčiť, rekonštruovať, meniť odkvapové rúry. To je tá múdra cirkevná finančná politika v Kulpíne.“ Foto: z archívu J. Javorníka a autorka

Z ČLÁNKOV ELENY M. ŠOLTÉSOVEJ (4) Úloha Živeny

Miroslava Ožvátová

Vmáji sme si pripomenuli sté výročie založenia Ústredného spolku československých žien v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov. V tom kontexte boli uverejnené niektoré listy a články popredných žien slovenskej spoločnosti. Na šírenie osvety a vzdelania medzi slovenskými ženami slúžili Almanach Živeny (od 1872), prvý ženský časopis Dennica (od 1898) a Letopisy Živeny (od 1896).

Uvádzame článok, ktorý bol uverejnený v časopise Živena s podtitulom: Výťah z reči, ktorú predniesla podpredsedníčka pani Elena Šoltésová na Valnom zhromaždení dňa 5. augusta 1885.

Hlavný účel Živeny je pestovanie dobrej, našim pomerom primeranej výchovy dcér našich, prostriedkom založiť sa majúceho vychovávacieho ústavu, v ktorom mali by dcéry naše v duchu svojskom, v reči materinskej prijímať známosti do života potrebné. O velikej dôležitosti takého ústavu pre nás hovoriť netreba. Vieme i tak, že bol by on základom nášho najvlastnejšieho mravného a duševného žitia, a s tým spolu i nášho národného bytia, poneváč tým odchovali by sa pre budúcnosť ženy opravdu vzdelané, lebo vo svojskom, prirodzenom im duchu odchované, zošľachtené, ktoré podľa toho riadili by dom svoj, a spoločenské kruhy a deti svoje hneď od počiatku viedli by čo vzdelané, umné matky k poznaniu svätej, nespotvorenej pravdy a k zoškliveniu si živých, chlebárskych zásad terajšieho prúdu sveta — akonáhle z povrchnej, klamlivej podstati, na akej teraz spočíva výchova slovenských žien, prestúpili by sme na pravú, prirodzenú, na pevnú svojskú postať.

Toto prestúpenie diať by sa malo skrze Živenu; žiaľ, že predbežne ešte nemôžeme dôjsť k tomu, akokoľvek je tento záujem náš oprávnený a veru – vidí Boh – nie neskromný, tým menej ku škode iných vedúci. Prečo to nemôžeme, vieme všetci. Na nás nie je chyba, bo zaujatosť je tu, mnohí vďačne by sme obetovali, čo by vec vyžadovala. Čo nás hatí, to je, že cítime, akonáhle dosiahli by sme prvého úspechu, bol by nám neprajnou rukou zmarený a možnosť k ďalším úspechom odňatá. Táto obava ujíma nám podnikavosti; dá Boh ale, že nie nadlho. Pri všetkých nerestiach a prekážkach iste dožijeme sa požehnaného dňa. Aby však spolok náš aj dovtedy nehlivel, chce sa pokúsiť nahradiť nám to, čo by nám škola poskytnúť mala, iným spôsobom, a síce vydávaním kníh poučného a zábavného obsahu.

My trpíme na nedostatok našských kníh; potrebu čítania však cítime tak ako aj tí, čo majú toho nadostač. Z toho nasleduje, že potrebu tú kryjeme knihami cudzími, čo pod mierou a pri dobrom výbere nebolo by na odsúdenie; – ale my v mnohých prípadoch robíme to bez výberu a vo veľkej, škodnej nám miere. U nás v tomto ohľade vývodí spisba nemecká, ktorá bohato vyvinutá, vstave je každému dľa chuti a náklonnosti poskytnúť zábavu, pôžitok a poučenie, pre čo má veliké zástupy prívržencov i mimo Nemecka a upevňuje tam svojho ducha i svoju reč. Pravda, že v spisbe nemeckej jest mnoho krásnych, skvelých diel, ktoré čistý pôžitok poskytnúť, zošľachťujúco účinkovať môžu. Tým viac však jest kníh nedobrých, nezáživných, ktoré viac-menej škodlivo účinkujú. Je to prirodzené. Veľká spisba nemôže byť kontrolovaná, tam pracuje nekonečne mnoho síl, každá dľa svojho dobrozdania. Každá kvitne svojím vlastným kvetom, nie div, že často vyskytujú sa tam i kvety otravné, a keď aj niektoré nie sú zrovna otravné, ale vôňa ich je nezdravá. A najhoršie je, že dobré od škodných nie každé oko je vstave rozoznať. Ba práve otrava v zábavnom čítaní lahodieva našej chuti, my vyhľadávame ju a potom tak presiakneme ňou, že nie sme viacej vstave sprostiť sa jej. Takou otravou, účinkujúcou zvlášť na duševnú ústrojnosť žien, je nezdravý cit, javiaci sa v príkrom, na ničotách ľpejúcom citlivkárstve, v prázdnom rojčení, v neužitočnom trudení a nervóznom rozladení. Toto všetko vo veľkej miere zaplavuje spisbu nemeckú a iste častejšie dostáva sa nám do rúk než jej bezúhonné diela. A to všetko je škodné, nezdravé, lebo zapríčiňuje nespokojnosť so životom, nie pre skutočné jeho biedy, s ktorými každý človek statne mal by počítať; lež pre premrštený cit, ktorý stratil schopnosť ponímať život zo zdravej, triezvej jeho strany, ale hľadá v ňom uskutočnenie nemožných, nezdravých svojich snov. Nuž, majmeže sa teda na pozore, nedajme cudzote skazne vplývať na seba. Menovite chráňme sa takrečenej „krvavej“, senzačnej spisby, lebo tá môže mať len zlé účinky. Také dielo čítať vždy svedčí o nevyvinutom rozhľade a nezdravom vkuse. Zdravým umom a citom nadaný človek s odporom odvráti sa od čítania, ktoré, trebárs jak rafinované a v peknej rúške, špekuluje na temnú stranu duše jeho. My len osvedčené dobré diela zadovažujme si zo spisieb cudzích. Predovšetkým ale podporujme všemožne spisbu svoju. Kým z cudzobažnosti, márnivosti alebo nedbalosti slúžime záujmom cudzím, dotiaľ pre seba nenazbierame ničoho, čo tvoriť by mohlo náš duševný blahobyt; z čoho čerpali by sme spokojnosť vnútornú a pre čo vážnosti a úcty vydobyli by sme si u sveta. Preto zaiste bola by nám veľká pomoc načase, keby Živena poskytovala nám vždy dobré, záživné, našské čítanie; žeby sme tých málo od všednej práce slobodných chvíľ, ktoré venovať môžeme duševnému pôžitku, nestrávili nemilobohu čítaním hlúpych alebo zrovna škodných, ale aby sme mali na čítanie diela, ktoré, ovšem, zabavia, vyrazia a pôžitok poskytnú – ktoré ale ešte k tomu aj naďalej zanechajú dojem zošľachťujúci.

Moc vplyvu zábavného čítania je vyskúsená, ako zlé spisy záhubne, tak dobré dobre účinkujú. Známe je, že duch vnímavý už samým čítaním dobrých spisov, i bez výučebnej pomoci, vstave je vyšinúť sa na vysoký stupeň duševnej vzdelanosti. Nám, ženám, práve školskej výučby málo sa dostáva, hľaďme teda vzdelanie svoje doplniť dobrým čítaním. Tento spôsob vzdelávania sa z dobrých zábavno-poučných diel je pre ženy už i preto zvlášte vhodný, že ním vplýva sa viac na cit než na um – a veď cit pravý, neskazený je vlastne dušou ženy. Ju k všetkému najprv cit vedie, um len za ním ide a stopuje ho.

Poviete snáď, že preto tie mnohé nezriadenosti v počínaní si žien! – Možno, ale práve preto treba, aby na výchovu, na vzdelanie citu ženského obrátil sa zvlášte bedlivý pozor, žeby nebol náchylný k poblúdeniu. Žena srdca opravdu šľachetného, trebárs by i nemala vedeckého a svetského vzdelania, predsa omnoho vyššie stojí než iná vedecky a svetsky vzdelaná, ale cituprázdna. No preto i k zošľachtenému, bohatému citu ženy vzácnym prídavkom je vzdelaný um. Keďže teda pre ženy vôbec dôležitá je spisba zábavná, tým dôležitejšia je ona zvlášte pre nás, slovenské ženy, ktoré nemáme ani len jedinej vyššej školy. My len pomocou spisby môžeme sa slovensky vzdelávať, teda už aj preto máme ju podporovať. Spisba je výkvetom ducha ľudského; jestliže teda my, ženy slovenské, nechceme zostať bezduchými, nuž chápme sa práva a povolania svojho starať sa aj o spisbu, nakoľko to z nás vystane a nám prísluší. My tiež máme túhu po vyššom a sme duchom obdarené od Boha; nedajmeže teda tomuto najvyššiemu daru zakrnieť, ale pestujme ho svedomite. Najbližšou povinnosťou v tomto ohľade nám je, aby sme pilno čítali slovenské knihy a časopisy. Čítajme však tak, aby sme tým domáce svoje povinnosti ani za mak nezanedbávali, veď dá sa to tak zariadiť, aby nám popri povinnostiach vždy ešte kus času zbývalo k ušľachtilému vyrazeniu mysle. Čítajme i vážnejšie poučné veci, aby aj um mal trochu zaneprázdnenia, nie len cit a fantázia.

Pamätajme, že kým mnoho nečítame vo svojej materinskej reči, dotiaľ neosvojíme si ju dokonale, t. j. neosvojíme si ju v jej vyššom, vytríbenom spôsobe, ale bude i naďalej, tak ako posiaľ zhusta bývalo, že v rozhovore slovenskom, my, ktoré rástli sme pri zvukoch slovenčiny, predsa nevieme nájsť pravých výrazov a chytro utečieme sa k reči cudzej, vpletajúc z nej slová do našej, na spôsob kocúrkovský. A tomu vyhnúť je predsa vážnou povinnosťou každej Slovenky. Keď už raz máme to nešťastie, že nemôžeme požívať to dobrodenie dôkladného školského učenia sa svojej materinskej reči, tým naliehavejšou povinnosťou nám je vycvičiť sa v nej a poddajnou si ju urobiť mnohým čítaním. Slovensky čítať, reči svojej súkromne sa učiť a v nej seba vzdelávať, to nezabráni nám nikto.

Reč svoju máme od Boha, jemu zodpovední sme za ňu a len on sám mohol by nám ju odňať. On však nie na to nám ju dal, aby nám ju odňal, lež na to, aby sme si ju milovali a vzdelávali čo najvlastnejší poklad. A to činiť môžeme, tú možnosť chráni sám Hospodin pred nástrahami moci neprajnej. Použime ju teda v plnej miere, milujme, uctime a chráňme si reč svoju, čo zabrániť nám nik nemá moci. Keď to bude, nuž aj ona zosilnie k ďalším dielam a vymôže si ďalšie práva. Reči našej zovňajší nepriateľ neuškodí na rozvoji, len my sami nezapomínajme na svoje povinnosti proti nej. Znám námahy, akými nutno nám osvojiť si ju, keď po cudzích školách naučili nás ešte i myslieť v cudzej reči: no chvalabohu, znám i to, akou milou, sladkou, opravdu nepostrádateľnou nám je naša reč, akonáhle náležite udomácnili sme sa v nej. Ona poskytuje nám najjasnejšie pochopy, v nej žijeme a cítime, v nej sme doma. Pri nej každá cudzia reč nám je len akoby na povrchu prilepená. Materinská reč prirástla nám k srdcu, čoho najzrejmejším dôkazom je, že modliť sa Bohu, od srdca primlúvať sa Tvorcovi svojmu, ide nám jedine v nej. Keby sme nemali modliť sa v reči materinskej, nuž ani neboli by sme vstave modliť sa od srdca. Toto dosvedčiť mohlo by i nejedno zhavranelé srdce, ktoré zjavne zapiera reč, v nejž sa zrodilo, potajmo však predsa v nej vzýva Boha. Svet klamať môže, ale Boha chcieť klamať, to predsa bráni mu zbývajúci ešte cit.

Kto teraz ešte reči našej vytýkať môže, že je chudobná, že nepohodlné konverzovať v nej, ten nezná ju, nepridal si chuti a trochu námahy, aby sa zdokonalil v nej. My napr. veľmi bedlíme, aby dcéry naše, vrátivšie sa domov z výchovy, čítali nemecké alebo maďarské knihy, žeby tým cvičili sa v týchto cudzích rečiach – no nenapadne nám viesť ich k tomu, aby cvičili a zdokonaľovali sa vo svojej materinskej reči. Hanba to pre nás, keď v mnohých prípadoch vlastnú reč považujeme za podriadenú a vo vyššom obcovaní inej dávame prednosť. Akým právom môžeme sa pre to isté sťažovať na jej neprajníkov? Naučme sa najprv my sami uctiť si svoju reč pred každou inou a dať jej vždy všade dôstojného miesta, nuž uctia nám ju aj iní. Keď všetci to činiť budeme vrelým, oddaným srdcom, potom milá reč naša, táto zaznaná popolka, dokonca odhalí nám ladný svoj ušľachtilý obličaj a nadchnuté budú ňou nielen vlastné jej deti, lež i cudzí obdivovať ju budú, a zahanbené budú tie zhavranelé jej deti, ktoré neverne odvrátili sa od nej.

Keby všetky národy, každý svojou rečou, zaspievali hymnu, nuž hymna Slovákova zaiste musela by znieť najdotklivejšie, pretože pekná reč jeho od mnohých storočí je zaznávaná, zanedbávaná, tupená, znevažovaná a vytískaná; pretože i teraz len potajmo smie si ju Slovák milovať, len akoby ukradomky smie si ju pestovať – tú vznešenú svoju reč, ktorá už pred tisíc letmi za hodnu bola dostať svojho pomazania od prvých slovanských vierozvestov, svätého Cyrila a Metoda, keď títo i v nej volili si slovu božiemu učiť národy slovanské! Že od tých tisíc rokov, cez všetky búrlivé a jej vždy viac-menej neprajné doby nezahynula, ale udržala sa, to zaiste deje sa s božím láskavým pričinením – a Boh nie preto nedal jej zahynúť, aby do nekonečnosti živorila, ale preto, aby, dospejúc k úplnému rozvitku, voľne pozdvihla svoju ušľachtilú hlavu a dôstojne zaujala miesto svoje medzi rečami inými. Úmysel v skutok uviesť pričiňme sa s úprimnou, vytrvalou snahou a uvidíme, že Boh, ktorý dal nám reč našu, nezahanbí nás, ale popraje nám skvelého zdaru! Ten úmysel v skutok uvádzať pomôže i Živena, keď vydávať bude dobré knihy v slovenskej reči. Slovenské obecenstvo podporovať ju bude v tom dľa najlepšej možnosti. Nám, priateľkám a priateľom Živeny, nastane úloha rozširovať knihy ňou vydávané, pobádať ku kupovaniu a čítaniu ich.

Bolo by veľmi žiadúcno, keby sme si na Slovensku, aspoň tam, kde to pomery umožňujú, zakladali čítacie spolky pre ženské, usporadúvali čítacie večierky a tomu podobné, aby sa chuť do čítania budila a aby dobrodenie čítania stalo sa prístupným i ženám a devám, ktoré rozličnými okolnosťami hatené, ináč nemôžu prísť k tomu.

Ktoré z priateliek spisby a vzdelanosti slovenskej cítia v sebe silu a povolanie skupiť okolo seba peknoduché sestry k spoločnej ušľachtilej zábave a zotaveniu mysle po všednej lopotnej práci: nechže pokúsia sa previesť to, keď i mnohé nesnádze postavia sa im v cestu. Pozdvihovať ich bude pekné povedomie, že prospieť chcú vyšším záujmom pohlavia ženského a skrze to i záujmom národa. Čím na jednoduchších, nenútenejších osnovách sa to založí, tým prospešnejšie pre vec samu; lebo tým väčšia pravdepodobnosť, že ujme sa a dôjde zdaru. Nuž, účinkujme všetci dľa najlepších síl. Na odmenu, už či mravnú lebo hmotnú, nepočítajme, bo tak neprišli by sme ďaleko. Čo koná sa z lásky, pri tom nemyslí sa na odmenu. A my, ženy, predsa láskou pôsobiť máme jak v rodine, tak v národe; bo veď láska je hlavne výsadou ženy. A láska je mohutné hýbadlo.

My, slovenské ženy, pestujme lásku k rodu, to nech je jedinou našou politikou! Chovajme ju samy u seba, rozširujme ju ďalej v kruhoch svojich a vštepujme ju do sŕdc synov a dcér svojich. Keď to podarí sa nám, nuž čo národovkyne skvele vyplníme úlohu svoju, lebo tým najzákladnejšie poslúžime národu. Sejme lásku – lásku žať budeme, bo k takému dielu sám Boh dá svojho požehnania! . Zdroj: zlatyfond.sme

Futbal

Keď si oblečiem alovo-biely dres, s loptou začnem najodvážnejší ples. s loptou začnem najodvážnejší ples. Je najkrajšia hra na svete, vládne na celej planéte. Predviedol hráčov na správnu cestu, dobrý dribling a dobrú strelu. Jeho cieľom je správny smer, vtedy povzbudzuje ešte viac. Futbal je pre mňa všetko, mám s ním kamarátstvo!

Je najkrajšia hra na svete, vládne na celej planéte. V tomto Detskom kútiku vám predstavujeme možno Budúci básnici našich budúcich básnikov. Tieto krásne básničky nám

Bazén poslali naši kamaráti z Bieleho Blata, zo ZŠ Bratstva – jednoty. Pozdravujeme ich!

Rybička v ňom nežije a nikto v ňom nebeží. Danuška

Plný vody, zvlášť v júli, vyplní sa, aj keď prší. Tak veľmi ho ja rád mám, osvieži ma najmä v lete, o čom teraz rozprávam, či vy deti toto viete?

Lana Halasová, šiestačka

Emil Soják, piatak Emil Soják, piatak

Krása

Hovoria mi, že som krásna, usmejem sa, poviem: ,,Hej“. usmejem sa, poviem: ,,Hej“. Každému som veľmi vďačná, Každému som veľmi vďačná, keď pozrie sa do tváre mej. keď pozrie sa do tváre mej. ,,Krásna“ – slovo veľmi pekné, dôležité, silné, posnažím sa zachovať to, je to niečo najkrajšie!

,,Krásna“ – slovo veľmi pekné, dôležité, silné, posnažím sa zachovať to, je to niečo najkrajšie!

Bojana Šuľová, piatačka Bojana Šuľová, piatačka

Cieľ

Cieľ je to, čo chceme spraviť, alebo to, čím sa baviť. alebo to, čím sa baviť. Môj – byť dobrým futbalistom, kráčať, bežať týmto dychom. Cieľ svoj žijem veľmi silne, krásne sú to, vzácne chvíle. Budem v tomto neustále, futbal – mojím kráľom v hlave!

Môj – byť dobrým futbalistom, kráčať, bežať týmto dychom.

Bojan Čorba, piatak

Môj pes

Môj pes má srsť čiernu a na labke škvrnu hnedú.

Uši má veľké a špicaté, zuby biele, silné a ostré.

A ten chvostík, čo je zlatý, máva ním sem a tam.

Chvostíkom nám kýva a pozdravuje nás moja Živa.

Dávid Kováč, 4. 2

Môj mozog

Keď ráno vstávam, môj mozog ešte drieme; hoci ho chcem aktivovať, je to bez nádeje.

Keď mi prejdú raňajky a chystám sa do školy, vtedy už cítim, že ma hlava bolí.

To môj mozog začína fungovať riadne, lebo ma čaká vážne premýšľanie.

Učiteľka povie nám: ,,Sčítaj dva a dva,“ zrazu hlasne vykríknem: ,,To viem aj ja.“

Som ja vtedy šťastný a v hlave mi bzučí, to môj mozog od radosti spieva, kričí, hučí.

Už je v mojej hlave úspech preveliký a môj mozog môže žiadať si cukríky!

Dávid Poliak, 4. 2 Nájdi všetky písmená

Slovo

V každej jednej básničke stoja slová maličké. stoja slová maličké. A pre dlhšiu vetu A pre dlhšiu vetu letí slovo z kvetu. letí slovo z kvetu. Používať slová je krásne, zo slov sa píšu básne. Slová sú ako krásky, vznikajú aj z lásky. V zošite je slovo ako kvieťa, rady ho píše každé dieťa. Okrúhle, veľké a maličké, tak sa píšu v básničke.

Nevena Halasová, piatačka

NOVÁ PAZOVA Festival remeselného piva

Anna Lešťanová

V polovici tohto mesiaca sa v Novej Pazove, na plató pred Kultúrnym strediskom konal Festival remeselného piva. Počas dvoch festivalových večerov, v sobotu 14. a v nedeľu 15. augusta, návštevníci tohto podujatia mali možnosť okoštovať viac druhov piva 14 výrobcov. Svoje pivá ponúkli hlavne malé podniky s veľkými ambíciami, akými boli Carstvo piva, Kruger i brent, Kraft pivara Liberi, Baš pivo, Pivara Medved, Klub pivara Stara Pazova, Bircuz (Beer cuz), Komitet pivara, Crna kornjača (The Black Turtle), Kraljevska pivara, Pegaz..., a to nielen z územia Staropazovskej obce, ale aj zo širšieho okolia, napr. z Nového Sadu, Ritišta pri Vršci, Inđije...

Prvý Festival remeselného piva v Novej Pazove v sobotu

števnosti a dobrej atmosféry ich rozhodnutie bolo správne. Zároveň sa poďakovala Turistickej organizácii Obce Stará Pazova a Miestnemu spoločenstvu Nová

Festival remeselného piva v Novej Pazove otvorila Marina Savićová

Pazova za dobrú organizáciu, ktorým sa podarilo všetko pripraviť v krátkej lehote. Dobrú organizáciu a spokojnosť z usporiadania tohto podujatia prejavili tak výrobcovia – vystavovatelia piva, ako aj početní návštevníci. A podľa slov

slávnostne otvorila Marina Savićová, zástupkyňa predsedu Obce Stará Pazova. Povedala, že dlho uvažovali o tom, či tohto roku usporiadať letné podujatia, no na základe návmajiteľov uvedených firiem stále väčší počet malých pivovarov v Srbsku za posledné roky predstavuje „priateľskú konkurenciu“. Jedni druhým sa teda usilujú pomôcť a spoločne sa rozvíjať. Majú aj svoje združenie malých pivovarov utvorené so zámerom lepšieho postavenia na trhu, hoci výroba remeselného piva v našej krajine je ešte vo vývoji. Medzi kraft pivovarmi po prvý raz bol aj pivovar Pegaz rodiny Stančevićovej zo Starej Pazovy, ktorá prednedávnom v tomto mestečku otvorila aj pivnicu na podávanie čapovaného piva.

Klub pivovarov Stará Pazova jestvuje od roku 2019 a jeho členovia začali pôsobiť ako skupina entuziastov. Zaoberajú sa výrobou troch druhov piva, kým s čiernym pivom obsadili druhé miesto na súťaži domáckych pivovarov v roku 2019, čo im dalo, ako hovoria, vietor do plachiet.

Nevystala ani súťaž v rýchlom vypíjaní piva. V sobotu – v prvý festivalový deň zvíťazil Milan Batica z Novej Pazovy, ktorý pollitrový krígeľ piva vypil za 7,98 sekundy, kým v nedeľu – v druhý festivalový deň víťazom sa stal tiež Novopazovčan Marko Živković a on pollitrový krígeľ piva vypil za 4,20 sekundy. V kategórii

žien sa do súťaže prihlásili dve sestry z Belehradu – Ljiljana a Biljana Pajićové. Tentoraz Ljiljana bola úspešnejšia a krígeľ plný piva vypila za 8,06 sekundy. Na Festivale remeselného piva, ktorého generálnym patrónom bola Obec Stará Pazova počas obidvoch večerov (od 18. do 24. hodiny), okrem gastronomickej ponuky prebiehal i hudobný program na vytvorenie dobrej nálady, kde vystú-

Na turisticko-gastronomicko-kultúrnom podujatí v ponuke boli aj domáce koláče

pilo niekoľko hlavne lokálnych skupín. Festival remeselného piva v Novej Pazove mal i humanitárny ráz. Na stánku mäsiarstva lokálneho obchodného reťazca Medius venovali na humanitárne účely a liečbu Stefana Subotića z Belegiša hot dogy, kým na stánku Klubu pivovarov Stará Pazova z dobrovoľných príspevkov návštevníkov nazbierali 40 350 dinárov. Festival remeselného piva bol Na festivale odznel i bohatý hudobný program Návštevníci prejavili veľký záujem o festival ďalším turisticko-gastronomickým a kultúrnym podujatím všeobecného významu pre Staropazovskú obec. Foto: z archívu TO Obce Stará Pazova