OSÍDLENIE TURCA V MLADŠEJ DOBE KAMENNEJ

Marek Both

Zachytené náleziská

Nedávno odhalené archeologické nálezy zmenia doterajšie poznanie o najstaršom osídlení regiónu Turiec. Podarilo sa ich objaviť v rámci vedecko-výskumnej úlohy Slovenského národného múzea v Martine s názvom „Nedeštruktívny archeologický výskum okresu Martin v Turčianskej kotline“, ktorej cieľom bolo zachytiť nové archeologické náleziská v okrese Martin. Medzi rokmi 2016 – 2019 sa uskutočnilo niekoľko povrchových zberov. Pomocou nich sa v regióne podarili nájsť desiatky nových archeologických nálezísk (43) a stovky nových archeologických nálezov.

K najvýznamnejšiemu objavu došlo v druhej polovici roka 2018. Vtedy sa podarilo muzeálnemu archeológovi Marekovi

Bothovi nájsť kamenné nástroje a keramické črepy z mladšej doby kamennej. Bolo to východne od mesta Martin, v lokalitách Martin - Hostihora, Martin - Krížna a Sučany - Krížna. Detailnejšie časové zaradenie nálezov umožňuje niekoľko črepov zdobených lineárnou výzdobou s tzv. notovými hlavičkami a vrypmi. Takto zdobenú keramiku môžeme na základe zaužívanej typológie a chronológie datovať do stredného neolitu (piate tisícročie pred Kristom), do obdobia kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny.

Doteraz bolo zaužívané tvrdenie, že k prvému osídleniu Turca došlo až v neskorej dobe kamennej (asi v štvrtom tisícročí pred Kristom). Na základe týchto nových nálezov však môžeme toto osídlenie posunúť o takmer celé tisícročie dozadu. Nálezy teda prepisujú nielen najstaršie dejiny Martina, ale aj celého regiónu.

Materiálna kultúra

Celkovo bolo pri prieskumoch martinského múzea nájdených 195 kusov archeologických nálezov. V zachytenom inventári jednoznačne prevládal keramický materiál v podobe menších zlomkov nádob – črepov (118 kusov) (obr. 1). Nie je to prekvapením, keďže od mladšej doby kamennej sa keramické nádoby stávajú „masovo“ vyrábanými s pomerne krátkou životnosťou. Kvôli krehkosti sa ľahko poškodili alebo rozbili, takže ich často bolo potrebné nahrádzať novými.

Keďže črepy boli nájdené v značne fragmentárnom stave, nebolo žiaľ možné zrekonštruovať pôvodné tvary väčšiny nádob. Výnimku predstavuje len niekoľko málo kusov, ktoré s určitosťou dokážeme priradiť k nádobám guľovitých tvarov (pologuľovité nádoby).

Do keramickej suroviny bolo pridávané ostrivo – tak anorganické (kamene), ako i organické (rastlinného pôvodu). Dominovala hrubšia keramika (hrubostenná keramika), no vyskytuje sa aj jemnejšia keramika, vyrobená z jemne preplavenej hliny (tenkostenná).

Predpokladáme, že hrubostenné nádoby plnili funkciu zásobníc na uchovávanie a prepravu potravín a nápojov a rovnako slúžili na prípravu jedál. Tenkostenné nádoby sa používali pri kultových obradoch a stolovaní.

Prítomnosť niekoľkých fragmentov zdobených rytým lineárnym ornamentom a drobnými vrypmi a jamkami – tzv. notovými hlavičkami dokazuje, že niektoré nádoby boli zdobené (obr. 2). Zdobená keramika nielenže dokladá umelecké a estetické cítenie tvorcov keramiky, ale čo je dôležitejšie, predstavuje aj jeden z najcennejších prameňov na určenie samotnej príslušnosti jej tvorcov.

Na základe zachytenej výzdoby na keramike dnes vieme s určitosťou povedať, že objavené lokality obývali príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny. Keďže nájdená keramika predstavuje doteraz najstaršiu keramiku objavenú v regióne, je namieste domnievať sa, že to boli práve oni, ktorí v našom regióne ako prví začali s výrobou keramiky.

Kamenné nástroje (obr. 3)

Početná je aj kolekcia kamenných nástrojov, ktorých bolo nájdených 77 kusov. Na základe technológie výroby ich môžeme rozdeliť na nástroje vyrobené štiepaním (štiepaná industria) a na nástroje vyrobené brúsením a hladením (brúsená industria). Keďže výroba brúsených nástrojov bola fyzicky aj časovo výraznejšie náročnejšia, je prirodzené, že takýchto nástrojov bolo vyrobených menej. Je preto veľkým šťastím nálezy v teréne zachytiť. K najvýznamnejším brúseným nástrojom patrí sekerka, fragment sekerky a sekundárne upravený nástroj s dvomi obuchmi. Malé rozmery ich neumožňovali použiť ako efektívne zbrane v bojových stretoch a ani počas lovu. Predpokladáme, že boli využívané v úlohe pracovných nástrojov. Sekundárne upravený nástroj slúžil ako kladivko (možno na rozbíjanie kostí a orechov) a sekerky používali na rúbanie stromov a spracovanie dreva.

Do tejto kategórie nálezov patria aj dve kamenné podložky (zrnotierky) s otĺkačmi, ktoré mohli byť používané na drvenie obilia pri výrobe múky. To dokazuje, že príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny v našom regióne praktizovali produktívne hospodárstvo (obrábanie pôdy).

Väčšina objavených kamenných nástrojov bola vyrobená technikou tzv. štiepania. Z kamennej suroviny (jadier) bola odbíjaná (štiepaná) menšia industria s ostrými hranami (úštepy alebo čepele), ktoré niekedy ešte ostrili (retušovaním). Industriu následne využívali v úlohe čepelí. Čepele vložili do drevených, kostených alebo parohových rukovätí, a tak vznikli drobné nástroje ako nože, vrtáky, dierkovače, škrabadlá a iné. Výrobcovia industrie vedeli dosiahnuť takú vysokú ostrosť hrán, že by sa spoľahlivo vyrovnala ostrosti dnešných nožov a skalpelov.

Na hranách niekoľkých kamenných čepieľok bolo voľným okom možné zachytiť tzv. pracovný lesk. Tento lesk sa nazýva aj kosákový lesk, a ako už napovedá jeho názov, vzniká pri rezaní stoniek obilnín. Čepieľky teda pochádzajú z kosákov uľahčujúcich zber úrody, čo sú ďalšie nástroje dokazujúce obrábanie pôdy v lokalitách.

Vyrobiť štiepaný kamenný nástroj nebol jednoduchý proces. Výrobca nielenže musel ovládať technológiu výroby, no musel aj vedieť aký materiál použiť. Nástroje sa dali vyrábať len z určitých štiepateľných materiálov s vysokou tvrdosťou, no zároveň aj krehkosťou. Je preto pochopiteľné, že pri procese výroby vznikalo veľa nepodarkov a odpadu. Práve prítomnosť početných nepodarkov a odpadu medzi nálezmi jasne dokazuje, že nástroje sa vyrábali i priamo v turčianskych lokalitách. Skutočnosť, že ložiská kamennej suroviny vhodnej na výrobu takýchto nástrojov sa v Turci prirodzene nenachádzajú, donútila miestnych výrobcov zháňať surovinu v okolitých regiónoch.

Zaujímavé je, že prevažná väčšina štiepanej industrie (viac ako 70 %) bola vyrobená z importovaných silicitov krakovsko-čenstochovskej jury. Tieto silicity boli transportované zo vzdialenejšieho regiónu krakovsko-čenstochovskej oblasti na juhu Poľska, čo dokazuje, že takmer pred 7000 rokmi existovali významné – azda obchodné – kontakty medzi obyvateľmi Poľska a regiónu Turca.

Z domácich surovín sú v súbore zastúpené silicity a hlavne limnosilicity. Môžeme len predpokladať, že pochádzajú z oblasti Žiarskej kotliny na strednom Slovensku z lokality Kotlište pri Starej Kremničke, kde sa nachádzalo významné stredisko ťažby a spracovania štiepanej industrie. Ďalšou zastúpenou domácou surovinou je obsidián, známy aj ako sopečné sklo. Materiál pravdepodobne pochádza zo Zemplínskych vrchov na juhovýchodnom Slovensku, kde sa v praveku nachádzalo asi najvýznamnejšie ložisko tejto suroviny.

Dávni obyvatelia

Na základe nájdenej keramiky zdobenej špecifickým lineárnym ornamentom, dnes vieme povedať, že objavené lokality obývali príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny. Aj keď boli lokality doložené len zberovými nálezmi, prítomnosť predmetov považovaných za typické sídliskové nálezy (keramika a kamenné nástroje) nám dovoľuje určiť náleziská ako sídliská. Z hľadiska geografickej pozície je zaujímavá podobnosť sídlisk. Podobná nadmorská výška lokalít, ako aj ich umiestnenie na svahoch miernych vyvýšenín s dobrým výhľadom do širokého okolia, prítomnosť výdatných vodných tokov v ich bezprostredných blízkostiach naznačujú, že neolitickí usadlíci sa pri výbere miest pre založenie sídlisk riadili určitými kritériami.

Absencia detailnejšieho archeologického výskumu nám znemožňuje určiť, či domy na sídliskách stáli „voľnejšie“, alebo už boli urbanisticky usporiadané. Rovnako nedokážeme identifikovať ani typy stavieb na sídliskách. Na základe analógií môžeme len predpokladať, že sa v nich nachádzali početné hospodárske stavby a väčšie obyt- né domy pre viacero rodín. Domy si možno predstaviť ako dlhšie

Stavby Obd Nikov Ch

pôdorysov s prútenými stenami vymazanými hlinou a so slamenými strechami (obr. 4). Vo vnútri sa nachádzali kupolové piecky alebo jednoduché ohniská, v ktorých celý deň udržiavali oheň. Ten im neslúžil len na tepelnú úpravu pokrmov, ale poskytoval im aj pocit bezpečia, svetlo a teplo.

Príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny sú vo všeobecnosti považovaní za jedných z prvých poľnohospodárov na našom území. Je namieste domnievať sa, že to boli práve oni, ktorí v našom regióne začali ako prví s produktívnym hospodárstvom viazaným na obrábanie a využívanie pôdy (pestovanie a chov zvierat). Predpoklad priamo potvrdzujú aj nálezy kamenných podložiek s otĺkačmi na drvenie obilia a kamenne čepieľky z kosákov.

Aby lepšie zvládli starostlivosť o pôdu (resp. o obrábané políčka) a ochranu úrody a chovaných zvierat, ich polia a pasienky sa nachádzali v bezprostrednej blízkosti osád. Je teda veľmi pravdepodobné, že v blízkosti zachytených sídlisk, východne od Martina, sa nachádzali prvé poľnohospodársky využívané parcely v regióne. Žiaľ, dnes nedokážeme identifikovať druhy pestovaných plodín, no predpokladáme, že to boli hlavne obilniny, strukoviny a zelenina. Ich rastlinnú stravu nepochybne dopĺňali divoko rastúce ovocie, bylinky, orechy a príležitostne si stravu spestrili mliekom a mäsitými jedlami z chovaných (domestifikovaných) a ulovených zvierat. Aj keď sa nám doteraz v regióne nepodarilo zachytiť ich hroby, existuje istá indícia (ústna informácia od staršieho informátora) naznačujúca, že svojich mŕtvych spálili a pochovali v blízkosti sídlisk, v mestskej časti Martin - Košúty. Podľa slov informátora, sa tu pri ťažbe hliny na stavebné účely našlo väčšie množstvo menších jám so spálenými ľudskými ostatkami, ktoré nálezcovia označili ako „hroby prvých poľnohospodárov“. Žiaľ, keďže sa nálezu zo strany archeológov neušlo žiadnej pozornosti, dnes nedokážeme informáciu o hroboch považovať za hodnovernú.

Kedy a odkiaľ prišli Prítomnosť dobre datovateľných nálezov nám spoľahlivo dokladuje, že príslušníci kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny prišli do regiónu Turca takmer pred 7000 rokmi. Čo ale nevieme povedať, je dôvod ich príchodu. Možno tu hľadali nové ložiská surovín na výrobu nástrojov, sledovali lovnú zver, unikali pred nebezpečenstvom, klimatickými zmenami, alebo chceli objaviť, ovládnuť, či založiť nové obchodné cesty.

Keďže pohoria Žiar, Kremnické vrchy, Malá a Veľká Fatra ohraničujúce región Turca v minulosti predstavovali ťažko prekonateľný terén, predpokladáme, že usadlíci si na príchod do regiónu zvolili schodnejšiu prístupovú cestu – samotné koryto rieky Váh. Je možné, že priplávali po rieke na menších člnoch, alebo prišli po súši po bre- hu rieky. Tento predpoklad z časti podporuje aj lokalizácia sídlisk – všetky sídliská sa nachádzali v blízkosti rieky Váh. To, že boli v blízkosti „prístupovej cesty“ im umožnilo cestu ľahšie kontrolovať a v prípade nebezpečenstva ju použiť aj na únik. S ohľadom a na skutočnosť, že najbližšie neolitické náleziská evidujeme v susednom Liptove (Bešeňová, Kvačany, Liptovské Matiašovce - Bochníčky, Liptovský Mikuláš, Liptovská Sielnica - Liptovská Mara), predpokladáme, že príchod neolitických usadlíkov do Turca sa uskutočnil práve z Liptova, popri Váhu cez Kraľoviansky meander.

Na záver

Archeologické prieskumy Slovenského národného múzea v Martine sú jedny z mála, ktoré boli v ostatnom období v regióne Turca realizované pre vedecké a dokumentačné účely. Najväčším prínosom prieskumov je nepochybne rozšírenie úrovne poznania osídlenia regiónu Turca v dobe kamennej. Doloženie osídlenia v mladšej doby kamennej (strednom neolite) príslušníkmi kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny, vyvracia všetky doteraz zaužívané tvrdenia, kladúce najstaršie osídlenie regiónu do neskorej doby kamennej (eneolitu).

Aj keď dnes nedokážeme s určitosťou povedať, čo sa s prvými usadlíkmi v regióne Turca nakoniec stalo, existujú isté indície (archeologické nálezy) naznačujúce, že ich príchodom začalo kontinuitné osídlenie regiónu. To by znamenalo, že ak nie všetci, tak aspoň časť z nich v regióne ostala.

Úlohou budúcich prieskumov a výskumov martinského múzea bude zistiť, či zachytené osídlenie predstavuje ojedinelú záležitosť, alebo v regióne existujú ďalšie, ešte neobjavené náleziská z tohto obdobia.

Himal Je 1981

KANGCHENJUNGA Ján Obuch

Spomienky na horolezeckú expedíciu 1981

Pred 40 rokmi sa uskutočnila slovenská expedícia do východnej časti Nepálu, ktorej cieľom bol výstup na tretiu najvyššiu horu sveta Kangchenjunga (8598 m n. m.). Výpravu organizoval Slovenský horolezecký zväz JAMES na počesť 60. výročia založenia svojej organizácie. Zároveň sa na susedný vrchol Jannu (7710 m n. m.) pripravovali členovia Horskej služby. Takúto veľkú a organizačne náročnú akciu viedol vtedajší náčelník Horskej služby Ivan Gálfy.

Najprv som poštou dostal od Gálfyho list o nominácii do širšieho výberu. V jeseni 1980 mi došla oficiálna pozvánka: Vážený súdruh!

Bol si vybraný ako účastník Československej horolezeckej expedície do Himalájí v roku 1981.

Predpokladaný odchod lode s materiálom je 15. 1. 1981. Odlet účastníkov sa predpokladá vo dvoch skupinách a to prvá v polovici februára a druhá okolo 22. februára.

Ako bolo na porade v Starom Smokovci povedané, účastnícky poplatok je 12.000,- Kčs. Prikladáme zloženku a prosíme ju zaplatiť do konca roku 1980. Pokiaľ si na porade dostal nejakú úlohu pri zabezpečovaní materiálu, podaj správu ako vec stojí.

Predpokladáme, že balenie materiálu sa bude prevádzať v dňoch 8-14. 1. 1981 v Bratislave. Do tohto termínu maj pripravené všetky osobné veci podľa priloženého zoznamu.

S pozdravom Ivan Gálfy

V tom čase som pracoval ako zoológ v Považskom múzeu v Žiline. Mojou túžbou bolo spájať obe záľuby: horolezectvo aj zoologický výskum. Preto som Gálfymu navrhol, že počas expedície sa chcem venovať aj zberu živočíchov. Ivan s tým súhlasil a napísal mi, že keď zoženiem 50 – 80 000 Kčs, tak mi pridelí šerpu, ktorý mi bude nosiť náklad.

Medzi vedcami som mal niekoľko priateľov, ktorí túžili po zberoch z Himalájí. S ich pomocou som vypracoval 7 stranovú „Koncepciu výskumného programu na ČS horolezeckej expedícii Kangchenjunga 1981“ a spolu s doporučením od Ivana Gálfyho som rozposlal žiadosti o finančnú podporu na rôzne inštitúcie socialistického Československa. Nedostal som ani korunu! Na ilustráciu prikladám odpoveď riaditeľa Parazitologického ústavu ČSAV v Prahe. Tento ústav financoval pobyt ich zamestnanca, parazitológa Milana Daniela na predošlej ČS horolezeckej expedícii na Makalu:

Vážený soudruhu inženýre!

Na Váš dopis ze dne 7.1.1981 Vám zděluji, že kapacita Parazitologického ústavu ČSAV pro 7. pětiletku je plně vytížena plněním státního plánu základního výzkumu a dvoustrannými závazky se socialistickými zeměmi a mnohostrannými dohodami v rámci RVHP. Vzhledem k tomu Vám s politováním oznamuji, že Parazitologický ústav se nemůže podílet na spolupráci při výzkumu Himalájí, kterého se hodláte zúčastnit v rámci horolezecké expedice.

Se soudružským pozdravem RNDr. J. Prokopovič, DrSc., ředitel PaÚ ČSAV

Môj mesačný plat v Považskom múzeu vtedy predstavoval 2350,- Kčs. Na viac ako 4 mesiace pobytu na expedícii mi ponúkali neplatené voľno. Znamenalo to, že manželka a dve malé deti by zostali bez môjho príjmu. Telovýchovná jednota Stavbár Žilina mi z účastníckeho poplatku uhradila 8000,- Kčs, nakoľko som bol predsedom jej horolezeckého oddielu. Napokon sme sa dohodli, že mzdu mi bude refundovať Ivan Gálfy z výnosu z predaja mojich zoologických zberov. Podujal sa ich odpredať Považskému múzeu ako majetok expedície.

Dva týždne v Bombaji (11. 3. - 24. 3.)

Nákladne auto Tatra s expedičným nákladom s váhou 8 ton bolo naložené v bratislavskom prístave na loď s názvom Július Fučík. Loď sa plavila Dunajom do Čierneho mora a cez Suezský prieplav a Indický oceán do Bombaj. Vzhľadom na oneskorenie prepravy leteli členovia expedície s ČS Aerolíniami z Prahy do Bombaja až 10. marca.

Dva týždne čakania na Tatru a vybavovania colných formalít sme strávili v budove nášho konzulátu v centre mesta. Na plochej streche konzulátu som večer naťahoval sieť na odchyt netopierov. Veľa času som trávil v Gándhiho parku pri pozorovaní kŕdľa supov indických Gyps indicus. Živili sa mŕtvolami náboženskej sekty Zoroastriánov, vystavenými vo vežiach mlčania. Pozoroval som tiež kolóniu obrovských kaloňov jedlých Pteropus medius, visiacich na stromoch. Predovšetkým som sa však venoval chytaniu hmyzu v rozkvitnutých záhonoch. Pri večerných prechádzkach ku pobrežiu som pozoroval stovky potkanov, ktoré vyliezali z kamenného móla a tiahli do mestských ulíc, kde sa ukladali k spánku rodiny bezdomovcov. Potkany dojedali vyhodené zvyšky z ich večere. Boli s nimi aj veľké bielozubky Suncus murinus. Niekoľko potkanov druhu Bandicota bengalensis som ulovil do sklápacích pascí v okolí budovy nášho konzulátu. Obsahovali množstvo parazitov, preto som ich vkladal do igelitového vrecka, v ktorom som parazity usmrtil pomocou etyléteru a uložil som ich do skúmaviek s liehom. Zopár infikovaných bĺch ma pritom poštípalo. Dostal som horúčku a hoci bolo 34 °C, triasol som sa zimnicou. Expedičný lekár mi nasadil antibiotiká a za pár dní som bol fit.

Cestovanie do Nepálu (24. 3. – 27. 3.)

Večer opúšťame Bombaj a v prenajatom autobuse cestujeme na sever. V Tatre sa striedajú dvaja šoféri. Náklad musel zostať zaplombovaný, aby sme clo zaň zapla- tili až v Nepále. Viac ako 2000 km dlhá trasa trvá tri dni a tri noci. Prechádzame indickými štátmi Maharáštra, Madhajpradéš, Bihár a Uttarpradéš. Stravujeme sa v indických čajovniach. Každú zastávku využívam na lov hmyzu. V pamäti mi utkvela atmosféra ranného vidieka, keď roľníci vychádzajú na pole vykonať svoju potrebu. V typickej skrčenej polohe majú pred sebou misku s vodou. Po potrebe si ľavou rukou umývajú zadnú časť, lebo pravú ruku používajú na jedenie. Je to ekologickejšie riešenie, než splachovací záchod!

Niekde na poli som videl mŕtvolu posvätnej kravy. Zlietol sa k nej kŕdeľ supov. Časť kŕdľa pokryla celé telo zvieraťa a vytrháva z neho kusy mäsa. Ostatné trpezlivo vyčkávajú, kým na nich príde rad. Na inom mieste bola len kostra kravy. O posledné zvyšky mäsa sa postaral kŕdeľ vrán. Krásne príklady biologickej rovnováhy!

Pochod do základného tábora

(4. 4. – 19. 4.)

Z Dharan Bazaru smerom na Dhankutu bola rozostavaná cesta. Tatrovkou sme sa presunuli na koniec zjazdného úseku, kde sa vyložil náklad a rozdelil na 35 kg dávky pre nosičov. Ja som niesol 15 kg batoh a môj nosič mal na starosti osobnú debničku. Od rieky Tamur vo výške 400 m n. m. sme nasledovných 6 dní prechádzali predhorím Siválika vo výškach do 3000 m n. m. a znovu zišli k rieke Tamur (750 m n. m.) v osade Doban. Popri tejto rieke sme pokračovali 3 dni až k rozvodiu s riekou Taphabu Kola v osade Sekatum (1500 m n. m.). Ďalšie 3 dni sme stúpali údolím tejto rieky do osady Ghunsa vo výške 3400 m n. m. . Tu sa oddelila 9-členná skupina „horskáčov“, ktorá za jeden deň došla do základného tábora pod Jannu. Nás čakali 3 dni pochodu na terasu Pang Pema vo výške 5080 m n. m. pod severnou stenou Kangchenjungy.

Tretí deň sme došli na salaš Dur Pany vo výške 2850 m n. m. . S Jožom Psotkom sme pred večerom ešte vybehli na hrebeň o 200 m vyššie, odkiaľ bol výhľad na hlavný himalájsky hrebeň. Všimol som si skalný previs v blízkosti chodníka a hovorím Jožovi: „Keby to bolo u nás, tak v tom previse by sa ukrývala sova obyčajná“. Vrátili sme sa do tábora a ešte som stihol nadstaviť pasce na myši.

Na druhý deň som vstal o 5.30 hod, aby som pred odchodom nosičov stihol pozbierať a zakonzervovať úlovky. Teplota v stane bola 2°C. Lúka uprostred rododendrónového lesa bola pokrytá srieňom. Keď som znova vystúpil na hrebeň, odbočil som z chodníka a nazrel do skalného previsu. Sova tam naozaj sedela a pod úkrytom bolo množstvo jej vývržkov. Zbieral som ich až do poobedia. Potom som sa ponáhľal za našou výpravou. Keď som dobehol Gálfyho na konci kolóny, vyčítal mi: „Kde si sa túlal? Potrebovali sme ťa. V predošlej osade nosiči štrajkovali, sadli si do miestnej čajovne a odmietali dnes pokračovať ďalej. Zorganizoval som našich chlapcov, vtrhli sme do čajovne a všetkých nosičov odtiaľ povyhadzovali.“ Otrasení nosiči pokračovali v ceste až do večera do osady Lofta Pokari! Ivan mal skúsenosti so štrajkami nosičov z predošlých expedícií. Vedeli, že na odľahlých miestach sa nám nepodarí najať náhradu.

Až v Dobáne, keď sme zostúpili do údolia Tamur, túto skupinu vystriedali noví, miestni nosiči. Údolím Tamuru sme pokračovali do osady Sekatum, kde sme opúšťali rieku Tamur. S týmito nosičmi išiel aj 12-ročný chlapec, ktorý mi pomáhal s lovením hmyzu. Moja výskumnícka činnosť ho veľmi zaujala. V iných podmienkach by sa z neho mohol stať uznávaný prírodovedec.

S ďalšími nosičmi v Sekatum prišiel aj mladý pastier so stádom oviec. Vysokou postavou vyčnieval nad ostatnými a on si očividne uvedomoval svoju nadradenosť.

Mal svetlé vlasy a modré oči. Isto ho splodil člen niektorej horolezeckej výpravy niekedy pred 20 rokmi.

Pri príprave raňajok som striehol v kuchyni na prázdne litrové plechovky. Snažil som sa ich zmocniť skôr, než ich uchmatnú nosiči. Plechovky som zakopával ako zemné pasce s formalínom a pri spiatočnej ceste som z nich vyberal popadaný hmyz a drobné cicavce.

Bosí a ľahko oblečení nosiči niesli náklad do Ghunsy, kde už bolo pre nich chladno a museli sa vrátiť nadol. Tam ich vystriedali miestni Tibeťania s jakmi. S nosičmi z Ghunsy do základného tábora išla aj mladá žena, ktorá spolu s 35 kg nákladom niesla aj svoje malé dieťa. Na nocovisku Lhonak (4800 m n. m.) snežilo a teplota klesla na –10 °C. Nosiči spali pod holým nebom schúlení len pod prikrývkami. To dieťa plakalo dlho do noci. Druhý deň pokračovali do základného tábora, ktorý bol o 300 m vyššie. Všimol som si, že aj niektorí nosiči z Ghunsy mali problémy s aklimatizáciou: stáli rozkročení s nákladom na chrbte a zvracali.

Pobyt v základnom tábore (20. 4. - 25. 5.)

V dôsledku meškania transportu Tatrovky loďou nám zostával do príchodu monzúnu relatívne krátky čas na dosiahnutie vrcholu Kangchanjungy 8598 m n. m. Zo základného tábora vo výške 5080 m n. m. sme potrebovali vybudovať 5 výškových táborov. Najväčší problém predstavovala aklimatizácia. Nebol to príjemný pobyt, keď suchý vzduch rozožieral hrdlo, slnko spaľovalo tvár a riedky vzduch spôsoboval väčšiu námahu pri extrémnom fyzickom výkone. Počas predošlého pochodu som sa často pohyboval vo vegetácii mimo chodníka, kde som nachytal veľa kliešťov. Zostávali mi po nich na nohách hnisavé rany, ktoré sa nehojili. Po príchode do základného tábora som sa s tým zdôveril lekárovi. Opäť mi nasadil antibiotiká a všetky rany sa mi do 3 dní zahojili.

Z čítania Orolínovej knihy o jeho zážitkoch z expedícií som mal dojem, že Ivan Gálfy bol prísny veliteľ, ktorý autoritatívne viedol celý priebeh výstupu na vrchol (Orolín 1980). Pri našej výprave som nadobudol opačný dojem. Na túto akciu pribral okrem niekoľkých skúsených lezcov z predošlých expedícií viacerých nových členov zo slovenského reprezentačného výberu. Zistilo sa však, že niektorí mladí horolezci horšie znášali vysokú nadmorskú výšku. Urobili niekoľko pokusov dostať sa nad tretí tábor, ale pre zdravotné problémy sa museli vrátiť. Pri zásobovaní nižších výškových táborov sa vynikajúco osvedčil filmár Fero Dostál. V základnom tábore nechal mladého Jana Piroha a neustále pendloval medzi prvým a druhým táborom.

Od začiatku bolo jasné, že Jožo Psotka, ktorý sa na predošlých výpravách obetoval pre iných a nikdy nedosiahol vrchol, bol vybraný do vrcholového družstva a šetril si sily pri vynáškach do výškových táborov. Túto prácu sme mali odviesť my mladí. Pri budovaní výškových táborov a fixovaní ťažkého úseku medzi tretím a štvrtým táborom sa vyprofilovali dva útočné tímy: starší Psotka so Záhoranským s pod- porou Zaťka a Justa a náš mladší, ktorý viedol Jarýk Stejskal s Andrejom Belicom. Ja som v ňom fungoval ako „ťažný kôň“. Nosil som ťažký náklad a prešľapával stopy v hlbokom snehu. Náš tím bol dobre zohratý z roku 1977, keď sme spolu strávili 14 dní pri zimnom prechode hrebeňa Západných Álp medzi Mont Blancom a Grandes Jorasses. Jarýk Stejskal mal modernejšie názory na expedičné lezenie. Často o tom debatoval s Gálfym a on ho rešpektoval. So Psotkom však došlo k ostrej výmene názorov a z Jožovej strany to vyústilo takmer k nenávisti k Jarýkovi.

Z expedičného zápisníka: 17. 5.

Už ôsmy deň sa s Jarýkom Stejskalom pohybujeme medzi druhým a tretím táborom. Pred 4 dňami posilnili našu skupinu Andrej Belica s Petrom Valovičom. Predvčerom sme za zlého počasia absolvovali vynášku a dokončenie fixovania skalnej steny pod štvrtým táborom. Včera sme kopali novú jaskyňu pre tretí tábor, lebo tú predošlú nám neustále zasypávali lavíny. Začínam pociťovať následky dlhodobého pôsobenia vo veľkých výškach – nespavosť, bolesti hlavy a kŕče v žalúdku. Ráno o tom informujem lekára, ktorý mi nariadil okamžitý zostup. Ťažko mi bolo lúčiť sa s priateľmi, ktorí sa dosiaľ vždy mohli na mňa spoľahnúť. Práve dnes, keď majú vybudovať štvrtý tábor vo výške 7 300 m! Po rozlúčke som upratal v jaskyni, navaril do termosky čaj a 2 l polievky pre útočnú dvojku. Pobalil som sa a začal zostupovať. Nebezpečné pásmo trhlín bolo čerstvo prešliapané americkou dvojicou, ktorá práve nastupovala na svoj posledný pokus o zdolanie skalnej bariéry Anglickou cestou po severovýchodnom hrebeni. Po zlanení Ice buildingu (ľadovej bariéry) stretávam Psotku so Záhoranským, nižšie Porvazníka a vo vysunutej dvojke Justa a Zaťku. Všetci plánujú dnes dôjsť do tretieho tábora. Dolu na snehovom plató vidím ešte jednu postavičku. Je to Fero Dostál, ktorý ma má sprevádzať do druhého tábora. V dvojke sa cítim oveľa lepšie, požívam množstvo tekutín, ktoré mi pripravuje Jano Piroh. Spolu s ním schádzame na medziskládku pod sérakmi, kde nás čakajú Dr. Miko a Gálfy. Spoločne schádzame do základného tábora, kde mám už dobrý apetít. Po dvojtýždňovom meškaní večer prichádza do tábora náš poštár.

18. 5.

Zotavujem sa v základnom tábore. Popoludní kontrolujem pasce, hľadám pod kameňmi hmyz a lisujem prvé jarné kvietky. Jarýk, Andrej a Peter predobedom preskúmali skalné úseky nad štvrtým táborom a popoludní zostúpili do dvojky.

19. 5. Dr. Miko a Gálfy odchádzajú do dvojky. V základnom tábore zostávam sám s Pirohom. Psotka a Záhoranský vybudovali dnes 5. tábor, pri vynáške im pomáhal Just, ktorý zostúpil k Zaťkovi do štvorky. V 3. tábore sa nachádza Porvazník, Piaček a Tatarka. V dvojke oddychuje naša útočná skupina. Stará sa o nich Dostál.

20. 5. Ráno po 6. hodine vyrážajú Psotka so Záhoranským z päťky k vrcholu. Zaťko a Just však zostupujú zo 4. do 3. tábora, lebo sa im pokazil varič. Mojou úlohou je vystúpiť do dvojky a pripojiť sa ku svojej skupine, ktorá má uskutočniť druhý útok na vrchol. Chcem sa do zásoby najesť, preto som na raňajky zjedol dve polkilové konzervy. V dôsledku prejedenia sa však dnešný výstup stal pre mňa utrpením. Večer, keď prichádzam do dvojky, môj žalúdok znesie len tabletky a tekutiny. V stane robí pred útokom skvelú náladu Andrej Belica s píšťalkou. Zaspávame pred polnocou.

21. 5.

Vstávame o 3.30 hod a o 2 hodiny vyrážame do trojky. Za mrazivého rána sa nám výborne šliape. Pri oddychu v americkom tábore sa schádzame s Tatarkom. Oznamuje nám, že so Psotkom a Záhoranským nie je spojenie, ale Piroh ich videl zo základného tábora, ako pomaly zostupujú z 5. tábora. Štvrtý tábor je opustený a Just so Zaťkom sú v trojke veľmi vyčerpaní. Dôjdeme tam okolo poludnia, pozorujeme ich neďaleko nad táborom, ako veľmi pomaly šplhajú po lanách. Porvazník nám pripravuje tekutiny. Ja mám stále pokazený žalúdok a s tekutinami požívam len lieky. Som najviac oddýchnutý a do štvorky je potrebné vyniesť masky ku kyslíkovým bombám. Vyrážame s Porvazníkom o 14. hodine. Padla hmla a je veľmi sparno. Za normálnych okolností trvá táto cesta 8 až 10 hodín, ale my ju musíme absolvovať za vidna. Po 2 hodinách dobiehame na konci fixov dvojicu Zaťko – Just. Sú silne dehydrovaní, pripravujeme pre nich zo snehu tekutinu. Ja s ňou zapíjam liek na úpravu trávenia a pokračujem za Porvazníkom. Po pol hodine ho predbieham a v hlbokom snehu sám prešľapávam cestu do štvrtého tábo- ra. Z diaľky vidím osamelý stan a pri ňom zabodnuté lyžiarke palice – znamenie, že sa tým dvom podaril zostup. Otváram stan. Jožo Psotka bezvládne leží a nevníma okolie. Ľudo Záhoranský varí čaj a s úsmevom ma víta.

S Johnym Porvazníkom si staviame druhý stan. Večer klesla teplota pod -16ׄ°C. Stále požívam len tekutiny, ale zaspávam v teplom a ľahkom spacáku z kajčieho peria, ktorý mi požičal Vlado Tatarka. Kým som spal, osadenstvo z druhého stanu sa spojilo vysielačkou s Gálfym a dohodli sa, že druhý útok sa ruší údajne kvôli prichádzajúcemu monzúnu.

22. 5.

Zobúdzame sa o 7. hodine a pripravujeme tekutiny. Zo stanu vychádzame až po východe slnka o 8.30 hod. So sklamaním likvidujeme štvrtý tábor. Nesiem 25 kg batoh a pomaly schádzam nadol. Na konci fixov stretávame našu trojicu Stejskal – Belica – Valovič. Všetci sú veľmi sklamaní. Jarýk odchádza nadol pred prvovýstupcami, Andrej, Johny a Peter zostávajú ešte hodinu bezradne debatovať na konci fixov. O 14. hodine schádzam do trojky, kde čakáme na zvyšok našej skupiny. Varíme a po 17. hodine vyprázdňujeme jaskyňu. Do dvojky schádzame potme o 21.30 hod. Fero Dostál nám zohrial 2 kompóty, čaj a polievku a o 23. hodine zaspávam s Johnym v malom stane.

23. 5.

V dvojke nás prenocovalo až 12. Vstávame, keď slnko zohrialo stan. Po výdatných raňajkách tábor opúšťa vrcholová skupina s doktorom a Gálfym. My ostatní zostávame likvidovať tábor. Objemné veci sme zabalili do 3 lodných pytľov, ktoré ťaháme po snehu na koniec snehového poľa. Tam čakal Piaček s Tatarkom, aby nám pomohli s nákladom. K môjmu 25 kg nákladu ešte pribudli dva 6 kg plynové variče. V prvom tábore sme si spoločne pochutili na 5 ovocných kompótoch. Do základného tábora sme dorazili o 17.30 hod. Večer sme sa zišli v spoločenskom stane. Kuchár navaril svoju špecialitu - nepálske pirohy. Neoslavuje sa len dosiahnutie vrcholu, ale aj moje narodeniny: práve dnes mám 30 rokov. Gálfy siahol na zásobu alkoholu a do polnoci popíjame čaj s rumom. Kuchár Tumba hrá na ústnej harmonike, Andrej na píšťalke a styčný dôstojník Neupan spieva nepálske ľudovky. My sme im zaspievali našu nepálsku hymnu: „Slniečko horúce, Nepál že ma, Nepál,... “.

Spiatočný pochod (25. 5. - 8. 6.)

Ráno 25.5. prišli nosiči z Ghunsy spolu s jakmi. Do 10. hodiny máme všetko zbalené, ale do obeda trvá vyjednávanie. Napokon sa dohodla cena 105 rupií za znesenie 1 nákladu do Ghunsy. Náklad sa značne zredukoval, lebo v stene Kangchenjungy zostali fixné laná a zjedli sa skoro všetky zásoby. Gálfy predal aj veľký spoločenský stan. Po cenovej dohode nosiči postupovali rýchlo a do večera sme došli do osady Kangbachen, ktorá je o 1000 m nižšie. Hustejší vzduch v osade na nás pôsobil ako droga. Bol začiatok jari a na zelených stráňach kvitli jarné kvietky.

Druhý deň sme zišli do Ghunsy. „Horskáči“ spod Jannu tam prišli až ďalší deň. Vďaka tomu som mal dosť času venovať sa zberu živočíchov a rastlín v okolí horskej osady. Na rašelinisku rozkvitli kríkovité druhy rododendrónov, medzi nimi aj nepálsky národný druh Rhododendron arboreum. Končilo tu pásmo ihličnatých lesov s jedľou Abies spectabilis. Z konárov jedlí viseli až 1 m dlhé „vlasy“ lišajníkov z rodu

Usnea.

Dni pochodu jarnou horskou krajinou z Ghunsy až po Dhankutu v spomienkach pre mňa zostávajú najkrajšou a najaktívnejšou časťou celého pobytu v Nepále. Rojilo sa mnoho druhov hmyzu, z chrobákov najmä chrústy z čeľade Scarabeidae, ktoré som striasal z rozkvitnu- tých kríkov. Cestou som vyberal úlovky zo zemných pascí, ktoré som zakopal pred 2 mesiacmi. Nad Dur Pany som dokončil zber vývržkov sovy, ktorá tam stále vysedávala pod skalným previsom. Odletela, až keď som sa k nej priblížil na vzdialenosť 6 m. Pekné zážitky prevážili nad nepodstatnými nepríjemnosťami. Napríklad v určitom výškovom pásme sa na nás prisávali pijavice. Nosil som so sebou vrecko so soľou a po posolení pijavica odpadla.

Naše zásoby jedla sa minuli, preto sme od miestnych obyvateľov kupovali ryžu a zemiaky. Raňajkovali sme zemiaky s ryžou a večerali ryžu so zemiakmi. Počas dňa si každý musel zadovážiť stravu sám. Ja som si kupoval keksy, alebo husté kyslé mlieko od vodných byvolov. Niekedy sme sa v partii zastavili v čajovni a popíjali miestne pivo „čang“, či „tumbu“ z kvaseného prosa. Dvakrát som z tohto nápoja dostal hnačku. Aj preto po príchode k Tatre, kde sme zanechali zásobu potravín a nabehli na normálnejšiu stravu, som bol o 14 kg ľahší, ako pred odchodom zo Slovenska.

Dozvuky

Naše lietadlo pristálo v Prahe 23. 6. 1981. Na letisku nás Gálfy všetkých pozval na pravé české pivo. Oslávili sme s ním Jána. Druhý deň ráno o 5. hodine som docestoval domov do Horného Hričova. Moja 4 a polročná dcéra Barborka sa zobudila a keď videla, že mám obuté domáce papuče, spýtala sa: „To si si požičal od nášho ocka?“Keď som jej povedal, že som sa vrátil z Himalájí, odpovedala: „Aj náš ocko je v Himalájach. On príde.“ Až po niekoľkých dňoch, keď som sa oholil, tak pochopila, že ja som jej ocko, ktorý sa vrátil po 4 a pol mesiacoch z Himalájí.

Jano Piroh z expedície natočil celovečerný film a napísal knihu (Piroh 1984) . Kým po návrate na Slovensko zožal Bratislavčan Juzek Psotka všetku slávu, jeho spolulezec Ľudo Záhoranský trávil 3 týždne za volantom našej Tatry na 10 000 km dlhej ceste domov z Indie cez Pakistan, Irán a Turecko. Po návrate sa utiahol do Ostravy. Pri výstupe na Mt. Everest už Psotkovi chýbal taký „parťák“, ktorý by mu pomáhal pri zostupe z vrcholu.

Jarýk Stejskal sa zúčastnil ďalších 5 himalájskych expedícií a vystúpil na 3 osemtisícovky. V roku 1997 zorganizoval expedíciu na Kangchenjungu, o ktorej natočil Pavol Barabáš film: „80 metrov pod vrcholom“.

Andrej Belica mal krátko po návrate z Himalájí vážny úraz v Tatrách. Neskôr emigroval na Západ a dodnes prednáša statiku na univerzite v Luxemburgu.

Zbery drobných cicavcov a ich parazitov boli podľa dohody odpredané do Považského múzea v cene mojej mzdy za obdobie trvania expedície. Mikroskopické preparáty parazitov vykonal A. Dudich z pracoviska SAV na Starých Horách. Zbery bezstavovcov som zaniesol Vladovi

Strakovi do Turčianskeho múzea Andreja Kmeťa v Martine. Bolo ich okolo 8 000 kusov. Vlado ich roztriedil do radov a čeľadí a dal mi rozpis odborníkov v Československu, ktorí by ich mali pourčovať. Chrobáky a cikády odkúpil Ilja Okáli do Slovenského národného múzea v Bratislave. Jedine pán Stránský, preparátor z Prahy, mi zaplatil za zbierku dravých múch z čeľade Asilidae. Ostatní „odborníci“ si moje zbery z Himalájí ponechali bez toho, aby mi aspoň poslali zoznam určených druhov. Výnimkou bol Vlado Straka, pre ktorého som lovil muchy, krúžiace nad vodou z čeľade Empididae. Opísal nový druh pre vedu Hilara ghunsensis (Straka & Obuch 1984).

Pre mňa osobne bol najcennejší zber vývržkov od sovy obyčajnej, ktorého výsledok som po 30 rokoch publikoval spoločne so zbermi z 13 iných ázijských pohorí (Obuch 2011). V súčasnosti je rozlišovaný samostatný druh: sova himalájska Strix nivicola.

O rok neskôr som sa spolu s tromi kolegami z Českých Budějovic výskumníckej výpravy na Kaukaz. Výstup na Elbrus (5642 m n. m.) bol pre mňa menej zaujímavý v porovnaní so zbermi vývržkov sovy na skalách v strednej časti doliny Baksan. Poslednej horolezeckej výpravy som sa zúčastnil v roku 1985 s brnenskými horolezcami do Mongolského Altaja. Výstupy na neprebádané a nepomenované vrcholy na čínskej hranici vo výške 4400 m n. m. ma však natoľko neoslovili, ako zážitky zo zoologického bádania. Na ďalších výpravách som sa venoval už len vede.

Literatúra:

Obuch J. 2011: Spatial and temporal diversity of the diet of tawnyowl (Strix aluco). Slovak Raptor Journal, 5: 1-120.

Orolín M. 1980: Strmé cesty k Himalájam. Šport, Bratislava, 193 pp.

Piroh J. 1984: Káčaňdžunga 8598 m. Československí horolezci na treťom najvyššom vrchu sveta. Šport, Bratislava, 175 pp.

Straka V. & Obuch J. 1984: A new species of Hilara (Diptera, Empididae) from the Himalaya. - Annot. Zool. Bot., Bratislava, 157: 1-4.

Iveln Pohromy V Turci

V ROKOCH 1900 – 1950

Andrej Bendík

Prírodné katastrofy sú od nepamäti súčasťou života ľudí, ktoré ich ovplyvňovali v regionálnom, ale aj globálnom meradle. Nevyhli sa ani územiu Turca, ktoré formovali rieky Váh a Turiec. V súčasnosti sú na väčšine úsekov regulované a aj severojužná dispozícia Turčianskej kotliny a okolitých pohorí, spôsobujúca špecifické poveternostné podmienky.

Už v minulosti ničivé povodne a ľadochody postihli povodie a bezprostredné okolie rieky Váh v Turci (zaznamenané od 15. storočia), predovšetkým obce Lipovec a Vrútky. Od roku 1770 sú v urbárskom súpisnom prieskume spomínané každoročné povodne pri jarnom topení snehu na Belianskom potoku, ktoré chotáru obce Košťany zaplavovali ornú pôdu a lúky z rieky Turiec. Historicky najväčšia povodeň na rieke Váh bola v roku 1813, kedy spoloč- ne s rozvodnenou riekou Orava, spustošila celé údolie Váhu od Kraľovian až po Sereď. Zničila množstvo domov a mostov a o život prišlo až 243 ľudí (Medňanský, 2007). Len v samotnom Turci pri povodni zahynulo 7 ľudí a množstvo dobytka. Bola zničená úroda, most s kamennými piliermi a budovy kráľovského soľného skladu pri Turanoch. Táto veľká povodeň zmenila aj tok Váhu. Z rokov 1866 a 1876 sú dochované údaje o zničení značnej časti úrody krupobitím v obciach Košťany, Žabokreky, Karlová, Laskár, Valentová, Ďanová a Príbovce.

Významom nepriaznivých poveternostných javov a ich vplyvov na hospodársky život sa začala venovať zvýšená pozornosť už v druhej polovici 19. storočia. Prvé informácie o tlaku, vlhkosti a teplote vzduchu, počte ľadových, mrazových, letných a tropických dní, vetre, slnečnom svite, oblačnosti a atmosférických zrážkach z úze- mia Turca, pochádzajú z meteorologickej stanice v Záturčí z rokov 1922 – 1934.

Prehľad prírodných katastrof na Dolnom Turci

V príspevku sú spracované údaje pochádzajúce zo Štátneho archívu v Bytči, pobočka Martin-Bystrička a mestských a obecných kroník regiónu Turiec.

20. júla 1934 obec Podhradie a 23. júla 1934 oblasť obcí Turčiansky Svätý Peter, Trebostovo a Trnovo postihlo, v priebehu niekoľkých dní za sebou, krupobitie. Krupobitie zničilo približne 1/7 úrody pšenice, jačmeňa a raže, pričom postihlo 140 rodín.

V roku 1903, postihla mesto Vrútky prvá veľká povodeň v Turci v 20. storočí. Podľa dochovaných meraní prietokov na rieke Váh, ide o najväčší prietok do postavenia Oravskej priehrady v roku 1954. Samotnú povodeň v Turci spôsobila povod- ňová vlna na Orave, ktoré sa opakovali aj v ďalšom období.

3. – 4. augusta 1925 zasiahla Turiec výrazná búrková činnosť. Rozvodnená rieka Váh postihla predovšetkým obce Krpeľany, Sučany, Turany, Vrútky a okolité obce, kde spôsobila výrazné škody. Problémy spôsobili aj potoky vytekajúce zo západných dolín Veľkej Fatry. Následkom týchto povodní sa zaoberal Okresný úrad Župného úradu v Turčianskom Svätom Martine, ktorý zisťoval stav katastrofálnych vôd v oblasti župy XVII (Turčianska). Cieľom získaných informácií bolo ich poslúženie pre Zemědelské technické oddelenie župného úradu v Turč. Sv. Martine pre úradné potreby (zisťovanie výšky škôd, odškodnenie postihnutých) a pre potreby riešenia regulácie toku Váhu, resp. ostaných riek a potokov v Turci. Okrem Váhu sa 3. augusta vylial aj potok Studenec. V chotári obce Krpeľany záplavu vydržal starý soľný sklad z roku 1813, no nedávno dostavaná elektráreň sa zrútila. Vo Vrútkach voda zničila a odniesla úrodu, zaplavila domy, obchody a sklady staviteľov. Poškodená bola aj železničná trať. Celková škoda vo Vrútkach, spolu so škodami v Záturčí, Kľačanoch , Lipovci, Priekope a Košútoch dosiahla takmer 1 milión Kč. Z tejto sumy takmer polovica pripadla na obec Lipovec, kde mali enormné škody na úrode. Mesto Martin vypracovalo dve správy, v ktorých uvádza, že dažďová voda vďaka veľkému spádu v potokoch nedosiahla väčšiu hladinu, aká je obvyklá pri jarných povodniach. Naopak povodne hodnotia pozitívne, nakoľko nanášaním „hlienu“ zúrodňujú lúky vedľa toku Turca. Na základe týchto správ bola v marci roku 1926 poskytnutá okamžitá núdzová podpora vo výške 100 000 Kč pre osoby postihnuté živelnou pohromou v roku 1925 zo strany Sporiteľne v Turč. Sv. Martine. Boli to obyvatelia Vrútok, Lipovca, Príboviec, Slovian, Kľačian, Sučian, Šútova, Turian, Krpelian, Necpál a Belej. Počas zimy 1927 – 1928 zasiahlo obec Sučany niekoľko povodní, pričom najväčšia bola 17. februára 1928. Miestny potok sa vylial natoľko, že zaplavil námestie a ulicu medzi katolíckym a evanjelickým kostolom a občania obce museli do svojich domov chodiť cez okolité polia a záhrady. K samotnému ohrozeniu životov alebo majetku nedošlo, ale napriek opatreniam, ktoré obyvatelia uskutočnili, boli niektoré byty zaplavené do výšky 30 cm. Ako vo svojej správe uvádza obec Sučany, hlavnú príčinu vidia v nedostatočnej starostlivosti – čistení koryta potoka (čo je nakoniec aj súčasný problém v mnohých obciach).

24. marca 1929 sa na základe telefo- nickej správy četníckej stanice v Sučanoch nahromadili v koryte Váhu, v zákrute pod obcou Sučany, ľadové kryhy. Následne sa v úseku asi 1,5 km zapchalo koryto a voda vystúpila z koryta rieky.

20. – 22. apríla 1931 sa v dôsledku dlhotrvajúceho dažďa prejavila pomerne rozsiahla povodeň vyliatím Valčianskeho potoka. Rozvodnený potok zničil cesty vedúce z doliny do obce, všetky objekty na potoku a aj lúky jednotlivcov. Vina za tieto škody sa kládla majiteľom rybolovného práva Valčianskeho potoka „Univerzitná základina“, ktorej prislúcha i oprava brehov. Tú však nevykonáva, v dôsledku čoho sa vylieva voda z koryta a poškodzuje spomenutý majetok. V rovnakom období došlo aj k záplavám na riekach Váh, Turiec a Jordán, čiže nešlo len o lokálnu jarnú búrku, ale o plošne väčšiu zrážkovú činnosť. Rieka Váh vystúpila z brehov pod železničnou stanicou vo Vrútkach a na pravej strane zaplavila nižšie položené polia a lúky pod Lipovcom. Rieka Turiec, v Priekope a Vrútkach, zaplavila nižšie položené polia a lúky a blízko postavené domy a záhrady. Nad samotou pri Košútoch sa vylial potok Jordán, ktorý zaplavil blízke polia a lúky. Domnienku o rozsiahlejšej povodni v Turci dokladá aj priznaná podpora pre obyvateľov turčianskych obcí. Podpora poškodeným predstavovala dodávku naturálií na siatie a sadbu, pričom dovozné po železnici si museli hradiť poškodení sami.

Ďalšia povodeň na rieke Váh sa opakovala 5. – 6. apríla 1932. Počas noci stúpla hladina rieky v Sučanoch o 3 m nad normál.

V Krpeľanoch sa voda vyliala až k domom a na polia medzi Krpeľanmi a Nolčovom.

V Turanoch sa voda vyliala na pozemky ružomberskej celulózky od píly Pleso po železničný most. V katastri obce Sučany voda zaplavila pastviny ležiace pod železničnou traťou a z futbalového ihriska S. K. Sučany odtrhla polovicu plota. Od mosta cez Váh po železničnú trať bola zaplavená a poškodená cesta a v týchto miestach muse- la byť prerušená doprava ako pre peších, tak aj pre povozy. Z priemyselných prevádzok bola zaplavená Fenyvešiho parná píla a Zacharova píla. Z ohrozených domov boli obyvatelia včas evakuovaní, preto nedošlo k stratám na ľudských životoch.

17. – 19. júla 1934 bola veľká povodeň na Váhu, kedy v obci Krpeľany zaplavila osiate plochy. V obci Nolčovo odplavila kompu a v obci Turany odplavila osiate plochy.

16. februára 1935 sa na potoku Vríca vo Vrícku, pri dome Josefa (Laca) Debnára č. 155, nahromadil ľad, pričom následne stúpla voda a zatopila menovanému stajňu do výšky 130 cm. Na dolnom konci Vrícka voda vnikla do domov, ale škodu neurobila. Toho dňa po polnoci stúpla voda aj v Slovanoch, pričom zobrala splav mlynára Josefa Kohúta, poškodila alebo strhla mosty Anny Žiakovej a Františka Tomku a vnikla do domu štábneho strážmajstra v. v. Čeňka Šrámka. Podľa sťažností občanov obce sú brehy potoka Vríca nad dedinou tak zlé, že pri každej väčšej povodni sa voda vylieva a zaplavuje predovšetkým horný koniec obce. Navrhujú zabezpečiť brehy potoka, lebo následná povodeň 23. februára opätovne zaplavila horný koniec Slovian, od cirkevnej školy po mlyn J. Kohúta. Okresný úrad v Turč. Sv. Martine už v roku 1932 vyzval obec Slovany, aby si dala potok Vríca zregulovať.

V roku 1936 postihla povodeň v podstate celý Turiec, o nej však nemáme priame svedectvá. Evidovaná je podľa žiadanej podpory za škody spôsobené povodňou. Išlo predovšetkým o podporu vo forme pridelených naturálií (výhradne ovos) za zníženú cenu, ale len pre tých, ktoré svoje škody nahlásili.

V roku 1938 zasiahli povodne obce Štiavničká, Podhradie a Sučany a spôsobili značné škody na poľnohospodárskych plodinách. Menovaným obciam bola poskytnutá pomoc v podobe znížených cien na nákup pšenice a žita.

V poludňajších hodinách 22. mája 1939 sa prehnala Príbovcami dažďová víchrica spojená s krupobitím. Trvala necelú hodinu, ale úroda bola zničené na približne 75% plochy predovšetkým v obciach Turč. Svätý Peter a Košťany. Prívalová vlna pobrala mostíky a lávky vedúce cez potok a odplavila ornú pôdu.

20. januára 1940 v ranných hodinách, sa následkom veľkého mrazu vylial Beliansky a Necpalský potok. Obidve rieky sa vyliali z korýt a zaplavili okolie obce Žabokreky. Zaliali štyri obývané gazdovské dvory a voda a ľad zatarasili vicinálnu cestu v Žabokrekoch. Súčinnosťou všetkých občanov obce sa včasným zásahom podarilo vodu odraziť späť do pôvodného koryta. Tá následne z dvorov aj cesty opadla natoľko, že sa po nich večer mohlo voľne prechádzať.

V roku 1940 zasiahla veľká povodeň obce Sučany a Turany. Dôsledkom tejto povodne bola zničená úroda. Časť úrody sa zachránila, pričom následné chladné a vlhké počasie spôsobilo skazenie obilnín.

14. júla 1941 podvečer boli oveľa väčšie škody spôsobené v obciach Valča, Trnovo, Trebostovo, Turč. Svätý Peter a Benice. Prudká búrka s krupobitím značne poškodila úrodu na poliach, vymyla cesty a zničila niekoľko mostov. Aj napriek značnej škode, nikto z obyvateľov nebol zranený.

V júli 1943 sa obec Príbovce sťažovala na daždivé počasie, čoho dôsledkom bolo poľahnutie obilia všetkého druhu, pričom škody bude možné vyčísliť až po žatve. Že nešlo o zanedbateľnú udalosť svedčí aj správa o väčších škodách z obcí Belá a Necpaly, kde sa však už spomína, že túto škodu spôsobila povodeň. Obec Príbovce uvádza, že povodeň odplavila nakosenú trávu na lúkach okolo rieky Turiec. Podobne ako v predošlé roky sa vylial potok Vríca vo Vrícku, Lazanoch a Slovanoch. Odplavil úrodu zo súkromných záhrad a čiastočne poškodil alebo zničil cesty vo všetkých ob- ciach. Značné škody v Turci spôsobila veľká povodeň z 19. – 20. marca 1947. Náhlym oteplením sa pohli ľadové kryhy v dĺžke asi 9 km z rieky Orava do rieky Váh. Veľké kryhy dosiahli most pri Turanoch, kde sa nahromadili do ľadovej bariéry vysokej 2 – 3 m. Následkom toho stúpla voda a zatlačila ľadové kryhy smerom na Sučany. Vojaci ČSA z Liptovského Mikuláša výbušninami uvoľňovali ľadovú bariéru. Postupný odtok krýh nebolo veľmi dobré riešenie. Vzniknutý silný prúd, s menšími kryhami, prudkými nárazmi zničil provizórne ľadolomy. Následne už narážal do drevených pilierov železničného mosta v Turanoch. Tie postupne vykýval a hrozilo jeho zrútenie. Kryhy o pár hodín doplávali k provizórnemu cestnému mostu v Sučanoch. Zamrznutý Váh mal voľný prietok len z 1/3 toku. Preto zrýchlené kryhy zničili ďalšie ľadolomy a následne narážali na drevenú konštrukciu provizórneho mosta. Hrozilo zrútenie jeho pravej časti. Národná bezpečnosť zastavila prevádzku mosta. Kritická situácia nastala pri píle Slovles v Sučanoch. Odtiaľto až po Vrútky bol Váh ešte zamrznutý a odtok krýh sa asi na pol hodinu zastavil. Voda sa začala vylievať a zaplavovať areál samotnej píly, ako aj železničnú stanicu v Sučanoch. Našťastie sa ľady nad Vrútkami pohli a voda začala opadať. Ľadové kryhy plávali po celej šírke toku Váhu, ale už o 22 hod. bola vodná hladina voľná a plávali na nej už len ojedinelé kryhy. Hladina vody výrazne opadla, čo proti toku pri Sučanoch spôsobilo vážne problémy. Asi 150 m dlhá bariéra sa cez úzky voľný priestor pustila znovu do rýchleho pohybu a plávajúce kusy ľadu opätovne narážali do pilierov mosta.

Na druhý deň, 20. marca o 4:02 hod., piliere druhého poľa mosta nevydržali a ten sa zrútil do Váhu. Následne o 9:30 hod. sa zrútilo aj prvé pole mosta a zvyšné tretie ostalo visieť. Časť mosta sa podarilo zachrániť obetavou prácou 13 vojakov z Vojenského útvaru 4627 zo Žiliny, ktorí nepre- tržite od 13. hod. 19. marca do 22. hod. 20. marca usilovne rozbíjali a uvoľňovali 2/3 zamrznutého toku Váhu. Našťastie nikto neprišiel o život a ani nebol zranený. Škoda boli hlavne na železničnom moste v Turanoch a drevenom cestnom moste v Sučanoch. Nahromadené ľadové kryhy na dvore píly Slovles jej znemožnili dovoz a odvoz materiálu a preto nebola v prevádzke. Stav vody v rieke Váh bol k 22. marcu normálny. Veľký podiel na záchrane majetkov zohrali vojaci ČSA zo Žiliny a Liptovského Mikuláša, čo svedčí o rýchlej súčinnosti pri riešení prírodných katastrof v tých rokoch.

Povodňová ochranná služba

História povodní je aj históriou stavania protipovodňových hrádzí. Počas obdobia povodní sa hneď na to hrádze opravovali a navyšovali. Z minulosti sú známi tzv. vodnári a brehári, resp. brežní. Tí čistili potoky od stromov a balvanov a zároveň spevňovali brehy riek výsadbou príslušných stromov. Osobitne sa čistili brehy riek tak, aby sa nezachytávalo naplavené drevo, ktoré bolo nebezpečné pre pltníkov. Uvedené úpravy neslúžili ako protipovodňová ochrana, ale na zlepšenie prietoku potokov a riek.

Až do konca 19. storočia sa hrádze stavali ako násypy kameňov a zeminy, spevnené drevenými palisádami, resp. ako prekážky v toku, ktoré mali slúžiť na lámanie ľadov, alebo ako ochrana pilierov mostov. Po veľkých povodniach koncom 19. a začiatkom 20. storočia vtedajšie inžinierske staviteľstvo Rakúsko-Uhorska vytvorilo tzv. regulačný plán na rieke Váh. Po roku 1918 bol vo vtedajšom Československu založený

Melioračný zväz. Ten mal obyvateľov obcí a miest chrániť pred povodňami a poučovať ich o možných spôsoboch technického riešenia daného problému.

Jedným z rozhodnutí regulačného plánu boli regulačné práce na úseku Váhu vo Vrútkach v rokoch 1906 – 1915, ktoré vypracoval Arzen Aman (vyštudoval vysokú školu technickú v Budapešti, bol odborní- kom na vodohospodárske stavby a zaslúžil sa o výstavbu vodohospodárskych zariadení na strednom Slovensku). Vo Vrútkach povodne spôsobovali značné škody. Jarné hromadenia ľadov zaplavovali železničné dielne alebo ohrozovali železničný most. Boli vypracované regulačné zásahy, ktoré mali týmto škodám zabrániť.

Podobné problémy boli aj na rieke Turiec a jej prítokoch. V prvej polovici 19. storočia sú doložené verejné práce na oprave brehov rieky Turiec, od Koštian nad Turcom až k sútoku s Váhom, ktoré vykonávali turčianske obce. Zaujímavo vyznievajú archívne údaje z roku 1865 o devastácii lesných porastov a ich zanedbanej obnove (výsadbe) predovšetkým v Necpalskej doline. Zadržiavacia schopnosť lesa vplyvom nadmernej ťažby bola značne znížená, čím dochádzalo k rýchlemu odtoku zrážok z vyššie položených vrchov do koryta potoka a následným záplavám v oblastiach so zníženou energiou toku.

Za 1. Československej republiky, na základe sledovania povodní na turčianskych vodných tokov sa postupne realizovala regulácia ich korýt.

V roku 1947 boli zriadené vodočetné stanice, napr. v Kraľovanoch na vážskom moste a v Priekope na Turci.

Mesto Martin vybudovalo protipovodňové násypy a hrádze v celej dĺžke toku Turca až po Vrútky už v rokoch 1934 – 1938 a neskôr v rokoch 1963 – 1965 aj v časti od potoka Bystrička po hať pri celulózke, čím bola ochránená aj budúca rozrastajúca sa priemyselná zóna.

Zhrnutie

Povodne v 1. polovici 20. storočia mali vplyv na významnú zmenu krajiny z pohľadu výstavby protipovodňových násypov a hrádzí. Tie aj v súčasnosti spĺňajú funkciu ochrany majetku a životov obyvateľov, žijúcich v povodňových oblastiach. Z dlhodobého hľadiska sa tento proces môže javiť ako pozitívny predovšetkým z ekonomického hľadiska (ochrana majetku), naproti tomu tieto zásahy negatívne zasiahli do chodu krajiny, resp. živej prírody. Významným je predovšetkým zvýšenie teploty tokov, ktoré priamo ovplyvňuje šírenie predovšetkým vodných a vlhkomilných druhov rastlín a zvierat. Zmenšenie zamokrených území a mokradí (nešťastné odvodňovanie krajiny počas kolektivizácie) zapríčinilo v súčasnosti badateľné zníženie hladín podzemných vôd a rýchly odtok zrážok (spojené s nízkym vyparovaním a vlhkosťou) z Turčianskej kotliny a tým nastupujúce suchá, ktoré sa v súčasnosti prejavujú ako problém v poľnohospodárstve. Nevýhodou je aj zástavba v pôvodných záplavových územiach, kde hladina podzemnej vody je relatívne blízko zemského povrchu a spôsobuje problémy v týchto oblastiach. Aj napriek týmto zásahom, ktoré sú výsledkom ochrany majetku a osôb, je dôležité uvedomiť si dôležitosť zachovania vody v krajine a jej význam pre životaschopnosť budúcich generácií.

Poznámka: publikovaný text je súčasťou obsiahlejšieho článku Bendík A.: Prírodné katastrofy v Turci v prvej polovici 20. storočia. In Zborník SNM v Martine, Kmetianum, roč. XV, 2020, 92 – 131.

Literatúra:

AMAN, A., 1916.Vágszabályozás Ruttka község határában. Vizugyi Kozlemenyek, Budapest, s. 476-509.

MEDŇANSKÝ, A., 2007. Malebná cesta dolu Váhom. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. 184 s. ISBN 97880-8061-280-1.