Majster moderného komiksu

PRÍLOHA PRE KULTÚRU, Obzory VEDU, UMENIE A LITERATÚRU

Interview: Lukáš Onderčanin

s. 2 – 3

Monogra a k nedožitej sedemdesiatke profesorky Anny Marićovej s. 4 – 5 Zmeny slovnej zásoby v priamom prenose s. 7 Nový Sad 28. 8. 2021 Ročník XXXVIII Číslo 8/443

ART

RETROSPEKTÍVNA VÝSTAVA PRÁC ZORANA JANJETOVA V MÚZEU SÚČASNÉHO UMENIA VOJVODINY

Stevan Lenhart

Jedným z našich najvýznamnejších a medzinárodne uznávaných súčasných autorov komiksov je určite Zoran Janjetov, v Európe a vo svete

Prvá časť výstavy Antitelo (Antibody) obsahovala včasné práce Zorana Janjetova, ktoré boli publikované v niekdajšej mládežníckej tlači a juhoslovanských komiksových časopisoch, pokým do druhej časti výstavy boli zaradené jeho novšie diela.

Majster moderného komiksu

aj kustóda Vladimira Mitrovića v spolupráci so Študentským kultúrnym centrom Nový Sad a novosadskou Akadémiou umení. V katalógu výstavy sú tematické texty eminentných teoretikov a autorov, akými sú Momčilo Rajin, Alejandro Jodorowsky, Zoran Đukanović a Ilija Bakić, ako aj komiksogra a Zorana Janjetova, ktorú pre túto príležitosť pripravil Zoran Stefanović.

známy spoluprácou s takými menami, akými sú Moebius a Alejandro Jodorowsky. V Múzeu súčasného umenia Vojvodiny od 17. júla do 25. augusta prebiehala veľká výstava Janjetovových prác pod názvom Antitelo (Antibody), ktorá v rámci niekoľkých tematických častí prezentovala všetky obdobia umeleckej a najmä komiksovej a dizajnovej tvorby tohto autora. Týmto podujatím MSUV zároveň ohlásilo plánovaný seriál programov, ktorými bude predstavovať našich renomovaných autorov komiksov, a týmto spôsobom sa chce poukázať na jednu významnú, ale v kultúrnej verejnosti nie natoľko známu oblasť našej umeleckej produkcie. Najväčšia časť predstavených prác bola premiérovo vystavená v rámci tohto podujatia a usporiadané boli aj sprievodné akcie (okrúhle stoly, rozhovory, dielne pre deti a mladých) s prítomnosťou samého autora, ako *

Zoran Janjetov sa narodil roku 1961 v Subotici, ukončil Strednú školu Bogdana Šuputa pre dizajn a gra ku v Novom Sade a získal diplom v oblasti maliarstva na novosadskej Akadémii umení. Od konca 70. rokov a najmä v 80. rokoch minulého storočia uverejňoval ilustrácie a komiksy v mládežníckych a hudobných časopisoch, akými boli Student, Vidici, Mladost, Omladinske novine, Stav, Neven, Mali nemo, Maslačak, Džuboks, Ritam a Vreme zabave, tiež v komiksových časopisoch YU strip magazin, Cepelin, Spunk a v iných. V určitom čase pôsobil aj ako hudobník a viedol skupinu Heroina, s ktorou vydal jeden album.

Od roku Zoran Janjetov 1986 začal spolupracovať na francúzskom komiksovom seriáli o Johnovi Difoolovi L’Incal, ktorého vytvorili Jean Giraud-Moebius a Alejandro Jodorowsky. Podľa Jodorowského scenárov tvoril ďalšie komiksové seriály Les Technopères (po srbsky: Tehnoočevi), Les Armes du Méta-Baron (Vojske metabarona) a Ogregod. Najznámejším komiksom Zorana Janjetova vytváraným podľa jeho vlastného scenára je Bernard Panasonik, ktorého osobitné epizódy boli najprv publikované v časopisoch YU

strip magazin a Ritam, neskoršie vyšli aj v podobe zbierok v osobitných albumoch. Ako dizajnér Janjetov v období 2002 – 2009 vypracoval viacero obalov hudobných vydaní pre známe belgické vydavateľstvo Crammed Discs.

Na Medzinárodnom salóne komiksu v Belehrade roku 2004 získal Osobitné uznanie za významný prínos v oblasti komiksového umenia.

LUKÁŠ ONDERČANIN, NOVINÁR ZO SLOVENSKA, AUTOR KNIHY UTÓPIA V LENINOVEJ ZÁHRADE Z histórie sa vieme len málokedy poučiť

Stevan Lenhart

Pred sto rokmi (presnejšie roku 1923) v Žiline bolo založené česko-slovenské družstvo robotníkov Interhelpo, ktorého cieľom bolo pomáhať pri budovaní socializmu vo vtedajšom sovietskom Kirgizsku. Akokoľvek sa to z dnešného hľadiska niekomu môže zdať neuveriteľné, stovky Slovákov a Čechov s celými rodinami odišli v rokoch 1925 až 1932 dobrovoľne žiť a pracovať do 5 000 kilometrov vzdialeného neznámeho a nevyvinutého kraja – a neviedol ich tam zárobok, ale viera v budovanie lepšej socialistickej spoločnosti, „kde sú si všetci rovní a kde jazyk, majetok, povolanie či postavenie nehrajú žiadnu rolu“. Existujú o tom početné dokumenty, zápisy a fotogra e, ako aj živé svedectvá potomkov niekdajších interhelpovcov.

O celom príbehu hovorí aj kniha Utópia v Leninovej záhrade (vydavateľstvo Absynt, 2021), dokumentárny román, ktorého autorom je slovenský novinár Lukáš Onderčanin (1990), redaktor bratislavského denníka SME. V rozhovore sa dozvedáme viac o nekaždodennej historickej téme, ktorú táto kniha spracúva.

Čo vás ako novinára viedlo k historicko-politickým témam? Dalo by sa povedať, že pochopenie týchto tém je kľúčové aj na pochopenie súčasného sveta, čiže spoločností a štátov, v ktorých žijeme?

– Vždy ma lákalo zahraničné dianie, pretože sa nás bytostne týka, a aj keď to tak často nevnímame, zasahuje nám do života. Preto som sa aj vždy chcel stať zahraničnopolitickým reportérom. Od zahraničnej politiky je to už len kúsok aj k histórii – tiež je to spoločensky dôležitá téma, pretože historické dianie nám dáva aj návod na to, ako sa vyvarovať chybám a ako lepšie reagovať. Bohužiaľ, z histórie sa vieme len málokedy poučiť. Aj preto som sa rozhodol napísať knihu, ktorá v sebe spája históriu našej krajiny, no aj dianie v pre nás exotických končinách, akými Kirgizsko určite je. Téma knihy sa mi navyše zdá stále aktuálna – je aj o ilúzii, snoch, propagande a tomu, ako ľahko podľahneme klamstvám – čo je dnes veľmi aktuálne.

Dubček. V roku 2018 som sa do Kirgizska aj s partiou kamarátov vybral a počas našich ciest som

Lukáš Onderčanin

Kedy ste prvýkrát počuli o komúne Interhelpo a čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste tento príbeh začali detailnejšie skúmať a aby ste napísali knihu o tejto téme? – K téme Interhelpa ma paradoxne pritiahlo skôr cestovanie ako novinárska práca. Už pred

pár rokmi ma zaujalo Kirgizsko – má nádhernú prírodu, majestátne hory a stále časť ľudí dodržiava tradície. Lákalo ma cestovať do Kirgizska. Keď som si zisťoval o krajine informácie, narazil som aj na správy o družstve, ktoré v 20. rokoch 20. storočia založili Čechoslováci a v ktorom vyrástol Alexander im hovoril aj o družstve Interhelpo. Téma mojich kamarátov veľmi nadchla, pretože o nej nikdy nepočuli a v podstate ma dotlačili do toho, aby som sa jej venoval viac a porozmýšľal nad napísaním knihy.

Nakoľko sa o celej téme Interhelpo vie na Slovensku a aký je všeobecný obraz o tomto niekdajšom komúnovom projekte v tamojších médiách a vo verejnosti?

– Ja som z mladšej generácie, ktorá už vyrastala po revolúcii, a tak len minimum z mojich rovesníkov niekedy počulo o Interhelpe. Témou to bolo najmä za komunizmu – išlo predsa o komunistickú utopistickú osadu v Biškeku, v ktorej vyrastal aj Alexander Dubček. Najmä pred rokom 1968 sa o Interhelpe dosť v komunistickej tlači písalo, často v superlatívoch, aj keď realita bola oveľa pochmúrnejšia. Dnes sa o Interhelpe vie veľmi málo a aj preto sa mi zdalo zaujímavé priniesť tento príbeh čitateľom. To, čo ma však počas druhého pobytu v Kirgizsku zarmútilo, bolo, že ani v Biškeku si už dnes na interhelpovcov takmer nik nespomína. Čechoslováci tam pritom vybudovali najväčšie fabriky, budovu banky, prvú nemocnicu či budovu miestnej vlády. Dnes po nich zostala spomienka už len vo forme pamätných tabúľ, Parku Júliusa Fučíka, Ulice Interhelpo a pár budov. Len málokto si spomenie, akú rolu hrali ľudia z ďalekého Československa pred takmer sto rokmi.

Povedzte o rozprávačskom štýle, ktorý ste použili v knihe Utópia v Leninovej záhrade... O akú prózu ide?

– Chcel som napísať príbeh Čechoslovákov, no na rozprávanie je potrebné zasadiť všetko do historického kontextu. Preto sa v knihe striedajú kapitoly, ktoré mapujú osobné osudy niektorých členov družstva s kapitolami, ktoré hovoria o tých veľkých dejinách, ako bol stalinizmus, kolektivizácia, robotnícke štrajky... Keďže sa však všetko dialo pred takmer storočím, je ťažké všetky informácie detailne overiť a zistiť, ako sa ľudia vtedy naozaj cítili. Preto sám hovorím, že ide o dokumentárny román alebo historickú reportáž, no nechcem sa pasovať do roly historika. Bol by som rád, keby sa ešte nejaký historik tejto téme povenoval. Ja ako reportér som sa snažil priniesť mix faktov, osudov ľudí aj historických dokumentov, aby si ľudia sami spravili čo najlepší obraz o tom, či bolo družstvo Interhelpo úspešné, alebo to bola naozaj len utópia.

V knihe je použité množstvo dokumentárneho materiálu. Ako ste sa dostali k týmto materiálom? Objavili ste niektoré veci, o ktorých sa dovtedy nevedelo?

– Väčšina knihy je postavená na nejakých historických dokumentoch. Väčšinu z nich som našiel v archívoch – bol som

v Bratislave, Prahe, v Zlíne, vo Vsetíne, Šumperku až po archívy v kirgizskom Biškeku. Práve tie kirgizské archívy sú najbohatšie – boli tam desaťtisíce dokumentov, mnohé z nich v češtine či ruštine. Bohužiaľ, som však nemal čas a ani kapacity prejsť si väčšinu z nich. Fotogra cký materiál mi potom poskytol aj historik Pavel Pollák, ktorý má už vyše 90 rokov a téme Interhelpa sa dlhodobo venoval. Takisto som sa stretol s pár pamätníkmi, potomkami ľudí, ktorí Interhelpo založili. Napríklad pani Golianová v Biškeku mi porozprávala o tom, aké bolo vyrastať v družstve v kirgizskej stepi. Stretol som sa tiež s vnučkami zakladateľa družstva Rudolfa Marečka, ktorý je veľmi sporná osobnosť, a spravil som si tak na jeho osobu komplexnejší pohľad.

Neviem, či sa mi podarilo nájsť niečo nové, ale určite sa predtým o osudoch tejto komúny veľa nerozprávalo – za komunizmu sa vyzdvihovali len jej úspechy, a tragédie sa zamlčiavali. A, bohužiaľ, aj tragédie k takýmto príbehom patria.

Kniha Utópia v Leninovej záhrade vyšla vo vydavateľstve Absynt. Ako vznikla a ako prebiehala spolupráca s týmto vydavateľstvom? Aké sú ohlasy na túto vašu knihu?

– Mal som šťastie, že som sa už dlhšie poznal so zaklada-

Takmer po celomesačnom cestovaní vo vlaku sme dňa 24. apríla 1925 o piatej hodine ráno zastavili na stanici v Pišpeku, v cieli našej cesty. Každý si vydýchol, že už je tomu nekonečnému cestovaniu koniec. Príroda nás neprivítala práve najvľúdnejšie, nakoľko z blízkych veľhôr fúkal studený vietor a valil sa sneh s dažďom a okolo nás ležala holá, šerá step a v diaľke asi troch kilometrov sme videli čosi temného, ako les, ale nevedeli sme, že to je naše nové okresné mesto ukryté medzi topoľmi. Pohľad to nebol nejako pekný a radostný. Maloverní začali znovu reptať a pýtať sa, či je toto tých 40 – 55 stupňov tepla, toľko sľubovaných Marečkom a podobne. Niektoré ženy si aj zaplakali domnievajúc sa, že sme skutočne Marečkom boli podvedení. Avšak s príchodom dňa a východom slnka sa všetko zmenilo a utíšilo. Mraky sa rozbehli po oblohe a nám sa ukázala krásna panoráma ťanšanských veľhôr. Od úpätia sa javili zelené, potom šedé, potom boli samé skaliská a nad skalami ľad a sneh a keď človek zvrátil hlavu poriadne dozadu, videl, že nad snežným a ľadovým pásom trčia znovu čierne skaliská, ďaleko do modra oblohy. Na sever od hôr sa rozprestierali neprehľadné lány večne ladom ležiaceho poľa, čakajúce na naše ruky.

Zápisky Františka Huňu mladšieho

teľmi vydavateľstva Absynt. Keď prišli na Slovensko, aby priniesli najmä preklady poľskej keďže som tam bol na výmennom pobyte. Pri vzájomných stretnutiach sme sa rozprávali

V kirgizských horách

reportáže, spolupracovali sme veľmi intenzívne. Bol som totiž veľký fanúšik poľských reportáží,

o tom, ako by radi začali vydávať slovenských autorov. Napokon som sa odhodlal predstaviť

Vážený súdruh, prišli sme do Pišpeku 24. apríla 1925 a boli sme podľa informácií Marečka sklamaní, pretože kraj ani podnebie jeho informáciám nezodpovedajú. Sme v krajine najprimitívnejšieho hospodárskeho zriadenia. Ubytovaní sme v barakoch bývalého vojenského lágra, tvoriaceho asi 10 baráčikov, ktoré boli na rozpadnutie. Opravili sme si ich a teraz je to trochu veselšie. Zmluvu na ich obývanie máme do konca marca budúceho roku. Pretože na zimu v lágri zostať je nemožné, začneme v najbližšom čase stavať rodinné domy. Zmluva, ktorú pre nás uzavrel Mareček, bola nedostatočná, preto sme boli nútení popri Marečkovej zmluve uzavrieť novú, aby sme mohli zabezpečiť prosperitu našich podnikov. Získali sme pozemky na stavbu rodinných domov a priemyselných podnikov pri samej železnici. Pozemky získané Marečkom sa hodia iba pre poľnohospodárstvo. Tunajšie úrady nám vychádzajú v ústrety a dúfame, že aj napriek ťažkým začiatkom si v krátkom čase najpotrebnejšie zariadime. Mesto Pišpek je hlavné mesto v Karakirgizskej oblasti. Priemyslu tu vôbec žiadneho niet. Je tu jedine pivovar, v ktorom budeme robiť montáž, lebo jeho strojové zariadenie je vo veľmi zlom stave. Periny, teplý odev a kuchynské nádoby si zober so sebou, lebo je tu o všetko núdza. Podnebie v noci je dosť chladné.

Práci česť

List Filipa Švolíka a Jána Kavana z predstavenstva družstva Interhelpo Rudolfovi Tesařovi z Jihlavy im tému družstva Interhelpo a téma ich veľmi zaujala. Vďaka ich nadšeniu a editorskej ruke Janka Púčeka z Absyntu sa mi po dvoch rokoch podarilo knihu vydať, aj keď pandemické časy vydávaniu kníh až tak neprajú. Zatiaľ mám ohlasy veľmi dobré a teší ma, že ľudia sa v knihe napriek veľa postavám a dejovým odbočkám nestrácajú a zdá sa im dynamická.

Možno od vás očakávať ďalšie knihy o podobne zaujímavých a všeobecne menej známych témach?

– Verím, že raz áno! Aktuálne nemám na mysli žiadnu konkrétnu tému – podľa mňa to musí prísť samo a možno si ma nejaká téma nájde alebo na ňu narazím. Baví ma pátrať po udalostiach, na ktoré sa zabudlo alebo o ktorých sa vie len veľmi málo. Súčasne však stále pracujem ako redaktor v denníku SME a ešte aj vediem časopis, ktorý dokumentuje príbehy pamätníkov 20. storočia, takže aktuálne som dosť vyťažený. Ak však narazím na tému, ktorá by mohla čitateľov zaujať, veľmi rád sa do písania knihy opäť pustím. Je to príjemná zmena, mať na nejakú tému viac ako jeden či dva dni. Nehovorím, že to je jednoduchý proces, ale určite je vzrušujúci.

Poznámka: Úryvky z knihy Utópia v Leninovej záhrade publikujeme so súhlasom autora a vydavateľa.

Monogra a k nedožitej sedemdesiatke profesorky Anny Marićovej

(Prof. Dr. Anna Marićová: Ľudové zvyky, obyčaje a povery Slovákov v Starej Pazove. Na vydanie pripravil Martin Prebudila. SAVPO, Stará Pazova – Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Nový Sad 2021)

Prof. Dr. Anna Makišová

Univerzitná profesorka a jazykovedkyňa prof. Dr. Anna Marićová zanechala bohaté a významné stopy nielen v oblasti slovakistiky, ale i v širšom kontexte jazyka a kultúry vojvodinských Slovákov.

Celý jej pracovný vek sa spájal s pedagogickou prácou na Filozo ckej fakulte v Novom Sade. Najdlhšie vyučovala slovenčinu ako cudzí jazyk a slovenčinu ako druhý slovanský jazyk študentov Neslovákov, a to ruského jazyka a literatúry, rusínskeho jazyka a literatúry, srbského jazyka a literatúry, študentov srbskej lológie v kontakte so slovenskou. Neskoršie vyučovala súčasný slovenský jazyk. Učila morfológiu študentov slovenčiny, žurnalistiky a germanistiky a dialektológiu slovenského jazyka. Prednášala študentom na základných štúdiách, na masteri a na doktorandských štúdiách.

V rámci vedeckej činnosti Marićová sa zaoberala konfrontačným výskumom slovenského a srbského jazyka, používaním spisovnej slovenčiny vo Vojvodine a jazykovou kultúrou. Výsledkom sú monogra e Slovesné predpony v slovenčine a v srbčine 2008 a O jazyku 2011. V poslednom desaťročí svojho pôsobenia svoje výskumy zamerala na oblasť dialektológie. Súviselo to s jej pedagogickou činnosťou. Prvé začiatky dialektologického výskumu siahajú do obdobia magisterského štúdia, v rámci ktorého skúmala hláskoslovnú sústavu nárečia Starej Pazovy. V roku 2006 vydala monogra u Slovenské nárečie Starej Pazovy. V tom období to bola tretia monogra a, v ktorej sa spracúva vojvodinská dialektológia. Predtým v roku 1968 Jozef Štolc uverejnil Reč Slovákov v Juhoslávii a v roku 1972 Daniel

Prof. Dr. Anna Marićová (1951 – 2016)

Dudok publikoval monogra u Nárečie Pivnice v Báčke. Z jej pera vyšli ešte dve monogra e z oblasti dialektológie. V roku 2010 Slovenská nárečová lexika Starej Pazovy vyšla vo vydavateľstve Kanadem v Starej Pazove. Na 242 stranách je spracovaných zhruba 5 000 lexikálnych jednotiek, ktoré sú abecedne zoradené. Zaznamenaný nárečový materiál odzrkadľuje stav z prelomu druhého a tretieho tisícročia v autorkinom rodisku. V roku 2011 slovník vyšiel aj v Bratislave vo vydavateľstve ESA, s. r. o., Slovník pazovského nárečia.

Profesorka Anna Marićová uverejnila početné štúdie a príspevky z oblasti dialektológie, ktoré sú zaradené do publikácie Ľudové zvyky, obyčaje a povery Slovákov v Starej Pazove. Príspevky a štúdie boli publikované v Pazovskom kalendári, v Kultúre slova, prednesené na medzinárodných konferenciách doma a v zahraničí a potom publikované v zborníkoch. Sú to príspevky, v ktorých je výskum zameraný nielen na jazyk, ale aj na zvyky a obyčaje. Ide o príspevky etnogra ckého charakteru. Vo väčšine z nich je použitá etnogra cká metóda spracovania získaného materiálu. Nárečové výrazy sú zaradené do spisovného kontextu, ktorým sa opisuje príslušný jav, predmet, vec, činnosť a pod. Nárečové slová a slovné spojenia sú vytlačené iným typom písma, kurzívou. Tak ako aj v predchádzajúcich dialektologických prácach, autorka uplatňuje čitateľskú fonetickú transkripciu (aby bolo prístupné širšej verejnosti, po texte sa uvádza vysvetlenie spôsobu zápisu nárečových slov, viet a vyšších celkov). Osobitný tematický celok príspevkov tvorí staropazovská kuchyňa, v ktorom sú opísané spôsoby prípravy jednotlivých jedál (polievok, zemiakov, kukurice), spôsob pestovania a uskladnenia (zemiakov, kukurice). V niektorých sa uvádzajú aj recepty na prípravu jedál (nadlacke, mamaľiga, gance, kaša, máľa). Druhý tematický celok tvoria spomienkové príspevky, v ktorých si autorka spomína na Vianoce a zvyky súvisiace s nimi, stolovanie počas vianočných sviatkov, vianočné pesničky, vinše, krizbán, polazuvárou a pod. Ďalej sú tu spomienky na ďalší veľký kresťanský sviatok Veľkú noc, choďeňie s paňičkami, oblievačky, jedlá, ktoré sa pripravovali na Veľkú noc. V príspevku Z lásky do taniera autorka si zaspomínala na niekdajší zvyk na svadbe, keď svadobníci peňažne prispievali mladomanželom. Pokračovaním svadby boli drdá, keď sa muži veselej a žartovnej povahy maskovali na tretí deň svadby. S cieľom zachovať pamiatku na niekdajšie zakáľačky (zabíjačke) profesorka Anna Marićová podľa rozprávania starších Pazovčanov sprítomnila túto udalosť. Keďže sa po zakáľačke varievalo domáce mydlo (domáci sapúm), čitatelia sa môžu dočítať, ako prebiehal uvedený proces voľakedy nielen v Starej Pazove, ale aj v ostatných slovenských dedinách vo Vojvodine. Do minulosti patrí aj príprava domácej morušovej pálenky (jahodovo páľenuo). V predkladanej knihe je opísaný celý postup, od zbierania morúš, prípravy, až po samotnú pálenku ako konečný produkt. K spomienkovým témam patria aj spomienky na vodu z vŕtanej studne, ktorých bolo v Starej Pazove na viacerých miestach, kam obyvatelia chodili po vodu na pitie. Ako sa deti niekedy hrávali, buďto mladšie, alebo staršie, chlapčenské a dievčenské hry, autorka opísala v príspevku Tradičné detské hry staropazovských Slovákov. „Väčšina tradičných hier bola spoločná tak pre dievčatá, ako

aj pre chlapcov. Spolu sa hrali mátke a pajtáši z tej istej ulice alebo zo susedstva a medzi sebou sa nazývali šoraňia a šoranke. Chlapci sa obyčajne nehrali s bábikami a dievčence zase ňekopaľi loptu (nehrali futbal), ňekľikeraľi / ňekrikeľaľi sa. Jedny hry sa hrali vonku, iné vnútri. Tých vonkajších bolo viac a obyčajne sa hrali na tráve pred domami. Druh hry určoval aj vek – menšie deti mali svoje hry a mládež (mládenci a dievky) zasa svoje.“ Spomienky na chvíle strávené v Brehách a poznámky o pestovaní viniča autorka uviedla v príspevku Staropazovčania v budariňe. „Budárou charakterizovala budárka. Budárka bola palica, o ktorú sa podopierali pri budáreňí, keď sa šlo do kopca alebo dolu kopcom, bola tiež poruke, keď sa objavil cudzí pes alebo had. S budárkou sa chodilo do pekárne, do obchodu, na návštevy, k Dunaju... Deti mali malé budárke, dospelí veľké, no všetky boli vyrezávané – cifruvaňie a podľa vzorky sa vedelo, ktorá je čia. (...) V septembri Brehe spustli – na deti čakala škola, dievky a mládenci sa vrátili ku každodenným povinnostiam a okolo domčekov bolo vidno iba starých. Tak bolo po oberačku, keď sa domov – do Pazovy spolu s plnými sudmi hrozna pobrala celá rodina.“ Autorka končí príspevok slovami, že na budarinu sa pamätajú iba ľudia, ktorí sa narodili v minulom storočí. Prvá časť v knihe sa končí poverami súvisiacimi so smrťou. Zaznamenané sú obyčaje súvisiace so smrťou a pohrebom človeka ako dôležitým javom duchovnej kultúry každého národa. V súčasnosti pod vplyvom urbanizačného vývinu povery súvisiace so smrťou postupne vymizli a súčasné mladšie generácie ich nepoznajú.

Druhý celok v predkladanej knihe tvoria štúdie, ktoré boli uverejnené v zborníkoch a súvisia so Starou Pazovou a staropazovským nárečím. V prvej zo štyroch štúdií autorka deskriptívnou metódou zo synchrónneho hľadiska uvádza mužské krstné mená prvých Slovákov v Starej Pazove podľa súpisnej listiny z roku 1775. Čiastočne sa odvoláva na historické údaje a uvádza, že prvé mená boli zapísané po nemecky. Neskoršie boli prepísané do slovenčiny. V týchto zápisoch mená zvyčajne nemali spisovnú podobu. V cirkevných matrikách a listinách sa vyskytovali najčastejšie v hypokoristických alebo familiárnych podobách. O dvoch priezviskách staropazovských Slovákov sa píše v štúdii Neúradné priezvisko vo funkcii živého mena u staropazovských Slovákov. Neúradné priezvisko bližšie určuje jednu alebo viac rodín s identickým úradným priezviskom, ktoré nemožno stotožniť s prezývkou alebo s prímenom. Neúradné priezviská sa utvárali v období, keď Slováci v Starej Pazove žili v domových spoločenstvách, tzv. zádrugách, založených na príbuzenskom pokrvnom zväzku. Aj v súčasnosti väčšina Slovákov v Starej Pazove má dve priezviská, jedno úradné a druhé neúradné. V neúradnom styku sa živé meno používa na označenie príslušníkov celej rodiny pochádzajúcej z jednej vetvy. Neúradné priezvisko sa dedí a možno ho považovať za staropazovský fenomén, ktorý sa nevyskytuje v iných slovenských lokalitách vo Vojvodine. Staropazovské nárečie z odborného aspektu je spracované v štúdii Reziduálne a inovačné javy v staropazovskom nárečí. Rozličné hláskoslovné a tvaroslovné zmeny, ktoré nastali v staršom období a čím sa nárečie líši od spisovnej podoby jazyka (kemem, voják, ósmi, koňách, na nohi, edom, svrbeť, hlbokéj, šťeria a pod.). Niektoré z uvedených príznakov sa vyskytujú aj v ostatných stredoslovenských nárečiach, iné sú zasa príznačné len pre lokalitu Stará Pazova. Druhý tematický celok uzaviera štúdia Slová cudzieho pôvodu v slovenskom nárečí Starej Pazovy. Ako aj v ostatných nárečiach na území Vojvodiny, tak aj v staropazovskom sa vyskytuje veľký počet archaizmov, zastaraných slov a najmä slov cudzieho pôvodu. Cudzie slová svedčia o styku obyvateľov určitého regiónu so susedným, v ktorom žijú príslušníci iného národa, a o dlhodobom spolunažívaní.

Niektoré do slovenčiny prenikli v najstaršom období (z latinčiny a gréčtiny), neskoršie z maďarčiny (slová z oblasti rodinného života, stravovania, odievania, remeselnícka lexika a pod.) a nemčiny (takmer zo všetkých oblastí bežného života). Priamy kontakt so srbským jazykom ovplyvňuje preberanie z tohto jazyka a prostredníctvom srbčiny sa do nárečia dostali aj slová z iných jazykov (turcizmy). Cudzie slová sa vo veľkej miere prispôsobujú zákonitostiam slovenského jazykového systému, zvlášť v hláskoslovnej rovine. Lexikálna rovina je najotvorenejšia na preberanie cudzích slov. Pri preberaní nastávajú rozličné adaptácie podľa zákonitostí slovenského jazykového systému. V súčasnosti nárečie má silný vplyv na hovorenú podobu jazyka.

Všetky texty v knihe sú bohato a vhodne oživené fotogra ami etnogra ckého charakteru. Zaradené sú tematicky ku každému textu a pod každou fotogra ou sa uvádza, u koho sa tá-ktorá udalosť udiala, ako aj rok a osoby na fotogra i. Ide o cenné fotogra e z konca minulého storočia. Najstaršia fotogra a zaradená do knihy datuje z roku 1925. Nasledujú fotogra e z ďalších rokov, až po tie farebné z roku 2019.

Profesorka a kolegyňa Anna Marićová sa vo svojich dialektologických výskumoch zamerala na svoju rodnú Starú Pazovu. Tak zdokumentovala a zachránila pred zabudnutím nielen jazyk, ale aj kultúru, zvyky a obyčaje vojvodinských Slovákov v tejto lokalite. Širokej verejnosti sprístupnila nárečie, ktoré pomaly zaniká. Aj napriek tomu všetko, čo je napísané, zostáva. Tak aj nárečie, a o nárečí zostane zaznamenané nielen pre Staropazovčanov, ale aj pre všetkých vojvodinských Slovákov. O to významnejšie je, že mnohé práce boli prednesené a publikované aj v zahraničí, a tak profesorka dala vedieť o nás, o slovenskom vojvodinskom spoločenstve aj mimo hraníc krajiny. Jej meno bude stále živé a prítomné aj medzi mladšími generáciami, ktoré majú záujem o dialektológiu, jazykovedu a slovenskú vojvodinskú kultúru.

Som rada, že sa jej dlhoročná vedecká a výskumná práca takto dostane do rúk nielen jej kolegom, ale aj Pazovčanom, študentom, vojvodinským slovakistom, širšej čitateľskej verejnosti na Dolnej zemi, ale určite aj na Hornú zem. Snažila sa, usilovala, obetovala seba, aby zanechala čo najviac svojmu rodisku, svojej rodnej Pazove. Aby zostal zapísaný rodný jazyk, nárečie, ľudová kultúra, zvyky, obyčaje.

Zmeny slovnej zásoby v priamom prenose

Sibyla Mislovičová

Dnešná epidemická doba neprináša nič dobré, tobôž nie pozitívne. Slovu pozitívny sa radšej vyhýbame a obávame sa ho, lebo ešte väčšmi než v minulosti znamená v súvislosti so zdravím iba komplikácie. Našťastie, môžeme ho vzhľadom na kontext nahradiť viacerými synonymami, napr. kladný, priaznivý, vyhovujúci, želateľný, vhodný, dobrý a pod.

Nielen slovo pozitívny nám však robí v poslednom čase vrásky na čele. Každodenne sa na nás z médií valí informačná lavína – správy o stave pandémie, vyjadrenia odborníkov i politikov. Chtiac-nechtiac sledujeme správy intenzívnejšie ako doteraz, aby sme aspoň ako-tak boli v obraze. Nie vždy sú informácie podávané jednoznačne a už vôbec nie jednoducho, navyše sú popretkávané množstvom rozličných „iných“ slov ako zvyčajne. Často sú pre nás nové a nezriedka si nie sme istí, ako im porozumieť. Mnohé slová a slovné spojenia nadobudli doslova zo dňa na deň nevídanú frekvenciu a bleskovou rýchlosťou si nachádzajú miesto v našej slovnej zásobe. Konštatovanie, že slovná zásoba sa mení v súlade s potrebami a zmenami v živote používateľov jazyka, sa potvrdzuje – takpovediac – v priamom prenose.

V súvislosti s novým ochorením sa v bežnom jazyku ako prvý začal frekventovane používať odborný výraz koronavírus, ktorý bol v ďalšom slede motiváciou na vznik rozličných nových zloženín s prvou časťou korona-, napr. koronakríza, koronaopatrenia, koronakaranténa, koronapandémia, koronaepidémia, ale aj koronapárty a pod. Prvá časť korona- sa dokonca osamostatnila a ako podstatné meno sa používa na označenie všetkého, čo súvisí s pandémiou, napr. v spojeniach v čase korony, pred koronou, následky korony. Rozšírilo sa aj prídavné meno koronový ako akási skrátená podoba prídavného mena koronavírusový, napr. v spojeniach koronoví pacienti, koronová hystéria atď.

V druhej vlne pandémie sme zaznamenali ďalšiu zmenu, keď na označenie „koronových vecí“ sa uprednostňujú nové slová odvodené od o ciálneho názvu ochorenia COVID-19, a to podstatné meno covid a prídavné meno covidový (vyskytujú sa už aj v zdomácnenej podobe kovid, kovidový), napr. prekonať covid, dostať kovid, covidové oddelenie, kovidové príplatky. V rekordne krátkom čase sa v posledných týždňoch rozšírilo aj nové, čisto slovenské slovo momka. Doslova zo dňa na deň sa začalo používať v médiách a na internete, v ústnej aj písomnej podobe. Vzniklo v súvislosti s masívnym testovaním obyvateľov a so zakladaním mobilných odberných miest, resp. mobilných odberových miest (prídavné mená odberný a odberový sú varianty s rovnakým významom), označovaných aj skratkou MOM. Pridaním koncovky -ka k tejto skratke sa utvorilo podstatné meno momka. Jednoslovné pomenovanie odberných miest tohto typu je z hľadiska ekonómie jazyka výhodné a v kontexte zrozumiteľné (pred pár mesiacmi by sme však určite nevedeli, o čo ide).

Odborné slová a slovné spojenia sa zrazu ocitajú bežne v médiách a – či sa nám to páči, alebo nie – potrebujeme im porozumieť, i keď sme ich predtým nepotrebovali používať – kĺzavý medián, telemedicína, germicídny prípravok, skríningové testovanie, antigénový test, dištančné a prezenčné vyučovanie, covid automat, falošná pozitivita a negativita, žiaľ, aj úmrtnosť a smrtnosť (čo mnohí pokladajú za chybu, ale ide o podstatné mená s rozličným významom).

Ďalšou kapitolou sú cudzie slová prevzaté najmä z angličtiny a zriedkavejšie i z iných jazykov. Často nás používatelia jazyka upozorňujú na to, že aj pred epidémiou sa v médiách vyskytovalo priveľa anglicizmov, no dnes sa s nimi roztrhlo vrece a pre niektorých je to problém. Osvojujeme si skratky ako PCR (s variantnou výslovnosťou pécé-er aj pí-sí-ár), musíme vytušiť, čo všetko sa skrýva za slovom lockdown, máme povinný home o ce (i keď by sme mohli hovoriť o práci doma), z nemčiny prevzaté slovo kurzarbeit používame ako podstatné meno mužského rodu, cezhraniční pracovníci sú pendleri, a tak by sme mohli pokračovať.

Ako problémové sa javia aj „staršie“ slová, ktoré v minulosti nemali takú výraznú frekvenciu. Zrazu sa vynárajú otázky, prečo majú nový význam, ako a či ich skloňovať, ktorá podoba je správna a pod. Aký je význam slovies otestovať a pretestovať? Je správne odberný či odberový? Možno používať slovo dohľadateľný? Čo je to trasovanie? Podobných otázok je mnoho...

Život v izolácii s množstvom obmedzení nevyhnutne vedie k pomerne únavnému stereotypu. Aby sme sa vyhli monotónnosti, usilujeme sa voľný čas tráviť, ako sa dá, hľadáme si statickejšie koníčky – objavujeme čaro ručných prác, učíme sa cudzie jazyky... A píšeme do jazykovej poradne...

Tento spôsob „krátenia si času“ registrujeme v jazykovej poradni Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV veľmi citeľne. Obracajú sa na nás používatelia jazyka, ktorí to predtým nepotrebovali... Samozrejme, naďalej dostávame štandardné otázky od redaktorov, prekladateľov, autorov, ktorí si chcú overiť isté nuansy jazyka, ako aj od bežných používateľov jazyka, ktorým záleží na tom, aby čosi vyjadrili či napísali správne, ale nenašli to v zdrojoch na stránke ústavu. Napriek tomu, že domáce úlohy bežne nevypracúvame, v tomto období odpovedáme aj na otázky rodičov, žiakov, študentov či učiteľov týkajúce sa školského učiva zo slovenského jazyka na všetkých stupňoch škôl – od základných až po vysoké. Pomáhame aj rodičom, ktorí sa počas pandémie stali učiteľmi a potrebujú si obnoviť vedomosti, prípadne zistiť, čo sa zmenilo od čias, keď sami chodili do školy. Ako sa však zákaz vychádzania predlžuje, zvyšuje sa aj počet otázok, ktoré nás netešia. Na stránke ústavu je sprístupnený slovníkový portál (slovnik.juls. savba.sk) a webová jazyková poradňa (jazykovaporadna. sme.sk), ako aj množstvo ďalších zdrojov, kde si záujemcovia pohodlne môžu nájsť odpoveď na mnohé otázky, ale viaceré listy naznačujú, že sa o to ani nepokúšajú. A to nám radosť nerobí. Niektorí rodičia nás v poslednom čase prekvapujú z nášho pohľadu absurdnými požiadavkami, napr. aby sme skontrolovali úlohu ich dieťaťu, lebo chcú, aby ju malo bez chyby... Akoby nechápali, že dieťa (aj dospelý človek) sa učí na chybách, musí ich konzultovať s učiteľom (aj dištančne), lebo len tak sa ukáže, či učivu rozumie. Keď mu úlohu vypracujú rodičia, bude mať síce dobré hodnotenie, ale nebude učivo vedieť, nebude mu rozumieť a zrejme si ho ani nezapamätá... Neuvedomujú si, že robia svojmu dieťaťu medvediu službu. Podobných čudných požiadaviek pribúda. Nesmiem však byť nespravodlivá, stále prichádza množstvo podnetov, ktoré sú inšpiratívne, ukazujú nám problémy v jazykovej praxi, dokazujú, že ľudia o jazyku rozmýšľajú, že im záleží na vlastnom prejave a na tom, aby svoj materinský jazyk ovládali na čo najvyššej úrovni. To je potešiteľné.

Vcelku paradoxná situácia:

na jednej strane nás teší záujem verejnosti o otázky používania jazyka, na druhej strane nás vysoký počet „zbytočných“ otázok zaťažuje...

Tých paradoxov prináša súčasná kovidová doba viacero. Práca doma bola kedysi výhoda najmä akademického prostredia, dnes začína mať črty akéhosi druhu domáceho väzenia. Deti sa tradične tešili na prázdniny, dnes (aspoň niektoré a zatiaľ) sa tešia do školy. Chceli sme uchrániť deti pred častým používaním počítačov a mobilov, dnes ich nútime sedieť pred obrazovkou skoro celý deň (okrem vyučovania potrebujú aj sociálne siete na udržiavanie kontaktov s rodinou alebo s kamarátmi). Namiesto toho, aby nás spoločné nešťastie spojilo, prehlbujú sa rozdiely – kto si čo môže dovoliť a kto nie, kto dostane vakcínu a kto nie, kto dostane lepšiu vakcínu, čo môžu mladí a čo starí, reálne hrozí voľba, komu poskytnúť pomoc a komu nie...

V sci- lmoch sa takéto katastro cké situácie vyskytujú, ale väčšinou sa nájde nejaké dokonalé riešenie zázračne rýchlo. Škoda, že realita nadobúda čoraz hororovejšie rozmery...

Čo optimistické dodať na záver?

Urobme si z tej našej nepeknej situácie aspoň akýsi nedokonalý dvojdimenzionálny fraktál a opakovanými príjemnými činnosťami a vnemami si zaplňme priestor, ktorý nateraz máme k dispozícii.

O autorke: Sibyla Mislovičová pôsobí v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV, je vedúca Oddelenia jazykovej kultúry a terminológie a hlavná redaktorka časopisu Kultúra slova. Venuje sa výskumu súčasného slovenského jazyka, verejnosť ju pozná vďaka jej popularizačnej práci, najmä z relácie Slovenčina na slovíčko v RTVS. Prekladá a prebásňuje knihy pre najmenších čitateľov. Napísala päť kníh pre deti.

Poznámka: Príspevok Zmeny slovnej zásoby v priamom prenose bol pôvodne publikovaný v časopise Fraktál č. 2/2021.

Nový časopis o kultúre a umení: artUM

Vladimír Valentík

Pravdepodobne aj pandémia koronavírusu vplývala v týchto neprajných časoch pre kultúru a umenie na to, aby sa Stredoslovenské osvetové stredisko, krajská kultúrna a výchovno-vzdelávacia inštitúcia zriadená Banskobystrickým samosprávnym krajom, vedená riaditeľkou Tatianou Salajovou, rozhodla intenzívnejšie venovať sa svojej edičnej činnosti. Tohto roku založila až tri časopisy: artUM, etnUM a 100PA. ArtUM prináša informácie o umeleckých počinoch v divadelnej, vizuálnej a hudobnej tvorbe, ale aj v oblasti spracovania folklórnych prejavov a umeleckého slova. Časopis etnUM zastrešuje výskumnú a dokumentačnú činnosť tradičnej ľudovej kultúry a polročník 100PA nadväzuje na tradíciu niekdajšieho Spravodajcu a dokumentuje aktivity Stredoslovenského osvetového strediska. Hlavnou a zodpovednou redaktorkou časopisu o kultúre a umení v Banskobystrickom kraji, ale aj polročníka 100PA sa stala naša publicistka, poetka, autorka literatúry pre deti a redaktorka Katarína Mosnáková-Bagľašová, ktorá v úvodníku prvého čísla tohto nového časopisu hovorí: – ArtUM je umelecký časopis, ktorý má za cieľ prinášať informácie o umeleckých počinoch v oblasti vizuálnej, divadelnej a hudobnej tvorby, umeleckého slova a vo sfére spracovávania prejavov tradičnej ľudovej kultúry na území Banskobystrického kraja. Na jednej strane zviditeľníme neprofesionálnych tvorcov a na strane druhej predstavíme významné organizácie, podujatia, zaujímavé projekty a umelecké diela profesionálov. Tieto dva druhy umenia totiž ruka v ruke dokážu vytvárať svojrázny balans, ktorý v konečnom dôsledku posúva hranice tvorby a hranice v nás.

Keď ide o samotný obsah časopisu, hlavná a zodpovedná redaktorka Mosnáková-Bagľašová ho člení do ôsmich rubrík:

– Túry do kultúry (predstavenie kultúrnych inštitúcií, podujatí, online platforiem a pod.), Potykávanie (portréty osobností z oblasti umenia a kultúry), Pulzovanie tvorby (recenzie nových kníh, lmov, divadelných predstavení, výstav výtvarných umelcov a pod.), Art@Chat (rozhovory s umelcami), Ako na to (návody, metodické pomôcky v oblasti kultúry a umenia), Horizonty (smerovanie kultúry v Banskobystrickom kraji, významné projekty, novinky, stratégia kultúry, konferencie venované tejto problematike a

pod.), Alea Iacta Est (mapovanie najvýznamnejších zrealizovaných podujatí osvetových stredísk v Banskobystrickom kraji).

Zo všetkých troch nových časopisov, ktoré začali vychádzať tohto roku v Banskej Bystrici, najviac nás zaujal práve artUM, ktorý prináša úvahy, rozpravy a re exie o kultúre a umení a vystihuje samotný názov časopisu, ktorý vznikol spojením slov art (umenie) a um (rozum). Okrem toho prvé číslo tohto nového časopisu o kultúre a umení v Banskobystrickom kraji nám približuje inštitúcie a jednotlivcov, ktoré sú aj nám v Srbsku dobre známe a blízke, či už ide o vynikajúcu Štátnu vedeckú knižnicu v Banskej Bystrici, ktorá už roky prezentuje tak literárnu, ako aj výtvarnú tvorbu našich autorov zo Srbska a s ktorou má aj naše Slovenské vydavateľské centrum uzavretý protokol o spolupráci, alebo napr. Katarínu Hitzingerovú, ktorá okrem svojej skvelej práce v divadle a na Akadémii umení v Banskej Bystrici je už roky prítomná aj v divadelnom svete vojvodinských Slovákov. Prvé číslo časopisu artUM nám v podobe re exií približuje nám dobre známeho výtvarníka Jaroslava Uhela a čitateľov v Srbsku môže potešiť najmä text o insitnej maliarke Nataši Kňazovicovej, pôvodom z Kovačice, ktorá v súčasnosti žije a tvorí na Detve. Dozvedáme sa tu na stranách nového časopisu aj niečo viac o starom kraji našich predkov v Novohrade. V prvom čísle nového časopisu o kultúre a umení ani poézia, hudba a lm nezostali bokom. Dočítame sa tu o kultúrnom podujatí Ars Poetica Neosoliensis, ktoré organizuje animátor literárneho života v Banskej Bystrici Miroslav Kapusta, ale sa tu tiež zoznámime ešte raz s mladým spisovateľom Marcelom Pálešom, ktorého básne už poznáme z Nového života. Z hudby sa tu stretneme s banskobystrickým džezmenom Robom Raganom a z lmovej oblasti sa tu aktualizuje film o povestnom básnikovi Jozefovi Urbanovi Voda, čo ma drží nad vodou, ktorý bol natočený podľa predlohy zvolenského rodáka Ondreja Kalamára.

Na záver môžeme pripomenúť, že sú všetky tri časopisy vynikajúce gra cky a výtvarne upravené a, zrejme, patria aj medzi najkrajšie časopisy z oblasti kultúry a umenia na Slovensku, za čo možno vďačiť gra ckému dizajnérovi Rudolfovi Szabóvi. Hlavná a zodpovedná redaktorka Katarína Mosnáková-Bagľašová má skvelú redakciu v časopise artUM, ktorú tvoria Dušan Jablonský, Miroslav Zaťko, Igor Gašpar, Maroš Krajčovič, Tatiana Urbanová, Matúš Druga, a má aj redakčných spolupracovníkov z Lučenca, Žiara nad Hronom, Rimavskej Soboty, Veľkého Krtíša a zo Zvolena.

Gratulujeme našej krajanke Kataríne Mosnákovej-Bagľašovej k vynikajúcemu štartu aj v edičnej činnosti na Slovensku. Sú to skutočne skvelé čísla nových časopisov, ktoré sú pozoruhodným prínosom do súčasnej kultúry na Slovensku.

VÍŤAZOSLAV HRONEC Dynastia Beňovských (11)

(20)

Hostia z Bratislavy, šesť mužov oblečených v ľahkých letných oblekoch, ako aj päťčlenný televízny štáb, prišli do vily Soledad o tri dni. Kasim im otvoril bránu a zostal v pomykove stáť na mieste, lebo nevedel pochopiť, prečo sa nakrúca od samého začiatku návštevy, a hneď sa na to aj opýtal. Povedali mu, že všetko je pod kontrolou a že sa čoskoro dozvie, prečo to robia práve týmto spôsobom.

Usadil ich na terase pod dvoma veľkými slnečníkmi, takže mohli vidieť more a pláž, kde Roxana ležala na ležadle, zatiaľ čo chlapci sypali na jej chodidlá piesok. Gazdiná priniesla tri obrovské džbány s ľadovou limonádou a nakrájanými citrónmi.

Kasim hneď pochopil, že traja starší muži sú dôležitejší, lebo sa svojím spôsobom aj tak správali, kým ďalší traja boli akoby v ich tieni. Tak si aj sadli k stolu: starší bližšie k stolu a tí traja za nich. Ale spoločné mali – rozžiarené tváre, že vidia celú rodinu Mahfúzovcov pokope. Kasim to spočiatku nevedel pochopiť, lebo ľudia sa zvyčajne takto pri návšteve neznámej rodiny nesprávajú.

Televízny štáb nakrúcal celú návštevu aj rozhovor. Všetci naraz začali vyťahovať vizitky a podávať ich Kasimovi. Ten, ktorý mu prvý podal vizitku, bol šedivý päťdesiatnik, premiér Slovenska Ivan Jablonický, druhý, o niečo mladší, predseda Slovenskej národnej rady Ján Plachtinský, a tretí, mladší, približne tridsaťpäťročný muž bol Jaroslav Dobroňovský, minister vnútra. Ostatná trojica boli členovia Komisie na založenie akejsi dynastie Beňovských na Slovensku.

Aj keď mu ich mená nič nehovorili, Kasim bol ohromený funkciami prvej trojice a celý zvážnel. V rozpakoch sa spýtal, čomu vďačí za to, že ho navštívili najvyšší predstavitelia štátu zo Slovenska. Premiér Jablonický hneď na to poprosil Kasima, aby zavolal aj manželku a ona čoskoro prišla s deťmi v náručí. Privítala ich, tiež veľmi prekvapená funkciami troch starších mužov. A potom začal premiér veľmi dobrou angličtinou hovoriť neuveriteľné veci, že on, Kasim, je pravdepodobne deviaty člen dynastie Beňovských a jeho syn Adriano je pretendent na kráľa Slovenska.

Manželia boli náramne prekvapení, Kasim si dokonca pomyslel, že nejakí darebáci sa hrajú na o ciálnych predstaviteľov Slovenska, aby nejako ublížili jeho rodine. Lenže všetci sa správali veľmi profesionál-

Plagát dobrodružno-historického lmového seriálu Vivat Beňovský (1975)

ne, takže tú možnosť zavrhol. Ale aj tak poznamenal, že teda on nemôže takému príbehu uveriť, kým Roxana, úplne zmätená, vyvaľovala oči raz na muža, raz na premiéra. Všetci traja však začali manželov presviedčať, pričom členovia Komisie vyťahovali z aktoviek knihy, v ktorých bol údajne do najmenších podrobností opísaný celý priebeh hľadania členov dynastie, ako aj údaje, že Kasimov otec Serafín je v poradí ôsmy člen kráľovskej dynastie Beňovských. Už len zostáva dosvedčiť, že Kasim je naozaj jeho syn. Preto chcú porovnať jeho DNA s DNA Serafína. Kasim sa znova spýtal, či je to naozaj pravda, alebo je to všetko vymyslené, aby v celej tej tragédii, čo ich postihla, ešte utrpelo aj renomé jeho rodiny. Preto návštevníci poprosili manželov, aby si prečítali anglické resumé v poslednej Ročenke na založenie dynastie Beňovských. Obaja si najprv s nedôverou prezreli celú brožúru, ktorá bola v slovenčine, ale resumé bolo v angličtine, francúzštine a nemčine. Po prečítaní anglického resumé sa nemo pozreli na návštevníkov a pochopili, že všetko je pravda.

Hneď potom urobil jeden člen Komisie výter hrdla Kasima i jeho synov a návštevníci sa chystali pomaly odísť. Ku koncu povedali Kasimovi, že aj v prípade, že by Serafín nebol jeho biologický otec, prevezú lietadlom cez Káhiru celú rodinu tam, kde si to budú želať. Kasim povedal, že do úvahy pripadá teraz už len Belehrad, keďže tam majú vilu, s čím členovia Komisie súhlasili.

(21)

Kasim sa v posledných dňoch pobytu vo vile Soledad pokúšal preložiť do arabčiny posledné verše zo Zúrivého Rolanda (z 38 736 veršov zostalo mu len 48), lenže jediné, čo sa mu darilo, bolo zízanie na hologra ckú obrazovku, ktorú projektoval jeho laptop do priestoru nad písacím stolom. Stále si kládol otázku, ako je možné, že sa jeho rodine prihodilo takéto dačo práve v takýchto tragických okolnostiach. Nevedel si predstaviť, že by sa jeho starší syn Adriano stal kráľom Slovenska a celá rodina – kráľovská, so všetkými výhodami, aké taký stav prináša, alebo že zvyšok života strávia v Belehrade.

Kasim bol so svokrom v Belehrade, keď tento šiel kúpiť vilu vo štvrti Dedinje. Kasim sa tam chcel stretnúť a aj sa stretol s kolegom, ktorý prednášal arabčinu na lozo ckej fakulte. Zoznámili sa cez internet a zblížil ich fakt, že Kasim študoval arabizmy v talianskom jazyku a Stevan v srbskom. Na Mallorke si spomenul, že sa mu vtedy Belehrad nepáčil, a tak si teraz nevedel predstaviť, že by tam mal stráviť s rodinou zvyšok života a pozorovať, ako sa mu chlapci postupne posrbčujú a napokon z nich budú Srbi. Ale zasa, čo na tom, pomyslel si, veď aj on sám je miešanec maďarského, koptského a arabského pôvodu, miešanec troch vierovyznaní a troch národov.

V predposledný deň pobytu mu telefonoval člen Komisie a oznámil mu, že analýza DNA potvrdila, že on je naozaj biologický syn Serafína Eszterházyho a jeho dvojičky sú jeho, Kasimovi, biologickí synovia. Dokonca porovnali DNA Mórica Beňovského s DNA Adriana a potvrdilo sa, že sú v rodinnom zväzku. Sľúbil, že zajtra pricestujú na Mallorku a cez Káhiru ich odvezú do Bratislavy.

Naozaj prišli a najprv všetci odleteli do Káhiry (museli však obchádzať oblaky dymu z Vezuvu, a tak šli cez Španielsko, Maroko, Alžírsko a Líbyu). Tam ich na letisku čakal Kasimov brat Amal, od šťastia celý bez seba, že ich vidí živých, ale aj pár stoviek zvedavcov a novinárov z celého sveta, ktorí ich doslova obliehali.

Celá rodina sa aj so Slovákmi odviezla štyrmi taxíkmi do hotela, lebo v malom Amalovom byte nemohla Kasimova rodina prenocovať. Tam sa ubytovali a popoludní sa odviezli prenajatým pohrebným vozom na pravoslávny cintorín po dedovu truhlu, potom na moslimský cintorín po maminu truhlu, ktoré napokon, po formalitách na colnici na letisku, odviezli do lietadla. Ďalší deň sa tým lietadlom teda doviezli do Bratislavy telesné pozostatky siedmeho a ôsmeho člena dynastie Serafína Eszterházyho a Anastázie Mahfúzovej, deviaty člen dynastie Kasim Mahfúz s rodinou, teda aj s budúcim kráľom Slovenska Adriánom Mahfúzom-Beňovským.

Na letisku v Bratislave ich vítalo takmer desaťtisíc ľudí a davy po ceste mohli mať aj päťdesiattisíc ľudí z Bratislavy a okolia. Bulvár, ktorý sa celé roky systematicky snažil vytrieť z povrchu zeme celú Komisiu na založenie dynastie Beňovských, teraz spokojne priadol ako kocúr pri kozube a pretekal sa v nachádzaní stále novších a novších znakov ich očividnej geniality a neuveriteľnej zbehlosti.

Zo srbčiny preložila Zora Sirácka (Pokračovanie v nasledujúcom čísle Obzorov)

• OBZORY • Príloha Hlasu ľudu pre kultúru, vedu, umenie a literatúru • Rediguje: Stevan Lenhart • Prvé číslo OBZOROV vyšlo 28. januára 1984. • S fi nančnou podporou Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad ISSN 2466-5169 • COBISS ID=226828044

Kultúra

BÁČSKY PETROVEC Letná škola výtvarného umenia pre deti

Jaroslav Čiep

„Toto päťdňové školenie, vďaka dvom výtvarným pedagogičkám – Daniele Markovej a Emílii Valentíkovej-Labátovej, sme úspešne absolvovali. Ony kreovali obsahy dielní. Ďalšou výhodou bolo, že sa tu zoskupili deti, ktoré majú vzťah k výtvarnému umeniu. V škole sú aj tí, ktorí majú vzťah

k výtvarnému umeniu, ale aj tí, čo nemajú. Tí, čo nemajú, kazia vzťah tým, čo majú. Na tento spôsob, keď máme pokope deti, ktoré iba majú radi výtvarné umenie, ony sa vzájomne podnecujú a stimulujú vo svojom dobrom výkone. Z druhej strany tuná za týchto päť dní okrem trošku teoretickej výučby, ale iba toľko, aby toho nebolo priveľa, bolo viac praktickej práce. Dominovali tu predovšetkým okrem základnej kresby dve techniky, ktoré sa v škole pravdepodobne nepodarí nikdy absolvovať. Prečo? Lebo výtvarná kultúra v škole je v priebehu 45 minút alebo dva-

krát toľko, a potom si predstavte, čo by školníčky povedali, keby deti doniesli hlinu, sadru, robili negatívy, z tých negatívov odlievali pozitívy, takže toto vydržalo iba toto nádvorie Miestneho spoločenstva. Ako vidíte, je poriadok, upravený je ateliér, kde to všetko prebiehalo,“ povedal na záver Letnej školy výtvarného umenia pre deti v Báčskom Petrovci v mene organizátora Slovenského kultúrneho klubu a pobočky Detský výtvarný ateliér Vladimír Valentík. K tomu ešte ozrejmil obsah školy: „Keď ide o výsledky tej prvej časti, okrem kresieb, treba povedať, že Inšpirácia pre gra ky priamo z etnogra ckej výstavy sme využili aj tradíciu, aj potenciál tohto prostredia, čo nám ponúka. Na trojrozmerné práce v hline, čiže reliéfy odliate v sadre, nám poslúžil najstarší dom a nedávno nainštalovaný mniač, kde si uchádzači tejto letnej školy vyberali motívy,

Výsledok práce je už na stole

skicovali, kreslili a prešli celým procesom, ako by to vskutku aj malo prebiehať. Po tom skicovaní urobili svoje reliéfy do hliny,

Odliate pozitívy v sadre

z hliny robili negatívy v sadre a do tých negatívov potom odlievali pozitívy. V rámci výstavy si kresbu, ktorú predtým skicovali v Galérii Zuzky Medveďovej, kde je nainštalovaná výstava košieľ s predkom. Východiskovým bodom bola ľudová klasická ornamentika, ale môže sa vám zdať, že ide o arabesku pozostávajúcu z geometrických plôch alebo kvetinových motívov vkomponovaných do celku.“

Na tejto prvej letnej škole výtvarníctva v Petrovci, trvajúcej od 16. do 20. augusta, účinkovali deti rôznych generácií, od 9 do 18 rokov, ktorých zoskupila láska k výtvarnému umeniu. Bolo ich spolu 17 a kreatívne strávili jeden týždeň so školiteľkami. Deti sa pedagogičkám za ich

Na záver frekventantom rozdelili diplomy za úspešne ukončenú letnú školu výtvarného umenia

všimnete, že sú práce skutočne veľmi vydarené, dokonca keď ide o niektoré konkrétne motívy, ako je mniač, sugeroval som riaditeľke múzea, že niektoré by sa mohli takmer stať suvenírom múzea pre návštevníkov, ktorí by tam prišli. Keď ide o druhú, náročnú techniku: tlač z výšky, môžem povedať, že laicky gra ku identi kujeme s kresbou. Kresba je iba základ gra ky, je tlačená technika. Poznáme tlač z výšky, tlač z plochy a tlač z hĺbky. Tentoraz deti využívali tlač z výšky, na linoleum prenášali námahu a odbornú realizáciu zavďačili potleskom a ony im za zdolanie pre ich vek nie až tak frekventovaných techník rozdelili diplomy. Na záver spoločne pre svojich rodičov prichystali a otvorili kolektívnu výstavu z prác, ktoré vznikli na tejto letnej škole výtvarného umenia.

Organizátor pripomenul, že ak na budúce leto bude príležitosť, prichystajú ďalší ročník tejto nie náhodnej, ani improvizovanej, ale odborne vedenej školy výtvarného umenia pre mladých adeptov.

V PETROVCI NA SKLONKU AUGUSTA Začína sa ďalší ročník festivalu divadla

Jaroslav Čiep

Idea založiť osobitný festival divadla v Báčskom Petrovci vznikla v ústrety oslavám 130. výročia miestnej divadelnej tradície, ktorá je zároveň i celoslovenskou u vojvodinských Slovákov. A tak v roku 1996 ochotnícke divadlo VHV v Petrovci v čele s Jánom Dorčom zorganizovalo prvý ročník Petrovských dní divadelných. Prvých osem rokov festivalu PDD zrealizovalo Divadlo VHV a nasledujúce, od roku 2004, po založení Slovenského vojvodinského divadla, novozaložená profesionálna divadelná inštitúcia získala festival do svojho vienka a organizuje ho dodnes. Z miestneho podujatia sa podnes PDD vypro lovali ako medzinárodné podujatie, ktoré sa periodicky koná pod záštitou ministerstiev kultúry Srbska a Slovenskej republiky. Festival je aj príležitosťou stretnúť sa a vymeniť si skúsenosti a zúčastňujú sa ho i početní režiséri, herci, teatrológovia, dramaturgovia, scénogra .

O ďalšom ročníku nesúťažného divadelného festivalu Petrovské dni divadelné, ktorý, keď naši čitatelia budú mať noviny v rukách, teda v piatok 27. augusta, sa už začal, sme si pohovorili s riaditeľkou Slovenského vojvodinského divadla Vierou Krstovskou. – Dvadsiate šieste Petrovské dni divadelné v Báčskom Petrovci tohto roku budú trvať od 29. augusta do 19. septembra. V nedeľu 29. augusta je vlastne

otvárací program, čiže tá hlavná niť divadelných programov a predstavení. Už predtým od piatka 27. augusta máme rad sprievodných podujatí, ktoré dotvárajú tohtoročné PDD. Už toho prvého dňa, v piatok, je v programe výstava venovaná Ľuboslavovi Majerovi. Aj samotná výstava je rovnako pomenovaná – Majera a jej autorkou je Miroslava Blažićová. Následne bude aj prezentácia knihy Ľuboslav Majera: režisér autora Aleksandra Milosavljevića, ktorý je zamestnanec Srbského národného divadla v Novom Sade, ktoré je aj vydavateľom tej knihy. Kniha vyšla v spolupráci s Pavlom Matúchom. Ide o preklad jeho knihy do srbčiny, aj s doplnením. My

Dizajn plagátu PDD 2021 urobila Irena Lomenová

sme spojili tieto dve podujatia predovšetkým preto, že Miroslava pri organizovaní výstavy vychádza z týchto dvoch kníh a na ne sa najviac opiera. Toto sme si vymysleli z dôvodu, aby

Viera Krstovská

sme pripomenuli a zaznamenali Majerovu sedemdesiatku. Otvárací a vstupný program venujeme aj ďalším režisérom, ktorí jubilujú. Sú to okrem Majeru aj šesťdesiatnik Michal Babiak a päťdesiatnik Ján Čáni. Neskôr tiež budeme predstavovať naše divadelné osobnosti z radov vojvodinských Slovákov a nejakým spôsobom prezentovať ich prácu. Zamerali sme sa na živých ľudí, takto im prejaviť úctu, česť a vďaku za ich spoluprácu so SVD. Režisérkou vstupného programu PDD Divadlo ako životný údel je Katarína Melegová-Melichová. Na našej webovej stránke 30. augusta ešte bude sprístupnený online záznam Majerovho predstavenia so Zvolenčanmi Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky a o deň neskôr prezentujeme publikáciu Dvadsaťpäť rokov festivalu Petrovské dni divadelné Dušana Bajina. Knihu sme vydali už dávnejšie, ale sme doteraz pre zdravotné a iné opatrenia

nemali príležitosť predstaviť ju verejnosti, takže to urobíme teraz.

Priblížte nám repertoár tohtoročného festivalu...

– V septembri od 9. máme na programe rad predstavení na javisku v našej sieni. Začíname s reprízou predstavenia z vlastnej produkcie Kebab v réžii Svetlany Gaškovej. Potom budeme mať hostí zo Slovenska. V piatok a sobotu 10. a 11. septembra Staré divadlo Karola Spišáka z Nitry, najprv detské predstavenie Stvorenie, a potom rodinné predstavenie pre malého a veľkého diváka Doktor Faust. Prvý týždeň končíme tiež predstavením zo Slovenska: Majerovo predstavenie Naša trieda, čiže Divadlo Akadémie umení Banská Bystrica. Nasledujúci týždeň začneme od štvrtka, keď máme aj naďalej hostí zo Slovenska, tiež z Banskej Bystrice. Ide o Univerzitný folklórny súbor Mladosť, ktorý nacvičil folklórne predstavenie Obrazy

Pozvánka na výstavu o Ľuboslavovi Majerovi

z Dolnej zeme – 1918. Režisérom je Martin Urban a urobil to v spolupráci s Katarínou Mosnákovou-Bagľašovou. V piatok 17. septembra na repertoári je komédia v srbčine Chrobák

v hlave a Národné divadlo Kikinda. Divadlu s láskou je detské predstavenie Detského divadla zo Subotice v sobotu a v posledný festivalový deň 19. septembra sa predstaví Novosadské divadlo – Újvidéki Színház. Je to predstavenie Anna Kareninová, ktoré je ocenené ako najlepšie predstavenie na Festivale profesionálnej scény Vojvodiny – réžia a herci tohto roku v apríli si tiež vyslúžili ocenenia. Bude to predstavenie po maďarsky, ale divákom budú k dispozícii titulky v srbčine. Dokopy máme osem predstavení a rad sprievodných podujatí.

Veríme, že všetko dopadne, ako ste si naplánovali...

– Plánujeme, že sa všetko bude realizovať podľa poriadku a o epidémii vôbec nerozmýšľame. Veríme, že divadlá neuzavrú a že divadlá zo Slovenska budú môcť pricestovať k nám bez zábran.

Podarilo sa vám to aj nančne skĺbiť a zakryť?

– My sa vždy riadime nanciami a podľa toho ladíme program festivalu. Financie sme získali prostredníctvom projektov, čiže grantov. Obec Báčsky Petrovec pravidelne vyčleňuje prostriedky na festival, a potom sú aj ďalšie granty. Tohto roku sme pochodili v Pokrajinskom sekretariáte pre kultúru a v Národnostnej rade slovenskej národnostnej menšiny. Ešte máme nádej, že sa k nim pridá aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a ďalší sponzori. Inak navrhujem, aby záujemcovia sledovali našu facebookovú a webovú stránku, zvlášť tí, ktorí majú záujem o slovenské predstavenia, aby sa zavčasu informovali o prípadných zmenách. Festival sme si naplánovali v takejto forme a či sa skončí 19. septembra alebo 19. decembra, uvidíme... x x x

Veríme, že si návštevníci festivalu a diváci prídu na svoje. Festival je aj tohto roku žánrovo pestrý, ladený je pre rôzne vekové skupiny, pre rôzne záujmové sféry návštevníkov divadla. Sú tu predstavenia aj pre milovníkov vážnejších tém, ale aj komédie, ako aj predstavenia s folklórnymi prvkami.

26. Petrovské dni divadelné

Báčsky Petrovec 29. augusta – 19. septembra 2021 Program

Nedeľa 29. augusta

19.00 – Divadlo ako životný údel, vstupný program PDD

Štvrtok 9. septembra

20.00 – Slovenské vojvodinské divadlo, Báčsky Petrovec, Srbsko Gianina Cărbunariu: Kebab Réžia: Svetlana Gašková

Štvrtok 16. septembra

19.00 – Univerzitný folklórny súbor Mladosť, Banská Bystrica, Slovensko Martin Urban, Katarína MosnákováBagľašová: Obrazy z Dolnej zeme – 1918 Réžia: Martin Urban Choreografia: Martin Urban, Tatiana Urbanová, Lucia Bieliková, Katarína Mosnáková-Bagľašová

Sprievodné podujatia:

Piatok 27. augusta

19.00 – Otvorenie výstavy Majera, autorka Miroslava Blažićová Prezentácia publikácie: Ľuboslav Majera: režisér Autor: Aleksandar Milosavljević; vydavateľ: SND Nový Sad

Piatok 10. septembra

12.00 – Staré divadlo Karola Spišáka, Nitra, Slovensko Magdaléna Miteva: Stvorenie Réžia: Magdaléna Miteva

Sobota 11. septembra

19.00 – Staré divadlo Karola Spišáka, Nitra, Slovensko Autor neznámy: Doktor Faust Réžia: Marek Zákostelecký

Nedeľa 12. septembra

20.00 – Divadlo Akadémie umení, Banská Bystrica, Slovensko Tadeusz Stobodzianek: Naša trieda Réžia: Ľuboslav Majera

Piatok 17. septembra

20.00 – Národné divadlo Kikinda, Srbsko Georges Feydeau: Chrobák v hlave Réžia: Petar Jovanović

Sobota 18. septembra

18.00 – Detské divadlo Subotica, Srbsko Bonjo Lungov a Konstantin Karakostov:

Divadlu s láskou

Réžia: Bonjo Lungov a Konstantin Karakostov

Nedeľa 19. septembra

20.00 – Novosadské divadlo – Újvidéki Színház, Nový Sad, Srbsko L. N. Tolstoj: Anna Kareninová Réžia: Dejan Projkovski

Pondelok 30. augusta

20.00 – Divadlo Jozefa Gregora Tajovského, Zvolen, Slovensko Dorota Maslowska: Dvaja úbohí Rumuni

hovoriaci po poľsky

Réžia: Ľuboslav Majera

Online záznam predstavenia (na internetovej stránke SVD)

Utorok 31. augusta

20.00 – Prezentácia publikácie: Dvadsaťpäť

rokov festivalu Petrovské dni divadelné

Autor: Dušan Bajin; vydavateľ: SVD

KULTÚRNO-UMELECKÝ PROGRAM V PADINE Dedičstvo našich predkov

Olinka Glóziková-Jonášová

Ústredné oslavy 215. výročia príchodu Slovákov do Padiny sa konali v tretí augustový víkend v Športovom stredisku Dolina Padina, v priestoroch ZŠ maršala Tita, Ženského spolku – totiž stupcu predsedu Obce Kovačica, Marijanu Melišovú, asistentku predsedu Obce Kovačica, Zlatka Šimáka, obecného ombudsmana a podpredsedu NRSNM, a Janka Kolárika, predsedu Miestneho spoločenstva v Padine, predsedu Miestneho odboru Matice slovenskej v Padine, podpredsedu

Najstarší ochotníci predviedli choreografi u V Kominkovej krčme

Na javisku sa vystriedali ochotníci SKUS Slnečnica, Základnej školy maršala Tita a Domu kultúry Michala Babinku. V programe vystúpili aj sólisti, ktorí vynikli na našich celomenšinových festivaloch, ale aj na festivaloch v zahraničí, a to:

Timea Tomanová, Natália

Bačúrová, Saňa Petrášová,

Dušan Ďuriš, Jana Galasová a Alenka Kotvášová. Ako hostky programu vystúpili členky Dievčenskej speváckej skupiny Perla z Kovačice pod vedením Milinky Čížikovej. Na záver sa predstavili najstarší

Najmladší tanečníci SKUS Slnečnica sa predstavili choreografi ou Na hajšovkách

Choreogra a premietla divákov do dávnych čias, keď v Padine pôsobila chýrečná Kominkova krčma. Návštevníci padinských ochotníkov odmenili hlasným potleskom, čím potvrdili, že sa im program páčil. Na záver sa prihovorila autorka programu a vedúca SKUS Slnečnica Anna Halajová, ktorá vyzvala spoluobčanov a najmä rodičov a starých

v priestoroch etnodomu, v Etnodome Petráš a v miestnostiach Miestnej organizácie penzistov.

V sobotu 21. augusta občania Padiny, ale aj početní hostia mali príležitosť pozrieť si celovečerný kultúrno-umelecký program v organizácii Slovenského kultúrno-umeleckého spolku Slnečnica, Základnej školy maršala Tita a Domu kultúry Michala Babinku pod názvom Dedičstvo našich predkov.

Na začiatku programu moderátorka Jana Galasová v mene organizátorov privítala vzácnych hostí: Marínu Tomanovú, náčelníčku Juhobanátskeho obvodu, Petra Višnjičkého, záMatice slovenskej v Srbsku pre Banát a predsedu Výboru pre vzdelávanie NRSNM.

Prítomným sa prihovorila Marína Tomanová, náčelníčka Juhobanátskeho obvodu, slovami: „Nesmierne ma potešila správa, že sa 56 maturantov padinskej základnej školy rozhodlo stredoškolské štúdium absolvovať v Srbsku. To znamená, že táto najslovenskejšia dedina vo Vojvodine vychováva mladých ľudí, ktorí si budú chrániť dedičstvo svojich predkov a národnú identitu.“ Slova sa ujali aj Marijana Melišová a Janko Kolárik, ktorý prečítajúc krátky príhovor tento program slávnostne otvoril.

Stredná tanečná skupina SKUS Slnečnica zatancovala choreografi u Pôjdeme my na tančuru

ochotníci choreogra ou V Kominkovej krčme, ktorá vznikla v spolupráci s Pavlom Petrášom, majiteľom Etnodomu Petráš. rodičov, aby svojim ratolestiam vštepovali lásku k ľudovej hudbe, tancu a spevu, a tým si zachovávali dedičstvo svojich predkov.

Účastníci ústredného programu tohtoročných padinských osláv

VÝSTAVA PRÁC ČLENOV ZDRUŽENIA VÝTVARNÝCH UMELCOV SMÄD V PADINE Jubileum ako tvorivý podnet

Stevan Lenhart

Vzáverečný večer prvého víkendu padinských osláv – v nedeľu 22. augusta – členovia tunajšieho Združenia výtvarných umelcov Smäd slávnostne prezentovali jubilejnú 10. výstavu svojich prác. Výstava je nainštalovaná v sieni Miestneho spoločenstva Padina a otvorená profesora Vladimíra Halaja. Hostí a prítomných uvítala predsedníčka združenia Smäd Jarmila Trnovská, ktorá v príhovore pripomenula, že tento spolok výtvarníkov vznikol pred jedenástimi rokmi „s cieľom propagovať a podporovať výtvarné umenie a týmto spôsobom ochraňovať a vyvíjať našu identitu a kultúrne hodnoty“. Ako povedala J.

Vystúpenie mladého orchestra Slnečnica pod vedením profesora Vladimíra Halaja

bola za prítomnosti predstaviteľov slovenských vojvodinských inštitúcií a ustanovizní, ako aj početných milovníkov výtvarného prejavu.

Na úvod vernisáže odznela zmes slovenských ľudových piesní v podaní mladého ľudového orchestra Slnečnica pod vedením

O padinskom výtvarnom umení sa zmienil Zlatko Šimák, podpredseda NRSNM

Trnovská, členmi združenia sú výtvarníci rôznych profilov – zruční a skúsenejší maliari, ale aj mladí a nateraz menej skúsení predstavitelia insitného prejavu. O činnosti členov združenia Smäd sa zmienil Zlatko Šimák, podpredseda NRSNM v Srbsku, ktorý poukázal na dlhú tradíciu umeleckej tvorivosti v padinskom prostredí. Ako povedal, od dávnych čias ľudia v tomto priestore kresbami a maľbami na rôznych materiáloch znázorňovali ľudové obyčaje, čo je dôkazom, že aj v niekdajších ťažkých životných podmienkach jestvovala potreba tvorivo znázorňovať život. Táto tradícia sa zachovala, a tak aj dnes máme našich ľudí, ktorí venúvajú časť svojho života, aby umeleckým spôsobom zvečňovali našu minulosť a našu prítomnosť, tiež aby ich umelecká duša nakukla do budúcnosti, povedal Zlatko Šimák. Pripomenul aj historickú výstavu obrazov padinských maliarov usporiadanú v máji 1981, keď sa verejnosti spoločne predstavili renomovaní majstri štetca Michal Povolný, Ján Husárik a Ján

Jarmila Trnovská, predsedníčka združenia Smäd

Bačúr a vtedy perspektívni autori Marci Markov, Pavel Ľavroš a Janko Širka. Odvtedy uplynulo štyridsať rokov a medzičasom sa v Padine objavili mnohí ďalší výtvarní tvorcovia, z ktorých sú niektorí prítomní aj na najnovšej výstave.

Niektorí autori skúmajú nové možnosti výrazu

skej identity, kultúry a všetkého, čo jej dáva jedinečnosť a krásu: „Výtvarné umenie patrilo ku kultúre tunajších Slovákov od samého ich príchodu a práve insitné umenie je nezmazateľnou súčasťou našej tvorby, dedičstva a budúcnosti.“

Na tejto padinskej výstave sa prezentujú najnovšie práce súčasných členov združenia Smäd. Sú to: Ján Bačúr, Pavel Povolný-Juhás, Anna Kotvášová, Vesna Kucháriková, Katarína Ľavrošová, Anna Tótová, Martin Markuš, Alexandra Valentová-Králiková, Anna Durgalová a Anna Kozáková. K výstave osobitnou časťou prispel majiteľ súkromného etnomúzea Pavel Petráš, ktorý je

Výstava prilákala milovníkov výtvarného prejavu

Aktuálnu výstavu otvoril predseda Matice slovenskej v Srbsku Branislav Kulík a vo svojom príhovore poznamenal, že padinské insitné výtvarné umenie patrí medzi tie tvorivé prejavy, ktoré majú najvýznamnejšiu úlohu v zachovávaní tunajšej slovenaj členom združenia Smäd.

Súčasťou programu vernisáže bol aj sólový hudobný prednes harmonikára Vladimíra Halaja, ktorý zahral jednu skladbu i spolu so speváčkou Elenou Sládečekovou-Šimákovou. Moderátorkou programu bola Saňa Petrášová.

Z OSLÁV PADINY Dve podujatia v jednom duchu

Olinka Glóziková-Jonášová

Sobotňajšie oslavy v Padine sa niesli vo vedecko-hudobnom ovzduší. so Slovenským kultúrno-umeleckým spolkom Slnečnica usporiadali podujatie pod názvom Vedecké bohatstvo Padiny. V rámci neho predstavili padinských rodákov, ktorí covníkov predstavili vedeckú činnosť Dr. rer. nat. Kataríny Ďurišovej Milutinovićovej, inžinierky procesu a vývoja v Micro System Engineering GmbH, Berg, Bayern v Ne-

Spoločná fotografi a účastníkov, organizátorov a rodín padinských akademikov Podujatie otvoril prof. Dr. Ján Marček, plukovník vo výslužbe

Belehrade, potom prof. Dr. Maríny Šimákovej Spevákovej, mimoriadnej profesorky na Oddelení slovakistiky Filozo-

Obecná knižnica Kovačica, oddelenie v Padine, v spolupráci

svojím vzdelaním a odbornou a vedeckou prácou získali akademické tituly. Toto podujatie nadväzovalo na podujatie z roku 2012, keď z iniciatívy Obecnej knižnice Kovačica, oddelenia v Padine, vznikla idea, aby sa i širšej verejnosti sprítomnila skutočnosť, že okrem spoločenského, hospodárskeho a duchovného rozvoja počas viac ako 200 rokov svojho jestvovania Padina zaznamenala i náučno-vedecký rast. V tom roku bolo realizované prvé stretnutie univerzitných profesorov a vedeckých pracovníkov v Padine. Prítomným sa prihovorila i prof. Dr. Na tohtoročnom, Marína Šimáková Speváková, mimo- teda druhom stretnutí riadna profesorka na Oddelení slova- univerzitných profesokistiky Filozofi ckej fakulty Univerzity v Novom Sade rov a vedeckých pra-

Súčasné technické vymoženosti umožnili aj neprítomným padinským akademikom prihovoriť sa auditóriu (na snímke: Mgr. Saňa Nosáľová, PhD.)

mecku, Dr. Michala M. Ďuriša, pôsobiaceho v Inštitúte chémie, technológie a metalurgie – Centrum pre katalýzy a chemické inžinierstvo v ckej fakulty Univerzity v Novom Sade, Mgr. Zdenka Širku, PhD., pôsobiaceho na Evanjelickej teologickej fakulte Univerzity Komenského, VOŠ

Jabok a VOŠ Svätojánska koľaj v Českej republike, Dr. Anny Slivkovej, docentky na Katedre pre matematickú logiku a diskrétnu matematiku v Novom

Sade, a Mgr. Sane Nosáľovej, PhD., pracujúcej na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Podujatie sprevádzala brožúrka obsahujúca životopisy uvedených univerzitných profesorov a vedeckých pracovníkov, padinských rodákov. Zo šiestich spomenutých akademických Padinčanov podujatia sa zúčastnili iba dvaja: Dr. Michal M. Ďuriš a prof. Dr. Marína Šimáková Speváková, ktorí V mene rodičov sa prihovoril Ondej Širka, sa prítomným aj otec Zdenka Širku prihovorili. Ostatní, ktorí boli znemožnení na podujatie osobne prísť, sa prítomným prihovorili prostredníctvom videonahrávok. Podujatie otvoril prof. Dr. Ján Marček, plukovník vo výslužbe, tiež padinský rodák. Na stretnutí boli aj rodičia a príbuzní spomenutých padinských osobností. Slova sa ujal Ondrej Širka, otec Zdenka Širku, a poďakoval sa organizátorom za snahu usporiadať takéto podujatie. „Veríme, že podujatie Vedecké bohatstvo Padiny podnieti mladých Padinčanov, aby sa venovali vzdelávaniu, výskumnej práci a vedeckej podnikavosti,“ povedal na záver v mene organizátorov moderátor Janko Hološ.

Po tomto podujatí nasledoval koncert vážnej hudby, ktorý sa niesol v rovnakom duchu a v rovnakej organizácii. Okrem univer-

Mladá nádejná hudobníčka, možno budúca profesorka hudby Ema Juricová sa predstavila hrou na husliach

zitných profesorov a vedeckých pracovníkov predstavili verejnosti aj tvorbu vysokoškolsky vzdelaných hudobníkov z Padiny. Na koncerte hrali mladí nádejní hudobníci, žiaci učiteľov hudby Anity Hlavatej, Pavla Tomáša ml., Marijany Marčekovej a Vladimíra Halaja, kým v rámci videoprezentácie predstavili hudobníkov z Padiny: Zlatku Hrnčárovú, master hudby, Mgr. art. Zuzanu Megovú, Mgr. art. Alena Petráša, Bc Marijanu Marčekovú, Mgr. art. Janka Tomeka, Bc art. Dominiku Hučkovú a Mgr. Vladimíra Halaja. Prítomní si prostredníctvom videonahrávok mohli vypočuť ich prednes skladieb známych svetových skladateľov, ale aj výber z ich vlastnej tvorby. Na koniec sa prítomným predstavil orchester Základnej školy maršala Tita pod vedením učiteľa Vladimíra Halaja.

Orchester ZŠ maršala Tita pod vedením Mgr. Vladimíra Halaja

SAS AJ TOHTO ROKU ONLINE Netradične a na aktuálne témy

Miroslava Ožvátová

Milovníci slovenčiny si už zvykli na tradičnú letnú školu slovenského jazyka a kultúry a trojtýždňový pobyt na Slovensku. Záujemcovia majú možnosť získať štipendium na Letnú školu slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca (SAS), ktorá sa súčasne organizuje na pôde Filozo ckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Organizuje ju Centrum pre slovenčinu ako cudzí jazyk, ktoré vždy privíta účastníkov z mnohých krajín. Medzi nimi sú i študenti zo Srbska.

Pobyt na Slovensku trvá zvyčajne tri týždne v auguste. Účastníci sú ubytovaní v internáte. Počas výučby, ktorá teraz prebieha na fakulte, účastníci sú rozdelení do skupín podľa jazykových znalostí. Na základe online testovania pred príchodom na letnú školu účastníci sa triedia do kurzov pre začiatočníkov, mierne a stredne pokročilých a pokročilých. Jazykový seminár zväčša prebieha ráno, pokiaľ po obede sú prednášky venované slovenským kultúrnym reáliám – jazyku, literatúre, kultúre a dejinám Slovenska.

V rámci programu letnej školy sú aj rôzne výlety, návštevy, ale aj divadlo, kino, koncerty alebo literárne večierky. Okrem tejto časti letnej školy je i tá, ktorá účastníkov pravdepodobne najviac láka: je to exkurzia po jednotlivých regiónoch Slovenska.

Posledný týždeň je venovaný tvorivým dielňam. Každý účastník má možnosť spievať, tancovať, kresliť alebo sa zúčastniť kurzu tvorivého písania. Dielne sa prezentujú na záverečnom programe. Na konci letnej školy je slávnostné udechceli sme zistiť, čo bolo v ponuke tentoraz. Našou spolubesedníčkou bola študentka

ľovanie certi kátov získaných na základe počtu navštívených prednášok.

Pre situáciu, ktorú spôsobila koronakríza, minulý rok letná škola slovenského jazyka a kultúry bola organizovaná dištančne. Tohto roku sa uskutočnil 57. ročník letnej školy, a to tiež online.

Vzhľadom na to, že letná škola zvyčajne má bohatý program, slovenského jazyka a literatúry Filozo ckej fakulty v Novom Sade Teodora Belićová, ktorá sa už tretíkrát zúčastnila letnej školy slovenského jazyka a literatúry. Minulý aj tento rok to bolo neobvykle, čiže online. „Druhého augusta sa začal 57. ročník Letnej školy slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, ktorej sa zúčastnilo 97 účastníkov z 28

krajín. Letná škola bola organizovaná dištančne a trvala 2 týždne, ako aj minulý rok. Pred začiatkom letnej školy, ako to aj doteraz bývalo, sme mali online testovanie. Pred začiatkom letnej školy sme mali tzv. skúšobnú prednášku, kde sa mohli spoznať všetci účastníci a lektori. V mojej skupine sme boli desiati a jazykové kurzy viedla lektorka Mgr. Petra Kollárová, PhD. Boli tu frekventanti z Ukrajiny, Nemecka, zo Slovinska, Švajčiarska, Španielska Teodora Belićová (v prvom rade druhá zľava) na záverečnom programe a zo Srbska,“ povedala v roku 2019, keď sa zúčastnila na divadelnej dielni Teodora Belićová. Ako to bolo i doteraz, účastníci boli rozdelení do menších skupín podľa jazykových znalostí, čo vlastne umožnilo nehatenú výučbu. Vzhľadom na to, že výučba prebiehala dištančne v menších skupinách, mohlo sa ľahšie komunikovať. „Dištančná forma letnej školy všetkým nechala viac voľného času, keďže sme nemali záväzky počas celého dňa. Celkovú náladu nám určite spríjemnila pohodlnosť domova. Niektorí sa zapájali aj priamo z práce. Online výučba bola pre nich veľkou výhodou,“ skomentovala Teodora. Uviedla, že tieto nové podmienky na výučbu boli aj pôdou pre debaDôraz na jazykových cvičeniach a diskusia na aktuálne témy tu, kde všetci mohli podať svoj názor na takýto spôsob výučby. Zrána prebiehali jazykové semináre. Tohto roku boli naplánované tak, že sa viedli diskusie a účastníci si takým spôsobom

okrem jazyka prehĺbili aj vedomosti o rôznych témach. „Boli to témy, ako sú napríklad: Zero waste alebo nulový odpad, vegánstvo, globálne otepľovanie a jeho následky, nukleárna energia a iné. Debatovali sme aj o tom, či treba sledovať správy každý deň a aký vplyv to má na náš život. Zaujímavé bolo tiež, že sme niektoré témy spracúvali aj niekoľko hodín.“

Súčasťou jazykových kurzov sú i záverečné testy. O tom nám Teodora povedala, že ich prispôsobili okolnostiam a že prebiehali online. Namiesto klasického testu každý z Teodorinej skupiny spracoval prezentáciu na voľnú tému, ktorú mal prezentovať svojim kolegom. „Bola to kreatívna práca pre všetkých nás. Konkrétne som si zvolila tému, ktorá ma každodenne pobaví: je to art terapia, čiže ako sa vyhnúť stresu a napätiu cez umenie. Jedna z aktuálnych tém, ktorá sa vyskytla na tomto tzv. záverečnom teste, bol aj vplyv sociálnych sietí na to, ako vidím samého seba v spoločnosti. Má to súvis s modernými trendmi a filtrami, ktoré používame, aby sme čím lepšie upravili každú fotku, udalosť alebo dnešok.“

Súčasťou letnej školy boli aj online prednášky s ústrednou témou letnej školy Čas ako fenomén myslenia, hovorenia a konania v jazykovo-kultúrnom kontexte, ktoré sú publikované v jubilejnom zborníku Studia prehliadka Bojnického zámku a Bratislavy. Študentom letnej školy SAS Teatro Colorato sprístupnilo bábkové predstavenie Noemova archa. Takým spôsobom sa bližšie spoznáte s jazykom a kultúrou iného prostredia alebo štátu. Samozrejme, že nám všetkým letná škola osožila a že obsahy

Spoločná fotka účastníkov na Bratislavskom hrade z roku 2019

Academica Slovaca 50, UK, 2021, venovanom storočnici narodenia profesora Jozefa Mistríka, zakladateľa tejto edície. Keď ide o tvorivé dielne, výlety a exkurzie, koncepcia sa tiež musela zmeniť. Boli presúvané do online priestoru, bol zorganizovaný workshop populárnej a ľudovej piesne s WAF bandom, ako aj virtuálna

Ukončenie 57. ročníka letnej školy SAS prebiehalo 14. augusta online takým spôsobom, že sa premietali fotky všetkých účastníkov.

Naša spolubesedníčka na záver usúdila, že jej chýbala socializácia. „Aj keď takáto forma vyučovania určite má svoje výhody, je iné, keď máte styk s druhým človekom naživo. boli zaujímavé. Chýbali mi aj kultúrne obsahy, na ktoré som si zvykla v roku 2019: rôzne výlety, návštevy, ako aj divadlo, kino a iné, ktoré sme vtedy navštevovali takmer každodenne v Bratislave.“

Foto: z archívu spolubesedníčky

DETSKÉ KINO V STAREJ PAZOVE. Po úspešne zahraných detských divadelných predstaveniach na území Staropazovskej obce Stredisko pre kultúru Stará Pazova pripravilo pre tamojšie ratolesti ďalšie obsahy vo svojom augustovom programe. Detské kino na otvorenom sa tentoraz realizuje v Starej Pazove a Novej Pazove. Siedmeho augusta a pred koncom školských prázdnin v sobotu 21. augusta na Námestí Dr. Zorana Đinđića v Starej Pazove premietali zaujímavý detský film primeraný ich veku Tajný agent Miau (na fotografii). V Novej Pazove po 14. auguste ďalší program nasleduje 28. augusta, keď na plató pred divadelnou sálou bude projekcia detského filmu Známa invázia medveďov na Sicíliu.

A. Lš.