Nota bene 123 september 2011

kupujte

123

iba od predajcu s preukazom

september 2011 polovica pre predajcu

1,40

miesto pre číslo preukazu predajcu

10 ROKOV PROTI PRÚDU

Kódex

predajcu 1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis v súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto čin nosti pomáhať, zvlášť, ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

13. Predajca nesmie predávať časopis, ani sa zdržiavať na predajnom mieste, s dieťaťom do 16 rokov.

z obsahu

6

9

ROZHOVOR ŽIVOT JE SÍNUSOIDA

PROTI PRÚDU NEVIDITEĽNÍ BEZDOMOVCI

Sandra Tordová a Martin Opeta sú dvaja z trojice kamarátov, ktorí pred desiatimi rokmi rozbehli Nota bene. Boli mladí, nadšení a bez skúseností, ale zvládli to. Prečítajte si, ako sa cítili vtedy a ako to vidia teraz.

Kúpou aprílového NOTA BENE ste prispeli na pomoc Japonsku sumou 1425 eur. S redaktorkou japonského pouličného časopisu The Big Issue Japan sme hovorili o situácii v krajine pár mesiacov po nešťastí.

PÚTNIK NA CESTE

HRA ČLOVEČE, UBYTUJ SA

Exkluzívny príbeh japonskej redaktorky Kayoko Yakuwa o jej polročnom putovaní po svete pouličných časopisov.

Nota bene oslavuje 10. výročie. Zabavte sa s nami. Zahrajte si geniálnu hru Človeče, ubytuj sa, ktorú sme kedysi vymysleli s našimi predajcami. Hru vraciame do obehu pre potešenie vás, ktorí ste sa k nej nedostali, aj pre nadšencov, ktorí ju už zodrali.

10

22 INŠPIRÁCIA VNÁŠAJÚ UMENIE DO VŠEDNOSTI

Súčasné umenie nie je snobská záležitosť pre pár vyvolencov. Môžete sa z neho len tak radovať, môže vás povzbudiť k hľadaniu hlbších súvislostí aj k objaveniu vlastného talentu.

16

28

DOBROVOĽNÍCI TAM, KDE OBLAKY CHODIA NA NÁVŠTEVU

Dobrovoľníci z občianskeho združenia Leustach trávia voľno opravovaním chátrajúcich hradov.

V náročnom teréne behajú ako kamzíky s vedrami malty a ťažkými kameňmi. Odmenou je krásne prostredie a dobrý pocit.

V októbrovom čísle NOTA BENE nájdete: Marečku, podejte mi pero...

Kráľ koláží – bezdomovec

Nalaďte sa...

Nielen peniaze hýbu svetom. Oznámkovali sme Slovensko za riešenie problémov v sociálnej oblasti. Pýtali sme sa odborníkov, kam sa posunulo za 10 rokov riešenie bezdomovectva a ďalších sociálnych problémov.

Kedysi prespával na špinavom dvore, dnes vystavuje v Londýne a v Paríži a k jeho fanúšikom patrí aj Angelina Jolie. Prečítajte si príbeh rumunského bezdomovca a jeho cestu do sveta umenia.

Jeseň a nedostatok slnka nás mnohých rozladí.

Známy psychiater Jozef Hašto radí, ako si poradiť so sezónnou depresiou, aby ste si vychutnali jeseň a zimu tak, ako sa patrí. Naučte sa rozoznať jesennú melanchóliu od depresie.

3

kontakty editoriál

Krehká rovnováha desaťročných

Nie som si istá, či sa mi páči fakt, že som sa ocitla v kategórii ľudí, ktorí pracujú v nejakej oblasti už 10 rokov. Necítim sa na to dostatočne stará...

Už sa očakáva, aby som mnohým veciam rozumela a ja sa pritom stále len divím, čo sa to okolo mňa deje. Ale zase aj tí nepoučiteľní ako ja sa za ten čas predsa len niečo naučia.

Napríklad aj to, že takmer na všetkom, čo robíte, potrebujete s niekým spolupracovať a že to vôbec neznamená, že ste nemožní, ale že je to pravdepodobne vesmírny zámer. Vždy to samozrejme nie je sranda. Snažiť sa spojiť na pohľad nespojiteľné spôsoby riešenia už len dvoch rozličných ľudí, to sa človek zapotí. Ale preto sme „proti prúdu“, že sa nám páčia ťažko splniteľné úlohy. Takmer vždy to stojí za to.

Je šialené uvedomiť si, koľko vecí by sa nestalo, keby sme nestretli tých správnych ľudí. Keby som na prijímačkách na sociálnu prácu nestretla Zuzanu Šedíkovú (teraz Csontosovú), ktorá mala srdce u bezdomovcov, a keby som nemusela dorábať s diaľkarmi vymeškaný výcvik a nestretla Martina Opetu, nikdy by združenie

Proti prúdu nevzniklo. Keby sme nestretli prvého šéfredaktora Viktora Vojteka, ktorý dal časopisu meno, ktovie akú hovadinu by sme si ako názov vymysleli. Keby nebolo Niny Beňovej, Zuzy Kusej, Mareka Roháčka, Anky Gruskovej, Mela Younga, Jany Čavojskej, Vlada Kampfa, Soni Dočolomanskej, Katky Opoldusovej, Vlada Holinu, Roba Parša (alias Stupida), Mariši, Uršuly, Patrika, Kadla, Nory, Ivana, Tomáša, Dady, Čejku atď... nestalo by sa toľko výborných vecí.

Každý takýto zoznam ľudí by bol bolestne neúplný a ani trochu sa mi nepáči predstava, že niekoho dôležitého zabudnem spomenúť.

Pritom desaťročné výročie by malo byť oslavou všetkých, čo za ten čas Nota bene pomáhali, inšpirovali, udržiavali oheň a zaslúžili sa o to, aby časopis plnil svoj účel. Vy všetci si zaslúžite byť oslávení a ja teda fakt neviem, ako to mám urobiť. Dúfam, že sa tak raz stane.

Nota bene je stolička s tromi nohami. Jednou ste vy, naši predajcovia – vám ďakujeme za dôveru, za inšpiráciu a za to, že sa nenecháte zlomiť, aj keď to niekedy vyzerá beznádejne. Druhou nohou ste vy, naši čitatelia – vám ďakujeme za podporu, láskavosť a vytrvalosť. Treťou nohou sme my – organizácia, ktorá projekt realizuje a prepája prvé dve skupiny. Ďakujeme všetkým

kolegom, prispievateľom, dobrovoľníkom o. z.

Proti prúdu, ktorí pre projekt Nota bene pracovali. Ďakujeme, že ste to s nami vydržali, že ste nám pomohli vidieť, čo sme nevideli a pomohli nám uskutočniť to, čomu sme verili a po čom sme túžili. A vďaka Bohu, že sa mu páči udržovať túto trojnožku v krehkej rovnováhe už takto dlho.

Sandra Tordová šéfredaktorka

Oslavujte s nami • Návštevou výstavy Iona Bârlădeanu od 19.

9. do 19. 10. 2011 na Hviezdoslavovom námestí.

Viac na strane 2 a 35.

• Ako narodeninový darček sme pre Vás prichystali zmŕtvychvstanie starej notabeňáckej spoločenskej hry Človeče, ubytuj sa, na ktorej sa podieľali aj naši predajcovia. Nalistujte si strany 16 – 22, ponorte sa do sveta ulice a zažite to, čo zažíva človek bez domova pri jeho ceste z dna.

• Prekladom anglického článku do tohto čísla prispela dobrovoľníčka Lenka Súkeníková. Ďakujeme.

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu alebo, naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

04.08. 2011 08:20 Chcela by som pozdraviť predajcu NB pri Auparku v BA (č. 625). Je to veľmi milý pán, ktorého tam vídam pravidelne a konečne som sa odhodlala kúpiť si od neho časopis. A neľutujem. Bol veľmi slušný, nevtieravý a ja mu prajem veľa šťastia. Lucka 04.08. 2011 14:14 Ďakujem predajcovi č. 625, ktorý pracuje pri Auparku. Je to fajn chalanisko a touto cestou ho pozdravujem. Mišo 05.08. 2011 12:36 Ďakujem pani predajkyni s č. 223 v poliklinike za jej úsmev a ochotu. Katka z Nitry 05.08. 2011 14:32 Dnes som si kúpila NB v Ružomberku na ulici Podhora od milého a sympatického pána č. 0041. Napriek tomu, že určite nemá bezstarostný život bol usmiaty a milo sa mi prihovoril. Želám mu veľa šťastia a spokojnosti. Mirka

05.08. 2011 17:56 V stredu v Čadci pri Tescu som si kúpila od jednej pani Nota bene. Bola veľmi príjemná, želám jej veľa šťastia a zdravia. Nech sa jej darí. Anna 05.08. 2011 18:00 Želám príjemnej predávajúcej č. 36 pred Jednotou v Radvani šťastný predaj. Jana BB 07.08. 2011 10:20 NB kupujem pred Kauflandom v Banskej Bystrici od predajcu č. 098 Stanislava Sedláka. Je vzorom slušnosti a skromnosti. Žiaľ o tieto atribúty naša spoločnosť nemá záujem. Ja mu prajem pevné zdravie a veľa šťastia v ďalšom živote. Alojz T. 07.08. 2011 15:02 Veľmi sme si obľúbili pána Dušana, ktorého stretávame na rohu Panskej a Ventúrskej ulice. Jeho príjemné vystupovanie, humor a neúnavne pozitívny prístup k životu sú povzbudením. Držíme mu palce!

Mirka a kamaráti 08.08. 2011 09:36 Každý deň stretávam na Nivách predajcu č.

2293. Dnes som si kúpila NB. Pán je veľmi milý a slušný. Veľa šťastia. Eva

11.08. 2011 06:15 Včera asi o 18.00 som v Prievidzi kúpila váš časopis a predal mi ho naozaj milý a slušný pán.

Prajem všetko dobré. Alica 11.08. 2011 20:26 Dnes bol obyčajný deň. Ani horoskop nič moc.

Pred podchodom v Trenčíne stála tíško pani s č. 4 – Nota bene. Najskôr som nechcel, veď šetriť treba, ale keď som uvidel tichú pani, podišiel som.

Bola rada a veľmi milá. A behom 30 sekúnd som mal najlepší zážitok dňa. Jaroslav z TN 12.08. 2011 12:34 Pani Helenka v Tescu Petržalka je veľmi milá a držím jej palce, nech sa popasuje s dlhmi a nájde stálu prácu. Veronika 12.08. 2011 15:30 Ďakujem pánovi pred podchodom na Hodžovom námestí č. 2082. Je veľmi milý. Držte sa všetci, nech sa vám darí ďalších sto rokov.

13.08. 2011 12:33 Chcem pozdraviť predajkyňu Nota bene predávajúcu v Tescu v BA-Petržalke (č. 1309). Je vždy usmiata, pekne upravená, milo pozdraví, nevnucuje sa. Je príjemná, aj keď si časopis práve nekúpim. Prajem jej veľa zdravia a pokoja. Monika

NOTA BENE K NARODENINÁM Dado Nagy: Nota bene je načítaných jednotlivými predajcami. Teším inšpiratívne čítanie sa na nové nápady.

Nota Bene si kupujem pravidelne. Jeden exemplár pred Adela Banášová: Aktívne, ale nie naivne, rázne, ale rozhlasom od pána Gregora a druhý u nás v Dúbravke pred láskavo Nota bene čítam, lebo Billou od milej panej, ktorá tam tiež stáva pravidelne. ... sa nemusím obávať, že sa Páči sa mi rozdelenie čísel na jednotlivé v ňom nájdem vo zvláštnom kontexte. :o) témy. Mnohé pohľady sú veľmi podnetné a zaujímavé. Naposledy napr. téma voda. Zau... dáva čitateľovi šancu nájsť jala ma téma splavu a zážitkov s tým spoje- v sebe prirodzenú túžbu po uvažovaní a samoných. Nota Bene prináša pestré a inšpiratívne debatách na rôzne témy. čítanie. Časopisu rozhodne veľmi držím palce ... má hlavu a pätu a k problematike bezdoa oceňujem aj rôzne sprievodné projekty, movectva pristupuje aktívne, ale nie naivne, ako sú Júliusove knihy či CD jeho poviedok rázne, ale láskavo, motivačne, ale tvrdo a

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

PARTNERI PROJEKTU

preto viem, že peniaze za Nota bene sú koordinované a dávajú šancu buď pre nové začiatky alebo pre dôstojnejšie zvládnutie údelu.

Nota bene želám dlhú budúcnosť a veľa dobrého obsahu ako doteraz.

Zuzana Kusá: Dávate spoločnosť po troške a vytrvalo dohromady Ďakujem vám za veľkú vec, že dávate túto spoločnosť nevtieravo, po troške a vytrvalo dohromady. Prajem vám, aby ste v tejto nekončiacej práci vládali pokračovať a aby vás v ťažkej chvíli mal kto obrátiť na druhý bok. Pán Boh daj šťastia, lavička!

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

NENECHÁVAJTE VAŠIM PREDAJCOM ČASOPIS NOTA BENE, AK STE HO ZAPLATILI. Systém predaja pouličného časopisu NOTA BENE funguje iba ak:

Iba to NOTA BENE, ktoré reálne skončí vo vašich rukách, umožňuje:

m predajca si od nás kúpi NOTA BENE za 70 centov

i

ľuďom bez domova získať dôstojný príjem, naučiť sa hospodáriť s peniazmi a myslieť na ďalší deň

predajca vám predá NOTA BENE za plnú sumu 1,4 eur a rozdiel si nechá

časopisu NOTA BENE nestať sa nástrojom žobrania a udržať ho ako dôstojnú PRÁCU

i

organizácii Proti prúdu použiť 70 centov z predaja každého časopisu na financovanie služieb pre ľudí bez domova

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

4

vy si vezmete NOTA BENE

foto: Petra Lajdová

Ak už jedno NOTA BENE máte, darujte ho vašim priateľom a pomôžte nám získať nových čitateľov.

5

ROZHOVOR

text: dagmar gurová | foto: alan hyža

dobrovoľníčky na charite vydávali polievku. Mnohí ľudia, ktorým sme ju nalievali, sa nám nepozerali do očí. Nepáčil sa mi ten nerovný vzťah – my, tí čo pomáhame, a oni, ktorí potrebujú pomoc. Výdaj stravy nespochybňujem, je to dôležitá služba, ale ja som chcela robiť niečo, kde budeme mať s bezdomovcami vyrovnanejší vzťah. Pouličný časopis mnohí z nich chápali ako biznis, v ktorom sme partneri.

Predajcovia to hneď takto cítili?

S: Nikdy sa nezachádzali od vďačnosti a dosť si z nás robili srandu. S úctou s nami veru nejednali.

M: A ani sme to nežiadali. Vždy sme sa snažili robiť si zo seba navzájom srandu, vtedy život lepšie plynie. Som toho názoru, že život netreba brať vážne, ale zodpovedne.

Prečo ste verili, že práve časopis pomôže riešiť problémy našich bezdomovcov?

M: Inde vo svete sa tento spôsob osvedčil.

S: Chceli sme ich pozdvihnúť. Najviac človeku dáš, ak ho posilníš, aby si svoju situáciu vyriešil sám.

M: Aby si znova vybudoval sebaúctu, ktorú stratil.

Hoci už neveril, že by to dokázal.

S: Cítila som obrovské uspokojenie, keď som videla človeka žobrať v prachu na zemi a vedela som, že mu môžeme ponúknuť reálnu šancu žiť inak.

O ODVAHE, HĽADANÍ A ZÁZRAKU

ŽIVOT JE SÍNUSOIDA Sandra Tordová a Martin Opeta sú dvaja z trojice kamarátov, ktorí pred desiatimi rokmi rozbehli Nota bene. Boli mladí, nadšení a bez skúseností, ale zvládli to. Prečítajte si, ako sa cítili vtedy a ako to vidia teraz.

Ako sa cítite po desiatich rokoch plávania proti prúdu?

Sandra: Ako po desiatich rokoch v protiprúde.

Martin: Som veľmi unavený a asi mám aj svalovicu.

V prvej otázke narážam na názov nášho združenia. Pre mnohých sme skôr známi ako Nota bene. Kto dal časopisu meno, ktoré znamená Venujte pozornosť?

M: Vymyslel ho náš prvý šéfredaktor Viktor Vojtek, ktorému veľmi ďakujeme.

S: Je to výborné meno, ja by som na také neprišla. Neúmyselne pripomína názov The Big Issue (Veľká téma), ktorý používajú

6

viaceré zahraničné pouličné časopisy.

Upozorňuje na to, aby si ľudia všimli niečo, s čím sa bežne stretávajú, ale nevnímajú to.

Ako ste sa vy dvaja stretli?

M: Na vysokej škole.

S: Na Martinovom obľúbenom mieste (smiech).

M: Na mieste, kde som bol z donútenia – a ktoré odštartovalo krásne obdobie mojej profesionálnej práce s bezdomovcami.

S: Mal to šťastie, že stretol mňa. Ha. Potrebovala som si dorobiť výcvik a tak som sa na chvíľu dostala medzi diaľkarov.

Ako ste prešli od výcviku k Nota bene?

M: V tom čase som uvažoval o zmysle života. Snažil som sa pochopiť, čo by som mal robiť, aby to malo význam. Ako som sa v tom topil, spoznal som Sandru. Začali sme spolu chodiť a tak som sa pripojil k plánovacej komisii, ktorú sme tvorili traja.

S: A bolo to dobré.

Najskôr ste boli traja...

S: So Zuzanou Šedíkovou som sa stretla ešte na prijímačkách. Fascinovalo ma, že ako dobrovoľníčka pracovala s bezdomovcami v Manchestri. Rozprávala, ako tam na ulici predávajú časopis. Skamarátili sme sa a spolu sme ako

Práca s bezdomovcami vtedy nebola príliš lukratívna. Ako je však možné, že taký veľký projekt ostal na troch študentov?

S: So Zuzanou sme chceli pracovať s bezdomovcami. Dopočuli sme sa, že škótsky pouličný časopis u nás hľadá partnera, ktorému by pomohol rozbehnúť časopis. Nevedeli nájsť nikoho, kto by do toho šiel. Museli to risknúť s nami. A tak sa začalo Martinove putovanie po bratislavskej Hlavnej stanici s ruksakom plným časopisov aj naše porady v staničnom bufete. (Naše združenie začalo bez vlastných priestorov, pozn. redakcie.)

M: Vždy ma dojme, keď si spomeniem na to vstávanie o piatej ráno, na 30-kilový ruksak na chrbte plný časopisov a na úradovanie na lavičke na hlavnej stanici v každom počasí.

Nemôžem uveriť, že som to zvládol bez väčšej ujmy :-).

Pomáhal vám niekto alebo ste na všetko museli prísť sami?

M: Veľmi nám pomohli Dáša a Róbert z Nového prostoru (česká obdoba Nota bene). Boli ako naši starší a skúsenejší rodičia.

S: Časopis sme začali pripravovať v decembri 2000 a prvý vyšiel v septembri 2001. Stále sme ho pripravovali, až nám Dáša s Róbertom povedali, že už nemáme čakať, lebo aj tak nikdy nebudeme dosť pripravení. Oni boli experimentátori, my skôr opatrní a pretože už toľko stihli vyskúšať, učili sme sa aj na ich chybách. Časopis mal dať prácu ľuďom bez domova. Mal byť aj dobrým čítaním?

S: Keď sme oslovovali bezdomovcov, či by chceli predávať časopis, potrebovali ho vidieť. Uistiť sa, že je dobrý. Bolo nám jasné, že ak sa majú naozaj cítiť ako v práci, musia predávať kvalitný produkt.

M: Nemali sme žiadnych známych medzi novinármi. Neboli sme si istí, aké témy by v časopise mali byť.

S: Chceli sme to robiť profesionálne, ale vychádzalo to tak, že šikovní ľudia mali robiť za minimálne peniaze alebo jeden či dvaja museli zvládnuť celý časopis. Z tohto hľadiska máme teraz najlepšie obdobie. Čo do Nota bene priniesli tí, ktorí ho v priebehu rokov vytvárali?

S: Každý šéfredaktor priniesol seba – Martina angažovanosť v neziskovom sektore. Vlado a Jana parádne reportáže a výborné fotografie, s Mišou sa objavila akčnosť, zapojila do tvorby časopisu predajcov. Ľudia bez domova majú plno komplikovaných problémov. Ich riešenie je pomalé, výsledky často neisté. Ako sa s tým vyrovnávate?

S: Asi po pol roku sme boli frustrovaní my aj ľudia, ktorí časopis kupovali a brali ho ako okamžitý most do spoločnosti. Lenže bezdomovci z ulíc húfne nemizli, aj keď sa ich život zlepšil. Museli sme si predefinovať, čo považujeme za úspech u jednotlivých predajcov.

„Život netreba brať vážne, ale zodpovedne.“ M: U mňa frustrácia nastala, keď som si uvedomil, že nedokážem zachrániť všetkých. Mal som nereálne očakávania, ktoré boli navyše všeobecné.

Musel som sa na každého pozerať individuálne a uvedomiť si, že život nie je len stály vzostup alebo pád, ale sínusoida.

S: Pamätám si, ako si nám to na porade kreslil. Bol to pre mňa dôležitý moment.

Kedy ste prišli na to, že len časopis situáciu bezdomovcov nevyrieši, že treba nadväzné služby?

M: Pocit triumfu z toho, že sa nám Nota bene podarilo rozbehnúť vystriedalo utrpenie druhého kola – zistili sme, že odrazenie z dna sa nedeje tak rýchlo, že predajcov potrebujeme niekam distribuovať a nemáme kam.

S: Mali peniaze, ale nemali si kde zaplatiť ubytovňu, nemali sa kde osprchovať... Začali sme cez médiá upozorňovať, že práca s bezdomovcami je u nás v praveku. Mnohí považovali bezdomovectvo za dobrovoľne zvolený životný štýl. Mysleli si, že teda nie je čo riešiť.

Zmenilo sa to?

S: Veľa v tom urobila naša kolegyňa etnologička Nina Beňová. Navštevovala organizácie, ktoré pracujú s bezdomovcami. Pritom sa našli ľudia, ktorí mali záujem niečo zmeniť, ale nevedeli ako.

V Nota bene sme „vychovali“ odborníkov, ktorí neskôr založili minimálne dve nové organizácie zamerané na prácu s bezdomovcami.

Mali ste niekedy pocit, že by ste to najradšej zabalili?

M: Prvý rok určite nie. Prežíval som absolútnu eufóriu. Jedol som rožky s maslom, vstával skoro ráno a bol som šťastný. Nič mi nechýbalo. Potom prišlo vytriezvenie.

S: Najhoršia nebola frustrácia, ale moment, keď to medzi nami troma kamarátmi, blízkymi ľuďmi, prestalo fungovať. To bola hrozná rana. My s Martinom sme sa rozišli a zdalo sa, že už spolu nemôžeme ani pracovať.

M: Situácia sa vyhrotila. Zuzana nakoniec odišla a my sme spolu prežívali niekoľko ťažkých rokov. Čo sa stalo?

S: Snažili sme sa zladiť naše na prvý pohľad totálne odlišné prístupy. Martin veci zjednodušoval a udržoval systém. Ja som mala tendenciu veci rozvíjať, vylepšovať a zmenami som akoby narúšala systém. Neboli sme ochotní uznať jeden druhého. Bolo to veľmi ťažké.

M: Náš pracovný vzťah bol oveľa náročnejší ako práca samotná.

S: Obaja sme na tom chceli robiť. Verila som, že naše odlišnosti musia byť výhodou, aj keď to tak vôbec nevyzeralo. Začali sme chodiť na supervíziu a stalo sa niečo, čo považujem za zázrak. Zmenilo sa to medzi nami. Neverila by som, že raz sa Martin so mnou príde poradiť alebo že poviem, aby niečo rozhodol on.

M: Samozrejme, že sa občas pochytíme, ale je to iné.

Preniesli ste skúsenosť so zázrakom aj inde?

S: Keď sa mi niečo nedarí, pomyslím na našu premenu a všetko sa mi zdá možné.

M: Vyšší princíp nás chce naučiť: vytrvaj a budeš odmenený.

S: Zvykli sme takto odpovedať na argument, že na Slovensku niečo nejde.

Ako by to asi na Slovensku vyzeralo, keby ste sa neodvážili spustiť Nota bene?

S: Dúfam, že by to urobil niekto iný.

M: Vyšší princíp by si našiel cestu, aby časopis u nás vznikol.

Mali ste predstavu, aké by malo byť Nota bene po 10 rokoch? Ste teraz spokojní?

M: Vôbec som o tom neuvažoval, žijem tu a teraz.

Ako tak o tom hovoríme, zdá sa mi, že to bol jeden deň a nie desať rokov!

S: Pre Martina sa každý deň začína nový život.

Veľa sa od neho učím. Učíme sa od seba navzájom. Som človek, ktorý stále vidí, čo by sa dalo zlepšiť. Niekedy mi to pripadá až patologické.

Na nedávnom teambuildingu nášho združenia som však mala zriedkavý pocit, že všetci sú na správnom mieste a všetko je tak, ako má byť.

7

ROZHOVOR

text: dagmar gurová | foto: vlado holina

text a foto: dagmar gurová

PROTI PRÚDU

PRE MICHALA NIE JE VŠETKO O PENIAZOCH

AKO SME POMOHLI JAPONSKU

ROBIL SOM ĽUĎOM DOBRÉ RÁNO

NEVIDITEĽNÍ BEZDOMOVCI

Michal predával Nota bene jedenásť mesiacov. Na rohu Obchodnej bavil a povzbudzoval svojich zákazníkov aj okoloidúcich. Na oplátku získal nových priateľov. Vydržali mu aj potom, ako zmenil prácu.

Ako ste sa dostali k Nota bene?

Vyskúšal som to už pred šiestimi rokmi a asi po roku sa mi z toho podarilo vymotať sa. Po čase som sa však dostal do situácie, keď som nemal peniaze a znova som sa k časopisu vrátil.

Kúpou aprílového NOTA BENE ste prispeli na pomoc Japonsku sumou 1425 eur. S redaktorkou japonského pouličného časopisu The Big Issue Japan sme hovorili o situácii v krajine pár mesiacov po nešťastí. neziskové organizácie, ktoré pracujú v najviac postihnutej oblasti,“ hovorí Kayoko. Jednou z nich je vývarovňa polievky, ktorá pôvodne slúžila bezdomovcom. Teraz ju využívajú tí, ktorí o bývanie prišli po zemetrasení. „Situácia je stále vážna. Začali sa protesty proti jadrovej energii. Ľudia však držia spolu.“ Mimo neostali ani predajcovia pouličného časopisu. Ako dobrovoľníci sa zapojili do výstavby nových domov. „Vedia, ako na to, kedysi boli stavebnými robotníkmi. Aj ich podporíme z vyzbieraných peňazí.“

Na Vašom predajnom mieste na Obchodnej ulici ste si vybudovali veľkú skupinu oddaných zákazníkov...

Minule som tadiaľ išiel a stretol som kopu známych. Hovorili, že im chýbam.

Prečo si Vás tak obľúbili?

Predávať som začínal skoro ráno, už o trištvrte na sedem. Ľudia sa čudovali, že sa mi chce tak skoro vstávať. Odpovedal som, že aj oni vtedy idú do práce. Vždy ma stretli v dobrej nálade, vylepšoval som im začiatok dňa.

Ako? Moje miesto bolo na rohu, kde býva veľmi živo.

Ráno som zdravil paničky na prechádzke so psami (poznali ma všetky psy v okolí), povzbudzoval som vystresované študentky, keď išli na skúšky aj ľudí na ceste do roboty. Hovoria, že so mnou bola na Obchodnej sranda a že teraz to už nie je ono.

Vždy to bola zábava?

Fungoval som aj ako bútľavá vŕba. Často sa ktosi pristavil a preberali sme jeho problémy. Moje som si nechal pre seba.

Ako sa vám podarilo vybudovať si také postavenie?

Pri predaji časopisu veľa závisí od prístupu predajcu aj od jeho vzhľadu. Trvalo mi asi dva mesiace, kým som si získal dôveru. Musel som byť trpezlivý a na začiatku si tam každý deň odstáť osem až desať hodín. Vedel som, že nesmiem naliehať. Chápal som aj ekonomickú situáciu, že ani iným sa teraz nežije jednoducho.

Vaša predajná taktika bola zjavne úspešná...

Pozdravil som a ponúkol Nota bene. Keď okoloidúci nereagoval, ale na druhý deň ma obchádzal znova, pozdravil som a časopis som už nenúkal. Prešli dva týždne, možno mesiac a ten človek si ho potom kúpil. Nešiel som tam s tým, že dnes musím predať desať časopisov, ale aby sme sa zabavili.

To bolo odvážne, potrebovali ste predsa zarobiť, nie?

Súvisí to s mojím vekom a skúsenosťami. Celý

8

Časopis ako priznanie

Michal hovorí, že najdôležitejšie je nadviazať kontakt s ľuďmi.

život som pracoval s ľuďmi a zistil som, že nie je všetko o peniazoch. Najskôr si musíte vytvoriť vzťahy.

Zažili ste pri predávaní časopisu aj ťažké momenty? Ako ste sa vtedy cítili?

Niekedy to bolo nepríjemné. Okoloidúci hundrali, nech si nájdem robotu. Jedna pani dokonca začala hulákať, že tam otravujem. Bral som to športovo, s úsmevom. Ťažké boli zimné mesiace, človek si na mraze vytrpí, ale okrem toho som mal pohodu.

„Často som fungoval ako bútľavá vŕba.“ Nemali ste zlú náladu, neboli ste chorý? Ako sa vám vtedy darilo byť pozitívny k ostatným?

Keď som dorazil na svoje miesto, väčšinou som už mal dobrú náladu. Tešil som sa na ľudí, ktorých som pravidelne stretával. Na začiatku januára som preležal dva týždne v horúčkach, ale nemusel som myslieť na peniaze. Od augusta, keď som začal predávať, som plánoval dopredu, aby mi pre takéto prípady ostala finančná rezerva 40 – 50 eur. A oplatilo sa to. Čo dávalo predávanie Nota bene vám?

Získal som veľa nových známych, ktorí si ma vážili a obľúbili. Neskončilo sa to, ani keď som si našiel novú prácu. S niektorými sme ostali v kontakte.

Akú robotu máte teraz?

Som správcom ubytovne, ktorá je na veľmi dobrej úrovni. Mám na starosti poriadok, kosenie, prípadné opravy. Je tu príjemne, plno zelene. Ráno som prvý hore. Vstanem o piatej, uvarím si kávu, sadnem na schodík, počúvam vtáky, a potom začínam pracovať.

Náš predajca Ivan symbolicky odovzdal peniaze pre Japonsko redaktorke Kayoko.

Kde ste našli novú prácu?

Bolo to koncom júna. Prišiel som do výdajne kúpiť si časopisy a Barborka (naša sociálna pracovníčka, pozn. redakcie) práve dávala na nástenku inzerát s touto ponukou. Zapísal som si číslo a cestou do svojej ubytovne som o tom premýšľal. Nakoniec som zavolal majiteľovi a on ma ešte v ten večer zobral sem. Všetko mi poukazoval, vysvetlil podmienky a dohodli sme sa.

Ste spokojný?

Veď to na mne musíte vidieť. Našiel som si tu už známych. So šéfom podebatujeme pri káve. Pohovorím si aj s chlapmi, ktorí tu bývajú. Zoznámil som sa s ľuďmi zamestnanými vo firmách oproti aj s predavačkami a pokladníčkami v obchode.

Tá moja „nevymáchaná huba“ funguje naďalej.

Máte odkaz pre čitateľov Nota bene? Áno. Chcem odkázať mojim verným zákazníkom, s ktorými sme boli v každodennom kontakte, že si ich veľmi vážim a chýbajú mi. Prajem im všetko dobré do života a aby si našli takého predajcu, akým som bol ja.

Moje prvé stretnutie s Kayoko Yakuwa, redaktorkou japonského pouličného časopisu The Big Issue Japan sa začalo veľkým pátraním.

V hosteli, v ktorom mala podľa mňa bývať, po nej nebolo ani chýru. Kayoko cestuje bez mobilu, takže sa zdalo nemožné zistiť, čo sa stalo. Po bezradných telefonátoch s kolegami, hĺbkovom štúdiu mapy a mailov to vyriešila moja šéfka Sandra. Zavolala na recepciu najbližšieho hotela a ukázalo sa, že Kayoko tam celý čas poslušne čaká. Vysvetľovanie omylu zaniklo v záchvate spoločného smiechu.

Cestou do našej roboty mi Kayoko povedala, že v pouličnom časopise pracuje šesť a pol roka. Skončila hudobnú vedu, ktorú doplnila štúdiom žurnalistiky v USA. Po návrate domov sa ozvala časopisu, ktorý na ulici predávajú bezdomovci. „Japonské magazíny sú zamerané na reklamu, lákajú ľudí, aby nakupovali. Náš je výnimkou, preto som si ho vybrala.“ The Big Issue Japan sa zložením podobá Nota bene. Nájdete tam hlavnú tému, rozhovor, príbeh predajcu, stĺpčeky. V každom čísle je aj niekoľko článkov prebratých zo zahraničných pouličných

časopisov – bonus pre Japoncov, ktorých vraj veľmi zaujíma dianie vo svete.

Spoločne pomáhame Nie je to tak dávno, čo naše správy zaplnili udalosti z ich krajiny. V marci ju zničilo strašné zemetrasenie sprevádzané tsunami a nehodou v jadrovej elektrárni. Naše združenie sa pridalo k tým, ktorí sa rozhodli pomôcť. Kúpou každého

„Ďakujeme čitateľom, predajcom aj všetkým v Nota bene.“ aprílového Nota bene čitatelia venovali päť centov Japoncom, ktorí stratili domovy a blízkych. Na účet The Big Issue Japan sme poslali 1424,80 eur.

Predajca Ivan, ktorý v Bratislave predal najviac kusov aprílového čísla, odovzdal Kayoko symbolický šek. „Všetkým vám aj čitateľom Nota bene veľmi ďakujeme. Kolega mi práve písal, že peniaze dorazili. Rozdelíme ich medzi tri

Záujem o pouličný časopis, ktorý vychádza dvakrát mesačne, klesol. Problém bezdomovectva prehlušili aktuálne starosti. V celom Japonsku je 150 predajcov, ktorí fungujú v 14 mestách. Pre porovnanie – Nota bene len v Bratislave aktívne predáva 150 až 160 ľudí.

Kayoko však hovorí, že bez domova je oveľa viac Japoncov. „Podľa oficiálnych odhadov ich je 15 tisíc, no skutočné číslo môže byť päťkrát vyššie.

Veľa mladých prespáva v non-stop kaviarňach a fastfoodoch. Za bezdomovcov sa nepovažujú, nepriznávajú si to.“ Dodáva, že predávať časopis znamená zverejniť, že človek nemá kde bývať.

A to je pre Japoncov veľmi ťažké. „Práca je naše národné náboženstvo. Znervóznieme, keď máme voľno čo i len cez obednú prestávku.“ Jednou z hlavných príčin bezdomovectva v Japonsku je práve strata zamestnania. Veľké firmy donedávna fungovali ako starostlivé matky, ktoré zamestnancovi zaisťovali celý život vrátanie bývania. Ekonomická kríza a politické zmeny tieto základné istoty narušili.

Kayoko hovorí, že mienka o bezdomovcoch sa postupne mení. „Kríza u mnohých Japoncov vyvolala obavy o prácu. Došlo im, že by tiež mohli ostať na ulici.“ Silná tradícia súdržnej rodiny zahmlieva pribúdanie ľudí ohrozených stratou domova. „Nezamestnaných často podporujú rodičia.“ Keď vystriedajú generáciu z obdobia prosperity, problém bezdomovectva môže byť oveľa naliehavejší.

Kayoko, ako správna Japonka, pracovala aj počas dovolenkovej cesty po Európe. Oddych jej nariadila šéfka, keď organizácia pre prepracovanosť stratila niekoľko kvalitných ľudí. Kayoko sa cez svoje voľno rozhodla porovnať podmienky pouličných časopisov a situáciu bezdomovcov v iných krajinách. Špeciálne pre nás o tom napísala článok, ktorý nájdete na strane 10.

9

Pútnik

text a foto: kayoko yakuwa, the big issue japonsko

text: dagmar gurová

Arkadij (šéf pouličného časopisu Put Domoi) a Michael (pouličný básnik).

Kórejský predajca Goo Bon Chun a autorka článku Kayoko.

Balet, básne a bezdomovci

Na ceste

Exkluzívny príbeh japonskej redaktorky Kayoko Yakuwa o jej polročnom putovaní po svete pouličných časopisov.

Moja púť po stopách pouličných časopisov trvala od apríla do júla. Spoznala som 20 pouličných časopisov v 27 mestách Európy a Ázie. Môžete ma považovať za blázna a pýtať sa, na čo to všetko bolo dobré. Jedným z hlavných dôvodov bol fakt, že po šesť a pol roku práce redaktorky pouličného magazínu The Big Issue Japonsko som sa ocitla na prahu „vyhorenia”. Vydávanie časopisu dvakrát mesačne bolo pri tak malom počte personálu náročné a moje nervy to nezvládali. Ďalším dôvodom bolo, že v tom čase som sa zaoberala nasledovnými otázkami: sú pouličné časopisy naozaj najlepším spôsobom, ako pomôcť ľudom bez domova stať sa nezávislými? Čo vlastne znamená nezávislosť? Túžia sa títo ľudia začleniť späť do japonskej spoločnosti?

Ako si udržať stály záujem čitateľov? Moja myseľ bola zahltená otázkami bez odpovedí.

Mojim tretím, no nemenej dôležitým dôvodom, bola moja potreba vlastnej nezávislosti. Mám

10

34 rokov, som slobodná a bývam s rodičmi.

Bridget Jonesová začala písať svoj denník, keď mala 32 rokov. Ja sa v 34-ke radšej vydám do sveta hľadať odpovede na moje otázky.

Balet a 2000 ľúbostných listov Mala som šťastie. Všade, kam som prišla, sa frustrovanej vyhorenej editorke dostalo milého privítania od predajcov aj tvorcov pouličných časopisov.

Mojou prvou zastávkou bol Soul v Kórei. Niekoľko predajcov pouličného časopisu The Big Issue Korea, ktorý začal vychádzať pred rokom, práve nacvičovalo, no čuduj sa svete – balet. Režíruje ho známy choreograf James John, ktorý sa podujal na spoluprácu s predajcami. Billy Elliot, chlapec zo známeho britského filmu, ktorý žil baletom, sa stal vzorom skupine Kórejčanov v strednom veku.

30. decembra tohto roku skupina dokonca plánuje predstavenie Luskáčika! Nacvičovanie baletu

TÉMA

nepochybne prinieslo do života predajcov vítané rozptýlenie. Zdá sa, že umenie je nástrojom zjednotenia a pomáha zdolávať geografické i politické bariéry. Počas mojej návštevy v Petrohrade mi predajca Ruského časopisu „Put Domoi”, Michael, prečítal svoju báseň: Zrušte hranice!

Dajte ľuďom slobodu pohybu!

Sme ľudia! Sme vtáci!

Sme deti Matky Prírody!

Ako keby sme sedeli v tankoch, nevidíme jeden druhého, Uväznení v moci hrozby a strachu.

Myšlienky prameniace z hĺbky jeho duše na mňa hlboko zapôsobili. Hoci boli podané v ruštine, cítila som, že mu úplne rozumiem a viem, ako sa cíti. „Úžasné!”, neudržala som sa a po chvíli ticha som vykríkla. Život na ulici robí z ľudí filozofov,

básnikov, umelcov. A ich diela sa dotýkajú iných.

Niektorí predajcovia stratili prácu, domov, priateľov a rodinu. Dovoľte mi predstaviť Vám štyroch predajcov z rôznych kútov sveta.

Zoltán, ktorý predáva maďarský pouličný časopis „Flaszter” od roku 1996, vraví: „Kvôli alkoholu som prišiel o všetko. Vďaka pouličnému časopisu sa mi podarilo začať odznova. Zohnal som si prácu, podnájom a dokonca som sa opäť stretol s mojimi dvoma dcérami. Náš spoločný známy im povedal, že abstinujem a mám zamestnanie.“ Keď Zoltán rozpráva o svojich dcérach, po prvýkrát vidím na jeho tvári úsmev. Georg a Evelyne, predajcovia rakúskeho pouličného časopisu „Apropos” sa zoznámili v uliciach Salzburgu a tento rok v apríli oslávili 4. výročie. Alkohol, drsné podmienky ulice, kriminalita a pobyt vo väzení boli pre nich zaťažkávacou skúškou.

Počas Georgovho výkonu trestu si vymenili 2000 listov a vybudovali si vzťah a vzájomnú dôveru.

Dráma ich príbehu so šťastným koncom ma dojala k slzám.

Kráľovské prijatie Nils predáva nórsky pouličný časopis „Erlik Oslo” od jeho prvého vydania. Niekoľko ľudí sa pristaví pri jeho predajnom mieste a zdravia ho, usmievajúc sa. „Ľudia prídu kvôli časopisu aj kvôli debate. Predaj časopisu je pre mňa veľkou zmenou. Už nežobrem a ľudia ma neobchádzajú bez

Predajca na plný úväzok Martin Berrasoh (BISS).

11

text: dagmar gurová | foto: vlado holina

ŠPIÓN

JANKA A LUBOŠ PORADIA DOBRÉ ČÍTANIE

SVADBA AKO SA PATRÍ

Janka a Ľuboš sú zaľúbení mladomanželia, nadšení predajcovia Nota bene, chovatelia rybičiek a rodičia dospelého syna. Napriek ťažkým chvíľam tvrdia, že majú šťastie. A želajú ho aj ostatným.

Predajca „Erlik Oslo“ Nils so svojou zákazníčkou.

povšimnutia.“ Podľa Pera Kristiana, zakladateľa „Erlik Oslo”, väčšinu ich predajcov tvoria drogovo závislí. V ich situácii je veľmi ťažké nájsť motiváciu a zostať „čistým”. Erlik Oslo preto umožňuje predajcom predávať časopis aj predtým, než sa zbavia závislosti. „Najprv predajcom pomôžeme začleniť sa naspäť do spoločnosti. Až keď im pomôžeme zvýšiť ich sebadôveru a sebaúctu, môžu začať riešiť svoju závislosť,” myslí si Kristian.

Minulé Vianoce dostal Nils pozvánku do kráľovského paláca, kde mal príležitosť porozprávať sa o živote s nórskym kráľom.

Povedal mi, že to bol pre neho neskutočný zážitok. Vyrastal v detskom domove, bez rodičovskej lásky, a minulé Vianoce boli najlepšie v jeho živote.

Nilsova rozžiarená tvár je dôkazom, že akceptácia môže človeku zmeniť život. Odkedy začal predávať časopis, udiali sa v jeho živote zmeny akoby šibnutím zázračného prútika. Nielen Nils, každý potrebuje takýto zázračný prútik. Byť akceptovaný spoločnosťou ako plnohodnotná ľudská bytosť. Vyjadrenia a názory mnohých zainteresovaných ma naozaj inšpirovali.

Sv. Hildegarda z Mníchova Mníchovský časopis BISS je v rámci sveta jeden z najetablovanejších pouličných časopisov. Vždy som sa túžila spýtať Hildegard, hlavnej šéfky pouličného časopisu BISS, na jej tajomstvo úspechu. „Potreba a záujem predajcov je u mňa vždy na prvom mieste,“ vyhlásila Hildegard. Jej odpoveď na mňa zapôsobila dosť idealisticky, ale po dni strávenom v jej spoločnosti som

12

Predajcovia pouličného časopisu The Big Issue Korea nacvičujú balet.

dospela k záveru, že takýto prístup je nielen idealistický, ale aj pragmatický a realizovateľný zároveň.

Pouličný časopis BISS ako prvý z pouličných časopisov zamestnáva 37 predajcov na plný úväzok. Ich mzdy sú pokryté z príspevkov súkromných donorov a charitatívnych organizácií.

Hildegarde sa podaril husársky kúsok – získať financie nielen pre živých, ale aj na to, aby mohli predajcov BISS dôstojne odprevadiť z tohto sveta. Od roku 1994 odišlo „do neba” sedem predajcov a organizácia pre nich zabezpečila miesta posledného odpočinku. „Z ulice do hrobu” je centrálnym pilierom koncepcie BISS. 46-ročný Martin Berrasoh je jeden z predajcov, zamestnaných na plný úväzok. Žije v byte so svojou štvornohou spoločníčkou Mayou. Predáva pouličný časopis 13 rokov a riadnym zamestnancom sa stal pred deviatimi rokmi. „Nedávno som si kúpil gitaru z druhej ruky. Vychutnávam si chvíle, keď som doma a počúvam moju obľúbenú hudbu.“ Martinova pokojná tvár nasvedčuje tomu, že mať domov, vlastné miesto a útočisko pomáha ľuďom ako on nadobudnúť psychickú rovnováhu. Hildegard uplatňuje princíp záujmu predajcov na prvom mieste už 17 rokov, čo prispieva k prosperite pouličného časopisu BISS a jeho predajcov v Mníchove.

Od všetkých ľudí, ktorých som stretla na svojej ceste, som sa niečo naučila. Myšlienky predajcov a vedomosti a skúsenosti tvorcov pouličných časopisov si cením ako poklad. Už nie som unavená redaktorka s diagnózou syndrómu vyhorenia. Som obohatená o množstvo spo-

mienok, rozhovorov pri káve, sĺz a smiechu. Som presvedčená, že nadobudnuté skúsenosti mi uľahčia život v divokom 21. storočí. Po návrate do Japonska som musela čeliť následkom Fukushimy. Ľudia z Nota bene (organizácia Proti prúdu, predajcovia a čitatelia) nám preukázali obrovskú dávku empatie a za to som im nesmierne vďačná.

Vďaka za peňažné príspevky a Vašu solidaritu.

Ukázali ste mi, že diaľka a odlišná kultúra nie sú neprekonateľné bariéry a spája nás to, že sme všetci ľudia. Veľmi si to cením a dúfam, že zostaneme v kontakte!

Prvý pouličný časopis má 20 rokov Najstarší pouličný časopis The Big Issue London vznikol v roku 1991 v Londýne. Založil ho biznismen Gordon Roddick a hippisácky básnik John Byrd, ktorému život na ulici nebol cudzí. Dnes je na svete viac než 100 pouličných časopisov v 40 krajinách sveta. Časopisy z dielne profesionálnych novinárov predávajú ľudia bez domova na uliciach za jasne určených pravidiel (Kódex predajcu). Hlavným cieľom časopisov je umožniť ľuďom bez domova získať sebaúctu, nezávislosť a sociálne kontakty.

Postaviť sa na vlastné nohy a niekam znovu patriť.

Nie všetci čitatelia vedia, že predajcovia si časopisy kupujú za polovicu sumy a na ulici predávajú za plnú sumu. Systém núti ľudí bez domova prevziať zodpovednosť a byť aktívny, odkladať si peniaze na druhý deň a plánovať. Polovica sumy z predaja časopisu pomáha organizáciám pokryť náklady na prípravu časopisu a umožňuje poskytovať ľuďom bez domova služby pre zlepšenie ich života.

S Jankou a Ľubošom som sa zoznámila, keď sme našim predajcom predstavovali nové číslo Nota bene. Boli plní energie a o všetko sa zaujímali. „Nejde nám o guláš, aj keď si na ňom samozrejme radi pochutíme,“ hovorí Janka o občerstvení, ktoré niekedy nasleduje po takomto pracovnom stretnutí. „Chceme poznať obsah časopisu, aby sme vedeli odpovedať na otázky našich zákazníkov. Na začiatku mesiaca ho doma celý preštudujeme.“ Dobré čítanie vám odporučia na svojom predajnom mieste pri tržnici na Trnavskom mýte.

Nie je to prvá práca, v ktorej robia spoločne.

Začínali v trnavskej fabrike na výrobu televízorov. Ľuboš sa celý narovná a dôstojne prednesie, že prvýkrát sa stretli presne 10. 5. 2010.

Janka dodáva, že Ľuboša si všimla, lebo bol tiež samotár. „Obaja sme dlho hľadali spriaznené duše. Máme rovnaké záujmy, hodíme sa k sebe.

Ukázalo sa, že nám to funguje a rozhodli sme sa pre spoločný život.“ Svadbili sa tento rok 16. júla na ružinovskom úrade. Janka sa už raz vydávala a vedela, čo ju čaká. „Ja som bol strašne nervózny, ruka s obrúčkou sa mi triasla,“ spomína mladomanžel Ľuboš. „Len tak-tak mi ju nasadil,“ usmieva sa Janka. „Nenápadne som mu pomáhala spoza kytice.“ Pôvodne mali byť desiati, ale konečný počet svadobčanov sa ustálil na piatich. Nevestin svedok bol jej syn Paľo. „Už je to aj môj syn,“ hrdo oznamoval Ľuboš, keď sme ich s fotografom Vladom zastihli pri slávnostnom obede. Nepodarilo sa nám to skôr, lebo ja som trochu poplietla termín a Vlado dorazil včas, ale k inému úradu. Pri fotení aj na nás prešlo čosi z tej rozradostenej atmosféry. Ľuboš nenazval Janku inak ako nevesta a bolo zjavné, že je na ňu pyšný.

Pokojný život?

Janka a Luboš si už zarobia na ubytovňu, kde môžu byť spolu.

môj úžas. Asi málokto by pri pohľade na ňu vytušil, že má vážne zdravotné problémy a je na invalidnom dôchodku. Lekári jej okrem liekov predpísali aj pokojný život.

Za posledný rok si však užila asi všeličo iné, len nie ten pokoj. Keď stratili prácu v Trnave, vybrali sa hľadať inú do Bratislavy. Spolu s Paľom sa zamestnali v jednom bratislavskom závode. Synovi sa darilo lepšie, Janka a Ľuboš o miesto prišli. A keďže bolo spojené s ubytovaním, vo februári ostali na ulici. Ľuboš kedysi predával Nota bene v inom

„Máme radi Nota bene.“

Jedna z prvých vecí, ktorú na nich zbadáte, je akí sú k sebe pozorní. Všimla som si to meste. Veril, že s časopisom by sa ľahšie pou viacerých ľudí bez domova, ktorí spolu zviechali. „Pýtali sme sa ľudí, ktorí predávali prekonali ťažké časy. Janka s Ľubošom sa Nota bene – až nás jeden nasmeroval priamo zároveň na svoj vzťah pozerajú realisticky. do výdajne. Nepamätám si jeho meno, ale Tak ako každý iní pár sa občas v niečom snáď sa tu spozná. Ďakujeme mu,“ hovoria. nezhodnú, ale hovoria, že sú spokojní. „Zo začiatku som sa trochu hanbila. Mala „Zatiaľ mi nevadí ani vekový rozdiel,“ ho- som obavy, ako to pôjde, či si ľudia odo mňa vorí Janka, ktorá ma prekvapí priznaním, časopis kúpia,“ spomína Janka. „Predaj sa že je od manžela o desať rokov staršia. rozbehol, keď nás videli každý deň. Ľudia už „U nás v rodine všetci vyzerajú oveľa mladší, vedia, že to nie je žobranie, ale práca. Nota ako naozaj sú,“ reaguje so smiechom na bene nám veľmi pomohlo, máme ho radi.“

Syn, tanec a rybičky Časopis im umožnil dostať sa do útulku Mea Culpa, ktorý si veľmi pochvaľujú. Nevýhodou akurát bolo, že všetky svoje veci museli cez deň nosiť so sebou. V útulku sa len prespáva.

Veľmi sa potešili, keď sa vzmohli natoľko, aby dokázali zaplatiť ubytovňu. „Je veľmi príjemné, že máme všetko na jednom mieste a môžeme tam prísť a odísť kedy chceme ,“ zhodujú sa. „Vrátime sa z práce, vymeníme vodu rybičkám, pozeráme televízor, rozprávame sa. V nedeľu sa vyberieme do kostola, do prírody.“ Samotou rozhodne netrpia. „Každú chvíľu je u nás Paľo s priateľkou. Chodia k nám, lebo v ich ubytovni návštevy nepúšťajú na izbu.“ Janka a Ľuboš sú spoločenské nátury a výborne sa zabávajú na našich akciách. Vlani si zakrepčili na Homeless plese, kde Jana patrila k najkrajším ženám, a už sa nemôžu dočkať vianočného večierka. V tomto čísle si tiež prečítate, ako sa im darilo na šperkárskom kurze, ktorý pre nás sponzorsky odlektorovala Hany Kašičková.

Janka a Ľuboš hovoria, že majú šťastie. „Chceme poďakovať našim priateľom, rodičom, ľuďom, ktorí si kupujú Nota bene a prajeme im, aby sa im darilo tak dobre ako nám.“

13

PROTI PRÚDU

retro nb 2005

NOTA BENE MENÍ ŽIVOTY

text: toku, barb | foto: p. lajdová, v. holina, archív nota bene

Našich predajcov sme sa pýtali, ako predaj Nota bene ovplyvnil ich život.

Helena 1684: Štyri roky som nespravila žiadny pokrok (striedavo som prespávala v nocľahárňach Mea culpa a Fénix), ale potom som si našla ubytovňu, ktorú platím z predaja Nota bene. Zároveň si predajom zarobím na stravu. Myslím, že to je veľký pokrok a nie veľa predajcov to dokáže.

Momentálne si hľadám prácu, aj keď viem, že z prvých výplat mi väčšinu vezmú na exekúcie.

Vlado 21: Spoznal som lepšie ľudí, získal som nové kontakty, začal som si viac vážiť hodnoty a dospel som k názoru, že netreba byť pesimista, ale optimista.

Mám možnosť zohnať si brigády, ľudia mi dávajú pracovné ponuky, mám bývanie na chatke a možnosť zarobiť si na stravu a oblečenie.

Peter 625: Predávam od januára 2003, doteraz nie som finančne na tom tak, aby som už prestal – ale! Posunul som sa tak, že mám veľa zážitkov, spoznal

ZLATÉ RUČIČKY Vyrábanie šperkov nie je len o nápade a šikovnom oháňaní sa nástrojmi. Pocvičíte sa aj v trpezlivosti. Vyskúšala som to spolu s našimi predajcami Jankou a Lubošom a čitateľkami Nota bene Ankou a Ivou na kurze Základy zlatníctva. V rámci Letnej akadémie šperku 2011 ho pre nás sponzorsky urobila známa šperkárka Hany H. Kašičková. Jeden z posledných júlových víkendov sme pílili, brúsili, šmirgľovali a spájkovali v budove Vysokej školy výtvarných umení na Koceľovej ulici.

Anku a Ivu sme vylosovali spomedzi našich čitateľov, ktorí správne odpovedali na otázku z júnového čísla časopisu. „Z mojej rodiny sa zapojili hneď štyria členovia, aby som mala väčšiu šancu dostať sa sem,“ povedala Anka. Iva študuje leteckú dopravu a pritom pracuje ako aranžérka šperkov a kadečo aj sama vyrába. Lákalo ju naučiť sa niečo nové.

14

som príbehy mnohých ľudí, bez Nota bene by som nemal na čo spomínať pred smrťou!

Mám z „ulice“ viacero kamarátov a kamarátok. Spoznal som prostredníctvom predaja množstvo ľudí – zákazníkov – s mnohými udržujem pravidelný kontakt. A hlavne, dal som sa postupne psychicky dokopy, stále sa chcem zlepšovať, a verte mi – ak potrebujete dobrého psychológa, partnera na dobrú debatu – obráťte sa smelo na mňa!

Renáta 601: Vďaka sociálnej pracovníčke Proti prúdu – Baške – som si dala spraviť zubnú protézu. Prostredníctvom rozhovorov počas predaja spoznávam milých ľudí. Môžem si zaplatiť bývanie na ubytovni. Zažívam vzostupy aj pády, ale vďaka Nota bene som stále tu.

Jarka 2197: Vďaka predaju Nota bene si zarobím na bežné živobytie – stravu, oblečenie a ďalšie potrebné veci, na ktoré by mi po zaplatení ubytovne z invalidného dôchodku už nezostali peniaze.

Peter Patrónsky: Predaj časopisu Nota bene a život na ulici mi dal veľa skúseností a času na to, aby som si dobre premyslel, ako ďalej so svojím životom naložím. Ulica mi kládla do cesty rôznych ľudí z radov bezdomovcov, ale aj ľudí, ktorí si odo mňa kupujú časopis.

Z obidvoch strán som si zobral príklad. Na ulici som videl veľa zničených ľudí, ktorí pili a drogovali, a pochopil som, že touto cestou ísť nechcem, lebo ísť cestou ťažkej závislosti nie je správne. Toto neplatí pre všetkých ľudí, čo sú na ulici, mnohí sa snažia normálne žiť.

A čo som si zobral od kupujúcich? Mohol by som napísať, že výmenou za časopis som si bral hlavne peniaze, ktoré sú potrebné na život v spoločnosti, ale pre mňa bolo dôležitejšie, že som stretol plno ľudí, ktorí ma neodsúdili za to, ako žijem. Teraz už viem, že moja cesta ulice sa pomaly blíži ku koncu a je dosť možné, že v dobe, keď budete čítať tento text, už predajcom nebudem. Takže by som rád touto cestou vopred poďakoval všetkým pracovníkom o. z. Proti prúdu za snahu pomáhať ľuďom v núdzi, kupujúcim za trpezlivosť a morálnu podporu, ale aj ľudom bez domova, ktorí mi ukázali, ako žiť. Nech sa vám všetkým darí.

text: dagmar gurová | foto: hany h. kašičková

Obe sa vrhli do pomerne zložitých projektov. Anke sa podaril krásny náhrdelník kombinovaný z medi a mosadze.

Ivka si odnášala prívesok na kľúče tiež z medi a mosadze, vyzdobený vybíjanými ornamentmi a písmenkami. Každá si vyrobila aj strieborný prsteň s vyrezávaným zdobením, na aké som si ja netrúfla. Janka s Ľubošom sa ako čerství mladomanželia rozhodli pre náušnice v tvare srdca a mosadzné obrúčky. Najviac ich tešilo kladivkami vyrážať zaľúbené nápisy. Na Hany, ktorá

im pomáhala s náročnejšími prácami, nedali dopustiť. „Ďakujeme jej. Zase by sme išli, keby sme mali možnosť.“ A na tom sme sa zhodli všetci.

Autori: Sandra Tordová a tím predajcov Nota bene. Dizajn: STUPIDesign

21

INŠPIRÁCIA

text: dagmar gurová

POVOLENÉ UVOĽNENIE PRE VAŠU TVORIVOSŤ

VNÁŠAJÚ UMENIE DO VŠEDNOSTI Súčasné umenie nie je snobská záležitosť pre pár vyvolencov. Môžete sa z neho len tak radovať, môže vás povzbudiť k hľadaniu hlbších súvislostí aj k objaveniu vlastného talentu.

BLAF alebo Bratislava Art festival nie je len o vizuálnom vnímaní umenia. V týždni od 30. septembra do 5. októbra máte šancu o umení diskutovať, pochopiť a zažiť ho z inej perspektívy. Program nájdete na www.blaf.sk. My sme z neho vybrali tip na víkendovú akciu čerstvých susedov z dvora na Panskej 13 – galérie Enter a dizajnérskeho obchodíka Polymorf. Od 30.

9. do 2. 10. si tam môžete prísť užiť vlastnú tvorivosť, pobicyklovať sa a vylepšiť bicykel doplnkami, ktoré sami vyrobíte. Zistíte, že môžete jazdiť na umeleckom diele. Popri tom vás poteší a inšpiruje tvorba iných.

Na výber máte výstavu, performance, filmy, hudbu... a všetko je na jednom mieste. „Na vernisážach v Bratislave sa točia vždy tí istí ľudia. Ak sa máme viac otvoriť, musíme spolupracovať s inými oblasťami, kde sa dejú zaujímavé veci,“ hovorí Vanda Sepová z galérie Enter. Vanda patrí k bicyklistom, ktorí sa zúčastňujú pravidelnej neformálnej cyklojazdy Critical mass (Kritická masa).

A tak vznikol nápad spojiť bicykel a umenie.

Critical mass nie je organizovaná skupina.

Je to filozofia ľudí, presvedčených, že bicykel je súčasťou mestskej dopravy a mal by v nej dostať väčší priestor. Neprotestujú, ale upozorňujú na to, že v meste sú. Jazda trvá 1,5 až dve hodiny pomalým tempom, aby ju zvládol každý. V Bratislave sa vyznávači bicykla stretávajú posledný piatok v mesiaci o 18.00 na námestí SNP oproti obchodnému domu Dunaj. Pridajte sa k nim 30. septembra a na trase sa zastavíte pri prejavoch umenia, ktoré si v uponáhľanom meste už iba málokto všimne. Cieľ je na Panskej 13, kde bude hrať DJ a oddýchnete si pri premietaní filmov z Kinokabaretu 2010. Ten je výsledkom trojdňovej práce profesionálov, poloprofesionálov i filmových amatérov, ktorí spolu natočili krátke filmy.

Podrobnosti nájdete na Facebooku Kina S, usporiadateľa kinokabaretu na Slovensku.

Obchodík Polymorf organizuje v sobotu 1. októbra workshop Bike Beauty BA (Bicyklová krása). Okrem toho, že si vyrobíte doplnky na bicykel (napríklad tašky nad koleso, v ktorých pohodlne odveziete nákup), bude sa súťažiť o najkrajší bicykel s následnou cyklojazdou – cengačkou po meste a galériách zapojených do festivalu

22

Na fotografii sú použité výrobky týchto autorov z obchodu Polymorf: čelenky – HOGO FOGO, tričko – PUOJD, nohavice – EVA, sukne, sako, legíny + top – TIA, taška – SAMO&SATO, rukavička – MARION, brošňa + naušky – AGIKA, tašky – MAKA GALLIK, korále + náušnice – ILLONA. Foto: Dada Vitteková

POLYMORFNÁ KRÁSA

Tia a Eva z Polymorfu. Čelenky – Hogo Fogo, tričko – Puojd, nohavice – Eva, sukňa – Tia. Foto: Tomáš Gunár.

BLAF. Bonusom je seminár o výrobe bicyklových rámov z bambusu. Sú krásne a jazda na nich je bezpečná, čo potvrdzuje aj Európska norma.

V nedeľu 2. októbra môžete obdivovať Polymorfózu – živú prehliadku výtvorov polymorfákov, všetkých výrobcov, ktorí v obchodíku predávajú svoje produkty.

V Galérii Enter načerpáte estetické zážitky na výstave Mateja Vakulu – No title (Bez názvu), ktorej kurátorkou je Eliška Mazalanová. En-

ter sa pridal aj ku skupine menších bratislavských galérií, ktoré budú 1. až 2. októbra počas akcie Gallery víkend otvorené od 11.00 do 21.00. V nedeľu 2. októbra sa stane bránou k Zakázanému uvoľneniu. Peter Barényi a Eja Devečková pod týmto názvom predvedú jednu zo svojich povestných performance, založenú na každodenných banálnych situáciách.

Viac info nájdete na www. polymorf.sk, FB Polymorf a FB Gallery Enter,

Tia Gunár a Eva Matkuliaková majú veľa spoločného. Odmalička sa oháňali šikovnými rukami – šili, kreslili, modelovali... Obe cestovali a nejakú dobu žili v zahraničí. Vyskúšali rôzne zamestnania. Overili si, že vysedávanie pri počítači ich ubíja a odhodlali sa živiť predajom svojich originálnych výrobkov. Vo dvore na Panskej 13 tento rok otvorili Polymorf – dizajnový obchod s oblečením, šperkami, keramikou, kozmetikou, obuvou. Svoje vecičky v ňom ponúka už 35 slovenských tvorcov.

Alternatívny obchodík vyzerá skoro akoby sa sem presťahoval z Berlína. „Môžeme vojsť?“ zvyknú sa pýtať okoloidúci a placho nakúkajú dnu. Iní hneď nadšene fotia. Čo vás čaká vnútri, naznačuje farebná záplava sukní, šiat, tričiek a nohavíc na stojane pred obchodom.

Ak si čosi kúpite, môžete sa spoľahnúť, že na ulici nestretnete ďalších desiatich v tom istom. „Každý kus je originál alebo aspoň z limitovanej série,“ hovorí Tia. Vojdete dnu a pripadáte si ako na ostrove pokladov.

V každom kúte je iné prekvapenie. Vyberú

si deti aj dospelí. Extravagantní, romantickí, vtipkári, vyznávači krásy a všetci, ktorým nestačí uniformná ponuka veľkých obchodných reťazcov. „Dlho som učila výtvarnú výchovu. Posledné tri roky intenzívne šijem,“ hovorí Eva. Vytvára všetko možné, kolekcie navrhuje podľa sezóny.

Jej štýl je zmesou retro, etno a folklórnych prvkov. Občas recykluje a kombinuje rôzne

si dopriala drotársky kurz, chodila na ďalšie burzy, kde spoznala kopu kreatívnych ľudí.

Medzi nimi aj Evu, s ktorou sa odvážili na u nás riskantný biznis. Ich zákazníci sú pol na pol zahraniční turisti a domáci. Poctivým prístupom si baby získali dobrú povesť a oslovujú ich aj dizajnéri, ktorí na zo začiatku predaj u nich zvažovali. „Umožňujeme im, aby svoje produkty ponúkali pod vlastnými značkami,“ hovorí Tia. „Propagujeme slovenský dizajn. Nemáme veci len od mladých. Nájdete tu napríklad šperky od kostýmovej dizajnérky na dôchodku.“ Tiu baví zmena, a tak sa tiež dala na šitie – často používa čipky, jej modely sú romantické, s nádychom art deco a gotiky. S Evou sa zhodumateriály. „Na Slovensku je malý výber látok, jú, že ich obchod v ľuďoch podporuje tvorivosť. ťažko sa zháňajú zaujímavé motívy. Chystáme „Vidia, čo všetko sa dá vyrobiť a niektorým sa s Tiou autorskú kolekciu, pre ktorú nám potlač zdá, že by to tiež mohli skúsiť.“ látok navrhnú rôzni dizajnéri a výtvarníci.“ Netradičnému obchodíku ide zatiaľ skôr Tia sa najskôr vrhla na výrobu náušníc a o prežitie ako o zárobok. Plniť si sny nie je náramkov z čírej túžby robiť niečo odlišné od ľahké, ale opustiť pohodlie a risknúť robotu, vtedajšej práce. Chcela si overiť, či sa páčia aj ktorá vás skutočne napĺňa, stojí za to. iným a ponúkla ich na vianočnej dizajn burze. „Predala som všetko vrátane výzdoby môjho Polymorf je otvorený každý deň okrem nedele stánku,“ smeje sa. Povzbudená úspechom (Po – Pia: 10.30 – 19.00 , So: 13.00 – 18.00).

„Propagujeme slovenský dizajn.“

23

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

Proti srsti

Čo keby bezdomovec našiel tisíce v kontajneri?

Priepasť medzi nami a nimi Môj prvý text pre NOTA BENE som napísala v roku 2005. Stretla som sa vtedy s predajcami Antonom, Mariánom, Veronikou, Editou, Róbertom a Zuzkou, a diskutovala s nimi na hypotetickú tému, čo by urobili, keby našli v kontajneri 60.000 slovenských korún (2.000 eur).

Vanda z Galérie Enter upozorňuje na mladé talenty. Foto: archív V. S.

Brána k umeniu

Vanda Sepová z Galérie Enter chce vedieť, čo sa deje okolo nej. Aj preto ju baví súčasné umenie, ktoré odráža zmeny v spoločnosti a podnecuje ostatných, aby si ich všímali. Umelecký svet u nás je paradoxne dosť uzavretý do seba. Vanda to zažila, keď skončila dejiny umenia a kurz štúdium súčasného umenia. „Chcela som robiť v tejto oblasti, ale šanca zamestnať sa v štátnej galérii bola minimálna pre niekoho neznámeho a bez praxe.“ Hovorí, že v Bratislave vtedy stále kolovali rovnaké výstavy a tí istí ľudia. „Galérie sa viac sústreďujú na maľbu, lebo je komerčne úspešná. Výtvarné umenie zahŕňa široké spektrum rôznych prejavov – inštalácie, objekty, videoprojekcie. To všetko ostáva niekde na okraji.“ S bývalým priateľom Matejom sa preto rozhodla založiť nekomerčnú galériu s neosekaným záberom. Dnes v nej Vanda pracuje spolu s kurátorkou Eliškou Mazalanovou a hoci je hlavou projektu, necíti sa byť šéfkou. „Mám rada otvorenú diskusiu, v ktorej sme na rovnakej úrovni. O všetkom sa spolu bavíme. O úlohy spojené s programom a chodom galérie sa delíme.“ Vyhľadávajú nové diela a zaujímavých autorov. Pátrajú po nich na webe, na študentských prieskumoch (kde sa predstavuje mladé umenie) aj v zahraničí, väčšinou v Česku, Poľsku, Rakúsku, Maďarsku. „Fungujeme cez granty a sponzorov. Dávame priestor začínajúcim slovenským aj zahraničným umelcom a kurátorom.“ Naznačuje to už

INZERCIA

názov Enter – galéria je akousi vstupnou bránou.

A nielen pre nadšencov umenia. Mnohých od návštevy výstavy odrádza predstava, že by novodobým dielam nerozumeli. „My to robíme inak,“ hovorí Vanda. „Nejde nám len o to, aby sa ľudia pozerali. Hovoríme s nimi. Snažíme sa dať im kľúč, aby prišli na to, ako čítať, čo vidia.“ Napríklad na výstave súčasného šperku viacerí márne hľadali reálne ozdoby. Namiesto nich na stenách viseli malé svetlosivé objekty.

Autor vychádzal z najlepších šperkov z 20. storočia, vybraných prostredníctvom hlasovania na Facebooku. Výsledok, ktorý udivil návštevníkov galérie, vznikol vytlačením obrázkov šperkov cez 3D tlačiareň. „Upozornili sme ľudí na plagát s pôvodnými šperkami, podľa ktorého sa snažili nájsť ich novú podobu,“ spomína Vanda. „Chytili sa na to.“ Komunikácia s návštevníkmi ukázala, že súčasné umenie dokáže osloviť širokú skupinu. „Do našich bývalých priestorov chodili puberťáci aj dôchodcovia.“ V čase prípravy tohto článku sa galéria Enter práve sťahovala na nové miesto – do dvora na Panskej 13. Byť nekomerčný v umení znamená aj neistotu a prácu navyše. Zároveň to dokazuje, že sa nemusíte zmieriť s tvrdením „u nás sa to nedá“.

Galéria Enter má otvorené v pondelok až štvrtok od 16.00 do 19.00.

„Dávame priestor začínajúcim umelcom a kurátorom.“

24

Tú otázku som nestrelila len tak z brucha, inšpiroval ma k nej vlastný zážitok.

Opatrovateľka, ktorá mojej imobilnej babičke nosila obed, vyhodila raz spolu so smeťami do kontajnera všetky jej ťažko nazbierané úspory. Našťastie, včas sa na to prišlo a ja som ešte stihla dobre ukryté babičkine peniaze vyhrabať z kontajnera predtým, ako by ich našiel bezdomovec prehrabávajúci sa odpadkami, alebo ako by ich odviezlo OLO. Položila som si vtedy na internetových stránkach inZinu otázku, čo by taký bezdomovec urobil, keby ich našiel, a dosť som pochybovala o tom, či by mu to pomohlo odraziť sa odo dna a začať nový život. Tá suma sa mi zdala príliš malá na to, aby si mohol zabezpečiť napríklad slušné bývanie a nájsť stálu prácu, skôr som predpokladala, že by peniaze nevedel rozumne použiť a len by ich rozhádzal na nezmysly, alebo rovno prepil. A tiež som tvrdila, že ak by náhodou s tými peniazmi prišiel do banky alebo by chcel legálne niečo hodnotnejšie kúpiť, najskôr by mu ich zabavili, pretože by ich považovali za ukradnuté.

Som bezcitná hyena?

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu?

Strihanie psíkov a poradenstvo: 0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream

Mnoho čitateľov inZinu ma vtedy považovalo za bezcitnú hyenu, ktorá pohŕda bezdomovcami. Ako ukázala debata s predajcami Nota Bene, nemala som celkom pravdu ani ja, ani moji kritici. Ja som nemala pravdu v tom, že sa nedá zohnať slušné bývanie za tie peniaze, ani že sa nedá zohnať legálna práca. Dá sa, len taká práca chce pravidelný spánok a strechu nad hlavou, čo môže byť ubytovňa, vtedy za tri tisícky korún mesačne. Fakt ale je, že keď sme sa bavili s predajcami dlhšie a viac do hĺbky, nemali vôbec žiadnu rozumnú predstavu, ako tie peniaze investovať, v podstate by ich rozdali na charitu, svojim deťom, najskôr by ich len rýchlo spotrebovali.

Tri skutočné príbehy Myslela som si, že tým je celá vec uzavretá, ale niekoľko mesiacov po tej debate mi volala Sandra a povedala mi, že sa stalo niečo veľmi podobné, ako som predpokladala. Jeden z predajcov Nota Bene našiel niekde v kontajneri podobne vysokú sumu peňazí a že nech skúsim hádať, čo s ňou urobil. Nebu-

¥◊$

dem vás naťahovať, roztočil ju za jeden večer s kamarátmi v luxusnom podniku. Ale oni sa aspoň dobre najedli a napili, ďalšie dve bezdomovkyne v zahraničí, ktorým sa v tom čase stalo niečo podobné, dopadli horšie.

Bezdomovkyňa Fadila Cirhanovičová zo Zenice v Bosne a Hercegovine pri prehrabávaní odpadkov našla 25.000 eur. Ako povedala novinárom, nemohla uveriť vlastným očiam, keď peniaze objavila, a obávala sa, že môže ísť o falzifikáty. Vzala preto bankovky do banky, aby jej tam potvrdili ich pravosť. Manažéri peňažnej inštitúcie pravosť potvrdili, ale peniaze jej skonfiškovali a postúpili ich polícii.

Fadila sa totiž priznala, že ich našla. Dúfa však, že sa napokon dočká odmeny, ktorá by mohla zmeniť celý jej život.

Iná bezdomovkyňa, Poľka Krystyna Szczepaniaková, ktorá žije na ulici vo Varšave už 14 rokov, si práve hľadala na stanici miesto na spanie, keď jej neznámy muž daroval obálku so 41.000 zlotými, čo je cca 10.000 eur. Na obálke bol nápis Pre chudobných.

Obdarovaná tiež neverila vlastným očiam a išla na políciu. Tá jej prisľúbila, že keď

preskúma, že peniaze nie sú falšované alebo ukradnuté, dostane ich naspäť. Krystyna už snívala o vlastnom byte, keď sa ozval sa príslušný daňový úrad a informoval, že z darovaných peňazí neznámeho pôvodu je potrebné zaplatiť daň vo výške 8.000 zlotých, teda okolo 2.000 eur.

Všetko najlepšie!

Odvtedy uplynulo viac ako päť rokov, viac informácií agentúry nepriniesli, dá sa domyslieť, ako to dopadlo. Týmito dvoma príkladmi nechcem naznačovať, že chudák bezdomovec sa proti štátnej moci nedovolá svojich práv a lepšie urobí, ak všetky peniaze, ktoré sa ku nemu dostanú, radšej rýchlo roztočí v luxusnom podniku. Tým chcem len naznačiť, že priepasť medzi svetom daňových poplatníkov a svetom bezdomovcov je ešte väčšia, ako sa na prvý pohľad zdá a nájsť odvahu a silu ju prekonať je ťažšie, ako nájsť v kontajneri 2.000 eur. Každá pomocná ruka je dobrá a jednou z nich je aj Nota Bene. Už desať rokov!

Blahoželám k jubileu a želám veľa ďalších zmysluplných rokov.

25

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

Ajo sa už usmieva

né. Ajo sa cíti trápne. Navyše, enormne sa mu kýpeť v protéze potí. Máme pred sebou ešte dlhú cestu, darmo, je to cudzie teleso na tele a nie malé. Aja musíme trochu do protézy naháňať, nechce sa mu do nej. S barlou a bez protézy sa cíti istejšie.“

26 šošovičiek Ajovi sa za rok obrátil svet naruby. Už sa ale usmieva. Má šestnásť a musel sa zmieriť s krutou diagnózou. S nohou sa rozlúčil kúpeľom a smajlíkom.

Vlani, presne o takomto čase, sa všetko začalo. Andrej – Ajo mal pätnásť, nastúpil do prvého ročníka na strednú školu. Jeho obľúbenú. Sníval o čašníctve a tešil sa, že sen si začína napĺňať. Bavila ho prax, učili sa správne uchytiť a rozniesť viac tanierov naraz, dekorovať na stole servítky, správne držať telo, byť úslužný k zákazníkom. Pohoda, ktorú spočiatku neprehlušovali ani začínajúce bolesti v ľavom kolene. Iste to nič nebude... Bolo! „Simulant“ Z večera do rána však koleno opuchlo. Bolelo brutálne a tak nastúpili lekári. Mladý chalan dostal ortézu a pár dní sa čakalo.

Bez úspechu, koleno navrelo ešte viac.

A bolelo dvakrát toľko. Voda v kolene sa vylúčila, Ajo stále chodil do školy, v autobuse to zvládal, ale prechod cez nadjazd a asi tristo metrov peši smerom k hotelu, kde praxoval, to už bola zo dňa na deň čoraz úmornejšia štreka. Ajo nevládal, podopieral sa o zábradlie, všetko mu trvalo strašne dlho. „Najväčší gól preto bol, keď sa po vylúčení diagnózy „natiahnutý sval“, lekár sám od seba rozhodol, že Ajo proste simuluje. Išlo ma poraziť,“ začne Ajova dvadsaťjedenročná sestra Elena. Hovorkyňa rodiny, ktorú len tak niekto neumlčí. Bojuje za Aja, za celú rodinu.

Najmä na sociálke a na všemožných úradoch.

K tomu sa ešte dostaneme. „Ajovci“ bývajú v sympatickom paneláku, majú šťastie na susedov, s ktorými tvoria jednu veselú partiu. A práve keď sa dostali úplne na dno, boli to ľudia zdola, zhora, od vedľa, ktorí ich nenechali v štichu. „To sa len tak niekde nevidí,“ podotkne mama Henrieta a potláča slzy, ktorých za posledný rok vyronila neúrekom. Práve suseda – zdravotná sestra bola tá, ktorej „simulovanie“ Aja nedalo spávať. Zobrala jeho zdravotný fascikel a odniesla ho k inému doktorovi. A vtedy sa to začalo.

Cétečko, magnetická rezonancia, na ortopédii mu urobili biopsiu a, bohužiaľ, hrôza vyplávala na povrch. Osteosarkóm. Pre Aja a jeho najbližších dovtedy úplne neznámy pojem. „Pre mňa sa v tom momente bezstarostný život definitívne skončil, nevládala

26

Ajove hľadanie Ajov svet je momentálne o hľadaní si nových priorít a hodnôt. Nie je to ľahké. Ako malý chcel byť automechanikom a ešte viac čašníkom. Ešte aj dnes o čašníctve hovorí s iskrou v očiach. Hoci všetko zatiaľ hrá proti, snažím sa ho presvedčiť, aby sa svojej túžby nevzdával. Aj keď v škole veľmi naklonení jeho prípadnému návratu nie sú. Veď nemá nohu... Koniec-koncov, niekto musí byť prvý! Barman s protézou predsa nie je nereálne, exmanželka Paula McCartneyho bola „s cudzou nohou“ modelkou, takže...?

Tento školský rok si ale Andrej dá pauzu.

Potrebuje zrelaxovať, organizmus je ešte stále s oslabenou imunitou, riziko infekcie vo väčšom kolektíve je veľké. A za rok si určite vyjasní aj to, ktorú školu si napokon vyberie.

Možno sa tak celkovo vyjasnieva, aj oco si už našiel prácu, sestra Eka bojuje s úradmi kvôli príspevku na debarierizáciu kúpeľne. Opäť starý kolotoč – úradníčky sa tvária, ako keby rozdávali z vlastného vrecka. A „klientom“ dávajú pocítiť, že nová kúpeľňa nie je len tak niečo. Fakt, že radšej by sa stále umývali v starej vani a mali zdravého Andreja asi stále niektorým úradníčkam nič nehovorí.

Ajo si niekedy povzdychne, že kvôli nemu príde celá rodina na mizinu, je si vedomý toho, ako o 180 stupňov zmenil život nielen sebe, ale aj najbližším. Henrieta s Viliamom sú však tí najlepší rodičia na svete. Môžu byť právom na svojho syna pyšní, Ajo sa z ťažkých depresií dostal do novej reality. Teší sa, že žije, že je znova doma a že sa, verme, už natrvalo nijaké komplikácie neobjavia.

A ešte sa teší na rybačku. Paráda.

som nič. Ani sa nadýchnuť. Tak strašne mi bolo syna ľúto, moje milované vymodlené najmladšie dieťa! Prečo sa toto muselo stať...“ Milión podobných otázok, na ktoré neexistuje relevantná odpoveď, si kládol aj Ajko.

Plakal, bál sa, ničomu nerozumel. Blížili sa Vianoce a on neriešil, či zájde na vianočné trhy, jemu totiž od 13. decembra nasadili chemoterapiu na zmenšenie nádoru v kolene.

Za tri dni mu silná chémia rozožrala kosti od kolena nadol, chytal sa už aj vrch. Zle. A následne mu lekárka vcelku neokrôchane z mosta do prosta oznámila: „Noha musí preč a uvidíme, či nie sú už aj metastázy.“ Takúto studenú sprchu nezvládne asi nik, nieto pätnásťročný chalan, ktorý má život pred sebou. „Zostarli sme vtedy o sto rokov,“ povie s plačom mama a sestra Eka si neodpustí poznámku: „Lekárka, ktorá mu to povedala a ktorá navyše nebola Ajovou doktorkou, to urobila veľmi neprofesionálne, netaktne.

Takéto veci sa predsa oznamujú inak. Veľmi sa ma jej prístup dotkol.“

„Zostarli sme o 100 rokov.“ Čas sa vliekol a bolesti sa stupňovali, Ajo odmietal komunikovať, nebavilo ho žiť, nedokázal si predstaviť život bez nohy. Na detskej onkológii s ním ležal otec Vilo. Statný chlap priznáva, že pri slove amputácia sa aj on neubránil plaču. Prečo, prečo... Na izbe však syna povzbudzoval, motivoval.

Rodina si užila svoje. Oco Vilo vlani prišiel aj o robotu, dcéra Eka tiež žiadnu nemá, ocitli sa v hmotnej núdzi, ktorú im na úra- Osud sa s ním nemaznal, ale Ajo je optimista. doch nechceli ani priznať, pretože šikovné sa nedalo vyhnúť. Ajo sa ešte vypýtal na pani úradníčky už tušili, že mamka ostane jeden deň domov. Doprial si kúpeľ vo vani, na opatrovateľskom, takže príjem v rodine umyl si, naposledy, ľavú nohu, spočítal na napokon bude... „Napriek veľkej biede sme nej všetky šošovičky. Bolo ich 26. A ráno Ajovi znášali modré z neba. Kto pomohol? nastúpil do nemocnice. Nevie si vynachváliť Mamkina sestra s rodinou a jasné, že naši ošetrujúcu pani doktorku a psychologičku. milí susedia. Kúpili sme Ajovi čučoriedky, „Super ženy. Nohu mi síce išli brať, ale oni že mu ich odšťavím. Z dvoch balíčkov však dve ma ako keby postavili na nohy, bez ledva vyšlo 2 deci džúsu. A pritom, koľko to ich prístupu by som to nezvládol,“ chváli stálo... Ale kašľať na to,“ spomína Eka. ich Ajo. Pred samotným zákrokom mu na Prišiel február 2011. Amputácii ľavej nohy ľavý palec na nohe nakreslili smajlíka. Na

rozlúčku. Ajo vedel, že noha musí ísť preč, bolelo, noha chýbala... V júni sa aj táto etapa bolesti neprechádzali, „vlastne som si tú skončila. Posledné vyšetrenie nepotvrdilo amputáciu už prial.“ nijaké metastázy, nastal konečne pokojnejší Prebudenie z narkózy bolo zvláštne. „Pýtal život. V panelákovom byte je v kúte odložený som sa, či mi tú nohu vlastne zobrali, invalidný vozík, už šestnásťročný Andrej fantóma som totiž cítil. Ale potom som sa s ním veľký kamarát nie je. Radšej skáče pozrel pod paplón a nikto mi nič nemusel s barlami, je to rýchlejšie a preňho hovoriť... Bola preč.“ Tým však Ajov príbeh najpohodlnejšie. Kýpeť na nohe sa zahojil nekončí. Po zotavení sa z operácie musel krásne, zvykanie na protézu je však ťažšie. čo najskôr naskočiť na chemoterapeutický „Keď s ňou chodí, celý ten plast čudne praská, kolotoč. Vypadali vlasy, schudol na 53 kíl, telo vychádzajú z toho zvuky, ktoré nie sú príjem-

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Radi by sme, aj s vašou pomocou, pomohli Ajovi k príspevku na doplatok za bezbariérovú kúpeľňu. Ďakujeme! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Ajo. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 240 389 alebo 0905 910 827 (medzinami@zoznam.sk, www.ozmedzinami.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

27

EURÓPSKY ROK DOBROVOĽNÍCTVA

text: dagmar gurová | foto: vlado holina

Byť dobrovoľníkmi nás baví.

Na Hrad Gýmeš sa vrátili murári.

DOBROVOĽNÍCI ZACHRAŇUJÚ HRADY

TAM, KDE OBLAKY CHODIA NA NÁVŠTEVU Dobrovoľníci z občianskeho združenia Leustach trávia voľno opravovaním chátrajúcich hradov. V náročnom teréne behajú ako kamzíky s vedrami malty a ťažkými kameňmi. Odmenou je krásne prostredie a dobrý pocit.

Hrad Gýmeš postavili v polovici 13. storočia.

Prekonal zanedbávanie, obnovili ho a vyzdobili, vypálili, prenajali, prestavali... Skoro vždy bol staveniskom – tak ako iné obranné hrady, ktoré sa museli prispôsobiť požiadavkám meniacich sa pánov. V 19. storočí však odtiaľ obyvatelia nadobro odišli. Piaty najväčší hrad na Slovensku rýchlo chátral. Z ruiny každým rokom ubúdalo, až sa sem dostala skupinka odhodlancov s murárskym náčiním.

Cesta na hrad vedie cez les a rozkvitnutú lúku, ktorá na mestského človeka pôsobí ako zjavenie. Kým sme sa ňou s fotografom nadchýnali, napadlo mi, ako dobrovoľníci z občianskeho združenia Leustach dostanú hore stavebný materiál. V tento deň totiž na hrade zahájili desaťdňový letný workshop.

Trochu som sa obávala, že si ešte len budú rozdeľovať úlohy, vybaľovať stany a všade bude chaos. Prešli sme hradnou bránou a okamžite som pocítila neobvyklý pokoj. Ešte

28

aj osy, ktoré v hojnom počte krúžili okolo, mi Od 10 do 70 rokov pripadali akési harmonické. Nedobiedzali a „Dnes je nás pätnásť,“ hovorí pani Stanislava. podľa mne skrytého plánu sa starali o svoje „Desať dobrovoľníkov a piati archeológovia, záležitosti. Ukázalo sa, že takto tu fungujú ktorí robia archeologický výskum.“ Úplne na aj ľudia. Za bránou stál jeden stan, krútila začiatku boli len dvaja učitelia – manželia sa miešačka a navrchu vo veži sme zbadali Blahovci, ktorí zobrali žiakov na Hrad Hrušov muža v červenom tričku, ktorý sa oháňal (sused Gýmeša). „Bol zanedbaný, zarastený, murárskou lyžicou. Z diaľky sme ho pokla- ťažko prístupný a zahádzaný odpadkami. dali za povievajúcu vlajku, pretože v okne Deťom sme skoro nemali čo ukázať. Rozhodli sa podchvíľou objavovala a mizla červená sme sa aspoň vyčistiť prístupovú cestu.“ To škvrna. Bol to Jozef Blaho, ktorý spolu bolo v roku 2002. So žiakmi sa odvtedy činia s manželkou Stanislavou brigádničenie na každý víkend školského roka – striedavo na hradoch rozbehol. Zatiaľ čo nám manželka Hrušove a na Gýmeši. Pomedzi to si stihvšetko podrobne ukazovala a vysvetľovala, nú odskočiť na Živánsku vežu, ktorú tiež on vytrvale opakoval strmú trasu medzi udržujú. Samozrejme, že na to padne aj letná miešačkou a vežou. Hrad je taký obrovský, dovolenka. V roku 2005 založili občianske že ďalších dobrovoľníkov sme stretli, až združenie, aby sa mohli uchádzať o granty keď sme sa preštverali k ich pracoviskám. a získali peniaze potrebné na stavebný Chodníčky sú úzke a kamene, po ktorých materiál a cestovné. „S materiálom nám stúpate, môžu byť neistou oporou. Oni sa niekedy pomôžu ľudia, donesú murárske však pohybovali neohrozene ako kamzíky. náradie, darujú tonu vápna. Stále však

musíme veľa kupovať.“ Cestovné sa tiež rýchlo nazbiera, keď každý víkend hore-dole cestuje 15 detí. „Mali sme už taký záujem, že sme ich delili do skupín. Polovica prišla v sobotu a druhá v nedeľa, aby sa vystriedali,“ usmieva sa pani Stanislava. Na občerstvenie musia nazbierať z dvoch percent z dane, granty ho nepreplácajú. „Potrebujeme mať pre ľudí aspoň vodu. Stáva sa, že ju platíme aj z vlastného, ale to je ako každý koníček.

Niečo vás stojí.“ Dobrovoľníci, ktorých neodrádza ťažká práca, sa zo žiakov základnej školy rozšírili o všetky vekové skupiny. Od desať po 70-ročných. „Najskôr sa pridali priatelia, mnohí sa k nám dostali ako turisti. Pobudli s nami, očarilo ich to a opäť sa vrátili pomáhať.“ Niektorí po prvotnej eufórii zistia, že to nie je pre nich.

Iní ostanú desať dní alebo niekoľko rokov.

Niečo po nás ostane

zadarmo. Ale vidíte, nájdu sa ľudia, ktorým na tom záleží.“ Maťa hovorí, že fyzická práca jej neprekáža. „Odmalička som zvyknutá behať po kopcoch. Tu zbierame kamene, preosievame suť, nosíme chalanom maltu.“

Pýtajú sa, chcú vedieť Pani Stanislava dodáva, že tieto práce zvládajú aj začiatočníci a deti. „Robia dve-tri hodinky, potom s nimi chodíme po hrade a rozprávame sa o jeho histórii, zahrajú sa a ani si neuvedomia, koľko práce zvládli.“ Nie je to pre nich len zábavná zmena oproti bežným víkendom. Mnohé objavia, že sú šikovné, že v niečom vynikajú. Brigády veľmi prospievajú deťom s problémovým správaním a tým, ktorým sa v učení príliš nedarí. Vytvoria si iný vzťah k učiteľovi aj k učeniu. Inak reagujú, pýtajú sa, chcú vedieť.“ Sú žiaci – ako 13-ročná Kristína – ktorým sa chce prísť aj cez prázdniny. „Baví ma to. Sme dobrá partia, veľa sa nasmejeme a je fajn pomôcť. Chodím na hrady už dva roky, po takej dobe je námaha silou zvyku,“ hovorí.

„Prečo to robíme? Pre príjemný pocit, že je to prospešné a niečo po nás ostane. Nádherné prostredie, v ktorom sme, má blahodarné účinky. Učiteľské povolanie je stresujúce, ste v neustálom kontakte s ľuďmi. Tu niekedy nemusíte celý deň otvoriť ústa.“ Rozľahlý Gýmeš má plno romantických zákutí, ideálnych na nerušené čítanie, snívanie, povaľovanie sa.

Nič z toho na workshope nečakajte, pracuje sa naplno. Murárska sezóna trvá len od mája do septembra – a toľko toho treba stihnúť!

Neobvyklých zážitkov sa vám aj tak dostane viac, než by ste čakali. Pri večernej hygiene „Skôr bol problém vyniesť sem naše ťažké môžete slúžiť ako televízor pre zvedavé kuny, ruksaky,“ zhoduje sa s kamarátkou Luciou, z ktorých v tme vidíte iba záľahu blikajúcich ktorá všetko skúša prvýkrát. Odvolala som očí. Alebo sa znenazdajky ocitnete uprostred ich na chvíľu z archeologického výskumu, oblaku. Iným sa to darí len sprostredkovane, kde pomáhali – preosievali suť. Zdalo sa, spoza okienka lietadla. „Schovali sme sa že ešte nemajú ujasnené, na ako dlho ospred zlým počasím do veže, lebo má strop. tanú. „Asi na striedačku prespíme tu a doma, Najskôr sme mysleli, že nás obklopila hmla, aby sme sa mohli osprchovať.“ Vzápätí sa ale bol to oblak, ktorý sem klesol.“ chichocú, že po týždni by z nich špina hádam Práve vo veži, kde sa činili murári- opadala. dobrovoľníci som zastihla Maťu. Cez ka- Pri našej obchôdzke narazíme aj na mladých marátov sa najskôr dostala na Hrad Hrušov, ľudí, ktorí sa vŕtajú v kope kameňov. „Murár kde robí najčastejšie. Má to blízko z domu. povie, aký kameň potrebuje a oni ho musia „Od apríla chodím pravidelne na víkendové nájsť,“ vysvetľuje pani Stanislava. Murárske brigády. Na Gýmeši som tento rok bola zatiaľ práce ostávajú na najskúsenejších. „Ten dvakrát.“ Teraz sa chystala ostať celých desať chalan v červenom tričku je môj syn, ale dní. „Vyštudovala som obchodnú akadémiu, v takýchto chvíľach sa k rodičom nepriznáva.“ žiadnu archeológiu,“ smeje sa. „Páči sa mi myšlienka toho, čo robíme. Niektorí kamaráti Nestavajú, konzervujú krútia hlavou, že opravujem hrady a navyše Zahĺbení do práce sú aj ostatní členovia

„Ak natrafia na ohrozenú vzácnu vec, budú vedieť, čo robiť.“

výpravy. Večer tvrdo zaspia v spoločnom stane alebo voľne pohodení pod nočnou oblohou a nezobudí ich nič iba ak štípajúce mravce. „Niekto si platí posilňovňu, my máme toto. Nemáme kedy prísť o kondičku, pretože sa pracuje celý rok.“ V zime na kopy vŕšia popadané kamene. Neskôr ich recyklujú pri opravách. Je to aj čas písania projektov, vybavovania povolení, vypracovávania zámeru opráv, ktoré urobia po zimnom období. Cieľom nie je hrad nanovo postaviť, ale zakonzervovať ho, aby bol bezpečnou ruinou.

Zachrániť archeologicky cenné časti, zaistiť múry pred zrútením. Zámer opráv vzniká v spolupráci združenia Leustach, metodika, statika a krajských pamiatkarov, ktorí musia vopred schváliť každý krok. Čo dobrovoľníci urobia, závisí aj od množstva peňazí, ktoré zoženú.

Obnovujú klenby, murivo, spevňujú vrchnú časť múrov, aby z nich nepadali uvoľnené kamene, vypĺňajú kaverny – diery v murive, ktoré často narušia stabilitu celej steny.

Na vrchole zachovanej veže teraz chystajú vyhliadku, opravujú a čistia zasypaný hradný tunel, ktorý zjednoduší prepravu materiálu. Na hrad ho už nemusia nosiť na chrbtoch, člen združenia zasiahne na svojom terénnom aute s prídavným vozíkom. Ťažké a dlhé lešenie, ktoré by sa mu tam nezmestilo, dovezie ochotný pán z dediny na traktore. To všetko ešte treba dostať do vyššie položených častí hradu. Po kľukatých cestičkách vynosili napr. tritisíc litrov vody na hasenie vápna či masívne drevené trámy, ktoré použili ako podperu.

Pani Stanislava priznáva, že ak sa touto prácou zaoberáte, všade vidíte pamiatky, ktoré by potrebovali opravy, údržbu. „Nevychovávame si nasledovníkov len s tým cieľom, aby to po nás prevzali na hradoch Gýmeš alebo Hrušov. Ide nám aj o to, že ak raz budú mať deti a natrafia na ohrozenú vzácnu vec, budú vedieť, čo robiť.“ Článok bol pripravený v spolupráci so Zastúpením Európskej Komisie na Slovensku vrámci Európskeho roka dobrovoľníctva 2011.

29

INZERCIA

Pomáhajú tým, ktorí pomáhajú v núdzi Bratislavské kultúrne a informačné stredisko ako mestská organizácia existuje 7 rokov a v povedomí verejnosti je predovšetkým vďaka dvom oblastiam svojich činností - kultúrnemu dianiu v Bratislave a zabezpečovaním informačného servisu a sprievodcovských služieb pre turistov. Okrem toho figuruje aj ako spoluorganizátor, či podporná inštitúcia pri realizácií veľkých podujatí hlavného mesta, ale aj Slovenska. Kultúrne leto a Hradné slávnosti Bratislava, Vianoce v meste, Country noc na Dunaji, či Bratislavský bál sú určite projekty, ktorých mená rezonujú v povedomí Bratislavčanov.

Už menej sa vie o činnostiach BKIS v oblasti charity a neziskových aktivít, ktorým sa od svojho vzniku venuje a podieľa sa na tvorbe, podpore a realizácii množstva projektov pomoci.

na deťom. Podporu BKIS získal aj Koncert Modrého Gombíka na Hlavnom námestí pre UNICEF, galavečer Noc nádejí, ako vyvrcholenie verejnej zbierky vyhlásenej nadáciou Kvapka nádeje na výstavbu novej transplantačnej jednotky kostnej drene v Detskej fakultnej nemocnici, alebo benefičný koncert Svetlo do tmy pri príležitosti Medzinárodného dňa zdravotne postihnutých.

V decembri 2007 to bol Benefičný koncert pre Tabasco, jeden zo štátov Mexika, ktorý bol postihnutý obrovskými záplavami.

Kultúrne leto 2010 intenzívne podporovalo nový projekt „Chceš pomôcť...?“ a asistovalo pri spustení nového portálu darcovstva bez hraníc Ľudiaľuďom.sk, pričom okrem iného boli priamym podnetom k jeho vzniku aj ničivé povodne, ktoré zasiahli Slovensko.

Spolupráca s Nota Bene S OZ Proti prúdu spolupracuje BKIS dlhodobo. Čas adventu sa 5 rokov spájal s projektom Vianoce s Nota Bene, v rámci ktorého boli priestory PKO miestom predvianočných posedení predajcov časopisu Nota Bene a ich rodín, s kultúrnym programom a vianočnou hostinou. V decembri 2010 bol dokonca práve večierok predajcov poslednou akciou, ktorá sa v PKO pred jeho uzavretím uskutočnila.

Počas festivalu Kultúrne leto 2010 sa BKIS podarilo obnoviť vandalmi zničenú výstavu bratislavských predajcov Nota Bene -“Sme, či nie sme iní“ na Novom moste. 28 vystavených obrazov tak znovuožilo aspoň na záver festivalu.

K vlastným projektom BKIS sa v tomto roku pridal aj cyklus benefičných podujatí - 100 Hodín pre Japonsko. Výnimočný projekt duchovnej pomoci a spolupatričnosti venovaný živelnou pohromou postihnutému Japonsku sa uskutočnil v priestoroch MDPOH. Posledným z podujatí mesta Bratislavy, ktoré BKIS pomohlo zrealizovať, bol Koncert pre Nórsko na Hlavnom námestí.

Obraz pomoci v núdzi však vytvárajú aj iné projekty S Ligou proti Rakovine realizovalo BKIS niekoľko akcií - Benefičný koncert pre Klub detskej nádeje, viacero ročníkov Na kolesách proti rakovine, či koncerty na Hlavnom námestí v spolupráci so Slovenským paralympijským výborom.

K dlhodobým projektom pomoci patrí aj pravidelná spolupráca s domovmi pre seniorov, a to počas celého roka, od vianočných stretnutí až po programy v rámci Kultúrneho leta. Častokrát ide o programy v spolupráci so Slovenským Červeným krížom, s ktorým sa podarilo zrealizovať aj Slávnostný večer darcov krvi spojený s odovzdávaním plakety Mudr. J. Janského.

V spolupráci so Spoločnosťou priateľov detí z detských domovov realizovalo BKIS vianočný benefičný koncert Úsmev ako dar a s Nadáciou detí Slovenska spolupracuje pri verejnej zbierke Hodi-

Projekty pomoci vznikajú neustále a oblastí, kde je pomoc potrebná je mnoho, preto sme sa riaditeľa BKIS, pána Vladimíra Greža, spýtali, aké miesto majú projekty pomoci v činnostiach BKIS. Prečo sa BKIS angažuje v projektoch pomoci a charity?

Veľké projekty a významné témy pre Bratislavu, ktoré sme v minulosti realizovali ako napr. Vstup Slovenska do EÚ, summit Bush – Putin, či návšteva jej veličenstva Kráľovnej Alžbety II. prichádzajú “raz za rok“, ale potreba pomoci v núdzi a spolucítenie s okolím je v BKIS a v Bratislave prítomná stále.

Je to pre nás jeden zo spôsobov, ako spoluvytvárať obraz nášho mesta, nielen ako hlavného mesta, ale ako mesta s cítením a vnímaním pre iných.

Veľa z toho sa nedá urobiť bez osobného vkladu tímu, v BKIS máme asi šťastie na kolegov, ktorí tento rozmer vnímajú rovnako.

Podľa čoho si vyberáte projekty podpory? Prečo sa o podpore projektov charity BKIS nevie alebo vie len málo?

Snažíme sa neodmietať žiadne zmysluplné projekty, doteraz sme sa podieľali na viac ako 100 podujatiach. Mierou ich hodnotenia je zmysluplnosť pre ľudí a pre Bratislavu. Podľa nových projektov, s ktorými organizátori oslovujú BKIS alebo priamo mesto Bratislavu, si však myslím, že organizátori o tomto priestore pre spoluprácu už vedia.

text a foto: jitka vaňová

Zaujímavosť

Dobro a zlo tu zostalo z rozprávok

Ako to vidia deti Nota bene má desať rokov. Jeho rovesníkov sme sa spýtali, ako vidia svet.

Zistili sme, že koniec sveta je predsa len o trochu horší ako komáre a dobro a zlo musí existovať, aby peklo nebolo úplne prázdne.

Nota bene chce byť užitočné veľa ľuďom.

Aj vy, aj keď ešte deti, ste veľmi dôležití...

Lucia: Najviac užitočná som mamine a tatinovi, a to tým, že ich ľúbim a pomáham im.

Martin: Ja som najviac užitočný rodičom, pretože im pomáham, upratujem, umývam riad, chodím nakupovať, starám sa o bicykel a o môjho psa, aj tomu som teda užitočný. A som užitočný aj sám sebe, lebo sa učím, aby som veľa vedel.

Marek: Aj ja som užitočný rodičom, lebo im pomáham, potom babke a dedkovi tým, že som občas s nimi a nie sú sami. A kamarátovi Maťkovi som užitočný tým, že ho zavolám von, aby nesedel pri telke.

Matýs: Ja si myslím, že som najviac užitočný pre Zem, lebo sa starám o prírodu. Pestujem rastlinky, mám jednu mäsožravú, a potom také normálne kvetinky v kvetináči.

Na svete je to tak, že sa stávajú rôzne dobré aj zlé veci...

Marek: Najhoršia je, podľa mňa, autohavária, smrť rodičov alebo blízkych, zrušenie a zničenie pekného tábora pre deti, kam chodia cez prázdniny, strata kamoša, ktorého už nikdy neuvidím – napríklad keď sa odsťahuje do iného štátu. A najlepšie je to, že som bol Indián a že na budúci rok bude ešte lepší Indiánsky tábor. Tiež sa môže nakrútiť nejaký pekný film, čo sa mi bude páčiť. A dobré je to, že budem mať viacej šťastia, keď budem veľký.

Rišo: Podľa mňa je najhoršia strata rodičov a blízkych, strata pekných vecí, čo mám, a najlepšie je, keď má človek šťastie a veľa zdravia.

Martin: Mne sa vôbec nepáči, keď ma štípu stále komáre a iný hmyz, ale pre svet je ešte horšia atómová bomba a ozónová diera – a vôbec, keby bol koniec sveta. A najlepšie je, že mám rodičov. A bolo by pre mňa dobré, keby som vyhral v kanoistických pretekoch.

Matýs: Pre mňa je teraz najlepší Smoothie Maker; to je taký mixér, čo rozmixuje ovocie a dá sa v ňom urobiť aj zmrzlina a viedenská ľadová káva. A ešte by pre mňa bolo najlepšie, keby som mal dom, dodávku a reštauráciu – a v nej by som mixoval tým Smoothie Makerom rôzne ovocné kokteily. Vôbec by som nechcel, aby sa mi stala autonehoda, lebo by som mohol zomrieť. Potom by bolo najhoršie, keby zanikla Zem a vyhynuli ľudia a žiadny človek by neexistoval. A nechcem, aby bola tretia svetová vojna, lebo by v nej zomrelo veľa vojakov.

Zľava doprava: Rišo (13), Martin (12), Robko (13), Marek (10), Matýs (9), Lucia (12).

A prečo vlastne existuje dobro a zlo?

Matýs: Pretože to tak musí byť, je to osud.

Martin: Dobro je na svete preto, aby boli ľudia šťastní, a zlo je na to, aby nebolo peklo prázdne, keď už možno existuje. Podľa mňa musí byť obidvoje, aby bol poriadok, a viacej je zla, lebo všade sa podvádza a kradne.

„Keď budem veľký, budem mať viac šťastia.“ Lucia: Lebo ľudia sa tak rozhodnú: niektorí chcú byť dobrí a tých, čo chcú byť zlí, sa od toho nedá odhovoriť ani v tom zastaviť. Ale podľa mňa by to tak nemuselo byť, keby sa rozhodli správne. Myslím, že viacej je zla ako dobra.

Marek: Neviem vysvetliť, prečo je na svete dobro a zlo, ale myslím si, že to tu zostalo z rozprávok. Dobra je viacej, lebo zlodejov je menej ako dobrých ľudí. Zlo by nemuselo byť, keby každý poslúchal.

Keby ste vyhrali veľa peňazí, ako by ste s nimi naložili?

Martin: Kúpil by som si dom a auto a polovicu zvyšku by som rozdal nejakým organizáciám,

napríklad UNICEF-u alebo UNESCO, aby to dali ľuďom v Afrike. Zvyšok by som si nechal na domácnosť a na potreby – to by som už nemíňal, ale odložil by som to svojim deťom.

Tiež by som chcel za tie peniaze cestovať a kúpil by som si celo-odpružený bicykel značky Specialized.

Marek: Niečo by som dal do detských domovov, kúpil by som si dom a rodičom by som kúpil, čo by chceli. Podľa mňa je veľmi veľa 2 milióny eur, ale pre mňa je dosť aj 1 euro.

Matýs: Ja by som sa rozdelil s rodinou a dal by som ich na charitu alebo postihnutému človeku.

Tiež by som si niečo kúpil, ale neviem čo.

Kto je na svete najdôležitejší?

Martin: Pre mňa je najdôležitejšia rodina, lebo ma rodičia živia a starajú sa o mňa. Keby som ich nemal, tak by som bol stratený.

Lucia: Na svete sú najdôležitejší mama a otec.

Celý život sa o mňa starajú a dávajú mi lásku.

A keby neboli, tak by mi to dávali babka a dedko a teta a ostatná moja rodina.

Marek: Pre mňa sú najdôležitejší rodičia, babka s dedkom a brat. Je to preto, lebo ma vychovávajú. Bez nich by som si nevedel predstaviť, kto by sa o mňa staral.

Matýs: Asi prvý prezident alebo cirkev, ale neviem prečo. Pre mňa je dôležitý život.

31

gastroduel

takmer bodka

text: dagmar gurová | foto: miro kubečka

Kulinársky súboj receptov o priazeň našich žalúdkov. Ktorý vyhrá v zápase chutí – vegánsky, či mäsožravý?

OSLAVUJTE HOCIKEDY

Keď príde čas, [...], tak čas, keď sme mohli, už uplynul. (Marie von Ebner-Eschenbach)

Zachcelo sa vám oslavovať, ale napochytre si neviete spomenúť na žiadne hodnotné výročie? Radujte sa z toho nášho a aby vám pri tom bolo hej, niečo dobré si ukuchtite.

Zajac na zelenine s rozmarínom Loptičky 1 zajko bez spacáku naporciovaný na 6 ks 4 vetvičky rozmarínu 100 ml olivového oleja čierne korenie a soľ 5 bobkových listov

koreňová zelenina (mrkva, petržlen, zeler, 5:2:1) 2 cibule 500 g paradajok (na plátky) 3 cesnakové hlavičky

Cesnak prekrojíme po šírke a vložíme ho spolu s natrhaným rozmarínom, olejom, soľou, korením a bobkovým listom do plastového vrecka a necháme marinovať 2 dni v chlade. Potom načistíme zeleninu a všetko preložíme do liatinového hrnca (bez plastového vrecka) a dáme do rúry piecť na 200 stupňov Celzia na 2 hodiny. Zajaca pohladíme pod krkom a preložíme ho bez zeleniny na 20 minút pod gril do zapekacej misy, aby sa pekne vypiekol do ružova. Zo zeleniny vyberieme bobkové listy a následne ju rozmixujeme. Podávame s knedľou alebo opekanými zemiakmi.

Miro Kubečka kuchár, foodstylista, majiteľ reklamnej agentúry Aperto a aranžér a fotograf jedla.

V našom gastrodueli reprezentuje „mäsožravú“ časť populácie.

Miro sa nám priznal, že od istého veku ho oslavy a výročia nezaujímajú. Rád si však pripomenie, že okupanti odtiahli z našej krajiny. Dobre si tiež pamätá, koľko rokov už nefajčí. „Bavilo by ma oslavu pre niekoho pripravovať. Musí v tom byť prekvapenie, zážitok.“ K 10. výročiu Nota bene želá, aby ďalej pomáhalo. „A tiež, aby si aj tí zabezpečení a so strechou nad hlavou s radosťou kupovali ďalšie čísla a našli v nich zaujímavé články. A recepty.“

32

1 l ryžovo-mandľového mlieka (alebo ryžového, pšenového, špaldového s riasou…) asi 400 g kukuričnej krupice pár kvapiek Mirinu alebo umeoctu (alebo štipka soli) 200 g kokosu

1 balík blanšírovaných mandlí štipku vanilky 1 hrnček na sucho opraženého maku (časť po opražení pomelieme) 1 pl melasy (alebo obilného sladu)

Do vriaceho rastlinného mlieka opatrne sypeme za stáleho miešania kukuričnú krupicu, kým nevznikne stredne hustá kaša. Po vypnutí ju prikryjeme a uložíme do tepla aspoň na 20 minút. Zmes zharmonizujeme Mirinom alebo umeoctom, rozdelíme ju na dve časti. Do jednej primiešame časť kokosu, tvarujeme guľôčky, ktoré naplníme mandľou a obalíme v kokose. Druhú časť zahustíme opraženým mletým makom, dosladíme melasou alebo sladom a obaľujeme v nemletom maku.

Ľubica Balážová konzultantka v oblasti zdravého životného štýlu, je vedúcou nového obchodíku v Trnave. V našom dueli chutí reprezentuje „vegánsku stranu“. Ľubica je za každodenné oslavy. „Nemusia byť v klasickom štýle.“ Nasledovať môžu hoci aj po úspešnom rodinnom zápase vo futbale. A čo podľa nej ponúknuť hosťom? „Ak sú jedlá príliš ťažké a komplikované, zvyčajne sú po nich ľudia unavení a potrebujú si skôr schrupnúť. Ak sú ľahké, chuťovo vyvážené, dodajú veľa energie na zábavu.“ Nota bene k výročiu praje samolepiace úspechy, radosť, hravosť a tvorivosť tým, čo ho pripravujú, distribuujú i všetkým, ktorí ho čítajú.

Ďakujeme predajni Ľubka – potraviny pre zdravie za poskytnutie priestoru a potravín na varenie. Zdravé a chutné potraviny, poradenstvo i recepty šité na mieru nájdete v Trnave na Šrobárovej ulici č. 1.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Príliš veľa ľudí [žije vo väzení], ktoré si sami vytvorili. Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc bezdomovcom. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 euro a predáva za plnú sumu 1,40 euro. Predajca je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu na str. 3. Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity s cieľom aktivizácie klientov. V rámci terénnej práce aj vyhľadávanie ľudí bez domova, ktorí potrebujú pomoc. Viac na www.notabene.sk.

Manažment organizácie Proti prúdu uvíta akékoľvek návrhy a pripomienky. Redakcia ďakuje za všetky zaslané príspevky, ale nevyžiadané rukopisy a fotografie nevracia. Prosím, neposielajte originály.

Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názorom redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk Manažment projektu: Bc. Martin Opeta, riaditeľ, 0907 197 908, martin@notabene.sk,

Mgr. Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa, 0905 143 651, tordova@yahoo.com Redakcia: Mgr. Sandra Tordová, Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk

Distribučné miesta Bratislava O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk Banská Bystrica Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk Čadca DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk Hlohovec O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk Holíč N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Jana Pavková, 034/668 31 10, emauzy@stonline.sk Kežmarok O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk

Lito a tlač: Typocon, Bind Print Grafické spracovanie: Mgr. Art. Pavol Čejka Jazyková korektúra: Workaholic Culture Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk

Košice ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com Levice O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk Liptovský Mikuláš Komunitné centrum „Nový svet” – Hlboké (v spolupráci s MsÚ Liptovský Mikuláš), Športová 1190/4, 031 01 Liptovský Mikuláš, Viera Kočtúchová, 044/552 20 52, 0911 197 227, komunitne.centrum@atlas.sk Malacky N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, 034/772 24 57, 0902 230 122, acbetania@orangemail.sk Nitra DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com Nové Zámky Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk

Administratíva: Fabiola Mokrá Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk Street work: Peter Kadlečík, peterkadlecik@notabene.sk

Piešťany ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk Poprad ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk Senica N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Trenčín Sociálne služby mesta Trenčín, m. r. o., Piaristická 42, 911 01 Trenčín, PhDr. Alena Laborecká, 0902 911 805, riaditelssmt@slovanet.sk Trnava ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk Vranov nad Topľou ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Žilina DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@gmail.com

33

text: daniel pastirčák, zuzana uličianska | foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

MEMENTO NÓRI! Sprvu som myslel, že zacitujem niečo k tomu nórskemu šialencovi. Keď už je teda taký veľký spisovateľ a napísal manifest s 1500 stranami. Ale darmo. Breivik, Hitler, Goebbels, Tiso, Biľak, Lenin, to všetko tu už bolo. Stále tá istá stupidita, pár nakradnutých drístov zabalených do slaboduchého pozlátka, ten istý šuvix, tá istá neoriginalita. Aj paprče rovnako zafŕkané od krvi, ostávajú po nich nechutné šmuhy.

A čo po týchto pánoch? Krv bezbranných. Stredovekí kati aspoň čušali. Tí moderní zdôvodňujú svoje komplexy. A snažia sa hrať na niečo iné, než čo sú, v tomto prípade na spisovateľov. V ničom sme sa nepoučili. Tisíce rokov po gréckej filozofii sa vraždíme v mene niečoho alebo niekoho, ako takí zlí psi. V Európe to kvasí ako skazené pivo a namiesto riešení sa teraz pretekajú kresťanskí fundamentalisti, ktorí sa snažia dokázať, že hoci bol Breivik kresťanský terorista, tak ním vlastne nebol.

Kam sa hrabeme my, úbohí pisárikovia! Trápni literáti, ktorí sa nadúvame, že v kníhkupectvách nám predali pár kníh. Znie to takmer ako recept na slávu: stačí byť psychopat a razom ho číta celý svet. Výsledok? Štós priemernosti si sťahuje z internetu celá zemeguľa. O úspech je postarané v dobe prázdneho klišé a povrchných informácií, v ktorej si takmer nikto nenájde čas, aby zašiel do knižnice po také základné diela ako Tolstoj či Aristoteles.

Pán Breivik, keď už celá vaša práca stojí za figu, nechcete sa poučiť? A vy, ďalší hlupáci, ktorí spolu s ním zdieľate idiotské teórie o nadradenosti našej rasy, našej viery, nášho kontinentu, a rovnako ako on o tom vypisujete do aleluja, nechcete to trocha vylepšiť? Mám pre vás a vaše čarbanice dobrý tip.

Je z inzerátu, ktorý visel na stĺpe v podchode. Je pre umelcov ako vy: „Pre náročných. Ponúkam autorstvo na komerčný román pre svet. Extra vysoký profit. Obávate sa, že nemáte literárny talent? Nevadí. Ja ho vo vás objavím a privediem na konkurenčnú úroveň pre svet, keď veľmi chcete."

Telefónne číslo z inzerátu si môžete poznačiť – spolu s číslom na psychiatra. autor je prozaik a redaktor Plus 7 dní

34

Mimochodom

text: viera levitt | koláže: ion barladeanu

Galéria

... Daniela Pastirčáka

Výpredaj slova Pred časom som naďabil na výnimočne rentabilný tovar. Odkedy sme sa vzdali socialisticky regulovaných cien, všetko zdraželo. Mlieko, maslo, chlieb, vajcia, ponožky, pivo. A hľa, na kupcovom stolíku predo mnou – predsa jedna komodita, ktorá po zrušení regulovaných cien zlacnela. Knižka v pevnej väzbe: „Ako dômyselne používať knihy, hlavný nástroj vzdelávania.“ Autor Ján Ámos Komenský. Pred zrušením cenovej regulácie stála knižka 20 korún, po zrušení klesla na 50 centov, teda 15 korún.

Komenský v knižke píše samé poučné veci.

Napríklad: Nemilovať knihy znamená nemilovať múdrosť.

A nemilovať múdrosť znamená stať sa hlupákom. Azda tu treba hľadať dôvod, prečo kniha zlacnela. Komenský si mohol tie invektívy odpustiť.

Hovorí sa, že vek slova skončil a nastal vek obrazu. Deti sa dnes rodia priamo pred televízor.

Prúd obrazov postupne tvorí obsahy ich vedomia. Autor televízneho programu sa však nespráva ako mudrc, ale ako obchodník. Svojmu

zákazníkovi vysiela to, čo chce divák vidieť.

Komenský nás učí, ako si v tej hre zachovať slobodu. Jediným filtrom, ktorý možno postaviť medzi sugescie voľne pospájaných obrazov a naše vedomie, je starostlivo zosnovaná sieť kritického myslenia. Človek sa potrebuje naučiť používať svoju myseľ, aby mohol zostať slobodný. A hlavným nástrojom myslenia je jazyk. Myseľ sa učíme používať tým, že sa učíme používať slová a slová sa učíme používať čítaním kníh.

Dajte si pozor, milí poslucháči, píše Komenský v závere, aby sa vám nestalo to, čo sa stáva väčšine smrteľníkov, že po celý život nezačnú byť múdri, alebo niektorým, medzi nimi i mne samému, že vtedy začíname konečne žiť, keď treba končiť. Ak stratíš čas života, stratíš seba samého. Ak však stratíš seba samého, kto ťa tebe vráti.

„Voda hĺbi v pyšných vrchoch hlboké rokliny.“

... zuzy uličianskej

Prajem Nota bene všetko Neprejde ani deň, aby nemal niekto z mojich známych narodeniny. „It's her/his birthday“, bonzuje podchvíľou Facebook a ja už cítim v zátylku prísny Zuckerbergov pohľad: „Buď originálna alebo sa vypni.“ Najčastejšie ale chudák oslávenec dostáva odo mňa na „wall“ len všetko dobré, super alebo top.

Aj keby sme ani neboli leniví vymýšľať niečo vtipné, riskovali by sme niekomu popriať čosi menej ako úplne všetko? Prajem ti aspoň niečo? To znie dosť hlúpo.

Priania zrejme majú zostať megalomanské, nerealizovateľné a banálne ako Happy Birthday. Nápev tejto najznámejšej pesničky na svete vraj zložili učiteľky Patty a Mildred Hillové, ktoré ňou pôvodne priali svojim žiakom dobré ráno. Autorské práva k niekoľkých notám odhadujú na niekoľko miliónov a vlastní ich spoločnosť Warner Music Group.

Ešte vtipnejšie mi pripadala informácia, že sa presne nevie, kto je autorom nového duchaplného textu: „Happy birthday to you, happy birthday to you...“ Zvažujem, že sa prihlásim ako autorka slovenskej verzie a nechám si slovné spojenie „Veľa šťastia, zdravia“ patentovať. Mám pocit, že tantiémy

by v tomto prípade neboli celkom márne.

Narodeniny sú totiž dobrým biznisom.

Vo „výročnom“ období na nás padá akási existenciálna úzkosť a sme ochotní zaplatiť čokoľvek, len aby sme sa o sebe dozvedeli niečo pekné. Nie vždy sa to ale vydarí. Počula som o jednom, čo si pred honosnými oslavami svojich narodenín namiesto pilulky na srdce omylom zobral prášok na spanie, takže sa pozvaným hosťom stihol akurát tak ospravedlniť. Vo vedľajšej miestnosti potom šťastne prespal všetky tie ohovárania, ktoré istotne v jeho neprítomnosti vypukli.

Nota bene má smolu, že nie je desaťročným dieťaťom. To by mu niekto celkom isto zorganizoval pompéznu detskú párty s balónikmi, rozšantenými animátormi a postavičkovou tortou. Keďže sú však ľudia za týmto projektom dospelejší ako mnohí z nás, môžeme im už len niečo pekné popriať. A čo iné ako úplne všetko.

„Priania zrejme majú zostať megalomanské a banálne.“

Svet podľa IONA B. Výstava rumunského autora Iona Barladeanu, ktorú organizuje občianske združenie Proti prúdu, je na Slovensku ojedinelým projektom. Tento bývalý bezdomovec strávil niekoľko rokov na ulici v Bukurešti a z odhodených časopisov vytváral svojské pop-artové koláže, do ktorých sa snažil na malú plochu vtesnať príbeh v štýle filmu. Objavujú sa tu vizuálne reálie z predchádzajúceho režimu, ako napríklad narážky na bývalého rumunského prezidenta Nicolae Ceausescu, ktorému prirába

hitlerovské fúziky. Prostredníctvom symbolov konzumerizmu obdivovaného západného režimu, ako bol napríklad značkový alkohol či cigarety, vyjadroval obdiv k slobode kapitalistického sveta, čo sa nám s odstupom času môže zdať naivné – ale naivita bola predsa súčasťou socialistického zriadenia, ktoré blokovalo prístup k informáciám a k cestovaniu. Medzi obľúbené námety tohto autora patria rôzne narážky na filmy, jedlo v mnohých podobách, lietadlá, autá, zbrane, zvieratá,

ale najmä ženské telá alebo ich časti, v čom vedome či nevedome nadväzuje na erotickú tradíciu surealizmu a dadaizmu.

Výstava Iona Barladeanu pri príležitosti desiateho výročia NOTA BENE je prístupná verejnosti zdarma na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave od 19. septembra do 19. októbra 2011.

35