Z obsahu Danteho kruhy okovali planétu Zem
s. 5
Čo znamená prekladať lyriku? Jeseň v novosadských galériách
s. 6 – 7
Nový Sad 23. 10. 2021 Ročník XXXVIII Číslo 10/445
Obzory PRÍLOHA PRE KULTÚRU, VEDU, UMENIE A LITERATÚRU
s. 8
IN TER VIE W K SEDEMDESIATKE DIVADELNÉHO REŽISÉRA A PROFESORA ĽUBOSLAVA MAJERU
Divadlo je div, ale aj remeslo Stevan Lenhart
D
ivadelný režisér Ľuboslav Majera sa narodil 3. novembra 1951 v Báčskom Petrovci, kde ukončil aj základnú školu a gymnázium. Divadelnú réžiu vyštudoval na VŠMU v Bratislave, kde získal diplom roku 1975. Pracoval ako režisér v Televízii Nový Sad a v Novosadskom rozhlase a v priebehu vyše štyroch desaťročí režíroval početné divadelné predstavenia v profesionálnych a v ochotníckych divadlách v Srbsku a na Slovensku. Pôsobí ako profesor na Akadémii umení v Novom Sade a na Katedre dramaturgie, réžie a teatrológie Fakulty dramatických umení AU v Banskej Bystrici. Je nositeľom viacerých cien a vyznamenaní za prácu a prínos v oblasti kultúry a divadla. Ľuboslav Majera v tomto roku oslavuje okrúhle životné jubileum. O tomto režisérovi a profesorovi bolo už mnoho toho napísané a vyšli o ňom aj knihy, takže sme sa v nasledujúcom rozhovore nezaoberali všetkými biografickými a teatrologickými detailmi z jeho kariéry, ale poprosili sme ho aj o odpovede a náhľady na určité univerzálnejšie a etické otázky týkajúce sa divadelného umenia. Pán Majera, otázka na začiatku tohto príležitostného rozhovoru je možno ošúchaná, ale sa nejako vnucuje sama osebe: ako prebiehala vaša iniciácia do sveta divadla? – Môj otec bol novinárom a – našťastie alebo nanešťastie – aj
spoločenským dejateľom. V tej redakcii Hlasu ľudu po oslobodení pracovali takí ľudia – od Bartoka cez Miklovica jedného a druhého, cez môjho otca a po-
Ľuboslav Majera: „Čaro divadla je v tom neopakovateľnom, priamom kontakte s človekom, s divákom.“
tom aj Makana (ktorý neskoršie prešiel do rozhlasu) – ktorí sa okrem novinárskej, informačnej a osvetovej služby tomuto národu a tejto národnosti tiež venovali aj kultúrno-umeleckej činnosti. Nemôžem tvrdiť, ale myslím si, že môj otec dokonca urobil v ochotníckom divadle v Petrovci viac réžií než som ich urobil ja. Ako dieťa som vždy chodieval na tie divadelné skúšky, lebo rodičia ma jednoducho nemali kde inde nechať. Ale tie skúšky a čítačky nám deťom boli zaujímavé, lebo sa diali v niekdajšej redakcii Hlasu ľudu, kde sa teda pripravovali noviny. Keď sa zalamovali noviny, varilo sa zemiakové lepidlo zo škrobu a stĺpce s textami sa
lepili na papier, ktorý mal formát niekdajších novín. Bol som teda ako dieťa napáchnutý tým lepidlom a tlačeným slovom, čítaným a hovoreným textom, všetko to na mňa v tom veku silne vplývalo. A tak som bol u báčiho Ondreja Privratského prijatý do jednej divadelnej hry, Nušićovho Doktora, kde som v podstate debutoval... Moja matka bola tiež redaktorkou, ale v prvom rade vynikajúcou učiteľkou (to však nehovorím ja, hovoria to iní), pracovala s deťmi a teda mala silné nervy, ale pripravovala aj mnoho rozhlasových vysielaní a rozhlasových hier. Samozrejme, všetky tie veci silne vplývajú na človeka a usmerňujú jeho záujmy v určitom smere… Neskoršie sme na gymnáziu s Mićom Vasiljevićom nacvičovali Stodolov Čaj u pána senátora – bolo to všeobecne dobre vybavené predstavenie, keď ide o kostýmy, scénografiu, hudbu, masky, a bol to významný krok v mojom presvedčení, že by som sa vari chcel zaoberať divadlom. Môj otec bol proti tomu, lebo on dobre vedel, čo je to za život, pokým moja matka ako dobrá pedagogička povedala: Nech skúsi. Tak som to skúsil. Ale pôvodne mojou najväčšou láskou bolo výtvarné umenie a mal som aj odovzdané všetky doklady na zápis na bratislavskú Vysokú školu výtvarných umení, ale keď som videl, že iné deti už majú to remeslo v ruke, vzal som tie moje doklady a odišiel som na VŠMU, kde som sa prihlásil na pohovory z réžie. Prvýkrát ma
neprijali – so zdôvodnením, že neotvárajú ročník. Šlo vtedy totiž o rekonštrukciu celého študijného systému a tamojšie päťročné štúdium menili na štvorročné, takže som v nasledujúcom roku patril do prvej generácie, ktorá réžiu študovala štyri roky. Počas toho jedného roka, kým som čakal na prijatie, využíval som čas na čítanie, chodil som do divadiel a tiež na akadémiu, kde som mohol priamo sledovať skúšky absolventov (štúdium vtedy napr. končil Juraj Kukura a celá plejáda tamojších hercov). Bola to možno
Ako maturant petrovského gymnázia
moja tvrdohlavá cesta za cieľom, ale mal som zároveň šťastie, že mi povolili sledovať tie skúšky, čo mi určite pomohlo v mojom ďalšom orientovaní sa. Lebo v Petrovci som dovtedy videl iba len dve alebo tri profesionálne predstavenia a môj dovtedajší kontakt s divadlom bol skôr na úrovni ochotníckych prejavov, takže som ten jeden rok, kým som
