Divadlo je div, ale aj remeslo

PRÍLOHA PRE KULTÚRU, Obzory VEDU, UMENIE A LITERATÚRU

Danteho kruhy okovali planétu Zem s. 5

Čo znamená prekladať lyriku? s. 6 – 7

Jeseň v novosadských galériách s. 8 Nový Sad 23. 10. 2021 Ročník XXXVIII Číslo 10/445

INTERVIEW

K SEDEMDESIATKE DIVADELNÉHO REŽISÉRA A PROFESORA ĽUBOSLAVA MAJERU Divadlo je div, ale aj remeslo

Stevan Lenhart

Divadelný režisér Ľuboslav Majera sa narodil 3. novembra 1951 v Báčskom Petrovci, kde ukončil aj základnú školu a gymnázium. Divadelnú réžiu vyštudoval na VŠMU v Bratislave, kde získal diplom roku 1975. Pracoval ako režisér v Televízii Nový Sad a v Novosadskom rozhlase a v priebehu vyše štyroch desaťročí režíroval početné divadelné predstavenia v profesionálnych a v ochotníckych divadlách v Srbsku a na Slovensku. Pôsobí ako profesor na Akadémii umení v Novom Sade a na Katedre dramaturgie, réžie a teatrológie Fakulty dramatických umení AU v Banskej Bystrici. Je nositeľom viacerých cien a vyznamenaní za prácu a prínos v oblasti kultúry a divadla.

Ľuboslav Majera v tomto roku oslavuje okrúhle životné jubileum. O tomto režisérovi a profesorovi bolo už mnoho toho napísané a vyšli o ňom aj knihy, takže sme sa v nasledujúcom rozhovore nezaoberali všetkými biogra ckými a teatrologickými detailmi z jeho kariéry, ale poprosili sme ho aj o odpovede a náhľady na určité univerzálnejšie a etické otázky týkajúce sa divadelného umenia.

Pán Majera, otázka na začiatku tohto príležitostného rozhovoru je možno ošúchaná, ale sa nejako vnucuje sama osebe: ako prebiehala vaša iniciácia do sveta divadla?

– Môj otec bol novinárom a – našťastie alebo nanešťastie – aj spoločenským dejateľom. V tej redakcii Hlasu ľudu po oslobodení pracovali takí ľudia – od Bartoka cez Miklovica jedného a druhého, cez môjho otca a po-

Ľuboslav Majera: „Čaro divadla je v tom neopakovateľnom, priamom kontakte s človekom, s divákom.“

tom aj Makana (ktorý neskoršie prešiel do rozhlasu) – ktorí sa okrem novinárskej, informačnej a osvetovej služby tomuto národu a tejto národnosti tiež venovali aj kultúrno-umeleckej činnosti. Nemôžem tvrdiť, ale myslím si, že môj otec dokonca urobil v ochotníckom divadle v Petrovci viac réžií než som ich urobil ja. Ako dieťa som vždy chodieval na tie divadelné skúšky, lebo rodičia ma jednoducho nemali kde inde nechať. Ale tie skúšky a čítačky nám deťom boli zaujímavé, lebo sa diali v niekdajšej redakcii Hlasu ľudu, kde sa teda pripravovali noviny. Keď sa zalamovali noviny, varilo sa zemiakové lepidlo zo škrobu a stĺpce s textami sa lepili na papier, ktorý mal formát niekdajších novín. Bol som teda ako dieťa napáchnutý tým lepidlom a tlačeným slovom, čítaným a hovoreným textom, všetko to na mňa v tom veku silne vplývalo. A tak som bol u báčiho Ondreja Privratského prijatý do jednej divadelnej hry, Nušićovho Doktora, kde som v podstate debutoval... Moja matka bola tiež redaktorkou, ale v prvom rade vynikajúcou učiteľkou (to však nehovorím ja, hovoria to iní), pracovala s deťmi a teda mala silné nervy, ale pripravovala aj mnoho rozhlasových vysielaní a rozhlasových hier. Samozrejme, všetky tie veci silne vplývajú na človeka a usmerňujú jeho záujmy v určitom smere… Neskoršie sme na gymnáziu s Mićom Vasiljevićom nacvičovali Stodolov Čaj u pána senátora – bolo to všeobecne dobre vybavené predstavenie, keď ide o kostýmy, scénogra u, hudbu, masky, a bol to významný krok v mojom presvedčení, že by som sa vari chcel zaoberať divadlom. Môj otec bol proti tomu, lebo on dobre vedel, čo je to za život, pokým moja matka ako dobrá pedagogička povedala: Nech skúsi. Tak som to skúsil. Ale pôvodne mojou najväčšou láskou bolo výtvarné umenie a mal som aj odovzdané všetky doklady na zápis na bratislavskú Vysokú školu výtvarných umení, ale keď som videl, že iné deti už majú to remeslo v ruke, vzal som tie moje doklady a odišiel som na VŠMU, kde som sa prihlásil na pohovory z réžie. Prvýkrát ma neprijali – so zdôvodnením, že neotvárajú ročník. Šlo vtedy totiž o rekonštrukciu celého študijného systému a tamojšie päťročné štúdium menili na štvorročné, takže som v nasledujúcom roku patril do prvej generácie, ktorá réžiu študovala štyri roky. Počas toho jedného roka, kým som čakal na prijatie, využíval som čas na čítanie, chodil som do divadiel a tiež na akadémiu, kde som mohol priamo sledovať skúšky absolventov (štúdium vtedy napr. končil Juraj Kukura a celá plejáda tamojších hercov). Bola to možno

Ako maturant petrovského gymnázia

moja tvrdohlavá cesta za cieľom, ale mal som zároveň šťastie, že mi povolili sledovať tie skúšky, čo mi určite pomohlo v mojom ďalšom orientovaní sa. Lebo v Petrovci som dovtedy videl iba len dve alebo tri profesionálne predstavenia a môj dovtedajší kontakt s divadlom bol skôr na úrovni ochotníckych prejavov, takže som ten jeden rok, kým som

čakal na prijímačky v Bratislave, naplno využil (bolo to roku 1970). Réžia je trochu komplikovanejšia ako herectvo, lebo ide o spojenie všetkých možných umení do jedného – od výtvarného a hudobného po slovné, literárne, dramatické… A vôbec ten cit a pocit, cítenie dramatična, bolo živého človeka, ktorý vstupuje do divadla a priamo vytvára umelecké dielo. V prvom rade však ide o hereckú záležitosť a nevieme, čo všetko vplývalo na hercov a čo zažili predtým ako vyšli na tie dosky. Ide o tisíce vecí, ktoré sú rušivé pri tvorivom akte a ktoré sa, žiaľ, stávajú, ale

Pan metron ariston, čiže: Všetko s mierou

to v mojom prípade asi najpodstatnejšie. Našťastie, mám to v sebe zabudované z mojej nejakej empatickej línie, vďaka rodičom a predkom. A cítim aj určitú poetiku a poetizáciu priestoru, ako aj hereckú expresiu, ktorá manipuluje s citom, čiže s rozumom a citom. Tá zmes racionálneho a emočného je asi podstatná pre tento kumšt.

Možno povedať, že divadlo je kompletným umením? V čom je napríklad jeho prednosť nad lmom? Možno práve v tej bezprostrednosti?

– Je to hlavná a jediná estetická kategória, ktorú divadlo v sebe má: časovosť. Je teraz, tu, na tomto mieste, a nikdy viac tak isto. Udeje sa v Petrovci, Novom Sade alebo už kdekoľvek, od pol deviatej do pol jedenástej, a nikdy viac sa nezopakuje. S lmom je to, samozrejme, inak: Chaplinove lmy zostávajú také isté, aké boli kedysi nahrané a zostrihané. My ako percipienti sa meníme a vždy to inak vnímame, analyzujeme a so všetkými našimi vedomosťami vstupujeme do komunikácie s určitým umeleckým dielom. A v divadle je evidentná tá efemérnosť, odparivosť. Teraz sa stane všetko to, čo vplýva na zároveň je určitá krása v tom, do akej miery sa človek môže disciplinovať a venovať tomu, čo je jeho poslaním: hereckému aktu. A čaro divadla je v tom neopakovateľnom, priamom kontakte s človekom, s divákom.

V divadle ide o vytvorenie ilúzie, ktorá na diváka silne pôsobí a vzniká niečo, čomu sa často hovorí divadelná mágia, ktorú možno pocítiť v danom priestore (či už ide o divadelnú sieň, alebo nejaký otvorený priestor)…

– Môže to byť aj na námestí alebo na trhu, ak ten vyhranený priestor pomenujeme scénou. Lebo aj na trhu sa deje hŕba stretnutí, názorov, reakcií... Keď ide o tú mágiu, divadlo sa nie náhodou takto volá, lebo nejde len o dívanie sa na nejakú hru, ale je to div. A ten div je v tom, že sa udeje mirakulum pred mojimi očami. V podstate je to premena. Len čo človek pocíti určitú premenu v prejave, expresii toho druhého, on reaguje a silne to vplýva na diváka. On si pritom vie racionálne vysvetliť skutočnosť, že sa nachádza v divadle, ale emočne sa ho tá hra dotýka a vtedy reaguje buďto búrlivým smiechom alebo silným utláčaním negatívnych citov, plačom... A tým spôsobom sa uskutočňuje ten sen, ktorý sme si vysnívali ako divadelníci, autori a interpreti textov. A zmes medzi tým snom a tou prítomnosťou je vlastne zázrak. Ten zázrak sa deje v tej chvíli, teraz a tu a nikdy viac. Je však zaujímavé, ako môže kvapka toho sna spolu s kvapkou prítomnosti (čiže existencie v danom čase a priestore) v správnej miere pôsobiť ako liek a v inom prípade ako jed. Závisí od toho, ako sa urobí ten melanž sna a prítomnosti. Trochu lozofujem, ale je to naozaj tak.

Podstata divadelnej estetiky a etiky je teda práve v tej miere?

– O tom som presvedčený. Nemôžeme ujsť od našich dejín a divadlo bolo pre vojvodinských Slovákov vždy silnou potrebou. Učitelia, farári a divadelníci v minulosti robili spoločne na tom, aby sa v našich prostrediach udržal jazyk, aby sa udržala svojbytnosť a aby sa ľudia duchovne pookriali. V období, keď môj otec pripravoval divadlá, šepkárom mu bol farár Škantík, teda okrem toho, že mal svoju kancľu a z nej kázal, bol zároveň národným človekom a zaoberal sa kultúrno-osvetovou činnosťou. Na druhej strane aj my divadelníci ,kážeme’ z javiska – niežeby sme didaktizovali, ale v podstate rozprávame o tom, čo je dobré a čo je zlé. Na divákoch je, aby si tieto veci potom sami rozlúčili. Samozrejme, je to všetko do určitej miery idealizované, ale bez odovzdania sa idealistickým princípom sa toto vlastne ani nedá robiť.

S prihliadaním na mieru, treba sa predsa snažiť aj posúvať hranice?

– Myslím si, že tie hranice sú dávno stanovené. Nie som nejaký zaťatý moralista, ale som kresťan. A práve pri tej miere,

o ktorej hovoríme, ide o desať Božích. A vlastne ide o desať civilizačných pravidiel. Keď toto hovorím, chcem poukázať na to, že sa vlastne vždy pridržiavame toho, čo je dávno empiricky overené, teda niečoho, čo funguje, a zároveň vieme aj o tom, čo by nemalo fungovať. Preto je tá miera vlastne podstatná, lebo všetko je pre ľudí, ale s mierou. Mám rád starý grécky citát, ktorý Sterija použil v dráme Kir Janja: Pan metron ariston, čiže: Všetko s mierou. Keď ide o to posúvanie, ide len o hľadanie formy pretavenia tých desať Božích, či desať civilizačných do života. Ide o témy, ktoré sa konštantne opakujú v literatúre a je to jedno, v akej forme. Čiže hľadáme len formu na vyjadrenie niečoho, čo je dávno zakódované v nás, v ľuďoch, v civilizácii. Ten posun teda bude práve iba v prízvukovaní niektorých vecí, ktoré nás osobne trápia, ale pritom nevymýšľame

Profesor na Akadémii umenia v Novom Sade

teplú vodu, lebo ona už funguje, a vieme, aj ako a načo funguje.

O niektorých „večných“ témach, ktorých sme sa dotkli v doterajšom rozhovore, pravdepodobne hovoríte aj svojim študentom ako pedagóg... V akom pomere sa týmto témam venujete vzhľadom na určité technické veci, ktoré sa týkajú štúdia divadla?

– Tieto veci len logicky vyplývajú z môjho vzťahu voči tejto práci, voči divadlu. Samozrejme, že rozprávam aj o tých pochybnostiach, skepsách, ale v prvom rade sa zameriavam na otázky divadelného remesla. Podčiarkujem remeslo. Lebo práveže tie remeselné veci zdôrazňujem študentom, a tie etické im postupne vlastne len opakujem, lebo oni tie základy majú a vedia, čo je dobré a čo zlé. Najprv sa treba naučiť remeslu, poriadne ho ovládať a z toho poctivo žiť. Čiže poctivo si odrobiť to, čo viem, čo mi pán Boh nadelil do vienka

S manželkou Miluškou

(foto: A. Francistyová)

a čo jednoducho chcem robiť. Ja sa tomu odovzdávam, a ak je to odovzdávanie sa úprimné, tak bude aj zmysluplné a úspešné. Filozo u nemožno oddeliť od remesla, lebo aj učením remesla sa získava lozo a.

Ktorého autora ste najviac postavovali na javisko? Sú niektoré texty alebo autori, ktorých by ste chceli postaviť, ale ešte ste nemali príležitosť?

– Ani raz som ešte nerobil Shakespeara, čo neznamená, že by som ho nechcel robiť, ale mne jeho texty jednoducho neležia. Na druhej strane je mi veľmi blízky Sterija Popović, pretože nesie v sebe drámu tohto podnebia a tunajších mentalít, ako aj vlastnú tragédiu apatridu, ktorý nemal národnú príslušnosť, bol Cincarom. Samozrejme, tiež mám rád antiku, ale hlavne Sofokla. Nemám vlastne nejakých preferovaných autorov, ktorých by som chcel robiť. Pri niektorých textoch by ma eventuálne mohlo zaujať hľadanie novej formy, aby som niečo, čo je už tisíckrát interpretované na rôzne spôsoby urobil inak, a to nielen remeselne, ale umelecky a remeselne, čiže posunúť to na nejaké iné čítanie.

Aký je váš náhľad na hry niektorých avantgardných divadelných autorov? Postavili ste na scénu niektoré hry Sławomira Mrożeka...

– Mrożeka nie je ľahko robiť, on je výborným autorom, ale skôr na čítanie. On detailne rozoberá určitú tému, myšlienku, a dotiahne ju ad absurdum, ale vo svojich didaskáliách vlastne sám aj režíruje predstavenie, takže celú tú jeho konštrukciu musím najprv zbúrať a potom nanovo skladať moju konštrukciu z toho materiálu, ktorý mi on ponúkol ako autor. Robil som napr. jeho hru Jatky s maďarským súborom v Újvidéki színház – ten text je v podstate čistá lozo a, ktorú musíš hrať. A divadlo neznáša čistú lozo u, lebo to sa nedá hrať, nejestvuje konanie. Teda radšej si potom vezmem knihu a budem čítať lozo cké traktáty...

Možno práve v tom spočíva tvorivý podnet, teda skúsiť interpretovať to vlastným divadelným jazykom?

– Samozrejme, veď o to ide, že je to vlastne hra. Je totiž veľký rozdiel medzi divadelným umelcom a umelcom interpretom – napr. hudobníkom, ktorý má všetko znotované a presne zapísané, a ide potom len o ten cit, čiže spôsob, akým on interpretuje určité dielo. Niektorý hudobník to odohrá technicky perfektne, lenže to nemá dušu... Divadelníci majú v tom oveľa väčšiu slobodu, aspoň ja to tak dožívam. V určitom zmysle divadelníci sú vlastne školení a platení klamári, čiže iluzionisti. Lenže ty mňa musíš tak majstrovsky oklamať, že ti ja – aj keď viem, že som klamaný – budem preto aplaudovať a skladať klobúk a klaňať sa až po zem.

Vlani ste sa v jednom televíznom rozhovore vyjadrili dosť skepticky ohľadom možností divadla v tomto krízovom období pandémie koronavírusu. Ako sa dnes pozeráte na tento problém a ako sa vám vôbec robí v týchto podmienkach?

– Táto pandémia vlastne zapríčinila svojrázny civilizačný holokaust a myslím si, že divadlo práve pre tieto jeho špeci ká (práve tú jeho časovosť, priamosť a efemérnosť) trpí najviac. Vlani som so študentmi banskobystrickej akadémie urobil diplomové predstavenie online. Tri mesiace som totiž režíroval na diaľku, telefonicky... Na jednej strane je to veľmi ťažko, lebo nemáš tých ľudí pred sebou, necítiš ich pot a traumy, nemôžeš sledovať ich kolektívne reakcie. A na druhej strane nám to v určitom zmysle pomohlo v tom, že sme tri mesiace analyzovali každé slovíčko, každý dejinný fakt, každý vzťah, všetko možné... A potom som tri týždne veľmi tvrdo robil s nimi v priestore. Teraz môžem povedať, že to predstavenie patrí predstavenia, ktorá je limitovaná časom a priestorom. Takto sme mali oveľa viac času a sústredili sme sa na všetky tie malé, drobné detaily, z ktorých je vlastne pospájaný ten ozrutánsky celok, a v tom bola jedna mimoriadne pozitívna skúsenosť.

Divadlo prekonalo už tri tisícky rokov, takže prekoná aj toto. Lenže ide aj o otázku, či nezostaneme sami v tej hre. Lebo dnešné deti, prváčikovia, ešte nevedia písať, ale už presne vedia, ktoré tlačidlo majú pritlačiť, aby sa im na obrazovke ukázalo to alebo ono. Je to strašne rýchla cesta k výsledku, ale mimoriadne povrchová. Dnešná informačná sieť je do tej miery vyspelá, že počas troch sekúnd možno zistiť niečo, na čo sme kedysi v knižnici napríklad museli čakať celý týždeň, kým určitá kniha príde, potom sme tú knihu museli prečítať, naštudovať, ale čoskoro ju aj vrátiť, lebo aj druhí čakajú na ňu. Dnes je tá cesta za cieľom veľmi skrátená, ale je otázka, nakoľko si možno vychutnávať vedomosti získané v takom krátkom čase. Divadlo

So študentmi Akadémie umení v Banskej Bystrici, aktérmi predstavenia Svadba

medzi desať najlepších, ktoré som v živote urobil. Bol som teda najprv veľmi skeptický, lebo je niečo skutočne ukradnuté z tej prirodzenej divadelnej formy ako spojenia umení. Je to v určitom zmysle kastrácia, ktorá ti však na druhej strane pomôže usmerniť svoju pozornosť na všetky detaily a nuansy, ktoré si v priebehu riadnej produkcie nemáš času všimnúť a nemôžeš sa nad tým zamyslieť, lebo predsa ide len o výrobu divadelného však nezakape, lebo človek sa chce hrať a musí s niekým komunikovať, aby mohol dokázať sám sebe, že je živý. Dokonca tak vznikol aj dramatický dialóg, ešte v starom Grécku. Ľudia sa chcú hrať a chcú pozerať hru. Aj sám sa hrám celý život a na záver chcem zdôrazniť, že mojou podporou v tej hre vždy bola manželka Miluška, za čo som jej povďačný.

Fotogra e: zo súkromného archívu Ľ. Majeru

Laudácio na Máriu Katarínu Hrkľovú

pri príležitosti udeľovania Ceny Pro Cultura Slovaca 2021

Katarína Melegová-Melichová

Život je čiastočne to, čo tvoríme, a čiastočne to, čo vytvárajú priatelia, ktorých si vyberieme. Tennessee Williams

Ctení prítomní, milé dámy, vážení páni, kdekoľvek medzi zahraničnými Slovákmi vyslovíte meno Márie Kataríny Hrkľovej, vyvoláte spomienky na stretnutia, posedenia, programy, slovom, nezabudnuteľné chvíle, ktoré sme prežili v jej spoločnosti, či už v Petrovci, Kulpíne, Starej Pazove, Kovačici, v Nadlaku, Čerpotoku, v Békešskej Čabe, Sarvaši, v Slovenskom Komlóši, Prahe, v Našiciach, Užhorode, ale aj v Bratislave, Komárne, Dulovciach, vo Svätom Petre... a na mnohých ďalších zemepisných šírkach.

Mária Katarína Hrkľová sa narodila v Dulovciach (1946) v učiteľskej rodine. Základnú a Strednú všeobecnú školu ukončila v Komárne, štúdium slovenského jazyka a výtvarnej výchovy absolvovala na Pedagogickej fakulte v Nitre. Vo vzdelávaní pokračovala na Ústrednom ústave vzdelávania učiteľov v Bratislave, ktoré ukončila v roku 1980 prácou Vplyv televízie na estetickú výchovu 13- – 15-ročných žiakov v bilingvistickej oblasti južného Slovenska.

V období rokov 1965 – 1992 pôsobila v okrese Komárno viac ako 20 rokov ako učiteľka a zástupkyňa riaditeľa v Základnej škole vo Svätom Petre.

Po odchode do Bratislavy v rokoch 1992 až 1995 pôsobí v Ústave pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej, v rokoch 1995 – 1997 ako vyššia radkyňa Odboru zahraničných Slovákov Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a od roku 1997 do roku 2006 ako zástupkyňa riaditeľa a vedúca odboru kultúrnych stykov a prezentácie Domu zahraničných Slovákov. V tomto období sa celým srdcom venovala špeci ckej oblasti, akou je život, história a kultúra Slovákov žijúcich vo svete. Odbor kultúrnych stykov DZS, ktorý viedla v rokoch 1997 – 2005, sa programovo staral o rozvoj, zveľaďovanie, podporu kultúry zahraničných Slovákov a jej syste-

Mária Katarína Hrkľová

(foto: Ondrej Melich)

matickú prezentáciu na Slovensku.

Spolupodieľala sa na námetoch a produkcii programov Dní zahraničných Slovákov, Krajanských programov Folklórnych slávností pod Poľanou Detva, Južnoslovenských detských a mládežníckych folklórnych slávností Dulovce. Prezentovala činnosť Domu zahraničných Slovákov a zahraničných Slovákov v printových a elektronických médiách v SR i v slovenskom zahraničí. Je spoluautorkou publikácií Veľkí malým, Roztratení, ale nestratení, Pamätnica DZS, Pamätnica – obnovenie a rozvoj folklórnych tradícií na južnom Slovensku na prelome tisícročia.

Po odchode do dôchodku žije v Komárne. Založila Občianske združenie Dotyk ľudskosti – Touch of Humanity, ktorého je predsedníčkou. Aj ďalej je pri nás a s nami v tvorivých chvíľach, ale aj v ťažkých obdobiach. Pomáhala nám prezentovať sa na chýrečných Spišských trhoch, bola s nami v Dulovciach, či v Svätom Petre, na Detve, ale aj na početných podujatiach, sviatkoch, oslavách, ktoré sme organizovali doma. A o tom, že tie chvíle s nami po všetky tie roky boli tak pre nás, ako aj pre ňu vzácnosťou, svedčí aj fakt, že si tie stretnutia všetky dokladovala a s takou láskou, akou k nám prichádzala, tie stretnutia, programy, osobnosti dala do dvoch zväzkov spomienok Z blízkeho ďaleka (2012) a Zastavenia v čase (2017). V tlači je aj ďalšia, tretia kniha, tentoraz portrétov a rozhovorov Silní duchom. Žije v Komárne, má dve dcéry Natáliu a Denisu. Vnúčence, Roman Harmanovský, Viktória a Lujza Tóthová sú šťastím a radosťou jej života. Priatelia sú rodina, ktorú si vyberáme sami. Mária Katarína Hrkľová je dnes súčasťou mnohých slovenských rodín roztrúsených po celom svete. Našli sme v nej vnímavú, empatickú, ochotnú, bezprostrednú, ústretovú členku svojej rodiny. My Slováci na mnohých meridiánoch. Ani v minulosti, ani v súčasnosti Mária Katarína Hrkľová nesledovala a nepodieľala sa iba na našich príležitostných podujatiach a oslavách. Aj v minulosti, aj dnes vie o mnohých z nás, aj ako sa máme, aj čo nás trápi, aj ako sme na tom, či už pracovne, alebo zdravotne. Lebo ona je tá, ktorá napíše, zavolá, ktorá vie poradiť, pomôcť, potešiť, byť oporou nielen vo chvíľach slávnostných, ale aj vo všedné dni, nad ktorými sa neraz nebo mračnami potiahne. Robila to v minulosti a koná aj dnes tak, lebo u nej nešlo len o profesionálne zadelenie, ale o vrúcny záujem o náš život, život Slovákov v zahraničí, život jedincov, s ktorými si porozumela. Diktuje jej tak srdce a ona sa ním riadi. Katka, ako ju s úctou a obdivom voláme, je v súčasnosti v našej domovskej krajine bezpochyby jednou z najinformovanejších osobností v tejto oblasti, zvlášť keď ide o Európu a s osobitným dôrazom na Dolnú zem.

Mnohé naše aktivity, podujatia vznikli na jej podnet, k mnohým prikladá svoju tvorivú dlaň aj dnes, či už je to v oblasti školstva, kultúry, či nášho zviditeľňovania v Slovenskej republike. Mária Katarína Hrkľová bola tá, ktorá iniciovala Putovnú súťaž zo slovenčiny pre stredoškolákov, ale aj založenie dolnozemských cien atď. Mnohé hlasy, akcie, úspechy, excelentné podujatia by nemali presah na územie Slovenska nebyť jej kontinuálnych snáh a pôsobenia. A ani naša rodina – rodina Slovákov žijúcich v zahraničí – by sa navzájom tak nezomkla nebyť jej iniciatívnosti, spontánnosti a zápalu, ktorými vliala silu a dynamiku nejednému organizátorovi toho-ktorého podujatia. Vďaka jej knihám veľa faktov, krásnych chvíľ, príbehov a osobností neupadne do zabudnutia. A tak ako nám pri stretnutiach pristupuje s bezprostrednosťou, aj v knihách nejde iba o kvantum vzácnych faktogra ckých informácií, ale sú to vydania, v ktorých je veľa emócií, v ktorých slovom ožíva jej obrovská rodina Slovákov v zahraničí.

Autorkou je mnohých fundovaných esejí z oblasti histórie, kultúry a školstva zahraničných Slovákov, ktoré nachádzame v početných zborníkoch z medzinárodných konferencií. Aj stretnutia a posedenia s ňou sú osobitným

zážitkom a žriedlom informácií. Má dar reči a ako veľký Seneca povedal: „Aké srdce, taká reč.“ Katkino srdce, tak ako aj reč, sú prejavom poznania, kultúry, duchovného bohatstva. A o to bohatstvo sa Katka s radosťou a nezištne roky delí so všetkými nami, príslušníkmi jej rodiny zahraničných Slovákov.

Každý jedinec, ktorý je členom tej veľkej rodiny, môže byť vďačný osudu, že mal to šťastie dostať sa do jej kruhu, okriať po jej boku, načerpať síl a energie z jej prameňa, obohatiť sa poznatkami, inšpirovať sa jej nápadmi a byť akoby na výslní tej spriaznenosti, dôvery a priateľstva.

Stretnúť takého človeka v živote je vzácnosťou. Nám to bolo dopriate a o to je náš život bohatší, mnohé naše kroky cieľavedomejšie, istejšie.

Katka, za všetky tie zmerané kilometre k nám a za nami, za všetky tvoje rady, za všetky riadky nám venované, za všetky tie dni a roky s láskou nám darované, za všetky zorganizované podujatia, za všetky radostné stretnutia, objatia, za všetku energiu a ústretovosť k nám, už dávno máš náš obdiv, úctu a vďaku. Tvoje snahy sú nezmazateľne zapísané do slovenského bytia a žitia mimo hraníc Slovenska, a zvlášť medzi nami na Dolnej zemi.

Ctená laureátka, ocenenie – Cena Pro Cultura Slovaca, ktorá sa ti dnes dostáva, je ďalším prejavom našej úcty k tvojej obdivuhodnej osobnosti a práci. Vo vlastnom mene a v mene zriaďovateľov tejto ceny ti zo srdca blahoželám, prajem ti, aby ťa zdravie slúžilo, aby sme aj ďalej mohli po tvojom boku kráčať cestou slovenskosti, ľudskosti, tvorivosti, porozumenia, spolupatričnosti a priateľstva.

KNIHY

Danteho kruhy okovali planétu Zem

(Đura Krstin: Odstup a kruhy. Spomienkové stredisko Dr. Janka Bulíka, Kovačica 2021)

Anna Dudášová

Nová kniha poézie Đuru Krstina Odstup a kruhy pramení z pocitu roztrpčenia a bezohľadnej reality, ktorá zasiahla ľudstvo v celom svete. Hrozivé vlny, vlny odcudzenia človeka človeku sa šíria, rozvracajúc pripútanosť a lásku. Zriedkaktorý spisovateľ sa ubránil tomu, aby do svojho tvorivého procesu nezaradil témy epidémie a aby sa aspoň slovami nezapojil do boja o zmiernenie dopadov na životy ľudí a Bohom im dané cnosti: pokoru a ľudskosť. Súčasnú existenciu ľudí podáva inovatívnymi poetickými obrazmi, zmysluplnými a hlboko sugestívnymi, ale, bohužiaľ, pravdivými, s poetickou šikovnosťou. Vo všetkom tom sa odráža vnútorná túžba a osobná lozo a spisovateľa v snahe vytýčiť, čo táto pliaga robí s človekom, ako sa chrániť pred ňou, pretože nespôsobuje len straty na životoch, ale vplýva aj na medziľudské vzťahy, ktoré sa často stávajú nehumánnymi, najmä keď sa ľudia príliš vzďaľujú od seba. Otvára to hlbokú a neprekonateľnú priepasť odcudzenia. Đura Krstin vo svojej novej knihe vyjadruje realitu poetickým spôsobom. Básnením ju predstavuje ako veľmi zložitý jav. Podobný životu. Pretože predovšetkým je spisovateľ ten, ktorý zapisuje históriu tohto života s jednou humánnou a úprimnou túžbou – nadviazať komunikáciu medzi ním a čitateľom, keď je nutné, kvôli prežitiu, dodržiavať sociálny odstup. Sme ľudia, ktorým je ťažko vyrovnať sa s osamelosťou, ktorá nás nielen izoluje jedných od druhých, ba vedie k hlbokej zádumčivosti, s ktorou sa nedokážeme vyrovnať.

Tá osamelosť nevyhnutne v nás vytvára neľudské odcudzenie, impulz, ktorý nám nie je bytostný, ktorý nie je bohumilý.

Đura v úvodnej básni V čase korony a zákazu ako maliar namaľoval čas, v ktorom nenažívame len my, ale ľudstvo celej planéty Zem. Hovorí: „Chytáš sa do vlastnej pasce, ktorá ti hrozí prívalom všetkého, čo si doteraz urobil...“ Základy, na ktorých stojíš, na ktorých si formoval život, sa začnú kývať, staneš sa podozrivým a neustále premýšľaš, či si na strane priateľa, alebo nepriateľa. To podozrenie a neistota zloprajnej bytosti núti ťa pochybovať o všetkom, až nemôžeš veriť ani sám sebe, ani v dych inšpirujúcich výbuchov, ktoré ti dávajú nebesá. Stratil si aj posledný záchvev krajšej reality, do mysle ti je vtesnaná odyseovská vízia, ktorá čoraz častejšie a viac vyhasína nádej, že si blízko k dosiahnutiu východiska z bezcieľnych cieľov, aby si si mohol voľne zastať na svoj alebo prah domu svojho priateľa. Vzďaľuješ sa od seba, strácaš sa bez opôr, ktoré si celý život budoval. Od jadra intímnych zaujatostí ako vodopád sa zlievajú slová odstup a zákaz a zužujú tak obzor poznania. Vo veršoch bodá celá otrasená a osudná bytosť. Rúška, na tie neviditeľné, ktoré skrývajú naše tváre, sa množia ďalšie, nechceme „stretnutie s koronou“, množia sa „ulice prázdne a zľadovatené tváre, akoby niekto čakal v zálohe...“ Áno, korona číha na svoje obete, na vstup do ľudského tela, v ktorom ako atómová bomba zničí všetky orgány, celé telo.

Básnenie Đuru Krstina je z knihy na knihu neustále vo vzostupe, jednoduché, so zmysluplným umeleckým prejavom, a myšlienkové celky verne osvetľujú intelektuálne zážitky. Vakcína je Victoria, určité víťazstvo nad touto pliagou, ale predtuchy a odcudzenia sú nezmazateľné, zanechávajú v nás odtlačok, ktorý, dúfajme, časom môže vyblednúť a človek musí vyjsť z vnucovaných kruhov, aby sa z nich mohol ďalej vynárať a „aby sme sa znova mohli stať bytosťami, ktoré nikdy nezabudli na lásku a objatie“...

Harmónia formy, bez ohľadu na obsah tejto pliagy, presvedčivo žiari pred čitateľmi, dokazujúc, že „Oheň ani nedotýka / Pretože láska nehorí“, ona sa obnovuje bez ohľadu na popoliská, ktoré vznikali a aj ďalej vznikajú. Francúzsky spisovateľ V. Hugo dokazuje to podobne ako Dante, ktorý hovorí: „Duchovnosť je nad hmotou, tá láska je Boh.“ Áno, láska robí zázraky, ako keď fyzicky znetvorený Hugov hrdina Quasimodo z vrchu kostola skočil k šibenici a zachránil Esmeraldu, ktorá bezvládne stála obkolesená ohnivými jazykmi číhajúcimi na jej mladosť, jej krásu, ktorá by sa premenila na popolisko. Quasimodova láska bola silnejšia od jeho samého. S takou silou by sa mohli otvoriť všetky Danteho kruhy, ukazujúc človeku východisko z každého nebezpečenstva.

Đura Krstin poslednou básňou v knihe Ramonda Serbica napriek všetkým tragédiám, ktoré sa diali, metaforicky porovnáva svet s kvetinovým priestorom, ktorý sa obnovuje a ktorý sa ako Fénix znovu z vyhasnutého popola rodí, bez ohľadu na deštruktívne udalosti. Z tejto pliagy vyjde svet silnejší, opatrnejší a bohumilší. Nech sa tak stane s milosťou Božou!

Čo znamená prekladať lyriku?

Ladislav Šimon

Lyrická báseň je literárny útvar, ktorý sa vzpiera prekladu (prenosu, transferu) do iného jazyka bez toho, že by čosi podstatné pri tom stratila. Napriek tomu sa ustavične vyskytujú tvrdohlavé a vytrvalé, zdanlivo beznádejné pokusy vytvoriť inojazyčné verzie lyrických diel a presvedčiť ich zriedkavého, no predsa len existujúceho konzumenta, aby tú či onú verziu prijal a zakomponoval do svojho literárneho, ba aj kultúrneho kánonu. Netreba ani spomínať apórie striehnuce na každého odvážlivca, ktorý sa pokúša kĺzať na tomto tenkom ľade.

Keďže mám od redakcie sympatického časopisu Fraktál zadanie napísať čosi o svojich úsiliach a pokusoch, sústredím sa na ne a nebudem tu naširoko či nahlboko rozvíjať teóriu; uprednostním teda „prekladateľskú prax“, ak čosi také existuje.

Ak dovolíte, začnem osobnou spomienkou. Ešte ako ušatý študent germanistiky a zároveň autor prvých vlastných lyrických pokusov som navštevoval redakciu časopisu Mladá tvorba na vtedajšej bratislavskej Ulici obrancov mieru (teraz Štefánikova). Sídlil tam redaktor Miroslav Válek, na ktorého sa bolo možné obrátiť s vlastnými pokusmi. V mojom zošite si okrem iných prečítal nasledujúcu báseň Uweho Bergera:

Slovo Zeme

Modré diaľky, zeleň lúk hladkajú mi tvár. Stále bude blčať puk, všade je ten žiar,

všade býva jarný dym, ohne jesene, slovo Zeme planie s ním, ku mne nesené, v lúkach i na priedomí zbožne počúvam, smrti som si vedomý, ale nie som sám.

Ozvena, ty ďalej znej, budeš slová klásť:

Vo snoch bdej a v spánku bdej, bôľ a strach a slasť.

Válek zapochyboval, či je to preklad. Zdalo sa mu, že ide o môj výtvor, ktorý sa ako preklad iba tvári. Darmo som ho presviedčal o opaku, predmetný text odmietol uverejniť medzi prekladmi.

Pritom je to naozaj preklad, takmer doslovný. Autor bol pomerne známy nemecký básnik a tento text patril medzi jeho juvenílie. Našiel som ho vo výbere z autorovej lyrickej tvorby ako jediný, s ktorým som sa ihneď stotožnil. Samotný preklad mi trval iba chvíľu. Potom som dlho o ňom rozmýšľal a rozmýšľam doteraz. Pri všetkej skromnosti sa odvažujem konštatovať, že je to zrejme vydarený preklad. Vydarený preklad je „šťastný prípad“, ktorý sa vlastne vyskytuje zriedka. Prekladateľ možno nevie, ako to dosiahol, ale na druhej strane vie (alebo len tuší či cíti?), že nálna prekladová podoba za niečo stojí. Ostatné prekladové pokusy toho istého pôvodcu sú možno iba priemerné, resp. plnia iné funkcie, napr. informatívne; v takomto prípade môže byť preklad očividne užitočný, ale čosi podstatné mu chýba. Možno tajomstvo. Na druhej strane sme každodennými svedkami pokusov o preklady, talentované i menej talentované. Núka sa otázka, či existuje návod, akási inštruktáž, ktorá by zaručovala kvalitné prenesenie lyrického výkonu z jazyka do jazyka. Ak mám hovoriť o sebe, počas svojho nie krátkeho života som sa prekladovo konfrontoval s enormným množstvom lyrických textov rôznych (najmä nemeckých, ale aj ukrajinských, poľských, slovinských a ruských) básnikov – a zakaždým mi poskočilo srdce, ak sa mi preklad čo len trochu vydaril, ak obsahoval to podstatné, čím sa vyznačoval originál; to, čo bolo tajomstvom originálu alebo o čom som si to aspoň myslel (namýšľal). Nemusím ani pripomínať, že zakaždým sa to týkalo skôr jednotlivých veršov či básní. Už oveľa menej som bol spokojný s prekladmi básnických kníh, vlastne by som povedal, že to bol ústupok požiadavkám edičnej praxe. Ale usiloval som sa. Na preklad som si vyberal najmä básnikov, ktorí mi nejakým spôsobom konvenovali; pravda, vyskytli sa aj takí, ktorých som prekladal „na objednávku“, ale vtedy som si výber aspoň upravil či prispôsobil svojmu vkusu. Postupom času sa mi preklady a prekladaní autori pozoruhodne rozmnožovali, takže som sa ich pokúsil chronologicky zoradiť. Tých básnikov je vari 200 a ku každému lyrickému textu som sa usiloval pristupovať ako k jedinečnému slovesnému výkonu, teda s pokorou, ako sa to dnes často zvykne hovoriť. Stávalo sa mi, že som preklady prerábal a robím to dodnes pri textoch, na ktorých mi záleží. Dodnes som pripravil viaceré knižné výbery z diel básnikov, o ktorých si myslím, že sú reprezentatívni – Hans Magnus Enzensberger, Hugo von Hofmannsthal, Friedrich Hölderlin, Johann Wolfgang Goethe, Volker Braun (preklad spolu s Milanom Richterom), Heinrich Heine, Friedrich Schiller. K tomu treba prirátať cyklus básní Hermanna Hesseho, ktorý je obsiahnutý v románe Hra so sklenými perlami. Viaceré rozsiahlejšie bloky prekladov som uverejnil v časopise Revue svetovej literatúry, bohužiaľ, už zaniknutom. Rád som však spolupracoval aj so Slovenskou lharmóniou či inými hudobnými telesami, keď bolo treba v programových bulletinoch umiestniť preklady textov, ktoré sa na koncertoch uvádzali v originálnom znení.

Pri pohľade na tento zoznam mi udiera do očí, že som čoraz väčšmi uprednostňoval preklady viazaných, najmä rýmovaných veršov, pretože sa mi videlo, že sú náročnejšie a vyžadujú si viac invencie. „Voľný verš“ sa dá prekladať aj doslovne, niekedy sa to dokonca aj vyžaduje, ak chceme prekladať presne. Aj v takýchto prípadoch však treba imitovať významové odtiene i zvukové kvality jednotlivých veršov či básní. Pre jedny či druhé preklady však platí, že nálny produkt musí aj v preklade pôsobiť ako báseň, čo je niekedy ťažké dosiahnuť, pretože lyrika má v rôznych národných kultúrach rôzne ponímanie lyrickosti aj napriek tomu, že reč lyriky je medzinárodná podobne ako reč hudby (Ján Kostra). Lyrické texty bývajú napospol viacvýznamové a často je veľmi náročné realizovať tieto významy v inom jazyku. Chudákovi prekladateľovi potom nezostáva nič iné, len vytvoriť vlastnú, niekedy aj jedinečnú cudzojazyčnú verziu a za ňou si stáť.

Mojím posledným knižným prekladom je výber básní nemeckého klasika Friedricha Schillera, ktorý vyšiel pod názvom Bohovia Grécka (Bratislava : Literárna nadácia Studňa, 2019). Meno autora je notoricky známe aj v slovenskej kultúrnej verejnosti; každý čo len trochu kultúrny človek vie, že Schillerova Óda na radosť tvorí záverečnú časť Beethovenovej 9. symfónie a stala sa aj hymnou Európskej únie. Navyše Schiller patrí k najviac uvádzaným dramatikom na svetových – i našich – javiskách. Názov hry Úklady a láska sa stal súčasťou všeobecnej jazykovej výbavy. Schiller je aj geniálnym estetickým mysliteľom. Od tohto faktického stavu som sa mohol odraziť; mojou ambíciou bolo poskytnúť slovenskému čitateľovi čo najúplnejší obraz Schillerovej lyrickej tvorby v súčasných (teda dnešnému čitateľovi prijateľných) pretlmočeniach.

Prirodzene, mojou povinnosťou bolo hlbšie sa zoznámiť aj s doterajšími prekladmi Schillerových básní. Zaujali ma jednak Hviezdoslavove verzie, jednak – na druhom konci časovej osi – výkony Ľubomíra Feldeka. Pri svojej práci nad prekladmi som však na predchádzajúce riešenia náročky „zabudol“ a konfrontoval som iba s originálom. Bolo to potešenie, ale aj trápenie.

Korpus Schillerovej lyriky je na počudovanie mnohostrunný. Začal v znamení literárneho hnutia Víchor a nápor, teda skôr mladíckym romantizujúcim gestom, vzápätí sa však preorientoval na odlišnú, antickú („klasickú“) koncepciu. Upol sa na dávnoveké Grécko a v jeho kultúre hľadal aktuálnu inšpiráciu, no nedá sa povedať, že by v tom bol dogmatický. Jedno však treba uznať – práve v tom období si osvojil prísnu formu bazírujúcu na antickej prozódii, i keď mu bolo jasné, že časomerný verš musí nahradiť prízvučno-sylabickým. Podobne experimentoval aj Goethe a dosť som sa natrápil, kým som prišiel na adekvátnu slovenskú podobu. Základom slovenského rytmu je markantná prerývka (cezúra) uprostred verša (po tretej stope a s príslušnou intonáciou); bez nej verš akoby „visel vo vzduchu“. Pri takomto uvažovaní sú možné aj slovenské hexametre a pentametre, keď dlhé a krátke antické slabiky nahradíme prízvučnými a neprízvučnými a jedna prízvučná slabika môže nahrádzať aj dve neprízvučné. Potom aj slovenské verše „znejú“, len ich treba správne deklamovať. Skúsenejší recitátori to vedia.

Pravda, okrem hexametrov a pentametrov má Schiller aj „bežné“ verše, ktoré by nemali robiť problémy. Záleží však od ich zvukovej inštrumentácie, či sú aj „hudbou slov“. Formálna stránka verša je síce eminentne dôležitá, ale v konečnom dôsledku predsa len ide o závažnosť, resp. jedinečnosť výpovede, ktorá je v lyrickom (a takisto v inom) texte obsiahnutá.

Schiller je podľa všeobecného názoru „poeta doctus“, teda podľa vlastného vyjadrenia „sentimentálny“ básnik, protiklad „prirodzeného“ či „prírodného“ básnika, čím sa rozumie, že väčšmi konštruuje, ako „bezprostredne“ zachytáva. Tu sa opieram o jeho esej O naivnom sentimentálnom básnictve.

Tak či onak sa však ani Schillerove texty nedržia striktne poučiek, ale ich diapazón je oveľa širší. Popri re exívnej lyrike, ktorá je mu vlastná, sa v jeho repertoári nachádzajú napríklad balady vytvorené v dotyku s úsilím J. W. Goetheho, s ktorým sa vtedy spriatelili a v tvorbe balád medzi sebou „súťažili“. Rozsiahly text Piesne o zvone je vlastne „ lozo ou života“, podobne ako geniálna báseň Prechádzka. Popritom Schiller vytvoril aj žartovné básne, hádanky a duchaplné epigramy. Celú túto paletu

MÁRIA KOTVÁŠOVÁ-JONÁŠOVÁ Akordy odchodov

Sedím s rodinou pri rakve nebohého svokra. Hľadím do stíchnutého prázdna. Po tvári sa kotúľa slza. Spomienková. V mysli oživujú obrazy: Svokor s vnúčatami. – Mám najkrajšie vnúčatá na svete, – hovorieval. Svokor na oslave. Spieval, rozveseľoval. Svokor v záhrade. Pestoval zeleninu, ovocie, vinič. Aj vínko robil. Potom ho s gustom popíjal. Svokor v kuchyni. Kuchár a labužník. Svokor s podlomeným zdravím. Svokor v nemocnici. Pomaly sa nám strácal. Už ho niet. Do pohrebu zostala hodinka. Smútok oťažieva. Odrazu zaškrípali vchodové dvere. Vchádza veniec. Veľký. Nad ním dve sklonené hlavy. – Nášmu správcovi a predsedovi posledná úcta. Veniec! Zrazu mi pred oči vzlietol dávny obraz z vianočnej večere u mojich rodičov. Sedeli sme pri bohato prikrytom stole. Z polievky sa čoraz menej parilo. Čakali sme na brata. – Kdeže je? – pohoršovala sa mama. – Na každej rodinnej oslave ho vyčkávame. Robí! Čo za to dostane? – zastala, nadýchla sa a mrzuto dodala: – Veniec, keď zomrie. – Možno ani to… – ticho podotkol otec. Svokor prežil plodný a pracovitý život. Listina jeho aktivít a záujmov dlhá: riaditeľ, politik, dopisovateľ, poľovník, futbalista, humanista… regál plný početných ocenení, ďakovných listín, medailí… – Čo za to dostane? Veniec, keď zomrie. Priniesli. Dvaja. Žiadny prejav, slová vďaky. Prednedávnom sme posledné zbohom povedali aj svokre. Bývalej učiteľke. Tíško odišla na večné prázdniny. Ani vánok sa nevmestil do domu smútku. Prišli sa skloniť pred ňou a jej plodným a šľachetným dielom takmer všetci žiaci, ktorým prednášala, kolegovia, s ktorými pracovala. Aj tí spoza chotára. – Už oddychujú, naša pani učiteľka, – prihovárali sa jej žiaci. – Už ju nič nebolí, – hovorili bývalí kolegovia. Prišiel aj súčasný riaditeľ školy. bolo potrebné vtesnať do rozsahu 3 000 veršov; je to – mimochodom – zatiaľ najrozsiahlejší výber, ktorý vyšiel v slovenčine. Nepatrí sa mi posudzovať kvalitu tohto výberu, ale môžem povedať, že som mu rád. A môžem aj povedať, kto bol a je – a nielen pri prekladoch – mojím ťažko dosiahnuteľným vzorom. Je ním rakúsky, v Paríži žijúci básnik Paul Celan, ktorého preklad básní Rusa Osipa Mandeľštama do nemčiny pokladám za geniálny. Celan, ktorý detstvo a mladosť strávil vo viacjazyčnej Bukovine, ovládal tak jazyk originálu, ako aj cieľový jazyk – a navyše bol suverénnym básnikom. S textami prekladaného básnika sa jedinečným spôsobom stotožnil. To je asi najviac, čo sa dá o preklade lyriky povedať.

O autorovi: Ladislav Šimon (1938) po ukončení vysokoškolského štúdia slovenčiny a nemčiny bol desaťročia učiteľom na stredných a vysokých školách. Popritom sa venoval pôvodnej literárnej tvorbe (poézia, rozhlasové hry, texty piesní), prekladom poézie, prózy, drámy, esejí aj odborných textov (hlavne z nemčiny), ako aj literárnej vede. Publikoval vyše 30 knižných a stovky časopiseckých prekladov.

Poznámka: Text Čo znamená prekladať lyriku? bol pôvodne publikovaný v časopise Fraktál č. 3/2021.

– Moja triedna, – povedal. Poklonil sa, ako sa patrí. Posedel pri rakve, ako sa patrí. Pri káve, ktorá sa, ako sa patrí, ponúka každému, kto navštívi nebožtíka, skľúčene som sa opýtala: – Sám? Kde sú kolegovia? – Chcel som ich zavolať, ale pani učiteľka – Chcel som ich zavolať, ale pani učiteľka dávno odišla do dôchodku, v kolektíve si na ňu takmer nik nespomína. Miestnosťou sa rozľahlo dusné ticho. Ťažilo. Vyšla som von.

– Čo dostane za to, že ho je všade? Veniec, keď zomrie, – trpko sa usmievajúc povedala mama, vtedy dávno, keď sme brata vyčkávali, a otec zdrvujúco podotkol: – Možno ani to. Ak zomrie starý, pozabudne sa. Ani veniec nedostane. Ani veniec. Keď som sa neskoršie s tým pri kávičke v Keď som sa neskoršie s tým pri kávičke v cukrárni posťažovala mojim kamarátkam, inak penzistkám, Katka na chvíľu utíchla, potom vyrukovala s otázkou: – Ak chceme aspoň veniec, treba nám zomrieť, ešte kým sme takéto mladé... – popozerala na zhrozené tváre kamarátok, tiež penzistiek, – alebo…?

JESEŇ V NOVOSADSKÝCH GALÉRIÁCH Od lisabonskej inšpirácie k ženskej hormonológii

Pripravil: Stevan Lenhart

Slovom azulejo sa označuje keramická obkladačka s modrastou farebnou výzdobou, ktorá je charakteristickým prvkom portugalskej architektúry. V Lisabone dokonca jestvuje múzeum venované azulejos. A týmito výzdobami sa inšpiroval aj novosadský výtvarný umelec Bojan Kiridžić (1971), ktorého výstava Azulejos prebiehala od 4. do 15. októbra

v Malom výtvarnom salóne Kultúrneho centra Nového Sadu. „Muselo azda prejsť štvrť storočia od premiéry filmu Lisabonský príbeh Wima Wendersa, až po uskutočnenie mojej žiadosti navštíviť to jedinečné, divné a výnimočne inšpiratívne mesto,“ hovorí Kiridžić v texte publikovanom v katalógu výstavy. „A zdá sa, že rovnaké obdobie muselo prejsť aj v prípade samého Wendersa, od temných čias toho priestoru a ukončenia fašistického režimu diktátora Salazara, až po objavenie sa spomenutého fi lmového diela, ktoré ma prilákalo, aby som sa vďaka piesňam skupiny Madredeus dotkol aj niektorých prameňov zvuku Fado, ale predovšetkým vizuálnych senzácií, ktoré ponúka Lisabon.“

Na výstave Azulejos Bojan Kiridžić prezentoval obrazy s prevahou modrých odtieňov a niektorých detailov, ktoré naňho zapôsobili počas pobytu v hlavnom meste Portugalska. „Blúdiac ulicami, bol som oduševnený výtvarným výzorom drôtových sietí električkových inštalácií, ktoré majú na spojoch nejaké posilňovacie body, takže pôsobia ako uličné súhvezdia. Aj kamennými dekoračnými dlažbami calcada, ako aj obraznosťou starých stien s ornamentálnymi bielo-modrými obkladačkami azulejos, na ktorých je prítomný orientálny vplyv z obdobia od 13. do 15. storočia. A práve to klišé z obkladačiek som využil ako ideu na ornamentálne prvky obrazov a pri ich vytváraní som používal náradie na dekoráciu stien vojvodinských domov, ako aj čipky zo starých záster a zo ženského odevu.“ *

Od 1. októbra do 1. novembra v Múzeu súčasného umenia Vojvodiny (Galéria S) trvá výstava Hormonology – Talks and Recognitions, ktorej autorkami sú Edita Kadirićová (1976) a Maja Rakočevićová Cvijanovová (1975). Ako sa uvádza v opise podujatia, obidve tieto autorky sa vo svojich umeleckých prácach zaoberajú osobitne citlivým obdobím v živote každej ženy – pre/menopauzou, čiže obdobím, ktoré sa začína už v štyridsiatych rokoch života, pomalým a postupným, alebo v niektorých prípadoch aj náhlym strácaním reprodukčnej funkcie ženských pohlavných orgánov. V tom období života hormóny majú veľmi významnú úlohu, ich balans vplýva na energiu, náladu, motiváciu a silu ženy, ako aj na intenzitu a dramatickosť jej zážitkov, častú premenu emócií a nekontrolované reakcie, ale tiež na rozvážne a hlboké premýšľanie o sebe, o vlastných žiadostiach a potrebách, o svojej identite, o zodpovednejšom vzťahu voči samej sebe.

V tomto ich spoločnom multimediálnom projekte dve autorky sa sústredili na umelecké skúmanie tých ženských tém,

Bojan Kiridžić: Aqueduto das Águas Livres

ktoré sa svojou citlivosťou, krehkosťou a symbolickosťou zriedkavo stávajú stredobodom verejnej pozornosti, lebo súvisia s hlbokou intímnosťou, s intenzívnymi a dramatickými psychofyzickými premenami žien. Z formálnej stránky výstava sa danými témami zaoberá prostredníctvom techník súčasného sochárstva a kresieb, ako aj médií video-artu a animácie.

Edita Kadirićová a Maja Rakočevićová Cvijanovová Bojan Kiridžić: Alfama Catedral

Autorky výstavy Hormonology – Talks and Recognitions sa sústredili na umelecké skúmanie ženských tém

• OBZORY • Príloha Hlasu ľudu pre kultúru, vedu, umenie a literatúru • Rediguje: Stevan Lenhart • Prvé číslo OBZOROV vyšlo 28. januára 1984. • S fi nančnou podporou Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad ISSN 2466-5169 • COBISS ID=226828044

Kultúra

KVALIFIKAČNÁ ČASŤ FESTIVALU ROZSPIEVANÉ KLENOTY Odzneli aj menej známe pesničky

Alexandra Čížiková

Festival slovenských ľudových piesní v prednese detí Rozspievané klenoty s 29-ročnou tradíciou sa uskutočnil v tretí víkend osláv Kovačického októbra. Prebiehal vo veľkej sále kovačického Domu kultúry v sobotu 16. októbra za účasti 30 sólistov – žiakov Základnej školy Mladých pokolení v Kovačici, ktorí sa predstavili dvomi ľudovými piesňami.

V prvej časti zaspievalo 19 žiakov nižších ročníkov, kým v druhej časti festivalového večierka vystúpili žiaci vyšších ročníkov a obecenstvu sa predstavilo 11 spevákov. I keď bol v kategórii vyšších ročníkov počet súťažiacich menší, kvalita nechýbala. Spevákov sprevádzal miešaný orchester – školský a orchester pôsobiaci pri Dome kultúry.

Odborná porota pracovala

Orchester sprevádzal všetkých 30 sólistov, ktorí sa predstavili dvomi ľudovými piesňami

Sestry Katarína a Lucia Válovcové si vyspievali prvé ceny odbornej poroty. Katarína v kategórii vyšších a Lucia v kategórii nižších ročníkov.

v zložení: Ivan Babka, jeden zo zakladateľov festivalu a dlhodobý člen orchestra Rosička, Zuzana Petríková, choreografka DFS Vločka, a Zuzana Putniková, profesorka slovenského jazyka a literatúry. Podľa jej rozhodnutia Kovačicu vo finálovej časti festivalu budú predstavovať Iskra Stamenovová a Lucia Válovcová v kategórii nižších ročníkov a Hana Barcová a Katarína Válovcová v kategórii vyšších ročníkov. Predseda odbornej poroty Ivan Babka na záver zhodnotil tohtoročnú kvalifikačnú časť festivalu slovami: „Kovačica nie je iba metropolou insity, ale aj dobrého spevu. Je pozoruhodná skutočnosť, že si speváci zvolili piesne, ktoré nepočujeme tak často.“

Organizátormi festivalu aj v tomto roku sú kovačická základná škola a Dom kultúry, kým finančnú pomoc na jeho realizáciu poskytla Obec Kovačica. Úpravu javiska mali na starosti členky Ženského spolku v Kovačici, ktoré už tradične ozdobujú javisko svojimi výšivkami. Druhá časť festivalu za účasti spevákov aj z iných slovenských vojvodinských prostredí sa uskutoční 30. októbra.

Laureáti Ceny Rozletov

OKTÓBROVÉ ČÍSLO VZLETU. Titulnú stranu nového čísla časopisu Vzlet skrášľuje fotografia tohtoročných laureátov Ceny Rozletov – Ireny Miriam Nôtovej a Michaela Kotváša. Stretnutiu pod lipami, na ktorom boli udelené ceny, sme venovali aj rozsiahlejší príspevok. Čitateľov informujeme aj o novosadskom Takt festivale, ktorý tohto roku privítal i kapelu zo Slovenska. Zverejňujeme práce žiakov z Báčskeho Petrovca, Kovačice a Padiny, zatiaľ čo strany Rozletov spestruje tvorba Alexandry Muhovej a Michaela Kotváša. Aj v tomto čísle sa zaoberáme komiksom, ako aj novou verziou operačného systému Windows. Pre milovníkov počítačových hier sme pripravili recenziu hry Psychonauts 2 a pre milovníkov filmu recenziu filmu Free Guy. Čitateľov Vzletu oboznamujeme, že je krížovka znovu odmeňovacieho rázu. Pre tých najšťastnejších sme prichystali zaujímavé darčeky. Čítajte Vzlet, píšte nám a sledujte nás na sociálnych sieťach.

J. Pániková

NA 40. FESTIVALE ZLATÝ KĽÚČ Nové i známe mená a tváre

Anna Francistyová

V obvyklom jesennom termíne v nedeľu 17. októbra v Dome kultúry v Selenči prebiehal 40. ročník Festivalu slovenskej populárnej hudby Zlatý kľúč. Aj tohto roku festival prebiehal i v priamom

Juraj Súdi st., víťaz jubilejného festivalu Zlatý kľúč

prenose Televízie Vojvodina. V roku 2020 sa zo známych epidemiologických dôvodov fes-

tival neuskutočnil. A bol to rok pre toto podujatie s dôvodom na oslavu okrúhleho jubilea – 50 rokov od vzniku a od prvého koncertu. Pri tejto príležitosti minuloročné jubileum pripomenula panelová dokumentačná výstava nainštalovaná vo vstupnej hale selenčského Domu kultúry. Pripravená bola vlani k tematickej Konferencii muzikológov a hudobných odborníkov, a to v spolupráci MOMS Selenča a redakcie Hlasu ľudu. Pri otvorení jubilejného 40. festivalu auditóriu sa prihovorili predsedníčka Rady Miestneho spoločenstva Selenča Marína Vrabčeniaková a zástupkyňa predsedu Obce Báč Marína Balabanová. Festival otvorila tiež slovami podpory hudobnej tvorivosti vojvodinských Slovákov predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny Libuška Lakatošová. Osobitne boli vtedy privítaní i biskup SEAVC v Srbsku Jaroslav Javorník, predseda MSS Branislav Kulík, asistentka v Pokrajinskom sekretariáte pre vzdelávanie, správu, predpisy a národnostné menšiny – národnostné spoločenstvá Milinka Chrťanová a jeden zo zakladateľov festivalu Ján Šimoni. Na repertoári tohto jubilejného ročníka bolo nových 12 skladieb. Skladby a interpretácie hodnotila odborná porota v zložení: Jovan Adamov, Vladimír Kováč a Pavel Tomáš st., autorské texty piesní posudzovala Zdenka Valentová-Belićová. Podľa rozhodnutia „hudobnej“ poroty 1. cenu za skladbu Cenu za interpretáciu si vyspievala Tatiana Jašková a zároveň aj Cenu NRSNM – sošku akademickej sochár-

Mirko Ilić, odmenený 2. cenou za skladbu, spieval za sprievodu vokálneho dueta Macao (Taňa Cerovská a Jaroslav Leporis)

Tretia cena a najviac SMS hlasov: skladba Dina Poliaka odznela v interpretácii autora a Magdalény Kaňovej

ky Miry Brtkovej – získal Juraj Súdi st. Názov skladby je Ešte sme doma neboli, vznikla na text Pavla Mučajiho a autor ju aj upravil a zaspieval. Mirko Ilić získal 2. cenu za svoju skladbu Rázcestia. Zhudobnil vlastný text, upravil ju Rastislav Srnka a na koncerte ju autor Mirko Ilić zaspie-

Tvorcovia skladby odmenenej Cenou obecenstva: (zľava) textárka Karmena Kováčová, interpretka Martina Agarská a autor Juraj Súdi ml.

Členovia odborných porôt: (zľava) Zdenka Valentová-Belićová, Vladimír Kováč, Jovan Adamov a Pavel Tomáš st.

val za sprievodu vokálneho dueta Macao (Taňa Cerovská a Jaroslav Leporis). Za skladbu

Hádka Dino Poliak získal 3. cenu odbornej poroty. Je aj autorom textu, úpravu urobil Ervín Malina a na javisku odznela v interpretácii dueta Dino Poliak a Magdaléna Kaňová. Táto skladba sa najviac páčila i divákom, ktorí hlasovali prostredníctvom esemesiek. Za najpresvedčivejší prednes odmenená bola Tatiana Jašková. Interpretovala skladbu skladateľa a textára Jaroslava Berédiho Láska potajomná, ktorú pre festival upraCenu za najlepší text Samuelovi Kováčovi odovzdala Marína Balabanová vil Đorđe Petriško. Odborná porota sa rozhodla špeciálnu cenu udeliť Jánovi Dobríkovi za dlhoročný vynikajúci prínos festivalu Zlatý kľúč. Podľa rozhodnutia Zdenky Valentovej-Belićovej Cenu za najlepší text získal Samuel Kováč. Ide o skladbu Strom, ktorej autorkou a interpretkou bola Iveta Kováčová, kým textár S. Špeciálna cena za vernosť a prínos festivalu Kováč bol i upraJánovi Dobríkovi vovateľom. Svojho favorita si volili aj diváci v sieni Domu kultúry v Selenči. Po sčítaní ich ústrižkov z hlasovacích lístkov bolo vyhlásené, že Cenu obecenstva získala skladba Nech nás nič nerozdvojí. Autorom je Juraj Súdi ml., textárkou Karmena Kováčová, upravovateľom Juraj Súdi st. a spievala ju Martina Agarská.

Revuálna časť festivalu bola venovaná nedávno predčasne zosnulému Samuelovi Medveďovi, pro-

Moderátorkou festivalu bola Sabína Trbarová a spevákov sprevádzal tanečný festivalový orchester. Ceny udeľovali hostky, ktoré sa prihovorili divákom na otvorení festivalu: Marína Vrabčeniaková, Marína Balabanová a Libuška Lakatošová. Festival sa uskutočnil vďaka organizátorom, spoluzakladateľom a patrónom: V revuálnej časti vystúpili i Margarita Národnostnej rade sloa Martina Benkové venskej národnostnej menšiny, Miestnemu spoločenstvu Selenča, Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, Obci

Moderátorka Sabína Trbarová

Výstavou si pripomenuli vlaňajších 50 rokov od prvého festivalového ročníka

fesorovi a skladateľovi. Jeho štyri skladby predniesli Ladislav Kekez, Margarita a Martina Benkové, Jaroslav Kriška a Miroslav Hemela. Báč, Pokrajinskému sekretariátu pre kultúru, verejné informovanie a vzťahy s náboženskými spoločenstvami a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

V ŠÍROM POLI HRUŠKA Na tanečníkov nesmieme zabúdať

Olinka Glóziková-Jonášová

Kultúrno-ochotnícka činnosť v takmer každej spoločnosti má významnú úlohu. Tvoria ju hlavne nadšenci

Autor publikácie Pavel Urban

a milovníci písaného slova či výtvarného alebo hudobného umenia, divadla, hudby, tancov a pod. grafov a milovníkov tanca. Kniha je svojráznym svedectvom o bohatej a čulej histórii a úspechoch tanečných telies pôsobiacich v Kovačici, o ktorých sa určite vedelo a vie, ale doposiaľ neboli zhrnuté na jednom mieste tak, ako to teraz zhrnul Urban. Kniha je teda svojráznou kronikou kovačických ľudových tancov. Po úvodnom speváckom bode v podaní dievčenského chóru školy uvítacie slová patrili riaditeľke školy Aničke Bírešovej, po čom sa slova ujal autor publikácie Pavel Urban. Hosťami večierka boli Alžbeta Hriešiková, učiteľka vo výslužbe a dlhoročná choreografka a vedúca folklórnych súborov tak v základnej škole, ako i v Dome kultúry v Kovačici. Po nej sa slova ujala Mária Garajová, bývalá choreografka, Željko Suchánek, choreograf FS V šírom poli hruška, ktorý pôsobí pri kovačickom DK. Spomenutí

Autorovi gratulovala, ale aj užitočné sugescie pre budúce podobné vydania dala dlhoročná choreografka a učiteľka vo výslužbe Alžbeta Hriešiková

„Tance majú významné miesto aj vo výchove a vzdelávaní detí,“ tvrdí autor nedávno prezentovanej knihy V šírom poli hruška – Tance v Kovačici Pavel Urban, profesor telesnej výchovy v ZŠ Mladých pokolení v Kovačici.

Prezentácia sa uskutočnila 8. októbra v spomenutej škole a prilákala niekdajších, ale aj súčasných tanečníkov, choreochoreogra hovorili prevažne o svojich zážitkoch a skúsenostiach v práci s tanečníkmi. Aj keď spomenutí mali mnoho toho spoločného, každý mal predsa zaujímavý prejav, lebo porozprával o významných medzníkoch vo svojej činnosti, ktoré sa odzrkadľovali aj na spoločensko-kultúrnych zmenách, ktoré sme ako ľudstvo pocítili.

Nechýbal ani rezký tanec folkloristov

Autorovi však popriali, aby toto bol iba začiatok a aby sa snažil aj do budúcna s doplneným vydaním mapovať tanečnú činnosť v Kovačici, lebo ona vraj nejako stále bola, je a zostala v úzadí v porovnaní s insitným umením či spevom, čím sú Kovačičania skutočne najrozpoznateľnejší. Avšak je čím sa pochváliť aj v tejto oblasti – odznelo na záver ich príhovorov.

Osobitná časť večierka bola venovaná kovačickému ľudovému odevu, mužskému a ženskému – dievčenskému. Prítomným o ňom O kroji hovorila Anna Širková porozprávala a na živých mode- loch aj prezentovala jednotlivé časti odevu Anna Širková, ktorá súčasne pomáha vedeniu DK, keď ide o prípravu a príležitostné obliekanie starých tradičných krojov. Menovaná zaspievala aj jednu ľudovú pieseň v sprievode Jaroslava Chalupu. Jeden bod patril aj tanečníkom, ako aj sólistke Magdaléne Torňošovej. Krst knihy vykonal Martin Bajza, zborový farár v Kovačici, a na záver autora, ktorý inak v tento deň oslavoval aj naroKrst knihy vykonal zborový farár Martin Bajza deniny, vedenie školy prekvapilo narodeninovou tortou.