SPOLOČENSKÁ RUBRIKA V ROKU 2021

Tak Bol Janko Nov K

Peter Cabadaj

Storočnica narodenia

„...Umenie je napokon úžasné aj preto, lebo dokazuje, ako sme i ľudsky schopní dosiahnuť vrcholy. Nie preto, že vytvára ilúziu a zakrýva biedu, ale že v nás obnovuje pocit spravodlivosti a že svojou nadzemnou krásou udržuje rovnováhu našej nízkosti...“

Autorom citovaných slov je plodný maliar, kresliar, grafik, ilustrátor a vášnivý športovec Janko Novák, ktorý v tragicky zahynul v SNP. V týchto jarných dňoch si pripomíname storočnicu jeho narodenia. Hoci zomrel mladý, zanechal výrečné silné svedectvo o tom, že sa vedel nadchnúť pre spravodlivú vec a vo chvíli jej existenčného ohrozenia neváhal obetovať pre ňu aj to najcennejšie, čím človek disponuje.

Biografický rozmer

Svetlo sveta prvý raz uzrel 21. apríla 1921 v Martine, kde vyrastal v žičlivom a inšpiratívnom milieu. Otec Anton, známy typograf, bol blízkym spolupracovníkom Svetozára Hurbana Vajanského. Ako mimoriadne vnímavý chlapec veľmi rád čítal (najmä knihy o umení a jeho tvorcoch), hrával v ochotníckom divadelnom súbore, aktívne sa venoval lyžovaniu, atletike, gymnastike a turistike. Zmaturoval na gymnáziu v rodnom meste a začal študovať na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (1938 – 1939), odkiaľ po rozpade spoločného štátu prešiel na Slovenskú vysokú školu technickú do Bratislavy. Istý čas bol štipendistom na grafickej akadémii v Lipsku, navštevoval Viedeň. Tvorivý pobyt v Nemecku umožnil Novákovi na vlastné oči vidieť hlboký spoločenský a mravný úpadok „Tretej ríše“, ktorý sa premietol aj do hrubého zmilitarizovania tamojšieho kultúrneho a umeleckého diania. Nepriateľské ovzdušie v ňom ešte výraznejšie prehĺbilo silné antifašistické presvedčenie.

Štart a rozlet talentovaného Nováka usmerňoval známy výtvarník a jeho obľúbený gymnaziálny učiteľ Jaroslav Vodrážka. Vďaka otcovi sa detailne zoznámil s prácou v tlačiarňach a typografickým kumštom. V metropole Turca a neskôr v Prahe a Bratislave spoznal a rozvíjal priateľské kontakty s mnohými umelcami a literátmi. Ako ilustrátor a knižný grafik kooperoval s Maticou slovenskou a jej tlačiarňou Neografia, od roku 1941 bol výtvarníkom „na voľnej nohe“ žijúcim v Martine. Zaujímal sa tiež o výskum a dokumentovanie vzácnych turčianskych historických a kultúrnych pamiatok.

Všestranný tvorca Ťažiskovou líniou Novákovej bohatej tvorby bola kresba. Od čias pražských štúdií vyvíjal systematické úsilie o jej výrazovú náročnosť a slohovosť. Prvá kategória zahŕňa kresby elegicko-baladického charakteru. Aktérmi jednotlivých diel sú trpiaci, životom ubití, pod ťarchou bezmocnosti do seba schúlení ľudia, zobrazení často v dramaticky vystupňovanom svetelnom kontraste. Druhú skupinu tvoria dekoratívne alebo monumentálne štylizované kresby s postavami, vzletne sa dvíhajúcimi do priestoru. Umelec rád používal trhanú stúpavú čiaru, ktorá vytvára smelé obrysy figúr a prírodných javov. Kreatívne prejavoval tiež cit pre kompozične veľkorysé rozvíjanie odvážnych autorských konceptov. Viaceré z voľných kresieb, ilustrácií a gra- fických listov sú štýlovo príbuzné opusom jeho o niečo staršieho spolužiaka, kolegu a priateľa Vincenta Hložníka. Uvedená skutočnosť zreteľne potvrdzuje čerpanie zo zdrojov spoločných výtvarných tradícií (El Greco, Goya, Daumier).

Ako maliar prijal Novák ideovú a svetonázorovú orientáciu, ktorou svojich študentov kardinálne ovplyvnil Ján Mudroch. V tomto duchu vytvoril figurálne kompozície a krajinárske diela ako metafory priduseného spoločenského ovzdušia v rokoch vojny. Pokiaľ ide o grafickú a knižnú tvorbu, spájal obrazovú eruptívnosť s výrazovou disciplinovanosťou. Spomenieme aspoň ilustrácie ku Gráfovmu Jánošíkovi, kolorované kresby k ľudovým rozprávkam, spoluprácu s matičnou edíciou Dobré slovo, či populárnym detským časopisom Slniečko. Žiaľ, prvú prezentáciu svojho širokospektrálneho diela mal výtvarník až posmrtne (Bratislava, 1946)...

Zahynul na stráži

Vypuknutie SNP zastihlo Janka Nováka v Martine. Robil spojku partizánskemu štábu v Sklabini. Po páde rodného mesta a ústupe povstaleckých jednotiek odišiel s blízkym priateľom a kolegom výtvarníkom Viliamom Chmelom 21. septembra 1944 na milované Martinské hole. Spoločne rozšírili rady 2. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika, ktorej velil legendárny Viliam Žingor. Osudová nemecká guľka ho ako hlásnika zasiahla pri výkone strážnej služby (miesto úmrtia pripomína na Holiach pomník). Skonal veľmi mladý, mal iba 23 rokov... Pochovaný bol až po vojne, 17. mája 1945, do spoločného hrobu padlých bojovníkov na cintoríne v Martine. Viliam Chmel o rok neskôr pripravil do tlače knihu

Ján Novák 1921 – 1944, ktorú vydalo Povereníctvo informácií v Bratislave (1946).

Na počesť umelca, športovca, vlastenca a bojovníka proti fašizmu sa od roku

1949 koná Memoriál Janka Nováka – preteky v alpskom lyžovaní na Martinských holiach (po ich obnovení vo Valčianskej doline). Spisovateľka a neskoršia disidentka Hana Ponická mu venovala hodnotné dokumentárno-beletristické dielo (1974).

O hrdinstve

Tragický životný príbeh Janka Nováka zobrazil aj známy český športový publicista, autor literatúry faktu a kriminálok Roman Cílek v úspešnom knižnom titule Stopy orlov (1978). Môžeme v ňom objaviť aj tieto slová:

„Čo je hrdinstvo? – pýtajú sa mladí ľudia. Jednotlivé kapitoly knihy, každá svojím spôsobom a z iného zorného uhla, sa pokúša dať odpoveď na túto otázku. Oživujú sa v nich osudy ľudí, ktorí v kľúčovej kapitole našich dejín ako slobodomyseľní orli zanechali ušľachtilé stopy svojich skutkov, ale ktorí by sami seba nikdy neboli nazvali hrdinami, lebo medzi vlastné činy a povinnosti kládli znamienko rovnosti.“

Taký bol aj Martinčan Janko Novák!

VIZIONÁR JOŽO WEIDER...

Peter Cabadaj

50. výročie úmrtia

Oduševnený milovník prírody, lyžiar, turista, horský vodca, odborník na marketing, podnikateľ, vizionár, staviteľ, organizátor akcií „od výmyslu sveta“, fotograf, publicista, farmár, kuchár, muzikant, spevák, výrobca keramiky...

Tým všetkým stihol za svojho života byť činorodý Jozef (Jožo) Weider, rodák z Budatína (24. 6. 1909), ktorého meno, žiaľ, už dnešné generácie Slovákov nepoznajú. Inak je to ale v Kanade, kde zažil fantastickú kariéru. Vybudoval jedno z najväčších športových stredísk v zámorí, od roku 1983 je členom Kanadskej lyžiarskej siene slávy (CSHF – Canadian Ski Hall of Fame), pomenovali po ňom veľký lyžiarsky klub, respektíve slávne lyžiarske preteky. Poďme ale pekne po poriadku.

Chata pod Rozsutcom

Vzostup a skvalitňovanie cestovného ruchu v Malej Fatre počas medzivojnového obdobia viedlo aj k postaveniu súkromnej Chaty pod Rozsutcom. Pod sedlom Medziholie v Krivánskej Fatre – v nadmorskej výške 1 155 metrov pri križovatke turistických ciest a prameni vody – ju vybudoval turistický a športový nadšenec Jožo Weider. Útulné zariadenie s tridsiatimi lôžkami bolo dokončené v rokoch 1931 – 1933. Každý voľný kút chaty majiteľ dômyselne vyplnil ľudovými predmetmi z dreva, neskôr ju ešte rozšíril (kapacita osemdesiat postelí). Zásluhou atraktívnej lokalizácie, ako i „marketingových“ ťahov nápaditého a kreatívneho chatára sa objekt stal nesmierne populárnym, vyhľadávaným a navštevovaným miestom.

Spomeňme, že v Prahe Weider zabezpečil vytlačenie turistickej mapy Malej

Fatry vo vtedy netradičnej mierke 1 : 50 000 (formát A2), vlastným nákladom vydal knižku Päť rokov chatárom (1936), ktorú dostávali hostia jeho zariadenia, organizoval beh z Chaty pod Rozsutcom do Terchovej. Víťazov behu odmenil hodnotnými cenami. Na jednom z propagačných letákov môžeme okrem základných informácií a organizačných pokynov čítať: „...Ľudia, aby ste vedeli, terchovskí valasi budú bežať, kto prvý dobehne, hodinky dostane!“

Bezpochyby oprávnene možno konštatovať, že neúnavný Jožo Weider stál pri začiatkoch formovania a postupného rozvoja moderného cestovného ruchu, turistického a športového diania v dnešnom Žilinskom kraji.

Stoh

“To je obrovský kopec a poviem vám, že som ho poznal v zime i v lete. Stoh je celý holý, trávnatý, len z jednej strany sa

Predvojnová pohľadnica Chaty pod Rozsutcom. Archív: J. Haráni zakúšali do jeho strmého boku skalisté rizne a smrečinové hrebienky. Tráva rastie aj na tej priehlbine, ktorú vidíte od Ištvánovej, a pre ktorú ho Terchovci volajú Rytná. Štyri veľké čriedy oviec sa živia cez celé leto z tej trávy, a ešte ju na jeseň Belanci skosia a odnesú. Už si môžete predstaviť jeho veľkosť. Z vrcholu Stohu uvidíte skoro všetky hrebene slovenských hôr; od Turca k Liptovu až po Oravu, ba vidíte ďaleko do Poľska a na Moravu k Beskydám.

Ja viem, že som len malý človiečik a ty si veľký, obrovský kopec. Vzal si mi sebavedomie, keď som sa na teba odvážil onoho dňa, keď ťa čerti brali. K prvému trianglu to ešte šlo, pod závejom to bolo ako v starej izbe, len potom ďalej, na veľkej lúke, tam to ťalo do človeka. Akoby sa ten sneh bol premenil na milión pichľavých šípov, akoby sa fujak stal obrovskou metlou, chcejúc odmiesť všetko, čo tam bolo. Z polmetrového snehu nezostalo nič. Odkryté zľadovatené steblá trávy cvakali a hartusili, mojou omrznutou vetrovkou lomcoval vietor a čakal som, kedy ju zo mňa strhne. A k tomu stále nový príval snehu, hoci zem bola dohola vymetená. Ahá, tak asi vypadá monzún v púšti...

Ako som sa dostal k prvému trianglu pod závej, ani neviem. Pôdu mi vietor unášal spod nôh, stále som padal, a či stojím a či sa kĺžem, to som nezistil. Sedel som dobrú chvíľu pod závejom, ale čo to bolo proti tej rozbesnenej lúke. Čo je to jeden malý človiečik proti jednej veľkej hŕbe tejto zeme? Vzdorovať rozbesnenému živlu, či postaviť sa pred hrádzu ľudského nedorozumenia. Čo je horšie? Ťažko povedať, ale ja som skúsil oboje.” (Z knihy J. Weidera Päť rokov chatárom)

V Kanade

Niekedy začiatkom jesene 1938 odcestoval Weider do Anglicka, aby tam získal novú klientelu pre svoju Chatu pod Rozsutcom. Fašistické Nemecko už ale v tom období začalo okupovať časť územia Čiech, a tak urýchlene posiela telegram manželke, ktorá následne s jednoročným synom Ju- rajom odišla za „hlavou rodiny“ do Veľkej Británie. Pripomenieme v tejto súvislosti, že Weider bol židovského pôvodu a famílii doma hrozili rasové perzekúcie. V lete 1939 emigrovali Weiderovci z Anglicka do Kanady. Rodinu čakali v zámorí ťažké začiatky. Sprvu Jožo pôsobil ako sezónny lyžiarsky inštruktor v Quebecu v Chateau Frontenac. Onedlho, znovu počas zimnej sezóny, robil to isté v Quebecu – v Alpine Inn v St. Marguerite, kde ho „postretlo veľké šťastie.“ Zoznámil sa tam a spriatelil s Petrom Campbellom, neskorším vplyvným politikom, senátorom, finančným partnerom a mecenášom, ktorý mal eminentný interes participovať na financovaní lyžiarskeho strediska v Blue Mountain v Collingwoode v provincii Ontário (dve hodiny cesty autom z Toronta).

Ako uvádza Paul Stacho, slovenský fotograf a publicista trvale žijúci v krajine javorového listu, „Weiderovci prišli na jar 1941 do farmárskej oblasti Collingwood, kde Jožo (anglicky vyslov Džozo) začal od piky budovať jeden z najväčších lyžiarskych rezortov v Kanade. V roku 1941, viac-menej na kolene, postavil prvý lyžiarsky vlek a na pohon zariadenia použil vyradený motor nákladného auta...“

Mimoriadne agilný a kreatívny Jožo Weider postupne vybudoval v Collingwoode celoročne fungujúce renomované centrum zimných športov. Poskytol dôstojnú obživu stovkám domorodcov, návštevníkom, turistom a lyžiarom okrem iného ponúkal aj vlastné jablká z farmy, z miestnej hliny vyrábal keramiku, založil a prevádz- koval úspešnú keramickú dielňu... Dlhodobo systematicky zveľaďoval a rozširoval svoje stredisko – až do osudovej tragickej automobilovej nehody v roku 1971 (presný dátum nepoznáme). V napĺňaní Weiderových cieľavedomých zámerov „pokračovali rodinní príslušníci až do roku 2014, keď rezort predali americkej korporácii Intrawest, ktorá ho v súčasnosti prevádzkuje“.

Prvý a posledný raz od svojho odchodu do exilu navštívil Jožo Weider Slovensko, rodnú Žilinu a milovanú Terchovú v roku 1966. Syn George a vnuk boli na Slovensku v roku 2013.

Dnešok

Aktuálne disponuje stredisko Blue Mountain Resort v Collingwoode, ktoré sa rozprestiera v Niagarskom pohorí, 15 lyžiarskymi vlekmi a počas sezóny zamestnáva 1 500 ľudí. Klientela má celoročne k dispozícii bohatú ponuku komplexných služieb – sieť hotelov, reštaurácií, penziónov, rozmanitých obchodov, atrakcií pre mladšie aj staršie ročníky... Ak by ste tam niekedy zavítali, rozhodne navštívte ulicu s názvom Jozo Weider a obľúbený Jozo Bar, ktorého interiér atraktívne mapuje fascinujúci životný príbeh a kariéru zakladateľa najväčšieho lyžiarskeho strediska v kanadskej provincii Ontário. Integrálnou súčasťou „expozície“