Nota bene 122 august 2011 by Proti prudu

kupujte

122

iba od predajcu s preukazom

august 2011 p o lo v i c a p r e p r e d a j c u

1,40

miesto pre číslo preukazu predajcu

VODA

PEXESO Mikroorganizmy v jazerách

ŠPIÓN

RADŠEJ JE V PRÁCI AKO NA DOVOLENKE

ODVÁŽNA HELENA

Helenka sa odhodlala splatiť starý dlh. Bude mať dve práce, ale peniaze iba z jednej. Druhý plat pôjde exekútorovi. S krehkou blondínkou Helenkou sa stretávam pred petržalským Tescom. Skoro každý deň tu predáva Nota bene. Ak ju nestretnete, takmer určite je na brigáde. „Predávať časopis ma veľmi baví,“ hovorí. „Teší ma robiť s ľuďmi. Potrebujem ich okolo seba. Nevydržím deň bez toho, aby som s nimi neprehodila aspoň pár slov.“ Nota bene považuje za prácu a neodradí ju od nej ani zlé počasie. „Niekedy som spokojná už len preto, že stojím na svojom predajnom mieste. A dobrú náladu nestratím, ani keď za sedem hodín predám jeden časopis. Sama sa občas čudujem, ako je to možné.“ Zvyknú jej hovoriť, že asi nemá problémy, keď sa stále usmieva. „V práci starosti vypúšťam z hlavy. Smejem sa, aj keď ma niečo bolí. Zákazníci nemusia vedieť, že mám trápenie.“ Väčšinou na ňu reagujú dobre, pretože je zhovorčivá a milá. „Neviem sa hnevať na druhých a nechcem, aby sa hnevali na mňa. Som veľmi úprimná a to môže občas zabolieť. Je mi ľúto, ak niekoho urazím. Ospravedlním sa.“ Oceňuje, keď sú k nej iní tiež úprimní, ale nestrpí, aby si dovoľovali. Pred nepríjemnosťami sa poisťuje tým, že predáva pred kamerami. „Keby sa niečo dialo, SBS-kári mi pomôžu. Všetci, čo tu predávame, máme s nimi dobré vzťahy. Vidia, že sme slušní, nepijeme a sme čisto oblečení. Aj keď raz mi jeden radil, že predám viac v roztrhaných teplákoch. Zasmiala som sa, že také doma nemám.“

Helena si praje stálu prácu.

bene. Chýbal mi ten môj svet.“ Málokedy ju vidno sela vzdať pred dvoma rokmi, keď jej exekútor Nevzdala to Helena kedysi pracovala v poisťovni a v Bratislave aj na našich akciách. „Nemám čas. A navyše mi zablokoval účet. „Mám dlh. Išla som načierno si prenajímala byt. „Keď ma prepustili, celú noc prekážajú kamery. Na Homeless plese som sa v MHD a nezaplatila som pokutu.“ Nedávno som preplakala. Ráno som sa prihlásila do väčšinou skrývala pod stolom, aby som sa vyhla sa spojila s exekútorom, aby dohodli splátky. „Povedal mi, že odblokuje účet. Pre mňa to agentúry a začala som predávať parkovacie karty. novinárom,“ smeje sa. Držala som sa statočne. Nezrútila som sa a odvte- Helena hovorí, že má viac kamarátov ako kamará- znamenalo, že môžem začať brigádovať.“ Po dy som ani neplakala.“ tok, ale žije sama. „Nechcem byť s nikým, kto pije niekoľkých odrobených dňoch si išla vybrať peNa podnájom už nemala. Niekoľko rokov prespániaze a zistila, že na účte žiadne nemá. „Exekúvala v útulkoch. Fungujú iba cez noc, ráno musia tor všetko stiahol.“ Dlžníkovi musí ostať životné všetci odísť a svoje veci si zobrať so sebou. „Neveminimum iba keď má pracovnú zmluvu – a exekútor si sťahuje peniaze od zamestnávateľa. rila som, že si predajom časopisu dokážem zarobiť Z účtu to môže robiť bez obmedzenia. Helena ubytovňu.“ Kolegyňa Betka ju presvedčila, že to zvládne. Poradila jej, že nemusí platiť naraz za na bola najskôr sklamaná. „Ľudia sa čudujú, celý mesiac, ale po dvoch, troch dňoch. Na bývanie – a abstinenta som žiadneho nespoznala.“ Na prečo toľkí predávame časopis, ale mnohí sú Helenka potrebuje zarobiť okolo 150 eur. „Nechá- otázku, čo by si najviac priala, má jasnú odpoveď: v podobnej situácii ako ja. Z čoho by sme žili, vam si peniaze do rezervy, keby sa mi s preda- „Stretnúť sa ešte so synom, ktorý je teraz v zahraničí, keby sme nič nezarobili?“ Napriek tomu sa jom nedarilo. O ubytovňu by som nechcela prísť. a mať stálu prácu.“ So synom si aspoň telefonujú. odvážne rozhodla tak, ako by to na jej mieste Viac-menej tam len prespávam, ale mám si kde „Som rada, že má zamestnanie a bývanie. Ponúkol urobil málokto. „Brigádu som nezrušila, buuvariť a vyležať chorobu.“ S liečbou to nepreháňa, mi, že pošle peniaze, ale nechcem. Som v tom dem v nej pokračovať. Nechám si sťahovať stačí jej vraj jeden deň. Oddychuje, keď spí. A ako tvrdohlavá, ale snažím sa všetko zvládať sama.“ peniaze z účtu, aby sa mi splatil dlh. Popritom budem predávať Nota bene, aby som mala na dovolenkuje? „Pred rokom ma kamarát pozval bývanie a jedlo.“ V dvoch prácach a zárobkom na prechádzku na Kolibu. V lete som išla aj na Splatiť dlh predĺžený víkend do Trenčianskych Teplíc, ale Potešila sa preto, že si môže znova prilepšiť len z jednej bude musieť vydržať najmenej bola som nešťastná, že nemôžem predávať Nota predávaním parkovacích kariet. Brigády sa mu- niekoľko mesiacov. Držte jej palce.

„V práci starosti vypúšťam z hlavy.“

z obsahu

text: dagmar gurová | foto: palo funtál

Kódex

predajcu 1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze. 7. Predajca nesmie slovne či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis v súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto čin nosti pomáhať, zvlášť, ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu. 13. Predajca nesmie predávať časopis, ani sa zdržiavať na predajnom mieste, s dieťaťom do 16 rokov.

ROZHOVOR NEMOHOL SOM MLČAŤ

TÉMA VODA NAD ZLATO

Netopte sa vo svojich problémoch sami. Psychiater Jozef Hašto tvrdí, že úspešne psychoterapeuticky liečení pacienti vnášajú do spoločnosti viac sebareflexie a empatie. On sám do nej vniesol viac nádeje a viery v pravdu a spravodlivosť.

Bez vody nie je život. Nedajú sa pestovať rastliny, chovať zvieratá, vyrábať veci, ktoré bežne používate. Milióny ľudí už dnes zomierajú, lebo sa nedostanú k pitnej vode.

INŠPIRÁCIA DOBRODRUŽSTVO NA VODE

PRVÁ POMOC ZÁCHRANA TOPIACEHO SA

Prvých 9 mesiacov trávime v náleve s podobným zložením ako more. Je div, že nežblnkáme, lebo voda tvorí takmer tri štvrtiny nášho tela. Napriek tomuto intímnemu spolužitiu k nám voda nie je vždy kamarátska.

24 fenomén ŽIVÁ A MŔTVA VODA

Keby mali mimozemšťania stručne a výstižne charakterizovať ľudí z fyzického hľadiska, mohli by nás opísať aj ako „mechy plné vody“. Veď ľudské telo jej obsahuje až 80 percent. Z toho jasne vyplýva, aká je voda pre nás dôležitá.

PÚTNIK PACHUŤ RYBACINY

Nie je možné presne určiť stavy rýb vo vodách na zemi. Známy český potápač Richard Jaroněk len stroho skonštatoval: „Je mi to veľmi ľúto, keď sledujem, ako z miest, kde som ešte prednedávnom obdivoval pestré druhové zastúpenie, dnes často ledva vidím jedinú rybičku.“

V ďalšom čísle s témou 10 ROKOV NOTA BENE nájdete: Ako to robia inde

Človeče, ubytuj sa

Hádaj, kto som

Prečítajte si, ako v iných krajinách fungujú časopisy, ktoré predávajú ľudia bez domova. Informácie dostanete z prvej ruky – od Kayoko, redaktorky japonského pouličného časopisu, ktorá sa na svojej ceste za zahraničnými skúsenosťami zastavila aj u nás.

V septembri oslavujeme 10. výročie. Zabavte sa s nami. Zahrajte si geniálnu hru Človeče, ubytuj sa, ktorú sme kedysi vymysleli s našimi predajcami. Hru vraciame do obehu pre potešenie vás, ktorí ste sa k nej nedostali aj pre nadšencov, ktorí ju už zodrali.

Spoznajte ľudí z tímu Nota bene. Kto vymýšľal a písal články kedysi, ako to robíme teraz. Akí sú ľudia, ktorí pomáhajú predajcom rozmotávať zložité problémy. Aj ako sa majú naši šéfovia, ktorí to pred desiatimi rokmi všetko rozbehli.

kontakty editoriál

SME ZA VODOU?

Sme za vodou, držím sa nad hladinou, jedni sú na dne, iní na suchu. Topia sa v tom. Mne sa chce ísť proti prúdu, ďalší radšej plynú s ním. Určite si spomeniete na mnoho podobných fráz. Voda je v nich iba metaforou a stále častejšie sa ňou stáva aj v iných oblastiach. Nebadane sa nám vymýva z mysle. Na mňa tá zábudlivosť doľahne pri plávaní v jazere alebo v mori a súvisí s odporom k mokrej tvári. Po prvých, nie príliš ladných tempách v kačacom štýle (s hlavou úzkostlivo nad vodou) si svoju hodinku odplávam na chrbte. Monotónny pohyb a pohľad na oblohu ma po chvíli úplne odpútajú od toho, kde som a čo robím. Preberiem sa, až keď mi vlnka špľachne

do očí alebo ma strasie chlad. Takéto výpadky môžu poukazovať na roztržitosť, predčasnú senilitu aj na tvorivého ducha. Sú však celkom neškodné v porovnaní so snívaním nad vodou valiacou sa z vodovodu. Tá sa dnes berie ako samozrejmosť. Stačí urobiť nenáročný pohyb, otočiť kohútik, zdvihnúť páčku a už tečie. Poznám viacerých ľudí, ktorí si v sprche bezstarostne striekajú vodu do úst. Aj hodinu. Tvrdia, že zaplatia účet, tak čo je koho do toho. Rovnaký princíp však funguje pri povodniach. Namiesto prevencie (viete, ako súvisí so zadržiavaním dažďovej vody?) sa organizujú zbierky pre obete. V núdzi treba pomáhať, ale nie je lepšie predísť jej? Nehovorím, že máte zanevrieť na sprchu a umývať sa v lavóri. V tomto čísle nájdete tipy na šetrné hospodárenie s vodou, ktoré vás

pozor!

nepripraví o pohodlie. Prečítate si tiež, ako môžete aj vy prispieť k zníženiu rizika povodní a extrémneho počasia. Na zmenu nestačí pár aktivistov, musí byť záujmom väčšiny. Inak nás asi neminie model čínskej plavárne – pláva sa tam iba jedným smerom, potom plavci obídu bazén a na ďalšie kolo čakajú v rade. Akurát na prídel už nebudú športové zážitky, ale voda na pitie. Dagmar Gurová redaktorka

MIKROPEXESO

LINKA NA POMOC Stále v predaji BEZDOMOVCOM V BRATISLAVE len u predajcov NOTA BENE pondelok až sobota Muži, ženy, deti a pes od 17.00 do 22.00 hod. originálna audiokniha príbehov z ulice z pera

0907 / 733 388

Program Streetwork, o. z. Proti prúdu

predajcu Júliusa, načítaná predajcami NOTA BENE, Adelou Banášovou a Dadom Nagyom. Len za 4 euro (polovica pre predajcu)

realizuje v spolupráci s platformou Kresťania v meste a Evanjelickou alianciou. Viac o práci streetworkerov si môžete prečítať na Facebooku v skupine Streetwork s ľuďmi bez domova (NOTA BENE).

inzeráty predajcov Hľadám do prenájmu chatku s vodou a elektrinou, so žumpou v BA. Malá záhrada je výhodou. Cena do 200 ◊ mesačne. Kontakt: Katarína, predajkyňa č. 008. Nám SNP, T-mobile, mob.: 0902 533 929.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

Na skok v base a Pouličná romanca najnovšia kniha dvoch príbehov z ulice – smutnosmiešne postrehy z väzenia a príbeh lásky, ktorá kvitne všade a nielen v máji. Len za 5 euro (polovica pre predajcu)

PARTNERI PROJEKTU

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu alebo, naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

12.07. 2011 12:24 Ďakujem pani Janke (č. p. 2197) za jej krásny úsmev a želám jej i jej priateľovi všetko dobré. 13.07. 2011 10:07 Dnes som si kúpila Nota bene pri nemocnici na Terase – Košice. Slušný, milý, mladý pán. Želám mu všetko dobré. Martina 13.07. 2011 16:57 V Košiciach na Mlynskej ulici predáva NB veľmi milá pani predajkyňa 234, keď ju tam vidím stáť takú skromnú, plnú pokory... rada by som pre ňu urobila zázrak, ale žiaľ nečarujem. Tak aspoň takto jej prajem čo najviac šťastia, pevné zdravie a veľa lásky. Nour 13.07. 2011 19:33 Dnes som si na Nivách kúpila časopis NB od pána s číslom 2293. Bol veľmi slušný a povedal, že sú tam zaujímavé články. Mal pravdu. Ďakujem. Katarína

Na strane 9 máme pre vás darček, ktorý vás pozýva na návštevu do mikrosveta našich jazier. Keď si za teplých letných dní pri plávaní náhodou glgnete vody v jazere, táto krása vám môže plávať v žalúdku. Za pomoc pri vzniku pexesa ďakujeme najmä: Prof. RNDr. Františkovi Hindákovi, PhD. DSc. z Botanického ústavu zo Slovenskej akadémie vied a RNDr. Bohuslavovi Uherovi, PhD. z Ústavu botaniky a zoológie Masarykovej Univerzity za láskavé poskytnutie ťažko zohnateľných fotografií. Odtiaľto už bez titulov: ďakujeme Pietrovi Pohankovi (za nápad) , Zuzane Pálošovej a Ivanovi Košíkovi (za organizačnú pomoc) a Vladovi Holinovi (za layout).

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

14.07. 2011 12:51 Dnes som si prvýkrát kúpila NB od pána pri Priore vo Zvolene. Je to úžasný človek a držím mu palce. Jarka 14.07. 2011 20:10 Jedna z vecí, ktorú obdivujem na predajcovi č. 214 je, že mu na tvári vždy nájdem úsmev, čo pri jeho oblej postave, brade a chýbajúcich zuboch pôsobí nesmierne úprimne. 15.07. 2011 15:34 Ahoj. Chcem pozdraviť predajcu na Račianskom mýte v Bratislave. Hneď na prvý dojem vyzerá byť plný elánu a energie. A podľa toho, čo som sa o ňom dočítal, taký presne je. Nech mu to vydrží a želám veľa zdaru. Patrik 17.07. 2011 16:28 Dobrý deň! Predajca č. 0041 pri nákupnom centre Kaufland v Michalovciach je dôstojný a upravený muž. Nech sa mu darí. Ľuboš. 18.07. 2011 08:14 Dlhší čas sa stretávam s predajcom č. 23, občas kúpim časopis NB. Je nevtieravý, slušný. Prajem mu skoré uzdravenie, lebo má ťažkosti s nohami. Štefan z Bratislavy

19.07. 2011 12:45 Ďakujem predajcovi č. 293 za príjemné vystupovanie a jeho skromnosť. 19.07. 2011 14:11 Včera som si kúpila Nota bene od milej pani v Žiline pred nemocnicou, číslo predajkyne je 29. Prajem jej veľa šťastia, nech sa jej darí. 19.07. 2011 14:25 Ďakujeme pánovi predajcovi zo Žiaru, ktorý predáva NB pred Tescom. Je vždy milý a príjemný. Želáme mu veľa šťastia!

NENECHÁVAJTE VAŠIM PREDAJCOM ČASOPIS NOTA BENE, AK STE HO ZAPLATILI. Systém predaja pouličného časopisu NOTA BENE funguje iba ak:

Iba to NOTA BENE, ktoré reálne skončí vo vašich rukách, umožňuje:

m predajca si od nás kúpi NOTA BENE za 70 centov

ľuďom bez domova získať dôstojný príjem, naučiť sa hospodáriť s peniazmi a myslieť na ďalší deň

predajca vám predá NOTA BENE za plnú sumu 1,4 eur a rozdiel si nechá

časopisu NOTA BENE nestať sa nástrojom žobrania a udržať ho ako dôstojnú PRÁCU

organizácii Proti prúdu použiť 70 centov z predaja každého časopisu na financovanie služieb pre ľudí bez domova

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

19.07. 2011 08:04 Kupjem NB od predajcu v Michalovciach. Zvykla som ho stretávať na námestí, teraz predáva pri Kauflande. Je komunikatívny, ale vždy v medziach slušnosti. Už sa tak akosi poznáme a ja od neho vždy ten časopis kúpim. Nikdy nepýta viac ako je jeho cena a ja mu za to vždy nechám o niečo viac. A nikdy sa nezabudne opýtať, ako sa mi darí, aj keď on je v horšej situácii ako ja. Číslo preukazu neviem, ale snáď sa v týchto riadkoch spozná. Nech sa mu darí. Zdenka

vy si vezmete NOTA BENE

foto: Petra Lajdová

Ak už jedno NOTA BENE máte, darujte ho vašim priateľom a pomôžte nám získať nových čitateľov.

ROZHOVOR

text: sandra tordová | foto: matúš zajac

dopriať svojmu mozgu kvalitné informácie v primeranom množstve a aby nám zostal čas aj na premýšľanie – skúmanie seba, druhých, vzťahov, sveta. Aby „kúpanie sa“ v informáciách nebola len forma úteku pred svojim vnútrom a autentickou komunikáciou s druhými. Ako si udržiavate rovnováhu, aby ste sa „netopili“? Som dosť prieberčivý. Zaujímajú ma súvislosti, hlbšia podstata, pravda, ktorá je často skrytá. A aký je zdroj informácie? Je spoľahlivý? A som zmierený s tým, že všetko neobsiahnem. Keď nemám dosť informácii o nejakom probléme, snažím sa vydržať neistotu a nepodľahnúť potrebe mať vo veci jasno, keď je to ešte predčasné. Mohlo by to ísť na úkor reality, pravdy. Treba vydržať pri hypotézach. K rovnováhe mi, okrem iného, napomáhajú meditácie v stave prehĺbeného uvoľnenia pomocou autogénneho tréningu.

O psychoterapii, „samouhryznutí“ a slepej poslušnosti

Nemohol som mlčať Netopte sa vo svojich problémoch sami. Psychiater Jozef Hašto tvrdí, že úspešne psychoterapeuticky liečení pacienti vnášajú do spoločnosti viac sebareflexie a empatie. On sám do nej vniesol viac nádeje a viery v pravdu a spravodlivosť. Čím v súčasnosti žijete? Už dlhší čas mám rozpracované tri články do odborných časopisov, rád by som ich jeden po druhom dokončil a poslal na publikovanie. Vyžaduje si to koncentráciu a čas... a ten tak letí a toľko toho treba stíhať. S napätím sledujem zápas o fungujúci právny štát. S manželkou sa tešíme z našich troch vnúčat. Znova a znova si ich pri rôznych príležitostiach pripomíname

a napodobňujeme ich, čo a ako povedali, ako reagovali a ako sa tvárili v určitých situáciách. Je to veselé. V dnešnej dobe sa mnohí domnievajú, že je všetkého nejako priveľa. Topíme sa v informáciách, v práci, podnetoch... Informácií a podnetov je naozaj veľa. O to dôležitejšia je otázka ich kvality a teda aj

schopnosť ich kriticky vyhodnocovať. Človek je tvor zvedavý, potrebujeme určité kvantum podnetov, aby náš mozog nezačal chaosiť. Ľudia, ktorí boli v rámci experimentov izolovaní v „tichej komore“ (bez zvukov a v úplnej tme), mali po niekoľkých hodinách halucinácie. Na druhej strane, ak je podnetov príliš veľa, môže byť preťažená naša schopnosť spracovávať ich. Je na každom z nás, aby sme sa učili, ako

Chcú byť ľudia vyliečení a čeliť pravde, alebo len hľadajú úľavu? Niektorí ľudia majú za sebou takú životnú skúsenosť a také genetické dispozície, že žiť v realite a čeliť pravde je pre nich neznesiteľné. Aby mohli prežiť, musia „siahnuť“ k viac či menej masívnym sebaklamom. Nedávno som mal možnosť hovoriť so ženou, ktorá žila v akýchsi dvoch paralelných svetoch, v autistickom a v reálnom. Vo svojom od reality odtrhnutom svete bola manželkou jedného skvelého, vysoko postaveného a úctyhodného muža, mala s ním dieťa. V skutočnosti bola slobodná, bezdetná, už desaťročia žije bezdomoveckým životom na okraji spoločnosti a posedávajúc na lavičkách „sníva“ svoj autisticko-bludný paralelný život splnených prianí. Dokázala pri tom zvládať realitu bezdomoveckého života. Keď som sa jej opýtal, ktorá realita je pre ňu reálnejšia a pravdivejšia, po krátkom zaváhaní povedala, že obe. Na otázku, ktorá je dôležitejšia, bola odpoveď jednoznačná: tá o naplnenom živote ženy, matky, manželky. Keď je človek vystavený tlaku utrpenia, je legitímne, že hľadá úľavu. Ako sa môžeme skamarátiť s neznesiteľnou realitou a prestať unikať? Oporu poskytujúca kvalitná komunikácia s kompetentným je tu kľúčová – terapia ako bezpečné miesto. Vedie k upokojovaniu a prebúdza sa sklon skúmať svoj život, pričom sa objavujú skryté vnútorné zdroje a sklon hľadať a testovať nové možnosti svojho fungovania v živote. Keď má človek aspoň jeden kvalitný vzťah, v ktorom sa cíti byť plne prijímaný a chápaný, tak sa ľahšie čelí pravde a žije v realite. Škoda, že nemáme viac psychoterapeuticky liečených pacientov. Úspešne psychoterapeuticky liečení pacienti vnášajú do spoločnosti viac sebareflexie a empatie.

Aké sú podľa vás najhlbšie ľudské túžby, ktoré zásadne ovplyvňujú naše správanie? Napríklad Daniel Pastirčák hovorí, že všetci ľudia počas života hľadajú pocit hodnoty a pocit bezpečia. Myslím si, že Daniel Pastirčák má pravdu. Náš pocit sebahodnoty sa prejavuje určitou spokojnosťou a pohodou vo vzťahu k sebe samému. Súčasťou túžby po sebahodnote je potreba byť sebou samým, môcť sa ohraničiť voči druhým, byť autonómnym, autentickým a uchovať si svoju dôstojnosť. Pocit bezpečia úzko súvisí s napĺňaním našich vzťahových prianí. Ide o potrebu emocionálneho kontaktu, potrebu byť súčasťou nejakej sociálnej skupiny, prejavov náklonnosti a pocitu vlastnej dôležitosti. K nim ešte treba pridať pudové priania. Podľa etológov máme väčšie množstvo pudov než zvieratá.

s ľuďmi s psychickými poruchami ma vnútorne obohatila, rozšírila a prehĺbila moje chápanie človeka a tým aj seba. Depresie sú čoraz častejšie, ľudia sa sťahujú do seba a nemajú záujem riešiť veci verejné. Prečo je to tak? Ja nemám pocit, že by tu nebol záujem o veci verejné, len nemôžeme očakávať, že sa o ne bude zaujímať drvivá väčšina. V minulých voľbách sa ukázalo, že kritickej mase už vadila korupcia, klamstvá, agresívna arogancia a mafiánska dysfunkčnosť demokratických inštitúcií. Čo sa týka depresií, zdá sa, že výskyt ľahkých depresií (ide o viac než len o „smútok všedného dňa“) naozaj narastá – prakticky už od skončenia 2. svetovej vojny. Výskyt ťažkých foriem depresie zostáva, zdá sa, v posledných desaťročiach rovnaký.

Prečo to niekomu vo vzťahoch ide akosi Čo hovoria výskumy? ľahšie a niektorí stále zakopávajú? Pre to, ako človek utvára svoje vzťahy, sú V depresiách za Západom určite nezaostávame rozhodujúce prvé roky života. Svedčí o tom – ako ukázal ojedinelý výskum prof. Heretika a množstvo empirických dôkazov. Obzvlášť spol. Časť depresií do značnej miery súvisí rozhodujúci je prvý rok: na túto skúsenosť s interpersonálnymi vzťahmi a neúspechmi. Je sa nedokážeme vedome rozpamätať, ale možné, že na zvýšenom výskyte ľahkých deprenevedome nás ovplyvňuje v tom, aké sií sa podieľa splytčovanie medziľudských emócie máme sklon prežívať vo vzťahoch. vzťahov, orientácia na materiálne hodnoty Na základe týchto raných skúseností sa a atomizácia spoločnosti. Človek sa asi príliš cíti sám medzi ľuďmi. Je ale možné, že u časti depresií sú v hre celkom prekvapujúce faktory. Napríklad nedostatok pohybu. Ukazuje sa, že 30 minút rýchlej chôdze alebo pomalého poklusu denne má antidepresívny účinok a pôsobí aj proti niektorým úzkostným stavom. môže stať, že niekto je nenásytný po dôkazoch lásky, náklonnosti, vernosti alebo Keď sledujete v televízii našich politikov naopak, pohŕda vzťahmi, drží si odstup. – nestáva sa vám, že sa vám podvedome Iný si získava náklonnosť nadmerným v hlave spustí chuť stanovovať diagnózy? opatrovateľským správaním; ďalší môže Ale áno, a nielen nevedome, ale aj úplne vebyť veľmi nedôverčivý a s hrôzou očakáva, dome. A ešte to aj rozoberáme s manželkou, že bude zneužívaný, týraný a opúšťaný. ktorá je tiež psychiatrička a psychoterapeutka. A ešte navyše jedna z našich dcér je tiež Ako vás vnútorne zmenili roky práce z odboru a do hĺbky sa zaoberala obrannými s ľudskou dušou? mechanizmami, problematikou sebaklamu, Spoluprežívať príbeh určitého človeka je vrátane jeho vplyvu na komunikáciu. podľa mňa istým typom putovania – cesty, ktorou sa necháme viesť. Je to spojené Zastali ste sa dievčaťa, ktoré vláda a celá s množstvom emócií, keď sa vciťujeme krajina obviňovali z toho, že je klamárka. Aj do sveta toho druhého, do jeho životnej vy ste sa pre mnohých stali klamárom. skúsenosti, povahy a situácie. Aby sme si Máte určite na mysli Hedvigu Malinovú. Keďže to mohli dovoliť, potrebujeme k tomu istotu, som ju liečil z posttraumatickej stresovej že sa kedykoľvek môžeme vrátiť do svojho poruchy a mal som prístup k jej kompletnej vlastného vnútorného, usporiadaného sve- zdravotnej dokumentácii i vyšetrovaciemu spisu, ta. Lebo tie svety druhých ľudí sú niekedy mohol som si urobiť jasný obraz o tom, čo sa veľmi smutné, niekedy desivé, často ale vlastne stalo. Moje zistenia svedčia o tom, že dojímavé. Nikdy som neoľutoval, že som sa bola naozaj zbitá do bezvedomia, že polícia od pred 35 rokmi rozhodol ísť študovať medi- nej vymáhala priznanie, že skutok sa nestal, že cínu, aby som sa mohol stať psychiatrom neskôr bola aj drasticky zastrašovaná. Pre vládu a psychoterapeutom. Mám pocit, že je vo Roberta Fica bolo zrejme nepríjemné znášať mne stále ten zvedavý mladík, čo si stále kritiku zo zahraničia, že sa jeho strana spojila kladie tie isté otázky. Čo je to vlastne do koalície s nacionalistami, tak sa rozhodla človek? Prečo funguje práve takto? Práca k neštandardnému a neférovému kroku: ešte

„Snažím sa nemať vo veciach hneď jasno.“

evolučne určite užitočná vlastnosť, môže viesť k zhubným dôsledkom, ak sú vodca a pravidlá vyšinuté. Marián Geišberg povedal v rozhovore pre NB, že ako umelec hľadá tvorivú inšpiráciu práve v komplexoch a vo svojej nevyrovnanosti so svetom. Ingmar Bergman, slávny švédsky filmový a divadelný režisér, pár rokov pre smrťou poskytol interview, v ktorom hovorí, ako v detstve trpel, že matka mu neprejavovala lásku a vyhýbala sa dotyku s ním. Naopak ako boli rodičia nadšení z narodenia dcéry a ako starší Ingmarov brat pripravil vraždu sestry. Ingmar ju mal udusiť a poslušne na tom spolupracoval. Prežila, ale ako dospelá sa pokúsila o samovraždu. Keď ju otec (ktorý bol k deťom tyranský) na psychiatrii navštívil a venoval jej pár minút pozornosti, bola šťastná ako nikdy. Ingmar mal to šťastie, že mal mimoriadny talent. Vo svojich filmoch si liečil a riešil svoje vnútorné konflikty a boľačky. Prežil a obohatil svet. Tvorba zohrala u neho podobnú funkciu ako kvalitná psychoterapia. Niektorí psychoanalytici vyslovili myšlienku, že keby Hitler, ktorý mal tiež otca tyrana, mal aj výtvarné nadanie, po ktorom túžil, svet by sa mohol vyvíjať inak. pred právoplatným uzatvorením policajného vyšetrovania predstúpili pred verejnosť a Hedvigu lživo obvinili, že je klamárka. Prepólovali obeť na páchateľku, onálepkovali udalosť ako akési „sebazbitie“, „sebauhryznutie“ a nadmerné krvácanie. Slovensko s tým už má skúsenosti. Pamätáme si, že drastický únos Michala Kováča ml., syna vtedajšieho neposlušného prezidenta, označil vtedajší predseda vlády za akýsi „samoúnos“ a vražedný atentát na jedného so svedkov zneužívania SIS za nešťastnú náhodu spôsobenú „samovznietením“ auta. Keď som sa oboznámil so všetkými faktami v kauze Hedvigy a nadobudol som istotu v tom, ako sa veci majú, vyžiadal som si od nej súhlas hovoriť verejne o tom, čo som zistil. Ako táto kauza ovplyvnila váš život? Okrem starostí a nepriateľov medzi obdivovateľmi pánov Fica, Kaliňáka, Trnku a Slotu mi priniesla aj radosť, že Hedviga sa má zdravotne dobre, dostalo sa mi morálnej podpory od vzácnych ľudí. Mal som možnosť hlbšie nazrieť do fungovania – či nefungovania – niektorých štátnych inštitúcií, politikov, médií a pozorovať, aký vplyv na obyvateľstvo majú dezinformácie od štátnych autorít. Mimoriadna skúsenosť. Mnohí ľudia Hedvige Malinovej stále neveria. Čo by ste im odkázali? Nechcem nikomu vstupovať do svedomia, ale snáď by mali viac dôverovať svojmu vlastnému

úsudku a kritickejšie vyhodnocovať informácie od hierarchicky vysokopostavených autorít, nenechať sa nereflektovane unášať emóciou (napr. iracionálnou nedôverou voči Maďarom žijúcim na Slovensku). Záujemcovia môžu nájsť veľa spoľahlivých informácií v knihe M. Vrabcovej – Hedviga. Konrád Lorenz by im možno ešte poradil: nájdite si aspoň jedného priateľa/ priateľku medzi Maďarmi, budete odolnejší voči nenávistnej propagande, z ktorej ťažia nacionalisti. Mám rada tento citát: „Sme blázni, celý svet blázni. A v ústave nie sme, pretože je nás toľko.“ Človek je veľmi rozporuplná bytosť. Má v sebe schopnosť lásky i nenávisti, vie obetavo opatrovať a chrániť, ale aj týrať a mučiť. Vie byť poslušný aj pri deštruktívnych príkazoch, ale i vzdorovať. Tragické je, keď spoločnosť podľahne „uletenému“ vodcovi-diktátorovi a začne fungovať ako šialený organizmus. Keď bol v Izraeli súd s Adolfom Eichmannom, jedným z realizátorov „konečného riešenia“, teda vyvražďovania európskych Židov, mnohí očakávali, že konečne budeme môcť poznať človeka – obludu. Ukázalo sa, že to bol „hypernormálny“ človek so sklonom k poslušnému plneniu rozkazov zhora a dodržiavaniu vtedajších zločineckých zákonov. Že boli zločinecké? Pre neho to boli platné zákony. Takže máme tu dočinenia s paradoxom. Poslušnosť k autorite, inak

Ste vy, renomovaný psychiater, v tomto bláznivom svete a vo svojom živote spokojný? Teraz som špeciálne spokojný, že ste ma označili za renomovaného psychiatra! Napĺňa to moju potrebu byť pozitívne hodnotený (odkazujem na pána Pastirčáka)... ale teraz vážnejšie. Celkovo môžem povedať, že som v živote spokojný. To ale neznamená, že by ma občas (dosť často) netrápili starosti, prípadne bolesti zubov, únava, prílišná chuť do jedla a priberanie. No a uvedomujem si, že väčšinu života mám už za sebou a život je stále taký pekný a zaujímavý.

Jozef Hašto Patrí medzi kľúčové osoby slovenskej psychiatrie. Narodil sa 8. mája 1949 v Banskej Štiavnici. Pôsobí ako primár Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Trenčíne. Venuje veľa úsilia búraniu predsudkov o psychiatrii, ktoré mnohým ľuďom bránia včas vyhľadať odbornú pomoc. V roku 1990 pôsobil na ministerstve zdravotníctva ako poradca pre psychiatriu, je autorom viacerých odborných publikácií, ktoré boli preložené aj do cudzích jazykov. V roku 2009 dostal cenu Biela vrana za občiansku odvahu, profesionalitu a ľudskosť v prípade Hedvigy Malinovej a cenu Ligy za duševné zdravie. Zdroj: Wikipédia, Aliancia fair play

text: dagmar gurová

TÉMA

Mnoho žien a detí trávi hodiny denne dochádzaním k zdroju vody. foto: Reuters

OSTANEME NA SUCHU?

VODA NAD ZLATO Bez vody nie je život. Nedajú sa pestovať rastliny, chovať zvieratá, vyrábať veci, ktoré bežne používame. Milióny ľudí už dnes zomierajú, lebo sa nedostanú k pitnej vode. Na Slovensku obvykle nemusíme zájsť ďaleko a natrafíme na potok, pramienok, rieku, jazero či aspoň rybník. Chvíľami je tu vody viac, než by si ktokoľvek prial. V posledných rokoch na krajinu doliehajú prívalové dažde a povodne. Varovanie ekológov, že onedlho môžeme ostať na suchu, preto vyznieva ako zbytočný poplach. Veď stačí otočiť kohútik a podľa želania vytryskne studená aj teplá. Pri každodenných starostiach sa nestíhame trápiť tým, odkiaľ sa berie a či jej je dosť pre všetkých. Sladká voda pritom tvorí iba necelé tri percentá vody na zemi a asi dve tretiny z nej zadržujú ľadovce a trvalá snehová pokrývka. Možno sa utešujeme, že voda je obnoviteľný zdroj. Je však aj zdroj obmedzený a niektorí odborníci ho považujú za rovnako vzácny ako je ropa. Kto má moc nad vodou, ovláda aj

ekonomiku a populáciu. Bez vody nie je život, teda ani poľnohospodárstvo a priemysel. Tieto odvetvia spolu s armádou zároveň patria k jej najväčším spotrebiteľom a znečisťovateľom. Už teraz sa v niektorých krajinách o vodu bojuje. Problém zatiaľ nie je až tak v jej nedostatku ako v dostupnosti.

Miliarda bez vody Vyše miliardy ľudí na svete nemá prístup k čistej vode. Organizácia Water.org informuje, že viac ako 3,5 milióna ľudí preto ročne zomrie na choroby súvisiace s vodou, 84 percent z nich sú deti. K väčšine úmrtí (skoro 98 percent) dochádza v rozvojových krajinách. Spolu so slabou kvalitou pitnej vody zabíja aj zlý prístup k hygienickým zariadeniam. Množstvo detí, ktoré tieto dva faktory usmrtia by sa zhodovalo s počtom obetí,

keby každé štyri hodiny spadlo obrie lietadlo typu Boeing 747. Milióny žien a detí navyše trávia niekoľko hodín denne dochádzaním k zdroju vody. Veľakrát im musí stačiť znečistená a okrem toho prichádzajú o čas, ktorý by strávili v práci, s rodinou, v škole. Smolou menej rozvinutých štátov je nerovnomerné rozloženie vody. Bez nej nedokážu vypestovať potraviny a nemôže sa v nich rozvíjať výroba. Mnohé sa delia o jeden vodný zdroj – rieku, jazero a súperia o to, kto ho bude čo najviac využívať. Medzi týmito krajinami bývajú dosť nestabilné vzťahy. Vyjednávania ani medzinárodné právo nebývajú veľmi úspešné. V sporoch o vzácnu vodu rozhodujú aj zbrane. Obvykle nie je jedinou príčinou konfliktu, ale výrazne sa na ňom podieľa. Problémy sa objavujú hlavne na Strednom Východe a v Severnej Afrike.

Kto chytá dážď

Už teraz sa v niektorých krajinách o vodu bojuje. Ak k nej nezmeníme prísup, ostaneme na suchu všetci. foto: Matúš Zajac

Do zbrane! Typickým príkladom je rieka Jordán, ktorá sa dotýka Libanonu, Sýrie, Izraelu, Jordánska a Západného brehu Jordánu. Najviac vody z nej odčerpáva Izrael, najmenej ostáva pre Západný breh Jordánu, kde denné množstvo vody na osobu patrí k najmenším na svete. Rieka bola v centre Arabsko-izraelského konfliktu aj lokálnejšieho Izraelsko-palestínskeho konfliktu. Turecko, Irak a Sýria majú nezhody pre vodu z Eufratu a Tigrisu. Turecko, ktoré je na oboch riekach menej závislé, ich používa na zavlažovanie. Priehrady, ktoré na nich vystavalo, zmenšujú prítok do ďalších dvoch štátov. Iracké vodné systémy navyše utrpeli veľké škody počas Vojny v zálive (1991). Civilnú infraštruktúru bombardovanie opäť zasiahlo v roku 2003. V prvých týždňoch okupácie ostalo mnoho Iračanov s minimálnym alebo žiadnym prístupom k pitnej vode. V rôznych častiach Afriky je jej nedostatok dennou realitou. Spory sa týkajú hlavne riek Níl, Zambezi, Volta a Niger. Níl je jediným zdrojom vody pre Egypt. Kontrolu nad ním sa v minulosti snažil udržať aj vojenskou silou. Okrem zlej distribúcie vody prispelo k africkým konfliktom

vysídľovanie obyvateľov pre stavbu priehrad. Situáciu zhoršuje aj reťaz nesprávnych vládnych rozhodnutí.

Noví kolonizátori Nigérijská aktivistka Sokari Ekine upozorňuje na rekolonizáciu Afriky privatizovaním vodných zdrojov. Pre Nigériu, ktorá sa spamätáva z následkov vlaňajšieho sucha a hladomoru, by to malo hrozivé následky. Poberá však príspevok od Svetovej banky, ktorá dotácie podmieňuje práve privatizovaním vody. To isté pýtajú aj lídri G8 od krajín, ktoré žiadajú odpustenie dlhu a ďalšiu pomoc. „Od roku 1992 sa v Južnej Afrike udelilo šesť privatizačných kontraktov zahraničným, hlavne francúzskym spoločnostiam. Porazenými v tejto záležitosti sú chudobné komunity, ktorým sa upiera základné a neodcudziteľné ľudské právo – právo na vodu,“ píše Ekine na svojom blogu na newint.org. Výsledkom je znečistenie, choroby, ktorým sa dalo predísť a násilie medzi susedmi. „Aby prežili, musia si vodu navzájom kradnúť.“ V Ghane stúpla cena sprivatizovanej vody o 95 percent, tretina populácie tam nemá prístup k čistej vode.

Že to nie sú dôvody, prečo by sme sa mali s vodou uskromňovať aj my? Jej lokálne zásoby (teda aj slovenské), sú súčasťou globálneho vodného cyklu. Snáď nás k šetrnosti podnieti predpoveď organizácie UNESCO, podľa ktorej môžeme v roku 2020 rátať s celosvetovým nedostatkom vody. Nielen že nebude čo piť, ale ani jesť. Na vyprodukovanie litra mlieka totiž treba tisíc litrov vody, na kilo ryže tritisíc litrov a kilo hovädziny odčerpá až 16 tisíc litrov. Keď vyhadzujeme jedlo, ako by sme vodu len tak púšťali do kanálu. V roku 2003 sa v Austrálii premrhalo 2,2 milióna ton potravín, čo zodpovedá množstvu vody, ktoré by domácnostiam vo veľkomestách Sydney a Melbourne vystačilo na celý rok. Nadmerný dopyt po vode má aj skryté následky. Budovanie ďalších a ďalších vodných priehrad ničí divokú prírodu, plyny zo zahnívajúcej zaplavenej vegetácie posilňujú skleníkový efekt. Spotreba vody v poľnohospodárstve narušuje prirodzené vodné cykly. Následne sa znehodnocuje pôda, dochádza k jej zasoľovaniu a erózii. Jedlo potrebujú všetci, preto nepomôže hádzať zodpovednosť za zaobchádzanie s vodou len na poľnohospodárov. Prebrať ju musí každý sám za seba a dá sa to zvládnuť bez väčšieho

Ešte viac dosiahneme, keď sa budeme starať o to, kam odteká použitá a dažďová voda. Tvrdí to Michal Kravčík z občianskeho združenia Ľudia a voda. „Podľa poznatkov, ktoré sme získali, viac ako 700 mld. m3 vody sa ročne stráca z kontinentov a uskladňuje sa v oceánoch,“ hovorí. „Ide o dažďovú vodu, ktorá v minulosti vsakovala do krajiny a doplňovala zásoby podzemných vôd.“ Plocha, na ktorej môže vsakovať, sa stále zmenšuje. Pribúdajú spevnené povrchy – cesty a diaľnice, parkoviská, strechy budov, z ktorých voda stečie do potokov, riek a oceánov. Objem vody, ktorý ubudol z kontinentov, spôsobil zvýšenie hladín oceánov približne o 10 centimetrov. Obvykle sa to spája s roztápaním ľadovcov. Kravčík je presvedčený, že dôvodom je vysušovanie kontinentov, čo predlžuje obdobia bez dažďa a extrémne prívalové dažde. Ako to funguje? Slnečná energia vyparuje vodu z krajiny. Na jednom kubíku vody sa jej spotrebuje 700 KWh. „Odkanalizovaním vody sa energia Slnka nespotrebuje na výpar, ale uvoľní sa do atmosféry a ohreje ju. Ak napríklad z oblasti Bratislavy odkanalizujeme ročne 20 mil. m3 vody, 14 000 GWh energie vyfučí do atmosféry. Preto majú mestá vyššiu teplotu ako okolie.“ Tieto zmeny môžu byť aj za častejšími a silnejšími zemetraseniami. Kravčík hovorí, že za posledných sto rokov sa z kontinentov do oceánov premiestnilo viac ako 30 000 mld. ton vody, čo prerozdelilo zaťaženia zemskej kôry. „Geofyzici by mali dať odpoveď, do akej miery to môže zmeniť pnutie na citlivých geologických obmedzenia pohodlia. Sprchujte sa o niečo zlomoch v zemskej kôre.“ Ešte vždy je šanca negatívny trend zvrátiť. kratšie, vypnite vodu, kým si umývate zuby a holíte sa, skontrolujte tesnenie vodovodnej Treba naštartovať procesy obnovy vody v malých vodných cykloch, aby častejšie batérie, dajte pozor na únik vody z toalety. pršalo a zabezpečila sa udržateľná bilancia vody na kontinentoch. „Zo Slovenska za Ako míňať menej posledných 60 rokov ubudlo viac ako 12 mld. Sprchujte sa kratšie, namontujte si šetriacu m3 vody. To je náš príspevok ku globálnemu vysušovaniu i stúpaniu hladín oceánov.“ Naša sprchovú hlavicu Skontrolujte, či vám neuniká voda z vodovodu vláda preto minulý rok schválila Program alebo toalety prevencie pred povodňami, suchom a kliNapustite si do umývadla trochu vody a matickou zmenou. Cieľom je do desiatich roumývajte zeleninu v nej, nie pod tečúcou vodou kov vrátiť stratený objem vody do krajiny, aby Nastavte spotrebu vody v práčke podľa sme mali stabilnejšie počasie. Prostriedkom je zachytávanie dažďovej vody. Projekty sa už množstva bielizne Polievajte záhradu tesne po východe slnka ale- rozbehli v dvesto obciach. „Množstvo doteraz bo až po západe, aby ste predišli zbytočnému nezamestnaných ľudí v nich nachádza prácu odparovaniu vody a chuť do života.“ Stavajú systém drevených Vysádzajte si na záhradke rastliny, ktoré vystačia hrádzok, ktoré zadržia dažďovú vodu a bahno v lese, vytvárajú kaskádové jazierka a upras menším prídelom vody Mulčujte (posýpajte okolie rastlín drevnou vujú lesné cesty, aby voda vtekala do porastu štiepkou alebo kúskami kôry), v pôde sa dlhšie a nevalila sa dole cestou do obce. udrží vlhkosť Vymeňte starú toaletu za typ s duálnym spla- Iné záhrady chovaním, ktorá umožňuje použiť len polovičné K zlepšeniu situácie môžete prispieť aj vy. Stačí, keď pri svojom dome, pracovisku či množstvo vody

vedľa školy vašich detí urobíte dažďovú záhradu. Je to preliačina, v ktorej sa zbiera dažďová voda zo strechy a spevnených plôch. Nepredstavujte si jamu plnú vody, ktorá bude lákať komáre. Dažďová záhrada je naozaj záhradou plnou farebných kvetov. Hodia sa do nej rastliny, ktoré znesú dočasné zaplavenie z dažďa (2 až 4 dni). „Umožní vsiaknuť dažďovej vode a zo zvlhčenej pôdy cez rastliny a kvety ju postupne odparovať a zvlhčovať i ochladzovať prostredie. Dažďové záhrady by mal mať každý dom, supermarket i bytový dom,“ hovorí Kravčík. „V USA je teraz módnym hitom budovať dažďové záhrady. Susedia sa pretekajú, kto bude mať krajšiu. Mohli by sme to urobiť aj my.“ Zastavme vysušovanie krajiny a vyhneme sa aj ďalším nepríjemnostiam. Vodné zdroje na Slovensku vlastní štát, ale zákony dovoľujú, aby ich spravovala súkromná firma, domáca či zahraničná. Privatizácii vody zabráni to, že jej bude všade veľa a bude dostupná pre každého. Závisí to aj od nás. Spoliehame sa, že všetko bez našej námahy vyrieši veda a moderné technológie? Vedci síce pred pár rokmi nadšene hlásili objav vody na Mesiaci, ale do našej kúpeľne či kuchyne je odtiaľ predsa len trochu ďaleko. Navyše by medziplanetárne dopĺňanie zásob mohlo dopadnúť podobne ako vo filme Muž, ktorý spadol na zem. David Bowie v ňom hrá osamelého mimozemšťana Thomasa Newtona, ktorý sa od nás snaží dostať vodu na svoju vysychajúcu planétu. Thomas sa príliš nakazí ľudskou lenivosťou, rezignáciou a bezduchým vysedávaním pred televízorom. Zabudne sa na Zemi a jeho blízki zomrú bez pomoci. Nezabúdajme sa teda, aby nebolo neskoro. Zdroj: savewater.com.au, academic.evergreen.edu, greenlivingtips.com

Urobte si dažďovú záhradu Znižuje objem odtoku Chráni vodné toky a plochy pred znečistením – cudzorodé látky prefiltruje cez pôdu a rastliny Znovu dopĺňa podzemné vody Chráni pred vysúšaním prostredia Zlepšuje mikroklímu Ochladzuje prostredie Zvyšuje estetickú hodnotu prostredia Dotvára prostredie Vytvára vhodné prostredie pre vtáky, motýle a užitočný hmyz Znižuje povodňové riziká Viac o dažďových záhradách a postup ako ich založiť nájdete na kravcik.blog.sme.sk

KAUZA

text: dagmar gurová, sandra tordová | foto: pavol funtál

chorý a ak je skutočne bezdomovec, pridáva sa aj fakt, že sa nemá kde poriadne umyť. Ak prespáva v betónovej rúre, je šťastný, že zoženie vodu na pite. „Teraz si v obchodnom dome idete umyť ruky a pýtajú od vás peniaze. Nevidia radi, keď si naberáte vodu do väčšej fľaše, nieto ešte do bandasky,“ zhodujú sa naši predajcovia. Väčšina z nich už pritom žije vo vyššom štandarde – na chatkách, v ubytovniach alebo aspoň prespávajú v nocľahárňach a útulkoch. Lepšie bývanie však na ich prístupe k vode až tak veľa nemení.

Minimálna spotreba

ZA SPRCHOU MUSIA CESTOVAŤ

BEZ DOMOVA A BEZ VODY Predstavte si, že by vám každodenná sprcha mala zabrať tri hodiny aj s cestou. A potreba vyprať si či zahnať smäd v horúčave by potrápila vášho ťažko skúšaného organizačného ducha. Stálo by vám to za tú námahu? V letnej horúčave sa preplnená električka podobá na pec plnú obetí, ktoré dobrovoľne podstupujú grilovanie zaživa. Nával je o to horší, že sa všetci tisnú do jednej časti vozňa. Dôvodom je osamelá postava obklopená prázdnymi sedadlami a prenikavým puchom.

Čím viac sa ostatní tlačia a potia, tým sú zúrivejší. Hrozia revízorom, políciou a šomrú, že neželaného cestujúceho sami vyhodia. Z toho, že smrdí, vyvodili, že určite nemá cestovný lístok a je bezdomovec. Správajú sa k nemu, ako by bol nejakou podradnou for-

ma života. Kombinácia horúčavy, tlačenice a zápachu sa zvláda ťažko. Vtedy sa asi málokto objektívne zamyslí nad otázkou: prečo páchnuci pasažier radšej riskoval takúto nepríjemnosť, ako by sa umyl? Možností je viac: je v depresii alebo inak vážne psychicky

Ako dlho vystačíte s 20 litrami vody? Len pre porovnanie – asi toľko sa minie na 2,5 spláchnutia toalety. Náš predajca Peter s týmto objemom hospodári celý týždeň. Vodu používa na pitie a hygienu. Býva v maličkej chatke v záhradkárskej osade. Zatiaľ tam nemá ako variť, teplé jedlo si musí kúpiť v reštaurácii. Perie za 3,6 eura vo verejnej práčovni. Ešte som ho nestretla v špinavom. A nikdy sa mi nezdalo, že vynechal sprchu – na rozdiel od mnohých mužov, ktorí majú doma kompletnú kúpeľňu. Namiesto vodovodu alebo studne má Peter štyri bandasky. Keď sú dve z nich prázdne, naloží ich do veľkej tašky a vyrazí doplniť zásoby do podniku blízko svojho predajného miesta. „Každému by to asi nedovolili, ale mňa poznajú.“ Aby si to uľahčil, plánuje odchytávať dažďovú vodu. „Šetrím si na IBC kontajner, do ktorého sa zmestí tisíc litrov. Budem mať úžitkovú vodu na riad a sprchovanie.“ A teraz si predstavte , že v takýchto podmienkach máte vážnu srdcovú chorobu alebo sa ledva šuchcete o barle, pretože zdravotné problémy sú súčasťou života bezdomovcov. Vtedy si vážne rozmyslíte, či sa skôr napijete alebo umyjete. „Kedysi som tiež býval na chatke a chodil som sa sprchovať na Heydukovu, do charity v strede mesta,“ spomína predajca Joshua. „Dostal som mydlo, šampón, uterák a ak som potreboval, tak aj čisté oblečenie.“ Dnes už toto zariadenie nefunguje a nič podobné v centre Bratislavy neexistuje. Joshuu o to viac teší, že býva na ubytovni. „Poviem pravdu, keby som mal kvôli sprche cestovať do Dúbravky alebo do Vrakune, vzdám to.“

Chýba základ V hlavnom meste ľuďom na ulici neostáva veľký výber. Buď sa okúpu v Dunaji alebo musia za hygienou putovať na perifériu. Presnejšie do strediska hygieny, ktoré vo Vrakuni prevádzkuje združenie Domov pre každého. Sociálna pracovníčka Barbora Gschwengová tvrdí, že prístup nie je problém, blízko stojí autobus. Zároveň však pripustila,

že veľa ich klientov je zo záhradných chatiek v okolí. Na umytie sa majú 15 minút. Dve sprchy sú v tej istej miestnosti a tak ich naraz môžu použiť len ženy alebo muži. Denne sa tu vystrieda priemerne 30-35 ľudí. Stačí alternatíva bližšie k centru a počet záujemcov výrazne stúpne. Svedčí o tom nové zariadenie Milosrdných bratov na Hatalovej (kúsok od Polusu), kde sa premelie okolo sto ľudí za deň. Hlavný zámer však nie je to, aby sa bezdomovci mali kde osprchovať. Hygiena je povinnou vstupenkou – k obedu, príležitosti oprať si – aj k pracovnej terapii. Brigádnici si upevňujú pracovné zručnosti a učia sa hospodáreniu s peniazmi. To všetko je prístupné pod podmienkou, že sa návštevník podriadi pomerne prísnym pravidlám. Ani jedno z týchto zariadení nedokáže nahradiť dlhodobo chýbajúce nízkoprahové denné centrum – základ, na ktorý by mali nadväzovať ďalšie sociálne služby. Centrum, ktoré je dostupné, nekladie nesplniteľné podmienky ani ľuďom závislým na alkohole a pracuje s tými, čo pomoc potrebujú.

Bratislavská telenovela

Mesto argumentuje obmedzenými financiami. Daniela Rodinová z magistrátu povedala, že samospráva prispieva na chod vrakunského strediska hygieny. Dodala, že mesto

„Štyri bandasky namiesto vodovodu.“ už dlhšiu dobu hľadá priestor a peniaze na nízkoprahové denné centrum a nedávno ponúklo miesto pod mostom Lafranconi. To opäť nie je lokalita v centre mesta. Lenže práve do centra bezdomovci prirodzene smerujú a tam s nimi aj treba pracovať. Potvrdzujú to odborníci aj skúsenosti z Prahy, Viedne, či Budapešti, ktoré majú denné centrá pre bezdomovcov priamo v centre. Tajomstvom ich úspechu je princíp „všetko pod jednou strechou“. Človek bez domova má blízko ku sprche, šatstvu alebo príde na jedlo. Poradca má šancu získať jeho dôveru. Pomôcť mu postupne rozpletať obrovské klbko problémov (zdravotné problémy, dlhy, alkoholizmus...) a pomaly prekonávať beznádej a apatiu. Denné centrum na dostupnom mieste dokáže zachytiť ľudí, ktorí sú na ulici ešte krátko. Vtedy je pomoc najefektívnejšia. Otvorenie denného centra v Bratislave sa ťahá ako telenovela niekoľko rokov. Terajší primátor Milan Ftáčnik po zvolení deklaroval záujem riešiť bezdomovectvo koncepčne. Fakty reálnej práce sociálneho oddelenia zatiaľ svedčia o opaku. Krokom späť je

šokujúci pokles finančnej podpory mesta pre najväčšiu nocľaháreň Depaul, ktorý ohrozuje jej existenciu. Namiesto budovania denného centra organizácia Depaul rieši ako, udržať strechu nad hlavou pre 200 ľudí, ktorí nemajú kam ísť. V tejto situácii odpoveď mesta, v ktorej namiesto pomocnej ruky a vyčlenenia budovy pre denné centrum posiela bezdomovecké organizácie na betón pod most (Lafranconi), vyznieva skôr ako zlý vtip.

Priestor a partner Po viac než piatich rokoch diskusií a argumentácií so sociálnym oddelením o tom, prečo je potrebné vyčleniť priestory v centre, sa na prácu s bezdomovcami nenašli ani len odstavené verejné záchody. Aj nešťastné vyjadrenia magistrátu počas májových majstrovstiev sveta v hokeji ukázali, že stále prevládajú kontraproduktívne snahy vytlačiť ľudí bez domova a organizácie, ktoré s nimi pracujú, na okraj mesta. Pani Rodinová z magistrátu vyhlásila, že právo zriadiť takéto centrá majú aj občianske združenia a mimovládne organizácie, čo je vraj v zahraničí bežnou súčasťou pomoci ľuďom v núdzi. Juraj Barát z Depaulu upozornil, že ide o sociálne služby, ktoré zo zákona patria do kompetencií mesta. Mimovládky by preto mesto malo brať ako partnerov, ktorých požiada o spoluprácu a služby bude financovať alebo spolufinancovať. „Depaul chce takéto a iné projekty pre Bratislavu robiť, ale potrebuje priestory a partnera v meste alebo v mestskej časti,“ povedal. Neúspech pri hľadaní vhodnej budovy sa často obhajuje tým, že ľudia nechcú bezdomovcov vo svojom okolí. Tento argument nestačí a nie je treba ísť za hranice, aby sme to dokázali. V Žiline funguje denné centrum pre bezdomovcov takmer v strede mesta viac ako 15 rokov. Každý deň ho využíva okolo 40 ľudí. K pravidelným štamgastom sa pridávajú aj bezdomovci, ktorých sem nasmerujú terénni sociálni pracovníci. „O sprchovanie je veľký záujem. Hlavne u žien. Niekedy máme až problém s teplou vodou – v bojleri sa nestíha zohriať,“ povedala Katarína Gregorová z Domu charity sv. Vincenta. Voľne dostupná je tu aj pitná voda. V kuchynke si môžu návštevníci uvariť kávu alebo čaj. Schladiť svoj smäd či opláchnuť telo v horúčave je len jeden z množstva problémov, ktorým ľudia bez domova čelia. Človek, ktorý rieši, čo bude dnes jesť, piť a kde bude spať má preplnenú hlavu dneškom. Denné centrá a nocľahárne zjednodušia prístup k základným potrebám a uvoľnia ruky a hlavu na riešenie budúcnosti. Preto sú tým prvým najpodstatnejším krokom pre každé zodpovedné mesto – šancou pre ľudí bez domova dostať sa z dna.

INŠPIRÁCIA

text: dagmar gurová | foto: šimko košík

komory. Pokiaľ k nim tá vaša nepatrí, poslúži aj veľký polystyrén pripevnený pod sedadlom. Keby sa prevrátila, udrží ju na hladine. Na vodu nemôžete ísť ani bez uväzovacieho lana dlhého najmenej 5 metrov upevneného na špici kanoe. Potrebujete aj výlevku, plastovú nádobu na vylievanie vody z kanoe. Dobre sa na to hodí odrezaná bandaska, ktorú pohodlne udržíte za ucho. Zíde sa vám, keď sa neopatrne nakloníte a do loďky natečie voda. Vtedy sa veľmi ťažko ovláda. Dážď nespôsobí až také ťažkosti, obvykle stačí špongia. Počas celej plavby by ste mali mať oblečenú záchrannú vestu. Neviete totiž, ako by ste reagovali pri nečakanom páde do vody.

Vezmite si so sebou Ak idete na viac ako jeden deň, potrebujete tábornícky výstroj – stan, karimatku a spacák. Na kratšiu cestu vám stačí jedlo, pitie, náhradné oblečenie, pršiplášť, opaľovací krém a repelent. Instantná polievka vás výborne zahreje, je ľahká a nezaberá veľa miesta. Hroznový cukor dodá energiu. Na vode nezabúdajte dodržiavať pitný režim – zabaľte si dostatok tekutín. Pribaľte aj fenistil, prvú pomoc pri poštípaní komármi, osami či malými muškami. Zažeňte čo najviac podobných dotieravcov ešte predtým ako dôjde k ujme. Použite osvedčený vodácky repelent: Rozmarínový odvar Na prípravu potrebujete 1 vrecko rozmarínu (kúpite v obchode medzi koreniami), 1 liter vody a 1 lyžicu bieleho vínneho octu. Vodu nalejte do hrnca a priveďte ju do varu. Odstavte, vysypte do nej rozmarín a nechajte poriadne vylúhovať až kým voda vychladne. Sceďte a pridajte vínny ocot. Nasprejujte si odvarom telo aj obuv. Ochráni vraj aj pred kliešťami, ktorí na vás číhajú v tráve na brehu.

SPRIEVODCA SPLAVOM PRE ZAČIATOČNÍKOV

DOBRODRUŽSTVO NA VODE

Vodácky výlet vám zlepší náladu, zvýšite si kondičku a upevníte vzťahy. Poradíme vám, ktoré rieky sú pre začiatočníkov najlepšie, čo nesmie chýbať vo vašej výbave, aj čomu sa vyhnúť, aby ste bezpečne dorazili do cieľa. Vyvaľovať sa na pláži vám už nestačí, plávanie je málo dobrodružné? Dajte sa na splavovanie riek. Stačí víkend na vode a s kamarátmi či s blízkymi si budete ešte bližší. Zasmejete sa, pozriete si krajinu z inej perspektívy, overíte si svoje sily, výdrž, reakcie. Neostane vám čas myslieť na prácu, zabudnete na starosti. Možno vás to nadchne podobne ako našich predajcov, ktorých sme tento rok namiesto klasického výletu zobrali na lodičky. Obmedzujú sa vaše vodácke skúsenosti len na plavbu v detskom nafukovacom kanoe? Poradíme vám, ktoré rieky sú pre začiatočníkov najlepšie, čo nesmie chýbať vo vašej výbave a aj čomu sa vyhnúť, aby ste bezpečne dorazili do cieľa. Prvé pokusy treba robiť na stojatej alebo pomaly tečúcej vode a postupne sa môžete prepracovať až k jazde na morských kajakoch.

Základom je začínať s niekým skúseným. Laik nedokáže odhadnúť náročnosť vody, aj niektoré ľahké vody majú svoje úskalia. Prihláste sa do vodáckeho klubu – získate tak rady, prístup k výbave i partiu, ku ktorej sa môžete pridať. Ak si nie ste istí, či sa splavovanie stane vašou vášňou, skúste najskôr komerčnú požičovňu. Viaceré z nich ponúkajú niečo ako splavy na kľúč – dovezú vás aj s loďkami na miesto, z ktorého vyrazíte, dajú vám sprievodcu a v cieli vás znova vyzdvihnú. Je iba na vás, či pôjdete na deň, víkend alebo dlhšiu jazdu.

Ako sa pripraviť Nevyrážajte do tmy, za zlého počasia ani pri nepriaznivej predpovedi. O úseku, ktorý sa chystáte splaviť, zistite čo najviac – dĺžku, náročnosť, nebezpečné miesta,

hate (cez ktoré musíte loď vždy preniesť), táboriská a vzdialenosti medzi nimi. Rátajte s tým, že aj na pomalej rieke treba pádlovať skoro celý čas. Príležitosť ležať a opaľovať sa v kanoe bude málokedy. Nechoďte až na doraz, nechajte si sily do rezervy. Jazda na pomaly tečúcej vode je o niečo rýchlejšia ako chôdza. Pri pomalom pádlovaní urobíte asi tri až šesť kilometrov za hodinu. Pri náhlej zmene počasia si zamakáte aj v obvykle nenáročnej časti rieky. V daždi, vetre či s mokrými nohami energia rýchlo ubúda. Neostáva však nič iné ako pokračovať. Vydržať musíte až po ďalšie táborisko.

Výbava lode Každá loďka musí mať zábezpeku proti potopeniu. V niektorých sú už zabudované vzduchové

Do kanoe sa vám zídu nepremokavé lodné vaky alebo barely. Vaše šaty, fotoaparáty či doklady v nich budú bezpečné pred namočením aj potopením. Vybrať si môžete z rôznych veľkostí. Ak sa vám nechce investovať, zabaľte všetko aspoň do igelitových vriec a tie pripevnite k lodným priečkam. V daždi oceníte nepremokavé oblečenie, pršiplášť alebo pelerínu, v ktorej sa vám bude dobre pádlovať.

Pre deti Zabaľte im dostatok vody na pitie a k náhradnému oblečeniu vezmite aj gumáky. Zídu sa na brehu (hlavne ak budete prespávať a deti vybehnú šantiť ráno za rosy). Nezabudnite na opaľovací krém. Deti potešíte malým pádlom. Záchranné vesty musia mať na sebe celý čas, čo ste na vode.

Ako bystrozraký Zvýšte pozornosť v neprehľadných úsekoch rieky, aby ste tam nevleteli napríklad do padnutého stromu. Všímajte si, kde sa čerí voda. Pod hladi-

nou môže byť niečo nebezpečné – kmeň, konár, skala – hrozí poškodenie kanoe.

Prvá pomoc Prevrátenie lode je vec, ktorá by sa nemala stať. Keby predsa prišlo k najhoršiemu, postupujte takto: Skontrolujte, či niekto neostal pod loďou. Najskôr zachraňujte ľudí, až potom veci! V žiadnom prípade sa nesnažte vyliezať na loďku a neskúšajte prevrátiť ju naspäť. Chyťte sa jej a pomalým plávaním sa dostaňte na breh. Plávajte tak, aby bola loď po prúde pred vami – aby vás nepritlačila o krík, strom, pilier a pod. Sú úseky riek, kde je bezpečnejšie loď vôbec nezachraňovať a počkať, kým ju vyplaví na pokojnejšiu vodu. Preto by tam mal byť skúsený vedúci, ktorý záchranu riadi.

Náročnosť splavu ZW – pokojná, tečúca voda, prehľadná, bez prekážok a perejí, znalosť základného záberu a riadenia lodí, samozáchrana ľahká WW I – náročnosť ľahká, malé pereje, znalosť ovládania lode na tečúcej vode, samozáchrana ľahká WW II – náročnosť mierne ťažká, väčšie pereje s vlnami, nutnosť rýchlejších reakcií, občasné prekážky sú dobre viditeľné a dá sa im ľahko vyhnúť s určitým tréningom, samozáchrana možná, ale pomoc vítaná, znalosť ovládania lode na perejnatej vode WW III – náročnosť ťažká, nebezpečenstvo zranenia pri plávaní ešte nie je kritické, znalosť techniky i taktiky jazdy na divokej vode WW IV – veľmi ťažká, riziko pre plavcov stredné až veľké, samozáchrana komplikovaná WW V – extrémne ťažká, plávanie je životu nebezpečné, záchrana problematická WW VI – hranica splavu

Malý Dunaj Ideálna rieka pre vodáckych začiatočníkov. Približne každú hodinu tu nájdete miesto na táborenie, takže si máte kde oddýchnuť alebo prečkať zlé počasie. Kde sa nalodiť alebo vylodiť: Vrakuňa, Tomášov, Jelka, Blahová, Jahodná, Topoľníky, Kolárovo, Komárno. Na stránke malydunajsplav.sk nájdete mapu aj náročnosť jednotlivých úsekov a čas potrebný na ich splavenie. Tip: Rieka vhodná na jeden aj viacdňové výlety, splav aj pre rodiny s deťmi. Klátovské rameno Dá sa zvládnuť aj na nafukovacom člne. Budete sa plaviť ešte pomalšie ako na susednom Malom Dunaji. Pred cestou však musíte požiadať o povolenie na obecnom úrade v Dunajskom Klátove. Celodenný výlet je najlepšie začať na mieste kúsok nad mostom, ktorý spája Dunajský Klátov a Jahodnú. Po približne 1 km pozor na hať, loďku cez ňu musíte preniesť. Za mostom, ktorý spája obce Horné Mýto a Ohrady, miestami býva veľmi plytko. Dávajte tam pozor na spadnuté stromy. Cestu môžete skončiť v obci TrhováHradská alebo pokračovať až do Topoľníkov. viac na sk.wikipedia.org Tip: Výborné pre deti, drevený vodný mlyn v Dunajskom Klátove, termálne kúpele v Topoľníkoch. Orava Je vhodná pre začiatočníkov. Splavnosť úseku medzi priehradou a Párnicou závisí od vypúšťania priehrady. Stav vody si treba dopredu owveriť. Splav s inštruktorom najčastejšie ponúkajú v dolnom úseku rieky od Párnice po ústie Váhu. Na jednodňové výlety sa hodia aj trasy: Sedliacka Dubová – Gäceľ (5-6 hodín), Gäceľ – Kraľovany (3,5 hodiny), Párnica, Žaškovský brod – dolná časť Kraľovanskej doliny (okolo 2 hodín). Mapu a kilometráž nájdete napríklad na oravasplav.szm.com. Tip: Oravský hrad, vhodné aj pre deti.

Zdroj: infoglobe.sk

Rieky Ak chcete zistiť, ktorá rieka vo vašom okolí je vhodná aj pre začiatočníka, pátrajte na portáli rieky.sk. Nájdete tam informácie o náročnosti jednotlivých úsekov, mapy, kilometráž a aktuálnu splavnosť. Pomôžu vám aj komentáre vodákov, tipy na táboriská a požičovne lodí. Malý Dunaj a ramená okolo Dunaja – Bodíky, staré koryto, Mosoni (Maďarsko) sú ideálne rieky pre začiatočníka a aj veľmi pekné. Miestami je to prales, množstvo vodného vtáctva, korytnačky, bobry. Zvyšok Slovenska je hornatý a rieky sú závislé od počasia. Ich stav sa zmení zo dňa na deň, takže tam musí byť niekto skúsený, kto dokáže aj v polovici akcie povedať: balíme domov. Vybrali sme niekoľko riek, ktoré by mali zvládať začiatočníci a mierne pokročilí. Odporúčame absolvovať so sprievodcom:

Váh Pre začiatočníkov a mierne pokročilých je vhodný stredný, dolný úsek Váhu. Vyskúšajte menej náročné trasy: Kráľova Lehota – Liptovský Hrádok – Uhorská Ves. Vzdialenosť 13 km prekonáte asi za 1 až 1,5 hodiny. Náročnosť ľahká až mierne ťažká. Minimálna hladina musí byť 75 cm. Pri nižšom stave vody sa úsek kráti na 6 km od Liptovského Hrádku po Uhorskú Ves. Prejdete to asi za 45 min. Viac sa dozviete napríklad na mojliptov.sk. Tip: Vhodné aj pre rodiny s deťmi. Vodná nádrž Sĺňava – Hlohovec. Približne jednodenná plavba, počas ktorej sa striedajú krátke perejnaté úseky s dlhšími, pomaly tečúcimi. Cieľ je asi 50 m za železničným mostom v Hlohovci, vystupujte na ľavom brehu. Viac na boat4u.sk. Tip: Po ceste je niekoľko príjemných prístavísk vhodných na piknik.

Prvá pomoc

Ako zachrániť topiaceho sa

spracovala: sandra tordová | ilustrácie: katarína gasko

1. 1. Záchrana topiaceho sa pomocou záchranárskych pomôcok – je najbezpečnejšia! TIP – IMPROVIZOVANÝ BAYWATCH: Potrebujete kus špagátu (cca 4 m) s očkom, ktorý si ľahko prevlečiete cez krk a pazuchu. Na druhý koniec špagátu v prípade potreby upevníte nafúknuté detské plávacie koleso. Koleso podáme k dosahu rúk topiaceho. 2. Ak z nejakého dôvodu nie je možné použiť záchranné pomôcky, topiaceho chytíme zozadu, aby nás nemohol utopiť! Ak k nemu plávame spredu, tak ho treba podplávať – nie popod nohy, ale z boku. Topiaceho držíme nad

Na vode uvidíte seba aj svet na brehu z inej perspektívy.

Hron Na Hron choďte až vtedy, keď zvládnete techniku na menej náročných riekach. Aj potom ho prvýkrát splavujte so skúseným vodáckym sprievodcom. Najskôr vyskúšajte dolný úsek od Kalnej po Štúrovo. Pozor v Turej – pokračujte náhonom vpravo až k elektrárni, tam prenášajte vľavo do pôvodného koryta. Viac na skonline.sk. Tip: Termálne kúpalisko v Štúrove, Ostrihomská kapitula (Maďarsko).

Čo a za koľko vám požičajú Rátajte s tým, že za loď a výbavu sa platí záloha. Zvyčajne okolo 100 eur. Požičajte si: kanoe nafukovacie alebo plastové, rôzne typy. Výbavu: pádla, plávacie vesty, prilby, barely, neoprénové oblečenie. V ponuke býva aj sprievodca/inštruktor. Ceny sú na deň. Malý Dunaj, Klátovské rameno – kanoe (9-15 eur), výbava (1-3 eurá)

malydunajsplav.sk, pozicovnalodi.sk, splavuj.sk Orava – kanoe (10-14 eur), výbava (1-2 eurá) inštruktor (33 eur) oravasplav.szm.com, pozicovnazilina.sk Hron – kanoe (6,31-20 eur), výbava (1-6 eur), sprievodca 70 eur granus.sk, kanoezvolen.sk, boat4u.sk Váh – kanoe (10-13 eur), výbava (1-2 eurá) pozicovnazilina.sk

Vodácki učni z Nota bene Našich predajcov každý rok berieme na výlet. udržali rovnováhu. Sily teda prerozdelili a Peťo „Bolo to vynikajúce. Hneď od prvej sekundy. Pochodili sme všetky možné zoo a hrady, ale M. pádloval s Dadou, Barborkinou kamarátkou. V kanoe som sedel druhýkrát v živote. Kedysi teraz sme ich pozvali na niečo iné – splavovanie „Predsa len som sa trochu namočil, keď sme dávno som to skúšal na Domaši,“ povedal Peťo Karloveského ramena. Ponuku zvažovali mnohí. prenášali kanoe cez plytkú vodu. Potkol som sa Z. „Bol som háčik a Ivan kormidelník, lebo Odradilo ich, že nevedia plávať. O jedného sa do- o kameň,“ hovorí Peťo. Jeho nadšenie to nijako s tým vraj má skúsenosti. Nemal som strach.“ konca bála aj jeho priateľka. Nakoniec sa predsa nezmenšilo. „Na kanoe unikneš pred mestom, Ani potom, keď sa dôkladne namočili – prevrátinašli štyria odvážlivci: Peťo M., Jožo, Mongi a je tam pohoda, krásna príroda. Nestresuješ sa. la sa im loďka. Ivan neskôr zo smiechom tvrdil, Peťo Z. Partiu doplnili naši sociálni pracovníci A je to dobré aj pre zdravie, lebo sa tam nefajčí.“ že po pomaly tečúcej vode sa plaví v kanoe a Ivan, Tomáš a Barborka – skúsená vodáčka a Peťovi sa na vode tak zapáčilo, že zháňa staré rýchlejšiu radšej prepláva. „Chceli sme prekonať kapitánka notabeňáckeho družstva. kanoe. Opravil by ho, aby sa na rieku dostal taký miernejší protiprúd. Jožo s Mongim to pred Od začiatku sa zdalo, že okrem splavovania hocikedy. nami zvládli,“ hovorí Peťo Z. „Bola tam plytká budú aj plávať. Tomáš, ktorý nasadal do kanoe Podobne to chytilo aj ostatných. „Nebola som si voda, tak sa nestalo nič nám ani loďke.“ Navrhol, k Peťovi M., sa takmer okúpal ešte skôr, než istá, či ich to bude baviť aspoň hodinu,“ povedala aby sme takýto výlet urobili vo väčšom. „Keby vyrazil. „Vyplašilo ma, že sa to tak rozhojdalo,“ Barborka. Vydržali štyri a to bol nízky stav vody sme išli na týždeň. Niekde by sme sa vždy utásmial sa potom. Barborka diplomaticky pozna- – loďky museli často prenášať. „Boleli nás nohy, borili, prespali a ráno pokračovali ďalej. S touto menala, že dvaja veľkí muži v loďke by ťažko čo je pri splavovaní dosť neobvyklé,“ dodala. partiou by to bolo super.“

Čítanie z asfaltu

2. hladinou s rukami natiahnutými v lakťoch a s prstami prekríženými pod jeho bradou, na chrbte plávame ku brehu. 3. Podáme umelé dýchanie Základná zásada: ak je topiaci v bezvedomí a nedýcha, čo najskôr začneme s umelým dýchaním – ešte vo vode. Niekedy pár okamžitých vdychov stačí na záchranu topiaceho. Na brehu mu zakloníme hlavu (aby sa uvoľnili dýchacie cesty) a podávame umelé dýchanie z úst do úst. 4. Masáž srdca Ak je bez pulzu, urobíme mu masáž srdca, text: petra ševčíková | foto: michal mráz

Keď sa školený umelec rozhodne vrátiť sa na ulicu, jej steny, chodníky a zákutia betónu, môže mať pre to viaceré dôvody.

ktorú kombinujeme s umelým dýchaním: 30 stlačení hrude na 2 vdychy. Záchranár má vystreté ruky v lakťoch – silný tlak na spodnú tretinu hrudnej kosti. (Nebáť sa možnej zlomeniny rebra.) Ideálne je, keď sú dvaja záchranári! Nenechajte sa utopiť! Ak by vás topiaci chytil, snažte sa mu vytrhnúť! Ak vám hrozí utopenie, snažte sa zhlboka nadýchnuť a možno topiaceho aj pritopiť. Znie to drsne, ale vo svojich rukách máte dva životy. Zdroje: Boba Číčelová, www.zachranari.sk

Kultúra Nedostatok publika v galériách, nedostatok spätnej väzby všeobecne. Odkazy ku kráčajúcim ľuďom zámerne slúžia ako pozastavenia. Často sú prosté, jasné, až naivne vnucujúce – ako výkrik. Už niekoľko mesiacov sa v bratislavských uliciach zjavujú čiernobiele postavy v životnej veľkosti – diela Michala Mráza. Stoja, sedia a držia v rukách transparenty, heslá, postrehy a výzvy ako „cieľ je samotná cesta“, „je to len v tvojej hlave“, „nebuď ovca“, „snívať je prvý krok“ a ďalšie. Je to papier, na ňom Michalov autoportrét – sprejom zjednodušené tvary, dostatočne výstižné v postoji. Zrejme veľmi dobré lepidlo, ale ani to nezabráni procesuálnemu vývoju pouličnej komunikácie writerov, aby transformovali obsah... Na výstave Michalových obrazov je to iné. Názov výstavy „Človek je produktom svojho okolia“ priznáva spätosť k odkazom umenia v uliciach. Tu je však na obrazoch samotné vyľudnené mesto, prázdne domy, šedivé tiene. Detaily mesta zachytené niekedy s atmosférou lacnej melanchólie a kúskom oblohy. Pre laika možno kategória depresívnej tvorby. Sám autor sa snaží skôr o nastavenie zrkadla. „Máme väčšie domy, no menšie rodiny. Znásobili sme majetky, no zredukovali hodnoty. Máme viac voľného času, no menej zábavy. Naučili sme sa ponáhľať, ale nie čakať.“ (pasáž z kurátorského textu k výstave)

Kultúra

text: karolína štefan | foto: berowsky

Pohľad z inej perspektívy

Dunajský chodec Rieka Dunaj ako médium, symbol, metafora spájajúca minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Reflexia jej pamäti pomocou chôdze po hladine, to je diplomová práca mladého slovenského umelca, ktorá sa dostala i do výberu pre európske ocenenie Start Point Prize. V západnej kultúrnej tradícii bol priekopníkom chodenia po vode Ježiš, keď prešiel po hladine Genezaretského jazera. Chôdza po vode, ktorá je populárna i v iných náboženstvách (budhizmus, hinduizmus), je v tomto prípade symbolom viery. Dnes má vodná chôdza prívržencov z radov iluzionistov a srandistov. Stačí si do YouTube zadať „walk on water“ a uvidíte nevídané. Vode a chodeniu po nej sa ale nevyhýbajú ani súčasní umelci. Pred pár týždňami sa Slovensku predstavil náš prvý úspešný známy chodec po vode, čerstvý absolvent Ateliéru priestorových komunikácií na VŠVU, Tomáš Šoltys. Vo svojej performance Reinterpretácia priestoru, reakcia na povahu miesta Tomáš putoval po Dunaji na drevenom plavidle pripomínajúcom okenný rám. Mladý umelec sa takto plavil z Vysokej pri Morave, a za dva dni plavby prešiel takmer 50 km. Pripravil tak sebe i okoloidúcim nádherný a nezabudnuteľný zážitok, a tak len ľutujem, že hoci je Dunaj mojím dennodenným spoločníkom, Tomáša som na ňom nevidela. V rozhovore autor objasňuje zázrak. Máš rád vodu? Ako kedy. Ale voda môže byť – vo všetkých skupenstvách. Aj keď priznávam, že nie som z tých živočíchov, ktoré by v nej dokázali žiť.

Aký máš vzťah k Dunaju, prečo ťa v tvojej tvorbe priťahuje natoľko, že si tam uskutočnil už druhú performance? Od môjho príchodu do Bratislavy ma Dunaj priťahoval, fascinoval ako silný živel. Hlavne počas zvýšenej hladiny je to citeľné omnoho viac. Živý organizmus, genius loci, ktorý priťahoval civilizácie od pradávna – usídľovali sa na jeho brehoch, žili tu. Podľa mňa pri pohľade na túto rieku pociťovali niečo podobné ako my dnes. V rozhovore pre sme.sk si povedal: „... svojím postojom na hladine vody sa dostávam do bodu nula, ktorý odrazu nie je zaťažený históriou a pamäťou, tak ako brehy rieky, na ktorej sa nachádzam.“ Podarilo sa to? Mal si skutočne pocit nezaťaženosti dejinami? Nemyslím, že by sa vo mne niečo zásadne zlomilo. Samozrejme som si to celé vychutnal od začiatku do konca. Sústredil som sa, premýšľal. Zaujímavé bolo, že keď som stál na tej hladine, akosi ma nezaujímalo, čo je podo mnou. Bol to obrovský rozdiel v porovnaní s pocitom, ktorý má človek pri plávaní vo vode, kde neustále premýšľaš, čo je pod tebou a uvedomuješ si masu vody, v ktorej sa nachádzaš. Ja som vlastne stál na hladine, čo mi ponúklo pohľad z inej perspektívy. Bol to silný zážitok.

text: elena akácsová | foto: ©isifa.com

Po uverejnení fotografií sa na internete strhla búrlivá diskusia zameraná najmä na tvoju bezpečnosť – nebál si sa o svoje zdravie – či život? Samozrejme, strach bol na mieste, v každom okamihu. Ale nemyslel som na neúspech, snažil som sa to dotiahnuť do konca. V príprave som rátal so všetkým. Bezpečnosť bola na prvom mieste, inak by to nešlo, nie som samovrah. V rámci diskusie ma prekvapilo, ako hystericky ľudia reagovali, zameriavali sa na veci, ktoré sú samozrejme dôležité, ale nie najpodstatnejšie. Bolo z nej cítiť veľmi veľa strachu, viac strachu ako slobody. Ľudia reagovali prehnane v mnohých ohľadoch. Pre predošlé generácie bolo kúpanie sa v Dunaji bežné. A teraz pár otázok z praktickej stránky: Ako sa ti podarilo zostrojiť úspešné plavidlo? Predchádzali plavidlu pripomínajúcemu okenný rám i iné – bolo ťažké nájsť ten pravý tvar? Samozrejme bola prítomná fyzika, nejaké tie približné výpočty. Plavidlo fungovalo na prvý raz. Viac by som to nekonkretizoval, hoci ľudia sa ma na to často pýtajú. V tomto prípade je menej viac. S akými ťažkosťami si sa musel vyrovnať počas plavby? Kam si sa až chcel doplaviť? Údy boleli, a riadne. Tŕpol som ako nikdy. Pomaly mi odchádzala koordinácia pohybov, nohy prestávali poslúchať. Mal som pocit, že idem stále pomalšie a pomalšie. Ale vydržal som. Chcel som sa doplaviť čo najďalej. A nakoniec, keďže šlo o diplomovku – podarilo sa? Obhájil si ju? Aké sú výstupy z akcie? Diplomovú prácu som úspešne obhájil a ukončil tak štúdium. V minulosti prebehli dve výstavy, jedna v galérii Enter, druhá v Dome umenia. Ďalšia by mala byť v Brne na výstave Start Point Prize. Tomášovi ďakujeme, prajeme veľa šťastia na výstave v Brne a v tešíme sa na jeho ďalšiu tvorbu.

proti srsti

Žili predkovia ľudí vo vode?

Vodní ľudoopi

Viete, ako sa človek postavil zo štyroch opičích láb na dve nohy? Nepochybujem, že poznáte odpoveď už zo školy. Hovorí sa tomu hypotéza savany, však? Existuje ale aj iná hypotéza, ktorá má od loveckej skrývačky v savane poriadne ďaleko. Všeobecne prijímaná hypotéza savany tvrdí niečo v tom zmysle, že naši predkovia sa postavili na nohy, lebo tam museli vykúkať ponad vysokú trávu. Do horúcej savany ich z afrických lesov pravdepodobne vyhnali klimatické zmeny a nedostatok potravy – alebo oboje súčasne. Na dve sa vraj naši predkovia stavali preto, lebo potrebovali vidieť zver, ktorú chceli uloviť, a tiež preto, že sa im po dvoch ľahšie prekonávali veľké vzdialenosti za vodou. A o ochlpenie prišli preto, že na savane bolo lovcom horúco. A väčšie mozgy im narástli preto, že sa museli naučiť pri lovení lepšie spolupracovať a využívať lovecké nástroje. Toľko opakovanie učiva šiesteho ročníka základnej školy. No ale je tu aj iná, konkurenčná teória – a tá sa mne páči oveľa viac a to hneď z dvoch dôvodov. V prvom rade preto, že nie je taká machistická a nevysvetľuje našu evolúciu cez chrabrých samcov – lovcov, ale cez ženy a deti, resp. cez to, na čo je evolúcia zameraná najviac – cez reprodukciu. A potom preto, že má zásadný súvis s vodou.

Ženskejšia hypotéza Neprekvapuje ma, že jej autorkou je žena, waleská spisovateľka Elaine Morganová. Dlhé roky bola ignorovaná a zosmiešňovaná, zvlášť preto, že nie je vedkyňa a že si dovolila v roku 1972 v knihe The Descent of Woman (Úpadok ženy) napadnúť myšlienku, že hnacou silou

evolúcie je len správanie samcov. Tiež spochybnila, že by mohlo byť pohodlnejšie prekonávať dlhé vzdialenosti vzpriamenou chôdzou, aj to, že ak bolo v savane lovcom tak horúco, že z toho prišli o chlpy, prečo nie sú zberačky, čo zostali v lese, chlpatejšie. A prečo sú ľudia jediní bezchlpí suchozemskí cicavci, pričom vo vode sa takých rochní viacero? Morganová pri písaní vychádzala z práce morského biológa Alistera Hardyho. Ten prišiel s teóriou, že kedysi jedna tlupa lesných opíc uviazla na veľkom ostrove (dnešná Etiópia) a prispôsobila sa životu pri vode. Utekala do vody pred predátormi, plávala, potápala sa a hľadala potravu. Brodila sa a aby mohla do väčších hĺbok za potravou a mohla stále dýchať, dvíhala sa na zadné nohy. Hardy na svoju teóriu prišiel pri čítaní práce, ktorá skúmala, prečo je človek jediný suchozemský cicavec, ktorý má tuk umiestnený pod kožou. Uvedomil si, že to má človek spoločné s vodnými a polovodnými cicavcami – napríklad hrochmi a veľrybami – a vyvodil z toho záver, že aj my musíme mať predkov vodných. Vodných ľudoopov. Aquatic ape. Hardyho nikto nebral vážne, iba Desmond Morris (autor Nahej opice) a Morganová. Tá zasvätila tejto hypotéze 40 rokov života a päť kníh.

Tuky, chlpy a inštinkty Okrem chodenia po dvoch nohách vysvetľuje vodná hypotéza oveľa prirodzenejšie, prečo sme prišli o ochlpenie všetci, ženy dokonca

viac, a prečo máme podkožný tuk. Oboje pre plynulejší pohyb vo vode. A keďže najviac tuku majú deti, pravdepodobne ho potrebovali vo vode na zahrievanie a nadnášanie. No a to už je len krok k predpokladu, že voda opiciam uľahčovala pôrod! V novodobých dejinách ľudstva sa s pôrodmi do vody pod lekárskym dohľadom začalo v 60. rokoch minulého storočia v Rusku, na západe sa uchytili o dvadsať rokov neskôr. Ale až najnovšie štúdie dokazujú, že pôrod do vody je bezpečný a dokonca aj príjemnejší a rýchlejší. No a prirodzené a radostné správanie novorodencov vo vode, ako vedia inštinktívne zadržiavať dych a pohybovať koordinovane končatinami až do veku štyroch mesiacov, len posilňuje pôvabnú hypotézu vodného ľudoopa. Načo by bolo takéto inštinktívne správanie novorodenému lovcovi v suchej savane? Odkedy som sa o vodných opiciach dočítala v „nevyliečiteľne dobrej knihe“ neurogenetika Sharona Moalema Zdraví zabíjí aneb Proč potřebujeme nemoci, som nadšeným prívržencom vodnoopičej hypotézy, aj keď väčšina vedcov sa zubami-nechtami stále drží savany. Ja to volanie vody cítim v sebe zakaždým ako vleziem do ľubovoľnej vodnej nádržky a volanie mora cítim stále aj cez stovky kilometrov suchozeme. Čo mi pripomína, že som tam ešte tento rok nebola a že treba ísť rýchlo pozdraviť našu rodnú vodnú dedinu!

Téma

text a ilustrácie: daniel pastirčák

Nikto z nás nemá absolútne poznanie pravdy.

Nech je prekliaty každý, kto verí inak?

Na jednej lodi Zem sa stala globálnou dedinou. Všetko sa týka všetkých. Ak chceme prežiť, musíme stavať koráb, na ktorom sa stretneme v spojení, v porozumení a zmierení. Čítali ste príbeh o potope? Vtedajší svet sa skazil. Stvoriteľ ho už nepovažoval za hodný ďalšieho jestvovania. Vo vzduchu visela blížiaca sa katastrofa. Našiel sa však človek s otvoreným srdcom – Noe. Toho Boh zavolal, aby pripravil základy budúceho sveta. K údivu všetkých svojich susedov začal stavať na suchej zemi obrovský koráb. Nikým nepochopený pripravoval záchranu budúceho sveta. Potom to prišlo: dážď, dážď, dážď a znova dážď, kvapka za kvapkou, kým celá zem nezmizla pod vodou. No skôr, než pod vodou zmizol posledný fliačik zeme, sa do korábu spolu s Noemom nasťahoval celý živý svet. Ovečky vedľa vlkov, levy vedľa antilop, tvor vedľa tvora, šelma vedľa šelmy, všetko zverstvo sveta, žiadny druh nebol vynechaný. Ocitli sa všetci na jednej lodi, kolísaní nesmiernymi vodami potopy. Predstavujem si tú podivnú družinu a myslím na náš svet. I my sme sa chtiac-nechtiac ocitli na jednej lodi. Zem sa stala globálnou dedinou. Všetko sa týka všetkých. Ak chceme prežiť, musíme stavať koráb, na ktorom sa stretneme v spojení,

v porozumení a zmierení. Nádej šesťdesiatych rokov, keď svet určovali sily zbližovania – druhý vatikánsky koncil, neskôr pád berlínskeho múru – znova vystriedali sily rozdelenia. Náš svet je dnes bolestne rozdelený. Vedieme tiché vojny. Odo dňa, keď padli dvojičky znova obnovujeme múry, aby sme uchránili svoju jedinečnosť. Svet je rozdelený v konflikte civilizácií. No i náš západný svet sa rozpadá v spleti protichodných nátlakových skupín, záujmov a politickej agendy. Zo starej Európy sa za posledné storočia vytratil duch, ktorý ju kedysi spájal. Dnes pripomína iba akési zdravé telo v kóme. Ocitli sme sa uprostred vĺn postupujúcej krízy, neviditeľné vody potopy okolo nás stúpajú, je čas stavať koráb.

Možnosti spirituality Západný svet sa ocitol v stave neurčitosti. Sme generáciou prechodu. Trajekt na polceste medzi dvoma pevninami. Breh, ktorý sme opustili, sa stráca v tme za našim chrbtom, breh pred nami sa vynára z hmly, črtá sa iba v náznakoch. Otvára tento čas nové cesty

k zbližovaniu, k prekračovaniu vlastných individuálnych záujmov, cesty k novej spiritualite, alebo je pre ňu skôr ohrozením? Dotýkame sa tu základnej otázky. Človek sám seba vníma v zdvojenej úlohe: je objektom – jeho bytie sa prejavuje navonok, no zároveň je subjektom vo vnútri. Vonkajší človek existuje ako objekt videný očami iných. Vnútorný človek zostáva skrytý, je nositeľom vedomia, pozoruje a do istej miery i riadi konanie vonkajšej bytosti. Medzi vonkajším a vnútorným človekom vždy existoval istý boj o nadvládu. Tam, kde víťazí vonkajší človek, vnútorný človek ustupuje. Vnútorný človek zas svoju vôľu môže presadiť len za cenu ovládnutia vonkajšieho. Aká cesta vedie k zdravej ľudskosti? Kde je sídlo môjho ja? Minulé storočie začalo v znamení popierania ducha. Pozitivizmus priniesol vieru, že človek s celým jeho vonkajším i vnútorným životom bude čoskoro celkom vysvetlený ako súhra atómov a síl, ktoré ich ovládajú. Dominujúcou predstavou prvej polovice dvadsiateho storočia bol animálny človek, zredukovaný na telo. Človek, ako ho maľoval Francis Bacon

– kus mäsa pohodený vo vesmíre. Človek – proces biochemických reakcií, kde vedomie s jeho kompetenciami poznať, chcieť a milovať je iba vedľajším produktom fyzikálnych a chemických procesov. Tak o človeku zmýšľal i zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud. Najlepší z jeho žiakov však obraz človeka, utváraného iba slepou silou libida, odmietol. Vo svojej eseji „Základný problém súčasnej psychológie“ C. G. Jung napísal: „Hypotéza ducha nie je o nič viac fantazijná, než hypotéza hmoty. Veď v skutočnosti nemáme ani potuchy o tom, ako môže psychické vznikať z fyzického a psychické napriek tomu existuje. A tak môžeme rovnako dobre raz predpokladať opak – že totiž psychické vzniká z duchovného princípu, ktorý je podobne neprístupný ako hmota. Taká psychológia by samozrejme nebola moderná, keďže moderným je jej opak. Chtiac-nechtiac sa budeme musieť vrátiť k tomu, čo o duši učili naši predkovia, pretože práve oni tento predpoklad zastávali.“ Oproti vízii telesného človeka Jung postavil staronovú alternatívu – človeka duchovného. Odlišné koncepcie ľudskej identity predstavujú aj dve odlišné stratégie života. Ak je človek „hmotou vo vývoji“, jeho individuálne ja končí smrťou. Zmysel jeho bytia má svoj horizont v nebytí. Jung ho popisuje ako slnko na púti oblohou. V prvej polovici života má všetky ciele pred sebou. Potom dosiahne vrchol a pomaly klesá k horizontu smrti. V druhej polovici má svoje ciele už za sebou. Starnúci človek sa díva dozadu,

rokov existuje. Akú stopu zanechalo v kolektívnej pamäti Európy? Nuž kresťanstvo sme si zapamätali ako trieštivú, rozdeľujúcu silu. Trieštilo sa vo svojich sporoch a rozdeľovalo svet. Zapamätali sme si ho ako víťaznú silu, ktorá si podmaňoval a kolonizovala svet. To víťazstvo nie je dnes zdrojom našej hrdosti, skôr sa zaň hanbíme. Pričasto sme našu civilizáciu šírili v jednej ruke s krížom a v druhej s mečom. Démonizovali sme všetko čo bolo iné, pohŕdali sme bohatstvom iných kultúr a náboženstiev. Jednou z príčin rozdelenia Európy boli schizmy 16. storočia. V tých časoch bola reč plná pevných neomylných tvrdení. Pápež preklial Luthera, Luther preklial pápeža. Kliatba bola neodmysliteľnou súčasťou náboženských vyznaní a teologických sporov. Každé vyznanie končilo formulkou Anthema sit – nech je prekliaty každý, kto verí inak. Hlasy kresťanských humanistov boli žiaľ prepočuté a napokon odmietnuté oboma stranami. Medzi Pápežom a Lutherom stál v tých dramatických dobách Erazmus Rotterdamský. Spočiatku sa ho oba tábory snažili získať na svoju stranu, napokon ho oba odsúdili. Erasmus jasnozrivo predvídal, kam vedie fatálny spor dvoch neochvejných „absolútnych“ právd. Vo svojom texte „O slobodnej vôli“ obe strany prezieravo varuje: „Práve pretože pred sebou má už iba ničotu. Pre zo stretu týchto krajností sa rodia tie hromy moderného človeka totiž za smrťou už a blesky, ktoré dnes otriasajú svetom. Ak sa neleží žiadny cieľ. A práve v tom videl Jung obe strany budú naďalej urputne držať svojich základný problém moderného človeka. premrštených tvrdení, už vidím, že sa medzi nimi rozpúta zápas ako medzi Achillom a HekEkumenizmus ako pokánie torom – tých dokázala od seba odtrhnúť iba smrť, lebo boli obaja rovnako divoký.“ „Povedal som, že nemáme žiadne školy pre štyridsiatnikov,“ píše C. G. Jung v eseji „Životný Erazmus v čase, keď sa ešte iba rodilo ono rozobrat“: „Nie je to celkom pravda. Naše delenie, napísal pozoruhodný traktát – katolík náboženstvá sú od pradávna takými školami, a protestant sa rozprávajú o svojej viere. Zo alebo nimi aspoň kedysi boli. Lenže pre koľkých začiatku nevedia nájsť nič, v čom by súhlasili, ľudí dnes ešte nimi sú? Koľko našich starých čím dlhšie si však svoje pozície vyjasňujú, tým ľudí bolo v niektorej z tých škôl skutočne vy- viac sa medzi nimi vynára zhoda, až napokon dospejú k záveru, že v zásade veria v to isté. Nuž svojimi súčasníkmi obdivovaný i zatracovaný Erazmus napísal prvý ekumenický text a predbehol tým svoju dobu o pár storočí. Už v zárodku rozdelenia stanovil diagnózu i jedinú cestu, ktorá môže viesť k vyliečeniu. Ak má Evanjelium znova inšpirovať európskeho človeka, musí byť vyslovované v pokání a pokore. Tým pokáním je duch ekumenizmu. chovaných pre tajomstvo druhej polovice života, Je treba stavať koráb – koráb, na ktorom pre starobu, smrť a večnosť?“ Tu sa dotýkame sa všetci stretneme, aby sme sa počúvali a najhlbšieho koreňa duchovnej krízy. učili jeden od druhého. Nikto z nás nemá abČo sa stalo s naším náboženstvom? Západná solútne poznanie absolútnej pravdy, tá pravda civilizácia vyrástla zo syntézy antickej kultúry je nad nami a všetci spoločne k nej musíme v otvorenosti a pokore hľadať cestu. Známy s Judeokresťanským náboženstvom. Čo sa teológ druhého vatikánskeho koncilu Hans stalo s týmto duchovným základom našej civilizácie? Prečo sa dnes v západnom svete Kung napísal, že kresťanstvo 21. storočia tak ťažko verí? Odpoveď je jednoduchá, hoci bude buď mystické alebo nebude vôbec. pre kresťanov nepríjemná. Európsky sekulárny Dovolil by som si jeho výrok parafrázovať: človek je voči inšpiráciám Evanjelia hluchý buď bude kresťanstvo 21. storočia ekumejednoducho preto, lebo tu Kresťanstvo už 2000 nické, alebo nebude vôbec.

„Kresťanstvo 21. storočia bude buď ekumenické, alebo nebude vôbec.“

Fenomén

text: ada jung | foto: shutterstock

Voda z vodovodu už nestačí

Živá a mŕtva voda

filtrami, zbavená ťažkých kovov, škodlivín, baktérií, vírusov aj chlóru, ionizovaná, zásaditá, zmagnetizovaná a okysličená. Naopak mŕtva voda je kyslá a s menším obsahom kyslíka. Na internete tiež nájdete množstvo súčasných príbehov o tom, ako boli moderná živá a mŕtva voda znovuobjavené pre súčasné liečiteľstvo. Tieto novodobé rozprávky v mnohom pripomínajú tie starodobé. Začítajme sa.

Múdra točivá teória

posúdiť, lebo ju pijem len zopár dní. Ale predsa ma akosi „ranilo“ tvrdenie skeptikov, že všetky tvrdenia o liečivosti magnetizovanej vody sú mylné, lebo fyzikálne zmeny vody spôsobené magnetom okamžite prestanú pôsobiť, keď prestane pôsobiť magnet. Skeptici však pripúšťajú, že voda, zvlášť tvrdá, zostane zmäkčená. Možno preto sa mi zdá „ľahká“. A ak nič iné, aj to mi stojí zato.

vody, pričom napríklad pramenistá voda ho má 8 až 10 mg na liter. Podľa vedeckých kritikov je vlastne telu kyslíkom obohatená voda nanič, pretože v normálnej situácii a bez krvného ochorenia je krv kyslíkom plne nasýtená. Niekedy však neviem, či skeptikov brať vážnejšie ako liečiteľov či ezoterikov, pretože pôsobia rovnako extrémne ako tí, ktorých kritizujú. Vlastne už nevidia nič pozitívne na ničom.

Týka sa toho, že živá voda je voda „spinálna". Anglicky hovoriaci rýchlo pochopia, že to Pí-voda Máte psychotronické schopnosti? má niečo s otáčaním. Konkrétne toto: vo Podstata účinku tejto vody má spočívať fyzike je to rotačný pohyb elektrónov okolo vo výmene vlastnej frekvencie vody, ktorá Psychotronici uvádzajú svoje experimenty, podľa ktorých živá voda umožňuje vlastnej osi. Ale spinálna živá voda je trošku sa harmonizuje a dochádza k zmene jej niečo iné. Takže veľmi zjednodušene – okolo štrukturálnych vlastností. Pravotočivá a „skúsenému psychotronikovi“ čerpať hmotu molekuly vody krúži elektrón smerom na ľavotočivá zložka vody sa vyrovnajú, hlavne z telesa do nej ponoreného a za niekoľko juh. Kým sa však voda dostane do nášho ale dochádza k odstraňovaniu zlých infor- sekúnd ju transformovať na „mentiony“ pohára, elektróny jej molekúl sa točia na mácií z vody. Pí-voda nahrádza a z tkaniva (podľa psychotronikov superinfragravitačné sever (cesta potrubím atď.). Jej pitím negu- vylučuje vodu nabitú zlými informáciami častice, sily, ktoré sprostredkúvajú mimojeme cyklus obnovy buniek nášho tela, preto – teda negatívne pôsobiacimi „stopami“, zmyslové vnemy), čím teleso stráca svoju hmotnosť a pri stálom objeme znižuje sa rýchlo opotrebúva a podlieha chorobám. ktoré voda nabrala z okolitého prostredia a Podľa tejto teórie je liečba jednoduchá. Mu- ktoré sú neharmonické s ľudským biopoľom. svoju hustotu. Čiže teleso ponorené v živej síme len spinovať všetky tekutiny, ktoré Údajne tak pí-voda umožňuje prenos univer- vode vypláva na hladinu. Mŕtva voda má opačné vlastnosti, a tak teleso najprv pláva pijeme, na juh. Nielenže vyzdravieme, ale zálnej kozmickej a zemskej energie. a po niekoľkých sekundách klesne na dno. budeme potrebovať menej oddychovať, spať, Vyskúšajte! jesť – a aj omladneme. O tejto liečbe napísal knihu s názvom Farmer Physics Američan David Kaas a údajne si takouto živou vodou vyliečil mozgovú liečivá okysličená aneurizmu, a monštróznu obezitu.

„Živá a mŕtva voda sa presunuli na internet.“

omladzujúca

Magnetizovaná voda

Dnes sa nám núka toľko vôd, že nevieme, ktorú si vybrať. Ktorá je tá NAJ-lepšia, -zdravšia, -liečivejšia, -omladzujúcejšia... Že by vodovodná, ako tvrdia naše vodárenské spoločnosti? Alebo pramenistá? Destilovaná? Zásaditá alebo kyslá? Mineralizovaná? „Vysokoúčinné liečivé vody“ sú zasa produktom alternatívnej medicíny. Ponúka obyčajnú vodu premenenú pomocou rôznych fyzikálnych, chemických či duchovných vplyvov. A zasa je výber takmer neprehľadný. Voda energetizovaná, aktivovaná, vitalizovaná, oxygenizovaná, clusterovaná, ionizovaná, pí-voda, levitovaná voda, diamantová voda... a tá najdôležitejšia pre nás – živá a mŕtva voda!

Svet rozprávok z nej obchod. Už netreba za ťažkých okolŽivá a mŕtva voda. Kto by nepoznal túto pro- ností a náročných skúšok charakteru hľadať tikladnú kombináciu z rozprávok? Živá voda pramene živej a mŕtvej vody za siedmimi oživuje, obnovuje život. Aby mohla pôsobiť, horami a za siedmimi dolinami. Živá a mŕtva musí sa najprv použiť mŕtva voda. voda sa dajú vygúgliť a buď kúpiť alebo Najprv sa rana (aj smrteľná!) pokropí mŕtvou „vyrobiť“ pomocou doma skonštruovaných vodou na zahojenie a potom živou na oživenie. mechanizmov. Napríklad sťatému sa mŕtvou vodou potrú obe Internet sa hemží druhmi a charakteristirany medzi krkom a hlavou (alebo akýmkoľvek kami živej a mŕtvej vody. Podľa niektorých iným údom) a hlava (úd) okamžite prirastá. Po- portálov, či už predajcov alebo ezoterikov, tom sa nebožtík pokropí živou vodou a hrdina je vraj notoricky známe, že obe vody sa líšia hneď vyskočí živý a zdravý. obsahom katiónov a aniónov a pripravujú sa elektrolýzou vody. Človek sa pri týchto Liečiteľstvo dnes informáciách nevdojak cíti ako nedouk a Keďže už toľko nečítame knižky, živá a preto radšej neoveruje, len rovno verí. mŕtva voda sa presunuli na internet. A je Takže živá voda je teraz voda prečistená

Buď sa magnet vkladá priamo do vody alebo sa na zmagnetizovanie používajú rôzne prístroje. Mne sa najviac páčia magnetické tyčinky na miešanie tekutín a mám dve. Jednu v práci, jednu doma. Prisahala by som, že voda po niekoľkých minútach s vloženou magnetickou tyčinkou chutí inak, je akási „ľahšia“, mám ju skrátka rada. Predajcovia tvrdia, že magnetizovaná voda zvyšuje odolnosť organizmu proti infekcii, má regulačné účinky na tráviaci trakt, protisklerotické efekty, aj upokojujúce účinky na nervový systém. Toto zatiaľ nemôžem

Pí-voda sa vyrába tak, že obyčajná voda prejde fyzikálnym a chemickým filtrom, je ožiarená UV svetlom a ešte prechádza keramickým filtrom napusteným zlúčeninami dvoj- a trojmocného železa, tak sa na ňu prenesie „informácia železa“.

Levitovaná voda Vymyslel ju profesor Pakdaman a považuje ju za rovnako účinnú ako ostatné formy kyslíkovej terapie. Levitovaná voda je totiž voda v levitačnom prístroji obohatená o kyslík. Má vraj 70 až 90 mg kyslíka na liter

aktivovaná vodovodová destilovaná

mŕtva harmonizovaná točivá kyslá

zásaditá živá

levitovaná

pramenistá

Živá a mŕtva voda v rozprávke a v praxi „Mám priniesť živú a mŕtvu vodu, a neviem, kde ju hľadať,“ povedal Ďurko krkavcom. Tí mu za chvíľu priniesli v jednej tekvici živú a v druhej mŕtvu vodu. Pobral sa Ďurko domov a na kraji lesa uvidel od jedle k jedli natiahnutú pavučinu, uprostred nej sedel veľký pavúk a cucal muchu. Ďurko vzal mŕtvu vodu, postriekal ňou pavúka a on sa zvalil na zem. Potom vzal živú vodu, pokropil ňou muchu a tá sa začala hádzať, vyškriabala sa z pavučiny a frnk do povetria. (Zlatovláska od Karla Jaromíra Erbena)

Tento úryvok však úplne obchádza zabehaný postup pri používaní živej a mŕtvej vody. Nie aby ste si zmysleli užívať len živú vodu! Ľudoví liečitelia upozorňujú, že v takom prípade vzniká veľký smäd, ktorý treba uhasiť čajom alebo kompótom. Obvykle sa teda pije najprv mŕtva voda aspoň 2 hodiny pred živou. Ako na to: Kašeľ Piť 4-krát denne 2 dcl živej vody po jedle. Kašeľ vraj ustúpi počas dvoch dní. Lišaj, opar, ekzém Postihnuté miesto omyjeme mŕtvou vodou, necháme uschnúť (neutierame) a potom

omyjeme živou vodou a opäť necháme uschnúť. Toto vykonávame 5 až 6-krát za deň. Problémy majú zmiznúť po 5 dňoch. Umývanie tváre Ráno a večer po obvyklom umývaní tváre ju ešte umyjeme mŕtvou a potom živou vodou. Neutierame. Tvár sa má stať čistá, bez vyrážok a jemná. Bolesti hlavy Vypite 1 dcl mŕtvej vody. Ak bolesť neustúpi, zopakujte po 2 hodinách. Vo väčšine prípadov vraj bolesť ustúpi za 20 až 30 minút. (viac receptov nájdete napríklad na www.vesna.ic.cz)

Príbehy ľudí z dna

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

Hrdinovia vlaňajších príbehov

priletela aj malá truhlička. Na Mikuláša ju pochovali. Arpád dlho maródoval, počas péenky skrachovala fabrika, kde robil. Mama Slávka bola tiež bez práce. Príjem takmer nulový. Všetky peniaze sa použili na bežné živobytie a splatenie posledných dlhov, ktoré im s pobytom na nemeckej klinike vznikli.

Medzi nami

Vďaka zverejňovaniu príbehov v Nota bene pomáha združenie Medzi nami konkrétnym ľuďom odraziť sa z dna. Ako žijú dnes hlavné postavy príbehov z roku 2010? Je veľa tých „medzi nami“, ktorí si zaslúžia mama, to znášajú veľmi ťažko. Vedia, že pomoc a pozornosť. Trpia, trápia sa. Pretože prognózy sú neúprosné. Ich Tomáš nikdy do ich rodiny vstúpila choroba, nešťastie, nekopne do lopty, hoci je doslova futbachudoba. Pretože vedia a vidia, že život lový maniak. So zatajeným dychom vlani by mohol vyzerať úplne inak, keby... Keby sledoval majstrovstvá sveta, pozná zostavy aj oni mali to šťastie riešiť obyčajné ba- mužstiev, komentátor je excelentný. V škole nality bežného smrteľníka. Mať nervy mu to páli výborne. Rád číta encyklopédie z nepríjemného šéfa v práci, karhať dieťa, a s radosťou pozerá na svojho mladšieho lebo stále skáče do bazéna a špliecha na ostatných, frflať na gate, ktoré nesadnú ako uliate, nadávať na zlé počasie z dovolenky pri mori... Nie, oni dosť často bojujú o to najzákladnejšie – ako žiť a nezblázniť sa. Nezávidieť ostatným zdravie a s pokorou vnímať svoj osud. Je to strašne ťažké. Zaspávajú s tým, že nevedia, čo prinesie zajtrajšok. A hoci dnešok bol zlý, tušia, že zajtra môže byť ešte horšie. Hrdinovia našich vlaňajších príbehov sa, čo je pre nás pocta, potešili našej návšteve. Z pochmúrnych tém sa napokon vždy dokážeme aj zasmiať. A ešte zopár slov k darcom, ktorí prispievali na účet k príbehu, ktorý ich v danom mesiaci zaujal. Aj vďaka nim sa pomohlo každému odraziť sa z dna, na ktorom sa ocitli. Alebo sa aj vďaka našim darcom podarilo rozsvetliť náladu a rodina si za získané peniaze mohla dopriať kúsok „nadštandardného“ šťastia – zaplatiť tá- brata Branka, ktorý môže kopať do lopty. bor pre dieťa, zaplniť špajzu obľúbenými Želaním rodičov pre chorého Tomáša bola maškrtami, kúpiť si nové oblečenie a nech „maličkosť“ – príspevok na doplnok stravy to šľak trafí – no a čo, že aj značkové tenisky. Protandim, ktorý by mal spomaľovať proVďaka čitateľom a prispievateľom za ich gresiu Tomášovho ochorenia. Peňazí v rospolucítenie a solidaritu, je nádherné, že si aj dine nazvyš nebolo, pretože posledné úspov časoch toľko proklamovanej krízy ry sa minuli na doplatok na bezbariérovú dokážeme odpustiť čo i len pár eur a venovať kúpeľňu. Okrem toho sa Tomášovi zaplatil ich tomu, kto stráda. Šľachetnosť určite nevy- aj pobyt v špeciálnom tábore pre deti so miera – vážime si každé jedno euro, ktoré na svalovou dystrofiou. účet pribudne. A veľká vďaka rodinám, ktoré v Nota bene „účinkovali“. Zverejnili svoj údel. Február 2010 – Peťko S mnohými sme v doslova v kamarátskom Peťo oslávil tento rok v júni tri roky. Zatiaľ kontakte dodnes. A keď už ďakujeme, treba čo pohľad naňho bolí už z diaľky, jeho jedno toto čarovné slovko poslať aj Sandre a dvojča – sestrička Renátka cupitá po dvore celému jej štábu v Nota bene – že majú chuť ostošesť. Okrem toho sa mama Slávka s mužom Petrom starajú o dve staršie uverejňovať naše príbehy. Díky! baby – Bibku a Dominiku. Peťko od 9 meJanuár 2010 – Tomáško siacov žije s neoperovateľným nádorom na Dnes jedenásťročný Tomáš má od 6 rokov mozgu, veľkosti 7 x 9 cm. Nič na jeho telíčku diagnostikovanú svalovú dystrofiu. Svalstvo nefunguje tak ako má. Chradne a perspeodchádza rapídne a jeho rodičia, najmä ktíva je veľmi zlá. K tomu za posledný rok

Jún 2010 – Katka Katka sa ocitla v dočasnom príbytku v Senci s troma malými deťmi. Otec o ne záujem príliš nejavil. Predtým bývala v pivnici bez okien, takže s ročným bývaním v rekreačnom domčeku bola spokojná. Ibaže bolo to len na rok. Navyše žila len z mater-

prstami. Majú zdeformovaný hrudník, buď je preliačený alebo vystúpený dopredu – ako u Michala. Sociálka ani poisťovňa k Mišovej diagnóze zhovievaví nie sú. Chalan nemá prakticky nárok na nič. Sen o bezbariérovej kúpeľni preto naďalej snívajú, ale vďaka zverejnenému príbehu sa podarilo získať pre Miša kvalitný notebook, po ktorom túžil.

Máj 2010 – Arpád

pribudla operácia chrbtice jeho otca, čiže rodina prišla aj o jediný normálnejší príjem. Chudoba sa v ich dome cerila z každého kúta. Väčšie auto pre šesť ľudí sa síce získať nepodarilo, rodina sa ale potešila počítaču pre staršie dievčatá, nakúpili plienky, ktoré dvojičky potrebovali, a peniaze sa využili na platbu dlhov na elektrine. Bohužiaľ, Peťkov stav sa stále len zhoršuje, atmosféra v dome je ponurá. Peťka nemôžu operovať, prakticky sa mu nedá pomôcť. Len predĺžiť život...

Arpád je oco, ktorý si zaslúži ten najvyšší metál. On oň však nestojí. Tvrdí, že urobil normálnu vec a plače, že aj tak to nepomohlo. Ich druhorodené dieťa – dcérka Eniko bojovala, prakticky od narodenia, s problémovou pečeňou. Neostávalo nič

Marec 2010 uverejňovali sme zhrnutie príbehov za rok 2009.

Apríl 2010 – Miško Má 17 a iba pred štyrmi rokmi mu konečne diagnostikovali málo sa vyskytujúcu diagnózu – Marfanov syndróm. O čo ide? Primárne je to ochorenie spojivového tkaniva, dochádza k jeho vážnym zmenám a keďže tkanivo je súčasťou každého orgánu, výsledkom je, že sú postihnuté prakticky všetky orgány. Dopĺňa mama: „Srdce, pľúca, obličky, oslabený je cievny systém, obrovské problémy s kĺbmi, chrbticou, zrakom... Ľudia s Marfanom sa rýchlo unavia, nevládzu a napokon, odlišní sú už na prvý pohľad. Sú chudí, vysokí, s dlhými pavúčími

iné ako transplantácia v Nemecku. Pri prvej nová pečeň fungovala len pár mesiacov, nasledovala druhá, tretinu pečene dostala od svojho ocka Arpáda. Bohužiaľ, ani tú telíčko neprijalo a o pár dní nasledovala tretia, z ktorej sa už malá slečna neprebrala. Ani nie trojročné dievčatko zomrelo, jej ocko bol nešťastný a ešte s bolesťami po neúspešnej transplantácii. Návrat na Slovensko bol smutný. Pár týždňov po rodičoch

skej a minimálneho výživného na 3 deti. Katka potrebovala všetko – financie na prežitie, plienky, ale najmä trvalejšie bývanie. Tento príbeh sa skončil asi najšťastnejšie. Pomohli peniaze, z ktorých mohla pokojnejšie žiť, ale predovšetkým – od jesene Katka zmenila adresu! Ozval sa advokát z Trenčína a vybavil to z mosta do prosta – chce Katke poskytnúť garsónku hoci aj na 99 rokov. Slovo dalo slovo, vybrali sme sa na obhliadku, ktorá dopadla na výbornú. Dotyčný pán, ktorý si želá ostať v anonymite, sa totiž Katky ujal aj ako mecenáš. Občas jeho manželka urobí Katke veľký nákup, pomohli jej aj so zubárkou, aby sa Katka mohla konečne pekne usmievať. Jednoducho, Katka s deťmi sa dostali do dobrých rúk a pod stabilnú strechu nad hlavou. Veľa šťastia!

Obaja to „schytali“ naplno – DMO spastická kvadruparéza. Zatiaľ čo pri staršom Andrejovi sa podarilo rozhýbať maximum svalstva a dnes dokáže prejsť pár metrov aj po vlastných, mladší Viktor je na tom horšie. Zaostáva aj mentálne, pozadu je zhruba o tri roky, jedna rúčka je od narodenia nefunkčná. A aby toho na Dášku nebolo málo, po komplikovanom rozvode sa napokon ocitla v sociálnom byte s nekresťanským nájomným, ktoré nemala šancu splácať. Aj vďaka uverejneniu jej príbehu sa podarilo znížiť dlhy na nájomnom, dostali sa aj k moru na potrebnú rehabilitáciu pre chalanov. Existenčná otázka však visela stále vo vzduchu. Napokon sa situácia vyriešila radikálne. Z bytu museli odísť a dnes sa tlačia v jednoizbovom byte ešte aj s Dáškinou mamou. K ich príbehu sa určite ešte vrátime.

August 2010 – Ivan Mama Terka, oco Ivan a malý veľký Ivko k tomu. Má sedemnásť, ale stále je to veľké bábo. S cumľom v ústach a s plienkami. Vie

Júl 2010 – Dáša Dáša toho prežila na román. Harmonické manželstvo sa postupne zmenilo na tyraniu. Zo strany manžela prišlo aj na fyzické ataky, o tých psychických sa jej radšej ani nechce hovoriť. Po zdravej Kristíne prišli na svet postupne dvaja synovia. Najskôr, dnes 11-ročný Andrej, o 5 rokov neskôr Viktor.

text a foto: vladimír kampf

Pútnik

povedať akurát tak „mama, tata a ham“. Mentálny i telesný postih je okatý. K tomu pričasté epileptické záchvaty. A bieda spojená s ohromnou láskou. Svojho syna by do ústavu nedali za nič na svete. Sme radi, že sme im v pomohli v tom, po čom túžili. Terka konečne perie v automatickej práčke, ocko Ivan už nespáva na zemi, ale má už rozťahovacie kreslo. Zásobili sa plienkami, drogistickým tovarom a do ruky dostali aj peniaze, „aby bolo na plienky, keď sa tieto minú“. Terka od radosti kúpila Ivkovi aj nový cumlík a zháňa ešte gumenú rybičku. Jeho najobľúbenejšiu hračku.

rada, že žije. Že vidí svoje tri deti, že má pri sebe príjemného manžela, ktorý ako baník každý deň riskuje svoj život pod zemou. Veď v čase nášho stretnutia sa stále spomínali dve banské tragédie na Slovensku. Elenin manžel tam stratil zopár svojich kolegov... Žijú z biedneho príjmu. Byt plakal po nových oknách, ale vždy, keď sa im niečo podarilo na ne odložiť, prišla nečakaná galiba s pokazenou práčkou či autom a úspory sa minuli. Náš príspevok na okná im bodol ako soľ a urobili sme im pekné Vianoce.

Kto je to Medzi nami? September 2010 – Renáta Renáta je nešťastnou rozvedenou mamou štyroch detí. Malý príjem, po vlaňajších záplavách zatopený spodok domu. Dlhy na elektrine, plyne... Všetku energiu, čas a peniaze dávala na liečbu svojej onkologicky chorej Bibiany, ktorá bojovala s rakovinou lymfatických uzlín. Vďaka uverejneniu ich príbehu sa podarilo Renátke zbaviť sa najakútnejších dlhov, z ktorých hrozila exekúcia. Momentálne sa ale Renátka stále nemá dôvod tešiť. Hoci Biba je, zdá sa, z najhoršieho vonku, prišla ďalšia rana. Na onkológiu do Bratislavy začali chodiť znova. Tentokrát s 20-ročným synom. Renátka je na dne. Psychicky aj fyzicky. Nevládze. Pomoc potrebuje stále.

Október 2010 – Ľubo Najskromnejší chalan a rodina z minulého roka. Dystrofik Ľubo na dýchacom prístroji je pohoďák a tešil sa na maturity. Nefňukal nad svojou realitou, tešil sa z každého nového dňa a z toho, že mama aj oco sa oňho nádherne starajú. Je to exemplárny príklad rodiny, ktorú nezloží ani brutálna diagnóza. Netúžili po ničom, sami povedali, že nech sa im nepomáha, veď je určite mnoho tých, ktorí si pomoc zaslúžia oveľa viac. So získaných peňazí dokúpili rodičia Ľubovi potrebné zdravotnícke pomôcky a špeciálnu myš k počítaču.

November 2010 – Atti V novembri sme priniesli zasa najsmutnejší príbeh minulého roka. Bojovník, 14-ročný Attila statočne bojoval s rakovinou semenníkov, no napokon, v polke novembra svoj boj prehral. A to ešte počas novembrového vydania Nota bene, kde bol uverejnený jeho príbeh. S Attim sme nadviazali mimoriadne silný kamarátsky vzťah. Odvážali sme ho z Kramárov na Heydukovu, dali sme si párkrát spolu malinovku v bufete, bola som za ním pár hodín pred jeho smrťou uňho doma v Šahách. Atti, spi sladko! Vyzbierané peniaze použila statočná mama Martina na Attiho poslednú rozlúčku. Bola dojemná. Do neba vypustila 14 holubíc...

December 2010 – Elena Elenka si svoj nádor na mozgu nepripúšťa. Mala po ťažkej operácii, cítila sa fajn a občasné pobolievanie hlavy zatiaľ ignorovala. Choroba ju naučila tešiť sa z maličkostí. Ostala v plnej invalidite, ale je

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Základnou myšlienkou pomoci je: menej je niekedy viac. Ľudia z príbehov (ktoré tematicky aj autorsky pripravuje pre Nota bene OZ Medzi nami Lucia Laczkó – text a Alan Hyža – fotografie) žijú častokrát v režime, ktorý je ťažkou skúškou aj pre ich psychiku. Neraz ide o viacdetné rodiny a naším cieľom okrem iného je nezabúdať aj na zdravých členov rodiny – ktorí žijú „medzi nami“ a ktorí vďaka starostlivosti o chorého príbuzného nemajú šancu (ani financie) na bežný životný štandard. Naša pomoc je však vždy výlučne adresná a konkrétna. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 240 389 alebo 0905 910 827 (medzinami@zoznam. sk, www.ozmedzinami.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

Kam zmizli?

Pachuť rybaciny

Nie je možné určiť presne stavy rýb vo vodách na zemi. Známy český potápač Richard Jaroněk len stroho skonštatoval: „Je mi to veľmi ľúto, keď sledujem, ako z miest, kde som ešte prednedávnom obdivoval pestré druhové zastúpenie, dnes často ledva vidím jedinú rybičku.“ Potápači sa z vychytených miest presúvajú tam, kde môžu ešte niečo vidieť. Plač rybárov je veľavravný. Svetový oceán nie je bezodnou zásobárňou. Ryby sú posledné živočíchy na zemi lovené vo veľkom na obživu ľudstva. Len kúsok od najkrajších indických pláží v oblasti Goa po sebe nechali miestni rybári rozbité fľaše od piva a whisky. Obyčajne po nich ráno zostávajú len kôpky výkalov. Indický oceán slúži aj ako veľká toaletná misa. Je to jednoduché: kto potrebuje, príde k vode, čupne si a vyprázdni sa do jemného piesku... Kúsok odtiaľ dovolenkujú turisti z celého sveta a vychutnávajú si miestnu krásu. Kúsky skla a zvyšky po hostine svedčia o tom, že rybári mali dobrý záťah. Svojim tradičným spôsobom sa im podarilo naplniť čoraz prázdnejšie siete. Často v nich však nenájdu ani tie svoje kôpky...

Tunajší drobní rybári lovia zaujímavým spôsobom. Patrí medzi ne tiež Slovensko. Aj my sme zgloNevyberajú sa ďaleko na more. Stačí im odviesť balizovaním sa prispeli k zvýšenej konzumácii na člne sieť čo najďalej – ako im to konopné lano morských príšer a rýb. z brehu dovolí. Potom roztiahnu niekoľko desiatok „Po desiatkach rokoch intenzívneho lometrov dlhú sieť rovnobežne s brehom a lano venia sú niektoré druhy rýb doslova z druhého konca odvezú na breh. Sieť ťahajú de- na ústupe. Dávajú postupne zbohom siatky útlych chlapov na breh. Niekoľkí ďalší pri jedálnemu lístku ľudstva. Lovíme ich tom po pás v mori plieskajú rukami na hladinu rýchlejšie, ako sa sami dokážu spamätávať,“ a naháňajú možný úlovok tam, kam potrebujú. vystríha Richard Jaroněk. Keď majú ryKdesi na otvorenom mori zatiaľ naháňajú ryby bári jedného žiadaného druhu v sieťach ich kolegovia z väčších priemyselných lodí. Aj im stále menej, rýchlo sa preorientujú na lov iného, dostupnejšieho druhu a intensa darí z roka na rok horšie. Ryby miznú. zívne s ním začnú obchodovať. Stačí dobrý Žraloky a fugu kšeft, trochu reklamy a v menu sú zrazu Morské živočíchy sú stále obľúbenejším spes- v minulosti takmer nezohnateľné a nejedlé trením jedálneho lístka aj v krajinách, v ktorých žraloky. „Nakoniec možno zožerieme do poo nich donedávna nemali konzumenti ani tušenie. sledného aj ľudožrútov. Bez problémov,“ hovorí

Ryby sa nestíhajú prirodzene rozmnožovať.

muž, ktorý so žralokmi žil a vyšli mu o nich knižky s kontaktnými fotografiami. V sicílskom meste Catania je rybí trh len kúsok od hlavného námestia. Zákazníkov láka druhová pestrosť ponuky. V kvalite a kvantite potravy z mora je aj niekoľko malých žralokov. Kým ich kuchár šikovne neupraví, chutia takmer ako neochutené tofu. Nič moc. Ale „ jedol som žraloka“ znie predsa dobre. Podobne ako dať si v Japonsku nebezpečnú rybu fugu. Tá je mimoriadne zákerná. Nie však v mori, ale na tanieri. Z ryby treba opatrne odstrániť nebezpečnú pečeň a ikry. Keď sa to celkom nepodarí, polovica z niekoľkých stoviek otrávených ľudí ročne zomiera. Mimochodom: aj fugu je takmer bez chuti. Celé prepravky tejto adrenalínovej ryby môže človek vidieť napríklad na najväčšom rybom trhu sveta v tokijskom Tsukidži.

Priemyselná netolerancia Úzkymi uličkami pobehujú obchodníci a ich zamestnanci. Na ručných kárach a motorových nákladných trojkolkách vozia azda všetky druhy rýb a morských príšer, ktoré Tichý oceán ponúka. Rybí trh v Tsukidži, jednej zo štvrtí hlavného mesta krajiny vychádzajúceho slnka, je svetovou raritou. Počas obchodne lepších dní tu zmení majiteľa až dvetisíc päťsto ton morských živočíchov za vyše 23 miliónov eur! Nič pre slabšie žalúdky, ktoré nezvládajú morskú stravu. Pred piatou ráno prichádzajú obchodníci. Nakupovať môžu iba akreditovaní. Na čiapkach majú označenie, aby ich licitátor rozoznal. Aukcia sa začína o pol šiestej. Licitátori zvolávajú obchodníkov zvonením na

zvonce. Potom už ide všetko veľmi rýchlo. Plné skladištia sú do šiestej takmer prázdne. V tomto čase je na trhu najväčšia tlačenica. Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo varuje, že pri rybolove zahynie až štvrtina živočíchov, medzi nimi aj cicavcov, vtákov a plazov, ktorí sú pri love chytení ako nechcený úlovok. Ochranárske odhady však hovoria až o polovici takýchto nechcených úlovkov. Ryby, ktoré rybári vracajú zo sietí do mora, pretože nespĺňajú požadovanú lovnú normu alebo sú nepredajné, väčšinou tiež hynú vysilením alebo udusením.

„Pri rybolove zahynie až štvrtina živočíchov.“ Najhoršie sú na tom ryby, ktoré dosahujú pohlavnú zrelosť až vo vyššom veku. Nestíhajú sa prirodzene rozmnožovať a na pekáčoch a roštoch končia ešte pohlavne nezrelé.

Hospodárska hodnota Intenzívny lov rýb má negatívny dosah aj na podmorské ekosystémy. Napríklad pri love obľúbených plates – rýb ležiacich na dne s očami na jednom boku hlavy – používajú lovci vlečné siete, ktoré ničia všetko na dne. Jeho prirodzená obnova je pri tom záležitosťou desiatok až stoviek rokov. Od sedemdesiatych rokov minulého storočia používa rybársky priemysel obrovské lode na spracovanie úlovku. Plavidlá za sebou ťahajú dlhé

siete, z ktorých si vyberajú iba to, čo má pre nich hospodársku hodnotu. Zvyšok vyhadzujú. Okrem nadmerného výlovu je skazou pre vody aj jej znečisťovanie. Nebezpečný je najmä oxid uhličitý. Rovná polovica ľudskej produkcie od priemyselnej revolúcie sa rozpustila v svetových oceánoch. Voda je kyslejšia. Čo to robí s rybami, ešte len uvidíme. Dlhodobá vyhliadka však nie je optimistická. Ak k tomu pridáme výstrahy pred globálnym otepľovaním a ďalšími nebezpečnými vplyvmi človeka, je pred nami hotová rybia katastrofa.

Vytlačené kapry Ochranárske aktivity tiež často nekončia najlepšie. Podľa rybárov sú pre populácie hospodárskych druhov väčším nebezpečenstvom ako pytliaci. Kým sa vianočný kapor dostal na sviatočný stôl, musela sa ho niekoľkokrát dotknúť ľudská ruka. V sladkých vodách Európy sa to už bez zásahu človeka nezaobíde. Prirodzené prostredia vodných živočíchov sú po našich úpravách natoľko zmenené, že sa druhová pestrosť zmenila spolu s biotopom. Najväčšia sladkovodná ryba viza v minulosti tiahla Dunajom až pod hrad Devín. Dnes ju rybári chodia loviť do Ruska. Naši susedia na Morave si sťažujú, že nezmyselné zásahy ochranárov zdecimovali populáciu kaprov na miestach, kde si rybníky bez nich ľudia ani nedokážu predstaviť. Ponechanie všetkého na prírodu narušilo stavy populácií na najväčšej sústave rybníkov na rieke Dyje. Umelé nasadenie kapra ochranári rybárom zamietli, čím sa rozmnožili takzvané

Mnohé druhy rýb sme už takmer kompletne vylovili.

INZERCIA

plevelné ryby, najmä pleskáče. Plevelné ryby sú pri tom oveľa prispôsobivejšie. Zabrali miesto kaprom a aj tak ich bolo treba pred zimou vyloviť. Namiesto komerčného predaja kaprov odvážali rybári druhy, o ktoré nie je záujem, na skŕmenie do zoo alebo na ďalšie spracovanie pre zvieratá. Miestni rybári dobre vedia, že hospodárenie ich otcov nebolo žiadne barbarstvo, ale skôr prirodzená snaha o obživu a šetrné využitie krajiny. Hospodársky chov rýb je pritom jediná cesta k tomu, aby sme zastavili pokles prirodzených populácií a vymiznutie niektorých druhov z jedálneho lístka človeka.

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu? Strihanie psíkov a poradenstvo:

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream

gastroduel

takmer bodka

text: dagmar gurová | foto: miro kubečka

Kulinársky súboj receptov o priazeň našich žalúdkov. Ktorý vyhrá v zápase chutí – vegánsky, či mäsožravý?

ZO STUDNIČKY DO HRNCA

Príliš veľa ľudí [...], ktoré si sami vytvorili.

Urobte si kulinársky výlet do prírody. Tentokrát nepátrajte po hubách, ale po živej vode. Čerstvej a čistej z lesného prameňa. Jedlá z nej vám budú chutiť ako nikdy predtým.

Jahňací steak 2 jahňacie steaky s kosťou 4 vetvičky rozmarínu 3 strúčiky cesnaku, pretlačené 1 ČL majoránu 1 citrón, šťava

Zeleninové lodičky 4 PL extra virgin olivového oleja soľ a čerstvo pomleté korenie 2 poháre červeného vína 4 šampiňóny 1 malá cibuľa

Rozmarín posekáme na drobno a zmiešame s majoránom, citrónovou šťavou, korením, soľou, cesnakom a olejom a vymiešame na pastu, ktorou natrieme steaky a dáme do chladu na 2 hodiny. Potom dáme na panvicu trošku oleja, rozpálime ju a položíme steaky. Pečieme asi 4 minúty z každej strany. Odložíme ich bokom a udržujeme v teple. Do panvice po steakoch prihodíme cibuľu a huby, krátko opekáme a podlejeme červeným vínom a necháme redukovať na polovicu. Hubovou omáčkou prelejeme steaky a podávame s polentou a hráškovým pyré.

Miro Kubečka kuchár, foodstylista, majiteľ reklamnej agentúry Aperto a aranžér a fotograf jedla. V našom gastrodueli reprezentuje „mäsožravú“ časť populácie. „Ak chcete dobre navariť, potrebujete výborné suroviny a srdce. Do dobrých surovín patrí aj dobrá voda,“ hovorí Miro. Má ju rád prefiltrovanú, zbavenú chlórovej pachute, čiastočne demineralizovanú. „Mám zavedený prietokový filter a na varenie používam výhradne takto upravenú vodu.“ Občas si doplní zásoby priamo z prameňa v doline obce Kuchyňa. „Tej vravím živá. Je asi najlepšia, akú som kedy pil.“ Ak vás voda ako nápoj príliš neláka, Miro radí čiastočne ju nahradiť šťavou z uhorky.

2 šálky uvarenej fazule 2 PL sušeného lahôdkového droždia 1 PL plnotučnej horčice 3-5 strúčikov cesnaku 2 PL tekvicového oleja 8 kúskov vydlabanej zeleniny Na ozdobu tenké plátky mrkvy, hrubšie listy skorocelu či šalát... Fazuľu s horčicou a lahôdkovým droždím rozmixujeme na hladko, primiešame do nej v tekvicovom oleji odstáty prelisovaný cesnak. Vznikne nátierka, ktorou plníme vydlabanú zeleninu. Ozdobíme ju plátkami mrkvy (šalátom, skorocelom...) a plachetnice môžu slávnostne vyplávať za chutnými zážitkami.

Ľubica Balážová konzultantka v oblasti zdravého životného štýlu, je vedúcou nového obchodíku v Trnave. V našom dueli chutí reprezentuje „vegánsku stranu“. Pre Ľubicu je voda najchutnejší a najsviežejší nápoj. „Zároveň je základom pre bylinky, čajíky... Základ namáčania, klíčenia, varenia.“ Hovorí, že z vody ako prísady môže vzniknúť niečo lepšie. Bez nej – ťažko. A koľko jej treba denne vypiť? „Čím je vaša strava šťavnatejšia, tým menej vody stačí. Čím je suchšia, chrumkavejšia či slanšia, tým viac treba piť.“ Ak Ľubica nemá vodu zo studničky, použije filtrovanú. Občas ju ešte „ošetrí“ keltskou špirálou, šungitom alebo inými vzácnymi kameňmi či orgonitovou harmonizačnou podložkou...

Ďakujeme predajni Ľubka – potraviny pre zdravie za poskytnutie priestoru a potravín na varenie. Zdravé a chutné potraviny, poradenstvo i recepty šité na mieru nájdete v Trnave na Šrobárovej ulici č. 1.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Strach z nebezpečia je [tisíckrát horší] než nebezpečie samo. Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc bezdomovcom. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 euro a predáva za plnú sumu 1,40 euro. Predajca je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu na str. 3. Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity s cieľom aktivizácie klientov. V rámci terénnej práce aj vyhľadávanie ľudí bez domova, ktorí potrebujú pomoc. Viac na www.notabene.sk. Manažment organizácie Proti prúdu uvíta akékoľvek návrhy a pripomienky. Redakcia ďakuje za všetky zaslané príspevky, ale nevyžiadané rukopisy a fotografie nevracia. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názorom redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk Manažment projektu: Bc. Martin Opeta, riaditeľ, 0907 197 908, martin@notabene.sk,

Mgr. Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa, 0905 143 651, tordova@yahoo.com Redakcia: Mgr. Sandra Tordová, Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk

Distribučné miesta Bratislava O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk Banská Bystrica Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk Čadca DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk Hlohovec O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk Holíč N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Jana Pavková, 034/668 31 10, emauzy@stonline.sk Kežmarok O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk

Lito a tlač: Typocon, X line Grafické spracovanie: Mgr. Art. Pavol Čejka Jazyková korektúra: Workaholic Culture Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk

Košice ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com Levice O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk Liptovský Mikuláš Komunitné centrum „Nový svet” – Hlboké (v spolupráci s MsÚ Liptovský Mikuláš), Športová 1190/4, 031 01 Liptovský Mikuláš, Viera Kočtúchová, 044/552 20 52, 0911 197 227, komunitne.centrum@atlas.sk Malacky N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, 034/772 24 57, 0902 230 122, acbetania@orangemail.sk Nitra DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com Nové Zámky Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk

Administratíva: Fabiola Mokrá Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk Street work: Peter Kadlečík, peterkadlecik@notabene.sk

Piešťany ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk Poprad ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk Senica N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Trenčín Sociálne služby mesta Trenčín, m. r. o., Piaristická 42, 911 01 Trenčín, PhDr. Alena Laborecká, 0902 911 805, riaditelssmt@slovanet.sk Trnava ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk Vranov nad Topľou ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Žilina DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@gmail.com

text: daniel pastirčák, zuzana uličianska | foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Lidické stromy Mnohokrát som premýšľal o stromoch. Aj minulý týždeň, keď som cestoval s kolegom do Lidíc kvôli článku do novín. Je to strašný príbeh; rovnako je aj známy. Teda, až na pár drobností. Asi každý vie, ako nacisti zmasakrovali obyvateľov tejto dedinky, takže vošla do dejín ako symbol novodobého barbarstva. Rovnako sa vie, že hoci zámerom bolo nielen vyvraždiť všetky duše v Lidiciach, ale ju aj komplet vygumovať, podaril sa pravý opak. Zaujal ma tam strom. Presnejšie stromček. Taký malý krpček. Hneď vysvetlím. Kedysi pradávno, v minulom storočí, som napísal príbeh o vyťatom strome – aj sa dostal do mojej prvej knižky. Vyťatý strom je sám o sebe starý a smutný symbol. „A tak teraz stojím nad stromom, nad jeho zoťatým telom, sekeru ešte zvieram v rukách, noha vyložená, hlava zaklonená, šťastím kričím!" Čo na to povedať. Bol som mladý a bol to príbeh o mladosti a prchkosti. O strome písal aj americký spisovateľ Henry David Thoreau, milovník čistej prírody a čistého človeka. V jednej eseji mu v roku 1858 vyhodili vetu, v ktorej oslavoval strom borovice. Jasné, že ho to hrozne naštvalo. Nešlo o ten strom, ale o to, že prudérni hlupáci sa nájdu vždy a všade. V tej vete Thoreau hovoril, že „strom je nesmrteľný ako ja sám a snáď sa raz dotkne nebeských výšav.“ Ako keby to nebolo možné. Isteže je. V Lidiciach zrovnali absolútne všetko so zemou a zostala len holá mŕtva pláň. Beztak si tam ale cestičku k životu našla malinká hruška, zasadená v strede dediny krátko pred jatkami. Mala odtrhnutú korunu, zlomený tenučký kmeň, možno ju pri ničení prehliadli alebo považovali za vyschnutý konár. Dnes je to pekný strom obsypaný hruškami. Len mi tak napadlo, že možno nemusíme chcieť spasiť svet. Že stačí tých pár semiačok, ktoré dokážeme v rozsahu svojich obmedzených síl zasiať, a možno z jedného vyrastie strom, v ktorého korune budú spievať vtáky a v ktorého tieni sa budú môcť pocestní na chvíľu zložiť na svojej nekonečnej púti. Nech lidické stromy rastú čím hustejšie. autor je prozaik a redaktor Plus 7 dní

Mimochodom

LETNÉ ČÍTANIE

SESTRIČKA

... Daniela Pastirčáka

Voda Pohody Hesseho Siddhárta našiel v plynutí rieky zjednotenie konečného s nekonečnom. Svätý František ju oslovoval „Sestra voda“. Učil sa od nej pokore, veď voda nás učí zaujať vo svojom prostredí vždy to najnižšie miesto. Voda hĺbi v pyšne sa týčiacich vrchoch hlboké rokliny. Od najvyššieho smeruje k najnižšiemu. Pokora vedie k pravde. Svet môžme uzrieť pravdivo v jeho veľkosti otvorenej nekonečnu iba ak zaujmeme to najnižšie miesto. Pyšne sa dvíhajúce ego ubúda až na svoje dno, tam, kde už nie je centrom panorámy sveta. „Jediná múdrosť, v ktorú môžme dúfať časom,“ napísal T. S. Eliot, „je múdrosť pokory a tá je nekonečná.“ Pokora vedie k pravde a pravda nás očisťuje od predsudkov a ilúzií. Minulý rok boli na Pohode po prvýkrát ekumenické bohoslužby. Hlavným symbolom bohoslužieb bola voda. „Voda, ktorú ti ja dám,“ hovorí Ježiš Samaritánke, „sa stane v tebe prameňom prúdiacim do večného života.“ V rituáli očisťovania roznášali dcéry politických väzňov nádoby s vodou medzi účastníkov

text: július | ilustrácia: klaus lempelman

bohoslužby. Tí si ňou na znak očistnej pokory umývali tvár. Toho roku sme si na pohodových bohoslužbách snímali masky a otvárali oči. Skladali sme masky, aby sme prestali hrať divadlo a stretli sa odkrytí ako človek s človekom. Otvárali sme si slepé oči, aby sme uvideli to, čo vidieť nechceme. Tých, ktorými pohŕdame, utrpenie, ktoré znepokojuje, bezprávie, ktoré je pre nás výzvou k angažovanosti. Splietali sme spolu sieť vzťahov, narušených spoločenskou slepotou a pretvárkou. Tak sa voda minulej pohody stretla s tohoročnou pohodou. Veď očistiť sa pokorou a pravdou vody znamená otvárať slepé oči, skladať si z tváre masky a viazať sa spolu do siete autentických vzťahov. Tu sa už nestretáme ako objekt s objektom na použitie, stretáme sa v pravde a láske ako ja a ty.

„Voda hĺbi v pyšných vrchoch hlboké rokliny.“

... zuzy uličianskej

Sadenie do vody „Sadíš do vody,“ povedala, keď ma vi- víkendoví návštevníci dela pracovať na skalke na brehu našej prírody. detskej riečky. Stála som po členky vo Prešlo len zopár rovode a tešila sa z romantických kamen- kov a veľ ká voda ných schodíkov, okolo ktorých sa nakláňali odplavila z brehu úzke listy ľalioviek a kosatcov. Jej starecký všetky moje „do konzervativizmus ma znechutil. Ak vás vody“ nasadené kvechytá budovateľský ošiaľ, hlasy skeptikov tinky. Neušetrila ani sú to posledné, čo chcete počuť. len kamene či stromy, Volali sme ju grófka, ale v skutočnosti popravde zobrala si bola kontesou. Po tom, ako museli odísť z celý breh. Deň po kaštieľa, bývala v úbohom učiteľskom byte. povodni demonštratívne povyliezali Na našej záhrade (široko–ďaleko presahu- z blata zmätené dážďovky. Ich hromadný júcej pestovateľské úhyn dal absurdnú, kapacity našej neuveriteľne páchrodiny) si sadila nucu bodku za jedexotické bylinky. nou etapou môjho Bola výbornou života. záhradníčkou, jej otec v akejsi zlej pred- Uvzatá príroda síce prežila, ale na našej tuche nútil svoje grófske deti pracovať záhrade už nič nebude také ako predtým. na záhrade ich kaštieľa. V symbióze Zmenili sme sa hlavne my – jej občasní s prírodou teda dokázala prežiť aj socia- návštevníci. Ľudia sa vraj delia na tých lizmus. Naše záhradné rozhovory bývali pred kolapsom – a na tých po ňom, ktorí kusé, limitované triednymi a jazykovými poznajú limity – svoje aj sveta naokolo. rozdielmi. „No pekne,“ hovorila o ozdob- „Našu“ rieku síce už zregulovali, ale opäť ných tekviciach, „pošli do lesa“ o kvetoch, si začína tiecť kade sama chce. Od mojej ktoré už stratili vyšľachtenú farbu. Grófka vnútornej povodne trpím hydroponickou sa zvykla kúpať v miestnej riečke ešte úchylkou – všeličo sa mi zdá už ako sadeaj v októbri, poznala ju lepšie ako my – nie do vody.

„Všeličo sa mi zdá ako sadenie do vody.“

Sedel som na lavici pred Starou tržnicou a vyhrieval som sa na letnom slniečku. Predo mnou stáli dvaja mladí. On mal bermudy a košeľu rozopnutú až po pás, no a ona, hotová báseň. Mala priliehavé tričko s výstrihom, ktorý ukazoval takmer všetko a kratučkú sukničku, čo odhaľovala jej krásne dlhé nohy. Túlili sa k sebe a dokonca sa bozkávali. S nostalgiou a tak troška aj so závisťou som si spomenul na svoju zväzácku mladosť, na čas modrých košieľ, zapnutých až ku krku, na tesilové nohavice u chlapcov i u dievčat, človek sa v tých horúcich letných dňoch potil ako pes, na čas častušiek, ktoré sme s oduševnením vyspevovali, na súdružkovanie a na čas nezmyselných hesiel ako Sovietsky zväz náš vzor, kedy objímať sa a bozkávať na verejnosti bolo nemožné. Ale potom som si spomenul na letné zväzácke brigády, nepovinne povinné, ktoré predsa len priniesli mladým troška voľnosti a okrem mozoľov možno i prvé lásky, prvé dôverné dotyky a aj prvé bozky. Na tie brigády sme celý rok netrpezlivo čakali, aby sme na ne potom celý nasledujúci rok spomínali. A tak brigády, či už to bola Trať mládeže, žatevné brigády alebo Priehrada mládeže, boli dôležitou súčasťou nášho života a veru treba zdôrazniť, že neboli len zdrojom získavania skúseností, takých i onakých, ale i prípadnou vstupenkou na vysokú školu. Nuž, taký bol vtedy život. Minule som cestoval z Popradu do Bratislavy. V kupé sme boli piati. Okrem mňa a dvoch, určite manželov, lebo sa celú cestu hádali, sedeli s nami ešte dve mníšky. Jedna staršia, približne v mojom veku, a druhá mladá. Obe boli v bielych habi-

toch so svetlomodrými pásikmi, v akých chodila i známa matka Tereza a so sklonenými hlavami drmolili v duchu modlitby, pričom medzi prstami preberali guľôčky ruženca. Nás si nevšímali. V kupé bolo takpovediac dusno. Nálada – nič moc. Keď sme prechádzali okolo priehrady pri Nosiciach, zvanej Priehrada mládeže, spomenul som si na mesiac tam strávený, na drinu, ktorá nám vtedy vlastne vôbec neprekážala, na spanie na vojenských slamníkoch, na nástupy za zvukov dychovky a na „česť vašej práci, súdruhovia!“, ktorými nás za obrovských ovácií pozdravil súdruh prezident Gottwald, keď nás prišiel na priehradu navštíviť. Nadšene sme tlieskali a volali mu na slávu. Bože dobrý, to sme ale boli v tej dobe paká! Dnes už nad tým všetkým iba neveriacky krútim hlavou. Fakt, ten mládenec v modrej zväzáckej košeli som bol ja? Fakt, takí sme boli? Pri tých spomienkach som sa zrejme usmieval popod fúzy, lebo manželia sa prestali hádať a i sestričky zvedavo zdvihli hlavy, aby sa na mňa pozreli dosť podozrievavým a tak troška i súcitným pohľadom. Aby som ale dal veci na správnu mieru (a vlastne aj tak troška poľudštil atmosféru v kupé a zlepšil náladu), hrdo som napol hruď a širokým rozmachom ukázal som na hydrocentrálu. „Tak, toto vodné dielo som staval ja“. V tom sa staršej sestričke rozjasnila tvár, v oku sa jej zalesklo šibalstvo a vykríkla „aj ja“! Potom sa ale akoby zahanbila za ten svetský prejav, zvážnela a zase sa zahĺbila do modlitby. Pozrel som sa na ňu a začal som si ju predstavovať ako mladé dievča v zväzáckej košeli, peknučké, lebo ešte i dnes jemné črty jej tváre tomu

nasvedčovali, ako tancuje v rytme harmoniky šatkový tanec, ktorý bol vtedy, ako sa dnes hovorí, IN. Pri šatkovom tanci, alebo keď chcete kole, sa chlapci a dievčatá pochytali za ruky, utvorili veľké koleso, v prostriedku ktorého bol vždy jeden alebo jedna z nich so šatkou v ruke. Tam imitovali odzemok, kazačok alebo niektorý z podobných tancov a z krúžiacich sa kamarátov si vybrali chlapec dievča alebo dievča chlapca a so šatkou sa pritiahli k sebe a pobozkali. Pobozkali! Bolo to síce také troška súdružské pobozkanie, ale predsa len bol to bozk a práve ten bozk bol dôvodom, prečo sme celú večnosť boli ochotní tancovať dookola, až do zblbnutia i za cenu toho, že si nás poprípade nikto na to pobozkanie neprizve. Určite i ona, sestrička, pokiaľ na tej priehrade bola, musela tancovať šatkový tanec. Zaujímavé by bolo vedieť, či by si ma vtedy na to bozkávanie vybrala, ale na to som sa opýtať neodvážil. Jej vážna a na modlitbu sústredená tvár ma od toho odrádzala. Keď sme minuli priehradu, ešte raz som sa s nostalgiou pozrel na jej vody, pričom som zareskíroval jedným okom pohľad na sestričku, či i v nej nezarezonovali nejaké tie spomienky na dávnu minulosť. Nič také som nezbadal. Jej tvár bola vážna a plne sústredená na modlitbu. Za Nosicami sa nálada v kupé znormalizovala. Manželia sa zase spolu hádali, sestričky sa ďalej modlili a ja som sa znova nudil. Keď sme prišli do Bratislavy, ešte naposledy som sa so záujmom pozrel na modliacu sa sestričku. Hm! Ktovie, akou komplikovanou cestou prešla súdružka zväzáčka od brigádničky v modrej košeli po dôstojnú ženu v mníšskom habite? Musela to byť kľukatá, možno i ťažká cesta, lebo vtedy bola taká doba...

INZERCIA