Zdravím, naši čitatelia, tento semester začíname bez nejakých väčších opatrení v rámci koronavírusu COVID-19. Hoci sa deje istá veľmi nepríjemná a smutná udalosť na Ukrajine, ktorú máme doslova za rohom a často sa objavuje v médiách a na sociálnych sieťach, my pokračujeme v štúdiu.
Ešte minulý Akademický rok bola zvolená nová rektorka našej univerzity - prof. Mgr. Katarína Slobodová Nováková, PhD. Prinášame vám rozhovor, v ktorom sa dozviete o jej plánoch do budúcnosti, ako aj mnoho ďalších zaujímavých informácií. Taktiež si môžete prečítať napríklad článok zameraný na syndróm CAN.
Aj tento Akademický rok vám prajeme príjemné čítanie, veľa úspechov a veľa šťastia.
Šéfredaktor
Daniel Bíro
Šéfgrafik
Daniel Bíro | Šéfredaktor
Natália Jardeková
Daniel Bíro Redaktori
Editor
Barbora Homolová
Daniel Junas Ida Šagat
Jaroslav Maradík
Júlia Bendíková
Róbert Tóth
Veronika Rubintová
Zdenka Bangová
Titulka : Natália Jardeková
Foto: Daniel Bíro
UCM postupuje vyššie v rebríčku hodnote nia Scimago.
Za obdobie 2016 až 2020 sa škola umiestnila v celosvetovom meradle na 700. mieste oproti minulému roku. Vtedy sa nachádzala na 808. mieste.
V rámci slovenských univerzít sa UCM umiestnila na 9. mieste. Polepšila si tým o dve priečky na národnej úrovni. V najlepšom svetle sa ukázala v oblasti výstupov environmentálnych vied.
Na Slovensku sme sa umiestnili na 1. mieste. Na celosvetovej úrovni to stačilo na 350. miesto a v rámci OECD na 260. pozíciu.
Univerzitná knižnica UCM je zapojená do grantovej schémy Fondu na podporu umenia
Centrum informačných zdrojov - Univerzitná knižnica UCM je zapojená do grantovej schémy Fondu na podporu umenia (FPU). V rámci grantu kúpila 368 nových knižných publikácií obsahovo zameraných na odbory UCM. Vydanie 87 z nich bolo priamo podporených grantom FPU.
V období 22. a 23. apríla 2022 sa uskutočnilo vyhodnotenie 28. ročníka celoslovenskej novinárskej súťaže stredoškolákov a vysokoškolákov ŠTÚROVO PERO 2022. Bolo to v rámci v rámci XXXV. ročníka Štúrovho Zvolena. Medzi hosťami boli Jaroslav Naď (minister obrany SR), Mgr. art. Roman Malatinec (podpredseda Banskobystrického samosprávneho kraja), Ferdinand Tisovič (Literárny Fond), Ing. Lenka Balkovičová (primátorka mesta Zvolen) a ďalší hostia.
Časopis Atteliér, ktorý sa umiestnil na prvom mieste, zároveň získal hlavnú cenu hlavnú cenu Nadácie Čisté slovo - Zlaté Štúrovo pero.
UCM sa stala členom RPR Valné zhromaždenie Rady pre reklamu (RPR) schválilo žiadosť Fakulty masmediálnej komunikácie za člena RPR.
Fakulta sa tak stala jedinou a prvou, ktorá má zastúpenie v tomto uznávanom orgáne zameranom na etickú samoreguláciu reklamy.
Spolu s prepojením akademického prostredia s praxou členstvo v Rade umožňuje aktívne sa podieľať na vývoji a správnom fungovaní reklamného odvetvia, pripomienkovaní návrhov zákonov v oblasti reklamy a komunikácie, na tvorbe etických pravidiel a navrhovaní zmien Etického kódexu reklamnej praxe či možnosti spolupodieľať sa na príprave.
Inaugurácia novej Rektorky 19. septembra 2022 sa uskutočnila inaugurácia prof. Mgr. Kataríny Slobodovej Novák ovej, PhD. do pozície rektorky Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Slávnostné podujatie, počas ktorého sa uskutočnila inaugurácia, bolo spojené s otvorením akademického roka 2022/2023.
Vymenovanie nového dekana prírodných vied Rektorka prof. Mgr. Katarína Slobodová Nováková, PhD. počas zasadnutia Vedenia UCM vymenovala do funkcie dekana Fakulty prírodných vied UCM doc. PhDr. Petra Hor vátha, PhD. Účinnosť je od 24. septembra 2022.
Zdroje: ucm.sk, fmk.sk Autor: Daniel Bíro
Vojnový konflikt na Ukrajine sa bezprostredne dotýka aj nás ako jednej zo susediacich krajín. Naša univerzita každým dňom vyhodnocuje situáciu a promptne reagovala pri pomoci ukrajinským študentom navštevujúcim naše fakulty a inštitúty. Ide okolo sto študentov. Svoju solidaritu a odhodlanie pomôcť vedenie univerzity a fakúlt prejavili aj návrhom a schválením viacerých opatrení a podporných aktivít. Univerzita navrhla realizovať nasledujúce kroky zmierňujúce dopad vojny na týchto študentov:
-Finančná podpora – udelenie mimoriadnych štipendií.
Vyplatenie hotovosti vo výške 300 € pre každú ukrajinskú študentku a študenta prítomného na UCM. Podľa potreby sa bude v závislosti od pretrvávania nepriaznivej situácie štipendium opakovať.
-Odpustenie poplatkov za ubytovanie v študentskom domove.
-Poskytnutie stravných lístkov. Benefit v podobe bezplatného stravného lístka na jedno jedlo denne pre zapísaného a fyzicky prítomného ukrajinského študenta a študentku.
-Psychologická pomoc v univerzitnej psychologickej poradni. Kontaktná adresa: poradna@ucm.sk
-Usporiadanie zbierky potravín, hygienických potrieb a ďalších predmetov na podporu študentov vzhľadom na ich obmedzené finančné zdroje.
-Zohľadnenie zhoršenej možnosti účasti študentov na výučbe.
-Pracujeme s možnosťou vytvorenia konta solidarity s ukrajinskými študentami pre podporu ich štúdia a sociálneho zabezpečenia.
Ukrajinskí študenti a študentky sa môžu obrátiť v prípade potreby na novovytvorenú mailovú adresu s konkrétnymi otázkami a požiadavkami.
Univerzita chce týmto vyjadriť svoju solidaritu a ubezpečiť nielen ukrajinských študentov a študentky, ale i kolegov a kolegyne z Ukrajiny, že hľadáme cesty na zmiernenie a zlepšenie ich neľahkej situácie.
Zdroj: www.ucm.sk
Toto je obľúbené motto našej novej pani rektorky, ktorá bola zvolená do funkcie UCM na obdobie rokov 2022 – 2026.
Čím ste chceli byť v ranom veku, prípadne keď ste boli na strednej škole?
Odkedy si pamätám, tak som chcela byť letuška. To bol naozaj môj detský sen a hrávala som sa, ako rozdávam kávu, aj keď ako dieťa som nikdy neletela. Mali sme jednu známu, ktorá vykonávala túto prácu. Mne sa to zdalo ako úžasné zamestnanie. Potom som veľmi rýchlo zistila, že mám silnú kinetózu a je mi zle aj v aute, takže by som to určite v lietadle nezvládala (smiech).
Od základnej školy som chcela byť učiteľka. Kreslila som na tabuľu, zadávala som domáce úlohy. Tak to ma už od základnej školy držalo a viac-menej mi to zostalo.
Ako sa začala vaša akademická kariéra?
Ešte predtým musím povedať niečo úsmevné. Keď som si vyberala na strednej škole, čo budem robiť, tak všetci moji spolužiaci išli na právo alebo ekonómiu. Vtedy, na konci 90. rokov to bolo veľmi trendy, no ja som zahlásila mojej triednej pani učiteľke, že pôjdem na etnológiu. Ona mi na to hovorí, že: „Preboha, Katka, čo s tým chceš robiť? Veď budeš medvede v múzeu oprašovať.“
Prihlásila som sa na všetky školy, kde sa etnológia vyučovala, aj sem do Trnavy na UCM. Bolo to v roku 1997. Tu otvárali prvý ročník. Úsmevné je to preto, lebo ma neprijali do prvého ročníka, pretože neboli spokojní s mojimi študijnými výsledkami (smiech).
Tak som nastúpila do Nitry na Katedru etnológie a folkloristiky, kde to bolo veľmi príjemné
štúdium. Mala som etnológiu v kombinácii s históriou, učiteľským predmetom.
Tak som viac-menej pričuchla k tomu, čo som si ako dieťa vysnívala, ale musím priznať, že ma to viac ťahalo k tej etnológii, ktorú som si vybrala ako profiláciu aj pri písaní diplomovky. K tomu som viac inklinovala, to ma viac bavilo.
Viete označiť niektoré momenty vo vašom živote, ktoré by ste mohli nazvať kľúčovými pre vaše pracovné smerovanie, prípadne ľudí, ktorí vás inšpirovali?
Kľúčové bolo asi to rozhodnutie, ako som spomínala, na strednej škole, venovať sa etnológii. Bolo to možno aj rodinným prostredím, teda aj tým, že môj otec viedol folklórnu skupinu. Tak som sa od detstva viac-menej dobrovoľne-nedobrovoľne zúčastňovala všetkých nácvikov, súťaží, folklórnych festivalov. Asi to bol ten dôvod, ktorý ma motivoval, prečo som inklinovala k folklóru. Pôvodne som sa chcela venovať práve tomu hudobnému alebo tanečnému folklóru, ale počas štúdia som zistila, že viac sa mi páči práve materiálna kultúra.
Tak som sa začala orientovať na materiálnu kultúru a dodnes sa profesionálne venujem najmä materiálnej kultúre. Agrárna kultúra, poľnohospodárstvo, tradičné formy transportu, kulinárna kultúra, strava, vinárstvo a vinohradníctvo.
Toto sú témy môjmu srdcu blízke. Na čo mi aj môj kolega z akadémie počas toho ako som si robila PhD., keď som pracovala na téme vinohradníkov a transformácie v socialistickej kolektivizácii, povedal: „To si si vybrala dobrú tému, ja som si
vybral odev a chodím po babkách a prezerám staré sukne v kasňách a ty máš vinohradníctvo a to chodíš a koštuješ.“ (smiech).
Samozrejme sa tomu nevyhnete počas výskumov, ale samotný výskum je dosť náročný, keď trávite veľa času v teréne. Je to o komunikácii s ľuďmi a musíte vedieť komunikovať so všetkými. Aj s tými jednoduchými ľuďmi v zapadnutých lokalitách, a to je to, čo ma napĺňa. Rada chodím na výskumy. Na to asi teraz už nebudem mať toľko času.
Ťažká otázka, čo ma motivovalo. Nabádali ma viacerí ľudia, aby som to skúsila. Musím povedať, že som bola osem rokov vo funkcii dekanky fakulty, kde si myslím, že som posunula fakultu výrazným spôsobom vpred.
Už som bola trošku unavená a zároveň som videla, že... Nebudem kritizovať predchádzajúce vedenie, pretože sa to nepatrí, ale na druhej strane sa nazdávam, že táto univerzita má veľký potenciál, ak bude správne smerovaná, čo nebolo až tak úplne využité.
Vidím tam naozaj veľký potenciál, veľkú perspektívu, kam sa dá s týmito perfektnými ľuďmi, študentmi a vôbec s touto univerzitou pohnúť, ak tomu trošku pomôžeme. To bola asi moja základná motivácia – trochu inak to nasmerovať a trochu dynamickejšie to viesť.
Vedeli by ste pre našich čitateľov stručne opísať prácu rektora, čomu sa venuje?
Ak by som to mohla odľahčiť, tak musíte mať „vyjednávacie“ schopnosti agenta FBI, musíte mať trpezlivosť nepálskych budhistických mníchov a musíte mať naozaj vedomosti psychológa, aby ste dokázali riadiť toľko ľudí. Je to veľmi zodpovedná funkcia.
Musím povedať, to som od začiatku tvrdila, mám veľkú bázeň pred touto funkciou, pretože nereprezentujete v tejto pozícii sám seba, ale reprezentujete celú univerzitu. Zastupujete navonok všetkých 500 zamestnancov, všetkých 5500 študentov. Toto nie je ľahké a je to veľmi náročná a zodpovedná úloha.
Nazdávam sa, že rektor je ten, ktorý má nielen reprezentovať univerzitu, ale má sa starať o univerzitu, má lobovať o čo najlepšie pozície univerzity, zháňať pre ňu peniaze, získavať zahraničných partnerov, ktorí budú s našou univerzitou spolupracovať, zabezpečovať jej miesto v pomyselných rebríčkoch, hodnoteniach.
Vzdelanie: Mgr. Katedra folkloristiky a religionistiky, Katedra histórie, Filozofická fakulta UKF v Nitre PhD. Ústav etnológie SAV, Bratislava, odbor: Etnológia Doc. Filozofická fakulta UKF v Nitre, odbor: Etnológia Prof. Filozofická fakulta UCM v Trnave, odbor: Etnológia a mimoeurópske štúdiá
Hobby: profesia etnológa, čítanie kníh, záhrada, zbieranie liečivých bylín, vysokohorská turistika, postcrossing
Obľúbené knihy: 1984 George Orwell , Príbeh pána kaplána Leo Rosten, historické knihy, knihy o Vysokých Tatrách, Banášove knihy a rozprávkové knihy od Braňa Jobusa, ktoré číta svojej dcére.
A samozrejme, chcem opäť zdôrazniť, rektor nemôže robiť túto prácu sám. Musíte mať na to tím. Bez tímu sa nepohnete ďalej. To vidíme na rôznych príkladoch, že ak človek niečo manažuje sám, tak to nemá dlhodobé trvanie – najmä ak nedôverujete ľuďom, s ktorými pracujete. Iba s tímom dokážete posúvať pracovisko vpred. Tak ako to bolo na fakulte, kde som mala výborný tím prodekanov, na ktorých som sa mohla spoľahnúť. Tak dúfam, že budem mať výborný tím, ktorý som si vybrala aj v tejto funkcii.
Na akých hlavných bodoch ste postavili váš volebný program?
Volebný program bol postavený na troch základných pilieroch: tradícia, moderný a dynamický manažment a silné zahraničné vzťahy. Bez toho sa nepohneme ďalej.
Musíme nanovo vytvoriť pretrhané kontakty, zosieťovať zahraničných partnerov a dať o sebe vo svete vedieť, že sme tu a máme relevantné miesto v akademickom aj výchovno-vzdelávacom procese a že treba s nami rátať.
Aké sú súčasné problémy, ktorým čelí UCM a aké dostupné riešenie vidíte v budúcnosti?
Mám vízie, ktoré sú v krátkodobom horizonte realizovateľné a potom je veľa vecí, ktoré sa nedajú spraviť ani za týždeň, ani za mesiac, ani za pol roka, ale sú to strednodobé až dlhodobé horizonty. Čo považujem momentálne za najväčšiu prioritu, je dokončiť celý proces zosúladenia so štandardmi akreditačnej agentúry, pretože doteraz sa tomu nepripisoval z úrovne rektorátu až taký význam. Bolo to všetko na fakultách. Všetci si mysleli, že je to len o študijných programoch, čo je veľká chyba, pretože ten proces musíte urobiť naprieč všetkými štruktúrami univerzity, nevynechajúc ani rektorátne či kvestorátne oddelenia – horizontálne, vertikálne.
Tu najmä oceňujem prácu pána prorektora Lenovského, ktorý to začal v ostatnom roku a myslím, že na to vieme veľmi dobre nadviazať, aby sme to do augusta naozaj celé ukončili tak, ako sa má. Ďalšou výzvou, ktorá nám do toho spadla, je novela vysokoškolského zákona, ktorú či chceme, či nechceme, musíme implementovať do všetkých dokumentov.
Ďalej je tu 25. výročie univerzity, na čo nesmieme zabudnúť, je to štvrťstoročie a musíme odprezentovať, kam sa univerzita za tie roky posunula, čo všetko dosiahla a čo všetko by sme chceli spraviť.
Je niečo na čo sa obzvlášť tešíte vo funkcii rektorky?
Je to práca s ľuďmi. Je to náročná práca. Rada pracujem s ľuďmi, takže sa teším na spoluprácu so všetkými fakultami. Nebude to je jednoduché, lebo každá zložka univerzity je veľmi špecifická. Sú na nej špecifickí ľudia, takže bude to zaujímavé. Bude to výzva. Teším sa na to.
Ste prvou ženou, ktorá bola na UCM zvolená do funkcie rektora. Stretli ste sa počas vašej kariéry so situáciami, v ktorých ste sa cítili v nevýhode v porovnaní so svojimi mužskými kolegami? Alebo naopak, nikdy ste nepocítili diskrimináciu na základe pohlavia?
Určite áno. Myslím si, že tak ako všetky ženy. Vrcholové akademické prostredie bolo doteraz chápané ako mužské, takže je pre nás trochu náročnejšie sa tam dostať, aby nás akceptovali ako relevantných partnerov. Myslím si však, že je to dobrý signál, že je žena vo funkcii rektorky. Nie preto, že som to ja, ale aj napríklad Karlova univerzita vo svojej stáročnej histórii má po prvýkrát vo svojej histórii na čele rektorku. My sme to stihli v prvej štvrťstoročnici (smiech). To je dobrý signál, že naozaj neostrakizujeme ženy vo vrcholových pozíciách. Ja som to určite pocítila, ak si zoberiete predchádzajúce vedenie, tak bolo značne genderovo nevyvážené. Budem sa snažiť, aby zastúpenie bolo rovnomerné a aby všetci dostali rovnakú šancu.
Máte nejaké odporúčania pre dnešných študen tov UCM, ktoré sa týkajú napr. nevyužitých možností? Niečo, s čím sa stretávate často a pomyslíte si: „Toto je taká skvelá príležitosť, prečo si ju nikto nevšíma, alebo prečo ju nevyužíva?“
Naši študenti, nechcem ich uraziť, sú trošku leniví využiť všetky príležitosti, ktoré sa im dávajú. Viem to porovnať, keď som bola študentkou ja. Týka sa to najmä možností vycestovať do zahraničia a získavať skúsenosti na partnerských univerzitách.
Keď som študovala, tak tých možností veľa nebolo a boli sme radi, keď sme mohli ísť napríklad do Brna. Do Poľska som sa dostala raz za svoje štúdium. To bolo niečo úžasné. Ten, kto získal nejakú stáž cez SAIA, ten bol považovaný za poloboha.
Dnes je mobilít veľmi veľa, univerzita má požehnane zmlúv a vôbec sa nevyužívajú, čo ma osobne veľmi mrzí, pretože práve medzinárodné vzťahy vždy boli pre mňa srdcovka. Nazdávam sa, že bez toho univerzita nebude v ratingoch akceptovaná, pokiaľ o nás nebudú vedieť. A budú o nás
vedieť iba vtedy, ak budeme chodiť na univerzity a budeme využívať zmluvy.
Tu by som aj chcela apelovať na študentov, aby sa nebáli, aby využili všetky prístupné možnosti. Budeme sa snažiť ešte navyšovať počet mobilít v maximálnej možnej miere, ako sa to bude dať, aby využívali výzvy a možnosti, ktoré sú, aby takto konfrontovali sami seba už v študentskom veku s možnosťami, ktoré majú. Svet im ponúka neuveriteľné možnosti.
Autor: Veronika Rubintová
Foto: Daniel Bíro
Citát v názve práce z vyše tristoročnej oslavnej básne na Trnavu a jej univerzitu chce navodiť atmosféru toho, že navštíviť toto mesto sa oplatí nielen pre pracovné či študijné povinnosti, ktoré tu môžu na človek čakať, ale aj z dôvodu, aby spoznal jeho bohatú históriu a dozvedel sa zaujímavé príbehy z minulosti. Rovnako atraktívne zneli spomínané verše v minulosti a nemenej lákavo i dnes.
Pre študentov trnavských univerzít zrejme nebudú neznáme námestia, ulice či uličky v centre mesta a jeho blízkom okolí. Možno predpokladať, že týmito miestami sa pohybujú nielen, keď sa presúvajú k staniciam železničných a autobusových spojov, ale trávia tu aj svoj voľný čas. Trnavské historické centrum, ktoré z podstatnej časti zaberá túto časť a je obkolesené stredovekým hradbovým opaskom, ukrýva množstvo zaujímavých objektov, budov, sôch, umeleckých realizácií vo verejnom priestore atď. Ako obyvatelia mesta (či už stáli, alebo dočasní) stávame sa ich súčasťou a pôsobia na nás, hoci si často neuvedomujeme, aký historický príbeh sa môže skrývať za ich osudom. Samozrejme, prejaviť záujem o tieto skryté príbehy môže iba človek citlivý na prvé počutie takmer nezbadanú, no predsa prítomnú reč histórie.
Prechádzať sa Trnavou je ako listovať v encyklopédii minulosti – navyše si môžeme aj vybrať kapitolu, ktorá sa nám zapáči – buď spoznávame architektúru budov, alebo zaujímavé technické pamiatky či trnavské kostoly, no ja sa chcem s vami vydať na cestu trnavskými uličkami, na ktorej nás budú sprevádzať významné literárne osobnosti, zachytávajúce vo svojich dielach atmosféru mesta, kde pred desiatkami či stovkami rokov žili. Vyberieme sa na šesť miesť, kde sa stretneme s literárnymi iniciatívami, ktoré tvoria trnavský príspevok do slovenskej kultúry.
Ján Sambucus – občan renesančnej literárnej republiky
O Homéra sa prelo sedem miest a o Jána Sambuca štyri národy (slovenský, nemecký, maďarský, francúzsky), no on sa neochvejne podpisoval „Ioannes Sambucus, Pannonnius Tyrnavien-
sis“. Robil tak napriek tomu, že materinskou rečou humanistov bola latinčina a gréčtina a ich domovom „humanistická literárna republika“. Ján Sambucus sa teda vytrvalo a hrdo hlásil k Trnave. Bol jednou z najvýznamnejších osobností latinského humanizmu vôbec a patril medzi špičkových básnikov svojej doby.
Postupne od roku 1542 do roku 1553 študoval vo Viedni, Lipsku, Ingolštate, Štrasburgu, Paríži – tu získal titul magistra slobodných umení v roku 1552. O rok neskôr odišiel do Talianska ako vychovávateľ Juraja Bónu, synovca ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha. Na jednotlivých miestach bol žiakom významných dobových učencov. Pohybovať sa v takomto prostredí naznačovalo, že bystrému a vzdelanému mužovi je prisudzovaná sľubná kariéra. Tak sa aj stalo a zakrátko už pôsobil na cisárskom dvore vo Viedni.
Od roku 1565 pôsobil ako cisársky historiograf a radca, bol profesorom Viedenskej univerzity
„Často
a vykonával aj lekársku prax. Posledné roky života Jána Sambuca strpčovali nielen finančné problémy, ale aj neustále intrigy dvora. Po spisovateľská činnosť a zomiera v roku 1584 v biede a izolácii. Za jeho hlavné mimoriadne literárne plodného J. Sambuca sa pokladajú zbierka rečí a básní Démégoriai (Bazilej, 1552), básnické zbierky Poemata (Padova, 1555) a Emblemata (Antverpy, 1564). Emblém je náročný žáner, ktorý pozostáva z motta, obrázku a básnického textu. Podáva akúsi náuku o živote jednotlivca v spoločnosti formou umeleckých obrazov (trópov), ktorú nazýva učenosťou v mravoch.
Prostredníctvom týchto básní interpretuje svoje názory na všeľudské témy, ale i komentuje vlastné umelecké nadanie a rozsiahlu znalosť filozofie, antickej mytológie, lekárstva a mnohých iných oblastí vedy. Jeho emblém s názvom Zbrane mojej otčiny Trnavy sprevádza jedno z najstarších zobrazení mestských hradieb, na ktorom je viditeľný aj erb mesta Trnava.
Osobnosť Jána Sambuca si pripomenieme pri pamätnej tabuli, ktorá je umiestnená na budove radnice, a teda v blízkosti domu, ktorý úž síce nestojí, ale autor v ňom býval.
Baroková Trnava univerzitnej vzdelanosti
Trnavská univerzita nesporne zohrala mimoriadne dôležitú úlohu v procese formovania slovenskej vedy, kultúry i národného vedomia, a to takej miery, že niektorí literárni vedci ako napríklad Viliam Turčány, formulovali hypotézu, že v básnickej skladbe Štefana Ferdinanda Seleckého Obraz panej krásnej perem malovaný, která má v Trnave svoje prebývání ide v podstate o barokovú alegóriu univerzity. Na tomto mieste sa zámerne vzdáme dlhého menoslovu významných literátov a pedagógov Trnavskej univerzity, z ktorých rezonujú v literárnych kruhoch najsilnejšie azda mená Martin Sentiváni a Samuel Timon, a sústredíme sa skôr na to, ako bola vnímaná univerzita očami básnika.
O autorovi spomínanej oslavnej básne vieme toho málo. Nie je zrejmé, kde sa narodil, ani kde zomrel. Pravdepodobne to bolo v okolí Trnavy roku 1675. Podľa básne, ktorá vznikla v roku 1701, možno však predpokladať, že okolo roku 1700 študoval na Trnavskej univerzite. 354-veršová báseň nebola dlho známa, pretože ju až v roku 1958 objavil literárny historik Ján Mišianik. Selecký ju vytvoril na počesť pani Kataríny Korbortranyovej, štedrej podporovateľky mladých básnikov, no v druhom významovom pláne môžeme uvažovať aj o alegórii na samotnú univerzitu. Prečo je možné, že za ženou sa skrýva univerzita? Škola si získala
ako centrum vzdelanosti svoj kredit ďaleko za hranicami mesta. Autor využíva množstvo hyperbol a trópov, z veršov cítiť nadšený tón, ktorý vytvára dojem, že panegyrika adresovaná pani Kataríne je vybudená celkovým inšpirujúcimespritom mesta.
Bernolákovská generácia a Slovenské učené tovarišstvo
Od polovice 17. storočia, keď v Trnave sídlila univerzita, sa upevnilo centrálne postavenie mesta v oblasti slovenskej kultúry. Na tento „zlatý vek“ nadviazala nastupujúca generácia vzdelancov, ktorých možno označiť ako bernolákovcov. Bola to ustanovujúca generácia národného obrodenia, s ktorou prišla snaha zoficiálniť kultúrnu podobu národného jazyka. Anton Bernolák realizoval tento zásadný kodifikačný čin dielom Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách (1787), ktoré neskôr doplnili spisy Slovenská gramatika (1790), Etymológia slovenských slov (1791) a Slovár...(1825/27). Na obrodnom procese sa podieľal významne aj Bernolákov blízky spolupracovník, kňaz, spisovateľ, šíriteľ osvety Juraj Fándly. Medzi nimi a Jozefom Ignácom Bajzom prebiehali ostré polemiky, kde sa riešili ideovo-umelecké i jazykové problémy.
Do činnosti bernolákovského hnutia patrí aj pôsobenie Slovenského učeného tovarišstva, ktoré vzniklo v Trnave roku 1792, sústredilo sa na rozvoj národnej kultúry, vydávalo ľudové, osvetové a náukové práce u trnavského kníhtlačiara Václava Jelínka. Na tomto mieste treba spomenúť, že súčasťou tohto hnutia bol aj Ján Hollý, jeden z najvýznamnejších reprezentantov literárneho klasicizmu na Slovensku a básnik, ktorého diela naplno ukázali jazykové i umelecké možnosti bernolákovčiny. Po Jánovi Hollom, ktorý v Trnave študoval, je pomenovaná ulica a jeho meno nesie aj gymnázium, kde má umiestnenú pamätnú tabuľu.
Odkaz na bernolákovskú generáciu, ktorá z Trnavy zasiahla celé územie Slovenska, ba i celý slovenský svet si možno pripomenúť pri soche A. Bernoláka od Jána Koniarka v susedstve Bernolákovej brány.
Po úradnom zastavení činnosti Matice slovenskej v Martine v roku 1875, prebrala Trnava úlohu kultúrneho a vydavateľského centra Slovenska najmä zásluhou Spolku sv. Vojtecha (vznikol v Trnave roku 1870). Tieto skutočnosti prispeli k tomu, že „aj zásluhou národnej duchovnej kultúry
šírenej Spolkom sv. Vojtecha sa v Trnave koncom 19. storočia dvíha ďalšia výrazná vlna s celoslovenským dosahom, známa ako Osvaldova družina“ (Fordinálová, 2010,s. 489).
Jej členovia sa hlási k tradíciám bernolákovcov a Slovenského učeného tovarišstva. Na sté výročie jeho vzniku vydali osvaldovci almanach Tovarišstvo (1893), ktorého hlavnou úlohou bolo zverejňovanie poznatkov o členoch tovarišstva a sprístupňovanie literárnych pamiatok a dokumentov. Z družiny boli najznámejší jej vedúca osobnosť František Richard Osvald a spisovateľ a literárny kritik Tichomír Milkin. Družina vydávala časopis Kazateľňa s prílohou Literárne listy (1891–1908), ktoré významne prispeli k rozvoju literárnej tvorby a kritiky v období realizmu.
Aktivity družiny si sprítomníme prostredníctvom návštevy Spolku sv. Vojtecha, do ktorého sa dá vstúpiť ako z Divadelnej, tak z Radlinského ulice. Avantgardná Trnava – Katolícka moderna a nadrealizmus
Viacerí členovia umeleckej a vedeckej avantgardy sú spojení práve s mestom Trnava. V tomto zmysle môžeme hovoriť o predstaviteľoch Katolíckej moderny a nadrealizmu. Niektorí z reprezentantov Katolíckej moderny prešli trnavským františkánskym kláštorom, no najmä vydavateľstvo Urbánek a spol. a vydavateľstvo Spolku sv. Vojtecha zastrešovali knižnú (hlavne básnickú) produkciu týchto autorov. V Trnave vyšli zásadné práce formujúcej sa Katolíckej moderny ako napríklad Antológia mladej slovenskej poézie (1933), desiatky zbierok poézie básnikov, napr. Pavol Gašparovič Hlbina, Rudolf Dilong, Janko Silan, Svetloslav Veigl, Gorazd Zvonický a iní. V Trnave vychádzali aj časopisy orientované na modernú katolícku spisbu pod názvami Postup a Prameň. Ďalšími predstaviteľmi trnavskej avantgardy boli členovia nadrealistickej skupiny (Rudolf Fabry) či Spolku pre vedeckú syntézu (Klement Šimončič, Mikuláš Bakoš). V Trnave žil napríklad aj Jerry Honza a pôsobil tu Rudolf Dilong – síce františkán, ale výrazný podporovateľ nadrealizmu. Až na Dilonga sú všetci menovaní nadrealisti odchovanci Trnavského gymnázia J. Hollého, kde už ako stredoškoláci pod vedením profesora Jaroslava Pacáka mali svoje špecifické literárne a umelecké záujmy a vytvorili životaschopnú bunku avantgardnej literatúry. V roku 1932 Mikuláš Bakoš, vtedy končiaci stredoškolské štúdium, pripravil zborník prác s názvom Črepiny na slnku, ktorý bol venovaný profesorovi Františkovi Špačkovi a uviedli sa v ňom napr. Bakoš, Šimončič, Topoš, Ušák a iní.
V Trnave vo vydavateľstve Urbánek a spol.
vychádzali pod edičným označením Aligátor niektoré zásadné nadrealistické zbierky, ako napr.: R. Fabry: Vodné hodiny, hodiny piesočné (1938), V. Reisel: Vidím všetky dni a noci (1939). V „sezóne“ 1939/40 inicioval v Trnave R. Dilong vydávanie avantgardného časopisu s názvom Nové slovo, no pre úradný zákaz vychádzal iba rok (Bakoš, 1969, s. 243–257).
Aktivity trnavskej avantgardy si možno pripomenúť pri františkánskom kláštore alebo pred historickou budovou Gymnázia Jána Hollého.
V päťdesiatych rokoch 20. storočia sa začala formovať mladá generácia autorov, ktorá odmietala zideologizovanú poetiku socialistického realizmu. Do popredia namiesto toho posúvali zmyslovú konkrétnosť, ktorú považovali na rozdiel od ideológie za záruku pravdivosti a autentickosti. Popri tom hlásali aj slobodu fantázie, výrazových prostriedkov či experimentu. Básnickú tvorbu štyroch individualít, ku ktorým sa neskôr hlásili aj ďalší, charakterizovala okrem zmyslovej konkrétnosti aj sugestívna metaforika a bohatá obraznosť, maximálne využívajúca možnosti jazyka.
V roku 1956 začína vychádzať časopis nastupujúcej mladej generácie s názvom Mladá tvorba, ktorej redaktorom sa stal aj Miroslav Válek – akýsi mentor začínajúcich mladíkov. Do časopisu prispievali aj autori Trnavskej skupiny – Ján Ondruš (1932), Jozef Mihalkovič (1935), Ján Stacho (1936) a Ľubomír Feldek (1936). Mesto Trnava sa priamo viaže na život troch: Ondruš, Stacho, Mihalkovič a neskôr v roku 1961 sa pridal aj Ján Šimonovič (Siladice). Bol to práve Miroslav Válek, ktorý už ako redaktor Mladej tvorby navrhol štyrom mladíkom vytvoriť literárnu skupinu. Časopis im dal možnosť prezentovať svoju tvorbu v kompletnom aprílovom čísle roku 1958. Autori túto ponuku využili a tu sa prvýkrát rodí názov Trnavská skupina, pretože Ondruš, Stacho a Mihalkovič, podobne ako ich generačné starší spolubásnik M. Válek boli z Trnavy. Toto číslo malo obsahovať tri programové manifesty Trnavskej skupiny: Bude reč o poézii, Bude reč o detskej literatúre, Bude reč o preklade, no po zásahu cenzúry z pôvodného zámeru zostalo v časopise iba torzo.
Trnavská skupina výrazne ovplyvnila aj vývin detskej literatúry a od ich literárnych počinov registruje literárna kritika kvalitatívny skok v tejto spisbe, ktorý poznáme pod označením literatúra detského aspektu.
Pamiatku na Trnavskú skupinu si možno pripomenúť na Pekárskej ulici, kde žil a tvoril Ján Ondruš, zrejme najvýraznejšia osobnosť skupiny,
ktorý tu má umiestnenú pamätnú tabuľu. Za kvalitu jeho tvorby dostatočne hovorí fakt, že bol v rokoch 1994, 1999 a 2000 nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru.
Virtuálna literárna prechádzka na tomto mieste končí, pričom sme sa pokúšali priblížiť najmä tie najvýznamnejšie literárno-kultúrne iniciatívy, ktoré v Trnave vznikli a rozhodujúcim spôsobom prehovorili aj do celonárodného, ba v niektorých prípadoch i medzinárodného diania. Trnava je však bohatá aj na iné literárne prejavy, pôsobilo či pôsobí tu množstvo zaujímavých autorov, ktorých tvorbu sa oplatí spoznávať – a možno nielen čítaním, ale aj takto zaujímavou prechádzkou mestom.
BAKOŠ, Mikuláš (1969): Chronologický prehľad –Kronika A 38. In: BAKOŠ, Mikuláš (ed.): Avantgarda 38. Štúdie, články, dokumenty. Bratislava: Slovenský spisovateľ, s. 243–257.
BOHUNICKÝ, Peter – ÁGHOVÁ, Janka (2005): Hodiny nášho času 2. Literárne vychádzky v Trnavskom kraji. Trnava: Klub Spoločnosti Ladislava Novomeského Trnava, 24 s.
FORDINÁLOVÁ, Eva (2010): Literárne dejiny Trnavy. In: ŠIMONČIČ, Jozef (ed.): Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Mesto Trnava, s. 471–501.
GAŠPARÍK, Mikuláš (1988): Účasť Trnavy na rozvoji národnej literatúry. In: ŠIMONČIČ, Jozef – WATZKA, Jozef (eds.): Dejiny Trnavy. Bratislava: Obzor, s. 327–340.
KOTVAN, Imrich (1938): Literárna Trnava v prítomnosti (1918–1938). In: Trnava 1238 – 1938. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, s. 323–334.
REZNÍK, Jaroslav (2012): Túry do literatúry. Po literárnych stopách Slovenska. Bratislava: Slovart, 624 s.
UHRIN, Pavol (1983): Album literárnych pamiatok na Slovensku. Martin: Matica slovenská, 1983, 400 s.
Autor: PhDr. Marián Kamenčík, PhD.
Naša národná identita je vybudovaná na naratíve tradičnej rodiny silne ovplyvnenom katolíckou morálkou a národnými potrebami, kde životy jej členov podliehali potrebám širokej spoločnosti.
Liberálne myšlienky komunikujúce individualitu a právo napĺňať potreby každého člena spoločnosti v miere a spôsobom, ktorý si sám určí a zároveň rešpektujúcom ostatných jej členov, boli a často stále sú vnímané ako ťažko akceptovateľná zmena nášho životného postoja.
Výrazne slabou stránkou nie len slovenskej spoločnosti, ako sme mali možnosť zistiť počas posledných takmer dvoch rokov, je neschopnosť viesť celospoločenskú debatu kultivovaným spôsobom. Tento problém sa týka širokej škály tém zďaleka nie natoľko kontroverzných, akou je umelé prerušenie tehotenstva.
V tejto otázke sa zdá akoby proti sebe stáli dve kričiace masy, kde jedna nazýva tú druhú vrahmi a druhá žiada tú prvú, aby vytiahla ruky zo ženských materníc. Avšak prieskum spoločnosti AKO objednávaný stranou SaS z októbra 2021 ukázal, že len 7.9 % respondentov podporuje sprísnenie interrupcií, pričom 62% respondentov verí, že existujúca právna forma je dostačujúca, resp. by mala byť uvoľnenejšia.
Kto sú teda tie kričiace väčšiny?
Ak veríme, že diskusia sa začína tým, že strany, ktoré majú záujem sa na nej zúčastniť dostanú priestor na vyjadrenie svojho názoru, potom je namieste dať im na takéto vyjadrenie priestor. Kvôli tomuto príspevku som oslovila piatich respondentov, ktorí sa so mnou podelili o svoje vnímanie a skúsenosti s touto problematikou.
Otázky, ktoré som respondentom položila sú nasledovné:
-Čo vo Vašom živote najviac ovplyvnilo Váš postoj voči interrupciám?
-Ako vnímate politické snahy o zmenu zákona týkajúceho sa interrupcií z dielní súčasných politických strán?
-Máte osobnú skúsenosť s interrupciou?
-Poznáte niekoho vo Vašom blízkom okolí, kto interrupciou zvažoval a ako ste na takú situáciu reagovali?
-Zvažovali ste Vy sama interrupciu?
-Čo by bola jedna vec, ktorá by podľa Vášho názoru pomohla ženám neukončovať teho tenstvo?
Odpovede boli štylisticky editované autorkou.
Zuzana, 30 rokov, jedno dieťa, momentálne na materskej dovolenke a zároveň tehotná, predtým pracujúca v IT, vydatá, žijúca v Bratislave.
-Môj postoj voči interrupciám najviac ovplyvnilo vzdelanie a tým nemyslím základnú/strednú školu, ale vyššie vzdelanie. Až do vysokej školy som chodila na katolícku školu, kde mi boli vnucované postoje a myšlienky, ktoré som si podľa nich mala myslieť. Až keď som sa naučila kriticky myslieť a rozmýšľať, prišla som na to, že sa s týmito názormi nestotožňujem.
-Z aktivít súčasných predkladateľov zákonov o interrupciách mi je smutno a zle. Namiesto toho, aby sa riešila bezpečná forma interrupcie, keď sa už žena pre ňu rozhodne (a to nikdy nie je ľahká voľba), vidíme návrhy, len ako týmto ženám už aj tak ťažkú situáciu sťažiť, prípadne úplne znemožniť.
- Mám z toho pocit, že ženy sú degradované na maternicu, ktorá ma doručiť dieťa, bez ohľadu na to, či sa o neho chce a dokáže postarať a samotný pôrod aj prežiť. Zároveň sa pri návrhoch rieši podpora len v tehotenstve, ako keby pôrodom materstvo končilo.
Pritom najčastejší dôvod pre interrupciu je zlá životná, prípadne finančná situácia.
-Veľa odporcov interrupcií by to komentovalo, aby si tie ženy deti nerobili. A čo robíme preto, aby sme ľudí (ženy a hlavne mužov!) vzdelávali v tomto smere?
Presne tak, na školách predsa nechceme sexuálnu výchovu.
-Osobnú skúsenosť s interrupciou nemám ani ja ani nikto, o kom by som to z môjho okolia vedela. Avšak je podstatné podotknúť, že som mala možnosť voľby – možnosť rozhodnúť sa a naplánovať si, kedy a s kým otehotniem, tak aby to vyhovovalo mne a môjmu mužovi. To veľa žien nemá.
Je pravdepodobné, že ak by som otehotnela pred tým, ako sme boli s mužom pripravení, interrupciu by som zvažovala.
O tejto téme sme s manželom viedli veľa debát, ale v konečnom dôsledku sme sa zhodli na tom, že by to bolo vo finále moje rozhodnutie.
-Súčasnú situáciu ohľadom tejto problematiky by podľa môjho názoru pomohlo minimálne čiastočne vyriešiť vzdelávanie mladých ľudí v oblasti sexuálnej výchovy a prevencie tehotenstva ako takého.
A hlavne, netváriť sa, že tehotenstvo je zodpovednosť len ženy. Koniec koncov, 100% tehotenstiev je spôsobených mužmi. Keď je už raz žena nechcene tehotná, veľa s tým spoločnosť ani štát nespraví a ani by sa ženám do toho nemali starať.
Tomáš, 43 rokov, bezdetný, jeho bývalá partner ka podstúpila interrupciu bez jeho vedomia, pracujúci v IT, rozvedený, žijúci v Írsku
-Môj postoj voči interrupciám sa začal formovať niekedy po 30-ke, v čase keď moja vtedajšia partnerka podstúpila tento zákrok s dieťaťom, ktoré sme čakali spoločne. Trvalú a nemennú formu však získal až v priebehu môjho manželstva o niekoľko rokov neskôr.
-Ako všetky ostatné politické snahy o čokoľvek vnímam aktivity vládnych strán v tomto smere negatívne. Už pomenovanie politická snaha veľa napovie o legitímnosti danej aktivity. Nevenujem tomu prílišnú pozornosť, aj keď na druhej strane musím povedať, že táto konkrétna politická snaha už je za hranicou, kde by bolo možné ju ešte prehliadať.
-Nakoľko som muž, tak úplne osobnú skúsenosť s prerušením tehotenstva samozrejme nemám, ale áno, bol som v životnej situácii, kedy sa ma to osobne týkalo.
-Táto téma je však natoľko tabuizovaná, že aj keď som mal vo svojom blízkom okolí ženu, ktorá interrupciu zvažovala, dozvedel som sa to až s odstupom času, kedy už samozrejme finálne rozhodnutie dávno padlo.
-Z môjho uhlu pohľadu by v prvom rade pomohlo túto tému ako aj samotný akt interrupcie prezentovať ľudom na Slovensku aj z tej druhej, podľa mňa racionálnejšej strany, prezentovať danú tému v širšom kontexte. Denne vídavam v médiách desiatky smutných monotematických príbehov so zdanlivým šťastným, ale hlavne krátkotrvajúcim a prvoplánovým koncom. Možno by stálo za zváženie, prezentovať aj príbehy ľudí, ktorých život bol ovplyvnený rozhodnutím ZA/PROTI interrupcii a majú možnosť s odstupom času vyhodnotiť, ako sa ich život aj na základe tohoto zmenil.
A samozrejme si myslím, že pri rozhodovaní je v neposlednom rade je dôležitá dobre a rozumne nastavená sociálna opora a finančná pomoc štátu.
Sára, 54 rokov, dve dospelé deti (jedno zdravotne znevýhodnené), manažérska pozícia vo vlastnej spoločnosti, rozvedená, žijúca v Nemecku
-Moje vnímanie problematiky interrupcií ovplyvnila moja vlastná skúsenosť súvisiaca s predčasným narodením môjho staršieho dieťaťa. Prvá dcéra sa mi narodila zároveň s vážnym telesným postihnutím – detskou mozgovou obrnou a starostlivosť o ňu si vyžadovala špeciálny prístup. Keď mala 5 rokov a ešte nechodila ani s pomocou špeciálnych pomôcok- chodítka, opäť som otehotnela. Preto som požiadala lekára o vykonanie genetiky z plodovej vody, aby bolo vylúčené mentálne postihnutie, prípadne iné defekty. Amniocentéza sa uskutočnila v 24. týždni tehotenstva. Výsledky našťastie vyšli dobré a druhé dieťa prišlo na svet zdravé. Ale v prípade potvrdenia poškodenia plodu som bola rozhodnutá podstúpiť prerušenie tehotenstva, túto možnosť mi legislatíva v takom prípade umožňovala, hoci by reálne prebehlo až v druhej polovici tehotenstva.
-Práve kvôli tejto skúsenosti vnímam politické aktivity súvisiace s touto otázkou ako obmedzovanie práva žien slobodne sa rozhodnúť o svojej vlastnej budúcnosti.
Z pohľadu matky dvoch dnes už dospelých detí verím, že k rozhodnutiu neukončovať tehotenstvo by viac pomohla adresná finančná podpora po dobu min. 2 rokov zo strany štátu. Napríklad vo forme zariadení ( tzv. jaslí) s dobou otvorenia od 6.00 hod. do 20.00 hod. , prípadne 24 hod. počas pracovných dní, ktoré by boli dotované štátom pre deti od 6 mesiacov, aby matka (častokrát samoživiteľka) mohla pracovať a zabezpečiť svoju rodinu finančne.
Kristína, 42 rokov, dve dospelé deti, asistentka predaja, rozvedená, žijúca v Bratislave
-Môj postoj voči otázke práva na interrupciu ovplyvnil moment, kedy som si uvedomila, že na výchovu a starostlivosť o dieťa, ktoré som pred tromi rokmi čakala, by som ostala úplne sama. V čase, keď som ostala tehotná sme s mojím bývalým manželom stáli pred rozvodom a som presvedčená, že môj manžel sa pri súloži nechránil naschvál. Keď som mu oznámila, že som otehotnela a chcela som prebrať naše rodinné možnosti, jeho odpoveď bola, že ak budem poslúchať, uvidíme ako bude a on sa zariadi.
Nakoľko som už v tom čase mala dve takmer dospelé deti, rozhodla som sa teda pre umelé prerušenie tehotenstva. Mala som vtedy pár mesiacov pred štyridsiatkou a z toho dôvodu som si musela celý zákrok hradiť sama.
Odpoveď môjho bývalého manžela nesúvisela s tým, či by sme kvôli tomuto nenarodenému dieťaťu ostali manželia a snažili sa napraviť náš vzťah, ale s tým, či by sa aj po rozvode, v tom čase mal už vzťah s inou ženou, nejakým spôsobom podieľal na výchove a starostlivosti o toto dieťa.
-Ak by som sa mala vyjadriť k tomu, čo by motivovalo ženy rozhodnúť sa inak ako ja, chcem len povedať, že ženy, ktoré sa rozhodnú podstúpiť tento zákrok sú zvyčajne rozhodnuté tak pevne, že svoje rozhodnutie jednoducho nezmenia. Žijeme v čase, kedy sa rozpadávajú aj dlhodobé vzťahy, s manželom sme spolu boli dvadsať rokov, a zároveň neexistuje dostačujúca podpora zo strany štátu a často ani zo strany širšej rodiny, čiže žena zostáva na starostlivosť o dieťa úplne sama a vtedy k tomuto rozhodnutiu pristupuje pragmaticky.
Lenka, 34 rokov, 3 deti, aktuálne na materskej dovolenke, predtým pracujúca v oblasti manažmentu logistiky zásobovania, vydatá, žijúca v Dolnom Kubíne.
-Moje vnímanie problematiky v oblasti interrupcií ovplyvnilo niekoľko udalostí. V cca 13 rokoch som sa dostala k filmu Nemý výkrik, ktorý opisoval a zobrazoval ako prebieha potrat. Ako sa odtrhne hlavička od tela, resp. ako sa dieťa roztrhne na kusy a vysaje sa vysávačom.
Pamätám si, že ten obraz vo mne zanechal silnú stopu a presvedčenie, že potrat je niečo veľmi zlé. V tínedžerskom veku som sa ako praktizujúca evanjelička hlásila k názoru, že život je nám daný, a teda ho nemáme právo ukončovať.
Ale čo sa týka spoločnosti a toho, či by mal byť potrat aj otázkou politickou, tam to skôr brala tak mediálne mainstreamovo, že už keď na to príde, je to vecou každej jednej ženy, čo si robí so svojim telom.
-Keď som potom stretla môjho budúceho manžela, ktorý sa zaoberal právnou filozofiou a etikou (v rámci štúdia a jeho akademickej práce), veľa sme sa o tejto téme rozprávali. Prostredníctvom týchto rozhovorov, čítania článkov o skúsenostiach lekárov, ktorí potrat vykonávali, a taktiež zadefinovania si, čo je to právo na život a pod., som dospela nakoniec k súčasnému postoju.
-Politické snahy v tejto oblasti v zásade vnímam pozitívne. Mám na mysli hlavne nedávny návrh, ktorý rozvíril verejnú debatu. Súhlasím s finančnou podporou tehotných žien v núdzi, s detailnejším zberom dát o dôvodoch podstúpenia potratu, s precíznejším a zo strany lekára povinným
informovaním žien o možnostiach pomoci, s podporou organizácií, ktoré sa tejto pomoci venujú a aj s inštitútom utajeného tehotenstva. Aj keď navrhovaná finančná pomoc pre tehotné mamičky v núdzi by mohla byť výraznejšia, hoci taktiež chápem, že verejné zdroje majú svoje limity.
-Takisto súhlasím aj s najkontroverznejším bodom navrhovanej novely o predĺžení lehoty na 72 či 96 hodín. Jednak viaceré západoeurópske krajiny (niektoré aj výrazne liberálnejšie ako Slovensko) majú túto lehotu dlhšiu ako my (Holandsko, Belgicko, Nemecko, Taliansko) a jednak ženu, ktorá je rozhodnutá ísť na potrat to neodradí a obmedzuje ju to len minimálne.
Tento návrh je cielený najmä na ženy, na ktoré môže byť vyvíjaný nátlak zo strany partnera podstúpiť potrat čo najskôr, a tak čo najskôr „vyriešiť“ situáciu nechceného tehotenstva. Tento návrh im dáva „povinne“ o 1-2 dni viac času zvážiť reálnosť alternatív k potratu, prípadne čas na kontaktovanie poskytovateľov pomoci.
-Čo sa týka návrhov výrazne obmedzujúcich legálnosť potratov, principiálne s nimi súhlasím. Ale mám výhrady v prípade, ak predkladateľom sú strany ĽSNS a jej podobné.
-Osobne som prerušenie tehotenstva nikdy nezvažovala, avšak moja sestra áno. V čase, keď toto rozhodovanie podstúpila, mali s jej manželom jedno dieťa.
Vtedy nečakane otehotnela druhýkrát. V tom čase totiž bolo už ich manželstvo v kríze, na počiatku rozpadu, nakoľko sa ukázalo, že jej manžel mal iný pomer. Keď sa jej manžel dozvedel, že je tehotná, začal vyvíjať na ňu nátlak, aby išla na potrat. Aj keď nebola rozhodnutá pre potrat, miestami uvažovala, či by predsa len toto nebolo riešenie.
-Moja reakcia na túto situáciu bolo vypočutie strachov a obáv, ktoré boli samozrejme oprávnené. Zároveň som jej poskytla ubezpečenie, že v prípade potreby som pre ňu a jej deti k dispozícií. Ale tiež som sa snažila poukázať na to, že dieťa, ktoré nosí, sa ocitlo v danej situácii nevinne a má právo na svoj život.
Rovnako som s ňou zdieľala informácie o ženách, ktoré si potratom prešli a zanechalo to na nich následky, najmä psychické. Taktiež medicínske informácie o rizikách, ktoré potrat so sebou nesie. Nehovoriac o možných dlhoročných výčitkách svedomia.
-Dnes má toto dieťa dva roky, a napriek ťažkej situácií a faktu, že obidve deti vychováva sama, sa mi
niekoľkokrát zdôverila, že je vďačná, že nakoniec sa rozhodla si dieťa ponechať.
-Z pohľadu pomoci ženám v pri rozhodovaní v tejto otázke vnímam ako problém, že sa málo v spoločnosti hovorí o iných riešeniach pre nečakané tehotenstvo.
Taktiež sa málo hovorí o skutočných dôvodoch, prečo ženy idú na potrat a neexistujú o týchto dôvodoch relevantné dáta.
Máloktorá žena verejne prizná, že na potrat ide kvôli tomu, že ju do toho dotlačil manžel alebo, že by jej tehotenstvo mohlo zničiť rozbehnutú kariéru.
- Čo by mohlo pomôcť je konkrétna pomoc závislá od danej situácie jednotlivých žien. Ako matka troch detí viem, že strach matky o svoje dieťa je snáď jeden z najväčších strachov. Ak sa žena ocitne v situácií, keď premýšľa nad tým, či vôbec bude schopná sa postarať o dieťa (finančne, resp. materiálne), je ľahké v takej situácií voliť „zdanlivo“ ľahšiu cestu. Hovorím zdanlivo, pretože potrat so sebou nesie množstvo rizík, o ktorých sa hovorí len veľmi málo a veľmi okrajovo. Zdá sa mi nefér, že keď sa povie A už sa nedopovie B a vytvára sa tak obraz, že potrat je naozaj veľmi jednoduché riešenie bez rizík. Dlhodobo sledujem aktivity občianskeho združenia Alexis. Je zarážajúce, že iniciatív, ktoré by sa venovali tejto tematike je tak strašne málo. Práve táto poradňa je ukážkou toho, ako prakticky a konkrétne vieme ženám pomôcť zvládnuť nečakané tehotenstvo
Autor: Lucia PivarčiováPočuli ste už o syndróme CAN ? Ak sa pohybujete v odvetví psychológie, sociológie alebo pedagogiky tak pravdepodobne áno. Ak nie, v tomto článku si rozoberieme základné informácie týkajúce sa tejto komplikovanej problematiky.
Hovoríme o nej ako o komplikovanie preto, pretože sa týka detí, s ktorými ľudia nezaobchádzajú tak, ako je potrebné. Žijeme v dobe, v ktorej ľudia veľa krát neberú ohľad na svoje okolie a žijú vo svojej bubline, a tak je veľmi ťažké si detské utrpenie všimnúť a riešiť ho. Otvorme preto oči a pokúsme sa prispieť ku krajšiemu svetu našou obozretnosťou a empatiou. Čo je syndróm CAN ?
Syndróm CAN angl. Child Abuse and Neglect je zložitý sociálny fenomén, ktorý predstavuje konkrétne formy neadekvátneho zaobchádzania s dieťaťom.
Tieto formy vedú k nedostatočnému napĺňaniu základných potrieb dieťaťa, čiže potrieb biologických, emočných, pocitu bezpečia a istoty, čo môže spôsobovať naozaj závažné poškodenie vývoja, osobnosti, sebavedomia a medziľudských vzťahov dieťaťa.
Dieťa môže byť vystavené len 1 z foriem tohto syndrómu, ale bohužiaľ ich je zvyčajne súbežne viac a prelínajú sa.
Keď sa prejavuje syndróm CAN v rodine, je to omnoho závažnejšie a dopad na dieťa je viac viditeľný, pretože ľudia, ktorí by mali dieťaťu poskytovať všetky základné životné potreby a záujmy to nerobia, čo oslabuje detskú istotu až natoľko, že sa dieťa neskôr bojí
opustiť aj túto nefunkčnú rodinu.
Dieťa je na svojich rodičov citovo naviazané, pretože je na nich takmer úplne odkázané a to, že niečo nie je v poriadku si môže začať uvedomovať až po začlenení sa do kolektívu alebo pri snahe pomôcť svojmu mladšiemu súrodencovi pri situáciách, ktoré na nich pôsobia nebezpečne a skľučujúco.
Faktory, ktoré ovplyvňujú výskyt tohto syndrómu sú najmä nezamestnanosť, ktorá zapríčiňuje nízku ekonomickú a sociálnu úroveň, bývanie v stiesnených podmienkach, nedostatok sociálneho kontaktu, sklamanie z vlastných neúspechov alebo dlhodobé psychické a fyzické ochorenia a vyčerpanie.
Fyzické zneužívanie
Medzi prejavy syndrómu CAN patrí aj fyzické zneužívanie, ktoré je väčšinou upriamené na detskú prácu. Tento fenomén sa vyskytuje najmä vo veľmi chudobných rodinách s nízkym ekonomickým statusom, ale aj v rodinách imigrantov, pochádzajúcich najmä z východných krajín, ktoré svoje deti využívajú na prácu, žobranie a ďalšie kriminálne činy.
Medzinárodná organizácia práce sa touto problematikou zaoberá už niekoľko rokov a konštatuje, že na svete aj v súčasnosti pracuje cca 168 miliónov detí (11% detí). Je síce pozoruhodné, že sa od roku 2000 počet znížil o 78 miliónov, ale stále je táto situácia behom na dlhú trať, pretože tieto deti veľmi často pracujú v zlých podmienkach, ktoré vplývajú
na ich zdravie a vývin. Kvôli skutočnosti, že detská práca je nelegálna tieto deti pracujú v skrytých priestoroch s horšími podmienkami ako legálny pracovníci a často sú vystavované práci s chemikáliami, ťažkej práci v poľnohospodárstve, slúženiu v rodinách alebo prostitúcii. Detská práca je najviac rozšírená v Ázii a Tichomorí a taktiež v Africkej subsaharskej oblasti a za odvedenú prácu tieto deti dostávajú veľmi nízku alebo žiadnu mzdu. Kupovaniu výrobkov, ktoré mohli vyrábať deti nelegálne v zlých podmienkach sa môžeme vyhnúť kupovaním produktov označených značkou Fair trade – spravodlivý obchod.
Telesné týranie je jednou z ďalších foriem týkajúcich sa syndrómu CAN. Pri tomto druhu násilia, ide o telesné ublíženie dieťaťu alebo nezabránenie tomuto ubližovaniu a utrpeniu. Je to teda vedomé fyzické ubližovanie dieťaťu a patria tu všetky neprimerané praktiky. Fyzické symptómy týraného dieťaťa sú napr. modriny na mäkkých častiach tela (stehná, ramená...), popáleniny (od žehličky, cigariet, horúcej vody...), stopy po zviazaní rúk, škrtení, hryzení, kopaní alebo rezné rany, lysiny po vytrhnutí vlasov, trhliny na ušných lalokoch, tržné rany atď.
Duševné symptómy dieťaťa, ktoré je telesne týrané sú napr. sklony k sebapoškodzovaniu, šikanovanie, agresivita, neistota, úzkosť atď. Veľmi výrazným prejavom je taktiež obozretnosť voči dospelým, kedy si môžeme všimnúť, že sa dieťa pri nečakaných pohyboch myká a krčí. Ďalším znakom môže byť nadmerná poddajnosť a túžba po zapáčení sa každému naokolo, alebo neochota vyzliekania sa pred spolužiakmi na telesnej, úteky z domu, vyhýbanie sa lekárskym prehliadkam a podobne.
Táto forma týrania sa opiera o všetky ostatné v syndróme CAN. Psychické týranie je akékoľvek konanie, ktoré nepriaznivo pôsobí na rozvoj osobnosti dieťaťa a jeho životných podmienok. Môže sa prejavovať šikanou, alebo negatívnym pôsobením dospelých, rodičov na deti a neustále ukazovanie im, že sú pre nich príťažou, problémom atď. Tento prejav sprevádzajú urážky, neobjektívne nároky, citové vydieranie, zaťahovanie dieťaťa do rozvodového procesu a iné. Psychické týranie spôsobuje depresiu, nedôveru vo vzťahoch, podceňovanie sa a u menších detí sa môže prejaviť aj pomočovanie.
Sexuálne zneužívanie je každé nevhodné vystavenie dieťaťa sexuálnemu kontaktu, čo vedie zväčša k uspokojovaniu staršej osoby. Zákonom chránené je každé dieťa do 15. roku života.
V zákone je ukotvený aj vek od 15-18 rokov, keďže osoba je stále maloletá. Pri sexuálnom zneužívaní sa veľmi často vyskytuje depresia a posttraumatická stresová porucha, ktorá je zvyčajne výraznejšia ako pri iných traumách.
Sexuálne zneužívaní jedinci sa často v živote prikláňajú k skorému nadväzovaniu sexuálnych kontaktov, k promiskuite, skorému tehotenstvu, sebapoškodzovaniu, suicidálnemu správaniu a taktiež môžu v budúcnosti zneužívať deti tak ako boli zneužívaní oni, čo je obrovským rizikom v spoločnosti.
Pod pojmom zanedbávanie si predstavujeme akýkoľvek nedostatok starostlivosti, ktorý dieťa ohrozuje, alebo mu spôsobuje vážnu ujmu na vývoji.
Mnoho dospelých, ktorý sa starajú o deti, nezanedbáva svoje deti zámerne, niektorí nemajú dostatočné vedomosti o tom, ako má starostlivosť o dieťa vyzerať.
Najčastejšie prejavy zanedbávania sú napr. neuspokojovanie telesných potrieb dieťaťa, nedostatočná alebo nepravidelná strava alebo hygiena, nedostatočná kvalita ošatenia aj vzhľadom na tom aké je počasie.
Môžu sa pri zanedbávaní prejavovať aj časté absencie v škole, alebo nedostatočná prevencia a návšteva ošetrujúceho lekára.
Autor: Klaudia Šprláková
Zdroje:
https://globalnevzdelavanie.sk/detska-praca-zostava-problemom/ https://www.linkadeti.sk/kategoria/dospeli/clanok/syndrom-can-v-kocke Príručka o syndróme CAN dostupná na: https://www.upsvr.gov.sk
Sviatky ako MDŽ, Valentín, výročie či narodeniny, slávime každý rok. A čo je lepším darčekom ako krásna kytica ruží? Kvetiny sú nie len krásne, ale aj ľahko dostupné.
Celoročne ich nájdeme v kvetinárstvach, na trhoviskách, v supermarketoch ale aj na čerpacích staniciach. Sú preto jasnou voľbou ak chceme našich milovaných potešiť. Avšak poznáme nie až tak ružovú stránku kvetného priemyslu?
Väčšina rezaných kvetov, dostupných v našich obchodoch, pochádza z Afriky, Ázie alebo Latinskej Ameriky. Najväčším dodávateľom kvetov sú pre Európsky trh práve plantáže v Keni pri jazere Naivasha, odkiaľ sa ročne dováža až 85 000 ton kvetov.
Celý prevoz kvetov trvá len 4 dni. Vypestované kvety sa pozbierajú z plantáží a exportujú do Holandska, kde sa balia do kytíc. Tie sú kamiónmi prevezené do skladov na Slovensku. Napokon je kytica dostupná za pár eur v našich obchodoch. Ale aká je ich pravá cena ?
Samozrejme, bez rôznych druhov pesticídov a ďalších agrochemikálii by sa pestovanie nezaobišlo. Tieto látky sa používajú na prevenciu proti škodcom, chorobám, alebo ako urýchľovače rastu. Používajú sa počas pestovania ale aj pre udržanie čerstvosti počas transportu do Európy. Uľahčujú takto prácu a zvyšujú zisky, na druhej strane sú toxické pre pôdu, vodu a nebezpečné pre ľudí pracujúcich na plantážach. Kontakt s týmito chemikáliami môže spôsobiť rôzne kožné ochorenia, rakovinu a dýchacie problémy.
Viac informácii ohľadom práce na kvetných farmách poskytuje dokument „A Blooming Busi ness“.
Na vypestovanie 1 hektáru ruží potrebujeme až 30 000 litrov vody. Farmy v Keni využívajú pri pestovaní spodnú vodu a vodu z jazera Naivasha zadarmo.
Táto voda je pitným zdrojom aj pre ľudí, ktorí na týchto farmách pracujú. Okrem toho, že si musia za vodu platiť, obsahuje množstvo chemikálií použitých pri pestovaní kvetov, ktoré sa po daždi dostanú do jazera a spodných vôd. Problém týchto fariem je plytvanie vody a zlá regulácia pesticídov. Jazero bude úbytkom nepoužiteľné pre kvetinové farmy a príbytkom chemikálii nepoužiteľné pre obyvateľstvo.
Podpora domáceho trhu. Jednou z možností je návšteva lokálneho trhoviska alebo návšteva domácich pestovateľov, od ktorých môžete odkúpiť kvety priamo z ich záhrad. Slovenské potulné kvetinárstvo Černuška, ponúka svoje kvety na jarmokoch v podobe kytíc, vencov alebo iných dekorácii. Tieto kvety sú dostupné len sezónne.
Mnoho z nás môže považovať za ekologickejší spôsob kúpu kvetu v kvetináči. Sú totiž dlhotrvácne a nie sú až takou záťažou pre životné prostredie.
Pozor! Tato alternatíva by bola efektívna len vtedy, keby bol kvietok z domácej produkcie. Kvety z črepníku, sú ako aj rezané kvety, dovážané a teda podobným spôsobom aj pestované.
Ďalšou alternatívou sú fungujúce kvetinové farmy priamo na Slovensku. Na východe je to napríklad farma Veternice, kde sú kvety pestované ekologicky a s láskou. Ich kytice neobsahujú žiadne celofány a každá jedna je jedinečná.
Ďalšia farma sa nachádza pri Žiline. Jej meno je Burina. Využívajú tam len zelené hnojenie a kompost. Aj v trnavskom kraji nájdeme kvetinovú farmu menom Varieta, kde sú kvety dostupné od jari do jesene.
Inou možnosťou, na Slovensku len obmedzenou, je kupovanie certifikovaných kvetov. Kvety označené Fair Trade certifikátom, ním zaručujú ekologickú šetrnosť pri ich pestovaní a férovy prístup k ľudom, pracujúcim na kvetinových farmách. Dopyt po týchto kvetoch avšak nie je vysoký.
Slovenskí spotrebitelia nie sú informovaní o certifikátoch, tým pádom o ne nie je záujem a preto predavači informácie o certifikácii nevyžadujú.
Autor: Klaudia Šprláková
Svetlo je potrebné pre fungovanie v živote. Cez deň ho máme bežne dos tupné zo Slnka, no v noci si musíme sami svietiť. Svetlo taktiež dokáže vyt várať pekné tiene, ale aj či už viac alebo menej zaujímavú atmosféru a náladu. Taktiež je potrebné aj pri tvorbe fotografií. Užite si prezeranie fotografií prírody a toho, čo je okolo nás, hoci len na výbere fotografií. Autor článku a fotografií: Daniel Bíro
